Základy kritiky politickej ekonómie. Rukopisy „Grundrisse“ (Hrubý koncept). (Ekonomické rukopisy z rokov 1857 – 1859) II [2]

Citation preview

ET z110

yd TA S

rsrč

EŠ

1

s$2 pd

O da 1Nečel I

uroť sá 7Sč.iB fH

TÁ TA neH Tr EN >O. :N , MOK E : Ňa ahaŇ a.aaŇ:z.,— %

1A dt taj

o9

OA TI toaprot 05 ésNI

OLI NZ.

lat

O VO lebustéčote. fee

EE Aa .

O PIELEOĽ1I

a

mx

s A

saoA e

>A

ÚTAITYT

PROLETÁRI VŠETKÝCH KRAJÍN, SPOJTE SA!

KAROL

MÄARX

ZÁKLADY KRITIKY POLITICKEJ EKONÓMIE RUKOPISY „GRUNDRISSE“ (HRUBÝ KONCEPT)

(EKONOMICKÉ RUKOPISY Z ROKOV 1857—1859)!

II

NAKLADATEĽSTVO PRAVDA

Translation © Dr. Teodor Mänz, 1973

[111.] KAPITOLA O KAPITÁLI [Dokončenie]

[ODDIEL DRUHÝ] PROCES OBEHU KAPITÁLU

[DOKONČENIE]

[C. Kolobeh a obrat kapitálu] [1.] Obeh kapitálu a obeh peňazí Videli sme, že až na konci druhého kolobehu sa prejaví ozajst­ ná povaha kapitálu. To, Čo máme teraz preskúmať, je sám kolobeh alebo obeh ka­ pitálu. Pôvodne sa zdalo, že výroba leží mimo obehu a obeh mimo výroby. Kolobeh kapitálu — obeh vystupujúci ako obeh kapi­ tálu — zahrnuje oba momenty. V ňom vystupuje výroba ako ko­ nečný a východiskový bod obehu, a naopak. Samostatnosť obehu, takisto ako aj mimo neho prebiehajúca výroba, sa teraz znižuje na púhe zdanie.

Obeh peňazí vyšiel z nekonečne mnohých bodov a vrátil sa zasa späť k nekonečne mnohým bodom. Bod návratu vonkoncom nebol východiskovým bodom. V obehu kapitálu východiskový bod vystupuje ako bod návratu a bod návratu ako východiskový bod. Sám kapitalista je východiskový bod i bod návratu. Vymieňa pe­ niaze Za podmienky výroby, vyrába, realizuje hodnotu výrobku, t. j premieňa ho na peniaze, a potom začína proces odznova. Ak skúmame obeh peňazí sám osebe, nevyhnutne uhasína v penia­ zoch ako v nehybnej veci. Obeh kapitálu sa vždy odznova rozne­ cuje zo seba samého, rozčleňuje sa na svoje rozmanité momenty, a je akýmsi perpetuum mobile. Stanovenie ceny na strane obehu

U

Základy kritiky politickej ekonómie

peňazí bolo čisto formálne, pretože hodnota je vopred daná ne­ závisle od obehu peňazí. Obeh kapitálu je cenotvorný nielen for­ málne, ale aj reálne, pokiaľ vytvára hodnotu. Tam, kde sama hodnota vystupuje vnútri obehu kapitálu ako predpoklad, môže byť len hodnotou vytvorenou iným kapitálom. Veľkosťdráhy obehu peňazí je vopred zmeraná a okolnosti, ktoré ho zrýchľujú alebo spomaľujú, sú vonkajšie podnety. Kapitál vo svojom obehu zväčšuje sám seba a svoju dráhu, a rýchlosť alebo pomalosť obehu tvoria samy jej imanentný moment. V obehu sa kapitál kvalitatívne mení a totalita momentov jeho obehu sú samy momentmi jeho produkcie — jeho reprodukcie, takisto ako jeho novej produkcie. | fVideli sme, ako sa na konci druhého kolobehu, t. j. kolobehu nadhodnoty, využitej ako dodatočný kapitál, stráca ilúzia o tom, že kapitál vymieňal niečo s robotníkom okrem časti jeho vlastnej, spredmetnenej práce. Pravda, v rámci spôsobu výroby, založeného už na kapitáli samom, javí sa jednotlivému kapitálu tá jeho časť, ktorá predstavuje surovinu a nástroj, ako vopred daná hodnota a takisto vopred daná Živej práci, ktorú kupuje. Tieto dve položky sa redukujú na položky stanovené cudzím kapitálom, teda opäť kapitálom, ibaže iným. To, čo je pre jedného kapitalistu surovi­ nou, je produktom druhého kapitalistu. A to, čo je pre jedného produktom, je pre druhého surovinou. Nástroj jedného je produk­ tom druhého a môže dokonca slúžiť ako surovina na výrobu iného nástroja. To, Čo takto v jednotlivom kapitáli vystupuje ako pred­ poklad, to, Čo sme nazvali konštantnou hodnotou, nie je nič iné ako predpoklad kapitálu kapitálom, ako to, že kapitály v rozlič­ ných priemyselných odvetviach sa navzájom stanovujú ako pred­ poklad a podmienka. Každý kapitál skúmaný osve redukuje sa na míftvu prácu, ktorá je ako hodnota osamostatnená vo vzťahu k živej práci. V poslednej inštancii ani jeden kapitál neobsahuje nič okrem práce — popri prírodnej matérii, ktorá nemá hodnotu. Skúmanie nemusí rušiť tá okolnosť, že existujú mnohé kapitály. Naopak, vzťah mnohých kapitálov sa vyjasní až potom, keď sa preskúma to, čo je všetkým spoločné, > byť kapitálom.) Obeh kapitálu znamená zároveňí jeho vznikanie, jeho narasta­ nie, proces jeho života. Ak sa vôbec niečo dalo prirovnať ku krv­ nému obehu, nebol to formálny obeh peňazí, ale obsažný obeh kapitálu.

Kapitola o kapitáli

7

Ak obeh na všetkých bodoch predpokladá výrobu — a je obe­ hom výrobkov, či už pefiazí alebo tovaru, ktoré však napospol vychádzajú z výrobného procesu, ktorý je sám procesom kapitálu, potom sa sám obeh peňazí teraz určuje obehom kapitálu, zatiaľ čo predtým sa zdalo, že prebieha popri výrobnom procese. K to­ muto bodu sa vrátime.

[2.] Proces výroby a proces obehu ako momenty

obehu kapitálu

Ak cirkuláciu čiže obeh kapitálu skúmame ako celok, vystu­ pujú v ňiom ako dve veľké rozdielnosti dva momenty, proces vý­ roby a sám obeh, oba ako momenty obehu kapitálu. Zotrvávanie kapitálu vnútri oblasti procesu výroby závisí od technologických podmienok tohto procesu a zZotrvávaniev tejto fáze sa zhoduje bezprostredne s rozvojom výrobných síl — aj keď trvanie tejto fázy sa nevyhnutne líši podľa druhu výroby, jej predmetu atď. Trvanie výrobného procesu nie je tu nič iné ako pracovný čas

nutný na zhotovenie výrobku (nesprávne!).2 Čím je teňto pracov­ ný čas menší, tým väčšia, ako sme videli, je relatívna nadhodno­ ta. Nezáleží na tom, Či sa pre určité množstvo výrobkov vyžaduje menej pracovného času alebo či za daný pracovný čas možno dodať viac hotových výrobkov. Skrátenie Času, po ktorý určité množstvo kapitálu zotrváva v procese výroby, je vyňaté z obehu a je činné, zhoduje sa so skrátením pracovného času nutného na" zhotovenie určitého produktu — s vývojom výrobných síl, s po­ užitím tak prírodných síl a strojov, ako aj prírodných síl. spolo­ čenskej práce, aglomerácie robotníkov, kombinácie a deľby práce. Z tejto stránky sa teda zdá, že neprístupuje nijaký nový moment. Keď sa však, pokiaľ ide o jednotlivý kapitál, uváži, že tá jeho časť, ktorá tvorí surovinu a nástroj (pracovný prostriedok), je produktom cudzieho kapitálu, vysvitne, že rýchlosť, akou vie ob­ noviť proces výroby, je určovaná zároveň rozvojom výrobných síl vo všetkých ostatných výrobných odvetviach. To bude celkom jasné, keď si predstavíme, že ten istý kapitál produkuje svoje suroviny, svoje nástroje a svoje konečné produkty. Ak predpo­ kladáme rozličné kapitály, čas, po ktorý kapitál zotrváva vo fáze procesu výroby, stáva sa sám momentom obehu. Tu však nám ešte

8

Základy kritiky politickej ekonómie

nejde o mnohé kapitály. Tento moment sem teda ešte nepatrí. Druhým momentom je časové rozpätie, ktoré uplynie od oka­ mihu, keď sa kapitál premení na produkt, až po okamih, keď sa premení na peniaze. Od rýchlosti, akou sa prekoná toto časové rozpätie, čiže od jeho trvania zrejme závisí, ako často môže ka­ pitál za určitý daný čas začať odznova proces výroby, proces sebazhodnotenia. Keď kapitál — povedzme sprvoti vo výške 100 toliarov — vy­ koná za rok 4 obraty, pričom zisk robí zakaždým 53percent zo 100 toliarov a nová hodnota sa opäť nekapitalizuje, je to práve toľko, ako keď kapitál štyrikrát väčšieho rozsahu s rovnakou úrokovou mierou, povedzme kapitál 400 toliarov, urobí jeden obrat za jeden rok, prinášajúc zakaždým 20 percent. Rýchlosť obehu — ak predpokladáme, že všetky ostatné pod­ mienky výroby zostávajú nezmenené — nahrádza teda množstvo kapttálu. Čiže ak sa štyrikrát menšia hodnota realizuje ako kapi­ tál štyrikrát za rovnaké obdobie, v akom sa štyrikrát väčšia hod­ nota realizuje ako kapitál iba raz, je zisk — tvorba nadhodnoty — v prípade menšieho kapitálu taká veľká — prinajmenšom taká veľká — ako v prípade väčšieho kapitálu. Povedali sme, že pri­ najmenšom. Môže byť väčšia, lebo nadhodnota sama môže sa znova použiť ako dodatočný kapitál. Predpokladajme napríklad, že z kapitálu 100 je zisk (kvôli vý­ počtu tu anticipujeme túto formu nadhodnoty) zakaždým 10 per­ cent, čo ako často sa obracia. Na konci prvých troch mesiacov by to robilo 110, na konci druhých troch 121, na konci tretích troch 133 1/19a na konci posledného obratu 146 “/100, kým v prí­

pade kapitálu 400, ktorý by za rok urobil len jeden obrat, robilo by to len 440. V prvom prípade zisk — 46 “!/100,v druhom len

—40. (V tomto príklade nezáleží na tom, že vychádza z nespráv­ neho predpokladu potiaľ, že kapitál pri každom zväčšení nevy­ náša rovnakú mieru zisku, pretože tu nejde o to, aký veľký je prírastok, ale o to, že je vôbec — a to je — v prvom prípade väčší než 40 toliarov.) Pri skúmaní obehu peňazí sme sa už raz stretli so zákonom na­ hrádzania rýchlosti množstvom a množstva rýchlosťou. Tento zá­ kon vládne vo výrobe takisto ako v mechanike. K tejto okolnosti sa treba vrátiť pri vyrovnávaní miery zisku, pri cene atď. Otázka, ktorá nás tu zaujíma, znie: Nezasahuje tu moment určenia hod­

Kapitola o kapitáli

9

noty, ktorý je nezávislý od práce, priamo z nej nevychádza, ale pochádza Z obehu samého? [Sem ešte nepatrí fakt, že úver vy­ rovnáva rozdiely v obehu kapitálu. Sama táto otázka sem však patrí, lebo — zo všeobecného hľadiska — vychádza z jednodu­ chého pojmu kapitálu.] Častejší obeh kapitálu v rámci jedného daného časového úseku podobá sa častejším úrodám v priebehu prirodzeného roku v juž­ nejších krajoch oproti severnejšie položeným. Ako sme už vyššie povedali, odhliadame tu celkom od rozdielov v čase, po ktorý musí kapitál zotrvať vo fáze výroby — v samotnom produktívnom procese zhodnocovania. Tak ako zrno vložené do pôdy ako se­ meno stráca svoju bezprostrednú úžitkovú hodnotu, je znehodno­ tené ako bezprostredná úžitková hodnota, aj kapitál je znehod­ notený od zavífšenia procesu výroby až do svojej spätnej premeny na peniaze a z nich opäť na kapitál. [Táto rýchlosť, akou sa ka­ pitál z formy peňazí vie opäť premeniť na výrobné podmienky — medzi týmito výrobnými podmienkami nevystupuje tak ako v otro­ kárstve sám robotník, ale výmena s ním — závisí od rýchlosti výroby a od stálosti ostatných kapitálov, ktoré mu dodávajú suro­ vinu a nástroj, ako aj od existencie robotníkov, a z tohto hľadiska je relatívne prebytočné obyvateľstvo najlepšou podmienkou pre

kapitál.]

[Odhliadnuc celkom od procesu výroby kapitálu a vystupuje rýchlosť a kontinuita výrobného procesu b ako moment podmie­ ňujúci spätnú premenu kapitálu a z formy peňiazí na formu prie­ myselného kapitálu. Trvanie procesu výroby kapitálu b javí sa tak ako moment rýchlosti procesu obehu kapitálu a. Trvanie fázy výroby jedného kapitálu určuje rýchlosť fázy obehu druhého ka­ pitálu. Súčasnosť týchto dvoch fáz je podmienkou toho, aby obeh kapitálu a nebol brzdený — jeho vlastné prvky, za ktoré sa má vymeniť, sa súčasne vrhajú do výroby a obehu. Napríklad: V poslednej tretine 18. storočia ručné pradiarne ne­ stačili dodávať surovinu na tkaniny v požadovanom množstve — alebo, čo je to isté, pradiarne nestačili zabezpečiť, aby ľan alebo bavlna prešli paralelnou rýchlosťou výrobným procesom a pre­ menili sa na tkaninu. Dôsledkom toho bolo vynájdenie spriada­ cieho stroja, ktorý za rovnaký pracovný čas dáva nepomerne väčší produkt, alebo, čo je to isté, na rovnaký produkt potrebuje nepomerne kratší pracovný čas — surovina musí nepomerne

10

Základy kritiky politickej ekonómie

kratší Čas zotrvať v procese spriadania. Všetky momenty kapitálu, ktoré sa zdajú v ňom zahrnuté, ak ho skúmame podľa jeho vše­ obecného pojmu, nadobúdajú samostatnú realitu a prejavujú sa až vtedy, keď vystupuje reálne ako mnohé kapitály. Vnútorná živá organizácia, ktorá existuje v rámci konkurencie a prostred­ níctvom konkurencie, sa až potom rozvíja do šírkv.] Ak skúmame celý obeh kapitálu, vystupujú v ňom štyri mo­ menty, alebo, ak skúmame dva veľké momenty procesu výroby a procesu obehu ako dva momenty, každý z nich vystupuje zasa dvojmo: Môžeme pritom vychádzať alebo z obehu alebo z výroby. Už doteraz sme konštatovali, že obeh sám je momentom výroby, lebo až prostredníctvom obehu sa kapitál stáva kapitálom, že výroba je momentom obehu len potiaľ, pokiaľ sa obeh sám skúma ako celok výrobného procesu. Tieto momenty sú: I. Skutočný výrobný proces a jeho trvanie. 11. Premena výrobku na peniaze. Trvanie tejto operácie. III. Pre­ mena peňazí v náležitých proporciách na surovinu, pracovný pro­ striedok a prácu, slovom, na prvky produktívneho kapitálu. IV. Výmenu časti kapitálu za živú pracovnú schopnosť“ možno pokladať za osobitný moment, a za taký ho treba pokladať, lebo trh práce sa riadi inými zákonmi ako trh výrobkov atď. Tu je hlavnou vecou populácia: nie absolútna, ale relatívna. Ako sme povedali, moment I. tu neprichádza do úvahy, lebo sa zhoduje s podmienkami zhodnocovania vôbec. Moment 1II. môže prísť do úvahy len vtedy, keď nie je reč o kapitáli vôbec, ale o mnohých kapitáloch. Moment IV. patrí do oddielu o mzde atď.

[3. Premena výrobku na peniaze v procese obehu

kapitálu]

Tu máme do činenia len s momentom 11. V obehu peňazí bolo len formálne striedanie výmennej hodnoty raz vo forme peňazí a raz vo forme tovaru. Tu peniaze, tovar vystupujú ako podmien­ ka výroby, nakoniec ako proces výroby. Momenty tu majú iný obsah. Rozdiel v obrate kapitálu, ako bol stanovený v momente II. — keďže nezávisí ani od väčších ťažkostí pri výmene s prácou, ani od zotrvávania suroviny a neopracovaného materiálu v obehu, pretože neexistujú súčasne, ani od rozdielneho trvania výrobného

Kapitola o kapitáli

11

procesu — mohol by teda vyplynúť len z veľkých ťažkostí pri zhodnocovaní. To zrejme nie je imanentný prípad, ktorý vyplýva Zo vzťahu samého, ale tu, kde skúmame kapitál všeobecne, zho­ duje sa s tým, čo sme povedali o znehodnocovaní sprevádzajúcom proces Zhodnocovania. Nijaké podujatie nemôže byť založené na tom, že nájde ťažšie odbyt pre svoje výrobky než iné podujatie. Ak by to vyplývalo z menšieho trhu, nepoužil by sa väčší kapitál — ako sa predpo­ kladalo — ale menší než v podniku s väčším trhom. Ale ťažkosti pri odbyte mohli by byť výsledkom toho, že trh je priestorovo vzdialenejší a že v dôsledku toho sa platby neskoršie vracajú. Dlhší čas, ktorý kapitál a potreboval na zhodnotenie, vyplynul Z väčšej priestorovej vzdialenosti, ktorú musel prekonať po pro­ cese výroby, aby sa ako T vymenil za P. Ale možno napríklad výrobok zhotovený pre Čínu posudzovať tak, že proces jeho výroby je zavíšený až vtedy, keď sa dopravil na čínsky trh? Náklady na jeho realizáciu by vzrástli nákladmi na dopravu z Anglicka do Číny. (Tu ešte nemôže byť reč o náhra­ de za to, že kapitál dlhší čas ležal ladom, lebo na to by sa už museli predpokladať sekundárne a odvodené formy nadhodnoty — úrok.) Výrobné náklady by predstavovali pracovný čas spredmet­ nený v bezprostrednom výrobnom procese plus pracovný čas ob­ siahnutý v doprave. | Teda otázka Znie ponajprv tak: Možno podľa zásad, ktoré sme doteraz formulovali, vytícť nadhodnotu z nákladov na dopravu? Odrátajme konštantnú Časť kapitálu, ktorá sa spotrebuje v do­ prave, loď, vozy atď. a všetko, čo treba na ich použitie, lebo tento prvok nemá pre našu otázku význama je ľahostajné, či ho určíme ako rovný O alebo ako rovný X. Je teraz možné, aby v nákladoch na dopravu bola obsiahnutá nadpráca a že by z nich teda kapitál vytlkol nejakú nadhodnotu? Celú vec možno jednoducho zodpo­ vedať otázkou, aká je nutná práca, čiže aká je hodnota, v ktorej

sa spredmetňuje? Výrobok musí zaplatiť 1. svoju vlastnú výmennú hodnotu, v ňom samom spredmetnenú prácu: 2. dodatočný čas, ktorý námorník, prepravca atď. spotrebuje na jeho dopravu. Či sa mu to podarí z neho vytleť alebo nie, závisí od bohatstva krajiny, do ktorej výrobok privezie, od potreby tohto výrobku a od úžitkovej hod­ noty výrobku pre túto krajinu. V bezprostrednej výrobe je jasné,

12

Základy kritiky politickej ekonómie

že všetka nadbytočná práca, ktorú továrnik dáva robotníkovi odpracovať, je preňho dodatočnou hodnotou, lebo je v nových úžitkových hodnotách spredmetnená práca, ktorá ho nič nestojí. Ale v čase určenom na dopravu kapitalista nemôže robotníka ne­ chať pracovať dlhší čas, než aký si doprava vyžaduje. Tým by premárnil pracovný čas, nezhodnotil by ho, t. j. nespredmetnil by ho y úžitkovej hodnote. Keď námorník, prepravca atď. potrebuje len pol roka pracovného času (ak je taký všeobecný pomer práce nutnej na obživu) na to, aby mohol žiť celý rok, používa kapita­ lista ich prácu celý rok a platí im len pol roka. Keďže na hod­ notu dopravovaného výrobku priráta celý rok pracovného času a platí len pol roka, získava z nutnej práce nadhodnotu vo výške 100 percent. Tento prípad sa zhoduje so situáciou v bezprostred­ nej výrobe a pôvodná nadhodnota dopravovaného výrobku môže pochádzať len z toho, že časť času potrebného na dopravu sa robotníkom nezaplatí, pretože táto časť, prevyšujúca prácu nutnú na obživu robotníka, predstavuje nadčas. Nič nemení na veci to, že jednotlivý výrobok by nákladmi na dopravu zdražel natoľko, že by sa nemohol vymeniť — v dôsledku nepomeru medzi hodnotou výrobku a jeho nadhodnotou ako do­ pravovaného výrobku — vlastnosti, ktorá prestáva existovať, len čo sa výrobok dostane na miesto určenia. Keby nejaký továrnik mal uviesť celé svoje strojové zariadenie do chodu, aby spria­ dol 1 funt priadze, hodnota tohto funtu stúpla by tiež natoľko, že by ťažko našiel odbyt. Drahota cudzozemských výrobkov, ako aj ich neveľká spotreba v stredoveku atď. vyplývajú z tej istej prí­ činy. Dopravovanie kovov z baní alebo tovarov na miesto ich spotre­

by znamená takisto premiestňovanie v priestore. Zlepšovanie do­ pravných a komunikačných prostriedkov spadá tiež do kategórie rozvoja výrobných síl vôbec. Okolnosť, že od hodnoty výrobkov závisí, nakoľko sú schopné niesť náklady na dopravu, že ďalej je potrebný masový styk, aby sa náklady na dopravu znížili — loď s nosnosťou 100 ton môže za rovnaké výrobné náklady dopraviť Z tony alebo 100 ton atď. — a aby sa komunikačné prostriedky rentovali atď., to všetko sem nepatrí. (Ale aj tak bude potrebné venovať osobitný oddiel komunikačným prostriedkom, lebo tvoria určitú formu fixného kapitálu, ktorá má vlastné zákony zhodno­ covania.)

Kapitola o kapitáli

13

Keď si ten istý kapitál predstavíme ako vyrábajúci a dopravu­ júci, spadajú oba akty do bezprostrednej výroby, a obeh, v tej forme, v akej sme ho doteraz skúmali, t. j. premena na peniaze, len čo výrobok dostane poslednú formu pre spotrebu, formu schopnú obehu, začal by sa až vtedy, keď sa výrobok dopraví na miesto svojho určenia. Neskorší návrat platieb k tomuto kapita­ listovi na rozdiel od iného kapitalistu, ktorý svoj produkt predáva priamo na mieste, redukoval by sa na inú formu, na väčšiu spo­ trebu fixného kapitálu, ale o tom tu ešte nehovoríme. Či kapita­ lista A potrebuje o 100 toliarov viac na nástroj ako kapitalista B, alebo či potrebuje o 100 toliarov viac, aby svoje peniaze dopravil na miesto určenia, na trh, to je jedno a to isté. V oboch prípadoch sa spotrebuje väčší fixný kapitál, viac výrobných prostriedkov, ktoré sa spotrebujú v bezprostrednej výrobe. Z tejto stránky ne­ vymedzili sme tu teda nijaký imanentný prípad: spadal by do skúmania rozdielu medzi fixným a obežným kapitálom.

[4] Náklady obehu. Všeobecné podmienky

výroby na rozdiel od osobitých

Tu však pristupuje k tomu jeden moment: náklady obehu, ktoré netkvejú v jednoduchom pojme obehu a ktoré sa nás tu ešte ne­ týkajú. O nákladoch obehu, ktoré vznikajú Z obehu ako ekono­ mického aktu — ako výrobného vzťahu, a nie bezprostredného vý­ robného momentu ako v prípade dopravných a komunikačnúch prostriedkov — môže hyť reč až v súvislosti s úrokom a najmä v súvislosti s úverom. Obeh, ako ho skúmame, je proces premeny, kvalitatívny proces hodnoty, tak ako vystupuje v rozdielnych for­ mách, vo forme peňazí, procesu výroby (zhodnocovania), výrobku, spätnej premeny na peniaze a dodatočný kapitál. A to potiaľ, po­ kiaľ sa v rámci tohto procesu premeny ako takého — pri tomto prechode z jedného určenia do druhého — vytvárajú nové určenia. Náklady obehu nie sú nevyhnutne zahrnuté napríklad do precho­ du Z formy výrobku na formu peňazí. Môžu sa rovnať nule. Pokiaľ si však obeh sám vyžaduje náklady, pokiaľ vyžaduje dodatočnú prácu, je zahrnutý do procesu výroby. Z tohto hľadiska vystupuje obeh ako moment bezprostredného procesu výroby. Vo výrobe zameranej bezprostredne na spotrebu a vymieňajúcej len

14

Základy kritiky politickej ekonómie

nadbytok týkajú sa náklady obehu len nadbytku, nie hlavného produktu. Čím väčšmi sa výroba zakladá na výmennej hodnote, teda na výmene, tým dôležitejšími sa pre ňu stávajú fyzické pod­ mienky výmeny — komunikačné a dopravné prostriedky. Kapitál svojou povahou usiluje sa prekonať všetky priestorové obmedze­ nia. Vytvorenie fyzických podmienok výmeny — komunikačných a dopravných prostriedkov — stáva sa teda pre kapitál nevyhnut­ nosťou v celkom inom meradle — zničenie priestoru časom. Po­ kiaľ bezprostredný produkt môže byť na vzdialených trhoch zhod­ notený v masovom meradle len v tej miere, v akej sa Znižujú náklady na dopravu a pokiaľ na druhej strane komunikačné pro­ striedky a doprava môžu samy byť len: sférami zhodnocovania, sľérami kapitálom poháňanej práce, pokiaľ prebieha výmenný styk v masovom meradle, takže sa nahradí viac práce ako len nutná práca — potiaľ je výroba lacných dopravných a komuni­ kačných prostriedkov podmienkou výroby založenej na kapitáli, a preto ju kapitál vytvára. Všetka práca, ktorá sa vyžaduje, aby sa hotový výrobok vrhol do obehu — v ekonomickom obehu je výrobok až vtedy, keď sa ocitne na trhu — je zo stanoviska kapi­ tálu obmedzenie, ktoré má prekonať — tak ako všetka práca, ktorá sa vyžaduje ako podmienka procesu výroby (napríklad ná­ klady na bezpečnosť výmeny atď.). Vodná cesta predstavuje samoputujúcu, samohybnú cestu ob­ chodných národov xar #žoyňv.Na druhej strane komunikačné ces­ ty, ktoré patrili spočiatku pospolnostiam, neskôr dlhý čas vládam, predstavovali Čisté zrážky z výroby, ktoré sa sťahujú Zo spoloč­ ného nadvýrobku krajiny, ale netvoria zdroj jej bohatstva, t. j. nekryjú svoje výrobné náklady. Na jednej strane prvotné ázijské sebestačné pospolnosti nenociťovali notrebu ciest: na druhej stra­ ne nedostatok ciest udržiava uzamknutosť týchto pospolností, a preto tvorí podstatný moment ich dlhotrvajúcej nezmenenej existencie (tak ako v Indii). Stavba ciest pomocou nevoľníckei roboty alebo, čo je iba iná forma, pomocou daní znamená nútenú premenu časti nadpráce čiže nadvýrobku krajiny na cestv. Na to, aby sa toho uial jednotlivý kapitál, t. i. aby vytvoril výrobné pod­ mienky, ktoré sú mimo bezprostredného procesu výroby, na to sa práca musí zhodnotiť. Ak predpokladáme nejakú cestu medzi A—B (pôda nech. ne­ stoií nič), vidíme, že táto cesta obsahuje len určité množstvo

Kapitola o kapitáli

15

práce, teda hodnotu. Nezáleží na tom, či ju dá vybudovať kapita­ lista alebo štát. Získava tu teda kapitalista niečo, keď vytvára nadprácu a tým nadhodnotu? Najprv si odmyslime z cesty to, čo otázku komplikuje a čo pochádza z jej povahy ako fixného kapi­ tálu. Predstavme si, že cesta by sa dala predať naraz ako kabát alebo tona železa. Ak výstavba cesty stojí povedzme 12 mesiacov, jej hodnota sa rovná 12 mesiacom. Ak je všeobecná úroveň práce taká, že robotník vyžije povedzme zo 6 mesiacov spredmetnenej práce, vytvoril by pre seba za 6 mesiacov práce nadhodnotu, keby vybudoval celú cestu: alebo, keby: cestu budovala obec a robotník by bol ochotný odpracovať len nutný čas, musel by sa pribrať ďalší robotník, ktorý by odpracoval 6 mesiacov. Naproti tomu kapitalista núti jedného robotníka pracovať 12 mesiacov a zaplatí mu 6 mesiacov. Tá časť hodnoty cesty, ktorá obsahuje jeho nad­ prácu, tvorí kapitalistov zisk. Reálna forma, v akej produkt vy­ stupuje, absolútne nemusí prekážať zdôvodneniu teórie hodnoty spredmetnenou prácou. Avšak otázka práveže znie, či kapitalista môže cestu zhodnotiť, či jej hodnotu môže realizovať prostredníctvom výmenv? Pravda, táto otázka vzniká v súvislosti s každým výrobkom, ale pri vše­ obecných podmienkach výroby dostáva osobitú formu. Predpo­ kladajme, že hodnota cesty sa nerealizuje. Ale napriek tomu sa postaví, lebo tvorí nevyhnutnú úžitkovú hodnotu. Ako vyzerá vec v tomto prípade? Cestu treba postaviť a treba ju zaplatiť — a to potiaľ, nokiaľ sa jej výrobné náklady musia za ňu vymeniť. Exis­ tenciu nadobúda len vďaka určitej spotrebe práce, pracovných prostriedkov, surovín atď. Na veci nemení nič. či ju vybudovali pomocou nevoľníckej roboty alebo pomocou daní. Vybudujú ju však len preto, lebo je pre spoločnosť nevyhnutnou úžitkovou hodnotou, lebo juvotrebuje stoj Čo stoj. Je to, pravda, určitá nadpráca, ktorú jednotlivec musí vykonať, či už vo forme nevoľníckej roboty, Či v sprostredkovanej forme daní, nad bezprostrednú prácu, nevyhnutnú na to, aby sa uživil. Ale pokiaľ je táto práca potrebná pre pospolnosť a pre každého jrdnotlivca ako iei člena, nie je nadprácou, ktorú vykonáva, ale časťou jeho nutnej práce, tej práce, ktorá je nutná na to, ahy reprodukoval seba ako člena spoločnosti a tým aj celú spoloč­ nosť, Čo je samo osebe všeobecnou podmienkou jeho produktívnej "innosti.

16

Základy kritiky politickej ekonómie

Ak by sa celý pracovný čas spotreboval v bezprostrednej výrobe (alebo nepriamo vyjadrené, keby nebolo možné vymáhať doda­ točné dane na tento určitý účel), cesta by sa nemohla postaviť. Ak na celú spoločnosť hľadíme ako na jedno indivíduum, nutná práca by tkvela v súhrne všetkých osobitých pracovných funkcií, ktoré sa osamostatnili v dôsledku deľby práce. Toto jedno indiví­ duum muselo by napríklad vynaložiť určité množstvo Času na obrábanie pôdy, určité množstvo na priemyselnú výrobu, určité množstvo na obchodovanie, na zhotovovanie nástrojov a, aby sme sa vrátili k nášmu pôvodnému príkladu, určité množstvo času na stavbu ciest a komunikačných prostriedkov. Všetky tieto nevyh­ nutnosti sa redukujú na také množstvo pracovného času, ktorý je zameraný na rozmanité účely a ktorý musí byť vynaložený na osobité činnosti. Koľko takéhoto pracovného času možno vynalo­ žiť, záviselo by od množstva pracovnej schopnosti (od masy prá­ ceschopných indivíduí, z ktorých sa skladá spoločnosť) a od vý­ voja výrobnej sily práce (od množstva výrobkov, úžitkových hodnôt, ktoré za určitý daný čas môže vytvoriť). Výmenná hodnota, ktorá predpokladá deľbu práce, viac či me­ nej vyvinutú podľa stupňa výmeny samej, predpokladá, že — na­ miesto toho, aby jedno indivíduum (spoločnosť) vykonávalo roz­ manité práce, uplatňovalo svoj pracovný čas v rozmanitých formách — pracovný čas každého indivídua je venovaný len ne­ vyhnutným osobitým funkciám. Ak hovoríme o nutnom pracov­ nom čase, osobité, oddelené odvetvia práce vystupujú ako nevyh­ nutné odvetvia. Táto vzájomná nevyhnutnosť je na základe výmennej hodnoty sprostredkovaná výmenou a prejavuje sa prá­ ve v tom, že každá osobitá spredmetnená práca, každý osobitne špecifikovaný a zhmotnený pracovný čas sa vymieňa za produkt a symbol všeobecného pracovného času, spredmetneného pracov­ ného času vôbec, za peniaze, a že sa tak môže zasa vymeniť za každú osobitú prácu. Táto nevyhnutnosť sa sama mení, pretože potreby sa produkujú takisto ako výrobky a rozmanité pracovné zručnosti. V rámci týchto potrieb a nutných prác prejavujú sa určité výkyvy. Čím viac sú nevyhnutné potreby, ktoré samy historicky vznik­ li — potreby vytvorené samotnou výrobou, spoločenské potreby — a samy vyplývajú Zo spoločenskej výroby a výmeny, tým väčšmi je vyvinuté skutočné bohatstvo. Z vecného hľadiska tkvie bohat­

Kapitola o kapitáli

17

stvo len v rozmanitosti potrieb. Samotné remeslo nemusí nevyh­ nutne vystupovať popri sebestačnom poľnohospodárstve, ktoré pradenie, tkanie atď. vykonáva ako vedľajšiu domácku výrobu. Keď však napríklad poľnohospodárstvo samo spočíva na vedec­ kom základe — keď potrebuje stroje, chemické hnojivá, ktoré dodáva obchod, semená z ďalekých krajín atď. a keď prítom — čo už tkvie vpredpoklade — zmizla vidiecka patriarchálna manu­ faktúra, ukazuje sa, že továreň na stroje, Zahraničný obchod, re­ meslo atď. sú pre poľnohospodárstvo potrebou. Guáno možno preň zaobstarať azda len vývozom hodvábnych výrobkov. A tak manu­ faktúra na výrobu hodvábu nevystupuje už ako luxusný priemysel, ale ako priemysel nevyhnutný pre poľnohospodárstvo. V našom prípade poľnohospodárstvo nenachádza už v sebe samom priro­ dzene vzniknuté podmienky pre svoju vlastnú produkciu, ale tieto podmienky existujú mimo neho ako samostatné výrobné odvet­ vie — pričom spolu s touto existenciou mimo neho je do okruhu podmienok poľnohospodárskej produkcie zahrnutá aj celá snle­ titá súvislosť, v akej existuje táto cudzia výroba: to je aj hlavná a podstatná príčina toho, že to, čo sa kedysi javilo ako prepych, stalo sa teraz nevyhnutným a takzvané luxusné potreby vystupujú ako nevyhnutnosť, napríklad pre výrobu, ktorá pôvodne vznikla celkom živelne, ako Číra prírodná nevyhnutnosť. Je tendenciou kapitálu, že každému výrobnému odvetviu odní­ ma jeho prirodzene vzniknutú pôdu a jeho výrobné podmienky prenáša do určitej všeobecnej súvislosti, ktorá existuje mimo tohto odvetvia, —z toho vyplýva premena toho, čo sa javilo ako Zbytočné, na niečo nevyhnutné, na historicky vzniknutú nevy­ hnutnosť. Všeobecným základom všetkých výrobných odvetví stá­ va sa všeobecná výmena sama, svetový trh, a preto súhrn činností, výmenného styku, potrieb atď., z ktorých pozostáva výmena. Prepych je protikladom prírodnej nevyhnutnosti. Nevyhnutné po­ treby sú potrebami takého indivídua, ktoré je samo redukované na prírodný subjekt. Vývoj výroby prekonáva túto prírodnú ne­ vyhnutnosť takisto ako onen prepych — pravda, v buržoáznej spo­ ločnosti len v protikladnej forme, keďže tento vývoj sám stano­ vuje zasa len určité spoločenské meradlo ako nevyhnutné na rozdiel od prepychu. Kde treba rozobrať tieto otázky týkajúce sa systému potrieb a systému prác? To sa ukáže v ďalšom rozbore.

18

Základy kritiky politickej ekonómie

Vráťme sa teraz k našej ceste. Ak sa vôbec dá vybudovať, do­ kazuje to, že spoločnosť disponuje pracovným časom (živou i spredmetnenou prácou) potrebným na jej stavbu. [Prirodzene, že sa tu predpokladá, že spoločnosť sa riadi správnym inštinktom. Mohla by osivo zjesť, ornú pôdu nechať ležať ladom a stavať ces­ ty. Tým by nebola vykonala nevyhnutnú prácu, lebo by sa touto prácou nereprodukovala, neuchovala by sa ako živá pracovná schopnosť. Alebo by sa živé pracovné schopnosti dali aj priamo vraždiť, ako to urobil napríklad Peter I., aby vystaval Petrohrad. Ale také niečo sem nepatrí.] Prečo sa teda stavba ciest nestáva súkromným podujatím jednotlivcov, len čo vznikne výroba zalo­ žená na výmennej hodnote a deľbe práce? Tam, kde štát stavia cesty pomocou daní, nie je súkromným podujatím jednotlivcov. Predovšetkým: spoločnosť, združení jed­ notlivci môžu mať k dispozícii nadčas, aby postavili cestu, ale len ak sú združení. Združenie znamená vždy súčet tej časti pra­ covnej schopnosti, ktorú každý jednotlivec môže vynaložiť na stavbu ciest popri svojej osobitej práci, ale nie je to len súčet. Ak spojenie síl všetkých jednotlivcov rozmnožuje ich výrobnú silu, neznamená to ešte, že by všetci dovedna mali číselne túto pracovnú schopnosť, keby nepracovali spoločne, keby teda k sú­ hrnu ich pracovných schopností nepristupoval nadbytok, ktorý existuje len vďaka ich združenej, kombinovanej práci, a len v tej­ to práci. Preto v Egypte, Etrúrii, Indii atď. tak násilne nahnali ľud na nútené stavby a nútené verejné práce. Kapitál dosahuje také isté združovanie iným spôsobom, jemu vlastnou výmenou so slobodnou prácou. [Okolnosť, že kapitál nemá do činenia s ojedinelou, ale s kom­ binovanou prácou, ktorá je už sama osebe spoločenskou, kombi­ novanou silou, treba azda rozobrať už tu v súvislosti so všeobec­

nými dejinami vzniku kapitálu.) Po druhé: Obyvateľstvo môže byť na jednej strane natoľko vy­ spelé a na druhej strane podpora, ktorú získava používaním stro­ jov atď., môže byť taká veľká, že sila vychádzajúca len z mate­ riálneho, masového spojenia — a v staroveku ide vždy o toto masové pôsobenie vynútenej práce — je zbytočná a že je potrebné relatívne menšie množstvo živej práce. [Čím väčšmi sa výroba zakladá čisto na ručnej práci, na vy­ nakladaní sily svalov atď., slovom, na telesnom vypätí a na práci

Kapttola o kapitáli

19

jednotlivcov, tým väčšmi zvyšovanie výrobnej sily tkvie v ich masovej spolupráci. V prípade poloumeleckého remesla vystupuje protiklad: diferenciácia a individualizácia: zručnosť ojedinelej, ale nekombinovanej práce. Kapitál vo svojom skutočnom vývoji kombinuje masovú prácu so zručnosťou, avšak tak, že masová práca stráca svoju fyzickú silu a že zručnosť neexistuje v robot­ níkovi, ale v stroji a v továrni pôsobiacej ako celok vďaka vedec­ kej kombinácii ľudí a strojov. Spoločenský duch práce nadobúda objektívnu existenciu mimo ojedinelých robotníkov. Môže sa vytvoriť osobitná trieda budovateľov ciest, ktorú po­ užije štát“, alebo sa na to využije časť občas nezamestnaného oby­ vateľstva spolu s určitým počtom staviteľov atď., ktorí však ne­ pracujú ako kapitalisti, ale ako vzdelanejší sluhovia. (O vzťahu tejto zručnej práce atď. až neskôr.) Vtedy sú robotníci námezd­ nými robotníkmi, štát ich však nepoužíva ako takých, ale ako námezdných sluhov. Na to, aby sa teraz kapitalista podujal na stavbu cesty ako na formu podnikania na svoj účet [ak štát dáva podobné práce robiť pomocou štátnych nájomcov, deje sa to vždy prostredníctvom ne­ voľníckej práce alebo daní], na to sú potrebné rozličné podmien­ ky, ktoré napospol znamenajú iba toľko, že spôsob výroby zalo­ žený na kapitáli sa už rozvinul na najvyšší stupeň. Po prvé: Predpokladá sa už určitá veľkosť kapitálu samého, kapitálu koncentrovaného v kapitalistových rukách na to, aby sa mohol podujať na práce, ktoré majú taký rozsah a tak pomalý obrat. Preto je to zväčša účastinný kapitál: v tejto forme kapitál dosiahol svoju poslednú formu, v ktorej neexistuje len osebe, ako to Zodpovedá jeho substancii, ale vystupuje aj vo svojej forme ako spoločenská sila a spoločenský produkt. + U Rimanov existovala v armáde masa — ale už odlúčená od celého náro­ da — vycvičená na prácu, ktorej nadčas taktiež patril štátu. Celý svoj pracovný čas predávala za mzdu štátu, celú svoju pracovnú schopnosť vymieňala za mzdu nutnú na zachovanie svojho Života, presne tak, ako to robí robotník s kapita­ listom. Platí to pre dobu, keď rímska armáda nebola už armádou občanov, ale žoldnierskou armádou. Aj v tomto prípade vojaci slobodne predávajú svoju prá­ cu. Ale štát ju nekupuje na výrobu hodnôt. A hoci sa zdá, že forma mzdy sa pôvodne vyskytla v armáde, tento žoldniersky systém sa predsa len podstatne líši od námezdnej práce. Určitá podobnosť vyplýva z toho, že štát používa nrmádu na to, aby získal väčšiu moc i väčšie hohatstvo.

20

Základy kritiky politickej ekonómie

Po druhé: Od tohto kapitálu sa žiada, aby prinášal úroky, nie zisk (môže prinášať viac než úroky, to však nie je nevyhnutné). Tento bod tu ešte nemusíme ďalej skúmať. Po tretie: Predpokladá sa taká doprava — najmä obchodná — aby sa cesta rentovala, t. j. aby cena, ktorá sa bude žiadať za po­ užívanie cesty, zodpovedala výmennej hodnote, ktorú výrobcovia používaním získajú, Čiže aby cesta dávala takú výrobnú silu, za ktorú by mohli toľko zaplatiť. Po štvrté: Existencia spotrebného bohatstva, ktoré časť svojho dôchodku vynakladá na prostriedky dopravy. Avšak hlavné zostávajú tieto dva predpokladv: 1. Kapitál, ktorý možno použiť na tento účel v potrebnom množstve a ktorý sa uspokojí s úrokom: Z. Pre produktívne kapitály, pre priemyselný kapitál musí byť výhodné zaplatiť cenu za výstavbu cesty. Naprí­ klad prvá železnica medzi Liverpoolom a Manchestrom stala sa výrobnou nevyhnutnosťou pre liverpoolskych obchodníkov s ba­ vlnou a ešte väčšmi pre manchesterských továrnikov. (Konkuren­ cia môže vo väčšej miere vyvolať nevyhnutnosť napríklad želez­ nice v krajine, kde by si to doterajší vývin jej výrobných síl ešte nástojčivo nevyžadoval. Otázka pôsobenia konkurencie medzi ná­ rodmi patrí do oddielu o medzinárodnom výmennom styku. Tu sa prejavujú najmä civilizačné účinky kapitálu.) Kapitál ako taký — ak predpokladáme jeho existenciu v po­ trebnom rozsahu — postaví cesty až vtedy, keď sa stavba ciest stane nevyhnutnosťou pre výrobcov, osobitne pre produktívny kapitál sám: to je podmienka, aby kapitalista dosahoval zisk. Po­ tom sa rentuje aj cesta. V týchto prípadoch sa však predpokladá už rozsiahly výmenný styk. Je to tá istá podmienka v dvojakom zmysle: na jednej strane bohatstvo krajiny v dostatočnej miere koncentrované a premenené na formu kapitálu pre to, aby sa podnikali takéto práce ako proces zhodnocovania kapitálu, na druhej strane dostatočne veľký rozsah výmenného styku a jeho obmedzenie vytvorené nedostatkom komunikačných prostriedkov sa ako také pociťujú dostatočne intenzívne na to, aby kapitalista mohol realizovať hodnotu cesty (po určitých dávkach a častiach v Čase) ako takú [t. j. jej používanie). Všetky všeobecné podmienky výroby, ako cesty, kanály atď., či už uľahčujú alebo vôbec len umožňujú obeh, alebo zväčšujú pro­ duktivitu (ako zavodňovacie zariadenia atď. v Ázii a ostatne ešte

Kapitola o kapitáli

21

aj v Európe, kde ich stavajú vlády), na to, aby ich vytváral kapi­ tál namiesto vlády reprezentujúcej pospolnosť ako takú, predpo­ kladajú najvyšší vývoj výroby založenej na kapitáli. Prechod ve­ rejných prác z kompetencie štátu do oblasti prác, ktoré vykonáva sám kapitál, ukazuje stupeň, v akom sa reálna pospolnosť kon­ štituovala vo forme kapitálu. Určitá krajina, napríklad Spojené štáty, môže dokonca v súvislosti s výrobou pociťovať nevyhnut­ nosť železníc: napriek tomu môže byť výhoda, ktorá z toho bez­ prostredne vyplýva pre výrobu, taká nepatrná, že vynaložené ná­ klady musia byť stratové. Potom ich kapitál zvalí na plecia štátu alebo tam, kde štát zaujíma voči kapitálu ešte tradične nadradené postavenie — disponuje výsadou a mocou prinútiť verejnosť, aby časť svojho dôchodku, nie svojho kapitálu, vložila do takých vše­ obecne prospešných prác, ktoré sú zároveň všeobecnými podmien­ kami výroby, a preto nie sú osobitými podmienkami pre nie­ ktorého kapitalistu — a dovtedy, kým kapitál nedostane formu účastinárskej spoločnosti, hľadá vždy len osobiťé podmienky pre svoje zhodnotenie, a spoločné podmienky zvaľuje ako potreby krajiny na celú krajinu. Kapitál sa podujíma len na výhodné — zo svojho stanoviska výhodné — podujatia. Pravda, dakedy špekuluje aj nesprávne a ako ešte uvidíme, musí takto špekulovať. V tom prípade sa podujíma na investície, ktoré sa nerentujú a rentujú sa až vtedy, keď sa do určitej miery znehodnotia. Preto v mnohých podujatiach sú prvé investície ka­ pitálu stratové, prví podnikatelia skrachujú a zhodnocujú sa až v rukách druhého či tretieho podnikateľa, keď sa vložený kapitál zmenšil v dôsledku znehodnotenia. Mimochodom, sám štát a všet­ ko, čo k nemu patrí, náleží k týmto zrážkam z dôchodku, takre­ čeno k nákladom spotreby pre jednotlivca, k výrobným nákla­ dom pre spoločnosť. Cesta sama môže natoľko zväčšiť výrobné sily, že vytvorí taký výmenný styk, ktorým sa teraz sama rentuje. Môžu byt nevyhnutné také práce a výlohy, ktoré nie sú produk­ tívne v zmysle kapitálu, t. j nadpráca, ktorá je v nich obsiahnutá, sa nerealizuje ako nadhodnota prostredníctvom obehu, prostred­ níctvom výmeny. Ak napríklad robotník pracuje za rok denne 12 hodín na stavbe cesty a všeobecne nutný pracovný čas robí V priemere 6 hodín, odpracoval nadprácu 6 hodín. Ak však ne­ možno cestu predať za 12 hodín, ale povedzme len za 6 hodín, stavba ciest nie je výhodným podujatím pre kapitál a Dudovanie

22

Základy kritiky politickej ekonómie

ciest nie je preň produktívnou prácou. Kapitál musí mať možnosť cestu predať (Časové rozpätie a spôsob predaja sa nás netýkajú), takže sa zhodnotí nutná práca takisto ako nadpráca, Čiže Zo vše­ obecného fondu ziskov — nadhodnôt — pripadne kapitálu taká časť, ako keby bol vytvoril nadhodnotu. Tento vzťah treba preskú­ mať neskôr v súvislosti so ziskom a s nutnou prácou. Najvyšší vývojový stupeň dosiahne kapitál vtedy, keď sa vše­ obecné podmienky spoločenského výrobného procesu nevytvoria zo zrážky z dôchodku spoločnosti, zo štátnych daní — kde dô­ chodok, a nie kapitál vystupuje ako pracovný fond, a robotník, i keď je slobodným, námezdným robotníkom ako každý iný, pred­ sa ekonomicky je v inom vzťahu — ale z kapitálu ako kapitálu. Na jednej strane to ukazuje stupeň, v akom si kapitál podriadil všetky podmienky spoločenskej výroby, a preto na druhej strane aj to, nakoľko je spoločenské reprodukovateľné bohatstvo kapita­ lizované a nakoľko sa všetky potreby uspokojujú vo forme výme­ ny: a to aj tie potreby indivídua, ktoré vznikli ako spoločenské potreby, t. j. tie potreby, ktoré uspokojuje a pociťuje nie ako jed­ notlivé indivíduum v rámci spoločnosti, ale spoločne s inými indi­ víduami — ich spôsob uspokojovania je podľa povahy veci spolo­ čenský — pretože potreby týchto potrieb sa prostredníctvom výmeny, prostredníctvom individuálnej výmeny nielenže. konzu­ mujú, ale aj vytvárajú. Pokiaľ ide o spomenutý príklad s cestou, musí byť stavba cesty taká výhodná, že určitý pracovný čas premenený na cestu musí robotníkovi rovnako reprodukovať jeho pracovnú schopnosť, ako keby ju vynaložil v poľnohospodárstve. Hodnota je určená spred­ metneným pracovným časom,a to v akejkoľvek forme. Či sa však táto hodnota dá realizovať, závisí od úžitkovej hodnoty, v ktorej je spredmetnená. Tu sa predpokladá, že cesta je predmetom po­ treby pre spoločnosť, predpokladá sa teda jej úžitková hodnota. Na druhej strane, aby sa kapitál podujal na stavbu cesty, pred­ pokladá sa, že sa zaplatí nielen nutný pracovný čas, ale aj nadby­ točný pracovný čas, ktorý robotník odpracuje — že sa mu teda zaplatí zisk. (Pomocou ochranných ciel, monopolov, štátneho do­ nútenia si kapitalista neraz vynúti túto platbu aj vtedy, keby pri slobodnej výmene jednotlivo vymieňajúci zaplatili nanajvýš nut­ nú prácu.) Je veľmi ľahko možné, že existuje nadbytočný pracovný čas

Kapitola o kapitáli

23

a že sa nezaplatí (čo sa môže prihodiť aj každému jednotlivému kapitalistovi). Tam, kde vládne kapitál (celkom tak ako tam, kde existuje otroctvo a poddanstvo alebo nevoľnícka robota hocakého druhu), je absolútny pracovný čas robotníka preňho podmienkou na to, aby mohol odpracovať nutný pracovný čas, t. j. na to, aby pre seba mohol v úžitkových hodnotách realizovať pracovný čas nutný na zachovanie robotníkovej pracovnej schopnosti. Pri kaž­ dom druhu práce má konkurencia za následok, že robotník musí odpracovať plný čas — teda nadbytočný pracovný čas. Ale môže nastať aj taký prípad, že tento nadbytočný pracovný čas nie je vymeniteľný, hoci je v produkte obsiahnutý. Pre robotníka samé­ ho — v porovnaní s ostatnými námezdnými robotníkmi — je to nadpráca. Pre používateľa je to práca, ktorá síce má preňho úžit­ kovú hodnotu, ako napríklad práca jeho kuchára, nemá však vý­ mennú hodnotu, preňho teda naskrze neexistuje rozlišovanie me­ dzi nutným a nadbytočným pracovným časom. Práca môže byť nutná, a pritom nemusí byť produktívna. Všet­ ky všeobecné, spoločenské podmienky výroby — dokiaľ ich ešte nemôže vytvárať kapitál ako taký, za jeho vlastných podmie­ nok — sa teda hradia z časti dôchodku krajiny — zo štátnej po­ kladnice, a robotníci nevystupujú ako produktívni robotníci, hoci zväčšujú výrobnú silu kapitálu. Ostatne, výsledok nášho odbočenia je taký, že výroba komuni­ kačných prostriedkov, fyzických podmienok obehu patrí do kate­ górie výroby fixného kapitálu, netvorí teda nijaký osobitný prí­ pad. Ibaže sa nám mimochodom ukazujú obrysy, ktoré na tomto bode nemôžeme ešte ostro načrtnúť — problém určitého špecijic­ kého vzťahu kapitálu k spoločenským, všeobecným podmienkam spoločenskej výroby na rozdiel od podmienok osobitého kapitálu a jeho osobitého procesu výroby.

[3. Obeh ako moment procesu kapitalistickej výroby] Obeh prebieha v priestore a v čase. Priestorová podmienka — dodanie výrobku na trh — patrí z ekonomického hľadiska do vý­ robného procesu samého. Výrobok je skutočne hotový až vtedy, keď sa dostane na trh. Pohyb, ktorým sa ta dostane, patrí ešte

24

Základy xritiky politickej ekoričml:

k jeho výrobným nákladom. Netvorí nevyhnutný moment obehu, ak ho berieme ako osobitý proces pohybu hodnoty, pretože výro­ bok možno kúpiť a dokonca spotrebovať na mieste jeho výroby. Tento priestorový moment je však dôležitý, pokiaľ s tým súvisí rozširovanie trhu, možnosť výmeny výrobku. Zníženie nákladov tohto reálneho obehu (v priestore) patrí do vývoja výrobných síl prostredníctvom kapitálu, k zníženiu nákladov na jeho Zhodno­ covanie. Z určitej stránky, ako vonkajšej podmienky existencie ekonomického procesu obehu, možno však tento moment rátať aj k výrobným nákladom obehu, takže podľa tohto momentu samot­ ný obeh sa javí nielen ako moment výrobného procesu všeobecne, ale ako moment bezprostredného výrobného procesu. Rozhodne tento moment sa tu určuje všeobecným stupňom vývoja výrobných síl a vôbec výroby založenej na kapitáli. Presnejšie, tento priesto­ rový moment — dodanie výrobku na trh, čo je nevyhnutnou pod­ mienkou jeho obehu, okrem prípadu, keď samotné miesto výroby je trhom — mohol by sa pokladať za premenu výrobku na ťovar. Tovarom je výrobok až na trhu. (Či to je alebo nie je osobitný moment, je niečím náhodným. Keď kapitál pracuje na objednáv­ ku, neexistuje preň ani tento moment, ani premena na peniaze ako osobitný moment. Práca na objednávku, t. j. ponuka, Zodpo­ vedajúca predchádzajúcemu dopytu, ako všeobecný alebo prevlá­ dajúci stav nezodpovedá veľkopriemyslu a nijako nevyplýva ako podmienka z povahy kapitálu.) Po druhé, časový moment. Tento moment patrí podstatne do pojmu obehu. Predpokladajme, že akt prechodu tovaru na peniaze je zmluvne fixovaný, vyžaduje si však určitý čas na počítanie, váženie, meranie. Skrátenie tohto momentu znamená takisto vý­ voj výrobnej sily. Tento čas sa tiež poníma len ako vonkajšia pod­ mienka pre prechod zo stavu peňazí na tovar: prechod sa pred­ pokladá: ide o čas, ktorý uplynie počas tohto predpokladaného aktu. Toto patrí do nákladov obehu. Niečo iné je čas, ktorý vôbec uplynie, kým tovar prejde do formy peňazí, alebo čas, po ktorý tovar zostáva tovarom, len potenciálnou, nie skutočnou hodnotou. Tento čas je čistou stratou. Zo všetkého, Čo sa povedalo, vyplýva, že obeh vystupuje ako podstatný proces kapitálu. Výrobný proces nemožno začať odzno­ va, kým sa tovar nepremenil na peniaze. Trvalá kontinuita pro­ cesu, nerušený a plynulý prechod hodnoty z jednej formy do inej,

Kanitolu o kapitáli

AN

alebo z jednej lázy procesu do inej, je základnou podmienkou výroby založenej na kapitáli, a to na celkom inom stupni ako vo všetkých skorších formách výroby. Na druhej strane, zatiaľ čo existuje nevyhnutnosť tejto konti­ nuity, jednotlivé fázy sa čo do času a priestoru rozpadávajú ako osobité, navzájom ľahostajné procesy. Tak sa zdá, že je vecou náhody, Či sa pre výrobu založenú na kapitáli vytvorí alebo ne­ vytvorí jej podstatná podmienka, kontinuita rozličných procesov, ktoré konštituujú celkový proces kapitalistickej výroby. Prekona­ ním tejto náhodilosti samotným kapitálom je úver. (Úver má ešte aj iné stránky, avšak táto stránka vychádza z bezprostrednej po­ vahy procesu výroby a je preto základom nevyhnutnosti úveru.] Preto sa úver v nejakej rozvinutejšej forme nezjavil v žiadnom zo skorších spôsobov výroby. Aj za skorších vývojových stupňov sa vypožičiavalo a požičiavalo, a úžera je dokonca najstaršou z pred­ diluviálnych foriem kapitálu. Avšak pôžičky a výpožičky nevytvá­ rajú úver takisto, ako práca nevytvára priemyselnú prácu alebo slobodnú námezdnú prácu. Ako podstatný, rozvinutý výrobný vzťah sa úver historicky zjavuje len v obehu založenom na kapi­ táli Čiže na námezdnej práci. (Samotné peniaze sú určitou formou na prekonanie nerovnosti času vyžadovaného v odlišných výrob­ ných odvetviach, pokiaľ táto nerovnosť vystupuje proti výmene.) I keď úžera vo svojej zburžoáznenej, kapitálu prispôsobenej jOr­ me je sama formou úveru, predsa len vo svojej predburžoáznej forme je skôr výrazom nedostatku úveru. (Spätná premena peňazí na objektívne momenty a podmienky výroby predpokladá ich existenciu. Táto premena vytvára rozlič­ né trhy, kde výrobca nachádza tieto podmienky vo forme tova­ ru — v rukách obchodníka — trhy (popri trhu práce), ktoré sa podstatne líšia od trhov určených pre bezprostrednú, individuálnu, finálnu spotrebu.) Vo svojom obehu sa peniaze premieňali na tovar a vo výmene P—T spotreba ukončila proces, alebo sa tovar vymenil za penia­ ze — a vo výmene T—P sa P alebo stratili, aby sa samy opäť vymenili za T, pričom sa proces zasa skončil v spotrebe, — alebo peniaze vystúpili z obehu a premenili sa na mftvy poklad a len zdanlivé bohatstvo. Nikde sa proces nevznietil sám od seba, ale predpoklady obehu peňazí spočívali mimo neho a potreboval vždy nový popud zvonka.

26

Základy kritiky politickej ekonómie

Pokiaľ sa oba momenty Pa T striedali, bola — v rámci obe­ hu — zmena formy len formálna. Keď sa však zmena formy stala obsažnou, vypadla z ekonomického procesu, obsah doň nepatril. Ani tovar sa neuchoval vo forme peňazí, ani peniaze sa neucho­ vali vo Ťorme tovaru: každý z nich bol alebo jedno alebo druhé. Hodnota ako taká sa neuchovala v rámci obehu a prostredníctvom obehu ako niečo, čo presahuje proces jej premeny, zmenu jej ľor­ my, ani samotnú úžitkovú hodnotu nevytvorila výmenná hodnota (ako je to v procese výroby kapitálu). Pri kapitáli sama spotreba tovaru nie je konečná, spadá do výrobného procesu, sama je momentom výroby, t. j. tvorby hod­ noty. Teraz sa však kapitál v každom Zzmomentov, keď vystupuje raz ako peniaze, raz ako tovar, raz ako výmenná hodnota, raz ako úžitková hodnota, stáva hodnotou, ktorá sa v tejto zmene hodnoty nielen formálne uchováva, ale sa aj zhodnocuje, stáva sa takou hodnotou, ktorá sa vzťahuje na seba ako hodnotu. Prechod Z jedného momentu do druhého prejavuje sa ako osobitý proces, ale každý z týchto procesov je prechodom do druhého. Tak je ka­ pitál stanovený ako hodnota v neprestajnom procese, ktorá je v každom momente kapitálom. Kapitál sa tak stáva obežným ka­ pitálom: v každom momente je kapitálom a v kolobehu prechá­ dza z jedného určenia do druhého. Bod návratu je zároveň výcho­ diskovým bodom a naopak — totiž je ním kapitalista. Pôvodne je každý kapitál obežným kapitálom, produktom obehu, jednak vy­ tvára obeh, jednak opisuje svoju vlastnú dráhu. Obeh peňazí — Zo svojho terajšieho stanoviska — vystupuje teraz sám len ako moment obehu kapitálu a jeho samostatnosť existuje len ako zdanie. Vo všetkých súvislostiach je určený obe­ hom kapitálu, k čomu sa ešte vrátime. Pokiaľ tvorí samostatný pohyb popri pohybe kapitálu, táto samostatnosť existuje len vďa­ ka kontinuite obehu kapitálu, takže tento moment možno fixovať a preskúmať sám osebe. [„Kapitál je permanentná rozmnožujúca sa hodnota, ktorá už nezaniká. Táto hodnota sa odtrháva od tovaru, ktorý ju vytvoril: ako nejaká metajyzická a substanciálna kvalita zostáva vždy vo vlastníctve toho istého poľnohospodára“ (napríklad), „pre ktoré­ ho prijíma rozmanité formy“ (Sismondi, Nouveaux Principes ďEconomie politigue. Seconde édition. Tome I, Paris 1827, str. 89). „Pri výmene práce za kapitál robotník žiada existenčné pro­

Kapitola o kapitáli

27

striedky, aby mohol žiť, kapitalista žiada prácu, aby mohol do­ siahnuť zisk.“ (Sismondi, tamtiež, str. 91.) „Fabrikant má zisk, osoh z každého rastu výrobných síl, ktorý vyvolala deľba práce“ (tamtiež, str. 91). „Predávať prácu znamená vzdať sa všetkých plodov práce“ (A. Cherbuliez, Richesse ou pauvreté, Paris 1841, str. 64). „Tri súčasti kapitálu nerastú proporcionálne“ (totiž surovina, nástroj, existenčné prostriedky), „a nie sú ani v rovnakom po­ mere na rôznych stupňoch vývinu spoločnosti. Fond existenčných prostriedkov zostáva na určitý čas nezmenený, čo ako rýchle vzrastá výroba a v dôsledku toho množstvo výrobkov. Teda zväč­ šenie produktívneho kapitálu nemá nevyhnutne za následok zväč­ šenie fondu existenčných prostriedkov určené na to, aby vytváral cenu práce: môže byť sprevádzané jeho znížením“ (tamtiež, str. 60—63).]

[6.] Vplyv obehu na určenie hodnoty. Rozdiel

medzi kapitalistickým spôsobom výroby a všetkými predchádzajúcimi spôsobmi výroby. Vyrovnávanie podmienok obehu pre rozličné

kapitály

[Pokiaľ znovuobnovenie výroby závisí od predaja hotových vý­ robkov, od premeny tovaru na peniaze a od spätnej premeny pe­ ňazí na podmienky výroby — surovinu, nástroj,. mzdu, pokiaľ dráha, ktorú kapitál opisuje, aby z jedného z týchto určení pre­ šiel do druhého, predstavuje úseky obehua tieto úseky sa preko­ návajú v určitých časových obdobiach (dokonca aj vzdialenosť v priestore sa redukuje na čas, nezáleží napríklad na priestorovej vzdialenosti trhu, ale na rýchlosti — na množstve času — akou sa trh dosiahne), závisí teda od rýchlosti obehu, od času, za aký sa obeh vykoná, koľko výrobkov možno produkovať za daný časo­ vý úsek, ako často sa kapitál vdanom časovom úseku môže zhod­ notiť, reprodukovať a rozmnožiť svoju hodnotu. Sem teda skutočne pristupuje moment určenia hodnoty, ktorý nepochádza z priameho vzťahu medzi prácou a kapitálom. Vzťah, v akom ten istý kapitál môže v danom časovom úseku zopakovať

28

Základy kritiky politickej ekonómiu

proces výroby (tvorbu novej hodnoty), je navidomoči podmien­ kou, ktorá nie je stanovená priamo procesom výroby. Aj keď teda obeh nevytvára nijaký moment samého určenia hodnoty, ktorý tkvie výlučne v práci, od jeho rýchlosti závisí rýchlosť, akou sa proces výroby opakuje, akou sa vytvoria hodnoty — teda ak aj nie hodnoty, tak do určitej miery masa hodnôt. Totiž hodnoty a nadhodnoty vytvorené výrobným procesom a násobené číslom, ktoré vyjadruje, koľkokrát sa výrobný proces môže v určitom da­ nom časovom úseku zopakovať. Keď hovoríme o rýchlosti obehu kapitálu, vychádzame z pred­ pokladu, že prechod z jednej fázy do druhej zdržiavajú len von­ kajšie obmedzenia, a nie obmedzenia vyplývajúce z výrobného procesu a obehu samého (ako v obdobiach kríz, nadvýroby atď.). Okrem pracovného času spredmetneného vo výrobku pristupuje teda ako moment tvorby hodnoty — samého výrobného pracovné­ ho času — čas obehu kapitálu. Ak pracovný čas vystupuje ako činnosť vytvárajúca hodnotu, čas obehu kapitálu vystupuje ako čas znehodnocovania. Rozdiel sa prejavuje jednoducho v tom: ak sa celkový pracovný čas pod komandom kapitálu zväčší na maxi­ mum, povedzme nekonečno co, takže nutný pracovný čas tvorí nekonečne malú a nadbytočný pracovný čas nekonečne veľkú časť tohto cc, bolo by to maximum zhodnotenia kapitálu, a práve to je tendencia, ku ktorej smeruje. Na druhej strane, keby sa čas obehu kapitálu rovnal nule, keby rôzne stupne jeho premeny pre­ behli v skutočnosti rovnako rýchlo ako v myslení, znamenalo by to taktiež maximum toho faktora, ktorý umožňuje opakovať vý­ robný proces, znamenalo by to teda maximálny počet zhodnoco­ vacích procesov kapitálu za určitý čas. Opakovanie výrobného procesu by bolo obmedzené jedine tým časom, po ktorý tento proces sám trvá, ktorý uplynie, kým sa surovina premení na výrobok. Čas obehu teda nie je pozitívnym. prvkom vytvárajúcim hodnotu, keby sa rovnal 0, bola by tvorba hodnoty maximálna. Keby sa nadbytočný pracovný čas alebo nut­ ný pracovný čas rovnal 0, t. j. keby nutný pracovný čas pohltil všetok čas, alebo keby výroba mohla prebehnúť celkom bez práce, neexistovala by ani hodnota, ani kapitál, ani tvorba hodnoty. Čas obehu určuje preto hodnotu len potiaľ, pokiaľ tento čas vystupuje ako prirodzená hranica zhodnotenia pracovného času. Fakticky je zrážkou z nadbytočného pracovného času, t. j. rozmnožením

Kapitola o kapitáli

2g

nutného pracovného času. Je jasné, že nutný pracovný Čas musí byť zaplatený, nech proces obehu postupuje pomaly alebo rýchlo. Napríklad v odvetviach, kde sú potrební špeciálni robotníci, ktorých však možno zamestnať len po určitú časť roka, lebo ich výrobky sa dajú predať iba v nejakom ročnom období, muselo by sa zaplatiť robotníkom za celý rok, t. j. nadbytočný pracovný čas by sa zmenšil v tom istom pomere, v akom je možnosť zamestnať robotníkov za daný časový úsek menšia, a predsa im tak či onak treba zaplatiť. (Napríklad v takej forme, že ich mzda za štyri mesiace stačí na to, aby žili celý rok.) Keby ich kapitál mohol použiť za 12 mesiacov, neplatil by viac mzdya získal by príslušné množstvo nadpráce. Čas obehu vystupuje teda ako obmedzenie produktivity práce, zväčšenie nutného pracovného času rovná sa zníženiu nadbytoč­ ného pracovného času, t. j. zníženiu nadhodnoty, t. j. prekážke, obmedzeniu sebazhodnocovacieho procesu kapitálu. Kým sa teda kapitál na jednej strane musí usilovať o to, aby zbúral každé 1lo­ kálne obmedzenie výmenného styku, t. j. výmeny, aby si dobyl celý svet ako svoj trh, usiluje sa na druhej strane zničiť priestor časom, t. j. na minimum zredukovať čas, ktorý stojí pohyb z jed­ ného miesta na druhé. Čím rozvinutejší je kapitál, čím rozľahlejší je v dôsledku toho trh, na ktorom kapitál obieha, ktorý tvorí priestorovú dráhu jeho obehu, tým intenzívnejšie sa usiluje ešte väčšmi rozširovať priestor trhu a ešte väčšmi ničiť priestor časom. (Keď na pracovný čas nehľadíme ako na pracovný deň jednot­ livého robotníka, ale ako na neurčitý pracovný deň neurčitého počtu, robotníkov, pristupujú sem všetky populačné vzťahy, zá­ kladné poučky o obyvateľstve sú teda v tejto prvej kapitole o ka­ nitáli obsiahnuté takisto ako základné poučky o zisku, cene, úve­

re atď.) Tu sa prejavuje univerzálna tendencia kapitálu, ktorou sa odli­ šuje od všetkých predchádzaiúcich stupňov výroby. Hoci kapitál je samou svojou povahou obmedzený, predsa smeruje k univer­ zálnemu rozvoju výrobných síl a tým sa stáva predpokladom no­ vého spôsobu výroby, ktorý sa nezakladá na rozvoji výrobných síl, aby určitý stav reprodukoval alebo nanajvýš aspoň rozšíril, ale na takom spôsobe výroby, kde sám slobodný, nehatený, prog­ resívny a univerzálny vývoj výrobných síl tvorí predpoklad spo­ ločnosti, a preto aj jej reprodukcie, kde jediným predpokladom

30

sáklady kritiky politickej ekonónite

je prekonávanie východiska. Touto tendenciou — príznačnou pre kapitál, ktorá mu však zároveň protirečí ako obmedzenej forme výroby a ženie ho k zániku — sa kapitál líši od všetkých pred­ chádzajúcich spôsobov výroby a zároveň zahrnuje v sebe to, čo z neho robí len niečo prechodné. Všetky doterajšie spoločenské formy zanikli s rozvojom bohatstva, alebo, čo je to isté, s rozvo­ jom spoločenských výrobných síl. Preto starovekí autori, ktorí si to uvedomovali, obviňujú bohatstvo priamo z toho, že rozkladá spoločnosť. Feudálne zriadenie zasa zahubil mestský priemysel, obchod, moderné poľnohospodárstvo (dokonca aj jednotlivé obja­ vy, ako pušný prach a tlačiarsky lis.) 5 rozvojom bohatstva — a tým aj s rozvojom nových síl a roz­ šíreného výmenného styku indivíduí — rozkladali sa ekonomické podmienky, na ktorých sa spoločenstvo zakladalo, politické vzťa­ hy medzi rozličnými zložkami spoločenstva, ktoré mu zodpove­ dali, náboženstvo, v ktorom sa spoločnosť idealisticky odrážala (a jedno i druhé tkvelo zasa v danom vzťahu k prírode, na ktorú sa redukuje každá výrobná sila), charakter, nazeranie atď. indi­ víduí. UŽ len sám vývoj vedy — t. j. najspoľahlivejšej formy bo­ hatstva, produktu i tvorcu bohatstva — stačil na rozloženie týchto spoločenstiev. Vývoj vedy, tohto pomyselného a zároveň praktic­ kého bohatstva, je však len jednou stránkou, jednou formou, v ktorej sa prejavuje rozvoj ľudských výrobných síl, t. j. bohat­ stva. „Z pomyselného hľadiska stačil rozklad určitej formy vedomia na to, aby usmrtil celú epochu. Táto hranica vedomia zodpovedá reálne určitému stupňu vývoja materiálnych výrobných síl, a teda bohatstva. Pravda, vývoj neprebiehal len na starej základni, ale vyvíjala sa aj táto základňa sama. Najvyšším stupňom vývoja sa­ mej tejto základne (kvet, na ktorý sa premieňa, i keď to je ešte vždy ťá istá základňa, tá istá rastlina v rozkvete, a preto vädnutie nasleduje DOrozkvete a ako dôsledok rozkvetu) je bod, keď sa sama vypracuje na formu, v ktorej je zlučiteľná s najvyšším roz­ vojom výrobných síl, a preto aj s najbohatším rozvojom indivíduí. Len čo sa dosiahne tento bod, ďalší vývoj sa prejavuje ako úpa­ dok a nový vývoj sa začína na novej základni. Predtým sme videli“, že vlastníctvo podmienok výroby bolo to­ + Pozri tolo vydanie, zv. I, str. 430-—444. Red.

Kapitola o kapitáli

p 3i

tožné s obmedzenou, určitou formou spoločenstva: bolo teda to­ tožné s formou indivídua takých vlastností — obmedzených vlast­ ností a s obmedzeným rozvojom svojich výrobných síl — aby mohlo tvoriť takéto spoločenstvo. Tento predpoklad sám bol zasa tiež výsledkom obmedzeného historického stupňa rozvoja výrob­ ných síl, bohatstva, takisto ako spôsobu jeho tvorby. Cieľom spo­ ločenstva, cielom indivídua — ako aj podmienkou výroby — bola reprodukcia týchto určitých podmienok výroby a reprodukcia in­ divíduí tak jednotlivo, ako aj v ich spoločenských diferenciách a vzťahoch — ako živých nositeľov týchto podmienok. „Kapitál robí predpokladom svojej reprodukcie samu výrobu bo­ hatstva, a preto aj univerzálny rozvoj výrobných síl, neustále pre­ vraty vo svojich existujúcich predpokladoch. Hodnota nevylučuje nijakú úžitkovú hodnotu, nezahrnuje teda nijakú osobitú formu spotreby atď., výmenného styku atď. ako absolútnu podmienku, a takisto sa kapitálu každý stupeň vývoja spoločenských výrob­ ných síl, výmenného styku, poznania atď. javí len ako obmedze­ nie, ktoré sa usiluje prekonať. Sám predpoklad kapitálu — hodno­ ta — je stanovená ako výrobok, nie ako nejaký vyšší predpoklad vznášajúci sa nad výrobou. Obmedzením kapitálu je, že celý tento vývoj prebieha v protikladoch a že sa rozvíjanie výrobných síl, všeobecného bohatstva atď., poznania atď. prejavuje tak, Že sa pracujúce indivíduum odcudzuje sebe samému, že sa k podmien­ kam, ktoré pracujúci sám zo seba vytvoril, nestavia ako k pod­ mienkam svojho vlastného bohatstva, ale ako k podmienkam cCu­ dzieho bohatstva a svojej vlastnej chudoby. Avšak táto protikladná forma sama je prechodná a vytvára reálne podmienky na svoje vlastné zrušenie. Výsledkom je — svojou tendenciou a ôÔvydue.— všeobecný roz­

voj výrobných síl, bohatstva vôbec, ako základňa, a takisto uni­ verzálnosť výmenného styku, a preto svetový trh ako základňa. Základňa ako možnosť univerzálneho rozvoja indivídua a skutoč­ ný vývoj indivíduí na tejto základni, ako neprestajné prekonáva­ nie jej obmedzenia, ktoré sa uvedomuje ako obmedzenie a neplatí ako posvätná hranica. Univerzálnosť indivídua nie ako myslená alebo namyslená, ale ako univerzálnosť jeho reálnych a pomysel­ ných vzťahov. Z toho vyplýva aj pochopenie jeho vlastných dejín ako procesu a poznanie prírody (existujúce takisto ako praktická moc nad ňou] ako svojho reálneho tela. Proces vývoja samého

32

Základy kritiky politickej ekonómie

vystupuje a uvedomuje sa ako predpoklad tohto procesu. Na to je však nevyhnutné predovšetkým to, aby sa plný rozvoj výrob­ ných síl stal podmienkou výroby, aby určité podmienky výroby neboli hranicou vývoja výrobných síl. +

“

»

Keď sa teraz vrátime k času obehu kapitálu, vidíme, že jeho skrátenie (pokiaľ nie je výsledkom rozvoja komunikačných a do­ pravných prostriedkov, ktoré sú potrebné na to, aby sa výrobok dostal na trh) súvisí sčasti s vytvorením nepretržite fungujúceho, a preto čoraz rozšírenejšieho trhu: sčasti s vývojom ekonomic­ kých vzťahov, s vývojom foriem kapitálu, ktorými umelo skracuje čas obehu. (Patria sem všetky formy úveru.) [Na tomto mieste môžeme ešte poznamenať, že je všeobecnou tendenciou kapitálu vytvárať na všetkých bodoch, kde sú pred­ poklady obehu, jeho výrobné centrá, a tieto body asimilovať, t. j. premeniť na kapitalizujúcu výrobu čiže výrobu kapitálu, keďže jedine kapitál má výrobné podmienky kapitálu, teda uspokojuje tieto podmienky a usiluje sa ich realizovať. Táto propagandistická (civilizujúca ) tendencia prináleží jedine kapitálu — na rozdiel od predchádzajúcich výrobných podmienok.] Tie spôsoby výroby, kde obeh netvorí imanentnú, prevládajúcu podmienku výroby, prirodzene, nemaiú špecifické potreby obehu "kapitálu, a preto nevytvárajú ani ekonomické formy ani reálne výrobné sily, ktoré týmto potrebám zodpovedajú. Pôvodne vychá­ dzala výroba založená na kapitáli z obehu, teraz vidíme, ako Z obehu rohí svoju vlastnú podmienku a výrobný proces v jeho bezprostrednosti premieňa na moment procesu obehu, takisto ako proces obehu premieňa na určitú fázu výrobného procesu v jeho totalite. Pokiaľ rozličné kanitály majú rozličné časy obehu (napríklad jeden kapitál má vzdialenejší trh, iný zasa blízky, jeden má za­ hbezpečenúpremenu na peniaze, iný neistú: jeden má viac fixného kapitálu, iný zasa viac obežného kapitálu], vznikajú medzi nimi rozdiely v zhodnocovaní. To .sa však prejavuje až v druhotnom zhodnocovacom procese. Čas obehu osebe je obmedzením zhodno­ covania (pravda, nutný pracovný čas je tiež obmedzením,ale zá­ roveň je aj základným prvkom, pretože bez neho by nebolo ani

Kapitola o kapitáli

33

hodnoty ani kapitálu]: je zrážkou z nadbytočného pracovného času, čiže zväčšením nutného pracovného času v pomere k nad: bytočnému pracovnému času. Obeh kapitálu realizuje hodnotu, živá práca vytvára hodnotu. Čas obehu je len obmedzením tejto realizácie hodnoty a potiaľ aj tvorby hodnoty: toto obmedzenie nevyplýva z výroby vôbec, ale je špecifickým obmedzením výroby kapitálu a jeho prekonanie — alebo boj proti nemu — patrí preto tiež do špecificky ekonomického vývoja kapitálu a dáva podnet na rozvoj jeho foriem v úvere atď. [Kapitál sám predstavuje protirečenie, pretože sa neprestajne usiluje zrušiť nutný pracovný čas (a to znamená zároveň redukciu robotníka na minimum, t. j. jeho existenciu len ako živej pracov­ nej schopnosti), ale nadbytočný pracovný čas existuje pritom len ako protiklad, Zenv protiklade k nutnému pracovnému času, teda kapitál premieňa nutný pracovný Čas na nevyhnutnú podmienku svojej reprodukcie a zhodnotenia. Rozvoj materiálnych výrobných síl — ktorý je zároveň rozvojom síl robotníckej triedy — na urči­ tom bode odstraňuje sám kapitál. [„Podnikateľ môže obnoviť výrobu, len keď predal hotový vý­ robok a cenu vynaložil na nákup novej suroviny a na novú mzdu: teda čím pohotovejšie dosiahne obeh obidva výsledky, tým skôr je schopný začať svoju výrobu odznova a tým viac výrobkov dodá kapitál za daný časový úsek“ (Storch, Cours ďéconomie politigue. Tome I, Paris 1823, str. 411—412).]

[Špecifické preddavky kapitalistu nespočívajú v súkne atdď.. ale v práci.“ (T. R. Malthus, The Measure oj Valne Stated and Illustrated, London 1823, str. 17.)]“ [„Nahromadenie celkového kapitálu spoločnosti v iných rukách než v rukách robotníkov nevyhnutne spomaľuje rast celej výroby, okrem rastu zvyčajnej peňažnej odmeny kapitálu, ktorú v závis­ losti od času a okolností dostávajú jeho vlastníci... V doterajších systémoch sa výrobné sily pokladali za vyhovujúce a. podria­ dené faktickému hromadeniu a zvečňovaniu existujúcich spôso­ bov rozdeľovania. Súčasné hromadenie a rozdeľovanie musí byť podriadené výrobným silám.“ (W. Thompson, An Inautry into the Principles oj the Distribution oj Wealth, London 1824, str. 176,

589.)1

Zo vzťahu času obehu k výrobnému procesu vyplýva, že vyvro­

bená suma hodnôt, čiže totálne zhodnotenie kapitálu v nejakom

34

Základy kritiky politickej ekonómie

danom období, nie je jednoducho určená novou hodnotou, ktorú kapitál vytvára vo výrobnom procese, alebo nadčasom, ktorý sa vo výrobnom procese realizuje, ale týmto nadčasom (nadhodno­ tou) násobeným číslom, vyjadrujúcim, koľkokrát sa výrobný pro­ ces kapitálu dá za určitý čas zopakovať. Číslo vyjadrujúce toto opakovanie možno pokladať za koeficient výrobného procesu čiže nadhodnoty, vytvorenej týmto výrobným procesom. Avšak tento koeficient nie je rýchlosťou obehu určený pozitívne, ale negatív­ ne. To znamená, keby rýchlosť obehu bola absolútna, t. j. keby obeh vôbec neprerušoval výrobný proces, bol hy tento koeficient najväčší. Ak napríklad reálne podmienky produkcie pšenice v ur­ čitej krajine dovoľujú len jednu úrodu, nemôže z toho nijaká rých­ losť obehu urobiť dve úrody. Keby sa však obeh zabrzdil, nájomca by nemohol svoju pšenicu predať dosť zavčasu na to, aby si na­ príklad mohol najať nových robotníkov, a tak by sa produkcia zdržala. Maximum koeficientu výrobného čiže zhodnocovacieho procesu za daný časový úsek sa určuje absolútnym časom, ktorý trvá samotná fáza výroby. Keď sa obeh zavíši, kapitál je schopný začať odznova svoj výrobný proces. Keby teda obeh nespôsoboval nijaké zdržanie, keby jeho rýchlosť bola absolútna a keby sa jeho trvanie rovnalo 0, t. j. keby sa obeh vykonal za nulový čas, zna­ menalo by to len toľko, akoby kapitál mohol odznova začať svoj výrobný proces bezprostredne po jeho dovífšení: t. j. obeh by ne­ existoval ako obmedzenie podmieňujúce výrobu, a opakovanie výrobniého procesu v určitom časovom úseku by absolútne závi­ selo od trvania výrobného procesu, zhodovalo by sa s jeho trva­ ním. Ak teda vývoj priemyslu umožňuje, aby kapitál 100 lib. Št. vy­ robil za 4 mesiace x funtov priadze, mohol by sa výrobný proces s tým istým kapitálom zopakovať len 3 razy do roka, mohlo by sa vyrobiť len 3 x funtov priadze. Nijaká rýchlosť obehu by repro­ dukciu kapitálu alebo, lepšie povedané, zopakovanie zhodnocova­ cieho procesu kapitálu nemohla vystupňovať nad tento bod. To by mohlo nastať iba v dôsledku zvýšenia výrobných síl. Čas obehu osebe nie je nijakou výrobnou silou kapitálu, ale je obmedzením jeho výrobnej sily, ktoré vyplýva z jeho povahy ako výmennej hodnoty. Prechod cez rôzne fázy obehu javí sa tu ako obmedzenie výroby, ako obmedzenie dané špecifickým rázom kapitálu samého. Všetko, čo sa zrýchľovaním a skracovaním času obehu — procesu

Kapitola o kapitáli

35

obehu — môže dosiahnuť, je zmenšenie obmedzenia stanoveného povahou kapitálu. Prirodzené obmedzenia opakovania výrobného procesu, napríklad v poľnohospodárstve, zhodujú sa s trvaním jedného cyklu fázy výroby. Obmedzenie stanovené kapitálom predstavuje čas, ktorý prebehne nie medzi sejbou a žatvou, ale medzi žatvou a premenou žatvy na peniaze a medzi spätnou pre­ menou peňazí, povedzme napríklad na nákup práce. Veľmi sa mýlia kúzelníci obehu, ktorí si namýšľajú, že rýchlosťou obehu dokážu niečo iné než zmenšiť prekážky reprodukcie kapitálu, dané samotným kapitálom. (Ešte bláznivejší sú, prirodzene, tí kúzelníci obehu, ktorí si na­ mýšľajú, že úverovými inštitúciami a vynálezmi, odstraňujúcimi trvanie času obehu, môžu nielen odstrániť zdržanie, prerušenie vo výrobe, potrebné na premenu hotového výrobku v kapitál, ale urobiť zbytočným samotný kapitál, za ktorý sa vymieňa výrobný kapitál: t. j. chcú vyrábať na základe výmennej hodnoty a záro­ veň chcú odstrániť, odčarovať nevyhnutné podmienky výroby na

tejto základni.] Maximum, čo úver môže dosiahnuť v tejto súvislosti — pokiaľ ide o číry obeh — je udržať kontinuitu procesu výroby, keď sú dané všetky podmienky tejto kontinuity, t. j keď skutočne exis­ tuje kapitál, za ktorý sa má vymieňať atď. V procese obehu je zahrnuté, že podmienkou zhodnocovania kapitálu vo výrobe, podmienkou vykorisťovania práce kapitálom je premena kapitálu na peniaze, čiže výmena kapitálu za kapitál (pretože z nášho terajšieho stanoviska máme ešte na všetkých bodoch obehu prácu alebo kapitál), ako obmedzenie výmeny ka­ pitálu za prácu a vice versa. Kapitál existuje ako kapitál len potiaľ, pokiaľ prechádza fázami obehu, rôznymi momentmi svojej premeny, aby mohol začať od­ znova proces výroby, a tieto fázy samy sú fázami zhodnocovania kapitálu — ale zároveň, ako sme videli, sú aj fázami jeho znehod­ notenia. Pokiaľ kapitál zostáva fixovaný v podobe hotového výrob­ ku, nemôže byť činný ako kapitál, je negovaným kapitálom. V tej istej miere sa proces jeho zhodnocovania zastavuje a jeho proce­ som prebiehajúca hodnota sa neguje. Pre kapitál je to teda strata, relatívna strata jeho hodnoty, lebo hodnota kapitálu tkvie práve v Zhodnocovacom procese. Inými slovami, táto strata kapitálu ne­ znamená nič iné ako to, že mu bez využitia ubieha čas, za ktorý

36

Základy kritiky politickej ekonómie

by si výmenou so Živou prácou mohol privlastniť nadbytočný pra­ covný čas, cudziu prácu, keby nebol nastal tento mftvy bod. Predstavme si teraz mnohé kapitály v osobitných odvetviach výroby, ktoré sú všetky nevyhnutné (čo by sa prejavilo tak, že v prípade, keby sa kapitál hromadne sťahoval z jedného odvetvia, ponuka výrobkov by v tomto odvetví klesla pod úroveň dopytu a trhová cena by vystúpila nad prirodzenú cenu), a povedzme, že jedno odvetvie si napríklad vyžaduje, abv kapitál a zotrval dlhšie vo forme znehodnotenia, t. j. aby čas, za ktorý prejde rôznymi fázami obehu, bol dlhší než vo všetkých ostatných odvetviach. V tomto prípade by tento kapitál a pokladal menšiu novú hodno­ tu, ktorú by mohol vytvoriť, za pozitívnu stratu, ako keby mal pri­ merane väčšie výlohy na výrobu tej istej hodnoty. Preto by kapi­ tál a požadoval za svoje výrobky primerane vyššiu výmennú hodnotu než ostatné kapitály, aby sa s nimi mohol deliť o tú istú mieru zisku. V skutočnosti by sa to mohlo stať len tak, že by sa strata rozdelila medzi ostatné kapitály. Keď kapitál a žiada za svoj výrobok vyššiu výmennú hodnotu než je práca, ktorá je v ňom spredmetnená, môže toto plus dostať len vtedy, keď iní dostanú menej než reálnu hodnotu svojich výrobkov. To znamená, že menej priaznivé podmienky, za akých kapitalista a vyrába, by v alikvotných častiach znášali všetci kapitalisti, ktorí vymieňajú s kapitalistom a, a tak by z toho vyšiel rovnaký priemerný zisk. Avšak suma nadhodnôt, vytvorených všetkými kapitálmi dovedna, zmenšila by sa presne o toľko, o koľko sa kapitál a zhodnotil menej v pomere k ostatným kapitálom: ibaže toto zníženie by ne­ privadlo výlučne na kapitál a, ale ako všeobecnú stratu, podelenú na alikvotné časti, by ju znášali všetky kapitály. Preto nič nie je smiešnejšie ako výmysel (pozri napríklad Ram­ say“), že okrem vykorisťovania práce kapitál predstavuje Dpôvod­ ný, od práce oddelený zdroj tvorby hodnoty, lebo nadpráca sa nerozdeľuje medzi kapitály úmerne k nadbytočnému pracovnému času vytvorenému jednotlivým kapitálom, ale úmerne k celkovej nadpráci vytvorenej súhrnom kapitálov, a preto môže na jednot­ livý kapitál pripadnúť vyššia tvorba hodnoty, Čo sa dá priamo vy­ svetliť z jeho špecifického vykorisťovania pracovnej sily. Avšak toto plus na jednej strane musí byť kompenzované neiakým mí­ nusom na strane druhej. Inak priemer neznamená naskrze nič. Otázka, ako vzťah kapitálu k cudziemu kapitálu, t. j. konkurencia

Kapitola o kapitáli

37

kapitálov, rozdeľuje medzi nimi nadhodnotu, nemá zrejme vôbec nič spoločné s absolútnym množstvom tejto nadhodnoty. Nie je teda nič absurdnejšie, ako usúdiť, že berúc všetky kapitály doved­ na, je kapitál schopný urobiť z ničoho niečo, premeniť mínus na plus, z mínusu nadbytočného pracovného času čiže z mínusu nad­ hodnoty urobiť plus nadhodnoty, a že teda disponuje mystickým, od privlastňovania cudzej práce nezávislým zdrojom tvorby hod­ noty preto, lebo kapitál si dá zaplatiť svoj mimoriadny čas obehu, t. j. preto, lebo svoje relatívne nižšie zhodnotenie si započíta ako pozitívne vyššie zhodnotenie. Spôsob, akým kapitalisti medzi iným vypočítavajú svoj alikvot­ ný podiel z nadhodnoty — nielen prostredníctvom nadbytočného pracovného času, ktorý uviedli do činnosti, ale aj podľa času, po ktorý ich kapitál ako taký nepracoval, t. j. ležal ladom, bol vo fáze znehodnotenia — tento spôsob, prirodzene, nič nemení na tej sume nadhodnoty, ktorú si kapitalisti medzi sebou musia rozdeliť. Táto suma sama nemôže narásť tým, že je menšia, ako by bola, keby kapitál a neležal ladom, ale vytvoril nadhodnotu, t. j. tým, že za ten istý čas vytvoril menej nadhodnoty ako ostatné kapitá­ ly. Toto ležanie ladom sa kapitálu a zaplatí tiež len v tom prí­ pade, keď nevyhnutne vyplýva Z podmienok osobitného výrobného odvetvia, keď teda v súvislosti s kapitálom vôbec vystupuje ako okolnosť sťažujúca zhodnocovanie, ako nevyhnutné obmedzenie jeho Zhodnotenia vôbec. V dôsledku deľby práce sa toto obmedze­ nie pokladá len za obmedzenie výrobného procesu tohto určitého kapitálu. Keď na výrobný proces hľadíme ako na proces riadený kapitálom vôbec, je to všeobecné obmedzenie jeho zhodnotenia. Keď máme na zreteli, že len sama práca vyrába, javia sa všetky väčšie preddavky, ktoré si počas svojho zhodnocovania vyžaduje, tým, čím sú — zrážkami z nadhodnoty. Obeh môže vytvárať hodnotu len potiaľ, pokiaľ si vyžaduje nové vynaloženie cudzej práce okrem tej, ktorá sa spotrebovala bez­ prostredne v procese výroby. [Jeto potom to isté, ako keby sa vo výrobnom procese bezprostredne bolo použilo viac nutnej práce. Iba skutočné náklady obehu zvyšujú hodnotu výrobku, znižujú však nadhodnotu. Pokiaľ obeh kapitálu (výrobok atď.) nevyjadruje len fázy ne­ vyhnutné na to, aby sa proces výroby začal odznova, netvorí ten­ to obeh (pozri Storchov" príklad) moment výrobyv jej totalite —

38

Základy kritiky politickej ekonómie

nie je teda obehom stanoveným výrobou, a pokiaľ si vyžaduje ná­ klady, sú to len neproduktívne náklady výroby. Náklady obehu vôbec, t. j. výrobné náklady obehu, pokiaľ sa týkajú čisto ekono­ mických momentov vlastného obehu (dovezenie výrobku na trh dáva mu novú úžitkovú hodnotu), treba pokladať za zrážky z nad­ hodnoty, t. j. za zväčšenie nutnej práce v pomere k nadpráci. Kontinuita výroby predpokladá, že čas obehu je zrušený. Ak nie je zrušený, musí uplynúť určitý čas medzi rozličnými meta­ morfózami, ktorými kapitál musí prejsť: čas obehu kapitálu musí vystupovať ako zrážka z jeho výrobného času. Na druhej strane povaha kapitálu predpokladá, že prejde rôznymi fázami obehu, a to nie v predstave, kde jeden pojem prechádza do druhého rých­ losťou myšlienky za nejaký nulový čas, ale stavmi, ktoré sú od seba oddelené v čase. Kapitál musí byť určitý čas zakuklený, skôr než vzlietne ako motýľ. Podmienky výroby kapitálu, vychádzajúce Zo samotnej povahy kapitálu, si teda protirečia. Toto protirečenie možno zrušiť a prekonať len dvojakým spôsobom (ibaže by sme si predstavili, že všetky kapitály pracujú na vzájomné objednávky a že teda produktom sú zakaždým bezprostredne peniaze: avšak táto predstava protirečí povahe kapitálu, a preto aj praxi veľko­ priemyslu]: Predovšetkým úver: Zdanlivý kupujúci B — t. j. ten, Čo skutoč­ ne platí, ale nekupuje skutočne — sprostredkúva kapitalistovi A premenu jeho výrobku na peniaze. Avšak B dostane zaplatené až vtedy, keď kapitalista C kúpil výrobok kapitalistu A. Na veci nič nemení, ak veriteľ B dáva kapitalistovi A peniaze, aby kúpil prácu alebo surovinu a pracovný nástroj skôr, než A môže oboje nahra­ diť z predaja svojho výrobku. V podstate mu na základe nášho predpokladu musí dať oboje — t. j. všetky podmienky výroby [tie však predstavujú väčšiu hodnotu než bola pôvodná hodnota, kto­ rou kapitalista A začal proces výroby). V tomto prípade kapitál b nahrádza kapitál a, avšak oba kapitály sa nezhodnocujú súčas­ ne. Kapitalista B nastupuje teraz na miesto kapitalistu A: t. j. jeho kapitál leží ladom dovtedy, kým sa vymení s kapitálom c. Je fixovaný vo výrobku kapitalistu A, ktorý svoj výrobok premenil na kapitál b.

Kapitola o kapitáli

39

[D. BurŽoázne teórie nadhodnoty a zisku]

[1. Nepochopenie pôvodu nadhodnoty u Ricarda a u iných buržoáznych ekonómov. Zamieňanie nadhodnoty so ziskom] U pána Ramsaya sa veľmi jasne prejavuje absolútny zmätok, ktorý vládne medzi ekonómami, pokiaľ ide o Ricardovo určenie hodnoty pracovným časom — tento zmätok spočíva na základ­ nom nedostatku Ricardovho rozboru. Z vplyvu, aký má čas obehu kapitálov na ich relatívne zhodnotenie, t. j. na ich relatívnu účasť na všeobecnej nadhodnote, Ramsay vyvodil banálny záver: „Z toho vidieť, ako kapitál môže regulovať hodnotu nezávisle od práce“ (Ramsay, George, An Essay on the Distribution oj Wealth, Edinburgh 1836, str. 43), čiže:

„Kapitál je zdrojom hodnoty nezávisle od práce“ (tamtiež, str. 55). A potom doslova hovorí: „Obežný kapitál (fond existenčných prostriedkov) zamestná vždy viac práce, než koľko práce sa predtým naň vynaložilo. Pretože ak by nemohol zamestnať viac práce, než koľko sa naň predtým vynaložilo, aký osoh by mohol mať vlastník kapitálu z toho, že ho použije ako taký?“ (Tamtiež, str. 49.) „Predpokladajme, že máme dva kapitály rovnakej hodnoty, jeden aj druhý vytvorený prácou 100 ľudí, pracujúcich za daný čas, pričom jeden je celý obežným kapitálom a druhý celý fixným kapitálom, ktorý povedzme pozostáva z vína, čo sa má uchovať. Nuž tento obežný kapitál, vytvorený prácou 100 robotníkov, uve­ die do pohybu 150 robotníkov. Preto v tomto prípade produkt na konci nasledujúceho roka bude výsledkom práce 150 robotníkov. Ale aj tak nebude mať vyššiu hodnotu než víno na konci toho istého obdobia, hoci pri ňom bolo zamestnaných len 100 robotní­ kov“ (str. 50). „Alebo by niekto chcel tvrdiť, že množstvo práce, ktoré zamestná každý obežný kapitál, nie je väčšie než to množ­ stvo, ktoré naň bolo vynaložené predtým? To by znamenalo, že

40)

Základy kritiky politickej ekonómie

hodnota vynaloženého kapitálu rovná sa hodnote výrobku“ (str. 52). Veľký zmätok vládne medzi prácou vynaloženou na kapitál a prácou, ktorú kapitál zamestná. Kapitál, ktorý sa vymení za pracovnú schopnosť čiže za fond existenčných prostriedkov — a to tu nazýva obežným kapitálom — nikdy nemôže zamestnať viac práce, než sa naň vynaložilo. (Spätné pôsobenie vývoja vý­ robných síl na existujúci kapitál nás tu vôbec nezaujíma.) Ale na kapitál sa vynaložilo viac práce než koľko sa zaplatilo — nad­ práca, ktorá sa mení na nadhodnotu a nadvýrobok, Čo kapitálu dáva možnosť v oveľa väčšom meradle obnoviť tento výnosný obchod, pri ktorom sa všetky výhody nachodia na jednej strane. Kapitál je schopný zamestnať viac novej živej práce, pretože po­ čas procesu výroby sa vynaložilo určité množstvo čerstvej práce okrem akumulovanej práce, z ktorej pozostával než vstúpil do tohto procesu. Zdá sa, že si pán Ramsay namnýšľa,že ak kapitál je produktom 20 pracovných dní (nutný čas a nadčas dovedna), môže tento produkt 20 pracovných dní použiť 30 pracovných dní. To však naskrze nie je tak. Povedzme, že na produkt sa vynaložilo 10 nut­ ných pracovných dní a 10 nadbytočných pracovných dní. Nad­ hodnota sa tak rovná 10 nadbytočným pracovným dňom. Keď ich kapitalista vymení opäť za surovinu, nástroj a prácu, môže po­ mocou nadvýrobku zasa uviesť do pohybu novú nutnú prácu. Vtip nie je v tom, že zamestná viac pracovného času, než koľko ho existuje v produkte, ale v tom, že nadbytočný pracovný čas, ktorý ho nič nestojí, vymení znova za nutný pracovný čas — teda práve v tom, že zamestná celý pracovný čas vynaložený na produkt, zatiaľ čo zaplatil iba za časť tejto práce. Záver pána Ramsava, že keby množstvo práce, ktoré zamestná hocktorý obežný kapitál, neprevyšovalo množstvo práce, ktoré sa predtým vynaložilo na tento kapitál, hodnota vynaloženého kapitálu rovnala by sa hod­ note produktu, t. j. nezostala by nijaká nadhodnota, — tento záver by bol správny len vtedy, keby sa bolo celkom zaplatilo množstvo práce vynaložené na kapitál, t. j. keby si kapitál nepri­ vlastňoval časť práce bez ekvivalentu. Tieto nedorozumenia pri výklade Ricarda vznikajú zrejme z to­ ho, že ani jemu tento proces nebol jasný, a ako buržoa ho ani nemohol pochopiť. Pochopenie tohto procesu rovná sa konštato­

Kapitola o kapitáli

41

Vvaliiu,že kapitál nie je len, ako sa nazdáva A. Smith, komando nad cudzou prácou v tom zmysle, ako ním je každá výmenná hodnota, lebo svojmu vlastníkovi dáva kúpnu moc, ale že predsta­ vuje moc privlastňovať si cudziu prácu bez výmeny, bez ekviva­ lentu, ale so zdaním výmeny. Vyvracajúc A. Smitha a iných, ktorí prepadli tomu istému omylu o hodnote určovanej prácou a o hod­ note určovanej cenou práce (mzdami), vie Ricardo povedať iba toľko, že pomocou produktu toho istého množstva práce možno uviesť do pohybu raz viac, raz menej živej práce, t. j. produkt práce pokladá vo vzťahu k robotníkovi len za úžitkovú hodnotu — vidí len časť produktu, ktorú robotník potrebuje, aby mohol žiť ako robotník. Ale ako to, že robotník predstavuje vo výmene od­ razu len úžitkovú hodnotu, alebo, že z výmeny získava len úžit­ kovú hodnotu, to mu naskrze nie je jasné, čo dokazuje už jeho argumentácia proti A. Smithovi, ktorá nikdy nie je všeobecná, ale vždy sa opiera o jednotlivé príklady. Ako to, že robotníkov podiel na hodnote produktu nie je určený hodnotou, ale úžitkovou hodnotou produktu, teda nie je určený pracovným časom vynaloženým na produkt, ale jeho vlastnosťou uchovať živú pracovnú schopnosť? Ak by to Ricardo chcel vysvet: liť vzájomnou konkurenciou robotníkov, treba na to odpovedať tak, ako on odpovedá A. Smithovi v súvislosti s konkurenciou medzi kapitalistami, že táto konkurencia vie síce vyrovnať úroveň zisku, ale vonkoncom nevytvára mieru tejto úrovne. Konkurencia robotníkov mohla by takisto znižovať vyššiu mzdu atď., ale vše­ obecná úroveň mzdy alebo, ako hovorí Ricardo, prirodzená cena mzdy, by sa nedala vysvetliť konkurenciou medzi robotníkmi, ale iba pôvodným vzťahom medzi kapitálom a prácou. Konkurencia vôbec, táto podstatná hybná sila buržoáznej ekonomiky, neusta­ novuje jej zákony, ale je ich vykonávateľom. Preto neobmedzená konkurencia nie je predpokladom pravdivosti ekonomických zá­ konov, ale je následkom — javovou formou, v ktorej sa realizuje ich nevyhnutnosť. Keď ekonómovia, tak ako Ricardo, predpokla­ dajú, že existuje neobmedzená konkurencia, znamená to, že pred­ pokladajú plnú realitu a realizáciu buržoáznych výrobných vzťa­ hov v ich špecifickej osobitosti. Konkurencia teda nevysvetľuje tieto zákony, umožňuje ich vidieť, avšak ich nevytvára. Alebo Ricardo tiež hovorí, že výrobné náklady živej práce zá­ visia od výrobných nákladov potrebných na to, aby sa vytvorili

42

Základy kritiky politickej ekonómie

hodnoty nevyhnutné na jej reprodukciu. Ak predtým pokladal produkt vo vzťahu k robotníkovi len za úžitkovú hodnotu, teraz zasa Vo vzťahu k produktu pokladá robotníka len za výmennú hodnotu. Vôbec ho nezaujíma historický proces, ktorým sa pro­ dukt a živá práca dostávajú do tohto vzájomného vzťahu. Ale tak­ isto mu nie je celkom jasný spôsob, akým sa tento vzťah zveč­ ňuje. Preňho je kapitál výsledkom sporenia, už to ukazuje, že nechápe proces jeho vzniku a reprodukcie. Preto sa Ricardo tiež nazdáva, že výroba nie je možná bez kapitálu, zatiaľ čo si veľmi dobre vie predstaviť kapitál bez pozemkovej renty. Preňho ne­ jestvuje rozdiel medzi ziskom a nadhodnoťou, čo dokazuje, že mu nie je jasná povaha ani jedného, ani druhého. Vidieť to aj Z toho, ako postupuje hneď od začiatku. Sprvoti necháva vymieňať robot­ níka s robotníkom — a v tom prípade ich výmena je určená ekvi­ valentom, pracovným časom, ktorý obojstranne vynaložili vo vý­ robe. Potom nasleduje vlastný problém jeho ekonómie, totiž dokázať, že toto hodnotové určenie sa nemení akumuláciou kapi­ tálov — t. j. existenciou kapitálu. Po prvé, Ricardovi neprichodí na um, že jeho prvý prirodzene vzniknutý vzťah je sám len vzťahom abstrahovaným od výroby založenej na kapitáli. Po druhé, u Ricarda existuje určité množ­ stvo objektívneho pracovného času, ktoré síce môže rásť, ale spy­ tuje sa, ako sa rozdeľuje? Otázkou je skôr, ako sa vytvára, a to práve vysvetľuje špecifická povaha vzťahu medzi kapitálom a prá­ cou, alebo špecifické črty kapitálu. V modernej (ricardovskej ) ekonómii, ako to vyjadruje Ouincey, ide fakticky len o podiely, zatiaľ Čo celkový produkt sa pokladá za fixný, určený množstvom práce, ktoré sa naň vynaložilo a podľa ktorého sa oceňuje jeho hodnota. Preto sa Ricardovi právom vyčítalo, že nechápe nadhod­ notu, hoci jeho odporcovia ju chápu ešte menej. Kapitál sa zobra­ zuje ako niečo, čo si privlastňuje určitú časť z existujúcej hod­ noty práce (produktu), tvorba tejto hodnoty, ktorú si privlastňuje nad reprodukovaný kapitál, sa však nezobrazuje ako zdroj nadhod­ noty. Táto tvorba sa zhoduje s privlastňovaním cudzej práce bez výmeny, a preto ju buržoázni ekonómovia nemôžu jasne pochopiť. Ramsay vyčíta Ricardovi, že zabúda, že fixný kapitál (z ktorého pozostáva kapitál okrem fondu existenčných prostriedkov, u Ram­ saya patrí sem surovina spolu s nástrojom) sa odpočítava zo Su­ my, ktorá sa má rozdeliť medzi kapitalistom a robotníkom.

Kapitola o kapitáli

43

„Ricardo zabúda, že sa celý produkt nerozdeľuje len na mzdy a zisky, ale že určitá časť je nevyhnutná aj na náhradu fixného kapitálu“ (cit. dielo, str. 174, poznámka). A naozaj, keďže vzťah spredmetnenej práce k živej práci — ktorý sa nedá odvodiť z podielov daného množstva práce, ale Z vymedzenia nadpráce — Ricardo nepochopil v jeho živom po­ hybe, a teda nepochopil ani vzájomný vzťah medzi rôznymi zlož­ kami kapitálu, vzniká uňho zdanie, akoby sa celý produkt delil na mzdu a zisk, takže samotná reprodukcia kapitálu sa pripočí­ tava k zisku. Ouincey vykladá Ricardovu teóriu takto: „Ak cena výrobku robí 10 šilingov, nemôže mzda a zisk dovedna prevyšovať 10 šilingov. Ale nie je to naopak a neurčuje cenu sama mzda a zisk ako celok? Nie, to je staré, prekonané učenie“ (Th. De Guincey, The Logic oj Political Economy, Edinburgh and London 1844, str. 204]. „Nová politická ekonómia ukázala, že cena každého tovaru sa určuje relatívnym množstvom práce, kto­ ré ho vyrobilo, a jedine ním. Ak je raz cena určená, potom ipso facto určuje fond, z ktorého mzdy aj zisky musia čerpať svoje osobitné podiely.“ (Tamtiež.) Kapitál tu nevystupuje ako niečo, čo vytvára nadhodnotu, t. j. nadprácu, ale iba ako niečo, čo uberá z daného množstva práce. Okolnosti, že si nástroj a surovina privlastňujú tieto podiely, treba potóm vysvetliť z ich úžitkovej hodnoty vo výrobe, pričom sa vy­ chádza z hlúpeho predpokladu, akoby surovina a nástroj vytvárali úžitkovú hodnotu tým, že sa oddelili od práce. Lebo toto oddele­ nie z nich robí kapitál. Ak sa skúmajú samy osebe, sú samy prá­ cou, a to prácou minulou. Okrem toho tento predpoklad právom odporuje zdravému rozumu, lebo kapitalista veľmi dobre vie, že mzdu a zisk pripočítava k výrobným nákladom a podľa toho po­ tom reguluje nevyhnutnú cenu. Toto protirečenie medzi určova­ ním hodnoty výrobku relatívnym pracovným časom a ohraničením sumy zisku a miezd sumou tohto pracovného času — a reálnym stanovením ceny v praxi vyplýva iba z toho, že zisk sa neponíma ako odvodená, druhotná forma nadhodnoty, v súlade s tým, čo kapitalista právom pokladá za svoje výrobné náklady. Jeho zisk pochádza jednoducho z toho, že ho časť výrobných nákladov ne­ stojí nič, že teda nevchádza do jeho výloh, do jeho výrobných ná­ kladov.

44

Základy kritiky politickej ekonómie

„Každá“ zmena, ktorá môže narušiť existujúci pomer medzi mzdou a ziskom, musí mať svoj pôvod v mzde“ (Ouincey, cit. die­ lo, str. 205). To je pravda len potiaľ, pokiaľ hocaká zmena v sume nadpráce musí byť odvodená zo zmeny v pomere medzi nutnou prácou a nadprácou. Avšak táto zmena môže nastať takisto v tom prí­

pade, keď sa nutná práca stane menej produktívnou a keď teda na ňu pripadne väčšia časť celkovej práce, ako aj v tom prípade, keď sa celková práca stane produktívnejšou, keď sa teda zníži nutný pracovný čas. Je nezmyslom tvrdiť, že táto výrobná sila práce vychádza z miezd. Naopak, zníženie relatívnych miezd je jej výsledkom. Vyplýva však, po prvé, z toho, že kapitál si pri­ vlastňuje vzrast výrobných síl, ktorý vzniká vďaka deľbe práce, obchodu dodávajúcemu lacnejšie suroviny, vede atď., po druhé, toto zväčšenie výrobných síl, pokiaľ sa realizuje použitím väčšie­ ho kapitálu atď., treba však pokladať za niečo, čo vychádza z ka­ pitálu. Ďalej: aj keď sa zisk a mzdy určujú pomerom medzi nut­ nou prácou a nadprácou, predsa im celkom nezodpovedajú a sú len ich druhotnou formou. Celý vtip je však v tom: Ricardovci vychádzajú z predpokladu určitého množstva práce: toto množstvo práce určuje cenu pro­ duktu, z ktorej teraz práca a kapitál berú svoje podiely v mzdách a zisku, robotníkov podiel rovná sa cene nevyhnutných existen­ čných prostriedkov. Preto pri „existujúcom pomere medzi mzdou a ziskom“ je miera zisku maximálna a miera mzdy minimálna. Konkurencia medzi kapitalistami môže zmeniť iba pomer, vakom sa podieľajú na úhrnnom zisku, nemôže však zmeniť pomer medzi úhrnným ziskom a úhrnnou mzdou. Všeobecná úroveň zisku je tento pomer úhrnného zisku k úhrnnej mzde, a tento pomer sa konkurenciou nemení. Z čoho teda vyplýva zmena v úrovni zis­ kov? Zaiste nie z toho, že sa miera zisku znižuje dobrovoľne, a musela by sa Znižovať dobrovoľne, keďže konkurencia nevedie k takémuto výsledku. Teda zo zmeny v úrovni miezd, ktorých nutné náklady môžu stúpať (teória o progresívnom zhoršovaní pôdy, ktorá sa obrába: teória renty) v dôsledku zníženia produk­ +“Tu sa začína ďalší zošit, na jeho prvú stranu Marx napísal: Zošit VI, Kapi­ tola o kapitáli. Londýn. Február 1858.

Kapitola o kapitáli

45

tivity práce, vyvolaného prírodnými príčinami. Proti tomu Carey? atď. správne namieta (ale tak ako to vysvetľuje je to zasa ne­ správne), že miera zisku neklesá v dôsledku znižovania produk­ tivity práce, ale v dôsledku jej zvyšovania. Celý problém sa rieši jednoducho tým, že miera zisku nemá na zreteli absolútnu nadhodnotu, ale nadhodnotu v pomere k použi­ tému kapitálu a že narastanie výrobnej sily sprevádza pokles tej časti kapitálu, ktorá predstavuje existenčné prostriedky v pomere k časti predstavujúcej nevariabilný kapitál: keď teda klesá pomer celkovej vynaloženej práce ku kapitálu, ktorý ju uvádza do po­ hybu, klesá nevyhnutne aj tá časť práce, ktorá vystupuje ako nadpráca Čiže nadhodnota. Z tejto neschopnosti vysvetliť jeden Z najvýraznejších javov modernej výroby vyplýva, že Ricardo ne­ pochopil svoj vlastný princíp. Z nasledujúceho miesta u Ouincey­ ho vyplýva, do akých ťažkostí zavliekol svojich žiakov: „Je to celkom bežný logický súd, že v prípade, ak ste na jednej farme zamestnávali vždy piatich robotníkov a ich produkt roku 1.800robil 25 kvarterov, ale roku 1840 50 kvarterov, ste ochotný pokladať iba produkt za variabilnú a prácu za konštantnú veliči­ nu, zatiaľ čo v skutočnosti sa zmenila jedna i druhá veličina. Roku 1800 stál každý kvarter 1/5robotníka: roku 1840 nestál kaž­ dý kvarter viac ako 1/10robotníka“ (cit. dielo, str. 214). V oboch prípadoch bol absolútny pracovný čas rovnaký, dva dni: ale roku 1840 sa produktivita práce zdvojnásobila oproti roku 1800, a preto boli výrobné náklady nutnej práce nižšie. Práca vy­ naložená na 1 kvarter bola menšia, ale celková práca bola taká istá. Pán Ouincey by však z Ricarda mohol vedieť, že hodnotu produktu neurčuje výrobná sila práce, — hoci určuje nadhodno­ tu, aj keď nie úmerne k zvýšeniu výrobnej sily. Mal by poznať tak protirečenia vyslovované proti Ricardovi, ako aj zúfalé sofiz­ my jeho žiakov (napríklad pána MacCullocha?, ktorý väčšiu hod­ notu starého vína oproti mladému vínu vysvetľuje dodatočnou prácou). Hodnotu nemožno určiť ani prácou vynaloženou na jed­ notlivý výrobok, t. j. cenou jednotlivého kvarteru. Hodnotu kon­ štituuje cena násobená počtom. Oných 50 kvarterov roku 1840 malo tú istú hodnotu ako 25 kvarterov roku 1800, lebo sa vnich spredmetňuje to isté množstvo práce. Cena za jeden kvarter, za jednotlivý výrobok musela byť odlišná a úhrnná cena (vyjadrená v peniazoch] mohla byť odlišná z celkom iných príčin.

46

Základy kritiky politickej ekonómie

[Čo Ouincey hovorí o stroji, platí aj o robotníkovi: „Len čo sa odhalí tajomstvo stroja, nebude sa predávať podľa práce, ktorá ho vyrobila, ale podľa práce, ktorá ho vyrába... Ne­ bude sa naň už hľadieť ako na príčinu, ktorá sa rovná určitým výsledkom, ale ako na výsledok, ktorý určite možno reprodukovať vďaka známej príčine za známe náklady“ (tamtiež, str. 84—85).] De Ouincey hovorí o Malthusovi: „Malthus vo svojich Zásadách politickej ekonómie nechce vi­ dieť, ba rozhodne popiera, že ak dvaja robotníci vytvárajú roz­ dielny výsledok — jeden 5 a druhý 10, tak v jednom prípade každá jednotka produktu stála dvojnásobok práce než v druhom prípade. Naopak, pretože v oboch prípadoch sú vždy dvaja robot­ níci, Malthus uvzato trvá na tom, že náklady na prácu sú kon­ štantné.“ (Tamtiež, str. 215, poznámka.) V skutočnosti: náklady na prácu sú konštantné, lebo podľa nášho predpokladu v desiatich jednotkách je obsiahnuté práve toľko práce ako v piatich. Avšak náklady na prácu nie sú kon­ štantné, lebo v prvom prípade, keďže produktivita práce je dvoj­ násobná, čas prináležajúci nutnej práci je v určitom pomere men­ ší. Neskoršie rozoberieme Malthusove názory podrobnejšie. Prv než budeme pokračovať vo výklade času obehu kapitálu a jeho pomeru k pracovnému času, treba si všimnúť celé Ricardovo uče­ nie o tomto predmete, aby sme ostrejšie vymedzili rozdiel medzi naším nazeraním a Ricardovým. (Citáty z Ricarda sú v zošite V11110.)

Základný predpoklad u Ricarda je „konkurencia bez obmedze­ nia“ a možnosť neobmedzene rozmnožovať výrobky prácou. Inými slovami to znamená iba toľko, že zákony kapitálu sa úplne reali­ zujú len v rámci neobmedzenej konkurencie a priemyselnej vÝ­ roby. Na tejto výrobnej základni a na onom výrobnom vzťahu sa kapitál vyvíja adekvátne a jeho imanentné zákony sa teda úplne uskutočňujú. Keďže to tak je, bolo by treba ukázať, ako neobme­ dzená konkurencia a priemyselná výroba sú podmienkami reali­ zácie kapitálu, ktoré sám musí v čoraz väčšej miere vytvárať. Zatiaľ však táto hypotéza vystupuje u Ricarda ako hypotéza čis­ tého teoretika, ktorý v rámci vzťahu kapitálu k sebe samému ako kapitálu stanovuje voľnú konkurenciu a výrobný spôsob existen­ cie kapitálu vonkajškovo a ľubovoľne — nie ako vlastný vývoj kapitálu, ale ako myslené predpoklady kapitálu, nevyhnutné na

Kapitola o kapitáli

47

to, aby kapitál mohol vystupovať v čistej podobe. Mimochodom, toto je jediné miesto u Ricarda, kde ako-tak tuší historickú po­ vahu buržoáznych ekonomických zákonov. Vychádzajúc z tohto predpokladu relatívna hodnota tovarov (tento výraz je nezmyselný, lebo absolútna hodnota je nezmysel) sa určuje rozdielnym množstvom, ktoré sa dá vyrobiť za rovnaký čas čiže relatívnym množstvom práce obsiahnutým v tovaroch (Ricardo, cit. dielo, str. 4). (Vďalšom texte prvé číslo označuje stranu zošita: druhé číslo stranu u Ricardal!.) Ricarda nezaujíma, ako sa teraz od hodnoty ako ekvivalentu určeného prácou dostaneme k neekvivalentu čiže k hodnote, kto­ rá vo výmene dáva nadhodnotu, t. j. ako sa od hodnoty dostaneme ku kapitálu, od jedného určenia k druhému, zdanlivo protichod­ nému určeniu. Preňho znie otázka len takto: ako hodnotový vzťah tovarov môže a musí zostať ten istý a ako sa môže a musí určo­ vať relatívnym množstvom práce, hoci vlastníci akumulovanej práce a vlastníci živej práce nevymierfiajú ekvivalenty v podobe práce, t. j. napriek vzťahu medzi kapitálom a prácou. Je to potom. veľmi jednoduchý aritmetický príklad, keď sa tvrdí, že tovar a a tovar b možno navzájom vymeniť v pomere k práci, ktorá je v nich realizovaná, hoci výrobcovia tovarov a a b si medzi sebou nerovnako rozdeľujú výrobok a alebo zaň vymenený výrobok b. Keďže tu však každé delenie prebieha na základe výmeny, zdá sa skutočne vonkoncom nevysvetliteľné, prečo sa jedna výmenná hodnota — živá práca — vymieňa podľa pracovného času, ktorý sa v nej realizuje, ale druhá výmenná hodnota — nahromadená práca, kapitál — sa nevymieňa podľa meradla pracovného času, ktorý sa v nej realizuje. Vopačnom prípade by majiteľ nahroma­ denej práce nemohol vymieňať ako kapitalista. Preto sa napríklad Bray domnieva, že jedine jeho koncepcia rovnej výmeny medzi živou a mftvou prácou vyvodzuje správne závery z Ricardalž. To, že z hľadiska čírej výmeny by sa robotníkova mzda musela rov­ nať hodnote produktu, t. j. množstvo práce v objektívnej forme, ktoré robotník dostáva vo forme mzdy, muselo by sa rovnať množ­ stvu práce v subjektívnej forme, ktoré vydáva pri práci, je natoľ­ ko nevyhnutný záver, že mu A. Smith prepadol!š. Naproti tomu Ricardo sa drží správneho názoru, ale ako? „Hodnota práce alebo množstvo tovarov, ktoré možno kúpiť za určité množstvo práce, nie sú totožné.2 (6

48

Základy kritiky politickej ekonómie

Prečo nie? „Pretože robotníkov produkt čiže ekvivalent tohto produktu sa nerovná robotníkovej odmene.“ To znamená, totožnosť nejestvuje, lebo jestvuje rozdiel. „Teda“ (lebo to tak nie je) „hodnota práce nie je mierou hod­ noty tak ako práca vynaložená na určité množstvo tovarov“ (tamtiež, str. 5). Hodnota práce nie je totožná s odmenou za prácu, pretože sú rozdielne. Teda nie sú totožné. To je čudesný záver. V podstate sa nezakladá na ničom inom ako na tom, že v praxi to tak nie je. Avšak podľa teórie by to tak malo byť, pretože výmena hodnôt je určovaná pracovným časom, ktorý je v nich realizovaný. Vy­ mieňajú sa teda ekvivalenty. Preto určité množstvo pracovného času v živej forme malo by sa vymeniť za rovnaké množstvo pra­ covného času v minulej forme. Bolo by práve treba dokázať, že zákon výmeny sa prevracia na svoj pravý opak. No u Ricarda sa nevyslovuje ani len náznak toho, že sa to robí. Alebo by náznak musel spočívať v tom, že sa často vracia k odmietaniu zámeny, že zrazu pripúšťa, že to nemôže vyvolať rozdiel medzi minulou a živou prácou: „Porovnateľné množstvo tovarov, ktoré môže dodať určité množstvo práce, určuje ich minulú a prítomnú hodnotu“ (str. 9). Tu teda živá práca spätne určuje dokonca hodnotu minulej prá­ ce. Prečo sa teda aj kapitál nevymieňa za živú prácu v pomere k práci realizovanej v kapitáli? Prečo sa aj množstvo živej práce nerovná množstvu práce, v ktorom sa objektivizovala? „Prirodzene, práca je rozdielnej kvality a ťažko porovnať roz­ dielne pracovné hodiny v rôznych výrobných odvetviach. Avšak v praxi sa toto meradlo veľmi rýchlo upevní“ (str. 13). „Pre krát­ ke obdobia, aspoň z roka na rok, zmena v tejto nerovnosti je ne­ patrná, a preto nemá význam“ (str. 15). To nemá nijaký zmysel. Keby Ricardo bol uplatnil svoj vlastný princíp, množstvá (jednoduchej) práce, na ktoré sa odlišné pra­ covné schopnosti dajú redukovať, bola by celá vec jednoduchá. Ricardo má vôbec hneď do činenia s pracovnými hodinami. To, čo kapitalista vymieňa, je pracovná schopnosť, to je výmenná hodnota, za ktorú platí. Živá práca je úžitkovou hodnotou, ktorú preňho táto výmenná hodnota má, a z tejto úžitkovej hodnoty skfsa nadhodnota a zrušenie výmeny vôbec. Tým, že u Ricarda

Kapitola o kapitáli

49

prebieha výmena so živou prácou — že teda hneď vpadá do vý­ robného procesu — zostáva neriešiteľnou antinómiou jeho systé­ mu, že určité množstvo živej práce sa nerovná tovaru, ktorý vy­ tvára, v ktorom sa objektivizuje, i keď hodnota tovaru sa rovná množstvu práce, ktoré je v ňom obsiahnuté. Do hodnoty tovaru je „započítaná aj práca potrebná na to, aby sa tovar dostal na trh“ (str. 18). Uvidíme, že časom obehu, pokiaľ u Ricarda vystupuje ako moment určujúci hodnotu, je práca po­ trebná len na to, aby sa tovary dostali na trh. „Princíp určovania hodnoty relatívnymi množstvami práce ob­ siahnutými v tovaroch, sa značne modifikuje použitím strojov a iného fixného a trvácneho kapitálu. Stúpanie alebo klesanie mzdy pôsobí rozličným spôsobom na dva kapitály, z ktorých jeden je takmer celkom obežný, druhý takmer celkom fixný, takisto pôsobí nerovnaké trvanie použitého fixného kapitálu. Pristupuje k tomu totiž zisk z fixného kapitálu (úrok), ako aj kompenzácia za dlhší čas, ktorý musí uplynúť, kým sa hodnotnejší z oboch to­ varov dostane na trh“ (str. 19, 29, 30). Posledný moment sa týka iba trvania výrobného procesu, teda bezprostredne vynaloženého pracovného času, aspoň v Ricardo­ vom príklade o nájomcovi a pekárovi!“. (Ak pšenica prvého na rozdiel od druhého je neskôr súca na to, aby sa dostala na trh, táto takzvaná kompenzácia, tak ako pri fixnom kapitáli, už pred­ pokladá úrok, je to teda už niečo odvodené, nie pôvodné urče­ nie.) „Zisk a mzda sú len podiely, v akých sa obe triedy, kapitalisti a robotníci, zúčastňujú na pôvodnom tovare, teda aj na tom to­ vare, ktorý zaň vymenili“ (str. 31). Nakoľko zhotovenie pôvodného tovaru, jeho pôvod sám je určo­ vaný týmito podielmi, nakoľko teda predchádza tieto podiely ako určujúca príčina, dokazuje to, že pôvodný tovar by sa vôbec nebol vyrobil, keby neobsahoval nadprácu pre kapitál. | „Relatívna hodnota tovarov, na ktoré sa vynaložilo rovnaké množstvo práce, sa mení vtedy, keď sa nemôžu dostať na trh v rovnakom čase. Aj pri väčšom fixnom kapitáli je vyššia hodnota nejakého tovaru dôsledkom dlhšieho času, ktorý musí uplynúť, kým sa môže dostať na trh... Rozdiel v oboch prípadoch pochá­ dza Z toho, že zisky sa akumulujú ako kapitál, a je len Kkompen­ záciou za čas, po ktorý sa zisky podržali“ (str. 34—35). To ne­

50

Základy kritiky politickej ekonómie

znamená absolútne nič iné ako to, že sa ladom ležiaci kapitál započítava a vyučtováva tak, akoby neležal ladom, ale sa vymie­ ňal za nadbytočný pracovný čas. S určovaním hodnoty to nemá nič spoločné. To patrí do ceny. (Pri fixnom kapitáli to patrí do určovania hodnoty len potiaľ, pokiaľ existuje iná metóda platenia za spredmetnenú prácu, abstrahovaná od zisku.)

[2.Wakefield o podmienkach kapitalistickej výroby v kolóniách] „Existuje ešte iný princíp práce, ktorý ekonómovia v starých krajinách nemôžu pozorovať, ktorý však každý kapitalista v ko: lóniách pocítil na vlastnej koži. Zďaleka najväčšia časť priemy­ selných operácií, a najmä tie z nich, ktorých produkt je veľký v porovnaní s vynaloženým kapitálom a vynaloženou prácou, vy: Žaduje si značný čas na svoje dovfšenie. Pokiaľ ide o väčšinu z nich, vôbec nemá zmysel to, aby sa začali, ak niet istoty, že bude možné pokračovať v nich v priebehu niekoľkých rokov. Veľ­ ká časť kapitálu, ktorý sa na ne vynakladá, je fixný, nevymeni­ teľný, trvácny. Ak sa stane čokoľvek, čo operáciu zastaví, všetok kapitál je stratený. Ak nemožno zobrať úrodu, všetky výlohy na jej rast vyjdú nazmar... Z toho vidieť, že stálosť nie je menej dôležitým princípom než kombinovanie práce. Význam princípu stálosti nevidieť v starých krajinách, pretože tu sa naozaj zZried­ kakedy prihodí, aby sa proti vôli kapitalistov zastavila práca, po­ mocou ktorej sa uskutočňuje nejaké podnikanie... Avšak v koló­ niách je to práve naopak. Tu sa toho kapitalisti natoľko obávajú, že sa všemožne vyhýbajú tejto možnosti, a to tak, že sa podľa možnosti vyhýbajú operáciám, ktoré si na svoje dovífšenie vyža­ dujú veľa času“ (E. G. Wakefield, A View of the Art oj Coloniza­ tion, London 1849, str. 169, 170). „Jestvuje množstvo operácii, ktoré sú také jednoduché, že nepripúšťajú, aby sa rozdelili na časti, a ktoré nemožno vykonať bez súčinnosti mnohých párov rúk. Napríklad zdvihnúť veľký strom na voz, vyplieť veľké pole s dozrievajúcim obilím, ostrihať veľké stádo oviec súčasne, po­ Zbierať úrodu obilia v čase, keď dozrelo, ale ešte neprezrelo, pre­ nášať hocaký veľký náklad: slovom, všetko, čo nemožno vykonať bez súčinnosti mnohých rúk v jednej nerozdelenej operácii a vtom

Kapitola o kapitáli

51

istom čase“ (tamtiež, str. 168). „V starých krajinách kombinova­ nie a stálosť práce sú zabezpečené bez akéhokoľvek úsilia alebo zamyslenia kapitalistov jedine vďaka nadbytku námezdných ro­ botníkov. Nedostatok námezdných robotníkov je predmetom vše­ obecných žalôb v kolóniách“ (str. 170). „Na trhu práce v koló­ niách pôsobí len cena najlacnejšej pôdy. Cena tejto pôdy, tak ako aj cena všetkej neobrobenej pôdy a cena všetkého, čoho vij­ roba si nevyžaduje nijaké náklady, závisí, prirodzene, od vzťahu medzi dopytom a ponukou“ (str. 332). „Na to, aby cena neobrá­ banej pôdy mohla splniť svoj cieľ“ (aby totiž robotníka premenila na pozemkového ne-vlastníka), „musí byť cena dostatočná na tento účel. Až doteraz bola cena všade nedostatočná“ (str. 339). Táto „dostatočná“ ceňa sa určuje takto: „Pri zakladaní kolónie môže byť cena pôdy taká nízka, že usad­ líci si môžu prisvojiť prakticky neobmedzené množstvo pôdy, cena môže byť dosť vysoká na to, aby medzi pôdou a ľuďmi utvo­ rila taký pomer, aký existuje v starých krajinách. V tom prípade, ak by táto veľmi vysoká cena nezabránila emigrácii, mohla by byť najlacnejšia pôda rovnako drahá a prebytok robotníkov rov­ nako žalostný ako v Anglicku. Alebo to môže byť nejaký stred, keď neexistuje ani nadbytok ľudí, ani nadbytok pôdy, ale množ­ stvo pôdy je obmedzené tak, že najlacnejšia pôda nadobudne trhovú hodnotu, ktorá by donútila robotníkov pracovať určitý dlhší čas za mzdu, skôr než by sa mohli stať pozemkovými vlast­ níkmi“ (str. 339). (Toto miesto citované z Wakefieldovho Art of Colonization patrí k tomu, čo sme vyššie uviedli, k miestam o nevyhnutnom odlúčení robotníka od podmienok vlastníctva. )

[3 Malthusovo stotožňovanie množstva práce a „hodnoty práce] Vyčíslenie zisku na rozdiel od vyčíslenia skutočnej nadhodnoty, ktorú kapitál dosahuje vo výmene so živou prácou, jasne vidieť napríklad na nasledujúcom príklade. Tieto údaje sú z First Re­ port oj the Factory Commissioners!“ (Malthus, Principles oj Po­ litical Economy, 2nd edition, London 1836, str. 269—270)]:

52

Základy kritiky politickej ekonómie

Kapitál vložený do budov a strojov — 10000 lib. št. Obežný kapitál — 7000 lib. št. 900 390 150 650

lib. št. lib. št. lib. št. lib. št.

— — — —

úroky z 10 000 lib. št. fixného kapitálu úroky z obežného kapitálu nájomné, dane, poplatky amortizačný fond za opotrebovanie fixné­ ho kapitálu vo výške 61/2 percenta jeho

hodnoty Spolu 1650 lib. št. 1 100 lib. št. — nepredvídané výlohy, doprava, uhlie, nafta

Spolu 2750 lib. št. Z 600 lib. št. — mzdy a platy Spolu

5 350 lib. št. 10 000 lib. št. — okolo 40000 funtov surovej bavlny po 6 pencí za funt

Spolu 15 350 lib. št. 16 000 lib. Št. — za 363 000 funtov priadze.

Kapitál vynaložený na prácu robí 2600 lib. št. nadhodnota — 1650 (850 úrok + 150 nájomné atď. robí 1000 + 650 zisku). Avšak 2600:1650 —100: 636/13. Teda miera nadhodnoty je 63 6/13percenta. Podľa samotného vyčíslenia zisku miera zisku by musela byť: 850 — úrok, 150 — nájomné a 650 — zisk, čiže 1650 : 15 350: nad 10,7 percenta. Vuvedenom príklade sa obežný kapitál za rok obráti 1 7/70 krát: fixný kapitál sa za 159/13 roka obráti raz: raz za 2%/13rokal6. Zisk robí 650 čiže okolo 4,2 percenta. Mzdy pracovníkov 1/6. Zisk sa tu uvádza vo výške 4,2 percenta, povedzme, že by robil len 4 percentá. Tieto 4 percentá sú vyrátané na výlohy vo výške 15 350 lib. št. Potom však máme ešte 5 percent úroku z 10000 libier Št. a 5 percent zo 7000 libier št.: 850 libier št. —5 percen­ tám zo 17 000 lib. št. Zo skutočne vynaložených ročných nákladov musíme odpočítať 1. časť fixného kapitálu, ktorá nefiguruje v amortizačnom fonde: 2. to, čo sa vyčíslilo ako úrok. (Je možné,

Kapttola o kapitáli

53

že si úroky nestrčí do vrecka kapitalista A, ale kapitalista B. RoZ­ hodne však sú dôchodkom, nie kapitálom: sú nadhodnotou.) Z 15350 libier št. nákladov treba teda odpočítať 850: zostáva 14 500 lib. št. Vsume 2600 lib. št. na mzdy a platy bolo zahrnuté 41 2/3 libry št. vo forme platov, keďže 1/6z 15 350 nie je 2600, ale 2558 1/5317, čo delené

14 500 robí približne

1/6.

Tých 14 500 predá teda kapitalista za 16 000, čiže dosahuje zisk vo výške 1500 libier št.: to robí 10 10/29percenta, avšak 10/29zane­ dbáme a povieme 10 percent: 1/6 zo 100. Teda zo 100 lib. št. pri­ padá 83 1/3 na náklady, 16 2/3 na mzdy a na zisk 10: totiž (v lib­

rách št.): Náklady

Mzda

Suma

Reprodukované

Zisk

83 1/5

16 2/3

100

110

10

Zisk 10 lib. št. Zo 16 2/3 čiže z 9%/3lib. Št. robí presne 60 percent.

Aby teda podľa kapitalistových výpočtov vyšiel ročný zisk vo výške 10 percent (bolo to niečo viac) z kapitálu vo výške 17 000 lib. št., pričom práca predstavuje len 1/6 ročných nákladov vo výške 14 500 lib. št., musí robotník vytvoriť nadhodnotu (alebo ak chceme kapitál) vo výške 60 percent. Čiže Z celkového pracov­ ného času pripadne 62 1/2percenta na nutnú prácu, 37 1/2percenta na nadprácu: ich vzájomný pomer je 625: 375 čiže 5:3. Ak by naproti tomu náklady kapitálu robili 50, náklady na mzdu tiež 50, bolo by treba vytvoriť len 20 percent nadhodnoty, aby kapitalista získal 10 percent: 50 + 50 + 10 — 110. Ale 10: 50 — 20:100 čiže

20 percent. Keby nutná práca v druhom prípade vytvárala toľko nadpráce ako v prvom prípade, robil by kapitalistov zisk 30 lib. št., na druhej strane, keby miera skutočnej tvorby hodnoty, tvor­ by nadpráce bola v prvom prípade len taká veľká ako v druhom, zisk by robil len 3 1/3libry Št. a keby kapitalista musel inému ka­ pitalistovi platiť 5 percent úroku, niesol by aktívnu stratu. Zo vzorca jednoducho vychádza, že 1. na to, aby sme určili, koľko robí skutočná nadhodnota, treba vyrátať zisk Z nákladov vynaložených na mzdy, percentuálny pomer takzvaného zisku ku mzde. 2. Relatívne menšie percento výloh na živú prácu z celko­ vých výloh predpokladá väčšie výlohy na fixný kapitál, stroje atď., väčšiu deľbu práce. Hoci teda percento pripadajúce na prácu ..V

54

Základy kritiky politickej ekonómie

práce, musí byť masa práce, skutočne uvedená do pohybu, značne väčšia: t. j. vôbec treba pracovať s väčším kapitálom. Alikvotná časť práce pripadajúca na celkové výlohy je menšia: avšak abso­ lútna suma práce uvedenej do pohybu je pre jednotlivý kapitál väčšia: t. j. sám kapitál musí byť väčší. 3. Ak neide o väčšie množstvo strojov atď., ale o nástroj, ktorý neuvádza do pohybu väčšie množstvo práce a sám nepredstavuje veľký fixný kapitál (napríklad ručná litografia), ale iba nahrádza prácu, je zisk ka­ pitálu pracujúceho s takýmto strojom absolútne menší ako kapi­ tálu, Čo pracuje so Živou prácou. (Avšak prvý kapitál môže do­ siahnuť také percento zisku, aké druhý nemôže, a preto ho môže vytlačiť z trhu atď.) Otázka, nakoľko môže klesať miera zisku pri rastúcom kapitáli, ale tak, že celkový zisk sa zväčšuje, patrí do učenia 0 zisku (konkurencia |. Malthus vo svojich Principles oj Political Economy (2nd edi­ tion, London 1836) tuší, že zisk, t. j. nie zisk, ale skutočnú nad­ hodnotu treba vypočítať nie v pomere k preddavkovanému kapitá­ lu, ale k preddavkovanej živej práci, ktorej hodnota je objektívne vyjadrená v mzde: pritom však upadol do čistej hry, ktorá sa stáva absurdnou, ak má nejako slúžiť ako základ na určenie hod­ noty alebo úvahy o vzťahu práce k určeniu hodnoty. Ak totiž beriem celkovú hodnotu hotového výrobku, môžem každú časť vyrobeného produktu porovnať so zodpovedajúcou jej časťou výloh, a percento zisku voči celému produktu je, prirodze­ ne, takisto aj percentom alikvotnej časti produktu. Povedzme, že by napríklad 100 toliarov prinieslo 110 toliarov, teda 10 percent zisku Z celého produktu: 75 toliarov nech je vynaložené na ne­ mennú časť kapitálu, 25 toliarov na prácu, teda Š4 na prvú časť, 14 na živú prácu. Ak teraz vezmem "1 celkového produktu, t. |. 14 zo 110, dostanem 27 2/4 čiže 27 14 toliara. Z 25 toliarov výloh

na prácu má kapitalista zisk 2 %4toliara, t. j. 10 percent. Práve tak mohol Malthus povedať, že ak z celkového produktu vezmem 54, totiž 75 percent, tieto $4 predstavujú v celkovom produkte 82 % toliara: teda 7 14 zo 75 toliarov je presne 10 percent. Zrej­ me to neznamená nič iné ako to, že ak zo 100 toliarov mám zisk 10 percent, zisk z každej časti tých 100 toliarov robí toľko, že na celkovú sumu pripadá 10 percent. Ak som zo 100 získal 10, potom som z 2 X 50 zakaždým získal 5 atď. Konštatovaním, že v prípa­

Kapitola o kapitáli

55

de, ak získam 10 zo 100, dostanem 214 z 4 zo 100a 7 4 z 54 zo 100, nedostaneme sa ani o krok ďalej. Ak som zo 100 získal 10, koľko som potom získal z "4 zo 100 alebo z $4 zo 100? Na takéto detinské otázky sa redukuje Malthusova úvaha. Preddavok na prácu robil "4 zo 100, teda zisk z nej robil 10 percent. Z 25 robí 10 percent 2 %2.Alebo inak vyjadrené, keď kapitalista zo 100 získal 10, získal na každú časť svojho kapitálu 1/10,t. j. 10 per­ cent. Časti kapitálu tým voči sebe navzájom nenadobúdajú von­ koncom nijaký kvalitatívny charakter, a preto to platí pre fixný kapitál atď. takisto ako pre kapitál preddavkovaný na prácu. V tom je skôr vyjadrená len ilúzia, že každá časť kapitálu sa rovnakou mierou zúčastňuje na novovytvorenej hodnote. Ani "4 kapitálu vynaložená na prácu, preddavkovaná mzda, nevytvorila nadhodnotu, ale vytvorila ju nezaplatená živá práca. Avšak Z po­ meru celkovej hodnoty — z oných 10 toliarov — ku mzde vidíme, koľko percent práce sa nezaplatilo, Čiže koľko bolo nadbytočnej práce. V uvedenom pomere je nutná práca spredmetnená v 25 to­ liaroch, nadpráca v 10 toliaroch, ich vzájomný pomer je teda 20:10 —100: 40: 40 percent práce bola nadpráca alebo, čo je to isté, 40 percent hodnoty, ktoré vyprodukovala, bola nadhodnota. Je pravda, že kapitalista môže počítať: keď zo 100 získam 10, tak som zo mzdy —25 získal 21/2. Nedá sa pochopiť, aký úžitok plynie z takéhoto počítania. Čo tým však Malthus sleduje, uvidíme, len čo sa pustíme do jeho určovania hodnoty. Z nasledujúceho uvidí­ me, že sa naozaj domnieva, že jeho jednoduchý aritmetický prí­ klad obsahuje skutočné určenie: „Predpokladajme, že kapitál sa vynaloží len na mzdu: 100 lib. št. bolo vynaložených na bezprostrednú prácu. Výnos na konci roku robí 110, 120 alebo 130 lib. Št.: je jasné, že v každom z tých­ to prípadov zisk bude určený veľkosťou tej časti hodnoty celého produktu, ktorá je potrebná na zaplatenie použitej práce. Ak sa hodnota produktu na trhu —110, bude sa časť potrebná na zapla­ tenie robotníkov

rovnať 10%11 hodnoty

produktu,

čiže zisk — 10

percentám.“ (Pán Malthus tu robí:iba to, že pôvodné náklady vo výške 100 lib. Št. vyjadruje ako podiel celkového produktu. 100 je 10/11zo 110. Či poviem, že získam 10 zo 100 alebo či poviem, že z tých 110 je 1/11zisk, je to vždy to isté.)

56

Základy kritiky politickej ekonómie

„Ak hodnota produktu je 120, časť pripadajúca na prácu —1/19, zisk je 20 percent. Ak je hodnota produktu 130, časť potrebná na zaplatenie práce —10/13,zisk — 30 percentám.“ (Namiesto toho, aby som povedal, že zo 100 získam 10, môžem takisto povedať, že zo 110(robia výlohy 10/11:alebo ak zisk robí 20 zo 100, výlohy sa rovnajú len. 10/12zo 120 atď. Charakter týchto

výloh, či sa vynaložia na prácu alebo ináč, nemá vôbec nič spo­ ločné s touto inou aritmetickou formou vyjadrenia celej veci. Keď kapitál vo výške 100 vynesie len 110, môžem vyjsť alebo z kapi­ tálu, a povedať, že som z neho získal 10, alebo môžem vyjsť z pro­ duktu, zo 110, a povedať, že som naň preddavkoval len 10/11.Po­ mer je, prirodzene, ten istý.) „Predpokladajme teraz, že kapitalistove výlohy nespočívajú len v práci. Kapitalista očakáva rovnaké výhody zo všetkých častí kapitálu, ktoré preddavkuje.“ (To neznamená nič iné ako to, že kapitalista rozdelí zisk, ktorý dosiahol a o pôvode ktorého vonkoncom nemá jasno, rovnomerne na všetky časti svojich výloh, pričom celkom abstrahuje od ich kvalitatívnych rozdielov.) „Predpokladajme, že “4 preddavkovanej sumy sa vydá na prá­ cu“ (bezprostrednú): ,„„54pozostávajú z nahromadenej práce a zis­ ku, spolu so všetkými dodatkami vyplývajúcimi z rent, daní a iných platieb. V tom prípade bude celkom pravdivé tvrdenie, že kapitalistov zisk sa bude meniť so zmenou hodnoty tejto 4 pro­ duktu v porovnaní s množstvom použitej práce.“ (Nie ls množstvom použitej práce, ako hovorí pán Malthus, ale v porovnaní s vyplatenou mzdou.) (Teda celkom pravdivé bude tvrdenie, že kapitalistov zisk sa bude meniť so zmenou hodnoty tých 54 jeho produktu v porovnaní s výlohami na nahromadenú prácu, t. j. zisk sa má k celkovému preddavkovanému kapitálu (10: 100) ako každá časť celkového produktu (110) k tej časti nákladov, ktorá jej zodpovedá.) „Napríklad,“ pokračuje Malthus, „nájomca nech v poľnohospo­ dárstve použije 2000 lib. št., z toho 1500 na osivo, na chov koní, na opotrebúvanie svojho fixného kapitálu atď., a 500 lib. št. na bezprostrednú prácu, a výnos na konci roku nech je 2400 lib. št. Jeho zisk 400 z 2000 —20 percentám. A takisto je jasné, že ak vezmeme 1%4hodnoty produktu, totiž 600 lib. št. a porovnáme to so sumou vyplatenou na mzdy za bezprostrednú prácu, výsledok

Kapitola o kapitáli

57

nám ukáže presne tú istú mieru zisku“ (Principles oj Political Economy, 2nd edition, London 1836, str. 267/—268). (Rovnako je jasné, že ak vezmeme $4 hodnoty produktu, totiž 1800 lib. Št. a porovnáme ich so sumou vynaloženou na nahroma­ denú prácu, totiž s 1500 lib. št., výsledok nám dá presne tú istú mieru zisku. 1800 : 1500 — 18:15 — 6:5. Pomer 6:5 je však 1/5,

teda 20 percent.) (Malthusa tu mátajú dva odlišné aritmetické vzorce, ktoré si pletie: Do prvé, keď zo 100 získam 10, z každej časti tých 100 nezískal som 10, ale 10 percent: teda z 50 —5, 2253 — 2 4 atď.: zo 100 získať 10 znamená z každej časti týchto 100 získať 1/10, a tak sa zisk musí prejaviť ako 1/10zisku zo mzdy, a keď sa zisk

rozdelí rovnomerne na všetky časti kapitálu, môžem povedať, že miera zisku z celkového kapitálu sa mení s mierou zisku z každej časti celkového kapitálu, teda napríklad aj Z časti preddavkova­ nej v mzdách: po druhé, ak som zo 100 získal 10 percent, robí celkový produkt 110. Ak mzda predstavovala “% výloh, t. j. 25, tvorí mzda už len “/22zo 110: t. j. tvorí teraz o 1/44menšiu alikvot­ nú časť a bude musieť tvoriť menšiu časť celkového produktu v takom istom pomere, v akom celkový produkt vzrástol oproti pôvodnému. Toto je zasa len iný spôsob počítania. Suma 10 tvorí 1/19zo 100, ale iba 1/11zo 110. Môžem teda povedať, že v takom

istom pomere, v akom sa celkový produkt zväčšil, tvorí každá alikvotná časť pôvodného kapitálu menšiu časť z neho. To celé je tautológia.) No svojom spise The Measure oj Value stated and illustrated (London 1823) Malthus tvrdí, že „hodnota práce“ je „konštantná“, a preto je všeobecne opravdivým meradlom hodnoty. „Hocaké dané množstvo práce musí mať rovnakú hodnotu ako mzda, ktorá ním disponuje, alebo za ktorú sa skutočne vymieňa“ (str. 5). Prirodzene, že tu ide o námezdnú prácu. Naopak, pravdou je, že hocaké dané množstvo práce sa rovná tomu istému množstvu práce vyjadrenému v nejakom produkte: čiže každý produkt je len určitým množstvom práce spredmetnenej v hodnote produktu, ktorý sa vo vzťahu k iným produktom meria týmto množstvom práce. Pravda, mzda vyjadruje hodnotu živej pracovnej schopnos­ ti, vonkoncom nie hodnotu živej práce, ktorá naopak nachodí svoj výraz v mzde plus zisku. Mzda je cena nutnej práce. Keby robot­

58

Základy kritiky politickej ekonómie

ník musel pracovať 6 hodín, aby mohol žiť a keby vyrábal pre seba len ako robotník, dostával by denne tovar za 6 hodín práce, povedzme za 6 pencí. Kapitalista ho však nechá pracovať 12 ho­ dín a platí mu 6 pencí. Za hodinu mu platí "%% pence, t. j. dané

množstvo 12 hodín práce má hodnotu 1Z pencí a 12 pencí pred­ stavuje skutočne hodnotu, za ktorú sa produkt vymení, keď sa predá. Na druhej strane vďaka tejto hodnote, keby ju kapitalista m0: hol celú znova vložiť výlučne do práce, ovláda 24 hodín (práce). Preto mzda ovláda oveľa väčšie množstvo práce, ako je práca, ktorá je v nej obsiahnutá, a dané množstvo živej práce sa v sku­ točnosti vymieňa za oveľa menšie množstvo nahromadenej práce. Jediná vec, ktorá je istá, je to, že cena práce, mzda, musí vždy vyjadriť množstvo práce, čo robotník nevyhnutne potrebuje na to, aby uchoval dušu v tele. Mzda za hocaké množstvo práce sa musí vždy rovnať tomu množstvu práce, ktoré robotník musí vynaložiť na svoju vlastnú reprodukciu. V uvedenom príklade by kapitalista nechal pracovať dvoch robotníkov, každého po 12 hodín — do­ vedna 24 hodín — pomocou množstva práce vynaloženého jedným robotníkom. V uvedenom prípade by sa jeden produkt vymenil za iný produkt v hodnote 12 pencí, čiže za 12 pracovných hodín, a Zztoho by plynul kapitalistov zisk 6 pencí (nadhodnota v pro­

dukte pre kapitalistu).

Hodnota produktov je určená prácou, ktorá je v nich obsiahnu­ tá, a nie tou časťou práce v nich, ktorú kapitalista zaplatil. Vyko­ naná, nie zaplatená práca konštituuje hodnotu produktu, avšak mzda vyjadruje len zaplatenú prácu, nikdy nie vykonanú prácu. Miera tejto platby samej závisí od produktivity práce, pretože ona určuje množstvo nutného pracovného času. A keďže mzda kon­ štituuje hodnotu práce (ak prácu samu skúmame ako tovar), je táto hodnota vždy premenlivá a všetko, len nie stála. Množstvo práce, ktoré robotník odpracuje, sa veľmi líši od toho množstva práce, ktoré je nahromadené v jeho pracovnej schopnosti, čiže ktoré je potrebné na reprodukciu jeho pracovnej schopnosti. Avšak ako tovar nepredáva to, ako ho použijú, nepredáva sa ako príčina, ale ako výsledok. Vypočujme si, ako sa pán Malthus na­ máha, aby sa vyrovnal s touto otázkou: „Podmienky ponuky tovarov si nevyžadujú, aby si tovary za­ chovali vždy tú istú relatívnu hodnotu, ale si vyžadujú, aby si

Kapitola o kapitáli

59

každý tovar zachoval svoju vlastnú prirodzenú hodnotu, čiže mož­ nosť dostať tie predmety, ktoré výrobcovi zabezpečia tú istú schopnosť vyrábať a akumulovať ... Zisky sa vypočítavajú na zá­

klade nákladov nevyhnutných na výrobu... Špecifické náklady kapitalistov netkvejú v súkne, ale v práci, a pretože nijaký iný predmet nemôže predstavovať dané množstvo práce, je jasné, že práve to množstvo práce, ktoré tovar ovláda, a nie množstvo ne­ jakého iného tovaru, môže predstavovať podmienky jeho ponuky, čiže jeho prirodzenú hodnotu“ (tamtiež, str. 17—18). Už z toho, že kapitalistove výlohy spočívajú v práci, mohol Malthus vidieť, že celá vec nie je v poriadku. Predpokladajme, že 6 hodín je nutný pracovný čas: A a B sú dvaja chlapíci, ktorí obaja pracujú pre seba, ale medzi sebou vymieňajú. Povedzme, že A pracuje 6 hodín, B 12 hodín. Ak by teraz A chcel zjesť tých 6 hodín, o ktoré B viac pracoval než A, ak by chcel spotrebovať produkt tých 6 dodatočných hodín osoby B, nemôže mu za to dať nič iné ako 6 hodín živej práce, povedzme nasledujúci deň. B má teraz o produkt 6 pracovných hodín viac než A. Predpokladajme

ďalej, že si za týchto okolností začne nahovárať, že je kapitalista a prestane celkom pracovať. A tak by na tretí deň za 6 hodín A mohol dať len svoj nahromadený produkt 6 hodín, a len čo by vykonal túto výmenu, musel by znova sám začať pracovať alebo by zomrel hladom. Keby však B pokračoval pracovať 12 hodín pre Aa Aby pokračoval pracovať 6 hodín pre seba a 6 hodín pre B, vymieňali by medzi sebou presne 12 hodín. Malthus tvrdí, že prirodzená hodnota tovaru tkvie v tom, že prostredníctvom výmeny znova poskytuje svojmu vlastníkovi tú istú schopnosť vyrábať a akumulovať. Jeho tovar pozostáva z dvoch množstiev práce, z určitého množstva nahromadenej práce a Z ur­ čitého množstva bezprostrednej práce. Ak teda svoj tovar vymení za iný tovar, ktorý obsahuje presne to isté množstvo práce, zo­ stala jeho schopnosť vyrábať a akumulovať prinajmenšom taká istá, rovnaká. Táto schopnosť však vzrástla, lebo jedna časť bez­ prostrednej práce ho nič nestála, a predsa ju predal. Avšak Mal­ thus dochádza k záveru, že to množstvo práce, z ktorého tovar pozostáva, je len zaplatenou prácou, že sa teda rovná sume miezd, t. j. že mzda je meradlom hodnoty tovaru. Keby každé v tovare obsiahnuté množstvo práce bolo zaplatené, bola by doktrína pána Malthusa správna, ale rovnako správne by bolo, že jeho kapita­

60

Základy kritiky politickej ekonómie

lista by nemusel robiť nijaké „výlohy na prácu“ a „stratil by celú svoju schopnosť akumulovať“. Odkiaľ by sa vzal zisk, keby sa nijaká práca nevykonávala za­ darmo? Áno, myslí si pán Malthus, zisk je mzda za nahromadenú prácu. Keďže však vykonaná práca prestala pracovať, prestáva aj jej spojenie so mzdou. Pravda, produkt, v ktorom existuje, mohol by sa zasa vymeniť za živú prácu. Ale predpokladajme, že tento produkt sa rovná 6 pracovným hodinám: v tom prípade by robot­ ník dal 6 živých pracovných hodín a náhradou by teraz dostal výlohy kapitalistu za vykonaných 6 pracovných hodín: kapitalista by sa tým nepohol z miesta ani o krok. Živá práca by veľmi skoro ovládla jeho mftvu prácu. Malthus však uvádza takýto dôvod: pretože „nijaký iný predmet nemôže predstavovať dané množstvo práce“, prirodzená hodnota nejakého tovaru pozostáva Z „množ: stva práce, ktoré tovar ovláda, a nie z množstva nejakého iného tovaru“. To znamená, že dané množstvo práce môže byť repre­ zentované len určitým množstvom živej (bezprostrednej) práce. V skutočnosti nielenže „nijaký iný“, ale každý predmet môže predstavovať dané množstvo práce, totiž každý predmet, v kto­ rom ie obsiahnuté to isté množstvo práce. Avšak Malthus chce, aby sa v tovare obsiahnuté množstvo práce meralo, aby sa rovnalo nie tomu množstvu živej práce, ktoré môže uviesť do pohybu, ale tomu množstvu zaplatenej práce, ktoré uvádza do pohybu. Predpokladajme, že tovar obsahuje 24 pracovných hodín: Mal­ thus sa domnieva, že kapitalista si môže zaň kúpiť 2 pracovné dni: keby kapitalista zaplatil celú prácu alebo keby množstvo vykonanej práce sa rovnalo množstvu zaplatenej živej práce, mo­ hol by pomocou 24 hodín vykonanej práce kúpiť len 24 pracov­ ných hodín živej práce, a jeho „schopnosť akumulovať“ by vyšla navnivoč. Kapitalista však neplatí robotníkovi pracovný čas, množstvo práce, ale platí mu len nutný pracovný čas, zatiaľ čo ho núti, aby zvyšok času pracoval preňho zadarmo. Pomocou 24 hodín odpracovaného času uvedie do pohybu asi 48 hodín živého pracovného času. V skutočnosti teda 1 hodinou vykonanej práce zaplatí 2 hodiny živej práce, takže vo výmene získa 100 percent. Hodnota jeho tovaru sa teraz rovná 48 hodinám, ale vôbec sa ne­ rovná mzde, za ktorú sa tovar vymenil, a nerovná sa ani tej mzde, za ktorú sa znova vymení. Ak v tomto pomere bude pokračovať ďalej, kúpi za 48 hodín vykonanej práce 96 hodín živej práce.

Kapitola o kapitáli

61

Predpokladajme, že nijaký kapitalista nejestvuje, ale že bez­ prostrední a navzájom vymieňajúci robotníci pracujú viac, ako je nutné, aby mohli žiť, lebo aj oni chcú akumulovať atď. Nazvime mzdou tú časť práce, ktorú robotník vykonáva, aby žil, a ziskom nadčas, ktorý odpracuje, aby akumuloval. V tom prípade by sa hodnota jeho tovaru rovnala celkovému množstvu práce, ktoré je v ňom obsiahnuté, rovnala by sa celkovej sume živého pracovné­ ho času, ale vonkoncom by sa nerovnala mzde, ktorú si sám za­ platil, Čiže tej časti tovaru, ktorú by musel reprodukovať, aby mohol žiť.

Kedže sa hodnota tovaru rovná určitému množstvu práce, Mal­ thus tvrdí, že sa rovná množstvu nutnej práce obsiahnutému v to­ vare (t. j. mzde), a nie celkovej sume práce, ktorá je v ňom ob­ siahnutá, jeho celok sa rovná jeho časti. Avšak „schopnosť akumulovať“ by u robotníka pochádzala zrejme len z toho, že pracoval viac než treba na to, aby si zaplatil svoju mzdu. Keby sa určité množstvo živého pracovného času rovnalo Času, ktorý potrebuje robotník na to, aby mohol žiť, tak by sa určité množstvo živej práce rovnalo mzde, ktorú vyprodukoval, čiže mzda by sa rovnala presne živej práci, ktorú uvádza do pohybu. Keby to tak bolo, bol by kapitál, prirodzene, nemožný. Keby robotník za celý svoj pracovný čas nemohol vyrobiť viac ako svoju mzdu, tak by ani pri najlepšej vôli nemohol pre kapitalistu vytícť čo len deravý groš. Vlastníctvo je plodom produktivity práce. „Keby jeden človek mohol vyrábať len pre jedného človeka, bol by každý robotníkom: potom by nebolo možné nijaké vlastníctvo. Keby práca jedného človeka mohla uživiť piatich, existovali by štyria zaháľajúci na jedného zamestnaného vo výrobe“ (Raven­ stone, Thoughts on the Funding System and its Ejjects, London 1824, str. 11). Videli sme už, ako sa Malthusova špekulatívna hlbokomysel|­

nosť prejavila v celkom detinskom spôsobe počínania. Ostatne, jeho základom je doktrína, že hodnota práce je konštantná a že mzdy určujú cenu. Keďže mieru zisku na celý kapitál možno vy­ jadriť ako tú istú mieru na tú alikvotnú časť kapitálu, ktorá pred­ stavuje mzdu, Malthus tvrdí, že táto alikvotná časť konštituuje a určuje cenu. Aj tu sa prejavuje podobná hlbokomyseľnosť. Ak sa tovar a rovná množstvu x tovarov, nazdáva sa, že to nezname­ ná nič iné ako to, že tovar a sa rovná x Živej práce, lebo prácu

62

Základy kritiky politickej ekonómie

môže predstavovať len práca. Z toho vyvodzuje, že tovar a sa rovná tomu množstvu námezdnej práce, ktoré môže ovládať, a že preto je hodnota práce konštantná, lebo sa vždy rovná tovaru, ktorý ju uvádza do pohybu. Vec tkvie jednoducho v tom, že množ­ stvo živej práce stotožňuje s množstvom námezdnej práce a že si myslí, že každá časť námezdnej práce sa skutočne zaplatí. Avšak Xživej práce sa môže rovnať (a ako námezdná práca sa vždy rov­ ná) x —y nutnej práce (mzda) + y nadbytočnej práce. Preto x mftvej práce môže uviesť do pohybu x —y nutnej práce (mzdu) + y nadbytočného pracovného času: t. j. zakaždým uvádza do pohybu o toľko viac živého pracovného času, koľko je v x pracov­ ných hodinách obsiahnutých nadbytočných pracovných hodín na­ vyše nutných. Námezdná práca pozostáva vždy zo zaplatenej a nezaplatenej práce. Teda tvrdenie, že hodnota práce je konštantná, znamená iba toľko, že všetok pracovný čas je nutným pracovným časom, t. j. pracovným časom produkujúcim mzdu. Nejestvuje nadbytočný pracovný čas, a jednako len jestvuje „schopnosť akumulovať“ a kapitál. Keďže mzda sa vždy rovná danému množstvu práce, totiž tomu množstvu živej práce, ktoré uvádza do pohybu, a to je to isté množstvo práce, ktoré je obsiahnuté v mzde, je hodnota práce konštantná, lebo sa vždy rovná množstvu spredmetnenej práce. Preto stúpanie a klesanie miezd vyplýva zo stúpania a kle­ sania ceny tovarov, a nie hodnoty práce. Ak robotník dostane za týždeň 8 alebo 16 šilingov v striebre, vyplýva to len z toho, že stúpla alebo klesla cena šilingu, ale hodnota práce zostala rovna­ ká. V oboch prípadoch dostane týždeň vykonanej práce za týždeň živej práce. Pán Malthus to dokazuje takto: „Keby sa na získavanie plodov zeme vynakladala jedine práca bez kapitálu, väčšia ľahkosť pri získavaní jedného druhu v porov­ naní s druhým by nepochybne nemenila hodnotu práce čiže vý­ mennú hodnotu celého produktu dosiahnutého určitým množstvom úsilia.“ To znamená len toľko, že každý tovar, nezávisle od jeho množ­ stva, bol by určený množstvom práce, ktoré je v ňom obsiahnuté, hoci táto práca by sa podľa stupňa svojej produktivity v jednom

prípadezvýraznilavoväčšommnožstveúžitkovýchhodnôta vinom prípade zasa v menšom množstve.

Kapitola o kapitáli

63

„Musíme bez váhania priznať, že rozdiel tkvel v lacnote alebo v drahote produktu, a nie práce.“ My by sme povedali, že práca je produktívnejšia v jednom od­ vetví než v druhom, alebo že produkt stojí viac alebo menej prá­ ce. O lacnote alebo drahote práce by sme nemohli hovoriť, pokiaľ by nejestvovala námezdná práca, a preto by hodina bezprostred­ nej práce ovládala vždy hodinu spredmetnenej práce, Čo by, pri­ rodzene, nemohlo zabrániť tomu, aby jedna hodina bola produk­ tívnejšia než druhá. Ale jednako len, pokiaľ odlišujeme časť práce, ktorá je nevyhnutná na obživu, od nadpráce bezprostredných ro­ botníkov — a keď sa vôbec po určité hodiny dňa odpracúva nad­ bytočný čas, je to to isté, akoby každá alikvotná časť pracovného času pozostávala z časti nutnej práce a z časti nadpráce —nedalo by sa povedať, že hodnota práce, t.j. mzda, tá časť produktu, ktorá sa vymieňa za nutnú prácu, čiže tá časť celkovej práce, ktorá sa vynakladá na nutný produkt, je konštantná. Spolu s produktivitou práce by sa menila alikvotná časť pracovného času, ktorá repro­ dukuje mzdu: teda hodnota práce, t. j. mzda, by sa neprestajne menila spolu s produktivitou práce. Mzda by sa aj naďalej merala určitou úžitkovou hodnoťou, a keďže sa jej výmenná hodnota ne­ prestajne mení s rozdielnou produktivitou práce, menila by sa mzda čiže hodnota práce. Vôbec hodnota práce predpokladá, že živá práca sa nerovná svojmu produktu, alebo, čo je to isté, že sa nepredáva ako pôsobiaca príčina, ale ako vytvorený účinok. Tvrdenie, že hodnota práce je konštantná neznamená nič iné ako to, že sa vždy meria množstvom práce, ktoré v nej tkvie. V jednom produkte môže tkvieť viac či menej práce. Preto sa môže raz väčšia, raz menšia časť produktu a vymeniť za produkt b. Avšak množstvo živej práce, ktoré produkt kupuje, nemôže byť nikdy väčšie či menšie ako vykonaná práca, ktorú predstavuje, pretože určité množstvo práce je vždy určitým množstvom práce, či existuje vo forme spredmetnenej práce alebo vo forme živej práce. Ak sa teda za určité množstvo živej práce dá viac alebo menej produktu, t. j. ak mzda stúpa alebo klesá, nevyplýva to Z toho, že stúpla alebo klesla hodnota práce, lebo hodnota urči­ tého množstva práce sa rovná vždy tomu istému množstvu práce, ale vyplýva to z toho, že výrobky stáli viac alebo menej práce, že teda ich väčšie alebo menšie množstvo predstavuje to isté množ­ stvo práce.

64

Základy kritiky politickej ekonómie

Teda hodnota práce zostáva konštantná. Mení sa len hodnota produktov, t. j. mení sa produktivita práce, nie jej hodnota. Toto je podstata Malthusovej teórie, ak takúto plytkú sofistiku možno vôbec nazvať teóriou. Predovšetkým produkt, ktorý stojí len pol dňa pracovného času, môže stačiť na to, aby som celý deň mohol žiť, a teda aj pracovať. Či tento produkt má alebo nemá túto vlast­ nosť, to nezávisí od jeho hodnoty, t. j. od pracovného času vyna­ loženého naň, ale od jeho úžitkovej hodnoty, a výmena, ktorá prebieha medzi živou prácou a produktom práce, nie je výmenou medzi výmennými hodnotami, ale ich vzťah tkvie na jednej strane v úžitkovej hodnote produktu, na druhej strane v podmienkach existencie Živej pracovnej schopnosti. Keby sa spredmetnená práca vymieňala za živú prácu, mohol by podľa zákonov výmennej hodnoty produkt, ktorý sa rovná po­ lovici pracovného dňa, kúpiť tiež len pol dňa živej práce, hoci robotník by z neho mohol žiť celý pracovný deň: a keby sa mal kúpiť celý jeho pracovný deň, musel by dostať v produkte celý pracovný deň, z čoho by podľa predpokladu mohol žiť dva dni. Ale na základe kapitálu sa živá práca a vykonaná práca nevymie­ Ťiajú navzájom ako výmenné hodnoty tak, aby obe boli totožné: aby jedno a to isté množstvo práce v spredmetnenej forme bolo hodnotou, ekvivalentom toho istého množstva práce v živej forme. V skutočnosti sa vymieňa produkt a pracovná schopnosť, ktorá sama je produktom. Pracovná schopnosť sa nerovná živej práci, ktorú môže urobiť, tomu množstvu práce, ktoré môže vykonať — to je jej úžitková hodnota. Pracovná schopnosť sa rovná tomu množstvu práce, prostredníctvom ktorého sama musí byť vyro­ bená a môže byť reprodukovaná. V skutočnosti sa teda produkt nevymieňa za živú prácu, ale za spredmetnenú prácu, za prácu spredmetnenú v pracovnej schopnosti. Živá práca sama je úžit­ kovou hodnotou, ktorú má výmenná hodnota zakúpená majiteľom produktu, a od množstva živej práce, ktoré zaplatili robotníkovi v jeho produkte, závisí, ako málo alebo ako veľa tejto živej práce získal kúpou nad to množstvo živej práce, čo vo forme produktu vydal za pracovnú schopnosť. Keby sa množstvo práce vymieňalo za množstvo práce, či už vo forme spredmetnenej alebo živej práce, rovnalo by sa, priro­ dzene, každé množstvo práce sebe samému a jeho hodnota by sa rovnala jeho množstvu. Produkt polovice pracovného dňa mohol

Kapitola 0 kapitáli

65

by preto kúpiť len polovicu pracovného dňa. V tom prípade by však fakticky nejestvovala nijaká mzda a nijaká hodnota práce. Práca by nemala nijakú hodnotu odlišnú od svojho produktu alebo od ekvivalentu svojho produktu, nemala by nijakú špecifickú hodnotu, ktorá práveže konštituuje hodnotu práce, mzdu. Teda Zztoho, že určité množstvo práce sa rovná určitému množ­ stvu práce, alebo tiež z toho, že určité množstvo sa rovná sebe samému, z tohto veľkého objavu, že určité množstvo je určitým množstvom, pán Malthus vyvodzuje, že mzda je konštantná, že hodnota práce je konštantná, totiž že sa rovná tomu istému množstvu spredmetnenej práce. To by bolo správne, keby sa živá práca a nahromadená práca navzájom vymieňali ako výmenné hodnoty. V tom prípade by však nejestvovala ani hodnota práce, ani mzda, ani kapitál, ani námezdná práca, ani Malthusove ana­ lýzy. Všetky tieto kategórie sa zakladajú na tom, že oproti práci nahromadenej v kapitáli živá práca vystupuje ako úžitková hod­ nota, a živá pracovná schopnosť ako výmenná hodnota. Malthus celkom spokojne pokračuje: „To isté platí, keď k vyčísleniu hodnoty pristupuje kapitál a zisk a keď sa mení dopyt po práci.“ V tom tkvie celá hlbokomyseľná múdrosť. Len čo pristúpi ka­ pitál a Zisk, pristúpi aj to, že sa kupuje živá pracovná schopnosť a že sa teda menšie množstvo nahromadenej práce vymení za väčšie množstvo živej práce. Pre túto hlbokomyseľnú úvahu je vôbec príznačné, že kapitál, ktorý vytvára námezdnú prácu, po prvý raz premieňa prácu na námezdnú prácu a pracovnú schop­ nosť na tovar, neprináša svojím príchodom vonkoncom nijakú zmenu do využitia hodnoty práce, takisto ako ani do využitia hodnoty nahromadenej práce. Podľa Malthusa kapitál, ktorý predstavuje špecifickú formu vzťahu práce k svojmu vlastnému produktu a k jeho hodnote, „vstupuje“ bez toho, aby niečo zme­ nil. Je to to isté, akoby povedal, že na ústave Rímskej republiky sa nič nezmenilo vstupom, „príchodom“ imperátorov. Malthus pokračuje: „Ak sa zvyšuje odmena robotníkov bez zväčšenia množstva pro­ duktu, je to možné len pri poklese zisku... Na to, aby sa získalo dané množstvo produktu treba rovnaké množstvo práce ako pred­ tým, ale keďže sa zmenšil zisk, klesá hodnota produktu: kým tento pokles zisku oproti hodnote mzdy je práve vyvážený zväč­

66

Základy kritiky politickej ekonómie

šeným množstvom práce nutným na získanie zväčšeného množ­ stva produktu, ktoré dostáva robotník, hodnota práce zostáva taká, aká bola predtým“ (str. 33, 34). Podľa predpokladu produkt obsahuje to isté množstvo práce. Ale jeho hodnota sa vraj znížila, lebo zisky klesli. Keď však pra­ covný čas obsiahnutý v produkte zostal ten istý, ako mohli kles­ núť zisky? Ak stúpa mzda, zatiaľ čo celkový pracovný čas zostá­ va ten istý — nie z dočasne pôsobiacich príčin, ako napríklad preto, lebo konkurencia je priaznivá pre robotníkov — znamená to len toľko, že sa znížila produktivita práce, že na reprodukciu pracovnej schopnosti je potrebné väčšie množstvo Času, že teda Zo Živej práce, ktorú kapitál uviedol do pohybu, pripadá väčšia časť na nutný a menšia časť na nadbytočný pracovný čas. Ne­ chajme však tieto podrobné úvahy na neskôr. Ešte kvôli úplnosti uvedieme z Malthusa nasledujúce záverečné miesto: „V opačnom prípade je to naopak. Robotník by dostal menšie množstvo produktu a zisky by vzrástli. Hodnota daného množstva produktu, získaného pomocou rovnakého množstva práce ako predtým, by vzrástla v dôsledku zvýšenia zisku: zatiaľ čo rast ziskov oproti robotníkovej mzde by sa vyrovnal menším množ­ stvom práce nutným na získanie zmenšeného produktu, ktorý do­ stáva robotník“ (tamtiež, str. 35). Neskôr si všimneme, čo Malthus, vychádzajúc zo svojej zásady, hovorí v tejto súvislosti o peňažných cenách v rozličných kraji: nách.

[4] Careyho teória o zlacnení kapitálu pre robotníka. Wakefield o protirečení medzi ricardovskou teóriou námezdnej práce a ricardovskou teóriou hodnoty [Tovar a môže napríklad kúpiť jeden pracovný deň: zaplatí len pol pracovného dňa (nutného), vymieňia však celý. Množstvo ce­ lej práce, ktorú tovar kúpil, rovná sa potom nutnému pracovnému času plus nadbytočný pracovný čas. Ak teda poznám cenu nutnej práce, ktorá sa rovná x, cena celej práce rovnala by sa 2x, novo­ vytvorený tovar by sa dal oceniť v mzde a ceny všetkých tovarov

Kapitola o kapitáli

67

vyjadriť v mzde. To by však vonkoncom nebola konštantná hod­ nota. Zmätok, vyvolaný tou okolnosťou, že v civilizovaných kraji­ nách, hocijaká je už tam mzda, musí sa za ňu skutočne odpraco­ vať určitý priemerný čas, povedzme 12 hodín, bez ohľadu na to, koľko z toho je nutná práca alebo nadbytočná práca, doviedol aj pána Careyho, ktorý množstvo práce redukuje na pracovné dni (a pravdaže sa redukujú na živé pracovné dni), k tomuto záveru: keďže reprodukcia toho istého kapitálu stojí Čoraz menej pracov­ ného času — napríklad stroj za 100 lib. Št. bude vďaka rozvoju výrobných síl stáť za určitý čas už len 50 lib. Št., t. j. bude vý­ sledkom polovice predchádzajúceho pracovného času, pracovných dní či pracovných hodín, ako chcete — aj robotník si tento stroj môže kúpiť, nadobudnúť za polovicu pracovných dní než pred­ tým.1$ Pán Carey sa pritom dopúšťa malej zámeny, pokladajúc vzrast nadbytočného pracovného času za výdobytok pre robotní­ ka, zatiaľ čo celá vec sa práve naopak redukuje na to, že z celého pracovného dňa robotník pracuje menej pre seba a viac pre kapi­ tál, že teda objektívna moc kapitálu voči nemu rýchlo narastá, v určitom pomere k rastu výrobných síl. U pána Careyho si robotník stroj kúpi alebo vypožičia, slovom, pán Carey ho premieňa na kapitalistu. A k tejto väčšej moci nad kapitálom sa dostáva údajne preto, lebo reprodukcia určitého množstva kapitálu si vyžaduje menej nutnej práce, t. j. menej zaplatenej práce, teda v pomere k zisku mzda klesá. V Amerike, pokiaľ si tam ešte robotník sám privlastňuje časť svojej nadpráce, môže si nahromadiť toľko, aby sa stal napríklad nájomcom atď. (hoci aj to už teraz prestáva]. Ak v Amerike námezdný robotník môže niečo rýchlo dosiahnuť, je to možné len vďaka reprodukcii predchádzajúcich výrobných a vlastníckych foriem na základni kapitálu (napríklad nezávislého roľníctva). Slovom, pán Carey pokladá pracovné dni za pracovné dni patriace robotníkovi, a na­ miesto toho, aby dospel k záveru, že robotník musí vytvoriť viac kapitálu, aby bol zamestnaný za ten istý pracovný čas, vyvodzu­

je, že musí výroby). menej pracovať, aby získal kapitál (aby si privlastnil podmienky Ak robotník vyrobil 20 strojov a teraz v dôsledku narastajúcej produktivity vyrába 40 strojov, bude jednotlivý stroj skutočne lacnejší, ale z toho, že je potrebná menšia časť pracovného dňa: na výrobu určitého množstva strojov nijako nevyplýva, že vzrástol

68

Základy kritiky politickej ekonómie

produkt pracovného dňa pre robotníka, ale práve naopak, že na výrobu určitého množstva strojov sa vynakladá menej živej práce. Ostatne, pán Carey, ktorému ide o harmóniu, sám dochádza k to­ mu, že ak klesá miera zisku, stúpa celkový zisk, lebo v pomere k použitej živej práci sa vyžaduje čoraz väčší kapitál, že teda pre robotníka stáva sa čoraz nemožnejším, aby si privlastnil potrebnú sumu kapitálu, minimum kapitálu, ktorý sa vyžaduje na produk­ tívne použitie práce na novom stupni vývoja výroby. Alikvotná časť kapitálu potrebuje na svoju reprodukciu menej pracovného času, ale väčšie množstvo kapitálu treba na využitie menšieho pracovného času. Narastanie produktivity sa prejavuje v tom, že časť kapitálu pozostávajúca zo živej práce neprestajne klesá v po­ rovnaní s tou časťou, ktorá sa vynakladá na stroje atď. Careyho zlý žart, ktorý je pre Bastiata, pravda, ozajstnou la­ hôdkou, tkvie v tom, že na výrobu nutný pracovný čas či pracov­ né dni premieňa na pracovné dni patriace robotníkovi, zatiaľ čo práve, naopak tento čas prináleží kapitálu a v pomere k narasta­ júcej produktivite práce zostáva robotníkovi čoraz úbohejšia časť jeho pracovného času. Čím menej živého pracovného času musí daný kapitál kúpiť — t. j. čím väčšmi vzrastá celková suma kapi­ tálu a čím väčšmi ubúda živá práca, ktorú kapitál v pomere k svo­ jej veľkosti používa — tým väčšiu má podľa pána Careyho robot­ ník šancu stať sa vlastníkom kapitálu, lebo kapitál sa reprodukuje menším množstvom živej práce. Čím väčší je kapitál a čím je re­ latívne menší počet robotníkov, ktorých používa, tým väčšie šan­ ce majú títo robotníci stať sa kapitalistami. Veď či sa vari kapitál nereprodukuje teraz pomocou menšieho počtu pracovných dní? Veď či ho nemožno preto aj kúpiť, nadobudnúť za menší počet pracovných dní? Vezmime si kapitál 100 lib. Št., Zktorých sa 50 lib. Št. vynaloží

na náklady, 50 na prácu, ktorá prinesie 50 percent zisku, lebo pokles miery zisku je Careyho najobľúbenejším koníčkom a patrí k jeho teórii. Nech sa každá libra mzdy rovná jednému pracov­ nému dňu, jednému robotníkovi. Vezmime si teraz iný kapitál 16 000 lib. Št., ktorý použije 14 500 lib. št. na výlohy, 1500 na

mzdu (aj tá nech sa rovná 1500 robotníkom) a má len 20 percent zisku. V prvom prípade produkt —150 lib. št.: vdruhom (pre jed­ noduchosť výpočtu nech sa fixný kapitál obráti za rok) —19 200 lib. št. (3200 zisk).

Kapitola o kapitáli

G9

Tu máme najvýhodnejší prípad pre pána Careyho. Miera zisku klesla z 50 percent na 20, teda o “5/5čiže o 60 percent. V prvom

prípade je produkt vo výške 50 lib. št. výsledkom 50 živých pra­ covných dní. V druhom prípade produkt vo výške 3200 je výsled­ kom práce 1500 robotníkov. V prvom prípade je produkt 1 lib. št. výsledkom 1 pracovného dňa: v druhom prípade je 27/15 lib. št. produktom 1 pracovného dňa. V druhom prípade na rozdiel od prvého treba menej ako polovicu pracovného času na to, aby sa vyrobila hodnota 1 lib. št. Znamená to teda, že vdruhom prípade robotník produkuje za polovicu pracovného dňa 11/5 lib. Št. pre seba, zatiaľ Čo v prvom prípade za dvojnásobok času vyprodukuje len 1 lib. št., že je teda na najlepšej ceste stať sa kapitalistom? Musel by si najprv nadobudnúť 16 000 lib. št. kapitálu a kupovať cudziu prácu, namiesto toho, aby pracoval sám, aby mal čo len najmenší osoh z tohto zníženia nutného pracovného času. Toto zníženie otvorilo tak len neprekonateľnú priepasť medzi robotníkovou prácou a podmienkami jej použitia a zmenšilo mie­ ru nuťnej práce, teda v porovnaní s prvým pomerom vyhodilo na ulicu viac ako 6-krát toľko robotníkov.!? Títo vyhodení robotníci by sa mali teraz uspokojiť s tým, že keby mali podmienky na samostatnú prácu, alebo, lepšie povedané, keby mali podmienky na to, aby pracovali ako kapitalisti, potrebovali by sami menej robotníkov. V prvom prípade je celý nutný kapitál 100 lih. št. a jednotlivý robotník má tu viac možností výnimočne si nasporiť toľko kapitálu, aby sa mimoriadne šťastnou zhodou okolností stal sám takým kapitalistom ako kapitalista A. Pracovný čas, ktorý robotník odpracuje, je u kapitalistu A a B rovnaký, hoci celkový počet pracovných dní, ktoré kapitalisti používajú, je podstatne odlišný. Na piatich robotníkov, ktorých potrebuje prvý kapitalista, potrebuje druhý kapitalista nie celkom jedného robotníka.? Ostat­ ní robotníci kapitalistu B musia preto odpracovať práve toľko a dávať viac nadčasu. Okolnosť, že na tom stupni vývoja výroby, na ktorom kapitál vzrástol takisto ako výrobné sily, potrebuje menej živých pracov­ ných dní, znamená pre Careyho to isté ako to, že robotník potre­ buje menej pracovných dní, aby si privlastnil kapitál: pravdepo­ dobne vďaka pracovným dňom „nezamestnaných“ robotníkov. Pretože kapitalista potrebuje menší počet robotníkov, aby zhod­ notil svoj obrovský kapitál, môže si robotník, ktorého zamestnáva,

70

Základy kritiky politickej ekonómie

privlastniť väčší kapitál pomocou menšieho množstva práce. Taká je logika pána Careyho, stúpenca harmónie.]

Pokiaľ ide o Ricardovu teóriu, Wakefield hovorí toto (pozri po­ známku na str. 230 v I. zv. jeho vydania knihy A. Smitha Bohat­ stvo národov, London 1835]: „Ak pokladáme prácu za tovar a kapitál, produkt práce, za iný tovar a ak hodnoty oboch týchto tovarov sa riadia rovnakými množstvami práce, potom by sa dané množstvo práce za každých okolností vymenilo za množstvo kapitálu, ktoré sa vyrobilo takým istým množstvom práce, minulá práca by sa vymenila vždy za

také isté množstvo prítomnej práce...

Avšak hodnota práce vo

vzťahu k iným tovarom — aspoň pokiaľ mzda závisí od rozdelenia produktu — nie je určovaná rovnakým množstvom práce, ale po­

merom medzi ponukou a dopytom. 21

[>.]Nečinný kapitál (Bailey). Rast výroby bez

predchádzajúceho rastu kapitálu

[Vo svojej práci Money and its Vicissitudes in Value (London 1837), má Bailey poznámky o nečinnom kapitáli, ktorý zrýchle­ nou cirkuláciou možno dať do obehu (podľa jeho názoru väčším množstvom obeživa: mal povedať peňazí), a usiluje sa vysvetliť, že ak by vôbec v nejakej krajine kapitál bol vždy plne zamest­ naný, nijaký rast dopytu by nemohol vyvolať rast výroby. Pojem nečinného kapitálu patrí do obehu, lebo len kapitál, ktorý nie je v obehu, spí. Príslušné miesta znejú takto: „Veľké množstvo kapitálu a výrobnej schopnosti môže jestvo­ vať vnehybnom stave. Nie je správne, ak sa ekonómovia domnie­ vajú, že počet robotníkov a množstvo kapitálu predstavujú presne určené sily, ktoré by neodvratne museli privodiť určitý. výsledok v každej krajine, v ktorej existujú.“ (Str. 54.) „Množstvo tovarov, ktoré existujúci výrobcovia a existujúci kapitál prinášajú na trh, vonkoncom nie je fixné a určené, ale naopak, podlieha veľkým zmenám.“ (Str. 55.) Teda „pre rast výroby nie je podstatný vznik nového kapitálu alebo nových robotníkov“ (napríklad v krajine,

Kapitola o kapitáli

71

kde je nedostatok drahých kovov)... „Niektoré tovary, alebo, čo je to isté, schopnosť vyrobiť ich, môžu byť na niektorom mieste v hojnosti a takisto iné tovary na inom mieste — jednako ich majitelia, ktorí by svoje tovary chceli vymeniť za cudzie tovary, zotrvávajú v izolovanosti pre nedostatok všeobecného výmenného prostriedku a v stave nečinnosti, lebo nemajú podnet na výrobu“ (str. 55, 56). V obehu kapitálu vystupujú peniaze dvojakým spôsobom.

Po prvé, ako premena kapitálu na peniaze a takisto ako reali­ zácia ceny tovaru: avšak tu nie je toto stanovenie ceny formálne. Premena výrobku na peniaze je tu spätnou premenou kapitálu na hodnotu ako takú, na samostatne existujúcu hodnotu, na kapitál ako peniaze, alebo na peniaze ako realizovaný kapitál. Po druhé, v určení číreho obežného prostriedku: to platí tam, kde peniaze slúžia iba na to, aby kapitál premenili opäť na podmienky výroby. V tomto druhom momente, vo forme mzdy, musí tu byť určité množstvo peňazí súčasne ako obežný prostriedok, ako platidlo. Fakt, že v obehu kapitálu hrajú peniaze túto dvojakú úlohu, vy­ tvára vo všetkých krízach zdanie, akoby chýbali peniaze ako obežný prostriedok, zatiaľ čo kapitálu chýba hodnota, a preto sa nemôže premeniť na peniaze. Samotné množstvo obiehajúcich pe­ ňazí sa môže pritom zväčšovať. (Keď budeme hovoriť o úroku atď., treba venovať samostatný odsek novým určeniam peňazí ako momentu obehu kapitálu, sčasti v podobe obežného prostriedku kapitálu, sčasti v podobe realizovanej hodnoty kapitálu, keď pe­ niaze samy vystupujú ako kapitál.) Bailey pokračuje: „Práca uvedená do činnosti vonkoncom nezávisí výlučne od ka­ pitálu, ktorý je v určitej krajine k dispozícii. Rozhodujúce je, či sa existenčné prostriedky, nástroje a suroviny rozdeľujú rýchlo či pomaly tam, kde sú potrebné, či obiehajú s ťažkosťami alebo nie, či vdlhých časových úsekoch zotrvávajú v inertných masách, v dôsledku čoho obyvateľstvu nezabezpečujú dosť práce“ (str. 96, 57).

(Gallatinov príklad zo západných oblastí Pennsylvánie, tamtiež, str. 57—58.)22

„Politickí ekonómovia sú až priveľmi naklonení pokladať určité množstvo kapitálu a určitý počet robotníkov za výrobné nástroje majúce rovnakú silu alebo pôsobiace s určitou intenzitou... Vý­

7?

Základy kritiky politickej ekonómie

robca, ktorý používa určitý kapitál, môže svoje výrobky mať dlhší alebo kratší čas na sklade, a kým čaká na príležitosť, aby ich vy­ menil, jeho výrobná schopnosť je zastavená alebo spomalená, takže za určité obdobie, napríklad za rok, vyrobí azda len polo­ vicu toho, čo by bol vyrobil, keby tu bol býval bezprostredný do­ pyt. Táto poznámka platí rovnako pre robotníka, ktorý je jeho nástrojom. Aspoň do určitej miery sa musia navzájom prispôsobiť rozličné zamestnania členov spoločnosti. Avšak aj tak existuje veľká vzdialenosť medzi rozličnými stupňami v akých sa to usku­ točňuje — každý prostriedok uľahčujúci obchod je krok k tomuto prispôsobovaniu. Čím je výmena tovaru nehatenejšia a ľahšia, tým kratšie budú tie neproduktívne intervaly, v ktorých ľudia, ochotní pracovať, sú akoby nepreniknuteľnou priehradou oddelení od ka­

pitálu...

ktorý hoci je na dosah ruky, uviazol v neplodnej ne­

hybnosti“ (str. 58—60)." „Je všeobecne platnou zásadou, že nový dopyt vyvolá nové úsi­ lie aktívnym vynakladaním kapitálu a práce, ktoré predtým boli nečinné, a nie odpútavaním výrobných schopností od iných pred­ metov. To je možné len vtedy, keď zamestnanie kapitálu a práce v určitej krajine už nemôže ďalej rásť. Vývoz tovarov azda ne­ uvádza priamo do pohybu novú prácu, ale pohltí mfýtve zásoby jestvujúcich tovarov a uvoľňuje kapitál, ktorý uviazol v neproduk­

tívnom stave“ (str. 65). „TÍ, Čo tvrdia, že prílev peňazí nemôže podnietiť výrobu iných tovarov, pretože tieto tovary sú jedinými činiteľmi výroby, dokazujú, že výroba sa vôbec nedá rozšíriť, lebo takéto rozšírenie si vyžaduje, aby sa vopred zväčšilo množstvo existenčných prostriedkov, surovín a nástrojov: to fakticky zna­ mená, že nijaký rast výroby nemôže nastať bez predchádzajúceho rastu“ (nie je to však ekonomické učenie o akumulácii?), „alebo, inými slovami, že nijaký rast nie je možný“ (str. 70). „síce sa hovorí, že ak kupujúci prichádza na trh s väčším množ­ stvom peňazí a nezvýši ceny tovarov, ktoré nachodí na trhu, nedá k výrobe nijaký ďalší podnet: ak zvýši ceny, v tom prípade, keď ceny stúpnu proporcionálne, dopyt kupujúceho nebude väčší, než bol predtým“ (str. 73). „Treba poprieť ako všeobecne platnú zá­ sadu, že kupujúci nemôže dodatočne stimulovať výrobu, ak jeho dopyt nezvýši ceny ... Okrem toho, že masová výroba umožňuje účinnejšiu deľbu práce a použitie lepších strojov, tkvie v tom aj určitá možnosť použitia určitého množstva práce a kapitálu, ktoré

|

Zapitola o kapitáli

73

ležia ladom a sú pripravené vytvoriť dodatočné množstvo tovarov pri nezmenenej cene. Tak sa stáva, že neraz dochádza k značné­ mu zvýšeniu dopytu bez toho, aby sa zvýšili ceny“ (str. 73—74).]

[6.] Wadeov výklad kapitálu. Kapitál ako spoločenská sila. [Buržoázni ekonómovia stotožňujú vecnú stránku kapitálu s jeho spoločenskou formou] [Iohn Wade vo svojej práci History oj the Middle and Working Classes, 3rd edition, London 1835, hovorí: „Práca je tým činiteľom, vďaka ktorému je kapitál schopný produkovať mzdu alebo dôchodok“ (str. 161). „Kapitál — to je nahromadená práca určená na to, aby sa rozvíjala v nových a ekvivalentných formách: kapitál je spoločenská sila“ (str. 162). „Kapitál je len iný názov pre civilizáciu“ (str. 164). Združovanie robotníkov — kooperácia a deľba práce ako zá­ kladné podmienky produktivity práce — tak ako všetky výrobné sily práce, totiž ako tie sily, ktoré určujú stupeň jej intenzity, a preto stupeň jej extenzívnej realizácie, vystupujú ako výrobná sila kapitálu. Spoločenská sila práce, jej charakter ako spoločen­ skej práce je preto spoločenskou silou kapitálu. Takisto aj veda. Takisto aj deľba práce prejavujúca sa ako deľba zamestnaní a im zodpovedajúca výmena. Všetky spoločenské potencie výroby sú výrobnými silami kapitálu a kapitál sám vystupuje ako ich sub­ jekt. Združovanie robotníkov, ako sa prejavuje v továrni, nie je preto stanovené robotníkmi, ale kapitálom. Ich združovanie nepredsta­ vuje ich bytie, ale bytie kapitálu. Voči jednotlivému robotníkovi vystupuje toto združovanie ako niečo náhodilé. K svojmu združo­ vaniu s inými robotníkmi a ku kooperácii s nimi má robotník vzťah ako k niečomu cudziemu, ako k forme pôsobenia kapitálu. Kapitál, tam kde nevystupuje v neadekvátnej forme — teda na­ príklad vo forme malého kapitálu zúčastňujúceho sa na práci — predpokladá už určitý, väčší či menší, stupeň koncentrácie, a to tak v objektívnej forme, t.j. vtakej forme, že v jedných rukách, — čo sa tu zhoduje ešte s akumuláciou, — sa koncentrujú existenčné

74

Základy kritiky politickej ekonómie

prostriedky, suroviny a nástroje, čiže, slovom, v jedných rukách sa koncentrujú peniaze ako všeobecná forma bohatstva, a na dru­ hej strane zasa predpokladá koncentráciu v subjektívnej forme, vo forme akumulácie pracovných síl a ich koncentrácie v jednom bode pod velením kapitálu. Nie je možné, aby na jedného robot­ níka pripadol zakaždým jeden kapitalista, ale určitý počet robot­ níkov musí pripadnúť na jedného kapitalistu, a nie tak ako keď jeden Či dvaja tovariši pripadali na jedného majstra. Produktívny kapitál, čiže kapitálu zodpovedajúci spôsob výro­ by, môže mať len dve formy: manufaktúra alebo veľkopriemysel. V manufaktúre panuje deľba práce, vo veľkopriemysle kombiná­ cia pracovných síl (s rovnakým spôsobom práce) a využitie silv vedy, keď kombinácia a takpovediac spoločenský duch práce sú vložené do stroja atď. V prvom prípade masa robotníkov (nahro­ madených ) musí byť veľká v pomere k množstvu kapitálu: v dru: hom prípade fixný kapitál musí byť veľký v pomere k počtu mno­ hých, ktorí pracujú spolu. Tu sa však už predpokladá koncentrácia mnohých robotníkov a ich podelenie medzi stroje ako príslušný počet koliesok (sem nepatrí, prečo je situácia v poľnohospodár­ stve iná). Druhý prípad netreba teda osobitne skúmať, ale iba prvý prípad. Vývojom špecifickým pre manufaktúru je deľba práce. Avšak deľba práce predpokladá sústredenie (predbežné | mnohých robot­ níkov pod jedno velenie, fakisto ako premena peňazí na kapitál predpokladá uvoľnenie určitého množstva existenčných prostried­ kov, surovín, pracovných nástrojov. Preto tu môžeme abstrahovať aj od deľby práce ako momentu, ktorý vystupuje neskôr. Určité priemyselné odvetvia, napríklad práca v baniach, predpokladajú kooperáciu už od samého začiatku. Preto dovtedy, kým neexistuje kapitál, vykonáva sa ako nútená práca (ako nevoľnícka a otrocká práca) pod dohľadom dozorcu. Takisto stavba ciest atď. Na to, aby sa kapitál mohol ujať týchto prác, nevytvára akumuláciu a koncentráciu robotníkov, ale ich jednoducho preberá. O to teda tiež nejde. Najjednoduchšou a od deľby práce najnezávislejšou formou je tá forma, keď kapitál zamestnáva rozličných samostatne a roz­ ptýlene žijúcich ručných tkáčov, spriadačov atď. (Táto forma jestvuje ešte vždy popri priemysle.) V tomto prípade teda samol­ ný spôsob výroby sa ešte neurčuje kapitálom, ale kapitál ho na­

Kapitola o kapitáli

75

chodí hotový. Bod zjednocujúci týchto roztrúsených robotníkov tkvie len vich vzájomnom vzťahu ku kapitálu, v tom, že sa v jeho rukách akumuluje produkt ich výroby, a teda aj nadhodnoty, ktoré vytvorili okrem svojho vlastného dôchodku. Ako spoločná práca existujú len osebe, pokiaľ každý z nich pracuje pre kapi­ tál — a preto vňom má určitý stredobod — bez toho, aby praco­ vali spolu. Ich spojenie prostredníctvom kapitálu je len formálne a týka sa len produktu práce, nie práce samej. Namiesto toho, aby vymieňali s mnohými, vymieňajú len s jedným kapitalistom. Je to teda koncentrácia výmeny prostredníctvom kapitálu. Kapitál nevymieňa ako jednotlivec, ale ako predstaviteľ spo­ treby a potreby mnohých. Nevymieňa už ako jednotlivý účastník výmeny, ale v akte výmeny reprezentuje celú spoločnosť. [Je to kolektívna výmena a koncentrujúca výmena zo strany kapitálu s rozptýlene pracujúcimi tkáčmi atď., ktorých produkty práce sa prostredníctvom tejto výmeny zbierajú, zjednocujú, a tak sa spá­ jajú ich práce samé, i keď prebiehajú nezávisle od seba. Spojenie ich práce javí sa ako osobitný akt, popri ktorom trvá ďalej roz­ trieštenosť ich samostatných prác. Toto je prvá podmienka na to, aby sa peniaze ako kapitál vymieňali za slobodnú prácu. Druhou podmienkou je prekonanie roztrieštenosti týchto mno­ hých samostatných rohotníkov, keď jeden kapitál nevystupuje už voči nim len ako spoločenská kolektívna sila v akte výmeny, takže sa v ňom zjednocuje mnoho výmen, ale že ich kapitál pod svojím velením zhromaždí na jednom mieste, v jednej manufak­ túre, že ich už neponecháva v rámci predtým existujúceho spôsobu výroby, pričom si na tejto základni vybuduje svoju moc, ale že si ako základňu vytvára jemu zodpovedajúci spôsob výroby. Kapitál vytvára zjednotenie robotníkov vo výrobe, také zjednotenie, ktoré sprvoti tkvie len v spoločnom pracovnom mieste, pod dohľadom. dozorcov, v jednotnej reglementácii, väčšej disciplíne, pravidel­ nosti a v stanovenej závislosti od kapitálu v samej výrobe. Pritom sa od samého začiatku usporia niektoré neproduktívne náklady výroby. (O celom tomto procese pozri Gaskella, kde sa osobitne skúma rozvoj veľkopriemyslu v Anglicku.25) Teraz vystupuje kapitál nielen ako kolektívna sila robotníkov, ako ich spoločenská sila, ale aj ako jednota, ktorá ich spája, a preto vytvára túto silu. Toto všetko sa tak ako predtým a na každom stupni vývoja kapitálu sprostredkúva tým, že mnoho ľudí

76

Základy kritiky politickej ekonómie

vymieňa s kapitálom ako jednotlivcom, takže výmena sama sa koncentruje v kapitáli: vystupuje spoločenský charakter výmeny: kapitál vymieňa s robotníkmi spoločensky, avšak oni s ním jed­ notlivo. Pri remeselníckej výrobe ide o kvalitu výrobku, o osobitnú zručnosť jednotlivého robotníka, a od majstra ako majstra sa očakáva, že v tejto zručnosti dosiahol majstrovstvo. Jeho postavenie majstra nespočíva len v jeho vlastníctve výrobných podmienok, ale aj v jeho osobnej zručnosti v osobitej práci. Vpodmienkach výroby kapitálu už od samého začiatku nejde o tento poloume­ lecký vzťah, ktorý vôbec zodpovedá rozvoju úžitkovej hodnoty práce, rozvoju osobitej schopnosti bezprostrednej ručnej práce, vypestovaniu ľudskej ruky atď. na prácu. Od samého začiatku ide tu o množstvo, lebo ide o výmennú hodnotu a nadhodnotu. Rozvi­ nutý princíp kapitálu tkvie práve v tom, aby sa osobitá zručnosť i ručná práca stali zbytočnými, aby sa stala zbytočnou bezpro­ stredná telesná práca vôbec ako práca vyžadujúca si zručnosť i vynaloženie svalovej sily: ide naopak o to, aby sa zručnosť vlo­ Žila do mftvych prírodných síl. Ak predpokladáme, že vznik manufaktúry znamená zároveň vznik spôsobu výroby kapitálu (otroci sa kombinujú osebe, lebo patria jednému pánovi), predpokladáme aj to, že ešte neexistuje výrobná sila práce, ktorú má vyvolať až kapitál sám. Predpokladá sa teda, že v manufaktúre nutná práca zaberá ešte veľkú časť celého pracovného času, ktorý je k dispozícii, že teda nadpráca pripadajúca na jednotlivého robotníka je ešte relatívne malá. Toto sa na jednej strane nahrádza tým, — a tak sa urýchľuje aj rozvoj manufaktúry — že miera zisku je väčšia, že sa teda kapitál v pomere k svojej už existujúcej sume akumuluje rých­ lejšie ako vo veľkopriemysle. Keď zo 100 toliarov pripadne 50 na prácu a nadčas sa rovná 1/5(nutnej práce), vytvorená hodnota sa rovná 110 toliarom, čiže miera zisku je 10 percent. Keby zo 100 toliarov pripadlo na prácu len 20 toliarov a nadčas by sa rovnal 14, vytvorená hodnota by sa rovnala 105 toliarom, čiže miera zis­ ku je 5 percent. Na druhej strane sa v manufaktúre dosahuje väčšia miera zisku len vďaka tomu, že sa veľa robotníkov zamestnáva súčasne. Väčší nadčas možno získať len tak, Že sa pre kapitál nazbiera nadčas mnohých robotníkov. V manufaktúre neprevláda relatívny, ale

Kapitola o kapitáli

77

absolútny nadčas. Pôvodne to platilo ešte väčšmi v tom prípade, keď rozptýlení, nezávislí robotníci ešte sami využívali pre seba časť svojho nadčasu. Na to, aby kapitál existoval ako kapitál, aby zo zisku mohol žiť aj akumulovať, musí sa jeho zisk rovnať sume nadčasu mnohých, súčasne prebiehajúcich živých pracovných dní. V poľnohospodárstve je pôda svojím chemickým atď. pôsobením sama už strojom, ktorý bezprostrednú prácu robí produktívnejšou, a preto skôr dáva nadbytok, lebo tu sa skôr pracuje so strojom, totiž s prírodným strojom. Toto je jedine správny základ učenia fyziokratov, ktorí si z tohto hľadiska všímajú len poľnohospodár­ stvo oproti ešte celkom nerozvinutej manufaktúre. Keby kapita­ lista zamestnal jedného robotníka, aby žil z jeho nadčasu, získal by navidomoči dvojnásobne v tom prípade, keby sám pracoval, keby pracoval s vlastným fondom, lebo okrem nadčasu by získal aj mzdu, ktorú platí robotníkovi. V tomto procese by strácal, t. j. nebol by schopný pracovať ako kapitalista, inak povedané, robot­ ník by mu bol len pomocníkom, a tak by voči nemu ešte nemal vzťah ako ku kapitálu. Teda na to, aby sa peniaze premenili na kapitál treba, aby uviedli do pohybu nielen nadprácu, ale určité množstvo nadpráce, nadprácu určitého množstva nutnej práce, t. j mnohých robotní­ kov naraz, takže jej celková suma stačí na to, aby kapitál žil ako kapitál, t. j aby v spotrebe reprezentoval bohatstvo oproti robot­ níckemu životu, aby nadprácu odkladal na akumuláciu. Od samé­ ho začiatku neprodukuje kapitál pre úžitkovú hodnotu, na bezpro­ strednú obživu. Preto už od samého začiatku musí byť nadpráca dosť veľká, aby sa časť z nej použila znova ako kapitál. Teda vždy práve na tom stupni, keď sa už určité množstvo spoločenského bohatstva objektívne sústredilo v jedných rukách, ktoré teda ako kapitál — najprv vo forme výmeny s mnohými robotníkmi, ne­ skôr vo forme výroby pomocou mnohých robotníkov, kombináciou mnohých robotníkov, — je schopné súčasne uviesť do práce urči­ té množstvo živej pracovnej schopnosti — práve na tomto stupni sa teda začína výroba prostredníctvom kapitálu, ktorý od samého začiatku vystupuje ako kolektívna sila, ako spoločenská sila a ako prekonanie ojedinelosti, najprv výmeny s robotníkmi, po­ tom ojedinelosti robotníkov samých. Ojedinelosť robotníkov pred­ pokladá ešte ich relatívnu nezávislosť. Úplná závislosťod kapitálu, úplné odtrhnutie robotníkov od podmienok výroby predpokladá

78

Základy kritiky politickej ekonómie

preto ich sústredenie okolo jednotlivého kapitálu ako okolo vý­ lučného základu ich obživy. Dostaneme sa k tomu istému výsledku — alebo k tomu istému v inej forme — ak vyjdeme od osobitnej formy výmeny, ktorá sa predpokladá ako podmienka toho, aby kapitál realizoval výmenu ako kapitál, keď peniaze vystupujú už ako predstaviteľ mnohých vymieňajúcich, čiže musia mať výmennú silu presahujúcu jednot­ livca a jeho individuálny nadbytok, musia mať už nie ojedinelú výmennú silu, ale takú silu, ktorá prináleží jednotlivcovi ako no­ siteľovi spoločenskej funkcie, ako predstaviteľovi spoločenského bohatstva. Na druhej strane všetko to vyplýva z podmienok slo­ bodnej práce. Oddelenie jednotlivca od výrobných podmienok práce znamená sústreďovanie mnohých jednotlivcov okolo jedné­

ho kapitálu.] [Aj obchodnícky kapitál znamená od samého začiatku sústre­ denie mnohých aktov výmeny v jedných rukách. Zastupuje už masu vymieňajúcich tak v podobe P, ako aj v podobe T.]

