Základy kritiky politickej ekonómie. Rukopisy „Grundrisse“ (Hrubý koncept). (Ekonomické rukopisy z rokov 1857 – 1859) I [1]

Citation preview

tar ru

AAA“on

UAROČ

PROLETÁRI VŠETKÝCH KRAJÍN, SPOJTE SA!

KAROL MARXA

ZÁKLADY KRITIKY POLITICKEJ EKONÓMIE RUKOPISY „GRUNDRISSE“ (HRUBÝ KONCEPT)

(EKONOMICKÉ RUKOPISY Z ROKOV 1857—1859)

NAKLADATEĽSTVO PRAVDA

“

Translation © Dr. Teodor Mäúnz,1972 Preface © Radovan Richta, DrSc., 1972

MARXOVA KRITICKÁ CESTA

Rukopis, ktorý vošiel do povedomia teoretickej obce pod ná­ zvom „Grundrisse der Kritik der politischen Ôkonomie“ (takmer tisíc strán pracovných textov, náčrtov a poznámok), napísal K. Marx v priebehu niekoľkých mesiacov koncom päťdesiatych rokov minulého storočia v Anglicku — prevažne po nemecky, čiastočne po anglicky, miestami po francúzsky, s prímeskom slov asi piatich ďalších jazykov. V dnešnom búrlivom období revolučnej prestavby spoločnosti, prechodu od kapitalizmu ku komunizmu, predstavuje pre nás vydanie Marxových „Základov kritiky politickej ekonó­ mie“ skutočný edičný čin s ďalekým dosahom a hlbokým zmys­ lom. Osudovú príťažlivosť Marxovho diela rozpoznávali prenikavej­ šie hlavy tohto sveta už na prelome storočia — od čias, keď obrovský spoločenský stroj, utvorený v znamení kapitálu, začal produkovaťslepé uličky, z ktorých sa dvíhali vlny sociálnej revo­ lúcie. Vznik Sovietskeho zväzu a potom socialistickej sústavy dal Marxovmu a Engelsovmu dielu, ktoré ďalej rozvinul Lenin, cha­ rakter programu výstavby novej spoločnosti. Druhá polovica 20. storočia priniesla pozoruhodný, historicky jedinečný úkaz: dnes sú na svete vlastne už len dve skupiny ľudí: ak. do jednej zaradíme tých, čo sa uvedomele hlásia k Mar­ xovi, potom v druhej nájdeme iba tých, čo na každom kroku bojujú proti nemu — či už priamou polemikou alebo opisovaním a komolením — s vedomím, že dnes možno viesť ideologický boj proti Marxovmu dielu a odtrhnúť ho od jeho dnešných triednych

6

Marxova kritická cesta

úloh len falšovaním marxizmu. Často síce počúvame, že Marx ako človek 19. storočia je dávno „prekonaný“, že jeho myšlienky si vyžadujú základnú revíziu, Že Marxom našich dní je niekto iný atď. S tvrdošijnou dôslednosťou však vždy nasledovalo vytriez­ venie, „nová vlna“, „návrat k prameňom“. Zakaždým sa opäť a silnejšie vracalo ako ozvena poznanie, že kto sa doteraz celkom nevyrovnal s Marxovým myšlienkovým bohatstvom, robí to na vlastnú škodu. Marxovo dielo — ako pravdivý vedecký obraz celého základu našej epochy — si stále udržiava pôvodnú schop: nosť obohacovať sa praktickou premenou tohto sveta. V istom zmysle dokonca iba súčasné obdobie revolučného účtovania s ka­ pitalizmom a výstavby socializmu a komunizmu, ktoré ukázalo v celej nahote Marxom odhalené protirečenia, môže plne oceniť jeho mysliteľskú silu. V celej dohľadnej epoche budú osudy tohto sveta spojené so sledovaním Marxovej cesty, s čerpaním Z jej prameňov, so skutočným hlbokým porozumením Marxovho diela ako celku a jeho pokračovania u Lenina i v súčasnom komunis­

tickomhnutí, s ďalším prenikanímk perspektívam,ktoré otvoril

marxizmus-leninizmus. Vznik socializmu, nesporne impozantný postup revolúcie — to všetko prakticky overilo Marxove závery natoľko, že ich jedno­ ducho nie je možné poprieť. Rozličné sociálne skupiny burŽoáz­ neho sveta, medzi ktorými sa už vžilo Marxovo meno ako symbol kritiky kapitalizmu, reagujú však zoči-voči týmto skutočnostiam len na určité pasáže z jeho diela, na jednotlivé tézy, zodpoveda­ júce ich záujmovým okruhom: iné sociálne sily ich zasa vedome deformujú ustavičnými pokusmi o revíziu Marxových kľúčových myšlienok. Bokom zostáva potom Marxov spôsob prístupu, Mar­ xova cesta, ktorá tvorí základ jeho diela, zodpovedá dejinnej úlohe a životným záujmom robotníckej triedy a je v nej obsiahnutá špecifická pravda našej epochy: cesta revolúcie, po ktorej doká­ zal viesť Lenin. Všimnime si napríklad len to, že Marxova príslovečná šírka záberu sa stáva ťažkým orieškom pre nejedného odborníka, ktorý oboma nohami uviazol v svojej špecializácii a podozrieva každú všeobecnú teóriu z diletantstva. Na druhej strane Marxova vedec­ ká svedomitosť a jemnosť jeho pojmového aparátu sa zdá byť čírym vrtochom nejednému ctiteľovi prakticizmu a dobovej módy. Z týchto hľadísk sa potom práve to, v čom sa zračí podstata Mar­

Marxova kritická cesta

7

xovho diela, javí ako vonkajšia náhoda, osobný osud, či jedno­ ducho vec charakteru. V skutočnosti celá Marxova a Engelsova cesta i myšlienkový systém, ktorý založili, sú hlboko spojené s charakterom základ­ ných dejinných procesov našej epochy prechodu od kapitalizmu ku komunizmu. Prečo vlastne Marx a Engels začínajú svoje prvé práce ,„kriti­ kou nemeckej filozofie“ a „účtovaním so svojím predošlým filo­ zofickým svedomím“, teda kritikou, ktorá v najvšeobecnejšej polohe postihuje spôsob činného sebauplatnenia človeka v bur­ žŽoáznejspoločnosti? Prečo pokračujú „kritikou politiky a náro­ Aohospodárstva“ — ako Marx zamýšľal nazvať texty označované zvyčajne ako „Ekonomicko-filozofické rukopisy“? Prečo sa nako­ niec sústreďujú na „kritiku politickej ekonómie“ natoľko, že spre­ vádza ako titul či podtitul takmer všetky ďalšie Marxove diela? Prečo uprostred tejto práce, ktorú pokladajú za kľúčovú, neraz naznačujú, že je potrebné ísť ďalej ku kritike celého spôsobu osvojovania sveta — a tak sa vlastne z opačnej strany opäť vracajú k východiskovej problematike? Marx a Engels kriticky spracúvajú látku filozofie, politiky a ekonómie, pretože práve v týchto formách sa koncentrovane prejavili základy života buržoáznej spoločnosti. Práve a výlučne ich kritickým prekročením sa mohol teoreticky otvoriť proces prekonávania kapitalizmu a priemyselnej civilizácie, ktorá sa realizovala v: jeho znamení. Práve a len tým sa mohla uvoľniť cesta revolučnému hnutiu, ktoré umožňuje robotníckej triede a pracujúcim tohto sveta jeho celkovú praktickú premenu. Uka­ Zuje sa, že Marxova a Engelsova univerzálnosť, ich schopnosť zvládnuť vrcholy nemeckej klasickej filozofie, francúzskej politic­ kej a sociálnej teórie a anglickej politickej ekonómie nebola len šťastnou zhodou okolností alebo neobvyklým osobným darom, ale súčasne strohou .podmienkou, bez ktorej by nebolo možné vypra­ covať komplexnú, vnútorne konzistentnú kritiku buržoáznej spo­ ločnosti ako celku. Iba na tomto základe bolo možné nájsť cestu, ktorá vychádza z úrovne najvyššieho dosiahnutého stupňa civili­ zácie v spoločnosti, založenej na triednom antagonizme, a sú­ časne tento stupeň kriticky prekonáva a otvára nové horizonty vývinu. Akokoľvek zložité a mnohotvárne môžu byť praktické formy boja revolučného hnutia, založeného na tomto myšlien­

ô

Marxova kritická cesta

kovom bohatstve, najhlbšie, rozhodujúce poznatky vedy o spoloč: nosti sa aj dnes núkajú práve len na magistrále dejinného vývinu v súčasnej epoche, a tou je marxisticko-leninská cesta revolučného boja za vyššiu spoločenskú formáciu, za vybudovanie komunizmu. Od Marxovej a Engelsovej smrti bolo robotnícke hnutie celé desaťročia odkázané na hotové výsledky ich obrovskej mysliteľ­ skej práce, na publikácie klasikov zväčša Z neskoršieho obdobia. strhujúce klasické zhrnutie revolučnej teórie, obsiahnuté v tých­ to prácach, Zohralo obrovskú úlohu vodidla revolučného boja o dobytie moci robotníckou triedou a uskutočnenie socialistickej revolúcie. Kým však z prác, ktoré sa podarilo Marxovi a Engelsovi dokončiť a vydať, nebolo úplne vidieť celú cestu ich revolučnej kritiky, celý ich postup pri utváraní teórie a svetonázoru robot­ níckej triedy, mohli sa ich jednotlivé myšlienky chápať úzko Či priamo vulgarizovane len ako jednotlivé heslá. Tým skôr, že Mar­ Xxovspôsob uvažovania sa svojou úrovňou a dosahom veľmi odlišoval od vtedy bežného prístupu. V tomto svetle, ako sa to pokúšal podávať napríklad K. Kaut­ sky, sa potom Marx javil raz len ako vysokošpecializovaný eko­ nóm, inokedy len ako obratný politický taktik, s učením ktorého možno spojiť ktorúkoľvek filozofiu a pod. Problémy komplexnej kritiky kapitalizmu, buržoáznej ekonómie, politiky a filozofie, súhrn výbušných otázok spoločenskej sebarealizácie človeka, všetko to, čo od začiatku bytostne sprevádzalo Marxovu cestu, vydávalo sa za číru radikálnu formuláciu, či epizódu hodnu zabudnutia, alebo za nezrelé plody a eschatologické prehrešky Marxovej a Engelsovej mladosti. Spomeňme si len, koľkokrát opa­ koval túto dezinterpretáciu našim malomeštiakom napríklad Masaryk. A naopak: len čo sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch nášho storočia objavili Marxove rozsiahlejšie rukopisy z raných čias, ktoré výrazne svedčia o filozofickej a rýdzo vedeckej fundamen­ tácii jeho cesty, romanticky ladeným interpretom jeho neskoršie diela, predovšetkým systematicky postupujúca kritika politickej ekonómie, začali sa javiť ako „ustrnutie“ a „úpadok“, ako strata revolučnej bezprostrednosti či ústupok organizácii, hnutiu. Od trockizmu po súčasný revizionizmus sa pracujúcim nespočetne­ krát vnucovala táto falošná téza. Tak začal postupom času figurovať „mladý Marx“ proti „sta­

Marxova kritická cesta

fá

9

rému“ a naopak — bez ohľadu na to, že už každé takéto formu­ lovanie otázky ochudobňuje Marxovo dielo ako celok, redukuje ho na také či onaké doktrinárstvo, ktoré so zreteľom na svoju vnútornú obmedzenosť a strnulosť fatálne prepadá — tak ako buržoázna ideológia — tradičnému cyklu ,mladosti“ (obdobiu objavovania, „búrok a kvasu“), „zrelosti“ (obdobiu klasického rozvoja a systematizácie) a „starobe“ (obdobiu vyčerpanosti a úpadku). | Tam, kde porovnanie Marxových prípravných textov s hoto­ vými publikovanými prácami ukázalo rozdiely v logike podania (Marx sám v doslove ku „Kapitálu“ presne definuje rozdiel medzi metódou bádania a výkladom), začala sa celkom obdobne konštruovať trhlina medzi ,exoterickým“ a ,„ezoterickým“ Marxom-vedcom a ,„„Marxom-revolucionárom“ a pod.

Ale v skutočnosti všetky podobné kontrapozície rôznych ,Mar­ xov“ proti sebe sú buď prejavom úplnej neschopnosti vniknúť do charakteru Marxovho diela ako celku, alebo vyjadrujú priamo vedomý pokus o jeho revíziu, o jeho rozbitie na odporujúce si zlož­ ky. V takej interpretácii sa nevyhnutne stráca práve spojenie ces­ ty revolučnej kritiky s utváraním myšlienkového systému, metódy s teóriou, svetonázoru s praktickou premenou sveta, ktoré je také charakteristické pre celé Marxovo dielo. ,K pravde nepatrí len výsledok, ale aj cesta,“ tieto obdivuhodné slová, ktoré si Marx raZ poznamenal, vo svojej dôslednej aplikácii naraz povzniesli jeho poňatie vysoko nad tradičné základy spoločenskej teórie a vedeckej kritiky: dodnes sú zdrojom jeho bádateľskej sily a sú­ časne spoľahlivým kritériom, ktorým je možné potvrdiť a dokázať znalosť a pochopenie Marxových myšlienok. Čím ďalej totiž postupuje socialistická revolúcia v súčasnom svete, čím viac sa menia hmotné podmienky spoločenského vý­ vinu, tým bezmocnejšia je, prirodzene, predstava o „marxizme“, trieštiaca ho na zlomky čiastkových hesiel a pohľadov, ktoré do­ dnes naplňajú hlavy mnohým z tých, čo sa hlásia k Marxovi, A pritom pustošia jeho dielo v duchu revizionizmu. Lebo táto predstava sa nevyhnutne ustavične vzďaľuje od revolučnej cesty, na ktorej sa realizuje pravda marxizmu ako svetonázoru robot­ níckej triedy. Pre rozvoj marxistického myslenia sa preto stalo holou nevy­ hnutnosťou zvládnuť tak výsledky Marxovej mysliteľskej činnosti,

10

Marxova kritická cesta

ako aj cestu, ktorou sa tieto výsledky dosahujú. Významnú úlohu má pri tom oboznámenie sa s rukopisným dedičstvom, z ktorého je zrejmé, ako sa táto cesta prakticky konštituovala od počia­ točnej expozície problémov buržoáznej spoločnosti až po postupné zvládnutie celého komplexu jej kritiky. Po vydaní Marxových raných rukopisov má tu kľúčové postavenie niekoľko rozsiahlych prípravných textov ku „Kapitálu“. Z nich sú zrejme najdôleži­ tejšie práve ,„Základy kritiky politickej ekonómie“.“ Význam týchto rukopisov nie je však ani v bohatstve ,„autori­ tatívnych“ citátov, ani vo „vyčerpávajúcom“ podaní látky. Čita­ teľ, ktorý by hľadal v týchto Marxových textoch súhrn jedno­ duchých a hotových poučiek, bude určite zarazený, keď ho ovanie duch tvorivej mysliteľskej činnosti. Marx sa tu priamo pred čitate­ ľovými očami dopracúva k novým pojmom a novým záverom. Ak napríklad v prácach zo štyridsiatych rokov Marx ešte pres­ ne terminologicky neodlišoval disponovanie pracovnou schop­ nosťou od aktuálnej práce, tak v ,„Základoch kritiky politickej ekonómie“ krok za krokom toto rozdelenie praktizuje. Špecifický tovar, ktorý najíma kapitál a ktorého úžitkovú hodnotu (samu prácu) spotrebúva na svoje sebazhodnotenie, nazýva tu už ,,dispo­ novaním živou pracovnou schopnosťou“: tak je pripravené syste­ matické využitie kategórie „pracovnej sily“ v „Kapitáli“. Karol Marx paralelne spracúva aj poňatie základnej kategórie, ktorú sleduje, t. j. kapitálu. V ,„Základoch kritiky politickej eko­ nómie“ sa oproti predošlým formuláciám postupne kryštalizujú predpoklady na prechod od vonkajšej kontrapozície „kapitálu“ (chápaného predovšetkým vo forme konštantného kapitálu) a „práce“ ku komplexnému chápaniu kapitálu ako ekonomického subjektu buržoáznej spoločnosti v jeho celku i v jeho rozdelení na rôzne fungujúce konštantné a variabilné zložky. Marx sa ustavične vracia z najrôznejších strán a nečakaných uhlov k svojim predpokladom: postupne uvádza do pohybu kate­ górie, ktoré vulgárna interpretácia zvyčajne pokladala za nemen­ + Ďalší rukopis, zvyčajne označovaný (pôvodne Marxom) ako „Proces vý­ roby kapitálu“ je doteraz, žiaľ, k dispozícii len v originálnom vydaní II. (VII.) zväzku „Archívu Marksa i Engeľsa“, ktorý vyšiel v Moskve roku 1933. K tomu by však bolo potrebné priradiť doteraz len sčasti uverejnené tzv. „Zošity o tech­ nike“ (pozri ,„Voprosy istorii jestestvoznanija i techniki“, zošit 25, Moskva 1968) a niektoré iné práce.

Marxova kritická cesta

11

né, za večnú konštrukciu, do ktorej možno bez osobitnej mysli­ teľskej námahy vtesnať spoločnosť i dejiny. Pochopenie Marxovej tvorivej cesty, ktorá viedla dôsledným uplatňovaním metódy dialektického a historického materializmu k ucelenej kritike buržoáznej spoločnosti a k vnútorne jednotné­ mu teoretickému systému marxizmu vôbec, ukazuje, aké vzdialené je skutočné Marxovo stanovisko od akejkoľvek kontrapozície metódy a systému, od redukovania jeho diela na metódu, od „pluralitného“ prístupu k jeho myšlienkovému systému, ktoré sa neraz stali východiskom revízie marxistickej teórie. Čitateľ „Základov kritiky politickej ekonómie“ dostáva hlboký obraz mnohotvárnej historickej genézy a logickej štruktúrovanosti ana­ lyzovaných javov buržoáznej spoločnosti. Prirodzene, až pri po­ rovnaní s úplne rozvinutým pregnantným výkladom tejto analýzy, obsiahnutej v „Kapitáli“, možno pochopiť, prečo bola v príprav: ných rukopisoch nevyhnutná tá šírka autorského záberu a nie­ koľkoraká rozmanitá expozícia jednotlivých problémov a kam vo svojich záveroch dospela. Štúdium ,„Základov kritiky politickej ekonómie“ umožňuje prehlbiť chápanie kritického výkladu v „Ka­ pitáli“ a nazrieť do tvorivého procesu, v ktorom dozrievalo nie­ len bohatstvo myšlienok, ale aj Marxova vedecká metóda. Marxova analýza vždy znovu odlišuje v spoločenskej realite určenie prináležiace vzťahom medzi ľuďmi od ich vecných tvarov a škrupín, sledujúc súčasne ich vnútornú súvislosť. Krok za kro­ kom. sa tu ukazuje sila pojmového myslenia, z pojmov sa vynára bohatý obsah tam, kde buržoázna teória i bežný rozum zotrvávajú pri jednorozmerných predstavách a určeniach. Tovar, kapitál, spoločenská práca — to všetko sú u Marxa kategórie spoločen­ ských vzťahov. Nejestvuje tu pojem, ktorého vývinová logika by nebola určená vlastnou matériou dejín, spoločenskou skutoč­ nosťou, praxou. Celistvosť, vzájomná podmienenosť a historická pohyblivosť spoločenskej skutočnosti tvoria všade základné hľa­ disko. Nad stránkami „Základov kritiky politickej ekonómie“ najlepšie pochopíme, ako hlboko prenikol do podstaty Marxovej cesty Lenin, keď v jeho vedeckej metóde skúmania spoločnosti videl historizmus uskutočnený do všetkých dôsledkov. Tam, kde predmetom Marxovho skúmania je už úplne rozvinutý systém spoločenských vzťahov (ako je to v buržoáznej spoloč­ nosti), kde sa teda skutočnosť duchovne reprodukuje tak, že už

12

Marxova kritická cesta

prvý článok obsahuje v zárodku celé ďalšie rozvinutie protirečení (tak postupuje Marx v „Kapitáli“), môžu sa, pravda, všeobecné abstraktné určenia tejto (t. j. buržoáznej) spoločnosti javiť Čita­ teľovi, nezasvätenému do procesu ich utvárania, ako absolútne existenčné formy, v ktorých sa pohybuje každá dejinná skutoč­ nosť, a teda aj ako všeobecné kategórie a nazeracie formy spolo­ Čenského vývinu vôbec. V tejto predstave je pravdivé to, že analýza vývinu najrozvinutejšej triednej formácie poskytuje ab­ straktné prostriedky, ktoré dovoľujú objasniť aj menej vyvinuté triedne systémy. Táto predstava však súčasne uzatvára dejinný vývin do abstraktných foriem triednej spoločnosti, za ktorými musíme v skutočnosti predpokladať vznik vyšších foriem histo­ rického pohybu, jeho úplné skúmanie už nie je možné v tomto rámci. Analýzu kapitalistickej spoločnosti bolo potrebné začať ToOZborom tovaru ako elementárnej formy kapitálu: analýzu socia­ listickej spoločnosti, naopak, nie je možné začínať analýzou to­ varu. Keď sa zmenil základný obsah spoločenského systému, musia sa zmeniť aj prístupy k jeho teoretickému zobrazeniu. Táto Mar­ xova zásada zreteľne vystupuje do popredia v ,„Základoch kritiky politickej ekonómie“. Lebo popri buržoáznej spoločnosti sa na jej stránkach bezprostredne skúma aj niekoľko odlišných spoločen­ ských a civilizačných okruhov. Analyzuje sa tu najmä vznik a vý­ vin vlastníckych foriem už od antiky (predovšetkým „privátu“) i raných buržoáznych foriem tovarovo-peňažného obehu (až po

rozvinuté podmienky kapitalizmu). Kategória vlastníctva vo svojich rozličných formách tvorí u Marxa základnú kategóriu spoločenských vzťahov. Oboznámenie sa s Marxovým chápaním vlastníctva ukazuje v celej šírke plyt­ kosť, aká sa u nás v minulosti tak často prejavovala v prístupoch k základom ekonomickej teórie, keď sa vlastníctvo redukovalo raz len na vecnú zložku, inokedy len na právnu rovinu — bez súvilosti s celým procesom vývinu spoločenských vzťahov a spo­ ločenského osvojovania sveta. Vo svojej skvelej pasáži o súkrom­ nom vlastníctve v „Základoch kritiky politickej ekonómie“ Marx zistil, že oddelenie práce a vlastníctva výrobných prostriedkov je totožné so vznikom súkromného vlastníctva. Z toho sa rodia tie prevrátené pomery, za ktorých „práca bude tvoriť cudzie vlastníctvo a vlastníctvo bude veliť cudzej práci“. Tak sa súkrom­ né vlastníctvo sprostredkované jednoduchou výmenou ekvivalent­

Marxova kritická cesta

13

ných výsledkov jednotlivých činností rozvíja v buržoázne súkrom­ né vlastníctvo, v kapitál, tvoriaci „substanciu i subjekt“ celého systému buržoáznej spoločnosti, teda v historicky podmienenú a určenú kategóriu, pre ktorú sú tovarovo-peňažné kategórie iba sprostredkujúcimi formami. Ale práve táto najvyššia forma proti­ kladu, spočívajúca v kapitalistickom súkromnom vlastníctve, pripravuje podmienky na zrušenie celého historického protikladu medzi produktívnou činnosťou a skutočným osvojovaním sveta v podmienkach socialistického spoločenského vlastníctva. V týchto Marxových úvahách zreteľne vystupuje na povrch historická podstata a hranice najabstraktnejších všeobecných foriem a kategórií, ktoré sa zvyčajne pokladajú za „večné“ kon­ štanty, za všeobecný rámec spoločenského života a dejín vôbec: v skutočnosti ide o produkty úplne špecifického stupňa vývoja spoločnosti, v ktorom sú triedne pomery oddelené od ľudí a roz­ vinuté samostatne do formy všeobecnosti — a tak je to práve v buržoáznom systéme. Prakticky sú bezprostredne pravdivé vlastne len pre tieto pomery. Tak je to s pojmom abstraktnej práce. Vystupuje bezprostredne vo svojej reálnej abstraktnej podobe „práce vôbec“, „abstraktnej práce“, iba v najrozvinutejšom systéme deľby práce — v kapita­ listickej továrni, pri páse, v priemysle založenom na strojovej sústave. Podobný osud majú však aj pojmy, na ktorých je zalo­ žená celá súčasná spoločenská veda, ako je „spoločnosť“ vôbec, abstraktné „indivíduum“ a pod. Tieto kategórie sa zdajú — na­ príklad celej buržoáznej sociológii a historiografii — apriórnym základom celých dejín a každej sociálnej štruktúry, i keď v tejto abstraktnej podobe, ako „reálne abstrakcie“, sú vlastne produktom celkom určitého dejinného vývoja — totiž práve buržoáznej prie­ myselnej civilizácie. To isté možno uviesť aj o oblasti výrobných síl. Povrchná predstava často chápe marxistický pojem výrobných síl tak, že v nich nevidí určitú historicky vznikajúcu charakteristiku spolo­ čenskej praxe, procesu pretvárania sveta a sebautvárania človeka, ale skôr raz navždy vymedzený súbor vecných Činiteľov výrob­ ného procesu. Podľa toho potom v dejinách dochádza vlastne len ku kvantitatívnemu rozmnožovaniu týchto vecí, vopred určených ako výrobné sily. „Základy kritiky politickej ekonómie“ odkrý­ vajú oveľa hlbšie poznanie: opisujú proces deľby práce a použí­

14

Marxova kritická cesta

vania výrobných síl, v ktorom sa výrobné sily ľudského života oddeľujú od človeka i od naturálneho prostredia. Utvára sa tak celá škála spoločenských i látkových a technických činiteľov produkcie ľudského života s premenlivou štruktúrou i dynami kou. Až napokon v kapitalistickej priemyselnej produkcii (v dvo­ jici strojových mechanizmov a pracovných síl) sa stretávame S „výrobnými silami osebe“ a s abstraktnými jednotkami výrob: ných síl vo forme vecí. To nám vysvetľuje, prečo sa v týchto podmienkach vžila zúžená predstava o výrobných silách vôbec. samo postavenie človeka vo svete výrobných síl sa v skutoč­ nosti mení: v určitých fázach používa človek ako výrobnú silu aj sám seba či iného človeka, neskôr necháva spoločnosť Čoraz viacej vystupovať popri človekovi svoje výtvory, aby napokon zo sféry bezprostrednej výroby vyradila pracovnú silu človeka a na­ hradila ju technickou aplikáciou vedy — ako „bezprostrednej výrobnej sily“ ľudského spoločenstva a „najsolídnejšej formy bohatstva“ vôbec, ako sa vyjadruje Marx v ,„Základoch kritiky politickej ekonómie“. Tým sa, pravda, podstatne obohacuje sám pojem výrobných síl, pre ktorý už prestávajú stačiť predstavy odvodené a prevzaté z buržoázneho priemyselného systému. Veď práve od prenikania vedy ako bezprostrednej výrobnej sily do spoločenskej práce na ceste ku komunizmu očakáva Marx vytvo­ renie nových hmotných základov života ľudí. Vo všetkých týchto úvahách sa Marxovo chápanie s plastickou názornosťou odlišuje od klasickej karteziánskej predstavy o vzťahu objektu a subjektu v spoločenskej praxi, ktorá charakterizovala celú buržoáznu epochu. Vo vonkajších, človekom modifikovaných, ale od človeka oddelených životných podmienkach vidí Marx rozličné dejinné stupne a roviny sebautvárania spoločenského človeka. Zároveň na druhej strane chápe historicky nielen objek­ tívny svet — to samo by viedlo do slepej uličky relativizmu — ale aj sám subjekt, spoločnosť a človeka. Marx nepokladá spoločnosť za jednoduchý súhrn jednotlivcov, ale za súhrn vzťahov, za komplex podmienok, v ktorých navzájom vystupujú indivíduá v produkcii ľudského života. Predstavuje teda štruktúru, ktorá sa mení a vlastne iba vypracúva v procese deľby práce a súčinnosti ľudí pri výmene látok s prírodou. Spoločnosť vo svojej abstraktnej forme vzniká rozkladom naturálnych, niž­ ších kmeňových, stavovských väzieb: spoločnosť vo svojej vlast­

Marxova kritická cesta

15

nej pozitívnej podobe predpokladá napokon i prekonanie hraníc a triednych protikladov na pôde komunizmu. Obdobne proti tradičnému zvecnenému chápaniu človeka ako jedinca, pre ktorého je spoločnosť a svet niečím vonkajším, k Čo: mu môže byť i nebyť ľahostajný, ukazuje Marx v ,„Základoch kritiky politickej ekonómie“ naopak človeka, ktorý svoju indivi­ dualitu ešte len utvára, vypracúva v spätosti s prostredím, ktorý sa „zjednotlivuje historickým procesom“, mení sa teda z výlučne naturálneho jedinca a „stádovitej bytosti“ na „indivíduum určené zo všetkých strán spoločensky“. Tým, že sa človek vyčleňuje z pôvodných naturálnych zväzkov s inými i s okolím, že postupne proti sebe hromadí predmetné moci, ktoré vyrastajú Zo spoločenstva, nepatria mu však, ale im podlieha, nadobúda charakter sebaodcudzenej bytosti — abstrakt­ ného indivídua. Tým však zároveň získava ešte len možnosť vstupovať ako formálne slobodné a od okolia nezávislé spolo­ čenské indivíduum do rozličných vzťahov s inými i s prírodou. Až prekonaním tohto štádia je potom toto indivíduum schopné cieľavedome nadobúdať nový vzťah i k sebe samému. Takýto historický proces napokon nevyhnutne kladie otázku univerzál­ neho osvojenia si vlastných odcudzených síl, vlastného rozvoja ako spoločenského indivídua. Vývoj výrobných síl a vlastníckych foriem v buržoáznej spoločnosti tak skrýva — i keď ešte v ab­ straktných, protirečivých formách — všeobecnú konštitúciu spo­ ločenského indivídua ako indivídua, ktoré je schopné, keď sa odstránia triedne hranice a protiklady, univerzálne a ustavične sa rozvíjať. Pravda, v tomto svojom ľudskom určení už nie je indivíduum prostým produktom prírody, ale vyslovene produktom dejín — spoločenskej revolúcie a vysokorozvinutej civilizácie. Zo „Základov kritiky politickej ekonómie“ vyplýva, že Marx sa ani v obdohí intenzívnych príprav „Kapitálu“ nevzdal svojho zámeru riešiť základné ľudské problémy. Aj zdanlivo výlučne ekonomické problémy, ako sa javia v tovarovej výrobe, v obehu peňazí a pod., analyzuje ako problémy rozličných historických stupňov pretvárania sveta a sebautvárania človeka. Výroba nie je pre Marxa len vyrábaním vecí, ale predovšetkým produkovaním ľudského života — procesom, v ktorom človek nielen produkuje, ale je aj produkovaný a reprodukovaný. Ak sa na povrchu súčasnej spoločnosti javí ako primárna výroba vecí,

16

Marxova kritická cesta

je to práve dôsledok špecifickej, prevrátenej podoby buržoáznej priemyselnej výroby a obmedzenosti ľudského života, ktorý sa v nej reprodukuje. Iba po prečítaní „Základov kritiky politickej ekonómie“ pochopíme, aké myšlienkové bohatstvo sa skrýva v známej Marxovej vete, ktorá definuje jeho chápanie dejín: „V spoločenskej produkcii svojho života vstupujú ľudia do urči­ tých nevyhnutných, od ich vôle nezávislých vzťahov, ktoré zodpo­ vedajú určitému stupňu vývinu ich materiálnych výrobných síl.“ Ak klasická politická ekonómia bola schopná nanajvýš ukázať, ako sa produkuje vnútri buržoáznych vzťahov, tak komplexné založenie Marxovej analýzy umožnilo vyjadriť, ako sa produkujú práve buržoázne vzťahy a v nich aj podmienky a možnosti na ich zrušenie. Marx pochopil, že zákonitý civilizačný proces nie je jedno­ rozmerný pochod. Naopak, rozostupuje sa do zložitej dialektiky pretvárania sveta a sebautvárania spoločnosti a človeka, spro­ stredkovanej aj celým tkanivom ekonomiky. Tovarová výroba, obeh peňazí, rozšírená reprodukcia kapitálu atď. — spolu s deľ­ bou práce, rozvojom obchodu, vznikom priemyslu a pod. — pred­ stavujú rozličné momenty a dejinné vrstvy tohto procesu. Odli­ šujú sa postavením subjektívnych a objektívnych prvkov, a preto prinášajú aj niektoré modifikácie do spoločenského pohybu. V prvej Časti „Základov kritiky politickej ekonómie“ Marx sleduje tovarovo-peňažný obeh, ako sa vyvinul ešte pred vznikom vlastnej buržoáznej priemyselnej výroby. Konštatuje, že v tomto obehu, založenom na existencii peňazí, dochádza k radikálnej zmene v tom zmysle, že výmenná hodnota ako sprostredkovateľ kolobehu sa konštituuje v samostatnom aktívnom subjekte. Čím viac sa tu vychádza z osobitných cieľov indivíduí, tým viac sa objavuje celok tohto procesu ako objektívna súvislosť a cudzia moc. Nejde tu už len o kritiku tovarového fetišizmu a s ním spätého „rozchodu medzi podstatou a javom“ v novodobej spoloč­ nosti, ktorý kedysi konštatoval Rousseau. Oproti jednoduchému fetišizmu tovaru, v ktorom je subjektivita zvecnených spoločen­ ských vzťahov obmedzená osobitnou úžitkovou hodnotou tovaru, objavuje sa v peniazoch všeobecná sprostredkujúca sila, ktorá pretrháva celé tkanivo naturálnych súvislostí ľudí a vecí. Peniaz­ mi dostáva spoločenský vzťah samostatné, od každého jednotilí­ vého tovaru nezávislé bytie: dochádza tu k skutočnej ,transsub­

Marxova kritická cesta

17

stanciácii“ spoločenských zväzkov na vecnú moc nad osudmi ľudí. V obehu, sprostredkovanom peniazmi, vystupuje už vlastná podoba „odcudzenia“, t. j. produkty civilizácie sa tu skutočne začínajú zmocňovať vlády nad človekom. Kľúč na vysvetlenie týchto pre­ vrátených vzťahov treba však hľadať vo sfére bezprostrednej výroby. , V druhej časti „Základov kritiky politickej ekonómie“ Marx dokazuje, že konštituovanie ,„odcudzenej“ spoločenskej moci po­ stupuje v kapitáli ešte oveľa ďalej. Nadobúda činnú podobu: tým, že kapitál vstupuje do vzťahu so živou prácou, premieňa sa na totálny pohyblivý subjekt, na „hodnotu, ktorá sa správa voči sebe ako hodnota“, na „sebazhodnocujúcu sa hodnotu“, na ,pre­ sahujúci subjekt“ nielen „odcudzený“, ale aj „odcudzujúci“, ktorý sa realizuje v celom buržoáznom priemyselnom systéme. Pri povrchnej predstave sa môže zdať, že vnútri buržoáznej priemyselnej výroby, kde stoja proti sebe už len stroje a pracovné sily vo vecnej podobe, dohasína ekonomický vzťah vo vlastnom zmysle a s ním akékoľvek „odcudzenie“. Využívajú to buržoázne teórie „priemyselnej spoločnosti“ a technokratické koncepcie. Povrchné zdanie je však v skutočnosti vyvolané tým, že v bur­ žoáznom priemyselnom systéme sa výrobný proces už v celej svojej šírke, aj v látkovej podobe, pretvoril na výrobný proces kapitálu, že prevrátenie subjektu a objektu, podriadenie živej práce zhmotnenej práci tu dostáva vecnú podobu, je prítomné v každom článku tohto systému. „Odcudzenie“ je tu rovnakou mierou vtelené do objektívnych a subjektívnych prvkov výrobného procesu. Človek sa tu stretáva nielen s cudzou objektivitou (vý­ robnými prostriedkami patriacimi kapitálu a účinkujúcimi ako ovládajúca moc), ale aj s cudzou subjektivitou, t. j. s vlastnou činnosťou ako s jednoduchou aplikáciou pracovnej sily najatej kapitálom na obsluhovanie mechanizmov. Marx dokazuje, že v strojovej sústave je pracovný prostriedok premenený aj „pokiaľ ide o jeho látkové bytie“ v adekvátnom kapitáli. Na rozdiel od nástroja stroj nie je len pracovným prostriedkom jednotlivého robotníka, stroj nesprostredkuje činnosť indivídua voči prírode. Naopak, robotníkovu činnosť sprostredkúva a Zo všetkých strán riadi pohyb strojovej sústavy ako spoločenskej výrobnej sily. Čin­ nosť človeka v buržoáznom priemyselnom systéme je takisto úplne premenená a redukovaná na holú abstrakciu ľudskej čin­

168

Marxova kritická cesta

nosti, na reálnu „abstraktnú prácu“ ľahostajnú k určitému obsahu. Táto premena súčasne pokračuje v celom mimopracovnom živote základnej masy obyvateľstva, ktorý je redukovaný na jednoduchú reprodukciu pracovnej sily — aby robotník mohol na druhý deň opäť uskutočňovať tie isté priemyselné úkony v rozšírenej repro­ dukcii kapitálu. V tejto súvislosti Marx v ,„Základoch kritiky politickej ekonómie“ odhalil tajomstvo (a možnosti) „konzumné­ ho systému“ ako vonkajšieho dosadzovania, umelého produko­ vania potrieb a motivácií, ktoré podporujú konzum, a pritom sa pohybujú v rámci vždy tej istej reprodukcie pracovnej sily v zá­ ujme rozšírenej reprodukcie kapitálu. Marxova analýza bola prvou komplexnou kritikou buržoáznej spoločnosti ako vývinového stupňa, v ktorom subjektivita mocí, vyplývajúcich z ľudskej súčinnosti a sprostredkovaných v celej produkcii ľudského života (t. j. subjektivita kapitálu), dosahuje maximum oproti subjektivite každého jednotlivého výrobcu, čo všeobecne a v celej šírke nastoľuje otázku úplného revolučného pretvorenia spoločenských i látkových podmienok ľudského Živo­ ta. Vystupuje tu súčasne civilizačný význam i hranica kapitálu, ktorý uviedol do pohybu bezohľadnú tvorbu bohatstva ako seba­ účelu, ktorý si vynútil všeobecný vývin na úkor bezvývinovosti väčšiny ľudí a ponad nich. Kapitál funguje ako podmienka roz­ voja výrobných síl na tom stupni, keď tento rozvoj potrebuje vonkajšie ostrohy: stáva sa jeho brzdou, len čo sa objavia na scéne výrobné sily, ktoré nepotrebujú pre rozvoj vonkajší tlak, lebo vyvierajú priamo Zo všeobecnej súčinnosti v spoločnosti a Z roz­ voja ľudských síl. V týchto Marxových myšlienkach v „Základoch kritiky politickej ekonómie“ sa odzrkadľuje významná etapa sys­ tematického úsilia o preniknutie do jadra buržoáznych spolo­ čenských vzťahov, do procesu vykorisťovania robotníckej triedy kapitálom, do podmienok revolučného účtovania s buržoáznym systémom. Romantická kritika, ktorá si všimla prevrátenie subjektu a ob­ jektu v buržoáznom priemyselnom systéme, dodnes sa utápa v kontrapozícii Človeka a ním vytvoreného umelého sveta, v zo­ smiešňovaní vonkajších fenoménov „odcudzenia“ a vo „veľkom odmietnutí“ modernej civilizácie vôbec. Proti chladne vecným podmienkam, ktoré tu zovreli ľudský život, stavia abstraktného človeka, „človeka vôbec“. Iba Zoči-voči súčasnej „kultúrnej kri­

Marxova kritická cesta

19

tike“ môžeme oceniť ďalekozrakosť Marxovej koncepcie: nie preto, že by Marxova kritika objektívnych podmienok, s ktorými sa indivíduum stretáva v buržoáznej priemyselnej civilizácii, nešla tak ďaleko ako romantické protesty. Práve naopak — pretože ide oveľa ďalej: pretože postihuje celý rozsah mystifikácie, obsiahnu­ tej v tomto systéme, pretože odhaľuje všetky komponenty prevrá­ tenia a „odcudzenia“ aj na strane subjektu. Hranice buržoáznej spoločnosti sa totiž realizujú práve tak vobmedzených vonkajších životných podmienkach ako v obmedzenom spôsobe činného seba­ uplatnenia človeka, vryli sa aj do profilu ľudského života, do úzkeho okruhu potrieb a motivácií pracovnej sily, do obmedze­ ného správania sa abstraktného jedinca voči svetu, iným ľuďom, i samému sebe. Nadvláda mocí, ktoré vznikli z ľudského spolo­ čenstva nad indivíduom, je len druhou stranou skutočnosti, že východiskom celého procesu tu ešte nie je slobodné spoločenské indivíduum. Konzumný systém, manipulácia s masami, pustota a ,„jednoroz­ mernosť“ moderného človeka, priepasť medzi človekom a von­ kajším svetom, opustenosť, ktorú pociťuje indivíduum, čeliace tlaku priemyselného mechanizmu v najvyvinutejších typoch bur­ Žoáznej spoločnosti, to všetko ešte nie je jadro tejto štruktúry, ale iba ďalšia sprostredkujúca vrstva mystifikovanej skutočnosti, v ktorej je skryté oveľa hlbšie prevrátenie medzi subjektom a objektom: vláda kapitálu nad robotníckou triedou. Malobur­ žoázna kritika, ktorá cieli na tieto fenomény, zostáva však pritom iba na tejto úrovni javov a nejde za ňu, stáva sa vlastne opäť nekritickou voči subjektivite realizovanej kapitálom v celej bur­ Žoáznej priemyselnej civilizácii. Má na zreteli indivíduum vytvo­ rené a obmedzené týmto systémom — abstraktného jedinca, ktorý ešte väzí v utváraní podmienok pre svoj sociálny Život, namiesto toho, aby z nich vychádzal: ktorý iba protestuje proti vonkajším podmienkam civilizácie, pretože ich — zasa v dôsledku vlastných medzí — nie je schopný prekonať, ktorý vo svojom diele nena­ chádza ešte ovládateľné nástroje vlastného rozvoja. Alebo sa obzerá späť k jedincovi, ktorý sa dosiaľ vôbec neodtrhol od natu­ rálnych väzieb, nevypracoval svoje vzťahy voči iným a svetu a nepostavil si ich proti sebe ako nezávislé spoločenské moci. Nie je schopný povzniesť sa na úroveň robotníckej triedy, ktorá v socialistickej revolúcii berie z rúk kapitálu vonkajšie podmien­

20

Marxova kritická cesta

ky života ľudí, pretvára ich, a tým pretvára samu seba na „iný subjekt“, ako sa vyjadruje Marx. Postulát „návratu k človekovi“, pravda, k človekovi v jeho pôvodnej prírodnej primitívnosti a nemennosti, v jeho viazanosti na tradičné kmeňové, náboženské, nacionálne alebo politické pospolitosti môže sa zdať vznešený oproti buržoáznemu priemy­ selnému svetu, kde vládne výroba bohatstva ako samoúčel, zatiaľ čo ľudský život sa stáva jednoduchým vedľajším produktom tohto výrobného procesu. V skutočnosti však moderné priemyselné bohatstvo, kapitál, nie je nič iné ako univerzálnosť potrieb, schop­ ností, vzťahov a produktívnych síl indivíduí, existujúca v proti­ rečivej triednej forme a utvorená súčinnosťou ľudí. Vo všade­ prítomnej a všemocnej subjektivite kapitálu, ako sa realizovala v buržoáznom priemyselnom systéme, zračí sa človekom vytvorená moc, schopná totálne manipulovať s človekom s vecnými pod­ mienkami jeho života práve tak, ako s jeho: vlastnou spoločen­ skou aktivitou — moc, ktorá však stojí nad základnou masou spoločnosti. Táto vecná moc je však súčasne nevyhnutným pred­ pokladom cieľavedomého sebarozvíjania Človeka a môže sa stať jeho prostriedkom, pokiaľ sa vyrve z rúk kapitálu, pokiaľ sa zruší protirečivá triedna forma tejto moci. Máme pred sebou ten stu­ peň bohatstva a civilizačného vývinu, ktorý dovoľuje osvojenie spoločenskej produkcie ľudského života socialistickou spoloč­ nosťou, uvádza do pohybu hranice na strane objektu i subjektu a umožňuje napokon všeobecný spoločenský rozvoj človeka. Marx preto pokladal kapitalizmus za „krajnú formu odcudze­ nia“, za nevyhnutný historický prechodný bod k prekonaniu „odcudzenia“ vôbec. Indivíduá si nemôžu podriadiť svoje životné podmienky, dokiaľ ich samé neutvoria a dokiaľ v nich a pomocou nich neutvoria predpoklady, nástroje a hnacie sily vlastného rozvoja. Vznik mohutného, od človeka oddeleného bohatstva, ovládateľného moderného civilizačného ústrojenstva — ak je zba­ vené triednych protikladov a hraníc — rovná sa utvoreniu reálnej základne, ktorá nielen dovoľuje všeobecný rozvoj síl a schopností človeka, ale dokonca si ho vynucuje. Až na tejto základni sa stáva stredobodom civilizačného procesu absolútne vypracovanie tvori­ vých vlôh človeka bez akéhokoľvek iného predpokladu, ako je predchádzajúci historický vývin, čo je vlastným cieľom komunis­ tického úsilia.

Marxova kritická cesta

21

Problém sa teda nerieši odmietnutím výroby bohatstva v mene človeka, ale rozvinutím bohatstva na spoločenskú hodnotu, pre­ menou výroby bohatstva na tvorbu, odhaľovanie a uspokojovanie bohatých ľudských potrieb a síl. Predpokladá to predovšetkým zrušiť všetky protirečivé triedne formy, ktoré bránia veľkej časti indivíduí osvojiť si spoločenské bohatstvo, čiže utvoriť socialis­ tické vzťahy. Zahrnuje to ďalej dosiahnutie takej štruktúry a dy­ namiky výrobných síl, takých zdrojov bohatstva, pri ktorých by sa všeobecný vývin nemusel vykúpiť obmedzovaním vývinu väč­ šiny jednotlivcov, ale kde by naopak univerzálny a progresívny rozvoj všetkých výrobných síl, teda proces, ktorý dnes nazývame vedeckotechnická revolúcia, zakladal a súčasne vynucoval vše­ obecný rozvoj človeka a jeho síl. Marxova kritika kapitálu zostáva dodnes — alebo presnejšie je Čoraz viacej — jediným myšlienkovým projektom, ktorý nielen vnikol do podstaty buržoáznej spoločnosti, ale ktorý preto aj dovoľuje nájsť východisko z jej slepých uličiek. Marxovo skúmanie, pravda, nie je určené nijakým predpojatým cieľom, ktorý by nevyplýval Zo samej veci, nijakou absolútnou metódou, ktorá by stála nad matériou dejinného pohybu. Sila jeho kritického podania spočíva naopak v tom, že vždy vedome volí špecifický spôsob, Zodpovedajúci špecifickému predmetu, štruktúre a dynamike matérie, ktorú sleduje. Tým sú určené prí­ stupy Marxovej kritiky. Kde ide o obeh peňazí, funguje ako sub­ jekt výmenná hodnota: kapitola o kapitáli sleduje ako určujúci subjekt sám kapitál, tam, kde Marx naznačuje črty budúceho socialistického vývinu, opiera svoj postup o presadzujúcu sa revo­ lučnú subjektivitu spoločenskej práce, a v ďalšej perspektíve uvaŽuje o situácii, v ktorej sa smerodajné podmienky presunú bezprostredne do oblasti rozvoja samotného pracujúceho človeka a jeho síl. Marx sa neusiluje o všeobecný náčrt ekonómie, platnej pre všetky epochy. Vidí v politickej ekonómii (napriek jej abstraktnej všeobecnosti, alebo skôr kvôli nej] výraz celkom určitých vzťa­ hov. Vo svojej kritike rozlišuje ekonomiku jednoduchej tovarovej výroby, založenú na výmene výsledkov vlastnej práce, a ekono­ miku kapitálu, opierajúcu sa o masové využitie cudzej Živejpráce zhmotnenou prácou. Kapitál sám je však iba počiatočnou, proti­ kladnou existenciou celkovej spoločenskej práce (nahromadenej

22

Marxova kritická cesta

i živej), a ak sú zospoločenštením výrobných prostriedkov odstrá­ nené jeho bytostné protiklady, dostávame sa ďalej kekonomike spoločenskej práce, ktorá je charakteristická pre socializmus. Úmerne tomu, ako sa utváranie bohatstva socialistickej spoloč­ nosti stáva nezávislým od množstva jednoduchej práce, angažo­ vanej vo výrobe (najskôr živej a potom i zhmotnenej), a ako sa do produkcie ľudského života zapájajú sily, ktorých efektívnosť nie je v nijakom vzťahu k množstvu bezprostrednej práce vyna­ loženej na ich produkciu, ale závisí od stavu vedy a rozsahu jej aplikácie, smeruje vývin opäť k novému typu ekonomiky, ktorý Marx zachytáva v podobe ekonómie času, zodpovedajúcej vo svo­ Jej rozvinutej podobe podmienkam komunizmu. Reálne bohatstvo sa potom už neodzrkadľuje v množstve vynaloženej či angažova­ nej práce v spoločenskom výrobnom mechanizme (a tým menej v rozsahu a stupni zhodnocovania kapitálu ako za kapitalizmu), ale naopak, v množstve usporenej práce a uvoľnených spoločen­ ských fondov, čiže v množstve vydobytého „disposable time“ — času, ktorý je k dispozícii človeku a bol, podľa prekrásnej Mar­ Xovej charakteristiky, oslobodený pre rozvoj človeka. Zo „Základov kritiky politickej ekonómie“ veľmi plasticky vy­ stupuje do popredia tajomstvo cesty, ktorá otvorila revolučnej robotníckej triede perspektívy socializmu a komunizmu. Neschop­ nosť založiť na týchto marxisticko-leninských princípoch celé ponímanie výstavby socializmu, pokusy eklekticky spájať vedľa seba ekonomické kategórie rozličných historických vývinových stupňov bez rešpektovania vyššej jednoty, určenej socialistickým charakterom spoločnosti, sa stali naopak nevyhnutne kameňom úrazu všetkých revizionistických tendencií. , „Základy kritiky politickej ekonómie“ rozhodne nie sú ľahkým čítaním. Zato sú však čítaním, ktoré oslobodzuje. Nad ich strán­ kami pochopíme, aký úsek prešlo marxistické učenie v 20. sto­ ročí po Marxovej ceste a aké obrovské možnosti sa pred ním otvárajú v epoche víťazstva socializmu, ak bude schopné sledovať túto revolučnú cestu s tou dôslednosťou, s akou vedel po nej ísť Lenin. Pre československého Čitateľa je čítanie ,„Základov kritiky po­ litickej ekonómie“ dvojnásobne oslobodzujúce: Zoči-voči komple­ xu Marxových myšlienok otvorí sa totiž plastický pohľad na širšie súvislosti bolestnej krízy, ktorou prešla naša krajina, na charak­

Marxova kritická cesta

23

ter myšlienkového rozkladu, ktorý dlhý čas zväzoval jej sily. To, čo sa u nás neraz vydávalo za „modernizáciu“ alebo „prekonanie“ Marxa, ukáže sa v porovnaní s jeho revolučnou kritikou ako plytký, polovičatý odvar plný ilúzií o realite zdedenej od kapita­ lizmu, a teda fakticky bezmocný voči zvyškom kapitalizmu i jeho oporným bodom na dnešnej triedne rozdelenej planéte. Tak sa nám objaví v novom svetle bezstarostnosť, v ktorej roky žila naša teória i prax, voči Marxovej charakteristike vzťahu medzi kapi­ tálom a jeho ekonomickými formami rozvoja (tovarovo-peňažné vzťahy a pod.). Tak sa nám ukážu v pravom svetle niektoré úvahy o „večnej a neodňateľnej“ subjektivite abstraktného: indivídua v dejinnom procese, ktoré glorifikovali formy buržoáznej demo­

kracie atď.

Ak porovnáme tieto a podobné prístupy s dôslednou Marxovou kritikou kapitálu, ktorý hlboko zmenil všetky spoločenské i lát­ kové podmienky života v buržoáznej priemyselnej civilizácii na výraz svojho triedneho panstva, pochopíme historické korene tohto ideového tápania a rozvratu. V teoretickom povedomí našej spoločnosti, ktorá sa pod vedením strany vyše 25 rokov prepra­ cúva k dôslednej a činorodej socialistickej kritike zdedených životných podmienok, sa mnoho zmenilo a neustále sa mení. Ale hlbka zvratu, ktorý sa realizuje pri prechode od kapitalizmu ku komunizmu, kladie neobyčajne vysoké nároky, ktoré nie všetci už pochopili a prijali za svoje. Marxisticko-leninská kritika ešte úplne neprenikla všetkými vrstvami našej skutočnosti a nenašla ani dostatok hmotných prostriedkov na praktické prekonanie hraníc minulosti. Navonok sa to nevyhnutne prejavuje vo forme niektorých neprekonaných, zväčša maloburžoáznych ilúzií. To sú ideové zdroje zmätku, ktorý viedol k podceneniu Marxovho, En­ gelsovho a Leninovho diela, knamyslenému nahradzovaniu tohto bohatstva plytkou eklektickou zmesou buržoáznych a revizionis­ tických predstáv, ktoré sa v hodinách krízy s objektívnou nevy­ hnutnosťou dostávajú do služieb kontrarevolučných pokusov. Praktický návrat na cestu, ktorú otvoril Marx, Engels a Lenin, sa u nás zákonite uskutočnil ruka v ruke s oživením štúdia a premýšľaním nad dielami klasikov. Lebo nijaká spoločnosť sa nemôže vyhnúť úplnej kritike buržoáznej skutočnosti, ak ju má v praxi prekonať. Nijaká spoločnosť nemôže dôjsť k vyššiemu spoločenskému poriadku, k rozvoju socializmu, na základe teore­

24

Marxova kritická cesta

tickej bezstarostnosti či neprekonaných ilúzií. A tak spätný po­ hľad na Marxovu revolučnú kritiku predstavuje v našich pod­ mienkach dvojnásobne životodarný zdroj našej cesty vpred.

RadovanRichta, člen korešpondent ČSAV

25

PREDSLOV K SLOVENSKÉMU VYDANIU

V slovenskom preklade už vyšli všetky tri zväzky Marxovho „Kapitálu“ a aj jeho „Teórie o nadhodnote“. Teraz po vybraných spisoch a rozličných menších prácach prišiel rad aj na vydanie prekladu Marxovho diela „Základy kritiky politickej ekonómie (Hrubý koncept)“. Ide o Marxom neuverejnené rukopisy zaobera­ júce sa rozborom otázok politickej ekonómie. Geniálny autor ich pripravoval ako podklad pre súhrnné dielo, ktoré mienil uverejniť neskôr. Preto má aj názov tohto diela svoju históriu. Len čo sa Marx po porážke revolúcie rokov 1848—1849 ako emigrant usadil v Londýne, začal zhromažďovať a kriticky študo­ vať veľmi rozsiahly literárny materiál o ekonomických otázkach. Výpiskami z diel buržoáznych ekonómov, z oficiálnych dokumen­ tov a z periodickej tlače zaplnil už v rokoch 1850—185324 zošitov, ktoré očísloval rímskymi číslicami. Okrem toho zaplnil viacero neočíslovaných Zošitov citátmi o jednotlivých čiastkových problé­ moch, ktoré sčasti aj stručne komentoval. V lete 1857 začal Marx dvakrát pracovať na kritike politickej ekonómie, ale aj prvý aj druhý raz túto prácu prerušil. Výsledkom prvej etapy (z júla 1857) je nedokončený rozbor názorov vulgár­ nych buržoáznych ekonómov Bastiata a Careyho. Text tohto ruko­ pisu, ktorý zostal fragmentom, bude zaradený tak ako iné frag­ menty v prílohe na konci druhého zväzku tohto vydania. V druhej etape Marx pracoval na rukopise „Úvodu“ ku kritike politickej ekonómie (august —september1857), ktorý je zaradený na začiatku tohto zväzku preto, lebo autor ho písal práve ako úvod k tejto

26

Predslov

práci a hoci nie je dokončený, do určitej miery uvádza čitateľa do tematiky. Ostatné časti tohto diela napísal Marx potom od októbra 1857 do mája 1858. Pôvodne naozaj zamýšľal vydať súhrnné dielo, v kto­ rom chcel kriticky analyzovať celý systém buržoáznej ekonómie,“ a túto prácu rozvrhol do šiestich kníh.“ Preto použil aj pracovný názov „Kritika politickej ekonómie“. V skutočnosti predstavujú tieto časti prvý, hrubý koncept budúceho „Kapitálu“. V korešpondencii označoval Marx túto prácu aj ako „ekonómia“ alebo „ekonomické štúdie“. V liste z 18. decembra 1857 napísal Engelsovi, že pracuje „plnou parou, zväčša do 4. ráno“. Išlo mu pritom o „vypracovanie základov ekonómie“.""" Ešte predtým, 8. decembra 1857, napísal Engelsovi, že pracuje celé noci na zhrnutí svojich ekonomických štúdií, aby ich ukončil „aspoň v zá­ kladoch“ (,,damit ich wenigstens die Grundrisse im Klaren ha­ be“), kým príde hospodárska a s ňou aj politická kríza. Neskôr potom hovoril o tejto práci ako o „hrubom koncepte“ (,,Roh­ entwurf“). Z týchto Marxových poznámok sformulovala redakcia prvého (moskovského) vydania tohto diela názov ,Grundrisse der Kritik der politischen Ôkonomie (Rohentwurf) 1857—1858“, pod ktorým je dnes všeobecne známe. S týmto významným Marxovým dielom sa doteraz mohol obo­ známiť len malý okruh ľudí, pretože donedávna bolo prístupné len v nemčine, a aj to len vo veľmi malom počte výtlačkov. Prvý raz, ako sme už uviedli, vyšlo v Moskve v rokoch 1939—1941 (v dvoch zväzkoch] a roku 1953 ho v Berlíne vydali v jednom zväzku ako fotomechanickú reprodukciu moskovského vydania. Zmenili len umiestenie opráv a vynechali reprodukcie obrázkov a faksimile. Medzitým vyšlo toto dielo v ruskom preklade v dvoch častiach, ako časť I a časť II zväzku 46 Spisov K. Marxa a FE.En­ gelsa (Moskva 1968, 1969]. V češtine vychádza pod názvom Ku­ kopisy „Grundrisse“ v troch častiach, v slovenčine v dvoch

častiach. Slovenské vydanie tohto Marxovho diela vychádza ako preklad

# Pozri list K. Marxa F. Lassallovi z 22. februára 1858, K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 29, Praha 1969, str. 612. ++ Pozri tamtiež. +++ Pozri K. Marx—F. Engels, Listy o „Kapitáli“, Bratislava 1957, str. 55.

Predslov

27

berlínskeho vydania z roku 19533.Vzhľadom na to, že je rozdelené do dvoch častí, končí sa prvá časť tak isto ako časť I zväzku 46 Spisov K. Marxa a F. Engelsa, vydaná v Moskve roku 1968. Prvý zväzok obsahuje „Úvod“ a väčšiu polovicu rukopisu „Kri­

tika politickej ekonómie“. V druhom zväzku bude uverejnená ostatná časť tohto rukopisu a prílohy. Jadro ,„Základov kritiky politickej ekonómie“ tvorí text, ktorým K. Marx v období od októbra 1857 do mája 1858 zaplnil sedem hrubých Zošitov s celkovým rozsahom takmer 50 tlačových hár­ kov, ktoré očísloval rímskymi číslicami. „Úvod“, napísaný už predtým, tvorí obsah zošitu označeného písmenom M. V jeseni 1857 prepukla hospodárska kríza, ktorá priniesla so sebou aj nové sociálne boje a masové akcie robotníckej triedy. To dodávalo Marxovi nové sily a slúžilo mu aj ako podnet na to, aby sa usiloval čo najrýchlejšie vypracovať svoju ekonomickú teóriu. Vrátila sa mu obrovská práceschopnosť a energia“ a s vy­ pätím všetkých síl sa pustil do písania tejto práce. Keďže cez deň musel písať články, aby zabezpečil živobytie pre rodinu, na túto prácu využíval hlavne nočné hodiny. Prvou osnovou Marxovej rozsiahlej práce bol plán, ktorý si na­ črtol asi začiatkom septembra 1857 na konci „Úvodu“. Tam si stanovil všeobecné zásady, podľa ktorých ju zrejme chcel rozčle­ niť do piatich častí."" Rukopis sa začína rozborom názorov o peniazoch, o ich podstate a funkcii, najmä rozborom Proudhonovej teórie. Marx pokladal za dôležitú úlohu jasne sa dištancovať od jeho nevedeckej teórie, ktorá sa vydávala za socialistickú. Zároveň vypracoval svoju teó­ riu o peniazoch, ktorá tvorí obsah zošitu 1. Pri jej zhrnutí vymedzil Marx aj miesto, ktoré pripadá teórii o peniazoch v rámci celej práce,“““ pričom si vytýčil aj ďalšie otázky, ktoré chcel v tejto súvislosti ešte objasniť. Uvedomoval si, že aj po doplnení ,„Kapi­ toly o peniazoch“ textmi na konci zošitu VII bola táto teória spra­ covaná „iba v celkom stručných obrysoch“, ako napísal Engelsovi v liste 29. novembra 1858.+ tre

+ Pozri list Jenny Marxovej K. Schrammovi z 8. decembra 1857. K. Marx— B. Engels, Spisy, zv. 29, Praha 1969, str. 724. ++ Prozri tento zväzok, str. 62. +%%Pozri tento zväzok, str. 176.

+ Pozri K. Marx—F. Engels, Listy o „Kapitáli“, Bratislava 1857, str. 69.

20

Predslov

„Kapitolu o peniazoch“ Marx označil rímskou číslicou II. Podľa všetkého (svedčí o tom poznámka na poslednej strane rukopisu, kde pod číslicou I je náčrt začiatku výkladu) mienil zaradiť ako kapitolu I výklad problému hodnoty, ktorému neskôr v diele „Ku kritike politickej ekonómie“ dal názov „Tovar“. „Kapitolu o peniazoch“ dokončil Marx asi v polovici novembra 1857 a potom začal pracovať na „Kapitole o kapitáli“, ktorá tvorí jadro práce. V tejto kapitole sa znova zaoberal otázkou celkového rozvrhu práce, načrtol novú osnovu, rozčlenenú do šiestich kníh, a to: o kapitáli, 0 pozemkovom vlastníctve, o námezdnej práci, o štáte, o zahraničnom obchode a o svetovom trhu. V tejto osnove je kniha o kapitáli rozčlenená do šiestich kapitol. Okrem toho tu rozvádza aj štruktúru knihy o štáte." Ale ani to nebola de­ finitívna osnova, pretože o niečo ďalej“" nachádzame ďalší ná­ črt trojdielnej osnovy knihy o kapitáli. Význam tejto osnovy, kto­ rú Marx neskoršie niekoľkokrát prepracoval a konkretizoval, spo­ číva v tom, že sa v nej už vcelku jasne črtá budúca štruktúra „Kapitálu“. Podľa tejto trojdielnej osnovy Marx v rokoch 1861 až 1863napísal rozsiahly rukopis, ktorý nazval „Ku kritike politickej ekonómie“. Avšak už koncom roku 1862 upustil od pôvodného zá­ meru rozpracovať svoje súhrnné ekonomické dielo v šiestich kni­ hách a rozhodol sa vydať knihu o kapitáli ako samostatnú prácu s názvom „Kapitál“ a s podtitulom „Ku kritike politickej eko­ nómie“.

|

Kapitola, v ktorej Marx spracoval otázku kapitálu, zaplňuje zo­ šity I1I—VIIrukopisu z rokov 185/—1858. Rozčlenenie tejto kapi­ toly vysvetlil Marx podrobne v liste Engelsovi 2. apríla 1858."#+ Až dva mesiace po dopísaní tohto rukopisu, niekedy v júni 1858, ho Marx začal definitívne upravovať na uverejnenie. Znova pre­ čítal celý text a na konci zošitu M zachytil všetko zo zošitov 1—VI1I,čo sa týkalo materiálu prvých dvoch kapitol. Takto vznik­ la nová osnova s odkazmi, ktorú Marx označil ako „Index k 7 zošitom“. Túto osnovu vypracoval Marx v dvoch variantoch." Hneď nato sa Marx pustil do spracúvania kapitoly o hodnote. # Pozri tento zväzok, str. 213. ++ Pozri tento zväzok, str. 224. +++ Pozri K. Marx—F. Engels, Listy o „Kapitáli“, str. 63—67.

+ Obidva varianty budú zaradené do prílohy ma konci druhého zväzku tohto vydania.

Predslov

29

Pre svoj zlý zdravotný stav pracoval na nej až do novembra 1858, výsledkom bol prvý variant (,,Urtext“) jeho slávneho diela „Ku kritike politickej ekonómie“. Z rukopisu tejto práce sa, žiaľ, zachoval len koniec rukopisu, a to zošity B aB".“ Marxovi samému sa však výsledok jeho práce nepozdával. 12. novembra 1858 napísal Lassallovi, že „sloh všetkého, čo som napísal, mal príchuť mojej choroby pečene“."“ Keď potom pri­ kročil k spracovaniu kapitoly „Kapitál všeobecne“, opäť sa pustil do triedenia celého príslušného materiálu k tejto téme. Pri triedení si zaznamenával všetky časti týkajúce sa látky pre knihu o kapi­ táli, a tak vypracoval materiály, ktoré označil ako „Odkazy k mo­ jim vlastným zošitom“.“"" „Odkazy“ poskytujú prehľad o ruko­ pisnom materiáli ku kapitole o kapitáli všeobecne a obsahujú naj­ mä materiály k prvej časti tejto kapitoly — výrobný proces ka­ pitálu. Približne vo februári a v marci 1858 načrtol Marx na podklade „Odkazov“ a prvého variantu „Indexu k 7 zošitom“ osnovu! tretej kapitoly práce „Ku kritike politickej ekonómie“. Túto kapitolu ohlásil aj poslednou poznámkou pod čiarou v uverejnenej časti diela „Ku kritike politickej ekonómie“. Osnova tejto tretej kapito­ ly zahrnuje len látku zo zošitov I—VII a mala tvoriť obsah prvej časti knihy o kapitáli. Bude snáď vhodné upozorniť tu na dva možné chybné prístupy k tomuto dielu. Prvý, že ide o text čisto ekonomický, k Čomu môže viesť názov „Základy kritiky politickej ekonómie“. Marx však na príslušných miestach, dôsledne v duchu svojho historickomateria­ listického pohľadu na spoločenský vývoj, zaraďuje ekonomickú problematiku do širších spoločenských súvislostí. Druhý chybný prístup môže vyplývať z názoru, že všetko, čo prinášajú tieto „Základy“, je už v zdokonalenej podobe obsiahnu­ té v „Kapitáli“, prípadne v „Teóriách o nadhodnote“. Treba preto zdôrazniť, že tento rukopis obsahuje nie málo materiálov a po­ +"Aj tento fragment bude uverejnený v prílohe druhého zväzku tohto vy­ dania. | "# Pozri K. Marx—F. Engels, Listy o „Kapitáli“, str. 68. ".-+-Odkazy k mojim vlastným zošitom“ budú zaradené do prílohy druhého zväzku tohto vydania. + Aj tento náčrt osnovy bude v prílohe druhého zväzku tohto vydania.

30

Predslov

strehov, ktoré Marx nezaradil do spomenutých diel a ktoré majú pritom zásadný význam pre ucelené pochopenie jeho teórie. „Základy kritiky politickej ekonómie“ sú prvým súhrnným spra­ covaním predovšetkým Marxovej ekonomickej teórie, a to v štádiu, keď si už bol v zásadných otázkach celej problematiky natoľko načistom, že ich pripravoval na publikovanie. Ale hoci sa tento Marxov rukopis aj stal základom pre jeho dielo „Ku kritike poli­ tickej ekonómie“ a pre „Kapitál“, tento text Marx z veľkej časti neupravil tak, aby ho mohol odovzdať do tlače. Z toho vyplývajú značné ťažkosti, ktoré bolo treba prekonávať pri prekladaní a re­ digovaní slovenského prekladu. Osobitná obťažnosťprekladateľskej práce na tomto texte vyplý­ va Z toho, že Marx písal tento rukopis pôvodne pre seba, a nie pre čitateľa, a preto často používa svojrázne výrazové prostriedky. Niekedy vyjadruje svoje myšlienky iba v akýchsi skratkách, ktoré bolo potrebné po rozšifrovaní sformulovať síce čo najstručnejšie, ale pre čitateľa slovenského textu zrozumiteľne. Podobne bolo treba postupovať na takých miestach, kde Marx len zhruba, neraz aj vzjavnom (a vedomom) rozpore s jazykovou normou, vyjadruje myšlienku, ktorú preklad musel do určitej miery interpretovať, aby slovenská formulácia bola obsahove čo najadekvátnejšia. Správnosť interpretácie takýchto miest sa overovala aj na ich znení v ruskom vydaní. Prípadné odlišnosti v slovnom vyjadrení týchto miest však neprekračujú prípustnú prekladateľskú voľnosť. V texte originálu sa pomerne často vyskytujú drobné, zrejme aj vedomé vynechávky slov, napríklad pomocných slovies, rozlič­ ných častíc atď. V nemeckom vydaní sú tieto chýbajúce slová doplnené a vyznačené hranatými zátvorkami. V slovenskom pre­ klade sú takéto miesta preložené súvisle, v rámci prípustnej voľ­ nosti umožňujúcej presne vystihnúť zmysel obsahove jasného textu. Bolo by neúčelné upozorňovať slovenského čitateľa na drobné textové kazy originálu. Len tam, kde Marx zrejme ne­ chtiac vynechal významove podstatné slovo, je vynechané slovo v slovenskom texte vyznačené hranatými zátvorkami. Prevažná časť rukopisu je napísaná v nemčine. Ale nemálo ťažkostí pri prekladaní vyplynulo aj z toho, že Marx na viacerých miestach zaznamenal svoju myšlienku v angličtine alebo vo francúzštine, keď sa mu zrejme buď rýchlejšie alebo výstižnej­ šie vybavila formulácia v jednom z týchto jazykov. Pritom neraz

Predslov

31

aj v jednej vete striedavo používa viac jazykov alebo pri použití jedného jazyka vsúva sem-tam slovo z iného jazyka. No aj sama nemčina je značne poprestýkaná najmä anglickými výrazmi a zvratimi. Niekedy zas používa síce nemecké slová, ale v typicky anglickej alebo francúzskej vetnej stavbe alebo syntaktickej väzbe. Prekladateľ i redakcia vyvinuli maximálne úsilie, aby sloven­ ský čitateľ dostal do rúk obsahove adekvátny a zároveň z jazyko­ vej stránky ČO najčitateľnejší, prístupný preklad textu, ktorý je aj v origináli dosť ťažko čitateľný. Len na niektorých miestach sa zámerne naznačuje neupravenosť textu originálu, ale len tak, aby to nešlo na úkor obsahovej jasnosti prekladu. Súvislé anglické a francúzske časti textu nie sú citované v tých­ to jazykoch, ale priamo preložené do slovenčiny. A to aj vtedy, keď ide o texty, ktoré Marx cituje z diel anglických alebo fran­ cúzskych autorov. Marx nemá v rukopise svojich siedmich zošitov takmer nijaké nadpisy. Vnemeckom vydaní použili ako titulky Marxove ,„Odka­ zy k mojim vlastným zošitom“, ktoré sa však nemohli vždy za­ radiť priamo k príslušnému textu, ale boli spojené do väčších skupín. V ruskom preklade rozčlenili text na oddiely a odseky s nadpismi, ktoré sčasti pochádzajú z Marxovho „Indexu“ a ,„„Od­ kazov“ a sčasti ich sformulovala redakcia ruského prekladu. Týmto členením sa stal text prehľadnejší: preto sme ho prevzali aj do tohto slovenského prekladu, pričom titulky, ktoré nepochá­ dzajú priamo od Marxa, sa uvádzajú v zátvorkách. Základom pre vypracovanie poznámok zaradených na konci knihy bol poznámkový aparát ruského vydania, ktorý sa upravil tak, aby zodpovedal slovenskému textu. Poznámky pod čiarou sú vcelku prevzaté z poznámok v nemeckom vydaní, s niektorými úpravami v súlade s textom slovenského prekladu. Doteraz, kým nejestvoval slovenský preklad tohto Marxovho diela, citovalo sa iba nemecké vydanie. Preto sa o ňom aj bežne hovorievalo ako o „Grundrissoch“. Domnievame sa, že sa sloven­ ský názov „Základy kritiky politickej ekonómie“ v čitateľskej verejnosti ujme ako adekvátny preklad názvu tohto diela. Predpokladáme a dúfame, že sa vydaním tohto diela v sloven­ skom preklade obohatí a prehíbi marxistické myslenie v našej vlasti. Redakcia

KAROL MARX ZÁKLADY KRITIKY POLITICKEJ EKONÓMIE (HRUBÝ KONCEPT) 1857—1858

ÚVOD

37

OBSAH"

A. ÚVOD

1. 2. 3. 4.

Výroba vôbec Všeobecný vzťah medzi výrobou, rozdeľovaním, výmenou a spotrebou Metóda politickej ekonómie Výrobné prostriedky (sily) a výrobné vzťahy, výrobné vzťahy a vzťahy

výmenného styku atď. Úvod je v zošite M, do ktorého Marx začal písať 23. augusta 1857 a na kto­ rom asi v polovici septembra 1857 prestal pracovať.

30

A. ÚVOD?

I. VÝROBA, SPOTREBA, ROZDEĽOVANIE, VÝMENA (OBEH)?

1. VÝROBA

SAMOSTATNÉ INDIVÍDUÁ. MYŠLIENKY 18. STOROČIA

a) Predmetom je tu predovšetkým materiálna výroba. Východiskom sú, prirodzene, indivíduá vyrábajúce v spoloč­ nosti — teda spoločensky určovaná výrobná činnosť indivíduí. Jednotlivý a osihotený lovec a rybár, ktorým začína Smith a Ri­ cardo,“ je bezducho vymyslenou postavou z robinzonád 18. sto­ ročia, ktoré nevyjadrujú len reakciu na prejemnelosť a návrat k nepochopenému prírodnému životu, ako si namýšľajú niektorí historici kultúry. Ako sa ani Rousseauova spoločenská zmluva, ktorá predpokladá, že od prírody nezávislé subjekty sa dohodou dostali do vzájomných vzťahov a spojení, nezakladá na takomto naturalizme. To sa iba zdá a je len estetickým preludom malých a veľkých robinzonád. Naopak, je to anticipácia „občianskej spo­ ločnosti“, ktorej vznik sa pripravoval od 16. storočia a ktorá sa v 18. storočí obrovskými krokmi blížila k svojej zrelosti. V tejto spoločnosti slobodnej konkurencie sa jednotlivec javí akoby zbave­ ný prírodných zväzkov atď., pre ktoré bol v skorších historických obdobiach súčasťou určitého, ohraničeného ľudského konglome­ rátu. Títo proroci 18. storočia, o ktorých sa potom Smith a Ri­ cardo ešte úplne opierajú, predstavujú si toto indivíduum 18. sto­ ročia — ktoré je produktom jednak rozkladu feudálnych foriem spoločenského vývoja, jednak nových produktívnych síl, ktoré sa vyvíjali od 16. storočia — ako ideál, ktorý vraj v minulosti existoval. Nepokladajú ho za historický výsledok, ale za výcho­ disko dejín. Totiž podľa svojho chápania podstaty človeka ho pokladajú za prírodou dané indivíduum, a nie za historicky vzni­

Výroba

39

kajúce, lež za prírodou dané. Tento mam bol doteraz príznačný pre každú novú epochu. Tejto prostoduchosti sa vyhol Steuart, ktorý na rozdiel od 18. storočia a ako šľachtic stojí v nejednom ohľade väčšmi na historickej pôde. Čím ďalej sa vraciame späť do dejín, tým väčšmi sa nám indi­ víduum, a teda aj vyrábajúce indivíduum javí ako nesamostatné, prináležiace nejakému väčšiemu celku: sprvoti ešte celkom pri­ rodzene rodine a rodine rozvinutej v kmeň: neskôr prináleží pospolitosti vznikajúcej v jej rôznych formách na základe proti­ kladnosti a splývania kmeňov. Až v 18. storočí, v „občianskej spo­ ločnosti“, sa rozmanité formy spoločenských súvislostí javia jed­ notlivcovi len ako prostriedok jeho súkromných zámerov, ako vonkajšia nevyhnutnosť. Avšak epocha, plodiaca toto stanovisko, stanovisko osihoteného jednotlivca, je práve epocha doteraz naj­ rozvinutejších spoločenských (a z tohto hľadiska všeobecných) vzťahov. Človek je v najdoslovnejšom zmysle zoon politikon Čóov noliTixóv“, nielen spoločenský živočích, ale živočích, ktorý sa môže stať osihoteným len v spoločnosti. Výrobná činnosť osiho­ teného jednotlivca mimo spoločnosti — zriedkavý prípad, ktorý sa, pravda, môže stať civilizovanému človeku, ktorý sa náhodne ocitne v divočine a ktorý už má v sebe dynamicky spoločenské sily — je taký istý nezmysel ako vývoj reči bez spolu žijúcich a spolu hovoriacich indivíduí. Tým sa netreba viac zapodievať. Vôbec by sme sa o tom nemuseli zmieniť, keby Bastiat, Carey, Proudhon" atď. neboli túto hlúposť, ktorá u ľudí 18. storočia mala svoj zmysel a opodstatnenosť, znova zavliekli do najnovšej eko­ nómie. Proudhonovi a ostatným je, pravda, príjemné vysvetľovať pôvod nejakého ekonomického vzťahu, ktorého historický vznik nepozná, historicko-filozoficky, tým, že vymýšľa bájky, podľa ktorých Adam alebo Prometeus jednoducho prišli na hotový ná­ pad, ktorý sa potom zaviedol atď. Nič nie je otravnejšie než vy­ myýšľajúcifrázista.

40

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod ZVEČŇOVANIE HISTORICKÝCH VÝROBNÝCH VZŤAHOV. — VÝROBA A ROZDEĽOVANIE VÔBEC. — VLASTNÍCTVO

Ak teda hovoríme o výrobe, hovoríme vždy o výrobe na určitom stupni vývoja spoločnosti — o výrobnej činnosti spoločenských indivíduí. Preto by sa mohlo zdať, že na to, aby sme vôbec mohli hovoriť o výrobe, musíme alebo sledovať proces historického vý­ voja v jeho rôznych fázach, alebo už vopred vyhlásiť, že máme do činenia s určitým historickým obdobím, teda napríklad s mo­ dernou buržoáznou výrobou, ktorá je naozaj našou témou. Lenže všetky obdobia výrobnej činnosti majú niektoré znaky spoločné, majú spoločné určenia. Výroba vôbec je abstrakcia, ale rozumná abstrakcia, pokiaľ naozaj zdôrazňuje, fixuje spoločné, a tak nám ušetrí opakovanie. No toto všeobecné čiže to spoločné, čo sa vyčlenilo porovnávaním, je samo niečo bohato členité, mnohými určeniami sa diferencujúce. Niečo z toho majú všetky obdobia, čosi len niektoré. Isté určenia sú zaiste spoločné najmoder­ nejšiemu i najstaršiemu obdobiu. Bez nich azda nie je mysliteľná nijaká výrobná činnosť, no ak najvyspelejšie jazyky majú určité zákony a určenia spoločné s najmenej vyspelými, potom musí prá­ ve to, v čom spočíva ich vývoj, vyniknúť ako niečo odlišné od toho všeobecného a spoločného: práve tie určenia, ktoré platia pre výrobu vôbec, sa musia vyčleniť, aby sa popri jednotnosti vyplýva­ júcej už z toho, že subjekt, ľudstvo, i objekt, príroda, ostávajú totožnými — neprehliadla podstatná odlišnosť.. Vtomto prehliad­ nutí tkvie napríklad celá múdrosť moderných ekonómov, ktorí dokazujú večnú platnosť a harmonickosť existujúcich sociálnych vzťahov. Uveďme príklad. Nijaká výrobná činnosť nie je možná bez výrobného nástroja, aj keby týmto „nástrojom bola iba ruka. Nijaká výrobná činnosť nie je možná bez minulej, nahro­ madenej práce, aj. keby touto prácou bola iba zručnosť, na­ hromadená a sústredená v ruke divocha opakovanými úkon­ mi. Kapitál je ostatne tiež výrobným nástrojom, takisto ako je minulou, spredmetnenou prácou. Preto je teda kapitál všeobec­ ným, večne jestvujúcim prírodným vzťahom, pravda, ak odhliad­ nem práve od toho špecifického, čím sa z „výrobného nástroja“, Z „nahromadenej práce“ stáva kapitál. Preto sa celé dejiny vý­ robných vzťahov javia napríklad u Careyho ako falšovanie, na ktoré dali vlády zlomyseľne podnet.

Výroba

41

Ak niet výroby vôbec, niet ani všeobecnej výroby. Výroba je vždy nejaké osobité výrobné odvetvie — napríklad poľnohospo­ dárstvo, chov dobytka, manufaktúra atď. — alebo je ich totalita. Lenže politická ekonómia nie je technológiou. Vzťah medzi vše­ obecnými určeniami výroby a osobitými formami výroby na urči­ tom danom stupni spoločenského vývoja treba rozoberať neskoršie. Napokon výroba nie je len osobitou výrobou. Vždy predstavuje určitý spoločenský organizmus, spoločenský subjekt, ktorý je činný vo väčšej alebo obmedzenejšej totalite výrobných odvetví. Ani vzťah medzi vedeckým výkladom a skutočným pohybom ešte nepatrí sem. Výroba vôbec. Osobité výrobné odvetvia. Totalita výrobnej činnosti. Je vmóde začínať ekonómiu všeobecnou časťou —a je to práve časť, ktorá máva nadpis „Výroba“. (Pozri napríklad u |]. St. Sil­ la) — kde sa rozoberajú všeobecné podmienky každej výroby. Táto všeobecná časť sa skladá alebo údajne skladá: 1. z podmie­ nok, bez ktorých výroba nie je možná. To v skutočnosti nezname­ ná nič iné, ako uviesť podstatné momenty každej výroby. Ako však uvidíme, obmedzuje sa to v skutočnosti na uvádzanie niekol­ kých veľmi jednoduchých určení, ktoré sa omieľajú v plytkých tautológiách, 2. z podmienok, ktoré viac alebo menej napomáhajú výrobu, ako napríklad Smithov vzostupný alebo stagnujúci stav spoločnosti. Aby sa to, čo uňho má hodnotu ako postreh, po­ zdvihlo na úroveň vedeckého poznatku, bolo by treba prebádať problém období stupňov produktivity vo vývoji jednotlivých náro­ dov — takéto bádanie presahuje rámec našej témy, no pokiaľ doň spadá, treba ho uplatňovať pri rozbore konkurencie, akumu­ lácie atď. Pri všeobecnom ponímaní spočíva odpoveď len vo vše­ obecnom konštatovaní, že priemyselne vyspelý národ je vo výrobe na výške vtedy, keď je vôbec na výške aj vo svojom historickom vývoji. Pravdou je, že vrchol svojho priemyselného vývoja dosiahol určitý národ vtedy, keď mu je hlavnou vecou nie zisk, ale získa­ vanie. V tomto ohľade Yankeeovia prevyšujú Angličanov. Alebo v tvrdení, že napríklad určité rasy, dispozície, podnebia, prírodné podmienky, ako poloha pri mori, úrodnosť pôdy atď., sú pre vý­ robu priaznivejšie než iné. Aj to je napokon iba tautológiou, po­ dľa ktorej sa bohatstvo nadobúda tým ľahšie, v čím väčšej miere sú pre to dané subjektívne a objektívne predpoklady. To všetko však nie je to, o čo ekonómom v tejto všeobecnej

42

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

časti skutočne ide. Naopak, výrobu — pozri napríklad u Milla!“ — na rozdiel od rozdeľovania atď., chcú vysvetľovať ako viazanú večnými, od dejín nezávislými, prírodnými zákonmi, pričom cel­ kom nenápadne vydávajú burŽoázne vzťahy za neotrasiteľné prí­ rodné zákony spoločnosti ako takej. Toto je viace alebo menej uvedomený zmysel celého postupu. Naproti tomu pri rozdeľovaní si ľudia vraj skutočne dovoľovali všelijaké svojvoľnosti. Odhliad­ nuc od hrubého pretrhávania skutočného vzájomného vzťahu výroby a rozdeľovania musí byť už vopred očividné, že nech je rozdeľovanie na rozličných stupňoch spoločenského vývoja ako­ koľvek rôznorodé, musí byť takisto možné, rovnako ako vo výrobe, vystihnúť spoločné určenia a takisto musí byť možné všetky historické rozdiely zhrnúť alebo zrušiť v podobe všeobecne ľud­ ských zákonov. Napríklad otrok, nevoľník či námezdný robotník, všetci dostávajú určité množstvo potravy, ktoré im umožňuje jestvovať ako otrok, nevoľník či námezdný robotník. Dobyvateľ, Žijúci Z poplatku, alebo úradník, žijúci z dane, alebo pozemkový vlastník, žijúci z renty, alebo mních, žijúci z milodarov, alebo kňaz, žijúci z desiatkov, všetci dostávajú určitý podiel z výsled­ kov spoločenskej výroby, ktorý je určovaný inými zákonmi než podiel otroka atď. Dva hlavné body, ktoré do tejto kategórie zaraďujú všetci ekonómovia, sú: 1. vlastníctvo, Z. zabezpečenie vlastníctva súdnictvom, políciou atď. Na to sa žiada celkom struč­ ná odpoveď: ad 1. Každá výrobná Činnosť je privlastňovanie si prírody in­ divíduom v rámci a prostredníctvom určitej formy organizácie spoločnosti. Vtomto zmysle je tautológiou, ak sa tvrdí, že vlast­ níctvo (privlastňovanie) je podmienkou výroby. Ale je až smiešne preskočiť odtiaľ na určitú formu vlastníctva, napríklad na súkrom­ né vlastníctvo. (Ktoré navyše vyžaduje ako svoju podmienku aj protikladnú formu, nevlastníctvo.) Naopak, dejiny ukazujú spo­ ločné vlastníctvo (napríklad u Indov, Slovanov, starých Keltov atď.) ako pôvodnejšiu formu, a to ako formu, ktorá v podobe občinového vlastníctva hrá ešte dlho významnú úlohu. Či sa bo­ hatstvo rozvíja lepšie v tej či onej forme vlastníctva, o tom tu ešte nie je reč. Ale tvrdenie, že nemôže byť ani reči o výrobe,

a teda ani o spoločnosti, kde nejestvuje nijaká forma vlastníctva, je tautológia. Privlastňovanie, Čo si nič neprivlastňuje, je contra­ dictio in subjecto.

Výroba

43

ad Z. Zabezpečenie nadobudnutého atď. Ak sa postihne skutoč­ ný obsah týchto banalít, vyjavia viac, ako vedia ich hlásatelia. Že totiž každá forma výroby utvára svoje vlastné právne vzťahy, svoju formu vlády atď. Prízemnosť a nepochopenie tkvie práve v tom, že to, čo je späté organicky, sa dáva do náhodného vzájom­ ného vzťahu, do čisto špekulatívnej súvislosti. Buržoázni ekonó­ movia chcú vidieť iba to, že sa s modernou políciou vyrába lepšie ako napríklad v pomeroch pästného práva. Lenže zabúdajú, Že aj pästné právo je právoma že právo silnejšieho prežíva v inej for­ me aj vich „právnom štáte“. Keď spoločenské pomery zodpovedajúce určitému stupňu výroby ešte len vznikajú, alebo keď už upadajú, nastávajú, prirodzene, poruchy výroby, i keď rozdielneho stupňa a rozdielnych účinkov. Zhrňujeme: všetky stupne výroby majú spoločné určenia, ktoré myslenie fixuje ako všeobecné: ale takzvané všeobecné podmienky každej výrobnej činnosti nie sú nič iné ako tieto abstraktné mo­ menty, ktorými nemožno pochopiť nijaký skutočný historický stupeň výroby.

4,

2. VŠEOBECNÝ VZŤAH VÝROBY K ROZDEĽOVANIU, Ň VÝMENE A SPOTREBE

Pred začatím ďalšej analýzy výroby si treba všimnúť rozličné kategórie, ktoré ekonómovia k nej priraďujú. Prvá očividná predstava je takáto: vo výrobe členovia spoloč­ nosti prispôsobujú plody prírody ľudským potrebám: rozdeľovanie určuje podiel na týchto výrobkoch, pripadajúci na jednotlivca, výmenou dostáva tie osobitné výrobky, za ktoré chce vymeniť podiel, pripadajúci na neho rozdeľovaním: v spotrebe sa výrobky napokon stávajú predmetmi používania, individuálneho privlast­ ňovania. Výroba vytvára predmety zodpovedajúce potrebám, roz­ deľovanie ich delí podľa spoločenských zákonov, výmena znovu­ rozdeľuje to, čo sa už rozdelilo, podľa individuálnych potrieb, napokon v spotrebe sa výrobok vyraďuje z tohto spoločenského pohybu, stáva sa priamo predmetom a prostriedkom individuálnej potreby a uspokojuje ju v rámci užívania. Tak sa výroba javí

44

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

ako východisko a spotreba ako zakončenie, kým rozdeľovanie a výmena ako stred, ktorý je opäť zdvojený, pretože rozdeľovanie sa chápe ako moment určovaný spoločnosťou a výmena ako mo­ ment určovaný indivíduami. Vo výrobe sa objektivizuje osoba, v osobe sa subjektivizuje vec: v rozdeľovaní spoločnosť vo forme všeobecných, prevládajúcich určení sprostredkúva medzi výrobou a spotrebou, vo výmene sú sprostredkované náhodnými určenos­ ťami indivídua. "Rozdeľovanie určuje pomer (množstvo), v akom výrobky pripa­ dajú indivíduám: výmena určuje výrobu, z ktorej indivíduum žiada podiel, čo mu pripadá na základe rozdeľovania. Výroba, rozdeľovanie, výmena, spotreba tvoria takto vraj ozajstný uzavretý kolobeh, výroba je všeobecnosť, rozdeľovanie a výmena osobitosť, spotreba jednotlivosť, ktorou sa celý kruh uzaviera. Toto, pravda, je súvislosť, ale iba povrchne videná. Výroba je podľa toho určovaná všeobecnými prírodnými zákonmi, rozdeľovanie spoločenskou náhodou, a preto môže viac alebo menej priaznivo vplývať na výrobu: výmena leží medzi oboma ako formálne spoločenský pohyb a záverečný akt spotreby, ktorý sa neponíma len ako konečný cieľ, ale aj ako konečný účel, na­ chádza sa vlastne mimo ekonómie, pokiaľ len nepôsobí ,spätne na východisko a nenavodzuje znova celý proces. Odporcovia politických ekonómov — či sú to už odporcovia z ich okruhu alebo mimo neho — ktorí im vyčítajú, že barbarsky trhajú od seba to, čo patrí spolu, stoja alebo na jednej úrovni s nimi, alebo pod nimi. Nie je nič banálnejšie než výčitka, že politickí ekonómovia ponímajú výrobu priveľmi len ako samoúčel. Že vraj takisto záleží aj na rozdeľovaní. Táto výčitka sa zakladá práve na ekonomickej predstave, akoby rozdeľovanie existovalo popri výrobe ako samostatná, nezávislá sľéra. Alebo že momenty sa vraj nechápu v ich jednote. Akoby toto oddeľovanie nebolo prešlo zo skutočnosti do učebníc, ale naopak, z učebníc do sku­ točnosti, a akoby tu išlo o dialektické vyrovnávanie pojmov, a nie o spôsob chápania reálnych vzťahov!

Všeobecný vztah výroby k rozdeľovaniu...

45

a) (SPOTREBA A VÝROBA)

a1 Výroba je bezprostredne aj spotrebou. Dvojaká spotreba, subjektívna a objektívna: indivíduum, ktoré výrobnou činnosťou rozvíja svoje schopnosti, zároveň ich aj vydáva zo seba, spotre­ búva ich v akte výroby, podobne ako prirodzené plodenie je spo­ trebou životných síl. Po druhé: spotreba výrobných prostriedkov, ktoré sa spotrebúvajú i opotrebúvajú a sčasti (ako napríklad pri spaľovaní) sa znova rozkladajú na základné prvky. Takisto spo­ treba suroviny, ktorá nezachováva svoju prirodzenú podobu a kva­ litu, ale naopak, táto kvalita sa spotrebúva. Sám akt výroby je preto vo všetkých svojich momentoch aj aktom spotreby. Toto však ekonómovia pripúšťajú. Výrobu bezprostredne totožnú so spotrebou, spotrebu bezprostredne zhodnú s výrobou nazývajú výrobnou spotrebou. Táto totožnosť výroby a spotreby vyúsťuje do Spinozovej tézy determinatio est negatiol! (určovanie je vylu­ čovanie). Táto charakteristika výrobnej spotreby sa však vypracúva práve len na to, aby sa spotreba totožná s výrobou odlúčila od ozajstnej spotreby, ktorá sa chápe len ako ničivý protiklad výroby. Po­ zrime sa teda na tú ozajstnú spotrebu. Spotreba je bezprostredne aj produkciou, tak ako v prírode spo­ treba prvkov a chemických látok je produkciou rastliny. Je jasné, že napríklad požívaním potravy, touto formou spotreby, človek produkuje svoje vlastné telo. Toto však platí pre každý iný druh spotreby, ktorá tým či oným spôsobom produkuje niektorú strán­ ku človeka. To je spotrebná výroba. Lenže — tvrdí ekonómia — táto výroba totožná so spotrebou je druhá výroba, založená na Zni­ čení prvého výrobku. V prvej výrobe sa zvečnil výrobca, v druhej sa zosobňuje vec, ktorú vytvoril. Táto spotrebná výroba — hoci predstavuje bezprostrednú jednotu výroby a spotreby — sa teda podstatne odlišuje od ozajstnej výroby. Bezprostredná jednota, v ktorej sa výroba rovná spotrebe a spotreba výrobe, zachováva ich bezprostrednú dvojakosť. Výroba je teda bezprostredne spotrebou, spotreba je bezprostred­ ne výrobou. Každá je bezprostredne svojím protikladom. Zároveň však medzi oboma prebieha sprostredkujúci pohyb. Výroba spro­ stredkúva spotrebu, ktorej vytvára materiál, ktorá by bez nej nemala predmet. No spotreba sprostredkúva aj výrobu, pretože

46

Základy kritiky politiakej ekonómie. Úvod

len ona vytvára výrobkom subjekt, pre ktorý sú výrobkami. Až v spotrebe sa výrobok definitívne dotvára. Železnica, na ktorej sa necestuje, ktorá sa teda neopotrebúva, nespotrebúva, je že­ leznicou len ôvráue.(potenciálne), nie skutočne. Bez výroby niet spotreby, ale ani bez spotreby niet výroby, lebo potom by výroba nemala zmysel. Spotreba produkuje výrobu dvojnásobne: 1. tým, že sa výrobok až v spotrebe stáva skutočným výrobkom. Naprí­ klad Šaty sa skutočnými šatami stávajú až aktom nosenia: dom, ktorý nie je obývaný, fakticky nie je skutočným domom, teda ako výrobok, na rozdiel od číreho prírodného predmetu, osvedčuje sa výrobok, stáva sa naozaj výrobkom až v spotrebe. Spotreba dotvára výrobok definitívne až tým, že ho rozkladá, pretože vý­ robkom je výroba nie ako zvecnená činnosť, ale iba ako predmet pre činný subjekt, Z. tým, že spotreba vytvára potrebu novej výroby, teda ideálny, vnútorne hybný motív výroby, ktorý je jej predpokladom. Spotreba tvorí popud pre výrobu: vytvára aj pred­ met, ktorý vo výrobe pôsobí ako moment určujúci jej účel. Ak je jasné, že výroba zvonka poskytuje spotrebe predmet, potom je teda rovnako jasné, že spotreba pomyselne stanovuje výrobe pred­ met ako myšlienkový obraz, ako potrebu, ako popud a ako účel. Spotreba vytvára budúce predmety výroby ešte len v ich subjek­ tívnej forme. Bez potreby niet výroby. Ale spotreba reprodukuje potrebu. Zo strany výroby tomu Zodpovedá, že 1. spotrebe dodáva ma­ teriál, predmet. Spotreba bez predmetu nie je spotrebou, z tejto stránky teda výroba vytvára, produkuje spotrebu. 2. Výroba však nevytvára len predmet spotreby. Dáva spotrebe aj jej určitosť, jej charakter, jej posledné dotvorenie. Práve tak ako spotreba definitívne dotvára výrobok ako výrobok, výroba definitívne do­ tvára spotrebu. Predmet ponajprv nie je predmetom vôbec, ale je určitým predmetom, čo treba spotrebúvať určitým spôsobom, ktorý musí opäť sprostredkúvať sama výroba. Hlad je hlad, ale hlad, čo sa ukája vareným mäsom, ktoré sa je vidličkou a nožom, je iný než hlad, ktorý hltá surové mäso použitím rúk, nechtov a zu­ bov. Výroba neprodukuje teda len predmet spotreby, ale aj spôsob spotreby, a to nielen objektívne, ale aj subjektívne. Výroba teda vytvára spotrebiteľa. 3. Výroba nedodáva len potrebe materiál, ale dodáva aj materiálu potrebu. Keď sa raz spotreba vymaní zo svojej prvotnej prírodnej drsnosti a bezprostrednosti — a zotrvá­

Všeobecný vzťah výroby k rozdeľovaniu...

47

vanie v nej by samo bolo ešte dôsledkom výroby, ktorá je v zajatí prírodnej drsnosti — je sama ešte ako popud sprostredkovaná svojím predmetom. Potreba, ktorú spotreba pociťuje voči predme­ tu, vzniká vnímaním tohto predmetu. Umelecký predmet —a tak­ isto každý iný výrobok — si vytvára obecenstvo so zmyslom pre umenie a so schopnosťou mať pôžitok z krásy. Výroba teda ne­ produkuje len predmet pre subjekt, ale aj subjekt pre predmet. Výroba teda produkuje spotrebu tým, 1. že vytvára pre ňu mate­ riál, Z. že určuje spôsob spotreby, 3. že výrobky, ktoré najprv vytvorila ako predmety, vyrába ako potrebu spotrebiteľa. Produ­ kuje teda predmet spotreby, spôsob spotreby, popud spotreby. Takisto spotreba produkuje potenciu výrobcu tým, že sa ho doža­ duje ako potreby určujúcej zmysel výroby. Totožnosť medzi spotrebou a výrobou vystupuje teda v troch podobách: 1. Bezprostredná totožnosť: výroba je spotreba: spotreba je vý­ roba. Spotrebná výroba. Produktívna spotreba. Národohospodári nazývajú jedno i druhé výrobnou spotrebou. Ale ešte v tom niečo rozlišujú. Prvé, spotrebnú výrobu, označujú ako reprodukciu, dru­ hé ako výrobnú spotrebu. Všetky výskumy spotrebnej výroby sú výskumami produktívnej či neproduktívnej práce, výskumy vý­ robnej spotreby sú výskumami o produktívnej či neproduktívnej spotrebe. 2. Že každá sa javí ako prostriedok druhej, je ňou sprostredko­ vaná: Čo sa vyjadruje ako ich vzájomná závislosť, je to pohyb, ktorým sa vzťahujú na seba a javia sa ako vzájomne nepostráda­ teľné, ale predsa zostávajú ešte voči sebe vonkajškovými. Výroba vytvára materiál ako vonkajší predmet pre spotrebu, spotreba vy­ tvára potrebu ako vnútorný predmet, ako účel výroby. Bez výroby niet spotreby: bez spotreby niet výroby. To figuruje v ekonómii v mnohých formách. . 3. Výroba nie je len bezprostredne spotrebou a spotreba bez­ prostredne výrobou, ani výroba nie je len prostriedkom spotreby a spotreba účelom výroby, totiž v tom zmysle, že jedna dodáva druhej jej predmet, výroba vonkajší predmet spotrebe, spotreba predstavovaný predmet výrobe: ale každá z nich je nielen bezpro­ stredne tou druhou, a tú druhú nie iba sprostredkuje, ale každá Znich vytvára tú druhú tým, že seba uskutočňuje: vytvára seba ako tú druhú. Až spotreba dovršuje akt výroby tým, že dotvára produkt

48

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

ako produkt tým, že ho rozkladá, že pohlcuje jeho samostatne vecnú formu, tým, že dispozíciu, ktorá sa uplatňuje v prvom akte výroby na základe potreby jeho stáleho opakovania, rozvíja na zručnosť, nie je teda len záverečným aktom, ktorým sa produkt stáva produktom, ale aj aktom, ktorým sa výrobca stáva výrob­ com. Na druhej strane výroba produkuje spotrebu tým, že vytvára určitý spôsob spotreby, a potom aj tým, že vytvára príťažlivosť spotreby, samu spotrebyschopnosť ako potrebu. Táto posledná to­ tožnosť, uvedená pod bodom 3, sa vekonómii často vysvetľuje pri výklade vzťahu medzi dopytom a ponukou, medzi predmetmi a potrebami, medzi potrebami utvorenými spoločnosťou a priro­ dzenými potrebami. Na tomto základe nie je pre hegeliána nič jednoduchšie ako stotožniť výrobu a spotrebu. A toto urobili nielen socialistickí beletristi,"“ ale aj naozaj prozaickí ekonómovia, napríklad Say, a to v tej forme, že ak pozorujeme niektorý národ, zistíme, že jeho výroba je jeho spotrebou. To platí vraj aj pre ľudstvo in ab­ stracto. Storch dokázal Sayovi jeho omyl tvrdením, že určitý národ napríklad nespotrebúva všetko, čo vyrobí, ale vytvá­ ra aj výrobné prostriedky atď., fixný kapitál atď.!Š Okrem toho chápať spoločnosť len ako jeden jediný subjekt znamená chá­ pať ju nesprávne: špekulatívne. Pri jednom subjekte sa výroba a spotreba javia ako momenty jedného aktu. Tu je dôležité len zdôrazniť, že ak by sme výrobu a spotrebu aj pokladali za Čin­ nosti či už jedného subjektu alebo mnohých indivíduí, vždy sa budú javiť ako momenty jediného procesu, v ktorom je výroba skutočným východiskom, a preto aj prevažujúcim momentom. Spotreba ako ukájanie nedostatku, ako potreba, je sama vnútor­ ným momentom výrobnej činnosti. Ale výrobná činnosť je výcho­ diskom realizácie, a preto aj jej prevažujúcim momentom, aktom, ktorým sa celý proces znova rozbieha. Indivíduum vyrobí určitý predmet a jeho spotrebou sa opäť vracia k sebe, ale ako indi­ víduum produkujúce a samo seba reprodukujúce. Takto sa spo­ treba javí ako moment výroby. Avšak v spoločnosti je vzťah výrobcu k produktu, len čo je hotový, vonkajším vzťahom, a.návrat produktu k subjektu závisí od jeho vzťahov k iným indivíduám. Nezmocňuje sa ho bezpro­ stredne. Ak vyrába v spoločnosti, ani nesleduje cieľ bezprostredne si privlastňovať produkt. Medzi výrobcu a výrobky vstupuje "oz­

Všeobecný vzťah výroby k rozdeľovaniu...