„Tento nepretržitý pokrok poznania a skúseností,“ hovorí Bab­ bage, „je našou veľkousilou. 21

Tento progres, tento .spoločenský pokrok prináleží kapitálu a kapitál ho využíva. Všetky predchádzajúce formy vlastníctva odsudzujú väčšiu časť ľudstva, otrokov, na to, aby boli len pra­ covnými nástrojmi. Celý historický vývoj, politický vývoj, umenie, veda atď. odohrávajú sa vo vyšších kruhoch nad nimi. A až kapi­ tál sa zmocnil historického pokroku a zapriahol ho do služieb bohatstva. [Akumulácii prostredníctvom kapitálu predchádzala akumulá­ cia, ktorá vytvorila kapitál, ktorá patrí k jeho pojmovému urče­ niu: tento druh akumulácie ešte sotva možno nazvať koncentrá­ ciou, lebo pri koncentrácii sa rozlišuje daný kapitál od mnohých kapitálov, ak sa hovorí ešte len o jednom kapitáli, koncentrácia sa zhoduje ešte s akumuláciou čiže s pojmom kapitálu. To zna­ mená, že koncentrácia netvorí ešte osobitné určenie. Avšak od samého začiatku stojí kapitál ako jednotka alebo jednota opťoti robotníkom ako mnohým. A tak kapitál ako koncentrácia robot­ níkov, ako jednota nachodiaca sa mimo robotníkov vystupuje proti práci. Po tejto stránke je koncentrácia obsiahnutá v pojme

Kapitola o kapitáli

79g

kapitálu — koncentrácia mnohých živých pracovných schopností na jeden cieľ, koncentrácia, ktorá su pôvodne vonkoncomnemusí realizovať už v spôsobe výroby, vonkoncom ho nemusí preniknúť. Máme tu centralizujúce pôsobenia kapitálu na pracovné schop­ nosti, Čiže kapitál sa sám stanovuje ako jednota týchto mnohých

schopností existujúca samostatne mimo nich.| [Rossi vo svojich Legons ďéconomie politigue? hovorí: „9poločenský pokrok nemôže tkvieť v tom, že sa odstráni kaž­ dé združenie, ale tkvie v tom, že sa všetky vynútené, utláčajúce združenia minulých čias nahradzujú dobrovoľnými a spravodlivý­ mi združeniami. Najvyšší stupeň izolovanosti — to je stav divoš­ stva, združenie vynútené, utláčajúce na najvyššom stupni — to je barbarstvo. Okrem týchto krajností v dejinách pozorujeme veľl­ mi rozmanité formy a odtienky. Dokonalé sú dobrovoľné združe­ nia, ktoré jednotou znásobujú sily a pritom neuberajú individuál­ nej sile ani na jej energii, ani na jej mravnosti, ani na jej zodpovednosti“ (str. 353). V kapitáli združovanie robotníkov nie je vynútené priamym fyzickým násilím, nútenou, nevoľníckou, otrockou prácou: je vVy­ nútené tým, že podmienky výroby sú cudzím vlastníctvom a samy existujú ako objektívne združenie, rovnajúce sa akumulácii a kon­ centrácii podmienok výroby.] [Chápanie kapitálu výlučne z jeho látkovej stránky ako výrob­ ného nástroja, celkom bez ohľadu na Ekonomickú formu, ktorá premieňa výrobný nástroj na kapitál, vháňa ekonómov do kade­ jakých ťažkostí. Tak sa napríklad Rossi spytuje v uvedenej práci: „Je surovina skutočne nástrojom výroby? Nie je skôr predme­ tom, na ktorý musia výrobné nástroje pôsobiť?“ (Str. 367.) U Rossiho sa teda kapitál celkom zhoduje s výrobným nástro­ jom v technologickom zmysle, podľa čoho každý divoch je kapi­ talistom. (To pán Torrens naozaj tvrdí o divochovi, ktorý kame­ ňom triafa vtákaž$.) Mimochodom, dokonca na stanovisku čisto látkovej abstrakcie — t. j. abstrahovania od ekonomickej kategó­ rie samej — je Rossiho pripomienka plytká a ukazuje len fo, že svojho anglického učiteľa nepochopil. Nahromadená práca sa používa ako nástroj novej výroby, alebo produkt vôbec sa používa na výrobu, surovina sa používa na vý­ robu, t. j. podriaďuje sa Zmene formy, takisto ako aj nástroj, ktorý je tiež produktom. Hotový výsledok výroby sa opäť stane

80

Základy kritiky politickej ekonómie

momentom výrobného procesu. Táto veta nič iné neznamená. Vnútri výrobného procesu môže vystupovať ako surovina alebo ako nástroj. Avšak výrobným nástrojom nie je preto, lebo v bez­ prostrednom výrobnom procese slúži ako nástroj, ale preto, lebo je prostriedkom na obnovenie samého výrobného procesu — lebo je jedným z jeho predpokladov. Dôležitejšou a výstižnejšou je námietka, či fond existenčných prostriedkov, t. j. mzda, tvorí časť kapitálu, a tu sa ukazuje, akí sú ekonómovia zmätení. „Hovorí sa, že robotníkova odmena je kapitálom, lebo mu ju kapitalista preddavkuje. Keby jestvovali len také robotnícke ro­ diny, ktoré by mali dosť, aby mohli rok žiť, nebolo by nijakej mzdy. Robotník by kapitalistovi mohol povedať: na spoločné dielo preddavkuješ ty kapitál, ja prispejem prácou: produkt si medzi sebou rozdelíme podľa takého a takého pomeru. Len čo sa pro­ dukt realizuje, každý si vezme svoju časť“ (Rossi, str. 369—370). „Potom by nebolo nijakých preddavkov na robotníkov. Ďalej by spotrebúvali aj vtedy, keby sa práca zastavila. To, čo by spotre­ hbovali,patrilo by do fondu spotreby, vonkoncom nie do kapitálu. Teda: náklady na robotníka nie sú nevyhnutné. Teda mzda nie je základným prvkom výroby. Je len náhodným javom, jednou jor­ mou nášho spoločenského stavu. Naproti tomu kapitál, práca, pô­ da sú nevyhnutne potrebné na výrobu. Po druhé, mzda sa používa dvojako: hovorí sa, že mzda je kapitál, ale Čo predstavuje? Prácu. Ten, kto hovorí mzda, hovorí práca, a naopak. Ak teda preddav­ kovaná mzda tvorí časť kapitálu, dalo by sa hovoriť len o dvoch výrobných nástrojoch: o kapitáli a o pôde“ (str. 370). A ďalej: „V podstate robotník nespotrebúva kapitalistov majetok, ale svoj vlastný, to, čo mu dávajú ako odmenu za prácu, je jeho ali­ kvotná časť produktu“ (str. 370). „Zmluva kapitalistu s robotní­ kom nie je javom výroby ... Podnikateľ pristupuje na tento doho­ vor, lebo môže uľahčiť výrobu. Ale táto dohoda je len druhotná operácia, operácia celkom inej povahy, pridaná zvonku na výrob­ nú operáciu. V inej organizácii práce môže zmiznúť. Dokonca dnes existujú také formy výroby, kde jej niet. Mzda je teda forma, rozdeľovania bohatstva, nie je prvkom výroby. Tá časť fondu, ktorú podnikateľ venuje na vyplácanie miezd, netvorí časť kapi­ tálu... Je to celkom osobitá operácia, ktorá nepochybne môže

Kapitola e kapltáli

81

podporiť chod výroby, ale ktorú nemožno nazvať bezprostredným nástrojom výroby“ (str. 370). „Predstavovať si moc práce, abstrahujúc pritom od existenčných prostriedkov robotníkov v priebehu procesu výroby, znamená predstavovať si niečo fantastické ... Kto hovorí práca, kto hovorí moc práce, ten zároveň hovorí robotník a existenčné prostriedky, robotník a mzda... Ten istý prvok sa zjavuje znova pod názvom kapitál, akoby tá istá vec mohla byť súčasne zložkou dvoch odliš­ ných nástrojov výroby“ (str. 370, 371). Tu teda existuje náramný zmätok, ktorý možno zdôvodniť tým, že Rossi berie ekonómov za slovo a výrobný nástroj ako taký stotožňuje s kapitálom. Predovšetkým má celkom pravdu v tom, že námezdná práca nie je nijaká absolútna forma práce, pritom však zabúda na to, že kapitál takisto nie je absolútna forma pra­ covných nástrojov a pracovných materiálov a že obe tieto formy sú tou istou formou v rozličných momentoch (rôznymi momentmi jednej formy), že teda spolu stoja i padajú, preto je hlúpe, ak hovorí o kapitalistoch bez námezdnej práce. Všimnime si jeho príklad o robotníckych rodinách. ktoré by mohli žiť rok bez kapitalistu, sú teda vlastníkmi svojich výrob­ ných podmienok, a svoju nutnú prácu vykonávajú bez povolenia nána kapitalistu. Kapitalista, ktorého Rossi k nim posiela so svo­ jím návrhom, neznamená teda nič iné ako výrobcu výrobných nástroiov. Fakt. že prichádza k robotníkom neznamená nič iné, ako dôsledok deľby práce sprostredkovanej výmenou. Aj bez aké­ hokoľvek dohovoru — prostredníctvom jednoduchej výmeny — rozdelia si potom obaja spoločný produkt. Táto výmena ie rozde­ lenie: na to nie je potrebný nijaký ďalší dohovor. To, čo by v tom­ to prípade robotnícke rodiny vymenili, bola by absolútna aleho relatívna nadpráca, ktorú im umožnil nástroj: alebo nová práca v nejakom vedľajšom odvetví vykonávaná vopri ich starej práci, z ktorej mohli žiť rok Čo rok predtým, než sa zjavil kapitalista, alebo vďaka použitiu nástroja vich pôvodnom pracovnom odvet­ ví. Pán Rossi tu robotníka premieňa na vlastníka vymieňajúceho svoju nadprácu, a tak sa mu podarilo šťastne zotrieť z nehoajtú poslednú stopu, ktorá z neho robí námezdného robotníka, ale tým zotrel aj z výrobného nástroja poslednú stopu, ktorá z neho robí kapitál. Te pravda, že robotník „v podstate nespotrebúva kapitalist

82

Základy kritiky politickej ekonómie

majetok, ale svoj vlastný“, avšak nie preto, ako sa domnieva pán Rossi, že je to len alikvotná časť produktu, ale preto, že je to alikvotná časť jeho produktu, a robotníkova odmena, ak sa od­ stráni zdanie výmeny, tkvie v tom, že jednu časť dňa pracuje pre seba a druhú časť pre kapitalistu: pritom však robotník vôbec dostáva povolenie pracovať len v tom prípade, keď jeho práca umožňuje toto delenie. Ako sme videli, sám akt výmeny nie je momentom bezprostredného výrobného procesu, ale podmienkou tohto procesu. V rámci celkového výrobného procesu kapitálu, ktorý v sebe zahrnuje rozličné momenty svojich výmen, zahrnuje obeh, táto výmena však vystupuje ako moment celkového pro­ cesu. Ale, hovorí Rossi, vo výpočte sa mzda zjavuje dva razy: raz ako

kapitál, druhý raz ako práca: predstavuje tak dva odlišné výrob­ né nástroje. Ak mzda predstavuje výrobný nástroj práce, nemôže predstavovať výrobný nástroj kapitálu. Vzniká tu zmätok, ktorý vyplýva aj Z toho, že Rossi berie vážne ortodoxné ekonomické rozlíšenia. Vo výrobe vystupuje mzda len raz, ako fond určený na to, aby sa premenil na mzdy, ako potenciálna mzda. Len čo sa stane skutočnou mzdou, je vyplatená a vystupuje už len v spo­ trebe ako robotníkov dôchodok. Čo sa však vymieňa za mzdu, je pracovná schopnosť, a tá vo výrobe nevystupuie vôbec, ale iba jej použitie — totiž práca. Práca vystupuje ako nástroj výroby hod­ noty, lebo sa nezaplatí, teda nie je reprezentovaná prostredníc: tvom mzdy. Práca ako činnosť vytvárajúca úžitkovú hodnotu tak­ isto nemá nič do činenia so sebou ako námezdnou prácou. Mzda v rukách robotníka už nie je mzdou, ale spotrebným fondom. Len v rukách kapitalistu je mzdou, t. j. tou časťou kapitálu, ktorá je určená na výmenu za pracovnú schopnosť. Pre kapitalistu mzda reprodukovala predajnú pracovnú schopnosť, takže po tejto strán­ ke sama robotníkova spotreba prebieha akoby v službách kapita­ listu. Kapitalista vôbec neplatí za prácu samu, ale iba za pracov­ nú schopnosť. Toto však môže robiť len vďaka pôsobeniu tejto schopnosti samej. Ak sa mzda zjavuje dva razy, tak nie preto, lebo dva razy pred­ stavuje dva odlišné výrobné nástroje, ale preto, lebo raz vystu­ puje z hľadiska výroby, druhý raz z hľadiska rozdeľovania. Avšak táto určitá forma rozdeľovania nie je nejakou ľubovoľnou doho­ dou, ktorá by mohla byťaj iná: ale je určená formou výroby sa­

Kapitola o kapitáli

83

mej: predstavuje len jeden z jej momentov, ktorý skúmame vinom určení. Hodnota stroja tvorí zaiste časť kapitálu vloženú do stroja: avšak ako hodnota stroj nevyrába nič, aj keď kapitalistovi pri­ náša zisk. Mzda nepredstavuje prácu ako výrobný nástroj, takisto ako ani hodnota nepredstavuje stroj ako výrobný nástroj. Mzda predstavuje len pracovnú schdôpnosť,a keďže jej hodnota existuje ako kapitál oddelená od pracovnej schopnosti, predstavuje časť kapitálu. Pokiaľ si kapitalista privlastňuje cudziu prácu a pomocou tejto privlastnenej práce ju opäť kupuje, potiaľ vystupuje mzda — t. j. predstaviteľ práce — ak pán Rossi chce, dva razy: 1. ako vlast­ níctvo kapitálu, Z. ako predstaviteľ práce. Rossiho znepokojuje to, že mzda vystupuje ako predstaviteľ dvoch výrobných nástro­ jov — kapitálu a práce, pritom zabúda na to, že práca ako vý­ robná sila je vtelená do kapitálu a že ako práca in esse (skutoč­ ne), a nie in posse (potenciálne), vonkoncom nie je výrobným nástrojom odlišným od kapitálu, ale že až ona premieňa kapitál na výrobný nástroj. O tom, Čo vytvára rozdiel medzi mzdou tvo­ riacou Časť kapitálu a zároveň dôchodok robotníka, budeme ho­ voriť v oddiele o zisku a úroku, ktorým skončíme túto prvú kapi­

tolu o kapitáli.?]

[7. Ricardova teória ako odraz triednych

antagonizmov kapitalistickej spoločnosti] [Odvolávajúc sa na svoju už spomenutú prácu The Measure oj Value Stated and Illustrated (London 1835) Malthus sa znova vracia k tým istým otázkam vo svojej práci Definitions in Poli­ tical Economy, London 1872. Poznamenáva tam: „Pred pánom Ricardom som nestretol jediného autora, ktorý by bol vôbec niekedy použil termín mzda alebo reálna mzda v takom zmysle, ktorý by obsahoval nejakú proporciu. Isteže zisk zahrnuje proporcie a miera zisku sa vždy spravodlivo odhadovala v per­ centách z hodnoty preddavkovaného kapitálu. Avšak pokiaľ ide o mzdu, jej stúpanie alebo klesanie sa vždy skúmalo nie v závis­ losti od proporcie, akú môže mať Zzcelého produktu, získaného vďaka určitému množstvu práce, ale v závislosti od väčšieho či

84

Základy kritiky politickej ekonómie

menšieho množstva osobitého produktu, ktorý dostal robotník, alebo v závislosti od toho, či tento produkt dáva väčšiu Či menšiu moc ovládnuť nevyhnutné existenčné prostriedky a životné pôžit­ ky“ (str. 29, 30). Jedinou hodnotou, ktorú kapitál v rámci danej výroby produ­ kuje, je hodnota pridaná novým množstvom práce. Táto hodnota však pozostáva z nutnej práce, reprodukujúcej mzdu — sumu, ktorú kapitál preddavkuje vo forme mzdy — a z nadpráce, teda z nadhodnoty, prevyšujúcej nutnú prácu. Hodnoty preddavkované v materiáli a v strojoch prechádzajú len z jednej formy do druhej. Nástroj prechádza do produktu takisto ako surovina, a jeho opo­ trebúvanie zároveňí predstavuje tvorbu formy produktu. Keď suro­ vina a nástroj nestoja nič, — a o niektorých odvetviach ťažob­ ného priemyslu môžeme povedať, že sa rovnajú takmer nule (surovina sa vždy rovná nule v každom ťažobnom priemysle, pri ťažbe kovu, uhlia, pri love rýb, pri poľovačke, ťažbe dreva v pra­ lese atď.) — nepridávajú absolútne nič ani k hodnote výroby. Ich hodnota je výsledkom predchádzajúcej, a nie bezprostrednej vý­ roby, v ktorej slúžia ako nástroj a materiál. Nadhodnotu možno teda vyjadriť len vo vzťahu k nutnej práci. Zisk je len sekundár­ na, odvodená a premenená forma, buržoázna forma, v ktorej sa zotreli stopy jej vzniku. Sám Ricardo to nikdy nepochopil, lebo 1. hovorí vždy len o roz­ deľovaní hotového množstva, nie o prvotnom vzniku tohto roz­ dielu: 2. pretože pochopenie by ho bolo prinútilo vidieť, že medzi kapitálom a prácou vzniká celkom iný vzťah ako výmenný vzťah, a Ricardo nemal pochopiť, že buržoázny systém ekvivalentov sa premieňa na privlastňovanie bez ekvivalentu a že sa zakladá na ňom: 3. Ricardova téza o proporcionálnom zisku a proporcionál­ nej mzde sa vzťahuje len na to, že sa určitá celková hodnota roz­ delí na dve časti, a ak sa nejaké množstvo vôbec rozdelí na dvoje, veľkosť oboch častí je nevyhnutne nepriamo úmerná jedna dru­ hej. Ricardova škola skutočne redukovala celú vec na túto ba­ nalitu. Záujem, ktorý hnal Ricarda k tomu, aby vymedzil proporciona­ litu medzi mzdou a ziskom, netkvel v tom, aby pochopil tvorbu nadhodnoty — lebo vychádza z predpokladu, že daná hodnota sa má rozdeliť medzi mzdu a zisk, medzi prácu a kapitál, vychádza teda z toho, že toto delenie je samozrejmé — ale tkvel v tom,

Kapitola 0 kapitáli

85

pO prve, aby proli obvyklémimuurčovaniu cien uplatnil správne

určenie, ktoré stanovil podľa hodnoty, ukazujúc, že hranica hod­ noty samej zostáva nedotknutá rozdelením hodnoty, rozličným rozdelením na zisky a mzdy, Do druhé, aby vysvetlil nielen pre­ chodné, ale neustále klesanie miery zisku, ktoré si nevedel vy­ svetliť vychádzajúc z predpokladu, že na prácu pripadá nemenná časť hodnoty: po tretie, keďže toto klesanie zisku vysvetľoval rastom mzdy, avšak tento rast samotný rastom hodnoty poľno­ hospodárskych produktov, t. j. narastajúcou obťažnosťouich pro­ dukcie, chcel zároveň vysvetliť pozemkovú rentu tak, že nie je V rozpore s jeho princípom hodnoty. súčasne to poskytovalo polemickú zbraň priemyselnému kapi­ tálu proti pozemkovému vlastníctvu využívajúcemu pokroky prie­ myslu. Súčasne však hnaný jednoduchou logikou, Ricardo takto vyhlásil protikladnú povahu zisku, práce a kapitálu, aj keď sa čo ako namáhal, aby robotníkovi dodatočne dokázal, že tento proti­ kladný charakter zisku a mzdy sa nedotýka jeho reálneho dô­ chodku a že naopak, relatívne (nie absolútne) stúpanie mzdy je škodlivé, lebo brzdí akumuláciu, a rozvoj priemyslu prináša osoh iba zaháľajúcemu pozemkovému vlastníkovi. No jednako len bola vyhlásená protikladná forma a Carey, ktorý Ricarda nechápe, mohol ho teda karhať ako otca komunistov atď.2%. pričom má zasa pravdu v určitom zmysle, ktorému však sám nerozumie. Avšak ostatní ekonómovia, ktorí ako Malthus absolútne nič nechcú mať do činenia s proporcionálnou (a preto protikladnou) povahou mzdy, chcú na jednej strane protiklad zastrieť, na dru­ hej strane sa pridržiavajú toho, že robotník jednoducho vymieňa určitú úžitkovú hodnotu, svoju pracovnú schopnosť za kapitál, a preto sa vzdáva výrobnej sily, sily práce vytvárajúcej novú hod­ notu, že robotník nemá s produktom nič spoločné, a že preto pri výmene medzi kapitalistami a robotníkmi, pri výplate mzdy, ako pri každej jednoduchej výmene, kde sa ekonomicky predpokla­ dajú ekvivalenty, celá vec tkvie len v množstve, v množstve úžit­ kovej hodnoty. Čo ako je to správne na jednej strane, predsa zdanlivá forma výmenného obchodu, výmeny, prináša so sebou, že robotník, keď mu konkurencia práve umožňuje jednať a sporiť sa s kapitalistom, meria svoje požiadavky na kapitalistovom zisku a žiada určitý podiel na nadhodnote, ktorú vytvoril: takže proporcia sa stáva

86

Základy kritiky politickej ekonómie

reálnym momentom samého ekonomického života. Ďalej, v boji oboch tried — ktorý s vývojom robotníckej triedy nevyhnutne nastáva — nadobúda rozhodujúci význam meranie vzdialenosti medzi nimi, vyjadrenej práve prostredníctvom samej mzdy ako proporcie. Zdanie výmeny mizne v procese výrobného spôsobu založeného na kapitáli. Samotným týmto procesom a jeho opako­ vaním „ustanovuje sa to, čo jestvuje osebe, že totiž robotník do­ stáva od kapitalistu v podobe mzdy len časť svojej vlastnej práce. To sa potom dostáva do vedomia tak robotníkov, ako aj kapita­ listov. U Ricarda je otázka vlastne iba v tom, aký pomer sa v priebehu vývoja vytvorí medzi nutnou mzdou a celkovou hodnotou? 1de vždy len o nutnú mzdu, jej proporcionálna povaha teda nezáují­ ma robotníka, ktorý tak ako predtým dostáva to isté minimum, ale iba kapitalistu, ktorého odpisy z čistého príjmu sa menia bez toho, aby robotníci dostali viac v podobe úžitkovej hodnoty. Ale už samotný fakt, že Ricardo, aj keď kvôli celkom iným problé­ mom, formuloval protikladnú povahu zisku a mzdy, ukazuje, že za jeho čias nadobúdal spôsob výroby založený na kapitáli formu čoraz adekvátnejšiu jeho povahe. V spomenutej práci Dejinitions in Political Economy pozna­ menáva Malthus na adresu Ricardovej teórie hodnoty: ,„„Ricardovo tvrdenie, že tak ako stúpa hodnota mzdy, proporcionálne klesajú zisky a naopak, je pravdivé len za predpokladu, že tovary, na ktoré bolo vynaložené rovnaké množstvo práce, majú vždy rov­ nakú hodnotu a tento predpoklad obstojí v jednom prípade z päť­ sto, Čo je nevyhnutné, lebo s pokrokom civilizácie a techniky ne­ ustále rastie množstvo používaného fixného kapitálu a obdobia návratu obežného kapitálu sú čoraz odlišnejšie a nerovnaké“ (str. 31—32). (To sa vzťahuje na ceny, nie na hodnotu.) Pokiaľ ide o jeho vlastné odhalenie skutočnej miery hodnoty, hovorí Malthus toto: „Po prvé: Nikde som nenarazil na formulá­ ciu, že množstvo práce, ktoré nejaký tovar zvyčajne ovláda, musí predstavovať a merať množstvo práce stelesnené v tomto tovare spolu so ziskom... Predstavujúc množstvo práce stelesnené v ne­ jakom tovare spolu so ziskom, predstavuje práca prirodzené a ne­ vyhnutné podmienky ponuky tovaru, čiže elementárne náklady na jeho výrobu... Po druhé: Nikde som nenarazil na formuláciu, že čo ako by sa zmenila úrodnosť pôdy, elementárne náklady na

Kapitola 0 kapitáli ..

87

produkciu mzdy za dané množstvo práce musia byť vždy nevyh­ nutne rovnaké“ (tamtiež, str. 196—197). To znamená len toľko, že mzda sa vždy rovná pracovnému času nevyhnutnému na jej výrobu, ktorý sa mení s produktivitou práce. Množstvo tovarov ostáva rovnaké. „Ak hodnotu pokladáme za všeobecnú kúpnu silu nejakého to­ varu, vzťahuje sa to na kúpu všetkých tovarov, na celkovú masu tovarov. S touto masou sa však vôbec nedá narábať... Ani na okamih nemožno poprieť, že práca predstavuje lepšie než hocaký iný predmet priemernú hodnotu celkovej masy tovarov“ (str. 205). „Ceny veľkej skupiny tovarov, ako napríklad surových vý­ robkov, stúpajú s rozvojom spoločnosti v porovnaní s prácou, za­ tiaľ čo ceny priemyselných výrobkov klesajú. Nebudeme teda ďa­ leko od pravdy, keď povieme, že priemerné množstvo tovarov, ktoré ovláda dané množstvo práce v rámci jednej krajiny, sa v priebehu niekoľkých storočí podstatne nemení“ (str. 206). ,„„Hod­ nota musí byť vždy hodnotou vymeniteľnou za prácu“ (str. 224,

poznámka ).

Inými slovami, Malthusova doktrína je takáto: hodnotu neja­ kého tovaru, prácu v ňom spredmetnenú, predstavujú živé pracov­ né dni, ktoré tovar ovláda a za ktoré sa môže vymeniť, a preto hodnotu tovaru predstavuje mzda. Živé pracovné dni zahrnujú tak < nutný >, ako aj nadbytočný čas. Preukážme Malthusovi maxi­ mum ochoty, aké mu vôbec môžeme preukázať, a predpokladaj­ me, že pomer nadbytočnej práce k nutnej práci, teda pomer mzdy k zisku, zostáva vždy konštantný. Predovšetkým už tá okolnosť, že pán Malthus hovorí o práci vynaloženej na tovar spolu so zis­ kom dokazuje, aký zmätok vládne v jeho hlave, pretože zisk môže tvoriť práve len časť vynaloženej práce. Malthus má pritom na mysli zisk okrem vynaloženej práce, ktorý podľa jeho názoru má vyplynúť z fixného kapitálu atď. To sa môže týkať jedine rozde­ lenia celkového zisku medzi rozličných účastníkov jeho delenia, a nie jeho celkového množstva, veď keby všetci dostali za svoj tovar naň vynaloženú prácu plus zisk, odkiaľ by sa tento zisk mal vziať, pán Malthus? Ak jeden dostane prácu vynaloženú na jeho tovar plus zisk, tak druhý musí dostať vynaloženú prácu mínus zisk, pričom sa tu zisk pokladá za nadbytok nad reálnu nadhod­ notu. To teda odpadá. Predpokladajme teraz, že vynaložená práca sa rovná 3 pracov­

868

Základy kritiky politickej ekonómie?

ným dňom, a ak pomer nadbytočného pracovného času je 1:Z, dostali sme tieto 3 pracovné dni zaplatením 1 2 pracovného dňa. Robotníci pracovali skutočne 3 dni, ale každý z nich dostal za­ platené iba polovicu pracovného času. Čiže tovar, ktorý dostanú za svoje 3 dni práce, obsahuje len 1 %4dňa. Kapitalista by teda za 3 pracovné dni vynaložené na jeho tovar dostal 6 pracovných dní za. predpokladu, že všetky pomery zostávajú rovnaké. (Toto je správne len preto, lebo sa predpokladá, že sa nadbytočný pra­ covný čas rovná nutnému pracovnému času, teda v druhom prí­ pade sa len opakuje prvý prípad.) (Relatívna nadhodnota je očividne ohraničená nielen predtým uvedeným pomerom, ale aj pomerom, v akom produkt vehádza do robotníkovej spotreby. Keby kapitalista v dôsledku rastu vý­ robných síl obdržal dvojnásobný počet kašmírových šálov a keby sa predali za svoju hodnotu, nebol by vytvoril relatívnu nadhod­ notu, lebo robotníci takéto šály nespotrebujú, takže čas nutný na reprodukciu ich pracovnej schopnosti zostal by vždy ten istý. Ale v praxi to tak nie je, lebo v takýchto prípadoch stúpa cena nad hodnotu. To sa nás tu, v teórii, ešte netýka, lebo skúmame kapitál osebe, a nie v jednom osobitnom odvetví.) To znamená, že kapitalista vyplatí mzdu za 3 dni a robotníkov nechá pracovať 6 dní: za %2dňa kúpi zakaždým celý deň: teda za 8/2dňa, t. j. za 3 dni, kúpi 6 dní. Teda tvrdiť, že pracovné dni,

ktoré ovláda nejaký tovar, čiže mzda, ktorú platí, vyjadrujú hod­ notu tohto tovaru, znamená absolútne nepochopenie povahy kapi­ tálu a námezdnej práce. Fakt, že spredmetnené pracovné dni ovládajú viac živých pracovných dní je podstata všetkej tvorby hodnoty a kapitálu. Bolo by však správne, keby pán Malthus bol povedal, že živý pracovný čas, ktorým nejaký tovar disponuje, vyjadruje mieru jeho zhodnocovania, mieru nadpráce, ktorú vy­ tvára. To by však bola len tautológia, že tou mierou, akou tovar vytvára viac živej práce, vytvára viac práce, čiže vyjadrovalo by to opak toho, čo Malthus sleduje, že totiž nadhodnota plynie z toho, že živý pracovný čas, ktorým nejaký tovar disponuje, nikdy nepredstavuje pracovný čas naň vynaložený. (A teraz sme s Malthusomdefinitívne skončili.) |

Kapitola o kapitáli

89

[8 Spoločenská povaha kapitalistického spôsobu výroby v chápaní buržoáznych ekonómov] (a) Chalmersova formulácia cieľa kapitalistickej výroby] [Vyššie pri analýze pojmu kapitálu sme vysvetlili, že kapitál je hodnota ako taká, peniaze, ktoré sa jednak zachovávajú v obe­ hu a jednak sa rozmnožujú výmenou za živú prácu. Že teda cie­ ľom produkujúceho kapitálu nie je nikdy úžitková hodnota, ale všeobecná forma bohatstva ako bohatstva. Farár Th. Chalmers správne pochopil tento moment vo svojej inak v nejednom ohľa­ de hlúpej a odpornej práci On Political Economy in connection ivith the Moral State and Moral Prospecis oj Society (2nd edi­ tion, London 1832): pritom sa nedopúšťa takých somárstiev ako takí chlapíci ako Ferrier? a iní, ktorí si peniaze ako hodnotu kapitálu pletú s reálne existujúcimi kovovými peniazmi. V obdo­ biach kríz kapitál (ako tovar) nie je vymeniteľný preto, lebo existuje primálo obežných prostriedkov, a neobieha preto, lebo nie je vymeniteľný. Význam, aký hotové peniaze nadobúdajú v obdobiach kríz, pochádza len z toho, že zatiaľ čo kapitál nie je vymeniteľný za svoju hodnotu — a len preto hodnota kapitálu vystupuje voči nemu fixovaná vo forme peňazí — treba platiť záväzky: popri prerušenom obehu prebieha nútený obeh. Chalmers hovorí toto: „Keď spotrebiteľ odmietne určité tovary, nie je to preto — ako predpokladajú noví ekonómovia — lebo radšej chce kúpiť niektoré iné tovary, ale preto, lebo si chce cel|­ kom zachovať svoju všeobecnú kúpnu schopnosť. A keď nejaký obchodník prinesie na trh tovary, nie je to spravidla preto, že by hľadal iné tovary, ktoré by mohol dostať za svoje... chce rozšíriť svoju všeobecnú schopnosť kupovať všetky tovary. Nestačí pove­ dať, že aj peniaze sú tovarom. Reálne kovové peniaze, ktoré ob­ chodník potrebuje, predstavujú len malú časť jeho kapitálu, do­ konca aj jeho peňažného kapitálu, celý tento kapitál, aj keď sa oceňuje v peniazoch, možno na základe písomných zmlúv donú­ tiť, aby opísal svoj kruh a splnil všetky svoje úlohy pomocou mincí tvoriacich bezvýznamnú časť z celého kapitálu. Základný cieľ peňažného kapitalistu tkvie fakticky v tom, aby zväčšil no­ minálnu sumu svojho bohatstva. Ak jeho kapitál v danom roku

90

Základy kritiky politickej ekonómie

robí napríklad v peňažnom vyjadrení 20 000 lib. Št., chce, aby v nasledujúcom roku robil v peniazoch 24 000 lib. št. Zväčšiť svoj kapitál vyjadrený v peniazoch je jediný spôsob, ako môže slúžiť svojim záujmom ako obchodník. Význam tohto cieľa sa preňho nemení výkyvmi v obehu peňazí alebo zmenou reálnej hodnoty peňazí. Napríklad za rok môže svoj kapitál z 20 000 lib. št. zväčšiť na 24 000 lib. Št.: môže sa stať, že v dôsledku poklesu hodnoty peňazí sa nezväčší rozsah v akom vládne nad predmetmi pohodlia atď. Napriek tomu zväčšenie kapitálu zostáva jeho záujmom tak­ isto, ako keby hodnota peňazí nebola klesla: lebo v opačnom prí­ pade by jeho peňažný majetok zostal nezmenený a jeho reálne bohatstvo by sa zmenšilo v pomere 24 ku 20... „Tovary“ (t. i. úžitková hodnota, reálne bohatstvo) , teda nie sú konečným cie­ ľom priemyselného kapitalistu“ (ilúzia monetárneho systému tkvie len v tom, že v reálnych kovových peniazoch (alebo aj v papierových peniazoch, čo by na celej veci nič nezmenilo), slovom, vo forme hodnoty vystupujúcej ako reálne. peniaze vidí všeobecnú formu bohatstva a obohacova­ nia sa, Zatiaľ čo práve v tej miere, v akej sa Deniaze zväčšujú ako nahromadenie všeobecnej kúpnej sily, úmerne sa zmenšujú Vo Svojej určitej forme obežného prostriedku alebo aj realizova­ ného pokladu. V podobe poukážky na reálne bohatstvo alebo na výrobnú silu peniaze nadobúdajú tisícoraké formy) „ak neberieme do úvahy, že vydáva svoj dôchodok na nákupy kvôli spotrebe. Keď vydáva svoj kapitál a nakupuje kvôli výrobe, konečným cieľom priemyselného kapitalistu sú peniaze“ (nota­

bene: nie minca) (str. 164—166). „Zisk,“ hovorí ten istý Chalmers, „má za následok, že služby slobodného obyvateľstva sa obracajú k iným pánom a nielen k pozemkovým vlastníkom ... pokiaľ ich výdavky prevyšujú ich základné existenčné potreby“ (str. 77—78).] Celkový proces obehu nazýva Chalmers v uvedenej knihe eko­ nomickým cyklom: „Možno si predstaviť, že svet priemyselného podnikania sa otáča v kruhu, ktorý nazývame ekonomickým cyk­ lom a v ktorom sa završuje jeden obrat, keď sa podnik vďaka postupne sa opakujúcim transakciám znova vracia k svojmu vý­ chodisku. Za začiatok možno pokladať bod, keď kapitalista. ob­ držal tie platby, prostredníctvom ktorých sa mu jeho kapitál na­ hradil: od tohto bodu môže si opäť najímať svojich robotníkov,

Kapitola o kapitáli

91

aby medzi nimi vo forme mzdy rozdelil ich existenčné prostried­ ky, alebo, lepšie povedané, silu nevyhnutnú na získavanie týchto prostriedkov, aby od nich vo forme dokončenej práce dostal tie predmety, s ktorými obchoduje: aby tieto predmety dostal na trh a aby tam zavíšil kruh jedného radu pohybov tým, že tieto pred­ mety predá a vo výnose dostane náhradu za všetky svoje náklady v príslušnom období. Zasahovanie peňiazí nemení nič na reálnom charaktere tejto operácie“ (str. 85). [b) Rozdiely v trvaní obratu kapitálu. Nerovnosť v čase nutnom na výrobu rozličných tovarov| Rozdiel v obrate, pokiaľ obrat závisí od tej fázy procesu obehu, ktorá sa zhoduje s bezprostredným procesom výroby, závisí nielen od dlhšieho alebo kratšieho pracovného času, potrebného na do­ končenie určitého predmetu (napríklad stavba kanálov atď.), ale v určitých odvetviach priemyslu — v poľnohospodárstve — aj od prerušení práce vyvolaných povahou práce samej, keď na jednej strane leží ladom kapitál, na druhej strane stojí práca. Tak podľa príkladu Adama Smitha“ pšenica je produkt, ktorého výrobný proces trvá rok, a vôl je zasa taký produkt, ktorého výrobný pro­ ces trvá päť rokov. Preto sa na jeden produkt vynakladá práca piatich rokov, na druhý len práca jedného roka. Práca, ktorá sa vynakladá napríklad na dobytok vyrastajúci na pastvinách, je nepatrná. Na druhej strane vo vlastnom poľnohos­ podárstve je nepatrná práca, ktorá sa vynakladá napríklad v zim­ nom období. V poľnohospodárstve (a vo väčšej či menšej miere aj v niektorých iných výrobných odvetviach) nastávajú v dôsled­ ku podmienok samého výrobného procesu prerušenia, prestávky v pracovnom čase, ktorý od určitého bodu treba začať odznova, aby sa vo výrobnom procese pokračovalo, alebo aby sa zavíšil: nepretržitosť výrobného procesu sa tu nezhoduje s kontinuitou pracovného procesu. To je prvý moment spomínaného rozdielu. Po druhé: produkt si vôbec vyžaduje dlhší čas, aby mohol byť dovfšený, aby sa dostal do stavu dokončenia: hovoríme o celko­ vom trvaní výrobného procesu, odhliadnuc od toho, či v operá­ ciách práce nastávajú alebo nenastávajú prestávky, o rozdielnom trvaní výrobnej fázy vôbec. Po tretie: potom, čo je výrobok (pro­

92

Základy kritiky politickej ekonómie

dukt) dokončený, môže byľ ešle polrebné, aby určitý čas ležal ladom, pričom si vyžaduje relatívne málo práce a prenecháva sa prírodným procesom, ako napríklad víno. (Logicky je to približne taký prípad ako prvý.) Po štvrté: Produkt si vyžaduje dlhší čas, aby sa dostal na trh, lebo je určený pre vzdialenejšie trhy (I1o­ gicky sa to zhoduje s druhým prípadom). Po piate: Kratší alebo dlhší čas trvania celkového obratu kapitálu (jeho celkovej repro­ dukcie ), pokiaľ je určený pomerom medzi fixným a obežným ka­ pitálom, sa zrejme nevzťahuje na bezprostredný proces výroby, na jeho trvanie, ale je určený obehom. Čas reprodukcie celkového kapitálu je určený celkovým procesom, vrátane obehu. „Nerovnaké obdobia nevyhnutné na výrobu rozličných tovarov“ (Thomas Iodgskin, Popular Political Economy, London 1827, str. 146—147). „Rozdiel v čase potrebnom na dovíšenie poľnohospodárskych produktov a produktov iných druhov práce je hlavnou príčinou veľkej závislosti poľnohospodárov. Poľnohospodári nemôžu pri­ niesť svoje tovary na trh za kratší čas ako za rok. Za celé toto obdobie sú nútení požičiavať si od obuvníka, krajčíra, kováča, kolesára a od rôznych iných pracovníkov, ktorých výrobky potre­ bujú a ktorých výrobky sú hotové za niekoľko dní alebo týždňov. V dôsledku týchto prírodných okolností a v dôsledku rýchlejšieho rastu bohatstva, vyrábaného inou prácou než poľnohospodárskou, monopolní vlastníci všetkej pôdy, aj keď zmonopolizovali aj zá­ konodarstvo, jednako len nie sú schopní zabrániť tomu, aby oni a ich sluhovia, nájomcovia, neboli tou najzávislejšou triedou spo­

ločnosti“ (str. 147, poznámka). „Celkom prirodzená je tá okolnosť, že všetky tovary sa vyrába­ jú v nerovnakých obdobiach, zatiaľ čo potreby robotníkov musia byť uspokojované denne... Táto nerovnosť v čase potrebnom na dohotovenie rozličných tovarov by v stave divošstva mala za ná­ sledok, že lovci atď. by mali prebytok diviny atď., kým by výrob­ ca luku a šípu atď. dokončil nejaký tovar, ktorý by dal za preby­ tok zveriny. Nebola by možná nijaká výmena: výrobca luku by musel byť aj lovcom a deľba práce by bola nemožná. Táto ťažkosť prispela k tomu, že sa vynašli peniaze“ (tamtiež, str. 179—180).

Kapitola o kapitáli

93

Le)] V pojme slobodného robotníka tkvie pauper. [ Lživosť Malthusovej teórie preľudnenia. Nadbytočné obyvateľstvo a nadbytočný kapitál v kapitalizme ] [V pojme slobodného robotníka tkvie už to, že je pauperom, potenciálnym pauperom. Čo do svojich ekonomických podmienok je len živou pracovnou schopnosťou, vybavenou teda aj životnými potrebami. Robotník predstavuje všestrannú núdzu bez toho, aby ako pracovná schopnosť mal objektívne podmienky na jej reali­ zovanie. Ak kapitalista nepotrebuje jeho nadbytočnú prácu, ne­ môže vykonávať ani svoju nutnú prácu, nemôže produkovať svoje existenčné prostriedky. Potom ich nemôže dostať výmenou, ale ak ich dostane, dostane ich len tak, že mu z dôchodku pripadne nejaká almužna. Ako robotník môže žiť len potiaľ, pokiaľ svoju pracovnú schopnosť vymieňa za tú časť kapitálu, ktorá tvorí fond práce. Táto výmena sama je spojená s podmienkami, ktoré sú pre neho náhodilé, ľahostajné voči jeho organickému bytiu. Ro­ botník je teda potenciálne pauperom. Keďže ďalej podmienkou výroby založenej na kapitáli je, aby robotník vytváral Čoraz viac nadpráce, uvoľňuje sa Čoraz viac nutnej práce. Možnosti, že sa stane pauperom, sa teda zväčšujú. Rozvoju nadpráce zodpovedá rozvoj nadbytočného obyvatelľ­ stva. V rozličných formách spoločenskej výroby existujú rozličné zá­ kony rastu obyvateľstva a nadbytočného obyvateľstva: nadbytoč­ né obyvateľstvo je totožné s pauperizmom. Tieto rozličné zákony treba jednoducho redukovať na rozličné formy vzťahu k podmien­ kam výroby, čiže z hľadiska živého indivídua k podmienkam jeho reprodukcie ako člena spoločnosti, pretože pracuje a privlastňuje si len v rámci spoločnosti. Pokiaľ ide o jednotlivé indivíduum alebo časť obyvateľstva, rozklad týchto vzťahov má za následok, že sa dostanú mimo podmienky reprodukcie tejto určitej základ­ ne, premieňa ich teda na nadbytočné obyvateľstvo, ktoré je nie­ lenže nemajetné, ale aj neschopné prisvojiť si pomocou práce existenčné prostriedky, t. j. premieňa ich na pauperov. Jedine v rámci spôsobu výroby založeného na kapitáli vystupuje pauperizmus ako výsledok práce samej, rozvoja výrobnej sily práce. Teda to, čo na jednom stupni spoločenskej výroby môže byť nadbytočným obyvateľstvom, nebude ním na inom stupni,

94

Základy kritiky politickej ekonómie

a jeho dôsledky môžu byť rozličné. Napríklad v staroveku vzni­ kali kolónie z vyslaného nadbytočného obyvateľstva, t. j. Z obyva­ teľstva, ktoré na materiálnej základni vlastníctva, t. j. podmienok výroby, nemohlo naďalej žiť v tom istom priestore. V porovnaní s podmienkami modernej výroby môže sa jeho počet zdať veľmi malý. Avšak ani zďaleka to neboli pauperi. Ale zato paupermi bol plebs v Ríme so svojím panis et circenses“!. Preľudnenie, ve­ dúce k veľkým sťahovaniam národov, predpokladá zasa iné pod­ mienky. Keďže pri všetkých skorších formách výroby sa rozvoj vývrob­ ných síl nejaví ako základ privlastňovania, ale naopak, určitý vzťah k podmienkam výroby (formy vlastníctva) vystupuje ako vopred dané obmedzenie výrobných síl a musí sa len reproduko­ vať, tak v ešte väčšom stupni rast obyvateľstva, v ktorom sa ko­ niec koncov prejavuje rozvoj všetkých výrobných síl, musí naraziť na vonkajšie obmedzenie, a preto vystupuje ako niečo, čo treba ohraničiť. Podmienky spoločenstva sú zlučiteľné len s určitým počtom obyvateľstva. Na druhej strane, keď sa hranice počtu obyvateľ­ stva, vymedzené pružnosťou určitej formy výrobných podmienok, na jej základe menia, zužujú alebo rozširujú — ak teda nadby­ točné obyvateľstvo bolo iné u loveckých národov ako u Aténča­ nov a u nich zasa iné ako u Germánov — potom sa mení aj abso­ lútna miera rastu obyvateľstva, a preto aj miera nadbytočného obyvateľstva a obyvateľstva. Nadbytočné obyvateľstvo, ktoré exis­ tuje na určitej základni výroby, je preto takisto určené ako ade­ kvátne obyvateľstvo. Nadbytočné obyvateľstvo a obyvateľstvo do­ vedna sú tým obyvateľstvom, ktoré môže vytvoriť určitá základňa výroby. Do akej miery môže prekonať svoje obmedzenie, je dané samotným obmedzením, alebo skôr tou istou príčinou, ktorá vy­ tvára obmedzenie. Tak ako nutná práca a nadpráca tvoria doved­ na celkovú prácu na danej základni. Malthusova teória, ktorá mimochodom nie je jeho objavom, ale iba jej slávu si prisvojil farárskou horlivosťou, akou ju hlásal, vlastne len dôrazom, aký jej pridával, je významná z dvoch strán: 1. lebo brutálnemu hľadisku kapitálu dal brutálny výraz: 2. lebo tvrdil, že nadbytočné obyvateľstvo existuje vo všetkých spoločen­ ských formách. Svoju teóriu nedokázal, pretože niet ničoho tak nekritického ako Malthusove bez ladu a skladu pozliepané kom­

Kapitola o kapitáli

95

pilácie z dejepiseckých kníh a cestopisov. Jeho koncepcia je na­ skrze lživá a detinská z týchto dôvodov: 1. Nadbytočné obyvateľstvo v rozličných historických fázach ekonomického vývoja Malthus pokladá za rovnorodé, lebo nechá­ pe ich špecifický rozdiel, a preto tieto veľmi zložité a meniace sa vzťahy redukuje tupo na jeden vzťah, pozostávajúci z dvoch rov­ níc, kde na jednej strane prirodzené rozmnožovanie človeka, na druhej strane prirodzené rozmnožovanie rastlín čiže existenčných prostriedkov stoja proti sebe ako dva prirodzené rady, z ktorých jeden postupuje geometricky, druhý aritmeticky. Takto premieňa historicky rozdielne vzťahy na abstraktný číselný vzťah, ktorý berie doslova z ničoho a ktorý sa nezakladá ani na prírodných, ani na historických zákonoch. Existuje vraj prirodzený rozdiel medzi rozmnožovanímčloveka-a napríklad rozmnožovaním obilia. Táto opica predpokladá pritom, že rozmnožovanie človeka je čis­ to prírodný proces, ktorý potrebuje vonkajšie obmedzenie, pre­ kážky, aby nepostupoval v geometrickom rade. Toto geometrické rozmnožovanie je podľa Malthusa prirodze­ ným procesom rozmnožovania človeka. Dejiny mu ukazujú, že rast obyvateľstva postupuje vo veľmi rozdielnych pomeroch a že aj nadbytočné obyvateľstvo predstavuje takisto historicky pod­ mienený vzťah, ktorý vonkoncom nie je určený aritmeticky alebo absolútnou hranicou produktivity existenčných prostriedkov, ale hranicami danými určitými výrobnými podmienkami. (Po prvé), nadbytočné obyvateľstvo bolo obmedzené aj čo do počtu. Aké ne­ patrné nám pripadajú čísla, ktoré pre Aténčanov znamenali nad­ bytočné obyvateľstvo! Po druhé, líši sa svojím charakterom. Je podstatný rozdiel medzi nadbytočným obyvateľstvom slobodných Aténčanov, ktorí sa premenili na kolonistov, a medzi nadbytoč­ ným obyvateľstvom robotníkov, ktorí sa premenili na obyvateľov robotární. Takisto podstatný je rozdiel medzi žobravým nadbytoč­

ným obyvateľstvom,ktoré v nejakom kláštore spotrebúvajeho

nadvýrobok, a tým nadbytočným obyvateľstvom, ktoré sa vytvára v továrni. Avšak Malthus abstrahuje od týchto určitých historic­ kých zákonov pohybu obyvateľstva, ktoré sú históriou povahy človeka a predstavujú prirodzené zákony, ale prirodzené zákony človeka iba na určitom stupni historického vývoja s určitým roz­ vojom výrobných síl, ktorý: je určený historickým procesom člo­ veka samého.

96

Základy kritiky politickej ekonómie

Malthusov „človek“, abstrahovaný od historicky určeného člo­ veka, existuje len v jeho hlave, takisto ako aj táto geometrická metóda rozmnožovania, zodpovedajúca tomuto prirodzenému mal­ thusovskému človeku. Skutočné dejiny sa mu preto javia tak, že rozmnožovanie jeho prirodzeného človeka nie je abstrakciou od historického procesu, od skutočného rozmnožovania, ale naopak, že skutočné rozmnožovanie znamená aplikáciu Malthusovej teó­ rie. Apreto to, čo sa v dejinách na každom stupni prejavuje ako podmienky, ako imanentné podmienky tak obyvateľstva, ako aj nadbytočného obyvateľstva, vystupuje uňho ako celý rad vonkaj­ ších prekážok, ktoré obyvateľstvu zabránili, aby sa vyvíjalo v mal­ thusovskej forme. Podmienky, v ktorých sa ľudia historicky pro­ dukujú a reprodukujú, prejavujú sa ako obmedzenia reprodukcie malthusovského prirodzeného človeka, ktorý je Malthusovým vý­ tvorom. Na druhej strane produkcia existenčných prostriedkov — tak ako sa obmedzuje, určuje činnosťou človeka — vystupuje ako obmedzenie, ktoré si táto výroba sama vytvára. Papradie pokrý­ valo celú Zem. Jeho reprodukcia prestala len tam, kde prestal preň priestor. Nepridfžala sa nijakej aritmetickej proporcie. Ťaž­ ko povedať, odkiaľ Malthus vzal, že reprodukcia slobodne rastú­ cich výtvorov prírody sa zastavuje z vnútorného popudu, bez vonkajšieho obmedzenia. Imanentné, historicky sa meniace hra­ nice rozmnožovacieho procesu ľudí premieňa na vonkajšie obme­ dzenia, vonkajšie obmedzenia prírodnej reprodukcie premieňa na imanentné hranice čiže na prirodzené hranice rozmnožovania. 2. Malthus veľmi hlúpo dáva do vzájomného vzťahu určité množstvo ľudí s určitým množstvom existenčných prostriedkov. Ricardo“? proti nemu hneď veľmi správne argumentoval tým, že pre robotníka je množstvo existujúceho obilia celkom ľahostajné. ak nemá zamestnanie: že teda prostriedky zamestnania, a nie prostriedky obživy, ho zaraďujú alebo nezaraďujú do kategórie nadbytočného obyvateľstva. To však treba pochopiť všeobecnejšie a vzťahuje sa to vôbec na sociálne sprostredkovanie, ktorým in­ divíduum nadobúda určitý vzťah k prostriedkom svojej reproduk­ cie a vytvára ich: ide teda o podmienky výroby a vzťah indivídua k nim. Aténsky otrok nepoznal iné obmedzenia rozmnožovania okrem množstva nevyhnutných existenčných prostriedkov, ktoré sa dali vyrobiť. A ešte nikdy sme nepočuli, že by v staroveku boli existovali nadbytoční otroci. Naopak, potreba otrokov stúpala.

Kapitola o kapitáli

97

Zato však existovalo nadbytočné obyvateľstvo nepracujúcich (v zmysle priamej účasti na výrobe), ktorých nebolo priveľa vo vzťahu k danému množstvu existenčných prostriedkov, ale ktorí prišli opodmienky, za akých si tieto existenčné prostriedky mohli prisvojiť. Vynález nadbytočných robotníkov, t. j. pracujúcich ľudí bez vlastníctva, náleží obdobiu kapitálu. Žobráci, Čo sa rozhostili okolo kláštorov a pomáhali im stroviť ich nadvýrobok, patria do tej istej triedy ako služobníci feudálov, a z toho vidíme, že nadvýrobok nemohli spotrebovať jeho nemno­ hí vlastníci. Je to iba iná forma niekdajšieho služobníctva alebo dnešných domácich sluhov. Napríklad nadbytočné obyvateľstvo 1 loveckých národov, ktoré sa prejavuje vo vzájomnom boji jed­ notlivých kmeňov, nedokazuje, že by zem nemohla uživiť taký imalý počet ľudí, ale že podmienky ich reprodukcie vyžadovali veľa pôdy, veľké územie pre neveľa hláv. Nikde nejestvoval vzťah k neexistujúcej absolútnej mase existenčných prostriedkov, ale vzťah založený na podmienkach reprodukcie, výroby týchto exis­ tenčných prostriedkov: tento vzťah však rovnako zahrnuje pDod­ mienky reprodukcie človeka, celého obyvateľstva, vrátane relatív­ ne nadbytočného obyvateľstva. Tento nadbytok je čisto relatívny: nie je v nijakom vzťahu k existenčným prostriedkom vôbec, ale je vo vzťahu k spôsobu ich produkcie. Preto je toto obyvateľstvo nadbytočné len na tomto stupni vývoja. 3. Sem nepatrí to, Čo vlastne vôbec neprináleží Malthusovi, totiž, že sem vnáša teóriu renty — čím sa v podstate len vyjad­ ruje fakt, že na tom stupni vývoja priemyslu, ktorý poznal Ricar­ do a iní, poľnohospodárstvo zaostávalo za manufaktúrou, Čo je ostatne imanentné buržoáznej výrobe, aj keď v premenlivých pro­

porciách.] [Keď skúmame výrobu založenú na kapitáli, ukazuje sa, že z absolútneho hľadiska jej podmienkou je maximálne absolútne množstvo nutnej práce pri maximálnom relatívnom množstve nad­ práce. Teda základnou podmienkou je čo možno najväčší rast obyvateľstva — živej pracovnej schopnosti. Ak ďalej skúmame podmienky rozvoja výrobnej sily, ako aj výmeny, je to zasa deľba práce, kooperácia, všestranné pozorovanie, ktoré môže vyplynúť len z mnohých hláv, veda, čo možno najviac stredísk výmeny — všetko totožné s rastom obyvateľstva. Na druhej strane v podmienkach privlastňovania cudzej nadhy­

98

Základy kritiky politickej ekonómie

točnej práce tkvie, že k nutnému obyvateľstvu — t. j. k obyvateľ­

stvu reprezentujúcemu nutnú prácu, prácu nutnú na výrobu — pristupuje nadbytočné obyvateľstvo, ktoré nepracuje. Kapitál vo svojom ďalšom vývoji ukazuje, že popri priemyselnej Časti tohto nadbytočného obyvateľstva — popri priemyselných kapitalistoch — sa vyčleňuje čisto konzumujúca Časť. Zaháľači, ktorých za­ mestnaním je spotrebúvať cudzie produkty a ktorí — keďže hruhá spotreba má svoje hranice — musia tieto produkty dostať sčasti v zjemnenej forme, vo forme luxusných výrobkov. Keď ekonómovia hovoria o nadbytočnom obyvateľstve, nemajú na mysli toto zaháľajúce nadbytočné obyvateľstvo. Naopak, fana­ tickí stúpenci populačnej teórie pokladajú toto nadbytočné oby­ vateľstvo — ktorého zamestnanie je konzumovať — za nutné oby­ vateľstvo, a to plným právom (z ich hľadiska dôsledne). Výraz „nadbytočné obyvateľstvo“ sa vzťahuje výlučne na pracovnú schopnosť, t. j. na nutné obyvateľstvo, na nadbytok pracovnej schopností. To však vyplýva jednoducho z povahy kapitálu. Pra­ covná schopnosť môže svoju nutnú prácu vykonávať len vtedy, keď jej nadbytočná práca má pre kapitál hodnotu, keď ju kapitál môže použiť. Ak tejto možnosti použitia bránia tie či oné obme­ dzenia, sama pracovná schopnosť dostáva sa 1. mimo podmienky reprodukcie svojej existencie, existuje bez svojich existenčných podmienok, a predstavuje teda len príťaž: potreby bez prostried­ kov uspokojiť ich. Z. Nutná práca sa javí ako zbytočná, lebo zby­ točná práca nie je nutná. Nutná je len potiaľ, pokiaľ je podmien­ kou zhodnotenia kapitálu. Pomer medzi nutnou prácou a nadprácou — tak ako ho stano­ vuje kapitál — sa teda premieňa na to, že časť nutnej práce — t. j práce reprodukujúcej pracovnú schopnosť — je zbytočná a že sama táto pracovná schopnosť sa používa ako nadbytok nutného robotníckeho obyvateľstva, t. j. tej časti robotníckeho obyvateľ­ stva, ktorej nutná práca nie je zbytočná, ale nevyhnutná pre ka­ pitál. Keďže rozvoj výrobnej sily, ktorý kapitál nevyhnutne vy­ voláva, tkvie v tom, že sa Zväčšuje pomer nadbytočnej práce k nutnej práci, čiže v tom, že sa zmenšuje podiel nutnej práce potrebnej na určité množstvo nadpráce, musí sa — ak je dané určité množstvo pracovnej schopnosti — nevyhnutne neustále zmenšovať podiel nutnej práce, ktorú kapitál používa, t. j. časť týchto pracovných schopností sa musí stať zbytočnou, lebo nejaká

Kapitola o kapitáli

99

časť z nich stačí teraz na to, aby vykonala to množstvo nadpráce, na čo predtým bolo potrebné celé množstvo pracovných schop­ ností. Fakt, že sa určitá časť pracovnej schopnosti, t. j. práce po­ trebnej na reprodukciu pracovnej schopnosti, stáva zbytočnou, je teda nevyhnutným dôsledkom narastania nadpráce v pomere k nutnej práci. Pokles relatívne nutnej práce vystupuje ako zväč­ šovanie relatívne zbytočnej pracovnej schopnosti —t. j. ako vytvá­ ranie nadbytočného obyvateľstva. Ak sa toto nadbytočné obyvateľ­ stvo uživí, nedeje sa to z fondu práce, ale z dôchodku všetkých tried. Neprebieha to prostredníctvom práce pracovnej schopnosti samej, neprebieha to už normálnou reprodukciou živého jednot­ livca ako robotníka, ale uchováva sa nažive z milosti iných, stáva sa teda lumpom a pauperom, pretože sa už nevydržuje svojou nutnou prácou, teda výmenou s časťou kapitálu, vypadol z pod­ mienok vzťahu zdanlivej výmeny a nezávislosti. Po druhé: v alikvotnej miere spoločnosť preberá namiesto pána kapitalistu povinnosť uchovávať mu jeho potenciálny pracovný nástroj — aby sa neopotreboval — ako rezervu na neskoršie pDo­ užitie. Kapitalista sa sčasti zbavuje nákladov na reprodukciu ro­ botníckej triedy, a tak vo svoj prospech zbedačuje časť ostatného obyvateľstva. Na druhej strane kapitál, pretože sa neustále re­ produkuje ako dodatočný kapitál, má tendenciu tento pauperiz­ mus takisto vytvárať, ako aj prekonávať. Kapitál pôsobí v dvoch protikladných smeroch, pričom časom prevažuje raz jedna, raz druhá tendencia. Napokon vo vytváraní dodatočného kapitálu tkvejú tri momen­ ty: 1. Kapitál potrebuje rastúce obyvateľstvo na to, aby sa mohol uviesť do pohybu: ak sa relatívne obyvateľstvo, ktoré potrebuje, zmenšilo, sám kapitál sa v rovnakej miere zväčšil: 2. potrebuje (aspoň relatívne) nezamestnanú časť obyvateľstva, t. j. relatívne nadbytočné obyvateľstvo, aby mal poruke rezervné obyvateľstvo pre rast dodatočného kapitálu: 3. na danom stupni vývoja výrob­ ných síl môže existovať nadhodnota, ale ešte nie v takom rozsa­ hu, v takej proporcii, aby sa dala použiť ako kapitál. Minimum nejestvuje len pre každý stupeň rozvoja výroby, ale na rozšírenie výroby na každom danom stupni. V takom prípade existuje doda­ točný kapitál a nadbytočné obyvateľstvo. Takisto môže jestvovať nadbytočné obyvateľstvo, ale v nedostatočnom rozsahu, nie v tých proporciách, aké si vyžaduje dodatočná výroba. Vo všetkých tých­

100

Základy kritiky politickej ekonómie

to úvahách sme úmyselne ešte celkom odhliadli od výkyvov v od­ byte, od zúženia trhu atď., slovom, od všetkého, čo predpokladá proces mnohých kapitálov.)

[d) Názor A. Smitha na robotníkovu prácu ako na obetu. Antagonistická povaha práce vo vykorisťovateľských spoločnostiach a naozaj slobodná práca v komunizme| [Názor A. Smitha tkvie v tom, že práca nikdy nemení svoju hodnotu, že ju nemení v tom zmysle, že určité množstvo práce je pre robotníka vždy určitým množstvom práce, t. j. podľa A. Smi­ tha je vždy kvantitatívne rovnako veľkou obetou. Či za hodinu práce dostanem veľa alebo málo — čo závisí od jej produktivity a od iných okolností — zakaždým som pracoval jednu hodinu. TO, Čo som musel zaplatiť za výsledok svojej práce, za svoju mzdu, to je vždy tá istá hodina práce, čo ako hy sa menil vý­ sledok. „Za všetkých čias a na všetkých miestach musia rovnaké množ­ stvá práce mať rovnakú hodnotu pre toho, kto pracuje. Pri nor­ málnom stave zdravia, sily a činorodosti a podľa bežného stupňa zručnosti a obratnosti, ktoré môže mať, musí zakaždým odovzdať tú istú časť svojho pokoja, svojej slobody a svojho šťastia. Čo ako je uspôsobené množstvo tovarov, ktoré dostane ako odmenu za svoju prácu, cena, ktorú platí, je vždy tá istá. Pravda, táto cena môže síce kúpiť raz menšie, raz väčšie množstvo týchto tovarov, ale iba preto, lebo sa mení ich hodnota, a nie hodnota práce, ktorá ich kupuje. Teda jedine práca nikdy nemení svoju vlastnú hodnotu. Práca je teda reálnou hodnotou tovarov, peniaze sú len ich nominálnou hodnotou“ (A. Smith, Recherches sur la nature et les causes de la richesse des nations. Traduction nouvelle, avec des notes et observations, par G. Garnier. Tome [, Paris 1802, str. 65—66). „Pracovať budeš v pote tváre svojej!“ — tak znela kliatba Jeho­ vova, ktorú vyriekol nad Adamom“. A aj Adam Smith hľadí na prácu ako na kliatbu. „Pokoj“ vystupuje u neho ako primeraný stav, ako stav totožný so „slobodou“ a „šťastím“. Okolnosť, že indivíduum „pri normálnom stave zdravia, sily, Činnosti, zruč­ nosti a obratnosti“ môže mať aj potrebu vykonávať normálny diel

Kapitola o kapitáli

101

práce a prerušiť stav pokoja, je A. Smithovi zrejme celkom vzdia­ lenou predstavou. Isteže, sama miera práce vystupuje ako daná zvonka cieľom, ktorý sa má dosiahnuť, a prekážkami, ktoré pri dosahovaní cieľa treba prácou prekonať. A. Smith však takisto ani len netuší, že toto prekonávanie prekážok samo osebe je uskutočňovaním slobody a že ďalej vonkajšie ciele sa zbavujú zdania číro vonkajšej prírodnej nevyhnutnosti a stávajú sa cielľ­ mi, ktoré si stanovuje už indivíduum samo, vystupujú teda ako sebarealizácia, ako spredmetňovanie subjektu, teda ako reálna sloboda, ktorej Činorodým prejavom je práve práca. Isteže 5mith má pravdu, že v historických formách práce, v otrockej, nevoľníckej, námezdnej práci vystupuje práca vždy ako niečo odpudzujúce, vždy ako práca z vonkajšieho donútenia a voči nej sa ne-práca javí ako „sloboda a šťastie“. To platí o práci dvojnásobne: o tejto protikladnej práci a — čo s tým sú­ visí — 0 práci, ktorá si ešte neutvorila subjektívne a objektívne podmienky (alebo ich v porovnaní s pastierskym atď. stavom stratila), aby bola príťažlivou prácou, aby bola sebarealizáciou indivídua, Čo vonkoncom neznamená, že je iba zábavou, iba po­ bavením, ako sa Fourier“ detsky naivne domnieva. Skutočne slo­ bodná práca, napríklad komponovanie, je zároveň aj strašne váž­ na vec, nesmierne intenzívne vypätie. V materiálnej výrobe práca môže nadobudnúť tento charakter iba tým, že 1. je daný jej spoločenský charakter, 2. že má vedec­ ký charakter, že je zároveň všeobecnou prácou, že nie je vypätím človeka ako určitým spôsobom vycvičenej prírodnej sily, ale ako subjektu, ktorý vo výrobnom procese nevystupuje len v prírodnej, živelne vzniknutej forme, ale ako činnosť riadiaca všetky sily prírody. Ostatne, A. Smith má na mysli iba otrokov kapitálu. Napríklad ani len poloumeleckého pracovníka stredoveku nemožno zahrnúť do jeho definície. Avšak nás tu predovšetkým zaujíma nie Smithov filozofický názor na prácu, ale ekonomický moment. Čisto nega­ tívnym určením je pokladať prácu len za obetu, t. j. za niečo, čo vytvára hodnotu, za cenu, ktorá sa platí za predmety a ktorá im preto dáva cenu podľa toho, Či stoja viac alebo menej práce. Preto mohol napríklad pán Senior“ urobiť z kapitálu zdroj výroby v tom istom zmysle ako prácu, zdroj sui generis, zdroj výroby hodnoty, lebo veď aj kapitalista prináša obetu, obeť zdržanlivosti,

102

Základy kritiky politickej ekonómie

pretože sa obohacuje, namiesto toho, aby svoj produkt priaino zjedol. Niečo výlučne negatívne nevytvára nič. Ak napríklad prá­ ca prináša robotníkovi potešenie — ako Seniorovmu lakomcovi istotne prináša zdržanlivosť — produkt nestráca nič Zo svojej hodnoty. Jedine práca produkuje: ona je jedinou substanciou pro­ duktov ako hodnôt. [4ko málo z celej veci pochopil Proudhon, vyplýva z jeho axió­ my, že každá práca dáva nejaký nadbytok“. To, čo v súvislosti s kapitálom popiera, premieňa na prirodzenú vlastnosť práce. Celý vtip tkvie naopak v tom, že pracovný čas nutný na uspoko­ jovanie absolútnych potrieb necháva voľný čas (rozdielny na roz­ ličných stupňoch vývoja výrobných síl), a preto možno vytvoriť nadvýrobok, ak sa vykonáva nadbytočná práca. Cielom je zrušiť tento vzťah sám: takže sám nadvýrobok by sa javil ako nevyhnut­ ný.“ A napokon, aby materiálna výroba nechala každému člo­ veku nadbytočný čas pre iné činnosti. V tom nie je už nič mys­ tické. Pôvodne boli dobrovoľné dary prírody bohaté, čiže stačilo si ich len privlastniť. Od samého začiatku živelne vznikalo zdru­ žovanie (rodina) a jemu zodpovedajúca deľba práce a kooperá­ cia. Pretože takisto pôvodne boli potreby veľmi skromné. Samy sa vyvíjali až s vývojom výrobných síl.] Miera práce, pracovný čas — za predpokladu rovnakej inten­ zity — je preto mierou hodnôt. Kvalitatívny rozdiel medzi robot­ níkmi, pokiaľ nie je prírodným rozdielom vyplývajúcim z pohla­ via, veku, fyzickej sily atď. — teda pokiaľ v podstate nevyjadruje kvalitatívnu hodnotu práce, ale deľbu práce, jej diferenciáciu — je sám až historickým výsledkom a pre veľkú masu práce sa zasa ruší, lebo predstavuje jednoduchú prácu, avšak kvalitatívne vyš­ šia práca sa ekonomicky meria jednoduchou prácou. Fakt, že pracovný čas čiže množstvo práce je mierou hodnoty neznamená nič iné, ako to, že miera práce je mierou hodnoty. Dve veci sú tou istou mierou merateľné len vtedy, ak sú rovnakej povahy. Produkty možno mierou práce — pracovným časom — merať len preto, lebo svojou povahou sú prácou. Sú spredmetne­ nou prácou. Ako predmety nadobúdajú také formy, v ktorých ich bytie ako práca môže sa prejavovať v ich forme (ako účelnosť, ktorú navonok dostali: to však napríklad nemožno povedať-o vo­ lovi a vôbec o reprodukovaných produktoch prírody), ale tak, že medzi sebou nemajú už nič spoločného. Ako niečo rovnaké pro­

Kapitola o kapitálí

103

dukty existujú dovtedy, kým existujú ako činnosť, ktorá sa meria časom, a preto sa stáva tiež mierou spredmetnenej práce. Inde preskúmame, nakoľko toto meranie súvisí s výmenou, s neorgani­ zovanou spoločenskou prácou, s určitým stupňom spoločenského výrobného procesu. Úžitková hodnota sa nevzťahuje na ľudskú činnosť ako zdroj produktu, na jeho tvorbu ľudskou činnosťou — ale na jeho bytie pre človeka. Pokiaľ má produkt svoju vlastnú mieru, je to jeho prirodzená miera ako prírodného predmetu: tiaž, váha, dlžka, šírka atď., miera užitočnosti atď. Avšak ako výsledok čiže ako spočívajúce bytie sily, ktorá ho vytvorila, možno ho merať len mierou tejto sily samej. Mierou práce je čas. Len preto, že pro­ dukty sú prácou, možno ich merať mierou práce, pracovným ča­ som čiže množstvom práce, ktoré sa v nich spotrebovalo. Negácia pokoja ako číra negácia, ako asketická obeta nevytvára nič. Člo­ vek by sa mohol celý deň týrať, mohol by sa bičovať ako mnísi, a celé to množstvo obetí, čo prináša, nestojí za deravý groš. Pri­ rodzenou cenou vecí nie je obeť, čo sa im prináša. Toto pripomína skôr nepriemyselný názor, podľa ktorého sa bohatstvo dá získať tým, že sa bohom prinášajú obete. Okrem obety tu musí byť ešte niečo iné. Čo sa pokladá za obetu pokoja, možno nazvať aj obetou lenivosti, neslobody, nešťastia, t. j. negáciou nejakého negatív­ neho stavu. A. Smith posudzuje prácu psychologicky, so zreteľom na radosť alebo nechuť, ktorú spôsobuje indivíduu. Ale okrem toho citového vzťahu indivídua k svojej činnosti je práca predsa len aj niečím iným — po prvé, pre iných, lebo číra obeta osoby A by nezname­ nala nijaký osoh pre B: po druhé, práca predstavuje určitý vlast­ ný vzťah indivídua k veci, ktorú spracúva a k svojim vlastným pracovným vlohám. Práca je pozitívna, tvorivá činnosť. Miera práce — čas — nezávisí, prirodzene, od jej produktivity, jej mie­ ra práveže nie je nič iné ako určitá jednotka, ktorej určitý počet vyjadruje alikvotné časti práce. Z toho rozhodne nevyplýva, že hodnota práce je konštantná: alebo je konštantná len potiaľ, po­ kiaľ rovnaké množstvá práce sú tou istou veličinou miery. Pri ďalšom skúmaní sa ešte ukáže, že hodnoty produktov sa nemerajú tou prácou, ktorá je v nich vynaložená, ale prácou ne­ vyhnutnou na ich výrobu. Podmienkou výroby teda nie je obeta, ale práca. Ekvivalent vyjadruje podmienku reprodukcie produk­

104

Základy kritiky politickej ekonómie

tov ako podmienku, ktorá je im daná výmenou, t. j. možnosť obno­ venia produktívnej činnosti, vytvorenú jej vlastným produktomm. ] [Mimochodom Smithova koncepcia obeti, ktorá ostatne správne vyjadruje subjektívny vzťah námezdného robotníka k svojej vlast­ nej činnosti, predsa len sa nedostáva k tomu, čo Smith chce — totiž k určeniu hodnoty pracovným časom. Pre robotníka môže byť hodina práce vždy rovnako veľkou obetou. Avšak hodnota tovarov nijako nezávisí od jeho pocitov, takisto ako od nich ne­ závisí ani hodnota jeho pracovnej hodiny. Keďže však A. Smith pripúšťa, že táto obeť sa dá kúpiť raz lacnejšie, raz drahšie, je predsa len nápadné, že sa má predať vždy za rovnakú cenu. Smith je však ešte aj nedôsledný. Neskoršie robí mierou hodnoty mzdu, a nie množstvo práce. Pre vola je to vždy rovnaká obeta, keď musí na jatky. Preto ešte hovädzie mäso nemá stálu hod­

notu.|

[,1 keď rovnaké množstvá práce majú vždy rovnakú hodnotu, pokiaľ ide o robotníka, predsa však pre toho, kto prácu používa, predstavujú raz menšiu, raz väčšiu hodnotu. Raz ju kúpi za väč­ šie, raz za menšie množstvo tovarov. Preňho sa teda cena práce mení tak ako cena ktorejkoľvek inej veci, hoci v skutočnosti len tovary sú raz drahšie, raz lacnejšie“ (A. Smith, tamtiež, str. 66).]

[9. Výklad zisku a kapitálu v buržoáznej

politickej ekonómii]

[5pôsob, akým A. Smith vysvetľuje vznik zisku, je náramne naivný: ,,V prvotnom stave patrí celý produkt práce robotníkovi. Množstvo (aj väčšia obťažnosť atď.) práce, vynaloženej na to, aby sa získal alebo vyrobil nejaký vymeniteľný predmet, je jedi­ nou okolnosťou regulujúcou množstvo práce, ktoré tento predmet môže v priemere kúpiť, ovládnuť, alebo získať výmenou ... Avšak len čo sa v rukách jednotlivých osôb nahromadia zásoby, hod­ nota, ktorú robotníci pridávajú predmetu, rozpadá sa na dve časti, z čoho jedna platí ich mzdy, druhá podnikateľov zisk z celej sumy kapitálu, ktorý preddavkoval na materiál a mzdy. Nemal by nija­ ký záujem zamestnať týchto robotníkov, keby z predaja ich pro­ duktu neočakával viac, než koľko potrebuje na nahradenie svojho kapitálu, a takisto by nemal. nijaký záujem použiť skôr väčšiu

Kapitola o kapitáli

105

ako menšiu sumu kapitálu, keby jeho zisky neboli úmerné rozsahu použitého kapitálu“ (A. Smith, Recherches sur la Nature et les Causes de la Richesse des Nations. Tome 1, Paris 1802, str. 96—97). (Treba si všimnúť Smithov podivný názor, že pred deľbou práce, „Keď si každý sám zaobstarával len všetko nevyhnutné, nebolo treba nijakých zásob“. Akoby v tomto stave, keď človek v prírode nenachodí nijaké zásoby, nemusel mať objektívne podmienky života, aby mohol pracovať. Dokonca divosi, dokonca aj zvieratá si robia zásoby. Smith môže hovoriť nanajvýš o tom stave, keď ešte len bezprostredný, momentálny pud poháňa k bezprostrednej práci, a vtedy sa zásoba musí predsa len tak či onak nachodiť v prírode bez práce. Smith si to pletie. Vtedy nie je potrebné hromadenie zásob v jedných rukách.) ] [V 3. zv. svojho vydania diela A. Smitha Bohatstvo národov Wakefield poznamenáva: „Kombinovaná práca otrokov je produk­ tívnejšia ako rozdelená práca slobodných ľudí. Práca slobodných je produktívnejšia než práca otrokov len v tom prípade, keď sa začína kombinovať v dôsledku drahšej pôdy a systému najímania za mzdu“ (str. 18, poznámka). „V tých krajinách, kde pôda zostá­ va veľmi lacná, sú alebo všetci ľudia v stave barbarstva, alebo

niektorí z nich sú v stave otroctva“ (str. 20, poznámka).] [„Zisk je výraz označujúci vzrast kapitálu alebo bohatstva, a tak ak sa nepodarí nájsť zákony, ktoré riadia mieru zisku, zna­ mená to, že sa nepodarí nájsť zákony tvorby kapitálu“ (W. Atkin­ son, Principles oj Political Economy, London 1840, str. 55).] [„Človek je produktom práce v tej istej miere ako hociktorý stroj, ktorý skonštruoval: a nám sa zdá, že vo všetkých ekonomic­ kých výskumoch treba si ho všímať z tohto hľadiska. Na každé indivíduum, ktoré dosiahlo stav zrelosti... možno celkom opráv­ nene hľadieť ako na stroj, ktorého zhotovenie si vyžiadalo 20 ro­ kov starostlivej opatery a vynaloženie značného kapitálu. A keď sa ďalšia suma vynaloží na jeho výchovu alebo kvalifikáciu, aby mohol vykonávať určitú prácu atď., jeho hodnota sa úmerne zvy­ šuje, takisto, ako sa stroj stáva hodnotnejším, keď sa na jeho konštrukciu vynaloží dodatočný kapitál alebo práca, aby sa Zvý­ šila jeho výkonnosť!“ (MacCulloch, Principles oj Political Eco­ nomy, Edinburgh 1825, str. 115.)] [,V skutočnosti sa tovar vždy vymieňa za väčšie množstvo“

106

Základy kritiky politickej ekonómie

(práce než je to množstvo, ktorým sa vyrobil], „a práve tento nadbytok vytvára zisk“ (tamtiež, str. 221). Ten istý statočný MacCulloch, o ktorom Malthus“ právom ho­ VOrí,Že špecifické poslanie vedy vidí v tom, aby všetko položila na roveň všetkému, hovorí: „Zisk z kapitálu je len iný názov pre mzdu nahromadenej práce“ (tamtiež, str. 291), a preto aj mzdu za prácu treba pokladať len za iný názov pre zisk Zo živého ka­ pitálu. „Mzda... pozostáva v skutočnosti z časti produktu práce robotníka, má teda vysokú reálnu hodnotu, keď robotník dostáva pomerne veľkú časť produktu svojej práce, a naopak“ (tamtiež, str. 295).] Ekonómovia natoľko nepochopili, ako kapitál vytvára nadprá­ cu, že jednotlivé nápadné javy, v ktorých tento fakt vystupuje na povrch, uvádzajú ako niečo zvláštne, ako kuriozitu. Napríklad Ramsay hovorí o nočnej práci. Napríklad John Wade vo svojej práci History oj the Middle and Working Classes (Third edi­ tion, London 1835, str. 241) píše: „Úroveň miezd sa vzťahuje aj na pracovné hodiny a obdobia oddychu. V posledných rokoch“ (pred rokom 1835) „podnikatelia sledovali v tomto smere politi­ ku uzurDácie práv pracujúcich tým, že im uberali alebo skracovali voľné dni a čas na jedlo a že postupne predlžovali pracovné ho­ diny: vediac, že zväčšovanie pracovného času o W%je ekvivalent­

né rovnakému zníženiu miezd.“ lohn St. Mill v práci Essays on some unsettled Ouestions oj Political Economy, London 1844 (tých niekoľko originálnych myšlienok Milla mladšieho obsahuje táto útla knižočka, a nie jeho objemné a pedantické veľdielo“) hovorí: „Všetko, Čo je určené na to, aby sa použilo na reprodukciu, Či už VOsvojej existujúcej podobe alebo nepriamo prostredníctvom predchádzajúcej (alebo dokonca dodatočnej) výmeny, je kapitál. Predpokladajme, že som všetky peniaze, ktoré vlastním, vynaložil na mzdy a stroje a že produkty, ktoré vyrábam, sa práve dohoto­ vili: dá sa povedať, že v medziobdobí, kým sa mi podarí tento výrobok predať, výnos realizovať a znova vložiť do mzdy a ná­ stroja, nemám nijaký kapitál? 1steže nie. Mám ten istý kapitál ako predtým, azda aj väčší, ale leží nehybne a nemožno ním dis­ ponovať“ (str. 55). „V každom čase veľká časť kapitálu určitej krajiny leží ladom. Ročný produkt určitej krajiny nikdy nedosa­ huje ten rozsah, aký by mohol, keby všetky zdroje boli venované

Kapitola o kapitáli

107

reprodukcii, keby, slovom, všetok kapitál krajiny bol plne zamest­ naný. Keby každý tovar zostal v priemere nepredaný určitý čas, trvanie ktorého by sa rovnalo času potrebnému na jeho výrobu, je jasné, že v každom čase nie viac ako polovica produktívneho kapitálu krajiny by reálne vykonávala junkciu kapitálu. Zamest­ naná polovica je pohyblivá Časť zložená z premenlivých súčastí: avšak výsledok by bol taký, že každý výrobca by bol schopný každý rok vyrobiť len polovicu tovarov, ktoré by mohol vyrobiť, keby si bol istý, že ich predá, len čo sa dohotovia“ (tamtiež, str. 99, 56). „Avšak toto, alebo niečo veľmi blízke, je len zvyčajná situácia veľmi veľkej časti všetkých kapitalistov vo svete“ (str. 96). „Počet výrobcov alebo predávajúcich, ktorých kapitál vykoná obrat za najkratší čas, je veľmi malý. Je málo tých, čo svoje to­ vary vedia predať tak rýchlo, aby všetky tovary, ktoré im umož­ ňuje dodať vlastný alebo vypožičaný kapitál, našli odbyt tak rýchlo, ako ich možno dodať. U väčšiny objem obchodných trans­ akcií nezodpovedá rozsahu kapitálu, ktorým disponujú. Pravda, v tých spoločnostiach, kde sa priemysel a obchod vykonávajú s veľkým úspechom, bankové operácie umožňujú vlastníkovi väč­ šieho kapitálu, než aký môže použiť pri vlastnom podnikaní, aby ho produktívne použil a získal z neho dôchodok. Ale dokonca aj vtedy existuje veľké množstvo takého kapitálu, ktorý zostáva f[ixo­ vaný v podobe zariadenia, strojov, budov atď., či už je plne alebo spolovice využitý: a každý obchodník má zásobu tovarov, pripra­ venú pre prípadný neočakávaný dopyt, aj keď ju možno nebude schopný predať v priebehu nejakého neurčitého obdobia“ (str. 96). „Toto trvalé nepoužívanie veľkej časti kapitálu je cena, ktorú platíme za deľbu práce. To, čo tým získavame, je hodné toho, čo to stojí, ale cena je značná“ (str. 56). „Keď mám v obchode 1500 toliarov a získam 10 percent, zatiaľ čo 500 toliarov leží ladom na výzdobu obchodu atď., je to to isté, ako keby som 2000 toliarov investoval na 7 1/2percenta. V mno­ hých odvetviach je niekoľko obchodníkov, ktorí predávajú tovary rovnakej kvality za nižšiu cenu než iní obchodníci. Neznamená to, že dobrovoľne obetujú svoj zisk, dúťajú, že očakávaný prílev kupujúcich bude mať za následok rýchlejší obrat ich kapitálu a že získajú tým, že ich celkový kapitál bude trvalejšie zamest­ naný, hoci pri každej danej operácii budú ich zisky menšie“ (str.

108

Základy kritiky politickej ekonómie

97). „Je sporné, či existujú vôbec nejakí obchodníci, pre ktorých by ďalší kupujúci neznamenal nejaký úžitok: a pre veľkú väčšinu táto hypotéza vonkoncom nie je použiteľná. Pre väčšinu obchod­ níkov je ďalší kupujúci rovnocenný s prírastkom ich produktívne­ ho kapitálu. Umožňuje im, aby časť svojho kapitálu, ktorá ležala ladom (a ktorá by sa asi v ich rukách nikdy nestala produktív­ nou dovtedy, kým by sa nenašiel kupujúci), mohli premeniť na mzdy a výrobné nástroje... Celkový produkt krajiny na nasle­ dujúci rok sa teda zväčší, nezväčší sa čistou výmenou, ale tým, že sa uvedie do činnosti časť národného kapitálu, ktorá by bez výmeny bola ešte určitý čas zostala nezamestnaná“ (str. 57—58). „Výhody, ktoré výrobca alebo obchodník získajú vďaka novému zákazníkovi, sú: 1. Povedzme, že časť jeho kapitálu leží v podobe nepredaných tovarov a dlhší alebo kratší čas neprodukuje von­ koncom nič: v tom prípade sa časť tohto kapitálu uvedie do väč­ šej aktivity a stáva sa trvalejšie produktívnou. 2. Ak dodatočný dopyt prevýši to množstvo tovarov, ktoré možno dodať uvoľnením kapitálu existujúceho v stave nepredajných statkov, a akobchod­ ník má dodatočné zdroje, ktoré produktívne investoval (napríklad do verejných štátnych papierov), ale nie vo svojom vlastnom od­ vetví, vtedy má možnosť na časť týchto zdrojov dostať už nie úrok, ale zisk, a tak získať rozdiel medzi úrokovou mierou a mie­ rou zisku. 3. Ak celý svoj kapitál vložil do svojho podniku, a ni­ jakú časť z neho nemá nahromadenú v podobe nepredaných to­ varov, môže rozšíriť podnikanie pomocou požičaného kapitálu a dostať rozdiel medzi úrokom a ziskom.“ (Str. 59.)

[E. Kolobeh a obrat kapitálu (dokončenie oddielu C |.]

Fixný a obežný kapitál

[1. Obiehajúci a fixovaný kapitál] Vráťme sa teraz k vlastnej téme nášho skúmania. Fázy, ktorými kapitál prechádza, ktoré tvoria obrat kapitálu, sa logicky začínajú premenou peňazí na podmienky výroby. Te­

Kapitola o kapitáli

109

raz však, keď nevychádzame zo vznikajúceho, ale zo vzniknutého kapitálu, prechádza nasledujúcimi fázami: 1. Tvorba nadhodnoty, čiže bezprostredný proces výroby. Jeho výsledkom je výrobok. 2. Dodanie výrobku na trh. Premena vý­ robku na tovar. 3. a) Vstup tovaru do obyčajného obehu. Obeh tovaru. Jeho výsledkom je premena na peniaze. Peniaze vystupujú ako prvý moment obyčajného obehu. 4) Spätná premena peňazí na podmienky výroby: obeh peňazí. V ohyčajnom obehu je obeh tovarov a obeh peňazí vždy podelený medzi dva rozdielne sub­ jekty. Kapitál obieha najprv ako tovar, potom ako peniaze, a na­ opak. 4. Obnovenie výrobného procesu, ktoré tu vystupuje ako reprodukcia pôvodného kapitálu a ako proces tvorby dodatočného kapitálu. Náklady obehu sa redukujú na dopravné náklady, na náklady dodania výrobku na trh, na pracovný čas potrebný na to, aby sa uskutočnila premena z jedného stavu na druhý: tieto náklady sa vlastne všetky redukujú na počtové operácie a na Čas, ktorý si vyžadujú (sú základom špecificky technického obchodu s peniaz­ mi). (Neskôr uvidíme, či tieto posledné náklady treba pokladať za zrážky z nadhodnoty alebo nie.) Keď skúmame tento pohyb, zisťujeme, že obeh kapitálu, spro­ stredkovaný výmennými operáciami, uskutočňuje sa na jednej strane na to, aby výrobok pustil do všeobecného obehu a aby z neho získal pre seba jeho ekvivalent v peniazoch. Tu sa nás netýka otázka, Čo sa stane s výrobkom, ktorý takto vypadol z obehu kapitálu a dostal sa do obyčajného obehu. Na druhej strane kapitál zasa vyhadzuje zo svojho procesu obehu svoju pe­ ňažnú podobu (sčasti, pokiaľ nie je mzdou), čiže teraz, keď sa realizoval v peňažnej forme ako hodnota a zároveň na sebe sa­ mom určil mieru svojho zhodnotenia, pohybuje sa v peňažnej for­ me, v peniazoch, len ako v obežnom prostriedku, a tak vstrebáva do seba zo všeobecného obehu tovary nevyhnutné na výrobu (vý­ robné podmienky). V tovarovej podobe sa kapitál vyvrhuje zo svojho obehu do všeobecného obehu: v tovarovej podobe sa vy­ maňuje aj zo všeobecného obehu a zahrnuje ho do seba, do svojho pohybu, aby vyústil do výrobného procesu. Takto obeh kapitálu nadobúda vzťah k všeobecnému obehu, ktorého vlastný obeh ka­ pitálu tvorí jeden moment a zároveň sám všeobecný obeh vystu­ puje ako vytvorený kapitálom. To treba preskúmať neskôr.

110

Základy kritiky politickej ekonómie

Celkový výrobný proces kapitálu zahrnuje tak vlastný proces obehu, ako aj vlastný proces výroby. Tvoria dva veľké úseky jeho pohybu, ktorý vystupuje ako totalita týchto dvoch procesov. Na jednej strane je pracovný čas, na druhej strane čas obehu. A ce­ lok pohybu vystupuje ako jednota pracovného času a času obehu, ako jednota výroby a obehu. Táto jednota sama je pohybom, pro­ cesom. Kapitál vystupuje ako táto v procese prebiehajúca jednota výroby a obehu, ako jednota, ktorú možno pokladať takisto za celkový výrobný proces kapitálu, ako aj za určité obdobie jedné­ ho obratu kapitálu, jedného k sebe samému sa vracajúceho po­ hybu. Avšak pre kapitál je podmienka času obehu — popri pracovnom čase — len adekvátnou formou, poslednou formou podmienky vý­ roby, založenej na deľbe práce a na výmene. Náklady obehu sú nákladmi deľby práce a výmeny, s ktorými sa nevyhnutne stretá­ vame v každej menej rozvinutej forme výroby na tejto základni, predchádzajúcej kapitál. Kapitál ako subjekt, ako hodnota, ktorá prekonáva rozličné fázy tohto pohybu, zachováva a rozmnožuje sa v ňom, ako subjekt týchto premien, ktoré prebiehajú v kolobehu, ako špirála v rozši­ rujúcich sa kruhoch — je obiehajúcim kapitálom. Preto obieha­ júci kapitál nie je sprvoti osobitnou formou kapitálu, ale je kapi­ tálom v rozvinutejšom určení, ako subjekt opísaného pohybu, ktorým je sám kapitál vo svojom vlastnom zhodnocovacom pro­ cese. Z tejto stránky je preto každý kapitál aj obiehajúcim kapDi­ tálom. V jednoduchom obehu vystupuje sám obeh ako subjekt. Jeden tovar z obehu vychádza, druhý doň vchádza. Avšak ten istý tovar je len niečo, čo v obehu mizne. Samotné peniaze, pokiaľ prestá­ vajú byť obežným prostriedkom a stanovujú sa ako samostatná hodnota, vymaňujú sa Z obehu. Kapitál však vystupuje ako sub­ jekt obehu a obeh vystupuje ako jeho vlastná životná dráha. Ale ak je takto kapitál ako totalita obehu obiehajúcim kapitálom, prechodom z jednej fázy do druhej, takisto vystupuje v každej fáze v jednom určení, akoby zakliaty do jednej podoby, ktorá je jeho negáciou ako subjektu celého pohybu. Preto je kapitál v kaž­ dej osobitej fáze negáciou seba ako subjektu rôznych premien. Je tu ne-obiehajúcim kapitálom. Fixným kapitálom, vlastne, lep­ šie povedané, fixovaným kapitálom, fixovaným v jednom z rôz­

Kapitola o kapitáli

111

nych určení, v jednej z rôznych fáz, ktorými musí prebehnúť. Pokiaľ zotrváva v jednej z týchto fáz, pokiaľ fáza sama nevystu­ puje ako plynulý prechod — a každá má svoje trvanie — potiaľ je neobiehajúcim, fixovaným kapitálom. Pokiaľ kapitál zotrváva vo výrobnom procese, nie je schopný obehu a je potenciálne znehodnotený. Pokiaľ zotrváva v obehu, nie je schopný výroby, nevytvára nadhodnotu, nenachádza sa v procese ako kapitál. Pokiaľ ho nemožno hodiť na trh, je fixo­ vaný ako produkt, pokiaľ musí zotrvať na trhu, je fixovaný ako tovar. Pokiaľ sa nedá vymeniť za podmienky výroby, je fixovaný vo forme peňazí. Napokon, keď výrobné podmienky zostávajú vo svojej forme ako podmienky a nevchádzajú do výrobného procesu, je kapitál opäť fixovaný a znehodnotený. Kapitál ako subjekt pre­ chádzajúci všetkými fázami, ako jednota v pohybe, ako jednota obehu a výroby nachádzajúca sa v procese, je obiehajúcim kapi­ tálom, kapitál sám osebe zakliaty v každej z týchto fáz, určený vo svojich rozdieloch, je fixovaným kapitálom, angažovaným ka­ pitálom. Ako obiehajúci kapitál sám sa fixuje, a ako fixovaný kapitál obieha. Rozdiel medzi obežným kapitálom a fixným kapitálom javí sa preto sprvoti ako určenie formy kapitálu podľa toho, či vystupuje ako jednota procesu alebo ako určitý moment tohto procesu. Po­ jem spočívajúceho kapitálu, kapitálu ležiaceho ladom, môže sa vzťahovať len na stav, keď leží ladom v jednom z týchto určení, a podmienkou kapitálu je, že sčasti vždy leží ladom. Toto sa pre­ javuje v tej forme, že časť národného kapitálu uviazne vždyv jed­ nej z tých fáz, ktorými kapitál musí prechádzať. Preto aj samotné peniaze, pokiaľ tvoria osobitnú Časť národného kapitálu, ale Zo­ trvávajú vždy v podobe obežného prostriedku, teda nikdy nepre­ chádzajú ostatnými fázami, pokladá A. Smith za nepravú formu fixného kapitálu. Takisto môže kapitál ležať ladom, môže byť fixovaný vo forme peňazí ako hodnoty odňatej obehu. V krízach — Do momente paniky — v čase depresie priemyslu sú peniaze fixované v rukách bankárov, zmenkárov atď., a tak ako jeleň ručí za čerstvou. vodou,$ ručia peniaze za poľom pôsobenia, aby sa mohli zhodnotiť ako kapitál. V politickej ekonómii narobilo veľa zmätkov to, že určenie obežného a fixného kapitálu nie je sprvoti nič iné ako sám kapi­ tál vobochurčeniach, raz ako jednota procesu, potom ako oso­

112

Základy kritiky politickej ekonómie

bitná fáza tohto procesu, sám kapitál odlíšený od seba ako jed­ noty — nie ako dva osobité druhy kapitálov, ako kapitál dvoch osobitých druhov, ale ako rozličné formálne určenia toho istého kapitálu. Ak sa na nejakom materiálnom produkte vyzdvihla jed­ na stránka, podľa ktorej mal byť obežným kapitálom, bolo ľahké ukázať protikladnú stránku, a naopak. Kapitál ako jednota obehu a výroby je takisto ich rozdielom, a to rozdielom rozpadávajúcim sa v priestore i v čase. V každom momente má kapitál formu ľaho­ stajnú voči druhému momentu. Pre jednotlivý kapitál sa prechod z jedného momentu do druhého javí ako náhoda, závislá od von­ kajších, nekontrolovateľných okolností. Ten istý kapitál vystu­ puje preto vždy v oboch podmienkach, čo sa vyjadruje tak, že jedna časť kapitálu vystupuje v jednej, druhá časť v druhej pod­ mienke, jedna časť vystupuje ako fixovaná, druhá ako obiehajúca. Obiehajúci kapitál tu neponímame v tom zmysle, akoby sa na­ chodil vo vlastnej fáze obehu, na rozdiel od fázy výroby, ale že v tej fáze, v ktorej sa nachodí, sa nachodí ako v plynulej fáze, ako vo fáze nachodiacej sa v procese, vo fáze vedúcej do druhej fázy: ani jedna fáza ako taká si ho nepripúta, a tak ho nehatí v jeho celkovom procese. Napríklad: priemyselník použije vo výrobe len časť kapitálu, ktorým disponuje (tu nemá s vecou nič do činenia, či dostal kapi­ tál na úver alebo či je jeho vlastníctvom, a z hľadiska celkového kapitálu nemá to vplyv na ekonomický proces), a to preto, lebo iná časť kapitálu potrebuje určitý čas, než sa vráti z obehu. Po­ tom časť kapitálu, ktorá prebieha procesom vo výrobe, je obieha­ júca, a časť, ktorá sa nachodí v obehu, je fixovaná. Tým je teda celková produktivita kapitálu obmedzená: obmedzená je repro­ dukovaná časť, a obmedzená je teda aj časť hodená na trh. Tak je to aj s obchodníkom: jedna časť jeho kapitálu je ustrnu­ tá v podobe zásob tovarov, druhá časť obieha. Pravda, aj v prípade obchodníka, tak ako u priemyselníka, raz jedna, raz druhá časť kapitálu dostáva sa do tohto určenia, ale jeho celkový kapitál neprestajne existuje v oboch určeniach. Na druhej strane, keďže táto hranica vyplývajúca Zo samej po­ vahy zhodnocovacieho procesu nie je fixovaná, ale sa podľa okol­ ností mení a kapitál sa imôže viac či menej priblížiť k svojmu adekvátnemu určeniu obiehajúceho kapitálu: keďže rozpádnutie

Kapttola o kapitáli

113

na tieťo dve určenia — takže sa zhodnocovací proces javí záro­ veň ako proces znehodnocovania — protirečí tendencii kapitálu maximálne sa zhodnocovať, kapitál vynachádza prostriedky, aby skrátil fázu fixovanosti: okrem toho, namiesto súčasného jestvo­ vania kapitálu v oboch určeniach, strieda sa jedno s druhým. V jednom období proces vystupuje ako naskrze plynulý — je to obdobie maximálneho zhodnotenia kapitálu, v druhom období, ktoré je reakciou na prvé, o to násilnejšie sa uplatňuje druhý moment — je to obdobie maximálneho znehodnotenia kapitálu a viaznutia procesu výroby. Momenty, keď obe určenia vystupujú vedľa seba, predstavujú samy len medziobdobia medzi týmito ná­ silnými prechodmi a zvratmi. Je veľmi dôležité pochopiť tieto určenia obiehajúceho a fixova­ ného kapitálu ako určenia formy kapitálu vôbec, lebo v opačnom prípade nemožno pochopiť množstvo javov buržoáznej ekonomiky: obdobia ekonomického cyklu, ktorý sa podstatne líši od času jednorazového obratu kapitálu, účinok nového dopytu, dokonca účinok nových krajín produkujúcich zlato a striebro na celkovú výrobu. Nestačí hovoriť o stimuloch, ktoré výrobe dáva austrálske zlato alebo nejaký novoobjavený trh. Keby netkvelo v povahe kapitálu, že nie je nikdy plne zamestnaný, t. j. že vždy je čias­ točne fixovaný, znehodnotený, neproduktívny, nemohli by ho ni­ jaké stimuly hnať k rozširovaniu výroby. Na druhej strane vidíme banálne protirečenia, do ktorých sa ekonómovia dostávajú — do­ konca aj Ricardo — ktorí vychádzajú z predpokladu, že kapitál je vždy plne zamestnaný, a teda jedine z tvorby nového kapitálu vysvetľujú rast výroby. Každé rozšírenie výroby by potom pred­ pokladalo predchádzajúci vzrast výroby alebo zväčšenie výrob­ ných síl. Tieto obmedzenia výroby založenej na kapitáli sú ešte v oveľa väčšej miere príznačné pre predchádzajúce spôsoby výroby, po­ kiaľ spočívajú na výmene. Nepredstavujú však všeobecný zákon výroby: len čo výmenná hodnota prestane byť obmedzením mate­ riálnej výroby, ale hranice výroby sa budú určovať jej vzťahom k celkovému vývoju indivídua, odpadne celá táto história spolu. so svojimi kfčmi a bolesťami. Ak sme predtým videli, že peniaze prekonávajú hranice výmenného obchodu iba tým, že ich zovše­ obecňujú — t. j. celkom od seba oddeľujú kúpu a predaj — neskôr

114

Základy kritiky politickej ekonómie

zasa uvidíme, ako úver prekonáva hranice zhodnocovania kapi­ tálu taktiež iba tým, že im dáva najvšeobecnejšiu formu, že z Oob­ dobia nadvýroby a podvýroby robí dve obdobia.

[2.] Náklady obehu. Čas obehu a pracovný čas.

[Obrat kapitálu a jeho zhodnocovanie]

Hodnota, ktorú kapitál stanovuje za jeden čas obehu, za jeden obrat, rovná sa hodnote stanovenej vo výrobnom procese, t. j. re­ produkovanej hodnote plus novovytvorená hodnota. Či obrat po­ kladáme za ukončený v tom bode, kde sa tovar premení na pe­ niaze, alebo v tom bode, kde sa peniaze premenia späť na podmienky výroby, výsledok — vyjadrený v peniazoch alebo v podmienkach výroby — sa vždy absolútne rovná hodnote stano­ venej vo výrobnom procese. Predpokladáme tu, že fyzické doda­ nie výrobku na trh sa rovná nule: čiže presnejšie, zahrnujeme ho do bezprostredného výrobného procesu. Ekonomický obeh výrob­ ku začína sa až vtedy, keď sa dostane na trh ako tovar — až vtedy začína obiehať. Ide tu len o ekonomické rozdiely, určenia, momenty obehu: nejde o fyzické podmienky dostať hotový výro­ bok ako tovar do druhej fázy, do obehu: takisto nás nezaujíma ani technologický proces, ktorým sa surovina premenila na vý­ robok. Väčšia Či menšia vzdialenosť trhu od výrobcu atď. sa nás tu ešte netýka. Predovšetkým chceme konštatovať, že náklady vyplývajúce z prechádzania cez rozličné ekonomické momenty, náklady obehu ako také, nepridávajú nič hodnote výrobku, nie sú nákladmi tvo­ riacimi hodnotu, nech je s tým spojená hocaká práca. Náklady obehu sú len zrážky z vytvorenej hodnoty. Keby z dvoch indivíduí každý bol sám výrobcom svojho produktu, ale ich práca by sa zakladala na deľbe práce, takže by vymieňali medzi sebou a vy­ užitie ich produktu na uspokojenie ich potrieb by záviselo od tejto výmeny, je zrejmé, že čas, čo ich stojí výmena, napríklad pri obojstrannom jednaní, počítaní, kým sa dohodnú, nepridal by celkom nič ani ich produktom, aní ich výmenným hodnotám. Keby indivíduum A uplatňovalo voči B, že mu výmena zaberá toľko a toľko času, indivíduum B uplatňovalo by to isté voči A. Každý z ních stráca vo výmene práve toľko času ako druhý. Čas

Kapitola o kapitáli

115

výmeny je pre nich spoločný čas. Keby A žiadal 10 toliarov za produkt — jeho ekvivalent — a 10 toliarov za čas, ktorý potre­ buje, aby 10 toliarov dostal od B, vyhlásil by ho B za zrelého do blázinca. Táto strata času plynie z deľby práce a z nevyhnutnosti výmeny. Keby A vyrábal všetko sám, nestratil by nijakú časť svojho času na výmenu s B alebo na to, aby svoj produkt preme­ nil na peniaze a peniaze zasa na produkt. Vlastné náklady obehu (a v peňažnom obchode nadobúdajú vý­ znamný samostatný vývoj) nemožno redukovať na produktívny pracovný čas. Avšak podľa svojej povahy sa obmedzujú na čas, ktorý nevyhnutne treba vynaložiť na to, aby sa tovar premenil na peniaze a peniaze opäť na tovar, t. j. na Čas, ktorý treba vynalo­ žiť na premenu kapitálu z jednej formy do druhej. Keby A a B zistili, že by ušetrili čas, keby medzi seba vsunuli tretiu osobu C ako sprostredkovateľa, ktorý svoj Čas spotrebúva v tomto procese obehu — za okolností, ktoré by napríklad nastali, keby jestvoval dostatočný počet vymieňajúcich, dostatočný počet subjektov pro­ cesu obehu, takže čas, ktorý by za rok striedavo potrebovali vždy dvaja a dvaja z nich — rovnal by sa jednému roku: povedzme, že každé indivíduum by v akte obehu muselo striedavo vynaložiť 1/5)roka a povedzme, že ich je 50: v tom prípade by jedno indi­ víduum mohlo celý svoj čas venovať tomuto zamestnaniu. Pre toto indivíduum, keby sa mu zaplatil len jeho nutný pracovný čas, t. j. keby celý svoj čas musel dať výmenou za existenčné pro­ striedky, potom odmena, ktorú by dostal, predstavovala by mzdu. Keby však počítal celý svoj čas, bola by mzda, ktorú dostane, ekvivalentom, spredmetneným pracovným časom. Toto indivíduum by nič nepridalo k hodnote, len by sa s kapitalistami A a B atď. rozdelilo o ich nadhodnotu. Kapitalisti by získali, keby podľa predpokladu zrážka z ich nadhodnoty bola menšia. (Kapitál nie je jednoduchou kvantitou, ani jednoduchou operáciou, ale jedným i druhým zároveň.) Peniaze samy, pokiaľ pozostávajú z drahých kovov, čiže pokiaľ si ich výroba vyžaduje náklady napríklad dokonca aj prí papie­ rovom obehu, pokiaľ teda samy stoja určitý pracovný čas, nepri­ dávajú vymieňaným predmetom — výmenným hodnotám — nija­ kú hodnotu: naopak, ich náklady predstavujú zrážku z týchto hodnôt, zrážku, ktorú vymieňajúci musia znášať v alikvotných častiach. Veľkosťnákladov na nástroje obehu, na nástroje výme­

116

Základy kritiky politickej ekonómie

ny vyjadruje len náklady výmeny. Namiesto toho, aby pridávali, uberajú z hodnoty. Napríklad zlaté a strieborné peniaze samy predstavujú hodnotu, tak ako iné hodnoty (nie v zmysle peňazí), pokiaľ v nich je spredmetnená práca. Pretože však tieto hodnoty slúžia ako obežné prostriedky, predstavujú zrážku z bohatstva, ktoré je k dispozícii. To isté platí pre výrobné náklady obehu kapitálu. Obeh kapitálu nepridáva nič hodnote. Náklady obehu ako také nie sú hodnoto­ tvorné, ale predstavujú náklady na realizáciu hodnôť — zrážku Z hodnôt. Obeh jestvuje ako celý rad transjormácií, ktoré kapitál prekonáva, avšak z hľadiska hodnoty mu nič nepridáva, ale sta­ novuje kapitál vo forme hodnoty. Potenciálna hodnota, ktorá sa prostredníctvom obehu premieňa na peniaze, je vopred daná ako výsledok procesu výroby. Pokiaľ tento celý rad procesov prebieha v čase a vyžaduje si určité náklady, určitý pracovný čas alebo spredmetnenú prácu, potiaľ sú tieto náklady obehu zrážkou Z množstva hodnoty. Ak predpokladáme, že náklady obehu sa rovnajú nule, výsledok jedného obratu kapitálu z hľadiska hodnoty rovná sa hodnote vytvorenej vo výrobnom procese. To znamená, že hodnota daná pred obehom sa rovná hodnote, ktorá z obehu vychádza. Nanajvýš sa môže stať, že v dôsledku nákladov obehu vyjde z neho menšia hodnota, než aká doň vošla. Z tohto hľadiska čas obehu hodnote nič nepridáva, Čas obehu nevystupuje popri pracovnom čase ako hodnototvorný čas. Ak výroba vytvorila tovar, ktorého hodnota sa rovná 10 librám Ššt.,obeh je potrebný na to, aby tento tovar postavil na roveň tým 10 librám, t. j. jeho hodnote existujúcej vo forme peňazí. Náklady, spôsobené týmto procesom, touto zmenou formy, sú zrážkou z hodnoty tovaru. Obeh kapitálu predstavuje zmenu formy, ktorú hodnota prekonáva prechádzajúc cez rôzne fázy. Čas, po ktorý tento proces trvá alebo si vyžaduje na to, aby mohol prebiehať, patrí k výrobným nákladom obehu, deľby práce, výroby, založenej na výmene. Toto platí o jednom obrate kapitálu, t. j. o jednorazovom pre­ chode kapitálu týmito svojimi rôznymi momentmi. Východiskom procesu kapitálu ako hodnoty sú peniaze a tento proces sa končí peniazmi, lenže väčším množstvom peňazí. Rozdiel je len kvanti­ tatívny.

Vzorec

P— T —T —P nadobudol

tak určitý obsah. Ak

sledujeme kolobeh až po tento bod, dostali sme sa opäť k výcho­

Kapitola o kapitáli

117

disku. Kapitál sa opäť premenil na peniaze. Avšak teraz je záro­ veň dané, a stalo sa podmienkou, že sa tieto peniaze musia opäť premeniť na kapitál, aby sa prostredníctvom kúpy práce, precho­ dom cez výrobný proces stali peniazmi, ktoré sa znásobujú a uchovávajú. Peňažná forma kapitálu je iba formou, jednou z mnohých foriem, ktorými kapitál prechádza vo svojich meta­ morfózach. Keď však na tento bod nehľadíme ako na záverečný bod, ale — ako teraz naň musíme hľadieť — ako na prechodný bod alebo ako na nový východiskový bod, ktorý je sám prostredníctvom výrob­ ného procesu určený ako miznúci záverečný bod a len zdanlivý východiskový bod, potom je jasné, že spätná premena hodnoty existujúcej v podobe peňazí na hodnotu nachodiacu sa v procese, vchádzajúcu do výrobného procesu, môže sa uskutočniť, t. j. ob­ novenie výrobného procesu môže nastať jedine vtedy, keď sa do­ víšila tá časť procesu obehu, ktorá je odlišná od výrobného procesu. Druhý obrat kapitálu — spätná premena peňazí na kapitál ako taký, čiže obnovenie výrobného procesu, závisí od Času, ktorý kapitál potrebuje na to, aby dovfšil svoj obeh, t. j. závisí od času obehu, ktorý tu chápeme ako odlišný od času výroby. Keďže sme však videli, že celková, kapitálom vytvorená hodnota (reprodu­ kovaná hodnota takisto ako novovytvorená), ktorá sa realizuje v obehu ako hodnota, je určovaná výlučne výrobným procesom, závisí suma hodnôt, ktorá sa dá vytvoriť za určitý čas, od toho, koľko razy sa výrobný proces opakuje za tento časový úsek. Opa­ kovanie výrobného procesu je však určené časom obehu, ktorý sa rovná rýchlostí obehu. Čím rýchlejší je obeh, čím kratší je čas obehu, tým častejšie môže ten istý kapitál zopakovať proces vý­ roby. V určitom cykle obratov kapitálu je teda suma kapitálom vytvorených hodnôt (teda aj nadhodnôt, lebo kapitál pokladá nutnú prácu vždy len za prácu nutnú pre nadprácu) priamo úmerná pracovnému času a nepriamo úmerná času obehu. V urči­ tom cykle sa celková hodnota (a teda aj suma vytvorených no­ vých nadhodnôt) rovná pracovnému času násobenému počtom obratov kapitálu. Čiže nadhodnota, vytvorená kapitálom, neurčuje sa už jednoducho nadprácou, ktorú si vo výrobnom procese pri­ vlastňuje, ale koeficientom výrobného procesu, t. j. číslom, ktoré vyjadruje, koľko razy sa výrobný proces za daný Časový úsek

118

Základy kritiky politickej ekonómie

opakuje. Tento koeficient je však určený časom obehu, ktorý ka­ pitál potrebuje na jeden obrat. Suma hodnôt (nadhodnôt) je teda určená hodnotou vytvorenou za jeden obrat, násobenou počtom obratov za určitý časový úsek. Jeden obrat kapitálu rovná sa času výroby plus čas obratu. Keď vychádzame z toho, že čas výroby je daný, závisí celkový čas, ktorý si obrat vyžaduje, od času obehu. Čas obehu, pokiaľ určuje celkové množstvo času výroby za daný Časový úsek, pokiaľ od neho závisí opakovanie procesu výroby, jeho obnovenie v danom období, je preto sám momentom výroby, alebo, presnejšie, vystupuje ako hranica výroby. Patrí k povahe kapitálu, k povahe výroby založenej na kapitáli, že Čas obehu sa stáva určujúcim momentom pracovného" času, tvorby hodnoty. Tým je negovaná samostatnosť pracovného Času, a výrobný proces sám vystupuje ako proces určovaný výmenou, takže spoločenský vzťah a závislosť od tohto vzťahu vystupujú v bezprostrednej výrobe nielen ako materiálny moment, ale aj ako ekonomický moment, ako určenie formy. Maximum obehu — hranica, pri ktorej obeh obnovuje výrobný proces — sa zrejme určuje trvaním času výroby počas jedného obratu kapitálu. Predpokladajme, že proces výroby určitého kapitálu, — t. j. čas, ktorý potrebuje na to, aby reprodukoval svoju hodnotu a vy­ tvoril nadhodnotu (čiže čas potrebný na to, aby sa dokončilo množstvo výrobkov, ktoré sa rovná celkovej hodnote produkujú­ ceho kapitálu plus nadhodnota ), — trvá 3 mesiace. V tom prípade by kapitál za nijakých okolností nemohol častejšie ako 4-krát do roka obnoviť výrobný čiže zhodnocovací proces. Maximum obratov kapitálu by boli 4 obraty za rok: t. j. medzi skončením jednej fázy výroby a jej obnovením by nedošlo k nijakému prerušeniu. Maximum obratov by sa rovnalo kontinuite výrobného procesu, takže len čo by sa výrobok dohotovil, nová surovina by sa znova spracovala na výrobok. Kontinuita by sa nevzťahovala len na kontinuitu v rámci jednej výrobnej fázy, ale bola by kontinuitou samých týchto fáz. Teraz však predpokladajme, že by kapitál na konci každej fázy potreboval jeden mesiac času obehu na to, aby sa vrátil do formy podmienok výroby, takže by mohol vykonať len 3 obraty. V prvom prípade sa počet obratov rovnal 1 fáze násobenej 4, čiže 12 me­ siacom deleným 3. Maximum hodnoty, ktorú kapitál za určitý ča­ sový úsek vytvorí, rovná sa tomuto časovému úseku delenému

Kapitola o kapitáli

119

trvaním výrobného procesu (časom výroby). V druhom prípade by kapitál vykonal len 3 obraty za rok: zhodnocovací proces by zopakoval len 3 razy. Počet jeho zhodnocovacích procesov bol by teda 12:4 —3. Deliteľom je tu celkový čas obehu, ktorý kapitál potrebuje — 4 mesiace, čiže čas obehu, ktorý potrebuje na jednu fázu výroby, násobený číslom, ktoré ukazuje, koľko ráz je tento čas obehu obsiahnutý v jednom roku. V prvom prípade sa počet obratov rovná 12 mesiacom, roku, t. j. danému času delenému časom trvania jednej fázy výroby, čiže trvaním času samej výroby, v druhom prípade sa rovná tomu istému času delenému časom obehu. Maximum zhodnotenia kapi­ tálu, ako aj kontinuity výrobného procesu sa dosiahne vtedy, keď sa čas obehu rovná nule: t. j. keď sa prekonajú podmienky, za ktorých kapitál produkuje, jeho obmedzenie časom obehu, nevyh­ nutnosť prejsť rôznymi fázami svojej metamorfózy. Je nevyhnut­ nou tendenciou kapitálu usilovať o to, aby sa čas obehu —0: t. j. prekonať sám seba, pretože len vďaka kapitálu sa čas obehu stáva momentom určujúcim Čas výroby. Je to to isté ako prekonať nevyhnutnosť výmeny peňazí a na nich sa zakladajúcej deľby práce, teda prekonať sám kapitál. Ak zatiaľ odhliadneme od premeny nadhodnoty na dodatočný kapitál, potom kapitál vo výške 100 toliarov, ktorý by vo výrob­ nom procese produkoval 4 percentá nadhodnoty na celkový kapi­ tál, reprodukoval by sa za prvého predpokladu 4 razy a na konci roku by vytvoril nadhodnotu vo výške 16 percent. Na konci roku kapitál by sa rovnal 116 toliarom. Bolo by to to isté, ako keby kapitál vo výške 400 toliarov urobil jeden obrat za rok, takisto so 4-percentnou nadhodnotou. Pokiaľ ide o celkovú výrobu tova­ rov a hodnôt, nadhodnota by sa zvýšila štvornásobne. V druhom prípade by kapitál vo výške 100 toliarov vytvoril len 12 percent nadhodnoty: celkový kapitál by sa na konci roku rovnal 112 toliarom. Pokiaľ ide o celkovú výrobu — či už vo vzťahu k hodno­ tám alebo úžitkovým hodnotám — rozdiel by bol ešte význam­ nejší. Napríklad v prvom prípade sa s kapitálom 100 toliarov pre­ menila na čižmy koža za 400 toliarov, v druhom prípade len za 300 toliarov. Celkové zhodnotenie kapitálu je preto určené trvaním fázy vý­ rohy — ktorú tu zatiaľ stotožníme s pracovným Časom — násobe­ ným počtom obratov, čiže obnovením tejto fázy výroby za daný

120

Základy kritiky politickej ekonómie

časový úsek. Keby obraty kapitálu boli určované len trvaním jed­ nej fázy výroby, celkové zhodnotenie by bolo určované jednodu­ cho počtom fáz výroby obsiahnutých v danom časovom úseku, čiže obraty by boli absolútne určené samotným časom výroby. Toto by bolo maximum zhodnotenia. Preto je jasné, že z absolút­ neho hľadiska čas obehu znamená zrážku z maxima zhodnotenia, že zmenšuje absolútne zhodnotenie. Je teda nemožné, aby hocaká rýchlosť obehu, alebo hocaké skrátenie času obehu dosiahlo väč­ šie zhodnotenie, než je zhodnotenie dané samotnou fázou výroby. Maximum, čo by mohla spôsobiť rýchlosť obehu, keby sa zvýšila na cc, by bolo, že by sa Čas obehu rovnal 0, t. j. že by zrušila seba samú. Čas obehu nemôže byť teda pozitívnym hodnototvorným momentom, pretože jeho zrušenie — obeh bez času obehu — bolo by maximom zhodnotenia, jeho negácia by sa rovnala najvyššie­ mu stvrdeniu produktivity kapitálu. [Produktivita kapitálu ako kapitálu nie je produktívna sila rozmnožujúca úžitkové hodnoty, ale schopnosť kapitálu vytvárať hodnoty, stupeň, v akom produ­ kuje hodnoty.] Celková produktivita kapitálu rovná sa trvaniu jednej fázy výroby násobenému číslom, koľko ráz sa opakuje za určitý Časový úsek. Tento počet je určený časom obehu. Predpokladajme, že kapitál vo výške 100 toliarov vykoná za rok 4 obraty, že 4 razy obnovuje proces výroby. V tom prípade, keby nadhodnota bola zakaždým 5-percentná, na konci roku vy­ tvorená nadhodnota rovnala by sa 20 toliarom z kapitálu 100 to­ liarov: na druhej strane z kapitálu 400 toliarov, ktorý by vykonal 1 obrat Za rok, bola by nadhodnota pri tej istej percentuálnej miere takisto 20. Takže kapitál 100 toliarov, obiehajúci 4 razy za rok, by priniesol 20 percent zisku, zatiaľ čo by 4-krát väčší kapi­ tál s jedným obratom priniesol len 5 percent zisku. (Pri bližšom, skúmaní sa hneď ukáže, že nadhodnota je celkom rovnaká.) Zdá sa teda, že veľkosť kapitálu možno nahradiť rýchlosťou obehu a rýchlosť obehu veľkosťou kapitálu. Z toho vzniká zdanie, akoby čas obehu bol osebe produktívny. Preto treba na tomto príklade vec objasniť. Takisto vzniká ďalšia otázka: keď 100 toliarov vykoná ročne 4 obraty, zakaždým povedzme s 5-percentným ziskom, mohol by sa na začiatku druhého obratu začať proces výroby so 105 toliar­ mi a produkt by robil 110 14 toliara: na začiatku tretieho obratu by sa kapitál rovnal 110 “4 toliara a jeho produkt by robil 1151/80:

Kapitola o kapitáli

121

na začiatku štvrtého obratu by kapitál predstavoval 1151/50 a na konci 121 881/1600 toliara. Samy čísla tu nie sú dôležité. Podstata veci tkvie v tom, že keď kapitál vo výške 400 toliarov vykoná za rok len jeden obrat s 5-percentnou mierou zisku, môže zisk byť len 20 toliarov: naproti tomu keď 4-krát menší kapitál vykoná

za rok 4 obraty s rovnakou mierou zisku, je zisk väčší o 1 -+%%81/1600

Tak sa zdá, že iba vďaka momentu obratu — opakovaniu — teda momentu určenému časom obehu alebo skôr momentu určenému obehom, hodnota sa nielenže realizuje, ale aj absolútne rastie. Aj to treba preskúmať. Čas obehu vyjadruje len rýchlosť obehu, rýchlosť obehu vyjad­ ruje len obmedzenie obehu. Obeh bez času obehu — t. j. prechod kapitálu Z jednej fázy do druhej rovnako rýchlo, ako sa pojem nahrádza pojmom — znamenal by maximum, t. j. zhodu medzi obnovením procesu výroby a jeho ukončením. Akt výmeny — a ekonomické operácie, ktorými sa obeh usku­ točňuje, redukujú sa na celý rad výmen, ktoré nasledujú po sebe — až po ten bod, keď kapitál sa nespráva ako tovar k pe­ niazom alebo ako peniaze k tovaru, ale ako hodnota k svojej špe­ cifickej úžitkovej hodnote, k práci — akt výmeny hodnoty v jed­ nej forme za hodnotu v inej forme, peňazí za tovar alebo tovaru. za peniaze (a toto sú momenty jednoduchého obehu], určuje hod­ notu jedného tovaru v druhom tovare a realizuje ho tak ako vý­ mennú hodnotu, alebo stanovuje tiež tovary ako ekvivalenty. Akt výmeny je teda hodnototvorný v tom zmysle, že sa hodnoty pred­ pokladajú, realizuje určenie objektov výmeny ako hodnôt. Avšak akt, ktorý tovar stanovuje ako hodnotu, alebo, čo je to isté, iný tovar premieňa na jeho ekvivalent, alebo, Čo je zasa to isté, urču­ je rovnosť hodnôt oboch tovarov, zrejme nič nepridáva hodnote samej, tak ako znamienko + nezväčšuje ani nezmenšuje číslicu stojacu za ním. Keď pred číslicu 4 dám plus či mínus, pri tejto operácii zostáva 4, nezávisle od znamienka, rovná sebe samej,

nebude z nej ani 3, ani 5. Takisto jeden funt bavlny s výmennou hodnotou 6 pencí, keď ho vymením za 6 pencí, je určený ako hodnota: a rovnako možno povedať, že 6 pencí je určených ako hodnota v jednom funte bavlny, t. j. pracovný čas obsiahnutý v 6 pencách (6 pencí tu berieme ako hodnotu) sa teraz vyjadruje v inej materializácii toho istého pracovného Času. Keďže však aktom výmeny funt bavlny takisto ako 6 pencí medi sa určujú

122

Základy kritiky politickej ekonómie

ako rovné svojej hodnote, je nemožné, aby touto výmenou kvan­ titatívne vzrástla alebo hodnota bavlny, alebo hodnota 6 pencí, alebo suma ich hodnôt. Výmena ako akt stanovovania hodnôt premieňa len formu, realizuje potenciálne existujúce hodnoty: realizuje ceny, ak to tak chcete vyjadriť. Stanovenie ekvivalentov, napríklad tovarov aabako ekvivalentov, nemôže zvýšiť hodnotu tovaru a, lebo to je akt, ktorým sa tovar a stanovuje ako rovný, a nie ako nerovný svojej vlastnej hodnote: nerovný jej je len vo vzťahu k forme, pokiaľ predtým nebol stanovený ako hodnota: je to zároveň akt, ktorým sa hodnota tovaru a prirovnáva k hodnote tovaru b a hod­ nota tovaru b sa prirovnáva k hodnote tovaru a. Suma vymene­ ných hodnôt sa rovná hodnote tovaru a + hodnota tovaru b. Kaž­ dý tovar zostáva rovný svojej vlastnej hodnote: ich suma zostáva teda rovná sume ich hodnôt. Výmena ako sťanovenie ekvivalentov nemôže teda svojou povahou zvýšiť sumu hodnôt, ani hodnotu vymenených tovarov. (Fakt, že je to iné pri výmene za prácu, vyplýva z toho, že sama úžitková hodnota prác je hodnototvorná, to však nesúvisí priamo s jej výmennou hodnotou.) Avšak takisto ako jedna operácia výmeny nemôže zväčšiť hod­ notu vymeneného, nemôže to urobiť ani suma výmenných aktov. [Toto celkom nevyhnutne treba objasniť, pretože rozdelenie nad­ hodnoty medzi kapitály, výpočet celkovej nadhodnoty medzi jed­ notlivými kapitálmi — táto druhotná ekonomická operácia — vyvoláva javy, ktoré sa v bežnej politickej ekonómii zamieňajú s prvotnými operáciami.] Či jeden akt, ktorý nevytvára nijakú hodnotu, opakujem raz alebo nekonečne mnohokrát, týmto opakovaním nemôže zmeniť svoju povahu. Opakovanie aktu nevytvárajúceho hodnotu nemôže sa nikdy stať aktom tvorby hodnoty. Napríklad "4 vyjadruje urči­ tý pomer. Ak túto “4 zmením na desatinný zlomok, vyjadrím ju teda ako 0,25, zmenila sa jej forma. Táto zmena formy nemení hodnotu zlomku. Takisto keď tovar premením na formu peňazí alebo peniaze na formu tovaru, hodnota zostáva tá istá, iba jej forma sa zmenila. Je teda jasné, že obeh — keďže sa redukuje na celý rad operá­ cií výmeny ekvivalentov — nemôže zväčšiť hodnotu obiehajúcich tovarov. Ak teda na vykonanie týchto operácií treba určitý pra­ covný čas, t. j ak sa musia spotrebovať hodnoty (pretože všetka

Kapitola o kapitáli

123

spotreba hodnôt sa redukuje na spotrebu pracovného Času alebo spredmetneného pracovného času, produktov), ak teda obeh vy­ voláva náklady a čas obehu si vyžaduje pracovný čas, znamená to zrážku Z obiehajúcich hodnôt, ich relatívne zmenšenie, ich zne­ hodnotenie vo výške nákladov obehu. Predstavme si dvoch medzi sebou vymieňajúcich pracovníkov, rybára a lovca: Čas, ktorý obaja stratili pri výmene, nedal ani ryby ani divinu, ale znamenal zrážku z toho času, v ktorom obaja môžu vytvárať hodnoty, — jeden chytať ryby, druhý poľovať — spredmetňovať svoj pracovný čas v nejakej úžitkovej hodnote. Keby sa rybár chcel na lovcovi odškodniť za túto stratu a žiadal by viac diviny alebo by núkal menej rýb, mohol by lovec s rovna­ kým oprávnením postupovať takisto. Utrpeli by spoločnú stratu. Tieto náklady obehu, náklady výmeny môžu predstavovať len zrážku Z celkovej výroby a tvorby hodnoty oboch. Keby touto vý­ menou poverili tretiu osobu C a nestrácali by priamo nijaký pra­ covný Čas, musel by každý z nich prepustiť C v alikvotných čas­ tiach podiel zo svojho produktu. Pritom by mohli získať iba určité zmenšenie straty. Keby však pracovali ako spoloční vlastníci, ne­ dochádzalo by k výmene, ale k spoločnej spotrebe. Preto by ná­ klady na výmenu odpadli. Neodpadla by deľba práce vôbec, ale deľba práce založená na výmene. Preto je nesprávne, keď ]. St. Mill pokladá náklady obehu za nevyhnutnú cenu deľby práce. Sú to len náklady živelne vzniknutej deľby práce založenej na súkromnom vlastníctve, a nie na spoločenstve vlastníctva. Náklady obehu ako také, t. j. operáciou výmeny a celým radom výmenných operácií spôsobená spotreba pracovného času alebo spredmetneného pracovného času, hodnôt, sú teda zrážkou alebo Z času vynaloženého na výrobu alebo z hodnôt vytvorených výro­ bou. Hodnotu nemôžu nikdy zväčšiť. Náležia k neproduktívnym nákladom výroby a tieto neproduktívne náklady výroby patria k imanentným nákladom výroby založenej na kapitáli. Obchod a ešte viac vlastný peňažný obchod — pokiaľ nerobia nič iné ako operácie obehu ako takého, teda napríklad určovanie cien (me­ ranie hodnôt a ich vypočítanie), pokiaľ vykonávajú vôbec tieto výmenné operácie ako funkciu osamostatnenú v dôsledku deľby + Pozri toto vydanie, zv. II, str. 107, Red,

124

Základy kritiky politickej ekonómie

práce, pokiaľ reprezentujú túto funkciu celkového procesu kapi­ tálu — predstavujú len neproduktívne náklady výroby kapitálu. Pokiaľ zmenšujú neproduktívne náklady, pridávajú niečo k výro­ De nie tým, že vytvárajú hodnotu, ale tým, že zmenšujú negáciu vytvorených hodnôt. Keby pôsobili výlučne v tejto funkcii, pred­ stavovali by vždy len minimum neproduktívnych nákladov výro­ by. Keby výrobcom umožnili vytvoriť viac hodnôt, ako by vedeli bez tejto deľby práce, a to o toľko viac, že by Zostal nejaký prebytok po zaplatení tejto Ťunkcie, fakticky by zväčšili výrobu. V tom prípade sa však hodnoty nezväčšili nie preto, lebo operácie obehu vytvorili hodnotu, ale preto, lebo pohltili menej hodnoty, než by to urobili v inom prípade. Sú však nevyhnutnou podmien­ kou výroby kapitálu. Čas, ktorý kapitalista stráca výmenou, nie je ako taký zrážkou z pracovného času. Kapitalistom — t. j. predstaviteľom kapitálu, personifikovaným kapitálom je len potiaľ, pokiaľ má k práci vzťah ako k cudzej práci a pokiaľ si cudzí pracovný čas prisvo­ juje a pokiaľ ho stanovuje. Náklady obehu teda neexistujú, pokiaľ odnímajú kapitalistov čas. Jeho čas vystupuje ako zbytočný čas, ako nepracovný čas, ako nehodnototvorný čas, hoci práve kapitál realizuje vytvorenú hodnotu. Fakt, že robotník je nútený pracovať počas nadbytočného času je totožný s tým, že kapitalista nemusí pracovať a jeho čas sa určuje ako nepracovný čas, pretože nemusí pracovať ani po nutný čas. Robotník musí odpracovať nadbytočný čas, aby mohol spredmetňovať, realizovať, t. j. objektivizovať, pracovný Čas nutný na jeho reprodukciu. Preto na druhej strane je aj nutný pracovný čas kapitalistu voľným časom, časom, ktorý nemusí vynaložiť na bezprostrednú obživu. Keďže všetok voľný čas je časom na slobodný rozvoj, kapitalista uzurpuje voľný čas vytvorený robotníkmi pre spoločnosť, t. j. pre civilizáciu, a v tom­ to zmysle má Wade skutočne pravdu, keď kapitál stotožňuje s ci­ vilizáciou. Čas obehu — pokiaľ zaberá čas kapitalistu ako takého — nás z ekonomického hľadiska zaujíma priam toľko ako čas, ktorý ka­ pitalista strávi so svojou metresou. Ak Čas sú peniaze, zo stano­ viska kapitálu sa to vzťahuje len na cudzí pracovný čas, ktorý

naozaj v najvlastnejšom zmysle predstavuje peniaze kapitálu. Vo vzťahu ku kapitálu ako takému môže sa čas obehu zhodovaťs pra­ covným časom len potiaľ, pokiaľ prerušuje čas, počas ktorého si

Kapitola 0 kapitáli

125

kapitál môže prisvojovať cudzí pracovný Čas, a je jasné, že rela­ tívne znehodnotenie kapitálu nič nemôže pridať k jeho zhodno­ teniu, ale môže z neho len uberať. Čiže zhoduje sa s ním len potiaľ, pokiaľ obeh vyžaduje od kapitálu objektivizovaný cudzí pracovný čas, hodnoty. (Napríklad preto, lebo musí platiť nieko­ mu inému, kto zaň preberá túto funkciu.) V oboch prípadoch pri­ chádza čas obehu do úvahy len potiaľ, pokiaľ predstavuje zruše­ nie, negáciu cudzieho pracovného času, či už preto, že prerušuje kapitál v procese privlastňovania cudzieho pracovného Času, či už preto, že núti kapitál spotrebovať časť vytvorených hodnôt na to, aby sa vykonali operácie obehu, t. j. na to, aby sa uplatnil ako kapitál. (Treba to veľmi výrazne odlíšiť od súkromnej spotreby kapitalistu. ) Čas obehu prichádza do úvahy len vo svojom vzťahu — ako obmedzenie, negácia — k výrobnému času kapitálu: avšak tento výrobný čas je čas, v ktorom si kapitál privlastňuje cudziu prácu, kapitálom stanovený cudzí pracovný čas. Vzniká nesmierny zmä­ tok, keď sa čas, ktorý kapitalista vynakladá na obeh, pokladá za hodnototvorný čas alebo dokonca za čas vytvárajúci nadhodnotu. Kapitál ako taký nemá okrem svojho výrobného času nijaký pra­ covný čas. Mimo svojej funkcie ako kapitál nás tu kapitalista vôbec nezaujíma. Ako kapitál funguje len v celkovom procese, ktorý musíme skúmať. Inak by mohla vzniknúť ešte aj taká pred­ stava, že kapitalista si môže dať nahradiť čas, počas ktorého ne­ zarába peniaze ako námezdný robotník iného kapitalistu — lebo v opačnom prípade stráca tento čas. Ako by prináležal k výrob­ ným nákladom. Čas, ktorý stráca alebo vynakladá ako kapitalis­ ta, je vôbec stratený čas, vynaložený z tohto stanoviska ako stra: tové náklady. Takzvaný pracovný čas kapitalistu na rozdiel od pracovného času robotníka, ktorý má tvoriť základ jeho zisku ako mzdy sui generis, musíme skúmať neskôr. Veľmi často sa do čistých nákladov obehu započítava transport atď., pokiaľ súvisí s obchodom. Pokiaľ obchod prináša na trh ne­ jaký produkt, pridáva mu novú formu. Pravda, mení iba jeho miestne bytie. Ale táto zmena formy nás tu nezaujíma. Pridáva produktu novú úžitkovú hodnotu (a to platí až dolu po obchod­ níka v malom, ktorý produkt váži, meria, balí a dáva mu tak formu vhodnú na spotrebu] a táto nová úžitková hodnota si vy­ žaduje pracovný Čas: je teda zároveň výmennou hodnotou. Doda­

126

Základy kritiky politickej ekonómie

nie na trh patrí do výrobného procesu samého. Produkt sa stáva tovarom až vtedy, keď sa dostane do obehu, keď sa nachodí na trhu.

[3. Storch o obehu kapitálu.] Obežný kapitál ako všeobecný charakter kapitálu. Rok ako miera

obratov obežného kapitálu

[,V každom odvetví priemyslu sa podnikatelia menia na predá­ vajúcich výrobky, zatiaľ Čo celá ostatná časť národa a neraz do­ konca aj cudzie národy vystupujú ako kupujúci týchto výrobkov... Trvalý a bez prerušovania opakovaný pohyb, ktorý obiehajúci kapitál vykonáva, aby opustil podnikateľa a aby sa k nemu zasa vrátil v pôvodnej forme, možno prirovnať ku kruhu, ktorý opisu­ je, preto dostal kapitál názov obežný a jeho pohyb sa nazýva obehom“ (Storch, Cours ďéconomie politigue. Tome 1, Paris 1823, str.

404—405).

„V širšom zmysle sa obehom rozumie pohyb každého tovaru, ktorý sa vymieňa“ (str. 405). „Obeh prebieha prostredníctvom výmenných aktov... Odvtedy, čo boli zavedené peniaze, tovary sa nevymieňajú, ale predávajú“ (str. 405—406). „Na to, aby sa nejaký tovar dostal do obehu, stačí ponuka ... Bohatstvo v obehu: tovar“ (str. 407). „Obchod je iba časť obehu: obchod zahrnuje len kúpy a predaje, ktoré vykonávajú obchodníci: obeh zahrnuje všet­ kých podnikateľov a dokonca aj všetkých... obyvateľov“ (str. 408). „Len dovtedy, dokedy sú náklady obehu nevyhnutné na to, aby sa tovary mohli dostať k spotrebiteľovi, je obeh reálny a jeho hodnota zväčšuje ročný produkt. Od okamihu, keď prekročí túto mieru, obeh sa stáva zbytočným a už ničím neprispieva k oboha­ teniu národa“ (str. 404). „Za posledné roky videli sme príklady zbytočného obehu v Rusku, v Petrohrade. Stagnácia zahraničného obchodu nútila obchodníkov, aby nejakým iným spôsobom využí­ vali svoje nečinné kapitály: keďže ich už nemohli zamestnať na to, aby dovážali cudzie tovary a vyvážali domáce tovary, zamerali sa na dosahovanie ziskov kúpou a predajom tých tovarov, ktoré boli naporúdzi. Nesmierne množstvá cukru, kávy, konopí, železa atď. prechádzali rýchlo z ruky do ruky a tovar neraz zmenil ma­

Kapitola o kapitáli

127

jiteľa aj dvadsaťkrát bez toho, aby opustil sklad. Takýto obeh dáva obchodníkovi všetky možnosti hazardnej hry, kým však jed­ ných obohacuje, ničí druhých a národné bohatstvo pritom nič ne­ získa. To isté platí aj pre obeh peňazí... Takýto zbytočný obeh, ktorý sa zakladá len na jednoduchej zmene cien, sa nazýva ážio­ tážou“ (str. 410—411). „Obeh je pre spoločnosť výhodný len vte­ dy, keď je nevyhnutný na to, aby dodal tovary spotrebiteľovi. Každá okľuka, každé zdržanie, každá sprostredkovaná výmena, ktorá nie je absolútne potrebná na dosiahnutie tohto výsledku alebo nemá podiel na znižovaní nákladov obehu, škodia národné­ mu bohatstvu zbytočným zvyšovaním cien tovarov“ (str. 411). „Obeh je tým produktívnejší, čím je rýchlejší, t. j. Čím menej času vyžaduje od podnikateľa na to, aby mohol predať hotový výrobok, ktorý prináša na trh a aby sa jeho kapitál vrátil knemu Vo svojej pôvodnej forme“ (str. 411). „Podnikateľ môže výrobu začať odznova len vtedy, keď predal hotový produkt a keď jeho cenu vynaložil na kúpu nových surovín a na nové mzdy: teda čím pohotovejšie dosahuje obeh obidva výsledky, tým skôr môže pod­ nikateľ obnoviť svoju výrobu a tým väčšie zisky prináša jeho ka­ pitál za dané časové obdobie“ (str. 411—412). „Národ, ktorého kapitál obieha tak rýchlo, že sa viackrát za rok môže prinavrátiť k tomu, kto ho prvý uviedol do pohybu, je v tej istej situácii ako poľnohospodár žijúci v takom šťastnom podnebí, že mu tá istá pôda dá za rok postupne tri alebo štyri úrody“ (str. 412—413). „Pomalý obeh zdražuje predmety spotreby 1. nepriamo znižova­ ním množstva tovarov, ktoré by mohli existovať: 2. priamo, lebo dokým je produkt v obehu, jeho hodnoťa progresívne narastá rentami z kapitálu, ktorý sa použil na jeho výrobu: čím je obeh pomalší, tým väčšmi sa tieto renty akumulujú, čo zbytočne zvy­ šuje cenu tovarov.“ „Prostriedky na skrátenie a urýchlenie obehu: 1. Oddelenie triedy pracovníkov zaoberajúcich sa výlučne obcho­ dom: 2. uľahčenie dopravy: 3. peniaze: 4. úver“ (str. 413).] Jednoduchý obeh pozostával z množstva súčasných alebo po­ stupných výmen. Ich jednota, skúmaná ako obeh, existovala vlast­ ne len z hľadiska pozorovateľa. (Výmena môže byť náhodilá a viac alebo menej má takýto charakter tam, kde sa obmedzuje na výmenu prebytku, a nezmocnila sa celého výrobného procesu.) V obehu kapitálu máme celý rad výmenných operácií, výmenných aktov, z ktorých každý predstavuje voči druhému určitý kvalita­

128

Základy kritiky politickej ekonómie

tívny moment, moment v reprodukcii a v raste kapitálu. 1de o sys­ tém výmeny, látkovú výmenu, pokiaľ máme na zreteli úžitkovú hodnotu a zmenu formy, pokiaľ máme na zreteli hodnotu ako takú. Vzťah výrobku k tovaru je taký istý ako vzťah úžitkovej hodnoty k výmennej hodnote, a taký istý je aj vzťah tovaru k pe­ niazom. Tu jeden rad dosahuje svoj vrchol. Vzťah peňazí k tovaru, na ktorý sa peniaze premieňajú späť, je taký istý ako vzťah vý­ mennej hodnoty k úžitkovej hodnote, ešte väčšmi to platí pre vzťah peňazí k práci. Pokiaľ kapitál v každom momente procesu sám predstavuje možnosť svojho prechodu do inei, ďalšej fázy, a tak možnosť ce­ lého procesu vyjadrujúceho životný akt kapitálu, potiaľ každý moment vystupuje potenciálne ako kapitál — preto máme tova­ rový kapitál, peňažný kapitál — popri tej hodnote, ktorá sa v procese výroby stanovuje ako kapitál. Tovar môže predstavovať kapitál potiaľ, pokiaľ sa môže premieňať na peniaze, teda pokia! môže kupovať námezdnú prácu (nadbytočnú prácu), toto platí zo strany jormy, vznikajúcej z obehu kapitálu. Po stránke látkovej tovar zostáva kapitálom dotiaľ, dokiaľ vytvára surovinu (vo vlast­

nom zmysle alebo polotovar), nástroj, existenčný prostriedok pre robotníkov. Každá z týchto foriem je potenciálne kapitálom. Pe­ niaze sú na jednej strane realizovaným kapitálom, kapitálom ako realizovanou hodnotou. Po tejto stránke sú peniaze (skúmané ako konečný bod obehu, kde ich treba skúmať aj ako východisko obe­ hu) kapitálom xar čšorýv (v najvlastnejšom zmysle slova). Potom sú peniaze opäť kapitálom špeciálne vo vzťahu k výrobnému pro­ cesu, pokiaľ sa vymieňajú opäť za živú prácu. Naproti tomu, keď kapitalista vymieňa peniaze za tovar (opätovný nákup suroviny atď.), nevystupujú ako kapitál, ale ako obežný prostriedok: len ako miznúce sprostredkovanie, ktorým kapitalista svoj produkt vymieňa za jeho pôvodné prvky. Pre kapitál obeh nie je len čisto vonkajškovou operáciou. Ak kapitál vzniká iba v procese výroby, prostredníctvom ktorého sa hodnota zvečňiuje a zväčšuje, tak sa na čistú formu hodnoty — kde sa zotreli stopy jeho vznikania rovnako ako jeho špecifické bytie v úžitkovej hodnote — premieňia späť len prvým aktom obe­ hu, zatiaľ čo opakovanie tohto aktu, t. j. životného procesu kapi­ tálu, je možné len prostredníctvom druhého aktu obehu, ktorý tkvie vo výmene peňazí na podmienky výroby a tvorí úvod do

Kapitola o kapitálí

129

aktu výroby. Obeh patrí teda do pojmu kapitálu. Tak ako peniaze čiže nahromadená práca vystupovali pôvodne ako podmienka pred výmenou za slobodnú prácu, avšak zdanlivá samostatnosť objektívneho momentu kapitálu vo vzťahu k práci bola prekona­ ná, a objektivizovaná práca, ktorá sa osamostatňuje v hodnote, vystupovala zo všetkých strán ako produkt cudzej práce, ako odcudzený produkt práce samej, tak kapitál vystupuje teraz ako predpoklad svojho obehu (kapitál v podobe peňazí bol predpokla­ dom svojej premeny na kapitál: avšak kapitál ako výsledok hod­ noty, ktorá do seba vstrebala a asimilovala si živú prácu, nevy­ stupoval ako východisko obehu vôbec, ale ako východisko obehu kapitálu), takže by existoval samostatne a ľahostajne aj bez toh­ to procesu. Ale pohyb metamorjóz, ktorý musí prekonať, vystu­ Dpujeteraz ako podmienka výrobného procesu samého a takisto ako výsledok tohto procesu. Preto kapitál vo svojej realite vystupuje ako celý rad obratov za dané obdobie. Nie je už len jedným obratom, jedným obehom, ale je stanovovaním obratov, stanovovaním celého procesu. Sa­ motné vytváranie hodnoty kapitálom javí sa preto podmienené (a hodnota je kapitálom len ako zvečňujúca a rozmnožujúca sa hodnota) 1. kvalitatívne, pretože kapitál nemôže obnoviť fázu vý­ roby bez toho, aby neprekonal fázu obehu: 2. kvantitatívne, pre­ tože množstvo hodnôt, ktoré kapitál vytvára, závisí od počtu jeho obratov za určité dané obdobie: 3. pretože čas obehu vystupuje z oboch strán ako ohraničujúci princíp, ako obmedzenie času vý­ roby, a naopak. Kapitál je preto svojou podstatou obežným kapi­ tálom. Ak kapitál vystupuje na pôsobisku procesu výroby ako vlastník a pán, tak zo strany obehu je závislý a určovaný spolo­ čenskou súvislosťou, ktorá na stanovisku, na akom teraz ešte sto­ jíme, spôsobuje, že kapitál vstupuje do jednoduchého obehua fi­ guruje v ňom striedavo ako T voči Pa ako P voči T. Avšak tento obeh je hmlou, ža ktorou sa tají ešte celý svet, svet súvislostí kapitálu, ktoré toto vlastníctvo pochádzajúce z obehu, zo spoločenského výmenného styku pútajú ku kapitálu a zbavujú ho nezávislosti sebestačného vlastníctva, ako to zodpovedá jeho chárakteru. Zatiaľ sa nám už otvorili dva výhľady na tento ešte v diaľavách ležiaci svet, a to na dvoch bodoch: po prvé, tam, kde obeh kapitálu vypudzuje zo svojho okruhu hodnotu, ktorú vo for­ me výrobku vytvoril a nechal obiehať a, po druhé, na tom bode,

130

Základy krltiky politickej ekonómie

kde z obehu vyníma iný výrobok a vťahuje ho do svojho kolobe­ hu, tento výrobok sám premieňa na jeden z momentov svojho bytia. Na druhom bode predpokladá výrobu, nie svoju vlastnú bezprostrednú výrobu: na prvom bode môže predpokladať výrobu vtedy, keď jeho produkt sám je surovinou pre inú výrobu: alebo môže predpokladať spotrebu, keď produkt nadobudol poslednú formu súcu na spotrebu. Z toho je jasné, že spotreba nemusí vstú­ piť priamo do kolobehu kapitálu. Ako ešte neskôr uvidíme, vlastný obeh kapitálu je ešte obehom medzi obchodníkom a obchodníkom. Obeh medzi obchodníkom a spotrebiteľom, totožný s obchodom v malom, tvorí druhý okruh, ktorý nespadá do bezprostrednej sféry obehu kapitálu. Touto dráhou kapitál prechádza po tom, čo prešiel prvým okruhom a zároveň popri ňom. Súčasnosť rôznych dráh kapitálu, ako aj súčasnosť jeho rozmanitých určení stáva sa jasnou až vtedy, keď sa predpokladá existencia mnohých kapitá­ lov. Aj životný proces človeka tkvie v tom, že prechádza rôznymi vekovými stupňami. Zároveň však existujú všetky vekové stupne človeka vedľa seba, rozdelené medzi rôzne indivíduá. Pokiaľ výrobný proces kapitálu je zároveň technologickým pro­ cesom — výrobným procesom vôbec, -- totiž výrobou určitých úžitkových hodnôt prostredníctvom určitej práce, slovom, spôso­ bom určeným samým týmto cieľom: pokiaľ zo všetkých týchto výrobných procesov vystupuje ako najzákladnejší ten proces, kto­ rým si telo reprodukuje nevyhnutnú výmenu látok, t. j. vytvára existenčné prostriedky vo fyziologickom zmysle: pokiaľ sa tento výrobný proces zhoduje s poľnohospodárstvom a poľnohospodár­ stvo zasa priamo (ako napríklad v bavlne, ľane atď.) alebo ne­ priamo prostredníctvom zvierat, ktoré živí (hodváb, vlna atď.), do­ dáva priemyslu veľkú časť surovín (vlastne všetky, ktoré nepatria ťažobnému priemyslu), pokiaľ reprodukcia v poľnohospodárstve mierneho pásma (domoviny kapitálu) je viazaná na všeobecný obeh Zeme okolo Slnka, t. j. pokiaľ sa úrody zväčša zberajú raz do roka, potiaľ sa rok (ibaže sa pre rôzne formy výroby roz­ dielne ráta) prijíma ako všeobecné obdobie, podľa ktorého sa vy­ počítava a meria súhrn obratov kapitálu, je to také niečo, akoby prirodzený pracovný deňí bol takou prirodzenou jednotkou vo for­ me miery pracovného Času. Preto pri počítaní zisku a ešte väčšmi úroku vidíme tiež jednotu času obehu a času výroby, kapitál urče­ ný ako takú jednotu a seba samého merajúci. Kapitál sám ako

Kapitola o kapitáli

131

kapitál nachodiaci sa Vvprocese — teda vykonávajúci jeden obrat — pokladá sa za pracujúci kapitál, a plody, ktoré má podľa pred­ pokladu prinášať, sa vypočítavajú podľa jeho pracovného času — podľa celkového času obehu jedného obratu. Mystifikácia, ktorá sa pritom deje, tkvie v povahe kapitálu.

[4 Rozdiel medzi fixným a obežným kapitálom v chápaní burŽžoáznych ekonómov] Skôr, než sa podrobnejšie pustíme do vyššie uvedených pochyb­ ností, chceme si najprv všimnúť, aké rozdiely medzi fixným kapi­ tálom a obežným kapitálom uvádzajú ekonómovia. Už vyššie sme videli nový moment, ktorý sa ukazuje pri vypočítavaní zisku na rozdiel od nadhodnoty. Takisto sa musí teraz ukázať aj nový mo­ ment medzi ziskom a úrokom. Nadhodnota vo vzťahu k obežnému kapitálu vystupuje zrejme ako zisk na rozdiel od úroku ako nad­ hodnoty vo vzťahu k fixnému kapitálu. Zisk aj úrok sú formami nadhodnoty. Zisk je obsiahnutý v cene. Preto sa končí a realizuje, len čo sa kapitál dostane k tomu bodu svojho obehu, keď sa premení späť na peniaze, čiže keď zo svojej tovarovej formy prejde do peňažnej formy. Neskôr si povieme O zarážajúcej nevedomosti, na ktorej sa zakladá Proudhonova polemika proti úroku. [Tu, aby sme nezabudli, ešte raz na Proudhonovu adresu: nad­ hodnotu, ktorá všetkým ricardovcom a antiricardovcom robí velľ­ ké starosti, rieši tento odvážny mysliteľ veľmi jednoducho. A to tak, že ju mystifikuje: „každá práca prináša nejaký nadbytok, to vyzdvihujem ako axiómu“... Vlastný vzorec si treba pozrieť v Zo­

šite.“! Fakt, že sa pracuje nad nutný čas, premieňa Proudhon na mystickú vlastnosť práce. Nedá sa to vysvetliť len z číreho na­ rastania produktivity práce, produktivita práce môže prípadne zväčšiť množstvo produktov určitého pracovného času, nemôže im však pridať nadhodnotu. Tu má význam len potiaľ, pokiaľ uvoľní nadbytočný Čas, čas na prácu mimo nutnej práce. Jediný mimoekonomický fakt je pritom ten, že človek nepotrebuje celý svoj Čas na výrobu existenčných prostriedkov, že okrem pracov­ ného času nutného na obživu má k dispozícii aj voľný čas, ktorý môže použiť aj na nadbytočnú prácu. Avšak v tom nie je nič mys­

132

Základy kritiky politickej ekonómio

tického, pretože jeho existenčné potreby sú v prvotnom stave práve také malé ako jeho pracovná sila. Vôbec námezdná práca nastupuje až vtedy, keď sa produktivita práce už natoľko rozvi­ nula, že sa uvoľnilo značné množstvo času: toto uvoľnenie je tu už historickým produktom. Proudhonovej nevedomosti sa vyrov­ náva len Bastiatova klesajúca miera zisku, o ktorej sa predpo­ kladá, že je ekvivalentom stúpajúcej miery mzdy. Bastiat vyjad­ ruje tento nezmysel, ktorý si vypožičal od Careyho, dvojakým spôsobom: po prvé, miera zisku klesá ([t. j. klesá pomer nadhod­ noty k vynaloženému kapitálu], po druhé, ceny sa znižujú, ale hodnota, t. j. celková suma cien, sa zväčšuje, čo tiež znamená len toľko, že rastie celkový zisk, nie miera zisku.] Po prvé, John St. Mill (Essays on some unsettled Ouestions oj Political Economy, London 1844, str. 55) hovorí o fixovanom ka­ pitáli vo vyššie uvedenom zmysle ako o nehybnom kapitáli, ktorý nie je k dispozícii, nedá sa realizovať, ako o kapitáli, ktorý uvia­ zol v jednej fáze svojho celkového procesu obehu. V tomto zmysle hovorí správne, tak ako aj Bailey v uvedenom citáte“, že čoraz väčšia časť kapitálu určitej krajiny leží ladom. „Rozdiel medzi fixným a obežným kapitálom je skôr zdanlivý než reálny. Napríklad zlato je fixným kapitálom, obiehajúcim je len potiaľ, pokiaľ sa spotrebúva na pozlacovanie atď. Lode sú fixným kapitálom, hoci doslova a do písmena obiehajú. Zahranič­ né železničné účastiny sú na našom trhu obchodným článkom, a takisto môžu byť naše železnice na svetových trhoch: a potiaľ sú obežným kapitálom rovnako ako zlato“ (Anderson, The Recent Commercial Distress, London 1847, str. 4). Podľa Saya fixný kapitál ,„,jenatoľko zviazaný s určitým dru­ hom výroby, že nie je možné ho z neho dostať, aby sa použil v inom druhu výroby“.42To znamená stotožnenie kapitálu s urči­ tou úžitkovou hodnotou, s úžitkovou hodnotou pre výrobný pro­ ces. Zviazanosť kapitálu ako hodnoty s určitou úžitkovou hodno­ tou —s úžitkovou hodnotou vnútri výroby —je rozhodne dôležitou stránkou. Tým sa hovorí viac ako neschopnosťou obiehať, čím sa povedalo len. toľko, že fixný kapitál je opakom obežného kapitálu. Vo svojej knihe The Logic oj Political Economy (London 1847, str. 113—114) De Ouincey hovorí: # Pozri toto vydanie, zv. 11, str. /0—73, 106—108. Red.

Kapitola o kapitáli

133

„Obiehajúci kapitál svojou normálnou myšlienkou označuje každého činiteľa“ (krásny logik), „ktorý sa použil produktívne a hynie v samom akte používania.“ (Podľa toho by uhlie a najta boli obežným kapitálom, ale bavlna nie atď. Nemožno povedať, že bavlna sa Zničí, keď sa premení na priadzu alebo na kaliko, a takáto premena skutočne znamená použiť bavlnu produktívne.) „Fixný je kapitál vtedy, keď vec znova a znova slúži vždy tej istej operácii, a Čím väčší je počet opakovaní, tým oprávnenejšie mož­ no nástroj, motor alebo stroj nazvať fixným kapitálom“ (tamtiež, str. 114). Podľa toho by obežný kapitál zanikol, spotreboval by sa v akte výroby: fixný kapitál — ktorý sa kvôli väčšej jasnosti určuje ako nástroj, motor alebo stroj (Z toho sú teda vylúčené napríklad zlepšenia vtelené do pôdy) — slúži opätovne vždy tej istej ope­ rácii. Rozlišovanie sa tu vzťahuje len na technologický rozdiel v akte výroby, a vonkoncom nemá nijaký vzťah k forme: obežný a fixný kapitál s tými rozdielmi, ktoré tu citovaní ekonómovia uvádzajú, vyznačujú sa síce znakmi, podľa ktorých jeden hocaký činiteľ je fixným a druhý je obiehajúcim kapitálom, ale ani jeden z nich nemá nijaké vlastnosti, ktoré by ho oprávňovali na ,0zna­ čenie“ kapitálu. Podľa Ramsaya (4n Essay on the Distribution oj Wealth, Edin­ burgh 1836), je obežným kapitálom len fond existenčných pro­ striedkov, lebo kapitalista sa s nimi okamžite musí rozlúčiť a vVô­ bec nevchádzajú do procesu reprodukcie, ale sa bezprostredne vymieňajú za živú prácu za účelom spotreby. Všetok ostatný kapitál (aj surovina) zostáva v držbe svojho vlastníka alebo pod­ nikateľa dovtedy, kým výrobok nie je dovfšený“ (str. 21). ,„Obež­ ný kapitál tkvie výlučne v prostriedkoch obživy a iných ne­ vyhnutných existenčných prostriedkoch, ktoré sa preddavkujú robotníkovi predtým než dokončí produkt svojej práce“ (str. 23). Čo sa týka fondu existenčných prostriedkov má Ramsay pravdu potiaľ, pokiaľ sú jedinou časťou kapitálu, ktorá počas samotnej fázy výroby obieha a z tejto stránky je obežným kapitálom par excellence. Na druhej strane nie je správne, že fixný kapitál ne­ zostáva v držbe svojho vlastníka či podnikateľa dlhšie alebo len, dovtedy, „kým výrobok nie je dovfšený“. Preto aj neskôr vysvet­ ľuje fixný kapitál ako ,„hocaké množstvo práce (vynaložené na hocaký tovar) v takej forme, v akej nevydržuje prácu, i keď pri­

134

Základy kritiky politickej ekonómie

spieva k výrobe budúceho tovaru“. (Ale koľko je tovarov, ktoré nevydržujú prácu! To znamená, že nepatria medzi predmety ro­ botníkovej spotreby. Podľa Ramsaya všetky sú fixným kapitálom.) +

#

+

[Keby úroky zo 100 lib. Št. robili na konci prvého roku alebo na konci prvých 3 mesiacov 3 lib. št., robil by kapitál na konci prvé­ ho roku 105 lib. št. čiže 100 (1 + 0,05) lib. Št.: na konci štvrtéilo roku kapitál sa bude rovnať 100 (1 + 0,05)“ — 121 lib. Št. 95/100 lib. št. a 1/1600lib. št. — 121 lib. št. 11 šilingov 5/5 farthinga.] Teda

navyše k 20 lib. št. pribudne 1 lib. št. 11 šilingov 0,6 farthinga. [Vo vyššie formulovanej otázke sa vychádza z predpokladu, že na jednej strane kapitál vo výške 400 lib. Št. urobí za rok len jeden obrat a že na druhej strane (kapitál vo výške 100 lib. št.) urobí za rok štyri obraty, v oboch prípadoch s 5-percentným zis­ kom. V prvom prípade by kapitál získal raz za rok 5 percent, t. |. 20 lib. št. zo 400 lib. št. v druhom prípade 4 X 5 percent, t. j. takisto 20 lib. št. za rok zo 100 lib. št. Rýchlosť obratu by nahra­ dila veľkosť kapitálu: takisto ako v jednoduchom obehu peňazí, kde sa 100 000 toliarov, obiehajúcich 3-krát za rok —300 000 tolia­ rom, ale 3000 toliarov, obiehajúcich 100-krát, sa takisto —300 000 toliarom. Keď však kapitál obieha 4-krát za rok, je možné, že sa

aj sám prírastok zisku pri druhom obrate pridá ku kapitálu a obracia sa spolu s ním, čím by vznikol rozdiel v zisku 1 lib. št. 11 šilingov 0,6 farthinga. Avšak tento rozdiel nijako nevyplýva z nášho predpokladu. Daná je len abstraktná možnosť. Z predpo­ kladu by naopak vyplynulo, že kapitál vo výške 100 lib. št. potre­ buje 3 mesiace na jeden obrat. Teda napríklad, ak má mesiac 30 dní, kapitál 105 lib. št. — pri rovnakých podmienkach obratu, pri rovnakom pomere času obratu k veľkosti kapitálu — potre­ buje nie 3 mesiace“, ale 109: x — 100: 90: x —

90 X 105 9450|

100 —10.

—945/19 dní > 3 mesiace 4% dňa. Tým sa prvá ťažkosť úplne

vyriešila.] +“Inak by sa na druhej strane mohlo tiež predpokladať, že pri kontinuite výrobného procesu sa získaný nadbytok každé 3 mesiace premení opäť na kapitál.

Kapitola o kapitáli

135

(Z toho, že väčší kapitál s pomalšími obratmi nevytvára viac nadhodnoty ako menší kapitál s pomerne rýchlejším obehom, nijako nevyplýva samo od seba, že menší kapitál obieha rýchlej­ šie než väčší. Je to tak v tom prípade, keď väčší kapitál obsahuje viac fixného kapitálu a musí vyhľadávať vzdialenejšie trhy. Veľ: kosť trhu a rýchlosť obehu nie sú nevyhnutne nepriamo úmerné. Tento prípad nastáva len vtedy, keď existujúci fyzický trh nie je ekonomickým trhom, t. j. keď sa ekonomický trh čoraz väčšmi vzďaľuje od miesta výroby. Pokiaľ to ostatne nevyplýva už z čis­ tého rozdielu medzi fixným a obežným kapitálom, nemožno tu ešte vyložiť momenty, ktoré určujú obeh rôznych kapitálov. Mi­ mochodom poznamenávam: pokiaľ obchod vytvára nové body obehu, t. j. pokiaľ vťahuje do výmenného styku rôzne krajiny, objavuje nové trhy atď., je to niečo celkom iné ako číre náklady obehu potrebné na to, aby sa vykonalo určité množstvo výmen­ ných operácií, nie je to vytváranie výmenných operácií, ale vý: meny samej. Vytváranie trhov. Tomuto bodu bude treba venovať ešte osobitnú pozornosť skôr než skončíme s obehom.) +

#

#

Pokračujme teraz v prehľade názorov o „fixnom“ a „obežnom kapitáli“. „Podľa toho, či je kapitál viac alebo menej pominuteľný, teda či sa za dané obdobie musí častejšie alebo menej často reprodu­ kovať, podľa toho sa nazýva obežným alebo jixným kapitálom. Okrem toho kapitál obieha alebo sa vracia k svojmu používate­ ľovi vo veľmi nerovnakom čase, napríklad pšenica, ktorú nájomca kúpi na sejbu, je relatívne fixným kapitálom oproti pšenici, ktorú kúpi pekár, aby z nej napiekol chlieb“ (Ricardo, On the Princip­ les oj Political Economy and Taxation, 3rd edition, London 1821, str. 28—27). Ďalej Ricardo poznamenáva: „Rôzne proporcie fix­ ného a obežného kapitálu v rôznych odvetviach, rôzna trvácnosť fixného kapitálu samého“ (tamtiež, str. 27). „Dva rôzne podniky môžu síce používať kapitál rovnakej hodnoty, ale veľmi rozdiel­ nym spôsobom rozdelený na fixnú a obežnú časť. Môžu dokonca používať fixný a obežný kapitál rovnakej hodnoty, ale trvácnosť fixného kapitálu môže byť veľmi nerovnaká. Napríklad jeden pod­ nik používa parný stroj za 10 000 1lib.št., iný lode.“ (To je vyňaté

136

Základy kritiky politickej ekonómie

zo Sayovho prekladu Ricarda: Des principes de ľéconomie poli­ tigue et de ľimpot. Seconde édition. Tome I, Paris 1835, str. 29—30.)

Od samého začiatku je nesprávne to, že podľa Ricarda je kapi­ tál „viac alebo menej pominuteľný“. Kapitál ako kapitál nie je pominuteľný — je hodnotou. Avšak úžitková hodnota, v ktorej je hodnota fixovaná, v ktorej existuje, je „viac alebo menej pominu­ teľná“ a musí sa preto „za dané obdobie častejšie alebo menej často reprodukovať“. Rozdiel medzi fixným kapitálom a obežným kapitálom sa tu teda redukuje na väčšiu alebo menšiu nevyhnutí­ nosť reprodukovať daný kapitál za daný čas. To je jeden rozdiel, ktorý Ricardo robí. Druhým rozdielom sú rôzne stupne trvácnosti čiže rôzne stupne fixného kapitálu, t. j. rôzne stupne relatívneho trvania, relatívnej fixovanosti. Takto fixný kapitál sám je viac alebo menej fixný. Ten istý kapitál vystupuje v tom istom podniku v dvoch odlišných formách, v osobitých formách existencie fixného a obežného ka­ pitálu, existuje teda dvojako. Fakt, že je kapitál fixný alebo obež­ ný, je osobitným určením kapitálu mimo určenia, že je kapitálom. Do tejto osobitosti sa však kapitál musí vyvinúť. Napokon pokiaľ ide o tretí rozdiel, „že kapitál obieha alebo sa vracia vo veľmi nerovnakom čase“, Ricardo pod tým nerozumie nič iné, ako to ukazuje jeho príklad s pekárom a nájomcom, ako rozdiel v čase, po ktorý je kapitál v rozličných výrobných odvet­ viach podľa ich špecifickosti fixovaný, zamestnaný vo jáze vý­ roby na rozdiel od fázy obehu. Tu teda fixný kapitál vystupuje tak, ako sme ho predtým mali v stave fixovanosti v každej fáze, ibaže sa špecificky dlhšia alebo kratšia fixovanosť vo fáze výro­ by, v tejto určitej fáze, pokladá za zvláštnosť, osobitosť charakte­ rizujúcu kapitál. Peniaze sa usilovali stanoviť sa ako nepominuteľná hodnota, ako večná hodnota tým, že sa stavali negatívne k obehu, t. j. k výmene za reálne bohatstvo, za pominuteľné tovary, ktoré sa — ako to Petty veľmi pekne a veľmi naivne opisuje — redukujú na pominuteľné pôžitky. V kapitáli sa vytvára nepominuteľnosť hod­ noty (do určitej miery) tým, Že sa síce stelesňuje v pominuteľ­ ných tovaroch, prijíma ich podobu, ale ju aj rovnako neustále mení, strieda svoju večnú podobu v peniazoch a svoju pominu­ teľnú podobu v tovaroch: nepominuteľnosť vzniká ako to jediné,

Kapitota 0 kapitáli

137

čím môže byť, ako pominuteľnosť, ktorá sa ruší — ako proces, ako život. Avšak túto schopnosť nadobúda kapitál len tak, že ani upír jednostaj nasáva do seba živú prácu ako dušu. Nepominuteľnosť — trvanie hodnoty v podobe kapitálu — usta­ novuje sa len reprodukciou, ktorá je sama dvojaká, je reproduk­ ciou vo forme tovaru, reprodukciou vo forme peňazí a jednotou oboch týchto procesov reprodukcie. V reprodukcii vo forme tova­ ru je kapitál fixovaný v určitej forme úžitkovej hodnoty, a nie je teda, ako má byť, všeobecnou výmennou hodnoťou a ešte menej realizovanou hodnotou. Že sa kapitál v akte reprodukcie, vo fáze výroby stanovil ako hodnota, osvedčuje sa až prostredníctvom obehu. Väčšia alebo menšia pominuteľnosť tovaru, v ktorom hod­ nota existuje, vyžaduje si jeho pomalšiu alebo rýchlejšiu repro­

dukciu, t. j opakovanie procesu práce. Osobitá povaha úžitkovej hodnoty, v ktorej hodnota existuje, čiže ktorá je teraz telom kapitálu, vystupuje tu sama ako urču­ júca formu a činnosť kapitálu, dávajúc jednému kapitálu osobitú vlastnosť oproti inému kapitálu: ozvláštňujúc ho. Preto, ako sme už Vo viacerých prípadoch videli, nič nie je nesprávnejšie, ako prehliadať, že rozlišovanie medzi úžitkovou hodnotou a výmennou hodnotou, ktoré v jednoduchom obehu, pokiaľ sa realizuje, spadá mimo ekonomického určenia formy, prekračuje vôbec jeho hra­ nice. Naproti tomu na rôznych stupňoch vývoja ekonomických pomerov sme zistili, že výmenná hodnota a úžitková hodnota sú určené v rôznych vzťahocha že táto určenosť sama vystupuje ako rôzne určenie hodnoty ako takej. Sama úžitková hodnota hrá určitú úlohu ako ekonomická kate­ gória. Z rozboru samého vývoja vyplýva, kde hrá túto úlohu. Na­ príklad Ricardo, ktorý sa nazdáva, že buržoázna politická ekonó­ mia sa zaoberá len výmennou hodnotou a len exotericky sa dotýka úžitkovej hodnoty, čerpá práve najdôležitejšie určenia výmennej hodnoty z úžitkovej hodnoty, z jej vzťahu k výmennej hodnote: napríklad pozemkovú rentu, minimum mzdy, rozdiel medzi fix­ ným a obežným kapitálom, ktorému práve Ricardo pripisuje naj­ významnejší vplyv na určenie cien (prostredníctvom odlišného pôsobenia vzostupu alebo poklesu miezd na ceny): takisto je to aj vo vzťahu medzi dopytom a ponukou atď. To isté určenie vystupuje raz v určení úžitkovej hodnoty a raz v určení výmennej hodnoty, ale na rôznych stupňoch a s rôznym

138

Základy kritiky politickej ekonómie

významom. Použiť znamená spotrebovať, či už na výrobu alebo spotrebu. Výmena je týmto aktom, sprostredkovaným spoločen­ ským procesom. Samo použitie môže byť dané výmenou a môže byť jej čírym dôsledkom, na druhej strane môže výmena vystupo­ vať len ako moment používania atď. Zo stanoviska kapitálu (v obehu) vystupuje výmena ako vytváranie úžitkovej hodnoty kapitálu, zatiaľ čo na druhej strane jeho používanie (v akte vý­ roby) vystupuje ako stanovovanie na výmenu, ako vytváranie vý­ mennej hodnoty kapitálu. To isté platí pre výrobu a spotrebu. V buržoáznej politickej eko­ nómii (ako v každej inej) sa určujú v špecifických rozdieloch a v špecifických formách jednoty. Ide práve o to, pochopiť tieto špecifické rozdiely. Nič sa nevyrieši tvrdením pána Proudhona, alebo sociálnych sentimentalistov, že výroba a spotreba sú jedno a to isté. Na Ricardovom výklade je dobré to, že v prvom rade vyzdvihuje moment nevyhnutnosti rýchlejšej alebo pomalšej reprodukcie, že sa teda väčšia alebo menšia pominuteľnosť, pomalšia alebo rých: lejšia spotreba (v zmysle sebapožierania] skúma vo vzťahu ku kapitálu samému. Skúma sa teda význam úžitkovej hodnoty pre

sám kapitál. Naproti tomu Sismondi vnáša do toho hneď také určenie, ktoré je pre kapitál sprvoti exoterické: priamu alebo nepriamu spotrebu človeka, podľa toho, či predmet je preň priamym alebo nepria­ mym existenčným prostriedkom, a s tým spája rýchlejšiu alebo pomalšiu spotrebu samotného predmetu. Predmety, ktoré priamo slúžia ako existenčné prostriedky, sú pominuteľnejšie, lebo sú určené na to, aby sa pominuli, než tie predmety, ktoré pomáhajú vytvárať existenčné prostriedky. Pri týchto predmetoch je trvanie ich určením: pominuteľnosť predošlých predmetov je ich osudom. Sismondi hovorí: „Fixný kapitál slúži nepriamo, spotrebúva sa pomaly, aby po­ máhal človekovi reprodukovať to, Čo je určené pre jeho spotrebu, obežný kapitál neprestajne slúži priamo spotrebe človeka ... Za­ každým, keď sa nejaká vec spotrebuje, je pre človeka nenávrať­ ná, súčasne tu môže byť niekto, pre koho jej spotreba je spojená s reprodukciou“ (Sismondi, Nouveaux Principes ďEconomie: Po­ litigue. Seconde édition. Tome 1, Paris 1827, str. 95]. Tento vzťah podáva Sismondi aj takto: „Prvá premena ročnej

Kapitola o kapitáli

139

spotreby na trvanlivé predmety, vhodná na zvýšenie produktivity práce v budúcnosti — je fixný kapitál: táto prvá premena sa vy­ koná vždy prácou, vyjadrenou prostredníctvom mzdy, vymieňanou za existenčné prostriedky, ktoré robotník spotrebúva počas práce. Fixný kapitál sa spotrebúva postupne“ (t. j. postupne sa opotre­ búva). Druhá premena: „obežný kapitál pozostáva Zo semien, ktoré treba spracovať (surovina) a z robotníkovej spotreby“ (tamtiež, str. 97/—98, 94). To sa vzťahuje skôr na vznik kapitálu. Po prvé, premena, spo­

čívajúca v tom, že sám fixný kapitál je len stacionárnou formou obežného kapitálu, fixovaným obežným kapitálom: po druhé, určenie: že jeden je určený na spotrebu ako výrobný prostriedok, druhý ako produkt: čiže rozdielny spôsob spotreby je určený úlohou produktu medzi výrobnými podmienkami v procese vý­ roby. Cherbuliez zjednodušuje otázku v tom zmysle, že obežný kapi­ tál je časťou kapitálufŠ, ktorá sa dá spotrebovať, a fixný kapitál je nespotrebovateľnou časťou kapitálu. (Jednu možno zjesť, druhú nie. To je veľmi prostá metóda, ako vec pochopiť.) Storch na mieste, ktoré sme už uviedli“ (str. 29 v zošite), vôbec pripisuje obežnému kapitálu určenie kapitálu obiehať. Sám sa vyvracia, keď hovorí (Storch, Cours ďEconomie Politigue. Tome I, Paris 1823, str. 246): „Celý fixný kapitál pochádza pôvodne z obežného kapitálu a na jeho účet sa musí sústavne udržiavať“ (pochádza teda z obehu, t. j. vo svojom prvom momente je obežný a neustále sa obnovuje vďaka obehu: hoci teda fixný kapitál ne­ vchádza do obehu, obeh vchádza do neho). Neskôr sa ešte vráti­ me k tomu, čo Storch ďalej dodáva: „Nijaký fixný kapitál nedáva dôchodok inak než prostredníctvom obežného kapitálu“ (tamtiež). [„Reproduktívna spotreba neznamená náklady vo vlastnom zmysle, ale iba preddavky, pretože sa vracajú tomu, kto ich po­ skytuje“ (Storchovo dielo Considérations sur la Nature du Re­ venu National, Paris 1824, zamerané proti Savovi, str. 94). (Kapitalista vracia robotníkovi časť jeho vlastnej nadbytočnej práce vo forme preddavku, ako niečo, za preddavkovanie čoho musí robotník vrátiť kapitalistovi nielen ekvivalent, ale aj nad­ bytočnú prácu.)] | + Pozri toto vydanie, zv. II, str. 126. Red.

140)

Základy kritiky politickej ekonómie

[Vzorec na vypočítanie zložitých úrokov: S s c(1 + i)", kde S je celková výška kapitálu c po uplynutí n rokov pri úrokovej miere i. Vzorec na vypočítanie anuity: x (anuita) —

c(1 + i)"

1+(1+i)

+#LÓL Fi?

+...

-| + (1 + i1)"—1

[5] Konštantný avariabilný kapitál. Konkurencia. [Pomer medzi nadhodnotou, časom výroby a časom obehu] Vyššie sme kapitál rozdelili na hodnotu konštantnú a variabil­ nú, toto rozdelenie je vždy správne, keď kapitál skúmame vnútri fázy výroby, t. j. v bezprostrednom zhodnocovacom procese kapi­ tálu. Ako môže sám kapitál ako predpokladaná hodnota zmeniť svoju hodnotu podľa toho, či náklady na jeho reprodukciu stúpajú alebo klesajú alebo aj v dôsledku poklesu ziskov atď., patrí zrej­ me až do oddielu, kde sa bude skúmať kapitál ako reálny kapitál, ako vzájomné pôsobenie mnohých kapitálov, a nie sem, kde sa skúma všeobecný pojem kapitálu. [Keďže konkurencia vystupuje historicky v rámci krajiny ako rozklad cechového donútenia, štátnej reglementácie, vnútorných ciel a pod., a na svetovom trhu ako zrušenie izolovanosti, prohi­ bičných alebo protekcionistických ciel — slovom, vystupuje his­ toricky ako negácia tých hraníc a obmedzení, ktoré sú špecifické pre stupne výroby predchádzajúce kapitál, keďže historicky fy­ ziokratií celkom správne označili a podporili konkurenciu ako laissez faire, laissez passer, neskúmala sa nikdy aj Z tejto len negatívnej, len historickej stránky, Čo na druhej strane viedlo ešte k väčšej hlúposti, že sa konkurencia pokladala za zrážku od­ pútaných, iba svojimi vlastnými záujmami určovaných indivíduí — ako vzájomné odpudzovanie a priťahovanie slobodných indivíduí, a v tomto zmysle ako absolútna Ťorma existencie slobodnej indi: viduality vo sfére výroby a výmeny. Nič nemôže byť nesprávnej: šie než takýto pohľad. Ak slobodná konkurencia rozložila obmedzenia predchádzajú­ cich výrobných vzťahov a spôsobov výroby, treba si predovšet­

Kapitola 0 kapitáli

141

kým všimnúť, že to, čo pre ňu bolo obmedzením, bolo pre pred­ chádzajúce spôsoby výroby imanientnou hranicou, v rámci ktorej sa prirodzene rozvíjali a pohybovali. Tieto hranice sa stali obme­ dzeniami až vtedy, keď sa výrobné sily a vzťahy výmenného styku vyvinuli dostatočne na to, aby kapitál ako taký mohol začať vy­ stupovať ako regulujúci princíp výroby. Hranice, ktoré strhol, boli obmedzeniami pre jeho pohyb, vývoj, realizáciu. Vonkoncom tým nezrušil všetky hranice, ani všetky obmedzenia, ale iba tie hranice, ktoré mu nezodpovedali, a preto boli preň obmedzeniami. V rámci svojich vlastných hraníc — nech už z vyššieho stanovis­ ka vystupujú ako obmedzenia výroby a nech už sa ako obmedze­ nia určujú vlastným historickým vývojom kapitálu — cíti sa ka­ pitál slobodný, neobmedzený, t. j. ohraničený len sám sebou, len svojimi vlastnými životnými podmienkami. Celkom tak ako ce­ chové remeslo v období svojho rozkvetu našlo v cechovej organi­ zácii dokonalú slobodu, ktorú potrebovalo, t. j. Zodpovedajúce mu výrobné vzťahy. Veď ich vytvorilo samo zo seba a rozvinulo ich ako svoje imanentné podmienky, a preto naskrze nie ako von­ kajšie a stiesňujúce obmedzenia. Historická stránka negácie ce­ chového atď. systému zo strany kapitálu prostredníctvom voľnej konkurencie neznamená nič iné ako to, že kapitál dostatočne zo­ silnený jemu adekvátnym spôsobom výmenného styku strhol his­ torické obmedzenia, ktoré prekážali jeho adekvátnemu pohybu a brzdili ho. Avšak konkurencia ani zďaleka nemá len tento historický Vý­ znam alebo len tento negatívny obsah. Voľná konkurencia je vzťahom kapitálu k sebe samému ako k inému kapitálu, t. j. je reálnym obrazom správania sa kapitálu ako kapitálu. Vnútorné zákony kapitálu — ktoré v historických predstupňoch jeho vývoja vystupujú len ako tendencie — stávajú sa zákonmi, výroba zalo­ žená na kapitáli sa dostáva do svojich adekvátnych foriem až vtedy a potiaľ, pokiaľ sa rozvíja voľná konkurencia, lebo voľná konkurencia znamená slobodný rozvoj spôsobu výroby založeného na kapitáli, slobodný rozvoj podmienok kapitálu a samého kapi­ tálu ako procesu neustále reprodukujúceho tieto podmienky. V podmienkach voľnej konkurencie sa neoslobodzujú indivíduá, ale oslobodzuje sa kapitál. Dokiaľ výroba spočívajúca na kapitáli je nevyhnutná, a preto je najprimeranejšou formou rozvoja Spo­ ločenskej výrobnej sily, dotiaľ pohyb indivíduí v rámci čistých

142

Základy kritiky politickej ekonómie

podmienok kapitálu vystupuje ako ich sloboda, ktorá sa však potom ako taká dogmaticky predstavuje neustálymi odkazmi na obmedzenia zničené voľnou konkurenciou. Voľná konkurencia znamená reálny rozvoj kapitálu. Vďaka nej sa pre jednotlivý ka­ pitál stáva vonkajšou nevyhnutnosťou to, čo zodpovedá povahe kapitálu, spôsobu výroby založenému na kapitáli, pojmu kapitálu. Vzájomné donútenie, ktoré v rámci voľnej konkurencie kapitály uplatňujú voči sebe, voči práci atď. (konkurencia medzi robotník­ ii je len inou formou konkurencie kapitálov), je slobodný a zá­ roveň reálny vývoj bohatstva ako kapitálu. Platí to do takej mie­ ry, že najhlbší ekonomickí myslitelia, ako napríklad Ricardo, predpokladajú absolútne panstvo voľnej konkurencie, aby mohli študovať a forinulovať adekvátne zákony kapitálu, ktoré sa pre­ javujú zároveň ako vitálne tendencie ovládajúce kapitál. Voľná konkurencia však je adekvátnou formou výrobného pro­ cesu kapitálu. Čím je táto forma rozvinutejšia, tým čistejšie vy­ stupujú formy pohybu kapitálu. Takto napríklad Ricardo proti svojej vôli priznal historickú povahu kapitálu a obmedzený cha­ rakter voľnej konkurencie, ktorá znamená práveže len slobodný pohyb kapitálov, t. j. ich pohyb v rámci podmienok, čo nepatria ani jednému z prekonaných predchádzajúcich stupňov, ale sú vlastnými podmienkami kapitálu. Jeho nadvláda je predpokladom voľnej konkurencie, takisto ako despotická vláda rímskych cisá­ rov bola predpokladom slobodného rímskeho „súkromného práva“. Kým je kapitál slabý, opiera sa o barle minulých alebo s jeho vystúpením zanikajúcich spôsobov výroby. Len Čo sa cíti dosť silný, odhodí barle a pohybuje sa v súlade so svojimi viastnými zákonmi. Len čo kapitál začína pociťovať a uvedomovať si, že je sám obmedzením vývoja, utieka sa k takým formám, ktoré, aj keď zdanlivo dovršujú panstvo kapitálu, v dôsledku obmedzovania voľnej konkurencie sú zároveľí zvestovateľmi jeho rozkladu a roz­ kladu spôsobu výroby založeného na kapitáli. To, čo tkvie v po­ vahe kapitálu, reálne vystupuje na povrch ako vonkajšia nevy­ hnutnosť len vďaka konkurencii, ktorá nie je nič iné než to, že mnohé kapitály si navzájom a sebe samým nanucujú imanentné určenia kapitálu. Preto ani jedna kategória buržoáznej ekonomi­ ky, ani prvá, napríklad určenie hodnoty, nestáva sa skutočnou ináč než prostredníctvom voľnej konkurencie, t. j. prostredníc­ tvom skutočného procesu kapitálu, ktorý vystupuje ako vzájomné

Kapitola o kapitáli

143

pôsobenie kapitálov a všetkých ostatných, kapitálom určených vzťahov výroby a výmenného styku. “ Z toho na druhej strane vyplýva hlúposť, že sa voľná konku­ rencia pokladá za posledný stupeň rozvoja ľudskej slobody a že sa negácia voľnej konkurentie stotožňuje s negáciou individuál­ nej slobody a spoločenskej výroby založenej na individuálnej slo­ bode. Práveže znamená len slobodný rozvoj na obmedzenej zá­ kladni — na základni panstva kapitálu. Tento druh individuálnej slobody je preto zároveň najúplnejším zrušením všetkej indivi­ duálnej slobody a úplným podriadením individuality pod jarmo spoločenských podmienok, ktoré nadobúdajú formu vecných síl, ba premocných vecí, vecí nezávislých dokonca od samých indi­ víduí, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu. Ak vysvetlíme, čo voľná konkurencia je, dávame jedine racio­ nálnu odpoveď na zvelebovanie konkurencie zo strany buržoáz­ nych prorokov alebo na jej satanizáciu Zo strany socialistov. Keď sa hovorí, že v rámci voľnej konkurencie indivíduá, sledujúce výlučne svoj súkromný záujem, uskutočňujú spoločenský alebo skôr všeobecný záujem, znamená to iba toľko, že za podmienok kapitalistickej výroby na seba navzájom tlačia a že ich protitlak sám je len obnovovaním podmienok, za akých prebieha toto vzá­ jomné pôsobenie. Mimochodom, len čo sa rozplynie ilúzia o kon­ kurencii ako o údajne absolútnej forme slobodnej individuality, je to dôkaz toho, že podmienky konkurencie, t. j podmienky vý­ roby založenej na kapitáli, sa už pociťujú a uvedomujú ako obme­ dzenia, a preto už nimi aj sú a čoraz väčšmi sa nimi stávajú. Tvrdenie, že voľná konkurencia sa rovná poslednej forme vývoja výrobných síl, a preto aj ľudskej slobody, neznamená nič iné ako to, že panstvo buržoázie predstavuje koniec svetových dejín — čo, pravda, pre prišelcov predvčerajška je veľmipríjemná predstava.] Skôr než budem pokračovať v prehľade názorov na fixný kapi­ tál a obežný kapitál, vráťme sa na chvíľku k tomu, čo sme vylo­ žili už predtým. Predpokladajme zatiaľ, že sa výrobný Čas a pracovný čas Zho­ dujú. Neskôr si všimneme prípad, keď v rámci samej výrobnej fázy dochádza k prerušeniam, ktoré vyvoláva technologický pro­ ces. Predpokladajme, že výrobná fáza určitého kapitálu sa rovná 60 pracovným dňom: z toho nech je 40 dní nutného pracovného

144

Základy kritiky politickej ekonómie

času. Podľa zákona, ktorý sme vysvetlili predtým, nadhodnota, čiže hodnota novovytvorená kapitálom, t. j. privlastnený cudzí pracovný čas 60 —40 —20 pracovných dní. Označme túto nad­ hodnotu ( —20) písmenom $: výrobnú fázu — čiže pracovný čas vynaložený počas výrobnej fázy — písmenom Dp.Za určitý časový úsek, ktorý označíme Z — napríklad za 360 dní — nemôže byť celková hodnota nikdy väčšia než udáva počet výrobných fáz obsiahnutý v 360 dňoch. Najväčší koeficient S — t. j. maximum nadhodnoty, ktorú kapitál môže vytvoriť za daných predpokla­ dov — rovná sa počtu, koľkokrát sa Zopakuje tvorba S za 360 dní. Krajná hranica tohto opakovania — reprodukcie kapitálu alebo teraz skôr reprodukcie procesu jeho výroby — je určená pome­ rom výrobného obdobia k celkovému obdobiu, v ktorom sa výrob­ né obdobie má opakovať. Ak sa celkový čas rovná 360 dňom a trvanie výroby 60 dňom, tak “90/69čiže 5i t. j. 6, je koeficientom, ktorý ukazuje, koľkokrát je D obsiahnuté v Z alebo koľkokrát sa

primerane svojim vlastným imanentným hraniciam môže za 360 dní zopakovať proces reprodukcie kapitálu. Je samozrejmé, že maximum tvorby S, t. j. tvorby nadhodnoty, je dané počtom procesov, v ktorých sa za daný časový úsek môže Z

vyrábať nadhodnota S. Tento pomer vyjadruje zlomok D“ Veli­ čina — čiže g je najväčší koeficient $ v čase 360 dní, vôbec Z

V Čase Z. SZ čiže Sg je maximum nadhodnoty. Ak "7 —g, tak Z —Da, t. j. celé obdobie Z by bolo časom výroby: výrobná fáza D opakuje sa tak často, koľkokrát je obsiahnutá v Z. Celková

nadhodnota vytvorená kapitálom za určitý čas rovnala by sa nad­ práci, ktorú si kapitál privlastňuje za jednu fázu výroby, násobe­ nej počtom, udávajúcim, koľkokrát je táto výrobná fáza obsiah­ nutá v danom časovom úseku. Vo vyššie uvedenom príklade sa teda celková suma nadhodnoty rovná 20 X 360/60 S 20 X 6 —120 dní. Ukazovateľ g, t. 5 „ by vyjadroval počet obraťov kapitálu, keďže sa však Z —pg, ukazZo­

vateľ D by sa rovnal — t. j. trvanie jednej výrobnej fázy rovnalo

Kapitola 0 kapitáli

145

by sa celkovému času delenému počtom obratov. Jedna výrobná fáza kapitálu rovnala by sa teda jednému obratu kapitálu. Čas obratu a čas výroby boli by celkom totožné: preto počet obratov by sa určoval výlučne pomerom jednej výrobnej fázy k celkovému času. Lenže podľa tohto predpokladu sa čas obehu rovná nule. Čas obehu má však určitú veličinu, ktorá sa nikdy nemôže rovnať nule. Predpokladajme teraz, že na 60 dní času výroby čiže na 60 dní výroby pripadá 30 dní obehu, tento čas obehu, pripadajúci na D,označme písmenom c. V tomto prípade jeden obrat kapitálu, t. j. celkový čas, ktorý kapitál potrebuje, aby mohol zopakovať zhodnocovací proces — tvorbu nadhodnoty — predstavuje 30 + +60—- 90 dní (— p+c).(10[obrat] — p+c.) Obrat vyžadu­ júci 90 dní možno za 360 dní Zopakovať 360/90-krát, t. j. 4 razy. Nadhodnota 20 mohla by sa teda vytvoriť len 4 razy, 20 X 4 — 80. Zo 60 dní produkuje kapitál 20 nadbytočných dní: musí však obiehať 30 dní, t. j. za týchto 30 dní nemôže vytvoriť nijakú nad­ bytočnú prácu, nijakú nadhodnotu. Pre kapitál (z hľadiska vý­ sledku) je to to isté, ako keby za 90 dní bol vytvoril nadhodnotu len v rozsahu 20 dní. Ak predtým počet obratov bol určený zlom­ Z

Z

kom —, teraz je určený zlomkom ——— čiže ——.Maximum nad­ P

p+cC

hodnotybolo:

(0i

0

|

teraz skutočnevytvorenánadhodnotaET

„20.360

60+30 90 —-20X4- 80). Teda počet obratov rovná sa celkovému Času delenému sumou času výroby a času obehu, a celková nadhodnota rovná sa veličine S, násobenej počtom obratov. Avšak tento vzorec nám ešte nestačí na vyjadrenie po­ meru medzi nadhodnotou, Časom výroby a časom obehu. SZ

Maximum tvorby nadhodnoty obsahuje vzorec »

obmedzenéčasomobghusa rovná|

čiže?)

stvo odpočítame od prvého, dostaneme: SZ Pp

—SZ(p+c)

— SZp

píp+c—)

SZp+SZe—SZp

píp+c)

maximum

ak druhémnož­ SE —

p+cC

— SZo

píp+c)“

146

Základy kritiky politickej ekonómie

Takto dostaneme rozdiel

5

20 čiže SZ X o . Veličinu píp+c—) p p+c

čiže 5, ako môžeme označiť nadhodnotu v druhom určení,

p —(5x p vyjadruje vzorec 5" — SZ

p+c 5+)

Skôr než bližšie vysvet­

líme tento vzorec, treba uviesť ďalšie vzorce.

označíme ako g, vyjadruje g, Keď koeficient zlomku p+C 1 g Y] je g koľkokrát je obrat O — (p + c) obsiahnutý v Z, t. j. vyjadruje

početobratov.Ak 0

ď, teda Z —pď + cď. Potompď vy­

jadruje celkový čas.výroby a cg celkový čas obehu.

Označme celkový: čas obehu písmenom: C.- (teda -cg —:C).

(Z (360).— 4 X 60(240) + 4 X 301(120).): (Podľa predpokladu "a 4, C z cď —4c, číslo 4 —počtu -obratov.. Predtým sme vi:

deli, že maximum vytvorenej nadhodnoty - 32. ale v tomto prí­ pade sme predpokladali, že Z sa rovná času výroby. Avšak sku­ točný čas výroby je teraz Z — cg, čo vyplýva aj z rovnice. Z —pg (celkový čas výroby) + cg (celkový čas obehu čiže C). Teda

Z—C- cg. Teda5 X —

predstavuje maximum vytvorenej nadhodnotv, pretože čas výroby nie je teraz 360 dní, ale 360 —cg, t. j. 360 —4 X 30, čiže 240 dní. Celková nadhodnota teda robí:

60 20 (77 60 —2.) 20X240

— 80 dňom.

Napokon pokiaľ ide o vzorec:

NE s- 52 p (32 p

N 60 >U60“ c Y360X20 20X360„5 30x60/77 30 )­ C+P 30 3 — 120 —120 X5p 78X 20 — 8X20 X 3- - 20 X 6— i

—

20

X6 X —— — 120 —

1 120 X 37

— 120 — 40 — 80,

vyjadruje to, že nadhodnota sa rovná maximu nadhodnoty, t. j. nadhodnote určenej len pomerom času výroby k celkovému času

Kapttola o kapitáli

147

mínus číslo, ktoré ukazuje, koľkokrát je čas obehu obsiahnutý

v tomto maxime. Zlomok+5“

5 vyjadruje pomer času obehu

k jednému obratu kapitálu. Ak menovateľa a deliteľa násobľme " C 3 ď, tak

A - Z —:c+p ——- 30+603“ 0 —-— To znamená, (c+p)ď

+5

že ——

čiže 3 vyjadruje pomer času obehu k celkovému času, lebo 360

—— —

3

120. Obrat

1

|

rat (c + p) je

C

1

C

čiže — | čiže —

vcobsiahnutý c+p čiže z( čiže z)

krát, a suma, o ktorú sa nadhodnota zmenší, predstavuje jej sa­ motné maximum násobené číslom, v ktorom je jeden obrat ob­ siahnutý v c, v čase obehu, pripadajúcom na jeden obrat, čiže delené číslom, ktoré vyjadruje, koľkokrát je c obsiahnuté v c + p čiže C v Z.

Keby sa c rovnalo nule, potom S" by sa rovnalo — a dosiahlo by svoje maximum. S" sa zmenšuje v tej istej miere, v akej na­ rastá c, je nepriamo úmerné c, lebo v rovnakej miere rastie ná­ SZ

noty,t.j. sobiteľ7

5Z

C

x O“ a X—+5Č28 suma, ktorú treba odpočítaťz maximálnej nadhod­

Dostali sme teda tri vzorce:

„SZ SZ 1.S20150 2. s - ŽLTEJ. p

3.S 5X p

5) s[5-—(5-X343)| c+p — p p C+P

p

Teda Sg: 5 —SZ S(Z— Č) —Z:(Z —C). Pp“

Pp

Maximum nadhodnoty sa má ku skutočne vytvorenej nadhod­ note tak ako daný celkový časový úsek k tomuto časovému úseku bez celkového času obehu.

148

Základy kritiky politickej ekonómie

(p+c)

Alebo aj: Sg: S —(pg + cď) :f(pgď + cg )]— cg) —NETE

Kvzorcu 3.S—(o) Pp ,

n

Z

Pp

g,P

C+P

alebo, keďže —— g, potom S — S

es [9 (5X O)| p C+P C

C

g——l— S (a — 1) ga]. (a— m,

Teda celková nadhodnota rovná sa nadhodnote vytvorenej za jednu výrobnú fázu, násobenej koeficientom udávajúcim pomer celkového času k času výroby, mínus tento pomer násobený po­ dielom času obehu v čase jedného obratu.

el CN

s - s(a

ceY a (fo2c) SapSZ

35-) - sa(1 o)

sa ( 0 )-

0 "p+c

čo je prvý vzorec. To znamená, že vzorec 3 sa redukuje na vzo: rec 1: Celková nadhodnota rovná sa nadhodnote jednej výrobnej fázy násobenej celkovým časom a delenej časom obratu, alebo násobenej pomerom celkového času k sume času výroby a času obehu. Vzorec 2: Celková nadhodnota sa rovná nadhodnote násobenej celkovým časom bez celkového času obehu a delenej trvaním jed­ nej výrobnej fázy.

[V konkurencii základný zákon, ktorý na rozdiel od zákona týkajúceho sa hodnoty a nadhodnoty spočíva v tom, že hodnota sa neurčuje prácou, ktorá je v nej obsiahnutá, čiže pracovným časom, za ktorý sa vyrobila, ale pracovným časom, za ktorý môže byť vyrobená, Čiže pracovným časom nutným na reprodukciu. Až tým sa jednotlivý kapitál dostáva skutočne do podmienok kapi­ tálu vôbec, hoci sa zdá, akoby sa pritom vyvracal pôvodný zákon. Ale až tak sa určuje nutný pracovný čas ako určený samým po­ hybom kapitálu. Toto je základný zákon konkurencie. Dopyt, po­ nuka, cena (výrobné náklady] sú ďalšie určenia formy: cena ako trhová cena, čiže všeobecná cena. Potom stanovenie všeobecnej miery zisku. Ako dôsledok trhovej ceny sa kapitály rozdeľujú medzi rozličné odvetvia. Znižovanie výrobných nákladov atď. Slo­ vom, v konkurencii všetky určenia vystupujú obrátene ako v ka­

Kapitola o kapitáli

149

pitáli všeobecne. Tam je cena určená prácou, tu je práca určená cenou atď. atď. Vzájomné pôsobenie jednotlivých kapitálov vedie práve k to­ mu, že sa musia správať ako kapitál, zdanlivo nezávislé pôsobe­ nie jednotlivých kapitálov a ich neusporiadané narážanie na seba znamená práve stanovenie ich všeobecného zákona. Trh tu do­ stáva ešte iný význam. Vzájomné pôsobenie jednotlivých kapitá­ lov má za následok, že sa stávajú všeobecnými a prekonáva sa zdanlivá nezávislosť a samostatná existencia jednotlivých kapitá­ lov. Tento proces prekonávania sa ešte väčšmi prejavuje v úvere. A najkrajnejšou formou, ku ktorej tento proces prekonávania speje a ktorá je zároveň posledným stanovením kapitálu v jeho adekvátnej forme, je účastinný kapitál. ] (Dopyt, ponuka, cena, výrobné náklady, protiklad medzi zis­ kom a úrokom, rôzne vzťahy medzi výmennou hodnotou a úžitko­ vou hodnotou, medzi spotrebou a výrobou.)