49

delovanie, ktoré spoločenskými zákonmi určuje jeho podiel na svete výrobkov, vstupuje teda medzi výrobu a spotrebu. Stojí teda rozdeľovanie ako samostatná oblasť popri výrobe a mimo nej? b) ROZDEĽOVANIE A VÝROBA

bi Ak si všímame bežné ekonomické učenia, musí nás predo­ všetkým zaraziť, že sa v nich všetko uvádza dvakrát. Napríklad v rozdeľovaní figuruje pozemková renta, mzda, úrok a zisk, za­ tiaľ čo vo výrobe figuruje pôda, práca, kapitál ako činitele vý­ roby. Pokiaľ ide o kapitál, je už vopred jasné, že sa vyskytuje dvakrát, 1. ako činiteľ výroby: 2. ako zdroj príjmov: ako určujú­ ci určité formy rozdeľovania. Preto aj úrok a zisk figurujú vo výrobe ako takéto formy rozdeľovania, pokiaľ sú formami, v kto­ rých sa kapitál rozmnožuje, rastie, teda pokiaľ sú momentmi samej produkcie kapitálu. Úrok a zisk ako formy rozdeľovania vychádzajú z predpokladu, že kapitál je činiteľ výroby. SÚ spô­ sobmi rozdeľovania, ktorých predpokladom je, aby kapitál bol činiteľom výroby. Zároveň úrok a zisk sú spôsobmi reprodukcie kapitálu. Podobne je aj mzda námezdnou prácou posudzovanou zo zorné­ ho uhla inej kategórie: určenosť, ktorú tu vykazuje práca ako činiteľ výroby, javí sa ako určenie rozdeľovania. Keby práca ne­ bola námezdnou prácou, nejavil by sa spôsob, akým sa podieľa na výrobkoch, ako mzda, ako to bolo napríklad v otroctve. Napo­ kon pozemková renta, aby sme sa hneď dostali k najvyvinutejšej forme rozdeľovania, v ktorej sa pozemkové vlastníctvo podieľa na výrobkoch, predpokladá veľké pozemkové vlastníctvo ako Činiteľa výroby (vlastne veľké pôdohospodárstvo), a nie pôdu vôbec, tak­ isto, ako vidí len mzdu, a nie prácu ako takú. Vzťahy a spôsoby rozdeľovania sa preto javia len ako rub činiteľov výroby. Indiví­ duum, ktoré sa na výrobe podieľa vo forme námezdnej práce, po­ dieľa sa na výrobkoch, na výsledkoch výroby, vo forme mzdy. Štruktúra rozdeľovania je celkom určovaná štruktúrou výroby. Rozdeľovanie je samo produktom výroby, nielen svojím predme­ tom, lebo rozdeľovať sa môžu len výsledky výroby, ale aj formou, lebo určitá forma podielu na výrobe určuje aj osobité formy roz­ deľovania, formu, akou sa kto podieľa na rozdeľovaní. Je čírou

20.

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

ilúziou vychádzať vo výrobe z pôdy, v rozdeľovaní z pozemkovej

renty atď.

Ekonómovia ako Ricardo, ktorým sa najviac vyčíta, že si všímajú iba výrobu, vymedzili teda ako predmet ekonómie výlučne roz­ deľovanie, lebo jeho formy inštinktívne chápali ako najurčitejší výraz, v ktorom sa fixujú výrobné Činitele v danej spoločnosti. Pravda, vo vzťahu k jednotlivému indivíduu sa rozdeľovanie javí ako spoločenský zákon, podmieňujúci jeho postavenie vo výrobe, v rámci ktorej vyrába, ktorá teda predchádza jeho výrobnej čin­ nosti. Indivíduum pôvodne nemá kapitál, nemá pozemkové vlast­ níctvo. Od narodenia je indivíduum na základe spoločenského rozdeľovania odkázané na námezdnú prácu. Ale už sama táto od­ kázanosť je dôsledkom toho, že existuje kapitál, resp. pozemkové vlastníctvo ako samostatné činitele výroby. Ak pozeráme na celé spoločnosti, zdá sa, že rozdeľovanie ešte aj Z inej stránky predchádza výrobe a určuje ju: takrečeno ako predekonomický fakt. Dobyvateľský národ rozdeľuje pôdu medzi dobyvateľov, a tým nastoľuje určité rozdelenie a určitú formu po­ zemkového vlastníctva, určuje teda výrobu. Alebo premení pod­ manených na otrokov a urobí tým otrockú prácu základom výroby. Niektorý národ zas revolúciou rozdeľuje veľké pozemkové vlast­ níctvo na parcely: týmto novým rozdelením dáva výrobe nový charakter. Alebo zákonodarstvo zvečňuje pozemkové vlastníctvo v rukách určitých rodín, resp. rozdeľuje prácu ako dedičnú výsa­ du, a tým ju fixuje podľa kást. Vo všetkých týchto prípadoch, a všetky sú historické, sa zdá, že nie štruktúra a charakter roz­ deľovania boli určované výrobou, ale naopak, že štruktúra a cha­ rakter výroby boli určované rozdeľovaním. Pri najpovrchnejšom pohľade sa rozdeľovanie javí ako rozde­ ľovanie výrobkov, a preto sa zdá výrobe vzdialenejšie a voči nej takrečeno samostatné. No skôr, ako je rozdeľovanie rozdeľovaním výrobkov, je 1. rozdeľovaním výrobných nástrojov a 2. čo je ďalším určením toho istého vzťahu, je rozdeľovaním členov spo­ ločnosti medzi rozmanité druhy výroby. (Začleňovanie indivíduí do určitých výrobných vzťahov.) Rozdeľovanie výrobkov je Zrej­ me len výsledkom tohto rozdeľovania, ktoré je vnútornou Zložkou samého výrobného procesu a určuje štruktúru výroby. Ponímať výrobu bez prihliadania na toto do nej zahrnuté rozdeľovanie je očividne prázdnou abstrakciou, zatiaľ čo, naopak, rozdeľovanie

Všeobecný vzťah výroby k rozdeťovaniu...

91

výrobkov je už samo určované týmto rozdeľovaním, tvoriacim od začiatku moment výroby. Ricardo, ktorému šlo o pochopenie modernej výroby v jej určitej sociálnej štruktúre a ktorý je par excellence ekonómom výroby, práve preto vyhlasuje za vlastnú té­ mu modernej ekonómie nie výrobu, ale rozdeľovanie. Z toho opäť vidieť plytkosť ekonómov, ktorí výrobu vydávajú za večnú pravdu, zatiaľ Čo dejiny vykazujú do sféry rozdeľovania. Aký je vzťah tohto rozdeľovania, určujúceho samu výrobu, k nej, to je zjavne otázka, ktorá sa týka výroby samej. Keby sa tvrdilo, že aspoň vtedy, keď výroba musí vychádzať z určitého rozdeľo­ vania výrobných prostriedkov, rozdeľovanie v tomto význame predchádza výrobe, je jej predpokladom, bolo by treba odpovedať, že výroba skutočne má svoje podmienky a predpoklady, ktoré tvo­ ria jej momenty. Tieto momenty sa spočiatku môžu javiť ako ele­ mentárne. Procesom výroby samej sa z elementárnych menia na historické, akým sa pre jedno obdobie javia ako prirodzené pred­ poklady výroby, boli pre iné obdobie jeho historickým výsledkom. Vnútri výroby sa neustále menia. Napríklad používanie strojov zmenilo tak rozdeľovanie výrobných nástrojov, ako aj rozdeľo­ vanie produktov. Moderné veľké pozemkové vlastníctvo samo je výsledkom tak moderného obchodu a moderného priemyslu, ako aj výsledkom uplatňovania tohto priemyslu v pôdohospodárstve. Všetky vyššie nadhodené otázky sa koniec koncov redukujú na to, ako všeobecne hisťorické vzťahy zasahujú do výroby a vôbec do vzťahu výroby k historickému pohybu. Táto otázka patrí zrejme do rozboru a vysvetlenia sanmrejvýroby.

V takej triviálnej forme však, ako boli nadhodené vyššie, môžu sa odbaviť rovnako stručne. Pri všetkých výbojoch sú tri možnosti. Dobývajúci národ nanúti podmanenému svoj vlastný spôsob vý­ roby (napríklad Angličania v Írsku v tomto storočí, sčasti v In­ dii): alebo zachová sťarý spôsob výroby a uspokojí sa poplatkami (napríklad Turci a Rimania): alebo nastáva vzájomné pôsobenie, čím vznikne niečo nové, syntéza (sčasti pri výbojoch Germánov). Vo všetkých prípadoch spôsob výroby tak dobývajúceho, ako aj podmaneného národa, alebo hoci ten, čo vzniká Zo splynutia oboch, určuje nastávajúci nový spôsob rozdeľovania. Hoci sa toto nové rozdeľovanie javí ako predpoklad nového obdobia výroby, predsa je samo zasa produktom výroby, nie iba historickej výroby všeobecne, ale určitej historickej výroby.

92

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

Napríklad Mongoli, keď pustošili v Rusku, konali podľa svojho spôsobu výroby, pasenia dobytka, ktorého hlavnou podmienkou boli veľké neobývané oblasti. Germánski barbari, ktorých tradič­ ným spôsobom výroby bolo obrábanie pôdy nevoľníkmi, s izolova­ ným životom v šírom kraji, mohli rímske provincie podriadiť týmto podmienkam o to ľahšie, že koncentrácia pozemkového vlastníctva, ktorá sa tam bola uskutočnila, už celkom rozvrátila staršie vzťahy v poľnohospodárstve. Je tradičnou predstavou, že sa v určitých obdobiach žilo len z lú­ peže. Aby sa však dalo lúpiť, musí byť niečo na lúpenie, teda vý­ roba. A sám spôsob lúpeže je opäť určovaný spôsobom výroby. Napríklad národ burziánov nemožno olúpiť takým spôsobom ako národ pastierov kráv. Ulúpením otroka sa ulúpi priamo výrobný nástroj. Potom však v krajine, pre ktorú sa lúpi otrok, musí mať výroba takú štruktúru, že pripúšťa otrockú prácu alebo (ako v Južnej Amerike atď.) sa musí utvoriť spôsob výroby zodpovedajúci otrokom. Zákony môžu výrobné nástroje, napríklad pôdu, zvečniť v ru­ kách určitých rodín. Tieto zákony nadobúdajú však ekonomický význam až vtedy, keď veľké pozemkové vlástníctvo je v súlade so spoločenskou výrobou, ako napríklad v Anglicku. Vo Francúzsku vládla poľnohospodárska malovýroba napriek existencii veľkého pozemkového vlastníctva, ktoré revolúcia práve preto rozdrvila. Ale možno zákonmi zvečniť napríklad rozparcelovanie? Napriek takýmto zákonom sa vlastníctvo koncentruje znova. Vplyv zákc nov na zachovávanie vzťahov rozdeľovania, a tým ich pôsobenie na výrobu, treba vymedziť osobitne. c) NAPOKON VÝMENA A OBEH

Výmena a výroba Obeh sám je len určitým momentom výmeny, resp. výmena chá­

paná v jej totalite. Pokiaľ je výmena len sprostredkujúcim momentom medzi výro­ bou a ňou určovaným rozdeľovaním a medzi spotrebou: pokiaľ sa však spotreba sama javí ako moment výroby, je zrejme aj vý­ mena zahrnutá do výroby ako určitý jej moment.

Všeobecný vzťah výroby k rozdeľovaniu...

93

Po prvé, je jasné, že výmena činností a schopností, ktorá prebieha v samej výrobe, spadá priamo do nej a tvorí jej podstatu. To isté platí, po druhé, o výmene výrobkov, pokiaľ je výmena prostriedkom na Zhotovovanie hotového, pre bezprostrednú spo­ trebu určeného výrobku. Potiaľ je výmena sama aktom zahrnutým do výroby. Po tretie, takzvaná výmena medzi obchodníkmi a ob­ chodníkmi!“ je svojou organizáciou naskrze určovaná výroboua je sama výrobnou činnosťou. Výmena sa javí ako nezávislá vedľa výroby, ako ľahostajná voči výrobe len v poslednom štádiu, v kto­ rom sa produkt vymieňa bezprostredne na spotrebúvanie. Lenže 1. niet výmeny bez deľby práce, nech je už táto deľba práce ele­ mentárna alebo sama už výsledkom historického vývoja: 2. sú­ kromná výmena predpokladá súkromnú výrobu, 3. intenzita výmeny, jej rozsah, ako aj jej spôsob sú určované rozvojom a štruktúrou výroby. Príkladom je tu výmena medzi mestom a de­ dinou, výmena na dedine, v meste atď. Výmena sa tak vo všet­ kých svojich momentoch javí buď ako bezprostredná zložka výroby alebo ako určovaná výrobou. Výsledok, ku ktorému dochádzame, nespočíva v tom, že výroba, rozdeľovanie, výmena, spotreba sú totožné, ale že všetky sú člán­ kami určitej totality, sú rozdielmi vnútri určitej jednoty. Výroba prevláda, a to tak sama nad sebou, ak ju chápeme v jej proti­ kladnom určení, ako aj nad ostatnými momentmi. Výrobou sa proces začína vždy odznova. Samo sebou sa rozumie, že výmena a spotreba nemôžu byť prevláďajúcimi momentmi. To isté platí o rozdeľovaní ako o rozdeľovaní výrobkov. Ako rozdeľovanie Či­ niteľov výroby je však samo rozdeľovanie momentom výroby. Určitá výroba určuje teda určitú spotrebu, určité rozdeľovanie, určitú výmenu a určité vzájomné vzťahy medzi týmito rozličnými momentmi. Pravda, aj výroba vo svojej jednostrannej forme je sama taktiež určovaná ostatnými momentmi. Napríklad keď sa rozšíri trh, t. j sféra výmeny, narastá výroba čo do rozsahu a zároveň sa hlbšie rozčleňuje. So zmenou rozdeľovania mení sa výroba: napríklad koncentráciou kapitálu, rozdielnym delením obyvateľstva medzi mestom a dedinou atď. Nakoniec aj potreby spotreby určujú výrobu. Medzi rozdielnymi momentmi prebieha vzájomné pôsobenie. Tak je to v každom organickom celku.

94

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

3. METÓDA POLITICKEJ EKONÓMIE

Ak určitú krajinu skúmame z politicko-ekonomického hľadiska, začíname jej obyvateľstvom, jeho rozdelením na triedy, jej mes­ tami, vidiekom, moriami, rozmanitými odvetviami výroby, vývo­ zom a dovozom, ročnou výrobou a spotrebou, cenami tovarov atď. Zdá sa, že je správne začínať reálnym a konkrétnym, skutočnými predpokladmi, teda napríklad v ekonómii obyvateľstvom, ktoré je základom a subjektom celého spoločenského aktu výroby. Pri bližšom skúmaní však vysvitne, že toto je nesprávne. Obyvateľstvo je abstrakciou, ak odhliadneme napríklad od tried, z ktorých sa skladá. Triedy sú zasa prázdnym slovom, ak nepoznáme prvky, na ktorých sa zakladajú. Napríklad námezdnú prácu, kapitál atď. Tieto prvky predpokladajú výmenu, deľbu práce, ceny atď. Naprí­ klad kapitál nie je nič bez námezdnej práce, bez hodnoty, peňazí, ceny atď. Keby sme teda začínali obyvateľstvom, bola by to chao­ tická predstava o celku a bližšími určeniami by som sa analyticky dostával k čoraz jednoduchším pojmom: od predstavovaného kon­ krétna k čoraz jednoduchším abstraktám, kým by som nedospel k najjednoduchším určeniam. Odtiaľ by potom bolo treba vrátiť sa zasa späť, kým by sme sa naostatok nedostali zasa k obyvateľstvu, tentoraz však nie ako k chaotickej predstave o celku, ale ako k bohatej totalite mnohých určení a vzťahov. Prvá cesta je tá, ktorou sa ekonómia historicky uberala pri svojom vzniku. Naprí­ klad ekonómovia 17. storočia začínajú vždy živým celkom, obyva­ teľstvom, národom, štátom, viacerými štátmi atď.: vždy však končia tým, že analýzou nachádzajú niektoré určujúce abstraktné, všeobecné vzťahy, ako je deľba práce, peniaze, hodnota atď. Len čo sa tieto jednotlivé momenty viac či menej fixovali a abstra­ hovali, začínalo sa s výkladom ekonomických systémov, ktoré postupovali od jednoduchých momentov, ako je práca, deľba prá­ ce, potreba, výmenná hodnota, až k štátu, k výmene medzi ná­ rodmi a k svetovému trhu. Tento postup je zrejme správnou vedec­ kou metódou. Konkrétno je konkrétne preto, lebo je zhrnutím mnohých určení, teda jednotou rozmanitého. V myslení sa teda javí ako proces zhfňania, ako výsledok, nie ako východisko, hoci je vskutočnosti východiskom, a preto aj východiskom príslušného nazerania a predstavy. Pri prvom postupe sa súhrnná predstava

Metóda politickej ekonómie

55

vyparila v číro abstraktné určenie: pri druhom vedú abstrakt­ né určenia k reprodukcii konkrétneho prostredníctvom myslenia. Hegel uviazol teda v ilúzii, že reálno ponímal ako výsledok mysle­ nia, ktoré sa vraj v sebe samom zhrnuje, v sebe prehlbuje a zo seba samého sa pohybuje, zatiaľ čo metóda postupu od abstrakt­ ného ku konkrétnemu je pre myslenie iba spôsob, ako sa zmocniť konkrétneho a reprodukovať ho ako duchovne konkrétne. To však nie je proces vzniku samého konkrétneho. Napríklad najjedno­ duchšia ekonomická kategória, povedzme výmenná hodnota, pred­ pokladá existenciu obyvateľstva, a to obyvateľstva vyrábajúceho v rámci určitých vzťahov, takisto určitý druh usporiadania rodín či občín alebo štátov atď. Nemôže nikdy byť ničím iným ako ab­ straktným, jednostranným vzťahom už daného konkrétneho, Ži­ vého celku. Ale ako kategória existuje výmenná hodnota už od čias preddiluviálnych. Pre vedomie, pre ktoré je pojmové myslenié skutočným človekom, a teda až pojmove pochopený svet ako taký je skutočnosťou —a filozofické vedomie je takýmto vedomím — pre toto vedomie sa teda pohyb kategórií javí ako skutočný akt výroby, — ktorý dostáva popud, žiaľ, len zvonku — ktorého vý­ sledkom je svet: a toto je — ale to je opäť tautológia — správne potiaľ, pokiaľ konkrétna totalita ako totalita myšlienok, ako myšlienkové konkrétno, je fakticky produktom myslenia, pojmo­ vého chápania: nie je však produktom mimo nazerania a pred­ stavy alebo ponad nich mysliaceho a sám seba rodiaceho pojmu, ale produktom pretvárania nazerania a predstáv na pojmy. Tento celok, ako sa v hlavách javí ako myšlienkový celok, je produktom mysliacej hlavy, prisvojujúcej si Svet jediným pre ňu možným spôsobom, a to spôsobom, ktorý sa líši od umeleckého, nábožen­ ského, prakticky duchovného prisvojovania si tohto sveta. Reálny subjekt naďalej jestvuje ako samostatný mimo hlavy, pravda, dovtedy, kým sa hlava správa len špekulatívne, len teoreticky. Preto aj pri teoretickej metóde musí subjekt, spoločnosť, vždy predchádzať predstave ako predpoklad. i Nemajú však tieto jednoduché kategórie aj nezávislú historickú alebo prirodzenú existenciu pred konkrétnejšími? To závisí od okolností. Napríklad Hegel správne začína filozofiu práva držbou ako najjednoduchším právnym vzťahom subjektu. Nejestvuje však držba pred rodinou alebo pred vzťahmi pána a sluhu, čo sú oveľa konkrétnejšie vzťahy. Naproti tomu by bolo správne povedať, že

96

Žáklady kritiky polittokej ekonómie. Úvod

jestvujú rodiny, kmeňové celky, ktoré len majú v držbe, ale ne­ majú vlastníctvo. Jednoduchšia kategória sa teda javí ako vzťah jednoduchých rodinných alebo kmeňových zväzkov vo vzťahu k vlastníctvu. Vo vyspelejšej spoločnosti sa javí ako jednoduchší vzťah vyvinutejšej organizácie. Vždy sa však predpokladá kon­ krétny substrát, vzťah, ku ktorému je držbou. Možno si pred­ staviť osamelého divocha, ktorý má niečo v držbe. Vtedy však držba nie je právny vzťah. Nie je správne tvrdiť, že držba sa historicky vyvíja v rodinu. Naopak, držba vždy predpokladá túto „konkrétnejšiu právnu kategóriu“. Pritom by však vždy platilo, že jednoduché kategórie sú výrazmi vzťahov, v ktorých sa azda realizovalo menej vyvinuté konkrétno bez toho, aby už viedlo k vzniku mnohostrannejšieho pomeru či vzťahu, ktorý je duchovne zvýraznený v konkrétnej kategórii, zatiaľ čo vyspelejšie konkrét­ no si tú istú kategóriu ponecháva ako podriadený vzťah. Peniaze môžu existovať a historicky existovali skôr, než existoval kapitál, skôr než existovali banky, skôr než existovala námezdná práca atď. Z tejto stránky sa teda dá povedať, že jednoduchšia kategória inôže vyjadrovať hlavné vzťahy menej vyvinutého celku alebo podriadené vzťahyvyspelejšieho celku, ktoré historicky existovali skôr, ako sa celok vyvinul smerom k tomu, čo je vyjadrené v kon­ krétnejšej kategórii. Potiaľ by chod abstraktného myslenia, po­ stupujúceho od najjednoduchšieho k zložitému, zodpovedal sku­ točnému historickému procesu. Na druhej strane možno povedať, že jestvujú veľmi vyspelé, ale predsa historicky menej zrelé formy spoločenskej organizácie, v ktorých sa uskutočňujú najvyššie formy ekonómie, ako naprí­ klad kooperácia, rozvinutá deľba práce atď., hoci nejestvujú nijaké peniaze, ako napríklad v Peru.!“Ani v slovanských pospolnostiach sa peniaze a výmena, ktorá podmieňuje ich vznik, nezjavujú vôbec alebo len nepatrne vnútri jednotlivých pospolností, ale na ich hraniciach, v styku s inými pospolnosťami, ako je vôbec nesprávne predpokladať existenciu výmeny vnútri pospolnosti ako jej prvot­ nú konštituujúcu zložku. Naopak, sprvoti sa vyskytuje skôr vo vzájomnom vzťahu medzi rôznymi pospolnosťami než medzi člen­ mi vnútri tej istej pospolnosti. Ďalej: hoci peniaze hrajú veľmi skoro a všestranne určitú úlohu, predsa sú prevládajúcim prvkom len u jednostranne určených, t. j. obchodných národov. A dokonca V najvyspelejšom staroveku, u Grékov a Rimanov, vyskytuje sa

Metóda politickej ekonómie

97

plne rozvinutá forma peňazí, ktorá je predpokladom modernej buržoáznej spoločnosti, len v období ich rozkladu. Táto celkom jednoduchá kategória sa teda vo svojej rozvinutej podobe zjavuje historicky až v najvyspelejších spoločenských pomeroch. Von­ koncom nepreniká všetkými ekonomickými vzťahmi. Napríklad v Rímskej ríši, aj v období jej najväčšieho rozvoja, zostala zákla­ dom naturálna daň a naturálne dávky. Peňažníctvo sa tam celkom rozvinulo vlastne len v armáde. Nikdy sa ani nerozšírilo na celú oblasť práce. Hoci teda jednoduchšia kategória mohla historicky existovať pred konkrétnejšou, môže byť vo svojej intenzívne a extenzívne plne rozvinutej podobe príznačná práve pre kombi­ novanú formu spoločenskej organizácie, kým konkrétnejšia bola väčšmi rozvinutá v menej vyvinutej forme organizácie spoločnosti. Práca sa zdá byť celkom jednoduchou kategóriou. Aj predstava práce v tejto všeobecnej podobe — ako práce vôbec — je prastará. A predsa, takto jednoducho ekonomicky chápaná je „práca“ tak­ isto modernou kategóriou ako vzťahy, z ktorých vzniká táto jed­ noduchá abstrakcia. Napríklad monetárny systém chápe bohatstvo ešte celkom objektívne, ako vec mimo seba v peniazoch. V po­ rovnaní s týmto stanoviskom bolo veľkým pokrokom, keď manu­ faktúrny alebo komerčný systém vidí zdroj bohatstva už nie V predmete, ale v subjektívnej činnosti — v komerčnej alebo V manuľfaktúrnej práci — ale pritom ešte vždy chápe aj túto činnosť obmedzene ako činnosť plodiacu peniaze. Proti tomuto systému stojí fyziokratický systém, ktorý chápe určitú formu práce — poľnohospodárstvo — ako tvorkyňu bohatstva, a sám objekt už nevidí prestrojený v peniazoch, ale ako produkt vôbec, ako všeobecný výsledok práce. Na základe obmedzenosti tejto činnosti chápe teda ešte vždy tento produkt ako produkt určovaný prírodou — ako produkt poľnohospodárstva, ako produkt pôdy v pravom zmysle slova. Adam Smith urobil obrovský krok vpred, keď odhodil každú konkrétnu podobu činnosti vytvárajúcej bohatstvo — keď vidí prácu vôbec, a nie manufaktúrnu ani komerčnú ani poľnohospo­ dársku prácu, ale rovnako jednu ako druhú. S abstraktnou vše­ obecnosťou činnosti tvoriacej bohatstvo sa tak uznáva aj všeobec­ nosť predmetu určeného ako bohatstvo, produkt vôbec čiže znova práca vôbec, lež už ako produkt minulej, spredmetnenej práce. Aký ťažký a veľký bol tento prechod, vidieť z toho, ako sám Adam

98

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

Smith z času na čas upadá späť do fyziokratického systému. Teraz by sa mohlo zdať, akoby sa tým bol našiel iba abstraktný výraz najjednoduchšieho a najstaršieho vzťahu, v ktorom ľudia — nech je to v hocktorej forme organizácie spoločnosti — vystupujú ako výrobne činní. Z jednej stránky je to správne. Z druhej nie. Ľaho­ stajnosť voči určitému druhu práce predpokladá veľmi vyspelú to­ talitu skutočných druhov práce, z ktorých ani jedna už nie je vše­ ovládajúca. Tak vznikajú najvšeobecnejšie abstrakcie vôbec len na základe najbohatšieho konkrétneho vývoja, kde sa jedna črta javí ako niečo spoločné mnohým, všetkým javom. Potom už nie je možné predstavovať si to všeobecné len v osobitej forme. Na druhej strane je táto abstrakcia práce vôbec nielen myšlienkovo utvore­ ným výsledkom konkrétnej totality prác. Ľahostajnosť voči určitej práci zodpovedá forme spoločenskej organizácie, v ktorej indi­ víduá ľahko prechádzajú z jednej práce do druhej a určitý druh práce je pre nich náhodný, a teda ľahostajný. Práca sa tu nielen kategoriálne, ale v skutočnosti stala prostriedkom na tvorbu bo­ hatstva vôbec a ako určenie prestala byť spätá s indivíduami v určitej osobitosti. Takýto stav je najvyvinutejší v najmodernej­ šej forme existencie buržoáznej spoločnosti — v Spojených štá­ toch. Teda až tu sa abstrakcia kategórie „práce“, „práce vôbec“, práce ako taká, východisko modernej ekonómie stáva prakticky pravdivou. Teda najjednoduchšia abstrakcia, ktorú moderná eko­ nómia stavia na prvé miesto a ktorá vyjadruje prastarý a pre všetky spoločenské formy platný vzťah, sa v tejto abstrakcii javí predsa len prakticky pravdivá ako kategória najmodernejšej spo­ ločnosti. Dalo by sa povedať, že to, čo sa v Spojených štátoch javí ako historický produkt — táto ľahostajnosť voči určitej práci — javí sa napríklad u Rusov ako elementárna dispozícia. Je to však predsa len čertovský rozdiel, či barbari majú dispozíciu byť na všetko použití, alebo či sa civilizovaní ľudia sami na všetko po­ užijú. A u Rusov tejto ľahostajnosti voči určitosti práce potom prakticky zodpovedá tradičná zviazanosť s celkom určitou prá­ Cou, Z ktorej ich vytrhávajú len vonkajšie vplyvy. Tento príklad práce výstižne ukazuje, že ešte aj najabstraktnej­ šie kategórie napriek svojej platnosti pre všetky epochy — vyplý­ vajúcej z ich abstraktnosti — sú predsa len v samej určenosti tejto abstrakcie rovnako produktom historických vzťahov a plnú plat­ nosť majú len pre tieto vzťahy a v ich rámci.

Metóda politickej ekonómie

99

Buržoázna spoločnosť je najvyspelejšia a najmnohotvárnejšia historická organizácia výroby. Kategórie vyjadrujúce jej vzťahy, pochopenie jej štruktúry, umožňujú tým zároveň pochopenie štruktúry a výrobných vzťahov všetkých tých zaniknutých foriem organizácie spoločnosti, z trosiek a prvkov ktorých sa rozvinula a ktorých sčasti ešte neprekonané zvyšky v nej pretrvávajú a kto­ rých niektoré číre náznaky tu nadobudli plne rozvinutú podo­ bu atď. Anatómia človeka je kľúč na pochopenie anatómie opice. Naproti tomu náznaky niečoho vyššieho u menej vyspelých druhov zvierat možno pochopiť až vtedy, keď toto vyššie samo je už známe. Buržoázna ekonómia dáva takto kľúč na pochopenie starovekej ekonómie atď. Ale rozhodne nie na spôsob tých eko­ nómov, ktorí stierajú všetky historické rozdiely a vo všetkých formách spoločenskej organizácie vidia buržoázne formy. Poplat­ ky, desiatky atď. možno pochopiť vtedy, keď je známa pozem­ ková renta. Neslobodno ich však s ňou stotožňovať. Keďže ďalej buržoázna spoločnosť sama je tiež len protikladnou formou vývo­ ja, nachodia sa v nej vzťahy predchádzajúcich foriem často len celkom zakrpatené alebo dokonca prevrátené. Napríklad obecné vlastníctvo. Ak je teda pravda, že kategórie buržoáznej ekonómie obsahujú určitú pravdu pre všetky ostatné formy spoločenskej organizácie, treba to prijať len s určitými výhradami. Môžu ich to­ tiž obsahovať rozvinuté, zakrpatené, karikované atď., vždy v neja­ kej podstatne odlišnej forme. Takzvaný historický vývoj sa vôbec zakladá na tom, že posledná forma hľadí na predchádzajúce for­ my ako na stupne k sebe samej a keďže je zriedkakedy a len za určitých podmienok schopná kritizovať samu seba — prirodzene tu nie je reč o takých historických obdobiach, čo si samy pripa­ dajú ako obdobia úpadku — chápe ich vždy jednostranne. Kres­ ťanské náboženstvo bolo schopné pomôcť pri objektívnom pocho­ pení skorších mytológií až vtedy, keď jeho sebakritika bola do určitej miery, takpovediac ôvváue. (potenciálne) hotová. Tak aj buržoázna ekonómia dospela k pochopeniu feudálnej, antic­ kej, orientálnej ekonómie až vtedy, keď sa začala sebakritika buržoáznej spoločnosti. Pokiaľ sa buržoázna ekonómia v mytolo­ gizujúcej forme nestotožňovala celkom s minulou ekonómiou, po­ dobala sa jej kritika predošlej, najmä feudálnej ekonómie, s kto­ rou musela ešte priamo bojovať, tej, ktorou kresťanstvo pristupovalo k pohanstvu alebo protestantizmus ku katolicizmu.

60

Základy krttiky politickej ekonómie. Úvod

Ako vôbec v každej historickej, spoločenskej vede treba pri po­ stupnom vývoji ekonomických kategórií zdôrazniť vždy to, že tak ako v skutočnosti, aj v hlave je daný subjekt, tu moderná bur­ žoázna spoločnosť, a že teda kategórie, formy existencie, určenia existencie vyjadrujú neraz iba jednotlivé stránky tejto určitej spo­ ločnosti, tohto subjektu, a že sa preto ani vo vede nezačína až tam, kde je teraz o nej reč ako o takej. Toto treba zdôrazniť, lebo to hneď poskytuje kritérium triedenia. Napríklad sa zdá, že nič nie je prirodzenejšie, ako začínať pozemkovou rentou, pozemko­ vým vlastníctvom, lebo je viazané na pôdu, na zdroj všetkej výro­ by a celej ľudskej existencie, ako aj na prvú formu výroby všetkých ako-tak ustálených spoločností — na poľnohospodár­ stvo. No nič by nebolo chybnejšie. Vo všetkých formách organizá­ cie spoločnosti určitá forma výroby svojím charakterom vyme­ dzuje postavenie a vplyv všetkých ostatných, a preto aj jej vzťahy vymedzujú postavenie a vplyv všetkých ostatných vzťahov. Je to akési všeobecné osvetlenie, ktoré zahaľuje všetky ostatné farby a obmieňiaich osobitosti. Je to zvláštny éter, ktorý určuje špecific­ kú váhu všetkých foriem života, čo z neho vychádzajú. Napríklad u pastierskych národov (čisto lovecké alebo rybárske národy sú mimo oblasti, kde sa začína skutočný vývoj). U nich sa sporadic­ ky vyskytujú určité formy obrábania pôdy. Tým je určovaná forma pozemkového vlastníctva. Je spoločné, a túto formu si zachováva viac alebo menej podľa toho, či tieto národy viac alebo menej lipnú na svojej tradícii, ako ukazuje príklad občinového vlast­ níctva u Slovanov. U národov s usadlým poľnohospodárstvom — a táto usadenosť predstavuje už vysoký stupeň vývoja — kde toto poľnohospodárstvo prevažuje ako v klasickej starovekej a vo feu­ dálnej spoločnosti, má dokonca aj priemysel a jeho organizácia, tak ako aj zodpovedajúce formy vlastníctva, viac alebo menej po­ zemkovovlastnícky charakter, alebo je celkom závislý od pozem­ kového vlastníctva ako u starých Rimanov, alebo, ako v stredo­ veku, napodobňuje v meste a v jeho vzťahoch organizáciu dediny. V stredoveku má sám kapitál — pokiaľ nie je Čisto peňažným kapitálom — ako tradičné remeselnícke náradie atď. tento pozem­ kovovlastnícky charakter. V buržoáznej spoločnosti je to naopak. Poľnohospodárstvo sa čoraz viac stáva iba jedným z priemysel­ ných odvetví a je celkom ovládané kapitálom. Takisto pozemková renta. Vo všetkých formách spoločnosti, v ktorých prevláda po­

Metóda politickej ekonómie

61

zemkové vlastníctvo, prevláda ešte vzťah k prírode. V tých, v kto­ rých prevláda kapitál, prevláda prvok spoločenský, historicky utvorený. Pozemkovú rentu nemožno pochopiť bez kapitálu. Ka­ pitál však možno pochopiť bez pozemkovej renty. Kapitál je vše­ ovládajúcou ekonomickou mocou buržoáznej spoločnosti. Musí tvoriť východisko i koniec, a treba ho rozobrať pred pozemkovým vlastníctvom. Až keď sa obe vysvetlili osobitne, treba objasniť ich vzájomný vzťah. Bolo by teda neprípustné a nesprávne vysvetľovať ekonomické kategórie v tom poradí, vakomzaujímali v dejinách rozhodujúce miesto. Ich poradie je totiž určené ich vzájomným vzťahom v mo­ dernej buržoáznej spoločnosti, a tento vzťah je práve opačný v porovnaní s tým, čo sa javí ako jeho prirodzený vzťah alebo čo zodpovedá sledu historického vývoja. Nejde o postavenie, ktoré historicky zaujímajú ekonomické vzťahy v slede rôznych foriem spoločenskej organizácie. Ešte menej ide o ich poradie „v idei“ (Proudhon )18. (v hmlistej predstave o historickom pohybe). Ale

ide o ich členenie vnútri modernej buržoáznej spoločnosti. Čistota (abstraktná určenosť), v akej sa obchodné národy — Feničania, Kartáginci — zjavujú v staroveku, je určovaná práve tým, že prevládajú poľnohospodárske národy. Kapitál ako obchod­ ný alebo peňažný kapitál vystupuje v tejto abstraktnosti práve tam, kde kapitál v spoločenstvách ešte nie je prevládajúcim prv­ kom. Toto isté postavenie mali kedysi Lombarďania a Židia voči tým stredovekým spoločnostiam, ktoré sa živili poľnohospodár­ stvom. Ďalší príklad, aké odlišné postavenie zaujímali tie isté kate­ górie na rozličných stupňoch spoločenského vývoja: jednou Z po­ sledných foriem buržoáznej spoločnosti sú: účastinárske spoloč­ nosti. Aj tie sa však vo svojich začiatkoch zjavujú vo forme veľkých privilegovaných a monopolných obchodných spoločností. Sám pojem národného bohatstva sa u ekonómov 17. storočia vkráda v takej forme — a táto predstava sa sčasti zachovala ešte aj u ekonómov 18. storočia — akoby sa bohatstvo vytváralo iba pre štát a akoby jeho moc bola úmerná tomuto bohatstvu. Bolato ešte neuvedomele pokrytecká forma, v ktorej sa bohat­ stvo samo a jeho tvorba ohlasovali ako účel moderných štátov a v ktorej sa štáty pokladali len za prostriedok na tvorbu bo­ hatstva,

02

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

Rozdelenie treba zrejme urobiť takto: 1. Všeobecne abstraktné určenia, ktoré sú preto viac alebo menej príznačné pre všetky formy spoločenskej organizácie, ale v tom zmysle, ako sme ho vysvetlili vyššie. 2. Kategórie, ktoré tvoria vnútornú štruktúru buržoáznej spoločnosti a na ktorých spočívajú základné triedy. Kapitál, námezdná práca, pozemkové vlastníctvo. Ich vzájomný vzťah. Mesto a dedina. Tri veľké spoločenské triedy. Výmena medzi nimi. Obeh. Úverníctvo (súkromné). 3. Zhrnutie buržoáznej spoločnosti vo forme štátu. Skúmanej vo vzťahu k sebe samej. „Neproduktívne triedy.“ Dane. Štátny dlh. Verejný úver. Obyva­ teľstvo. Kolónie. Vysťahovalectvo. 4. Medzinárodné vzťahy výroby. Medzinárodná deľba práce. Medzinárodná výmena. Vývoz a dovoz. Výmenný kurz. 5. Svetový trh a krízy.

4. VÝROBA. VÝROBNÉ PROSTRIEDKY A VÝROBNÉ VZŤAHY. VÝROBNÉ VZŤAHY A VZŤAHY VÝMENNÉHO STYKU. FORMY ŠTÁTU A FORMY VEDOMIA VO VZŤAHU K VÝROBNÝM VZŤAHOM A VZŤAHOM VÝMENNÉHO STYKU. PRÁVNE VZŤAHY. RODINNÉ VZŤAHY

Nezabúdať na body, ktoré tu treba spomenúť a nesmú sa opo­ menúť: 1. Vojna dospela k určitým rozvinutým formám skôr než mier:

spôsob, ako sa vojnou a v armádach atď. určité ekonomické vzťa­ hy, ako námezdná práca, používanie strojov atď. vyvinuli skôr než v rámci buržoáznej spoločnosti. Varmáde je obzvlášť názor­ ný vzťah medzi produktívnou silou a vzťahmi výmenného styku. 2. Vzťah doterajšieho idealistického dejepisectva k reálnemu. Najmä takzvaných kultúrnych dejín, ktoré sú napospol dejinami náboženstiev a štátov. (Pri tejto príležitosti možno dačo povedať aj o rozmanitých spôsoboch doterajšieho dejepisectva. Takzvane objektívne. Subjektívne [morálne a i.|. Filozofické.) 3. Druhoradé a treťoradé, vôbec odvodené, prenesené, nepôvod­ né výrobné vzťahy. Sem patrí pôsobenie medzinárodných vzťahov. 4. Výčitky pre materialistický charakter tejto koncepcie. Vzťah k naturalistickému materializmu.

Výrobné prostriedky a výrobné vzťahy

63

5. Dialektika pojmov produktívna sila (výrobný prostriedok ) a výrobný vzťah, dialektika, ktorej hranice treba určiť a ktorá neruší reálnu rozdielnosť. 6. Nerovný vzťah medzi vývojom materiálnej výroby a na­ príklad umeleckou produkciou. Vôbec pojem pokroku nechápať v bežnej abstraktnosti. Moderné umenie atď. Táto disproporcia ešte nie je taká závažná a ťažko pochopiteľná ako disproporcia v oblasti praktickosociálnych vzťahov vôbec. Napríklad v oblasti vzdelania. Vzťah Spojených štátov k Európe. No skutočne zložitou otázkou, ktorú tu treba objasniť, je, ako sa výrobné vzťahy ako právne vzťahy vyvíjajú k nerovnomernosti. Teda napríklad vzťah rímskeho súkromného práva (menej v trestnom a verejnom prá­ ve) k modernej výrobe. 7. Táto koncepcia sa javí ako nevyhnutný vývoj. Ale oprávne­ nosť náhody. Ako. (O. i. aj slobody.) (Pôsobenie komunikačných prostriedkov. Svetové dejiny neexistovali vždy, dejiny ako sve­ tové dejiny sú výsledok.) 8. Východiskom je, prirodzene, prírodná určenosť, subjektívne a objektívne. Kmene, rasy atď. 1." Pokiaľ ide 0 umenie, je známe, že určité obdobia jeho roz­ kvetu nie sú v zhode so všeobecným vývojom spoločnosti, teda ani s jej materiálnou základňou, takpovediac s kostrou jej or­ ganizácie. Napríklad Gréci v porovnaní s modernými umelcami alebo aj so Shakespearom. Pokiaľ ide o niektoré formy umenia, napríklad o epos, sa dokonca uznáva, že sa vo svojej svetodejinnej, klasickej podobe nikdy nemohli vytvoriť, keď už vznikla ume­

lecká tvorba ako taká, že teda v rámci samého umenia určité významné umelecké útvary sú možné len na nerozvinutom stupni vývoja umenia. Ako to platí pre vzťah rozmanitých druhov umenia v rámci samého umenia, je tým menej nápadné, že to platí pre vzťah celej oblasti umenia k všeobecnému vývoju spoločnosti. Ťažkosť tkvie len vo všeobecnej formulácii týchto protirečení. Len čo sú špecifikované, už sú aj vysvetlené. Všimnime si napríklad vzťah gréckeho umenia a potom Sha­ kespearov vzťah k prítomnosti. Je známe, že grécka mytológia nebola len zbrojnicou gréckeho umenia, ale aj jeho pôdou. Je na: zeranie na prírodu a spoločenské vzťahy, z akého vychádza gréc­ ka fantázia, a teda aj grécka [mytológia|, možné zá existencie samohybných strojov a vlakov, parných rušňov a elektrických te­

64

Základy kritiky politickej ekonómie. Úvod

legrafov? Čo je Vulkán oproti firme Roberts © Co.1%, Jupiter oproti bleskozvodu a Hermes oproti Crédit mobilier?)? Každá mytológia prekonáva, ovláda a stvárňuje prírodné sily vo fantázii a pro­ stredníctvom fantázie: mizne teda so skutočným ovládnutím prí­ rodných síl. Čo s Fámou zoči-voči Printinghouse Sguare?““ Grécke umenie je podmienené existenciou gréckej mytológie, t. j. neve­ domým umeleckým stvárnením samej prírody a samých spolo­ čenských foriem ľudovou fantáziou. To je jeho materiál. Nie aká­ koľvek mytológia, t. j nie akékoľvek nevedome umelecké stvárnenie prírody (tu treba pod prírodou chápať všetko pred­ metné, teda aj spoločnosť). Egyptská mytológia nikdy nemohla byť pôdou a či lonom gréckeho umenia. Ale rozhodne to musela byť niektorá mytológia. Teda nijaký taký spoločenský vývoj, ktorý by vylučoval akýkoľvek mytologický vzťah k prírode, aký­ koľvek mytologizujúci vzťah k nej, ktorý by teda od umelca žiadal fantáziu nezávislú od mytológie. Pozrime sa na to z inej strany: je Achilles možný s pušným prachom a olovom? Alebo vôbec lliada s tlačiarenským lisom alebo dokonca s tlačiarenským strojom? Nezmíknu nevyhnutne spevy a báje a múzy s nástupom tlačiarenského lisu, nestrácajú sa teda nevyhnutné podmienky epickej poézie? Ťažkosť netkvie v tom, aby sme pochopili, že grécke umenie a grécky epos sú späté s určitými formami spoločenského vývoja. Ťažkosť tkvie v tom, že nám ešte vždy dávajú umelecký pôžitok a že v určitom ohľade platia ako norma a nedosiahnuteľný vzor. Muž sa nemôže stať znova dieťaťom, lebo sa inak stane detin­ ským. No vari ho neteší naivita dieťaťa a nemusí sa on sám na vyššom stupni usilovať reprodukovať pravdu dieťaťa? Neožíva vari v detskej povahe každej epochy jej vlastný charakter v prí­ rodzenej pravdivosti? Prečo by si detský vek dejín ľudstva, obdo­ bie jeho najkrajšieho rozkvetu nemalo zachovať večný pôvab ako stupeň, ktorý sa už nikdy viac nevtáti? Jestvujú nevychované deti i predčasne vyspelé deti. Mnohé zo starovekých národov patria do tejto kategórie. Normálnymi deťmi boli Gréci. Pôvab, aký vanie na nás z ich umenia, nie je v protiklade k nerozvinu­ tému stupňu spoločenského vývoja, na ktorom vyrástlo. Naopak, grécke umenie je jeho výsledkom a je nerozlučne späté s tým, že sa nikdy nemôžu navrátiť nezrelé spoločenské podmienky, za ktorých vzniklo a jedine mohlo vzniknúť.

IL KAPITOLA O PENIAZOCH

„Kapitola o peniazoch“ je obsiahnutá v zošite I a na prvých siedmich stranách zošitu II. Zošit 1 pochádza z októbra 1857, ale Marx naň dátum nenapísal.

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

67

(A/ NEUDRŽATEĽNOSŤ PROUDHONOVSKEJ KONCEPCIE „PRACOVNÝCH PEŇAZÍ“. PENIAZE AKO NEVYHNUTNÝ VÝSLEDOK VÝVOJA TOVAROVEJ FORMY VÝROBKU) (1/ PROUDHONOVCI NECHÁPU VNÚTORNÚ SÚVISLOSŤ MEDZI VÝROBOU, ROZDEĽOVANÍM A OBEHOM A PRIMÁRNU ÚLOHU VÝROBNÝCH VZŤAHOV)

(a/ 1lúzie proudhonovca Darimona: mylné stotožňovanie peňažného obehu s úverom a zveličovanie úlohy bánk pri riadení peňažného trhu) „Všetko zlo pochádza z úsilia zachovať nadvládu drahých ko­ vov v obehu a vo výmene“ (str. 1, 2). Alfred Darimon: O reforme bánk. Paríž 1856.

Darimon začína opatreniami, ktoré v októbri 1855 urobila Fran­ cúzska banka, aby zabránila sústavnému poklesu svojej poklad­ ničnej hotovosti (str. 2). Chce nám podať štatistický prehľad o stave tejto banky za posledných šesť mesiacov, ktoré predchá­ dzali jej októbrovým opatreniam. Preto porovnáva jej zásobu prú­ tového zlata a striebra za každý z týchto šiestich mesiacov s po­ hybmi zásob, t. j. so súhrnom všetkých vykonaných diskontov (cenných papierov, zmeniek, ktoré má v rukách). Číslo vyjadru­ júce hodnotu cenných papierov, ktoré sú v rukách banky, „repre­ zentuje“ podľa Darimona „viac alebo menej rozsah jej služieb vyžadovaných verejnosťou, alebo, čo je to isté, potreby obehu“ (str. 2). Je to to isté? Naskrze nie — keby súhrn zmeniek predlo­ žených na diskontovanie bol totožný s „potrebami cirkulácie“, obehu peňazí vo vlastnom Zmysle, musel by byť obeh bankoviek určovaný súhrnom diskontovaných zmeniek. Lenže tieto pohyby spravidla nielenže neprebiehajú súbežne, ale neraz naopak. Celko­ vé množstvo diskontovaných zmeniek a jeho kolísanie vyjadrujú potreby úveru, zatiaľ Čo celkové množstvo obiehajúcich peňazí je určované celkom inými vplyvmi. Aby Darimon mohol dospieť k nejakým záverom o obehu, bol by musel popri rubrike zásoby prútového zlata a striebra a rubrike diskontovaných zmeniek zaviesť predovšetkým rubriku zachycujúcu súhrn obiehajúcich bankoviek. Ak chcel hovoriť o potrebách obehu, bolo by sa pria­ mo žiadalo najprv zistiť kolísanie v skutočnom obehu. Opomenutie

68

Kapitola 0 peniazoch

tohto nevyhnutného článku porovnávania prezrádza ihneď dile­ tantské babráctvo a zámerné stotožňovanie potrieb úveru s po­ trebami obehu peňazí — na tomto stotožnení sa totiž fakticky zakladá celé tajomstvo proudhonovskej múdrosti. (Je to ako. pre­ hľad úmrtnosti, kde by na jednej strane figurovali choroby, na druhej úmrtia, ale na narodenia by sa zabudlo.) Obe rubriky (pozri str. 3), ktoré Darimon podáva, rubrika zásob drahých kovov v banke od apríla do septembra na jednej strane, pohyb jej Zzá­ sob (cenných papierov) na strane druhej, nevyjadrujú v skutoč­ nosti nič iné ako tautologický fakt, ktorý nepotrebuje hromadu štatistických ilustrácií, že.v tej istej miere, v akej sa do banky postupovali zmenky, aby sa z nej odčerpal drahý kov, sa jej zásoby (cenných papierov) naplňali zmenkami a z jej pivnice ubúdal drahý kov. A ešte ani táto tautológia, ktorú chce Darimon doká­ zať svojou tabuľkou, nie je v nej vyjadrená jasne. Tabuľka, na­ opak, ukazuje, že od 12. apríla do 13. septembra 1855 zásoby zlata a striebra v banke poklesli približne o 144 miliónov, zatiaľ čo sa jej zásoby cenných papierov zväčšili približne o 101 mi­ liónov." Pokles zásob prútového zlata a striebra prevýšil teda o 36 miliónov prírastok diskontovaných cenných papierov. To­ tožnosť oboch pohybov stroskotáva na tomto súhrnnom výsledku šestmesačného pohybu. Presnejšie porovnanie čísiel nám ukáže ďalšie nezrovnalosti. Zásoby drahých kovov v banke

Cenné papiere diskontované bankou

12. apríla — 433 614 799 fr. 10. mája — 420 914 028 fr.

12. apríla — 322 904 313 10. mája — 310 744 925

Inými slovami: od 12. apríla do 10. mája poklesli zásoby dra­ hých kovov o 11700 769, zatiaľ čo položka cenných papierov klesla o 12199 388: t. j pokles cenných papierov prevyšuje približne o pol milióna (458 619 fr.) pokles zásob drahých kovov. Opačný obraz, ale v oveľa prekvapujúcejšom rozsahu, uvidíme, keď porovnáme mesiac máj s mesiacom Jún:

+"Malo by byť 108. Číslicu 101 prevzal Marx od Darimona.

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

Zásoby drahých kovov v banke

Cenné papiere diskontované bankou

10. mája — 420 914 028 14. júna — 407 769 813

10. mája — 310 744 926 14. júna — 310 369 439

69

Podľa toho od 10. mája do 14. júna poklesli zásoby kovu o 13 144 225 fr. Vzrástli jej zásoby cenných papierov v tej istej miere? Naopak, v tom istom čase poklesli o 375 486 fr. Tu teda nemáme už len kvantitatívnu neúmernosť medzi poklesom na

jednej strane a vzostupom na strane druhej. Stratila sa sama nepriama úmernosť oboch pohybov. Obrovský pokles na jednej strane je sprevádzaný relatívne slabým poklesom na druhej strane. Zásoby drahých kovov v banke

Cenné papiere diskontované bankou

14. júna — 407 769 813 12. júla — 314 629 614

14. júna — 3190 369 439 12. júla — 381 699 256

Porovnanie mesiacov jún a júl ukazuje pokles zásob drahých kovov o 93 140 199 fr. a prírastok hodnoty cenných papierov o 71 329 817 fr., t. j pokles zásob drahých kovov je o 21 810 382 fr. väčší ako prírastok hodnoty cenných papierov. Zásoby drahých kovov v banke

Cenné papiere diskontované bankou

12. júla — 314 629 614 9. augusta — 338 784 444

12. júla — 381 699 256 : 9. augusta — 458 689 605

Na oboch stranách vidíme prírastok, pri zásobách drahých ko­ vov o 24 154 830 fr., pri zásobách cenných papierov oveľa podstat­ nejší prírastok, o 76 990 349 fr. Zásoby drahých kovov v banke

Cenné papiere diskontované bankou

9. atgusta — 338 784 444 13. septembra — 288 645 333

9. augusta [13. septembra]

— 458 689 605 — 431 390 562

Pokles zásob drahých kovov o 50139 111 fr. sprevádza tu po­ kles zásob cenných papierov o 27 299 043 fr. (Napriek reštriktív­

70

Kapitola o peniazoch

nym opatreniam Francúzskej banky bola v decembri 1855 jej pokladničná hotovosť zasa nižšia o 24 miliónov.) Čo je dobré pre gunára, dobré je aj pre hus. Na pravdy vyplý­ vajúce z postupného porovnávania šiestich mesiacov sa možno spo­ ľahnúť práve tak, ako na pravdy, čo vyplývajú z toho, ako pán Darimon porovnáva oba koncové body radu. A čo ukazuje toto porovnanie? Pravdy, ktoré sa navzájom popierajú. — Dvakrát narastanie zásob cenných papierov pri súčasnom poklese zásob drahých kovov, ale tak, že pokles zásob drahých kovov nedosa­ huje prírastok zásob cenných papierov (mesiac apríl až máj a jún až júl). Dvakrát pokles zásob drahých kovov pri súčasnom poklese zásob cenných papierov, ale tak, že pokles zásob cenných papie­ rov nekryje pokles zásob drahých kovov (mesiac máj až jún a mesiac august až september), napokon prírastok zásob drahých kovov a prírastok zásob cenných papierov, ale tak, že prírastok zásob drahých kovov nekryje prírastok zásob cenných papierov. Pokles na jednej strane, prírastok na druhej, pokles na oboch stranách: prírastok na oboch stranách: teda všetko, len nie vždy rovnaký zákon, predovšetkým len nie nepriama úmernosť, ani len vzájomné pôsobenie, keďže pokles zásob cenných papierov nemô­ že byť príčinou poklesu zásob drahých kovov, a naopak, prírastok zásob cenných papierov nemôže byť príčinou prírastku zásob drahých kovov. Ani nepriama úmernosť ani vzájomné pôsobenie nevyplývajú ani z izolovaného porovnávania, ktoré robí Darimon medzi prvým a posledným mesiacom. Ak prírastok zásob cenných papierov v rozsahu 108 miliónov nekryje pokles zásob drahých ko­ vov v rozsahu 144 miliónov, tak zostáva možnosť, že prírastok na jednej strane a pokles na druhej strane nie sú v nijakej príčinnej súvislosti. Štatistická ilustrácia nedala nijakú odpoveď, naopak, nadhodila množstvo vzájomne sa križujúcich otázok, a namiesto jednej hádanky celú hromadu hádaniek. Hádanky by však zaraz zmizli, keby pán Darimon k svojim rubrikám zásob drahých kovov

a cenných papierov (diskontovaných cenných papierov) pridal rubriku obehu bankoviek a rubriku depozitov. Menší pokles na strane zásob drahých kovov v porovnaní s prírastkom zásob cen­ ných papierov by sa vysvetlil tým, že súčasne alebo vzrástol depo­ zit drahých kovov, alebo časť bankoviek, vydaných pri diskonte, sa nevymenila za drahé kovy, ale zostala v obehu, alebo napokon tým, že vydané bankovky sa ihneď vrátili vo ľorme depozitov ale­

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

71

bo ako protihodnota za splatné zmenky bez toho, aby rozmno­ žili obeh bankoviek. Pokles zásob drahých kovov pri súčasnom menšom poklese zásob cenných papierov by sa vysvetlil tým, že sa Z banky vyberali vklady alebo že jej boli predložené bankovky na výmenu za drahé kovy a že tým vlastníci vybraných vkladov alebo bankoviek vymenených za drahé kovy zmenšili objem diskontu banky. Napokon menší pokles zásob drahých kovov pri súčasnom menšom poklese zásob cenných papierov by sa vysvetlil tými istými príčinami (celkom odhliadneme od odlevu spôsobeného nahradením strieborných peňazí vnútri krajiny, keďže sa tým Darimon nezaoberá). Avšak rubriky, ktoré by sa tak boli navzájom vysvetlili, boli by dokázali aj to, Čo sa dokázať nemalo, že totiž uspokojovanie rastúcich obchodných potrieb banky nepod­ mieňuje nevyhnutne vzrast obehu jej bankoviek, že zmenšenie ale­ bo zväčšenie objemu tohto obehu nie je v súlade so zmenšením alebo zväčšením jej zásob drahých kovov, že banka nekontro­ luje objem obežných prostriedkov atď. — čo sú napospol výsledky, ktoré sa pánu Darimonovi nehodia do krámu. Vo svojom úsilí čo najskôr a hlučne demonštrovať svoj apriórny názor, že je proti­ klad medzi kovovým základom banky, reprezentovaným jej Zá­ sobou drahých kovov, a medzi potrebami obehu, reprezentovanými podľa jeho názoru zásobou cenných papierov, vytrháva dve rubri­ ky z nevyhnutného celku, takže v tejto izolovanosti strácajú akýkoľvek zmysel alebo svedčia iba ak proti nemu. Zdržali sme sa pri tejto veci, aby sme na jednom príklade objasnili, akú hod­ notu majú štatistické a pozitívne ilustrácie proudhonovcov. Na­ miesto toho, aby ekonomické fakty overovali platnosť ich teórií, dokazujú ich neschopnosť zvládnuť fakty, aby s nimi mohli ope­ rovať. Spôsoby, ako operujú s faktami, sú skôr príznačné pre genézu ich teoretického abstrahovania. Sledujme Darimona ďalej. Len čo Francúzska banká zistila, že jej zásoby drahých kovov poklesli o 144 miliónov a jej zásoby cenných papierov vzrástli o 108 miliónov, urobila 4. a 18. októbra 1855 opatrenia na ochranu svojich zásob drahých kovov proti svojim zásobám cenných pa­ pierov. Poštupne zvýšila diskontnú sadzbu zo 4, percent na 5 az5b na 6 percent a skrátila lehotu splatnosti zmeniek predlo­ žených na diskontovanie z 90 dní na 75. Inými slovami: sťažila podmienky, za akých dávala svoj kov k dispozícii obchodu. Čo to

72

Kapitola o peniazoch

dokazuje? To dokazuje, hovorí Darimon, „že banka, organizovaná podľa dnešných zásad, t. j. založená na nadvláde zlata a striebra, prestáva slúžiť verejnosti presne v tej chvíli, keď verejnosť jej služby najviac potrebuje“. Potreboval pán Darimon svoje čísla na to, aby dokázal, že ponuka zdražuje svoje služby v tej miere, v akej na ňu dopyt kladie nároky (a ešte navyše ju aj predbieha)? A vari panstvo, ktoré voči banke reprezentuje „verejnosť“, neza­ chováva tie isté „milé obyčaje“?“! Filantropickí obchodníci s obi­ lím, ktorí predkladali banke svoje zmenky, aby dostali bankovky, aby bankovky vymenili za zlato banky, aby zlato banky vymenili za obilie Zozahraničia, aby obilie zo zahraničia vymenili za penia­ ze francúzskej verejnosti, oni vari vychádzali z myšlienky, že je ich povinnosťou predávať obilie za výhodnejších podmienok, pre­ tože verejnosť teraz najväčšmi potrebuje obilie, alebo sa, práve naopak, vrhli na banku, aby ťažili zo stúpania cien obilia, znúdze verejnosti, Znepomeru medzi jej dopytom a ponukou? A na banku by sa nemal vzťahovať tento všeobecný ekonomický zákon? Čo je to za nápad! Ale dnešná organizácia bánk má asi za následok, že sa zlato musí nahromadiť v takom veľkom množstve, aby sa kúpny prostriedok, ktorý by sa v prípade nedostatku obilia dal použiť na najväčší prospech národa, odsúdil na nečinnosť, aby sa kapitál, ktorý by mal prejsť plodnými premenami vo výrobe, stal vôbec neproduktívnym a zaháľajúcim základom obehu. V tom­ to prípade teda šlo o to, že pri terajšej organizácii bánk je nepro­ duktívna zásoba drahých kovov väčšia ako jej nevyhnutné mini­ mum, pretože úspora zlata a striebra nie je ešte v obehu zatlačená na svoju ekonomickú hranicu. Šlo o väčšie alebo menšie množ­ stvo na tej istej základni. No otázka by sa zo socialistických výšin zrútila na plytkosť buržoáznej praxe, v akej sa bežne pohybuje u väčšiny anglických buržoáznych odporcov Anglickej banky. Aký úpadok! Alebo nešlo azda o väčšie alebo menšie úspory dra­ hých kovov pomocou bankoviek a iných bankových prostriedkov, ale o úplné opustenie kovovej základne? Potom však je nanič štatistická bájka aj jej mravné ponaučenie. Ak by banka mala v prípade núdze poslať do zahraničia drahé kovy za hocakých podmienok, musí ich najprv nahromadiť, a ak ich má zahraničie príjať výmenou za svoje tovary, musia si ubrániť svoju nadvládu. Príčiny, ktoré banku obrali o jej drahý kov, boli, podľa Dari­ mona, neúroda, a preto nevyhnutnosť doviesť obilie zo zahraničia.

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

73

Zabúda na pokles produkcie hodvábu a na nevyhnutnosť kupovať veľké množstvo hodvábu v Číne. Darimon ďalej hovorí: veľké a početné podujatia, ktoré sa všetky vykonali v posledných me­ siacoch parížskej priemyselnej výstavy.“ Zabúda zasa na veľké špekulácie a podujatia v zahraničí, ktoré robila spoločnosť Crédit mobilier“ a jej konkurenti, aby ukázali, ako hovorí Isaac Péreire, že francúzsky kapitál sa od iných kapitálov líši kozmopolitickým charakterom, podobne ako francúzština od iných jazykov. K tomu pristupujú neproduktívne výdavky spôsobené vojnou na Východe:24 pôžička vo výške 750 miliónov. Teda na jednej strane veľká a náhla strata v dvoch najvýznamnejších odvetviach francúzskej výroby! Na druhej strane nezvyčajné použitie francúzskeho kapi­ tálu na zahraničných trhoch v podujatiach, ktoré nijako nepri­ niesli bezprostredný ekvivalent a sčasti azda nikdy nevynesú ani toľko, čo stáli! Na to, aby sa na jednej strane kryl pokles domácej výroby dovozom, a na druhej strane vzrast investícií do zahra­ ničných priemyselných podujatí, na to neboli potrebné obehové znaky, slúžiace na výmenu ekvivalentov, ale ekvivalenty samy, nie peniaze, ale kapitál. Pokles francúzskej domácej výroby roz­ hodne nebol ekvivalentom pre investovanie francúzskeho kapitálu V zahraničí. Predpokladajme teraz, že by sa Francúzska banka nebola opierala o kovovú základňu a že zahraničie by bolo ochot­ né prijímať francúzsky ekvivalent alebo kapitál v akejkoľvek for­ me, nielen v špecifickej forme drahých kovov. Nebola by banka takisto nútená sťažiť podmienky diskontu práve vo chvíli, keď sa „verejnosť“ najviac dožadovala jej služieb? Bankovky, v kto­ rých diskontuje zmenky tejto verejnosti, nie sú teraz nič iné ako poukážky na zlato a striebro. Keby platili naše predpoklady, boli by poukážkami na zásobu produktov národa a na jeho bezprostred­ ne použiteľnú pracovnú silu: to prvé má svoj ohraničený rozsah, to druhé sa dá rozmnožiť len vo veľmi určitých hraniciach a len v určitých časových obdobiach. Na druhej strane stroj na výrobu papiera môže pracovať donekonečna a akoby na šibnutie čarovné­ ho prútika. A to v tom istom čase, keď neúroda obilia a hodvábu

nesmierne znížila neĎanskéavymeniteľnébohatstvonároda zahra­ ničné železničné, iné podnikanie fixuje to isté apriamo vymeniteľné bohatstvo vo forme, ktorá nevytvára bezprostredný ekvivalent, a nateraz ho teda pohlcuje bez náhrady! Priamo vyme­ niteľné bohatstvo národa, ktoré by mohlo obiehať, ktoré by sa

74

Kapitola o peniazoch

dalo vyvážať, sa teda rozhodne zmenšilo! Na druhej strane sa neobmedzene rozmnožovali bankové poukážky. Bezprostredný dôsledok: stúpanie cien výrobkov, surovín a práce. Na druhej strane klesanie ceny bankových poukážok. Banka by tým nezväč­ šila národné bohatstvo akoby šibnutím čarovného prútika, ale iba celkom bežnou operáciou by znehodnotila svoje vlastné papie­ re, týmto znehodnotením by došlo k náhlemu ochromeniu výroby! Ale nie, skríkne náš proudhonista. Naša nová organizácia bánk by sa neuspokojila s negatívnou zásluhou, že by odstránila kovový základ a všetko ostatné by nechala pri starom. Utvorila by celkom nové podmienky výroby a výmenného styku, pôsobila by teda za celkom nových predpokladov. A či zavedenie dnešných bánk svoj­ ho času nezrevolucionizovalo výrobné podmienky? Bol by vari bez koncentrácie úveru, ktorá sa uskutočnila zavedením bánk, bez štátnej renty, ktorá sa tým vytvorila v protiklade k pozemkovej rente, a tým financie v protiklade k pozemkovému vlastníctvu, finančný kapitál v protiklade k pozemkovému kapitálu, vari by bez tohto nového zariadenia obehu bol možný moderný veľko­ priemysel, účastinárske spoločnosti atď., tisícoraké Ťormy obe­ hových papierov, ktoré sú takisto aj produktmi. ako zároveň aj výrobnými podmienkami moderného obchodu a moderného prie­ myslu? Dostali sme sa tu k základnej otázke, ktorá už nesúvisí s vý­ chodiskom. Otázka by všeobecne znela takto: možno zmenou v nástroji obehu — v organizácii obehu — zrevolucionizovať exis­ tujúce výrobné vzťahy a im Zodpovedajúce vzťahy v rozdeľovaní? Ďalej vzniká otázka: možno vykonať takúto premenu obehua ne­ dotknúť sa pritom existujúcich výrobných vzťahova spoločenských vzťahov, ktoré sa zakladajú na týchto výrobných vzťahoch? Keby každá takáto premena obehu sama zasa predpokladala zmeny ostatných podmienok výroby a spoločenské prevraty, potom by, prirodzene, už vopred padla teória, ktorá navrhuje umelé zásahy do obehu, aby na jednej strane znemožnila násilný charakter zmien, a na druhej strane aby z týchto zmien samých neurobila predpoklad, ale naopak, postupný výsledok premien obehu. Ne­ správnosť tohto základného predpokladu by už sama dokázala rovnaké nepochopenie vnútornej súvislosti vzťahov výroby, roz­ deľovania a obehu. Historický príklad, ktorý sme vyššie spome­ nuli, prirodzene, nemôže byť celkom smerodajný, pretože moderné

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

75

úverové ustanovizne boli takisto následkom ako príčinou kon­ centrácie kapitálu, tvoria len jeden z jej momentov, a koncentrá­ cia majetku sa zrýchľuje takisto nedostatkom obehu (ako naprí­ klad v starom Ríme), ako aj uľahčením obehu. Ďalej by bolo treba preskúmať alebo skôr by to zapadlo do všeobecnej otázky, Či rozličné civilizované formy peňazí — kovové peniaze, papierové peniaze, úverové peniaze, pracovné peniaze (toto ako socialistic­ ká forma) — môžu dosiahnuť to, čo dosahujú, bez toho, aby pritom nezrušili samotný výrobný vzťah, vyjadrený v kategórii peňazí, a či na druhej strane nie je zasa požiadavkou, negujúcou samu seba, ak sa formálnou premenou nejakého vzťahu majú ob­ chádzať problémy jeho podstatných predpokladov? Rôzne formy peňazí môžu lepšie zodpovedať spoločenskej výrobe na rôznych stupňoch, jedna môže odstrániť nedostatky, na ktoré iná forma nestačí, pokiaľ však zostávajú formami peňazí a pokiaľ peniaze zostávajú podstatným výrobným vzťahom,ani jedna forma nemôže prekonať protirečenia imanentné peňažnému vzťahu, ale ich môže iba v tej či onej forme reprezentovať. Ani jedna forma námezdnej práce nemôže prekonať nedostatky námezdnej práce samej, hoci jedna forma môže prípadne prekonať nedostatky inej formy. Jed­ na páka môže prípadne lepšie prekonať odpor nehybnej hmoty ako iná. Avšak každá páka sa zakladá na tom, že odpor trvá. Prirodzene, túto všeobecnú otázku vzťahu obehu k ostatným vý­ robným vzťahom možno nadhodiť až nakoniec. A priori je podozri­ vé, že Proudhon a spol. ju ani len nepoložili v čistej forme, ale iba občas o tom dačo rečnia. Zakaždým si treba dôkladne všimnúť tie miesta, kde sa o nej zmieňujú. Už z Darimonových prvých viet vyplýva, že obeh peňazí a úver úplne stotožňuje, čo je ekonomicky nesprávne. (Mimochodompo­ znamenávame, že crédit gratuit [bezúročný úver] je len pokry­ tecká, malomeštiacka a hanblivá forma výpovede: la propriété cest le vol [vlastníctvo je krádež]“. Namiesto, aby robotníci vzali kapitalistom kapitál, majú byť kapitalisti prinútení im ho dať.) Aj k tomu sa treba ešte vrátiť. V samej skúmanej téme dospel Darimon iba k tomu, že banky, obchodujúce s úverom, ako aj obchodníci obchodujúci s tovarom a robotníci obchodujúci s prácou predávajú drahšie, keď stúpa dopyt v pomere k ponuke, t. j. podmienky svojich služieb verej­ nosti zhoršujú práve vtedy, keď je na ne najviac odkázaná. Videli

76

Kapitola o peniazoch

sme, že banka si musí takto počínať, či vydáva vymeniteľné alebo nevymeniteľné bankovky. Postup Francúzskej banky v októbri 1855 dal podnet na „hlučný pokrik“ (str. 4) a na „veľkú diskusiu“ medzi ňou a predstaviteľmi verejnosti. Darimon zhrnuje alebo predstiera, že zhrnuje túto dis­ kusiu. Budeme ho tu sledovať len príležitostne, pretože jeho zhrnutie ukazuje slabosť oboch protivníkov, čo sa prejavuje v ne­ uváženom odskakovaní od témy: v tápaní vo vonkajších príčinách. Každý z oboch bojovníkov podchvíľou odhadzuje svoju zbraň, aby si našiel inú. Ani jeden nestihne udrieť nielen preto, lebo neustále menia zbrane, ktorými by mali proti sebe bojovať, ale rovnako aj preto, lebo sa v jednej oblasti zrážajú iba preto, aby zaraz unikli do inej.

|

(Od roku 1806 do roku 1855 sa vo Francúzsku diskont nezvýšil na 6 percent: nepretržite 50 rokov je 90 dní najdlhšou lehotou pre splatnosť zmeniek.) | Slabosť, ktorú má obhajoba banky u Darimona, a jeho vlastná nesprávna predstava ukazujú sa napríklad v nasledujúcom mieste jeho fiktívneho dialógu: Odporca banky hovorí: „Vďaka svojmu monopolu disponujete úverom a regulujete ho. Ak sa tvárite prísne, eskontéri vás nie­ lenže napodobňujú, ale ešte prevyšujú vašu prísnosť... Svojimi opatreniami ste zarazili obchody.“ (Str. 5.) Banka hovorí, a to dokonca „pokorne“: „Čo chcete, aby som

robila?, vraví banka pokorne... ak sa mám chrániť pred cudzin­ cami, musím sa chrániť pred krajanmi... Predovšetkým je po­ trebné zabrániť unikaniu kovových peňazí, bez ktorých nie som nič a ani nič nezmôžem.“ (Str. 5.) Banke sa imputuje hlúposť. V autorovej verzii banka obchádza túto otázku, utieka sa k všeobecnej fráze, aby jej tak mohol od­ povedať všeobecnou frázou. V tomto dialógu banka podlieha tej istej ilúzii ako Darimon, že prostredníctvom svojho monopolu skutočne reguluje úver. V skutočnosti sa moc banky začína až tam, kde sa končí moc súkromných „eskontérov“, teda vo chvíli, kde jej moc sama je už značne obmedzená. Stačí, aby sa banka vo chvíli, keď je peňažný trh v uspokojujúcej situácii, keď každý eskontuje na 214 percenta, zastavila na 5 percentách, a eskontéri ju nebudú napodobňovať, ale naopak, všetky obchody a transakcie jej odeskontujú rovno pred nosom. Nikde sa to neprejavilo názor­

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

77

nejšie ako v dejinách Anglickej banky po vydaní zákona z roku 1844? ktorým sa v diskontnom obchode atď. stala skutočným súperom súkromných bankárov. Keď si Anglická banka v Ob­ dobiach uspokojujúceho stavu na peňažnom trhu chcela zabezpe­ čiť podiel, a to rastúci podiel na diskontnom obchode, musela neprestajne znižovaťdiskont nielen na sadzbu súkromných banká­ rov, ale neraz aj pod ňu. Jej „regulovanie úveru“ treba brať s určitou výhradou, zatiaľ Čo Darimon vychádza zo svojej iluzór­ nej viery v bezvýhradnú kontrolu banky nad peňažným trhom a úverom. Namiesto aby kriticky skúmal podmienky jej skutočnej moci nad peňažným trhom, ihneď sa kífčovito chytá frázy, že pre ňu kovové peniaze znamenajú všetko a že musí zabrániť ich odlevu do cudziny. Istý profesor z Collége de France“" (Chevalier) od­ povedá: „Zlato a striebro sú tovary ako všetky iné... Jej zásoby drahých kovov sú dobré len na to, aby sa v naliehavých prípadoch mohli poslať do cudziny za nákupy.“ Banka odpovedá: „Kovové peniaze nie sú tovar ako všetky iné tovary, sú nástrojom výmeny a z tohto titulu majú výsadu, že predpisujú zákony všetkým ostat­ ným tovarom.“ Tu Darimon skáče súperom do reči: „Teda tejto výsade zlata a striebra, že sú jediným autentickým nástrojom. obe­ hu a výmeny, treba pripísať nielen terajšiu krízu, ale aj periodické obchodné krízy.“ Na to, aby sme čelili všetkým nepríjemným sprievodným javom kríz, „stačilo by, aby sa zlato a striebro stali takým tovarom ako všetky ostatné tovary, alebo presnejšie pove­ dané, aby sa všetky tovary stali nástrojmi výmeny s rovnakým postavením (au môme titre) [z toho istého titulu] ako zlato a striebro: aby sa výrobky naozaj vymieňali za výrobky“. (Str. 9—7.)

Ako povrchne sa tu podáva sporná otázka. Keď banka vydáva poukážky na peniaze (bankovky) a dlhopisy na kapitál splatné v Zlate (v striebre) (depozity), rozumie sa samo sebou, že banka len do určitej miery môže trpieť a znášať pokles svojich zásob drahých kovov bez toho, aby na to reagovala. To nemá nič spo­ ločné s teóriou kovových peňazí. K Darimonovej teórii kríz sa ešte vrátime. V časti „Stručné dejiny kríz obehu“ pán Darimon vynecháva anglickú krízu z rokov 1809—1811 a obmedzuje sa na to, že za rok 1810 zaznamenáva vymenovanie výboru pre drahé kovy a za

78

Kapitola o peniazoch

rok 1811 opäť vynecháva skutočnú krízu (ktorá sa začala roku 1809) a obmeďzuje sa na konštatovanie, že dolná snemovňa pri­ jala rezolúciu, podľa ktorej „znehodnotenie bankoviek oproti dra­ hým kovom nevyplýva zo znehodnotenia papierových peňazí, ale Zo zdraženia drahých kovov“, a na citovanie Ricardovho pamfle­ tu,2%hlásajúceho opačné tvrdenie a z ktorého vraj vyplýva toto: „Peniazmi v najdokonalejšom stave sú papierové peniaze.“ (Str. 22, 23.) Krízy Z rokov 1809 a 1811 boli tu dôležité, lebo banka

vtedy vydávala nevymeniteľné bankovky, krízy teda rozhodne nevznikli z vymeniteľnosti bankoviek za zlato (kov), a ani sa im teda rozhodne nedalo zabrániť odstránením tejto vymeniteľ­ nosti. Darimon sa ľahko a veselo povznáša nad tieto fakty, ktoré odporujú jeho teórii kríz. Úporne sa drží Ricardovho aforizmu, ktorý nemá vôbec nič spoločné s vlastným predmetom pamfle­ tu — so znehodnocovaním bankoviek. Nechce vidieť fakt, že Ricardova teória peňazí je dokonale vyvrátená spolu s jej nespráv­ nymi predpokladmi, že banka kontroluje rozsah obiehajúcich ban­ koviek, že množstvo obežných prostriedkov určuje ceny, zatiaľ čo, naopak, ceny určujú rozsah obežných prostriedkov atď. Za Ricardových čias neboli ešte nijaké detailné štúdie o javoch obehu peňazí. To len mimochodom.

(b/ Nesprávny výklad kríz z privilegovaného postavenia zlata a striebra. Otázka vymeniteľnosti bankoviek za zlato a striebro. Nemožnosť revolucionizovať buržoázne výrobné vzťahy bankovými a peňažnými reformami) Zlato a striebro sú vraj tovary ako všetky ostatné. Zlato a striebro nie sú tovary ako ostatné: ako všeobecný prostriedok výmeny sú privilegovanými tovarmi a práve na základe tejto výsady degradujú ostatné tovary. To je posledná analýza, na ktorú Darimon redukuje tento antagonizmus. Odstráňte výsadu zlata a striebra, degradujte ich na úroveň všetkých ostatných to­ varov, tak rozhodol Darimon v poslednej inšťancii. Tak sa Zbavíte špecifického zla vyplývajúceho z existencie zlatých a striebor­ ných peňazí alebo bankoviek, vymeniteľných za zlato a striebro. Odstránite všetko zlo. Alebo naopak, všetky tovary povýšte na monopol, ktorý prislúchal výlučne zlatu a striebru. Ponechajte pápeža, ale urobte každého pápežom. Odstráňte peniaze tým,

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

79

že každý tovar urobíte peniazmi a pridáte im špecifické vlast­ nosti peňazí. Práve tu skfsa otázka, Či už problém sám neukazuje svoju nezmyselnosť a či preto nemožnosť riešenia nie je už Oob­ siahnutá v podmienkach, ktoré úloha stanovila. Odpoveď môže často tkvieť len v kritike otázky a neraz sa môže vyriešiť už len tým, že sa odmietne sama otázka. Skutočná otázka znie takto: Nevyžaduje už sám buržoázny systém výmeny aj špecifický ná­ stroj výmeny? Nevytvára nevyhnutne osobitný ekvivalent všetkých hodnôt? Niektorá forma tohto nástroja výmeny a Či tohto ekvi­ valentu môže byť pohodlnejšia, vhodnejšia, môže privodiť menej ťažkostí ako iná. No ťažkosti vznikajúce z existencie osobitého prostriedku výmeny, osobitého, a predsa všeobecného ekvivalentu, museli by sa reprodukovať v každej forme, aj keď rôznym spôso­ bom. Tento problém Darimon, prirodzene, s nadšením obchádza. Odstráňte peniaze a neodstráňte ich! Odstráňte výlučnú výsadu, ktorú zlato a striebro majú na základe svojho výlučného po­ stavenia ako peniaze, ale všetky tovary urobte peniazmi, t. j. pridajte všetkým rovnako určitú vlastnosť, ktorá oddelená od tejto výlučnosti už neexistuje. Pri odleve drahých kovov sa skutočne prejavuje protirečenie, ktoré Darimon chápe i rieši rovnako povrchne. Ukazuje sa, že zlato a striebro nie sú tovary ako ostatné a moderná ekonómia odrazu a s hrôzou zisťuje, že z času na čas vždy znova uviazne V predsudkoch merkantilného systému. Anglickí ekonómovia sa usilujú vyriešiť túto ťažkosť určitým rozlišovaním. Hovoria, že to, čoho sa vo chvíľach peňažných kríz nedostáva, nie je zlato a striebro ako peniaze, zlato a striebro ako mince, ale zlato a striebro ako kapitál. Zabúdajú k tomu dodať: kapitál, ale kapi­ tál v určitej forme, vo forme zlaťa a striebra. Keby sa kapitál dal vyvážať v akejkoľvek forme, prečo by potom dochádzalo k odlevu práve týchto tovarov, zatiaľ čo väčšina ostatných to­ varov sa Znehodnocuje práve pre nedostatok odlevu? Všimnime si určité príklady: odlev spôsobený neúrodou jednej Z hlavných potravín (napríklad obilia) vo vlastnej krajine, v dô­ sledku neúrody v cudzine, a z toho vyplývajúceho zdraženia nie­ ktorého druhu z importovaných hlavných spotrebných článkov (napríklad čaju), odlev spôsobený neúrodou rozhodujúcich prie­ myselných surovín (bavlny, vlny, hodvábu, konopí): odlev spôso­ bený nadmerným dovozom (v dôsledku špekulácie, vojny atď.).

80

Kapitola o pentazoch

Náhrada za náhly alebo trvalý schodok (obilia, čaju, bavlny, ľanu atď.) ochudobňuje národ v prípade neúrody vo vlastnej krajine dvojnásobne. Časť jeho vynaloženého kapitálu alebo práce sa ne­ reprodukuje — to je skutočný schodok vo výrobe. Časť reprodu­ kovaného kapitálu treba vynaložiť na to, aby sa táto medzera zaplnila, a to časť, ktorá nie je v jednoduchom aritmetickom po­ mere k schodku, keďže cena chýbajúceho produktu v dôsledku zníženej ponuky a zvýšeného dopytu na svetovom trhu stúpa a musí stúpať. Treba dôkladne preskúmať, ako by vyzerali takéto krízy bez ohľadu na pôsobenie peňazí a akú osobitosť vnášajú do nich peniaze v rámci daných pomerov. (Najdôležitejšie prípady sú neúroda obilia a nadmerný dovoz. Vojna, pochopiteľne, tiež, keďže bezprostredne ekonomicky znamená to isté, ako keby ná­ rod časť svojho kapitálu hodil do vody.) Prípad neúrody obilia: Ak porovnáme postihnutý národ s iným národom, je jasné, že jeho kapitál (nielen jeho skutočné bohat­ stvo) sa zmenšil, to je také jasné ako že roľník, Čo spáli svoje chlebové cesto a potom ho musí kúpiť u pekára, je ochudobnený 0 sumu, za ktorú nakúpi. Pokiaľ ide o situáciu vo vlastnej krajine, zdá sa, že čo do hodnoty, napriek stúpaniu ceny obilia, všetko ostáva pri starom. Odhliadnime teraz od toho, že zmenšené množ­ stvo obilia násobené zvýšenou cenou sa pri skutočnej neúrode nikdy nerovná normálnemu množstvu obilia násobenému nižšou cenou. Predpokladajme, že by sa v Anglicku produkoval iba 1 kvarter obilia a Že by tento 1 kvarter dosiahol tú istú cenu ako predtým 30 miliónov kvarterov pšenice. Keby sme pracovný deň potrebný na reprodukciu 1 kvartera stanovili — a, vymieňal by národ, odhliadnuc od toho, že by mu chýbali prostriedky na re­ produkciu života i na reprodukciu obilia, aX30 miliónov pra­ covných dní (výrobné náklady?“) za 1Xa pracovný deň (za produkt): produktívna sila jeho kapitálu by sa tridsaťmiliónná­ sobne znížila a znížila by sa aj suma hodnôt, ktoré krajina má, pretože každý pracovný deň by bol tridsaťmiliónnásobne znehod­ notený. Každá časť kapitálu by predstavovala už len 1/30 000 000 svojej predošlej hodnoty, svojho ekvivalentu vo výrobných ná­ kladoch, hoci v danom prípade sa nijako neznížila nominálna hodnota kapitálu krajiny (odhliadnuc od znehodnotenia pôdy), lebo znížená hodnota ostatných produktov by sa presne kompen­ zovala zvýšenou hodnotou 1 kvarteru pšenice. Zvýšenie ceny pše­

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

81

nice o aX30-miliónnásobok bolo by výrazom rovnakého znehod­ notenia všetkých ostatných produktov. Ostatne, toto rozlišovanie medzi vlastnou krajinou a cudzinou je naskrze iluzórne. Vzťah národa, ktorý utrpel stratu obilia, k inému národu, od ktorého kupuje, je taký istý ako vzťah každého indivídua tohto národa k nájomcovi pôdy alebo k obchodníkovi s obilím. Suma, ktorú musí použiť navyše na nákup obilia, Znamená priame zmenšenie jeho kapitálu, prostriedkov, ktorými disponuje. Aby sme otázku nezatemňovali nepodstatnými činiteľmi, mu­ síme predpokladať národ, ktorý má slobodný obchod s obilím. Aj vtedy, keby dovezené obilie bolo rovnako lacné ako domáce, bol by národ chudobnejší o kapitál, ktorý nájomcovia pôdy nerepro­ dukovali. Lenže za vyššie uvedeného predpokladu by národ do­ vážal vždy toľko cudzieho obilia, ako sa dá doviezť pri normálnej cene. Vzrast dovozu predpokladá teda zvýšenie ceny. Zvýšenie ceny obilia rovná sa poklesu cien všetkých ostatných tovarov. Zvýšenie výrobných nákladov (predstavované cenou), za akých sa získava kvarter obilia, rovná sa zníženiu produktivity kapitálu, ktorý existuje vo všetkých ostatných formách. Sume, ktorá sa navyše vynaložila na nákup obilia, musí zodpovedať zní­ ženie nákupu všetkých ostatných výrobkov, a už preto aj pokles ich cien. Či už s kovovými alebo s hocakými inými peniazmi, či bez nich, v každom prípade by sa národ ocitol v kríze, ktorá by postihla nielen obilie, ale aj všetky ostatné výrobné odvetvia, pretože by sa nesporne znížila nielen ich produktivita, znehod­ notila by sa nielen cena ich produkcie v porovnaní s hodnotou určovanou normálnymi výrobnými nákladmi, ale znehodnotili by sa aj všetky kontrakty, obligácie atď., ktoré sa zakladajú na priemerných cenách výrobkov. Napríklad na splácanie štátneho dlhu treba dodať x meríc obilia, no výrobné náklady týchto x meríc vzrástli v určitom pomere. Teda celkom bez ohľadu na peniaze ocitol by sa národ vo všeobecnej kríze. Nielen bez ohľadu na peniaze, ale dokonca aj bez ohľadu na výmennú hodnotu pro­ duktov by sa produkty znehodnotili, produktivita národa by sa znížila, pričom všetky jeho ekonomické vzťahy sú založené na priemernej produktivite jeho práce. Kríza zapríčinená schodkom v produkcii obilia nebola teda von­ koncom vyvolaná odlevom drahých kovov, hoci sa môže prehíbiť prekážkami, ktoré sa tomuto odlevu kladú do cesty.

82

Kapitola o peniazoch

Rozhodne nemožno súhlasiť ani s Proudhonom, keď tvrdí, že kríza vzniká tým, že jedine drahé kovy majú autentickú hodnotu na rozdiel od ostatných tovarov, pretože stúpanie ceny obilia znamená bezprostredne len to, že pri výmene za dané množstvo obilia treba dať viac zlata a striebra, t. j. že cena zlata a striebra klesla v pomere k cene obilia. Znehodnotenie v pomere k obiliu týka sa teda zlata a striebra takisto ako všetkých ostatných tova­ Tov a nijaká výsada ich neuchráni pred týmto znehodnotením. Znehodnotenie zlata a striebra v pomere k obiliu je totožné so stúpaním cien obilia (to nie je celkom správne. Cena za kvarter obilia stúpne z 50 šilingov na 100, teda o 100 percent, ale cena bavlnených tovarov poklesne o 80 percent. Cena striebra klesla oproti cene obilia len o 50 percent, zatiaľ čo cena bavlnených to­ varov poklesla (v dôsledku zníženia dopytu atď.) oproti cene striebra o 80 percent. To znamená, že pokles cien ostatných tova­ rov je väčší než vzostup ceny obilia. Stáva sa však aj opak. Naprí­ klad za posledné roky, keď sa cena obilia prechodne zvýšila o 100 percent, cenám priemyselných výrobkov ani len na um nezišlo poklesnúť v tom istom pomere, v akom teda klesla cena zlata V pomere k cene obilia. Táto okolnosť sa nateraz netýka tejto všeobecnej tézy). Nemožno ani tvrdiť, že by zlato malo určitú výsadu danú tým, že v minci je jeho množstvo určené presne a au­ tenticky. Toliar (striebro) zostáva za všetkých okolností toliarom. Merica pšenice zostáva takisto mericou a lakeť plátna zostáva lakťom. Znehodnotenie väčšiny tovarov (vrátane práce) a z toho vzni­ kajúcu krízu vprípade značného poklesu úrody obilia nemožno teda primitívne pripísať na vrub vývozu zlata, pretože k znehod­ moteniu a ku kríze by došlo aj vtedy, keby sa nijaké domáce zlato nevyvážalo a keby sa nijaké cudzie obilie nedovážalo. Kríza sa jednoducho redukuje na zákon dopytu a ponuky, ktorý, ako je známe, pôsobí v okruhu základných potrieb — v celonárodnom meradle — nepomerne citeľnejšie a intenzívnejšie než vo všet­ kých ostatných oblastiach. Vývoz zlata nie je príčinou obilnej krízy, ale naopak, obilná kríza je príčinou vývozu zlata. Možno konštatovať, že zlato a striebro samy zasahujú do krízy a zhoršujú jej príznaky len v dvoch smeroch: 1. pokiaľ by vývoz zlata sťažovali predpisy o kovovom krytí, na ktoré sú banky viazané, pokiaľ teda opatrenia banky proti vývozu zlata nega­

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

83

tívne pôsobia na obeh vnútri vlastnej krajiny, 2. pokiaľ je vývoz zlata nevyhnutný preto, lebo iné národy nechcú prijímať kapitál v nijakej inej ľorme než vo forme zlata. Ťažkosť č. 2 môže trvať ďalej, aj keď sa ťažkosť č. 1 odstránila. Túto ťažkosť zakúsila Anglická banka práve v období, keď do­ stala oprávnenie vydávať nevymeniteľné bankovky. Hodnota ban­ koviek klesla v pomere k prútovému zlatu, ale takisto klesla mincovná cena zlata v pomere k cene prútového zlata. Zlato sa stalo osobitým tovarom v pomere k bankovke. Možno povedať, že bankovka zostala ešte závislá od zlata potiaľ, pokiaľ no­ minálne predstavovala určité množstvo zlata, ktoré fakticky ne­ bolo vymeniteľné za bankovku. Zlato zostalo jej menovateľom, hoci ju v banke už nevymieňali za toto množstvo zlata. Pravda, nijako nemožno pochybovať o tom (?) (to treba pre­ skúmať neskôr a nepatrí to priamo k danej otázke), že dokým sa pomenovanie papierových peňazí bude odvodzovať od zlata (teda napríklad 5-librová bankovka bude papierovou predstaviteľ­ kou 5 sovereignov), zostáva vymeniteľnosť bankovky za zlato pre ňu ekonomickým zákonom, či už tento zákon politicky existuje, alebo nie. Bankovky Anglickej banky aj v rokoch 1799—181950

ďalej hlásali, že predstavujú hodnotu určitého množstva zlata. Ako si možno toto tvrdenie overiť inak než skutočnosťou, že ban­ kovka fakticky disponuje určitým množstvom prútového zlata? Od chvíle, keď za 5-librovú bankovku nebolo možné dostať hod­ notu prútového zlata rovnajúcu sa 3 sovereignom, bola bankovka znehodnotená, hoci bola nevymeniteľná. Rovnosť medzi hodnotou bankovky a určitou hodnotou zlata, ktorú hlása jej titul, dostala sa zaraz do protirečenia s faktickou nerovnosťou medzi bankov­ kou a zlatom. V spore medzi Angličanmi, ktorí trvajú na pome­ novaní bankoviek podľa zlata, v skutočnosti teda nejde o vyme­ niteľnosť bankoviek za zlato — čo je len rovnosťou v praxi teore­ ticky vyjadrenou titulom bankovky — ale o to, ako zabezpečiťtúto vymeniteľnosť, či stačí vymeniteľnosť zabezpečiť zákonnými ob­ medzeniami uloženými banke, alebo či sa má ponechať svojmu osudu. Prívrženci druhého spôsobu riešenia tvrdia, že vymeniteľ­ nosť v ceduľovej banke, ktorá požičiava na zmenky a ktorej

bankovky majú teda zabezpečenú spätnú návratnosť, je priemerne zabezpečená a že sa jej odporcom beztak nikdy nepodarí dosiah­ nuť viac než túto priemernú istotu. A to je fakt. Mimochodom

84

Kapitola o peniazoch

treba konštatovať, že tento priemer netreba podceňovať a prie­ merné výpočty musia tvoriť základ pre banky takisto ako pre všetky poisťovne atď. V tomto ohľade sa predovšetkým škótske banky právom uvádzajú ako vzor. Prísni bullionisti“ Zasa tvrdia, že vymeniteľnosť berú vážne, že povinnosť banky vymieňať ban­ kovky za zlato má za následok, že bankovka si zachová vymeni­ teľnosť, že nevyhnutnosť tejto vymeniteľnosti je daná samým pomenovaním bankovky, že zabraňuje nadmernému vydávaniu bankoviek a že ich odporcovia sú len naoko prívržencami nevy­ meniteľnosti. Medzi oboma stranami sú rozmanité odtienky, množ­ stvo drobných „odrôd“. Obhajcovia nevymeniteľnosti, rozhodní antibullionisti sú napokon, bez toho, aby si to uvedomili, takisto len naoko prívržencami nevymeniteľnosti, ako ich odporcovia sú zasa naoko prívržencami vymeniteľnosti, pretože ponechávajú pomenovanie bankovky podľa hodnoty v zlate, teda praktické stotožnenie bankovky určitého pomenovania s určitým množstvom zlata robia meradlom plnej hodnoty svojich bankoviek. V Prusku existujú papierové peniaze s núteným kurzom. (Ich návratnosť je zabezpečená potiaľ, že určitá časť daní sa musí zaplatiť v papie­ rových peniazoch.) Tieto papierové toliare nie sú poukážkami na striebro, v nijakej banke sa nedajú zákonne vymeniť za striebro atď. Nijaká obchodná banka ich nepožičiava na zmenky, ale vláda ich vypláca na vyrovnanie svojich výdavkov. Ale ich pomenovanie je vyjadrením ich hodnoty v striebre. Papierový toliar tvrdí, že predstavuje tú istú hodnotu ako strieborný toliar. Keby dôvera vo vládu bola silne otrasená alebo keby sa tieto papierové peniaze vydávali vo väčšom množstve, než to vyžadujú potreby obehu, tak by sa v praxi papierový toliar prestal rovnať striebornému toliaru a znehodnotil by sa, pretože jeho hodnota by klesla pod tú hod­ notu, ktorú vyjadruje jeho titul. Znehodnotil by sa aj vtedy, keby nenastala ani jedna z vyššie spomenutých okolností, ale keby striebro vďaka osobitej potrebe striebra, napríklad pre vývoz, malo určitú výsadu oproti papierovému toliaru. Vymeniteľnosť za zlato a striebro je teda praktickou mierou hodnoty akýchkoľvek papierových peňazí, ktoré svoje hodnotové pomenovanie odvo­ dzujú od zlata alebo striebra, a to bez ohľadu na to, či tieto pa­ pierové peniaze sú zákonne vymeniteľné alebo nie. Nominálna + — z anglického slova „bullion“, t. j. zlatý alebo strieborný prút. Red. .

.