[8 Prebývanie jednej Časti kapitálu vo fáze výroby a druhej časti vo fáze obehu.] Zmena foriem a látková výmena v procese

obehu kapitálu

Videli sme teda, že nadhodnota, ktorú kapitál môže vytvoriť za určité obdobie, je určená tým, ako často sa môže opakovať zhodnocovací proces, čiže ako často sa kapitál za určité obdobie môže reprodukovať. Videli sme však aj to, že počet týchto repro­ dukcií nie je určený pomerom trvania fázy výroby k celkovému času, ale k tomuto celkovému času bez času obehu. Čas obehu vystupuje teda ako čas, v ktorom sa ruší schopnosť kapitálu re­ produkovať sám seba, a teda aj vyrábať nadhodnotu. Produktivita kapitálu — t. j. tvorba nadhodnôt kapitálom — je nepriamo úmer­ ná času obehu a dosiahla by maximum vtedy, keby čas obehu klesol na nulu. Keďže obeh predstavuje prechod kapitálu rôznymi, pojmovo určenými momentmi jeho nevyhnutnej metamorfózy, jeho život­ ného procesu, je nevyhnutnou podmienkou kapitálu, podmienkou danou jeho vlastnou povahou. Pokiaľ si tento proces vyžaduje

150

Základy kritiky politickej ekonómie

čas, je to taký čas, v ktorom kapitál nemôže zväčšovať svoju hod­ notu, lebo to nie je čas výroby, ale čas, v ktorom si kapitál nepri­ vlastňuje živú prácu. Tento čas obehu nemôže teda nikdy zväčšiť hodnotu vytvorenú kapitálom, ale podmieňuje iba nehodnototvor­ ný čas, vystupuje teda ako obmedzenie zväčšovania hodnoty v tom istom pomere, v akom je k pracovnému času. Tento čas obehu nemožno počítať k hodnototvornému času, lebo hodnoto­ tvorný je len pracovný čas, ktorý sa spredmetňuje v hodnote. Nepatrí ani k výrobným nákladom hodnoty ani k výrobným ná­ kladom kapitálu, ale je podmienkou, ktorá sťažuje jeho seba­ reprodukciu. Prekážky, na ktoré kapitál naráža pri zhodnocovaní — t. j. pri privlastňovaní si živej práce — netvoria, prirodzene, moment jeho zhodnocovania, jeho tvorby hodnoty. Preto by bolo smiešne chá­ pať tu výrobné náklady v tomto prvotnom zmysle. Alebo musíme výrobné náklady ako osobitnú formu oddeliť od pracovného času spredmetňujúceho sa v hodnote (tak ako zisk musíme oddeliť od nadhodnoty ). Avšak ani v tom prípade nepatrí čas obehu k vý: robným nákladom kapitálu v tom istom zmysle ako mzda atď, ale je takou položkou, ktorú si ako výdavok medzi sebou vyúčtujú jednotlivé kapitály, lebo si nadhodnotu rozdeľujú v určitých vše­ obecných proporciách. Čas obehu nie je časom, v ktorom kapitál tvorí hodnotu, ale realizuje hodnotu vytvorenú vo výrobnom procese. Čas obehu ne­ zväčšuje množstvo hodnoty, ale prenáša hodnotu do zodpoveda­ júceho iného určenia formy, z určenia produktu do určenia tova­ ru, Z určenia tovaru do určenia peňazí atď. Tým, že cena, ktorá predtým existovala na tovare pomyselne, sa teraz určuje reálne, tým, že sa teraz tovar skutočne vymieňa za svoju cenu — za pe­ niaze — sa táto cena, prirodzene, nezväčší. Čas obehu nevystupuje teda ako čas určujúci cenu, a počet obratov, pokiaľ je určený časom obehu, neznamená, že by kapitál prinášal nový, hodnotu určujúci prvok, ktorý mu prináleží ako prvok sui generis na rozdiel od práce, ale vystupuje ako obme­ dzujúci, negatívny princíp. Preto nevyhnutnou tendenciou kapi­ tálu je obeh bez času obehu, a táto tendencia je základným urče­ ním úveru a úverových operácií kapitálu. Na druhej strane je. úver aj tou formou, v ktorej sa kapitál usiluje uplatniť na rozdiel od jednotlivých kapitálov, alebo jednotlivý kapitál sa usiluje uplat­

Kapitola o Kapitáli

151

niť ako kapitál na rozdiel od svojho kvantitatívneho obmedzenia. Avšak maximálny výsledok, ktorý kapitál môže dosiahnuť v tom­ to smere, je na jednej strane fiktívny kapitál, na druhej strane úver vystupuje len ako nový prvok koncentrácie, pohlcovania ka­ pitálov jednotlivými centralizovanými kapitálmi. Čas obehu je na jednej strane spredmetnený v peniazoch. Úver sa usiluje určiť peniaze len ako moment formy, takže premenu ľormy sprostredkúva bez toho, aby sám bol kapitálom, t. j. hod­ notou. To je jedna forma obehu bez času obehu. Peniaze sú samy produktom obehu. Neskôr sa ukáže, ako kapitál v úvere vytvára nové produktv obehu. Ak sa však kapitál na jednej strane usiluje dosiahnuť obeh bez času obehu, na druhej strane sa usiluje v rozličných orgánoch, v ktorých sa sprostredkúva proces času obehu a obeh, pridať času obehu ako takému hodnotu času výroby, všetky tieto orgány sta­ noviť ako peniaze, a v ďalšom určení ako kapitál. To je druhá strana úveru. Všetko to vyviera z toho istého zdroja. Všetky po­ žiadavky obehu, peniaze, premena tovaru na peniaze, premena peňazí na tovar atď. — aj keď prijímajú zdanlivo celkom hetero­ génne formy — dajú sa napospol redukovať na čas obehu. Aj me­ chanizmy, ktoré majú skracovať Čas obehu, patria k obehu. Čas obehu je ten čas kapitálu, ktorý možno pokladať za čas jeho špecifického pohybu ako kapitálu na rozdiel od času výroby, v ktorom sa kapitál reprodukuje, v ktorom existuje nie ako ho­ tový kapitál, čo musí prejsť len formálnymi premenami, ale ako v procese sa nachádzajúci tvorivý kapitál, vysávajúci svoju živú dušu z práce. Protiklad medzi pracovným časom a časom obehu zahrnuje v sebe celé učenie o úvere, najmä pokiaľ sem patrí problém pe­ ňažného obehu atď. Prirodzene, neskôr uvidíme, že čas obehu neznamená len zrážku Z možného času výroby, ale že okrem toho existujú skutočné náklady obehu, t. j. že v obehu treba vydávať už skutočne vytvorené hodnoty. Ale všetky tieto náklady sú fak­ ticky len také náklady — zrážky Z už vytvorenej nadhodnoty — ktoré si kapitál ukladá, aby zväčšil napríklad za jeden rok možnú sumu nadhodnôt, t. j. aby zväčšil alikvotnú časť času výroby pri­ padajúceho na určité obdobie — t. j. aby skrátil čas obehu. Pravda, v praxi sa Čas výroby neprerušuje skutočne časom obe­ hu (okrem období kríz a obchodnej depresie). Je to však len pre­

152

Základy kritiky politickej ekonómie

to, lebo každý kapitál sa rozdeľuje na časti, z ktorých jedna je vo fáze výroby, druhá vo fáze obehu. Teda celý kapitál nie je činný, ale (vždy podľa pomeru medzi časom obehu a časom vý­ roby) napríklad iba !/3 kapitálu, 1/x kapitálu, a druhá časť kapi­ tálu obieha. Alebo sa môže celá vec vyvinúť aj tak, že sa určitý kapitál zdvojuje napríklad pomocou úveru. V tom prípade pre tento kapitál — pre pôvodný kapitál — je to to isté, akoby vôbec nejestvoval čas obehu. Ale potom je v tejto kaši kapitál, ktorý si požičal. A keď odhliadneme od vlastníka kapitálu, je to zasa celkom to isté, akoby sa kapitál rozdelil na dve časti. Namiesto toho, aby sa kapitál a rozdelil na dve časti i kapitál b na dve

časti, kapitál a priťahuje k sebe kapitál ba delí s naa a b. 1lú­ zie o tomto procese sú časté u fanatikov úveru (zriedkakedy sú nimi veritelia, ale skôr dlžníci). Už vyššie sme naznačili, ako sa dvojaká a protirečivá podmien­ ka kapitálu — kontinuita výroby a nevyhnutnosť času obehu, alebo aj kontinuita obehu (nie času obehu) a nevyhnutnosť času výroby — môže sprostredkovať len tak, že sa kapitál rozdelí na časti, z ktorých jedna obieha ako hotový produkt, a druhá sa re­ produkuje vo výrobnom procese, a že sa tieto časti striedajú, keď sa jedna časť vracia do fázy P (výrobný proces), druhá časť ju opúšťa. Tento proces prebieha jednak denne, jednak vo väčších čČaso­

vých úsekoch (časových dimenziách]. Celý kapitál a celková hodnota sú reprodukované, len čo obe časti prešli procesom vý­ roby a procesom obehu, alebo, len čo druhá časť vstúpi znova do obehu. Tým sa východiskový bod stáva konečným bodom. Obrat závisí teda od veľkosti kapitálu, alebo skôr, ako ešte ukážeme, od celkovej sumy oboch častí. Až vtedy, keď je reprodukovaná, je dovfšený celý obrat: inak len 14, 1/3, 1/x, vždy podľa podielu

neustále obiehajúcej Časti kapitálu. Ďalej sa zdôraznilo, ako možno jednu časť kapitálu pokladať voči druhej za fixnú alebo za obiehajúcu časť a ako sú striedavo skutočne v takomto vzájomnom vzťahu. Súčasnosť procesu kapi­ tálu v rozličných fázach tohto procesu je možná len delením ka­ pitálu na časti a odpudzovaním týchto častí, z ktorých každá je kapitálom, ale kapitálom v rôznom určení. Prebieha tu taká istá zmena foriem a výmena látok ako v živom organizme. Ak sa napríklad hovorí, že telo sa reprodukuje za 24

Kapitola o kapitáli

153

hodín, nedeje sa to naraz, ale odpudzovanie v jednej 10rme a ob­ novovanie v druhej forme sú rozdelené a prebiehajú súčasne. Mimochodom, kostra predstavuje v tele fixný kapitál, neobnovuje sa Za ten istý čas ako mäso a krv. Existujú rozdielne stupne v rýchlosti spotreby (sebaspotreby), a preto aj v rýchlosti repro­ dukcie. (Tu je teda už prechod k mnohým kapitálom.) Predovšet­ kým je tu dôležité, aby sme mali najprv na pamäti len kapitál ako taký, pretože určenia, ktoré sa tu vysvetľujú, sú také určenia, ktoré z hodnoty vôbec robia kapitál, ustanovujú špecifické roz­ diely kapitálu ako takého. Skôr, než budeme pokračovať, upozorníme ešte raz na dôležitý bod, že čas obehu — t. j. Čas, Za aký je kapitál odlúčený od pro­ cesu, v ktorom pohlcuje prácu, t. j. pracovný Čas kapitálu ako kapitálu — je len premenou predpokladanej hodnoty z jedného určenia formy do druhého, ale nie je hodnototvorným, hodnotu zväčšujúcim prvkom. Premenou hodnoty 4 pracovných dní existu­ júcich vo forme priadze na formu 4 pracovných dní existujúcich ako peniaze, čiže na formu predstaviteľa 4 pracovných dní vôbec, uznávaného symbolu 4 všeobecných pracovných dní, sa predpo­ kladaná a zmeraná hodnota prevedie z jednej formy do druhej, ale sa nezväčšuje. Pri výmene ekvivalentov veľkosť hodnoty zo­ stáva DOvýmene taká istá, aká bola pred výmenou. Ak si pred­ stavíme jeden kapitál alebo ak rozličné kapitály jednej krajiny pokladáme za jeden kapitál (národný kapitál) na rozdiel od ka­ pitálu iných krajín, tak je jasné, že čas, za ktorý tento kapitál nie je činný ako produktívny kapitál, t. j. nevytvára nadhodnotu, odpočíta sa od zhodnocovacieho času, ktorý má kapitál k dispo­ zícii. Tento čas — v tomto abstraktnom chápaní ešte celkom bez ohľadu na náklady obehu samého — vystupuje ako negácia nie skutočne existujúceho zhodnocovacieho času, ale možného času zhodnocovania, t. j. možného v tom prípade, keď sa čas obehu rovná nule. Teraz je jasné, že národný kapitál nemôže Čas, za ktorý sa nezväčšuje, pokladať za čas, v ktorom sa zväčšuje, tak­ isto ako napríklad jednotlivý roľník nemôže pokladať čas, keď nemôže siať, žať, keď je jeho práca vôbec prerušená, za čas, kto­ rý ho obohacuje. Niečo celkom iné je, že kapitál — keď sa už, a to nevyhnutne, pokladá za produktívny, plody prinášajúci kapi­ tál, nezávislý od práce, od pohlcovania práce — predpokladá, že

154

Základy Kritiký politickej ekonómie

je plodný za všetkých Čias, a svoj čas obehu ráta ako hodnoto­ tvorný čas, ako výrobné náklady. Z toho vidieť, aké je nesprávne, keď napríklad Ramsay hovorí: „Použitie fixného kapitálu významne mení princíp, že hodnota závisí od množstva práce. Pretože niektoré tovary, na ktoré sa vynaložilo rovnaké množstvo práce, vyžadujú si veľmi rozdielny čas, kým sú vhodné na spotrebu. Pretože však za tento čas kapi­ tál nedáva nijaký výnos, aby dané použitie kapitálu nebolo menej lukratívne než iné použitia, kde produkt je skôr hotový na použi­ tie, hodnota tovaru — keď sa naostatok dostane na trh — musí sa zvýšiť o celú sumu neobdržaného zisku.“ (Tu sa už predpokla­ dá, že kapitál ako taký prináša vždy rovnomerne zisk, tak ako zdravý strom plody.) „To ukazuje... ako môže kapitál regulovať hodnotu nezávisle od práce.“ Napríklad víno v pivnici (Ramsay, An Essay on the Distribution oj Wealth, Edinburgh 1836, str. 43). Tu sa zdá, akoby čas obehu popri pracovnom čase — alebo na jednej úrovni s ním — vytváral hodnotu. Isteže kapitál obsahuje v sebe oba momenty: 1. pracovný čas ako hodnototvorný moment: 2. čas obehu ako moment obmedzujúci pracovný čas a tak celko­ vú tvorbu hodnoty kapitálom: ako nevyhnutný moment, pretože hodnota čiže kapitál ako bezprostredný výsledok procesu výroby je síce hodnotou, ale hodnotou, ktorá ešte nemá svoju adekvátnu

formu. Čas, ktorý si vyžadujú tieto premeny formy — teda čas prebiehajúci medzi výrobou a reprodukciou — je čas znehodno­ cujúci kapitál. Ak určenie kapitálu ako obiehajúceho, nachodia­ ceho sa v procese kapitálu zahrnuje na jednej strane kontinuitu, zahrnuje takisto aj prerušenie kontinuity. Keď ekonómovia správne vymedzujú obeh, kolobeh, ktorým ka­ pitál musí prejsť, aby sa vznietil k novej produkcii, ako celý rad výmen, sami pripúšťajú, že tento čas obehu nemôže byť časom zväčšujúcim množstvo hodnoty, že teda nemôže byť časom vytvá­ rajúcim novú hodnotu, lebo celý rad výmen, nech zahrnuje koľ­ kokoľvek výmen a koľkokoľvek času si dovfšenie týchto operácií vyžaduje, predsa je len výmenou ekvivalentov. Stanovenie hod­ nôt — krajných bodov sprostredkúvania — ako rovnakých hod­ nôt, nemôže z nich, prirodzene, urobiť nerovnaké hodnoty. Z kvan­ titatívneho hľadiska sa hodnoty výmenou nemohli ani zväčšiť, ani zmenšiť.

|

Kapitola o kapitáli

1559

- Nadhodnota určitej fázy výroby je určená nadprácou (privlast­ nenou nadprácou), ktorú v priebehu tejto fázy výroby uvádza kapitál do pohybu, suma nadhodnôt, ktorú za určité obdobie môže kapitál vytvoriť, je určená opakovaním fázy výroby za toto obdo­ bie, čiže obratom kapitálu. Avšak obrat sa rovná trvaniu fázy výroby plus trvanie obehu, rovná sa súčtu času obehu a času vý­ roby. Obrat sa tým väčšmi približuje k samému času výroby, čím kratší je Čas obehu, t. j. Čas, ktorý uplynie medzi tým, čo kapitál opustí výrobu a Znova sa do nej vráti. Nadhodnota sa fakticky určuje pracovným časom spredmetne­ ným v jednej fáze výroby. Čím častejšie sa kapitál reprodukuje, tým častejšie sa vyrába nadhodnota. Počet reprodukcií rovná sa počtu obratov. Teda celková nadhodnota S — SX nO (keď n ozna­ čuje počet obratov).

S S SX NO, teda S —A. . Ak sa čas výroby,

ktorý potrebuje kapitál 100 toliarov, činný v určitom výrobnom odvetví, rovná 3 mesiacom, mohol by za rok urobiť 4 obraty a keby sa zakaždým vytvorená nadhodnota rovnala 5 toliarom, celková nadhodnota by bola 5 (S vytvorené za jednu fázu výro­ by) X 4(počet obratov určený pomerom času výroby k celému roku), rovnala by sa teda 20 toliarom. Keďže sa však čas obehu rovná napríklad "4 času výroby, 1 obrat by sa rovnal 3 + 1, teda 4 mesiacom, a kapitál 100 toliarov by za rok mohol urobiť len tri obraty, celková nadhodnota by sa potom rovnala 15 toliarom. Hoci teda kapitál vytvorí za 3 mesiace nadhodnotu vo výške 53to­ liarov, je to preň to isté, ako keby za 4 mesiace vytvoril nadhod­ notu len vo výške 5 toliarov, lebo za rok môže vytvoriť nadhod­ notu len vo výške 5 X 3 toliare. Pre kapitál je to to isté, ako keby každé 4 mesiace vytvoril nadhodnotu vo výške 5 toliarov: teda za 3 mesiace by vytvoril len 19/4čiže 3 š/4 toliara, a za jeden mesiac obehu len 11/4 toliara nadhodnoty. Pokiaľ sa obrat líši od trvania určeného podmienkami samej výroby, rovná sa času obehu. Avšak čas obehu nie je určený pra­ covným časom. A tak sa suma nadhodnôt, ktorú kapitál vytvorí za určité obdobie, neurčuje jednoducho pracovným časom, ale pracovným Časom a časom obehu v uvedených vzťahoch. Avšak určenie, ktoré tu kapitál vnáša do stanovenia hodnoty, je — ako sme už ukázali — negatívne, obmedzujúce určenie. Ak napríklad kapitál 100 lib. Št. potrebuje na výrobu 3 mesiace,

156

Základy kritiky politickej ekonómie

povedzme 90 dní, a ak sa čas obehu rovná nule, mohol by urobiť 4 obraty za rok: a celý kapitál by nepretržite pôsobil ako kapitál, t. j ako kapitál vytvárajúci nadhodnotu, ako zväčšujúca sa hod­ nota. Ak z týchto 90 dní predstavuje 80 dní nutnú prácu, predsta­ vuje 10 dní nadprácu. Predpokladajme teraz, že čas obehu robí 33 1/3 percenta Zzčasu výroby čiže 1/3 z neho. Teda na 3 mesiace

výroby pripadá 1 mesiac obehu. Čas obehu sa potom rovná “/3 (1/3 času výroby), t. j. 30 dňom: c —1/3pi( c -3) V poriadku.

To by bolo

Otázkou je, aká časť kapitálu môže byť teraz neprestajne činná vo výrobe počas celého roku? Keby kapitál vo výške 100 lib. št. pracoval 90 dní, a keby teraz 1 mesiac obiehal ako produkt rov­ najúci sa 105 lib. št., nemohol by za tento mesiac zamestnať nija­ kú prácu. (Tých 90 pracovných dní by sa, prirodzene, mohlo rov­ nať 3, 4, 5 ráz 90, podľa počtu robotníkov zamestnaných počas 90 dní. Bolo by to 90 dní iba v tom prípade, keby bol zamestnaný len jeden robotník. To sa nás tu zatiaľ ešte netýka.) (Pri všetkých týchto výpočtoch sa predpokladá, že nadhodnota

sa nekapitalizuje a že kapitál aj naďalej pracuje s rovnakým počtom robotníkov, ale až vtedy, keď sa realizuje nadhodnota, realizuje sa aj celý kapitál opäť vo forme peňazí.) To znamená, že počas jedného mesiaca by kapitál vôbec ne­ mohol byť činný. (Kapitál 100 lib. Št. Zamestnáva napríklad nepretržite 5 robot­

níkov, v tom je obsiahnutá ich nadpráca a produkt, ktorý bude obiehať, nikdy nie je pôvodný kapitál, ale kapitál, ktorý pohltil nadprácu, a preto má nadhodnotu. Obehom kapitálu vo výške 100 lib. št. treba teda vlastne rozumieť obiehanie kapitálu naprí­ klad vo výške 105 lib. št., t. j. obeh kapitálu spolu so ziskom, ktorý bol vytvorený v jednej fáze výroby. Ale tento omyl je tu ľahostajný, najmä pri skúmaní uvedenej otázky.) Predpokladajme, že sa na konci troch mesiacov vyrobilo pria­ dze za 100 lib. št. Teraz potrvá ešte 1 mesiac, kým sa mi vrátia peniaze a kým môžem začať výrobu odznova. Teraz, aby som uviedol do pohybu rovnaký počet robotníkov počas 1 mesiaca, kým kapitál obieha, potrebujem dodatočný kapitál 33 1/3 lib. Št., pretože ak 100 lib. št. dáva do pohybu určité množstvo práce po­

Kapitola o kapitáli

197

čas troch mesiacov, 1/3 zo 100 lib. št. by dala do pohybu toto množstvo práce počas jedného mesiaca. Na konci štvrtého mesiaca vrátil by sa kapitál vo výške 100 lib. št. do fázy výroby a kapitál vo výške 33 1/3 lib. št. by vošiel do fázy obehu. Tento kapitál by potreboval v tomto pomere na svoj obeh 1/3 mesiaca: do výroby by sa teda vrátil po 10 dňoch. Prvý kapitál by mohol znova vojsť do obehu až na konci siedmeho mesiaca. Druhý kapitál, ktorý vošiel do obehu na začiatku piateho mesiaca, vrátil by sa povedzme 10. deň piateho mesiaca, opäť by vošiel do obehu 10. deň šiesteho mesiaca a vrátil by sa 20. deň šiesteho mesiaca, aby na 20. deň siedmeho mesiaca vošiel opäť do obehu: vrátil by sa na konci siedmeho mesiaca a prvý kapitál by znova začal svoj kolobeh v tej istej chvíli, keď sa druhý kapi­ tál vrátil. Nasledoval by začiatok ôsmeho mesiaca a návra! vtedy a vtedy atď., začiatok deviateho mesiaca atď. Slovom: keby kapitál bol o 1/53väčší — práve o toľko, koľko

robí čas obehu — mohol by nepretržite zamestnávať rovnaký po­ čet robotníkov. Ale takisto môže byť kapitál nepretržite vo fáze výroby, ak nepretržite zamestnáva o 1/3menej práce. Keby kapi­ talista začal proces výroby s kapitálom 75 lib. št., na konci tre­ tieho mesiaca by sa výroba skončila: teraz by kapitál obiehal jeden mesiac, ale za tento mesiac by mohol pokračovať vo výrobe, lebo by mal v ruke kapitál vo výške 25 lib. št. Ak potrebuje 75 lib. št. aby určité množstvo práce uviedol do pohybu počas 3 mesia­ COV,potrebuje 25 lib. Ššt.,aby príslušné množstvo práce uviedol do

pohybu počas 1 mesiaca. Kapitalista by nepretržite udržiaval v po­ hybe ten istý počet robotníkov. Každá časť kapitalistovho tovaru potrebuje 1/12roka, kým sa odpredá. Keď potrebuje vždy 1/3času výroby na predaj svojich tovarov, potom atď. Táto otázka sa musí dať riešiť veľmi jednodu­ chou rovnicou, ku ktorej sa neskôr vrátime. Vlastne sem ešte vôbec nepatrí. Je však dôležitá v súvislosti s otázkami úveru, o ktorých budeme hovoriť neskôr. Nateraz je jasné toľko. Označme čas výroby ako Dt a čas obe­ hu ako ct. Kapitál označíme C. Kapitál C nemôže byť súčasne vo svojej fáze výroby i vo fáze obehu. Ak má počas obehu pokračo­ vať vo výrobe, musí sa rozdeliť na dve časti: z nich jedna je vo fáze výroby, kým druhá vo fáze obehu a kontinuita procesu sa

158

Základy kritiky politickej ekonómte

uchováva tým, že ak časťa je v jednej určenosti, časť b je v dru­ hej určenosti. Časť kapitálu, ktorá je nepretržite vo výrobe, označ­ me X, potom x - C—b (b nech je tá časť kapitálu, ktorá je v obe­ hu). C—b+ x. Keby sa ct, čas obehu — 0, b by sa taktiež — 0

a x— C. Časť kapitálu, ktorá je v obehu, b:C (celkový kapi­ tál) —ct (čas obehu): pt (Čas výroby): b: C —ct: pt znamená, že časť kapitálu, nachodiaca sa v obehu, má sa k celkovému ka­ pitálu, ako sa čas obehu má k času výroby. Ak kapitál 100 lib. Št. pri 5-percentnom zisku sa obráti každé 4 mesiace, takže 1 mesiac času obehu pripadne na 3 mesiace času výroby, celková nadhodnota, ako sme videli, bude sa rovnať 3x12 4

s

5X3 |—15: namiesto 20, keď sa c — 0, lebo v tom prí­

3

59X12

v. 9

- č.

.

..

.

.

v

pade 5 —TT 20. Avšak 153lib. št. je zisk kapitálu 75 lib. Št. pri 5 percentách zisku, s časom obehu —0, ktorý za jeden rok urobí 4 obraty a je nepretržite. zamestnaný. Na konci prvého štvrťroka robí zisk 3 54 lib. št., na konci daného roku 15 lib. št. (Ale v tomto prípade by sa obracal len celkový kapitál vo výške 300 lib. Št.: Zatiaľ Čo v prvom prípade, pri ct —0, sa obracal kapi­ tál 400 lib. št.) Teda kapitál 100 lib. Št., pri ktorom čas obehu robí 1 mesiac na tri mesiace času výroby, môže nepretržite produktívne zamestná­ vať kapitál 75 lib. Št.: kapitál vo výške 251ib. št. nepretržite obieha a je neproduktívny. Teda 75:25 —3M:1M: alebo, ak časť kapi­ tálu zamestnanú vo výrobe nazveme D, časť kapitálu zamestnanú

v obehu c a príslušné časy © a D, ptom price—p:c: (p:c — —1:1/3). Časť kapitálu zamestnaného vo výrobe má sa vždy k časti nachodiacej sa v obehu ako 1:1/3: túto 1/3 reprezentujú neprestajne sa meniace zložky. Avšak p:C —75:100 —54: cs

s 4: prCa1:4%3a c:C

31:4.Celkovýobrat S 4M:p:O—

— 3M: 4M— 1:3.

V procese obehu kapitálu prebieha súčasne zmena formy a vý­ mena látok. Musíme tu začať nie peniazmi (P), ale procesom vý­ roby ako predpokladom. Vo výrobe, ak ju skúmame z látkového stanoviska, nástroj sa opotrebúva a surovina sa spracúva. Výsled­

Kapitola o kapitáli

199

kom je produkt — novovytvorená úžitková hodnota, odlišná od svojich elementárnych predpokladov. Produkt sa vytvára až v procese výroby, skúmanom z látkovej stránky. To je prvá a pod­ statná látková výmena. Na trhu pri výmene za peniaze sa produkt vyvrhne z kolobehu kapitálu a pripadne spotrebe, stáva sa pred­ metom spotreby, či už na finálne uspokojenie nejakej individuál­ nej potreby, alebo ako surovina iného kapitálu. Pri výmene tovaru za peniaze sa látková výmena i zmena formy zhodujú, keďže v peniazoch patrí sám obsah k ekonomickému určeniu formy. Avšak pri spätnej premene kapitálu na vecné pod­ mienky výroby prebieha tu zároveň spätná premena peňazí na tovar. Reprodukuje sa určitá úžitková hodnota, takisto ako sa reprodukuje hodnota ako taká. Avšak takisto ako látkový prvok vystupoval od:samého začiatku:pri vstupe do obehu ako. produkt, na konci obehu vystupuje: tovar opäť ako podmienka. výroby. Po­ kiaľ tu peniaze figurujú ako- obežný prostriedok, fakticky sú len. sprostredkovateľom. na jednej strane medzi výrobou a spotrebou, pri výmene, kde kapitál odpudzuje od seba hodnotu vo forme produktu, na druhej strane medzi výrobou a výrobou, kde sa ka­ pitál odpudzuje vo forme peňazí a vťahuje do svojho kolobehu tovar vo forme podmienok výroby. Ak skúmame kapitál z látkovej stránky, vystupujú peniaze len ako obežný prostriedok: z hľadiska formy vystupujú ako nomi­ nálna miera zhodnotenia kapitálu a pre určitú fázu — ako pre seba existujúca hodnota. Preto je kapitál takisto T—P—P—T ako P—T—T — P, a to tak, že obe formy jednoduchého obehu dostávajú tu zároveň ďalšie určenia, pretože P —P sú peniaze produkujúce peniaze a T —T je tovar, ktorého úžitková hodnota sa jednak reprodukuje a jednak rozmnožuje. Pokiaľ ide o obeh peňazí, ktorý tu vstupuje do obehu kapitálu a je ním určovaný, chceme len mimochodom poznamenať —pretože túto otázku mô­ žeme dôkladne rozobrať až vtedy, keď preskúmame vzájomnú akciu a reakciu mnohých kapitálov — že peniaze tu zrejme vystu­ pujú v rôznych určeniach.

160

Základy kritiky politickej ekonómie

[7.] Rozdiel medzi časom výroby a pracovným časom. [Storchove zmätené názory na

„prostriedky na zrýchlenie obehu]

Doteraz sa predpokladalo, že čas výroby sa zhoduje s pracov­ ným časom. Avšak napríklad v poľnohospodárstve nastávajú pre­ rušenia v práci v rámci samej výroby prv, než sa výrobok doho­ toví. Možno vynaložiť rovnaký pracovný čas a trvanie fázy výroby môže byť odlišné, lebo sa práca preruší. Ak rozdiel tkvie len v tom, že v jednom prípade si výrobok vyžaduje na dokončenie dlhšie trvajúcu prácu než v inom prípade, nevzniká tu nijaký problém, lebo podľa všeobecného zákona je jasné, že výrobok, v ktorom je obsiahnuté väčšie množstvo práce, má primerane väčšiu hodnotu, a ak za dané obdobie dochádza k reprodukcii menej často, bude reprodukovaná hodnota primerane väčšia. Veď 2 X 100 je práve toľko ako 4 X 50. A s nadhodnotou je to potom

také isté ako s celkovou hodnotou. Problém skífsa z toho, že rôzne výrobky si vyžadujú rôzny čas, hoci sa na ne vynakladá ten istý pracovný čas (totiž spolu v na­ hromadenej a živej práci). Fixný kapitál tu účinkuje údajne cel­ kom sám, bez ľudskej práce, ako napríklad semeno vložené do lona zeme. Pokiaľ sa vyžaduje ešte ďalšia práca, treba od nej odhliadnuť, aby sme otázku formulovali v čistej forme. Ak je tu čas obehu ten istý, je obrat zriedkavejší, lebo fáza vý­ roby je dlhšia. Teda čas výroby plus čas obehu, t. j. 1 obrat, je väčší ako v prípade, keď sa čas výroby zhoduje s pracovným časom. Čas, ktorý je tu potrebný na to, aby výrobok dozrel, a na to potrebné prerušenia práce, ustanovujú tu podmienky výroby. Nepracovný čas tvorí podmienky pracovného času, aby z pracov: ného času urobil skutočne čas výrohy. Táto otázka zrejme patrí vlastne až do výkladu vyrovnávania miery zisku. Tu však treba vyjasniť podstatu. Pomalší návrat — to je to podstatné — nie je tu spôsobený časom obehu, ale podmienkami samými, za ktorých sa práca stáva produktívnou: patrí k technologickým podmienkam procesu výro­ by. Treba absolútne odmietnuť priam nechutný názor, že prirodze­ ná okolnosť, ktorá v určitom výrobnom odvetví bráni kapitálu, aby sa v tom istom čase vymenil za rovnaké množstvo pracovného

Kapttola o kapitáli

161

ČASU,tak ako iný kapitál v inom výrobnom odvetví, by mohla

nerovná Času, po ktorý trvá fáza výroby, ale rovná sa pracovnému času vynaloženému počas tejto fázy výroby tak spredmetnenému, ako aj živému. Jedine živý pracovný čas — a to podľa pomeru k spredmetnenému pracovnému času — môže vytvoriť nadhod­ notu, lebo jedine on môže dávať nadbytočný pracovný čas. (Je jasné, že pri vyrovnávaní miery zisku pristupujú sem iné určenia. Tu však nejde o rozdelenie nadhodnoty, ale o jej tvorbu.) Preto sa právom tvrdilo, že z tohto hľadiska je napríklad poľ­ nohospodárstvo menej produktívne (produktivita sa tu vzťahuje na výrobu hodnôt) ako iné výrobné odvetvia. Takisto ako na dru­ hej strane — pokiaľ by rast produktivity v poľnohospodárstve priamo znížil nutný pracovný čas — je produktívnejšie než všetky ostatné odvetvia. Sama táto okolnosť však môže byť poľnohospo­ dárstvu prospešná len vtedy, keď už vládne kapitál a jemu zod­ povedajúca všeobecná forma výroby. Už v tomto prerušení v rámci fázy výroby tkvie, že poľnohos­ podárstvo nikdy nemôže byť tou oblasťou, ktorou kapitál začína, kde má svoje prvotné sídlo. Protirečí to prvým základným pod­ mienkam priemyselnej práce. Preto sa kapitál zmocňuje poľno­ hospodárstva iba vďaka spätnému pôsobeniu, a obrábanie pôdy dostáva priemyselný charakter. To si na jednej strane vyžaduje vysoko rozvinutú konkurenciu, na druhej strane sil to vyžaduje veľký rozvoj chémie, mechaniky atď., t. j. spracujúceho priemys­ lu. Preto aj historicky zisťujeme, že poľnohospodárstvo nikdy nevystupuje v čistej forme v tých spôsoboch výroby, ktoré pred: chádzajú kapitál, alebo ktoré zodpovedajú jeho vlastným neroz­ vinutým stupňom. Vidiecky vedľajší priemysel, ako pradenie, tka­ nie atď., musí vynahradiť hranice, ktoré tu existujú pre použitie pracovného času —-hranice tkvejúce v týchto prerušeniach. To, že sa čas výroby nezhoduje s pracovným časom, môže hyť zapríčinené len prírodnými podmienkami, ktoré tu priamo stoja v ceste zhodnocovaniu práce, t. j. privlastňovaniu nadbytočnej práce kapitálom. Tieto prekážky na ceste kapitálu nevytvárajú, prirodzene, nijaké výhody, ale z jeho hľadiska predstavujú straty. Celý tento prípad treba tu vlastne spomenúť len ako príklad fixo­ vaného kapitálu, fixovaného v jednej fáze. Zdôrazniť tu treba len to, že kapitál nevytvára nijakú nadhodnotu, pokiaľ nepoužíva živú

162

Základy kritiky politickej ekonómie

prácu. Prirodzene, že sama reprodukcia použitého fixného kapi­ tálu neznamená vytváranie nadhodnoty. (V ľudskom tele tak ako v kapitáli sa v procese reprodukcie nevymieňiajú jednotlivé časti za rovnaké obdobia. Krv sa obnovuje rýchlejšie než svalstvo, svalstvo rýchlejšie než kosti, ktoré z tohto hľadiska možno pokladať za fixný kapitál ľudského tela.) Ako prostriedky na urýchlenie obehu Storch uvádza: 1. vytvo­ renie triedy „pracujúcich“, ktorí sa zaoberajú len obchodom: 2. Zlepšenie prostriedkov dopravy, 3. peniaze: 4. úver. (Pozri vyššie.)“ Na tomto výpočte bez ladu a skladu vidíme celý zmätok, ktorý vládne medzi politickými ekonómami. Peniaze a obeh peňazí — to, čo sme nazvali jednoduchým obehom — sú predpokladom, pod­ mienkou tak kapitálu samého, ako aj obehu kapitálu. Preto ne­ možno tvrdiť, že peniaze existujúce ako vzťah výmenného styku, ktorý náleží stupňu výroby predchádzajúcemu kapitál, peniaze ako peniaze vo svojej bezprostrednej forme urýchľujú obeh: pe­ niaze sú predpokladom obehu. Keď hovoríme o kapitáli a jeho obehu, stojíme na takom stupni spoločenského vývoja, kde zave­ denie peňazí neprichádza ako nejaký objav atď., ale ako pred­ poklad. Pokiaľ peniaze vo svojej bezprostrednej forme majú samy hodnotu, a nie sú len hodnotou iných tovarov, symbolom ich hod­ noty — pretože ak niečo samo o sebe bezprostredné má byť nie­ čím iným bezprostredným, môže ho len predstavovať, byť tak či onak jeho symbolom — ale samy majú hodnotu, samy sú prácou spredmetnenou v určitej úžitkovej hodnote, potiaľ peniaze von­ koncom neurýchľujú obeh kapitálu, ale naopak, práveže ho zdr­ žujú. Peniaze posúdené z oboch strán, tak ako vystupujú v obehu kapitálu aj ako obežný prostriedok aj ako realizovaná hodnota kapitálu, patria k nákladom obehu, pokiaľ sú samy pracovným časom, ktorý sa používa jednak na to, aby sa skrátil čas obehu, a jednak na to, aby sa uskutočnil kvalitatívny moment obehu — spätná premena kapitálu na seba samého ako pre seba existujúcej hodnoty. Ani v jednom prípade peniaze nerozmnožujú hodnotu. Na jednej strane sú peniaze formou znázorňujúcou hodnotu, for­ mou, ktorá je nákladná, vyžaduje pracovný Čas, a preto ju-treba +“Pozri toto vydanie, zv. 11, str. 127. Red.

Kapitola o kapitáli

163

odrátať z nadhodnoty. Na druhej strane možno peniaze pokladať za stroj, ktorý šetrí čas obehu a uvoľňuje tak čas pre výrobu. Pokiaľ si však peniaze samy ako takýto stroj vyžadujú prácu a sú produktom práce, potiaľ predstavujú voči kapitálu nepravé ná­ klady výroby. Figurujú medzi nákladmi obehu. Pôvodný náklad obehu je sám čas obehu v protiklade k pracov­ nému času. Reálne náklady obehu sú samy spredmetneným pra­ covným časom — mechanizmom na zníženie pôvodných nákladov času obehu. Peniaze vo svojej bezprostrednej forme, v akej nále­ žia historickému stupňu vývoja výroby, predchádzajúcemu kapi­ tálu, javia sa mu preto ako náklady obehu, a preto úsilie kapitálu smeruje k tomu, aby si ich adekvátne pretvoril, aby z nich teda urobil predstaviteľa momentu obehu, ktorý nestojí pracovný čas, ktorý sám o sebe nemá hodnotu. Kapitál sa preto usiluje zrušiť peniaze v ich tradičnej, bezprostrednej realite a premeniť ich na niečo, čo len kapitál vyťvoril a takisto zrušil, na niečo čisto Do­ myselné. Nemožno teda tvrdiť, ako to robí Storch, že peniaze vô­ bec sú prostriedkom na zrýchlenie obehu kapitálu, ale treba naopak povedať, že kapitál sa usiluje premeniť ich na Číro Do­ myselný moment svojho obehu a vyzdvihnúť ich len v tejto jemu zodpovedajúcej adekvátnej forme. Zrušenie peňazí v ich bezpro­ strednej forme vystupuje ako požiadavka peňažného obehu, ktorý sa stal momentom obehu kapitálu, pretože peniaze vo svojej bez­ prostrednej predpokladanej forme sú obmedzením obehu kapitálu. Tendenciou kapitálu je obeh bez času obehu: preto tiež premie­ ňa nástroje slúžiace len na skrátenie času obehu na určenia for­ my, ktoré vytvoril iba kapitál, podobne ako rôzne momenty, kto­ rými kapitál prechádza v obehu, sú kvalitatívnymi určeniami jeho vlastnej metamorfózy. Pokiaľ ide o utvorenie osobitého obchodníckeho stavu — t. j. pokiaľ ide o taký rozvoj deľby práce, ktorý samotné vymieňanie premenil na osobitý druh práce — na to, pravda, musela suma výmenných operácií dosiahnuť určitú výšku, — (keby si napríklad u 100 osôb výmena vyžadovala stú časť ich nracovného Času, každý jeden z nich by bol z 1/1 vymieňajúcim: 100/191 vymieňajúcich predstavuje jedného človeka. Na týchto 100 osôb mohol by potom prísť jeden obchodník. Vôbec oddelenie obchodu od samej výroby, čiže okolnosť, že sama výmena má predstaviteľa vystupujúceho oproti vymieňajúcim, vyžaduje si vô­

164

Základy kritiky politickej ekonómie

bec, aby výmena a výmenný styk boli do určitej miery rozvinuté. Obchodník predstavuje voči predávajúcemu všetkých kupujúcich, a voči kupujúcemu všetkých predávajúcich, nepredstavuje teda jeden krajný pól, ale stred samej výmeny, vystupuje teda ako

prostredník), — utvorenie obchodníckeho stavu, ktoré predpokladá existen­ ciu peňazí, aj keď ešte nerozvinutých vo všetkých svojich mo­ mentoch, je takisto predpokladom kapitálu, a preto nemožno o ňom hovoriť ako o niečom, čo sprostredkúva jeho špecifický obeh. Keďže obchod je tak historicky, ako i logicky predpokla­ dom vzniku kapitálu, budeme sa k tomu musieť vrátiť, než uza­ vrieme túto kapitolu, lebo to patrí pred oddiel alebo do oddielu O vzniku kapitálu. | Zlepšenie dopravných prostriedkov, pokiaľ znamená uľahčenie fyzického obehu tovarov, nepatrí sem, lebo tu skúmame len for­ mové určenia obehu kapitálu. Výrobok sa stane tovarom, vystúpi z fázy výroby až vo chvíli, keď sa ocitne na trhu. Na druhej stra­ ne samy dopravné prostriedky patria sem potiaľ, pokiaľ návrat kapitálu — t. j. Čas obehu — musí narastať so vzdialenosťou trhu od miesta výroby. Zdá sa teda, že skrátenie času obehu pomocou dopravných prostriedkov patrí z tohto hľadiska priamo do rozboru obehu kapitálu. V podstate to však patrí do učenia o trhu, ktoré samo patrí do oddielu o kapitáli. Nakoniec úver. Túto formu obehu atď., ktorú kapitál bezpro­ stredne vytvoril, ktorá teda špecificky vychádza Zzpovahy kapi­ tálu, túto špecifickú črtu kapitálu pletie tu Storch a iní dokopy s peniazmi, so stavom obchodníkov atď., teda s tým, čo vôbec patrí do rozvoja výmeny a výroby založenej viac či menej na výmene. Poukázať na špecifické rozdiely znamená tu tak logické rozvinutie problému, ako aj kľúč na pochopenie historického vý­ vinu. Aj v histórii, napríklad v Anglicku a takisto vo Francúzsku, vidíme pokusy nahradiť kovové peniaze papierovými peniazmi a na druhej strane pokusy dať kapitálu, pokiaľ existuje vo forme hodnoty, formu, ktorú výlučne sám vytvoril, a nakoniec už pri samom vzniku kapitálu vidíme pokusy založiť úver (napríklad Petty, Boisguillebert).

Kapitola o kapttáli

165

[3.]Malýobehakoprocesvýmeny medzikapitálom a pracovnou schopnosťou vôbec. Kapitál

a reprodukcia pracovnej schopnosti

V rámci obehu ako celkového procesu môžeme rozlišovať veľký a malý obeh. Veľký obeh zahrňuje celé obdobie od momentu, keď kapitál vystúpi z výrobného procesu až po moment, keď sa doň vracia. Malý obeh je nepretržitý a prebieha neustále súbežne so saimmýmvýrobným procesom. Predstavuje tú časť kapitálu, ktorá sa vypláca vo forme mzdy, vymieňa sa za pracovnú schopnosť. Tento proces obehu kapitálu, ktorý svojou. formou vystupuje ako výmena ekvivalentov, ale v skutočnosti znamená prekonáva­ júcu sa a len formálne danú výmenu ekvivalentov (premena hod­ noty na kapitál, pričom sa výmena ekvivalentov mení vo svoj opak, výmena sa na základe výmeny stáva čisto formálnou a vzá­ jomnosť je celkom na jednej strane), treba vyložiť takto: Hodnoty, ktoré sa vymieňajú, sú vždy spredmetneným pracov­ ným časom, sú predmetne daným, vzájomne predpokladaným množstvom už existujúcej (v nejakej úžitkovej hodnote) práce. Hodnota ako taká je vždy výsledkom, nikdy nie príčinou. Vyjad­ ruje množstvo práce, ktorým sa vyrobil určitý predmet, teda — za predpokladu tohože stupňa vývinu výrobných síl — množstvo práce, ktorým ho možno reprodukovať. Kapitalista nevymieňa kapitál priamo za prácu čiže za pracov­ ný čas: ale čas obsiahnutý v tovaroch, vynaložený na tovary, vy­ mieňa za čas obsiahnutý v živej pracovnej schopnosti, vynaložený na ňu. Živý pracovný čas, ktorý výmenou získava, nie je výmen­ nou hodnotou, lež úžitkovou hodnotou pracovnej schopnosti. Tak­ isto ako sa stroj nevymieňa, neplatí ako príčina výsledkov, ale ako sám výsledok, nie podľa svojej úžitkovej hodnoty vo výrob­ nom procese, ale ako produkt — ako určité množstvo spredmet­ nenej práce. Pracovný čas, obsiahnutý v pracovnej schopnosti, t. j. Čas nutný na výrobu živej pracovnej schopnosti, je ten istý pracovný Čas, ktorý je nutný — za predpokladu tohože stupňa výrobných síl — na reprodukciu, t. j. na uchovanie pracovnej schopnosti. Výmena prebiehajúca medzi kapitalistom a robotníkom zodpo­ vedá teda celkom zákonom výmeny: a nielenže im zodpovedá,

166

Základy kritiky politickej ekonómie

ale znamená najvyšší stupeň ich vývoja. Pretože potiaľ, pokiaľ sa pracovná schopnosť sama nevymieňa, základ výroby nespočíva ešte na výmene, ale výmena predstavuje len úzky kruh spočíva­ júci na nevýmene ako na svojej základni, tak ako to je na všet­ kých stupňoch, ktoré predchádzali buržoáznej výrobe. Avšak úžit­ ková hodnota tej hodnoty, ktorú kapitalista získal výmenou, je sama prvkom Zhodnocovania a jeho mierou, je živá práca a pra­ covný čas, a to väčšie množstvo pracovného času než to, Čo je spredmetnené v pracovnej schopnosti, t. j. väčšie množstvo pra­ covného času než stojí reprodukcia živého robotníka. Teda tým, že kapitál výmenou získal pracovnú schopnosť ako ekvivalent, vymenil pracovný čas — pokiaľ presahuje pracovný čas obsiahnutý v pracovnej schopnosti — bez ekvivalentu: pomo­ cou formy výmeny si privlastnil cudzí pracovný Čas bez výmeny. Výmena sa preto stáva len formálnou a, ako sme videli,“ v ďalšom výklade kapitálu sa prekonáva aj zdanie, akoby kapitál vymieňal za pracovnú schopnosť niečo iné ako jej vlastnú spredmetnenú prácu: akoby vôbec niečo dával výmenou za pracovnú schopnosť. Zvrat nastáva teda tým, že posledným stupňom slobodnej vý­ meny je výmena pracovnej schopnosti ako tovaru, ako hodnoty za tovar, za hodnotu: že pracovná schopnosť sa kupuje ako spred­ metnená práca, pričom ale jej úžitková hodnota tkvie v živej práci, t. j. vo vytváraní výmenných hodnôt. Zvrat nastáva z toho, že úžitková hodnota pracovnej schopnosti ako hodnoty je sama hodnototvorným prvkom, substanciou hodnoty a substanciou roz­ množujúcou hodnotu. V tejto výmene dáva teda robotník za ekvi­ valent v ňom spredmetneného pracovného času svoj hodnototvor­ ný a hodnotu rozmnožujúci živý pracovný čas. Predáva sám seba ako výsledok. Ako príčinu, ako činnosť kapitál pohlcuje robotníka a vteľuje ho do kapitálu. Tak sa výmena mení vo svoj opak a zá­ kony súkromného vlastníctva — sloboda, rovnosť, vlastníctvo v zmysle vlastníctva vlastnej práce a možnosti voľne ňou dispo­ novať — sa zvratom menia na bezvlastníctvo robotníka a na od­ cudzenie jeho práce, na jeho vzťah k práci ako k cudziemu vlast­ níctvu, a vice versa. Obeh tej časti kapitálu, ktorá vystupuje vo forme mzdy, spre­ vádza proces výroby, vystupuje popri ňom ako ekonomický vzťah # Pozri toto vydanie, zv. I, str. 402—403. Red.

Kapitola o kapitáli

167

formy, prebieha súčasne s ním a prepletá sa s nim. Až tento obeh stanovuje kapitál ako taký, je podmienkou jeho zhodnocovacieho procesu a vytvára nielen určenie formy tohto procesu, ale aj jeho substanciu. Je to neprestajne obiehajúca časť kapitálu, ktorá ani na okamih nevchádza do výrobného procesu a neprestajne ho sprevádza. [Jeto časť kapitálu, ktorá ani na okamih nevchádza do procesu jeho reprodukcie, čo neplatí pre surovinu. Existenčné prostriedky robotníka vychádzajú z výrobného procesu ako pro­ dukt, ako výsledok, ale ako produkt nikdy nevchádzajú do výrob­ ného procesu, lebo pre individuálnu spotrebu predstavujú dokon­ čený výrobok, vchádzajú bezprostredne do robotníkovej spotreby a bezprostredne sa za ňu vymieňajú. Táto časť kapitálu je teda na rozdiel od suroviny, ako aj od pracovného nástroja obežným kapitálom zar“ ččoxňv.

Tu je jediný moment v kolobehu kapitálu, keď doň bezpro­ stredne vchádza spotreba. Tam, kde sa tovar vymieňa za peniaze, môže ho iný kapitál získať výmenou ako surovinu pre novú vý­ robu. Ďalej, podľa predpokladov kapitálu, nevystupuje proti nemu jednotlivý spotrebiteľ, ale obchodník, ktorý tovar sám kupuje, aby

ho predal za peniaze. (Tento predpoklad týkajúci sa obchodníc­ keho stavu treba vôbec ďalej rozvinúť, aby sa odlíšil od obehu medzi obchodníkmi a od obehu medzi obchodníkmi a spotrebitelľ­ mi.) Obežný kapitál vystupuje tu teda priamo ako kapitál určený pre individuálnu spotrebu robotníkov, vôbec ako kapitál určený pre bezprostrednú spotrebu, a preto existujúci vo forme hotových výrobkov. Ak preto na jednej strane kapitál vystupuje ako pred­ poklad výrobku, vystupuje na druhej strane hotový výrobok ako predpoklad kapitálu — čo historicky znamená, že kapitál nezačal svet odznova, ale že našiel výrobu a výrobky skôr, než ich pod­ riadil svojmu procesu. Keď sa raz dostane do chodu, vychádzajúc zo seba samého, neprestajne sa predpokladá vo svojich rôznych formách ako spotrebiteľský produkt, surovina a pracovný nástroj, aby sa potom v týchto formách neprestajne reprodukoval. Tieto

formy sa prejavujú najprv ako kapitálom samým predpokladané podmienky a potom ako jeho výsledok. Vo svojej reprodukcii vy­ rába kapitál svoje vlastné podmienky. Tu teda vidíme, že — prostredníctvom vzťahu kapitálu k živej pracovnej schopnosti a k prírodným podmienkam jej uchovania —

165

Základy kritíky politickej ekonómie

obežný kapitál je určený aj Zo strany úžitkovej hodnoty ako ka­ pitál vchádzajúci priamo do individuálnej spotreby, ktorá ho po­ hlcuje ako produkt. Bol to teda nesprávny záver, že obežný kapi­ tál je vôbec spotrebovateľný, akoby uhlie, nafta, farbivá atď., nástroje atď., kultivácia pôdy atď., továrne atď. sa takisto ne­ spotrebúvali, ak sa spotrebou rozumie zrušenie ich úžitkovej hod­ noty a ich formy, ale takisto sa nespotrebúvajú, ak sa spotrebou rozumie individuálna spotreba, spotreba vo vlastnom zmysle slova. V tomto obehu sa kapitál ako spredmetnená práca neprestajne odpudzuje od seba samého, aby si asimiloval živú pracovnú silu, svoje životodarné ovzdušie. Pokiaľ ide teraz o spotrebu robotníka, reprodukuje iba jedno — totiž jeho samého ako živú pracovnú schopnosť. Keďže táto reprodukcia samého robotníka je podmien­ kou kapitálu, ani spotreba robotníka nevystupuje priamo ako re­ produkcia kapitálu, ale ako reprodukcia tých vzťahov, za ktorých jedine je kapitálom. Živá pracovná schopnosť patrí k podmien­ kam jeho existencie takisto ako surovina a nástroj. Kapitál sa teda reprodukuje dvojako, vo svojej vlastnej forme a v spotrebe robotníka, ale iba potiaľ, pokiaľ ho spotreba reprodukuje ako živú pracovnú schopnosť. Preto túto spotrebu kapitál nazýva produk­ tívnou spotrebou — produktívnou nie preto, lebo reprodukuje indivíduum, ale preto, lebo reprodukuje indivíduá ako pracovnú schopnosť. Keď Rossi“ namieta, že sa mzda počíta dva razy, najprv ako robotníkova mzda a potom ako reproduktívna spotreba kapitálu, týka sa táto námietka len tých, čo priamo zavádzajú mzdu ako hodnotu do výrobného procesu kapitálu. Pretože vyplácanie mzdy je akt obehu, ktorý prebieha súčasne s aktom výroby a popri ňom. Alebo ako hovorí Sismondi““ z tohto hľadiska — robotník spotre­ búva svoju mzdu nereproduktívne, ale kapitalista ju spotrebúva produktívne, pretože za ňu výmenou dostáva prácu, ktorá repro­ dukuje mzdu a viac než mzdu. To sa vzťahuje na sám kapitál, len ak sa skúma ako objekt. Ale pokiaľ je kapitál vzťahom, a to vzťa­ hom k živej pracovnej schopnosti, robotníkova spotreba reprodu­ kuje tento vzťah: čiže kapitál sa reprodukuje dvojako: ako hod­ nota, ako možnosť odznova začať zhodnocovací proces, odznova pôsobiť ako kapitál, reprodukuje sa výmenou za prácu: ako vzťah + Pozri toto vydanie, zv. II, str. 80—83. Red.

Kapitola o kapitáli

169

reprodukuje sa robotníkovou spotrebou, ktorá l1oreprodukuje ako pracovnú schopnosť vymeniteľnú za kapitál, za mzdu ako časť kapitálu. Z tohto obehu medzi kapitálom a prácou vyplýva teda určenie jednej Časti kapitálu — existenčných prostriedkov — ako nepre­ stajne obiehajúceho, neprestajne spotrebúvaného, neprestajne sa reprodukujúceho kapitálu. V tomto obehu sa výrazne prejavuje rozdiel medzi kapitálom a peniazmi, medzi obehom kapitálu a obehom peňazí. Kapitál vypláca napríklad týždenne mzdu, ro­ botník odnáša túto mzdu k obchodníkovi s miešaným tovarom atď., obchodník ju priamo či nepriamo uloží u bankára a nasle­ dujúci týždeň ju továrnik opäť vezme od bankára, aby ju opäť rozdelil medzi tých istých robotníkov a tak ďalej a tak ďalej. Tá istá suma peňazí sprostredkúva neprestajne obeh nových častí kapitálu. Avšak táto suma peňazí sama neurčuje časti kapitálu, ktoré takto obiehajú. Ak rastie peňažná hodnota mzdy, rastú aj obežné prostriedky, ale masa týchto obežných prostriedkov ne­ určuje tento rast. Ičeby výrobné náklady peňazí neklesli, nijaké rozmnoženie peňazí nemalo by vplyv na časť kapitálu, ktorá vchádza do tohto obehu. Tu vystupujú peniaze iba ako obežný prostriedok. Keďže treba súčasne vyplatiť mnohých robotníkov, je súčasne potrebná určitá suma peňazí, ktorá rastie s počtom robotníkov. Na druhej strane v dôsledku rýchlosti obratu peňazí je Zasa potrebná menšia suma ako v situáciách, keď je robotní­ kov síce menej, ale zato mechanizmus peňažného obehu nie je tak dobre regulovaný. Tento obeh je podmienkou procesu výroby a tým aj procesu obehu. Na druhej strane, keby sa kapitál z obehu nevracal, ne­ mohol by sa odznova začať tento obeh medzi robotníkom a kapi­ tálom, teda tento obeh je Zo svojej strany podmienený tým, že kapitál prechádza rôznymi momentmi svojej metamorfózy mimo procesu výroby. Keby sa kapitál nevracal z obehu, nebolo by to preto, lebo by nebolo dosť peňazí ako obežného prostriedku, ale preto, že by alebo nebolo dosť kapitálu vo forme výrobkov, t. j. chýbala by táto časť obežného kapitálu, alebo preto, že by kapi­ tál nenadobudol formu peňazí, t. j. nerealizoval by sa ako kapi­ tál, čo by však zasa nevyplývalo z množstva obežného prostried­ ku, ale z toho, že by sa kapitál neuplatnil v kvalitatívnom určení ako peniaze, na čo však vonkoncom nie je potrebné, aby bol vo

170

Základy kritiky politickej ekonómie

forme kovovej hotovosti, v bezprostrednej peňažnej forme. Či ka­ pitál nadobudne túto formu alebo nie, to by zasa nezáviselo od množstva peňazí obiehajúcich ako obežný prostriedok, ale od vý­ meny kapitálu za hodnotu ako takú: vystupuje tu opäť kvalitatív­ ny, a nie kvantitatívny moment, čo rozoberieme podrobnejšie, keď budeme hovoriť o kapitáli ako o peniazoch. (Úrok atď.)

[9.] Trojaké určenie alebo trojaký spôsob obehu. Čas obratu celkového kapitálu rozdeleného na obežný a fixný kapitál. Priemerný obrat takéhoto kapitálu. Vplyv fixného kapitálu na celkový čas obratu kapitálu. Obiehajúci fixný kapitál Obeh skúmaný vcelku prejavuje sa teda trojako: 1. Celkový proces — prechod kapitálu jeho rôznymi moment­ mi, v dôsledku toho vystupuje kapitál ako tečúci, ako obiehajúci kapitál. Pokiaľ v každom z momentov je kontinuita potenciálne prerušená a každý moment sa môže upevniť voči prechodu do ďalšej fázy, kapitál vystupuje tu takisto aj ako fixovaný v rôz­ nych vzťahoch, a rôzne spôsoby tejto fixovanosti ustanovujú rôzne kapitály: tovarový kapitál, peňažný kapitál, kapitál vo forme pod­ mienok výroby. 2. Malý obeh medzi kapitálom a pracovnou schopnosťou. Tento obeh sprevádza výrobný proces a vystupuje ako zmluva, výmena, forma výmenného styku, na základe ktorých sa začína proces vý­ roby. Časť kapitálu vchádzajúca do tohto obehu — existenčné prostriedky — je obežným kapitálom mar čťoyňv.Nie je určený len čo do formy, ale sama jeho úžitková hodnota, t. j. jeho lát­ kové určenie ako produktu určeného pre spotrebu a vchádzajú­ ceho do individuálnej spotreby, tvorí časť jeho formového určenia. 3. Veľký obeh: pohyb kapitálu mimo fázy výroby, kde jeho čas vystupuje v protiklade k pracovnému času ako čas obehu. Z tohto protikladu medzi kapitálom nachodiacim sa vo fáze výroby a ka­ pitálom vystupujúcim z tejto fázy vyplýva rozdiel medzi tečúcim a fixným kapitálom. Fixný kapitál je ten, ktorý je pripútaný k vý­ robnému procesu a v ňom samom sa spotrebúva, pochádza síce z veľkého obehu, ale sa doň nevracia, a pokiaľ obieha, obieha len

Kapitola o kapitáli

171

preto, aby sa v procese výroby spotreboval, aby sa k nemu pri­ pútal. Z týchto troch rozdielov v obehu kapitálu vyplývajú, po prvé, tri rozdiely medzi obiehajúcim a fixovaným kapitálom: po druhé, časť kapitálu sa stáva obiehajúcou xar ččovv, lebo nikdy nevchá­ dza do výrobného procesu, ale ho neustále sprevádza: a po tretie, rozdiel medzi tečúcim a fixným kapitálom. Obiehajúci kapitál vo forme čís. 3 zahrnuje aj čís. 2, keďže aj táto forma je v protiklade k fixnému kapitálu, avšak forma čís. 2 nezahrnuje čís. 3. Tá časť kapitálu, ktorá ako taká náleží procesu výroby, pred­ stavuje tú jeho časť, ktorá čo do látky slúži len ako výrobný pro­ striedok, je sprostredkovateľom medzi živou prácou a materiálom, ktorý sa má spracovať. Časť tečúceho kapitálu, ako uhlie, olej atď. slúži tiež len ako výrobný prostriedok. Sem patrí všetko, čo slúži len ako prostriedok ako udržať v chode stroj, alebo stroj, ktorý ho dáva do pohybu. Tento rozdiel bude treba bližšie pre­ skúmať. Predovšetkým neprotirečí to prvému určeniu, lebo fixný kapitál ako hodnota obieha tiež úmerne tomu, ako sa opotrebúva. Práve v tomto určení fixného kapitálu — t. j. vtom určení, v kto­ rom kapitál stratil svoju tečúcu formua je totožný s určitou úžit­ kovou hodnotou, ktorá ho Zbavuje jeho schopnosti transťormá­ cie — vystupuje rozvinutý kapitál — pokiaľ ho doteraz poznáme ako produktívny kapitál — najvýraznejšie, a práve v tejto zdan­ livo neadekvátnej forme a v narastaní podielu tejto formy v po­ mere k forme obiehajúceho kapitálu Čís. 2 meria sa rozvoj kapi­ tálu ako kapitálu. Je to pekné protirečenie. Treba ho rozvinúť. Rozličné druhy kapitálu, ktoré sa do politickej ekonómie do­ stávajú zvonku, akoby padali z neba, vystupujú tu ako príslušné prejavy pohybu vychádzajúceho z povahy samého kapitálu, alebo skôr zo samého tohto pohybu v jeho rozličných určeniach. Obežný kapitál neprestajne „opúšťa“ kapitalistu, aby sa k nemu prinavrátil vo svojej pôvodnej forme. Fixný kapitál to nerobí (Storch). „Obežný kapitál — tá Časť kapitálu, ktorá neprináša zisk dovtedy, kým sa s ním nerozlúčia, fixný kapitál atď. prináša zisk, kým zostáva v rukách svojho vlastníka.“ (Malthus.) „Obežný kapitál neprináša svojmu vlastníkovi ani dôchodok ani zisk, kým zostáva v jeho rukách, fixný kapitál dáva tento zisk bez toho, aby zmenil svojho pána a bez toho, aby musel obiehať“ (A. Smith ).45 Z tohto hľadiska — keďže odchod kapitálu od svojho vlastníka

172

Základy kritlky politickej ekonómie

neznamená nič iné, ako scudzenie vlastníctva alebo majetku uskutočnené v akte výmeny a keďže v povahe každej výmennej hodnoty, teda všetkého kapitálu tkvie, že sa stávajú hodnotou pre svojho vlastníka vďaka scudzeniu — nemôže byť určenie v uvedenej formulácii správne. Keby fixný kapitál existoval pre svojho vlastníka bez sprostredkovania výmeny a v nej zahrnutej výmennej hodnoty, bol by fixný kapitál v skutočnosti iba úžitko­ vou hodnotou, teda nebol by kapitálom. Ale základom uvedeného určenia je toto: fixný kapitál obieha ako hodnota (aj keď len po častiach, postupne, ako uvidíme). Ako úžitková hodnota neobieha. Fixný kapitál, pokiaľ ho skúmame z jeho látkovej stránky, ako moment výrobného procesu, nikdy neopúšťa svoje hranice: nikdy ho jeho majiteľ neodcudzí, zostáva v jeho rukách. Obieha len čo do svojej formy ako kapitál, ako trvalá hodnota. V obežnom kapitáli nevzniká tento rozdiel medzi formou a obsahom, medzi úžitkovou hodnotou a výmennou hod­ notou. Aby kapitál mohol obiehať ako výmenná hodnota, aby mo­ hol byť výmennou hodnotou, musí ako úžitková hodnota vstúpiť do obehu, musí sa scudziť ako úžitková hodnota. Úžitková hod­ nota pre kapitál ako taký je len sama hodnota. Obežný kapitál sa realizuje ako hodnota pre kapitál len vtedy, keď sa scudzí. Dokým zostáva v rukách kapitalistu, má len hodnotu osebe, ešte nie je stanovená, je hodnotou len ôvváneu,ale nie v skutočnosti. Naproti tomu fixný kapitál sa realizuje ako hodnota len dovtedy, kým zotrváva v kapitalistových rukách, alebo — ak to vyjadríme ako vecný vzťah — kým zotrváva vo výrobnom procese, čo možno po­ kladať za vnútorný organický pohyb kapitálu, za jeho vzťah k se­ be, oproti jeho animálnemu pohybu, jeho bytiu pre iného. Keďže teda fixný kapitál, len čo vstúpi do výrobného procesu, zotrváva v ňom, v ňom aj zaniká, výrobný proces ho pohlcuje. Čas, po ktorý toto zanikanie trvá, nás tu ešte nezaujíma. Z tohto hľadiska patrí k fixnému kapitálu všetko, čo Cherbu­ liez$ nazýva pomocnými materiálmi, ako uhlie, drevo, olej, loj atď., ktoré sa vo výrobnom procese celkom zničia a úžitkovú hod­ notu majú len pre proces samej výroby. Ale tie isté materiály majú úžitkovú hodnotu aj mimo výroby a možno ich spotrebovať aj iným spôsobom, takisto ako budovy, domy atď. nemusia: byť nevyhnutne určené pre výrobu. Nie sú fixným kapitálom pre urči­ tý spôsob svojho bytia, ale pre svoje použitie. Stávajú sa ním, len

Kapitola o kapitáli

173

čo vstúpia do procesu výroby. Sú fixným kapitálom, len čo sú určené ako momenty výrobného procesu kapitálu, lebo vtedy strá­ cajú svoju vlastnosť byť podľa možnosti obežným kapitálom. Teda tak ako časť kapitálu vchádzajúca do malého kolobehu kapitálu — čiže kapitál, pokiaľ vchádza do tohto pohybu, do obe­ hu medzi kapitálom a pracovnou schopnosťou, časť kapitálu obie­ hajúca ako mzda — zo svojej látkovej stránky ako úžitková hod­ nota nikdy nevystupuje z obehu a nikdy nevchádza do výrobného procesu kapitálu, ale výrobný proces ju vylučuje Zo seba ako pro­ dukt, ako výsledok predchádzajúceho výrobného procesu — tak naopak časť kapitálu určená ako fixný kapitál nevystupuje nikdy ako úžitková hodnota, v súlade so svojím materiálnym bytím, z výrobného procesu a nikdy nevstupuje znova do obehu. Kým posledná časť kapitálu vchádza do obehu len ako hodnota (ako časť hodnoty hotového produktu), vstupuje druhá časť kapitálu do výrobného procesu tiež len ako hodnota, lebo nutná práca je re­ produkciou mzdy, tej časti hodnoty kapitálu, ktorá obieha ako mzda. To je teda prvé určenie fixného kapitálu a po tejto stránke zahrnuje aj pomocné materiály. Po druhé: Avšak fixný kapitál môže ako hodnota vstúpiť do obehu len potiaľ, pokiaľ ako úžitková hodnota zaniká v procese výroby. Vchádza do produktu ako hodnota — t. j. ako pracovný čas, ktorý bol naň vynaložený, čiže sa vňom zachováva — pokiaľ zaniká vo svojej samostatnej podobe ako úžitková hodnota. Použí­ vaním sa opotrebúva, ale tak, že jeho hodnota sa z jeho formy prenáša do formy produktu. Ak sa fixný kapitál nepoužije, ne­ spotrebuje vsamom výrobnom procese — keď stroje stoja, železo hrdzavie, drevo hnije — jeho hodnota sa, prirodzene, pominie spolu s jeho pominuteľným bytím vo forme úžitkovej hodnoty. Jeho obeh ako hodnoty zodpovedá jeho spotrebe vo výrobnom procese ako úžitkovej hodnoty. Jeho úplná hodnota sa celkom reprodukuje, t. j. vráti sa z obehu, len vtedy, keď sa ako úžitková hodnota celkom spotreboval vo výrobnom procese. Len čo sa fix­ ný kapitál celý rozplynie v hodnote a teda celý vojde do obehu, pominie sa celý ako úžitková hodnota, a preto sa ako nevyhnutný moment výroby musí nahradiť novou úžitkovou hodnotou toho istého druhu, t. j. musí byť reprodukovaný. Nevyhnutnosť repro­ dukovať fixný kapitál, t. j. Čas jeho reprodukcie, určuje sa časom, za aký sa v rámci výrobného procesu pohltí, spotrebuje.

174

Základy kritiky politickej ekonómie

Reprodukcia obežného kapitálu je určená časom obehu a obeh fixného kapitálu je určený časom, za aký sa v rámci výrobného procesu spotrebuje ako úžitková hodnota vo svojom látkovom bytí, t. j. Časom, za aký musí byť reprodukovaný. Tisíc funtov priadze možno znova reprodukovať, keď sa predajú a peniaze získané za ne sa vymenia znova za bavlnu atď., slovom, za vý­ robné prvky priadze. Jej reprodukcia je teda určená časom obehu. Stroj v hodnote 1000 lib. št. so životnosťou 5 rokov, ktorý sa opo­ trebuje za 5 rokov a potom je už len starým železom, opotrebúva sa v každom roku povedzme o 1/5,ak berieme priemer jeho spo­ treby vo výrobnom procese. Každý rok vchádza teda do obehu len 1/5hodnoty stroja a len po uplynutí 5 rokov vojde celý do obehu a vracia sa Zzneho. Teda jeho vstup do obehu je určený výlučne časom jeho opotrebovania a časom, aký potrebuje jeho hodnota, aby celá vošla do obehua vrátila sa z neho, teda celkovým časom jeho reprodukcie, tým Časom, keď musí byť stroj reprodukovaný. Fixný kapitál vchádza do výrobku len ako hodnota, zatiaľ čo úžitková hodnota obežného kapitálu zostala vo výrobku ako jeho substancia a dostala len inú formu. Týmto rozlišovaním sa pod­ statne modifikuje čas obratu celkového kapitálu, ktorý sa rozpadá na obežný a fixný kapitál. Predpokladajme, že celkový kapitál — — S, jeho obežná časť — c, fixná Časť —f: fixný kapitál nech

tvorí —S, a obežný kapitál ŽS. Nech obežný kapitál urobí za rok 3 obraty, fixný kapitál len 2 obraty za 10 rokov. Za 10 rokov urobí Í čiže — len dva obraty, zatiaľ Čo za tých istých 10 rokov

Z urobi 3X 10 — 30 obratov. Keby sa S rovnalo > t. j. keby ka­ pitál bol len obežným kapitálom, potom O, jeho obrat, by sa rov­ nal 30 a celkový kapitál, ktorý vykonal obrat za 10 rokov, by sa

rovnal302. Avšak fixný kapitál vykoná za 10 rokov len 2 obraty. Jeho O —2, a celkový fixný kapitál, ktorý vykonal obrat -——. Avšak

S —an o a jeho celkový čas obratu sa rovná celkovému času obratu oboch týchto častí. Ak fixný kapitál vykoná za 10 rokov

Kapitola o kapitáli

175

2 obraty, za jeden rok vykonajú obrat 2/10 čiže 1/5 fixného kapi­

tálu, kým obežný kapitál urobí za jeden rok 3 obraty. A urobí 9X každý rok jeden obrat. Otázka je jednoduchá. Ak kapitál vo výške 1000 toliarov sa rovná 600 toliarom obežného kapitálu a 400 toliarom fixného ka­ pitálu, t. j. 5/5tvorí obežný a ?/5 fixný kapitál: ak životnosť fixné­ ho kapitálu je 5 rokov, teda za 5 rokov vykoná 1 obrat a obežný kapitál 3 obraty za jeden rok, aký veľký je priemerný počet obra­ tov alebo priemerný čas obratu celkového kapitálu? Keby bol len obežným kapitálom, vykonal by 5 X 3, čiže 15 obratov: celkový kapitál, ktorý za 5 rokov vykonal obrat, robil by 15000 toliarov. Avšak 2/5kapitálu vykonajú za 5 rokov len jeden obrat. Z týchto 400 toliarov sa teda za jeden rok obráti len “%/5,t. j. 80 toliarov. Z 1000 toliarov urobí 600 toliarov ročne 3 obraty, 80 toliarov je­ den obrat, čiže za jeden rok vykoná obrat len 1880 toliarov: teda za 5 rokov vykoná obrat 5 X 1880 toliarov, t. j. 9400 toliarov, čiže o 5600 toliarov menej ako v tom prípade, keby celkový kapitál pozostával len Z obežného kapitálu. Ak by celkový kapitál pozo­ stával len z obežného kapitálu, vykonal by obrat za 1/3roka. Ak sa kapitál rovná 1000 toliarom, pričom c —600 a vykoná 2 obraty za rok, f —400 a vykoná za rok 1 obrat, v tom prípade vykoná 600 toliarov (5/5S) obrat za 14 roka: takisto za %2roka 2

vykoná jeden obrat “%/2toliarov čiže sx)

Teda za % roka

vykoná obrat 600 + 200 —800 toliarov (t. j. c + f/2). Za celý rok vykoná teda obrat 2 X 800 čiže 1600 toliarov: 1600 toliarov za 1 rok: teda 100 toliarov za 12/16mesiaca, a 1000 toliarov za 12/16 mesiaca Čiže za 7 14 mesiaca. Teda celý kapitál vo výške 1000 to­

liarov vykoná obrat za 7 4 mesiaca, zatiaľ čo by urobil obrat za 6 mesiacov, keby pozostával len z obežného kapitálu. 7 4:6 —

—1%:1, čiže74:6 —5/4:1.

Ak sa kapitál rovná 100 toliarom, z toho obežný — 50, fixný — —50, pričom obežný kapitál vykoná za rok 2 obraty, fixný jeden, potom 14 z kapitálu 100 urobí za 6 mesiacov 1 obrat a 14 z kapi­ tálu 100 takisto 1 obrat za 6 mesiacov. Teda za 6 mesiacov vyko­ najú obrat $4 z kapitálu 100 toliarov čiže 75 toliarov za 6 mesia­ cov, a 100 toliarov za 8 mesiacov. Keď 2/4z kapitálu 100 vykonajú obrat za 6 mesiacov a W%zo 100 (4 fixného kapitálu) vykoná

176

Základy krttiky politickej ekonómie

obrat takisto za 6 mesiacov, tak $4 z kapitálu 100 vykonajú obrat za 6 mesiacov. Teda !4 za $/3 čiže za 2 mesiace, takže 4/1 zo 100, čiže 100 toliarov urobí obrat za 6 + 2, t. j. za 8 mesiacov.

Celkový čas obratu kapitálu rovná sa 6 (času obratu celého obežného kapitálu a "4 fixného kapitálu čiže %4celkového kapi­ tálu) + $/3 (t. j. tento Čas obratu delený číslom vyjadrujúcim po­ diel zvyšného fixného kapitálu na tom kapitáli, ktorý sa obráti za čas obratu obežného kapitálu). Tak v uvedenom príklade: 5/5z ka­ pitálu 100 vykonajú obrat za 6 mesiacov, takisto 1/5 zo 100: teda 4/5zo 100 sa obrátia za 6 mesiacov, takže zvyšná 1/5zo 100 vykoná obrat za $/4mesiaca a celý kapitál teda za 6 + 5/4,t. j za 6+1 %4 čiže za 7 % mesiaca. Teda všeobecne vyjadrené: priemerný čas obratu rovná sa času obratu obežného kapitálu plus tento čas obratu delený číslom, vyjadrujúcim, koľkokrát je zvyšujúca časť fixného kapitálu ob­

siahnutá v celkovej sume kapitálu, ktorá sa obrátila za tento čas obratu. Ak dva kapitály vo výške 100 toliarov, jeden celý obežný kapi­ tál, druhý spolovice fixný kapitál, prinášajú každý 53percent zis­ ku, pričom jeden vykoná celý Z obraty za rok a vdruhom obežný kapitál vykoná takisto 2 obraty, ale fixný kapitál sa obráti len raz, potom v prvom prípade celkový kapitál, ktorý vykonal obrat, rovná sa 200 toliarov a zisk rovná sa 10 toliarov: v druhom prí­ pade by sme mali obrat za 8 mesiacov, 14 obratu za 4 mesiace, čiže 150 toliarov by vykonalo obrat za 12 mesiacov a zisk by sa vtedy rovnal 7 14 toliara. Tento spôsob výpočtu upevnil bežný predsudok, akoby obežný kapitál alebo fixný kapitál prinášali zisk v dôsledku nejakej taju­ plnej vrodenej sily, Čo je vyjadrené aj vo frázach, ktoré používa Malthus, že „obežný kapitál prináša zisk, keď sa s ním jeho vlast­ níci rozlúčia atď.“, ako aj vo vyššie uvedených miestach z ieho „Measure of Value“ atď., kde hovorí o tom, ako si predstavuje akumuláciu ziskov z fixného kapitálu“. V dôsledku toho, že sa v doterajších ekonomických teóriách neskúmalo učenie o nadhog­ note v čistej podobe, ale sa plietlo s učením o reálnom zisku, ktoré sa redukuje na účasť rôznych kapitálov na všeobecnej mie­ re zisku, vznikol obrovský zmätok a mystifikácia. Zisk kapitalis­ + Pozri toto vydanie, zv. II, str. 55—57, 05—©66,171. Red.

Kapitola o kapitáli

177

tov ako triedy Čiže zisk kapitálu ako takého musí existovať skôr, než sa dá rozdeliť, a preto je nanajvýš absurdné chcieť jeho vznik vysvetliť z jeho rozdelenia. Podľa toho, čo sme vyššie povedali, zisk sa zmenšuje, lebo sa čas obratu kapitálu zväčšuje v tej miere, v akej sa zväčšuje jeho Zložka, ktorá sa nazýva fixným kapitálom. (Predpokladá sa, že veľkosť kapitálu je permanentná. Jeho veľ­ kosť sa nás tu vôbec netýka, lebo táto téza platí pre každý kapitál hocakej veľkosti. Kapitály sú rôzne veľké. Avšak veľkosť kaž­ dého jednotlivého kapitálu rovná sa sebe samej, a teda, ak skú­ mame len jeho vlastnosť ako kapitálu, rovná sa hocakej veľkosti. Keď však skúmame dva kapitály, pokiaľ sa navzájom líšia, roz­ diel ich veľkostí vnáša sem určitý vzťah kvalitatívnych určení. Sama veľkosťsa stáva kvalitou, ktorá ich odlišuje. Toto podstatné hľadisko — a veľkosť je len jeho jeden ojedinelý príklad — uka­ zuje, ako sa skúmanie kapitálu ako takého odlišuje od skúmania kapitálu vo vzťahu k inému kapitálu, čiže od skúmania kapitálu v jeho realite.) Kapitál rovnakej veľkosti, vuvedenom prípade vo výške 100 to­ liarov, vykonal by za rok 2 obraty, keby pozostával len z obež­ ného kapitálu. Vykoná však len 2 obraty za 16 mesiacov, čiže za jeden rok vykoná obrat iba 1530toliarov, pretože polovica sa skla­ dá z fixného kapitálu. V zhode s tým, ako sa znižuje počet repro­ dukcií kapitálu za určité obdobie alebo, ako sa zmenšuje jeho množstvo, ktoré sa za určitý čas reprodukuje, zmenšuje sa aj vý­ roba nadbytočného času čiže nadhodnoty, keďže kapitál vytvára vôbec hodnotu len potiaľ, pokiaľ vytvára nadhodnotu. (To je aspoň jeho tendencia, jeho adekvátna činnosť.) Ako sme videli, fixný kapitál obieha ako hodnota len v tej mie­ re, vakejsa vo výrobnom procese opotrebúva alebo spotrebúva. Od jeho relatívnej trvanlivosti však závisí ten čas, za ktorý sa takto spotrebuje a musí sa reprodukovať vo svojej forme ako úžit­ ková hodnota. Trvanlivosť fixného kapitálu, čiže jeho väčšia či menšia pominuteľnosť — dlhší či kratší Čas, za aký môže pokra­ čovať v opakovaní svojej funkcie v opakovaných výrobných pro­ cesoch kapitálu, v rámci týchto procesov — toto určenie jeho úžitkovej hodnoty stáva sa tu teda momentom určujúcim formu, t. j. určujúcim kapitál zo stránky jeho formy, a nie z jeho látko­ vej stránky. Nutný čas reprodukcie fixného kapitálu, takisto ako

178

Základy kritiky politickej ekonómie

jeho podiel na celkovom kapitáli, modifikujú tu teda čas obratu celkového kapitálu a tým aj jeho zhodnotenie. Väčšia trvanlivosť kapitálu (trvanie nutného času jeho reprodukcie) a podiel fixné­ ho kapitálu na celkovom kapitáli pôsobia tu teda na zhodnotenie takisto ako pomalší obrat, vyvolaný alebo tým, že trh, odkiaľ sa kapitál vracia v podobe peňazí, je priestorove vzdialenejší, že je teda potrebný dlhší čas na to, aby opísal dráhu obehu (ako sa napríklad pomalšie vracajú tie kapitály, ktoré v Anglicku pracujú pre východoindický trh, než tie kapitály, ktoré pracujú pre bližšie zahraničné trhy alebo pre domáci trh), alebo tým, že sama fáza výroby je prerušená prírodnými podmienkami, ako je to v poľno­ hospodárstve. Ricardo, ktorý prvý zdôraznil vplyv fixného kapi­ tálu na zhodnocovací proces, pletie bez ladu a skladu všetky tieto určenia dokopy, čo vidieť z vyššie citovaných miest. V prvom prípade (s fixným kapitálom) sa obrat kapitálu spo­ maľuje preto, lebo fixný kapitál sa v rámci výrobného procesu pomaly spotrebúva: alebo tkvie príčina v trvaní času potrebného na jeho reprodukciu. V druhom prípade vyplýva spomalený obrat z predlženia času obehu (v prvom prípade fixný kapitál obieha vždy nevyhnutne tak rýchlo ako výrobok, pokiaľ vôbec obieha, pokiaľ vôbec vstupuje do obehu, lebo neobieha vo svojej látkovej existencii, ale len ako hodnota, t. j. ako pomyselná zložka celko­ vej hodnoty výrobku), a to času obehu druhej polovice vlastného procesu obehu, spätnej premeny peňazí. V treťom prípade spoma­ lený obrat nevyplýva z dlhšieho času, ktorý potrebuje kapitál, tak ako v prvom prípade, aby zanikol vo výrobnom procese, ale aby z neho vyšiel ako výrobok. Prvý prípad je špecifický pre fixný kapitál: druhý prípad náleží ku kategórii netečúceho kapitálu fixovaného v určitej fáze celkového procesu obehu (,,fixný kapi­ tál so značným stupňom trvanlivosti, alebo obežný kapitál vraca­ júci sa za dlhé obdobia“ MacCulloch, The Principles oj Political Economy, Edinburgh and London 1825, str. 300). Po tretie: Doteraz sme fixný kapitál skúmali len po tej stránke, podľa ktorej jeho rozdiely vznikajú z jeho osobitého vzťahu, zo špecifického vzťahu k vlastnému procesu obehu. Po tejto stránke vyplynú ešte aj iné rozdiely. Po prvé, postupný návrat jeho hod­ noty, zatiaľ Čo sa každá časť obežného kapitálu celkom vymení, lebo v ňom sa existencia hodnoty zhoduje s existenciou úžitkovej hodnoty. Po druhé, netreba mať na zreteli, ako sme to robili do­

Kapitola o kapitáli

179

teraz, len vplyv fixného kapitálu na priemerný čas obratu daného kapitálu, ale aj jeho vplyv na ten čas obratu, ktorý má sám pre seba. Táto posledná okolnosť sa stáva dôležitou tam, kde fixný kapitál nevystupuje len ako nástroj výroby vnútri výrobného pro­ cesu, ale ako samostatná forma kapitálu, napríklad vo forme že­ lezníc, kanálov, ciest, vodovodov, kapitálu vloženého do pôdy atď. Posledné určenie sa stáva dôležitým najmä pre pomer, vakom sa celkový kapitál určitej krajiny delí na obe tieto formy. To je dôležité aj z hľadiska spôsobu, ako sa fixný kapitál obnovuje a uchováva, u ekonómov sa to vyskytuje v tej forme, že fixný kapitál prináša dôchodok len prostredníctvom obežného kapitálu atď. To posledné nie je v podstate nič iné než skúmanie toho momentu, keď fixný kapitál nevystupuje ako osobitá samostatná existencia Dopri obežnom kapitáli a mimo neho, ale ako obežný kapitál premenený na fixný kapitál. Avšak tu chceme predovšetkým skúmať vzťah fixného kapitálu nie navonok, ale tak, ako je daný tým, že je trvale uzavretý v procese výroby. Fixný kapitál je určený tým, že je určitým mo­ mentom výrobného procesu samého. [Vôbec sa nepovedalo, že fixný kapitál je v každom určení taký kapitál, ktorý neslúži na individuálnu spotrebu, ale iba na výrobu. Dom môže slúžiť na výrobu rovnako ako na spotrebu, takisto aj všetky cestovné prostriedky: loď a voz možno použiť na zábavnú cestu, aj ako dopravný prostriedok: cesta môže slúžiť ako komu­ nikačný prostriedok pre vlastnú výrobu alebo na prechádzky atď. Fixný kapitál v tomto druhom vzťahu sa nás vonkoncom netýka, pretože tu skúmame kapitál len ako proces zhodnocovania a pro­ ces výroby. V súvislosti s úrokom pristúpi k tomu ešte druhé určenie. Ricardo môže mať na zreteli len toto určenie, keď vraví: „Podľa toho, či je kapitál viac či menej pominuteľný, teda či sa za určitý daný čas musí častejšie alebo menej často reprodukovať, volá sa obežným alebo fixným kapitálom.“ (Ricardo, On the Principles oj Political Economy and Taxation, 3rd edition, Landon 1821, str. 260.)

V tomto zmysle by kanvica na kávu bola fixným kapitálom, ale káva obežným kapitálom. Hrubý materializmus ekonómov, ktorí skúmajú spoločenské výrobné vzťahy ľudí a určenia, ktoré nado­ búdajú veci, keď sú podriadené týmto vzťahom, ako prirodzené vlastnosti vecí, je takisto hrubým idealizmom, ba fetišizmom, kto­

180

Základy kritiky politickej ekonómie

rý pripisuje veciam spoločenské vzťahy ako im imanentné urče­ nia, a tak ich mystifikuje. (Ťažkosť určiť nejakú vec podľa jej prirodzených vlastností, ako fixný alebo obežný kapitál, vnukla tu ekonómom výnimočne myšlienku, že samy veci nie sú ani fix­ ným ani obežným kapitálom, že teda asi vôbec nie sú kapitálom, takisto ako nie je prirodzenou vlastnosťou zlata byť peniazmi.)] (Aby sme nezabudli, k bodom, ktoré sme vyššie uviedli, treba ešte dodať obeh fixného kapitálu v podobe obiehajúceho kapitálu, t. j. transakcie, prostredníctvom ktorých mení svojich majiteľov.) „Fixný kapitál — zviazaný: kapitál natoľko zviazaný s určitým druhom výroby, že ho už odtiaľ nemožno vziať, aby sa venoval inému druhu výroby“ (]. B. Say, Traité ďéconomie politigue. Troisieme edition. Tome II, Paris 1817, str. 430). „Fixný kapitál sa spotrebúva, aby pomohol reprodukovať to, čo si človek určil na svoju spotrebu... Pozostáva z dlhotrvajúcich predmetov, súcich zväčšiť výrobné sily budúcej práce.“ (Sismon­ di, Nouveaux Principes ďEconomie Politigue. Seconde édition. Tome I, Paris 1827, str. 97—98.) „Fixný kapitál je kapitál potrebný na udržiavanie nástrojov práce, strojov atď.“ (4. Smith, Recherches sur la Nature et les Causes de la Richesse des Nations. Tome II, Paris 1802, str. 226.) „Vo veľkom procese výroby obežný kapitál sa spotrebuje a fix­ ný kapitál sa iba použije“ (The Economist“ zo 6. novembra 1847, Č. 219, str. 1271).

„Ukážeme, že prvá polovica alebo prvý kameň, ktorý človek vzal do ruky, aby si pomohol pri sledovaní svojich cieľov, na vy­ konanie časti svojej práce, zastával presne tú funkciu ako kapi­ tály, ktoré v súčasnosti používajú obchodné národy“ (Lauderdale, Recherches sur la nature et ľorigine de la richesse publigue, Paris 1808, str. 87). „Jedna z čít, charakterizujúcich a odlišujú­ cich ľudský rod, tkvie v tom, že sa práca takto nahrádza kapitá­ lom premeneným na stroje“ (tamtiež, str. 120). „Teraz sa dá po­ chopiť, že zisk z kapitálov sa dosahuje vždy alebo preto, že kapitály nahrádzajú takú prácu, ktorú by človek musel vykonať vlastnými rukami, alebo preto, že vykonávajú takú prácu, ktorá prevyšuje osobné schopnosti človeka a ktorú by človek nemohol vykonať sám“ (tamtiež, str. 119 a ď.). Lauderdale polemizuje so Smithom a Lockom, ktorých názory na prácu ako tvorkyňu zisku vedú podľa neho k tomuto: „Keby

Kapitola o kapitáli

181

táto predstava o zisku Z kapitálu bola v prísnom zmysle slova správna, vyplynulo by z nej, že zisk nie je pôvodným zdrojom bohatstva, ale odvodeným, a kapitál by nebolo možné pokladať za jeden zo zdrojov bohatstva, pretože zisk, ktorý prináša, by bol iba premiestnením dôchodku z robotníkovho vrecka do vrecka kapi­ talistu“ (tamtiež, str. 116, 117]. „Zisk z kapitálov sa dosahuje vždy alebo preto, že kapitály nahrádzajú takú prácu, ktorú by človek musel vykonať vlastnými rukami, alebo preto, že vykoná­ vajú takú prácu, ktorá prevyšuje osobné schopnosti človeka a kto­ rú by človek nemohol vykonať sám“ (tamtiež, str. 119). „Treba pripomenúť, že ak kapitalista, vďaka produktívnemu použitiu svo­ jich peňazí, ušetrí triede spotrebiteľov určitú prácu, nenahrádza ju rovnako veľkou časťou vlastnej práce, ťo je dôkaz, že túto prá­ cu vykoná jeho kapitál, a nie on sám“ (tamtiež, str. 132). „Keby si Adam Smith nepredstavoval, že efekt stroja tkvie v uľahčení práce, alebo ako to sám vyjadruje, vo zväčšení výrob­ nej sily práce (len na základe čudesného myšlienkového zmätku mohol Smith povedať, že efekt kapitálu tkvie vo zväčšovaní vý­ robnej sily práce. S takou istou logikou by sa dalo tvrdiť, že skrátiť o polovicu okružnú cestu medzi dvoma bodmi znamená zdvojnásobiť rýchlosť chodcu), prišiel by na to, že fondy, ktorými sa platí stroj, prinášajú zisk práve preto, lebo nahrádzajú prácu, a tou istou okolnosťou by vysvetlil pôvod zisku“ (tamtiež, str. 137). „Kapitály vo vnútornom obchode, či už fixné alebo obežné, nie­ lenže neuvádzajú do pohybu prácu, nielenže nezväčšujú jej vý­ robnú silu, ale naopak, sú potrebné a prinášajú zisk len za týchto dvoch okolností: alebo keď odstraňujú nevyhnutnosť určitej časti práce, ktorú by človek musel vykonať vlastnými rukami, alebo keď vykonajú určitú prácu, ktorú by človek nemohol urobiť sám.“ Toto, vraví Lauderdale, nie je len číro slovný rozdiel. „Predstava, Že kapitály uvádzajú do pohybu prácu a zväčšujú jej produktivitu, vyvoláva názor, že práca je všade úmerná množ­ stvu existujúcich kapitálov a že priemysel tej-ktorej krajiny zod­ povedá vždy použitým fondom. Z toho by vyplývalo, že zväčšenie kapitálov je zvrchovaným a neobmedzeným prostriedkom na zväč­ šenie bohatstva. Keď sa však namiesto toho pripustí, že jediné užitočné a výhodné použitie kapitálu spočíva v tom, že nahrádza alebo vykonáva určitú prácu, dospejeme k prirodzenému záveru, že štátu neplynú nijaké výhody z toho, že má väčšie kapitály, než

182

Základy kritiky politickej ekonómie

môže použiť na to, aby vykonali prácu alebo ju nahradili vo vý­ robe a zhotovovaní vecí, ktoré si spotrebiteľ žiada“ (tamtiež, str. 150—152). Aby dokázal svoj názor, že kapitál je nezávisle od práce celkom osobitým zdrojom zisku, a preto aj bohatstva, Lauderdale pouka­ zuje na nadzisky, ktoré dosahuje majiteľ novovynájdeného stroja, kým neuplynie lehota jeho patentu a konkurencia nestlačí ceny, a potom končí slovami: „ľáto zmena zásady týkajúca sa ceny, nebráni tomu, aby zisk zo stroja“ (jeho úžitkovej hodnoty) „nepochádzal z fondu toho istého druhu, ako je fond, z ktorého sa vyplácal zisk, kým nevy­ pršala lehota platnosti patentu: tento fond tvorí vždy tú časť dô­ chodku krajiny, ktorá bola predtým určená na zaplatenie práce nahradenej novým vynálezom“ (tamtiež, str. 125). Proti tomu hovorí Ravenstone: „Len zriedkakedy možno s úspe­ chom použiť stroje na to, aby znížili množstvo práce jednotlivca, zhotovenie stroja by stálo viac Času než by sa dalo ušetriť jeho použitím. Stroj môže byť skutočne užitočný len v tom prípade, keď pôsobí vo veľkom meradle, keď jeden stroj môže pomáhať práci tisícov. Podľa toho sa stroje najlepšie uplatnia v krajinách s najväčším počtom obyvateľov, kde je najviac zaháľajúcich ľudí. Použitie stroja nie je vyvolané nedostatkom ľudí, ale ľahkosťou, s akou ich možno priviesť k práci“ (Ravenstone, Thoughts on the Funding System, and its Effects, London 1824, str. 45). „Rozdelenie strojov na 1. stroje, ktoré sa používajú na výrobu energie: 2. stroje, ktorých úlohou je jednoducho prenášať energiu a vykonať prácu“ (Babbage, Traité sur ĽEconomie des Machines et des Manujactures, Paris 1833, str. 20—21). „Továreň znamená spoluprácu viacerých skupín robotníkov, do­ spelých i mladistvých, ktorí usilovne a obratne sledujú systém vyrábajúcich strojov, neustále uvádzaných do Činnosti nejakou centrálnou silou... To vylučuje každú továreň, ktorej mechaniz­ mus netvorí jednotný systém, alebo ktorá nezávisí od jedinej hyb­ nej sily. Príkladmi pre tento posledný druh sú továrne na tkani­ ny, na tavenie medi atď. Tento výraz v najprísnejšom zmysle slova vyvoláva predstavu obrovského automatu, pozostávajúceho z početných mechanických a intelektuálnych orgánov, ktoré pô­ sobia zladene a bez prerušenia, aby vyrobili ten istý predmet,

Kapitola 0 kapitáli

183

takže všetky tieto orgány sú podriadené jednej hybnej sile, ktorá sa sama uvádza do pohybu“ (Ure, Philosophie des manufjactures, Bruxelles 1836. Tome I, str. 18—19).

[10.Rozvoj fixného kapitálu ako ukazovateľ

rozvoja kapitalistickej výroby]

[a) Strojový systém ako jorma pracovných prostriedkov

adekvátna kapitalizmu] Kapitál, ktorý vo výrobnom procese spotrebúva sám seba čiže fixný kapitál, je vo vyhranenom zmysle výrobným prostriedkom. V širšom zmysle je celý výrobný proces a každý jeho moment, takisto ako obeh — pokiaľ sa skúma z látkovej stránky — len výrobným prostriedkom pre kapitál, pre ktorý len hodnota exis­ tuje ako samoúčel. Z látkovej stránky je sama surovina výrobným prostriedkom výrobku atď. Avšak určenie úžitkovej hodnoty fixného kapitálu ako kapi­ tálu, ktorý vo výrobnom procese spotrebúva sám seba, je totožné s tým, že sa používa v tomto procese len ako prostriedok a sám existuje len ako činiteľ na premenu suroviny na výrobok. Úžitko­ vá hodnota fixného kapitálu ako takéhoto výrobného prostriedku môže tkvieť v tom, že je len technologickou podmieňkou usku­ točnenia procesu (miestom, kde prebieha výrobný proces), ako v prípade budov atď., alebo že je bezprostrednou podmienkou pô­ sobenia vlastného výrobného prostriedku ako všetky pomocné materiály. Budovy a pomocné materiály sú zasa len látkové pred­ poklady pre uskutočnenie výrobného procesu vôbec, alebo pre použitie a udržiavanie pracovného prostriedku. Ale pracovný pro­ striedok vo vlastnom zmysle slúži len v rámci výroby a na výrobu a nemá nijakú inú úžitkovú hodnotu. Pôvodne, keď sme skúmali prechod hodnoty v kapitál, pracov­ ný proces sa jednoducho zahrnul do kapitálu, a Čo do svojich lát­ kových podmienok, svojej hmotnej existencie vystupoval kapitál ako totalita podmienok tohto procesu a v zhode s ním sa členil

184

Základy kritiky politickej ekonómie

na kvalitatívne odlišné časti, ako pracovný materiál (toto, a nie „surový materiál“ je správny a logický výraz), pracovný prostrie­ dok a živá práca. Na jednej strane sa kapitál svojím hmotným bytím rozpadol na tieto tri prvky, na druhej strane v pohybe sa nachodiacu jednotu týchto prvkov predstavoval pracovný proces (čiže spoločné vchádzanie týchto prvkov do procesu), ich jednotu v stave pokoja predstavoval výrobok. V tejto forme sa látkové prvky — pracovný materiál, pracovný nástroj a živá práca — javia len ako podstatné momenty samého pracovného procesu, ktorý si privlastňuje kapitál. Ale táto látková stránka — čiže určenie kapitálu ako úžitkovej hodnoty a reálneho procesu — sa celkom oddelila od určenia jeho formy. V samom tomto určení formy 1. tri prvky, v ktorých kapitál vystupuje pred výmenou s pra­ covnou schopnosťou, pred skutočným procesom, vystupovali len ako kvantitatívne odlišné Časti jeho samého, ako množstvá hod­ noty, ktorých jednotu tvorí sám kapitál ako suma. Látková forma, úžitková hodnota, v ktorej existovali tieto rôzne časti kapitálu, nemenila nič na rovnorodosti tohto ich určenia. Podľa určenia formy vystupovali len tak, že kapitál sa kvantitatívne delil na časti. 2. Vnútri procesu samého sa práca a obidva ďalšie prvky čo do formy odlišujú len tak, že tieto dva prvky boli určené ako kon­ štantné hodnoty a práca ako hodnototvorná. Pokiaľ však ide o rozdiely medzi nimi ako úžitkovými hodnotami, o látkovú strán­ ku, vypadla celkom z určenia formy kapitálu. Avšak teraz v roz­ dieli medzi obežným kapitálom (surovina a výrobok) a fixným kapitálom (pracovný prostriedok) vystupuje rozdiel medzi prv­ kami ako úžitkovými hodnotami zároveň ako rozdiel medzi prv­ kami kapitálu ako kapitálu, v určení jeho formy. Vzťah medzi činiteľmi, ktorý bol predtým len kvantitatívnym vzťahom, vystu­ puje teraz ako kvalitatívny rozdiel samého kapitálu a ako vzťah určujúci celkový pohyb (obrat) kapitálu. Pracovný materiál a pro­ dukt práce, táto neutrálna usadenina procesu práce, ako surovina a výrobok, teraz už nie sú ani z látkovej stránky určené ako ma­ teriál a produkt práce, ale ako úžitková hodnota samého kapitálu v rozličných fázach. Pokiaľ pracovný prostriedok zostáva pracovným prostriedkom vo vlastnom zmysle slova, tak ako ho kapitál bezprostredne, his­

Kapitola o kapitáli

1835

toricky zahrnul do svojho zhodnocovacieho procesu, prekomáva len formálnu zmenu v tom, že teraz vystupuje nielen ako pracov­ ný prostriedok zo svojej látkovej stránky, ale zároveň ako 0so­ bitý spôsob existencie kapitálu určený jeho celkovým procesom — ako fixný kapitál. Pracovný prostriedok, zahrnutý do výrobného procesu kapitálu, prechádza rozličnými metamorfózami, ktorých poslednou je stroj alebo skôr automatický systém strojového zariadenia (systém strojového zariadenia ako automatický systém je len jeho najdo­ konalejšou, najadekvátnejšou formou a len on premieňia strojové zariadenie na systém), uvedeného do pohybu automatom, hybnou silou, ktorá sa sama dáva do pohybu. Táto automatická továreň je zložená z početných mechanických a intelektuálnych orgánov, takže sami robotníci sú určení len ako jeho vedomím obdarené články. V stroji a ešte viac v strojovom zariadení ako automatic­ kom systéme sa pracovný prostriedok svojou úžitkovou hodnotou, t. j. svojím látkovým bytím, premenil na formu adekvátnu fixné­ mu kapitálu a kapitálu vôbec, a tá forma, v akej bol ako bezpro­ stredný pracovný prostriedok zahrnutý do výrobného procesu ka­ pitálu, sa ruší a nahrádza formou, ktorú vytvoril sám kapitál a ktorá mu Zodpovedá. Stroj nevystupuje v nijakom vzťahu ako pracovný prostriedok jednotlivého robotníka. Jeho špecifický rozdiel naskrze netkvie v tom, ako pri pracovnom prostrieďku jednotlivého robotníka, že sprostredkúva robotníkovu činnosť zameranú na objekt, ale na­ opak, robotníkova činnosť je určená tak, že už len sprostredkúva prácu stroja, jeho pôsobenie na surovinu, že dozerá na stroj a chráni ho pred poruchami. Nie je to tak ako pri nástroji, ktoré­ mu robotník ako svojmu orgánu vdýchne dušu svojou vlastnou obratnosťou a činnosťou, takže jeho používanie závisí od robotní­ kovej virtuozity. Práve naopak, stroj, ktorý namiesto robotníka má obratnosť a silu, je sám virtuózom, ktorý má vlastnú dušu v mechanických zákonoch, čo v ňom pôsobia, a na svoj nepretrži­ tý samopohyb spotrebúva uhlie, olej atď. (pomocné látky), tak ako robotník spotrebúva potraviny. Robotníkova činnosť, obme­ dzená len na abstrakciu činnosti, je všestranne určovaná a regu­ lovaná pohybom strojov, a nie naopak. Veda, ktorá neoživené články strojového zariadenia núti na základe jeho konštrukcie pôsobiť účelne ako automat, nejestvuje vo vedomí robotníka, ale

186

Základy kritiky politickej ekonómté

prostredníctvom stroja pôsobí naňho ako cudzia moc, ako moc samého stroja. Privlastňovanie živej práce prostredníctvom spredmetnenej prá­ ce — privlastňovanie zhodnocujúcej sily čiže činnosti prostred­ níctvom hodnoty existujúcej pre seba — ktoré tkvie v pojme ka­ pitálu, vo výrobe založenej na strojovom systéme, stáva sa charakterom samotného výrobného procesu aj čo do jeho látko­ vých prvkov a jeho látkového pohybu. Výrobný proces prestal byť pracovným procesom v tom zmysle, že by ho ovládala práca ako jednotný panujúci princíp. Naopak, práca vystupuje teraz len ako vedomím obdarený orgán roztrúsený v jednotlivých živých robotníkoch na mnohých bodoch mechanického systému a pod­ riadený celkovému procesu samotného strojového systému, len ako článok systému, ktorého jednota neexistuje v živých robotní­ koch, ale v živom (aktívnom) systéme strojov, ktorý voči jednot­ livému, bezvýznamnému konaniu robotníka vystupuje ako mohut­ ný organizmus. V strojovom systéme spredmetnená práca stojí proti živej práci v samom pracovnom procese ako ovládajúca ju moc, ktorou kapitál ako privlastňovanie živej práce je svojou for­ mou. Zahrnutie pracovného procesu do zhodnocovacieho procesu kapitálu ako jeho číreho momentu je aj z látkovej stránky pod­ mienené premenou pracovného prostriedku na strojový systém a Živej práce iba na živé príslušenstvo tohto strojového systému, na prostriedok jeho pôsobenia. Ako sme videli“, zvýšenie produktivity práce a maximálna ne­ gácia nutnej práce sú nevyhnutnou tendenciou kapitálu. Uskutoč­ nením tejto tendencie je premena pracovného prostriedku na strojový systém. V strojovom systéme vystupuje spredmetnená práca v látkovej forme proti živej práci ako sila, ktorá ju ovláda a aktívne si ju podriaďuje nielen jej privlastnením, ale aj v sa­ mom reálnom výrobnom procese. Vzťah kapitálu ako hodnoty, ktorá si privlastňuje zhodnocujúcu činnosť, je vo fixnom kapitáli, existujúcom v podobe strojového systému, určený zároveň ako vzťah úžitkovej hodnoty kapitálu k úžitkovej hodnote pracovnej schopnosti. Hodnota spredmetnená v strojovom systéme vystupuje ďalej ako predpoklad, proti ktorému zhodnocujúca sila jednotlivej pra­ + Pozri toto vydanie, zv. I, str. 367. Red,

Kapitola o kapitáli

187/7

covnej schopnosti mizne ako nekonečne malá veličina, v dôsled­ ku výroby v obrovskom meradle, umožnenej systémom strojov, mizne aj vo výrobku každý vzťah k bezprostrednej potrebe výrob­ cu, a preto aj k bezprostrednej úžitkovej hodnote. V tej forme, v akej sa produkt vyrába, a v tých vzťahoch, v ktorých sa vyrába, je už dané, že sa vyrába len ako nositeľ hodnoty a jeho úžitková hodnota je len podmienkou toho. Sama spredmetnená práca vy­ stupuje v strojovom systéme bezprostredne nielen vo forme pro­ duktu čiže produktu použitého ako pracovný prostriedok, ale aj vo forme samej výrobnej sily. Vývoj pracovných prostriedkov v strojový systém nie je pre kapitál niečím náhodným, ale zna­ mená historické pretvorenie tradičných zdedených pracovných prostriedkov, ich premenu na pracovné prostriedky adekvátne kapitálu. Takéto nahromadenie poznatkov a obratnosti, všeobec­ ných výrobných síl spoločenského mozgu sa oproti práci pohlcuje kapitálom a vystupuje preto ako vlastnosť kapitálu, a bližšie ako vlastnosť fixného kapitálu, pokiaľ vstupuje do výrobného procesu ako výrobný prostriedok vo vlastnom zmysle. Strojový systém vystupuje teda ako najadekvátnejšia forma fixného kapitálu, a fixný kapitál, pokiaľ sa kapitál skúma vo svo­ jom vzťahu k sebe samému — ako najadekvátnejšia forma kapi­ tálu vôbec. Na druhej strane, pokiaľ fixný kapitál pevne väzí vo svojom bytí ako určitá úžitková hodnota, nezodpovedá pojmu ka­ pitálu, ktorý ako hodnota je ľahostajný voči každej určitej forme úžitkovej hodnoty, a každú z nich môže ako ľahostajné stelesne­ nie prijať alebo zo seba zhodiť. Po tejto stránke, pokiaľ ide o vzťah kapitálu navonok, javí sa obežný kapitál ako adekvátna forma kapitálu oproti fixnému kapitálu. Ďalej, pokiaľ sa strojový systém vyvíja spolu s hromadením znalostí spoločnosti, výrobnej sily vôbec, nevystupuje ako pred­ staviteľ všeobecnej spoločenskej práce robotník, ale kapitál. Vý­ robná sila spoločnosti sa meria fixným kapitálom, existuje v ňom v predmetnej forme a naopak, spolu s týmto všeobecným pokro­ kom, ktorý si kapitál privlastňuje zadarmo, rozvíja sa výrobná sila kapitálu. Tu sa nemusíme pustiť podrobne do výkladu rozvoja strojového systému, ale iba zo všeobecného hľadiska, pokiaľ vo jixnom kapitáli stráca pracovný prostriedok, čo do svojej látkovej stránky, svoju bezprostrednú formu a vystupuje hmotne voči ro­ hotníkovi ako kapitál. Poznanie vystupuje v strojovom systéme

188

Základy kritiky politickej ekonómie

ako niečo robotníkovi cudzie, existujúce mimo neho, a živá práca vystupuje ako podriadená samostatne pôsobiacej (účinkujúcej), spredmetnenej práci. Robotník vystupuje ako niečo zbytočné, ak jeho činnosťnie je podmienená potrebou [kapitálu]. Plný“ rozvoj kapitálu nastáva teda až vtedy — čiže kapitál až vtedy vytvoril sebe zodpovedajúci spôsob výroby — keď pracovný prostriedok nie je len formálne určený ako fixný kapitál, ale je zrušený vo svojej bezprostrednej forme, a fixný kapitál v rámci výrobného procesu vystupuje voči práci ako stroj, zatiaľ čo celý výrobný proces nevystupuje ako podriadený bezprostrednej zruč­ nosti robotníka, ale ako technologické použitie vedy. Preto je tendenciou kapitálu dať výrobe vedecký charakter a bezprostred­ nú prácu degradovať na číry moment tohto procesu. Tak ako pri analýze premeny hodnoty na kapitál, aj pri bližšom skúmaní ka­ pitálu sa ukazuje, že na jednej strane predpokladá určitý daný stupeň historického rozvoja výrobných síl — medzi tieto výrobné sily patrí aj veda — a na druhej strane poháňa ich vpred a pod­ poruje ich rozvoj. Preto kvantitatívny rozsah, v akom sa kapitál rozvíja ako fixný kapitál, a takisto aj účinnosť (intenzita) rozvoja kapitálu ako fix­ ného kapitálu ukazujú všeobecne ten stupeň, na akom sa kapitál rozvinul ako kapitál, ako moc nad živou prácou a vôbec si pod­ riadil výrobný proces. A to aj Z tej stránky, že fixný kapitál vy­ jadruje akumuláciu spredmetnených výrobných síl a takisto aj spredmetnenej práce. Ak si však kapitál nadobúda svoju ade­ kvátnu podobu ako úžitková hodnota v rámci procesu výroby až v strojovom systéme a iných hmotných formách existencie fixné­ ho kapitálu, ako sú železnice atď. (k čomu sa neskôr dostaneme), to naskrze neznamená, že táto úžitková hodnota — strojový sys­ tém osebe — je kapitálom alebo že jej existencia ako strojového systému je totožná s jej existenciou ako kapitálu. Takisto ako zlato by neprestalo mať svoju úžitkovú hodnotu ako zlato, keby prestalo byť peniazmi, ani strojový systém by nestratil svoju úžit­ kovú hodnotu, keby prestal byť kapitálom. Z toho, že strojový systém je najprimeranejšou formou fixného kapitálu naskrze ne­ # Tu sa začína posledný zošit (Zošit VII) rukopisu. Ňa prvú stranu Marx napísal: Kapitola o kapitáli. (Pokračovanie.) (Tento zošit som začal koncom februára 1858.)

Kapitola o kapitáli

189

vyplýva, že podriadenie spoločenskému vzťahu kapitálu je najpri­ meranejším a posledným spoločenským výrobným vzťahom pre použitie strojového systému.

[b) Rozklad kapitálu ako prevládajúcej formy výroby s rozvojom buržoáznej spoločnosti] V tej istej miere, v akej kapitál povýšil pracovný čas — jedno­ duché množstvo práce — na jediný určujúci prvok, v tej istej miere mizne bezprostredná práca a jej množstvo ako určujúci princíp výroby, tvorby úžitkových hodnôt: a ak sa z kvantitatív­ nej stránky bezprostredná práca znižuje na menší podiel, tak sa kvalitatívne mení na síce nevyhnutný, ale druhoradý moment vo vzťahu k všeobecnej vedeckej práci, vo vzťahu k technologickému použitiu prírodných vied z jednej strany, presne tak ako aj vo vzťahu k všeobecnej výrobnej sile, ktorá vyrastá zo spoločenského rozčlenenia práce v celkovej výrobe a vystupuje ako prírodný dar spoločenskej práce (i keď je historickým produktom). Takto kapitál pracuje na rozklade seba samého ako formy ovládajúcej výrobu. Ak takto na jednej strane premena procesu výroby z jednodu­ chého pracovného procesu na vedecký proces, ktorý si v svojich službách podriaďuje prírodné sily a dáva im účinkovať v službách ľudských potrieb, vystupuje ako vlastnosť fixného kapitálu oproti živej práci: ak jednotlivá práca ako taká vôbec prestáva byť pro­ duktívna, ale je naopak produktívna len v spoločných prácach podriaďujúcich si prírodné sily, a toto povýšenie bezprostrednej práce na spoločenskú prácu vystupuje ako redukovanie jednotli­ vej práce na bezmocnosť oproti koncentrovanému bytiu toho, Čo je spoločne reprezentované v kapitáli, potom na druhej strane uchovanie práce v jednom výrobnom odvetví vďaka súčasne exis­ tujúcej práci“ v inom odvetví vystupuje teraz ako vlastnosť obež­ ného kapitálu. V malom obehu kapitál preddavkuje robotníkovi mzdu, ktorú robotník vymieňa za výrobky nevyhnutné pre vlastnú spotrebu. Peniaze, ktoré robotník dostal, majú túto moc len preto, lebo popri ňom zároveň pracujú aj iní, a len preto, lebo si kapitál pri­ vlastňuje jeho prácu, môže mu dať v peniazoch poukážku na

190

Základy kritiky politickej ekonómie

cudziu prácu. Táto výmena vlastnej práce za cudziu prácu nie je tu sprostredkovaná a podmienená súčasnou koexistenciou práce ostatných robotníkov, ale preddavkom zo strany kapitálu. Okol­ nosť, že robotník môže v priebehu výroby vykonať výmenu látok nevyhnutnú pre jeho spotrebu, vystupuje ako vlastnosť tej časti obežného kapitálu, ktorá sa odstupuje robotníkovi, a obežného kapitálu vôbec. Táto okolnosť nevystupuje ako látková výmena súčasne pôsobiacich pracovných síl, ale ako látková výmena ka­ pitálu, ako výsledok toho, že existuje obežný kapitál. Takto sa všetky sily práce menia na sily kapitálu. Vo fixnom kapitáli vystupuje produktivita práce, ktorá je stanovená mimo práce a existuje (vecne) nezávisle od nej. A v obežnom kapitáli okolnosť, že na jednej strane robotník si sám vopred vytvoril podmienky na opakovanie svojej práce a na druhej strane že vý­ mena tejto práce robotníka je sprostredkovaná koexistujúcou prácou iných robotníkov, prejavuje sa tak, že kapitál jednak poskytuje robotníkovi preddavok a jednak vytvára súčasnosť rôz­ nych odvetví práce. (Posledné dve určenia patria vlastne do aku­ mulácie.) Vo forme obežného kapitálu vystupuje kapitál ako spro­ stredkovateľ medzi rozličnými robotníkmi. Fixný kapitál vo svojom určení výrobného prostriedku, ktorého najprimeranejšou formou je strojový systém, vytvára hodnotu, t. j. zväčšuje hodnotu produktu len z dvoch strán: 1. pokiaľ má hodnotu, t. j. pokiaľ je sám produktom práce, určitým množstvom práce v spredmetnenej forme: 2. pokiaľ zväčšuje pomer nadby­ točnej práce k nutnej práci tým, že umožňuje práci zväčšením jej produktivity vytvoriť za kratší Čas väčšie množstvo výrobkov nut­ ných na uchovanie živej pracovnej schopnosti. Je to teda krajne absurdná buržoázna fráza, že robotník sa delí s kapitalistom, lebo kapitalista mu prostredníctvom fixného kapitálu (ktorý je, mimo­ chodom, sám produktom práce, a to cudzej práce, iba privlastne­ nej kapitálom ) uľahčuje prácu (strojom ju naopak oberá o všetku samostatnosť a príťažlivý charakter) alebo skracuje jeho prácu. Naopak, kapitál používa stroj len potiaľ, pokiaľ umožňuje ro­ botníkovi pracovať väčšiu časť svojho času pre kapitál, správať sa k väčšej časti svojho Času ako k času, ktorý mu neprináleží, dlhšie pracovať pre iného. Týmto procesom sa skutočne na mini­ mum redukuje množstvo práce nutné na výrobu určitého predme­ tu, ale len preto, aby sa maximum práce zhodnotilo v maximál­

Kapitola o kapitáli

191

nom množstve takýchto predmetov. Dôležitá je prvá stránka, lebo kapitál tu — celkom neúmyselne — redukuje na minimum ľudskú prácu, vynaložené sily. To bude na osoh oslobodenej práci a je podmienkou jej oslobodenia. Z toho, čo sa povedalo, vyplýva absurdita Lauderdalovho úsilia urobiť z fixného kapitálu samostatný, od pracovného času nezá­ vislý zdroj hodnoty““. Fixný kapitál je takýmto zdrojom len po­ tiaľ, pokiaľ sám predstavuje spredmetnený pracovný čas a pokiaľ vytvára nadbytočný pracovný čas. Samotný strojový systém na svoje použitie predpokladá historicky — pozri vyššie Ravensto­ na“ — prebytočné ruky. Len tam, kde je nadbytok pracovných sil, nastupuje strojový systém, aby nahradil prácu. Len vo fantázii ekonómov sa môže zdať, že pomáha jednotlivému robotníkovi. Ako sme videli“, strojový systém môže pôsobiť len s masou ro­ botníkov, ktorých koncentrácia voči kapitálu predstavuje jeden z jeho historických predpokladov. Strojový systém nevzniká pre­ to, aby nahradil chýbajúce pracovné sily, ale preto, aby existujúcu masu pracovných síl zredukoval na nevyhnutnú mieru. Strojový systém vzniká len tam, kde pracovná schopnosť existuje v maso­ vom meradle. (K tomu sa treba vrátiť.) Lauderdale sa domnieva, že urobil veľký objav, keď konštatuje, že stroje nezvyšujú produktivitu práce, pretože ju skôr nahrádza­ jú, alebo robia to, čo práca vlastnou silou nemôže vykonať. Patrí k pojmu kapitálu, že zväčšená výrobná sila práce vystupuje skôr ako zväčšenie nejakej sily mimo práce a.ako oslabenie práce sa­ mej. Pracovný prostriedok osamostatňuje robotníka, mení ho na vlastníka. Strojový systém — ako fixný kapitál — robí robotníka nesamostatným, robí z neho privlastneného robotníka. Toto pôso­ benie strojového systému platí len potiaľ, pokiaľ je určený ako fixný kapitál a ako fixný kapitál je určený len preto, lebo robot­ ník má k nemu vzťah ako námezdný robotník a činné indivíduum vôbec — len ako robotník. Zatiaľ čo doteraz fixný kapitál a obežný kapitál vystupovali len ako odlišné prechodné určenia kapitálu, teraz stvrdli na osobité spôsoby jeho existencie, a popri fixnom kapitáli vystupuje obežný kapitál. Teraz sú to dva osobitné druhy kapitálu. Pokiaľ sa skúma + Pozri toto vydanie, zv. I, str. 342 a zv. II, str. 182. Red. "+ Pozri toto vydanie, zv. II, str. 73—79. Red.

192

Základy kritiky politickej ekonómie

jeden kapitál v určitom odvetví výroby, vystupuje rozdelený na tieto dve časti, Čiže sa rozpadá v určitej proporcii na tieto dva druhy kapitálu. Rozdiel vnútri procesu výroby, ktorý pôvodne vystupoval ako rozdiel medzi pracovným prostriedkom a pracovným materiálom a napokon produktom práce, vystupuje teraz ako obežný kapitál (pracovný materiál a produkt práce) a fixný kapitál. Rozlíšenie kapitálu podľa jeho číro látkovej stránky je teraz zahrnuté do samej formy kapitálu a vystupuje ako niečo, čo ho diferencuje. Pre názory tých, čo by ako Lauderdale a iní chceli, aby kapitál ako taký, oddelene od práce, vytváral hodnotu a teda aj nadhod­ notu (čiže zisk), predstavuje fixný kapitál — najmä ten, čo svo­ jím látkovým bytím Čiže úžitkovou hodnotou je strojovým systé­ mom — tú formu, ktorá ich povrchným sofizmám dáva ešte najväčšie zdanie pravdepodobnosti. V protiklade k nim, napríklad v Labour Defendeď, sa hovorí, že staviteľ cesty sa môže deliť S používateľom cesty, nie však sama „cesta“.50 Ak vychádzame z predpokladu, že obežný kapitál skutočne pre­ chádza svojimi rôznymi fázami, potom zmenšenie alebo zväčše­ nie, kratšie alebo dlhšie trvanie času obehu, ľahšie alebo ťažšie prechádzanie rôznymi štádiami obehu má za následok zmenšenie nadhodnoty, ktorá by sa dala vytvoriť za daný časový úsek nebyť týchto prerušení — a to alebo preto, lebo sa zmenšuje počet re­ produkcií, alebo preto, lebo sa zmenšuje množstvo kapitálu, ktorý je nepretržite zamestnaný v procese výroby. V oboch prípadoch nejde o zmenšenie predpokladanej hodnoty, ale o zníženie rých­ losti jej rastu. Len čo sa však fixný kapitál rozvinul do určitého rozsahu — a tento rozsah je, ako sme naznačili, meradlom roz­ voja veľkopriemyslu vôbec — zväčšuje sa úmerne s rozvojom Vý­ robných síl tohto veľkopriemyslu (sám fixný kapitál je spredmet­ nením týchto výrobných síl, predstavuje samy tieto výrobné sily ako vopred daný produkt) a od tohto momentu každé prerušenie procesu výroby pôsobí ako priame zmenšenie samotného kapitálu, jeho predpokladanej hodnoty. Hodnota fixného kapitálu sa reprodukuje len v tej miere, v akej sa spotrebuje v procese výroby. Ak sa nepoužíva, stráca svoju úžitkovú hodnotu bez toho, aby jeho hodnota prešla na produkt. Teda čím väčší je stupeň rozvoja fixného kapitálu v tom zmysle, v akom sme ho tu skúmali, tým viac sa kontinuita výrobného

Kapitola o kapitáli

193

procesu čiže nepretržitý tok reprodukcie stáva vonkajšou donu­ covacou podmienkou spôsobu výroby založeného na kapitáli. Privlastnenie živej práce kapitálom nadobúda v strojovom sys­ téme bezprostrednú realitu aj v nasledujúcom zmysle. Na jednej strane práve priamo z vedy vyplývajúca analýza a aplikácia me­ chanických a chemických zákonov umožňujú stroju vykonať tú istú prácu, ktorú predtým vykonával robotník. Avšak rozvoj stro­ jového systému na tejto ceste nastáva až vtedy, keď veľkopriemy­ sel dosiahol už vyšší stupeň a všetky vedy sú zapriahnuté do slu­ žieb kapitálu, zatiaľ čo sám existujúci strojový systém má už veľké zdroje. Vynálezy sa stávajú profesiou a sama aplikácia vedy na bezprostrednú výrobu stáva sa pre ňu určujúcim a poháňajú­ cim momentom. | To však nie je cesta, na ktorej vznikol strojový systém vcelku, a ešte menej cesta, na ktorej sa v detailoch ďalej rozvíja. Touto cestou je analýza, ktorá prostredníctvom deľby práce čoraz väč­

šmi premieňa operácie vykonávané robotníkmi na mechanické operácie, takže na určitom bode môže na ich miesto nastúpiť me­ chanizmus. (K otázke ekonómie sily.) Určitý spôsob práce sa tu teda vo forme stroja prenáša priamo z robotníka na kapitál a týmto prenesením sa pracovná schopnosť robotníka znehodno­ cuje. Odtiaľ pramení boj robotníkov proti strojom. To, čo bolo činnosťou živého robotníka, mení sa na činnosť stroja. Takto proti robotníkovi vystupuje v hrubo zmyslovej forme privlastňovanie práce kapitálom, kapitál ako niečo, Čo pohlcuje živú prácu — „ako by lásku v tele malo“.51 Výmena živej práce za spredmetnenú prácu, t. j. stanovenie

spoločenskej práce vo forme protikladu medzi kapitálom a ná­ mezdnou prácou, je posledným stupňom rozvoja hodnotového vzťahu a výroby založenej na hodnote. Predpokladom tohto po­ sledného stupňa je a zostáva masa bezprostredného pracovného času, množstvo vynaloženej práce ako rozhodujúci činiteľ výroby bohatstva. Avšak v tej miere, v akej sa vyvíja veľkopriemysel, stáva sa tvorba skutočného bohatstva menej závislou od pracov­ ného času a od množstva vynaloženej práce ako od moci tých činiteľov, Čo sa v priebehu pracovného času uvedú do pohybu a čo samy — svojou mohutnou efektívnosťou — zasa nie sú v nijakom vzťahu s bezprostredným pracovným časom, ktorý je potrebný na ich výrobu, ale závisia skôr od všeobecného stavu vedy a od po­

194

Základy kritiky politickej ekonómie

kroku technológie, čiže od aplikácie tejto vedy na výrobu. (5a­ motný rozvoj tejto vedy, najmä prírodovedy a s ňou rozvoj všet­ kých ostatných vied je zasa v určitom vzťahu s rozvojom ma­ teriálnej výroby.) Napríklad poľnohospodárstvo stáva sa iba apli­ káciou vedy o materiálnej výmene látok, o tom, ako túto výmenu látok regulovať čo najvýhodnejšie pre celý spoločenský organiz­ mus. Skutočné bohatstvo sa naopak prejavuje — a to odhaľuje veľ­ Kopriemysel — v nesmiernom nepomere medzi vynaloženým pra­ covným časom a jeho produktom, ako aj v kvalitatívnom nepo­ mere medzi prácou redukovanou na Čistú abstrakciu a mocou výrobného procesu, na ktorý táto práca dozerá. Práca nevystupuje už natoľko ako práca zahrnutá do výrobného procesu, ale ako práca, pri ktorej naopak človek má k samému výrobnému procesu vzťah ako dozorca a regulátor. (To, čo platí pre strojový systém, platí takisto aj pre kombináciu ľudských činností a pre rozvoj styku medzi ľuďmi.) Teraz už robotník nevsúva medzi seba a Ob­ jekt modifikovaný prírodný predmet ako sprostredkujúci článok, ale ako prostredníka medzi seba a neorganickú prírodu, ktorej sa zmocňuje, vsúva prírodný proces, ktorý premieňa na priemy­ selný proces. Stavia sa vedľa procesu výroby, namiesto toho, aby bol jeho hlavným činiteľom. Pri tejto premene ako veľký základný pilier výroby a bohatstva nevystupuje bezprostredná práca, ktorú vykonáva človek sám, ani čas, ktorý odpracuje, ale privlastnenie jeho vlastnej všeobec­ nej výrobnej sily, jeho poznanie a ovládnutie prírody vďaka jeho bytiu ako spoločenského organizmu — slovom, rozvoj spoločen­ ského indivídua. Krádež cudzieho pracovného času, na ktorej spo­ číva dnešné bohatstvo, javí sa ako úbohý základ v porovnaní s týmto novorozvinutým základom, ktorý vytvoril sám veľkoprie­ mysel. Len čo práca v bezprostrednej forme prestala byť veľkým zdrojom bohatstva, pracovný čas prestáva a musí prestať byť mie­ rou bohatstva, a preto aj výmenná hodnota prestáva byť mierou úžitkovej hodnoty. Nadpráca masy robotníkov prestala byť pod­ mienkou vývoja všeobecného bohatstva, takisto ako ne-práca nemnohých prestala byť podmienkou rozvoja všeobecných síl ľud­ skej hlavy. Tým krachuje výroba spočívajúca na výmennej hod­ note a sám bezprostredný materiálny proces výroby sa Zbavuje formy núdznosti a protikladnosti. Nastáva slobodný rozvoj indi­

Kapitola o kapitáli

195

vidualít, a preto sa nutný pracovný čas nezmenšuje, aby sa vy­ tvorila nadpráca, ale vôbec nutná práca spoločnosti sa redukuje na minimum, čomu potom zodpovedá umelecký, vedecký atď. rozvoj indivíduí vďaka času, ktorý sa uvoľňuje pre všetkých, a na to vytvoreným prostriedkom. Sám kapitál predstavuje prebiehajúci proces protirečenia, ktoré tkvie v tom, že na jednej strane sa usiluje redukovať pracovný čas na minimum, kým na druhej strane robí z pracovného času jediné meradlo a zdroj bohatstva. Preto kapitál zmenšuje pracov­ ný čas vo forme nutného pracovného času, aby ho zväčšil vo for­ me nadbytočného pracovného času: preto v čoraz väčšej miere premieňa nadbytočný pracovný čas na podmienku — na otázku života a smrti — nutného pracovného času. Na jednej strane vy­ voláva teda do života všetky sily vedy a prírody, ako aj všetky sily spoločenskej kombinácie a spoločenského styku, aby sa tvor­ ba bohatstva stala (relatívne) nezávislou od pracovného času vy­ naloženého na túto tvorbu. Na druhej strane chce takto vytvorené obrovské spoločenské sily merať pracovným časom a uväzniť ich do hraníc nevyhnutných na to, aby sa už vytvorená hodnota uchovala ako hodnota. Výrobné sily a spoločenské vzťahy — tieto dve rozdielne stránky rozvoja spoločenského indivídua — pred­ stavujú pre kapitál len prostriedok a sú preň len prostriedkom na to, aby mohol vyrábať vychádzajúc zo svojej obmedzenej zá­ kladne. V skutočnosti však sú len materiálnymi podmienkami na to, aby sa táto základňa rozmetala. „Národ je skutočne bohatý vtedy, keď sa namiesto 12 hodín pracuje 6 hodín. Bohatstvo“ (reálne bohatstvo) „nepredstavuje disponovanie nadbytočným pracovným časom, ale čas, ktorým miže slobodne disponovať každé indivíduum a celá spoločnosť, mimo času potrebného na bezprostrednú výrobu.“ (The Source and Remedy oj the National Dijficulties, London 1821, str. 6).>2 Príroda nezhotovuje ani stroje, ani rušne, ani železnice, ani elektrické telegrafy, ani samočinné spriadacie stroje atď. To všet­ ko sú produkty ľudskej práce, prírodný materiál premenený na orgány ľudskej vôle vládnúcej nad prírodou čiže ľudskej činnosti v prírode. Sú to ľudskou rukou vytvorené orgány ľudského moz: gu, spredmetnená sila poznania. Vývoj fixného kapitálu ukazuje, nakoľko sa všeobecne ľudské poznanie stalo bezprostrednou vý­ robnou silou, a preto ukazuje aj to, nakoľko sa podmienky samé­

196

Základy kritiky politickej ekonómie

ho spoločenského procesu života dostali pod kontrolu všeobecné­ ho intelektu a nakoľko sa jemu primerane pretvorili: ukazuje, nakoľko sa spoločenské výrobné sily vytvorili nielen vo forme poznania, ale aj ako bezprostredné orgány spoločenskej práce reálneho životného procesu. |

(c) Rast výroby výrobných prostriedkov v dôsledku rastu produktivity práce. Voľný čas v kapitalistickej spoločnosti

a vkomunizme| Ešte z inej strany rozvoj fixného kapitálu ukazuje stupeň TOZ­ voja bohatstva vôbec čiže stupeň rozvoja kapitálu. Predmetom vý­ roby zameranej bezprostredne na úžitkovú hodnotu a takisto bez­ prostredne na výmennú hodnotu je sám produkt určený na spotrebu. Časť výroby zameraná na výrobu fixného kapitálu ne­ vytvára bezprostredné predmety osobnej spotreby, ani bezpro­ stredné výmenné hodnoty, aspoň nie bezprostredne realizovateľné výmenné hodnoty. Závisí teda od dosiahnutého už stupňa produk­ tivity — od toho, že časť času výroby stačí na bezprostrednú vý­ robu — že sa čoraz väčšia časť výrobného času použije na výrobu výrobných prostriedkov. Na to je potrebné, aby spoločnosť mohla čakať, aby veľkú časť už vytvoreného bohatstva mohla odňať tak bezprostrednej osob­ nej spotrebe, ako aj výrobe určenej na bezprostrednú osobnú spo­ trebu, a to preto, aby túto časť mohla použiť na prácu, ktorá nie je bezprostredne produktívna (v rámci samého procesu materiál­ nej výroby). To si vyžaduje vysoký stupeň už dosiahnutej produk­ tivity a relatívneho nadbytku, a to taký stupeň, ktorý by bol pria­ mo úmerný premene obežného kapitálu na fixný kapitál. Tak ako veľkosť relatívnej nadpráce závisí od produktivity nutnej práce, tak veľkosť pracovného času — živého i spredmetneného — vy­ naloženého na výrobu fixného kapitálu závisí od produktivity pracovného času určeného priamo na výrobu výrobkov. Podmienkou toho je prebytočné obyvateľstvo (z tohto stanovis­ ka), ako aj prebytočná výroba. To znamená, že výsledok pra­ covného času vynaloženého na bezprostrednú výrobu musí byť relatívne priveľký na to, aby bol potrebný bezprostredne na re­ produkciu kapitálu použitého v týchto odvetviach priemyslu. Čím

Kapitola o kapitáli

197

menej bezprostredných plodov prináša fixný kapitál, čím menej zasahuje do bezprostredného procesu výroby, tým väčšie musí byť toto relatívne prebytočné obyvateľstvo a prebytočná výroba, musí byť teda väčšie na stavbu železníc, kanálov, vodovodov, telegra­ fov atď. než na výrobu strojov, ktoré priamo pôsobia v bezpro­ strednom výrobnom procese. Preto — k čomu sa neskôr ešte vrá­ time — vo forme neustálej nadvýroby a podvýroby v modernom priemysle — prejavujú sa neustále výkyvy a kíče tej dispropor­ cie, v dôsledku ktorej sa raz primálo, raz zasa priveľa obežného kapitálu premení na fixný kapitál. [Tvorba veľkého množstva voľného času — presahujúceho nut­ ný pracovný čas — pre spoločnosť vôbec a pre každého jej člena (t. j. priestoru pre plný rozvoj výrobných síl jednotlivca, a teda aj spoločnosti), táto tvorba ne-pracovného Času javí sa na stano­ visku kapitálu, tak ako na všetkých predchádzajúcich stupňoch, ako ne-pracovný čas, ako voľný čas pre nemnohých. Kapitál k to­ mu pridáva to, že všetkými prostriedkami umenia a vedy zväčšuje nadbytočný pracovný čas más, lebo jeho bohatstvo bezprostredne tkvie v prisvojovaní nadbytočného pracovného času: pretože bez­ prostredným cieľom kapitálu je hodnota, nie úžitková hodnota. Takto kapitál proti svojej vôli vystupuje ako nástroj tvorby prostriedkov spoločenského voľného času, aby pracovný čas pre celú spoločnosť redukoval na klesajúce minimum, a tak uvoľnil čas všetkých pre ich vlastný rozvoj. Avšak stálou tendenciou ka­ pitálu je na jednej strane vytvárať voľný čas a na druhej strane premeniť ho na nadprácu. Ak sa mu to prvé podarí príliš dobre, trpí nadvýrobou, a vtedy sa nutná práca preruší, lebo kapitál ne­ môže využiť nadprácu. | Čím väčšmi sa toto protirečenie rozvíja, tým zreteľnejšie vy­ chádza najavo, že rast výrobných síl nemôže byť pripútaný k pri­

vlastňovaniu cudzej nadpráce, ale že masy robotníkov si sami musia privlastniť svoju nadprácu. Keď to urobia — a keď tým voľný čas prestane mať antagonistickú existenciu — potom na jednej strane mierou nutného pracovného času budú potreby spo­ ločenského indivídua, na druhej strane rozvoj spoločenskej výrob­ nej sily bude taký rýchly, že bude rásť voľný čas všetkých, hoci výroba sa zameria na bohatstvo všetkých. Pretože skutočným bo­ hatstvom je rozvinutá výrobná sila všetkých indivíduí. Mierou bo­ hatstva potom vonkoncom nebude pracovný čas, ale voľný čas.

198

Základy kritiky politickej ekonómie

Pracovný čas ako miera bohatstva predpokladá, že samotné bo­ hatstvo sa zakladá na biede a voľný čas existuje v protiklade k nadbytočnému pracovnému času a vďaka tomuto protikladu, čiže vďaka tomu, Že sa celý čas indivídua premieňa na pracovný čas, a tak sa toto indivíduum degraduje výlučne na robotníka, podriaďuje sa práci. Preto najrozvinutejší strojový systém núti teraz robotníka pracovať dlhšie než pracoval divoch alebo než pracoval sám, keď používal najjednoduchšie, najprimitívnejšie

nástroje.]

„Keby celá práca krajiny stačila len na výrobu toho, čo nevy­ hnutne treba na obživu celého obyvateľstva, neexistovala by nad­ práca, a v dôsledku toho nič, čo by umožňovalo akumulovať kapi­ tál. Keby národ za jeden rok vyrobil toľko, koľko potrebuje na svoju obživu na dva roky, alebo sa musí zničiť ročná spotreba, alebo ľudia musia na jeden rok prestať produktívne pracovať. Ale vlastníci nadvýrobku čiže kapitálu ...používajú ľudí na nejakú takú prácu, ktorá nie je priamo a okamžite produktívna, napríklad na výrobu strojov. A tak to neustále pokračuje“ (The Source and Remedy oj the National Dijficulties, London 1821, str. 4—5). (Tak ako s rozvojom veľkopriemyslu základňa, na ktorej spo­ číva — privlastňovanie cudzieho pracovného času — prestáva byť bohatstvom alebo vytvárať bohatstvo, tak s týmto rozvojom bez­ prostredná práca ako taká prestáva byť základňou výroby, pre­ tože na jednej strane sa premieňa na prevažne dozornúa riadiacu činnosť, a na druhej strane aj preto, lebo produkt prestáva byť produktom ojedinelej bezprostrednej práce a ako výrobca vystu­ puje skôr kombinácia spoločenskej činnosti. „Len Čo sa rozvinie deľba práce, je takmer každá práca jednot­ livého indivídua časťou určitého celku, kťorá sama osebe nemá nijakú hodnotu alebo užitočnosť. Nie je tu nič, čoho by sa robot­ ník mohol chytiť a vyhlásiť: toto je môj produkt, toto si pone­ chám pre seba [(Th. Hodgskin) Labour Dejended against the Claims oj Capital, London 1825, str. 25]. Pri bezprostrednej výmene ojedinelá bezprostredná práca vy­ stupuje ako realizovaná v jednom osobitnom výrobku alebo v Časti výrobku a jej pospolitý, spoločenský charakter — jej charakter ako spredmetnenia všeobecnej práce a uspokojenia všeobecnej potreby — je určený len výmenou. Naproti tomu vo výrobnom procese veľkopriemyslu na jednej strane predpokladom výrobnej

Kapitola o kapitáli

199

sily pracovného prostriedku rozvinutého na automatický proces je podriadenie prírodných síl spoločenskému rozumu a na druhej strane práca jednotlivého indivídua sa vo svojom bezprostrednom bytí premieňa na prekonanú ojedinelú prácu, t. j. na spoločenskú prácu. Takto odpadá aj druhá základňa tohto spôsobu výroby.: V rámci samotného procesu výroby kapitálu je pracovný čas vynaložený na výrobu fixného kapitálu v takom vzťahu k pracov­ nému času vynaloženému na výrobu obežného kapitálu, v akom je nadbytočný pracovný čas k nutnému pracovnému času. V tej miere, v akej sa výroba zameraná na uspokojenie bezprostrednej potreby stáva produktívnejšou, možno veľkú časť výroby zamerať na uspokojenie potreby samej výroby čiže na výrobu výrobných prostriedkov. Pokiaľ výroba fixného kapitálu nie je ani z látkovej stránky bezprostredne zameraná na výrobu bezprostredných úžit­ kových hodnôt, ani na výrobu hodnôt potrebných na bezprostred­ nú reprodukciu kapitálu, ktoré teda v samej tvorbe hodnoty zasa relatívne predstavujú úžitkovú hodnotu, ale je zameraná na vý­ robu prostriedkov na tvorbu hodnoty, teda nie na hodnotu ako bezprostredný predmet, ale na tvorbu hodnoty, na prostriedky zhodnotenia ako na bezprostredný predmet výroby (výroba hod­ noty z látkovej stránky vystupuje tu v samom predmete výroby ako cieľ výroby, ako cieľ spredmetnenia výrobnej sily kapitálu, sily vyrábajúcej hodnotu), potiaľ vo výrobe fixného kapitálu sa kapitál stanovuje ako samoúčel vo vyššom stupni než vo výrobe obežného kapitálu a vystupuje účinne ako kapitál. Preto aj z toh­ to hľadiska rozsah, ktorý fixný kapitál už má a podiel, ktorý výroba fixného kapitálu zaujíma v celkovej výrobe, sú meradlom rozvoja bohatstva založeného na kapitalistickom spôsobe výťoby. „Počet robotníkov závisí od obežného kapitálu v tom zmysle, že závisí od množstva výrobkov súčasne existujúcej práce, ktoré robotníci môžu spotrebovať“ [(Th. Hodgskin) Labour Defended against the Claims oj Capital, London 1825, str. 20]. Všetky miesta, ktoré sme vyššie citovali z diel rôznych ekonó­ mov“, sa napospol vzťahujú na Tixný kapitál ako na tú časť kapi­ tálu, ktorá je zahrnutá do procesu výroby. „Obežný kapitál sa spotrebúva, fixný kapitál sa iba používa vo veľkom procese vý­ # Pozri toto vydanie, zv. II, str. 179—182. Red.

200

Základy kritiky politickej ekonómie

roby“ (The Economist zo 6. novembra 1847, č. 219, str. 1271). To

nie je správne a platí to len o tej časti obežného kapitálu, ktorú spotrebúva sám fixný kapitál, o pomocných materiáloch. Len fixný kapitál sa spotrebúva vo „veľkom procese výroby“, keď naň pozeráme ako na bezprostredný výrobný proces. Avšak spotrebú­ vanie vnútri výrobného procesu je v skutočnosti používaním, opo­ trebúvaním. Ďalej väčšiu trvanlivosť fixného kapitálu tiež nemožno chápať v čisto látkovom zmysle. Železo a drevo, z ktorých je zhotovená posteľ, v ktorej spávam, alebo kamene, z ktorých sa skladá dom, v ktorom bývam, alebo mramorová socha, ktorá zdobí palác, sú rovnako trvanlivé ako železo a drevo atď., ktoré sa používajú na stroje. Ale trvanlivosť je pri nástroji, pri výrobnom prostriedku podmienkou nielen z technických príčin, lebo kov atď. je hlav­ ným materiálom všetkých strojov, ale aj preto, lebo nástroj je určený na to, aby v opakujúcich sa výrobných procesoch hral ne­ ustále tú istú úlohu. Jeho trvanlivosť ako výrobného prostriedku si bezprostredne vyžaduje jeho úžitková hodnota. Čím častejšie by sa musel obnovovať, tým väčšie náklady by si vyžadoval, tým väčšia časť kapitálu by sa naň musela vynaložiť bez úžitku. Jeho trvanie predstavuje jeho bytie ako výrobného prostriedku. Jeho trvanie znamená zväčšenie jeho výrobnej sily. Naproti tomu pri obežnom kapitáli, pokiaľ sa nepremení na fixný kapitál, trvanli­ vosť vôbec nesúvisí so samotným aktom výroby, a preto nie je momentom vyplývajúcim z jeho pojmového určenia. Okolnosť, že niektoré predmety, vrhnuté do spotrebného Ťondu, sa zasa určujú ako fixný kapitál, pretože sa spotrebúvajú pomaly a postupne ich môžu spotrebúvať mnohé indivíduá, táto okolnosť súvisí s ďalšími určeniami (prenájom namiesto predaja, úrok atď.), s ktorými tu ešte nemáme do činenia. „Odvtedy, čo sa do britských manufaktúr všeobecne zaviedli neoduševnené mechanizmy, používali sa ľudia okrem niekoľko málo výnimiek ako druhoradé a podradné stroje a oveľa viac po­ zornosti sa venuje zdokonaľovaniu surovín — dreva a kovu — než zdokonaľovaniu tela a ducha“ (Robert Owen, Essays on the jor­ mation oj the Human Character, London 1840, str. 31). [Skutočná ekonómia — úspora — tkvie v úspore pracovného času (minimum — a redukcia na minimum — výrobných nákla­ dov). Avšak táto úspora je totožná s rozvojom výrobnej sily. Von­

Kapitola o kapitáli

201

koncom teda neznamená zriekanie sa osobnej spotreby, ale roz­ vinutie sily, schopností vyrábať, a preto rozvinutie tak schopností, ako aj prostriedkov osobnej spotreby. Schopnosť spotrebovať je podmienkou spotreby, teda jej prvým prostriedkom, a táto schop­ nosť znamená rozvinutie nejakej individuálnej dispozície, výrob­ nej sily. Úspora pracovného času rovná sa zväčšeniu vdľného času, t. j. času na plný rozvoj indivídua, ktorý zasa sám pôsobí spätne ako najväčšia výrobná sila na produktivitu práce. Z hľadiska bezpro­ stredného výrobného procesu možno úsporu pracovného času po­ kladať za výrobu fixného kapitálu, týmto fixným kapitálom je sám človek. Ostatne, samosebou sa rozumie, že sám bezprostredný pracov­ ný čas nemôže zotrvať v abstraktnom protiklade k voľnému času, ako sa to javí Zo stanoviska buržoáznej politickej ekonómie. Práca sa nemôže stať hrou, ako to chce Fourier, ktorého veľkou zásluhou zostáva, že za konečný cieľ vyhlásil prekonanie vo vyš­ šej forme nie rozdeľovania, ale samotného spôsobu výroby. Voľný čas — ktorý je takisto časom oddychu ako časom pre vznešenejšiu činnosť — prirodzene, premieňa svojho vlastníka na iný subjekt a ako takýto iný subjekt vstupuje potom aj do bezprostredného, výrobného procesu. Tento proces je vo vzťahu k vyvíjajúcemu sa človeku zároveň školou disciplíny a vo vzťahu k rozvinutému člo­ veku, v hlave ktorého existuje akumulované poznanie spoločnosti, je jeho aplikáciou, experimentálnou vedou, materiálne tvorivou a spredmetňujúcou sa vedou. Pokiaľ si práca vyžaduje praktické používanie rúk a slobodný pohyb tak ako v poľnohospodárstve, je výrobný proces pre jedného i druhého súčasne aj telesným cvičením. Tak ako sa systém buržoáznej politickej ekonómie len postupne pred nami rozvíja, takisto sa rozvíja aj jej negácia, ktorá je jej konečným výsledkom. Teraz máme ešte do činenia s bezprostred­ ným výrobným procesom. Ak skúmame buržoáznu spoločnosť vcelku, ako posledný výsledok spoločenského výrobného procesu vystupuje vždy sama spoločnosť, t. j. sám človek vo svojich spo­ ločenských vzťahoch. Všetko, Čo má pevnú formu, napríklad vý­ robok atď., vystupuje v tomto pohybe len ako moment, ako miz­ núci moment. Sám .bezprostredný výrobný proces vystupuje tu len ako moment. Samotné podmienky a spredmetnenia procesu

202

Základy kritiky politickej ekonómie

sú v rovnakej miere jeho momentmi, a ako jeho subjekL.yvystu­ pujú len indivíduá, avšak indivíduá vo vzájomných vzťahoch, kto­ ré takisto reprodukujú, ako nanovo produkujú. Je to ich vlastný neprestajný proces pohybu, v ktorom obnovujú samých seba, tak­ isto ako svet bohatstva, čo vytvárajú.]

[11.1]Owenovo historické

poňatie priemyselnej

(kapitalistickej) výroby

Vo svojich Six lectures delivered in Manchester (1837) hovorí Owen o rozdiele, ktorý kapitál samým svojím rastom (a ďalším rozšírením, ktoré dosahuje až vo veľkopriemysle zviazanoms roz­ vojom fixného kapitálu) vytvára medzi robotníkmi a kapitalista­ mi: hovorí však aj o rozvoji kapitálu ako nevyhnutnej podmienke obnovy spoločnosti, a o sebe rozpráva: „Práve vďaka tomu, že sa váš prednášateľ“ (Owen sám) „po­ stupne naučil zakladať a viesť niektoré z týchto veľkých“ (tová­ renských) „podnikov, naučil sa pochopiť veľké omyly a nedostat­ ky minulých a súčasných pokusov zlepšiť charakter a postavenie spoluobčanov“ (str. 57—58). Uvedieme tu celé citované miesto, aby sme ho pri inej príleži­ tosti mohli použiť. „Výrobcov rozvinutého bohatstva možno rozdeliť na robotníkov spracúvajúcich mäkké materiály a na robotníkov spracúvajúcich tvrdé materiály: títo robotníci vo všeobecnosti pracujú pod pria­ mym vedením majiteľov, ktorých cieľom je získať peňažný dôcho­ dok pomocou práce tých, ktorých zamestnávajú. Pred zavedením chemického a mechanického továrenského systému vykonávali sa operácie v obmedzenom meradle: bolo veľa drobných majiteľov, každý s neveľkým počtom robotníkov, ktorí očakávali, že sa v pri­ meranom čase stanú tiež drobnými majiteľmi. Zvyčajne jedávali pri jednom stole a bývali spoločne: medzi nimi vládol duch a po­ cit rovnosti. Od obdobia, keď sa v manufaktúrach začala vo veľ­ kom uplatňovať moc vedy, nastala aj v tomto ohľade postupná zmena. Takmer všetky manufaktúry, aby mohli byť úspešné, mu­ seli pracovať v širokom meradle a s veľkým kapitálom: drobní majitelia s malými kapitálmi majú teraz len neveľké šance na úspech, najmä v odvetviach spracúvajúcich mäkké materiály, ako

Kapttola o kapitáli

203

bavlnu, vlnu, ľan atď. Teraz je naozaj jasné, že dokiaľ potrvá súčasná štruktúra spoločnosti a spôsob vedenia hospodárskeho života, drobných majiteľov budú čoraz väčšmi vytláčať vlastníci veľkých kapitálov a prvotná, relatívne šťastlivá rovnosť medzi výrobcami musí ustúpiť najväčšej nerovnosti medzi majiteľom a robotníkmi, aká sa v dejinách ľudstva nikdy predtým nevysky­ tovala.[Veľký kapitalista sa teraz povzniesol do postavenia spup­ ného lorda, ktorý podľa ľubovôle nepriamo ovláda zdravie, život a smrť svojich otrokov. Túto moc dostáva vďaka kombinácii s iný­ mi veľkými kapitalistami, ktorí majú s ním spoločné záujmy, a tak môže tých, čo najíma, úspešne prinútiť, aby plnili jeho vôľu. Veľký kapitalista sa teraz topí v bohatstve, ktoré sa nikdy nenaučil správne používať a ani nevie, ako ho správne používať. Svoju moc nadobudol vďaka svojmu bohatstvu. Jeho bohatstvo a moc mu zatemňujú rozum: a keď kruto utláča ľudí, namýšľa si, že im preukazuje milosť... Jeho služobníci, ako ich nazývajú, v skutočnosti jeho otroci, sa dostávajú do stavu najbeznádejnejšej degradácie, väčšina z nich je okradnutá o zdravie, pohodlie do­ mova, o oddych a o zdravý radostný pohyb na čerstvom vzduchu niekdajších čias. V dôsledku krajného vyčerpania síl, vyvolaného dlhotrvajúcim monotónnym zamestnaním, upadajú do letargie a nie sú schopní myslieť alebo uvažovať. Nemôžu mať nijaké fy­ zické, intelektuálne alebo mravné potešenie, okrem potešenia najhoršieho druhu, sú ďaleko od všetkých skutočných radostí ži­ vota. Slovom, existencia, akou veľmi veľká časť robotníkov žije za daného systému, nie je hodná žitia. Avšak jednotlivcov nemožno obviňovať zo zmien, ktoré viedli k takýmto výsledkom, tieto zmeny vyplývajú zo zákonitého DO­ riadku prírody a predstavujú nevyhnutné stupne vedúce k veľkej a významnej sociálnej revolúcii, ktorá je na postupe. Bez veľkých kapitálov nedali by sa založiť veľké podniky: nikdy by nebolo možné doviesť ľudí k tomu, aby pochopili, že sa dajú uskutočniť nové účinné kombinácie, ktorých cieľom je dodať všetkému vyšší charakter a vytvoriť za rok viac bohatstva, než všetci stačia spo­ trebovať: aby pochopili, že bohatstvo musí byť bohatstvom vyššie­ ho druhu než aké sa doteraz všeobecne vyrábalo“ (str. 56—57). „Práve tento nový chemický a mechanický továrenský systém rozvíja schopnosti ľudí a pripravuje ich pochopiť a osvojiť si iné princípy a praktiky, a tak uskutočniť najblahodarnejšiu zmenu

204

Základy kritiky politickej ekonómie

vecí, akú svet ešte doteraz nepoznal. A práve tento nový tová­ renský systém vytvára nevyhnutnosť inej a vyššej štruktúry spo­ ločnosti“ (str. 58).

[12. Formy kapitálu a prírodné činitele. Rôzne o fixnom a obežnom kapitáli] Predtým sme poznamenali, že výrobná sila (fixný kapitál) pri­ dáva hodnotu len preto, že má hodnotu len potiaľ, pokiaľ bola sama vyrobená, pokiaľ sama predstavuje určité množstvo spred­ metnenej práce. Teraz však pristupujú k tomu prírodné činitele, ako voda, pôda (tá najmä), ložiská atď., ktoré sa privlastňujú, majú teda výmennú hodnotu, a preto ako hodnoty spadajú do výpočtu výrobných nákladov. Slovom, pristupuje sem pozemkové vlastníctvo (zahrňujúce pôdu, ložiská, vodu). Hodnota výrobných prostriedkov, ktoré nie sú produktom práce, nepatrí ešte do náš­ ho výkladu, lebo tieto výrobné prostriedky nevyplývajú zo skú­ mania samého kapitálu. Pre kapitál vystupujú sprvoti ako daný historický predpoklad. A ako také ich zatiaľ necháme bokom. Do skúmania systému buržoáznej ekonomiky patrí len modifikovaná, kapitálu primeraná forma pozemkového vlastníctva — čiže forma prírodných činiteľov ako veličín určujúcich hodnotu. Na tom bode, ku ktorému sme dospeli pri rozbore kapitálu, sa nič nemení tým, keď sa pôda atď. pokladá za formu fixného kapitálu. Keďže fixný kapitál, chápaný ako vyrobená výrobná sila, čini­ teľ výroby, zväčšuje množstvo úžitkových hodnôt vytvorených za určitý čas, nemôže rásť bez rastu množstva surovín, ktoré spracú­ va (v obrábajúcom priemysle. V ťažobnom priemysle, ako je ry­ bolov, banský priemysel, tkvie práca len v prekonávaní prekážok, ktoré si vyžadujú úsilie zmocniť sa a prisvojiť si suroviny alebo prvotné produkty. Tu sa neopracúva surovina pre výrobu, ale na­ opak, existujúca surovina sa privlastňiuje. Naproti tomu v poľno­ hospodárstve je surovinou sama pôda, obežným kapitálom osivo atď.) Použitie fixného kapitálu vo väčšom meradle predpokladá teda rozšírenie časti obežného kapitálu, ktorá pozostáva Zo suro­ vín, predpokladá teda rast kapitálu vôbec. Rovnako predpokladá zmenšenie (relatívne) Časti kapitálu, ktorá sa vymieňa za živú prácu.

Kapitola o kapitáli

205

Vo forme fixného kapitálu existuje kapitál aj hmotne nielen v podobe spredmetnenej práce určenej slúžiť ako prostriedok no­ vej práce, ale aj ako hodnota, ktorej úžitkovou hodnotou je tvorba nových hodnôt. Existencia fixného kapitálu je teda xar ččosyv jeho existenciou ako produktívneho kapitálu. Tu sa už dosiahnutý stupeň vývoja spôsobu výroby založeného na kapitáli — čiže to, nakoľko je už sám kapitál predpokladom, nakoľko sa sám pred­ pokladá ako podmienka svojej vlastnej výroby — meria existujú­ cim rozsahom fixného kapitálu: a nielen jeho kvantitou, ale aj kvalitou. Napokon: vo fixnom kapitáli je spoločenská výrobná sila práce daná ako vlastnosť inherentná kapitálu, aj ako moc vedy, aj ako kombinácia spoločenských síl v rámci procesu výroby a nakoniec aj ako obratnosť prenesená z bezprostrednej práce do stroja, do mftvej výrobnej sily. Naproti tomu v obežnom kapitáli vystupuje ako vlastnosť kapitálu výmena prác, výmena medzi rôznymi od­ vetviami práce, ich prelínanie sa a formovanie sa do systému, koexistencia produktívnej práce. [Určenia suroviny, produktu, výrobného nástroja menia sa po­ dľa významu, aký úžitkové hodnoty majú v samom procese výro­ by. To, čo možno pokladať za číru surovinu (zaiste nie poľnohos­ podárske produkty, ktoré sa napospol reprodukujú, a reprodukujú sa nielen vo svojej pôvodnej forme, ale sú modifikované v samom svojom prírodnom bytí primerane ľudským potrebám. Citovať z Hodgesa atď. Produkty čisto ťažobného priemyslu, ako naprí­ klad uhlie, kovy, sú samy výsledkami práce, ktorá netkvie len v tom, že sa tieto produkty dostanú na povrch, ale že sa, ako napríklad kovy, uvedú do formy, v ktorej môžu ako suroviny slú­ žiť priemyslu. Nereprodukujú sa však, lebo sme sa ešte nenaučili robiť kovy), je samo produktom práce. Produkt jedného výrobného odvetvia je surovinou druhého, a naopak. Výrobný nástroj sám je produktom jedného výrobného odvetvia a až v druhom výrobnom odvetví slúži ako výrobný ná­ stroj. Odpad jedného výrobného odvetvia je surovinou druhého. V poľnohospodárstve časť samého produktu (osivo, dobytok atď.) vystupuje ako surovina v tom istom výrobnom odvetví, teda, po­ dobne ako fixný kapitál, nikdy nevychádza z výrobného procesu. Časť poľnohospodárskych produktov, určenú na spotrebu pre do­ bytok, možno pokladať za pomocný materiál. Avšak osivo sa vo

206

Základy kritiky politickej ekonómie

výrobnom procese reprodukuje, zatiaľ čo nástroj ako taký sa v ňom spotrebuje. Nemohli by sme osivo, takisto ako ťažný doby­ tok, pretože zostáva stále vo výrobnom procese, pokladať za fixný kapitál? Nie, lebo potom by sme každú surovinu museli pokladať za fixný kapitál. Surovina ako taká je vždy zahrnutá do výrobné­ ho procesu. Napokon samy produkty, vchádzajúce do priamej spotreby, vy­ chádzajú Zo spotreby ako surovina pre výrobu, ako hnojivo z prí­ rodného procesu atď., papier z handár atď. Po druhé, ich spotreba reprodukuje samo indivíduum v určitom spôsobe existencie, nie­ len v jeho bezprostrednej životnosti, ale aj v určitých spoločen­ ských vzťahoch. Takto konečné privlastnenie zo strany indivíduí, ktoré prebieha v procese spotreby, reprodukuje ich v tých pôvod­ ných vzťahoch, v akých sa nachádzajú k procesu výroby i k sebe navzájom, reprodukuje ich v ich spoločenskom bytí, ako aj ich spoločenské bytie — spoločnosť — ktoré takisto ako subjekt, je výsledkom tohto veľkého celkového procesu.] Po štvrté: Teraz nám prichodí skúmať ostatné vzťahy medzi fixným kapitálom a obežným kapitálom. Vyššie sme konštatovali, že v obežnom kapitáli spoločenský vzťah medzi rôznymi druhmi práce vystupuje ako vlastnosť kapi­ tálu, podobne ako vo fixnom kapitáli vystupuje ako vlastnosť ka­ pitálu spoločenská výrobná sila práce. „Obežný kapitál národa pozostáva z peňazí, existenčných pro­ striedkov, surovín a hotových výrobkov.“ (4dam Smith, Recher­ ches sur la Nature et les Causes de la Richesse des Nations, zv. 1I, Paris 1802, str. 218.) Pokiaľ ide o peniaze, je Smith v rozpakoch, či ich má nazvať

obežným alebo fixným kapitálom. Pokiaľ slúžia vždy len ako ná­ stroj obehu, ktorý je sám momentom totálneho procesu reproduk­ cie, sú fixným kapitálom — ako nástroj obehu. Ale ich úžitková hodnota sama tkvie v tom, že len obiehajú a nikdy nevchádzajú ani do vlastného procesu výroby, ani do individuálnej spotreby. Sú časťou kapitálu, ktorá je trvalo fixovaná vo fáze obehu a po tejto stránke sú dovfšenou formou obežného kapitálu, na druhej strane, pretože sú fixované ako nástroj, sú peniaze fixným kapi­ tálom. Pokiaľ hovoríme o rozdiele medzi fixným kapitálom a obežným kapitálom vo vzťahu k individuálnej spotrebe, je tento rozdiel

Kapitola o kapitáli

207

daný už tým, že fixný kapitál nevchádza do obehu ako úžitková hodnota. (V poľnohospodárstve časť osiva, keďže sa jeho množ­ stvo viacnásobne zväčšuje, vchádza do obehu ako úžitková hod­ nota.) Okolnosť, že nevchádza do obehu ako úžitková hodnota predpokladá, že sa kapitál nestáva predmetom individuálnej spo­ treby.

[13. Obeh a nahrádzanie fixného a obežného

kapitálu]

„Fixný kapitáľ“ slúži vždy znova a opakovane tej istej operá­ Cii, ,„,ačím väčší bol počet týchto opakovaní, tým väčšmi si ná­

stroj, stroj alebo strojové zariadenie zasluhujú označenie fixného kapitálu“ (De Ouincey, The Logic oj Political Economy, Edin­ burgh and London 1844, str. 114). Ak sa nejaký kapitál skladá z 10 000 lib. št., z čoho je 5000 lib. št. fixný a 5000 lib. št. obežný kapitál, pričom obežný kapitál vy­ koná za rok 1 obrat a fixný kapitál 1 obrat za 5 rokov, tak 5000 lib. št. čiže "2 celkového kapitálu vykoná 1 obrat za rok. V prie­ behu toho istého roka vykoná obrat 1/5fixného kapitálu čiže 1000 lib. št. Za rok vykoná teda obrat 6000 lib. št. čiže 5/5 celkového kapitálu. Preto 1/5celkového kapitálu vykoná obrat za 12/3mesia­

ca a celý kapitál za — š mesiaca, t. j. za 20 mesiacov, čiže za 1l rok a 8 mesiacov.

Za 20 mesiacov vykonal obrat celkový kapitál vo výške 10 000 lib. št., hoci fixný kapitál sa nahradí až za 5 rokov. Tento čas obratu však platí len pre opakovanie výrobného procesu a tak pre tvorbu nadhodnoty, a nie pre reprodukciu samého kapitálu. Ak kapitál menej často začína proces odznovu — menej často sa z obehu vracia vo forme fixného kapitálu — tým častejšie sa vra­ cia vo forme obežného kapitálu. Tým však ešte nie je nahradený sám kapitál. Tak je to aj so samým obežným kapitálom. Aj keď kapitál vo výške 100 lib. št. urobí za rok 4 obraty a vynesie preto 20 percent zisku, tak ako kapitál vo výške 400 lib. Št., ktorý sa obráti len raz, na konci roku sa tak ako predtým jeden kapitál rovná 100 lib. št. a druhý 400 lib. Ššt.,hoci pri výrobe úžitkových hodnôt

208

Základy kritiky politickej ekonómie

a pri vytváraní nadhodnoty pôsobil prvý kapitál tak ako 4-krát väčší kapitál. Keďže tu rýchlosť obratu nahrádza veľkosť kapi­ tálu, ukazuje to výrazne, že len množstvo nadpráce uvedenej do pohybu a práce vôbec určuje tvorbu hodnoty, ako aj tvorbu nad­ hodnoty, a nie veľkosť kapitálu sama osebe. Kapitál vo výške 100 lib. št. uviedol v priebehu roka postupne toľko práce do pohybu ako kapitál 400 lib. št. a vytvoril preto tú istú nadhodnotu. Tu však ide o toto. V uvedenom príklade sa obežný kapitál vo výške 5000 lib. Št. vracia najprv koncom prvého roka: potom. kon­ com druhého roka, za prvých osem mesiacov druhého roka sa z neho vracia 3333 1/3 lib. Št. a zvyšok sa vráti na konci tohto roka. Avšak z fixného kapitálu sa v prvom roku vrátila len 1/5a 1/5 v druhom roku. V rukách vlastníka bude na konci prvého roka 6000 lib. Št., na konci druhého roka 7000 lib. Št., na konci tretieho roka 8000 lib. št., na konci štvrtého roka 9000 lib. Št. a na konci piateho roka 10 000 lib. št. Až na konci piateho roka bude mať vlastník znova k dispozícii celý svoj kapitál, s ktorým začal pro­ ces výroby, hoci pri tvorbe nadhodnoty pôsobí jeho kapitál tak, akoby celý vykonal obrat za 20 mesiacov, sám celkový kapitál sa reprodukuje až za 3 rokou. Prvé určenie obratu je dôležité pre vzťah, v akom sa kapitál zhodnocuje, ale druhé určenie prináša nový vzťah, ktorý pri obež­ nom kapitáli vôbec nejestvuje. Keďže obežný kapitál vchádza celý do obehu a celý sa z neho vracia, reprodukuje sa ako kapitál rovnako často, ako sa realizuje ako nadhodnota čiže ako doda­ točný kapitál. Keďže však fixný kapitál nevchádza do obehu ako úžitková hodnota a ako hodnota len v tej miere, v akej sa spotre­ búva ako úžitková hodnota, vonkoncom nie je reprodukovaný vo chvíli, keď sa vytvorila nadhodnota určená priemerným časom obratu celkového kapitálu. Obrat obežného kapitálu sa za 5 rokov musí vykonať 5-krát, kým je fixný kapitál reprodukovaný, t. j. obdobie návratu obež­ ného kapitálu musí sa 5-krát zopakovať, kým toto obdobie pri fixnom kapitáli sa opakuje len raz a priemerný čas obratu celko­ vého kapitálu — 20 mesiacov — sa musí zopakovať 3-krát, než je reprodukovaný fixný kapitál. Čím je teda väčšia časť kapitálu pozostávajúca z fixného kapitálu — t. j. Čím väčšmi pôsobí kapi­ tál v spôsobe výroby, ktorý mu zodpovedá, čím väčšmi uplatňuje

Kapitola o kapitáli

209

vyrobenú výrobnú silu — a čím trvanlivejší je fixný kapitál, t. j. čím dlhšie trvá čas jeho reprodukcie, čím väčšmi jeho úžitková hodnota zodpovedá svojmu určeniu — tým častejšie musí časť kapitálu, určená ako obežný kapitál, opakovať obdobie svojho obratu a tým dlhší je celkový čas, ktorý kapitál potrebuje na to, aby prešiel dráhou svojho celkového obehu. Preto s rozvojom tej Časti kapitálu, ktorá je určená ako fixný kapitál, kontinuita vý­ roby stala sa vonkajšou nevyhnutnosťou kapitálu. Pre obežný ka­ pitál je prerušenie, ak netrvá tak dlho, aby zničilo jeho úžitkovú hodnotu, len prerušením pri tvorbe nadhodnoty. Avšak pre fixný kapitál prerušenie znamená deštrukciu jeho pôvodnej hodnoty samej, pokiaľ sa v medziobdobí jeho úžitková hodnota relatívne neproduktívnym spôsobom nevyhnutne ničí, t. j. bez toho, aby sa nahradila ako hodnota. Teda až s rozvojom fixného kapitálu stáva sa kontinuita procesu výroby zodpovedajúca pojmu kapitálu con­ ditio sine gua non jeho uchovania, teda takisto aj kontinuita a neustále narastanie spotreby. To je rozdiel čís. I. Avšak rozdiel čís. 11 je z hľadiska formy ešte dôležitejší. Celkový čas, ktorým meriame obrat kapitálu, bol rok, takisto ako deň je Časovou jednotkou, ktorou meriame vrácu. Robili sme to, po prvé, preto, lebo na reprodukciu väčšiny rastlin­ ných surovín, ktoré sa používajú v priemvsle, je rok viac-menej prirodzeným časom reprodukcie čiže trvaním fázy výroby. Obrat obežného kapitálu sme teda určili počtom obratov za rok, ktorý predstavoval celkový čas. V skutočnosti obežný kapitál začína svoju reprodukciu na konci každého obratu, a keď počet obratov v priebehu roka vplýva na celkovú hodnotu, osudy, ktoré zakúša počas každého obratu, síce určujú podmienky, za akých znova začína reprodukciu, ale každá reprodukcia je sama osebe zakon­ čeným životným aktom obežného kapitálu. Len čo sa kapitál zasa premenil na peniaze, môže sa premeniť napríklad na iné pod­ mienky výroby, ako boli prvé, môže sa vrhnúť z jedného odvetvia výroby do druhého, takže reprodukcia skúmaná z látkového hľa­ diska sa neopakuje v tej istej forme. Toto sa vstupom fixného kapitálu mení a ani čas obratu kapi­ tálu, ani jednotka, ktorou sa meria počet obratov, t. j. rok, nevy­ stupujú už ako meradlo času pohybu kapitálu. Táto jednotka je teraz naopak určená časom reprodukcie potrebným pre fixný ka­ pitál, teda celkovým časom obehu, ktorý potrebuje, aby vošiel do

210

Základy kritiky politickej ekonómie

obehu ako hodnota a aby sa z neho vrátil vúhrnesvojej hodnoty. Reprodukcia obežného kapitálu musí po celý tento čas prebiehať v tej istej Jorme aj z látkovej stránky, a počet jeho nevyhnutných obratov, t. j. obratov potrebných na reprodukciu pôvodného kapi­ tálu, je rozdelený na viac alebo menej rokov. Dlhšie celkové ob­ dobie sa preto stáva jednotkou, ktorou sa merajú jeho obraty, a ich opakovanie je teraz nie vo vonkajškovej, ale v nevyhnutnej spojitosti s touto jednotkou. Podľa Babbaga“ priemerná repro­ dukcia strojového zariadenia je v Anglicku 5 rokov, reálna repro­ dukcia bude teda asi 10 rokov. Vonkoncom nemožno pochybovať o tom, že cyklus, ktorým od čias rozvoja fixného kapitálu vo veľ­ kom meradle priemysel prechádza približne za jedno desaťročie, súvisí s takto určenou celkovou fázou reprodukcie kapitálu. Náj­ deme aj iné určujúce príčiny. Ale to je jedna z nich. Aj predtým bývali pre priemysel, ako aj pre úrodu (v poľnohospodárstve) dobré i zlé časy. Ale viacročný priemyselný cyklus, rozdelený na charakteristické obdobia, epochy, prináleží veľkopriemyslu. Teraz pristúpime k novovzniknutému rozdielu (medzi fixným a obežným kapitálom ) čís. 111. Obežný kapitál bol vo forme produktu, vo forme novovytvorenej úžitkovej hodnoty vyvrhnutý z výrobného procesu do obehu, vo­ šiel doň celý: hodnota produktu (celý v produkte spredmetnený pracovný Čas, nutný i nadbytočný pracovný čas) sa premenila opäť na peniaze, celá sa realizovala, a tým sa realizovala aj nad­ hodnota, takže sa splnili všetky podmienky reprodukcie. S reali­ záciou ceny tovaru boli splnené všetky tieto podmienky a proces sa mohol začať odznova. To však platí len pre tú časť obežného kapitálu, ktorá vchádza do veľkého obehu. Pokiaľ ide o jeho dru­ hú časť, ktorá neustále sprevádza samotný proces výroby, pokiaľ ide o obeh tej časti obežného kapitálu, ktorá sa mení na mzdu, či sa sama táto mzda nahradí nejakou úžitkovou hodnotou vchá­ dzajúcou do obehu, alebo nie, to, prirodzene, závisí od toho, Či sa práca vynaložila na výrobu fixného alebo obežného kapitálu. Naproti tomu fixný kapitál neobieha sám ako úžitková hodno­ ta, ale iba v tej miere, v akej sa ako úžitková hodnota spotrebuje v procese výroby, vchádza ako hodnota do spracovanej suroviny (v spracovateľskom priemysle a v poľnohospodárstve) alebo do priamo vyťaženého surového produktu (napríklad v banskom priemysle). Preto sa vo svojej rozvinutej forme fixný kapitál vra­

Kapitola o kapitáli

211

cia z obehu len po cykle rokov, ktorý zahrnuje celý rad obratov obežného kapitálu. Nevymieňa sa naraz vo forme výrobku za pe­ niaze tak, že by sa proces jeho reprodukcie zhodoval s obratom obežného kapitálu. Iba postupne vchádza do ceny výrobku, a pre­ to sa len postupne vracia ako hodnota. Vracia sa Do častiach v dlhších obdobiach, zatiaľ čo obežný kapitál obieha celý v krat­ ších obdobiach. Pokiaľ fixný kapitál existuje ako taký, nevracia sa, lebo nevchádza do obehu: pokiaľ vchádza do obehu, neexistuje už ako fixný kapitál, ale tvorí ideálnu súčasť hodnoty obežného kapitálu. Vôbec obieha len potiaľ, pokiaľ sa priamo alebo nepria­ mo mení na produkt, teda na obežný kapitál. Pretože nie je bez­ prostrednou úžitkovou hodnotou pre spotrebu, nevchádza do obe­ hu ako úžitková hodnota. Tento rozdielny spôsob návratu fixného a obežného kapitálu bude neskôr vystupovať ako rozdiel medzi predajom a prenáj­ mom, ako rozdiel medzi anuitou, úrokom a ziskom, ako rozdiel medzi nájomným v jeho rozličných formách a ziskom: ako uvidí­ me, nepochopenie tohto len formálneho rozdielu zviedlo Proud­ hona a jeho bandu k najzmätenejším záverom. Vo svojich úvahách o poslednej kríze The Economist redukuje celý rozdiel medzi fixným a obežným kapitálom na rozdiel medzi „predajom tovarov za krátke obdobie i so ziskom“ a „výrobou dô­ chodku dostatočne veľkého na krytie nákladov, rizika, amortizá­ cie a trhovej úrokovej miery“ (The Economist, č. 754, zo 6. feb­ ruára 1858, str. 137). [Riziko, ktoré u ekonómov hrá úlohu pri určení zisku — toto riziko zrejme nemôže hrať nijakú úlohu pri určení nadhodnoty, lebo tvorba nadhodnoty sa nezväčší a nestáva sa možnou tým, že sa kapitál vystavuje riziku pri realizácii tejto nadhodnoty — zna­ mená nebezpečenstvo, že kapitál neprejde rôznvmi fázami obehu, čiže uviazne v jednej z nich. Videli sme, že nadhodnota patrí k výrobným nákladom produk­ tu, aj keď nie kapitálu. Nevyhnutnosť realizovať túto nadhodnotu alebo časť z nej dolieha na kapitál ako vonkajšie donútenie dvo­ jakým spôsobom. Len čo sa úrok a zisk od seba oddelia, takže priemyselný kapitalista musí platiť úrok, predstavuje Časť nad­ hodnoty výrobné náklady v zmysle nákladov kapitálu, t. j. sama patrí k jeho výdavkom. Na druhej strane, aby sa vyvaroval nebez­ pečenstva znehodnotenia, ktorému sa kapitál vystavuje pri pre­

212

Základy kritiky politickej ekonómie

chádzaní metamorfózami celkového procesu, existuje priemerná záruka, ktorú si sám dáva. Časť nadhodnoty predstavuje pre kapi­ tál len kompenzáciu za riziko, ktoré berie na seba, aby získal viac peňazí, riziko, pri ktorom môže vyjsť navnivoč sama pôvodná hodnota. V tejto forme realizácia nadhodnoty vystupuje vo vzťahu ku kapitálu ako nevyhnutnosť zabezpečiť si reprodukciu. Obidva vzťahy, prirodzene, neurčujú nadhodnotu, ale vedú k tomu, že tvorba nadhodnoty vystupuje pre kapitál ako vonkajšia nevyhnut­ nosť, a nielen ako uspokojenie jeho tendencie obohacovať sa.] Kratší obrat ako výsledok predaja celého tovaru a ročný obrat časti fixného kapitálu sme vyložili vyššie. Pokiaľ ide o zisk —­ obchodný zisk nás tu nezaujíma — každá časť obežného kapitálu, ako vystupujúca z procesu výroby a vracajúca sa doň, t. j. nakoľ­ ko je v nej obsiahnutá spredmetnená práca (hodnota nákladov), nutná práca (hodnota miezd] a nadpráca, prináša zisk, len čo prejde obehom, lebo spolu s produktom sa realizuje nadpráca, ktorá je vňom obsiahnutá. Avšak zisk nevytvára ani obežný, ani fixný kapitál, ale oboma kapitálmi sprostredkované privlastňova­ nie cudzej práce, teda v podstate len tá časť obežného kapitálu, ktorá vchádza do malého obehu. Tento zisk sa však naozaj reali­ zuje len vstupom kapitálu do obehu, teda len v jeho forme obež­ ného kapitálu, nikdy nie v jeho forme fixného kapitálu. Ale to, čo tu The Economist rozumie fixným kapitálom — pokiaľ je reč o dô­ chodkoch získavaných prostredníctvom fixného kapitálu -—je for­ ma fixného kapitálu, v ktorej nevstupuje priamo do procesu vý­ roby ako strojové zariadenie, ale existuje vo forme železníc, budov, meliorácií v poľnohospodárstve, odvodňovacích kanálov

atď.

(Tu nás vôbec nezaujíma ilúzia, že všetky časti kapitálu rovno­ merne dávajú zisk, ilúzia pochádzajúca z delenia nadhodnoty na priemerné podiely, nezávisle od pomeru medzi fixnou a obežnou časťou kapitálu, a časťou kapitálu premenenou na živú prácu. Keďže Ricardo sa napoly delí o túto ilúziu, pri určovaní hodnoty ako takej od samého začiatku skúma vplyv pomeru medzi fixným a obežným kapitálom, a dôstojný pán farár Malthus hovorí s dob­ romyseľnou tuposťou o ziskoch narastajúcich na fixný kapitál, akoby kapitál rástol organicky pôsobením nejakej prírodnej sily.) Pri uvedených formách fixného kapitálu realizácia v ňomob­ siahnutej hodnoty a nadhodnoty vystupuje teda vo forme anuity,

Kapitola o kapitáli

213

pričom úrok predstavuje nadhodnotu a anuita postupný návrat preddavkovanej hodnoty. V skutočnosti tu teda nejde o vstup fix­ ného kapitálu ako hodnoty do obehu tým, že tvorí časť produktu (hoci to platí v prípade meliorácií v poľnohospodárstve), ale o predaj fixného kapitálu vo forme jeho úžitkovej hodnoty. Ne­ predáva sa naraz, ale v podobe anuity. Teraz je predovšetkým jasné, že niektoré formy fixného kapi­ tálu figurujú najprv ako obežný kapitál a fixným kapitálom sa stávajú až vtedy, keď sú fixované v procese výroby, napríklad obiehajúcim produktom továrnika na stroje sú stroje, takisto ako produktom tkáča bavlny je kartún, a preňho vstupujú do obehu presne takým istým spôsobom. Pre výrobcu strojov sú obežným kapitálom, pre továrnika, ktorý ich potrebuje v procese výroby, sú fixným kapitálom, lebo pre prvého továrnika sú produktom, pre druhého — výrobným nástrojom. Takisto dokonca aj domy, napriek svojej nehybnosti, sú pre stavebný priemysel obežným kapitálom, pre toho, kto ich kupuje, aby ich opäť prenajal alebo použil ako stavby určené na výrobu, sú fixným kapitálom. O tom, nakoľko fixný kapitál sám obieha ako úžitková hodnota, t. j. pre­ dáva sa, prechádza z ruky do ruky, budeme hovoriť neskôr. Avšak stanovisko, že kapitál sa predáva ako kapitál — či už ako peniaze, alebo vo forme fixného kapitálu — zrejme nepatrí sem, pretože tu skúmame obeh ako pohyb kapitálu, v ktorom sa stanovuje vo svojich rôznych, pojmove určených momentoch. Vý­ robný kapitál sa stáva produktom, tovarom, peniazmi a mení sa opäť na podmienky výroby. V každej z týchto foriem zostáva ka­ pitálom a stáva sa kapitálom len potiaľ, pokiaľ sa ako taký reali­ zuje. Pokiaľ kapitál zostáva v jednej z týchto fáz, je fixovaný ako tovarový kapitál, peňažný kapitál alebo priemyselný kapitál. Ale každá z týchto fáz tvorí len moment pohybu kapitálu, a v tej for­ me, v ktorej sa odpudzuje, aby z jednej fázy prešiel do druhej, prestáva byť kapitálom. Ak sa odpudzuje ako tovar a mení sa na peniaze alebo vice versa, neexistuje ako kapitál v odpudenej, ale v novoprijatej forme. Pritom sa odpudená forma môže zase stať formou iného kapitálu alebo môže byť bezprostrednou formou spotrebného výrobku. To sa nás však netýka a netýka sa to ani samého kapitálu, pretože ide o jeho v sebe samom uzavretý kolo­ beh. Naopak, odpudzuje každú z týchto foriem ako svoje ne-kapi­ tálové bytie, aby ju neskôr opäť prijal. Ak sa však kapitál vypoži­

214

Základy kritiky politickej ekonómie

čiava vo forme peňazí, pozemku, domu atď., stáva sa ako kapitál tovarom, čiže v tomto prípade je tovar, ktorý sa dáva do obehu, kapitálom ako kapitál. To si treba všimnúť v nasledujúcom od­ seku. To, ČO sa platí pri premene tovaru na peniaze, pokiaľ sa jeho cena týka tej časti fixného kapitálu, ktorá prešla do hodnoty tovaru, časť potrebná na čiastkovú reprodukciu fixného kapitálu je časťou, ktorá sa v procese výroby spotrebovala a znížila. Kupu­ júci platí teda použitie alebo spotrebu fixného kapitálu, pokiaľ je sám hodnotou, spredmetnenou prácou. Keďže táto spotreba pre­ bieha postupne, platí ju po častiach vo výrobku, zatiaľ čo alikvot­ nú časť suroviny, obsiahnutú vo výrobku, v celej jej hodnote na­ hrádza v cene, ktorú platí za výrobok. Fixný kapitál sa platí nielen postupne, ale množstvo kupujúcich v tom pomere, v akom kupujú výrobky, platia súčasne po častiach opotrebovanú, spotre­ bovanú alikvotnú časť fixného kapitálu. Keďže v prvej polovici obehu kapitálu kapitál vystupuje ako T a kupujúci ako P, a cieľom kapitálu je hodnota, cieľom kupujú­ ceho však spotreba (či to bude zasa výrobná spotreba, nás tu ne­ zaujíma, pretože nám teraz prichodí skúmať len formálnu strán­ ku, ako vystupuje v obehu vo vzťahu ku kapitálu), je vzťah kupujúceho k výrobku vzťahom spotrebiteľa vôbec. Kupujúci platí teda nepriamo a po častiach spotrebu a použitie fixného kapitálu, hoci fixný kapitál nevchádza do obehu ako úžitková hodnota. Existujú však také formy fixného kapitálu, v ktorých kupujúci platí priamo za jeho úžitkovú hodnotu — ako v prípade komuni­ kačných, dopravných prostriedkov atď. Vo všetkých týchto prípa­ doch fixný kapitál v skutočnosti nikdy nevystupuje z procesu vý­ roby, ako pri železniciach atď. Ale zatiaľ čo jedným slúži v rámci výrobného procesu ako komunikačný prostriedok, aby dodal vý­ robok na trh, a ako prostriedok obehu pre samých výrobcov, dru­ hým môže slúžiť ako spotrebný prostriedok, ako úžitková hodno­ ta, napríklad tým, Čo cestujú pre svoje uspokojenie atď. Ak si všímame fixný kapitál ako výrobný prostriedok, líši sa v tomto prípade od strojov atď. tým, že ho rozličné kapitály spo­ trebúvajú súčasne ako spoločnú podmienku svojej výroby a svoj­ ho obehu. (So spotrebou ako takou tu ešte nemáme do činenia.) Fixný kapitál nevystupuje tu ako niečo uzavreté vnútri osobitého výrobného procesu, ale ako tepna spájajúca množstvo takýchto

Kapitola 0 kapitáli

215

výrobných procesov osobitých kapitálov, ktoré ho spotrebúvajú len po častiach. Oproti všetkým týmto osobitým kapitálom a ich osobitým výrobným procesom je teda v tomto prípade fixný kapi­ tál určený ako produkt osobitého, od nich oddeleného výrobného odvetvia, v ktorom ho však jeden výrobca nepredáva ako obežný kapitál a druhý ho nekupuje ako fixný kapitál, ako je to pri pre­ daji a kúpe strojov, ale môže byť predaný len vo forme samého fixného kapitálu. Potom sa ukazuje to, čo je ukryté v tovare, po­ stupný návrat kapitálu. Ale v tomto prípade fixný kapitál, keďže je sám predávaným výrobkom (pre priemyselníka stroj, ktorý používa, nie je výrob­ kom), zahrňuje zároveň nadhodnotu, teda návrat úroku a zisku, ak nejaký zisk existuje. Keďže sa môže spotrebúvať v tejto spoloč­ nej a postupnej forme (môže byť úžitkovou hodnotou pre bezpro­ strednú spotrebu), vystupuje aj jeho predaj — nie ako výrobného nástroja, ale ako tovaru vôbec —v tej istej forme. Pokiaľ sa však fixný kapitál predáva ako výrobný nástroj — stroj sa predáva ako obyčajný tovar a až v priemyselnom procese sa stáva výrob­ ným nástrojom — t. j. pokiaľ sa jeho predaj bezprostredne zho­ duje s jeho spotrebou vo všeobecnom spoločenskom procese vý­ roby, je to určenie, ktoré nepatrí do rozboru jednoduchého obehu kapitálu. Fixný kapitál vystupuje v tomto obehu, pokiaľ dol vchádza vo forme Činiteľa výroby, ako predpoklad procesu výro­ by, a nie ako jeho výsledok. Môže ísť teda len o nahradenie jeho hodnoty, ktorá nezahrnuje nijakú nadhodnotu pre jeho používa­ teľa. Naopak, práve používateľ zaplatil nadhodnotu výrobcovi strojov. Avšak železnica alebo budovy, prenajímané na výrobu, sú zároveň výrobnými nástrojmi a ten, čo ich predáva, realizuje ich zároveň ako produkt, ako kapitál. Keďže každý moment, kiorý vystupuje ako predpoklad výroby, je zároveň jej výsledkom — lebo výroba reprodukuje svoje vlast­ né podmienky — pôvodné delenie kapitálu vnútri výrobného pro­ cesu vystupuje teraz tak, že sa výrobný proces rozpadáva na tri výrobné procesy, v ktorých pôsobia rôzne časti kapitálu, vystupu­ júce teraz tiež ako osobité kapitály. (Tu ešte vždy môžeme pred­ pokladať tú formu, keď pôsobí jeden kapitál, lebo skúmame ka­ pitál ako taký, a týmto spôsobom skúmania sa zjednoduší to, čo treba povedať o proporciách týchto odlišných druhov kapitálu.) . Kapitál sa ročne reprodukuje v rozličných a meniacich sa Čas­

216

Základy kritiky politickej ekonómie

tiach ako surovina, ako produkt a ako výrobný prostriedok, slo­ volmm,reprodukuje sa ako fixný kapitál a ako obežný kapitál. V každomz týchto výrobných procesov vystupuje ako predpoklad aspoň tá časť obežného kapitálu, ktorá je určená na výmenu za

pracovnú schopnosť, a na udržiavanie a spotrebu strojov alebo nástrojov a výrobných prostriedkov. V čisto ťažobnom priemysle, napríklad v baníctve, existuje sama šachta ako pracovný materiál, ale nie ako surovina prechádzajú­ ca do výrobku, naproti tomu v spracovateľskom priemysle musí imať surovina vo všetkých svojich formách osobitnú existenciu. V poľnohospodárstve možno osivo, hnojivá, dobytok atď. pokla­ dať za surovinu a takisto aj Za pomocné materiály. Poľnohospo­ dárstvo predstavuje spôsob výroby sui generis, pretože k mecha­ nickému a chemickému procesu pristupuje organický proces, a prírodný proces reprodukcie sa len kontroluje a riadi. Takisto ťažobný priemysel (najmä banský) je priemyslom sui generis, lebo v ňom neprebieha nijaký proces reprodukcie, aspoň nie taký proces reprodukcie, ktorý by bol pod našou kontrolou alebo by nám bol známy. (Rybolov, lov atď. môžu byť spojené s procesom reprodukcie, takisto lesníctvo. Tieto odvetvia teda nie sú nevyh­ nutne čisto tažobným priemyslom.) Pokiaľ je teda výrobný prostriedok, fixný kapitál, ktorý je sám produktom kapitálu a zahrnuje preto spredmetnený nadbytočný čas, uspôsobený tak, že jeho výrobca ho môže odpudiť len vo for­ me obežného kapitálu, napríklad výrobca stroja — stroj, skôr než sa stane fixným kapitálom, pokiaľ teda vchádza do obehu najprv ako úžitková hodnota, potiaľ jeho obeh neobsahuje nijaké nové určenie. Pokiaľ však taký fixný kapitál, ako napríklad železnice, nikdy nemôže byť scudzený, pokým slúži ako výrobný prostrie­ dok, čiže v tej miere, v akej sa spotrebúva ako výrobný prostrie­ dok, má s fixným kapitálom vôbec spoločné len to, že sa jeho hodnota vracia len postupne, k tomu však pristupuje ešte to, že do tohto návratu hodnoty je zahrnutý návrat jeho nadhodnoty, v ňom spredmetnenej nadpráce. Tento druh fixného kapitálu má teda osobitú formu návratu. Dôležité je, že výroba kapitálu takto vystupuje ako výroba obežného kapitálu a fixného kapitálu v určitých proporciách, tak­ že kapitál sám vytvára svoj dvojaký spôsob obehu vo forme fixné­ ho kapitálu a obežného kapitálu.

Kapitola o kapitáli

217

Skôr než skončíme posledný bod, treba upozorniť ešte na nie­ ktoré vedľajšie otázky. ,Vo veľkom procese výroby sa obežný ka­ pitál spotrebuje, fixný kapitál sa iba používa“ (The Economist, č. 219, zo 6. novembra 1847, str. 1271). Rozdiel medzi spotrebou a používaním redukuje sa na postupnú alebo rýchlu deštrukciu. Pri tomto bode sa nemusíme dlhšie zdržať. „Obežný kapitál prijíma nekonečné množstvo foriem, fixný ka­ pitál má iba jednu formu“ (tamtiež). Toto „nekonečné množstvo rôznych foriem“, pokiaľ sa skúma proces výroby samého kapi­ tálu, redukuje Adam S5mith oveľa správnejšie na číru zmenu formy. Fixný kapitál je užitočný svojmu majiteľovi „kým zotrváva v tej istej podobe“. To znamená, že zotrváva vo výrobnom procese ako úžitková hodnota v určitom látkovom bytí. Naproti tomu obežný kapitál „neustále vychádza z rúk svojho majiteľa v určitej forme“ (ako výrobok), „aby sa zasa vrátil v inej forme“ (ako podmienka výroby), „a prináša zisk len prostredníctvom tohto obehu a týchto postupných zmien“. (A. Smith, Recherches sur la Nature et les Causes de la Richesse des Nations. Tome 1I, Paris 1802, str. 197 až 198.)

Smith tu nehovorí „o nekonečnom množstve foriem“, v ktorých vystupuje obežný kapitál. Z látkového stanoviska prijíma aj ,,fiX­ ný kapitál“ „nekonečné množstvo foriem“. Smith hovorí o tých metamorfózach, ktorými prechádza sám obežný kapitál ako úŽžit­ ková hodnota a toto „nekonečné množstvo foriem“ sa redukuje preto na kvalitatívne rozdiely rôznych fáz obehu. Obežný kapitál, fungujúci v určitom procese výroby, vracia sa vždyv tej istej for­ ine suroviny a peňazí na mzdu. Jeho látkové bytie je na konci procesu také isté ako na začiatku. Mimochodom Economist sám na inom mieste redukuje „nekonečné množstvo foriem“ na poj­ movo určenú zmenu formy obehu. „Tovar sa spotrebuje celý v tej forme, v akej sa vyrobil“ (t. j. ako úžitková hodnota vstupuje do obehua je z neho vypudený), „a vracia sa k svojmu výrobcovi v novej forme“ (ako surovina a mzda), „pripravený zopakovať podobnú operáciu“ (lepšie pove­ dané tú istú) (The Economist Zo 6. novembra 1847, str. 1271).

Smith tiež výslovne hovorí, že fixný kapitál „nepotrebuje nijaký obeh“ (cit. dielo, str. 198). Hodnota fixného kapitálu je nerozlučne spätá s určitou úžitko­

218

Základy kritiky politickej ekonámnie

vou nodnotou: hodnota obežného kapitálu prijíma ťľormurozma­ nitých úžitkových hodnôt, ako aj formu nezávislú od nejakej urči­ tej úžitkovej hodnoty (formu peňazí), takisto ako ju odpudzuje,

prebieha teda neprestajná zmena látky a formy. „Obežný kapitál mu“ (podnikateľovi) „dodáva materiály a mzdu robotníkov a uvádza celý podnik do pohybu“ (A. Smith, cit. dielo, str. 126). „Každý fixný kapitál pochádza pôvodne z obežného ka­ pitálu a neustále sa musí uchovávať prostredníctvom obežného kapitálu“ (cit. dielo, str. 207). „Keďže veľmi veľká časť obežného kapitálu sa z neho neprestajne berie na to, aby sa umiestnila do druhých dvoch druhov všeobecného fondu spoločnosti, musí sa tento kapitál zasa neustále doplňovať, lebo bez toho by čoskoro prestal existovať. Tieto doplnky sa čerpajú z troch hlavných zdro­ jov: Zproduktov pôdy, baní a rybolovu“ (cit. dielo, str. 208). [Jeden rozdiel, ktorý Economist zdôrazňuje, sme už vysvetlili: „Každý produkt, ktorého výrobné náklady sa celé nahrádzajú vý­ robcovi z bežného dôchodku krajiny, je obežným kapitálom, avšak každý produkt, za používanie ktorého sa Dlati len určitá ročná suma, je fixným kapitálom.“ „V prvom prípade je výrobca

úplne závislý od bežného dôchodku krajiny“ (The Economist zo 6. novembra 1847, č. 219, str. 1271).

Videli sme, že len časť fixného kapitálu sa vracia v čase, ktorý sa určuje obežným kapitálom a slúži ako jednotka pre jeho obra­ ty, lebo je prirodzenou jednotkou reprodukcie väčšiny potravín a surovín, takisto ako je, a pretože je, prirodzenou epochou v pro­ cese života (v kozmickom procese) Zeme. Touto jednotkou je rok, ktorého občiansky výpočet sa viac či menej, ale v bezvýznamnej miere, odchyľuje od jeho prirodzenej veľkosti. Fixný kapitál — čím viac jeho látkové bytie zodpovedá jeho pojmu, čím adekvát­ nejší je spôsob jeho látkovej existencie — zahrnuje v čase svojho obratu určitý cyklus rokov. Keďže sa obežný kapitál vymení celý najprv za peniaze, potom za svoje prvky, predpokladá, že bola vyrobená protihodnota, kto­ rá sa rovná celej jeho hodnote (zahrnujúcej nadhodnotu). Nedá sa povedať, že obežný kapitál celý vchádza alebo môže vojsť do osobnej spotreby, lebo takisto musí sčasti slúžiť ako surovina alebo ako prvok fixného kapitálu, slovom, musí sám zasa sčasti slúžiť ako prvok výroby — protivýroby. Časť úžitkovej hodnoty, ktorú kapitál odpudil ako produkt, ako výsledok výrobného pro­

Kapitola o kapitáli

219

Cesu, stáva sa predmetom osobnej spotreby a vypadáva tak vôbec z obehu kapitálu, druhá časť vchádza do iného kapitálu ako pod­ mienka výroby. To spočíva v samom obehu kapitálu, keďže v prvej polovici obehu sa kapitál ako tovar, t. j. ako úžitková hodnota, odpudzuje sám od seba, teda vo vzťahu k sebe samému sa v tejto forme sám prepúšťa zo svojho vlastného obehu vo forme úžitkovej hodnoty, spotrebného predmetu: ale v druhej polovici svojho obe­ hu vymieňa sa vo forme peňazí za tovar ako podmienka výroby. Ako obiehajúca úžitková hodnota kapitál stanovuje teda svoje lát­ kové bytie vo forme spotrebného predmetu, ako aj vo forme no­ vého prvku výroby, čiže, správnejšie, prvku reprodukcie. Avšak v oboch prípadoch musí existovať celá jeho protihodnota, t. j. v priebehu roka sa musí celý vyrobiť. Napríklad všetky výrobky spracúvajúceho priemyslu, ktoré sa v priebehu roka môžu vyme­ niť za poľnohospodárske produkty, sú určené množstvom surovín vyrobených za rok, od jednej úrody po druhú. Keďže tu hovoríme o kapitáli, o vznikajúcom kapitáli, nemáme ešte nič okrem neho — pretože mnohé kapitály pre nás ešte nejestvujú — nemáme ešte nič okrem samého kapitálu a jednoduchého obehu, z ktorého pohlcuje hodnotu v dvojakej forme peňazí a tovaru, a do ktorého vrhá hodnotu v dvojakej forme peňazí a tovaru. Keď priemyselný národ vyrábajúci na základe kapitálu, ako napríklad Anglicko, vymieňa s Číňanmi, a pohlcuje hodnotu vo forme peňazí a tovaru z ich procesu výroby, čiže, presnejšie, keď ich vťahuje do okruhu obehu svojho kapitálu, tak hneď vidieť, že Číňania zato nemusia sami vyrábať ako kapitalisti. Dokonca aj v rámci jednej spoločnosti, napríklad anglickej, rozvíja sa kapi­ talistický spôsob výroby v jednom výrobnom odvetví, zatiaľ čo v druhom, napríklad v poľnohospodárstve, prevláda viac alebo menej spôsob výroby predchádzajúci kapitálu. Jednako len 1. nevyhnutnou tendenciou kapitálu je podriadiť si na všetkých bodoch existujúci spôsob výroby, dostať ho pod nad­ vládu kapitálu. V rámci určitej národnej spoločnosti vyplýva to nevyhnutne už z toho, že kapitál premenil všetku prácu na ná­ mezdnú prácu: 2. pokiaľ ide o zahraničné trhy, kapitál si rozšíre­ nie svojho spôsobu výroby vynucuje medzinárodnou konkuren­ ciou. Konkurencia je vôbec spôsob, akým kapitál presadzuje svoj spôsob výroby. MN | Toľko je však jasné: celkom odhliadnuc od toho, či je to zasa

220

Základy kritiky politickej ekonómie €

jeden kapitál, alebo či je to sám kapitál vo forme iného kapitálu, čo stojí na oboch stranách postupných výmen a má zakaždým protikladné určenie — odhliadnuc od toho, obe určenia vyplývajú z obehu samého kapitálu ešte skôr, než začíname skúmať tento dvojaký pohyb. V prvej fáze kapitál sa odpudzuje ako úžitková hodnota, ako tovar z pohybu kapitálu a vymieňa sa za peniaze. Tovar vypudený z obehu kapitálu nie je už tovarom ako moment zvečňiujúcej sa hodnoty, ako bytie hodnoty. Teda tovar existuje teraz ako úžitková hodnota, ako bytie pre spotrebu. Kapitál sa Z formy tovaru premieňa na formu peňazí len tak, že v obyčaj­ nom obehu vystupuje proti nemu nejaký vymieňajúci spotrebiteľ, a tento spotrebiteľ premieňa P na T:, túto premenu uskutočňuje z jej látkovej stránky tak, že má k úžitkovej hodnote vzťah ako k úžitkovej hodnote, ako spotrebiteľ, a len tak sa úžitková hod­ nota nahradí pre kapitál ako hodnota. Kapitál vytvára teda spo­ trebné predmety, ale v tejto forme ich odpudzuje od seba, vytláča ich zo svojho obehu. Z doteraz rozvinutých určení nevyplýva nija­ ký iný vzťah.

Tovar, ktorý sa ako taký vypudí z obehu kapitálu, stráca svoje určenie hodnoty, a ako úžitková hodnota splňa určenie spotreby na rozdiel od výroby. V druhej fáze obehu však kapitál vymieňa peniaze za tovar a jeho premena na tovar sama vystupuje teraz ako moment tvorby hodnoty, lebo tovar ako taký sa zahrnuje do procesu obehu kapitálu. Ak v prvej fáze kapitál predpokladá spo­ trebu, v druhej fáze predpokladá výrobu, výrobu pre výrobu, pre­ tože hodnota vo forme tovaru je tu do obehu kapitálu pojatá zvon­ ku, Čiže, inými slovami, prebieha tu opačný proces než v prvej fáze. Ako úžitková hodnota pre sám kapitál môže tovar vystupovať len ako prvok, ako úžitková hodnota pre proces výroby kapitálu. V zdvojenej podobe vystupuje tento proces takto: v prvej fáze kapitál avymieňa svoj produkt ako T za P kapitálu b, v druhej fáze kapitál b sa vymieňa ako T za P kapitálu a. Alebo v prvej fáze sa kapitál b vymieňa ako P za T kapitálu a a v druhej fáze sa kapitál a vymieňa ako P za T kapitálu b. To znamená, že v oboch fázach obehu kapitál existuje zároveň ako Pa T, ale v podobe dvoch odlišných kapitálov, ktoré sú vždy v protikladnej fáze svojho procesu obehu. V jednoduchom procese obehu sa vý­ menné akty T—P alebo P—T bezprostredne zhodujú alebo sa bez­ prostredne rozpadávajú. Obeh nie je len následnosťou oboch fo­

Kapitola o kapitáli

221

riem výmeny, ale zároveň predstavuje každú z týchto foriem rozdelenú medzi dve rozličné strany. Tu však nemáme ešte do činenia s výmenou mnohých kapitá­ lov. To patrí do učenia o konkurencii alebo aj do učenia o obehu kapitálov (0 úvere). Nás tu zaujíma na jednej strane predpoklad spotreby tovaru vypudeného ako úžitková hodnota z pohybu hod­ noty a na druhej strane predpoklad výroby pre výrobu — predpo­ klad hodnoty stanovenej ako úžitková hodnota, ako podmienka reprodukcie kapitálu existujúca mimo jeho obehu: jedno aj druhé vyplýva zo skúmania jednoduchej formy obehu kapitálu. Jedno je jasné: keďže sa celý obežný kapitál vymieňa v prvej fáze ako Tza Pavdruhej fáze ako P za T, jeho transformácie — ak berieme rok za časovú jednotku jeho evolúcií — sú ohraničené jednak tým, že suroviny atď. musia byť reprodukované za rok (tovar, za ktorý sa kapitál vymieňa ako peniaze, musí byť vyro­ bený, kapitálu musí Zodpovedať súčasná výroba) a jednak tým, že ročný dôchodok (tá časť P, ktorá sa vymieňa za tovar ako úžitkovú hodnotu) musí sa neprestajne vytvárať, aby spotrebúval produkt kapitálu vypudený ako úžitková hodnota. Ako takýto dô­ chodok — keďže rozvinutejšie vzťahy sa tu ešte neskúmajú — existuje len dôchodok samých kapitalistov a dôchodok robotníkov. Mimochodom, skúmanie výmeny medzi kapitálom a dôchodkom, čo je iná forma vzťahu výroby a spotreby, sem ešte nepatrí. Na druhej strane, keďže fixný kapitál sa vymieňa len potiaľ, pokiaľ vchádza ako hodnota do obežného kapitálu, keďže sa teda za rok realizuje len po častiach, predpokladá tiež len čiastočnú protihodnotu, teda tiež len čiastočnú výrobu tejto protihodnoty v priebehu roka. Fixný kapitál sa platí len úmerne jeho spotrebe. Toľko je jasné a vyplýva to už z rozdielu v priemyselnom cykle, ktorý vnáša fixný kapitál, že robí nevyhnutnou výrobu nasledujú­ cich rokov, a takisto ako prispieva k tvorbe veľkého dôchodku, anticipuje aj budúcu prácu ako protihodnotu. Anticipácia budú­ cich plodov práce teda vonkoncom nie je dôsledkom štátnych dlhov atď., slovom, nie je vynálezom úverového systému. Korení v špecifickom spôsobe realizácie hodnoty, obratu a reprodukcie fixného kapitálu.) Keďže nám v podstate ide o to, aby sme zachytili čisté určenia formy, teda o to, aby sme nevniesli nič vedľajšie, je z toho, čo sme doteraz povedali, jasné, že rôzne formy, v ktorých obežný

222

Základy krttiky politickej ekonómie

kapitál a fixný kapitál prinášajú dôchodok — ako aj skúmanie dôchodku vôbec — sem ešte vôbec nepatria. Patria sem iba rôzne spôsoby, v akých sa vracajú a vplývajú na celkový obrat kapitálu, vôbec na pohyb jeho reprodukcie. Avšak to, čo sa povedalo mi­ mochodom, je dôležité, lebo odmieta určenia, ktoré ekonómovia vniesli bez ladu a skladu tam, kde ešte nie sú na mieste pri skú­ maní jednoduchého rozdielu medzi fixným a obežným kapitálom, a zároveň preto, lebo nám ukazuje, že rozdiel v dôchodku atď. sa zakladá na rozdiele formy reprodukcie fixného a obežného kapi­ tálu. Tu ide ešte len o jednoduchý návrat hodnoty. Až neskôr sa ukáže, ako sa tento návrat hodnoty stáva návratom dôchodku a tento sa zasa stáva rozdielom v určení dôchodku. +

»

ul

Nehovorili sme ešte o udržiavacích nákladoch (frais ďentre­ tien) fixného kapitálu. Tieto náklady sú sčasti pomocné materiá­ ly, ktoré spotrebúva, aby mohol pôsobiť. Vzťahujú sa na fixný ka­ pitál v prvom význame, vakom sme ho skúmali v rámci procesu výroby. Pomocné materiály predstavujú obežný kapitál a môžu slúžiť takisto na osobnú spotrebu. Fixným kapitálom sa stávajú len potiaľ, pokiaľ sa spotrebujú vo výrobnom procese, na rozdiel od vlastného fixného kapitálu nemajú všák látkové bytie určené čisto formou ich existencie. Druhá časť týchto udržiavacích ná­ kladov pozostáva z prác potrebných na opravy. +

+.

X

Podľa určenia A. Smitha každý fixný kapitál pochádza pôvodne z nejakého obežného kapitálu a musí byť nepretržite udržiavaný obežným. kapitálom: „Každý fixný kapitál pochádza pôvodne Z obežného kapitálu a musí byť nepretržite udržiavaný na jeho účet. Nijaký [fixný kapitál nemôže prinášať dôchodok bez pomoci obežného kapitálu“ (Storch, Cours ďEconomie Politigue. Tome 1, Paris 1823, str. 246). Pokiaľ ide o Storchovu poznámku o dôchodku — je to určenie, ktoré sem nepatrí — tak je jasné: fixný kapitál sa vracia len ako + Pozri toto vydanie, zv. II, str. 139, 218. Red.

Kapitola o kapitáli

223

hodnota, tak ako po častiach zaniká ako úžitková hodnota, ako fixný kapitál, a ako hodnota vchádza do obežného kapitálu. Po­ kiaľ sa teda berie do úvahy jeho hodnota, môže sa vracať len vo forme obežného kapitálu. Avšak ako úžitková hodnota vôbec ne­ obieha. Ďalej, keďže sám fixný kapitál má úžitkovú hodnotu len pre výrobu, môže sa ako hodnota pre individuálne použitie, pre spo­ trebu vracať takisto len vo forme obežného kapitálu. Meliorácia pôdy môže chemicky vojsť priamo do procesu reprodukcie, a tak sa priamo premeniť na úžitkové hodnoty. Potom sa však spotre­ buje v tej forme, v akej existuje ako fixný kapitál. Kapitál môže vôbec prinášať dôchodok len v tej forme, v akej vehádza do obehu a vakej sa z neho vracia, keďže výroba dôchodku vo jorme bez­ prostredných úžitkových hodnôt, úžitkových hodnôt, ktoré nie sú sprostredkované obehom, protirečí povahe kapitálu. Keďže sa teda fixný kapitál vracia ako hodnota len vo forme obežného ka­ pitálu, môže prinášať dôchodok tiež len v tejto forme. Dôchodok vôbec nie je nič iné ako časť nadhodnoty určená na bezprostred­ nú spotrebu. Jeho návrat závisí teda od charakteru návratu samej hodnoty. Odtiaľ pochádzajú rôzne formy, v akých fixný kapitál a obežný kapitál prinášajú dôchodok. A keďže fixný kapitál ako taký nikdy nevchádza do obehu ako úžitková hodnota, a teda ani nikdy nie je vyvrhnutý zo Zhodnocovacieho procesu ako úžitková hodnota, takisto neslúži nikdy na bezprostrednú spotrebu. Pokiaľ ide o Smitha, stáva sa nám jeho názor teraz jasnejším vďaka tomu, že hovorí“, že obežný kapitál treba ročne nahradiť a neustále obnovovať tým, že sa neustále čerpá z mora, zo zeme a z baní. Takto sa tu obežný kapitál stáva pre neho niečím čisto látkovým, doslova sa vyloví, vykope, zožne: sú to pohyblivé prvot­ né produkty, ktoré sa uvoľňujú z ich spojitosti so zemou, premie­ Ťiajú sa na jednotlivé a tým pohyblivé veci, alebo sa vo svojej ho­ tovej jednotlivosti, napríklad ryby atď., oddeľujú od svojho živlu. Ďalej, z čisto látkového hľadiska, je rovnako isté, — ak Smith predpokladá výrobu kapitálu a neprenáša sa na začiatok svetla, --­ že každý obežný kapitál takisto pochádza pôvodne z fixného ka­ pitálu. Bez sietí nemožno chytať ryby, bez pluhu nemožno zorať pole a bez kladiva atď. nemožno rúbať baňu. Ak človek používa + Pozri toto vydanie, zv. 11, str. 218. Red.

224

Základy kritiky politlekej ekonómie

čo len kameň ako kladivo atď., tento kameň rozhodne nie je obežným kapitálom, nie je vôbec kapitálom, ale pracovným pro­ striedkom. Keď človek musí začať vyrábať, rozhodne sa bezpro­ stredne použiť časť existujúcich prírodných predmetov ako pra­ covné prostriedky a podriaďuje ich — ako Hegel“ správne povedal — svojej činnosti bez ďalšieho procesu sprostredkúvania. Všetok kapitál, obežný takisto ako fixný, pochádza, a to nielen pôvodne, ale aj neprestajne, z privlastňovania cudzej práce. Avšak, ako sme videli, tento proces predpokladá nepretržitý malý obeh, výmenu mzdy za pracovnú schopnosť, čiže existenčné pro­ striedky. Proces výroby kapitálu predpokladá, že ušetok kapitál sa vracia len vo forme obežného kapitálu: preto sa fixný kapitál môže obnoviť len tak, že sa časť obežného kapitálu fixuje, že sa teda použije časť vyťažených surovín a spotrebuje časť práce (a teda aj časť existenčných prostriedkov sa vymení za živú prá­ cu) na to, aby sa vyrobil fixný kapitál. Napríklad v poľnohospo­ dárstve sa časť produktu spotrebuje prácou určenou na stavbu vodovodov, alebo sa časť obilia vymení za guáno, chemické látky atď., ktoré sa vložia do pôdy. ale fakticky majú úžitkovú hodnotu len v tej miere, v akej sa podrobujú svojmu chemickému procesu. Časť obežného kapitálu má úžitkovú hodnotu len na reproduk­ ciu fixného kapitálu a vyrába sa len pre fixný kapitál (aj keby jeho produkcia tkvela len v pracovnom čase potrebnom na jeho premiestnenie). Sám fixný kapitál môže však byť obnovený ako kapitál len vtedv, keď sa stane súčasťou hodnoty obežného kapi­ tálu a keď sa jeho prvky takto reprodukujú premenou obežného kapitálu na fixný kapitál. Fixný kapitál je takisto predpokladom výroby obežného kapitálu, ako je obežný kapitál predpokladom výroby fixného kapitálu. Inými slovami, reprodukcia fixného ka­ pitálu si vyžaduje: 1. návrat jeho hodnoty vo forme obežného ka­ pitálu, pretože len tak ho možno vymeniť opäť za podmienky jeho výroby: 2. časť živej práce a suroviny sa nenoužije na výrobu vy­ meniteľných výrobkov, ale na výrobu výrobných prostriedkov, priamych či nepriamych. Obežný kapitál, celkom tak ako vráca, vchádza svojou úžitkovou hodnotou do fixného kapitálu, zatiaľ čo fixný kavitál svojou hodnotou vchádza do obežného kapitálu a ako pohyb (tam, kde je bezprostredne strojom) alebo ako spo­ čívajúci pohyb, forma, vchádza do úžitkovej hodnoty.

Kapitola o kapitáli

225

[14. F. M. Eden o slobodnej práci v buržoáznej

spoločnosti ako o latentnej forme pauperizmu] [V súvislosti s našimi vyššie rozvinutými vývodmi o slobodnej práci, najmä s tým, že táto práca latentne zahrnuje pauperizmus, treba uviesť nasledujúce miesta z práce sira Fr. Mortona Edena, baroneta The State oj the Poor, or an History oj the Labouring Classes in England jrom the Conguest to the Present Period, 3 vols, London 1797 (citáty sú z I. zv. 1. knihy)“. V prvej kapitole 1. knihy sa hovorí: „V našom geografickom pásme treba na uspokojovanie potrieb vynakladať prácu, a preto musí aspoň jedna časť spoločnosti vždy neúnavne pracovať, iní pracujú v oblasti umenia atď. a ponie­ ktorí, Čo nepracujú, majú predsa len k dispozícii produkty usilov­ nosti. No za to títo vlastníci ďakujú len civilizácii a Doriadku, sú výlučne výplodom civilizovaných ustanovizní, pretože tieto usta­ novizne uznávajú, že plody práce si možno zadovážiť aj inakšie ako prácou, ľudia s nezávislým bohatstvom ďakujú za svoj maje­ tok takmer výlučne práci iných, a nie svojim vlastným schopnos­ tiam, ktoré vonkoncom nie sú lepšie. Bohatých od chudobnejších neoddeľuje vlastníctvo pôdy alebo peňazí, ale ovládanie práce“ (zv. I, str. 1—2). Chudoba ako taká začína sa oslobodením poľnohospodárov, feudálna pripútanosť k pôde alebo aspoň k určitému miestu zba­ vila doteraz zákonodarstvo starosti zaoberať sa tulákmi, bedármi atď. Eden sa domnieva, že rozmanité obchodné gildy atď. živili aj svojich vlastných bedárov. Hovorí: ,,Bez toho, žeby sme čo len

zďaleka chceli podceňovať nespočetné dobrodenia, ktoré krajine priniesli manufaktúry a obchod, výsledok tohto skúmania zrejme vedie k nevyhnutnému záveru, že manufaktúry a obchod“ (t. |. oblasť výroby, ktorú kapitál najskôr ovládol) ,sú skutočnými ro­ dičmi našich bedárov.“ V tej istej práci sa ukazuje, že od čias Henricha VII. (keď sa súčasne začína očista pôdy od prebytočných úst premenou ornej pôdy na pastviny, čo trvá vyše 150 rokov, súdiac aspofňi podľa

nárekov a zásahov zákonodarcov: rástol teda počet rúk, ktoré boli k dispozícii priemyslu) mzda v priemysle nebola už stanove­ ná zákonom, ale bolo to tak len v poľnohospodárstve. Zákon vy­ daný v 11. roku panovania Henricha VII.

226

Základy krttiky politickej ekonómie

(So slobodnou prácou sa ešte celkom neustanovila námezdná práca. Robotníci majú ešte určitú oporu vo feudálnych vzťahoch, ponuka pracovných síl je ešte dosť nepatrná: preto kapitál ako kapitál je ešte neschopný zredukovať mzdu na minimum. Preto sa mzda určuje v štatútoch. Dokiaľ sa mzda ešte reguluje štatútmi, nemožno ešte povedať, že si kapitál ako kapitál podriadil výrobu a že námezdná práca nadobudla jej adekvátnu formu existencie.) V uvedenom zákone spomínajú sa tkáči ľanu, stavební remesel­ níci a stavitelia lodí. V tom istom zákone sa určuje aj pracovný čas: „Keďže mnohí nádenníci prehajdákajú pol dňa, neskoro pri­ chádzajú, včas odchádzajú, popoludní dlho spia, dlho sedia Pri raňajkách, obede a večeri atď:, atď.“, majú platiť tieto hodiny práce: „Od 15. marca do 15. septembra od 5. hodiny ráno, 12 ho­ diny na raňajky, 1 /% hodiny na obed a odpočinok, % hodiny na olovrant a práca do 7. až 8. hodiny večer. V zime sa pracuje kým je vidno, zato niet obedňajšieho spánku, ktorý sa povoľuje len od 15. mája do 15. augusta“ (tamtiež, str. 75—76).] [Roku 1514 sa opäť upravuje mzda takmer rovnako ako pred­ tým. Znova sa zákonom stanovili pracovné hodiny. Kto nechcel pracovať podľa predpisov, mal byť uväznený (tamtiež, str. 81 až 82). Teda ešte vždy platí nútená práca za určitú mzdu slobodných robotníkov. Sprvoti ich treba prinútiť, aby pracovali za podmie­ nok stanovených kapitálom. Človek zbavený vlastníctva má skôr sklon stať sa tulákom, zbojníkom a žobrákom než robotníkom. AŽ pri rozvinutom kapitalistickom spôsobe výroby sa námezdná prá­ ca rozumie sama od seba. Na prvotnom stupni kapitálu bolo po­ trebné donútenie Zo strany štátu, aby sa nemajetní premenili na robotníkov za podmienok výhodných pre kapitál, ktoré robotní­ kom ešte nie sú nanútené konkurenciou medzi nimi.] (Veľmi krvavé donucovacie formy sa uplatňovali za panovania Henricha VIII. a iných.) (Zrušenie kláštorov za Henricha VIII. uvoľnilo taktiež veľa pracovných síl.) (Za Eduarda VI. sa prijali ešte prísnejšie zákony proti zdravým robotníkom, ktorí nechceli pracovať.) „Zákon vydaný v 1. roku panovania Eduarda VIl.,hla­ va 3: „Tomu, kto je práceschopný a odmieta pracovať a zaháľa 3 dni, sa Žeravým železom vypáli na hruď písmeno V a odovzdá sa do otroctva na dva roky osobe, ktorá udá takéhoto zaháľačaatď.“ „Ak utečie od svojho pána na 14 dní, stane sa jeho otrokom na

Kapitola 0 kapitáli

227

celý život a na čelo alebo líce sa mu vypáli písmeno S, a ak ute­ čie po druhý raz a usvedčia ho, dvaja spoľahliví svedkovia, bude sa pokladať za ťažkého zločinca a postihne ho trest smrti.“ (Roku 1376 sa po prvý raz spomínajú tuláci, zdraví zaháľači, roku 1388 pauperi. Podobný krutý zákon prijali za panovania kráľovnej Alžbety.)

[15 Vzájomná závislosť medzi obehom a reprodukciou fixného a obežného kapitálu. Hodnota fixného kapitálu a jeho efektívnosť] Obežný kapitál a fixný kapitál, ktoré v predchádzajúcom určení vystupujú ako premenlivé formy toho istého kapitálu v rozlič­ ných fázach jeho obratu, sú teraz, keď sa fixný kapitál rozvinul Vo Svoju najvyššiu formu, stanovené zároveň ako dva odlišné spôsoby existencie kapitálu. Stávajú sa tým v dôsledku odlišnosti ich spôsobu návratu. Pomaly sa vracajúci obežný kapitál má jed­ no určenie spoločné s fixným kapitálom. Líši sa však od neho tým, že jeho úžitková hodnota sama — jeho látkové bytie — vstu­ puje do obehu a súčasne sa ho obeh zbavuje, je vyvrhovaný z hra­ níc procesu obehu: zatiaľ čo fixný kapitál — svojím doterajším vývojom — vstupuje do obehu len ako hodnota a dokiaľ je v obe­ hu aj ako úžitková hodnota, ako napríklad stroj, ktorý je v obehu, je fixným kapitálom len ôvráuner.

Toto rozlíšenie medzi fixným kapitálom a obežným kapitálom, spočívajúce sprvoti na vzťahu látkového bytia kapitálu, čiže jeho bytia ako úžitkovej hodnoty, k obehu, musí v procese reprodukcie vystupovať zároveň ako reprodukcia kapitálu v dvojakej forme fixného a obežného kapitálu. Pokiaľ reprodukcia kapitálu v kaž­ dej forme zahrnuje nielen spredmetnený pracovný čas, ale aj nadbytočný pracovný čas, nielen reprodukciu jeho hodnoty, ale aj nadhodnoty, nemôže sa v tomto ohľade výroba fixného kapitálu líšiť od výroby obežného kapitálu. V prípade továrnika na ná­ stroje alebo stroje — vo všetkých tých formách, v ktorých sa fixný kapitál svojím látkovým bytím, vo svojom bytí ako úžitková hodnota javí najprv ako obežný kapitál, skôr než sa fixuje ako fixný kapitál, t. j. skôr než sa spotrebuje, pretože práve jeho spo­ treba ho viaže na fázu výroby a odlišuje ho ako fixný kapitál —

228

Základy kritiky politickej ekonómie

neexistuje preto nijaký rozdiel v zhodnocovaní kapitálu, či sa už reprodukuje vo forme fixného alebo obežného kapitálu. Preto sem ani vekonomickomzmysle nepristupuje nijaké nové určenie. Avšak tam, kde fixný kapitál ako taký, a nie v prvotnom určení obežného kapitálu, vrhá jeho výrobca do obehu, teda tam, kde sa Do častiach predáva jeho používanie, či už na výrobu, alebo na spotrebu, — lebo pri premene T na P, ktorá prebieha v prvej časti obehu kapitálu, je pre samotný kapitál ľahostajné, či tovar opäť vstúpi do sféry obehu iného výrobného kapitálu alebo či slúži bezprostrednej spotrebe, naopak, pre sám kapitál je tovar určený vždy ako úžitková hodnota, keď kapitál odpudzuje od seba tovar, keď ho vymieňa za P —, musí byť pre výrobcu fixného ka­ pitálu spôsob návratu iný ako pre výrobcu obežného kapitálu. Nadhodnota, ktorú vytvoril, môže sa vracať len po častiach a po­ stupne, spolu so samotnou hodnotou. To bude treba preskúmať v nasledujúcom oddiele. Napokon, aj keď obežný kapitál a fixný kapitál vystupujú teraz ako dva rozličné druhy kapitálu, obežný kapitál je podmienený spotrebou, použitím fixného kapitálu, a fixný kapitál zasa pred­ stavuje obežný kapitál premenený na túto určitú formu. Všetok kapitál premenený na spredmetnenú výrobnú silu — všetok fixný kapitál — je v tejto forme fixovaný kapitál, a preto predstavuje úžitkovú hodnotu, vyrvanú spotrebe i obehu ako úžitková hodno­ ta. Okolnosť, že pri zhotovení stroja alebo železnice sa na túto určitú úžitkovú hodnotu premenilo drevo, železo, uhlie a živá prá­ ca (nepriamo teda aj výrobky, ktoré robotník spotreboval), ne­ urobila by z nich fixný kapitál, keby k tomu nepristúpili iné, vyš­ šie rozvinuté určenia. Keď sa obežný kapitál premieňa na fixný kapitál, časť úžitkových hodnôt, v podobe ktorých kapitál obie­ hal, takisto ako nepriamo tá časť kapitálu, Čo sa vymieňa za živú prácu, premieňajú sa na taký kapitál, ktorého protihodnota sa vytvorí až v dlhšom cykle, na kapitál, ktorý len po častiach a po­ stupne vchádza ako hodnota do obehu a môže sa realizovať len tak, že sa spotrebúva vo výrobe. Premena obežného kapitálu na fixný kapitál predpokladá rela­ tívne nadbytočný kapitál, keďže je kapitálom, ktorý sa nepoužíva na bezprostrednú výrobu, ale na výrobu nových výrobných pro­ striedkov. Sám fixný kapitál môže slúžiť zasa ako bezprostredný výrobný nástroj — ako prostriedok vnútri bezprostredného pro­

Kapitola o kapitáli

229

cesu výroby. V tomto prípade jeho hodnota vchádza do výrobku a nahrádza sa postupným návratom výrobkov. Alebo fixný kapitál nevchádza do bezprostredného výrobného procesu, ale vystupuje ako všeobecná podmienka výrobných procesov, ako sú budovy, železnice atď., a jeho hodnota môže byť nahradená len tým obež­ ným. kapitálom, k tvorbe ktorého nepriamo prispel. Podrobnosti o proporcii medzi výrobou fixného kapitálu a vý­ robou obežného kapitálu patria až do nasledujúceho oddielu. Keby sa použili drahé stroje na to, aby dodávali neveľké množstvo vý­ robkov, nepôsobili by ako výrobná sila, ale zdražili by výrobok oveľa viac, ako keby sa pracovalo bez strojov. Stroje vytvárajú nadhodnotu nie preto, lebo majú hodnotu — lebo ich hodnota sa jednoducho nahrádza — ale preto, lebo zväčšujú relatívny nad­ bytočný čas, čiže znižujú nutný pracovný čas. Teda množstvo vý­ robkov musí sa zväčšovať úmerne tomu, ako rastie počet strojov, a použitá živá práca sa musí relatívne znižovať. Čím menšia je hodnota [fixného kapitálu v pomere k jeho účinnosti, tým väčšmi zodpovedá svojmu účelu. Všetok nepotrebný fixný kapitál pred­ stavuje nepravé výrobné náklady, tak ako všetky nepotrebné ná­ klady obehu. Keby kapitál mohol mať stroje bez toho, aby na ne vynaložil prácu, zvyšoval by produktivitu práce a znižoval by nutnú prácu bez toho, aby musel kupovať prácu. Hodnota fixného kapitálu nie je teda nikdy samoúčelom vo výrobe kapitálu. Obežný kapitál sa teda premieňa na fixný kapitál a fixný ka­ pitál sa reprodukuje v obežnom kapitáli: jedno i druhé len potiaľ, pokiaľ si kapitál privlastňuje živú prácu. „Každá úspora fixného kapitálu znamená prírastok čistého dô­ chodku spoločnosti“ (A. Smith, Recherches sur la Nature et les Causes de la Richesse des Nations. Tome 11, Paris 1802, str. 226). Konečný a posledný rozdiel, ktorý ekonómovia ešte uvádzajú, je rozdiel medzi pohyblivým a nepohyblivým, nie v tom zmysle, že jeden vchádza do obehu a druhý nie, ale v tom zmysle, že jeden je fyzicky fixovaný, nepohyblivý: v tom zmysle, ako sa roz­ lišuje movitý a nemovitý majetok. Napríklad meliorácia pôdy, za­ vodňovacie kanály, budovy, z veľkej časti samy stroje, lebo musia byť fyzicky fixované, aby mohli pôsobiť: železnice, slovom, každá forma, v ktorej sa priemyselný výrobok pevne pripúta k povrchu zeme. V podstate sa tým nič nepridáva k určeniu fixného kapi­ tálu, ale naozaj tkvie v jeho určení, že čím viac jeho úžitková

230

Základy kritiky politickej ekonómie

hodnota, jeho vecné bytie zodpovedá určeniu jeho formy, tým väčšmi je fixným kapitálom. Nehybná úžitková hodnota, ako dom, železnica atď., je preto najrukolapnejšou formou fixného kapitálu. Potom môže síce predsa len obiehať v tom zmysle, ako vôbec obieha nemovité vlastníctvo — ako titul, nie však ako úžitková hodnota, nemôže obiehať vo fyzickom zmysle. Rast movitého vlastníctva, jeho zväčšovanie sa oproti nemovitému, pôvodne uka­ Zuje vzostupný pohyb kapitálu oproti pozemkovému vlastníctvu. Ale keď už raz predpokladáme kapitalistický spôsob výroby, stu­ peň, v akom si podriadil podmienky výroby, prejavuje sa v pre­ mene kapitálu na nemovité vlastníctvo. Takto sa kapitál usadzuje na samej pôde a zdanlivo pevné, prírodou dané predpoklady po­ zemkového vlastníctva vystupujú samy len ako predpoklady vy­ tvorené priemyslotn. [Existencia v pospolnosti a ňou sprostredkovaný vzťah k pôde ako k vlastníctvu boli pôvodne základnými predpokladmi repro­ dukcie tak indivídua, ako aj pospolnosti. U pastierskych národov vystupuje pôda len ako podmienka kočovného spôsobu života, teda o privlastnení pôdy tu nemožno vôbec hovoriť. Keď potom s poľnohospodárstvom vznikajú pevné obydlia, pozemkové vlast­ níctvo je sprvoti spoločné a dokonca tam, kde sa rozvíja k sú­ kromnému vlastníctvu, vzťah indivídua k nemu vystupuje ako podmienený jeho vzťahom k pospolnosti. Pozemkové vlastníctvo vystupuje len ako léno pospolnosti atď. atď. Jeho premena na obyčajnú vymeniteľnú hodnotu — táto jeho mobilizácia — je pro­ duktom kapitálu a úplného podriadenia štátneho organizmu kapi­ tálu. Preto dokonca tam, kde sa pôda stala súkromným vlastníc­ tvom, je výmennou hodnotou len vobmedzenom zmysle. Výmenná hodnota vzniká v ojedinelom, od pôdy odlúčenom a prácou (alebo len privlastnením ) individualizovanom produkte prírody. Tu vVy­ stupuje po prvý raz aj individuálna práca. Výmena sa vôbec ne­ začína sprvoti v rámci pôvodnej pospolnosti, ale na jej hranici: tam, kde sa pospolnosti končia. Samozrejme, vymeniť pôdu, na ktorej sídlili, zašantročiť ju cudzím pospolnostiam bolo by zra­ dou. Vychádzajúc zo svojej pôvodnej oblasti, od movitého vlast­ níctva, výmena sa môže len postupne rozšíriť na nemovité vlast­ níctvo. Len vďaka rozširovaniu movitého vlastníctva dostáva kapitál krok za krokom do svojich rúk nemovité vlastníctvo. V tomto procese sú hlavným činiteľom peniaze.]

Kapitola o kapitáli

231

A. Smith rozlišuje zo začiatku obežný kapitál a fixný kapitál podľa ich určenia © procese výroby. Až potom sa dostáva k tejto formulácii: „Kapitál možno použiť rôznym spôsobom, aby sme z neho dostali zisk: 1. ako obežný kapitál, 2. ako fixný kapitál“ (tamtiež, str. 197—198).Táto druhá formulácia zrejme nepatrí do skúmania rozdielu ako takého, pretože najprv treba predpokladať fixný kapitál a obežný kapitál ako dva druhy kapitálu, a až po­ tom môže byť reč o tom, ako možno z kapitálu v oboch formách dostať zisk. „Celkový kapitál každého podnikateľa sa nevyhnutne delí na jeho fixný kapitál a na jeho obežný kapitál. Pri rovnakej sume bude jedna časť o toľko väčšia, o koľko je druhá časť menšia“ (tamtiež, str. 220). Keďže kapitály 1. sa v nerovnakých Častiach delia na fixný a obežný kapitál, Z. ich fázy výroby sú prerušené alebo nepreru­ šené, a vracajú sa Zo vzdialenejších alebo bližších trhov, majú teda nerovnaký čas obehu, aj nadhodnota vytvorená za určitý čas, napríklad za rok, musí byť nerovnaká, lebo počet procesov repro­ dukcie v danom období je nerovnaký. Hodnota, ktorú vytvárajú, nie je jednoducho určená prácou použitou v priebehu bezprostred­ ného procesu výroby, ale mierou, v akej sa toto vykorisťovanie práce za daný čas môže zopakovať. Teda nakoniec: ak pri skúmaní jednoduchého procesu výroby vystupuje kapitál ako zhodnocujúca sa hodnota len vo vzťahu k námezdnej práci a obeh zostáva bokom, tak v procese jeho re­ produkcie je do kapitálu zahrnutý aj obeh, a to obidva momenty obehu T— P—P—T (ako systém výmen, ktorými musí kapitál prejsť a ktorým musí zodpovedať práve toľko kvalitatívnych pre­ mien kapitálu). Obeh vystupuje zahrnutý do kapitálu ako P—T

—T— P, pokiaľ proces vychádza z kapitálu vo forme peňazí a vracia sa teda k nemu v tejto forme. Kapitál obsahuje v sebe obidva kolobehy a pritom ich neobsahuje už len ako jednoduchú výmenu foriem alebo ako jednoduchú výmenu látok spadajúcu mimo formy, ale obidva kolobehy obsahuje tak, že sú zahrnuté do samého určenia hodnoty. Proces výroby ako proces obsahujúci v sebe samom podmienky svojho obnovenia je procesom reprodukcie, ktorého rýchlosť je určená rôznymi, vyššie rozvinutými vzťahmi vyplývajúcimi napo­ spol z rozdielov kolobehu samého. V rámci reprodukcie kapitálu

232

Základy kritiky politickej ekonómie

uskutočňuje sa zároveň reprodukcia úžitkových hodnôt, v ktorých kapitál existuje — čiže, inými slovami, vďaka ľudskej práci sa neustále obnovujú a reprodukujú úžitkové hodnoty, ktoré ľudia spotrebúvajú a ktoré aj svojou povahou sú pominuteľné. Výmena látok a zmena formy, ktoré ľudská práca podriaďuje ľudským potrebám, javia sa Zo stanoviska kapitálu ako reprodukcia jeho samého. Je to v podstate neprestajná reprodukcia samej práce. „Kapitálové hodnoty sa zvečňujú reprodukciou: produkty, z kto­ rých pozostáva kapitál, sa takisto spotrebúvajú ako všetky iné, ale ich hodnota, ktorá sa ničí spotrebou, sa súčasne reprodukuje v iných alebov tých istých materiáloch“ (Say, Traité ďéconomie politigue. Troisičme édition. Tome II, Paris 1817, str. 185). Ň Výmena i systém výmen, a to, čo je v tom obsiahnuté, premena na peniaze ako samostatnú hodnotu, vystupujú ako podmienka a hranica reprodukcie kapitálu. V kapitáli je sama výroba vše­ stranne podriadená výmene. Tieto výmenné operácie, obeh ako taký, nevytvárajú nadhodnotu, sú však podmienkou jej realizácie. Podmienkou samej výroby kapitálu sú len potiaľ, pokiaľ jeho jorma ako kapitálu je podmienená tým, že prechádza týmito ope­ ráciami. Reprodukcia kapitálu je zároveň produkciou určitých formálnych podmienok, určitých druhov vzťahov, v ktorých vystu­ puje personifikovaná spredmetnená práca. Preto obeh nie je len výmenou výrobku za podmienky výroby — napríklad vyrobenej pšenice za osivo, novú prácu atď. V každej forme výroby musí pracujúci vymeniť svoj produkt za podmienky výroby, aby mohol výrobu opakovať. Aj poľnohospodár, vyrábajúci pre bezprostrednú spotrebu, premieňa časť produktu na osivo, pracovný nástroj, ťaž­ ný dobytok, hnojivo atď. a začína svoju prácu odznova. Premena na peniaze je nevyhnutná pre reprodukciu kapitálu ako takého a reprodukcia kapitálu je nevyhnutne výrobou nadhodnoty. [Pokiaľ ide o fázu reprodukcie (najmä o čas obehu) treba ešte poznamenať, že jej hranice sú dané samou úžitkovou hodnotou. Pšenica sa musí reprodukovať za jeden rok. Veci podliehajúce skaze, ako mlieko atď., musia sa reprodukovať častejšie. Mäso netreba reprodukovať tak často, keďže zviera žije a teda odoláva času, ale mftve mäso, nachádzajúce sa na trhu, musí sa reprodu­ kovať za veľmi krátky čas vo forme peňazí, lebo inak zhnije. Re­ produkcia hodnoty a úžitkovej hodnoty sa sčasti zhodujú, sčasti

nezhodujú.]

Kapitola o kapitáli

233

Hoci v jednom procese výroby práca iba zachováva hodnotu toho, Čo sme predtým nazvali konštantnou časťou kapitálu, musí v druhom procese výroby neprestajne reprodukovať túto časť ka­ pitálu, pretože to, čo v jednom výrobnom procese vystupuje ako predpoklad v podobe materiálu a nástroja, v druhom vystupuje ako produkt, a toto obnovovanie, táto reprodukcia musí prebiehať neustále a súčasne. A teraz sa dostávame k tretiemu oddielu.

ODDIEL TRETÍ

KAPITÁL AKO PLODONOSNÝ KAPITÁL (ÚROK, ZISK, VÝROBNÉ NÁKLADY ATĎ.)

[A. Premena nadhodnoty na zisk]

[1.]Mierazisku a suma zisku. Klesanie miery zisku Kapitál je teraz určený ako jednota výroby a obehu, a nadhod­ nota, ktorú vytvára za určité časové obdobie, napríklad za rok,

rovnása—— (s ZZ p+c —22čiže 0 je]

p

5) c+p/“

Kapitál je teraz realizovaný nielen ako hodnota, ktorá sa re­ produkuje, a preto zvečňuje, ale aj ako hodnototvorná hodnota. Pohlcovaním živého pracovného času, ako aj pohybom obehu, ktorý mu prináleží (v ktorom sa pohyb výmeny stáva jeho vlast­ ným pohybom, imanentným procesom spredmetnenej práce), ka­ pitál nadobúda k sebe samému vzťah ako k niečomu, čo vytvára novú hodnotu, čo vyrába hodnotu. Jeho vzťah k nadhodnote je vzťahom príčiny k zapríčinenému. Jeho pohyb tkvie v tom, že vy­ tvárajúc seba má zároveň vzťah k sebe samému ako príčina k za­ príčinenému, ako vopred daná hodnota k sebe samej ako nadhod­ note čiže ako k nadhodnote, ktorú vytvoril sám kapitál. Za určité časové obdobie, určené ako jednotka, meradlo jeho obratov, lebo je prirodzenou mierou jeho reprodukcie v poľnohos­ podárstve, kapitál vyrába určitú nadhodnotu, určenú nielen nad­ hodnotou, ktorú vytvára v jednom procese výroby, ale aj počtom +“V týchto vzorcoch S označuje nadhodnotu, c — fázu obehu, O — obrat kapitálu.

Z — čas, p — fázu výroby,

Kapitola o kapitáli

2359

opakovaní procesu výroby čiže jeho reprodukcií za určité časové obdobie. Tým, že sa do procesu reprodukcie kapitálu pojal aj obeh, pohyb kapitálu mimo bezprostredného procesu výroby, nad­ hodnota nevystupuje už ako stanovená jeho jednoduchým bezpro­ stredným vzťahomk práci, naopak, tento vzťah vystupuje len ako moment jeho celkového pohybu. Kapitál, vychádzajúc od seba ako aktívneho subjektu, subjektu procesu — a v obrate bezprostredný proces výroby skutočne vy­ stupuje ako určený jeho pohybom ako kapitálu, nezávisle od jeho vzťahu k práci — má k sebe vzťah ako k rozmnožujúcej sa hod­ note, t. j má k nadhodnote vzťah ako k niečomu, čo vytvoril a za­ príčinil, ako vyrábajúca hodnota k sebe samej ako k vyrobenej hodnote. Preto kapitál nemeria už novovytvorenú hodnotu jej reálnou mierou, vzťahom nadpráce k nutnej práci, ale meria ju sebou samým ako jej predpokladom. Kapitál určitej hodnoty vy­ rába za určité časové obdobie určitú nadhodnotu. Nadhodnota, takto meraná hodnotou vopred daného kapitálu, kapitál určený takto ako zhodnocujúca sa hodnota — je zisk, z tohto hľadiska, nie z hľadiska večnosti,“ ale kapitálu, nadhod­ nota je zisk, a kapitál sa v sebe samom odlišuje ako kapitál, produkujúci a reprodukujúci hodnotu, od seba ako zisku, novo­ vytvorenej hodnoty. Produktom kapitálu je zisk. Veľkosťnadhod­ noty sa preto meria veľkosťou hodnoty kapitálu, a miera zisku sa preto určuje pomerom nadhodnoty k hodnote kapitálu. Značnú časť toho, čo sem patrí, sme už rozviedli vyššie. No to, čo sa anticipovalo, treba uviesť na tomto mieste. Pokiaľ sa novovytvorená hodnota, ktorá je rovnakej povahy ako kapitál, zasa zahrnuje do výrobného procesu, uchováva seba samu ako kapitál, potiaľ vzrástol sám kapitál a pôsobí teraz ako kapitál väčšej hodnoty. Keď kapitál odlíšil zisk ako novovyrobenú hod­ notu od seba ako vopred danej, zhodnocujúcej sa hodnoty, a zisk stanovil mierou svojho zhodnotenia, prekonáva zasa túto odluku a stanovuje totožnosť zisku so sebou ako kapitálom, ktorý teraz, zväčšený 0 zisk, začína odznovu ten istý proces vo väčšom roz­ sahu. Tým, že kapitál dovfšil svoj kruh, rozširuje sa ako subjekt kruhu a opisuje tak celý rad rozširujúcich sa kruhov, špirálu. Predtým rozvinuté všeobecné zákony možno stručne zhrnúť takto. Skutočná nadhodnota je určená pomerom nadpráce k nut: nej práci, čiže pomerom tej časti kapitálu (časti Spredmetnenej

236

Základy kritiky politickej ekonómie

práce), ktorá sa vymieňa za živú prácu, k tej časti spredmetnenej práce, ktorou sa nahrádza. Avšak nadhodnota vo forme zisku me­ ria sa celkovou hodnotou kapitálu, ktorý bol predpokladom pro­ cesu výroby. Teda miera zisku — ak predpokladáme tú istú nad­ hodnotu, ten istý pomer nadpráce k nutnej práci — závisí od pomeru tej časti kapitálu, ktorá sa vymieňa za živú prácu, k tej časti, ktorá existuje vo forme suroviny a výrobného nástroja. Čím menšia je teda časť kapitálu, ktorá sa vymieňa za živú prácu, tým menšia bude miera zisku. Teda v tom istom pomere, v akom ka­ pitál ako kapitál zaberá vo výrobnom procese väčší priestor v po­ rovnaní s bezprostrednou prácou, čím väčšmi teda narastá rela­ tívna nadhodnota, hodnototvorná sila kapitálu — tým väčšmi klesá miera zisku. Videli sme, že veľkosť už predpokladaného kapitálu, veľkosť kapitálu ako predpokladu reprodukcie, sa špecificky vyjadruje v narastaní fixného kapitálu ako vyrobenej výrobnej sily, ako spredmetnenej práce obdarenej zdanlivým životom. Totalita hod­ noty vyrábajúceho kapitálu vyjadruje sa v každej časti kapitálu ako zmenšený podiel tej časti kapitálu, ktorá sa vymieňa za živú prácu, v porovnaní s časťou kapitálu, ktorá existuje ako konštant­ ná hodnota. Vezmime si napríklad spracovateľský priemysel. V takom istom pomere, v akom rastie fixný kapitál, stroje atď., musí tu rásť tá časť kapitálu, ktorá existuje v surovinách, zatiaľ čo sa zmenšuje tá časť, ktorá sa vymieňa za živú prácu. Takto miera zisku klesá v pomere k veľkosti hodnoty kapitálu, ktorý už existuje pred výrobou, i k časti kapitálu pôsobiacej vo výrobe ako kapitál. Čím širšiu existenciu si kapitál už získal, tým menší je pomer novovytvorenej hodnoty k vopred danej hodnote (reprodukovanej hodnote). Preto ak predpokladáme rovnakú nad­ hodnotu, t. j. rovnaký pomer medzi nadprácou a nutnou prácou, môže byť zisk nerovnaký a musí byť nerovnaký v pomere k vel­ kosti kapitálov. Miera zisku môže klesať, hoci reálna nadhodnota stúpa. Miera zisku môže stúpať, hoci reálna nadhodnota klesá. V skutočnosti môže kapitál rásť a v rovnakom pomere môže rásť aj zisk, keď pomer medzi časťou kapitálu, ktorá je vopred daná ako hodnota a existuje vo forme surovín a fixného kapitálu, rastie rovnomerne s časťou kapitálu, ktorá sa vymieňa za živú prácu. Avšak táto rovnomernosť predpokladá rast kapitálu bez rastu a rozvoja výrobnej sily práce. Jeden predpoklad ruší druhý.

Kapitola o kapitáli

237

To protirečí zákonu vývoja kapitálu a najmä zákonu rozvoja ŤTix­ ného kapitálu. Takýto pohyb môže nastať len na tých stupňoch, kde spôsob výroby kapitálu ešte nie je kapitálu adekvátny, alebo v takých oblastiach výroby, kde kapitál dosiahol nadvládu ešte len formálne, napríklad v poľnohospodárstve. Prirodzená úrod­ nosť pôdy môže tu pôsobiť ako zväčšenie fixného kapitálu — t. j. relatívny nadbytočný pracovný čas môže rásť — bez toho, aby sa zmenšilo množstvo nutnej práce. (Napríklad v Spojených štá­ toch.) Ak skúmame hrubý zisk, t. j| nadhodnotu mimo jej formál­ neho pomeru, nie ako proporciu, ale ako jednoduchú hodnotovú veličinu bez vzťahu k nejakej inej veličine, nebude v priemere rásť ako miera zisku, ale ako veľkosť kapitálu. Ak je teda miera zisku nepriamo úmerná hodnote kapitálu, suma zisku bude priamo úmerná tejto hodnote. Avšak aj táto veta platí len pre obmedzený stupeň rozvoja výrobnej sily kapitálu alebo práce. Kapitál 100 s 10-percentným ziskom dáva menší zisk ako kapitál 1000 s 2-percentným ziskom. V prvom prípade je suma 10, v druhom 20, t. j. hrubý zisk väčšieho kapitálu je dva razy taký veľký ako hrubý zisk 10-krát menšieho kapitálu, hoci miera zisku menšieho kapitálu je 5-krát väčšia ako miera zisku väčšieho kapitálu. Ale keby zisk väčšieho kapitálu bol len 1 percento, bola by suma zisku 10, tak ako v prípade 10-krát menšieho kapitálu, lebo vrovnakom pomere, v akom vzrástla jeho veľkosť, zmenšila by sa miera zisku. Keby miera zisku pre kapitál 1000 bola len 19 percenta, suma zisku by činila len polovicu sumy zisku men­ šieho kapitálu, len 5, lebo miera zisku je 20-krát menšia. Teda všeobecne vyjadrené: Ak sa miera zisku väčšieho kapitálu zmenšuje, ale nie úmerne jeho veľkosti, rastie hrubý zisk, hoci miera zisku klesá. Ak miera zisku klesá úmerne jeho veľkosti, zostáva hrubý zisk taký istý ako hrubý zisk menšieho kapitálu: zostáva stacionárny. Ak sa miera zisku zmenšuje vo väčšom po­ mere, než rastie jeho veľkosť, hrubý zisk väčšieho kapitálu v po­ rovnaní s menším kapitálom Zmenšuje sa rovnako, ako klesá miera zisku. To je v každom ohľade najdôležitejší zákon modernej politickej ekonómie a najpodstatnejší pre pochopenie najzložitejších vzťa­ hov. Z historického stanoviska je to najdôležitejší zákon. Tento zákon, napriek jeho jednoduchosti, doteraz nikto nepochopil a ešte menej ho niekto vedome vyslovil.

238

Základy kritíky politickej ekonómie

Keďže pokles miery zisku sa svojím významom rovná 1. už vy­ robenej výrobnej sile a materiálnej základni, ktorú vytvára pre novú výrobu (a toto predpokladá zároveň nesmierny rozvoj moci vedy), 2. zmenšeniu tej Časti už vytvoreného kapitálu, ktorá sa musí vymeniť za bezprostrednú prácu, t. j. zmenšeniu množstva bezprostrednej práce potrebnej na reprodukciu obrovskej hodno­ ty, ktorá sa vyjadruje vo veľkom množstve výrobkov, vo veľkom množstve výrobkov s nízkymi cenami, lebo celková suma cien rovná sa reprodukovanému kapitálu + zisk: 3. rozmeru kapitálu vôbec, aj tej jeho časti, ktorá nie je fixným kapitálom: teda veľ­ kolepému rozvoju stykov, veľkej sume výmenných operácií, veľ­ kosti trhu a všestrannosti súčasne prebiehajúcej práce, rozvoju komunikačných prostriedkov atď., existencii spotrebného fondu nevyhnutného na to, aby sa tento nesmierny proces dal uskutoč­ niť (robotníci jedia, bývajú atď.), — tak sa ukazuje, že už daná, už vypracovaná, vo forme fixného kapitálu existujúca materiálna výrobná sila, ako aj moc vedy, ako aj obyvateľstvo atď., slovom, všetky podmienky bohatstva, nesmierne podmienky reprodukcie bohatstva, t. j. bohatého rozvoja spoločenského indivídua — inými slovami, že rozvoj výrobných síl vyvolaný samotným kapitálom v jeho historickom rozvoji po dosiahnutí určitého bodu prekonáva sebazhodnocovanie kapitálu, namiesto toho, aby ho podmieňoval. Za hranicami určitého bodu sa rozvoj výrobných síl stáva pre kapitál prekážkou, teda kapitalistické vzťahy stávajú sa prekáž­ kou rozvoja výrobných síl práce. Keď dospeje k tomuto bodu ka­ pitál, t. j námezdná práca, dostáva sa do takého istého vzťahu k rozvoju spoločenského bohatstva a výrobných síl ako cechov­ níctvo, nevoľníctvo, otroctvo, a ako okovy sa nevyhnutne odstrá­ ni. Posledná forma rabstva, ktorú nadobúda ľudská činnosť, forma námezdnej práce na jednej strane a forma kapitálu na strane druhej, sa tým zvlečie a toto zvlečenie samo je výsledkom spô­ sobu výroby zodpovedajúceho kapitálu: materiálne a duchovné podmienky negácie námezdnej práce a kapitálu, ktoré samy sú negáciou skorších foriem neslobodnej spoločenskej výroby, sú samy výsledkom kapitalistického procesu výroby. Narastajúci nesúlad medzi vývojom výroby spoločnosti a jej doterajšími výrobnými vzťahmi zvýrazňuje sa v príkrych protire­ čeniach, krízach, kfčoch. Násilné ničenie kapitálu, nie v dôsledku vzťahov, ktoré sú mu cudzie, ale ako podmienka jeho sebazácho­

Kapitola o kapitáli

239

Vy, je najvýraznejšou formou, v akej kapitál dostáva pokyn, aby odišiel Zo scény a uvoľnil miesto vyššiemu stavu spoločenskej vý­ roby. Nie je to len narastanie moci vedy, ale miera, v akej sa stala fixným kapitálom, rozsah, šírka, v akej sa realizuje a v akej sa zmocnila totality výroby. Je to takisto aj rast obyvateľstva atď., slovom, rozvoj všetkých momentov výroby: lebo produktivita prá­ ce, ako aj používanie strojov závisí od počtu obyvateľstva: jeho rast je už sám osebe predpokladom, ako aj výsledkom rastu úžit­ kových hodnôt, ktoré sa majú reprodukovať, a teda aj spotre­ búvať.

Keďže analyzovaný pokles zisku je rovnoznačný so zmenšením bezprostrednej práce v pomere k veľkosti spredmetnenej práce, ktorú bezprostredná práca reprodukuje a nanovo vytvára, kapitál sa usiluje urobiť všetko, aby zabrzdil pokles pomeru živej práce k veľkosti kapitálu vôbec a teda aj nadhodnoty, vyjadrenej vo forme zisku, k vopred danému kapitálu, znižujúc podiel nutnej práce a rozširujúc ešte viac množstvo nadpráce v porovnaní s ce­ lou zamestnanou prácou. Preto najvyšší rozvoj výrobnej sily spolu s najväčším rozširovaním existujúceho bohatstva bude sprevádza­ ný so znehodnocovaním kapitálu, s degradáciou robotníka a s ma­ ximálnym vyčerpávaním jeho životných sil. Tieto protirečenia vedú k výbuchom, kataklyzmám, krízam, keď dočasné zastavenie práce a zničenie veľkej časti kapitálu ho ná­ silne redukujú na úroveň, na ktorej môže ďalej fungovať.“ Prav­ da, tieto protirečenia vedú k výbuchom, ku krízam, počas kto­ rých náhle zrušenie všetkej práce a zničenie veľkej časti kapitálu násilne vracajú kapitál k tomu bodu, na ktorom môže plne využí­ vať svoje výrobné sily bez toho, aby spáchal samovraždu. Avšak tieto pravidelné katastrofy vyvolávajú ich opakovanie vo väčšom meradle, a napokon vedú k násilnému zvrhnutiu kapitálu. V rozvinutom pohybe kapitálu existujú momenty, ktoré tento pohyb zdržiavajú iným spôsobom ako krízy: tak napríklad nepre­ tržité znehodnocovanie určitej časti existujúceho kapitálu: pre­ mena veľkej časti kapitálu na fixný kapitál, ktorý neslúži ako činiteľ v priamej výrobe, neproduktívne mrhanie veľkou časťou kapitálu atď. + Táto vetu napísal Marx po anglicky nad nasledujúcou vetou, ktorá v nem­ čine opakuje v podstate tú istú myšlienku.

2410)

Základy kritiky politickej ekonómie

(Kapitál, ktorý sa použije produktívne, sa nahradí vždy dvoja­ ko: ako sme videli, tvorba hodnoty výrobného kapitálu predpo­ kladá hodnotový ekvivalent. Neproduktívna spotreba kapitálu ho na jednej strane nahrádza, a na druhej strane ho ničí.“) To, že pokles miery zisku možno zadržať tým, že odpadnú exis­ tujúce zrážky zo zisku, napríklad znížením daní, zmenšením po­ zemkovej renty atď., sem vlastne ešte nepatrí, Čo aký praktický význam tieto okolnosti majú, lebo sú to všetko časti zisku, ktoré majú iný názov a privlastňujú si ich iné osoby, nie samotní kapi­ talisti."“ Pokles miery zisku sa zadržiava aj vytvorením nových výrobných odvetví, v ktorých v pomere ku kapitálu treba viac bezprostrednej práce alebo v ktorých ešte nie je rozvinutá výrob­ ná sila práce, t. j. výrobná sila kapitálu. (Takisto monopoly.) „Zisk je termín označujúci rast kapitálu alebo boliatstva, a tak neschopnosť nájsť zákony riadiace mieru zisku znamená neschop­ nosť nájsť zákony tvorby kapitálu“ (William Atkinson, Princip­ les oj Political Economy, London 1870, str. 55]. Atkinson nebol však schopný pochopiť ani to, čo je miera zisku. A. Smith vysvetlil pokles miery zisku s rastom kapitálu vzájom­ nou konkurenciou kapitálov. Proti tomu Ricardo namietal, že kon­ kurencia môže síce redukovať zisk v rôznych odvetviach hospo­ dárskeho Života na priemernú úroveň, môže vyrovnať mieru zisku, ale nemôže znížiť túto priemernú mieru. Tvrdenie A. Smitha je správne potiaľ, pokiaľ sa len v konkurencii — v pôsobení kapitálu na kapitál — realizujú zákony imanentné kapitálu, jeho tenden­ cie. Je však nesprávne v tom zmysle, vakom ho chápe A. Smith, že totiž konkurencia ukladá kapitálu vonkajšie, zvonku vnesené zákony, ktoré nie sú vlastnými zákonmi kapitálu. Konkurencia môže vo všetkých odvetviach priemyslu permanentne znižovať mieru zisku, t. j. priemernú mieru zisku, len vtedy, keď je tu + Ten istý zákon vyjadruje sa — ale toto vyjadrenie si všimneme neskôr v súvislosti s populačnou teóriou — jednoducho ako pomer rastu obyvateľ­ stva — a najmä jeho pracujúcej Časti — k už existujúcemu kapitálu. +# To, ako sa tento zákon vyjadruje inakšie vo vzájomnom vzťahu mnohých kapitálov, t. j. v konkurencii, patrí tiež do iného oddielu. Možno ho vyjadriť aj ako zákon akumulácie kapitálov, tak napríklad u Fullartona. K tomu sa vrátime v nasledujúcom oddiele. Je dôležité upozorniť na to, že pri tomto zákone nejde jednoducho o vývoj výrobnej sily Švvdne., ale zároveň 0 rozsah, v akom táto výrobná sila pôsobí ako kapitál, realizuje sa najmä ako fixný kapitál na jednej strane a ako obyvateľstvo na strane druhej.

Kapitola o kapitáli

241

všeobecný pokles miery zisku, a len potiaľ, pokiaľ všeobecný a permanentný pokles miery zisku, pôsobiaci ako zákon, dá sa pochopiť aj pred konkurenciou a bez ohľadu na konkurenciu. Konkurencia uplatňuje vnútorné zákony kapitálu, robí z nich do­ nucovacie zákony pre jednotlivý kapitál, ale ich nevynachádza. Realizuje ich. Preto pokus vysvetliť tieto zákony jednoducho z konkurencie — znamená pripustiť, že ich nechápeme. Ricardo zasa hovorí: „Nijaká akumulácia kapitálov nemôže pDer­ manentne stláčať zisky, ak rovnako permanentná príčina nezvy­ šuje mzdy.“ (D. Ricardo, Des principes de Véconomie politigue et de ľimpot, Traduit de ľanglais par Constancio. Tome 1l, Paris 1835, str. 92.)

Túto príčinu nachádza v narastajúcej, relatívne narastajúcej neproduktívnosti poľnohospodárstva, ,v rastúcej ťažkosti zväčšiť množstvo existenčných prostriedkov“, t. j. v raste proporcionálnej mzdy, takže práca reálne nedostáva viac, ale dostáva produkt väčšieho množstva práce: slovom, na výrobu poľnohospodárskych produktov sa vyžaduje väčšia časť nutnej práce. U Ricarda zod­ povedá teda klesajúcej miere zisku nominálny rast mzdy a reálny rast pozemkovej renty. Jeho jednostranný prístup, pri ktorom skúma ojedinelý prípad, napríklad, ako môže klesať miera zisku, lebo momentálne stúpla mzda atď., pričom historický vzťah, ktorý platí pre obdobie 50 rokov a v nasledujúcich 50 rokoch bude opač­ ný, vyzdvihuje na všeobecný zákon a vôbec sa opiera o historickú disproporciu medzi rozvojom priemyslu a poľnohospodárstva — samo osebe bolo komické, že v čase, keď ešte sotva jestvovala fyziologická chémia, Ricardo, Malthus atď. vyzdvihovali všeobec­ né, večné zákony týkajúce sa poľnohospodárstva — tento Ricar­ dov prístup preto napádali zo všetkých strán, ale skôr inštinktív­ ne, cítiac, že je nesprávny a neuspokojujúci, a zväčša napádali skôr jeho správne, než nesprávne stránky. „A. Smith sa nazdával, že vo všeobecnosti akumulácia Či zväč­ šenie kapitálu znižuje všeobecne mieru zisku na základe toho istého zákona, ktorý má za následok, že zväčšenie kapitálu v nie­ ktorom jednotlivom odvetví znižuje zisk v tomto odvetví. Ale v skutočnosti takéto zväčšenie kapitálu v jednotlivom odvetví znamená, že sa zväčšuje vo vyššom pomere, než v akom sa sÚú­ časne zväčšuje kapitál v iných odvetviach, takéto zväčšenie je v skutočnosti relatívne.“ (4n Inguiry into those Principles res­

242 KOAANNONJ ha

Základy kritiky politickej ekonómie S

pecting the £ Nature oj Demand and the Necessity oj Consumption, lately advocated by Mr. Malthus, London 1821, str. 9.) „Konkurencia medzi priemyselnými kapitalistami môže vyrov­ nať zisky, ktoré osobitne prevyšujú bežnú úroveň, ale nemôže znížiť túto bežnú úroveň.“ (Ramsay, An Essay on the Distribution oj Wealth, Edinburgh 1836, str. 179—180.) (Ramsay a iní ekonómovia právom robia rozdiel medzi rastom produktivity vo výrobných odvetviach, ktoré vytvárajú fixný ka­ pitál a, prirodzene, aj mzdy, a medzi rastom produktivity v iných odvetviach výroby, napríklad v tých, čo vyrábajú luxusné pred­ mety. Tieto odvetvia nemôžu skracovať nutný pracovný čas. Môžu to však urobiť výmenou luxusných predmetov za poľnohospodár­ ske produkty iných národov, a v tom prípade je to to isté, ako keby sa zväčšila produktivita v poľnohospodárstve. Preto je voľný obchod s obilím dôležitý pre priemyselných kapitalistov.) Ricardo hovorí (anglické vydanie On the Principles oj Politi­ cal Economy, and Taxation, 3rd edition, London 1821): „Nájom­ ca a továrnik takisto nemôžu žiť bez ziskov ako robotník bez mzdy“ (str. 123). „Zisky majú prirodzenú tendenciu klesať, lebo s pokrokom spoločnosti a bohatstva si dodatočné množstvo pred­ metov obživy vyžaduje čoraz viac práce. Túto tendenciu, túto gra­ vitáciu ziskov v opakujúcich sa intervaloch zadržuje zlepšovanie strojov spojených s výrobou nevyhnutných predmetov, ako aj Ob­ javy v poľnohospodárskej vede, ktoré znižujú výrobné náklady“ (tamtiež, str. 121). Ricardo hneď bezprostredne stotožňuje zisk s nadhodnotou, vô­ bec nerobil medzi nimi rozdiel. Avšak zatiaľ čo miera nadhodnoty je určená pomerom nadpráce použitej kapitálom k nutnej práci nie je miera zisku nič iné ako pomer nadhodnoty k celkovej hod­ note kapitálu preddavkovaného na výrobu. Preto proporcia zisku klesá a stúpa podľa pomeru časti kapitálu vymenenej za živú prácu k časti existujúcej v podobe materiálu a fixného kapitálu. Za všetkých okolností musí nadhodnota skúmaná ako zisk vyjad­ rovať proporciu zisku, ktorá je nižšia ako skutočná proporcia nadhodnoty. Pretože za všetkých okolností sa zisk meria celko­ vým kapitálom, ktorý je vždy väčší než kapitál vynaložený na mzdu a vymenený za živú prácu. Keďže Ricardo takto jednoducho stotožňuje nadhodnotu a zisk, a nadhodnota sa môže neustále zmenšovať, zmenšovať ako ten­

Kapitola o kapitáli

243

dencia len vtedy, keď sa znižuje pomer nadpráce k nutnej práci, t. j k práci potrebnej na reprodukciu pracovnej schopnosti, čo je možné len pri poklese produktivity práce, Ricardo predpokla­ dá, že v priemysle produktivita práce rastie s akumuláciou kapi­ tálu, zatiaľ čo v poľnohospodárstve sa Znižuje. Z politickej eko­ nómie sa utieka do organickej chémie. Dokázali sme, že táto tendencia je nevyhnutná celkom bez ohľadu na pozemkovú rentu, takisto ako sme nemuseli brať do úvahy napríklad stúpajúci do­ pyt po práci atď. Otázku súvislosti medzi pozemkovou rentou a ziskom treba preskúmať až pri rozbore samej pozemkovej renty, sem to ešte nepatrí. Moderná chémia však dokázala, že fyziolo­ gický postulát, ktorý Ricardo vyjadril ako všeobecný zákon, je nesprávny. Ricardovi Žiaci, pokiaľ sa mu bezmyšlienkovite kla­ ňajú, celkom pokojne odhodili všetko, čo im v zásadách ich maj­ stra bolo nepríjemné, tak ako to vôbec urobila novšia politická ekonómia. Útek od problému je ich všeobecná metóda, ako riešiť problém. Iní ekonómovia, ako napríklad Wakefield““, utiekajú sa k pozo­ rovaniu oblasti používania rastúceho kapitálu. Táto otázka patrí do skúmania konkurencie a znamená skôr ťažkosť,s akou kapitál realizuje rastúci zisk, teda popretie imanentnej tendencie k po­ klesu miery zisku. Ale nevyhnutná potreba kapitálu hľadať si ČO­ raz širšie pole uplatnenia je sama zasa dôsledkom. Wakefielda a jemu podobných nemožno rátať k tým, Čo sami postavili túto otázku. (Do určitej miery je to reprodukcia názoru A. Smitha.) Napokon hlásatelia harmónie spomedzi najmodernejších eko­ nómov na čele s Američanom Careym, ktorého najdotieravejším súbežcom bol Francúz Bastiat (mimochodom, najkrajšou iróniou histórie je, že kontinentálni zástancovia slobodného obchodu všet­ ko bezmyšlienkovite opakujú po pánu Bastiatovi, ktorý svoju múd­ rosť čerpá zasa u zástancu ochranných ciel Careyho), uznávajú fakt, že tendenciou miery zisku je klesať v tej miere, v akej ras­ tie produktívny kapitál. Ale vysvetľujú to celkom jednoducho a prostomyseľne tým, že rastie hodnota podielu práce, podiel, ktorý robotník dostáva z celkového produktu, zatiaľ Čo kapitál sa odškodňuje narastaním hrubého zisku. Nepríjemné protiklady, antagonizmy, v ktorých sa pohybuje klasická politická ekonómia a ktoré Ricardo s vedeckou neúprosnosťou zdôrazňuje, sa takto rozplývajú v dobrodejných harmóniách. Careyho výklad má ešte

244

Základy kritiky politickej ekonómie

zdanie analýzy, ako si to vôbec sám myslí. Vzťahuje sa na zákon, ktorý musíme preskúmať až v učení o konkurencii, kde sa s ním potom vyrovnáme. Už tu sa môžeme vyrovnať s jalovosťou Bastiata, ktorý v podo­ be paradoxov vyslovuje prázdne banality, vybrusuje ich a za for­ málnu logiku" skrýva najväčšiu chudobu ducha. V diele Gratuité du crédit. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon, Paris 1850 (mimochodom, Proudhon zohráva vrcholne smiešnu figúru v tejto polemike, v ktorej svoju dialektickú nemohúcnosť skrýva za rétorickú nabubrelosť) v VIII. liste pána Bastiata (kde mimo­ chodom tento šľachetný muž pomocou svojej uzmierujúcej dia­ lektiky celkom jednoducho a prostomyseľne premieňa zisk, ktorý plynie Z jednoduchej deľby práce a je na osoh staviteľovi cesty rovnako ako jej používateľovi, na získ pripadajúci samej „ceste“, t. j. kapitálu) sa hovorí: „V tej miere, v akej sa zväčšujú kapitály (a s nimi produkty), zväčšuje sa absolútny podiel pripadajúci kapitálu a zmenšuje sa jeho proporcionálny podiel. V tej miere, v akej sa zväčšujú kapi­

tály (a s nimi produkty), zväčšuje sa proporcionálny i absolútny podiel práce... Keďže sa zväčšuje absolútny podiel kapitálu, hoci mu postupne pripadá len W%,1/3, 14, 1/5 celého produktu, práca, ktorej postupne pripadá 14, 2/3, $4, 4/5,zrejme dostáva pri delení

čoraz väčší podiel, a to v relatívnom í v absolútnom zmysle.“ Na ilustráciu Bastiat uvádza:

1. 2. 3. 4.

„Celkový

Podiel

Podiel

produkt

kapitálu

práce

obdobie obdobie obdobie obdobie

1000 1800 2800 4000

19 čiže 1/3 čiže 14 čiže 1/5 čiže

500 600 700 800

19 čiže 500 2/3 čiže 1200 54 čiže 2100 4/5 čiže 3200“

(str. 130, 131).

Ten istý trik sa opakuje na str. 288 vo forme rastúceho hrubého zisku pri klesajúcej miere zisku, ale pri zväčšujúcom sa množstve # Na toto miesto možno vložiť niečo o protiklade medzi Careym a Bastia­ tom zo zošitu III1.58

Kapitola o kapitáli

245

výrobkov, ktoré sa predávajú za nižšie ceny. Pri tejto príležitosti sa veľmi vážne hovorí o „zákone nekonečného poklesu, ktorý nikdy nedôjde k nule, o zákone dobre známom matematikom“ (str. 288). „Tu vidieť“ (šarlatán), „ako sa neprestajne zmenšuje násobiteľ, lebo násobenec neustále rastie.“ (Tamtiež.) Ricardo tušil svojho Bastiata. Vyzdvihujúc, že zisk ako suma rastie s rastúcim kapitálom napriek poklesu miery zisku — teda anticipujúc celú Bastiatovu múdrosť — nezabúda poznamenať, že táto progresia „je pravdivá len na určitý čas“. Doslova hovorí: „Čo ako klesá miera zisku z kapitálu v dôsledku akumulácie kapitálu v poľnohospodárstve a stúpania mzdy“ (treba pozname­ nať, že Ricardo pod tým rozumie stúpanie výrobných nákladov produktov pôdy, ktoré sú nevyhnutné na udržiavanie pracovnej schopnosti), „predsa celková suma ziskov musí rásť. A tak, ak predpokladáme, že pri opakovaných akumuláciách, zakaždým vo výške 100 000 lib. Št., miera zisku poklesne z 20 na 19, 18, 17 per­ cent, môžeme očakávať, že celková suma zisku, ktorú dostávajú postupní vlastníci kapitálu, bude vždy rásť: že bude väčšia, keď kapitál je 200 000 lib. št. ako vtedy, keď je 100 000 lib. št. a bude ešte väčšia, keď kapitál robí 300 000 lib. Št.: a bude stále rásť, aj keď klesajúcou mierou, pri každom narastaní kapitálu. Táto prog­ resia platí však len na určitý čas: 19 percent z 200 000 1ib. št. je viac ako 20 percent zo 100 000 lib. Št.: 18 percent z 300 000 lib. št. je viac ako 19 percent z 200 000 lib. št. Ale potom, keď sa už ka­ pitál akumuloval vo veľkom rozsahu a zisky klesli, ďalšia aku­ mulácia znižuje sumu zisku. Ak teda predpokladáme akumuláciu 1 000 000 lib. Št. a zisk vo výške 7 percent, celková suma zisku bude 70 000 lib. št.: ak teraz k miliónu lib. št. pridáme 100 000 a zisk klesne na 6 percent, vlastníci kapitálu dostanú 66 000 lib. št., Čiže o 4000lib. št. menej, hoci suma kapitálu vzrástla z 1000 000 na 1100 000 lib. št.“ (Ricardo, On the Principles oj Political Eco­ nomy and Taxation, London 1821, str. 124, 125.) To, pravda, nebráni pánu Bastiatovi pustiť sa do školáckej ope­ rácie a dať rastúcemu násobiteľovi možnosť rásť tak, že pri kle­ sajúcom násobencovi dáva rastúci produkt, takisto ako zákony výroby nezabránili dr. Priceovi zostaviť svoj výpočet zloženého úroku. Keďže miera zisku klesá, klesá v pomere k mzde, ktorá v dôsledku toho musí rásť relatívne i absolútne. Taký je Bastiatov záver.

246

Základy kritiky politlekej ekonómie

(Ricardo videl tendenciu k poklesu miery zisku pri súčasnom raste kapitálu: a pretože zisk zamieňa s nadhodnotou, musel pri­ nútiť mzdu rásť, aby mohol vysvetliť pokles zisku. Pretože však zároveň videl, že sa mzda reálne skôr znižuje, ako zväčšuje, ne­ chal rásť jej hodnotu, t. j. množstvo nutnej práce, bez toho, aby rástla úžitková hodnota mzdy. Preto u neho fakticky rastie iba pozemková renta. Avšak harmonický Bastiat objavuje, že s aku­ muláciou kapitálov mzda rastie relatívne i absolútne.) Bastiat predpokladá, Čo má dokázať, že totiž pokles miery zisku je totožný s narastaním miery mzdy, a svoj predpoklad potom „ilustruje“ matematickým príkladom, ktorý ho zrejme náramne bavil. Ak pokles miery zisku nevyjadruje nič iné, ako zmenšova­ nie toho pomeru, v akom celkový kapitál potrebuje živú prácu na svoju vlastnú reprodukciu, je to niečo iné. Pán Bastiat neberie do úvahy nepatrnú okolnosť, že hoci miera zisku kapitálu klesá, v jeho predpoklade rastie kapitál sám, kapitál daný pred výro­ bou. Ale dokonca pán Bastiat mohol tušiť, že hodnota kapitálu nemôže rásť a pritom si neprivlastňovať nadprácu. Že prosté zväč­ šenie množstva produktov nemôže zväčšiť hodnotu, mohol vidieť už Z toho, že sa vo francúzskej histórii opakujú náreky pre nad­ merné úrody. Otázka by potom jednoducho znamenala preskúmať, či poklesu miery zisku zodpovedá rast nutnej práce v pomere k nadpráci, alebo či skôr nezodpovedá poklesu miery celej použi­ tej Živej práce v pomere k reprodukovanému kapitálu. Preto pán Bastiat jednoducho rozdeľuje produkt medzi kapita­ listu a robotníka, namiesto toho, aby ho rozdelil na surovinu, pra­ covný nástroj a prácu, a postavil si otázku, v akých alikvotných častiach sa hodnota produktu použije pri výmene za tieto rôzne Časti. Tá časť produktu, ktorá sa vymiefia za surovinu a pracovný nástroj, sa robotníkov zrejme nedotýka. To, o Čo sa delia s kapi­ tálom v podobe mzdy a zisku, nie je nič iné ako sama novopri­ daná živá práca. Avšak Bastiatovi robí starosti najmä otázka, kto vlastne má prejesť zväčšený produkt. Keďže kapitalista prejedá relatívne malú časť, nemá potom robotník zjesť relatívne veľkú časť? Najmä vo Francúzsku, kde celková výroba nanajvýš v Bas­ tiatovej fantázii dáva vôbec veľa jedla, mohol sa pán Bastiat pre­ svedčiť, že na kapitál sa prisáva množstvo cudzopasníkov, čo pod tým či oným titulom z celkovej výroby pohlcujú toľko, aby sa robotníci neprejedali. Okrem toho je jasné, že s výrobou vo veľkej

Kapitola o kapitáli

247

miere môže rásť celkové množstvo použitej práce, hoci pomer medzi použitou prácou a kapitálom sa zmenšuje a že teda nič ne­ bráni tomu, aby so zväčšením kapitálu rastúci počet robotníckeho obyvateľstva nepotreboval väčšie množstvo výrobkov. Navyše si Bastiat, v ktorého harmonickom mozgu sú všetky kravy čierne (pozri vyššie mzda)“, pletie pokles úroku so zvýšením mzdy, hoci pokles úroku znamenajúci naopak zvýšenie priemyselného zisku sa robotníkov vôbec netýka, ale týka sa len pomeru, v akom si rozličné druhy kapitalistov rozdeľujú celkový zisk.

[2] Kapitál a dôchodok. Výrobné náklady. ([Nadhodnota a zisk] Vráťme sa k nášmu predmetu. Produktom kapitálu je teda zisk. Keďže sa k sebe samému správa ako k zisku, správa sa k sebe samému ako k zdroju výroby hodnoty, a miera zisku vyjadruje proporciu, v akej zväčšil svoju vlastnú hodnotu. Avšak kapitalista nie je len kapitálom. Musí žiť, a keďže nežije z práce, musí žiť zo zisku, t. j. Zcudzej práce, ktorú si privlastňuje. Takto je kapi­ tál určený ako zdroj bohatstva. Kapitál má k zisku vzťah ako k dôchodku, pretože vtelil do seba produktivitu ako imanentnú vlastnosť. Môže spotrebovať časť tohto dôchodku (zdanlivo celý dôchodok, ukáže sa však, že to nie je pravda), a pritom nepre­ stane byť kapitálom. Keď spotrebuje tento plod, môže kapitál znova priniesť plody. Môže predstavovať bohatstvo pre spotrebu, a pritom neprestane reprezentovať všeobecnú formu bohatstva, čo pre peniaze v jednoduchom obehu nebolo možné. Peniaze sa musia odriekať, aby zostali všeobecnou formou bohatstva: alebo, ak sa vydajú na reálne bohatstvo, na spotrebu, prestanú byť vše­ obecnou formou bohatstva. | Takto zisk vystupuje ako forma rozdeľovania, rovnako ako mzda. Keďže však kapitál môže rásť len spätnou premenou zisku na kapitál — na dodatočný kapitál — je zisk takisto aj formou výroby pre kapitál: celkom tak, ako mzda z hľadiska kapitálu je iba výrobným vzťahom, z hľadiska robotníka je vzťahom rozdeľo­ vania. + Pozri toto vydanie, zv. I, str. 199, 266—267. Red.

248

Základy kritiky politickej ekonómie

Tu sa ukazuje, že samotné vzťahy rozdeľovania sú vytvorené výrobnými vzťahmi a predstavujú tieto vzťahy z iného hľadiska. Ďalej sa ukazuje, že vzťah výroby k spotrebe je určený samou výrobou. Obmedzenosť všetkých buržoáznych ekonómov, naprí­ klad aj J. St. Milla, ktorý buržoázne výrobné vzťahy pokladá za večné, ale ich formy rozdeľovania za historické, ukazuje, že ne­ pochopil ani jedny, ani druhé. Pokiaľ ide o jednoduchú výmenu, Sismondi správne pozname­ náva: „Výmena predpokladá vždy dve hodnoty, každá z nich mô­ že mať rozdielny osud: ale kvalita kapitálu a dôchodku nepatrí výmennému objektu. Táto kvalita patrí osobe, ktorá je jeho vlast­ níkom“ (Sismondi, Nouveaux Principes ďEconomie politigue. Se­ conde édition. Tome 1, Paris 1827, str. 90). Dôchodok nemožno teda vysvetliť jednoduchými výmennými vzťahmi. Vlastnosť hodnoty, získanej pri výmene, predstavovať kapitál alebo dôchodok, určuje sa vzťahmi, ktoré sú mimo jedno­ duchej výmeny. Preto je hlúpe chcieť tieto zložité formy reduko­ vať na jednoduché výmenné vzťahy, ako to robia harmonickí zá­ stancovia slobodného obchodu. Zo stanoviska jednoduchej výmeny a akumulácie, skúmanej len ako akumulácia peňazí (výmennej hodnoty), nie je možný ani zisk ani dôchodok kapitálu. „Keby boháči vydávali akumulované bohatstvo za luxusné vý­ robky — a tovary môžu dostať len prostredníctvom výmeny — bol by ich fond čoskoro vyčerpaný ... Avšak v spoločenskom po­ riadku bohatstvo nadobudlo vlastnosť reprodukovať sa prostred­ níctvom cudzej práce. Bohatstvo, tak ako aj práca, prostredníc­ tvom práce prináša každoročný plod, ktorý môže byť každý rok zničený, a pritom sa boháč nemusí stať chudobnejším. Týmto plo­ dom je dôchodok plynúci z kapitálu“ (tamtiež, str. 81 —82). Ak sa zisk javí takto na jednej strane ako výsledok kapitálu, javí sa na druhej strane ako predpoklad tvorby kapitálu. A tak znova vzniká kolobeh, v ktorom výsledok vystupuje ako predpo­ klad. „Časť dôchodku sa takto premenila na kapitál, na permanentne sa rozmnožujúcu hodnotu, ktorá už nezanikne: táto hodnota sa odpútala od tovaru, ktorý ju vytvoril: ako nejaká metaťfyzická, nesubstanciálna kvalita zostáva vždy v rukách toho istého poľno­ hospodára“ (kapitalistu), „pre ktorého nadobúda rozličné formy“ (tamtiež, str. 89).

Kapitola o kapitáli

249

Ak je kapitál stanovený ako ziskotvorný, aku zdroj bohatstva nezávislý od práce, predpokladá sa, že každá časť kapitálu je rovnako produktívna. Keďže sa nadhodnota vo forme zisku meria celkovou hodnotou kapitálu, javí sa nadhodnota zároveň tak, že sa rovnomerne vytvára rozličnými zložkami kapitálu. Obežná časť kapitálu (časť, ktorá sa skladá Zo surovín a Z existenčných pro­ striedkov) neprináša teda viac zisku než časť tvoriaca fixný ka­ pitál, pričom sa zisk vzťahuje rovnomerne na tieto časti podľa ich

veľkosti.

Keďže sa zisk kapitálu realizuje iba v cene, ktorá sa zaň platí, za úžitkovú hodnotu, ktorú vytvoril, určuje sa teda zisk prebyt­ kom obdržanej ceny nad cenou, ktorá kryje náklady. Keďže ďalej táto realizácia prebieha len vo výmene, pre jednotlivý kapitál nie je zisk nevyhnutne ohraničený jeho nadhodnotou, nadprácou, ktorá je v ňom obsiahnutá, ale je úmerný prebytku ceny, ktorú dostáva pri výmene. Pri výmene môže dostať viac, než je jeho ekvivalent, a vtedy je zisk väčší ako jeho nadhodnota. To je však možné len v tom prípade, keď druhý vymieňajúci nedostane ekvi­ valent. Celková nadhodnota, takisto ako celkový zisk, ktorý pred­ stavuje len nadhodnotu, ibaže inakšie vyrátanú, nemôže touto operáciou nikdy ani rásť ani klesať: tým sa nemodifikuje sama nadhodnota, ale iba jej rozdelenie medzi rozličných kapitalistov. To však ešte nepatrí sem, ale do oddielu, kde sa skúmajú mnohé kapitály. Vo vzťahu k zisku hodnota kapitálu, existujúceho vo výrobe, javí sa ako preddavky, ako výrobné náklady, ktoré musia byť v produkte nahradené. Keď sa odráta tá časť cenv, ktorá ich na­ hrádza, tvorí prebytok zisk. Keďže nadpráca — zisk a úrok sú len jej časťami — kapitál nič nestojí, nepatrí teda k hodnote, ktorú preddavkoval, k hodnote, ktorú mal pred procesom výroby a realizáciou produktu — preto táto nadpráca, zahrnutá do vý­ robných nákladov produktu a tvoriaca zdroj nadhodnoty a teda aj zdroj zisku, nefiguruje medzi výrobnými nákladmi kapitálu. Tieto náklady sa rovnajú len tým hodnotám, ktoré kapitalista skutočne preddavkoval, a nie nadhodnote, ktorú si privlastnil vo výrobe a realizoval v obehu. Zo stanoviska kapitálu výrobné ná­ klady nie sú teda skutočnými výrobnými nákladmi práve preto, lebo nadpráca kapitalistu nič nestojí. Prebytok ceny produktu nad cenou výrobných nákladov dáva mu zisk.

250

Základy kritiky politickej ekonómie

Pre kapitál môže teda existovať zisk aj bez realizácie jeho sku­ točných výrobných nákladov — t. j. celej nadpráce, ktorú uviedol do činnosti. Zisk — prebytok nad preddavkami, ktoré kapitál po­ skytol — môže byť menší ako nadhodnota, t. j. menší ako preby­ tok živej práce nad spredmetnenou prácou, ktorú kapitál vymenil za pracovnú schopnosť. Oddelením úroku od zisku — čo onedlho preskúmame — sa však dokonca aj pre produktívny kapitál časť nadhodnoty stáva výrobným nákladom. Zámena výrobných nákladov, zo stanoviska kapitálu, s množ­ stvom práce spredmetnenej v produkte kapitálu, vrátane nadprá­ ce, viedla k tvrdeniu, že ,zisk nie je zahrnutý do prirodzenej ceny“. Je vraj „absurdné nazvať prebytok čiže zisk časťou nákla­ dov“ (Torrens, An Essay on the Production of Wealth, London 1821, str. 51—52).

To potom vedie k náramným zmätkom: alebo k tvrdeniu, že sa zisk nerealizuje vo výmene, ale že z nej vzniká (čo môže platiť vždy len relatívne, keď jeden z vymieňajúcich nedostane svoj ekvivalent), alebo k tomu, že sa kapitálu prisudzuje magická sila, ktorá Z ničoho vytvára niečo. Pretože hodnota vytvorená vo vý­ robnom procese realizuje svoju cenu vo výmene, javí sa cena pro­ duktu fakticky určená sumou peňazí, ktorá vyjadruje ekvivalent za celkové množstvo práce obsiahnuté v surovinách, v strojoch, v mzdách a v nezaplatenej nadpráci. Tu teda vystupuje cena ešte len ako zmena formy hodnoty, ako hodnota vyjadrená v penia­ zoch: ale veľkosť tejto ceny je vopred daná vo výrobnom procese kapitálu. Kapitál vystupuje tým ako určujúci cenu tak, že cena sa určuje preddavkami, ktoré poskytol kapitál + nadpráca, ktorú realizoval v produkte. Neskôr uvidíme, ako naopak cena vystu­ puje ako faktor určujúci zisk. A ak tu celé skutočné výrobné ná­ klady vystupujú ako určujúce cenu, vystupuje cena neskôr ako faktor určujúci výrobné náklady. Aby vnútila kapitálu jeho ima­ nentné zákony ako vonkajšiu nevyhnutnosť, konkurencia ich všet­ ky zdanlivo prevracia. Obracia ich naruby. Zopakujme si ešte raz: zisk kapitálu nezávisí od jeho veľkosti, ale pri rovnakej veľkosti závisí od pomeru medzi časťami kapitálu (medzi konštantnou a variabilnou časťou): potom (ďalej) od pro­ duktivity práce (ktorá sa však zvýrazňuje v prvej proporcii, keď­ že pri nižšej produktivite by ten istý kapitál nemohol za rovnaký čas s rovnakým množstvom živej práce spracovať ten istý mate­

Kapitola o kapitáli

251

riál): od času obratu, ktorý je určený rozdielnym pomerom medzi fixným a obežným kapitálom, od rozdielnej trvanlivosti fixného kapitálu atď. atď. (pozri vyššie). Nerovnosť ziskov v rôznych od­ vetviach priemyslu pre rovnako veľké kapitály, t. j. nerovnosť miery zisku, je podmienkou a predpokladom vyrovnávania konku­ renciou. Pokiaľ kapitál výmenou získava, nakupuje surovinu, nástroj, prácu, existujú už samy jeho prvky vo forme cien: sú už stanove­ né ako ceny, sú mu vopred dané. Pre kapitál je potom rozhodu­ júce porovnanie trhovej ceny jeho produktu s cenami jeho prv­ kov. To však patrí až do kapitoly o konkurencii. Teda nadhodnota, ktorú kapitál vytvára za určitý daný čas obratu, dostáva formu zisku, pokiaľ sa zisk meria celkovou hod­ notou kapitálu daného pred výrobou, zatiaľ čo nadhodnota sa me­ ria priamo nadbytočným pracovným časom, ktorý kapitál získava pri výmene so živou prácou. Zisk je len iná, v zmysle kapitálu ďalej rozvinutá forma nadhodnoty. Tu sa už nadhodnota skúma ako vymenená za samotný kapitál vo výrobnom procese, a nie za prácu. Kapitál vystupuje preto ako kapitál, ako vopred daná hod­ nota vzťahujúca sa prostredníctvom svojho vlastného procesu sa­ ma na seba, ako stanovená, vyrobená hodnota, a hodnota, ktorú vytvára, volá sa zisk. Dva zákony, ktoré bezprostredne vyplývajú z tejto premeny nadhodnoty na formu zisku, sú tieto: 1. Nadhodnota, vyjadrená ako zisk, vystupuje vždy ako menšia proporcia, než nadhodnota vo svojej bezprostrednej realite sku­ točne činí. Pretože namiesto toho, aby sa merala jednou časťou kapitálu, časťou, ktorá sa vymieňa za živú prácu (ide o vzťah nutnej práce k nadpráci), meria sa vzťahom ku kapitálu ako cel­ ku. Nech už je nadhodnota, ktorú dostáva kapitál a, akákoľvek, a nech je akákoľvek proporcia medzi ca vv kapitáli a, medzi konštantnou a variabilnou časťou kapitálu, nadhodnota m musí byť menšia, keď sa meria vzťahom k sume c + u, ako keď sa meria svojím reálnym meradlom v. Zisk alebo — ak sa neskúma ako absolútna suma, ale, ako to najčastejšie býva, ako proporcia (miera zisku je zisk vyjadrený ako pomer, v akom kapitál vytvo­ ril nadhodnotu) — miera zisku nevyjadruje nikdy skutočnú mieru, v akej kapitál vykorisťuje prácu, ale vždy oveľa menší pomer, a tento pomer, vyjadrený mierou zisku, je o to falošnejší, čím

292

Základy kritiky politickej ekonómie

väčší je kapitál. Miera zisku by mohla vyjadriť skutočnú mieru nadhodnoty iba vtedy, keby sa celý kapitál premenil len na mzdu, keby sa celý kapitál vymenil za živú prácu, keby teda existoval len vo forme existenčných prostriedkov a keby kapitál nielenže nejestvoval vo forme už vyrobených surovín (Čo sa stáva v ťažob­ nom priemysle), teda keby sa nielen suroviny rovnali nule, ale keby sa aj výrobné prostriedky, či už vo forme nástrojov alebo vo forme rozvinutého fixného kapitálu, rovnali nule. Tento prípad nie je možný na základe spôsobu výroby zodpovedajúceho kapitálu. Keď a —c +0, nech je číslo m akékoľvek, m < m

c+v

v“

2. Druhý veľký zákon tkvie v tom, že v tej miere, v akej si ka­

pitál už privlastnil prácu vo forme spredmetnenej práce, teda v tej miere, v akej je práca už kapitalizovaná, a preto aj Čoraz väčšnij účinkuje v procese výroby vo forme fixného kapitálu, čiže v tej miere, v akej rastie produktivita práce, klesá miera zisku. Rast produktivity práce je rovnocenný a) s rastom relatívnej nad­ hodnoty čiže relatívneho nadbytočného pracovného času, ktorý ro­ botník dáva kapitalistovi, b) so skrátením pracovného času nut­ ného na reprodukciu pracovnej schopnosti: c) so zmenšením tej časti kapitálu, ktorá sa vôbec vymieňa za Živú prácu oproti tým častiam kapitálu, ktoré sa zúčastňujú na procese výroby ako spred­ metnená práca a vopred daná hodnota. Miera zisku je teda nepria­ mo úmerná rastu relatívnej nadhodnoty čiže relatívnej nadpráce, rozvoju výrobných síl a veľkosti kapitálu použitého vo výrobe ako konštantný kapitál. Inými slovami, druhým zákonom je ten­ dencia miery zisku klesať s rozvojom kapitálu, a to tak jeho výrob­ nej sily, ako aj rozsahu, v akom sa už premenil na spredmetnenú hodnotu, rozsahu, v akom sa práca i výrobná sila kapitalizovali. Sem ešte nepatria iné príčiny, ktoré môžu pôsobiť na mieru zisku, ktoré ju môžu znižovať na dlhšie či kratšie obdobie. Je cel­ kom správne, že ak skúmame výrobný proces vcelku, kapitál fun­ gujúci ako materiál a fixný kapitál nie je len spredmetnenou prácou, ale musí sa odznovu reprodukovať prácou, a to reprodu­ kovať nepretržite. Jeho existencia — rozsah, ktorý jeho existencia dosiahla, predpokladá teda rozsah pracujúceho obyvateľstva, veľ­ kú populáciu, ktorá je sama osebe podmienkou každej výrobnej sily. Avšak táto reprodukcia prebieha všade za predpokladu pô­ sobenia fixného kapitálu, surovín a moci vedy jednak ako takej

Kapitola o kapitáli

253

a jednak zahrnutej vo výrobe a v nej už realizovanej. Tento bod treba bližšie rozvinúť až pri skúmaní akumulácie. Ďalej je jasné, že hoci z hľadiska pomeru k celkovému kapitálu klesá tá časť kapitálu, ktorá sa vymieňa za živú prácu, celkové množstvo použitej živej práce môže sa zväčšovať alebo zostať také isté, ak kapitál rastie v tom istom alebo vo väčšom pomere. Počet obyvateľstva môže teda neustále rásť úmerne poklesu nut­ nej práce. Ak sa kapitál a vynakladá % na ca % na v, ale ka­ pitál a “4 na ca % nav, mohol by kapitál a na “/4c vynaložiť 2/4 v. AK sa však kapitál pôvodne rovnal 54 c + W%u,teraz sa rovná $/4c + 2/40, čiže vzrástol o 4/4, t. j. zdvojnásobil sa. Avšak

aj tento pomer treba bližšie rozobrať až v súvislosti s teóriou aku­ mulácie a populácie. Zatiaľ nás vôbec nemusia mýliť dôsledky, ktoré vyplývajú z týchto zákonov, ani rozličné úvahy o nich. Teda miera zisku nie je určená len pomerom nadpráce k nutnej práci, čiže pomerom, v akom sa spredmetnená práca vymieňia za živú prácu, ale vôbec aj pomerom vynaloženej živej práce k spred­ metnenej práci, pomerom tej časti kapitálu, ktorá sa vôbec vy­ mieňa za Živú prácu, k časti, ktorá sa ako spredmetnená práca zúčastňuje na procese výroby. Avšak táto časť sa zmenšuje úmer­ ne tomu, ako sa zväčšuje nadpráca v porovnaní s nutnou prácou. [Keďže robotník musí tú časť kapitálu, ktorá sa vymieňa za jeho pracovnú schopnosť, reprodukovať takisto ako iné časti ka­ pitálu, ukazuje sa, že pomer, v akom sa kapitalista pri výmene za pracovnú schopnosť obohacuje, je určený pomerom nadpráce k nutnej práci. Pôvodne sa to javí tak, že nutná práca nahrádza kapitalistovi len náklady. Keďže však kapitalista nevynakladá nič iné než samu prácu — ako sa to prejavuje pri reprodukcii — možno tento pomer (pomer nadhodnoty ) vyjadriť jednoducho ako

pomer nadpráce k nutnej práci.]

[3.Stroje, ich hodnota aich význam pre zväčšenie nadpráce. Zhrnutie všeobecných poučiek o nadhodnotej] [Čo sa týka fixného kapitálu — a jeho trvanlivosti ako pod­ mienky, ktorá neprichádza Zvonku — treba ešte poznamenať: po­ kiaľ výrobný nástroj predstavuje sám hodnotu, spredmetnenú prá­

254

Základy kritiky politickej ekonómie

cu, neprináša nič ako výrobná sila. Ako nejaký stroj, ktorého zhotovenie stojí 100 pracovných dní, nahradí len 100 pracovných dní, tento stroj by nijako nezvýšil produktivitu práce a nijako by neznížil náklady výrobku. Čím je stroj trvácnejší, tým častejšie možno jeho pomocou vyrobiť to isté množstvo produktu, čiže tým. častejšie možno obnoviť obežný kapitál, opakovať jeho reproduk­ ciu, a tým menší je podiel hodnoty potrebný na nahradenie opo­ trebovania stroja: t. j. tým viac sa zníži cena výrobku a jeho pre­ došlé výrobné náklady. Pravda, tu ešte nemôžeme vniesť do nášho rozboru cenový vzťah. Zníženie ceny ako podmienka doby­ tia trhu patrí až do konkurencie. Preto treba otázku postaviť inak: keby kapitál mohol dostať výrobný nástroj bez nákladov, zadarmo, Čo by sa potom stalo? To isté ako v prípade, keby sa náklady obehu rovnali nule. To znamená, že práca nutná na uchovanie pracovnej schopnosti by sa zmenšila, a tak by sa zväčšila nadpráca, t. j. nadhodnota, pri­ čom by to kapitál nestálo celkom nič. Takéto zvýšenie výrobnej sily, stroj, ktorý kapitál nič nestojí, predstavuje deľba práce a kombinácia práce v rámci výrobného procesu. To však predpo­ kladá práce vo veľkom rozsahu, t. j. vývoj kapitálu a námezdnej práce. Druhou výrobnou silou, ktorá kapitál nič nestojí, je sila vedy. (Rozumie sa samo od seba, že kapitál musí vždy platiť určité dáv­ ky farárom, učiteľom a vedcom, či už rozvíjajú veľkú alebo malú silu vedy.) Avšak silu vedy si môže prisvojiť len použitím strojov (sčasti aj v chemickom procese). Rast obyvateľstva je takou vý­ robnou silou, Čo ho nič nestojí. Slovom, všetky spoločenské sily, ktoré sa vyvíjajú spolu s ras­ tom obyvateľstva a s historickým rozvojom spoločnosti, nestoja kapitál nič. Pokiaľ však na to, aby sa dali použiť v bezprostred­ nom výrobnom procese, potrebujú samy určitý substrát vytvorený prácou, t. j. existujúci vo forme spredmetnenej práce, pokiaľ sú teda samy hodnotami, môže si ich kapitál prisvojiť len prostred­ níctvom ekvivalentov. V poriadku. Fixný kapitál, ktorého použitie by stálo viac ako použitie živej práce, t. j. jeho výroba alebo udržiavanie by si vy­ žadovali viac živej práce, než koľko by nahradil, by bol nezmys­ lom. Maximum hodnoty pre kapitál mali by také stroje, ktoré by nič nestáli, ale by stačilo, keby si ich kapitalista len privlastnil.

Kapitola o kapitáli

255

Z jednoduchej vety, že ak sa hodnota stroja rovná nule, má pre kapitál najväčšiu hodnotu, vyplýva, že každé zníženie jeho nákla­ dov znamená zisk pre kapitál. Zatiaľ čo na jednej strane tenden­ ciou kapitálu je zväčšovať celkovú hodnotu fixného kapitálu, na druhej strane má zároveň tendenciu znižovať hodnotu každej jeho časti. Pokiaľ fixný kapitál vchádza do obehu ako hodnota, prestáva vo výrobnom procese pôsobiť ako úžitková hodnota. Jeho úžitko­ vou hodnotou je práve zväčšovanie výrobnej sily práce, zníženie nutnej práce, zväčšenie relatívnej nadpráce, a teda nadhodnoty. Pokiaľ vchádza do obehu, jeho hodnota sa len nahrádza, ale ne­ zväčšuje sa. Naproti tomu produkt, obežný kapitál, je nositeľom nadhodnoty, ktorá sa realizuje až vtedy, keď z výrobného procesu prejde do obehu. Keby stroj trval večne, keby sám nepozostával z pominuteľného materiálu, ktorý treba reprodukovať (celkom odhliadnuc od vy­ nálezu dokonalejších strojov, ktoré ho oberajú o vlastnosť byť strojom), bol by perpetuum mobile, a tak by najúplnejšie zodpo­ vedal svojmu pojmu. Jeho hodnotu by nebolo treba nahrádzať, lebo by pretrvávala v nezničiteľnej hmotnosti. Keďže sa fixný ka­ pitál používa len vtedy, keď jeho hodnota je nižšia ako hodnota, ktorú vytvára, a hoci aj sám nikdy nevchádza do obehu ako hod­ nota, nadhodnota realizovaná v obežnom kapitáli by čoskoro na­ hradila preddavky, a tak by pôsobil ako hodnototvorný, keby sa kapitalistove náklady na fixný kapitál, takisto ako náklady na nadprácu, ktorú si kapitál prisvojuje, rovnali nule. Ďalej by pôso­ bil ako výrobná sila práce a zároveň by bol peniazmi v treťom význame, konštantnou, pre seba existujúcou hodnotou. Vezmime kapitál vo výške 1000 lib. št. Pätina z neho nech sú stroje: nadhodnota nech sa podľa sumy rovná 50 lib. št. Hodnota strojov sa teda rovná 200 lib. št. Po štvornásobnom obrate boli by stroje zaplatené. A okrem toho, keby kapitalista aj naďalej mal v strojoch spredmetnenú prácu vo výške 200 lib. Št., bolo by to po piatom obrate to isté, ako keby s kapitálom, čo ho stojí len 800 lib. Št., dosiahol 50 lib. št., t. j| namiesto 5 percent 6 percent. Keď fixný kapitál vojde do obehu ako hodnota, prestáva jeho úžitková hodnota pôsobiť na proces zhodnocovania kapitálu, čiže vchádza do obehu len vtedy, keď tento proces prestane. Teda čím trvanlivejší je fixný kapitál, čím menej potrebuje opráv, úplnej

256

Základy kritiky politickej ekonómie

alebo čiastočnej reprodukcie, čím dlhší je čas jeho obehu, tým väčšimipôsobí ako výrobná sila práce, ako kapitál, t. j. ako spred­ metnená práca, ktorá vytvára živú nadprácu. Trvanie fixného ka­ pitálu, totožné s dížkou času obehu jeho hodnoty, čiže času po­ trebného na jeho reprodukciu, vyplýva ako moment jeho hodnoty zo samého pojmu fixného kapitálu. (Netreba vysvetľovať, že toto trvanie samo osebe, čisto z látkového hľadiska, tkvie v pojme vý­

robnéhoprostriedku.)]

Miera nadhodnoty je jednoducho určená pomerom nadpráce k nutnej práci, miera zisku je určená nielen pomerom nadpráce k nutnej práci, ale aj pomerom časti kapitálu vymenenej za živú prácu k celkovému kapitálu, ktorý vchádza do výroby. Zisk, tak ako ho tu zatiaľ skúmame, t. j. ako zisk kapitálu ako takého, nie jednotlivého kapitálu na úkor iného, ale, konkrétne vyjadrené, ako zisk triedy kapitalistov, nemôže byť nikdy väčší ako suma nadhodnoty. Zisk ako suma je sumou nadhodnoty, ale je tou istou sumou hodnoty ako pomer k celkovej hodnote kapi­ tálu, a nie k tej časti kapitálu, ktorej hodnota skutočne rastie, t. j. tej čČasti,.ktorá sa vymieňa za živú prácu. Vo svojej bezpro­ strednej forme nie je zisk nič iné ako suma nadhodnoty vyjadre­ ná ako pomer k celkovej hodnote kapitálu. Premena nadhodnoty na formu zisku, tento spôsob výpočtu nad­ hodnoty zo strany kapitálu, Čo ako sa zakladá na ilúzii o povahe nadhodnoty, alebo túto povahu skôr zahaľuje, je Zo stanoviska kapitálu nevyhnutná. [Ľahko možno prepadnúť predstave, že stroj ako taký vytvára hodnotu, lebo pôsobí ako výrobná sila práce. Keby si však stroj nevyžadoval nijakú prácu, mohol by zväčšovať úžitkovú hodnotu, ale výmenná hodnota, ktorú by vytvoril, nebola by nikdy väčšia ako jeho vlastné výrobné náklady, ako jeho vlastná hodnota, ako práca, ktorá je vňom spredmetnená. Stroj netvorí hodnotu preto, lebo nahrádza prácu, ale vytvára hodnotu len potiaľ, pokiaľ je prostriedkom na zväčšenie nadpráce a len nadpráca (teda vôbec práca) je meradlom i substanciou nadhodnoty vytvorenej pomo­

cou stroja.] Z hľadiska pracovného dňa jednotlivého robotníka zmenšenie nutnej práce v pomere k nadpráci vyjadruje sa v tom, že kapitál si privlastňuje väčšiu Časť pracovného dňa. Vynaložená živá prá­ ca zostáva tu nezmenená. Predpokladajme, že zväčšením výrobnej

Kapitola o kapitáli

257

sily, napríklad používaním strojov, zo 6 robotníkov, z ktorých každý pracuje 6 dní do týždňa, stali by sa 3 zbytoční. Keby títo 6 robotníci sami vlastnili stroje, každý z nich by pracoval iba pol dňa. Teraz traja robotníci ďalej pracujú po celý týždeň. Keby ka­ pitál zamestnával aj naďalej 6 robotníkov, pracoval by každý z nich len pol dňa a nevykonával by nijakú nadprácu. Predpokla­ dajme, že nutná práca robila predtým 10 hodín, nadpráca denne Z hodiny: v tom prípade robila celá nadpráca 6 robotníkov denne Z X 6 hodín, Čo sa rovná jednému pracovnému dňu a za týždeň 6 dňom čiže 72 hodinám. Každý z nich pracoval jeden deň v týž­ dni zadarmo. Čiže je to to isté, ako keby šiesty robotník celý týž­ deň pracoval zadarmo. Piati robotníci predstavujú nutnú prácu a keby sa ich počet dal znížiť na 4 robotníkov, a jeden z nich by tak ako predtým pracoval zadarmo, zvýšila by sa relatívna nad­ hodnota. Predtým bol pomer 1 :6 a teraz by bol 1:5. Takto pred­ chádzajúci zákon — zvyšovania počtu hodín času nadpráce — dostáva teraz formu znižovania počtu nutných robotníkov. Keby ten istý kapitál mohol použiť 6 robotníkov pri tejto novej miere, nadhodnota by sa zväčšila nielen relatívne, ale aj absolútne. Nad­ bytočný pracovný čas by robil 14 2/5 hodiny. Prirodzene, 2 2/5 ho­ diny na 6 robotníkov je viac než 2 2/5hodiny na 5 robotníkov. Ak skúmame absolútnu nadhodnotu, vidíme, že ju určuje abso­ lútne predlžovanie pracovného dňa nad nutný pracovný čas. Nut­ ný pracovný čas je prácou pre úžitkovú hodnotu, pre existenčné prostriedky. Nadbytočný pracovný čas je prácou pre výmennú hodnotu, pre bohatstvo. Je prvým momentom priemyselnej práce. Prirodzená hranica je daná — za predpokladu, že sú dané pod­ mienky práce, surovina a pracovný nástroj, alebo jedna z nich, podľa toho, či práca má len charakter ťažby alebo je formotvor­ ná, či úžitkovú hodnotu len oddeľuje od zeme, alebo ju stvárňu­ je — prirodzená hranica je daná počtom súčasných pracovných dní alebo živých pracovných schopností, t. j. pracujúcim obyva­ teľstvom. Na tomto stupni je rozdiel medzi kapitalistickou výro­ bou a predchádzajúcimi stupňami výroby ešte len formálny. Únos ľudí, otroctvo, obchod s otrokmi a ich nútená práca, zväčšenie počtu týchto pracujúcich strojov, týchto strojov vyrábajúcich nad­ výrobky dosahuje sa tu priamym násilím, a pri kapitáli sa spro­ stredkúva výmenou. Úžitkové hodnoty rastú tu v tom istom jednoduchom pomere

258

Základy kritiky politickej ekonónie

ako výmenné hodnoty, a preto táto forima nadpráce vystupuje tak v tých spôsoboch výroby, ktoré sú založené na otroctve, nevoľníc­ tve atď., kde predovšetkým a v prevažnej miere ide o úžitkovú hodnotu, ako aj v kapitalistickom spôsobe výroby, ktorý je na výmennú hodnotu zameraný priamo a na úžitkovú hodnotu len nepriamo. Táto úžitková hodnota môže byť čisto fantastická, ako napríklad pri stavbe egyptských pyramíd, slovom pri nábožen­ ských prepychových prácach, na ktoré donútili masy národa v Egypte, Indii atď., alebo môžu byť zamerané na to, Čo je bez­ prostredne užitočné, ako napríklad u starých Etruskov. Avšak v druhej forme nadhodnoty, vo forme relatívnej nadhod­ noty, ktorá sa prejavuje ako rozvoj výrobnej sily robotníkov, vo vzťahu k pracovnému dňu ako skrátenie nutného pracovného času a vo vzťahu k obyvateľstvu ako zníženie počtu nutného pra­ cujúceho obyvateľstva [toto je protikladná forma), — v tejto for­ me sa prejavuje bezprostredne priemyselný a odlišný historický charakter spôsobu výroby, založeného na kapitáli. Prvej forme zodpovedá násilná premena väčšej časti obyvateľ­ stva na námezdných robotníkov a disciplína, ktorá ich existenciu premieňa na existenciu púhych robotníkov. Napríklad za 150 ro­ kov, počnúc Henrichom VII., sú vanáloch anglického zákonodar­ stva krvavými literami zapísané násilné opatrenia, ktoré sa uplat­ ňovali na to, aby sa masy obyvateľstva, ktoré bolo Zbavené vlastníctva a stalo sa slobodným, premenili na slobodných ná­ mezdných robotníkov. Rozpustenie feudálnych družín, konfišká­ cia cirkevných majetkov, zrušenie cechov a konfiškácia ich vlast­ níctva, násilné vyháňanie obyvateľstva z pôdy premenou ornej pôdy na pastviny, ohradzovanie obecnej pôdy atď., to všetko uro­ bilo z robotníkov číru pracovnú schopnosť. Prirodzene, že dávali prednosť tuláctvu, žobráctvu atď. pred námezdnou prácou a bolo treba ich násilne na ňu privykať. Niečo podobné sa opakuje pri zavádzaní veľkopriemyslu, tovární pracujúcich pomocou strojov. Porovnaj Owena. Až na určitom stupni vývoja kapitálu výmena medzi kapitálom a prácou stáva sa skutočne jormálne slobodnou. Dá sa povedať, že vAnglicku sa námezdná práca svojou formou plne realizovala až koncom 18. storočia, keď sa zrušil zákon o učňovstve.“? Pravda, tendenciou kapitálu je spojiť absolútnu nadhodnotu s relatívnou, teda maximálne predížiť pracovný deň s maximál­

Kapitola o kapitáli

259

nym počtom súčasných pracovných dní a zároveň redukovať na minimum jednak nutný pracovný čas a jednak počet nutných ro­ botníkov. Táto protirečivá požiadavka, ktorej dôsledky sa preja­ via v rozmanitých formách, ako nadvýroba, nadbytočné obyvateľ­ stvo atď., uplatňuje sa vo forme procesu, v priebehu ktorého sa protirečivé určenia striedajú v čase. Jedným z nevyhnutných dô­ sledkov tejto požiadavky je maximálne znásobenie úžitkovej hod­ noty práce alebo odvetví výroby, takže výroba kapitálu neustále a nevyhnutne vytvára na jednej strane rozvoj intenzity výrobnej sily práce a na strane druhej neohraničenú rozmanitosť pracov­ ných odvetví, t. j. najvšestrannejšie bohatstvo formy a obsahu vý­ roby, podrobujúc jej všetky stránky prírody.

[4] Zmeny v pomere medzi časťami kapitálu Zväčšenie výrobnej sily, ktoré pri výrobe vo veľkom meradle vyplýva samo od seba z deľby a kombinácie práce, z úspor na určitých nákladoch zabezpečujúcich podmienky pracovného pro­ cesu, ktoré zostávajú také isté alebo sa znižujú pri spoločne vy­ konávanej práci, ako napríklad kúrenie atď., výrobné stavby atď. — nestojí kapitál nič: túto zvýšenú výrobnú silu práce dostáva zadarmo. Keby výrobná sila vzrástla súčasne pri výrobe rôznych výrob­ ných podmienok — surovín, výrobných prostriedkov a existenč­ ných prostriedkov — i vo výrobných odvetviach, ktoré od nich závisia, nebude mať jej rast za následok zmenu v pomere medzi rôznymi zložkami kapitálu. Ak sa výrobná sila práce zvýši súčas­ ne napríklad vo výrobe ľanu, tkáčskych stavov a pri samotnom tkaní (vďaka deľbe práce), zodpovedalo by väčšiemu množstvu, ktoré sa za deň utká, väčšie množstvo surovín atď. V ťažobnom priemysle, napríklad v banskom priemysle, sa nevyžaduje, aby vzrástlo množstvo suroviny, keď sa práca stáva produktívnejšou, lebo surovina sa nespracúva. Na to, aby sa zväčšila úroda, dokon­ ca nie je potrebné, aby sa zvýšil počet nástrojov, ale iba to, aby boli koncentrované a aby sa práca, ktorú predtým vykonávali stovky robotníkov Do častiach, vykonávala spoločne. Avšak pre všetky formy nadpráce sa vyžaduje rast obyvateľstva, rast robot­ níckeho obyvateľstva pre prvú formu nadhodnoty, rast obyvateľ­

260

Základy kritiky politickej ekonómie

stva vôbec pre druhú formu nadhodnoty, keďže potrebuje rozvoj vedy atď. Obyvateľstvo tu však vystupuje ako základný zdroj bo­ hatstva. Ak však skúmame kapitál pôvodne, vyzerá to tak, že surovina a nástroj vychádzajú z obehu, a nie sú vyrobené samým kapitá­ lom: veď aj v skutočnosti jednotlivý kapitál dostáva z obehu pod­ rmienky svojej výroby, hoci tieto podmienky sú vyrobené zasa ka­ pitálom, ale iným kapitálom. Z toho vyplýva na jednej strane nevyhnutná tendencia kapitálu všestranne sa zmocniť výroby, jeho tendencia, aby sa výroba pracovných materiálov a surovín, ako i nástrojov, uskutočňovala tiež kapitálom, aj keď iným kapi­ tálom:, to je tendencia kapitálu rozširovať sa. Po druhé, je však jasné, že ak objektívne podmienky výroby, ktoré kapitál dostáva z obehu, zostávajú čo do hodnoty nezme­ nené, t. j. ak sa v tom istom množstve úžitkovej hodnoty spred­ metňuje to isté množstvo práce, možno na živú prácu vynaložiť menšiu časť kapitálu, Čiže mení sa pomer medzi súčasťami kapi­ tálu. Ak napríklad kapitál robí 100, z toho surovina “/5, nástroj 1/5, práca 2/5 a ak pri zdvojnásobení výrobnej sily (vďaka deľbe práce) môže tá istá práca s tým istým nástrojom spracovať dvoj­ násobné množstvo suroviny, kapitál musí vzrásť o 40: pôsobil by teda kapitál 140: z toho by 80 pripadalo na surovinu, Z0 na ná­ stroj, 40 na prácu. Pomer práce k celkovému kapitálu by teraz bol 40: 140 (predtým bol 40: 100): predtým bol tento pomer 4:10, teraz je už len 4:14. Čiže v tom istom kapitáli 100 pripa­ dalo by teraz na surovinu $/5,na nástroj 1/5 a na prácu 1/5. Pred­ pokladajme, že zisk by robil 20 tak ako predtým. Avšak nadpráca

by teraz predstavovala 100 percent, ak predtým robila 50 percent. Kapitál potrebuje už len 20 na prácu, 60 na suroviny a 20 na ná­ stroj: 80, 20, 100.

Kapitál vo výške 80 dáva kapitalistovi zisk vo výške 20. Keby teraz kapitalista na tomto stupni výroby použil celú prácu, musel by kapitál vzrásť na 160: totiž 80 na surovinu, 40 na nástroj a 40 na prácu. To by dávalo nadhodnotu 40. Na predchádzajúcom stup­ ni, keď kapitál 100 dával nadhodnotu len 20, kapitál 160 dal by nadhodnotu len 32, teda o 8 menej, a kapitál by musel vzrásť na 200, aby vyrobil tú istú nadhodnotu 40. Treba rozlišovať tieto prípady: 1. Zväčšujúca sa práca (väčšia intenzita, rýchlosť práce ) nevy­

Kapitola o kapitáli

261

žaduje si väčšie preddavky v materiáli alebo pracovnom nástroji. Napríklad tých istých 100 robotníkov s nástrojmi rovnakej hod­ noty vyloví viac rýb alebo lepšie obrobí pôdu alebo vyťaží viac kovu z ložísk, či uhlia Z baní alebo z rovnakého množstva zlata vytepe viac fólií vďaka väčšej šikovnosti, lepšej kombinácii a deľ­ be práce atď., alebo zničí menej suroviny, teda s rovnakým množ­ stvom hodnoty v surovine dosiahne lepší výsledok. Teda v tomto prípade, ak predpokladáme, že ich produkty vchádzajú do ich spotreby, znižuje sa ich nutný pracovný čas: s rovnakými náklad­ mi na obživu vykonajú väčšie množstvo práce. Inými slovami, na reprodukciu pracovnej schopnosti treba menšiu časť ich práce. Nutná časť pracovného času sa zmenšuje v pomere k nadbytočné­ mu pracovnému času, a hoci sa hodnota produktu nemení (100 pracovných dní), zväčšuje sa podiel pripadajúci kapitálu, nad­ hodnota. Ak sa celá nadpráca rovnala 1/10celého pracovného ča­ su, teda 10 pracovným dňom, a teraz sa rovná už 1/5, vzrástol nadbytočný pracovný čas o 10 dní. Robotníci pracujú 80 dní pre seba a 20 dní pre kapitalistu, zatiaľ Čo v prvom prípade pracovali 90 dní pre seba a len 10 dní pre kapitalistu. (Tento výpočet podľa pracovných dní a pracovného času, ako jedinej substancie hodno­ ty, prejavuje sa otvorene tam, kde existujú nevoľnícke vzťahy. V prípade kapitálu sú zahalené peniazmi.) Z novovytvorenej hod­ noty pripadá kapitálu väčšia Časť. Avšak podľa nášho predpokla­ du pomery medzi rôznymi zložkami nevariabilného kapitálu zo­ stávajú tie isté. To znamená, že hoci kapitalista používa väčšie množstvo nadpráce, lebo vypláca menej mzdy, nevynakladá viac kapitálu na suroviny a nástroj. Menšiu časť spredmetnenej práce vymieňa za rovnaké množstvo živej práce, alebo to isté množstvo spredmetnenej práce vymieňa za väčšie množstvo živej práce. To je možné len v ťažobnom priemysle: v spracúvajúcom priemysle je to možné len vtedy, keď sa surovina používa hospodárnejšie. Ďalej tam, kde chemické procesy zväčšujú množstvo látok, v poľ­ nohospodárstve, v dopravnom priemysle. 2. Produktivita sa nezvyšuje len v určitom odvetví výroby, ale zároveň aj v jeho podmienkach, totiž v tom prípade, keď s inten­ zifikáciou práce, so zväčšením produktov práce za ten istý čas musí sa zväčšiť množstvo surovín alebo nástrojov, alebo jedno i druhé. (Surovina nemusí stáť nič, napríklad rákosie, drevo, kto­ ré nič nestojí atď.) V tomto prípade by sa pomer medzi zložkami

262

Základy kritiky politickej ekonómie

kapitálu nezmenil. To znamená, že kapitál nemusí s rastúcou pro­ duktivitou práce vynaložiť väčšiu hodnotu na surovinu a nástroj. 3. Zvýšená produktivita práce si vyžaduje, aby sa väčšia časť kapitálu vynaložila na surovinu a nástroj. Ak sa ten istý počet robotníkov stal produktívnejším len vďaka deľbe práce, zostáva nástroj ten istý: zväčšiť sa musí len množstvo suroviny, lebo ten istý počet robotníkov spracuje za ten istý čas väčšie množstvo suroviny, a podľa nášho predpokladu produktivita sa zvýšila len vďaka väčšej šikovnosti robotníkov, vďaka deľbe a kombinácii práce atď. V tomto prípade časť kapitálu vymenená za živú prácu sa zmenšuje (zostáva tá istá len vtedy, keď sa zväčšuje absolútny pracovný čas: znižuje sa, keď rastie relatívny pracovný čas) rela­ tívne voči iným zložkám kapitálu, ktoré zostávajú nezmenené, nielen o to, o Čo sama klesla, ale aj o to, o čo klesá [sa znižuje), o Čo vzrástol relatívny pracovný Čas. Vezmime si takýto príklad:

Pracovné dni:

surovina

Nástroj

Práca

m

180

90

80

10

411 $/7

90

70

20

V prvom prípade z 90 pracovných dní bolo 10 nadbytočných, nadpráca robila 12 1/2percenta. Vdruhom prípade surovina vzrást­ la úmerne tomu, ako sa zvýšila miera nadpráce oproti prvému prípadu. Ak vo všetkých prípadoch rast nadhodnoty predpokladá rast obyvateľstva, v tomto prípade predpokladá aj akumuláciu, Čiže väčší kapitál vstupujúci do výroby. (To sa napokon redukuje tiež na väčší počet robotníckeho obyvateľstva, zamestnaného vo vý­ robe surovín.) V prvom prípade tvorí úhrnná časť kapitálu vyna­ ložená na prácu “4 celkového kapitálu, a jej pomer ku konštant­ nej časti kapitálu je 1:3: v druhom prípade predstavuje menej ako 1/6celkového kapitálu a pomer úhrnnej časti kapitálu vyna­ loženej na prácu ku konštantnej časti kapitálu je menší ako 1:5. Teda hoci zväčšenie výrobnej sily založené na deľbe a kombinácii

Kapitola o kapitáli

263

práce spočíva na absolútnom zväčšení vynaloženej pracovnej sily, predsa je nevyhnutne spojené s jej zmenšením v pomere ku kapi­ tálu, ktorý ju uvádza do pohybu. A ak v prvej forme, vo forme absolútnej nadpráce, musí vynaložené množstvo práce rásť v rov­ nakom pomere ako vynaložený kapitál, v druhom prípade rastie v menšom pomere, a to v obrátenom pomere k rastu výrobnej sily. Keby sa uplatnením naposledy uvedenej metódy v poľnohospo­ dárskej práci zdvojnásobila produktivita pôdy, keby to isté množ­ stvo práce dávalo 1 kvarter pšenice namiesto 14 kvartera, klesla by nutná práca o polovicu a kapitál by mohol zamestnať dvojná­ sobný počet robotníkov za rovnakú sumu mzdy. (Mzda sa tu vy­ jadruje iba v obilí.) Na obrobenie pôdy by však nepotreboval viac robotníkov. V tom prípade kapitalista použije tú istú prácu za polovicu predchádzajúcej mzdy, Časť jeho kapitálu sa uvoľní: a to časť kapitálu, ktorá sa predtým vydávala vo forme peňazí: vynaložený pracovný čas sa v pomere k vynaloženému kapitálu nezmenil, ale nadbytočná časť pracovného času vzrástla v pomere k nutnej práci. Ak predtým pomer nutnej práce k celkovému pra­ covnému dňu rovnal sa $4 pracovného dňa čiže 9 hodinám, bude sa teraz rovnať 5/5 čiže 4 % hodiny. Nadhodnota robila v prvom prípade 3 hodiny, v druhom 7 %4hodiny.

Priebeh procesu je takýto: pri danom robotníckom obyvateľstve a pri danej veľkosti pracovného dňa, t. j. veľkosti pracovného dňa násobenej počtom súčasných pracovných dní, môže sa nadpráca zväčšiť len relatívne vďaka väčšej výrobnej sile práce, ktorej mož­ nosť existuje už v predpokladanom raste obyvateľstva a jeho pra­ covných návykoch (tým sa predpokladá aj určitý voľný čas pre nepracujúce, bezprostredne nepracujúce obyvateľstvo, teda rozvoj duševných kapacít atď., duchovné privlastnenie si prírody). Pri danom určitom stupni rozvoja výrobných síl môže sa nadpráca zväčšiť už len absolútne premenou väčšej časti obyvateľstva na robotníkov a zvýšením počtu súčasných pracovných dní. Prvý proces znamená zníženie relatívneho robotníckeho obyvateľstva, hoci absolútne sa nemení, druhý proces znamená jeho rozmno­ ženie. Obe tendencie sú nevyhnutnými tendenciami kapitálu. Jed­ nota týchto protirečivých tendencií, teda živé protirečenie, vzniká len zavedením strojového systému, o ktorom budeme hneď ho­ voriť. Druhá forma zrejme pripúšťa len neveľký podiel nepracu­

264

Základy kritiky politickej ekonómie

júceho obyvateľstva vo vzťahu k pracujúcemu obyvateľstvu. Keďže pri prvej forme sa vyžadované množstvo živej práce zväčšuje po­ malšie ako množstvo vynaloženého kapitálu, táto forma pripúšťa a e.Ť. väčší podiel nepracujúceho obyvateľstva vo vzťahu k pracujúcemu obyvateľstvu. Vzájomný vzťah rôznych súčastí kapitálu, tak ako vystupujú v procese jeho vznikania, keď surovinu a nástroj, podmienky pro­ duktu, dostáva z obehu a stavia sa k nim ako k daným predpokla­ dom, pri bližšom skúmaní sa síce stráca, lebo všetky momenty vystupujú ako momenty rovnako vytvorené kapitálom, pretože inak by si kapitál nepodriadil celkové podmienky svojej výroby: avšak pre jednotlivý kapitál zostávajú tieto časti vždy v tom istom vzťahu. Preto jednu časť kapitálu možno vždy pokladať za konštantnú hodnotu a mení sa len tá časť, ktorá sa vynakladá na prácu. Tieto súčasti sa nevyvíjajú rovnomerne, ale, ako sa ukáže pri konkurencii, kapitál má tendenciu rovnomerne rozdeľovať výrobnú silu. Keďže rastúca produktivita práce mala by za následok, že ka­ pitál narazí na hranicu nerastúceho množstva surovín a strojov, priemyselný rozvoj prebieha tak, že čím väčšmi je výroba výro­ bou surovín pre priemysel, a to surovín tak pre materiál práce, ako aj pre nástroj, a čím väčšmi sa materiál práce blíži k Čistej surovine, tým viac sa práve v týchto odvetviach začína zavádzať práca vo veľkom meradle, ako aj používanie strojov. Tak naprí­ klad v pradiarňach skôr než v tkáčovniach, v tkáčovniach skôr než v tlačiarňach atď. A najskôr pri výrobe kovov, ktoré sú hlav­ nou surovinou pre samy pracovné nástroje. Ak nemožno rýchlo zväčšiť množstvo vlastného výrobku, ktorý dodáva surovinu prie­ myslu na najnižšom stupni — utiekajú sa k náhradkám, ktorých množstvo sa dá rýchlejšie zväčšiť (bavlna miesto ľanu, vlny a hodvábu). To isté sa deje pri potravinách, keď zemiaky nahrá­ dzajú obilie. Vposlednom prípade sa väčšia produktivita dosahuje výrobou horšieho produktu, ktorý obsahuje menej krvotvorných substancií, a preto zahrnuje lacnejšie organické podmienky svojej reprodukcie. Toto patrí do rozboru mzdy. Pri skúmaní minima mzdy nezabudnúť na Rumforda.““ Pristúpme teraz k tretiemu prípadu relatívnej nadpráce, ako sa prejavuje pri používaní strojov. [V priebehu nášho výkladu sa ukázalo, že hodnota, ktorá vy­

Kapitola o kapitáli

265

[a]

stupovala ako abstrakcia, je možná len ako takáto abstrakcia, len. čo sa predpokladajú peniaze, na druhej strane tento obeh peňazí vedie ku kapitálu, môže sa teda plne rozvinúť len na základe ka­ pitálu, ako sa vôbec len na tomto základe obeh môže zmocniť všetkých momentov výroby. V priebehu výkladu sa preto neod­ haľuje len historický charakter takých foriem ako kapitál, ktoré náležia určitej dejinnej epoche, ale aj také určenia ako hodnota, vystupujúce čisto abstraktne, ukazujú historický základ, z ktoré­ ho sú abstrahované a na ktorom preto môžu jedine vystupovať v tejto abstrakcii: a také určenia, ktoré viac-menej náležia všet­ kým epochám, ako napríklad peniaze, ukazujú historické modifi­ kácie, ktorými prechádzajú. V staroveku sa nevyskytuje ekono­ mický pojem hodnoty. Hodnota na rozdiel od ceny má len právny význam pri zisťovaní neoprávnenej výhody atď. Pojem hodnoty patrí celkom do najmodernejšej politickej ekonómie, lebo je naj­ abstraktnejším výrazom samého kapitálu a výroby spočívajúcej na kapitáli. Pojem hodnoty prezrádza tajomstvo kapitálu.] Nadpráca založená na strojoch sa vyznačuje znižovaním nutné­ ho pracovného Času, ktorý sa vynakladá v takej forme, že sa po­ užíva menej súčasných pracovných dní, menej robotníkov. Druhý moment tkvie v tom, že kapitál musí zaplatiť samotné zväčšenie výrobnej sily, že nie je zadarmo. Sám prostriedok, akým možno uskutočniť toto zväčšenie výrobnej sily, predstavuje spredmetne­ ný bezprostredný pracovný čas, hodnotu, a keď sa ho kapitál chce zmocniť, musí zaň vymeniť časť svojej hodnoty. Je ľahké vysvetliť zavedenie strojov z konkurencie a zo zákona znižovania výrobných nákladov nanúteného konkurenciou. Tu ide o to, vy­ svetliť stroje zo vzťahu kapitálu k živej práci, bez ohľadu na iný kapitál. Ak kapitalista zamestnáva v pradiarni bavlny 100 robotníkov, ktorí ho ročne stoja 2400 lib. št. a ak strojom za 1200 lib. št. na­ hradí 50 robotníkov, ale tak, že aj stroj by sa za rok opotreboval a musel by sa na začiatku druhého roku nahradiť, navidomoči by nič nezískal a ani svoje výrobky by nemohol predávať lacnejšie. Ostatných 50 robotníkov by vykonalo tú istú prácu ako predtým 100 robotníkov. Nadbytočný pracovný čas každého jednotlivého robotníka by sa zvýšil v takom istom pomere, v akom sa zmenšil ich počet, celkove by teda zostal taký istý. Ak sa predtým rovnal 200 pracovným hodinám denne, t. j. 2 hodinám na každý zo 100

266

Základy kritiky politickej ekonómie

pracovných dní, rovnal by sa aj teraz 200 pracovným hodinám, t. j. 4hodinám na každý z 50 pracovných dní. Pokiaľ ide o robot­ níka, zvýšil by sa jeho nadbytočný pracovný čas: ale pre kapitál by všetko ostalo po starom, lebo teraz by musel 50 pracovných dní (nutný a nadbytočný pracovný čas dovedna) vymeniť za stroj. Spredmetnených 50 pracovných dní, ktoré vymieňa za stroj, dalo by mu len ekvivalent, teda nie nadbytočný čas, ako v tom prípa­ de, keby bol vymenil 50 spredmetnených pracovných dní za 50 živých pracovných dní. To by sa však nahradilo nadbytočným pra­ covným Časom 50 robotníkov, ktorí mu zostali. Keby sme odstrá­ nili formu výmeny, bolo by to to isté, ako keby kapitalista nechal pracovať 50 robotníkov, ktorých celý pracovný deň tvorí len nutnú prácu, ale zato by zamestnal 50 ďalších robotníkov, ktorých pracovný deň by nahradil túto „stratu“. Predpokladajme však, že stroj stojí len 960 lib. št., t. j. len 40 pracovných dní a že zvyšujúci robotníci vyrábajú tak ako predtým každý 4 hodiny nadbytočného pracovného času, teda 200 hodín čiže 16 dní a 8 hodín (16 2/3dňa): v tomto prípade by kapitalista ušetril na výdavkoch 240 lib. št. Avšak zatiaľ čo predtým získal z nákladov vo výške 2400 lib. št. len 16 dní 8 hodín, získal by teraz na náklady vo výške 960 lib. št. takisto 200 pracovných ho­ dín. Pomer 200 : 2400 rovná sa 1:12:

naproti tomu 200 : 2160 —

—20:216—1:10“/5. Vyjadrené v pracovných dňoch získal by v prvom prípade zo 100 pracovných dní 16 dní 8 hodín, v druhom prípade by z 90 pracovných dní získal rovnaký počet: v prvom prípade získal by denne 200 z 1200 pracovných hodín, v druhom prípade z 1080 pracovných hodín. 200 : 1200 — 1:6: 200: 1080 — —1:52/5. V prvom prípade sa nadbytočný čas jednotlivého ro­ botníka rovná 1/6pracovného dňa, t. j. 2hodinám. V druhom prí­

pade pripadá na 1 robotníka 2/27 hodiny. K tomu pristupuje ešte to, že pri používaní strojov časť kapitálu, ktorá sa predtým vyna­ ložila na nástroj, treba odrátať od zvýšených nákladov vyvola­ ných strojom.

Kapitola o kapitáli

207

[B. Dodatky ku kapitolám o peniazoch a o kapitáli]

[1. Výpisky a poznámky k rôznym otázkam

týkajúcim sa teórie hodnoty, teórie peňazí a iných teórií] [„Peniaze obiehajúce v krajine predstavujú určitú časť kapitálu tejto krajiny, absolútne odtrhnutú od výrobných cieľov, aby uľah­ čila alebo zväčšila produktivitu zvyšného kapitálu. Preto určité množstvo bohatstva je takisto nevyhnutné na to, aby sa zlato pri­ jalo ako obežný prostriedok, ako aj na to, aby sa zhotovil stroj, ktorý má uľahčiť hocktorú inú výrobu“ (The Economist, zv. V, str. 519).] [„Aká je prax? Továrnik dostane v sobotu od svojho bankára 900 lib. št. v bankovkách na mzdy a rozdelí ich medzi svojich robotníkov. Ešte v ten istý deň sa väčšina týchto bankoviek do­ stane k obchodníkoma cez nich sa vracajú k rôznym bankárom“ (tamtiež, str. 575).] [„Majiteľ továrne na spriadanie bavlny, ktorý by z kapitálu 100 000 1ib. št. vynaložil 95 000 lib. Št. na svoju továreň a stroje, čoskoro by zistil, že nemá prostriedky na to, aby kúpil bavlnu a vyplatil mzdy. Sťažil by si výrobu a jeho finančná situácia by bola v neporiadku. A predsa sú ľudia, čo očakávajú, že národ, ktorý by bez uváženia vynaložil väčšinu svojich prostriedkov na železnice, mohol by napriek tomu robiť nekonečné operácie v priemysle a obchode“ (tamtiež, str. 1271).] „Peniaze... adekvátny ekvivalent každej scudziteľnej veci.“ (7. Steuart, An Inauiry into the Principles oj Political Oeconomy. Vol. I, Dublin 1770, str. 32.)

[,,Za starých čias bolo len prostredníctvom otroctva možné pri­ nútiť ľudí, aby pracovali viac, než koľko nevyhnutne potrebujú, prinútiť Časť obyvateľstva pracovať na to, aby ostatných vydržia­ vali zadarmo... Keby ľudí neprinútili pracovať, pracovali by len pre seba, a keď majú málo potrieb, budú málo pracovať. Keď sa však utvárajú štáty a treba zaháľajúcich ľudí, aby chránili štát pred násilím jeho nepriateľov, je stoj čo stoj nevyhnutné zabez­ pečiť potraviny pre tých, čo nepracujú. A keďže podľa nášho

268

Základy kritiky politickej ekonómie

predpokladu potreby robotníkov sú malé, treba nájsť spôsob, ako zväčšiť ich prácu nad rozsah ich potrieb. Na dosiahnutie tohto ciela sa zameriava otroctvo... Tu sa teda našiel násilný spôsob, ako prinútiť ľudí, aby pracovali a získavali tak potravu: ... po­ tom nútili ľudí pracovať, pretože boli otrokmi iných: teraz sú ľu­ dia donútení pracovať, lebo sú otrokmi vlastných potrieb“ (Steu­ art, tamtiež, zv. 1, str. 38—40).

„Jedine nekonečná rozmanitosť potrieb a druhov tovarov ne­ vyhnutných na ich uspokojenie robí túžbu po bohatstve nekoneč­ nou a neukojiteľnou.“ (Wakefield v poznámkach k A. Smithovi, zv. I, str. 64.61)] „stroje pokladám za spôsob, ako zväčšiť (v skutočnosti) počet pracujúcich bez nákladov na živenie dodatočného počtu.“ (Steu­ art, An Inguiry ... Vol. 1, Dublin 1770, str. 123.) [,„Keď sa remeselníci spoja v korporácie, nezávisia priamo od spotrebiteľov, ale od obchodníkov“ (tamtiež, str. 153).] [,„Toto úbohé poľnohospodárstvo nie je obchodným podujatím, pretože si nevyžaduje scudzenie, ale je iba spôsobom obživy.“

(Tamtiež, str. 156.)] [„Obchod je operácia, prostredníctvom ktorej sa bohatstvo ale­ bo práca, Či už jednotlivcov alebo spoločenstiev, môžu pomocou skupiny ľudí nazvaných obehodníkmi vymeniť za ekvivalent schopný uspokojiť hocakú potrebu bez toho, aby sa prerušila vý­ roba alebo zdržala spotreba“ (Steuart, tamtiež, str. 166).] [,„Kýmpotreby zostávajú jednoduché a nepočetné, robotník má dosť času vykonať všetku svoju prácu, keď sa potreby zväčšia, ľudia musia ťažšie pracovať: čas sa stáva vzácnym, vtedy sa za­ vádza obchod. Nastupuje obchodník ako sprostredkovateľ medzi robotníkom a spotrebiteľom“ (tamtiež, str. 171).] [„Peniaze sú spoločnou cenou všetkých vecí“ (tamtiež, str. 177).] „Peniaze sú reprezentované obchodníkom. Pre spotrebiteľov ob­ chodník predstavuje súhrn manufakturistov, pre manufakturistov predstavuje súhrn spotrebiteľov, a obom triedam jeho úver na­ hrádza používanie peňazí. Predstavuje striedavo potreby, manu­ fakturistov a peniaze“ (tamtiež, str. 177, 178). Na rozdiel od skutočnej hodnoty, ktorú Steuart, pozri zv. I, str. 181—183,určuje veľmi zmätene (pritom myslí na výrobné nákla­ dv) ako množstvo spredmetnenej práce (to, čo robotník môže vy­

Kapitola o kapitáli

26g

konať za deň atď.), ako nevyhnutné náklady robotníkov a ako cenu suroviny — pokladá zisk za zisk Zo scudzenia, ktorý kolíše podľa dopytu. U Steuarta sa kategórie ešte veľmi menia: nie sú ešte fixované ako u A. Smitha. Práve sme videli, že skutočná hodnota je totožná s výrobnými nákladmi, lebo popri práci robotníkov a hodnote ma­ teriálu veľmi zmätene figurujú ešte mzdy ako osobitná zložka. Na inom mieste rozumie pod vnútornou hodnotou tovaru hodnotu jeho suroviny alebo samotnú surovinu, kým pod užitočnou hodno­ ťou rozumie pracovný čas vynaložený na tovar. „Prvá je niečo reálne samo osebe, napríklad striebro v striebor­ nom pletive. Vnútorná hodnota hodvábnej, vlnenej alebo ľanovej tkaniny je menšia než pôvodne použitá hodnota, pretože sa stala nevhodnou pre každé iné použitie okrem toho, ktorému má tka­ nina slúžiť: naproti tomu užitočná hodnota musí byť ocenená po­ dľa práce, ktorú stála jej výroba. Práca vynaložená na modijiká­ ciu predstavuje časť práce človeka, ktorá bola užitočne použitá, a tak dala určitej substancii formu, Čo ju robí užitočnou, ozdob­ nou alebo, slovom, vhodnou pre človeka, sprostredkovane alebo bezprostredne“ (tamtiež, zv. I, str. 361, 362). (Skutočná úžitková hodnota je forma pridaná substancii. Ale táto forma sama je len spočívajúca práca.) „Ak predpokladáme obvyklú úroveň ceny nejakej veci, musíme predpokladať, že jej scudzenie je časté a bežné. V krajinách, kde vládne jednoduchosť ... je sotva možné určiť nejakú úroveň cien predmetov dennej potreby... Za takého stavu spoločnosti ťažko dostať v obchode potraviny a nevyhnutné predmety: nik ich ne­ kupuje, lebo hlavným zamestnaním každého je vyrobiť si ich pre seba... Iba predaj môže určiť ceny, a len častý predaj môže utvoriť určitú úroveň cien. Častý predaj nevyhnutne potrebných predmetov je príznačný pre rozdelenie obyvateľov na poľnohos­ podárov a na »slobodné ruky« atď.“ (tamtiež, zv. I, str. 395, 396). (Učenie o určovaní cien množstvom obiehajúcich prostriedkov formuloval prvý Locke, zopakoval ho v časopise The Spectator? z 19. októbra 1711, ďalej rozvinul a elegantne formuloval Hume a Montesguieu: Ricardo ho v základe doviedol formálne do kraj­ nosti a Loyd, plukovník Torrens atď. ho so všetkými absurdnos­ ťami uplatnili prakticky v bankovníctve atď.) Steuart polemizuje proti tomuto učeniu a svojou analýzou anticipuje v podstate tak­

270

Základy kritiky politickej ekonómie

mer všetko, čo neskôr dokazoval Bosanguet, Tooke, Wilson (Steu­ art, cit. dielo, zv. I, str. 399—404).

[Steuart uvádza medzi iným ako historickú ilustráciu: „Je faktom, že za čias, keď v Grécku a v Ríme oplývali bohat­ stvom, keď sa vzácne predmety a diela vybraných umelcov pre­ dávali za premrštené ceny, vôl sa dal kúpiť za bagateľ a obilie bolo možno lacnejšie než kedykoľvek v Škótsku ... Dopyt nie je úmerný počtu spotrebiteľov, ale počtu kupujúcich, avšak spotre­ bitelia — to sú všetci obyvatelia, a kupujúci iba nemnohí pracu­ júci, Čo sú slobodní... V Grécku a v Ríme vládlo otroctvo: tí spo­ trebitelia, ktorí žili na úkor práce svojich vlastných otrokov, alebo otrokov štátu alebo obilia, ktoré sa zdarma rozdávalo medzi ľudom,tí nemuseli ísť na trh: nekonkurovali kupujúcim ... Keďže bolo málo remeselníkov, bol vo všeobecnosti aj dopyt neveľký: v dôsledku toho bol aj počet slobodných pracovníkov neveľký a oni boli jediné osoby, ktoré mohli mať potrebu kúpiť potraviny a nevyhnutné existenčné prostriedky: v dôsledku toho konkuren­ cia medzi kupujúcimi musela byť pomerne malá a ceny nízke. Ďalej, trhy sa zásobovali sčasti prebytkami vyrobenými na pôde významných ľudí, ktorú obrábali otroci: a keďže žili na účet pô­ dy, prebytky z nej nestáli v určitom zmysle vlastníkov nič: a keď­ že počet tých, čo museli kupovať, bol veľmi malý, predávali sa prebytky lacno. Okrem toho sa medzi ľudom rozdeľovalo obilie zadarmo, čo muselo nevyhnutne zužovať trh atď. Zato však po vzácnej jemnej rybe alebo po umelcovi bol veľký dopyt, a preto ceny nesmierne stúpali atď. Aj keď v tom čase bol prepych nad­ merný, zahrnoval len nemnohých, a keďže peniaze všeobecne obiehali v rukách más veľmi pomaly, zotrvávali neustále v rukách boháčov, ktorí pri stanovení cien toho, čo chceli mať, nepoznali iné meradlo než vlastné rozmary.“ (Steuart, cit. dielo, zv. I, str. 403 —405. ) ]

„Počítacie peniaze nie sú nič iné ako ľubovoľnémeradlo o rov­ nakých častiach vynájdené na meranie príslušnej hodnoty pre­ dajných vecí. Počítacie peniaze sa celkom líšia od peňazí v min­ ciach, ktoré predstavujú cenu, a mohli by existovať aj v tom prípade, keby na svete nebolo nijakej substancie ako proporcio­ nálneho ekvivalentu všetkých tovarov“ (Steuart, cit. dielo, zv. II, str. 102). „Počítacie peniaze preukazujú hodnote, veciam tú istú službu ako minúty, sekundy atď. uhlom alebo mierky zemepisným

Kapitola o kapitáli

271

inapám atď. Vo všetkých týchto vynálezoch sa vždy nejaké ozna­ čenie berie ako jednotka“ (tamtiež). „Užitočnosťvšetkých týchto vynálezov sa redukuje na označovanie proporcií. Takisto ani pe­ ňažná jednotka nemôže mať nemenne určený pomer k nejakej časti hodnoty, t. j. nemôže byť pripútaná na nejaké osobitné množstvo zlata, striebra alebo iného tovaru. Keď je jednotka sta­ novená, môžeme ju násobením zvýšiť na maximálnu hodnotu atď.“ (str. 103). „Peniaze sú tak meradlom na meranie hodnoty“ (str. 102). „Keďže hodnota tovarov závisí od všeobecnej kombinácie okol­ ností spätých tak so samými tovarmi, ako aj s chúťkami ľudí, treba hodnotu tovarov pokladať za premenlivú len v ich vzájom­ nom vzťahu: v dôsledku toho všetko, čo narúša alebo mätie zis­ tenie týchto zmien proporcií pomocou všeobecného, určitého a nemenného meradla, nevyhnutne škodí obchodu a prekáža scu­ dzovaniu“ (tamtiež, str. 104). „Rozhodne treba rozlišovať medzi cenou (t. j. mincou) ako meradlom a cenou ako ekvivalentom hodnoty. Kovy nespľňajú rovnako dobre obe tieto funkcie... Pe­ niaze sú pomyselným meradlom s rovnakými časťami. Keby sa ma opýtali, aká by mala byť normálna jednotka hodnoty každej časti, odpovedal by som inou otázkou: aká je normálna veľkosť stupňa, minúty, sekundy? Nemajú takúto jednotku — len čo sa však sta­ noví jedna časť, musia sa jej podľa povahy meradla proporcionál­ ne podriadiť všetky ostatné časti“ (str. 105). „Príkladom takých pomyselných peňazí sú bankové peniaze v Amsterdame a peniaze v Angole na africkom pobreží... Bankové peniaze sú nemenné ako skala v oceáne. Ceny všetkých predmetov sa riadia podľa tohto pomyselného štandardu“ (tamtiež, str. 106, 107 a ď.). V zbierke talianskych ekonómov od Custodiho, Parte Antica, Tomo III. Montanari (Geniniano) Della Moneta, napísanej okolo roku 1683, sa o „vynájdení“ peňazí hovorí: „Vzájomný styk medzi národmi sa rozšíril po celej zemeguli natoľko, že, možno povedať, celý svet sa stal jedným mestom, v ktorom sa koná nepretržitý trh všetkých tovarov, kde každý človek, sediac pritom doma, môže pomocou peňazí získavať a vy­ chutnávať všetko, čo na inom mieste dáva pôda, zvieratá a ľudská práca. Aký to podivuhodný vynález!“ (Str. 40.) „Avšak je vlast­ nosťou meraných vecí, že majú k meradlu taký vzťah, že meraná vec stáva sa v určitom zmysle meradlom veci, čo meria, podobne

272

Základy kritiky politickej ekonómie

ako je pohyb meradlom času, stáva sa čas meradlom samého po­ hybu, preto sa stáva, že nielen peniaze sú meradlom našich že­ laní, ale aj naopak, želania sú meradlom samých peňazí a hod­ noty“ (str. 41, 42). „Je skutočne jasné, že čím väčšie množstvo peňazí bude obiehať v obchode, v hraniciach nejakej oblasti v po­ mere k tovarom, ktoré sú tam na predaj, tým drahšie budú tieto tovary, ak vec možno nazvať drahou preto, lebo stojí veľa zlata v krajine oplývajúcej zlatom, a nepokladať v tomto prípade zlato za lacné, keďže sa toľko zlata porovnáva s inou vecou, ktorá sa inde pokladá za lacnejšiu“ (str. 48). „Pred sto rokmi hlavnou črtou obchodnej politiky národov bolo hromadenie zlata a striebra ako bohatstva par excellence.“ (W. Gouge, A Short History oj Paper Money and Banking in the United States, Philadelphia 1833, Part I, str. 67.) Výmenný obchod v Spojených štátoch (pozri W. Gouge, Part 1I, str. 3 a ďalšie): | „V Pennsylvánii, ako aj viných kolóniách sa významné obchody robili v rámci výmenného styku... ešte roku 1723 v Marylande prijali zákon, ktorým sa tabak stal zákonným platidlom, funt za penny a proso 20 penny za bušel“ (str. 5). Avšak čoskoro „v dô­ sledku obchodu so Západnou Indiou a tajného obchodu so Špa­ nielmi striebro sa natoľko rozmnožilo, že roku 1652 založili v No­ vom Anglicku mincovňu na razenie šilingov, šesťpencových a trojpencových mincí“ (tamtiež). „Vo Virgínii roku 1645 zaká­ zali výmenný obchod a španielska minca v hodnote 6—8 šilingov stala sa štandardnou menou tejto kolónie“ (španielsky dolár)... „Iné kolónie prijali pre dolár rozličné pomenovania ... Počítacie peniaze boli nominálne všade také ako v Anglicku. V krajine sa používali najmä španielske a portugalské mince“ atď. (Tamtiež, str. 5, 6.) Zákon kráľovnej Anny znamenal pokus skoncovať s tým­ to zmätkom (str. 6).

[2. Výpisky k otázkam vzniku a vývinu priemyslu a námezdnej práce] „Vlnársky priemysel. Za čias kráľovnej Alžbety súkenár zaujal miesto majiteľa továrne či manujakturistu, bol tým kapitalistom, čo zaobstaral vlnu a dodal ju tkáčom po 12 funtoch, aby ju spra­

Kapitola o kapitáli

273

covali na súkno. Spočiatku vlnársky priemysel sa obmedzoval na mestá a korporačné a trhové osady, zatiaľ Čo obyvatelia dedín. vy­ robili len o niečo málo viac, než čo potrebovali pre svoje rodiny. Neskôr sa rozšíril aj vnekorporačných mestách s vhodnými miest­ nymi podmienkami a aj na vidieku, kde farmári, chovatelia do­ bytka a poľnohospodári začali vyrábať súkno na predaj i pre vlastnú spotrebu.“ (Menej jemné druhy.) „Roku 1551 vydali šta­ tút, ktorým sa obmedzil počet spriadacích strojov a učňov u sú­ kenárov a tkáčov bývajúcich mimo miest, a dedinským tkáčom zakazoval vlastniť valchovací stroj a valchárom spriadací stroj. Podľa zákona z toho istého roku všetci tkáči vyrábajúci súkno dvojitej Šírky museli absolvovať 7 učňovských rokov. Napriek tomu dedinské manufaktúry, ako objekt obchodného zisku, zapus­ tili hlboké korene. V piatom a šiestom roku panovania Eduarda VI. bol vydaný štatút (hl. 22), ktorým sa zakazuje používanie strojov... Preto si Flámi a Holanďania uchovali v tejto výrobe prevahu až do konca 17. storočia... Roku 1668 doviezli z Holand­ ska holandský spriadací stroj.“ (Tuckett, A History oj the Past and Present State oj the Labouring Population, Vol. 1, London 1846, str. 137—141.) „Vďaka zavedeniu strojov mohla roku 1800 jedna osoba vyrobiť toľko ako roku 1785 štyridsať šesť osôb. Roku 1800 robil kapitál vložený do tovární, strojov atď., používaných vo vlnárskom priemysle, nemenej ako 6 miliónov lib. št. a celkový počet osôb všetkých vekových kategórií zamestnaných v Anglicku v tomto odvetví robil 1500 000.“ (Tamtiež, str. 142—143.) Produktivita práce vzrástla teda o 4600 percent. Ale pokiaľ ide o pomer iba k fixnému kapitálu, robí toto číslo približne len 1/6 a v pomere k celkovému kapitálu (suroviny atď.) azda len !/9. „sotva niektorá iná manufaktúra mala také výhody z vedec­ kých vynálezov ako umenie farbiť súkno, vďaka použitiu zákonov chémie.“ (Tamtiež, str. 143—144.) Hodvábnický priemysel. Až do začiatku 18. storočia sa „umeniu súkať hodváb darilo najlepšie v Taliansku, kde sa na tento účel zaviedli špeciálne stroje. Roku 1715 vybral sa John Lombe, jeden z troch bratov vlastniacich podnik na súkanie a predaj hodvábu, do Talianska a podarilo sa mu zadovážiť si model v jednej z ta­ mojších tovární... Lombea jeho bratia založili roku 1719v Derby továreň na výrobu hodvábu so zdokonalenými strojmi. V tejto to­ várni bolo 26 586 kolies. všetky poháňané jedným vodným kole­

274

Základy kritiky politickej ekonómie

som... Parlament mu dal 14 000 lib. št. za sprístupnenie tajom­ stva výroby. Táto továreň sa väčšmi priblížila predstave modernej továrne než ktorékoľvek predchádzajúce podniky tohto druhu. Stroj mal 97 746 kolies, pák a jednotlivých súčastí, ktoré praco­ vali vo dne iv noci: uvádzali sa do pohybu jedným veľkým vod­ ným kolesom a riadil ich jeden regulátor, a stroj zamestnával 300 ľudí, ktorí na tento stroj dozerali a obsluhovali ho“ (str. 133 až 134).

[V anglickom hodvábnickom priemysle sa neprejavoval duch vynálezectva, vynálezy zaviedli až antverpskí tkáči, ktorí ušli, keď knieža z Parmy vyplienil mesto: a potom rozmanité odvetvia zaviedli francúzski utečenci v rokoch 1685—1692.] Roku 1740 sa v 59 vysokých peciach vyrobilo 1700 ton železa: roku 1827 690 000 ton v 284 vysokých peciach. Takto počet vyso­ kých pecí vzrástol v pomere 1: 44/59, teda o necelý päťnásobok: tony vzrástli

v pomere 1: 405 15/17(porovnaj tieto proporcie za

celý rad rokov, tamtiež, str. 157). V sklárskej manufaktúre najlepšie vidieť, nakoľko pokrok vedy závisí od manufaktúry. Na druhej strane napríklad vynájdenie kvadranta vzniklo z potrieb moreplavby, parlament vypísal odme­ nu za vynálezy. Osem strojov na spriadanie bavlny, ktoré roku 1825 stáli 5000 lib. Št., predali roku 1833 za 300 lib. št. (Porovnaj o pradiarňach bavlny, tamtiež, str. 204.) „Prvotriednu továreň na spriadanie bavlny nemôžu postaviť, vybaviť strojmi a zásobiť plynom a parným motorom lacnejšie ako za 100 000 lib. št. Parný motor o 100 HP bude poháňať 50 000 vretien, ktoré za deň vyrobia 62 500míl jemného bavlneného vlák­ na. V takejto továrni 1000 osôb vyrobí toľko vlákna, koľko 250 000 osôb bez strojov. MacCulloch odhaduje počet týchto osôb vo Vel­ kej Británii na 130 000.“ (Tamtiež, str. 218.) „Tam, kde niet pravidelne fungujúcich ciest, ťažko možno ho­ voriť o tom, že existuje spoločnosť: ľudia nemajú nič spoločné.“ (Tuckett, tamtiež, zv. 1, str. 270.) „Z produktov pôdy užitočných pre ľudí “9/100sú produktami ľudí.“ (Tamtiež, zv. II, str. 348.) „Keď sa zrušilo otroctvo alebo doživotné tovarišstvo, pracujúci sa stal svojím vlastným pánom a bol odkázaný na svoje vlastné zdroje. Ale aj keď niet dosť práce atď., ľudia neumierajú hladom,

Kapitola o kapitáli

2759

pokiaľ môžu Žobrať alebo kradnúť: preto sa spočiatku z bedárov stávali žobráci alebo zlodeji.“ (Tamtiež, zv. II, str. 637, po­ známka.) „Jedna Z významných čft súčasného stavu spoločnosti na roz­ diel od čias kráľovnej Alžbety tkvie v tom, že jej zákon o chudob­ ných bol predovšetkým zákonom, ktorý donucoval k práci, aby čelil tuláctvu, ktoré vzniklo zrušením kláštorov a prechodom od otroctva k slobodnej práci. Ako príklad slúži 5. zákon kráľovnej Alžbety oprávňujúci majiteľov domov, ktorí obrábajú pol oraniska pôdy, vziať za učňa do poľnohospodárstva od iného umenia alebo remesla každú osobu, o ktorej zistia, že nemá zamestnanie, a ke­ by sa zdráhala, priviesť ju pred súd, ktorý bol takmer nútený držať ju vo väzení, kým nebude uzrozumená s uvalením do pod­ ručia. Za kráľovnej Alžbety bolo zo 100 osôb na výrobu potravín potrebných 85. V súčasnosti nechýba usilovnosť, ale výhodné za­ mestnanie ... Vtedy bola veľká ťažkosť v prekonaní sklonu k zá­ halčivosti a tuláctvu, a nie v zaobstarávaní zamestnania, ktoré by ľuďom dávalo zárobok. Za panovania kráľovnej Alžbety vydali viacero zákonov, aby prinútili zaháľačov pracovať.“ (Tamtiež, zv. II, str. 643, 644.)

[3. Výpisky a poznámky k otázke akumulácie

kapitálu, miery a rozdelenia zisku a k niektorým iným otázkam]

„Keď sa už fixný kapitál sformoval, prestáva vplývať na dopyt po pDráci,ale počas svojho formovania poskytuje prácu presne takému množstvu ľudí. akému bv poskytla prácu rovnaká suma či už obežného kapitálu, alebo dôchodku“ (John Barton. Obser­ pations on the Circumstances which influence the Condition oj the Labourina Classes of Society, London 1817, str. 56). „Spoločnosť sa skladá z dvoch tried ľudí, z iednej, čo spotre­ búva a reprodukuje: a z druhej, Čo spotrebúva bez toho, aby re­ vrodukovala. Keby sa celá spoločnosť skladala z výrobcov, nezá­ ležalo by veľmi na tom. za aké ceny by medzi sebou vymieňali svoie tovary: avšak tí. Čo sú výlučne spotrebiteľmi. tvoria príliš početnú triedu na to, aby sme ich nebrali do úvahy. Ich schopnosť

276

Základy krttiky politickej ekonómie

dopytu vyplýva z hodnosti, z hypoték, z ročných rent, z povola­ nia a služieb rôzneho druhu .preukazovaných spoločnosti. Čím vyššia je cena, za ktorú možno donútiť triedu spotrebiteľov kupo­ vať, tým vyšší bude zisk výrobcov z toho množstva tovaru, ktoré im predajú. Medzi týmito iba spotrebujúcimi triedami zaujíma naj­ poprednejšie miesto vláda“ (W. Blake, Observations on the Ej­ jects produced by the Expenditure oj Government during the Re­ striction of Cash Payments, London 1823, str. 42, 43). Blake, aby ukázal, že kapitál, požičaný štátu, nemusel sa pred­ tým nevyhnutne produktívne využívať (a nás tu zaujíma iba to, že pripúšťa, že časť kapitálu vždy odpočíva), hovorí: „Omyl tkvie v predpoklade 1. že celý kapitál krajiny je plne zamestnaný: 2. že existujú okamžité použitia pre postupne sa hro­ madiaci kapitál v tej miere, v akej pribúda z úspor. Nazdávam sa, že určité časti kapitálu sa vždy vynakladajú na podujatia, ktoré sa veľmi pomaly vracajú a dávajú nepatrný zisk a že niektoré časti celkom odpočívajú vo forme statkov, po ktorých niet dosta­ točného dopytu... Nuž a keby sa tieto odpočívajúce Časti kapi­ tálu a úspory mohli preniesť do rúk vlády výmenou za jej ročné renty, stali by sa zdrojom nového dopytu bez toho, aby sa pritom dotkli existujúceho kapitálu“ (tamtiež, str. 54, 55). „Nech už dopyt sporiaceho kapitalistu stiahne z trhu hocaké množstvo výrobkov, ono sa znova vracia, spolu s dodatkom, vo forme statkov, ktoré reprodukuje. Naproti tomii. vláda ich berie z trhu na spotrebu bez reprodukcie... Je jasné, že tam, kde sa sporí Z dôchodku, osoba, ktorá má právo spotrebovať usporenú časť, je uspokojená bez toho, aby ju spotrebovala. To dokazuje, že krajina je schopná výrobiť viac výrobkov, než si vyžadujú potreby spoločnosti. Keď sa usporená suma použije ako kapitál reprodu­ kujúci hodnotu, ktorá mu je ekvivalentná spolu so ziskom, túto novovytvorenú hodnotu, ak sa pridá k spoločnému fondu, môže si zasa vziať jedine tá osoba, ktorá urobila úsporv, t. j. iba tá osoba, ktorá už dala najavo, že nemá sklon spotrebúvať... A ak každý človek spotrebúva to, čo má právo spotrebúvať, musí nevyhnutne existovať trh. Ten, kto sporí zo svojho dôchodku, vzdáva sa tohto práva a jeho podiel zostáva nepoužitý. Keby tento duch sporivosti bol všeobecný, trh by bol preplnený tovarmi a záviselo by od rozsahu nahromadených prebytkov, či sa im podarí nájsť nové použitie ako kapitál“ (str. 56, 57).

Kapitola o kapitáli

277

(Tento spis bude vóbec treba využiť v oddiele o akumulácii.) (Pozri tamtiež, str. 0—82, kde sa ukazuje, že miera zisku a miezd stúpala v dôsledku cien, v dôsledku vojnového dopytu, bez ohľadu „na kvalitu pozemkov, ktoré sa naposledy začali obrábať.) „Počas vojny s revolučným Francúzskom stúpla trhová miera úroku na 7, 8, 9 a dokonca na 10 percent, hoci za celý čas sa obrábala pôda najnižšej kvality.“ (Tamtiež, str. 64—66.) ,„Stúpa­ nie úroku na 6, 8, 10 a dokonca 12 percent je dôkazom stúpania ziskov. Znehodnotenie peňazí, ak predpokladáme, že existovalo, nemohlo nič meniť na pomere medzi kapitálom a úrokom. Keď 200 lib. št. stojí teraz len 100 lib. št., 10 lib. št. úroku stojí len 9 lib. št. To, čo vplýva na hodnotu kapitálu, vplýva rovnako aj na hodnotu zisku. Nemôže zmeniť pomer medzi nimi“ (str. 73). „Ricardove úvahy, že rast miezd nemôže vyvolať stúpanie cien. tovarov, neobstoja v spoločnosti, kde príslušníci jednej veľkej triedy nie sú výrobcami“ (tamtiež ). „Výrobcoviadostanú viac, než im naozaj patrí, na úkor tej časti, ktorá podľa práva prináleží triede skladajúcej sa výlučne zo spotrebiteľov“ (str. 74). To je, prirodzene, dôležité, keďže kapitál sa nevymieňia len za kapitál, ale aj za dôchodok a každý kapitál ako taký možno zjesť ako dôchodok. To však nemá nijaký význam pre určenie zisku všeobecne. Zisk v rozmanitých formách zisku, úroku, renty, pen­ zií, daní atď. možno rozdeliť (rovnako ako aj časť mzdy) medzi rôzne kategórie a triedy obyvateľstva. Nikdy si nemôžu medzi sebou rozdeliť viac než celkovú nadhodnotu čiže celkový nadvý­ robok. Proporcia, v akej si ho rozdelia, je, prirodzene, ekonomic­ ky dôležitá, ale nemení nič na danej otázke. „Ak si obeh tovarov za 400 miliónov vyžaduje 40 miliónov obe­ živa a táto proporcia 1:10 je potrebnou úrovňou, potom v prípa­ de, že hodnota obiehajúcich tovarov vzrastie z prirodzených príčin na 430 miliónov, muselo by obeživo — aby zostalo na potrebnej úrovni — narásť na 45 miliónov, alebo 40 miliónov muselo by obiehať s takou zvýšenou rýchlosťou, pomocou bankových operá­ cií alebo iným spôsobom, aby mohlo plniť funkciu 45 miliónov... Takéto zväčšenie množstva peňazí alebo takáto rýchlosť ich obe­ hu je dôsledkom a nie príčinou rastu cien“ (W. Blake, tamtiež, str. 80 a ď.). | „Vyššia a stredná trieda v Ríme získali veľké bohatstvo vďaka dobyvateľským ťaženiam v Ázii: keďže však toto bohatstvo sa

278

Základy kritiky politickej ekonómie

nevytvorilo obchodom alebo priemyslom, pripomína bohatstvo, ktoré Španielsko získalo zo svojich amerických kolónií“ (Mac­ kinnon, History oj Civilisation. Vol. 1, London 1846, str. 66). „V 15. storočí,“ tvrdí Harrison (pozri tiež Edena$Š“),„farmári sotva stačili platiť rentu, ak nepredali kravu, koňa alebo niečo zo svojich produktov, hoci za farmu platili najviac 4 lib. Št. ... V tých časoch farmár spotreboval najväčšiu časť vyrobených pro­ duktov a jeho služobníctvo jedlo s ním za jedným stolom... Látky na ošatenie sa z veľkej časti nekupovali, ale každá rodina si ich zhotovovala sama. Poľnohospodárske nástroje boli také jed­ noduché, že väčšinu z nich si Zhotovoval alebo si ich aspoň udr­ žiaval a opravoval sám farmár. Predpokladalo sa, že každý sed­ liak vie urobiť jarmo alebo luk a postroj: takýmito prácami sa zamestnávali v zimné večery.“ (Tuckett, A History oj the Past and Present State oj the Labouring Population. Vol. 11, London 1846, str. 324, 325.)

Úrok a zisk: „Keď indivíduum produktívne vynakladá svoje vlastné úspory, dostáva odmenu za svoj čas a schopnosť — za dozornú činnosť (zisk zahrnuje ďalej odmenu za riziko, akému mohol byť vystavený jeho kapitál v jeho osobitnom podujatí): a odmena za produktívne vynakladanie jeho úspor je úrok. Táto odmena vcelku je hrubý zisk: keď indivíduum vynakladá úspory inej osoby, dostáva len odmenu za dozor. Keď indivíduum poži­ čiava svoje úspory druhému, dostáva len úrok alebo čistý zisk. (The Westminster Review,4 január 1826, str. 107—108.) Tu sa teda úrok rovná čistému zisku, ktorý sa rovná odmene za produktívne vynakladanie úspor, vlastný zisk je odmenou za dozornú činnosť počas produktívneho vynakladania úspor. Ten istý filister hovorí: „Každé zdokonalenie výroby, ktoré nenarúša pomer medzi čas­ ťou kapitálu vynaloženou na vyplatenie miezd a časťou nevyna­ loženou na mzdy, sprevádza rast zamestnanosti robotníckej trie­ dy: každé nové použitie strojov a koní je späté s rastom výroby a v dôsledku toho aj s rastom kapitálu, nech už v akejkoľvek miere zníži pomer tej časti národného kapitálu, z ktorej sa skladá fond miezd, k tej časti, ktorá sa vynakladá iným spôsobom, je tu

Kapitola o kapitáli

279

predsa tendencia neznižovať, ale zvyšovať absolútnu sumu tohto jondu a v dôsledku toho zvyšovať množstvo zamestnaných robot­ níkov“ (tamtiež, str. 123).

[41Peniaze ako miera hodnôt a meradlo cien.

Kritika teórií o mernej jednotke peňazí] Z určenia peňazí ako miery a, po druhé, zo základného zákona, že množstvo obežných prostriedkov, za predpokladu určitej rých­ losti obehu, je určované cenami tovarov a množstvom tovarov obiehajúcich za určité ceny (čiže úhrnnou cenou tovarov, jej agregátnou veličinou, ktorá je zasa určená dvoma okolnosťami: 1. výškou tovarových cien a 2. množstvom tovarov, ktoré sú v obehu za určité ceny): ďalej, po tretie, zo zákona, podľa kto­ rého sa peniaze ako obežný prostriedok stávajú mincou, iba po­ minuteľným momentom, prostým znakom hodnôt, ktoré vymie­ ňajú — vyplývajú bližšie určenia, ktoré preskúmame až tam, kde a pokiaľ budú zodpovedať zložitejším ekonomickým vzťahom, úverovému obehu, výmennému kurzu atď. Treba sa vyhnúť všet­ kým podrobnostiam, a keď sú potrebné, treba ich uviesť až tam, kde strácajú svoj elementárny charakter. Predovšetkým obeh peňazí ako najpovrchnejšia (v tom zmysle, že je vytlačená na povrch) a najabstraktnejšia forma celého pro­ cesu výroby je sám osebe naskrze bezobsažný, až na to, že jeho vlastné formové rozdiely, práve tie jednoduché určenia, ktoré sme vyložili v oddiele II,“ tvoria jeho obsah. Je jasné, že jednoduchý obeh peňazí, skúmaný sám osebe, nevracia sa k svojmu východis­ kovému bodu, ale sa skladá z nespočetného množstva ľahostaj­ ných a náhodou vedľa seba prebiehajúcich pohybov. Napríklad mincovňu možno pokladať za východiskový bod obehu peňazí, niet však nijakého zákona o návrate mincí do mincovne, okrem znehodnotenia mincí opotrebovaním, v dôsledku čoho ich treba pretaviť a znova raziť. To sa týka len látkovej stránky a vôbec netvorí moment samého obehu. V samom obehu môže sa bod návratu líšiť od východiskového bodu: ak dochádza k návratu k východiskovému bodu, obeh pe­ # Pozri toto vydanie, zv. I, str. 67—186. Red.

280

Základy kritiky politickej ekonómie

ňazí vystupuje len ako prejav takého obehu, ktorý prebieha za ním a určuje ho, napríklad v prípade, keď skúmame obeh peňazí medzi továrnikom, robotníkom, obchodníkom a bankárom. Ďalej príčiny, ktoré sa týkajú množstva tovarov vrhnutých do obehu, vzostupu a poklesu cien, rýchlosti obehu, množstva súčasných platieb atď., — to všetko sú okolnosti, ktoré ležia mimo jednodu­ chého obehu peňazí. Sú to vzťahy, ktoré sa v obehu vyjadrujú: obeh im takpovediac dáva meno, nemožno ich však vysvetliť z jeho vlastnej diferenciácie. Ako peniaze slúžia rôzne kovy, medzi ktorými sú rôzne, meniace sa hodnotové vzťahy. Takto sa dostávame k otázke dvojakého štandardu atď., ktorá nadobúda svetodejinné formy. Otázka však nadobúda tieto formy a sám dvojaký štandard sem pristupuje len vďaka zahraničnému obcho­ du. Preto plodné skúmanie tejto otázky predpokladá rozbor oveľa zložitejších vzťahov, než je jednoduchý peňažný vzťah. Peniaze ako miera hodnoty nevyjadrujú sa vo váhových čas­ tiach drahého kovu, ale v počítacích minciach, v ľubovoľnýchná­ zvoch alikvotných častí určitého množstva peňažnej substancie. Tieto názvy možno zmeniť, a pri zachovaní názvu možno zmeniť pomer medzi mincou a jej kovovou substanciou. Preto falšovanie mincí hralo významnú úlohu v dejinách štátov. Ďalej druhy pe­ ňazí rozličných krajín. Táto otázka je zaujímavá len v súvislosti s výmenným kurzom. Peniaze sú mierou len preto, lebo v určitej substancii materia­ lizujú pracovný čas, teda samy sú hodnotou, a to preto, lebo tento určitý materializovaný výraz hodnoty má význam len ako jej vše­ obecne predmetná materializácia, ako materializácia pracovného času ako takého na rozdiel od jeho len osobitých vtelení: teda preto, lebo sú ekvivalentom. Keďže však peniaze vo svojej funkcii miery vystupujú len ako predstavovaný porovnávací bod, a stačí, keď existujú len pomyselne (ideálne) — lebo sa tu tovary len pomyselne prevádzajú do svojho všeobecného hodnotového bytia — keďže ďalej v tejto kvalite meradla figurujú peniaze najprv ako počítacia minca, a hovoríme, že určitý tovar stojí toľko šilin­ gov, frankov atď., keď ho vyjadríme v peniazoch — práve to dalo podnet na zmätenú predstavu o ideálnej mmiere,ktorú rozpracoval Steuart" a ktorú v rozličných obdobiach, ba dokonca celkom ne­ + Pozri toto vydanie, zv. II, str. 270—271. Red.

Kapitola o kapitáli

281

dávno v Anglicku oprášili ako hlboký objav. To sa totiž chápe tak, že názvy libra, šiling, guinea, dolár atď., ktoré platia ako počítacie jednotky, nepredstavujú určité označenia určitých množ­ stiev zlata, striebra atď., ale iba ľubovoľné porovnávacie body, ktoré samy nevyjadrujú nijakú hodnotu, nijaké určité množstvo spredmetneného pracovného času. stadiaľ pochádza celé táranie o fixovaní ceny zlata a Strieb­ ra — pod cenou tu treba rozumieť názov, ktorým sa označujú ich alikvotné časti. Uncia zlata delí sa teraz na 3 libry št. 17 šilingov 10 pencí. Tomu sa hovorí fixovanie ceny, je to, ako správne po­ znamenáva Locke, len fixovanie názvu alikvotnej časti zlata a striebra atď. Prirodzene, zlato a striebro vyjadrené samy v sebe rovnajú sa sebe samým. Jedna uncia je jedna uncia, Či ju teraz nazvem 3 librami št. alebo 20 librami št. Slovom, táto ideálna miera, ako ju chápe Steuart, znamená toto: ak poviem, že tovar a stojí 12 lib. Št., tovar b 6 lib. Št., tovar c 3 lib. št., znamená to, že ich vzájomný pomer je 12:6: 3. Ceny vyjadrujú len. určité pomery, v akých sa tovary navzájom vymie­ ňajú. Dva b sa vymieňajú za jeden a a 1 %b za 3c. Namiesto toho, aby sme vzali pomer medzi a: b:c v reálnych peniazoch, ktoré samy majú hodnotu, sú hodnotou, mohli by sme namiesto libry Št., ktorá vyjadruje určité množstvo zlata, vziať takisto aj

hocaký iný bezobsažný názov (tomu sa tu hovorí ideálny), naprí­ klad makrela. Potom sa a —12 makrelám, b —6 makrelám, c — —3 makrelám. Toto slovo „makrela“ je tu len názov bez akého­ koľvek vzťahu k obsahu, ktorý mu prináleží.

steuartov príklad so stupňom, minútou, sekundou nedokazuje nič, pretože i keď stupeň, minúta, sekunda majú premenlivú veľ­ kosť, nie sú to len púhe názvy, ale vyjadrujú vždy príslušnú časť určitej priestorovej alebo časovej veličiny. Majú teda v skutoč­ nosti určitú substanciu. To, že peniaze v určení miery fungujú len ako predstavované peniaze, prevracia sa tu na to, že sú ľubovolľ­ nou predstavou, len názvom, totiž názvom pre číselný hodnotový pomer, názvom pre čisto číselný pomer. Potom by však bolo správnejšie nevyjadrovať vôbec nijaký názov, ale iba číselný po­ mer, lebo celý vtip sa redukuje na toto: Dostanem 6 b za 1Za, 30 za 6b: tento pomer možno vyjadriť tak, že a —12x b -06x, c — —3X, pričom samo x je len názov pre pomer medzi a:

bab.:c.

Prostý, nepomenovaný číselný pomer by tu nestačil. Pretože

282

Základy kritiky politickej ekonómie

a:b—12:6—2:1, a b:c—6:3-— 2:1. Tedabo teda b—c. Tda a—s2ib 2Z: tedaa —b.

kics- 4:

Ak si vezmem hocaký cenník, napríklad potaš, metrák za 35 ši­ lingov, kakao, funt za 60 šilingov, železo (v prútoch), tona za 145 šilingov atď. a chcem vyjasniť vzájomný pomer medzi týmito tovarmi, môžem zabudnúť nielen na striebro obsiahnuté v šilingu: už samotné čísla 35, 60, 145 atď. stačia na určenie vzájomného pomeru hodnoty potaša, kakaa, železných prútov. Teraz stačia nepomenované čísla: a nielenže môžem ich jednotke dať hocaký názov, bez akéhokoľvek vzťahu k nejakej hodnote, ale nemusím jej vôbec dať názov. Steuart trvá na tom, že ju musím nejako na­ zvať, ale že tento názov, predstavujúci iba ľubovoľný názov jed­ notky, púhe označenie samej proporcie, nemôže byť pevne zviaza­ ný s nejakou časťou množstva zlata, striebra alebo ktoréhokoľvek iného tovaru. Pri každej miere, len čo slúži ako porovnávací bod, t. j. len čo sa rozličné veci, ktoré sa majú porovnať, uvedú do vzťahu počtu k miere ako jednotke a potom sa porovnávajú, stáva sa povaha miery ľahostajnou a mizne v samom akte porovnávania: jednotka miery stáva sa iba Číselnou jednotkou, kvalita tejto jednotky zmizla, napríklad to, že sama je určitou veličinou dlžky alebo času alebo stupňom uhla atď. Ale iba vtedy, keď sa predpokladá, že rozličné veci sú už zmerané, že jednotka miery označuje len proporciu medzi nimi, napríklad v našom prípade proporciu ich hodnôt. Počítacia jednotka nemá len rôzne názvy v rôznych kra­ jinách, ale označuje aj rôzne alikvotné časti napríklad jednej uncie zlata. Výmenný kurz redukuje však všetky tieto jednotky na tú istú váhovú jednotku zlata alebo striebra. Ak teda predpokladám rôzne tovarové veličiny, ktoré sa naprí­ klad vyššie rovnajú 35 Šilingom, 60 šilingom, 145 šilingom, pre ich porovnanie — keďže sa teraz predpokladá, že jednotka je pre všetky rovnaká a že sa stali súmerateľnými veličinami — je cel­ kom zbytočné myslieť na to, že šiling predstavuje určité množ­ stvo striebra, označenie určitého množstva striebra. Len ako čísel­ né veličiny, ako počet ľubovoľnej, rovnomennej jednotky stávajú sa však tovary navzájom porovnateľnými a vyjadrujú vzájomné proporcie až vtedy, keď sa každý jednotlivý tovar zmerá tým to­ varom, ktorý slúži ako jednotka, ako miera. Avšak vzájomne me­ rať tovary, urobiť ich súmerateľnými môžem len vtedy, keď majú

Kapitola o kapitáli

283

niečo spoločné — a týmto spoločným je v oboch tovaroch obsiah­ nutý pracovný čas. Jednotkou miery musí byť teda určité množstvo nejakého tovaru, v ktorom je spredmetnené určité množstvo práce. Keďže sa to isté množstvo práce nevyjadruje vždy v tom istom množstve na­ príklad zlata, je sama hodnota tejto jednotky miery premenlivá. Pokiaľ však na peniaze hľadíme len ako na mieru, nie je táto premenlivosť prekážkou. Dokonca aj pri výmennom obchode, keď sa už do určitej miery rozvinul ako výmenný obchod, ako opaku: júca sa normálna operácia, a nie je už len ojedinelým výmenným aktom, vystupuje nejaký iný tovar ako jednotka miery, napríklad dobytok u Homéra. U divokého Papuánca na pobreží, ktorý, „aby získal nejaký zahraničný tovar, vymení jedno či dve zo svojich detí, a keď nie sú práve naporúdzi, vypožičia si deti svojho su­ seda sľubujúc, že mu výmenou dá svoje vlastné, len čo budú po ruke, a táto požiadavka sa zriedkakedy odmietne“,6“ — nejestvuje nijaká miera pre výmenu. Jediná stránka výmeny, ktorá preňho jestvuje, je tá, že cudziu vec si môže prisvojiť len vtedy, keď scudzí inú vec, čo mu patrí. Samo toto scudzenie sa uňho neriadi ničím iným ako jeho záľubou na jednej strane a rozsahom jeho movitého majetku na strane druhej. V časopise The Economist z 13. marca 1858 čítame z listu re­ dakcii toto: „Pretože vo Francúzsku nahradzovanie striebra zlatom pri ra­ zení mincí (čo doteraz bolo hlavným prostriedkom na pohltenie nových objavov zlata) sa už nevyhnutne blíži ku koncu, najmä preto, lebo pri stagnujúcom obchode a znížených cenách treba raziť menej mincí, môžeme očakávať, že naša pevná cena za unciu vo výške 3 lib. št. 17 šil. 10 12 pencí onedlho pritiahne zlato k nám.“

|

Čo to znamená „naša pevná cena za unciu“ zlata? Nič iné ako to, že určitá alikvotná časť uncie zlata sa nazýva penny, určitý násobok tejto váhy penny v zlate sa nazýva šilingom a určitý násobok váhy tohto šilingu v zlate sa nazýva librou? Vari si tento pán namýšľa, že v iných krajinách gulden, louisdor atď. neozna­ čujú tiež určité množstvo zlata, t. j. že určité množstvo zlata tam nemá fixný názov a že to je výsada Anglicka alebo jeho zvlášt­ nosť? Že v Anglicku minca vyjadrená v zlate je niečo viac než minca, a v iných krajinách niečo menej? Bolo by zaujímavé ve­

284

Základy kritiky politickej ekonómie

dieť, Čo si tento gentleman predstavuje pod výmenným kurzom. steuarta mýli toto: Ceny tovarov vyjadrujú len pomery, v akých sú tovary navzájom vymeniteľné, proporcie, v akých sa vzájomne vymieňajú. Ak sú tieto proporcie dané, môžem jednotku označiť akýmkoľvek názvom, lebo by stačilo nepomenované abstraktné číslo a namiesto toho, aby som povedal, že tento tovar sa rovná 6 halierom, tamten 3 halierom atď., mohol by som povedať, že tento tovar sa rovná 6 jednotkám, tamten 3 jednotkám: jednotku by som nemusel označiť nijakým menom. Keďže ide len o číselný pomer, môžem jednotku označiť hocijako. Ale tu sa už predpokladá, že tieto proporcie sú dané, že tovary sa už predtým stali súmerateľnými veličinami. Keď sú už veličiny dané ako súmerateľné, pomery medzi nimi stávajú sa jednodu­ chými pomermi. Peniaze vystupujú práve ako miera, a určité množstvo tovaru, v ktorom sa peniaze zvýrazňujú, vystupuje ako jednotka miery, aby sa našli proporcie a tovary sa vyjadrili a po­ užívali ako súmerateľné. Touto skutočnou jednotkou je pracovný čas, ktorý je v nich relatívne spredmetnený. Ale pracovný Čas je sám určený všeobecne. Proces, ktorým sa hodnoty v rámci peňaž­ ného systému určujú pracovným časom, nepatrí do skúmania sa­ motných peňazí a spadá mimo obehu: stojí za obehom ako pôso­ biaca príčina a predpoklad. Otázka by mohla znieť len takto: prečo namiesto toho, aby sa povedalo, že tento tovar sa rovná jednej uncii zlata, nehovorí sa priamo, že sa rovná x hodinám pracovného času, spredmetneným v uncii zlata? Prečo pracovný čas, substancia a miera hodnoty nie sú zároveň mierou ceny, alebo inými slovami, prečo sú cena a hodnota vôbec odlišné? Proudhonova škola si namýšľa, že robí veľkú vec, keď žiada, aby sa stanovila táto totožnosť a aby sa cena tovarov vyjadrila v pracovnom čase. Zhoda ceny a hodnoty predpokladá rovnosť dopytu a ponuky, jednoduchú výmenu ekvi­ valentov (teda nie výmenu kapitálu za prácu] atď., slovom, ak túto požiadavku formulujeme ekonomicky, vidieť hneď, že je ne­ gáciou celej základne výrobných vzťahov spočívajúcich na vý­ mennej hodnote. Keď však predpokladáme, že táto základňa je odstránená, odpadne na druhej strane zasa problém, ktorý exis­ tuje len na tejto základni a len spolu s ňou. Totiž to, že tovar vo svojom bezprostrednom bytí ako úžitková hodnota nie je hod­ notou, nie je adekvátnou formou hodnoty, znamená, že je formou

Kapitola o kapitáli

285

hodnoty ako vecne niečo iné čiže ako prirovnaný k nejakej inej veci, Čiže znamená to, že hodnota má svoju adekvátnu formu v nejakej špecifickej veci na rozdiel od iných vecí. Tovary ako hodnoty sú spredmetnenou prácou: preto adekvátna hodnota musí sama vystupovať vo forme určitej veci, ako určitá forma spred­ metnenej práce. Táranie o ideálnom meradle sa u Steuarta ilustruje dvoma his­ torickými príkladmi: z nich prvý príklad — bankové peniaze Z Amsterdamu — ukazuje práve opak, pretože tieto peniaze nie sú ničím iným než redukciou obiehajúcich mincí na ich zlatý obsah (kovový obsah), a druhý príklad opakovali všetci novší ekonómovia, ktorí zastávali ten istý smer. Napríklad Urguhart“é uvádza príklad Berberie, kde ako meradlo platí ideálny prút, že­ lezný prút, len predstavovaný železný prút, ktorého hodnota ani nestúpa ani neklesá. Ak hodnota skutočného železného prúta klesne povedzme o 100 percent, má ideálny prút hodnotu 2 želez­ ných prútov, ak stúpne zasa o 100 percent, má už hodnotu len jedného prúta. Pán Urguhart tvrdí, že si zároveň všimol, že u Ber­ berov niet ani obchodných, ani priemyselných kríz, a ešte menej peňažných kríz, a pripisuje to magickým účinkom tohto ideálneho štandardu hodnoty. Toto „ideálne“ predstavené meradlo nie je nič iné ako predstavená skutočná hodnota, predstava, ktorá nemá nijakú predmetnú skutočnosť, lebo sa nerozvinuli ďalšie určenia peňažného systému — a tento rozvoj závisí od celkom iných vzťahov. Je to to isté, akoby sa v mytológii pokladali za vyššie tie náboženstvá, v ktorých postavy bohov nie sú názorne vypracova­ né, ale uviazli v predstave, nadobudli teda bytie nanajvýš v reči, ale nie v umení. s Prút sa zakladá na skutočnom železnom prúte, ktorý sa neskôr premenil na výplod fantázie a ako taký sa zafixoval. Jedna uncia zlata vyjadrená v anglických počítacích minciach rovná sa 3 lib. št. 17 šil. 10 /2 pence. V poriadku. Povedzme, že toto bola presne cena funta hodvábu: táto cena však neskôr klesla, napríklad funt milánskeho surového hodvábu stál v Londýne 13. marca 1858 1 lib. št. 8 šil.ô7

To je predstava o určitom množstve železa, železného prúta, ktorý si zachováva tú istú cenu 1. vo vzťahu k všetkým iným to­ varom, 2. vo vzťahu k pracovnému času, ktorý je v ňom obsiah­ nutý. Prirodzene, tento železný prút je čisto imaginárny, ibaže

286

Základy kritiky politickej ekonómie

nie je taký pevný, „nestojí sťa skala v oceáne“, ako sa nazdáva Steuart a takmer o 100 rokov neskôr Urguhart. Jediné, Čo je na tomto prúte pevné, je názov: v jednom prípade obsahuje skutočný prút železa Z ideálne prúty, v druhom prípade len jeden prút. Vy­ jadruje sa to tak, že ten istý, nemenný ideálny prút rovná sa v jednom prípade dvom, v druhom prípade jednému skutočnému prútu. Ak to predpokladáme, zmenil sa len pomer skutočných že­ lezných prútov, nie ideálnych. V skutočnosti je však ideálny že­ lezný prút v jednom prípade dvakrát taký dlhý ako v druhom, a len jeho názov sa nezmenil. Raz sa napríklad 100 funtov železa volá prútom, druhý raz 200 funtov železa. Predpokladajme, že by sa vydávali peniaze, ktoré predstavujú pracovný čas, napríklad hodinové poukážky: táto hodinová pou­ kážka by sama mohla dostať ľubovoľné krstné meno, mohla by sa napríklad volať 1 libra šterlingov, dvadsatina hodiny by sa mohla volať šiling, 1/2410 hodiny penny. Zlato a striebro, tak ako

aj všetky ostatné tovary, vždy podľa času výroby, ktorý stoja, vyjadrovali by rozličné násobky alebo alikvotné časti libier šter­ lingov, šilingov, pencí a uncia zlata by sa mohla takisto rovnať 8 lib. št. 6 šil. 3 pencám, ako aj 3 lib. št. 17 šil. 10 /% pence.

V týchto číslach by bola zakaždým vyjadrená proporcia, v akej uncia zlata obsahuje určité množstvo práce. Namiesto toho, aby sa povedalo, že 3 lib. št. 17 šil. 10 /%% pence rovnajúce sa uncii

zlata stoja už len % funta hodvábu, možno si predstaviť, že uncia zlata sa teraz rovná 7 lib. št. 15 šil. 9pencám alebo že 3 lib. št. 17 šil. 10 % pence sa teraz rovnajú už len pol uncii zlata, lebo majú už len polovičnú hodnotu. Ak porovnáme napríklad ceny v Anglicku v 15. storočí s cenami v 18. storočí, môžeme zistiť, že nejaké dva tovary mali rovnakú nominálnu peňažnú hodnotu, napríklad 1 lib. št. Vtomto prípade je libra št. meradlom, avšak v prvom prípade vyjadruje štyri alebo päťkrát väčšiu hodnotu ako v druhom prípade, a mohli by sme povedať, že zatiaľ čo v 15. storočí sa hodnota tohto tovaru rovnala jednej uncii, v 18. storočí sa rovná !4 uncie zlata, pretože v 18. storočí 1 uncia zlata vyjadruje to isté množstvo pracovného času ako % uncie v 15. storočí. Dalo by sa teda povedať, že miera, libra št., zostala nezmenená, ale v jednom prípade sa rovná štvor­ násobku zlata ako v druhom prípade. To je ideálne meradlo. Po­ rovnávanie, ktoré tu robíme, mohli by ľudia 15. storočia urobiť

Kapitola o kapitáli

287

sami, keby boli žili až do 18. storočia: mohli by povedať, že uncia zlata, ktorá má teraz hodnotu 1 lib. št., mala predtým len "%4 hod­ noty. Teraz 4 funty zlata nemajú väčšiu hodnotu ako 1 funt zlata napríklad v 15. storočí. Keby sa funt bol predtým volal livrou, mohol by som si namýšľať, že livra sa vtedy rovnala 4 funtom zlata a teraz sa rovná už len 1 funtu zlata, Že sa zmenila hodnota zlata, ale že meradlo hodnoty, livra, zostala nezmenená. Fakticky znamenala livra vo Francúzsku a v Anglicku pôvodne 1 funt 1

striebra a teraz už len % funta striebra. Možno teda povedať, že

označenie livra, meradlo zostalo nominálne vždy rovnaké,ale že sa naproti tomu zmenila hodnota striebra. Francúz, ktorý by bol žil od čias Karola Veľkého až podnes, mohol by povedať, že livra striebra zostala nezmenene vždy meradlom hodnoty, ale spočiat­ ku mala hodnotu 1 funta striebra a napokon, v dôsledku rozmani­ tých zmien osudu, už len > lótu. Lakeť je ten istý: ibaže jeho dlžka je v rôznych krajinách rôzna. Fakticky je to to isté, ako keby napríklad produkt jedného pracovného dňa, zlato, ktoré možno vyťažiť za jeden pracovný deň, dostalo meno livra: táto livra by zostala vždy tá istá, hoci by v rôznych obdobiach vyjad­ rovala veľmi rozdielne množstvá zlata. Čo vlastne robíme, keď 1 lib. št. z 15. storočia porovnávame s 1 lib. št. 18. storočia? Obe predstavujú to isté množstvo kovu (každá z nich sa rovná 20 šilingom), majú však rozdielnu hod­ notu, lebo kov mal vtedy 4-krát väčšiu hodnotu, než akú má teraz. Vravíme teda, že oproti dnešku livra sa rovnala štvornásobnému množstvu kovu, než obsahuje dnes. A mohli by sme si nahovoriť, že livra zostala nezmenená, ale že vtedy sa rovnala 4 skutočným zlatým livrám a dnes len jednej: Bolo by to len relatívne správne, nie pokiaľ ide o množstvo kovu obsiahnuté v jednej livre, ale po­ kiaľ ide o jeho hodnotu: táto hodnota sa však sama vyjadruje kvantitatívne tak, že % livry zlata vtedy sa rovná 1 livre zlata teraz. V poriadku. Livra je totožná, ale vtedy sa rovnala 4 reál­ nym livrám zlata (podľa dnešnej hodnoty), kým teraz sa rovná už len jednej. Ak klesá hodnota zlata a jej relatívny pokles alebo vzostup sa v porovnaní s inými tovarmi vyjadruje v ich cene, na­ miesto toho, aby sa povedalo, že predmet, ktorý stál predtým 1 lib. št. zlata, stojí teraz 2 lib. št., mohlo by sa povedať, že stojí

288

Základy kritiky politickej ekonómie

ešte vždy 1 lib. Št., ale že 1 lib. št. stojí teraz 2 skutočné livry zlata atď.: teda 1 livra pozostáva z 2 skutočných livier zlata atď. Namiesto toho, aby som povedal, že včera som predal tento tovar za 1 lib. št. a dnes ho predám za 4 lib. Št., poviem, že ho predám za 1 lib. št., ale že včera som ho predal za 1 lib. št. pozostávajúcu z jednej skutočnej libry št. a dnes za 1 lib. Št. pozostávajúcu zo 4 skutočných libier. Všetky ostatné ceny vyplynú samy od seba, len Čo sa stanovil pomer skutočného prútu k imaginárnemu: to je však jednoducho len porovnávanie minulej hodnoty prútu s jeho súčasnou hodno­ tou. Je to to isté, ako keby sme všetko vyčíslili napríklad v libre št. z 15. storočia. Je to to isté, Čo musí urobiť historik, ktorý chce sledovať v priebehu rôznych storočí ten istý druh mince, to isté počítacie označenie mince s rovnakým obsahom kovu, keď ju vy­

menšiemu množstvu zlata vždy podľa jeho premenlivej hodnoty v rôznych storočiach — a to isté robí onen Berber alebo černoch. Polocivilizovaní ľudia sa usilujú udržať peňažnú jednotku, množ­ stvo kovu, ktoré platí ako miera, aj ako hodnotu: zachovať túto hodnotu aj ako pevnú mieru. Zároveň však sú dosť múdri, aby si uvedomili, že sa zmenila reálna hodnota prútu. Vzhľadom na ne­ veľký počet tovarov, ktoré tento Berber musí merať, a vzhľadom na to, aká živá je tradícia u necivilizovaných ľudí, nie je tento zložitý spôsob počítania taký ťažký, ako sa zdá. Jedna uncia zlata rovná sa 3 lib. št. 17 šil. 10 /%2pencám, teda necelým 4 lib. št. Ak však pre jednoduchosť predpokladáme, že sa rovná presne 4 lib. št., bude sa v tom prípade “4 uncie zlata volať librou št. a pod týmto názvom bude slúžiť ako počítacia minca. Avšak hodnota tejto libry Št. sa mení, sčasti relatívne, v porovnaní s hodnotou iných tovarov, ktorých hodnota sa mení, sčasti preto, lebo sama libra je produktom väčšieho alebo men­ šieho množstva pracovného času. Jediné, čo sa na nej nemení, je názov, ako aj množstvo, alikvotná časť uncie, váhová časť zlata, ktorú označuje a ktorá teda je obsiahnutá v jednom peniazi na­ zývanom librou št. Divoch chce uchovať túto libru ako nezmeniteľnú hodnotu, a preto sa pre neho mení množstvo kovu, čo obsahuje. Keď hod­ nota zlata poklesne o 100 percent, zostáva pre neho libra mierou hodnoty tak ako predtým, ale libra št. pozostávajúca z 2/4uncie

Kapitola 0 kapitáli

289

zlata atď. Libra sa preňho vždy rovná tomu istému množstvu zlata (železa), ktoré má tú istú hodnotu. Keďže sa však táto hodnota mení, rovná sa libra raz väčšiemu, raz menšiemu množstvu sku­ točného zlata alebo železa, podľa toho, či z nich treba dať viac alebo menej výmenou za iné tovary. Porovnáva súčasnú hodnotu s minulou, ktorá je pre neho štandardom a žije ďalej len v jeho predstave. Teda namiesto toho, aby rátal podľa % uncie zlata, ktorej hodnota sa mení, ráta podľa hodnoty, ktorú 1%4 uncie mala predtým, teda podľa predstavovanej, nemennej hodnoty “%4 uncie, ktorá sa však vyjadruje v menlivých množstvách zlata. Na jednej strane úsilie uchovať mieru hodnoty ako pevnú hodnotu, na dru­ hej strane prefíkanosť okľukou sa vyhnúť škode. Je však celkom absurdné toto náhodné posunutie, pomocou ktorého si polodivosi prispôsobili zvonka nanútené meranie hodnôt peniazmi, a to tak, že ho najprv posunuli a potom zasa všetko upravili podľa tohto posunutia, pokladať za organicko-historickú formu alebo dokonca vyzdvihovať ako niečo vyššie než rozvinutejšie vzťahy. Aj títo divosi vychádzajú z určitého množstva, z prútu železa, zachová­ vajú však hodnotu, ktorú tradične mal ako počítaciu jednotku

atď.

V modernej politickej ekonómii sa celá otázka stala významnou najmä vďaka dvom okolnostiam: 1. V rôznych historických obdobiach sa prihodilo, napríklad v Anglicku za vojny s revolučným Francúzskom, že cena surového zlata stúpla nad cenu razeného zlata. Zdalo sa teda, že tento his­ torický jav nezvratne dokazuje, Že názvy, ktoré dostávajú určité alikvotné váhové časti zlata (drahého kovu], libra št., šiling, pen­ ny atď., sa v dôsledku nejakého nevysvetliteľného procesu sprá­ vajú samostatne voči substanciám, ktoré označujú. Veď ako inak by uncia zlata mohla mať väčšiu hodnotu ako tá istá uncia zlata, z ktorej razili 3 lib. št. 17 šil. a 10 % pence? Alebo ako by uncia zlata mohla mať väčšiu hodnotu ako 4 livry zlata, keď livra je len názvom

“W% uncie?

Pri podrobnejšom skúmaní sa však zistilo, že mince, obiehajúce pod názvom libry št.. fakticky už nemali normálny kovový obsah, že teda napríklad 5 obiehajúcich libier Št. malo v skutočnosti váhu len jednej uncie zlata (rovnakej rýdzosti). Keďže jedna minca, ktorá údajne predstavovala "4 uncie zlata (približne), v skutočnosti predstavovala už len 1/5uncie zlata, bolo veľmi jed­

290

Základy kritiky politickej ekonómie

noduché, že jedna uncia sa rovná 5 takýmto obiehajúcim librám št., že teda cena zlatých prútov prevyšovala ich mincovú cenu, keďže fakticky už nie “4 uncie zlata, ale iba 1/5uncie zlata nazý­ vala sa librou št., ktorá predstavovala označenie už len pre 1/5 uncie. Ten istý jav nastal v tých prípadoch, keď kovový obsah obieha­ júcich mincí síce neklesol pod normálnu mieru, ale obiehali spolu so znehodnotenými papierovými peniazmi, pričom tavenie a vý­ VoZtýchto mincí boli zakázané. V tomto prípade sa "%4 uncie zlata

obiehajúca vo forme libry št. podieľala na znehodnotení papiero­ vých peňiazí, tento osud nepostihol zlato v prútoch.“ Bol to zasa ten istý fakt: počítací názov „libra št.“ prestal označovať %4uncie zlata a stal sa názvom pre menšie množstvo zlata. Uncia sa teda rovnala napríklad 5 takýmto librám št. To potom znamenalo, že cena zlata v prútoch prevyšovala mincovú cenu. Tieto alebo analogické historické javy, ktoré sa: všetky dajú rovnako jednoducho vysvetliť a všetky patria do jedného radu, dali teda prvý podnet pre predstavu o ideálnej miere čiže pre predstavu, že peniaze ako miera sú len porovnávacím bodom, a nie určitým množstvom. O tomto probléme sa v Anglicku za Do­ sledných 1530rokov napísali stovky kníh. To, že hodnota určitej mince môže prevýšiť hodnotu jej kovo­ vého obsahu nie je samo osebe nič zarážajúce, keďže sa minci pridáva nová práca (pridaním jej formy). Ale odhliadnuc od toho sa stáva, že hodnota určitej mince stúpa nad hodnotu jej kovové­ ho obsahu. Z ekonomického hľadiska to nie je zaujímavé a nedalo to ešte podnet na ekonomické skúmania. To znamená iba toľko, že pre určité ciele sa zlato a striebro potrebovalo práve v tejto forme povedzme britských libier alebo španielskych dolárov. Pri­ rodzene, bankoví riaditelia mali osobitý záujem, aby dokázali, že neklesla hodnota bankoviek, ale stúpla hodnota zlata. Pokiaľ ide o poslednú otázku, môžeme sa jej venovať až neskôr. 2. Teóriu ideálnej miery hodnoty po prvý raz sformovali na začiatku 18. storočia a zopakovali ju v druhom desaťročí 19. sto­ ročia, keď šlo o otázky, v ktorých peniaze nevystupujú ako miera, ani ako výmenný prostriedok, ale ako nemeniaci sa ekvívalent, + Mincový poplatok môže aj vnútri určitej krajiny zvýšiť cenu mincí nad cenu zlata v prútoch.

Kapitola o kapitáli

291

ako pre seba existujúca hodnota (v treťom určení], a preto ako všeobecná matéria zmlúv. V oboch prípadoch išlo o to, Či sa štát­ ne a iné dlhy uzavreté v znehodnotených peniazoch majú uznať a splatiť v plnohodnotných peniazoch, alebo nie. Bol to jednodu­ cho problém medzi veriteľmi štátu a masou národa. Samotná táto otázka sa nás tu netýka. TÍ, Čo Žiadali, aby sa požiadavky na jed­ nej strane prispôsobili plneniu záväzkov, na druhej strane sa po­ hybovali v nesprávnej oblasti problému, či sa peňažný štandard má zmeniť alebo nie. Pri tejto príležitosti sa rozvíjali primitívne teórie o peňažnom štandarde, fixovaní ceny zlata atď. [„Zmena štandardu podobá sa zmene národných mier a váh“ (1. Steuart, An Inguiry into the Principles oj Political Oeconomy. Vol. II, Dublin 1770, str. 110). Na prvý pohľad je jasné, že množstvo obilia v národe sa ne­

zmení tým, že sa veľkosť, napríklad merice, dvojnásobne zväčší alebo zmenší. Táto zmena by však bola veľmi významná napríklad pre nájomcov, ktorí musia platiť rentu obilím v určitom počte meríc, keby teraz, keď sa miera zdvojnásobila, museli odovzdať

ten istý počet meríc ako predtým.] V tomto prípade to boli veritelia štátu, ktorí sa pridfížali názvu „libra št.“ bez ohľadu na alikvotnú váhovú časť zlata, ktorú vy­ jadrovala, teda „ideálneho štandardu“, pretože ideálny štandard je v skutočnosti len počítacím názvom váhovej časti kovu, ktorý slúži ako miera. Avšak na počudovanie túto teóriu „ideálneho štandardu“ rozvinuli práve ich odporcovia, a veritelia štátu proti nej bojovali. Namiesto toho, aby jednoducho žiadali úpravu zá­ väzkov, alebo aby sa veriteľom štátu splatilo len to množstvo v zlate, ktoré fakticky preddavkovali, žiadali, aby sa štandard znížil podľa znehodnotenia peňazí: teda napríklad, keď libra št. klesla na 1/5uncie zlata žiadali, aby sa v budúcnosti 1/5uncie na­ zývala librou, čiže aby sa libra razila v podobe 21 šilingov, na­ miesto 20 šilingov. Toto zníženie šťandardu volali zvýšením hod­ noty peňazí, pretože teraz by sa uncia rovnala 5 librám št., a nie 4 librám št. ako predtým. Nehovorili teda, že tí, Čo preddavkovali napríklad jednu unciu zlata v 5 znehodnotených librách, majú teraz dostať späť iba 4 plnohodnotné libry, ale hovorili, že majú dostať 5 libier, ale že v budúcnosti má libra vyjadrovať o 1/2 uncie zlata menej ako predtým. Keď zástancovia takýchto názorov vytýčili túto požiadavku

292

Základy kritiky politickej ekonómie

v Anglicku po obnovení platieb v hotovosti, počítacia minca do­ siahla opäť niekdajšiu kovovú hodnotu. Pri tejto príležitosti rozvi­ nuli sa ešte iné primitívne teórie o peniazoch ako miere hodnoty, a pod zámienkou vyvracania týchto teórií, ktorých nesprávnosť sa ľahko dala dokázať, prepašovali sa záujmy veriteľov štátu. Prvý zápas tohto druhu prebiehal medzi Lockom a Lowndesom. V rokoch 1688—1695boli štátne pôžičky uzavreté v znehodnote­ ných peniazoch — znehodnotených v dôsledku toho, že všetky plnohodnotné peniaze pretavili na prúty a obiehali len ľahké pe­ niaze. Guinea sa zvýšila na 30 šilingov. Lowndes, sekretár štát­ neho pokladu (riaditeľ mincovne), chcel znížiť libru Št. o 20 per­ cent. Locke trval na starom alžbetínskom štandarde. Roku 1695 došlo k roztaveniu a razeniu nových mincí. Zvíťazil Locke. Dlhy, uzavreté po 10—14 šilingov za guineu, splácali sa v kurze 20 ši­ lingov. To bolo rovnako výhodné pre štát i pozemkových vlast­ níkov. „Lowndes nesprávne postavil otázku. Najprv tvrdil, že jeho plán neznamená zníženie starého štandardu. Potom zvýšenie ceny prútov pripísal vnútornej hodnote striebra, a nie nedostatočnej váhe mince, za ktorú sa kupovalo. Vždy predpokladal, že razba, a nie substancia vytvára peniaze... Locke zasa zo svojej strany položil si iba otázku, či. Lowndesov plán zahrnuje zníženie štan­ dardu alebo nie, neskúmal však záujmy tých, čo sú zviazaní per­ manentnými záväzkami. Lowndesov hlavný argument v prospech zníženia štandardu spočíval v tom, že striebro v prútoch sa zvýšilo na 6 šilingov 5 pencí za unciu (t. j. že ho bolo možné kúpiť za 77 pencí, počítajúc šiling ako 1/77trójskeho funta), a preto sa domnieval, že z trójskeho funta treba raziť 77 šilingov, Čo Zna­ menalo zníženie hodnoty libry št. o 20 percent, čiže o 1/5. Locke mu odpovedal, že tých 77 pencí bolo zaplatených v obrezaných minciach a že svojou váhou neprevvšovali 6Z pencí štandardných mincí... Je však človek, ktorý si požičal 1000 lib. št. v ohreza­ ných minciach, povinný zaplatiť týchto 1000 1ib. Št. vštandardnej váhe? Lowndes takisto ako Locke rozobral len celkom povrchne vplyv zmeny štandardu na vzťah medzi dlžníkmi a veriteľmi... Vtedy bol úverový systém v Anglicku ešte málo rozvinutý ... Po­ zornosť sa venovala len záujmom pozemkových vlastníkov a záuj­ mom koruny. V tom čase obchod takmer celkom ustal a premenil "a na pirátsku vojnu. Obnovenie štandardu bolo najvýhodnejšie

Kapitola o kapitáli

493

pre záujmmypozemkových vlastníkov a pre štátnu pokladnicu, a tak sa aj uskutočnilo“ (Steuart, tamtiež, zv. II, str. 178, 179). Ssteuarto celej transakcii ironicky poznamenáva: „V dôsledku zvýšenia štandardu vláda získala veľa, pokiaľ ide 0 dane, a veritelia na svojom kapitáli a úrokoch, a národ, ktorý utrpel najväčšiu stratu, bol uspokojený (pleased) (celkom spo­

kojný), pretože jeho štandard“ (t. j. miera jeho vlastnej hodnoty) „nebol znížený: a tak boli všetky tri strany uspokojené“ (tamtiež, zv. II, str. 156). Porovnaj John Locke, Works in 4 volumes. The "íh edition. Vol. II, London 1768: tiež stať Some Considerations on the Lo­ wering oj Interest and Raising the Value oj Money (1691), ako aj stať Further Considerations concerning Raising the Value oj Money, wherein Mr. Lowndes"s Arguments for it, in his late Re­ port concerning An essay Jor the amendment oj the Silver coins, are particularly examined. Obe práce sú v lI. zväzku. V prvej stati sa medzi iným hovorí: „Zvýšenie hodnoty peňazí, o čom sa teraz toľko tára, je alebo zvýšením hodnoty našich peňazí, a to sa vám nepodarí, alebo zvý­ šenie názvu našej mince“ (str. 53). ,„Nazvite napríklad korunou to, Čo sa predtým volalo polkorunou. Hodnota sa aj naďalej urču­ je kovovým obsahom. Ak zníženie o 1/12množstva striebra obsiah­ nutého v hocakej minci nezníži jej hodnotu, potom ani zníženie o 19/2)množstva striebra v minci nezníži jej hodnotu. Teda podľa

tejto teórie, ak jednu trojpencovú mincu alebo jeden farthing na­

zveme korunou, možno za ne kúpiť toľko korenia alebo hodvábu alebo hocakého iného tovaru ako za korunu, ktorá obsahuje 20­ krát alebo 60-krát viac striebra“ (str. 54). „Takto zvýšenie hod­ noty peňazí neznamená nič iné ako to, že menšiemu množstvu striebra dáme razbu a názov väčšieho množstva striebra“ (tam­ tiež). ,„Razba na minci je pre verejnosť zárukou, že minca pod určitým názvom musí obsahovať určité množstvo striebra“ (str. 57). „Nie názov, ale striebro platí dlžoby a kupuje tovary“ (str. 58). ,„Razba mince stačí ako záruka váhy a rýdzosti peniaza, ale. takto razenej zlatej minci ponecháva, aby si sama našla svoju vlastnú cenu ako každý iný tovar“ (str. 66). Vôbec zvýšením hod­ noty peňazí možno iba „zväčšiť množstvo peňazí slovami, nemož­ no však zväčšiť množstvo peňazí vo váhe a hodnote“ (str. 73).

[V druhej stati čítame:]

294

Základy kritiky politickej ekonómie

„striebro je meradlo, ktoré sa naskrze líši od iných meradiel. Lakeť alebo kvart, ktorým ľudia merajú, môže zostať v rukách kupujúceho, predávajúceho alebo nejakej tretej osoby: nezáleží na tom, komu patrí. Avšak striebro nie je len mierou transakcie, ale je to vec, ktorá je predmetom transakcie a v obchode prechá­ dza od kupujúceho k predávajúcemu predstavujúc v danom množ­ stve ekvivalent predanej veci: a tak striebro nielen meria hodnotu tovaru, s ktorým sa porovnáva, ale dáva sa aj výmenou zaň ako niečo, čo má rovnakú hodnotu. To však robí len svojím množ­ stvom a ničím iným“ (str. 92). „Keďže zvýšenie hodnoty peňazí nie je nič iné ako ľubovoľné označenie alikvotnej časti toho či iného kusa striebra, napríklad že dnes 1/60uncie ešte vždy nazý­ vame penny, možno ho urobiť v takom rozsahu, ako sa vám za­ chce“ (str. 118). „Kým existuje potreba vývozu striebra v prútoch a VÝVOZ našej mince je zákonom zakázaný, výsada prútov, že sa dajú slobodne vyvážať, zvýši ich cenu v porovnaní s našimi min­ cami bez ohľadu na to, ako sa nám zapáči zvýšiť alebo znížiť hod­ notu v ich názve“ (str. 119, 120). Rovnaký postoj, aký Lowndes zaujal voči Lockovi, keď vysvet­ ľoval zvýšenie cien prútov tým, že stúpla hodnota prútov, a preto klesla hodnota počítacej mince (t. j. preto, lebo stúpla hodnota prútov, klesla hodnotá jeho alikvotnej časti nazvanej librou št.), zaujali little-shilling-men — Attwood a ostatní z Birmingham­ skej školy roku 1819 a v ďalších rokoch. (Cobbett“$ postavil otáz­ ku na správnu pôdu: revízia štátneho dlhu, rent atď.: všetko však pokazil svojou nesprávnou teóriou, ktorá zavrhla papierové pe­ niaze vôbec, čudným spôsobom dospel k tomuto záveru, vychá­ dzajúc tak ako Ricardo, ktorý dospel k opačnému záveru, z tej istej nesprávnej premisy, z určenia cien množstvom obežných prostriedkov.) Celá ich múdrosť je obsiahnutá v nasledujúcich frázach: „sir Robert Peel sa vo svojej hlučnej polemike s Birmingham­ skou obchodnou komorou spytuje: »Čo bude predstavovať vaša librová bankovka?«“ (The Currency Ouestion, The Gemini Let­ ters, London 1844, str. 266] (totiž librová bankovka, keď nie je vymeniteľná za zlato). „Čo treba rozumieť pod terajším štandar­ + Zástancovia malého šilingu“ chceli znížiť množstvo vzácneho kovu v an­ glických mincách.

ľapitola o kapitáli

299

dom hodnoty? ... Označujú 3 lib. št. 17 šil. 10 /%2pence jednu unciu zlata alebo jej hodnotu? Ak označujú samu unciu, prečo nenazvať veci ich menom a prečo namiesto libry št., šilingov, pencí nehovoriť uncie, váhové penny a zrná? Potom sa vrátime k systému bezprostredného výmenného obchodu“ (str. 269). (Nie celkom. Ale čo by bol pán Attwood získal, keby sa na­ miesto 3 lib. št. 17 šil. 10 % pence hovorilo uncia a namiesto šilingu toľko a toľko váhových penny? Že kvôli pohodlnejšiemu počítaniu dostávajú alikvotné časti názvy — a to okrem toho ukaZuje, že kovu sa tu pridáva jemu cudzie spoločenské urče­ nie — čo táto okolnosť dokazuje v prospech alebo v neprospech Attwoodovho učenia?) „Alebo označujú hodnotu? Keď sa uncia zlata rovná 3 lib. Št. 17 šil. 10 % pence, prečo stála v rôznych obdobiach raz 5 lib. št. 4 šil. a raz zasa 3 lib. št. 17 šil. 9 pencí?... Výraz libra vzťahuje sa na hodnotu, ale nie na pevný štandard hodnoty. Práca je otcom nákladov a dáva relatívnu hodnotu zlatu alebo železu.“ (A práve preto sa skutočne mení hodnota jednej uncie i 3 lib. št. 17 šil. 10 % pence.) „Nech sa použije hocaké slovné označenie na vyjadrenie den­ nej alebo týždennej práce jedného človeka, tieto slová vyjadrujú náklady na výrobu tovaru“ (str. 270). „Slovo »jedna libra« je ideálna jednotka“ (str. 272). Posledná veta je dôležitá, lebo ukazuje, ako sa toto učenie O „ideálnej jednotke“ redukuje na požiadavku takých peňazí, ktoré majú bezprostredne predstavovať prácu. Potom by libra št. bola napríklad výrazom 12-dennej práce. Požiadavka tkvie v tom, že určenie hodnoty nemá viesť k určeniu peňazí ako k odlišnému určeniu, čiže práca ako miera hodnôt nemá viesť k tomu, aby sa práca spredmetnená v určitom tovare stala mierou ostatných hod­ nôt. Dôležité je to, že táto požiadavka sa tu formuluje zo stano­ viska buržoáznej ekonomiky (tak je to aj u Graya, ktorý vlastne vyhrotil a rozpracoval túto otázku a o ktorom budeme hneď ho­ voriť), a nie Zo stanoviska negácie buržoáznej ekonomiky, ako u Braya. Proudhonistom (pozri napríklad pána Darimona) sa fak­ ticky podarilo vytýčiť túto požiadavku jednak ako požiadavku zodpovedajúcu súčasným výrobným vzťahom, jednak ako veľkú novinku a požiadavku naskrze revolucionizujúcu tieto vzťahy, pretože ako crapauds (obyvatelia Francúzska), prirodzene, nie sú

290

Základy krltiky politickej ekonómie

povinní vedieť, čo sa píše alebo myslí na druhej strane Kanálu. Rozhodne už ten jednoduchý fakt, že túto požiadavku už pred vyše 50 rokmi vytýčila v Anglicku časť buržoáznych ekonómov, ukazuje, nakoľko sa mýlia socialisti, ktorí si robia nárok, akoby tým predniesli niečo celkom nové a protiburžoázne. O samotnej požiadavke pozri vyššie.“ (Tu možno dodať niečo len o Grayovi. Ostatne túto otázku môžeme podrobnejšie preskúmať len v súvis­ losti s bankovníctvom.)

[>Peniazeako obežnýprostriedok, akovšeobecný tovar zmlúv a ako predmet akumulácie. Hodnota peňazí a jej Zmena]

Pokiaľ ide o peniaze ako nemenný ekvivalent, t. j. hodnotu ako takú, a preto ako matériu všetkých zmlúv, je jasné, že zmeny hodnoty materiálu, ktorý predstavuje peniaze (priamo, ako v zla­ te, striebre, alebo nepriamo, vo forme poukážky na určité množ­ stvo zlata, striebra atď., vo forme bankoviek), musia vyvolať veľké revolúcie medzi rozličnými triedami štátu. To tu netreba skúmať, pretože tieto vzťahy samy predpokladajú znalosť rôznych ekono­ mických vzťahov. Na ilustráciu len toľko. Je známe, že znehodnotenie zlata a striebra v 16. a 17. storočí v dôsledku objavenia Ameriky znížilo význam triedy robotníkov a triedy pozemkových vlastníkov a zvýšilo význam kapitalistov (najmä priemyselných kapitalistov). V Rímskej republike zvýše­ nie hodnoty medi urobilo z plebejcov otrokov patrícijov. „Keďže sa aj najväčšie sumy museli vyplácať v medi, bolo treba hromadiť tento kov alebo v neforemných množstvách alebo v ku­ soch, ktoré sa dávali a prijímali na váhu. Meď v tomto stave na­ zývali aes grave. Kov slúžiaci ako peniaze sa vážil. [Sprvoti meď u Rimanov nerazili: potom jej dávali razbu cudzích mincí. »Cisár Servius prvý označil meď obrazom oviec a volov« (Plinius, Histo­ ria naturalis, Kniha XVIII, hlava 3.)] Keď patricijovia nahromadili množstvo tohto hrubého matného kovu... usilovali sa ho Zbaviťalebo tak, že od plebejcov skupo­ + Pozri toto vydanie, zv. I, slr. 78—92, 98, 105—108. Red.

Kapitola o kapitáli

297

vali všetku pôdu, ktorú boli ochotní predať, alebo tak, že im po­ skytovali dlhodobé pôžičky. Museli lacno dávať hodnoty, ktoré im prekážali a ktorých získanie ich nič nestálo. Konkurencia všet­ kých, čo sa chceli zbaviť tohto kovu, musela v krátkom čase viesť k značnému poklesu ceny medi v Ríme. Na začiatku 4. storočia po založení Ríma bol pomer medzi meďou a striebrom 1 : 960, ako sa možno dočítať v Lex Menenia (roku 302 po založení Ríma). Tento kov, v Ríme natoľko znehodnotený, patril zároveň medzi najvyhľadávanejšie obchodné články (pretože Gréci vytvárali svo­

je umelecké diela z bronzu atď.)... Vzácne kovy sa privážali do Ríma na výmenu za meď s obrovským ziskom, a takýto nesmierne výhodný obchod vyvolával každým dňom nový dovoz... Patricijovia vo svojich pokladoch postupne nahrádzali zlatými a striebornými prútmi (aurum infectum, argentum infectum) tieto kusy starej medi, také nepohodlné na skladovanie a nepríjemné na pohľad. Po Pyrrhovej porážke, a najmä po výbojoch v Ázii... aes grave celkom zmizlo a potreby obehu si vyžiadali zavedenie gréckych peňazí pod názvom victoriatus, striebornej mince o váhe poldruha scrupula ako atická drachma: v 7. storočí po založení Ríma na základe lex Clodia stala sa z victoriatu rímska minca. Victoriat sa zvyčajne vymieňal za funt medi alebo za as z 12

uncií. Tak vďaka vývozu medi vznikol medzi striebrom a meďou po­ mer 192:1, t. j. päťkrát nižší pomer než v období najväčšieho znehodnotenia medi: napriek tomu bola meď v Ríme ešte vždy lacnejšia ako v Grécku a v Ázii. Postupne ako prebiehala táto veľká revolúcia vo výmennej hod­ note peňažného materiálu, mimoriadne kruto sa zhoršoval osud nešťastných plebejcov, ktorí pod titulom pôžičky dostali znehod­ notenú meď, a keď ju utratili alebo použili podľa vtedajšieho kurzu, dlhovali podľa litery dohody päťkrát väčšiu sumu, než akú si v skutočnosti požičali. Nemali prostriedky, aby sa vykúpili zo závislosti... Ten, kto si požičal 3000 asov v čase, keď sa táto suma rovnala 300 volom alebo 900 scrupulom striebra, mohol si ich teraz zaobstarať len za 4500 scrupulov striebra, lebo as pred­ stavuje 1 % scrupulu tohto kovu... Keď plebejec vrátil 1/5medi čo dostal, tak reálne splatil svoj dlh, lebo 1/5mala teraz tú istú hodnotu ako 1 v čase, keď uzavrel zmluvu. Veď hodnota medi

stúpla 5-krát oproti hodnote striebra...