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peniaze a banky

89

hodnota sprevádza ich telo len ako tieň, Či sa však telo a tieň kryjú, to môže dokázať ich skutočná vymeniteľnosť. Pokles reál­ nej hodnoty pod nominálnu hodnotu znamená znehodnotenie. Skutočný súbežný pohyb, vzájomná vymeniteľnosť, je práve kon­ vertibilita. Pri nevymeniteľných bankovkách sa konvertibili­ ťa neprejavuje v pokladni banky, ale pri každodennej vý­ mene medzi papierovými a tými kovovými peniazmi, podľa ktorých sú pomenované. V skutočnosti je konvertibilita vymeniteľných bankoviek ohrozená už tam, kde nie je potvrdená každodenným stykom vo všetkých častiach krajiny, ale obzvlášť veľkými experi­ mentmi v pokladni banky. Na škótskom vidieku dávajú dokonca prednosť papierovým peniazom pred kovovými peniazmi. Prirodze­ ne, Škótsko pred rokom 1845, keď mu nanútili anglický zákon z roku 1844,51prekonalo všetky anglické sociálne krízy a niektoré z nich aj vo väčšej miere, pretože tu „očista pôdy““? prebiehala bezohľadnejšie. Napriek tomu Škótsko nepoznalo peňažné krízy vo vlastnom zmysle slova (sem nepatrí to, že niektoré banky vo výnimočných prípadoch zbankrotovali, lebo ľahkomyseľne posky­ tovali úvery): nepoznalo znehodnotenie bankoviek, nijaké žaloby a skúmanie, či množstvo obiehajúceho obeživa je dostatočné alebo nie atď. Škótsko je tu dôležité, lebo na jednej strane ukazuje, ako peňažný systém môže byť na terajšej základni celkom uspo­ riadaný — bez všetkých nedostatkov, nad ktorými bedáka Da­ rimon — bez toho, aby sa opustila terajšia sociálna základňa, ba dokonca aj v čase, keď jej protirečenia, antagonizmy, triedny protiklad atď. dosahujú vyšší stupeň ako v ktorejkoľvek inej krajine sveta. Je príznačné, že Darimon takisto ako jeho protek­ tor, ktorý napísal úvod k jeho knihe — Emil Girardin, doplňajúci jeho praktické klamstvá teoretickým utopizmom — protiklad k monopolným bankám, ako je Anglická banka a Francúzska banka, nevidia v Škótsku, ale hľadajú ho v Spojených štátoch, kde bankovníctvo v dôsledku toho, že potrebuje od štátu povole­ nia, je slobodné len podľa mena, kde neexistuje slobodná kon­ kurencia bánk, ale federálna sústava monopolných bánk. Pravda, škótske bankovníctvo a peňažníctvo bolo najnebezpečnejším úska­ lím pre ilúzie obehových eskamotérov. Zlaté peniaze alebo strie­ borné peniaze (tam, kde mince nemajú dvojitý zákonný štandard v oboch kovoch) sa vraj neznehodnocujú zakaždým, keď sa me­ ní ich relatívna hodnota oproti iným tovarom. Prečo? Pretože

936

Kapitola 0 peniazoch

sú označené vlastným menovateľom, pretože ich titul nie je titu­ 10m nejakej hodnoty, t. j. neoceňujú sa na základe nejakého tre­ tieho tovaru, ale vyjadrujú len alikvotné časti svojej vlastnej látky, 1 sovereign —určitému množstvu zlata takej a takej váhy. Zlato sa teda nemôže nominálne znehodnotiť, a to nie preto, lebo jedine ono vyjadruje určitú autentickú hodnotu, ale preto, lebo ako peniaze nevyjadruje vôbec nijakú hodnotu, ale určité kvantum svojej vlastnej látky, vyjadruje svoju vlastnú kvantitatívnu urče­ nosť, ktorú má napísanú na čele. (Neskôr treba podrobnejšie preskúmať, či tento rozlišovací znak zlatých a strieborných pe­ ňazí je v poslednej inštancii imanentnou vlastnosťou akýchkoľvek peňazí.) Darimon a jeho spoločníci, ktorých mýli, že kovové pe­ niaze sa nominálne nemôžu znehodnotiť, vidia iba tú stránku, ktorá prepukáva v krízach: zvýšenie hodnoty zlata a striebra oproti takmer všetkým ostatným tovarom: nevidia druhú stránku, znehodnocovanie zlata a striebra alebo peňazí oproti všetkým ostatným tovarom (azda okrem práce, aj to nie vždy) v obdo­ biach takzvanej prosperity, v obdobiach dočasného všeobecného stúpania cien. Keďže toto znehodnocovanie kovových peňazí (a všetkých druhov peňazí, ktoré sú na nich založené) pred­ chádza vždy zvyšovaniu ich hodnoty, mali svoj problém formu­ lovať opačne: ako predísť periodicky sa vracajúcemu znehodnoco­ vaniu peňazí (vyjadrené v ich reči to znamená: ako odstrániť výsady tovarov oproti peniazom). V tejto formulácii by sa úloha bola ihneď rozriešila takto: odstrániť stúpanie a klesanie cien. To by zas znamenalo: odstrániť ceny. Znamenalo by to vlastne: odstrániť výmennú hodnotu. Tento problém by teda znamenal: odstrániť výmenu, aká zodpovedá buržoáznej organizácii spoloč­ nosti. Tento posledný problém by znamenal: ekonomicky Zrevo­ lucionizovať buržoáznu spoločnosť. Potom by bolo od samého za­ čiatku jasné, že zlo buržoáznej spoločnosti neodstránime ,,pre­ menami“ bánk alebo utvorením racionálnej „peňaznej sústavy“. (2/ SÚVISLOSŤ MEDZI PROUDHONOVOU TEÓRIOU OBEHU A JEHO NESPRÁVNOU TEÓRIOU HODNOTY. VZNIK PEŇAZÍ AKO NEVYHNUTNÝ VÝSLEDOK ROZVOJA VÝMENY)

(a/ Ilúzia proudhonovcov o možnosti odstrániť nedostatky buržoáznej spoločnosti zavedením „pracovných peňazí“) (al! Nezlučiteľnosť „pracovných peňazí“ s rastom produktivity práce )

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

87

Vymeniteľnosť — či podľa práva alebo nie — zostáva teda požiadavkou voči všetkým druhom peňazí, ktorých titul z nich robí znak hodnoty, t. j. ako kvantitu ich kladie na roveň neja­ kému tretiemu tovaru. Porovnateľnosť už obsahuje v sebe proti­ kladnosť, možnú nerovnosť, vymeniteľnosť obsahuje v sebe svoj opak, nevymeniteľnosť: zhodnocovanie obsahuje v sebe

ôvrvápeu

(potenciálne), ako by povedal Aristoteles, znehodnotenie. Pred­ pokladajme napríklad, že sovereign by sa nevolal len sovereign, čo je iba čestný názov pre x-tú alikvotnú časť jednej uncie zlata (počítací názov), ako meter pre určitú dížku, ale povedzme, že by sa nazýval x hodín pracovného času. — uncie zlata nie je v skutočnosti nič iné ako zhmotnenie, spredmetnenie z hodín pracovného času. Avšak zlato je minulý pracovný čas, určitý pra­ cCovnýČas. Takýto titul by určité množstvo práce vôbec urobil meradlom samotného zlata. Funt zlata by musel byť vymeniteľný za X hodín pracovného času, musel by byť schopný hockedy ich kúpiť: len čo by bol schopný kúpiť viac alebo menej, bol by sa zhodnotil, resp. znehodnotil, v prípade znehodnotenia by funt zlata prestal byť vymeniteľný. Hodnotu neurčuje pracovný čas stelesnený vo výrobkoch, ale pracovný Čas, ktorý je na to v prÍí­ tomnosti nevyhnutný. Vezmime si samotný funt zlata: povedzme, že je produktom 20 hodín pracovného času. Predpokladajme, Že v dôsledku určitých okolností by neskôr bolo potrebných 10 hodín na to, aby sa produkoval funt zlata. Funt zlata, ktorého titul ho­ VOTÍ,Že sa rovná 20 hodinám pracovného času, by sa teraz rovnal už len 10 hodinám pracovného času, lebo 20 hodín pracovného ča­ su sa rovná 2 funtom zlata. 10 hodín práce možno fakticky vymeniť za 1 funt zlata: teda 1 funt zlata už nemožno vymeniť za 20 hodín pracovného času. Zlaté peniaze s plebejským titulom x hodín pracovného času boli by vystavené väčším výkyvom než hocktorý iný druh peňazí, a najmä ako terajšie zlaté peniaze, pretože zlato oproti zlatu nemôže stúpať alebo klesať (je rovné sebe samému), ale zato minulý pracovný čas, obsiahnutý v určitom množstve zlata, musí neustále stúpať alebo klesať v porovnaní s terajším živým pracovným časom. Na to, aby sa zachovala vymeniteľnosť, musela by sa produktivita pracovnej hodiny udržať na tej istej úrovni. Podľa všeobecného ekonomického zákona, že výrobné ná­ klady neustále klesajú, že živá práca je čoraz produktívnejšia, že teda pracovný čas, spredmetnený v produktoch, sa neustále zne­

v

88

Kapitola o peniazoch

hodnocuje, by neprestajné znehodnocovanie bolo dokonca neod­ vratným osudom týchto zlatých pracovných peňazí. Niekto by mo­ hol povedať, že na odstránenie tejto ťažkosti by titul pracovnej ho­ diny nemal pripadnúť zlatu, ale, ako navrhoval Weitling?“a pred ním Angličania a po Ťilom Francúzi — medzi nimi Proudhon a spol., — tento titul by mali dostať papierové peniaze, číry znak hodnoty. Pracovný deň, stelesnený v samom papieri, by pritom zavážil rovnako málo ako hodnota papiera pri bankovkách. Jedny peniaze by boli iba predstaviteľom pracovných hodín, tak ako by druhé boli predstaviteľom zlata alebo striebra. So zvýšením produktivity pracovnej hodiny zvýšila by sa kúpna sila poukážky, ktorá ju reprezentuje, alebo naopak, práve tak ako teraz možno za päťlibrovú bankovku kúpiť viac alebo menej, podľa toho, či rela­ tívna hodnota zlata v porovnaní s inými tovarmi stúpa alebo klesá. Ten istý zákon, podľa ktorého by zlaté pracovné peniaze podlie­ hali neustálemu znehodnocovaniu, by vraj papierovým pracovným peniazom poskytoval výhodu neprestajného zhodnocovania. Veď to je práve to, čo chceme: robotník by mal prospech zo stúpajú­ Cej produktivity svojej práce, namiesto toho, aby tak ako teraz vytváral bohatstvo, ktoré je vo vzťahu k jeho práci cudzie, a zá­ roveň znamená znehodnotenie jeho samého. Tak hovoria socia­ listi. Ale nanešťastie sa vynárajú drobné pochybnosti. V prvom rade. ak už predpokladáme peniaze, aj keď len hodinové poukáž­ ky, tak musíme predpokladať aj akumuláciu týchto peňazí a zmlu­ vy, obligácie, záväzky atď., ktoré by sa dojednali v tejto forme peňazí. Akumulované poukážky by sa neustále zhodnocovali, tak­ isto ako novo vydané, a tak by na jednej strane rastúca produk­ tivita práce bola na osoh nerobotníkom, na druhej strane by pred­ tým zmluvne dohodnuté záväzky držali krok s väčšou výnosnosťou práce. Klesanie alebo stúpanie hodnoty zlata alebo striebra by bolo celkom ľahostajné, keby svet mohol v každej chvíli začínať odznova a keby dohodnuté záväzky platiť určité množstvo zlata neprežívali výkyvy v hodnote zlata. Tak je to s hodinovými po­ ukážkami a s produktivitou jednej hodiny. Otázka, ktorú tu treba preskúmať, je vymeniteľnosť hodinovej poukážky. Dostaneme sa k tomu istému cieľu, aj keď urobíme okľuku. Aj keď to je ešte predčasné, predsa možno čo-to po­ znamenať o omyloch, z ktorých vychádzajú úvahy o hodinovej poukážke a ktoré nám umožnia nahliadnuť do najhlbších tajov,

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazi

89

spájajúcich Proudhonovu teóriu obehu s jeho všeobecnou teó­ riou — s teóriou o určovaní hodnoty. Tú istú súvislosť nájdeme napríklad u Braya a Graya. Či sa v tejto teórii skrýva prípadne niečo správne, to preskúmame neskôr (predtým ešte mimo­ chodom: ak bankovky chápeme len ako poukážky na Zlato, tak by sa nikdy nemali vydávať vo väčšom množstve, než je množstvo zlatých peňazí, ktoré údajne nahrádzajú, lebo inak by sa Zne­ hodnotili. Tri poukážky na 15 libier, ktoré dám trom rozličným veriteľom na tých istých 15 libier v zlate, je v skutočnosti každá iba poukážkou na "“/3libier — 5 libier. Každá z týchto bankoviek bola by teda vopred znehodnotená na 33"/3percenta). | (6/ Nezlučiteľnosť „pracovných peňazí“ s reálnym rozdielom medzi hodnotou a cenou tovarov ]

Hodnota (reálna výmenná hodnota) všetkých tovarov (vrátane práce) je určená výrobnými nákladmi, inými slovami, je určená pracovným časom, ktorý je nevyhnutný na jej vytvorenie. Cena je táto ich výmenná hodnota vyjadrená v peniazoch. Nahradenie kovových peňazí (a papierových alebo úverových peňazí, ktoré od kovových peňazí odvodzujú svoje pomenovanie) pracovnými peniazmi, ktoré svoje pomenovanie odvodzujú od samého pracov­ ného času, stotožňovalo by reálnu hodnotu (výmennú hodnotu) tovarov s ich nominálnou hodnotou, cenou, peňažnou hodnotou. Kládla by sa na roveň reálna hodnota s nominálnou hodnotou, hodnota s cenou. To by však mohlo byť len vtedy, keby hodnota a cena boli odlišné len nominálne. To však vonkoncom nie je tak. Hodnota tovarov určená pracovným časom je len ich priemernou hodnotou. Je to priemer, ktorý sa javí ako vonkajšia abstrakcia, pokiaľ sa vypočítava ako priemerné číslo za určité obdobie, na­ príklad 1 funt kávy stojí 1 šiling, ak sa vezme priemer, povedzme, ceny kávy za 25 rokov: tento priemer je však veľmi reálny, ak sa zároveň pochopí ako hnacia sila a hybný princíp výkyvov, ktorými ceny tovarov prechádzajú za určité obdobie. Táto realita nemá len teoretický význam: tvorí základ obchodnej špekulácie, ktorej výpočet pravdepodobnosti vychádza takisto zo stredných priemerných cien, čo pokladá za stred oscilácie, ako aj z prie­ merných najvyšších a najnižších bodov oscilácie nad alebo pod tento stred. Trhová hodnota tovaru sa vždy líši od tejto prie­

40

Kapitolá 0 pentazoch

mernej hodnoty a je vždy nižšia alebo vyššia ako táto priemerná hodnota. Trhová hodnota sa s reálnou hodnotou vyrovnáva svo­ jimi neprestajnými výkyvmi, nikdy nie totožnosťou s reálnou hodnotou ako s niečím tretím, ale tak, Že sa neustále stáva ne­ rovnou voči sebe samej (nie, ako by povedal Hegel, abstrakt­ nou identitou, ale trvalou negáciou negácie, t. j. negáciou seba samej ako negácie reálnej hodnoty). To, že reálna hodnota — odhliadnuc od toho, že ovláda výkyvy trhových cien (ak si ne­ všimneme, že je zákonom týchto výkyvov) — popiera zasa samu seba a reálnu hodnotu tovarov neustále uvádza do protikladu so svojím vlastným určením, znehodnocuje alebo zhodnocuje reálnu hodnotu daných tovarov — to som už vysvetlil vo svojom pamilete proti Proudhonovi““ a tu sa o tom netreba šíriť. Cena sa teda líši od hodnoty nielen ako nominálna hodnota od reálnej, nielen svojím pomenovaním podľa zlata a striebra, ale tým, že hodnota sa javí ako zákon pohybov, ktorými prechádza cena. Sú však vždy odlišné a nekryjú sa nikdy, alebo len celkom náhodne a vý­ nimočne. Cena tovaru je vždy nad alebo pod hodnotou tovaru a hodnota tovaru sama existuje len v tomto stúpaní a klesaní cien tovarov. Dopyt a ponuka nepretržite určujú ceny tovarov, nekryjú sa nikdy alebo len náhodne, ale aj výrobné náklady samy určujú zasa výkyvy dopytu a ponuky. Zlato alebo striebro, v ktorých sa vyjadruje cena nejakého tovaru, jeho trhová hod­ nota, sú samy len určitým množstvom nahromadenej práce, urči­ tou mierou zhmotneného pracovného času. Za predpokladu, že sa výrobné náklady tovaru a výrobné náklady zlata a striebra nemenia, neznamená stúpanie alebo klesanie trhovej ceny tovaru nič iné ako to, že tovar — x pracovného času, ovláda na trhu neustále viac alebo menej než x pracovného času, že je nad alebo pod priemernou hodnotou. určenou pracovným časom. Prvá základná ilúzia zástancov hodinových poukážok tkvie v tom, že zrušením nominálnej odlišnosti medzi reálnou a trhovou hod­ notou, medzi výmennou hodnotou a cenou — teda tým, že namiesto, aby hodnotu vyjadrili v určitom spredmetnení pracov­ ného času, povedzme v zlate a striebre, vyjadria ju samým pra­ covným časom — odstraňujú aj skutočný rozdiel a skutočné pro­ tirečenie medzi cenou a hodnotou. Z toho im potom prirodzene vyplýva, akoby už samotné zavedenie hodinových poukážok od­ stránilo všetky krízy, všetky nedostatky buržoáznej výroby. Cena

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

91

tovarov v peniazoch — ich reálnej hodnote: dopyt — ponuke, výroba —spotrebe, peniaze sa zároveň odstraňujú i zachovávajú: stačilo by vraj zistiť pracovný čas, ktorého produktom je tovar, ktorý sa teda v tovare zhmotňuje, a hneď by sme mohli utvoriť jemu zodpovedajúci pendant v určitom znaku hodnoty, v penia­ zoch, v hodinových poukážkach. Každý tovar by sa tak priamo premenil na peniaze, a zlato a striebro samy by sa degradovali na úroveň všetkých ostatných tovarov. Netreba bližšie rozvádzať, že protirečenie medzi výmennou hodnotou a cenou — medzi priemernou cenou a cenami, ktorých je priemerom — rozdiel medzi veličinami a ich priemerom, — nemôže sa zrušiť tým, že sa zruší číry rozdiel v názve medzi nimi, teda namiesto, aby sa povedalo: 1 funt chleba stojí 8 pencí, povie sa, 1 funt chleba — —pracovnej hodiny. Naopak, keď 8 pencí — 1. — —pracovnej hodiny a keď pracovný čas zhmotnený v jednom

funte chleba predstavuje viac alebo menej ako > pracovnej ho­ diny, tak by rozdiel medzi hodnotou a cenou — práve tým, že miera hodnoty by bola zároveň prvkom, v ktorom sa vyjadruje cena — nikdy jasne nezvýrazňoval ich rozdielnosť, skrytú v ich ce­ ne v zlate alebo striebre. Vyšla by Zztoho nekonečná rovnica. Z pracovnej hodiny (obsiahnutá v 8 penciach alebo vyjadrená nejakou poukážkou) je väčšia či menšia než > pracovnej hodiny

(obsiahnutévo funte chleba). Hodinová poukážka, ktorá reprezentuje priemerný pracovný čas, by nikdy nezodpovedala skutočnému pradovnému času a nik­ dy by zaň nebola vymeniteľná: t. j. pracovný čas spredmetnený v určitom tovare by nikdy nevládol nad rovnakým množstvom pracovných peňazí, a naopak, ale nad väčším alebo menším množ­ stvom, tak ako sa aj teraz každý výkyv trhových hodnôt preja­ vuje stúpaním .alebo klesaním ich cien v zlate a striebre. Neprestajné znehodnocovanie tovarov — za dlhšie časové úse­ ky — oproti hodinovým poukážkam, o čom sme hovorili pred­ tým, vyplývalo zo zákona rastúcej produktivity pracovného Času, Z porúch relatívnej hodnoty samej, ktoré vyplývajú z ich vlastného imanentného princípu, z pracovného času. Nevymeniteľnosť ho­ dinových poukážok, 0 ktorej hovoríme teraz, nie je nič iné ako iný výraz pre nevymeniteľnosť medzi reálnou hodnotou a trhovou

92

Kapitola o peniazoch

hodnotou, medzi výmennou hodnotou a cenou. V protiklade ku všetkým tovarom hodinová poukážka predstavuje teda ideálny pracovný čas, ktorý by sa vymenil raz za väčšie, raz za menšie množstvo skutočného pracovného času a ktorý by v poukážkach nadobudol odlišnú, vlastnú existenciu, zodpovedajúcu tejto sku­ točnej nerovnosti. Všeobecný ekvivalent ako obežný prostriedok a miera tovarov vystúpil by oproti tovarom opäť individualizo­ vane, v zhode s vlastnými zákonmi, odcudzene, t. j. so všetkými vlastnosťami dnešných peňazí, bez toho, aby vykonával ich služby. Ale zmätok by bol oveľa väčší, pretože prostredníkom, v ktorom by sa porovnávali tovary, spredmetnené množstvá pracovného času, by nebol nejaký tretí tovar, ale ich vlastná miera hodnoty, sám pracovný čas. Tovar a, spredmetnenie 3 hodín pracovného času, je — 2 poukážkam pracovných hodín, tovar b, takisto spredmetnenie 3 hodín pracovného času, je — 4 poukážkam pra­ covných hodín. Toto protirečenie je fakticky, aj keď zastreto, vyjadrené v peňažných cenách. Rozdiel medzi cenou a hodnotou, medzi tovarom meraným pracovným časom, ktorého je produktom, a medzi produktom pracovného času, za ktorý sa vymieňa, tento rozdiel si vyžaduje tretí tovar ako mieru, v ktorej sa zvýrazňuje skutočná výmenná hodnota tovaru. Keďže sa cena nerovná hod­ note, nemôže byť prvok určujúci hodnotu — pracovný čas — prvkom, v ktorom sa vyjadrujú ceny, lebo pracovný čas by musel vystupovať zároveň ako prvok určujúci aj neurčujúci, ako rovný aj nerovný sebe samému. Keďže pracovný čas ako miera hodnoty existuje len pomyselne, nemôže slúžiť ako látka na porovnávanie cien. (Tým sa zároveň vyjasňuje otázka, ako a prečo hodnotový vzťah nadobúda v peniazoch materiálnu a ozvláštnenú existenciu. Toto treba ďalej rozviesť.) Rozdiel medzi cenou a hodnotou si vy­ žaduje, aby sa hodnoty ako ceny merali iným meradlom, nie ich vlastným. Cena na rozdiel od hodnoty je nevyhnutne peňažnou cenou. Tu sa ukazuje, že nominálny rozdiel medzi cenou a hodno­ tou je podmienený ich reálnym rozdielom. (b/ Premena výrobku na tovar a hodnoty tovaru na peniaze Vprocese výmeny) Tovar a —1 šiling (t. j. — z striebra): tovar b —2 šilingy (t. j. EAstriebra). Preto sa tovar b — dvojnásobnej hodnote tovaru a. Hodnotový pomer medzi a a b je vyjadrený pomerom, v akom

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

93

sa obidva tovary vymieňajú za určité množstvá nejakého tretieho tovaru, za striebro, nie za určitý hodnotový pomer. Každý tovar (výrobok alebo výrobný nástroj) je — spredmet­ neniu určitého pracovného času. Jeho hodnota, pomer, v akom sa vymieňa za iné tovary alebo v akom sa iné tovary vymieňajú za určitý pracovný čas, sa — množstvu pracovného času zhmot­ neného v jeho hodnote. Ak sa napríklad tovar — 1 hodine pra­ covného času, vymieňa sa za všetky iné tovary, ktoré sú pro­ duktom 1 hodiny pracovného času. (Celá táto úvaha vychádza Z predpokladu, že výmenná hodnota — trhovej hodnote, teda reálna hodnota —cene.) Hodnota tovaru sa líši od tovaru samého. Hodnotou (výmennou hodnotou) je tovar len vo výmene (v sku­ točnej alebo predstavovanej): hodnota nie je len všeobecná schopnosť tovaru vymieňať sa, ale jeho špecifická vymeniteľnosť. Hodnota je zároveň ukazovateľom pomeru, v akom sa vymieňa za iný tovar a ukazovateľom pomeru, v akom sa už vo výrobe vymenil za iné tovary (za zhmotnený pracovný čas): hodnota je kvanti­ tatívne určená vymeniteľnosťtovaru. Ak v tovaroch, ako sú naprí­ klad lakeť bavlny a pinta oleja, vidíme bavlnu a olej, sú, priro­ dzene, odlišné, majú rozličné vlastnosti, merajú sa rozličnými mierami, sú navzájom nesúmerateľné. Ale ako hodnoty sú všetky tovary kvalitatívne rovnaké a sú odlišné len kvantitatívne, všetky sa teda navzájom merajú a nahrádzajú (vymieňajú sa, sú navzájom vymeniteľné) v určitých kvantitatívnych pomeroch. Hodnota je ich spoločenským vzťahom, ich ekonomickou kva­ litou. Kniha, majúca určitú hodnotu, a bochník chleba, majúci rovnakú hodnotu, sa navzájom vymieňajú, sú tou istou hodnotou, len v rôznych látkach. Ako hodnota je tovar zároveň ekvivalen­ tom všetkých ostatných tovarov v určitom pomere. Ako hodnota je tovar ekvivalentom: keďže je ekvivalentom, sú vňom zotreté všetky jeho prirodzené vlastnosti: nie je už vnijakom kvalitatívnom oso­ bitom vzťahu k ostatným tovarom, ale je práve tak všeobecnou mierou, ako aj všeobecným predstaviteľom, všeobecným výmen­ ným prostriedkom všetkých ostatných tovarov. Ako hodnota je to­ var peniazmi. Ale keďže tovar či výrobok alebo výrobný prostrie­ dok sa líši od sám seba ako hodnoty, líši sa tovar ako hodnota od seba ako výrobku. Jeho vlastnosť, že je hodnotou, nielenže môže, ale zároveň musí nadobudnúť určitú existenciu odlišnú od jeho prirodzenej existencie. Prečo? Keďže tovary ako hodnoty sú od

94

Kapitola o peniazoch

seba odlišné len kvantitatívne, musí byť každý tovar kvalitatívne odlišný od svojej vlastnej hodnoty. Hodnota tovaru musí mať teda tiež od neho kvalitatívne odlíšiteľnú existenciu a v skutočnej vý­ mene sa táto oddeliteľnosť musí zmeniť na skutočné oddelenie, lebo prirodzená odlišnosť tovarov sa musí dostať do protirečenia s ich ekonomickou ekvivalenciou a obe môžu existovať vedľa seba len tak, že tovar nadobúda dvojakú existenciu, že popri svojej pri­ rodzenej existencii bude mať ešte čisto ekonomickú existenciu, v ktorej je len čírym znakom, čírym písmenom označujúcim urči­ tý výrobný vzťah, čírym znakom svojej vlastnej hodnoty. Ako hod­ nota je každý tovar rovnomerne deliteľný, vo svojej prirodzenej existencii nie je takto deliteľný. Ako hodnota zostáva rovnaký, nech prekoná hockoľko metamorfóz a foriem existencie, v skutoč­ nosti sa tovary vymieňajú len preto, lebo nie sú rovnaké a Zodpo­ vedajú rozličným systémom potrieb. Ako hodnota je tovar vše­ obecný, ako skutočný tovar je osobitý. Ako hodnota je vymeniteľný vždy: v skutočnej výmene je tovar vymeniteľný len vtedy, keď splňa určité podmienky. Ako hodnota určuje mieru svojej vyme­ niteľnosti sám: výmenná hodnota vyjadruje práve pomer, vakom nahrádza iné tovary: v skutočnej výmene je vymeniteľný len v určitých množstvách, ktoré sú spojené s jeho prirodzenými vlastnosťami a zodpovedajú potrebám tých, čo vymieňajú. (Slo­ vom, všetky vlastnosti, ktoré sa uvádzajú ako osobité vlastnosti peňazí, sú vlastnosťami tovaru ako výmennej hodnoty: vlastnosti výrobku ako hodnoty na rozdiel od hodnoty ako výrobku.) (Vý­ menná hodnota tovaru, ako osobitá existencia popri tovare sa­ mom, sú peniaze, forma, v ktorej sú všetky tovary rovnaké, v ktorej sa navzájom porovnávajú, merajú: na ktorú sa všetky tovary redukujú, ktorá sa redukuje na všetky tovary: všeobecný ekvivalent.) V každom okamihu, pri počítaní, účtovaní atď. pre­ mieňame tovary na znaky hodnoty, postihujeme ich ako číre vý­ menné hodnoty, abstrahujúc od ich látky a od všetkých ich prirodzených vlasťností. Na papieri, v hlave prebieha táto meta­ morfóza prostredníctvom čírej abstrakcie, no v skutočnej výme­ ne je potrebné skutočné sprostredkovanie, nejaký prostriedok na uskutočnenie tejto abstrakcie. Tovar podľa svojich prirodze­ ných vlastností nie je ani hocikedy vymeniteľný a nie je ani vy­ meniteľný za každý iný tovar, nie je vymeniteľný vo svojej pri­ rodzenej rovnosti so sebou samým: ale naopak, je vymeniteľný

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

95

ako stanovený“ čoby nerovný so sebou samým, ako niečo od seba odlišné, ako výmenná hodnota. Musíme ho najprv vnútorne pre­ meniť na výmennú hodnotu, aby sme potom túto výmennú hodnotu mohli porovnať a vymeniť s ostatnými. V najprimitívnejšom vý­ mennom obchode, keď sa navzájom vymieňajú dva tovary, sa kaž­ dý tovar kladie najprv na roveň určitému znaku, vyjadrujúcemu jeho výmennú hodnotu, napríklad u niektorých černochov na zá­ padoafrickom pobreží — x prútov. Jeden tovar — 1 prútu: iný —2

prútom. V takomto pomere sa navzájom vymieňajú. Tovary sa najprv v hlave a v reči premenia na prúty a až potom sa navzá­ jom vymieňajú. Ocenia sa skôr, než sa vymenia, a na to, aby sa mohli oceniť, musia sa navzájom uviesť do určitých číselných pomerov. Na to, aby sa uviedli do takýchto číselných pomerov a aby sa stali súmerateľnými, musia dostať rovnaké pomenovanie (jednotku). (Prút má len imaginárnu existenciu, ako vôbec každá proporcia môže nadobudnúť osobitné stelesnenie len prostred­ níctvom abstrakcie, môže byť zasa sama individualizovaná.) Na to, aby Sa pri výmene kryla tá časť hodnoty jedného tovaru, o ktorú prevyšuje hodnotu druhého, na to, aby sa vyrovnal roz­ diel, musí sa v najprimitívnejšom výmennom obchode, takisto ako teraz v medzinárodnom obchode, platiť peniazmi. Výrobky (alebo činnosti) sa vymieňajú len ako tovary: tovary samy existujú vo výmene len ako hodnoty: len ako hodnoty sú navzájom porovnateľné. Na určenie váhy chleba, ktorý môžem vymeniť za lakeť plátna, musím lakeť plátna klásť na roveň jeho výmennej hodnote, t. j. — —pracovného času. Takisto kladiem funt chleba na roveň jeho výmennej hodnote, ktorá -—2 alebo —

atď. pracovného času. Každý tovar kladiem na roveň nejakému tretiemu tovaru, t. j ponímam ho ako nerovný sebe samému. Tento tretí tovar, ktorý sa líši od oboch, pretože vyjadruje určitý pomer, existuje sprvoti v hlave, v predstave, ako pomery vôbec môžu byť len myslené, ak majú byť fixované na rozdiel od sub­ jektov?“, ktoré sú v určitom pomere k sebe. Tým, že sa nejaký výrobok (alebo činnosť) stáva výmennou hodnotou, nepremení sa len na určitý kvantitatívny pomer, na číslo vyjadrujúce určitú proporciu — totiž na číslo, ktoré vyjadruje, aké množstvo iných tovarov sa mu rovná, je jeho ekvivalentom, alebo vakom pomere je sám ekvivalentom iných tovarov — ale musí sa zároveň pre­ meniť aj kvalitatívne, musí sa previesť na iný prvok, aby sa oba

96

Kapitola o peniazoch

tovary stali veličinami pomenovanými rovnakou jednotkou, aby sa teda stali súmerateľnými. Tovar sa musí najprv previesť na pra­ covný Čas, teda na niečo, čo je od neho kvalitatívne odlišné (kva: litatívne odlišné 1. preto, lebo nie je pracovným čašom ako ta­ kým, ale je to zhmotnený pracovný Čas: pracovný čas nie vo forme pohybu, ale vo forme kľudu: nie vo forme procesu, ale vo forme výsledku, 2. preto, lebo nie je spredmetnením pracov­ ného času všeobecne, aký existuje len v predstave (sám je len prácou oddelenou od svojej kvality, len kvantitatívne odlišnou prácou), ale je určitým výsledkom nejakej určitej, prirodzene určenej, od iných prác kvalitatívne odlišnej práce), aby sa potom ako určité množstvo pracovného času, ako určitá veličina práce mohol porovnať s inými množstvami pracovného času, s inými veličinami práce. Na číre porovnávanie — oceňovanie výrob­ kov — na pomyselné určenie ich hodnoty stačí, keď sa táto pre­ mena vykoná v hlave (je to premena, v ktorej výrobok existuje len ako výraz kvantitatívnych výrobných vzťahov). Na porovna­ nie výrobkov stačí táto abstrakcia, pri skutočnej výmene musí byť abstrakcia opäť spredmetnená, symbolizovaná, realizovaná nejakým znakom. Táto nevyhnutnosť nastáva: 1. keď, ako sme už konštatovali, obidva tovary, ktoré sa majú vymeniť, sa v hlave premenia na príslušné pomery veličín, na výmenné hodnoty, a tak sa navzájom oceňujú. Ale ak sa potom majú skutočne vymeniť, dostávajú sa ich prirodzené vlastnosti do protirečenia s ich určením ako výmenných hodnôt a len pomenovaných čísiel. Nie sú ľubovoľne deliteľné atď. 2. V skutočnej výmene sa vymie­ ňajú vždy osobité tovary za osobité tovary, a vymeniteľnosť kaž­ dého tovaru, takisto ako aj pomer, v akom je vymeniteľný, závisí od podmienok miesta, času atď. Premenou tovaru na výmen­ nú hodnotu sa však tovar nekladie na roveň určitému inému to­ varu, ale touto premenou sa vyjadrí len ako ekvivalent, ako po­ mer jeho vymeniteľnosti ku všetkým ostatným tovarom. Toto porovnanie, ktoré sa v hlave vykoná jedným razom, realizuje sa v skutočnosti len v určitom okruhu určenom potrebou, a len po­ stupne. (Napríklad postupne vymením príjem 100 toliarov, tak ako to so sebou prinášajú moje potreby, za celý okruh tova­ rov, ktorých súhrn — výmennej hodnote 100 toliarov.) Teda na to, aby sa tovar na jedenkrát realizoval ako výmenná hodnota a aby sa mu pridala všeobecná funkcia výmennej hodnoty, na to

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

97

nestačí výmena s jedným osobitým tovarom. Musí sa vymeniť za nejakú tretiu vec, ktorá sama nie je zasa osobitým tovarom, ale symbolom tovaru ako tovaru, symbolom samej výmennej hodnoty tovaru, tento symbol predstavuje teda výslovne pracovný čas ako taký, napríklad kus papiera alebo kože, čo predstavuje alikvotnú časťpracovného času. (Predpokladom takéhoto symbolu je všeobec­ né uznanie, môže byť len spoločenským symbolom, v skutočnosti vyjadruje len spoločenský vzťah.) Tento symbol predstavuje ali­ kvotné časti pracovného času, výmennú hodnotu v takých alikvot­ ných častiach, ktoré sú schopné jednoduchou aritmetickou kom­ bináciou vyjadriť všetky vzájomné pomery výmenných hodnôt, tento symbol, tento materiálny znak výmennej hodnoty je pro­ duktom výmeny samej, a nie realizáciou nejakej a priori vymys­ lenej idey. (V skutočnosti sa tovar, ktorý sa používa ako spro­ stredkujúci člen výmeny, premení na peniaze, na symbol, len postupne, len čo sa to stalo, môže symbol tovaru nahradiť sám tovar. Takto sa už stáva uvedomeným znakom výmennej hodnoty.) Proces teda tkvie jednoducho v tom: výrobok sa stáva tovarom, t. j čírym momentom výmeny. Tovar sa premení na výmennú hodnotu. Aby sa tovar sám mohol postaviť sebe na roveň ako výmenná hodnota, nahrádza sa znakom, ktorý ho predstavuje ako výmennú hodnotu vôbec. Ako takáto symbolizovaná výmenná hodnota môže sa potom tovar opäť v určitých proporciách vymie­ ňať za každý iný tovar. Až tým, že sa výrobok stane tovarom a tovar výmennou hodnotou, nadobúda v hlave dvojakú existen­ ciu. Toto pomyselné zdvojenie má za následok (a musí mať tento následok), že sa tovar v skutočnej výmene javí dvojako: na jednej strane ako prírodný produkt, na druhej strane ako výmenná hodnota. To znamená, že výmenná hodnota tovaru na­ dobúda existenciu, ktorá je materiálne oddelená od tovaru. Určenie výrobku ako výmennej hodnoty má teda nevyhnutne za následok, že výmenná hodnota nadobúda existenciu oddelenú, odlúčenú od výrobku. Táto výmenná hodnota, odlúčená od tova­ rov samých a sama existujúca popri nich ako tovar, sú — peniaze. Všetky vlastnosti tovaru ako výmennej hodnoty javia sa v pe­ niazoch ako predmet odlišný od tovaru, ako spoločenská for­ ma existencie, oddelená od jeho prirodzenej formy existencie. (Toto treba neskôr dokázať tým, že sa uvedú bežné vlastnosti

98

Kapitola o peniazoch

peňazí.) (Materiál, v ktorom sa tento symbol vyjadruje, naskrze nie je ľahostajný, čo ako rozdielne sa historicky zjavuje. Vývoj spoločnosti vypracúva spolu so symbolom aj materiál, ktorý mu čoraz väčšmi zodpovedá a od ktorého sa neskôr zasa usiluje odpútať: ak nejaký symbol nemá byť svojvoľný, vyžaduje určité podmienky, pokiaľ ide o materiál, v ktorom sa znázorňuje. Tak napríklad znaky slov majú určité dejiny, hláskové písmo atď.) Výmenná hodnota výrobku vytvára teda peniaze popri výrobku. Tak ako teraz nemožno prekonať zmätky a protirečenia, skfsa­ júce Z existencie peňazí popri osobitých tovaroch tým, že sa zmení forma peňazí (i keď prípadne vyššou formou peňazí mož­ no zabrániť ťažkostiam, ktoré náležia nižšej forme peňazí), tak­ isto nemožno odstrániť samy peniaze, pokiaľ výmenná hodnota zostáva spoločenskou formou výrobkov. To treba jasne vidieť, aby sme si nedávali nijaké nemožné úlohy a aby sme poznali hranice, v rámci ktorých peňažné reformy a zmeny obehu môžu novým spôsobom usporiadať výrobné vzťahy a na nich založené spoločenské vzťahy. Vlastnosti peňazí ako 1. miery pre výmenu tovarov, 2. pro­ striedku výmeny, 3. .predstaviteľa tovarov (a teda predmetu zmlúv): 4. všeobecného tovaru popri osobitých tovaroch vyplývajú napospol jednoducho z ich určenia ako výmennej hodnoty, od­ delenej od tovarov samých a spredmetnenej. (Vlastnosť peňazí ako všeobecného tovaru na rozdiel od všetkých ostatných tova­ Tov, ako stelesnenia ich výmennej hodnoty, robí z nich zároveň realizovanú a vždy realizovateľnú formu kapitálu, vždy platnú javovú formu kapitálu, vlastnosť, ktorá sa prejavuje v obdobiach odlevu zlata, ktorá spôsobuje, že kapitál sa historicky zjavuje sprvoti len vo forme peňazí: a ktorá napokon vysvetľuje súvislosť medzi peniazmi a úrokovou mierou a ich vplyv na ňu.) (c/ Vývoj protirečení v peniazoch, ktoré sú vlastné tovarovej forme výrobku a na nej spočívajúcemu kapitalistickému spôsobu výroby. Možnosť kríz)

Čím viac sa výroba vyvíja k tomu, že každý výrobca sa stáva závislým od výmennej hodnoty svojho tovaru, t. j. Čím viac sa výrobok stáva skutočne výmennou hodnotou a výmenná hodnota bezprostredným predmetom výroby, tým viac sa musia rozvíjať

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

99

peňažné vzťahy a protirečenia, ktoré sú imanentné peňažnému vzťahu, vzťahu výrobku k sebe samému ako k peniazom. Potreba výmeny a premena výrobku na čistú výmennú hodnotu pokračuje v rovnakej miere ako deľba práce, t. j. spolu so spoločenským charakterom výroby. V takej miere, v akej vzrastá spoločenský charakter výroby, vzrastá moc peňazí, t. j. ustaľuje sa výmenný vzťah ako moc, ktorá je voči výrobcom vonkajšia a od nich ne­ závislá. To, čo sa pôvodne javilo ako prostriedok na podporu výroby, stáva sa vzťahom, ktorý je výrobcom cudzí. Zdá sa, akoby v tom istom pomere, v akom sa výrobcovia stávajú závis­ lými od výmeny, výmena sa stávala od nich čoraz nezávislejšou a priepasť medzi výrobkom ako výrobkom a výrobkom ako vý­ mennou hodnotou akoby sa zväčšovala. Peniaze nevyvolávajú tieto protiklady a protirečenia, naopak, vývoj týchto protikladov a protirečení vytvára zdanlivo transcendentálnu moc peňazí. (Treba rozviesť vplyv premeny všetkých vzťahov na, peňažné vzťahy, premenu naturálnej dane na peňažnú daň, naturálnej renty na peňažnú rentu, povinnej vojenskej služby na Žoldnierske vojsko, vôbec premenu všetkých osobitých služieb na peňažné služby, premenu patriarchálnej, otrockej, nevoľníckej, cechovej práce na čisto námezdnú prácu.) Výrobok sa stáva tovarom, tovar sa stáva výmennou hodnotou, výmenná hodnota tovaru je jeho imanentnou peňažnou vlastnos­ ťou, táto jeho peňažná vlastnosť sa od neho oddeľuje v podobe peňazí, nadobúda všeobecnú, od všetkých osobitých tovarov a ich prirodzeného spôsobu existencie odlišnú spoločenskú existenciu, vzťah výrobku k sebe samému ako k výmennej hodnote stáva sa jeho vzťahom k peniazom, ktoré existujú vedľa neho, čiže sa stáva vzťahom všetkých výrobkov k peniazom, ktoré existujú mi­ mo nich. Tak ako skutočná výmena výrobkov plodí ich výmennú hodnotu, tak ich výmenná hodnota plodí peniaze. Nasledujúca otázka, čo sa tu teraz vynára, je táto: neskrýva existencia peňazí popri tovaroch už a priori protirečenia, ktoré sú dané týmto vzťahom samým? Po prvé: jednoduchý fakt, že tovar existuje dvojako, jednak ako určitý výrobok, ktorý v prirodzenej forme svojej existencie pomyselne obsahuje (latentne obsahuje) svoju výmennú hodnotu, a jednak ako manifestovaná výmenná hodnota (peniaze ), ktorá sa zasa Zbavila všetkej spojitosti s prirodzenou formou existencie

100

Kapitola o peniazoch

výrobku, táto dvojaká odlišná existencia sa musí vyvíjať ďalej na rozdiel, rozdiel na protiklad a na protirečenie. To isté proti­ rečenie medzi osobitou povahou tovaru ako výrobku a medzi jeho všeobecnou povahou ako výmennou hodnotou, ktoré si vynútilo ne­ vyhnutnosť stanoviť ho dvojako, jednak ako určitý tovar, jednak ako peniaze, teda protirečenie medzi jeho osobitými prirodzenými vlastnosťami a jeho všeobecnými spoločenskými vlastnosťami, toto protirečenie zahrnuje už vopred možnosť, že obe tieto od­ delené formy existencie tovaru nebudú vzájomne vymeniteľné. Vymeniteľnosť tovaru existuje ako nejaká vec popri ňom v podo­ be peňazí, ako niečo od tovaru odlišné, s ním už nie bezprostred­ ne totožné. Len čo sa peniaze stali vonkajšou vecou popri tovare, je vymeniteľnosť tovaru za peniaze viazaná na vonkajšie pod­ mienky, ktoré môžu, ale nemusia nastať, je vydaná napospas vonkajším podmienkam. Tovar sa vo výmene žiada pre jeho pri­ rodzené vlastnosti, pre potreby, ktorých je objektom. Naproti tomu peniaze sa žiadajú iba pre ich výmennú hodnotu, ako výmen­ ná hodnota. Či teda tovar možno speňažiť, či ho možno vymeniť za peniaze, či namiesto tovaru možno dosadiť jeho výmennú hod­ notu, to závisí od okolností, ktoré spočiatku nemajú s tovarom ako s výmennou hodnotou nič spoločné a sú od nej nezávislé. Vymeniteľnosťtovaru závisí od prirodzených vlastností výrobku, vymeniteľnosť peňazí splýva s ich existenciou ako symbolizovanej výmennej hodnoty. Je teda možné, že tovar vo svojej určitej forme ako výrobok sa už nebude môcť vymeniť, nebude sa môcť položiť na roveň svojej všeobecnej forme ako peniazom. Keďže vymeniteľnosť tovaru existuje mimo neho v podobe pe­ ňazí, stala sa niečím od tovaru odlišným, tovaru cudzím, stala sa niečím, čomu sa tovar musí najprv klásť na roveň, čomu sa teda sprvoti nerovná, pritom porovnávanie samo sa stáva zá­ vislým od vonkajších podmienok, teda od náhody. Po druhé: tak ako výmenná hodnota tovaru existuje dvojako, ako určitý tovar a ako peniaze, tak sa akt výmeny rozpadáva na dva od seba nezávislé akty: na výmenu tovarov za peniaze a na výmenu peňazí za tovary, na kúpu a predaj. Keďže tieto akty nadobudli priestorove i časove od seba oddelené, navzájom ľaho­ stajné formy existencie, prestáva ich bezprostredná totožnosť. Môžu si zodpovedať i nezodpovedať: môžu sa kryť, alebo nekryť: môže medzi nimi nastať disproporcia. Vždy sa síce budú usilovať

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

101

O vzájomné vyrovnanie, ale namiesto predchádzajúcej bezpro­ strednej rovnosti nastúpil teraz trvalý pohyb vyrovnávania, ktorý predpokladá práve trvalú nerovnosť. Plný súzvuk môže teraz nastať len prechodom cez najkrajnejšie disonancie. Po tretie: s oddelením kúpy od predaja, s rozštiepením výmeny na dva priestorove a časove od seba nezávislé akty zjavuje sa ešte iný nový vzťah. Tak ako sa výmena sama štiepi na dva od seba nezávislé akty, tak sa celkový pohyb samej výmeny oddeľuje od tých, čo vymie­ ňajú, od výrobcov tovarov. Výmena pre výmenu oddeľuje sa od výmeny pre tovary. Medzi výrobcov vstupuje stav obchodníkov, stav, ktorý kupuje len preto, aby predával, a predáva len preto, aby zasa kupoval, a touto operáciou nesleduje držbu tovarov ako vý­ robkov, ale iba získavanie výmenných hodnôt ako takých, získa­ vanie peňazí. (Aj pri čírom výmennom obchode môže sa utvoriť stav obchodníkov. No keďže má na oboch stranách k dispozícii len prebytok výroby, zostáva celý jeho vplyv na výrobu samu naskrze druhoradý, tak ako celý jeho význam.) Osamostatneniu výmennej hodnoty v peniazoch, odtrhnutej od výrobkov, zodpove­ dá osamostatnenie výmeny (obchodu) ako funkcie, odtrhnutej od vymieňajúcich. Výmenná hodnota bola mierou výmeny tova­ rov, ale jej účelom bola priama držba vymenených tovarov, ich spotreba (či už táto spotreba tkvie len v tom, že slúži priamo na uspokojovanie potrieb ako výrobok, alebo či je sama zasa nástrojom výroby). Účelom obchodu nie je priamo spotreba, ale získavanie peňiazí, výmenných hodnôt. Týmto zdvojením výme­ ny — výmeny pre spotrebu a výmeny pre výmenu — vzniká nová disproporcia. Obchodník je vo svojej výmennej činnosti určovaný len rozdielom medzi kúpou a predajom tovarov, ale spotrebite­ ľovi prichodí definitívne nahradiť výmennú hodnotu tovaru, ktorý kupuje. Aj keď sa obeh, výmena v rámci obchodníckeho stavu, a koniec obehu, výmena medzi obchodníckym stavom a spotrebi­ teľmi, musia napokon vzájomne podmieňovať, predsa sú určované celkom inými zákonmi a motívmi a môžu sa navzájom dostať do najväčších protirečení. Už v tejto oddelenosti tkvie možnosť vzniku obchodných kríz. Keďže však výroba pracuje bezprostred­ ne pre obchod a len sprostredkovane pre spotrebu, musí byť tak­ isto postihnutá touto nezhodnosťou medzi obchodom a spotrebnou výmenou, ako ju aj sama musí vytvárať. (Vzťahy medzi dopytom

102

Kapitola 9 peniazoch

a ponukou sa javia naskrze prevrátene.) (Od vlastného obchodu sa potom zasa oddeľuje peňažný obchod.) Ajorizmy. (Všetky tovary sú pominuteľné peniaze: peniaze sú nepominuteľný tovar. Čím viac sa rozvíja deľba práce, tým väčšmi bezprostredný výrobok prestáva byť výmenným prostriedkom. Vzniká nevyhnutná potreba všeobecného výmenného prostriedku, t. j takého výmenného prostriedku, ktorý je nezávislý od špeci­ fickej výrobnej činnosti každého jednotlivca. V peniazoch je hod­ nota vecí oddelená od ich substancie. Peniaze sú pôvodne pred­ staviteľmi všetkých hodnôt: v praxi sa vec obráti a všetky reálne výrobky a práce stávajú sa predstaviteľmi peňazí. V bezprostred­ nom výmennom obchode nemôže sa každý predmet vymieňať za hocaký iný predmet a určitá činnosť sa môže vymieňať len za určité výrobky. Ťažkosti tkvejúce vo výmennom obchode môžu peniaze odstrániť len tým, že ich zovšeobecnia, urobia univerzál­ nymi. Je absolútne potrebné, aby sa násilne oddelené prvky, ktoré k sebe podstatne patria, násilným výbuchom prejavili ako oddelenosť niečoho, čo k sebe podstatne patrí. Jednota sa usta­ novuje násilne. Len čo nepriateľské rozštiepenie má za následok výbuchy, poukazujú ekonómovia na podsťatnú jednotu a abstra­ hujú od odcudzenia. Ich apologetická múdrosť tkvie v tom, že vo všetkých rozhodujúcich chvíľach zabúdajú na svoje vlastné definície. Výrobok ako bezprostredný výmenný prostriedok je 1. ešte bezprostredne spätý so svojou prírodnou kvalitou, je ňou teda v každom ohľade obmedzený: môže sa napríklad skaziť atď. 2. je spätý s tým, či ten druhý bezprostredne potrebuje práve tento výrobok alebo nie, alebo nakoľko potrebuje svoj vlastný výrobok. Tým, že produkt práce a práca sama podliehajú výmene, nastáva moment, keď sa oddelia od svojho majiteľa. Je vecou náhody, či sa z tejto oddelenosti vrátia k svojmu majiteľovi v nejakej inej podobe. Keďže do výmeny vstupujú peniaze, som nútený vymeniť svoj výrobok za všeobecnú výmennú hodnotu ale­ bo za všeobecnú vymeniteľnosť, a tak sa môj výrobok stáva zá­ vislým od všeobecného obchodu a je vytrhnutý zo svojich miest­ nych, prirodzených a individuálnych hraníc. Práve preto môže prestať byť výrobkom.) Po štvrté: tak ako výmenná hodnota v peniazoch vystupuje ako všeobecný tovar popri všetkých ostatných osobitých tovaroch, tak

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

103

tým zároveň aj výmenná hodnota vystupuje ako osobitý tovar v peniazoch (keďže majú osobitú existenciu) popri všetkých ostat­ ných tovaroch. Vzniká tým nielen určitá nezhoda, že peniaze, keďže existujú len vo výmene, stoja ako všeobecná výmenná schopnosť oproti osobitej výmennej schopnosti tovarov a bezpro­ stredne ju odstraňujú, a predsa majú byť peniaze i tovary trvalo vymeniteľné, peniaze sa tak dostávajú do protirečenia samy so sebou a so svojím určením, lebo samy sú osobitým tovarom (aj keď sú len znakom), a preto sú vo svojej výmene za iné tovary podriadené zasa osobitým podmienkam výmeny, ktoré sú v roz­ pore s ich všeobecnou bezpodmienečnou vymeniteľnosťou. (Tu sme ešte vôbec nehovorili o peniazoch fixovaných v substancii určitého výrobku atď.) Popri svojej existencii v tovare nadobudla výmenná hodnota ešte vlastnú existenciu v peniazoch, bola od­ delená od svojej substancie práve preto, lebo prirodzená určenosť tejto substancie bola v rozpore s jej všeobecným určením ako vý­ mennej hodnoty. Každý tovar je rovný inému tovaru (a je porov­ nateľný) ako výmenná hodnota (kvalitatívne: každý tovar pred­ stavuje už len kvantitatívne plus alebo mínus výmennej hodnoty). Preto sa táto ich rovnosť, táto ich rovnorodosť odlišuje od ich prirodzenej rôznosti, a preto sa javí v peniazoch aj ako ich spo­ ločný prvok, aj ako niečo tretie oproti nim. Ale na jednej strane zostáva výmenná hodnota prirodzene aj imanentnou kvalitou to­ varov, zatiaľ čo zároveň existuje mimo nich: na druhej strane sa peniaze, keďže už neexistujú ako vlastnosť tovarov, ako ich všeobecno, ale sú vedľa nich individualizované, samy sú osobit­ ným tovarom vedľa ostatných tovarov. (Môžu byť určované dopy­ tom a ponukou: rozpadávajú sa na osobité druhy peňazí atď.) Pe­ niaze sa stávajú tovarom ako ostatné tovary a zároveň nie sú tovarom ako ostatné tovary. Napriek svojmu všeobecnému určeniu sú niečím vymeniteľným vedľa iných vymeniteľných vecí. Nie sú len všeobecnou výmennou hodnotou: zároveň sú osobitou výmen­ nou hodnotou popri iných osobitých výmenných hodnotách. Tu sa otvára nový zdroj protirečení, ktoré sa uplatňujú v praxi. (Pri oddelení peňažného obchodu od skutočného obchodu prejavuje sa opäť osobitá povaha peňazí.) Vidíme teda, že je imanentnou vlastnosťou peňazí splňať svoje poslanie tým, že ho zároveň neguje: osamostatňovať sa oproti tovarom, stať sa z prostriedku účelom, realizovať výmennú hod­

104

Kapitola o peniazoch

notu tovarov tým, že sa od nej oddeľujú: uľahčovať výmenu tým, že ju rozštiepujú: prekonávať ťažkosti bezprostrednej výmeny tovarov tým, že ju zovšeobecňujú: osamostatňovať výmenu voči výrobcom v tej miere, v akej sa výrobcovia stávajú závislými od výmeny. (Skôr, než skončíme s touto otázkou, bude potrebné opraviť idealistický spôsob podania, ktorý vyvoláva dojem, akoby šlo len 0 pojmové určenia a o dialektiku týchto pojmov. Teda najmä vetu: výrobok (alebo činnosť) sa stáva tovarom: tovar výmennou hodnotou: výmenná hodnota peniazmi.) (Economist!, 24. januára 1857. Nasledujúcu vetu treba príleži­ tostne vziať do úvahy v súvislosti s bankami: „Pokiaľ triedy obchodníkov majú podiel na ziskoch bánk, Čo dnes zvyčajne majú — a budú mať ešte v oveľa väčšej miere, keď sa rozšíria účastinárske banky, keď sa zrušia všetky stavovské výsady a keď aj bankový obchod získa úplnú slobodu — bohatli zvyšovaním úrokov z peňazí. V skutočnosti sú triedy obchodníkov, vzhľadom na rozsah svojich vkladov, fakticky svojimi vlast­ nými bankármi: a pokiaľ to platí, má pre nich diskontná sadzba malý význam. Všetky bankové a ostatné rezervy musia, pravda, byť nevyhnutne výsledkom neprestajného podnikania a úspor, uložených zo zisku: a keď obchodnú a priemyselnú triedu berieme ako celok, musia byť svojimi vlastnými bankármi, a tu stačí, keď sa rozšíria zásady slobodného obchodu na všetky sféry podnika­ nia, aby sa v nich vyrovnávali alebo prijímali výhody a nevýhody všetkých výkyvov na peňažnom trhu.“) Všetky protirečenia peňažného systému a výmeny výrobkov za peňažného systému sú vývojom pomeru výrobkov ako výmenných hodnôt, ich určenia ako výmennej hodnoty čiže hodnoty vôbec. (Morning Staršš, 12. februára 1857. „Tlak vyplývajúci Z nedo­ statku peňazí v minulom roku a vysoká diskontná sadzba, ktorá sa v dôsledku toho stanovila, pôsobili veľmi blahodarne na konto ziskov Francúzskej banky. Jej dividendy rastú neprestajne: 118fr. roku 1852, 154 fr. roku 1853, 194 fr. roku 1854, 200 fr. roku 1855, 272 fr. roku 1856.“) Zaznamenať treba aj nasledujúce miesto: „Anglické strieborné mince sa vydávajú za vyššiu cenu, ako je cena striebra obsiahnutá v minciach. Skutočná hodnota funta striebra bola 60—62šilingov (priemerne 3 libry šterlingov v zlate) av minciach robila 66 šilin­

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

105

gov. Mincovňa platí dennú trhovú cenu od 5 šilingov až po 5 ši­ lingov Z pence za unciu striebra a dáva ich do obehu za sadzbu 9 šilingov 6 pencí za unciu. Dve príčiny zabraňujú všetkým prak­ tickým ťažkostiam, ktoré vyplývajú z tejto úpravy“: (striebor­ ných znakov, nie skutočnej hodnoty) ,po prvé, mincu možno do­ stať jedine v mincovni, a to len za túto cenu, vdomácom obehu teda nemôže byť znehodnotená a nemožno ju poslať za hranice, pretože doma obieha za vyššiu cenu než je jej skutočná hodnota: a po druhé, pretože je zákonným platidlom len do výšky 40 šilin­ gov, nikdy nezasahuje do oblasti zlatých mincí a ani sa nedotýka ich hodnoty.“ Autor radí Francúzsku, aby takisto vydávalo menej­ hodnotné mince, strieborné znaky, ktoré nemajú skutočnú hodno­ tu striebra, a aby obmedzilo množstvo, v akom by boli legálnym platidlom. Aby však súčasne pri stanovovaní kvality mince za­ viedlo väčší rozdiel medzi skutočnou a nominálnou hodnotou, než máme my v Anglicku, pretože hodnota striebra, ktorá v pomere k zlatu stúpa, môže veľmi pravdepodobne onedlho dorásť na našu terajšiu mincovnú cenu, a vtedy by sme boli nútení ju zasa zmeniť. Naša strieborná minca je teraz o niečo viac ako 5 percent pod skutočnou hodnotou: donedávna to bolo 10 percent. (Economist, 24. januára 18537.)

(d/ Nezlučiteľnosť „pracovných peňazí“ s tovarovou formou výrobku)

Teraz by niekto mohol predpokladať, že sa vydaním hodinových poukážok prekonajú všetky tieto ťažkosti. (Existencia hodinovej poukážky, pravda, predpokladá už podmienky, ktoré pri skúmaní vzťahu medzi výmennou hodnotou a peniazmi nie sú bezprostred­ ne dané a bez ktorých obe môžu existovať i existujú: verejný úver: banka atď.: to všetko však tu netreba rozvádzať: pretože zástan­ covia hodinovej poukážky ju prirodzene pokladajú za posledný produkt „série“““, ktorý, keďže najviac zodpovedá „čistému“ poj­ mu peňazí, sa v skutočnosti „zjavuje“ naposledy.) Ponajprv: ak vychádzame z toho, že sú splnené predpoklady, za ktorých sa cena tovarov — ich výmennej hodnote: ak sa kryje dopyt a po­ nuka: výroba a spotreba: že výroba je koniec koncov proporcio­ nálna (takzvané vzťahy rozdeľovania sú samy výrobnými vzťah­ mi), potom sa otázka peňazí stáva celkom druhoradou, a najmä

106

Kapitola o peniazoch

otázka, Či sa vydajú poukážky modré alebo zelené, plechové alebo papierové, alebo nech by sa už v hocakej inej forme viedlo spoločenské účtovníctvo. Potom je krajne nechutné ďalej pred­ stierať, že sa začínajú skúmať skutočné peňažné vzťahy. Banka (hocaká banka) vydáva hodinové poukážky. Tovar a — výmennej hodnote x, t. j. tovar — x pracovného času, vy­

mieňa sa za peniaze, pričom predstavuje x pracovného času. Banka by takisto musela kupovať tovar, t. j. vymeniť ho za jeho peňažného predstaviteľa, tak ako napríklad Anglická banka musí teraz dávať bankovky za zlato. Tovar, substanciálna a preto ná­ hodná forma bytia výmennej hodnoty, sa vymieňa za symbolické bytie výmennej hodnoty ako výmennej hodnoty. Preto nevznikajú nijaké ťažkosti Z toho, keď sa z formy tovaru má premeniť na formu peňazí. Pracovný Čas, ktorý je obsiahnutý v tovare, treba len autenticky overiť (čo, mimochodom povedané, nie je také ľahké ako skúška rýdzosti a váhy zlata a striebra), a tým vytvára ihneď svoju protihodnotu, svoje peňažné bytie. Čo ako budeme vec obracať a prevracať, koniec koncov spočíva iba v tom: banka, ktorá vydáva hodinové poukážky, kupuje tovar za jeho výrobné náklady, kupuje všetky tovary, a táto kúpa ju nestojí nič, iba vý­ robu papierových lístkov, a predávajúcemu dáva namiesto vý­ mennej hodnoty, ktorú vlastní v určitej substanciálnej forme, symbolickú výmennú hodnotu tovaru, inými slovami, poukážku na všetky ostatné tovary v rovnakej výmennej hodnote. Výmenná hodnota ako taká môže, pravda, existovať len symbolicky, hoci tento symbol, aby sa dal použiť ako vec — nie len ako predstava — musí mať vecnié bytie: nemôže byť len pomyselnou predstavou, ale musí byť znázornený v predmetnej forme. (Meradlo môže zo­ stať v ruke, výmenná hodnota meria, ale vymieňa len tak, že me­ radlo prechádza z jedných rúk do druhých.“ ) Banka dáva teda za tovar peniaze, peniaze, ktoré sú presne poukážkou na výmennú hodnotu tovaru, t. j poukážkou na všetky tovary tej istej hodnoty: banka kupuje. Banka je všeobecným kupujúcim, kupujúcim nie toho či onoho tovaru, ale všetkých tovarov. Pretože práve banka má vykonať premenu každého tovaru na jeho symbolické bytie ako výmennej hodnoty. Ale ak je všeobecným kupujúcim, musí byť aj všeobecným predávajúcim, nielen skladišťom, kde sa ukladajú všetky tovary, nielen všeobecným obchodným domom, ale vlast­ níkom tovarov v tom istom zmysle ako každý obchodník. Vymenil

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Vznik peňazí

107

som svoj tovar a za hodinovú poukážku b, ktorá predstavuje jeho výmennú hodnotu, ale urobil som to len preto, aby som toto b mohol zasa ľubovoľne premeniť na všetky skutočné tovary c, d, e atď. Môžu tieto peniaze obiehať teraz mimo banky? Môžu obiehať inak ako medzi majiteľom poukážky a bankou? Čím je zabezpeče­ ná vymeniteľnosť tejto poukážky? Sú len dve možnosti. Alebo všetci majitelia tovarov (výrobkov alebo práce) chcú predať svoje tovary za ich výmennú hodnotu, alebo niektorí chcú, iní zasa nie. Ak všetci chcú predávať za výmennú hodnotu, nebudú čakať na náhodu, či sa nájde alebo nenájde kupujúci, ale pôjdu rovno do banky, odstúpia jej svoje tovary a dostanú za ne znak vý­ mennej hodnoty, peniaze: vymenia ich za jej vlastné peniaze. V tomto prípade je banka zároveň všeobecným kupujúcim i pre­ dávajúcim v jednej osobe. Alebo nastane opak. V tom prípade je banková poukážka obyčajným papierom, čo len o sebe tvrdí, že je všeobecne uznávaným symbolom výmennej hodnoty, hodnotu však nemá. Lebo pre tento symbol je príznačné, že výmennú hod­ notu nielen predstavuje, ale je ňou v skutočnej výmene. V druhom prípade by banková poukážka nebola peniazmi, alebo len kon­ venčnými peniazmi, používanými iba medzi bankou a jej zákaz­ níkmi, nie na všeobecnom trhu. Bolo by to to isté ako tucet lístkov na obed, ktoré za predplatné dostanem u nejakého hostinského, alebo ako tucet vstupeniek do divadla, obe pred­ stavujú peniaze, ale jedno sú peniaze len v tejto určitej jedálni, druhé zasa v tomto určitom divadle. Banková poukážka by už ne­ zodpovedala požiadavkám kladeným na peniaze, lebo neobieha všeobecne vo verejnosti, ale iba medzi bankou a jej zákazníkmi. Druhú predpokladanú možnosť musím teda vylúčiť. Banka by teda bola všeobecným kupujúcim i predávajúcim. Na­ miesto bankoviek mohla by vydávať aj šeky a namiesto šekov mohla by jednoducho viesť bankové kontá. Vždy podľa súhrnu tovarových hodnôt, ktoré by X prepustil banke, mal by v nej k dobru taký istý súhrn hodnôt v iných tovaroch. Bol by potrebný ďalší atribút banky, aby autenticky fixovala výmennú hodnotu všetkých tovarov, t. j. pracovný čas, ktorý je v nich zhmotnený. Ale tým by sa jej funkcie nemohli končiť. Musela by určovať pra­ covný čas, za aký môžu byť tovary vyrobené priemernými pro­ striedkami priemyslu, musela by určovať čas, za aký musia byť vyrobené. Ale ani to by ešte nestačilo. Musela by určovať nielen

108

Kapitola 0 peniazoch

čas, za aký sa musí vyrobiť určité množstvo výrobkov, a vytvárať výrobcom také podmienky, aby ich práca bola rovnako produktív­ na (teda vyrovnávať a usporadúvať aj rozdeľovanie pracovných prostriedkov), ale musela by určovať aj množstvá pracovného času, ktoré sa majú vynaložiť v rozličných výrobných odvetviach. Toto by bolo potrebné, pretože na to, aby banka realizovala vý­ mennú hodnotu, aby peniaze banky boli skutočne vymeniteľné, na to by sa musela zabezpečiť všeobecná výroba, a to v takých proporciách, aby sa uspokojili potreby vymieňajúcich. To ešte nie je všetko. Najväčšia výmena nie je výmena tovarov, ale výmena práce za tovary. (O tom hneď podrobnejšie.) Robotníci by nepre­ dávali banke svoju prácu, ale dostávali by výmennú hodnotu za plný produkt svojej práce atď. Pri bližšom pohľade by potom ban­ ka nebola len všeobecným kupujúcim a predávajúcim, ale aj vše­ obecným výrobcom. V skutočnosti by bola alebo despotickou vlád­ kyňou v oblasti výroby a správkyňou rozdeľovania, alebo by fakticky nebola ničím iným ako úradom, ktorý by viedol účtov­ níctvo a evidenciu pre spoločne pracujúcu spoločnosť. Spoločen­ stvo výrobných prostriedkov sa predpokladá atď. atď. Saint­ simonovci urobili Zo svojej banky pápežstvo výroby. (3/ VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA BURŽOÁZNEJ SPOLOČNOSTI NA ROZDIEL OD PREDKAPITALISTICKÝCH SPOLOČENSKÝCH FORMÁCIÍ A BUDÚCEJ KOMUNISTICKEJ SPOLOČNOSTI)

Redukcia všetkých výrobkov a činností na výmenné hodnoty predpokladá tak zrušenie všetkých pevných osobných (historic­ kých) vzťahov závislosti vo výrobe, ako aj všestrannú vzájomnú závislosť výrobcov. Výrobná činnosť každého jednotlivca je zá­ vislá od výrobnej Činnosti všetkých ostatných, takisto, ako aj premena jeho produktu na existenčné prostriedky preňho sa­ mého je závislá od spotreby všetkých ostatných. Ceny jestvujú dávno, a aj výmena: ale takisto aj to, Že sa ceny čoraz viac určujú prostredníctvom výrobných nákladov a že výmena zachvacuje všetky výrobné vzťahy: jedno i druhé je plne rozvinuté a rozvíja sa k čoraz väčšej dokonalosti až v buržoáznej spoločnosti, V spo­ ločnosti slobodnej konkurencie. To, Čo, podľa Adama Smitha, celkom v duchu 18. storočia, pochádza vraj z prédhistorického

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Buržoázna spoločnosť

109

obdobia, čo uňho predchádza dejinám“!, je, práve naopak, ich produktom. Táto vzájomná závislosť je vyjadrená v trvalej nevyhnutnosti výmeny a vo výmennej hodnote ako všeobecnom sprostredkova­ teli. Ekonómovia to vyjadrujú takto: každý sleduje svoj súkromný záujem a len svoj súkromný záujem, a bez toho, aby to chcel a aby o tom vedel, slúži tým súkromným záujmom všetkých, všeobecným záujmom. Vtip nie je v tom, že súhrn súkromných záujmov, teda všeobecný záujem, .sa dosahuje tým, že každý sleduje svoj súkromný záujem. Naopak, z tejto abstraktnej frá­ Zy by sa dalo skôr vyvodiť, že každý vo vzájomnom pôsobení brzdí uplatňovanie záujmov ostatných a že namiesto vše­ obecnej afirmácie vyplýva z tejto vojny všetkých proti všet­ kým“?skôr všeobecná negácia. Pointa je skôr v tom, že súkromný záujem sám je už spoločensky určeným záujmom a dosiahnuť ho možno len v rámci podmienok vytvorených spoločnosťou, a pro­ striedkami, danými touto spoločnosťou: že je teda viazaný na reprodukciu týchto podmienok a prostriedkov. Je to záujem sú­ kromníkov, ale obsah tohto záujmu, ako aj jeho forma i prostried­ ky realizácie sú dané spoločenskými podmienkami, ktoré sú voči všetkým nezávislé. Vzájomná a všestranná závislosť navzájom ľahostajných indi­ víduí tvorí ich spoločenskú súvislosť. Táto spoločenská súvislosť je vyjadrená vo výmennej hodnote, a až v nej sa vlastná činnosť alebo vlastný produkt každého indivídua stáva činnosťou a pro­ duktom preňho samého: indivíduum musí vyrábať všeobecný pro­ dukt — výmennú hodnotu čiže, pokiaľ sa táto výmenná hodnota „preseba izoluje, individualizuje — peniaze. Na druhej strane moc, ktorú každé indivíduum vykonáva nad činnosťou ostatných alebo nad spoločenským bohatstvom, táto moc tkvie v ňom ako vo vlastníkovi výmenných hodnôt, peňazí. Svoju spoločenskú moc, ako aj svoju spojitosť so spoločnosťou nosí so sebou vo vrecku. Činnosť, nech je jej individuálna javová forma akákoľvek, a pro­ dukt tejto činnosti, nech je jeho osobitá uspôsobenosť akákoľvek, sú výmennou hodnotou, t. j. niečím všeobecným, v čom sa všetka individualita, osobitosť neguje a stiera. Tento stav je skutočne veľmi odlišný od stavu, keď sa indivíduum alebo indivíduum pri­ rodzene či historicky rozšírené na rodinu a na rod (neskôr na spoločenstvo) reprodukuje priamo z prírody, alebo keď je jeho

110

Kapitola o peniazoch

produktívna činnosť a jeho účasť na výrobe viazaná na určitú formu práce a produktu a takisto je určený jeho vzťah k ostatným indivíduám. . Spoločenský charakter činnosti, ako aj spoločenská forma pro­ duktu i účasť indivídua na výrobe sa tu javí ako niečo, čo je voči indivíduám cudzie, vecné, nie ako ich vzájomný vzťah k sebe, ale ako ich podriadenie sa pomerom, ktoré existujú nezávisle od nich a vznikajú z toho, že voči sebe ľahostajné indivíduá na seba narážajú. Všeobecná výmena činností a výrobkov, ktorá sa stala existenčnou podmienkou každého jednotlivého indivídua, ich vzá­ jomná súvislosť, sa im samým javí ako cudzia, nezávislá, ako vec. Vo výmennej hodnote sa spoločenský vzťah osôb premenil na spoločenský vzťah vecí: osobné schopnosti sa premenili na vecné. Čím menej spoločenskej sily má výmenný prostriedok, čím väčšmi súvisí ešte s povahou bezprostredného produktu práce a s bezpro­ strednými potrebami vymieňajúcich, tým väčšia musí byť ešte sila spoločenstva zväzujúca indivíduá, patriarchálne vzťahy, antic­ .ké spoločenstvo, feudalizmus a cechovníctvo. (Pozri môj Zošit, XII, 34 b“.) Každé indivíduum má spoločenskú moc vo forme určitej veci. Ak zbavíte vec tejto spoločenskej moci, musíte ju dať osobám ako moc nad osobami. Vzťahy osobnej závislosti (spočiatku celkom elementárne) sú prvé formy organizácie spo­ ločnosti, v ktorých sa ľudská produktivita rozvíja len v nepatrnom rozsahu a na izolovaných miestach. Osobná nezávislosť, založená na vecnej závislosti, je druhá veľká forma, v ktorej sa len začína vytvárať systém všeobecnej spoločenskej výmeny látok, systém univerzálnych vzťahov, všestranných potrieb a univerzálnych schopností. Tretím stupňom je slobodná individualita, založená na univerzálnom rozvoji indivíduí a podriadenie ich spoločnej, spolo­ čenskej produktivity ako ich spoločenskej schopnosti. Druhý stupeň vytvára podmienky tretieho stupňa. Patriarchálne, ako aj antické pomery (takisto feudálne) rozkladajú sa teda s rozvojom obchodu, prepychu, peňazí, výmennej hodnoty, zatiaľ Čo moderná spoločnosť s nimi súbežne vyrastá. Výmena a deľba práce sa vzájomne podmieňujú. Keďže každý pracuje pre seba a jeho produkt nie je nič pre seba nezávislé, musí, prirodzene, každý vymieňať nielen preto, aby sa zúčastnil na všeobecnej výrobnej schopnosti, ale aj preto, aby svoj vlastný produkt premenil na existenčný prostriedok pre seba. (Pozri moje

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Buržoázna spoločnosť

111

„Poznámky o ekonómii“, str. V (13, 14).““ Výmena ako výmena

sprostredkovaná výmennou hodnotou a peniazmi predpokladá, pravda, všestrannú vzájomnú závislosť výrobcov, ale zároveň aj úplnú izoláciu ich súkromných záujmov a deľbu spoločenskej práce, ktorej jednota a vzájomné dopílňanie existuje takpovediac ako určitý prírodný vzťah mimo indivíduí, nezávisle od nich. Vzájomný tlak všeobecného dopytu a ponuky sprostredkúva sú­ vislosť navzájom ľahostajných indivíduí. Sama nevyhnutnosť premeniť výrobok alebo činnosť indivíduí najprv na formu výmennej hodnoty, na peniaze, aby v tejto vecnej forme nadobudli a dokázali svoju spoločenskú moc, dokazuje dvoje: 1. že indivíduá vyrábajú už len pre spoločnosť a v spoloč­ nosti: 2. že ich výrobná činnosť nie je bezprostredne spoločenská, že nie je plodom združenia, ktoré si medzi sebou rozdeľuje prácu. Indivíduá sú podriadené spoločenskej výrobe, existujúcej mimo nich ako zlý osud: ale spoločenská výroba nie je podriadená indi­ víduám, ktoré ňou narábajú ako spoločnou schopnosťou. Teda nič nemôže byť nesprávnejšie a banálnejšie, ako predpokladať, že spojené indivíduá môžu na základe výmennej hodnoty, peňazí, kontrolovať svoju celkovú výrobu, tak ako sa to vyššie stalo v prí­ pade banky vydávajúcej hodinové poukážky. Súkromná výmena všetkých produktov práce, schopností a činností je v protiklade tak s rozdeľovaním založeným na nadriadení a podriadení (ele­ mentárne i politicky), indivíduí (pričom vlastná výmena prebie­ ha len akoby pomimo alebo vcelku nezasahuje natoľko do života celých spoločenstiev, ale rozvíja sa medzi rôznymi spoločenstva­ mi, a vôbec neovláda všetky vzťahy vo výrobe a výmennom styku) (nech toto nadriadenie a podriadenie má hocaký charakter: patriarchálny, antický Či feudálny), ako aj so slobodnou vý­ menou medzi indivíduami, ktoré sú združené na základe spoloč­ ného privlastňovania a spoločnej kontroly výrobných prostriedkov. (Toto združenie nie je nič svojvoľného: predpokladá rozvoj ma­ teriálnych a duchovných podmienok, ktoré na tomto mieste ne­ treba ďalej rozoberať.) Tak ako deľba práce vytvára aglomeráciu, kombináciu, kooperáciu, protiklad súkromných záujmov, tried­ nych záujmov, konkurenciu, koncentráciu kapitálu, monopol, účastinárske spoločnosti — samy protikladné formy jednoty, kto­ rá sama vyvoláva protiklad — tak súkromná výmena vytvára svetový obchod, súkromná nezávislosť úplnú závislosť od tak­

112

Kapitola o peniazoch

zvaného svetového trhu a roztrieštené akty výmeny bankovú a úverovú sústavu, ktorej účtovná evidencia zaznamenáva aspoň vyrovnávanie súkromnej výmeny. Aj keď sa súkromné záujmy každého národa delia presne na toľko národov, koľko je v ňom dospelých indivíduí, a záujmy vývozcov a dovozcov toho istého národa stoja proti sebe, predsa vo výmennom kurze nadobúda celonárodný obchod zdanie existencie atď. atď. Ale preto sa ešte nikto nebude nazdávať, že by reformou burzy mohol zrušiť zá­ klady vnútorného alebo zahraničného súkromného obchodu. Ale vnútri buržoáznej spoločnosti, založenej na výmennej hodnote, vytvárajú sa tak vzťahy výmenného styku, ako aj výrobné vzťahy, ktoré sú zároveň výbušninami na rozbitie týchto vzťahov. (Je to množstvo protikladných foriem spoločenskej jednoty, ktorých protikladný charakter sa však nikdy nedá rozbiť tichou meta­ morfózou. Keby sme však na druhej strane v spoločnosti, aká je, nenachádzali v zahalenej podobe materiálne podmienky vý­ roby a im zodpovedajúce vzťahy výmenného styku nevyhnutné pre beztriednu spoločnosť, boli by všetky pokusy rozbiť túto spoloč­ nosť donkichotstvorm.) (4/ ZVECNENIE SPOLOČENSKÝCH VZŤAHOV V PODMIENKACH BURŽOÁZNEJ SPOLOČNOSTI)

Videli sme, že hoci sa výmenná hodnota —relatívnemu pracov­ nému času, zhmotnenému vo výrobkoch, peniaze sa Zasa — vý­ mennej hodnote tovarov, oddelenej od ich substancie, Že v tejto výmennej hodnote čiže v tomto peňažnom vzťahu sú obsiahnuté protirečenia medzi tovarmi a ich výmennou hodnotou, medzi tovarmi ako výmennými hodnotami a peniazmi. Videli sme, že banka, ktorá by vytvárala bezprostredný pendant tovaru v pracov­ ných peniazoch, je čírou utópiou. I keď teda peniaze sú len vý­ mennou hodnotou oddelenou od substancie tovarov, a za svoj vznik vďačia len tendencii tejto výmennej hodnoty vystupovať v čistej podobe, jednako sa tovar nemôže bezprostredne premeniť na peniaze: t. j. autentický výkaz o množstve pracovného času realizovaného v tovare nemôže vo svete výmenných hodnôt slúžiť ako jeho cena. Ako to vlastne je? [V určitej forme peňazí — pokiaľ sú výmenným prostriedkom (nie mierou výmennej hodnoty) — je ekonómom jasné, že existen­

Proudhonovská koncepcia prucovných peňazí. Zvecnenie spoločenských vzťahov 113

cia peňazí predpokladá zvecnenie spoločenskej súvislosti, pokiaľ sa totiž peniaze zjavujú ako záloh, ktorý jeden musí ponechať v rukách druhého, aby od neho dostal tovar. Tu ekonómovia sami hovoria, že ľudia majú k veci (peniazom) takú dôveru, akú nemajú k sebe ako k osobám. Ale prečo majú dôveru k veci? Zrejme predsa len ako k určitému zvecnenému vzťahu osôb medzi sebou: ako k zvecnenej výmennej hodnote, a výmenná hodnota nie je nič iné ako vzťah produktívnej činnosti osôb medzi sebou. Každý iný zá­ loh môže ako taký priamo poslúžiť držiteľovi zálohu: peniaze mu poslúžia len ako „ručný záloh spoločnosti“, ale takýmto ručným zálohom sú len vďaka svojej spoločenskej (symbolickej) povahe: túto spoločenskú povahu môžu mať peniaze len preto, lebo indi­ víduá si v podobe predmetu odcudzili svoj vlastný spoločenský vzťah.] V cenníkoch, kde sa všetky tovary merajú peniazmi, sa zdá, akoby jednak nezávislosť spoločenského charakteru vecí od osôb, aj činnosť obchodu na základe tejto odcudzenosti, v akej sa javí jednotlivcovi, všetkým jednotlivcom súhrn výrobných a výmen­ ných vzťahov, ich znova podriaďovali jednotlivcovi. Keďže osamostatnenie svetového trhu, ak už tak chcete (kde je zahrnutá činnosť každého jednotlivca), vzrastá s rozvojom peňažných vzťa­ hov (výmennej hodnoty) a naopak, všeobecná súvislosť a vše­ stranná závislosť vo výrobe a spotrebe vzrastá zároveň so vzá­ jomnou nezávislosťou a ľahostajnosťou medzi spotrebiteľmi a výrobcami, keďže toto protirečenie vedie ku krízam atď., robia sa súčasne s rozvojom tohto odcudzenia, na jeho vlastnej pôde, pokusy prekonať toto odcudzenie: na to sú cenníky, výmenné kurzy, vzájomné spojenia medzi obchodníkmi prostredníctvom lis­ tov, telegrafov atď. (zároveň sa, prirodzene, rozvíjajú komunikač­ né prostriedky), ktorými si každý jednotlivec zadovažuje infor­ mácie o činnosti všetkých ostatných a usiluje sa prispôsobiť tomu svoju vlastnú činnosť. (To znamená, že hoci dopyt a ponuka pre všetkých prebiehajú nezávisle od všetkých, predsa sa každý usilu­ je Získavať informácie o stave všeobecného dopytu a ponuky: a tieto znalosti potom prakticky znova na nich pôsobia. I keď toto všetko za daného stavu neruší onú odcudzenosť, predsa to prináša vzťahy a spojenia, ktoré v sebe zahrnujú možnosť zrušiť starý stav.) (Možnosť všeobecnej štatistiky atď.) (Toto treba však roz­ viesť pod kategóriami „ceny, dopyt a ponuka“. Tu treba už len

114

Kapitola o peniazoch

spomenúť, že prehľad o celkovom obchode a celkovej výrobe, pokiaľ je skutočne obsiahnutý v cenníkoch, je fakticky najlepším dôkazom, ako voči jednotlivcom ich vlastná výmenná a ich vlast­ ná výrobná činnosť vystupuje ako vecný, od nich nezávislý vzťah. Na svetovom trhu sa spätosť jednotlivca so všetkými, ale zároveň aj nezávislosť tejto spätosti od jednotlivcov samých vyvinula na taký vysoký stupeň, že utvorenie svetového trhu obsahuje v sebe súčasne už aj podmienky na jeho prekonanie.) Porovnávanie na­ miesto skutočnej spoločenskosti a všeobecnosti. (Už sa povedalo a možno povedať, že krásne a vznešené tkvie práve v tejto elementárnej, od vedenia a vôle jednotlivcov nezá­ vislej spätosti, predpokladajúcej práve ich vzájomnú nezávislosť a ľahostajnosť voči sebe, v materiálnej a duchovnej výmene látok. A isteže treba dať tejto vecnej spätosti prednosť pred ich vzá­ jomnou izolovanosťou alebo pred výlučne miestnou spätosťou založenou na pradávnom vzťahu pokrvnom, prírodníom alebo na vzťahu panstva a poroby. Je rovnako isté, že indivíduá si svoje vlastné spoločenské súvislosti nemôžu podriadiť skôr, ako ich utvorili. Ale je banálne chápať túto len vecnú spätosť ako spätosť elementárnu, od prirodzenosti individuality neoddeliteľnú a jej imanentnú (v protiklade k reflektovanému vedeniu a vôli). Táto spätosť je ich produktom. Je historickým produktom. Je príznačná pre určitú fázu ich vývoja. Cudzosť a samostatnosť voči nim, v akej táto spätosť ešte existuje, dokazuje len, že ešte vždy iba utvárajú podmienky pre svoj sociálny život, namiesto toho, aby svoj sociálny život boli začali vychádzajúc z týchto podmienok. Je to spätosť elementárna, spätosť indivíduí v rámci určitých, obmedzených výrobných vzťahov. Univerzálne vyvinuté indivíduá, ktorých spoločenské vzťahy sú ako ich vlastné, pospolité vzťahy podriadené aj ich vlastnej pospolitej kontrole, nie sú produktom prírody, ale produktom dejín. Stupeň a univerzalita rozvoja schop­ ností, v.ktorých táto individualita bude možná, predpokladá práve výrobu na základe výmenných hodnôt, ktorá však až spolu so vše­ Obecnosťou vytvára odcudzenie indivídua voči sebe a iným, ale aj všeobecnosť a všestrannosť jeho vzťahov a schopností. Na skor­ ších stupňoch vývoja je jednotlivé indivíduum zdanlivo plnšie prá­ ve preto, lebo ešte nevypracovalo plnosť svojich vzťahov a ešte ju nepostavilo proti sebe ako od neho nezávislé spoločenské sily a vzťahy. Tak ako je smiešne túžiť po obnove tejto prvotnej

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Zvecnenie spoločenských vzťahov 115

plnosti, taká smiešna je aj viera, že treba zostať stáť pri tejto úplnej prázdnote. Buržoázne myslenie sa nikdy nevymanilo z pro­ tikladu k onomu romantickému názoru, a preto ho bude sprevádzať ako oprávnený protiklad až po jeho blažený skon.) (Ako príklad by sa tu dal použiť vzťah jednotlivca k vede.) (Porovnávať peniaze s krvou — podnet na to dalo slovo obeh — je približne rovnako správne ako podobenstvo Menenia Agrippu o patricijoch a žalúdku““.) (Porovnávať peniaze s rečou je rovna­ ko nesprávne. lIdeysa v reči nepremieňajú tak, že by strácali svoju osobitosť a že by ich spoločenský charakter existoval popri nich v reči tak, ako ceny existujú popri tovaroch. Idey neexistujú oddelene od reči. Väčšiu možnosť na analógie poskytujú už idey, ktoré treba z ich materinského jazyka preložiť najprv do nejakého cudzieho jazyka, aby mohli obiehať, aby boli vymeniteľné: potom však analógia netkvie v reči, ale v jej cudzosti.) [Vymeniteľnosť všetkých výrobkov, činností, vzťahov za niečo tretie, vecné, čo sa bez rozdielu dá zasa vymeniť za všetko iné — teda vývoj výmenných hodnôt (a peňažných vzťahov) je totožný so všeobecnou predajnosťou, korupciou. Všeobecná prostitúcia sa teda javí ako nevyhnutná vývojová fáza spoločenského charakteru osobných vlôh, schopností, daností, činností. Ak to vyjadríme zdvorilejšie: všeobecný vzťah užitočnosti a použiteľnosti. Stotož­ nenie nerovnorodého, ako Shakespeare výstižne poníma penia­ ze", Vôbec túžba obohacovať sa nie je možná bez peňazí: každá iná akumulácia a túžba po akumulácii je živelná, obmedzená, pod­ mienená jednak potrebami a jednak obmedzenou povahou pro­ duktov (sacra auri fames — prekliata túžba po zlate).] (Peňažníctvo pre svoj vývoj zrejme už predpokladá iné všeobec­ né vývojové pohyby.) Ak je reč o spoločenských vzťahoch, ktoré vytvárajú nerozvinutý systém výmeny, výmenných hodnôt a peňazí alebo ktorým Zodpo­ vedá ich nerozvinutý stupeň, je už vopred jasné, Že indivíduá, i keď ich vzťahy pôsobia osobnejším dojmom, vstupujú do vzá­ jomného vzťahu len ako indivíduá jednej určenosti, napríklad ako feudálni páni a vazali, ako zemepáni a nevoľníci atď. alebo ako členovia kást atď. alebo ako príslušníci nejakého stavu atď. V peňažnom vzťahu, v rozvinutom systéme výmeny (a toto zdanie klame demokraciu) sú putá osobnej závislosti, rozdiely krvi, roz­ diely vzdelanosti atď. fakticky rozbité, pretrhnuté, prinajmenej

116

Kapitola o peniazoch

sa všetky osobné putá javia ako osobné vzťahy): a zdá sa, akoby indivíduá boli od seba nezávislé (táto nezávislosť je vôbec čírou ilúziou a bolo by správnejšie nazvať ju ľahostajnosťou — v zmysle indiferentnosti): zdá sa, akoby sa indivíduá stýkali slobodne a vy­ mieňali v tejto slobode, takými sa však zdajú iba tomu, kto abstrahuje od týchto podmienok, od existenčných podmienok (a tieto podmienky sú taktiež od indivíduí nezávislé a hoci ich vytvorila spoločnosť, javia sa jednako ako prírodné podmienky, t. j ako podmienky, ktoré indivíduá nemôžu kontrolovať), v kto­ rých tieto indivíduá nadväzujú kontakty. Určenosť, ktorá sa v prvom prípade javí ako osobné obmedzovanie indivíduí iným indivíduom, javí sa vdruhom prípade rozvinutá ako vecné obme­ dzovanie indivídua vzťahmi, ktoré sú od neho nezávislé a spočí­ vajú samy v sebe. (Keďže jednotlivé indivíduum sa nemôže vy­ maniť Zo svojej osobnej určenosti, zatiaľ čo vonkajšie pomery môže prekonať a sebe podriadiť, zdá sa, že jeho sloboda je v dru: hom prípade väčšia. Lenže dôkladnejší rozbor oných vonkajších pomerov, oných podmienok, ukáže, že ich indivíduá jednej triedy atď. ako celok nemôžu prekonať bez toho, aby ich nezrušili. Jed­ notlivec sa s nimi môže náhodne vyrovnať, nie však masa tých, čo sú ovládaní týmito podmienkami, pretože už len sama ich existencia vyjadruje podriadenosť, a to nevyhnutnú podriadenosť indivíduí týmto pomerom.) Tieto vonkajšie pomery znamenajú len v takej malej miere odstránenie „vzťahov závislosti“, že sú len ich redukciou na všeobecnú formu, že znamenajú skôr utváranie všeobecného základu osobných vzťahov závislosti. Aj tu sa indiví­ duá dostávajú do vzájomného vzťahu len ako určené indivíduá. Tieto vecné vzťahy závislosti, na rozdiel od osobných vzťahov závislosti, javia sa tiež len tak (vecný vzťah závislosti nie je nič iné ako spoločenské vzťahy, ktoré voči zdanlivo nezávislým indivíduám vystupujú samostatne, t. j. ako ich vzájomné výrobné vzťahy, ktoré sa osamostatnili voči nim samým), akoby indivíduá boli teraz ovládané abstrakciami, zatiaľ Čo predtým boli od seba navzájom závislé. Abstrakcia alebo idea nie je však nič iné ako teoretický výraz oných materiálnych vzťahov, ktorými sú ovlá­ dané. Vzťahy sa, pravda, môžu vyjadriť len v podobe ideí, a preto filozofi chápali ako osobitosť novej doby, že je ovládnutá ideami, a so zvrhnutím tejto nadvlády ideí stotožňovali utvorenie slobod­ nej individuality. Z ideologického hľadiska sa tohto omylu mohli

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Zvecnenie spoločenských vzťahov 117

dopustiť tým ľahšie, že táto nadvláda vzťahov (táto vecná závis­ losť, ktorá sa ostatne mení zasa na určité, ibaže všetkých ilúzií zbavené osobné vzťahy závislosti) sa vo vedomí indivíduí samých javí ako nadvláda ideí, a panujúce triedy, prirodzene, všetkými možnými spôsobmi upevňujú, živia a úporne vštepujú vieru vo večnosť týchto ideí, t. j oných vecných vzťahov závislosti. (Pravda, pokiaľ ide o ilúzie „čisto osobných vzťahov“ feudál­ nych čias atď., neslobodno ani na chvíľu zabudnúť, 1. že tieto vzťahy samy nadobudli v určitej fáze vnútri svojej sféry čisto vecný charakter, ako to vidieťnapríklad z toho, ako sa vzťahy po­ zemkového vlastníctva vyvinuli zo vzťahov čisto vojenskej sub­ ordinácie, ale Z. vecný vzťah, v ktorom zanikajú, má sám obmer­ dzený, prírodne určený charakter, a preto sa javí ako osobný, zatiaľ čo v modernom svete osobné vzťahy vystupujú ako čistý výsledok výrobných a výmenných vzťahov.) (5/ VÝVOJ PEŇAŽNEJ FORMY HODNOTY AKO DÔSLEDOK ROZVOJA VÝMENY. SPOLOČENSKÝ CHARAKTER VÝROBY V BURŽOÁZNEJ SPOLOČNOSTI NA ROZDIEL OD SPOLOČENSKÉHO CHARAKTERU VÝROBY V KOMUNIZME)

Výrobok sa stáva tovarom. Tovar sa stáva výmennou hodnotou. Výmenná hodnota nadobúda osobitnú existenciu popri tovare, t. j tovar v tej forme, v akej je 1. vymeniteľný za všetky ostatné tovary, v akej 2. je teda všeobecným tovarom a jeho prirodzená osobitosť sa stiera: 3. v akej je stanovená miera jeho vymeniteľ­ nosti, určitá proporcia, v akej je postavený na roveň všetkým ostatným tovarom, je tovar ako peniaze, a to nielen ako peniaze vôbec, ale ako určitá suma peňazí, pretože ak peniaze majú predstavovať výmennú hodnotu vo všetkých jej rozdieloch, musia byť počítateľné, kvantitatívne deliteľné. Peniaze, spoločná forma, na ktorú sa premieňajú všetky tovary ako výmenné hodnoty, tento všeobecný tovar, musia samy exis­ tovať ako osobitý tovar popri ostatných tovaroch, keďže sa tovary nemerajú peniazmi len v hlave, ale sa musia vymieňať a zamieňať za peniaze v skutočnej výmene. Protirečenie, ktoré tým vzniká, treba vyložiť na inom mieste. Peniaze nevznikajú konvenciou, takisto ako ani štát. Vznikajú živelne z výmeny a vo výmene, sú jej produktom. Pôvodne slúžil ako peniaze asi ten tovar — t. j.

118

Kapitola o peniazoch

nevymieňa sa ako predmet potreby a spotreby, ale na to, aby sa vymieňal opäť za iné tovary — ktorý sa najviac vymieňa ako predmet potreby, ktorý najviac obieha, teda ten tovar, ktorý sa najistejšie bude môcť zasa vymeniť za iné osobité tovary, teda ten tovar, ktorý v danej spoločenskej organizácii predstavuje bohatstvo ar ččovýv(výsostne), ktorý je predmetom najvšeobec­ nejšieho dopytu a ponuky a má osobitú úžitkovú hodnotu. Naprí­ klad soľ, kože, dobytok, otroci. Takýto tovar zodpovedá fakticky vo svojej osobitej podobe ako tovar viac sebe samému ako vý­ mennej hodnote než iné tovary (škoda, že sa v nemčine nedá výstižne pretlmočiť rozdiel medzi denrée (potraviny) a marchan­ dise (tovary vôbec).) Osobitá užitočnosť tovaru, či už ako osobi­

tého predmetu spotreby (kože), či ako bezprostredného výrobného nástroja (otroci), vtláča mu tak pečať peňazí. Postupom vývoja nastáva pravý opak, t. j. tovar, ktorý slúži najmenej bezprostred­ ne za predmet spotreby alebo nástroj výroby, reprezentuje naj­ lepšie práve tú stránku, že slúži potrebe výmeny ako takej. V prvom prípade sa tovar stáva peniazmi vďaka svojej osobitej úžitkovej hodnote, v druhom prípade nadobúda tovar osobitú úžitkovú hodnotu tým, že slúži ako peniaze. Pre neskorší stupeň sú obzvlášť vhodné drahé kovy, lebo sú trváce, nemenné, deli­ teľné, dajú sa znovu uceliť, relatívne ľahko sa dajú prenášať, pretože v malom objeme sústreďujú veľkú výmennú hodnotu. Zároveň tvoria prirodzený prechod z prvotnej formy peňazí. Na trochu vyššom stupni výroby a výmeny sa výrobný nástroj stavia nad výrobky, ale práve kovy (najprv kamene) sú prvými a naj­ nepostrádateľnejšími výrobnými nástrojmi. V medi, ktorá v pe­ niazoch starovekých národov hrala takú veľkú úlohu, nacho­ díme ešte oboje pohromade, osobitú úžitkovú hodnotu ako vý­ robného nástroja a ostatné vlastnosti, ktoré nevyplývajú z úžit­ kovej hodnoty tovaru, ale zodpovedajú jeho určeniu ako výmennej hodnoty (a tým zároveň ako výmenného prostriedku). Od ostat­ ných kovov sa potom líšia zasa drahé kovy tým, že neoxidujú atď., majú rovnomernú kvalitu atď. a okrem toho aj lepšie zod­ povedajú vyššiemu stupňu, lebo ich bezprostredná užitočnosť pre spotrebu a výrobu ustupuje do pozadia, ale už pre svoju vzácnosť predstavujú skôr hodnotu založenú čisto na výmene. Od samého začiatku predstavujú nadbytok, formu, v akej sa pôvodne zjavuje bohatstvo. Kovy sa aj radšej vymieňajú za kovy než za iné tovary.

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peňažná forma hodnoty

119

Prvá forma peňazí zodpovedá nízkemu stupňu výmeny a výmen­ ného obchodu, kde peniaze vystupujú skôr ešte vo svojom určení miery než ako skutočný nástroj výmeny. Na tomto stupni môže byť miera ešte čisto imaginárna (avšak prút černochov zahrnuje aj železo) (ale lastúry atď. zodpovedajú väčšmi radu, ktorého vrcholom je zlato a striebro). Z ľaktu, že sa tovar stáva všeobecnou výmennou hodnotou, vyplýva, že sa výmenná hodnota stáva osobitým tovarom, to je možné len preto, lebo jednému osobitému tovaru pripadá oproti všetkým iným tovarom výsada predstavovať, symbolizovať ich výmennú hodnotu: t. j. premeniť sa na peniaze. Z podstaty vý­ mennej hodnoty samej vyplýva, že pre peňažnú vlastnosť všetkých ostatných tovarov sa jeden osobitý tovar zjavuje ako peňažný subjekt. V priebehu vývoja môže výmenná hodnota peňazí nado­ budnúť opäť existenciu oddelenú od svojej látky, svojej substancie ako v papierových peniazoch, ale bez toho, aby sa pritom zrušila výsada tohto osobitého tovaru, lebo táto osamostatnená existencia musí aj naďalej dostávať svoje pomenovanie od tohto osobitého tovaru. Keďže je tovar výmennou hodnotou, je vymeniteľný za peniaze, kladie sa na roveň peniazom. Pomer, v akom sa kladie na roveň peniazom, t. j. určenie jeho výmennej hodnoty, je predpokladom jeho premeny na peniaze. Pomer, vakom sa osobitý tovar vymieňa za peniaze, t. j množstvo peňazí, na ktoré sa môže premeniť určité množstvo tovaru, je určené pracovným časom spredmetneným v tovare. Ako realizácia určitého pracovného času je tovar výmen­ nou hodnotou: v peniazoch je množstvo pracovného času, ktoré predstavuje, jednak merané, jednak obsiahnuté vo svojej všeobec­ nej, pojmu zodpovedajúcej, vymeniteľnej forme. Peniaze sú vec­ ným prostredím, v ktorom, ak sa doň ponoria, výmenné hodnoty nadobúdajú podobu Zodpovedajúcu ich všeobecnému určeniu. Adam Smith hovorí, že práca (pracovný čas) znamená pôvodné peniaze, za ktoré sa kupujú všetky tovary.“ So zreteľom na akt výroby platí to ešte vždy (takisto pokiaľ ide o určenie relatívnych hodnôt). Vo výrobe sa každý tovar nepretržite vymieňa za pra­ covný čas. Nevyhnutnosť existencie peňazí odlišných od pracov­ ného času vzniká práve tým, že množstvo pracovného času nemá byť vyjadrené v jeho bezprostrednom a osobitom produkte, ale y určitom sprostredkovanom a všeobecnom produkte, v jeho oso:

120

Kapliola O peniázochň

bitom produkte, ktorý je rovný všetkým ostatným produktom toho istého pracovného času a za ne vymeniteľný: nie pracovného času v nejakom tovare, ale vo všetkých tovaroch súčasne, a preto v osobitom tovare, ktorý reprezentuje všetky ostatné. Pracovný čas nemôže sám byť bezprostredne peniazmi (táto požiadavka sa inými slovami zhoduje s požiadavkou, aby každý tovar bol bezprostredne svojimi vlastnými peniazmi) práve preto, lebo fakticky existuje vždy len v osobitých výrobkoch (ako predmet): ako všeobecný predmet môže existovať len symbolicky, zasa práve len v nejakom osobitom tovare, ktorý vystupuje ako peniaze. Pracovný čas neexistuje ako všeobecný predmet výmeny, ktorý je nezávislý a oddelený (odtrhnutý) od prirodzených osobitostí tovarov. Ako taký všeobecný predmet výmeny by pracovný čas musel existovať, keby mal bezprostredne splňať podmienky klade­ né na peniaze. Spredmetnenie všeobecného, spoločenského cha­ rakteru práce (a teda i pracovného času obsiahnutého vo výmen­ nej hodnote) robí z jej produktu práve výmennú hodnotu, tovaru dáva vlastnosť peňazí, ale táto vlastnosť zahrnuje v sebe zasa pe­ ňažný subjekt, ktorý samostatne existuje mimo:tovaru. Určitý pracovný čas je spredmetnený v určitom osobitom tovare, ktorý má osobité vlastnosti a osobité vzťahy k potrebám: ako výmenná hodnota však má byť spredmetnený v jednom tovare, ktorý vyjadruje len jeho kvotitu čiže kvantitu, ktorý je ľahostajný k jeho prirodzeným vlastnostiam a ktorý preto môže prekonať metamorfózu — t. j. byť vymenený — za každý iný tovar spred­ metňujúci ten istý pracovný čas. Ako predmet má mať tento všeobecný charakter, ktorý je v rozpore s jeho prirodzenou osobi­ tosťou. Toto protirečenie sa môže vyriešiť len tým, že sám tovar je spredmetnený, t. j. tým, že tovar vystupuje dvojako, jednak vo svojej prirodzenej bezprostrednej forme a jednak vo svojej sprostredkovanej forme ako peniaze. Druhá forma je možná len tak, že jeden osobitý tovar sa takpovediac stane všeobecnou sub­ stanciou výmenných hodnôt, alebo tak, že výmenná hodnota tovarov sa stotožní s jednou osobitou substanciou, s jedným 0s0­ bitým tovarom na rozdiel od všetkých ostatných. To znamená tak, že sa tovar musí najprv vymeniť za tento všeobecný tovar, za sym­ bolický, všeobecný produkt čiže za spredmetnený pracovný Čas, aby potom ako výmenná hodnota, ľahostajná ku všetkým ostatným tovarom, bol ľubovoľnevymeniteľný za všetky tovary na ne preme­

brouáhonovská koncepcia pracovných peňazi. Peňažná Jormia hodnoty

121

niteľné. Peniaze sú pracovný čas ako všeobecný predmet čiže spredmetnenie všeobecného pracovného času, pracovný čas ako všeobecný tovar. Ak sa teda zdá veľmi jednoduché, že pracovný čas, keďže reguluje výmenné hodnoty, fakticky nie je len ich imanentnou mierou, ale samou ich substanciou (lebo ako výmenné hodnoty tovary nemajú nijakú inú substanciu, nijaké prirodzené vlastnosti), Že teda môže aj bezprostredne slúžiť ako ich penia­ ze, t. j poskytovať prvok, v ktorom sa realizujú výmenné hodnoty ako také, potom toto zdanie jednoduchosti klame. Naopak, tento pomer výmenných hodnôt — tovarov ako navzájom rovných a vzá­ jomne porovnateľných spredmetnení pracovného času — má v sebe protirečenia, ktoré svoj vecný výraz nachádzajú v peniazoch od­ lišných od pracovného času. U Adama Smitha sa toto protirečenie javí ešte ako priraďovanie vedľa seba. Popri osobitom produkte práce (pracovnom čase ako osobitom predmete) musí robotník vyrobiť ešte určité množstvo všeobecného tovaru (pracovný čas ako všeobecný predmet). Obe určenia výmennej hodnoty sa mu navonok javia ako existujúce vedľa seba.“ Ešte sa neukazuje, že vnútro každého tovaru je zachvátené a preniknuté protirečením. Zodpovedá to ešte danej úrovni výroby, ktorú pozoroval Smith, keď robotník vlastnil ešte časť svojej obživy priamo vo svojom produkte, keď ešte ani celá jeho činnosť, ani celý jeho produkt neboli závislé od výmeny, t. j keď vo veľkej miere prevládalo ešte poľnohospodárstvo pro­ dukujúce len pre vlastnú obživu (alebo tak podobne, ako to nazýva Steuart““) a takisto aj patriarchálny priemysel (ručné tkanie, domácke pradenie spojené s poľnohospodárstvom]. Vo veľkom okruhu celého národa sa zatiaľ vymieňa len nadbytok. Výmenná hodnota a jej určovanie pracovným časom nie sú ešte úplne rozvinuté v celonárodnom meradle. (Mimochodom: pre zlato a striebro platí menej než pre hocaký iný tovar, že ich spotreba môže rásť len úmerne znižovaniu ich výrobných nákladov. Naopak, ich spotreba vzrastá skôr úmerne rastu všeobecného bohatstva, keďže ich používanie špecificky predstavuje bohatstvo, hojnosť, prepych, lebo zlato a striebro samy reprezentujú všeobecné bohatstvo. Odhliadnuc od ich použitia ako peňazí, zlato a striebro sa spotrebúvajú skôr úmerne rastu vše­ obecného bohatstva. Ak teda ich dovoz odrazu narastie, tak aj bez toho, aby sa úmerne znížili ich výrobné náklady čiže ich hodnota,

122

Kapitola o peniazoch

nachodia rýchlo sa rozširujúci trh, ktorý brzdí ich Znehodnocova­ nie. Tým sa vysvetľuje mnohé z toho, čo je ekonómom v súvislosti s austrálsko-kalifornskými nálezmi zlata“! nejasné a kde sa po­ hybujú v bludnom kruhu, lebo sa všeobecne nazdávajú, že spo­ treba zlata a striebra závisí len od poklesu ich výrobných nákla­ dov. Súvisí to práve s tým, že predstavujú bohatstvo, teda s ich vlastnosťou ako peňazí.) (Protiklad medzi zlatom a striebrom ako večnými tovarmi a ostatnými tovarmi, ktorý nachodíme u Pettyho, vidíme už u Xe­ nojóna, de Vectigalibus, kap. 1 vo vzťahu k mramoru a striebru. „Od uóvov ô8 xoaTel rolc čr" čviavrôv úAlovaíťTe xul ynodoxovatv, AAJázal

äičia ayad čysvýdou. Népoxíj név váo Ados év aúrij dgVovocatď. (totiž mramor)...“

Kon

ôé noAlaniaciovs

ôé nal x1, Ň ONELOOLÉVI UÉVOVPÉDELHUDTTÓV, OOVOGOÉVI

TOÉpELŇ el alTov Epeoe““.)?

(Treba mať na pamäti, že výmena medzi rozličnými kmeňmi a národmi — a táto výmena je jej prvá podoba, vonkoncom nie súkromná výmena — sa začína až tým, že sa od necivilizovaného kmeňa odkúpi (podvodom vymámi) nadbytok, ktorý nie je pro­ duktom jeho práce, ale prirodzeným produktom pôdy a prírody, ktorých sa zmocnil.) (Z toho, že peniaze musia byť symbolizované v nejakom určitom tovare, treba potom vyložiť tento tovar sám [zlato atď.] i bežné ekonomické protirečenia, ktoré z toho vyplývajú. Toto je č. II. Potom treba určiť pomer medzi množstvom zlata alebo striebra a cenami tovarov, pretože všetky tovary sa musia vymeniť za pe­ niaze, aby sa určili ako ceny, pričom je ľahostajné, či sa táto výmena urobí skutočne alebo len v hlave. Toto je č. III. Je jasné, že pri čírom meraní v zlate a striebre ich množstvo nemá nijaký vplyv na cenu tovarov, ťažkosť vzniká až pri skutočnej výmene, keď zlato či striebro skutočne slúži ako nástroj obehu: vtedy pôso­ bí pomer medzi dopytom a ponukou atď. Čo však vplýva na hod­ notu zlata ako nástroja obehu, to vplýva naň zrejme aj ako na mieru.) | (Sám pracovný Čas existuje ako taký len subjektívne, len vo + „Táto krajina sa nevyznačuje iba vecami, čo rozkvitnú a odkvitnú, ale sú v nej aj trvalé veci, lebo je tu hojnosť kameňa (totiž mramoru)... Je tu aj taká pôda, ktorá po osiatí nedáva úrodu, ale keď sa v nej kope, uživí oveľa viac ľudí, ako keby rodila pšenicu.“

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peňažná forma hodnoty

123

forme činnosti. Pokiaľ je vymeniteľný ako taký [pokiaľ je sám tovarom], je nielen kvantitatívne, ale kvalitatívne určovaný a rôznorodý a nijako nie je všeobecným, sebe rovným pracovným časom: ale ako subjekt takisto nezodpovedá všeobecnému pracov­ nému času, určujúcemu výmenné hodnoty, ako mu ani osobité tovary a výrobky nezodpovedajú ako objekt. Veta A. Smitha, že robotník okrem svojho osobitého tovaru musí vyrobiť ešte všeobecný tovar, inými slovami, že časti svojich výrobkov musí dať formu peňazí, vôbec svojmu tovaru, pokiaľ nemá slúžiť ako úžitková hodnota preňho, ale ako výmenná hod­ nota“ — táto veta, subjektívne vyjadrená, neznamená nič iné ako to, že jeho osobitý pracovný čas sa nemôže bezprostredne vymieňať za hocaký iný osobitý pracovný čas, ale že táto jeho všeobecná vymeniteľnosť musí byť najprv sprostredkovaná, že musí nadobudnúť predmetnú, od neho samého odlišnú formu, aby tak dosiahol túto všeobecnú vymeniteľnosť. Práca jednotlivca, ak ju skúmame v samom akte výroby, sú peniaze, za ktoré si bezprostredne kupuje produkt, predmet svojej osobitej Činnosti: sú to však osobité peniaze, za ktoré sa dá kúpiť práve len tento určitý výrobok. Na to, aby bola bezprostredne všeobecnými peniazmi, nesmela by byť hneď od začiatku prácou osobitou, ale všeobecnou, t. j. hneď od začiatku by musela byť stanovená ako súčasť všeobecnej výroby. Na základe tohto pred­ pokladu však nedávala by jej všeobecný charakter až výmena, ale naopak, jej predpokladaný spoločenský charakter by určoval podiel na výrobkoch. Spoločenský charakter výroby by z výrobku od samého začiatku urobil spoločenský, všeobecný výrobok. Vý­ mena, ktorá by pôvodne prebiehala vo výrobe — a táto výmena by nebola výmenou výmenných hodnôt, ale výmenou činností určených spoločenskými potrebami, spoločenskými cieľmi — ta­ káto výmena by od samého začiatku zahrnovala účasť jednotlivcov na súhrne spoločenských výrobkov. Na základe výmenných hod­ nôt sa práca až prostredníctvom výmeny stáva všeobecnou prácou. Na vyššie uvedenom základe by práca vystupovala ako všeobecná práca ešte pred výmenou: t. j. výmena výrobkov by vôbec nebola prostredím, ktorým by sa sprostredkúvala účasť jednotlivca na všeobecnej výrobe. Takéto sprostredkovanie je však nevyhnutné. V prvom prípade, ktorý vychádza zo samostatnej výrobnej činnosti jednotlivca — bez ohľadu na to, ako sa tieto samostat­

124

Kapltola 0 peniazoch

né výrobné činnosti neskoršie v dôsledku svojich vzájomných vzťahov ustaľujú, modifikujú — sprostredkovanie prebieha výme­ nou tovarov, výmennou hodnotou, peniazmi, čo sú všetko výrazy pre jeden a ten istý vzťah. V druhom prípade sa sprostredkúva sám predpoklad, t. j. spoločenská výroba, spoločenskosť sa pred­ pokladá ako základ výroby. Práca jednotlivca je od samého za­ čiatku spoločenskou prácou. Nech je teda osobitá hmotná podoba produktu, ktorú jednotlivec vytvára alebo pomáha vytvoriť, aká­ koľvek — to, Čo svojou prácou kúpil, nie je určitý, osobitý výrobok, ale určitý podiel na spoločne vyrobenom produkte. Preto ani nemá na výmenu nijaký osobitý výrobok. Jeho produkt nie je výmennou hodnotou. Produkt netreba najprv premeniť na nejakú osobitú formu, aby pre jednotlivca dostal všeobecný charakter. Namiesto deľby práce, ktorá nevyhnutne vzniká pri výmene výmenných hodnôt, existovala by organizácia práce, ktorá by mala za následok účasť jednotlivca na spoločenskej spotrebe. V prvom prípade sa spoločenský charakter výroby stanovuje len dodatočne tým, že sa výrobky povýšia na výmenné hodnoty a že sa tieto výmenné hodnoty vymieňajú. V druhom prípade sa spoločenský charakter výroby predpokladá a účasť na úhrne výrobkov, na spotrebe, nie je sprostredkovaná výmenou od seba nezávislých prác či produktov práce. Je sprostredkovaná spoločenskými podmienkami výroby, v rámci ktorých indivíduum pôsobí. Chcieťteda z práce jednotlivca (to znamená aj z jej produktu) urobiť bezprostredne peniaze, realizovanú výmennú hodnotu, znamená určiť ju bezprostredne ako všeobecnú prácu, t. j. negovať práve tie podmienky, v akých sa musí premeniť na peniaze a výmenné hodnoty a v akých závisí od súkromnej výmeny. Túto požiadavku možno splniť jedine za takých podmienok, v akých sa už vôbec nemôže vytýčiť. Práca práve na základe výmenných hodnôt predpokladá, že ani práca jednotlivca, ani jeho produkt nie sú bezprostredne všeobecné, že túto formu nadobudne produkt až predmetným sprosťredkovaním, pomocou peňazí, ktoré sú od neho odlišné. Ak sa predpokladá spoločenská výroba, zostáva časové určenie, prirodzene, podstatné. Čím menej času potrebuje spoločnosť na produkciu pšenice, dobytka atď., tým viac času jej zostáva na inú produkciu, hmotnú alebo duchovnú. Tak ako u jednotlivého indi­ vídua, aj všestrannosť jej vývoja, jej spotreby a jej činnosti závisí od úspory času. Na hospodárenie s časom, na to sa naostatok redu:

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Peňažná fJorma hodnoty

125

kuje celá ekonómia. Aj spoločnosť musí svoj čas účelne rozdeliť, aby docielila výrobu primeranú svojim celkovým potrebám: tak­ isto ako si aj jednotlivec musí správne rozdeliť čas, aby vedomosti mohol nadobúdať v primeraných proporciách alebo aby mohol vyhovieť všetkým rozmanitým požiadavkám na jeho činnosť. Hospodárenie s časom, ako aj plánovité rozdeľovanie pracovného času medzi rozličné odvetvia výroby zostáva teda na základe spo­ ločenskej výroby prvým ekonomickým zákonom. Stane sa do­ konca zákonom oveľa vyššieho stupňa. To je však už niečo pod­ statne iné ako meranie výmenných hodnôt (práce alebo produktov práce) pomocou pracovného času. Práce jednotlivcov v tom istom pracovnom odvetví, ako aj rozličné druhy práce, nie sú len kvan­ títatívne, ale aj kvalitatívne odlišné. Za akého predpokladu by sa veci líšili len kvantitatívne? Za rovnosti ich kvality. Kvantitatívne meranie prác predpokladá teda rovnorodosť, rovnakosť ich kva­ lity. (Strabo, kniha XI. O Albanoch na Kaukaze: „Kal oťAvdownouáAleu, nal ueyeBel ÔIupépovrec ánAol ÔE,xul OÚxa­ nnbunol, oúôé vdo, voulonami Tá noAAá yodvrau, odd dod uôv LonauuELEO TÔV čxaTóv. AAJá wopriovc TAGduoufác

nolvodvrau.““54

„Títo ľudia vynikajú krásou a vysokou postavou, sú úprimní a nemajú obchodníckeho ducha: nepoužívajú vôbec peniaze, ne­ poznajú väčšie číslo ako sto, ale vymieňajú si výrobky.“) Ďalej sa tam píše: ,„4rnepoouČ eo xal uérowv TÔVET ara) uáv““).