298

Základy kritiky politickej ekonómie

Plebejci žiadali revíziu dlhov, nové ocenenie sumy, čo dlhovali a zmenu titulu ich pôvodného záväzku... Veritelia nežiadali síce reštitúciu kapitálu, ale už splácanie úrokov bolo neznesiteľné, lebo úrok, pôvodne určený na 12 percent, stal sa v dôsledku nad­ merného zdraženia peňazí takým bremenom, akoby sa bol stano­ vil na 60 percent z kapitálu. Na základe kompromisu dlžníci do­ siahli zákon, ktorým sa z kapitálu zrážali nahromadené úroky... Senátorom sa priečilo pustiť z ruky prostriedky, ktorými ľud držali v najodpornejšej závislosti. Vlastníci takmer celého pozem­ kového majetku, ozbrojení právnymi titulmi, ktoré ich oprávňo­ vali uvrhnúť svojich dlžníkov do želiez a podrobiť ich telesným trestom, potláčali vzbury a zúrili proti najnepokoriteľnejším. Byt každého patricija bol väzením. Napokon rozpútali vojny, ktoré dlžníkom priniesli žold spolu s prechodným zrušením donucova­ cích opatrení a veriteľom otvorili nové zdroje bohatstva a moci. Taká bola vnútorná situácia v Ríme za čias Pyrrhovej porážky, obsadenia Tarentu a významných víťazstiev nad Samniťanmi, Lu­ cianmi a inými juhotalianskymi národmi atď.... Roku 483 alebo 485 vydali prvú rímsku striebornú mincu, libellu, libellou sa na­ zývala preto, lebo pri malej váhe sa rovnala libre z 12 uncií me­ di.“ (Germain Garnier, Histoire de la monnaie. Tome second, Paris 1819, str. /—24.) [Asignáty“. „»Národný majetok. Asignát 100 fjrankov« — legálne platidlo... Líšili sa od všetkých iných papierových peňazí tým, že ani len nepredstierali, že predstavujú nejakú osobitnú vec. Slová »národ­ ný majetok« znamenali, že ich hodnotu možno obdržať tak, že sa

za ne kúpia konfiškované majetky na neustále prebiehajúcich aukciách. Nebolo však nijakého dôvodu, prečo sa táto hodnota nazývala 100 frankov. Závisela od porovnateľného množstva ma­ jetku, ktorý sa takto dal kúpiť a od počtu vydaných asignátov.“ (N. W. Senior, Three Lectures on the Cost oj Obtaining Money, London 1830, str. 78, 79.)

„Počítacia livra, zavedená Karolom Veľkým, ktorú takmer nik­ dy nepredstavovala reálna rovnocenná minca, zachovala si svoje pomenovanie, ako aj svoje rozdelenie na sou a denier, do konca +“Papierové peniaze, vydané vo Francúzsku za revolúcie.

Kapitola o kapitáli

299

18. storočia, zatiaľ čo názov, forma, veľkosť, hodnota reálnych peňazí sa donekonečna menili nielen pri každej zmene vlády, ale aj pod tou istou vládou. Hodnota počítacej livry prekonala síce tiež obrovské zníženie ... ale to boli vždy akty násilia a svojvôle“ (G. Garnier, Histoire de la monnaie, tome 1, Paris 1819, str. 76, 77). V staroveku boli pôvodne všetky mince váhami (tamtiež|. „Peniaze sú predovšetkým tovarom, ktorý je univerzálnym predmetom trhu, čiže sú takým tovarom, s ktorým každý obcho­ duje, aby získal iné tovary.“ (Bailey, Money and its Vicissitudes in Value, London 1837, str. 1.) „Peniaze sú veľkým sprostredku­ júcim tovarom.“ (Tamtiež, str. 2.) „Peniaze sú všeobecným tova­ rom zmlúv, čiže tovarom, v ktorom sa vyjadruje väčšina majet­ kových transakcií, ktoré sa majú vykonať v budúcnosti“ (str. 3). Napokon sú „mierou hodnoty ... Keďže všetky tovary sa vymie­ ňajú za peniaze, vzájomná hodnota tovarov A a B sa nevyhnutne zvýrazňuje v ich peňažnej hodnote Čiže v ich cenách... podobne ako porovnateľná váha vecí sa ukazuje v ich váhe vo vzťahu k váhe vody alebo v ich špecifickej váhe“ (str. 4). „Prvá podstatná požiadavka tkvie v tom, aby peniaze boli rov­ norodé vo svojich fyzických vlastnostiach, takže rovnaké množ­ stvá peňazí sú natoľko totožné, že niet dôvodu uprednostňovať jedny pred druhými... Napríklad obilie a dobytok už preto nie sú na to súce, lebo rovnaké množstvo obilia a rovnaký počet do­ bytka nie sú vždy rovnaké, pokiaľ ide o vlastnosti, pre ktoré sa uprednostňujú“ (str. 5, 6). „Stálosť hodnoty, natoľko želateľná pre peniaze ako tovaru­ prostredníka a tovaru zmlúv, je celkom nepodstatná pre peniaze ako mieru hodnoty“ (str. 9). „Hodnota peňazí sa môže nepretrži­ te meniť a predsa môžu byť rovnako dobrou mierou hodnoty ako v prípade, že by sa ich hodnota vôbec nemenila. Predpokladajme napríklad, že sa znížila hodnota peňazí a že zníženie hodnoty znamená Zníženie hodnoty v pomere k jednému tovaru alebo via­ cerým tovarom, predpokladajme, že hodnota peňazí sa znížila v pomere k obiliu a práci. Pred znížením sa za guineu dali kúpiť tri bušle pšenice alebo šesť dní práce: a po znížení možno za ňu kúpiť len dva bušle pšenice alebo päť dní práce. V oboch prípa­ doch, ak je daný pomer pšenice a práce k peniazom, možno od­ vodiť ich vzájomný pomer: inými slovami, možno určiť, že bušel

300

Základy krittky politickej ekonómie

pšenice stojí dva dni práce. Toto všetko, čo je potrebné na zmnme­

ranie hodnoty, vykoná sa rovnako ľahko po znížení, ako aj pred ním. Vynikajúca vlastnosť nejakej veci ako miery hodnoty vôbec nezávisí od premenlivosti hodnoty tejto veci... Pletie sa nemen­ nosť hodnoty s nemennosťou rýdzosti a váhy... Keďže to, Čo sta­ novuje hodnotu, je disponovanie určitým množstvom, treba ako jednotku pre meranie hodnoty použiť určité množstvo látky ne­ jakého rovnorodého tovaru, a práve toto určité množstvo látky jednotnej kvality sa nesmie meniť“ (str. 9—11). „Vo všetkých peňažných zmluvách ide o množstvo požičiava­ ného zlata a striebra, a nie o hodnotu“ (str. 102, 103). „Ak by niekto trval na tom, že ide o zmluvu na určitú hodnotu, je povin­ ný ukázať, v pomere k akému tovaru: takto by tvrdil, že peňažná zmluva sa nevzťahuje na určité množstvo peňazí, ktoré je v nej uvedené, ale na množstvo určitého tovaru, ktorý sa v nej nespo­ mína“ (str. 104). „To, Čo sme povedali, netreba obmedziť na zmluvy, ktorými sa skutočne požičiavajú peniaze. Platí to pre všetky záväzky týka­ júce sa budúcich peňažných platieb, či už ide o platby za hocaké tovary predané na úver alebo o platby za služby alebo za nájom pozemku či domov: sú na tom takisto ako čisté pôžičky spro­ stredkujúceho tovaru. Ak A predá B tonu železa za desať lib. št. na dvanásťmesačný úver, je to vo výsledku to isté, akoby požičal desať lib. št. na rok, a záujmy oboch zmluvných strán v jednom i vdruhomprípade budú rovnako dotknuté zmenou hodnoty pe­ ňazí“ (str. 110, 111). Určité a nemenné alikvotné časti peňažnej substancie, ktoré majú slúžiť ako jednotka miery, dostávajú určité názvy, zmätok, vznikajúci z toho, že ich pomenovanie sa pletie s fixovaním ceny peňazí, prejavuje sa medzi iným aj u dobre známeho romantika politickej ekonómie, pána Adama Millera. Medzi iným hovorí: „Každý chápe, ako záleží na správnom určení ceny mince, naj­ mä v takej krajine ako je Anglicko, kde vláda s veľkodušnou štedrosťou“ (t. j. na úkor krajiny a v prospech obchodníkov s prútmi z Anglickej banky) ,bezplatne razí mince, nevyberá mincový poplatok atď., a kde teda, keby cenu mince určila pod­ statne vyššiu, než je trhová cena, keby namiesto uncie zlata za 3 lib. št. 17 šil. 10 12 pence určila 3 lib. št. 19 šil. ako mincovú

cenu uncie zlata, všetko zlato by prúdilo do mincovne, tam získa­

Kapitola o kapitáli

301

né striebro by sa na trhu vymenilo za lacnejšie zlato, a tak by sa nanovo vrátilo do mincovne a celé peňažníctvo by sa dostalo do neporiadku“ (A. H. Miller, Die Elemente der Staatskunst, Zwei­ ter Theil, Berlin 1809, str. 280, 281). Pán Miller teda nevie, že pence a šilingy sú tu len názvy ali­ kvotných častí uncie zlata. Keďže kusy striebra a medi — ktoré notabene neboli razené podľa pomeru striebra a medi k zlatu, ale sa vydávajú len ako číre znaky rovnomenných častí zlata, a preto povinnosť prijímať ich pri platbách je obmedzená — len na veľmi malé množstvo — pod názvom šilingov a pencí, pán Múller si na­ mýšľa, že uncia zlata sa delí na zlaté, strieborné a medené mince (predpokladá teda trojaký štandard hodnoty). O niečo ďalej mu potom zíde na um, že v Anglicku nejestvuje dvojaký štandard, teda tým menej trojaký. Reálnym základom „vyššieho“ chápania pána Millera je okolnosť, že „obyčajné“ ekonomické vzťahy mu vôbec nie sú jasné. Zo všeobecného zákona, že celková cena obiehajúcich tovarov určuje množstvo obežných prostriedkov (za predpokladu určitého stupňa rýchlosti obehu) vyplýva, že na určitom stupni rastu hod: nôt, vrhnutých do obehu, vzácnejší kov — kov s väčšou špecific­ kou hodnotou, t. j. kov obsahujúci v menšom množstve viac pra­ covného času — nastupuje namiesto menej vzácneho kovu ako prevládajúci obežný prostriedok: teda meď, striebro, zlato sa na­ vzájom vytláčajú ako prevládajúci obežný prostriedok. Tú istú celkovú sumu cien možno uviesť do obehu napríklad so 14-krát menším množstvom zlatých mincí než strieborných. Medené alebo dokonca železné mince ako prevládajúci obežný prostriedok pred­ pokladajú slabý obeh. Takisto ako mocnejšie, ale drahšie doprav­ né a komunikačné prostriedky nastupujú namiesto menej drahých v tej miere, v akej vzrastá množstvo obiehajúcich tovarov a obeh vôbec. Na druhej strane je jasné, že drobný maloobchod v každoden­ nom živote si vyžaduje výmeny vo veľmi obmedzenom meradle — a to tým menšie, čím chudobnejšia je krajina a čím slabší je obeh vôbec. V tomto drobnom obchode, v ktorom obiehajú veľmi malé množstvá tovarov, teda aj veľmi malé hodnoty, platí v najvlast­ nejšom zmysle slova, že peniaze vystupujú len ako miznúci obež­ ný prostriedok a nefixujú sa v podobe realizovanej ceny. Pre ten­ to obchodný styk zavádza sa preto pomocný ohežný prostriedok,

302

Základy kritiky politickej ekonómie

ktorý je len znakom alikvotných častí prevládajúceho obežnéno prostriedku. Sú to strieborné a medené drobné mince, ktoré sa preto ani nerazia v pomere hodnoty ich substancie napríklad k hodnote zlata. Peniaze tu vystupujú už len ako znak, aj keď ešte vždy v relatívne cennej substancii. Napríklad zlato by sa muselo rozdeliť na veľmi malé čiastky, aby ako ekvivalent zod­ povedali takému deleniu tovarov, aké si vyžaduje tento obchod v malom. Preto sa tieto pomocné obežné prostriedky môžu používať ako zákonné platidlo len vo veľmi malom množstve, takže sa nikdy nemôžu fixovať ako realizácia cien. Napríklad v Anglicku meď v sume 6 pencí, striebro v sume 20 šilingov. Čím rozvinutejší je obeh vôbec, čím väčšia je suma cien tovarov vstupujúcich do obe­ hu, tým väčšmi sa odlišuje ich výmena vo veľkom od výmeny v malom a tým väčšmi potrebujú rozličné druhy mincí na obeh. Rýchlosť obehu peňažných znakov je nepriamo úmerná veľkosti ich hodnoty. „Na raných stupňoch vývinu spoločnosti, keď národy boli chu­ dobné a ich platby nepatrné, meď zväčša zodpovedala všetkým potrebám obehu a razila sa v minciach s veľmi nízkym označe­ ním, aby uľahčila celkom nepatrné výmeny, ktoré vtedy prebie­ hali. Tak to bolo v raných obdobiach Rímskej republiky a v Škót­ sku.“ (David Buchanan, Observations on the Subjects treated oj in dr. Smits Inguiry into the Nature and Causes oj the Wealth oj Nations, Edinburgh 1814, str. 3.) „Všeobecné bohatstvo krajiny sa veľmi presne meria povahou jej platieb a stavom jej peňažného systému: a rozhodujúca pre­ vaha menejcenného kovu v jej obežive spolu s používaním mincí s veľmi nízkym označením charakterizuje primitívny stav spoloč­ nosti“ (str. 4). Ďalej „peňažný obeh sa delí na dve odlišné časti: funkciu vykonávať veľké platby plnia vzácnejšie kovy, naproti tomu menejcenné kovy sa vyhradzujú pre menšie výmenné akty, a tak hrajú iba pomocnú úlohu vo vzťahu k hlavnému obežnému prostriedku. Medzi prvým zavedením niektorého vzácneho kovu do obehu krajiny a jeho výlučným používaním na veľké platby je dlhý časový interval: a platby v drobnom obchode sa medzičasom v dôsledku rastu bohatstva museli stať také veľké, že sa aspoň sčasti dajú uspokojivo vyrovnať novými a vzácnejšími mincami: lebo na vyvovnanie veľkých platieb nemožno použiť také mince“

Kapitola o kapitáli

303

(to je nesprávne, ako to ukazujú bankovky), „ktoré by neboli zá­ roveň vhodné aj na transakcie v drobnom obchode. Veď napokon sa každému obchodníkovi vnúti jeho kapitál späť od spotrebi­

teľa...

Všade na kontinente sa uchovalo striebro pri veľkých plat­ bách... Vo Veľkej Británii množstvo striebra v obehu neprevy­ šuje množstvo potrebné na menšie platby... Prakticky sa len málo platieb v sume 20 šilingov vyrovnáva v striebre... Pred vládou kráľa Williama 111.striebro prinášali vo veľkých vreciach do štátnej pokladnice na splatenie štátnych príjmov. V tomto ob­ dobí nastala veľká zmena... Výlučné zavedenie zlata do hlav­ ných platieb v Anglicku bolo jasným dôkazom, že v tom čase sa platby v maloobchode vyrovnávali predovšetkým v zlate: bolo to možné aj bez toho, aby jednotlivé -platby vždy prevyšovali aleho sa čo len rovnali niektorej zo zlatých mincí, pretože pri všeobec­ nej hojnosti zlata a nedostatku striebra sa. zlaté mince, prirodze­ ne, ponúkali na zaplatenie malých súm a zvyšok sa požadoval späť v striebre: v dôsledku toho zlato, ktoré takto vypomáhalo maloobchodua šetrilo striebrom dokonca aj pri malých platbách, zabránilo jeho akumulácii v rukách maloobchodníkov ... Súčasne, keď sa v Anglicku zaviedlo na veľké platby zlato namiesto strieb­ ra“ (roku 1695), „vystriedala vo Švédsku striebro meď... Je jasné, že mince, ktoré sa používajú na veľké platby, sa Dri­ jímajú len podľa ieh vnútornej hodnoty ... Avšak pre pomocné peniaze nie je potrebná vnútorná hodnota ... Pokiaľ v Ríme pre­ vládali medené mince, prijímali sa len podľa ich vnútornej hod­ noty... Päť rokov pred začiatkom I. púnskej vojny zaviedli sa strieborné peniaze, ktoré len postupne vytlačili meď vo veľkých platbách. Šesťdesiatdva rokov po zavedení striebra sa zaviedlo zlato, ktoré zrejme nikdy nevytlačilo striebro z veľkých platieb... V Indii medené peniaze neboli pomocné: preto sa prijímajú podľa svojej vnútornej hodnoty. Rupia, strieborná minca v hodnote 2 šilingov 3 pencí slúži ako počítací peniaz: v pomere k nej zlatá minca mohur a medená minca pice majú možnosť nájsť svoj kurz na trhu: množstvo medených mincí, vymieňaných za rupiu, sa neustále mení s váhou a hodnotou mince, zatiaľ čo v Anglicku 24 polpencov sa vždy rovná 1 šilingu, bez ohľadu na svoju váhu. V Indii maloobchodník musí ešte vždy prijať značné množstvo medi za svoje tovary a nemôže si preto dovoliť prijať ju inak ako

304

Základy kritiky politickej ekonómie

za jej vnútornú hodnotu... V európskych peňažných systémoch sa medené mince prijímajú podľa tej hodnoty, ktorá je na nich vyznačená a neskúma sa ich váha a rýdzosť“ (str. 4—18). V Anglicku „vydali roku 1798 súkromní obchodníci nadmerné množstvo medených mincí: a hoci medené mince boli zákonným platidlom len do výšky 6 pencí, predsa tento prebytok našiel svoju cestu k maloobchodníkom: tí sa pokúšali dať meď znova do obehu, no naostatok sa vrátila zasa k nim. Keď sa zastavilo vy­ dávanie týchto mincí, v rukách maloobchodníkov sa nahromadilo medi v sumách 20, 30, ba dokonca 50 lib. št., ktorú napokon mu­ seli predať za jej vnútornú hodnotu“ (str. 31). V pomocných peniazoch nadobúda obežný prostriedok ako taký, ako len miznúci prostriedok osobitnú existenciu popri tom obež­ nom prostriedku, ktorý je zároveň ekvivalentom, realizuje ceny a akumuluje sa ako samostatná hodnota. Tieto peniaze sú tu teda čírym znakom. Preto ich možno vydávať len v tom množstve, kto­ ré je absolútne potrebné pre drobný maloobchod, takže sa nikdy nemôžu akumulovať. Množstvo pomocných peňazí musí byť určené sumou cien, ktorú uvádzajú do obehu, delenou rýchlosťou obe­ hu. Keďže masa obežných prostriedkov, ktoré majú určitú hod­ notu, je určená cenami, z toho samo od seba vyplýva, že sa po­ mocné peniaze znehodnotia, keby sa do obehu umelo dalo väčšie množstvo, než aké si obeh sám vyžaduje a keby toto množstvo nemohlo uniknúť z obehu (čo tu nemôže nastať, lebo tieto peniaze majú ako obežný prostriedok hodnotu prevyšujúcu ich vnútornú hodnotu): znehodnotili by sa nie preto, lebo množstvo peňazí určuje ceny, ale preto, lebo ceny určujú množstvo peňazí, teda preto, lebo v obehu môže zostať len určité množstvo peňazí urči­ tej hodnoty. Ak teda niet nijakých otvorov, cez ktoré obeh môže vyvrhnúť nadbytočné množstvo peňazí, obiehajúci prostriedok nemôže pre­ meniť svoju formu obežného prostriedku na formu hodnoty pre seba samú, a tak hodnota obežného prostriedku musí klesnúť. To sa však môže stať — ak neberieme do úvahy umelé prekážky, zákaz pretaviť mince, zákaz ich vývozu a pod., — len vtedy, keď obežný prostriedok je len znakom, keď sám nemá reálnu hodnotu zodpovedajúcu jeho nominálnej hodnote, keď teda z formy obež­ ného prostriedku nemôže preisť do formy tovaru vôbec a Zbaviť sa svojej razby, keď je zakliaty do svojej existencie ako mince.

Kapitola o kapitáli

305

Na druhej strane z toho vyplýva, že znaky, drobné peniaze, môžu obiehať v nominálnej hodnote zlata, ktoré predstavujú — a pritom nemusia mať nijakú vlastnú hodnotu — pokiaľ predsta­ vujú obežný prostriedok len v tom množstve, v akom by obiehal sám. Potom však je zároveň podmienkou, že alebo existujú v ta­ kom malom množstve, aby obiehali len v pomocnej forme, aby teda nikdy neprestali byť obežným prostriedkom (keď neprestaj­ ne slúžia sčasti pre výmenu malých množstiev tovarov, sčasti len na rozmenenie skutočného obežného prostriedku), aby sa teda nikdy nemohli akumulovať: alebo nesmú mať nijakú hodnotu, aby sa ich nominálna hodnota nikdy nedala porovnať s ich vnú­ tornou hodnotou. V poslednom prípade vystupujú len ako znak, ktorý sám sebou poukazuje na hodnotu ako na niečo existujúce mimo neho. V prvom prípade sa nikdy nestane, že by sa ich vnú­ torná hodnota porovnávala s ich nominálnou hodnotou. Preto sa falšovanie peňazí hneď prejaví, zatiaľ čo úplné zniče­ nie ich hodnoty im neuškodí. Inak by mohlo vyzerať paradoxne, že zlato možno nahradiť bezcenným papierom, ale najmenšie oslabenie kovového obsahu zlatej mince ju znehodnotí. Vôbec dvojité určenie peňazí v obehu si protirečí: slúžiť len ako obežný prostriedok, keď sú miznúcim sprostredkovaním, a zá­ roveň slúžiť na realizáciu cien, pričom sa v tejto forme akumu­ lujú a menia na tretie určenie peňazí. Ako obežný prostriedok sa peniaze opotrebúvajú, nemajú teda ten kovový obsah, ktorý z nich robí spredmetnenú prácu v určitom množstve. Preto zhoda peňazí s vlastnou hodnotou je vždy viac-menej iluzórna. Treba uviesť príklad. Dôležité je, aby sa už v tomto bode kapitoly o peniazoch za­ viedlo určenie množstva, ale práve s opačnou argumentáciou ako v bežnej doktríne. Peniaze možno nahradiť, pretože ich množstvo je určené cenami, ktoré uvádzajú do obehu. Pokiaľ samy peniaze majú hodnotu — ako v prípade pomocného obežného prostried­ ku — musí sa ich množstvo určiť tak, aby sa nikdy nedali hro­ madiť ako ekvivalent a aby fakticky figurovali vždy len ako ved­ ľajšie koleso skutočného obežného prostriedku. Pokiaľ však majú nahradiť samotný obežný prostriedok, nesmú mať nijakú hodnotu, t. j. ich hodnota musí existovať mimo nich. Výkyvy v obehu sa určujú rozsahom a počtom transakcií (The Economist). Obeh sa môže zväčšovať pri nemeniacich sa cenách v dôsledku zväčšová­

306

Základy kritiky politickej ekonómie

nia množstva tovarov, pri nemeniacom sa množstve tovarov v dô­ sledku zvýšenia ich cien: alebo v dôsledku oboch zmien zároveň. Poučka, že ceny regulujú množstvo obežných prostriedkov, a nie množstvo obežných prostriedkov reguluje ceny, čiže inými slovami, že obchod reguluje obeživo (množstvo obežných pro­ striedkov) a že obeživo nereguluje obchod, predpokladá, pravda, ako dokázala naša dedukcia, že cena je len hodnota preložená do inej reči. Predpokladom je hodnota, a to hodnota určená pracov­ ným časom. Preto je jasné, že tento zákon sa nedá rovnako použiť na pohyby cien vo všetkých obdobiach, napríklad v antickom svete, v starom Ríme, kde obežný prostriedok neplynie Zo samého obehu, z výmeny, ale získava sa lúpežou, plienením atď. „Nijaká krajina, ak postupuje dôsledne, nemôže mať viac ako jeden štandard na meranie hodnoty, pretože tento štandard musí byť jednotný a nemenný. Nijaký tovar nemá jednotnú a nemennú hodnotu voči iným tovarom: takú hodnotu má iba vo vzťahu k se­ be. Zlatá minca má vždy tú istú hodnotu ako druhá zlatá minca presne tej istej rýdzosti, tej istej váhy a na tom istom mieste, to sa však nedá povedať o zlate a o nejakom inom tovare, napríklad o striebre.“ (The Economist, zv. 1, č. 37 z 11. mája 1844, str. 771.) „Libra št. nie je nič iné ako počítacie označenie, ktoré sa vzťa­ huje na dané určité množstvo zlata štandardnej kvality“ (tam: tiež). „Povedať, že uncii zlata možno pridať hodnotu 3 lib. št. na­ miesto 3 lib. Št. 17 šil. 10 /%2pencí znamená to isté, ako povedať, že odteraz sa Z nej bude raziť 5 sovereignov namiesto 3 120/48)so­ vereigna. Týimmby sme nezmenili hodnotu zlata, ale iba vähu,

a teda hodnotu libry Št. alebo sovereigna. Uncia zlata by mala aj naďalej rovnakú hodnotu v pomere k pšenici a k všetkým ostat­ ným tovarom, ale vzhľadom na to, že libra št., hoci by sa volala takisto ako predtým, predstavovala by teraz menšiu časť uncie zlata, predstavovala by aj menšie množstvo obilia a ostatných to­ varov. Je to to isté, ako keby sme povedali, že kvarter pšenice sa už nebude deliť na 8, ale na 12 bušlov: tým by sme nemohli zmeniť hodnotu pšenice, ale zmenšili by sme iba množstvo pše­ nice obsiahnuté v jednom bušli, a teda aj jeho hodnotu.“ (Tamtiež, str. 772.) „Nech by nastali hocaké dočasné alebo trvalé zmeny (v hod­ note zlata), jeho cena by sa vyjadrovala vždy rovnakou sumou peňazí: uncia zlata bola by tak ako predtým 3 lib. št. 17 šil. 10 14

Kapitola 0 kapitáli

307

pencí našich peňazí. Zmena v hodnote zlata by sa prejavila vo väčšom alebo menšom množstve tovarov, ktoré by sa zaň dalo kúpiť.“ (Tamtiež, str. 890.) Ideálny prút treba porovnať napríklad s ideálnym milreom v Buenos Aires (takisto s anglickou librou št. v období znehodno­ tenia bankoviek atď.). Nemenné je tu len označenie rmilrea, a mení sa množstvo zlata či striebra, ktoré vyjadruje. „V Buenos Aires sú papierové peniaze (papierové doláre) nevy­ meniteľné za zlato: tieto doláre sa pôvodne rovnali každý 4 šilin­ gom 6 pencám, teraz sa rovnajú približne 3 $4 pence a klesli až na 1 % penny. Lakeť súkna stál predtým 2 doláre, teraz stojí nominálne 28 dolárov, pretože sa znehodnotili papierové peniaze. (The Economist, zv. 1, č. 572, 28. sept. 1844, str. 1253.)

„V Škótsku ako obežný prostriedok“ (čo si neslobodno inýliť so štandardom hodnoty), „začínajúc sumou 1 lib. Št. a vyššie, slúžia výlučne papierové peniaze a zlato vôbec neobieha, jednako takisto zlato zostáva štandardom hodnoty, akoby nič iné neobie­ halo, lebo papierové peniaze sú vymeniteľné na rovnaké fixované množstvo tohto kovu, a obiehajú len na základe dôvery, že sú vymeniteľné za zlato“ (str. 1275). „Guiney sa hromadia v obdobiach nedôvery“ (Thornton, An Enguiry into the Nature and Effects oj the Paper Credit oj Great Britain, London 1802, str. 48). Bez ohľadu na prekvapujúce formy, v akých sa prejavuje toto hromadenie peňazí, samotný princíp hromadenia, keď peniaze fungujú ako samostatná hodnota, je nevyhnutný ako jeden z mo­ mentov výmeny, ktorá sa zakladá na obehu peňazí: pretože každý, ako hovorí A. Smith““, potrebuje popri svojom tovare určité množ­ stvo, určitý podiel „všeobecného tovaru“. „Človek zaoberajúci sa obchodom má svoj majetok v obchode.“ (Tamtiež, str. 21.)]

[6. K otázke určenia hodnoty tovaru prácou] „Rovnaké kapitály, alebo, inými slovami, rovnaké množstvá na­ hromadenej práce uvádzajú do pohybu neraz rozličné množstvá bezprostrednej práce, čo však na veci nič nemení.“ (Torrens, An Essay on the Production oj Wealth, London 1821, str. 29—30.)

308

Základy kritiky politickej ekonómie

„V raných obdobiach vývinu spoločnosti... celkové množstvo práce, nahromadenej i bezprostrednej, vynaloženej na výrobu, ... určuje relatívnu hodnotu tovarov. Len čo sa začne akumulovať kapitál a trieda kapitalistov sa začne odlišovať od triedy robotní­ kov, keď ten, čo vystupuje ako podnikateľ v ktoromkoľvek od­ vetví priemyslu nevykonáva svoju prácu, ale preddavkuje iným existenčné prostriedky a materiál, vtedy suma kapitálu Čiže množ­ stvo nahromadenej práce vynaloženej na výrobu určuje výmennú hodnotu tovarov“ (str. 33, 34). „Keď sú dva kapitály rovnaké, hodnoty ich výrobkov budú tiež rovnaké, čo ako sa mení množ­ stvo bezprostrednej práce, ktoré uvádzajú do pohybu, alebo ktoré si ich výrobky vyžadujú. Ak nie sú rovnaké, majú ich výrobky nerovnakú hodnotu, aj keď celkové množstvo práce, vynaložené na každý výrobok, je celkom rovnaké“ (str. 39). Teda „po tomto oddelení kapitalistov a robotníkov určuje výmennú hodnotu suma kapitálu, množstvo nahromadenej práce, a nie — ako pred týmto oddelením — suma nahromadenej a bezprostrednej práce vynalo­ ženej na výrobu“ (str. 39—40). Zmätok pána Torrensa je oprávnený oproti abstraktnému spô­ sobu ricardovcov. Sám osebe je v základe nesprávny. Po Prvé, hodnota sa určuje čistým pracovným časom len na základe vý­ roby kapitálu, teda len na základe oddelenia oboch tried. Vyrov­ nanie cien v dôsledku tej istej priemernej miery zisku — (aj to len cum grano salis] — nemá nič spoločné s určením hodnoty, naopak, predpokladá hodnotu. Toto miesto je dôležité, aby sme ukázali zmätok ricardovcov. Miera nadhodnoty vo forme zisku je určená 1. veľkosťou samej nadhodnoty: 2. pomerom živej práce k nahromadenej (pomerom kapitálu vynaloženého na mzdy ku kapitálu použitému ako kapi­ tál). Treba osobitne rozobrať obe príčiny, ktoré určujú bod 1 a Z.

Napríklad zákon renty patrí do prvého bodu. Nateraz predpokla­ dáme nutnú prácu ako takú, t. j. predpokladáme, že robotník do­ stane vždy len nevyhnutné minimum mzdy. Tento predpoklad je, prirodzene, potrebný na to, aby sme stanovili zákony zisku, po­ kiaľ nie sú určené stúpaním a klesaním mzdy alebo vplyvom po­ zemkového vlastníctva. V ďalšom výklade sa všetky pevné pred­ poklady stanú samy pohyblivými. Avšak len preto, lebo sa na začiatku fixovali bez toho, aby sa všetko poplietlo. Okrem toho Z praxe vidieť, že napríklad, nech by sa už úroveň nutnej práce

Kapitola o kapitáli

)

309

akokoľvek líšila v rôznych krajinách a v rôznych obdobiach, alebo nech by sa akokoľvek menila jej relatívna veľkosť v dôsledku zmenených cien surovín alebo jej absolútna i relatívna veľkosť v dôsledku dopytu a ponuky práce, kapitál musí v každom danom období pokladať tento štandard za fixný a podľa toho postupovať. Rozbor samých týchto zmien patrí vcelku do kapitoly o námezd­ nej práci. „Výmenná hodnota nie je určená absolútnymi, ale relatívnymi výrobnými nákladmi. Keby sa náklady na výrobu zlata nezmenili, zatiaľ čo by sa náklady na výrobu všetkých ostatných vecí zdvoj­ násobili, potom by zlato malo menšiu schopnosť kupovať všetky ostatné veci než predtým a jeho výmenná hodnota by klesla na polovicu, toto zníženie výmennej hodnoty zlata malo by presne ten istý dôsledok, ako keby náklady na výrobu všetkých ostat­ ných vecí zostali nezmenené, ale náklady na výrobu zlata by sa znížili na polovicu“ (Torrens, tamtiež, str. 56—57). To je dôležité pre ceny. Avšak vonkoncom to nie je dôležité pre určenie hodnoty: čistá tautológia. Hodnota tovaru je určená množstvom práce, ktoré obsahuje. To znamená, Že sa tovar vy­ mieňa za rovnaké množstvo práce v každej inej forme úžitkovej hodnoty. Preto je jasné, že v prípade, keď sa zdvojnásobí pracov­ ný čas nutný na výrobu predmetu a, len % tohto predmetu sa rovná jeho predchádzajúcemu ekvivalentu b. Keďže ekvivalent­ nosť sa určuje rovnosťou pracovného času čiže množstva práce, rozdiel v hodnote je samozrejme určený nerovnosťou pracovného času, čiže pracovný Čas je mierou hodnoty.

„Roku 1826 rôzne stroje používané v bavlnárskom priemysle umožnili, aby jeden človek vykonal prácu 150 ľudí. Ak predpokla­ dáme, že teraz v tomto odvetví pracuje 280 000 osôb, potom pred polstoročím by bolo muselo v ňom pracovať 42 000 000 osôb.“ (Hodgskin, Popular Political Economy, London 1827, str. 72.) „Relatívna hodnota vzácnych kovov v porovnaní s inými tovar­ mi určuje množstvo vzácneho kovu, ktoré treba dať za iné veci: a počet kúp a predajov za určité obdobie určuje potrebné množ­ stvo peňazí, pokiaľ peniaze sú nástrojom sprostredkujúcim kúpy a predaje“ (tamtiež, str. 188).

310

Základy kritiky politickej ekonómie

„Je dostatok dôvodov uveriť, že prax razenia mincí má svoj pô­ vod u jednotlivcov, ktorí ju vykonávali predtým, než sa razby zmocnili vlády a monopolizovali ju. Tak to bolo dlhý čas v Rus­ ku (pozri Storcha?0)“ (tamtiež, str. 195, poznámka). Hodgskin zastáva iný názor ako romantický Múller: „Mincovňa razí iba to, čo prinášajú jednotlivci, pričom veľmi nerozumne neberie od nich nijaký poplatok za prácu pri razení a zdaňuje národ v prospech tých, čo obchodujú s peniazmi.“ (Tamtiež, str. 194.)

[7.] Stroje a nadpráca. Kapitál a zisk Po všetkých týchto odbočeniach o peniazoch — a skôr, než skončíme túto kapitolu, sa tejto témy ešte občas dotkneme — vrátime sa k nášmu východiskovému bodu (pozri str. 25+). Príklad na to, ako aj v spracovateľskom priemysle zdokonaľo­ vanie strojov a ním vyvolané zvýšenie výrobnej sily vytvára suro­ vinu (relatívne), nevyžaduje pri tom jej absolútne zväčšenie: „Továrenský systém v ľanárskom priemysle je celkom nový. Pred rokom 1828 sa veľké množstvo ľanového vlákna spriadalo v Írsku a v Anglicku ručne. V tom čase sa stroje na spriadanie ľanu natoľko zlepšili, najmä vďaka vytrvalosti pána Petra Fair­ hbairna v Leedse, že sa začali všeobecne používať. Od toho času sa v Belfaste a v iných častiach severného Írska, ako aj v rozlič­ ných častiach v Yorkshire, Lancashire a v Škótsku začali veľmi intenzívne stavať továrne na spriadanie jemnej ľanovej priadze a za niekoľko rokov sa celkom prestalo s ručným spriadaním ... Teraz sa jemná ľanová priadza vyrába z toho, čo sa pred dvadsia­ timi rokmi odhadzovalo ako odpad.“ (The Economist z 31. augusta 1850, str. 954.)

Pri hocakom používaní strojov — preskúmajme celý prípad najprv tak, ako sa bezprostredne javí, že kapitalista nevloží časť svojho kapitálu do bezprostrednej práce, ale do stroja — časť ka­ pitálu sa odníme jeho variabilnej a rozmnožŽujúcejsa zložke, t. j. tej Časti, Čo sa vymieňa za živú prácu, aby sa pripojila ku kon­ štantnej Časti, ktorej hodnota sa len reprodukuje, čiže zachováva + Pozri toto vydanie, zv. II, str. 267. Red.

Kapitola o kapitáli

311

sa v produkte. To sa však robí len preto, aby zvyšujúca časť varia­ bilného kapitálu bola produktívnejšia. Prvý príklad: Hodnota stroja rovná sa hodnote pracovnej schop­ nosti, ktorú nahrádza. V tomto prípade by sa novovytvorená hod­ nota zmenšila, nezväčšila by sa, keby nadbytočný pracovný čas zvyšnej časti pracovnej schopnosti nerástol v tej istej miere, v akej sa jej množstvo znížilo. Keď sa zo 100 robotníkov 50 prepustí a na­ hradí strojmi, musia zvyšní 50 robotníci vytvoriť toľko nadbytoč­ ného pracovného času ako predtým 100 robotníkov. Ak predtým 100 robotníkov na 1200 pracovných hodín denne odpracovalo 200 pracovných hodín nadbytočného pracovného času, musí teraz tých­ to 50 robotníkov dať presne toľko nadbytočného pracovného času, teda denne 4 hodiny namiesto predošlých Zhodín. V tomto prípade zostáva nadbytočný pracovný čas (50 X 4 —200) taký istý ako predtým (100 X 2 —200), hoci absolútny pracovný čas sa znížil. V tomto prípade sa situácia kapitálu, ktorému ide len o tvorbu nadbytočnej práce, nezmenila. V tomto prípade by spracovaná surovina zostala nezmenená: teda aj výdavky na ňu: výdavky na pracovný nástroj by sa zväčšili a výdavky na prácu by sa znížili. Hodnota celkového produktu: by bola tá istá, lebo by sa rovnala rovnakej sume spredmetneného a nadbytočného pracovného času. Takýto prípad by nebol nijakým stimulom pre kapitál. To, čo by na jednej strane získal v nadbytočnom pracovnom Čase, stratil by na tej časti kapitálu, ktorá vstúpila do výroby ako spredmetnená práca, t. j ako nemenná hodnota. Pritom však treba uvážiť, že

stroje nahradili menej dokonalé výrobné nástroje, ktoré mali urči­ tú hodnotu, t. j. vymenili sa za určitú sumu peňazí. Ak aj nie pre kapitalistu už podnikajúceho, ale pre toho, Čo nanovo začína pod­ nikať, treba z nákladov na stroje odrátať tú časť kapitálu, ktorá sa vynakladala na nižšom stupni rozvoja výrobnej sily. Ak sa teda zavedú stroje napríklad za 1200 lib. št. (cena pracov­ nej schopnosti 50 robotníkov), odpadnú predchádzajúce náklady za výrobné nástroje povedzme vo výške 240 lib. št., robia dodatoč­ né výdavky kapitálu iba 960 lib. št., Čo je cena 40 robotníkov za rok. V tomto prípade teda, keď zvyšných 50 robotníkov vytvorí spolu presne toľko nadpráce ako predtým 100 robotníkov, vytvorí sa teraz 200 hodín nadpráce s kapitálom vo výške 2160 lib. Št. a predtým s kapitálom vo výške 2400 lib. št. Počet robotníkov kle­ sol na polovicu, absolútna nadpráca Zostala taká istá ako pred­

312

Základy kritiky politickej ekonómie

tým — 200 pracovných hodín, rovnaký zostal aj kapitál vynaložený na pracovný materiál, ale absolútne sa zväčšil pomer nadpráce k nemennej časti kapitálu. Keďže kapitál vynaložený na surovinu zostal nezmenený, kapi­ tál vynaložený na stroje sa zväčšil, avšak nezväčšil sa úmerne poklesu kapitálu vynaloženého na prácu, celkové náklady kapitálu sa znížili: nadpráca zostala nezmenená, vzrástla teda vo vzťahu ku kapitálu nielen v tom pomere, v akom nadbytočný pracovný čas musí rásť, aby pri polovičnom počte robotníkov zostal ten istý, ale vo väčšom pomere, totiž v tom pomere, v akom sa ná­ klady na staré výrobné prostriedky odrátajú od nákladov na nové výrobné prostriedky. Zavedenie strojov, alebo, všeobecnejšie vyjadrené, také zvýšenie výrobnej sily, pri ktorom substrátom tejto výrobnej sily samej je spredmetnená práca, vyžaduje si teda určité náklady: keď sa teda časť tej zložky kapitálu, ktorá sa predtým vynakladala na prácu, vynaloží teraz ako súčasť zložky kapitálu vstupujúcej do výrob­ ného procesu ako stála hodnota, môžu sa stroje zaviesť len vtedy, keď celkový nadbytočný pracovný čas nielenže zostáva nezmene­ ný, a rastie teda v pomere k použitej živej práci, ale rastie vo vyššom stupni ako pomer hodnoty strojov k hodnote prepuste­ ných robotníkov. TO sa môže stať alebo preto, lebo sa odrátali všetky výdavky na predchádzajúci výrobný nástroj. V tomto prípade sa zmenší celková suma vynaloženého kapitálu, a hoci sa znížil pomer cel­ kovej sumy vynaloženej práce ku konštantnej časti kapitálu, nad­ bytočný pracovný čas zostal ten istý, a preto vzrástol nielen oproti kapitálu vynaloženému na prácu, oproti nutnému pracovnému času, ale aj oproti celkovému kapitálu, oproti celkovej hodnote kapitálu, lebo táto hodnota sa zmenšila. Alebo hodnota strojov môže byť taká veľká ako hodnota vyna­ ložená predtým na Živú prácu, ktorá sa teraz stala zbytočnou, ale podiel nadpráce vo zvyšujúcej časti [variabilného] kapitálu sa na­ toľko zvýšil, že 50 robotníci nedávajú len toľko nadpráce ako predtým 100 robotníkov, ale ešte viac. Povedzme napríklad, že každý robotník namiesto 4 hodín dá 4 14 hodiny. V tomto prípade je však potrebný väčší kapitál na surovinu atď., slovom, väčší cel­ kový kapitál. Ak kapitalista, ktorý predtým zamestnal 100 robotníkov za 2400

Kapitola o kapitáli

313

lib. št. ročne, prepustí 50 robotníkov a na ich miesto postaví stroj za 1200 lib. št., tento stroj — hoci stojí kapitalistu toľko ako ho predtým stálo 50 robotníkov — je produktom menšieho počtu ro­ botníkov, pretože kapitalistovi, od ktorého stroj kúpil, zaplatil nielen nutnú prácu, ale aj nadprácu. A keby si kapitalista sám zhotovil stroj, bol by časť robotníkov použil len na nutnú prácu. Teda v prípade používania strojov sa zväčšuje nadpráca a abso­ lútne sa zmenšuje nutný pracovný čas. To môže sprevádzať tak absolútne zmenšenie použitého kapitálu, ako aj jeho rast.

Nadhodnota ako vytvorená samým kapitálom a meraná jeho číselným pomerom k celkovej hodnote kapitálu je zisk. Živá práca, ktorú si kapitál privlastňuje a pohlcuje, vystupuje ako jeho vlastná životná sila, ako jeho sebareprodukujúca sila, navyše ešte modiťi­ kovaná jeho vlastným pohybom, obehom, a časom prináležiacim jeho vlastnému pohybu, časom obehu. Len tak je kapitál daný ako zvečňujúca sa a rozmnožujúca sa hodnota tým, že sa odlišuje ako vopred daná hodnota od seba samého ako vytvorenej hodnoty. Keďže kapitál vstupuje do výroby celý a jeho rôzne zložky sa ako kapitál odlišujú od seba len formálne a rovnako sú sumami hodnôt, zdá sa, že tvorba hodnoty je týmto zložkám rovnako ima­ nentná. Okrem toho, keďže časť kapitálu, ktorá sa vymieňa za prácu, pôsobí produktívne len potiaľ, pokiaľ ostatné časti kapitálu sú súčasne prítomné, —a relatívna veľkosť tejto produktivity je podmienená veľkosťouhodnoty atď., rôznym určením týchto častí Vo vzájomnom vzťahu (ako fixný kapitál atď.) — javí sa tvorba nadhodnoty, zisku, ako rovnako určená všetkými časťami kapitá­ lu. Keďže na jednej strane sú podmienky práce dané ako objek­ tívne zložky kapitálu, na druhej strane sama práca je daná ako kapitálu vtelená aktivita, vystupuje celý proces práce ako vlastný proces kapitálu a tvorba nadhodnoty ako jeho produkt, takže jeho veľkosťsa nemeria ani nadprácou, na ktorú kapitál donucuje ro­ botníka, ale ako zväčšená produktivita, ktorú kapitál pridáva práci. Vlastným produktom kapitálu je zisk. V tomto zmysle kapitál teraz vystupuje ako zdroj bohatstva. Pokiaľ však vytvára úžitkové hodnoty, produkuje úžitkové hodnoty, ale úžitkové hodnoty určené hodnotou: „hodnota vytvára produkt“ (Say"1). V tomto zmysle

314

Základy kritiky politickej ekonómie

kapitál vyrába pre spotrebu. Pokiaľ sa kapitál zvečňuje neprestaj­ ným obnovovaním práce, vystupuje ako permanentná hodnota určená pre výrobu, ktorá závisí od jeho zachovania. Pokiaľ sa vždy odznova vymieňa za prácu, vystupuje ako fond práce. Robotník, prirodzene, nemôže vyrábať bez predmetných pod­ mienok práce. Tieto podmienky práce sú v kapitáli od neho od­ delené, stoja oproti nemu samostatne. Môže sa k nim stavať ako k podmienkam práce len vtedy, keď si sám kapitál predtým pri­ vlastnil jeho prácu. Zo stanoviska kapitálu nevystupujú objektívne podmienky práce ako nevyhnutné pre robotníka, ale tak, že je nevyhnutné, aby existovali samostatne voči robotníkovi, aby ro­ botník bol od nich oddelený, aby patrili kapitalistovi a aby zru­ šenie tohto oddelenia prebiehalo len tak, že robotník odstupuje kapitálu svoju vyrábajúcu silu, za čo ho kapitál uchováva ako abstraktnú pracovnú schopnosť, t. j. práve len ako schopnosť re­ produkovať bohatstvo v podobe kapitálu stojaceho oproti nemu ako sila, ktorá ho ovláda. Teda všetky časti kapitálu prinášajú zisk súčasne — tak obie­ hajúca časť (vynaložená na mzdu a surovinu atď.), ako aj časť vynaložená na fixný kapitál. Kapitál sa môže reprodukovať alebo vo forme obiehajúceho kapitálu alebo vo forme fixného kapitálu. Keďže sme predtým, pri skúmaní obehu, videli, že hodnota kapi­ tálu sa vracia v rozličných formách, podľa toho, v akej z týchto dvoch foriem existuje, a keďže zo stanoviska kapitálu, vyrábajú­ ceho zisk, nevracia sa jednoducho hodnota, ale hodnota kapitálu spolu so ziskom, zachovávajúca a zhodnocujúca sa hodnota, tak v oboch týchto formách vystupuje kapitál ako prinášajúci zisk v rôznej forme. Obežný kapitál vchádza do obehu celý spolu so svojou úžitko­ vou hodnotou ako nositeľkou výmennej hodnoty, a tak sa vymieňa za peniaze, t. j. predáva sa celý za peniaze, i keď zakaždým len jeho časť vstupuje do obehu. Avšak ako produkt prešiel za jeden obrat celý do spotreby (či už je táto spotreba individuálna, alebo zasa výrobná) a celý sa reprodukoval ako hodnota. Táto hodnota zahrnuje nadhodnotu, ktorá vystupuje teraz ako zisk. Obežný ka­ pitál sa scudzuje ako úžitková hodnota, aby sa realizoval ako vý­ menná hodnota. Je to teda predaj so ziskom. Naproti tomu sme videli, že fixný kapitál sa vracia len po čas­ tiach v priebehu viacerých rokov, viacerých cyklov obežného ka­

Kapitola o kapitáli

315

pitálu, a to len v tej miere, v akej sa spotrebúva (v bezprostred­ nom akte výroby), vstupuje do obehu ako výmenná hodnota a ako taká sa vracia. Teraz však tak vstup, ako aj návrat výmennej hod­ noty predstavujú vstup a návrat nielen kapitálovej hodnoty, ale zároveň aj Zisku, takže alikvotnej časti kapitálu zodpovedá ali­ kvotná Časť zisku. „Kapitalista očakáva rovnakú výhodu zo všetkých častí kapi­ tálu, ktoré preddavkuje“ (Malthus, Principles of Political Econo­ my, 2nd edition, London 1836, str. 268). „Bohatstvo a hodnota sú azda najužšie spojené tam, kde hod­ nota je nevyhnutná na výrobu bohatstva.“ (Tamtiež, str. 301.) [,„„Pomer fixného kapitálu“ (v továrňach na bavlnu) „k obežné­ mu kapitálu je zvyčajne 4 : 1, takže továrnik, ktorý má 50 000 lib. št., vynaloží 40 000 lib. Št. na výstavbu svojej továrne a na jej za­ riadenie strojmi a len 10 000 lib. št. na nákup suroviny (bavlny, uhlia atď.) a na mzdu“ (N. W. Senior, Letters on the Factory Act, as it ajjects the Cotton Manujacture, London 1837, str. 11—12). Fixný kapitál je vystavený neprestajnému znehodnocovaniu nielen opotrebúvaním, ale aj sústavným zlepšovaním strojov...“ (Tamtiež, str. 12.) „Pri terajších zákonoch niet jedinej továrne, kde by zamestnané osoby mladšie ako 18 rokov mohli pracovať viac než 11 4 hodiny za deň, t. j 5 dní po 12 hodinách a v sobotu 9 hodín. Nasledujúca analýza ukazuje, že v továrni, kde sa takto pracuje, celý čistý zisk plynie z poslednej hodiny. Povedzme, že továrnik vynaloží 100 000 lib. Ššt.:80 000 na továrenské budovy a stroje a 20000 na suroviny a mzdy. Za predpokladu, že kapitál sa obráti raz za rok a že hru­ hý zisk robí 15 percent, ročný obrat tovarov musí mať hodnotu 115 000 lib. št., ktorá sa vytvára neustálou premenou 20 000 1lib.št. obežného kapitálu z peňazí na tovar a z tovaru zasa na peniaze“ (v skutočnosti ide o premenu nadpráce najprv na tovar a potom zasa na nutnú prácu atď.) „v obdobiach o niečo dlhších ako dva mesiace. Z týchto 115 000 lib. št. vyrobí každá z 23 polhodín pra­ covného dňa “/115 čiže 1/23. Z týchto 25/23,predstavujúcich celú sumu 115 000 lib. št., 29/23,t. j. 100 000 1lib. št. zo 115 000 1ib. št.,

nahrádzajú len kapitál: 1/23(čiže 5000 zo 115 000) nahrádza opo­ trebúvanie továrne a strojov. Zvyšujúce 2/23,t. j posledné 2 z 23 polhodín každého pracovného dňa, vyrábajú Čistý zisk vo výške 10 percent. Keby teda (pri nemenných cenách) továreň mohla

316

Základy kritiky politickej ekonómie

pracovať 13 hodín namiesto 11 1/2hodiny, pri zväčšení obezného kapitálu asi o 2600 lib. št., čistý zisk by sa viac ako zdvojnásobil.“ (To znamená, že by sa spracovala surovina za 2600 lib. št., pri­ čom by nebol potrebný primerane väčší fixný kapitál, a za prácu by sa vôbec neplatilo. Hrubý a čistý zisk sa rovná materiálu, kto­

rý sa pre kapitalistu spracuje zadarmo, a potom sa, prirodzene, jedna hodina naviac rovná 100 percent, ak sa nadpráca, ako pán ťulpas nesprávne predpokladá, rovná len 2 dňa čiže len 2/23,ako hovorí Senior.) „Na druhej strane, keby sa pri nezmenených cenách pracovný deň skrátil o 1 hodinu, zmizol by čistý zisk: keby sa pracovný deň skrátil o 1 %2hodiny, zmizol by aj hrubý zisk. Obežný kapitál by sa nahradil, ale neexistoval by fond na vyrovnanie progresív­ neho opotrebúvania fixného kapitálu.“ (Tamtiež, str. 12—13.) (Nakoľko sú údaje pána Seniora nesprávne, natoľko sú jeho ilustrácie dôležité pre našu teóriu.) „Pomer fixného kapitálu k obežnému sa neustále zvyšuje z dvoch príčin: 1. pretože zlepšovania strojov majú tendenciu prenášať Čoraz väčšmi produktívnu prácu na stroje, 2. pretože v dôsledku zlepšovania dopravných prostriedkov sa v rukách to­ várnika zmenšujú zásoby surovín, ktoré sa majú použiť. Predtým, keď sa uhlie a bavlna dopravovali po vode, neisté a nepravidelné zásobovanie nútilo továrnika držať zásoby na dva či tri mesiace. Teraz mu železnice privážajú zásokhyz prístavu alebo z bane kaž­ dý týždeň alebo skôr každý deň. Za takýchto okolností som pevne presvedčený, že o niekoľko rokov na rozdiel od súčasného stavu pomer fixného kapitálu k obežnému bude 6 či 7 alebo dokonca 10 ku 1: a že v dôsledku toho sa posilnia motívy predížiť pracovný čas ako jediný prostriedok, ktorým sa veľký podiel fixného kapi­ tálu môže stať ziskovým. »Keď nádenník,« povedal mi pán Ash­ worth, »odhodí svoju lopatu, urobí na ten čas neužitočným kapitál v hodnote 18 pencí. Keď jeden z našich robotníkov opustí továreň, urobí neužitočným kapitál, ktorý stál 100 lib. št.«“ (tamtiež, str. 13—14).] [To je veľmi pekný príklad toho, že za nadvlády kapitálu po­

užívanie strojov neskracuje, ale predlžuje pracovný čas. Stroje skracujú nutnú prácu, a nie prácu nutnú pre kapitalistov. Keďže sa fixný kapitál znehodnocuje, keď sa nepoužíva vo výrobe, jeho rast je spojený s tendenciou urobiť prácu permanentnou. Pokiaľ

Kapitola o kapitáli

317

ide o druhý moment, ktorý zdôrazňuje pán Senior, bol by pokles obežného kapitálu v pomere k fixnému kapitálu taký veľký, ako predpokladá v tom prípade, keby sa ceny nemenili. Keby však napríklad bavlna klesla pod svoju priemernú cenu, nakúpi továr­ nik také veľké zásoby, aké mu dovolí jeho obežný kapitál, a na­ opak. Naproti tomu pri uhlí, ktorého produkcia je rovnomerná, a nijaké zvláštne okolnosti nepripúšťajú domnienku, že dopyt po ňom mimoriadne stúpne, je Seniorova poznámka správna. Videli sme, že doprava, a teda ani dopravné prostriedky neur­ čujú obeh potiaľ, pokiaľ sa vzťahujú na dodanie výrobku na trh, čiže na jeho premenu na tovar, pretože z tejto stránky sú samy zahrnuté do fázy výroby. Určujú však obeh, pokiaľ 1. určujú ná­ vrat kapitálu: Z. spätnú premenu kapitálu z peňažnej formy na formu výrobných podmienok. Kapitalista musí kupovať tým men­ šie zásoby surovín a pomocných materiálov, čím rýchlejšie a ne­ pretržitejšie sa dodávajú. Tým častejšie môže teda obracať alebo reprodukovať ten istý obežný kapitál v tejto forme, namiesto toho, aby mu ležal ladom ako spočívajúci kapitál. Na druhej stra­ ne, ako už poznamenal Sismondi, má to aj ten vplyv, že maloob­ chodník, kramár, môže rýchlejšie obnoviť svoje zásoby, môže teda držať aj menšie zásoby tovarov, lebo ich môže hocikedy obnoviť. Z toho všetkého vidieť, ako pri rozvoji výroby sa relatívne zni­ žuje akumulácia v zmysle hromadenia zásob: a Zvyšuje sa len vo forme fixného kapitálu, zatiaľ Čo však nepretržitá súčasná práca (výroba) rastie tak čo do pravidelnosti, intenzity, ako aj čo do rozsahu. Rýchlosť dopravných prostriedkov spolu s ich všestran­ nosťou premieňa čoraz viac (s výnimkou poľnohospodárstva) ne­ vyhnutnosť predchádzajúcej práce, pokiaľ ide o obežný kapitál, na nevyhnutnosť súčasnej, navzájom závislej diferencovanej vý­ roby. Táto poznámka je dôležitá pre oddiel o akumulácii.] „Naše továrne na spracúvanie bavlny pracovali spočiatku ce­ lých 24 hodín. Ťažkosti pri čistení a opravovaní strojov a rozdele­ nie zodpovednosti, vznikajúce z nevyhnutnosti zamestnať dvojná­ sobný počet dozorcov, účtovníkov atď., len-len že neurobili koniec tejto praxi, ale dovtedy, kým Hobhousov zákon neznížil pracovný čas na 69 hodín, naše továrne pracovali 70—80 hodín týždenne.“ (Senior, cit. dielo, str. 15.)

318

Základy kritiky politickej ekonómie

[8 Faktické údaje k otázke vplyvu zavedenia strojov na pomer medzi nutnou prácou a nadprácou] „Podľa Bainesa prvotriednu továreň na spracúvanie bavlny ne­ možno postaviť, vybaviť strojovým zariadením, parnými strojmi a plynom za menej ako 100 000 lib. Št. Parný stroj o 100 konských silách uvedie do pohybu 50 000 vretien, ktoré za deň vyrobia 62 500 míľ jemných bavlnených vlákien. V takejto továrni 1000 robotníkov spradie toľko vlákien ako 250 000 robotníkov bez stro­ jov“ (S. Laing, National Distress, its Causes and Remedies, Lon­ don 1844, str. 75). „Keď zisky klesajú, obežný kapitál má tendenciu stať sa do určitej miery fixným kapitálom. Ak úroková miera je 5-percentná, kapitál sa nepodujíma na stavbu nových ciest, kanálov alebo že­ lezníc dovtedy, kým tieto práce neprinesú primerane vysoké per­ cento, keď však úroková miera je len 4 alebo 3-percentná, kapitál sa bude preddavkovať na takéto podujatie, ak dosiahne iba pro­ porcionálne nižšie percento zisku. Účastinárske spoločnosti, ktoré sa podujímajú na veľké práce, sú prirodzeným dôsledkom klesa­ júcej miery zisku. To tiež podnecuje jednotlivcov, aby f[ixovali svoj kapitál vo forme budov a strojov.“ (Th. Hopkins, Great Bri­ tain for the last fjorty years, London 1834, str. 232.) „MacCulloch odhaduje počet a dôchodok tých, čo sú zamest­ naní v bavlnárskych továrňach, takto: 833 000 tkáčov, pradiarov, bieličov atď., každý za 24 lib. Št. zarok . . . . . . . 20000000 lib. Št. 111 000 stolárov, strojárov, mechanikov atď., každý za 30 lib. št.

. . . . . . .

3333000 lib. št.

944 000

Zisk, dozor, uhlie a materiály na stroje.

. .

6667000 lib. Št. 30 000 000 lib. št.

Predpokladá sa, že zo 62/3 milióna lib. št. idú 2 milióny na uhlie, železo a iné materiály, na stroje a iné výlohy, pričom by

Kapitola o kapitáli

319

zamestnali 66 666 robotníkov, každého za 30 lib. št. ročne, čo spolu dáva robotnícke obyvateľstvo v počte 1 010 666 ľudí: k nim treba ešte pridať polovičný počet detí, starcov atď., ktorí závisia od tých, čo pracujú, čiže navyše 505 330 ľudí: takto dostaneme dovedna 1 515 996 ľudí, ktorí žijú zo mzdy. K tomu treba ďalej prirátať osoby, ktoré priamo či nepriamo žijú na účet 4 2/3milióna lib. št. zisku atď.“ (Hopkins, cit. dielo, str. 336, 337.) Podľa tohto výpočtu je teda 833 000 robotníkov zamestnaných priamo vo výrobe, 176 666 pri výrobe strojov a pomocných mate­ riálov, ktoré sú potrebné len preto, lebo sa používajú stroje. Avšak mzda posledných uvedených robotníkov robí 30 lib. št. na osobu, aby sme ich počet redukovali na prácu rovnakej kvality, ako je práca tých 833 000 robotníkov, treba počítať po 24 lib. št. na oso­ bu, podľa toho by teda 5 333 000 lib. št. dávalo okolo 222 208 ro­ botníkov, z toho by vychádzal približne 1 robotník zamestnaný vo výrobe strojov a pomocných nástrojov na 3 %4zamestnaných vo výrobe bavlnených výrobkov. Je to menej ako 1 na 4, predpo­ kladajme však, že je to 1 na 4. Keby teraz 4 zvyšní robotníci pra­ covali len toľko ako predtým 5, teda každý o % nadbytočného pracovného času viac, nemal by z toho kapitál nijaký zisk. Zvy­ šujúci 4 robotníci musia dávať viac nadpráce ako predtým 5 ro­ botníci, Čiže počet robotníkov zamestnaných pri výrobe strojov musí byť menší ako počet robotníkov, ktorých stroj vytlačil. Stro­ je prinášajú kapitálu zisk len potiaľ, pokiaľ zväčšujú nadbytočný pracovný čas robotníkov zamestnaných pri strojoch (a nie pokiaľ tento pracovný čas skracujú, ale len potiaľ, pokiaľ zväčšujú po­ mer nadbytočného pracovného času k nutnému času tak, že nutný pracovný čas sa znižuje nielen relatívne, pričom počet súčasných

pracovných dní zostáva ten istý, ale sa znižuje aj absolútne). Zväčšenie absolútneho pracovného času predpokladá rovnaký alebo narastajúci počet súčasných pracovných dní: takisto zväč­ šenie výrobnej sily v dôsledku deľby práce atď. V oboch prípa­ doch zostáva celkový pracovný čas taký istý, alebo sa zväčšuje. S použitím strojov rastie relatívny nadbytočný pracovný čas nie­ len v pomere k nutnému pracovnému času, a preto v pomere k celkovému pracovnému času, ale pomer k nutnému pracovnému času rastie, kým celkový pracovný čas sa zmenšuje, t. j. zmenšuje sa počet súčasných pracovných dní (v pomere k nadbytočnému pracovnému Času).

320

Základy kritiky politickej ekonómie

Istý glasgowský továrnik dal [/. C. Symonsovi, autorovi knihy Arts and Artisans at Home and Abroad, Edinburgh 1839, nasledu­ júce údaje (uvediem tu viaceré údaje, aby sme mali príklad pre vzájomný pomer fixného kapitálu, obežného kapitálu, časti kapi­

tálu vynakladanejna mzdy atď.). Glasgow:

„Výdavky na zriadenie mechanizovanej továrne na tkanie s 500 tkáčskymi strojmi, ktoré majú tkať dobré kalikové alebo ľanové výrobky, aké sa v Glasgowe zvyčajne vyrábajú, robia približne 18000 lib. št. Ročná výroba povedzme 150 000 kusov po 24 var­ dov, 6 šilingov za kus . . . . . . . . . .

45000 lib. št.

Zložky týchto 45 000 lib. št. sú tieto:

Úroky z vloženého kapitálu a na amortizáciu

strojovéhozariadenia . .

o

i

1800 ]ib.št.

Parná sila, nafta, mazadlá atď. údržba strojového zariadenia, náradia atď.. . . . . . . . . .

Priadzaa ľan . . |... Mzdy robotníkov . Predpokladaný zisk

. .

. .

0.0.0.0.

. .

. .

. . . .

. .

0...

. . . .

. .

. .

2000 lib. št.

32000lib.št. 7500 1ib. št. 1700 1ib. št.

45 000 lib. št.“

(7. C. Symons, Arts and Artisans at Home and Abroad, Edinburgh 1839, str. 233.)

Ak teda predpokladáme 5-percentné úroky na strojové zariade­ nie, hrubý zisk robí 1700 + 900 —2600. Avšak kapitál vynaložený na mzdy robí len 7500 lib. št. Pomer medzi ziskom a mzdou robí

teda 20:75 —54 :15: je teda 34 2/3percenta.

„Pravdepodobné náklady na Zriadenie továrne na spracovanie bavlny s ručnými spriadacími strojmi, ktoré majú vyrábať priadzu č. 40 dobrej priemer­

nej kvality —.|...

. 0.0.0.0. 0.0...

23000lib. št.

Kapitola o kapitáli

(pri patentovaných selťaktoroch o 2000 lib. št. viac) Ročná výroba pri súčasných cenách bavlny a pri terajšej predajnej cene priadze .

321

25 000 lib. št.

Zložky týchto 25 000 lib. št. sú nasledovné:

Úroky z vloženého kapitálu a odpisy na amorti­ Bavlna záciu strojového zariadenia vo výške 10 percen

Parná sila, nafta, mazadlá, plyn. a všeobecné ná­ klady na údržbu náradia a strojového zariadenia Mzdy robotníkov Zisk .

.

2 300 lib. št. 14 000 lib. Št. 1 800 lib. št. 9 400 lib. št. 1 500 lib. št.

25 000 lib. št.“

tiež, str. 234). 2/53: bude to teda 49 8/1095 percenta.

„Náklady na továreň na pradenie bavlny s 10 000 20 000 lib. Št.

Ak vezmeme súčasnú hodnotu výrobku, ročná produkcia bude stáť Úroky z vloženého kapitálu a amortizácia strojo­ vého Bavlnazariadenia vo výške 10 percent.

Parná sila, mazadlá, nafta, údržba strojového:Za­ riadenia atď. Mzdy robotníkov

Zisk .

..

23 000 lib. Št. 2 000 lib. Št. 13 300 lib. št.

2 500 lib. št. 3 800 lib. Št. 1 400 lib. št.

23 000 lib. št.“

322

Základy kritiky politickej ekonómie

Teda hrubý zisk — 2400 lib. Št., mzdy 3800, 2400 : 3800 — 24: : 38 — 12:19 — 635/19 percenta.

V prvom prípade robí (miera nadhodnoty) 342/3 percenta, v druhom prípade 49 8/1986 percenta a v poslednom 63 $/19percenta. V prvom prípade mzda robí 1/6 z celkovej ceny produktu, v dru­ hom vyše 1/5, v poslednom prípade menej ako 1/5. Ale v prvom

prípade pomer mzdy k hodnote kapitálu je 1:4 8/15:v druhom prípade 1:5 19/27:v treťom 1:7/7/19. Úmerne tomu, ako klesá po­

mer časti kapitálu vynaloženej na mzdu k časti vynaloženej na strojové zariadenie a k obežnému kapitálu (tieto časti robia v prvom prípade dovedna 34 000 lib. št. v druhom 30 000, v tre­ ťom 28 000), musí, prirodzene, rásť zisk z časti vynaloženej na mzdu, aby sa uchovalo to isté percento zisku. Absolútny pokles celkovej práce, t. j. pracovného dňa násobe­ ného počtom súčasných pracovných dní v pomere k nadpráci, môže sa prejavovať dvojakým spôsobom. V spomenutej prvej for­ me, keď sa časť doteraz zamestnaných robotníkov prepustí v dô­ sledku použitia fixného kapitálu (strojov). Alebo takým spôso­ bom, že zavedenie strojov zníži zväčšovanie použitých pracovných dní, hoci produktivita práce rastie, a to, prirodzene, vo väčšej miere, než v akej sa znižuje v dôsledku „hodnoty“ novozavede­ ných strojov. Pokiaľ fixný kapitál má hodnotu, nezvyšuje, ale zni­ žuje produktivitu práce. „Nadbytoční robotníci by umožnili továrnikovi znížiť úroveň miezd: ale istota, že po každom veľkom znížení miezd nasledo­ vali by okamžite obrovské straty v dôsledku štrajkov, rozsiahlych prerušení výroby a rozličných iných prekážok, ktoré by sa im stavali do cesty, núti továrnikov, aby dávali prednosť pomalšiemu procesu zlepšovania strojov, ktoré, hoci strojnásobia výrobu, ne­ vyžadujú si nových ľudí“ (P. Gaskell, Artisans und Machinery, London. 1836, str. 314).

„Keď zlepšenia nevyradia celkom robotníkov, umožňujú jedné­ mu robotníkovi vyrábať alebo skôr dohliadnuť na výrobu takého množstva, na ktoré treba teraz desať alebo dvadsať robotníkov.“ (Tamtiež, str. 315.) „Vynašli sa také stroje, ktoré umožňujú, aby jeden človek vy­ robil toľko priadze, koľko pred 70 rokmi mohlo vyrobiť 250 alebo dokonca 300 robotníkov, stroje, ktoré umožňujú, aby jeden muž a 1 chlapec stačili na také množstvo, ako predtým 100 mužov

Kapitola o kapitáli

323

a 100 chlapcov. 150 000 robotníkov v továrňach na spracovanie bavlny vyrobí toľko priadze, koľko by 40 miliónov mohlo vyrobiť na jednovláknovom spriadacom stroji.“ (Tamtiež, str. 316.) „Možno povedať, že práca je bezprostredným trhom pre kapitál alebo oblasťou pôsobenia pre kapitál. Zdá sa, že masa kapitálu, ktorú v danej chvíli, v danej krajine alebo vo svete možno vyna­ ložiť tak, aby dávala nie menej ako danú mieru zisku, závisí hlavne od toho množstva práce, ku ktorému možno vynaložením tohto kapitálu podnietiť práve existujúci počet ľudí“ (An Inguiry into those Principles respecting the Nature oj Demand and the Necessity oj Consumption etc. London 1821, str. 20). (Túto prácu napísal istý ricardovec proti Malthusovej knihe: Principles oj Po­ litical Economy.)

[9.] Odcudzenie pracovných podmienok od práce s rozvojom kapitálu Okolnosť, že pri rozvoji výrobných síl práce musia predmetné podmienky práce, spredmetnená práca rásť v pomere k živej práci (to je vlastne tautologická veta, pretože čo iné Znamená narasta­ júca výrobná sila práce ako to, že sa vyžaduje menej bezprostred­ nej práce na vytvorenie väčšieho produktu a že sa preto spolo­ čenské bohatstvo čoraz väčšmi vyjadruje v podmienkach práce vytvorených samou prácou), nejaví sa Zo stanoviska kapitálu tak, že jeden moment spoločenskej činnosti — spredmetnená práca — stáva sa Čoraz mohutnejším telom druhého momentu, subjektívnej Živej práce, ale tak —a to je dôležité pre námezdnú prácu — že objektívne podmienky práce nadobúdajú oproti živej práci čoraz kolosálnejšiu samostatnosť, ktorá sa prejavuje už v samom ich rozsahu, a že spoločenské bohatstvo v čoraz mohutnejších ma­ sách vystupuje proti práci ako cudzia a ovládajúca moc. Dôraz sa nekladie na spredmetnenosť, ale na odcudzenosť, na scudzenosť, na pozbavenosť, na to, že nesmierna spredmetnená moc, ktorú si sama spoločenská práca postavila proti sebe ako jeden zo svojich momentov, neprináleží robotníkovi, ale zosobneným výrobným podmienkam, t. j. kapitálu. Pokiaľna základe kapitálu a námezdnej práce táto tvorba pred­ metného tela činnosti prebieha v protiklade k bezprostrednej pra­

324

Základy kritiky politickej ekonómie

covnej schopnosti, pokiaľ tento proces spredmetňovania fakticky vystupuje ako proces odcudzenia zo stanoviska práce alebo ako proces privlastňovania cudzej práce zo stanoviska kapitálu — pDo­ tiaľ je toto prevrátenie a zvrátenie skutočné, a nielen domnelé, existujúce iba v predstave robotníkov a kapitalistov. Avšak Zrej­ me tento proces zvrátenia je len historickou nevyhnutnosťou, ne­ vyhnutnosťou len pre rozvoj výrobných síl začínajúci sa od urči­ tého historického východiska alebo historickej základne, ale vonkoncom nie je absolútnou nevyhnutnosťou výroby. Naopak, je to prechodná nevyhnutnosť, pričom výsledkom a cieľom (ima­ nentným cieľom) tohto procesu je prekonať túto základňu samu, ako aj túto formu procesu. Buržoázni ekonómovia sú natoľko v zajatí predstáv určitého historického vývojového stupňa spoločnosti, že nevyhnutnosť spredmetnenia spoločenských síl práce javí sa im neodlučiteľná od nevyhnutnosti ich odcudzenia voči živej práci. Ale so zrušením bezprostredného charakteru živej práce ako len ojedinelej, čiže ako len vnútorne alebo len vonkajškovo všeobecnej práce, s pre­ menou činnosti indivíduí na bezprostredne všeobecnú čiže spolo­ čenskú činnosť, zbavujú sa predmetné momenty výroby tejto formy odcudzenia, tým sa stávajú vlastníctvom, organickým spo­ ločenským telom, v ktorom sa indivíduá reprodukujú ako jednot­ livci, ale ako spoločenskí jednotlivci. Podmienky, aby takto mohli reprodukovať svoj život, svoj produktívny životný proces, boli vy­ tvorené až samým historickým ekonomickým procesom — a to tak objektívne, ako aj subjektívne podmienky, ktoré predstavujú len dve odlišné formy tých istých podmienok. Stav, keď robotník nemá vlastníctvo a spredmetnená práca vlastní živú prácu, čiže kapitál si privlastňuje cudziu prácu — jedno i druhé vyjadruje na dvoch protikladných póloch ten istý vzťah — to sú základné podmienky buržoázneho spôsobu výroby, a naskrze nie sú pre ňu ľahostajné náhody. Tieto spôsoby rozde­ ľovania predstavujú samy výrobné vzťahy, ibaže z hľadiska roz­ deľovania. Preto je nanajvýš absurdné, keď napríklad [ohn St. Mill hovorí: „Zákony a podmienky výroby bohatstva majú charakter fyzi­ kálnych právd... Nie je to tak s rozdeľovaním bohatstva. Rozde­ ľovanie závisí výlučne od ľudských inštitúcií.“ (7. St. Mill, Prin­ ciples oj Political Economy. Vol. I, London 1848, str. 239, 240.)

Kapitola o kapitáli

325

„Zákony a podmienky“ výroby bohatstva a zákony ,rozdeľova­ nia bohatstva“ sú tými istými zákonmi v rozličnej forme a jedny i druhé sa menia, prekonávajú ten istý historický proces: vôbec sú len momentmi určitého historického procesu. Netreba osobitného dôvtipu, aby sme pochopili, že vychádzajúc napríklad zo slobodnej práce, vzišlej zo zrušenia nevoľníctva čiže z námezdnej práce, stroje môžu vzniknúť jedine v protiklade k živej práci ako pre ňu cudzie vlastníctvo a proti nej stojaca nepriateľská sila, t. j. musia vystupovať oproti živej práci v po­ dobe kapitálu. Takisto ľahko možno však pochopiť, že stroje ne­ prestanú byť činiteľmi spoločenskej výroby, keď sa napríklad stanú vlastníctvom združených robotníkov. V prvom prípade je však ich rozdelenie, t. j. okolnosť, že nepatria robotníkovi, taktiež podmienkou spôsobu výroby založeného na námezdnej práci. V druhom prípade by zmenené rozdeľovanie vychádzalo zo zme­ nenej novej základne výroby, ktorá vznikla len vďaka historické­ mu procesu.

[10.Rôzne výpisky o peniazoch, kolóniách, úspore

surovín v dôsledku zlepšenia ich spracovania, o úžere, úvere, výrobnej spotrebe atď] Zlato v metaforickej reči Peruáncov predstavuje „slzy preliate slnkom“. (W. H. Prescott, History of the Conguest oj Peru, 4th edition. Vol. I, London 1850, str. 92.) „Bez používania nástrojov alebo strojov bežných Európanov každé indivíduum“ (v Peru) „mohlo by vykonať veľmi málo: ak ale pracujú vo veľkých masách a pod spoločným vedením, dosa­ hujú vďaka nezdolnému úsiliu veľké výsledky atď.“ (tamtiež, str. 127). [Peniaze, ktoré sa vyskytujú u Mexičanov (spolu s prevládajú­ cim výmenným obchodom a orientálnym pozemkovým vlastníc­ tvom), predstavovali „regulované obežné prostriedky rozličnej hodnoty. Pozostávali z priezračných trubičiek naplnených zlatým prachom, z kúskov olova vyrezaných do tvaru T a z vrecúšok kakaa obsahujúcich určitý počet zrniek. »O, šťastná minca,« hovorí Peter Martyr (De Orbe Novo), »ktorá ľudskému rodu dáva lahodný a osožný nápoj

326

Základy kritiky politickej ekonómie

a svojich vlastníkov zbavuje diabolskej nákazy skúposti, lebo ju nemožno ani do zeme zakopať, ani dlho uschovávať«“ (W. H. Prescott, History oj the Conguest oj Mexico, 5th edition. Vol. I, London 1850, str. 123). „Eschwege (1823) odhaduje celkovú hodnotu diamantov získa­ ných za 80 rokov na sumu, ktorá sotva prevyšuje 18-mesačnú pro­ dukciu cukru alebo kávy v Brazílii“ (Merivale, Lectures on Coloni­ zation and Colonies. Vol. 1, London 1841, str. 52). „Prví“ (britskí) „kolonisti“ (v Severnej Amerike) „spoločne obrábali vyklčované pozemky okolo svojich dedín ... tento zvyk prevládal vo Virgínii až do roku 1619“ atď. (tamtiež, zv. I, str. 91—92). „Roku 1593 kortezovci navrhli Filipovi II. toto: „Kortezovci vo Valladolide prosili roku 1548 Vaše Veličenstvo, aby nedovolilo ďalej dovážať do kráľovstva sviečky, sklenený tovar, šperky, nože a iné podobné veci, ktoré sa privážajú z cudziny s cieľom vyme­ niť tieto pre ľudský život také neužitočné veci za zlato, akoby Španieli boli Indiánmi“ (Sempéré, Considérations sur les causes de la grandeur et de la décadence de la monarchie Espagnole, Tome premier, Paris 1826, str. 2/5—276). „V husto zaľudnených kolóniách robotník, hoci slobodný, pri­ rodzene, závisí od kapitalistu: v riedko zaľudnených kolóniách potreba tejto prirodzenej závislosti musí byť nahradená umelými obmedzeniami“ (H. Merivale, Lectures on Colonization and Colo­ nies. Vol. 11. London 1842, str. 314).]

Rímske peniaze: aes grave, funt medi (emere per aes et lib­ ram“). Toto bol as““. Roku 485 po založení Ríma boli strieborné denáre, denár sa rovnal 10 asom. (Takýchto denárov pripadlo 40 na funt striebra, roku 510 po založení Ríma pripadlo 75 denárov na funt striebra: každý denár sa ešte rovnal 10 asom, ale 10 asom po 4 unciách.) Roku 513 bol as redukovaný na 2 uncie: denár sa ešte rovnal 10 asom, ale bolo to už len 1/34funta striebra. Toto číslo, 1/54,uchovalo sa až do konca republiky, ale roku 537 denár stál 16 asov za 1 unciu a roku 665 už len 16 asov za %4uncie... Strieborný denár roku 485 po založení Ríma rovnal sa 1 franku + Znamená doslova: kúpiť pomocou medi a váhy, v prenesenom zmysle: kúpiť so zachovávaním všetkých formálnych požiadaviek. ## gs alebo libra — 12 unciám:

scrupulov.

1 uncia

— 24 scrupulom,

v libre bolo 2838

Kapitola o kapitáli

327

63 centimom, roku 510 rovnal sa 87 centimom, v rokoch 513—707 rovnal sa 78 centimom. Od Galbu po Antónia sa rovnal 1 franku (Dureau de La Malle, Economie politiague des Romains, zv. 1. Paris 1840, str. 15, 16, 448, 450).

Za Čias prvého strieborného denára pomer 1 funt striebra k 1 funtu medi bol 400:1. Na začiatku druhej púnskej vojny 112:1 (tamtiež, zv. I, str. 81—82). „Grécke kolónie na juhu Itálie dostávali z Grécka a z Ázie priamo alebo cez Tyrus a Kartágo striebro, z ktorého od 6. a 5. storočia pred Kr. zhotovovali mince. Napriek tomuto susedstvu Rimania z politických dôvodov zakazovali používanie zlata a striebra. Ľud i senát cítili, že takýto pohodlný obežný prostrie­ dok by privodil koncentráciu, pribúdanie otrokov, úpadok starých mravov a poľnohospodárstva.“ (Tamtiež, str. 64, 65.) „Podľa Varrona otrok je hovoriacim nástrojom, zviera polone­ mým a pluh nemým nástrojom“ (tamtiež, str. 253, 254). „Denná spotreba chleba rímskeho občana prevyšovala o niečo 2 francúzske funty, u vidiečana prevyšovala 3 francúzske funty. Parížan spotrebuje 0,93 funta chleba: vidiečan v 20 departemen­ toch, kde hlavnú potravu tvorí obilie, spotrebuje 1,70 funta.“ (Tamtiež, str. 277.) ,,V Taliansku (súčasnom] spotrebuje sa 1 funt 8 uncií tam, kde obilie tvorí hlavnú potravu. Prečo jedli Rimania relatívne viac? Sprvoti jedli obilie surové alebo len rozmočené vo vode: potom sa ho naučili pražiť... Neskôr si osvojili umenie obilie pomlieť a spočiatku jedli surové cesto zhotovené z tejto múky. Na pomletie obilia používali tíky alebo dva kamene, ktoré tíkli a treli jeden o druhý... Toto surové cesto, puls, si rím­ sky vojak zarobil vždy na niekoľko dní... Potom vynašli sito, ktorým sa preosievalo zrno: našli spôsob, ako oddeliť otruby od múky: nakoniec pridávali droždie, no spočiatku jedli chlieb suro­ vý, kým ich náhoda nenaučila, že pečenie bráni skysnutiu chleba a umožňuje uchovať ho na dlhší čas. Až po vojne proti Perseovi, roku 580, zjavili sa v Ríme pekári.“ (Tamtiež, str. 277—279.) „Pred kresťanským letopočtom Rimania nepoznali veterné mlyny“ (tamtiež, str. 280). „Parmentier dokázal, že vo Francúzsku sa od čias Ľudovíta XIV. urobili veľké pokroky v mletí a že rozdiel medzi starým a novým mletím robí až polovicu chleba pripraveného z rovnakého množ­ stva ohilia. Na dennú spotrebu jedného ohyvateľa Paríža stanovili

328

Základy kritiky politickej ekonómie

najprv 4, potom 3, potom 2 a napokon 1 1/3satiera obilia. :. Ták možno ľahko vysvetliť obrovský rozdiel medzi dennou spotrebou

obilia u Rimanova u nás: a to nedokonalosťoupri mletí a pri pe­ čení chleba.“ (Tamtiež, str. 280—281.) „Agrárny zákon znamenal ohraničenie pozemkového vlastníc­ tva aktívnych občanov. Obmedzenie vlastníctva bolo základom existencie a rozkvetu starovekých republík.“ (Tamtiež, str. 256.) „Dôchodky štátu pozostávali z príjmov zo štátnych majetkov, z naturálnych dávok, z nevoľníckej roboty a z niektorých daní, ktoré sa platili vpeniazoch pri dovoze alebo vývoze tovarov alebo

pri predaji niektorých potravín. Tento spôsob ... takmer bez zmeny existuje v Otomanskej ríši... Za Sullovej diktatúry a do­ konca na konci 7. storočia (roku 697 od založenia Ríma) pobe­ rala Rímska republika ročne len 40 miliónov frankov. Roku 1780 peňažné dôchodky tureckého sultána (v piastroch) činili len 35 miliónov piastrov čiže 70 miliónov frankov... Rimania i Turci dostávali prevažnú časť svojich dôchodkov v naturáliách... U Ri­ manov ... 1/10obilia, 1/5 ovocia, u Turkov sa to menilo od % do 1/19produktov... Keďže Rímska ríša bola len obrovskou aglome­ ráciou nezávislých obcí, väčšia časť daní a výdavkov zostala ko­ munálna“ (zv. II, str. 402—405). „Za Augusta a Nerona mal Rím bez predmestí len 266 684 oby­ vateľov.“ Dureau sa domnieva, že „v 4. storočí kresťanskej éry bolo v predmestiach 120 000 obyvateľov: v Aureliánových hrad­ bách žilo 382 695, dovedna 502 695, ďalej 30 000 vojakov, 30 000 cudzincov, spolu zaokrúhlene 562000 osôb... Madrid, ktorý od čias Karola V. bol poldruha storočia hlavným mestom časti Euró­ py a polovice nového sveta, pripomína v nejednom ohľade Rím. Ani jeho obyvateľstvo nerástlo úmerne jeho politickému význa­ mu“ (zv. I, str. 370, 403, 405—406).

„90ciálne Zriadenie vtedajšieho rímskeho štátu ponášalo sa väčšmi na Rusko alebo Otománsku ríšu než na Francúzsko alebo Anglicko: nerozvinutý obchod i priemysel, obrovské bohatstvá popri nesmiernej biede“ (zv. II, str. 214). (Prepych len v hlavnom meste a v sídlach rímskych satrapov.) „Od čias zničenia Kartága až do založenia Konštantínopolu existovala rímska Itália zoči-voči Grécku a Orientu v rovnakom stave ako Španielsko v 18. storočí vo vzťahu k Európe. Alberoni povedal: »Španielsko je pre Európu to isté ako ústa pre telo, všet­

Kapitola o kapitáli

329

ko-tam vchádza a nič tam nezostáva«.“ (Tamtiež, zv. II, str.“ 399 až 400.)

„Pôvodne bola úžera v Ríme slobodná. Zákon Dvanástich tabúl

(roku 303po založení Ríma] stanovil úrok z peňazí na 1 percento ročne (podľa Niebuhra 10 percent). Tieto zákony sa čoskoro porušovali. Duilius (roku 398 po založení Ríma) Znova obmedzil výšku úroku z peňazí na 1 percento na rok (unciarium foenus). Roku 408 sa táto sadzba znížila na "2 percenta, roku 413 sa po­ žičiavanie peňazí na úroky celkom zakázalo plebiscitom, ktorý vyvolal tribún Genucius. Vôbec neprekvapuje, že v republike, kde sa občanom zakazuje zaoberať sa priemyslom a obchodom vo veľ­ kom i v malom, zakazuje sa aj obchod s peniazmi“ (zv. II, str. 259 až 261). „Takýto stav trval tri storočia, až do dobytia Kartága. Potom úrok nemal byť vyšší ako 12 percent na rok. Bežná výška ročného úroku neprevyšovala 6 percent. Justinian stanovil úrok na 4 percentá... Usura guincunx u Trajana znamená legálny úrok vo výške 5 percent. V Egypte roku 146 pred Kr. zákonný obchod­ ný úrok bol 12 percent“ (zv. II, str. 261—263). Spolu s rozvojom úžery a peňazí prebieha aj nedobrovoľné scu­ dzovanie feudálneho pozemkového vlastníctva. „Zavedenie peňazí, ktorými možno kúpiť všetky veci, a teda ochrana záujmov veriteľa, ktorý požičal peniaze pozemkovému vlastníkovi, má za následok nevyhnutnosť zákonného scudzenia pozemkového vlastníctva na vyrovnanie dlhu“ (John Dalrymple, An Essay towards a general history oj Feudal Property in Great Britain, 4the edition, London 1759, str. 124). V stredovekej Európe „platby v zlate boli zvyčajné len pri nie­ ktorých obchodných transakciách spojených zväčša s drahocen­ nosťami. Najčastejšie sa vyskytujú mimo obchodných kruhov, pri daroch veľmožov, pri určitých vysokých poplatkoch, ťažkých pe­ ňažitých trestoch, pri nákupoch pozemkov. Nerazené zlato sa ne­ zriedka vážilo na funty alebo marky (pol funta)] ... 8 uncií — —1 marke: 1 uncia teda — 2 lotom čiže 3 karátom. Do čias kri­

žiackych výprav boli z razeného zlata známe len bizantské solidy, italské tari a arabské maurabotini“ (neskoršie maravedi). (Hill­ mann, Städiewesen des Mittelalters, 1. Theil, Bonn 1826, str. 402 až 404).

„Vo franských zákonoch figurujú aj solidy len ako počitacia minca, používaná na vyjadrenie hodnoty poľnohospodárskych

330

Základy kritiky politickej ekonómie

produktov, ktoré sa majú odovzdať na zaplatenie trestu. Naprí­ klad Sasi rozumeli solidom ročného vola, aký býva zvyčajne na jeseň ... Podľa ripuarského práva zdravá krava nahradzovala je­ den. solid... 12 denárov rovná sa zlatému solidu.“ (Tamtiež, str. 405, 406.) „Štyri tari rovnajú sa byzantskému solidu ... Od 13. storočia razili sa v Európe rôzne zlaté mince. A4ugustály (cisára Fridricha 1I. na Sicílii: Brindisium a Messina): florentíny či flo­ riny (Florencia 1252), ... dukáty alebo zechíny (Benátky od 1285).“ (Tamtiež, str. 408—411.) „V Uhorsku, Nemecku a Nizo­ zemsku razili od 14. storočia aj väčšie zlaté mince: vNemecku sa volali jednoducho guldenami.“ (Tamtiež, str. 413.) „Pri platbách v striebre panovala obyčaj vážiť kov zväčša v markách pri všetkých väčších platbách. Pri takýchto platbách vážili aj razené striebro, keďže mince boli ešte z celkom rýdzeho striebra, išlo teda výlučne o váhu. Preto názvy /funt (livra, líra)" a marka sčasti označovali predstavované čiže počítacie peniaze, sčasti prešli na skutočné strieborné mince. Strieborné mince: de­ náre alebo grajciare ... VNemecku sa tieto denáre volali fenigy (penig, penning, phennig) .... a to už od 9. storočia. Pôvodne sa volali pending, penthing, píentini ... čo pochádza od slova pfiin­ dig, v starej forme pfúnding ... čo znamená toľko ako v plnej váhe: teda plnováhové denáre (pfilindige Denaren), v skratke Pfúndinge ... Ešte jedno označenie denárov, ktoré sa od 12. sto­ ročia začalo používať vo Francúzsku, Nemecku, Nizozemsku a An­ glicku, odvodzovalo sa od hviezdy zobrazenej na nich namiesto kríža: sternlingy, sterlingy, starlingy ... Denáre sterlingy — fe­ nigy sterlingy ... Z nizozemských sterlingov išlo v 14. storočí 320 na funt, 20 kusov na unciu ... Strieborné solidy po nemecky šild­ lingy, šilingy ... Strieborný solid nebol v ranom stredoveku sku­ točnou mincou, ale symbolom 12 denárov... Jeden solid zlata rovná sa 12 denárom (sterlingom), pretože taký bol priemerný pomer medzi zlatoma striebrom... Ako drobné mince obiehali oboly, polfenigy, Hälblinge ... S po­ stupným rozširovaním drobného remesla čoraz väčší počet ma­ lých obchodných miest a malých kniežat získali právo raziť svoje miestne mince, zväčša teda drobné mince. Primiešavali meď, a to + Notabene: V Mexiku existovali peniaze, ale nijaké váhy: v Peru existovali váhy, ale nijaké peniaze.?š

Kapitola o kapitáli

331

čoraz viac... Tlsté fenigy, gros deniers, grossi, groschen, groten razili sa najprv v Tours v polovici 13. storočia. Tieto groše boli pôvodne dvojitými fenigmi.“ (Tamtiež, str. 415—433.) „To, že pápeži uložili takmer všetkým kresťansko-katolíckym krajinám cirkevné poplatky, nemálo prispelo sprvoti k rozvoju celkového peňažníctva v priemyselnej Európe a neskôr, ako dô­ sledok toho, viedlo k rozmanitým pokusom obísť cirkevný zákaz úrokov. Pápež používal Lombarďanov na vyberanie poplatkov od arcibiskupstiev za arcibiskupské taláre a ostatných cirkevných dávok. Boli to hlavne úžerníci a záložníci pod pápežskou ochra­ nou. Boli známi v 12. storočí. Najmä tí, Čo pochádzali zo Sieny. »Verejní úžerníci« v Anglicku sa nazývali »rímsko-biskupskými obchodníkmi s peniazmi«. Niektorí biskupi, bazilejskí a iní, zalo­ žili Židom za bagateľ biskupský prsteň, hodvábne rúcha, celé ko­ stolné náradie a platili úroky. Ale aj biskupi, opáti, farári sami robili úžeru s kostolným náradím tak, že ho za podiel na zisku dávali do zálohu toskánskym peňažníkom z Florencie, Sieny a iných miest“ atď. (pozri tamtiež, časť 11,str. 36—45). Keďže peniaze sú všeobecným ekvivalentom, všeobecnou kúp­ nou silou, možno všetko kúpiť, všetko možno premeniť na penia­ ze. Avšak všetko možno premeniť na peniaze len ak sa vec scudzí, ak sa jej vlastník predajom zbaví. Preto všetko je scudziteľné, čiže pre indivíduum ľahostajné, navonok cudzie. Takzvané ne­ scudziteľné, večné majetky a im zodpovedajúce nehybné, pevné vlastnícke vzťahy sa teda rozvracajú zoči-voči peniazom. Ďalej, keďže samy peniaze existujú len v obehu a vymieňajú sa zasa za predmety osobnej spotreby atď. — za hodnoty, ktoré sa koniec koncov všetky môžu redukovať na čisto individuálne pôžitky, všetko má hodnotu len pokiaľ existuje pre indivíduum. Tým sa ruší samostatná hodnota vecí, okrem tej, čo tkvie v ich čírom bytí pre druhého, v ich relativite, vich vymeniteľnosti — ruší sa teda absolútna hodnota všetkých vecí a vzťahov. Všetko sa obeto­ valo egoistickému pôžitku. Pretože tak ako možno všetko scudziť

za peniaze, možno všetko aj získať prostredníctvom peňazí. Všet­ ko možno dostať za „hotové peniaze“, ktoré ako niečo, čo exis­ tuje mimo indivídua, možno získať podvodom, násilím atď. Takto si všetci môžu všetko prisvojiť a závisí od náhody, Či si indi­ víduum môže alebo nemôže prisvojiť, pretože to závisí od peňazí, ktoré vlastní. Tým sa teda indivíduum osebe stáva pánom nad

332

Základy kritiky politickej ekonómie

všetkým. Nietabsolútnych hodnôt, lebo pre peniaze hodnota ako taká je relatívna. Neexistuje nič nescudziteľné, lebo všetko je za peniaze scudziteľné. Neexistuje nič vyššieho, posvätného atď., lebo všetko si možno peniazmi prisvojiť. „Res sacrae“ (,,Posvätné predmety“) a „náboženské predmety“, ktoré nik nemôže „vlast­ niť“,/4 ktoré „nemožno oceniť, založiť a scudziť“, ktoré sú „vy­ ňaté z obchodu medzi ľuďmi“,"“ neexistujú pred všemohúcnosťou peňazí, podobne ako pred bohom sú všetci rovní. Je krásne, že

sama rímska cirkev bola v stredoveku hlavnou propagátorkou peňazí. „Keďže cirkevný zákon proti úžere stratil už dávno všetok vý­ znam, zrušil ho Martin roku 1425 aj nominálne.“ (Hillmann, Städtewesen des Mittelalters, 11. Theil, Bonn 1827, str. 55.) „V stredoveku v nijakej krajine neexistovala všeobecná úroková miera. Predovšetkým kňazi boli prísni. Súdne záruky na zabezpe­ čenie pôžičky boli neisté. Tým vyššia bola úroková miera v jed­ notlivých prípadoch. Obeh peňazí bol nepatrný, väčšinu peňaž­ ných platieb bolo nevyhnutné vyrovnať v hotovosti, pretože zmenkový obchod bol ešte nerozvinutý. Preto vládli veľké roz­ diely tak v rozsahu úrokov, ako aj v chápaní úžery. Za čias Ka­ rola Veľkého pokladali za úžeru, len keď sa poberal 100-percent­ ný úrok. V Lindau na Bodamskom jazere roku 1344 domorodí občania brali 216 2/3percenta. V Zirichu Rada stanovila zákonný úrok vo výške 431/3 percenta... V Taliansku sa muselo občas platiť 40 percent, hoci od 12.—14. storočia bežná sadzba nepre­ kračovala 20 percent... Verona nariadila zákonný úrok vo výške 12 14 percenta ... Fridrich II. vo svojom nariadení ... 10 percent, ale len pre Židov. O kresťanoch nechcel hovoriť... Vporýnskom Nemecku bola už v 13. storočí zvyčajná miera 10 percent“ (tam­ tiež, str. 55—57). %

%

%

„Výrobná spotreba — keď spotreba tovaru je časťou procesu výroby“ (S. P. Newman, Elements oj Political Economy, Andover and New York 1835, str. 296). „Treba poznamenať, že v týchto prípadoch sa hodnota nespotrebúva, lebo tá istá hodnota existuje v novej forme“ (tamtiež). Ďalej „spotreba znamená použitie indi­ viduálneho dôchodku na jeho rozličné účely“. (Tamtiež, str. 297.) „Treba dosiahnuť, aby sa predaj za peniaze stal za každých

Kapitola 0 kapitáli

333

čias takou ľahkou operáciou, ako je dnes kúpa za peniaze, a vý­ roba sa vtedy stane jednotnou a nikdy nezlyhávajúcou príčinou dopytu.“ (John Gray, The Social System. A Treatise on the Prin­ ciple oj Exchange, Edinburgh 1831, str. 16.) ,„,Popôde, kapitáli, práci štvrtou nevyhnutnou podmienkou výroby je možnosť okam­ žitej výmeny.“ (Tamtiež, str. 18.) „Schopnosť vymieňať je“ pre človeka žijúceho v spoločnosti „taká dôležitá, ako pre Robinsona Crusoa schopnosť vyrábať“. (Tamtiež, str. 21.) „Podľa Saya úver len premiestňuje kapitál, nijaký kapitál však nevytvára. To je pravda len v jedinom prípade, keď kapitalista požičiava peniaze priemyselníkovi, nie je to však pravda, pokiaľ ide o úver medzi výrobcami pri ich vzájomnom preddavkovaní. To, Čo jeden výrobca preddavkuje druhému, nie sú kapitály, ale výrobky, tovary. Tieto výrobky, tieto tovary môžu sa stať a nepo­ chybne sa aj stávajú v rukách vypožičiavateľa aktívnymi kapitál­ mi, t. j. nástrojmi práce, ale v rukách svojho vlastníka sú len vý­ robkami na predaj a sú vždy pasívne... Treba rozlišovať medzi výrobkom a tovarom a medzi činiteľom práce čiže výrobným ka­ pitálom ... Kým výrobok zostáva v rukách svojho výrobcu, je len tovarom, alebo, ak chcete, pasívnym, inertným kapitálom. Prie­ myselník, ktorý ho má v rukách, nielenže z neho nemá nijakú výhodu, ale je to preňho bremeno, príčina neustálych ťažkostí, nepravých nákladov a strát: náklady na uskladnenie, údržbu a ochranu, úroky z fondu atď., neberúc do úvahy úbytok alebo škody, ktorým podliehajú skoro všetky tovary, keď sú po dlhý čas nečinné. ... Ak teda predá tieto svoje tovary na úver inému priemyselníkovi, ktorý ich môže použiť vo svojom odvetví výroby, z inertných tovarov, akými boli, menia sa pre neho na aktívny kapitál. Takto sa na jednej strane zväčší výrobný kapitál bez toho, aby sa na druhej strane zmenšil. Okrem toho: ak pripustí­ me, že predávajúci, ktorý svoj tovar dáva na úver, predsa len do­ stane výmenou zmenky, ktoré môže eskontovať, nie je potom jasné, že si takto zasa obstará prostriedky na obnovu svojich su­ rovín a pracovných prostriedkov, aby sa mohol znova dať do prá­ ce. Z toho teda vyplýva dvojnásobné zväčšenie výrobného kapi­ tálu, inými slovami, nadobúdajú sa nové možnosti na oboch stranách.“ (Charles Coguelin, Du Crédit et des Bangues dans Plndustrie.

Revue des Deux .Mondes,!6 zv. 31, Paris 1842, str.

799—800.)

334

Základy kritiky politickej ekonómie

„Keď sa masa tovarov na predaj bez spomaľovania a bez pre­ kážok rýchlo premení zo stavu inertného výrobku na stav aktív­ neho kapitálu, koľko novej aktivity vznikne v krajine! ... Táto rýchla premena je práve tým dobrodením, ktoré poskytuje úver. ... Toto je aktivita obehu ... Tak môže úver zdesaťnásobiť ob­ chodné transakcie priemyselníkov... V danom časovom rozpätí obchodník alebo výrobca obnovil svoje tovary alebo svoje výrobky nie raz, ale desaťkrát... Úver to dokáže tak, že každému zvýši kúpyschopnosť. Namiesto toho, aby túto schopnosť vyhradil pre osoby schopné platiť hneď, poskytuje ju všetkým, Čo svojím. po­ stavením a povesťou dávajú záruku, že zaplatia v budúcnosti, dáva kúpyschopnosť každému, kto je schopný využiť výrobky svo­ jou prácou... Teda prvé dobrodenie úveru tkvie v tom, že zväč­ šuje, ak aj nie sumu hodnôt, ktorú určitá krajina má, tak aspoň sumu aktívnych hodnôt. Toto je okamžitý výsledok. Z neho plynie rast výrobných síl, a teda aj sumy hodnôt atď.“ (Tamtiež, str. 801, 802, 805.)

„Prenájom je podmienečný predaj, čiže predaj používania ne­ jakej veci na obmedzený čas“ (Th. Corbet, An Inguiry into the Causes and Modes oj the Wealth oj Individuals, London 1841, str. 81). „Premeny, ktoré kapitál prekonáva v procese výroby. Kapitál sa musí spotrebovať, aby sa stal produktívnym.“ (S. P. Newman, Elements oj Political Economy, Andover and New York 1835, str. 80.) „Ekonomický cyklus ... celkový priebeh výroby od času, keď sa vynaložia náklady až dovtedy, keď sa dosiahnu výsledky. V poľnohospodárstve začiatkom cyklu je sejba a koncom žatva“ (tamtiež, str. 81). „Rozdiel medzi fixným a obežným kapitálom tkvie v tom, že počas každého ekonomického cyklu jedna časť kapitálu sa spotrebuje sčasti, druhá časť celkom“ (tamtiež). „Zameranie kapitálu na rôzne oblasti použitia“ (tamtiež, str. 82). Patrí do učenia o konkurencii. „Výmenný prostriedok. U nerozvinutých národov hocaký tovar, ktorý tvorí najväčšiu časť bohatstva pospolnosti, alebo sa pre ne­ jakú príčinu stáva častejšie ako iné tovary predmetom výmeny, používa sa ako výmenný prostriedok. Napríklad dobytok je vý­ menný prostriedok pastierskych kmeňov, sušené ryby v New­

Kapitola o kapitáli

335

foundlande, cukor v Západnej Indii, tabak vo Virgínii. Vzácne kovy, ich prednosti: a) vo všetkých častiach sveta majú rovnakú kvalitu, b) dajú sa deliť na veľmi malé a presné časti: c] vysky­ tujú sa riedko a ťažko sa získavajú: d) možno ich raziť na mince“ (tamtiež, str. 99—100).

[11. Priceove a Proudhonove fantázie. Názory J. Townsenda a F. Galianiho] Predstava o kapitáli ako o samoreprodukujúcej sa podstate, ako o hodnote, ktorá sa zvečňuje a rozmnožuje vďaka vrodenej jej vlastnosti, viedla k fantastickým nápadom Dr. Pricea, ktoré vysoko prekonávajú fantázie alchymistov. Pitt im však celkom vážne uveril a vo svojich zákonoch o umorovacom fonde (pozri Lauderdale"“) urobil z nich nosné piliere svojej finančnej múd­ rosti. Uvedieme niekoľko: presvedčivých výňatkov z prác tohto človeka. „Peniaze prinášajúce zložené úroky rastú spočiatku pomaly. Ale neskôr tempo rastu sa nepretržite zrýchľuje a za určitý čas dosiahne takú rýchlosť, že si ho ani predstaviť nemožno. Jeden penny uložený v roku narodenia nášho Spasiteľa na 5-percentný zložený úrok by do našich čias narástol na sumu väčšiu než 150 miliónov zemegulí, všetky z čistého zlata. Ale uložený na jedno­ duchý úrok nedosiahol by za rovnaký čas väčšiu sumu ako 7 ši­ lingov 4 % pence. Doteraz naša vláda radšej zlepšovala svoje financie druhým než prvým spôsobom“ (Richard Price, An Appeal to the Public, on the Subject oj the National Debt, 2nd edition, London 1772, str. 16—19). (Podľa Pricea celý vtip tkvie v tom: vláda nech odčerpáva pe­

niaze na jednoduchý úrok a vypožičané peniaze nech požičiava za Zložený úrok.) Vo svojich Observations on Reversionary Payments, 2nd edi­ tion, London 1772 vzlieta ešte vyššie: „Siling uložený na 6-percentný zložený úrok v čase narodenia nášho Spasiteľa narástol by na väčšiu sumu, ako by sa vmestila do celého slnečného systému, ak predpokladáme, že jeho sféra má polomer rovnajúci sa polomeru dráhy Saturna.“ (Str. XIII,

336

Základy kritiky politickej ekonómie

poznámka.) „Preto štát nikdy nemusí upadnúť do ťažkostí, pre­ tože s najmenšími. úsporami môže splatiť najväčšie dlhy za taký krátky čas, aký si vyžadujú jeho úroky“ (str. XIV). Náš milý Price bol jednoducho omráčený obrovskými číslami, ktoré vyplývajú z geometrickej progresie. Keďže kapitál chápe ako nejakú automaticky pôsobiacu vec, bez ohľadu na podmienky reprodukcie práce, iba ako číslo, ktoré sa samo rozmnožuje, mo­ hol sa domnievať, že vo vyššie uvedenej formulke objavil zákony rastu kapitálu. Pitt roku 1792 v prejave, v ktorom navrhoval zväč­ šiť sumu venovanú na umorovací fond, berie mystifikáciu dr. Pri­ cea celkom vážne [S —C (1 + i)").8 MacCulloch uvádza tieto vlastnosti kovových peňazí: „Materiál musí byť: 1. deliteľný na najmenšie časti: Z. vhodný na to, aby sa bez úpravy zachoval neobmedzene dlhý čas: 3. ľah­

ko prenosný z miesta na miesto vďaka veľkej hodnote v malom objeme: 4. minca s určitým pomenovaním musí sa čo do veľkosti a kvality vždy rovnať hociktorej inej minci rovnakého pomenova­ nia: 5. jeho hodnota musí byť porovnateľne stála“ (MacCulloch, A Dictionary, practical, theoretical, and historical, oj Commerce and Commercial Navigation. A New Edition, London 1847, str. 836). V celej polemike pána Proudhona s Bastiatom (Gratuité du Crédii. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon, Paris 1850) točí sa celý dôvtip nášho milého Proudhona okolo toho, že pôžičky pokladá za niečo celkom odlišné od predaja. Požičať na úrok „znamená možnosť vždy znova predávať ten istý predmet a dostať zaň vždy znova cenu, nevzdávajúc sa vlastníctva toho, čo sa predáva“. (Gratuité du Crédit, prvý list Chevému, jednému z redaktorov novín La Voix du Peuple!?.) Mýlia ho rozmanité formy, v akých tu vystupuje reprodukcia

kapitálu, a preto nevidí, že táto nepretržitá reprodukcia kapitá­ lu — ktorého cena sa neprestajne vracia a vždy odznova sa so ziskom vymieňa za prácu, pričom sa zisk vždy odznova realizuje pri kúpe a predaji — konštitúuje pojem kapitálu. Pletie ho, že „Objekt“nemení svojho vlastníka tak ako pri kúpe a predaji: teda v podstate len svojrázna forma reprodukcie kapitálu požičaného na úrok spolu s fixným kapitálom. Pri prenajímaní domu, o kto­ rom hovorí Chevé, ide priamo 9 formu fixného kapitálu. Ak sa obiehajúci kapitál skúma vo svojom celom procese, ukazuje sa,

Kapitola o kapitáli

337/7

že i keď sa ten istý objekt (napríklad tento určitý funt cukru) nepredá vždy znova, predsa sa tá istá hodnota vždy znova repro­ dukuje a scudzenie sa týka len formy, a nie substancie. Ľudia, ktorí sú schopní predniesť takéto námietky, nemajú zrej­ me ešte jasno v najelementárnejších pojmoch politickej ekonó­ mie. Proudhon nechápe, ako plynie zisk Zo zákona výmeny hod­ nôt, a teda nechápe ani to, ako z neho vyplýva úrok. Preto „dom“, peniaze atď. nemajú sa podľa jeho názoru vymieňať ako „kapi­ tál“, ale ako „tovar... za vlastné náklady“ (Gratuité du Crédit, str. 43—44). Milý mládenec nechápe, že všetko tkvie v tom, že hodnota sa vymieňa za prácu podľa zákona hodnoty: že teda na to, aby zru­ šil úrok, musel by zrušiť sám kapitál, spôsob výroby založený na

výmennej hodnote, teda aj námezdnú prácu. Pán Proudhon nie je schopný nájsť čo len rozdiel medzi pôžič­ kou a predajom: „V skutočnosti klobučník, predávajúci klobúky ... dostáva za ne ich hodnotu, ani viac, ani menej. Ale kapitalista, požičiavajúci peniaze, ... dostáva späť nielen svoj celý kapitál — dostáva viac ako svoj kapitál, viac než čo prináša na výmenu: okrem kapitálu dostáva ešte úrok“ (tamtiež, str. 69). Klobučníci pána Proudhona si teda do predajnej ceny nezará­ tajú ani zisk, ani úrok. Nechápe, že práve tým, že dostávajú hod­ notu svojich klobúkov, dostanú viac, než koľko ich stáli, leho časť tejto hodnoty sa pri výmene za prácu privlastnila bez ekvivalen­ tu. Tu je aj jeho veľká téza, ktorú sme už rozobrali“: „Pretože v obchode sa úrok z kapitálu priratúva k mzde robot­ níka, aby spolu s ňou tvoril cenu tovaru, robotník si nemôže kúpiť to, čo sám vyrobil. Pracujúc žiť — je taký princíp, ktorý za nad­ vlády úroku zahrnuje v sebe protirečenie“ (tamtiež, str. 105). V IX. liste (str. 144—152) si náš milý Proudhon mýli peniaze ako obežný prostriedok s kapitálom, a preto dochádza k záveru, že vo Francúzsku existujúci „kapitál“ prináša 160 percent (totiž 1600 miliónov frankov ročných úrokov na štátne dlhy, hypotéky atď. z kapitálu vo výške jednej miliardy frankov — zo „sumy ho­ tových peňazí ... obiehajúcich vo Francúzsku“). Do akej miery nechápe kapitál vôbec a jeho nepretržitú repro­ + Pozri toto vydanie, zv. I, str. 369—381. Reď.

338

Základy kritiky politickej ekonómie

dukciu, vidieť Z toho, čo pokladá za niečo špecifické pre ,„kapi­ tál — peniaze“, t. j. pre peniaze, ktoré sa požičiavajú ako kapitál: „Keďže v dôsledku hromadenia úrokov sa kapitál —peniaze vracajú od výmeny k výmene vždy znova k svojmu východisku, tak z toho vyplýva, že každé opätovné požičanie týchto peňazí, uskutočňované tými istými rukami, prináša zisk vždy tej istej osobe“ (str. 154). „Každá práca musí dávať určitý prebytok.“ (Všetko sa má predať, nič sa nemá prenajímať. V tom tkvie podľa Proudhona celý vtip. Nevie pochopiť, že výmena tovarov spočíva na výmene medzi kapitálom a prácou a že výmena medzi kapitálom a prácou je základom zisku a úroku. Proudhon sa chce pridfížať najjednoduchšej, najabstraktnejšej formy výmeny.)

Nasledujúca krásna argumentácia pána Proudhona: „Keďže hodnota nie je nič iné ako určitý pomer a keďže medzi všetkými výrobkami vzniká nevyhnutne určitý vzájomný pomer, vyplýva z toho, že Zo spoločenského hľadiska výrobky sú vždy hodnotami a vytvorenými hodnotami. Pre spoločnosť neexistuje rozdiel medzi kapitálom a výrobkom. Tento rozdiel je celkom subjektívny, existuje len pre indivíduá“ (str. 250). Protikladnú povahu kapitálu a nevyhnutnosť, že kapitál potre­ buje robotníka bez vlastníctva, naivne vyjadrili starší anglickí ekonómovia, napríklad dôstojný pán J. Townsend, otec populač­ nej teórie, ktorú si podvodne prisvojil Malthus, a tak urobil zo seba veľkého človeka (Malthus je vôbec nehanebným plagiáto­ rom, napríklad svoju teóriu renty prevzal od farmára Andersona). Townsend hovorí: „Zdá sa, že je prírodným zákonom, že chudobní sú do určitej miery neprozreteľní, takže v spoločnosti existuje vždy určitý po­ čet ľudí, ktorí vykonávajú najhrubšie, najšpinavšie a najnižšie funkcie. Vďaka tomu sa suma ľudského šťastia veľmi zväčšuje. Jemnejší ľudia sa vďaka tomu oslobodzujú od ťažkej práce a môžu nerušene plniť svoje vznešenejšie poslanie atď.“ (/. Townsend, A Dissertation on the Poor laws, Repuhlished, London 1817, str. 39). „Zákonom ustanovené donútenie pracovať je spojené s priveľkými ťažkosťami, násilím a hlukom, rodí zlovôľu atď., zatiaľ čo hlad predstavuje nielen mierny, tichý, neprestajne pô­ sobiaci nátlak, ale ako najprirodzenejší motív príčinlivosti a prá­ ra vyvoláva najsilnejšie vypätie“ (tamtiež, str. 15).

Kapitola o kapitáli

339

(To je fakticky odpoveď na to, ktorá práca je produktívnejšia, či práca otroka alebo slobodného robotníka. Adam Smith nemo­ hol nadhodiť takúto otázku, pretože kapitalistický spôsob výroby predpokladá slobodnú prácu. Na druhej strane rozvinutý vzťah medzi kapitálom a prácou takisto oprávňuje A. Smitha deliť prá­ cu na produktívnu a neproduktívnu. Naproti tomu jalové vtipy lorda Broughama a navonok vážne vyslovené námietky Sava, Storcha, MacCullocha a všetkých ostatných sú v porovnaní s tým úbohé. A. Smith sa dopúšťa chyby iba v tom, že trochu hrubo chápe spredmetnenie práce — ako práce, ktorá sa fixuje v neja­ kom hmatateľnom predmete. To je však uňho len niečo vedľaj­ šie — neobratnosť vo vyjadrovaní.) Aj u Galianiho robotníci existujú vďaka prírodnému zákonu (Galiani vydal svoju knihu roku 1750): „Boh to zariadil tak, že ľudia, ktorí vykonávajú práce prvej nevyhnutnosti, rodia sa v hojnom počte“ (Galiani, Della Moneta. Scrittori Classici Italiani di Economia Politica. Parte Moderna, zv. III, Milano 1803, str. 78).

U Galianiho nájdeme však už správne chápanie hodnoty: „Práca ... je to jediné, čo veciam dáva hodnotu“ (tamtiež, str. 74). Pravda, práca je odlišná aj kvalitatívne, nielen podľa toho, Či sa vykonáva v rôznych výrobných odvetviach, ale aj Či je viac alebo menej intenzívna atď. Isteže, tu ešte nemôžeme skúmať spôsob, akým sa tieto rozdiely vyrovnávajú a všetka práca sa redukuje na jednoduchú nekvalifikovanú prácu. Stačí, že táto re­ dukcia sa fakticky uskutočňuje tým, že sa produkt všetkých dru­ hov práce stane hodnotou. Ako hodnoty sú ekvivalentmi v určitých proporciách, samy vyššie druhy práce sa oceňujú v jednoduchej práci. To je zrazu jasné, ak uvážime, že napríklad kalifornské zlato je produktom jednoduchej práce. Napriek tomu sa ním platí každý druh práce. Takto sa ruší kvalitatívny rozdiel a produkt vyššieho druhu práce sa fakticky redukuje na určité množstvo jednoduchej práce. Tieto výpočty rozličných kvalít práce sú tu teda celkom ľahostajné a nemenia nič na princípe. „Kovy sa používajú ako peniaze preto, lebo majú hodnotu, a nemajú hodnotu preto, lebo sa používajú ako peniaze“ (Galiani, tamtiež, str. 95). „Rýchlosť obehu peňazí, a nie množstvo kovu, zväčšuje alebo zmenšuje množstvo peňazí“ (str. 99). „Peniaze

340)

Základy kritiky politickej ekonómie

bývajú dvojakého druhu, ideálne a reálne a používajú sa na dva rozdielne účely, na hodnotenie vecí a na ich kúpu. Na hodnotenie sú ideálne peniaze rovnako dobré ako reálne, a možno že sú lepšie... Druhým použitím peňazí je kúpa tých istých vecí, kto­ rých hodnotu vyjadrili... Ceny a záväzky sa rátajú v ideálnych peniazoch a vyrovnávajú v reálnych“ (str. 112—114). „Kovy majú tú zvláštnosť, že iba v nich sa všetky vzťahy redukujú na jeden vzťah, ktorým je ich množstvo, pretože nemajú od prírody rozlič­ nú kvalitu ani svojou vnútornou štruktúrou, ani svojou vonkajšou formou a členením“ (str. 126—127). Toto je veľmi dôležitá poznámka. Hodnota predpokladá spoloč­ nú substanciu a všetky rozdiely, proporcie redukuje len na Čisto kvantitatívne rozdiely. Tak je to v prípade vzácnych kovov, ktoré preto vystupujú ako prirodzená substancia hodnoty. „Peniaze ... ako proporcia všetkých vecí vo vzťahu k životným potrebám sú tým, čo jedným slovom možno nazvať cenou vecí“ (str. 152). „Aj samotné ideálne peniaze bývajú zvyčajne počíta­ cími peniazmi, t. j. prostredníctvom nich sa uzavierajú zmluvy a oceňujú všetky veci, to vyplýva z tej istej príčiny, pre ktorú peniaze, čo sú dnes ideálne, sú najstaršími peniazmi každého národa a všetky boli kedysi reálnymi peniazmi: a keďže boli reál­ nymi peniazmi, používali sa na počítanie“ (str. 153). (Takto formálne vysvetľuje ideálne peniaze aj Urguhart a iní. U černochov atď. prút železa bol pôvodne reálnymi peniazmi, po­ tom sa premenil na ideálne peniaze: zároveň sa však snažili za­ chovať jeho niekdajšiu hodnotu. Keďže sa hodnota železa — ako si to mohli všimnúť v obchode — mení v pomere k zlatu atď., vyjadruje ideálny prút, aby si uchoval svoju hodnotu, premenlivé proporcie skutočného množstva železa — čo je ťažký výpočet, ktorý robí česť schopnosti týchto pánov abstraktne myslieť.) (Castlereagh pri debatách, ktoré vyvolal výbor pre zlaté prúty roku 1810, predniesol podobné zmätené predstavv.) Krásna je Galianiho veta: „Nekonečnosť, ktorú veci nedosahujú, keď sa pohvbujú v jed­ nom smere, dosahujú v kolobehu“ (Galiani, cit. dielo, str. 156). Pekne hovorí Galiani o úžitkovej hodnote: „Cena je pomer ... Cena vecí — to je ich proporcia vo vzťahu k našim potrebám, nemá ešte pevné meradlo. Možno, že sa raz

Kapitola o kapitáli

341

nájde. Ja si osobne myslím, že takýmto meradlom je sám človek“ (str. 159, 162). „V Španielsku, v čase, keď bolo najmocnejšou a najbohatšou ríšou, počítali na reály a na najmenšie maravedi“ (str. 172, 173). „Predovšetkým človek je jediným a skutočným bohatstvom“ (str. 188). „Bohatstvo je vzťah medzi dvoma osobami“ (str. 221). „Keď sa cena nejakej veci, Čiže jej proporcia vo vzťahu k druhým veciam, zmenila v rovnakej miere vo vzťahu ku všetkým veciam, je to očividný dôkaz, že sa zmenila hodnota tejto jedinej veci, a nie hodnota všetkých ostatných vecí“ (str. 154). (Náklady na zachovanie kapitálu a na opravy treba tiež vziať do úvahy.)

[12. Rôzne poznámky a výpisky] „Pozitívne obmedzenie množstva papierových peňazí splnilo by iba ten užitočný cieľ, ktorý výrobné náklady uskutočňujú vo vzťa­ hu k iným peniazom“ (Opdyke, A Treatise on Political Economy, New York 1851, str. 300). Čisto kvantitatívny rozdiel peňažného materiálu: „Peniaze sa“ (pri pôžičkách) „vracajú len vo svojom druhu:

tento fakt odlišuje tento nástroj od všetkých ostatných... uka­ zuje povahu jeho služieb ... jasne dokazuje jedinečnosť jeho funkcie.“ (Tamtiež, str. 267.) „Keď máme peniaze, musíme urobiť len jednu výmenu, aby sme dostali žiadaný predmet, zatiaľ čo s inými nadbytočnými výrob­ kami musíme urobiť dve výmeny, z ktorých prvá (získanie peňa­ zí) je nekonečne ťažšia ako druhá“ (str. 287—288). „Bankár sa líši od starého úžerníka tým ... že požičiava boha­ tým a len zriedka alebo nikdy chudobným. Preto požičiava s men­ ším rizikom a môže si dovoliť požičiavať za výhodnejších pod­ mienok: z oboch príčin nevzbudzuje všeobecnú nenávisť, ktorá sprevádzala úžerníka“ (F. W. Newman, Lectures on Political Economy, London 1851, str. 44). „Všetci ukrývajú a tajne zakopávajú svoje peniaze hlboko do zeme, ale najmä pohania, ktorí takmer sami držia v rukách celý obchod a všetky peniaze a vo svojej viere si namýšľajú, že zlato

342

Základy kritiky politickej ekonómie

a striebro, čo za svojho života ukryli, bude im slúžiť po smrti“ (Frangeois Bernier, Voyages contenant la description des Btats du Grand Mogol, zv. 1, Paris 1830, str. 314). „Vo svojom prírodnom stave matéria je vždy zbavená hodnoty. Až prácou nadobúda výmennú hodnotu, stáva sa prvkom bohat­ stva“ (MacCulloch, Discours sur Vľorigine,les progrés, les objets particuliers et Vľimportancede ľéconomie politigue. Traduitť par Prevost, Genéve et Paris 1825, str. 57). „Tovary pri výmene sú si navzájom mierou“ (Storch, Cours ďeconomie politigue. Avec des notes par ][. B. Say, zv. 1, Paris 1823, str. 81). ,„V obchode medzi Ruskom a Čínou slúži striebro na ohodnotenie všetkých tovarov a predsa sa tento obchod vyko­ náva výmenou tovaru: za tovar“ (str. 88). „Takisto ako práca nie je zdrojom bohatstva, nie je ani jeho mierou“ (tamtiež, str. 123). „9mith ... podľahol názoru, že tá istá príčina, ktorá spôsobuje existenciu materiálnych vecí, je aj zdrojom a mierou hodnoty“ (str. 124). „Úrok je cena, ktorá sa platí za používanie kapitálu“ (str. 336). „Peniaze musia mať bezprostrednú hodnotu, ale založenú na ume­ lej potrebe. Materiál peňazí nesmie byť bezpodmienečne nevyh­ nutný pre existenciu človeka, pretože celé množstvo tohto mate­ riálu, ktoré sa používa vo forme peňazí, nikdy nemožno použiť pre individuálnu potrebu, ale musí vždy obiehať“ (zv. II, str. 113, 114). „Peniaze nahrádzajú všetko“ (str. 133). Zv. V: Considérations sur la nature du revenu national, Paris 1824:

„Reproduktívna spotreba nepredstavuje v skutočnosti náklady, ale iba preddavky, pretože sa vracajú tomu, kto ich poskytuje“ (str. 54). „Nie je zjavné protirečenie v tvrdení, že sa ľudia obo­ hacujú svojimi úsporami číže odriekaním si, inými. slovami tým, že sa dobrovoľne odsudzujú na chudobu?“ (str. 176). „V Čase, keď v Rusku kože a kožušiny slúžili ako peniaze, ťaž­

kostispojenésobehomtakýchobjemných a pominuteľných peňazí

vnukli myšlienku nahradiť ich malými kúskami opečiatkovanej kože, ktoré sa takto stali znakmi splatnými v kožách a kožuši­ nách... Túto funkciu (totiž že neskôr predstavovali časti strie­ bornej kopejky ) zachovali si až do roku 1700, aspoň v meste Ka­ luga a jeho okolí, kým Peter I. (r. 1700) nenariadil vymeniť ich za drobné medené mince“ (zv. IV. str. 79).

Kapitola o kapitáli

343

Narážku na zázrak zloženého úroku nájdeme už u veľkého bo­ jovníka proti úžere 17. storočia — u [osepha Childa v jeho Trai­ tés sur le commerce et sur les avantages gui résultent de la ré­

duction de ľinterest de ľargent, traduits de ľanglais, Amsterdam et Berlin. 1754, str. 115—117 (v angličtine vyšlo roku 1669).

„ľakticky sa tovar vymieňa vždy za väčšie množstvo práce, než aké ho vyrobilo: a práve tento prebytok tvorí zisk“ (MacCul­ loch, The Principles oj Political Economy, Edinburgh 1825, str. 221). Z toho vidieť, ako krásne pán MacCulloch pochopil ricardovský princíp. Rozlišuje medzi výmennou hodnotou a reálnou hodnotou, výmenná hodnota je množstvo práce vynaložené na privlastnenie alebo výrobu tovaru: reálna hodnota je schopnosť kúpiť určité množstvo práce v iných tovaroch (str. 211). „Človek je produktom práce v tej istej miere ako hociktorý stroj, ktorý zhotovil: zdá sa nám, že vo všetkých ekonomických úvahách by sa malo k nemu pristupovať práve z toho hľadiska“ (str. 115). „Mzda skutočne pozostáva z časti produktu robotníko­ vej práce“ (str. 295). „Zisk kapitálu je len iný názov pre mzdu nahromadenej práce“ (str. 291). „Periodické ničenie kapitálu stalo sa nevyhnutnou podmienkou existencie každej trhovej miery úroku vôbec, a z tohto hľadiska strašné nešťastia, ktoré zvyčajne očakávame s toľkým nepokojom a strachom a ktoré by sme tak veľmi chceli odvrátiť, nie sú azda nič iné ako prirodzený a nevyhnutný korektív nadmernej a na­ fúknutej hojnosti, ako liečivá sila, ktorá umožňuje nášmu spolo­ čenskému systému v jeho terajšej podobe, aby sa z času načas zbavil pravidelne sa opakujúceho nadbytku, ktorý ohrozuje jeho existenciu, a tak obnovil zdravý a prospešný stav“ (John Fullar­ ton, On the Regulation oj Currencies, London 1844, str. 165). Peniaze — „všeobecná kúpna sila“ (Chalmers). „Kapitál ... služby a tovary používané vo výrobe. Peniaze: miera hodnoty, prostriedok výmeny a univerzálny ekvivalent: praktickejšie: prostriedok ako získať kapitál, jediný prostriedok

ako zaplatiť kapitál, ktorý sa predtým získal na úver: fakticky — záruka toho, že dostaneme ekvivalentnú hodnotu v kapitáli. Ob­ chod je výmena kapitálu za kapitál prostredníctvom peňazí, a ak záväzok Znie na peniaze, jedine v peniazoch možno splniť závä­ zok a vyrovnať dlh. Pri predaji jeden druh kapitálu sa vymieňa

344

Základy kritiky politickej ekonómie

za peniaze, aby sa získala jeho ekvivalentná hodnota špecifiko­ vaná v hocakom druhu kapitálu. Úrok je náhrada za pôžičku pe­ ňazí. Ak sa peniaze vypožičajú na získanie kapitálu, náhrada je odmenou za používanie kapitálu (surovín, práce, tovarov atď.), ktorý sa za ne získal. Ak sa vypožičajú na vyrovnanie dlhu, na zaplatenie už predtým získaného a používaného kapitálu (ak je tu dohoda, že sa splatí v peniazoch), potom sa náhrada poskytuje za používanie samých peňazí, a v tomto ohľade sa úrok a diskont podobajú. Diskont je len odmena za samotné peniaze, za premenu úverových peňazí na reálne peniaze. Spoľahlivá zmenka dáva tú istú možnosť disponovať kapitálom ako bankovky, mínus zrážka na diskont: a zmenky sa diskontujú, aby sa získali peniaze vo vy­ hovujúcejšej nominálnej hodnote na zaplatenie miezd a drob­ ných platieb v hotovosti alebo na vyrovnanie väčších záväzkov, ktoré sa stali splatnými: a taktiež pre výhodu, ktorá sa dosahuje, keď možno diskontovaním dostať peniaze v hotovosti za nižšiu sadzbu ako 5 percent, čo je bežná zrážka za hotové peniaze. [ed­ nako len hlavný cieľ pri diskontovaní závisí v podstate od dopytu a ponuky peňazí, ktoré sú zákonným platidlom ... Úroková miera závisí predovšetkým od dopytu a ponuky kapitálu a miera dis­ kontu závisí celkom od dopytu a ponuky peňazí“ (The Economist z 13. marca 1858, List redakcii). Pán K. Arnd, ktorý je celkom na svojom mieste, keď uvažuje o „dani za psov“,% urobil nasledujúci zaujímavý objav: „V prirodzenom procese výroby statkov existuje len jeden jav, ktorý — v celkom civilizovaných krajinách — je zrejme určený do určitej miery regulovať úrokovú mieru: je to pomer, v akom sa množstvo dreva v európskych lesoch zväčšuje každoročným do­ rastom — tento dorast vzniká celkom nezávisle od jeho výmennej hodnoty v pomere od 3 do 4 ku sto“ (K. Arnd, Die naturgemässe Volkswirtschajt, gegeniiber dem Monopoliengeiste und dem Com:­ munismus, Hanau 1845, str. 124—125). To si zasluhuje názov: „úroková miera vyrastajúca v lese“. „Zvyšujúca hodnota čiže nadbytok bude v každom odvetví úmerná hodnote použitého kapitálu“ (Ricardo, On the Principles oj Political Economy and Taxation, 3rd edition, London 1821, str. 84).

Kapitola o kapitáli

345

[13.] Úrok a zisk Pri úroku si treba všimnúť dva momenty: Po prvé, rozdelenie zisku na úrok a zisk. (Jednotu oboch nazý­ vajú Angličania hrubým ziskom.) Rozdiel sa stáva citeľným, ruko­ lapným vtedy, keď trieda peňažných kapitalistov stojí proti triede priemyselných kapitalistov. Po druhé, sám kapitál stáva sa tova­ rom, čiže tovar (peniaze) sa predáva ako kapitál. Tak napríklad sa hovorí, že kapitál, takisto ako všetky iné tovary usmerňuje svoju cenu podľa dopytu a ponuky. Teda dopyt a ponuka určujú úrokovú mieru. Tu teda kapitál ako taký vstupuje do obehu. Peňažní kapitalisti a priemyselní kapitalisti môžu tvoriť dve osobitné triedy len preto, lebo zisk sa môže rozdeliť na dve od­ vetvia dôchodku. Dva druhy kapitalistov iba vyjadrujú tento fakt: ale rozdeienie musí nastať, totiž rozpadnutie zisku na dve osobité formy dôchodku, aby na nich mohli vyrásť dve osobitné triedy kapitalistov. Forma úroku je staršia ako forma zisku. Výška úroku v [Indii pre jednoduchých poľnohospodárov vonkoncom nič nehovorí o výške zisku, ale hovorí iba to, že si úžerník vo forme úroku prisvojuje tak zisk, ako aj časť samej mzdy. Keď pán Carey po­ rovnáva tento úrok s úrokom, ktorý vládne na anglickom peňaž­ nom trhu a ktorý platí anglický kapitalista, a vyvodzuje z toho, o koľko vyššia je „miera práce“ (podiel práce na výrobku) v An­ glicku v porovnaní s Indiou, je to len operácia veľmi dôstojne reprezentujúca historický zmysel pána Careyho. Mal by porovnať úrok, ktorý v Anglicku platia ruční tkáči, napríklad v Derbyshire, ktorým kapitalisti preddavkujú (požičiavajú) materiál a nástroj. Potom by bol zistil, že úrok tu je taký vysoký, že po vyrovnaní všetkých položiek robotník je na konci ešte dlžníkom, lebo kapi­ talistovi splatil nielen preddavky, ale naviac ešte k nim pridal zdarma aj vlastnú prácu. Historicky forma priemyselného zisku vzniká až vtedy, keď ka­ pitál už nevystupuje popri samostatnom robotníkovi. Preto sa zisk pôvodne určoval úrokom.. Ale v buržoáznej ekonomike úrok je určený ziskom a tvorí len jeho časť. Preto zisk musí byť taký veľký, aby sa z neho časť mohla oddeliť ako úrok. Historicky je to naopak. Úrok treba natoľko stlačiť, aby sa časť nadhodnoty mohla osamostatniť ako získ.

346

Základy kritiky politickej ekonómie

Exisťuje prirodzený vzťah medzi mzdou a ziskom — medzi nut­ nou prácou a nadprácou, existuje však nejaký vzťah medzi zis­ kom a úrokom okrem vzťahu určeného konkurenciou medzi dvo­ ma triedami, ktoré dostávajú tieto rozdielne formy dôchodku? Ale na to, aby táto konkurencia a tieto dve triedy existovali, pred­ pokladá sa už rozdelenie nadhodnoty na zisk a úrok. Kapitál skú­ maný vo všeobecnosti nie je iba abstrakcia. Ak skúmam celkový kapitál nejakého národa, napríklad na rozdiel od celkovej ná­ mezdnej práce (alebo aj pozemkového vlastníctva), alebo ak skú­ mam kapitál ako všeobecnú ekonomickú základňu jednej triedy na rozdiel od druhej triedy, potomimskúmam kapitál vo všeobec­ nosti. Je to tak, ako keď napríklad skúmam z fyziologického hľa­ diska človeka na rozdiel od zvieraťa. Skutočný rozdiel medzi zis­ kom a úrokom existuje ako rozdiel medzi triedou peňažných kapitalistov a triedou priemyselných kapitalistov. Ale na to, aby dve takéto triedy mohli stáť proti sebe, ich zdvojená existencia predpokladá rozpadnutie nadhodnoty vytvorenej kapitálom. (Politická ekonómia má do Činenia so špecifickými spoločen­ skými formami bohatstva alebo, presnejšie, výroby bohatstva. Sprvoti sa zdá, že látka tohto bohatstva, či už subjektívna ako práca, alebo objektívna ako predmety na uspokojovanie prirodze­ ných či historicky vzniknutých potrieb, je pre všetky epochy vý­ roby spoločná. Preto sa táto látka sprvoti javí ako číry predpo­ klad, ktorý leží celkom mimo skúmania politickej ekonómie a do sféry jej skúmania sa dostáva až vtedy, keď ju modifikujú vzťahy formy alebo sama vystupuje ako činiteľ, ktorý tieto vzťahy modi­ fikuje. Všeobecné, čo sa o tom zvyčajne hovorí, obmedzuje sa na abstrakcie, ktoré majú určitú historickú podobu v prvých poku­ soch politickej ekonómie, keď sa formy ešte len úporne odlupo­ vali z látky a s veľkou námahou sa fixovali ako vlastný predmet skúmania. Neskôr sa z nich stanú kožené, nudné všeobecné frázy, ktoré sú tým odpornejšie, čím väčšmi vystupujú s nárokom na vedeckosť. Platí to najmä o všetkom, čo nemeckí ekonómovia obvykle tárajú pod kategóriou „statky“.) Dôležité je, že tak úrok, ako aj zisk vyjadrujú vzťahy kapitálu. Kapitál prinášajúci úrok nestojí ako osobitná forma proti práci, ale proti kapitálu prinášajúcemu zisk. Ten vzťah, keď robotník vystupuje na jednej strane ešte samostatne, teda nie ako námezd­ ný robotník, ale keď na druhej strane predmetné podmienky ro­

Kapitola 0 kapitáli

347

botníka majú už popri ňom samostatnú existenciu a tvoria vlast­ níctvo osobitnej triedy úžerníkov, tento vzťah sa nevyhnutne vyvíja vo všetkých spôsoboch výroby spočívajúcich viac alebo menej na výmene — spolu s rozvojom kupeckého majetku alebo peňažného majetku v protiklade s osobitnými a obmedzenými for­ mami poľnohospodárskeho alebo remeselníckeho majetku. Sám rozvoj tohto merkantilného majetku možno pokladať za rozvoj výmennej hodnoty, a preto za rozvoj obehu a peňažných vzťahov v týchto oblastiach. Pravda, tento vzťah nám na jednej strane ukazuje osamostatnenie, odtrhnutie podmienok práce — ktoré čoraz väčšmi pochádzajú z obehu a od neho závisia — od ekono­ mického bytia robotníka. Na druhej strane toto bytie robotníka nie je ešte podriadené procesu kapitálu. Preto spôsob výroby nie je teda ešte podstatne zmenený. Tento vzťah sa opakuje v rámci buržoáznej ekonomiky len v zaostalých výrobných odvetviach alebo v tých odvetviach, ktoré sa ešte vzpierajú svojmu zániku v modernom spôsobe výroby. V týchto odvetviach sa práca vyko­ risťuje ešte najhnusnejším spôsobom, pričom vzťah medzi kapitá­ lom a prácou nie je tu základňou vývoja nových výrobných síl a netají v sebe zárodok nových historických foriem. V samom spôsobe výroby kapitál vystupuje tu ešte ako svojou látkou pod­ riadený jednotlivým robotníkom alebo robotníckej triede — či už v remeselníckej výrobe alebo v malom poľnohospodárstve. Exis­ tuje tu vykorisťovanie zo strany kapitálu bez kapitalistického spôsobu výroby. Úroková miera je veľmi vysoká, lebo zahrnuje zisk a dokonca aj časť mzdy. Táto forma úžery, pri ktorej sa ka­ pitál nezmocňuje výroby, a je teda kapitálom len formálne, pred­ pokladá panstvo predburžoáznych foriem výroby,ale vpodradných sľérach sa Zasa obnovuje v rámci samej buržoáznej ekonomiky. Druhá historická forma úroku: Požičiavanie kapitálu spotrebu­ júcemu bohatstvu. Vystupuje tu ako historicky dôležitý moment vzniku kapitálu, pretože dôchodok a často aj pôda pozemkových vlastníkov sa hromadia a kapitalizujú vo vreckách úžerníkov. Aj to je jeden z procesov, ktorým sa obežný kapitál alebo aj kapitál vo forme peňazí koncentruje v rukách triedy nezávislej od pozem:­ kových vlastníkov. Formou realizovaného kapitálu, ako aj jeho realizovanej nad­ hodnoty sú peniaze. Zisk (nielen úrok) sa teda vyjadruje v pe­ niazoch, lebo v nich sa hodnota realizuje a meria.

348

Základy kritiky politickej ekonómie

Nevyhnutnosť platieb v peniazoch — nielen nevyhnutnosť pe­ ňazí na nákup tovarov atď. — vyvíja sa všade, kde existujú Vý­ menné vzťahy a obeh peňazí. Vonkoncom nie je nevyhnutné, aby výmena prebiehala súčasne. S peniazmi je daná možnosť, že jed­ na strana prenechá svoj tovar a druhá zaplatí až neskôr. Potreba

a diskontu) je jedným z hlavných historických zdrojov úroku, ale to nás tu ešte vôbec nezaujíma, treba to preskúmať až pri úvero­ vých vzťahoch. Rozdiel medzi kúpou (P—T) a predajom (T—P): „Keď predám, 1. započítam k tovaru zisk a obdržím ho: Z. do­ stanem všeobecne reprezentatívny a vymeniteľný tovar — penia­ ze, za ktorý, pretože peniaze sa dajú vždy predať, môžem vždy získať ktorýkoľvek iný tovar, vyššia predajnosť peňazí je totiž presným výsledkom či prirodzeným dôsledkom menšej predaj­ nosti tovarov... Pri kúpe je to iné. Ak niekto kupuje, aby znova predal alebo zásobil zákazníkov, nech je pravdepodobnosť aká­ koľvek, niet absolútnej istoty, že predá za výhodnú cenu... Ale nie všetci kupujú, aby znova predávali, ale mnohí kupujú pre svoju vlastnú potrebu alebo spotrebu“ atď. (Th. Corbet, An In­ guiry into the Causes and Modes oj the Wealth oj Individuals, London 1841, str. 117/—118).

„20 správy, ktorú pán James Wilson predniesol pred parlamen­ tom, vyplýva, že roku 1857 mincovňa vydala zlaté mince v hod­ note 4 859 000 lib. št., z čoho 364 000 lib. št. v polsovereignových minciach. Razba striebra dosiahla v tomto roku 373 000 lib. Št., pričom náklady použitého kovu činili 363 000 lib. Št. ... Celková suma razby za desať rokov, končiacich 31. decembrom 1837, ro­ bila 55 239 000 lib. št. v zlate a 2 434 000 lib. št. v striebre ... Za posledný rok razili sa medené mince v hodnote 6720 lib. Št., pri­ čom hodnota medi robila 3492 lib. Št., Ztoho bolo 3163 v pencách, 2464 v polpencách a 1120 vo farthingoch ... Celková hodnota me­ dených mincí za posledných desať rokov robila 141 47/7 lib. Št.: meď, z ktorej boli zhotovené, bola nakúpená za 73 503 lib. št.“ (The Economist z 10. apríla 1858). „Podľa Thomasa Culpepera (1641) a Josiasa Childa (1670), Pa­ tersona (1694) a Locka (1700) bohatstvo závisí dokonca od ná­ silného zníženia úrokovej sadzby zo zlata a striebra. Tento názor prevládal v Anglicku takmer dve storočia“ (Ganilh, Des Systé­

Kapitola 0 kapitáli

349

mes ďéconomie politigue. Tome premier, Paris 1809, str. 76—77). Keď Hume na rozdiel od Locka dokazoval, že úroková miera sa určuje mierou zisku,8! mal pred očami už oveľa vyšší rozvoj ka­ pitálu: v ešte väčšej miere sa to vzťahuje na Benthama, keď kon­ com 18. storočia písal svoju obhajobu úžery.Š2 (Od Henricha VIII. až do Anny znižoval sa úrok zákonnými ustanoveniami. ) „V každej krajine existuje: 1. vyrábajúca trieda a 2. peňažná trieda, ktorá žije z úrokov svojho kapitálu“ (/. St. Mill, Essays on some Unsettled Ouestions oj Political Economy, London 1844, str. 110). „Úrok z pôžičiek na zálohy sa tak nesmierne zvýšil preto, lebo sa v priebehu jedného mesiaca často dávali a vykupovali zálohy a jeden predmet sa dal do zálohy, aby sa vykúpil iný, pričom sa získala neveľká suma peňazí. V Londýne bolo 240 zaregistrova­ ných záložníkov a na vidieku približne 1450... Kapitál, ktorý pri­ tom vložili do podnikania, odhaduje sa približne na 1 milión lib.

št. Tento kapitál vykoná najmenej tri obraty ročne... zakaždým s 33 %-percentným ziskom priemerne, takže nižšie vrstvy Anglic­ ka platia ročne 1 milión za krátkodobé pôžičky vo výške 1 milió­ na, nerátajúc do toho straty v predmetoch, ktoré prepadli“ (7. D. Tuckett, A History oj the Past and Present State oj the Labouring Population. Vol. 1, London 1846, str. 114).

[14 Premena obchodníka na priemyselného kapitalistu. Zvláštnosti obchodného kapitálu. Výška úrokovej sadzby] „Niektoré práce sa nedajú vykonať inak ako vo veľkom, na­ príklad výroba porcelánu, skla atď. Preto takéto práce nikdy nevykonávajú remeselníci. Už v 13. a 14. storočí vykonávali sa niektoré práce, napríklad tkanie, vo veľkom meradle“ (Poppe, Geschichte der Technologie. Erster Band, Gôttingen 1807, str. 32).

|

„Za starších čias všetky továrne patrili do remesla a obchodník iba skupoval a predával výrobky remeselníkov. Najprísnejšie sa to dodržiavalo v manufaktúrach na výrobu súkna a ľanu. Postup­ ne však na mnohých miestach obchodníci začínali preberať funk­

390

Základy kritiky politickej ekonómie

ciu majstra (prirodzene, bez cechových predsudkova tradícií, bez vzťahu niekdajších majstrov k tovarišom) a najímať si tovarišov na prácu za dennú mzdu“ (Poppe, tamtiež, str. 70—71). To bola hlavná príčina, prečo sa v Anglicku ozajstný priemysel zakladal a rozvíjal v nekorporatívnych mestách. Obchodný kapitál čiže peniaze, vystupujúce vo forme kupec­ kého majetku, je prvou formou kapitálu, t. j. hodnoty, ktorá vy­ chádza výlučne z obehu (z výmeny), uchováva sa, reprodukuje a rozmnožuje sa v obehu, a tak výlučným cieľom tohto pohybu a tejto Činnosti je výmenná hodnota. Prebiehajú tu oba pohyby — kupovať, aby sa predávalo a predávať, aby sa kupovalo, prevláda však forma P—T—T—P. Výlučným cieľom tejto operácie sú pe­ niaze a ich rozmnožovanie. Obchodník nekupuje tovar pre svoju vlastnú potrebu, pre jeho úžitkovú hodnotu, ani ho nepredáva napríklad preto, aby splatil peňažné záväzky alebo preto, aby do­ stal iný tovar na uspokojenie svojej potreby. Jeho bezprostredným cieľom je rozmnoženie hodnoty, a to hodnoty v jej bezprostrednej peňažnej forme. Obchodný majetok sú, po prvé, peniaze ako vý­ menný prostriedok, peniaze ako pohyb, ktorý sprostredkuje obeh: obchodník vymieňa tovar za peniaze, peniaze za tovar a naopak. Peniaze tu takisto vystupujú ako samoúčel, ale preto ešte nemu­ sia existovať vo svojej kovovej forme. Prebieha tu živá premena hodnoty na obe formy — tovarovú a peňažnú: ľahostajnosť hod­ noty voči určitej forme úžitkovej hodnoty, ktorú nadobúda, a zá­ roveň jej metamorfóza na všetky tieto formy, ktoré však vystu­ pujú len ako preoblečenie. Ak teda obchodná činnosť zahrnuje pohyby obehu, ak teda pe­ niaze ako obchodný majetok sú na jednej strane prvou formou existencie kapitálu a historicky tak vystupujú, táto forma vystu­ puje na druhej strane ako priamo protirečiaca pojmu hodnoty. Zákonom obchodu je lacno kupovať a draho predávať. Teda nie výmena ekvivalentov, pri ktorej by obchod ako osobité odvetvie vôbec nemohol existovať. Jednako peniaze ako obchodný majetok — tak ako vystupujú v najrozličnejších formách spoločnosti a na rozličných stupňoch rozvoja spoločenských výrobných síl — sú tu iba sprostredkujú­ cim pohybom medzi krajnosťami, ktoré neovládajú, a medzi pred­ pokladmi, ktoré nevytvárajú. „V každej civilizovanej spoločnosti hlavný obchod prebieha

Kapitola o kapitáli

391

medzi mestskými a vidieckymi obyvateľmi ... tkvie vo výmene surových produktov za priemyselné výrobky ... či už bezprostred­ ne alebo prostredníctvom peňazí“ (4. Smith, Recherches sur la nature et les causes de la richesse des nations. Traduction par G. Garnier, zv. II, Paris 1802, str. 403). Obchod vždy zhrnuje: výroba prebiehala pôvodne v malom me­

radle. „Mesto je trvalým bazárom alebo trhom, kde sa schádzajú vi­ diecki obvvatelia, aby svoje surové produkty vymenili za priemy­ selné výrobky. Tento obchod dodáva mestským obyvateľom tak materiál pre ich prácu, ako aj prostriedky na ich obživu. Množ­ stvo hotových výrobkov, ktoré predajú vidieckemu obyvateľstvu, nevyhnutne určuje množstvo materiálov a prostriedkov obživy, ktoré kupujú“ (tamtiež, str. 408). Dokiaľhlavným cieľom sú „prostriedky obživy a pôžitku“, vlád­ ne úžitková hodnota. V pojme hodnoty tkvie to, že sa uchováva a rozmnožuje len výmenou. Ale existujúca hodnota — to sú predovšetkým peniaze. „Priemysel zameraný na výrobu toho, čo prevyšuje absolútne nevyhnutné potreby, upevnil sa v mestách dávno predtým, než sa rozšíril medzi poľnohospodárskym obyvateľstvom“ (tamtiež, str. 452). „Hoci obyvatelia mesta dostávajú potraviny a všetky prostried­ ky a materiály na svoju prácu koniec koncov z vidieka, predsa obyvatelia mesta ležiaceho na brehoch mora alebo splavnej rieky získavajú ich aj Z najvzdialenejších končín sveta, alebo výmenou za výrobky vlastného priemyslu, alebo tak, že vykonávajú služby prepravcov medzi vzdialenými krajinami a vymieňajú navzájom výrobky týchto krajín. Takto môže mesto veľmi zbohatnúť, zatiaľ čo nielen jeho najbližšie okolie, ale aj všetky krajiny, s ktorými obchoduje, môžu zostať veľmi chudobné. Každá z týchto krajín osobitne môže mestu ponúknuť len veľmi malú časť toho, čo po­ trebuje na obživu a pre svoj priemysel, ale všetky tieto krajiny dovedna môžu mestu poskytnúť veľké množstvo potravín a zabez­ pečiť veľmi rozmanité priemyselné činnosti“ (tamtiež, str. 452 až 453). (Talianske mestá sa prvé v Európe zveľadili vďaka obchodu: počas križiackych výprav — Benátky, Janov, Pisa — a to sčasti prepravou ľudí a vždy prepravou potravín, ktoré im bolo treha

392

Základy kritiky politickej ekonómie

dodávať. Tieto republiky boli takpovediac zásobovacími komisár­ mi týchto armád.) (Tamtiež.) Kupecký majetok, ktorý je vždy súčasťou výmeny a vymieňa kvôli výmennej hodnote, predstavuje v skutočnosti živé peniaze. „Obyvatelia obchodných miest dovážali z bohatších krajín jem­ nejšie produkty a prepychové predmety vysokej ceny, a tak ne­ ustále živili márnivosť veľkých pozemkových vlastníkov, ktorí ich kupovali ani diví, dávajúc za ne veľké množstvá surových pro­ duktov svojej pôdy. Vo veľkej časti Európy obchod za tých Čias predstavoval takto výmenu surových produktov jednej krajiny za manufaktúrne výrobky krajiny s vyspelejším priemyslom“ (str. 454, 455). „Keď sa vkus zameraný na jemnejšie výrobky natoľko rozšíril, že utvoril dostatočne veľký dopyt, obchodníci sa usilo­ vali založiť vo svojej krajine podobné manufaktúry, aby ušetrili náklady na dopravu. Takto vznikli prvé manufaktúry predávajúce na vzdialený trh“ (tamtiež). Manufaktúry na prepychové pred­ mety vznikli zo zahraničného obchodu, založili ich obchodníci (spracúvali cudzozemské materiály) (str. 456—458). Adam Smith hovorí aj o druhom druhu manufaktúry, ktorý „vznikol prirodzene a sám od seba vďaka postupnému zjemňova­ niu hrubých a domáckych remesiel“. Spracúvali materiály domá:­ ceho pôvodu (str. 459). Obchodné národy staroveku sídlili v medzisvetových priesto­ roch ako Epikurovi bohovia, alebo skôr ako Židia v póroch poľ­ skej spoločnosti. Väčšina veľkolepo vyvinutých samostatných ob­ chodných národov alebo miest robila sprostredkujúci obchod, spočívajúci na barbarstve vyrábajúcich národov, medzi ktorými hrali úlohu peňazí (sprostredkovateľov). Na predstupňoch buržoáznej spoločnosti obchod ovládal prie­ mysel: v modernej spoločnosti je to naopak. Prirodzene, obchod má väčší či menší vplyv na pospolnosti, medzi ktorými sa vykonáva. Čoraz väčšmi podriaďuje výrobu vý­ mennej hodnote, a bezprostrednú úžitkovú hodnotu zatláča čoraz viac do pozadia, pretože stále viac zvyšuje závislosť existencie od predaja ako od bezprostrednej spotreby výrobku. Rozkladá pô­ vodné vzťahy a tým zväčšuje obeh peňazí. Najprv zahrnuje len prebytok výroby, ale postupne sa zmocňuje samotnej výroby. Roz­ kladný účinok obchodu závisí však veľmi od povahy vyrábajúcich pospolností, medzi ktorými prebieha. Napríklad takmer vôbec ne­

Kapitola o kapitáli

353

otriasol staroindickými občinami a vôbec ázijskými vzťahmi. Pod­ vod pri výmene je základňou obchodu vystupujúceho samostatne. Jednako kapitál vzniká až tam, kde sa obchod zmocňňujesamot­ nej výroby a obchodník sa stáva výrobcom a výrobca sa stáva jednoducho obchodníkom. Proti tomu stojí stredoveký cechový systém, kastovníctvo atď. Avšak vznik kapitálu vo svojej adekvát­ nej forme predpokladá kapitál vo forme obchodného kapitálu, takže ľudia nevyrábajú už pre spotrebu, viac-menej sprostredko­ vanú peniazmi, ale pre obchod vo veľkom. Obchodný majetok ako samostatná ekonomická forma a základ obchodných miest a obchodných národov existuje a existoval me­ dzi národmi, ktoré sú na najrozličnejších stupňoch ekonomického vývoja, a v samotnom obchodnom meste (napríklad v staroázij­ skom, gréckom a v italskom atď. za stredoveku] môže výroba existovať ďalej v podobe cechu atď. Steuart. „Obchod je operácia, pri ktorej skupina ľudí zvaných obchodníci môže vymeniť bohatstvo alebo prácu, či už indivíduí alebo spoločností, za ekvivalent súci uspokojiť hocakú potrebu bez prerušenia výroby alebo nejakej prekážky v spotrebe. Prie­ mysel to je použitie tvorivej práce slobodným človekom na to, aby si prostredníctvom obchodu zabezpečil ekvivalent súci uspokojiť každú potrebu“ (7. Steuart, An Inguiry into the Principles oj Po­ litical Oeconomy. Vol. I. Dublin 1770, str. 166).

„Pokiaľ potreby zostávajú jednoduché a nepočetné, pracujú­ cemu zvyšuje dosť času, aby vykonal všetku svoju prácu: keď sa potreby stávajú mnohostrannejšími, ľudia musia pracovať ťažšie: čas sa stáva vzácnejším, preto sa zavádza obchod... Obchodník je prostredníkom medzi pracujúcim a spotrebiteľom“ (str. 171). „Yústredenie (výrobkov) do niekoľko málo rúk znamená zave­ denie obchodu“ (tamtiež). „Spotrebiteľ nekupuje preto, aby znova predával. Obchodník kupuje a predáva iba so zreteľom na zisk“ (str. 174) (t. j. pre hodnotu). „Najjednoduchší zo všetkých obcho­ dov sa robí prostredníctvom výmeny najnevyhnutnejších existen­ čných prostriedkov“ (výmena medzi prebytočnými potravinami nájomcov a „slobodnými rukami“). „Pokrok treba pripísať predo­ všetkým zavedeniu peňazí“ (str. 176). „Pokiaľ sa potreby navzájom uspokojujú jednoducho výmenou, niet nijakej možnosti používať peniaze. To je najjednoduchšia kombinácia. Keď sa potreby rozmnožia, bezprostredná výmena sa

394

Základy kritiky politickej ekonómie

stáva ťažšou: v dôsledku toho sa začínajú zavádzať peniaze. Pe­ niaze sú všeobecnou cenou všetkých vecí. Sú vhodným ekvivalen­ tom v rukách tých, čo vyjadrujú dopyt. Táto operácia kúpy a pre­ dája je o niečo zložitejšia ako prvá operácia“ (str. 177).

Teda 1. bezprostrednávýmena,2. kúpa —predaj, 3. obchod.

„Teraz musí nastúpiť obchodník. To, čo sa predtým volalo po­ treby, predstavuje teraz spotrebiteľ: priemysel predstavuje manu­ fakturista, peniaze obchodník. Obchodník predstavuje peniaze tým, že ich nahrádza úverom: a tak, ako sa vynašli peniaze na uľahčenie výmeny, znamená obchodník s úverom nové zdokona­ lenie používania peňazí. Táto operácia kúpy a predaja je teraz obchod: zbavuje obe strany všetkých ťažkostí spojených s dopra­ VOua S prispôsobovaním potrieb potrebám alebo potrieb penia­ zom: obchodník predstavuje striedavo spotrebiteľa, manufakturistu a peniaze. Spotrebiteľom predstavuje všetkých manufakturistov, manufakturistom všetkých spotrebiteľov, a obom triedam obchod­ níkov úver nahrádza používanie peňazí“ (str. 177, 178). „Predpokladá sa, že obchodníci kupujú a predávajú nie z ne­ vyhnutnosti, ale kvôli zisku“ (str. 201). „Len priemyselník vyrába pre cudziu, a nie pre vlastnú spotre­ bu: preňho tieto statky začínajú byť užitočné až od toho momen­ tu, keď ich vymieňa. Robia teda nevyhnutným obchod a umenie výmeny. Oceňujú sa len podľa svojej výmennej hodnoty.“ (Sis­ mondi, Etudes sur ľéconomie politigue, zv. 1I, Bruxelles 1838, str. 161.) „Obchod zbavil veci, bohatstvá ich prvotnej povahy, užitoč­ nosti... Obchod redukoval všetky veci na protiklad medzi úžit­ kovou hodnotou a výmennou hodnotou“ (str. 162). „Spočiatku je užitočnosť opravdivou mierou hodnôt... vtedy existuje obchod v patriarchálnom stave spoločnosti: nepohltil ju však celú: ob­ choduje sa len s prebytkom výrobkov každého jednotlivca, a nie s tým, čo nevyhnutne potrebuje pre svoj život“ (str. 162, 163). „Naproti tomu pre súčasný stav nášho ekonomického rozvoja je charakteristické, že obchod vzal na seba rozdeľovanie celého za rok vyrobeného bohatstva a v dôsledku toho úplne potlačil jeho charakter úžitkovej hodnoty, aby zachoval iba jeho charakter vý­ mennej hodnoty“ (str. 163). „Pred zavedením obchodu... zväčšenie množstva výrobkov zna­ menalo priame zväčšenie bohatstva. Malý význam malo vtedy množstvo práce, prostredníctvom ktorej sa získali tieto užitočné

Kapitola o kapitáli

399

veci... A naozaj, Želaná vec nestráca nič zo svojej užitočnosti dokonca ani vtedy, keď sa dá zaobstarať aj bez práce: obilie a plátno by ich vlastníci potrebovali takisto nevyhnutne, aj keby im spadli rovno z neba. To je nesporne opravdivé hodnotenie bohatstva, spotreby a užitočnosti. Avšak od toho okamihu, keď ľudia svoju existenciu urobili závislou od výmeny, ktorú môžu vykonať, čiže od obchodu, boli nútení prejsť na iný spôsob hod­ notenia, na výmennú hodnotu, na hodnotu, ktorá neplynie z uži­ točnosti, ale zpomeru medzi potrebami celej spoločnosti a množ­ stvom práce postačujúcim na uspokojenie týchto potrieb, alebo aj množstvom práce, ktoré by ich v budúcnosti mohlo uspokojiť“ (tamtiež, str. 266). „Pri oceňovaní hodnôt, ktoré sa ľudia usilovali merať zavedením peňazí, je pojem užitočnosti celkom vedľajší. Do úvahy začali brať jedine prácu, úsilie nevyhnutné na to, aby získali dve veci, ktoré sa vzájomne vymieňajú“ (str. 267). O úroku hovorí [. W. Gilbart vo svojej knihe The History and Principles oj Banking (London 1834) toto: „Okolnosť, že človek požičiavajúci si peniaze s úmyslom do­ siahnuť nejaký zisk musí odovzdať časť tohto zisku tomu, od koho si požičal, je samozrejmým princípom prirodzenej spravodlivosti. Človek dosahuje zisk zväčša prostredníctvom obchodu. Avšak v stredoveku obyvateľstvo bolo čisto poľnohospodárske. A tu, tak ako za feudálneho režimu, mohol byť obchod len nepatrný, a teda aj zisk mohol byť len nepatrný. Preto boli v stredoveku zákony o úžere oprávnené. Okrem toho v poľnohospodárskej krajine člo­ vek si Zriedkakedy chce požičať peniaze, vyjmúc prípady, keď upadol do biedy alebo ho postihlo nejaké nešťastie“ (str. 163). „Henrich VIII. obmedzil úrok na 10 percent, Jakub 1. na 8 per­ cent, Karol II. na 6 percent a Anna na 5 percent“ (str. 164—165). „V tých časoch ľudia požičiavajúci peniaze neboli síce legálnymi, ale faktickými monopolistami, a preto ich bolo treba držať na uzde tak ako iných monopolistov. V našich časoch miera zisku reguluje úrokovú mieru, za oných čias úroková miera regulovala mieru zisku. Ak veriteľ zaťažil obchodníka vysokou úrokovou mierou, musel obchodník priraziť na svoje tovary vyššiu mieru zisku, a tak sa Z vreciek kupujúcich odčerpala vyššia suma pe­ ňazí, aby sa preniesla do vreciek tých, čo požičali peniaze. Táto prirážka k cenám tovarov mala za následok, že verejnosť bola menej schopná a menej ochotná ich kupovať“ (str. 165).

356

Základy kritiky politickej ekonómie

„Za panstva nemenných ekvivalentov obchod atď. by bol ne­ možný“ (G. Opdyke, A Treatise on Political Economy. New York 1851, str. 67). „Pozitívne obmedzenie množstva tohto prostriedku“ (t. j. pa­ pierových peňazí) ,splnilo by jedinú užitočnú úlohu, ktorú vý­ robné náklady plnia vo vzťahu k druhému nástroju“ (kovovým peniazom) (tamtiež, str. 300). Úrok. „Ak klesne hodnota určitej sumy vzácneho kovu, nie je to dôvod na to, aby sa za jej použitie bralo menšie množstvo pe­ ňazí, lebo ak kapitál má pre dlžníka menšiu hodnotu, úmerne tomu sa mu aj menej ťažko platí úrok... V Kalifornii berú 3 per­

centá za mesiac, 36 percent za rok pre neurovnané pomery... V Hindustane, kde si indické kniežatá požičiavajú na neproduk­ tívne výlohy, sú úroky veľmi vysoké, aby sa v priemere vyrovnali kapitálové straty veriteľov, úroky dosahujú až 30 percent, a ne­ majú nijaký vzťah k zisku, ktorý by sa mohol dosiahnuť pri prie­ myselných operáciách“ (The Economist z 22. januára 1853, č. 491, str. 89). Požičiavateľ „berie tu taký úrok, ktorého výška stačí za krátky Čas nahradiť úverovanú sumu alebo prinajmenšom na to, aby v priemere všetkých jeho pôžičkových transakcií vyrovnal jeho straty v niektorých prípadoch výrazne vysokými ziskami v iných prípadoch“ (tamtiež). „Úroková miera závisí: 1. od miery zisku, 2. od pomeru, v akom sa celkový zisk rozdeľuje medzi požičiavateľom a požičiavajúcim“ [ tamtiež ).

„Hojnosťou alebo nedostatkom vzácnych kovov, prevládajúcou vysokou alebo nízkou všeobecnou úrovňou cien určuje sa iba to, či bude potrebné väčšie alebo menšie množstvo peňazí na usku­ točnenie výmeny medzi požičiavateľmi a požičiavajúcimi. takisto ako na každý iný druh výmeny... Rozdiel je len v tom, že treba väčšiu sumu peňazí na to, aby predstavila a preniesla požičaný kapitál ... Pomer medzi sumou zaplatenou za používanie kapitálu a kapitálom vyjadruje úrokovú mieru meranú v peniazoch (tam­ tiež, str. 89—90).

Kapitola o kapitáli

397

115. Rozličné výpisky a poznámky o peniazoch] Dvojitý štandard. Predtým ,,v krajinách, kde zlato a striebro boli zákonným štandardom, obiehalo do tých čias takmer len striebro, lebo v rokoch 1800—1850malo zlato tendenciu zdražieť oproti striebru... Vo Francúzsku zlato o niečo stúplo oproti striebru a dosahovalo ážio oproti svojmu pomeru k striebru sta­ novenému roku 1802... Tak to bolo aj v Spojených štátoch... v Indii“. (V Indii je teraz strieborný štandard tak ako v Holand­ sku atď.) „Prvý bol zasiahnutý obeh Spojených štátov. Veľký do­ voz zlata z Kalifornie, ážio na striebro v Európe... značný vývoz strieborných mincí a ich nahradenie zlatom. Vláda Spojených štátov razila zlaté mince dokonca v hodnote iba 1 dolára... Vo Francúzsku striebro nahradzujú zlatom“ (The Economist z 15. no­ vembra 1851, str. 1257). „Nech je »štandard hodnoty« akýkoľvek a nech obiehajúce pe­ niaze predstavujú hocakú fixnú časť tohto štandardu, aká sa sta­ noví, jedno aj druhé môže mať fixnú a trvalú hodnotu vo vzájom­ nom pomere, len ak sú vymeniteľné podľa želania majiteľa“ (The Economist z 9. októbra 1847, str. 1158). „Jediné peniaze, ktoré môžu mať vyššiu cenu, ako je ich nomi­ nálna hodnota, sú tie, ktorými nikto nie je povinný platiť, zatiaľ čo každý je povinný prijímať ich ako zákonné platidlo.“ (The Economist z 19. januára 1851, str. 59.) „Ani jedna krajina nemôže mať logicky viac ako jeden štan­ dard (viac ako jeden štandard miery hodnoty), lebo tento štan­ dard musí byť jednotný a nemenný. Ani jeden tovar nemá jed­ notnú, nemennú hodnotu vo vzťahu k iným tovarom: takú hodnotu má len vo vzťahu k sebe samému. Zlatá minca má vždy tú istú hodnotu ako druhá minca tej istej rýdzosti, tej istej váhy a tej istej hodnoty na tom istom mieste, to však nemožno povedať o zlate a o hociktorom inom tovare, napríklad o striebre“ (The Economist z 11. mája 1844, str. 771). „Anglická libra šterlingov má teraz o niečo menej ako 1/5,ne­ mecký florin má 1/6 svojej pôvodnej hodnoty, Škótsko pred spo­ jením s Anglickom zredukovalo svoju libru na 1/36,francúzska livra rovná sa 1/74,španielsky maravedi má menej ako 1/1000(svo­

jej pôvodnej hodnoty), portugalský re klesol ešte hlbšie“ (Morri­

398

Základy kritiky politickej ekonómie

son, Observations on the system oj Metallic Currency adopted in this country, London 1837, str. 13). „Pred vydaním zákona z roku 1819%boli okrem obehu banko­ viek ešte aj iné príčiny, ktoré určovali cenu zlatých prútov: 1. viac alebo menej dokonalý stav mincí. Keď obiehajúca kovová minca klesne pod svoju štandardnú váhu, musí aj najmenšia zme­ na vo výmennom kurze, vyvolávajúca dopyt po kove na vývoz, zvýšiť cenu prútov najmenej o toľko, o koľko sa znížil obsah kovu v minciach. 2. Trestné zákony, ktoré zakazovali roztápať a vyvá­ žať mince a povoľovali obchod s prútmi. Pri intenzívnom dopyte po vývoze takto vznikla možnosť kolísania cien prútov, a to do­ konca v čase, keď papierové peniaze boli plne konvertibilné. V rokoch 1783, 1792, 1795, 1796... Roku 1816 stúpla cena prútov nad mincovú cenu, pretože úverové banky v snahe pripraviť obno­ venie platieb v hotovosti prijímali zlato za cenu značne prevyšu­ júcu mincovú cenu“ (Fullarton, On the Regulation of Currencies. 2nd edition, London 1845, str. 7—9). Štandard môže byť zlatý, hoci pritom neobieha čo len uncia zlata (The Economist|. „Za Juraja 111I.(zákon z roku 1774) bolo striebro zákonným platidlom len v sume 25 lib. št. Okrem toho banka na základe toho istého zákona platila výlučne zlatom“ (Morrison, cit. dielo, str. 12]. „Lord Liverpool (na začiatku 19. storočia) premenil striebro a meď na mince čisto reprezentatívneho charakteru“ (tamtiež, str. 14—15). Rozkladné pôsobenie peňazí. Peniaze sú prostriedkom na roz­ drobenie majetku. Urguhartov nezmysel o peňažnom štandarde: „Hodnotu zlata treba merať ním samým, ako by nejaká sub­ stancia mohla byť mierou svojej vlastnej hodnoty v iných ve­ ciach? Hodnota zlata musí byť stanovená jeho vlastnou váhou, pričom sa táto váha falošne označuje — a preto stojí jedna uncia toľko a toľko libier šterlingov a častí libry šterlingov. To je fal­ šovanie miery, a nie stanovenie štandardu“ (D. Urguhart, Fami­ liar Words, London 1856, str. 104—105). Adam Smith nazýva prácu reálnou a peniaze nominálnou mie­ rou hodnoty. Práca vystupuje uňho ako prvotná miera. Hodnota peňazí. |. St. Mill. „Ak je dané množstvo predaných tovarov a počet predajov

Kapitola o kapitáli

359

a opätovných predajov týchto tovarov, potom hodnota peňazí zá­ visí od množstva peňazí a od toho, koľkokrát každý peniaz pre­ chádza v tomto procese z ruky do ruky.“ „Množstvo peňazí v obe­ hu rovná sa peňažnej hodnote všetkých predaných tovarov delenej číslom vyjadrujúcim rýchlosť obehu.“ „Ak je dané množstvo to­ varova transakcií, hodnota peňazí je nepriamo úmerná ich množ­ stvu násobenému rýchlosťou ich obehu.“ Ale všetky tieto tézy treba chápať tak, „že je reč len o tom množstve peňazí, ktoré skutočne obieha a skutočne sa vymieňa za tovary“. „Nevyhnutné množstvo peňazí je určené sčasti ich výrobnými nákladmi, sčasti rýchlosťou ich obehu. Ak je daná rýchlosť obehu, určujúce sú vý­ robné náklady, ak sú dané výrobné náklady, množstvo peňazí zá­ visí od rýchlosti obehu.“ (/. St. Mill, Principles oj Political Eco­ nomy. Vol 11, London 1848, str. 17, 18, 20, 30.)

„Peniaze nemajú iný ekvivalent ako samy seba alebo to, čo je tovarom.“ Preto degradujú všetko. Na počiatku 15. storočia vo Francúzsku „dávali Židom do zálohu dokonca posvätné kostolné náradie (oltárne kalichy) a pod.“ (A4ugier,Du crédit public, Paris 1842, str. 95, 101).

Peniaze nie sú predmetom bezprostrednej spotreby: „Peniaze sa nikdy nestanú predmetom spotreby, zostanú vždy marchandise, t. j. tovarom ako predmet obchodu, nikdy sa nesta­ nú denrée, t. j. tovarom ako predmet spotreby. Bezprostrednú vnútornú hodnotu majú len pre spoločnosť, sú vymeniteľné pre každé indivíduum. Preto peňažný materiál musí mať hodnotu, avšak takú, Čo sa zakladá na umelej potrebe, nesmie byť nevyh­ nutná pre existenciu človeka: lebo celé množstvo peňazí, ktoré sa používa v obehu, nikdy sa nemôže použiť na individuálnu spotre­ bu: musí neustále obiehať“ (H. Storch, Cours ďeconomie politi­ gue, zv. 1l, Paris 1823, str. 109, 113—114).

John Gray, The Social System. A treatise on the principle oj Exchange, Edinburgh 1831: „Treba dosiahnuť, aby predaj za peniaze bol vždy taký ľahký ako kúpa za peniaze: potom sa výroba stane jednotnou a nikdy nezlyhávajúcou príčinou dopytu“ (str. 16). „Terajšou hranicou výroby nie je množstvo, ktoré možno vyro­ biť, ale množstvo, ktoré možno predať so ziskom“ (str. 59). „Peniaze by mali byť len potvrdenkou, svedectvom, že ich drži­ teľ alebo prispel určitou hodnotou k národnému bohatstvu, alebo

360

Základy kritiky politickej ekonómie

si nadobudol právo na túto hodnotu od niekoho, kto ňou pri­ spel... Peniaze by nemali byť ničím iným ako prenosným, odo­ vzdateľným, deliteľným a nenapodobiteľným svedectvom existen­ cie bohatstva v zásobe“ (str. 63, 64). „PO predchádzajúcom ohodnotení nech sa výrobok uloží do banky a odtiaľ nech sa vyberie, keď ho bude treba, s jedinou vý­ hradou, že na základe všeobecného súhlasu ten, kto vloží hocaký majetok do navrhovanej Národnej banky, môže si z nej vybrať rovnakú hodnotu hocakého iného druhu, pričom nebude povinný vziať si z banky tú istú vec, ktorú ta vložil... Navrhovaný ná­ rodný bankár by prijímal a staral by sa o hodnoty hocakého dru­ hu a dával by za ne hocaký iný druh hodnoty“ (str. 67—68). „Ak peniaze,“ hovorí Gray, „majú rovnakú hodnotu ako to, čo predstavujú, vôbec prestávajú byť predstaviteľmi. Jednou z najže­ lateľnejších vlastností peňazí je, aby ich držiteľ bol v tom Či onom čase prinútený predložiť ich na platbu tam, kde ich dostal. Ale ak peniaze budú mať takú istú vnútornú hodnotu ako to, čo sa dáva výmenou za ne, nebude takejto nevyhnutnosti“ (str. 74). „Znehodnotenie zásob ... musí tvoriť jednu z položiek národ­ ných nákladov“ (str. 115, 116). ,„Hospodárstvo každej krajiny treba viesť na základe národného kapitálu“ (str. 171). „Všetku pôdu treba premeniť na národné vlastníctvo“ (str. 298). John Gray, Lectures on the nature and use oj Money, Edin­ burgh 1848: „Človek ako príslušník kolektívu nemal by narážať na nijaké hranice pri zväčšovaní materiálnych prostriedkov spotreby, okrem hranice danej vyčerpaním svojej usilovnosti alebo svojich výrob­ ných síl. Naproti tomu v dôsledku prijatia peňažného systému, v princípe nesprávneho a v praxi ničivého, súhlasili sme s ohra­ ničením našich materiálnych prostriedkov spotreby presne na také množstvo, aké sa dá výhodne vymeniť za tovar, ktorého množstvo možno vynakladaním ľudskej práce najmenej zväčšiť zo všetkých ostatných tovarov, existujúcich na zemi“ (str. 29). Pre dobrý systém sa vyžaduje: ,1. bankový systém, ktorého ope­ ráciami sa dá obnoviť prirodzený vzťah ponuky a dopytu: 2. oprav­ divá miera hodnoty namiesto existujúcej fikcie“ (str. 108). (V tejto knihe sa ešte väčšmi (ako v prvej) detailne rozvíja myšlienka výmennej banky za predpokladu, že sa zachová terajší spôsob výroby.)

Kapitola o kapitáli

361

„Musí existovať minimálna cena práce, ktorá sa platí v štan­ dardných peniazoch“ (str. 160). ,„Nazvime napríklad najnižšiu zákonom stanovenú mieru mzdy za 60—72 hodín týždenne 20 ši­ lingami čiže 1 štandardnou librou“ (str. 161). „Máme si uchovať náš fiktívny štandard hodnoty, zlato, a držať tak v područí vý­ robné zdroje krajiny, alebo máme sa uchýliť k prirodzenému štandardu hodnoty, k práci, a uvoľniť tak naše výrobné zdroje?“ (Str. 169.) ,„Keď sa raz určí suma tejto minimálnej mzdy ... musí zostať navždy nezmenená“ (str. 174). „Ponechajte len zlatu a striebru ich primerané miesto na trhu popri masle, vajíčkach, súkne a kaliku, a potom nás hodnota drahých kovov nebude za­ ujímať viac ako hodnota diamantu“ atď. (str. 182—183). „Niet nijakých námietok proti tomu, aby sa zlato a striebro používali ako nástroje výmeny ... ale len proti tomu, aby sa používali ako miera hodnoty ... Zakrátko by sme videli, koľko uncií zlata a striebra by sme v Londýne, Edinburghu alebo Dubline dostali výmenou za stolibrovú štandardnú bankovku.“ (Str. 188.) Úrok. „S rastom triedy rentierov rastie aj trieda ľudí požičia­ vajúcich kapitál, lebo sú to tí istí ľudia. Jedine z tejto príčiny musí mať úrok v starých krajinách klesajúcu tendenciu“ (G. Ram:­ say, An Essay on the Distribution oj Wealth, Edinburgh 1836, str. 202). „Je pravdepodobné, že za všetkých čias boli náklady na výrobu drahých kovov vyššie, než koľko sa hockedy platilo za ich hod­ notu.“ (W. Jacob, An Historical Inguiry into the Production and Consumption oj the Precious Metals. Vol. 11, London 1831, str. 101.)

Hodnota peňazí. „Hodnota všetkých vecí, delená počtom trans­ akcií, ktorých predmetom boli, začínajúc výrobcom a končiac spotrebiteľom, rovná sa hodnote toliarov vynaložených na ich kúpu delenej počtom prechodov týchto mincí z ruky do ruky za ten istý čas“ (Sismondi, Nouveaux Principes ďEconomie Politigue etc).87

Nesprávnu teóriu formálne najväčšmi rozvinul James Mill. (Či­ tujem podľa francúzskeho prekladu: /. Mill, Elémens ďEconomie Politigue. Traduits de ľanglais par Parisot. Paris 1823.) Hlavné miesta u Milla sú tieto: „Hodnota peňazí rovná sa proporcií, v akej sa vymieňajú zainé predmety, čiže množstvu peňazí, ktoré sa dáva výmenou za určité

362

Základy kritiky politickej ekonómie P124

množstvo iných vecí (str. 128). „Tento pomer sa určuje celko­ vým množstvom peňazí existujúcich v určitej krajine. Ak predpo­ kladáme na jednej strane všetky tovary určitej krajiny a na dru­ hej strane všetky peniaze, je jasné, že pri výmene oboch strán hodnota peňazí, t. j. množstvo tovarov, ktoré sa za ne vymenili, závisí celkom od množstva samých peňazí“ (tamtiež). „Celkom tak je to v skutočnej situácii. Celkové množstvo tovarov určitej krajiny sa nevymení naraz za celkové množstvo peňazí, ale tovary sa vymieňajú po častiach, a často po veľmi malých častiach v rôz­ nych obdobiach v priebehu roka. Ten istý peniaz, ktorý dnes slú­ žil na túto výmenu, môže zajtra slúžiť na inú výmenu. Jedna časť peňazí sa vynakladá na veľký počet, iná časť peňazí na veľmi malý počet výmenných operácií, tretia časť peňazí sa hromadí a vôbec neslúži na výmenu. Zo všetkých týchto: variácií vyplynie priemerná miera založená na počte výmenných operácií, na ktoré by sa vynaložil každý peniaz, keby všetky boli sprostredkovali rovnaký počet výmenných operácií. Určime túto mieru hocakým počtom, povedzme počtom 10. Keby každý v krajine existujúci peniaz slúžil na 10 kúp, je to to isté, akoby sa celkové množstvo peňazí bolo zdesaťnásobilo a každý jednotlivý peniaz by sa bol použil len na jednu kúpu. V tomto prípade sa hodnota všetkých tovarov rovná desaťnásobku hodnoty peňazí atď.“ (str. 129, 130). „Keby sa namiesto toho, aby každý peniaz za rok slúžil na 10 kúp, celkové množstvo peňazí zdesaťnásobilo a každý peniaz by slúžil len na jednu výmenu, potom je jasné, že každé rozmnože­ nie tohto množstva spôsobilo by pomerné zníženie hodnoty kaž­ dého peniaza zvlášť. Keďže predpokladáme, že množstvo všetkých tovarov, ktoré sa môžu vymeniť za peniaze, zostáva nezmenené, hodnota celkového množstva peňazí nebude väčšia po tom, čo sa zväčšilo množstvo peňazí. Ak predpokladáme, že sa zväč­ šilo o jednu desatinu, hodnota každej časti masy peňazí, naprí­ klad jednej uncie, musí sa zmenšiť o jednu desatinu“ (str. 130, 131). „Nech je teda stupeň zväčšenia alebo zmenšenia celkovej masy peňazí hocaký, ak sa množstvo iných vecí nezmení, hod­ nota tejto celkovej masy a každej jej Časti postihne proporcio­ nálne zmenšenie alebo zväčšenie. [Jejasné, že táto poučka je ab­ solútne pravdivá. Kedykoľvek hodnota peňazí stúpla či klesla, zatiaľ čo množstvo tovarov, za ktoré možno peniaze vymeniť, a rýchlosť obehu peňazí sa nezmenili, príčinou tejto zmeny musí

Kapitola o kapitáli

363

byť relatívne zväčšenie hodnoty peňazí a nemožno ju pripísať nijakej inej príčine. Ak sa zmenší masa tovarov, zatiaľ Čo množ­ stvo peňazí sa nezmení, je to tak, akoby sa bola zväčšila celková suma peňazí, a naopak. Podobné zmeny sú výsledkom každej zmeny v pohybe obehu. Každé zvýšenie počtu kúp vyvoláva ten istý účinok ako celkové zväčšenie množstva peňazí: zníženie toh­ to počtu vyvoláva priamo protikladný účinok“ (str. 131, 132). ,,Ak sa časť ročného produktu vôbec nevymenila, ako napríklad to, čo spotrebúvajú výrobcovia alebo to, čo sa nevymieňa za peniaze, táto časť sa neberie do výpočtu, lebo to, Čo sa nevymieňa za pe­ niaze, je v tom istom vzťahu k peniazom, akoby vôbec nejestvo­ valo“ (str. 131, 132). „Keď sa množstvo peňazí môže bez prekážok zväčšovať alebo zmenšovať, toto množstvo sa reguluje hodnotou kovu... Zlato a striebro sú však tovary, výrobky... Výrobné ná­ klady regulujú hodnotu zlata a striebra tak ako hodnotu všetkých ostatných výrobkov“ (str. 136, 137). Jalovosť tejto úvahy je priam rukolapná. 1. Ak predpokladáme, že množstvo tovarov a takisto aj rých­ losť obehu sa nezmenia, ale jednako sa väčšie množstvo zlata a striebra vymení za tú istú masu tovarov (bez toho, aby sa zme­ nila hodnota, t. j. množstvo práce obsiahnuté v zlate a striebre), tak predpokladáme presne to, čo sme chceli dokázať, totiž že ceny tovarov sú určené množstvom obežných prostriedkov, a nie naopak. 2. Mill pripúšťa, že tovary, ktoré sa nevrhli do obehu, neexis­ tujú pre peniaze. Je práve tak jasné, že pre tovary neexistujú pe­ niaze, ktoré sa nevrhli do obehu. Podľa toho neexistuje teda nija­ ký pevný vzťah medzi hodnotou peňazí vôbec a masou peňazí, ktoré vstupujú do obehu. To, že skutočne obiehajúca masa delená počtom jej obratov rovná sa hodnote peňazí, je len tautologickým opisom toho, že hodnota tovaru vyjadrená v peniazoch je jeho cenou. Pretože peniaze nachodiace sa v obehu vyjadrujú hodnotu tovarov, ktorých obeh sprostredkúvajú — preto je hodnota tých­ to tovarov určená masou obiehajúcich peňazí. 3. Aké popletené sú Millove názory jasne vidieť z toho, že podľa neho sa hodnota peňazí mení s „každou zmenou v pohybe obehu“. Či libra šterlingov obehne za deň 1 alebo 10-krát, v kaž­ dej výmene vyjadruje ekvivalent tovaru, vymení sa za rovnakú hodnotu v tovare. Jej vlastná hodnota zostáva v každej výmene

364

Základy kritiky politickej ekonómie

rovnaká a nemení sa ani v dôsledku pomalého alebo rýchleho obehu. Množstvo obiehajúcich peňazí sa mení, ale nemení sa ani hodnota tovaru, ani hodnota peňazí. „Keď sa hovorí: kus súkna má hodnotu 5 lib. Št., znamená to, že má hodnotu 616 370 zrniek štandardného zlata. Vyššie uvedenú príčinu možno parafrázovať takto: ceny musia klesať, pretože tovary sa oceňujú v určitom počte uncií zlata, a množstvo zlata v tejto krajine sa zmenšilo.“ (/. G. Hubbard, The Currency and the Country, London 1843, str. 44—45.) 4. Mill sprvoti teoreticky predpokladá, že celé množstvo pe­ ňazí v určitej krajine sa naraz vymení za celé množstvo tovarov v tejže krajine. Potom vraví, že tak je to aj v skutočnosti, a to najmä z tej príčiny, lebo v praxi je to práve naopak, takže sa vymieňajú len jednotlivé časti peňazí za jednotlivé časti tovarov a len minimum platieb sa vyrovnáva v hotovosti. Z toho vyplýva, že celkové množstvo transakcií alebo nákupov vykonaných za jeden deň vôbec nezávisí od peňazí obiehajúcich v tento deň, a že množstvo peňazí obiehajúce v určitý deň nie je príčinou, ale dô­ sledkom množstva predchádzajúcich transakcií, celkom nezávis­ lých od zásoby peňazí v tom či onom momente. 9. Napokon sám Mill pripúšťa, že pri voľnom obehu peňazí — a jedine s tým tu máme do činenia — hodnota peňazí je určená ich výrobnými nákladmi, t. j. podľa neho samého, pracovným Ča­ som obsiahnutým v peniazoch. Dejiny peňazí. V Ricardovom pamflete Proposals for an Econo­ mical and Secure Currency with Observations on the projits oj the Bank oj England (London 1816) nájdeme miesto, kde vyvra­ cia všetky svoje názory. Tam sa totiž hovorí: „Množstvo bankoviek v obehu závisí od ... sumy potrebnej na obeh krajiny a táto suma sa riadi hodnotou štandardu, úhrnom platieb a úsporou použitou pri vyrovnávaní platieb“ (str. 8). „Za Ľudovíta XIV, XV a XVI existovala vo Francúzsku ešte na­ turálna daň, ktorou vidiecke obyvateľstvo vyrovnávalo štátne dane“ (4ugier, Du crédit public, Paris 1842, str. 128—129). Ceny a množstvo obežných prostriedkov: „Rast cien sám osebe nestačí na to, aby vytvoril dopyt po do­ datočných peniazoch. Takýto dopyt vznikne len v tom prípade, keď zároveň rastie výroba i spotreba. Napríklad cena obilia stú­ pa, ale jeho ponuka klesá. V tom prípade možno vystačiť s rov­

Kapitola o kapitáli

365

nakým množstvom obeživa... Keď však ceny rastú v dôsledku stúpajúceho dopytu, nových trhov, väčšieho rozsahu výroby, slo­ vom, keď stúpajú ceny i celková suma transakcií, potom treba, aby sa zväčšilo množstvo peňazí“ (7. Fullarton, On the Regulation oj Currencies, 2nd edition, London 1845, str. 102—104). „Obchod riadi peniaze, nie peniaze obchod. Služobník obchodu musí sledovať zmeny (v cenách) ostatných tovarov“ (/Davenant.] Discourses on the Publick Revenues and on the Trade oj England, Part II, London 1698, str. 16). „Za feudálnych panovníkov natoľko klesli ceny nemnohých článkov, ktoré kupovali ľudové masy, že nijaká zlatá či strieborná minca nebola dosť malá na to, aby zodpovedala platbám za denné potreby robotníka ... Preto tak ako v starom Ríme bežné mince boli len z menejcenných kovov, z medi, cínu, železa.“ (Jacob, An Historical Inguiry into the Production and Consumption oj the Precious Metals. Vol. I, London 1831, str. 302.) Jacob sa domnieva, že v tomto storočí v Európe 2/3 všetkého zlata a striebra sa použili na iné predmety, náradie a ozdoby, a nie na mince. (Nainom mieste odhaduje takto použitý vzácny kov v Európe a v Amerike na 400 miliónov lib. št.) Ceny a množstvo obežných prostriedkov. Locke, The Spectator z 19. okt. 1711, Hume, Montesguieu — ich

učenie sa zakladá na troch tézach: 1. Ceny tovarov sú úmerné množstvu peňazí v krajine: 2. mince a bežné peniaze krajiny sú predstaviteľmi všetkej prá­ ce a všetkých tovarov v tejto krajine, takže čím je týchto pred­ staviteľov viac alebo menej, tým väčšie alebo menšie množstvo reprezentovaných vecí pripadá na rovnaké množstvo peňazí: 3. ak sa zväčšuje množstvo tovarov, stávajú sa lacnejšími: ak sa zväčšuje množstvo peňazí, zvyšuje sa hodnota tovarov. /Steu­

art.) Známky (drobné medené alebo strieborné mince, počítacie pe­ niaze) v protiklade k peniazom, ktoré majú vnútornú hodnotu

(tamtiež ).

Rozkladné pôsobenie peňazí: „Peniaze sú prostriedkom na rozkúskovanie majetku (domy a iný kapitál) na nespočetné fragmenty a na to, aby sa kus po kuse spotreboval prostredníctvom výmeny“ (Bray, Labour"sWrongs and Labour"s Remedy, L.eeds 1839, str. 140—141).

366

Základy kritiky politickej ekonómie

(Bez peňazí je to masa nevymeniteľných, nescudziteľných pred­ metov.) „Keď sa nehybné a nemeniace veci stali predmetom obchodu medzi ľuďmi, takisto ako veci pohyblivé a vytvorené na výmenu, vtedy sa peniaze začali používať pravidelne a ako meradlo (sgua­ re), ktorým tieto veci dostali ocenenie a hodnotu“ ([Misselden.] Free Trade, or The Meanes to make Trade florish, London 1622, str. 21). Minca. Strieborné a medené drobné mince vystupujú ako pred­ stavitelia drobných častíc libry šterlingov. (Tak znie nedávna od­ poveď lorda strážcu pokladu.) Výmenná hodnota. F. Vidal vraví (takisto Lauderdale) (a v ur­ čitom ohľade Ricardo): „Opravdivá spoločenská hodnota — to je úžitková Čiže spo­ trebná hodnota: výmenná hodnota charakterizuje len relatívne bohatstvo každého člena spoločnosti v pomere k ostatným“ (F. Vidal, De la répartition des richesses, Paris 1846, str. 70). Na druhej strane výmenná hodnota vyjadruje spoločenskú jor­ mu hodnoty, zatiaľ čo úžitková hodnota nie je vôbec ekonomic­ kou formou hodnoty, ale vyjadruje iba bytie výrobku atď. pre človeka vôbec.

[16.] Podľa zákona zisku môžu dva národy medzi sebou vymieňať tak, že oba pritom získavajú, ale jeden z nich je vždy ošmeknutý [Z toho, že zisk môže byť nižší ako nadhodnota, teda, že sa kapitál môže vymieňať so ziskom a pritom sa nemusí zhodnotiť v prísnom slova zmysle, vyplýva, že nielen jednotliví kapitalisti, ale aj národy môžu neustále vzájomne vymieňať, môžu aj ne­ ustále opakovať výmenu v čoraz väčšom meradle bez toho, aby pritom dosahovali rovnomerný zisk. Jeden národ môže si neustále privlastňovať časť nadpráce druhého národa, za ktorú vo výmene nič nedáva, ibaže tu platí iné meradlo ako pri výmene medzi

kapitalistom a robotníkom.]

Kapitola o kapitáli

307

[17. Ešte o peniazoch] Peniaze v treťom určení ako peniaze. (Hodnota existujúca pre seba, ekvivalent atď.) Akú dôležitú úlohu ešte vždy hrajú peniaze v tomto určení — dokonca vosvojej bezprostrednej forme — vidieť v obdobiach kríz, slabých úrod atď., slovom zakaždým, keď jeden národ je odrazu nútený vyrovnať si svoje účty s iným ná­ rodom. Potom peniaze vo svojej bezprostrednej kovovej forme vystupujú ako jediný absolútny platobný prostriedok, t. j. ako jediná protihodnota, ako jediný prijateľný ekvivalent. Preto pe­ niaze vykonávajú aj taký pohyb, ktorý priamo protirečí pohybu všetkých ostatných tovarov. Tovary sa z krajiny, kde sú najlac­ nejšie, dopravujú ako platidlo atď. do krajiny, kde sú najdrahšie. Peniaze naopak vo všetkých obdobiach, keď obnažujú svoju špe­ cifickú povahu, keď sa teda peniaze v protiklade ku všetkým ostatným tovarom vyžadujú ako sama pre seba existujúca hod­ nota, ako absolútny ekvivalent, akovšeobecná forma bohatstva, v určitej forme zlata a striebra — a takéto momenty sú vždy viac alebo menej momentmi kríz, či už všeobecnej krízy alebo obilnej krízy — v tých obdobiach sa zlato a striebro vždy vyvážajú z kra­ jiny, kde sú najdrahšie, t. j. z krajiny, kde všetky ceny tovarov relatívne najviac klesli, do krajiny, kde sú najlacnejšie, t. j. kde ceny tovarov sú relatívne vyššie. „9vojrázna anomália ekonomiky výmeny zasluhujúca si osobit­ nú pozornosť tkvie v tom, že ... pohyb (zlata medzi dvoma ná­ rodmi, ktoré rovnako používajú zlato ako obežný prostriedok)" vedie vždy z krajiny, kde vdanom momente je kov najdrahší, do krajiny, kde je najlacnejší, pričom vzrast trhovej ceny kovu na najvyššiu mieru na domácom trhu a pokles tejto ceny na zahra­ ničnom trhu je neodvratným výsledkom tejto tendencie k odlevu zlata, ktorá nasleduje po depresii vo výmene“ (/. Fullarton, On the Regulation oj Currencies, 2nd edition, London 1845, str. 119 až 120). Podobne ako sa výmena vôbec začína na hraniciach oddeľujú­ cich jednu pospolnosť od druhej a peniaze ako samou výmenou

vytvorená miera, výmenný prostriedok a všeobecný ekvivalent, nenadobúdajú svoj špecifický význam vo vnútornom styku, ale v styku medzi rozličnými pospolnosťami, národmi atď., tak aj v 16. storočí, v období detstva buržoáznej spoločnosti peniaze

368

Základy krttiky politickej ekonómie

vzbudzovali výlučný záujem štátov a vznikajúcej politickej eko­ nómie predovšetkým ako medzinárodný platobný prostriedok — na vyrovnanie medzinárodných dlžôb. Významná úloha, ktorú pe­ niaze (zlato a striebro) v tejto tretej forme ešte vždy v medziná­ rodnom výmennom styku hrajú, vyšla celkom jasne na povrch a ekonómovia ju uznali, keď sa v rokoch 1825, 1839, 1847 a 1857 pravidelne opakovali peňažné krízy. Ekonómovia si pomáhajú tým, že peniaze sa tu nevyžadujú ako obežný prostriedok, ale ako kapitál. To je správne. Nemalo by sa však zabúdať na to, že ka: pitál sa vyžaduje v určitej forme zlata a striebra, a nie vo forme nejakého iného tovaru. Zlato a striebro vystupujú v úlohe abso­ lútneho medzinárodného platidla preto, lebo predstavujú peniaze ako pre seba existujúcu hodnotu, ako samostatný ekvivalent. „Toto v skutočnosti nie je otázka obežných prostriedkov, ale otázka kapitálu.“ (To je naopak otázka peňazí, a nie obežných prostriedkov alebo kapitálu, lebo sa nežiada kapitál, ktorý je ľahostajný voči špeci­ fickej forme, v akej existuje, ale žiada sa hodnota v špecifickej forme peňazí.) „r...Všetky tieto rozličné príčiny, ktoré pri daných podmien­ kach peňažníctva sú schopné ... usmerniť tok drahého kovu (zla­ ta a striebra) z krajiny do krajiny“ (t. j. vyvolať odlev zlata), „redukujú sa na jednu príčinu, a to na stav medzinárodnej platob­ nej bilancie a neustále vznikajúcej nevyhnutnosti transferu kapi­ tálu“ (ale notabene! kapitálu vo forme peňazí) .z krajiny do

krajiny na vyrovnanie záväzkov napríklad v prípade neúrody... Či sa kapitál prenáša vo jorme tovarov alebo vo forme peňazí, to sa nijako nedotýka povahy tejto transakcie“ /dotýka sa jej veľmi podstatne! ). Ďalej „vojnové výdavky“ (Fullarton, cit. dielo, str. 130, 131).

(Prípad „prevodu kapitálu, aby sa výhodnejšie umiestnil ako kapitál prinášajúci úrok“, sa nás tu vôbec netýka: takisto ako sa nás netýka „prípad platby za dodatočné množstvo dovezených zahraničných tovarov“, ktorý uvádza pán Fullarton, hoci tento prípad sem patrí, keď sa tento dodatočný dovoz časove zhoduje s obdobím kríz.) „Zlatu sa dáva prednosť na taký prevod kapitálu“ (avšak v prí­ padoch prudkého odlevu drahého kovu vonkoncom nejde o upred­ nostňovanie) „len v tých prípadoch, keď je pravdepodobné, že

Kapitola o kapitáli

369

vykoná platbu pohodlnejšie, rýchlejšie alebo výhodnejšie ako nejaká iná forma tovaru alebo kapitálu.“ (Pán. Fullarton omylom pokladá prevod kapitálu v zlate alebo v niektorej inej forme za vec ľubovôle, hoci ide práve o také prí­ pady, keď v medzinárodnom obchode treba previesť práve zlaťo, takisto ako vo vnútornom obchode treba splatiť zmenky zákon­ nými peniazmi, a nie nejakými náhradkarmni.] „Zlato a striebro ... možno vždy dopraviť na miesto, kde ich treba, presne a rýchle, a možno rátať s tým, že keď sa tam do­ stanú, takmer presne zodpovedajú žiadanej sume, a nevystavujú sa riziku spojenému s odoslaním tejto sumy vo forme čaju, kávy, cukru alebo indiga. Zlato a striebro majú v takýchto prípadoch nekonečnú výhodu pred všetkými inými tovarmi vďaka tomu, že sa všeobecne používajú ako peniaze. Dlhy, či už zahraničné alebo domáce, sa Zvyčajne neuzatvárajú tak, že sa splatia v čaji, káve, cukre či indigu, ale v minciach, a preto poukaz peňazí, Či už v tejže mene, ktorá bola zmluvne dohodnutá, alebo v prútoch, ktoré možno pohotove premeniť na dohodnutú mincu prostredníc­ tvom mincovne alebo na trhu krajiny, kam sa peniaze poslali — znamená pre poukazcu najistejší, najrýchlejší a najpresnejší spô­ sob platenia, ktorý ho nevystavuje riziku, že bude mať nepríjem­ nosti pre nedostatok dopytu alebo kolísanie cien“ (Fullarton, cit. dielo, str. 132, 133).

Fullarton uvádza teda práve vlastnosť zlata a striebra byť pe­ niazmi, všeobecným tovarom zmlúv, meradlom hodnôt zároveň s možnosťou premeniť ich podľa želania na obežný prostriedok. Pre peniaze ako obežný prostriedok majú Angličania dobrý výraz currency (minca, coin, tomu nezodpovedá, lebo sama minca je zasa zvláštnou formou obežného prostriedku) a termín money pre peniaze v ich tretej vlastnosti. Keďže však túto vlastnosť osobitne nerozobrali, vyhlasujú tieto money za kapitál, hoci potom sú fak­ ticky znova donútení túto určitú formu kapitálu odlišovať od ka­ pitálu vôbec. „Ricardo sa zrejme pridržiaval veľmi zvláštnych a krajných názorov, pokiaľ ide o ohraničenosť služieb, ktoré zlato a striebro vykonávajú pri vyrovnávaní zahraničných bilancií. Ricardo žil uprostred sporov vyplývajúcich z reštrikčného zákona?$ a natoľko si zvykol pokladať všetky veľké výkyvy zmenkového kurzu a ceny zlata za výsledok nadmerných emisií Anglickej banky, že určitý

370

Žáklady kritiky politickej ekonómie

čas nijako nebol ochotný pripustiť, že vôbec môže jestvovať také čosi ako nepriaznivá platobná bilancia v zahraničnom obchode... A tak málo bral do úvahy funkcie zlata pri takomto vyrovnávaní, že dokonca predvídal, že odlev zlata na vývoz prestane, len čo sa znova zavedú platby v hotovosti a obnoví sa kovový štandard peňazí... (pozri (Mr.] Ricardo"s Evidence bejore the Lords" Com­ mittee of 1819 on the Bank oj England, str. 186).“ ,y. Ale od roku 1800, keď papierové peniaze v Anglicku cel­ kom vytlačili zlato, naši obchodníci skutočne nepotrebovali zlato, lebo v dôsledku neistej situácie v kontinentálnej Európe a rastú­ cej spotreby dovážaných tovarov, vyvolanej prerušeniami vo vý­ robe a za neprestajných zlepšovaní spôsobených pohybom inváz­ nych armád, ako aj v dôsledku úplného monopolu v koloniálnom obchode, ktorý Anglicko získalo vďaka svojej námornej prevahe, vývoz tovarov z Veľkej Británie na európsku pevninu vysoko pre­ vyšoval dovoz odtiaľ dovtedy, kým obchodné styky trvali: a po­ tom, keď sa tieto styky prerušili berlínskym a milánskym dekré­ tom, obchodné transakcie stali sa natoľko bezvýznamnými, že nijako nemohli ovplyvniť výmenný kurz. Najmä zahraničné vo­ jenské náklady a subvencie, a nie potreby obchodu, mali mimo­ riadny vplyv na poruchy výmenných kurzova na rast ceny prútov v posledných rokoch vojny. Preto významní ekonómovia tohto obdobia mali iba málo alebo nijaké reálne možnosti, aby praktic­ ky ocenili úlohu, ktorú môžu zohrať zahraničné obchodné bilan­ cie.“ (Verili, že spolu s vojnou a nadmerným výdajom peňazí prestanú medzinárodné prevody vzácnych kovov.) „Keby sa pán Ricardo bol dožil odlevu zlata v rokoch 1825 a 1839, bol by nepo­ chybne mal dôvod zmeniť svoje názory“ (Fullarton, cit. dielo, str. 133—136). „Cena je peňažná hodnota tovarov“ (Hubbard, The Currency, and the Country, London 1843, str. 33). „Peniaze sa vyznačujú tým, že sa vždy dajú vymeniť za to, čo merajú, a ich množstvo, potrebné na účely výmeny, musí sa, pri­ rodzene, meniť podľa množstva majetku, ktorý sa má vymeniť“ (7. W. Bosanguet, Metallic, Paper, and Credit Currency, London 1842, str. 100). „930mochotný pripustiť, že zlato je tovarom, po ktorom je taký všeobecný dopyt, že vždy môže ovládať trh, že vždy môže kupo­ vať všetky ostatné tovary, zatiaľ čo ostatné tovary nemôžu vždy

Kapitola o kapitáli

371

kupovať zlato. Trhy celého sveta prijímajú zlato ako taký tovar, ktorému hrozia najmenšie straty v nepredvídaných prípadoch na rozdiel od vývozu hocakého iného tovaru, ktorý čo do množstva a druhu nemusí zodpovedať bežnému dopytu krajiny, kam sa po­ siela“ (Th. Tooke, An Inguiry into the Currency Principle, 2nd edition, London 1844, str. 10). „Treba mať značné množstvo vzácnych kovov použiteľných a používaných ako najvhodnejší prostriedok na vyrovnanie me­ dzinárodných bilancií, pretože sú takým tovarom, po ktorom je všeobecnejší dopyt a ktorý menej podlieha výkyvom trhovej hod­ noty ako hociktorý iný tovar“ (tamtiež, str. 13). Príčiny stúpania ceny vzácneho kovu nad mincovú cenu podľa Fullartona: „V dôsledku opotrebúvania mince stratili 3—4 percentá svojej štandardnej váhy, ... trestné zákony zakazovali tavenie a vVý­ VOZmincí, zatiaľ Čo obchod s kovmi, z ktorých sa mince razili, zostal celkom slobodný. Avšak tieto príčiny pôsobili len pri ne­ výhodnom zmenkovom kurze... Trhová cena zlatých prútov kle­ sala v rokoch 1816—1821 vždy na úroveň bankovej ceny prútov, keď zmenkový kurz bol pre Anglicko výhodný, pri nepriaznivom kurze nikdy neprevýšila tú úroveň, ktorá stačila odškodniť osoby taviace mince za ich znehodnotenie spôsobené opotrebúvaním a za trestné dôsledky spojené s tavením mincí“ (Fullarton, cit. dielo, str. 7—9). ,„,Odroku 1819 až do dnešných čias, uprostred všetkých prevratov, ktorým boli peniaze vystavené v tomto po­ hnutom období, trhová cena zlata nikdy nestúpla nad 78 šilingov za unciu a neklesla pod 77 šilingov 6 pencí, takže maximálny rozdiel činil 6 pencí na unciu. A teraz by ani takýto rozsah výky­ vov nebol možný, pretože len v dôsledku nového znehodnotenia mince došlo k takému nepatrnému zvýšeniu ako 1 /2 pence na unciu, čiže približne 1/6percenta nad mincovú cenu, a pokles na 77 šilingov 6 pencí treba pripísať výlučne tej okolnosti, že v urči­ tom období banka pokladala za potrebné stanoviť túto sadzbu ako hranicu pri nákupoch. Ale tieto okolnosti teraz už neexistujú. Po dlhé roky banka preberala za 77 šilingov 9 pencí všetko zlato, ktoré jej dodávali na razenie“ (t. j. banka zhrabla 1 % penny za razbu, ktorú jej mincovňa vykonala zdarma): „a len Čo sa do­ končí teraz prebiehajúca nová razba sovereignov, vznikne účinná prekážka, kým sa mince opäť neznehodnotia, pre všetky budúce

372

Základy kritiky politickej ekonómie

výkyvy ceny zlata v prútoch na našom trhu, presahujúce malý rozdiel medzi 77 šil. 9 pencami, ktoré platí banka, a mincovou cenou vo výške 77 šilingov 10 12 pence“ (tamtiež, str. 9, 10). Protirečenie medzi peniazmi ako mierou a ekvivalentom na jednej strane a peniazmi ako obežným prostriedkom na strane druhej. Pri obežnom prostriedku dochádza k opotrebúvaniu, k strate váhy kovu. Už Garnier poznamenáva, že „keby sa trochu opotrebovaný toliar hodnotil nižšie ako celkom nový, bol by obeh neustále brzdený a každá platba by vyvolávala spory“ (Garnier, Histoire de la monnaie, zv. 1, str. 24). [„V nerastnej ríši sa, prirodzene, hľadá a vyberá materiál urče­ ný na akumuláciu“ (tamtiež, str. 7).] „Tak ako je celkom jasné, že mince zo samej povahy vecí mu­ sia vždy jedna za druhou podliehať znehodnoteniu už iba v dô­ sledku bežného a neodvratného opotrebúvania (nehovoriac už o tom, že každá výmena neplnohodnotných mincí za plnohodnot­

né povzbudí celú armádu »players« a »sweaters«“), je fyzicky nemožné na hocaký čas, čo len na jeden deň, celkom vyňať z obehu neplnohodnotné mince.“ (The Currency Theory reviewed etc. By a Banker in England, Edinburgh 1845, str. 69—70). Toto bolo napísané v decembri 1844: v liste zaslanom novinám The Times“ komentuje sa pôsobenie nedávno predtým uverejne­ ných vyhlásení o neplnohodnotných zlatých minciach v obehu. (Teda ťažkosť: ak sa nebudú prijímať neplnohodnotné peniaze, bude celý štandard neistý. Ak sa budú prijímať, otvoria sa doko­ rán brány pre podvody a výsledok bude ten istý.) Preto, pokiaľ ide o spomenuté vyhlásenie, sa hovorí: „Ich skutočným výsledkom bolo obvinenie, že všetky obieha­ júce zlaté mince sú neistým a nelegálnym prostriedkom na pe­ ňažné transakcie“ (cit. dielo, str. 68, 69). „Podľa anglického zákona zlatý sovereign nemôže platiť za obežný prostriedok, ak mu na váhe chýba viac ako 0,774 gramov. Pre strieborné peniaze takého zákona niet.“ (W. H. Morrison, Observations on the System oj Metallic Currency, London 1837, str. 54.) Tvrdenie prívržencov currency principle?í, že „hodnota peňazí v obehu závisí od ich množstva“ (Fullarton, cit. dielo, str. 13). Ak # — hráčov a podvodníkov, čo úmyselne znehodnocujú mince trením.