(„Nepoznajú ani presné miery, ani váhy.“) Peniaze vystupujú najskôr ako miera (na to slúžili naprí­ klad voly u Homéra), nie ako výmenný prostriedok, lebo vo vý­ mennom obchode je každý tovar sám ešte svojím vlastným výmen­ ným prostriedkom. Ale tovar nemôže byť svojou vlastnou mierou alebo svojím vlastným porovnávacím meradlom. (6/ DRAHÉ KOVY AKO NOSITELE PEŇAŽNÉHO VZŤAHU)

Z toho, čo sa doteraz vyložilo, vyplýva: osobitý výrobok (to­ var ) (látka) musí sa stať Subjektom peňazí, ktoré existujú ako vlastnosť každej výmennej hodnoty. Nie je ľahostajné, v akom subjekte sa stelesňuje tento symbol, keďže nároky na to, čo ho stelesňuje, sú obsiahnuté v podmienkach — v pojmových urče­

120

Kapitola o peniazoch

niach, v určitých pomeroch — toho, čo sa má stelesňovať. Štú­ dium drahých kovov ako subjektov peňažného vzťahu, ako jeho stelesnení, vonkoncom nie je, ako sa nazdáva Proudhon, mimo oblasti politickej ekonómie, takisto ako ani fyzické vlastnosti farieb a mramoru nie sú mimo oblasti maliarstva a sochárstva. Vlastnosti, ktoré má tovar ako výmenná hodnota a ktoré nie sú tie isté ako jeho prirodzené kvality, vyjadrujú nároky, ktoré treba klásť na tovary, ktoré sú xar“ č£čoyúv materiálom peňazí. Na stupni, o ktorom doteraz jedine môžeme hovoriť, zodpovedali týmto ná­ rokom najdokonalejšie drahé kovy. Kovy samy osebe majú pred ostatnými tovarmi prednosť ako výrobné nástroje, a medzi kovmi ten, Čo sa vo svojej fyzickej plnosti a rýdzosti našiel prvý — zlato: potom meď, striebro a železo. Drahé kovy zasa realizujú lepšie ako ostatné kovy svoju kovovú podstatu, ako by povedal Hegel. Drahé kovy sú rovnorodé vo svojich fyzikálnych vlastnostiach, takže rovnaké množstvá drahých kovov by mali byť natoľko totož­ né, aby nebolo dôvodu uprednostňovať jeden drahý kov pred dru­ hým. To neplatí napríklad pre rovnaký počet dobytka a rovnaké množstvá obilia.“

a) Zlato a striebro vo vzťahu k ostatným kovom Obyčajné kovy oxidujú na vzduchu: drahé kovy (ortuť, striebro, zlato, platina) sa na vzduchu nemenia. Aurum (Au). Hustota — 19,5: bod tavenia — 1200 “C. „Blýskavé

zlato je najnádhernejšie zo všetkých kovov, a preto ho už v staro­ veku nazývali slnkom alebo kráľom kovov. Je dosť rozšírené, ale nikdy sa nenachodí vo veľkých množstvách, a preto je aj drah­ šie než ostatné kovy. Zvyčajne sa nachádza rýdze, jednak vo väčších kusoch a jednak v malých zrnkách a žilkách v iných horninách. Zvetraním tejto horniny vzniká zlatonosný piesok, kto­ rý je v mnohých riekach a z ktorých sa zlato pre svoju vysokú hustotu dá ryžovať. Zlato je mimoriadne kujné: jeden gram sa dá roztiahnuť na drôt o dlžke až vyše 500 stôp a tepať ho možno na fólie o hrúbke 1/2000 cóla. Zlato neleptá nijaká kyselina, roz­ púšťa ho len neviazaný chlór (lúčavka kráľovská, zmes kyseliny dusičnej a kyseliny soľnej). Pozlacovanie.“““

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Drahé kovy a peniaze

127

Argentum (Ag). Hustota — 10, bod tavenia — 1000“C. Jasný

lesk, najutešenejší zo všetkých kovov, veľmi biely a kujný: dajú sa z neho tepať krásne predmety a roztiahnuť sa dá na tenké vlákna. Striebro sa nachádza v rýdzom stave: veľmi často legované s olo­ vom v olovených rudách, obsahujúcich striebro. Toľko o chemických vlastnostiach zlata a striebra. (Deliteľnosť a uceliteľnosť, rovnorodosť čistého zlata a striebra atď. sú známe.) Mineralogické: Zlato: zaiste je podivuhodné, že čím sú kovy ušľachtilejšie, tým sa vyskytujú izolovanejšie a oddelenejšie od obyčajných, bežne sa vyskytujúcich telies. Tak sa zlato vyskytuje zvyčajne rýdze, kryštalizované v rozličných kockách alebo v najrozmanitejších iných formách: ako nepravidelné kúsky a zrnká, piesok a prach, a v takej podobe vyskytuje sa rozptýlený v mnohých horninách, napríklad v žule, po zvetraní ktorých sa dostáva do riečneho piesku a do štrku v naplaveninách. Keďže v tomto stave hustota zlata dosahuje až 19,4, dajú sa ťažiť dokonca aj takéto najjem­ nejšie čiastočky zlata, ak sa zlatonosný piesok rozmieša s vodou. Z tejto zmesi sa najprv usádza kov s najväčšou špecifickou váhou, a takto, ako sa hovorí, sa vyperie. Najčastejšie sa popri zlate vyskytuje striebro a vyskytujú sa prirodzené zmesi oboch kovov, ktoré obsahujú od 0,16 do 38,7 percenta striebra, to má, pravda, za následok rozdiel vo farbe a v hustote. Striebro. Vyskytuje sa v dosť rozmanitých horninách, a preto patrí ku kovom, ktoré nachodíme Častejšie, jednak v rýdzom stave a jednak legované s inými kovmi, alebo v zlúčeninách s arzénom a sírou (chlorid striebornatý, bromid striebornatý, uhličitan strie­ bornatý, chilenit, sternbergit, polybazit atď.). Hlavné chemické vlastnosti všetkých drahých kovov sú: neoxi­ dujú na vzduchu: zlata (a platiny): nerozpúšťajú sa v kyselinách, zlato sa rozpúšťa jedine v chlóre. Tým, že neoxidujú na vzdu­ chu, zostávajú rýdze, nehrdzavejú: vidíme ich také, aké sú. Odo­ lávajú rozkladnému účinku kyslíka — sú nepominuteľné (túto vlastnosť velebili v antike ospevowatelia zlata a striebra). Fyzikálne vlastnosti: veľká špecifická váha, t. j. vysoká váha v malom priestore: Čo je obzvlášť dôležité pre obežný prostrie­ dok. Zlato má 19,5: striebro 10. Lesk farby. Lesk zlata, beloba striebra, ligot, kujnosť, preto sú také vhodné na šperky a na ozdobovanie iných predmetov. Biela farba striebra (ktorá všetky

128

Kapitola o peniazoch

svetelné lúče odráža v ich pôvodnej zmesi), červenožltá farba zlata (ktorá pohlcuje všetky farebné lúče svetla, čo naň dopadá, a odráža len červené). Ťažko sa tavia. Geognostické vlastnosti: výskyt (najmä zlata) v rýdzom stave, oddelene od iných telies: ojedinele, individualizovane. Individuá]|­ ny, na rozdiel od bežných látok samostatný výskyt. Ostatné dva drahé kovy: 1. Platina nemá farbu: šedošedá (myš medzi kovmi): vyskytuje sa príliš vzácne: v staroveku ju nepo­ znali: známou sa stala až po objavení Ameriky, v 19. storočí ju objavili aj na Urale: leptá ju iba chlór, je vždy v rýdzom stave, špecifická váha —21: netaví sa ani pri najvyšších stupňoch teplo­ ty: má skôr vedeckú hodnotu. 2. Ortuť: vyskytuje sa len v tekutom stave, môže sa vypariť: výpary sú jedovaté, dá sa primiešať do tekutých zmesí (amalgámov). Hustota —13,5, bod varu — 360 “C.

Teda ani platina, a ešte menej ortuť, nie sú vhodné ako peniaze. Jedna z geognostických vlastností je spoločná všetkým drahým kovom: vzácnosť výskytu. Vzácnosť (odhliadnuc od dopytu a po­ nuky) je však prvkom hodnoty len potiaľ, že niečo samo osebe nevzácne, negácia vzácnosti, bežne sa vyskytujúce, nemá nijakú hodnotu, lebo sa nejaví ako výsledok výrobnej Činnosti. V pôvodnom určení hodnoty, ak predpokladáme dopyt, sa ako najhodnotnejšie javí zväčša to, čo je nezávislé od vedomej a chce­ nej výrobnej Činnosti. Riečny. štrk nemá v relatívnom zmysle nijakú hodnotu, lebo sa vyskytuje bez výrobnej činnosti (aj keby táto činnosť tkvela len v hľadaní). Na to, aby niečo tvorilo pred­ met výmeny, aby malo výmennú hodnotu, nesmie to mať hockto bez sprostredkovania výmenou: nesmie sa to objavovať v takej bežnej forme, že môže patriť každému. Potiaľ je vzácnosť prvkom výmennej hodnoty, a preto je táto vlastnosť drahých kovov dôle­ žitá, aj keď odhliadneme od konkrétnejšieho pomeru medzi do­ pytom a ponukou. Ak si všeobecne všímame prednosť kovov ako výrobných ná­ strojov, tak hovorí v prospech zlata, že je v podstate prvým kovom objaveným ako kov. A to z dvoch príčin. Po prvé, lebo sa najviac zo všetkých kovov vyskytuje v prírode kovovo, ako odlíšený a odlíšiteľný kov: po druhé, lebo pri jeho príprave prí­ roda prevzala úlohu umenia a na jeho prvé objavenie bola potreb­ ná len hrubá práca, ani veda, ani vyspelé výrobné nástroje. „Je isté, že zlato nevyhnutne zaujíma svoje miesto ako prvý

Proudhonovská kor.cepcia pracovných peňazí. Drahé kovy a peniaze

129

známy kov av prvých záznamoch ľudského pokroku sa označuje za meradlo úrovne postavenia človeka“ (pretože predstavuje pre­ bytok, vo forme ktorého sa bohatstvo zjavuje po prvý raz. Prvá for­ ma hodnoty je úžitková hodnota, to každodenné, čo vyjadruje vzťah indivídua k prírode: druhá forma hodnoty je výmenná hod­ nota popri úžitkovej hodnote, jej moc nad úžitkovými hodnota­ mi iných, jej spoločenský vzťah: sama je pôvodne takisto hodnotou sviatočnej spotreby, ktorá presahuje bezprostrednú, nevyhnutnú potrebu). Človek objavil zlato veľmi skoro: „Zlato sa nápadne líši od iných kovov, okrem niekoľkých nepatrných výnimiek, tým, že sa nachádza v prírode vo svojom kovovom stave. Železo a meď, cín, olovo a striebro sa zvyčajne nachádzajú v chemických zlúčeninách s kyslíkom, so sírou, s arzénom alebo s uhlíkom, a nepatrný výnimočný výskyt týchto kovov v nezlúčenom, alebo ako sa kedysi hovorilo, v panenskom stave, možno spomenúť skôr ako minera­ logickú zvláštnosť, a nie ako bežný jav. Ale zlato sa nachádza vždy rýdze čiže ako kov... A preto, ako kovová látka, nevšedná svojím zlatým sfarbením, priťahuje pozornosť aj celkom nevzdelaného človeka, zatiaľ čo iné látky, s ktorými sa pravdepodobne stretá­ val, nemali zrejme nijakú vlastnosť, ktorá by upútala jeho isteže ešte neveľmi rozvinutú schopnosť vnímania. A keďže sa zlato utváralo v horninách, ktoré sú najviac vystavené účinkom atmo­ sféry, nachodíme ho vo zvyškoch hornín. Rozkladným pôsobením atmosféry, tepelnými zmenami, pôsobením vody a najmä účinka­ mi ľadu sa nepretržite uvoľňujú úlomky skál. Voda ich splavuje do údolí a neprestajným pôsobením tečúcich vôd sa z nich tvorí štrk. V ňom sa objavujú zlaté okružliaky či kúsky zlata. Letné horúčavy vysúšajú riečištia: z týchto korýt, vytvorených potokmi a zimnými prívalmi, vznikali cesty, ktorými putoval kočovný člo­ vek, a takto si možno vysvetliť, prečo bolo zlato objavené tak skoro.“ „Zlato sa vyskytuje najčastejšie rýdze alebo aspoň tak blízko rýdzosti, že sa ihneď spozná, aký je to kov, a to tak v riekach, ako aj v žilách kremeňa.“ „Špecifická váha kremeňa a väčšiny ostatných ťažkých kom­ paktných hornín je asi 2,5, zatiaľ čo špecifická váha zlata je 18 alebo 19. Preto je zlato približne sedemkrát ťažšie ako každá hornina či kameň, s ktorým je zvyčajne spojené. Z toho vyplýva,

130

Kapitola o peniazoch

že prúd vody, ktorý je dosť silný, aby prenášal piesok alebo kre­ menitý štrk či iné horniny, nestačí uniesť úlomky zlata, ktoré sú medzi nimi. Teda tečúca voda urobila so zlatonosnými horninami v minulosti presne to isté, Čo by s nimi urobil baník dnes, a to rozbila ich na kúsky, ľahšie čiastočky odniesla a zlato zanechala na dne. Rieky sú teda skutočne veľké prirodzené ryžoviská zlata, odnášajú najprv všetky ľahšie a jemnejšie čiastočky a ťažšie čas­ tice sa zachytia o prírodné prekážky alebo zostanú ležať tam, kde prúd stráca silu alebo sa spomaľuje.“ Pozri Zlato (Lectures on Gold, Londýn 18532,str. 12 a 13).

„Ako vyplýva z povestí a z raných dejín, je dosť pravdepodobné, že objavenie zlata v piesku a štrku vodných ťokovznamenalo zrej­ me prvý krok k poznávaniu kovov a že takmer vo všetkých, alebo azda vo všetkých krajinách Európy, Afriky a Ázie sa už od naj­ starších čias pomocou jednoduchých zariadení ryžovalo väčšie či menšie množstvo zlata Zo zlatonosných naplavenín. Niekedy bol výnos zo zlatonosných riek taký veľký, že v určitých oblas­ tiach vyvolal vlnu vzrušenia, ktoré sa však po čase opäť utíšilo. Roku 760 sa zástupy bedárov hromadne vybrali ryžovať zlato z riečneho piesku južne od Prahy a traja chlapi vyťažili za deň až marku (1/2funta) zlata: v dôsledku toho sa na „ryžovisko“ na­ hrnulo toľko ľudí, že v nasledujúcom roku vypukol v krajine hla­ domor. Dočítali sme sa, že za nasledujúce storočia sa podobné udalosti opakovali viackrát, i keď sa aj tu, ako všade inde, vše­ obecné ťaženie za bohatstvom na povrchu zeme postupne zmenilo na pravidelné a systematické dolovanie.“ „Jestvujú dva druhy ložísk, kde sa nachádza zlato, žily alebo pramene, pretínajúce pevnú skalu viac-menej zvislo, a naplave­ niny alebo ,„ryžoviská“, kde sa zlato, zmiešané so štrkom, pies­ kom alebo ílom, ukladalo v dôsledku mechanického pôsobenia vody na povrch hornín, ktoré sú až do neznámych hlbín popre­ stýkané žilami zlata. Prvý druh je oveľa väčšmi spojený s umením dolovať, druhý s jednoduchým pracovným postupom kopáča. Do­ lovanie zlata vo vlastnom zmysle slova je, tak ako každý iný druh dolovania, pracovný odbor, ktorý si vyžaduje vynaloženie kapitálu a určitú obratnosť, akú možno získať len dlhoročnými skúsenos­ ťami. Niet iného pracovného odvetvia civilizovaného človeka, ktoré by na svoj úplný rozvoj vyžadovalo použitie toľkých vied a príbuzných odvetví. Ale čo je nevyhnutné pre baníka, nie je

Proudhonovskú koncepcia pracovných peňazí. Drahé kovy a peniaze

131

takmer vôbec potrebné pre tých, čo zlato vymývajú alebo ryžujú, lebo tí sa musia spoliehať iba na silu svojich rúk alebo na pevnosť svojho zdravia. Nástroje, čo používajú, musia byť jednoduché, aby sa dali prenášať z miesta na miesto, aby sa dali bez ťažkostí opraviť v prípade, že sa poškodia, a aby si nevyžadovali nijakú zložitejšiu manipuláciu, pretože pri získavaní menšieho množstva zlata by to znamenalo stratu času.“ „Je rozdiel medzi zlatonosnými naplaveninami, pre aké nacho­ díme dnes najlepšie príklady na Sibíri, v Kalifornii a v Austrálii: a aj medzi jemnými pieskami, aké každoročne splavujú rieky: zistilo sa, že tieto piesky obsahujú niekedy také množstvá zlata, že sa ťažba vypláca. Pravda, v druhom prípade sa zlato vyskytuje doslova na povrchu, v prvom prípade sa vyskytuje pod vrstvou hrubou 1 až 70 stôp, ktorá sa skladá zo zeminy, rašeliny, piesku, štrku a pod. Isteže v oboch prípadoch musia byť spôsoby práce v zásade totožné. Pre ryžovača príroda sama splavila najvyššie, najznamenitejšie a najbohatšie časti žíl a rozmrvila a preprala materiál natoľko, že ryžovač má najnamáhavejšiu prácu už hoto­ vú, zatiaľ čo baník, ktorý doluje chudobnejšie, ale trvalejšie, hlb­ šie Žily, musí uplatňovať všetky možné prostriedky, aj tie najná­ ročnejšie.“ „Pre svoje rozmanité fyzikálne a chemické vlastnosti sa zlato právom pokladalo za najušľachtilejší kov. Na vzduchu sa nemení a nehrdzavie.“ (Nepominuteľnosť je práve odolnosť voči kyslíku v atmosfére.) ,, V tuhom skupenstve má žiarivú červenkastožlitú farbu a je veľmi hutné. Vysoko kujné. Taví sa len pri vysokých teplotách. Špecifická váha.“ Teda tri druhy jeho produkcie: 1. V riečnom piesku. Jednoduchý výskyt na povrchu. Vypieranie. 2. V naplavených ložiskách. Kopa­ nie. 3. Dolovanie. Jeho produkcia si teda nevyžaduje rozvoj pro­ duktívnych síl. Najväčšiu prácu tu vykonáva príroda. (Korene slov pre zlato, striebro atď. [pozri Grimma"“" ]: tu nájde­ me samé všeobecné pojmy lesku, farby, ktoré sa ľahko dajú vyjadriť slovami. Striebro biele, zlato žlté: označenie ruda, pôvod­ ne znamenajúce zároveň zlato, prešlo neskôr na železo. UNemcov sa bronz používal skôr než železo. Bezprostredná príbuznosť medzi aes a aurum.) Meď (ruda, bronz: cín a meď) a zlato sa používali skôr než striebro a železo.

132

Kapitola o peniazoch

„Zlato sa používalo oveľa skôr než striebro, pretože sa vysky­ tuje rýdze a len zriedkakedy v spojení so striebrom: získava sa jednoduchým vypieraním. Striebro sa vyskytuje zvyčajne v žilách obklopených najtvrdšími horninami prahorných útvarov, na jeho ťažbu sú potrebné stroje a zložité pracovné postupy. V [Južnej Amerike sa nedoluje zlato uložené v žilách, ale zlato rozptýlené v podobe prachu a zrniek v aluviálnych naplaveninách. Takisto za doby Héródotovej. Najstaršie pamiatky v Grécku, v Ázii, v se­ vernej Európe a v Novom svete dokazujú, že používanie zlata na náradie a šperky je možné už v polobarbarskom stave, a použí­ vanie striebra na tie isté účely svedčí podľa neho už o pomerne vyspelých spoločenských pomeroch.“ (Porovnaj Dureau de la Sal­ le, Zošit 2.)

Meď ako hlavný nástroj vojny a mieru. (Tamže 2.) (Ako pe­

niaze v Itálii, tamže.) b) Kolísanie hodnotového pomeru medzi rozličnými kovmi

Popri všeobecnej úvahe o používaní kovov ako tela peňazí, o ich používaní vo vzájomných vzťahoch, ich skoršom alebo ne­ skoršom objavení, treba zároveň skúmať aj kolísanie ich relatívnej hodnoty. (Letronne, Bôckh, Jacob.) (Nakoľko táto otázka súvisí s množstvom obiehajúcich kovov vôbec a s jeho vzťahom k ce­ nám, to treba skúmať neskôr ako historický dodatok ku kapitole o vzťahu medzi peniazmi a cenami.) Postupné striedanie zlata, striebra a medi v rozličných obdo­ biach sprvoti nevyhnutne záviselo od povahy ložísk týchto troch kovov a od stavu väčšej či menšej rýdzosti, vakom sa vyskytujú. Potom prišli k tomu politické zmeny, ako vpád Peržanov a Make­ dóncov do Ázie a časti Afriky, neskôr dobytie častí troch konti­ nentov Rimanmi (orbis Romanus atď.). Závisí teda od relatívneho stavu rýdzosti, vakom sa vyskytujú, a od ich ložísk. Hodnotový vzťah medzi rozličnými kovmi možno určiť — bez ohľadu na ceny — jednoduchým kvantitatívnym pomerom, vakom sa vzájomne vymieňajú. Touto formou môžeme vôbec postupovať vtedy, keď navzájom porovnávame len niekoľko málo tovarov, ktoré majú rovnomernú mieru: napríklad toľko a toľko kvarterov žita, jačmeňa, ovsa za toľko a toľko kvarterov pšenice. Vo vý­ mennom obchode, keď sa vôbec ešte málo vymieňa a keď sa len

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Drahé kovy a peniaze

133

málo tovarov dostáva do výmeny, používa sa táto metóda, a preto ešte netreba peňazí. Podľa Strabóna mali Arabi, susediaci so Sábčanmi, takú hojnosť rýdzeho zlata, že dávali 10 funtov zlata za 1 funt železa a 2 funty zlata za 1 funt striebra. Podľa neho bolo územie Baktrie (Bactara atď., slovom Turkestan) a časti Ázie medzi Paropamisom (Hindú­ kušom) a Imausom (horstvo Mustág) teda desertum arenosum auro abundans (piesočnatá púšť oplývajúca zlatom) (púšť Gobi): Podľa Dureaua de la Malle je preto pravdepodobné, že od 15.—6. storočia pred kresťanskou érou bol pomer medzi zlatom a strieb­ rom 6:1 alebo 8:1, pomer, aký platil v Číne a v Japonsku až do začiatku 19. storočia, Héródot uvádza, že v Perzii za Dareia Hys­ taspa platil pomer 13:1. Podľa Manuovho zákonníka““, ktorý bol napísaný medzi rokom 1300 a 600 pred n. 1., bol pomer medzi zlatom a striebrom 2,5:1. Strieborné rudy sa vyskytujú skutočne takmer len v prahorných útvaroch, najmä v prvotných vrstvách, a niekedy i v žilách druhotných útvarov. Hornina, v ktorej sa vy­ skytuje striebro, nebýva naplavený piesok, ale naopak, zvyčajne najtvrdšie a najkompaktnejšie horniny, ako kremeň atď. Tento kov sa hojnejšie vyskytuje v chladnejších oblastiach, Či už pre ze­ mepisnú šírku alebo absolútnu výšku, zatiaľ čo zlato si obľubuje teplé kraje. Na rozdiel od zlata nachádzame striebro len zriedka­ kedy v rýdzom stave atď. (zväčša býva zlúčené s arzénom alebo sírou) (muriatic — chlorid, nitric — dusičnan). Pokiaľ ide o kvan­ titatívne rozšírenie oboch kovov (pred objavením zlata v Austrálii a Kaliťornii): Humboldt, 1811, odhaduje pomer medzi zlatom a striebrom v Amerike na 1:46, v Európe (vrátane ázijského Rus­ ka) na 1:40.Mineralógovia francúzskej Akadémie vied dnes (1842] na 1:92, napriek tomu stojí funt zlata len 15 funtov striebra, teda hodnotový pomer — 15:1. Meď. Hustota —8,9. Má krásnu farbu rannej zory: značnú tvr­

dosť, na tavenie si vyžaduje veľmi vysokú teplotu. Nezriedka sa vyskytuje v rýdzom stave: často v zlúčeninách s kyslíkom alebo so sírou. Ložiská medi sú v starších prahorných útvaroch. Ale často, väčšmi než ostatné nerasty, sa nachádza na povrchu zeme alebo v neveľkej hlbke ako hromady rýdzich hrúd, ktoré dakedy dosahujú značnú váhu. Meď sa používala za vojny i v mieri skôr než železo. (V historickom vývoji je pomer medzi zlatom ako peňažným materiálom a striebrom taký istý. ako pomer medzi

134

Kapitola o peniazoch

meďou ako pracovným nástrojom a železom). Vo veľkom množ­ stve obiehala meď v Itálii podrobenej Rimanmi od 1. do 5. storo­ čia. Stupeň civilizácie národa možno vopred určiť, ak len vieme, aký druh kovu, zlato, meď, striebro alebo železo používa na svoje zbrane, nástroje alebo šperky. Hesiodos vo svojej básni o poľno­ hospodárstve““ píše: ,„Xa4/xdôčová£ovro uélac Ô"00xčaxe alônoos“.

(Pracovali s bronzovými nástrojmi, lebo nebolo ešte šedého železa.) Lucretius: „Et prior aeris erat guam ferri cognitus usus.““! (Používanie bronzu bolo skôr známe ako používanie železa.) Jacob uvádza, že v Núbii a na Sibíri boli prastaré bane na meď (pozri Dureau 1, 98): Héródot hovorí, že Masagetovia poznali len bronz, nie železo. Podľa záznamov na Oxfordskom mramore železo ne­ bolo známe pred rokom 1431 pred n. 1. UHoméra sa železo spo­ mína zriedkakedy, zato sa veľmi hojne používal bronz, zmes medi, zinku a cínu, ktorú grécka a rímska spoločnosť používala tak dlho, dokonca na výrobu sekier a britiev. Itália je dosť bohatá na rýdzu meď: medené mince boli do roku 247 pred n. 1l.ak nie jedinými peniazmi, tak istotne bežným platidlom, peňažnou jednotkou v strednej Itálii. Grécke kolónie v južnej Itálii dostávali z Grécka a z Ázie priamo alebo cez Tyros a Kartágo striebro, z ktorého od 5. a 6. storočia robili peniaze. Zdá sa, že Rimania mali strieborné peniaze pred vyhnaním kráľov, ale ako hovorí Plinius, „interdic­ tum id vetere consulto patrum, Italiae parci“ (t. j. jej striebor­ né bane) ,„jubentium“. (,,Bolo to zakázané starým rozhodnutím senátu, ktorý prikazoval šetriť Itáliu.“) Obávali sa dôsledkov používania pohodlného obeživa — prepychu, pribúdania otrokov, akumulácie, koncentrácie pozemkového vlastníctva. Aj Etruskovia používali na peniaze skôr meď než zlato. Je nesprávne, keď Garnier hovorí (pozri zošit 1II, str. 28): „V nerastnej ríši sa, prirodzene, hľadal a vyberal materiál pred­ určený na akumuláciu.“ Naopak, akumulácia sa začala až potom, keď boli objavené kovové peniaze (či už ako vlastné peniaze alebo len ako obľúbený výmenný prostriedok na váhu). O tomto bode, pokiaľ ide o zlaťo, treba hovoriť osobitne. Reitemeier hovorí správne (pozri Zošit 1II, str. 34), „Staroveké národy používali zlato, striebro a meď napriek ich relatívnej mäkkosti na nástroje určené na sekanie a lámanie skôr než železo a skôr, než sa použí­ vali na peniaze.“ (Nástroje sa zlepšili, keď sa podarilo dosiahnuť

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Drahé kovy a peniaze

135

kalením medi takú tvrdosť, že odolávala tvrdému kameniu. Z vy­ soko kalenej medi sa zhotovovali dláta a kladivá, ktoré sa použí­ vali na kopanie hornín. Nakoniec bolo objavené železo.) Jacob hovorí: „Vpatriarchálnych pomeroch“ (pozri zošit IV,str. 3), „keď kovy, z ktorých sa zhotovovali zbrane, ako 1. meď a Z. železo, boli vzácne a v porovnaní s jedlom a oblečením, čo sa vtedy bežne používalo, nesmierne drahé, hoci ešte neboli známe razené mince z drahých kovov, zlato a striebro nadobudli oproti obiliu a dobyt­ ku už schopnosť ľahšej a pohodlnejšej výmeny za ostatné kovy.“ „Okrem toho na získanie rýdzeho alebo takmer rýdzeho zlata na nesmiernych naplaveninách medzi Hindúkušom a Himalájami stačilo jednoduché vymývanie. Vtedy bolo obyvateľstvo v týchto ázijských oblastiach veľmi početné a ručná práca preto veľmi lacná. Striebro bolo pre (technické) ťažkosti jeho ťažby pomerne drahé. Práve opačná situácia nastala v Ázii a v Grécku po Alexan­ drovej smrti. Zlatonosné piesky sa vyčerpali: cena otrokov a ruč­ nej práce stúpala, mechanika a geometria urobili od Euklida až po Archimeda obrovský pokrok, a preto sa dalo so ziskom ťažiť z bohatých žíl strieborných baní v Ázii, Trákii a v Španielsku: a keďže sa striebro vyskytovalo 52-krát hojnejšie ako zlato, musel sa zmeniť hodnotový pomer medzi oboma kovmi, a funt zlata, ktorý sa za doby Xenofontovej, roku 350 pr. n. l., vymieňal za 10 funtov striebra, stál roku 422 n. 1. 18 funtov tohto kovu.“ Pomer sa teda z 10:1 zvýšil na 18:1. Na konci 3. storočia n. 1.sa úžasne zmenšilo množstvo hotových peňazí, baníctvo stagnovalo. V stredoveku, až do konca 15. storo­ čia, mala pomerne značná časť peňazí formu zlatých mincí. (Po­ kleslo najmä množstvo striebra, ktorého bolo predtým v obehu najviac.) V 15. storočí bol pomer 10:1, v 18. storočí 14:1 na európ­ skom kontinente, v Anglicku 15:1. V novšej Ázii vystupuje striebro v obchode skôr ako tovar: najmä v Číne, kde medené peniaze (tehen — zlúčenina medi, zinku a olova) sú bežnou menou: v Číne sa zlato (a striebro) podľa váhy používa ako tovar na vyrovnáva­ nie zahraničného obchodu.““ V starovekom Ríme bývali veľké výkyvy v hodnotovom pomere medzi meďou a striebrom (v minciach). Až do Servia sa na vý­ menu používal kov v prútoch: aes rude. Peňažná jednotka as medi — 1 funtu medi. Za Servia pomer medzi striebrom a me­ ďou — 279:1: až do začiatku púnskej vojny“ — 400:1: v období

136

Kapitola O peniazoch

prvej púnskej vojny — 140:1, v období druhej púnskej voj­ ny — 112:1.

Spočiatku bolo v Ríme zlato veľmi drahé, kým striebro prichá­ dzalo z Kartága (a Španielska): zlato sa až do roku 547 používalo len v prútoch. Pomer medzi zlatom a striebrom v obchode — 13,71:1, v peniazoch 17,4:1, za Caesara — 12:1 (pri vypuknutí ob­

čianskej vojny, keď Caesar vyraboval aerarium, len 8:1), za Ho­ noria a Arcadia (roku 397) bol stanovený pomer 14,4:1, za Honoria a Theodosia mladšieho (roku 422] —18:1: Pomer medzi striebrom a meďou — 100:1: pomer medzi zlatom a sStrieb­ rom — 18:1. Prvá strieborná minca bola v Ríme vyrazená roku 485 od založenia Ríma, prvá zlatá minca: roku 547. Len čo sa asi po druhej púnskej vojne redukoval na 1 unciu, slúžil už len ako drobné: menovou jednotkou sa stal sestercius (striebro) a všetky väčšie platby sa vyrovnávali v striebre. (V dennom styku zostáva hlavným kovom meď (neskôr železo). Za východorímskych a zá­ padorímskych cisárov Zostáva rozhodujúcim peniazom solidus

(aureus), teda zlato.) Keď berieme priemer, bola v starovekom svete situácia takáto: Po prvé: pomerne vyššia hodnota striebra oproti zlatu. Odhliad­ nuc od ojedinelých javov (u Arabov), keď bolo zlato lacnejšie ako striebro a ešte lacnejšie ako železo, bol v Áziiod 15. do 6. storočia pr. n. 1.pomer zlata k striebru — 6:1 alebo 8:1 (tento pomer platil v Číne a v Japonsku až do začiatku 19. storočia). VManuovom zákonníku dokonca Z2,5:1.Tento nižší pomer vyplýva z tých istých príčin, ktoré spôsobili, že zlato sa ako kov objavuje najskôr. V tom čase prichádzalo zlato najmä z Ázie a Egypta. V tom istom vývojovom období slúžila v Itálii meď ako peniaze. Vôbec meď ako hlavný nástroj v mieri i vo vojne zodpovedá zlatu ako hlav­ nému drahému kovu. Ešte za doby Xenofontovej pomer medzi zlatom a striebrom —10:1. Po druhé. Od smrti Alexandrovej relatívny vzostup hodnoty zlata oproti striebru súbežne s vyčerpávaním zlatonosných pieskov, s pokrokom techniky a civilizácie: a teda s otváraním striebor­ ných baní: vplyv kvantitatívne väčšieho výskytu striebra než zlata V Zemi. Striebro dodávali však najmä Kartáginci, ktorí ho ťažili v Španielsku, Čo pomer medzi zlatom a striebrom muselo revolu­ cioniZovaťpodobne ako objavenie amerického striebra na konci 153. storočia. Pomer pred Caesarovou dobou — 17:1: neskôr 14:1: napo­

Proudhonovská koncepcia pracovných peňazí. Drahé kovy a penlaze

137

kon. v roku 422 n.l. — 18:1. (Pokles zlata za Caesara má náhodné príčiny. Poklesu striebra v pomere k zlatu zodpovedá železo ako hlavný výrobný nástroj za vojny a v mieri. V prvom období sa dováža zlato z Východu, v druhom striebro z chladnejšieho Západu. Po tretie, v stredoveku: zasa taký pomer ako za Xenofontovej doby: 10:1. (Niekde — 12:1?)

Po štvrté, po objavení Ameriky: pomer je zasa približne taký ako za čias Honoria a Arcadia (roku 397), 14 až 15:1. Hoci asi od roku 1815—1844produkcia zlata vzrastala, zlato proporcionál­ ne stúpalo (napríklad vo Francúzsku). Je pravdepodobné, že obja­ vy v Kalifornii a Austrálii privodia po piate, opäť pomer 18:1 ako v období rímskeho cisárstva, ak nie ešte väčší““. Relatívne zlacňovanie striebra s rozvojom pro­ dukcie drahých kovov v staroveku i v novoveku postupne od Východu na Západ, až Kalifornia a Austrália obrátia tento smer. V jednotlivostiach veľké výkyvy, no ak skúmame hlavné rozdiely, vidíme, Že sa nápadne opakujú.

V staroveku bola meď trikrát až štyrikrát drahšia ako dnes (Garnier““ ).

c) Teraz treba preskúmať zdroje, z ktorých sa získava zlato a striebro, a ich súvislosť s historickým vývojom. d) Peniaze ako mince. Stručný historický náčrt o minciach. Pokles a vzostup atď. (B/ TOVAROVO-PEŇAŽNÝ OBEH) (1/ VZÁJOMNÁ PODMIENENOSŤ MEDZI OBEHOM TOVAROV A OBEHOM PEŇAZÍ)

Cirkulácia čiže obeh peňazí zodpovedá opačnej cirkulácii čiže obehu tovarov. Tovar osoby A prechádza do rúk B, kým peniaze prechádzajú od osoby B do rúk osoby A atď. Cirkulácia peňazí takisto ako cirkulácia tovaru vychádza z nekonečne rôznych bo­ dov a vracia sa do nekonečne rôznych bodov. V peňažnom obehu sa východisko z jedného centra do rôznych bodov na periférii a návrat zo všetkých bodov periférie do jedného centra nevysky­ tuje na tom stupni, na ktorom ho tu skúmame, teda nie pri bez­

prostrednej cirkulácii, ale až pri cirkulácii sprostredkovanej

138

Kapitola o peniazoch

bankovníctvom. Ale táto prvá, živelne vzniknutá cirkulácia pozos­ táva vlastne z veľkého množstva obehov. Avšak vlastný obeh sa začína až vtedy, keď zlato a striebro prestávajú byť tovarom: medzi krajinami vyvážajúcimi drahé kovy a krajinami dovážajú­ cimi drahé kovy nedochádza k cirkulácii v tomto zmysle, ale iba k jednoduchej výmene, keďže tu zlato a striebro nefigurujú ako peniaze, ale ako tovar. Pokiaľ peniaze sprostredkúvajú výmenu tovarov, v tomto prípade ich cirkuláciu, pokiaľ sú teda výmenným prostriedkom, sú nástrojom cirkulácie, kolesom obehu,%$ po­ kiaľ však samy peniaze sú v tomto procese cirkulované, po­ kiaľ samy obiehajú, sledujú svoj vlastný pohyb, majú samy cir­ kuláciu, peňažnú cirkuláciu, peňažný obeh. Treba zistiť, do akej miery je táto cirkulácia určovaná osobitými zákonmi. Už vopred je jasné, že ak sú peniaze kolesom cirkulácie pre tovar, je tovar takisto kolesom cirkulácie pre peniaze. Ak peniaze vykonávajú cirkuláciu tovarov, tak tovary vykonávajú cirkuláciu peňazí. Obeh tovarov a obeh peňazí sa teda vzájomne podmieňujú. Pri obehu peňazí treba prihliadať na tri momenty: 1. na samotnú formu pohybu, na čiaru, ktorú opisuje (jeho pojem): Z. na množstvo obiehajúcich peňazí: 3. na stupeň rýchlosti, akou vykonávajú svoj pohyb, akou obiehajú. To možno sledovať len vo vzťahu k obehu tovarov. Od samého začiatku je jasné, že obeh tovarov vykazuje momenty, ktoré sú naskrze nezávislé od obehu peňazí, ba naopak, alebo ho samy priamo určujú, alebo, že tie isté okolnosti, ktoré určujú napríklad rýchlosť obehu tovarov, určujú aj rýchlosť obehu peňazí. Celkový charakter spôsobu výroby zrejme určuje oboje, a bezprostrednejšie obeh tovarov. Určuje ho množstvo vymieňa­ júcich (počet obyvateľstva): ich rozdelenie na mesto a dedinu, absolútne množstvo tovarov, výrobkov a činiteľov výroby, rela­ tívne množstvo tovarov daných do obehu: rozvoj komunikačných a dopravných prostriedkov, a to vdvojakom zmysle, že totiž určuje tak okruh tých, čo medzi sebou vymieňajú, čo vstupujú do vzá­ jomného výmenného styku, ako aj rýchlosť, akou sa surovina dostáva k výrobcovi a výrobok k spotrebiteľovi: a napokon rozvoj priemyslu, ktorý sústreďuje rozmanité výrobné odvetvia, naprí­ klad pradenie, tkanie, farbenie atď., čím sa celý rad sprostred­ kujúcich aktov výmeny stáva zbytočným. Obeh tovarov je základ­ ným predpokladom obehu peňazí. Prihliadnuť na to, nakoľko obeh peňazí zasa určuje obeh tovarov.

Tovarovo-peňažný obeh. Obeh tovarov a obeh peňazí

139

Ponajprv treba vymedziť všeobecný pojem cirkulácie čiže obehu. Treba ešte poznamenať, že to, čo spôsobuje obeh peňazí, sú výmenné hodnoty, a teda ceny. Pri obehu tovarov treba preto vziať do úvahy nielen ich množstvo, ale takisto aj ich ceny. Veľké množstvo tovarov s malou výmennou hodnotou, cenou, vyžaduje na svoj obeh zrejme menej peňazí ako malé množstvo s dvojnásobnou cenou. Preto treba vlastne vysvetliť pojem ceny pred pojmom obehu. Obeh je stanovovanie cien, pohyb, v ktorom sa tovary premieňajú na ceny: je ich realizáciou ako cien. Dvojaké určenie peňazí ako 1. miery či prvku, v ktorom sa tovar realizuje ako výmenná hodnota, a jeho určenie ako 2. výmenného prostried­ ku, nástroja obehu, čo pôsobí v celkom rozdielnych smeroch. Penia­ ze vykonávajú len obeh tovarov, ktoré sú pomyselne nielen v hla­ ve jednotlivca, ale v predstave spoločnosti (bezprostredne v hlavách strán procesu kúpy a predaja) už premenené na penia­ ze. Táto pomyselná premena na peniaze a skutočná premena vonkoncom nie sú určované tými istými zákonmi. Treba pre­ skúmať ich vzájomný vzťah. (2/ TRI ZÁKLADNÉ FUNKCIE PEŇAZÍ V TOVAROVO-PEŇAŽNOM OBEHU A PROTIREČENIA, KTORÉ MEDZI NIMI VZNIKAJÚ)

a/ (Peniaze ako miera hodnôt) Podstatným určením obehu je to, že vňom obiehajú (výrobky alebo práca) výmenné hodnoty, a to výmenné hodnoty určené ako ceny. Hocaká forma výmeny tovarov, napríklad výmenný obchod, naturálne dávky, feudálne služby atď., nevytvára preto ešte obeh. Na obeh sú predovšetkým potrebné dva predpoklady: po prvé: aby tovary boli cenami, po druhé: aby sa vykonali nielen jednotlivé akty výmeny, ale rozsiahly okruh výmen, totalita výmen, prebie­ hajúca v nepretržitom toku a viac-menej na celom povrchu spo­ ločnosti, systém výmenných aktov. Tovar je určený ako výmenná hodnota. Ako výmenná hodnota je v určitom pomere (v pomere k pracovnému Času, ktorý je v ňom obsiahnutý) ekvivalentom všetkých ostatných hodnôt (továrov): tejto svojej určenosti však nezodpovedá bezprostredne. Ako výmenná hodnota líši sa sám od seba, od toho, čím je vo svojej prirodzenej existencii. Na to, aby sa mohol stať výmennou hodnotou, je potrebné sprostredkovanie.

140

Kapitola o peniazoch

V peniazoch vystupuje teda voči nemu výmenná hodnota ako niečo iné. Až tovar stanovený ako peniaze je tovarom ako čistá výmen­ ná hodnota, čiže tovar ako čistá výmenná hodnota sú peniaze. Ale potom peniaze existujú zároveň mimo tovaru a popri ňom: jeho výmenná hodnota, výmenná hodnota všetkých tovarov, nado­ budla od neho samého nezávislú, v osobitom materiáli, v špeci­ fickom tovare osamostatnenú existenciu. Výmenná hodnota tovaru vyjadruje súhrn kvantitatívnych pomerov, v akých sa zaň môžu vymeniť všetky ostatné tovary, pomerov určovaných nerovnakými množstvami tovarov, ktoré sa môžu vyrobiť za rovnaký pracovný čas. Peniaze existujú teraz ako výmenná hodnota všetkých tovarov popri týchto tovaroch a mimo nich. Najprv je to všeobecná látka, do ktorej sa musia ponoriť, kde sa musia pozlátiť alebo postriebriť, aby získali svoju slobodnú existenciu ako výmenné hodnoty. Musia sa preložiť do reči peňazí, musia sa vyjadriť v pe­ niazoch. Peniaze sa stávajú všeobecným menovateľom výmen­ ných hodnôt, tovarov ako výmenných hodnôt. Výmenná hodnota vyjadrená v peniazoch, t. j. postavená na roveň peniazom, je cena. Po tom, čo sa peniaze stanovili ako niečo samostatné oproti výmenným hodnotám, výmenné hodnoty sa vyjadrujú v určenosti peňazí, ktoré stoja proti nim ako subjekt“. Ale každá výmenná hodnota je určité kvantum: kvantitatívne určená výmenná hod­ nota. Ako taká je — určitému kvantu peňazí. Táto určenosť je podľa všeobecného zákona daná pracovným Časom, realizovaným Vovýmennej hodnote. Teda výmenná hodnota, ktorá je povedzme produktom jedného dňa, vyjadruje sa v určitom množstve zlata alebo striebra, čo — jednému dňu pracovného času: čo je produktom jedného pracovného dňa. Všeobecná miera výmenných hodnôt stáva sa teraz mierou medzi každou výmennou hodnotou a peniazmi, ktorým sa kladie na roveň. (Zlato a striebro sú naj­ prv určené svojimi výrobnými nákladmi v krajinách, kde sa pro­ dukujú. ,„Vkrajinách, kde sú bane, závisia napokon všetky ceny od výrobných nákladov drahých kovov: .... mzda, ktorá sa platí baníkom, ... poskytuje meradlo, na základe ktorého sa vyratúva mzda všetkých ostatných výrobcov... V krajinách, ktoré nemajú bane, závisí zlatá a strieborná hodnota všetkých iných tovarov, ktoré nepodliehajú nijakému monopolu, od množstva zlata a striebra, ktoré možno získať vývozom výsledkov daného množ­ stva práce, od bežnej miery zisku a v každom jednotlivom prí­

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

141

pade aj od výšky miezd, ktoré sa vyplatili, a od času, na ktorý sa preddavkovali.“ (Senior.) Inými slovami: závisí od množstva zlata a striebra, ktoré sa Za určité množstvo práce (vyvážateľných vý­ robkov) získava priamo alebo nepriamo z krajín vlastniacich bane. Peniaze sú predovšetkým tým, čo vyjadruje vzťah rovnosti medzi všetkými výmennými hodnotami: v nich sú tieto výmenné hodnoty rovnomenné.) Výmenná hodnota, vystupujúca v určenosti peňazí, je cena. V ce­ ne je výmenná hodnota vyjadrená ako určité množstvo peňazí. V cene sa peniaze javia, po prvé, ako jednotka všetkých výmenných hodnôt: po druhé, ako jednotka, ktorej výmenné hodnoty obsahujú určitý počet, takže porovnávaním s nimi je vyjadrená ich kvanti­ tatívna určenosť, ich kvantitatívny vzájomný pomer. Peniaze tu teda vystupujú ako rniera výmenných hodnôt: a ceny ako výmenné hodnoty merané peniazmi. Že peniaze sú mierou cien, že sa teda peniazmi výmenné hodnoty vzájomne porovnávajú, to je určenie, ktoré sa rozumie samo sebou. Pre vývoj je však dôležitejšie, že Vcene sa výmenná hodnota porovnáva s peniazmi. Keď sa najprv peniaze stanovili ako samostatná, od tovaru odlúčená výmenná hodnota, kladie sa teraz jednotlivý tovar, osobitá výmenná hod­ nota, zasa na roveň peniazom, t. j. kladie sa na roveň určitému množstvu peňazí, je vyjadrená ako peniaze, preložená do reči pe­ ňazí. Tým, Že sa tovary kladú na roveň peniazom, vzniká medzi nimi zasa taký vzájomný vzťah, aký medzi nimi bol, keď sa chá­ pali ako výmenné hodnoty: že sú totiž v určitých reláciách ekvi­ valentné a porovnávateľné. Osobitá výmenná hodnota, tovar, sa vyjadruje, zahrnuje, vystupuje v určenosti osamostatnenej výmen­ nej hodnoty, peňazí. Ako sa to deje (t. j. ako sa zisťuje kvantita­ tívny pomer medzi kvantitatívne určenou výmennou hodnotou a určitým množstvom peňazí), pozri vyššie.“ Keďže však peniaze majú samostatnú existenciu mimo tovarov, aj cena tovaru sa javí ako vonkajší vzťah výmenných hodnôt čiže tovarov k peniazom: tovar nie je cenou, ako bol svojou spoločenskou substanciou vý­ mennou hodnotou: táto určenosť s ním bezprostredne nesplýva, ale je sprostredkovaná jeho porovnávaním s peniazmi, tovar je vý­ mennou hodnotou, ale má cenu. Výmenná hodnota tvorila s tova­ rom bezprostrednú jednotu, bola jeho bezprostrednou určenosťou, + Pozri tento zväzok, str. 92—98.

142

Kapitola o peniazoch

s ktorou sa práve tak bezprostredne rozišiel, takže na jednej strane zostal tovar, na druhej (v peniazoch) jeho výmenná hodnota, ale teraz v cene má tovar na jednej strane k peniazom vzťah ako k niečomu existujúcemu mimo neho, a na druhej strane je sám pomyselne stanovený ako peniaze, lebo peniaze majú od neho odlišnú realitu. Cena je vlastnosť tovaru, určenie, v ktorom sa predstavuje ako peniaze. To už nie je jeho bezprostredná, ale jeho reflektovaná určenosť. Popri skutočných peniazoch existuje teraz tovar ako pomyselne stanovené peniaze. Toto najbližšie určenie tak peňazí ako miery, ako aj tovaru ako ceny možno najjednoduchšie znázorniť rozdielom medzi skutoč­ nými a počiítacími peniazmi. Ako miera slúžia peniaze vždy ako počítacie peniaze, ako cena sa tovar premieňa na peniaze vždy len pomyselne. „Odhad tovaru predávajúcim, ponuka kupujúceho, účty, obligá­ cie, renty, inventúry atď., slovom, všetko, čo vedie k materiálnemu aktu platenia a čo mu predchádza, musí byť vyjadrené v počí­ tacích peniazoch. Skutočné peniaze vstupujú do aktu len preto, aby realizovali platby a saldovali (likvidovali) účty. Ak mám Za­ platiť 24 livrov 12 sous, tak počítacie peniaze predstavujú 24 jed­ notiek jedného druhu a 12 jednotiek iného druhu, zatiaľ čo v sku­ točnosti zaplatím dvoma hmotnými kusmi: jedným kusom zlata v hodnote 24 livrov a jedným kusom striebra v hodnote 12 sous. Celkové množstvo skutočných peňazí má svoje nevyhnutné hranice v potrebách obehu. Počítacie peniaze sú pomyselnou mierou, ktorá nemá inú hranicu než predstavu. Možno ich použiť na vy­ jadrenie akéhokoľvek druhu bohatstva, stačí, ak sa ponímajú z hľa­ diska svojej výmennej hodnoty, tak národné bohatstvo, príjmy štátu a jednotlivcov, počítacie hodnoty, bez ohľadu na to, v akej podobe tieto hodnoty existujú, riadia sa tou istou formou, takže v súhrne spotrebných predmetov niet jediného článku, ktorý by sa nebol pomyselne už veľa ráz premenil na peniaze, kým v porov­ naní s týmto súhrnom sa celková suma efektívnych peňazí maxi­ málne — 1:10.“ Garnier. (Tento pomer je nesprávny. 1 :mnohým miliónom je správnejší. Ale to je vonkoncom nemerateľné.) Zatiaľ Čo teda peniaze pôvodne vyjadrujú výmennú hodnotu,

teraz tovar ako cena, ako pomyselne stanovená, v hlave reali­ zovaná výmenná hodnota, vyjadruje určitú sumu peňazí: peniaze v určitej proporcii. Ako ceny sú všetky tovary v rozličných for­

Tovarovo peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

143

mách predstaviteľmi peňazí, kým predtým boli peniaze ako osa­ mostatnená výmenná hodnota predstaviteľom všetkých tovarov. Najprv sa peniaze stanovili reálne ako tovar, teraz sa tovar sta­ novuje pomyselne ako peniaze. Teraz je predovšetkým jasné, že pri tejto pomyselnej premene tovarov na peniaze alebo pri stanovení tovarov ako cien je množ­ stvo skutočne jestvujúcich peňazí vonkoncom ľahostajné, a to v dvojakom ohľade: po prvé: pomyselná premena tovarov na pe­ niaze je na prvý pohľad nezávislá od množstva reálnych peňazí a nie je nimi ani obmedzovaná. Na tento proces nie je potrebná ani jedna minca, takisto ako netreba skutočne použiť ani dlžkovú mieru (napríklad lakeť) na to, aby sa povedzme vyjadrilo pomy­ selné množstvo lakťov. Ak sa napríklad celé národné bohatstvo Anglicka odhaduje v peniazoch, t. j. ak sa vyjadrí ako cena, tak každý vie, že na svete niet dosť peňazí na to, aby sa táto cena realizovala. Peniaze sú na to potrebné len ako kategória, len ako myslený pomer. Po druhé: tým, že peniaze platia ako jednotka, že sa teda tovar vyjadruje tak, že obsahuje určitú sumu alikvotných častí peňazí, že sa týmito alikvotnými časťami peňazí meria tak, že mierou medzi nimi oboma je všeobecná miera výmenných hod­ nôt — výrobné náklady alebo pracovný čas. Ak teda "/3uncie zlata je produktom jedného pracovného dňa a tovar x produktom 3 pra­ covných dní, potom tovar x —1 uncii čiže 3 librám št. 17 šilingom 4 penciam. Pri meraní peňazí a tovarov sa Znova zjavuje pôvodná miera výmenných hodnôt. Namiesto v 3 pracovných dňoch vyjad­

ruje sa tovar v množstve zlata alebo striebra, ktoré je produktom 3 pracovných dní. Množstvo reálne existujúcich peňazí zrejme nemá s touto proporciou nič spoločné. (Chyba Jamesa Milla: nevidí, že hodnotu drahých kovov neur­ čuje ich množstvo, ale ich výrobné náklady, a že ceny tovaru sa merajú v hodnote kovu.“$) („Tovary vo výmene sú si navzájom mierou ... Ale tento postup by si vyžadoval toľko bodov na porovnávanie, koľko je v obehu tovarov. Keby sa jeden tovar vymieňal len za jeden tovar a nie za dva, nemohol by slúžiť ako meradlo porovnávania... Z toho vy­

plýva nevyhnutnosť spoločného meradla porovnávania... Toto meradlo môže byť čisto pomyselné ... Určenie miery je podstatné, dôležitejšie ako určenie zálohu ... V obchode medzi Ruskoma Čí­ nou slúži striebro na určovanie hodnoty všetkých tovarov, a jed­

144

Kapitola o peniazoch

nako sa tento obchod sprostredkúva výmenou.“ (Storch.) „Operá­ cia merania peniazmi podobá sa používaniu váh na porovnávanie množstiev látok. To isté pomenovanie pre obe jednotky, ktoré boli určené na počítanie váhy, ako aj hodnoty každej veci. Miery váh a miery hodnôt majú rovnaké názvy. Základný etalón, ktorý by mal vždy rovnakú váhu, sa ľahko dal nájsť. Pri peniazoch šlo zase o hodnotu funta striebra — jeho výrobným nákladom.“ (Sismon­ di. Nielen rovnaké názvy. Zlato a striebro sa pôvodne vážili. Na­ príklad u Rimanov as — 1 funtu medi.) „Ovce a voly, a nie zlato. a striebro sú u Homéra a Hesioda peniaze ako miera hodnoty. V tábore pred Trójou výmenný oOb­ chod.“ (Jacob.) (Takisto obchodovanie s otrokmi v stredoveku. Tamže.) Peniaze môžu pritom vystupovať v určení miery a všeobecného prvku výmenných hodnôt bez toho, aby sa realizovali ich ďalšie určenia, teda ešte skôr, než nadobudli formu kovových peňazí. Tak je to pri jednoduchom výmennom obchode. Avšak len za predpokladu, že sa vcelku iba málo vymieňa: že tovary nie sú rozvinuté ako výmenné hodnoty, a preto ani ako ceny. (,,Všeobec­ ná miera ceny hocakej veci predpokladá jej Časté a bežné scudzo­ vanie. V jednoduchých spoločenských pomeroch to tak nie je. V krajinách bez priemyslu mnohé veci nemajú určitú cenu... Jedine predaj môže určiť ceny a jedine častý predaj môže ustáliť mieru. Častý predaj tovarov základnej potreby závisí od vzťahu medzi mestom a dedinou“ atď.) (Steuart.) Rozvinuté cenové určenie predpokladá, že jednotlivec nepro­ dukuje priamo pre svoju obživu, ale že jeho bezprostredný výrobok je výmennou hodnotou, musí byť teda sprostredkovaný najprv spoločenským procesom, aby sa preňho stal existenčným pro­ striedkom. Medzi úplným rozvojom tohto základu priemyselnej spoločnosti a patriarchálnymi pomermi je veľa medzistupňov, nekonečné množstvo odtienkov. Z bodua teda vyplýva: ak stúpajú výrobné náklady drahých kovov, klesajú všetky ceny tovarov: ak klesajú výrobné náklady drahých kovov, stúpajú všetky ceny to­ varov. To je všeobecný zákon, ktorý, ako uvidíme, sa v jednotlivých prípadoch modifikuje. (K a. „Miera, používaná ako atribút peňazí, znamená ukazova­ teľa hodnoty“... Je smiešne tvrdiť, že „ceny musia klesať, pretože hodnota tovarov sa odhaduje na toľkoa toľko uncií zlata a množ­

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

145

stvo zlata v tejto krajine sa zmenilo... Pôsobenie zlata ako uka­ zovateľa hodnoty je nezávislé od toho, či je jeho množstvo v tej či onej krajine väčšie alebo menšie. Keby sa bankovými pro­ striedkami podarilo zredukovať celé papierové a kovové obeživo na polovicu, relatívna hodnota peňazí a tovarov by zostala rov­ naká.“ Príklad Peru v 16. storočí a presun zlata z Francúzska do Anglicka. Hubbard, V111,453.)(„Na africkom pobreží nie je mierou hodnoty ani zlato ani striebro: namiesto nich platí pomyselná miera, imaginárny prút.“ Jacob, V, 15.)

b/ (Peniaze ako prostriedok obehu) Zatiaľ Čo sa výmenné hodnoty v cenách pomyselne premie­ ňajú na peniaze, pri výmene, pri kúpe a predaji sa reálne pre­ mieňajú na peniaze, aby sa potom ako peniaze opäť vymieňali za tovar. Osobitá výmenná hodnota sa musí najprv vymeniť za všeobecnú výmennú hodnotu, aby sa potom mohla zasa vymeniť za osobitú výmennú hodnotu. Tovar sa realizuje ako výmenná hod­ nota len týmto sprostredkujúcim pohybom, v ktorom peniaze hrajú úlohu sprostredkovateľa. Peniaze obiehajú teda v opačnom smere ako tovary. Peniaze sú sprostredkovateľom výmeny tovarov, prostriedkom výmeny. Sú kolesom cirkulácie, cirkulačným ná­ strojom obehu tovarov: ale tým majú súčasne svoju vlastnú cirku­ láciu — obeh peňazí, cirkuláciu peňazí. Cena tovaru sa realizuje až v jeho výmene za skutočné peniaze, alebo v jeho skutočnej výmene za peniaze. Toľko teda vyplýva z doterajšieho rozboru. Tovary sa najprv reálne vymenia za peniaze, premenia sa na skutočné peniaze, keď sa predtým pomyselne ako ceny premenili na peniaze, t. j. keď dostali cenové určenie. Ceny sú teda predpokladom obehu peňazí, aj keď sa ich realizácia javí ako výsledok obehu peňazí. Okolnosti, ktoré pôsobia na ceny tovarov ako na ich výmennú hodnotu, takže stúpajú nad priemernú hodnotu alebo klesajú pod Tu, treba vy­ svetliť v oddiele o výmennej hodnote: predchádzajú procesu sku­ točnej realizácie cien v peniazoch: sprvoti sa teda javia ako od nich celkom nezávislé. Pravda, vzájomné číselné pomery, keďže sú vyjadrené v desatinných zlomkoch, zostávajú nezmenené. Je to len iné pomenovanie. Aby tovary mohli skutočne obiehať, na to

146

Kapitola o peniazoch

sú potrebné dopravné prostriedky, a to nemôžu vykonať peniaze. Ak som kúpil 1000 funtov železa za sumu x libier, vlastníctvo železa prešlo do mojich rúk. Mojich x libier vykonalo svoju službu ako výmenný prostriedok a obiehalo takisto ako vlastnícky titul. Na druhej strane predávajúci realizoval cenu železa, realizoval železo ako výmennú hodnotu. Ale aby sa teraz železo dostalo od neho ku mne, v tom mi peniaze nepomôžu: na to treba voz, kone, cesty atď. Skutočný obeh tovarov v priestore a čase nevykoná­ vajú peniaze. Peniaze len realizujú ich cenu a vlastnícky titul na tovar tým prenášajú na kupujúceho, na toho, kto poskytol vý­ menné prostriedky. Peniaze nevykonávajú obeh tovarov, ale obeh titulu vlastníctva tovarov, a čo sa za ne v tomto obehu realizuje, či už pri kúpe alebo pri predaji, to zasa nie sú tovary, ale ich ceny. Teda množstvo peňazí, ktoré vyžaduje obeh, je predovšet­ kým určované vysokou alebo nízkou úrovňou cien tovarov, daných do obehu. Celková suma týchto cien je však určovaná, Do prvé, cenami jednotlivých tovarov, po druhé, masou tovarov, ktoré sa za určité ceny dostávajú do obehu. Napríklad na to, aby sa kvarter pšenice v cene 60 šilingov uviedol do obehu, na to treba ešte raz toľko šilingov než na to, aby sa uviedol do obehu v cene 30 šilin­ gov. A ak sa má dostať do obehu 500 takýchto kvarterov po 60 šilin­ gov, na to treba 30 000 šilingov, zatiaľ čo na obeh 200 takýchto kvarterov treba len 12 000 šilingov. Závisí teda od vysokej alebo nízkej úrovne cien tovarov a od množstva tovarov s fixovanou cenou. Ale po tretie, množstvo peňazí potrebných na obeh nezávisí len od celkovej sumy cien, ktoré sa majú realizovať, ale aj od rých­ losti, akou peniaze obiehajú, akou splňajú úlohu tejto realizácie. Ak jeden toliar vykoná za hodinu 10 nákupov, zakaždým v cene jed­ ného toliara, plní, ak sa desaťkrát vymení, takú istú úlohu ako 10 toliarov, keby vykonali len 1 nákup za hodinu. Rýchlosť je negatívny moment, nahrádza množstvo, rýchlosťou sa jeden pe­ niaz znásobuje. Okolnosti, ktoré jednak určujú masu cien tovarov, ktoré sa majú realizovať, a jednak rýchlosť obehu peňazí, treba preskúmať ne­ skôr. Toľko je jasné, že ceny nie sú vysoké alebo nízke preto, lebo obieha veľa alebo málo peňazí, ale že obieha veľa alebo málo peňazí preto, lebo ceny sú vysoké alebo nízke, a ďalej, že rých­ losť obiehajúcich peňazí nezávisí od ich množstva, ale že množ­

Tovarovo-pefiažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

147

stvo obiehajúceho sprostredkovateľa závisí od rýchlosti jeho obehu (veľké platby sa nerátajú, ale vážia: tým sa šetrí čas). Ako sme však už poznamenali, obeh peňazí nevychádza z jed­ ného centra a nevracia sa zo všetkých bodov periférie do jedného centra (ako to býva v ceduľových bankách a sčasti v prípade štátoviek), naopak, vychádza z nekonečne mnohých bodova vra­ cia sa do nekonečne mnohých bodov (sám tento návrat a čas, za ktorý sa vykoná, sú náhodné). Rýchlosť obežného prostriedku môže teda množstvo obiehajúcich prostriedkov nahradiť len do určitej miery. (Napríklad továrnici a nájomcovia pôdy platia ro­ botníkovi, robotník obchodníkovi atď., od neho sa peniaze vracajú k továrnikom a k nájomcom pôdy.) To isté množstvo peňazí môže vykonať celý rad platieb, bez ohľadu na rýchlosť, len postupne. Určité množstvo platieb treba však vykonávať súčasne. Obeh vy­ chádza súčasne z veľmi mnohých bodow.Na obeh je teda potrebné určité množstvo peňazí, ktoré bude v obehu vždy a ktoré je určené celkovou sumou, vychádzajúcou zo súčasných východiskových bo­ dov obehu, a rýchlosťou, akou prebieha po svojej dráhe (akou sa vracia). Aj keď na toto množstvo obiehajúcich prostriedkov pôso­ bia akokoľvek prílivy a odlivy, predsa existuje priemerná hladina, lebo permanentné zmeny prebiehajú len veľmi pozvoľna, len v dlhých obdobiach a, ako ešte uvidíme, neustále ich paralyzuje množstvo vedľajších okolností. Vo svojom určení ako miera sú peniaze ľahostajné voči svojmu množstvu, čiže existujúce množstvo peňazí je ľahostajné. Ak sú v určení výmenného prostriedku, nástroja obehu, je ich množstvo zmerané. Neskôr treba preskúmať, či sa tieto dve určenia peňazí môžu dostať do vzájomného protirečenia. (Pojem núteného, nedobrovoľného obehu [pozri Steuart“?] sem ešte nepatrí.) Pre obeh je podstatne príznačné, že sa výmena javí ako proces, ako plynulý celok kúp a predajov. Jeho prvým predpokladom je sám obeh tovarov ako prirodzený obeh tovarov, vychádzajúci Z mnohých strán. Podmienkou obehu tovarov je, aby sa tovary vyrábali ako výmenné hodnoty, nie ako bezprostredné úžitkové hodnoty, ale ako úžitkové hodnoty sprostredkované výmennou hodnotou. Základným predpokladom je privlastňovanie pomocou a prostredníctvom predaja a scudzovania. V obehu ako v reali­ zácii výmenných hodnôt je obsiahnuté: 1. že môj výrobok je vý­

148

Kapitola o peniazoch

robkom len potiaľ, pokiaľ je výrobkom pre iných: pokiaľ teda prestal byť jednotlivosťou, stal sa všeobecnom: 2. že je pre mňa výrobkom len potiaľ, pokiaľ som ho predal, pokiaľ sa stal výrob­ kom pre iných, 3. že je výrobkom pre iného potiaľ, pokiaľ on sám predáva svoj výrobok, a v tom je už 4. obsiahnuté, že výroba sa mi nejaví ako samoúčel, ale ako prostriedok. Obeh je pohyb, v ktorom sa všeobecné scudzovanie javí ako všeobecné privlast­ ňovanie a všeobecné privlastňovanie ako všeobecné scudzovanie. Napriek tomu, že sa celok tohto pohybu javí ako spoločenský pro­ ces, a hoci aj jednotlivé momenty tohto pohybu vychádzajú z ve­ domej vôle a osobitých cieľov indivíduí, totalita tohto procesu sa predsa javí ako objektívna súvislosť, ktorá vzniká živelne, vzniká síce zo vzájomného pôsobenia indivíduí, obdarených vedo­ mím, ale nie je obsiahnutá ani v ich vedomí, ani im nie je ako celok podriadená. Ich vlastný vzájomný styk im vytvára cudziu spoločenskú moc, ktorá stojí nad nimi, vytvára ich vzájomné pôso­ benie ako od nich nezávislý proces a moc. Keďže obeh je tota­ litou spoločenského procesu, je aj prvou formou, v ktorej nielen spoločenský vzťah, ako napríklad v prípade mince alebo vý­ mennej hodnoty, sa javí ako niečo od indivíduí nezávislé, ale sám celok spoločenského pohybu. Vzájomný spoločenský vzťah indi­ víduí ako osamostatnená moc vládnúca nad indivíduami, či sa už chápe ako prírodná sila, náhoda alebo v hocakej inej forme, je nevyhnutným výsledkom toho, že východiskom nie je slobodné spoločenské indivíduum. Obeh ako prvá totalita medzi ekonomic­ kými kategóriami je vhodný na to, aby sa to názorne vyložilo. Na prvý pohľad sa obeh javí ako zle nekonečný proces.“ Tovar sa vymieňa za peniaze, peniaze sa vymieňajú za tovar, a to sa opakuje donekonečna. Toto neustále obnovovanie toho istého pro­ cesu tvorí fakticky podstatný moment obehu. Ale pri bližšom skú­ maní pozorujeme ešte iné javy: javy uzavretých okruhov, čiže návratu východiska do seba. Tovar sa vymieňa za peniaze, peniaze sa vymieňajú za tovar. Tak sa vymieňa tovar za tovar, lenže táto výmena je sprostredkovaná. Kupujúci sa opäť stáva predávajúcim a predávajúci opäť kupujúcim. Tak pôsobí každý Zznich v dvojakom a protikladnom určení, a tak vzniká živá jednota oboch určení. Je však vonkoncom nesprávne, keď sa — ako to robia ekonómo­ via, len čo sa prejavia prvé protirečenia vlastné peniazom, posti­ hujú odrazu iba konečné výsledky, ale nie proces, ktorý ich spro­

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

149

stredkúva, keď sa postihuje len jednota, ale nie rozdiel, len afirmácia, ale nie negácia. V obehu sa tovar vymieňa za tovar: ale zároveň sa za tovar nevymiefia, pokiaľ sa vymieňa za peniaze. Inými slovami, akt kúpy a predaja sa javí ako dva akty, ktoré sú vzájomne voči sebe ľahostajné, Časove a miestne oddelené. Ak sa konštatuje, že ten, kto predáva, aj kupuje, pokiaľ kupuje peniaze, a Že ten, kto kupuje, aj predáva, pokiaľ predáva peniaze, ignoruje sa práve rozdiel, špecifický rozdiel medzi tovarom a peniazmi. Keď nám ekonómovia najprv veľmi pekne vyložili, že výmenný obchod, kde oba akty sú jedno, pre vyspelejšiu formu spoločenskej orga­ nizácie a vyspelejší spôsob výroby už nestačí, pokladajú odrazu výmenný obchod sprostredkovaný peniazmi za bezprostredný a nechcú vidieť špecifický charakter tejto transakcie. Keď nám najprv vyložili, že oproti tovaru sú potrebné peniaze, odrazu tvr­ dia, že medzi peniazmi a tovarom niet nijakého rozdielu. K tejto abstrakcii sa utiekajú preto, lebo skutočný vývoj peňazí obsahuje protirečenia, ktoré sú apologetike buržoázneho zdravého rozumu nepríjemné, a preto ich treba zatušovať. Pokiaľ kúpa a predaj, obidva podstatné momenty obehu, sú voči sebe navzájom ľaho­ stajné, v priestore a čase oddelené, nemusia prebiehať naraz. Ich ľahostajnosť sa môže zafixovať a prejsť k zdanlivej samostatnosti jedného momentu oproti druhému. Keďže však obidva momenty tvoria podstatné momenty jedného celku, musí nastať okamih, keď sa samostatná podoba násilne rozbije a keď sa vnútorná jed­ nota navonok obnoví násilným výbuchom. A preto už v určení peňazí ako sprostredkovateľa, v rozpade výmeny na dva akty tkvie zárodok kríz, prinajmenšom ich možnosť, ktorá sa môže realizovať len tam, kde sú dané základné podmienky klasicky rozvinutej, svojmu pojmu zodpovedajúcej cirkulácie. Ďalej sa ukázalo, že v obehu peniaze realizujú len ceny. Spo­ čiatku sa cena javí ako pomyselné určenie tovaru, ale peniaze, ktoré sa dali výmenou za tovar, sú jeho realizovanou cenou, jeho skutočnou cenou. Cena vystupuje teda jednak mimo tovaru a ne­ závisle popri tovare, jednak existuje pomyselne na ňom. Ak sa tovar nemôže realizovať v peniazoch, nie je už schopný obiehať a jeho cena sa stáva len imaginárnou: práve tak, ako na pôvod­ nom stupni výrobok premenený na výmennú hodnotu prestáva byť výrobkom, ak sa skutočne nevymení. (O stúpaní a klesaní cien tu nehovoríme.) Pod a. sa cena javila ako určenie na tovaroch,

150

Kapitola o peniazoch

ale pod b. sa peniaze javia ako cena mimo tovaru. Potrebný nie je len dopyt po tovare, ale dopyt v peniazoch. Ak sa teda cena to­ varu neinôže realizovať, ak sa nedá premeniť na peniaze, javí sa tovar ako znehodnotený, zbavený ceny. Výmenná hodnota, vyjad­ rená v cene tovaru, sa musí obetovať, len čo je potrebná táto špecifická premena na peniaze. Preto tie náreky napríklad u Bois­ guilleberta, že peniaze sú katom všetkých vecí, molochom, kto­ rému sa musí všetko obetovať, despotom tovarov." V časoch vzmáhajúcej sa absolútnej monarchie, premieňajúcej všetky dane na peňažné dane, sa peniaze naozaj javia ako moloch, ktorému sa obetuje reálne bohatstvo. Tak sa javia aj pri každej peňažnej panike. Boisguillebert hovorí, že peniaze sa zo sluhu obchodu premenili na jeho despotu. V skutočnosti však tkvie už v určení cien osebe, Čo sa prejavuje vo výmene za peniaze: že peniaze už nepredstavujú tovar, ale že tovar predstavuje peniaze. Náreky, že obchod uskutočňovaný prostredníctvom peňazí nie je ten pravý obchod, nájdeme u niektorých autorov, ktorí tvoria prechod z ob­ dobia feudalizmu do modernej doby: tak ako neskôr u so­ cialistov. a. Čím väčšmi sa rozvíja deľba práce, tým väčšmi prestáva byť produkt výmenným prostriedkom. Vzniká nevyhnutná potreba vše­ obecného výmenného prostriedku, nezávislého od špecifickej vý­ robnej činnosti každého jednotlivca. Pri výrobe zameranej na bezprostrednú obživu nemožno každý druh výrobku vymieňať za každý iný a určitú činnosť možno vymeniť len za určité výrobky. Čím odlišnejšími, rozmanitejšími, nesamostatnejšími sa stávajú výrobky, tým potrebnejším sa stáva všeobecný výmenný prostrie­ dok. Spočiatku je produkt práce alebo práca sama všeobecným výmenným prostriedkom. Ale čím je tento produkt diferencova­ nejší, tým väčšmi prestáva byť všeobecným výmenným prostried­ kom. Do určitej miery rozvinutá deľba práce predpokladá, že sa potreby každého jednotlivca stali veľmi rozmanitými a jeho pro­ dukt veľmi jednostranným. Potreba výmeny a bezprostredný vý­ menný prostriedok sa vyvíjajú nepriamo úmerne. Z toho vyplýva potreba všeobecného výmenného prostriedku tam, kde sa určitosť produktu a určitosť práce musia nahrádzať vymeniteľnosťou. Výmenná hodnota nejakej veci nie je nič iné ako kvantitatívne špecifikovaný výraz jej schopnosti slúžiť ako výmenný prostrie­ dok. V peniazoch sa sám výmenný prostriedok stáva vecou, čiže

Tovarovo peňažný obeh. Tri základné junkcie peňazí

151

výmenná hodnota veci nadobúda samostatnú existenciu mimo veci. Keďže tovar je oproti peniazom výmenným prostriedkom len s ob­ medzenou účinnosťou, môže sa stať, že oproti peniazom prestane byť výmenným prostriedkom. 6. Rozdelenie výmeny na kúpu a predaj umožňuje, že len kupu­ jem, bez toho, aby som predával (hromadenie tovarov), alebo že len predávam, bez toho, aby som kupoval (akumulácia peňazí). Toto umožňuje špekuláciu. Z výmeny robí osobité zamestnanie: t. j zakladá stav obchodníkov. Toto rozdelenie umožnilo množstvo transakcií pred definitívnou výmenou tovarov a množstvu osôb dáva príležitosť koristiť z tejto oddelenosti. Umožnilo množstvo predstieraných transakcií. Raz sa ukazuje, že to, čo sa javilo ako podstatne oddelený akt, je niečo, Čo k sebe podstatne prináleží, raz zasa, Že to, čo sa pokladalo za akt podstatne k sebe prinále­ žiaci, je vskutočnostipodstatne oddelené. Vo chvíľach, keď sa ku­ povanie a predávanie presadzujú ako podstatne odlišné akty, do­ chádza k všeobecnému znehodnocovaniu všetkých tovarov. Vo chvíľach, keď vystupuje do popredia, že peniaze sú len prostried­ kom výmeny, dochádza k znehodnocovaniu peňazí. Všeobecné klesanie alebo stúpanie cien. Peniazmi je daná možnosť absolútnej deľby práce, pretože umož­ ňujú nezávislosť práce od jej špecifického produktu, od bezpro­ strednej úžitkovej hodnoty jej produktu pre ňu. Všeobecné stú­ panie cien v obdobiach špekulácie nemožno pripísať všeobecnému zvýšeniu výmennej hodnoty alebo výrobných nákladov výrobkov, lebo keby výmenná hodnoťa alebo výrobné náklady zlata stúpali úmerne s výmennou hodnotou a s výrobnými nákladmi všetkých ostatných tovarov, zostali by ich výmenné hodnoty vyjadrené v peniazoch, t. j. ich ceny, rovnaké. Práve tak to nemožno pripísať poklesu výrobnej ceny"“ zlata. (O úvere tu ešte nie je reč.) Keďže však peniaze nie sú len všeobecným, ale aj osobitým tovarom a ako osobitý tovar podliehajú zákonom dopytu a ponuky, musí všeobecný dopyt po osobitých tovaroch na rozdiel od peňazí mať za následok pokles ich ceny. Vidíme, že je v povahe peňazí, že protirečenia bezprostredného výmenného obchodu, ako aj výmennej hodnoty riešia len tým, že ich zovšeobecňujú. Bolo náhodné, či sa osobitý výmenný prostrie­ dok vymenil za iný osobitý alebo nie: teraz sa však tovar musí vy­ meniť za všeobecný výmenný prostriedok, s ktorým je jeho osobi­

152

Kapitola 0 peniazoch

tosť ešte vo väčšom protirečení. Aby sa zabezpečila vymeniteľnosť tovaru, stavia sa vymeniteľnosť proti nemu ako samostatný tovar. (Z prostriedku sa stáva účelom.) Predtým bol problém v tom, či sa osobitý tovar stretne s osobitým tovarom. Ale peniaze preko­ návajú samotný akt výmeny a rozdeľujú ho na dva vzájomne ľaho­

stajné akty. (Skôr než vyložíme otázky obehu, intenzívneho, slabého atď., a najmä sporný bod o množstve obiehajúcich peňazí a o cenách, treba preskúmať peniaze v ich treťom určení.) Jedným momentom obehu je, že sa tovar prostredníctvom pe­ ňazí vymieňa za tovar. Ale rovnako pôsobí aj iný moment, že sa totiž nielen tovar vymieňa za peniaze a peniaze za tovar, ale že sa práve tak aj peniaze vymieňajú za tovar a tovar za peniaze: že sa teda peniaze pomocou tovaru sprostredkúvajú samy so sebou a Že sa javia ako jednota zhodná sama so sebou vo svojom obehu. Tak sa peniaze nejavia už ako prostriedok, ale ako účel obehu (ako napríklad pre stav obchodníkov) (pre obchod vôbec]. Ak v obehu nevidíme len nepretržité striedanie, ale kolobehy, ktoré opisuje sám v sebe, tak sa nám tento kolobeh javí dvojako: to­ var — peniaze — peniaze — tovar: a na druhej strane: peniaze — tovar —tovar — peniaze: t. j ak predávam, aby som kúpil, môžem takisto kupovať, aby som predával. V prvom prípade sú peniaze len prostriedkom, aby som získal tovar, a tovar je účelom: v dru­ hom prípade je tovar len prostriedkom, aby som získal peniaze, a účelom sú peniaze. To celkom jednoducho vyplýva z toho, že momenty obehu chápeme súhrnne. Z hľadiska číreho obehu musí byť ľahostajné, v ktorom bode zasiahnem, aby som ho vzal ako východisko. Existuje však špecifický rozdiel medzi tovarom, ktorý je v obe­ hu, a medzi peniazmi, ktoré sú v obehu. V určiťom bode sa tovar vyvrhuje z obehu a svoje definitívne určenie splní len vtedy, keď sa z neho definitívne vyníma, keď sa spotrebuje či už v akte výroby alebo vo vlastnej spotrebe. Určením peňazí je, naopak, zostať v obehu ako jeho koleso: aby ako perpetuum mobile začí­ nali svoj obeh vždy odznova. Napriek tomu sa toto druhé určenie vyskytuje v obehu takisto ako prvé. Teraz môžeme povedať: vymieňať tovar za tovar má zmysel, pretože aj keď sú tovary ako ceny ekvivalentmi, kvalita­ tívne sú rozdielne a ich výmena teda uspokojuje kvalitatívne

Tovarovo-peňažný obeh. Trt základné funkcie peňazí

153

rozdielne potreby. Naproti tomu vymieňať peniaze za peniaze ne­ má zmysel, iba ak by nastal kvantitatívny rozdiel, že sa menej peňazí vymieňia za viac peňazí, že sa predáva drahšie, ako sa kupuje, ale tu sa ešte nezaoberáme kategóriou zisku. Záver penia­ ze — tovar — tovar — peniaze, ktorý odvodZujeme z analýzy obe­ hu, javil by sa len ako svojvoľná a nezmyselná abstrakcia, asi tak, akoby sme chceli kolobeh života opísať takto: smrť — život — smrť: hoci by sa ani v tomto prípade nedalo poprieť, že nepretrži­ tý rozklad individualizovaného v elementárne prirodzené je tak­ isto momentom prírodného procesu ako neprestajná individuali­ zácia elementárne prirodzeného. Takým istým momentom v akte obehu je neprestajné speňažovanie tovarov, takisto ako neprestaj­ né premieňanie peňazí na tovary.“ V reálnom procese kupovania za účelom predaja je však motívom zisk, ktorý sa pri tom dosahuje, a konečným cieľom je vymeniť prostredníctvom tovaru menej pe­ ňazí za viac peňazí, keďže medzi peniazmi a peniazmi niet kvali­ tatívneho rozdielu (tu ešte nie je reč ani o osobitých kovových pe­ niazoch, ani o osobitých druhoch mincí). Nemožno však poprieť, že operácia môže zlyhať a že sa preto výmena peňazí za peniaze bez kvantitatívneho rozdielu neraz aj v skutočnosti vyskytuje, a teda môže vyskytnúť. Ale na to, aby tento proces, na ktorom sa zakladá obchod a ktorý je preto aj svojou rozšírenosťou jedným Z hlavných javov obehu, bol vôbec možný, treba kolobeh peniaze — tovar — tovar — peniaze uznať za osobitú formu obehu. Táto for­ ma sa špecificky odlišuje od tej formy, v ktorej sa peniaze javia len ako výmenný prostriedok tovarov: ako prostredný člen: ako premisa súdu. Popri kvantitatívnej určenosti, akú má v obchode, treba tento kolobeh vyčleniť v jeho čisto kvalitatívnej forme, v je­ ho špecifickom pohybe. Po druhé, už v ňom je priamo obsiahnuté, + Ďalej je v rukopise prečiarknuté: Tu treba upozorniť, po prvé, na to, že obidva momenty obehu sú dôsledkom tretieho momentu, ktorý sme predtým nazvali nekonečným procesom, a že prostredníctvom tohto tretieho momentu, či si už za východiskový bod na zasiahnutie zvolíme peniaze alebo tovar, môže a musí konečný bod smerovať vždy z kolobehu von. Teda tovar — peniaze — peniaze — tovar — peniaze: ale takisto peniaze — tovar — tovar — peniaze — tovar, hoci sa teda ani jeden z oboch momentov v sebe neuzatvára, predsa ho treba skúmať v jeho určenosti:, v tejto súvislosti nepripadá už takým podiv­ ným, že jeden moment pohybu tkvie v tom, že peniaze sa prostredníctvom tovaru vymieňajú samy za seba a Že sa to javí ako dočasne konečný cieľ.

154

Kapitola 0 peniazoch

že peniaZe nie sú ani len mierou, ani len výmenným prostriedkom, ani len oboje spolu, ale že majú ešte aj tretie určenie. Peniaze sa tu javia, Do prvé, ako samoúčel, pričom tovarový obchod a výme­ na slúžia len na jeho realizáciu. Po druhé, keďže sa tu kolobeh uza­ tvára peniazmi, vystupujú Z neho, podobne ako sa z obehu vyra­ ďuje tovar, ktorý sa prostredníctvom peňazí vymenil za svoj ekvivalent. Je veľmi správne, že peniaze, pokiaľ pôsobia len ako činiteľ obehu, zostávajú neprestajne uzavreté vo svojom kolobehu. Ale tu sa ukazuje, že okrem toho, že sú nástrojom obehu, sú ešte aj niečím iným, že majú aj samostatnú existenciu mimo. obehu, a vtomto svojom novom určení môžu byť peniaze z obehu vyňaté práve tak, ako sa tovar z neho vždy definitívne musí vyňať. Pe­ niaze musíme teda skúmať v ich treťom určení, v ktorom v sebe zahrnujú obe predchádzajúce určenia, teda tak určenie, že slúžia ako miera, ako aj určenie, že sú všeobecným výmenným pro­ striedkom, a teda realizáciou cien tovarov.

c/ Peniaze ako hmotný predstaviteľ bohatstva (hromadenie peňazí) (a/ O vzájomnom vzťahu medzi výmennou hodnotou a cenou. Protirečenia medzi Junkciami peňazí ako miery hodnôt a ako obežného prostriedku )

Tkvie v povahe kolobehu, že každý bod sa súčasne javí ako východiskový i konečný bod, a to tak, že sa javí ako východiskový potiaľ, pokiaľ sa javí ako konečný. Jeho určenie vo forme P— T—T—Pje teda takisto správne ako jeho určenie v druhej forme, ktorá sa javí ako pôvodná, totiž T—P—P—T.Ťažkosť je v tom, že druhý tovar je kvalitatívne odlišný, druhé peniaze nie. Penia­ ze môžu byť odlišné len kvantitatívne. — Keď peniaze chápeme ako mieru, je podstatná ich hmotná substancia, hoci ich prítom­ nosť a ďalej ich kvantita, počet, v akom skutočne jestvuje prí­ slušná časť zlata alebo striebra, ktorá slúži ako jednotka, sú pre ne v tomto určení naskrze ľahostajné a vôbec sa používajú len ako predstavovaná, nie skutočne existujúca jednotka. V tomto určení musia byť dané ako jednotka, a nie ako počet. Ak poviem, že funt bavlny je hodný 8 pencí, hovorím tým, že 1 funt bavl­ ny —+116uncie zlata (uncia za 3 libry 17 šilingov 7 pencí) (931

Tovarovo peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

155

pencí). To potom vyjadruje zároveň určenosť funta bavlny ako výmennej hodnoty voči všetkým ostatným tovarom, ako ekvivalen­ tu všetkých ostatných tovarov, ktoré unciu zlata obsahujú toľko a toľkokrát, keďže sa všetky takisto porovnávajú s unciou zlata. Tento pôvodný pomer funta bavlny k zlatu, ktorým sa určuje množstvo zlata obsiahnuté v jednotke bavlny, je určený množ­ stvom pracovného času realizovaného v jednom i v druhom, sku­ točnou spoločnou substanciou výmenných hodnôt. Tento predpo­ klad vyplýva z kapitoly, ktorá hovorí o výmennej hodnote ako takej." Objaviť túto rovnicu nie je také ťažké, ako sa zdá. Naprí­ klad v práci, ktorá priamo produkuje zlato, sa určité množstvo zlata zjavuje priamo ako produkt napríklad jedného pracovného dňa. Konkurenciou sa mu vyrovnávajú ostatné pracovné dni, modi­ ficandis modificatis. Priamo alebo nepriamo. Slovom, v bezpro­ strednej produkcii zlata sa určité množstvo zlata zjavuje bezpro­ stredne ako produkt, a tým ako hodnota, ako ekvivalent určitého pracovného Času. Treba teda len určiť pracovný čas, ktorý je realizovaný v rôznych ostatných tovaroch, a postaviť ho na roveň pracovnému času, ktorý priamo produkuje zlato, aby sa dalo po­ vedať, koľko zlata obsahuje určitý tovar. Určenie všetkých tovarov ako cien — ako zmeraných výmenných hodnôt — je proces, ktorý prebieha len pozvoľna, predpokladá častú výmenu, a preto vyža­ duje časté porovnávanie tovarov ako výmenných hodnôt, len čo sa však existencia tovarov ako cien stala už predpokladom — predpokladom, ktorý je sám produktom spoločenského procesu, výsledkom spoločenského výrobného procesu — vidieť, že určenie nových cien je jednoduché, lebo prvky výrobných nákladov exis­ tujú už samy vo forme cien, teda stačí ich jednoducho sčítať. (Časté scudzovanie, predaj, častý predaj, Steuart. To všetko však musí mať kontinuitu, aby ceny mali určitú pravidelnosť.) Ale tu nám išlo o toto: vzťah zlata k tovaru, pokiaľ sa má stanoviť ako jednotka miery, sa určuje výmenou, bezprostredným výmenným obchodom: takisto ako aj pomer medzi všetkými ostatnými tovar­ mi. V bezprostrednej výmene však je výmennou hodnotou výrobok len osebe, to je jej prvá javová forma: avšak výrobok sa tým ešte nestal výmennou hodnotou. Po prvé, toto určenie nezahrnuje celú výrobu, ale týka sa len jej nadbytku, a preto je samo viac-menej zbytočné (ako sama výmena): je náhodným rozšírením okruhu uspokojovania potrieb (vzťah k novým predmetom). Preto sa teda

156

Kapliola o peniazoch

zjavuje len na nemnohých bodoch (pôvodne na hraniciach živelne vzniknutých spoločenstiev pri ich styku s cudzími), je obmedzená na malý okruh a z hľadiska výroby tvorí jav vedľajší, sprievodný, zaniká takisto náhodne, ako vzniká. Výmenný obchod, v ktorom sa náhodne vymieňa nadbytok vlastnej výroby za nadbytok cudzej výroby, je len prvý prípad, keď výrobok vystupuje ako výmenná hodnota vôbec a je určovaný náhodnými potrebami, chúťkami atď. Ale keby mal tendenciu rozvíjať sa, keby sa mal stať nepre: tržitým aktom, ktorý má sám v sebe podmienky na svoje nepre­ stajné obnovovanie, pristúpila by navonok takisto náhodne po­ stupná regulácia vzájomnej výmeny prostredníctvom regulácie vzájomnej výroby, a výrobné náklady, ktoré koniec koncov nie sú nič iné než pracovný čas, stali by sa tým mierou výmeny. To nám ukazuje, ako vzniká výmena a výmenná hodnota tovaru. Ale okolnosti, za akých sa po prvý raz zjavuje určitý vzťah, ho nikdy neukazujú ani v jeho rýdzosti, ani v jeho totalite. Výrobok pred­ stavujúci výmennú hodnotu svojou podstatou už nie je jednodu­ chým výrobkom: je určovaný svojou kvalitou, ktorá sa líši od jeho prirodzenej kvality: vystupuje ako vzťah, a to ako vzťah všeobecný, nie k niektorému tovaru, ale ako vzťah ku každému tovaru, ku každému možnému výrobku. Vyjadruje teda všeobecný vzťah: je výrobkom, ktorý má k sebe samému vzťah ako k rea­ lizácii určitého množstva všeobecnej práce, spoločenského pra­ covného času, a potiaľ je pre každý iný výrobok ekvivalentom v pomere vyjadrenom jeho výmennou hodnotou. Výmenná hodnota vychádza Z predpokladu, že spoločenská práca tvorí substanciu všetkých výrobkov, celkom bez ohľadu na ich prirodzenú kvalitu. Nič nemôže vyjadriť jednotlivý vzťah bez toho, aby bolo vo vzťahu k niečomu jednotlivému: a nič nemôže vyjadriť všeobecný vzťah bez toho, aby bolo vo vzťahu k niečomu všeobecnému. Keď­ že práca je pohyb, je čas jej prirodzenou mierou. Už výmenný ob­ chod vo svojej najprimitívnejšej forme sa zakladá na tom, že prá­ ca je substanciou a pracovný Čas mierou tovarov, a to sa potom aj prejaví, len čo sa výmenný obchod stane pravidelným, sústav­ ným, len čo má sám v sebe obsahovať mnohostranné podmienky svojho neprestajného obnovovania. — Tovar je výmennou hodno­ tou len potiaľ, pokiaľ je vyjadrený v nejakom inom tovare, teda ako vzťah. Merica pšenice má hodnotu toľko a toľko meríc raži: v tomto prípade je pšenica výmennou hodnotou potiaľ, pokiaľ je

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

157

vyjadrená ražou, a raž je výmennou hodnotou potiaľ, pokiaľ je vyjadrená pšenicou. Pokiaľ je každé z nich vo vzťahu len k sebe samému, nie je výmennou hodnotou. Ale v tom vzťahu, keď penia­ ze vystupujú ako miera, samy nie sú vyjadrené ako vzťah, ako výmenná hodnota, ale ako prirodzená kvantita určitej látky, ako prirodzená váhová časť zlata alebo striebra. A vôbec sám tovar, v ktorom je vyjadrená výmenná hodnota nejakého iného tovaru, nikdy nie je vyjadrený ako výmenná hodnota, ako vzťah, ale ako určité množstvo v jeho prírodnej kvalite. Ak hodnota 1 merice pše­ nice —3 mericiam raži, je ako hodnota vyjadrená len merica pše­ nice, a nie merica raži. Sama osebe je síce stanovená aj tá druhá, potom 1 merica raži — “/3merice pšenice: ale to nie je stanovené, je to iba druhý vzťah, ktorý je, pravda, bezprostredne obsiahnutý Vprvom. Ak nejaký tovar je vyjadrený iným tovarom, je stanovený ako vzťah, kým druhý ako jednoduché množstvo určitej látky. Tri merice raži osebe nie sú hodnotou, ale iba ražou, vyplňajúcou ur­ čitý objem priestoru, je meraná priestorovou mierou. Takisto je to S peniazmi ako s mierou, ako s jednotkou, v ktorej sa merajú výmenné hodnoty ostatných tovarov. Peniaze sú znázornené v ur­ čitej váhe prirodzenej substancie, v zlate, v striebre atď. Ak 1 me­ rica pšenice má cenu 77 šilingov 7 pencí, je vyjadrená niečím iným, čomu sa rovná, 1 unciou zlata, proporciou, výmennou hodno­ tou. Avšak 1 uncia zlata osebe nie je výmennou hodnotou, nie je vyjadrená ako výmenná hodnota: ale ako určité množstvo seba samej, svojej prirodzenej substancie, zlata. Ak cenou 1 merice pšenice je 77 šilingov 7 pencí, resp. 1 uncia zlata, môže to byť väčšia alebo menšia hodnota, lebo hodnota 1 uncie zlata bude stúpať alebo klesať vo vzťahu k množstvu práce potrebnému na jej produkciu. Pre určenie jej ceny ako takej je to však ľahostajné, lebo jej cena 77 šilingov 7 pencí vyjadruje presne ten pomer, v akom je ekvivalentom všetkých ostatných tovarov, v akom ich môže kupovať. Určenosť samého určenia ceny, či už stojí kvarter 77 šilingov alebo 1780 šilingov, nemá vôbec nič do činenia s určo­ vaním ceny vôbec, t. j. so stanovením pšenice ako ceny. Cenu má, či stojí 100 šilingov alebo 1 šiling. Cena len vyjadruje jej výmen­ nú hodnotu jednotkou, ktorá je spoločná všetkým ostatným tova­ rom: zakladá sa teda na tom, že táto výmenná hodnota je už regulovaná inými vzťahmi. K zisteniu, že 1 kvarter pšenice má cenu 1 uncie zlata — vzhľadom na to, že zlato a pšenica ako prí­

158

Kapitola o peniazoch

rodné predmety nemajú k sebe naskrze nijaký vzťah, ako také si navzájom nie sú mierou, sú si vzájomne ľahostajné — sa však dospelo tým, že sa uncia zlata sama uviedla do vzťahu k pracov­ nému času nevyhnutnému na jej produkciu, a tak je oboje, pšenica aj zlato, uvedené do vzťahu k niečomu tretiemu, k práci, a v tomto vzťahu sa vzájomne kladú na roveň: teda tým, že sa oboje navzá­ jom porovnáva ako výmenná hodnota. Ale to nám len ukazuje, ako sa dospelo k cene pšenice, k množstvu zlata, ktorému sa pšenica kladie na roveň. V tomto vzťahu, v ktorom peniaze vystu­ pujú ako cena pšenice, peniaze samy opäť nevystupujú ako vzťah, ako výmenná hodnota, ale ako určité množstvo prírodnej lát­ ky. Vo výmennej hodnote tovary (výrobky) vystupujú ako vzťahy k svojej spoločenskej substancii, k práci: ale ako ceny sú vyjadrené v množstvách iných výrobkov podľa ich prirodzenej kvality. Pravda, možno povedať, že aj cena peňazí je stanovená ako 1 kvarter pšenice, 3 kvartery raži a všetky možné ďalšie množ­ stvá rozličných tovarov, ktorých cenou je 1 uncia zlata. Ale aby sa potom dala vyjadriť cena peňazí, na to by sa musel vymenovať celý okruh tovarov, každý v takom množstve, v akom sa cenove rovná 1 uncii zlata. Peniaze by mali teda toľko cien, koľko je dru­ hov tovarov, ktorých cenu samy vyjadrovali. Hlavné určenie ceny, predstavovať jednotku, by odpadlo. Nijaký tovar nevyjadruje cenu peňazí, lebo ani jeden nevyjadruje ich pomer ku všetkým ostat­ ným tovarom, ich všeobecnú výmennú hodnotu. Je však špeci­ fickou vlastnosťou ceny, že sa ňou má vyjadriť sama výmenná hodnota v jej všeobecnosti, a predsa v nejakom určitom tovare. Ale aj to je ľahostajné. Pokiaľ peniaze vystupujú ako látka, v kto­ rej je vyjadrená. meraná cena všetkých tovarov, predstavujú pe­ niaze určité množstvo zlata, striebra atď., slovom, určité množstvá svojej prírodnej látky: jednoduché množstvo určitej látky, a nie samu výmennú hodnotu, vzťah. Takto každý tovar, ktorým sa iný tovar vyjadruje ako cena, nevystupuje sám ako výmenná hodnota, ale ako jednoduché množstvo seba samého. V určení peňiazí ako jednotky výmenných hodnôt, ako ich miery, ako ich všeobecného porovnávacieho momentu, je podstatná ich prirodzená látka, zlato, striebro, keďže ako cena tovaru nie sú výmennou hodnotou, nie sú vzťahom, ale určitou váhou zlata, striebra: napríklad funt aj so svojimi časťami, a tak sa aj peniaze pôvodne zjavujú ako váhová jednotka, funt, aes grave. Tým sa práve líši cena od výmennej

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

159

hodnoty, a videli sme, že výmenná hodnota nevyhnutne vedie k určovaniu cien. Preto sú hlúpi tí, Čo z pracovného času ako takého chcú robiť peniaze, t. j. chcú a zároveň nechcú stanoviť rozdiel medzi cenou a výmennou hodnotou. Z funkcie peňazí ako miery, ako prvku určovania cien, ako mernej jednotky výmenných hodnôt vyplýva teda, že 1. len čo je určená výmenná hodnota jednej uncie zlata za hocaký tovar, sú peniaze potrebné len ako predstavovaná jednotka, že na ich skutočnej existencii nezáleží, a tým menej na množstve, v akom sú k dispozícii, pokiaľ peniaze slúžia ako ukazovateľ (ukazovateľ hodnoty), je ľahostajné množ­ stvo, vakomexistujú v určitej krajine: potrebné sú len ako počí­ tacia jednotka: 2. že hoci ich treba stanoviť len pomyselne, a ako cena tovaru sa naozaj na ňom stanovujú len pomyselne, sú zároveň aj jednoduchým množstvom prírodnej substancie, v ktorej vystu­ pujú ako určitá za jednotku prijatá váha zlata, striebra atď., v ktorej slúžia ako porovnávací moment, ako jednotka, miera. Výmenné hodnoty (tovary) sa v predstave premieňajú na určité váhové časti zlata alebo striebra a sú stanovené pomyselne ako —tomuto predstavovanému množstvu zlata atď., ako jeho vy­ jadrenie. Keď však teraz prejdeme k druhému určeniu peňazí, v ktorom sú výmenným prostriedkom a aj prostriedkom realizácie cien, po+ tom už vieme, že tu musia byť k dispozícii v určitej kvantite, že váhové množstvo zlata a striebra, stanovené ako jednotka, je potrebné v určitom počte, aby zodpovedalo tomuto určeniu. Ak na jednej strane je daná suma cien, ktoré sa majú realizovať, a ktorá závisí od ceny určitého tovaru násobenej množstvom, a na druhej strane rýchlosť obehu peňazí, vyžaduje sa určité množstvo tohto obežného prostriedku. Keď však bližšie pozrieme na pôvodnú formu, na bezprostrednú formu, v ktorej vystupuje obeh, T—P— P—T, vystupujú v ňom peniaze len ako výmenný prostriedok. Tovar sa vymieňa za tovar, a peniaze vystupujú len ako prostrie­ dok výmeny. Cena prvého tovaru sa realizuje v peniazoch, aby sa peniazmi mohla realizovať cena druhého tovaru a aby sa takto získal za prvý tovar. Ten, kto realizáciou ceny prvého tovaru dostal svoju cenu v peniazoch, nechce získať cenu druhého tovaru, ale zaplatí jeho cenu, aby dostal tovar. V podstate mu teda penia­ ze slúžili na to, aby vymenil prvý tovar za druhý. Ako číry obežný prostriedok peniaze neslúžia na nijaký iný účel. Človek, ktorý

160

Kapitola o peniazoch

predal svoj tovar za peniaze, chce zasa kúpiť tovar, a ten, od koho tovar kupuje, potrebuje zasa peniaze na to, aby kúpil tovar atď. V tomto určení ako číreho obežného prostriedku tkvie teda určenie peňazí samých len v tomto obehu, ktorý zabezpečujú tým, že je vopred určené ich množstvo: ich počet. Koľkokrát sú samy peniaze ako jednotka obsiahnuté v tovaroch, je vopred určené ich cenou, a ako nástroj obehu peniaze predstavujú len určitý počet tejto predpokladanej jednotky. Pokiaľ peniaze realizujú cenu tovarov, vymieňa sa tovar za svoj reálny ekvivalent v zlate a v striebre: vy­ mieňa sa jeho výmenná hodnota naozaj v peniazoch ako v odliš­ nom tovare, ale pokiaľ tento proces prebieha len preto, aby sa peniaze premenili zasa na tovar, aby sa teda prvý tovar vymenil za druhý, potiaľ sa peniaze zjavujú len ako unikajúce, čiže ich substancia tkvie len v tom, že sa nepretržite zjavujú iba ako toto unikanie, ako tento nositeľ sprostredkúvania. Peniaze ako obež­ ný prostriedok sú len obežným prostriedkom. Jediná podstatná určenosť peňazí, nevyhnutná na to, aby mohli slúžiť v tejto funkcii, je množstvo, počet, v akom obiehajú. (Keďže počet je zároveň určovaný rýchlosťou, netreba ju tu osobitne spomenúť.) Pokiaľ peniaze realizujú cenu, je podstatná ich hmotná existencia ako zlato a striebro, ale pokiaľ je táto realizácia len unikajúca a má rušiť samu seba, na ich hmotnej existencii nezáleží. Je len zdanie, že tu ide o výmenu tovaru za zlato alebo striebro ako za osobitý tovar: zdanie, čo mizne, keď sa proces ukončí, len čo sa zlato a striebro opäť vymenili za tovar, a tým sa vymenil tovar za tovar. Preto zlato a striebro ako číry obežný prostriedok, čiže obežný prostriedok ako zlato a striebro, je ľahostajný voči svojim vlast­ nostiam osobitého, prírodného tovaru. Povedzme, že úhrnná cena obiehajúcich tovarov — 10000 toliarov. Ich miera je potom 1 toliar — x váhy striebra. Povedzme, že treba 100 toliarov, aby tieto tovary vykonali svoj obeh za šesť hodín: t. j. aby každý toliar za šesť hodín zaplatil cenu 100 toliarov. Podstatné pri tom je, aby bolo k dispozícii 100 toliarov, počet 100 kusov kovovej jednotky, ktorý meria celú sumu tovarov, 100 takýchto jednotiek. Pre vlastný proces je ľahostajné, že tieto jednotky sú zo striebra. To sa prejavuje už v tom, že v kolobehu cirkulácie jeden toliar pred­ stavuje 100-krát väčšie množstvo striebra, ako je v ňom skutočne obsiahnuté, hoci v každej jednotlivej výmene predstavuje len váhu striebra obsiahnutú v 1 toliari. V celkovom obehu teda 1 toliar

Tovarovo-peňažný obeh. Trt základné funkcie peňazí

161

predstavuje 100 toliarov, 100-krát väčšiu váhu striebra, než skutoč­ ne obsahuje. Naozaj je len znakom pre váhu striebra, ktorá je ob­ siahnutá v 100 toliaroch. Realizuje 100-krát väčšiu cenu, než akú realizuje skutočne ako určité množstvo striebra. Predpokladajme, že napríklad libra št. — "/3uncie zlata (nie je to toľko). Keď sa zaplatí cena nejakého tovaru vo výške 1 libry št., t. j. keď sa rea­ lizuje jeho cena vo výške 1 libry št., je rozhodujúce, aby libra št. skutočne obsahovala “/3 uncie zlata. Keby to bola falošná libra št., vyrobená z nejakého obyčajného kovu, libra št. len naoko, potom by sa v skutočnosti cena tovaru nerealizovala: na jej reali­ záciu by sa muselo platiť takým množstvom obyčajného kovu, aké — !/3 uncie zlata. Z hľadiska tohto izolovaného momentu obe­ hu je teda podstatné, že peňažná jednotka skutočne predstavuje určité množstvo zlata a striebra. Ale ak obeh berieme ako celok, ako v sebe sa uzavierajúci proces: T—P—P—T, je to niečo iné. V prvom prípade by realizácia ceny bola len zdanlivá: realizovala by sa len časť ceny tovaru. Cena, ktorá sa na tovare stanovuje po­ myselne, nebola by stanovená skutočne. Za tovar, ktorý je pomy­ selne stanovený ako — toľkýma toľkým váhovým častiam zlata, by sa v skutočnej výmene nezaplatilo toľko váhových častí zlata. Keby však namiesto pravej libry št. obiehala falošná libra, vykoná­ vala by vobehu ako celku absolútne rovnakú službu, ako keby bola pravá. Ak sa tovar a v cene 1 libry št. vymení za 1 falošnú libru Št. a táto falošná libra sa opäť vymení za tovar b v cene 1 libry Št., tak falošná libra št. vykonala absolútne tú istú službu, ako keby bola pravá. Skutočná libra št. je teda v tomto procese naozaj len znakom, pokiaľ neberieme do úvahy moment, že realizuje ceny, ale celok procesu, v ktorom slúži len ako obežný prostriedok a vktorom realizácia cien je len zdaním, len unikajúcim sprostred­ kovaním. Libra št. v zlate slúži tu len na to, aby sa tovar a vyme­ nil za tovar b, ktorý má takú istú cenu. Skutočnou realizáciou ceny tovaru a je teda tovar ba skutočnou realizáciou ceny tovaru b je tovar a alebo c alebo d, čo je pre formu vzťahu, pre ktorý je osobitý obsah tovaru celkom ľahostajný, to isté. Vymieňajú sa tovary, ktoré majú rovnaké ceny. Namiesto toho, aby sa tovar a vymenil priamo za tovar b, vymieňa sa cena tovaru a za tovar b a cena tovaru b za tovar a. Peniaze predstavujú teda vo vzťahu k tovaru len jeho cenu. Tovary sa vzájomne vymieňajú za ich cenu. 5ama cena tovaru na ňom pomyselne vyjadruje, že je násobkom určitej

162

Kapitola 0 peniazoch

prirodzenej jednotky (váhovej časti] zlata alebo striebra, látky, v ktorej sú peniaze stelesnené. V peniazoch čiže v realizovanej cene tovaru stojí oproti nemu skutočný násobok tejto jednotky. Pokiaľ však realizácia ceny nie je posledným článkom a pokiaľ nejde o získanie ceny tovaru ako ceny, ale ako ceny nejakého iného tovaru, potiaľ na látke peňazí, napríklad na zlate a striebre, nezáleží. Peniaze sa stávajú subjektom ako nástroj obehu, ako výmenný prostriedok, a prírodná látka, v akej vystupujú, javí sa ako náhodný moment, ktorého význam v samom akte výmeny mizne, pretože tovar vymenený za peniaze sa napokon nemá rea­ lizovať v tejto látke, ale v látke iného tovaru. Teraz totiž okrem momentov, že v obehu 1. peniaze realizujú ceny, 2. obieha vlast­ nícky titul, máme 3. ešte ten moment, že prostredníctvom peňazí sa deje niečo, čo sa nemohlo stať priamo, že sa totiž výmenná hodnota tovaru vyjadruje v každom inom tovare. Ak 1 lakeť plát­ na stojí 2 šilingy a 1 funt cukru 1 šiling, tak sa lakeť plátna pro­ stredníctvom Z šilingov realizuje v 2 funtoch cukru, cukor sa te­ da premieňa na látku svojej výmennej hodnoty, na látku, v ktorej sa realizuje výmenná hodnota lakťa plátna. Ako číry obežný pro­ striedok, vo svojej úlohe v procese obehu ako nepretržitého toku, peniaze nie sú ani mierou cien: lebo ako také sú obsiahnuté už v cenách samých, nie sú ani prostriedkom realizácie cien, lebo ako taký existujú v jednom momente obehu, strácajú sa však v to­ talite jeho momentov: sú iba predstaviteľom ceny vo vzťahu ku všetkým tovaroma slúžia len ako prostriedok na to, aby sa tovary vymieňali za rovnaké ceny. Vymieňajú sa za jeden tovar, lebo sú všeobecným predstaviteľom jeho výmennej hodnoty a ako taký sú predstaviteľom každého iného tovaru rovnakej výmennej hodnoty, sú všeobecným predstaviteľom, a sú ním aj v samom obehu. Pred­ stavujú cenu jedného tovaru vo vzťahu ku všetkým ostatným tova­ rom alebo cenu všetkých tovarov vo vzťahu k jednému tovaru. V tomto vzťahu nie sú len predstaviteľom cien tovarov, ale aj znakom samých seba: t. j v akte samého obehu na ich látke, zlate a striebre, nezáleží. Sú cenou: sú určitým množstvom zlata alebo striebra, ale pokiaľ táto realita ceny je len unikajúca, rea­ lita určená na to, aby neprestajne unikala, aby sa rušila, aby neplatila ako definitívna realizácia, ale vždy znova len ako styčná, sprostredkujúca, pokiaľ tu vôbec nejde o realizáciu ceny, ale o realizáciu výmennej hodnoty osobitého tovaru v látke iného

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

163

tovaru, potiaľ na jeho vlastnej látke nezáleží, ako realizácia ceny stále uniká, lebo uniká sama táto realizácia: pokiaľ sú v tomto nepretržitom pohybe, sú tu teda len ako predstaviteľ výmennej hodnoty, ktorá sa stáva skutočnou až vtedy, keď skutočná vý­ menná hodnota vždy znova vystrieda svojho predstaviteľa, vždy znova si s ním vymieňa miesto, neustále sa s ním strieda. V tomto procese ich realita teda netkvie v tom, že sú cenou, ale v tom, že ju predstavujú, že sú jej predstaviteľom: že sú predmetne prítom­ ným predstaviteľom ceny, teda samých seba, a ako taký predsta­ viteľom výmennej hodnoty tovarov. Ako výmenný prostriedok realizujú ceny tovarov len na to, aby výmennú hodnotu jedného tovaru stanovili v druhom tovare ako v jeho mernej jednotke, aby jeho výmennú hodnotu realizovali v druhom tovare, t. j. aby druhý tovar stanovili ako látku jeho výmennej hodnoty. Peniaze sú teda v obehu len takýmto predmetným znakom: ak sa Z neho vyberú, sú zase realizovanou cenou, avšak vnútri pro­ cesu, ako sme videli, je podstatne určená kvantita, počet týchto predmetných znakov peňažnej jednotky. Teda v obehu, kde oproti tovarom stoja existujúce peniaze, na ich hmotnej substancii, na ich substráte ako na určitom množstve zlata a striebra nežáleží, ale podstatný je ich násobok, pretože len tak sú znakom pre určitý násobok tejto jednotky, zatiaľ čo pre ich určenie ako miery, v kto­ rom sú stanovené len pomyselne, bol podstatný ich hmotný sub­ strát, ale na ich množstve a ich skutočnej existencii vôbec nezále­ Ží. Z toho vyplýva, že peniaze ako zlato a striebro, pokiaľ sú len prostriedkom obehu, výmeny, môžu sa nahradiť hocakým iným znakom. vyjadrujúcim určité množstvo ich jednotky. a že takto symbolické peniaze môžu nahrádzať skutočné, pretože hmotné peniaze ako číry výmenný prostriedok. sú samy len symbolické. Týmito protirečivými určeniami peňazí ako miery, ako realizá­ cie cien a ako číreho výmenného prostriedku dá sa vysvetliť inak nevysvetliteľný jav, že ak sa kovové peniaze, zlato, striebro, sfal­ šujú primiešaním lacného kovu, peniaze sa znehodnocujú a ceny stúpajú: a na druhej strane, že ak sa substrát peňazí, zlato, strieb­ ro, celkom odstráni a nahrádza sa papierom so znakom určitých množstviev skutočných peňazí, v množstve, aké požaduje obeh, papier obieha v plnej hodnote zlata a striebra. V prvom prípade je to tak preto, lebo obežný prostriedok je zároveňí materiálom pe­ ňazí ako miery: materiálom, v ktorom sa cena realizuje ako defi­

164

Kapitola o neniazoch

nitívna cena, v druhom prípade je to tak preto, lebo peniaze tu vystupujú len vo svojom určení obežného prostriedku. V prvom prípade mierou cien nie sú už výrobné náklady napr. jednej uncie zlata, ale uncie zmiešanej Z “/3 s meďou atď. (falšovanie mincí, pokiaľ tkvie len v tom, že sa falšujú alebo menia názvy alikvotných váhových častí drahého kovu, keby sa teda naprí­ klad osmina uncie nazvala 1 sovereignom, ponecháva mieru absolútne nezmenenú a mení len jej názov. Kým predtým 1/4uncie sa nazývala 1 sovereignom a teraz je !/5, cena 1 sovereig­ nu vyjadruje už len !/ uncie zlata: potrebné sú teda (približne) 2 sovereigny na to, aby vyjadrili tú istú cenu, ktorú predtým vy­ jadril 1 sovereign): alebo že pri čírom falšovaní názvu alikvot­ ných častí vzácneho kovu zostala miera tá istá, ale alikvotná časť sa vyjadruje v dvojnásobku frankov atď. oproti predošlému. Príklad primitívnej zámeny protirečivých určení peňazí: „Cena je presne určená množstvom peňazí, za aké možno nakupovať. Všetky tovary sveta nemôžu vyniesť viac než všetky peniaze na svete.“ Po prvé, určenie cien nemá nič spoločné so skutočným predajom, v tomto určení vystupujú peniaze len ako miera. Po druhé, všetky tovary (ktoré sú v obehu). :nôžu vyniesť tisíckrát viac peňazí, než ako ich je na svete, ak každý peniaz obehne tisíckrát. (Citované miesto je z London Weekly Dispatch,“ 8. no­ vembra

(18537].)

Keďže sa súhrn cien, ktoré sa v obehu majú realizovať, mení S cenami tovarov a s ich množstvom, ktoré sa dá do obehu: keďže na druhej strane rýchlosť obiehajúceho obežného prostried­ ku je takisto určená okolnosťami, ktoré sú od neho samého nezávislé, musí byť množstvo obežných prostriedkov schopné me­ niť sa, rozširovať i zmenšovať sa — kontrakcia a expanzia obehu. O peniazoch ako o čírom obežnom prostriedku možno povedať, že prestávajú byť tovarom (osobitým tovarom), lebo na ich materiáli nezáleží a peniaze uspokojujú už len potrebu výmeny samej, a nijakú inú bezprostrednú potrebu: len čo zlato a striebro obiehajú ako peniaze, prestávajú byť tovarom. Na druhej strane možno o nich povedať, že teraz sú už len tovar (všeobecný tovar), tovar vo svojej čistej forme ľahostajnej k svojej prirodzenej osobi­ tosti, a teda ľahostajnej aj ku všetkým bezprostredným potrebám, bez prirodzeného vzťahu k určitej potrebe ako takej. Prívrženci monetárnej sústavy, sčasti dokonca prívrženci protekcionizmu

Tovarovo peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

165

(pozri napríklad Ferrier, str. 2"), sa chytili prvej stránky, mo­ derní ekonómovia druhej stránky, napríklad Say, ktorý hovorí, že s peniazmi sa zaobchádza ako s „osobitým“ tovarom, ako s kaž­ dým iným tovarom.“ Ako výmenný prostriedok vystupujú peniaze ako nevyhnutný prostredník medzi výrobou a spotrebou. V rozvi­ nutom systéme peňažných vzťahov vyrába sa len preto, aby sa vymieňalo, čiže vyrába sa, len keď sa vymieňa. Keby sa zrušili peniaze, spoločnosť by upadla späť na nižší stupeň výroby (ktoré­ mu zodpovedá príležitostný výmenný obchod), alebo by postúpila na vyšší stupeň, na ktorom výmenná hodnota už nie je prvým určením tovaru, lebo všeobecná práca, ktorej predstaviteľom je, nebola by už súkromnou prácou len so sprostredkovane spolo­ čenským charakterom. Otázku, či peniaze ako obežný prostriedok sú produktívne alebo neproduktívne, možno riešiť takisto jednoducho. Podľa Adama Smitha sú peniaze neproduktívne."" Ale Ferrier napríklad hovorí: „Vytvárajú hodnoty, lebo bez nich by hodnoty neexistovali.“ Ne­ stačí len „prihliadať na ich hodnotu ako kovu, ale práve tak aj na ich vlastnosť ako peňazí“. Adam Smith má pravdu v tom, že pe­ niaze nie sú nástrojom nejakého osobitého výrobného odvetvia, Ferrier má pravdu, lebo momentom všeobecnej výroby, založenej na výmennej hodnote, je, že v nej výrobok a výrobný Činiteľ vy­ stupujú v určení peňazí, a toto určenie je možné len za existencie peňazí odlišných od výrobku: lebo sám peňažný vzťah je výrobným vzťahom, ak výrobu chápeme v jej totalite. Pokiaľ sa T—P—P—T rozloží na obidva svoje momenty, hoci sa pritom predpokladá existencia cien tovarov (a v tom je hlavný rozdiel oproti bezprostrednému výmennému obchodu), obeľi sa rozpadáva na dva akty bezprostredného výmenného obchodu. T—P: výmenná hodnota tovaru je vyjadrená v inom, osobitom to­ vare, v látke peňazí, takisto ako výmenná hodnota peňazí je vy­ jadrená v tovare: práve tak P—T. Potiaľ má A. Smith pravdu, keď hovorí, že peniaze ako výmenný prostriedok predstavujú len zlo­ žitejší druh výmenného obchodu.$ Pokiaľ však berieme proces ako celok, a nie ako dva navzájom ľahostajné akty, v ktorých sa jed­ nak tovar realizuje v peniazoch a jednak peniaze v tovare, potiaľ majú pravdu protivníci Adama Smitha, keď hovoria, že nepochopil povahu peňazí a že obeh peňazí vytláča výmenný obchod, keďže peniaze slúžia len na to, aby vyrovnávali „číselné delenie“ vzni­

166

Kapitola o peniazoch

kajúce z deľby práce. Tieto „číselné znaky“ takisto nemusia byťzo zlata a striebra ako dlžkové miery. (Pozri Solly, str. 20.) Tovary sa Z marchandises menia na denrées, stávajú sa objekt­ mi spotreby: peniaze ako obežný prostriedok nie: na nijakom bode neprestávajú byť tovarom, pokiaľ zostávajú v určení obežného prostriedku.

(6/ Peniaze vo funkcii hmotného predstaviteľa bohatstva prekračujú hranice jednoduchého obehu. Peniaze ako samoúčel. Peniaze ako platidlo. Prechod k peniazom ako kapitálu )

Prejdime teraz k tretiemu určeniu peňazí, ktoré je predovšetkým výsledkom druhej formy obehu. P—T—T—P,peniaze tu nevystupujú len ako prostriedok, ani ako miera, ale ako samoúčel, a práve preto vystupujú Z obehu takisto ako určitý tovar, ktorý najprv dovfšil svoj kolobeh a z mar­ chandise sa stal denrée. Vopred treba ešte poznamenať, že ak predpokladáme určenie peňazí ako imanentného vzťahu výroby, všeobecne založenej na výmennej hodnote, môže sa aj Z jednotlivých stránok dokázať, že slúžia ako výrobný nástroj. „Úžitok zlata a striebra tkvie v tom, že nahrádzajú prácu.“ (LĽuuderdale,str. 11.) Nebyť peňazí, bolo by potrebné množstvo výmen, kým by sa výmenou získal žiadaný predmet. Ďalej by sa pri každej osobitnej výmene musela skúmať relatívna hodnota tovarov. Prvej úlohy nás zbavujú peniaze ako nástroj výmeny (nástroj obchodu], druhej ako meradlo hodnoty a ako predstaviteľ všetkých tovarov. (Tamže, 1. c.) Opačné tvrde­ nie, že peniaze nie sú produktívne, hovorí len, že sú neproduk:­ tívne mimo určenosti, v ktorej sú produktívne, ako miera, nástroj obehu a predstaviteľ hodnôt, že ich kvantita je produktívna len potiaľ, pokiaľ je potrebná na to, aby splňala tieto určenia. Že sa stávajú nielen neproduktívnymi, ale vedľajšími nákladmi výroby, len čo sa použije viac peňazí, ako treba na toto ich produktívne určenie, to je pravda, ktorá platí ohocakom inom nástroji výroby alebo výmeny: o stroji takisto ako o dopravnom prostriedku. Ak sa tým však mieni, že peniaze vymieňajú len reálne existujúce bohatstvo, potom je to nesprávne, lebo za peniaze sa vymieňa a kupuje aj práca, produktívna činnosť sama, potenciálne bohat­ stvo.

Tovarovo peňažný obeh. Tri základne funkcle peňazí

167

Tretie určenie peňazí vo svojom plnom rozvinutí predpokladá obe prvé určenia a je ich jednotou. Peniaze majú teda samostatnú existenciu mimo obehu, vystúpili z neho. Ako osobitý tovar môžu byť zo svojej formy peňazí premenené na formu prepychových predmetov, zlatých a strieborných šperkov (pokiaľ je klenotnícka práca veľmi jednoduchá, ako napríklad v staršom anglickom ob­ dobí, keď sa strieborné peniaze bežne prerábali na riad, a naopak. Pozri Taylor"9]: alebo sa môžu nazhromaždiť ako peniaze a tvoriť tak poklad. Pokiaľ peniaze vo svojej samostatnej existencii po­ chádzajú Z obehu, javia sa aj Vňomsamom ako výsledok obehu: prostredníctvom obehu sa zlučujú samy so sebou. V tejto urče­ nosti je už latentne obsiahnuté ich určenie ako kapitálu. SÚ negované ako číry výmenný prostriedok. Keďže však historic­ ky môžu, pravda, vystupovať ako miera skôr, než sa stanú výmenným prostriedkom, a môžu byť výmenným prostriedkom skôr, než vystupujú ako miera — v tomto prípade by vystupovali len ako uprednostnený tovar — môžu sa historicky zjaviť aj vo svojom treťom určení skôr, než vystúpia v oboch predchádzajú­ cich. Ale ako peniaze možno zlato a striebro zhromažďovať len vtedy, keď pôsobia už v jednom z oboch určení, a v treťom ur­ čení sa v rozvinutej podobe môžu zjaviť len vtedy, ak sú rozvi­ nuté v oboch predchádzajúcich určeniach. Inak je ich hromade­ nie len hromadením zlata a striebra, a nie peňazí. (Ako mimoriadne zaujímavý príklad treba uviesť hromadenie medených peňazí v starších obdobiach rímskej republiky.) Pokiaľ peniaze ako univerzálny hmotný predstaviteľ bohatstva pochádzajú z obehu a ako také sú samy produktom obehu, ktorý je zároveň umocnenou výmenou i osobitou formou výmeny, majú aj vtomto treťom určení vzťah k obehu: sú voči nemu samostatné, ale táto ich samostatnosť je len vlastný proces obehu. Vystupujú z obehu práve tak, ako do neho zasa vstupujú. Mimo akéhokoľvek vzťahu k obehu by to neboli peniaze, ale jednoduchý prírodný predmet, zlato a striebro. V tomto určení sú takisto jeho predpo­ kladom, ako aj jeho výsledkom. Ich samostatnosť sama nezname­ ná prerušenie ich vzťahu k obehu, ale negatívny vzťah k nemu. Toto tkvie v tejto samostatnosti ako výsledok P—T—T—P.Samot­ né určenie peňazí ako kapitálu už zahrnuje 1. že sú takisto predpo­ kladom obehu ako jeho výsledkom: 2. že ich samostatnosť je preto sama len negatívnym vzťahom, ale predsa vždy vzťahom k obehu:

108

Kapitola o peniazoch

3. Že samy peniaze sú stanovené ako výrobný nástroj, lebo obeh už neprebieha vo svojej prvotnej jednoduchosti ako kvantitatívna výmena, ale ako proces výroby, ako reálna výmena látok. A tak teda samy peniaze tvoria osobitý moment tohto výrobného procesu. Vo výrobe nejde už len o jednoduché určenie ceny, t. j. 0 redukciu výmenných hodnôt tovarov na spoločnú mernú jed­ notku, ale o vytváranie výmenných hodnôt, teda aj o vytváranie určenposticien. Nejde len o číre stanovenie formy, ale o stanovenie obsahu. Ak teda peniaze v jednoduchom obehu vystupujú všeobec­ ne ako produktívne potiaľ, pokiaľ je sám obeh všeobecne momen­ tom výrobného systému, existuje toto určenie zatiaľ len pre nás, nie je ešte stanovené v určení peňazí. 4. Aj ako kapitál vystupujú teda peniaze ako vzťah k sebe samým prostredníctvom obehu — vo vzťahu medzi úrokom a kapitálom. Tu sa však ešte nezaobe­ ráme týmito určeniami, ale jednoducho musíme skúmať, ako peniaze vo svojom treťom vzťahu ako samostatné peniaze vzišli Z obehu, vlastne z oboch svojich predchádzajúcich určení. (,„Rozmnoženiepeňazí je len rozmnoženie počítacích prostried­ kov.“ Sismondi. To je správne len potiaľ, pokiaľ sú určené len ako výmenný prostriedok. V druhej vlastnosti je to aj rozmnoženie platobných prostriedkov.) | „Obchod oddelil tieň od tela, a tým zaviedol možnosť vlastniť ich oddelene.“ (Sismondi.) Peniaze sú teraz teda osamostatnenou výmennou hodnotou (ako také vystupujú ako výmenný prostrie­ dok vždy len ako unikajúce) v jej všeobecnej forme. Majú síce osobitú telesnosť Čiže substanciu, zlato alebo striebro, a práve to im dodáva ich samostatnosť, lebo to, Čo existuje len v niečom inom, ako určenie niečoho iného alebo vzťah čohosi iného, to nie je samostatné. Na druhej strane v tejto telesnej samostatnosti ako zlato a striebro predstavujú nielen výmennú hodnotu jedného tovaru vo vzťahu k druhému, ale výmennú hodnotu vo vzťahu k všetkým tovarom, a kým samy majú substanciu, zároveň vo svo­ jej osobitej existencii ako zlato a striebro vystupujú ako všeobecná výmenná hodnota ostatných tovarov. Na jednej strane sú v držbe ako výmenná hodnota tovarov, na druhej strane stoja tovary ako rovnaké množstvá osobitých substancií výmennej hodnoty, takže výmenná hodnota sa môže vo výmene premeniť práve tak na hocktorú z týchto substancií, ako je ľahostajná k ich určenosti a osobitosti a povznesená nad ne. Tovary sú teda len náhodilé

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

169

formy existencie. Peniaze sú „výťažkom všetkých vecí““ v čom sa stiera ich osobitý charakter, sú všeobecným bohatstvom ako struč­ né zhrnutie na rozdiel od jeho rozšírenosti a rozptýlenosti vo svete tovarov. Zatiaľ čo vosobitomtovare vystupuje bohatstvo ako jeden z jeho momentov, resp. tento tovar vystupuje ako osobitý moment bohatstva, v zlate a striebre akoby sa všeobecné bohatstvo samo bolo sústredilo v osobitej látke. Každý osobitý tovar, pokiaľ je výmennou hodnotou, pokiaľ má cenu, vyjadruje sám len určité množstvo peňazí v nedokonalej forme, pretože najprv musí byť daný do obehu, aby sa mohol realizovať, a pretože pre svoju oso­ bitosť zostáva náhodným, či sa realizuje, alebo nie. Pokiaľ sa však nestane cenou, ale zostáva vo svojej prirodzenej osobitosti, je momentom bohatstva len vďaka svojmu vzťahu k niektorej osobi­ tej potrebe, ktorú uspokojuje, a v tomto vzťahu vyjadruje 1. len úžitkové bohatstvo, 2. len celkom osobitú stránku tohto bohat­ stva. Naproti tomu peniaze, odhliadnuc od ich osobitej použiteľ­ nosti ako hodnotného tovaru, sú 1. realizovanou cenou, Z. uspo­ kojujú každú potrebu, pokiaľ sa dajú vymeniť za predmet hocakej potreby, bez ohľadu na hocakú osobitosť. Tovar má túto vlastnosť len prostredníctvom peňazí. Peniaze ju majú bezprostredne vo vzťahu ku všetkým tovarom, teda vo vzťahu k celému svetu bohat­ stva, k bohatstvu ako takému. V peniazoch tvorí všeobecné bohat­ stvo nielen formu, ale zároveň aj obsah. Pojem bohatstva je tak­ povediac realizovaný, indíividualizovaný v určitom osobitom predmete. V osobitom tovare, pokiaľ“ tento tovar je cenou, bohat­ stvo je stanovené len ako pomyselná forma, ktorá ešte nie je rea­ lizovaná, pokiaľ má osobitý tovar určitú úžitkovú hodnotu, pred­ stavuje len celkom ojedinelú stránku tejto hodnoty. Naproti tomu v peniazoch je cena realizovaná a ich substanciou je samo bohaľt­ stvo, a to tak v abstrakcii od osobitých spôsobov jeho existencie, ako aj v jeho totalite. Výmenná hodnota tvorí substanciu peňazí, a výmenná hodnota je bohatstvo. Peniaze sú teda na druhej strane aj stelesnenou formou bohatstva na rozdiel od všetkých osobitých substancií, z ktorých sa skladá. Ak teda na jednej strane, pokiaľ ide len o peniaze ako také, forma a obsah bohatstva sú v nich totožné, tvoria na druhej strane v protiklade k všetkým ostatným + Tu sa začína str. 1 Zošitu II. Nadpis má: Kapitola o peniazoch. (Pokra­ čovanie.) Hore vpravo je okrem toho pripísané: (Nadbytok, Hromadenie).

170

Kapitola o peniazoch

tovarom vo vzťahu k nim všeobecnú formu bohatstva, aj keď tota­ lita týchto osobitostí tvorí substanciu peňazí. Ak peniaze podľa svojho prvého určenia sú bohatstvo samo, podľa druhého určenia sú všeobecným hmoťným predstaviteľom tohto bohatstva. V penia­ zoch samých existuje táto totalita ako predstavovaný súhrn všet­ kých tovarov. Bohatstvo (výmenná hodnota aj ako totalita, aj ako abstrakcia ) existuje teda až vtedy, keď sa ako také po vylúčení všetkých ostatných tovarov individualizuje, a to v zlate a striebre ako rukolapný predmet. Peniaze sú teda bohom medzi tovarmi. Ako jednotlivý hmatateľný predmet sa peniaze môžu preto ná­ hodne hľadať, nájsť, ukradnúť, objaviť a všeobecné bohatstvo sa môže rukolapne dostať do držby jednotlivého indivídua. Zo svojej podoby sluhu, v akej peniaze vystupujú ako číry obežný prostrie­ dok, sa odrazu menia na vládcu a boha vo svete tovarov. Pred­ stavujú nebeskú existenciu tovarov, kým tovary predstavujú ich pozemskú existenciu. Každá forma prírodného bohatstva, skôr než ho nahradí výmenná hodnota, predpokladá podstatný vzťah indivídua k predmetu, takže na jednej strane sa indivíduum samo spredmetňuje vo veci a jeho vlastnenie veci sa zároveň javí ako určitá rozvinutosť jeho individuality: bohatstvo v podobe oviec predstavuje rozvinutosť indivídua ako pastiera, bohatstvo v podobe obilia jeho rozvinutosť ako poľnohospodára atď. Naproti tomu peniaze ako individualizácia všeobecného bohatstva, samy pochádzajúce z obehu a reprezentujúce len všeobecno, peniaze ako čisto spoločenský výsledok vôbec nepredpokladajú indivi­ duálny vzťah k svojmu vlastníkovi: ich vlastnenie neznamená rozvinutosť niektorej z podstatných stránok jeho individuality, ale je, naopak, vlastníctvom osoby bez individuality, pretože tento spoločenský vzťah existuje súčasne ako zmyslami vnímateľný, vonkajškový predmet, ktorého sa možno mechanicky zmocniť a ktorý možno takisto aj stratiť. Ich vzťah k indivíduu sa teda javí ako čisto náhodný: hoci tento vzťah k veci, ktorá nijako ne­ súvisí s jeho individualitou, mu zároveň, vďaka charakteru tejto veci, poskytuje všeobecnú moc nad spoločnosťou, nad celým sve­ tom úžitkov, prác atď. Je to to isté, ako keby mi napríklad nález nejakého kameňa, celkom nezávisle od mojej individuality, zabez­ pečil ovládnutie všetkých vied. Vlastníctvo peňazí mi voči (spo­ ločenskému) bohatstvu poskytuje presne ten istý vzťah, aký by mi poskytol kameň mudrcov voči vedám.

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

171

Peniaze nie sú teda len jedným z predmetov túžby po obohaco­ vaní sa, ale jedine ony sú týmto predmetom. Túžba po obohacovaní je v podstate auri sacra james. Túžba po obohacovaní vôbec, ako osobitá forma tohto pudu, t. j. ako túžba odlišná od túžby po oso­ bitom bohatstve, teda napríklad od túžby po šatách, zbraniach, šperkoch, ženách, víne atď., je možná až vtedy, keď sa všeobecné bohatstvo, bohatstvo vôbec individualizovalo v nejakej osobitej veci, t. j keď peniaze vystupujú vo svojom treťom určení. Peniaze teda nie sú len predmetom, ale zároveň aj zdrojom túžby po obo­ hacovaní. Dychtivosť je možná aj bez peňazí: túžba po obohacovaní je sama produktom určitého spoločenského vývoja a nie je priro­ dzená v protiklade k historickému vývoju. Z toho pochádzal nárek antických mysliteľov nad peniazmi ako zdrojom všetkého zla. Túžba po užívaní vo svojej všeobecnej forme a lakomosť sú dve osobité formy dychtivosti po peniazoch. Predpokladom abstraknej túžby po užívaní je existencia predmetu, ktorý by obsahoval mož­ nosť všetkých úžitkov. Abstraktnú túžbu po užívaní realizujú pe­ niaze v tom určení, v ktorom existujú ako hmotný predstaviteľ bohatstva, lakomosť potiaľ, pokiaľ sú len všeobecnou formou bo­ hatstva vzhľadom na tovary ako jeho osobité substancie. Aby si Jakomosť uchovala peniaze ako také, musí obetovať všetky vzťahy k predmetom osobitých potrieb, musí si ich odriecť, aby uspokojila samu dychtivosť po peniazoch. Chamtivosť po peniazoch alebo túž­ ba po obohacovaní nevyhnutne prináša zánik starých spoločen­ stiev. Z toho skfsa ich odpor voči nim. Peniaze sú samy spoločen­ stvom a nemôžu trpieť nijaké iné nad sebou. To však predpokladá úplný rozvoj výmenných hodnôt, teda tomuto rozvoju zodpoveda: júcu formu organizácie spoločnosti. V staroveku výmenná hodnota nebola nexus rerum:“! tým bola len u obchodných národov, ktoré však vykonávali len sprostredkovateľský obchod a samy nevyrá­ bali. Aspoň u Féničanov, Kartágincov atď. bola výroba vedľajšia vec. Mohli žiť v medzerách starého sveta takisto ako Židia v Poľsku alebo v stredoveku. Ba čo viac, tento svet sám bol pred­ pokladom existencie takýchto obchodných národov. Veď napokon aj zakaždým zanikli, len čo sa dostali do vážneho konfliktu s antickými spoločenstvami. U Rimanov, Grékov atď. sa peniaze zjavujú sprvoti nevinne v oboch svojich prvých určeniach ako miera a obežný prostriedok, v oboch len neveľmi vyvinuté. No len čo sa u nich rozvinul obchod atď. alebo, ako u Rimanov, vý­

172

Kapitola 0 peniazoch

boje im priniesli veľké množstvá peňazí — slovom, odrazu sa na určitom stupni ich ekonomického vývoja peniaze nevyhnutne zjavujú vo svojom treťom určení, a čím viac sa vyvíjajú v tomto určení, tým zhubnejšie sú pre ich spoločenstvo. Aby mohli pôsobiť produktívne, musia byť peniaze vo svojom treťom určení, ako sme videli, nielen predpokladom, ale takisto aj výsledkom obehu, a ako jeho predpoklad musia byť samy jeho momentom, niečím, čo je dané samým obehom. Nebolo to tak napríklad u Rimanov, ktorí kradli peniaze po celom svete. Tkvie už v samom jedno­ duchom určení peňazí, že ako rozvinutý moment výroby môžu existovať len tam, kde existuje námezdná práca, a že teda tam nielenže ani zďaleka nerozkladajú formu spoločnosti, ale naopak, sú skôr podmienkou jej rozvoja a hnacím kolesom vývoja všet­ kých produktívnych síl, hmotných i duchovných. Jednotlivé indi­ víduum sa môže ešte dnes náhodne dostať k peniazoma ich vlast­ níctvo môže naň pôsobiť takisto rozkladne, ako pôsobili peniaze na spoločenstvá staroveku. Ale samotný rozklad tohto indivídua v modernej spoločnosti je tiež len obohatením jej produktívnej Zložky. Vlastníka peňazí v antickom zmysle rozkladá výrobný proces, ktorému slúži nevedomky a nechtiac. Rozklad postihuje len jeho osobu. Ako hmoťný predstaviteľ všeobecného bohatstva, ako individualizovaná výmenná hodnota, musia byť peniaze bez­ prostredne predmetom, účelom a produktom všeobecnej práce, práce všetkých jednotlivcov. Práca musí bezprostredne produko­ vať výmennú hodnotu, t. j. peniaze. Musí byť teda námezdnou prácou. Len takto, ako pud všetkých, pretože každý chce produko­ vať peniaze, vytvára túžba po obohacovaní všeobecné bohat­ stvo. Len tak sa všeobecná túžba po obohacovaní môže stať zdro­ jom všeobecného, nepretržite sa obnovujúceho bohatstva. Keďže je práca námezdnou prácoua jej bezprostredným cieľom sú penia­ ze, vystupuje všeobecné bohatstvo ako jej cieľ a predmet. (Z tohto hľadiska treba hovoriť o vzťahoch vznikajúcich v.starovekom voj­ sku, keď sa stáva žoldnierskym.) Peniaze sa tu ako účel stávajú prostriedkom rozvíjania všeobecnej pracovitosti. Každý produkuje všeobecné bohatstvo na to, aby sa zmocnil jeho predstaviteľa. Tak sa otvárajú skutočné zdroje bohatstva. Keďže účelom práce nie je osobitý produkt, ktorý by mal osobitý vzťah k osobitým potrebám indivídua, ale peniaze, bohatstvo vo svojej všeobecnej forme, je pracovitosť indivídua, po prvé, neobmedzená: je ľahostajná k svo­

Tovarovo peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

173

jej osobitosti a prijíma hocakú formu, ktorá poslúži účelu: je vy­ nachádzavá vo vytváraní nových predmetov pre spoločenskú po­ trebu atď. Je teda jasné, že ak námezdná práca tvorí základ, peniaze nepôsobia rozkladne, ale produktívne: a zatiaľ antické spoločenstvo je už samo osebe v rozpore s námezdnou prácou ako všeobecnou základňou. Všeobecná pracovitosť je možná len tam, kde každá práca produkuje všeobecné bohatstvo, a nie určitú formu tohto bohatstva, kde teda aj mzda indivídua sú peniaze. Inak sú možné len osobité formy tvorivej usilovnosti. Výmenná hodnota ako bezprostredný produkt práce sú peniaze ako jej bez­ prostredný produkt. Bezprostredná práca, ktorá produkuje vý­ mennú hodnotu ako takú, je preto námezdnou prácou. Kde pe­ niaze samy nie sú spoločenstvom, musia spoločenstvo rozložiť. Antický človek si mohol kúpiť bezprostredne prácu, otroka, ale otrok si za svoju prácu nemohol kúpiť peniaze. Rozmnožením peňazí mohli zdražieť otroci, ale ich práca sa tým nemohla stať produktívnejšou. Otroctvo černochov — toto čisto priemyselné otroctvo — ktoré beztak zmizne s vývojom buržoáznej spoločnosti a je s ňou nezlučiteľné, predpokladá existenciu námezdnej práce, a keby popri ňom neexistovali iné slobodné štáty s námezdnou prácou, ale keby jestvovalo izolované, zmenili by sa hneď všetky spoločenské pomery v štátoch s černošskými otrokmi na formy, aké vládli pred civilizáciou. Alchýmia hľadala peniaze ako individualizovanú výmennú hod­ notu, a tým ako stelesnené bohatstvo: v tomto určení figurujú v monetárnej (merkantilnej) sústave. Epocha pred vývojom mo­ dernej priemyselnej spoločnosti začína sa všeobecnou dychtivos­ ťou po peniazoch, ktorá zachvátila tak jednotlivcov, ako aj štáty. Skutočný vývoj zdrojov bohatstva prebieha takpovediac za ích chrbtom ako prostriedok na zmocňovanie sa predstaviteľa bohat­ stva. Kde peniaze nepochádzajú z obehu — ako v Španielsku —­ ale nachádzajú ich už hotové v prírodnom stave, tam národ chu­ dobnie, kým národy, ktoré musia pracovať, aby ich od Španielov dostali, rozvíjajú zdroje bohatstva a skutočne bohatnú. Nachádza­ nie, objavovanie zlata v nových svetadieloch, krajinách, hrá preto takú veľkú úlohu v dejinách revaluácie, lebo sa tu kolonizácia improvizuje, urýchľuje ani v skleníku.“ Honba za zlatom vo všet­ kých krajinách vedie k ich objavovaniu, k zakladaniu nových štátov: spočiatku k rozšíreniu druhov tovarov, ktoré sa dostávajú

174

Kapitola o peniazoch

do obehu, vyvolávajú nové potreby a vzdialené časti sveta vťahujú do procesu výmeny a látkovej premeny. Z tejto stránky boli teda peniaze aj ako všeobecný predstaviteľ bohatstva, ako individuali­ zovaná výmenná hodnota dvojnásobne prostriedkom, ktorý bohat­ stvo urobil univerzálnym a rozsah výmeny rozšíril na celú zeme­ guľu, skutočnú všeobecnosť výmennej hodnoty, pokiaľ ide o jej látku a priestor, bolo ešte len treba vytvoriť. Ale už z tohto určenia peňazí, ktoré sa tu rozoberá, vyplýva, že ilúzia o ich povahe, t. j. fixovanie jedného z ich určení v jeho abstraktnej podobe, a ignorovanie protirečení, ktoré sú v ňom obsiahnuté, im za chrbtom indivíduí pridáva tento naozaj magický význam. Vďaka tomuto sebe samému protirečiacemu, a preto iluzórnemu určeniu, vďaka tejto svojej abstrakcii sa peniaze naozaj stávajú nesmierne“ účinným nástrojom skutočného vývoja spoločenských produktív­ nych síl. Elementárnym predpokladom buržoáznej spoločnosti je to, že práca bezprostredne produkuje výmennú hodnotu, teda peniaze: a že peniaze potom práve tak bezprostredne kupujú prácu, robot­ níka, ale iba potiaľ, pokiaľ on sám vo výmene scudzuje svoju činnosť. Námezdná práca na jednej strane a kapitál na druhej sú teda len iné formy rozvinutej výmennej hodnoty a peňazí ako jej stelesnenia. Tým sú peniaze zároveň bezprostredne reálnym spo­ ločenstvom, pokiaľ sú všeobecnou existenčnou substanciou pre všetkých a súčasne spoločným produktom všetkých. Ako sme však videli, v peniazoch je spoločenstvo čírou abstrakciou, čírou von­ kajškovou, náhodilou vecou pre jednotlivca a zároveň len pro­ striedkom jeho uspokojovania ako izolovaného jednotlivca. An­ tické spoločenstvo sa zakladá na celkom inom vzťahu indivídua. Preto ho vývoj peňazí v ich treťom určení rozkladá. Každá vý­ robná Činnosť je spredmetnením indivídua. Ale v peniazoch (výmennej hodnote) spredmetnenie indivídua nie je jeho spred­ metnením v jeho prírodnej určenosti, ale jeho spredmetnením vystupujúcim v nejakom spoločenskom určení (vzťahu), ktoré je preňho zároveň vonkajškové.

# V rukopise je na hornom okraji strany napísané: (výmenný obchod, pre­ daj, obchodovanie) tri stupne výmeny. (Steuart.)

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

175

Peniaze vystupujúce vo forme obežného prostriedku sú mincou. Ako minca stratili samy svoju úžitkovú hodnotu: ich úžitková hod­ nota sa zhoduje s ich určením ako obežného prostriedku. Museli by sa napríklad najprv pretaviť, aby mohli slúžiť ako peniaze vôbec. Museli by sa demonetizovať. Preto sú v minci tiež len zna­ kom a ľahostajné voči svojej látke. Ale ako minca strácajú aj svoj univerzálny charakter, nadobúdajú národný, miestny charak­ ter. Delia sa na mince rozličných druhov, podľa toho, z akého materiálu sa skladajú, Či zo zlata, medi, striebra atď. Dostávajú politický titul a takpovediac hovoria v rozličných krajinách roz­ ličnými jazykmi. Napokon aj v tej istej krajine dostávajú rozličné pomenovania atď. Preto peniaze vo svojom treťom určení, keď samostatne vystupujú Z obehu a oproti nemu, negujú ešte svoj cha­ rakter ako mince. Vystupujú znova ako zlato a striebro, či už sú pretavené na pôvodný kov, alebo či sa len hodnotia podľa svojho váhového množstva zlata a striebra. Strácajú opäť aj svoj národný charakter a slúžia ako výmenný prostriedok medzi národmi, ako univerzálny výmenný prostriedok, ale už nie ako znak, lež ako určité množstvo zlata a striebra. V najvyspelejšom medzinárodnom systéme výmeny funguje zlato a striebro zasa celkom v takej forme, v akej hralo svoju úlohu už v prvotnom výmennom ob­ chode. Zlato a striebro, tak ako aj výmena sama, nezjavujú sa, ako sme už konštatovali, pôvodne vo vnútri určitého spoločen­ stva, ale tam, kde sa končí, na jeho hraniciach: na nepočetných bodoch jeho styku s cudzími spoločenstvami. Vystupujú teraz vo funkcii tovaru ako takého, univerzálneho tovaru, ktorý si na všet­ kých miestach zachováva charakter tovaru. Podľa tohto svojho určenia formy platia rovnako na všetkých miestach. Len tak sú hmotným predstaviteľom všeobecného bohatstva. V merkantilis­ tickom systéme platí preto zlato a striebro ako miera moci rôznych spoločenstiev. „Len Čo sa drahé kovy stanú predmetom obchodu, univerzálnym ekvivalentom všetkého, stávajú sa aj mierou moci medzi národmi. Odtiaľ aj merkantilný systém.“ (Steuart.) Nech si moderní ekonómovia akokoľvek namýšľajú, že už prekonali mer­ kantilný systém, predsa zlato a striebro v obdobiach všeobecných kríz vystupujú presne v tomto určení, roku 1857“ takisto ako aj roku 1600.V tomto charaktere hrá zlato a striebro dôležitú úlohu pri vytváraní svetového obchodu. Tak pôsobil obeh amerického striebra od Západu na Východ: aj kovové puto medzi Amerikou

176

Kapitola o peniazoch

a Európou na jednej strane a Áziou na strane druhej od začiatku modernej epochy. V prvotných spoločenstvách hral tento obchod so zlatom a striebrom len celkom vedľajšiu úlohu, týkal sa len prebytku ako celá výmena. Ale v rozvinutom obchode vystupuje ako moment, ktorý podstatne súvisí s celou výrobou atď. Peniaze nie sú tu už prostriedkom na výmenu prebytku, ale na saldovanie prebytku v celkovom procese medzinárodnej výmeny tovarov. Teraz sú mincou už len ako svetová minca. Ale ako svetová minca sú peniaze v podstate ľahostajné k svojmu určeniu ako obežného prostriedku, kým ich materiál je všetko. Ako forma zostáva zlato a striebro v tomto určení ťovarom, ktorý má všade prístup, to­ varom vôbec. (V tomto prvom oddiele,““ kde je reč o výmenných hodnotách, peniazoch, cenách, sa vždy predpokladá existencia tovarov. Vy­ chádza sa z jednoduchých foriem. Vieme, že tieto formy vyjadrujú určenia spoločenskej výroby, ale sama táto výroba sa už predpokladá. Ale tovary sa nevytvára­ jú s týmto ich určením. A tak sa fakticky prvá výmena javí len ako výmena prebytkov, ktorá sa nezmocňuje výroby ako celku a neurčuje ani jej charakter. Je to existujúci prebytok výroby, ktorý leží mimo oblasti výmenných hodnôt. Ešte aj Vo vyspelej spoločnosti vystupuje to na povrchu ako bezprostredne existujúci svet tovarov. Svojou vlastnou existenciou prekračuje však sám seba, ukazujúc na ekonomické vzťahy, ktoré predstavujú výrobné vzťahy.Vnútorná štruktúra výroby tvorí preto druhý oddiel, zhrnu­ tie v rámci štátu tretí, medzinárodný vzťah štvrtý, svetový trh — zakončenie, kde výroba vystupuje ako totalita a takisto každý z jej momentov, ale zároveň sa v ňom rozvíjajú všetky protireče­ nia. Svetový trh predstavuje potom zasa takisto predpoklad celku i jeho nositeľa. Krízy znamenajú potom všeobecné smerovanie k prekonaniu tohto predpokladu a tendenciu prijať novú dejinnú podobu.) „Množstvo tovarov a množstvo peňazí môžu Zostať rov­ naké a napriek tomu môžu ceny stúpať alebo klesať.“ (Totiž ná­ sledkom väčších výloh napríklad peňažných kapitalistov, po­ zemkových rentierov, štátnych zamestnancov atď. Malthus X, 43.37)

Keďže peniaze, ako sme videli, samostatne vystupujú z obehu a stavajú sa proti nemu, sú negáciou (negatívnou jednotou) svoj­

Tovarovo peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

177

ho určenia ako obežného prostriedku a miery.“ Už sme vyložili: Po prvé: peniaze sú negáciou obežného prostriedku ako takého, mince. Súčasne ju však obsahujú ako svoje určenie, a to negatívne, pretože sa môžu neustále premieňať na mince: pozitívne zasa ako svetová minca, ale ako svetová minca sú ľahostajné k určeniu formy a svojou podstatou sú tovar ako taký, všadeprítomný tovar, ktorý je nezávislý od miesta. Táto ľahostajnosť sa prejavuje dvo­ jakým spôsobom: po prvé, v tom, že teraz sú peniazmi len ako zlato a striebro, nie ako znak, nie vo forme mince. Preto podoba, ktorú štát dáva peniazom v mincovni, nemá nijakú hodnotu, hod­ notu má len ich kovový obsah. Dokonca aj vo vnútornom obchode majú takéto peniaze len dočasnú, miestne ohraničenú hodnotu, „lebo nie sú užitočnejšie pre toho, kto ich vlastní, ako pre toho, kto vlastní tovary, čo by sa kúpili“. Čím väčšmi je vnútorný obchod z každej stránky podmieňovaný zahraničným, tým väčšmi sa strá­ ca aj hodnota tejto podoby: v súkromnej výmene neexistuje, ale zjavuje sa len pri platení daní. Ďalej: ak zlato a striebro sú už takýmto všeobecným tovarom, svetovou mincou, ich návrat do svojho východiska, ich obeh vôbec, nie je nevyhnutný. Príklad: ÄÁziaa Európa. Preto ten nárek prívržencov monetárneho systému, že sa u pohanov peniaze strácajú, že neplynú späť. (Pozri Missel­ den okolo roku 1600.) Čím väčšmi je zahraničný obeh podmieňo­ vaný a obklopovaný vnútorným obehom, tým väčšmi sa svetová s.

# Pokiaľ sú peniaze obežným prostriedkom, nemôže sa „ich kvantita, ktorá obieha, nikdy použiť individuálne: musí neprestajne obiehať“. (Storch.) Indiví­ duum môže peniaze použiť len tým, že ich scudzuje, že ich stanovuje ako bytie pre niečo iné, v ich spoločenskom určení. To je, ako Storch správne pozna­ menáva, jedna z príčin, prečo látka peňazí „nesmie byť nevyhnutná pre exis­ tenciu človeka“, ako napríklad kože, soľ, atď., ktoré u niektorých národov slúžia ako peniaze. Pretože to množstvo peňazí, ktoré je v obehu, je pre spo­ trebu stratené. Preto, po prvé, kovy vôbec majú ako peniaze prednosť pred inými tovarmi, a po druhé, vzácne kovy zasa majú prednosť pred tými, ktoré môžu slúžiť ako výrobné nástroje. Pre ekonómov je príznačné, že Storch to vyjadruje takto: látka peňazí musí ,„mať priamu hodnotu, ale založenú na umelej potrebe“. Umelou potrebou nazýva ekonóm, po prvé, potreby, ktoré skfsajú zo spoločenskej existencie indivídua: po druhé, tie potreby, ktoré nevy­ plývajú Zzjeho holej existencie ako prírodného predmetu. V tom sa zračí zúfalá vnútorná bieda, ktorá je základom buržoázneho bohatstva a jeho vedy. (Marxova poznámka. ]

178

Kapitola © peniazoch

minca ako taká dostáva do obehu (rotácie). Tento vyšší stupeň nás tu ešte nezaujíma a ešte sa netýka jednoduchého vzťahu, kto­ rý tu rozoberáme. Po druhé: Peniaze sú negáciou samých seba ako čírej realizácie cien tovarov, pričom osobitý tovar zostáva vždy tým podstatným. Naopak, stávajú sa cenou realizovanou v sebe samej a ako také stávajú sa aj hmotným predstaviťeľom bohatstva a zároveň aj všeobecnou jormou bohatstva vo vzťahu ku všetkým tovarom, kto­ ré sú len osobitými substanciami tohto bohatstva: ale po tretie: peniaze sú negované aj v určení, v ktorom sú len mierou výmenných hodnôt. Ako všeobecná forma bohatstva a ako jeho hmotný predstaviteľ nie sú už pomyselnou mierou niečoho iného, výmenných hodnôt. Lebo ony samy sú adekvátnou skutoč­ nosťou výmennej hodnoty a touto skutočnosťou sú vo svojom ko­ vovom bytí. Určenie miery musí tu byť dané v samých peniazoch. Sú svojou vlastnou jednotkou, a mierou ich hodnoty, mierou peňa­ zí ako bohatstva, ako výmennej hodnoty, je kvantita, ktorú samy predstavujú, násobok určitého množstva ich samých, ktorý slúži ako jednotka. Vo funkcii peňazí ako miery nezáležalo na ich poč­ te, vichfunkcii ako obežného prostriedku nezáležalo na ich ma­ terialite, na látke jednotky, pre peniaze v tomto treťom určení je podstatný počet ich samých ako určitého hmotného množstva. Ak vychádzame z predpokladu ich kvality ako všeobecného bohat­ stva, nie je v nich už iný rozdiel než kvantitatívny. Predstavujú väčšie alebo menšie množstvo všeobecného bohatstva, podľa toho, či sa ako určité množstvo tohto bohatstva vlastnia vo väčšom alebo menšom počte. Keď sú všeobecným bohatstvom, je každý tým bohatší, čím viac ich vlastní, a jediný dôležitý proces je hroma­ denie bohatstva, pre jednotlivé indivíduum takisto ako pre národy. Podľa ich predchádzajúceho určenia išlo tu o vystupovanie peňazí Z obehu. Teraz je toto ich vynímanie z obehu a hromadenie pod­ statným predmetom túžby po obohacovaní a podstatným procesom obohacovania sa. V zlate a striebre vlastním všeobecné bohatstvo v jeho rýdzej forme, a čím viac z neho nazhromaždím, tým viac si prisvojujem zo všeobecného bohatstva. Keď zlato a striebro predstavujú všeobecné bohatstvo, potom ho ako určité množstvo predstavujú len v určitej miere, ktorá sa môže rozšíriť do neurči­ tých rozmerov. Táto akumulácia zlata a striebra, ktorá sa preja­ vuje ako opakované vynímanie tohto kovu z obehu, je zároveň

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

179

opatrením na zabezpečovanie všeobecného bohatstva pred obe­ hom, v ktorom sa neustále stráca výmenou za osobité bohatstvo, čo naostatok mizne v spotrebe. U všetkých starovekých národov je hromadenie zlata a striebra spočiatku výsadou kňazov a kráľov, lebo vlastniť boha a kráľa tovarov prislúcha len bohom a kráľom. Iba oni si zasluhujú, aby vlastnili bohatstvo ako také. Toto hromadenie slúži potom na jednej strane len na to, aby sa vystavoval na obdiv nadbytok, t. j. bohatstvo ako nezvyčajná sviatočná vec, na poskytovanie darov chrámom a ich bohom: na zhotovovanie verejných umelec­ kých predmetov: napokon slúži ako bezpečný prostriedok pre prípad krajnej núdze, na nákup zbraní atď. V staroveku sa hro­ madenie stáva neskôr obsahom politiky. Štátny poklad ako re­ zervný fond a chrám sú prvotné banky, v ktorých sa uchováva táto najsvätejšia sviatosť. Vývoj hromadenia a tvorenia zásob vrcholí v moderných bankách: tu však s rozvinutejším určením. Na druhej strane je tvorenie zásob u súkromníkov zabezpečovaním bohatstva v jeho rýdzej forme pred eventualitami vonkajšieho sveta, v tej forme, v ktorej sa môže zakopať atď., slovom, vo for­ me, v ktorej vstupuje do celkom tajného vzťahu k indivíduu. To sa ešte v širokom historickom meradle deje v Ázii. Opakuje sa pri všetkých panikách, vojnách atď. v buržoáznej spoločnosti, ktorá potom upádne späť do barbarského stavu. Ten istý zástoj má hro­ madenie zlata atď. vo forme šperkov a ozdôb u polobarbarov. Ale v najvyspelejšej buržoáznej spoločnosti sa z obehu vyníma veľmi veľká a čoraz väčšia časť zlata vo forme prepychových predmetov. (Pozri Jacob“ atď.) Keďže zlato je predstaviteľom všeobecného bohatstva, je práve okolnosť, že si ho jednotlivec ponecháva, že ho nevydáva napospas obehu a nepoužíva na osobité potreby, dôkazom jelhiobohatstva, a v tej miere, v akej sa peniaze vyvíjajú vo svojich rozličných určeniach, t. j. vakej sa bohatstvo ako také stáva všeobecným meradlom hodnoty indivídua, vzrastá i túžba vystavovať toto bohatstvo, stavať zlato a striebro honosne na ob­ div ako predstaviteľa bohatstva, presne tak, ako má pán von Roth­ schild vyvesený svoj primeraný erb, tuším dve stotisíclibrové bankovky, každú osobitne zarámovanú. Barbarské honosenie sa zlatom a striebrom je len naivnejšia forma tohto moderného ho­ nosenia sa, lebo je menej zamerané na zlato ako peniaze. Tam ide ešte jednoducho o Leskzlata. Tu sa zračí sama podstata. Podstata

180

Kapitola o peniazoch

je v tom, že sa zlato nepoužíva ako peniaze: tu je dôležité, že ide o formu, ktorá je v protiklade k obehu. Akumulácia všetkých ostatných tovarov je menej pôvodná než akumulácia zlata a striebra: 1. lebo sú pominuteľné. Kovy samy osebe predstavujú oproti ostatným tovarom niečo trvácne: s obľu­ bou sa hromadia už aj pre ich väčšiu vzácnosť a pre výnimočný charakter ako výrobných nástrojov par excellence. Keďže drahým kovom nehrozí na vzduchu oxydácia atď., sú opäť menej pominu­ teľné ako obyčajné kovy. To, čo je na ostatných tovaroch pomi­ nuteľné, je práve ich forma: ale práve v tejto forme spočíva ich výmenná hodnota, zatiaľ čo ich úžitková hodnota tkvie v preko­ naní tejto formy, v spotrebe. Naproti tomu pri peniazoch je to práve ich substancia, ich materialita, sama forma, v ktorej repre­ zentujú bohatstvo. Keď peniaze boli už všade, teda z hľadiska priestorového určenia, všeobecným tovarom, teraz sú ním už aj pokiaľ ide o časové určenie. Ako bohatstvo sa uchovávajú za všetkých čias. Majú špecifickú trvácnosť. Sú pokladom, ktorý nerozožerú ani mole ani hrdza““.Všetky tovary sú len pominuteľné peniaze: peniaze sú jediný nepominuteľný tovar. Peniaze sú všade­ prítomný tovar: tovar sú len miestne ohraničené peniaze. Pre akumuláciu je však podstatné, že je procesom prebiehajúcim v čase. V tejto súvislosti hovorí Petty: „Veľký a konečný výsledok obchodu nie je bohatstvo vôbec, ale predovšetkým hojnosť striebra, zlata a šperkov, ktoré nie sú pominuteľné, ani také menlivé ako ostatné tovary, ale sú bohat­ stvom za všetkých čias a na každom mieste. Napríklad hojnosť vína, obilia, hydiny, mäsa atď. je bohatstvo, ale iba na určitom mieste a v určitom čase ... Preto výroba takýchto tovarov a účin­ ky takého obchodu, zabezpečujúceho určitej krajine zlato a strieb­ ro, sú výhodnejšie ako iné.“ (Str. 3.) ,„Ak sa daňami odnímu pe­ niaze niekomu, kto ich preje alebo prepije, a odovzdajú sa niekomu, kto ich použije na zúrodnenie pôdy, na rybolov, na ťažbu v baniach, na manufaktúry, alebo dokonca len na odevy, má z toho spoločenstvo vždy osoh, lebo ešte ani odevy nie sú také pominuteľné ako jedlo, ak sa použijú na vybavenie domov, je osoh trochu väčší: ak na výstavbu domov, je ešte väčší, ak na zúrodňovanie pôdy, na ťažbu v baniach, na rybolov, je ešte väčší, zo všetkých najväčší je vtedy, ak sa použijú na to, aby priniesli do krajiny zlato a striebro, pretože len tieto veci nie sú pominu­

Tovarovo peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

181

teľné, ale za všetkých čias a na každom mieste sa cenia ako bohatstvo.“ (Str. 5.) Toľko autor zo 17. storočia. Vidíme, že hro­ madenie zlata a striebra dostáva opravdivý podnet vtedy, keď sa drahý kov začal ponímať ako hmotný predstaviteľ bohatstva a ako všeobecná forma bohatstva. Kult peňazí má svoj asketizmus, svoje odriekanie, svoje sebaobetovanie — šetrnosť a striedmosť, opovrhovanie svetskými, časnými a pominuteľnými pôžitkami, honbu za večným pokladom. Z toho vzniká súvislosť medzi anglic­ kým puritanizmom alebo aj holandským protestantizmom a hon­ bou za peniazmi. Autor zo začiatku 17. storočia (Misselden | vy­ jadruje to celkom bez okolkov: „Prirodzenou matériou obchodu je tovar, umelou sú peniaze. Hoci peniaze svojou povahou i časom prichádzajú až po tovare, stali sa, tak ako sa dnes používajú, hlavnou vecou.“ Prirovnáva tok dvom synom starozákonného Jakuba, ktorý pravú ruku položil na hlavu mladšiehoa ľavúna hlavu staršieho. (Str. 24.) „Spotre­ búvame u nás priveľkú hojnosť vína zo Španielska, Francúzska, Porýnia, z Levanty, z ostrovov: hrozienka zo Španielska, korintky Z Levanty, batist z Henaultu a z Nizozemska, hodvábne výrobky z Talianska, cukor a tabak zo Západnej Indie, korenie z Východ­ nej Indie: to všetko nepotrebujeme nevyhnutne, a predsa sa to kupuje za tvrdé peniaze... Keby sa predávalo menej cudzích a viac domácich produktov, musel by prebytok vo forme zlata a striebra, ako poklad, plynúť k nám.“ (Tamže.) Moderní ekonó­ movia sa vo všeobecnej časti ekonómie, prirodzene, takýmto vý­ rokom posmievajú. Ak si však všimneme úzkostlivosť, ktorú možno pozorovať najmä v učení o peniazoch, a horúčkovité obavy, s aký­ mi sa v časoch kríz sleduje prílev a odlev zlata a striebra, vysvit­ ne, že peniaze v tom určení, v akom ich s naivnou jednostran­ nosťou ponímali prívrženci monetárnej a merkantilnej sústavy, rozhodne ešte majú svoje opodstatnenie nielen v predstave, ale ako reálna ekonomická kategória. Protikladné stanovisko, ktoré sa oproti tejto nadradenosti pe­ ňazí zastáva skutočných potrieb výroby, najpádnejšie vyjadruje Boisguillebert. (Pozri zarážajúce miesta v mojom zošite.“ ) 2. Hromadenie iných tovarov, ak odhliadneme od ich pominu­ + Por. Marx—Engels, Historisch-kritische 563— 583.

Gesamtausgabe

(MEGA) I/3, str.

182

Kapitola o peniazoch

teľnosti, sa v dvoch smeroch podstatne líši od hromadenia zlata a striebra, ktoré tu stotožňujeme s peniazmi. Po prvé, hromadenie iných tovarov nemá charakter hromadenia bohatstva ako takého, ale je hromadením osobitého bohatstva, a preto je samo osobit­ ným aktom výroby, ktorý nemožno redukovať na jednoduché hromadenie. Tvorenie zásob obilia si vyžaduje špeciálne zariade­ nia atď. Keď niekto hromadí ovce, neznamená to, že sa stáva pastierom: hromadenie otrokov alebo pôdy nevyhnutne vytvára vzťahy nadvlády a poroby atď. To všetko teda vyžaduje akty a určité vzťahy, ktoré sa líšia od jednoduchého akumulovania, od rozmnožovania bohatstva ako takého. Na druhej strane na to, aby som nahromadený tovar realizoval ako všeobecné bohatstvo, aby som si bohatstvo prisvojil vo všetkých jeho osobitých formách, musím obchodovať s osobitým tovarom, ktorý som nahromadil ako obchodník s obilím, s dobytkom atď. Od toho ma ušetria pe­ niaze ako všeciecný predstaviteľ bohatstva. Akumulácia zlata a striebra, t. j akumulácia peňazí, je prvou historickou formou zhromažďovania kapitálu a prvým veľkým prostriedkom tohto zhromažďovania, ale ako taká nie je ešte aku­ muláciou kapitálu. Na to by musel už sám návrat akumulovaného do obehu vystupovať ako moment a prostriedok hromadenia. Peniaze vo svojom poslednom, dovfšenom určení javia sa teda zo všetkých stránok ako protirečenie, ktoré ruší samo seba, ktoré vedie k svojmu vlastnému rozkladu. Oproti peniazom ako všeobec­ nej jorme bohatstva stojí celý svet skutočných bohatstiev. Peniaze sú čírou abstrakciou týchto bohatstiev — a fixované v tejto po­ dobe sú teda len ilúziou. Tam, kde bohatstvo existuje zdanlivo v dokonale hmotnej, rukolapnej forme ako takej, existujú peniaze len v mojej hlave, sú čistou chimérou. Midas."" Na druhej strane ako hmotný predstaviteľ všeobecného bohatstva sa peniaze reali­ zujú iba tým, že sa opäť vrátia do obehu, že miznú výmenou za jednotlivé osobité formy existencie bohatstva. V obehu zostávajú ako obežný prostriedok: ale pre hromadiace indivíduum sú stra­ tené a toto miznutie je jediný možný spôsob, ako si ich zabezpečiť ako bohatstvo. Rozloženie nahromadeného jednotlivými aktmi spotreby je jeho realizácia. Potom ich môžu hromadiť zasa iní jednotlivci, ale vtedy sa celý tento proces začína odznova. Sku­ točnú existenciu peňazí pre mňa môžem dosiahnuť len tým, že ich prepustím ako číre bytie pre iných. Ak si ich chcem pone­

Tovarovo-peňažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

183

chať, vyparujú sa mi pod rukou na Číry prízrak skutočného bohat­ stva. Ďalej: rozmnožovanie peňazí ich hromadením, akoby samé množstvo peňazí bolo mierou ich hodnoty, ukazuje sa opäť ako omyl. Ak sa nehromadia iné bohatstvá, strácajú samy peniaze svoju hodnotu v tej miere, v akej sa hromadia. Čo sa javí ako ich rozmnožovanie, je v skutočnosti ich ubúdanie. Ich samostatnosť je len zdanie: ich nezávislosť od obehu existuje len vzhľadom na obeh, ako závislosť od obehu. Predstierajú, že sú všeobecným to­ varom, ale pre svoju prirodzenú osobitosť sú zase osobitým tova­ rom, ktorého hodnota jednak závisí od dopytu a ponukya jednak sa aj mení spolu so svojimi špecifickými výrobnými nákladmi. A keďže peniaze sú stelesnené v zlate a striebre, stávajú sa v každej skutočnej forme jednostrannými, ak teda jeden z týchto kovov funguje ako peniaze, druhý je osobitým tovarom, a naopak, a tak každý z nich vystupuje v oboch určeniach. Ako absolútne isté, od mojej individuality naskrze nezávislé bohatstvo sú zároveľňí niečím pre mňa celkom vonkajškovým, niečím absolútne neistým, čo každá náhoda môže odo mňa odlúčiť. To isté platí aj o ich naskrze protirečivých určeniach ako miery, ako obežného pro-+ striedku a peňazí ako takých. V tomto poslednom určení si napo­ kon protirečia ešte aj preto, lebo majú predstavovať hodnotu ako takú, v skutočnosti však predstavujú len nemenné množstvo pre­ menlivej hodnoty. Negujú sa teda ako zavfšená výmenná hodnota. Ako číra miera sú už negované samy v sebe ako obežný pro­ striedok, ako obežný prostriedok a miera sú v sebe negované ako peniaze. Ich negácia v tomto poslednom určení je teda záro­ veň ich negáciou v oboch predchádzajúcich určeniach. Keďže sú negované ako len všeobecná forma bohatstva, musia sa teda reali­ zovať v osobitých substanciách skutočného bohatstva: ale pretože sa takto skutočne osvedčujú ako hmotný predstaviteľ totality bo­ hatstva, musia súčasne pretrvávať ako jeho všeobecná forma. Ich vstup do obehu musí byť sám momentom ich zotrvávania pri sebe a ich zotrvávanie pri sebe musí byť vstupom do obehu. To zna­ mená, že ako realizovaná výmenná hodnota musia byť súčasne stanovené ako proces, v ktorom sa výmenná hodnota realizuje. Zároveň sú negáciou seba samých ako čisto vecnej formy, ako formy bohatstva, ktorá je vo vzťahu k indivíduám vonkajšková a náhodilá. Musia sa naopak javiť ako tvorba bohatstva a toto bohatstvo ako výsledok vzájomných vzťahov indivíduí vo výrobe.

184

Kapitola o peniazoch

Výmenná hodnota je teda určená ako proces, už nie ako jednodu­ chá vec, pre ktorú je obeh len vonkajším pohybom, ani výmenná hodnota, existujúca individualizovane v nejakej osobitej látke: ako vzťah k sebe samej prostredníctvom procesu obehu. Na druhej strane už sám obeh nie je len jednoduchý proces výmeny tovarov za peniaze a peňazí za tovar, už nie je len pohybom sprostredku­ júcim realizáciu cien rozličných tovarov, ich vzájomné porov­ návanie ako výmenných hodnôt, pričom tovar i peniaze, akoby sa ocitli mimo obehu: predpokladaná výmenná hodnota, koneč­ né vynímanie tovaru z obehu do spotreby, teda zničenie výmennej hodnoty na jednej strane, a vynímanie peňazí, osamostatnenie vý­ mennej hodnoty voči svojej substancii, Čo je zasa iná forma jej zničenia. Sama výmenná hodnota, a teraz už nie výmenná hodnota všeobecne, ale výmenná hodnota zmeraná, musí sa teda ako pred­ poklad obehu sama javiť ako ním vytvorená, a ako vytvorená obehom musí sa zároveň javiť ako jeho predpoklad. Proces obehu sa musí zároveň javiť ako proces výroby výmenných hodnôt. Na jednej strane je teda návratom výmennej hodnoty do práce, na druhej strane návratom peňazí do výmennej hodnoty, ale tá teraz vystupuje v prehíbenom určení. V obehu sa predpokladá určitá cena, a v obehu je peniazmi stanovená len formálne. Sama urče­ nosť výmennej hodnoty čiže miera cien musí sa teraz javiť ako akt obehu. V tejto funkcii je výmenná hodnota kapitálom a obeh predstavuje zároveň akt výroby. Ešte doplniť: v obehu, ktorý sa javí ako obeh peňazí, sa vždy predpokladá súčasnosť oboch pólov výmeny. Ale tovary, ktoré sa majú vymeniť, môžu konkrétne existovať v rôznom čase. Môže tkvieť v povahe vzájomných služieb, že jedna služba sa vykoná dnes, ale protislužba až 0 rok atď. „Pri väčšine zmlúv“, hovorí Senior, „má len jedna zo zmluvných strán vec vo voľnej dispozícii a dáva ju na úver: keď má dôjsť k výmene, musí sa postúpiť ihneď, za podmienky, že postupujúci dostane ekvivalent len ne­ skôr. Keďže sa však hodnota všetkých vecí v určitom časovom období mení, používame ako platobný prostriedok vec, ktorej hodnota sa mení najmenej, ktorá si čo najdlhšie uchová určitú danú priemernú schopnosť kupovať veci. Tak sa peniaze stávajú výrazom či predstaviteľom hodnoty.“ Podľa toho by toto posledné určenie peňazí vôbec nesúviselo s ich predchádzajúcim určením. To je však nesprávne. Až keď peniaze vystupujú ako samostatný

Tovarovo-peňiažný obeh. Tri základné funkcie peňazí

185

predstaviteľ hodnoty, nestanovujú sa zmluvy napríklad už v množ­ stvách obilia alebo v službách, ktoré sa majú vykonať. (To druhé je bežné napríklad v lénnom systéme.) Pán Senior súdi, že peniaze majú „dlhšiu priemernú schopnosť“ uchovávať si svoju hodnotu. Faktom je, že peniaze ako všeobecný materiál zmlúv (všeobecný tovar zmlúv, hovorí Bailey?%?)sa ponímajú ako všeobecný tovar, ako predstaviteľ všeobecného bohatstva (hovorí Storch?Š), ako osamostatnená výmenná hodnota. Peniaze musia byť už značne vyvinuté vo svojich prvých dvoch určeniach, aby vo svojom treťom určení mohli vystupovať všeobecne v tejto úlohe. V skutočnosti sa však ukazuje, že hoci množstvo peňazí zostáva vždy rovnaké, mení sa ich hodnota: že vôbec ako určité množstvo podliehajú premenlivosti všetkých hodnôt. Tu sa proti ich všeobecnému urče­ niu uplatňuje ich prirodzená povaha ako osobitého tovaru. Ako miera sú voči tejto zmene ľahostajné, lebo ,„,vmeniacom sa me­ radle môžu sa dva odlišné vzťahy k tomuto meradlu vyjadriť vždy práve tak ako v nemennom meradle““. Peniazom ako obež­ nému prostriedku je zmena takisto ľahostajná, pretože množstvo peňazí ako takých je stanovené mierou. Ale pre peniaze ako pe­ niaze, ako vystupujú v zmluvách, je zmena podstatná, ako v tomto určení vôbec vystupujú do popredia ich protirečenia. V osobitných oddieloch treba doplniť: 1. Peniaze ako minca. Toto ako veľmi stručný prehľad o min­ covníctve. 2. Historicky o zdrojoch získavania zlata a striebra. Ich objavovanie atď. Dejiny ich produkcie. 3. Príčiny zmien. hodnoty drahých kovov, a teda kovových peňazí, pôsobenie týchto zmien na priemysel a na jednotlivé triedy. 4. Predovšetkým: množstvo obeživa so zreteľom na stúpanie a klesanie cien. (16. storočie, 19. storočie.) Pritom však treba prihliadnuť na to, ako na ne ako na mieru pôsobí vzrastajúce množstvo atď. 5. O obehu: rýchlosť, nevyhnutné množstvo, pôsobenie obehu: viac či menej rozvinutý atď. 6. Rozkladný účinok peňazí. (Toto doplniť.) (Sem zaradiť aj špecificky ekonomické roz­ bory.) (Špecifická váha zlata a striebra, veľa váhy obsiahnutej v rela­ tívne malom objeme v porovnaní s inými kovmi, to sa opakuje vo svete hodnôt tak, že tieto kovy obsahujú veľkú hodnotu (pra­ covný čas) vpomerne malom objeme. V nich realizovaný pracovný čas, výmenná hodnota, je špecifická váha tovaru. Vďaka tomu sú

1806

Kapitola o peniazoch

drahé kovy obzvlášť vhodné na to, aby slúžili obehu (preto mož­ no nosiť pri sebe vo vrecku značné časti hodnoty) a na akumu­ láciu, pretože možno ochrániť a nahromadiť veľkú hodnotu na malom priestore. Zlato sa pritom počas hromadenia nemení ako železo, olovo atď. Zostáva tým, čím je.) „Keby Španielsko nebolo malo mexické a peruánske bane, nikdy by nebolo potrebovalo poľské obilie.“ /Ravenstone.) „11li unum consilium habent et virtutem et potestatem suam

bestiae tradent... Et ne guis posset emere aut vendere, nisi gui habet characterem aut nomen bestiae, aut numerum nominis ejus.“ (Apokalypsa. Vulgata.?“) (,,TÍ majú jednu myseľ a svoju moc a svoje právo dajú šelme... a aby nikto nemohol ani kúpiť ani predať, iba ten, kto má znamenie alebo meno šelmy alebo počet jej mena.“ Zjavenie sv. Jána, kap. XVII. 13 a kap. XIII. 17.) „Korela­ tívne množstvá tovarov, ktoré dávame jedno za druhé, stanovujú cenu tovaru.“ (Storch.) „Cena je stupeň výmennej hodnoty.“ (Tamže. ) Ako sme videli, v jednoduchom obehu ako takom (vo výmennej hodnote v jej pohybe) je vzájomná činnosť indivíduí svojím obsa­ hom len obojstranným uspokojovaním ich potrieb, svojou formou predstavuje výmeny, ich kladenie na roveň ako ekvivalentov, tak­ že aj vlastníctvo tu vystupuje už len ako prisvojovanie produktu práce prácou a produktu cudzej práce vlastnou prácou, pokiaľ sa produkt vlastnej práce kupuje prostredníctvom cudzej práce. Vlastníctvo cudzej práce sa tu sprostredkúva ekvivalentom vlast­ nej práce. Táto forma vlastníctva — celkom tak ako sloboda a rovnosť — vystupuje v podobe tohto jednoduchého vzťahu. V ďalšom vývoji výmennej hodnoty sa to zmení a nakoniec sa ukáže, že súkromné vlastníctvo produktu vlastnej práce je totožné s oddelením práce od vlastníctva: takže práca znamená vytvárať cudzie vlastníctvo a vlastníctvo Znamená disponovať cudzou prá­ cou.

II. KAPITOLA O KAPITÁLI

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

„Kapitola o kapitáli“ (spočiatku nazvaná ako Kapitola o peniazoch ako kapitáli) zahrnuje zošity II (okrem prvých 7 strán), 111,IV, V, VI a VII. Zošity vznikli: Zošit Zošit Zošit Zošit Zošit Zošit

11: približne v novembri 1857 III: od 29. novembra asi do polovice decembra 1857. IV: asi od polovice decembra 1857 do 22. januára 1858. V: od 22. januára 1858 asi do začiatku februára 1838. VI: asi vo jebruári 1858. VII: koncom februára. V marci a koncom mája až začiatkom júna 1858.

Premena peňazí na kapitál

189

„Už od prvých krokov civilizácie ľudia vý­ mennú hodnotu produktov svojej práce ne­ určovali porovnávaním s produktmi, ktoré sa ponúkali výmenou, ale ich porovnávaním s nejakým uprednostneným produktom.“ (Ganilh, 13. 9.)

(ODDIEL PRVÝ) Proces výroby kapitálu (A/) PREMENA PEŇAZÍ NA KAPITÁL (1/ JEDNODUCHÝ OBEH TOVAROV V SÚSTAVE VÝROBNÝCH VZŤAHOV BURŽOÁZNEJ SPOLOČNOSTI. BURŽOÁZNA ROVNOSŤ A BURŽOÁZNA SLOBODA)

Ťažkosti, ktoré tak mimoriadne komplikujú pochopenie peňazí vich plnej určenosti ako peňazí — a ktorým sa politická ekonó­ mia usiluje vyhnúť tým, že pri vymedzovaní jedného z ich určení zabúda na druhé, a ak sa upozorní na toto, odvoláva sa na ono určenie — spočívajú v tom, že spoločenský vzťah, určitý vzájom­ ný vzťah medzi indivíduami vystupuje tu ako kov, kameň, ako čisto telesná vec mimo nich, ktorá sa ako taká vyskytuje v prí­ rode a na ktorej nevidieť rozdiel ani medzi jej podstatou a jej prirodzenou existenciou. Ale zlato a striebro nie sú peniaze osebe a pre seba. Príroda neprodukuje peniaze, takisto ako neprodukuje ani výmenný kurz alebo bankárov.“ V Peru a v Mexiku neslúžilo zlato a striebro ako peniaze, hoci sa tam vyskytovali ako ozdoby a hoci tam existoval rozvinutý systém výroby. Nie je prirodzenou vlastnosťou zlata a striebra byť peniazmi, a preto o nej fyzik, chemik atď. ako taký nič nevie. Ale peniaze sú bezprostredne zlato a striebro. Pri peniazoch ako miere ešte prevažuje určenie formy, ešte viac pri peniazoch ako minci, kde sa to prejavuje aj na­ vonokv ich razbe: ale v ich treťom určení, t. j. vich dovfšení, kde byť mierou a mincou je len funkciou peňazí, zmizla akákoľvek určenosť formy, čiže toto určenie bezprostredne splýva s ich kovo­ vým bytím. Vonkoncom na nich nevidno, že ich určenie byť peniaz­ mi je len výsledkom spoločenského procesu: sú peniazmi. A to tým neúprosnejšie, že ich bezprostredná úžitková hodnota pre živé indivíduum nie je v nijakom vzťahuk tejto ich úlohe a že v nich

190

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

ako vo vtelení čistej výmennej hodnoty už celkom zmizla každá spomienka na ich úžitkovú hodnotu, odlišnú od ich výmennej hodnoty. Tu sa teda v celej svojej nahote prejavuje základné protirečenie obsiahnuté vo výmennej hodnote a v spoločenskom spôsobe výroby, ktorý jej zodpovedá. Pokusy prekonať toto proti­ rečenie tým, že peniaze zbavíme ich kovovej formy a že sa im pridá aj taká vonkajšia podoba, aby vystupovali ako niečo, čo vytvorila spoločnosť, ako výraz spoločenského vzťahu, ktorého vrcholnou formou by boli pracovné peniaze, tieto pokusy sa podro­ bili kritike už vyššie. Teraz musí byť už celkom zrejmé, že pokiaľ sa zachováva základ výmennej hodnoty, je to všetko diletantstvo, a že dokonca ilúzia, akoby kovové peniaze skresľovali výmenu, vyplýva z úplnej neznalosti ich povahy. Na druhej strane je tak­ isto jasné, Že v tej miere, v akej narastá protiklad k panujúcim výrobným: vzťahom a v akej si samy tieto vzťahy čoraz ná­ silnejšie vynucujú preporodenie, polemika sa Čoraz ostrejšie za­ meriava proti kovovým peniazom alebo proti peniazom vôbec ako proti najvýraznejšiemu, najprotirečivejšiemu a najneúprosnejšie­ mu javu, v podobe ktorého systém vystupuje rukolapne. Kade­ jakými trikmi s peniazmi majú sa potom prekonať protiklady, hoci peniaze sú len ich okatým prejavom. Rovnako je jasné, že prostredníctvom peňazí možno vykonať rôzne revolučné operácie, pokiaľ sa zdá, že sa útokom na ne všetko ostatné ponecháva pri starom a len napráva. Mieria na somára, ale bijú vrece na jeho chrbte. Pokiaľ však somár bitku na vrece necíti, bijú v skutočnosti len vrece, nie somára. Ale keď ju pocíti, bijú somára, nie vrece. Pokiaľ tieto operácie sú namierené proti peniazom ako takým, je to len útok na dôsledky, ich príčiny však trvajú ďalej, je to teda narušovanie výrobného procesu, ktorému solídny základ potom dokáže viac alebo menej násilnou reakciou dať charakter len pre­ chodného narušenia a zvládnuť ho. Na druhej strane vyplýva z určenia peňažného vzťahu, ktorý sme doteraz vyložili v čistej podobe a bez prihliadania na rozvi­ nutejšie výrobné vzťahy, že v jednoducho poňatých peňažných vzťahoch akoby boli zmizli všetky imanentné protiklady buržoáz­ nej spoločnosti, a preto sa k peňažnému vzťahu v záujme apolo­ getiky existujúcich ekonomických vzťahov opäť utieka buržoázna demokracia, a to ešte viac než buržoázni ekonómovia (tí sú aspoň natoľko dôslední, že sa vracajú k ešte jednoduchšiemu určeniu

Premena peňazí na kapitál

191

výmennej hodnoty a výmeny). Vskutku, pokiaľ tovar alebo práca sú určené ešte len ako výmenná hodnota a pokiaľ vzájomný vzťah rôznych tovarov je určený len ako vzájomná výmena týchto vý­ menných hodnôt, ich porovnávanie, potiaľ aj indivíduá, subjekty, medzi ktorými tento proces prebieha, sú určené jednoducho len ako vymieňajúce subjekty. Nejestvuje medzi nimi absolútne nija­ ký rozdiel, pokiaľ ide o určenie formy, a to je ekonomické určenie, určenie, v ktorom sú voči sebe vo výmennom vzťahu, je to ukazovateľ ich spoločenskej funkcie čiže ich vzájomného spolo­ čenského vzťahu. Každý zo subjektov je vymieňajúcim subjektom, t. j každý má k druhému ten istý spoločenský vzťah ako druhý k nemu. Ich vzťah ako subjektov výmeny je teda vzťahom ľov­ nosti. Nemožno pobadať medzi nimi nijaký rozdiel alebo dokonca protiklad, ba ani nijakú odlišnosť. Ďalej tovary, ktoré medzi sebou vymieňajú, sú ako výmenné hodnoty ekvivalenty alebo aspoň pla­ tia za ekvivalenty (pri vzájomnom oceňovaní môže vzniknúť iba subjektívny omyl, a pokiaľ azda jedno indivíduum oklame druhé, nevyplýva to z povahy spoločenskej funkcie, v akej sa stretávajú, lebo tá je rovnaká, v nej sú si rovné, vyplýva to len z prirodzenej prešibanosti, výrečnosti atď., slovom, len z čisto individuálnej prevahy jedného indivídua nad druhým. Rozdiel je teda prirodzený a nijako sa netýka povahy vzťahu ako takého, a konkurencia atď. ho dokonca ešte oslabuje a zbavuje pôvodnej potencie, ako mož­ no konštatovať vzhľadom na ďalší výklad). Pokiaľ ide o čistú for­ mu, o ekonomickú stránku tohto vzťahu — obsah mimo tejto formy tu vlastne ešte vôbec nespadá do ekonómie, resp. predsta­ vuje prirodzený obsah, odlišný od ekonomického obsahu, o kto­ rom možno povedať, že je ešte celkom oddelený od ekonomického vzťahu, pretože je s ním ešte bezprostredne totožný“ — vystupujú do popredia len tri momenty, ktoré sa od seba formálne líšia: subjekty vzťahu, vymieňajúci, ktorí vystupujú v tom istom určení: predmety ich výmeny, výmenné hodnoty, ekvivalenty, ktoré nie­ lenže sú si rovné, ale výslovne si majú byť rovné a sú stanovené ako rovné: napokon samotný akt výmeny, sprostredkovanie, kto­ ré práve dodáva subjektom charakter seberovných vymieňajúcich subjektov a ich objektom charakter seberovných ekvivalentov. Ekvivalenty sú spredmetnením jedného subjektu pre iné subjekty, t. j samy majú rovnaké hodnoty a v akte výmeny sa osvedčujú ako rovnako hodnotné a zároveň ako voči sebe navzájom ľaho­

192

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

stajné. Subjekty existujú vo výmene ako pre seba navzájom rov­ nako hodnotné len prostredníctvom ekvivalentov, a ako také sa osvedčujú výmenou predmetnosti, v ktorej jeden subjekt existuje pre iné subjekty. Keďže subjekty existujú pre seba len tak ako rovnako hodnotné, ako držitelia ekvivalentov a ako také osved­ čujú túto ekvivalenciu vo výmene, sú ako rovnako hodnotné záro­ veň voči sebe ľahostajné: nezáleží na tom, že sa inak individuálne od seba líšia, všetky ich ostatné individuálne osobitosti sú im ľaho­ stajné. Pokiaľ ide o obsah mimo aktu výmeny, v ktorom výmenné hodnoty aj subjekty ako vymieňajúce nadobúdajú i osvedčujú tento svoj charakter, týmto obsahom, ktorý nespadá do rámca ekono­ mického určenia formy, môže byť len: 1. prirodzená osobitosť to­ varu, ktorý sa vymieňa. Z. Osobitá prirodzená potreba vymieňajú­ cich alebo, ak oboje zhrnieme dovedna, rozdielna úžitková hodnota tovarov, ktoré sa majú vymeniť. Úžitková hodnota ako obsah výmeny, ktorý je celkom mimo ekonomického určenia vý­ meny, a preto nijako neohrozuje spoločenskú rovnosť indivíduí, ale naopak, prirodzená rozdielnosť týchto obsahov tvorí základ ich spoločenskej rovnosti. Keby indivíduum A malo tú istú potre­ bu ako indivíduum B a keby aj svoju prácu realizovalo v tom istom predmete ako indivíduum B, nebol by medzi nimi vôbec nijaký vzťah: z hľadiska ich výrobnej činnosti by to vôbec neboli rozdiel­ ne indivíduá. Obe indivíduá majú potrebu dýchať: pre obe existuje vzduch ako atmosféra, tým sa naskrze nedostávajú do nijakého spoločenského kontaktu, ako dýchajúce indivíduá sú v určitom vzájomnom vzťahu len ako prírodné telesá, nie ako osoby. Až roz­ dielnosť ich potrieb a ich výrobnej činnosti dáva podnet na výme­ nu a na ustanovenie ich spoločenskej rovnosti v nej: táto prirodze­ ná rozdielnosť je preto predpokladom ich spoločenskej rovnosti v akte výmeny a vôbec tohto vzťahu, do ktorého vstupujú ako pro­ duktívne indivíduá. Z hľadiska tejto prirodzenej rozdielnosti ob­ sahov výmeny je indivíduum A majiteľom nejakej úžitkovej hod­ noty pre B a B je majiteľom nejakej úžitkovej hodnoty pre A. Z tejto stránky prirodzená rozdielnosť úžitkových hodnôt uvádza týchto majiteľov do vzťahu vzájomnej rovnosti. Podľa toho teda nie sú voči sebe ľahostajní, ale integrujú sa, potrebujú sa navzá­ jom, takže indivíduum B ako indivíduum, objektivizované v tovare, je potrebou pre indivíduum A,a naopak, takže sú k sebe navzájom nielen v rovnom, ale aj v spoločenskom vzťahu. To však nie je

Premena peňazí na kapitál

193

všetko. Že túto potrebu jedného možno uspokojiť výrobkom dru­ hého a naopak, a že jeden je schopný vyrobiť predmet pre potrebu druhého a že každý z nich je voči druhému vlastníkom objektu potreby toho druhého, dokazuje, že každý z nich ako človek pre­ sahuje svoju vlastnú osobitú potrebu atď. a že k sebe majú vzťah ako ľudia, že všetci sú si vedomí spoločnej rodovej podstaty. Inak sa nestáva, že by slony produkovali pre tigry alebo jedny zvieratá pre iné zvieratá. Napríklad roj včiel je v podstate len ako jedna včela a všetky produkujú to isté. A ďalej. Pokiaľ teda táto prirodzená rozdielnosť indivíduí a ich tovarov (výrobky, prá­ ca atď. tu ešte vôbec nie sú rozdielne, ale existujú len vo forme tovarov alebo, ako to Bastiat opakuje po Sayovi, vo forme služieb, Bastiat si namýšľa, že redukovaním ekonomického určenia výmen­ nej hodnoty na jej prirodzený obsah, na tovar alebo službu, keďže teda nie je schopný postihnúť ekonomický vzťah výmennej hod­ noty ako takej, dosiahol veľký pokrok v porovnaní s klasickými ekonómami anglickej školy, ktorí sú schopní postihnúť výrobné vzťahy v ich určenosti ako takej, v ich čistej podobe) vytvára motív na integráciu týchto indivíduí, na utvorenie ich spoločen­ ského vzťahu ako vymieňajúcich, v ktorom sa ich vzájomná rov­ nosť predpokladá a osvedčuje, pristupuje k určeniu ich rovnosti ešte aj určenie ich slobody. Hoci indivíduum A cíti potrebu po tovare indivídua B, nezmocňuje sa ho násilím, takisto ako ani naopak, ale indivíduá sa navzájom uznávajú za vlastníkov, za osoby, ktorých tovary sú preniknuté ich vôľou. Na tomto základe tu potom pristupuje najprv právny moment osoby a jej slobody, pokiaľ je v tomto vzťahu obsiahnutá. Ani jedno indivíduum sa vlastníctva druhého nezmocňuje násilím. Každé ho scudzuje dobro­ voľne. To však nie je všetko: indivíduum A slúži potrebe indiví­ dua B prostredníctvom tovaru a len potiaľ a preto, lebo indiví­ duum B slúži potrebe indivídua A prostredníctvom tovaru b, a na­ opak. Každé indivíduum slúži druhému preto, aby slúžilo sebe samému: každé indivíduum vzájomne používa to druhé ako svoj prostriedok. Vo vedomí oboch indivíduí je potom obsiahnuté oboje: 1. že každé dosiahne svoj cieľ len potiaľ, pokiaľ slúži druhému ako prostriedok: 2. že každé sa stáva prostriedkom pre to druhé (bytie pre niečo iné) len ako samoúčel (bytie pre seba]: 3. že vzájomnosť, v ktorej je každé indivíduum zároveň prostriedkom aj účelom, a to tak, že svoj účel dosahuje len potiaľ, pokiaľ sa

194

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

stáva prostriedkom a prostriedkom sa stáva len potiaľ, pokiaľ predstavuje samoúčel, že sa teda každý stáva bytím pre druhého len potiaľ, pokiaľ je bytím pre seba, a druhý je bytím pre neho len potiaľ, pokiaľ je bytím pre seba — že táto vzájomnosť je nevyhnut­ nosťou, nevyhnutným predpokladom ako prirodzená podmienka výmeny, Že však ako taká je každému z oboch subjektov ľahostaj­ ná a Že každému na tejto vzájomnosti záleží len potiaľ, pokiaľ uspokojuje jeho záujem ako záujem vylučujúci záujem druhého, bez ohľadu naň. To znamená, že obe strany síce uznávajú spoločný záujem, ktorý sa javí ako motív súhrnného aktu, ako fakt, lenže spoločný záujem nie je motívom, ale prebieha takpovediac len za chrbtom osobitých záujmov, ktoré sa odrážajú samy v sebe,“ za jednotlivým záujmom, ktorý je v protiklade k záujmu druhého. Z tohto hľadiska môže sa indivíduum v krajnom prípade utešovať azda tým, že uspokojenie jeho protikladného individuálneho zá­ ujmu je práve uskutočnením prekonaného protikladu, spoločen­ ského všeobecného záujmu. Z hľadiska samého aktu výmeny sa indivíduum, každé indivíduum javí samo sebe ako výlučný a pa­ nujúci (určujúci) subjekt výmeny. Tým je teda stanovená úplná sloboda indivídua: dobrovoľnátransakcia: z nijakej strany násilie, stanovenie seba ako prostriedku, čiže ako slúžiaceho, len ako prostriedku na to, aby seba stanovil ako samoúčel, ako to, čo panuje a prevažuje: napokon sebecký záujem, neuskutočňujúci nijaký nadradený záujem: druhý subjekt sa taktiež uznáva a chápe ako subjekt, takisto uskutočňujúci svoj sebecký záujem, takže obaja vedia, že spoločný záujem tkvie práve len v dvojstrannosti, mnohostrannosti a v osamostatnení v rozličných smeroch, vo vý­ mene sebeckého záujmu. Všeobecný záujem tkvie práve vo vše­ obecnosti sebeckých záujmov. Kým teda ekonomická forma, vý­ mena, stanovuje vo všetkých smeroch rovnosť subjektov, obsah či látka, individuálna i vecná, Čo pobáda k výmene, stanovuje slobodu. Rovnosť a sloboda sa teda vo výmene založenej na vý­ menných hodnotách nielenže rešpektujú, ale výmena výmenných hodnôt je produktívnou, reálnou základňou každej rovnosti a slo­ body. Ako čisté idey sú len idealizovanými výrazmi tejto výmeny, rozvinuté v právnych, politických, sociálnych vzťahoch sú len touto základňou v inej mocnine. To sa potvrdilo aj historicky. Rovnosť a sloboda v tejto dimenzii sú pravým opakom antickej slobody a rovnosti, ktorých základom práveže nie je rozvinutá

Premena peňazí na kapitál

195

výmenná hodnota, ale naopak, následkom jej vývoja zanikli. Pred­ pokladom novej dimenzie rovnosti a slobody sú výrobné vzťahy, ktoré sa v starovekom svete ešte nerealizovali: ani v stredoveku. Základom starovekého sveta je priama nútená práca: spoločenstvo spočíva na nej ako na existujúcom podklade, základom stredo­ veku je práca sama ako výsada, teda ešte vo svojej osobitosti, nie ako práca všeobecne produkujúca výmenné hodnoty. Teraz práca nie je ani nútenou prácou, ani sa nevykonáva s ohľadom na niečo

spoločné ako niečo nadradené (cechy). Je síce pravda, že vzťah medzi vymietťiajúcimi subjektmi sa, pokiaľ ide o motívy, t. j. pokiaľ ide o prirodzené motívy, ktoré nepatria do ekonomických procesov, zakladajú tiež na určitom donútení: ale to je na jednej strane práve len ľahostajnosť toho druhého k mojej potrebe ako takej, k mojej prirodzenej indi­ vidualite, teda jeho rovnosť vo vzťahu ku mnea jeho sloboda, ktorá je však rovnako aj predpokladom mojej rovnosti a slobody, na druhej strane, pokiaľ som určovaný, pokiaľ ma poháňajú moje potreby, potiaľ je to len moja vlastná prirodzenosť, predstavujúca súhrn potrieb a pudov, čo ma donucuje, a nič cudzie. (čiže môj záujem, stanovený vo všeobecnej, uvedomenej forme). Ale práve touto stránkou vykonávam tlak na toho druhého, ženiem ho do systému výmeny. Preto sa v rímskom práve servus správne charakterizuje ako niekto, kto si výmenou nemôže nič pre seba nadobudnúť (pozri Institutiones?9). Teda je jasné aj to, že aj keď toto právo Zodpo­ vedá takému spoločenskému stavu, v ktorom výmena nebola rozvinutá, jednako len, keďže v určitom okruhu osôb rozvinutá bola, mohlo vypracovať definície právnej osoby, práve indivídua ako stránky výmeny, a tým (v základných ustanoveniach) anti­ cipovať právo pre priemyselnú spoločnosť, a že sa najmä oproti stredoveku muselo presadzovať ako právo nastupujúcej buržoáz­ nej spoločnosti. Ale vývoj tohto práva sám prebieha presne vtom istom čase ako rozklad rímskej spoločnosti. Keďže až peniaze predstavujú realizáciu výmennej hodnoty a sústava výmenných hodnôt sa realizuje až na základe rozvinu­ tej peňažnej sústavy, alebo naopak, môže byť peňažná sústava v skutočnosti len realizáciou tejto sústavy slobody a rovnosti. Peniaze ako miera dávajú ekvivalentu len jeho určitý výraz, len ony Z neho robia ekvivalent aj čo do formy. V obehu sa síce

190

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

prejavuje ešte určitý rozdiel vo forme: obaja vymieňajúci vystu­ pujú v oboch rozdielnych určeniach — ako kupujúci i ako predá­ vajúci, výmenná hodnota vystupuje raz ako všeobecná vo forme peňazí, raz ako osobitá v prirodzenom tovare, ktorý má teraz ce­ nu, ale, po prvé, tieto určenia sa striedajú: obeh sám nestanovuje nerovnosť, stanovuje len rovnosť, ruší len negovaný rozdiel. Ne­ rovnosť je len čisto formálna. Napokon v peniazoch, ktoré samy obiehajú, takže sa zjavujú raz v jedných, raz v druhých rukách a sú voči tomu ľahostajné, sa teraz aj rovnosť stanovuje vecne. Z hľadiska procesu výmeny sa každý majiteľ peňazí javí tomu druhému tak, akoby sám bol peniazmi. Ľahostajnosť a rovnocen­ nosť je preto výslovne obsiahnutá a daná vo forme veci. Osobitá prirodzená rozdielnosť, ktorá tkvela v tovare, je Zotretá a neustále sa stiera obehom. Robotník, ktorý kupuje tovar za 3 šilingy, javí sa predávajúcemu v tej istej funkcii, v tej istej rovnosti — vo for­ me 3 šilingov — ako kráľ, ktorý robí to isté. Medzi nimi sa stiera akýkoľvek rozdiel. Predávajúci ako taký vystupuje len ako majiteľ tovaru za cenu 3 šilingov, takže obaja sú si celkom rovní, ibaže 3 šilingy existujú raz v podobe striebra, raz v podobe cukru atď. Mohlo by sa zdať, že v tretej forme peňazí vstupuje medzi subjekty tohto procesu rozdielnosť určenia. Ale pokiaľ tu peniaze vystupujú ako materiál, ako všeobecný tovar zmlúv, stiera sa práve každý rozdiel medzi oboma zmluvnými stranami. Pokiaľ sa peniaze stá­ vajú predmetom akumulácie, zdá sa, že subjekt odoberá z obehu len peniaze, všeobecnú formu bohatstva, keďže neodoberá z obe­ hu tovary za rovnakú cenu. Kým teda jedno indivíduum aku­ muluje a druhé nie, nerobí to vonkoncom na úkor druhého. Kým jedno indivíduum reálne bohatstvo užíva, druhé si prisvojuje vše­ obecnú formu bohatstva. Ak jedno chudobnie, a druhé bohatne, je to ich slobodná vôľa, a nijako to nevyplýva z ekonomické­ ho pomeru, zo samého ekonomického vzťahu, do ktorého sa voči sebe navzájom dostávajú. Dokonca ani dedičstvo a podobné práv­ ne vzťahy, ktoré zvečňujú takto vzniknuté nerovnosti, nijako ne­ narúšajú túto prirodzenú slobodu a rovnosť. Ak pôvodný vzťah indivídua A nie je v protirečení s týmto systémom, tak toto proti­ rečenie rozhodne nemôže vzniknúť tým, že namiesto indivídua A nastupuje indivíduum B, že ho zvečňuje. Naopak, ide tu o presa­ dzovanie spoločenského určenia ponad prirodzenú hranicu života: je to totiž posilnenie tohto určenia oproti náhodným vplyvom

Premena peňazí na kapitál

197

prírody, ktorej účinok sám osebe by, naopak, znamenal zrušenie slobody jednotlivca. Ďalej, keďže v tomto vzťahu je indivíduum len individuáciou peňazí, je ako také rovnako nesmrteľné ako samotné peniaze a keď za neho nastupujú dediči, znamená to prá­ ve realizáciu tohto určenia. Ak sa toto chápanie neposudzuje predovšetkým podľa jeho his­ torického významu, ale uplatňuje sa ako argument proti vyspe­ lejším ekonomickým vzťahom, v ktorých indivíduá už nevystupujú voči sebe ako vymieňajúci Či ako kupujúci a predávajúci, ale v určitých vzájomných vzťahoch, v ktorých už nie sú všetci sta­ novení v tej istej určenosti, je to to isté, ako keby niekto chcel tvrdiť, že nejestvuje nijaký rozdiel a už vôbec nie nejaký protiklad a protirečenie medzi prírodnými predmetmi, pretože ak sa naprí­ klad všetky chápu podľa určenia tiaže, všetky majú váhu a sú si teda rovné: alebo že sú si rovné, lebo všetky majú tri priestorové rozmery. Ešte aj výmenná hodnota sa tu takisto fixuje v jej jedno­ duchej určenosti, ktorá sa stavia proti jej rozvinutejším protiklad­ ným formám. Z hľadiska vývoja vedy javia sa tieto obstraktné určenia práve ako prvé a najchudobnejšie, tak ako to v dejinách zväčša býva, rozvinutejšie prichádza neskoršie. V celku súčasnej buržoáznej spoločnosti vystupuje tento vývoj ako stotožnenie to­ varov s cenami a ich obehom atď. ako povrchový proces, pod kto­ rým však v híbke prebiehajú celkom. iné procesy, a v tých táto zdanlivá rovnosť a sloboda indivíduí mizne. Na jednej strane sa prehliada, že predpoklad výmennej hodnoty ako objektívneho zá­ kladu celého systému výroby prináša so sebou už od začiatku pre indivíduum nevyhnutnosť, že jeho bezprostredný výrobok nie je výrobkom pre neho samého, ale že sa ním len stáva v spolo­ čenskom procese a že musí prijať túto všeobecnú a predsa von­ kajšiu formu, že indivíduum môže existovať už len ako indivíduum vyrábajúce výmenné hodnoty, že je tu teda zahrnutá už aj celá negácia jeho prirodzenej existencie, že je teda naskrze určené spoločnosťou, že to ďalej predpokladá deľbu práce atď., v ktorej sa indivíduum dostáva už do celkom iných vzťahov, ako sú vzťahy len vymieňajúcich indivíduí atď. Prehliada sa teda, že tento pred­ poklad nielenže vôbec nevychádza z vôle ani z bezprostrednej povahy indivídua, ale že to je predpoklad hisťoricky vzniknutý a že stanovuje indivíduum už ako indivíduum, ktoré je určené spoločnosťou. Na druhej strane sa prehliada, že vyššie formy,

198

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

v akých sa teraz prejavuje výmena alebo výrobné vzťahy, ktoré sá Vnej realizujú, vonkoncom nezostávajú stáť pri tejto jednoduchej určenosti, kde najväčší rozdiel, čo vzniká, je formálny, a preto ľahostajný. A nakoniec sa takisto prehliada, že už v jednodu­ chom určení výmennej hodnoty a peňazí je latentne obsiahnutý protiklad medzi mzdou a kapitálom atď. Celá táto múdrosť sa teda redukuje na to, že sa zastavuje pri najjednoduchších eko­ nomických vzťahoch, ktoré, ak sa ponímajú samostatne, sú číre abstrakcie, v skutočnosti však sú, naopak, sprostredkované naj­ hlbšími protikladmi a predstavujú len jednu stránku, čím sa ich výraz stiera. Na druhej strane sa zároveň prejavuje hlúposť socialistov (naj­ mä francúzskych, ktorí chcú dokázať, že socializmus je realizá­ ciou ideí buržoáznej spoločnosti, ako ich vyjadrila Francúzska revolúcia), ktorí tvrdia, že výmena, výmenná hodnota atď. sú Dô­ vodne (v čase) alebo čo do svojho pojmu (vo svojej adekvátnej forme) systémom rovnosti a slobody všetkých, ale že boli skres­ lené peniazmi, kapitálom atď. Alebo aj to, že dosiaľ dejiny robili len neúspešné pokusy o to, aby ich uplatnili spôsobom zodpove­ dajúcim ich podstate a že oni, ako napríklad Proudhon, objavili teraz toho pravého Jakuba, čím sa vraj začnú opravdivé dejiny týchto vzťahov namiesto ich nepravých. Treba im odpovedať: že výmenná hodnota, alebo lepšie povedané peňažný systém, je sku­ točne systémom rovnosti a slobody a že to, čo im pri ďalšom vývoji systému pripadá rušivé, sú poruchy imanentné tomu­ to systému, že práve to je realizáciou tej rovnosti a slobody, ktoré sa preukazujú ako nerovnosť a nesloboda. Prianie, aby sa výmenná hodnota nevyvinula na kapitál, alebo aby sa práca, pro­ dukujúca výmennú hodnotu, nevyvinula na námezdnú prácu, je rovnako zbožné ako hlúpe. Títo páni sa od buržoáznych apologétov na jednej strane líšia citom pre protirečenia, ktoré systém v sebe obsahuje: na druhej strane utopizmom, totiž že nechápu nevy­ hnutný rozdiel medzi reálnou a ideálnou podobou buržoáznej spoločnosti a že sa teda mienia márne usilovať o novú realizáciu jej pomyselného výrazu, ktorý je v skutočnosti len odrazom tejto reality. Iba čírou detinskou abstrakciou je napokon aj jalové úsilie dokazovať, ako to na rozdiel od týchto socialistov robí úpadková politická ekonómia posledného obdobia (za jej kla­ sického predstaviteľa, pokiaľ ide o nudnosť, strojenú hru na dia­

Premena peňazí na kapitál

199

lektiku, rozšafnú nafúkanosť, banálnu, samoľúbu frázovitosť a to­ tálnu neschopnosť pochopiť dejinné procesy, možno pokladať Fredericka Bastiata, lebo Američan Carey vyzdvihuje aspoň určité osobité americké pomery oproti európskym), že ekonomické vzťahy vyjadrujú všade tie isté jednoduché určenia, a že teda všade vládne rovnosť a sloboda jednoducho určenej výmeny vý­ menných hodnôt. Napríklad vzťah medzi kapitálom a úrokom sa redukuje na výmenu výmenných hodnôt. Keď sa potom zo skú­ senosti uzná, že výmenná hodnota existuje nielen v tejto jedno­ duchej určenosti, ale aj v podstatne odlišnej určenosti kapitálu, redukuje sa kapitál opäť na jednoduchý pojem výmennej hodnoty, a úrok, ktorý vyjadruje predsa určitý vzťah kapitálu ako takého, sa tiež odtrhuje od tejto určenosti a stotožňuje sa s výmennou hod­ notou, abstrahuje sa od celej špecifickej určenosti tohto vzťahu a všetko sa vracia do stavu nerozvinutého vzťahu výmeny tovaru za tovar. Pokiaľ sa abstrahuje od toho, čím sa konkrétne líši od svojho abstraktna, je konkrétno, pravda, týmto abstraktnom a ni­ čím sa od neho nelíši. Podľa toho sú všetky ekonomické kategórie len vždy iné názvy pre vždy rovnaký vzťah, a táto primitívna neschopnosť pochopiť reálne rozdiely má teda predstavovať čistý zdravý rozum ako taký. „Ekonomické harmónie“ pána Bastia­ ta“ spočívajú v podstate iba v predstave, akoby jestvoval len je­ den jediný ekonomický vzťah, kťorý prijíma rozličné názvy, alebo akoby odlišnosť bola len odlišnosťou názvov. Táto redukcia nie je ani z formálnej stránky aspoň natoľko vedecká, aby sa všetko redukovalo na skutočný ekonomický vzťah, a to tým, že by sa odhliadlo od rozdielu, v ktorom tkvie vývoj: ale raz sa odhliada 0d jednej stránky, inokedy zasa od druhej, a tak sa konštatuje identita raz na jednej a raz zasa na druhej stránke. Napríklad mzda je plat za službu, ktorú jedno indivíduum vykonáva pre druhé. (Ako sme už vyššie uviedli, ekonomická forma ako taká sa tu opomína.) Zisk je tiež plat za službu, ktorú jedno indivíduum vykonáva pre druhé. Mzdaa zisk sú teda totožné, a je to predo­ všetkým jazykový zmätok nazvať jeden plat mzdou a druhý zis­ kom. Ale čo potom zisk a úrok. V zisku je vraj plat za službu vystavený náhodám: v úroku je fixovaný. A teda keďže v mzde je plat relatívne vystavený náhodám, kým v zisku, na rozdiel od práce, je fixovaný, je vraj vzťah medzi úrokom a ziskom ten istý ako vzťah medzi mzdou a ziskom, čo je, ako sme videli, vzájomná

200

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

výmena ekvivalentov. Odporcovia!91sa potom chytajú tejto hlú­ posti (ktorá vznikla tým, že sa od ekonomických vzťahov, v kto­ rých je protiklad vyjadrený, vracajú k tým ekonomickým vzťa­ hom, v ktorých je ešte len latentný a zastretý) a dokazujú, že napríklad v kapitáli a úroku nedochádza k jednoduchej výmene, lebo kapitál sa nenahrádza ekvivalentom, ale že majiteľ, ktorý už 20-krát zjedol ekvivalent vo forme úrokov, vlastní ho ešte vždy vo forme kapitálu a môže ho znova vymeniť za 20 nových ekviva­ lentov. Z toho vyplýva teda tá nechutná debata, v ktorej jeden tvrdí, že medzi rozvinutou a nerozvinutou výmennou hodnotou nie je rozdiel, a iní zasa tvrdia, že rozdiel tu, žiaľ, je, ale že by vlastne nemal byť.