Kapitola o kapitáli

373

je daná hodnota peňiazína jednej strane a ceny a množstvo trans­ akcií na strane druhej (a takisto aj rýchlosť obehu), môže, pri­ rodzene, obiehať len určité množstvo peňazí. Ak sú dané ceny a množstvo transakcií a rýchlosť obehu, potom toto množstvo zá­ visí výlučne od hodnoty peňazí. Ak je daná táto hodnota a rých­ losť obehu, potom množstvo obiehajúcich peňazí závisí výlučne od cien a od množstva transakcií. Takto sa určuje množstvo. Pre­ to ak obiehajú symbolické peniaze — číre znaky hodnoty — zá­ visí od štandardu, ktorý predstavujú, aké množstvo týchto peňazí môže obiehať. Z toho sa mylne vyvodzuje, že iba imnožstvo určuje ich hodnotu. Napríklad nemôže obiehať rovnaké množstvo pouká­ žok, ktoré reprezentujú libry, a poukážok, ktoré reprezentujú šilingy.

[18. Kapitál prinášajúci zisk a kapitál prinášajúci úroky] Kapitál prinášajúci zisk je skutočným kapitálom, je to hodno­ ta, ktorá sa zároveň reprodukuje a znásobuje a ako sebe samej sa rovnajúci predpoklad líši sa od seba samej ako kapitálom vytvo­ renej nadhodnoty. Kapitál prinášajúci úroky je zasa čisto ab­ straktnou formou kapitálu prinášajúceho zisk. Keď je kapitál daný ako kapitál prinášajúci zisk primerane svojej hodnote (za predpokladu určitej úrovne výrobnej sily), môže tovar alebo tovar vo svojej peňažnej forme (v zodpoveda­ júcej mu forme osamostatnenej hodnoty alebo, ako teraz môžeme povedať, vo forme realizovaného kapitálu) vstúpiť do obehu ako kapitál, kapitál môže sa stať ako kapitál tovarom. V tomto prí­ pade je to kapitál požičaný na úroky. Forma jeho obehu — čiže forma výmeny, ktorú prekonáva — vystupuje potom ako špeci­ ficky odlišná od tej formy, ktorú sme doteraz skúmali. Videli sme, ako sa stanovuje kapitál tak v určení tovaru, ako aj v určení peňazí: to však prebieha len v tom prípade, pokiaľ obe určenia vystupujú ako momenty kolobehu kapitálu, v ktorých sa striedavo realizuje. Sú to len prechodné a neustále znova sa vytvárajúce spôsoby jeho existencie, momenty jeho životného procesu. Ale kapitál ako kapitál sa sám nestal momentom obehu, sám kapitál ako tovar. Tovar sa nepredal ako kapitál, ani peniaze sa nepre­

374

Základy kritiky politickej ekonómie

dali ako kapitál. Slovom, ani tovar, ani peniaze — a nám prichodí vlastne skúmať len peniaze ako adekvátnu formu — nevošli do obehu ako hodnoty prinášajúce zisk.

[19. Výpisky z recenzie knihy Maclarena] „Maclaren?ž hovorí: „Pán Tooke, pán Fullarton a pán Wilson pokladajú peniaze za ťovar, ktorý má vnútornú hodnotu a vymieňa sa za iné tovary podľa tejto hodnoty, a nie len v závislosti od zásob peňazí v da­ nom čase, a tak ako dr. Smith predpokladajú, že zlaté prúty sa vyvážajú bez ohľadu na stav peňažného obehu, aby sa vyrovnala

hilancia medzinárodných dlhov a zaplatili také tovary ako obilie, po ktorých býva nečakaný dopyt a že sa zlaté prúty čerpajú Z fondu, ktorý netvorí časť vnútorného obehu ani nepôsobí na ceny, ale sa osobitne ukladá na tieto ciele... Ťažko vysvetliť, ako sa vzácny kov, ktorý sa podľa nich odkladá na tento cieľ, a nevplýva na ceny, môže vymaniť spod pôsobenia zákonov do­ pytu a ponuky, a hoci existuje vo forme peňazí, ktoré ležia bez použitia a sú určené na nákupy, ani sa nepoužíva na tieto ciele, ani nepôsobí na ceny samou možnosťou takéhoto použitia.« Odpoveď na to je, že táto zásoba drahého kovu predstavuje pre­ bytočný kapitál, a nie prebytočný dôchodok, a preto môže zvýšiť dopyt po tovaroch, len ak spolu s tým zvýši aj ponuku. Kapitál hľadajúci možnosť použitia nie je len dodatkom k spoločenskému odbytu. Nemôže sa stratiť v peňažnom obehu. Ak má tendenciu zvyšovať ceny prostredníctvom dopytu, má súčasne tendenciu znižovať ich príslušnou ponukou. Peniaze ako zábezpeka kapitálu nie sú len kúpnou silou — kupujú len na to, aby predávali a ko­ niec koncov idú skôr do zahraničia výmenou za cudzie tovary, než aby sa roztrúsili doma tým, že sa pridajú k obehu. Peniaze ako zábezpeka kapitálu nikdy sa nedostanú na trh len na to, aby sa vymenili za tovary, lebo ich určením je reprodukovať tovary: len tie peniaze, ktoré predstavujú spotrebu, môžu naostatok vplý­ vať na ceny“ (The Economist z 15. mája 1858). „Pán Ricardo tvrdil, že ceny závisia od relatívneho množstva ohežných prostriedkov a tovarov, že ceny rastú len v dôsledku znehodnotenia peňazí, t. j. v dôsledku nadmernej hojnosti peňazí

Kapitola o kapitáli

379

v pomere k tovarom, že ceny klesajú alebo v dôsledku zmenšenia množstva peňazí alebo v dôsledku relatívneho zväčšenia množ­ stva obyčajných tovarov, ktoré obiehajú vďaka peniazom. Všetky zlaté prúty a zlaté mince v krajine treba podľa pána Ricarda rá­ tať k peniazom, a keď sa ich množstvo zväčší bez príslušného zväčšenia množstva tovarov, peniaze sa znehodnotia, takže sa stáva výhodnejším vyvážať vzácne kovy ako tovary. Na druhej strane, ak neúroda alebo iná pohroma spôsobí veľké zničenie to­ varov bez primeranej zmeny v rozsahu obehu, potom peniaze, ktorých množstvo zodpovedalo predpokladanému, a nie náhle zmenšenému trhu tovarov, sa opäť stanú nadbytočnými Čiže »zne­ hodnotenými« a ich množstvo sa musí zmenšiť vývozom, aby sa ich hodnota obnovila. Podľa tohto názoru na obeh, na ktorom sa zakladá teória lorda Overstona, ponuka obežných prostriedkov čiže peňazí sa vždy dá neobmedzene zväčšovať čo do množstva, pritom ich hodnota sa zníži úmerne tomuto zväčšeniu, a ich pri­ meranú hodnotu možno obnoviť len vývozom nadbytočnej časti. Preto každý výdaj papierových peňazí, ktorý by mohol vyplniť medzeru vytvorenú vývozom vzácneho kovu, a takto zabrániť »prirodzenému« poklesu cien, ktorý by bol inak nevyhnutný — pokladá škola pána Ricarda za zasahovanie do ekonomických zá­ konov ceny a za odklon od zásad, ktoré by nevyhnutne regulovali čisto kovový obeh“ (tamtiež).

I. HODNOTA

Tento odsek treba pridať k predchádzajúcemu. Prvá kategória, v ktorej vystupuje buržoázne vlastníctvo, je ka­ tegória tovaru. Sám tovar vystupuje ako jednota dvoch určení. Je úžitkovou hodnotou, t. j. predmetom na uspokojenie nejakého systému ľudských potrieb. To je látková stránka tovaru, ktorá môže byť spoločná najodlišnejším epochám výroby a ktorej skúmanie leží preto mimo hraníc politickej ekonómie. Úžitková hodnota spadá do sféry politickej ekonómie vtedy, keď je modi­ fikovaná modernými výrobnými vzťahmi alebo keď sama na ne vplýva a modifikuje ich. Čo sa o tom zvyčajne zo slušnosti vše­ obecne hovorieva, obmedzuje sa na banality, ktoré mali historic­ kú hodnotu v prvých začiatkoch tejto vedy, keď ekonómovia ešte len namáhavo vylupovali Zzvecného materiálu spoločenské formy buržoáznej výroby a keď s veľkým úsilím ich fixovali ako samo­ statné predmety skúmania. V skutočnosti však je úžitková hod­ nota tovaru vopred daný predpoklad — hmotný základ, na kto­ rom sa predstavuje určitý ekonomický vzťah. Práve tento určitý ekonomický vzťah dáva úžitkovej hodnote punc tovaru. Napríklad pšenica mala rovnakú úžitkovú hodnotu bez ohľadu na to, či ju vypestovali otroci, nevoľníci alebo slobodní robotníci. A svoju úžitkovú hodnotu by nestratila ani vtedy, keby padala rovno z neba. Ako sa teda úžitková hodnota premieňa na tovar? Na nositeľa

Kapitola 0 kapitáli

3/77

výmennej hodnoty? Úžitková hodnota a výmenná hodnota, aj keď sú v tovare bezprostredne spojené, rovnako bezprostredne sú od seba oddelené. Nielenže výmenná hodnota sa neurčuje úžitkovou hodnotou, ale naopak, tovar sa stane tovarom, realizuje sa ako vý­ menná hodnota len potiaľ, pokiaľ sa jeho vlastník nestavia k to­ varu ako kúžitkovej hodnote. Len scudzením tovaru, jeho výmenou za iné tovary prisvojuje si vlastník tovaru úžitkové hodnoty. Pri­ svojenie prostredníctvom scudzenia je základná forma toho spo­ ločenského systému výroby, ktorého najjednoduchším, najabstrak­ tnejším výrazom je výmenná hodnota. Úžitková hodnota tovaru sa predpokladá, nepredpokladá sa však pre jeho vlastníka, ale pre spoločnosť vôbec. (Podobne ako manšesterská rodina továrenských robotníkov, v ktorej deti majú k svojim rodičom výmenný vzťah a platia im za byt a stravu, nepredstavuje tradičnú ekonomickú organizáciu rodiny, takisto ani systém modernej súkromnej výmeny nie je vôbec od prírody existujúcou ekonomikou spoločností. Výmena sa nezačína výmenou medzi indivíduami vnútri určitej pospolnosti, ale tam, kde sa pospolnosti končia — na ich hraniciach, na styč­ nom bode rozličných pospolností. V poslednom čase znova obja­ vili občinové vlastníctvo ako osobitnú slovanskú zvláštnosť.“ V skutočnosti nám však India núka vzorkovnicu najrozmanitej­ ších foriem takýchto ekonomických pospolností, ktoré sa síce už viac alebo menej rozložili, ale aj tak sa ešte dajú dokonale rozo­ znať: a dôkladnejšie historické skúmanie nachádza pospolnosť ako východisko u všetkých kultúrnych národov. Systém výroby založený na súkromnej výmene znamená pôvodne historický roz­ klad tohto prvobytného komunizmu. Jednako celý rad ekonomic­ kých systémov leží zasa medzi moderným svetom, kde výmenná hodnota ovláda výrobu v celej jej hlbke a šírke a takými spolo­ čenskými formáciami, ktorých základ tvorí síce už rozložené po­ spolité vlastníctvo, ale bez toho, aby [...]“

+“Tu sa rukopis končí. Red,

BASTIAT A CAREYŠ

Napísané v júli 1857

Bastiat. Harmonies Economigues. 2-me édition. Paris 1851

PREDSLOV

Dejiny modernej politickej ekonómie sa končia Ricardom a 5is­ mondim — dvoma protikladmi, z ktorých jeden hovorí po anglic­ ky, druhý po francúzsky — takisto, ako sa na konci 17. storočia začínajú Pettym a Boisguillebertom. Neskoršia politicko-ekono­ mická literatúra vyúsťuje alebo do eklektických, synkretických kompendií, akým je napríklad dielo J. St. Milla%, alebo do hlb­ šieho rozpracúvania jednotlivých odvetví, ako napríklad Tooko­ ve“ Dejiny cien a vo všeobecnosti novšie anglické spisy o obe­

hu —jedinéhoodvetvia,v ktoromsa urobiliskutočnenové objavy, lebo spisy o kolonizácii, pozemkovom vlastníctve (v jeho rozlič­ ných formách), obyvateľstve atď. sa oproti starším spisom vyzna­ čujú vlastne len väčším množstvom materiálu — alebo do repro­ dukovania starých ekonomických sporov pre širšie publikum a praktické riešenie problémov dňa, ako spisy o slobodnom ob­ chode a protekcionizme — alebo napokon do tendenčného vyhro­ tenia klasických smerov, ako je napríklad Chalmersov vzťah k Malthusovi, Gilichov k Sismondimu a v určitom zmysle vzťah MacCullocha a Seniora [v ich starších spisoch) k Ricardovi. Je to skrz-naskrz epigónska literatúra: reprodukovanie, väčšie roz­ vinutie formy, širšie osvojenie si materiálu, zdôraznenie určitých momentov, popularizácia, zhrnutie, rozpracúvanie detailov, nedo­ statok výrazných a rozhodujúcich fáz analýzy, inventarizovanie na jednej strane, prírastok jednotlivostí na druhej strane.

382

Bastiat a Carey

Zdá sa, že výnimku tvoria len spisy Yankeeho Careyho a Fran­ cúza Bastiata: Z nich Bastiat doznáva, že sa opiera o Careyho. Obaja chápu, že protiklad k politickej ekonómii — socializmus a komunizmus — nachodí svoj teoretický predpoklad v dielach klasickej ekonómie samej, najmä v Ricardových dielach, ktoré treba pokladať za jej najvyšší a posledný výraz. Obaja pokladajú preto za potrebné napadnúť ako nepochopenie ten teoretický vý­ raz, ktorý buržoázna spoločnosť historicky získala v modernej ekonómii, a dokazovať harmóniu výrobných vzťahov tam, kde klasickí ekonómovia naivne vykreslili ich antagonizmus. Napriek tomu, že národné prostredie, v ktorom obaja píšu, je naskrze od­ lišné ba protikladné, predsa ich ženie k rovnakým snaženiam. Carey je jediný originálny ekonóm Severnej Ameriky. Patrí do krajiny, v ktorej sa buržoázna spoločnosť nerozvinula na feudál­ nych základoch, ale začala sama od seba: kde nevystupuje ako prežívajúci výsledok stáročného pohybu, ale ako východisko no­ vého pohybu: kde štát, na rozdiel od všetkých skorších národ­ ných útvarov, bol od samého začiatku podriadený buržoáznej spo­ ločnosti, jej výrobe, a nikdy si nemohol nárokovať na to, aby bol samoúčelom: kde sa sama buržoázna spoločnosť, spájajúc výrob­ né sily Starého sveta s nesmiernym prírodným bohatstvom No­ vého sveta, rozvíja v doteraz nevídanom rozsahu a v doteraz ne­ poznanej slobode pohybu, kde ďaleko prevýšila všetku prácu doteraz vykonanú na ovládnutie prírodných síl a kde napokon protiklady buržoáznej spoločnosti samej vystupujú len ako pomí­ jajúce sa momenty. Čo je prirodzenejšie ako to, že tie výrobné vzťahy, v rámci ktorých sa tento ozrutný Nový svet rozvíjal tak rýchlo, tak prekvapujúco a tak šťastne, pokladá Carey za večné normálne vzťahy spoločenskej výroby a výmenného styku, ktoré v Európe (najmä v Anglicku, čo pre Careyho je vlastne Európa) sú iba pribrzdené a oklieštené prekážkami zdedenými z feudál­ neho obdobia: že podľa Careyho anglickí ekonómovia vidia, re­ produkujú a zovšeobecňujú tieto vzťahy len v skreslenej a sfal­ šovanej podobe, pretože si náhodilé zvrátenosti týchto vzťahov mýlia s ich imanentným charakterom? Stavať americké pomery proti anglickým — na to sa redukuje Careyho kritika anglickej teórie pozemkového vlastníctva, mzdy, populácie, triednych protikladov atď. Podľa neho v Anglicku bur­ žoázna spoločnosť neexistuje v čistej forme, primerane svojmu

Bastiat a Carey

383

pojmu, adekvátne sebe samej. Ako by potom pojmy anglických ekonómov o buržoáznej spoločnosti mohli byť pravdivým, neska­ leným výrazom reality, ktorú nepoznali? Rušivé pôsobenie tradičných vplyvov, ktoré nevyrástli z lona samej buržoáznej spoločnosti, na jej prirodzené vzťahy, sa u Ca­ reyho redukuje koniec koncov na vplyv štátu na buržoáznu spo­ ločnosť, na jeho prechmaty a zásahy. Mzda napríklad rastie po­ dľa povahy veci spolu s produktivitou práce. Ak zistíme, že realita nezodpovedá tejto zákonitosti, musíme len abstrahovať od vply­ vov vlády, od daní, monopolov atď., či už ide o Hindustan alebo Anglicko. Ak skúmame buržoázne vzťahy samy osebe, t. j. ak ich zbavíme vplyvov štátu, potom naozaj potvrdia harmonické zákony buržoáznej ekonómie. Carey, prirodzene, neskúma, nakoľko sa­ motné vplyvy štátu, verejný dlh, dane atď. vyrastajú Zzburžoáz­ nych vzťahov — a preto napríklad v Anglicku vonkoncom nie sú výsledkom feudalizmu, ale naopak jeho rozkladu a prekonania, nakoľko v samej Severnej Amerike moc centrálnej vlády rastie s centralizáciou kapitálu. Zatiaľ čo Carey takto uplatňuje voči anglickým ekonómom vyš­ šiu úroveň rozvoja buržoáznej spoločnosti v Severnej Amerike, uplatňuje Bastiat voči francúzskym socialistom nižšiu úroveň roz­ voja buržoáznej spoločnosti vo Francúzsku. Nazdávate sa, že sa búrite proti zákonom buržoáznej spoločnosti v krajine, v ktorej sa nikdy nepripustila realizácia týchto zákonov! Poznáte tieto zákony len v zakrpatenej francúzskej forme a za ích imanentnú formu pokladáte to, čo je len ich národno-francúzskou karikatú­ rou. Nože pozrite na Anglicko. V našej krajine ide o to, aby sa huržoázna spoločnosť oslobodila z pút, ktoré jej založil štát. Vy chcete tieto putá znásobiť. Najprv sa postarajte o to, aby sa bur­ žoázne vzťahy rozvinuli v čistej forme a potom sa znova pozhová­ rame. (Bastiat má pravdu potiaľ, pokiaľ vo Francúzsku, v dôsled­ ku jeho svojrázneho spoločenského usporiadania, pokladá sa za socializmus veľa takého, čo v Anglicku je politickou ekonómiou.) Avšak Carey, ktorý vychádza z americkej emancipácie buržoáz­ nej spoločnosti od štátu, končí postulátom zasahovania štátu, aby čistý vývoj buržoáznych vzťahov nebol narušený vonkajším vply­ vom, ako sa to v Amerike skutočne stalo. Je protekcionistom, za­ tiaľ Čo Bastiat je zástancom slobodného obchodu. Harmónia ekonomických zákonov javí sa na celom svete ako

384

Bastiat a Carey

disharmónia, a Začiatky tejto disharmónie zarážajú Careyho do­ konca v Spojených štátoch. Odkiaľ sa vzal tento podivný jav? Carey ho vysvetľuje ničivým vplyvom Anglicka na svetový trh, vyplývajúcim z jeho úsilia o priemyselný monopol. Pôvodne sa anglické vzťahy skreslili vo vnútri krajiny nesprávnymi teóriami anglických ekonómov. Teraz Anglicko ako rozhodujúca moc sve­ tového trhu narúša harmóniu ekonomických vzťahov navonok vo všetkých krajinách sveta. Táto disharmónia je skutočnou dishar­ móniou, a nezakladá sa len na subjektívnom chápaní niektorých ekonómov. To, ČO je Rusko politicky pre Urguharta, to je Anglicko ekono­ micky pre Careyho. Harmónia ekonomických vzťahov sa podľa Careyho zakladá na harmonickej spolupráci medzi mestom a de­ dinou, medzi priemyslom a poľnohospodárstvom. Túto základnú harmóniu, ktorú Anglicko vo svojom vlastnom vnútri rozložilo, ničí všade na svetovom trhu svojou konkurenciou a predstavuje tak deštruktívny prvok všeobecnej harmónie. Ochranu proti nemu môžu tvoriť len ochranné clá — násilné uzavretie sa národov pred rozkladnou mocou anglického veľkopriemyslu. Posledným útočišťom „ekonomických harmónií“ je preto štát, ktorý sa pô­ vodne biľagoval ako jediný narúšateľ týchto harmónií. Na jednej strane Carey tu zasa vyjadruje určitý národný vývoj Spojených štátov, ich protiklad voči Anglicku a ich konkurenciu s ním. Robí to naivne v tej forme, že Spojeným štátom navrhuje zničiť industrializmus rozširovaný Anglickom tým, že ho budú doma rozvíjať rýchlejšie pomocou ochranných ciel. Odhliadnuc od tejto naivity končí sa u Careyho harmónia buržoáznych výrob­ ných vzťahov najúplnejšou disharmóniou týchto vzťahov tam, kde vystupujú na najveľkolepejšom teréne, na svetovom trhu, dosa­ hujúc najveľkolepejší rozvoj ako vzťahy vyrábajúcich národov. Všetky vzťahy, ktoré sa mu javia ako harmonické vnútri hraníc určitej krajiny alebo aj v abstraktnej forme všeobecných vzťahov buržoáznej spoločnosti — koncentrácia kapitálu, deľba práce, námezdná práca atď. — javia sa mu ako disharmonické tam, kde vystupujú vo svojej najrozvinutejšej forme — vo svojej forme svetového trhu — ako také vnútorné vzťahy, ktoré vytvárajú an­ glickú nadvládu na svetovom trhu a ktoré ako deštruktívne účin­ ky sú dôsledkom tejto nadvlády. Je harmonické, keď vnútri určitej krajiny patriarchálna výroba

Bastiat a Carey

389

ustupuje priemyselnej výrobe a keď sa proces rozkladu, sprevá­ dzajúci tento vývoj, chápe len z jeho pozitívnej stránky. Je však disharmonické, keď anglický veľkopriemysel rozkladá patriar­ chálne alebo maloburžoázne alebo iné, na nižšom stupni vývoja sa nachodiace formy cudzej národnej výroby. Koncentrácia kapi­ tálu vnútri určitej krajiny a rozkladné pôsobenie tejto koncentrá­ cie javia sa mu len z pozitívnej stránky. Ale monopol koncentro­ vaného anglického kapitálu a jeho rozkladné pôsobenie na menšie národné kapitály iných národov sú disharmonické. Carey nepo­ chopil, že tieto disharmónie svetového trhu sú len posledným adekvátnym výrazom tých disharmónií, ktoré sa ako abstraktné vzťahy fixujú v ekonomických kategóriách a v minimálnom roz­ sahu majú nejakú lokálnu existenciu. — Nie div, že Carey na druhej strane celkom zabúda na pozitívny

obsah týchto rozkladných procesov, keď sa plne prejavujú na svetovom trhu, t. j. zabúda na jedinú stránku, ktorú si všíma pri ekonomických kategóriách v ich abstraktnej forme alebo pri re­ álnych vzťahoch vnútri určitých krajín, z ktorých sú tieto kate­ górie abstrahované. Preto tam, kde ekonomické vzťahy stoja pred ním vo svojej pravdivej podobe, t. j. vo svojej univerzálnej reali­ te, jeho zásadný optimizmus mení sa na denunciantský a podráž­ dený pesimizmus. Toto protirečenie tvorí originalitu Careyho spi­ sov a dáva im ich význam. Je rovnako Američanom vtedy, keď hovorí o harmónii vnútri buržoáznej spoločnosti, ako aj vtedy, keď hovorí o disharmónii tých istých vzťahov v ich podobe sve­ tového trhu. U Bastiata nenájdeme nič podobné. Harniónia týchto vzťahov vystupuje uňho ako iný svet, ktorý sa začína práve tam, kde sa

francúzskehranicekončia,ako svet existujúciv Anglickua vAme­

rike. Je to len ideálna forma nefrancúzskych, anglo-amerických vzťahov, tak ako si ju predstavuje, a nie skutočná forma, tak ako voči nemu vystupuje na vlastnej domácej pôde. Zatiaľ čo teda uňho harmónia vonkoncom neplynie z hojnosti živého nazerania, ale naopak, je plytkým, nabubrelým produktom riedkej a napätej rozpornej reflexie, jediným momentom reality je uňho požiadav­ ka adresovaná francúzskemu štátu, aby sa vzdal svojich ekono­ mických hraníc. Carey vidí protirečenia ekonomických vzťahov, len čo vystu­ pujú na svetovom trhu ako anglické vzťahy. Bastiat, ktorý si har­

386

Bastiat a Caréy

móniu len predstavuje, začína vidieť jej uskutočnenie len tam, kde sa Francúzsko končí a kde všetky národne oddelené zložky buržoáznej spoločnosti, oslobodené spod dozoru štátu, konkurujú medzi sebou. Táto jeho posledná harmónia — a predpoklad všet­ kých jeho predchádzajúcich, predstavovaných harmónií —je však sama zasa čírym postulátom, ktorý sa má realizovať zákonmi o slobodnom obchode. Ak teda Carey, celkom odhliadnuc od vedeckej hodnoty jeho výskumov, má aspoň tú zásluhu, že v abstraktnej forme vyslovil veľké americké vzťahy, a to v protiklade k Starému svetu, bola by u Bastiata jediným reálnym pozadím malosť francúzskych vzťahov, ktorá z jeho harmónií zovšadiaľ vystrkuje svoje dlhé uši. Táto zásluha je však zbytočná, lebo vzťahy takejto starej kra­ jiny sú dostatočne známe a vôbec nemajú zapotreby, aby sa stali známe pomocou takýchto negatívnych okľúk. Preto je Carey bo­ hatý v ekonomickej vede na takzvané dobromyseľné výskumy o takých otázkach, ako je úver, renta atď. Bastiat sa zamestnáva len tým, že sa usiluje uspokojivo parafrázovať výskumy končiace sa v protirečeniach, pokrytecké uspokojenie. Careyho všeobecnosť je univerzalita Yankeeho. Francúzsko a Čína sú mu rovnako blízke. Vždy je človekom žijúcim pri Ti­ chom a pri Atlantickom oceáne. Bastiatova všeobecnosť odhliada od všetkých krajín. Ako pravý Yankee Carey berie zo všetkých strán množstvo materiálu, ktoré mu Starý svet poskytuje, ale nie preto, aby spoznal imanentnú dušu tohto materiálu a priznal mu tak právo na osobitný život, ale preto, aby ho ako mftve príklady, ako ľahostajný materiál spracoval pre svoje ciele, pre svoje tézy abstrahované z vankeeovského hľadiska. Preto brúsi po všetkých krajinách, prináša množstvo kriticky nespracovanej štatistiky, prejavuje katalogickú sčítanosť. Naproti tomu Bastiat prináša fantastické historky, jeho abstrakcia vystupuje raz vo forme úvah, inokedy vo forme predpokladaných udalostí, ktoré sa však nikdy a nikde neprihodili, podobne ako teológ skúma hriech raz ako zákonitosť ľudskej podstaty, raz ako dejiny prvého hriechu. Obaja sú preto rovnako nehistorickí a protihistorickí. Ale nehis­ torický moment u Careyho je súčasným historickým princípom Severnej Ameriky, kým nehistorický prvok u Bastiata je iba re­ miniscenciou na francúzske maniere zovšeobecňovania, charak­ teristické pre 18. storočie. Carey je preto bezťoremný a difúzny,

Bastiat a Carey

387

Bastiat afektovaný a formálno-logický. Nanajvýš sa zmôže na banality vyjadrené v paradoxoch a umne vybrúsené. Carey začína niekoľkými všeobecnými tézami, ktoré predosiela vo forme po­ učiek. Po nich nasleduje nestvárnený materiál, množstvo Zozbie­ raných údajov ako zdôvodnenie: obsah jeho téz naskrze nie je spracovaný. U Bastiata, ak odhliadneme od niektorých príkladov miestneho významu alebo fantasticky pristrihnutých javov nor­ málneho anglického života, všetok materiál pozostáva len zo vše­ obecných poučiek ekonómov. Hlavným protikladom Careyho je Ricardo, slovom, moderní anglickí ekonómovia, hlavným proti­ kladom Bastiata sú francúzski socialisti.

KAPITOLA XIV: O MZDE%

Bastiatove hlavné tézy sú tieto: 1. Všetci ľudia sa usilujú dosiahnuť fixné príjmy, pevný dôcho­ dok. [Uvádza ozajstný francúzsky príklad: každý človek chce byť úradníkom alebo chce zo svojho syna urobiť úradníka (pozri str. 371).] Mzda je pevná forma odmeny (str. 376), a preto predstavuje veľmi zdokonalenú formu asociácie, v pôvodnej forme ktorej pre­ vláda niečo „náhodilé“, pretože „všetci zúčastnení sú vydaní na­ pospas všetkým náhodilostiam podniku““ (Str. 380.) [„Ak kapitál vezme riziko na seba, odmena za prácu sa fixuje pod názvom mzda. Ak všetky zlé i dobré následky vezme na seba práca, odmena kapitálu sa oddelí a fixuje sa pod názvom úrok“ (382: o tom pozri ďalej str. 382—383).] Keď však pôvodne v robotníckej situácii prevládala náhodilosť, nie je ešte vnámezdnom systéme stabilita dostatočne zabezpeče­ ná. Je to „medzistupeň oddeľujúci náhodilosť od stability“. Tento posledný stupeň sa dosiahne „sporením v tie dni, keď robotník má prácu, aby mohol uspokojiť svoje potreby v dňoch staroby a choroby“ (str. 388). Tento posledný stupeň sa rozvíja vďaka ,svojpomocným Zdru­

388

Bastiat a Carey

ženiam“ (tamtiež) a naostatok vďaka „penzijnej pokladnici ro­ botníkov“? (str. 393). (Tak ako človek začínal od potreby stať sa úradníkom, tak končí zadosťučinením, že dostáva penziu.) K bodu 1. Aj keby sme predpokladali, že všetko, čo hovorí Bas­ tiat o stálosti mzdy, je správne, nepoznali by sme ešte vlastný charakter mzdy, jej charakteristické určenie len z toho, že sme mzdu zaradili do kategórie „fixných dôchodkov“. Zdôraznili by sme len jeden aspekt, ktorý má mzda spoločný s inými zdrojmi dôchodkov. Nič viac. Pravda, to by už bolo dačo pre advokáta, ktorý chce obhajovať prednosti systému námezdnej práce. Nebolo by to však nič pre ekonóma, ktorý chce pochopiť osobitosť tohto vzťahu v celom jeho rozsahu. Fixovať jednostranné určenie neja­ kého vzťahu, nejakej ekonomickej formy, ospevovať ho proti opačnému určeniu — touto obyčajnou praktikou advokáta a apo­ logéta vyznačuje sa rozumár Bastiat. Teda namiesto „mzda“ povedzme „stálosť dôchodku“. Nie je stálosť dôchodku niečo dobré? Nemá každý rád, keď môže počí­ tať s niečím istým? Najmä každý filisterský malicherný Francúz, človek, čo vždy dačo potrebuje? Rovnako sa obhajovalo nevoľníc­ tvo — a vari s väčším oprávnením. Dal by sa tvrdiť aj opak, a to sa tiež stalo. Možno povedať, že mzda sa rovná nestálosti, t. j pohybu vpred za určitý bod. Kto by nerád išiel ďalej, namiesto toho, aby zostal stáť na mieste? Je teda zlý taký vzťah, ktorý umožňuje využívať šance buržoázneho pokroku donekonečna? Prirodzene, u samého Bastiata na inom mieste vystupuje systém námezdnej práce ako niečo nestále. Ako inak než vďaka nestálosti, výkyvom, môže robotník prestať pra­ covať a stať sa kapitalistom, ako to chce Bastiat. Teda systém námezdnej práce je dobrý, lebo znamená stálosť: je dobrý, lebo znamená nestálosť, je dobrý, lebo nie je ani jedno, ani druhé, ale jedno takisto ako druhé. Ktorý vzťah nie je dobrý, keď sa redukuje na nejaké jednostranné určenie, a to sa pokladá za utvrdenie, a nie za negáciu? Všetko habkajúce, reflektujúce táranie, všetka apologetika, všetka dobromyseľná malomeštiacka sofistika sa zakladá na takejto abstrakcii. Po tejto všeobecnej úvodnej poznámke sa dostaneme k Bastia­ tovej skutočnej konštrukcii. (Mimochodom ešte poznamenávame, že Bastiatov nájomca, chlapík, ktorý v sebe spája len nešťastie námezdného robotníka

Bastiat a Carey

389

so smolou drobného kapitalistu, by sa naozaj mohol cítiť šťast­ ným, keby dostával fixnú mzdu.) Proudhonove opisné a filozofické dejiny!“ sotva sa vyrovnajú dejinám jeho protivníka Bastiata. Podľa Bastiata po prvotnej for­ me asociácie, keď sa všetci zúčastnení delia o Šance náhody, na­ sleduje ako vyšší a oboma stránkami dobrovoľne prijatý stupeň združenia, v ktorom je robotníkova odmena fixovaná. Nechceme tu upozorňovať na genialitu, ktorá najprv na jednej strane pred­ pokladá kapitalistu a na druhej strane robotníka, aby potom na základe dohovoru medzi nimi dala vzniknúť vzťahu medzi kapi­ tálom a námezdnou prácou. Tá forma asociácie, v ktorej je robotník vydaný napospas všet­ kým náhodilostiam pri získavaní dôchodkov — kde všetci výrob­ covia rovnako sú vystavení týmto náhodilostiam — a ktorá, po­ dobne ako téza predchádza antitéze, bezprostredne predchádza mzde, v ktorej sa odmena za prácu fixuje, stáva sa stabilnou, táto forma, ako sa dozvedáme od Bastiata, je stav, v ktorom rybolov, lov a pastierstvo tvoria prevládajúce formy výroby a spoločnosti. Najprv kočovný rybár, lovec, pastier — a potom námezdný robot­ ník. Kde a ako sa udial tento historický prechod z polodivošského stavu do moderného? Nanajvýš ak v Charivari!“!. V skutočných dejinách vzniká námezdná práca z rozkladu otroctva a nevoľníctva, alebo z úpadku pospolného vlastníctva, ako u orientálnych a slovanských národov — a vo svojej adek­ vátnej, epochu tvoriacej forme, ktorá sa zmocňuje celého spolo­ čenského bytia práce, vzniká Zo zániku cechového hospodárstva, stavovského zriadenia, z naturálnej práce a z naturálneho dô­ chodku, z priemyslu vykonávaného ako vedľajšie odvetvie poľno­ hospodárstva, z feudálneho drobného poľnohospodárstva atď. Vo všetkých týchto skutočne historických prechodoch námezdná prá­ ca vystupuje ako rozklad, ako zničenie vzťahov, v ktorých práca hola po všetkých stránkach fixovaná, čo do svojho dôchodku, svojho obsahu, svojej lokality, svojho rozsahu atď. Teda námezd­ ná práca vzniká ako negácia stálosti práce a jej odmeny. Priamy prechod od fetišu afrického ,černocha k Voltairovej!0Ž„najvyššej bytosti“, alebo od loveckého náčinia severoamerického divocha ku kapitálu Anglickej banky nie je tak tupý a protihistorický ako prechod Bastiatovho rybára k námezdnému robotníkovi. (Okrem toho vo všetkých týchto vývojových procesoch nevidieť nič také­

390

Bastiat a Carey

ho, že by tieto premeny boli vznikli dobrovoľne, na základe oboj­ strannej dohody.) Tejto historickej konštrukcii, v ktorej si Bastiat svoju plytkú abstrakciu lživo predstavuje vo forme nejakej udalosti, dôstojne zodpovedá jeho syntéza, v ktorej anglické svojpomocné spolky a sporiteľne vystupujú ako posledné slovo námezdného systému a ako prekonanie všetkých sociálnych antinórmmnií.

Teda v skutočných dejinách charakteristickou črtou námezdnej práce je nestálosť, t. j. presný opak Bastiatovej konštrukcie. Ale ako sa vôbec dostal ku konštruovaniu stálosti ako všetko kom­ penzujúceho určenia námezdnej práce? A ako sa vôbec dostal k tomu, že systém námezdnej práce chcel historicky podať ako vyššiu formu odmeny za prácu v iných formách spoločnosti a aso­ ciácie? Všetci ekonómovia, len čo začnú hovoriť o existujúcom vzťahu medzi kapitálom a námezdnou prácou, medzi ziskom a mzdou, a dokazujú robotníkovi, že nemá nárok zúčastniť sa na šŠancách zisku, keď ho vôbec chcú uspokojiť, že hrá takú podriadenú úlohu voči kapitalistovi, upozorňujú robotníka na to, že na rozdiel od kapitalistu má zabezpečenú určitú stálosť zárobku, viacmenej ne­ závislú od veľkých rizík kapitálu. Takisto ako Don Ouijote utešuje Sancho Pansu, že síce dostáva všetky kopance, zato sa však ne­ musí chovať statočne. Teda určenie, ktoré ekonómovia pripisujú mzde na rozdiel od zisku, mení Bastiat na určenie námezdnej práce na rozdiel od predchádzajúcich foriem práce a ako pokrok oproti odmeňovaniu práce v týchto skorších vzťahoch. Banalitu, ktorá sa vsúva do existujúceho vzťahu a utešuje jednu jeho strán­ ku proti druhej, vyníma pán Bastiat z tohto vzťahu a robí z nej historický základ jeho vzniku. Ekonómovia tvrdia, že vo vzťahu medzi mzdou a ziskom, ná­ mezdnou prácou a kapitálom prislúcha mzde tá prednosť, že je stála. Stálosť, vraví pán Bastiat, t. j. jedna zo stránok vo vzťahu medzi mzdou a ziskom, je historickou príčinou vzniku námezdnej práce (čiže prislúcha mzde nie v protiklade k zisku, ale k pred­ chádzajúcim formám odmeny za prácu), teda aj zisku, teda celé­ ho vzťahu.

Tak sa u Bastiata banalita o jednej stránke vzťahu medzi mzdou a ziskom nenápadne premieňa na historickú príčinu celého tohto vzťahu. Je to tak preto, lebo vo svojom vedomí je neprestajne

Bastiat a Carey

391

zaujatý socializmom, ktorý sa mu potom všade marí ako prvá forma asociácie. To je príklad, akú dôležitosť nadobúdajú v Bas­ tiatových rukách apologetické banality, ktoré len mimochodom sprevádzajú ekonomické úvahy. Vráťme sa k ekonómom. V čom tkvie táto stálosť mzdy? Je mzda nezmeniteľne stála? To by naskrze odporovalo zákonu do­ pytu a ponuky, ktorý je základom určenia výšky mzdy. Niet eko­ nóma, Čo by popieral výkyvy v mzde, jej pokles a vzostup. Alebo je mzda vari nezávislá od kríz? Alebo od strojov, ktoré námezdnú prácu robia zbytočnou? Alebo od deľby práce, ktorá ju prenáša z odvetvia do odvetvia? To všetko by sa malo heterodoxne tvrdiť, ale sa netvrdí. Všetko, o Čo tu ide, tkvie v tomto: v určitom priemere má mzda určitú priemernú výšku, t. j. približuje sa kminimu mzdy pre celú triedu, ktoré Bastiat tak nenávidí, a vcelku badať určitú priemer­ nú kontinuitu práce, takže mzda sa vypláca ďalej napríklad aj vtedy, keď zisk klesá, alebo prechodne celkom mizne. To však znamená len toľko: ak predpokladáme námezdnú prácu "ako pre­ vládajúcu formu práce, ako základ výroby, robotnícka trieda žije zo mzdy a jednotlivému robotníkovi sa v priemere zabezpečuje určitá stálosť práce za mzdu. Inými slovami, je to tautológia. Tam, kde kapitál a námezdná práca sú vládnúcim výrobným vzťa­ hom,existuje určitá priemerná kontinuita námezdnej práce avtom zmysle aj stálosť mzdy pre robotníka. Tam, kde existuje námezd­ ná práca, existuje stálosť mzdy. A v tom vidí Bastiat všetko kom­ penzujúcu vlastnosť námezdnej práce. Ak ďalej povieme, že v takom stave spoločnosti, kde je kapitál rozvinutý, spoločenská výroba je vcelku pravidelnejšia, nepretrži­ tejšia, všestrannejšia, a teda aj dôchodok prvkov pôsobiacichv jej rámci je „fixnejší“ ako tam, kde kapitál, t. j. výroba, sa ešte ne­ rozvinula na tento stupeň, je to len iná tautológia, ktorá je už daná so samým pojmom kapitálu a.na ňom založenej výroby. Inými slovami, ktože popiera, že všeobecná existencia námezdnej práce predpokladá vyšší rozvoj výrobných síl ako na stupňoch, ktoré predchádzali námezdnej práci? A ako by socialistom na­ padlo vyzdvihovať vyššie požiadavky, keby nevychádzali z toho, že práve vďaka námezdnej práci dosiahli spoločenské výrobné sily tento vyšší stupeň rozvoja? Naopak, to je práve predpoklad ich požiadaviek,

392

Bastiat a Carey

Poznámka. Prvá forma, v akej všeobecne vystupuje mzda — vojenský žold, zjavuje sa v čase zániku národných armád a Ob­ čianskej milície. Najprv dostávajú žold sami občania. Čoskoro na to nastupujú na ich miesto žoldnieri, ktorí prestali byť občanmi. 2. [Nie je možné ďalej sledovať tento nezmysel. Preto opustíme

pána Bastiata.)

INDEX K SIEDMIM ZOŠITOM (k prvej časti )105

Napísané v júni 1858

[PRVÝ NÁČRT INDEXU]

I. HODNOTA

I. 12, 13, 20, 21. Ricardo VI, 1. Malthus VI, 13. A. Smith VI, 17,

18. Úžitková hodnota a výmenná hodnota (zošit VI, 28 koniec a 29). Steuart (VII, 26) (VII, 39 Torrens) (VII, 49). Jednoduchá a kvalifikovaná práca. II. PENIAZE

Vo výmeny všeobecnosti. dukt samej Prechod (I, 14) I,hodnoty 15, 17. do peňazí [I, 13] (14). Pro­ Tri určenia peňazí VII, 35, 36 (Bailey). 1. Peniaze ako miera Označenie papierových peňazí v zlate a striebre, bez ohľadu na to, či sú konvertibilné alebo nie, znamená, že musia byť vymeni­

teľné za to množstvo zlata alebo striebra, ktoré predstavujú. Keď to už neplatí, sú znehodnotené, bez ohľadu na to, či majú legálnu konvertibilitu alebo nie (Zošit 1, str. 8, 9). Zlato a striebro ako počítacie peniaze nevyjadrujú nijakú hodnotu, ale iba alikvotné časti svojej vlastnej matérie. Ich označenie nie je označením hodnoty: tvoria svoje vlastné menovatele (tamtiež, str. 9). (Preto sa nominálne nedajú znehodnotiť.) Pokles a vzostup hodnoty zlata a striebra (Zošit 1, 10) (VII, 29). O vyjadrení hodnôt bez: prostredne v pracovnom Čase (I, 11, 12: 18, 19).

396

Index k siedmim zošitom

Pomyselná premena (v hlave) tovaru na peniaze. Peniaze ako počítacie peniaze, ako výmenný prostriedok (I, 13). Počítacie peniaze (Steuart VII, 26, 27) (Gouge VII, 27) (VII, 30, 31) (32, 33, 34). Bailey (VII, 36). Mäller (tamtiež). The Economist (VII, 38). Asignáty (VII, 35). Počítacie livry vo Francúzsku (Garnier, tamtiež). Peniaze ako miera nepotrebujú nijakú konštantnú hod­ notu, ale iba množstvo (Bailey VII, 36). Urguhart VII, 553.Gray (VII, 97). Fullarton VII, 61. 2. Peniaze ako výmenný prostriedok čiže jednoduchý obeh [1, 14, 15, 16) (17). Steuart (VII, 26). Minca (Anglické neplnohodnotné strieborné mince 1, 18). (Montanari VII, 27]. Obeh a štandard (VII, 29). Pomocná minca (VII, 36, 37) (tamtiež, 38). (Hodgskin VII, 39). Výsada peňazí v obehu (VII, 49). Obeh vracajúci sa k svojmu východisku na rozdiel od jednodu­ chého obehu peňazí. Príklad (The Economist V11,25). Všeobecné o tom (VII, 29). Hodnota peňazí. ]. St. Mill VII, 56. Teória ]. Milla VII, 57, 58. Ricardo VII, 59. Samotný rast cien nestačí na to, aby vyvolal dopyt po doda­ točných peniazoch (VII, 59. Fullarton). Protirečenie medzi peniazmi ako obežným prostriedkom a pe­ niazmi ako ekvivalentom (VII, 61). Anglické zákony o tom, kedy peniaze už nie sú plnohodnotné (tamtiež). Čo určuje množstvo obiehajúcich peňiazí (VII, 61). Pomer, v akom rôzne kovy slúžia v Anglicku ako peniaze (VII, 30—33) (The Economist). P— T ľahšie ako T — P. (52, VII, Corbet). 3. Peniaze ako peniaze (1, 17) (21) (23) (VI, 28). Ekvivalent (Steuart VII, 25 dole). Bailey VII, 35, 36. Hromadenie peňazí (VII, 38). Návrh kortezov (VII, 44) (VII, 46). (Zlato a striebro ako domáce náčinie. Jacob V11, 59.) Tamtiež Fullarton (VII, 59, 60). Peniaze na platby atď. (Corbet V11,52). Rozkladný účinok peňazí (Free Tradel0%1VII, 59).

4. Vzácne kovy ako nositele peňazí. Montanari. Horlenie za „vynájdenie“ peňazí (VII, 27). Bailey (V1I, 36). Meď, striebro, zlato (Buchanan V11,37). New­

Prvý náčrt indexu

man (V11, 47). Galiani (VI11,49). Znehodnotenie

397

medi v Ríme

(V11, 35).

Znehodnotenie rozličných druhov peňazí. Morrison VII, 55. o. Zákon prisvojenia, ako sa prejavuje v jednoduchom obehu 6. Prechod od peňazí ku kapitálu 111. KAPITÁL VO VŠEOBECNOSTI

Premena peňazí na kapitál 1. Proces výroby kapitálu a) Výmena kapitálu s pracovnou schopnosťou b) Absolútna nadhodnota (Ricardo V1, 12) (Nadpráca. Steuart VII, 25 a 26.)

c) Relatívna nadhodnota d) Pôvodná akumulácia (Predpoklady vzťahu medzi kapitálom a námezdnou prá­ cou) e) Prerod v zákone privlastňovania (Ricardo VI, 1, 2) (VI, 37, 38)

2. Proces obehu kapitálu

(DRUHÝ NÁČRT INDEXU]

1. Peniaze ako miera S Označením papierových peňazi v kovovom (vôbec v nejakom ) štandarde stáva sa ich konvertibilita ekonomickým zákonom, či je už legálna alebo nie. Sporné otázky o konvertibilite stávajú sa tak čisto teoretickými — ako zabezpečiť túto konvertibilitu, le­ gálne alebo nie atď. (Zošit I, str. 8). Stadiaľ učenie o ideálnom štandarde, t. j. zrieknutie sa akéhokoľvek štandardu u dôsledných stúpencov konvertibility (tamtiež, str. 9) (str. 10). Nominálna neznehodnotiteľnosť peňazí, nie preto, lebo iba ony vyjadrujú autentickú hodnotu, ale preto, lebo nevyjadrujú nijakú hodnotu a ich cena, takzvaná mincovná cena, je iba názvom urči­ tého množstva vlastnej matérie (1, 9). Pracovné peniaze (1, 11) (12) (VII, 57). Peniaze — popri tovaroch samostatne existujúca výmenná hod­ nota tovarov, na ktorú sa musia premeniť (1, 13). Na kvalitatívne iný prvok. Tak sa stávajú súmerateľnými (1, 14) (1, 35). Výmenná hodnota tovaru vyjadrená v peniazoch je určená množstvom pracovného času, ktoré je v nich obsiahnuté (1, 25) (1, 35). (Ako to fakticky prebieha. Tamtiež.) Cena (1, 35) (36). Ako miera slúžia peniaze vždy ako počítacie peniaze a ako cena sa tovar vždy len pomyselne premieňa na peniaze (1, 36) (Garnier tamtiež). Táto pomyselná premena nemá

Druhý náčrt indexu

399

nič dočinenia s existujúcou zásobou peňazí (tamtiež ) (1, 38, Hub­ bard). Pomer cien k hodnote peňazí (1, 37). Peniaze ako miera a ako obežný prostriedok sú rozličné. (Gar­ nier, Storch 1I,36) (1, 37) (Gouge. Miera v amerických kolóniách VII, 27). Škótsko (VII, 38). (VII, 55 Wilson!“). (Peniaze u sta­ rých Germánov. Wirth106),

Pre peniaze ako mieru je ich materiálne bytie iahostajné, ale v predstave slúžia ako matéria (podstatne v predstave, nie ako určenie mimo tovaru) (1, 41, 42) (43) (VII, 29 dolu) (30, 31 tam­ tiež) (32, 33) (34) (35). A4signáty (35). (Ideálna miera.) Ideálny peňažný štandard (Steuart VII, 26, 27) (VII, 38). Uraguhart (V1I, 55). Dvojitý štandard (V11, 29) (VII, 38) (VII, 55).

Ako miera nemusí byť hodnota peňazí nezmeniteľná (Bailey VII, 35, 36).

Fixovanie počitacích peňazí (Múller VII, 36) (VII, 38). Znehodnotenie štandardu (V11,55 Morrison). Príčiny rastu ceny prútov nad mincovnú cenu (Fullarton VII, 95) (VII, 61) (Macleod, 1698 atď., Zošit, str. 2 a nasl.!%). 1. Pomyselná premena tovarov na peniaze. V tom prípade sú peniaze mierou. Výmenná hodnota tovarov sa vyjadruje ako cena. Tak sa peniaze stávajú počítacími peniazmi. Pracovný čas je mie­ rou medzi peniazmi a tovarom. Ako to prebieha v skutočnosti. 2. Určité množstvo tejto určitej matérie, ktorá je preto ako taká rozhodujúca, ale iba pomyselne. V tomto procese je reálne bytie ľahostajné, takisto množstvo peňazí v zásobe. Peniaze ako miera môžu existovať nezávisle od peňazí ako skutočného výmen­ ného prostriedku. 3. Ako počítacie peniaze nadobúdajú peniaze všeobecnú spolo­ čenskú existenciu v mincovnej cene. Namiesto skutočnej váhy ráta sa s ich názvom. To je mincovná cena. Zdanlivá neznehodno­ titeľnosť peňazí. Znehodnotenie. Zhodnotenie. 4. Zákony sú veľmi jednoduché: a) Ak hodnota peňazí klesá alebo stúpa, peňažná cena tovarov napokon stúpa alebo klesá. b) Delenie na časti musí byť fixované, t. j. určité množstvá musia mať vždy ten istý názov. Ale zmena hodnoty peňazí ako miery je ľahostajná. Ich mincovná cena nevyjadruje hodnotu, ale iba množstvo. To je fixovaný štandard.

400

Index k siedmim zošitom

c) Mierou musí byť jeden kov. Nemôže byť dvojaký štandard. 9. Historická úvaha o ideálnom štandarde. Pracovné peniaze

atď.

2. Peniaze ako výmenný prostriedok Zošit 1, 14, 15, 16 (najprv pomyselná premena na peniaze, po­ tom skutočná). (Prechod od peňazí ako miery k peniazom ako výmennému piostriedku.) Transcendentálna moc peňazí 1, 15. Náhodilosť premeniteľnosti tovarov na peniaze (I, 15 dole a 16). Oddelenie kúpy od predaja (1, 16) (16, 17). Výmenná hodnota — naskrze inherentná kvalita tovarov — zároveň existuje mimo nich. Oddelenie kúpy a predaja (1, 39). (Je možné množstvo zdanli­ vých transakcií I, 40.) (Kupecký stav. Tamtiež.) (Zárodok kríz I, 39. I, 40.) Absolútna deľba práce je možná (tamtiež). (Por. 17, 18.) (1, 40) peniaze musia vykonať len jeden akt výmeny, tovary dva (VII, 49). Corbet (VII, 52). Peňažný a tovarový obeh majú opačný pohyb (1, 34) (1, 37). Rozdiel. Peniaze zostávajú v obehu (1, 40) (41) (1, 47) (marchan­

dise sa mení na denrée, peniaze ako obežný prostriedok sa nikdy nestanú tovarom v zmysle denréče ). Roztrieštená povaha obehu peňazí (1, 34) (rozdiel od obehu, ktorý sprostredkúvajú banky, tamtiež ) (VII, 25). Množstvo obra­ tov. Vo vlastnom obehu peniaze prestávajú byť tovarom (I, 34). Obeh peňazí. Peniaze ako obežný prostriedok majú vlastný obeh (tamtiež ). Tovar a peniaze sa vzájomne uvádzajú do obehu. Mo­ menty mimo obehu peňazí, ktoré ho určujú (tamtiež). Obeh ako totálny pohyb (1, 38). (Vidíme tu najprv spoločenský proces ako spoločenskú súvislosť proti indivíduám.) Formálny charakter jednoduchého obehu (11, 16, 17) (VII, 29). Tovarová masa a ceny. Tovary ako ceny sú predpokladom obe­ hu. Ako ceny si tovary nepredstavuje ako peniaze iba jednotli­ vec, ale všetci vymieňajúci. Vychádzame z toho, že sa vymieňajú len ekvivalenty. Ale určenie ceny predchádza vždy skutočný pro­ ces obehu (I, 34). (Množstvoobiehajúcich výmenných prostried­ kov.) Predpoklad obehu: Po prvé, fixovanie cien. O tovaroch sa pred­ pokladá, že ich ceny sú určené. Po druhé, predpokladá sa celá totalita výmen (1, 34 dole). Ako cena vystupuje tovar ako osobité

Druhý náčrt indexu

401

bytie výmennej hodnoty popri peniazoch ako všeobecnom ade­ kvátnom bytí výmennej hodnoty (I, 37). Peniaze vlastne uvádzajú do obehu len vlastnícke právo na tovary (I, 37). Hodnota peňazí. Iba ako obežný prostriedok zostávajú peniaze tovarom V11, 56 (]. St. Mill). 57 tamtiež (Sismondi |. Masa obiehajúcich výmenných prostriedkov (1, 37 dole). Závisí od výšky cien a od množstva transakcií. Od rýchlosti obehu (Ga­ liani V11,49) (I, 38). Určité množstvo peňazí je potrebné na sú­ časné platby, výmenné akty (I, 38). Zmršťovanie a rozširovanie obehu (1, 46). Steuart atď. Locke atď. (VII, 26) (W. Blake VII, 29). Teória Jamesa Milla (VII, 57, 58). Miesto o rýchlosti (Galiani VII, 49) (VII, 61 Fullarton). Ricardo VII, 59. Peniaze sú prostriedok ako uviesť do obehu nehnuteľné (Bray, Free Trade!“ atď. VII, 59). Obeh ako proces zlej nekonečnosti (určenie formy tohto pro­ cesu) (1, 39) (Zárodok kríz. Tamtiež). Forma obehu.

T—P—T. P—T —P (1, 40).

T—P—T. Tu sú peniaze len výmenným prostriedkom tovaru (1, 44). Ako výmenný prostriedok sú ľahostajné voči svojej ma­ térii (1, 44]. Peniaze sa stávajú predstaviteľmi samých seba (tam­ tiež) (v rámci celého obehu predstavujú väčšie množstvo zlata a striebra, než aké skutočne obsahujú). Rozdiel medzi peniazmi ako realizáciou cien a peniazmi ako obežným prostriedkom (tam­ tiež) (peniaze predstavujú ceny tovarov v ich vzájomnom vzťa­ hu). Z tohto protirečenia: dôsledky falšovania peňazí, len symbo­ lických peňazí (1, 45, 46). Peniaze — tovar, alebo nie? (tamtiež ) produktívne, alebo nie? (tamtiež) (Ferrier, A. Smith) (47). Vý­ menný obchod, alebo nie? (Solly 1, 47). (Výrobný prostriedok 1, 47.)

Peniaze ako to, čo realizuje cenu, Čiže cena existuje mimo to­ varu: tovar sa možno nestanoví ako cena atď. (1, 39) (44) (45). Ako obežný prostriedok vystupujú peniaze len ako peniaze pod­ liehajúce scudzeniu. Nie pre spotrebu (11. 4). Opotrebúvanie mince v obehu (VII, 64109.VII, 61). Minca. (11,3) (peniaze stanovené vo forme obežného prostried­ ku sú mincou). (Ich úžitková hodnota sa teraz zhoduje s určením ich formy). (Storch VII, 50).

402

Index k siedmim zošitom

Zmeny v obežnom prostriedku (zlato, striebro, meď. Pomocné mince) (VII, 36, 37) (Buchanan 37]. Nadbytok medených mincí (tamtiež) (The Economist VII, 52). Určenie hodnoty obežných prostriedkov výlučne ich množstvom. (VII, 37) (38) (Opdyke V11,49) VII, 61.

Peniaze ako peniaze Peniaze ako všeobecný tovar (1, 17). Peniaze ako zvecnené puto spoločnosti (1, 21). Spoločenský záloh (záruka u Aristotela) (1, 22). Peniaze ako všeobecný prostriedok prostitúcie. Rozklad vzťa­ hov. Všeobecný vzťah užitočnosti (1, 23) (24). Používanie zlata ako prepychového predmetu (1, 26, pozri [a­ cob, Zošit V, str. 14110.Premena zlatých a strieborných predmetov

na peniaze a naopak v stredoveku). Jacob. Zošit IV (str. 12, tom 11)!1! (11, 5).

Peniaze sú nepominuteľnou hodnotou v dôsledku negatívneho vzťahu k obehu (VI, 28).

„Peniaze — adekvátny ekvivalent každej scudziteľnej veci.“ (7. Steuart, An Inguiry into the Principles of Political Oeconomy, Vol. I, Dublin 1770, str. 32). Všeobecný tovar. Hailey VII, 35. Materiál všeobecného tovaru zmlúv (Bailey VII, 35. Keď pe­

niaze vystupujú v tejto funkcii, je zmena ich hodnoty dôležitá VII, 36). Hromadenie

peňazí VII, 38. Tvorba pokladov 1, 47. (11, 4)

(5) (6). Návrh kortezov VII, 44. Rozkladný účinok peňazí V11,46. VII, 59.

Peniaze ako medzinárodný platobný prostriedok (Fullarton atď. VII, 59, 60, 61).

Peniaze ako platobný prostriedok (V11,52. VII, 50) (1I, 7).

P—T —P (1, 40) (41) (1, 47). Peniaze ako jednota miery a obežného prostriedku vystupujú z obehu. Hmotný predstaviteľ bohatstva (1, 41) (42). Ako produkt obehu (1, 48). Peniaze ako osamostatnená všeobecná výmenná hodnota 1, 48, 11, 1.

Peniaze ako predmet túžby po obohacovaní sa (11, 1, 2). Individualizovaná výmenná hodnota 11,2—3.

Druhý náčrt indexu

403

Peniaze a spoločenstvo (1I, 3). Peniaze v protiklade k minci sa zbavujú lokálneho charakteru (11, 3). Svetová minca (tamtiež) (11, 4). Peniaze — negácia ich určenia ako obežného prostriedku a mie­

ry (11,4) a jednota týchto určení (tamtiež). Apokalypsa (11, 7). Ťažkosť pochopiť peniaze v ich treťom určení (11, 8). „Okrem mexických dolárov, v ktorých je predovšetkým rozde­

lený produkt juhoamerických strieborných baní, ruských imperiá­ lov, v ktorých sa produkt ázijských provincií Ruska pridáva k všeobecnej zásobe vzácnych kovov, anglických sovereignov, ktoré neplatili mincovné, sú zriedkavé prípady, že sa mince — ak sa len neznehodnotili nadmerným výdajom papierových pe­ ňazí — posielajú do cudziny na splatenie zahraničných dlhov“ (Tooke )112.

FRAGMENT PÔVODNÉHO TEXTU DRUHEJ KAPITOLY PRVÉHO ZOŠITU „KU KRITIKE POLITICKEJ EKONÓMIE“ A ZAČIATOK TRETEJ KAPITOLY!

Napísane v auguste—októbri 1858

[KAPITOLA DRUHÁ. PENIAZE (DOKONČENIE )]

[2. Peniaze ako výmenný prostriedok

(dokončenie:

prechod od peňazí ako výmenného prostriedku k peniazom ako platobnému prostriedku]]

. dostáva. Všetky osobitosti vzťahu medzi oboma sú zotreté (v tomto vzťahu ide len o výmennú hodnotu ako takú: o všeobec­ ný produkt spoločenského obehu) a takisto sú zotreté všetky po­ litické, patriarchálne a iné vzťahy, ktoré vyplývajú z osobitostí tohto vzťahu. Obaja sa majú k sebe ako abstraktné spoločenské osoby, ktoré predstavujú jedna voči druhej iba výmennú hodnotu ako takú. Peniaze sa teraz stali jediným spojivom medzi nimi, peniaze ako také. Roľník už nevystupuje voči statkárovi ako rol­ ník so svojím poľnohospodárskym produktom a so svojou poľno­ hospodárskou prácou, ale ako vlastník peňazí: lebo predajom sa scudzila bezprostredná úžitková hodnota a vďaka spoločenskému procesu prijala indiferentnú formu. Na druhej strane ani statkár nevystupuje voči nemu ako voči neotesanému indivíduu vyrába­ júcemu v osobitných životných podmienkach, ale ako voči osobe, ktorej produkt — osamostatnená výmenná hodnota, všeobecný ekvivalent, peniaze — sa nijako nelíši od produktu hocijakej inej osoby. Takto mizne idylické zdanie, ktoré zahaľovalo transakciu v jej skoršej forme. Absolútna monarchia, ktorá je už sama produktom rozvoja bur­ žoázneho bohatstva na stupeň nezlučiteľný so starými feudálnymi vzťahmi, potrebuje v súlade s uniformovanou všeobecnou mocou, akú musí vedieť vykonávať na všetkých bodoch periférie, ako materiálnu páku tejto moci všeobecný ekvivalent, bohatstvo vjeho

408

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

vždy pohotovej forme, v ktorej je celkom nezávislé od osobitných miestnych, prirodzených, individuálnych pomerov. Potrebuje bo­ hatstvo vo forme peňazí. Systém naturálnych povinností a natu:­ rálnych dávok, v zhode s ich zvláštnym charakterom, vtláča aj ich používaniu osobitný charakter. Jedine peniaze možno bezpro: stredne premeniť na každú osobitnú úžitkovú hodnotu. Preto absolútna monarchia pôsobí aktívne pri premene peňazí na vše­ obecný platobný prostriedok. Túto premenu možno dosiahnuť len núteným obehom, ktorý má za následok, že výrobky obiehajú S cenou nižšou ako ich hodnota. Premena všetkých daní na pe­ ňažné dane je pre absolútnu monarchiu životnou otázkou. Preto ak sa na skoršom vývojovom stupni premena všetkých povinností na peňažné povinnosti javí ako zbavovanie sa vzťahov osobnej závislosti, ako víťazstvo buržoáznej spoločnosti, ktorá sa hotový­ mi peniazmi vykupuje spod ťaživých pút — proces, ktorý sa na druhej strane z romantického stanoviska javí ako nahradenie pestro sťarbených zväzkov ľudstva tvrdými a bezcitnými peňaž­ nými vzťahmi — potom v epoche vznikajúcej absolútnej monar­ chie, ktorej finančnícke umenie tkvie v násilnej premene tovarov na peniaze, samotní buržoázni ekonómovia napádajú peniaze ako imaginárne bohatstvo, ktorému sa prirodzené bohatstvo násilne obetuje. Preto zatiaľ čo napríklad Petty velebí v peniazoch ako materiáli tvorby pokladu fakticky len všeobecný činorodý pud obohacovania sa mladej buržoáznej spoločnosti v Anglicku, Bois­ guillebert za Ľudovíta XIV. denuncuje peniaze ako všeobecnú kliatbu, ktorá vysušuje skutočné zdroje tvorby bohatstva, takže len ich detronizáciou možno svetu tovarov, skutočnému bohatstvu a všeobecnému užívaniu tohto bohatstva prinavrátiť staré, zákon­ né práva. Nemohol ešte pochopiť, že to isté čierne finančnícke umenie, ktoré ľudí a tovary hádže do jednej alchymistickej skú­ mavky, aby získalo zlato, spôsobilo zároveň aj to, že sa vyparili všetky vzťahy a ilúzie brzdiace buržoázny spôsob výroby, aby si ako Zostatok ponechalo jednoduché peňažné vzťahy, obyčajné vzťahy výmennej hodnoty. „V období feudalizmu platenie v hotovosti nebolo jediným spo­ jivom medzi človekom a človekom. Vzťah medzi nižšie a vyššie postaveným neprejavoval sa len ako vzťah medzi kupujúcim a predávajúcim, ale mnohostranne, ako vzťah medzi vojakom a kapitánom, lojálnym poddaným a pánom atď. S definitívnym

Kapitola druhá. Peniaze

A()Ý

víťazstvom peňazí nastúpila iná doba.“ (1h. Carlyle, Chartism, London 1840, str. 58.) Peniaze sú „neosobným“ vlastníctvom. V peniazoch môžem pri sebe vo vrecku nosiť všeobecnú spoločenskú moc, všeobecné spo­ ločenské spojivo, spoločenskú substanciu. Peniaze dávajú spolo­ čenskú moc ako vec do rúk súkromnej osoby, ktorá ako taká vykonáva túto moc. Spoločenská súvislosť, sama výmena látok vystupuje v peniazoch ako niečo celkom vonkajškové, Čo nie je v nijakom individuálnom vzťahu k ich majiteľovi, a preto aj moc, ktorú vykonáva, vystupuje ako niečo celkom náhodilé, voči nemu vonkajšie. Bez ioho, aby sme zašli priďaleko dopredu, už teraz je jasné: kúpy na určitý čas sa s úverovým systémom mimoriadne rozši­ rujú. Úmerne tomu, ako sa vyvíja úverníctvo, teda aj výroba zalo­ žená na výmennej hodnote, rozširuje sa úloha, ktorú peniaze hrajú ako platobný prostriedok na úkor tej úlohy, ktorú hrajú ako obežný prostriedok, ako činiteľ kúpy a predaja. V krajinách rozvinutého moderného spôsobu výroby, teda rozvinutého úver­ níctva, figurujú skutočne peniaze ako minca takmer výlučne v maloobchode a v drobných obchodných transakciách medzi vý­ robcami a spotrebiteľmi, zatiaľ čo v oblasti veľkých obchodných transakcií vystupujú takmer výlučne vo forme všeobecného pla­ tobného prostriedku. Pokiaľ sa platby vyrovnávajú, vystupujú pe­ niaze v pominuteľnej forme, len ako pomyselná, predstavovaná miera vymieňaných veličín hodnoty. Fyzický zásah peňazí obme­ dzuje sa na saldovanie relatívne bezvýznamných rozdielov." Rozvoj peňazí ako všeobecného platobného prostriedku postu­ puje ruka v ruke s rozvojom vyspelejšieho, sprostredkovaného, do seba sa vracajúceho a už pod spoločenskou hodnotou stojaceho obehu, v ktorom sa zrušila výlučná dôležitosť, akú peniaze mali na základe jednoduchého kovového obehu, napríklad pri vlastnej tvorbe pokladov. Ak sa však teraz v dôsledku náhlych otrasov úveru preruší tok vyrovnávania platieb, ak sa naruší mechaniz­ mus platieb, odrazu sa Žiadajú peniaze ako skutočný všeobecný + „Na dôkaz toho, ako málo,“ vraví pán Slater (z firmy Morrison, Dillon et Co., ktorej transakcie patria k najväčším v Londýne), „skutočných peňazí sa zúčastňuje na obchodných operáciách“, podáva „analýzu nepretržitého prúdu obchodných transakcií, ktoré zahrňujú veľa miliónov libier št. ročne a možno

410

Fragment pôvodného texiu „Ku kritike politickej ekonómie

platobný prostriedok a vznesie sa požiadavka, aby bohatstvo v ce­ lom svojom rozsahu existovalo dvojito, raz ako tovar, raz ako peniaze, tak aby sa oba tieto spôsoby existencie kryli. V takýchto momentoch kríz vystupujú peniaze ako výlučné bohatstvo, ktoré sa ako také neprejavuje len v predstavovanom znehodnotení — ako napríklad v monetárnom systéme — ale v aktívnom znehod­ notení všetkého skutočného vecného bohatstva. Oproti svetu to­ varov existuje hodnota už len vo svojej adekvátnej výlučnej forme peňazí. Ďalší výklad tohto momentu sem nepatrí. Patrí sem však ti okolnosť, že vo chvíľach vlastných peňažných kríz prejavuje sa protirečenie, ktoré je imanentné vývoju peňazí ako všeobecného platobného prostriedku. V takýchto krízach peniaze sa nežiadajú ako miera hodnoty, lebo v tejto funkcii je ich telesné bytie ľaho­ stajné, nežiadajú sa ani ako minca, lebo v platbách nefigurujú ako minca, ale žiadajú sa ako osamostatnená výmenná hodnota, ako vecne existujúci všeobecný ekvivalent, ako materializácia abstraktného bohatstva, slovom, práve v tej forme, v akej sú predmetom vlastnej tvorby pokladov, vo forme peňazí. Vývoj pe­ ňazí ako všeobecného platobného prostriedku skrýva v sebe pro­ tirečenie, že výmenná hodnota prijala formy nezávislé od jej spô­ ich pokladať za dobrý príklad celkového obchodu krajiny. Rozsah príjmov a po­ trieb, ktoré sa proporcionálne znížili za rok 1856 iba na meradlo 1 000 000 lib. št., ukazuje táto tabuľka:

Príjmy: Splatné zmenky ban­ károv a obchodníkov Šeky bankárov atď.

Platby:

533596

splatné na požiadanie 357715 Bankovky vidieckych

bánk.......... Bankovky

Anglickej

banky.......... Zlato..........

Splatné zmenky ... Šeky na londýnskych

302674

bankárov .......

603672

9627 68554 28089

striebro a meď .....

1 486

Poštové poukážky ..

933 1 000 000 1lib. št.

Bankovky

Anglickej

banky......... Zlato..........

Striebro a meď..... .

22743 9427 1 484 1 000 000 lib. št.

(Report from the Select Committee on the Bank acts etc. 1 July 1858, p. LXXI.)

Kapitola druhá. Peniaze

411

sobu existencie vo forme peňazí, na druhej strane však jej spôsob existencie vo forme peňazí stal sa práve definitívnym a jedine adekvátnym. V dôsledku vzájomného vyrovnávania platieb, ich vzájomného rušenia sa ako pozitívnych a negatívnych veličín, peniaze ako platobný prostriedok môžu vystupovať len ako pomyselná forma tovarov, tak ako je to v prípade, keď plnia funkciu miery a fun­ gujú pri určovaní cien. Kolízia vzniká Z toho, že napriek dohode, napriek všeobecnému predpokladu moderného obchodu, zakaž­ dým, keď sa naruší mechanizmus tohto vzájomného vyrovnávania a úverový systém, na ktorom sčasti spočíva, peniaze musia byť zrazu prítomné a musia sa predkladať vo svojej reálnej forme. Zákon, podľa ktorého množstvo obiehajúcich peňazí je určené celkovou cenou obiehajúcich tovarov, doplňa sa teraz takto: cel­ kovou sumou platieb splatných v určitom danom čase a úsporami v týchto platbách. Videli sme, že zmena v hodnote zlata a striebra sa nedotýka ich funkcie ako miery hodnoty, ako počítacích peňazí. Naproti tomu táto zmena hodnoty má rozhodujúci význam pre peniaze v ich funkcii ako platobného prostriedku. To, Čo treba platiť, je určité množstvo zlata alebo striebra, v ktorom v čase uzavretia zmluvy bola spredmetnená určitá hodnota, t. j. určitý pracovný čas. Avšak zlato a striebro ako všetky ostatné tovary menia velľ­ kosť svojej hodnoty s pracovným časom nutným na ich výrobu, ich hodnota klesá alebo stúpa, keď klesá alebo stúpa tento pra­ covný čas. Preto je možné, ak sa réalizácia predaja zo strany ku­ pujúceho uskutoční časove neskôr ako scudzenie predaného to­ varu, že rovnaké množstvá zlata alebo striebra obsahujú rozdielnu, väčšiu alebo menšiu hodnotu ako v čase, keď sa uzavrela zmluva. Svoju špecifickú kvalitu peňazí, že sú vždy realizovaným a reali­ zovateľným všeobecným ekvivalentom, že sú vždy vymeniteľné za všetky tovary v pomere k svojej vlastnej hodnote, zlato a striebro dostávajú nezávisle od zmeny veľkosti ich hodnoty. Avšak vel­ kosť ich hodnoty je potenciálne podrobená tým istým výkyvom ako hodnota hociktorého iného tovaru. Či sa teda platba vykoná v skutočnom ekvivalente, t. j v pôvodne zamýšľanej hodnotovej veličine, závisí od toho, či pracovný čas potrebný na výrobu urči­ tého daného množstva zlata alebo striebra Zostal alebo nezostal nezmenený. Povaha. peňazí, ako je stelesnená v určitom osobit­

41?

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

nom tovare, dostáva sa do kolízie s ich funkciou ako osamostat­ nenej výmennej hodnoty. Dobre sú známe veľké revolúcie vo všet­ kých hospodárskych pomeroch, ktoré napríklad v 16. a 17. storočí boli vyvolané poklesom hodnoty vzácnych kovov, alebo podobná revolúcia, i keď v menšom meradle, v starorímskej republike — v období medzi zavedením prvého strieborného denaria roku 485 po založení Ríma a začiatkom druhej púnskej vojny — vyvolaná rastom hodnoty medi, v ktorej sa zmluvne dohodli dlhy plebejcov. Výklad vplyvu zvýšenia alebo zníženia hodnoty vzácnych kovov, matérie peňazí, na ekonomické vzťahy predpokladá sám rozvoj týchto vzťahov, a preto ho tu ešte nemožno urobiť. samo od seba z toho vyplýva, že pokles hodnoty vzácnych ko­ vov, t. j. peňazí, zvýhodňoval vždy platiaceho na úkor toho, ktorý dostáva platbu, zvýšenie ich hodnoty má opačné účinky. Úplné zvecnenie spoločenskej výmeny látok na základe výmen­ nej hodnoty, jej premena na niečo vonkajšie prejavuje sa v zá­ vislosti všetkých sociálnych vzťahov od výrobných nákladov ko­ vových prírodných výtvorov, ktoré ako výrobné nástroje, ako činitele pri tvorbe bohatstva sú naskrze bezvýznamné.

3. Peniaze ako medzinárodný platobný a kúpny prostriedok, ako svetová minca Peniaze sú všeobecným tovarom už preto, lebo sú tou všeobec­ nou formou, ktorú každý tovar pomyselne alebo reálne prijíma. Ako poklad a všeobecný platobný prostriedok stávajú sa pe­ niaze všeobecným výmenným prostriedkom svetového trhu, vše­ obecným tovarom, nielen čo do pojmu, ale aj spôsobom existen­ cie. Osobitú národnú formu, ktorú dostávajú vo svojej funkcii mince, zvliekajú zo seba vo svojom bytí ako peniaze. Ako také sú kozmopolitické." Pretože vďaka zásahu zlata a striebra ako úžit­ kovej hodnoty uspokojujúcej potrebu obohacovania sa, ako ab­ straktného bohatstva nezávislého od osobitných potrieb, môže nastať spoločenská výmena látok aj v tom prípade, keď len jeden národ má bezprostrednú potrebu úžitkových hodnôt druhého ná­ + Už aj v staroveku si všimli tento kozmopolitický charakter peňazí. ,„,Zakej krajiny pochádza, ku ktorému kmeňu patrí? Je boháčom,“114

Kapitola druhá. Peniaze

413

roda, stávajú sa zlato a striebro mimoriadne účinným činiteľom pri vytváraní svetového trhu, pri rozšírení spoločenskej výmeny látok ponad všetky hranice miestnych, náboženských, politických a rasových rozdielov. Už v staroveku mala tvorba pokladov zo strany štátu význam ako rezervný fond najmä medzinárodných platobných prostriedkov, ako pohotový ekvivalent v prípadoch neúrody a ako zdroj pomocných peňazí v obdobiach vojny (Xeno­ phonll“). Veľký význam, aký malo americké striebro vo svojej úlohe spojiva s Amerikou, odkiaľ ako tovar putovalo do Európy a odtiaľ sa vyvážalo do Ázie, najmä do Indie ako výmenný pro­ striedok a tam zotrvalo zväčša vo forme pokladu, tento význam striebra bol faktom, skúmaním ktorého sa začal vedecký boj oko­ lo monetárneho systému, lebo viedol k boju Východoindickej spo­ ločnosti proti existujúcemu zákazu vývozu peňazí v Anglicku (pozri Misselden). Pokiaľ zlato a striebro v tomto medzinárodnom styku slúžia len ako výmenný prostriedok, vykonávajú fakticky funkciu mince, ale takej mince, ktorá sa zbavila razby a, Či už existuje vo forme mince alebo vo forme prútov, oceňuje sa len podľa váhy svojho kovu a nielen predstavuje hodnotu, ale ňou zároveň je. Okolnosť, že zlato a striebro v tomto určení svetovej mince vonkoncom ne­ musia opísať kruhový pohyb ako vo funkcii vlastnej mince, ale môžu jednostranne ďalej pôsobiť tak, že jedna vymieňajúca stra­ na Zostane vždy kupujúcim, druhá vždy predávajúcim — aj to je jedno z pozorovaní, ktoré sa natíska hneď v rokoch detstva bur­ žoáznej spoločnosti. Z toho plynie mimoriadne dôležitá úloha, akú zohralo objavenie nových krajín produkujúcich zlato a strieb­ ro v dejinách rozvoja svetového trhu tak do šírky, ako aj do hlb­ ky, pretože úžitková hodnota, ktorú vyrábajú, je hneď všeobec­ ným tovarom a na druhej strane — v dôsledku abstraktnej povahy ich produktu — spolu s možnosťou im hneď ukladá aj nevyhnut­ nosť styku založeného na výmennej hodnote. Tak ako vnútri daného národného okruhu buržoáznej spoloč­ nosti rozvoj peňazí ako platobného prostriedku pokračuje spolu s rozvojom výrobných vzťahov vôbec, podobne je to aj s peniazmi v ich určení medzinárodného platobného prostriedku. Ale tak v onom užšom, ako aj v tomto všeobecnejšom okruhu ich význam sa výrazne prejavuje až v obdobiach, keď sa naruší mechanizmus vyrovnávania platieb. Od roku 1825 rozvoj peňazí v tomto určení

414

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómiu“

natoľko zosilnel — tento rozvoj drží, prirodzene, krok s rozšíre­ ním a intenzitou medzinárodného styku — že najvýznamnejší ekonómovia predchádzajúcej epochy, napríklad Ricardo, ani len netušili, v akom rozsahu možno požadovať hotové peniaze ako medzinárodný platobný prostriedok pre taký národ, ako naprí­ klad Anglicko. Kým pre výmennú hodnotu v podobe hocakého iného tovaru zostáva predpokladom osobitná potreba osobitnej úžitkovej hodnoty, v ktorej sa stelesňuje, pre zlato a striebro ako abstraktné bohatstvo neexistujú takéto hranice. Podobne ako ušľachtilý človek, o ktorom sníva básnik!!6, aj zlato a striebro platia tým, Čo sú, nie tým, Čo robia. Pravda, je v nich vždy la­ tentne obsiahnutá možnosť funkcie kúpneho a platobného pro­ striedku. Ako spočívajúce, zabezpečené bytie všeobecného ekvi­ valentu, v ktorom sú podkladom, nie sú v nijakej krajine obmedzené potrebou obežného prostriedku, rozsahom, v akom sú potrebné ako obežný prostriedok, vôbec nijakou potrebou bezpro­ stredne ich použiť. Dokonca aj ich celkom abstraktná a čisto so­ ciálna úžitková hodnota, ktorú čerpajú Zo svojej funkcie obežného prostriedku, prejavuje sa sama zasa ako osobitná stránka ich používania ako všeobecného ekvivalentu, matérie abstraktného bohatstva vôbec. Z ich osobitnej úžitkovej hodnoty ako kovu, a preto suroviny pre spracujúci priemysel vyplýva totalita rôz­ nych funkcií, ktoré v rámci spoločenskej výmeny látok môžu striedavo plniť alebo pri vykonávaní ktorých samy môžu prijať rozličnú formu ako minca, prút atď. Takto vystupujú ako rozličné úžitkové hodnoty, ktoré sa všetky napospol redukujú na rozličné formy, v ktorých zlato a striebro ako abstraktné, a preto adekvát­ ne bytie výmennej hodnoty ako takej stoja proti jej bytiu v neja­ kom osobitnom tovare. Tu musíme skúmať peniaze len v ich abstraktných určeniach formy. Zákony, ktoré regulujú rozdeľovanie vzácnych kovov na svetovom trhu, predpokladajú ekonomické vzťahy v ich najkon­ krétnejšej podobe, ktorých výklad ešte len leží pred nami. To isté platí aj pre celý obeh peňazí, ktorý vykonávajú ako kapitál, a nie ako všeobecný tovar alebo všeobecný ekvivalent. Na svetovom ťrhu peniaze sú vždy realizovanou hodnotou. To, čo z nich robí hodnotovú veličinu, tkvie v ich bezprostrednej ma­ teriálnosti, vo váhe vzácneho kovu. Keď vystupujú ako minca, ich úžitková hodnota sa zhoduje s ich používaním len ako obežného

Kapitola druhá. Peniaze

415

prostriedku a dá sa nahradiť púhym symbolom. Ako svetová min­ ca sa fakticky demonetizujú. Vonkajškovosť a osamostatnenie spoločenskej súvislosti v peniazoch voči indivíduám a ich indivi­ duálnym vzťahom vystupujú na povrch v zlate a striebre ako sve­ tová minca (ako minca majú peniaze ešte národný charakter). A to, čo velebia prví zvestovatelia politickej ekonómie v Talian­ sku, je práve tento krásny vynález, ktorý umožňuje všeobecnú výmenu látok v spoločnosti bez toho, aby sa jej členovia pri tom individuálne dotýkali.“ Ako minca majú peniaze národný, miest­ ny charakter. Na to, aby slúžili ako zlato a striebro, ako medzi­ národný výmenný prostriedok, musia sa roztaviť alebo, ak exis­ tujú vo forme mince, je táto forma ľahostajná a minca sa redukuje výlučne na svoju váhu. V najrozvinutejšom medzinárodnom vý­ mennom systéme vystupuje zlato a striebro zasa celkom v tej for­ me, v akej už hralo úlohu v pôvodnom výmennom obchode. Zlato a striebro ako výmenný prostriedok, ako sama výmena, nevystu­ pujú pôvodne vnútri úzkeho kruhu nejakej sociálnej pospolnosti, ale tam, kde sa končí, na jej hraniciach, na tých nemnohých bo­ doch jej kontaktu s cudzími pospolnosťami. Takto zlato a striebro vystupujú ako tovar ako taký, ako univerzálny tovar, ktorý si všade uchováva svoj charakter bohatstva. Podľa tohto určenia formy ich význam je rovnaký na všetkých miestach. Takto sú materiálnym predstaviteľom všeobecného bohatstva. Preto v mer­ kantilistickom systéme pokladá sa zlato a striebro za mieru moci rôznych spoločností. „Len čo sa vzácne kovy stanú predmetom obchodu, univerzál­ nym ekvivalentom všetkých vecí, stanú sa aj mierou moci medzi národmi. Odtiaľ merkantilistický systém“ (Steuart, An Inguiry into the Principles of Political Oeconomy. Vol. I, Dublin 1770, str. 327). Určenie peňazí slúžiť ako medzinárodný výmenný a platobný prostriedok skutočne nie je nejakým novým určením, ktoré pri­ stupuje k určeniu byť peniazmi vôbec, všeobecným ekvivalentom, a preto tak pokladom, ako aj platobným prostriedkom. V určení všeobecného ekvivalentu je obsiahnuté pojmové určenie všeobec: + Na toto miesto sa zrejme vzťahuje poznámka, ktorú Marx napísal do ľavého horného rohu strany: „(Peniaze tu vystupujú fakticky ako ich spoločenstvo, existujúce vo vecnej podobe mimo členov spoločnosti.)“

416

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

ného tovaru, v ktorom sa peniaze, pravda, realizujú najprv ako svetové peniaze. Zlato a striebro (ako sme už spomenuli) sa vô­ bec zjavujú vo funkcii peňazí po prvý raz ako medzinárodný pla­ tobný a výmenný prostriedok a práve z tohto ich zjavenia sa ab­ strahuje ich pojem všeobecného tovaru. Nacionálne, politické ohraničenie, ktoré peniaze formálne dostávajú vôbec ako miera (stanovením jednotky miery a delením tejto jednotky) a ktoré sa v minci môžu rozšíriť aj na jej obsah, keď štátom vydané znaky hodnoty nahrádzajú skutočný kov — to všetko vzniká historicky neskoršie ako tá forma, v ktorej peniaze vystupujú ako všeobecný tovar, ako svetová minca. Ale prečo? Pretože peniaze tu vôbec vystupujú vo svojej konkrétnej forme peňazí. Byť mierou a byť prostriedkom obehu — to sú funkcie peňazí, pri vykonávaní ktorých nadobudnú osobitné formy existencie až neskôr, keď sa tieto funkcie osamostatnia. Vezmime, po prvé, mincu: sprvoti nie je nič iné ako určitá váhová Častica zlata, pečiatka pristupuje k tomu ako záruka, ako ukazovateľ váhy, tak­ že ešte nič nemení: pečiatka, ktorá formálne dosvedčuje hodnotu, mení sa na samostatný Znak, symbol tejto hodnoty, a prostred­ níctvom samého mechanizmu obehu stáva sa namiesto formy sub­ stanciou: tu zasahuje štát, lebo takýto znak musí byť garantovaný osamostatnenou mocou spoločnosti, štátom. Ale v skutočnosti pe­ niaze fungujú v obehu práve ako peniaze, ako zlato a striebro: byť mincou — to je len ich funkcia. V tejto funkcii sa ozvláštňujú a môžu sa sublimovať na čistý znak hodnoty, ktorý ako taký po­ trebuje zákonné a zákonne vymáhateľné uznanie. Po druhé, vezmime mieru. Jednotky miery peňazí a ich diely boli pôvodne skutočne len váhové častice peňazí ako kovu: ako peniaze má kov tú istú jednotku miery akú má ako váha. Pre­ tože však v orazených kúskoch kovu, ktoré zodpovedajú tomuto váhovému rozdeleniu, sa nominálna hodnota odpútava od reálnej hodnoty, merné delenie zlata a striebra ako zlata a striebra sa odpútava od ich merného delenia ako peňazí, a tak určité váhové častice kovu, pokiaľ slúžia na meranie hodnoty, dostávajú pre túto funkciu vlastné názvy. V svetovom obchode sa teda zlato a striebro hodnotia len podľa ich váhy, bez ohľadu na ich razbu: t. j. od ich bytia ako mince sa abstrahuje. Vmedzinárodnom obchode vystupujú celkom v tej forme alebo v tej bezforemnosti, v akej vystupovali pôvodne

Kapitola druhá. Peniaze

417

a tam, kde slúžia ako výmenný prostriedok, slúžia, tak ako to pôvodne bolo aj vo vnútornom obehu, vždy zároveň ako protihod­ nota, ako realizovaná cena, ako skutočný ekvivalent. Tam, kde takto slúžia ako minca, ako číry výmenný prostriedok, slúžia zá­ roveň ako plnohodnotný predstaviteľ hodnoty. Ich ostatné funk­ cie sú však tie isté, vakých vôbec slúžia ako peniaze, vo forme pokladu (či sa už tento poklad chápe ako svojím materiálom za­ bezpečená zásoba existenčných prostriedkov pre budúcnosť alebo ako bohatstvo vôbec) alebo ako všeobecný platobný prostriedok, nezávislý od bezprostredných potrieb vymieňajúcich a uspokoju­ júci len ich všeobecnú potrebu alebo aj ich nedostatok potrieb. Ako spočívajúci, adekvátny ekvivalent, ktorý sa môže odoprieť obehu, lebo nie je predmetom určitej bezprostrednej potreby, sú peniaze zásobou, zábezpekou existenčných prostriedkov pre bu­ dúcnosť vôbec: je to forma, v ktorej vlastní bohatstvo ten, čo nemá potreby, t. j. forma, v ktorej sa drží prebytok, tá časť bo­ hatstva, ktorá nie je bezprostredne potrebná ako úžitková hod­ nota atď. Je to takisto zabezpečenie budúcich potrieb, ako aj for­ ma bohatstva presahujúca potrebnosť. Fakticky teda forma peňazí ako medzinárodného výmenného a platobného prostriedku nie je nijakou osobitnou formou peňazí, ale iba určitým spôsobom ich použitia ako peňazí: sú to tie funk­ cie peňazí, v ktorých fungujú najnápadnejšie vo svojej jednodu­ chej a zároveň konkrétnej forme ako peniaze, ako jednota miery a prostriedku obehu, pričom nefungujú ani ako jedno ani ako druhé. Je to ich najprvotnejšia forma. Ako osobitná forma sa pre­ javuje len popri tej forme ozvláštnenia, ktorú peniaze môžu pri­ iať v rámci takzvaného vnútorného obehu ako miera a minca. V tejto kvalite hrajú zlato a striebro dôležitú úlohu pri tvorbe svetového trhu. Príkladom je obeh amerického striebra zo Západu na Východ, kovové puto medzi Amerikou a Európou na jednej strane a medzi Amerikou a Áziou na strane druhej od začiatku novoveku... Ako svetová minca sú peniaze podstatne ľahostajné voči svojej forme obežného prostriedku, zatiaľ čo ich materiál je všetko. Nevystupujú na výmenu prebytku, ale na saldovanie pre­ bytku v celkovom procese medzinárodnej výmeny. Forma sa tu bezprostredne zhoduie s funkciou peňazí bví tovarom, a to takým tovarom, ktorý má všade prístup, byť univerzálnym tovarom. Nezáleží na tom, či peniaze obiehajú razené alebo nerazené.

418

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

Mexický dolár, ruský imperiál sú len formou produktu juhoame­ rických a ruských baní. Rovnako slúži aj anglický sovereign, lebo neplatí mincovný poplatok. (Tooke)!!/. Aký vzťah má zlato a striebro k svojim bezprostredným výrob­ com v tých krajinách, kde sú bezprostredným produktom, spred­ metnením určitého osobitného druhu práce? V ich rukách sa zla­ to a striebro vyrábajú bezprostredne ako tovar, t. j. ako úžitková hodnota, ktorá nemá úžitkovú hodnotu pre svojho výrobcu, ale sa preň stáva úžitkovou hodnotou až svojím scudzením, tým, že sa vrhne do obehu. V rukách výrobcu môžu vystupovať len ako po­ klad, lebo nie sú produktom obehu, neboli z obehu vyňaté a ešte doň nevstúpili. Podľa pracovného času, ktorý je v nich obsiahnu­ tý, treba zlato a striebro najprv vymeniť bezprostredne za iné tovary, popri ktorých však existujú ako osobitný tovar. Avšak na druhej strane, keďže sú zároveň produktom všeobecnej práce, jej zosobnením, čím nie sú ako bezprostredný produkt, dávajú svojmu výrobcovi privilegované postavenie, že vystupuje hneď ako kupu­ júci, a nie ako predávajúci. Aby sa ich zmocnil ako peňazí, musí ich scudziť ako bezprostredný produkt, ale zároveň nepotrebuje sprostredkovanie, ktoré potrebuje výrobca každého iného tovaru. Dokonca vo forme kupujúceho je predávajúcim. Ilúzia, Že peniaze ako všeobecné bohatstvo uspokojujúce všet­ ky potreby možno priam za pačesy vytiahnuť zo zeme alebo z rie­ čišť, prejavuje sa naivne napríklad v tejto anekdote: „Roku 760 sa bedári hromadne vybrali vymývať zlato z riečne­ ho piesku na juh od Prahy, a trom mužom sa podarilo za deň získať jednu marku (pol funta) zlata: na to sa toľkí pridali k »zlatokopom«, že v nasledujúcom roku vypukol v krajine hla­ domor.“ (M. G. Kôrner, Abhandlung von dem Alterthume des bôhmischen Bergwerks, Schneeberg 1758.)118 Ak sa peniaze prenášajú ako zlato (alebo striebro), vo forme striebra (alebo zlata), možno z nich všade raziť obežný prostrie­ dok. „Vlastnosťou peňazí je, že ich vždy možno vymeniť za tô, čo merajú.“ (Bosanguet, Metallic, Paper and Credit Currency, Lon­ don 1842, str. 100.) „Peniaze môžu vždy kúpiť iné tovary, zatiaľ Čo iné tovary ne­ môžu vždy kúpiť zlato...“ „Musí byť k dispozícii veľmi pozoru­ hodné množstvo vzácneho kovu, ktorý možno použiť a používa sa

Kapitola druhá. Peniaze

419g

ako najvhodnejší prostriedok na vyrovnanie medzinárodných bi­ lancií.“ (Tooke, An Inguiry into the Currency Principle, 2nd edi­ tion, London 1844, str. 10, 13.) V 16. storočí, v období detstva buržoáznej spoločnosti, zlato

a striebro najmä vo forme medzinárodných peňazí upútali výluč­ ný záujem štátov a rodiacej sa politickej ekonómie. Špecifická úloha, ktorú v medzinárodnom styku hrajú zlato a striebro, je zasa celkom jasná a ekonómovia ju opäť uznali od čias veľkých odlivov zlata a kríz z rokov 1825, 1839, 1847, 1857. Tu je zlato

absolútne, výlučne medzinárodným platobným prostriedkom, vy­ stupujúc ako pre seba existujúca hodnota, všeobecný ekvivalent. Hodnota sa musí preniesť v minci, nemožno ju preniesť v nijakej inej forme tovaru. „Možno počítať s tým, že zlato a striebro... keď sa dostanú k veriteľovi, takmer celkom presne realizujú požadovanú su­ mu“... „Zlato a striebro majú v takýchto prípadoch nekonečnú výhodu oproti všetkým ostatným tovarom vďaka tomu, že sa uni­ verzálne používajú ako peniaze.“ (Fullarton tu teda vidí, že hodnota sa prenáša v zlate a v strieb: re ako peniazoch, a nie v tovaroch: že to je ich špecifická funkcia ako peňazí, a preto nemá pravdu, keď hovorí, že sa prenášajú ako kapitál, čím do rozboru peňazí vnáša nepatričné vzťahy. Kapitál možno prenášať aj vo forme ryže, priadze atď.) „Zvyčajne sa zmluvy neuzatvárajú tak, že sa dlhy — či už do­ máce alebo zahraničné — zaplatia v čaji, káve, cukre alebo v in­ digu, ale v peniazoch: a preto poukázanie peňazí, či už v dohod­ nutej mene alebo prútoch, ktoré možno okamžite premeniť na príslušnú menu v mincovni alebo na trhu krajiny, kam sa posie­ lajú, musí byť pre odosielateľa najbezpečnejším, najpromptnejším a najpresnejším spôsobom platby, bez rizika komplikácií vyvola­ ných poklesom dopytu alebo kolísaním cien.“ (Fullarton, On the Regulation oj Currencies, 2nd edition, London 1845, str. 132—133.) „Hocktorý iný predmet“ (pri ktorom ide o osobitnú úžitkovú hodnotu, ktorá nepredstavuje peniaze) „môže svojím množstvom alebo druhom presahovať zvyčajný dopyt krajiny, do ktorej sa posiela.“ (Tooke, An Inguiry into the Currency Principle, 2nd edition, London 1844, str. 10.) Ň Odpor ekonómov uznať peniaze v tomto určení je zvyšok starej

polemiky proti monetárnemu systému.

420

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómii.

Peniaze ako všeobecný medzinárodný kúpny a platobný pro­ striedok neznamenajú nejaké nové určenie peňazí. Naopak, sú to tie isté peniaze v takej univerzálnej forme ich prejavu, ktorá zod­ povedá pojmu peňazí: je to ich najadekvátnejší spôsob existencie, v ktorom sa fakticky uplatňujú ako univerzálny tovar. Podľa rozličných funkcií, ktoré peniaze vykonávajú, môže ten istý peniaz zmeniť svoju pozíciu. Dnes môže byť mincou, zajtra peniazmi, t. j. spočívajúcim ekvivalentom, a pritom vôbec nemusí zmeniť vonkajšiu formu svojho bytia. Tým sa zlato a striebro ako konkrétna existencia peňazí podstatne líšia od znaku hodnoty, ktorý ich môže zastúpiť vo vnútornom obehu: zlaté a strieborné mince možno pretaviť na prúty a tak si môžu zachovať svoju ľa­ hostajnú formu voči ich lokálnemu charakteru ako mince, alebo, ak sa ako minca premenia na peniaze, môžu slúžiť len ako kovová váha. Takto sa môžu stať surovinou prepychových predmetov alebo hromadiť sa ako poklad, alebo putovať ako medzinárodný platobný prostriedok do zahraničia, kde sa zasa môžu premeniť na národnú mincu, na ktorúkoľvek národnú mincu. V každej z týchto foriem si uchovajú svoju hodnotu. Pri znaku hodnoty sa to nedeje. Je znakom len tam, kde platí ako taký, a ako taký platí len tam, kde za ním stojí štátna moc. Preto je pripútaný k obehu a nemôže upadnúť späť do indiferent­ nej formy, v akej zlato a striebro vždy sú samy hodnotou a majú možnosť prijať hocakú národnú razbu alebo ľahostajne voči nej slúžiť vo svojom bezprostrednom bytí ako výmenný prostriedok a materiál na tvorbu pokladu alebo napokon premeniť sa na to­ var. Zlato a striebro nie sú pripútané k niektorej z týchto foriem, ale prijímajú ktorúkoľvek formu podľa toho, ako je to podmie­ nené potrebou či tendenciou procesu obehu. V tej miere, v akej zlato a striebro ako osobitý tovar nespracúvajú na prepychové predmeťy, existujú predovšetkým vo vzťahu k obehu, ale nielen k vnútornému, ale k svetovému obehu: zároveň však existujú vždy v samostatnej forme odporujúc tak tomu, aby boli pohltené obe­ hom. Minca, izolovaná ako taká, t. j. len ako znak hodnoty, exis­ tuje len vďaka obehu a v obehu. Dokonca aj vtedy, keď sa hro­ madí, môže sa nahromadiť len ako minca, lebo moc znaku hodnoty sa končí na hraniciach krajiny. Okrem tých foriem tvor­ by pokladov, ktoré plynú Zo samotného procesu obehu a sú vlast­ ne len bodmi jeho odpočinku, totiž okrem zásoby mincí určenej

Kapitola druhá. Peniaze

421

pre obeh alebo ako rezerva pre platby, ktoré sa majú vykonať v národnej minci, nemôže byť tu vôbec reč o tvorbe pokladov, teda nemôže tu byť reč o tvorbe pokladov vo vlastnom zmysle slova, lebo v minci ako znaku hodnoty chýba podstatný prvok tvorby pokladov: byť nielen symbolickou hodnotou, ale okrem svojej sociálnej funkcie byť bezprostredným bytím samej hodnoty, a preto bohatstvom nezávislým od tej či onej určitej spoločenskej spojitosti. Preto zákony, ktoré podmieňujú znak hodnoty, aby bol takýmto znakom, nepodmieňujú kovové peniaze, lebo nie sú pri­ pútané k funkcii mince. Ďalej je jasné, že tvorba pokladu, t. j. odnímanie peňazí z obehu a ich zhromažďovanie na určitých bodoch, má rozmanité formy: dočasné hromadenie, vyplývajúce z číreho faktu oddelenia kúpy od predaja, t. j. Zbezprostredného mechanizmu samého jednodu­ chého obehu: hromadenie peňazí, vyplývajúce z ich funkcie pla­ tobného prostriedku, a napokon tvorba pokladu vo vlastnom zmysle slova, ktorá chce udržať a uchovať peniaze ako abstraktné bohatstvo alebo hoci len ako prebytok existujúceho bohatstva nad bezprostrednú potrebu a ako záruku budúcnosti alebo na to, aby sa sťažilo nedobrovoľné prerušenie plynulosti obehu. Posledné formy, v ktorých sa osamostatnenie, adekvátne bytie. výmennej hodnoty prejavuje už len vo svojej bezprostrednej vecnej forme zlata, sa v buržoáznej spoločnosti strácajú Čoraz väčšmi. Naproti tomu väčšmi sa rozvíjajú moderné formy tvorby pokladu, ktoré vyplývajú Zo samého mechanizmu obehu a sú podmienkami na plnenie funkcií peňazí, hoci prijímajú rozličné formy, ktoré treba preskúmať v súvislosti s bankovníctvom. Avšak na základe jednoduchého kovového obehu sa ukazuje, že v dôsledku rozličných určení, v ktorých peniaze fungujú, alebo v dôsledku procesu obehu, spoločenskej výmeny látok, hotové zlato a striebro sa usádzajú v rôznych formách ako spočívajúci poklad, že časť peňazí, existujúca ako takýto poklad, neprestajne mení svoje prvky, a na celom povrchu spoločnosti sa neprestajne striedajú Časti peňazí, ktoré plnia tie či oné funkcie, prechádzajú Z pokladov do (národného alebo medzinárodného) obehu, alebo sa z obehu pohlcujú do rezervoárov pokladu alebo sa premieňajú na prepychové predmety, predsa len napriek všetkému sa týmto usádzaním nijako neobmedzuje funkcia peňazí ako obežného pro­ striedku. Vývoz alebo dovoz peňazí striedavo vyprázdňuje alebo

422

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

napíňa rozličné rezervoáre, tak ako to robí aj stúpanie alebo klesanie celkovej sumy cien vo vnútornom obehu, bez toho, aby v dôsledku prebytku zlata a striebra množstvo peňazí potrebné pre sám obeh prevyšovalo toto ich množstvo alebo kleslo pod jeho úroveň. Čo nie je potrebné ako obežný prostriedok, to sa vyvrhne v podobe pokladu: takisto ako v prípade potreby obeh pohltí poklad. Preto u národov, ktoré majú Čisto kovový obeh, prejavuje sa tvorba pokladov v rozličných formách, od ich tvorby u jednotlivcov až po štát, ktorý chráni svoj štátny poklad. V bur­ žoáznej spoločnosti sa tento proces redukuje na požiadavky cel­ kového procesu výroby a nadobúda iné formy. Vystupuje ako oso­ bitné zamestnanie, ktorého potrebu vyvolala deľba práce v celko­ vom procese výroby a ktoré sa na naivnejších stupňoch rozvoja vykonáva sčasti ako vec všetkých súkromných osôb, sčasti ako záležitosť štátu. Základ však zostáva ten istý: peniaze v rozlič­ ných rozvinutých funkciách a dokonca vo funkciách čisto iluzór­ nych fungujú neprestajne. Tento rozbor čisto kovového obehu je tým dôležitejší, že všetky špekulácie ekonómov o vyšších, sprostredkovanejších formách obehu závisia od nazerania na jednoduchý kovový obeh. Rozumie sa 1. že keď hovoríme o zväčšovaní alebo zmenšovaní množstva zlata a striebra, vždy sa predpokladá, že hodnoťa zostáva tá istá, t. j Že sa nemení pracovný Čas potrebný na ich výrobu. Klesanie alebo stúpanie veľkosti ich hodnoty v dôsledku zväčšenia alebo zmenšenia pracovného času potrebného na ich výrobu neznamená nijakú zvláštnosť, ktorou by sa odlišovali od iných tovarov, čo ako by to škodilo ich funkcii platobného prostriedku. 2. Motívy, pre ktoré — okrem stúpania a klesania cien a nevyhnutnosti ku­ povať tovary u predávajúcich, čo nepotrebujú protitovar (ako v obdobiach hladu, vojen] — sa otvárajú poklady a opäť sa na­ plňajú, teda motívy spojené s pôsobením úrokovej miery nemôžu sa skúmať tu, kde sa peniaze skúmajú ešte len ako peniaze, a nie ako forma kapitálu. Teda na základe jednoduchého kovového obehu a všeobecné­ ho obchodu založeného na hotových peniazoch množstvo zlata a striebra existujúce v určitej krajine musí byť a vždy bude väčšie ako množstvo zlata a striebra obiehajúce ako minca, hoci kvanti­ tatívny pomer medzi časťou peňazí fungujúcich ako peniaze a časťou peňazí fungujúcich ako minca bude sa meniť, a ten istý

Kapitola druhá. Peniaze

423

peniaz môže striedavo plniť jednu alebo druhú funkciu, celkom tak, ako sa tie časti peňazí, ktoré slúžia vnútornému a medziná­ rodnému obehu, budú meniť čo do množstva a vzájomne zastupo­ vať čo do kvality. Avšak množstvo zlata a striebra je trvalým rezervoárom pre oba prúdy obehu, odvodným i prívodným kaná­ lom, pričom prívodným kanálom je, prirodzene, preto, lebo je od­ vodným kanálom. +

“

%

Ako výmenná hodnota je každý tovar ľubovoľne deliteľný, čo ako nedeliteľná je jeho úžitková hodnota, napríklad úžitková hodnota domu. Vo svojej cene existuje tovar ako takáto deliteľná výmenná hodnota, t. j. ako hodnota vyjadrená v peniazoch. Tak sa dá ľubovoľne scudziť časť po časti, za peniaze. Aj keď je tovar nehnuteľný a nedeliteľný, možno ho vrhnúť do obehu po častiach,

na základe vlastníckeho titulu prenášaného po častiach. Takto pôsobia peniaze rozkladne na nehnuteľné, nedeliteľné vlastníctvo: „Peniaze sú prostriedkom, ako rozkúskovať vlastníctvo na ne­ spočetné zlomky a po častiach ho prejedať prostredníctvom vý­ meny“ (Bray, Labour"s Wrongs and Labour"“sRemedy, Leeds 1839, str. 140—141). Nebyť peňazí, množstvo predmetov by bolo nevymeniteľné, ne­

predajné, lebo len vďaka peniazom nadobudnú existenciu nezá­ vislú od povahy ich úžitkovej hodnoty a od jej vzťahov. „Keď sa nehnuteľné a nezmeniteľné veci stali predmetom ob­ chodu medzi ľuďmi, tak ako veci hnuteľné a vytvorené na výme­ nu, začali sa používaťpeniaze ako pravidlo a miera (sguare), čím tieto veci dostali ocenenie a hodnotu“ ( [Misselden,] Free Trade, or The Meanes to make Trade jlorish, London 1622, str. 21). „Zavedenie peňazí, ktoré kupujú všetky veci... vedie k nevyh­ nutnosti zákonného scudzenia“ (feudálnych statkov) (John Dal­ rymple, An Essay towards a general history oj Feudal Property in Great Britain, 4th edition, London 1759, str. 124).

Skutočne, všetky určenia, v akých vystupujú peniaze — me­ radlo hodnoty, obežný prostriedok a peniaze ako také — vyjad­ rujú len rozličné pomery, v ktorých sa indivíduá zúčastňujú na

424

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

celkovej výrobe, alebo majú voči svojej vlastnej výrobe vzťah ako k spoločenskej výrobe. Avšak tieto vzťahy medzi indivíduami ja­ via sa ako spoločenské vzťahy vecí. %

+

%

„Roku 1593 kortezovci navrhli Filipovi II. toto: „Kortezovci vo Valladolide prosili roku 1548 Vaše Veličenstvo, aby nedovolilo ďalej dovážať do kráľovstva sviečky, sklenený tovar, šperky, nože a iné podobné veci, ktoré sa privážajú z cudziny s cieľom vyme­ niť tieto pre ľudský život také neužitočné veci za zlato, akoby Španieli boli Indiánmi.“ (Sempéré, Considérations sur les causes de la grandeur et de la décadence de la monarchie Espagnole, Tome premier, Paris 1826, str. 27/5—276.) „Všetci skrývajú a Zakopávajú svoje peniaze v úplnej tajnosti a veľmi hlboko, najmä však pohani“ (nemohamedáni), „ktorí vo svojich rukách držia takmer celý obchod a takmer všetky penia­ ze, neoblomne presvedčení o tom, že zlato a peniaze skryté počas ich života im budú slúžiť po smrti.“ (Frangois Bernier, Voyages contenant la description des Etats du Grand Mogol. Tome 1, Paris 1830, str. 314.) (Na dvore Aurang-Zeba.) „Tí majú jednu myseľ a svoju moc a svoje právo dajú šelme. A aby nikto nemohol ani kúpiť, ani predať, iba ten, kto má zna­ menie alebo meno šelmy, alebo počet jej mena.“ (Apokalypsa. Vulgata.!119)

„Veľký a konečný výsledok obchodu nie je bohatstvo vôbec, ale

predovšetkým hojnosť striebra a zlata... ktoré nie sú pominu­ teľné, ani nepodliehajú takým zmenám ako iné tovary, ale sú bohatstvom vždy a všade.“ (1ch nepominuteľnosť netkvie teda len v nepominuteľnosti ich materiálu, ale v tom, že vždy zostanú bohatstvom, t. j. že vždy zotrvávajú v určení formy výmennej hodnoty.) „Hojnosť vína, obilia, hydiny, mäsa atď. sú bohatstvom, avšak len tu a teraz“ (závisí od ich osobitnej úžitkovej hodnoty). , Preto výroba takých tovarov a výsledky takého obchodu, ktoré zabez­ pečujú krajinu zlatom a striebrom, sú výhodnejšie ako čokoľvek iné“ (Petty, Several Essays in Political Arithmetick, London 1699, str. 178—179).

„Jedine zlato a striebro nie sú pominuteľné (nikdy neprestáva­

Kapilola druhá. Peniaze

425

jú byť výmennou hodnotou], „ale sa Za všelkýcl. čias a na všet­ kých miestach“ (osoh osobitých úžitkových hodnôt je Časove a miestne určený, tak ako samy potreby, ktoré uspokojujú) ,0oce­ ňujú ako bohatstvo, všetko ostatné je len bohatstvo pro hic et nunc (na danom mieste a v danom čase)“ (tamtiež, str. 196). „Bohatstvo každého národa tkvie najmä v jeho podieli na za­ hraničnom obchode so svetovým trhom (the whole commercial world], a nie vo vnútornom obchode s potravinami, nápojmi a šatami, ktoré prinášajú málo zlata a striebra, univerzálneho bohatstva (universal wealth)“ (tamtiež, str. 242). Tak ako zlato a striebro osebe sú všeobecným bohatstvom, tak sa aj vlastníctvo zlata a striebra javí ako výsledok svetového obehu, a nie obehu ohraničeného bezprostrednými, prírodno-et­ nickými súvislosťami. Mohlo by sa zdať podivné, že Petty, ktorý pôdu nazýva inatkou a prácu otcom bohatstva!?0 hlása deľbu práce a vôbec odvážne geniálnym spôsobom má vždy na mysli proces výroby miesto jed­ notlivého výrobku, predsa tu akoby bol celkom v zajatí jazyka a predstáv monetárneho systému. Neslobodno však zabúdať na to, že podľa jeho predpokladu, ako podľa buržoázneho predpo­ kladu vôbec, zlato a striebro sú len adekvátnou formou protihod­ noty, ktorú si možno privlastniť len scudzením tovarov, teda prá: cou. Zaoberať sa výrobou kvôli výrobe, t. j. rozvíjať výrobné sily bohatstva bez ohľadu na hranice bezprostredných potrieb alebo spotreby, táto požiadavka sa u Pettyho vyjadruje takto: vyrábať a vymieňať nie kvôli pominuteľným aktom spotreby, na ktoré sa redukujú všetky tovary, ale kvôli zlatu a striebru. Petty tu záro­ veň vyslovuje i podnecuje činorodú, bezohľadnú, univerzálnu túž­ bu po obohacovaní sa, ktorá zachvátila anglický národ v 1/7.sto­ ročí. Všimnime si najprv zvrátenie peňazí: z prostriedku sa stávajú cieľom a degradujú ostatné tovary:

„Prirodzeným materiálom obchodu je tovar (merchandize]... umelým materiálom obchodu sú peniaze... Hoci povahou veci a v čase prichádzajú po tovare, predsa len, ako sa teraz používa­ jú“ (pri ich terajšom použití), „stali sa vodcom (šéfom).“ Tak píše Misselden vo svojom spise Free Trade, or the Meanes to make Trade florish, London 1622 (str. 7). Zmenu v postavení medzi peniazmi a tovarom prirovnáva k osudu dvoch synov sta­

426

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

rého Jakoba, ktorý pravú ruku položil na mladšieho a ľavú na staršieho syna!2! (tamtiež ). Protiklad medzi peniazmi ako pokladom a medzi tovarmi, kto­ rých výmenná hodnota zaniká pri splnení ich cieľa ako úžitko­ vých hodnôt: „Všeobecná vzdialená príčina nášho nedostatku peňazí tkvie v tom, že toto kráľovstvo má premrštenú spotrebu tovarov z cu­ dzích krajín, ktoré sa pre nás menia Z commodities na discommo­ dities“, pretože nás zbavujú príslušného množstva pokladov (trea­

sure), ktoré by sa ináč doviezli namiesto týchto čačiek (toys).... Spotrebúvame u nás nesmierne veľa vína zo Španielska, Francúz­ ska, Porýnia, Levantu, hrozienky zo Španielska, korinty z Levan­ tu, lawnes“ (druh jemného plátna) „a cambris“ (iné druhy jem­ ného plátna) ,z Heinaultu a Nizozemska, hodváby z Talianska, cukor a tabak zo Západnej Indie, korenie z Indie, všetko veci, ktoré nepotrebujeme nevyhnutne, a jednako ich kupujeme za zvo­ nivé mince... Už starý Cato hovoril: Patrí sa, aby otec rodiny predával a nekupoval“ ([Misselden] Free Trade, London 1622, str. 11—13). „Čím väčšmi rastie zásoba tovarov, tým väčšmi sa zmenšuje zásoba, existujúca v poklade“ (tamtiež, str. 23). O nenávratnom obrate na svetovom trhu, najmä v obchode s Áziou:

„Množstvo peňazí sa zmenšuje v dôsledku obchodu s nekres­ ťanskými krajinami, s Tureckom, Perziou a Východnou Indiou. Tento obchod sa uskutočňuje zväčša za hotové peniaze, ale pred­ sa len ináč ako obchod vnútri kresťanského sveta. Pretože na­ priek tomu, že obchod v rámci kresťanského sveta sa robí za ho­ tové peniaze, predsa len zostávajú tieto peniaze vnútri hraníc kresťanského sveta. Naozaj, v obchode medzi kresťanskými kra­ jinami existuje prúd a protiprúd, prílev a odlev peňazí, lebo nie­ kedy je v jednej časti tohto sveta viac peňazí, inokedy menej v inej časti, podľa toho, Či v jednej krajine je nedostatok a v dru­ hej krajine hojnosť: peniaze prichádzajú a odchádzajú a víria v okruhu kresťanského sveta, ale vždy ostávajú v jeho hraniciach. + Anglické slovo commodities znamená tovary a súčasne aj príjemnosti, uži­ točné veci: slovo discommodities znamená nepríjemnosti, neužitočné, nepotreb­ né veci. Red.

Kapitola druhá. Peniaze

427

Avšak tie peniaze, ktorými sa obchoduje mimo hranice kresťan­ ského sveta s uvedenými krajinami, sa neustále vydávajú (issued) a nikdy sa nevracajú“ (taintiež, str. 19—20). Podobne ako Misselden, žaluje sa aj najstarší nemecký politic­ ký ekonóm dr. Martin Luther: „Nemožno poprieť, že kupovanie a predávanie je potrebná vec, ktorú nemožno postrádať a možno aj po kresťansky vykonávať, najmä keď ide o veci slúžiace potrebám a cti: veď aj patriarcho­ via predávali a kupovali: dobytok, vlnu, obilie, maslo, mlieko a iné statky. Sú to dary božie, ktoré boh dáva Zo zeme a delí medzi ľudí. Avšak zahraničný obchod, ktorý z Kalkaty a Indie a podobných krajín priváža tovary všakovaké, drahé hodváby a zlaté predmety a korenie, slúžiace len na parádu a nedávajúce žiaden osoh, a z krajiny a ľudu vyciciavajú peniaze, nemal by sa nikdy pripustiť, keby sme mali jedinú vládu a knieža. Ale o tom teraz nechcem písať, lebo usudzujem, že nakoniec, keď už nebu­ deme mať peniaze, tento obchod sám od seba prestane, takisto ako aj parádenie a obžerstvo: nepomôže nijaké písanie ani po­ účanie, kým nás bieda a núdza neprinútia. Boh dopustil, že my Nemci musíme dávať svoje zlato a striebro do cudzích krajín, že musíme obohacovať celý svet a sami zostá­ vame bedármi. Anglicko by malo asi menej zlata, keby mu Ne­ mecko nechalo jeho súkno, a portugalský kráľ by mal tiež menej, keby sme mu nechali jeho korenie. Nože si len spočítaj, koľko peňazí sa bez potreby a príčiny vyvezie z Nemecka na jednom frankfurtskom trhu: potom sa budeš diviť, ako to, že v nemec­ kých krajoch zostal ešte dáky ten halier. Frankfurt je tou strie­ bornou a zlatou dierou, ktorou z nemeckej krajiny vyteká všetko, čo sa u nás tvorí a rastie, Čo sa razí a poráža: keby sa táto diera upchala, neozývali by sa teraz náreky, že všade je len samý dlh a nijaké peniaze, že všetky dediny a mestá ničia úžernícke úroky. Ale nech všetko ide, ako má ísť: my Nemci musíme zostať Nem­ cami, my neustúpime, veď my musíme“ (Bicher vom Kaufjhandel und Wucher, 1524)122,

Boisguillebert, ktorý vo francúzskej politickej ekonómii zaují­ ma presne také miesto ako Petty v anglickej, jeden z najvášnivej­ ších odporcov monetárneho systému, napáda peniaze v tých roz­ ličných formách, v akých vystupujú ako výlučná hodnota proti iným tovarom, ako platobný prostriedok (u Boisguilleberta najmä

428

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

v daniach) a ako poklad. (Špecifické bytie hodnoty prejavuje sa ako relatívna bezcennosť, degradácia ostatných tovarov.) Všetky nižšie uvedené citáty z Boisguillebertových prác pochá­ dzajú Zo zobraných spisov, ktoré vydal Eugéne Daire: Economis­ tes. jinanciers du XVIII-e sičcle, Paris 1843. „Keďže zlato a striebro nie sú a nikdy neboli bohatstvom osebe a majú hodnotu len relatívne a potiaľ, pokiaľ vedia zabezpečiť veci pre život nevyhnutné, ktorým slúžia len ako záloh a ocene­ nie, je ľahostajné, či sú k dispozícii vo väčšom či menšom množ­ stve, len keď vedia vytvoriť tie isté výsledky“ (Le Détail de la France, 1697, kapitola VII, prvá časť [v Dairovom vydaní str.

178] ).

Množstvo peňazí sa nedotýka národného bohatstva, „iba že by ich bolo dosť na to, aby udržiavali dohodnuté ceny nevyhnutných životných potrieb“ (tamtiež, kapitola XVIII, druhá časť, str. 209). (Boisguillebert tu teda vyslovuje zákon, že množstvo obežných prostriedkov je určované cenami, a nie naopak.) To, že peniaze sú len formou samého tovaru, prejavuje sa vo veľkoobchode, kde výmena prebieha bez zásahu peňazí potom, čo „tovary boli ocenené“: „peniaze nie sú nič iné ako prostriedok a spôsob, zatiaľ čo tovary užitočné pre život predstavujú konečný cieľ“ (tamtiež, str. 210). Peniaze majú byť len obežným prostriedkom, majú byť vždy pohyblivé, nikdy sa nemajú stať pokladom, niečim nepohyblivým: majú byť „v nepretržitom pohybe, čo je možné len vtedy, keď sú pohyblivé ..., ale keď sa stanú nepohyblivými... všetko je stra­ tené“ (tamtiež, kapitola XIX, druhá časť, str. 213). V protiklade k finančnej politike, pre ktorú peniaze boli jedi­ ným objektom, Boisguillebert tvrdí: „Finančná veda nie je nič iné ako hlbšie poznanie záujmov poľnohospodárstva a obchodu“ (tamtiež, kapitola VIII, tretia časť, str. 241). Boisguillebert si skutočne všíma len hmotný obsah bohatstva, spotrebu, úžitkovú hodnotu: „9kutočné bohatstvo spočíva v úplnom uspokojení nielen život­ ných potrieb, ale aj potreby mať hojnosť a všetko, čo môže spô­ sobovať zmyslom pôžitok“ (Dissertation sur la nature des riches­ ses, de ľargent et des tributs, v Dairovom vydaní str. 403). „Z týchto kovov“ (zo zlata a striebra) „urobili... idol a zane­

Kapitola druhá. Peniaze

429

dbávajúc cieľ a zameranie, pre ktoré sa uviedli do obchodu, totiž aby slúžili ako záloh pri výmene a pri vzájomnom odovzdávaní tovarov ... takmer ich vylúčili z týchto služieb a premenili na božstvá, ktorým obetovali a denne obetujú viac statkov: a vzác­ ností a dokonca ľudí, ako slepý dávnovek kedy obetoval týmto falošným božstvám, čo taký dlhý čas tvorili všetok kult a celé náboženstvo pre väčšinu národov“ (tamtiež, str. 395). „Bieda ná­ rodov pochádza len z toho, že z niekdajšieho otroka urobili pána alebo lepšie povedané, tyrana“ (tamtiež). Túto „uzurpáciu“ treba zlomiť a „obnoviťprirodzený stav vecí“ (tamtiež). S abstraktnou túžbou po obohacovaní „hneď silne utrpela ekvi­ valencia, v ktorej sa peniaze musia nachodiť so všetkými ostat­ nými tovarmi, aby hockedy boli pripravené na ich výmenu“ (tam­ tiež, str. 399). „Hľa, otrok obchodu sa teraz stal jeho pánom... Tá ľahkosť, ktorú peniaze poskytujú pri páchaní všetkých zloči­ nov, čoraz väčšmi rozširuje ich služby úmerne tomu, ako sa ko­ rupcia zmocňuje sfdc: a je isté, že by sa Zo štátu vypudili takmer všetky zločiny, keby bolo možné vyhnať z neho tento prekliaty: kov“ (str. 399). Znehodnotenie tovarov, aby sa premenili na peniaze (aby sa predali pod ich hodnotu), je príčina všetkej biedy (pozri kapitolu V, cit. dielo). A v tomto zmysle Boisguillebert hovorí: „Peniaze... sa stali katom všetkých vecí“ (tamtiež, str. 413). Porovnáva finančnícke umenie vytlkať peniaze so „skúmavkou, v ktorej sa vyparí desivé množstvo statkov a to­ varov, aby zostala táto prekliata usadenina“ (tamtiež, str. 419). Znehodnotením vzácnych kovov „samy tovary sa obnovia vo svojej opravdivej hodnote“ (tamtiež, str. 422). „Peniaze... vy­ hlasujú vojnu ... celému ľudskému rodu“ (tamtiež, str. 417). (V takom istom duchu sa vyjadruje aj Plinius, Historia Natu­ ralis, kniha XXXI1II,kapitola II.)

Naproti tomu: Peniaze ako svetová minca: „Styky medzi národmi sa natoľko rozšírili po celej zemeguli, že celý svet sa takrečeno premenil na jedno mesto, kde sa koná nepretržitý trh všetkých tovarov, a každý človek si môže pomo­ cou peňazí zadovážiť a užívať všetko, čo niekde inde vytvára pôda, zvieratá a ľudská: šikovnosť, a pritom nemusí opustiť svoj dom. Zázračný vynález!“ [Montanari (Geminiano), Della Moneta,

430

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

napísané okolo roku 1683. V Custodiho vydaní: Parte Antica, Tom III, str. 40.] „Z ktorej krajiny, z ktorého kmeňa pochádza? Je boháč?“ (Athenaeus, Deipnosophistae, kniha IV, paragrať 49.) O dobývaní zlata v baniach hovorí Demetrius Phalereus: „Pažravosť chce z útrob zeme vyvliecť samého Plutona“ (tam­ tiež, kniha VI, paragraí 23).

„V peniazoch je pôvod skúposti ... Postupne tu vzniká druh besnoty, ktorý už nie je skúposťou, ale chamtivosťou po zlate“ (Plinius, Historia Naturalis, kniha XXX1II, kapitola 1lI1I,paragrať XIV).

„Lebo na tomto svete nebolo nič hor­ šieho jak vláda zlata, tá vyvrátila štáty, z domov a dvorov vlastných celé rodiny vyhnala, veľa srdciam statočným tá vy­ vrátila svedomie a naviedla ich k skut­ kom hriešnym, ba aj hanebným. Tá učí ľudí klamstvu, falši, slepej odvahe, tá k zločinom ich ženie, a zabudnú na bo­ hov“ (Sojokles, Antigona [verš 301—307]). %

+

%

Peniaze ako čisto abstraktné bohatstvo — v ktorom sa rozply­ nula každá osobitná úžitková hodnota, teda aj každý individuálny vzťah medzi vlastníkom a tovarom — môžu sa takisto dostať pod nadvládu jednotlivca ako abstraktnej osoby, správajúc sa celkom cudzo a vonkajškovo k jeho individualite. Zároveň mu však dá­ vajú všeobecnú moc ako jeho súkromnú moc. Toto protirečenie vyzdvihuje napríklad Shakespeare: „Zlato? To drahé, žlté, blyšťavé zlato? Toľkoto z neho, a obelie čerň, špata opeknie, lož pravdou, zlo dobrým,

staré mladým a zbabelé hrdinským sa stane. Oh, bohovia, k čomu to? Veď vám odvábi kňazov od oltára aj sluhov! Veď aj chorým spod hlavy

Kapitola druhá. Peniaze

431

vytrhne vankúš! Otrok žltkavý: viaže a voľní zväzky nábožné, kliatbe žehná a zrobí pekelníka obľúbencom: dá zlodejovi česť, poklony, hodnosť, senátorské kreslo: vdove zvädlej mladého manžela, prekliaty kov, ty verejná dievka celého ľudstva.“ (Shakespeare, Timon Aténsky, [dejstvo IV, scéna 3].) To, ČO sa Za všetko oddáva a za Čo sa všetko oddáva, vystupuje

ako všeobecný prostriedok korupcie a prostitúcie. „Tí majú jednu myseľ a svoju moc a svoje právo dajú šelme. A aby nikto nemohol ani kúpiť, ani predať, iba ten, kto má zZna­ menie alebo meno šelmy, alebo počet jej mena“ /Apokalypsai2Š),

4. Vzácne kovy ako nositele

peňažného vzťahu

Buržoázny proces výroby zmocňuje sa najprv kovového obehu ako orgánu zdedeného v hotovej podobe, ktorý sa síce postupne pretvára, ale svoju základnú konštrukciu si neustále zachováva. Preto otázka, prečo zlato a striebro, a nie nejaké iné tovary slú­ žia ako materiál peňazí, spadá mimo hraníc buržoázneho systé­ mu: preto len celkom sumárne vyzdvihneme najpodstatnejšie hľadiská. Odpoveď jednoducho znie, že špecifické prirodzené vlastnosti vzácnych kovov, t. j. ich vlastnosti ako úžitkových hodnôt, zodpovedajú ekonomickým funkciám, ktoré práve vzácne kovy pred všetkými ostatnými tovarmi uspôsobujú na to, aby sa stali nositeľmi funkcie peňazí. Tak ako sám pracovný čas, aj predmet, ktorý má slúžiť ako jeho špecifické stelesnenie, musí byť schopný predstavovať čisto kvantitatívne rozdiely, takže sa predpokladá kvalitatívna totož­ nosť, rovnorodosť. To je prvá podmienka pre fungovanie tovaru ako merateľa hodnoty. Ak napríklad všetky tovary oceňujem vo voloch, kožiach, obilí atď., musím ich fakticky merať v ideálnych priemerných voloch, priemerných kožiach, priemernom obilí, lebo vôl od vola, obilie od obilia, koža od kože sa kvalitatívne líšia,

432

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

lebo je rozdiel medzi úžitkovou hodnotou jednotlivých exemplá­ rov tohože druhu. Táto požiadavka, aby v kvalite nebolo nijakých rozdielov, bez ohľadu na Čas a miesto, a aby tu teda bola rovnosť pri rovnakom množstve, je prvou požiadavkou Z tejto stránky. Druhou požiadavkou, vyplývajúcou takisto z nevyhnutnosti vy­ jadriť iba kvantitatívny rozdiel, je veľká deliteľnosť a možnosť znova poskladať Časti, takže podľa veľkosti hodnoty tovaru mož­ no všeobecný ekvivalent rozrezať bez toho, aby tým utrpela jeho úžitková hodnota. Zlato a striebro ako jednoduché telesá, ktoré sa dajú deliť čisto kvantitatívne, možno redukovať na ten istý stupeň čistoty. Totožnosť kvality. Rovnaká deliteľnosť, možnosť znova poskladať časti. O zlate možno dokonca povedať, že je najstarším známym ko­ vom, prvým objaveným kovom. Sama príroda sa vo veľkých prá­ čovniach zlata, v riekach, podujíma na vykonanie umenia, a preto od človeka nevyžaduje na objavenie zlata nijakú vedu ani vyspelé výrobné nástroje, ale len celkom hrubú prácu. „Vzácne kovy sú natoľko rovnorodé vo svojich fyzických vlast­ nostiach, že ich rovnaké množstvá musia byť natoľko totožné, aby nedávali nijaký dôvod uprednostniť jedno množstvo pred druhým. Ináč je to s rovnakým počtom dobytka a s rovnakými množstvami obilia.124“

Takisto sa zlato nachodí v čistejšej podobe ako všetky ostatné kovy: v samorastlej, kryštalickej forme, v ojedinelých kúskoch: je „oddelené od bežne sa vyskytujúcich telies“, zriedkakedy spo­ jené s inými prvkami, okrem striebra. Zlato „ojedinelé, individua­ lizované“. „Zlato sa výrazne odlišuje od iných kovov, okrem veľmi nepa­ trných výnimiek, tým, že sa v prírode nachodí vo svojom kovo­ vom stave“ (ostatné kovy nachodia sa v nerastoch — vo svojom chemickom bytí). „Železo a meď, cín, olovo a striebro sa zvyčaj­ ne objavujú v chemických zlúčeninách s kyslíkom, sírou, arzé­ nom alebo uhlíkom: a tých niekoľko výnimočných prípadov, keď sa tieto kovy nevyskytujú v zlúčeninách, ale ako sa predtým ho­ vorilo, v panenskom stave, možno uviesť skôr ako mineralogické kuriozity než ako bežné javy. Zato však zlato sa nachodí vždy v samorastlom či kovovom stave... Ďalej zlato, pretože sa utvo­ rilo vhorninách, ktoré sú najviac vystavené pôsobeniu atmosféry, nachodí sa v ich úlomkoch ... kúsky týchto hornín sa ulomili...

Kapitola druhá. Peniaze

433

a prúdy vody ich zniesli do údolí a neprestajné pôsobenie tečúcej vody ich mení na štrk... zlato sa usádza vďaka svojej špecifickej váhe. Tak sa nachodí v riečištiach a v nánosoch. Riečne zlato bolo prvé zlato, čo sa objavilo.“ (Vymývaniu z riek sa ľudia na­ učili skôr ako dolovaniu.) „Zlato sa najčastejšie nachodí rýdze alebo rozhodne aspoň na­ toľko rýdze, že sa jeho kovová povaha dá okamžite rozpoznať, Či už V riekach alebo v žilách kremeňa ... Rieky sú fakticky veľký­ mi prírodnými sitami, cez ktoré sa hneď odplavia všetky ľahšie a jemnejšie častice, a ťažšie alebo prilipnú k prirodzeným pre­ kážkam, alebo sa usadia všade tam, kde prúd vody stráca svoju silu alebo rýchlosť... Takmer vo všetkých, a azda vo všetkých krajinách Európy, Afriky a Ázie... sa už od dávnych dôb vymý­ vali Zo zlatonosných nánosov väčšie alebo menšie množstvá zlata celkom jednoduchými spôsobmi atď.“ (Lectures on Gold for the instruction oj emigrants about to proceed to Australia. Delivered at the Museum of Practical Geology, London 1852, str. 171—172, 8, 12, 94.)

Vymývanie zlata a kopanie zlata sú celkom jednoduché práce, zatiaľ čo dolovanie (teda aj dolovanie zlata) je určité umenie, ktoré si vyžaduje vynaloženie kapitálu a viac styčných vied a ob­ ratnosti ako ktorékoľvek iné odvetvie priemyslu. (Vymývanie rudy robí príroda.) Výmenná hodnota ako taká predpokladá spoločnú substanciu a redukovanie všetkých rozdielov na čisto kvantitatívne rozdiely. Vo funkcii peňazí ako miery sa všetky hodnoty redukujú predo­ všetkým prosto na rozličné množstvá merajúceho tovaru. To je prípad vzácnych kovov, ktoré tak vystupujú ako prirodzená sub­ stancia výmennej hodnoty ako takej. „Kovy majú tú osobitosť a zvláštnosť, že iba v nich sa všetky vzťahy zredukujú na jeden vzťah, ktorým je ich kvantita, že od prírody nedostali rozličnú kvalitu ani vo svojom vnútornom zlo­ žení, ani vo svojej vonkajšej forme a spracovaní“ (Galiani, Della Moneta, str. 126—127). (Rovnaká kvalita vo všetkých častiach sveta: možno presne deliť na malé a exaktné časti.) Tento len kvantitatívny rozdiel je rovnako dôležitý pre peniaze ako obežný prostriedok (minca) a platobný prostriedok, keďže jednotlivý kus peňazí nemá nijakú individualitu, a dôležité je, aby

434

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

sa vrátilo iba rovnaké množstvo tej istej matérie, a nie ten istý kus: „Peniaze sa vracajú len vo svojom druhu, týmto faktom... sa odlišuje tento nástroj od všetkých iných nástrojov... naznačuje povahu jeho služieb, jasno dokazuje jedinečnosť jeho funkcie“ (Opdyke, A Treatise on Political Economy, New York 1851, str. 207). Rozličnosť funkcií, ktorým peniaze slúžia, umožňuje týmto funkciám znázorniť zmenu v určenosti foriem peňazí zmyslovo vnímateľným spôsobom. Rozličnosti funkcií, ktorým peniaze slú­ žia, Či už ako všeobecný tovar, ako minca, ako surovina prepy­ chových predmetov, ako materiál akumulácie atď., zodpovedá to, že zlato a striebro možno pretavením vždy znova previesť do ich čisto kovového stavu, a takisto z tohto stavu možno ich previesť do ktoréhokoľvek iného stavu, že teda zlato a striebro nie sú, tak ako iné tovary, pevne spútané s určitou spotrebnou formou, ktorá je im daná. Z formy prútov môžu prejsť do formy mince a na­ opak, a pritom nestratia svoju hodnotu ako surovina, neohrozia proces výroby a spotreby. Ako obežný prostriedok má zlato a striebro oproti iným tova­ rom tú prednosť, že ich veľkej prirodzenej špecifickej váhe — vlastnosti predstavovať relatívne veľkú váhu v malom objeme — zodpovedá ekonomická špecifická váha, vlastnosť zahrnúť (spred­ metniť) v malom objeme relatívne veľa pracovného času, t. j. veľkú výmennú hodnotu. To, prirodzene, súvisí s tým, že sa rela­ tívne zriedkavo vyskytujú ako prírodné predmety. Preto sa ľahko dajú dopravovať, prenášať atď. Jedným slovom, ľahkosť reálneho obehu, čo je, prirodzene, prvá podmienka ich ekonomickej funk­ cie ako obežného prostriedku. Nakoniec, ako spočívajúce bytie hodnoty, ako matéria tvorby pokladu, vyznačujú sa zlato a striebro tým, že sú relatívne nezni­ čiteľné, večne trvajú, neokysličujú sa na vzduchu (,poklad, čo ani mole ani hrdza nezožerú 125], ťažko sa dajú taviť: zlato najmä tým, že je v kyselinách nerozpustné, okrem voľného chlóru (lú­ čavka kráľovská, zmes liadku a kyseliny soľnej). Ako jeden z hlavných momentov treba napokon vyzdvihnúť estetické vlast­ nosti zlata a striebra, ktoré z nich robia bezprostredný výraz pre­ bytku, ozdoby, nádhery, samorastlých sviatočných potrieb, bohat­ stva ako takého. Lesk farieb, kujnosť, schopnosť dať sa spracovať

Kapitola druhá. Peniaze

435

za pomoci nástrojov a takisto schopnosť slúžiť na skrášľovanie i na iné účely. Zlato a striebro javia sa takpovediac ako rýdze svetlo, vydolované Zo samotného podsvetia. Odhliadnuc od vzác­ nosti zlata a striebra, sú aj V porovnaní so železom a dokonca aj s meďou (v kalenej forme, v akej sa používala v staroveku) pri­ mäkké na to, aby sa z nich zhotovili výrobné nástroje. Avšak úžit­ ková hodnota kovov závisí vo veľkej miere od toho, akú úlohu hrajú v bezprostrednom výrobnom procese. Zlato a striebro sú z neho vylúčené, tak ako vôbec nie sú predmetmi nevyhnutnej potreby. „Peniaze musia mať bezprostrednú“ (úžitkovú) „hodnotu, ale založenú na umelej potrebe. Ich matéria nesmie byť nepostráda­ teľná pre ľudskú existenciu, lebo celé množstvo, ktoré je ako minca“ (ako peniaze vôbec, aj vo forme pokladu), „nemôže sa individuálne používať, musí byť stále v obehu“ (A. Storch, Cours ďEconomie Politigue, zv. 11, Paris 1823, str. 113—114). (Ani tá časť, ktorá sa hromadí ako poklad, nedá sa používať „individuálne“, keďže hromadenie peňazí tkvie v tom, aby zostali nedotknuté. ) To je teda jedna stránka, podľa ktorej úžitková hodnota zlata a striebra spočíva v tom, že je niečim postrádateľným, nevchádza ani do uspokojovania bezprostredných potrieb ako spotrebný predmet, ani do bezprostredného výrobného procesu ako jeho činiteľ. To je totiž tá stránka, podľa ktorej sa úžitková hodnota peňazí nesmie dostať do kolízie s ich funkciou pokladu (peňazí ] alebo obežného prostriedku, inak vyjadrené, potreba peňazí ako individuálnej úžitkovej hodnoty nesmie sa dostať do kolízie s po­ trebou skfsajúcou priamo z obehu, zo samej spoločnosti, s ich potrebou ako peňazí v niektorom z ich určení. To je len negatívna

stránka.

Preto Peter Mučeník, ktorý, ako sa zdá, bol veľkým priateľom čokolády, v polemike proti peniazom o vreciach kakaa, slúžiacich Mexikáncom medzi iným aj ako peniaze, povedal: „Ó, šťastné peniaze, ktoré ľudskému pokoleniu poskytujú slad­ ký a výživný nápoj a svojich majiteľov chránia pred pekelným morom chamtivosti, lebo ich nemožno ani zakopať, ani dlho uskladňovať“ (De Orbe Novo!%). Na druhej strane zlato a striebro nie sú len niečim negatívne zbytočným, t. j. predmetmi, bez ktorých sa možno zaobísť, ale ich

436

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

estetické vlastnosti, ktoré z nich robia materiál nádhery, ozdoby, honosného lesku, menia ich na pozitívne formy prebytku Čiže na prostriedky uspokojovania potrieb presahujúcich každodennosť a holú prírodnú nevyhnutnosť. Majú teda samy o sebe určitú úžit­ kovú hodnotu odhliadnuc od ich funkcie peňazí. Ale tak ako sú prirodzenými predstaviteľmi Čisto kvantitatívnych pomerov — pre rovnakosť ich kvality — sú aj v individuálnom používaní bez­ prostrednými prirodzenými predstaviteľmi prebytku, a preto bo­ hatstva ako takého, a to tak pre ich estetické vlastnosti, ako aj preto, lebo sú drahé. Kujnosť je jedna z vlastností, ktoré robia Zo zlata a striebra materiál šperkov. Majú oslepujúci lesk. Výmenná hodnota, to je predovšetkým prebytok nevyhnutných úžitkových hodnôt urče­ ných na výmenu. Tento prebytok sa vymieňa za to, čo je ako také prebytočné, t. j. za to, Čo presahuje okruh bezprostredných po­ trieb, za sviatočné v protiklade ku každodennému. Úžitková hod­ nota vyjadruje predovšetkým vzťah indivídua k prírode, výmenná hodnota popri úžitkovej hodnote — jeho vládu nad úžitkovými hodnotami iných, jeho spoločenský vzťah: pôvodne tu zasa vystu­ pujú hodnoty sviatočnej spotreby presahujúcej hranice bezpro­ strednej nevyhnutnej potreby. Biela farba striebra, odrážajúca všetky svetelné lúče v ich pô­ vodnom zložení: červenožltá farba zlata, ktorá pohlcuje všetky na ňu dopadajúce farebné svetelné lúče spektra a odráža len čer­ venú farbu. Sem treba dodať to, čo sa povedalo vyššie o krajinách dobýva­ júcich zlato a striebro“. (Grimm vo svojej knihe Geschichte der deutschen Sprache ukazuje súvislosť medzi názvom zlata a striebra a ich farbou.!“) Videli sme, že zlato a striebro nesplňajú požiadavku, ktorá sa na ne kladie ako na osamostatnenú výmennú hodnotu, ako na bezprostredne existujúce peniaze, aby boli nemennou hodnotovou veličinou. Ich povaha osobitého tovaru dostáva sa tu do konfliktu s ich funkciou peňazí. Jednako však, ako si všimol už Aristote­ les12%majú stálejšiu veľkosť hodnoty ako priemer ostatných to­ varov. Pre kovový obeh ako taký — odhliadnuc pritom od všeobecných # Pozri toto vydanie, zv. II, str. 418—419. Red.

Kapitola druhá. Peniaze

437

účinkov zvýšenia hodnoty alebo znehodnotenia drahých kovov na všetky ekonomické vzťahy — obzvlášť dôležité sú výkyvy v hod­ notovom pomere medzi zlatom a striebrom, lebo oba kovy nepre­ tržite slúžia popri sebe ako matéria peňazí či už v jednej krajine alebo v rôznych krajinách. Čisto ekonomické príčiny týchto zmien v hodnote — pričom výboje a iné politické prevraty, ktoré mali veľký vplyv na relatívnu hodnotu vzácnych kovov v starom svete, sú mimo oblasti čisto ekonomického skúmania — treba zreduko­ vať na zmenu pracovného času potrebného na výrobu rovnakých množstiev týchto kovov. Tento pracovný čas sám závisí jednak od relatívnych množstiev, v akých sa zlato a striebro nachodia v prí­ rode, jednak od väčších či menších ťažkostí spojených s ich do­ bývaním v čisto kovovom stave. UŽ z toho, čo sme predtým pove­ dali, vyplýva, že zlato, ktoré sa získava z riek alebo z naplavenín, a preto si nevyžaduje ani banícku prácu, ani kombináciu chemic­ kých alebo mechanických postupov, napriek tomu, že je absolútne oveľa vzácnejšie, bolo objavené skôr ako striebro, a napriek tejto väčšej absolútnej vzácnosti po dlhý Čas zostáva v pomere k strieb­ ru znehodnotené. Preto sa Strabonovo tvrdenie, že istý arabský kmeň dával 10 funtov zlata za 1 funt železa a 2 funty zlata za 1 funt striebra, nezdá nijako neuveriteľným. Na druhej strane je jasné, že úmerne rozvoju produktivity spoločenskej práce zdra­ žuje sa technológia, a teda aj jednoduchá práca, kým súčasne sa vyčerpávajú pôvodné, povrchové náleziská zlata a zemská kôra sa čoraz väčšmi rozkopáva, — relatívne zriedkavejší alebo čas­ tejší výskyt oboch kovov podstatne vplýva na produktivitu práce, a hodnota zlata sa oproti striebru zvyšuje. [Ich relatívnu hodnotu však nikdy neurčuje absolútny kvantitatívny pomer, v akom sa oba kovy nachodia v prírode, hoci zväčša tvorí jeden z podstat­ ných momentov pracovného času potrebného na ich produkciu, ale iba tento pracovný čas sám. Preto, aj keď podľa parížskej Akadémie vied (roku 1840] sa pomer medzi množstvom striebra a zlata odhadoval na 52:1, ich hodnotový pomer bol len 15:1.] Na určitom stupni rozvoja produktivity spoločenskej práce musí čoraz rozhodujúcejší význam nadobudnúť striedavé objavenie no­ vých nálezísk zlata alebo striebra, pričom zlato má oproti striebru tú prednosť, že ho možno objaviť nielen v horninách, ale aj v na­ plaveninách pôdy. Preto je veľmi pravdepodobné, že dôjde zasa k opačnému pohybu v hodnotovom pomere, že totiž poklesne hod­

438

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

nota zlata oproti hoďnote striebra. Otvorenie strieborných baní závisí od pokroku techniky a od všeobecnej úrovne civilizácie. Keď sú tieto podmienky raz dané, rozhodujúce sú všetky zmeny pri objavovaní bohatých nálezísk zlata alebo striebra. Vcelku na­ chodíme opakovanie toho istého pohybu v zmene hodnotového pomeru medzi zlatom a striebrom. Prvé dva pohyby začínajú sa relatívnym znehodnotením zlata a končia sa zvýšením jeho hod­ noty. Posledný pohyb sa začína zvýšením hodnoty zlata a zrej­ me smeruje k jeho pôvodnému nižšiemu hodnotovému pomeru k striebru. V starovekej Ázii bol pomer medzi zlatom a striebrom 6:1 alebo 8:1 (v Manuovom zákonníku bol tento pomer ešte nižší) (v Číne a v Japonsku existoval tento pomer ešte na začiat­ ku 19. storočia), 10:1, pomer za Xenofontových čias, možno po­ kladať za priemerný pomer v strednom staroveku. V neskoršom období Rímskej ríše — strieborné bane, ktoré Kartágo otvorilo v Španielsku, zohrali v staroveku približne tú úlohu, ako objave­ nie Ameriky v novoveku — bol pomer približne taký, ako po ob­ javení Ameriky, t. j. 17 alebo 15:1, hoci v starom Ríme došlo často k väčšiemu znehodnoteniu striebra. V stredoveku možno opäť zistiť taký priemerný pomer, aký bol za Xenofontových čias, 10:1, hoci práve v tomto období boli miestne odchýlky mimoriadne veľké. V storočiach nasledujúcich po objavení Ameriky bol priemerný pomer 15:1 alebo 18:1. Ob­ javenie nových nálezísk zlata robí pravdepodobným, že pomer sa znova zníži na 10:1 alebo 8:1, rozhodne nastáva v hodnotovom pomere oboch kovov opačný pohyb, než aký prebiehal od 16. sto­ ročia. Každý podrobnejší rozbor tejto špeciálnej otázky tu ešte nie je na mieste.

5. Prejav zákona privlastňovania víiednoduchom obehu Ekonomické vzťahy indivíduí, ktoré sú subjektmi výmeny, mož­ no tu vyložiť v jednoduchej podobe, v akej vystupujú vo vyššie znázornenom procese výmeny, bez ohľadu na rozvinutejšie výrob­ né vzťahy. Ekonomické určenia formy tvoria práve tú určenosť, v ktorej subjekty výmeny vstupujú do vzájomného styku (stoja

jeden voči druhému).

Kapitola druhá. Peniaze

439

„Pracujúci má výlučné právo na hodnotu, ktorá je výsledkom jeho práce“ (Cherbuliez, Richesse ou pauvreté, Paris 1841, str. 48). Subjekty procesu výmeny vystupujú sprvoti ako vlastníci tova­ rov. Keďže na základe jednoduchého obehu existuje len jedna metóda, pomocou ktorej sa každý človek stáva vlastníkom neja­ kého tovaru, totiž vďaka novému ekvivalentu, potom vlastníctvo tovaru predchádzajúce výmene, t. j. vlastníctvo tovaru, ktorý ne­ bol prisvojený prostredníctvom obehu, vlastníctvo tovaru, ktorý má naopak ešte len vojsť do obehu, javí sa ako vlastníctvo bez­ prostredne vyplývajúce z práce majiteľa tovaru, a práca sa javí ako prvotný spôsob prisvojovania. Tovar ako výmenná hodnota je len produktom, spredmetnenou prácou. Pritom je predovšetkým predmetnosťou toho, koho práca sa v ňom zvýrazňuje: jeho vlast­ ným, ním samým vytvoreným, predmetným bytím pre druhých. Pravda, do jednoduchého procesu výmeny, tak ako sa rozkladá na rôzne momenty obehu, nespadá výroba tovarov. Tovary sa skôr predpokladajú ako hotové úžitkové hodnoty. Musia byť k dis­ pozícii skôr, ako sa začne výmena, súčasne, ako je to pri kúpe a predaji, alebo aspoň vo chvíli, keď sa transakcia dovfši, ako je to vo forme obehu, v ktorom peniaze figurujú ako platobný pro­ striedok. Či už súčasne alebo nie, do obehu vstupujú vždy ako existujúce tovary. Proces vznikania tovarov, teda aj pôvodný pro­ ces ich prisvojovania leží teda mimo obehu. Keďže si však cudzí ekvivalent možno privlastniť len prostredníctvom obehu, teda scudzením vlastného ekvivalentu, je nevyhnutné predpokladať, že pôvodným procesom prisvojenia je vlastná práca, a obeh je fakticky len vzájomnou výmenou práce stelesnenej v rôznych vý­ robkoch. Práca a vlastníctvo výsledku vlastnej práce vystupujú teda ako základný predpoklad, bez ktorého by nebolo druhotného prisvo­ jenia prostredníctvom obehu. V rámci obehu tvorí vlastníctvo za­ ložené na vlastnej práci základňu pre prisvojenie cudzej práce. Skutočne, keď si pozorne všímame proces obehu, vidíme, že jeho predpokladom je to, aby vymieňajúci vystupovali ako vlastníci výmenných hodnôt, t. j. určitých množstiev pracovného Času zhmotneného v úžitkových hodnotách. Ako sa stali vlastníkmi týchto tovarov, to je proces, prebiehajúci za chrbtom jednoduché­ ho obehu, ktorý sa završuje skôr, než sa začne obeh, Súkromné

440

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

vlastníctvo je predpoklad obehu, ale sám proces privlastňovania sa neukazuje, neprejavuje vnútri obehu, naopak, je daný pred ním. V samom obehu, v procese výmeny, tak ako vystupuje na povrchu buržoáznej spoločnosti, každý dáva len tak, že berie, a berie len tak, že dáva. Aby mohol robiť jedno alebo druhé, musí mať. Postup, pomocou ktorého sa dostal do stavu majúceho, ne­ tvorí ani jeden Z momentov samého obehu. Len ako súkromní vlastníci výmennej hodnoty, či už vo forme tovaru alebo vo for­ me peňazí, sú subjekty subjektmi obehu. Ako sa stali súkromnými vlastníkmi, t. j. ako si privlastnili spredmetnenú prácu, je okol­ nosť, ktorá zrejme vôbec nepatrí do skúmania jednoduchého obe­ hu. Zato však na druhej strane je tovar predpokladom obehu. A keďže z hľadiska obehu sa cudzí tovar, teda cudzia práca dá privlastniť len scudzením vlastnej práce, potom z tohto hľadiska proces privlastnenia tovaru, predchádzajúci obeh, vystupuje ne­ vyhnutne ako privlastňovanie prostredníctvom práce. Keďže tovar ako výmenná hodnota je len spredmetnenou prácou, ale z hľa­ diska obehu, ktorý sám je len pohybom výmennej hodnoty, si cudziu spredmetnenú prácu možno prisvojiť len výmenou ekviva­ lentu, tovar môže byť fakticky len spredmetnením vlastnej práce, a keďže vlastná práca v skutočnosti predstavuje len faktický pro­ ces prisvojenia produktov prírody, vlastná práca vystupuje tak­ isto ako právny vlastnícky titul. Obeh ukazuje len, ako toto bez­ prostredné privlastnenie prostredníctvom spoločenskej operácie premieňa vlastníctvo vlastnej práce na vlastníctvo spoločenskej práce. Preto všetci moderní ekonómovia vyhlásili — či už viacej v eko­ nomickom alebo viacej v právnickom zmysle — vlastnú prácu za pôvodný vlastnícky titul a vlastníctvo výsledku vlastnej práce za základný predpoklad buržoáznej spoločnosti. (Cherbuliez — pozri vyššie. Pozri tiež A. Smitha.) Sám predpoklad spočíva na pred­ poklade výmennej hodnoty ako ekonomického vzťahu, ktorý ovlá: da súhrn výrobných a výmenných vzťahov, sám je teda historic­ kým produktom buržoáznej spoločnosti, spoločnosti rozvinutej výmennej hodnoty. Na druhej strane, keďže sa pri skúmaní ekonomických vzťahov, ktoré sú konkrétnejšie ako tie, čo predstavuje jednoduchý obeh, zdá, že z toho vyplývajú protirečiace zákony, všetci klasickí eko­ nómovia, až po Ricarda, síce radi vydávajú tento názor plynúci

Kapitola druhá. Peniaze

441

zo samej buržoáznej spoločnosti Za všeobecný zákon, ale jeho reálnosť vo vyhranenom zmysle vykazujú do zlatého veku, keď ešte nejestvovalo nijaké vlastníctvo. Takpovediac do dôb pred ekonomickým prvým pádom, ako to je napríklad u Boisguille­ berta.

| Takto by sme došli k tomu čudnému výsledku, že by sa pravda 0 zákone privlastnenia buržoáznej spoločnosti musela preniesť do doby, keď ešte sama buržoázna spoločnosť neexistovala, a zá­ kladný zákon vlastníctva do doby, keď ešte nebolo vlastníctva. Táto ilúzia je priehľadná. Pôvodná výroba spočíva na prvobytnej pospolnosti, v rámci ktorej súkromná výmena vystupuje len ako celkom povrchová, vedľajšiu úlohu hrajúca výnimka. S historic­ kým rozkladom týchto pospolností nastupujú však okamžite vzťa­ hy nadvlády a otroctva, vzťahy násilia, ktoré sú vpríkrom rozpore s miernym tovarovým obehom a jemu zodpovedajúcimi vzťahmi. Nech je to však akokoľvek, proces obehu, ako vystupuje na Do­ vrchu spoločnosti, nepozná nijaký iný spôsob privlastnenia, a ak v priebehu ďalšieho skúmania vzniknú nejaké protirečenia, musia sa vyvodiť, takisto ako tento zákon pôvodného privlastnenia na základe práce, zo samého rozvoja výmennej hodnoty. Keďže zákon privlastnenia prostredníctvom vlastnej práce tvo­ rí predpoklad, a tento predpoklad nie je svojvoľný, ale skfsa zo skúmania samého obehu, sama od seba sa v obehu utvára ríša buržoáznej slobody a rovnosti, založená na tomto zákone. Ak privlastnenie tovarov prostredníctvom vlastnej práce vystu­ puje ako prvá nevyhnutnosť, tak ako druhá nevyhnutnosť vystu­ puje spoločenský proces, ktorým sa tento produkt musí najprv stať výmennou hodnotou a ako taký musí sa zasa premeniť na úžitkovú hodnotu pre indivíduá. Po privlastnení prostredníctvom práce, čiže spredmetnení práce, vystupuje scudzenie produktu práce, čiže jeho premena na spoločenskú formu hneď ako ďalší zákon. Obeh predstavuje pohyb, v ktorom sa vlastný produkt sta­ novuje ako výmenná hodnota (peniaze), t. j. ako spoločenský produkt, a spoločenský produkt sa stanovuje ako vlastný (ako

individuálna úžitková hodnota, predmet individuálnej spotreby). Teraz je jasné aj toto: | Ďalším predpokladom výmeny, ktorý sa týka pohybu v celku, je predpoklad, že subjekt tohto pohybu vyrábajú podriadení deľ­ be spoločenskej práce. Tovary, ktoré sa majú navzájom vymeniť,

442

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

nie sú v skutočnosti nič iné ako práca spredmetnená v rôznych úžitkových hodnotách, teda rôznym spôsobom spredmetnená prá­ ca, v skutočnosti sú len predmetným bytím deľby práce, spred­ metnením kvalitatívne rôznych druhov práce, zodpovedajúcich rôznym systémom potrieb. Keď vyrábam ťovar, predpokladá sa, že môj produkt má síce úžitkovú hodnotu, ale nie pre mňa, že nie je pre mňa bezprostredným existenčným prostriedkom (v naj­ širšom zmysle), ale bezprostrednou výmennou hodnotou, existenč­ ným prostriedkom sa stane až vtedy, keď v peniazoch dostane formu všeobecného spoločenského produktu a môže sa teraz rea­ lizovať v každej forme cudzej, kvalitatívne odlišnej práce. Vyrá­ bam teda len pre seba, keď vyrábam pre spoločnosť, ktorej každý člen, v nejakom inom okruhu, pracuje zasa pre mňa. Ďalej je jasné, že predpoklad, podľa ktorého vymieňajúci vy­ rábajú výmenné hodnoty, predpokladá nielen deľbu práce vôbec, ale špecificky rozvinutú formu deľby práce. Napríklad v Peru bola rozdelená aj práca: rozdelená bola aj v sebestačných (selfsup­ porting ) malých indických pospolnostiach. To je však taká deľba práce, ktorá nielenže sa nezakladá na výmennej hodnote, ale prá­ ve naopak, predpokladá viac alebo menej priamo zospoločenštenú výrobu. Základný predpoklad, že subjekty obehu vyrobili výmen­ né hodnoty, výrobky, bezprostredne podriadené v spoločenskej určitosti výmennej hodnote, — že teda tieto výrobky vyrobili v rámci podriadenia deľbe práce, v rámci určitej historickej for­ my, — zahrnuje množstvo predpokladov, ktoré nevyplývajú ani z vôle indivídua ani z jeho bezprostrednej prirodzenosti, ale z his: torických podmienok a vzťahov, v dôsledku ktorých indivíduum nachádza seba samého už ako spoločenské indivíduum, určené spoločnosťou, tento predpoklad zahrnuje v sebe aj také vzťahy, ktoré sa prejavujú v iných výrobných vzťahoch indivíduí, odliš­ ných od jednoduchých vzťahov, v akých vystupujú proti sebe v rámci obehu. Vymieňajúci vyrobil tovar, a to pre výrobcov tovarov. Táto okolnosť zahrnuje v sebe dva momenty. Na jednej strane, že vy­ rábal ako nezávislé súkromné indivíduum, z vlastnej iniciatívy, určované výlučne svojou vlastnou potrebou a svojimi vlastnými schopnosťami, sám od seba a sám pre seba, ani ako člen prvobyt­ nej pospolnosti, ani ako indivíduum, ktoré sa zúčastňuje na výrohe bezprostredne ako spoločenské indivíduum, a preto sa ani k svoj:

Kapitola druhá. Peniaze

443

mu výrobku nestavia ako k bezprostrednému zdroju existencie. Na druhej strane však vyrobilo výmennú hodnotu, výrobok, ktorý sa len vďaka určitému spoločenskému procesu, určitej metamor­ fóze stane produktom preňho samého. Indivíduum vyrábalo teda už v takej spojitosti, za takých výrobných podmienok a výmen­ ných vzťahov, ktoré vznikli len v dôsledku určitého historického procesu, ale preňho samého javia sa ako prírodná nevyhnutnosť. Nezávislosť individuálnej výroby je takto doplnená spoločenskou závislosťou, ktorá v deľbe práce nachodí svoj primeraný výraz. Sám súkromný charakter výroby indivídua, vyrábajúceho vý­ mennú hodnotu, vystupuje ako historický produkt. Izolácia tohto indivídua, jeho osamostatnenie v určitom bode vnútri výroby je podmienené takou deľbou práce, ktorá sama zasa spočíva na ce­ lom rade ekonomických podmienok, takže indivíduum je vše­ stranne podmienené vo svojej spätosti s inými indivíduami, ako aj v spôsobe svojej vlastnej existencie. Anglický nájomca a francúzsky sedliak zaujímajú v ekonomic­ kom vzťahu rovnaké postavenie, pokiaľ tovary, ktoré predávajú, sú produkty pôdy. Avšak sedliak predáva len malý prebytok Zzprodukcie svojej rodiny. Podstatnú Časť spotrebuje sám, teda k veľkej časti svojho produktu nemá vzťah ako k výmennej hod­ note, ale ako k úžitkovej hodnote, ako k bezprostrednému pro­ striedku obživy. Naproti tomu anglický nájomca závisí naskrze od predaja svojho produktu, závisí teda od neho ako tovaru, a preto aj od spoločenskej úžitkovej hodnoty svojho produktu. Jeho výroba je teda v celom svojom rozsahu zachvátená a určená výmennou hodnotou. Teraz je jasné, aké nanajvýš odlišné spô­ soby rozvoja produktivity práce, jej deľby, aké odlišné vzťahy indivíduí vnútri výroby sú potrebné na to, aby sa napríklad obilie produkovalo čisto ako výmenná hodnota a aby teda celé vošlo do obehu: aké ekonomické procesy sú potrebné na to, aby sa z fran­ cúzskeho sedliaka stal anglický nájomca. Adam Smith sa vo svojom rozbore výmennej hodnoty ešte do­ púšťa omylu, že nerozvinutú formu výmennej hodnoty, v ktorej výmenná hodnota vystupuje len ako prebytok úžitkovej hodnoty vyrobenej na vlastnú obživu výrobcu, fixuje ako adekvátnu formu výmennej hodnoty, zatiaľ čo ide len o jednu z foriem, v akých historicky vystupuje v rámci systému výroby, ktorého sa ešte ne­ zmocnila ako všeobecná forma. Avšak v buržoáznej spoločnosti

444

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

sa výmenná hodnota musí chápať ako vládnúca forma, v ktorej zmizol každý bezprostredný vzťah výrobcov k svojim výrobkom ako úžitkovým hodnotám, všetky výrobky vystupujú ako výrobky pre obchod. Zoberme si robotníka v nejakej modernej továrni, napríklad v továrni na kartún. Keby nevyrobil výmennú hodnotu, nevyrobil by vôbec nič, lebo ani na jednu jedinú hmatateľnú úžit­ kovú hodnotu nemôže položiť ruku a povedať: toto je môj pro­ dukt. Čím mnohostrannejší je systém spoločenských potrieb a čím jednostrannejšia je výroba jednotlivca, t. j. Čím rozvinutej­ šia je spoločenská deľba práce, tým rozhodujúcejší význam na­ dobúda výroba produktu ako výmennej hodnoty čiže charakter produktu ako výmennej hodnoty. Analýza špecifickej formy deľby práce, výrobných podmienok, na ktorých spočíva, ekonomických vzťahov členov spoločnosti, na ktoré sa redukujú tieto výrobné podmienky, takáto analýza by ukázala, že celý systém buržoáznej výroby je predpokladom toho, aby výmenná hodnota vystúpila na jeho povrchu ako jednoduchý východiskový bod a proces výmeny — tak ako sa prejavuje v jed­ noduchom obehu — ako jednoduchá, avšak celú výrobu i spotrebu zahrnujúca spoločenská výmena látok. Ukázalo by sa teda, že už iné zložitejšie a so slobodou a nezávislosťou indivíduí viacmenej kolidujúce výrobné vzťahy, ich ekonomické vzťahy sú predpokla­ dom toho, aby indivíduá ako slobodní súkromní výrobcovia v jed­ noduchých vzťahoch kúp a predajov vystupovali proti sebe v pro­ cese obehu, aby figurovali ako nezávislé subjekty tohto procesu. Ale zo stanoviska jednoduchého obehu sa tieto vzťahy zotreli. Pri skúmaní jednoduchého obehu samého vidíme, že deľba práce vy­ stupuje v ňom fakticky len v tom výsledku (jej predpoklade), že subjekty výmeny vyrábajú rôzne tovary zodpovedajúce rôznym potrebám, a ak jeden závisí od výroby všetkých, všetci závisia od výroby každého, vzájomne sa doplňajúc a takto produkt každého jednotlivého indivídua — prostredníctvom procesu obehu a v roz­ sahu veľkosti jeho hodnoty — vystupuje ako prostriedok účasti na spoločenskej výrobe vôbec. Výrobok je výmenná hodnota, spredmetnená všeobecná práca, hoci bezprostredne je len spredmetnením nezávislej súkromnej práce indivídua. Okolnosť, že tovar sa musí najprv scudziť, tento nátlak na indi­ víduum, spočívajúci v tom, že jeho bezprostredný výrobok nie je

Kapitola druhá. Peniaze

445

výrobkom preňho, ale sa ním stáva až v spoločenskom procese výroby a musí prijať túto všeobecnú a predsa len vonkajškovú formu, okolnosť, že produkt osobitnej práce musí sa spoločensky osvedčiť ako spredmetnenie všeobecnej práce tým, že prijme for­ mu veci (peňazí), ktorá sa výlučne predpokladá ako bezprostred­ ná predmetnosť všeobecnej práce, ako aj to, že vďaka tomu istému procesu sa táto všeobecná spoločenská práca stáva von­ kajškovou vecou, peniazmi — tieto určenia tvoria spružinu, pulz samého obehu. Spoločenské vzťahy, ktoré z toho skfsajú, vyplý­ vajú preto bezprostredne zo skúmania jednoduchého obehu a ne­ ležia za ním ako ekonomické vzťahy zahrnuté do deľby práce. Čím osvedčuje indivíduum svoju súkromnú prácu ako všeobec­ nú prácu a jej produkt ako všeobecný spoločenský produkt? Oso­ bitným obsahom svojej práce, jej osobitnou úžitkovou hodnotou, ktorá je predmetom potreby nejakého iného indivídua, takže toto indivíduum prenecháva zaň svoj vlastný produkt ako ekvivalent. (To, že tento ekvivalent musí prijať formu peňazí, je bod, ktorý preskúmame až neskôr a ukážeme, že sama táto premena tovaru na peniaze tvorí podstatný moment jednoduchého obehu.) Teda indivíduum osvedčuje svoju súkromnú prácu ako všeobecnú prácu tým, že jeho práca predstavuje určitú osobitosť v celej totalite spoločenskej práce, nejaké osobitne ju doplňajúce odvetvie. Len čo práca nadobudne obsah, určený spoločenskou súvislostou — toto je hmotná určenosť a predpoklad — vystupuje ako všeobecná práca. Forma všeobecnosti práce osvedčuje sa svojou reálnosťou ako člen totality všetkých prác, ako osobitný spôsob existencie spoločenskej práce. Indivíduá vystupujú voči sebe len ako vlastníci výmenných hodnôt, ako indivíduá, ktoré si navzájom poskytli predmetné bytie prostredníctvom svojho produktu, tovaru. Bez tohto objek­ tívneho sprostredkovania nemajú k sebe nijaký vzťah, ak na to hľadíme zo stanoviska spoločenskej výmeny látok prebiehajúcej v obehu. Existujú pre seba navzájom len vecne, čo sa len ďalej rozvíja v peňažnom vzťahu, v ktorom samo ich spoločenské bytie vystupuje voči všetkým len ako vonkajšková, a preto náhodilá vec. To, že spoločenská spojitosť, vznikajúca zo zrážky nezávis­ lých indivíduí, vystupuje proti nim zároveň ako vecná nevyhnut­ nosť a zároveň ako vonkajšie puto, vyjadruje práve ich nezávis­ losť, pre ktorú spoločenské bytie je síce nevyhnutnosťou, ale

446

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

predsa len prostriedkom, teda samým indivíduám sa javí ako nie­ čo vonkajšie a v peniazoch dokonca ako rukolapná vec. Vyrábajú v spoločnosti a pre spoločnosť, ako spoločenské subjekty, ale toto sa zároveň javí len ako prostriedok na spredmetnenie ich indivi­ duality. Keďže nie sú ani podriadené nejakej prvobytnej pospol­ nosti, a ani si na druhej strane ako spoločenské bytosti uvedo­ mele nepodria ďujú spoločenské bytie, musí toto spoločenské bytie voči nim ako nezávislým subjektom existovať ako niečo takisto nezávislé, náhodilé, vecné. To je práve podmienka toho, aby ako nezávislé súkromné osoby boli zároveň v nejakej spoločenskej spojitosti. Keďže teda deľba práce (do ktorej možno zahrnúť tie spolo­ čenské podmienky výroby, za akých indivíduá vyrábajú výmenné hodnoty ) v jednoduchom procese výmeny, v obehu, vystupuje len ako 1. nevýroba bezprostredných existenčných prostriedkov sa­ motným indivíduom, jeho priamou prácou: 2. ako bytie všeobec­ nej spoločenskej práce ako živelne vzniknutej totality, ktorá sa rozpadáva na okruh osobitostí, totiž že subjekty obehu vlastnia navzájom sa dopílňajúce tovary a že každý subjekt uspokojuje jednu stránku celkovej spoločenskej potreby indivídua, zatiaľ čo samy ekonomické vzťahy vyplývajúce z tejto určitej deľby práce sú Zotreté, — potom sme pri analýze výmennej hodnoty bližšie nerozobrali deľbu práce, ale prijali sme ju len ako fakt totožný s výmennou hodnotou, ktorý fakticky vo forme činnosti, v ozvlášt­ nenej práci vyjadruje iba to! čo rozdielna úžitková hodnota tova­ rov — a bez nej by nebolo ani výmeny ani výmennej hodnoty — vyjadruje vo vecnej forme. V skutočnosti nič iné neurobil ani A. Smith (tak ako pred ním iní ekonómovia, Petty, Boisguillebert, Taliani), keď o deľbe práce konštatoval, že je korelatívna s vý­ mennou hodnotou. Avšak Steuart skôr ako všetci ostatní poňal deľbu práce a výrobu výmenných hodnôt ako niečo totožné, a chvályhodne sa odlišujúc od iných ekonómov pochopil, že je to forma spoločenskej výroby a spoločenskej výmeny látok spro­ stredkovaná osobitým historickým procesom. To, čo A. Smith hovorí o výrobnej sile deľby práce, je celkom cudzorodé hľadisko, ktoré nepatrí ani sem, ani tam, kde ho for­ muloval: okrem toho sa vzťahuje na určitý vývinový stupeň ma­ nufaktúry a nijako sa nehodí na moderný továrenský systém vôbec.

Kapitola druhá. Peniaze

447

Deľba práce, s ktorou tu máme do Činenia, je živelne vzniknutá a slobodná deľba vnútri spoločnosti ako celku, deľba práce, ktorá sa prejavuje ako výroba výmenných hodnôt, a nie deľba práce vnútri továrne, nejde o jej rozčlenenie a kombináciu v ojedinelom výrobnom odvetví, ale o spoločenskú, takpovediac bez pričinenia indivíduí vznikajúcu deľbu týchto výrobných odvetví samých. Deľba práce vnútri spoločnosti zodpovedala by princípu deľby práce vnútri továrne skôr v egyptskom ako v modernom systéme. Vzájomné odpudzovanie rozličných odvetví spoločenskej práce a ich premena na slobodné, od seba nezávislé a len vnútornou nevyhnutnosťou (nie tak ako pri onej deľbe uvedomeným rozčle­ nením a uvedomenou kombináciou rozčleneného) späté v celok a jednotu — to sú celkom odlišné veci, určené celkom odlišnými zákonmi vývinu, čo ako by určitá forma jednej deľby práce zod­ povedala určitej forme druhej deľby práce. Ak A. Smith nepochopil dostatočne deľbu práce ani v jednodu­ chej forme, v ktorej je len aktívnou formou výmennej hodnoty, ani v druhej forme, v ktorej predstavuje určitú výrobnú silu prá­ ce, ešte menej ju pochopil v tej forme, v ktorej ekonomické proti­ klady výroby — kvalitatívne spoločenské určenosti, v područí ktorých indivíduá stoja proti sebe ako kapitalista a námezdný robotník, priemyselný kapitalista a rentier, nájomca a poberateľ pozemkovej renty atď. — vystupujú samy ako ekonomické formy určitého spôsobu deľby práce. Keď si indivíduum vyrába svoje bezprostredné existenčné pro­ striedky, tak ako sa to zväčša robí napríklad v krajinách, kde pretrvávajú prvotné vzťahy v poľnohospodárstve, jeho výroba ne­ má spoločenský charakter a jeho práca nie je spoločenská. Keď indivíduum vyrába ako súkromné indivíduum — v tomto prípade samo jeho postavenie naskrze nie je produktom prírody, ale raji­ novaným výsledkom nejakého spoločenského procesu — preja­ vuje sa spoločenský charakter v tom, že obsah jeho práce sa určuje spoločenskou súvislosťou a pracuje len ako jej článok, t. j. pre uspokojovanie potrieb všetkých ostatných indivíduí — teda jestvuje preňho spoločenská závislosť — samo indivíduum sa však podľa záľuby zaoberá tou či onou prácou: jeho osobitný vzťah k osobitnej práci nie je spoločensky určený, pravda, jeho záluba je určená jeho prirodzenými vlohami, sklonmi, prirodze­ nými podmienkami výroby, do ktorých je postavený atď., takže

448

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

v skutočnosti ozvláštnenie práce, jej spoločenské rozloženie na totalitu osobitných odvetví, vystupuje zo strany indivídua tak, že jeho vlastná duševná prirodzená osobitosť si zároveň pridáva po­ dobu spoločenskej osobitosti. Z jeho vlastnej povahy a jej osobi­ tých predpokladov skfsa pre indivíduum osobitosť jeho práce — predovšetkým jej spredmetňovanie — ktorú si však zároveň uve­ domuje ako uplatnenie nejakého osobitného systému potrieb a uskutočňovanie nejakého osobitného odvetvia spoločenskej čin­ nosti. Deľba práce, ponímaná v tomto zmysle ako spoločenská repro­ dukcia osobitnej individuality, ktorá tým súčasne predstavuje článok v celkovom vývine ľudstva a zároveň dáva indivíduu mož­ nosť, aby prostredníctvom svojej osobitej činnosti užívalo vše­ obecnú výrobu, aby sa všestranne zúčastňovalo na spoločenskej spotrebe — toto ponímanie, ako vyplýva zo stanoviska jednodu­ chého obehu, ktoré je teda potvrdením slobody indivíduí, a nie jej zrušením, je v buržoáznej politickej ekonómii ešte celkom bežné. Táto prirodzená rozdielnosť indivíduí a ich potrieb tvorí motív ich spoločenskej integrácie ako vymieňajúcich. V akte výmeny vystupujú proti sebe najprv ako osoby, ktoré sa vzájomne uzná­ vajú za vlastníkov, ako osoby, ktorých vôľa preniká ich tovarmi, pričom vzájomné prisvojenie prostredníctvom vzájomného scu­ dzovania prebieha len podľa ich spoločnej vôle, teda v podstate na základe zmluvy. K tomu pristupuje právny moment osoby a slobody, ktorá je v ňom obsiahnutá. Preto v rímskom práve je servus (otrok) celkom správne určený ako človek, ktorý nemôže nadobúdať výmenou. Ďalej. Vo vedomí vymieňajúcich subjektov je všetko dané tak, že v transakcii je každý len samoúčelom pre seba, že každý je len prostriedkom pre druhého: napokon, že vzájomná závislosť, podľa ktorej každý je zároveň prostriedkom a cieľom, takže vlast­ ný cieľ dosiahne len potiaľ, pokiaľ sa stáva prostriedkom pre druhého, a prostriedkom sa stáva len potiaľ, pokiaľ dosiahne svoj cieľ — že táto vzájomná závislosť je nevyhnutným faktom, pred­ pokladaným ako prirodzená podmienka výmeny, že však ako taká je každému z oboch subjektov výmeny ľahostajná a každý z nich má o ňu záujem len potiaľ, pokiaľ je jeho záujmom. To znamená, že spoločenský záujem, vystupujúci ako obsah celkového aktu

Kapitola druhá. Peniaze

449

výmeny, je síce ako fakt vo vedomí oboch strán, ako takýto nie je však motívom, ale existuje takpovediac len za chrbtom jednot­ livých v sebe samých reflektovaných záujmov. Subjekt, ak chce, môže mať ešte aj povznášajúce vedomie, že uspokojenie jeho bez­ ohľadného individuálneho záujmu je práve uskutočnením zruše­ ného individuálneho záujmu, uspokojením všeobecného záujmu. Zo samého aktu výmeny sa každý subjekt vracia k sebe samému ako konečný cieľ celého procesu, ako dominujúci subjekt. Tým sa teda realizovala úplná sloboda subjektu. Dobrovoľná transakcia: Z nijakej strany sa nevykonáva násilie, subjekt sa stáva prostried­ kom pre iný subjekt len ako prostriedok pre seba samého čiže samoúčelu, napokon vedomie toho, že všeobecný či spoločenský záujem je práve len všestrannosťou egoistického záujmu. Ak je takto obeh zo všetkých svojich strán uskutočnením indi­ viduálnej slobody, potom proces obehu, skúmaný ako taký, t. j. vo svojich ekonomických určeniach formy, znamená úplnú reali­ záciu spoločenskej rovnosti — lebo vzťahy slobody netýkajú sa priamo ekonomických určení formy výmeny, ale vzťahujú sa ale­ bo na jej právnu formu, alebo sa týkajú obsahu, úžitkových hod­ nôt čiže potrieb ako takých. Subjekty ako subjekty obehu sú pre­ dovšetkým vymieňajúci, a okolnosť, že každý subjekt je stanovený v tomto určení, teda v rovnakom určení, tvorí práve ich spoločen­ ské určenie. V skutočnosti vystupujú voči sebe len ako subjekti­ vizované výmenné hodnoty, t. j. ako živé ekvivalenty, ako rovno­ cenné. Ako také, nie sú si len rovné: medzi nimi niet ani nijakej odlišnosti. Vystupujú voči sebe len ako vlastníci výmenných hod­ nôt, a osoby, čo potrebujú výmenu, vystupujú ako činitele tej istej všeobecnej ľahostajnej spoločenskej práce. Pritom vymieňajú vý­ menné hodnoty rovnakej veľkosti, lebo sa predpokladá, že sa vy­ mieňajú ekvivalenty. Rovnosť toho, čo každý dáva a berie, je tu výslovným momentom samého procesu. Tak ako vystupujú proti sebe ako subjekty výmeny, tak sa osvedčujú v tomto akte výme­ ny. Ako taký je akt výmeny len týmto osvedčením. Subjekty sa stávajú vymieňajúcimi, teda rovnými, a ich tovary (objekty) sa stávajú ekvivalentmi. Vymieňajú len svoje predmetné bytie ako niečo rovnako hodnotné. Samy sú rovnaké čo do hodnoty a v akte výmeny sa osvedčujú ako rovnocenné a ľahostajné voči sebe. Ekvivalenty sú spredmetnením jedného subjektu pre druhý, t. j. čo do hodnoty sú rovnaké a v akte výmeny sa osvedčujú ako rov­

450

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie"

nocenné a ľahostajné jeden voči druhému. Subjekty sú vo výmene rovnocenné jeden pre druhý len prostredníctvom ekvivalentov a ako také sa osvedčujú len výmenou predmetnosti, v ktorej jeden existuje pre druhý. Keďže existujú jeden pre druhý len ako sub­ jekty ekvivalencie, ako rovnocenné sú zároveň ľahostajné voči sebe. Iné rozdiely medzi nimi sa ich netýkajú. Ich individuálna osobitosť nevchádza do procesu. Vecný rozdiel v úžitkovej hodno­ te ich tovarov sa stiera v pomyselnom bytí tovaru ako ceny, a po­ kiaľ tento vecný rozdiel je motívom výmeny, potiaľ sú pre seba navzájom potrebou (každý predstavuje potrebu druhého), pričom táto potreba môže byť uspokojená len rovnakým množstvom pracovného času. Tento prirodzený rozdiel je základom ich spo­ ločenskej rovnosti, stanovuje ich ako subjekty výmeny. Keby po­ treba subjektu A bola taká ako potreba subjektu B a keby tovar subjektu A uspokojoval tú istú potrebu ako tovar subjektu B, ne­ existoval by medzi nimi nijaký vzťah, pokiaľ je reč o ekonomic­ kých vzťahoch (z hľadiska ich výroby). Vzájomné uspokojenie ich potrieb prostredníctvom vecného rozdielu ich práce a ich to­ varu robí z ich rovnosti vzťah naplnený spoločenským obsahom a z ich osobitej práce osobitý spôsob existencie spoločenskej prá­

ce vôbec. Pokiaľ sa výmena sprostredkúva peniazmi, sú peniaze natoľko ďaleko od toho, aby prekonali tento vzťah rovnosti, že v skutoč­ nosti sú jeho reálnym výrazom. Predovšetkým, pokiaľ peniaze fungujú ako cenotvorný element, ako miera, funkcia peňazí aj ČO do formy tkvie práve v tom, aby tovary stanovili ako kvalitatívne

totožné, aby vyjadrili ich identickú spoločenskú substanciu, kde existuje len kvalitatívny rozdiel. Potom v obehu vystupuje aj v skutočnosti tovar každého subjektu ako to isté: dostáva tú istú spoločenskú formu obežného prostriedku, v ktorom sa stiera všet­ ka osobitosť výrobku a vlastník každého tovaru sa stáva vlastní­ kom hmatateľne subjektivizovaného, všeobecne platného tovaru. Tu vo vlastnom zmysle platí, že peniaze non olet (nesmrdia ). Vô­ bec nevidieť, či toliar, ktorý sa nachodí v niečich rukách, reali­ zoval cenu hnoja alebo cenu hodvábu, pokiaľ toliar funguje ako toliar, zotrel sa v rukách jeho vlastníka každý individuálny roz­ diel. Toto stieranie je všestranné, lebo všetky tovary sa premie­ ňajú na mince. Obeh v určitom momente nielenže stavia každého na roveň druhému, ale robí z neho to isté, a pohyb obehu tkvie

Kapitola druhá. Peniaze

451

v tom, že z hľadiska spoločenskej funkcie nastupuje každý na miesto druhého. Pravda, v obehu vystupujú teraz proti sebe vy­ mieňajúci aj kvalitatívne ako kupujúci a predávajúci, ako tovar a peniaze, ale, po prvé, menia si miesto, a proces tkvie takisto v tom, že vytvára nerovnosť, ako aj v tom, že túto nerovnosť ruší, takže to posledné vystupuje len formálne. Kupujúci sa stáva pre­ dávajúcim a predávajúci kupujúcim a každý sa môže stať kupu­ júcim len ako predávajúci. Formálny rozdiel existuje pre všetky subjekty obehu zároveň v podobe sociálnych metamorfóz, ktorými musia prejsť. Okrem toho tovar, pomyselne ako cena, predstavuje takisto peniaze, ako peniaze, ktoré stoja proti nemu. V peniazoch, keď samy obiehajú tak, že sa zjavujú raz v jedných, raz v dru­ hých rukách, a sú ľahostajné voči miestu, kde sa zjavujú, je rov­ nosť vyjadrená vecne a rozdiel len formálne. Pokiaľ sa skúma proces výmeny, vystupuje každý voči druhému ako vlastník obež­ ného prostriedku, ako samy peniaze. Osobitné prirodzené rozdie­ ly, ktoré tkveli v tovaroch, sú Zotreté a obehom sa neustále zo­ tierajú. Keď vôbec skúmame sociálny vzťah indivíduí v rámci ich eko­ nomického procesu, musíme sa jednoducho pridržiavať formových určení tohto procesu. V obehu však existuje rozdiel len ako roz­ diel medzi tovarom a peniazmi a obeh takisto predstavuje nepre­ stajné miznutie tohto rozdielu. Rovnosť tu vystupuje ako spolo­ čenský produkt, ako vôbec výmenná hodnota je spoločenským bytím.

Ň

Keďže peniaze sú len realizáciou výmennej hodnoty a rozvinutý výmenný systém je peňažným systémom, môže byť peňažný sys­ tém naozaj len realizáciou tohto systému rovnosti a slobody. V úžitkovej hodnote tovaru pre vymieňajúceho je obsiahnutá osobitná individuálna stránka výroby (práce): ale v jeho tovare ako výmennej hodnote platia všetky tovary rovnomerne ako spredmetnenie spoločenskej, bezrozdielnej práce vôbec, a ich vlastníci vystupujú ako rovnako dôstojní, rovnocenní funkcionári spoločenského procesu. Už skôr sme ukázali, že pokiaľ peniaze vystupujú vo svojej tre­ tej ľunkcii, potiaľ ako všeobecný materiál zmlúv, všeobecný pla­ tobný prostriedok prekonávajú všetky špecifické rozdiely medzi rozličnými prácami, stavajú ich navzájom na roveň. Všetky sta­ vajú na roveň pred peniazmi, ale peniaze sú len ich vlastnou

452

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

spredmetnenou spoločenskou súvislosťou. Keď vystupujú ako ma­ teriál akumulácie a tvorby pokladu, mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že sa rovnosť ruší, lebo vzniká možnosť, aby sa jedno indi­ víduum obohacovalo väčšmi, nadobudlo viac titulov na všeobecnú výrobu ako druhé indivíduum. Ale (v jednoduchom obehu) ani jed­ no indivíduum nemôže vyňať peniaze na úkor druhého. Vo forme peňazí môže vziať len to, čo dáva vo forme tovaru. [eden užíva obsah bohatstva, druhý nadobúda jeho všeobecnú formu. Keď je­ den chudobnie a druhý sa obohacuje, je to vec ich vôle, ich špo­ rovlivosti, usilovnosti, morálky atď. a naskrze nevyplýva Zo sa­ mých ekonomických vzťahov, zo vzťahov vzájomného styku, v ktorých indivíduá stoja proti sebe v obehu. Dokonca ani dedič­ stvo a podobné právne vzťahy, ktoré môžu predížiť takto vznika­ júce nerovnosti, nespôsobujú sociálnej rovnosti nijakú ujmu. Ak pôvodné postavenie indivídua A nie je v protirečení s uvedenými vzťahmi, rozhodne nemôže toto protirečenie vzniknúť z toho, že indivíduum A príde na miesto indivídua B a zveční pôvodné po­ stavenie. Naopak, spoločenský zákon sa tu uplatňuje ponad pri­ rodzené hranice života indivídua, tento zákon sa upevňuje proti náhodilým vplyvom prírody, ktorých pôsobenie ako také by zna­ menalo naopak zrušenie slobody indivídua. Navyše, pretože indi­ víduum v tomto vzťahu predstavuje len zosobnenie peňazí, je ako také nesmrteľné ako samy peniaze. Napokon pokladotvorná čin­ nosť je heroickou idiosynkráziou, fanatizmom askézy, čo sa ne­ dedí, prirodzene, tak ako krv. Keďže sa vymieňajú len ekvivalen­ ty, musí dedič vrhnúť peniaze zasa do obehu, aby ich realizoval ako spotrebné predmety. Ak to neurobí, pokračuje jednoducho v tom, že je užitočným členom spoločnosti a neodníma jej viac, ako jej dáva. Avšak povaha vecí má za následok, že potom mrha­ nie, podľa Steuartových slov, ako „príjemný leveller“129znova vy­ rovná nerovnosť, takže sama nerovnosť sa prejavuje len ako nie­ čo pominuteľné. Preto v obehu rozvinutý proces výmeny výmenných hodnôt ne­ rešpektuje len slobodu a rovnosť, ale sloboda a rovnosť sú jeho produktom, a tento proces je ich reálnou základňou. Ako čisté idey sú sloboda a rovnosť idealizovanými výrazmi jeho rôznych momentov: rozvinuté v právnych, politických a sociálnych vzťa­ hoch sa len reprodukujú v iných potenciách. Toto sa potvrdilo aj

Kapitola druhá. Peniaze

4593

historicky. Nejde len o to, že trojjedinosť vlastníctva, slobody a rovnosti na tejto základni prví teoreticky formulovali talianski, anglickí a francúzski ekonómovia 17. a 18. storočia. Ale realizo­ vať sa realizujú až v modernej buržoáznej spoločnosti. Staroveký svet, ktorému výmenná hodnota neslúžila ako základ výroby, ale ktorý naopak zanikol v dôsledku rozvoja výmennej hodnoty, vy­ tváral slobodu a rovnosť celkom protikladného a v podstate len lokálneho obsahu. Na druhej strane, keďže sa v starovekom svete v kruhu slobodných rozvinuli aspoň momenty jednoduchého obe­ hu, je pochopiteľné aj to, že v Ríme, a najmä v cisárskom Ríme, ktorého dejiny sú práve dejinami rozkladu antického spoločen­ ského Zriadenia, rozvinuli sa určenia právnickej osoby, subjektu procesu výmeny, Že sa tu rozpracovalo, aspoň v podstatných urče­ niach, právo buržoáznej spoločnosti, ktoré sa však predovšetkým proti stredoveku muselo uplatňovať ako právo vznikajúcej indus­ triálnej spoločnosti. Z toho plynie omyl tých socialistov, najmä francúzskych, ktorí chcú dokázať, že socializmus je realizáciou buržoáznych ideí, kto­ ré francúzska revolúcia neobjavila, ale iba historicky dala do obehu, a namáhajú sa demonštrovať, že výmenná hodnota bola pôvodne (v čase) alebo svojím pojmom (vo svojej adekvátnej for­ me) systémom slobody a rovnosti všetkých, ktorý však bol vraj sfalšovaný peniazmi, kapitálom atď. Alebo tiež tvrdia, že dejiny doteraz robili len nevydarené pokusy realizovať slobodu ä rov­ nosť vo forme zodpovedajúcej ich opravdivej podstate a že teraz vraj, ako napríklad Proudhon, objavili zázračný všeliek, pomocou ktorého sa opravdivé dejiny týchto vzťahov musia postaviť na miesto ich sfalšovaných dejín. Systém výmenných hodnôt a ešte viac peňažný systém sú skutočne systémami slobody a rovnosti. Ale protirečenia, vystupujúce pri hlbšom rozbore tohto systému, predstavujú jeho imanentné protirečenia, komplikácie samého tohto vlastníctva, samej tejto slobody a rovnosti, ktoré sa príleži­ tostne zvrátia vo svoj opak. Želanie, aby sa napríklad výmenná hodnota Z formy tovaru a peňazí nerozvinula do formy kapitálu, alebo aby sa práca vyrábajúca výmennú hodnotu nerozvinula v námezdnú prácu, je rovnako Zbožné ako hlúpe. Títo socialisti sa odlišujú od buržoáznych apologétov na jednej strane tým, že si uvedomujú protirečenie systému, na druhej strane utopizmom,

454

Fragment pôvodného textu „Ku kritlke politickej ekonómie“

nepochopením nevyhnutného rozdielu medzi reálnou a ideálnou podobou buržoáznej spoločnosti a z toho vyplývajúcou ochotou podujať sa na zbytočnú prácu, totiž znovu realizovať ideálny vý­ raz, zvelebený odraz, obraz, ktorý sama skutočnosť vyslala ako reflektívny odraz seba samej. Proti tomuto chápaniu sa na druhej strane stavia chabý dôkaz, že protirečenia v tomto názore, založenom na skúmaní jednodu­ chého obehu, sa fakticky prejavia ako číre zdanie, len Čo prejde­ me ďalej ku konkrétnejším štádiám výrobného procesu, len čo z povrchu zostúpime do jeho hlbky. Tu sa v skutočnosti tvrdí a abstrahovaním od špecifickej formy rozvinutejších oblastí spo­ ločenského procesu výroby, od rozvinutejších ekonomických vzťa­ hov dokazuje, že všetky ekonomické vzťahy sú len iné a iné ná­ zvy pre vždy tie isté vzťahy jednoduchej výmeny, výmeny tovarov a im zodpovedajúcich určení vlastníctva, slobody a rovnosti. Tak­ to sa napríklad empiricky zistí, že popri peniazoch a tovare exis­ tujú vzťahy výmennej hodnoty ešte aj vo forme kapitálu, úroku, pozemkovej renty, mzdy atď. Na základe procesu veľmi lacnej abstrakcie, ktorá podľa ľubovôle zanedbá raz tú, raz onú stránku špecifického vzťahu, redukujú sa na abstraktné určenia jednodu:­ chého obehu a tak sa dokazuje, že ekonomické vzťahy, v ktorých sa indivíduá v oných rozvinutejších oblastiach výrobného procesu nachodia, sú len vzťahmi jednoduchého obehu atď. V tomto duchu zlátal pán Bastiat svoju ekonomickú teodíceu — Harmonies čéconomigues. V protiklade ku klasickej politickej ekonómii Steuarta, Smitha, Ricarda, ktorí mali v sebe dosť síl bezohľadne znázorniť výrobné vzťahy v ich čistej forme, vydáva sa toto bezmocné nabubrelé krasorečnenie za pokrok. Bastiat však nie je vynálezcom týchto harmonických názorov, ale naopak, vypožičal si ich od Američana Careyho. U Careyho ako historické pozadie jeho názorov vystupoval len Nový svet, ktorého bol príslušníkom: v mnohozväzkových prácach svojho prvého obdobia dokazoval ekonomickú „harmóniu“, ktorá bola ešte všade redukciou na abstraktné určenia jednoduchého procesu výmeny, tým, že sfalšovanie týchto jednoduchých vzťa­ hov všade vysvetľoval jednak zasahovaním štátu a jednak pôso­ bením Anglicka na svetový trh. Samy osebe harmónie existujú. Avšak v neamerických krajinách sú sfalšované štátom, v samej Amerike najrozvinutejšou formou, v akej tieto vzťahy vystupujú,

Kapitola druhá. Peniaze

455

ich realitou vo forme svetového trhu, vo forme Anglicka“. Na to, aby sa vytvorili, nenachodí Carey nijaký iný prostriedok ako ten, aby naostatok privolal na pomoc diabla, ktorého denuncoval, štát a ako anjela strážneho postavil ho k bráne harmonického raja — totiž ochranných ciel. Ale keďže je bádateľom, a nie be­ letristom ako Bastiat, musel vo svojom poslednom diele!“ ísť ďa­ lej. Vývoj Ameriky za posledných 18 rokov zasadil jeho harmo­ nickým názorom taký úder, že teraz už nevidí sfalšovanie „prirodzených“ harmónií, ktorých sa ešte vždy pevne pridržiava, vo vonkajšom pôsobení štátu, ale — v obchode! Je to obdivuhodný výsledok: velebiť výmennú hodnotu ako základ harmonickej vý­ roby a potom vyhlásiť, že rozvinutá forma výmeny, obchod, ničí túto výmennú hodnotu v jej imanentných zákonoch!“ Práve v tejto zúfalej forme vyslovuje Carey svoj oneskorený súd, že vývoj harmonickej výmennej hodnoty je disharmonický. # Napríklad je harmonické, keď vnútri nejakej krajiny patriarchálna výroba ustupuje priemyselnej výrobe a proces rozkladu, sprevádzajúci tento vývoj, skúma sa len z jeho pozitívnej stránky. Situácia sa však stane disharmonickou, keď anglický veľkopriemysel desivo skoncuje s patriarchálnymi alebo malo­ buržoáznymi formami národnej výroby cudzích krajín. V koncentrácii kapitálu v rámci určitej krajiny a v rozkladnom účinku tejto koncentrácie vidí Carey len pozitívne stránky. Avšak pôsobenie koncentrovaného anglického kapitálu na kapitály cudzích krajín, Čo denuncuje ako monopol Anglicka, je sama dis­ harmónia.

Ň

+# Carey je naozaj jediný originálny ekonóm Ameriky, a jeho dielam pridáva veľký význam tá okolnosť, že ich materiálnym základom je všade buržoázna spoločnosť vo svojej najslobodnejšej a najrozľahlejšej realite. V abstraktnej forme opisuje veľkorysé americké pomery, a to v protiklade k Starému svetu. U Bastiata jediným reálnym pozadím je malosť francúzskych ekonomických vzťahov, ktoré v jeho harmóniách Zovšadiaľ vystrkujú svoje dlhé uši: v proti­ klade k nim formuluje idealizované anglické a americké výrobné vzťahy ako „požiadavku praktického rozumu“151.Preto Carey oplýva samostatnými, tak­ povediac bona fide výskumami v špecifických ekonomických otázkach. Tam, kde Bastiat výnimočne predstiera, že sa zo svojich koketne vybrúsených banalít znižuje k skúmaniu skutočných kategórií, napríklad pri pozemkovej rente, tam jednoducho odpisuje z Careyho. Teda zatiaľ čo Carey bojuje hlavne s námiet­ kami proti jeho harmonickým názorom, pričom bojuje s nimi v tej forme, ako ich rozvinuli sami klasickí anglickí ekonómovia, Bastiat vedie svoju obhajobu proti socialistom. Carey so svojimi hlbšími názormi nachodí v samej politickej ekonómii protiklad, proti ktorému musí ako harmonizátor bojovať, zatiaľ Čo márnomyseľný, škriepny rozumár Bastiat vidí tento protiklad len mimo polií­ tickej ekonómie.

456

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

6. Prechod ku kapitálu Vezmime teraz proces obehuv jeho totalite. Všimnime si najprv formálny charakter jednoduchého obehu. Skutočne, obeh predstavuje len formálny proces, v ktorom sa sprostredkúvajú oba momenty — úžitková a výmenná hodnota, bezprostredne sa stotožňujúce a bezprostredne sa rozpadávajúce v tovare, ktorý je ich bezprostrednou jednotou. Tovar sa postupne strieda v každom z oboch určení. Pokiaľ tovar vystupuje ako cena, je síce aj výmennou hodnotou, ale jeho realitou je jeho bytie ako úžitková hodnota, jeho bytie ako výmenná hodnota je len jeho vzťahom, jeho pomyselným bytím. V peniazoch, hoci tovar je aj úžitkovou hodnotou, jeho realitou predsa len je jeho bytie ako výmenná hodnota, keďže úžitková hodnota, keď vystupuje ako všeobecná, je len pomyselná. ­ V tovare materiál má cenu: v peniazoch výmenná hodnota má materiál. Treba preskúmať obe formy obehu: T—P—T a P—T—P. Tovar, ktorý sa pomocou peňazí vymenil za tovar, vystupuje z obehu, aby sa spotreboval ako úžitková hodnota. Jeho určenie ako výmennej hodnoty a preto ako tovaru zaniklo. Je len úžitko­ vou hodnotou ako takou. Keď sa však v peniazoch osamostatní voči obehu, predstavuje už len substancie zbavenú, všeobecnú formu bohatstva a stáva sa neužitočnou úžitkovou hodnotou, zla­ tom, striebrom, pokiaľ nevchádza zasa do obehu ako kúpny alebo platobný prostriedok. Je to skutočne protirečenie, že osamostat­ nená výmenná hodnota, t. j. absolútna existencia výmennej hod­ noty, má byť tou formou, v ktorej sa výmenná hodnota odníma Z výmeny. Jediná ekonomická realita, ktorú v obehu má tvorba pokladu, je pre funkciu peňazí ako obežného prostriedku (v oboch formách kúpneho a platobného prostriedku] pomocnou realitou — vytváranie rezervoárov, ktoré umožňujú rozširovať a zmenšovať množstvo peňazí v obehu (teda funkcia peňazí ako všeobecného tovaru). V obehu vystupujú dva momenty. Vymieňajú sa ekvivalenty, teda rovnaké hodnotové veličiny: zároveň si však určenia oboch strán vymenia miesta. V peniazoch fixovaná výmenná hodnota zmizne (pre vlastníka peňazí), len čo sa realizuje v tovare ako úžitková hodnota, a v tovare existujúca úžitková hodnota zmizne

Kapitola druhá. Peniaze

497

(pre vlastníka tovaru), len čo sa jeho cena realizuje v peniazoch. Jednoduchým aktom výmeny môže každý z oboch predmetov vý­ meny — tovar i peniaze — stratiť svoje určenie v prospech dru­ hého len tak, že sa v ňom realizuje. Ani jeden z nich si nemôže uchovať jedno určenie tým, že prechádza do druhého. Keď skúmame obeh v sebe samom, predstavuje sprostredkúva­ nie vopred daných protikladných momentov. Ale obeh sám nevy­ tvára tieto momenty. Preto sám obeh musí byť sprostredkovaný Vo svojom celku ako celkový proces sprostredkovania. [eho bez­ prostredné bytie je preto čistým zdaním. Obeh je vonkajším vre­ javom procesu prebiehajúceho za jeho chrbtom. Teraz je c.eh negovaný v každom zo svojich momentov: ako tovar, ako peniaze a ako vzťah oboch, ako jednoduchá výmena oboch, obeh. Opakovanie procesu z oboch bodov, zo strany peňazí a Zo stra­ ny tovaru, nevychádza Z podmienok samého obehu. Akt sa ne­ môže znova vznietiť sám od seba. Preto obeh neobsahuje v sebe samom princíp sebaobnovenia. Vychádza Zzvopred daných mo­ mentov, ktoré sám vytvoril. Do obehu treba vždy znova a pritom zvonka hodiť tovary, tak ako kurivo do ohňa. Inak obeh vyhasne v ľahostajnosti. Vyhasol by v peniazoch ako ľahostajnom výsled­ ku: peniaze — pokiaľ by už nestáli vo vzťahu k tovarom, cenám, obehu — prestali by byť peniazmi a vyjadrovať výrobný vzťah, zostalo by z nich len ich kovové bytie, ale ich ekonomické bytie by bolo zničené. Proti peniazom ako „všeobecnej forme bohatstva“, osamostat­ nenej výmennej hodnote stojí celý svet skutočného bohatstva. Pe­ niaze sú Čistou abstrakciou skutočného bohatstva, ktoré takto zafixované v peniazoch je len imaginárnou veličinou. Tam, kde sa zdá, že všeobecné bohatstvo ako také existuje celkom mate­ riálne, rukolapne, existuje len v mojej hlave, je čistým výmyslom. Ako materiálny predstaviteľ všeobecného bohatstva peniaze sa realizujú len vtedy, keď sa znova hodia do obehu, keď zmiznú vo výmene za osobitné druhy bohatstva. V obehu sú skutočné vždy len vtedy, keď sa vydávajú. Ak ich chcem udržať, nepozorovane sa premenia na holý prízrak bohatstva. Nechať peniaze zmiznúť je jediný možný spôsob zabezpečiť ich ako bohatstvo. Rozplynutie nahromadených peňazí v pominuteľných pôžitkoch je realizácia bohatstva. Teraz môžu hromadiť peniaze zasa iní jednotlivci, ale potom sa celý proces zasa začína odznova. Samostatnosť peňazí

458

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

voči obehu je len zdanie. Peniaze sa teda rušia vo svojom určení dovfšenej výmennej hodnoty. V jednoduchom obehu výmenná hodnota vo svojej peňažnej forme vystupuje ako jednoduchá vec, pre ktorú je obeh len von­ kajším pohybom, alebo ktorá ako subjekt je individualizovaná v nejakej osobitnej matérii. Ďalej, sám obeh vystupuje len ako formálny pohyb, ako realizácia cien tovarov (napokon), vzájomná výmena rozličných úžitkových hodnôt. Jedno i druhé sa predpo­ kladá ako východisko obehu: výmenná hodnota tovaru i tovary s r.zličnými úžitkovými hodnotami. Mimo rámca obehu spadá takisto odňatie tovaru z obehu spotrebou, teda jeho zničenie ako výmennej hodnoty, a odňatie peňazí, ich osamostatnenie, čo je zasa iná forma ich zničenia. Určitá cena (v peniazoch zmeraná výmenná hodnota, t. j sama výmenná hodnota, hodnotová veliči­ na) je daná pred obehom: obeh jej v peniazoch dáva len formálne bytie. Ale nevzniká v obehu. Jednoduchý obeh, ktorý je len výmenou tovaru a peňazí (vý­ menou tovarov v sprostredkovanej forme), práve preto, lebo je len sprostredkujúcim pohybom medzi vopred danými východisko­ vými bodmi — môže historicky jestvovať (prechádzajúc až k tvor­ be pokladu) bez toho, aby sa výmenná hodnota zmocnila výroby nejakého národa, či už na celom povrchu alebo v hlbke. Zároveň sa však historicky ukazuje, ako sám obeh vedie k buržoáznej, t. j. výmennú hodnotu tvoriacej výrobe a ako si vytvára inú základňu, ako bola tá, z ktorej bezprostredne vyšiel. Vymieňanie prebytkov je styk tvoriaci výmenu a výmennú hodnotu. Zahrňuje však len akt samej výmeny a prebieha popri samej výrobe. Keď sa však znova a Znova zjavujú sprostredkovatelia nabádajúci k výmene (Lombarďania, Normanďania atď.), a vyvinie sa pravidelný oh­ chod, v ktorom vyrábajúce národy robia takpovediac pasívny ob­ chod, pretože podnet k činnosti tvoriacej výmenu prichádza zvon­ ka, a nie z vnútornej štruktúry výroby, potom prebytok výroby musí už byť nielen náhodilý, príležitostný, ale musí sa neustále opakovať, takže sám produkt nadobudne tendenciu zameranú na obeh, na tvorbu výmenných hodnôt. Sprvoti má účinok na výrobu skôr vecný charakter. Okruh po­ trieb sa rozširuje: cieľom je uspokojovanie nových potrieb, a pre­ to je výroba pravidelnejšia a väčšia. Sama organizácia výroby

Kapitola druhá. Peniaze

459

vnútri určitej krajiny je už modifikovaná obehom a výmennou hodnotou, ale ešte nezasiahli výrobu ani v celom jej povrchu ani v celej jej hlbke. To je takzvané civilizačné pôsobenie zahranič­ ného obchodu. V akom rozsahu pohyb tvoriaci výmennú hodnotu zasiahne celú výrobu, závisí potom sčasti od intenzity tohto pôso­ benia zvonka, sčasti od stupňa vnútorného rozvoja. Napríklad v Anglicku v 16. storočí nadobudla anglická produkcia vlny veľký obchodný význam v dôsledku rozvoja nizozemského priemyslu, a na druhej strane rástla potreba najmä nizozemských a talian­ skych tovarov. Aby sa teraz získalo viac vlny ako výmenného prostriedku na vývoz, premenili ornú pôdu na pastviny pre ovce, zrušili systém drobných nájomcov a nastal onen násilný ekono­ mický prevrat, ktorý oplakáva Thomas Morus. Poľnohospodárstvo stratilo teda charakter práce zameranej na úžitkovú hodnotu (ako bezprostredný zdroj obživy), a výmena jeho prebytkov stratila ten charakter, ktorý bol doteraz vzhľadom na vnútornú štruktúru poľnohospodárskych vzťahov ľahostajný, vonkajškový. Samo poľnohospodárstvo začalo sa v niektorých oblastiach určovať výlučne obehom a premieňa sa na výrobu vy­ tvárajúcu výlučne výmenné hodnoty. Tým sa nielenže zmenil spô­ sob výroby, ale rozložili sa aj všetky staré, tradičné vzťahy po­ pulácie a výroby a im zodpovedajúce ekonomické vzťahy. Takto tu predpokladom obehu bola taká výroba, ktorá výmennú hodnotu poznala len vo forme prebytku, prebytku nad úžitkovú hodnotu: ustúpila však výrobe, ktorá sa vykonávala len vo vzťahu k obehu, výrobe, ktorá výmennú hodnotu vytvárala ako svoj bezprostredný objekt. To je príklad historického prechodu od jednoduchého obe­ hu ku kapitálu, k výmennej hodnote ako forme, ktorá ovláda vý­ robu. Pohyb zasahuje takto len prebytok výroby zameranej na bez­ prostrednú úžitkovú hodnotu a prebieha len vnútri týchto hraníc. Čím menej je ešte celá vnútorná ekonomická štruktúra spoloč­ nosti zachvátená výmennou hodnotou, tým viac účastníci výmeny vystupujú ako vonkajšie krajné body obehu, ktoré sú vopred dané a správajú sa voči nemu pasívne. Celý pohyb ako taký vystupuje voči nim osamostatnene ako sprostredkujúci obchod, ktorého no­ sitelia, napríklad Semiti v intermundiách .starovekého sveta, Ži­ dia, Lombarďania, Normanďania v intermundiách stredovekej

460

Fragment pôvodného textu „Ku kritlke politickej ekonómie“

spoločnosti, predstavujú vo vzťahu k nim striedavo rôzne momen­ ty obehu, peniaze a tovar. Tieto obchodné národy sú sprostred­ kovateľmi spoločenskej výmeny látok. Tu však nemáme ešte do Činenia s historickým prechodom obe­ hu v kapitál. Jednoduchý obeh je skôr abstraktnou sférou celko­ vého buržoázneho výrobného procesu, ktorá sa svojimi vlastnými určeniami prejavuje ako moment, len ako javová forma za obe­ hom prebiehajúceho, takisto z neho vyplývajúceho, ako ho vytvá­ rajúceho hlbšieho procesu — priemyselného kapitálu. Jednoduchý obeh je na jednej strane výmenou existujúcich to­ varov a len sprostredkúvaním týchto protikladných momentov, ktoré sú mimo obehu, tvoria jeho predpoklad. Celá Činnosť sa obmedzuje na činnosť výmeny a na stanovenie formálnych určení, ktorými prechádza tovar ako jednota výmennej a úžitkovej hod­ noty. Ako takáto jednota bol tovar vopred daný, Čiže nejaký urči­ tý výrobok bol tovarom len ako bezprostredná jednota oboch týchto určení. Skutočne, takouto jednotou, tovarom, nie je v spo­ čívajúcom (fixnom) bytí, ale iba v spoločenskom pohybe obehu, v ktorom sa obidve určenia tovaru — byť úžitkovou i výmennou hodnotou — rozdeľujú medzi rôzne strany. Pre predávajúceho sa stáva výmennou hodnotou, pre kupujúceho úžitkovou hodnotou. Pre predávajúceho je výmenným prostriedkom, t. j. protikladom bezprostrednej úžitkovej hodnoty, v dôsledku toho, že je úžitko­ vou hodnotou pre druhého: pre predávajúceho teda je negovanou bezprostrednou, individuálnou úžitkovou hodnotou: na druhej strane však v cene tovaru je vyjadrená jeho veľkosť ako výmen­ ného prostriedku, jeho kúpna sila. Pre kupujúceho sa tovar stane úžitkovou hodnotou v dôsledku toho, že sa realizuje jeho cena, že sa teda jeho pomyselné bytie realizuje ako peniaze. Len v dô­ sledku toho, že kupujúci realizuje tovar pre druhého v určení čis­ tej výmennej hodnoty, stane sa tovar preňho samého tovarom v určení úžitkovej hodnoty. Sama úžitková hodnota vystupuje dvo­ jakým spôsobom: v rukách predávajúceho iba ako osobitná mate­ rializácia výmennej hodnoty, ako existencia výmennej hodnoty, a pre kupujúceho ako úžitková hodnota ako taká, t. j. ako pred­ met na uspokojenie osobitných potrieb: pre oboch vystupuje tovar ako cena. Avšak jeden z nich chce realizovať tovar ako cenu, ako peniaze: druhý realizuje peniaze v tovare. Pre bytie tovaru ako výmenného prostriedku je špecifické, že

Kapitola druhá. Peniaze

461

úžitková hodnota vystupuje 1. ako zrušená bezprostredná [indivi­ duálna ) úžitková hodnota, t. j. ako úžitková hodnota pre iných, pre spoločnosť: 2. ako materializácia výmennej hodnoty pre vlast­ níka tovaru. Rozdvojenie a striedanie tovaru v oboch určeniach: tovar a pe­ niaze — to je hlavný obsah obehu. Ale tovar nestojí len tak prosto proti peniazom, jeho výmenná hodnota vystupuje v ňom pomy­ selne ako peniaze, ako cena predstavuje tovar pomyselné peniaze a peniaze predstavujú voči nemu len realitu jeho vlastnej ceny. V tovare vystupuje výmenná hodnota aj ako pomyselné určenie, ako pomyselné prirovnanie k peniazom: potom dostáva v penia­ zoch ako minci abstraktnú, jednostrannú, ale pominuteľnú exis­ tenciu ako číra hodnota, potom hodnota vyhasína v úžitkovej hodnote kúpeného tovaru. Od okamihu, keď sa tovar stane jedno­ duchou úžitkovou hodnotou, prestane byť tovarom. Jeho bytie ako výmenná hodnota vyhaslo. Dokiaľ sa však tovar nachodí v obehu, je vždy určený dvojako: existuje nielen ako tovar oproti penia­ zom, ale existuje vždy ako tovar s určitou cenou, s výmennou hodnotou meranou v mernej jednotke výmenných hodnôt. Pohyb tovaru prechádza rôznymi momentmi, kde predstavuje cenu, stáva sa mincou a napokon sa premieňa na úžitkovú hod­ notu. Tovar je vopred daný ako úžitková hodnota a výmenná hod­ nota, lebo len tak je tovarom. Ale tieto určenia realizuje formálne v obehu, a to tak, Že, po prvé, ako sme už povedali, prejde rôzny­ mi určeniami: po druhé, však tak, že v procese výmeny jeho bytie ako úžitková hodnota a ako výmenná hodnota rozdeľuje sa vždy medzi dve strany, medzi oba krajné body výmeny. Jeho zdvojená povaha sa rozkladá v obehu a len v dôsledku tohto formálneho procesu realizuje sa v každej z podmienok, ktoré sú v ňom vopred dané. Jednota oboch určení sa prejavuje ako nepokojný, určitými momentmi prebiehajúci a zároveň vždy dvojstranný pohyb. Táto jednota vystupuje vždy len v tomto spoločenskom vzťahu, takže rozličné určenia tovaru sú fakticky len striedajúcimi sa vzťahmi, v ktorých sa subjekty výmeny nachodia voči sebe počas procesu výmeny. Tento vzájomný vzťah subjektov výmeny prejavuje sa však ako objektívny vzťah, do ktorého sa dostávajú obsahom vý­ meny, jej spoločenskou určenosťou, nezávisle od ich vôle. V cene, v minci, ako aj v peniazoch vystupujú tieto spoločenské vzťahy ako také vzťahy, ktoré sú voči subjektom výmeny vonkajšie

462

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

a podriaďujú si ich. Negácia tovaru v jednom určení je vždy jeho realizáciou v druhom určení. Ako cena sa už pomyselne neguje ako úžitková hodnota a stanovuje sa ako výmenná hodnota. Ako realizovaná cena, t. j. ako peniaze, je už negovanou úžitkovou hodnotou. Ako realizované peniaze, t. j. ako zrušený kúpny pro­ striedok je negovanou výmennou hodnotou a realizovanou úŽžit­ kovou hodnotou. Spočiatku je tovar len potenciálne úžitkovou hodnotou i výmennou hodnotou: stáva sa jedným i druhým až v obehu a obell predstavuje zmenu týchto určení. Obeh, ktorý takto tieto určenia strieda a stavia proti sebe, vždy ich aj navzá­ jom prirovnáva. Pokiaľ však skúmame formu T—P—T, výmenná hodnota Či už v podobe ceny, či už v podobe mince, alebo v podobe pohybu pri­ rovnávania [tovaru a peňazí], pohybu samej výmeny, vystupuje len ako miznúce sprostredkúvanie. Naostatok sa tovar vymení za tovar, alebo, keďže určenie tovaru vyhaslo, skôr sa navzájom vy­ menili úžitkové hodnoty rôznej kvality a sám obeh slúžil len na to, aby na jednej strane úžitkové hodnoty prešli z ruky do ruky v Zhode s potrebami, na druhej strane, aby prešli z ruky do ruky podľa množstva v nich obsiahnutého pracovného času. Teraz však tovary, vrhnuté do obehu, dosiahli svoj cieľ. Každý tovar v rukách svojho nového vlastníka prestáva byť tovarom: každý sa stane objektom určitej potreby a ako taký sa spotrebuje primerane svojej povahe. Tým sa teda obeh končí. Nezostane nič, len prostriedok obehu ako jednoduché rezíduum. Ale ako takéto rezíduum stráca svoje určenie formy. Ponorí sa do svojej matérie, ktorá zostane ako neorganický popol celého procesu. Len čo sa tovar stal úžitkovou hodnotou ako takou, je vyvrhnutý z obehu, prestal byť tovarom. Preto ďalšie formové určenie musíme hľadať inde, a nie z tejto stránky obsahu (látky). Úžitková hodnota stáva sa v obehu iba tým, Čo sa o nej nezávisle od obehu predpokladalo — predmetom určitej potreby. Ako takýto predmet bola a zostáva látkovým mo­ tívom obehu, zostane však celkom nedotknutá obehom ako spolo­ čenskou formou. V pohybe T—P—T látkový obsah vystupuje ako vlastný obsah pohybu, spoločenský pohyb vystupuje len ako miz­ núce sprostredkovanie, aby sa uspokojila individuálna potreba. Výmena látok spoločenskej práce. V tomto pohybe zrušenie for­ mového určenia, t. j. určení vychádzajúcich Zo spoločenského

Kapitola druhá. Peniaze

463

procesu, vystupuje nielen ako výsledok, ale aj ako cieľ, presne tak ako súdny proces pre sedliaka, i keď nie pre advokáta. Na to, aby sme teda sledovali ďalšie určenie formy, vychádzajúce zo samého pohybu obehu, musíme sa pridržiavať tej stránky, kde sa ďalej vyvíja formálna stránka, výmenná hodnota ako taká, kde nadobúda hlbšie určenia prostredníctvom samého procesu obehu. Musíme sa teda pridržiavať stránky vývinu peňazí, formy P—T—P.

Výmenná hodnota ako spredmetnené množstvo spoločenského pracovného času, svojou objektivizáciou, ktorú nadobúda v obehu, rozvíja sa ďalej až po svoje bytie peňazí ako pokladu a všeobec­ ného platobného prostriedku. Ak sa teraz peniaze fixujú v tejto forme, vyhasne aj ich formové určenie: prestávajú byť peniazmi, stávajú sa čírym kovom, čírou úžitkovou hodnotou, ktorá je však neužitočná, lebo nemôže slúžiť ako taká vo svojej kovovej kvali­ te, nerealizuje sa teda tak, ako sa v spotrebe realizuje tovar, t. j. ako úžitková hodnota. Videli sme, že tovar realizuje momenty, ktoré sú v ňiom obsiah­ nuté, tým, že vždy jeden z nich neguje. Keď skúmame pohyb tovaru ako taký, vidíme, že výmenná hodnota existuje v ňom po­ myselne ako cena, v minci sa mení na abstraktný výmenný pro­ striedok, ale v jeho konečnej realizácii v druhom tovare vyhasne jeho výmenná hodnota, a tovar vypadne z procesu obehu ako jed­ noduchá úžitková hodnota, ako bezprostredný predmet spotreby (T—P—T). To je ten pohyb tovaru, v ktorom dominujúcim mo­ mentom je jeho bytie ako úžitková hodnota a pohyb tkvie faktic­ ky len v tom, že tovar prijíma práve tú podobu úžitkovej hodnoty, aká zodpovedá potrebe, namiesto tej podoby, v akej sa nachádza ako tovar. Ak naproti tomu skúmame ďalšie rozvíjanie výmennej hodnoty V peniazoch, vidíme, že v prvom pohybe [T—P] sa dostane len k svojmu bytiu pomyselných peňazí alebo mince, jednotky a poč­ tu. Ak však vezmeme spolu oba pohyby [T—P a P—T], ukazuje sa, že peniaze, ktoré v cene existujú len ako ideálna merná jed­ notka, ako predstavovaný materiál všeobecnej práce, v minci — len ako Znak hodnoty, ako abstraktné a pomíňajúce bytie hod­ noty, ako materializovaná predstava, t. j ako symbol — napokon. vo svojej forme peňazí ako peňazí, po prvé, negujú obe určenia, ale ich aj obe obsahujú v sebe ako momenty a zároveň sa fixujú

464

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

v materiálnej podobe samostatnej voči obehu, v stálom, i keď ne­ gatívnom vzťahu k nemu. Ak skúmame samu formu obehu, to, čo sa v ňom stáva, vzniká, vytvára, sú peniaze samy, a nič iné. Tovary sa v obehu vymieňajú, ale nevznikajú v ňom. Peniaze ako cena a minca sú síce už vlast­ ným produktom obehu, ale iba formálne. Predpokladom ceny je výmenná hodnota tovaru, tak ako sama minca nie je nič iné ako osamostatnená forma tovaru ako výmenného prostriedku, ktorá sa takisto predpokladala. Obeh nevytvára ani výmennú hodnotu, ani jej veľkosť. Na to, aby sa určitý tovar dal merať v peniazoch, musia sa peniaze a tovar správať k sebe ako výmenné hodnoty, t. j ako spredmetnenie pracovného času. Výmenná hodnota to­ varu dostáva v cene len určitý výraz oddelený od jeho úžitkovej hodnoty, takisto znak hodnoty vzniká len z ekvivalentu, z tovaru ako výmenného prostriedku. Tovar ako výmenný prostriedok musí byť úžitkovou hodnotou, ale úžitkovou hodnotou sa môže stať len scudzením, lebo nie je úžitkovou hodnotou pre toho, v čích rukách je tovarom, ale pre toho, kto ho získa výmenou ako úžitkovú hodnotu. Pre vlastníka tovaru tkvie úžitková hodnota tovaru len v jeho vymeniteľnosti, v scudziteľnosti v rozsahu vý­ mennej hodnoty, ktorú predstavuje. Preto ako všeobecný výmen­ ný prostriedok sa tovar stáva v obehu úžitkovou hodnotou len ako trvalé jestvovanie výmennej hodnoty, a jeho úžitková hod­ nota ako taká vyhasína. To, že výmenná hodnota sa stáva cenou čiže výmenný prostriedok peniazmi, vystupuje ako jednoduchá formálna zmena určení. Každý tovar ako realizovaná výmenná hodnota je počítacími peniazmi ostatných tovarov, ich cenotvor­ ným prvkom, tak ako každý tovar ako výmenný prostriedok je prostriedkom obehu, mincou. (Tu však stroskotáva v rozsahu, v akom je výmenným prostriedkom, lebo výmenným prostried­ kom môže byť len vo vzťahu k vlastníkovi tovaru, ktorý potrebuje vymieňajúci, a musel by prejsť celým radom výmenných aktov, aby zostal definitívnym výmenným prostriedkom, odhliadnuc od ťažkopádnosti tohto procesu, tovar by sa dostal zasa do konfliktu so svojou povahou ako úžitková hodnota, lebo by musel byť de­ liteľný na časti, aby mohol postupne sprostredkovať rozličné vý­ menné akty v požadovaných proporciách.) V cene a v minci sa obe určenia prenášajú len na jeden tovar. To sa javí ako číre zjednodušenie. V pomeroch, keď jeden tovar meria hodnotu všet­

Kapitola druhá. Peniaze

465

kých ostatných tovarov, je výmenným prostriedkom, ekvivalen­ tom scudziteľným za tieto tovary: môže reálne slúžiť ako ekviva­ lent, ako výmenný prostriedok. Proces obehu dáva týmto určeniam len abstraktnejšiu formu v peniazoch ako minci a výmennom prostriedku. Preto forma T—P—T, tento prúd obehu, v ktorom peniaze figu­ rujú len ako miera a minca, vystupuje tiež len ako sprostredko­ vaná forma výmenného obchodu, na základoch a obsahu ktorého sa nič nezmenilo. Reflektujúce vedomie národov poníma preto peniaze v ich určení miery a mince ako ľubovoľné, kvôli pohodl­ nosti na základe dohovoru zavedené vynálezy, pretože premena, ktorú prekonávajú určenia obsiahnuté v tovare ako jednote úžiť­ kovej a výmennej hodnoty, je len formálna. Cena je len určitým výrazom výmennej hodnoty, všeobecne pochopiteľným výrazom, ktorý výmenná hodnota dostáva v reči samého obehu, tak ako minca, ktorá aj reálne môže existovať ako jednoduchý symbol, je len symbolickým vyjadrením výmennej hodnoty, ale ako výmen­ ný prostriedok zostáva len prostriedkom na výmenu tovaru, a pre­ to sa sem nedostáva nijaký nový obsah. Pravda, cena i minca vznikajú zo styku: v skutočnosti sú to výrazy vytvorené stykom, výrazy styku tovaru ako výmennej hodnoty a výmenného pro­ striedku. Inak je to však s peniazmi. Peniaze sú produktom obehu, ktorý z neho vzišiel takpovediac priam proti dohovoru. Peniaze nie sú len sprostredkujúcou formou výmeny tovarov. Predstavujú formu výmennej hodnoty vyrastajúcu z procesu obe­ hu, spoločenský produkt, ktorý sa vytvára sám od seba vďaka tým vzťahom, do akých indivíduá vstupujú v obehu. Len Čo sa zlato a striebro (alebo hociktorý iný tovar] vyvinú ako miera hodnoty a obežný prostriedok (Či už ako obežný prostriedok v te­ lesnej forme alebo nahradený symbolom], stávajú sa peniazmi bez pričinenia a Želania spoločnosti. Ich moc vystupuje ako ne­ jaké fátum, a vedomie ľudí, najmä v spoločenských zriadeniach, ktoré zanikajú v dôsledku hlbšieho rozvoja vzťahov výmennej hodnoty, búri sa proti moci, ktorú voči nim nadobúda látka, vec, búri sa proti nadvláde prekliateho kovu, ktorá sa javí ako čisté šialenstvo. Premena vzájomných spoločenských vzťahov na pev­ ný, dominujúci, indivíduá si podmaňujúci spoločenský vzťah pre­ javuje sa predovšetkým v peniazoch, a to v najabstraktnejšej,

466

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

a preto najnezmyselnejšej, najnepochopiteľnejšej forme, vo for­ me, v ktorej sa zrušilo každé sprostredkovanie. A tento prejav je o to tvrdší, že vyrastá z predpokladu slobodných, svoju vôľu uplatňujúcich, atomizovaných súkromných osôb, zviazaných me­ dzi sebou vo výrobe len na základe vzájomných potrieb. Samy peniaze obsahujú negáciu samých seba ako čírej miery a mince. (Fakticky tovar, skúmaný osebe, má byť pre svojho vlastníka len bytím výmennej hodnoty: hmotná existencia tovaru má preň­ ho len ten zmysel, že je spredmetnením všeobecného pracovného času, ktoré možno vymeniť za jeho hociktoré iné spredmetnenie: je teda bezprostredne všeobecným ekvivalentom, peniazmi. Avšak táto stránka je skrytá a prejavuje sa len ako jedna stránka.) Antickí filozofi, a aj Boisguillebert, pokladajú to za zvrátenosť, za zneužitie peňazí, ktoré sa Zo sluhu stávajú pánom, znehodno­ cujú prirodzené bohatstvo a rušia rovnocennosť ekvivalentov. Platon vo svojej „Republike“152chce peniaze násilne udržať ako číry obežný prostriedok a mieru, nechce však pripustiť, aby sa stali peniazmi ako takými. Preto Aristoteles pokladá formu obehu T—P—T, kde peniaze fungujú len ako miera a minca, — pohyb, ktorý nazýva ekonomickým, — za prirodzený a rozumný, zatiaľ čo formu P—T—P, chrematistickú formu, pranieruje ako nepri­ rodzenú, odporujúcu prirodzenému cieľu!šš.Tu sa bojuje len proti výmennej hodnote, ktorá sa stáva obsahom a samoúčelom obehu, protí osamostatneniu výmennej hodnoty ako takej, proti tomu, aby hodnota ako taká stala sa cieľom výmeny a nadobudla samo­ statnú formu spočiatku ešte len v jednoduchej, rukolapnej forme peňazí. Pri predaji kvôli kúpe je cieľom úžitková hodnota: pri kúpe kvôli predaju je cieľom sama hodnota. Videli sme síce, že v skutočnosti sú peniaze len dočasne ne­ fungujúcim obežným prostriedkom, pričom je ľahostajné, či ne­ skôr vojdú do obehu ako kúpny prostriedok alebo ako platobný prostriedok. Avšak ich samostatný vzťah k obehu, keď sa odnímu z obehu, olupuje ich o obidve hodnoty, o ich úžitkovú hodnotu, pretože nemajú slúžiť ako kov, o ich výmennú hodnotu, pretože túto výmennú hodnotu majú práveže len ako moment obehu, ako abstraktný symbol vlastnej hodnoty tovarov, ktorý si tovary na­ vzájom stavajú proti sebe: ako moment pohybu formy samého tovaru. Pokiaľ peniaze zostávajú vyňaté z obehu, sú takisto bez­ cenné, akoby ležali zakopané v najhlbšej bani. Len čo však znova

Kapitola druhá. Peniaze

467

vojdú do obehu, je po ich nepominuteľnosti, potom hodnota, ktorá je vnich obsiahnutá, sa pominie v úžitkovej hodnote tovarov, za ktoré sa vymieňajú, potom sa opäť stávajú púhym obežným pro­ striedkom. To je jeden moment. Peniaze plynú z obehu ako jeho výsledok, t. j. ako adekvátne bytie výmennej hodnoty, ako pre seba existujúci a v sebe zotrvávajúci všeobecný ekvivalent. Na druhej strane: ako cieľ výmeny, t. j. ako pohyb, ktorého obsahom je sama výmenná hodnota, samy peniaze, — jediným obsahom je zväčšenie výmennej hodnoty, hromadenie peňazí. V skutočnosti však je toto zväčšenie len čisto formálne. Hodnota nevzniká z hodnoty, ale hodnota sa vo forme tovaru vrhá do obe­ hu, aby sa z neho vyňala v nepoužiteľnej hodnote ako poklad. „Všetci vravia, že si bohatý: ale ja tvrdím, že si chudobný. Lebo dôkazom bohatstva je to, že sa používa. 154 Takto sa čo do obsahu obohacovanie javí ako dobrovoľné zbe­ dačovanie. Iba nedostatok potrieb, zrieknutie sa potrieb, zrieknu­ tie sa úžitkovej hodnoty tej hodnoty, aká existuje vo forme tova­ ru, umožňuje hromadiť hodnotu vo forme peňazí. Skutočný pohyb formy P—T—P neexistuje totiž v jednoduchom obehu, kde sa ekvivalenty len premieňajú Z formy tovaru na formu peňazí a na­ opak. Ak vymením toliar za tovar v hodnote jedného toliara a tento tovar vymením zasa Za toliar, je to bezobsažný proces. V jednoduchom obehu treba si všímať iba samotný obsah tejto formy, totiž peniaze ako samoúčel. Že sa obeh v takejto forme vyskytuje, je jasné, odhliadnuc od množstva, panujúca forma ob­ chodu tkvie v tom, že sa peniaze vymieňajú za tovar a tovar za peniaze. Môže sa stať, a aj sa stáva, že v tomto procese nemusí byť výsledkom jednoducho práve toľko peňazí, ako sa predpokla­ dalo. Keď obchody idú zle, môže sa vrátiť menej, ako sa vložilo. Tu si treba všimnúť len princíp, ďalšia určenosť nepatrí samému jednoduchému obehu. V samom jednoduchom obehu zväčšenie veľkosti hodnoty, pohyb, v ktorom cieľom je rast hodnoty samej, môže vystupovať len vo forme hromadenia. sprostredkovaného fázou T—P, neprestajne obnovovaným predajom tovaru, pričom sa peniazom nedovolí, aby prešli celým svojím kurzom a znova sa premenili na tovar, keď sa tovar premenil na peniaze. Preto peniaze nevystupujú ako východiskový bod, ako si to vyžaduje forma P—T—P, ale vždy len ako výsledok výmeny. Východiskom sú len potiaľ, pokiaľ Zo strany predávajúceho má tovar preňho

468

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

samého význam len ako cena, len ako budúce peniaze a pokiaľ ich vrhá do obehu v tejto pominuteľnej forme, aby ich z neho vyňal v ich večnej forme. V skutočnosti predpokladom obehu bola výmenná hodnota, t. j. peniaze, a ako výsledok obehu, po­ kiaľ sa obeh končí hromadením peňazí, vystupuje zasa adekvátne bytie výmennej hodnoty a jej zväčšenie. Teda aj vo svojom konkrétnom určení ako peniaze, v ktorom samy sú už negáciou samých seba ako púhej miery a púhej min­ ce, peniaze sa negujú v tom pohybe obehu, v ktorom sa stali pe­ niazmi. Tým sa však neguje len abstraktná forma, v akej v pe­ niazoch vystupuje osamostatnenie výmennej hodnoty, ako aj abstraktná forma procesu tohto osamostatnenia. Zo stanoviska výmennej hodnoty neguje sa celý obeh, pretože nemá v sebe prin­ cíp sebaobnovenia. Obeh vychádza z oboch určení tovaru, z jeho určenia ako úžit­ kovej hodnoty a z jeho určenia ako výmennej hodnoty. Pokiaľ prevláda prvé určenie, obeh sa končí v osamostatnení úžitkovej hodnoty, tovar sa stane predmetom spotreby. Pokiaľ prevláda druhé určenie, končí sa obeh v druhom určení, v osamostatnení výmennej hodnoty. Tovar sa stáva peniazmi. Ale do tohto posled­ ného určenia prejde tovar iba v dôsledku procesu obehu a jeho

vzťah k obehu sa naďalej zachováva. V tomto určení sa tovar ďa­ lej rozvíja ako spredmetnený všeobecný pracovný čas — v jeho spoločenskej forme. Z tejto poslednej stránky musí preto prebeh­ núť ďalšie určenie spoločenskej práce, ktorá pôvodne vystupuje ako výmenná hodnota tovaru, potom ako peniaze. Výmenná hod­ nota je spoločenská forma ako taká: preto jej ďalší rozbor zna­ mená ďalej rozoberať spoločenský proces, čiže prejsť do hlbky spoločenského procesu, ktorý vyvrhuje tovar na svoj povrch. Ak teraz, keď už vieme, že osamostatnenie výmennej hodnoty je výsledkom procesu obehu, vyjdeme od výmennej hodnoty ako takej, tak ako sme predtým vyšli od tovaru, potom zistíme: 1. Výmenná hodnota existuje dvojako, ako tovar i ako peniaze: peniaze vystupujú ako jej adekvátna forma, ale v tovare, pokiaľ zostáva tovarom, sa peniaze nestrácajú, ale existujú ako jeho cena. Tak sa existencia výmennej hodnoty zdvojuje raz v úžitko­ vej hodnote, raz v peniazoch. Obe formy sa však striedajú a hod­ nota nezaniká čírou výmenou ako takou. Z. Aby sa peniaze uchovali ako peniaze, musia takisto, ako vy­

Kapitola druhá. Peniaze

469

stupovali ako zostatok a výsledok procesu obehu, zároveň byť schopné znova vojsť do tohto procesu, t. j. nepremeniť sa v obehu na číry obežný prostriedok, ktorý sa vo forme tovaru stráca vý­ menou za číru úžitkovú hodnotu. Peniaze, vchádzajúc do jedného určenia, nesmú sa stratiť vdruhom určení, teda aj vo svojom bytí ako tovar musia Zostať peniazmi a vo svojom bytí ako peniaze musia existovať len ako prechodná forma tovaru, vo svojom bytí ako tovar nesmú stratiť výmennú hodnotu a vo svojom bytí ako peniaze nesmú stratiť vzťah k úžitkovej hodnote. Samotné vchá­ dzanie peňazí do obehu musí zostať momentom ich zotrvávania pri sebe a ich zotrvávanie pri sebe musí byť vchádzaním do obehu. Takto je výmenná hodnota teraz určená ako proces, už nielen ako miznúca forma úžitkovej hodnoty, ľahostajná voči samej úžit­ kovej hodnote ako látkovému obsahu, ani ako púha vec vo forme peňazí, je určená ako vzťah k sebe samej prostredníctvom pro­ cesu obehu. Na druhej strane sám obeh už nie je určený iba ako formálny proces, v ktorom tovar prechádza svojimi rôznymi urče­ niami, ale sama výmenná hodnota, a to výmenná hodnota meraná v peniazoch, musí ako predpoklad vystupovať ako určená obe­ hom, a ako určená obehom musí vystupovať ako predpoklad obe­ hu. Sám obeh musí vystupovať ako moment výroby výmenných hodnôt (ako proces výroby výmenných hodnôt). V osamostatnení výmennej hodnoty v peniazoch je fakticky stanovená len ľaho­ stajnosť výmennej hodnoty voči osobitnej úžitkovej hodnote, v ktorej sa stelesňuje. Osamostatnený všeobecný ekvivalent sú peniaze, bez ohľadu na to, či existujú vo forme tovaru, alebo vo forme peňazí. Samotné osamostatnenie v peniazoch musí vystu­ povať len ako moment pohybu, síce ako výsledok obehu, ale urče­ ný na to, aby ho začal odznova, a nie na to, aby zotrval v tejto forme. Peniaze, t. j. osamostatnená výmenná hodnota, ktorá vznikla Z procesu obehu ako výsledok a zároveň ako živá hnacia sila obe­ hu (aj keď len v obmedzenej forme tvorby pokladu), negovali sa ako číra minca, t. j. len ako pomíňavá forma výmennej hodnoty, ako niečo, čo sa v obehu rozplýva, negovali sa aj ako peniaze, ktoré samostatne vystupujú proti obehu. Aby neskameneli v po­ dobe pokladu, musia znova vojsť do obehu, takisto ako Z neho vyšli, nie však ako jednoduchý prostriedok obehu, ale samo ich bytie ako prostriedok obehu, a preto ich premena na tovar musí

470

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

byť iba zmenou formy, aby znova molili vystúpiť vo svojej ade­

kvátnej forme ako adekvátna výmenná hodnota, a zároveň aj ako znásobená, rozmnožená výmenná hodnota, ako zhodnotená výmenná hodnota. Hodnota, ktorá sa v obehu zhodnocuje, t. j. rozmnožuje, je vôbec výmennou hodnotou existujúcou pre seba, ktorá ako samoúčel prebieha obehom. Toto zhodnocovanie, kvan­ titatívne zväčšenie hodnoty — jediný proces, ktorý môže preko­ nať hodnota ako taká — vystupuje v hromadení peňazí len ako protiklad voči obehu, t. j. prostredníctvom svojho vlastného zru­ šenia. Naproti tomu sám obeh musí byť stanovený skôr ako pro­ ces, v ktorom sa hodnota uchováva a Zhodnocuje. Avšak v obehu sa peniaze stanú mincou a ako minca sa vymie­ ňajú za tovar. Na to, aby táto zmena nebola len formálna, aby sa výmenná hodnota nestratila v spotrebe tovaru a aby sa nezmenila len forma výmennej hodnoty, raz jej všeobecné abstraktné bytie na peniaze, raz jej bytie na osobitnú úžitkovú hodnotu tovaru — musí sa výmenná hodnota skutočne vymeniť za úžitkovú hodnotu a tovar sa musí spotrebovať ako úžitková hodnota, ale v tejto spo­ trebe sa musí uchovať ako výmenná hodnota, inými slovami, jej zmiznutie musí zmiznúť a samo musí byť len prostriedkom vzniku väčšej výmennej hodnoty, reprodukcie a výroby výmennej hod­ noty — výrobnou spotrebou, t. j. spotrebou prostredníctvom prá­ ce, aby sa spredmetnila práca, aby sa vytvorila výmenná hodnota. Výroba výmennej hodnoty vôbec je len výrobou väčšej výmennej hodnoty, jej znásobením. Jej jednoduchá reprodukcia mení úžit­ kovú hodnotu, v ktorej existuje, tak ako to robí jednoduchý obeh, ale ju nevyrába, nevytvára. Osamostatnená výmenná hodnota predpokladá obeh ako rozvi­ nutý moment a vystupuje ako nepretržitý proces, ktorý vytvára obeh a nepretržite sa z neho vracia, aby ho znova vytvoril. Vý­ menná hodnota ako samú seba vytvárajúci pohyb nevystupuje už len ako formálny pohyb vopred daných výmenných hodnôt, ale predstavuje zároveň pohyb, ktorý sa sám produkuje a reprodu­ kuje. Samotná výroba nejestvuje tu už pred svojimi výsledkami, t. j. nie je daná vopred, ale vystupuje ako taká výroba, ktorá zároveň sama vytvára tieto výsledky, avšak výmennú hodnotu netvorí už len ako vedúcu k obehu, ale ako takú výmennú hod­ notu, ktorá zároveň predpokladá rozvinutý obeh v jeho procese. Na to, aby sa osamostatnila, musela by výmenná hodnota nie­

Kapitola druhá. Peniaze

471

len vyjsť z obehu ako výsledok, ale musela by byť schopná znova vojsť do obehu, zachovať sa v ňom tak, že sa stane tovarom. V pe­ niazoch dostala výmenná hodnota samostatnú formu voči obehu T—P—T, t. j. voči svojmu konečnému rozplynutiu sa v čírej úžit­ kovej hodnote. Ale táto forma, ak sa zafixuje, je len negatívna, miznúca čiže iluzórna. Peniaze existujú len vo vzťahu k obehu a ako možnosť doň vojsť. Len čo sa však realizujú, strácajú toto určenie. Vracajú sa späť do oboch svojich funkcií miery a obež­

ného prostriedku. Ako púhe peniaze neprekračujú hranice tohto určenia. Zároveň je však aj v obehu dané, že zostanú peniazmi, či už existujú ako peniaze alebo ako cena tovaru. Pohyb obehu musí sa prejavovať nie ako pohyb ich miznutia, ale naopak ako pohyb ich skutočného sebastanovovania ako výmennej hodnoty, sebarealizácie ako výmennej hodnoty. Ak sa tovar vymení za pe­ niaze, forma výmennej hodnoty, výmenná hodnota stanovená ako výmenná hodnota, peniaze, zotrvajú v tomto určení len dotiaľ, dokiaľ sa peniaze držia mimo výmeny, v ktorej fungujú ako hod­ nota, dokiaľ sa jej stránia, vystupujú teda ako čisto iluzórna rea­ lizácia hodnoty, ako jej Čisto ideálna realizácia v tej forme, v kto­ rej samostatnosť výmennej hodnoty existuje rukolapne. Tá istá výmenná hodnota musí sa stať peniazmi, tovarom, to­ varom, peniazmi, ako to požaduje forma P—T—P.V jednoduchom obehu sa tovar stane peniazmi a potom tovarom, nejaký iný tovar sa zasa stáva peniazmi. Výmenná hodnota sa neuchová v tejto zmene svojej formy. Ale v obehu je už dané, že peniaze sú jedným i druhým, peniazmi i tovarom a.že sa uchovávajú v zmene oboch určení. V obehu výmenná hodnota vystupuje dvojako: raz ako tovar, druhý raz ako peniaze. Ak sa nachodí v jednom určení, nenachodí sa v druhom. Platí to pre každý osobitný tovar a takisto pre pe­ niaze ako obežný prostriedok. Ale ak skúmame obeh ako celok, tkvie v ňom to, že tá istá výmenná hodnota, výmenná hodnota ako subjekt, sa raz stáva tovarom, druhý raz peniazmi a predsta­ vuje práve pohyb zameraný na to, aby vystupovala v týchto dvoch určeniach a v každom z nich sa uchovala ako jeho protiklad, v tovare ako peniaze a v peniazoch ako tovar. Práve toto v jed­ noduchom obehu existuje osebe, nie je však v ňom dané. Ak v jednoduchom obehu vzájomný vzťah medzi týmito urče­ „niami je samostatný pozitívne, ako v tovare, ktorý sa stáva pred­

472

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

metom spotreby, potom obeh prestáva byť momentom ekonomic­ kého procesu, ak negatívne, ako v peniazoch, potom obeh sa stáva nezmyslom, bláznovstvom vyrastajúcim zo samotného eko­ nomického procesu. Nemožno povedať, že výmenná hodnota sa realizuje v jednodu­ chom obehu, lebo úžitková hodnota nevystupuje proti nej ako taká, ako ňou samou určená úžitková hodnota. A naopak, úžit­ ková hodnota ako taká sa nestáva sama výmennou hodnotou, alebo sa ňou stáva len potiaľ, pokiaľ určenie úžitkových hodnôt — byť spredmetnenou všeobecnou prácou — sa na ne prikladá ako vonkajšie meradlo. Ich jednota sa ešte bezprostredne rozpadáva a ich rozdiel sa ešte bezprostredne rozplýva v jednote. Teraz musí byť dané, že úžitková hodnota ako taká sa sprostredkúva výmen­ nou hodnotou a že výmenná hodnota sa sama sprostredkúva úžit­ kovou hodnotou. V jednoduchom obehu mali sme len dve formálne odlišné urče­ nia výmennej hodnoty — peniaze a cenu tovaru: a len dve vecne odlišné úžitkové hodnoty — T—T, pre ktoré peniaze, výmenná hodnota, vystupujú len ako pomíňavé sprostredkovanie, ako for­ ma, ktorú prechodne prijímajú. Skutočný vzťah medzi výmennou hodnotou a úžitkovou hodnotou nevznikol. V úžitkovej hodnote existuje, pravda, výmenná hodnota aj ako cena (pomyselné urče­ nie) a v peniazoch existuje, pravda, aj úžitková hodnota ako ich realita, ich materiál. V jednom prípade bola pomyselnou len vý­ menná hodnota, v druhom prípade úžitková hodnota. Preto tovar ako taký — jeho osobitná úžitková hodnota — je tiež len vecným motívom pre výmenu, ale ako taký vypadáva z ekonomického určenia formy: čiže ekonomické určenie formy je len povrchnou formou, formálnym určením, ktoré nepreniká do oblasti skutoč­ nej substancie bohatstva a nemá k tejto substancii ako takej nija­ ký vzťah: preto ak sa má toto určenie formy ako také fixovať v poklade, premení sa pod rukami na prírodný indiferentný pro­ dukt, na kov, v ktorom sa zotrel aj posledný zvyšok jeho vzťahu k obehu. Kov ako taký, prirodzene, nevyjadruje nijaký spoločen­ ský vzťah, vyhasla v ňom aj forma mince, posledná známka žŽivo­ ta jeho spoločenského významu. Výmenná hodnota, vystupujúca Z obehu ako jeho predpoklad a výsledok, musí doňho takisto zasa vojsť. Videli sme už pri rozbore peňazí — a jasne sa to prejavuje pri

Kapitola druhá. Peniaze

473

tvorbe pokladu — že rast peňazí, icl rozmnoženie predstavuje jediný proces formy obehu, ktorý je pre hodnotu samoúčelom, t. j. že osamostatnená a vo forme výmennej hodnoty (najmä pe­ ňazí) sa uchovávajúca hodnota je zároveň procesom jej zväčšo­ vania, že jej sebauchovanie ako hodnoty je zároveň pohybom presahujúcim jej kvantitatívne hranice, jej zväčšením ako hod­ notovej veličiny a že osamostatnenie výmennej hodnoty nemá nijaký iný obsah. Uchovanie výmennej hodnoty ako takej pro­ stredníctvom obehu javí sa zároveň ako jej sebarozmnoženie, a to je jej sebazhodnotenie, jej aktívne stanovenie sa ako hodnoto­ tvornej hodnoty, ako hodnoty, ktorá reprodukuje samu seba a vtom sa uchováva, ale zároveň sa stanovuje ako hodnota, t. j. ako nadhodnota. V tvorbe pokladu je tento proces ešte čisto for­ málny. Pokiaľ sa skúma indivíduum, vystupuje tento proces ako bezobsažný pohyb, ktorý premieňa bohatstvo z užitočnej formy na neužitočnú a svojím určením nepotrebnú formu. Pokiaľ sa skú­ ma ekonomický proces ako celok, slúži tvorba pokladu len ako jedna z podmienok kovového obehu samého. Pokiaľ peniaze zo­ stávajú pokladom, nefungujú ako výmenná hodnota, existujú len imaginárne. Na druhej strane je rozmnoženie — stanovenie seba ako hodnoty, hodnota, ktorá sa obehom nielenže uchováva, ale sa Z obehu vytvára, t. j. stanovuje sa ako nadhodnota — tiež len imaginárne. Tá istá hodnotová veličina, ktorá predtým existovala vo forme tovaru, existuje teraz vo forme peňazí: v tejto poslednej forme sa hromadia, lebo v inej forme sa ich zriekajú. Ak sa pe­ niaze majú realizovať, miznú v spotrebe. Uchovanie a rozmnože­ nie hodnoty je teda len abstraktné, formálne. V jednoduchom obehu je daná len forma tohto uchovania a zväčšenia hodnoty. Ako forma všeobecného bohatstva, ako osamostatnená výmenná hodnota, peniaze nie sú schopné iného pohybu okrem kvantitatív­ neho: rozmnožovať sa. Svojím pojmom sú peniaze symbolom všet­ kých úžitkových hodnôt, pretože sú však vždy len určitou hodno­ tovou .veličinou, určitou sumou zlata a striebra, ich kvantitatívna hranica je vždy v protirečení s ich kvalitou. Preto v povahe pe­ ňazí tkvie neustála tendencia usilujúca sa prekonávať svoju vlast­ nú hranicu. (Ako užívajúce bohatstvo, napríklad v dobe rímskych cisárov, peniaze vystupujú ako bezhraničné, šialené mrhanie, ktoré sa usiluje dokonca aj spotrebu potravín pozdvihnúť na úroveň pred­

474

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

stavovanej bezhraničnosti, t. j. s peniazmi ako takouto formou bohatstva zaobchádza zároveň bezprostredne ako s úžitkovou hodnotou. Šalát z perál a pod.). Pre hodnotu, ktorá pevne trvá na sebe ako hodnote, stotožňuje sa preto rozmnožovanie so sebauchovávaním a uchováva sa len tým, že sa neprestajne usiluje prekročiť svoju kvantitatívnu hra­ nicu, ktorá protirečí jej vnútornej všeobecnosti. Tak sa obohaco­ vanie stáva samoúčelom. Cieľavedomou činnosťou osamostatnenej výmennej hodnoty môže byť len obohacovanie, t. j. zväčšovanie seba samej: reprodukcia, ale nielen formálna, lež taká, že hodnota sa v reprodukcii zväčšuje. Ale ako kvantitatívne určená hodnotová veličina sú peniaze tiež len obmedzeným predstaviteľom všeobec­ ného bohatstva čiže predstaviteľom obmedzeného bohatstva, ktoré siaha práve tak ďaleko ako veličina jeho výmennej hodnoty, pres­ ne meraná výmennou hodnotou. Peniaze teda naskrze nemajú schopnosť, ktorú by podľa svojho všeobecného pojmu mali mať, totiž kúpiť všetky spotrebné predmety, totalitu materiálneho bo­ hatstva: nie sú „súhrnom všetkých vecí“1$, Peniaze fixované ako bohatstvo, ako všeobecná forma bohat­ stva, ako hodnota uznávaná za hodnotu, predstavujú teda nepre­ stajne pôsobiacu tendenciu prekračovať svoju kvantitatívnu hra­ nicu, nekonečný proces. Ich vlastná aktivita tkvie výlučne v tom, uchovávajú sa ako hodnota odlíšená od úžitkovej hodnoty, ako pre seba existujúca hodnota, len tak, že sa samým procesom vý­ meny nepretržite rozmnožujú. Aktívna hodnota je len hodnota vytvárajúca nadhodnotu. Jediná funkcia peňazí ako výmennej hodnoty je výmena sama. V tejto funkcii sa teda musia rozmno­ žovať, ale nie tým, že sa vynímajú z obehu ako pri tvorbe pokla­ du. Pri tvorbe pokladu peniaze nefungujú ako peniaze. Stiahnuté ako poklad nie sú ani výmennou, ani úžitkovou hodnotou, sú míftvym, neproduktívnym pokladom. Z nich samých nevychádza nijaké pôsobenie. Rozmnoženie peňazí je vonkajším pridávaním z obehu, keď sa tovar znova vrhá do obehu a hodnota sa Zzformy tovaru prevedie do formy peňazí a v tejto forme sa potom uložia do bezpečia, t. j. vôbec prestávajú byť peniazmi. Keď znova vojdú do obehu, zmiznú ako výmenná hodnota. Peniaze, vyplývajúce Z obehu ako adekvátna výmenná hodnota a osamostatňujúce sa, avšak vchádzajúce znova do obehu, v ňom a prostredníctvom neho sa zvečňujúce a zhodnocujúce (rozmno­

Kapitola druhá. Peniaze

475

žujúce), sú kapitálom. V kapitáli peniaze stratili svoju meravosť a z rukolapnej veci sa zmenili na proces. Peniaze a tovar ako také, takisto ako aj sám jednoduchý obeh existujú pre kapitál už len ako osobitné abstraktné momenty jeho bytia, v ktorých neustále vystupuje, prechádzajúc z jedného do druhého a rovnako neustále aj mizne. Osamostatnenie nevystupuje len v tej forme, že kapitál stojí proti obehu ako samostatná abstraktná výmenná hodnota — peniaze, ale aj v tej, že obeh je zároveň procesom jeho osamostatnenia, že vzniká Z obehu ako niečo osamostatnené. Forma P—T—Pvyjadruje, že osamostatnenie peňazí ako proces musí vystupovať aj ako predpoklad aj ako výsledok obehu. Táto forma ako taká nedostáva však v jednoduchom obehu nijaký ob­ sah, nevystupuje dokonca ako obsažný pohyb, ako taký pohyb obehu, pre ktorý výmenná hodnota je nielen formou, ale aj Ssa­ mým obsahom a cieľom a ktorý preto je formou samej výmennej hodnoty nachodiacej sa v procese. V jednoduchom obehu vystupuje osamostatnená výmenná hod­ nota, peniaze ako také, vždy len ako výsledok, ako caput mor­ tuum pohybu. Musia vystupovať aj ako jeho predpoklad: jeho vý­ sledok ako jeho predpoklad a jeho predpoklad ako jeho výsledok. Peniaze sa musia uchovať ako peniaze tak vo svojej forme pe­ ňazí, ako aj vo forme tovaru: striedanie týchto určení, proces, v ktorom prechádzajú týmito metamorfózami, musí vystupovať zároveň ako proces ich výroby, ako tvorba ich samých — t. j. ako rozmnoženie ich hodnotovej veličiny. Keď sa peniaze stávajú to­ varom a tovar ako taký sa nevyhnutne spotrebuje ako úžitková hodnota, musí sa pominúť, toto pomíňanie sa samo musí pominúť, toto spotrebovanie sa musí samo spotrebovať, takže spotreba to­ varu ako úžitkovej hodnoty vystupuje sama ako moment procesu seba samej sa reprodukujúcej hodnoty. Peniaze a tovar, takisto ako vzťah medzi nimi v obehu, vystu­ pujú teraz na jednej strane ako jednoduché predpoklady kapitálu a na druhej strane ako forma jeho bytia, takisto vystupujú ako jednoduché, existujúce elementárne predpoklady kapitálu, a na druhej strane ako samy formy bytia a ako výsledky kapitálu. Nepominuteľnosť, o ktorú peniaze usilujú tým, že sa stavajú negatívne k obehu (že sa z neho sťahujú), dosahuje kapitál práve tým, že sa uchováva vydávajúc sa napospas obehu. Kapitál ako výmenná hodnota, ktorá predpokladá obeh, je pred ním daná,

476

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

uchováva sa V ňom, prijíma striedavo obidva immomentyobsiahnuté v jednoduchom obehu, ale nie tak, ako je to v jednoduchom obe­ hu, kde len prechádza z jednej formy do druhej, ale tak, že v kaž­ dom z určení má zároveň vzťah k protikladnému momentu. Keď vystupuje ako peniaze, je to teraz len jeho jednostranný abstrakt­ ný výraz ako všeobecnosti, keď sa takisto zbavuje tejto formy, zbavuje sa len jej protikladného určenia (protikladnej formy vše­ obecnosti). Keď je kapitál daný ako peniaze, t. j. ako táto proti­ kladná forma všeobecnosti výmennej hodnoty, je v ňom zároveň dané aj to, že na rozdiel od jednoduchého obehu nemá stratiť všeobecnosť, ale jej protikladné určenie, čiže prijíma formu pe­ ňazí len prechodne, tak, že sa opäť vymení za tovar, ale za taký tovar, ktorý aj vo svojej osobitosti vyjadruje všeobecnosť výmen­ nej hodnoty, a preto neprestajne mení svoju určitú formu. Tovar nie je len výmennou hodnotou, ale aj úžitkovou hodnotou a ako úžitková hodnota musí sa spotrebovať v zhode so svojím účelom. Vtedy, keď tovar slúži ako úžitková hodnota, t. j. keď sa spotrebúva, musí sa zároveň zachovať výmenná hodnota a vystu­ povať ako účelotvorná duša spotreby. Proces zanikania tovaru musí sa preto javiť zároveň ako proces zanikania jeho zanikania, t. j ako reprodukujúci proces. Spotreba tovaru tu teda nie je za­ meraná na bezprostrednú potrebu, ale sama vysťupuje ako mo­ ment reprodukcie jeho výmennej hodnoty. Takto výmenná hod­ nota nepredstavuje len formu tovaru, ale vystupuje ako oheň, ktorý pohlcuje samu jeho substanciu. Toto určenie vyplýva Zo sa­ mého pojmu úžitkovej hodnoty. Avšak vo forme peňazí bude ka­ pitál vystupovať na jednej strane len prechodne ako obežný pro­ striedok, na druhej strane len ako moment, ako prechodné bytie VOSvojej určenosti adekvátnej výmennej hodnoty. Na jednej strane je jednoduchý obeh existujúci predpoklad to­ varu a jeho protikladné momenty, peniaze a tovar, vystupujú ako elementárne predpoklady, ako formy, ktoré sa podľa možnosti premieňajú na kapitál, čiže sú to len abstraktné sféry výrobného procesu vopred daného kapitálu. Na druhej strane vracajú sa do kapitálu ako do svojej bezodnej priepastí alebo vedú k nemu. (Tu treba uviesť vyššie uvedený historický príklad.“) Peniaze, vopred daná osamostatnená výmenná hodnota, vystu­ + Pozri toto vydanie, zv. II, str. 458—459. Red.

Kapitola druhá. Peniaze

477

pujú v kapitáli nielen ako výmenná hodnota, ale, keďže sú osa­ mostatnenou výmennou hodnotou, ako výsledok obehu. A skutoč­ ne nedochádza k nijakej tvorbe kapitálu skôr, kým sa po určitý stupeň nerozvinula sféra jednoduchého obehu, hoci „vychádza Z celkom iných podmienok výroby ako sám kapitál. Na druhej strane peniaze vystupujú ako stanovujúce obeh, v podobe pohybu ich vlastného procesu, pohybu ich vlastnej realizácie ako seba­ zvečňujúcej a sebazhodnocujúcej hodnoty. Ako predpoklad pe­ niaze sú tu zároveň výsledkom procesu obehu a ako výsledok sú zároveň predpokladom jeho určitej formy, ktorá bola určená ako P—T—P (sprvoti len tohto jej toku). Peniaze ako kapitál sú jed­ notou tovaru a peňazí, ale ich jednotou v procese, a nie sú ani jedno ani druhé, takisto, ako sú aj jedno aj druhé. Peniaze sa uchovávajú a zhodnocujú v obehu a prostredníctvom obehu. Na druhej strane výmenná hodnota je vopred daná už nie ako jednoduchá výmenná hodnota, tak ako existuje v tovare v po­ dobe jednoduchého určenia, skôr, než vojde do obehu, čiže lepšie povedané, v podobe len domnelého určenia, lebo tovar sa stane prechodne výmennou hodnotou až v obehu. Výmenná hodnota existuje vo forme predmetnosti, ale je ľahostajná voči tomu, či táto predmetnosť je predmetnosťou peňazí alebo tovaru. Pochádza Z obehu, teda ho predpokladá, zároveň však vychádza Zo seba ako predpokladu vo vzťahu k obehu. V skutočnej výmene peňazí za tovar, tak ako to vyjadruje for-! ma P—T—P, keď teda reálnym bytím tovaru je jeho úžitková hodnota a reálnym bytím úžitkovej hodnoty jej spotreba, musí výmenná hodnota sama zasa vyjsť z tovaru realizujúceho sa ako úžitková hodnota, a peniaze i spotreba tovaru musia vystupovať ako forma uchovávania i sebazhodnocovania výmennej hodnoty. Vo vzťahu k nej vystupuje obeh ako moment procesu jej vlastnej realizácie. Reálne bytie tovaru, jeho bytie ako úžitková hodnota vypadáva z jednoduchého obehu. To isté platí pre ten moment v procese kapitálu, kde spotreba tovaru vystupuje ako moment sebazhod­ nocovania kapitálu. Dokiaľ peniaze, t. j. osamostatnená výmenná hodnota, sa fixujú len vo vzťahu k svojmu protikladu, k úžitkovej hodnote ako takej, dotiaľ sú skutočne schopné len abstraktného bytia. Vo svojom protiklade, vo svojom prechádzaní do úžitkovej hodnoty a v pro­

478

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

cese spotreby úžitkovej hodnoty musia sa zároveň uchovať a rásť ako výmenná hodnota, t. j. premeniť spotrebu samej úžitkovej hodnoty — jej aktívnu negáciu, takisto ako jej afirmáciu — na reprodukciu a výrobu samej výmennej hodnoty. V jednoduchom obehu vystupuje každý tovar striedavo ako vý­ menná hodnota alebo ako úžitková hodnota. Len čo sa tovar rea­ lizoval ako úžitková hodnota, vypadne z obehu. Pokiaľ sa tovar fixuje ako výmenná hodnota, v peniazoch, vedie k takej istej bez­ foremnosti, zostáva však v rámci ekonomického vzťahu. V kaž­ dom prípade výmenné vzťahy (jednoduchý obeh) majú význam pre tovary len potiaľ, pokiaľ majú výmenné hodnoty. Na druhej strane ich výmenná hodnota má len prechodný význam, pretože ruší jednostrannosť úžitkovej hodnoty — jej vlastnosť byť len bezprostredne pre indivíduá existujúcou použiteľnou hodnotou — t. j. prinášať úžitkovú hodnotu jej spotrebiteľovi: nič nemení na úžitkovej hodnote okrem toho, že z nej robí úžitkovú hodnotu pre iných (pre kupujúcich). Pokiaľ sa však výmenná hodnota fixuje ako taká, v peniazoch, stojí proti nej úžitková hodrn.otauž len ako abstraktný chaos: a práve v dôsledku odlúčenia od svojej sub­ stancie stráca svoju silu a usiluje sa uniknúť zo sféry jednoduchej výmennej hodnoty, ktorej najvyšším pohybom je jednoduchý obeh a najvyšším dovfšením sú peniaze. Ale vnútri samej sféry existuje rozdiel len ako formálne, povrchné odlíšenie. Peniaze vo svojej najvyššej fixovanosti sú samy zasa tovarom,

KAPITOLA TRETIA. KAPITÁL [ZAČIATOK ]

A. PROCES VÝROBY KAPITÁLU

1. PREMENA PEŇAZÍ NA KAPITÁL. ODVODENIE TEJTO PREMENY ZO VZŤAHU OSAMOSTATNENEJ VÝMENNEJ HODNOTY K ÚŽITKOVEJ HODNOTE

Ako výsledok jednoduchého obehu existuje kapitál najprv v jed­ noduchej forme peňazí. Zmizla však predmetná samostatnosť, ktorá v tejto forme fixuje peniaze voči obehu ako poklad. Na­ opak, bytie kapitálu ako peňazí, adekvátneho výrazu všeobecného ekvivalentu, hovorí len to, že kapitál je ľahostajný voči osobitosti všetkých tovarov a že môže prijať ktorúkoľvek formu tovaru. Nie je tým či oným tovarom, ale môže sa premeniť na hociktorý tovar a v každom z nich je aj naďalej tou istou hodnotovou veličinou a hodnotou majúcou k sebe vzťah ako k samoúčelu. Kapitál exis­ tujúci sprvoti vo forme peňazí nezostáva teda stáť ani proti obe­ hu, ale naopak, musí doň vojsť. Ani sa nestráca v obehu, pretože sa Z formy peňazí premieňa na formu tovaru. Jeho peňažné bytie je skôr len jeho bytím ako adekvátnej výmennej hodnoty, ktorá sa ľahostajne môže premeniť na každý druh tovaru. V každom zostáva osebe existujúcou výmennou hodnotou. Ale osamostatne­ ná výmenná hodnota môže byť kapitálom len vtedy, keď sa sám osamostatní voči niečomu tretiemu, vo vzťahu k niečomu tre­ tiemu. (Jeho bytie vo forme peňazí je dvojaké: môže sa vymeniť za ľubovoľný tovar, a ako všeobecná výmenná hodnota nie je via­ zaný na osobitnú substanciu nejakého tovaru, po druhé, zostáva peniazmi aj vtedy, keď sa stáva tovarom: t. j. materiál, v ktorom existuje, nepredstavuje predmet na uspokojenie individuálnej po­

480

Fragment pôvodného textu „Ku krltike politickej ekonómie“

treby, ale materializovaný výraz výmennej hodnoty, ktorá prijíma túto formu len preto, aby sa uchovala a rozmnožila.) Toto tretie nie sú tovary. Pretože kapitál sú peniaze, ktoré zo svojej formy peňazí prechádzajú ľahostajne do formy každého tovaru, a pritom sa v ňom nestrácajú ako predmet individuálnej spotreby. Namiesto toho, aby vylúčili peniaze zo svojho okruhu, celý okruh tovarov, všetky tovary vystupujú ako práve toľko ste­ lgsnení peňazí. Čo sa týka prirodzenej látkovej rozdielnosti tova­ rov, ani jeden z tovarov nebráni peniazom, aby v ňom zaujali miesto, urobili z neho svoje telo, lebo ani jeden nevylučuje v to­ vare určenie peňazí. Celý predmetný svet bohatstva vystupuje teraz ako telo peňazí, takisto ako zlato a striebro, a práve len formálny rozdiel medzi peniazmi vo forme peňazí a peniazmi vo forme tovaru uschopňuje ich prijať rovnako jednu alebo druhú formu, prejsť z formy peňazí do formy tovaru. (Osamostatnenie tkvie už len v tom, že výmenná hodnota uchováva seba ako vý­ mennú hodnotu, Či už existuje vo forme peňazí alebo vo forme tovaru, a do formy tovaru prechádza len preto, aby samú seba zhodnotila.) Peniaze sú teraz spredmetnenou prácou bez ohľadu na to, či má formu peňazí, alebo formu osobitného tovaru. Ani jeden z predmetných spôsobov existencie práce nestojí proti kapitálu, ale každý z nich vystupuje ako jeho možný spôsob existencie, ktorý môže prijať jednoduchou zmenou formy, prechodom z for­ my peňazí do formy tovaru. Jediný protiklad proti spredmetnenej práci je nespredmetnená práca, subjektívna práca v protiklade k objektivizovanej práci. Alebo v protiklade k práci minulej v ča­ se, ale priestorovo existujúcej, v čase prítomná, živá práca. Ako časove prítomná nepredmetná (a preto ešte ani nespredmetnená! práca môže existovať len ako potencia, možnosť, schopnosť, ako pracovná schopnosť živého subjektu. Protiklad kapitálu ako sa­ mostatne sa uchovávajúcej spredmetnenej práce môže tvoriť len sama živá pracovná schopnosť, a tak jedinou výmenou, na zákla­ de ktorej sa peniaze môžu stať kapitálom, je výmena medzi vlast­ níkom kapitálu a vlastníkom Živej pracovnej schopnosti, t. j. ro­ botníkom. Výmenná hodnota môže sa osamostatniť ako výmenná hodnota vôbec len oproti úžitkovej hodnote, ktorá vystupuje voči nej ako

Kapitola tretta. Kapitál

481

takej. Len v tomto vzťahu sa výmenná hodnota môže osamostat­ niť ako taká, môže sa stanoviť ako taká a fungovať. V peniazoch mala výmenná hodnota nadobudnúť túto samostatnosť tým, že sa abstrahuje od úžitkovej hodnoty, a aktívna abstrakcia — zotrvá­ vanie v protiklade k úžitkovej hodnote — javila sa tu skutočne jedinou metódou, ako uchovať a rozmnožiť výmennú hodnotu ako takú. Naproti tomu teraz výmenná hodnota vo svojom bytí ako úžitková hodnota, vo svojom reálnom, a nielen formálnom bytí ako úžitková hodnota musí uchovať seba ako výmennú hodnotu — ako výmennú hodnotu v úžitkovej hodnote ako úžitkovej hodno­ te — a z nej sa utvoriť. Skutočné bytie úžitkových hodnôt je ich reálna negácia, ich pohltenie, ich zničenie v spotrebe. Teda práve v tejto ich reálnej negácii ako úžitkových hodnôt, v tejto im sa­ mým imanentnej negácii sa výmenná hodnota musí osvedčiť ako taká, Čo sa uchováva voči úžitkovej hodnote, alebo lepšie pove­ dané, musí aktívne bytie úžitkovej hodnoty premeniť na potvrde­ nie výmennej hodnoty. Toto — a nie negácia, ktorá nastáva, keď výmenná hodnota ako cena predstavuje len formálne určenie úžitkovej hodnoty, v ktorom sa úžitková hodnota pomyselne ruší, v skutočnosti však len výmenná hodnota tu vystupuje ako pre­ chodné formálne určenie. Toto — a nie jej fixovanie v zlate a striebre, kde meravá, pevná substancia vystupuje ako skame­ nené bytie výmennej hodnoty. Naozaj je v peniazoch dané, že úžitková hodnota je len materiálnym výrazom, realitou výmennej hodnoty. Je to však len domnelá rukolapná existencia jej abstrak­ cie. Pokiaľ však úžitková hodnota ako úžitková hodnota, t. j. sama spotreba tovaru, je určená ako stanovenie výmennej hodnoty a ako číry prostriedok na jej stanovenie, potiaľ úžitková hodnota tovaru je fakticky len uplatnením výmennej hodnoty nachodiacej sa v procese. Skutočná negácia úžitkovej hodnoty, ktorá neexis­ tuje v abstrahovaní od úžitkovej hodnoty, ale v jej spotrebe (nie v tom, že zostáva ustrnuto stáť oproti nej), táto reálna negácia úžitkovej hodnoty, ktorá je zároveň jej realizáciou ako úžitkovej hodnoty, musí sa preto stať aktom sebapotvrdenia, sebauplatnenia výmennej hodnoty. To je však možné len potiaľ, pokiaľ sa tovar spotrebúva prácou, pokiaľ spotreba tovaru vystupuje ako spred­ metnenie práce, a preto ako tvorba hodnoty. A preto v peniazoch spredmetnená výmenná hodnota musí si privlastniť samu prácu,

482

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

imusí sa vymeniť za prácu, aby sa uchovala a osvedčila nielen formálne ako v peniazoch, ale vo svojej reálnej existencii vo for­ me tovaru. Úžitková hodnota teraz už nie je pre peniaze spotrebným pred­ metom, v ktorom sa strácajú, ale iba takou úžitkovou hodnotou, prostredníctvom ktorej sa uchovávajú a rozmnožujú. Pre peniaze ako kapitál neexistuje nijaká iná úžitková hodnota. Práve to je vzťah kapitálu ako výmennej hodnoty k úžitkovej hodnote. Jediná úžitková hodnota, ktorá je schopná tvoriť protiklad a doplnenie peňazí ako kapitálu, je práca, a práca existuje v pracovnej schop­ nosti, existujúcej ako subjekt. Ako kapitál existujú peniaze len vo vzťahu k nekapitálu, k negácii kapitálu, a sú kapitálom len v rámci vzťahu k tejto negácii kapitálu. Skutočným nekapitálom je sama práca. Prvý krok k tomu, aby sa peniaze stali kapitálom, je ich výmena s pracovnou schopnosťou, aby prostredníctvom pracovnej schopnosti spotrebu tovarov, t. j. ich reálne stanovenie a negovanie ako úžitkových hodnôt, zároveň premenili na ich osvedčenie výmennej hodnoty. Výmena, ktorou sa peniaze stávajú kapitálom, nemôže byť ich výmenou za tovary, ale výmenou za ich pojmove určený proti­ klad, za ten tovar, ktorý je voči nim samým v pojmove určenom protiklade — za prácu. Proti výmennej hodnote vo forme peňazí stojí výmenná hod­ nota vo forme osobitnej úžitkovej hodnoty. Ale všetky osobitné tovary, ako osobitné spôsoby existencie spredmetnenej práce, sú rovnako výrazom výmennej hodnoty, do ktorej môžu peniaze prejsť, a pritom sa nestratiť. Peniaze nemôžu teda stratiť svoj jednoduchý charakter výmenou za tieto tovary, keďže teraz mož­ no vždy predpokladať, že existujú v tej či onej forme. Môžu ho však stratiť výmenou, po prvé, za jedinú formu úžitkovej hodno­ ty, ktorou samy peniaze nie sú bezprostredne — totiž za nepred­ metnú prácu — a zároveň výmenou za bezprostrednú úžitkovú hodnotu pre peniaze predstavujúce výmennú hodnotu v procese — opäť za prácu. Teda premena peňazí na kapitál môže sa uskutoč­ niť len výmenou peňazí za prácu. Úžitková hodnota, za ktorú sa peniaze ako potenciálny kapitál môžu vymeniť, môže byť len tá úžitková hodnota, z ktorej vzniká, vytvára sa a rozmnožuje sama výmenná hodnota. Takou úžitkovou hodnotou je len práca. Výmenná hodnota môže sa ako taká realizovať, len ak sa po­

Kapitola tretia. Kapitál

483

staví proti úžitkovej hodnote, nie proti tej či onej úžitkovej hod­ note, ale proti úžitkovej hodnote, ktorá sa na ňu samu vzťahuje. Touto úžitkovou hodnotou je práca. Sama pracovná schopnosť je tou úžitkovou hodnotou, ktorej spotreba sa bezprostredne zhoduje so spredmetnením práce, teda s tvorbou výmennej hodnoty. Pre peniaze ako kapitál je pracovná schopnosť tou bezprostrednou úžitkovou hodnotou, za ktorú sa musí vymeniť. V jednoduchom obehu na obsahu úžitkovej hodnoty nezáležalo, spadal mimo eko­ nomického vzťahu formy. Tu je jeho podstatným ekonomickým momentom. Lebo výmenná hodnota je určená ako hodnota, ktorá sa vo výmene uchováva, predovšetkým len tak, že sa vymieňa za úžitkovú hodnotu, ktorá stojí proti nej v zhode so svojím vlastným určením formy. Podmienkou premeny peňazí na kapitál je to, že vlastník pe­ ňazí môže peniaze vymeniť za cudziu pracovnú schopnosť ako za tovar. Teda tá okolnosť, že vnútri obehu sa pracovná schopnosť ponúka na predaj ako tovar, pretože v rámci jednoduchého obehu vymieňajúci stoja proti sebe len ako predávajúci a kupujúci. Pod­ mienkou je teda tá okolnosť, že robotník ponúka na predaj svoju pracovnú schopnosť ako použiteľný tovar, takže je slobodným robotníkom. Podmienkou je, aby robotník, po prvé, disponoval ako slobodný vlastník svojou pracovnou schopnosťou, aby mal k nej vzťah ako k tovaru: na to musí byť slobodným vlastníkom svojej pracovnej schopnosti. A po druhé, že svoju prácu už nemôže vymeniť vo forme nejakého iného tovaru, vo forme spredmetne­ nej práce, ale že jediný tovar, ktorý ponúka, ktorý má na predaj, je práve jeho živá, v jeho živej telesnosti existujúca pracovná schopnosť a že teda podmienky spredmetnenia jeho práce, pred­ metné podmienky jeho práce existujú na druhej strane obehu ako cudzie vlastníctvo, ako tovary nachodiace sa mimo neho samého. To, že vlastník peňazí — čiže peniaze, lebo nateraz je pre nás ich vlastník v samom ekonomickom procese len zosobnením pe­ ňazí — nachodí pracovnú schopnosť na trhu, v rámci obehu, ako tovar, tento predpoklad, z ktorého tu vychádzame a z ktorého vy­ chádza buržoázna spoločnosť vo svojom výrobnom procese, je zrejme výsledkom dlhého historického vývoja, zhrnutím mnohých ekonomických prevratov a predpokladá zánik iných spôsobov vý­ roby (spoločenských výrobných vzťahov) a určitý rozvoj výrob­ ných síl spoločenskej práce. Určitý minulý historický proces, kto­

484

Fragment pôvodného textu „Ku kritike politickej ekonómie“

rý je daný v tomto predpoklade, sformuluje sa ešte určitejšie pri ďalšom skúmaní tohto vzťahu. Avšak tento stupeň historického vývoja ekonomickej výroby — ktorého produktom je už sám slo­ bodný robotník — je predpokladom vzniku a ešte viac existencie kapitálu ako takého. Jeho existencia je výsledkom dlhotrvajúceho historického procesu v ekonomickom utváraní spoločnosti. Na tomto bode sa celkom určite ukazuje, že dialektická forma výkladu je správna len vtedy, keď pozná svoje hranice. Zo skú­ mania jednoduchého obehu odhaľuje sa nám všeobecný pojem kapitálu, lebo v rámci buržoázneho spôsobu výroby jednoduchý obeh sám existuje len ako predpoklad kapitálu a predpokladajúc kapitál. Objavenie všeobecného pojmu kapitálu nerobí z kapitálu stelesnenie nejakej večnej idey, ale ukazuje, ako v reálnej sku­ točnosti musí kapitál akonevyhnutná forma ešte len vyústiť do práce vytvárajúcej výmennú hodnotu, do výroby zakladajúcej sa na výmennej hodnote. Je podstatne dôležité upozorniť na ten moment, že vzťah, ktorý tu vystupuje ako jednoduchý vzťah obehu (ktorý mu sprvoti ešte celkom prináleží a prekračuje hranice jednoduchého obehu len vďaka špecifickej úžitkovej hodnote výmenných tovarov), je len vzťahom peňazí a tovaru, vzťahom ekvivalentov vo forme oboch protikladných pólov, tak ako vystupujú v jednoduchom obehu, vnútri obehu a že výmena medzi kapitálom a prácou, tak ako táto výmena sama existuje len ako číry vzťah obehu, nie je vý­ menou medzi peniazmi a prácou, ale výmenou medzi peniazmi a Živou pracovnou schopnosťou. Ako úžitková hodnota sa pracovná schopnosť realizuje len v, činnosti samej práce, ale presne tak, ako keď sa kúpi fľaša vína, jeho úžitková hodnota sa realizuje až vtedy, keď sa vypije. Sama práca takisto nevchádza do jednoduchého procesu obehu ako pitie. Víno ako schopnosť, potenciálna možnosť, je niečo, čo sa dá piť a kúpa vína je privlastnenie niečoho, čo možno piť. Takisto kúpa pracovnej schopnosti znamená možnosť disponovať. prácou. Keďže pracovná schopnosť existuje v živom organizme samého subjektu a manifestuje sa len ako prejav jeho vlastného života, tak kúpa pracovnej schopnosti, privlastnenie práva na jej po­ užívanie, prirodzene, stavia kupujúceho a predávajúceho počas aktu používania do iného vzájomného vzťahu, než je to pri spred­

Kapitola tretia. Kapitál

485

metnenej práci, ktorá existuje ako predmet mimo výrobcu. Táto okolnosť nie je na ujmu jednoduchému vzťahu výmeny. Je to len špecifická povaha úžitkovej hodnoty, ktorá sa tu kupuje za pe­ niaze — totiž to, že jej spotreba je spotrebou pracovnej schopnos­ ti, výrobou, spredmetňujúcim sa pracovným Časom, spotrebou vy­ tvárajúcou výmennú hodnotu, to, že jej skutočným bytím ako úžitkovej hodnoty je vytváranie výmennej hodnoty, robí z výmeny medzi peniazmi a prácou špecifickú výmenu P—T—P, v ktorej ako cieľ výmeny vystupuje sama výmenná hodnota a kúpená úžitková hodnota je bezprostredne úžitkovou hodnotou pre vý­ mennú hodnotu, t. j. hodnototvornou úžitkovou hodnotou. Nezáleží na tom, Či sa tu peniaze skúmajú ako jednoduchý obežný prostriedok (kúpny prostriedok) alebo platobný prostrie­ dok. Pokiaľ človek, ktorý mi predá napríklad 12-hodinovú úžit­ kovú hodnotu svojej pracovnej schopnosti, svoju pracovnú schop­ nosť na 12 hodín, predal mi ju fakticky až vtedy, keď — ak na tom nástojím — pracoval 12 hodín, t. j. až po uplynutí 12 hodín dodal mi svoju pracovnú schopnosť na 12 hodín — potiaľ tkvie v povahe tohto vzťahu, že peniaze tu vystupujú ako platobný pro­ striedok, kúpa a predaj sa nerealizujú súčasne na oboch stranách. Dôležité je tu len to, že platobný prostriedok je všeobecným pla­ tobným prostriedkom, peniazmi, a preto robotník nevstupuje s ku­ pujúcim — v dôsledku nejakého osobitného prvotného spôsobu platenia — do iných vzťahov, než sú vzťahy obehu. Svoju pracov­ nú schopnosť premieňa bezprostredne na všeobecný ekvivalent a ako jeho vlastník zotrváva v tom istom vzťahu — v rozsahu jeho hodnotovej veličiny — v rovnakom vzťahu vo všeobecnom obehu ako každý iný: a takisto aj cieľom jeho predaja je všeobec­ né bohatstvo vo svojej všeobecnej spoločenskej forme a ako mož­ nosť uspokojiť všetky potreby.“

+ Tu sa rukopis končí. Na nasledujúcej strane je už len nadpis: „Produktívna a neproduktívna práca“. Na posledných stranách tohto Zošitu sú .,Referáty k mojim vlastným zošitom“.

[DODATOČNÉPOZNÁMKY ]!“

ESTETICKÁ VLASTNOSŤ ZLATA

„Pravé zlato žiariace ako oheň, pretože žiari v noci skvostne medzi nádhernými pokladmi.“ (Pindar )15!

NEZMENITEĽNÁ HODNOTA PEŇAZÍ

„Ako platobný prostriedok peniaze — peniaze samy pre seba — musia predstavovať hodnotu ako takú, avšak v skutočnosti sú len totožným množstvom premenlivej hodnoty.“138 PENIAZE AKO PENIAZE (SVETOVÁ MINCA ATĎ.)

Peniaze sú negáciou obežného prostriedku ako takého, mince. Zároveň však obsahujú mincu ako svoje určenie negativne, preto­ že ich vždy možno premeniť späť na mincu: pozitívne — ako sve­ tová minca: ale ako také sú ľahostajné voči určeniu formy a v podstate sú tovarom ako takým, všadeprítomným tovarom, ktorý nie je lokálne určený. Táto ľahostajnosť sa prejavuje pre­ dovšetkým v tom, že teraz sú peniazmi len ako zlato a striebro, nie ako znak vo forme mince. Preto nemá hodnotu forma, ktorú štát dáva peniazom v minci, ale iba jej kovový obsah. Pre zlato a striebro predstavujúce takýto všeobecný tovar, svetovú mincu, nie je potrebný návrat k východisku, vôbec pohyb obehu ako ta­ ký. Príklad: Ázia a Európa. Stadiaľ nárek prívržencov merkanti­ listického systému nad tým, že u pohanov zlato mizne, nepriteká späť. (Tu nás ešte nezaujíma, že s postupným rozvojom samotné­

Dodatočné poznámky

487

ho svetového trhu sama svetová minca sa dostáva do obehu a ko­ lobehu.) Peniaze sú negáciou samých seba ako čírej realizácie cien to­ varov, pričom osobitý tovar zostáva vždy tým podstatným. Na­ opak, stávajú sa cenou realizovanou v sebe samej a ako také aj materiálnym predstaviteľom všeobecného bohatstva. Peniaze sa negujú aj v určení, v ktorom sú len mierou výmen­ ných hodnôt. Pretože samy peniaze sú adekvátnou skutočnosťou výmennej hodnoty a sú ňou vo svojom kovovom bytí. Určenie iniery musí tu byť dané v nich samých. Peniaze sú svojou vlast­ nou jednotkou a mierou svojej hodnoty, mierou peňazí ako bo­ hatstva, ako výmennej hodnoty je to množstvo z nich samých, ktoré predstavujú, počet ich vlastných jednotiek miery. Pre pe­ niaze ako mieru bol ich počet ľahostajný, pre peniaze ako obežný prostriedok bola ľahostajná ich materiálnosť, matéria ich jednot­ ky, pre peniaze v tomto treťom určení je podstatný počet ich samých ako. určitého materiálneho množstva (napr. počet libier). Ak predpokladáme peniaze ako všeobecné bohatstvo, niet v nich už iného rozdielu okrem kvantitatívneho. Predstavujú väčšiu Či menšiu časť všeobecného bohatstva, podľa toho, Či niekto vlastní určitú jednotku miery peňazí vo väčšom či menšom počte. Ak vy­ stupujú ako všeobecné bohatstvo, človek je tým bohatší, čím viac z nich má a jediný správny postup je hromadiť peniaze. Podľa svojho pojmu vystúpili z obehu. Teraz sa toto stiahnutie peňazí z obehu, ich nahromadenie javí ako podstatný predmet túžby po obohacovaní a ako podstatný proces obohacovania sa. V zlate a striebre vlastním všeobecné bohatstvo v jeho rýdzej forme: čím. viac si Z nich nahromadím, tým viac všeobecného bohatstva si pri­ svojujem. Ak zlato a striebro sú všeobecným bohatstvom, potom ako určité množstvá predstavujú ho len v určitom stupni, teda neprimerane. Ako celok musia mať tendenciu prekonávať hranice samých seba. Táto akumulácia zlata a striebra, ktorá sa prejavuje tak, že zlato a striebro sa opakovane sťahujú z obehu, zároveň znamená, že sa všeobecné bohatstvo zabezpečuje pred obehom, kde sa vždy stráca vo výmene za osobitné, a napokon v spotrebe miznúce bohatstvo.

468

Dodatočné poznámky

„U autorov tragédií sú ôíxn (spravodlivosť) a xé0dog (zištnosť)

v protiklade.“159 FORMA VLASTNÍCTVA

Vlastníctvo cudzej práce je sprostredkované vlastníctvom vlast­ nej nráce.

REFERÁTY K MOJIM VLASTNÝM ZOŠITOM!“

Napísané vo februári 1559

Zošit C141 str. 31—39. Aristoteles. T—P—T, P—T—P.

Zošit A142(str. 22, 23, 24) (svetový trh atď.). Spoločenské vzťahy. Osobné (tamtiež ) (23, 24). (Pozri tamtiež niečo o buržoáznej ne­

závislosti atď.) (idey). Zošit B: Prejav zákona privlastňovania v jednoduchom obehu. Prečo vlastníctvo vlastnej práce a scudzenie vlastnej práce, t. j. vlastná práca, vystupujú ako príčina vlastníctva? (str. 17) (18). Protirečenia pritom (18). Ríša buržoáznej slobody a rovnosti (18 a nasl.). Prvý zákon: Privlastnenie vlastnou prácou. Druhý zákon: Scudzenie, čiže premena výrobku na spoločenskú formu (tam­ tiež). Deľba práce (tamtiež) (19). Anglický nájomca a francúz­ sky sedliak (tamtiež. (Deľba práce. Osobitné formy užitočnej práce atď.) (20, 21) (Deľba práce ako uskutočnenie slobodya Pri­ rodzenej individuality. Tamtiež.) Sloboda osobnosti (21) (rov­ nosť) tamtiež (21 dole). Pokračovanie: Zošit B“ (tento zošit): (Pozri peniaze tamtiež, 1a115](s tým súvi­ siaca rovnosť). Rovnosť (1, 2) (Vlastníctvo. Sloboda. Rovnosť). Stúpenci harmónie (3). Jednoduchý obeh je prejavom procesu, prebiehajúceho za chrbtom obehu (4). Historický prechod od obe­ hu ku kapitálu (5). (Obeh) (6, 7). Peniaze ako vlastný produkt

4092

Referáty k mojim vlastným zošitom

obehu (7) (8) (9) (výsledok, peniaze, obeh). Výmenná hodnota ako proces (10) (11). Peniaze — kapitál (12) (13). Zošit M. Samostatné indivíduá. I1dey 18. storočia (1). Zvečnenie historických výrobných vzťahov (2, 3). Výroba a rozdeľovanie vo všeobecnosti (3, 4). Vlastníctvo (4). Výroba. Rozdeľovanie. Spo­ treba. Výmena (5, 6, 7, 8, 9, 9). Rozdeľovanie a výroba (9, 10, 11, 12). Výmena a výroba (13).

Zošit B“1144,Premena peňazí na kapitál (16—19) (táto premena sa vysvetľuje zo vzťahu osamostatnenej výmennej hodnoty k úžit­ kovej hodnote). (Peniaze ako platobný prostriedok vo vzťahu k robotníkovi, 19.)

Zošit II. Jednoduchá výmena. Vzťahy vymieňajúcich. Harmónie rovnosti, slobody atď. (7—9, 10). (Bastiat, Proudhon) (11 až 12). Kapitál. Suma hodnôt (12). Pozemkové vlastníctvo a kapitál (13). Kapitál plynie z obehu. Obsahom je výmenná hodnota. Ob­ chodný kapitál. Peňažný kapitál a peňažný úrok (13). Obeh pred­ pokladá iný obeh. Pohyb medzi vopred danými protikladnými momentmi (14). Prechod od obehu ku kapitalistickej výrobe (14, 15). Kapitál ako spredmetnená práca atď. (15). Suma hodnôt po­ užívaná na tvorbu hodnôt (15, 16). Obeh atď. — predpoklad kapi­ tálu (16). Say. Sismondi (17). Produkt a kapitál. Hodnota a kapi­ tál. Proudhon. (18). Kapitál a práca. Výmenná hodnota a úžitková hodnota pre výmennú hodnotu (19). Peniaze a ich úžitková hod­ nota (práca) sú v tomto vzťahu kapitálom. Sebarozmnožovanie hodnoty je jej vlastný pohyb (20). Fráza o tom, že nijaký kapi­ talista nevynaloží svoj kapitál bez toho, aby z toho mal nejaký zisk (21). Kapitál z látkovej stránky je spredmetnenou prácou. Jeho protikladom je živá produktívna (t. j. hodnotu uchovávajúca a rozmnožujúca) práca (21). Produktívna práca a práca ako služ­ ba (21). Produktívna a neproduktívna práca. A. Smith atď. (21). Zlodej podľa Lauderdala a produktívna práca (21, 22). Dva od­ lišné procesy vo výmene kapitálu s prácou (22) (tu dokonca aj to, Čo sa vymenilo za kapitál, patrí spolu so svojou úžitkovou hodnotou do ekonomického určenia formy atď. Tamtiež). Kapitál a moderné pozemkové vlastníctvo (23). Wakefield (24]. Výmena

Referáty k mojim vlastným zošitom

493

medzi kapitálom a prácou. Mzda za kus (25). Hodnota pracovnej schopnosti (25, 26). Účasť námezdného robotníka na všeobecnom bohatstve je určená len kvantitatívne (26). Ekvivalent, ktorý do­ stáva robotník, sú peniaze. Proti kapitalistovi vystupuje teda ako rovný (260).Ale cieľom jeho výmeny je uspokojenie jeho potrieb. Peniaze sú preňho len obežným prostriedkom (26). Sporenie, od­ riekanie ako prostriedok obohacovania pre robotníka (26, 27) (28). Podmienkou kapitálu je, že robotník nemá hodnotu, že je Zbavený hodnoty (28). Kapitál vystupuje proti robotníkovi len ako vecná moc. Bez osobnej hodnoty (2914). Rozdiel oproti služ­ bám (29). Robotníkovým cieľom pri výmene s kapitálom je spo­ treba. Robotník musí začínať vždy odznova. Práca ako kapitál robotníka (29) a

Zošit III (pokračovanie ) (str. 8) (pracovná schopnosť ako kapitál!). Mzda nie je produk­ tívna (tamtiež). Výmena medzi kapitálom a prácou patrí do jed­ noduchého obehu, neobohacuje robotníka (9). Oddelenie práce od vlastníctva — predpoklad tejto výmeny (tamtiež). Práca ako predmet je absolútnou chudobou, ako subjekt je všeobecnou mož­ nosťou bohatstva (9). Práca stojí proti kapitálu bez nejakej 0s0­ bitej určenosti (9, 10). Pracovný proces je zahrnutý do kapitálu (10) (11) (12, 13). (Kapitál a kapitalista, 13.) Proces výroby ako obsah kapitálu (13, dole). Produktívna a ne­ produktívna práca (14). (Produktívna práca je tá práca, ktorá produkuje kapitál.) Robotník má k svojej práci vzťah ako k výmennej hodnote, ka­ pitalista ako k úžitkovej hodnote atď. (14, 15). Robotník sa zba­ vuje práce ako výrobnej sily bohatstva (15) (kapitál si ju pri­ vlastňuje ako takúto výrobnú silu. Tamtiež). Premena práce na kapitál atď. Sismondi. Cherbuliez. Say. Ricardo. Proudhon atď. (15, 16).

Zhodnocovací proces (17) (18) (Výrobné náklady 19). (Nad­ hodnota sa nedá vysvetliť výmenou. Ramsay. Ricardo.) Kapitalis­ ta nemôže žiť zo svojej mzdy atď. (19: neproduktívne náklady výroby). Jednoduché sebauchovanie, nerozmnoženie hodnoty pro­ tirečí podstate kapitálu (19, 20). Kapitál vchádza do výrobných nákladov ako kapitál. Kapitál prinášajúci úrok. Proudhon (20). Nadhodnota. Nadbytočný pracovný čas (21) (22). Bastiat o sys­

404

Referáty k mojim vlastným zošitom

téme námezdnej práce (22). Hodnota práce. Ako sa určuje (22). Sebazhodnocovanie je sebazáchova kapitálu. Kapitalista nesmie žiť len zo svojej práce atď. Podmienky na sebazhodnotenie kapi­ tálu. Nadbytočný pracovný čas atď. (22, 23). Do akej miery je kapitál produktívny (ako tvorca nadpráce atď.) (str. 23]. To len historicky prechodne (tamtiež). Slobodní negri na Jamajke. Osa­ mostatnené bohatstvo si vyžaduje otrockú prácu alebo námezdnú prácu (v oboch prípadoch nútenú prácu) (23). Nadhodnota. Ricardo (24). Fyziokrati (24). A. Smith (25, 26). Ricardo (20) (27). Nadhodnota a výrobná sila. Pomer medzi nimi pri ich stúpaní (26—28) (29—30). Výsledky (30, 31). Výrobná sila práce je vý­ robnou silou kapitálu (31). Úmerne tomu, ako sa už znížila nutná práca, bude ťažšie zhodnocovanie kapitálu (30, 31). O raste hod­ noty kapitálu (32—38). Práca nereprodukuje hodnotu materiálu, ktorý spracúva, a hod­ notu náradia, ktorým pracuje. Uchováva ich hodnotu jednodu­ cho tým, že v pracovnom procese sa k nim stavia ako k svojim predmetným podmienkam. Táto oživujúca a uchovávajúca sila nestojí kapitál nič, naopak, javí sa ako jeho vlastná sila atď. (str. 38—40). Absolútny nadčas. Relatívny (40). Nie množstvo živej práce, ale jej kvalita ako práce súčasne uchováva pracovný čas, ktorý už existuje v materiáli atď. (40). Zmena formy a látky v bezpro­ strednom výrobnom procese 40, 41. V jednoduchom výrobnom procese tkvie, že skorší stupeň výroby uchováva sa neskorším stupňom atď. (41). Nová práca uchováva starú úžitkovú hodnotu atď. (41). Výrobný proces a zhodnocovací proces. Množstvo spredmetne­ nej práce uchováva sa tým, že sa jej kvalita ako úžitkovej hod­ noty uchováva pre ďalšiu prácu vďaka kontaktu so živou prácou (41, 42). V skutočnom procese výroby je prekonané oddelenie práce od predmetných momentov jej existencie. Ale v tomto pro­ cese je práca už vtelená do kapitálu atď. Vystupuje ako sebazá­ chovná sila kapitálu. Zvečnenie hodnoty (42). Kapitalista dostáva zdarma nadprácu a zachovanie hodnoty materiálu a nástroja (42) (43). Práca, pridávajúc starej práci novú hodnotu, súčasne ucho­ váva a zvečňuje starú prácu (43). Uchovanie hodnoty v produkte nestojí kapitál nič (43).

Referáty k mojim vlastným zošitom

495

Privlastnením prítomnej práce má kapitál už poukážku na bu­ dúcu prácu a na jej privlastnenie (143). Bastiat a Carey (1—4). Bastiat o mzde (5—7).

Zošit IV. Zamieňanie zisku a nadhodnoty. Careyho nesprávny vý­ počet (1). Kapitalista, ktorý robotníkovi neplatí za zachovanie starej hod­ noty, žiada ešte odmenu za povolenie, čo mu dáva na to, aby uchoval starý kapitál (2). Nadhodnota a zisk atď. (2, 3). Rozdiel v spotrebe nástroja a mzdy. Nástroj sa spotrebúva v procese výroby, mzda mimo neho (3). Zväčšenie nadhodnoty a pokles miery zisku (1—7. Pozri najmä

7 + Bastiat tamtiež). Zväčšenie počtu súčasných pracovných dní atď. (7, 8) (akumu­ lácia kapitálu). Stroje (9). Rast konštantnej časti kapitálu v pomere k variabilnej časti vynaloženej na mzdu rovná sa rastu produktivity práce (9). Po­ mer, v akom sa musí zväčšovať kapitál pri väčšej produktivite, aby mohol zamestnať rovnaký počet robotníkov (9—12). Percent­ ná miera z celkového kapitálu môže vyjadrovať veľmi rozdielne vzťahy (12, 13).

Kapitál (ako vlastníctvo vôbec) zakladá sa na produktivite práce (13, 14). Zväčšenie nadbytočného pracovného času. Zväčšenie počtu sú­ časných pracovných dní. (Obyvateľstvo) (14). Obyvateľstvo môže rásť v tej miere, v akej sa znižuje nutný pracovný čas, čiže ako sa relatívne zmenšuje čas potrebný na výrobu živej pracovnej schopnosti (14). Nadbytočný kapitál a nadbytočné obyvateľstvo (14, 15). Vytváranie voľného času pre spoločnosť (15). Prechod z výrobného procesu kapitálu do procesu obehu (15

a ď.]).Znehodnotenie samého kapitálu zväčše­ ním výrobných

síl

(15) (tamtiež, 15—21).(Konkurencia,

str. 21.) (Kapitál ako jednota a protirečenie výrobného a zhod­ nocovacieho procesu) (22 a ď.). Kapitál ako hranica výroby. Nad­ výroba (22, 23) (dopyt samotných robotníkov). 24. Hranice kapi­ talistickej výroby, 24, 25. Nadvýroba, 25—28. Proudhon, 26, 27, 28. (Ako je môžné, že robotník v cene tovaru, ktorý kupuje, platí zisk atď. a predsa dostáva svoju nevyhnutnú mzdu) 29. Cena to­

496

Referáty k mojim vlastným zošitom

varu a pracovný Čas. Nadpráca atď., 28—31 (cena a hodnota atď.). Kapitalista nepredáva pridraho, ale predsa drahšie, než jeho vec stojí (30, 31). Cena (jednotky tovaru) (31). Bastiat. Pokles ceny jednotky tovaru (31). Cena môže klesnúť pod hodnotu bez ujmy pre kapi­ tál (31, 32). Počet a jednotka (miery) sú dôležité pri násobení ceny (32). Špecifická akumulácia kapitálu [premena nadpráce (dôchod­ ku) na kapitál] (32). Proudhon. Určenie hodnoty a ceny. V sta­ roveku (za otrokárstva) nebola nadvýroba, ale nadspotreba (32). Všeobecná miera zisku. (33). Ak kapitalista predáva len za svoje výrobné náklady, prenáša [nadhodnotu ] na iných kapitalistov. Robotník pritom nezíska tak­ mer nič (34—36, najmä 36). Hranica kapitalistickej výroby tkvie v pomere nadpráce k nut­ nej práci. Proporcia medzi nadvýrobkom, ktorý kapitál spotre­ búva, a nadvýrobkom, ktorý sa premieňa na kapitál (38, 39). Nadpráca čiže nadhodnota mení sa na nadbytočný kapitál. Všetky podmienky kapitalistickej výroby vystupujú teraz ako vý­ sledok samej (námezdnej) práce (42, 43). Proces uskutočnenia práce je zároveň procesom jej zneskutočnenia (43) (44). Tvorba nadbytočného kapitálu 1 (44, 45). Nadbytočný kapitál II (45). Prevrat v práve privlastňovania (45). Hlavný výsledok výrobného a zhodnocovacieho procesu: repro­ dukcia a nová produkcia vzťahu medzi kapitálom a prácou, medzi kapitalistom a robotníkom (45, 46). Pôvodná akumulácia kapitálu, 45, 46 (Skutočná akumulácia,

tamtiež |.

Kapitál, ktorý sa už raz historicky vyvinul, vytvára si sám pod­ mienky svojej existencie (46) (nie ako podmienky jeho vzniku, ale ako výsledky jeho bytia) (46). Pôvodná akumulácia (47, 48). Osobné služby (48, 49) (v proti­ klade k námezdnej práci) (to isté 50). [Prevrat v zákone vlastníctva, 90. Pre robotníka je jeho produkt skutočne niečim cudzím. Deľba práce. Stroje atď. 50.] Formy, predchádzajúce kapitalistickú výrobu (50, 51) (52) (53). Pokračovanie:

Rejeráty k mojim vlastným zošitom

497

Zošit V. Pokračovanie o procese, ktorý predchádza vytvoreniu kapitalistického vzťahu čiže pôvodnej akumulácii (str. 1—15). Výmena práce za prácu zakladá sa na tom, že robotník nemá vlastníctvo (16). Obeh kapitálu a obeh peňazí (16) (17). Predpoklad hodnoty vnútri každého jednotlivého kapitálu (ná­ stroj atď.) (str. 17). Proces výroby a proces obehu sú momentmi obehu (17). Pro­ duktivita rozličných kapitálov (v rozličných priemyselných od­ vetviach) podmieňuje produktivitu jednotlivého kapitálu (17). Čas obehu. Rýchlosť obratu nahrádza množstvo kapitálu (17, 18). Vzájomná závislosť kapitálov od vzťahu k rýchlosti ich obra­ tu (18). Obeh je momentom výroby. Výrobný proces a jeho trva­ nie. Premena výrobku na peniaze. Trvanie tejto operácie. Spätná premena peňazí na podmienky výroby. Výmena časti kapitálu za živú prácu (18, 19). Dopravné náklady (19) (20). Náklady obehu (20). Komunikačné a dopravné prostriedky (20) (21). ([(Rozdelenie odvetví práce, 21, 22.) Ako sa hodváb­ nický priemysel stáva nevyhnutným pre poľnohospodárstvo (22).] 22 [Zjednotenie mnohých robotníkov. Výrobná sila tohto zjednotenia (23). Spolupráca v masovom meradle. Tamtiež, 23.] 23, 24 (Celý príklad s cestami, kanálmi, zavodňovacími zariade­ niami atď. možno použiť znova ako príklad, keď sa stanú pred­ metom kapitalistickej výroby, namiesto niekdajších verejných prác. Len zmena formy. Všeobecné podmienky výroby na rozdiel od osobitných podmienok výroby.) (24) (25). Dodanie na trh (priestorová podmienka obehu) patrí do pro­ cesu výroby (25). Časový moment obehu — úver (25, 26). Kapitál je obežným kapitálom (26). Obeh peňazí je čírym zdaním (tam­

tiež).

Sismondi. Cherbuliez (kapitál. Jeho rozličné súčasti) (26). Vplyv obehu na určenie hodnoty (26, 27]. Čas obehu rovná sa času znehodnotenia (27). Rozdiel medzi kapitalistickým spôsobom výroby a všetkými skoršími spôsobmi výroby (univerzalita atď.) (27, 28). Propagan­ distická povaha kapitálu (29). Skrátenie Času obehu (28, 29) (úver). Storch (29). To, čo kapitalista preddavkuje, je práca (Malthus) (29). Hra­ nice kapitalistickej výroby. Thompson (29).

410

Referáty k mejim vlastným zošitom

Obeh a tvorba hodnoty (29) (30J. (Vyrovnávanie podmienok obehu medzi rôznymi kapitálmi) 31. Kapitál nie je zdrojom tvor­ by hodnoty (31). Náklady obehu (31). Kontinuita výroby predpokladá zrušenie času obehu (31) (32). Ramsay. Čas obehu. Z toho usudzuje, že kapitál je vlastným zdrojom zisku (32) (podľa Ricardovho zákona nebolo by nijakej

nadhodnoty. Tamtiež). Ricardo (32, 33). Konkurencia (33). Ouincey (tamtiež). Zošit VI. Ricardova teória hodnoty. Mzda a zisk. Ouincey (1). Ricardo (1—2). Wakefield. Podmienky kapitalistickej výroby v kolóniách (2) (konštantnosť práce, ktorú spomína, treba spo­ menúť ako moment pri rozbore výrobného procesu). Nadhodnota a zisk. Príklad (Malthus) (3). Zisk a nadhodnota. Malthus (3, 4). Malthus (4, 5) (pozri to hneď na začiatku, kde sa hovorí o pre­ daji pracovnej schopnosti, Čiže o výmene medzi prácou a kapitá­ lom) (5) (6). Rozdiel medzi prácou a pracovnou schopnosťou (7). Podivné tvrdenie, že vznik kapitálu nemení nič vodmene za

prácu (7). Carevyhoteória o zlacnení kapitálu pre robotníka (7, 8). (Ten istý Carey. Zníženie miery zisku 8). Wakefield o protirečení medzi Ricardovou teóriou námezdnej práce a teóriou hodnoty. (8). Odpočívajúci kapitál. Rast výroby bez predchádzajúceho rastu kapitálu. Bailey (8, 9). | Wadov výklad kapitálu. Práca je len agentom kapitálu. Kapitál je spoločnou silou. Civilizácia a moje poznámky o tom (9). Všet­ ky spoločenské sily práce ako sily kapitálu. Manufaktúra. Prie­ mysel. Deľba práce (9). Formálne spojenie rozličných odvetví práce atď. kapitálom (9, 10). Akumulácia kapitálu (10). Premena peňazí na kapitál (10). Veda (11). Pôvodná akumulá­ cia a koncentrácia — jedno a to isté (11). Dobrovoľná a nútená asociácia. Kapitál na rozdiel od skorších foriem. Rossi (11). Rossi. Čo ie kapitál? Je surovina kapitálom? (11). Je na to po­ trebná mzda? (11, 12) (je fond existenčných prostriedkov kapitá­ lom? Tamtiež).: Malthus. Teória hodnoty a mzdy (12, 13). Kapitál má do čine­ mla s proporciou, práca len s porciou. Tamtiež, 12. Pozrí tam­

Rejeráty k mojim vlastným zošitom

499

tiež moju poznámku o nadhodnote a zisku. Ricardova teória. Tam­ tiež. (12, 13. Carey kontra Ricardo). Malthus: že mzda nemá nič do činenia s proporciou (13). Malthusova teória hodnoty (13). Cieľom kapitalistickej výroby je hodnota (peniaze), nie tovar, úžitková hodnota atď. Chalmers (14). Ekonomický cyklus. Proces obehu. Chalmers (14). Rozdiel v obrate. Prerušenie výrobného procesu (alebo skôr jeho nezhoda s procesom práce) (14). Celkové trvanie procesu výroby (14). (Poľnohospodárstvo. Hodgskin, 15). Nerovnaké ob­ dobia výroby (14, 15). V pojme slobodný robotník tkvie bedár (15). Obyvateľstvo a nadbytočné obyvateľstvo atď. (15) (16). Nutná práca. Nadpráca. Nadbytočné obyvateľstvo. Nadbytočný kapitál (16) (17). A. Smith. Práca ako obeta. (Seniorova teória obete zo strany kapitalistu) (17) (18) (proudhonovský prebytok, 17). A. Smith. Vznik zisku. Pôvodná akumulácia (18). Wakefield. Otrocká a slobodná práca (18). Atkinson. Zisk (18). Vznik zisku. MacClCulloch(18, 19).

Nadpráca. Zisk. Mzda. Ekonómovia. Ramsay. Wade (19). Pripútaný kapitál. Obrat kapitálu. Fixovaný kapitál. John St. Mill (19). Obrat kapitálu (20). Proces obehu. Proces výroby. Obrat. Kapi­

tál je obiehajúcim kapitálom. Takisto je fixovaným kapitálom (20, 21). Náklady obehu (21) (22). Čas obehu (22). Náklady obehu a pracovný čas (22, 23). [(Voľný čas kapitalistu, 23].] 24 [Dopravné náklady atď., 25]. Obeh. Storch (25). Metamorfóza kapitálu a metamorfóza tovaru (25). Zmena formy a výmena lá­ tok kapitálu. Rozličné formy kapitálu (26). Obraty za dané časo­ vé obdohie (26). Obiehajúci kapitál ako všeobecný charakter ka­ pitálu (26). Rok je mierou obratov obiehajúceho kapitálu. Deň je mierou pracovného času (26, 27). [Prebytok. Proudhon. Bastiat (27).] Fixovaný (pripútaný) kapitál a obežný kapitál. Mill. An­ derson, Say. Ouincey. Ramsay (27). Pozri ťažkosti s úrokom z úroku atď. (28). Vytváranie trhu obchodom (28). Fixný a obežný kapitál. Ricardo (28). Nevyhnut­ nosť rýchlej alebo menej rýchlej reprodukcie (28, 29). Sismond! (29). Cherbuliez, Storch (29).

500

Rejeráty k mojim vlastným zošitom

Peniaze a kapitál. Večnosť hodnoty (28). Preddavky kapítalistu robotníkovi (29). Konštantný a variabilný kapitál (29). Konkurencia (29, 30) (32 dole). Nadhodnota. Čas výroby. Čas obehu. Čas obratu (31, 32) (33). Časť kapitálu striedavo v čase výroby, časť v čase obehu (33). Čas obehu (34). Nadhodnota a fáza výroby. Počet reprodukcií kapitálu rovná sa počtu obratov. Celková nadhodnota atď. (34) (35). V obehu kapitálu dochádza k zmene formy a k výmene látok (36). T—P—T: P—T—P (tamtiež). Rozdiel medzi časom výroby a pracovným časom (36). Storch. Peniaze. Kupecký stav. Úver. Obeh (37). Malý obeh. Proces výmeny medzi kapitálom a pracovnou schop­ nosťou vôbec (37) (38). Kapitál a reprodukcia pracovnej schop­ nosti (38). Trojaké určenie alebo spôsob obehu [39). Fixný kapitál a obežný kapitál (39, 40). Čas obratu celkového kapitálu rozdeleného na obežný a fixný kapitál (40). Priemerný obrat takého kapitálu (40) (41). Vplyv

fixného kapitálu na celkový čas obratu kapitálu (tamtiež). Obiehajúci fixný kapitál. Say. Smith. Lauderdale (42). Lauder­ dale o pôvode zisku, 43. Fixný kapitál. Pracovný prostriedok. Stroj (43). Zošit VII.

Fixný kapitál. Premena síl práce na sily kapitálu tak vo fix­ nom, ako aj obežnom kapitáli (1). Do akej miery fixný kapitál (stroj) tvorí hodnotu (1). Lauderdale (tamtiež, 1, 2). Stroj pred­ pokladá masu robotníkov (1, 2). Fixný kapitál a obežný kapitál ako dva osobitné druhy kapitálu (2). Fixný kapitál a kontinuita procesu výroby (2). Stroje a živá práca (2) (vynaliezanie). Protirečenie medzi základom buržoáz­ nej výroby (miera hodnoty) a samým jej rozvojom. Stroje atď. (3). Význam rozvoja fixného kapitálu (3) (pre rozvoj kapitálu vô­ bec). Pomer, v ktorom sa tvorí fixný a obežný kapitál (3). Voľný čas. Vytvoriť ho je hlavným určením kapitálu. Jeho anta­ gonistická forma v kapitáli (3, 4).

Referáty k mojlm vlastným zošitom

501

Produktivita práce a výroba fixného kapitálu (The Source and

Remedy!“) (4). Používanie a spotreba. The Economist. Trvácnosť fixného kapi­ tálu (4). Skutočná úspora (ekonóntia) rovná sa úspore pracovného času, t. j. rozvoju výrobnej sily. Prekonanie protikladu medzi voľným časom a pracovným časom (5). Pravdivé chápanie spoločenského výrobného procesu (5). Owenovo historické poňatie priemyselnej (kapitalistickej) vý­ roby (5) (6). Kapitál a hodnota prírodných činiteľov (6). Rozsah fixného kapitálu ukazuje stupeň rozvoja kapitalistickej výroby (6). Určenie suroviny, výrobku, výrobného nástroja, spotreby (60). SÚ peniaze fixným alebo obežným kapitálom? (6). Fixný kapitál a obežný kapitál vo vzťahu k individuálnej spo­ trebe (6, 7). | Čas obratu kapitálu skladajúceho sa z fixného a obežného ka­ pitálu. Čas reprodukcie fixného kapitálu. Kontinuita výroby je

absolútne potrebná atď. (7). Časovou jednotkou práce je deň, časovou jednotkou obežného kapitálu rok. Dlhšie celkové obdobie stáva sa jednotkou vtedy, keď pristupuje fixný kapitál (7). Priemyselný cyklus (7). Obeh fixného kapitálu (8). Takzvané riziko (8). Všetky časti kapitálu dávajú rovnomerne zisk — to je nesprávne. Ricardo atď. (8). Ten istý tovar je raz fixným, raz obežným kapitálom [8, 9). Predaj kapitálu ako kapitálu (9). Fixný kapitál, ktorý vchádza do obehu ako úžitková hodnota (9). Každý moment, ktorý je predpokladom výroby, je zároveň jej výsledkom. Reprodukcia jej vlastných podmienok. Reprodukcia kapitálu ako fixného a obežného kapitálu (9, 10). Fixný kapitál a obežný kapitál. "he Economist. Smith. Proti­ hodnota obežného kapitálu musí byť vyrobená za rok. Nie je to tak s fixným kapitálom. Tento vyžaduje výrobu nasledujúcich ro­ kov (10, 11).

Udržiavacie náklady (11). Dôchodok Zzfixného a obežného kapitálu (12).

502

Rejeráty k mojim vlastným zošitom

Slobodná práca je latentný pauperizmus. Eden (12, 13). Čím menšia je hodnota fixného kapitálu v pomere k jeho pro­ duktu, tým je účelnejší (13). Hnuteľný a nehnuteľný, fixný a obežný kapitál (14). Súvislosť medzi obehom a reprodukciou (14, 15). Nevyhnutnosť reprodukcie úžitkovej hodnoty za určitý čas (15). Kapitál ako prinášajúci plody. Premena nadhodnoty na zisk (15). Miera zisku (15). Pokles miery zisku (15) (16). Miera zisku. Suma zisku (16) (17). Atkinson. A. Smith. Ramsay. Ricardo (17). Nadhodnota ako zisk vyjadruje vždy menšiu proporciu (17, 18). Wakefield (18). Carey. Bastiat (18) (19)]. Kapitál a dôchodok (zisk). Výroba a rozdeľovanie. Sismondi (19). Výrobné náklady zo stanoviska kapitálu. Takisto zisk (20). Nerovnosť zisku. Vy­ rovnanie a spoločná miera zisku (20). Premena nadhodnoty na zisk (20). Zákony (20, 21). Nadhodnota je vzťah nadpráce k nutnej práci (21). Hodnota fixného kapitálu a jeho výrobná sila. Trvácnosť fixné­ ho kapitálu a jeho výrobná sila (21, 22). Spoločenské sily, deľba práce atď. nestoja kapitál nič (21). Ináč je to so strojom (21, 22). Pozri 22 aj pokiaľ ide o hospodárnosť pri používaní strojov. Zisk a nadhodnota (22). Stroje a nadpráca. Rekapitulácia učenia o nadhodnote vôbec (22, 23). Pomer objektívnych podmienok výroby. Zmena v proporcii jed­

notlivých súčastí kapitálu (23) (24) (25). Peniaze a fixný kapitál: predpokladajú určité množstvo bo­ hatstva (The Economist) (25). Pomer medzi fixným kapitálom a obežným kapitálom. Majiteľ pradiarne bavlny (The Econonmist) (25). Otroctvo a námezdná práca. Steuari (25, 26). Zisk zo scudzenia. Steuart (26). Vlnársky priemysel v Anglicku od Čias kráľovnej Alžbety (Tuckett). Hodvábnický priemysel (ten istý) (27, 28). Takisto železo. Bavlna (28). Vznik slobodnej námezdnej práce. Tuláctvo. Tuckett (28). Blake o akumulácii a miere zisku (28, 29). (Ukazuje, že ceny atď. nie sú ľahostajné, lebo trieda výlučných spotrebiteľov iba spotrebúva a nič nereprodukuje.) Odpočívajúci kapitál. Tamtiež (28).

Referáty k mojim vlastným zošítom

503

Domácke poľnohospodárstvo na začiatku 16. storočia fTuckett | (29). Zisk. Úrok. Vplyv strojov na fond práce. The Westminster Revue (29). Kapitál, a nie práca určuje hodnotu tovarov. Torrens (38, 39). Minimum mzdy (39). Stroje a robotníci v bavlnárskom priemysle roku 18326.Hodg­ skin (39). Ako vytvárajú stroje surovinu. Ľanársky priemysel. Priadza. The Economist (39). Stroje a nadpráca (39, 40). Kapitál a zisk. „Hodnota vytvára produkt“ (40) (41). Vzťah robotníka k podmienkam práce v kapitalistickej výrobe (41). Všetky časti kapitálu prinášajú zisk (41). Pomer medzi fixným a obežným kapitálom v bavlnárskej továr­ ni. Seniorova nadpráca a zisk. Tendencia strojov predlžovať prácu (41, 42). Vplyv dopravy na obeh atď. (42). Doprava prekonáva čoraz väčšmi hromadenie zásob (42). Absolútna nadpráca a stroje. Senior (42). Bavlnárska továreň v Anglicku. Robotníci. Príklad pre stroje a nadprácu [42). Príklad zo Symonsovej knihy. Glasgow. Mechanizovaná tkáč­ ska továreň atď. (43). (Tieto príklady pre mieru zisku.) Rôzne spôsoby, ako stroje znižujú nutnú prácu. Gaskell (43). Práca je bezprostredným trhom pre kapitál (44). Odcudzenie podmienok práce od práce s rozvojom kapitálu (44) (zvrátenie). Toto zvrátenie spočíva v kapitalistickom spô­ sobe výroby, nielen v jeho rozdeľovaní (44). Merivale. Prirodzenú závislosť robotníka v kolóniách treba na­ hradiť umelými obmedzeniami (44). | Ako stroj atď. šetrí materiálom. Chlieb. Dureau de la Malle (45). Produktívna spotreba. Newman (47). Premeny kapitálu. Eko­ nomický cyklus. (Newman) (47). Dr. Price. Vrodená sila kapitálu (47) (48). Proudhon. Kapitál a jednoduchá výmena. Prebytok (48). Nekonečno v procese. Galiani (49). Preddavky. Storch (530).Teória úspor. Storch (50).

504

Referáty k mojim vlastným zošitom

MacCulloch. Nadbytok (530).Zisk (tamtiež). Periodické ničenie

kapitálu. Fullarton (50). Arnd. Živelne vzniknutý úrok (51). Úrok a zisk (51) (Carey) (52). Záložníctvo v Anglicku (52). Ako nastupuje obchodník na miesto majstra (532). Kupecký majetok (52) (53) (54). Obchod s ekvivalentmi nie je možný. Opdyke (55). Kapitál a úrok (55). Dva národy môžu podľa zákona zisku vymieňať tak, že oba zís­ kajú, ale jeden je vždy ošmeknutý (59).

NÁČRT PLÁNU TRETEJ KAPITOLY

„KU KRITIKE POLITICKEJ EKONÓMIE“

Napísané vo februári—marci 1859

[i

PROCES VÝROBY KAPITÁLU

1. Premena peňazí na kapitál

a) Prechod Ak sa kapitál označuje len ako suma hodnôt, nevyjadruje sa tým nič (11, 12). Hromadenie peňazí nie je kapitalizáciou (tam­ tiež). 11 (13, 14, 15). VI, 23, 24. VI, 28 (dole. Kapitál a peniaze). Obeh a z obehu plynúca výmenná hodnota sú predpokladom kapitálu (11, 16) (17) (11, 18).

11, 19, 20 (kapitál ako výmenná hodnota stojí proti práci ako úžitkovej hodnote). 11 (21) (11, 22).

sismondi. V11, 19 (dole). Obchodný kapitál a kapitál vôbec. Obchodník a remeselník, VII, 52 dole. 53, 94, 55 (Opdyke).

6) Výmena medzi kapitálom a pracovnou schopnosťou (11, 22) (11, 23) (11, 25, 26, 27, 28). VI, 13. II, 29. III, 8. III, 14. VÍ, 37, 38.

Opakovanie predaja zo strany robotníka (111,8). Mzda nie je produktívna (111,8). Obeh robotníka vo forme T—P—T (111,9). Podmienkou tejto výmeny je, že robotník nemá vlastníctvo (111, 9). V, 3, 4, 5, 6 dole.

508

Náčrt plánu tretej kapitoly

Abstraktná práca stojí proti kapitálu Výmenná hodnota práce (11, 14, 15) Spotreba úžitkovej hodnoty spadá tu (111,17). IV, 23, 24 (kapitál vytvárajúci

(111I,9) (10, 26). (111, 22, 27).

do ekonomického procesu námezdnú prácu). IV, 48,

49, 90.

Historická podmienka vzťahu medzi námezdnou prácou a kapi­ tálom. V, 8. VII, 12, 13.

Pracovná schopnosť (VI, 7). Priemerná mzda (VII, 39. Pri našom skúmaní treba vychádzať Z minima). Careyho učenie o zisku. VI, 7, 8. Rossi (VI, 11, 12. Látkové súčasti kapitálu. Patrí mzda K pod­ state kapitálu? VI, 38). Podmienky výmeny. Robotník je potenciálne bedárom (VI, 15) (16). Torrens. Kapitál, a nie práca určuje hodnotu tovaru (VII, 38, 39) (zmätok u ricardovcov. Rozdelenie nadhodnoty medzi kapita­

listami).

y) Proces práce (111, 10, 11, 12, 13).

Produktívna spotreba (VII, 47 hore, Newman). ô) Zhodnocovací proces 111, 17, 18, 19, 20, 38, 39, 40, 41, 42, 43.

IV, 2 (IV, 7).

Všeobecný pojem nadhodnoty

(111, 21) (22) (23) (24) (25)

(26) (27) (28, 29) (30) (IV, 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7). IV, 13. VI, 10.

Zväčšenie výrobnej sily, kvantita a kvalita (IV, 4). VII, 20. Pri danej výrobnej sile a danom absolútnom pracovnom čase musí sa zvýšiť počet súčasných pracovných dní (IV, 7, 8] (IV, 14). Súčasné pracovné dni. Tamtiež. Obyvateľstvo. 1V, 14, 15.

Zväčšenie výrobnej sily je totožné s rastom konštantnej časti kapitálu v porovnaní s jeho variabilnou časťou (1V, 9).

Náčrt plánu tretej kapitoly

509

Ako musí kapitál rásť, aby so zväčšenou výrobnou silou mohol zamestnať rovnaký počet robotníkov (1V, 9—12). Voľný čas (IV, 14). Kombinácia práce. IV, 50. MaccCulloch (VII, 50).

2. Absolútna nadhodnota (111, 23, 32, 33).

Absolútny a nutný pracovný čas. V, 24. VI, 16, 17. (VI, 15, 16,

17. Nadpráca. Nadbytočné obyvateľstvo). Nadbytočný pracovný čas (VI, 19. Ramsay, Wade). Nadpráca a nutná práca (V11,21) (VII, 44, hore). senior (VII, 41, 42).

3. Relatívna nadhodnota 111, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 33, 34, 35, 36, 37, 38. IV, 12, 13.

a) Kooperácia más V, 22, 23.

6) Deľba práce

Otrocká práca je produktívnejšia ako slobodná, keď slobodná nie je kombinovaná. Wakefield. V11,18.

y) Stroje IV, 13, 14. VI, 43. VII, 1, 2, 13 (dole). VII, 22, 39, 40, 42, 43 dole.

Získanie suroviny (úspora) vďaka strojom. VII, 39 (The Econo­ mist). Cenrj tovarov. Proudhon (IV, 26—32).

4. Pôvodná akumulácia (111, 20, 21. IV, 44, 45, 46, 47, 50, 51, 52, 53).

Nadvýrobok. Dodatočný kapitál (1V, 42, 43, 45).

510

Náčrt plánu tretej kapitoly

Kapitál produkuje námezdnú prácu (1V, 43, 44) (45) (47). V,15. Pôvodná akumulácia. V, 1, 2, 3, 4, 8—15, 16. Koncentrácia pracovnej schopnosti (VI, 10, 11) (VI, 11. Rossi.

Asociácia). Nadhodnota v rozličných formách a ako výsledok rozličných prostriedkov. VII, 22, 23, 24. Spojenie relatívnej a absolútnej nadhodnoty. V11,23, 24. Rozmnoženie výrobných odvetví. VII, 23. Obyvateľstvo (VII, 23).

5. Námezdná práca a kapitál 11, 14 (11, 28, 29) (111, 13) (111, 14) (15, 16) (VII, 40 dole a 41 hore). 111, 23.

Kapitál ako spoločenská sila, civilizácia [VI, 9, 10 (Wade)] (VI, 11 Babbage). Kapitál —preddavkom. VII, 29 dole. Reprodukcia robotníka prostredníctvom mzdy VI, 38.

Samy seba prekonávajúce obmedzenia kapitalistickej výroby. VII, 2, 3. Voľný čas. VII, 3, 4. Sama práca mení sa na spoločen­

skú prácu (tamtiež 4). Owen (VII, 5 dole). Skutočná ekonómia. Úspora pracovného času. Ale nie v proti­ kladnej forme (VII, 5). Prejavenie sa zákona privlastňovania v jednoduchom tovaro­ vom obehu. Prevrat v tomto zákone (11, 8, 9, 10, 11, 12) (IV, 45) (00). VII, 44.

1 PROCES OBEHU KAPITÁLU Zhodnocovací proces kapitálu je zároveň procesom jeho zne­ hodnotenia (IV, 15, 16). Protirečenia (1V, 16, 17) (18). [Toto patrí do oddielu II, Kon­

kurencia kapitálov!+.] Kapitál je jednotou výroby a zhodnocovania ako proces (IV, 18) (19, 20). Tendencia kapitálu rozširovať sa (1V, 18).

Náčrt plánu tretej kapitoly

9511

Civilizujúca tendencia kapitálu (1V, 18, 19). Protirečenie medzi výrobou a zhodnotením (1V, 22) IV, 24, 25. Premena tovaru na peniaze (1V, 40, 41) (VI, 8). Obeh kapitálu (V, 16, 17) (VI, 14. Chalmers) (VI, 36). VII, 9. K Chalmersovi: Blake. VII, 29. VII, 47. Proces výroby, proces obehu (V, 17, 18, 19, 20, 21, 22). Odpočívajúci kapitál (VI, 8, 9). Rozdielny čas výroby VI, 14, 15. VI, 36. J. St. Mill: Čas obehu (VI, 19) (Odpočívajúci kapitál). Obeh kapitálu V1, 19, 20. VII, 47 dole. Náklady obehu (VI, 20) (21) (22) (VI, 23, 24, 25) VI, 37. Obežný kapitál VI, 20, 21. Fixovaný kapitál. Tamtiež. VI, Z0. Odtiaľ prechod k obežnému a fixnému kapitálu ako dvom osobit­ ným druhom. VII, 2. Obrat (VI, 21, 22). Počet obratov VI, 31—35. VII, 7. Čas obehu VI, 22, 23, 25. Tovarový, peňažný a priemyselný kapitál (1V1,26). Rok ako miera obratov kapitálu (VI, 26, 27). Fixný kapitál. Obežný kapitál (VI, 27, 28, 29). VI, 39, 40, 41, 42—44. VII, 8 (dole), 10, 11, 13, 14, 159. Veľký a malý obeh VI, 37, 38, 39.

Trojaké určenie obehu vcelku VI, 39. Fixný kapitál. Obežný kapitál. V jednom i druhom sa spoločen­ ské určenie práce prenáša na kapitál (VII, 1) (VII, 6). Predlžený čas obehu rovná sa menšiemu počtu reprodukcií alebo množstvu kapitálu zahrnutému do procesu výroby. Kontfi­ nuita sa stáva nutnou s fixným kapitálom. Prerušenie znamená preto stratu vopred danej hodnoty [V1I,2). Fixný kapitál a dopyt Do práci (V11,28. Barton). Fixný kapitál. V11, 2, 3. Pomer medzi fixným a obežným kapi­ tálom v spoločnosti. VII, 3, VII, 4. Vyšší stupeň ako obežný ka­ pitál. Trvácnosť fixného kapitálu. V11,4. VII, 21, 22. Peniaze sú fixným a obežným kapitálom. V1I1,6. Fixný kapitál a obežný kapitál vo vzťahu k individuálnej spo­ trebe (VII, 6 dole a 7). Priemerný obrat celkového kapitálu (vo vzťahu k jeho zhodno­ teniu). Pomer medzi obratom fixného a obežného kapitálu. Kon­ tinuita. Rozdiel prerušenia výroby pre obežný a fixný kapitál.

912

Náčrt plánu tretej kapttoly

Čas reprodukcie fixného kapitálu stáva sa mernou jednotkou eko­ nomického cyklu. Fáza celkovej reprodukcie (VII, 7). Rozdielny obrat obežného a fixného kapitálu (V1I, 8). Fixný kapitál, ktorého úžitková hodnota vchádza do obehu (VII, 9). Výroba fixného a obežného kapitálu (VII, 9, 10). Náklady na udržiavanie fixného kapitálu (V1I,11). Dôchodok fixného a obežného kapitálu (V11,12) (návrat fixné­

ho a obežného kapitálu, tamtiež). Určenie času reprodukcie úžitkovou hodnotou tovaru (V11, 15). 111

KAPITÁL A ZISK Miera zisku a nadhodnota (IV, 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, VI, 10). (VI, 12, 13) (17, 18) (39) (43). Kapitál a zisk (V11, 15) (16) (17) (20, 21) (22) (40) (41).

Rast kapitálu pri zväčšenej výrobnej sile, aby mohol použiť to isté množstvo práce (1V, 9—13). Riziko. Úrok. Výrobné náklady. VII, 8. Rovnaký zisk zo všetkých častí kapitálu. VII, 8. Mzda a zisk — formy výroby, a preto aj formy rozdeľovania atď. (VII, 19). Úrok a zisk. VII, 51, 52.

[IV] RÔZNE Dejinície kapitálu: Kapitál je „iba výrobným nástrojom“ (11, 15) (kapitál poňatý ako vec, tamtiež). (Kapitál nie je jednoduchý vzťah, ale proces. Tamtiež. II, 16.) Kapitál a produkt (11, 18). Produktívna a neproduktívna práca (11, 21, 22) (111,14). Poľnohospodárstvo, pozemkové vlastníctvo, kapitál (II, 23). Trh (11, 24, 25).

Náčrt plánu tretej kapitoly

913

Príčiny zisku (111, 19, 20) 111,22, 23.

Výrobné náklady (111, 20). Nie náklady, ale preddavky kapitalistov (Storch, V11,50. Proti

teórii úspor. Tamtiež). Proudhon a úrok atď. (111,20). Mimoekonomický pôvod pozem­ kového vlastníctva podľa Proudhona (V, 3). Nadhodnota (VI, 27). (Price (Richard) a Proudhon V11,47, 48). Bastiat o mzde (111,22). O zisku atď. (VII, 18, 19). Poľnohospodárstvo (s priemyselnými prvkami. 15. storočie. VII,

29. Harrison). Peňažný kapitál (111, 44). Ricardo. Vznik nadhodnoty. Mzda a zisk sú len podiely (VI, 1, 2). (Wakefield proti Ricardovi. VI, 8.) (Malthus proti mzde ako proporcii. VI, 12) (13). VII, 8. Malthus. Teória hodnoty (VI, 3 a ď.). (VI, 12, 13). Práca ako obeť u Smitha. Obeť abstinencie u Seniora (VI, 17) (18). Vznik zisku podľa Smitha (VI, 18]. Proti tomu Lauderdale. VI, 43.

Vznik nadhodnoty podľa MacCullocha. VI, 18. Mzda je časťou vlastného produktu robotníka. Tamtiež, VI, 19. Námezdná práca a otroctvo. Steuart. VII, 25, 26. Ten istý. Stroje. Tamtiež, 26.

POZNÁMKY

V tomto druhom zväzku Marxových ekonomických rukopisov z rokov 1857 až 1859 uverejňujeme predovšetkým druhú polovicu rukopisu, ktorý sme podľa Marxa nazvali „Základy kritiky politickej ekonómie (Hrubý koncept)“. Kon­ krétne ide o dokončenie kapitoly o kapitáli spolu s dodatkami ku kapitole o peniazoch a o kapitáli. Ako už vieme, tento rukopis sa zachoval v siedmich veľkých zošitoch, ktoré Marx označil rímskymi číslicami 1—VII,a predstavuje prvý náčrt budúceho „Kapitálu“. (Pozri K. Marx, Základy kritiky politickej ekonómie, zv. I, Bratislava 1974, pozn. 1, str. 465.)

Tento zväzok ďalej obsahuje Marxovu nedokončenú kritiku vulgárnych buržoáznych ekonómov Bastiata a Careyho, „Index k siedmim zošitom“, frag­ ment pôvodného textu druhej kapítoly Marxovej práce „Ku kritike politickej ekonómie“ a začiatok jej tretej kapitoly, Marxove „Odkazy k mojim vlastným zošitom“ a napokon náčrt plánu tretej kapitoly „Ku kritike politickej eko­ nómie“. Jednotlivé rukopisy nasledujú v tom časovom poradí, v akom ich Marx napísal. Podobne ako to urobili v ruskom vydaní (pozri K. Marks, F. Engels, Sočinenija, zv. 46, časť I, Moskva 1968 a časť II, Moskva 1969), rukopis sme rozčlenili na oddiely a pododdiely a príliš dlhé texty na odseky. V niekolľl­ kých prípadoch, keď bolo očividné, že ide o dodatky k predchádzajúcemu textu, niektoré časti textu sme presunuli. Znova pripomíname, že nadpisy jednotlivých oddielov a pododdielov po­ chádzajú sčasti z Marxovho „Indexu“ a „Odkazov“ a sčasti ich sformulovala redakcia ruského vydania. Titulky, ktoré nepochádzajú priamo od Marxa, sa uvádzajú v zátvorkách. V prípadoch, keď Marx cituje niektorého autora a odvoláva sa na strany svojich výpiskových zošitov, nahradili sme jeho odvolávky, tak ako v prvom zväzku tohto diela, odvolávkami na strany citovanej knihy. Citovaný prameň sa uvádza aj vtedy, keď sa Marx odvoláva len na citovaného autora. Okrem

916 niekoľkých málo prípadov sa ruskej redakcii podarilo zistiť pramene všet­ kých Marxových citátov. — 3 Z V zátvorkách uvedené slovo „falsch!“ (,nesprávne!“) pripísal Marx do textu rukopisu neskoršie. Vzťahuje sa bezprostredne na predchádzajúcu vetu: „Trvanie výrobného procesu nie je tu nič iné, ako pracovný čas nevyhnutný na zhotovenie výrobku.“ Pri ďalšom rozpracovaní rukopisu z rokov 1857 až 1858 (pozri tento zväzok str. 91—92 a 160—162) a neskoršie v II. zväzku „Kapitálu“ Marx ukázal, že „nie celá doba, po ktorú je kapitál vo výrobnom procese, je preto nutne pracovnou dobou“ (K. Marx, Kapitál, zv. II, Bratislava 1963, str. 250). — 7

$ V origináli „Arbeitsvermôgen“. V rukopisoch z rokov 1857—1859 namiesto termínu „Arbeitskraft“, s ktorým sa však už raz stretávame v ,„Námezdnej práci a kapitáli“ a niekoľkokrát v rukopise z rokov 1861—1863,Marx spra­ vidla používa termín „Arbeitsvermôgen“. V I. zväzku „Kapitálu“ používa Marx tieto dva termíny ako rovnoznačné: ,„Unter Arbeitskraft oder Arbeitsvermôgen

verstehen wir den Inbegriff der physischen und geistigen Fähigkeiten, die in der Leiblichkeit, der lebendigen Persčhnilichkeit eines Menschen existieren und die er in Bewegung setzt, so oft er Gebrauchswerte irgend einer Art produziert“ (4. nem. vyd., str. 130). Slovenský preklad: „Pod pracovnou silou čiže pracovnou schopnosťou rozumieme súhrn fyzických a duševných schop­ ností, ktoré jestvujú v telesnom organizme, v živej osobnosti človeka a ktoré človek uvádza do činností zakaždým, keď vyrába nejaké úžitkové hodnoty.“ (Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, str. 190.)

V tomto vydaní rešpektujeme Marxov spôsob vyjadrovania, preto termín „Arbeitsvermôgen“ prekladáme ako „pracovná schopnosť“, a tam, kde Marx používa výraz „Arbeitskraft“, prekladáme ho ako „pracovná sila“. Pritom treba pamätať na to, že Marx, ako to ukazuje horeuvedený citát z „Kapitálu“, nerobí nijaký rozdiel medzi týmito dvoma výrazmi a v tomto zmysle ich mu­ síme chápať ako rovnoznačné. Takéto chápanie nie je vzdialené ani od vý­ znamu oboch výrazov v slovenčine. — 10 4 Marxov komentár k tomuto Malthusovmu tvrdeniu pozri v „Teóriách o nad­ hodnote“, časť III, Bratislava 1968, str. 73. — 33 $ Tieto dve miesta z knihy W. Thompsona Marx cituje celkom voľne, opierajúc sa o svoj výpiskový zošit z roku 1845. — 33 6 G. Ramsay, „An Essay on the Distribution of Wealth“ (Esej o rozdeľovaní bo­ hatstva), Edinburgh 1836, str. 55. Ďalej cituje Marx príslušné miesta z Ram­ sayovej knihy na str. 39—40 II. časti tohto diela. — 36 7 Marx má na mysli Storchovu prácu „Cours ďéconomie politigue“ (Kurz poli­ tickej ekonómie), Paríž 1823, zv. I, str. 409—411, kde sa uvádza príklad špe­ kulačných nákupov a opätovných predajov v Peterburgu začiatkom 19. storo­ Čia takých tovarov, ako cukor, káva, rezivo, železo. Toto miesto zo Storchovej knihy cituje Marx nižšie, na str. 120—127 II. Časti tohto diela. — 37 8 H. C. Carey, „Principles of Political Economy“ (Zásady politickej ekonómie), časť 1, Philadelphia 1837, str. 99, 129. — 45 9 V „Teóriách o nadhodnote“ (pozri K. Marx, Teórie o nadhodnote, časť III, Bratislava 1968, str. 144—153) Marx podrobne rozobral, ako MacCulloch zne­ tvoril pojem práce tým, že ho rozšíril na prírodné procesy. — 45 19Pozri K. Marx, „Grundriísse der Kritik der politischen Oekonomie“. Anhang.

917

1

1 LA sani ANN

Moskva 1941, str. 787—839. V mnohých prípadoch Marx voľne paraťrázuje citáty z Ricardovej knihy. Tejto voľnej podobe zodpovedá aj slovenský pre­ klad miest, ktoré sa v ďalšom texte citujú z Ricardovej knihy. — 46 Pozri koniec poznámky 1. — 47 Najdôležitejšie výroky ]J.F. Braya ako odporcu buržoáznej politickej ekonó­

mie a autora utopického učenia o „rovnakej výmene“, obsiahnuté v jeho práci ,„Labours Wrongs and Labours Remedy“ (Nespravodlivosti voči práci a prostriedky na ich odstránenie), (Leeds 1839), Marx uviedol v „Teóriách o nadhodnote“ (pozri K. Marx, Teórie o nadhodnote, časť 1II, Bratislava 1968, str. 202—267). — 47 15

A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“ (Skúmanie povahy a príčin bohatstva národov), zv. I, Londýn 1835, str. 100 až 102, 130—131. Pozri A. Smith, Pojednání o podstaté a púvodu bohatství

1>

Príklad, ktorý Marx uvádza, je na str. 20—27 Ricardovej práce ,„On the Prin­ ciples of Political Economy and Taxation“ (Zásady politickej ekonómie a zdaňovania), Londýn 1821 (D. Ricardo, Zásady politické ekonomie a zda­ néní, Praha 1956, str. 40). — 49

národú, sv. I, Praha 1958, str. 67—68, 83—84. — 47

>U

16

1

—)

18

strane rukopisu) uvádza Marx ten istý príklad výpočtu zisku (pozri K. Marx — F. Engels, Listy o „Kapitáli“, Bratislava 1957, str. 6). Tento príklad prevzal Malthus (v druhom vydaní svojich „Prínciples of Political Economy“) z ofi­ ciálneho vydania „Factories Inguiry Commission, First Report of the Central Board of His Majesty"s Commissioners. Ordered, by the House of Commons, to be printed, 28. June 1833“ (Továrenská vyšetrovacia komisia. Prvá správa ústrednej rady komisie jeho veličenstva. Uverejnená na základe rozhodnutia snemovne poslancov zo dňa 28. júna 1833), str. 34. — 51 Obrat fixného a obežného kapitálu vypočítava Marx takto. Pre fixný kapitál: jeho veľkosť (10 000 lib. št.) sa delí veľkosťou amortizačného fondu (650 lib. št.),: pre obežný kapitál: suma nepredvídaných výdavkov (1100 lib. št.), miezd (2600 lib. št.) a hodnoty surovín (10 000 lib. št.), dovedna 13 700 1ib. št., delí sa veľkosťou obežného kapitálu (7000 lib. Št.). — 52 V liste Engelsovi z 5. marca 1858, v ktorom je ten istý príklad výpočtu zisku, Marx poznamenáva: „Žiaľ, vo vyššie uvedenej tabuľke nie je udaný ani počet robotníkov, ani pomer medzi platmi a ozajstnými mzdami.“ (K. Marx — F. En­ gels, Listy o „Kapitáli“, Bratislava 1957, str. 61.) V texte rukopisu Marx hypo­ teticky predpokladá, že podiel miezd na ročných výdavkoch sa presne rovná 1/ga zvyšok z 2600 lib. št. pripadá na platy. — 53 H. C. Carey, „Principles of Political Economy“ (Zásady politickej ekonómie), časť I, Philadelphia

19

20

1837, str. 73—80, 83—92, 99, 337, 339—340. — 67

Pri predošlom organickom zložení kapitálu vo výške 16000 lib. št. by bolo treba 8000 robotníkov. Naproti tomu teraz treba iba 1500 robotníkov, t. j. 5 1/3krát menej. Teda 6500 robotníkov vyhodia na ulicu, čo je viac ako štvor­ násobok 1500 zamestnaných robotníkov. — 69 Pri kapitáli 16000 lib. št. prvý kapitalista by potreboval 8000 robotníkov a druhý kapitalista len 1500robotníkov, teda na každých 5 robotníkov prvého kapitalistu by pripadalo 15/16robotníka druhého kapitalistu. — 69 Marxov komentár k citovanému tvrdeniu E. G. Wakefielda je v ,„Teóriách

o nadhodnote“. Pozri K. Marx, Teórie o nadhodnote, časť 1I, Bratislava 1963, str. 343 a časť III, Bratislava 1968, str. 153—154. — 70 22

25

2

K>

Ide o miesto, ktoré Bailey cituje z knihy: Albert Gallatin, „Considerations on the Currency and Banking System of the United States“ (Úvahy o obežive a bankovom systéme Spojených štátov), Philadelphia 1831, str. 68. — 71 P. Gaskell, „Artisans and Machinery: The Moral and Physical Conditions of the Manufacturing Population considered with Reference to Mechanical Sub­ stitutes for Human Labour“ (Remeselníci a stroje: Morálne a fyzické pod­ mienky továrenského obyvateľstva skúmané so zreteľom na mechanické ná­ hradky za ľudskú prácu), Londýn 1836, str. 11—114, 293—362. — 75 Ch. Babbage, ,„Traité sur TÉconomie des Machines et des Manufactures“. Traduit de ľanglais sur la troisiéme édition, par E. Biot (O ekonómii strojov a tovární. Podľa tretieho vydania preložil z angličtiny E. Biot), Paríž 1833, str. 485. — 78

2 P. Rossi, ,„Cours ďéconomie politigue. Année 1836—1837 (Contenant les deux

26

21

28

29

50

š ry

32

sa

volumes de ľédition de Paris)“ (Kurz politickej ekonómie. Ročník 1836 až 1837) (Zahrnujúci dva Zväzky parížskeho vydania). In: Cours ďéconomie politigue“ (Kurz politickej ekonómie), Brusel 1843. — 79 R. Torrens, „An Essay on the Production of Wealth“ (Esej o výrobe bohat­ stva), Londýn 1821, str. /0—71. — 79 „Kapitola o kapitáli“ v rukopise „Kritika politickej ekonómie“ bola v skutoč­ nosti „Kapitolou o kapitáli vôbec“, t. j. prvou kapitolou kníhy „O kapitáli“, prvou zo šiestich kníh, ktoré chcel Marx pôvodne napísať. Pozri Marxove listy Lassallovi z 22. februára a 11. marca 1858 (K. Marx — FE.Engels, Listy o „Kapitáli“, Bratislava 1957, str. 57—58, 62—63). — 83 H. C. Carey, „ľ[he Past, the Present, and the Future“ (Minulosť, prítomnosť a budúcnosť), Philadelphia 1848, str. 74—75. Príslušný Careyho výrok Marx cituje v „Teóriách o nadhodnote“ (pozri K. Marx, Teórie o nadhodnote, časť II, Bratislava 1963, str. 136). — 85 V I. zv. „Kapitálu“, Bratislava 1967, str. 81 Marx stručne charakterizuje Fer­ riera ako „moderného epigóna“ merkantilistov. Pozri tiež K. Marx, Základy kritiky politickej ekonómie, zv. I, Bratislava 1974, str. 165. — 89 A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“, Kniha I, kap. XI, časť I. (A. Smith, Pojednání o podstaté a pôvodu bohatství národäi, sv. I, Praha 1958, str. 161). — 91

„Panis et circenses“ — „chlieb a hry“. Marx má na mysli obdobie rozkvetu rímskeho otrokárskeho štátu, keď nižšie vrstvy mestského obyvateľstva (tzv. mestský plebs) boli vylúčené zo sféry výroby a žili predovšetkým z podpôr štátu a bohatých otrokárov, ktorí im poskytovali „chlieb a hry“. O antických kolóniách pozri článok v New York Daily Tribune, ktorý Marx napísal 4. marca 1853 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 8, Praha 1960, str. 583 až 584). Hovorí sa tu aj o veľkom sťahovaní barbarských kmeňov v období úpadku starovekého sveta. — 94 D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation“ (Zásady politickej ekonómie a zdanenia), 3. vydanie, Londýn 1821, str. 493, 495 (D. Ri­ cardo, Zásady politické ekonomie a zdanční, Praha 1956, str. 292—293). — 96 Biblia. Kniha Mojžišova, kap. 3, verš 19. — 100 Ch. Fourier, „Le Nouveau Monde industriel et sociétaire“ (,,Oeuvres Complôé­

919 tes de Ch. Fourier“. Tome sixiéme, troisičme édition) (Nový svet priemyselný a societárny. Úplné dielo Ch. Fouriera, zväzok šiesty, tretie vydanie), Paríž 1848, str. 245—252. — 101 So

36

N. W. Senior, „Principes Fondamentaux de ľEconomie Politigue“ (Základné princípy politickej ekonómie), Paríž 1836, str. 309—335. — 101 P. J. Proudhon, „Systéme des contradictions économigues, ou Phílosophie de la misére“ (Systém ekonomických protirečení, čiže filozofia biedy), zv. I, Paríž 1846, str. 73: F. Bastiat et P. J. Proudhon, „Gratuité du Crédit. Discus­ sion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon“ (Bezplatnosť úveru. Diskusia medzi pánom Fr. Bastiatom a pánom M. Proudhonom), Paríž 1850, str. 200. Rozbor tejto Proudhonovej tézy pozri aj v „Biede filozofie“ (K. Marx, Bieda filozofie, Bratislava 1955, str. 87—98). — 102

O tom, že sa v komunizme nadpráca premieňa na nutnú prácu, píše Marx v prvom zväzku „Kapitálu“: „Odstránenie kapitalistickej formy výroby umožní obmedziť pracovný deň na nutnú prácu. Avšak pritom nutná práca — za inak nezmenených okolností — musí rozšíriť svoj rozsah. Na jednej strane preto, lebo existenčné podmienky robotníka budú bohatšie a jeho Životné nároky väčšie. Na druhej strane preto, lebo k nutnej práci bude treba pripočítať časť terajšej nadpráce, totiž prácu nutnú na vytvorenie spoločenského rezervného a akumulačného fondu.“ (K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, str. 576.) Pozri tiež K. Marx, Kapitál, zv. lII-2, Bratislava 1958, str. 401—402. — 102 Th. Malthus, „Definitions in Political Economy“ (Definície v politickej eko­ nómii), Londýn 1827, str. 69—70. — 106 $9

Marx má na mysli knihu ]. St. Milla „Principles of Political Economy with some of their Applications to Social Philosophy“ (Zásady politickej ekonó­ mie s niektorými ich aplikáciami na sociálnu filozofiu) v dvoch zväzkoch, Londýn 1848. — 106

4 41

x

45

Biblia. Kniha žalmov, žalm 42, verš 2. Pozri tiež K. Marx, Kapitál, zv. I, Bra­ tislava 1967, str. 164. — 111 Marx má na mysli svoj XVI. zošit s výpiskami, ktorý obsahuje výpisky z kni­ hy „Gratuité du Crédit. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon“, Paríž 1850. Proudhonov vzorec prebytku, ktorý dáva práca, je na str. 200 tejto knihy. Ten istý vzorec je aj v Proudhonovej knihe , Systéme des contradic­ tlons économigues, ou Philosophie de la misére“, zv. I, Paríž 1846, str. 73. Pozri tento zväzok, str. 102. — 131 J. B. Say, „Traité déconomie politigue“. Troisičme édition (Pojednanie o po­ litickej ekonómii. Tretie vydanie), zv. II, Paríž 1817, str. 430. — 132 Cherbuliez, ,„Richesse ou pauvreté“ (Bohatstvo alebo chudoba), Paríž 1841, str. 10—19. — 139

Simonde de Sismondi, ,„,Nouveauxprincipes ďéconomie politigue“. Seconde édition. (Nové zásady politickej ekonómie, Druhé vydanie), zv. I, Paríž 1827, str. 87, 93. — 168 45

46

Pozri Storch, „Cours ďEconomie Politigue“, zv. I, Paríž 1823, str. 405, 420: Malthus, „Definitions in Political Economy“, Londýn 1827, str. 237—238: Smith, „Recherches sur la Nature et les Causes de la Richesse des Nations“, Paríž 1802, zv. II, str. 197—198 (A. Smith, Pojednání o podstatô a púvodu bohatství národú, Praha 1958, sv. I, str. 289—270). — 171 Cherbuliez, „Richesse ou pauvreté“, Paríž 1841, str. 14—15. — 172

47

The Economist — anglický týždenník pre ekonomické a politické otázky: orgán priemyselnej veľkoburžoázie, vychádzajúci v Londýne od roku 1843. — 180

48

4

Marx podrobne analyzoval pojem koexistujúcej práce v „Teóriách o nadhod­ note“ v súvislosti s rozborom názorov Thomasa Hodgskina (pozri K. Marx, Teórie o nadhodnote, časť lII, Bratislava 1968, str. 219—230). — 189 Lauderdalov apologetický výklad zisku Marx rozobral v „Teóriách o nadhod­ note“ (pozri K. Marx, Teórie o nadhodnote, časť I, Bratislava 1960, str. 78 až 79, 239—240). Pozri tiež tento zväzok, str. 180—182. — 191

„o

5 ha

92

30

V brožúre Thomasa Hodgskina ,Labour Defended against the Claims of Ca­ pital“ (Obrana práce proti požiadavkám kapitálu), Londýn 1825 sa hovorí: „Ľahko pochopiť, prečo ... má ten, kto stavia cestu, dostať časť toho prospe­ chu, ktorý plynie jedine tomu, kto cestu používa, ale nemôžem pochopiť, prečo má celý tento prospech náležať ceste samej a prečo si ho má prisvo­ jovať určitá skupina ľudí, čo cestu ani nestavajú ani nepoužívajú, pod ná­ zvom zisku z ich kapitálu.“ Pozri K. Marx, Teórie o nadhodnote, časť III, Bratislava 1968, str. 244. — 192 Goethe, „Faust“, časť I, scéna piata (,,Auerbachova pivnica v Lipsku“). — 193 Názory autora anonymného socialistického pamfletu „The Source and Re­ medy of the National Difficulties“ (Zdroj národných ťažkostí a prostriedky na ich odstránenie) (Londýn 1821) o zdroji nadhodnoty Marx charakterizo­ val ako „podstatný pokrok oproti Ricardovi“. Tento pamflet Marx podrobne rozobral v „Teóriách o nadhodnote“. (Pozri K. Marx, Teórie o nadhodnote, časť III, Bratislava 1968, str. 195—202, 207—211.) Tu citované miesto z ano­ nymného pamfletu sme preložili v tej podobe, v akej ho Marx uvádza, t. j. v podobe voľného výkladu, ktorý tlmočí myšlienku anonymného autora v Marxových termínoch. — 195 Babbage, „Traité sur ľEconomie des Machines et des Manufactures“, Paríž 1833, str. 375—376. — 210

54

Marx má pravdepodobne na mysli miesto z Dodatku k 8 209 Hegelovej „Ma: lej logiky“, ktoré neskoršie uviedol v poznámke 2 ku kapitole V prvého zväz­ ku „Kapitálu“. (Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, str. 207.) Marx použil vydanie z roku 1840 (Hegel, „Encyklopädie der philosophischen Wis­ senschaften im Grundrisse, I. Abteilung. Teil I. Die Logik“. Werke, Band VI) (Encyklopédia filozofických vied v náčrte, časť I. Logika. Spisy, zv. VI),

sb

Marx cituje Idenovu knihu podľa konspektu, ktorý urobil Engels roku 1845. Časť konspektu je uverejnená v Marx — Engels, Gesamtausgabe, I. Abteilun£g,

56

Narážka na Spinozove slová „z hľadiska večnosti“, s ktorými sa neraz stre­ távame v jeho „Etike“. — 235 E. G. Wakefield, „A View of the Art of Colonization“ (Umenie kolonizácie),

Berlín 1840, str. 382. — 224

Band 4, Berlín 1932, str. 507—512. — 225

Londýn 1849, str. 76. — 243

Marx má na mysli svoj nedokončený náčrt „Bastiat a Carey“, ktorý napísal v jáli 1857: uverejňujeme ho v tomto druhom zväzku Marxových ekonomic­ 5

kých rukopisov z rokov 1857—1859. — 244 O učňovských zákonoch pezri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, str. 408. — 258

921 60

61

6 to

Marx má na mysli knihu Benjamína Thompsona (grófa Rumforda) ,„Essays, political, economical, and philosophical“ (Politické, ekonomické a filozo­ fické eseje), zv. I, Londýn 1796. Táto kniha obsahuje najmä najrôznejšie re­ cepty „ako nahradiť normálne drahé jedlá robotníkov lacnými náhradkami“. Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, str. 654. — 264 A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations. With a Commentary, by the Author of „England and America“ (E. G. Wake­ field) (Skúmanie povahy a príčin bohatstva národov. S komentárom autora „Anglicko a Amerika“), zv. I, Londýn 1835. — 268 The Spectator — anglický literárny denník, ktorý vychádzal v Londýne v rokoch 1711—1714. Marx sa naň odvoláva (ako aj na Locka, Huma a Mon­ tesguia) podľa knihy jamesa Steuarta „An Inguiry into the Principles of Po­ litical Oeconomy“ (Skúmanie zásad politickej ekonómie), zv. I, Dublin 1770, str. 399. — 269

63

F. M. Eden, „The State of the Poor, or an History of the Labouring Classes in England“ (Postavenie chudobných čiže dejiny pracujúcich tried v Anglic­

64

The Westminster Review — anglický buržoázny liberálny časopis, ktorý vy­ chádzal v Londýne v rokoch 1824—1914 štyrikrát do roka. — 278 Prameň tohto citátu sa nepodarilo zistiť. — 283 D. Urguhart, „Familiar Words“ (Dôverné slová), Londýn 1856, str. 112. —

ku), zv. I, Londýn 1797, str. 119—120. — 278 6 uj

66

285 67

68 69

70

Táto cena milánskeho surového hodvábu sa uvádza v časopise The Economist z 13. marca 1858 (str. 300). — 285 W. Cobbett, „Paper against Gold“ (Papier proti zlatu), Londýn 1828. — 294 A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“, kniha I, kap. IV, na konci druhého odseku kapitoly (A. Smith, Pojednání o podstatč a púvodu bohatství národú, Praha 1958, str. 45). — 307 Godskin sa odvoláva na knihu: H. Storch, „Cours ďéconomie politigue“, zv. II, Paríž 1823, str. 128. — 310

71

J. B. Say, „Cours complet ďéconomie politigue pratigue“. Seconde édition (Úplný kurz praktickej politickej ekonómie. Druhé vydanie), zv. I, Paríž

72

Marx robí takýto výpočet: Ak 1500 lib. št. predstavuje čistý zisk 5 % z celého preddavkovaného kapitálu, potom veľkosť tohto kapitálu je 30000 lib. št. Keďže fixný kapitál sa rovná 23 000 lib. št., na obežný kapitál pripadá 7000 lib. št. Marx ďalej analogicky počíta, aby určil veľkosť preddavkovaného kapitálu v prípade I (dostáva 34 000 lib. št.) a v prípade lII (dostáva 28 000

75

W. H. Prescott, „History of the Conguest of Peru“, 4th edition (Dejiny “do­ bytia Peru, štvrté vydanie), zv. I, Londýn 1850, str. 147. — 330 Tieto výrazy sú z knihy ,„D. Justiniani, sacratissimi principis, Institutiones“ (Ustanovenia Justiniana, najsvätejšieho panovníka), Paríž 1815, str. 46. — 332 Tieto výrazy uvádza Marx po latinsky, ich prameň sa nepodarilo zistiť. — 332 Revue des Deux Mondes — dvojtýždenný buržoázny literárno-umelecký a pub­ licistický Časopis, ktorý vychádzal v Paríži od roku 1829. — 333 Lauderdale, ,„Recherches sur la nature et ľorigine de la ríchesse publigue“. Tradult de ľanglais par Lagentie de Lavaisse (Skúmanie povahy a pôvodu

1840, str. 512. — 313

14

75

70

27

lib. št.). — 321

s

AJ

verejného bohatstva. Z angličtiny preložil Lagentie de Lavalsse), Paríž 1808, str. 173—182. O fonde na umorenie štátneho dlhu, ktorý založil Pitt roku 1786, pozri K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 12, Praha 1962, str. 4/6—477. — 335

SsC(1

78

79

+i)% je vzorec zložitých úrokov, v ktorom S znamená sumu kapi­

tálu spolu s úrokami, C je pôvodný kapitál, i — úroková miera a n označuje počet rokov, v ktorých proces prebieha. — 336 La Voix du Peuple — proudhonovský denník, ktorý vychádzal v Paríži od 1. októbra 1849 do 14. marca 1850. — 336

80

81

V knihe, ktorá sa v texte cituje, Arndt venoval osobitný paragraf (8 88, str. 420—421) zdôvodneniu správnosti a účelnosti dane zo psov. — 344 Pozri K. Marx, Základy kritiky politickej ekonómie, zv. I, Bratislava 1974, str. 348—351. — 349

82

8 [2]

Marx má na mysli Benthamov spis „Defense of Usury“ (Obrana úžery), kto­ rého prvé vydanie vyšlo v Londýne roku 1787, druhé vydanie roku 1790a tre­ tie vydanie roku 1816. — 349 J. St. Mill tu rozumie pod ,„vyrábajúcou triedou“ výrobných kapitalistov. — 349

Podľa názorov starogréckeho filozofa Epikura, v zásade materialistu a ateis­ tu, existuje nesčíselné množstvo svetov. Tieto svety vznikajú a existujú podľa vlastných prírodných zákonov. Bohovia síce existujú, nachádzajú sa však mimo svetov, v priestoroch medzi nimi, a nemajú nijaký vplyv ani na vývin vesmíru, ani na život človeka. — 352 Ide o zákon, podľa ktorého sa obnovila povinná vymeniteľnosť bankoviek za zlato. — 358 A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“,

kniha I, kap. V. (A. Smith, Pojednání o podstaté a pôvodu bohatství národi, Praha 1958, zv. I, str. 51). — 358 87 8

8o

Tento citát sa nepodarilo nájsť. — 361 Restrikčný zákon alebo zákon o reštrikcii bánk (Bank Restriction Act) — osobitný zákon, ktorý anglická vláda príjala roku 1797. Týmto zákonom sa stanovil nútený kurz bankoviek a zrušila sa výmena bankoviek za zlato. Roku 1819 prijali zákon, ktorým sa obnovila výmena bankoviek za zlato. Výmenu fakticky plne obnovili roku 1821. — 369 Ide o dekréty Napoleona I. o blokáde britských ostrovov, podpísané 21. no­ vembra .1806 v Berlíne a 23. novembra 1807 v Miláne. Tieto dekréty zaviedli tzv. „Kontinentálnu blokádu“, ktorá zakazovala obchodovať Francúzsku a jeho spojencom s Anglickom na európskom kontinente. — 370 The Times — najväčší konzervatívny anglický denník: vychádza v Londýne od roku 1785. — 372

91

„Currency principle“ (Zásada peňažného obehu), alebo „Currency theory“ (Teória peňažného obehu) — pod týmto názvom vystupoval v Anglicku za­ čiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia jeden prúd školy stúpencov kvanti­ tatívnej teórie peňazí. Jej predstavitelia — Loyd (lord Overstone), Norman a ďalší — tvrdili, že hodnota a cena tovarov sa určujú množstvom peňazí vo sfére obehu. — 372

bo

Ide o knihu J. Maclaren, „A Sketch of the History of the Currency“ (Náčrt dejín obeživa), Londýn 1858. Marx tu cituje recenziu tejto knihy uverejnenú

923 v časopise The Economist z 15. mája 1858. Pozri K. Marx — F. Engels, Listy O „Kapitáli“, Bratislava 1957, str. 68. — 374 95

94

Takto Marx pôvodne nazval prvú kapitolu svojho ekonomického spisu: Čo­ skoro po napísaní tohto náčrtu jej dal názov „Tovar“. — 376 Ide o kníhu Augusta Haxthausena, pruského úradníka a spisovateľa, ktorý v štyridsiatych rokoch precestoval Rusko. A. Haxthausen, ,„Studien fiber die inneren Zustände, das Volksleben und insbesondere die ländlichen Einrích­ tungen Russlands“ (Štúdie o vnútorných pomeroch, živote obyvateľstva a naj­ mä o poľnohospodárskych ustanovizniach v Rusku), časti 1—3, Hannover—

Nedokončený náčrt kritiky vulgárnych ekonómov Bastiata a Careyho napísal Marx v júli 1857, ako to vyplýva z dátumu na obálke zošitu, v ktorom na prvých siedmich stranách napísal tento náčrt. Na ôsmej strane tohto zošitu nasleduje text, ktorý je pokračovaním druhého zošitu základného rukopisu z rokov 1857—1858, označeného ako „Kritika politickej ekonómie“. (Pozri K. Marx, Základy kritiky politickej ekonómie, zv. I, Bratislava 1974, str. 238.) Toto pokračovanie druhého zošitu Marx označil ako „zošit 111“,s dátumom „29., 30. novembra a december 1857“. V Marxovom rukopise má nedokončený náčrt o Bastiatovi a Careyovi v titule samotný názov rozoberanej Bastiatovej knihy: z toho možno urobiť

záver, že Marx chcel napísať obšírnu recenziu tejto knihy, potom sa však roz­ hodol, že si to kniha nezaslúži, a ponechal náčrt nedokončený. Text, ktorý nám Marx zanechal, prekračuje však rámec recenzie. V „Úvod­ ných poznámkach“ podáva Marx v hrubých črtách obraz o stave vtedajšej buržoáznej politickej ekonómie. Po prvý raz presne vymedzuje hranice kla­ sickej politickej ekonómie, ktorá sa začala formovať koncom 17. storočia v prácach Pettyho a Boisguilleberta a svoje zavfšenie dosiahla v prácach Ricarda a Sismondiho. Ako dokazuje Marx, buržoázni ekonómi, ktorí prišli po nich, sú alebo epigóni klasikov alebo ich reakční kritici. Práce francúz­ skeho ekonóma Bastiata a amerického ekonóma Careyho sú typickým prí­ kladom takejto reakčnej kritiky klasikov, predovšetkým Ricarda. Titul „Bastiat a Carey“ pochádza z Marxových „Odkazov k mojim vlastným zošitom“. — 379

97

J. St. Mill, ,,Principles to Social Philosophy“ na sociálnu filozofiu) Th. Tooke, „A History

of Political Economy with some of their Applications (Zásady politickej ekonómie s niektorými aplikáciami v dvoch zväzkoch, Londýn 1848. — 381 of Prices, and of the State of the Circulation“ (Dejiny

cien a stavu obehu), zv. 1I—VI,Londýn 1838—1857. — 381

Ide o XIV. kapitolu druhého vydania Bastiatovej knihy ,„Harmonies écono­ migues“ (v druhom vydaní je 25 kapitol). Táto časť nedokončeného náčrtu o Bastiatovi a Careyovi sa začína na piatej strane Marxovho rukopisu. Predchádzajúcu štvrtú stranu Marx zaplnil iba dopoly. Dá sa predpokladať, že po Úvodných poznámkach na strane 1—3 a na hornej polovici strany 4, kde Marx všeobecne charakterizuje názory Careyho a Bastiata, chcel sa podrobnejšie zaoberať Bastiatovou knihou, rozo­ brať najprv jej prvých 13 kapitol a až potom sa zastaviť pri XIV. kapitole. Neuskutočnil však tento zámer a načrtol iba niekoľko kritických poznámok o hlavných myšlienkach XIV. kapitoly. — 387

99

Podľa Bastiata „penzijné pokladnice robotníkov“ treba zakladať z robotníc­ kych príspevkov, lebo len vtedy môžu zabezpečiť žiadúci stupeň „stabilnosti“. (Fr. Bastiat, „Harmonies économigues“. Druhé vydanie, Paríž 1851, str. 395).

— 388 100

Marx má na mysli hlúpučké filozoficko-historické konštrukcie z Proudhono: vej knihy „Systéme des contradictions économigues, ou Philosophie de la misére“ (Systém ekonomických protirečení, čiže filozofia biedy), (Paríž 1846), ktoré rozobral a vysmial vo svojej knihe „Bieda filozofie“. (Pozri

101

Le Charivarí — francúzske satirické noviny, buržoázno-republikánskeho za­ merania, vychádzali od roku 1832 v Paríži. Počas júlovej monarchie jedo­ vato útočili na vládu, roku 1848 prešli na stranu kontrarevolúcie. — 389 Voltaire nazýval boha „najvyššou bytosťou“ (,,etre supreme“). Na rozdiel od tzv. pozitívnych náboženstiev si ho predstavoval ako nejaký neosobný rozumový princíp, ktorý vraj stvoril svet, stanovil jeho zákony a dal mu prvý popud, potom však prestal zasahovať do prirodzeného chodu uda­

K. Marx, Bieda filozofie, Bratislava 1955, str. 40—43 a 94—98. — 389

10 bo

lostí. — 389

105

O príčinách, prečo zostavil tento „Index“, Marx píše v liste Engelsovi z 31. mája 1858. Keby vraj chcel čo len prečítať svoj rukopis „Kritika politickej ekonómie“, ktorý, ak by vyšiel tlačou, bol hrubým zväzkom a zaplňa 308 husto napísanými stranami sedem zošitov, by mu zabralo takmer celý týž­ deň. Na nešťastie, pokračuje Marx, v tomto rukopise je všetko pomiešané bez ladu a skladu a je v ňom veľa všeličoho, čo je určené až pre ďalšie časti jeho práce. „Preto,“ píše Marx, „musím si zostaviť index, v ktorom zošite a na ktorej strane sa hovorí o týchto drobnostiach, ktoré predovšet­ kým potrebujem pre prácu.“ Marx musel predovšetkým spracovať pre tlač prvú časť veľkej ekonomic­ kej práce, ktorú zamýšľal napísať. „Prvou časťou“ Marx rozumel vtedy to, čo onedlho začal označovať ako „prvý oddiel“ (,,die erste Abteilung“) svojej knihy „O kapitáli“, zahfťňajúcej tri kapitoly: „Tovar“, „Peniaze“ a „Kapitál všeobecne“. V rukopise z rokov 1857—1858kapitola o tovare mala však ešte názov „Hodnota“. Marxov „Index k siedmim zošitom (k prvej časti)“ pozostáva z dvoch ne­ dokončených náčrtov. V prvom náčrte Marx chcel rozčleniť materiál svojho rukopisu podľa základných oddielov jeho „prvej časti“, došiel však len po oddiel o obehu kapitálu, pričom v tomto oddiele aj vo viacerých predchá­ dzajúcich oddieloch chýbajú príslušné strany rukopisu. Druhý náčrt zahfťňa iba materiál kapitoly o peniazoch a predstavuje podrobnejšie spracovanie

štruktúry tejto kapitoly. Medzi základnými rubrikami svojho Indexu Marx ponechal veľké medze­ ry, do ktorých bolo možné neskoršie zapísať ďalšie podrubriky alebo doda­ točne uviesť odvolávky na strany rukopisu. „Index k siedmim zošitom (k prvej časti)“ zaberá posledných 11 strán v Zošite „M“, ktorý obsahuje Marxov slávny „Úvod“. Pozri K. Marx, Základy kritiky politickej ekonómie, Bratislava 1974, str. 38—64. V Indexe Marx označuje zošity rukopisu „Kritika politickej ekonómie“ rímskymi číslicami a strany jednotlivých zošitov arabskými číslicami. — 393

925 to make Trade florish“ (Slobodný obchod, alebo, ako dosiahnuť rozkvet obchodu), ktorý vyšiel anonymne roku 1622 v Londýne. — 396 Na strane 55 zošitu VII svojho rukopisu Marx vôbec neuvádza Wilsona. Je možné, že sa pomýlil a chcel uviesť Morrisona, ktorého na tejto strane spo­ mína v spojitosti s problémom znehodnotenia peňazí. Možné je však aj iné vysvetlenie. Wilson bol redaktorom časopisu The Economist, ktorý sa na uvedenej strane spomína štyrikrát. Pravda, v iných prípadoch sa Marx od­ voláva na názov časopisu, a nie na meno jeho redaktora. — 399 Tento bod Indexu sa vzťahuje na knihu ]. G. A. Wirtha „Die Geschichte der Deutschen. Zweite durchaus verbesserte Auflage“. (Dejiny Nemcov. Druhé celkom zlepšené vydanie), zv. I, Stuttgart 1846, z ktorej si poznamenal jedno miesto vo výpiskovom zošite z roku 1858. Hovorí sa tu o tom, že starí germáni až do 4.—5. storočia mali tak málo peňazí, že rozličné peňažné povinnosti si Často plnili v takých materiálnych hodnotách, ako dobytok, zbrane, obilie, pričom zákon stanovoval cenu býkov, kráv, koní, mečov, ští­ tov, kopijí a iných predmetov, ktorými platili namiesto guldenov. — 399 10 7

10 8

10 9

Marx sa odvoláva na svoj výpiskový zošit z roku 1857, kde sú výpisky z kni­ hy H. D. Macleoda „The Theory and Practice of Banking“ (Teória a prax bankovníctva), zv. I, Londýn 1855. Na str. 15 tejto knihy Macleod hovorí o traktáte J. Childa „A Discourse upon Trade“ (Traktát o obchode), (ktorý podľa Macleoda vyšiel roku 1698). Tento traktát obsahuje plán, ako zákon­ nou cestou znížiť úrokovú mieru. — 399 Pozri poznámku 104. — 401 Na str. 63 zošitu VII je prerušený rukopis ,„Kritiky politickej ekonómie“ (hrubého konceptu Zzrokov 1857—1858). Na všetkých ďalších stranách tohto veľmi hrubého zošitu sú iba výpisky z rozličných kníh a periodík. Na str. 64 sú výpisky z knihy G. Dodda „The Curiosities of Industry and the Applied Sciences“ (Čudné fakty priemyslu a aplikované vedy) (Londýn 1854), vrá­ tane výpiskov o opotrebovaní mincí v dôsledku trenia. Časť z nich cituje Marx v práci „Ku kritike politickej ekonómie“ (pozri K. Marx, Ku kritike politickej ekonómie, Bratislava 1969, str. 82). — 401 Marx má na mysli svoj výpiskový zošit V, ktorý začal v januári 1851: na str. 14—17 sú výpisky z kapitol XXVI—XXXdruhého zväzku práce W. Jacoba „An Historical Inguiry into the Production and Consumption of the Precious Metals“ (Historické skúmanie výroby a spotreby drahých kovov), Londýn 1831. — 402

11 1

Marx má na mysli svoj výpiskový zošit IV, do ktorého písal v novembri až decembri 1850. Tento zošit obsahuje výpisky z kapitol IV—XIV prvého zväz­ ku a z kapitol XV—XXVdruhého zväzku práce W. Jacoba „An Historical Inguiry into the Production and Consumption of the Precious Metals“, Lon­ dýn 1831. — 402

11 2

Th. Tooke, „A History of Prices, and of the State of the Circulation, from 1839 to 1847 inclusive“ (Dejiny cien a stavu obehu od 1839 do 1847 vrátane),

Londýn 1848, str. 220. — 403 11

GN

Začiatkom júna 1858 Marx zostavil „Index k siedmim zošitom“, ktoré obsa­ hujú hrubý koncept „Kritiky politickej ekonómie“. Tento idex slúžil Marxovi ako plán, podľa ktorého chcel svoj hrubý koncept spracovať do tlače. Počas

júna a júla 1858 takmer vôbec nemohol pracovať na svojom ekonomickom spise (pozri Marxov líst Engelsovi z 8. augusta 1858), ale od augusta Ppri­ bližne do konca októbra 1858 napísal pôvodný text prvej časti „Ku kritike politickej ekonómie“. Podľa vtedajších Marxových plánov mal okrem kapitol o tovare a 0 peniazoch obsahovať aj kapitolu o kapitáli. V novembri 1858 Marxova manželka začala prepisovať na čisto konečný text prvej časti „Ku

114

kritike politickej ekonómie“, ktorá zahfňala už len prvé dve kapitoly. Z pôvodného textu sa nám zachovala iba časť, ktorá obsahuje posledné tri štvrtiny druhej kapitoly a začiatok tretej kapitoly. Táto Časť je v dvoch zošitoch: „B““ a „B““. Text zošitu „B““ sa začína polovicou slova. Predchá­ dzal mu Zošit ,„C“,ktorý sa nezachoval, a podľa všetkého obsahoval kapitolu o tovare (táto kapitola sa pôvodne nazývala „Hodnota“) a začiatok kapitoly o peniazoch. Na obálku zošitu „B“ Marx napísal päť krátkych poznámok, ktoré patria do kapitoly o peniazoch a o kapitáli: v tomto vydaní ich uverejňujeme na konci pôvodného textu ako dodatky. — 404 Marx cituje po nemecky miesto z ,„Besied učených mužov za stolom“, ktoré pochádzajú od starogréckeho spisovateľa-kompilátora Athenaea. To isté miesto Marx ďalej cituje po grécky. Pozri Athenaeus, ,„Deipnosophistarum libri guindecim“. Edidit Schweighaeuser, Argentorati 1802 (Besedy učených mužov za stolom, v pätnástich knihách. Vydal Schweighaeuser), zv. IlI, Strasburg 1802, str. 121. — 412

115

Marx má na mysli miesto z Xenofonta, ktoré cituje v práci „Ku kritike po­ litickej ekonómie“. (Pozri K. Marx, Ku kritike politickej ekonómie, Brati­

slava . 1969,str. 106.) Toto miesto pochádza zo IV. kapitoly Xenofontovho 116 117 118

119

120 121

spisu „O zväčšení dôchodkov či výnosov aténskeho štátu“. — 413 Zrejme narážka na Goetheho báseň „Das Gôttliche“ (Božské), ktorá sa za­ čína slovami ,„Edel sei der Mensch“ (Šľachetný buď človek). — 414 Pozri poznámku 112. — 418 Marx cituje toto miesto z Kórnerovho spisu podľa anglickej knihy ,„Lectures on Gold for the instruction of emigrants about to proceed to Australia“. Delivered at the Museum of Practical Geology. (Prednášky o Zlate pre po­ učenie emigrantov, ktorí sa chystajú do Austrálie. Prednesené v Múzeu praktickej geológie), Londýn 1852, str. 94—95. Pozri K. Marx, Základy kri­ tiky politickej ekonómie, zv. I, Bratislava 1974, str. 129—130. — 418 Biblia. Zjavenie Jána, kap. 17, verš 13 a kap. 13, verš 17. Apokalypsa (čiže Zjavenie Jána) — jedno z diel ranej kresťanskej litera­ túry, ktoré je súčasťou Nového zákona. Vzniklo v 1. storočí. Autor Apoka­ lypsy vyjadruje nenávisť k Rímskej ríši, ktorú nazýva „zverom“ a vyhlasuje za stelesnenie diabla. Marx cituje apokalypsu podľa tzv. Vulgáty, t. j. podľa latinského prekladu Biblie, ktorý všeobecne používajú katolíci. — 424 [W. Petty] „A Treatise of Taxes and Contributions“ (Pojednanie o daniach a poplatkoch), Londýn 1667, str. 47. — 425 Ide o biblickú legendu, v ktorej legendárny praotec židov Jakub vo vysokom veku, keď cítil blížiacu sa smrť, požehnal dvoch vnukov svojho syna Jozefa. Nedbajúc na vládnúcu obyčaj starých židov, nedal hlavné požehnanie (polo­ žením pravej ruky) staršiemu, ale mladšiemu synovi Jozefovi, čo zdôvodnil

927

122

125 124 125 126

127

tým, že mladšieho syna očakáva slávnejšia budúcnosť (Biblia, Kniha Mojži­ šova, kapitola 48, verš 13—21). — 426 Marx cituje Lutherov traktát „Von Kauffshandlung und Wucher“ (O obcho­ dovaní a úžere) (1524) podľa knihy A. L. Schlózers Brieťwechsel meist historischen und pojitischen Inhalts“ (Korešpondencia A. L. Schlôzera naj­ mä historického a politického obsahu), siedma Časť, Zošit XXXVII—XLII, Gôttingen 1780, str. 265—260. — 427 Pozri poznámku 119. — 431

Prameň tohto anglického citátu sa nepodarilo zistiť. — 432 Biblia. Evanjelium sv. Matúša, kapitola 6, verš 19. — 434 Marx cituje dielo Pietra Martýra Anghieru „De Orbe Novo“ (O novom svete), vydanie z roku 15930,podľa knihy: W. H. Prescott, „Hístory of the Conguest of Mexico, with a Preliminary View of the Ancient Mexican Cívilisation, and the Life of the Congueror Hernando Cortez“, 5th edition (Dejiny dobytia Mexika, s úvodným prehľadom o starej mexickej civilizácii, a život dobyva­ teľa Hernanda Corteza. Piate vydanie), zv. I, Londýn 1850, str. 123. — 435 J. Grimm, ,„Geschichte der deutschen Sprache“ (Dejiny nemeckého jazyka), zv. I, Lipsko 1848, str. 12—14. Pozri K. Marx, Ku kritike politickej ekonómie, Bratislava 1969, str. 121. — 436

128

Aristoteles, „Ethica Nicomachea“, liber V, caput 8, 814. In: Aristotelis Opera ex recensione I. Bekkeri. Tomus IX, Oxonií 1837 (Nikomachova etika, kniha V, kap. 8, 8 14. V Aristotelových spisoch. Vydanie I. Bekkera, zv. IX, Oxford 1837), str. 99. — 436

128

|

J. Steuart, „An Inguiry into the Principles of Political Oeconomy“, zv. I, Dublin 1770, str. 367.

Leveller — vyrovnávač, stúpenec sociálnej rovnosti. V období anglickej buržoáznej revolúcie 17. storočia „levellermi“ nazývali stúpencov radikálnej demokratickej strany. — 452 15 V rukopise sú úvodzovky s vynechaným miestom na to, aby sa sem neskoršie vpísal názov Careyho knihy. Marx mal pravdepodobne na mysli knihu „The Slave Trade, Domestic and Foreign“ (Vnútorný a zahraničný obchod s otrok­ mi), Philadelphia 1853, o ktorej písal Engelsovi 14. júna 1853. (Pozri K. Marx — F. Engels, Listy o „Kapitáli“, Bratislava 1957, str. 43.) V tomto liste sa však Careyho kniha uvádza pod názvom ,„Slavery at home and abroad“ (Otroctvo doma a za hranicami). — 455 1:1 Ironická narážka na Kantovu „Kritiku praktického rozumu“. — 455. 152 Plato, „De Republica“, liber II. In: Platonis Opera omnia. Editio G. Stallbau­ mii (Platón, „O štáte“, kniha 1I. V Platónových zobraných spisoch. Vydanie 133

134

G. Stallbauma), Londýn 1850. — 466 Aristoteles, „De Republica“, liber I, caput 9—10. In: Aristotelis Opera ex re­ censione I. Bekkeri. Tomus X, Oxonii 1837, (Aristoteles, O štáte, kniha I, kap. 9—10. V Aristotelových spisoch. Vydanie I. Bekkera, zväzok X), Oxford 1837, str. 13—17. Porovnaj K. Marx, „Ku kritike politickej ekonómie“, Brati­ slava 1969, str. 100. — 466

Marx cituje po grécky začiatok 166. epigramu XI. knihy „Gréckej antológie“ (,„Anthologia Graeca ad fidem codicis olim Palatini nunc Parisini edita.“ Curavit F. Jacobs. Tomus secundus. Lípsiae 1814, str. 370). Autor epigramu nie je známy. — 467

155

156

P. Boisguillebert, ,„Dissertation sur la Nature des Richesses, de ľArgent et des Tributs“ (Dizertácia o povahe bohatstva, peňazí a poplatkov). V zbor­ níku: „Economistes financiers du XVIII-e sičcle“ (Finanční ekonómovia 18. storočia). Vydal E. Daire, Paríž 1843, str. 399. Pozri K. Marx, „Ku kritike po­ litickej ekonómie“, Bratislava 1969, str. 96 a K. Marx, „Kapitál“, zv. I, Brati­ slava 1967, str. 166, ako aj K. Marx, „Základy kritiky politickej ekonómie“, zv. I, Bratislava 1974, str. 169 a 219. Boisguillebert píše: „précis de toutes les denrées“ (výťažok všetkých tovarov). — 474 Tieto poznámky Marx napísal na obálku zošitu ,„B““.Prvá poznámka je na lícnej strane obálky, ostatné štyri poznámky sú na jej rube. Tretia poznámka reprodukuje vo veľkej miere text zo štvrtej strany zošitu II „Kapitoly o pe­ niazoch“ (pozri K. Marx, Základy kritiky politickej ekonómie, zv. I, Brati­ slava 1974, str. 177—179). — 486

137

158

13 ­

Marx cituje v gréčtine i v latinskom prozaickom preklade niekoľko riadkov z Pindarovej prvej olympijskej ódy. — 486 Marx tu vlastnými slovami reprodukuje myšlienku z Baileyho knihy „Money and its Vicissitudes in Value“ (Peniaze a zmeny v ich hodnote), Londýn 1837, str. 9—11. — 486

Túto vetu Marx cituje po latinsky. Prameň tejto vety sa nepodarilo zistiť. Pozri K. Marx, „Ku kritike politickej ekonómie“, Bratislava 1969, str. 106. — 488

140

141

142

145

144

145

146

„Odkazy“ dávajú prehľad o tých materiáloch v zošitoch „M“, 1—VII, „C“, „B““, „B"“, ktoré neboli použité v práci „Ku kritike politickej ekonómie“, dokončenej v januári 1859. Marx urobil tento prehľad, aby si uľahčil prácu pri písaní tej časti svojho ekonomického diela, ktoré malo byť pokračova­ ním „Ku kritike politickej ekonómie“. „Odkazy“ sú na posledných deviatích stranách textu zošitu „B““. V „Odkazoch“ Marx po rímskej číslici alebo písmene, ktoré označujú zošit, poukazuje arabskými číslicami na strany príslušného zošita. — 489 Zošit „C“ sa nezachoval. Podľa všetkého obsahoval pôvodný text prvej a za­ čiatok druhej kapitoly „Ku kritike politickej ekonómie“. — 491 Zošit „A“ je iné označenie zošitu I rukopisu „Kritika politickej ekonómie (hrubý koncept z rokov 1857—1858)“. — 491 Ide zrejme o obálku zošita „B“"“, ktorá sa nezachovala: jej opačnú stranu Marx nazval stranou 1a. — 491 Marx nazýva zošitom „B“11“ tú časť zošitu ,„B“““,ktorá obsahuje oddiel ,„Pre­ mena peňazí na kapitál“. — 492 Strana 29 (posledná strana zošitu II), na ktorú sa Marx odvoláva, sa neza­ chovala. — 493 Marx má na mysli anonymnú brožúru , The Source and Remedy of the Na­ tional Difficulties“ (Zdroj národných ťažkostí a ich odstránenie), Londýn 1821. — 501

147

Náčrt plánu tretej kapitoly „Ku kritike politickej ekonómie“ — kapitoly o kapitáli — je vosobitnom maličkom zošite, ktorý nie je označený ani ČÍSs­ licou ani písmenom a nemá ani nijaký titul. Otázky, ktoré sa rozoberajú v zošitoch II—VII veľkého Marxovho ekonomického rukopisu z rokov 1857 až 1858, sa v tomto zošite členia podľa troch základných oddielov: 1. Proces výroby kapitálu, 2. Proces obehu kapitálu, 3. Kapitál a zisk. Na konci náčrtu

Í

529

existuje ešte oddiel „Rôzne“, v ktorom prevládajú otázky dejín politick., ekonómie. Medzi mnohými rubrikami plánu zostali v rukopise veľké nevyplnen“. medzery. Vo svojich odkazoch na rukopis z rokov 1857—1858Marx označuje rím skymi čČíslicami zošity a arabskými čČíslicami strany príslušného zošitu. — 505

16 Jde o druhý oddiel knihy „O kapitáli“, ktorú Marx zamýšľal rozdeliť r.: štyri Časti: 1. Kapitál vo všeobecnosti, 2. Konkurencia čiže vzájomné pôs: benie mnohých kapitálov, 3. Úver, 4. Účastinný kapitál. Pozri K. Marx -­ B. Engels, Spisy, sv. 29, Praha 1969, str. 342. — 510

Alberoni, Giulio (1664—1752) — špa­

nielsky diplomat a štátnik talian­ skeho pôvodu. — 328 Alžbeta 1. (1533—1603) — anglická kráľovná (1558—1603). — 227, 272, 275, 502

Anderson, A. — anglický továrnik v Glasgowe a Manchestri, roku 1847 uverejnil v Londýne brožúru „The Recent Commercial Distress“. — 132, 499

Anderson, James (1739—1808) — an­

glický buržoázny ekonóm, ktorý v základných črtách rozpracoval teóriu diferenciálnej renty. — 338 Anghiera (WAnghiera), Peter Martýr (1459—1526) — historik a geograf, narodil sa v Taliansku: dlho bol v službách španielskeho dvora ako referent pre Nový svet. — 325, 435 Anna (1665—1714) — anglická krá­ lovná (1702—1714). — 272, 349, 355

Antoninovia — rímska cisárska dy­ nastia (96—192). — 327 Aristojanes (asi 446—asi 385 pred n. 1.) — slávny starogrécky dramatik, - autor politických komédií. — 430 Aristoteles (384—322 pred n. 1l) —

významný staroveký mysliteľ, vo filozofii kolísal medzi materializ­ mom a idealizmom,: ideológ triedy otrokárov, svojimi ekonomickými názormi obhajoval otrokárske natu­ rálne hospodárstvo, ako prvý ana­ lyzoval formu hodnoty. — 436, 466, 499

Arnd, Karl (1788—1877] — nemecký

buržoázny ekonóm, predstaviteľ vulgárnej politickej ekonómie. — 344, 504

Ashworth,

Edmund

(1801—1881) —

anglický továrnik, člen Ligy proti obilným zákonom, odporca zákon­ ného obmedzenia pracovného dňa. — 316

Athenaeus (koniec 2. — začiatok 3. storočia) — starogrécky rečník a gramatik. — 430 Atkinson, William — anglický ekonóm v tridsiatych až päťdesiatych ro­ koch 19. storočia, odporca klasickej školy buržoáznej politickej ekonó­ mie, ochranár. — 105, 240, 499, 502 Attwood, Thomas (1783—1856) — an­ glický bankár, ekonóm a politik, buržoázny

radikál.

— 2094,295

932 Augier, Marie (polovica 19. storočia) — francúzsky Žurnalista, autor prác o ekonomických otázkach. — 364, 359

Augustus (63 pred n. 1. — 14 n.l.) — rímsky cisár (27 pred n. 1l. — 14.

275). — 328

(1625—1688)

—

sovateľ. — 342, 424

Blake, William — anglický ekonóm v prvej polovici 19. storočia, autor prác o peňažnom obehu. — 275 až Boisguillebert, Pierre (1646—1714) — francúzsky ekonóm, predchodca fy­ ziokratov, zakladateľ klasickej bur­ žoáznej politickej ekonómie vo Francúzsku. — 164, 408, 427—429, 441, 446, 4606

Babbage, Charles (1792—1871) — an­

glický matematik a mechanik, bur­ žoázny ekonóm. — 78, 182, 210, 510 Bailey, Samuel (1791—1870) — anglic­

ký buržoázny ekonóm a filozof, z pozícií vulgárnej politickej eko­ nómie vystupoval proti Rícardovej pracovnej teórii hodnoty: súčasne však správne postrehol niektoré rozpory v Ricardových ekonomic­ kých názoroch. — 70, 71, 132, 299, 395— 396, 399, 402, 498

Barton, John (koniec 18. — prvá po­ lovica 19. storočia) — anglický ekonóm, predstaviteľ klasickej bur­ žoáznej politickej ekonómie. — 275, 511

Frédérick

Francois

francúzsky lekár, cestovateľ a spí­

277, 401, 502, 511

n. L.). — 328

Aurangzeb (1618—1707) — padišach (1658—1707) z dynastie Veľkých Mogulov v Indii. — 424 Aurelián (Lucius Domicius Aurelián) (215—275) — rímsky cisár (270 až

Bastiat,

Bernier,

(1801—1850) —

francúzsky vulgárny ekonóm: hlá­ sal teóriu o harmónií triednych zá­ ujmov v buržoáznej spoločnosti. — 68, 132, 243—247, 336—338, 381 až 384, 3860—392, 454, 455, 492, 493 až 496, 499, 502, 513

Baynes, Edward (1800—1890] — an­

glický publicista a ekonóm, autor knihy „History of the Cotton Manu­ facture in Great Britain“, Londýn 1835 (,,Dejiny bavlnárskeho príe­ myslu vo Veľkej Británii“, Londýn 1835). — 318

Bentham, Jeremy (1748—1832) — an­

glický buržoázny sociológ, teoretik utilitarizmu. — 349

Bosanguet, James Whatman (1804 až 1877) — anglický bankár, ekonóm a historik. — 270, 370, 418 Bray, John Francis (1809—1897)] —

anglický ekonóm, utopický socia­ lista, prívrženec R. Owena, rozvíjal teóriu „pracovných peňazí“. — 47, 295, 365, 401, 423

Brougham, Henry Peter, barón (1778 až 1868) — anglický právnik a li­

terát, v dvadsiatych až tridsiatych rokoch významný predstaviteľ stra­ ny whigov, lord-kancelár (1830 až 1834). — 339

Buchanan, David (1779—1848) — an­

glický publicista a buržoázny eko­ nóm, prívrženec a komentátor A. Smitha.

— 302—303, 396, 402

Carey, Henry Charles (1793—1879) —

americký vulgárny buržoázny eko­ nóm, autor reakčnej teórie o har­ mónii triednych záujmov v kapita­ listickej spoločnosti. — 45, 66—70, 85, 132, 243, 244, 345, 454, 455, 495, 498, 502, 504, 508

Carlyle, Thomas (1795—1881) — an­

glický spisovateľ, historik a filozof­ idealista, kritizoval anglickú bur­ žoáziu z hľadiska reakčného ro­ mantizmu, po roku 1848 zjavný nepriateľ robotníckeho hnutia: pri­ kláňal sa k strane konzervatívcov (toryov). — 409 Cato (Marcus Porcius, starší) (234 až

933 149 pred n. l.) — rímsky politik a spisovateľ, autor spisu „O poľno­ hospodárstve“. — 426 Castlereagh, Robert Stewart, vikomt (1769—1822) — anglický štátnik, toryovec, minister vojny a minister kolónií (1805—1806, 1807—1809), minister zahraničných vecí (1812 až 1822). — 340

Claudius (Marcus Claudius Marcellus) — rímsky politik, autor zákona o viktoriátoch (rímskych striebor­ ných minciach), ktorý bol prijatý približne roku 104 pred n. 1l.— 297 Cobbet, William (1762—1835) — an­

glický politik a publicista, význač­ ný predstaviteľ maloburžoázneho radikalizmu, bol za demokratizáciu anglického politického zriadenia. — 294

Constancio, Francisco Colano (1772 až 1846) — portugalský lekár, diplo­ mat a spisovateľ: prekladal do francúzštiny práce anglických eko­ nómov. — 241 Coguelin, Charles

vými názormi a propagoval ich. — 295

Davenant, Charles (1656—1714) — an­

glický ekonóm a štatistik, merkan­ tilista. — 365 De Guincey, Thomas (1785—1859) —

anglický spisovateľ a ekonóm, ko­ mentátor Ricarda, jeho práce verne zobrazujú úpadok a rozklad ricar­ dovskej školy. — 42—45, 132, 207, 498, 499

Demetrius Falerský (približne 345 — približne 280 pred n. 1l) — staro­ grécky filozof, historik a gramatik, aténsky štátnik. — 430 Dodd, George (1808—1881) — anglic­ ký publicista: autor mnohých prác O priemysle. — 401

Duilius (Marcus Duilius) (4. storočie pred n. 1.) — tribún ľudu v starove­ kom Ríme (357 pred n. l.J. — 329 Dureau de La Malle, Adolphe Jules César Auguste (1777—1857) — fran­ cúzsky básnik a historik. — 327 až 329, 503

(1803—1852)

—

francúzsky buržoázny ekonóm, stú­ penec voľného obchodu. — 332—333 Corbet, Thomas — anglický buržoázny ekonóm 19. storočia. — 334, 348, 396, 400

Culpeper, Thomas (1578—1662) — an­

glický buržoázny ekonóm, prívrže­ nec merkantilizmu. — 348 Custodi, Pietro (1771—1842) — talian­ sky ekonóm, známy vydaním diel talianskych ekonómov z konca 16. až začiatku 19. storočia. — 271, 430 Daire, Eugéne (1798—1847] — fran­ cúzsky buržoázny ekonóm, vydava­ teľ diel z politickej ekonómie. — 428

Dalrymple, John (1726—1810) — škót­ sky právnik a historik. — 329, 423 Darimon, Louis Alfred (1819—1902) —

francúzsky politík, publicista a his­ torik, stotožňioval sa s Proudhono­

Eden, Frederick Morton (1766—1809) — anglický buržoázny ekonóm, žiak A. Smitha. — 225, 278, 502

Eduard VI. (1537—1553) — anglický kráľ (1547—1553). — 226, 273 Epikuros (približne 341 — približne 270 pred n. 1) — vynikajúci staro­

grécky materialistický filozof, ateis­ ta. — 352

Escľwege,

Wilhelm

(1777—1855) —

memecký geológ, banský inžinier. — 326

Fairbairn,

Peter

(1799—1861)]) — an­

glický inžinier-vynálezca. — 310 Farnese, Alessandro, parmský vojvoda (1545—1592) — španielsky vojvod­ ca a štátnik, v rokoch 1578—1592 miestodržiteľ španielskeho kráľa Filipa II. v Holandsku. — 274 Ferrier, Frangois Louis Auguste (1777 až 1861) — francúzsky vulgárny

934 buržoázny ekonóm, epigón merkan­ tilizmu. — 89, 401 Filip 1I. (1527—1598) — španielsky kráľ (1556—1598). — 326, 396, 402, 424

Fridrich

11. (1194—1250) — sicílsky

kráľ, cisár Svätej ríše rímskej ne­ meckého národa (1212—1250). — 330, 332

Fourier, Charles (1772—1837) — veľ­

ký francúzsky utopický socialista. — 101, 201

Fullarton,

John (1780—1849) — an:­

glický buržoázny ekonóm, písa! O peňiažnom obehu a úvere, odporca kvantitatívnej teórie peňazí. — 240, 343, 357, 358, 364—365, 367/—374, 396, 399, 401, 402, 419, 420, 504

Galba, Servius Sulpicius Galba (asi 3. rok pred n.l. — 69 n. 1.) — rímsky cisár (608—69). — 327

Galiani, Ferdinando

(1728—1787) —

taliansky buržoázny ekonóm, kritik učenia fyziokratov:, tvrdil, že hod­ notu veci určuje jej úžitkovosť: sú­ časne hlásal veľa správnych názo­ rov na povahu tovaru a peňazí. — 335, 339, 340, 396, 401, 433, 503

Gallatin, Albert (1761—1849) — ame­

rický štátnik a ekonóm, pochádzal z francúzskej časti Švajčiarska, au­ tor mnohých prác o peňažnom obe­ hu v Spojených štátoch amerických a 0 finančných otázkach. — 71—72 Ganilh, Charles (1758—1836) — fran­

cúzsky buržoázny politik: vulgárny ekonóm, epigón merkantilizmu. — 348

Garnier, Germain (1754—1821) — fran­

cúzsky ekonóm a politik, monar­ chista, prívrženec školy fyziokratov, prekladateľ a kritík A. Smitha. — „100, 296—298, 372, 396, 399

Gaskell, Peter — anglický lekár, libe­ rál, buržoázny publicista prvej po­ lovice 19. storočia.

— 75, 322, 503

Genucius (Julius Genucius) (4. storo­

čie pred n. 1.) — tribún ľudu v sta­ rovekom Ríme (342 pred n. 1l.). — 329

Gilbart, James William (1794—1863) — anglický bankár a ekonóm, au­ tor mnohých prác o bankovníctve. — 355—356

Goethe, Johann Wolfgang (1749—1832) — slávny nemecký spisovateľ, bás­ nik a mysliteľ. — 193, 414 Gouge, William (1796—1863) — ame­

rický publicista a ekonóm, autor mnohých prác z oblasti peňažného obehu a bankovníctva

v USA. —

272, 396, 399

Gray, John (1798—1850) — anglický

ekonóm, utopický socialista, prívr­ ženec R. Owena: jeden z tvorcov teórie „pracovných peňazí“. — 295, 296, 333, 359, 360, 396

Grimm, Jakob (1785—1863) — význam­

ný nemecký filológ, profesor na berlínskej univerzite: jeden zo za­ kladateľov historicko-komparatívnej jazykovedy, autor prvej kompara­ tívnej gramatiky germánskych ja­ zykov. — 436

Harlow, John (približne polovica 19. storočia.) — anglický ekonóm, predstaviteľ birminghamskej školy, známej pod menom „stúpenci ma­ lého šilingu“: spolu so svojím spo­ ločníkom Wrightom vystupoval pod pseudonymom Gemini (Blíženci). — 294— 295

Harrison, William (1534—1593) — an­

glický kňaz, autor mnohých prác, ktoré sú cenným prameňom pre po­ znanie dejín Anglicka zo 16. storo­ čia. — 278, 513 Haxthausen, August

(1792—18660) —

pruský úradník a spisovateľ, autor práce venovanej popisu poznatkov občinového zriadenia v ruskom pol­ nohospodárstve: z politického hľa­ diska reakcionár, zástanca nevoľ­ níctva. — 377

035 tor mnohých prác o dejinách stre­

Hegel, Georg Wilhelm Fridrich (1770 až 1831) — najvýznamnejší pred­ staviteľ nemeckej klasickej filozo­ fie, objektívny idealista: najvše­

Chalmers, Thomas (1780—1847) — an­

strannejšie rozpracoval idealistickú dialektiku: ideológ nemeckej bur­

glický protestantský teológ a bur­ žoázny ekonóm, Malthusov stúpe­

žoázie. — 224 Henrich VII. (1457—-1509) — anglický kráľ (1485—1509). — 225, 258 Henrich VIII. (1491—1547] — anglic­ ký kráľ (1509—1547)]. — 226, 349, 355

Hobhouse, John Cam, barón Broton (1786—1869)]) — anglický štátnik, whigovec, na základe jeho návrhu bol roku 1831 prijatý továrenský zákon. — 317 Hodges, John Frederic (polovica 19.

storočia) — anglický agrochemik a fyziológ, autor príručiek pre poľ­ nohospodárov. — 205 Hodgskin, Thomas (1787—1869) — an­ glický ekonóm a publicista: obhajo­ val záujmy proletariátu a kritizoval kapitalizmus z pozícií utopického socializmu, Ricardovu teóriu využí­ val na socialistické závery. — 92, 192, 198, 199, 309, 396, 499, 503

Homér — pololegendárny starogrécky básnik, autor „lliady“ a „Odysey“.

doveku. — 329, 332

nec. — 89—90, 343, 499, 511

Cherbuliez, Antoine Elisée (1797 až 1869) — Švajčiarsky ekonóm, Sis­ mondiho stúpenec, ktorý spojil Sis­ mondiho teóriu s prvkami Ricardo­ vej teórie. — 27, 139, 172, 439, 440, 493, 497, 499

Chevé, Charles Francois (1813—1875) — francúzsky maloburžoázny publi­ cista a sociológ. — 336 Child, sir Josiah (1630—1699) — an­ glický ekonóm-merkantilista, ban­ kár a obchodník. — 343, 348 lacob, William (približne 1762—1851) — anglický obchodník, autor viace­ rých ekonomických prác. — 381, 365, 396, 402

Jakub 1. (1566—1625) — anglický kráľ (1603—1625). — 355 Juraj

111I. (1733—1820)

— anglický

kráľ (1760—1820). — 358

Justinián 1. (483—565) — byzantský cisár (327—565). — 329

— 283

Hopkins, Thomas — anglický buržoáz­ ny ekonóm prvej polovice 19. sto­

Karol 11. (1630—1685) — anglický kráľ (1660—1685). — 355

ročia. — 318 Hubbard, John Gellibrand (1805 —1889)

Karol V. (1500—1558) — cisár Svätej

— anglický politik, konzervatívec, člen parlamentu (1859—1868 a 1874 až 1887): bol jedným z riaditeľov

(1519—1555) a španielsky kráľ (1516—1556) pod menom Karol I.

Anglickej banky roku 1838. — 364, 370, 399

Hume, David (1711—1776) — anglický

filozof, subjektívny idealista, agnos­ tik, buržoázny historik a ekonóm, odporca merkantilizmu, jeden z pr­ vých predstaviteľov kvantitatívnej teórie peňazí. — 269, 349, 365 Häillmann, Karl Dietrich (1765—1846) — nemecký buyržoázny historik, au­

ríše

rímskej

nemeckého

národa

— 328

Karol Veľký (približne 742—814) — kráľ francúzsky (768—800) a cisár (800—814). — 287, 298, 332

Kôrner, Georg — nemecký filológ a historik polovice 18. storočia. — 418 Laing, Samuel (1810—1897) — anglic­

ký politik a publicista, člen parla­ mentu, liberál. — 317—318 Lauderdale, James, gróť (1759—1839)

336 — anglický buržoázny politik a eko­ nóm: kritizoval Smithovu teóriu z pozícií vulgárnej politíckej eko­ nómie. — 180, 182, 191, 192, 335, 366, 492, 500, 513

niverpool, Robert Banks Jenkinson, gróf (1770—1828) — anglický štát­ nik, jeden z vodcov toryov, zastával mnohé ministerské posty, minister­ ský predseda (1812—1827). — 358 Locke, John (1632—1704) — významný anglický filozof, dualista, senzua­ lista, buržoázny ekonóm, zaujímal nerozhodné stanovisko medzi nomi­ nalistickou a monetárnou teóriou peňazí. — 180, 269, 281, 292—294, 349, 365, 401

Lombe, John (približne 1693—1722) —

anglický podnikateľ v oblasti spria­ dania hodvábu. — 273 owndes, William (1652—1724) — an­ glický ekonóm a štátnik, strážca pokladu (ministerstvo financií). — 292—294

Loyd, Samuel Jones, barón Overstone (1796—1883) — anglický bankár, buržoázny ekonóm, stúpenec školy, ktorá pôsobila pod menom „princíp peňažného obehu“. — 269 Ľudovít XIV. (1638—1715) — francúz­ sky kráľ (1643—1715). — 327, 364, 408 Ľudovít XV. (1710—1774) — francúz­ sky kráľ (1715—1774). — 364 Ľudovít XVI. (1754—1793) — francúz­

sky kráľ (1774—1792), popravený v Čase francúzskej buržoáznej revo­ lúcie koncom 18. storočia. — 364 Luther, Martin (1483—1546) — vý­

znamný reformátor, zakladateľ pro­ testantizmu (luteránstva) v Nemec­ ku: ideológ nemeckého meštiactva: v Čase sedliackej vojny roku 1525 stál na strane kniežat proti povsta­ leckým roľníkom a mestskej chu­ dobe. — 427

MacClulloch, John, Ramsay

(1789 až

1864) — anglický buržoázny eko­ nóm, vulgarizátor Ricardovho eko­ nomického učenia, horlivý obhajca kapitalizmu.