(2/ KAPITÁL AKO PREVLÁDAJÚCI VZŤAH BURŽOAZNEJ SPOLOČNOSTI)

Peniaze ako kapitál — to je určenie peňazí, ktoré presahuje ich jednoduché určenie ako peňazí. Možno ho pokladať za ich vyššiu realizáciu, tak ako sa dá povedať, že opica je rozvinutá v Člo­ veku. To potom, pravda, znamená, že sa nižšia forma stanovuje ako subjekt subsumujúci vyššiu formu. Rozhodne treba peniaze ako kapitál odlíšiť od peňazí ako peňazí. Toto nové určenie treba vysvetliť. Na druhej strane sa zdá, že kapitál ako peniaze je krokom späť k nižšej forme. Je to však len tým, že tu kapitál vystupuje v osobitej podobe, ktorá existuje už pred ním ako ne­ kapitál a predstavuje jeden z jeho predpokladov. Peniaze sa opäť vyskytujú vo všetkých neskorších vzťahoch, ale potom už práve že nefungujú ako číre peniaze. Keď nám, ako tu, ide najprv o to, sledovať peniaze až k ich totalite v podobe peňažného trhu, tak sa ostatný vývoj iba predpokladá a príležitostne sa musí zahrnúť do výkladu. Tu teda vyložíme všeobecné určenie kapitálu, skôr než prejdeme k jeho osobitej podobe ako peňazí. Keď poviem, ako napríklad Say,"““že kapitál je suma hodnôt, nehovorím nič iné ako to, že kapiťál je výmenná hodnota. Každá suma hodnôt je výmenná hodnota a každá výmenná hodnota je suma hodnôt. Jednoduchým sčítaním sa nemôžem dostať od vý­ mennej hodnoty ku kapitálu. Ako sme videli, v čírej akumulácii peňazí nie je ešte obsiahnutý vzťah kapitalizovania.

Premena peňazí na kapitál

201

V takzvanom obchode v malom, v každodennom styku buržoáz­ neho života, tak ako prebieha priamo medzi výrobcom a spo­ trebiteľom, v maloobchode, kde je na jednej strane cielom vý­ mena tovaru za peniaze a na druhej strane výmena peňazí za tovar na uspokojovanie individuálnych potrieb — iba v tomto pohybe, ktorý prebieha na povrchu buržoáznej spoločnosti, pre­ bieha pohyb výmenných hodnôt, ich obeh, v čistej podobe. Robot­ ník, ktorý kupuje peceň chleba, a milionár, ktorý ho takisto kupuje, vystupujú v tomto akte len ako jednoduchí kupujúci, tak ako kramár vystupuje voči nim len ako predávajúci. Všetky ostat­ né určenia sa tu stierajú. Obsah ich nákupov, takisto ako ich rozsah, je vo vzťahu k tomuto určeniu formy celkom ľahostajný. Ak v teórii pojem hodnoty predchádza pojmu kapitálu, zatiaľ čo na druhej strane jeho čisté chápanie predpokladá spôsob vý­ roby založený na kapitáli, je to v praxi práve tak. Preto aj eko­ nómovia nevyhnutne pokladajú kapitál raz za tvorcu hodnôt, za ich zdroj, kým inokedy zas vidia v hodnotách predpoklad pre vytvorenie kapitálu a sám kapitál vydávajú len za sumu hodnôt v určitej funkcii. Existencia hodnoty vo svojej čistej a všeobecnej podobe predpokladá spôsob výroby, v ktorom jednotlivý výrobok už prestal byť výrobkom pre výrobcu vôbec, a tým menej je výrob­ kom pre jednotlivého robotníka, a bez realizácie prostredníctvom obehu nie je ničím. Pre toho, kto vytvára nekonečne malú časť jedného lakťa kartúnu, vonkoncom nie je formálnym určením, že je to hodnota, výmenná hodnota. Keby nebol vytvoril výmennú hodnotu, peniaze, nebol by vytvoril celkom nič. Samo toto hod­ notové určenie predpokladá teda daný historický stupeň spolo­ čenského spôsobu výroby a samo je vzťahom, ktorý je daný s tým­ to stupňom, je teda historickým vzťahom. Na druhej strane sa jednotlivé momenty tohto hodnotového určenia vyvíjajú na skorších stupňoch historického spoločenského procesu výroby a javia sa ako ich výsledok. V systéme buržoáznej spoločnosti prichádza preto hneď za hod­ notou kapitál. V dejinách predchádzajú iné systémy, ktoré tvoria materiálnu základňu nižšej formy vývoja hodnoty. Keďže tu vý­ menná hodnota hrá len vedľajšiu úlohu popri úžitkovej hodnote, nevystupuje ako jej reálna základňa kapitál, ale vzťah pozemko­ vého vlastníctva. Naproti tomu moderné pozemkové vlastníctvo nemožno vôbec pochopiť bez predpokladu kapitálu, lebo bez neho

202

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

nemôže existovať, a v skutočnosti sa historicky zjavuje ako kapi­ tálom vyvolaná, adekvátne uspôsobená forma predchádzajúcej historickej formy pozemkového vlastníctva. Práve na vývoji po­ zemkového vlastníctva možno teda študovať postupné víťazstvo a rozvíjanie sa kapitálu, a preto aj Ricardo, ekonóm modernej doby, s veľkým zmyslom pre históriu, skúmal vzťahy kapitálu, námezdnej práce a pozemkovej renty v rámci pozemkového vlast­ níctva, aby ich zachytil v ich špecifickej forme. Vzťah priemysel­ ného kapitalistu k pozemkovému vlastníkovi sa javí ako vzťah, ktorý sa netýka pozemkového vlastníctva. Ale ako vzťah moder­ ného farmára k poberateľovi pozemkovej renty sa ich vzťah javí ako imanentný vzťah pozemkového vlastníctva samého, a ten existuje už len vo svojom vzťahu ku kapitálu. Dejiny pozemko­ vého vlastníctva, ktoré by dokázali postupnú premenu feudálneho zemepána na poberateľa pozemkovej renty, premenu dedične usadlého, na polovicu poplatného a často aj nevoľného doživot­ ného nájomcu na moderného farmára, a premenu usadlých nevol­ níkov pripútaných k pôde a sedliakov povinných robotou na poľnohospodárskych nádenníkov, boli by skutočne dejinami tvor­ by moderného kapitálu. Zahrnuli by aj vzťah k mestskému kapi­ tálu, k obchodu atď. Tu však máme do činenia s buržoáznou spoločnosťou, ktorá sa už utvorila a ktorá sa rozvíja na svojej vlastnej základni. Kapitál pochádza ponajprv z obehu, a to z peňazí, ktoré sú jeho východiskom. Videli sme, že vstup peňazí do obehu a zá­ roveň ich návrat z neho zasa späť do seba je posledným predpo­ kladom negácie peňazí ako takých. Je to zároveň prvé ponímanie kapitálu a jeho prvá javová forma. Peniaze sa negovali ako peniaze, ktoré obeh pohltil: ale takisto sa negovali ako peniaze, ktoré samostatne vystupujú voči obehu. Ak zhrnieme pozitívne určenia tejto negácie, zisťujeme, že obsahuje prvé prvky kapitálu. Peniaze sú prvou formou, v ktorej sa zjavuje kapitál ako taký. P—T—T—P,:,to, že sa peniaze vymieňajú za tovar a tovar za peniaze, tento pohyb kupovania s cieľom predávať, ktorým je určovaná forma obchodu, kapitál ako obchodný kapitál, vysky­ tuje sa na najranejších stupňoch ekonomického vývoja: je to prvý pohyb, v ktorom výmenná hodnota ako taká tvorí obsah, kde nie je len formou, ale svojím vlastným obsahom. Tento pohyb môže prebiehať vnútri národov a medzi národmi, u ktorých sa výmenná

Premena peňazí na kapitál

203

hodnota ešte nestala predpokladom ich výrobnej činnosti. Tento pohyb zasahuje len nadbytok ich výrobkov určených na bezpro­ strednú spotrebu a prebieha len na ich hraniciach. Tak ako Židia v rámci starej poľskej alebo vôbec v stredovekej spoločnosti môžu toto postavenie medzi národmi, ktorých spôsob výroby sa neza­ kladá ešte na výmennej hodnote ako na základnom predpoklade, zaujímať celé obchodné národy, ako v staroveku a neskôr Lom­ bardďania.Obchodný kapitál je len obežný kapitál a obežný kapitál je prvou formou kapitálu: v tejto prvej forme sa ešte vôbec nestal základom výroby. Rozvinutejšou formou je peňažný kapitál a pe­ ňažný úrok, úžera, ktorej samostatná existencia náleží takisto ranému stupňu. Napokon forma T—P—P—T,v ktorej sa peniaze a obeh vôbec javia len ako prostriedok umožňujúci obeh tovaru, ktorý zasa vystupuje z obehu a priamo uspokojuje potreby, je sama predpokladom prvotného vzniku obchodného kapitálu. Zdá sa, že predpoklady sú rozdelené medzi rozličné národy alebo že vnútri spoločnosti je obchodný kapitál ako taký podmienený len týmto obehom, ktorý je zameraný výlučne na spotrebu. Na druhej strane obiehajúci tovar, taký tovar, ktorý sa realizuje len tým, že nadobúda formu iného tovaru vystupujúceho z obehu a slúžiaceho bezprostredným potrebám, je tiež prvou formou kapitálu, ktorý je v podstate tovarovým kapitálom. Na druhej strane je takisto jasné, že jednoduchý pohyb výmen­ ných hodnôt, tak ako prebieha v čistom obehu, nikdy nemôže realizovať kapitál. Môže mať za následok odoberanie a hromade­ nie peňazí, no len čo peniaze vstúpia opäť do obehu, rozložia sa na celý rad výmenných procesov za tovary, ktoré sa spotrebúvajú, takže sa peniaze strácajú, len Čo sa vyčerpá ich kúpna sila. Práve tak aj tovar, ktorý sa prostredníctvom peňazí vymenil za tovar, vystupuje Z obehu, aby sa spotreboval, zničil. Keď sa však v pe­ niazoch osamostatní voči obehu, predstavuje už len všeobecnú for­ mu bohatstva bez vlastnej substancie. Keďže sa navzájom vymie­ ňajú ekvivalenty, mizne forma bohatstva, fixovaná v podobe peňazí, len Čo sa peniaze vymenia za tovar, a úžitková hodnota, stelesnená v tovare, zmizne, len Čo sa vymení za peniaze. Jedno­ duchým aktom výmeny môže sa to i ono vo svojom určení stratiť len pre to druhé, keď sa v ňom realizuje. Ani jedno sa nemôže uchovať vo svojom určení, keď prechádza v to druhé. Proti sofis­ tike buržoáznych ekonómov, ktorí prikrašľujú kapitál tým, že ho

204

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

chcú redukovať na čistú výmenu, vytýčila sa preto rovnako sofis­ tická, ale voči nim oprávnená požiadavka skutočne redukovať ka­ pitál na čistú výmenu, čím by sa stratil ako moc a zničil by sa, či už vo forme tovaru alebo vo forme peňazí.“ Opakovanie procesu z oboch bodov, peňazí alebo tovaru, nie je obsiahnuté v podmienkach výmeny samej. Tento akt sa môže opakovať len dovtedy, kým nie je dovfšený, t. j. dovtedy, kým sa nevymení celá suma výmennej hodnoty. Sám od seba sa nemôže znova vznietiť. Obeh teda sám v sebe neobsahuje princíp seba­ obnovovania. Momenty obehu sú vopred dané ako jeho predpo­ klad, nevyplývajú Zo samého obehu. Vždy Znova sa doň musia tovary dávať zvonku ako palivo do ohňa. Inak uhasína v ľaho­ stajnosti. Uhasol by v peniazoch ako v ľahostajnom výsledku, a peniaze, pokiaľ by už nemali vzťah k tovarom, cenám, obehu, prestali by už byť peniazmi, prestali by už vyjadrovať výrobný vzťah, zostalo by Z nich už len kovové bytie, ale ich ekonomické bytie by bolo zničené. Obeh, ktorý sa teda na povrchu buržoáznej spoločnosti prejavuje ako niečo bezprostredne prítomné, existuje len potiaľ, pokiaľ sa neprestajne sprostredkúva. Sám osebe je iba sprostredkúvaním predpokladaných krajností. Ale obeh sám tieto krajnosti nestanovuje. Musí byť teda predsa len sprostredkúvaný, a to nielen v každom svojom momente, ale ako celok sprostredkú­ vania, ako totálny proces. Jeho bezprostredné bytie je teda číre zdanie. Obeh je prejavom procesu, ktorý prebieha za ním. Teraz je negovaný v každom svojom momente — ako tovar — ako pe­ niaze — i ako vzťah oboch, ako jednoduchá výmena i obeh oboch. Zatiaľ čo sa akt spoločenskej výroby javil pôvodne ako vytváranie výmenných hodnôt, a to sa v jeho ďalšom vývoji javilo ako obeh — ako plne rozvinutý pohyb výmenných hodnôt proti sebe — teraz sa sám obeh vracia späť k činnosti, ktorá vytvára či produkuje vý­ menné hodnoty. Vracia sa k nej ako k svojmu základu. Pred­ pokladom obehu sú však tovary (či už v ich osobitej forme, či vo všeobecnej peňažnej forme), ktoré sú realizáciou určitého pra­ covného času a ako také sú hodnotami: predpokladom obehu je teda výroba tovarov prácou i výroba tovarov ako výmenných

|

i

# Tak ako sa v peniazoch výmenná hodnota, t. j. všetky vzťahy tovarov ako výmenných hodnôt, javí ako vec, tak sa v kapitáli javia aKo vec všetky určenia činnosti, práce, ktorá vytvára výmenné hodnoty. /Marxova poznámka.)

Premena peňazí na kapitál

205

hodnôt. To je východisko obehu a svojím vlastným pohybom sa vracia k výrobe vytvárajúcej výmenné hodnoty ako k svojmu výsledku. Dospeli sme teda zasa k východisku, k výrobe stanovu­ júcej, vytvárajúcej výmenné hodnoty, ale tentoraz tak, že táto výroba predpokladá obeh ako rozvinutý moment a predstavuje nepretržitý proces, ktorý vytvára obeh a z neho sa nepretržite vracia do seba, aby Znova vytvoril obeh. Pohyb, ktorý vytvára výmenné hodnoty, vystupuje tu teda v oveľa zložitejšej forme, lebo už nie je len pohybom výmenných hodnôt jestvujúcich ako predpoklad, či pohybom, ktorý ich formálne stanovuje ako ceny, ale pohybom, ktorý ich zároveň vytvára, plodí ako svoje predpo­ klady. Výroba sama tu už nie je daná pred svojimi výsledkami, t. j ako svoj predpoklad, ale vystupuje ako výroba, ktorá tieto výsledky zároveň sama tiež vytvára: už ich však nevytvára ako na prvom stupni, ako výroba vyvolávajúca obeh, ale ako výroba, ktorá vo svojom procese má obeh, rozvinutý obeh zároveň ako svoj predpoklad: (Obeh tkvie v podstate len vo formálnom pro­ cese, ktorý výmennú hodnotu predstavuje raz v určení tovaru, raz v určení peňazí.) - Tento pohyb vystupuje v rozličných podobách, jednak v histo­ rickej ako pohyb vedúci k práci produkujúcej hodnoty. a jednak vnútri samej sústavy buržoáznej výroby, t. j. výroby vytvárajúcej výmennú hodnotu. Medzi polobarbarskými alebo celkom barbar­ skými národmi zjavujú sa najprv obchodné národy, alebo nadvä­ zujú vzájomné styky kmene, ktorých výroba je prirodzene odlišná, a tie si vymieňajú svoje prebytky. Prvý prípad predstavuje klasic­ kejšiu formu. Zostaňme teda pri ňom. Vymieňanie prebytku je styk, ktorý vedie k vzniku výmeny a výmennej hodnoty. Ale ten­ to styk zahrnuje len prebytok a prebieha mimo vlastnej výroby. Ak sa však obchodníci, nabádajúci k výmene, zjavujú Častejšie (Lombarďania, Normani atď. hrali túto úlohu ťakmer vo všetkých európskych národoch) a ak sa vyvinie trvalý obchod, v ktorom vyrábajúci národ obchoduje tzv. len pasívne, lebo popud k čČin­ nosti vytvárajúcej výmennú hodnotu prichádza zvonku, a nie z vnú­ tornej štruktúry jeho výroby, musí byť prebytok výroby nielen náhodný, príležitostný, ale trvalo sa opakujúci, a domáca výroba sama nadobúda tak určitú tendenciu zameranú na obeh, na vytvá­ ranie výmenných hodnôt. Sprvoti to pôsobí skôr na stránku lát­ kovú. Okruh potrieb sa rozširuje, cieľom je uspokojovanie nových

2006

Kapitola o kapitáli.

Oddiel prvý

potrieb, a Z toho vyplýva aj väčšia pravidelnosť a rozširovanie výroby. Organizácia domácej výroby samej je už modifikovaná obehom a výmennou hodnotou, ale obeh ju ešte nezasahuje na celom povrchu a v celej hlbke. Toto sa nazýva civilizačným pôso­ bením zahraničného obchodu. Závisí potom jednak od intenzity tohto pôsobenia zvonku a jednak od stupňa rozvinutosti prvkov domácej výroby — deľby práce atď. — nakoľko pohyb vytvára­ júci výmennú hodnotu zasahuje výrobu ako celok. Tak napríklad v Anglicku v 16. a začiatkom 17. storočia vedie dovoz nizozem­ ského tovaru k tomu, že prebytok vlny, ktorý malo Anglicko na výmenu, nadobudol rozhodujúci význam. Aby sa mohlo produko­ vať viac vlny, premenili ornú pôdu na pastviny pre ovce, odbú­ rali sústavu drobných nájmov atď., očisťovali statky od roľníkov atď. Poľnohospodárstvo tým stratilo charakter práce zameranej na úžitkové hodnoty a na takú výmenu jej prebytkov, ktorá sa nedotýka poľnohospodárstva z hľadiska jeho vnútornej štruktúry. Poľnohospodárstvo samo bolo potom v určitých bodoch dokonca výlučne určované obehom, premenilo sa na výrobu vytvárajúcu výmennú hodnotu. Tým sa nielenže zmenil spôsob výroby, ale roz­ ložili sa aj všetky staré vzťahy medzi ľuďmi a výrobné vzťahy, ekonomické vzťahy, ktoré mu zodpovedali. Predpokladom obehu bola tu teda výroba, ktorá vytvárala výmenné hodnoty len ako prebytok, ale tá ustúpila výrobe, ktorá sa uskutočňovala len so zameraním na obeh, výrobe, ktorá vytvárala výmenné hodnoty ako svoj výlučný obsah. Naproti tomu v modernej výrobe, ktorá už predpokladá exis­ tenciu výmennej hodnoty a rozvinutého obehu, určujú na jednej strane ceny výrobu, na druhej strane výroba určuje ceny. Ak niekto povie, že kapitál „je nahromadená (realizovaná) práca (vlastne spredmetnená práca), ktorá slúži ako prostriedok na novú prácu (výrobu)“)!“$,má na mysli len jednoduchú hmotnú stránku kapitálu, bez zreteľa na určenie formy, bez ktorého nie je kapitálom. Neznamená to nič iného ako to, že kapitál je — výrobným nástrojom, lebo v najširšom zmysle si každý predmet, aj ten, ktorý poskytuje bezprostredne príroda, napríklad kameň, treba nejakou činnosťou prisvojovať skôr, než môže slúžiť ako nástroj, ako výrobný prostriedok. Podľa toho kapitál by bol exis­ toval vo všetkých formách spoločnosti a bol by teda niečím cel­ kom nehistorickým. Podľa toho by kapitálom bol každý úd tela,

Premena peňazí na kapitál

207

pretože sa každý musí činnosťou, prácou, nielen rozvinúť, ale aj živiť, reprodukovať, aby mohol fungovať ako orgán. Tak by potom bolo kapitálom aj rameno, najmä ruka. Kapitál by teda bol iba novým názvom pre vec, ktorá je taká stará ako ľudstvo, preto­ že každý druh práce, aj ten najmenej vyvinutý, lov, rybolov atď.,

predpokladá, že sa produkt predchádzajúcej práce použije ako prostriedok na vykonávanie bezprostrednej, živej práce. Ďalšie určenie, ktoré je obsiahnuté v spomenutej definícii, abstrahuje celkom od materiálnej látky výrobkov a pokladá dokonca minulú prácu, ktorá je v nich obsiahnutá, za ich jediný obsah (látku), takisto neprihliada ani na určitý, osobitý účel, na dosiahnutie ktorého má tento produkt slúžiť zasa ako prostriedok, ale za účel pokladá len výrobnú činnosť všeobecne — toto všetko vyzerá, akoby bolo iba dielom abstrakcie, ktorá má rovnakú platnosť vo všetkých spoločenských pomeroch, ibaže analýzu dovádza ďalej a formuluje abstraktnejšie (všeobecnejšie), než sa to azda Zvy­ čajne robieva. Ak sa takto abstrahuje od určitej danej formy kapitálu a zdôrazňuje sa len obsah, vďaka ktorému je kapitál nevy­ hnutným momentom všetkej práce, nie je, pochopiteľne, nič ľah­ šie, ako dokázať, že kapitál je nevyhnutnou poďmienkou každej ľudskej výrobnej činnosti. Dokazuje sa to práve abstrahovaním od špecifických určení, ktoré z neho robia moment osobitne rozvi­ nutého historického stupňa ľudskej výrobnej činnosti. Vtip je v tom, že hoci všetok kapitál je spredmetnenou prácou, ktorá slúži ako prostriedok na novú výrobnú činnosť, nie všetka spredmet­ nená práca, ktorá slúži ako prostriedok na novú výrobnú činnosť, je kapitálom. Kapitál sa chápe ako vec, nie ako vzťah. Ak sa na druhej strane povie, že kapitál je sumou hodnôt, po­ užitou na produkciu hodnôt, znamená to: kapitál je výmenná hod­ nota, ktorá reprodukuje samu seba. Avšak formálne sa výmenná hodnota reprodukuje aj v jednoduchom obehu. V tomto vysvetlení sa síce postihuje forma, vďaka ktorej výmenná hodnota tvorí vý­ chodisko, ale vzťah k obsahu (ktorý pri kapitáli, na rozdiel od jednoduchej výmennej hodnoty, nie je ľahostajný) sa prehliada. Ak sa povie, že kapitál je výmenná hodnota, ktorá produkuje zisk, alebo sa aspoň používa s úmyslom dosahovať zisk, potom sa už vopred predpokladá kapitál, ktorý sa ešte len má vysvetliť, lebo zisk je určitý vzťah kapitálu k sebe samému. Kapitál nie je jedno­ duchý vzťah, ale proces, a v rôznych momentoch tohto procesu

208

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

je vždy kapitálom. Na tomto základe ho treba bližšie vysvetliť. Nahromadená práca obsahuje už niečo navyše, lebo podľa určenia pojmu má byť len spredmetnenou prácou, v ktorej je, pravda, na­ hromadené určité množstvo práce. Nahromadená práca zahrnuje však už určité množstvo takých predmetov, v ktorých je reali­ zovaná práca. „Spočiatku sa každý uspokojoval sám, výmena sa týkala len predmetov, ktoré boli pre každého vymieňajúceho bez hodnoty: neprikladal sa im význam, keďže šlo o predmety, ktoré pre kaž­ dého vymieňajúceho boli bez hodnoty a každý bol spokojný, že dostáva užitočnú vec výmenou za vec neužitočnú. Len čo však del|­ ba práce urobila z každého obchodníka a zo spoločnosti obchodu­ júcu spoločnosť, chcel každý dávať svoje výrobky len za ich ekvi­ valent, na to, aby sa tento ekvivalent dal určiť, bolo potrebné poznať hodnotu toho, čo každý dostával.“ (Ganilh, 12, b). Inými slovami to znamená, že výmena sa nezastavila pri formálnom stanovovaní výmenných hodnôt, ale nevyhnutne dospela k tomu, že samu výrobu podriadila výmennej hodnote. (3/ PRECHOD OD JEDNODUCHÉHO OBEHU TOVAROV KU KAPITALISTICKEJ VÝROBE)

(a/) Obeh a výmenná hodnota pochádzajúca z obehu sú predpokladom kapitálu Ak chceme vyložiť pojem kapitálu, nesmieme začať prácou, ale hodnotou, a to výmennou hodnotou, ktorá sa už vyvinula v pro­ cese obehu. Prejsť od práce priamo ku kapitálu je takisto nemož­ né, ako je nemožné prejsť od rozdielnych ľudských rás priamo k bankárovi alebo od prírody k parnému stroju. Videli sme, že v peniazoch ako takých výmenná hodnota nadobudla už samostat­ nú formu voči obehu, ale formu iba negatívnu, unikajúcu Či ilu­ zórnu, len čo sa fixuje. Existujú len vo vzťahu k obehu a ako možnosť doň vstúpiť, strácajú však toto určenie, len čo sa reali­ Zujú, a vracajú sa späť do oboch svojich predchádzajúcich určení ako miery výmenných hodnôt a ako výmenného prostriedku. Len čo peniaze vystupujú ako výmenná hodnota, ktorá sa voči obehu nielenže neosamostatňuje, ale sa v ňom zachováva, potom to už

Premena peňazí na kapitál

209

nie sú peniaze, lebo peniaze ako také nemôžu prekročiť svoje negatívne určenie, ale sú kapitálom. To, že peniaze sú prvou Ťormou,v ktorej výmenná hodnota nadobúda určenie kapitálu, a že sa preto prvá javová forma kapitálu mylne pokladá za kapitál vôbec alebo za jeho jedinú adekvátnu formu, je historický fakt, ktorý vonkoncom neodporuje nášmu výkladu, ale naopak, ho po­ tvrdzuje. Prvé určenie kapitálu je teda toto: že výmenná hodnota, ktorá pochádza z obehu a ktorá ho teda predpokladá, sa v obehu a prostredníctvom obehu zachováva, že sa nestráca, keď vstupuje do obehu, že obeh nie je procesom jej unikania, ale naopak, pro­ cesom jej skutočného stanovovania ako výmennej hodnoty, jej realizáciou ako výmennej hodnoty. Nemožno povedať, že by sa výmenná hodnota ako taká realizovala v jednoduchom obehu. Realizuje sa vždy len v momente svojho unikania. Ak sa tovar prostredníctvom peňazí vymieňa za tovar, mizne jeho hodnotové určenie vo chvíli, keď sa realizuje, a tovar vystupuje z tohto vzťahu, stáva sa voči nemu ľahostajným a je už len bezprostred­ ným predmetom potreby. Ak sa peniaze vymieňajú za tovar, mizne dokonca forma výmeny ako čisto formálneho sprostredkúvania, ktoré umožňuje zmocniť sa prirodzeného materiálu tovaru. Ak sa tovar.vymieňa za peniaze, zachováva sa forma výmennej hodnoty, výmenná hodnota vystupujúca ako výmenná hodnota, peniaze, len potiaľ, pokiaľ ostávajú mimo výmeny, pokiaľ do nej nevstupujú, je to teda realizácia čisto iluzórna, čisto pomyselná v tejto forme, v ktorej samostatnosť výmennej hodnoty existuje hmatateľne. Ak sa naostatok vymieňajú peniaze za peniaze — štvrtá forma, v kto­ rej možno analyzovať obeh, ale v podstate len tretia forma, vy­ jadrená vo forme výmeny — zdá sa, akoby medzi rozdielnymi javmi už nebol ani formálny rozdiel, akoby sa odlišovalo bez rozdielnosti: mizne nielen výmenná hodnota, ale aj formálny pro­ ces jej miznutia. V podstate možno tieto štyri určenia formy jed­ noduchého obehu redukovať na dve, ktoré, pravda, tvoria zvyčaj­ ne jediný akt: rozdiel tkvie v tom, ktorý z oboch momentov sa zdôrazní, akcentuje: ktorý Z oboch momentov — peniaze alebo tovar — tvorí východisko. Ak sa teda peniaze vymieňajú za tovar, výmenná hodnota tovaru zmizne za jeho materiálnym obsahom (substanciou), ak sa vymieňia tovar za peniaze, jeho obsah (sub­ stancia ) zmizne za jeho formou ako výmennou hodnotou. V prvom prípade sa vytráca forma výmennej hodnoty, v druhom jej sub­

210

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

stancia, v oboch je teda jej realizácia unikajúca. Až v kapitáli výmenná hodnota vystupuje ako výmenná hodnota, a to tým, že sa zachováva v obehu, t. j. ani nestráca svoju substanciu, ale sa realizuje v neustále sa striedajúcich substanciách, v ich totalite, ani nestráca svoje určenie formy, ale vo všetkých svojich rozlič­ ných substanciách si zachováva svoju identitu so sebou samou. V každom momente výmenná hodnota zostáva teda vždy peniazmi a vždy tovarom. V každom momente je vobehu oboma momentmi, ktoré prechádzajú jeden v druhý. Týmito momentmi je však len potiaľ, pokiaľ je sama neustále sa obnovujúcim kolobehom aktov výmeny. Aj v tomto ohľade sa jej obeh ako taký líši od obehu jednoduchých výmenných hodnôt. Jednoduchý obeh je fakticky obehom len z hľadiska pozorovateľa, čiže osebe, ale nemá ešte túto podstatu. Nie je to tá istá výmenná hodnota — práve preto, lebo jej substanciou je určitý tovar — ktorá sa najprv stáva pe­ niazmi a potom opäť tovarom: ale sú to vždy iné výmenné hod­ noty, iné tovary, ktoré stoja proti peniazom. Obeh, kolobeh, tkvie len v jednoduchom opakovaní alebo striedaní určenia tovaru a peňazí, a nie v tom, že skutočný východiskový bod je aj bodom návratu. Preto označujeme tento obeh, pokiaľ máme na mysli len jednoduchý obeh ako taký a peniaze sú jediným pretrvávajúcim momentom, ako číry obeh peňazí, ako číry kolobeh peňazí. „Kapitálové hodnoty sa zvečňujú.“ (Say, 21.) „Kapitál je per­ manentná“ (,znásobujúca sa“ hodnota sem ešte nepatrí) ,„hodno­ ta, ktorá už nezanikne: táto hodnota sa odtrháva od tovaru, čo ju vytvoril: ten zostal akoby metafyzická, nesubstanciálna kvalita vždyu toho istého »cultivateur«“ (tu na tom nezáleží: rozumej ma­ jiteľa), „pre ktorého prijímal rozličné formy.“ (Sismondi. V1.) Nepominuteľnosť, o ktorú peniaze usilovali tým, že sa stavali negatívne voči obehu, unikaním z neho, túto nepominuteľnosť do­ sahuje kapitál, ktorý sa zachováva, práve tým, že sa vydáva na­ pospas obehu. Kapitál ako výmenná hodnota, tvoriaca predpoklad obehu alebo predpokladajúca obeh a v ňom sa zachovávajúca, nie je len vkaždommomente pomyselne každým Z oboch momen­ tov obsiahnutých v jednoduchom obehu, ale ešte aj striedavo na­ dobúda formu jedného či druhého, avšak už nie tak, že z jednej formy prechádza do druhej ako v jednoduchom obehu, ale v kaž­ dom z týchto určení je zároveň spätý s protikladným určením, t. j pomyselne ho zahrnuje. Kapitál sa striedavo stáva tovarom

Premena peňazí na kapitál

211

a peniazmi: ale 1. sám je striedaním oboch týchto určení, 2. stáva sa tovarom, nie však tým či oným tovarom, ale ťoťalitou tovarov. Nie je ľahostajný voči substancii, ale voči určitej forme, z tejto

stránky sa javí ako neprestajná metamorfóza tejto substancie, pokiaľ teda vystupuje ako osobitý obsah výmennej hodnoty, je sama táto osobitosť totalitou osobitostí, nie je teda ľahostajný voči osobitosti ako takej, ale voči jednotlivej či ojedinelej osobi­ tosti. Identita, forma všeobecnosti, ktorú nadobúda, tkvie v tom, že je výmennou hodnotou a ako taká peniazmi. Vystupuje teda ešte ako peniaze, v skutočnosti sa ako tovar vymieňa za peniaze. Keď však vystupuje ako peniaze, t. j. ako táto protikladná forma vše­ obecnosti výmennej hodnoty, je v ňom zároveň stanovené, aby nestrácal všeobecnosť ako v jednoduchom obehu, ale aby stratil jej protikladné určenie, alebo aby toto prijímal len v unikajúcej podobe, aby sa teda opäť vymenil za tovar, ale za taký tovar, ktorý ešte aj vo svojej osobitosti vyjadruje všeobecnosť výmen­ nej hodnoty, a teda neprestajne strieda svoju určitú formu. Ak tu hovoríme o kapitáli, je to tu zatiaľ len názov. Jediná určenosť, ktorou sa kapitál odlišuje od bezprostrednej výmennej hodnoty a od peňazí, je jeho určenosť ako výmennej hodnoty, ktorá sa zachováva a zuečňuje v obehu a pnostnedníctvom obehu. Zatiaľ sme prihliadali len na jednu stránku, a to na stránku jeho zachovávania sa v obehu a prostredníctvom obehu. Iná, rovnako dôležitá stránka tkvie v tom, že výmenná hodnota je tu predpo­ kladom, a už nie v podobe jednoduchej výmennej hodnoty, ktorá ako čisto pomyselné určenie existuje v tovare, než vstupuje do obe­ hu, alebo dokonca ako určenie jestvujúce len v predstave, keďže sa výmennou hodnotou stáva až unikaním v obehu: ani v podobe tej výmennej hodnoty, ako existuje ako jeden moment v obehu, ako peniaze, existuje tu ako peniaze, ako spredmetnená výmenná hodnota, ale tak, že sa stáva nositeľom vzťahu, ktorý sme práve opísali. Druhé určenie líši sa od prvého tým, že 1. existuje vo for­ me predmetnosti: 2. že pochádza z obehu, že ho teda predpokladá, ale zároveň vychádza zo seba ako z predpokladu tohto obehu. Výsledok jednoduchého obehu možno vyjadriť z dvoch hľadísk: Ako jednoducho negatívny: tovary vrhnuté do obehu dosiahli svoj účel: navzájom sa vymenili, každý z nich sa stáva predmetom potreby a spotrebuje sa. Tým sa teda obeh končí. Nezvyšuje už nič, iba peniaze ako jednoduchý pozostatok. Ako takýto pozZosta­

212

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

tok však prestali byť peniazmi, strácajú svoje určenie formy. Splývajú so svojou hmotnou stránkou, ktorá zvýšila ako neorga­ nický popol celého procesu. Ako pozitívne negatívny: peniaze sa negujú nie ako spredmet­ nená, pre seba existujúca — nielen v obehu unikajúca — výmen­ ná hodnota: ale neguje sa protikladná samostatnosť, čisto ab­ straktná všeobecnosť, v ktorej sa fixovali, ale po tretie: výmenná hodnota ako predpoklad a zároveň výsledok obehu, ktorá sa chápe tak, akoby z obehu už vystúpila, musí z neho jednako len vystúpiť znova. Keby sa to stalo len formálne, boli by z nej opäť len peniaze: ak by z neho výmenná hodnota vystúpila ako skutočný tovar, tak ako v prípade“jednoduchého obehu, stala by sa jednoducho predmetom potreby, ako taká by sa spotrebovala a zasa by takisto stratila svoje určenie formy. Aby sa toto vystúpenie z obehu stalo skutočným, musí sa výmenná hodnota takisto stať predmetom potreby a ako taký spotrebovať, ale musí sa spotrebovať prácou a takto sa znova reprodukovať. Vyjadrime to inak: výmenná hodnota bola pôvodne svojím oOb­ sahom spredmetneným množstvom práce či pracovného času: ako taká prešla vo svojej objektivizácii obehom až k svojej existencii ako peniaze, hmatateľné peniaze. Teraz musí zasa sama vytvárať východisko obehu, ktoré bolo mimo obehu, bolo jeho predpokla­ dom, pričom obeh sám predstavoval pohyb, ktorý sa jej zmoc­ ňuje zvonku a pretvára ju, totiž prácu, v sebe, lenže teraz už nie ako jednoduchý ekvivalent alebo ako jednoduché spredmetnenie práce, ale ako spredmetnenú a osamostatnenú výmennú hodnotu, ktorá sa len vydáva napospas práci, stáva sa jej materiálom, aby obnovila samu seba a aby sama od seba opäť začala obeh. Preto to už nie je jednoduché kladenie na roveň, zachovávanie vlastnej totožnosti ako v obehu: je to znásobovanie seba samej. Výmenná hodnota sa stáva výmennou hodnotou len tým, že sa zhodnocuje, že teda rozmnožuje svoju hodnotu. Peniaze (ktoré sa z obehu navrátili k sebe) stratili ako kapitál svoju strnulosť a z hmatateľnej veci sa stali procesom. Na druhej strane však aj práca zmenila svoj vzťah k svojej predmetnosti: aj ona sa navrá­ tila k sebe. Tento návrat však prebehol tak, že práca spredmet­ nená vo výmennej hodnote robí zo živej práce prostriedok svojej reprodukcie, kým pôvodne sa výmenná hodnota javila len ako produkt práce.

Premena peňazí na kapitál

213

(b/) Výmenná hodnota pochádzajúca z obehu ako jeho predpoklad, zachovávajúca a znásobujúca sa prostredníctvom práce [1. 1. Všeobecný pojem kapitálu. — 2. Osobitosť kapitálu: obež­

ný kapitál, fixný kapitál. (Kapitál ako existenčný prostriedok, ako surovina, ako pracovný nástroj.) 3. Kapitál ako peniaze. II. 1. Kvantita kapitálu. Akumulácia. — 2. Kapitál meraný sám sebou. Zisk. Úrok. Hodnota kapitálu: t. j. kapitál na rozdiel od seba ako úroku a zisku. 3. Obeh kapitálov. a) Výmena kapitálu za kapitál. Výmena kapitálu za dôchodok. Kapitál a ceny. 6) Konkurencia kapitálov. y) Koncentrácia kapitálov. 111.Kapitál ako úver. IV. Kapitál ako účastinný kapitál. V. Kapitál ako peňažný trh. VI. Kapitál ako zdroj bohatstva. Kapitalista. Po kapitáli treba rozobrať pozemkové vlastníctvo. Potom námezdnú prácu. Po predchádzajú­ com rozbore všetkých troch nasledoval by pohyb cien, a to ako obeh teraz určený vo svojej vnútornej totalite. Na druhej strane tieto tri kategórie predstavujú výrobu v jej troch základných for­ mách a predpoklady obehu. Potom štát (štát a buržoázna spoloč­ nosť. — Dane čiže existencia neproduktívnych tried. — Štátny dlh. — Populácia. — Štát navonok: kolónie. Zahraničný obchod. Výmenný kurz. Peniaze ako medzinárodná minca. — Napokon svetový trh. Buržoázna spoločnosť presahuje rámec štátu. Krízy. Rozklad spôsobu výroby a formy organizácie spoločnosti, ktoré sú založené na výmennej hodnote. Reálne stanovenie individuálnej práce ako spoločenskej, a naopak].] %

%.

“+.

(Nič nie je také nesprávne ako spôsob, akým ekonómovia a prá­ ve tak socialisti chápu spoločnosť z hľadiska ekonomických pod­ mienok. Napríklad Proudhon hovorí proti Bastiatovi (XVI, 29): „Pre spoločnosť neexistuje rozdiel medzi kapitálom a produktom. Tento rozdiel je vzhľadom na indivíduá celkom subjektívny.“ Teda práve to, čo je spoločenské, nazýva subjektívnym, a subjektívnu abstrakciu nazýva spoločnosťou. Rozdiel medzi produktom a ka­ pitálom tkvie práve v tom, že produkt ako kapitál vyjadruje určitý vzťah vlastný určitej historickej forme spoločnosti. Takzvané ponímanie z hľadiska spoločnosti neznamená nič iného ako pre­

214

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

hliadanie tých rozdielov, ktoré práve vyjadrujú spoločenský vzťah (vzťah buržoáznej spoločnosti). Spoločnosť sa neskladá z indiví­ duí, ale vyjadruje súhrn vzájomných vzťahov, pomerov, jestvujú­ cich medzi týmito indivíduami. Akoby niekto chcel tvrdiť: z hľa­ diska spoločnosti neexistujú otroci a slobodní občania: jedni i druhí sú ľudia. Ale ľuďmi sú práve mimo spoločnosti. Byť otro­ kom či občanom, to sú spoločenské určenia, vzťahy medzi ľuďmi A aB. Človek A ako taký nie je otrokom. Otrokom je v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti. To, čo tu pán Proudhon hovorí o kapitáli a produkte, znamená uňho toľko, že z hľadiska spo­ ločnosti neexistuje vraj rozdiel medzi kapitalistami a robotníkmi, teda ten rozdiel, ktorý existuje práve len z hľadiska spoloč­

nosti.)

(V Proudhonovom polemickom spise proti Bastiatovi „Gratuité du Crédiť“ celá podstata tkvie iba v tom, že výmenu medzi kapi­ tálom a prácou chce redukovať na jednoduchú výmenu tovarov ako výmenných hodnôt, na momenty jednoduchého obehu, t. j. že abstrahuje práve od špecifického rozdielu, na ktorom sa všetko zvrtne. Proudhon tvrdí: „Každý produkt sa v určitom okamihu stáva kapitálom, lebo všetko, čo sa spotrebúva, sa v určitom oka­ mihu spotrebúva reproduktívne.“ To je veľmi nesprávne, ale na tom nezáleží. „Čo spôsobuje, že pojem produktu sa razom mení na pojem kapitálu? Je to myšlienka hodnoty. To zna­ mená, že na to, aby sa produkt stal kapitálom, musel prejsť autentickým zhodnotením, musel sa predať alebo kúpiť, pričom sa jeho cena prerokovala a fixovala nejakou právnou dohodou. Napríklad koža vychádzajúca Z mäsiarstva je produktom mäsiara. Čo sa stane, keď ju kúpil garbiar? Hneď zaradí kožu alebo jej hod­ notu do svojho výrobného fondu. Prácou garbiara sa tento ka­ pitál stáva znova produktom atď.“ Každý kapitál je tu ,une valeur faite“ (vytvorená hodnota). Peniaze sú ,„valeur la plus

parfaite“ (najdokonalejšia hodnota), hodnota vytvorená na naj­ vyššom stupni. To má teda znamenať: 1. produkt sa stáva kapi­ tálom tým, že sa stáva hodnotou. Čiže kapitál nie je nič iného než jednoduchá hodnota. Medzi nimi vraj neexistuje rozdiel. Preto Proudhon hovorí striedavo raz o tovare (o prirodzenej stránke tovaru vyjadreného ako produkt), inokedy o hodnote alebo dokon­ ca 0 cene, keďže už vychádza z aktu kupovania a predávania. 2. Keďže sa peniaze, tak ako sú v jednoduchom obehu, javia ako

Premena peňazí na kapitál

215

dovfšená forma hodnoty, sú peniaze aj opravdivou vyťvorenou hodnotou.) %.

%.

“

Prechod od jednoduchej výmennej hodnoty a jej obehu na kapitál možno vyjadriť aj takto: vobehu výmenná hodnota vystu­ puje dvojako: raz ako tovar, raz ako peniaze. Ak vystupuje v jed­ nom určení, nevystupuje v druhom. Platí to pre každý osobitý tovar. Ale totalita obehu ako taká osebe. tkvie v tom, že tá istá výmenná hodnota, výmenná hodnota ako subjekt, stanovuje sa raz ako tovar, raz ako peniaze a predstavuje práve ten pohyb, ktorý vystupuje v tomto dvojakom určení, a že sa v každom z nich uchováva ako jeho opak, v tovare ako peniaze a v penia­ zoch ako tovar. Hoci sa to osebe vyskytuje v jednoduchom obehu, nie je mu samému vlastné. Výmenná hodnota predstavujúca jed­ notu tovaru a peňazí je kapitál a samo stanovovanie tejto jednoty predstavuje obeh kapitálu. (Ktorý je však špirálou, rozširujúcou sa krivkou, a nie jednoduchým kruhom.) Analyzujme najprv jednoduché určenia, ktoré sú obsiahnuté vo vzťahu medzi kapitálom a prácou, a tak objavíme aj vnútornú súvislosť týchto určení aj vzťah ich vyspelejších foriem k tomu, čo bolo skôr.

Prvým predpokladom je, Že na jednej strane je kapitál a na druhej práca, oboje ako voči sebe samostatné útvary, sú si teda aj navzájom cudzie. Práca, ktorá stojí proti kapitálu, je cudzia práca, a kapitál, ktorý stojí proti práci, je cudzí kapitál. Kraj­ nosti, ktoré stoja proti sebe, sú špecificky odlišné. Pri začiatoč­ nom vytváraní jednoduchej výmennej hodnoty bol charakter práce taký, že produkt nebol pre robotníka bezprostrednou úžitkovou hodnotou, nebol priamym prostriedkom obživy. To bola všeobecná podmienka vytvárania výmennej hodnoty a výmeny vôbec. Inak by robotník zhotovil len produkt — bezprostrednú úžitkovú hod­ notu pre seba — a nie výmennú hodnotu. Táto výmenná hodnota však bola materializovaná v produkte, ktorý mal ako taký úžit­ kovú hodnotu pre iných a bol ako taký predmetom ich potrieb. Úžitková hodnota, ktorú robotník môže ponúknuť kapitálu, ktorú teda vôbec môže ponúknuť iným, nie je materializovaná v neja­ kom produkte, vôbec neexistuje mimo neho, neexistuje teda sku­ točne, ale len ako možnosť, ako jeho schopnosť. Skutočnosťou sa

216

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

stáva až vtedy, keď ofu kapitál prejaví záujem, keď ju uvedie do pohybu, lebo činnosť bez predmetu nie je ničím alebo nanajvýš myšlienkovou činnosťou, o ktorú tu nejde. Len čo ju kapitál uvedie do pohybu, existuje táto úžitková hodnota ako určitá pro­ duktívna činnosť robotníka, je to sama jeho životnosť zameraná na určitý účel, a preto prejavujúca sa v určitej forme. Vo vzťahu medzi kapitálom a prácou vzniká medzi výmennou hodnotou a úžitkovou hodnotou vzájomná spätosť, jedna stránka (kapitál) stojí najprv oproti druhej ako výmenná hodnota“, kým druhá (práca) stojí oproti kapitálu ako úžitková hodnota. #“Netreba chápať hodnotu ako jednotu úžitkovej hodnoty a výmennej hod­ noty? Nie je už sama hodnota ako taká všeobecnom oproti úžitkovej hodnote a výmennej hodnote ako svojím osobitým formám? Má to v ekonómii nejaký význam? Úžitková hodnota je predpokladom aj jednoduchej výmeny či čistej výmeny. Ale tu, kde výmena prebieha len pre obojstranné použitie tovaru, úžitková hodnota, t. j. obsah, prirodzená osobitosť tovaru ako taká neexistuje ako ekonomické určenie jeho formy. Jeho formovým určením je, naopak, vý­ menná hodnota. Obsah mimo tejto formy je ľahostajný, nie je obsahom tohto vzťahu ako spoločenského vzťahu. Ale či sa tento obsah ako taký nerozvíja v systéme potrieb a výroby? Nevstupuje úžitková hodnota ako taká do formy samej, určujúc tak samu ekonomickú formu, napríklad vo vzťahu medzi kapi­ tálom a prácou? v rôznych formách práce? —v poľnohospodárstve, v priemys­ le atď. — čo pozemková renta? — Vplyv ročných období na ceny surovín? atď. Keby v ekonómii hrala úlohu len výmenná hodnota ako taká, ako by sa tam neskôr mohli dostať také prvky, ktoré sa týkajú len úžitkovej hodnoty, ako napríklad hneď v kapitáli ako surovine atď. Kde sa u Ricarda odrazu vzalo fyzikálne zloženie pôdy? Slovo ťovar [nemecké Gúter by sa azda v zmysle denrée dalo odlíšiť od marchandise?) obsahuje vzťah. Cena sa javí ako jeho čisto formálne určenie. S tým vôbec nie je v rozpore, že výmenná hodnota je prevažujúcim určením. Ale spotreba, prirodzene, neprestáva tým, že je určovaná len výmenou, hoci tým, pravda, dostáva už svoje zameranie. Roz­ hodne to pri skúmaní hodnoty treba presne preskúmať a nie jednoducho od toho abstrahovať, ako to robí Ricardo, alebo sa jednoducho nafukovať tým, že sa vsunie slovo „užitočnosť“, ako jalový Say. Predovšetkým sa pri výklade jed­ notlivých oddielov ukáže, a aj sa musí ukázať, pokiaľ úžitková hodnota ako vopred daná látka nespadá do ekonómie a jej formových určení, ale aj to, pokiaľ do nej spadá. Proudhonovu dutosť pozri v „Misére“!%. Toľko je isté: vo výmene (v obehu) vystupuje tovar — úžitková hodnota — ako cena, rozu­ mie sa samo od seba, že okrem svojej ceny je aj tovarom, predmetom potreby. Obe určenia sa vôbec nedostávajú do vzájomného vzťahu, okrem toho, že osobitá úžitková hodnota sa javí ako prirodzená obmedzujúca hranica tovaru a že teda peniaze, t. j. svoju výmennú hodnotu, stanovuje zároveň ako exis­ tenciu mimo tovaru samého v peniazoch, ale íba formálne. Samy peniaze sú tovarom, ich substanciou je úžitková hodnota. (Marxova poznámka.)

Premena peňazí na kapitál

217

V jednoduchom obehu možno každý tovar striedavo chápať v jednom alebo v druhom určení. V oboch prípadoch, keď tovar platí ako tovar vôbec, vystupuje Z obehu ako predmet potreby, a tým sa celkom vymyká z ekonomického vzťahu. Pokiaľ sa tovar fixuje ako výmenná hodnota — ako peniaze — usiluje sa zbaviť aj formy, ale tak, že pritom zostáva prvkom ekonomického vzťahu. Rozhodne majú tovary vo vzťahu výmenných hodnôt (v jednodu­ chom obehu) význam len potiaľ, pokiaľ majú výmenné hodnoty: na druhej strane má ich výmenná hodnota len prechodný vý­ znam, pretože prekonáva jednostrannosť — použiteľnosť,úžitkovú hodnotu len vzhľadomna určité indivíduum, a preto bezprostredne preň existujúcu — ale neprekonáva samu túto úžitkovú hodnotu: naopak, vytvára ju a sprostredkúva, ako úžitkovú hodnotu pre iných atď. Pokiaľ sa však výmenná hodnota ako taká fixuje v pe­ niazoch, javí sa oproti nej úžitková hodnota už len ako abstraktný chaos, a práve oddelením sa od svojej substancie sa výmenná hodnota stáva sama sebou a uniká zo sféry jednoduchej výmennej hodnoty, ktorej najvyšším pohybom je jednoduchý obeh a vrchol­ ným naplnením sú peniaze. Vnútri tejto sťéry existuje však rozdiel fakticky len ako povrchová odlišnosť, ako čisto formálna rozdiel­ nosť. Samy peniaze vo svojej vrcholnej fixovanosti sú opäť tova­ rom a ako taký sa od iných tovarov odlišujú len tým, že výmennú hodnotu vyjadrujú dokonalejšie, ale práve preto ako minca strá­ cajú svoju výmennú hodnotu ako imanentné určenie a stávajú sa čírou úžitkovou hodnotou, aj keď úžitkovou hodnotou na stanovo­ vanie cien atď. tovarov. Tieto určenia ešte bezprostredne splývajú a takisto bezprostredne sa aj od seba oddeľujú. Tam, kde sú voči sebe v samostatnom, pozitívnom vzťahu, ako v tovare, ktorý sa stáva predmetom spotreby, prestávajú byť momentom ekonomic­ kého procesu, tam, kde sú voči sebe v negatívnom vzťahu ako v peniazoch, stávajú sa absurdnosťou, pravda, takou absurdnos­ ťou,ktorá je momentom ekonómie a má určujúci vplyv na praktic­ ký život národov. Ako sme už videli, nemožno povedať, že výmenná hodnota sa realizuje v jednoduchom obehu. To je však preto tak, lebo úžit­ ková hodnota nevystupuje proti nej ako taká, ako úžitková hod­ nota určená samou výmennou hodnotou: a naopak, úžitková hod­ nota ako taká nemá vzťah k výmennej hodnote, ale stáva sa určitou výmennou hodnotou len tým, že sa meria spoločnou

218

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

vlastnosťou úžitkových hodnôt — byť pracovným časom — ako jej vonkajším meradlom. Ich jednota sa ešte bezprostredne rozšte­ puje a ich rozdiel ešte bezprostredne splýva. Tým je teraz nevy­ hnutne dané, že úžitková hodnota sa stáva úžitkovou hodnotou prostredníctvom výmennej hodnoty a že výmenná hodnota sa sa­ ma sprostredkúva len úžitkovou hodnotou. V peňažnom obehu sa vyskytovali len rozličné formy výmennej hodnoty (cena tova­ TU— peniaze) alebo len rozličné úžitkové hodnoty (tovar —T), pre ktoré sú peniaze, výmenná hodnota, len unikajúcim sprostred­ kovateľom. Skutočný vzťah medzi výmennou hodnotou a úžitkovou hodnotou tu nebol. Tovar ako taký — jeho osobitosť — je preto tiež ľahostajným, len náhodným a všeobecne predstavovaným oOb­ sahom, ktorý nemá formu ekonomického vzťahu, čiže forma eko­ nomického vzťahu je len povrchovou formou, formálnym určením, a skutočná substancia je mimo jeho oblasti a toto určenie ani nie je k tejto substancii v nijakom vzťahu: ak by sa teda toto určenie Ťormy ako také malo udržať v peniazoch, menili by sa tým samým na ľahostajný prírodný produkt, na kov, na ktorom sa zotrel aj posledný vzťah, či už k indivíduu alebo k výmennému styku indi­ víduí. Pravda, kov ako taký nevyjadruje nijaké spoločenské vzťahy: na ňom sa zotiera ešte aj forma mince, posledný príznak jeho spoločenského významu. Výmenniá hodnota, ktorá vystupuje proti úžitkovej hodnote samej, pokiaľ predstavuje stránku vzťahu, vystupuje proti nej ako peniaze, ale peniaze, ktoré takto proti nej vystupujú, nie sú už peniaze v svojom určení ako také, ale sú peniaze ako kapitál. Úžitková hodnota čiže tovar, ktorý vystupuje proti kapitálu čiže proti stanovenej výmennej hodnote, nie je už taký tovar, aký sa staval oproti peniazom, taký tovar, ktorého určenie formy bolo práve také ľahostajné ako jeho obsah a ktorý sa javil len ako nejaká substancia vôbec. Vystupuje, po prvé, ako úžitková hodnota pre kapitál, teda ako predmet, vo výmene s ktorým kapitál ne­ stráca svoje určenie hodnoty, ako napríklad peniaze, keď sa vy­ menia za určitý tovar. Jediná užitočnosť, ktorú môže mať vôbec nejaký predmet pre kapitál, môže byť len v tom, že ho alebo zachováva alebo rozmnožuje. UŽ v súvislosti s peniazmi sme videli, že hodnota osamostatnená ako peniaze — čiže všeobecná forma bohatstva — nie je schopná iného pohybu než kvantitatív­

Premena peňazí na kapitál

219

neho: rozmnožovania. Podľa svojho pojmu je táto hodnota vý­ ťažkom všetkých úžitkových hodnôt, ale keďže to je vždy len určité množstvo peňazí (v tomto prípade kapitál), je kvantitatívna ohraničenosť tejto hodnoty v rozpore s jej kvalitou. Preto tkvie v podstate kapitálu, že má vždy tendenciu prekračovať svoju vlast­ nú ohraničenosť. (Ako pôžitkárske bohatstvo, napríklad v období rímskeho cisárstva, prejavuje sa preto ako bezmelzné mrhanie, ktoré by ešte aj pôžitok chcelo povzniesť do fantastickej bezmedz­ nosti napchávaním sa šalátom z perál atď.) Pre hodnotu, ktorá sa pridržiava seba samej ako hodnoty, splýva už preto rozmnožovanie so sebazachovávaním a hodnota sa zachováva práve len tým, že sa neprestajne usiluje prekračovať svoju kvantitatívnu ohraniče­ nosť, ktorá je v rozpore s určenosťou jej formy, s jej vnútornou všeobecnosťou. Obohacovanie stáva sa tak samoúčelom. Účelnou činnosťou kapitálu môže byť len obohacovanie, t. j. zväčšovanie sa, rozmnožovanie seba samého. Určitá suma peňazí (a peniaze existujú pre ich majiteľa vždy len v určitej kvantite, sú dané vždy ako určitá suma peňazí) (to treba rozviesť už v kapitole o penia­ zoch) môže celkom vystačiť na zabezpečenie určitej spotreby, v ktorej práve prestávajú byť peniazmi. Ale ako predstaviteľ všeobecného bohatstva na to vystačiť nemôže. Ako kvantitatívne určená suma, ako ohraničená suma, sú peniaze tiež len ohrani­ čeným predstaviteľom všeobecného bohatstva, čiže predstaviteľom ohraničeného bohatstva, ktoré sa rovná svojej výmennej hodnote, možno ho presne zmerať. Peniaze teda vonkoncom nemajú schop­ nosť, ktorú majú mať podľa svojho všeobecného pojmu, totiž schopnosť kupovať všetky pôžitky, všetky tovary, totalitu hmot­ ných substancií bohatstva: nie sú „výťažkom všetkých vecí“!“ atď. Fixované ako bohatstvo, ako všeobecná forma bohatstva, ako hodnota, uznávaná za hodnotu, predstavujú teda peniaze ne­ ustálu túžbu prekročiť svoju kvantitatívnu ohraničenosť: je to nekonečný proces. Ich vlastná životnosť tkvie výlučne v tom, zachovávajú sa len ako výmenná hodnota odlišná od úžitkovej hodnoty, ako výmenná hodnota platná sama osebe tým, že sa neprestajne znásobujú. (Páni ekonómovia budú mať sakramentské ťažkosti prejsť v teórii od sebazachovávania hodnoty v kapitáli k jej znásobeniu, totiž toto znásobenie myslím nielen ako náhod­ nú vlastnosť alebo ako výsledok, ale ako základné určenie kapi­

220

Kapitola 0 kapitáli. Oddiel prvý

tálu. Pozri napríklad B. Storcha, ako toto základné určenie začle­ ňuje príslovkou „vlastne “1% Pravda, ekonómovia sa ho usilujú začleniť do kapitálového vzťa­ hu ako niečo podstatné, ale pokiaľ to nerobia primitívnou formou, že totiž kapitál definujú ako to, Čo prináša zisk, takže už samo rozmnožovanie kapitálu je stanovené v zisku ako osobitá ekono­

mická forma, začleňujú to len ukradomky a v nepatrnej miere, čo ukážeme neskôr krátkym zhrnutím všetkého, čím ekonómovia prispeli k určeniu pojmu kapitálu. Táranie, že by nikto nevyna­ ložil svoj kapitál, keby mu to neprinášalo zisk, je alebo hlúpe tvrdenie, že milí kapitalisti Zostanú kapitalistami, aj keby svoj ka­ pitál nevynakladali, alebo len veľmi podomácky vyjadreným kon­ štatovaním, Že sám pojem kapitálu zahrnuje také jeho vynakla­ danie, ktoré prináša zisk. Dobre teda. Potom by to bolo treba dokázať.) — Peniaze ako suma peňazí sa merajú svojou kvanti­ tou. Toto meranie je v rozpore s ich určením, ktoré je nevyhnutne zamerané na bezmedznosť. Všetko, Čo sa tu povedalo o peniazoch, platí ešte väčšmi o kapitáli, v ktorom sa peniaze vlastne už roz­ víjajú vo svojom vrcholnom určení. Proti kapitálu ako takému môže ako úžitková hodnota, t. j. ako niečo užitočné, stáť len niečo, čo ho rozmnožuje, znásobuje, teda niečo, čo ho zachováva ako kapitál. Po druhé. Kapitál čo do svojho pojmu predstavuje peniaze, ale také peniaze, ktoré už neexistujú v jednoduchej forme zlata a striebra, ani ako peniaze v protiklade k obehu, ale vo forme všetkých substancií — tovarov. Potiaľ teda ako kapitál nie sú v protiklade k úžitkovej hodnote, ale mimo peňiazíexistuje kapitál práve len v úžitkových hodnotách. Tieto jeho substancie samy sú teda teraz pominuteľné: keby nemali úžitkovú hodnotu, nemali by ani výmennú hodnotu: ako úžitkové hodnoty však strácajú svoju hodnotu, rozkladajú sa jednoduchou prírodnou výmenou látok, ak sa nespotrebujú skutočne: a naozaj sa pominú až potom, keď sa skutočne spotrebujú. Z tohto hľadiska sám opak kapitálu nemôže byť zasa nejaký osobitý tovar, lebo ako taký nie je protikladom kapitálu, keďže substancia samého kapitálu je úžitková hodnota, pričom kapitál nie je tým či oným tovarom, ale akýmkoľvek tovarom. Spoločná substancia všetkých tovarov, t. j. ich substan­ cia zasa nie ako ich materiálna látka, teda ich fyzické určenie, ale ich spoločná substancia ako tovarov, a teda výmenných hod­

Premena peňazí na kapitál

221

nôt, je to, že sú spredmetnenou prácou.“ Jediný rozdiel oproti spredmetnenej práci je nespredmetnená práca, práca, ktorá sa len spredmetňuje, práca ako subjektivita. Čiže spredmetnenú prácu, t. j. priestorove prítomnú prácu, možno aj ako minulú prácu po­ staviť proti časove prítomnej práci. Pokiaľ má jestvovať ako pre­ biehajúca v čase, ako živá, môže byť prítomná len ako živý sub­ jekt, v ktorom existuje ako schopnosť, ako možnosť: teda ako robotník. Preto jediná úžitková hodnota, ktorá môže tvoriť proti­ klad kapitálu, je práca (a to hodnototvorná, t. j. produktívna prá­ ca. Táto poznámka je predbiehaním, musí sa až postupne vyložiť. Práca ako číra služba na uspokojovanie bezprostredných potrieb nemá nič spoločného s kapitálom, lebo kapitál ju nevyhľadáva., Keď si kapitalista dá naštiepať drevo, aby si mohol na ražni upiecť baraninu, je nielen ten, kto mu štiepa drevo, ku kapitalistovi vo vzťahu jednoduchej výmeny, ale aj kapitalista k nemu. Tento člo­ vek, čo štiepa drevo, poskytuje kapitalistovi svoju službu, úžitkovú hodnotu, ktorá kapitál nerozmnožuje, ale v ktorej sa kapitál spo­ trebúva, a kapitalista mu dáva za to iný tovar vo forme peňazí. Tak je to so všetkými službami, ktoré pracovníci vymieňajú priamo za peniaze iných osôb a ktoré tieto osoby spotrebúvajú. Je to spotreba dôchodku, Čo ako taká patrí vždy do jednoduchého obehu, a nie spotreba kapitálu. Pretože jedna zo zmluvných strán nevy­ stupuje proti druhej ako kapitalista, nemôže výkon človeka po­ skytujúceho službu spadať do kategórie produktívnej práce. Je plno takejto zberby od kurvy až po pápeža. Ale patrí sem aj statočný a „pracujúci“ lumpenproletariát: napríklad množstvo pomocníkov a poskokov v prístavných mestách atď. Ten, kto re­ prezentuje peniaze, požaduje službu len pre jej úžitkovú hodnotu, ktorá sa preňho bezprostredne stráca, ale poskok požaduje pe­ niaze, a pretože tomu, kto dáva peniaze, ide o tovar, a tomu, kto poskytuje tovar, ide o peniaze, predstavujú jeden pre druhého len dve stránky jednoduchého obehu, je vždy jasné, že poskok # 0 tejto ekonomickej (spoločenskej) substancii úžitkových hodnôt, t. j. o ich ekonomickom určení ako obsahu na rozdiel od ich formy (ale táto forma je hodnota, lebo je určitým množstvom tejto práce) možno hovoriť len vtedy, ak hľadáme jej protiklad. Čo sa týka ich prirodzenej rozdielnosti, ani jedna z nich nevylučuje, aby sa v nej kapitál usadil, aby ju premenil na svoje telo, pokiaľ ani jedna nevylučuje určenie výmennej hodnoty a tovaru. /Marxova poznámka. )

222

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

ako ten, komu ide o peniaze, teda bezprostredne o všeobecnú for­ mu bohatstva, sa chce obohatiť na úkor svojho príležitostného priateľa, čo zasa toho ako skúseného kalkulátora mrzí tým viac, že túto službu, ktorú práve teraz potrebuje, možno pripísať len na vrub jeho všeobecne ľudskej slabosti, ale rozhodne ju nepotrebuje ako kapitalista. A. Smith mal so svojou produktívnou a neproduk­ tívnou prácou v podstate pravdu, aspoň z hľadiska buržoáznej ekonómie"““".To, čo proti tomu namietajú ostatní ekonómovia, je alebo prázdne táranie (napr. Storch, Senior ešte jalovejší atď.!8%)), že totiž každá činnosť má predsa len určitý výsledok, pletú si teda produkt v prirodzenom zmysle s produktom v ekonomickom zmysle: podľa tohto hľadiska je aj každý podvodník produktívnym pracovníkom, lebo nepriamo produkuje knihy o trestnom práve, (táto argumentácia je prinajmenšom aspoň taká správna, ako keď sa sudca označí za produktívneho pracovníka, lebo chráni pred krádežou). Alebo sa Z moderných ekonómov stali takí pätolizači buržou, že mu chcú nahovoriť, že je produktívnou prácou, keď mu niekto íska vši na hlave alebo sa s ním vyspí, lebo mu tou­ to činnosťou rozjarí jeho tupú hlavu — blockhead — aby na­ sledujúci deň mohol prísť do kancelárie v náležitom stave. Preto je celkom správne — ale zároveň aj charakteristické — že pre dôsledných ekonómov sú napríklad pracovníci luxusných reme­ siel produktívnymi pracovníkmi, hoci ľudí, čo konzumujú takéto predmety, výslovne zatracujú ako neproduktívnych márnotratní­ kov. Je fakt, že títo robotníci sú naozaj produktívni, pretože roz­ množujú kapitál svojho zamestnávateľa, neproduktívni sú, pokial ide o materiálne výsledky ich práce. V skutočnosti tomuto ,,pro­ duktívnemu“ robotníkovi na čačkách, ktoré musí vyrábať, rovnako nezáleží ako kapitalistovi, ktorý ho zamestnáva, a ktorý sa tiež čerta starého zaujíma o tie haraburdy. Pri bližšom pohľade sa potom však naozaj ukáže, že správna definícia produktívneho robotníka tkvie v tomto: je to človek, ktorý nepotrebuje a ne­ žiada nič viac, než koľko presne treba na to, aby bol schopný prinášať svojmu kapitalistovi čo najväčší prospech. To je všetko nezmysel. Odbočenie. Ale treba sa vrátiť k otázke, čo je produk­ tívne a čo neproduktívne, a bližšie ju preskúmať.)““?

Premena peňazí na kapitál

223

(4/) DVA ROZDIELNE PROCESY PRI VÝMENE MEDZI KAPITÁLOM A PRÁCOU

(a/ Úvodné poznámky )

Úžitková hodnota, ktorá vystupuje proti kapitálu ako proti sta­ novenej"“ výmennej hodnote, je práca. Kapitál sa vymieňa, čiže v tejto určenosti je len vo vzťahu k ne-kapitálu, k negácii kapitá­ lu, a vo vzťahuk nej je jedine kapitálom: skutočným ne-kapitálom je práca. Pri pozorovaní výmeny medzi kapitálom a prácou zistíme, že sa rozpadáva na dva procesy, ktoré sú nielen formálne, ale i kvali­ tatívne rozdielne a dokonca protikladné. 1. Robotník vymieňa svoj tovar, prácu, úžitkovú hodnotu, ktorá ako tovar má aj cenu, tak ako všetky ostatné tovary, za určitú sumu výmenných hodnôt, za určitú sumu peňazí, ktorú mu kapitál prenecháva. 2. Kapitalista získava výmenou samu prácu, prácu ako činnosť vytvárajúcu hodnoty, ako produktívnu prácu, t. j. výmenou získa­ va produktívnu silu, ktorá kapitál zachováva a rozmnožuje a ktorá sa tak stáva produktívnou silou a reprodukujúcou silou kapitálu, silou, ktorá náleží kapitálu samému. Oddelenosť oboch týchto procesov je taká očividná, že sa môžu rozchádzať v čase, a vôbec nemusia splývať. Prvý proces sa môže zavfšiť a neraz sa do určitej miery zavíši ešte skôr, než sa druhý vôbec začne. Dokončenie druhého aktu predpokladá dokončenie produktu. Na toto nemožno čakať s vyplácaním mzdy. Ba dokon­ ca zistíme, že práve fakt, že sa na dokončenie nečaká, je podstaťt­ ným určením tohto vzťahu. Pri jednoduchej výmene, pri jednoduchom obehu, k tomuto zdvo­ jeniu procesu nedochádza. Ak sa tovar a vymení za peniaze d a tie zasa za tovar c určený na spotrebu — t. j. za pôvodný predmet výmeny za a — tak použitie tovaru c, jeho spotreba, je celkom mimo obehu: nijako sa netýka formy vzťahu, leží celkom mimo obehu samého, a je to čisto látkový predmet záujmu, ktorý vy­ jadruje už len vzťah indivídua A v jeho prirodzenosti k predmetu jeho izolovanej potreby. Čo urobí s tovarom c, je otázka, ktorá je mimo ekonomického vzťahu. Tu sa, naopak, úžitková hodnota toho, čo sa vymieňa za peniaze, javí ako osobitný ekonomický vzťah, a určité upotrgbenie toho, čo sa vymieňa zn peniaze, je

224

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

konečný účel oboch procesov. To teda už formálne odlišuje výme­ nu medzi kapitálom a prácou od jednoduchej výmeny — sú to dva rozdielne procesy. Ak pochopíme ďalej, ako sa výmena medzi kapitálom a prácou obsahove líši od jednoduchej výmeny (obehu), zistíme, že tento rozdiel nevyplýva z vonkajšieho vzťahu alebo z porovnávania, ale že sa v totalite druhého procesu sama druhá forma odlišuje od prvej formy, že samo toto porovnávanie je v nej zahrnuté. Rozdiel medzi druhým a prvým aktom — druhý akt je totiž osobitý proces, ktorým si kapitál privlastňuje prácu — je presne ten rozdiel, akým sa výmena medzi kapitálom a prácou líši od výmeny medzi tovarmi, ktorú sprostredkúvajú peniaze. Vo výmene medzi kapitá­ lom a prácou je prvý akt výmenou, ktorá je celkom súčasťou oby­ čajného obehu, druhý akt je proces kvalitatívne odlišný od vý­ meny a len omylom by sa vôbec dal nazvať výmenou toho či onoho druhu. Je priamo opakom výmeny: je to podstatne odlišná ka­ tegória. (b/ Členenie skúmania kapitálu. Kapitál a moderné pozemkové vlastníctvo. Prechod od pozemkového vlastníctva k námezdnej práci. Trhy) [Kapitál. 1. Všeobecnosť: 1. a) Vznikanie kapitálu z peňazí. b) Kapitál a práca (sprostredkúva sa cudzou prácou). c) Prvky kapitálu rozložené podľa ich vzťahu k práci (Produkt. Surovina. Pracovný nástroj). 2. Ozvláštnenie kapitálu: a) obežný kapitál, fixný kapitál. Obrat kapitálu. 3. Jednotlivosť kapitálu: kapitál a zisk. Kapitál a úrok. Kapitál ako hodnota, odlišná od seba ako úroku a zisku. II. Osobitosť: 1. Akumulácia kapitálov. Z. Konku­ rencia medzi kapitálmi. 3. Koncentrácia kapitálov (kvantitatívny rozdiel medzi kapitálmi ako zároveň kvalitatívny, ako miera jeho veľkosti a pôsobenia). 111.Jednotlivosť: 1. Kapitál ako úver. 2. Kapitál ako účastinný kapitál. 3. Kapitál ako peňažný trh. V pe­ ňažnom trhu je kapitál daný vo svojej totalite, v nej určuje ceny, dáva prácu, reguluje výrobu, slovom, je zdrojom výroby, ale kapitál, keďže produkuje nielen sám seba (materiálne prie­ myslom atď., tým, že určuje ceny, rozvíja produktívne sily), ale je zároveň tvorcom hodnôt, musí vytvárať nejakú hodnotu alebo formu bohatstva, špecificky odlišnú od kapitálu. A tou je Dozem­ ková renta. Je to jediná hodnota, ktorú kapitál vytvára ako hod­

Premena peňazí na kapitál

225

notu odlišnú od sám seba, od svojej vlastnej produkcie. Kapitál je tak svojou povahou, ako aj historicky tvorcom moderného po­ zemkového vlastníctva, pozemkovej renty: a preto sa aj jeho pôso­ benie javí ako rozklad starej formy pozemkového vlastníctva. Nová ľorma vzniká pôsobením kapitálu na starú formu. Tak je kapitál — Zzjednej strany — tvorcom moderného poľnohospo­ dárstva. Vekonomických vzťahoch moderného pozemkového vlast­ níctva, ktoré sa javí ako proces: pozemková renta — kapitál — námezdná práca (formu úsudku možno koncipovať aj inak: ako námezdná práca — kapitál — pozemková renta: ale kapitál musí vždy tvoriť činný stredný čiánok), vystupuje teda vnútorná štruk­ túra modernej spoločnosti čiže kapitál v totalite svojich vzťahov. Teraz vzniká otázka, ako prebieha prechod od pozemkového vlast­ níctva k námezdnej práci? (Prechod od námezdnej práce ku ka­ pitálu je celkom jasný, pretože kapitál sa v námezdnej práci vrátil do svojho aktívneho základu.) Historicky je tento prechod nesporný. Tkvie už v tom, že pozemkové vlastníctvo je produktom kapitálu. Preto všade zisťujeme, že .am, kde spätným pôsobením kapitálu na staršie formy pozemkového vlastníctva sa pozemkové vlastníctvo mení na peňažnú rentu (to isté sa iným spôsobom odohráva tam, kde sa vyvíja moderný roľník), a kde sa teda pol­ nohospodárstvo, vykonávané prostredníctvom kapitálu, zároveň mení na priemyselnú agronómiu, domkári, nevoľníci, robotou po­ vinní sedliaci, dediční nájomcovia, podruhovia atď., sa nevyhnutne stávajú nádenníkmi, námezdnými robotníkmi, že teda námezdnú prácu v jej totalite vytvára až pôsobenie kapitálu na pozemkové vlastníctvo a až potom, keď sa toto už utvorilo ako forma, vytvára ju aj sám pozemkový vlastník. Tento vlastník sám očisťuje potom zem, ako vraví Steuart!1!1,od zbytočných jedákov, odtrháva deti zeme od hrude, na ktorej vyrástli, a premieňa tak samu poľnohos­ podársku prácu, ktorá svojou povahou je bezprostredným zdrojom obživy, na sprostredkovaný zdroj obživy, závislý výlučne od spo­ ločenských vzťahov. (Vzájomná závislosť musí sa najprv vypľra­ covať v čistej podobe, kým vôbec možno pomýšľať na skutočnú sociálnu vzájomnosť. Až budú všetky vzťahy vytvorené spoloč­ nosťou, nie určované prírodou.) Až tým jedine sa umožní uplat­ ňovanie vedy a plné rozvinutie produktívnych síl. Nemôže byť teda pochybnosti o tom, že námezdnú prácu v jej klasickej forme, t. j. vo forme, v ktorej preniká celou šírkou spoločnosti a v ktorej na­

220

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

miesto zeme sama sa stáva pôdou, na ktorej spoločnosť stojí, vy­ tvára až moderné pozemkové vlastníctvo, t. j. pozemkové vlast­ níctvo ako hodnota, ktorú vytvoril sám kapitál. Preto nás teda pozemkové vlastníctvo privádza späť k námezdnej práci. Z jednej strany pozemkové vlastníctvo nie je nič iné ako prenesenie ná­ mezdnej práce z miest na dedinu, teda námezdná práca rozšírená na celý povrch spoločnosti. Starý pozemkový vlastník, pokiaľ je dosť bohatý, nepotrebuje kapitalistu na to, aby sa stal moderným pozemkovým vlastníkom. Stačí, ak svojich pracovníkov premení na námezdných robotníkov a ak začne produkovať pre zisk, a nie pre dôchodok. Potom sú v jeho osobe už dané predpoklady, aby sa stal moderným nájomcom a moderným pozemkovým vlastníkom. To, že sa mení forma, v akej dostáva svoj dôchodok, alebo forma, v akej sa odmeňuje robotník, nie je len formálny rozdiel, ale predpokladom tohto rozdielu je totálne pretvorenie samého spô­ sobu výroby (poľnohospodárstva): vyplýva teda z predpokladov, ktoré spočívajú na určitom vývoji priemyslu, obchodu a vedy, slo­ vom, na vývoji produktívnych síl. Akože výroba založená na kapi­ táli a námezdnej práci sa od iných výrobných spôsobov vôbec líši nielen formálne, ale predpokladá aj úplnú revolúciu a roz­ voj materiálnej výroby. I keď sa kapitál ako obchodný kapitál môže plne rozvinúť (iba nie v takom rozsahu) aj bez tohto pre­ tvorenia pozemkového vlastníctva, neplatí to pre priemyselný ka­ pitál. Dokonca i rozvoj manufaktúry predpokladá začínajúci sa rozklad starých ekonomických vzťahovv pozemkovom vlastníctve. Na druhej strane sa z tohto ohraničeného rozkladu oná nová for­ ma vyvíja v celej svojej totalite a šírke až vtedy, keď moderný priemysel dosiahol vysoký stupeň rozvoja, ktorý však sám po­ stupuje tým rýchlejšie, čím väčšmi sa rozvinulo moderné poľno­ hospodárstvo a jemu zodpovedajúca forma vlastníctva, jemu zod­ povedajúce ekonomické vzťahy. Preto je Anglicko v tomto ohľade VZorovoukrajinou pre všetky ostatné krajiny európskeho konti­ nentu. A takisto: ak už prvá forma priemyslu, veľká manufaktúra, predpokladá rozklad pozemkového vlastníctva, na druhej strane aj tento rozklad je podmienený jednak podriadenejším rozvojom kapitálu, ktorý prebiehal v mestách, a to sám ešte v nevyvinutých formách (stredovekých), a jednak pôsobením manufaktúry, ktorá v iných krajinách rozkvitala spolu s obchodom (tak pôsobilo Ho­ landsko na Anglicko v 16. storočí a v prvej polovici 17. storočia).

Premena peňazí na kapitál

227

V samých týchto krajinách tento proces už prebehol a rastlinná poľnohospodárska výroba sa obetovala v prospech chovu dobytka, kým obilie sa zadovažovalo dovozom zo zaostalých krajín, ako na­ príklad z Poľska (opäť Holandsko). Treba vziať do úvahy, že nové produktívne sily a výrobné vzťahy sa nevyvíjajú Z ničoho, že ne­ vznikajú ani zo vzduchu ani z lona idey, stanovujúcej sama seba: ale že sa vyvíjajú vnútri daného vývoja výroby a zdedených, tra­ dičných vlastníckych vzťahov a v protiklade k nim. Ak v doví­ šenom buržoáznom systéme každý ekonomický vzťah predpokladá každý iný vzťah v buržoáznej ekonomickej forme, a všetko, čo sa utvorilo, je zároveň predpokladom, platí to pre každý or­ ganický systém. Tento organický systém sám má ako totalita svoje predpoklady a jeho vývoj k totalite tkvie práve v tom, že si pod­ riaďuje všetky prvky spoločnosti, alebo že si z nej vytvára orgány, ktoré mu ešte chýbajú. Tak sa historicky stáva totalitou. Vznika­ nie tejto totality tvorí moment procesu tohto systému, jeho vývo­ ja. — Na druhej strane, ak vnútri určitej spoločnosti sú moderné výrobné vzťahy, t. j. kapitál, rozvinuté na svoju totalitu a táto spo­ ločnosť sa potom zmocňuje nového územia, ako napríklad v koló­ niách, tak zisťuje, totiž najmä jej predstaviteľ, kapitalista, že bez námezdnej práce jeho kapitál prestáva byť kapitálom a že jedným Zzpredpokladov, aby kapitál bol kapitálom, nie je len pozemkové vlastníctvo vôbec, ale moderné pozemkové vlastníctvo, pozemkové vlastníctvo, ktoré je ako kapitalizovaná renta drahé a ako také vylučuje, aby indivíduá využívali pôdu bezprostredne. Z toho vy­ plýva Wakejieldova teória""“ kolónií, podľa ktorej anglická vláda postupuje v praxi v Austrálii. Pozemkové vlastníctvo sa tu umelo zdražuje, aby sa robotníci premenili na námezdných robotní­ kov, aby sa kapitál uplatnil ako kapitál a aby sa takto nová ko­ lónia stala produktívnou, aby sa v nej vzmáhalo bohatstvo na­ miesto toho, aby sa, ako v Amerike, používala na príležitostné dodávanie námezdných robotníkov. Wakefieldova teória je ne­ smierne dôležitá pre správne pochopenie moderného pozemko­ vého vlastníctva. — Kapitál ako tvorca pozemkovej renty sa teda dostáva späť k produkcii námezdnej práce ako k svojmu všeobecnému tvorivému základu. Kapitál vychádza z obehu a pre­ tvára prácu na námezdnú prácu, takto sa utvára, a len čo sa rozvinul ako celok, urobí z pozemkového vlastníctva podmienku svojej existencie a zároveň aj svoj protiklad. Ukazuje sa však, že

228

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

tým vytvoril len námezdnú prácu ako svoj všeobecný predpoklad. Tento predpoklad treba teraz rozobrať sám osebe. Avšak na dru­ hej strane sa moderné pozemkové vlastníctvo samo prejavuje najmocnejšie v procese očisťovania statkov a pri premene poľno­ hospodárskych pracovníkov na námezdných robotníkov. To je dvojitý prechod k námezdnej práci. To z pozitívnej stránky. Ne­ gatívna sa prejavuje, keď kapitál už vytvoril pozemkové vlast­ níctvo a dosiahol tým svoj dvojitý cieľ: 1. priemyselné obrá­ banie pôdy, a tým rozvoj výnosnosti pôdy, 2. námezdnú prácu, teda všeobecnú nadvládu kapitálu na dedine, a vtedy kapitál pokladá samu existenciu pozemkového vlastníctva len za prechod­ nú vývojovú etapu, ktorá je potrebná ako pôsobenie kapitálu na staré vzťahy pozemkového vlastníctva, a je produktom ich roz­ kladu, avšak táto vývojová etapa ako taká — keď kapitál už raz dosiahol tento ciel — je len obmedzením zisku a pre výrobu vôbec nie je nevyhnutná. Kapitál sa teda usiluje odbúrať pozemkové vlastníctvo ako súkromné vlastníctvo a preniesť ho na štát. V tom tkvie negatívna stránka. Takto sa usiluje premeniť celú spo­ ločnosť znútra na kapitalistov a námezdných robotníkov. Keď to kapitál už dosiahol, vtedy aj námezdná práca dospeje k tomu, že sa na jednej strane usiluje odstrániť pozemkového vlastníka ako zbytočný výtvor, aby sa zjednodušili vzťahy, aby sa zmiernili dane atď., a to v takej istej forme, ako to chce buržoa: na druhej strane, aby sa robotník zbavil námezdnej práce a stal sa samo­ statným výrobcom — pre bezprostrednú spotrebu — žiada rozbitie veľkého pozemkového vlastníctva. Pozemkové vlastníctvo sa tak neguje z dvoch strán, negácia Zo strany kapitálu je len zmenou Ťormy, aby kapitál nastolil svoju samovládu. [Pozemková ren­ ta ako všeobecná štátna renta (štátna daň), takže buržoázna spoločnosť iným spôsobom reprodukuje stredoveký systém, ale ako jeho úplnú negáciu. | Negácia Zo strany námezdnej práce je len skrytou negáciou kapitálu, teda aj námezdnej práce samej. Teda teraz treba námezdnú prácu skúmať ako samostatnú voči ka­ pitálu. Prechod je potom dvojaký: 1. Pozitívny prechod z moderné­ ho pozemkového vlastníctva, Čiže prechod kapitálu prostredníc­ tvom moderného pozemkového vlastníctva k všeobecnej námezdnej práci, 2. Negatívny prechoc: negácia pozemkového vlastníctva kapitálom, t. j. teda negácia samostatnej hodnoty kapitálom, t. j. práve negácia kapitálu sebou samým. Ale jeho negáciou je ná­

Premena peňazí na kapitál

229

mezdná práca. Potom negácia pozemkového vlastníctva a jeho prostredníctvom negácia kapitálu námezdnou prácou. T. j. ná­ mezdná práca, ktorá sa chce ustanoviť ako samostatná.] [Trh, ktorý v ekonómii spočiatku predstavuje abstraktné urče­ nie, dostáva totálne podoby. Predovšetkým peňažný trh. Zahrnuje zmenkový trh: vôbec úverový trh, teda peňažný obchod, trh drahých kovov. Ako peňažno-pôžičkový trh vystupuje aj v podobe bánk, napríklad v diskontnej sadzbe, za ktorú diskontujú: trh pô­ Žičiek,sprostredkovatelia zmeniek atď.: ale ďalej ako trh všetkých papierov prinášajúcich úroky: štátne papiere a trh účastín. Účasti­ ny sa delia na väčšie skupiny (po prvé, účastiny peňažných ústa­ vov samých, účastiny bánk: papiere účastinárskych bánk: účastiny dopravných prostriedkov (z nich najvýznamnejšie železničné účastiny, účastiny prieplavov, paroplavebné účastiny, telegrafné účastiny, omnibusové účastiny): účastiny všeobecných priemy­ selných podnikov (najmä banské účastiny). Ďalej účastiny pod­ nikov dodávajúcich všeobecné potreby (plynárenské účastiny, vodárenské účastiny). Na tisíce druhov účastín, ktoré sa dajú zahrnúť do skupiny rôzne. Účastiny podnikov na skladovanie to­ varov (účastiny dokov atď.). Nekonečný počet rôznych v podobe účastinárskych podnikov priemyselných alebo obchodných spo­ ločností. Napokonna zabezpečenie toho všetkého účastiny poisťov­ ní všetkých druhov). Ako sa trh delí vcelku na trh domáci a Za­ hraničný, tak sa vnútorný trh delí zasa na trh tuzemských účastín, trh štátnych papierov atď. a na trh zahraničných štátnych papierov, zahraničných účastín atď. Tento vývoj je vlastne súčas­ ťou vývoja svetového trhu, ktorý je nielen vnútorným trhom vo vzťahuku všetkým zahraničným trhom existujúcim mimo neho, ale zároveň aj vnútorným trhom všetkých zahraničných trhov, ktoré sú zasa súčasťou domáceho trhu. Peňažný trh sa koncentruje v jed­ nom hlavnom stredisku vnútri krajiny, kým ostatné trhy sa skôr rozptyľujú podľa deľby práce: hoci aj tu je veľká koncentrácia na hlavné mesto, ak je zároveň vývozným prístavom. — Na rozdiel od peňažného trhu sú ostatné trhy predovšetkým také rozmanité ako výrobky a výrobné odvetvia a predstavujú aj rovnako rozma­ nité trhy. Hlavné trhy týchto rozličných produktov sa vytvárajú v centrách, ktoré sú centrami alebo pre dovoz či vývoz, alebo preto, lebo sú samy centrami určitej výroby alebo miestami, kam takéto centrá bezprostredne dodávajú. Od čírej rozmanitosti pre­

230

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

chádzajú však tieto trhy ešte k ďalšej viac-menej organickej dile­ renciácii na veľké skupiny, ktoré sa podľa základných prvkov kapitálu samy nevyhnutne delia na trh produktov a trh surovín. Výrobný nástroj ako taký nevytvára osobitný trh, nástroj ako taký existuje najmä, po prvé, v samých surovinách, ktoré sa pre­ dávajú ako výrobné prostriedky, ďalej však osobitne v kovoch, lebo kovy vylučujú akékoľvek pomyslenie na bezprostrednú spo­ trebu, a potom v takých produktoch ako uhlie, nafta, chemické látky, ktoré sú určené na to, aby zmizli ako doplnkové prostried­ ky výroby. Takisto farby, drevo, farmaceutické výrobky atď. Na základe toho rozoznávame: I. Produkty. 1. Obilný trh s jeho rôznymi odvetviami. Napríklad plodinový trh: ryža, ságo, zemiaky atď. Tento trh je ekonomicky veľmi dôležitý: dodáva zároveň pre výrobu i pre bezprostrednú spotrebu, 2. Trh koloniálneho tovaru. Káva, čaj, kakao, cukor, koreniny (čierne korenie, tabak, jamajské korenie, škorica, cassia lignea, klinčeky, ďumbier, muškátový kvet, muškátový orech atď.): 3. Ovocie. Mandle, hrozienka, figy, slivky, hrušky, hrozno, pomaranče, citróny atď. Melasy (na výrobu atď.):, 4. Potraviny. Maslo, syr, slanina, šunka, tuk, bravčové mäso, hovädzie (údené), ryby atď.: 5. Alkoholické nápoje. Víno, rum, pivo atď.: II. Suroviny. 1. Suroviny pre mechanický priemysel. Ľan, konope, bavlna, hod­ váb, vlna, kožušiny, koža, gutaperča atď.: 2. Suroviny pre chemio­ ký priemysel. Potaš, Čpavok, terpentín, dusičnan sodný atď.: III. Suroviny, ktoré sú zároveň výrobnými nástrojmi. Kovy (meď, že­ lezo, cín, zinok, olovo, oceľ atď.): Drevo. Surové drevo. Stavebné drevo. Farbiarske drevá. Drevo na stavbu lodí atď. Doplnkové vý­ robné prostriedky a suroviny. Farmaceutické výrobky a farbivá. (Šarlát, indigo atď. Decht. Loj. Oleje. Uhlie atď.) Prirodzene, že každý produkt sa musí dostať na trh: ale skutočne veľké trhy, na rozdiel od obchodu v malom, tvoria len produkty určené na maso­ vú spotrebu (ekonomicky je dôležitý len obilný trh, trh čaju, cukru, kávy (do určitej miery trh vín a liehovín vôbec) alebo trhy produktov, ktoré sú surovinami pre priemysel: trh vlny, hod­ vábu, dreva, kovov atď.) Ešte sa uvidí, na ktoré miesto treba za­

radiť abstraktnú kategóriu trhu.]