— 45, 105, 178, 274,

318, 336, 339, 342, 343, 499, 504, 509, 913

Mackinnon, William Alexander (1789 až 1870) — anglický politik, na za­ čiatku svojej Činnosti toryovec, na­ koniec liberál, člen parlamentu. — 278

MacLaren, James — anglický buržoáz­ ny ekonóm 19. storočia, bádateľ de­ jín peňažného obehu. — 374 MacLeod, Henry Dunning (1821—1902) — anglický právnik a vulgárny bur­ žoázny ekonóm, rozvíjal takzvanú kapitálotvornú teóriu úveru. — 399 Malthus, Thomas Robert (1766—1834) — anglický kňiaz, ekonóm, ideológ

zburžoáznenej agrárnej aristokra­ cie, obhajca kapitalizmu, hlásateľ antihumánnej populačnej teórie. — 33, 46, 51, 54—62, 64—66, 83—88, 93, 94—97, 106, 171, 176, 212, 241, 315, 323, 338, 395, 497, 498, 513

Martin V. (približne 1368—1431) — rímsky pápež (1417—1431). — 332 Menenius (Titus Menenius Lanat) (5. storočie pred n. 1.) — konzul v sta­ rovekom Ríme (452 pred n. 1.), spo­

luautor (s konzulom Sestiom) záko­ na o peňažných pokutách a daniach. — 297

Merivale,

Hermann

(1806—1874) —

anglický buržoázny ekonóm a štát­ nik, liberál, autor prác o princípoch kolonizácie. — 326, 503 Mill, James (1773—1836) — anglický

buržoázny ekonóm a filozof, vulga­ rizátor Ricardovej teórie: zároveň z tejto teórie vyvodil niekoľko ra­ dikálnych záverov. — 3601—364,401 Mill, John Stuart (1806—1873) — an­

glický buržoázny ekonóm a poziti­ vistický filozof, epígón klasíckej školy politickej ekonómie, syn Ja­ mesa Milla. — 106—108, 123, 132,

937 248, 324, 349, 358, 390, 401, 499, 511

Misselden, Edward (zomrel roku 1654) — anglický obchodník a ekonóm, merkantilista. — 366, 413, 423, 425, 427

Montanari, Geminiano (približne 1633 až 1687) — taliansky vedec, profe­ sor matematiky a astronómie: autor dvoch prác o peniazoch. — 271, 396, 429

Montesguieu, Charles (1689—1755) —

vynikajúci francúzsky buržoázny sociológ, ekonóm a spisovateľ, pred­ staviteľ buržoázneho osvletenstva 18. storočia a stúpenec kvantitatív­ nej teórie peňazí. — 269, 365 More, Thomas, sir (1478—1535) — an­

Niebuhr, Barthold Georg (1776—1831) — nemecký historik antického sve­ ta. — 329

Opdyke, George (1805—1880) — ame­

rický podnikateľ, buržoázny eko­ nóm. — 341, 356, 402, 434, 504, 507

Overstone — pozri Loyd, Samuel ]Jo­

nes, barón Overstone. Owen, Robert (1771—1858) — veľký

anglický socialista — utopista. — 200, 202, 258, 501, 510

Parisot, Jacgues Theodor (nar. roku 1783) — francúzsky publicista, pre­ ložil do francúzštiny množstvo an­

glických kníh. — 361 glický politik, lord-kancelár (1529 Parmentier, Antoine Augustin (1737 až až 1532), humanistický spisovateľ, 1813) — francúzsky agronóm a far­ maceut, autor mnohých prác o polľ­ jeden z prvých predstaviteľov uto­ pického komunizmu, autor ,„Utópie“. nohospodárstve. — 327 — 459 Parmský, vojvoda — pozri Farnese, Alessandro. Morrison, William Hempson — autor brožúry ,„Observations on the Sys­ Paterson, William (1658—1719) — za­ tem of Metallic Currency adopted kladateľ Anglickej banky. — 348 in this Country“ vydanej v Londýne Peel, Robert (1788—1850) — anglický štátnik, vodca umiernených toryov, roku 1837. — 357, 358, 372, 397, 399 po ňom nazvaných peelovcami, mi­ nister vnútra (1822—1827 a 1828 až Miller, Adam Henrich (1779—1829) — nemecký publicista a ekonóm, pred­ 1830), ministerský predseda (1834 staviteľ takzvanej romantickej ško­ až 1835 a 1841—1845), autor banko­ ly, ktorá tlmočila záujmy feudálnej vých aktov z rokov 1844 a 1845: za aristokracie: odporca Smithovho podpory liberálov dosiahol zrušenie ekonomického učenia. — 300—301, obilných zákonov (1846). — 294 310, 396, 399

Nero (37—68) — rímsky cisár (54 až 68). — 328

Newman, Francis William (1805 až 1897) — anglický filológ a publi­ cista, buržoázny radikál, autor mno­ hých prác o náboženských, politic­ kých a ekonomických otázkach. — 341

Newman, Samuel Phillips (1797—1642) — americký filológ, pedagóg a bur­ žoázny ekonóm. — 332—334, 396, 903, 508

Perseus (212—166 pred n. l.) — po­ sledný macedónsky kráľ (179—168 pred n. 1.). — 327 Peter Mučeník (Petrus Martyr) — po­ zrí Anghiera, Pietro Martire. Peter 1. (1672—1725) — ruský cár od roku 1682: od roku 1721 imperátor celého Ruska. — 18, 342 Petty, William (1623—1687/) — vý­

znamný anglický ekonóm a štatis­ tik, zakladateľ klasickej buržoáznej politickej ekonómie v Anglicku. — 136, 1604, 424—427, 446

Pindare (približne 522 — približne 442

938 pred n. 1l.) — starogrécky básnik, Ravenstone, Piercy (zomrel roku 1830) autor slávnostných ód. — 486 — anglický ekonóm, ricardovec, Pitt, William, mladší (1759—1806) — bránil záujmy proletariátu, odporca maltuziánstva. — 61, 182, 191 anglický štátnik, jeden z vodcov toryov, ministerský predseda (1783 „Ricardo, David (1772—1823) — anglic­ až 1801 a 1804—1806). — 335, 336 ký ekonóm, najvýznamnejší pred­ staviteľ klasickej buržoáznej poli­ Platon (pribižne 427 — približne 347 pred n. 1l.) — starogrécky filožof­ tickej ekonómie. — 39, 41—43, 45 idealista, ideológ otrokárskej aris­ až 50, 66, 70, 83—86, 96, 97, 113, tokracie, obhajca naturálneho hos­ 135—137, 142, 178, 179, 212, 240 až podárstva. — 466 245, 269, 277, 294, 343, 344, 364, 366, Plinius starší (Gajus Plinius Secundus) 369, 370, 374, 375, 395—397, 401, (23—79) — rímsky prírodovedec, 414, 440, 454, 493, 494, 498—499, autor „Naturalis historia“ (,,Dejiny 501, 513 prírody“) v 37 knihách. — 296, 429 Rossi, Pellegrino (1787—1848) — ta­ Poppe, Johann Henrich Moritz (1776 liansky vulgárny buržoázny eko­ až 1854] — nemecký vedec, autor nóm, právnik a politik: dlho Žil vo Francúzsku. — 79—83, 168, 498, 508, mnohých prác o dejinách techniky. — 349

Price, Richard (1723—1791) — anglic­ ký publicista, ekonóm a filozof-mo­ ralista, buržoázny radikál. — 245, 335, 336, 503, 513

Prescott, William Hickling (1796 až 1859) — americký buržoázny histo­ rik, autor mnohých prác o dejinách Španielska a španielskych výbojov v Amerike. — 325—326, 330

Prévost (Guillaume) (1799—1883) — švajčiarsky buržoázny ekonóm, vul­ garizátor Ricardovej teórie. — 342 Proudhon, Pierre Joseph (1809—1865) — francúzsky publicista, ekonóm a sociológ maloburžoázie, jeden zo zakladateľov anarchizmu. — 102, 131, 132, 138, 211, 244, 294, 335 až 338, 453, 492—493, 495, 499, 503, 509, 513

510

Rumíford — pozri Thompson Benjamin, gróf Rumjord. Say, Jean Babtiste (1767—1832) — francúzsky —buržoázny ekonóm,

- predstaviteľ

vulgárnej

politickej

ekonómie. — 132, 136, 139, 180, 232, 313, 333, 339, 342, 492, 493, 500

Sempere y Guarinos, Juan (1754 až 1830) — španielsky právnik a his­ torik. — 326, 424

Senior, Nassau William (1790—1864) — anglický vulgárny buržoázny ekonóm, obhajca kapitalizmu: bol proti skráteniu pracovného dňa. — 101, 102, 298, 315—317, 499, 503, 509, 513

politickej ekonómie. — 36, 39—40,

Servius Tullius (578—534 pred n. 1) — pololegendárny šiesty kráľ sta­ rovekého Ríma. — 296 Shakespeare, William (1564—1616) — veľký anglický dramatik. — 430 Sismondi, Jean Charles Léonard Sis­ monde de (1773—1842) — švajčiar­ sky ekonóm, maloburžoázny kritik kapitalizmu, významný predstaviteľ ekonomického romantizmu. — 27,

42, 106, 133, 154, 242, 361, 493, 498 až 499, 502, 509

138, 168, 180, 248, 317, 354, 361 až 362, 401, 492, 493, 497, 499, 502, 507

Pyrrha

(319—272 pred n. 1l.) — kráľ

Epiru (307—302,296—272pred n.l.). — 297, 298

Ramsay, George (1800—1871) — an­

glický ekonóm, jeden z posledných predstaviteľov klasickej buržoáznej

939 Slater — spoločník londýnskej firmy Morrison, Dillon a spol., ktorý roku 1858 referoval v osobitnom výbore dolnej snemovne o zákonodarnom bankovníctve. — 409 Smith, Adam (1723—1790) — anglický

ekonóm, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov klasickej buržoáznej politickej ekonómie. — 41, 47, 70, 91, 100, 101, 103—104, 111, 171, 181, 206, 217—218, 222, 223, 231, 240, 241, 243, 208, 269, 302, 339, 342, 351, 352, 358, 374, 395, 440), 443, 446, 447, 454, 492, 494, 502, 513

180, 229, 307, 401, 499,

Sojokles (približne 497 — približne 406 pred n. 1l.) — vynikajúci staro­ grécky dramatik, autor klasických tragédií. — 430 Solly, Edward (prvá polovica 19. sto­ ročia) — anglický buržoázny eko­ nóm. — 401

Spinoza, Baruch (Benedictus) (1632 až 1677) — významný holandský ma­ terialistický filozof, ateista. — 235 Steuart, James (1712—1780) — anglic­ ký buržoázny ekonóm, jeden z po­ sledných predstaviteľov merkanti­ lizmu, odporca kvantitatívnej teórie peňazí. — 26067—270,281, 282, 284, 285, 286, 291, 293, 353, 354, 365, 395 až 397, 399, 401, 402, 415, 446, 452, 454, 502, 513

Storch, Heinrich Friedrich von (An­ drej Karlovič) (1766—1835) — rus­

ký ekonóm, štatistik a historik, člen Petrohradskej akadémie vied, epi­ gón klasickej buržoáznej politickej ekonómie. — 33, 37, 126—127, 139, 160, 162, 163, 164, 171, 222, 310, 339, 342, 359, 399, 401, 435, 497, 499, 503, 913

Strabon (približne 63 pred n. 1. — pri­ bližne 20 n. 1l) — najväčší staro­ grécky geograf a historik. — 437 Sulla (Lucius. Cornelius Sulla) (138 až 78 pred n. 1.) — rímsky vojvodca a štátnik, konzul (88 pred n. 1.),

diktátor (82—79 pred n. 1.J. — 328 Symons Jelinger Cucson (1809—1860) — anglický liberálny publicista, člen vládnej komisie pre výskum pomerov ručných tkáčov. — 320 až 322, 503

Thompson, Benjamin, gróf Rumford (1753—1814) — anglický fyzik, ro­ dák zo Severnej Ameriky, nejaký čas bol v službách bavorskej vlády, organizátor robotníckych domov pre chudobných v Anglicku. — 264 Thompson, William (približne 1785 až 1833) — írsky ekonóm, utopický so­ cialista, prívrženec R. Owena, Ri­ cardovu teóriu využil pre svoje so­ cialistické závery. — 33, 497 Thornton, Henry (1702—1815) — an­ glický bankár, filantrop a finančný ekonóm. — 307 Tooke, Thomas (1774—16858) — an­

glický buržoázny ekonóm, prípojil sa ku klasickej škole politickej eko­ nómie, kritik Ricardovej teórie pe­ ňazí, autor mnohozváäzkového diela o dejinách

cien. — 270, 371, 374,

403, 418—419

Torrens, Robert (1780—1864) — an­

glický buržoázny ekonóm, vulgari­ zátor Ricardovho ekonomického učenia, popieral použiteľnosť pra­ covnej teórie hodnoty v podmien­ kach kapitalistického spôsobu vý­ roby. — 79, 250, 269, 307—309, 395, 503, 508

Townsend, Joseph (1739—1816) — an­

glický kňaz, geológ a sociológ, pro­ pagoval protivedeckú teóriu o oby­ vateľstve, ktorú potom prevzal Mal­ thus. — 335, 338

Traianus

(Marcus Ulpius Trajanus)

(53—117) — rímsky cisár (98—117) a vojvodca. — 329 Tuckett, John Debell (zomrel roku 1864) — autor dvojzväzkového die­ la „A History of the Past and Pre­ sent State of the Labouring Popu­

940 latlon“, ktoré vyšlo v Londýne roku 1846. — 273—274, 278, 349, 502

Ure, Andrew (1778—1857) — anglický chemik, vulgárny buržoázny eko­ nóm, autor mnohých prác o ekono­ mike priemyslu. — 183 Urguhart, David (1805—1877] — an­

glický diplomat, reakčný publicista a politik, turkofil: v tridsiatych ro­ koch vykonával diplomatické pove­ renia v Turecku, v roku 1847/—1852

bol členom parlamentu, toryovec. — 285, 286, 340, 358, 396, 399

Varro, Marcus Terentius Varron (116 až 27 pred n. 1l) — rímsky spiso­ vateľ a vedec. — 327 Vidal, Francois (1814—1872) — fran­ cúzsky ekonóm, maloburžoázny so­ cialista.

— 36060

Viliam III. Oranský (1650—1702) — miestodržiteľ v Holandsku (1672 až 1702), anglický kráľ (1089—1702). — 303

Wade, John (1788—1875) — anglický

buržoázny publicista, ekonóm a his­ torik. — 73, 106, 124, 499, 509, 510

Watkejield, Edward Gibbon (1796 až

1862) — anglický štátnik, ekonóm, tvorca buržoáznej teórie kolonizá­ cie. — 50—51, 66, 70, 105, 243, 208, 492, 498, 499, 502, 509, 513

Wilson, James (1805—1860) — anglic­

ký buržoázny ekonóm a politik, za­ kladateľ a redaktor časopisu Eco­ nomist: v rokoch 1853—1858 stráž­ ca pokladu (ministerstvo financií): zástanca voľného obchodu, odporca kvantitatívnej teórie peňazí. — 270, 348, 374, 399

Wirth, Johann Georg August (1798 až 1848) — nemecký právnik, publi­ cista a historik. — 399 Wright, Thomas Barber (polovica 19. storočia) — anglický ekonóm, predstaviteľ birminghamskej školy známej pod menom „stúpenci malé­ ho šilingu“: spolu so svojím spoloč­ níkom (Harlowom) vystupoval pod pseudonymom Gemini (Blíženci). — 294—295

Xenojón (približne 430 — približne 354 pred n. 1l) — starogrécky his­ torik a filozof, ideológ otrokárskej triedy, obhajca naturálneho hospo­ dárstva. — 413, 438

Adam — podľa biblického mýtu prvý človek, boh ho stvoril z hliny a Adam sa dopustil prvotného hrie­ chu. — 100

Jakub — podľa biblickej legendy Izá­ kov syn, praotec starožidovského národa. — 426 Jehova — hlavný boh v judejskom ná­ boženstve. — 100

Manu — podľa staroindického mýtu zakladateľ ľudského rodu, legendár­

ny zákonodarca starovekej Indie. — 438

Pluton — podľa gréckej mytológie vládca podsvetia, boh podzemného bohatstva a plodnosti zeme. — 430 Robinson Crusoe — hlavná postava rovnomenného románu od Daniela Defoa. — 333

Spasiteľ (Ježiš Kristus) — mytologic­ ký zakladateľ kresťanstva. — 335

Anderson, A. The Recent Commercial Distress. London, 1847. — 132 #" Aristoteles. De republica libri VIII. In: Aristotelis opera ex recensione I. Bekkeri. Tomus X. Oxonii, 1837. — 466

#Aristoteles. Ethica Nicomachea. In: Aristotelis opera ex recensione I. Bekkeri. Tomus IX. Oxonii, 1837. — 436

jusguä

nos jours. Paris, 1842. —

359, 364

Babbage, Ch. Traité sur ľéconomie des machines et des manufactures. Tra­ duit de ľanglais sur la troisiéme édition, par Ed. Biot. Paris, 1833. Prvé anglické vydanie tejto knihy vyšlo v Londýne roku 1832. — ZB, 182, 210

Die naturgemässe Volkswirt­ gegenúber dem Monopolien­ und dem Communismus, mit Rúckblicke auf die einschla­ Literatur. Hanau, 1845. —

[ Bailey, S.] Money and [ts Vicissitu­ des in Value: As They Affect Natio­ nal Industry and Pecuniary Con­ tracts: with a Postscript on Joint­ stock Banks. London, 1837. — 70 až

Athenaeus. „Deipnosophistarum libri guindecim. Tomus II. Edidit Schweig­ haeuser. Argentorati, 1802. — 413,

Barton, ]. Observations on the Circum­ stances which Influence the Condi­ tion of the Labouring Classes of So­

Arnd, K. schaft geiste einem gende 344

430

Atkinson, W. Principles of Political Economy. London, 1840. — 105, 240

Augier, M. Du crédit public et de son

histoire depuis les temps anciens

73, 132, 299—300

ciety. London, 1817. — 275

Bastiat, Fr. Gratuité du crédit. Discus­ sion entre M. Fr. Bastiat et M. Prou­ dhon. Paris, 1850. — 132, 244, 336 až 338

944 Bastiat, Fr. Harmonies économigues. 2-me édition, augmentée des ma­ nuscrits laissés par ľauteur. Paris, 1851. Prvé vydanie vyšlo v Paríži

Carey, H. C. The Past, the Present and the Future. Philadelphia, 1848. — 85 Carey, H. C. Principles of Political Economy. Fart the First. Philadel­

roku 1850. — 454 Bentham, ]. Defence oť£Usury. London,

phia, 1837. — 45 Carey, HA.C. The Slave Trade, Domes­

1787. — 349

+Bernier, F. Voyages de Francois Ber­

nier, contenant la description des Etats du Grand Mogol, de ľIndous­ tan, du royaume de Cachemire, etc. Tomes I—II. Paris, 1830. Prvé vy­ danie tejto knihy vyšlo v dvoch dvojzväzkoch malého formátu: His­ toire de la derničre révolution des

tic and Foreign: Why It Exists, and How It May Be Extinguished. Phila­ delphia, 1853. — 455 Carlyle, Th. Chartism. London, 1840. — 409

Chalmers, Th. On Political Economy in Connexion with Moral Prospects oí Society. Second Edition. Glas­ gow, Edinburgh, Dublin and Lon­ Etats du Grand Mogol. Tomes 1[—11. Paris, 1670 a Sujte des Mémoires don, 1832. — 89—91, 343 du sieur Bernier sur ľempire du Cherbuliez, A. Richesse ou pauvreté. Grand Mogol. Tomes III—IV. Paris, Paris, 1841. Prvé vydanie vyšlo v Paríži a v Ženeve roku 1840 pod 1671. — 342, 424 Blake, W. Observations on the Effects názvom Riche ou pauvre. — 27, 139, 172, 439 Produced by the Expediture of Go­ vernment during the Restriction of Child, ]|. Traités sur le commerce et sur les avantages gui résultent de Cash Payments. London, 1823. — 276—277

Boisguillebert, P. Dissertation sur la nature des richesses, de ľargent et des tributs. In: Economístes finan­ ciers du XVI11-esiecle. Précédés de notices historigues sur chague au­ teur, et accompagnés de commen­ taires et de notes explicatives, par E. Daire. Paris, 1843. Boisguillebert napísal prácu medzí rokom 1697 a 1707. — 427, 428, 474

Bosanguet, ]. W. Metallic, Paper, and Credit Currency, and the Means oť Regulating Their Ouantity and Va­ lue. London, 1842. — 370, 418

la réduction de ľinterest de ľar­ gent. Avec un petit traité contre ľusure, par Thomas Culpeper. Tra­ duits de Ľanglois. Amsterdam et Berlin, 1754. Prvé vydanie Childo­ vej knihy vyšlo v Londýne roku 1608 formou

brožúrky.

Roku 160609

až 1670 napísal Child 10 doplňujú­

cich kapitol a knihu potom zakrát­ ko vydali. — 343, 399 Cobbett, W. Paper Against Gold. Lon­ don, 1828. Prvé vydanie vyšlo roku 1810. — 294

Coguelin, Ch. Du crédit et des bangues dans ľindustrie. In: „Revue des deux Mondes“, série IV, tome XXXI,

#Bray, ]. F. Labours Wrongs and La­ 1842. — 333 bours Remedy: or, the Age of SMight and the Age of Right. Leeds, 1839. Corbet, Th. An Inguiry into the Causes and Modes of the Wealth of Indivi­ — 47, 365, 423 Buchanan, D. Observations on the Sub­ duals: or the Priínciples of Trade and Speculation Explained. London, jects Treated of in Dr. Smith"s In­ guiry into the Nature and Causes 1841. — 334, 348 oľ the Wealth of Nations. Edin­ The Currency Theory Reviewed: in a Letter to the Scottish People on burgh, 1814. — 302—304

945 the Menaced Interference by Go­ vernment with the Existing System of Banking in Scotland. By a Ban­ ker in England. Edinburgh, 1845. —

Idem. Second Edition, with Correc­ tions and Additions. London, 1845.

372

Galiani, F. Della moneta. Libri I—V.

Dalrymple, ]J.An Essay Towards a Ge­

neral History of Feudal Property in Great Britain. The Fourtll Edition Corrected and Enlarged. London, 1759. Prvé vydanie vyšlo v Londýne roku 1757. — 329, 423

[ Davenant, Ch.] Discourses on the Publick Revenues, and on the Trade of England. Part II. London, 1698. — 365

De Guincey, Th. The Logic of Political Economy. Edinburgh and London, 1844, — 43—44, 132, 207

Dodd, G. The Curiosities of Industry and the Applied Sciences. London, 1854. — 401

Dureau de La Malle, A. ]. Economie Politigue des Romains. Tomes 1—1l. Paris, 1840. — 327—329

Eden, F. M. The State of the Poor: or, an History of the Labouring Classes in England, from the Conguest to the Present Period. In Three Volu­ mes. London, 1797. — 225—227, 278

#Fourier, Ch. Le nouveau monde in­ dustriel et sociétaire. In: Oeuvres complétes de Ch. Fourier. Tome sixiéme. Troisičme édition. Paris, 1848. Prvé vydanie Fourierovej kní­ hy vyšlo v Paríži roku 1829. — 101 Fullarton, ]. On the Regulation of Cur­ rencies: Belng an Examination of the Principles, on which It is Pro­ posed to Restrict, within Certain Fixed Limits, the Future Issues on Credit of the Bank of England, and of the Other Banking . Establish­ ments throughout the Country. Lon­ don, 1844. — 343

— 3598, 3604—365, 307—372,

419

In: Scrittori classici italiani di eco­ nomia politica. Parte moderna. To­ mi 1I11—1V.Milano, 1803. — 339 až 340, 433

Gallatin, A. Considerations on the Cur­ rency and Bankíng System of the United States. Philadelphia, 1831. — 71—72

Ganilh, Ch. Des systômes ďéconomie politigue, de leurs inconvéniens, de leurs avantages, et de la doctrine la plus favorable aux progrés de la richesse des nations. Tomes 1—I. Paris, 1809. — 348—349

Garnier, G. Histoire de la monnaie, depuis les temps, de la plus haute antiguité, jusguau rôgne de Char­ lemagne. Tomes I—II. Paris, 1819. — 297—298, 3/2

Gaskell, P. Artisans and Machinery: the Moral and Physical Condition of the Manufacturing Populatlon Considered with Reference to Me­ chanical Substitutes for Human La­ bour. London, 1836. — 75, 322

Gilbart, |. W. The History and Priín­ ciples of Banking. London, 1834. — 355

Gouge, W. M. A Short History of Pa­ per Money and Banking in the Uni­

ted States (in Two Parts). Philadel­ phia, 1833. — 272

#Gray, ]. Lectures on the Nature and Use of Money. Edinburgh, 1848. — 360

#Gray, ]. The Social System: a Treati­ se on the Principle of Exchange. Edinburgh, 1831. — 333, 359

Grimm, ]. Geschichte der deutschen Sprache. Erster Band. Leipzig, 1848, Marx používal druhé vydanie, ktoré vyšlo roku 1853. — 436

946 Haxthausen, A. Studien úber die innern Zustände, das Volksleben und ins­ besondere die ländlíchen Einrich­ tungen Russlands. Theile 1—3. Han­

nover—Berlin, 1847—1852. — 377

#Hegel, G. W. F. Encyclopädie der phi­

losophischen

Wissenschaften

im

Grundrisse. Theil I. Die Logik. Wer­ ke. Band VI. Berlin, 1840. — 224 #"[Hodgskin, Th.] Labour Defended Against the Claims of Capital: or, the Unproductiveness of Capital Proved. With Reference to the Pre­ sent Combinations Amongst Jour­ neymen. By a Labourer. London, 1825. — 192, 198, 199

#Hodgskin, Th. Popular Political Eco­ nomy. Four Lectures Delivered at the London Mechanics" Institution. London, 1827. — 92, 309

Hopkins, Th. Great Britain, for the Last Forty Years. London, 1834. — 318

Hubbard, ]. G. Currency and the Coun­ try. London, 1843. — 364, 370

Hillmann, K. D. Städtewesen des Mit­ telalters. Theile 1—4. Bonn, 1826 až 1829. — 329—331, 332

An Inagufiryinto Those Principles Re­

specting the Nature of Demand and the Necessity oť Consumption, La­ tely Advocated by Mr. Malthus, from Which It Is Concluded, that Taxation and the Maintenance of Unproductive Consumers Can Be Conducive to the Progress of Wealth. London, 1821. — 241, 323

Jacob, W. An Historical Inguiry into the Production and Consumption of the Precious Metals. In Two Volu­ mes. London, 1831. — 361, 365, 405

lustiniani, D. Sacratissimi princípis, Institutiones. Accesserunt ex Diges­ tis títuli de verborum significatione et regulis juris. Editio stereotypa Herhan. Parisils, 1815. — 332

#Kant, I. Kritik der praktischen Ver­ nunft. Riga, 1788. — 455

Kôrner, M. G. Eine philologisch-histo­ rische Abhandlung von dem Alter­ thume des Bôhmischen Bergwerks, und von einigen Bergenzenten Wôr­ tern und Redarten auf dem Meissni­ schen Obererzgebirge, aus der Sla­ vonischen Sprache. 8Schneeberg, 1758. — 418

Laing, S. National Distress: Its Causes and Remedies. London, 1844. — 318

#Lauderdale, ]. Recherches sur la na­ ture et ľorigine de la richesse pub­ ligue, et sur les moyens et les cau­ ses gui concourent ä son accroisse­ ment. Traduit de ľanglais par E. Lagentie de Lavaisse. Paris, 1808. Anglické vydanie vyšlo v Edinbur­ ghu roku 1804. — 181—182, 335

Lectures on Gold for the Instruction of Emigrants about to Proceed to Australia. Delivered at the Museum of Practical Geology. London, 1852. — 433

Locke, ]. Further Considerations Con­ cerning Raising the Value of Mo­ ney, Wherein Mr. Lowndes"s Argu­ ments for It, in His Late Report Concerning „An Essay for the Amendment of the Silver Coins“, Are Particularly Examined (1695). In: The Works of John Locke, in Four Volumes. The Seventh Edition. Vol. II. London, 1768. — 293, 294

Locke, ]. Some Considerations of the Conseguences of the Lowering of Interest, and Raising the Value of Money (1691). In: The Works oľ John Locke, in Four Volumes. The Seventh Edition. Vol. II. London, 1768. — 281, 293, 294

Luther, M. Von Kauffshandlung und Wucher. Wittemberg, 1524. — 427 MaccCulloch, ]. R. A Dictionary, Practi­

cal, Theoretical, and Historical, of

947 Commerce and Commercial Naviga­ tion. A New Edition, Cerrected, En­ larged, and Improved. London, 1847. Prvé vydanie vyšlo v Londýne roku 1832. — 336

MacCulloch, ]. R. Discours sur ľorigi­ ne, les progrés, les objets particu­ liers, et ľimportance de ľéconomie

politigue. Traduit de ľanglois par G-me Prevost. Genčéve — Paris, 1825. — 342

MacCulloch, ]. R. The Principles of Political Economy. Edinburgh, 1825. — 105, 178, 363

Mackinnon, W. A. History oť Civilisa­ tion. In TWo Volumes. London, 1846. — 278

Maclaren, ]. A. Sketch of the History of the Currency: Comprising a Brieľ Review of the Opinions of the Most Eminent Writers on the Subject. London, 1858. — 374

Macleod, H. D. The Theory and Prac­

tice of Banking: with the Elemen­ tary Principles of Currency: Prices, Credit: and Exchanges. Volume I. London, 1855. — 399

Malthus, Th. R. Definitions in Politícal Economy. London, 182/7. — 83—84, 86—87, 106, 171

Malthus, Th. R. The Measure of Value Stated and 1llustrated. London, 1823. — 33, 51, 54, 55, 57, 65, 83, 106

Malthus, Th. R. Principles of Political Economy Considered with a View to Their Practical Application. Lon­

Ouestions

of

Political

Economy.

London, 1844. — 106—108, 123, 132, 349

#Mill, ]. St. Principles of Political Eco­ nomy with Some of Their Aplica­ tions to Social Philosophy. In Two Volumes. London, 1848. Druhé vy­ danie tohto traktátu, ktorý spomí­ na Marx, vyšlo v Londýne roku 1849. — 106, 324, 359

[Misselden, E.] Free Trade, or the Meanes to Make Trade Florish. Lon­ don, 1622. — 366, 396, 401, 413, 423, 425, 426

Montanari, G. Della moneta (1683 až 1687). In: Scrittori classici italiani di economia politica. Parte antica. Tomo lII. Milano, 1804. — 271, 429 až 430

Morrison, W. H. Observations on the System of Metallic Currency Adop­ ted in This Country. London, 1837. V tom istom roku vyšlo druhé vy­ danie tejto brožúry. — 357—358, 372

Morus, Th. Utopia. Prvé vydanie vyšlo v Louvaine roku 1316. — 459 Múller, A. H. Die Elemente der Staats­ kunst. Zweiter Theil. Berlin, 1809. — 300—301

Newman, F. W. Lectures on Political Economy. London, 1851. — 341

Newman, S. Ph. Elements of Political Economy. Andover and New York, 1835. — 332, 334

don, 1820. — 51, 106, 323

Idem. 2nd Edition with Considerable Additions from the Authors Own Manuscript and Oríginal Memoir. London, 1836. — 51, 54, 55, 57, 315

Merivale, H. Lectures on Colonization and Colonies. Volumes I—II. Lon­ don, 1841—1842. — 326

Mil, ]. Elémens ďéconomie politigue. Traduits de ľanglais par Parisot. Paris, 1823. — 301—363

Mill, ]. St. Essays on Some Unsettled

Opdyke, G. A Treatise

on Political

Economy. New York, 1851. — 341, 350, 434

"Owen, R. Essays on the Formation of Human Character. The Latest Edi­ tion, Revised by the Author. Lon­ don, 1840. Prvé vydanie vyšlo roku 1812. — 200

Owen, R. Six Lectures Delivered in Manchester. Manchester, 1837. — 202—204

948 #Petty, W. Several Essays in Political Arithmetick. London, 1699. — 136, 424

#[Petty, W.] A Treatise of Taxes and Contributions. London, 1667. Prvý raz vydané v Londýne roku 1662. — 425

Proudhon, P. |. Systéme des contra­ dictions économigues, ou Philoso­ phie de la misére. Tomes 1—11.Pa­ ris, 1846. — 102, 131

Ramsay, G. An Essay on the Distribu­ tion of Wealth. Edinburgh, 1836. —

+Plato. De republica. In: Platonis ope­

36, 39—40, 42, 43, 133, 154, 242, 361 ra omnia. Editio G. Stallbaunmmii. Ravenstone, P. Thoughts on the Fun­ London, 1850. — 466 ding System, and Its Effects. Lon­ Plinius. Historia naturalis. Rok vyda­ don, 1824. — 61, 185

nia sa nedá zistiť. — 296, 430 Poppe, ]. H. M. Geschichte der Tech­

nologie, seit der Wiederherstellung der Wissenschaften bis an das Ende des achtzehnten Jahrhunderts. Bän­ de 1—111. Gôttingen, 1807—1811. — 349 #"Prescott, W. H. History of the Con­

guest of Mexico, with a Preliminary View of the Ancient Mexican Civili­ sation. Fifth Edition. In Two Volu­ mes. London, 1850. Prvé vydanie vy­ šlo v Bostone roku 1843. — 326 Prescott, W. H. History of the Con­ guest of Peru, with a Preliminary View of the Civilisation of the In­ cas. Fourth Edition. In Three Volu­ mes. London, 1850. Prvé vydanie tohto diela vyšlo v Bostone roku 1847. — 325, 330

Price, R. An Appeal to the Public, on the Subject of the National Debt. London, 1772. Prvý raz uverejnené roku 1771. — 335

Price, R. Observations on Reversionary Payments, on Schemes for Provi­ ding Annuities for Widows, and for Persons 1n Old Age: on the Method of Calculating the Values of Assu­ rances on Lives: and on the Natio­ nal Debt. The Second Edition. Lon­ don, 1772. Prvé vydanie vyšlo v Lon­ dýne roku 1771. — 335 Proudhon, P. ]. Gratuité du crédit — pozri Bastiat, Fr. Gratuité du crédit. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon.

Report from the Select Committee on the Bank Acts, Together with the Proceedings of the Committee, Mi­ nutes of Evidence, Appendix and Index. Ordered, by the House of Commons, to Be Printed, 1 July 1858. — 410

#Ricardo, D. On the Principles of Polí­ tical Economy, and Taxation. Thírd Edition. London, 1821. Prvé vydanie vyšlo v Londýne roku 1817. — 48, 49, 96, 135, 179, 245

Ricardo, D. Des principes de ľécono­ mie politigue et de ľimpot. Traduit de ľanglais par Constancio, avec des notes explicatives et critigues par ]J. B. Say. Seconde édition, re­ vue, Corrigée et augmentée ďune notice sur la vie et les écrits de Ricardo. Tomes I—II. Paris, 1835. Prvé vydanie tohto prekladu vyšlo v Paríži roku 1819. — 136, 241 #Ricardo, D. Proposals for an Econo­ mical and Secure Currency, with Observations on the Profits of the Bank of England. London, 1816. — 364

Rossi, P. Cours ďéconomie politigue. Année 1836—1837 (Contenant les deux volumes de ľédition de Paris). In: Cours ďéconomie politigue. Bru­ xelles, 1843. Prvé vydanie Rossiho knihy vyšlo v dvoch zväzkoch v Pa­ ríži roku 1840—1841. — 79, 80, 168

Say, ]. B. Cours complet ďéconomie politigue pratigue. Seconde édition.

949 Tomes I—II1.Paris, 1840. Prvé vyda­ nie vyšlo v Paríži roku 1828—1829.

Author of „England and America“ [E. G. Wakefield]. Volumes I—IV.

— 313

London,

1835—1839. — 47, 70, 91,

104, 268 #Say, ]. B. Traité ďéconomie politigue. Troisiéme édition. Tomes I—II. Pa­ #Smith, A. Recherches sur la nature et les causes de la richesse des na­ ris, 1817. Prvé vydanie vyšlo v Pa­ tions. Traduction nouvelle, avec des ríži roku 1803. —132, 180, 232 Schlôzer, A. L. Briefwechsel meist his­ notes et observations, par Germain Garnier. Tomes I—IV. Paris, 1802. torischen und politischen Inhalts. Siebender Theil, Heft XXXVII—XLII. — 100, 104, 105, 171, 180, 217, 218,

Gôttingen, 1760. — 427

Sempéré. Considérations sur les causes de la grandeur et de la décadence de la monarchie espagnole. Tomes 1—11. Paris, 1826. — 326, 424

Senior, N. W. Letters on the Factory Act, As It Affects the Cotton Manu­ facture.

London, 1837. — 315, 316,

317

Senior, N. W. Principes fondamentaux de ľéconomie politigue, tirés de legons édites et inédites de Mr. N. W. Senior par le c-te Jean Arriva­ bene. Paris, 1836. — 101

Senior, N. W. Three Lectures on the Cost oť Obtaining Money, and on Some Effects of Private and Go­ vernment Paper Money, Delivered beľore the University of Oxford, in Trinity Term, 1829. London, 1830. — 298

Sismondi, ]. CH. L. Simonde de. Etu­ des sur ľéconomie politigue. Tomes 1—11. Bruxelles,

1837—1838. — 354

#Sismondi, ]. Ch. L. Simonde de. Nou­

veaux principes ďéconomie politi­ gue, ou De la richesse dans ses rapports avec la population. Secon­ de édition. Tomes I—I1I.Paris, 1827.

Prvé vydanie vyšlo v Paríži roku 1819. — 26, 138, 168, 180, 248, 361

#Smith, A. An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Na­ tions. In Two Volumes. London, 1776. — 307, 358

#Smith, A. An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Na­ tions. With a Commentary, by the

229, 231, 351, 352

The Source and Remedy of the Natio­ nal Difficulties, Deduced from Prin­ ciples of Political Economy, in a Letter to Lord John Russell. London, 1821. — 195, 198, 501

#Spinoza, B. Ethica ordine geometrico demonstrata et ín guingue partes distincta. Prvé vydanie vyšlo roku 1677 v Amsterdame. — 235 Steuart, ]J. An Ingulry into the Prin­ ciples of Political Oeconomy. In Three Volumes. Dublin, 1770. Prvé vydanie vyšlo v Londýne roku 17687. — 267—271, 291—293, 353, 354, 365, 402, 415

Storch, H. Considérations sur la na­ ture du revenu national (tome V du „Cours ďéconomie politigue“). Pa­ ris, 1824. — 139, 342

#Storch, H. Cours ďéconomie politigue, ou Exposition des principes gui dé­ terminent la prospérité des nations. Avec des notes explicatives et cri­ tigues par J. B. Say. Tomes I—IV. Paris, 1823. Prvé vydanie vyšlo v S.-Peterburgu roku 1815. — 33, 37, 126—127, 139, 171, 222, 310, 342, 359, 435

Symons, ]|. C. Arts and Artisans at Home and Abroad. Edinburgh, 1839. — 320—321

Thompson, B., Count of Rumíjord. Es­

says,

Political,

Economical,

and

Philosophical. Vols. 1—111.London, 1796—1802. Vol. I. London, 1796. — 264

590 Thompson, W. An Inguiry into the Principles of the Distribution of Wealth Most Conducive to Human Happiness. London, 1824. — 33 Thornton, H. An Enguiry into the Na­ ture and Effects of the Paper Cre­ dit of Great Britain. London, 1802. — 307

ées dans les ateliers anglais. Tra­ duit sous les yeux de ľauteur. To­ mes I—II. Bruxelles, 1836. Prvé an­ glické vydanie vyšlo v Londýne ro­ ku 1835. — 183

Urauhart, D. Familiar Words As Affec­ ting England and the English. Lon­ don, 1856. Prvé vydanie vyšlo v Lon­

Tooke, Th. An Inguiry into the Curren­ dýne roku 1855. — 285, 358 cy Principle: the Connection oť the Currency with Prices, and the Expe­ Vidal, F. De la répartition des riches­ diency of a Separation of Issue ses. Paris, 1846. — 3066 from Banking. Second Edition. LON­ don, 1844. Prvé vydanie vyšlo v tom Wade, ]. History of the Middle and istom roku v Londýne. — 371, 419 Working Classes. Third Edition. Tooke, Th. A History ot Prices, and of London, 1835. Prvé vydanie vyšlo the State of the Circulation, from v Londýne roku 1833. — 73, 106, 124 1839 to 1847 Inclusive: with a Ge­ Wakefield, E. G. Komentáre v knihe: neral Review of the Currency Oues­ Smith, A. An Inguiry into the Na­ ture and Causes of the Wealth of tion, and Remarks on the Operation of the Act 7 and 8 Vict. c. 32. Lon­ Nations. With a Commentary, by the Author of „England and Ame­ don, 1848. — 403, 418 rica“ [E. G. Wakefield]. Volumes Torrens, R. An Essay on the Produc­ tion of Wealth. London, 1821. — I—IV. London, 1835—1839. — 70, 307—309

(Townsend, ]J.] A Dissertation on the Poor Laws. By a Well-Wisher to Mankind (1786). Republished. Lon­ don, 1817. Prvé vydanie vyšlo v Lon­ dýne roku 1786. — 338 Tuckett, ]J. D. A History oť the Past and Present State of the Labouring Population, Including the Progress of Agriculture, Manufactures, and Commerce. In Two Volumes. Lon­ don, 1846. — 273—275, 278, 349

Ure, A. Philosophie des manufactures, ou Economie industrielle de la fab­ rication du coton, de la laine, du lin et de la soie, avec la descrip­ tion des diverses machines employ­

105, 208

Wakejield, E. G. A View of the Art of Colonization. London, 1849. — 50 až 51, 243

Wirth, |. G. A. Die Geschichte der Deutschen. Vier Bände. Zweite Auf­ lage. Stuttgart, 18460—1847.Prvé vy­ danie vyšlo v Stuttgarte roku 1842 až 1845. — 399

[Wright, T. B., and Harlow, ].] The Currency Ouestion. The Gemini Let­ ters. London, 1844. — 294

#Xenophon. De reditibus, sive vecti­ galibus civitatis Atheniensis augen­ dis. In: Xenophontis guae extant. Recensuit Jo. Gottlob Schneider. To­ mus VI. Lipsiae, 1815. — 413

PERIODIKÁ

The Economist, London. — 305, 357, 358, 396, 402, 501, 502, 503, 509 — 11. mája 1844. — 306, 357 — 15. júna 1844, — 307 — 28. septembra 1844, — 307 — 5. októbra 1844. — 307 — 8. mája 1847. — 267 — 22. mája 1847. — 267 — 9. októbra 1847. — 357 — 6. novembra 184/. — 180, 200, 217, 218, 207 — 31. augusta 1850. — 310 — 19. januára 1851. — 3537

— 15. novembra 1851. — 357 — 22. januára 1853. — 356 — 6. februára 1858. — 211 — 13. marca 1858. — 283 — 10. apríla 1858. — 348 — 15. mája 1858. — 374 The Spectator, London. — 19. októbra 1711. — 269, 365 La Voix du peuple, Paris. — 336 The Westminster Review, London. — 503 — január

1826. — 278

Anthologia graeca ad fidem codicis olim palatini nunc parisiní edita. Curavit F. Jacobs. Tomus secundus. Lipsiae, 1814. — 467

Pindaros. Prvá olympijská óda. — 480 Sojokles. Antigona. — 430 Shakespeare. Timon Aténsky. — 431

Apokalypsa — pozri Biblia.

Goethe. Božská (cyklus Nové piesne). — 414

Goethe. Faust. — 193

Biblia. — 100, 111, 403, 431, 432

cie reálnych vzťahov — I. 55—62,

pri určovaní mzdy — I. 372 pri určovaní trhu — I. 229, 230 „kapitál všeobecne“ — I. 254, 255,

181, 197, 198, 27/5, 372, 435, II. 142, 264, 265, 384, 385

291, 352, 398: II. 9, 10, 113, 140, 148, 347, 369, 484

abstraktné určenosti — I. 242, 351:

„výroba vôbec“ — I 40, 41, 43,

II. 264, 265

244, 2604, 270, 435: II. 20—23, 24, 113

postup od konkrétneho k abstrakt­ nému — I. 54, 55

abstraktná možnosť nahromadenia

metóda postupu od abstraktného

— 11. 134

ku konkrétnemu

abstraktná možnosť kríz — I. 101,

— I. 54—59, 61,

199, 372, II. 453, 454

148, 149

abstraktné a konkrétne — I. 53—55 v určení výrobných vzťahov — I.

príklady vedeckej abstrakcie — I.

95, 96, 116

„jednoduchšie abstrakcie“ — I. 54

251, 278, 284, 287, 290: II. 8

pri analýze procesu kapitalistickej výroby — 1. 248: II. 279

pri určovaní práce — I. 96, 123, 124, 241—243, 249—250, 303: II. 448 až 451

pri určovaní hodnoty — I. 89, 90, 94, 95, 197, 371, 380: II. 264, 265, 394, 481

peňazí — I. 88, 115, 134, 151, 167, 17/8—183, 196, 200, 203, 408, 451, 457, 460: II. 248, 364, 433—436, 451, 452, 467—470, 474, 487 tovarov — 1. 182

166, 233, 420, 473,

pri určovaní peňazí — I. 174, 175,

zlata (a striebra) — I. 167, 179 až

II. 429, 430

181

abstraktná forma bohatstva — I.

kapitálu

169—171, 182, 251, 271, II. 421, 429, 430, 457, 458

290, 292, 311, 317, 318, 330, 336, 337, 338, 363, 380, 392, 393, 399,

— I. 182, 224, 263, 287,

996 454, 455, II. 21, 76—78, 134, 262, 317

— pôvodná akumulácia kapitálu

—

Austrália — I. 137, 227, II. 113 Ázia — I. 133, 136, 176, 177, 179, 232, 428, 437, II. 20, 413, 417, 426, 486

I. 263, 408, 451

— spredmetnenej práce — II. 188, 189 — — — — — — — —

zásob — I. 380, 409, II. 317 poznatkov — II. 187 nadhodnoty — I. 389—392 azisk — II. 61, 235, 236, 247 a obeh — I. 182 a výroba — I. 392, 393: 11. 317 a výrobné vzťahy — 1. 182 a rozvoj výrobných síl — LI.292: II. 188, 189

— v predkapitalistických formáciách — I. 454

— buržoázni ekonómovia a akumulá­ cia kapitálu 297, 315, Amerika — 436, 437: 438, 454,

— I. 290, 292, 294 až

318, 451 I. 52, 128, 137, 175, 227, II. 296, 305, 413, 417, 418, 455

Bankovky — I. 67, 70—72, 73, 77—79, 82—85, 88, 89, 106, 107, 179, II. 290, 296

Banky — bankové operácie — I. 67, 68, 68—74, 75—78, 82—84, 229

— sprostredkovateľky

obehu — 1. 137,

275—276

— banková sústava — I. 112 — a kapitalistická ekonomika — I. 73 — a rozdeľovanie kapitálu — I. 398 — ceduľové — 1. 83, 147 — obchodné — 1. 84

— monopolné — I. 85 — škótske — 1. 84, 85 — vklady robotníkov — I. 236 — a akumulácia peňazí — I. 179 Berbersko — II. 285 Byrancia — I. 453

Pozri aj Spojené štáty americké

Bohatstvo

Anglicko — 1. 135, 167, II. 289, 382, 383, 385

— a kapitál — I. 241, 2609, 272, 273, 274, 275, 287, 290, 350, 380, 397, 398, 404, 433, 452—454: II. 20, 22, 31, 77, 78, 142, 196, 247, 313, 314

— postavenie na svetovom trhu. — I. 206: II. 11, 178, 219, 383, 384, 454, 455, 459

— priemysel a železnice — II. 20, 75, 210, 274, 350

— poľnohospodárstvo a pozemkové vlastníctvo — I. 52, 226 — námezdná práca — II. 258 — finančné vzťahy — II. 104, 281, 283, 2860, 287/7, 289,

290,

292,

301,

302,

345, 348, 414

— Anglická banka — I. 72, 77, 83, 85, 106, II. 389 — národné bohatstvo — I. 142 -—-predkapitalistické spôsoby výroby — IL.436, 458: II. 219

— vojna s revolučným Francúzskom — II. 289

Pozri aj Írsko, Škótsko Anatómia — I. 59 Armáda — I. 62, 99, 132, 133, 136, 137, 172, 416, II. 19, 391, 392

Pozri aj Vojna

— jeho spredmetnená forma a kon­ krétny

obsah — I. 118, 170, 293,

433, 434: II. 16—17, 346, 428 — jeho zdroje — 1. 173

— jeho tvorba a rozdeľovanie — I. 360, II. 31, 324

— jeho reprodukcia

— I. 410: II. 22,

238, 314

— jeho koncentrácia a akumulácia — I. 179, 182: II. 20, 77

— jeho spotreba — I. 232, 415: II. 20 — úžitkové — 11. 472, 473 — peňažné — 1. 150, 153, 154, 157 až 159, 160, 161, 166—185, 189, 196, 203, 208, 209, 218—220, 233, 245, 271, 278, 289, 290, 291, 292, 293, 295, 311, 451—456, 459, 460: II. 74, 78, 247, 347, 367, 408, 409, 410, 417, 418, 421, 429—431, 456—458, 472 až 474, 485, 480—487

— vo forme zlata a striebra — 1. 121,

907 122, 129, 178—181: 11. 25, 412—417, 420, 424, 433—436

Buržoázna politická ekonómia — všeobecná charakteristika — II.

vo forme tovarov

179, 381, 382 — jej dejiny — IL 38, 39, 54, 57, 58, 121, 181, 182, 27/0—275:, II. 381, 426 až 429, 465, 466

— I. 108—171,

182, 228: II. 393

vo forme podmienok práce — I. 452 a práca — I. 241, 252, 402—405, 407, 410, 457: II. 193—196, 197, 198, 323, 324

a nadpráca

— I. 345, 346, II. 194,

195, 196, 197 a voľný čas — I. 342, 11. 197 a výrobné sily — I. 293, 295, II. 29, 30, 239

a vzájomné vzťahy vo výrobe — I. 183

a štát — I. 61 bohatstvo ako vzťah panstva — I.

— jej vedecká kritika

— I. 79, 221,

222

— jej apologetická

povaha

— IL.40,

102, 149, 190, 197/—199, 221—222, 238, 239, 2660, 267, 273, 409, 451, II. 67, 09, 84—85, 243, 244, 246 až 247, 389, 390, 454, 455

— jej nehistorickosť

— I. 42, 43, 59,

196—199, 207, 213, 248, 206, 207, 274, 275, 277, 3560, 357, 409—410, II. 79, 105, 156, 241, 243, 248, 323, 386, 387

270

— povaha výkladu jej vlastná — I.

ako sprostredkovateľ medzi výme­ nou a úžitkovou hodnotou — I. 275,

— jej socialistickí

276, 294 v komunízme 197, 198

— [I 2609, 433: 1.

41—46, 47—51

odporcovia — I.

342, 301, 362, 460: II. 47, 218, 382 až 384, 391, 455

— jej klasická škola — I. 50—51, 193,

v predkapítalistických formáciách 455,

271, 297, 298, II. 85, 80, 136—138, 243, 382

túžba po obohacovaní — I. 171 až

— odraz antagonizmov buržoáznej spoločnosti u Ricarda — I. 51: II.

173, 178, 181, 217—219, 269, 270, 271, 285: II. 425, 474, 487

— vulgárni ekonómovia — I. 39, 40,

—

IL 271,

273,

433,

434,

11. 30

obchodnícke — I. 455, 456 vo forme pozemkovej renty — I. 273

jeho Znehodnotenie — II. 410 chudoba — I. 402, II. 197, 198 a obyvateľstvo — II. 238, 260 a priemysel — II. 193, 194 a jednoduchý obeh — I. 233 a medzinárodný obchod — I. 296 náklady výmeny — II. 116

a kapitalistická konkurencia — II. 142

46, 84, 85, 137, 138, 243

193, 198—199: II. 459

382—391, 454,

— monetárny systém — IL 57, 164, 173, 177, 181, 271, II. 89, 409, 412, 413, 419, 424—428

— merkantilná

sústava — I. 79, 173,

175, 181, 271: II. 415, 4806

— fyziokrati — I. 57, 58, 27/1—273: II. 77, 140

— určenie hodnoty pracovným časom — IL 119, 121, 123, 270, 271, 274, 276, 277, 293—297:, II. 39, 40, 42 až 50, 84, 85, 269, 339, 443

a potreby spoločnosti — II. 16 a veda — II. 30 a forma vedomia — II. 30 buržoázna koncepcia bohatstva —

— 0 protikladnosti voľného a pracov­

I. 270, 274, 275, 276, 277, 293, 294 až 297: II. 407—408

ného času — II. 201 — teória produktívnej práce — I. 57,

— 0 povahe práce za kapitalizmu — I. 419, 11. 100, 101, 102, 103

58, 221, 222, 250, 251, 253, 254, 273, II. 338, 339

o strojovom zariadení — I. 333, II. 191

kvantitatívna teória peňazí — I. 78,

teórie o obyvateľstve — I. 296, 297,

143, 163, 177, 271, 275: II. 269, 293, 305, 363—365, 372

345

o peňažnej jednotke, miere — II.

o odraze spoločenských vzťahov buržoáznej spoločnosti — I. 50 až

103, 280—286, 288—291, 293—296, 299, 301, 340, 358

91, 11. 382—385, 452—455

koncepcia pracovných peňazí —

275, 276, 277, 293, 294—297:, II. 407

koncepcia bohatstva — I. 270, 274,

o akumulácii kapitálu — I. 290,

II. 295, 296

interpretácia

kapitálu

— IL 200,

201, 203, 206—208, 219, 220, 253, 254, 273, 274, 355, 3560, 339, 360,

293, 294—297, 315, 318, 362

o zásobách — II. 105 o výrobe a krízach — I. 79, 181,

460, 461: II. 36, 37, 38, 39, 41—43, 79, 81, 101, 153, 179—182, 190 až 192, 211, 212, 335, 336, 338

142

o fixnom a obežnom kapitáli —

o privlastňovaní v buržoáznej spo­

II. 111, 130—133, 135, 136, 137 až 139, 171, 172, 178, 179, 199, 200, 205, 206, 211—213, 216, 217, 221 až

ločnosti — II. 440, 441 o výrobe a rozdeľovaní — I. 181,

224, 229— 231.

247, 424, 425—426

306—359, 362, 368, 369, 396: II. 285

o zákonoch kapitalizmu — II. 141,

182, 3560, 358, 1I. 40, 41, 46, 113,

o vzniku nadhodnoty — I. 270, 271,

výklad výrobných nákladov — 1.

212—274:, 11. 47/—49, 84

259, 262

stotožnenie nadhodnoty a zisku —

stotožnenie výroby a spotreby —

— 1. 315, 317, II. 41—44, 176, 242, 245

I. 358

vysvetlenie

141—143

zisku — I. 260, 262,

o konkurencii

— I. 358: II. 41, 46,

271, 273, 274, 277, 319, 328, II. 84 až 86, 104, 249, 269, 278, 342

stotožnenie dopytu a ponuky — I.

o znížení miery zisku — I. 328,

teórie pozemkovej renty — I. 270,

357, 368

II. 44, 85, 132, 240—247

271, 274, 277: 11. 42, 44, 85

o vyrovnávaní získov — I. 398

o zahraničnom obchode — I. 260,

o mzde — 1. 199, 273, 274, 297, II. 84—86, 168, 1609, 387—392

293

o vzťahu medzi prácou a kapitá­ lom — II. 26, 27, 42, 66—69, 81, 84— 86

o požiadavke sporivostí robotníka

protekcionizmus — I. 164 výklad úveru — II. 164 o úrokoch — II. 278, 348, 354 obeh kapitálu — II. 161, 163 o cenách — II. 362, 363

— 1. 233—237

o predpokladoch buržoáznej spo­

predmet bezprostrednej individuál­

ločnosti — II. 440

nej spotreby — I. 245 teória „striedmosti“ — II. 425 O „kompenzácii“ za riziko — II.

I. 59

211, 212

o deľbe práce — I. 273: 1I. 445 až 448

o rozvoji produktívnych síl — I. 360

o predkapitalistických formách — o úžerníctve — II. 343, 349 teória kolonizácie — I. 227: II. 30, 51

959 jeho reprodukcia

— I. 435, 439:

určenie — I. 89, 164, 168 a hodnota — I. 89—92, 108, 139 až

II. 93, 94, 95, 96, 206, 207, 324, 327, 328

145, 155, 157, 158, 159, 259, 289, 290, 369, 379, 380, 382, 383, 416: II. 250, 306, 363, 408

11. 347

a peniaze — I. 132, 169, 185

101

jeho rodová podstata — I. 193, 443,

jeho potreba pracovať — II. 100,

a zvyšovanie produktivity — I. 285,

voľný (disponovateľný)

286, 377, 378 a výroba — I. 168, 206, 265

201

jeho životný proces — Ii. 130 ako „fixný kapitál“ — II. 201 ako hlavná produktívna sila — I.

úroveň cien — I. 146 pomer medzi dopytom a ponukou

367

— 1. 72, 80, 82, 90, 252, 416, II. 36, 345

a jeho jazyk — I. 436 vplyv umenia na neho — I. 250 v staroveku — I. 433, 434 v komunizme — I. 148, 209, 433,

realizácia ceny v obehu — 1. 139, 145, 146, 149, 161—164, 252

kolísanie cien — I. 262 priemerná cena — I. 81, 89, 91 trhová (hodnota) — I. 90, II. 148 cenníky — I. 113, II. 282

463, II. 31, 113, 194, 195, 201, 202, 323— 324

a príroda 435, 436

celková a cena alikvotnej jednotky — 1. 378

a konkurencia

——

— I. 379: 1I. 148,

čas — II.

——

— 1. 435: II. 194, 195,

zotavenie — II. 153, 102 jeho pôvod — 1. 58, 200

149, 182, 254 a obeh — 1. 139, 145, 161—164, 184: II. 5, 279

a úžitková hodnota — I. 379 a mzda — I. 370—373 a zisk — I. 370—373, II. 249, 250

a

priemerná

miera

zisku

II. 308

a ekonomické krízy — I. 151

o—

a protiklady buržoáznej spoločnosti — 1. 111

v spoločnosti a v továrni — II. 446, 448 a výmena — I. 53, 99, 110, 124: II. 16, 110, 119, 123, 124, 163, 441, 442 a obeh — II. 114, 116, 123, 444, 445

a zväčšenie výrobných síl — I. 273,

v buržoáznej spoločnosti — I. 38, 214, 354, 367, 433, II. 142, 143

326, 344: II. 44, 73, 97, 188, 189, 254, 259, 200, 202, 319

jeho spoločenský charakter — I.

a forma vlastníctva — II. 123

38, 443: II. 196, 197, 206, 207, 441, 442, 446—448

a výroba — I. 99, 206, II. 18, 444 až 443, 445—447 a hodnota — I. 197, II. 16, 37, 443 až 447

jeho historický vývoj — I. 04: II. 95, 193—195, 201, 202, 237, 238

vzájomný vzťah indivíduí — II. 201,

potreba peňazí — I. 101, 102, 150,

202, 441—443

151

a výrobné vzťahy — I. 50 a rozvoj výrobných síl — I. 367,

a tvorba bohatstva — II. 421 a potreby — I. 150, II. 16

II. 30, 200, 201

a stroje — I. 323, 324, II. 193, 194

ako subjekt výroby — I. 40

a vložený kapitál — I. 324

960 — a organické zloženie kapitálu — — a monopol — 1. 111

— a vytváranie nových odvetví — I. — — — — — —

354 a služby — I. 414 a pracovný čas — II. 7 a nutná práca — II. 15, 16 rozpad občiny — I. 414 v manufaktúre — II. 74 v komunizme — II. 123 ce — IL.273: II.

výrobných

— metóda postupu od abstraktného — I. 53—59, 61,

199, 371: 11. 453, 454

zmeny — I. 406—407,

4602

— dialektika sprostredkovania

— I.

275—277

— dialektická

forma výkladu — II.

484

Pozri aj Abstrakcia, Hegelovstvo, His­ torické a logické, Historickosť, Kvan­ tita a kvalita: Negácia negácie, Ne­ vyhnutný vývoj a náhoda, Obsah a jorma, Protirečenia, Sloboda, Vše­ obecnosť — osobitosť — jedinečnosť, Vzájomné pôsobenie Doprava a spoje Pozri Dopravné prostriedky Dopravné prostriedky — a rozvoj produktívnych síl — I. 145, 146: II. 12, 20, 21 — a výroba — 1. 113, 138: II. 261, 317

— — — — — —

kategória — 1. 352

— dopyt samotného robotníka — I.

a

vzťahov — I. 62—63

ku konkrétnemu

-—ako abstraktná

— avýroba — I. 3603—365,366, II. 113 -— dopyt v peniazoch — I. 150, 366

446— 449

Desiatky — I. 59, 60 Dialektika — I. 44 — produktívnych síl

— a nadhodnota — 11. 11, 12 — a výška kapitálu — II. 238 — a fixný kapitál — II. 12, 23, 214 — a konkurencia — II. 20 Dupyt a ponuka — I. 113 — vzájomný vzťah medzi nimi — I. 72, 75, 80, 82, 105, 111, 122, 128 — Zákon dopytu a ponuky — LI. 82, 151

— buržoázni ekonómovia a deľba prá­

— dialektické

— nutná práca a nadpráca — II. 11, 12

11. 53

náklady na dopravu — II. 11—14 vodné a cestné — II. 14 stavba ciest — II. 14, 15, 17—23 a trh — II. 32, 164 a zásoby — II. 317 a výmena — II. 14, 20

— a obeh — I. 145, 146, II. 20, 164, 301, 317 — a obchod — II. 125

365

— práce — II. 309 — za vojny — II. 277

— v podmienkach remeselnej výroby — I. 460 — a hodnota — 1. 90 -— a peniaze — I. 103, 118, 183 —- a ceny — I. 72, 80, 82, 90, 252, 416: 1i. 36, 345 — a mzda — I. 387: II. 391

— a kapitál — I. 352 — a úrok — II. 345

— a konkurencia

— I. 383, I.

148,

149

— a obchodné krízy — I. 101 — totožnosť dopytu a ponuky v bur­ žoáznej politickej ekonómii — I. 357, 368

Dôchodok — a peniaze — I. 415, 462 — a kapitál — II. 221—224, 247, 248, 277 — a nadhodnota — II. 222, 223 — a zisk — II. 345 — a kapitalista — L. 417, II. 220, 221 — robotníka — II. 22, 82, 83, 220, 221 — spoločností — II. 22 — národný — II. 23

— a všeobecne prospešná práca — II. 21

— a spotreba — I. 221, 222, 415—417, II. 222, 223 — jeho výmena — I. 221, 415—418

Držba — I. 55, 50, 426, 429, 432, 436, 438, 439

Dvojaký charakter práce — I. 96, 123, 124, 241—243, 249, 303: II. 448—451

Egypt — I. 136: II. 18

Ekonomické kategórie

— I. 55—62,

181, 196, 197, 275, 372, 435, 11. 142, 264, 265, 384, 385

Ekonomické krízy — ako výsledok protirečení buržoáz­ nej spoločnosti — I. 113, 356, II. 238, 239

— ich možnosť vzniku — I. 101, 148, 149

— všeobecné — II. 307 — peňažné — 1. 77—83, 85, 151: II. 367, 410

— — — — —

z neúrod — II. 367 z nadvýroby — 1. 356—358 rozvoj produktívnych síl — I. 395 a výrobný proces — I. 396, II. 151 znehodnotenie hodnoty — I. 395, 396

— znehodnotenie pracovnej schopnos­ ti — I. 395, 396: II. 193, 194

— a znehodnotenie kapitálu — I. 309, 395, 396

— a úspory robotníkov — I. 234, 236 — úloha peňazí — I. 175, 181: II. 71, 89, 90, 111, 367, 410, 413, 419 — a ceny — I. 151

— vzájomný vzťah medzi dopytom a ponukou — I. 101 — a problém realizácie — II. 71, 89, 90

— — — —

.

a zahraníčný obchod — II. 368 a obeh — II. 151 a úverový systém — II. 410, 411 a výmena medzi kapltálmi — I. 392

— a narušenie obratu kapitálu — II. 28

— a nevyhnutnosť komunizmu — I. 176

— buržoázni ekonómovia o nadvýrobe a krízach — I. 79, 181, 356—359, 362, 368, 369, 996: II. 285

Ekonomické vzťahy — I. 38, 57, 60, 62, 176, II. 411 Pozri aj Výrobné vzťahy Ekonomieké zákony — I. 83, 87, 88, 90, 91, 124, 125, 372, 409, 418, 419: II. 41, 47, 141, 142, 148, 160, 166, 237, 239, 240, 243, 251

Etrária — II. 18 Európa — I. 03, 175, 177: 11. 21, 351, 305, 382, 385, 386, 413, 417, 486

Fetišizmus — II. 179

Fendalizmus — a vývoj buržoáznej spoločnosti — I. 38: II. 225, 220, 382, 383, 309, 408 — výrobné vzťahy — I. 109—112, 435, 447 — pripútanosť k pôde — II. 225, 228 — pozemkové vlastníctvo — IL 445, 447, 449, II. 329 — a pospolitosť — I. 437 — mesto a dedina — I. 428, 453 — nevoľnícka práca — 11. 19, 101 — cechovníctvo — I. 452: II. 353 — výroba — I. 450 — obchod — I. 226 — obchodné mestá — II. 351—353

— peňažný kapitál — I. 60 — zlato a striebro — II. 438 — jeho rozklad a zánik — I. 110, 449, 457, 459: II. 30, 324

— vo Francúzsku a Anglicku — I. 437 Finálny produkt — I. 366: II. 7

Fixný kapitál — jeho skladba

— II. 53, 170—173,

179, 182, 184—189, 191—193, 255

— jeho fixovanosť vo fáze výroby — II. 132, 133, 1306

— ako ukazovateľ rozvoja kapitálu — II. 171, 186—190, 195, 196, 199, 204, 205, 208, 209

— jeho úžitková hodnota a hodnota — 11. 172—174, 177—179, 183, 186 až 193, 204, 207—209, 211—218, 220 až 225, 226—230, 253—256, 315, 322

— jeho reprodukcia

— lI. 136, 138,

162, 173, 174, 177, 178, 192, 193, 198—200, 208—211, 213, 214, 221,

962 222, 224, 227, 228, 252, 255, 256, 336

lu v buržoáznej politickej ekonó­

— jeho stupeň ťrvácnosti — II. 136,

mii — II. 111, 131—133, 135, 138, 139—140, 171, 172, 17/8, 179, 199, 200, 206, 207, 211—212, 217, 218, 221—224, 229—231

177, 178, 199—201, 209, 253, 255, 256

— jeho opotrebovanie

— II. 170, 171,

173, 174, 177, 199, 200, 214—217, 221, 222, 227, 228, 315 — jeho obeh — II. 170—174, 177, 179, 180, 206—208, 210, 211, 212—217, 220—224, 227—230, 254—256, 315 — jeho obrat — 11. 174—176, 207 až 210, 212, 213, 218, 221, 222

— a obežný kapitál — II. 13, 111, 112, 170, 171, 196, 197, 210, 211, 212, 213, 220—225, 22/—229, 315 — a obyvateľstvo — II. 196, 197

— prostriedky obehu ako jeho forma — I. 12, 23, 214 — a veľkosť kapitálu — II. 135

— realizácia jeho hodnoty — II. 172 — a výroba — II. 173, 174, 179, 183, 196, 197, 208, 209, 224, 239 — a priemysel — II. 192, 193, 221

— a rozvoj výrobných síl — II. 186 až — — —

192, 196—199, 204—207, 209, 228, 236—238, 240—252, 254—256, 322 a veda — I. 185—187, 195, 196, 239, 254 a úrok — II. 179, 212, 213 a robotník — II. 185—187, 191 až 194, 197, 198, 259, 310—312, 318, 319, 321 a bohatstvo — II. 195, 196

— — a prírodné faktory — II. 204, 205 — a práca — II. 205, 206, 316 — a nadhodnota — II. 208, 209 — a celkový obeh kapitálu — II. 209, 210 — a renta — II. 212—213 — a zisk — II. 249, 251, 315 — a dôchodok — 1I. 221—224

— a náklady na jeho údržbu — II. 222

— jeho efektívnosť — II. 229

— akumulácia vo forme fixného kapi­ tálu — II. 317 — jeho znehodnotenie — II. 316

— výklad fixného a obežného kapitá­

Formácie (spoločenské) — II. 393 — formy organizácie spoločnosti — I. 42, 56—62, 110, 149, 206, 213, 214, II. 30, 31, 389

Pozri aj Feudalizmus, Kmeňové [ro­ dové) spoločenstvo, Komunizmus, Ob­ čina, Otroctvo, Predkapitalistické jor­ mácie, Prvotný komunizmus, Staro­ vek Francúzsko — I. 76, 105, 137, II. 289, 386

— rozvoj buržoáznej

spoločnosti

—

I. 393

— epocha feudalizmu — I. 437 — francúzska buržoázna revolúcia — I. 198: II. 453

— pozemkové vlastníctvo — I. 52 — poľnohospodárstvo — II. 246 — zmluva o prenajímaní pôdy — I. 461

— príživnícke triedy — II. 246 — Francúzska banka — I. 67, 70, 71, 73, 76, 85

— papierové peniaze — II. 164 — štátne pôžičky — II. 337 — miera hodnoty — II. 286 Fyzika — fyzikálne procesy — I. 324 Fyziokrati — I. 57, 58, 2/1—273, II. 77, 140

Grécko (antické)

— I. 425, 461

Hegelovstvo — I. 48, 54, 55 Historické a logické — I. 53—61, 166, 167, 171, 197, 201, 399, 408, 409: 11. 164

MHistorizmus — I. 38, 39, 51, 56—59, 409

Hodnota — ako ekonomická kategória — I. 55, 103, 106, 202, 380: II. 142, 264, 265, 450, 451

963 jej určenie pracovným časom — I. 80, 81, 87, 89, 90, 92, 93, 112, 120, 121, 125, 128, 129, 142, 156, 158, 167, 173, 204, 205, 212, 215, 221, 244, 248, 252, 202, 288, 309, 395, 462: II. 15, 22, 23, 27, 28, 37, 38, 45, 57, 58, 62, 102, 103, 121—123, 148 až 150, 161, 165, 166, 261, 284, 285, 306, 308, 309, 339, 367, 368

a protirečenia buržoáznej spoloč­

282—266, 291, 297, 302, 303, 308, 311, 329, 330, 332—339, 343, 347 až 350, 351, 352, 366, 307, 396, 460, II. 21, 24, 25—29, 30, 31, 33, 34—37, 98, 112, 113, 128, 129, 135—137, 140, 145, 149, 150, 152—154, 161, 162, 166, 1607, 108, 172, 177, 183, 1860, 187, 196, 197, 208, 209, 234—2360,

238, 247, 249, 255, 265, 313, 314, 366, 373, 469—473, 476—480

nosti — I. 104, 112, 190, 196

a kapitalistická

a prisvojovanie prácou — II. 440,

až 206, 257—260, 399, 457: II. 13, 18, 113, 128, 165, 192—195, 199, 200, 454, 455

441

ako spoločenský vzťah — [I 93, 109, 110, I. 193, 194, 413, 439, 441 jej historický 455—457

— I. 265, 268, 269,

292, 343, 372—376, 11. 47, 177, 473

vývoj — I. 1536,197,

až 475

a priemerná miera zisku — II. 308

zlato ako jej prírodná podstata — II. 340

a nadhodnota

výroba — I. 204

|

ako základ buržoáznej spoločnosti

a zisk — I. 377: II. 330, 337

a konkurencia — II. 148 a obrat kapitálu — 11. 113, 116 až

— I. 108—111, 205, 295, 457, 462, II. 14, 35, 394, 413, 439, 440, 443, 444, 454, 455, 458—460

121, 208, 209

a zväčšovanie produktívnych síl —

90—92

I. 91, 292—294, 327, 328

a kolobeh kapitálu — II. 130 reálna a nominálna — I. 84, 85, |

a deľba práce — I. 197, II. 10, 37,

priemerná — I. 89—90, 145 hodnotové vzťahy — 1. 109, 111,

443— 447

144, 157

a bohatstvo — I. 293, 295 a reprodukcia — I. 212, II. 148,

vzácnosť ako jej prvok — I. 128 a cena výrobných nákladov — I.

152, 159, 160, 165, 231, 232, 47/0 až 476 a cena — I. 89—92, 108, 139—145, 155, 157, 158, 259, 290, 37/1, 379, 380, 382—384, 395, 416, II. 45, 148, 249, 284, 306, 363, 408, 465 a peniaze — I. 97, 103, 106, 109, 112, 117—119, 139—142, 150, 163, 165, 168, 169, 171, 195, 203, 211, 214, 216, 217, 247, 275, 292, 396, 399: II. 136, 162, 264, 280, 290, 291, 295, 347, 3530, 351, 368, 407, 410, 416, 417, 428, 450, 451, 450, 457, 462—470, 473—478, 481 a kapitál — I. 17/4, 184, 197, 198, 200, 201, 203, 207—209, 211, 214 až 216, 219, 224, 243, 248, 251, 252, 254—258, 260—262, 268, 272, 275,

259

jej znehodnotenie

— I. 395, 396,

II. 11, 113

relatívna — II. 47 jej zložky — II. 84 zákon hodnoty — I. 90, I.

148,

160, 337

a výmenná hodnota — II. 366

a výrobné náklady — I 377, I. 149, 150

Ň

zákon klesania výrobných nákla­ dov — I. 87, 88

a výkyvy dopytu a ponuky — I, 90 a spotreba — I. 121: II. 122, 123 a úžitková hodnota — I. 217, 218, 256, 200, 349, 351, 360, 361, 368, 396, II. 22, 25, 30, 137, 138, 149, 194, 313, 366, 393, 394, 413, 435,

964 436, 446, 447, 471—473, 477, 478, 480—483, 484 — a výmena — I. 156, 293, 368, 396, II. 16, 121, 351 — a obeh — I. 184, 204, 205, 212, 214, 251, 260, II. 6, 8, 24, 25, 27/—29, 36, 37, 115, 116, 118, 120, 122, 125, 129, 284, 407, 4067—475

— a náklady obehu — II. 37, 114, 116, 122, 123, 151 — a obyvateľstvo — I. 292, 293 — a mzda — I. 262, 374

— a preprava výrobkov — II. 11—13

— pracovná teória hodnoty v klasic­ kej buržoáznej politickej ekonómii — I. 119, 121, 123, 27/0, 271, 274, 276, 277, 292—297: II. 39, 40, 42 až 49, 84, 85, 209, 339, 443

a štát — II. 21

prisvojovanie cudzej práce — I. 186, 203, 273, 404—407, I1. 77, 124, 125, 129, 137, 161, 166, 168, 1835—191, 197—199, 212, 213, 223, 229, 247/, 249—252, 255, 314, 324, 481

411, 419: 151, 153, 193—195, 224, 228, 256, 313,

jeho vznik — I. 202, 255, 264, 407, 408, 412, 413, 417, 418, 419, 435, 445, 450—460, 462, II. 18, 74, 75, 164, 224—227, 236, 458, 459 základ výroby — I. 253, 256—259, 262, 203, 264, 275, 276, II. 22—25, 34, 46

tendencia jeho rozvoja — I. 360, II. 17, 29, 140, 142, 219

jeho historická

odôvodnenosť —

Holandsko — I. 226, 271

I. 236, 208, 269, 355, 359, II. 20, 31, 124, 190, 191, 324

Chémia — 1. 255, 305: II. 17, 216, 224, 241, 243, 254, 261

„kapitál všeobecne“ — I. 255, 290,

Idealizmus — I. 62: II. 179 Idey — výraz spoločenských vzťahov — 1. 116—117 India — I. 51, 423, 437: 11. 18, 345, 383, 393, 413 Írsko — 1. 51

Jamajka — I. 209 Japonsko — I. 136: II. 438 Jazyk — I. 39, 40, 73, 115, 421, 436, 438, 441: II. 285

Kalifornia — I. 137

Kapitál

352, 39/7, 398, II. 9, 10, 113, 140, 148, 346, 369, 484 a hodnota — 1. 174, 184, 197, 198, 200, 201, 203, 207—209, 211, 214 až 217, 219, 224, 243, 248, 251, 252, 254—258, 260—262, 267—268, 272, 275, 282—287, 291, 297, 302, 303, 308, 311, 329, 330, 332—339, 344, 347—350, 351, 352, 306, 367, 396, 460—461: II. 21, 24, 25—29, 31, 33, 34—37, 98, 112, 113, 128, 129, 135 až 137, 140, 145, 149, 150, 152 až 154, 161, 162, 166, 167, 177, 184, 186, 187, 196, 197, 208, 209, 234 až 236, 238, 247, 249, 255, 265, 313, 314, 3660, 373, 469—473, 477—480

— vládnúca sila buržoáznej spoloč­

a práca — I. 208, 215—217, 221, 222—225, 226—228, 231—243, 244, 245, 246—256, 261, 263, 264, 266, 268, 294, 302, 308, 309, 310, 348, 351, 364, 366, 402—405, 412, 418 až 420, 435, 443—447, 450—453, 457, 458, 459—460, 463: II. 6, 10, 18, 22, 35, 39, 40, 64, 67—69, 72, 75—78, 81, 83, 183, 313, 323, 324, 338, 382

nosti — I. 60, 275, 393, 459: II. 21,

a nadpráca — I. 286, 290, 300, 309,

75, 77, 78

341— 345, 349, 354, 359, 303, 366,

— vymedzenie

pojmu — I. 200, 242,

461: 11. 9

— ako výrobný vzťah — I. 207, 213, 225, 247, 249, 250, 253, 2602, 447,

455, 461: II. 46, 168

— jeho vecný obsah a ekonomická forma — I. 40, 253—254, 255, 205, 311: 1I. 79

965 367, 380, 401, 402, II. 22, 77, 106, 128, 154, 161, 250

a nadhodnota

— I. 278, 288—292,

312—315, 347, 352, 366, 389—393, 399—401: II. 8, 135, 192, 193, 211, 212, 234, 235, 313, 373

192, 196—200, 207/—212, 213—216, 220—222, 224, 227, 228, 231—234, 235—237, 252, 253, 255, 256, 314, 317, 336, 337

rentabilita jeho použitia — II. 20

jeho rozdeľovanie — I. 398 jeho znehodnotenie — I. 262, 347,

až 22 jeho Zložky — I. 298, 329, 331 až 332, 334, 389, 390, 391, 392, 396, 403: II. 182—186, 250, 313, 314, 320, 383 vo forme peňazí — 1. 98, 166—168, 200, 202, 203, 209, 210—212, 218, 220, 242, 243, 251, 263, 264, 290, 292, 302, 303, 311, 312, 348, 381, 396, 397, 399, 408, 452, 454, 456, 458, 460, 461: II. 9, 35, 70, 71, 73, 75, 77, 88, 109, 110, 111, 116, 117, 128, 129, 136, 159, 162, 103, 169, 212—214, 255, 347, 368, 309, 414, 474—477, 479, 480, 481 vo forme tovarov — I. 203, 210, 348—350: II. 109, 128, 129, 136, 170, 212—214, 345, 373, 475, 476, 479, 480 a spotreba — I. 221, 222, II. 130, 167, 168, 240

348, 361, 308, 395, 396: II. 9, 21, 35 až 37, 113, 125, 154, 211, 212, 239

248, 277

a rozvoj produktívnych síl — I. 222—224, 253, 291, 334—339, 360, 367, 368: 186—188, 191,

254, 2609, 283—285, 343—344, 354—356, II. 29—32, 73, 120, 192, 238

a úžitková hodnota — I. 218, 220, 256, 260, 263, 303—308, 311: II. 184, 186, 187 a Zisk — I. 207, 224, 278, 293, II. 22, 235—237, 247—249, 250, 313, 346, 373 a úrok — I. 168, 199, 224, 202, 391, 398, II. 179, 211, 213, 337, 373

172, 302: 251,

278, 346,

a jeho akumulácia — I. 182, 224, 263, 287, 290, 292, 311, 317, 330, 336, 337, 338, 363, 380, 393, 399, 454, 455, II. 21, 76—78, 262, 317

jeho centralizácia jeho koncentrácia

— II. 151, 383 — 1. 75, 111,

224: II. 19, 73, 78, 151, 347, 384, 454, 455 a úver — 1. 224: II. 151, 152

a peňažný trh — I. 224 pozemkové vlastníctvo — I. 50 až

a dôchodok — I. a konkurencia

221—224, 247,

— I. 224, 359, 365:

II. 10, 36, 141, 148

a kapitalista

— I, 249, 261, 265,

266, 310, 411, 460, 461: II. 26

a nevyhnutnosť jeho rastu — I 278, 366, 367: II. 13, 128

52, 80, 201, 202, 224—227, 271, 420: II. 204, 205, 229—231

a nutná práca — I. 342—345: II. 22 a námezdná práca — II. 219 a voľný (disponovateľný) čas —

a pozemková renta — I. 224, 225,

I. 343: II. 102, 124

227

a pracovný deň — I. 343 a pracujúce obyvateľstvo — I. 343

a poľnohospodárstvo

— I. 225 až

228: II. 161, 237 a mzda — 11. 80, 82, 83, 168, 189, 190

jeho reprodukcia

— I

259—261,

287, 299, 300, 302, 347, 403: II. 27, 31, 33, 67, 92, 99, 109, 127, 136 až 138, 139, 141, 144, 149—153, 159, 162, 167/—169, 173, 174, 177, 178,

až 345: II. 240

a pracovná

schopnosť — I. 231,

233, 234, 311, 367, 400—402, 404 až 406: II. 10, 97, 160, 480, 483

a nehnuteľné vlastníctvo — II. 229, 230

a výrobné náklady — I. 262, 347: II. 149, 150, 211, 249—250

966 — náklady na jeho zachovanie — II. 341 — a bohatstvo — I. 241, 269, 272, 273, 274, 275, 287, 290, 351, 352, 396, 398, 404, 433, 451—453, 11. 20, 22, 31, 77, 78, 142, 195, 196, 247, 313, 314

Kapitalistické výrobné vzťahy — po­ zri Kapitál, Výrobné vzťahy

Kaukaz — I. 125

Klasická buržoázna politická ekonó­ mia — I. 50, 193, 271, 297, 298: II. 85, 86, 382, 454, 455

— odraz protirečení buržoáznej spo­

— a svetový trh — I. 353 — jeho metamorfóza — II. 117, 119,

ločnosti u Ricarda — LI.51: II. 46, 85, 86, 137, 138, 243

121, 129, 149, 163, 169, 185, 211, 212

— buržoázna teória hodnoty — I. 119,

— jeho rozklad

— I. 448, II. 31—33,

142, 189, 201

— a predkapitalistické

formácie —

I. 61, 237—238, 241, 269, 353, 460, 11. 30, 140—142, 346, 483 — pôžičkový — 1. 263: 1I. 336, 337

— účastinný

— I

61, 74, 111, 224,

228, 229, 27/6, II. 19, 21, 149

— priemyselný — I. 226, 263, 271, 272, 275, 452, II. 9, 20, 212, 213, 460 — nadbytočný — I. 343, 1I. 99 — dodatočný — I. 399, 400, 402, 403 až 409, 451: II. 6, 99, 109, 156 — fiktívny — I. 151

— produktívny

(výrobný) — I.

10,

20, 74, 153, 170, 171, 204, 205, 212, 213, 228 — obiehajúci — 11. 110—113, 154, 169, 171, 180 — konštantný (fixovaný) — II. 110, 113, 132, 161, 170, 178 — spočívajúci — II. 72, 111, 112, 276, 317

— buržoázne teórie o kapitáli — I. 200, 201, 203—204, 206—208, 219, 220, 253, 254, 273, 274, 355, 356, 359, 360, 460, 461: II. 36, 37, 38, 39, 41—43, 79, 81, 101, 153, 179—181, 190—192, 212, 213, 335, 336, 338

121, 123, 270, 271, 27/4, 276, 277, 292— 297: II. 39, 40, 42—49, 84, 85, 268, 339, 443

Pozri aj Buržoázna politická ekonó­ mia

:

Kmeňové (rodové) spoločenstvo — I. 39, 56, 109, 421—424, 426, 427, 429, 431, 432, 436—439

Kolobeh kapitálu — jeho fázy — II. 227, 228, 231, 232, 373, 374 — a výroba — II. 382 a obeh — II. 219, 220, 383

a — a a a

hodnota — II. 129 nadhodnota — II. 6 fixný kapitál — II. 208, 209 obežný kapitál — II. 26

— súčasnosť rôznych dráh kapitálu — 11. 130

— a mzda — 11. 173

— a individuálna spotreba — II. 167 — a trh — 11. 159

Kolonizácia — 1. 173, 227: II. 94

— buržoázna teória kolonizácie — I. 227: II. 50, 51

Kombinácia práce — I. 111: II. 7, 18, 19, 74, 194, 198, 254, 259, 262

Komunizmus (spoločensko-ekonomická formácia) — jeho predpoklady v buržoáznej

Pozri aj Centralizácia kapitálu, Fixný spoločnosti — 1. 110—114, 268, kapitál: Kolobeh kapitálu, Konštantný 269, 274, 409, 411, 463: II. 29, 31, 190, 193—198 kapitál: Obežný kapitál, Obrat kapitá­ lu, Organická štruktúra kapitálu, — nevyhnutnosť socialistiekej revolú­ Technologická skladba kapitálu: Účas­ cie — I. 74, 86, 111, 112, 116, 176, 355, II. 238, 239 tinný kapitál, Variabilný kapitál, Vlo­ Žený kapitál: Vykorisťovanie robotní­ — charakter výroby — 1. 105, 106, ka v kapitalizme: Vývoz kapitálu 107—108, 111, 123—125: II. 102,

967 113, 193, 194, 197, 1983, 201, 202, 324, 325

charakter

spoločenských vzťahov

108, 111, 155, 283, 359, 396, 1I. 41, 140—143, 148, 219, 385

kapitálov

— I. 365, II. 10, 36, 141,

— 1. 110, 111, 114

146

výmena činností — 1. 111, 123

a zákony buržoáznej ekonomiky —

charakter a organizácia práce —

II. 41, 46, 141, 142, 148, 240, 250

I. 124, 125, 165, 268, 269, 458: II. 101, 190, 193—195, 200, 201

jej historický charakter — 11. 142 jej základný zákon — II. 148 medzinárodná — II. 20, 219

spoločenské účtovníctvo — I. 106, 108

neúčasť peňažných vzťahov — I

výrobcov — I. 191 medzi robotníkmi — lI. 41, 143,

106, 124, 125, 164

226

zákon hospodárenia s časom — I.

v predkapitalistických formáciách

124, 125: II. 200—202

— 11. 140

rozvoj produktívnych (výrobných)

v umení — 1. 231

síl — I. 463, II. 29, 31, 197, 199,

a rozvoj bohatstva — II. 142

200— 202

a ľudská sloboda — 11. 142, 143 a výrobné náklady — II. 148, 149,

reprodukcia — I. 269, 317, II. 324 bohatstvo v komunizme — I. 269,

265

433: II. 197, 198

a dopravné prostriedky — II. 20

nutná práca a nadpráca — II. 102,

a stroje — II. 265 a hodnota — II. 148 a ceny — I. 379, II. 148, 149, 182,

197, 198

voľný (disponovateľný)

Čas — II.

102, 194—198, 201, 202 využitie vedy — I. 209: II. 201, 202

využitie strojov — I1. 325

254

a vzájomný vzťah medzi dopytom a ponukou — [I 383, 11. 14,

odstránenie privlastňovania cudzej

149

práce — II. 324 spoločné vlastníctvo — II. 123 deľba práce — II. 123 spoločná spotreba — I. 124: II. 123,

a mzda — II. 66

200, 201

rozvoj indivíduí — 1. 148, 209, 433, 463, II. 31, 113, 195, 196, 201, 202, 324

a nadbytočný pracovný čas — II. 23

a zisk — II. 243 a miera zisku — 1. 382: II. 54, 240

a všeobecná miera zisku — I. 382, II. 41, 44, 45, 148, 240, 251

jej obmedzenie — II. 142

buržoázni ekonómovia o konkuren­ kapitálu

— I. 75, 111, 224: II. 19,

cii — I. 359, II. 41, 46, 141—143

73, 79, 151, 347, 384, 454, 455

pracovných

síl — 1. 459: II. 7, 73,

jeho prvky — I. 300

79, 191, 192

zachovanie jeho úžitkovej hodnoty

výroby v poľnohospodárstve — II.

pri práci — I. 303—310

259

zachovávanie jeho hodnoty — I.

bohatstva — II. 20, 77

298—302, 307—311: 11. 232, 283

úveru — 1. 74, 75, 76 výmeny — II. 75, 76

a rast produktivity — I. 332, 383 a obdobie stagnácie obchodu — 1.

peňažného trhu — [. 229 v buržoáznej spoločnosti — I, 38,

309

968 Kvantita a kvalita — v určení práce — 1. 303, 307—309, 354, 395: II. 189, 339, 340

— v určení úžitkovej hodnoty — I. 350, 351—352

— v určení hodnoty — I. 93, 103, 125, 218, 219: II. 129

— produktu — I. 373 — vo výmene tovaru — I. 152—154, 231: 11. 449, 450

— v určení peňazí — 11. 422, 431 až 436, 473, 474

— vo výmene medzi prácou a kapitá­ lom — I. 265

— vobehu kapitálu — II. 169 — v určení fixného a obežného kapi­ tálu — II. 183, 184, 204, 205

— v procese koncentrácie kapitálu — I. 224

— v robotníkovej spotrebe — I. 232

Materialistické chápanie dejín — I. 62, 63

Pozri aj Formácie (spoločenské ), Idea­ lizmus, Materializmus, Triedy v bur­ Zoáznej spoločnosti: Výrobné sily, Vý­ robné vzťahy, Základňa a nadstavba Materializmus — I. 602:II. 179 Mechanika — II. 8, 185, 216 Merkantilizmus — I. 79, 173, 175, 181, 271, 272: 11. 415, 486 Mesto a dedina — I. 593,60, 138, 226 až 228, 423—425, 427—430, 440, 441, 453, 458—460

Metóda politickej ekonómie — prechod od konkrétneho k abstrakt­ nému — 1. 54, 55

— vychádzanie od abstraktného

ku

konkrétnemu — I. 54—59, 61, 199, 371: II. 453, 454 — analýza a syntéza — I. 54: II. 308

— historizmus vo výskume — I. 3, Maloburžoázny socializmus — I. 88, 89, 150, 198, 199, 249, 254, 358, 460 až 461: II. 138, 143, 295, 296, 360, 382, 383, 384, 391, 452—455

Pozri aj Proudhonizmus, Utopický so­ cializmus Maltuziánstvo — obrana nevýrobných tried — I. 345 — plagiátorský charakter — II. 338 — vulgárna teória hodnoty a nadhod­ noty — II. 53—66, 86—88

— výklad kapitálu — II. 54 — určenie zisku ako mzdy kapltalistu — 1. 59“ — mylné vysvetľovanie preľudnenosti — II. 94—98

— 0 protirečeniach kapitalistickej vý­ roby — I. 362, 363, 365

— 0 protirečeniach ricardovskej teó­ rie — I. 298 Manufaktúra — I. 226, 271, 453, 458,

39, 51, 57—59, 409

— dialektická forma výkladu — II. 484 — číselné príklady — I. 322, 323, 325, 339, II. 40—54, 317—322

Pozri aj Politická ekonómia Mexiko — I. 189, 422, II. 330

Miera nadhodnoty — určenie — II. 235, 242, 253, 256 — jej výpočet — I. 318—323, 324 až 328, 330, 331, 340, II. 53—55, 84, 321, 322 — a miera zisku — I. 316, 375, 376, 385, 386: II. 230, 242, 251—253, 322 — a rozvoj produktivity — I. 340, 341, 377, 378, 392, 393, II. 252

— a akumulácia kapitálu — I. 393 Miera zisku — ako miera zhodnotenia kapitálu —

Matematika

I. 397 — jej veľkosť — II. 53, 235, 236—238, 242, 245, 247, 256 — jej výpočet — I. 377/—378

— priemerné hodnoty — I. 83, 89—91

— a miera nadhodnoty — 1. 316, 375,

— čísla — I. 399 — Zlomky — II. 122

376, 385, 3860, II. 236, 242, 251 až 253, 322 — a nadhodnota — I. 340: 1I. 308

459: II. 74, 75, 76

— matematické definície — II. 121

9689

— a kaplitalistické vykorisťovanie — II. 251

— a rozvoj produktívnych

síl — I.

286, 376, 377, 378, 392, II. 45, 238, 250, 252

— a organická skladba kapitálu — I. 339, 340: II. 235—238, 250, 252, 233, 308

— a veľkosť kapitálu

— II. 236, 237

— tendencia jej zníženia — I.

44,

140, 236, 237—240, 251, 252

— — — —

a a a v

konkurencia — I. 382: II. 54, 240 akumulácia kapitálu — I. 393 obeh kapitálu — II. 8 manufaktúre — II. 76 — a veda — II. 238 — a pozemková renta — II. 308 — buržoázni ekonómovia o znížení miery zisku — IL. 328, II. 44, 84, 132, 240—247

Pozri aj Všeobecná (stredná) zisku

miera

Monetárny systém — I. 57, 164, 173, 177, 181, 271: II. 90, 410, 413, 419, 424—428

Monopol — priemyselný — II. 384, 385 — obchodných spoločností — I. 61 — na základe deľby práce — I. 111 — a zisk — II. 22, 240 Myslenie — I. 54—56, 95 Mzda

— ako ekonomická kategória — II. 247, 248 — jej výška — I. 232, 235, 236, 284, 371— 372, II. 390, 391

— jej zákonná úprava — II. 225, 226 — jej minimum — II. 264, 308, 391 — výmena práce s kapitálom — I. 239, 240, 371: II. 58 — v armáde — I. 62, 98, 99, 416: II. 19, 391, 392 — v peňažnej forme — I. 172

— termíny jej výplaty — I. 223 — systém odmeňovania za kus — I. 231

— a hodnota výrobku — I. 262, 375 — a ceny — I 371—373

— a vzájomný pomer medzi dopytom a ponukou — I. 387, 1I. 391 — a kapitál — II. 80, 82, 83, 168, 189, 190 — a obežný kapitál — II. 133, 160, 170, 173, 189, 190, 210, 211 — avýroba — II. 27, 82, 150 — a výrobné sily — II. 45, 58, 63, 64, 66, 86

— a výživa robotníkov — II. 264 — a pracovný deň — I. 296 — jej reprodukcia — I. 301, 302, 310, 318, 319: II. 173 — a pracovná schopnosť

— LI 297,

369: II. 57, 65, 82, 83, 165, 223, 224

— a robotník

— I. 235, 236, 371: II.

391

— a nevyhnutný pracovný čas — I. 360, 369: II. 44, 54, 57, 58, 62, 63, 308

— skutočná a nutná — 1. 387 — azisk — 1. 370—373: II. 43, 44, 67, 84, 85, 308, 346

— a úroky — II. 346

— a všeobecná miera zisku — I. 383 až 386

— a konkurencia — II. 66 — a obeh — II. 167, 168, 173 — a spotreba — 1. 310, II. 82 — jej deľba — II. 277

— buržoázne teórie o mzde — 1. 199, 273, 274, 297: II. 84—86, 168, 1609, 387—392

Náboženstvo — I. 55, 59, 62, 179, 275: II. 30, 254, 285, 332

Nadhodnota

— jej zdroj — I. 260, 204, 270, 271 až 273, 275, 310, 318, 375, 377, 402, 403: II. 54, 101, 235—237 — a kapitál — I. 278, 288—292, 312 až 315, 347, 352, 366, 389—393, 399 až 401: II. 7, 134, 192, 193, 211, 212, 234, 235, 313, 373

— a kapitalistická

výroba — I. 287,

292, 309, 347

— relatívna

a absolútna

— I. 352,

353, 307: II. 7, 76, 88, 236, 257, 258

229, 256, 264, 265, 310—312, 318, 192, 232, 233

9319

jej akumulácia — I. 389—392 jej privlastnenie — II. 249 jej realizácia — I. 265, 349—352, 389— 391, II. 156, 210—213, 232, 233, 250, 255 jej deľba — I. 369, 380, 382, 387: II. 36, 37, 122, 1530, 161, 176, 249, 277 a spotreba — I. 353, 389—393

—.—

i

a náklady na dopravu — II. 11, 12 a výroba — II. 99, 151, 152

a produktívna práca — II. 22 a obeh — I. 265, 352, II. 29, 34, 35, 36, 37 151, 152, 230—233

a náklady obehu — II. 37, 116 a výrobné náklady — II. 211, 212 buržoázni ekonómovia o vzniku nadhodnoty — I. 270, 271, 272 až

jej kolobeh — II. 6 jej odvodené formy — II. 11 vo forme úroku — I. 262: II. 11,

274, 11. 46—49, 84

131, 345

— I. 315, 317: I1. 41—44, 176, 242, 246

vo forme peňazí — I. 310, 397 a hodnota — I. 264, 265, 267, 208, 292, 343, 372—376, 11. 46, 47, 177, 472—474 a pracovný deň — I. 279, 281, 282

a pracovná sila ako tovar — II. a nutná práca — 1. 279, 280 a nadpráca — I. 280, 282, 329, 360, 361, 3660, 393, 399, 418: II. 12, 21, 40, 55, 155, 156, 160, 208 a zisk — I. 328, II. 8, 43, 44, 51, 53, 84, 131, 150, 235—237, 239, 242, 249—251, 256, 313, 345, 366 a miera zisku — [I. 339: II. 308

a všeobecná miera zisku — I. 382, 383, II. 36, 37, 161

a akumulácia kapitálu — II. 262 a dodatočný kapitál — II. 6 a obrat kapitálu — II. 8, 117—121, 135, 143—148, 153—156, 158, 208, 209, 234, 235

a obežný kapitál

— 11. 207, 208,

255

a fixný kapitál — II. 207, 208 rozvoj produktívnych síl — I. 277 až 290, 330, 331, 353, 354, 360, 361, 367: 11. 45, 131, 260, 263

a a a a a a

neproduktívne triedy — 1. 345 potreby — I. 354 výmena — I. 367 dôchodok — II. 222, 223 obyvateľstvo — II. 262 využitie strojov — I. 333: II, 228,

a stotožnenie nadhodnoty a zisku v buržoáznej politickej ekonómii

určenie — I. 268

jej podmienky — I. 401 jej zložky — I. 403 jej spoločenský charakter — II. 18 celková a individuálna — II. 36 ako potreba — I. 208 jej miera — II. 263 donútenie k nej — II. 313 jej rozdelenie — I. 369, 380, 383, 387, II. 36, 37, 122, 150, 161, 177, 249, 278

jej prisvojovanie v zahraničnej vý­

mene — II. 366 jej diferencovanie — I. 354

a rozvoj produktívnych

síl — I.

278— 286, 292, 341, 342, 367, 379: II. 280—263, 265

a veda — II. 260 a nadhodnota — I. 280, 282, 329, 360, 361, 366, 393, 399, 418: II. 12, 21, 40, 55, 155, 156, 161, 208 a kapitál — I. 286, 290, 300, 309, 341— 345, 349, 354, 358, 363, 366, 367, 380, 401, 402: 11. 22, 77, 106, 128, 155, 161, 249

jej absolútny a relatívny čas — I. 303, 312, 317, 328, 329, 330, 339, 367, II. 260, 263 a nadvýrobok — I. 399: 1I. 40 a zisk — 11, 43, 249

571 — a úrok — II. 249 — a nutná práca — I. 296, 341, 343, 346: II. 22, 93, 194, 195, 197, 198 — a pracovný deň — II. 263 — a stroje — I. 333: II. 228, 229, 256, 2864—266, 310— 312, 318, 319

— a množstvo suroviny — I. 287 — a bohatstvo — I. 345, 346, II. 193,

| |

194, 196, 197 (m

DB W < D

produktívna práca — II. 22 neproduktívna práca — I. 345 zahraničný obchod — I. 362 konkurencia — II. 23

predkapitalistických formáciách

— I. 380, 421, 422, 425, 454

— a úžitková hodnota — II. 12 — a obyvateľstvo — II. 93, 259

412, 414, 416, 418, 419, 435, 445, 450, 454, 455, 458, 460, 461, 462: II. 19, 22, 25, 62, 63, 05, 78, 81, 101, 126, 132, 191—194, 219, 224—226, 231, 232, 238, 254, 258, 264, 323 až 325, 337, 338, 346, 389, 391

Nazeranie a predstavy — I. 54, 55 Negácia negácie — I. 90 Nevyhnutný vývoj a náhoda — I. 63 Nutný pracovný čas — jeho historický charakter — II. 18 — a kapitál — I. 342—345: II. 22

— a rozvoj produktívnych

síl — I.

279— 286, 341, 342, 347, 367: II. 98, 261

— a deľba práce — II. 16

— a nadbytočný pracovný čas — I

— a voľný čas — 11. 102, 131, 197 až 296, 341, 342, 346: II. 22, 93, 194, 198 195, 197, 198 — a nadhodnota — I. 279, 280 — a nadvýroba — II. 19/7, 198 Nadvýroba — I. 356—358, 360, 3601, — a zisk — IL. 22 363, 364, 3609, 391: II. 28, 114, 196, — a pracovná schopnosť — [I 303, 344, 360, 361, 367 198, 259 Pozri aj Ekonomické krízy — a mzda — I. 360, 369: II. 44, 57, 98, 62, 63, 308 Náklady obehu — II. 229 — ich skladba — II. 109 — a voľný čas — II. 197, 198 — v rôznych štádiách obehu — II. 13 — a potreby — II. 16, 17 — a stroje — I. 333: II. 256—257, 313 — produktívne — II. 115, 116

— neproduktívne — II. 123 — a rozvoj výrobných síl — II. 24 — a deľba práce — 11. 123

— a premena tovaru na peniaze — II. 24

— a produktívna práca — II. 23 — a vzájomný pomer medzi dopytom a ponukou — II. 309 — nevyhnutný vývoj a náhoda — I. 63

— a hodnota výrobku — I. 37, 114, Občianska spoločnosť — I. 38, 39, 62

116, 122, 123, 151

— a nadhodnota — II. 37, 115

Pozri aj Spoločnosť buržoázna

— — — — — —

Občina — I. 39, 109

a a a a a a

výmena — 11. 123, 135 trh — II. 135 peniaze — II. 162, 163 čas obehu — 1I. 163 úrok — II. 13 úver — 11. 13

— občinové (spoločné) vlastníctvo — I. 42, 58, 60, 420—423, 425—432, 436—444, 446, 447, 449: II. 229 až 231, 389, 394

— jej všeobecný charakter — II. 394 — produkcia a reprodukcia — 1. 422,

— v tovarovej výrobe — II. 110

Náklady spotreby — II. 2i Náklady výmeny — II. 14, 116, 123 Námezdná práca — 1. 75, 99, 172, 173, 174,

198,

225—228,

26060,267,

209,

270, 271, 273, 311, 345, 348, 351,

425, 430—433, 436, 437, 439—442: II. 229, 230, 440—442

— nadpráca — I. 422, 425 — a výrobné vzťahy — I. 457 — občinové zriadenie — I. 424, 429

až 430, 432, 443

prvotný komunizmus — II. 394 jej vojenská organizácia a vojny — I. 422, 423, 425, 428, 430, 432, 436, 437, 440 jej členovia — I. 431, 433, 436, 438, 440—442, 443 |

a rast obyvateľstva — I. 440 vývoj produktívnych síl — I. 442,

jeho rýchlosť — I. 27, 117, 121 Jeho momenty — II. 114, 219—221 jeho nepretržitosť — II. 151, 154, 456—458

prostredník

obehu — II. 116, 123,

125

operácie obehu — II. 123, 124 jednoduchý (tovarovo-peňažný) —

antická forma — I. 423, 429—430,

I. 67, 71, 75, 78, 84, 137—140, 145 až 149, 151—153, 159, 164—170, 172, 173, 177—179, 182—186, 190, 191, 196, 197, 202—204, 208—211, 214, 216, 217, 221, 223, 232—234, 247, 253, 256, 259, 260, 263, 264, 289, 290, 310, 347, 348, 351, 352, 413—416, 11. 5—7, 10, 25, 26, 108 až 110, 114, 127—129, 137, 151, 159, 160, 161—163, 168, 169, 206, 207, 2604, 279, 280, 301, 302, 304, 305, 307, 348, 372, 409, 410, 414, 416 až 418, 420—423, 430, 431, 435, 437, 438—446, 448—478, 482—484, 4806

440)

a peňažné reformy — I. 98

západná — Il. 414 germánska — I. 428—430

11. 5, 279

slovanská — I. 422 rumunská — I. 422

147, 159, 160, 164

443

práca a deľba práce — I. 426, 441: II. 441, 442 “

komunikačné cesty — II. 14 vplyv obchodu — II. 352 výmena medzi občinami — I. 56, 111, 122, 156, 175, 1/6, 202, 205, 206, 342, 343, 351: II. 230, 231, 367, 394, 415, 440, 441

ázijská (východná) — I. 414, 420, 421, 432, 439, 441: II. 14, 352, 394, 441, 442

a ceny — 1. 139, 145, 101—164, 184:

rýchlosť obehu peňazí — 1. 146,

v mestských podmienkach — L

kapitálu

428, 430

203, 208—211, 215, 256, 257, 263, 264, 310, 347—349, 350, 351, 356, 363, II. 5—8, 9, 20, 27, 29, 31—36, 37, 70, 71, 92, 109—112, 117, 127 až 130, 132, 135—137, 148, 151—154, 156—160, 162, 163, 106—174, 177 až 179, 192, 193, 205—208, 210—225, 2260—232, 254—256, 259, 264, 314, 315, 345, 350, 372, 414, 458—460, 469, 470, 474—476, 479

|

za otroctva a feudalizmu — I. 437, 439, 440

jej rozklad a zánik — I. 414, 432, 433, 440—443, 446, 447, 449, 457: II. 393, 440, 441

ako ekonomická kategória — I. 148: II. 13, 23—25, 169, 170 jeho formy — I. 153, 154, 159, 202, 203

jeho nevyhnutná nutnosť — 1. 152, 154

jeho historický charakter — I. 264 jeho predpoklady — 1. 139: II. 22, 23

jeho vecný obsah a spoločenská forma — II. 158 zisk ako jeho motív — I. 153 a privlastňovanie — II. 438—441

— I 167, 182, 184, 186,

cenných papierov — I. 08, 71, 74 zisku — II. 134, 156 a výroba — I. 168, 183, 184, 204 až 206, 349, 351, 353, 359, 399, 412: II. 5, 6, 7, 9, 10, 12, 13, 23, 24, 32, 35, 30, 37, 82, 112, 117—119, 120, 124, 129, 234, 264, 279, 430, 431, 444, 445, 457—459, 468, 469

a reprodukcia až 232, 234

— II. 206, 207, 231

973 a výrobné vzťahy — I. 74, 75, 190 až 194, 195—198: II. 13, 14, 129, 130

— a nečinný kapitál — II. 70 — a kolobeh kapitálu — I.

219,

220

a dopravné prostriedky — I. 145, 146, II. 20, 164, 301, 317 a výmena — I. 52, 167, 3531:II. 122, 127, 154, 220, 221, 231—232, 307, 438, 439, 445, 446, 452, 453

Obežný kapitál — jeho úžitková hodnota a hodnota

čas obehu a pracovný čas — II. 28,

— — — —

29, 31—35, 37, 38, 46, 110, 114—120, 122, 124, 125, 129, 130, 145—158, 160, 161, 162—164, 170, 174, 178, 192, 193, 209, 210, 230—233, 256 a hodnota — I. 184, 204, 205, 212, 214, 251, 260, II. 6, 8, 260, 27—29, 36, 37, 115, 116, 118, 120, 122, 125, 129, 284, 407, 467—475

a nadhodnota — I. 265, 352, II. 29, 34, 35, 36, 37, 151, 152, 230—233

a obrat kapitálu — II. 7, 10, 92, 151 a obežný kapitál — II. 26, 172, 174, 178, 179, 207, 208, 210—214, 216, 218, 220, 221, 223, 224, 2260—228, 314

a a a a a

akumulácia — I. 182 potreby — I. 205: II. 151 deľba práce — II. 444, 445 bohatstvo — I. 233 rozvoj výrobnej sily — I. 292: II.

24, 29, 34

— II. 26, 172—174, 178, 179, 216 až 218, 224, 227—228, 314

174, 207—211, 224, 227, 228, 253, 317, 336

— jeho realizácia — II. 314 — jeho obrat — II. 174, 175, 207/—211, 218, 219, 314, 317 — a fixný kapitál — II. 13, 111, 112, 170, 171, 196, 197, 210, 211, 212, 213, 220—224, 227—229, 315 — a obeh — II. 26, 172, 174, 178, 179, 208, 209, 210—213, 217, 218, 220, 221, 223, 224, 220—228, 314 — a mzda — I. 133, 166, 170, 173, 189, 190, 210,-211

— a individuálna spotreba — IH. 168, 169

— a úžitková hodnota — II. 168, 172 až 173, 178 — a živá práca — II. 189—191, 205 až 206

a poľnohospodárstvo — I. 206, II. 34, 35

a obchod — II. 135, 306 a trh — II. 32, 125, 135, 230, 231, 426 a úver — II. 13, 25, 31, 33, 35, 150, 1531, 164

nútený — 1. 147: 11. 89, 408

zahraničný a vnútorný — LI.177, II. 420—423, 425, 426 veľký a malý — 11. 164, 165 úverový — 1. 67: II. 279 a dopravné prostriedky — 1. 145, 146, II. 20, 164, 301, 317

a vlastníctvo — II. 129, 130, 439 až

jeho kolobeh — II. 26 jeho koncentrácia — II. 347 vo forme peňazí — I. 397 jeho reprodukcia — 1I. 136, 1386,

— — — —

a a a a

nadhodnota — II. 208, 209, 255 výroba — II. 208, 209 zisk — II. 212, 249, 314 dôchodok — II. 221, 223

— a výklad obežného a fixného kapi­ tálu v buržoáznej politickej ekonó­ mii — II. 111, 130—133, 135, 136, 137—139, 171, 172, 178, 179, 199, 200, 205, 206, 211—213, 216, 217, 221—224, 229—231

Obchod — jeho cieľ — I. 101, 152, 153: II. 350

— ako samostatné odvetvie — I. 101: II. 163

440)

— a protirečenie buržoáznej spoloč­

a priemerný zisk — II. 36, 37

nosti — I. 101, 113 — jeho panujúca forma — II. 4607

a mzda — II. 166, 169, 173 a pracovná schopnosť — 1I. 170

— výmenný

— IL. 95, 101, 102, 118,

125, 133, 144, 148, 151, 155, 156, 164, 165, 173, 175, 256: II. 113, 283, 284, 325, 415, 464, 405

Obrat kapitálu

obchodné národy — I. 56, 60, 61,

— jeho fázy — 11. 9, 10, 108—112, 118, 119, 120, 128, 129, 152, 153, 154, 157, 158, 161, 163, 164, 170, 177, 178, 183 — jeho rýchlosť — II. 7—9, 28, 90, 92, 134, 155, 160, 206, 207 — čas obratu — II. 110, 112, 130, 134, 141, 147, 173—178, 206—210, 251 — počet obratov — II. 117—119, 129, 134, 145—147, 150, 155, 160, 178, 206—210

171, 172, 203, 205, 433: II. 352, 353, 457—460

obchodné mestá — II. 351—353 sprostredkovateľský — II. 352 a občina — II. 352

a rozklad predkapitalistických vzťa­ hov — II. 352

a zrod kapitalizmu — I. 457—459: II. 164

obchodné spoločnosti — I. 61 obchodný kapitál — I. 202, 203,

— jeho východiskový bod a bod ná­ vratu — II. 5

— rok ako jeho miera — II. 130, 208 až 210, 218, 234

II. 350, 3533

a zväčšenie výrobných síl — II. 44,

— jeho kontinuita — II. 157, 176

241, 243 a výroba — I. 205, 206, 353: II. 125, 351, 352

— a výroba — II. 6, 10, 117, 118, 143 až 145, 147—149

zahraničný

— I. 95, 112, 175, 177,

205, 206, 293, 296, 362, II. 17, 241, 242, 280, 366, 368, 414, 416, 457 až 459 vnútorný — 1. 112, 177

— a proces reprodukcie

— II. 6, 92,

141, 154, 155, 206, 208, 209, 210, 234, 235

— a obeh kapitálu — II. 6, 10, 92, 151 — a zisk — II. 7, 8, 134, 158, 175, 176, 251

obchod v malom — I. 201, 230, 276:

— a priemerná miera zisku — II. 154

II. 130, 301, 302, 304, 317, 409

— a veľkosť kapitálu 153, 207, 208

veľké obchodné transakcie

— Il.

— II. 7, 8, 1532,

269: II. 302, 409 S peniazmi — 1. 102, 103, 229

— a hodnota — I. 114, 116—120, 208,

so Zlatom a striebrom — 1. 176 voľný obchod s obilím — II. 242 prostredníctvom peňazí — I. 149,

— a nadhodnota

150

209

— I.

8, 117—120,

134, 141—148, 153—156, 158, 208, 209, 234, 235 — a úver — II. 8, 151

v stredoveku — I. 226 a priemysel — II. 352 a transport — II. 125

— a vzájomný vzťah medzi fixným a obežným kapitálom — II. 92, 173

a obeh — 11. 135, 306

— obiehajúci (cirkulujúci) kapitál —

a rozvoj výmeny — I. 111, 175: II. 164, 454, 455

a množstvo peňazí v obehu — II.

až 178, 184, 314, 317 11. 110—114, 154, 169, 171, 180

— fixovaný kapitál

— II. 110—113,

132, 161, 170, 178

422 a zisk — I. 293 a úver — I. 361

— a ekonomický cyklus — II. 113 — a dôchodok — II. 221, 222 — a celková (ročná) výroba — II. 119

a zásoby tovaru — II. 112, 317 obchodnícky stav — II. 167 kupecký majetok — II. 350 obchodný podvod — 1I. 333

— a stroje — II. 255 Obsah a forma — I. 168, 109, 186, 189,

— a trh — 11. 134, 135, 178

191, 194, 202, 207, 208, 209, 221,

975 247, 304, 158, 451, 475

250, 305: 172, 452,

254—255, II. 15, 26, 259, 346, 462, 463,

257, 118, 393, 466,

258, 121, 449, 467,

276, 122, 450, 474,

Obyvateľstvo — jeho zákony — II. 93, 95 — jeho skúmanie — I. 53, 54 — jeho reprodukcia — II. 96 — rast populácie — I. 297, 440: II. 94,

-- a vzájomná výmena medzi kapitál­ mi — I. 392

— a deľba práce — II. 53 — a veľkosť kapitálu — II. 68 — a postavenie robotníka — II. 08, 69

— používanie strojov — II. 310 Otroctvo — I. 51, 52, 173, 195, 345, 381, 411, 412, 436, 437, 439, 440, 442, II. 9, 76, 78, 96, 448

97, 99

Pauperizmus

— nutné — I. 115, 116

— pracujúce a prebytočné — I. 343

— II. 93, 94, 99, 225 až

227

až 345, II. 9, 92—95, 96—99, 196, 197, 257—260, 202, 263 preľudnenosť — II. 93—99 priemyselné — I. 364, 365 a hodnota — I. 292, 293 a práca — II. 18, 2532,239

Peniaze — ich nevyhnutnosť v buržoáznej spo­

— avýroba — I. 432, II. 190, 197 — a rozvoj výrobných síl — L 344:

— ako výrobný vzťah — I. 74, 75, 97 až 99, 112, 166, 170—172, 174, 189, 190, 200, 204: II. 162, 408, 413, 415, 423, 451, 452, 450, 457, 464, 465

— — — —

II. 93, 2368, 240, 252, 254, 263 — a stroje — 11. 191, 238 — a kapitál — 1. 343—345: II. 29, 239

— — — —

a nadhodnota — II. 262 a bohatstvo — II. 238, 260 a rozvoj spoločnosti — II. 238

v rôznych spoločenských

formá­

ciách — II. 94—97

— buržoázne teórie o obyvateľstve — I. 269, 297, 345

Odcudzenie (v sociálno-ekonomickom zmysle) — I. 113—114, 174, 252, 254, 266, 401, 402, 410, 434, 462, 463, 1I. 31, 32, 166, 323—325, 440,

Organická štruktúra kapitálu rozvoj výrobných

(produktív­

nych) sil — [. 334, 333, 335—338, 339, 340, 382, 392, II. 45, 68, 237, 251, 252, 259—264, 323

— a akumulácia kapitálu — I 336, 337, 338

— a miera zisku — I. 339, 340, II. 236 až 239, 251, 252, 253, 308 — a všeobecná miera zisku — I. 382, 383

— I

57, 79, 92—98, 99,

— ako ekonomická kategória

— II.

159

— a rozvoj produktívnych

síl — I.

172, 174

— ako miera hodnoty — I. 92, 125, 139, 141—144, 147, 154, 159, 163, 164, 166, 167, 168, 171, 177—179, 183, 184, 185, 189, 195, 208, 397: II. 2/8, 282, 284—287, 290, 291, 367, 371, 408, 410, 416, 417, 423, 428, 430—434, 449, 450, 462—468, 470, 471, 486

— počítacie — II. 2/9—285, 288, 289, 291, 293, 410—411

— peňažná jednotka — miera — II. 416

441

—a

ločnosti

101, 102, 119—121, 124, 361

— ako obežný prostriedok

— IL 92,

125, 139, 145—147, 149—151, 153, 154, 159—168, 170, 171, 175—178, 182—184, 185, 203, 208, 223, 234, 237, 238, 240, 241, 247, 397, 398, 416: II. 70, 71, 89, 115, 128, 158, 159, 168, 169, 278, 301—306, 337, 350, 367 až 369, 371, 372, 408, 412—414, 415 až 419, 420, 421, 423, 433—435, 449 až 451, 456, 457, 462—463, 476, 477, 464, 4866, 487

153, 217, 285, 360, 419, 470,

175, 176, 177, 178, 185, 189, 233, 287—289, 293: II. 279—280, 288, 290—292, 304, 305, 365, 369, 371, 409, 410, 412—417, 420, 422, 429, 433, 450, 453 až 472, 486, 487

drobné peniaze — II. 301—305, 366 všeobecný tovar — I. 92, 94, 98, 144: II. 280, 290, 296, 304, 305, 331, 366, 367, 369, 371, 407, 408, 410 až 412, 414, 415, 417, 418, 419, 423, 431—434, 441, 442, 450—452, 456, 457, 462, 463, 465—470, 479, 485, 486

a funkcia pokladu — I. 167, 180, 181: 417, 451, 467,

II. 407, 409, 410, 412, 414, 415, 419—422, 425, 428, 433—435, 452, 456—459, 462, 463, 466, 469, 470, 471—474, 479

na svetovom trhu — II. 414 ako platobný prostriedok — I. 140,

147, 168, 184: II. 70, 71, 302, 347, 367, 368, 407—411, 412—417, 418 až 421, 422, 428, 432, 433, 438, 439, 451, 452, 450, 457, 402, 463, 465, 466, 484, 485 a deľba práce — 1. 101, 102, 150, 151

II. 281—283, 305—307

285—292,

293—296,

ich znehodnotenie — I. 85, 86, 87, 89, 151, 1603: II. 290, 291, 304 až 305

a hodnota 112, 166, 214, 399, 295, 417, 470,

— I. 97, 103, 106, 109,

117/—119, 140—142, 150, 163, 168, 169, 171, 196, 203, 211, 217, 218, 247, 276, 293, 397, II. 136, 162, 204, 277, 290, 291, 347, 351, 368, 407, 410, 416, 428, 450, 451, 4560, 457, 402 až 473—478, 481—482

ich akumulácia 151, 233, 421, 472,

— I. 88, 115, 134,

167, 178—183, 196, 200, 203, 408, 451, 457, 460: II. 248, 364, 435—436, 451, 452, 466—470, 473, 486, 487

množstvo peňazí v obehu — I. 67, 78, 84, 146, 147, 152, 159, 164, 185: II. 70, 71, 168, 169, 278, 301, 304, 305, 363, 3064, 372, 410, 421, 422, 428, 450, 457

peňažné vzťahy — I. 99, 105, 110, 113, 115, 126, 149, 1605, 195, 197,

198, II. 109, 346, 407, 408, 445, 446

ako nástroj výroby — I. 165—167,

peňažný systém — I. 104: II. 450 až 453 peňažný obchod — II. 115, 123 látka peňazí — I. 98, 177

172—174: II. 10

peňažné reformy — I. 98

ako potreby — I. 169

a výmena — I. 117, 118, 138, 167, 168, 170: II. 423, 449, 450

ich formy — I. 75, 97, 98, 113, 119, 141—143

zlaté (strieborné)

— I. 78, 79, 80

až 82, 84—89, 118, 122, 134—136, 138, 140, 141, 153—155, 157, 158 až 164, 160—171, 175, 176, 177, 180, 183, 185, 189, 190, 220: II. 115, 188, 189, 279, 280, 301, 367—369, 414 až 423, 430—436, 464, 465, 472, 473, 480, 481, 486—467

a ceny — I. 132, 169, 185 a výroba tovarov — II. 118 a tovar — I. 102, 103, 117—122, 126, 132, 159, 164—167, 169, 170, 175, 177, 183, 185, 217, II. 10, 24, 25, 27, 128, 129, 304, 305, 307, 363, 364, 372, 415, 434, 435, 456, 457, 400, 401, 465—4609, 486

(bi­

a vlastníctvo — II. 423 forma bohatstva — I. 150, 153, 154,

metalizmus) — I. 85: II. 280 papierové — I. 78, 83, 84, 89, 119, 163: II. 164, 290, 305 bankovky — II. 285 ich zlatý obsah — I. 83, 84, 86, 87,

157—159, 160, 161, 160—185, 189, 196, 203, 208, 209, 218—220, 233, 245, 271, 278, 289, 290, 292, 293, 295, 311, 451—456, 459, 460: II. 74, 78, 88, 211, 3460, 307, 407, 409, 410,

dvojaký (zákonný) štandard

977 417, 418, 420, 429—431, 456-—458, 472— 474, 485, 486, 487

forma kapitálu

peňazí — II. 295, 296

— [. 98, 167—168,

202, 203, 209, 210—212, 218, 220, 242, 243, 251, 203, 204, 290, 292 až 293, 302, 303, 311, 312, 348, 381, 396, 398, 399—400, 408, 452, 454, 450, 458, 459—460, 462, II. 9, 35, 70, 71, 73, 75, 77, 88, 109, 111, 112, 116, 117, 128, 129, 137, 159, 162, 163, 169, 212—214, 255, 347, 368, 369, 414, 474—477, 479, 480, 481

442

125, 202, 264, 409, 444, II. 118, 137, 346, 393, 341

a námezdná práca — [I 172, 173,

prechod od konkrétneho

174

straktnému — I. 53, 54

a úver — II. 151 a úrok — I. 98, 203

metóda postupu od abstraktného

a vzťah medzi dopytom a ponukou

199, 371: II. 453, 454

— I. 103, 118, 183

analýza a syntéza — I. 54: II. 308 historízmus vo výskume — [L 36,

ku konkrétnemu

a dôchodok — I. 415, 462 peňažné dane — II. 408 ich obeh — II. 8 náklady na ich výrobu — II. 115, 169

a náklady na ich obeh — II. 1862,

k ab­

— I. 53—59, 61,

39, 51, 57—59, 409

ekonomické kategórie ako abstrak­ cia reálnych vzťahov — I. 55—601, 181, 196, 197, 274, 371, 434: II. 142, 204, 265, 384, 385

163

ekonomické

ich opotrebúvanie — II. 305, 371 ich falšovanie — I. 163, 164: II. 305, 372

88, 90, 91, 124, 125, 371, 409, 418, 419, II. 41, 46, 141, 142, 148, 159, 166, 237, 239, 240, 243, 250

a protirečenia buržoáznej spoloč­

postavenie

nosti — I. 98—100, 102—104, 112, 117, 149, 150, 151, 174, 182—184, 190, 191, 361: II. 113, 372, 410, 411

skúmania — I. 41, 59—62, 104, 154,

v období ekonomických kríz — I. 77—83, 85, 151, 181: II. 367, 409, 410, 413

v predkapitalistických formáciách — I. 56, 57, 174, 456, II. 162, 163, 325, 328, 331, 332, 358, 364, 365

a výmenný obchod — 11. 113

a obchodný kapitál — II. 350

zákony — I. 83, 87,

plánu

ekonomického

176, 200, 213, 224, 225, 227, 228, 230, 236, 244, 263, 204, 27/5, 284, 306, 311, 329, 332, 346, 347, 351, 352, 371, 377, 382, 396, 397, 398, 444, 445, II. 6, 7, 10, 12, 17, 18, 20, 21, 29, 53, 71, 83, 87, 99, 102, 139, 164, 1607, 168, 171, 204, 205, 213, 220—222, 240, 243, 230, 252, 278, 279, 296, 308, 347, 395—403, 411, 421, 422, 431, 498—513

kvantitatívna teória peňazí v bur­

dialektická forma výkladu — IL

žoáznej politickej

4833

ekonómii

— IL.

číselné príklady — I. 822, 323, 325,

78, 143, 164, 177, 271, 274—275, II. 270, 293, 305, 363—365, 372

339, II. 50—54, 317—321

buržoázni ekonómovia 0 peňažnej

systém buržoáznej ekonomiky —

jednotke (miere) — 11. 103, 280 až

II. 201, 202, 204, 205, 431

280, 286—291, 293, 296, 299, 301, 340, 357

skúmanie protirečení

buržoáznej

spoločnosti — I. 351, 371

978 — vedecká kritika buržoáznej politic­ kej ekonómie — I. 79, 221, 222

— pôvod buržoáznej ekonomiky — I. 456, 457

— kategória práce — I. 58, 364 — kategória hodnoty — II. 204, 265 — úloha úžitkovej hodnoty — I. 215 až 217, 221, 264, II 137, 13, 393

— a predkapitalistické formácie — I.

Pozri aj Metóda politickej ekonómie, Politická ekonómia Potreby — ich spoločenský charakter — I. 110, 173, 354: II. 16, 17, 21, 22, 197, 198, 443, 444, 445—448

— ich historický charakter — II. 16, 17, 131

— nevyhnutné — 11. 17 — robotníka — I. 233, 234, 236, 237,

409, 413

240, 268

— a komunizmus — I. 409 Pozri aj Veda

Poľnohospodárstvo — a kapitál

— I. 225—228, II. 100,

161, 236

— v predkapitalistických formáciách — I. 60, 61, 121, 27/1—272, 11. 101

— a pozemkové vlastníctvo — I. 60, 61, 4560, II. 229, 230

— zväčšenie výrobnej sily — [L 440, 11. 76, 77, 161, 262, 203

— ako odvetvie — II. 17 — výrobný proces — I. 245, 272, 441: II. 90, 91, 160—162, 178, 204—206, 216, 224, 225, 259

— reprodukčný proces — II. 130, 216, 217, 218, 234

— a priemysel — I. 60: II. 16, 17, 97, 130, 131, 161, 162, 241

— používanie výrobných nástrojov a strojov — I. 306—307, 11. 17

— jeho vedecké základy — II. 15, 16, 161, 193, 194, 241, 243

— pôda ako prirodzené pracovisko — I. 420, 421, 423, 420, 431, 434—438, 444, II. 76, 77, 204, 205, 217, 218

— opakované úrody — II. 8 — dovoz semien — 11. 16 — umelé hnojivá — II. 17, 224, 225 — a obeh — 1. 206: II. 33, 34, 458, 459

— a domácky priemysel — II. 16, 161 Poľsko — I. 171, 227, 418

Pomocné materiály — II. 172, 173, 185 Poplatky — I. 58

Postup od abstraktného ku konkrét­ nemu — I. 53—59, 61, 199, 372: II. 493, 454

— — — — — —

bezprostredného výrobcu — I. 352 potreba práce — II. 100, 101 poľnohospodárstva — II. 16, 17 estetické — II. 434—437 neschopné platby — I. 350 a spotreba — I. 46—48, 349

— a výroba — I. 43, 46, 47, 354: II. 16, 17, 22, 457, 458 — a výmena — I. 94, 96, 99, 100, 192, 193, 195, II. 16, 17, 22 — a deľba práce — I. 150, II. 16 — a úžitková hodnota — I. 164, 215, 354 a tovar — I. 169, 174, 203 — a peniaze — 1. 169 a obeh — I. 205: II. 151

nadpráca ako potreba — I. 268 a nadhodnota — I. 353 a rozvoj vedy — 1. 354, 355 — nutná práca — 11. 16, 17 — a bohatstvo — II. 10

Pozemková renta — I. 59 — a kapitál — 1. 224, 225, 227

— pozemkové vlastníctvo — I. 227 — ako forma bohatstva — I. 273 — a zisk — II. 243, 364 — štátna — I. 228

Pozemkové vlastníctvo — v kapitalizme

— I. 51—52, 80, 201,

202, 224—228, 271, 419: II. 204, 205, 229—231

— v predkapitalistických formáciách — I. 1160, 117, 201, 420, 436—440, 443— 446, 447, 449, 450, 462, II. 229 až 231, 325, 328

— v starovekom Ríme — I. 51 — jeho pôvod — I. 202, 420, 421

979 ako základňa ekonomického zria­

a produktívne

sily — I. 222, 223,

denia — I. 430 súkromné — I. 424, 429 štátne — I. 429 parcelové — I. 444 robotníka — I. 445—446, 447 hodnotové vzťahy — II. 230, 231 a námezdná práca — I. 2253,226,

ská — 1. 156, 165, 213, 342, 418, 419, 462: II. 7, 101, 165, 186—190, 193, 194, 198, 199, 439, 440, 444 až 450

227, 228

produktívna

a peňažná renta — I. 225 a rozvoj produktívnych síl — I.

251, 253, 254, 272, 345, 417, 441: II. 21—23, 161, 189, 190, 193, 194, 198, 199 služby — I. 221, 222, 240, 414—417

226

a priemysel — I. 226, 227 a pozemková renta — I. 227 a poľnohospodárstvo — I. 59, 60, 456, II. 229, 254

a prírodné faktory (Činitele) — II. 204, 205

a spotreba dôchodku — I. 416 a zákonodarstvo — I. 52 jeho rozklad — I. 420 požiadavka jeho znárodnenia — I.

súkromná (ojedinelá) a spoločen­

námezdná 174, 270, 412, 450, 462, 81, 219, 208,

— I. 221—223, 250,

— I. 75, 99, 172, 173,

198, 225—228, 206, 267, 2609, 271, 273, 311, 345, 349, 351, 414, 416, 418, 419, 435, 445, 451, 454, 455, 458, 459, 460, II. 19, 21, 24, 25, 62, 63, 65, 78, 101, 128, 131, 191—194, 218, 224—2260, 231, 232, 238, 254, 204, 322—324, 337, 338, 346,

389—391

228, 229

buržoázne

II. 437 a výroba — II. 103, 188—191

teórie

o pozemkovej

priemyselná

a poľnohospodárska

rente — I. 270, 271, 273, 274, 277, II. 42, 44, 85

— I. 27/1, 272, 345, II. 25, 161, 198, 199

408, 451

267, 284: II. 102

jednoduchá a kvalifikovaná — I. živá a spredmetnená — I. 208, 213,

a rozdelenie kapitálu — I. 398 štátne — II. 291, 293, 337

ako ekonomická kategória — I. 57, 58

ako substancia hodnoty — I. 80, 81, 87, 89, 90, 92, 93, 120, 121, 125, 204, 364: II. 102, 2601, 282, 284, 308, 309

jej dvojaký charakter — 1. 96, 123, 124, 240—242, 249, 303: II. 448—451

jej scudzovanie v kapitalizme — I. 174, 252, 254, 206, 401, 402, 410, 462, 463: II. 160, 439, 440

odcudzovanie pracovných podmie­ nok ako 216, 311:

— II. 323—325 úžitková hodnota — IL 215, 222, 223, 243, 251, 252, 256, II. 64, 65, 482, 483

221, 241, 242, 244, 245—248, 252, 264, 2605, 280, 281, 284, 292, 294, 296, 299, 300, 301, 303—305, 307 až 309, 318, 343, 348, 349, 350, 351, 382, 393, 395—397, 399—402, 405 až 406, 410—412, 414, 415, 41/, 449, 454, 458, 462: 11. 6, 7, 11, 17, 18, 40, 43, 47—49, 54, 58, 60, 02—75, 79, 103, 116, 122, 129, 149, 150, 161, 165, 166, 168, 170, 185—191, 193 až 194, 196, 19/, 204—206, 212, 215, 224, 22/—229, 232—234, 236, 238, 250—254,

250, 261,

2605, 2660, 285,

308, 310—312, 323, 324, 438—442, 444, 445, 480, 482, 483, 484

súčasne existujúca práca — II. 189 až 191, 205—207, 238, 317

nutná a nadpráca — I. 268, 279 až 284, 298, 318, 332, 343, 345, 346,

349, 358, 366—367, 372—375, 377, 379, 382, 387, 388, 392—393, 396, 397, 400—402, 404, 451: II. 11, 12, 13, 15, 10, 18, 21—22, 28, 29, 32, 37, 39, 40, 43, 44, 45, 46, 53—55, 57 až 63, 66, 67, 76, 77, 81, 82, 84, 87, 88, 93, 94, 97, 98, 102, 117, 124, 131, 155, 161, 185, 186, 190, 191, 193 až 199, 210—213, 235—237, 238, 242, 250, 251—257, 261, 308, 312, 346 vedecká — I. 417: II. 189, 195

a príroda — I. 431 a obyvateľstvo — II. 18, 252, 259 a spôsob privlastňovania — II. 438 až 440 a obeh — 11. 440, 441

— a peniaze — II. 444, 445

buržoázni ekonómovia a charakter práce v kapitalizme — I. 418: II. 100, 101, 103, 104

—

ako miera hodnoty — I. 80, 81, 87,

ručná — II. 18 riadiaca — I. 261 nútená — I. 195, 269, 270, II. 101,

Živý a spredmetnený

226

119—121: 11. 227

slobodná — II. 101

nutný a nadbytočný — I. 312, 341,

v predkapitalistických formáciách

342, 347: 11. 148, 227—229, 237, 251, 250, 259, 261, 283, 265, 266, 309 až 312, 319

— I. 195, 241, 242, II. 22, 74, 76, 79, 101, 261, 446, 447 v komunizme — [I 124, 125, 1605, 268, 209, 458, II. 101, 190, 193 až 195, 200, 201

Ň

89, 90, 92, 93, 120, 121, 125, 204, II. 102, 261, 283, 284, 308, 309

— I. 87, 88,

relatívny a absolútny — II. 262 spoločenský — I. 156 všeobecný a osobitný — I. 122,

jej podmienky a predpoklady — I.

123

299, 301, 304, 308, 309, 399—402, 404, 410—412, 419, 431, 443—445, 451—458, 459, 460, 462, 463: II. 182 až 185, 213, 314, 322

zvýšenie jeho produktivity — I. 91 jeho sprostredkovanie v peniazoch

jej intenzívnosť — II. 260, 261, 339 jej kvalifikácie — II. 339 jej nepretržitosť — II. 316

jej diferenciácia a špecializácia — I. 354, 359

jej reprodukcia — II. 231, 232 ako sebarealizácia človeka — II. 101, 192—195

a bohatstvo — I. 241, 252, 402 až 405, 407, 410, 457: II. 193—196, 197, 198, 323, 324

a vlastníctvo

— I. 241, 268, 311,

401, 402, 405, 406, 407, 449, 457, 460, 461, 463: II. 439, 440

a pracovný čas — I. 265: II. 160 „cena práce“ — I. 265, 208, 279, 280

— 1. 119—121

a práca — I. 265 a pracovný deň — 11. 130 robotníka — II. 125 a deľba práce — II. 7 a rózvoj výrobných síl — II. 200 a používanie strojov — II. 198, 316 a výrobný proces — II. 7

a trvanie výrobného procesu — II. 7, 38, 91, 92, 110, 117—120, 125, 130, 141—147, 150, 151, 152, 153 až 158, 159—162 a Čas obehu — II. 28, 29, 31—35, 37, 38, 46, 110, 114—120, 122, 124, 125, 129, 130, 145—158, 160, 161, 162—164, 170, 174, 1/8, 192, 193, 209, 210, 230—233, 255, 2536

voľný (disponovateľný)

čas — II.

102, 201

a pracovná schopnosť — I. 411,

jeho plánovité rozdeľovanie v ko­

412, II. 82, 482, 483

munizme — 1. 124, 125: II. 200 až 202

a systém automatizácie strojov — II. 186, 187

981 Pracovný deň — ako miera pracovného času — II.

— ako nadbytočné obyvateľstvo — II.

130 — jeho časti — I. 27/7—279, 280—284, 296, 298, 303, 343, 345: II. 256, 258

— a II. — a — a

— jeho dlžka trvania

— I. 279, 288,

vlastníctvo — I. 401—403, 411: 483 strojový systém — II. 191, 192 buržoázne bohatstvo — IL 402,

404, 405

317, 344: II. 258, 316 — a kapitál — I. 299, 300, 301, 344

— jej koncentrácia

— a nadhodnota — I. 279, 281, 282 — a nadpráca — l!. 263

— I. 459: II. 7, 74,

79, 191, 192

— a pracovná schopnosť robotníka — — I. 317 — a mzda — I. 296

— a rast produktivity

98, 99

— I. 278, 279,

286

— I. 239, 279, 379

Pracovná schopnosť — ako tovar — I. 215, 222, 231—233, 235, 237, 240, 243, 251, 252, 266 až

— jej realizácia — II. 93 — jej rozvoj — II. 132

Právo — v rôznych epochách — I. 43 — a ekonomické 83

vzťahy — LI. 52, 602,

— a výroba — I. 43 — vlastníctvo — I. 145, 146, 162, 406, 407, 462: II. 424, 439, 446 — v buržoáznej spoločnosti — I. 195: 11. 142, 447, 448

268, 277, 282, 2860, 288, 307—309,

400—402, 403, 410, 411, 413, 414, 417, 457, 458: II. 48, 49, 64, 65, 122, 165, 166, 187, 188, 254, 483—485

406, 407

— právne vzťahy medzi robotníkom a kapitalistom — I. 413

— a nadhodnota — II. 48

— právnická osoba — I. 193, 195, 401:

— a kapitál — I. 231, 232, 233, 311, 367, 400—402, 404—406: II. 10, 97, 166, 170, 480, 483

II. 447, 448, 452, 453 — právne vzťahy — I. 43, 63, 263 — dedičské — [I. 196, 418: II. 451, 452 — a výmena ekvivalentov — I. 406 — trestné — I. 222 — rímske — I. 195: II. 142, 448, 452,

— a buržoázna spoločnosť — II. 16 až 18, 483

,

— jej reprodukcia

— I. 239, 287, 297,

367, 375, 377, 378, 380, 401, 412, 451: II. 22, 57, 58, 04, 66, 83, 98, 99, 124, 165, 166, 168, 169, 252, 261

— podmienky

jej jestvovania

— I.

399: II. 483

— podmienky

jej Zachovania — II.

23

— a pracovný deň — I. 317 — a robotník

"456,

— 1. 215, 222, 448, 449,

II. 33, 93, 483

— a mzda — I. 297, 369: II. 57, 65, 82, 83, 165, 223, 224 — fond práce — I. 338, 339, 403, 404 — a práca — I. 410—412: II. 82, 482, 483 — y čase kríz — I 395, 396: II. 193, 194

453

— a štát — I. 43 Prax — I. 58, 59: II. 196 Predaj a kúpa — I. 100, 139, 145—151, 153, 173, 176, 201, 202, 251, 388: II. 27, 113, 163, 330, 348, 409, 421, 438, 439, 443, 444, 405, 466, 485

Predkapitalistické formácie — spoločenské

vzťahy — I. 110—112,

114—117, 195, 435, 436, 447—448, 449, 455—457: II. 238

— charakter

práce — I. 195, 241, 242:

II. 22, 74, 79, 261, 446, 447 — služby — I. 415

— rozvoj produktívnych síl — I. 110, 360, 446: II. 29, 30, 238

982 — výroba a spotreba

— I. 232, 381,

434— 435, 436, 460: II. 447, 448

— reprodukcia — I. 462: 11. 31 — postavenie robotníka — I. 413, 414, 442: 11. 78

— nadvýrobok — I. 380, 422, 423, 425, 454 — hromadenie — I. 455 — bohatstvo — I. 271, 27/2, 433, 434, 455, II. 30 — formy vlastníctva — I. 439, 445, 456, 457, 462: 11. 67, 94, 394

Predmet politickej ekonómie — I. 38 až 53, 126, 202, 264, 409, 444, II. 118, 137, 346, 393, 431

— kategória práce — I. 58, 364 — kategória hodnoty — II. 264, 265 — úloha úžitkovej hodnoty — I. 215 až 217, 393

221,

264,

II.

136, 137,

Pozri aj Politická ekonómia Predstava — I. 54, 55

Priemysel — a rozvoj výrobných síl — II. 198,

— remeselnícka práca — I. 444—446,

199, 264 449, 454, 456, 459: II. 16, 19, 76, — a výrobné vzťahy — I. 459 140, 141, 347 — a fixný kapitál — II. 192, 193, 221, 222 — cechovníctvo — I. 110, 452, 4533, 456, 462 — využitie strojov — II. 264 — predpoklad vzniku miest — I. 408 — využitie prírodných síl — L[L.273: II. 194, 195 — patriarchálne vzťahy — I 110 až 112, II. 17, 455 — ako forma výrobného kapitálu — II. 74 — ázijské spoločenstvá — 1. 415, 416

— pozemkové vlastníctvo

— I. 116,

— priemyselná

117, 201, 421—433, 436—440, 443 až 446, 447, 449, 450, 462, II. 229—231, 325, 329

46, 454, 455

— rozvoj poľnohospodárstva — I. 60, 61, 121, 271: II. 161

— nadbytočné obyvateľstvo — II. 97 — rozvoj peňažných vzťahov a výme­ ny — 1. 110, 111, 115, 149, 150 až 151, 364, 455, 456: II. 162, 163, 105, 166, 325, 328, 331, 332, 346, 358, 4604, 465

— rozvoj námezdnej práce — I. 271: II. 258, 346, 389

— — — —

tovarová výroba — II. 110, 113 konkurencia — II. 140 úžerníctvo — II. 329, 347 ich rozklad — I. 418, 444—447, 449, 452—457, 1I. 30, 358

— a buržoázna ekonomika — I. 59, 60, 61, 236, 241—242, 269, 270, 353, 355, 409, 413, 417, 418, 460—461: II. 29, 66, 142, 407, 483

Pozri aj Feudalizmus,: Grécko (antic­ ké), Kmeňtové (rodové) zriadenie: Ob­ čina, Otroctvo, Prvotný komunizmus, Rím [antický), Starovek

výroba — I. 270, II.

— jeho predpoklady — I. 458 — využitie sily vedy — II. 74, 273 — koncentrácia, kooperácia a kombi­ nácia práce — II. 74, 75 — funkcia práce — 11. 193—195, 198, 199 — a bohatstvo — II. 194, 195 — priemyselný cyklus — II. 209, 211, 221, 222

|

— disproporcie — II. 197, 198 — a reprodukcia kapitálu — II. 209, 210, 216

— banský

— I.

130, 131, 204—206,

210, 211, 215, 259, 261

— spracujúci

— II. 161, 204—206, 210,

211, 236, 261, 310, 414

— patriarchálny — II. 17 — a poľnohospodárstvo — I. 60: II. 97. 130, 161, 241

— a pozemkové vlastníctvo — I. 226, 227

Príroda — prírodné

sily — I. 273, II. 7, 188

až 190, 194, 195, 382

— ako objekt výroby — I. 40

583 — ako podmienka ľudského jestvova­

— ich hranice v kapitalizme — I. 296,

nia — 1. 435: II. 436, 437 — jej výskum — I. 354: II. 31

297 — a výrobné vzťahy — I. 62, 242, 449, II. 30, 31, 141, 238, 323 — a rozvoj ľudí — I. 367: II. 30, 201,

— prírodná nevyhnutnosť — II. 17 — duchovné privlastnenie sl prírody

202

— 1. 355: II. 263, 439, 440

— prírodné podmienky výroby — I. 438, II. 17, 195, 196, 198, 199, 204, 205

— a narastanie výrobnej sily — II. 45 — pôda ako prírodné laboratórium — I. 420, 421, 423, 426, 431, 434—438, 444: 11. 77, 204, 205, 217, 218

— a pozemkové vlastníctvo — II. 204, 205

— produktivita práce — I. 81, 87, 88, 91, 273, 327, 328, 332, II. 29, 59

— a deľba práce — I. 273, 320, 344: II. 44, 72, 97, 188, 189, 254, 259, 262, 319 — hmotné a duchovné — I. 172, 450 — a forma vedomia — II. 30 — a náboženstvo — II. 30

— spoločenského vedomia — II. 187,

— vznik Zeme — I. 409 — proces reprodukcie — I. 304: II. 96, 216

188

— veda ako produktívna

sila — I.

225, 354: II. 30, 44, 97, 1837—189, 196, 197, 254

— výmena látok — II. 152 .

— emptrické čísla v prírodných ve­

— revolučná zmena produktívnych síl

dách — I. 409 — a práca — 1. 431 — a priemysel — LI 273: 11. 193,

— prírodné príčiny — II. 45

194

— a rozdiel medzi časom produkcie a pracovným časom — 1lI. 161 — a úžitková hodnota — II. 435, 436

— a prírodné vlastnosti zlata (strieb­

— I. 392

— a kapitál — I. 222—224, 253, 254, 268, 269, 283—285, 291, 334—339, 343, 354—356, 360, 367, 368, II. 29 až 32, 73, 120, 185—188, 191, 192, 238

— a nadhodnota

— I. 27/7—290, 330,

ra) — L 125—128, 11. 431—437 Prírodoveda — I. 354, 355, 409: II. 188, 189, 193—195

— a nutná práca — I. 279—286, 341,

Pozri aj Veda Produktívna práca — I. 221—223, 250.

— nadpráca

251, 253, 254, 27/2, 345, 416, 441: II. 21—23, 1681, 189, 190, 194, 195, 198, 199

— teórie o produktívnej práci v bur­ žoáznej politickej ekonómii — I. 57, 58, 221, 222, 250, 251, 253, 254, 273, II. 338, 339

Produktívne (výrobné) sily — v buržoáznej spoločnosti — I 3, 226, 269, 283—285, 354, 355, 360, 361, 367, 368: II. 19, 29, 31, 73, 187, . 188, 199, 200, 238, 483

— ich spoločenský charakter 342: II. 19 — ich rozvoj — I. 227, 11. 97

— I.

331, 353, 354, 360, 3601, 367: II. 45, 132, 260, 263 |

343, 347, 367, 11. 98, 261

— 1. 279—286, 341, 342,

367, 379: II. 201—263, 2605

— a námezdná práca — II. 391 — a robotník

— II. 33, 34, 239, 252

— a kapitalistické vykorisťovanie — II. 67 — a pracovný čas — 11. 200, 201 — a voľný čas — II. 102, 197, 198, 201, 202 — a pracovný deň — I. 278, 279, 286 — a mzda — II. 45, 58, 63, 04, 66, 87

— a pauperizmus — II. 93 — a úžitková hodnota — I. 277, 285, 293, 294, 295—297: M. 16, 62

— a hodnota

— [. 91, 292—293, 327,

328, 395, 396: 11. 239

a peniaze — 1. 171, 173 a zvyšovanie clen — [. 285, 286, 377, 378 a obeh — [I. 292, 11. 33, 24, 29, 34

a obchod — II. 44, 241, 242

a kombinácia práce — II. 254, 259 a bohatstvo — I. 293, 295: II. 30, 31, 239

a miera zisku — Il, 28/, 375, 376, 378, 392: II. 44, 237, 251, 252 a miera nadhodnoty — 1. 340, 341, 377, 378, 392, 393, II. 252 a akumulácia kapitálu — IL. 202, II. 188, 189

85, 90, 98—104, 111—113, 117, 120 až 122, 148, 151, 163, 174, 176, 179, 182—184, 185, 190, 191, 196—199, 236,

237,

253,

204,

26060,273,

275,

283, 284, 295, 345, 351, 352, 355, 350, 358—361, 365, 360—368, 372, 403, 419, 447: 11. 17, 24, 25, 29—34, 30, 37, 84, 113, 143, 171, 192—199, 238, 239, 241, 203, 338, 371, 382, 383—385, 410, 411, 446, 447

tovarovej výroby — II. 113, 452 až 454

a organická skladba kapitálu —

v predkapitalistických formáciách

I. 332, 333, 335—338, 339, 340, 382, 391: II. 45, 68, 237, 251, 252, 259 až 264, 323

— I. 447

ricardovskej teórie — I 297, 298: II. 48

“

a fixný kapitál — II. 186—193, 195 až 199, 204—207, 208, 209, 227, 228, 235—237, 241—252, 254—250, 322 a výroba — II. 6, 7, 32, 259

a reprodukcia — 11. 67, 68 v priemysle — II. 198, 199, 264

I. 39, 197—200, 213—215, 203, 369: II. 337, 338

protirevolučná

podstata — I. 74,

a výroba výrobných prostriedkov

75, 86, 111, 179, 190: II. 34, 35, 295, 296, 453

— II. 195—197

nepochopenie úlohy bánk v bur­

a používanie strojov — I. 328: II.

žoáznej spoločnosti — I. 67, 68, 70

9, 186, 187, 253, 254, 2560, 257, 310, 311, 321

až 74, 76, 77, 106—108, 111

v poľnohospodárstve

— IL 440: II.

76, 77, 161, 202, 203

a dopravné prostriedky — 1I. 10,

koncepcia „pracovných peňazí“ — I. 72, 73, 74, 75, 87—89, 90, 91, 105 až 108, 111, 112, 124, 158, 190: II. 284, 288, 295, 296

20, 21

stotožnenie sociálnych a prírod­

a obyvateľstvo — I 344: II. 93,

ných vlastností práce — 11. 102 koncepcia „bezúročného úveru“ —

238, 240, 252, 254, 263

a vlastníctvo — [I 226: II. 61, 94 a hospodárske krízy — I, 395 a kooperácia — II. 73 a spotreba — II. 200, 201 zavodňovacie zariadenie — II. 20 v predkaplttalistických formáciách — 1. 110, 360, 446, 238

II.

30, 31,

v občine — I. 442, 443 v komunízme — I. 463: II. 29, 31, 197, 198, 200—202

1. 75, 263: II. 336—338

protikrízové

recepty

— IL.77—79,

81, 86, 90

o nadvýrobe — I. 357, 369, 371, 380, 381

stotožnenie hodnoty a ceny — I. 89—91, 369—371, 380

výklad kapitálu — I. 254, 256

nepochopenie nadhodnoty — II.

130, 131

stotožňovanie produkcie a spotreby — Hm. 137

o pôvode vlastníctva — I, 434

983 Prusko — I. 84 Prvotný komunizmus — II. 394

88, 98, 99, 124, 165, 166, 167, 168, 231, 232, 252, 261

— robotníckej triedy — II. 99 — vzťahu medzi prácou a kapitálom

Realizácia — hodnoty tovaru — I. 96, 100, 102,

— 1. 407, 411, 435: II. 168, 232, 233

112, 117, 119, 120, 149, 151, 155, 159, 160, 195, 251, 252, 348, 349, 352, 368, 382, 389, 390: II. 10, 11, 20, 22, 70, 71, 116, 117, 121, 139, 164, 429, 441, 442

— spoločenských indivíduí — I 435,

— hodnoty

kapitálu

438: II. 93, 94, 95, 96, 206, 207, 324, 447, 448

— foriem vlastníctva — II. 94 — buržoázneho bohatstva — I. 411:

— I. 347, 349,

350— 352, 356, 357, 360, 366, 367, 381, 388, 390, 393, 394, 396, 397: II. 8, 10, 11, 15, 22, 33, 71, 88, 90, 109, 124, 150, 154, 156, 168, 172, 210, 212, 213, 249, 314, 347 — nadhodnoty — I. 2605,349—353, 389 až 391: II. 156, 210—212, 231, 250, 255, 347 — zisku — I. 382, 389: II. 131, 212, 243, 249, 3306

II. 22, 238, 314

— buržoáznej spoločnosti — II. 15 — — — — —

strojov — II. 67, 209, 210, 255 a rozvoj výrobných síl — II. 67, 68 a výroba — II. 148, 231, 232 v priemysle — II. 209, 210, 216 v poľnohospodárstve — II. 130, 210, 218, 219, 234 — reprodukčný čas — II. 173, 209, 210, 218, 219 — a spotreba — I. 212: II. 475, 476

— pracovnej schopnosti — 1. 93 — a masová výmena — II. 14 Renta peňažná — I. 225, 11. 212

— a nadbytočné obyvateľstvo — II. 97

Reprodukcia

— a obrat kapitálu — II. 6, 92, 141,

— — — —

jej podmienky — II. 96, 103 jednoduchá — I. 261, II. 470, 471 rozšírená — I. 410 úžitkovej hodnoty — II. 159, 160,

231—232, 239 — hodnoty — I. 212: II. 148, 152, 159, 160, 165, 231, 232, 470—478 — kapitálu — I 259—262, 287, 300, 301, 302, 347, 403: II. 27, 31, 33, 68, 92, 99, 109, 127, 136—138, 139, 141, 144, 149—153, 159, 161, 167—168, 173, 174, 177, 178, 192, 193, 196 až 200, 208—212, 213—216, 220—222, 224, 227, 228, 231, 233, 235—238, 252, 253, 255, 256, 314, 317, 336, 337 — nadhodnoty — I. 149, 160, 177, 192, 232, 233 — mzdy — I. 301, 302, 310, 318, 319: 11. 173

— pracovnej schopnosti — I. 239, 287, 297, 307, 374, 377, 378, 379, 380, 400, 401, 412, 451: II. 22, 58, 64, 66,

— a obeh 235

— II. 206, 207, 231—233,

154, 155, 207, 208, 209, 210, 234, 235

— predkapitalistické vzťahy za kapi­ talizmu — II. 67

— v predkapitalistických formách — I. 462: II. 31 — v občine — I. 422, 425, 430—433, 436, 437, 439—442, II. 229, 230, 440 až 442 — v komunízme — I. 209, 317: II. 324 — v prírode — I. 304: II. 95, 216 Revolúcia — I. 50, 173

— revolučná zmena produktívnych síl — I. 392

-- v hospodárskych pomeroch — II. 412

Revolúcia socialistická — jej nutnosť — I. 74, 86, 111, 112, 116, 176, 355: II. 238, 239

Rím (antický) -—spoločenské zriadenie — I. 195, II. 452, 453 — charakter práce — I. 4601 — ňstava Rímskej republiky — II. 65

986 — vzájomný vzťah trled — II. 276 — koncentrácia majetku — I. 75 — peňažné vzťahy — I. 57, 135, 107,

376, 377, 379, 380, 419, II. 166, 194, 195

— ako účastník výmeny — I. 364, 365,

171, 453: II. 296, 306, 472, 473

366, 367, 369, 371, 388, 413

— I. 218, 219: II. 329,

— zbavený vlastníctva výrobných ná­

472, 473 — občina — I. 425, 426, 428, 433,

strojov — I. 435, 443, II. 166, 314,

— pôžitkárstvo 440)

— pozemkové vlastníctvo — I. 51 — námezdná práca v armáde — II. 19

— pauperizmus — II. 94 — revolúcia v ekonomických vzťa­ hoch — II. 412 — zlato (a striebro) — 11. 437, 438 — rímske právo — I. 195, II. 142, 448, 452, 453

Robinzonády — I. 38 Robotnícka trieda — I. 207, II. 33, 86,

324, 338, 347

— nezamestnanosť — II. 68, 69, 96, 99 — potencionálny chudák — II. 93, 99, 239

— a kapitalista

— a výška kapitálu — II. 68, 69 — a rozvoj výrobných síl — I.

445, 448—450, 452—456, 458, 439, II. 259, 483 —a civilizácia — I. 235

— jeho pracovná schopnosť — I. 215, 222, 448, 449, 456, II. 32, 93, 483

— a odcudzovanie jeho Činnosti — I. 174, 252, 254, 2606, 401, 402, 410, 462, 463: II. 166, 324, 439, 440

— jeho pracovný čas — II. 125 — jeho spotreba — I. 232, 233, 234 až 236, 238, 358, 304, 365, 366, 367, 370, 383—385, 387, 389—392:, II. 77, 82, 88, 168, 169, 189, 190

— a mzda — I. 235, 236, 372: II. 392 — jeho potreby — I. 233, 234, 236, 237, 240, 268

— sporenie robotníkov — I. 234—237, 238

— jeho podiel na zisku — I. 237

— a fixný kapitál — 11. 185—187, 191 až 194, 197, 198, 258, 310—312, 318, 319, 321

— a konkurencia medzi robotníkmi — 11. 41, 142, 226

— produktívny a neproduktívny — II. 23

— sezónni robotníci — II. 29 — v továrni — II. 443, 445 Pozri aj Robotnícka trieda Rodina — I. 55, 56, 109, 420: 11. 102, 394

Roľnícke hospodárstvo Pozri Poľnohospodárstvo Roľník, roľníctvo — a kapitalizmus — I. 270 — a tovarové vzťahy — II. 443 — pracovné prestávky — II. 153 — a farmár — II. 443, 444 Rozdeľovanie

— jeho historický charakter — I. 42 — jeho formy — II. 247, 248 — a výroba — I. 42, 43, 49—53, 105, II. 82, 248, 324 — a výrobné vzťahy — I. 74

— výrobných nástrojov — I. 50 — nadhodnoty a nadpráce — I. 369, 380, 382, 387, II. 36, 37, 122, 150, 161, 176, 249, 277

— jeho záujmy — [I. 237 — jeho vykorisťovanie — I. 239, 409: 11. 35—37, 40, 67, 252, 258, 347

— donútenie na nadprácu — II. 313 — určenosť jeho práce — I. 242, 246, 251, 252, 254, 255, 201, 267, 274,

32,

33, 239, 251

99, 104, 188

Pozri aj Robotník Robotník — jeho historický vývoj — I. 302, 420,

— I. 233, 234, 249,

265— 268, 318, 365, 401: II. 77

— — — —

kapitálu — I. 398 zisku — II. 247, 2/7 celkového produktu — I. 392 mzdy — II. 277

987,

drahých kovov — II. 414 buržoázni ekonómovia o rozdeľova­ ní a produkcii — I. 42, 181, 182, 956, 358, II. 40, 41, 46, 113, 248, 424, 425

358, 358—361, 365, 360—368, 372, 402, 419, 447: II. 17, 24, 25, 29—34, 37, 38, 85, 113, 143, 171, 192—199, 238, 239, 243, 263, 338, 371, 382, 383 až 385, 410, 411, 446, 447

moc konkurencie — I. 38, 108, 109, 111, 155, 283, 359, 396, II. 140—143, 148, 219, 385 a kapitál — I. 60, 275, 355, 393, 460: II. 21, 75, 77, 78

143, 447, 446, 451—454

námezdná práca — I. 174, 225 485

a zákon privlastnenia — I. 440,

vývoj buržoáznej spoločnosti — I.

441

58: 11. 236, 382—384, 386

jej štruktúra

konkurencia

225, 226, 358: II. 453, 454

s Anglickom — II.

— I. 61—62, 198, 213,

384

jej reprodukcia — II. 15

námezdná práca — II. 67 sústava bánk — I. 85 železnice — II. 21

triedy — I. 61, 117: 11. 85, 296, 308, 345, 346

výmenný obchod — II. 272 otroctvo černochov — I. 173

moc hodnotových vzťahov — I. 108 “

až 112, 205, 295, 457, 462: II. 14, 35, 394, 413, 439, 440, 443, 444, 454, 455, 457—459

ilúzie slobody a rovnosti — I. 116, 117: II. 440, 441

jej členovia — I. 433: II. 15, 16, jej výrobné vzťahy — I. 38, 39, 108 až 111, 112, 114, 116, 117, 189—191,

206, 207

195, 197—199, 214—216, 223, 226, 236, 237, 240, 241, 242—246, 247 až 249, 253, 254—255, 261, 262, 203,

178

266,

267,

2608, 271, 27/5, 301,

334,

354, 358, 365, 371, 405—407, 409, 412, 413, 418, 420, 434, 435, 445, 447, 450, 451, 455, 461, 463: II. 27, 30, 31, 41, 42, 46, 47, 67, 74, 84, 137, 140, 142, 143, 168, 170, 194, 195, 231, 232, 235, 284, 285, 338, 346, 382, 384, 391, 440, 441, 452, 453

jej teoretický prejav v politickej ekonómi! — I. 50—51, 81, 181, 182: II. 46, 85, 86, 137, 138, 243, 282 až 385, 452—455 jej protirečenia — I. 59, 75, 35, 90, 97—104, 111—113, 117, 120—122, 148, 149, 182—184, 185, 186, 190, 197—200, 237, 238, 253, 2604, 266, 273, 275, 284, 285, 295, 345, 351, 352, 355,

akumulácia zlata (striebra) rozvoj produktívnych

— Il.

sfl — I. 38,

225, 269, 283—285, 354, 355, 360, 361, 367, 368, II. 18, 30, 31, 73, 187, 188, 199, 200, 238, 483

a výrebný proces — II. 201, 202 a štát — I. 61, 176, 213, 276, II. 21, 382— 384

Ň

a právo — 1. 195: II. 142, 448, 449

a predkapitalistické

vzťahy — I.

38, 58, 172, 409, 413: II. 382, 383, 389, 407, 483

a starovek — I. 433 a pracovná schopnosť ako tovar — II. 16—18, 483 172, 354: II. 16, 17, 22, 23, 197, 198, 443, 444, 446—447

spoločenské práce — II. 21 dôchodok spoločnosti — II. 22 spoločenská práca — II, 196

388 — pochopenie jej nespravodlivosti — I. 411

— jej rozklad — I. 213 Pozri aj Občianska spoločnosť Sporiteľne — I. 234, 236

Spotreba — ako ekonomický vzťah — I. 232 — individuálna — I. 45, 101, 152: II. 25, 138, 139, 167, 168, 169, 170, 179, 185, 186, 196, 197, 205—207, 217, 218, 232, 233, 237, 314, 441, 442 — výrobná — I. 44—48, 53, 101, 113, 124, 152, 165, 232, 236, 246, 247, 251, 304—307, 329, 358: II. 25, 133, 168, 170, 172, 173, 177, 179, 184, 185, 192, 193, 199—201, 206, 207, 210, 211, 213—216, 218, 219, 226 až 228, 314, 357, 470, 481, 482, 484

— neproduktívna — II. 240 — — — —

masová — I. 230 duchovná — I. 236 tovaru — I. 223, 264 kapitálu a dôchodku — I. 221, 222, 415—417, II. 222, 223 — práce kapitálom — I. 251, 252 — robotníkova — I. 231, 232, 234 až 237, 238, 358, 304, 365, 366, 307, 371, 383—385, 387, 389—393: II. 77, 82, 88, 108, 169, 189, 190

— kapitalistova

— I. 261, 310, 388 až

393: II. 77, 125 — bohatstva — I. 232, 415: II. 20

— finálneho produktu — I. 366 — nadbytočného obyvateľstva — I. 97

— a úžitková hodnota — I. 256, 304 až 306, 349—352: II. 170, 233

— — — — — — — — —

a potreby — I. 46—48, 349 a hodnota — I. 121: II. 122, 123 a kapitál — I 352: II. 130, 167, 168 a nadhodnota — I. 353, 389—393 a výmena — 1. 128: II. 25, 443, 444 a trh — II. 25, 159 a reprodukcia — I, 212: II. 4/5, 476 a mzda — 1. 310: II. 82 Sspotrebyschopnosť — I. 350

— jej hranice — II. 98 — jej kontinuita — II. 209, 210 — a rozvoj výrobnej sily — II. 200, 201

py)

— v komunizme — I. 124: 1I. 123, 200, 201 Spôsob výroby — I. 51, 52, 206, 441, 442

Sprostredkovanie

— I. 44, 45, 47, 275

až 276: II. 96

Starovek

— spoločenské vzťahy — I. 174, 195, II. 452, 453 — nútená práca — I. 195, 11. 18

— produktívna práca — I. 441 — remeslo — I. 459 — mesto a dedina — 1. 422—424, 427 až 429, 440, 441

— triedne antagonizmy — I. 448 až 449

— — — — — —

bohatstvo — I. 433: II. 30 štátne vlastníctvo — I. 424 antické spoločenstvo — I. 110—112 antické štáty — I. 381 umenie — I. 63, 64, 124—125, 179 náboženstvo — 1. 179

— nadbytočné obyvateľstvo a paupe­ rizmus — 1lI. 93—96 — armáda — 1. 172 — peňažné vzťahy — I. 56, 143, 171 až 173, 174: II. 265, 353, 465, 466

— drahé kovy, šperky a ozdoby — I. 179, 345, 381: II. 412, 435—437

— nadspotreba — I. 381 — jeho rozklad a zánik — II. 452, 453 — a buržoázna spoločnosť — I 433 až 434

Pozri aj Grécko (antické), Kmeňové (rodové) spoločenstvo, Občina, Otroc­ tvo, Prvotný komunizmus? Rím [(an­ tický) Stav obchodníkov

— I. 151, 152, 452,

456—458: II. 25, 78, 123, 163, 164, 167, 347, 350, 353

— náklady spotreby — 1. 21

Stredovek Pozri Feudalizmus Stroje

— jej rozšírenie

— ako fixný kapitál

— I. 367, 11. 209, 210

— 1I. 191—193

989 Škótsko — peňažný a bankový systém — I. 84,

ich úžitková hodnota a hodnota — I. 325, 326, 333, II. 33, 165, 212 až 216, 255, 256, 310—312

85

a nástroje — I. 54

Španielsko — I. 173 Špekulácie — I. 151

ich opotrebovanie — I. 325, II. 214,

Štát

215, 253, 255

— a buržoázna

ich znehodnocovanie — I. 326. úspora práce — I. 333 a rozvoj výrobných síl — I. 328,

II. 9, 186, 187, 253, 254, 256, 257, 310, 311, 321

a deľba práce — I. 324: II. 193, 194 ich reprodukcia — II. 67, 210, 255

I]

|

automatizácia strojov — II. 184 až 195, 197—199, 263

ich kapíitalistické využitie

spoločnosť

— IL. 81,

176, 213, 276, 11. 21, 382—384

I.

a právo — I. 43 a armáda — II. 19 jeho pôvod — I. 117 pôvod kapitalizmu — I. 455 vm národné bohatstvo — I. 61 výroba — II. 21—22 regulácia práce — II. 225, 226 zisk — II. 26

náklady spotreby — II. 21 — a dopravné prostriedky — II. 14,

186—191, 310—312, 324

V R ©D

a robotník — II. 184—187, 191 až 194, 197, 198, 259, 310—312, 318, 319, 321

183, 19, 21

v komunizme — II. 325

299, 300, 311, 333, I. 22, 349, 407, 412, 416, 419—422, 428, 429, 486, 487 štátne pôžičky — II. 291, 293, 337

a finančná politika — I. 173, 177,

nadzisk z novovynájdeného stroja

— I. 182 v priemysle — II. 264 v poľnohospodárstve — II. 17 a nutná práca — I. 333: II. 261, 313 a nadpráca (nadhodnota) — I. 333,

umorovací fond — I. 317, II. 290, 291, 335

požiadavka Znárodnenia pozemko­ vého vlastníctva — I. 227, 228 štátna pozemková renta — I. 228 štátne pozemkové vlastníctvo — I.

II. 228, 229, 256, 264—266, 310—312, 318, 319

a konkurencia — II. 265 a organická skladba kapitálu — II.

429

antická štátnosť — I. 381 orientálny despotizmus — I. 422,

310

a obeh kapitálu — II. 255 a technologické využitie vedy —

423

a obyvateľstvo — II. 191, 239 a výrobné náklady — II. 253, 254,

I. 423

vo forme občiny — I. 424, 429 až

311, 312

— a pracovný Čas — II. 197, 198, 316

430, 432, 443

— zakladanie

nových štátov — 1. 173 Štatistika — I. 113

Suroviny — ako pracovný predmet (materiál) — IL 244—246, 247, 248, 255, 257, 258, 268, 306, 307: II. 182—185

Taliansko — I. 132, 130, 11. 415 Technika — II. 194, 195

— surovina ako zložka kapitálu — I. 265, 268

ako podmienka výroby — II. 27 jej hodnota — I. 374, 375 a nadpráca — I. 287

A

absolutistická monarchia — II. 407 štátne vlastníctvo v staroveku —

II. 185, 193, 194, 195, 196, 238, 254

.

Technologická skladba kapitálu — I. 338

Tovar — jeho úžitková hodnota a hodnota

— I. 93—97, 100, 103, 125, 169, 215, 216, 221, 246, 204, 349, II. 11, 180, 187, 284, 285, 393, 422— 424, 438—443, 450, 451, 457, 459—469, 475—478

180, 3531: 394, 4560,

vnútorný — I. 80, 229: II. 177, 178 zahraničný — I. 458, 4539, II. 177, 178, 219 peňažný — I. 76, 77, 199, 224, 229: II. 345

ako výrobný vzťah — I. 94, 96, II.

v podmienkach výroby — II. 25

393

170, II. 393

výrobkov — I. 229, 230, 11. 10 surovín — I. 229, 230 práce — I. 454—456: II. 10, 25 výmenný — I. 455 odbytu — II. 11 a obeh — II. 31, 126, 135, 230, 231,

realizácia jeho hodnoty — [I 9,

426

ako v ňom spredmetnený pracovný čas — 1. 119—121, 221: lI. 438 až 440, 467, 468

ako moment bohatstva — I. 168 až 100, 149, 252, 390, 117,

102, 112, 117, 118, 119, 120, 151, 155, 159, 160, 195, 251, 348, 349, 351, 368, 382, 389, II. 10, 11, 20, 22, 71, 72, 116, 122, 128, 164, 429, 441, 442

a obrat kapitálu

— II. 134, 135,

177, 178

kolobeh kapitálu — II. 159 a vzájomné pôsobenie kapitálov — II. 149

výmena tovarov — I. 93—100, 106,

a dopravné prostriedky — II. 31,

120—122, 125, 209, 215: II. 394, 456

164

jeho privlastňovanie scudzovaním

a veľkosť kapitálu — II. 238 a ceny — II. 254

— I. 147

ako predmet spotreby — I. 223, 264 a potreby — I. 169, 173, 203 hromadenie — 1. 181 a peniaze — I. 102, 103, 117/—122, 125, 132, 159, 104—166, 169, 175, 177, 183, 185, 217, II. 10, 16, 24, 25, 27, 128, 129, 304, 305, 307, 363, 364, 373, 415, 434, 435, 450, 457, 460, 461, 465—469, 486

výroba tovarov — II. 110, 113, 116, 118, 442—446

a úžitková hodnota — II. 38 a spotreba — II. 25, 159

v buržoáznej spoločnosti — I. 61 až 62, 117: II. 296, 308, 345, 346

ich protiklad v kapitalizme — I. 85 triedne záujmy a triedny boj — I. 111, 237, II. 85, 86

ich vzájomné vzťahy — II. 296

rozvoj materiálnych výrobných síl a síl robotníckej triedy — II. 33 a uchovanie robotníckej triedy — I. 267

ako ekonomická kategória

— I.

229, 230

ako sféra ekonomického obehu —

kapitalistov ako triedy — I. 380, II. 176

trieda úžerníkov — II. 347 produktívne a neproduktívne — Il.

II. 14 a výroba — II. 24, 113

213, 345, 364, 417

pre kapitál — I. 460 pre priemysel — I. 459

I. 448

triedne protiklady v staroveku —

tendencia kapitálu k jeho neobme­ dzenému rozšíreniu — II. 29 utváranie trhov — II. 135 svetový — I. 80, 81, 112, 113, 175, 176, 229, 353, 461: II. 17, 31, 140, 383—385, 412—420, 420, 487

229, 276, II. 19, 21, 149 účty

— IL.94

991 — v bankovej a úverovej sústave — I. 112

— spoločenské účtovníctvo v komu­

— jeho základ — I. 311 — jeho koncentrácia v bankách — I. 74, 75, 76

— úverová sústava — 1. 112 — a koncentrácia kapitálu — LI.75,

nizme — I. 106, 108 Umenie — I. 47, 55

a materiálna výroba — I. 63, 115,

11. 151

125, 126, 250

vzájomné pôsobenie kapitálov —

a a a a v

II. 149 úverový obeh — 1. 67, 11. 279 a obchod — I. 361 a výroba — II. 25, 35, 38, 150

vývoj spoločnosti — I. 63, 64, 345 konkurencia — I. 231 | človek — I. 250 mytológia — II. 285 staroveku — I. 63, 64, 125, 179

a práca hudobného skladateľa — II. 101 Ural — I, 128

Úrok — jeho počítanie — II. 130 — a kapitál — I. 168, 199, 224, 202, 278, 391, 398, II. 179, 212, 213, 337, 346, 373

ako forma nadhodnoty — I. 262, II. 11, 131, 345 a Zisk — II. 149, 211, 212, 247, 249, 345, 346

a nadpráca — II. 249 kapitál požičaný na úrok — II. 336, 338

a úroková sadzba — I. 98: II. 347, 348

|

a zložité úroky — II. 133, 134, 140,

a obeh kapitálu

— II. 13, 14, 24,

31, 32, 35, 150, 151, 164

a a —a a

obrat kapitálu — II. 8, 151 peniaze — II. 151 kúpa na určitý čas — II. 409 fiktívny kapitál — II. 151

aby protirečenia výro“ — 1. 361: II.kapitalistickej 113 a hospodárske krízy — II. 410, 411 a úžera — II. 25 Uzavretý kolobeh — 1. 44 Úžera — I. 203, 452, 456, II. 25, 329, "343, 345, 347

Úžitková hodnota — ako predmet politickej ekonómie — I. 215—217, 221, 264: II. 137, 138, 393

jej spoločenský charakter — I. 216,

a papiere prinášajúce úrok — I.

251, 255, 351, II. 15, 393, 394, 441 až 445, 460, 461, 463, 464, 477, 478

229

ako vzťah človeka k prírode — II.

a peniaze — I. 98, 203 a výrobné náklady — I. 262: II. 211,

436, 437

212

I. 218

335, 336, 343

|

a náklady obehu — 11. 13, 14 a stavba ciest — II. 19, 20 a výmena — II. 337

a vzájomný vzťah medzi dopytom a ponukou — II. 345 a mzda — II. 346 — jeho historické formy — II. 348

v predkapitalistických formáciách — II. 347

Útopický socializmus — II. 202, 203 Úver — ako výrobný vzťah — II. 25

ako produkt pracovného času — a hodnota — I. 217, 218, 256, 259, 349, 351, 360, 361, 368, 395: II. 22, 25, 31, 137, 138, 149, 195, 313, 366, 393, 394, 413, 435, 437, 446, 447, 470—472, 477, 478, 480—483, 484

a kapitál

— I. 218, 220, 256, 260,

263, 303—308, 311: 11. 172, 184, 186, 187 ,

a nadbytočná práca — II. 12 a obeh kapitálu — II. 137 a obežný kapitál — II. 168, 172 až 174, 178, 179.

992 — a výroba — L[ 215, 246, 250, 299, 306, II. 351

— a spotreba

— I. 256, 304—306, 349

až 3531: II. 170, 239

— a potreby — I. 164, 214, 354 — a rozvoj produktivity — I. 277, 285, 293, 294, 377—379, II. 16, 62

— — — — — —

a a a a a a

bohatstvo — I. 293 rozvoj výskumu prírody — I. 354 práca — II. 209, 481, 482, 484 kvalita produktu — 1. 373 výmena — II. 446, 447 ceny — I. 379

— a dovezenie výrobku na trh — I. 38

— jej reprodukcie — II. 159, 160, 231 až 232, 239 — jej znehodnotenie — II. 9

— vynálezy

— II. 193, 194, 255, 273

— a uspokojovanie potrieb — I. 354, 355

— a pokles miery zisku — 11. 238 — a nadpráca — II. 260

— a rozklad predkapitalistických spo­ ločenských formácií — II. 30 Pozri aj Anatómia, Dejíny, Fyzika, Chémia, Matematika, Politická ekonó­ mia, Prírodné vedy Vedomie — I. 55, 62

Vlastníctvo — jeho historický charakter — I. 203 — ako privlastňovanie — I. 409, 420 až 423, 432, 438, 440, 441, 448, 449, 457, 461, 462: II. 439, 440 — a podmienky výroby — [L.42, 43, 226, 438—440: II. 94

Variabilný kapitál — I. 205, 333, II.

— jeho zákony — 1. 418, 419 — jeho pôvod — I. 434, 437

140 Veda — I. 60, 115

— a forma spoločenstva — II. 31 — a rozvoj produktívnych síl — I.

— v buržoáznej spoločnosti — I. 220,

225, II. 61, 94 — a práca — I. 241, 267, 311, 401, 402, 404, 406, 407, 449, 457, 460, 461, 402, II. 438, 439 — a deľba práce — II. 123 — a obeh — II. 129, 130, 438—440 — a peňažné vzťahy — II. 423 — jeho scudzenie — II. 172, 423, 424

345, II. 73, 195, 196

— jej podriadenie kapitálu — I. 419: „11. 186—188

— a kapitalistická výroba I. 3534 — v komunizme — I. 269: II. 201, 202 — práca vedcov — I. 417: II. 188, 189, 194, 195

— ako produktívna sila — I. 225, 354: II. 30, 44, 97, 187—189, 195, 196, 254

— vedecký charakter výroby — II. 19, 101, 238, 252

— jej technologické

využitie — II.

188—189, 193—197, 201, 202, 239, 252

— využitie v priemysle — II. 74, 274 — a fixný kapitál — II. 185—188, 196, 197, 239, 254

— vedecké

základy

poľnohospodár­

stva — II. 16, 17, 161, 194, 195, 241, 243

— ako forma bohatstva — II. 30 — náklady na ňu — II. 254 — hromadenie poznatkov — II. 186, 187

— jeho reprodukcia — II. 94 — forma vlastníctva — I. 42, 43, 60 — občinové (spoločné) — IL 42, 59, 60, 420—423, 425—432, 435—444, 446, 447, 449, II. 229—231, 389, 394 — jeho ázijská forma — I. 421, 422, 420, 429, 439, 441, 442, 444 — jeho antická forma — 1. 423—429, 442, 444

— jeho germánska forma — I. 426 až 430, 442, 444 — u Slovanov — 1. 442, 444

— jeho predkapitalistické

formy —

I. 439, 445, 456, 457, 402: II. 67, 94, 394 — súkromné — I. 42, 186, 193, 420, 421, 423, 426, 429, 432, 457, II. 123, 166, 230, 231, 439, 440

993 — a priemyselná výroba vo veľkom meradle — I. 459 — kapitalistické — I. 186, 252, 253, 418, 445, II. 94, 152

— hnuteľnosti a nehnuteľnosti — II. 229—231, 423

— jeho oddelenie od práce — I. 241, 2688, 401—403, 405, 407, 411, 419, 443—447, 449, 450, 457, 459, 461, 462

— pracovníka k pracovnej schopnosti — II. 483

— robotníka k pracovným nástrojom — I. 444—448, 449

— pracovných podmienok — I 458, 461, 462, II. 30

— robotníka k existenčným prostried­ kom — LI.446, 447, 449

— produktu práce — I. 461, 462: II. 166

— štátne — I. 424, 425, 429, 432 — vlastnícke právo — I. 145, 146, 162, 406, 407, 462: II. 423, 439, 440 — a držba — 1. 55, 56, 426, 429, 432, 430, 438, 439 — a právne vzťahy — I. 263 — jeho zabezpečenie — 1. 42 — v komunizme — II. 123

Pozri aj Pozemkové vlastníctvo Vložený (preddavkový) kapitál — jeho zloženie — 1. 322—324, 331, 332, 333, 337, 338, 339

— jeho spoločenský charakter — II, 124

— vytváranie a prisvojovanie — I. 345 —a civilizácia — II. 124 — a rozvoj indivíduí — II. 201, 202, 263

— a bohatstvo

— I. 341: II. 197, 198

— a rozvoj výrobných síl — I. 102, 197, 201, 202 — a kapitál — I. 343: II. 102, 124 -—— a nadpráca 198

— II. 102, 131, 196 až

— a pracovný čas — II. 102, 201, 202 — a nutná práca — I1. 196, 197 — v komunizme — 1I. 102, 194—198, 201, 202

Všeobecná (stredná) miera zisku — II. 8

— a organické zloženie kapitálu — I. 382, 383

— a konkurencia

— I. 383, II. 41, 44,

45, 148, 240, 251

— a hodnota — II. 308 — a nadhodnota — I. 382, 383: II. 30, 37, 160

— azisk

— II. 176

— a mzda — I. 383—387 — a obeh kapitálu — II. 36, 37

— a obrat kapitálu — II. 154 , — a rozdiel medzi časom výroby a pracovným časom — II. 160 — a trieda kapitalistov — 11. 176 — a vyrovnávanie cien — II. 308

— jeho znehodnotenie — II. 21 — a hodnota produktu — I. 37/3—375 Všeobesnosť — osobitnosť — jednmot­ livosť — I. 40, 41, 43, 44, 57, 58, — a deľba práce — 1. 324 213, 224 — a nadbytočná práca — II. 139 Vojna Vulgárna politická ekonómia — I. 39, 40, 193, 198: II. 382—391, 454, 455 — jej ekonomický význam — I. 80: 179

— peňažné príspevky — I. 413 — vojnový dopyt — II. 277 — križiacke výpravy — II. 351 — vojenská organizácia občín a vojny — IL 422, 423, 425, 428, 430, 432, 436, 437, 440

Pozri aj Armáda Voľný čas

— jeho historický charakter — II. 102

Pozri aj Buržoázna politická ekonómia Výboj (jeho úloža v dejinách) — I. 42, 50, 51

Východ — II. 417

— spojenie poľnohospodárstva a prie­ myslu — L. 441

— zavlažovacie zariadenie — I. 424 — otroctvo — I. 442 — východný despotizmus — I 422, 423

394 Vykorisťovanie robotníka v kapítaliz­ me — [. 239, 409: II. 35—37, 40, 67, 251, 259, 347

Pozri aj Kapitál: Nadhodnota: Nad­ práca, Robotnícka trieda, Robotník Výmena — — — — — — —

jej nutnosť — I. 108, 109, 123, 192 jej zákony — 1I. 1605 jej podmienky — II. 14 jej formy — 1. 174 jej rozvoj — I. 156, 174: II. 97, 135 jej sféra — 1. 367 činností — I. 53, 95, 109, 111, 123: 11. 17, 439, 440

— materiálna a duchovná — I. 114 — medzi občinami — I. 56, 111, 122,

122, 128, 129, 139, 161, 165, 166, 168—170, 173, 184, 193, 194, 215, 216, 227, 228, 235—238, 242, 250 až 253,

2560, 258,

2681, 2602, 284,

313,

314, 337, 338, 306, 369, 372, 482 až 485

medzi kapitalistami

— I. 366, 380,

384, 388—394, 397: II. 35

ekvivalentov 203, 406, 122, 309, 453,

— [I 186, 191—197,

233, 235, 257, 293, 305, 369, 407, 452, 457, 462: II. 48, 121, 153, 154, 1605, 249, 250, 284, 337, 350, 439, 440, 448, 449 až 456, 457, 459—467

bez ekvivalentov

— I. 404—407,

— jednoduchá (tovarov a peňazí) —

451, 457, 458, 402: II. 40, 42, 46, 47, 84, 139, 166, 249, 250, 337, 350, 366 a obeh — [. 52, 167, 351: II. 121, 127, 154, 220, 221, 231—232, 307, 438, 439, 445, 446, 452, 453 a výroba — I. 43, 52, 53, 128, 267: II. 14, 17, 25, 118, 127, 165, 231, 232, 443, 444 a deľba práce — I. 53, 99, 110, 124: II. 16, 110, 119, 123, 124, 163, 441, 442

I. 93—99, 106, 120—122, 215, 223: II. 248, 338, 394, 438, 439, 441, 442, 445, 446, 447, 448 — a peniaze — I. 117, 118, 138, 1607, 168, 170: II. 423, 449, 450

a spotreba — I. 129: II. 25, 443, 444 a potreba — I. 94, 96, 100, 192, 193, 195: II. 16, 17, 22 a obchod — I. 111, 175: II. 163, 454, 455

— v buržoáznej spoločnosti — I. 98,

a úžitková hodnota — II. 446, 447

101—104, 110, 111, 115, 116, 197, 364, 396

a hodnota — I. 150, 293, 368, 396: II. 16, 122, 351

156, 175, 176, 203, 205, 206, 342, 343, 351: II. 230, 231, 367, 394, 415, - 440, 441

— prebytkov — II. 127, 457—459

— v predkapitalistických formáciách — 1. 111, 364, 455: II. 165, 166, 230, 231, 407

— jej osamostatnenie

— I. 100, 101,

149—152: II. 163

— ä nadhodnota — 1. 367

a spoločenská povaha práce — II.

— súkromná výmena ako protiklad slobodnej výmeny medzi združený­

198, 199 a dôchodok

mi indivíduami — 1. 111 — medzi kapitálom a prácou — I. 223 až 224, 231—233, 235—237, 238 až 242, 243—248, 250, 251—253, 205 až 269, 277, 278, 279, 287, 289, 308, 309, 330, 342, 343, 347, 351, 304, 369, 387, 396, 399, 401, 402, 403 až 407, 412, 413, 417, 418, 435, 445, 450, 451, 458: II. 6, 9, 10, 18, 19, 35, 39, 40, 42, 48, 49, 51, 64—66, 75, 76, 77, 78, 81, 82, 84, 80, 88, 99,

— 1. 221, 415—418 a peňiažné vzťahy — II. 424

a osamostatnenie indivídua — I.

443 Jej náklady — II. 14, 116, 123

a komunikačné a dopravné pro­ striedky — II. 13, 20 a scudzenie vlastníctva — II. 172 jej koncentrácia — II. 75 medzinárodná — II. 20, 366, 367, 415, 417

595 masová — II. 14 vo veľkom a v malom — II. 302

a reprodukcia

medzi priemyslom a poľnohospo­ dárstvom — II. 219 a tovarová výroba — II. 110, 118,

204, 435

448, 449

— II. 148, 231, 232

jej historický charakter — I. 263, jej podmienky — I. 42, 43, 435, 438, 439: II. 9, 14, 23, 25, 103, 109, 111, 160, 183, 215, 216, 259, 260, 476, 477

jej prírodné podmienky — I. 438,

a náklady obehu — 11. 123, 135 a čas obehu — II. 114, 116 a výmenné operácie — II. 123, 135,

II. 17, 195, 198, 199, 204, 205

238

jej cieľ — I. 101, 412, 413, II. 89

látok v prírode — II. 152

a triedy — I. 213 a právo — I. 43

príroda ako jej objekt — I. 40

a štát — 11. 21—23

jej štruktúra — I. 176 ňou vytváraný dopyt — I. 363, 365,

II. 279, 280, 282

366

jej spoločenský charakter — I. 38,

jej kontinuita

39, 40, 98, 434: 11. 118, 424, 444, 445

a zväčšenie výrobných síl — I. 7,

38, 117—119, 134, 152, 160, 161, 192, 193, 209, 231

31, 259

a technologické používanie vedy —

— II. 24, 27, 28, 35,

II. 187/—189, 193—196, 252

201,

239,

II. 7, 188—190, 194, 195, 382" materiálna — I. 38, 250: 11. 101, 194—196

202

prvenstvo výroby — I. 53

kapitalistická

výrobné nástroje a prostriedky —

124, 205, 220, 242, 240—250, 252, 253, 255—257, 260, 261, 203, 264, 208, 275, 349, 352, 353, 356, 357 až 361, 364, 365, 366, 367, 398, 407, 408, 412, 413, 419, 433, 434, 457, 459, 460: II. 5, 21, 23, 32, 34-+36, 37, 87, 72, 97, 109—113, 117, 128 až 130, 136, 139—141, 151—154, 156 až 159, 167, 169, 170, 172, 183, 184 až 188, 192, 193, 195, 196, 200—201, 210, 211, 216, 217, 221, 222, 226 až 229, 231—234, 259, 384, 394, 443, 444, 457, 458, 476, 477, 483

I. 118, 165—168, 172, 173, 255, 257, 258, 287, 307, 316, 320, 329: II. 13, 27, 79, 80, 195, 196

„výroba vôbec“ — I. 40, 41, 42, 244, 263, 264, 270, 434: 1I. 20—23, 24, 113 spôsob výroby — I. 531, 52, 206, 441, 442

jej odvetvia — I. 41, 354: II. 9, 16, 17, 25, 36, 160, 161, 205—206, 240 až 242, 259, 261, 339, 347, 446, 447

priemyselná

— I. 173, 270, II. 46,

454, 455

v poľnohospodárstve

— I. 245, 271,

a buržoázna spoločnosť — II. 201, — I. 40, 51—53, 110,

„výroba kvôli výrobe“ — II. 425 maloburžoázna — II. 455 a akumulácia kapitálu — I. 392,

272, 441: II. 91, 92, 160—161, 178, 204—206, 216, 224, 225

393: II. 317

dopravné a komunikačné prostried­

a obrat kapitálu — II. 6, 10, 117,

ky — II. 12, 14

strojová — II. 193, 194

118, 143,—145, 147—149 a kolobeh — HI. 5

jej vecná substancia a spoločenská

úžitková hodnota

forma 158

2560, 299, 306, II. 351

— I. 42, 257: 11I. 118, 130,

a hodnota

— I. 215, 246,

— I. 204—206, 257—260,

399, 4537, 11. 13, 18, 113, 128, 165,

192—195, 199, 200, 454, 455

a rozdeľovanie — I. 42, 43, 49—53, 105, II. 82, 248, 324 a výmena — I. 43, 52, 53, 128, 267: 11. 13, 17, 25, 118, 127, 165, 231, 232, 443, 444

a spotreba

— I. 43—48, 53, 113,

124, 165, 232, 236, 246, 247, 305, 329, 439, 449, 460: II. 138, 149, 200, 201, 205, 206, 248, 426

a uspokojenie potrieb — I. 46, 47, 354, II. 16, 17, 22, 457, 458

a peniaze — I. 361 a mzda — II. 27, 82, 150

a zmenšenie úlohy priamej práce

patriarchálna — II. 455 osihoteného jednotlivca — [I 38, 39

v predkapitalistických formáciách — I. 232, 381, 435, 436, 459, II. 446, 447

naturálna — II. 17 masová — 1. 459 prebytočná — II. 196, 197

disproporcie — II. 197 v komunizme

— I. 105, 106, 108,

110, 123—125, 11. 102, 113, 193, 194, 197, 198, 200, 201, 323, 324

buržoázni ekonómovia o výrobe a rozdeľovaní — I. 42, 181, 182, 356, 358: II. 40, 41, 46, 113, 248, 424, 425

— 11. 188—191

a ceny — I. 168, 206 a obchod — I. 205, 206, 353, II. 126, 3591, 352

a obeh — I. 167, 168, 204—206, 349, 351, 353, 359, 399, 412: II. 5, 7, 8, 9, 10, 12, 13, 23, 24, 32, 35, 36, 37, 82, 112, 117—119, 120, 124, 129, 234, 264, 279, 430, 431, 444, 445, 457 až 459, 468, 469

a obyvateľstvo

— I. 432: II. 190,

197 a trh — II. 23, 112

a úver — II. 25, 35, 38, 151 a bohatstvo — I. 361, II. 31, 324 vplyv výbojov na spôsob výroby — I. 42, 50, 51

rozvoj umenia

vymedzenie — I. 257, 258 ich reprodukcia — 1. 261 reprodukcie — II. 140 neproduktívne — I. 166, 261, II. 38, 75, 123, 124, 162, 229

v peňažnej forme — 1. 155, 260 vo.forme úrokov — I. 2602,II. 211, 212

vo forme kapitálu

vo forme peňazí — II. 115, 169 vo forme zlata — II. 412 vo forme mzdy — II. 150 a hodhota produktu — I. 377—378, II. 149, 150 [2]

— [. 63, 115, 125,

nadhodnota — II. 211, 212 zisk — II. 249, 250

cena produktu — II. 250

126, 250 a deľba práce — I. 99, 206: II. 18,

stroje — II. 254, 255, 311, 312

prírodné činitele — II. 204

441— 443, 445— 447

celkové trvanie výrobného procesu

©V P VB

konkurencia

— II. 148, 149, 2605

a dodávka produktu na trh — II.

a pracovný čas — II. 91, 110, 117 až 119, 125, 130, 144—147, 149, 151, 152, 153—158, 149—162

23

dodatočného kapitálu — II. 109 výrobných prostriedkov a predme­

200

tov spotreby

— I. 202, 348,

II. 150, 211, 212, 249—251

a štát — II. 21 ich zníženie na minimum — II.

— 1I. 192—200, 224,

228, 229

ako moment výrobného procesu —

442— 446

I. 118, 166—168, 172, 173, 255, 257, 259, 287, 307, 316, 320, 329, II. 27, 79, 80

na objednávku — II. 24

997 ako pracovný prostriedok — I. 244

idey ako vyjadrenie spoločenských

až 246, 247, 248, 268, 446 a kovy — I. 126, 127, 128, 131, 132, 136, 137, 17/, 180, II. 434, 435

vzťahov — 1. 116

ich úžitková hodnota a hodnota — I. 329, 374, 375

ako produkt práce — 1. 445 ako kapitál — I. 254, 265, 268, II. 170, 171

v poľnohospodárstve — I. 306 na trhu — I. 229, 230 peniaze ako výrobný nástroj — I. 166—168, 171—174: 11. 10

a spôsob privlastňovania — II. 440, 441 a rozdeľovanie — I. 74 a obeh — I. 74, 75, 190—194, 195 až 198, Ii. 13, 14, 129, 130

a hromadenie — I. 182 a bohatstvo — I. 183 a priemysel — I. 459 a konkurencia — II. 41 a hodnota ako výrobný vzťah — I. 93, 108, 109: II. 193-194, 413, 439, 446

ich vznik a rozvoj — I. 226, 409,

spredmetnenie

434

96: II. 393

ich reprodukcia

— I. 435, II. 168,

231, 232

revolúcia

v ekonomických

vzťa­

hoch — II. 412 v buržoáznej spoločnosti — I. 38, 39, 59, 108—111, 112, 114, 115, 116, 189—191, 195, 197/—199, 214—217, 223, 226, 236, 237, 240, 241, 242 až 246, 247—249, 253, 254, 261, 262, 263, 266, 267, 268, 271, 2/5, 301, 334, 354, 358, 365, 371, 405—407, 409, 412, 413, 418, 420, 434, 435, 444, 44/, 450, 451, 455, 461, 463: 11. 27, 30, 31, 41, 42, 46, 47, 67, 74, 84, 137, 140, 142, 143, 1683, 170, 194, 195, 231, 232, 235, 284, 295, 338, 346, 382, 384, 391, 440, 441, 452, 453

v tovare — I. 94,

vyjadrenie v peniazoch — I. 74, 75, 96—99, 112, 165, 170—173, 174, 189, 190, 2C0, 203: II. 162, 408, 413, 415, 423, 451, 432, 457, 458, 464, 465

a peňažné reformy — I. 98 a zlato (a striebro) — II. 435, 436 kapitalistické používanie strojov — II. 188—191, 310—312, 325

medzinárodný vzťah — I. 176

predkapitalistických formácií — I. 59, 109—111, 114—117, 195, 434, 435, 447, 449, 455—457, II. 238 v staroveku — I. 174, 195: II. 453

komunistickej spoločnosti — I. 110, 111, 114

odraz spoločenských vzťahov bur­ žoáznej spoločnosti v buržoáznej politickej ekonómii — 1. 50, II. 382

výrobcov tovarov — II. 439, 442 až

až 385, 452—455

447, 449—452

produktívne sily — I. 63, 243, 450:

buržoázni ekonómovia o vzťahu medzi prácou a kapitálom — II. 20,

II. 29, 30, 141, 239, 324

27, 42, 00—69, 81, 84—86

a štruktúra výroby — I. 176 začleňovanie indivíduí — 1. 50, 148 a právo — I. 52, 63, 83 spôsoby ich zmeny — I. 74, 75

ich vyjadrenie v podobe ideí — I. 95, 96, 116

ich zvecnenie — 1. 109, 110, 112 až 114, 116, 117, 189: II. 324, 412, 445, 446

|

ich odcudzenie — I. 112—114

411, 412, II. 30

998 Zákon Pozri Ekonomické zákony Západ — II. 417

a konkurencia — II. 243

Zásoby — 1. 380, 409, II. 112, 317 až 364, 417, 420

Záujmy — súkromné a spoločenské — I. 109, 111, 112 — triedne — 1. 111, 237

Zisk — jeho zdroj a podmienky vzniku — I. 259, 260, 2609—373, 377, 379, 387,

388, 451, II. 20, 21

— ako ekonomická kategória — II. 247, 250

— formy jeho privlastňovania

— II.

a obchod — 1. 293 a náklady výroby — II. 249, 250 účasť robotníka na zisku — IL.237 a mzda — I. 371—373: II. 44, 45, 67, 85, 86, 308, 346

pri stavbe ciest — II. 15 a dôchodok — II. 345 a úžerníctvo — II. 345 a štát — II. 22 a monopol — II. 22, 240 a výklad zisku v buržoáznej poli­ tickej ekonómii — I. 259, 262, 271, 273, 274, 277, 315, 317, 318, 328: II. 41—44, 84—86, 104, 176, 242, 245, 250, 268, 278, 342

240, 277

— hrubý — I. 345 — priemyselný — II. 345 — jeho vyčíslenie — II. 50—53, 131 — a hodnota — I. 377, 11. 336, 337 — a ceny — I. 371—373: II. 249, 250

— vo forme peňazí — II. 347 — ako motív obehu — I. 153 — jeho realizácia — I. 381, 389, II. 131, 212, 243, 249, 347 — jeho rozdelenie — II. 247, 27/7 ­

— jeho kapitalizácia

— II. 61, 235,

236, 247 — jeho obeh — 1I. 134, 156

— jeho základ a miera — I. 320, 323, 324— 328, 330, 331: II. 54, 68, 132, 236, 237, 245

— — — —

a a a a

všeobecná miera zisku — II. 176 nutná práca — II. 22 nadpráca — II. 44, 249 nadhodnota — I. 328, II. 8, 43,

44, 51, 53, 84, 131, 150, 235—236, 239, 242, 249—251, 256, 313, 345, 366 — a kapitál — I. 207, 224, 278, 293, 302: II. 22, 212, 213, 235—237, 247 až 249, 250, 251, 313—315, 346, 373

— a obrat kapitálu — II. 8, 134, 158, 175, 176, 251

— aúrok — II. 149, 211, 212, 247, 250, 345—347 — a pozemková renta — II. 243, 308

ako prírodná podstata hodnoty — II. 340 ako tovar — I. 87, 88, 90, 91, 106, 121, 122, 1260—129, 130—138, 140 až 141, 143, 144, 151, 155, 157, 158, 175, 176, 185, 186, 290, 381, 382, 384, 389: II. 188, 189, 280, 286 až 291, 294, 302, 339, 363, 410—416, 417, 419, 420, 424, 430—437, 450, 457 ako peniaze — I. 78, 79, 81—89, 118, 122, 134—136, 138, 139, 140, 153—155, 157, 158—165, 166—171, 174, 175, 177, 180, 183, 185, 189, 190, 220: II. 115, 188, 189, 279, 280, 301, 367—369, 414—422, 433—436, 464, 465, 472, 473, 480, 481, 486 až 487 zlatý obsah peňazí — I. 83, 84, 86, 87, 1I. 281—283, 285—291, 293 až 296, 305, 306 zásoba zlata — I. 07, 68, 69—73, 77, 79—80, 83, 98

výskyt a produkcia — I. 122, 137, 173, 185, 286, 353, 393: II. 113, 412, 413, 418, 429—433, 435—438

prírodné vlastnosti II. 431—437

— I. 1260—128,

ako forma bohatstva — 1. 121, 122, 129, 178—181: II. 25, 411—415, 417, 420, 425, 433—436

999 jeho hromadenie

— 1. 167, 179 až II. 367, 419

prepychové

predmety

— [. 187,

179, 189, 287, 354, 381, II. 17, 305, 419—421, 432—436

nespracované

— I. 132—137:, 11. 436 až

a mince — [I 104,

105, II. 289, 365

váhová jednotka — II. 282, 283 nahradenie iných kovov — II. 301 a výrobné vzťahy — II. 435, 436 a revolúcia v ekonomických vzťa­ hoch — II. 412 a rozvoj kapitalizmu — II. 408, 409 a stimulované výroby — II. 113 a svetový obchod — I. 175: 1. 412 až 419 obeh — II. 420 v medzinárodnom obchode — II. 368, 414

striebrom 438 438

až 438

až 128, II. 434—436, 486

84, II. 369

OBSAH

[Dokončenie]

[Oddiel druhý] .

ŠI]

Proces obehu kapitálu [ Dokončenie]

[1.] Obeh kapitálu a obeh peňazí . Ň [2.] Proces výroby a proces obehu ako momenty obehu kapitálu .

[3. Premena výrobku na peniaze v procese obehu kapitálu]. . [4.] Náklady obehu. Všeobecné podmienky výroby na rozdiel od osobitých . [5. Obeh ako moment procesu kapitalistickej výroby] [6.] Vplyv obehu na určenie hodnoty. Rozdiel medzi kapitalistickým spôsobom výroby a všetkými predchádzajúcimi spôsobmi výroby. Vyrovnávanie podmienok obehu pre rozličné kapitály

[1. Nepochopenie pôvodu nadhodnoty u Ricarda a u iných buržoáz­ nych ekonómov. Zamieňanie nadhodnoty so ziskom] . [2. Wakefield o podmienkach kapitalistickej výroby v kolóniách] [3. Malthusovo stotožňovanie množstva práce a „hodnoty práce“] [4.] Careyho teória o zlacnení kapitálu pre robotníka. Wakefield o protirečení medzi ricardovskou teóriou námezdnej práce a ricardovskou teóriou hodnoty

[$1]

13 23

27

39 90 91

66

70

73

[7. 83

[8. 89 89

91

na výrobu rozličných tovarov]

teórie preľudnenia. a bvtočné obyvateľstvo athusovej nadbytočný kapitál v kapitalizme).

93

gonistická povaha práce práca vo vykorisťovateľských tiach a naozaj slobodná v komunizme] spoločnos:

100 104

[1. Obiehajúcia fixovaný kapitál] . [2.] Náklady obehu. Čas obehu a pracovný čas. (Obrat kapitálu a jeho zhodnocovanie) . . [3. Storch o obehu kapitálu.] Obežný kapitál ako všeobecný cha­ rakter kapitálu. Rok ako miera obratov obežného kapitálu. .

108

114

120

[4.

Rozdielekonómov]. medzi fixným .a obežným .kapitálom v chápaní buržoáz­. nych [5.] Konštantný a variabilný kapitál. Konkurencia. "(Pomer medzi nadhodnotou, časom výroby a časom obehu) . . [6.

131 140

Prebývanie jednej Časti kapitálu vo fáze výroby a druhej časti vo fázekapitálu obehu.] Zmena foriem a látková výmena V procese obehu .

149

[7.] Rozdiel medzi časom výroby. a pracovným časom. “[Storchove

zmätené názory na „prostriedky na zrýchlenie obehu“]

.

.

[8.] Malý obeh ako proces výmeny medzi kapitálom a pracovnou

schopnosťou vôbec. Kapitál a reprodukcia pracovnej schopnosti

160 165

[9.] Trojaké určenie alebo trojaký spôsob obehu. Čas obratu celko­

vého kapitálu rozdeleného na obežný a fixný kapitál. Priemer­ ný obrat takéhoto kapitálu. Vplyv fixného kapitálu na celkový čas obratu kapitálu. Obiehajúci fixný kapitál . . . . [10. Rozvoj fixného kapitálu ako ukazovateľ rozvoja kapitalistickej,

výroby]

[a) Strojový systém ako forma pracovných prostriedkov ade­

kvátna kapitalizmu] .

.

.

.

.

.

170 183 183

(b) Rozklad kapitálu ako prevládajúcej formy výroby s rozvo­

.

189

[c) Rast výroby výrobných prostriedkov V dôsledku rastu pro­ duktivity práce. Voľný čas v kapitalistickej spoločnosti a v komunizme]. . [11.] Owenovo historické poňatie priemyselnej (kapitalistickej) vý­

jom buržoáznej spoločnosti] .

.

196

roby . [12. Formy kapitálu a prírodné činitele. Rôzne [e)fixnom a obežnom kapitáli] . (13. Obeh a nahrádzanie fixného «a obežného kapitálu] . . [14. F. M. Eden o slobodnej práci v buržoáznej spoločnosti ako o latentnej forme pauperizmu] [15. Vzájomná závislosť medzi obehom a reprodukciou fixného a obežného kapitálu. Hodnota fixného kapitálu a jeho efek­

204 207 225

227

TÍVNoSť]

Oddieltretí

202

Ň

o

Kapitál ako plodonosný kapitál

(úrok, zisk, výrobné náklady atď.). .

234

o

[A.]Premena nadhodnoty nazisk. . .

234

0.

234

[1.] Miera zisku a suma zisku. Klesanie miery zisku. . . . [2.] Kapitál a dôchodok. Výrobné náklady. [Nadhodnota a zisk] [3. Stroje, ich hodnota a ich význam pre zväčšenie nadpráce. Zhrnutie všeobecných poučiek o nadhodnote] . . . . . [4.] Zmeny v pomere medzi časťami kapitálu. . . . .

[B.Dodatkyku kapitolámo peniazocha o kapitáli] .

o

234 247 253 259 207

[1. Výpisky a poznámky k rôznym otázkam týkajúcim sa teórie

hodnoty, teórie peňazí a iných teórií] .

..

267

..

[2. Výpisky k otázkam vzniku a vývinu priemyslu a námezdnej

práce].

272

[3. Výpisky a poznámky k otázke. akumulácie kapitálu, miery a rozdelenia zisku a k niektorým iným otázkam] ..

nej jednotke peňazí] .

.

.

.

[5. Feniaze ako obežný prostriedok, ako všeobecný tovar zmlúv a ako predmet akumulácie. Hodnota peňazí a jej zmena]. (6. K otázke určenia hodnoty tovaru prácou] . . [7.] Stroje a nadpráca. Kapitál a zisk . [8. Faktické údaje k otázke vplyvu zavedenia strojov na pomer medzi nutnou prácou a nddprácou]. . . [9.] Odcudzenie pracovných podmienok od práce S rozvojom ka­

PÍtálu .eo

275 279 296 307 310 318 323

[10. Rôzne výpisky 0 peniazoch, kolóniách, úspore surovín v dô­

sledku atď.) zlepšenia ich spracovania, o úžere, úvere, výrobnej Spo­ trebe . [11. Priceove a Proudhonove fantázie. Názory J. Townsenda:a F. Ga­

325

[12. Úrok Rôzne a poznámky +a výpisky ­ [13.] zisk

335 341 345

[14. Premena obchodníka na priemyselného kapitalistu. "Zvláštnosti obchodného kapitálu. Výška úrokovej sadzby]. [15. Rozličné výpisky a poznámky o peniazoch]. Ň

349 357

lianiho]

Ň

[16G.]Podľa zákona zisku môžu dva národy medzi sebou vymieňať tak, že oba pritom získavajú, ale jeden z nich je vždy ošmek­ nutý . [17. Ešte o peniazoch] .

[18. Kapitál prinášajúci zisk a| Maclarena] kapitál prinášajúci úroky] [19. Výpisky z recenzie knihy

366 367 373 374

I. Hodnota

376

Bastiat a Carey

Index k siedmim zošitom (k prvej časti)

379 381 387 393

[Prvý náčrt indexu] .

395

I. Hodnota . II. Peniaze . 111I.Kapitál vo všeobecnosti .

395 395 397

[Druhý náčrt indexu]

398

Fragment ekonómie“ pôvodného atextu druhej kapítoly prvého zošitu „ku kritike politickej začiatok tretej kapitoly

406

[Kapitola druhá. Peniaze (dokončenie)]

407

[2. Peniaze ako výmenný prostriedok (dokončenie: prechod od peňazí ako výmenného prostriedku k peniazom ako platobnému prostriedku) ]

407

Predslov . . Kapitola XIV: O mzde

Ň

0. medzinárodný . platobný a Súpny prostriedok, ako svetová 3. minca Peniaze ako 4. Vzácne kovy a nositele peňažného vzťahu . Ň 5. Prejav zákona privlastňovania v jednoduchom obehu. 6. Prechodku kapitálu.

Kapitola tretia. Kapitál (začiatok) . A. Proces výroby kapitálu

412 431 438 456

479 479

1. Premena peňazí na kapitál. Odvodenie tejto premeny zo vzťahu osamostatnenej výmennej hodnoty: k úžitkovej hodnote. . . . Dodatočné

poznámky] .

..

Estetická vlastnosť zlata . Nezmeniteľná hodnota peňazí Peniaze ako peniaze. . . Forma vlastníctva . . .

486

. . . .

486 486 466 488

Referáty k mojim vlastným Zošitom

.

490

Náčrt plánu tretej kapitoly „Ku kritike politickej ekonómie“ .

506

I. Proces výroby kapitálu 11.Proces obehu kapitálu .

III. Kapitál a zisk. [IV.]zne . . .

. .

479

. .

. .

Poznámky O Mennýregister. .

.. „0.

Periodiká .. O, Dielaumeleckej literatúry Vecný register . 0... oe

512 812

815

O

Literárnea mytologické postavy O. Register citovanej a použitej literatúry .

„507 „510

o

BL

0 0 0

543

0

—.

2

41

BB 533 555

KAROL MARX

ZÁKLADY KRITIKY POLITICKEJ EKONÓMIE (HRUBÝ KONCEPT)

RUKOPISY „GRUNDRISSE“ II

Z nemeckého originálu Karol Marx, „Grundrisse der Kritik der politischen Ôkonomie (Rohentwurf) 1857—1858, Anhang 1850—1859“, ktorý vydalo nakla­ dateľstvo Dietz Verlag v Berlíne roku 1953, preložil dr. Teodor Minz, CSc. Vydala Pravda, tlačový kombinát KSS, Nakladateľstvo Pravda v edícii ČLENSKÁ KNIŽNICA PRAVDA

ako svoju 1681. publikáciu I. vydanie, Bratislava december 1975

Väzbunavrhol Ján Rovenský

Vedúcaredakcie Jirka Vašinová Zodpovednýredaktor proj. dr. Štefan Heretik, Technickýredaktor Ladislav Laszák

DrSc.

KorektorkaMartina Služaničová Vytlačili Tlačiarenské závody Pravda, závod Žilina — Počet strán 608 — Náklad 5000 ex. — AH 38,14 — VH 38,72 — Tematická skupina 1338/1—74

75— 117—75.

00/01 — Povol. SÚKK—OR č.

Cena Kčs 20,—