Premena peňazí na kapitál

231

(c/) Výmena medzi kapitálom a pracovnou silou

Výmena medzi robotníkom a kapitalistom je jednoduchá vý­ mena: každý dostane ekvivalent: jeden peniaze, druhý tovar, ktorého cena sa presne rovná peniazom, ktoré sa zaň zaplatili: kapitalista dostáva v tejto jednoduchej výmene úžitkovú hodnotu, možnosť disponovať cudzou prácou. Zo strany robotníka — av tejto výmene robotník vystupuje ako predávajúci —je evidentné, že jeho sa určenie formy vzťahutýka práve tak málo, ako sa toho, kto predáva hocaký iný tovar, nejakú úžitkovú hodnotu, týka úžitok, ktorý má kupujúci z jeho tovaru. Predáva iba možnosť disponovať jeho prácou, ktorá je určitou prácou, určitou zručnosťou atď. Je celkom ľahostajné, Čo kapitalista robí s jeho prácou, i keď ju, prirodzene, môže použiť len podľa jej určenosti, a samo dispo­ novanie ňou je obmedzené len na určitú prácu a na časove určené disponovanie ňou (toľko a toľko pracovného času). Pravda, sys­ tém odmeňovania za kus vyvoláva v tom zdanie, akoby robotník dostával určitý podiel na produkte. Ale to je len iná forma me­ rania času (namiesto toho, aby sa povedalo, odpracuješ 12 hodín, hovorí sa, dostaneš toľko a toľko za jeden kus: t. j. Čas, po ktorý si pracoval, meriame počtom výrobkov): teraz, keď skúmame vše­ obecný vzťah, nám na tom vôbec nezáleží. Aj keby sa kapitalista uspokojil len s čírou možnosťou disponovať prácou bez toho, aby robotníka nechal skutočne pracovať, napríklad, aby jeho prácu mal ako rezervu atď. alebo aby svojho konkurenta zbavil možnosti disponovať ňou (tak ako napríklad riaditelia divadiel kupujú speváčky na sezónu nie preto, aby spievali, ale preto, aby nespie­ vali v konkurenčnom divadle), aj tak by sa vykonala úplná vý­ mena. V peniazoch dostáva robotník síce výmennú hodnotu, všeobecnú formu bohatstva v určitom množstve, a táto väčšia či menšia časť, Čo dostáva, zabezpečuje mu väčší alebo menší podiel na všeobecnom bohatstve. Ale ako sa určuje táto väčšia či menšia časť,ako sa meria množstvo peňazí, Čo dostane, to sa všeobecného vzťahu dotýka tak málo, že sa z neho samého nedá vyvodiť. Vo všeobecnosti nemôže byť výmenná hodnota jeho tovaru určená spôsobom, akým kupujúci používa jeho tovar, ale iba množstvom spredmetnenej práce, ktoré je obsiahnuté v tomto tovare, tu teda množstvom práce, ktoré stojí výroba samého robotníka. Pretože užitková hodnota, ktorú ponúka, existuje len ako schopnosť, ako

232

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

potencia jeho telesnosti) mimo nej nejestvuje. Spredmetnená prá­ ca potrebná na to, aby sa telesne zachovala tak všeobecná sub­ stancia, v ktorej existuje jeho pracovná schopnosť,11Šteda on sám, ako aj aby modifikovala túto všeobecnú substanciu na rozvoj oso­ bitej schopnosti, je práca spredmetnená v tejto substancii. Táto práca je všeobecným meradlom množstva hodnoty, sumy peňazí, ktorú dostáva vo výmene. Ďalší výklad o tom, ako sa mzda, takisto ako všetky ostatné tovary, meria pracovným časom potrebným na produkovanie samého robotníka, sem ešte nepatrí. Akt sa končí, keď v obehu vymením nejaký tovar za peniaze, za ne kúpim tovar a uspokojím svoju potrebu. Tak je to u robotníka. Ale robotník má možnosť začať tento akt odznova, lebo jeho životnosť je zdrojom, z ktorého jeho vlastná úžitková hodnota, až do určitého času, kým sa neopotrebuje, prýšti vždy znova a neustále stojí proti kapitálu, aby vždy odznova začínal túto: vý­ menu. Ako každé indivíduum, ktoré je v obehu ako subjekt, aj robotník vlastní určitú úžitkovú hodnotu: vymieňa ju za peniaze, t. j za všeobecnú formu bohatstva, ale iba na to, aby ju opäť vymenil za tovary ako predmety svojej bezprostrednej spotreby, ako prostriedky na uspokojovanie svojich potrieb. Keďže svoju úžitkovú hodnotu vymieňa za všeobecnú formu bohatstva, stáva sa spoluužívateľom všeobecného bohatstva až po hranicu danú jeho ekvivalentom — Čo je kvantitatívna hranica, ktorá sa, pravda, zvráti na kvalitatívnu ako pri každej výmene. Nie je však viazaný na osobité predmety, ani na osobitý spôsob uspokojova­ nia. — Okruh jeho užívania nie je vymedzený kvalitatívne, ale iba kvantitatívne. Tým sa líši od otroka, nevoľníka atď. Spotreba pô­ sobí istotne späť na samu výrobu, ale toto spätné pôsobenie sa robotníka pri jeho výmene práve tak netýka ako kohokoľvek iného, čo predáva nejaký tovar, naopak, z hľadiska číreho obe­ hu — a ešte nerozoberáme nijaký iný rozvinutý vzťah — spotreba nie je zložkou ekonomického vzťahu. UŽteraz však môžeme mimo­ chodom poznamenať, že relatívne, len kvantitatívne, a nie kvali­ tatívne a len kvantitou stanovené kvalitatívne vymedzenie okruhu robotníkovej spotreby dodáva robotníkom aj ako spotrebiteľom (vôbec pri ďalšom výklade kapitálu treba bližšie skúmať vzťah medzi spotrebou a výrobou) celkom iný význam aj ako činiteľom výroby, než aký majú a mali napríklad v antickom svete alebo v stredoveku či v Ázii. Ale ako sme už povedali, to sem ešte

Premena peňazí na kapitál

233

nepatrí. Pretože robotník dostáva ekvivalent vo forme peňazí, vo forme všeobecného bohatstva, vystupuje v tejto výmene voči kapitalistovi ako rovný voči rovnému, práve tak ako každý iný vymieňajúci, aspoň naoko. V skutočnosti je táto rovnosť narušená už tým, že jeho vzťah ako robotníka ku kapitalistovi, v ktorom je úžitkovou hodnotou vo forme špecificky odlišnej od výmennej hodnoty, v protiklade k hodnote už vystupujúcej ako hodnota, je už predpokladom tejto zdanlivo jednoduchej výmeny, že sa teda už nachádza vo vzťahu ekonomicky inak určenom — mimo vzťahu výmeny, kde na povahe úžitkovej hodnoty, na osobitej úžitkovej hodnote tovaru ako takej nezáleží. Toto zdanie však existuje ako ilúzia u robotníka a do istej miery aj na druhej strane, a preto aj podstatne modifikuje jeho vzťah, na rozdiel od vzťahu pracov­ níka v iných formách spoločenskej výroby. Podstatné však je, že pre robotníka účelom výmeny je uspokojovanie jeho potrieb. Predmetom jeho výmeny je bezprostredný predmet potreby, nie výmenná hodnota ako taká. Dostáva síce peniaze, ale iba v ich určení ako mince: t. j. len ako samo seba negujúce a prechod­ né sprostredkovanie. Nevymieňa teda výmennú hodnotu, bor hatstvo, ale existenčné prostriedky, predmety na zachovanie svojej životnosti, na uspokojovanie svojich potrieb vôbec, fyzických, sociálnych atď. Je to určitý ekvivalent v existenčných prostried­ koch, v spredmetnenej práci, meraný výrobnými nákladmi jeho práce. Výmenou dáva robotník možnosť disponovať touto prácou. Na druhej strane je pravda, že dokonca i v rámci jednoduchého obehu sa minca mení nia peniaze, a že teda robotník, pokiaľ vo výmene dostáva mincu — môže túto mincu premeniť na peniaze tým, že ju hromadí atď., tým, že ju vyberá z obehu, že ju fixuje ako všeobecnú formu bohatstva, a nie ako unikajúci výmenný prostriedok. Z tohto hľadiska by sa teda dalo povedať, že vo výmene medzi robotníkom a kapitálom robotníkovým predme­ tom — a teda aj produktom výmeny preňho — nie je existenčný prostriedok, ale bohatstvo, nie osobitá úžitková hodnota, ale výmenná hodnota ako taká. Podľa toho by potom robotník mohol z výmennej hodnoty urobiť svoj vlastný produkt len tak, ako sa vôbec bohatstvo môže jedine prejavovať ako produkt jednoduchého obehu, v ktorom sa vymieňajú ekvivalenty, totiž tak, že substanciálne uspokojenie obetuje forme bohatstva, teda tým, že odriekaním, sporením, uskromňovaním svojej spotreby

234

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

vyberá z obehu menej, než koľko doň dáva statkov. To je jedine možná forma obohacovania, ktorú poskytuje sám obeh. Odriekanie by sa potom mohlo prejavovať ešte v aktívnejšej forme, ktorá nie je obsiahnutá v jednoduchom obehu, že si totiž vo väčšej miere odrieka odpočinok, že sa vôbec zriekne svojho bytia odlúčeného od svojho bytia ako robotníka a že je čo najviac len robotníkom: že teda akt výmeny obnovuje častejšie alebo kvantitatívne pre­ dlžuje, teda usilovnosťou. Preto sa ešte aj v dnešnej spoločnosti žiada od robotníkov, a nie od kapitalistov, ba naopak, najmä kapitalisti žiadajú od robotníkov, aby boli usilovní a aby sporili, aby si odriekali. Práve súčasná spoločnosť vytyčuje paradoxnú požiadavku, aby si odriekal ten, ktorému je predmet výmeny exis­ tenčným prostriedkom, a nie ten, pre ktorého znamená obohaco­ vanie. Všetci moderní ekonómovia, pokiaľ majú zdravý rozum, sa už vzdali ilúzie, podľa ktorej si vraj kapitalisti „odriekali“ — a tým že sa stali kapitalistami — Čo je požiadavka a predstava, ktorá mala vôbec nejaký zmysel len v predchádzajúcom období, keď kapitál vyrastal z feudálnych atď. vzťahov. Robotník nech sporí, a už sa narobil veľký hurhaj okolo sporiteľní atď. (Pokiaľ ide o sporiteľne, priznávajú však už aj ekonómovia, že ich vlast­ ným účelom nie je bohatstvo, ale iba účelnejšie rozdeľovanie vý­ davkov, aby robotníci v starobe, alebo v prípade choroby, kríz atď. neboli odkázaní na chudobince, na štát, na žobrácku palicu (slovom, aby boli na ťarchu robotníckej triede samej, a predo­ všetkým nie na ťarchu kapitalistom a aby nežili na ich účet), majú teda sporiť v prospech kapitalistov: vich prospech znižovať svoje výrobné náklady.) Avšak nijaký ekonóm nepoprie, že keby robotníci všeobecne, teda ako roboťníci (čo jednotlivý robotník robí alebo môže robiť na rozdiel od svojho druhu, môže existovať práve len ako výnimka, nie ako pravidlo, lebo to netkvie vsamom určení tohto vzťahu), keby teda spravidla splňali tieto požiadavky (nehovoriac o tom, akú škodu by spôsobili všeobecnej spotrebe — pokles by bol obrovský —a teda aj výrobe, teda aj počtu a množ­ stvu výmen s kapitálom, teda aj samým sebe ako robotníkom), uplatňovali by prostriedky, ktorými by úplne znemožnili dosiah­ nutie svojho cieľa a ktoré by robotníkov práve degradovali na úroveň Íra, na úroveň námezdného robotníka, ktorému sa živo­ číšne minimum potrieb, existenčných prostriedkov, javí ako jediný predmet a cieľ jeho výmeny s kapitálom. Keby robotníkovým

Premena peňazí na kapitál

235

cieľom bolo bohatstvo namiesto úžitkových hodnôt, nielenže by nedosiahol bohatstvo, ale ešte navyše by pri kúpe prišiel aj o úžit­ kovú hodnotu. Pretože ak by sa maximum usilovnosti, práce, pri minime spotreby stalo pravidlom — a toto je maximum jeho od­ riekania a jeho úsilia získať peniaze — nemohlo by to viesť k ničomu inému ako k tomu, že by za maximum práce dostal minimum mzdy. Svojím úsilím by len znížil všeobecnú úroveň výrobných nákladov na svoju vlastnú prácu, a tým aj jej všeobec­ nú cenu. Je len výnimkou, keď sa robotníkovi silou vôle, fyzickou silou a vytrvalosťou, lakomosťou atď. podarí premeniť svoju min­ cu na peniaze, je to výnimka zo všeobecného stavu jeho triedy a zo všeobecných podmienok jeho existencie. Keby boli všetci robot­ níci alebo prevažná väčšina robotníkov priveľmi usilovní (pokiaľ sa v modernom priemysle usilovnosť vôbec ponecháva na ich dobrú vôľu, čo neplatí pre najdôležitejšie a najrozvinutejšie vý­ robné odvetvia), nezväčšovali by hodnotu svojho tovaru, ale iba jeho kvantitu, teda požiadavky, ktoré sa im kladú ako úžitkovej hodnote. Ak by sporili všetci, potom by im už všeobecné zníženie Iniezd otvorilo oči, lebo všeobecné sporenie by kapitalistom uká­ zalo, že mzdy robotníkov sú všeobecne privysoké, že za svoj tovar, za možnosť disponovať ich prácou dostávajú robotníci viac ako ekvivalent: pretože je práve podstatou jednoduchej výmeny — a v tomto vzťahu sa robotníci nachádzajú voči kapitalistovi — že ani jeden nedáva do obehu viac, než z neho vyberá: ale že z neho môže vyberať tiež len toľko, koľko doň vložil. Jednotlivý robotník môže byť usilovnejší než priemer, usilovnejší, než musí byť, aby žil ako robotník, len preto, že niekto iný je pod týmto priemerom, je lenivejší: sporiť môže len preto a len vtedy, keď iný mrhá: svojou sporivosťou môže v priemere dosiahnuť nanajvýš ak mož­ nosť lepšie znášať vyrovnávanie cien — nižšie a vyššie ceny, ich kolobeh: teda možnosť účelnejšie rozdeľovať svoju spotrebu, ale nie možnosť nadobudnúť bohatstvo. A to je aj najvlastnejšia požiadavka kapitalistov. V obdobiach priaznivej konjunktúry ma­ jú si robotníci nasporiť toľko, aby v zlých časoch mohli ako-tak vyžiť, aby vydržali skrátenie pracovného času alebo znižovanie miezd atď. (Potom by mzda klesla ešte hlbšie.) Je to teda požia­ davka, aby sa vždy držali na určitom minime užívania života a aby kapitalistom uľahčovali krízy atď. Aby zaplatili samých seba ako Číre pracovné stroje a aby svoje opotrebúvanie hradili

236

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

podľa možnosti sami. Aj keď odhliadneme od úplného poklesnu­ tia na úroveň zvieraťa, ktoré by z toho vyplynulo — a sám takýto úpadok by znemožni! čo len pokus získať bohatstvo vo všeobecnej forme, v podobe peňazí, nahromadených peňazí (a podiel, ktorý má robotník na vyšších, aj duchovných potrebách, ako agitovanie za svoje vlastné záujmy, odoberanie novín, návštevy prednášok, výchova detí, pestovanie vkusu atď., jediná jeho účasť na civili­ zácii, ktorou sa líši od otroka, je ekonomicky možná len tým, že svoj okruh užívania rozšíri v obdobiach priaznivej konjunktúry, teda v obdobiach, keď je sporenie do určitej miery možné) — aj keď teda odhliadneme od toho, keby sporil naozaj asketickým spôsobom a hromadil by tým prémie pre lumpenproletariát, lotrov atď., ktoré by vzrastali úmerne dopytu, mohol by svoje úspory — ak by presahovali bežnú mieru vkladov v oficiálnych sporiteľl­ niach, ktoré mu platia minimálne úroky, aby z ich úspor mohli kapitalisti vytícť veľké úroky, alebo aby ich pohltil štát, čím ro­ botník len zväčšuje moc svojich nepriateľov a svoju vlastnú závis­ losť — mohol by teda svoje úspory konzervovať a urobiť plodnými len tým, že by ich ukladal do bánk atď., takže neskôr, v časoch kríz, by svoje vklady zasa stratil, kým v časoch prosperity si odriekal všetky pôžitky života, aby zväčšil moc kapitálu: tak Či onak sporil by teda pre kapitál, nie pre seba. Ostatne — pokiaľ to všetko nie je len pokrytecká fráza bur­ žoáznej „filantropie“, ktorá vôbec tkvie len v snahe odbiť robot­ níka „zbožnými želaniami“ — každý kapitalista síce žiada, aby jeho robotníci sporili, ale žiada to len od svojich robotníkov, lebo tí stoja proti nemu ako robotníci: za nič by to nežiadal od masy ostatných robotníkov, pretože tí stoja proti nemu ako spotrebi­ telia. Napriek všetkým „zbožným“ frázam uplatňuje všetky mož­ né prostiredky, aby ich nabádal k väčšej spotrebe, aby svoje tova­ ry urobil príťažlivejšími, aby im nabaláchal nové potreby atď. Práve táto stránka vzťahu medzi kapitálom a prácou je podstat­ ným momentom civilizácie a na nej spočíva historická oprávne­ nosť, ale aj súčasná moc kapitálu. (Tento vzťah medzi výrobou a spotrebou treba vyložiť až v časti: Kapitál a zisk atď.) (alebo aj v části Akumulácia a konkurencia kapitálov). To všetko sú však exoterické úvahy a na mieste sú potiaľ, pokiaľ dokazujú, že požiadavky pokryteckej buržoáznej filantropie sa vyvracajú samy sebou a že potvrdzujú práve to, čo chceli vyvrátiť, že totiž pri

Premena peňazí na kapitál

237

výmene medzi robotníkom a kapitálom je robotník vo vzťahu jed­ noduchého obehu, že teda nedostáva bohatstvo, ale iba existenčné prostriedky, úžitkové hodnoty pre bezprostrednú spotrebu. Že táto buržoázna požiadavka je v rozpore so samým týmto vzťahom, vyplýva už Z jednoduchej úvahy (0 požiadavke, ktorá sa v posled­ nom čase dosť samoľúbo vytyčuje, aby robotníci dostávali určitý podiel zo zisku, budeme hovoriť v oddiele Mzda, okrem prípadu, keď má povahu osobitej prémie, ktorá svoj účel môže dosiahnuť len ako výnimka z pravidla a v praxi, pokiaľ táto prax stojí vôbec za zmienku, fakticky nie je nič iné ako kupovanie jednot­ livých dozorcov atď. v záujme zamestnávateľa proti záujmom robotníckej triedy, alebo sa týka len obchodných zamestnancov atď., slovom, netýka sa už jednoduchých robotníkov, a teda ani všeobecného vzťahu: alebo je to zvláštny spôsob, ako oklamať ro­ botníkov a oberať ich o časť ich mzdy vpochybnej forme zisku, zá­ vislého vraj od prosperity podnikania), že ak robotníkovosporenie nemá zostať výlučne produktom obehu — usporené peniaze, ktoré sa môžu realizovať len tak, že sa skôr či neskôr vymenia za sub­ stanciálny obsah bohatstva, za prostriedky užívania —museli by sa samy nahromadené peniaze stať kapitálom, t. j. museli by kupovať prácu, museli by mať k práci vzťah ako k úžitkovej hodnote. Toto sporenie predpokladá teda opäť prácu, ktorá nie je kapitálom, a vychádza z predpokladu, že sa práca stala svojím opakom — ne-prácou. Aby sa úspory mohli stať kapitálom, samy by museli vychádzať z predpokladu, že jestvuje práca ako ne-kapitál oproti kapitálu, to by znamenalo v druhom bode obnoviť protiklad, ktorý sa v prvom bode mal zrušiť. Keby teda už v pôvodnom vzťahu predmet a produkt robotníkovej výmeny — ako produkt čírej výmeny to nemôže byť nijaký iný produkt — neboli úžitko­ vou hodnotou, existenčnými prostriedkami, uspokojovaním bez­ prostrednej potreby, vyberaním ekvivalentu toho, Čo bolo do obe­ hu vložené, z tohto obehu, aby sa zlikvidovalo spotrebou — potom by práca nestála proti kapitálu ako práca, ako ne-kapitál, ale ako kapitál. Ale ani kapitál nemôže stát proti kapitálu, ak proti kapi­ tálu nestojí práca, pretože kapitál je kapitálom len ako ne-práca, len v tomto protikladnom vzťahu. Zrušil by sa teda pojem a vzťah kapitálu samého. Istotne nik nebude popierať, že existujú pomery, keď medzi sebou vymieňajú vlastníci, ktorí sami pracujú. Také pomery však nie sú pomermi spoločnosti, v ktorej existuje rozvi­

238

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

nutý kapitál ako taký, jeho rozvoj ich preto aj všade likviduje. Kapitál sa môže konštituovať ako kapitál len tým, že konštituuje prácu ako ne-kapitál, ako čisto úžitkovú hodnotu. (Ako otrok má pracovník výmennú hodnotu, určitú hodnotu, ako slobodný ro­ botník nemá hodnotu, hodnotu má len možnosť disponovať jeho prácou, ktorá sa získava výmenou s ním. Robotník nestojí proti kapitalistovi ako výmenná hodnota, ale kapitalista stojí tak proti nemu. Nehodnotnosť a znehodnotenie robotníka sú predpokladom existencie kapitálu a podmienkou slobodnej práce vôbec. Linguet to pokladá za krok späť:!"“ zabúda, že robotník je tým formálne stanovený ako osoba, pretože mimo suojej práce je ešte niečo aj pre seba a pretože svoj životný prejav scudzuje len ako prostrie­ dok pre svoj vlastný život. Pokiaľ pracovník ako taký má vÝ­ mennú hodnotu, nemôže existovať priemyselný kapitál ako taký, teda vôbec nemôže existovať rozvinutý kapitál. Proti tomuto kapi­ tálu musí stáť práca ako čistá úžitková hodnota, ktorú jej vlastník ponúka ako tovar za kapitál, za jej výmennú hodnotu. (mincu), ktorá sa, pravda, v rukách robotníka realizuje len vo svojom urče­ ní všeobecného výmenného prostriedku, inak mizne.) Nuž dobre. Robotník je teda len vo vzťahu jednoduchého obehu, jednoduchej výmeny, a za svoju úžitkovú hodnotu dostáva len mincu, exis­ tenčné prostriedky, ale sprostredkovane. Ako sme videli, táto forma sprostredkovania je pre tento vzťah podstatná a príznačná. Že robotník môže prejsť k premene mince na peniaze — k spo­ reniu — to práve len dokazuje, že jeho vzťah je vzťahom jedno­ duchého obehu: môže sporiť viac alebo menej: ale túto hranicu prekročiť nemôže, svoje úspory môže realizovať len tak, že do­ časne rozšíri okruh predmetov svojej spotreby. Dôležité je — a pô­ sobí to na určenie vzťahu samého — že produktom jeho výmeny sú peniaze, a preto ho všeobecné bohatstvo ako ilúzia Ženie vpred: núti ho k podnikavosti. Súčasne sa tým, a to nielen formálne, vytvára pole pôsobnosti pre ľubovôľupri uskutoč ...“ # Koniec strany rukopisu. Nasledujúca, posledná, t. j. 29. strana II. zošitu chýba. Jej obsah naznačuje tento úryvok z Marxových „referátov“ k zošitom rukopisu z rokov 1857—1858: „Kapitál je voči robotníkovi len vecným násilím. Bez osobnej hodnoty. — Roz­ diel oproti poskytovaniu služieb. — Robotníkov cieľ vo výmene s kapitálom. — Spotreba. Musí sa začínať vždy odznova: práca ako robotníkov kapitál. (Pra­ covná schopnosť ako kapitál!) — Mzda nie je produktívna.“

Premena peňazí na kapitál

239

“... SÚprocesmi toho istého subjektu: tak napríklad: substancia oka je kapitálom videnia atď. Takéto beletristické frázy, ktoré podľa nejakej analógie zaraďujú čokoľvek medzi čokoľvek, môžu sa zdať dokonca duchaplné, keď sa vyslovia po prvý raz, a to tým duchaplnejšie, čím väčšmi stotožňujú veci vonkoncom rozdielne. Ak sa opakujú, a navyše samoľúbo, ako výroky, ktoré majú mať vedeckú hodnotu, sú jednoducho hlúpe. Pristanú len beletrizujú­ cim frázistom a prázdnym tárajom, ktorí všetky vedy oblievajú odpudzujúco sladkastou ružovou polevou. Skutočnosť, že práca je pre robotníka, pokiaľ je práceschopný, vždy Znova zdrojom výmeny — totiž nie zdrojom výmeny vôbec, ale výmeny s kapi­ tálom — tkvie vsamompojmovom určení, že predáva len časove obmedzenú možnosť disponovať jeho pracovnou schopnosťou, že teda výmenu môže začať vždy odznova, len čo prijal náležité množstvo látok, aby mohol znovu reprodukovať svoj životný prejav. Namiesto aby sa tomu čudovali — a namiesto aby robot­ níkovi nahovárali, že je veľkou zásluhou kapitálu, že robotník vôbec žije, že teda denne môže opakovať určité životné procesy, len čo sa vyspal a najedol — mali títo pätolizači buržoáznej eko­ nómie, ktorí na všetko pozerajú cez ružové okuliare, venovať svoju pozornosť skôr tomu, že po neustále opakovanej práci má robotník na výmenu vždy len svoju živú, bezprostrednú prácu samu. 5amo toto opakovanie je v skutočnosti len zdanlivé. Za kapitál vymieňa celú svoju pracovnú schopnosť, ktorú Zo seba vydáva, povedzme, za 20 rokov. Namiesto toho, aby mu kapitál za ňu zaplatil naraz, platí mu za ňu po častiach, tak ako mu ju robotník dáva k dispozícii, povedzme, týždenne. To teda absolútne nič nemení na podstate veci a vonkoncom neoprávňuje k záveru, že práca je robotníkovým kapitálom — pretože musí najprv 10 až 12 hodín spať, kým je schopný opakovať svoju prácu pre kapitál a svoju výmenu s kapitálom. V skutočnosti sa teda podľa toho chápe ako kapitál ohraničenosť, prerušenie jeho práce, fakt, že robotník nie je perpetuum mobile. Boj za zákon o desaťhodinovom pracovnom čase)" atď. dokazuje, že kapitalista si neželá nič iné­ ho ako to, aby robotník svoje dávky životnej sily vydával pokiaľ možno bez prerušovania. Teraz sa dostávame k druhému procesu, ktorý predstavuje vzťah medzi prácou a kapitálom po tejto výme­

240

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

ne. Tu by sme chceli už len dodať, že sami ekonómovia vyjadrujú vyššie spomenutú vetu takto: mzda nie je produktívna. Pravda, byť produktívnym znamená u nich produkovať bohatstvo. Keďže však

mzda je produktom výmeny medzi robotníkom a kapitálom — a jediným produktom, ktorý je obsiahnutý v samom tomto akte — uznávajú, že robotník v tejto výmene neprodukuje bohatstvo, a to ani pre kapitalistu, lebo vyplácanie peňazí za úžitkovú hodnotu — a toto vyplácanie je v tomto vzťahu jedinou funkciou kapitálu — znamená preňho zrieknutie sa bohatstva, nie jeho tvorbu, a preto sa usiluje platiť Čo najmenej: ale ani pre robotníka, lebo mzda mu zabezpečuje len existenčné prostriedky, uspokojovanie — väčšie alebo menšie — individuálnych potrieb — ale nikdy všeobecnú formu bohatstva, nikdy bohatstvo. A ani to nemôže, pretože obsah tovaru, ktorý robotník predáva, nijako nestavia tento tovar nad všeobecné zákony obehu: že totiž robotník za hodnotu, ktorú vkladá do obehu, získava prostredníctvom mince ekvivalent v ne­ jakej inej úžitkovej hodnote, ktorú spotrebuje. Pravda, takáto operácia nikdy nemôže obohacovať, ale na konci procesu musí svojho vykonávateľa prinavrátiť presne tam, kde bol na začiatku. To, ako sme videli, nevylučuje, ba naopak, vyžaduje, aby sa okruh jeho bezprostredne uspokojovaných potrieb mohol do určitej miery zužovať alebo rozširovať. Na druhej strane, keby kapitalista — ktorý v tejto výmene ešte vôbec nevystupuje ako kapitalista, ale iba ako peniaze — opakoval tento akt vždy odznova, robotník by jeho peniaze čoskoro prejedol a premárnil by ich v celom rade iných foriem užívania, vo forme opravených nohavíc, vyčistených topánok — slovom, v poskytnutých službách, ktoré by prijal. Rozhodne by opakovanie tejto operácie bolo presne vymedzené možnosťami kapitalistovej peňaženky. A jej opakovanie by ho prá­ ve tak neobohacovalo ako peňažné výdavky za iné úžitkové hod­ noty pre jeho drahú osobu, ktoré mu, ako vieme, nič nevynášajú, ale, naopak, ho niečo stoja. Keďže vo vzťahu medzi prácou a kapitálom, a aj v tomto prvom vzťahu výmeny medzi oboma, robotník kupuje výmennú hodnotu a kapitalista úžitkovú hodnotu, pričom práca nestojí proti kapi­ tálu ako určitá úžitková hodnota, ale ako úžitková hodnota vôbec, môže sa zdať podivným, že kapitalista má dostať bohatstvo a ro­ botník len nejakú úžitkovú hodnotu, ktorá sa v spotrebe stráca. [Pokiaľ sa to týka kapitalistu, treba to vyložiť až pri druhom

Premena peňazí na kapitál

241

procese. | Vyzerá to ako dialektika, ktorá sa zvráti na pravý opak toho, čo sa dalo očakávať. Keď sa však na to pozrieme bližšie, ukáže sa, že robotník, ktorý vymieňa svoj tovar, prekonáva v pro­ cese výmeny formu T—P—P—T. Ak v obehu vychádzame od tovaru, od úžitkovej hodnoty ako princípu výmeny, dostaneme sa nevyhnutne opäť k tovaru, lebo peniaze vystupujú len ako minca, a ako výmenný prostriedok sú len unikajúcim sprostredkovate­ ľom, kým tovar ako taký, keď už prešiel svojím kolobehom, sa spotrebuje ako priamy predmet potreby. Na druhej strane pred­ stavuje kapitál P—T—T—P,čiže protikladný moment. Oddelenie vlastníctva od práce javí sa ako nevyhnutný zákon tejto výmeny medzi kapitálom a prácou. Práca, predstavujúca ne-kapitál ako taký, je: 1. Ne-spredmetnená práca, pochopená ne­ gatívne (sama ešte predmetná, samo nepredmetné v objektívnej forme]. Ako taká je ne-surovina, ne-pracovný nástroj, ne-hrubý produkt: práca oddelená od všetkých svojich pracovných pro­ striedkov a pracovných predmetov, od všetkej svojej objektivity. Živá práca, existujúca ako abstrakcia, vyabstrahovaná z týchto momentov svojej reálnej skutočnosti (takisto ne-hodnota), toto úplné oprostenie práce, jej Čisto subjektívna existencia zbavená všetkej objektivity. Práca ako absolútna chudoba: chudoba nie ako nedostatok, ale ako úplné vylúčenie predmetného bohatstva. Čiže aj ako existujúca ne-hodnota vôbec, a preto čisto predmetná úžitková hodnota, existujúca bez sprostredkovania, môže táto pred­ metnosť byť len predmetnosťou neoddelenou od osoby: môže byť len predmetnosťou, ktorá splýva so svojou bezprostrednou teles­ nosťou. Keďže táto predmetnosť je čisto bezprostredná, je práve tak bezprostredne ne-predmetnosťou. Inými slovami: nie je pred­ metnosťou, ktorá by spadala mimo bezprostrednej existencie samého indivídua. 2. 4ko ne-spredmetnená práca, ne-hodnota, po­ chopená pozitívne čiže negativita, vzťahujúca sa sama na seba, je táto práca ne-spredmetnenou, teda nepredmetnou, t. j. subjektív­ nou existenciou práce samej. Je to práca nie ako predmet, ale ako činnosť: nie ako hodnota osebe, ale ako živý zdroj hodnoty. Je všeobecným bohatstvom, ale na rozdiel od kapitálu, v ktorom existuje predmetne ako skutočnosť, predstavuje všeobecnú mož­ nosť tvorby bohatstva, ktorá sa ako taká osvedčuje svojím účin­ kovaním. Nie je v tom teda naskrze nijaké protirečenie, či naopak, je to veta, ktorá si v každom ohľade protirečí, že totiž práca je

242

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

jednak absolútnou chudobou ako predmet, jednak všeobecnou možnosťou bohatstva ako subjekt a ako činnosť, tieto vety sa na­ vzájom podmieňujú a vyplývajú z podstaty práce, ktorú kapitál predpokladá ako svoj protiklad, ako svoje protikladné bytie, kým na druhej strane sama predpokladá kapitál. Posledný moment, na ktorý treba ešte upozorniť v súvislosti s prácou, ktorá stojí proti kapitálu, je ten, že práca ako úžitková hodnota vôbec, ktorá stojí proti peniazom stanoveným ako kapi­ tál, nie je tá či oná práca, ale práca vôbec, abstraktná práca: práca absolútne ľahostajná voči svojej osobitej určenosti, ale schopná akejkoľvek určenosti. Osobitej substancii, v podobe kto­ rej jestvuje určitý kapitál, musí, prirodzene, Zodpovedať práca ako osobitá práca: keďže však kapitál ako taký je ľahostajný voči akejkoľvek osobitosti svojej substancie, a keďže je zároveň totalitou tejto substancie aj abstrakciou od všetkých jej osobi­ tostí, vyznačuje sa aj práca, ktorá stojí proti nemu, sama subjek­ tívne tou istou totalitou a abstraktnosťou. Napríklad v cechovej, remeselníckej práci, kde sám kapitál má ešte obmedzenú formu, kde je ešte celkom ponorený do určitej substancie, kde teda ešte nie je kapitál ako taký, tam sa aj práca javí ešte ako po­ norená do svojej osobitej určenosti: nie vo svojej totalite a ab­ straktnosti ako práca vôbec, ako stají proti kapitálu. To znamená, že práca je síce v každom jednotlivom prípade určitou prácou, ale kapitál môže vystupovať oproti akejkoľvek určitej práci: totalita všetkých prác stojí proti nemu

ôvvánaz:—(potenciálne),

a je ná­

hodné, ktorá proti nemu práve stojí. Na druhej strane je sám robotník absolútne ľahostajný voči určenosti svojej práce: jeho práca nemá preňho význam ako taká, ale iba potiaľ, pokiaľ je vôbec prácou a ako taká úžitkovou hodnotou pre kapitál. Jeho ekonomický charakter tkvie teda v tom, že je nositeľom práce ako takej — t. j. práce ako úžitkovej hodnoty pre kapitál: je robotní­ kom v protiklade ku kapitalistovi. Remeselník, príslušník cechu atď. nemá takýto charakter, ich ekonomický charakter tkvie práve v určenosti ich práce a v ich vzťahu k určitému majstrovi atď. Tento ekonomický vzťah — charakter, ktorý má kapitalista a robotník ako krajné stránky určitého výrobného vzťahu — roz­ víja sa teda tým čistejšie a adekvátnejšie, čím väčšmi práca stráca všetky črty umeleckej činnosti: čím väčšmi sa jej špecifická vy­ cibrenosť stáva niečím abstraktným, ľahostajným, a čím väčšmi

Premena peňazí na kapitál

243

sa práca stáva čisto abstraktnou činnosťou, čisto mechanickou, a preto ľahostajnou, voči svojej osobitej forme indiferentnou čin­ nosťou: iba formálnou činnosťou, čiže, čo je to isté, iba látkovou činnosťou, činnosťou vôbec, ľahostajnou voči forme. Tu sa teda zasa ukazuje, ako sa osobitá určenosť výrobného vzťahu, kategó­ rie — tu kapitálu a práce — stáva pravdivou až s vývojom urči­ tého osobitého spôsobu materiálnej výroby a osobitého stupňa vý­ voja priemyselných produktívnych síl. (Tento moment vôbec treba pri tomto vzťahu vyložiť osobitne, a to neskôr, lebo tu je už sťano­ vený v samom vzťahu, zatiaľ čo pri abstraktných určeniach, pri výmennej hodnote, obehu, peniazoch, je predsa ešte skôr vecou našej subjektívnej reflexie.)

(d/) Pracovný proces zahrnutý do kapitálu 2. Teraz sa dostávame k druhej stránke procesu. Výmena medzi kapitálom, resp. medzi kapitalistom a robotníkom sa teraz skon­ čila, pokiaľ ide o proces výmeny ako taký. Teraz prichádza na rad vzťah kapitálu k práci ako k svojej úžitkovej hodnote. Práca nie je len úžitková hodnota, ktorá stojí proti kapitálu, ale je práve úžitkovou hodnotou samého kapitálu. Ako nebytie hodnôt v po­ dobe spredmetnených hodnôt je práca ich bytím ako hodnôt nespredmetnených, ich pomyselným bytím: je možnosťou hodnôt a ako činnosť je tvorbou hodnôt. Vo vzťahu ku kapitálu je len čírou abstraktnou formou, čírou možnosťou hodnototvornej čin­ nosti, ktorá v telesnosti robotníka existuje len ako schopnosť, ako potencia. Ale keď sa kontaktom s kapitálom uvedie do sku­ točnej činnosti — sama od seba k nej nemôže dospieť, lebo je nepredmetná — stáva sa skutočnou hodnototvornou činnosťou, produktívnou činnosťou. Pokiaľ ide o kapitál, môže táto činnosť tkvieť vôbec len v reprodukcii samého seba — v zachovávaní a rozmnožovaní seba samého ako skutočnej a účinnej hodnoty, a nielen pomyselnej hodnoty, ako v peniazoch ako takých. Kapi­ tál si výmenou s robotníkom prisvojil prácu samu, ona sa stala jedným z jeho momentov, čo teraz pôsobí ako oplodňujúca život­ nosť na jeho inertne existujúcu, a preto mftvu predmetnosť. Kapi­ tál sú peniaze (výmenná hodnota sama pre seba), ale už nie pe­ niaze existujúce v podobe osobitej substancie, a teda oddelene od ostatných substancií výmenných hodnôt a mimo nich, ale ako pe­

244

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

niaze, ktoré vo všetkých substanciách, vo výmenných hodnotách akejkoľvek formy a spôsobu existencie spredmetnenej práce na­ dobúdajú svoje ideálne určenie. Pokiaľ kapitál ako peniaze, existujúce vo všetkých osobitých formách spredmetnenej práce, vstupuje teraz do procesu s nespredmetnenou, ale živou prácou, existujúcou ako proces a akt, existuje predovšetkým v tejto kva­ litatívnej odlišnosti svojej substancie oproti forme, v ktorej teraz existuje aj ako práca. Práve v procese tohto rozlišovania a jeho rušenia sa kapitál sám stáva procesom. Práca je fermentom, ktorý sa pridáva do kapitálu a vyvoláva v ňom kvasenie. Na jednej strane musí byť predmetnosť, v ktorej existuje, spracovaná, t. j. strávená prácou, na druhej strane musí byť prekona­ ná holá subjektivita práce ako číra forma a musí byť spredmet­ nená v materiáli kapitálu. Vzťah kapitálu z hľadiska jeho ob­ sahu k práci, t. j. vzťah spredmetnenej práce k živej práci — a v tomto vzťahu kapitál vystupuje voči práci ako pasívny, vstu­ puje do vzťahu k práci ako formujúcej činnosti jeho pasívna existencia, a to ako osobitá substancia — môže byť vôbec len vzťa­ hom práce k svojej predmetnosti, k svojej látke — (to treba rozo­ brať už v prvej kapitole, ktorá musí predchádzať kapitole o výmennej hodnote a musí rozoberať výrobu všeobecne) — a vzhľadom na prácu ako činnosť má látka, spredmetnená práca, len dva vzťahy, vzťah suroviny, t. j. nestvárnenej látky, číreho ma­ teriálu pre formujúcu činnosť, pre účelné pôsobenie práce, a vzťah pracovného nástroja, ktorý je už sám predmetným prostriedkom, čím sama subjektívna činnosť vsúva medzi seba a predmet iný predmet ako svojho vodiča.!16Určenie ako produktu, ktoré tu eko­ nómovia zaraďujú ako určenie odlišné od určenia suroviny a pra­ covného nástroja, sem ešte vôbec nepatrí. Produkt sa javí ako výsledok, nie ako predpoklad procesu prebiehajúceho medzi pa­ sívnym obsahom kapitálu a prácou ako činnosťou. Ako predpoklad produkt nepredstavuje nejaký vzťah predmetu k práci, ktorý by sa líšil od vzťahu k surovine a pracovnému nástroju, lebo surovi­ na a pracovný nástroj ako substancie hodnôt sú už osebe spred­ metnenou prácou, produktmi. Substanciou hodnoty vôbec nie je osobitá prirodzená substancia, ale spredmetnená práca. Tá sama sa vo vzťahu k živej práci javí opäť ako surovina a pracovný ná­ stroj. Ak skúmame len čistý akt výroby osebe, môže sa zdať, že sa pracovný nástroj a surovina vyskytujú v prírode, takže stačí si ich

Premena peňazí na kapitál

2459

prisvojiť, t. j. urobiť z nich predmet a prostriedok práce, čo samo nie je pracovný proces. Voči nim sa teda produkt javí ako niečo kvalitatívne iné a produktom je potom nielen ako výsledok pô­ sobenia práce prostredníctvom nástroja na látku, ale ako prvé spredmetnenie práce vedľa nich. Surovina a pracovný nástroj ako súčasti kapitálu sú však samy už spredmetnenou prácou, teda produktom. Ale tým tento vzťah nie je ešte vyčerpaný. Pre­ tože napríklad v takej výrobe, kde neexistujú nijaké výmenné hodnoty, a teda ani kapitál, môže sa produkt práce stať prostried­ kom a predmetom novej práce. Napríklad v poľnohospodárstve, ktoré produkuje výlučne pre úžitkovú hodnotu. Luk lovca, sieť rybára, slovom, už aj najjednoduchšie pomery predpokladajú pro­ dukt, ktorý sa už nejaví ako produkt a stáva sa surovinou alebo najmä výrobným nástrojom, pretože to je vlastne prvá špecifická forma, v ktorej produkt predstavuje prostriedok reprodukcie. Ten­ to vzťah teda nevyčerpáva vzťah, v ktorom surovina a pracovný nástroj vystupujú ako moment samého kapitálu. Ostatne, ekonó­ movia tu uvádzajú produkt ešte z úplne iného aspektu ako tretí prvok substancie kapitálu. A to produkt, ktorého určením je vy­ stúpiť aj z výrobného procesu aj z obehu a byť bezprostredným predmetom individuálnej spotreby, byť approvisionnement, ako to nazýva Cherbuliez.""" Ide totiž o tie produkty, ktoré sú pred­ pokladom toho, aby robotník mohol žiť ako robotník a aby bol schopný žiť počas výroby, ešte než sa vytvorí nový produkt. Že kapitalista má takúto možnosť, vyplýva z toho, že všetky prvky kapitálu sú peniazmi a ako také sa môžu osebe, ako všeobecné formy bohatstva, premieňať na látkový obsah tohto bohatstva, na spotrebný predmet. Approvisionnement ekonómov sa teda týka len robotníkov, t. j. sú to peniaze vyjadrené vo forme spotrebných predmetov, vo forme úžitkovej hodnoty, peniaze, ktoré dostávajú robotníci od kapitalistu v akte vzájomnej výmeny. Ale to patrí do prvého aktu. Tu ešte nie je reč o tom, nakoľko je tento prvý akt vo vzťahu k druhému. Jediné rozdvojenie, ktoré vyplýva zo samého výrobného procesu, je pôvodné rozdvojenie, spôsobené samotným rozdielom medzi predmetnou prácou a živou prácou, t. j. medzi surovinou a pracovným nástrojom. Že si ekonómovia pletú tieto určenia, je celkom bežné, lebo si musia pliesť obidva momenty vzťahu medzi kapitálom a prácou a nesmú postihnúť ich špeci­ fický rozdiel.

246

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

Teda: surovina sa spotrebúva tým, že sa premieňa, stvárňuje prácou, a pracovný nástroj sa spotrebúva tým, že sa používa v tomto procese, že sa úplne spotrebúva. Na druhej strane sa takisto spotrebúva práca, a to tým, že sa používa, že sa uvádza do pohybua že sa tak vydáva určité množstvo svalovej sily atď. robotníka, čím sa robotník vyčerpáva. Ale práca sa nielen spotre­ búva, zároveň sa aj Z formy činnosti fixuje vo forme predmetu, kľudu, materializuje sa: premenou na predmet mení aj svoju vlastnú podobu a z Činnosti sa stáva bytím. Koniec procesu je produkt, v ktorom surovina vystupuje ako niečo, čo je spojené s prácou, pričom sa pracovný nástroj taktiež z čírej možnosti premenil na skutočnosť tým, že sa stal skutočným vodičom práce, ale že pritom sám, v dôsledku svojho mechanického alebo che­ mického vzťahu k pracovnému materiálu, bol pohltený vo svojej forme kľudu. Všetky tri momenty procesu, materiál, nástroj, práca, splývajú v neutrálnom výsledku — v produkte. V produkte sú reprodukované aj momenty výrobného procesu, ktoré sa v ňom spotrebovali. Celý proces predstavuje teda produktívnu spotrebu, t. j. spotrebu, ktorá sa nekončí ani v ničote, ani v čírej subjekti­ vizácii predmetného, ale sama vystupuje opäť ako predmet. Táto spotreba nie je jednoduchou konzumáciou látkového substrátu, ale konzumáciou samého konzumovania: v negácii látkového sub­ strátu tkvie negácia tejto negácie, a tým jeho stanovovanie. For­ motvorná činnosť pohlcuje predmet aj samu seba, ale pohlcuje len danú formu predmetu, aby ho stanovila v novej predmetnej forme, a samu seba pohlcuje len vo svojej subjektívnej forme ako činnosť. Ona pohlcuje predmetnú stránku predmetu — jej ľahostaj­ nosť voči forme — a subjektívnu stránku Činnosti: aj formuje predmet, aj materializuje činnosť /Akoprodukt je však výsledok výrobného procesu úžitkovou hodnotou. Ak teraz zhrnieme výsledok, ku ktorému sme zatiaľ dospeli, zistíme: Po prvé: prisvojením, vtelením práce do kapitálu — peniaze, t. j akt kupovania možnosti disponovať robotníkom, sú tu len prostriedkom na privodenie tohto procesu, nie momentom samého procesu — začína kapitál kvasiť a stáva sa procesom, výrobným procesom, v ktorom ako totalita, ako živá práca má vzťah k sebe samému nielen ako spredmetnená práca, ale — pretože je spred­ metnená — iba ako predmet práce.

Premena peňazí na kapitál

247

Po druhé: v jednoduchom obehu bola sama substancia tovaru i peňazí ľahostajná pre určenie formy, t. j. potiaľ, pokiaľ tovar a peniaze zostali momentmi obehu. Tovar, pokiaľ šlo o jeho sub­ stanciu, ako predmet spotreby (potreby) vypadol z ekonomic­ kého vzťahu: peniaze, pokiaľ sa ich forma osamostatňovala, boli ešte späté s obehom, ale iba negatívne, a predstavovali len tento negatívny vzťah k obehu. Keby sa fixovali len samy pre seba, upadli by takisto do míftvej materiálnosti, prestaľi by byť peniazmi. Tovar i peniaze boli výrazy výmennej hodnoty a líšili sa len ako všeobecná a osobitá výmenná hodnota. Sama táto roz­ dielnosť bola tiež len pomyselná, pretože jednak sa obe urče­ nia v skutočnom obehu zamieňali, jednak každé z nich samo ose­ be, i samy peniaze, boli osobitým tovarom a sám tovar ako cena bol všeobecnými peniazmi. Rozdiel bol len formálny. Tovar i pe­ niaze vystupovali len v jednom určení, pretože — a pokiaľ — ne­ vystupovali v druhom určení. Avšak teraz, vo výrobnom procese, sa kapitál sám ako forma odlišuje od seba ako substancie. Je sú­ časne jedným i druhým určením a zároveň aj vzájomným vzťahom oboch. Ale:

|

Po tretie: v tomto vzťahu kapitál vystupuje už len osebe. Tento vzťah nie je ešte konštituovaný, alebo je sám konštituovaný len ako určenie jedného z oboch momentov, momentu látkového, kto­ rý sa vnútorne rozčleňuje na matériu (surovina a nástroj) a for­ mu (prácu), a ako vzťah oboch, ako skutočný proces je sám opäť len látkovým vzťahom — vzťahom oboch látkových prvkov, ktoré tvoria obsah kapitálu, odlišný od jeho formového vzťahu ako kapitálu. Ak na kapitál pozeráme z tej stránky, ako sa javí pôvodne na rozdiel od práce, je v procese len pasívnym, len predmetným bytím, v ktorom naskrze zaniklo formové určenie, že je kapitálom — teda spoločenským vzťahom existujúcim pre seba118%, Do procesu vstupuje len zo stránky svojho obsahu — ako

spredmetnená práca vôbec: ale to, že je spredmetnenou prácou, je práci —a jej vzťah ku kapitálu vytvára tento proces — celkom ľahostajné, kapitál vstupuje do tohto procesu, spracúva sa, na­ opak, len ako predmet, nie ako spredmetnená práca. Bavlna, kto­ rá sa stane bavlnenou priadzou, alebo bavlnená priadza, ktorá sa stane tkaninou, alebo tkanina, ktorá sa stane materiálom na vzor­ kovanie a farbenie, existuje pre prácu len ako táto bavlna, bavlne­ ná priadza, tkanina. Pokiaľ sú tieto výrobky samy produktmi prá­

248

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

ce, spredmetnenou prácou, nevstupujú vôbec do nijakého procesu, ale vstupujú doň len ako materiálne existencie s určitými priro­ dzenými vlastnosťami. Ako tieto vlastnosti nadobudli, to nemá vplyv na vzťah živej práce k nim: pre ňu existujú len potiaľ, po­ kiaľ existujú na rozdiel od nej, t. j ako materiál práce potiaľ, pokiaľ sa vychádza z kapitálu v jeho predmetnej forme, ktorá je predpokladom práce. Na druhej strane, pokiaľ sa sama práca vďa­ ka výmene medzi kapitálom a robotníkom stala jedným z pred­ metných prvkov kapitálu, je jej rozdiel od predmetných prvkov kapitálu sám len predmetný: jedny sú vo forme kľudu, druhé vo forme činnosti. Tento vzťah je látkovým vzťahom jedného prvku kapitálu k druhému prvku, nie je to však vzťah kapitálu k obom. Kapitál sa teda na jednej strane javí len ako pasívny predmet, v ktorom zaniklo akékoľvek určenie formy, na druhej strane sa javí len ako jednoduchý výrobný proces, do ktorého nevstupuje kapitál ako taký, kapitál odlišný od svojej substancie. Dokonca sa nezjavuje ani vo svojej substancii, ktorá je jemu samému vlastná — ako spredmetnená práca, lebo ona je substanciou vý­ mennej hodnoty — ale iba v prirodzenej forme bytia tejto substan­ cie, v ktorej zanikol akýkoľvek vzťah k výmennej hodnote, k spredmetnenej práci, k práci samej ako k úžitkovej hodnote kapitálu — a preto aj akýkoľvek vzťah k samému kapitálu. Z toh­ to hľadiska sa proces kapitálu zhoduje s jednoduchým výrobným procesom ako takým, v ktorom jeho určenie ako kapitálu práve tak dokonale zaniklo vo forme procesu, ako peniaze zanikli vo forme hodnoty. Pri našom doterajšom rozbore tohto procesu ka­ pitál existujúci pre seba — t. j. kapitalista — sa v ňom vôbec ne­ zjavuje. Práca nekonzumuje kapitalistu ako surovinu a pracovný nástroj. Ani nekonzumuje kapitalista, lež práca konzumuje. Vý­ robný proces kapitálu sa tak nejaví ako výrobný proces kapitálu, ale ako výrobný proces vôbec, a na rozdiel od práce sa kapitál ja­ ví len v látkovej určenosti suroviny a pracovného nástroja. Aby ekonómovia mohli kapitál podávať ako nevyhnutný prvok každé­ ho výrobného procesu, fixujú práve túto stránku, ktorá nie je len svojvoľnou abstrakciou, ale abstrakciou prebiehajúcou v samom procese. Robia to, prirodzene, len preto, aby mohli zanedbať, ako sa v priebehu tohto procesu správa kapitál ako kapitál. Tu bude vhodné upozorniť na moment, ktorý tu zatiaľ nevy­ stupuje do popredia len zo stanoviska pozorovateľa, ale spočíva

Premena peňazí na kapitál

249

v samom ekonomickom vzťahu. V prvom akte, vo výmene medzi kapitálom a prácou, práca ako taká, existujúca pre seba, vystu­ povala nevyhnutne ako robotník. Práve tak aj tu v druhom pro­ cese: kapitál vôbec predstavuje hodnotu existujúcu pre seba, tak­ povediac sebeckú (Čo pri peniazoch bolo len tendenciou). Ale kapitálom existujúcim pre seba je kapitalista.““ Socialisti síce tvrdia, že potrebujeme kapitál, nie však kapitalistu. Potom sa kapitál javí ako číra vec, nie ako výrobný vzťah, ktorým vo vnú­ tornej reflexii je práve kapitalista. Kapitál možno, pravda, oddeliť od tohto jednotlivého kapitalistu a môže prejsť na niekoho iného. Ale tým, že stráca kapitál, stráca aj tú vlastnosť, že je kapitalis­ tom. Teda kapitál sa istotne dá oddeliť od jednotlivého kapitalistu, ale nie od kapitalistu vôbec, ktorý ako taký stojí proti robotníkovi vôbec. Aj jednotlivý robotník môže prestať byť prácou existujúcou pre seba: peniaze môže zdediť, ukradnúť atď. Ale potom prestane byť robotníkom. Ako robotník je len prácou exisťujúcou pre seba. (To treba neskôr rozviesť ešte podrobnejšie.) (B/) PRACOVNÝ PROCES A ZHODNOCOVACÍ PROCES (1/) PREMENA PRÁCE NA KAPITÁL

Na konci procesu nemôže vzísť nič, čo na jeho začiatku nebolo jeho predpokladom a podmienkou. Na druhej strane však musí z neho aj všetko vzísť. Ak sa teda zdá, že na konci výrobného procesu, ktorý sa začal za predpokladu existencie kapitálu, kapi­ tál na konci ako určenie formy zmizol, môže sa to stať len preto, že sa prehliadli neviditeľné nitky, ktoré sa tiahnu týmto pro­ cesom. Pozrime sa teda na túto stránku. Prvým výsledkom teda je: a) Vtelením práce do kapitálu sa kapitál stáva výrobným pro­ cesom, predovšetkým však materiálnym výrobným procesom, vý­ robným procesom vôbec, takže výrobný proces kapitálu sa nelíši od materiálneho výrobného procesu vôbec. Určenie jeho formy naskrze zaniklo. Tým, že kapitál časť svojho predmetného bytia vymenil za prácu, rozštiepilo sa jeho predmetné bytie v sebe samom ako predmet a práca: vzájomný vzťah oboch tvorí výrobný proces, alebo ešte presnejšie, pracovný proces. Tým sa pracovný

250

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

proces, ktorý pred vznikom hodnoty tvoril východiskový bod — pracovný proces, ktorý pre svoju abstraktnosť, číru látkovosť je rovnako príznačný pre všetky formy výroby — javí tak, akoby bol opäť vnútri kapitálu, ako proces, ktorý prebieha vnútri jeho látky, ktorý tvorí jeho obsah. (Ešte sa ukáže, že aj vnútri samého výrobného procesu je toto zanikanie určenia formy len zdaním.) Pokiaľ je kapitál hodnotou, ale ako proces vystupuje predovšet­ kým vo forme jednoduchého výrobného procesu, výrobného pro­ cesu, ktorý nemá nijakú osobitú ekonomickú určenosť, ale pred­ stavuje formu výrobného procesu vôbec, možno povedať — podľa toho, či sa zachytí nejaká osobitá stránka jednoduchého výrob­ ného procesu (ktorý ako taký, ako sme videli, vôbec nepredpo­ kladá existenciu kapitálu, ale je rovnako príznačný pre všetky spôsoby výroby) — že kapitál sa stáva produktom alebo že je pra­ covným nástrojom alebo aj surovinou práce. Ak sa potom zasa chápe ako jedna Zostránok, ktorá stojí proti práci ako látka alebo číry prostriedok, možno celkom oprávnene povedať, že kapitál nie

je produktívny“,120lebo sa potom chápe práve len ako predmet, + Čo je, alebo nie je produktívnou prácou, o čom sa už veľa diskutovalo odvtedy, ako Adam Smith dospel k tomuto rozlíšeniu,“ to musí vyplynúť z rozboru rozličných stránok kapitálu samého. Produktívna práca je len tá, ktorá produkuje kapitál. Nie je to šialené, takto (alebo aspoň približne takto) sa spytuje napríklad pán Senior, že výrobca klavírov má byť produktívnym pracovníkom, ale klavirista nie, hoci bez klaviristu by predsa klavír bol čírym nezmyslom?"“?Ale je to presne tak. Výrobca klavírov reprodukuje kapitál, klavirista vymieňa svoju prácu len za dôchodok."“ Ale veď klavirista produ­ kuje hudbu a uspokojuje náš zmysel pre tóny a do určitej miery ho aj pro­ dukuje? Naozaj to rohí: jeho práca niečo produkuje: ale zato to ešte nie je produktívna práca v ekonomickom zmysle, práve tak nie je produktívna ani práca blázna, ktorý produkuje bláznovstvá. Práca je produktívna len tým, že produkuje svoj vlastný opak. Iní ekonómovia sa preto nazdávajú, že takzvaní neproduktívni pracovníci sú produktívni nepriamo. Napríklad klavirista po­ vzbudzuje výrobnú Činnosť, sčastí tým, že v našej individualite vyvoláva čino­ rodejšie, životnejšie nálady, alebo aj v bežnom zmysle, že vyvoláva novú po­ trebu, na uspokojenie ktorej treba vynaložiť väčšie úsilie v bezprostrednej materiálnej výrobe. Tým sa už priznáva, že produktívna je lcn tá práca, ktorá produkuje kapitál: že teda práca, ktorá to nerobí, nech je hocako užitočná — práve tak môže byť aj škodlivá — z hľadiska kapitalizácie nie je teda produk­ tívnou, ale neproduktívnou prácou. Iní ekonómovia tvrdia, že rozdiel medzi produktívnym a neproduktívnym netreba vzťahovať na výrobu, ale na spotrebu. Práve naopak. Výrobca tabaku je produktívny, hoci spotreba tabaku je nepro­

Pracovný proces a zhodnocovaci pročes

251

ktorý stojí proti práci, ako látka, ako niečo čisto pasívne. V sku­ točnosti však nevystupuje ako jedna z jeho stránok alebo ako moment jednej jeho stránky odlišný od neho samého, ani ako číry výsledok (produkt), ale ako samotný jednoduchý výrobný proces: a tento proces je teraz samým sebou hýbajúcim obsahom kapitálu. 6) Teraz si treba všimnúť tú stránku určenia formy, ktorá sa zachováva a modifikuje vo výrobnom procese. Práca je úžitkovou hodnotou len pre kapitál a vôbec je úžitko­ vou hodnotou samého kapitálu, t. j. sprostredkujúcou činnosťou, ktorou sa kapitál zhodnocuje. Kapitál ako reprodukujúci a roz­ množŽujúcisvoju hodnotu je samostatnou výmennou hodnotou (pe­ niazmi) ako proces, ako proces zhodnocovania. Práca teda nie je pre robotníka úžitkovou hodnotou, teda pre neho neexistuje ako produktívna sila bohatstva, ako prostriedok alebo ako činnosť na obohacovanie. Ako úžitkovú hodnotu ju prináša do výmeny s kapitálom, ktorý takto nestojí proti nemu ako kapitál, ale ako peniaze. Kapitálom ako takým je kapitál až vo vzťahu k robot­ níkovi prostredníctvom spotreby práce, ktorá je spočiatku mimo tejto výmenya je od nej nezávislá. Kým pre kapitál je práca úžiť­ kovou hodnotou, pre robotníka je čírou výmennou hodnotou, jemu danou výmennou hodnotou. Ňou sa práca stáva v akte výmeny s kapitálom tým, že sa predáva za peniaze. Na úžitkovej hodnote nejakej veci predávajúcemu ako takému nezáleží, ale iba kupu­ júcemu. Vlastnosť liadku, že ho možno použiť na výrobu strelného prachu, neurčuje cenu liadku, ale jeho cena je určená výrobnými nákladmi samého liadku, množstvom práce, ktorá je v ňom spred­ metnená. V obehu, do ktorého úžitkové hodnoty vstupujú ako ceny, nie je ich hodnota výsledkom obehu, i keď sa realizuje len v ňom: hodnota jestvuje už pred týmto obehom a výmenou za pe­ niaze sa len realizuje. Práca, ktorú robotník predáva kapitálu ako úžitkovú hodnotu, je teda pre robotníka jeho výmennou hodnotou, duktívna. Výroba pre neproduktívnu spotrebu je práve taká produktívna ako výroba pre produktívnu spotrebu, vždy za predpokladu, že produkuje alebo reprodukuje kapitál. „Produktívny pracovník je ten, kto priamo zväčšuje bo­ hatstvo svojho pána,“ hovorí preto veľmi správne Malthus (X, 40)": aspoň z jednej stránky správne. Tento výrok je priveľmi abstraktný, lebo v tejto formulácii platí takisto aj o otrokovi. Pánovo bohatstvo, vo vzťahu k robotní­ kovi, je samo formou bohatstva v jeho vzťahu k práci, je kapitál. Produktívny robotník je ten, čo priamo zväčšuje kapitál. (Marxova poznámko.)

252

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

ktorú chce realizovať, ale ktorá je určená už pred aktom tejto výmeny, ako podmienka je jej predpokladom, a tak ako hodnota každého iného tovaru je určovaná dopytom a ponukou Čiže vše­ obecne, a o to nám tu výlučne ide, výrobnými nákladmi, množ­ stvom spredmetnenej práce, ktorou sa produkovala pracovná schopnosť robotníka a ktorú teda dostáva ako ekvivalent. Výmen­ ná hodnota práce, ktorej realizácia prebieha v procese výmeny s kapitalistom, je teda vopred daná, vopred určená a prekonáva len formálnu modifikáciu, akou každá len pomyselne stanovená cena prechádza pri svojej realizácii. Nie je určená úžitkovou hod­ notou práce. Pre robotníka samého má práca úžitkovú hodnotu len potiaľ, pokiaľ je výmennou hodnotou, a nie tým, že produkuje výmenné hodnoty. Pre kapitál má výmennú hodnotu len potiaľ, pokiaľ je úžitkovou hodnotou. Úžitkovou hodnotou odlišnou od svojej výmennej hodnoty nie je pre robotníka samého, ale iba pre kapitál. Robotník vymieňa teda prácu ako jednoduchú, vopred určenú, už minulým procesom určenú výmennú hodnotu — vy­ mieňa prácu samu ako spredmetnenú prácu, len pokiaľ už je spredmetnením určitého množstva práce, teda pokiaľ jej ekviva­ lent je už zmeraný, daný —, kapitál ju dostáva výmenou ako živú prácu, ako všeobecnú produktívnu silu bohatstva, ako činnosť rozmnožujúcu bohatstvo. Je teda jasné, že robotník sa touto vý­ menou nemôže obohacovať, keď sa — tak ako Ezau svojho prvo­ rodenstva za misu Šošovice — za pracovnú schopnosť ako za danú veličinu vzdáva jej tvorivej sily. Naopak, musí sa, ako uvidíme ďalej, ochudobfiovať tým, že sa tvorivá sila jeho práce ustanovuje proti nemu ako sila kapitálu, ako cudzia moc. Robotník scudzuje prácu ako produktívnu silu bohatstva, ako takú si ju privlastňuje kapitál. Oddelenie práce od vlastníctva produktu práce, oddelenie práce od bohatstva vyplýva teda zo samého aktu výmeny. To, čo sa ako výsledok zdá byť paradoxné, tkvie už vsamom predpokla­ de. Ekonómovia to vyjadrili viac-menej empiricky. Pre robotníka sa teda produktivita jeho práce, jeho práca vôbec, stáva cudzou mocou, pokiaľ nie je len potenciou, ale pohybom, skutočnou prá­ cou, kapitál, naopak, zhodnocuje sám seba tým, že si privlast­ ňuje cudziu prácu. (Tým sa prinajmenšom vytvára možnosť zhodnocovania, ako výsledok výmeny medzi prácou a kapitálom. Tento vzťah sa realizuje až v samom akte výroby, kde kapitál skutočne spotrebúva cudziu prácu.) Tak ako sa robotníkovi práca

Pracovný proces a zhodnocovací proces

293

ako vopred daná výmenná hodnota vymieňa za ekvivalent v pe­ niazoch, vymieňajú sa zasa peniaze za ekvivalent v tovare, ktorý sa spotrebuje. V tomto procese výmeny práca nie je produktív­ na, produktívnou sa stáva až pre kapitál: z obehu môže práca vyberať len to, čo doň dala, totiž vopred určené množstvo tovaru, ktoré nie je ani jej vlastným produktom, ani jej vlastnou hodnotou. Sismondi tvrdí, že robotníci vymieňajú svoju prácu za obilie a zjedia ho, zatiaľ čo ich práca „sa stala kapitálom pre ich pána“. (Sismondi, VI.) „Tým, že robotníci dá­ vajú svoju prácu na výmenu, premieňajú ju na kapitál.“ (Tamže, VIII.) Tým, že robotník predáva svoju prácu kapitalistovi, získava nárok len na cenu práce, ale nie na produkt tejto práce, ani na hodnotu, ktorú práca pridala produktu. (Cherbuliez, XXVIII.) „Predávať prácu — zriecť sa všetkých plodov práce.“ (Tamže.) To teda znamená, že všetky pokroky civilizácie, alebo inými slo­ vami, akékoľvek formy rozvíjania spoločenských produktívnych síl, ak chcete, produktívnych síl práce samej — ktoré sú výsled­ kom vedy, vynálezov, deľby a kombinácie práce, zdokonalených komunikačných prostriedkov, vytvorenia svetového trhu, strojo­ vého vybavenia atď. — neobohacujú robotníka, ale kapitál, zväč­ šujú teda zasa len moc, ktorá vládne nad prácou, rozmnožujú len produktívnu silu kapitálu. Keďže kapitál je protikladom robot­ níka, rozmnožujú len objektívnu moc nad prácou. Premena práce (ako živej účelnej činnosti) na kapitál je sama osebe výsledkom výmeny medzi kapitálom a prácou, lebo táto výmena dáva kapita­ listovi vlastnícke právo na produkt práce (možnosťdisponovať prá­ cou). Táto premena nastáva až vsamom výrobnom procese. Otázka, či je kapitál produktívny alebo nie, je teda nezmyselná. Sama práca je produktívna len vtedy, keď je včlenená do kapitálu, len tam, kde kapitál tvorí základňu výroby a kde je teda kapitalista veliteľom výroby. Produktivita práce sa stáva produktívnou silou kapitálu práve tak, ako sa všeobecná výmenná hodnota tovarov fixuje v peniazoch. Práca, ako v protiklade ku kapitálu existuje pre seba v robotníkovi, teda práca vo svojom bezprostrednom bytí, oddele­ ná od kapitálu, nie je produktívna. Ako robotníkova činnosť sa nikdy ani nestane produktívnou, pokiaľ bude vstupovať len do jed­ noduchého, len formálne sa meniaceho procesu obehu. Preto tí, čo dokazujú, že všetka kapitálu pripisovaná produktívna sila je prenesením, transpozíciou produktívnej sily práce, jednoducho

254

Kapitola a kapitáli. Oddiel prvý

prehliadajú, že sám kapitál je svojou podstatou týmto prenesením, touto transpozíciou, a že námezdná práca ako taká predpokladá existenciu kapitálu, a že teda aj z jej hľadiska je kapitá! touto transsubstanciáciou, že je nevyhnutným procesom, ktorý jej vlast­ né sily stanovuje ako sily cudzie robotníkovi. Požiadavka, aby sa zachovala námezdná práca a aby sa pritom zrušil kapitál, si teda sama protirečí a sama sa ruší. Iní, dokonca aj ekonómovia, napríklad Ricardo, Sismondi atď., tvrdia, že produktívna je len práca, a nie kapitál"?. Ale potom nemajú na mysli kapitál v špe­ cifickej určenosti jeho formy ako výrobný vzťah v jeho vnútornej reflexii, ale myslia len na jeho látkovú substanciu, suroviny atď. Tieto látkové prvky však nerobia kapitál kapitálom. Na druhej strane im potom opäť prichodí na um, že kapitál je z jednej strany hodnotou, teda niečím nehmotným, ľahostajným voči svojmu lát­ kovému bytiu. Napríklad Say tvrdí: „Kapitál má vždy nemate­ riálnu podstatu, pretože kapitál netvorí látka, ale hodnota tejto látky, hodnota, na ktorej nie je nič telesného.“ (Say, 21.) Alebo napríklad Sismondi: „Kapitál je komerčná idea.“ (Sismondi, LX.) Potom si však zmyslia, že kapitál je predsa len ešte aj iným eko­ nomickým určením než hodnota, lebo inak by sa vôbec nedalo hovoriť o kapitáli na rozdiel od hodnoty, a že ak aj všetky kapitá­ ly sú hodnotami, hodnoty ako také ešte nie sú kapitálom. Potom sa zasa rýchlo vracajú k látkovej podobe kapitálu vnútri výrobné­ ho procesu, napríklad keď Ricardo vysvetľuje kapitál ako akumu­ lovanú prácu použitú pri produkcii novej práce, t. j. ako číry pracovný nástroj či pracovný materiál.!? V tomto zmysle hovorí Say dokonca o výrobnej službe kapitálu,“ ktorá vraj zdôvodňuje jeho odmeňovanie, akoby si pracovný nástroj ako taký mohol ná­ rokovať robotníkovu vďaku. a akoby to nebol práve robotník, ktorý mu dáva charakter pracovného nástroja, produktívnosti. Samostatnosť pracovného nástroja, t. j. isté jeho spoločenské ur­ čenie, t. j. jeho určenie ako kapitálu, sa takto predpokladá, aby sa z neho odvodili nároky kapitálu. Proudhonovo „kapitál má hod­ notu, práca produkuje“)? neznamená absolútne nič iné, ako že kapitál je hodnotou, a keďže sa tu o kapitáli nehovorí už nič viac ako to, že je hodnotou, znamená len, že hodnota je hodnota (pod­ met súdu je tu len iný názov pre prísudok), a že práca produkuje, je produktívnou činnosťou, znamená, že práca je práca, lebo veď práca nie je nič iné ako „produire“ (produkovať, vyrábať). Malo

Pracovný proces a zhodnocovací proces

255

by byťjasné, že tieto identické súdy neobsahujú veľkú zásobu múd­ rosti, anajmä že nemôžu vyjadriť pomer, v ktorom hodnota a prá­ ca vstupujú do spoločného vzťahu, v ktorom sú navzájom späté a zároveň sa navzájom odlišujú, a teda neležia vedľa seba ako dve ľahostajné indiferentné veličiny. Už to, že práca ako taká vy­ stupuje oproti kapitálu ako subjekt, t. j. že robotník sa prejavuje len v určení práce, a že touto prácou nie je on sám, už to by kaž­ dému malo otvoriť oči. Aj keď odhliadneme od kapitálu, tkvie už v tom určitý vzťah, vzťah robotníka k svojej vlastnej činnosti, ktorý nie je „prirodzený“, ale už sám obsahuje špecifické ekono­ mické určenie. Kapitál, pokiaľ ho tu skúmame, t. j. kapitál ako vzťah, ktorý treba odlíšiť od hodnoty a od peňazí, je kapitál všeobecne, t. |. súhrn všetkých určení, ktorými sa odlišuje hodnota ako kapitál od seba ako čírej hodnoty alebo ako peňazí. Hodnota, peniaze, obeh atď., ceny atď. sa predpokladajú ako dané, takisto práca atď. Ale tu nemáme ešte do činenia ani s osobitou formou kapitá­ lu, ani s jednotlivým kapitálom ako niečím odlišným od iných jednotlivých kapitálov atď. Sme svedkami procesu jeho vzniku. Tento dialektický proces vzniku je len pomyselný výraz skutoč­ ného pohybu, v ktorom kapitál vzniká. Neskoršie vzťahy treba po­ nímať ako vývoj Zztohto zárodku. Je však nevyhnutné zachytiť určitú formu, ktorú dosiahol v určitom bode. Inak z toho vzíde zmätok. (2/ SEBAZHODNOCOVANIE HODNOTY AKO NEVYHNUTNÁ PODMIENKA KAPITALISTICKEJ VÝROBY)

Doteraz sme skúmali kapitál z jeho látkovej stránky ako jed­ noduchý výrobný proces. Tento proces je však Zo stránky urče­ nosti formy sebazhodnocovacím procesom. Sebazhodnocovanie zahrnuje tak zachovávanie vopred danej hodnoty, ako i jej zväč­ šovanie. Hodnota vystupuje ako subjekt. Práca je účelná činnosť, a preto z látkovej stránky vychádza Z predpokladu, že vo výrobnom procese sa pracovný nástroj používal naozaj ako prostriedok na nejaký účel a že surovina ako produkt nadobudla, či už chemickou výmenou látok alebo mechanickou premenou, vyššiu úžitkovú hodnotu, než akú mala predtým. Lenže sama táto stránka, keďže

256

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

sa týka len úžitkovej hodnoty, spadá ešte do jednoduchého vý­ robného procesu. Tu nejde o to, že sa vytvorila vyššia úžitková hodnota — lebo to je v tom už zahrnuté, vopred dané (ešte aj to je veľmi relatívne: ak sa raž premení na pálenku, vyššia úžit­ ková hodnota sama vyplýva už Zo vzťahu k obehu): tým sa ešte nevytvorila vyššia úžitková hodnota pre indivíduum, pre výrobcu. A ak, je to prinajmenšom náhodilé a nemení nič na vzťahu ako takom, vytvorila sa vyššia úžitková hodnota pre iných. Ide však o to, že sa vytvorila vyššia výmenná hodnota. V jednoduchom obehu sa pre jednotlivý tovar končil proce: tým, že sa ako úžit­ ková hodnota dostal k spotrebiteľovi, že sa spotreboval. Tým vy­ stúpil z obehu, stratil svoju výmennú hodnotu, svoje ekonomické určenie formy vôbec. Kapitál spotreboval svoj materiál prostred­ níctvom práce a prácu prostredníctvom svojho materiálu: spotre­ boval seba ako úžitkovú hodnotu, ale iba ako úžitkovú hodnotu pre samého seba, ako kapitál. Jeho spotreba ako úžitkovej hodnoty patrí tu teda sama do obehu, ba dokonca sama predstavuje za­ čiatok obehu alebo jeho koniec, podľa toho, ako sa to zoberie. Spotreba úžitkovej hodnoty patrí tu sama do ekonomického pro­ cesu, lebo úžitková hodnota je tu sama určovaná výmennou hod­ notou. Ani v jednom momente výrobného procesu kapitál ne­ prestáva byť kapitálom alebo hodnota hodnotou, a ako taká ani výmennou hodnotou. Nič nie je hlúpejšie, než tvrdiť, ako pán Proudhon,!2??že kapitál aktom výmeny, t. j. tým, že opäť vstupuje do jednoduchého obehu, sa z produktu mení na výmennú hod­ notu. Tým by sme sa dostali zasa späť k začiatku, dokonca až k bezprostrednému výmennému obchodu, kde možno pozorovať vznik výmennej hodnoty z produktu. To, že kapitál po skončení výrobného procesu, po tom, čo bol spotrebovaný ako úžitková hodnota, vstupuje a môže zasa vstúpiť do obehu ako tovar, vy­ plýva už z toho, že kapitál už vopred jestvoval ako výmenná hod­ nota zachovávajúca samu seba. Keďže sa však teraz len ako pro­ dukt stáva zasa tovarom a ako tovar výmennou hodnotou, keďže nadobúda cenu a ako cena sa realizuje v peniazoch, je jednodu­ chým tovarom, výmennou hodnotou vôbec a ako výmenná hodnota je vobehurovnako vydaný napospas osudu, že sa buď realizuje v peniazoch, alebo že sa v peniaZoch nerealizuje: t. j. Že sa jeho výmenná hodnota stane, alebo nestane peniazmi. Jeho výmenná hodnota — ktorá predtým jestvovala pomyselne — tu teda nielen­

Pracovný proces a zhodnocovací proces

257

že nevznikala, ale stala sa skôr problematickou. A to, že v obehu existuje reálne ako vyššia výmenná hodnota, už vonkoncom ne­ môže pochádzať zo samého obehu, kde sa vymieňajú len ekviva­ lenty podľa jeho jednoduchého určenia. Ak kapitál z obehu vychá­ dza ako vyššia výmenná hodnota, musel doňho ako taký už vstúpiť.

Kapitál čo do formy nepozostáva z pracovných predmetov a Z práce, ale z hodnôt, a ešte presnejšie z cien. Že jeho hodno­ tové prvky majú v priebehu výrobného procesu spoločné rôzne substancie, nemá vplyv na ich určenie ako hodnôt: tým sa ne­ menia. Ak sa Z formy nekľudu — procesu — na konci tohto pro­ cesu v produkte opäť spájajú v podobe kľudu, v objektívnej po­ dobe, nepredstavuje to z hľadiska hodnoty nič iné ako látkovú premenu, ktorá na nej nič nemení. Pravda, tieto substancie boli ako také zničené, nerozplynuli sa však v nič, ale prešli v nejakú inak stvárnenú substanciu. Predtým vystupovali ako elementár­ ne, ľahostajné podmienky vzniku výrobku. Teraz sú výrobkom. Hodnota výrobku môže teda — len sume hodnôt, ktoré v určitých látkových prvkoch procesu boli materializované ako surovina, pracovný nástroj (a sem patria aj čisto nástrojové tovary) i ako práca sama. Surovina bola celkom spotrebovaná, práca bola cel­ kom spotrebovaná, nástroj bol spotrebovaný len sčasti, teda aj naďalej si zachováva časť hodnoty kapitálu v jeho určitom spô­ sobe existencie, ktorým sa vyznačoval už pred týmto procesom. Túto časť tu teda vôbec nemožno vziať do úvahy, lebo nepreko­ nala nijakú zmenu. Rôzne formy existencie hodnôt boli čírym zdaním, hodnota sama zostávala pri ich miznutí vždy podstatou Tovnou so sebou. Z tejto stránky výrobok ako hodnota nie je vÝ­ robkom, ale naopak, zostal totožnou, nezmenenou hodnotou, ktorá má len inú formu existencie, ale aj tá je jej ľahostajná a môže sa vymeniť za peniaze. Hodnota výrobku —hodnote suroviny + hod­ note zničenej, t. j na výrobok prenesenej, v jej pôvodnej forme prekonanej časti pracovného nástroja + hodnote práce. Čiže cena výrobku sa rovná týmto výrobným nákladom, t. j — sume cien tovarov spotrebovaných vo výrobnom procese. Inými slova­ mi, neznamená to nič iného než to, že výrobný proces bol zo svojej látkovej stránky pre hodnotu ľahostajný: že teda hodnota zostala totožná sama so sebou a nadobudla len inú formu látkovej existen­ cie, je materializovaná v inej substancii a v inej forme. (Forma

298

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

substancie je pre ekonomickú formu, pre hodnotu ako takú, ľa­ hostajná.) Ak sa kapitál pôvodne — 100 toliarom, zostal aj na­ ďalej rovný 100 toliarom, hoci 100 toliarov existovalo vo výrobnej cene ako 50 toliarov bavlny, 40 toliarov mzdy + 10 toliarov spria­ dacieho stroja, a teraz tu existujú ako bavlnená priadza v cene 100 toliarov. Táto reprodukcia 100 toliarov je jednoduché zacho­ vávanie totožnosti so sebou samým, ibaže je sprostredkované ma­ teriálnym výrobným procesom. Tento proces musí preto pokra­ čovať ďalej až k výrobku, lebo inak bavlna stráca svoju hodnotu, pracovný nástroj by sa bol používal nadarmo, mzda by sa bola vyplácala nadarmo. Jedinou podmienkou zachovania sa hodnoty je to, aby výrobný proces bol skutočne totálny proces, aby teda pokračoval až k výrobku. Totalita výrobného procesu, t. j. aby pokračoval až k výrobku, je tu naozaj podmienkou zachovania sa hodnoty, podmienkou, aby si hodnota mohla zachovať totožnosť so sebou, ale to všetko tkvie už v prvej podmienke, aby sa kapi­ tál skutočne stal úžitkovou hodnotou, skutočným výrobným pro­ cesom, táto totalita je teda v tomto bode predpokladom. Na dru­ hej strane je výrobný proces výrobným procesom pre kapitál len potiaľ, pokiaľ sa kapitál ako hodnota v tomto procese, teda vo výrobku, zachová. Veta, že nevyhnutná cena — sume cien výrob­ ných nákladov, je preto čisto analytická." To je predpoklad pro­ dukcie kapitálu samého. Najprv predstavuje kapitál 100 toliarov, jednoduchú hodnotu, potom vystupuje v tomto procese ako suma cien určených, totiž samotnou výrobnou cenou určovaných prvkov jeho vlastnej hodnoty. Cena kapitálu, jeho hodnota vyjadrená v peniazoch — cene jeho produktu. To znamená, že hodnota ka­ pitálu ako výsledok výrobného procesu je taká istá, aká bola ako predpoklad tohto procesu. Ibaže v priebehu procesu nezostáva rovnaká, ani v tej jednoduchosti, ktorú má na začiatku, ani v tej, ktorú má znova na konci ako výsledok, ale rozkladá sa na kvan­ titatívne súčasti sprvoti naskrze ľahostajné v podobe hodnoty práce (mzdy), hodnoty pracovného nástroja a hodnoty suroviny. Okrem toho tu ešte nejestvuje nijaký vzťah než ten vzťah, že vo výrobnom procese sa jednoduchá hodnota numericky rozkladá na určitý počet hodnôt, ktorý sa vo výrobku zasa obnovuje vo svojej jednoduchosti, ale potom je už sumou. Suma sa však — pôvodnej jednotke. Pokiaľ ide o hodnotu, nie je tu zatiaľ okrem kvantita­ tívneho delenia obsiahnutý ešte nijaký rozdiel vo vzťahu medzi

Pracovný proces a zhodnocovací proces

299

rozličnými kvantami hodnoty. Sto toliarov bol pôvodný kapitál, 100 toliarov predstavuje produkt, ale tých 100 toliarov je teraz sumou 50 + 40 + 10 toliarov. Týchto 100 toliarov som mohol aj pôvodne pokladať za sumu 50 + 40 + 10 toliarov, ale takisto aj za sumu 60 + 30 + 10 toliarov atď. To, Že teraz predstavujú sumu určitých počtov jednotiek, je dané tým, že z rozličných látkových prvkov, na ktoré sa kapitál vo výrobnom procese roz­ ložil, predstavoval každý nejakú, ale vždy určitú časť jeho hodnoty. Neskôr sa ukáže, že aj medzi týmito počtami, na ktoré sa roz­ kladá pôvodná jednotka, jestvujú určité pomery, ale to nás tu ešte nezaujíma. Pokiaľ sa nejaký pohyb v priebehu výrobného procesu odohráva v samej hodnote, je to pohyb čisto formálny, ktorý pozostáva z tohto jednoduchého aktu: po prvé, že hodnota existuje spočiatku ako jednotka: ako určitý počet jednotiek, ktorý opäť treba pokladať za jednotku, za celok: ako kapitál 100 tolia­ rov, po druhé, že v priebehu výrobného procesu sa táto jednotka rozdeľuje na 50 toliarov, 40 toliarov a 10 toliarov, pričom toto de­ lenie je podstatné z toho hľadiska, že sa materiál práce, nástroj a práca spotrebúvajú v určitých množstvách, ale tu, so zreteľom na tých 100 toliarov, je len ľahostajným rozložením tej istej jed­ notky na rôzne podiely, a napokon, že v produkte tých 100 tolia­ rov vystupuje opäť ako suma. Jediný proces, ktorý sa týka hodno­ ty, tkvie v tom, že hodnota vystupuje raz ako celok, jednotka, potom ako delenie tejto jednotky na určitý počet: a napokon ako suma. Tých 100 toliarov, Čo na konci predstavuje sumu, je rovna­ ko a presne tou istou sumou, ktorá na začiatku vystupovala ako jednotka. Určenie sumy, sčítanie, vzišlo len z delenia, ku ktorému došlo vo výrobnom akte: neexistuje však vo výrobku ako takom. Teda veta, že cena výrobku — cene výrobných nákladov, alebo že hodnota kapitálu — hodnote výrobku, nehovorí teda nič iného ako to, že hodnota kapitálu sa zachovala vo výrobnom akte a že teraz vystupuje ako suma. Poznanie tejto čírej totožnosti kapitálu a či reprodukcie jeho hodnoty prostredníctvom výrobného procesu nedoviedlo nás ani o krok ďalej, než kde sme boli na začiatku. To, čo tu bolo na začiatku ako predpoklad, je tu teraz ako vý­ sledok, a to v nezmenenej forme. Je jasné, že keď ekonómovia ho­ voria o určovaní ceny výrobnými nákladmi, v skutočnosti to tak nemyslia. Inak by sa nikdy nedala vytvoriť väčšia hodnota, než

260

Kapitola 9 kapitáli. Oddiel prvý

aká tu bola pôvodne: nebolo by väčšej výmennej hodnoty, hoci by sa vytvorila väčšia úžitková hodnota, o ktorej tu vôbec nie je reč. Ide o úžitkovú hodnotu kapitálu ako takého, nie o úžitkovú hodnotu nejakého tovaru. Ak sa povie, že výrobné náklady alebo nevyhnutná cena neja­ kého tovaru — 110, počíta sa takto: pôvodný kapitál — 100 (teda napríklad surovina — 530,práca — 40: nástroj — 10) + 5 percent úroku + 3 percent zisku. Teda výrobné náklady — 110,nie — 100:

výrobné náklady"“" sú teda väčšie než náklady na výrobu. Von­ koncom nepomôže, ak sa od výmennej hodnoty utiekame k úžit­ kovej hodnote tovaru, ako to s obľubourobia niektorí ekonómovia. Či úžitková hodnota tovaru je vyššou alebo nižšou úžitkovou hodnotou, o tom nerozhoduje výmenná hodnota ako taká. Ceny tovarov klesajú často pod ich výrobné ceny!“ž, i keď nesporne na­ dobudli vyššiu úžitkovú hodnotu, než mali v období pred výrobou. Takisto daromné je utiekať sa k obehu. Vyrábam vraj za 100, ale predávam za 110. „Zisk sa nedosahuje výmenou. Keby neexistoval pred touto transakciou, nemohol by existovať ani po nej.“ (Ram­ say, IX, 88.) To znamená úsilie vysvetliť zväčšenie hodnoty z jed­ noduchého obehu, hoci obeh stanovuje, naopak, hodnotu výslovne len ako ekvivalent. Aj empiricky je jasné, že ak všetci budú pre­ dávať o 10 percent drahšie, je to to isté, ako keby všetci predávali za výrobné náklady. Nadhodnota"? by v dôsledku toho bola čisto nominálna, zdanlivá, konvenčná, bola by pustou frázou. A pretože aj peniaze samy sú tovarom, produktom, predávali by sa tiež o 10 percent drahšie, t. j. predávajúci, ktorý by dostal 110 toliarov, dostal by fakticky len 100. (Pozri u Ricarda zahraničný obchod, ktorý chápe ako jednoduchý obeh, a preto hovorí: ,,Za­ hraničný obchod nikdy nemôže zväčšiť výmenné hodnoty nie­ ktorej krajiny.“ (Ricardo, 39, 40.)!% Argumenty, ktoré pre to uvádza, sú celkom tie isté. ako tie, čo „dokazujú“, že výmena ako taká, jednoduchý obeh, teda obchod vôbec, pokiaľ sa chápe ako takýto obeh, nikdy nemôže zväčšiť výmenné hodnoty, nikdy nemôže splodiť výmennú hodnotu.) Veta, že cena — výrobným nákladom, by inak musela tiež znieť takto: cena nejakého tovaru je vždy väčšia než jeho výrobné náklady. Okrem jednoduchého numerického delenia a sčítania pristupuje vo výrobnom procese k hodnote ešte aj podstatný moment, že jej Zložky vystupujú teraz ako výrobné náklady, a to práve znamená, že zložky vý­

Pracovný proces a zhodnocovací proces

261

robného procesu samého sa nezachovávajú vo svojej látkovej určenosti, ale ako hodnoty, ktoré sa v tej forme existencie, v akej boli pred výrobným procesom, spotrebujú. Na druhej strane je jasné, že keby výrobný akt bol iba repro­ dukciou hodnoty kapitálu, prekonal by len látkovú, a nie ekono­ mickú premenu a že by takéto jednoduché zachovanie jeho hod­ noty bolo v rozpore s jeho pojmom. Nezostával by síce mimo obehu ako samostatné peniaze, ale prijal by podobu rozličných tovarov, avšak nadarmo, bol by to neúčelný proces, lebo by nako­ niec predstavoval len rovnakú sumu peňazí a podstúpil by len rizi­ Ko, že vyjde z výrobného aktu — ktorý sa môže nevydariť, v kto­ rom peniaze strácajú svoju nepominuteľnú formu — poškodený. Nuž dobre. Výrobný proces sa teraz skončil. Aj produkt sa znova realizoval v peniazoch a opäť nadobudol pôvodnú formu 100 tolia­ rov. Ale kapitalista musí aj jesť a piť: nemôže žiť z tohto strieda­ nia formy peňazí. Časť týchto 100toliarov by sa teda musela vyme­ niť, nie ako kapitál, ale ako minca, za tovary ako úžitkové hodno­ ty, av tejto forme by sa musela spotrebovať. Zo 100 toliarov by Zo­ stalo 90, a keďže kapitalista nakoniec vždy reprodukuje kapitál vo forme peňazí, a to v takom množstve peňazí, s akým začal výrobu, naostatok by sa tých 100 toliarov zjedlo a kapitál by zmizol. Ale kapitalista je platený za tú prácu, že 100toliarov hodil do výrobného procesu namiesto toho, aby ich zjedol. Z čoho však má byťplatený? A nie je jeho práca azda celkom neužitočná, preto­ že kapitál zahrnuje mzdu: nemohli by teda robotníci žiť z jedno­ duchej reprodukcie výrobných nákladov, čo kapitalista nemôže? Patril by teda do vedľajších nákladov výroby. Nech má však aké­ koľvek zásluhy — reprodukcia by bez neho bola možná, lebo ro­ botníci vkladajú do výrobného procesu len tú hodnotu, ktorú z ne­ ho vyberajú, teda nepotrebovali by vzťah kapitálu na to, aby proces výroby začínali vždy odznova: a po druhé, nebol by tu nijaký fond, z ktorého by sa dala zaplatiť jeho zásluha, pretože cena tovaru — výrobným nákladom. Keby sa však jeho práca chápala ako osobitná práca vedľa a mimo práce robotníkov, povedzme ako práca riadiaca atď., dostával by určitú mzdu ako oni, patril by teda do ich kategórie a vôbec by nemal k práci vzťah ako kapi­ talista: ani by sa nikdy neobohatil, dostával by len určitú výmennú hodnotu, ktorú by musel spotrebovať prostredníctvom obehu. Exis­ tencia kapitálu oproti práci vyžaduje, aby kapitál, existujúci pre

262

Kapitola o kapitáli. Oddiet prvý

seba, kapitalista, mohol žiť ako ne-robotník. Na druhej strane je takisto jasné, že ani na základe bežných ekonomických určení kapitál, ktorý by mohol zachovať len svoju hodnotu, by ju ne­ zachoval. Riziká výroby sa musia kompenzovať. Kapitál sa musí zachovávať v kolísaní cien. Znehodnocovanie kapitálu, ktoré pre­ bieha neustále v dôsledku zvyšovania produktivity, sa musí kom­ penzovať atď. Preto sú také jalové aj reči tých ekonómov, čo tvrdia, že keby z toho neplynul nijaký zisk, nijaký profit, každý by svoje peniaze zjedol, namiesto toho, aby ich vrhol do výroby, aby ich použil ako kapitál. Slovom, predpokladať toto nezhodnocova­ nie, t. j nezväčšovanie hodnoty kapitálu, znamená predpokladať, že kapitál nie je skutočným článkom výroby, nie je osobitým vý: robným vzťahom, znamená predpokladať stav, v ktorom výrobné náklady nemajú formu kapitálu a v ktorom kapitál nevystupuje ako podmienka výroby. ľahko sa dá pochopiť, ako môže práca zväčšovať úžitkovú hod­ notu, ťažko však vysvetliť, ako môže vytvoriť výmenné hodnoty vyššie než tie, ktoré sú jej predpokladom. Predpokladajme, že výmenná hodnota, ktorú kapitál platí robotníkovi, je presným ekvivalentom za hodnotu, ktorú práca vy­ tvára vo výrobnom procese. V tomto prípade by zväčšovanie vý­ mennej hodnoty produktu bolo nemožné. Robotníkovi by sa za­ platilo to, čo by práca ako taká vniesla do výrobného procesu navyše nad predpokladanú hodnotu suroviny a pracovného ná­ stroja. Časť hodnoty samého produktu, ktorá prevyšuje hodnotu suroviny a nástroja, pripadla by robotníkovi, lenže kapitalista by mu túto hodnotu platil v mzde a robotník by ju kapitalistovi vracal vo výrobku. [To, že sa výrobnými nákladmi nerozumie suma hodnôt, ktoré vstupujú do výroby — dokonca ani ekonómovia, Čo to tvrdia, to tak nechápu — jasne vidieť na úroku za požičaný kapitál. Pre priemyselného kapitalistu patrí úrok bezprostredne k jeho výdav­ kom, k jeho skutočným výrobným nákladom. Avšak sám úrok už predpokladá, že kapitál vystupuje z výroby ako nadhodnota, keďže sám úrok je len jednou formou tejto nadhodnoty. Pretože úrok teda Zo stanoviska toho, kto si požičal, je už zložkou jeho bezpro­ stredných výrobných nákladov, vidíme, že kapitál vstupuje do vý­ robných nákladov ako kapitál, že však kapitál ako taký nie je len holým súčtom súčastí svojej hodnoty. — V úrokoch sám kapitál

Pracovný proces a zhodnocovací proces

203

vystupuje opäť v určení tovaru, ale v určení tovaru špecificky od­ lišného od všetkých ostatných tovarov, kapitál ako taký — nielen ako suma výmenných hodnôt — vstupuje do obehu a stáva sa tovarom. Tu sa charakter tovaru samého prejavuje ako ekonomic­ ké, špecifické určenie, ktoré nie je ľahostajné ako v jednoduchom obehu, ani nie je v priamom vzťahu k práci ako k svojmu proti­ kladu, ako k svojej úžitkovej hodnote, ako to je v priemyselnom kapitáli: v tom kapitáli, aký vystupuje vo svojich najbližších určeniach, ktoré vzišli z výroby a obehu. Tovar ako kapitál alebo kapitál ako ťovar sa preto v obehu nevymieňa za ekvivalent: zachováva svoje bytie pre seba tým, že vstupuje do obehu: zacho­ váva teda svoj pôvodný vzťah k svojmu vlastníkovi, aj keď sa do­ stáva do rúk cudzieho držiteľa. Preto sa len zapožičiava. Jeho úžitková hodnota ako taká pre jeho vlastníka je jeho zhodnoco­ vanie, peniaze ako peniaze, nie ako obežný prostriedok: jeho úžiť­ ková hodnota ako kapitál. Požiadavka pána Proudhona, aby sa kapitál nepožičiaval a aby neprinášal úroky, ale aby sa ako tovar predával za svoj ekvivalent ako každý iný tovar, nie je nič iné než požiadavka, aby sa výmenná hodnota nikdy nestala kapitálom, ale zostala jednoduchou výmennou hodnotou, aby kapitál neexis­ toval ako kapitál." Táto požiadavka spolu s ďalšou požiadavkou, aby námezdná práca zostala všeobecným základom výroby, svedčí 0 smiešnom nepochopení najjednoduchších ekonomických pojmov. Preto aj v polemike s Bastiatom zohral takú úbohú úlohu, ale o tom neskôr. Táranie o ohľadoch na spravodlivosť a právo nie je napo­ kon nič iné než úsilie hodnotiť vlastnícky a právny vzťah vyššieho stupňa výmennej hodnoty meradlom vlastníckeho a právneho vzťahu, ktorý zodpovedá jednoduchej výmene. Preto Bastiat sám nevedomky zdôrazňuje práve tie momenty jednoduchého obehu, ktoré smerujú k vývoju kapitálu. — Kapitál sám ako tovar pred­ stavuje peniaze ako kapitál čiže kapitál ako peniaze.|] [Tretí moment, ktorý treba vyložiť pri vymedzení pojmu kapi­ tálu, je pôvodná akumulácia vo vzťahu k práci, teda ešte nepred­ metná práca vo vzťahu k akumulácii. Prvý moment vzišiel Zhodnoty, ktorá pochádza z obehu a predpokladá obeh. To bol jed­ noduchý pojem kapitálu: peniaze, pokiaľ boli určené stať sa bez­ prostredne kapitálom: druhý moment vzišiel z kapitálu ako z pred­ pokladu výroby a z jej výsledku: tretí moment robí z kapitálu určitú jednotu obehu a výroby. (Vzťah medzi kapitálom a prácou,

264

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

medzi kapitalistom a robotníkom je sám výsledkom výrobného procesu.) Treba rozlišovať medzi pôvodnou akumuláciou a aku­ muláciou kapitálov, akumulácia kapitálov predpokladá existenciu kapitálov: predpokladá vzťah kapitálu ako už existujúci, a pred­ pokladá teda aj jeho vzťahy k práci, k cenám (fixný kapitál a obežný kapitál), k úroku a zisku. Ale kapitál, aby vôbec mohol vzniknúť, predpokladá určitú akumuláciu, ktorá tkvie už v samo­ statnom protiklade spredmetnenej práce k Živejpráci, v samostat­ nom trvaní tohto protikladu. Túto akumuláciu, ktorá je nevyhnut­ ná pre vznik kapitálu, ktorá je teda už ako predpoklad — ako jeden z momentov — zahrnutá do jeho pojmu, treba podstatne odlíšiť od akumulácie kapitálu, ktorý sa už stal kapitálom, kde už musia existovať kapitálu.) [Videli sme už, že predpokladom existencie kapitálu je: 1. vý­ robný proces vôbec, ako jestvuje vo všetkých spoločenských po­ meroch, teda bez historického charakteru, jednoducho ľudský, ak chcete: 2. obeh, ktorý je už v každom zo svojich momentov, a ešte väčšmi vo svojej totalite, určitým historickým produktom, 3. ka­ pitál ako určená jednota oboch. Do akej miery sa všeobecný vý­ robný proces sám historicky modifikuje, len čo sa stáva výlučne prvkom kapitálu, musí vyplynúť z jeho výkladu: ako vôbec musia historické predpoklady kapitálu vyplynúť už z jednoduchého chápania jeho špecifických osobitostí.] [Všetko ostatné je pusté táranie. Ktoré určenia treba zaradiť do prvého oddielu O výrobe vôbec. a ktoré do prvej časti druhého oddielu O výmennej hodnote vôbec, ro sa môže ukázať až vo vý­ sledku a ako výsledok celého výkladu. Videli sme už napríklad, že rozlišovanie medzi úžitkovou hodnotou a výmennou hodnotou patrí do ekonómie samej a úžitkovú hodnotu nemožno ako číry predpoklad nechať bokom bez povšimnutita, ako to robí Ricardo. Kapitola o výrobe sa končí objektívne produktom ako výsledkom: kapitola o obehu sa začína tovarom, ktorý je sám zase úžitkovou hodnotou a výmennou hodnotou (teda aj hodnotou, ktorá sa líši od oboch), obeh ako jednota oboch, — táto jednota je však len formálna, a preto zahrnuje i tovar ako číry predmet spotreby, bez ohľadu na ekonomický vzťah, a výmennú hodnotu ako osamostat­

nené peniaze.]

Pracovný prôces a zhodnocovací protes

265

(3/ NADPRÁCA AKO ZDROJ NADHODNOTY. HISTORICKÉ POSLANIE KAPITÁLU)

Nadhodnota, ktorú má kapitál na konci výrobného procesu, — nadhodnota, ktorá sa ako vyššia cena produktu realizuje až v obe­ hu, ale tak ako sa v ňom realizujú všetky ceny, teda tým, že pre obeh sú už pomyselne vopred dané, určené, skôr, než vstupujú do obehu — znamená, ak to vyjadríme primerane všeobecnému pojmu výmennej hodnoty, Že pracovný čas spredmetnený v pro­ dukte — čiže množstvo práce (vyjadrená v stave kľudu javí sa veľkosť práce ako priestorová veličina, ale vyjadrená v stave pohybu je merateľná len časom) — je väčší než pracovný čas obsiahnutý v pôvodných zložkách kapitálu. Toto je však možné len vtedy, ak práca spredmetnená v cene práce je menšia ako živý pracovný čas, ktorý sa získal jej kúpou. Pracovný čas spredmetnený v kapitáli predstavuje, ako sme videli, sumu Zlo­ ženú z troch častí: a) Z pracovného času spredmetneného v su­ rovine, b) z pracovného času spredmetneného v nástroji, c) z pracovného času spredmetneného v cene práce. Časti a) ab) zostávajú však ako Zložky kapitálu nezmenené: aj keď v pro­ cese menia svoju podobu, formy svojej hmotnej existencie, ako hodnoty Zostávajú nezmenené. Iba c) vymieňa kapitál za nie­ čo kvalitatívne iné, určité dané množstvo spredmetnenej práce vymieňa za určité množstvo živej práce. Pokiaľ by živý pracovný čas len reprodukoval pracovný čas spredmetnený v cene práce, bola by to tiež. len formálna výmena, a pokiaľ ide o hodnotu, vy­ konala by sa len výmena za živú prácu ako za inú formu exis­ tencie tej istej hodnoty, takisto ako aj vzhľadom na hodnotu pra­ covného materiálu a nástroja nastala len zmena formy ich látkovej existencie. Keby kapitalista zaplatil robotníkovi cenu — jednému pracovnému dňu. a robotníkov pracovný deň pridával surovine a nástroju len jeden pracovný deň, bol by kapitalista iba vy­ menil výmennú hodnotu v jednej forme za výmennú hodnotu v inej forme. Nebol by pôsobil ako kapitál. Na druhej strane by robotník nebol zostal v jednoduchom procese výmeny, ale v skutočnosti by ako odmenu bol dostal produkt svojej práce, ibaže by mu kapitalista bol urobil láskavosť a zaplatil by mu cenu produktu skôr, ako sa realizovala. Kapitalista by mu bol poskytol úver, a to zdarma, pre jeho krásne oči. A hotovo. Lenže

266

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

výmena medzi kapitálom a prácou, výmena, ktorej výsledkom je cena práce, aj keď je Zo strany robotníka celkom jednoduchou výmenou, musí byť zo strany kapitalistu ne-výmenou. Kapitalista musí dostať viac hodnoty, než koľko dal. Z hľadiska kapitálu musí byť táto výmena len zdanlivá, t. j. musí patriť k inému ekonomic­ kému formovému určeniu, ako je formové určenie výmeny, lebo inak by kapitál ako kapitál a práca ako práca v protiklade ku kapitálu boli nemožné. Vymieňali by sa len ako seberovné vý­ menné hodnoty, ktoré látkove existujú v rôznych formách bytia. — Keďže ekonómovia chcú kapitál ospravedlňovať, apologizovať, pomáhajú si týmto jednoduchým procesom a vysvetľujú potom kapitál práve procesom, ktorý znemožňuje jeho existenciu. Aby kapitál vysvetlili, jednoducho ho odpratávajú. Platíš mi za moju prácu, dávaš mi za ňu výmenou jej vlastný produkt a odrátaš mi hodnotu suroviny a materiálu, Čo si mi poskytol. To znamená, že sme teda spoločníkmi, ktorí do výrobného procesu prinášajú rôzne prvky a vymieňajú podľa hodnoty týchto prvkov. Produkt sa teda mení na peniaze a peniaze sa rozdelia tak, Že ty, kapi­ talista, dostaneš cenu svojej suroviny a nástroja, a ja, robotník, dostanem cenu, ktorú im pridala moja práca. Pre teba tkvie úžitok v tom, že surovinu a nástroj máš teraz v použiteľnej (obehuschop­ nej) forme, pre mňa zasa v tom, Že sa moja práca zhodnotila. Pravda, ty by si sa čoskoro dostal do situácie, že by si svoj ka­ pitál zjedol vo forme peňazí, zatiaľ čo ja ako robotník by som sa stal vlastníkom oboch. — To, Čo robotník vymieňa za kapitál, je jeho práca sama (vo vý­ mene možnosť disponovať touto prácou): robotník ju scudzuje. To, čo dostáva ako cenu, je hodnota tohto scudzenia. Hodnoto­ tvornú činnosť vymieňa za hodnotu vopred určenú bez ohľadu na výsledok svojej činnosti.“ Ako je však určená jeho hodnota? # Pán Bastiat vyslovuje preukrutnú múdrosť, keď tvrdí, že systém námezdnej práce je nepodstatnou, čisto formálnou formou, formou spoločného podnika­ nia, ktorá ako taká nemá nič spoločné s ekonomickým vzťahom medzi prácou a kapitálom. Hovorí, že keby robotníci boli takí bohatí, že by mohli počkať, kým bude produkt hotový a predaný, systém námezdnej práce by im nebránil v tom, aby s kapitalistom neuzavreli práve takú výhodnú zmluvu, akú uza­ viera jeden kapitalista s druhým. Podľa neho zlo teda netkvie v systéme ná­ mezdnej práce, ale v podmienkach, ktoré sú od neho nezávislé. Prirodzene, že Bastiatovi ani na um nezíde, že samy tieto podmienky sú podmienkami

Pracovný proces a zhodnocovací proces

267

Spredmetnenou prácou, ktorá je obsiahnutá v jeho tovare. Tento tovar existuje v jeho životnosti. Aby ju robotník uchoval z dneška na zajtrajšok, musí spotrebovať určité množstvo existenčných pro­ striedkov, musí nahradiť spotrebovanú krv atď. — tu nemáme ešte do činenia s robotníckou triedou, teda s náhradou za jej opo­ trebúvanie, aby sa mohla uchovať ako trieda, lebo robotník tu stojí proti kapitálu ako abstraktný robotník, teda ako subjekt s predpokladaným, neprestajne trvajúcim životom, nie ešte ako pominuteľné indivíduum druhu robotník. Robotník dostáva len ekvivalent. Teda zajtra, po vykonanej výmene — a vo výrobnom procese vykonáva výmenu až potom, keď ju formálne ukončil — existuje jeho pracovná schopnosť v takej istej podobe ako pred­ tým, dostal presný ekvivalent, lebo cena, ktorú dostal, zachováva mu tú istú výmennú hodnotu, ktorú mal predtým. Kapitál mu zaplatil množstvo spredmetnenej práce, ktoré je obsiahnuté v jeho životnosti. Kapitál ho spotreboval, a keďže neexistovalo ako vec, ale ako schopnosť v živom človeku, môže robotník vďaka špeci­ fjickej povahe svojho tovaru — vďaka špecifickej povahe životné­ ho procesu — urobiť výmenu odznova. Že okrem pracovného času spredmetneného v jeho životnosti — t. j okrem pracovného Času, ktorý bol nevyhnutný na to, aby zaplatil produkty nevyhnutné na udržanie svojej životnosti — je v jeho bezprostrednej existen­ cii spredmetnená ešte ďalšia práca, totiž hodnoty, ktoré spotrebo­ val, aby dosiahol určitú pracovnú schopnosť, nejakú osobitú ob­ ratnosť — a ich hodnota sa prejavuje v tom, za aké výrobné náklady sa môževypestovať podobná pracovná zručnosť — to nás tu, kde ešte nejde o osobitú, kvalifikovanú prácu, ale o prácu vôbec, o jednoduchú prácu, zatiaľ nezaujíma. Keby na to, aby sa jeden robotník uchoval pri živote jeden pra­ covný deň, bol potrebný jeden pracovný deň, potom by kapitál neexistoval, lebo pracovný deň by sa vymieňal za svoj vlastný námezdnej práce. Keby robotníci boli súčasne kapitalistami, v skutočnosti by k nepracujúcemu kapitálu nemali vzťah pracujúcich robotníkov, ale vzťah pra­ cujúcich kapitalistov — t. j. nie vzťah vo forme vzťahov námezdných robotní­ kov. Preto je preňho aj mzda a zisk v podstate to isté ako zisk a úrok. Nazýva to harmóniou ekonomických pomerov, ekonomické pomery totiž existujú vraj len zdanlivo, kým v skutočnosti, v podstate existuje len jeden vzťah — a to vzťah jednoduchej výmeny. Podstatné formy sa mu teda osebe javia ako bez­ obsažné, t. j ako neskutočné formy. (Marxova poznámka.)

268

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

produkt, kapitál by sa teda ako kapitál nezhodnocoval, a preto by sa nemohol ani zachovať. Zachovávanie sa kapitálu je jeho sebazhodnocovanie. Keby kapitál musel aj pracovať, aby mohol žiť, nezachovával by sa ako kapitál, ale ako práca. Vlastníctvo surovín a pracovných nástrojov bolo by len nominálne, ekonomic­ ky by robotníkovi patrili práve tak ako kapitalistovi, pretože by mu vynášali hodnotu len potiaľ, pokiaľ by on sám bol robotníkom. Nemal by k nim teda vzťah ako ku kapitálu, ale iba ako k jedno­ duchej látke a k pracovnému prostriedku, tak ako sám robotník vo výrobnom procese. Ale ak na to, aby sa jeden robotník zachoval pri Živote celý pracovný defi, je potrebná napríklad len polovica pracovného dňa, tak z toho sama od seba vyplýva nadhodnota produktu, lebo kapitalista zaplatil v cene len pol pracovného dňa, kým v produkte dostáva spredmetnený celý pracovný deň: teda za druhú polovicu pracovného dňa nedal výmenou nič. Kapitalista sa nemôže stať kapitalistom výmenou, ale procesom, v ktorom bez výmeny dostáva spredmetnený pracovný čas, 1. j. hodnotu. Polo­ vica pracovného dňa nestojí kapitál nič, dostáva teda hodnotu, za ktorú nedal nijaký ekvivalent. A hodnoty sa môžu zväčšovať len tým, že sa Získa, že sa teda vytvorí nejaká hodnota, ktorá presa­ huje ekvivalent. Nadhodnota je vôbec len hodnota, ktorá presahuje ekvivalent. Podľa svojho určenia je ekvivalent len totožnosť hodnoty so sebou samou. Preto z ekvivalentu nikdy nemôže vzísť nadhodnota: teda nemôže ani prvotne pochádzať z obehu: musí vznikať zo samého výrobného procesu kapitálu. Možno to vyjadriť aj takto: ak ro­ botník potrebuje len pol pracovného dňa na to, aby mohol žiť celý deň, musí na to, aby mohol existovať ako robotník, pra­ covať len pol dňa. Druhá polovica pracovného dňa je nútená práca, nadpráca. To, Čo na strane kapitálu vystupuje ako nadhod­ nota, vystupuje na strane robotníka práve ako nadpráca, presa­ hujúca jeho potrebu ako robotníka, teda jeho bezprostrednú po­ trebu na zachovanie jeho životnosti. Historicky významnou stránkou kapitálu je to, že vytvoril túto nadprácu, prácu, ktorá je z hľadiska čírej úžitkovej hodnoty, čírej obživy, nadbytočná, a jeho historické poslanie bude splnené, keď sa na jednej strane potreby natoľko rozvinú, že nadpráca presahujúca nevyhnutnú mieru sa sama stane všeobecnou potrebou, výchádzajúcou Zzindi­ viduálnych potrieb samých — a keď na druhej strane v dôsledku

Pracovný proces a zhodnocovací proces

269

prísnej disciplíny kapitálu, ktorou prešli po sebe nasledujúce po­ kolenia, bude všeobecná pracovitosť rozvinutá ako všeobecný ma­ jetok nového pokolenia — a napokon, až keď rozvoj produktivity práce, ktorú kapitál vo svojej bezmedznej túžbe po obohacovaní a po podmienkach, v ktorých túto túžbu jedine môže realizovať, neustále poháňia vpred, dosiahne stav, že vytváranie a zachováva­ nie všeobecného bohatstva si vyžiada jednak len kratší pracovný čas pre celú spoločnosť a jednak pracujúca spoločnosť pristúpi vedecky k procesu svojej progresívnej reprodukcie, k svojej Čoraz plnšej reprodukcii: až keď sa teda skončí práca, pri ktorej človek robí to, čo môže prenechať veciam, aby to vykonali za neho. Vzťah medzi kapitálom a prácou je teda v tomto ohľade taký istý ako vzťah medzi peniazmi a tovarom: zatiaľ Čo peniaze sú všeobecnou formou bohatstva, tovar je len substanciou, ktorej účelom je bez­ prostredná spotreba. Ale kapitál ako neskrotná túžba po všeobec­ nej forme bohatstva poháňia prácu až za hranice jej prirodzených potrieb a vytvára tak materiálne prvky pre vývoj bohatej indivi­ duality, ktorá je rovnako všestranná vo svojej výrobnej činnosti ako vo svojej spotrebe a ktorej práca preto už ani nie je prácou, ale plným rozvinutím samej tej činnosti, v ktorej sa stratila prí­ rodná nevyhnutnosť vo svojej bezprostrednej forme: lebo na mies­ to prírodnej potreby nastúpila potreba historicky vytvorená. Preto je kapitál produktívny, t. j. je to vzťah podstatný pre rozvoj spo­ ločenských produktívnych síl. Takýmto vzťahom prestane byť až vtedy, keď sa sám kapitál stane hranicou obmedzujúcou rozvoj týchto produktívnych síl. Noviny Times z novembra 1857 prinášajú článok, v ktorom si istý západoindický plantážnik rozkošne vylieva zlosť.“ S obrov­ ským mravným pobúrením vykladá tento advokát — aby obhájil znovuzavedenie otroctva černochov — ako sa guashees (slobodní černosi na Jamaike) uspokojujú s tým, že vyrábajú len to, Čo je absolútne nevyhnutné pre ich vlastnú spotrebu a popri tejto ,,úžit­ kovej hodnote“ pokladajú za skutočný prepych iba leňošenie (ne­ viazanosť a nečinnosť): ako sa čerta starajú o cukor a o fixný kapitál vložený do plantáží, ale práve naopak, ironicky a škodo­

radostne sa uškfňajú, ako plantážnici vychádzajúna mizinu,a do­ konca aj kresťanstvo, ktorému ich naučili, využívajú len na ospravedlňovanie tejto škodoradosti a ľahostajnosti. Prestali byť otrokmi, ale nie preto, aby sa stali námezdnými robotníkmi, lež

270

Kapltola o kapitáli. Oddiel prvý

samozásobiteľmi, roľníkmi, ktorí pracujú pre svoju vlastnú úbohú spotrebu. Kapitál ako kapitál vo vzťahu k nim neexistuje, pretože osamostatnené bohatstvo existuje vôbec len pomocou bezpro­ strednej nútenej práce, otroctva, alebo pomocou sprostredkova­ nej nútenej práce, námezdnej práce. Proti bezprostrednej nútenej práci nestojí bohatsvo ako kapitál, ale ako vzťah panstva, preto sa aj na jej základni reprodukuje len vzťah panstva, pre ktorý má samo bohatstvo hodnotu len ako užívanie, nie ako bohatstvo vôbec, a preto ani nemôže vyvolať všeobecnú priemyselnú výrobu. (K tomuto vzťahu medzi otroctvom a námezdnou prácou sa ešte

vrátime.]

(4/ PROBLÉM VZNIKU NADHODNOTY V DEJINÁCH BURŽOÁZNEJ POLITICKEJ EKONÓMIE. BURŽOÁZNE BOHATSTVO AKO SPROSTREDKOVATEĽ MEDZI VÝMENNOU A ÚŽITKOVOU HODNOTOU)

Aké je ťažké pochopiť vznik hodnoty, vidieť 1. u moderných anglických ekonómov, ktorí vyčítajú Ricardovi, že nepochopil to, čo je navyše, nadhodnotu"“" (pozri Malthus, O hodnote,“ ktorý sa aspoň usiluje postupovať vedecky), hoci to Ricardo pochopil jediný spomedzi všetkých ekonómov, ako dokazuje jeho polemika proti A. Smithovi, ktorý si poplietol otázku, či je hodnota určo­ vaná mzdou alebo pracovným časom, spredmetneným v tovare."?? Títo noví ekonómovia sú celkom plytkí hlupáci. Pravda, aj sám Ricardo si veci neraz popletie, pretože síce chápe, že vznik nad­ hodnoty je predpokladom existencie kapitálu, ale predsa si často nevie rady s tým, ako na tejto základni vysvetľovať zväčšovanie hodnôt inak než tým, že sa do toho istého produktu vloží viac spredmetneného pracovného času, inými slovami, že sa výroba stáva obťažnejšou.1%9 Preto je uňho absolútny protiklad medzi hod­ notou a bohatstvom. Z toho vyplýva aj jednostrannosť jeho teórie pozemkovej renty: jeho nesprávna teória medzinárodného obcho­ du, ktorý produkuje vraj len úžitkovú hodnotu (čo nazýva bohat­ stvom), a nie výmennú hodnotu."“" Jediným východiskom na vy­ svetlenie zväčšovania hodnôt ako takých zostáva okrem rastúcej obťažnosti výroby (teória renty) už len vzrast počtu obyvateľstva (prirodzené zväčšovanie počtu robotníkov narastaním kapitálu), hoci sám Ricardo tento vzťah nikde jednoducho nezhrnul. Jeho základnou chybou je, že nikde neskúma, odkiaľ sa vlastne berie

Pracovný proces a zhodnocovací proces

271

rozdiel medzi hodnotou určovanou mzdou a hodnotou určovanou spredmetnenou prácou. Peniaze a výmena sama (obeh) sa v jeho ekonómii javia preto len ako čisto: formálny prvok, a hoci podľa neho ide v ekonómii len o výmennú hodnotu, chápe zisk atď. len ako mieru podielu na produkte, ktorá existuje takisto na základe otroctva. Formu sprostredkovania nikde neskúmal. 2. Fyziokrati. Tu sa rukolapne ukazuje, aké je ťažké pochopiť kapitál, sebazhodnocovanie hodnoty, teda nadhodnotu, ktorú ka­ pitál vytvára v akte výroby, a táto ťažkosť sa u otcov modernej ekonómie musela prejaviť práve tak, ako v jej poslednom klasic­ kom období u Ricarda tvorba nadhodnoty, ktorú vysvetľuje ako rentu. Je to v podstate otázka poňatia kapitálu a námezdnej práce, teda základná otázka, ktorá sa vynára na prahu systému modernej spoločnosti. Monetárny systém chápal samostatnosť hodnoty len tak, ako vyplýva Z jednoduchého obehu — ako peniaze, z tejto abstraktnej formy bohatstva urobili preto výlučný objekt národov, ktoré práve vstupovali do obdobia, kde sa ako cieľ samej spoloč­ nosti javilo obohacovanie ako také. Potom prišiel merkantilistický systém, spadajúci do obdobia, keď nastupuje priemyselný kapitál, a teda aj námezdná práca v manufaktúre, a vyvíja sa v protiklade k nepriemyselnému bohatstvu, k feudálnemu pozemkovému vlast­ níctvu, a na jeho úkor. Merkantilisti majú už akú-takú predstavu o peniazoch ako kapitáli, ale vlastne zasa len vo forme peňazí, vo forme obehu obchodného kapitálu, kapitálu premieňajúceho sa na peniaze. Priemyselný kapitál má pre nich hodnotu, a to najvyššiu hodnotu — len ako prostriedok, nie ako bohatstvo samo v jeho výrobnom procese — pretože vytvára obchodný kapitál a ten sa v obehu mení na peniaze. Manuľfaktúrna práca — pre nich bola v podstate priemyselnou prácou, ale poľnohospodárska práca bola v ich očiach a v protiklade k priemyslu prácou produkujúcou predovšetkým úžitkovú hodnotu, surový produkt je po spracovaní hodnotnejší, lebo v jasnej, aj pre obeh, pre obchod vhodnejšej merkantilnej forme vynáša viac peňazí (v tom sa odráža historic­ ký názor na bohatstvo, aký pozorujeme u tých národov, ktoré sa nevenovali poľnohospodárstvu, najmä Holanďania, v protiklade k národom poľnohospodárskym, feudálnym:, vôbec v poľnohospo­ dárstve videli nie priemyselnú, ale feudálnu formu, teda zdroj feudálneho bohatstva, nie buržoázneho). Uznávali teda len jednu formu námezdnej práce, priemyselnú formu, a jednu formu kapi­

272

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

tálu, priemyselný kapitál, za zdroj bohatstva, ale iba potiaľ, pokiaľ vytvárali peniaze. Výmennú hodnotu samu teda ešte ne­ chápali ako kapitál. A teraz fyziokrati. Odlišujú kapitál od pe­ ňazí a chápu ho v jeho všeobecnej forme also osamostatnenú vý­ mennú hodnotu, ktorá pretrváva vo výrobe a zväčšuje sa výrobou. Postihujú teda aj vzťah pre seba, a to nie ako je sám momentom jednoduchého obehu, ale naopak, ako je predpokladom jednodu­ chého obehu a ako sa z neho neustále znovu vytvára ako jeho predpoklad. Sú teda otcami modernej ekonómie."““ Chápu aj to, že vytváranie nadhodnoty námezdnou prácou je sebazhodnocova­ nie, t. j. realizácia kapitálu. Ako sa však pomocou kapitálu, t. i. pomocou existujúcich hodnôt, vytvára nadhodnota prostredníc­ tvom práce? Tu celkom prehliadajú formu a vidia len jednoduchý výrobný proces. Produktívna môže byť preto len tá práca, ktorá sa vykonáva v takej oblasti, kde prírodná sila pracovného ná­ stroja robotníkovi rukolapne dovoľuje produkovať viac hodnôt, než koľko spotrebuje. Nadhodnota nevzniká teda z práce ako takej, ale vraj Z prírodnej sily, ktorú práca používa a reguluje — teda z poľnohospodárstva. Poľnohospodárska práca je teda jedi­ nou produktívnou prácou, pretože fyziokrati už pochopili, Že produktívna je len práca, ktorá tvorí nadhodnotu (že sa nad­ hodnota musí prejavovať v nejakom materiálnom produkte, je pri­ mitívny názor, ktorý sa vyskytuje ešte u A. Smitha."““ Herci nie sú produktívni pracovníci preto, že predvádzajú hru, ale preto, že zväčšujú bohatstvo svojho zamestnávateľa. Avšak pre tento vzťah je naskrze ľahostajné, aký druh práce sa vykonáva, teda v akej forme sa práca materializuje. Z hľadísk, ktoré vyložíme neskôr, to zasa nie je ľahostajné), ale táto nadhodnota sa pod rukami premieňa na úžitkovú hodnotu, ktorá vychádza Zzvýroby vo väčšom množstve, než v akom sa vo výrobe spotrebovala. Iba vo vzťahu prírodného semena k svojmu produktu sa navidomoči zjavuje toto znásobovanie úžitkových hodnôt, nadbytok produktu presahujúci tú jeho časť, ktorá musí slúžiť na novú produkciu — a časť ktorého sa teda môže spotrebovať neproduktívne. Len časť úrody treba vrátiť priamo do pôdy ako semeno: v látkach, ktoré sa nachádzajú v prírode samej, v živloch, ako je vzduch, voda, pôda, svetlo, a v substanciách dodávaných hnojivom a aj iným spôsobom, obnovuje sa semeno v mnohonásobnom počte ako obilie atď. Slovom, stačí, ak ľudská práca len reguluje, sčasti aj mecha­

Pracovný proces a zhodnocovací proces

273

nicky podporuje chemickú látkovú premenu (v poľnohospodár­ stve), alebo ak mení aj samotnú reprodukciu života (chov dobytka), aby získala nejaký zvyšok, t. j. aby tieto prírodné sub­ stancie premenila z formy pre používanie bezcennej na vhodnú. Opravdivou podobou všeobecného bohatstva je teda podľa nich nadbytok produktov pôdy (obilie, dobytok, suroviny). Z ekono­ mického hľadiska vidia preto formu bohatstva len v rente. Tak sa stalo, že prví proroci kapitálu pokladajú za predstaviteľa buržoázneho bohatstva len ne-kapitalistu, feudálneho pozemko­ vého vlastníka. Dôsledok toho, že sa všetkými daňami zaťažuje renta, je potom, pravda, tiež celkom v záujme buržoázneho kapi­ tálu. Buržoázia feudalizmus zásadne velebí — čo oklamalo nejed­ ného feudála, napr. Mirabeaua staršieho — aby ho v praxi zničila. Všetky ostatné hodnoty reprezentujú len surovinu + prácu: práca sama reprezentuje obilie a iné produkty pôdy, ktoré práca spo­ trebúva, továrenský robotník atď. nepridáva teda surovine viac, než Zo suroviny spotrebuje. Jeho práca, takisto ako jeho zamest: návateľ, nepridávajú teda k bohatstvu nič — bohatstvo je časť prevyšujúca hodnotu tovarov, ktoré sa spotrebovali vo výrobe — ale dávajú mu len formy príjemné a užitočné na spotrebu. Vtedy nebolo ešte rozvinuté používanie prírodných síl v priemysle, ani deľba práce atď., ktorá sama zväčšuje prírodnú silu práce. Avšak za čias A. Smitha to všetko už tu bolo. Podľa neho je teda práca vôbec zdrojom hodnôt, a takisto zdrojom bohatstva, ale nadhod­ notu vytvára vraj práca vlastne tiež len potiaľ, pokiaľ sa v rámci deľby práce zvyšný produkt javí ako dar prírody, prírodnej sily spoločnosti, tak ako pre fyziokratov je darom prírodnej sily pôdy. Preto A. Smith pripisuje deľbe práce taký význam. Na druhej strane kapitál [pretože prácu chápe síce ako hodnototvornú, ale prácu samu chápe ako úžitkovú hodnotu, ako produktivitu existujúcu pre seba, ako ľudskú prírodnú silu vôbec (tým sa líši od fyziokra­ tov], a nie ako námezdnú prácu, v jej špecifickom určení for­ my v protiklade ku kapitálu] — nechápe pôvodne ako niečo, čo v sebe obsahuje protikladný moment námezdnej práce, ale tak, ako vystupuje z obehu, ako peniaze, a že teda vzniká z obehu, sporením. Kapitál sa teda pôvodne nezhodnocuje sám — práve preto, lebo do samého jeho pojmu nie je zahrnuté privlastňovanie si cudzej práce. Až dodatočne, keď sa už predpokladá jeho exis­ tencia ako kapitálu — to je bludný kruh — chápe kapitál ako

274

Kapitola 9 kapitáli. Oddiel prvý

velenie nad cudzou prácou. Podľa Adama Smitha by teda prá­ ca mala vlastne dostať ako mzdu svoj vlastný produkt, mzda by sa mala rovnať produktu, teda práca by nemala byť námezdnou prácou ani kapitál kapitálom. Ale na to, aby teda zisk a rentu mohol vysvetliť ako pôvodné prvky výrobných nákladov, t. j. aby mu Zzvýrobného procesu kapitálu vyplynula nadhodnota, predpokladá ich v krajne primitívnej forme. Kapitalista vraj nechce svoj kapitál poskytovať výrobe zadarmo, takisto po­ zemkový vlastník nechce poskytovať svoju pôdu výrobe zadarmo. Niečo za to Žiadajú. Tak sa ich nároky zaradili ako historické fakty, ale sa nevysvetlili. Vraj mzda je vlastne jediná ekonomic­ ky oprávnená, pretože nevyhnutná súčasť výrobných nákladov. Zisk a renta sú vraj len zrážky zo mzdy, svojvoľne vynútené v rámci historického vývoja kapitálu a pozemkového vlastníctva a opodstatnené len právne, nie ekonomicky. Keďže však na dru­ hej strane na rozdiel od práce chápal výrobné prostriedky a vý­ robný materiál vo forme pozemkového vlastníctva a kapitálu ako samostatné prvky, chápal prácu v podstate ako námezdnú prácu. Tu sú protirečenia. Z toho vyplýva jeho kolísanie pri vy­ medzovaní hodnoty: preto kladie na roveň zisk a pozemkovú ren­ tu, nesprávne chápe aj vplyv miezd na ceny atď. Teraz Ricardo (Pozri 1 [str. 232]). Ricardo chápe zasa námezdnú prácu a ka­ pitál ako prirodzenú, a nie ako konkrétne historickú spoločenskú formu na výrobu bohatstva ako úžitkovej hodnoty, t. j. jej for­ ma ako taká je mu ľahostajná práve preto, lebo je prirodzená, a Ricardo ju neponíma v jej špecifickom vzťahu k forme bohat­ stva, takisto ako sa mu bohatstvo samo v jeho forme výmennej hodnoty javí len ako formálne sprostredkovanie jeho hmotnej existencie, preto nepochopil špecifický charakter buržoázneho bo­ hatstva — práve preto, lebo sa mu javí ako adekvátna forma bohatstva vôbec, a preto, hoci vychádza z výmennej hodnoty, v jeho ekonómii nehrajú ani určité ekonomické formy výmeny nijakú úlohu, ale vždy je reč len o rozdelení všeobecného pro­ duktu práce a pôdy medzi tri triedy, akoby v bohatstve založenom na výmennej hodnote išlo len o úžitkovú hodnotu a akoby výmen­ ná hodnota bola len ceremoniálnou formou, ktorá u Ricarda cel­ kom mizne práve tak, ako peniaze ako obežný prostriedok miznú vo výmene. Aby mohol uplatniť skutočné zákony ekonómie, rád

Pracovný proces a zhodnocovací proces

275

sa aj odvoláva na to, že tento vzťah peňazí je čisto formálny. Z toho vyplývajú aj jeho slabiny v samotnej teórii peňazí. Presný výklad pojmu kapitálu je potrebný preto, lebo je to zá­ kladný pojem modernej ekonómie, ako kapitál sám — ktorého abstraktným odrazom je jeho pojem — je základňou buržoáznej spoločnosti. Z vyhraneného poňatia základného predpokladu toh­ to vzťahu musia vyplynúť všetky protirečenia buržoáznej výroby, ako aj hranice, za ktorými kapitál už prekonáva sám seba. [Dôležité je poznamenať, že bohatstvo ako také, t. j. buržoáz­ ne bohatstvo, je vždy najdokonalejšie vyjadrené vo výmennej hodnote, kde pôsobí ako sprostredkovateľ, ako prostredník medzi krajnosťami výmennej a úžitkovej hodnoty samej. Toto sprostred­ kovanie sa javí vždy ako dovfšený ekonomický vzťah, lebo spája v sebe protiklady a napokon sa vo vzťahu k samým krajnostiam javí vždy ako jednostranne vyššia potencia: a to preto, lebo po­ hyb alebo vzťah, ktorý pôvodne vystupuje ako moment sprostred­ kujúci medzi krajnosťami, vedie s dialektickou nevyhnutnosťou k tomu, že sa javí ako sprostredkovanie so sebou samým, ako subjekt: krajnosti sú len momentmi tohto subjektu, ktorý pre­ konáva ich samostatný predpoklad, aby sa jeho prekonaním stal sám jedine samostatným momentom. Takto sa v náboženskej sfére Kristus, prostredník medzi bohom a človekom — číry ná­ stroj obehu medzi oboma — stáva ich jednotou, bohočlovekom, a ako taký stáva sa dôležitejším než boh, svätí dôležitejšími než Kristus: kňazi dôležitejšími než svätí. Totálnym ekonomic­ kým pojmom, ktorý je vo vzťahu ku krajnostiam sám jednostran­ ný, je výmenná hodnota všade tam, kde pôsobí ako stredný člá­ nok, napríklad peniaze v jednoduchom obehu: kapitál sám ako sprostredkovateľ medzi výrobou a obehom. Vnútri kapitálu sa­ mého nadobúda zasa jedna jeho forma postavenie úžitkovej hod­ noty oproti inej forme ako výmennej hodnote. Tak napríklad priemyselný kapitál vystupuje ako výrobca oproti obchodníkovi, ktorý vystupuje ako obeh. Priemyselný kapitál predstavuje tak hmotnú stránku, obchodník zasa stránku formy, teda bohatstvo ako bohatstvo. Sám obchodný kapitál je súčasne zasa sprostred­ kovateľom medzi výrobou (priemyselným kapitálom) a obehom (konzumujúcou verejnosťou), čiže medzi výmennou hodnotou a úžitkovou hodnotou, pričom obe stránky sa striedajú tak, že

276

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

raz vystupuje výroba ako peniaze a obeh ako úžitková hodnota (Kkonzumujúca verejnosť), alebo výroba ako úžitková hodnota (produkt), kým obeh ako výmenná hodnota (peniaze). Práve tak je to vnútri samého obchodu: veľkoobchodník ako prostred­ ník medzi továrnikom a maloobchodníkom, alebo medzi továr­ nikom a poľnohospodárom, alebo medzi rôznymi továrnikmi, je taký istý sprostredkujúci článok na vyššej úrovni. Potom zasa makléri s tovarom oproti veľkoobchodníkovi. Potom bankár oproti priemyselníkom a obchodníkom: účastinárske spoločnosti oproti jednoduchej výrobe: finančník je sprostredkovateľom medzi štá­ tom a buržoáznou spoločnosťou na najvyššej úrovni. Bohatstvo ako také sa reprezentuje tým výraznejšie a širšie, čím je vzdialenejšie od bezprostrednej výroby, pričom však samo sprostredkúva medzi stránkami, ktoré každá osebe už predstavujú ekonomické určenie formy. Takže peniaze sa z prostriedku stávajú účelom a vyššia forma sprostredkovania všade vystupuje ako kapitál a nižšia zasa ako práca, len ako zdroj nadhodnoty. Napríklad senzál, bankár atď. oproti továrnikom a roľníkom, ktorí oproti nemu relatívne vystupujú v určení práce (úžitkovej hodnoty), kým on sa oproti nim javí ako kapitál, tvorba nadhodnoty, a v najfan­ tastickejšej podobe vo finančníkovi.] Kapitál je bezprostredná jednota produktu a peňazí, alebo presnejšie — výroby a obehu. Tak sa sám stáva opäť niečím bezprostredným a jeho vývoj tkvie v tom, že sa sám ako táto jed­ nota — vystupujúca ako určený, a preto jednoduchý vzťah — utvá­ ra a ruší. Jednota sa v kapitáli javí najprv ako niečo jednoduché. [Ricardov myšlienkový postup je jednoducho takýto: výrob­ ky — teda kapitál za kapitál — sa vymieňajú podľa množstiev spredmetnenej práce, ktoré sú v nich obsiahnuté. Pracovný deň sa vždy vymieňa za pracovný deň. Toto sa predpokladá. Výmenu samu možno teda nechať celkom bokom. Produkt — kapitál, pred­ stavujúci produkt — je osebe výmennou hodnotou, a výmena jej pridáva len formu, podľa Ricarda formálnu formu. Teraz zostáva už len otázka, v akých podieloch sa tento produkt rozdeľuje. Nezáleží na tom, či sa tieto podiely chápu ako určité podiely predpokladanej výmennej hodnoty alebo jej obsahu, hmotného bohatstva. Ba dokonca, keďže výmena ako taká je len obeh — peniaze ako obeh — je lepšie celkom od nej odhliadnuť a zaobe­ rať sa len podielmi hmotného bohatstva, ktoré sa vnútri výrobné­

Pracovný proces a zhodnocovací proces

277

ho procesu alebo ako jeho výsledok rozdelili medzi rozličné činitele. Vo forme výmeny je každá hodnota atď. len nominálna, reálna je vo forme podielu. Celá výmena, pokiaľ len nevytvára väčšiu hmotnú rôznorodosť, je nominálna. Pretože sa vždy vy­ mieňa celý pracovný deň za celý pracovný deň, Zostáva suma hodnôt rovnaká — rast produktívnych síl pôsobí len na obsah bohatstva, nie na jeho formu. Zväčšovanie hodnôt môže teda na­ stať len väčšou obťažnosťou výroby — a to je možné len tam, kde prírodná sila rovnakým množstvám ľudskej práce neposkytuje už rovnakú službu, kde teda klesá úrodnosť prírodných prvkov — v poľnohospodárstve. Teda renta spôsobuje pokles ziskov. Po prvé, je mylný predpoklad, že sa za všetkých pomerov v spoloč: nosti pracuje po celý pracovný deň, atď. atď. (pozri vyššie, str. 233).] (5/ VPLYV RASTU PRODUKTIVITY PRÁCE NA VEĽKOSŤ NADHODNOTY. KLESANIE PRÍRASTKU RELATÍVNEJ NADHODNOTY ÚMERNE RASTU PRODUKTIVITY PRÁCE)

Videli sme: robotník musí napríklad pracovať len pol pracovné­ ho dňa, aby mohol žiť celý deň: a aby teda na druhý deň mohol celý proces začať zasa od začiatku. V jeho pracovnej schopnosti — pokiaľ existuje v ňom ako v živej bytosti alebo v ňom ako v Živom pracovnom nástroji — je spredmetnené len pol pracovného dňa. Celý živý deň (deň života) robotníka je kľudový výsledok, spredmetnenie poldňovej práce. Keďže si ka­ pitalista výmenou za prácu spredmetnenú v robotníkovi — t. j. za pol dňa práce — privlastňuje celý pracovný deň a potom ho spotrebúva vo výrobnom procese na materiáli, z ktorého sa skla­ dá jeho kapitál, vytvára nadhodnotu svojho kapitálu — v pred­ pokladanom prípade v rozsahu pol dňa spredmetnenej práce. Predpokladajme teraz, že sa produktivita práce zdvojnásobila, t. j. že tá istá práca za ten istý čas vytvorila dvojnásobnú úžitko­ vú hodnotu. (Pod úžitkovou hodnotou sa v tomto vzťahu Zatiaľ rozumie ešte len to, čo robotník spotrebúva, aby sa udržal pri živote ako robotník, čiže množstvo existenčných prostriedkov, za ktoré robotník prostredníctvom peňazí vymieňa prácu spredmet­ nenú v jeho Živej pracovnej schopnosti.) Potom by stačilo, aby robotník pracoval len 1/4 dňa na to, aby žil celý deň: kapitalista

278

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

by potom musel dať robotníkovi výmenou len 1/4 dňa spredmet­ nenej práce, aby prostredníctvom výrobného procesu zvýšil svoju nadhodnotu z 1/2 na 3/4: lebo namiesto 1/2 dňa spredmetnenej práce by získal 3/4 dňa spredmetnenej práce. Hodnota kapitálu, ako vychádza z výrobného procesu, stúpla by o 3/4 namiesto o 2/4. Potom by teda stačilo, aby kapitalista nechal robotníka pracovať už len 3/4 dňa, aby kapitálu pridal takú istú nadhod­ notu — nadhodnotu 1/2 čiže 2/4 spredmetnenej práce. Ale kapitál ako predstaviteľ všeobecnej formy bohatstva — peňazí — je ne­ ohraničeným a bezmedzným úsilím prekračovať svoju vlastnú obmedzujúcu hranicu. Každá hranica je a musí byť preň obmedze­ ním. Inak by prestal byť kapitálom — peniazmi, ktoré produkujú samy seba. Len čo by určité hranice už nepociťoval ako obmedze­ nie, ale cítil by sa vnútri týchto hraníc ako svojich hraníc dobre, už by z výmennej hodnoty poklesol späť na úžitkovú hodnotu, Zo všeobecnej formy bohatstva len na špecifickú substanciálnu existenciu tohto bohatstva. Kapitál ako taký vytvára určitú nad­ hodnotu len preto, lebo nemôže len tak odrazu vytvoriť nekoneč­ nú nadhodnotu, predstavuje však neprestajnú snahu o vytvorenie väčšej nadhodnoty. Kvantitatívne hranice nadhodnoty sa mu javia len ako prirodzené obmedzenie, ako nevyhnutnosť, ktorú sa ustavične usiluje prekonať a ktorú sa ustavične usiluje prekro­ čiť.“ Kapitalista teda (úplne odhliadnuc od určení, ku ktorým sa ešte len dostaneme, ako konkurencia, ceny atď.) nene­ chá robotníka pracovať len 3/4 dňa, lebo tieto 3/4 dňa mu za­ dovážia rovnakú nadhodnotu ako predtým celý deň, ale nechá ho pracovať celý deň: a rast produktivity, Čo robotníkovi umož­ nilo, aby z 1/4 pracovného dňa žil celý deň, prejaví sa teraz jed­ noducho v tom, že teraz musí pre kapitál pracovať 3/4 dňa, kým predtým musel pre kapitál pracovať len 2/4 dňa. Pokiaľ zväčšená produktivita jeho práce znamená skrátenie času potrebného na nahradenie v ňom spredmetnenej práce (na úžitkovú hodnotu, + Obmedzenie sa javí ako náhoda, ktorú treba prekonať. Prejavuje sa to aj pri najpovrchnejšom pohľade. Keď kapitál narastie zo 100 na 1000, stáva sa teraz tých 1000 východiskom, z ktorého musí zväčšovanie pokračovať: zdesaťnásobenie o 1000 percent neznamená nič, aj zisk a úroky sa stávajú zasa kapitálom. To, čo predtým bolo nadhodnotou, javí sa teraz už len ako predpoklad atď., ako niečo, čo sa zahrnulo priamo do jednoduchej existencie kapitálu. (Marxova poznámka. )

Pracovný proces a zhodnocovací proces

279

na obživu), vystupuje ako predlženie jeho pracovného Času na zhodnocovanie kapitálu (na výmennú hodnotu). Ak na to pozerá: me zo stanoviska robotníka, vidíme, že teraz musí vykonávať 3/4 dňa nadpráce, aby mohol žiť jeden deň, kým predtým musel dávať len 2/4 dňa nadpráce. Zväčšením produktivity, jej zdvoj­ násobením, zväčšila sa jeho nadpráca o 1/4 dňa. Tu treba pripo­ menúť jedno: produktivita sa zdvojnásobila, nadpráca sa pre robotníka nezdvojnásobila, ale zväčšila sa len o 1/4 dňa, takisto sa nezdvojnásobila ani nadhodnota kapitálu, ale zväčšila sa tiež len o 1/4 dňa. Ukazuje sa teda, že nadpráca (zo stanoviska ro­ botníka) čiže nadhodnota (zo stanoviska kapitalistu) sa ne­ zväčšuje v rovnakom číselnom pomere, v akom vzrástla produk­ tivita. Čím to je? Zdvojnásobenie produktivity znamená skráte­ nie nutnej práce (pre robotníka) o 1/4 dňa, a teda aj tvorba nadhodnoty sa zväčšila o 1/4 (dňa), lebo pôvodný pomer bol 1/2. Keby robotník bol musel pôvodne pracovať 2/3 dňa, aby mohol žiť jeden deň, bola by nadhodnota robila 1/3, tak­ isto ako nadpráca. Zdvojnásobenie produktivity práce bolo by teda robotníkovi umožnilo obmedziť svoju prácu na výrobu

nevyhnutnýchpotrieb na polovicuz 2/3 čiže na x2

„t.j. 2/6

čiže 1/3 dňa a kapitalista by bol získal hodnotu 1/3 dňa. Celková nadpráca by však potom robila 2/3 dňa. Zdvojnásobenie produkti­ vity, ktorého výsledkom bola v prvom prípade 1/4 dňa nadhod­ noty čiže nadpráce, viedlo by teraz k tvorbe 1/3 (dňa) nadhod­ noty čiže nadpráce. Násobiteľ produktivity — číslo, ktorým sa násobí — nie je teda násobiteľom nadpráce alebo nadhodnoty, ale ak pôvodný podiel práce spredmetnenej v cene práce robil 1/2 práce spredmetnenej v 1 pracovnom dni, ktorý sa vždy javí ako hranica“, potom toto zdvojnásobenie znamená, že sa rovná výsledku delenia (pôvodného pomeru) 1/2, čiže je to 1/4. Ak pô­ vodný pomer bol 2/3, potom toto zdvojnásobenie sa rovná výsledku delenia 2/3 dvoma — 2/6 čiže 1/3. Násobiteľom produktivity teda nikdy nie je násobiteľ, ale deliteľ pôvodného pomeru, nie násobi­ + Pravda, páni fabrikanti predížili pracovný deň až do nocí, preto zákon o desaťhodinovom pracovnom dni. Pozri správu Leonharda Hornera. Pracovný deň nie je obmedzený na prirodzený deň: môže sa predlžiť hlboko do noci. To patrí do kapitoly o mzde"“. (Marxova poznámka.)

280

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

teľ jeho čitateľa, ale násobiteľ jeho menovateľa. Keby to bol náso­ biteľ čitateľa, potom by znásobeniu produktivity zodpovedalo zná­ sobenie nadhodnoty. Ale nadhodnota sa vždy rovná pôvodnému po­ meru delenému násobiteľom produktivity. Ak pôvodný pomer bol 8/9, t. j ak robotník potreboval 8/9 pracovného dňa na to, aby mo­ hol žiť, ak teda kapitál pri výmene za živú prácu získaval len 1/9, nadpráca sa teda rovná 1/9, robotník môže teraz žiť z polovice 8/9 pracovného dňa, t. j. Z 8/18 —4/9 (je jedno, či delíme čitateľa alebo násobíme menovateľa) a kapitalista, ktorý nechá teraz robotníka pracovať celý deň, získal by celkovú nadhodnotu 5/9 pracovného dňa: keď od toho odrátame pôvodnú nadhodnotu 1/9, zostávajú 4/9. Zdvojnásobenie produktivity by tu teda zname­ nalo zväčšenie nadhodnoty čiže času nadpráce o 4/9 pracovného dňa. To vyplýva jednoducho z toho, že nadhodnota sa vždy rovná pomeru medzi celým pracovným dňom a tou časťou pra­ covného dňa, ktorá je nevyhnutná na to, aby sa robotník udržal pri živote. Veličina, pomocou ktorej sa vypočítava nadhodnota, je vždy zlomok, t. j. určitá časť dňa, ktorá vyjadruje presne cenu práce. Ak sa táto časť — 1/2, rovná sa rast produktivity skráte­ niu nutnej práce na 1/4: ak sa — 1/3, nutná práca sa skracuje na 1/6: teda v prvom prípade sa celková nadhodnota — 3/4: v druhom prípade —5/6: relatívna nadhodnota, t. j. nadhodnota v pomere k nadhodnote, ktorá tu bola už skôr, sa v prvom prí­ pade —1/4, v druhom prípade —2/6 čiže 1/3. Hodnota kapitálu sa teda nezväčšuje v rovnakom pomere, v akom rastie produk­ tivita, ale vtom pomere, v akom rast produktivity, násobiteľ pro­ duktivity, delí podiel pracovného dňa, ktorý vyjadruje jeho časť prislúchajúcu robotníkovi. O koľko produktivita práce zväčšuje hodnotu kapitálu, závisí teda od pôvodného pomeru medzi po­ dielom práce spredmetnenej v robotníkovi a jeho živou prácou. Tento podiel je vyjadrený vždy ako zlomok celého pracovného dňa, 1/3, 2/3 atď. Zvýšenie produktivity, t. j. výsledok jej vynáso­ benia určitým číslom, rovná sa výsledku delenia čitateľa alebo násobenia menovateľa tohto zlomku tým istým číslom. Aké veľké alebo malé je teda toto zväčšenie hodnoty, nezávisí len od čísla, ktoré vyjadruje zvýšenie produktivity, ale takisto aj od predošlé­ ho pomeru vyjadrujúceho podiel pracovného dňa, ktorý pripadá na cenu práce. Ak tento pomer je 1/3, potom sa zdvojnásobenie

Pracovný proces a zhodnocovací proceš

281

produktivity pracovného dňa —jeho skráteniu na 1/6: ak je 2/3: tak sa —jeho skráteniu na 2/6. Spredmetnená práca, ktorá je obsiahnutá v cene práce, sa vždy rovná zlomku celého dňa: arit­ meticky vyjadrené je to vždy zlomok: je to vždy pomer čísiel, nikdy nie jednoduché číslo. Keď sa produktivita zdvojnásobí, násobí Z, potom na to, aby robotník dostal cenu práce, stačí, keď pracuje už len 1/2 predošlého času: ale koľko pracovného času bude teraz na toto potrebovať, to závisí od prvého daného po­ meru, totiž od času, ktorý na to potreboval pred zvýšením pro­ duktivity. Násobiteľ produktivity je deliteľom tohto pôvodného Zlomku. Nadhodnota, resp. nadpráca, zväčšuje sa teda v tom istom číselnom pomere ako produktivita. Ak pôvodný pomer je 1/2 a produktivita sa zdvojnásobí, nutný (pre robotníka) pracov­ ný čas sa skráti na 1/4 a nadhodnota sa zväčší len o 1/4. Ak sa produktivita Zoštvornásobí, pôvodný pomer sa zmení na 1/8 a nadhodnota sa zväčší len o 1/8. Nadhodnota sa nikdy nemôže rovnať celému pracovnému dňu: to znamená, že určitá časť pra­ covného dňa sa vždy musí vymeniť za prácu, spredmetnenú v ro­ botníkovi. Nadhodnota je vôbec len pomer medzi živou prácou a prácou spredmetnenou v robotníkovi, jeden člen pomeru sa teda musí vždy zachovať. Už tým, že pomer je ako pomer kon­ štantný, hoci jeho činitele sa menia, je daný určitý pomer medzi rastom produktivity a rastom nadhodnoty. Na jednej strane teda vidíme, že relatívna nadhodnota sa presne rovná relatívnej nadpráci: ak nutný pracovný deň predstavoval 1/2 a produktivita sa zdvojnásobila, potom sa podiel, pripadajúci robotníkovi, nutná práca, skráti na 1/4 a hodnota, ktorá pribudla, je tiež presne 1/4: ale celková nadhodnota robí teraz 3/4. Kým nadhodnota stúpla o 1/4, teda v pomere 1:4, celková nadhodnota sa — 3/4 — —3:4. Ak teraz predpokladáme, že pôvodný nutný pracovný deň robil 1/4 a že došlo k zdvojnásobeniu produktivity, skráti sa nutná práca na 1/8 a nadpráca čiže nadhodnota bude presne — 1/8 — —1:8. Naproti tomu celková nadhodnota bude — 7:8. V prvom prípade sa pôvodná celková nadhodnota —1:2 (1/2) a potom stúpla na 3:4: v druhom prípade bola pôvodná celková nadhod­ nota 3/4 a potom stúpla na 7:8 (7/8). V prvom prípade vzrástla z 1/2 či Z 2/4 na 3/4: v druhom vzrástla z 3/4 či 6/8 na 7/8: v prvom prípade o 1/4, v druhom o 1/8: t. j v prvom prípade

282

Kapítola o kapitáli. Oddiel prvý

vzrástla dvakrát toľko ako v druhom: ale v prvom prípade robí celková nadhodnota len 3/4 čiže 6/8, kým v druhom robí 7/8, teda o 1/8 viac.“ Ak predpokladáme, že nutná práca robí 1/16, tak celková nad­ hodnota — 15/16: v predchádzajúcom pomere robila 6/8 — 12/16: teda celková nadhodnota, ktorú predpokladáme, je o 3/16 vyššia než v predchádzajúcom prípade. Ak teraz predpokladáme, že sa produktivita zdvojnásobí, tak nutná práca bude —1/32: pred­ tým — 2/32 (1/16): teda čas nadpráce, a teda aj nadhodnota vzrástli o 1/32 pracovného dňa. Ak si všimneme celkovú nadhod­ notu, ktorá bola 15/16 čiže 30/32, tak teraz robí 31/32. V porovnaní s predchádzajúcim pomerom (kde nutná práca bola 1/4 čiže 8/32), celková nadhodnota robí teraz 31/32, kým predtým robila len 28/32. Teda bola o 3/32 pracovného dňa menšia. Ale relatívne sa v prvom prípade zdvojnásobením produkcie zväčšila o 1/8 čiže 4/32, zatiaľ Čo teraz sa zväčšila len o 1/32, teda o 3/32 menej. Keby sa nutná práca bola už skrátila na 0,001 pracovného dňa, celková nadhodnota by sa — 0,999. Keby sa potom produktivita stisícnásobila, nutná práca by poklesla na 0,000001 pracovného dňa a celková nadhodnota by robila 0,999999 jedného pracov­ ného dňa, zatiaľ čo pred týmto rastom proďuktivity robila len 999/1000 čiže 999 000/1 000 000: vzrástla by teda o 999/1 000 000 —

0,999: vzrástla by teda o 0,000 999: teda celková nadhodnota by stisícnásobením produktivity nebola ešte stúpla o 0,001, zatiaľ čo Vpredchádzajúcom prípade stúpla čírym zdvojnásobením produk­ tivity o 1/32. Ak sa nutná práca skráti z 0,001 na 0,000 001, po­ klesne presne o 0,000999 pracovného dňa, t. j. o nadhodnotu. Ak to zhrnieme, zistíme: Po prvé: rast produktivity živej práce zvyšuje hodnotu kapi­ tálu (čiže zmenšuje hodnotu robotníka) nie tým, že by zväčšoval množstvo produktov či úžitkových hodnôt, vytvorených tou istou prácou — produktivita práce je jej prirodzenou silou — ale tým, že zmenšuje rozsah nutnej práce, že teda v tom istom po­ # Ďalej je v rukopise prečiarknuté: Ak predpokladáme, že sa produktivita zväčší tisícnásobne a pôvodná nutná práca — 1/4, robila by teraz 1/4000 pra­ covného dňa: a nadhodnota by vzrástla presne o 1/4000. Pôvodná celková nadhodnota robila 3/4 čiže 3000/4000.Celková nadhodnota by potom teda robila 3000/4000,t. j. na nutnú prácu by pripadla len 1/4000. Nuž a pôvodne pripadla 1/4 na nutnú prácu, 3/4 na celkovú nadhodnotu.

Pracovný proces a zhodnocovací proces

283

fnere, vakom zmenšuje rozsah tejto práce, vytvára nadprácu, alebo, čo je to isté, nadhodnotu, pretože nadhodnota kapitálu, ktorú kapitál dosahuje výrobným procesom, pozostáva vôbec len Z prebytku nadpráce nad nutnú prácu. Rast produktivity môže zväčšiť rozsah nadpráce — t. j. prebytok práce spredmetnenej v kapitáli ako produkte prevyšujúci prácu spredmetnenú vo vý­ mennej hodnote pracovného dňa — len potiaľ, pokiaľ zmenšuje pomer medzi nutnou prácou a nadprácou, a len v tom pomere, v akom tento pomer zmenšuje. Nadhodnota sa presne rovná nad­ práci, zväčšenie nadhodnoty sa dá presne zmerať skrátením nutnej práce. Po druhé: nadhodnota kapitálu sa nezväčšuje tak ako náso­ biteľ produktivity, t. j. ako podiel, v akom rastie produktivita (predstavujúca veličinu, násobenec): ale o ten zvyšok zlomku ži­ vého pracovného dňa, ktorý pôvodne predstavoval nutnú prácu, nad ten istý zlomok, delený násobiteľom produktivity. Ak sa teda nutná práca —1/4 živého pracovného dňa a produktivita sa zdvoj­ násobí, hodnota kapitálu sa nezväčší na dvojnásobok, ale o 1/8: to sa rovná 1/4 čiže 2/8 (pôvodný podiel pracovného dňa, ktorý predstavuje nutnú prácu) — 1/4 deleno 2 čiže —2/8 —1/8 — — 1/8. (To, že sa hodnota zdvojnásobuje, možno vyjadriť aj tak, že sa násobí 4/2 čiže 12/6. Ak by teda v uvedenom príklade!“ produk­ tivita vzrástla o 12/6, zisk by vzrástol len o 1/8. Jeho rast by bol k rastu produktivity v pomere 1:6. (Tak je to!) Ak by podiel robil 1/1000a produktivita by vzrástla tisícnásobne, hodnota kapitálu by sa nezväčšila tisícnásobne, ale o necelú 1/11: zväčšila by sa o 1/1000 — 1/1 000 000, t. j. o 1000/1 000000

— 1/1 000 000 —

z 0,000999 pracovného dňa.) Absolútna suma, o ktorú kapitál zväčšuje svoju hodnotu urči­ tým zvyšovaním produktivity, závisí teda od daného podielu pra­ covného dňa, od alikvotnej časti pracovného dňa, ktorá predsta­ vuje nutnú prácu a ktorá teda vyjadruje pôvodný pomer medzi nutnou prácou a živým pracovným dňom. Rast produktivity v ur­ čitom pomere môže teda zväčšovať hodnotu kapitálu napríklad v rôznych krajinách rôzne. Všeobecný rast produktivity v rovna­ kom pomere môže hodnotu kapitálu v rôznych priemyselných odvetviach zväčšovať rôzne, a aj zvýši rôzne podľa rôzneho po­ meru nutnej práce k živému pracovnému dňu v týchto odvetviach. V systéme voľnej konkurencie by tento pomer bol, prirodzene,

284

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

rovnaký vo všetkých odvetviach hospodárstva, keby práca bola všade jednoduchou prácou, keby teda nutná práca bola všade rovnaká. (Keby predstavovala to isté množstvo spredmetnenej práce.) Po tretie: čím väčšia je nadhodnota kapitálu pred zvýšením produktivity, čím väčšie je predchádzajúce množstvo nadpráce čiže nadhodnoty kapitálu, alebo čím je už menší podiel pracov­ ného dňa, ktorý tvorí ekvivalent robotníka a vyjadruje množstvo nutnej práce, tým menšie je zväčšenie nadhodnoty, ktorú kapitál získava rastom produktivity. Jeho nadhodnota sa zväčšuje, ale zväčšuje sa v pomere, ktorý je vo vzťahu k zväčšovaniu produkti­ vity vždy menší. Teda čím je už kapitál rozvinutejší, čím viac nadpráce už vytvoril, tým hojnejšie musí rozvíjať produktivitu, aby sa pritom Čo len v malej miere zhodnocoval, t. j. pridával nadhodnotu — lebo jeho obmedzením zostáva vždy pomer medzi podielom dňa vyjadrujúcim nutnú prácu a celým pracovným dňom. Môže sa pohybovať jedine v týchto hraniciach. Čím menší je už podiel, ktorý pripadá na nutnú prácu, čím väčšia je nadprá­ ca, tým menej môže určité zvýšenie produktivity citeľne zmenšiť nutnú prácu, lebo nesmierne narástol menovateľ. Sebazhod­ nocovanie kapitálu stáva sa obťažnejším úmerne tomu, ako sa ka­ pitál už Zhodnotil. Kapitálu by už nezáležalo na zvýšení produk­ tivity, ani na samotnom zhodnocovaní, pretože jeho proporcie by boli minimálne: a kapitál by prestal byť kapitálom. Keby nut­ ná práca robila 1/1000 a produktivita by sa strojnásobila, nutná práca by poklesla len na 1/3000, čiže nadpráca by sa zväčšila len o 2/3000. To však nevyplýva z toho, že by sa zvýšila mzda alebo by vzrástol podiel práce na produkte, ale preto, lebo tento podiel už poklesol tak hlboko v pomere k produktu práce čiže k živému pracovnému dňu.“ (Všetky tieto tézy sú správne len v tejto abstrakcii a len pre vzťah na terajšej úrovni skúmania. Neskôr sa dostaneme ešte k ďalším vzťahom, ktoré ich významne modifikujú. Toto všetko, pokiaľ sa chápe celkom všeobecne, patrí už vôbec do teórie zisku.) + Práca spredmetnená v robotníkovi sa tu sama prejavuje ako podiel z jeho vlastného živého pracovného dňa, je to totiž ten istý podiel ako pomer medzi spredmetnenou prácou, čo dostáva od kapitálu ako mzdu, a celým pracovným dňom. (Marxova poznámka.)

Pracovný proces a zhodnocovací proces

285

Zatiaľ všeobecne toľko: rozvoj produktivity práce — v prvom rade vytváranie nadpráce — je nevyhnutnou podmienkou zväčšo­ vania hodnoty čiže zhodnocovania kapitálu. Ako bezmedzná túž­ ba po obohacovaní usiluje sa teda kapitál o bezhraničné zvyšova­ nie produktivity práce a spôsobuje toto zvyšovanie. Ale na druhej strane akékoľvek zvyšovanie produktivity práce — ak odhliad­ neme od toho, že zväčšuje úžitkové hodnoty pre kapitalistu — je zvyšovaním produktivity kapitálu a z terajšieho stanoviska je produktivitou práce len potiaľ, pokiaľ je produktivitou ka­ pitálu.“ (C/) ABSOLÚTNA A RELATÍVNA NADHODNOTA (1/)

O ZVÄČŠOVANÍ HODNOTY KAPITÁLU. (RICARDOVE OMYLY A NEJASNOSTI V TEJTO OTÁZKE)

Doteraz je už jasné, alebo prinajmenšom možno predbežne naznačiť toto: zvyšovanie produktivity samo osebe nezvyšuje ceny.““ Vezmime napríklad bušel pšenice. Keby sa v jednom bušli pšenice spredmetnila polovica pracovného dňa a keby to bola cena robotníka, nadpráca by mohla produkovať len 2 bušle pše­ nice. Dva bušle pšenice mali by teda hodnotu jedného pracovné­ ho dňa, a ak by v peniazoch stáli 26 šilingov, —26 šilingov. Bušel — 13 šilingov. Keby sa teraz produktivita zdvojnásobila, predstavoval by bušel pšenice už len 1/4 pracovného dňa: teda 6 1/2 šilingu. Cena tejto pomernej časti tovaru klesla by v dô­ # Na tomio mieste je v rukopise prečiarknuté: Keby kapitál za situácie, že by sa produktivita zdvojnásobila a nutná práca by sa rovnala 1/2, teda klesla by na 1/4, a nadpráca, ktorá je k dispozícii, stúpla by teda z 2/4 na 3/4, nechal robotníka pracovať už len 3/4 dňa, potom naozaj, ako sa domnieva Ri­ cardo, zvýšenie produktivity by nezväčšovalo hodnoty, hodnotu kapitálu. Zo­ stávala by tá istá: ak predtým predstavovala prebytok v rozsahu 2/4 pracov­ ných dní spredmetnených v kapitáli nad tú Časť pracovného dňa, ktorá pripadá robotníkovi, predstavuje ho aj naďalej. Vytvorilo sa to isté množstvo spredmetnenej nadpráce. Ale ako sme videli, v povahe kapitálu tkvie, že spo­ trebúva všetku nadprácu, ktorá je k dispozícii, pretože práve vytváranie nad­ práce tvorí jeho pojem. ++»Na tomto mieste je v rukopise prečiarknuté: pretože za jednotku berieme vždy pomernú časť produktu.

286

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

sledku zvýšenia produktivity. Ale celková cena by zostala rov­ naká: teraz by tu však bol prebytok v rozsahu 3/4 pracovného dňa. Každá štvrtina — 1 bušel pšenice — 61/2 šilingu. Celkový produkt sa teda — 26 šilingom — 4 bušlom. Toľko ako predtým. Hodnota kapitálu by sa zväčšila z 13 na 191/2 šilingu. Hodnota práce by sa zmenšila z 13 na 61/2: materiálna produkcia by sa zvýšila z Z bušlov na 4. Potom by Cnadhodnota robila) 19 1/2. Ak by sa zdvojnásobila aj produktivita pri produkcii zlata, takže kým predtým bolo 13 šilingov produktom polovice pracovného dňa a polovica pracovného dňa bola nutná práca, a teraz by bola produktom 1/4 pracovného dňa, vyprodukovalo by sa 52 šilingov čiže o 52—13, t. j. o 39 šilingov viac. Jeden bušel pšenice by teraz — 13 šilingom, zostala by vždy tá istá cena jednotky, ale celkový produkt — 52 šilingom, kým predtým len —26 šilin­ gom. Na druhej strane by sa však teraz za 92 šilingov kúpili 4 bušle pšenice, zatiaľ čo predtým sa za 26 šilingov kúpili len Z bušle.

Nuž tak. Predovšetkým je jasné, že ak kapitál vystupňoval nadprácu už natoľko, Že sa celý živý pracovný deň spotrebuje vo výrobnom procese (a my tu pracovný deň chápeme ako pri­ rodzené množstvo pracovného času, ktoré robotník môže dať k dispozícii: svoju pracovnú schopnosť dáva k dispozícii vždy len na určitý čas, t. j. dáva k dispozícii určitý pracovný čas), zvy­ šovanie produktivity nemôže predlžovať pracovný čas, a nemôže teda predlžovať ani spredmetnený pracovný čas. V produkte je spredmetnený pracovný deň, či už nutný pracovný čas predsta­ vuje 6 hodín alebo 3 hodiny, teda 1/2 alebo 1/4 pracovného dňa. Vzrástla nadhodnota kapitálu, t. j. jeho hodnota v pomere k ro­ botníkovi — lebo kým predtým sa rovnala len —2/4, teraz —3/4 spredmetneného pracovného času: ale jeho hodnota nevzrástla preto, lebo vzrástlo absolútne množstvo práce, ale preto, lebo vzrástlo relatívne množstvo práce, t. j. nevzrástlo celkové množ­ stvo práce: naďalej sa pracuje jeden deň: nie je tu nijaký abso­ lútny prírastok nadbytočného času (času nadpráce):, ale zmen­ šilo sa množstvo nutnej práce, a tým sa zväčšila relatívna nadpráca. Robotník pracoval predtým fakticky celý deň, ale z to­ ho bolo iba 1/2 dňa času nadpráce: aj naďalej pracuje celý deň, ale z toho sú 3/4 pracovného dňa časom nadpráce. V tomto zmys­ le sa teda cena (ak predpokladáme, že hodnota zlata a striebra

Absolútna a relatívna nadhodnota

287

zostáva nezmenená) čl výmenná hodnota kapitálu zdvojnásobe­ ním produktivity nezvýšila. Táto zmena sa teda týka miery zisku, nie ceny produktu alebo hodnoty kapitálu, ktorý sa v produkte stal znova tovarom. V skutočnosti však sa týmto spôsobom zväč­ šujú aj absolútne hodnoty, lebo sa zväčšuje tá časť bohatstva, ktorá predstavuje kapitál — sebazhodnocujúcu hodnotu. /Aku­ mulácia kapitálov.) Vezmime zas náš predošlý príklad. Kapitál nech —100 toliarov, a síce nech sa vo výrobnom procese rozpa­ dáva na nasledujúce časti: 50 toliarov bavlny, 40 toliarov mzdy, 10 toliarov nástroj. Aby sme zjednodušili počítanie, predpokla­ dajme zároveň, že v jednom výrobnom akte bol pohltený celý pracovný nástroj (tu na tom ešte vôbec nezáleží), nech sa teda jeho hodnota celá zjaví opäť vo forme produktu. V tomto prípade predpokladáme, že práca za 40 toliarov, ktoré vyjadrujú pracovný čas spredmetnený v jej Živej pracovnej schopnosti, povedzme pracovný čas 4 hodín, dá kapitálu vo výmene 8 hodín. Ak pred­ pokladáme nástroj a surovinu ako dané, robil by celý produkt 100 toliarov, keby robotník pracoval len 4 hodiny, t. j. keby mu surovina a nástroj patrili a on by pracoval len 4 hodiny. Rozmnožil by 60 toliarov o 40, ktoré by mohol spotrebovať, pre­ tože, po prvé, nahrádza 60 toliarov — surovinu a nástroj potrebné na výrobu — a pridáva k nim nadhodnotu 40 toliarov ako repro­ dukciu svojej vlastnej živej pracovnej schopnosti čiže času, ktorý je v nej spredmetnený. Mohol by prácu začínať vždy odznova, pretože by vo výrobnom procese reprodukoval tak hodnotu suro­ viny, ako aj nástroja i pracovnej schopnosti, a to hodnotu pra­ covnej schopnosti tým, že by hodnotu nástroja a suroviny ne­ prestajne zvyšoval o 4 hodiny spredmetnenej práce. Tých 40 toliarov mzdy by však dostal len vtedy, keby pracoval 8 hodín, keby teda k pracovnému materiálu a k nástrojom, ktoré voči nemu vystupujú ako kapitál, pridal nadhodnotu 80 toliarov: za­ tiaľ Čo predošlá nadhodnota 40 toliarov, ktorú im dal, predsta­ vovala presne len hodnotu jeho práce. Takto by pridával nadhod­ notu, ktorá by sa presne rovnala nadpráci, Čiže času nadpráce.“ +»Zatiaľ ešte nemusíme vychádzať z predpokladu, že so zväčšovaním nad­ práce čiže času nadpráce sa musí zväčšovať aj množstvo materiálu a nástroja. O tom, ako číra nadpráca zväčšuje množstvo suroviny, pozri Babbage, naprí­ klad opracovávanie zlatých drôtov atď.“ (Marxova poznámka.)

206

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

Hodnota kapitálu by sa teda zo 100 toliarov zväčšila na 140.“ Kapitál chápaný ako jednoduchá výmenná hodnota by sa takto zväčšoval absolútne na 140 toliarov namiesto 100: ale v skutoč­ nosti by sa len vytvorila nová hodnota, t. j. hodnota, ktorá nie je potrebná len na to, aby nahradila 60 toliarov výloh za pracovný materiál a nástroj a 40 toliarov za prácu, nová hodnota je 40 to­ liarov. Hodnoty, ktoré sú v obehu, by sa zväčšili o 80 toliarov, o 40 toliarov by sa zväčšil spredmetnený pracovný čas. Vychádzajme Z toho istého predpokladu: 100 toliarov kapitálu: totiž 50 toliarov za bavlnu, 40 toliarov za prácu, 10 toliarov za výrobný nástroj, čas nadpráce by zostal ten istý ako v predchá­ dzajúcom prípade, totiž 4 hodiny, a celý pracovný čas 8 hodín. Takže produkt sa vo všetkých prípadoch — 8 hodinám pracovného času —140 toliarom. Predpokladajme teraz, že produktivita prá­ ce sa zdvojnásobí: t. j. Zhodiny by robotníkovi stačili na to, aby surovinu a nástroj zhodnotil natoľko, ako je potrebné na zachova­ nie jeho pracovnej schopnosti. Keby tých 40 toliarov predstavo­ valo spredmetnený pracovný čas všetkých 4 hodín, 20 toliarov by sa rovnalo spredmetnenému pracovnému času 2 hodín. Tých­ to 20 toliarov by potom vyjadrovalo takú istú úžitkovú hodnotu ako predtým 40 toliarov. Výmenná hodnota pracovnej schop­ nosti by sa zmenšila o polovicu, lebo polovica pôvodného pra­ covného času vytvára tú istú úžitkovú hodnotu, pričom výmenná hodnota úžitkovej hodnoty sa meria len pracovným časom, ktorý je v nej spredmetnený. Kapitalista však necháva robotníka aj naďalej pracovať 8 hodín a jeho produkt predstavuje tak ako predtým pracovný čas 8 hodín — 80 toliarov pracovného času, zatiaľ čo hodnota suroviny a nástroja zostala rovnaká, totiž # Predpokladajme ďalej, že surovina sa zdvojnásobí a že pracovný nástroj vzrastie (pre jednoduchosť počítania) o polovicu. Výdavky kapitálu by teraz robili 100 toliarov bavlny, 20 toliarov nástroja, teda 120 toliarov, a za prácu takisto ako predtým 40 toliarov: dovedna teda 160 toliarov. Ak štvorhodinová nadpráca rozmnoží 100 toliarov o 40 percent, rozmnoží 160 toliarov o 64 toliarov. Teda celý produkt — 224 toliarov. Tu ešte predpokladáme, že miera zisku sa nemení s veľkosťou kapitálu a že sám pracovný materiál a pľra­ covný nástroj sa ešte nechápu ako realizácia nadpráce, ako kapitalizácia nadpráce: ako sme videli, čím väčší je už daný čas nadpráce, t. j. veľkosť kapitálu ako takého, tým väčšmi treba počítať, že absolútne predlženie pra­ covného času je nemožné a relatívne predlžovanie pracovného Času klesá v geometrickom rade s rastom produktivity. (Marxova poznámka. ]

Absolútna a relatívna nadhodnota

269

60 toliarov: všetko dovedna robí tak ako predtým 140 toliarov. (Robotníkovi samému by na život už stačilo, aby k 60 toliarom za surovinu a nástroj pridal len hodnotu 20 toliarov, bol by teda vytvoril len hodnotu 80 toliarov. Celková hodnota jeho produktu by sa zdvojnásobením výroby bola zmenšila zo 100 na 80, o 20 toliarov, t. j. o 1/5 zo 100 —20 percent.) Ale čas nadpráce čiže nadhodnota kapitálu je teraz 6 hodín namiesto 4 čiže 60 toliarov namiesto 40. Jeho prírastok robí Z hodiny, 20 toliarov. Jeho vý­ počet by teraz vyzeral takto: za surovinu 50, za prácu 20, za nástroj 10, výdavky —80 toliarom. Zisk —60 toliarom. Produkt by tak ako predtým predal za 140 toliarov, ale mal by z neho zisk 60 toliarov namiesto zisku 40 toliarov, aký mal predtým. Na jednej strane dáva teda do obehu len takú istú výmennú hodnotu ako predtým, totiž 140 toliarov. Ale nadhodnota jeho kapitálu vzrástla o 20 toliarov. Vzrástol teda len podiel, ktorý má na 140 toliaroch, teda miera jeho zisku. Robotník pracoval preňho v sku­ točnosti o 2 hodiny dlhšie zadarmo: totiž 6 hodín namiesto 4, a to je preňho to isté, ako keby za predošlých pomerov bol pra­ coval 10 hodín namiesto 8, ako keby sa bol predlžil jeho absolút­ ny pracovný čas. Ale v skutočnosti vznikla aj nová hodnota, totiž 20 toliarov navyše predstavuje samostatnú hodnotu, spredmet­ nenú prácu, ktorá sa uvoľnila, vymanila sa Z nevyhnutnosti slú­ žiť len na výmenu za skoršie vynaloženú pracovnú silu. To sa môže prejaviť dvojakým spôsobom. Alebo sa týmito 20 toliarmi uvedie do pohybu o toľko viac práce, o koľko viac sa stáva kapi­ tálom a vytvára zväčšenú výmennú hodnotu: väčšie množstvo spredmetnenej práce robia východiskom nového výrobného proce­ su, alebo kapitalista vymení tých 20 toliarov ako peniaze za iné tovary než tie, ktoré potrebuje vo svojej výrobe ako priemyselný kapitál, všetky tovary okrem samej práce a samých peňazí sa teda vymieňajú za tých 20 toliarov navyše: za 2 hodiny spred­ metneného pracovného času navyše. Ich výmenná hodnota teda vzrástla práve o túto uvoľnenú sumu. Pravda, 140 toliarov je 140 toliarov, ako poznamenáva mimoriadne „dôvtipný“ francúz­ sky vydavateľ fyziokratov!"“"proti Boisguillebertovi. Je však omyl, že tých 140 toliarov predstavuje len väčšiu úžitkovú hodnotu, predstavuje väčšiu časť samostatnej výmennej hodnoty, peňazí, latentného kapitálu, teda bohatstva vystupujúceho ako bohatstvo. Pripúšťajú to samotní ekonómovia, keď neskôr priznávajú, že

290

Kapitola 0 kapitáli. Oddiel prvý

akumuláciou kapitálov sa akumuluje nielen masa úžitkových hod­ nôt, ale aj masa výmenných hodnôt, pretože podľa samého Ricar­ da!%$prvok akumulácie kapitálov je celkom tak isto vytvorený relatívnou nadprácou —a inak to ani nie je možné — ako absolút­ nou nadprácou. Mimochodom, to je obsiahnuté už v tvrdení, ktoré najlepšie vysvetľuje Ricardo! sám, že týchto dodatočných 20 to­ liarov, vytvorených čisto zvýšením produktivity, sa opäť môže stať kapitálom. Z týchto 140 toliarov sa predtým (spotrebu ka­ pitálu si zatiaľ nevšimneme) len 40 mohlo stať novým kapitálom, 100 toliarov sa nestáva kapitálom, ale zostáva kapitálom, a teraz 60, je tu teda k dispozícii kapitál, ktorý je väčší o výmennú hod­ notu 20 toliarov. Výmenné hodnoty, bohatstvo ako také sa teda zväčšilo, hoci ešte vždy jeho celková suma bezprostredne ne­ vzrástla. Čím sa zväčšilo? Tým, že sa zväčšila časť celkovej sumy, ktorá nie je čírym obežným prostriedkom, ale peniazmi, nie je čírym ekvivalentom, ale výmennou hodnotou existujúcou pre seba. Alebo sa tých 20 uvoľnených toliarov akumuluje ako peniaze, t. j. Vo všeobecnej (abstraktnej) forme výmennej hod­ noty sa pridajú k výmeniiým hodnotám, ktoré tu už boli, alebo všetky obiehajú, a potom stúpajú ceny tovarov, ktoré sa za ne kupujú, všetky predstavujú viac zlata, a keďže výrobné náklady zlata neklesli (naopak, stúpli úmerne množstvu tovaru produko­ vaného kapitálom, ktorý sa stal produktívnejším), i viac spred­ metnenej práce (to vedie k tomu, že prebytok, ktorý bol na za­ čiatku na strane jedného produkujúceho kapitálu, zjavuje sa teraz na strane ostatných kapitálov, ktoré produkujú zdražené tovary), alebo tých 20 toliarov spotrebuje sám pôvodný obežný kapitál priamo ako kapitál. Takto vzniká nový kapitál 20 toliarov — su­ ma sebazachovávajúceho a sebazhodnocujúceho bohatstva. Kapi­ tál vzrástol o výmennú hodnotu 20 toliarov. (Obeh nás vlastne ešte nezaujíma, pretože tu máme do čČinenia s kapitálom ako takým, kým obeh môže len sprostredkúvať medzi formou kapitálu ako peniazmi a jeho formou ako kapitálom, prvý kapitál môže realizovať peniaze ako také, t. j. vymieňať ich za tovary, ktorých pohltí viac než predtým: avšak v rukách výrobcu týchto tovarov sa peniaze stávajú kapitálom. Stávajú sa teda kapitálom alebo priamo v rukách prvého kapitálu alebo okľukou, v rukách iného kapitálu. Takýto iný kapitál je však vždy kapitál ako taký: a my tu máme do činenia s kapitálom ako takým, takpovediac s kapi­

Absolútna a relatívna nadhodnota

291

tálom celej spoločnosti. Rozdielnosť atď. kapitálov nás tu ešte nezaujíma.) Tých 20 toliarov môže vôbec vystupovať len v dvo­ jakej forme. Ako peniaze, takže kapitál sám existuje znova v ur­ čení peňazí, ktoré sa ešte nestali kapitálom — teda v určení svojho východiska, v abstraktne samostatnej forme výmennej hodnoty, čiže všeobecného bohatstva: alebo znovu ako kapitál ako nová moc spredmetnenej práce nad živou prácou." (Hocaké zväčšenie masy použitého kapitálu môže produktivitu zvýšiť nie­ len v aritmetickom, ale aj v geometrickom pomere: zatiaľ čo zisk môže kapitál — ako činiteľ zväčšujúci produktivitu — práve preto zväčšovať len v oveľa menšom pomere. Zväčšený kapitál pôsobí teda na zvyšovanie produktivity nekonečne intenzívnejšie než zvýšenie produktivity na rast kapitálu.) Ako všeobecné bo­ hatstvo zhmotnené vo forme peňazí (veci, vo forme ktorej exis­ tuje len abstraktne), alebo vo forme novej živej práce. Z tých 140 toliarov spotrebúva kapitalista, povedzme, 20 ako úžitkové hodnoty pre seba prostredníctvom peňazí ako obežného prostried­ ku. Takto mohol v prvom predpokladanom prípade začať proces sebazhodnocovania s väčším kapitálom, s väčšou výmennou hod­ notou 120 toliarov (Vvporovnaní so 100). Po zdvojnásobení pro­ duktivity môže ho začať so 140 toliarmi bez toho, aby obmedzil svoju spotrebu. Väčšia časť výmenných hodnôt sa fixuje ako vý­

menná hodnota, namiesto toho, aby zmizli v úžitkovej hodnote (Či sa už takto fixuje priamo alebo prostredníctvom výroby). Vy­ tvoriť väčší kapitál znamená vytvoriť väčšiu výmennú hodnotu, hoci výmenná hodnota sa vo svojej bezprostrednej forme ako jednoduchá výmenná hodnota rastom produktivity nezväčšila, na­ rástla vo svojej umocnenej forme ako kapitál. Tento väčší kapitál 160 toliarov predstavuje absolútne viac spredmetnenej práce ako predtým kapitál 100 toliarov. Preto uvádza, aspoň relatívne, do pohybu aj viac živej práce, a preto reprodukuje napokon aj väč­ šiu jednoduchú výmennú hodnotu. Kapitál 100 toliarov produ­ koval pri 40 percentách [zisku] produkt alebo jednoduchú vý­ mennú hodnotu vo výške 40 toliarov: kapitál 160 toliarov produkoval jednoduchú výmennú hodnotu 64 toliarov. Zväčšenie výmennej hodnoty vo forme kapitálu tu ešte bezprostredne vy­ + V uvedenom prípade sa produktivita zdvojnásobila, stúpla o 100 percent, hodnota kapitálu stúpla o 20 percent. /Marxova poznámka.)

292

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

stupuje ako zväčšenie výmennej hodnoty v jej jednoduchej forme. Zistiť to je obzvlášť dôležité. Nestačí povedať, ako Ricardo!“ že sa nezväčšuje výmenná hodnota, t. j. abstraktná forma bohat­ stva, ale že sa rozmnožuje len výmenná hodnota ako kapitál. Pritom má na zreteli len pôvodný výrobný proces. Ale ak sa solútne — tak sa v obehu nevyhnutne zväčší aj relatívna vý­ menná hodnota existujúca ako výmenná hodnota, peniaze ako také, a preto, prostredníctvom výrobného procesu, aj absolútna výmenná hodnota. Inými slovami, z toho istého množstva výmen­ nej hodnoty — Čiže peňazí — a v tejto jednoduchej forme vy­ stupuje produkt zhodnocovacieho procesu — (nadhodnota je pro­ dukt len vo vzťahu ku kapitálu, k hodnote, ako existovala pred výrobným procesom, sama osebe ako samostatná existencia je len kvantitatívne určenou výmennou hodnotou) — uvoľnila sa jedna časť, ktorá neexistuje v podobe ekvivalentu daných výmen­ ných hodnôt, čiže ani daného pracovného času. Ak sa táto časť vymení za výmenné hodnoty, ktoré sú k dispozícii, nie je ekvi­ valentom za ne, ale viac než ekvivalent, a preto na ich strane uvoľňuje časť výmennej hodnoty. V stave kľudu môže táto uvoľ­ nená výmenná hodnota, o ktorú sa spoločnosť obohatila, byť len peniazmi, a potom sa zväčšila len abstraktná forma bohat­ stva, ak je v pohybe, môže sa realizovať len v novej živej práci (či už tým, že sa uvádza do pohybu práca, ktorá predtým odpočí­ vala, alebo že sa vytvárajú noví robotníci (urýchľuje sa rast oby­ vateľstva), alebo že sa rozširuje nový okruh výmenných hodnôt, takých, ktoré sú v obehu, čo výroba môže dokázať tým, že uvoľ­ nená výmenná hodnota založí nové výrobné odvetvie, Čo teda znamená nový objekt výmeny, spredmetnenú prácu vo forme no­ vej úžitkovej hodnoty, alebo že sa to isté dosiahne tým, že spred­ metnená práca rozšírením obchodu vstúpi do okruhu obehu v no­ vej krajine). Táto nová živá práca sa teda musí vytvoriť. Forma, v akej sa Ricardo usiluje objasniť si túto otázku (a v tomto ohľade vôbec nemá jasno), neznamená v podstate nič iného, ako že sem hneď vnáša určitý vzťah, namiesto aby jednoducho povedal, že z tej istej sumy jednoduchých výmenných hodnôt menšia časť nadobúda formu jednoduchej výmennej hod­ noty (ekvivalentu) a väčšia časť formu peňazí: (peňazí ako pô­ vodnej odvekej formy, z ktorej kapitál vždy Znova vzniká, pe­

Absolútna a relatívna nadhodnota

293

ňazí v ich určení ako peňazí, nie ako mince atď.): že sa teda zväčšuje časť vystupujúca ako výmenná hodnota pre seba, t. j. ako hodnota, bohatstvo vo svojej forme ako bohatstvo (zatiaľ čo Ricardo dochádza práve k nesprávnemu záveru, že bohatstvo sa zväčšuje len vo forme materiálneho, látkového bohatstva ako úžitková hodnota). Vznik bohatstva ako takého, pokiaľ nevzniká z renty, t. j. podľa Ricarda nie zväčšením produktivity, ale na­ opak, jej poklesom, v dôsledku toho vonkoncom nepochopil a za­ motáva sa do najzmätenejších protirečení. Pozrime sa na otázku tak, ako ju chápe on. Kapitál 1000 uviedol do pohybu 50 robot­ níkov, čiže 50 živých pracovných dní, zdvojnásobením produkti­ vity mohol by uviesť do pohybu 100 pracovných dní. Tie však v predpoklade neexistujú a Ricardo ich ta svojvoľne vnáša, lebo inak — ak nepristúpia ďalšie skutočné pracovné dni — by nijako nepochopil zväčšenie výmennej hodnoty prostredníctvom zväčše­ nej produktivity. Pritom však rast obyvateľstva nikde nevysvetlil ako moment zväčšovania výmenných hodnôt, dokonca to ani nikde jasne a určito nevyslovil. Daný predpoklad nech je kapitál 1000 a 90 robotníkov. Správny záver, ktorý Ricardo aj vyvodzuje (pozri zošit!51), tkvie v tom: kapitál 500 s 25 robotníkmi môže produkovať takú istú úžitkovú hodnotu ako predtým: ostatných 900 s ďalšími 25 robotníkmi založí nový podnik a produkuje tiež výmennú hodnotu 500. Zisk zostáva taký istý, lebo nie je vý­ sledkom výmeny 500 za 500, ale proporcií, v akých sa 500 pôvodne rozdeľovalo na zisk a mzdu, lebo veď výmena je výmenou ekvi­ valentov, ktorá nemôže zväčšovať hodnotu takisto ako ani zahraničný obchod, o ktorom to Ricardo výslovne uvádza."““ Pre­ tože výmena ekvivalentov neznamená práve nič iného ako to, že hodnota, ktorá pred výmenou s B existovala v rukách A, je v jeho rukách ešte aj po výmene s B. Celková hodnota čiže množ­ stvo bohatstva zostalo rovnaké. Ale úžitková hodnota čiže látka bohatstva sa zdvojnásobila. Teraz však nie je absolútne nijaký dôvod, prečo bohatstvo ako bohatstvo, výmenná hodnota ako taká má vôbec rásť — pokiaľ skúmame zväčšovanie produktívnych síl. Ak sa produktívne sily v oboch odvetviach“ opäť zdvojnásobia, + Na hornom okraji tejto rukopisnej strany je pripísané: [Peniaze osebe sa nemusia označovať ani ako úžitková hodnota ani ako výmenná hodnota, ale stačí, keď sa označia ako hodnota.)

294

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

môžu sa zase oba, kapitál a i kapitál b, rozložiť na 250 s 121/2 pracovnými dňami a 250 s 121/2 pracovnými dňami. Teraz exis­ tujú štyri kapitály s rovnakou výmennou hodnotou 1000 libier šterlingov, ktoré spotrebúvajú tak ako predtým dovedna 590ži­ vých pracovných dní“ a produkujú štvornásobok úžitkovej hod­ noty Vporovnaní s tou, aká tu bola pred zdvojnásobením. Ricardo je priveľmi klasikom, než aby sa dopustil hlúpostí ako jeho zlep­ šovatelia, ktorí tvrdia, že väčšia hodnota, dôsledok rastu produk­ tívnych síl, vzniká tým, že jeden predáva v obehu drahšie. Na­ miesto toho, aby kapitál 500, len čo sa stal tovarom, jednoduchou výmennou hodnotou, vymenil za 500, vymení ho za 550 (pri 10 percentách), ale ten druhý dostane potom navidomoči ako vý­ mennú hodnotu len 450 namiesto 500 a celková suma zostane tak ako predtým 1000. To sa v obchode stáva dosť často, ale vy­ svetľuje to len zisk jedného kapitálu stratou druhého kapitálu, nevysvetľuje teda zisk ako taký kapitálu ako takého, a bez tohto predpokladu niet zisku ani na jednej ani na druhej strane. Ri­ cardov proces môže teda pokračovať bez toho, aby existovala nejaká iná hranica ako Zvyšovanie produktivity (a to má zasa látkový charakter a aspoň spočiatku nemá vplyv na samotný ekonomický vzťah), ktoré je možné s kapitálom 1000 a s 50 ro­ botníkmi. Pozri toto miesto: „Kapitál je časť bohatstva určitej krajiny, ktorá sa používa pre budúcu výrobu a ktorá sa môže zväčšovať takým istým spôsbom ako bohatstvo.“ (Totiž bohatstvo znamená uňho prebytok úžitkových hodnôt, a keď ho skúmame zo stanoviska jednoduchej výmeny, môže sa to isté množstvo spredmetnenej práce zvýrazňovať Vvneobmedzenom množstve úžitkových hodnôt, a pritom môže zostať vždy tou istou výmen­ nou hodnotou, pokiaľ zostáva tým istým množstvom spredmet­ nenej práce, lebo jej ekvivalent sa nemeria množstvom úžitko­ vých hodnôt, v ktorých existuje, ale svojím vlastným množstvom.) „Dodatočný kapitál bude pri vytváraní budúceho bohatstva rov­ nako účinný bez ohľadu na to, Či sa už získal väčšou zručnos­ ťou alebo zlepšením strojového vybavenia alebo tým, že sa viacej dôchodku použije na reprodukciu: pretože bohatstvo“ (úžitková “ V podstate je nesprávne hovoriť, že živá práca spotrebúva kapitál, ka­ pitál (spredmetnená práca) spotrebúva vo výrobnom procese živú prácu. (Mar­ xova poznámka. |

Absolútna a relatívna nadhodnota

295

hodnota) „závisí vždy od množstva vyrobených tovarov“ (sčasti azda aj od ich rozmanitosti), „bez ohľadu na to, ako ľahko alebo ako ťažko sa vyrobili prostriedky použité vo výrobe“ (t. j. bez ohľadu na pracovný čas, ktorý je v nich spredmetnený). „Určité množstvo odevov a potravín poskytuje obživu a zamestnanie rov­ nakému počtu ľudí: ale bude mať dvojnásobnú hodnotu“ (výmen­ nú hodnotu) „ak sa pri ich výrobe zamestnalo 200 ľudí.“ Keď v dôsledku zvýšenia produktivity 100 ľudí vyrobí toľko úžitkových hodnôt ako predtým 200 ľudí, potom „keď sa z tých 200 prepustí polovica, zvyšných 100 ľudí vyrobí toľko. ako predtým tých 200. Polovica kapitálu sa teda môže z tohto výrobného odvetvia stiah­ nuť: uvoľnilo sa práve toľko kapitálu ako práce. A keďže polo­ vica kapitálu vykoná rovnakú službu ako predtým celý kapitál, vytvorili sa teraz dva kapitály atď“.""Š (Porovnaj str. 39, 40 tamže o zahraničnom obchode"““, k čomu sa musíme vrátiť.) Ricardo tu nehovorí o pracovnom dni: nie o tom, Že kapitalista, ak pred­ tým vymieňal polovicu spredmetneného pracovného dňa za celý Živý pracovný deň robotníka, získal teda v podstate len polovicu živého pracovného dňa, lebo druhú polovicu dával vo forme pred­ metnosti robotníkovi a dostával ju od neho vo forme životnosti, t. j robotníkovi zaplatil polovicu pracovného dňa, ale hovorí o:sú­ časných pracovných dňoch, t. j. o pracovných dňoch rôznych ro­ botníkov: to nemení nič na veci ako takej, len na spôsobe vy­ jadrenia. Každý z týchto pracovných dní mu tým vynáša oveľa väčší čas nadpráce. Ak predtým bol pre kapitalistu hranicou pra­ covný deň ako taký, je to teraz 50 pracovných dní atď. Ako sme už povedali, v tejto forme zväčšením kapitálov prostredníctvom produktivity nevzniká zväčšenie výmenných hodnôt a podľa Ri­ vcarda by teda počet obyvateľstva mohol klesnúť povedzme z 10000 000 na 10000 bez toho, aby sa zmenšila výmenná hod­ nota alebo množstvo úžitkových hodnôt (pozri koniec jeho kni­ hy!“ ). Sme poslední, čo by popierali, že v kapitáli sú obsiahnuté protirečenia. Naopak, chceme ich vyložiť v plnej šírke. Ale Ri­ cardo ich nevysvetľuje, ale jednoducho ich ignoruje, lebo: pre tvorbu bohatstva pokladá výmennú hodnotu za ľahostajnú. To znamená, že tvrdí, že v spoločnosti založenej na výmennej hod­ note a na bohatstve pochádzajúcom z takejto hodnoty neexistujú protirečenia, do ktorých sa táto forma bohatstva dostáva roz­ vojom produktívnych síl atď., a Že na to, aby sa v tejto spo­

296

Kapttola o kapitáli. Oddiel prvý

ločnosti zabezpečil rast bohatstva, nie je nevyhnutný rast hod­ noty, že teda hodnota ako forma bohatstva nijako neovplyvňuje toto bohatstvo samo ani jeho vývoj, t. j. výmennú hodnotu chápe ako čisto formálnu. Potom mu však predsa len zíde zasa na um, 1. že kapitalistom ide o hodnotu, 2. že historicky s roz­ vojom produktívnych síl (takisto mal brať do úvahy aj me­ dzinárodný obchod) rastie bohatstvo ako také, t. j. suma hodnôt. Ako to vysvetliť? Kapitály sa akumulujú rýchlejšie ako obyva­ teľstvo, tým stúpajú mzdy: teda aj populácia: tým Zasa ceny obilia, tým stúpa obťažnosť výroby a stúpajú aj výmenné hodnoty. Ricardo sa k nim teda okľukou dostal. Tu, kde nejde 0 zväčšovanie obťažnosti výroby, ale naopak, o rast produktív­ nych síl, moment renty celkom vynecháme. S akumuláciou ka­ pitálov stúpajú mzdy, ak sa súčasne nezvyšuje populácia, robot­ ník sa žení, to je popud na zvýšenie počtu detí, alebo jeho deti žijú lepšie, neumierajú predčasne atď. Slovom, rastie počet oby­ vateľov. Tento rast vyvoláva však konkurenciu medzi robot­ níkmi a núti tak robotníka, aby svoju pracovnú schopnosť pre­ dával kapitalistovi opäť. za jej hodnotu alebo prechodne aj pod hodnotu. Akumulovaný kapitál, ktorý medzitým narástol pomal­ šie, disponuje teraz prebytkom, ktorý predtým vydával vo forme mzdy, teda ako mincu na to, aby kúpil úžitkovú hodnotu práce, a teraz ním disponuje zasa ako peniazmi, aby ich ako kapitál zhodnotil v živej práci: a keďže teraz disponuje aj väčším množ­ stvom pracovných dní, narastá opäť jeho výmenná hodnota. (Ešte ani to nie je u Ricarda poriadne vysvetlené, ale pletie to dokopy s teóriou renty: pretože rast obyvateľstva odníma teraz kapitálu vo forme renty prebytok, ktorý mu predtým unikal vo forme mzdy.) Ale ani len rast obyvateľstva nie je v jeho teórii celkom pochopiteľný. Nikde nevysvetlil, Že medzi celkovou prá­ cou spredmetnenou v kapitáli a živým pracovným dňom je určitý imanentný vzťah (pre tento vzťah je ľahostajné, Či si tento pra­ covný deň predstavíme ako 50-krát 12 hodín alebo ako dvanásť­ hodinovú prácu 50 robotníkov) a že tento imanentný vzťah je práve pomer medzi podielom živého pracovného dňa čiže ekvi­ valentom, ktorý sa platí robotníkovi za spredmetnenú prácu, a celým živým pracovným dňom: pričom celok predstavuje sám deň a imanentným vzťahom je variabilný pomer (sám deň je konštantná veličina) medzi podielom nutných pracovných hodín

Absolútna a relatívna nadhodnota

297

a podielom hodín nadpráce. Práve preto, že nevysvetlil tento po­ mer (Čo nás doteraz nezaujímalo, pretože nám šlo o kapitál ako taký a vývoj produktívnych síl sme zahrnuli ako vonkajší vzťah), nevysvetlil ani to, že sám rozvoj produktivity síce predpokladá tak zväčšenie kapitálu, ako aj zvýšenie počtu súčasných pracov­ ných dní, ale vdaných medziach kapitálu, ktorý uvádza do po­ hybu jeden pracovný deň (povedzme pracovný deň o 50-krát 12 hodín, 600 hodín), je sám obmedzením rozvoja jeho produk­ tivity. Mzda nezahrnuje len robotníka, ale aj jeho reprodukciu, takže ak zomrie jeden exemplár robotníckej triedy, nastupuje na jeho miesto iný: ak zomrie 50 robotníkov, je tu 50 nových, čo ich nahradia. Týchto 50 robotníkov — ako živá pracovná schop­ nosť — nepredstavuje len náklady na ich vlastnú produkciu, ale aj náklady, ktoré sa museli vyplatiť ich rodičom navyše ich mzdy ako indivíduám, aby sa mohli nahradiť v 50 nových indivíduách. Obyvateľstvo rastie teda aj bez zvyšovania mzdy. Ale prečo nerastie dosť rýchlo a prečo sa musí osobitne podnecovať? Pri­ rodzene preto, lebo kapitálu nepomôže, ak získa len viac ,„bo­ hatstva“ v Ricardovom zmysle, ale preto, lebo chce veliť väčšie­ mu množstvu hodnoty, väčšiemu množstvu spredmetnenej práce. Ale podľa Ricarda kapitál môže tomuto množstvu veliť skutočne len vtedy, keď klesá mzda: t. j. keď sa za rovnaký kapitál výme­ nou so spredmetnenou prácou získa viac živých pracovných dní a keď sa teda vytvára väčšia hodnota. Na to, aby mohol vysvet­ liť pokles mzdy, Ricardo predpokladá rast populácie. A aby tu dokázal rast populácie, predpokladá, Že rastie dopyt po pracov­ ných dňoch, inými slovami, že kapitál môže nakúpiť viac spred­ metnenej práce (spredmetnenej v pracovnej schopnosti), že teda vzrástla jeho hodnota. Pôvodne však vychádzal práve z opačného predpokladu a okľuku urobil len preto, lebo z neho vychádzal. Ak sa za 1000 libier dalo kúpiť 500 pracovných dní a produktivita rástla, tento kapitál môže alebo aj naďalej používať týchto 500 pracovných dní v tom istom výrobnom odvetví, alebo sa môže roz­ deliť a použiť 250 v jednom a 250 v inom výrobnom odvetví, takže aj kapitál sa rozdelí na 2 kapitály po 500. Ale nikdy nemô­ že veliť viac ako 500 pracovným dňom, lebo inak by sa podľa Ricarda museli zväčšovať nielen úžitkové hodnoty, ktoré pro­ dukuje, ale aj ich výmenná hodnota, spredmetnený pracovný čas, ktorému velí. Podľa jeho predpokladu teda nijako nemôže

298

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

dôjsť k väčšiemu dopytu po práci. Ak k tomu však dôjde, potom vzrástla výmenná hodnota kapitálu.. Porovnaj Malthus o hodnote, ktorý protirečenia tuší, ale len čo chce podať svoj vlastný vý­ klad, začne tárať hlúposti.!"6 (2/) KONŠTANTNÝ A VARIABILNÝ KAPITÁL

(a/ Zachovanie hodnoty konštantného kapitálu vo výrobnom procese) Zatiaľ sme hovorili len o dvoch prvkoch kapitálu, o dvoch častiach živého pracovného dňa, z ktorých jedna predstavuje mzdu, druhá zisk, jedna nutnú prácu, druhá nadprácu. Kde sú však tie druhé dve časti kapitálu, ktoré sú realizované v pracov­ nom materiáli a v pracovnom nástroji? Pokiaľ ide o jednoduchý výrobný proces, práca predpokladá existenciu nástroja, ktorý uľahčuje prácu, a existenciu materiálu, v ktorom nachádza svoj výraz, ktorý formuje. Táto forma dáva materiálu úžitkovú hodno­ tu. Vo výmene .sa táto úžitková hodnota stáva výmennou hodno­ tou natoľko, nakoľko obsahuje spredmetnenú prácu. Ale či ma­ teriál a nástroj ako súčasti kapitálu sú hodnotami, ktoré práca musí nahradiť? Podľa uvedeného príkladu sa teda zdá (a proti Ricardovi sa uviedlo množstvo námietok: že len zisk a mzdu pokladá za súčasti výrobných nákladov, a nie stroj a materiál), že ak je kapitál 100 a ak sa člení na 50 za bavlnu, 40 za mzdu, 10 za nástroj: a ak sa mzda 40 toliarov — 4 hodinám spred­ metnenej práce, pričom kapitál nechá robotníka pracovať 8 ho­ dín, potom robotník, ktorý musí reprodukovať 40 toliarov za mzdu, 40 toliarov za čas nadpráce (zisk), 10 toliarov za ná­ stroj, 90 toliarov za bavlnu —140 toliarom, reprodukuje len 80 toliarov. Pretože 40 toliarov je produkt polovice pracovného dňa, 40 je druhá polovica navyše. Ale 60 toliarov je hodnota oboch druhých súčastí kapitálu. Keďže skutočný produkt robotníka robí vraj 80 toliarov, môže reprodukovať len 80, nie 140. Naopak, hodnotu tých 60 by dokonca zmenšil: pretože z tých 80 robí 40 náhradu za jeho mzdu, a zvyšných 40 nadpráce je o 20 menej než 60. Namiesto zisku vo výške 40 by kapitalista mal Z pôvod­ nej časti kapitálu, pozostávajúcej z materiálu a nástroja, stratu

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštantný a variabilný kapitál

299

vo výške 20. Ako má robotník okrem tých 80 vyrobiť ešte 60 to­

liarov hodnoty, keď polovica jeho pracovného dňa, ako ukazuje jeho mzda, vytvára s nástrojom a materiálom len 40 toliarov, druhá polovica tiež len toľko, a robotník má k dispozícii len jeden pracovný deň a za jeden pracovný deň nemôže odpracovať dva. Predpokladajme, že sa 50 toliarov materiálu —x funtom bavlnenej priadze, nástroj za 10 toliarov — vretenu. A teraz, pokiaľ ide najprv o úžitkovú hodnotu, je jasné, že robotník by nemohol vytvoriť tkaninu, nemohol by produkovať vyššiu úžitko­ vú hodnotu, keby bavlna nemala už formu priadze a drevo i Že­ lezo podobu vretena. Pre neho samého tých 50 toliarov a 10 toliarov nie je vo výrobnom procese nič iného ako priadza a vre­ teno, nie sú výmennými hodnotami. Jeho práca im pridala vyššiu úžitkovú hodnotu a pridala k nim určité množstvo spredmet­ nenej práce za 80 toliarov, totiž 40 toliarov, v ktorých repro­ dukuje svoju mzdu, a 40 ako čas nadpráce. Úžitková hodnota — tkanina — obsahuje o jeden pracovný deň viac, ale jedna jeho polovica nahrádza len tú časť kapitálu, za ktorú bola vymenená možnosť disponovať pracovnou schopnosťou. Spredmetnený pracovný čas, ktorý je obsiahnutý v priadzi a vo vretene a ktorý tvorí časť hodnoty produktu, nevytvoril robotník: pre neho boli a zostali materiálom, ktorému dal inú podobu a do ktorého vtelil novú prácu. Jedinou podmienkou je, aby ho nepremárnil, a to neurobil, pokiaľ jeho produkt má úžitkovú hodnotu, a to vyššiu úžitkovú hodnotu ako predtým. Obsahuje teraz dve časti spred­ metnenej práce — jeho pracovný deň a prácu, ktorá je už ne­ závisle od neho a pred jeho prácou obsiahnutá v jeho materiáli, V priadzi a vo vretene. Už predtým spredmetnená práca bola pod­ mienkou jeho práce: až ona z nej urobila prácu a jeho nestojí nijakú prácu. Predpokladajme, že priadza a vreteno neboli už vo­ pred dané ako súčasť kapitálu, ako hodnoty, a že jeho nestáli nič. Potom by hodnota produktu robila 80 toliarov, keby robotník pra­ coval celý deň, a 40 toliarov, keby bol pracoval pol dňa. Rovnala by sa presne jednému spredmetnenému pracovnému dňu. Skutoč­ ne ho vo výrobe nič nestoja, to však neodstraňuje pracovný čas, ktorý je v nich spredmetnený, zachováva sa a dostáva len inú podobu. Keby robotník bol musel za ten istý pracovný deň vytvoriť okrem tkaniny aj priadzu a vreteno, tak by proces bol fakticky ne­ možný. Teda práve to, že nevyžadujú jeho prácu ani ako úžitkové

300

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

hodnoty vo svojej pôvodnej forme, ani ako výmenné hodnoty, ale že sú k dispozícii, spôsobuje, že sa pridaním jedného pracovné­ ho dňa vytvára produkt, ktorý má hodnotu väčšiu ako jeden pracovný deň. Vytvára ju však len vďaka tomu, že túto časť prevyšujúcu hodnotu pracovného dňa nemusí vytvárať, ale na­ chádza ju už ako materiál, ako predpoklad. Možno teda povedať, že tieto hodnoty reprodukuje len preto, lebo bez práce by Zhnili, boli by neužitočné: ale práve taká neužitočná by bola práca bez nich. Pokiaľ robotník reprodukuje tieto hodnoty, nie je to tým, že by im pridával väčšiu výmennú hodnotu, alebo že by sa s ich výmennou hodnotou dostal do nejakého procesu, ale tým, že ich vôbec podrobuje jednoduchému procesu výroby, že vôbec pracuje. Ale nestojí ho to nijaký dodatočný pracovný čas okrem toho pra­ covného času, ktorý potrebuje na ich spracovanie a na zväčšenie ich hodnoty. Je to podmienka, do ktorej ho kapitál postavil, aby pracoval. Reprodukuje ich len tým, že zväčšuje ich hodnotu, a toto zväčšenie ich hodnoty —jeho pracovnému dňu. Inak ich ponecháva také, aké sú. Ich stará hodnota sa zachováva tým, že im pridáva novú hodnotu, a nie tým, že sa reprodukuje, vy­ tvára sama stará hodnota. Pokiaľ sú produktom predchádzajúcej práce, Zostáva produkt predchádzajúcej práce, suma predtým spredmetnenej práce, prvkom jeho produktu, okrem svojej no­ vej hodnoty obsahuje produkt i starú hodnotu. Robotník teda v skutočnosti produkuje na tomto produkte len pracovný deň, ktorý mu pridáva, a zachovanie starej hodnoty ho nestojí abso­ lútne nič okrem toho, čo ho stojí pridanie novej hodnoty. Preňho je len materiálom a Zostáva materiálom, aj keď sa mení jeho podoba, preňho je teda niečím, Čo už existuje nezávisle od jeho práce. Že už sám tento materiál, ktorý sa zachováva, pretože dostáva len inú podobu, obsahuje pracovný Čas, to je vec ka­ pitálu, nie jeho vec, je to práve tak nezávislé od jeho práce a ostáva tak aj Do nej, takisto, ako to bolo pred ňou. Táto tak­ zvaná reprodukcia ho nestojí nijaký pracovný čas, ale je pod­ mienkou jeho pracovného času, pretože neznamená nič iného, než danú látku vziať ako materiál jeho práce, stavať sa k nej ako k materiálu. Robotník nahrádza teda starý pracovný čas samým aktom svojej práce, nie tým, že by na tento účel pridá­ val osobitý pracovný čas. Nahrádza ho jednoducho pridaním no­ vého pracovného času, čím sa starý zachová v produkte a stáva

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštantný a variabilný kapitál

301

sa prvkom nového produktu. Robotník svojím pracovným dňom nenahrádza teda surovinu a nástroj, pokiaľ sú hodnotou. Toto zachovávanie starej hodnoty dostáva kapitalista zadarmo, takisto ako nadprácu. Ale dostáva ho zadarmo nie preto, lebo robotníka nič nestojí, ale preto, lebo je výsledkom toho, že materiál a pra­ covný nástroj sú v rukách kapitalistu už ako predpoklad, a Žeteda robotník nemôže pracovať bez toho, aby materiálom svojej práce neurobil prácu, ktorá v spredmetnenej forme je už k dispozícii v rukách kapitálu a bez toho, aby nekonzervoval aj prácu spred­ metnenú v tomto materiáli. Kapitalista neplatí teda robotníkovi nič za to, že sa priadza a vreteno — ich hodnota — zjavujú Čo do svojej hodnoty znova v tkanine, Že sa teda zachovali. Toto zachovávanie vyplýva jednoducho z toho, že sa pridáva nová práca, ktorá pridáva väčšiu hodnotu. Z prvotného vzťahu me­ dzi kapitálom a prácou teda vyplýva, že tá istá služba, ktorú živá práca preukazuje spredmetnenej práci svojím vzťahom ako živá práca, nestojí kapitál nič, práve tak ako ani robotníka nič nestojí, ale vyjadruje iba vzťah, že materiál a nástroj práce sú voči robotníkovi kapitálom, predpokladmi, ktoré sú od neho ne­ závislé. Zachovávanie starej hodnoty nie je aktom, ktorý by bol oddelený od aktu pridávania novej hodnoty, ale prebieha sám od seba, zjavuje sa ako jeho prirodzený dôsledok. Ale fakt, že toto zachovávanie nestojí kapitál nič a že nestojí nič ani robotníka, je už obsiahnutý vo vzťahu medzi kapitálom a prácou, ktorý sám osebe znamená zisk pre jedného a mzdu pre druhého. Jednotlivý kapitalista si môže namýšľať (a pre jeho výpočty je to jedno), že ak má kapitál 100 toliarov, za 50 toliarov bavlny, za 40 toliarov existenčných prostriedkov, aby dostal prácu, za 10 toliarov nástroj, a ak k svojim výrobným nákladom priráta 10 percent zisku, musí mu práca nahradiť 50 toliarov za bavlnu, 40 toliarov za existenčné prostriedky, 10 toliarov za nástroj a 10 percent z 50, zo 40 a z 10: takže v jeho predstave mu práca vytvára 55 toliarov za suroviny, 44 toliarov za existenčné pro­ striedky, 11 toliarov za nástroj, dovedna — 110. Ale pre ekonó­ mov je to dosť podivná predstava,“ i keď sa veľmi honosne + Ďalej je v rukopise prečiarknuté: ak tých 40 toliarov, z ktorých robotník môže žiť jeden deň, za ktoré môže teda vymeniť svoju pracovnú schopnosť, je produktom polovice pracovného dňa, potom celý pracovný deň môže pre továrnika vytvoriť len 40 + 40 —80.

302

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

predkladá ako nový poznatok v porovnaní s Ricardom. Keď sa pracovný deň robotníka —10 hodinám a keď za 8 hodín môže vytvoriť 40 toliarov, t. j. svoju mzdu, alebo, čo je to isté, keď môže zachovať a nahradiť svoju pracovnú schopnosť, tak po­ trebuje 4/5 dňa na to, aby kapitálu nahradil mzdu, a dáva mu 1/5 nadpráce čiže 10 toliarov. Kapitál dostáva teda výmenou za 40 toliarov mzdy, za 8 hodín spredmetnenej práce, 10 hodín živej práce, a z tohto prebytku pozostáva celý jeho zisk. Všetka spred­ metnená práca, ktorú teda robotník vytvoril, robí 50 toliarov, a nech sú náklady na surovinu a nástroj akékoľvek, nemôže k nim pridať viac, lebo jeho deň sa nemôže spredmetniť vo väčšom množstve práce: to, že pridaním 50 toliarov k týmto 60 toliarom suroviny a nástroja — 10 hodín práce (z ktorých 8 je len náhrada za mzdu) — robotník zachoval zároveň materiál a nástroj — zachovávajú sa práve tým, že sa opäť dostávajú do styku so Živou prácou a že sa používajú ako nástroj a mate­ riál — ho nestálo nijakú prácu (a nemal by pre ňu ani nijaký zvyšný Čas), a kapitalista mu za to ani neplatil. Táto oživujúca prirodzená sila práce — že totiž používajúc materiál a nástroj ich zachováva v tej či onej podobe, a teda zachováva aj prácu, ktorá je v nich spredmetnená, ich výmennú hodnotu — sa ako každá prirodzená alebo spoločenská sila práce, ktorá nie je pro­ duktom predchádzajúcej práce, alebo nie je produktom takej predchádzajúcej práce, Čo sa musí opakovať (napríklad dejinný vývoj robotníka atď.), stáva silou kapitálu, a nie silou práce. Ka­ pitál za ňu teda ani neplatí. Takisto ako sa robotníkovi neplatí za to, že vie myslieť atď. Videli sme, ako hodnota, ktorá sa pôvodne osamostatnila oproti obehu — t. j. tovar, pre ktorý určenie výmennej hodnoty nie je len formálnym, pominuteľným určením, aby sa vymenil za inú úžitkovú hodnotu a napokon zmizol ako predmet spotre­ by — peniaze ako peniaze, peniaze stiahnuté Z obehu a stavajúce sa voči nemu negatívne, sú predpokladom, z ktorého vzniká ka­ pitál. Na druhej strane však produktom kapitálu, pokiaľ tento produkt nie je nič viac ako jeho vlastnou reprodukciou (táto reprodukcia je však iba formálna, pretože z troch častí jeho hod­ nôt sa len jedna skutočne spotrebúva, teda reprodukuje, a to tá časť, ktorá nahrádza mzdu: avšak zisk nie je reprodukciou, ale prírastok hodnoty, nadhodnota), je opäť taká hodnota, ktorá do

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštantný a variabilný kapitál

303

obehu už nevstupuje ako ekvivalent, a na druhej strane nie je ešte Znovu umocnená na kapitál, teda hodnota, ktorá sa negatív­ ne osamostatnila voči obehu — peniaze (v ich tretej, adekvát­ nej forme). Tak ako sa peniaze zjavujú najprv ako predpoklad kapitálu, ako jeho príčina, tak sa teraz zjavujú ako jeho účinok. V prvom pohybe vzišli peniaze z jednoduchého obehu, v druhom pohybe vznikajú z výrobného procesu kapitálu. Vprvom pohybe prechádzajú v kapitál: v druhom vystupujú ako predpoklad ka­ pitálu, vytvorený samým kapitálom: a preto už samy osebe pred­ stavujú kapitál, majú už osebe pomyselný vzťah ku kapitálu. Neprechádzajú jednoducho v kapitál, ale už v tom, že sú pe­ niazmi, spočíva možnosť, aby sa premenili na kapitál.

(b/ Zachovanie úžitkovej hodnoty konštantného kapitálu novou živou prácou) Zväčšovanie hodnôt je teda výsledkom sebazhodnocovania kapitálu, nezáleží na tom, Či toto sebazhodnocovanie je výsled­ kom absolútneho času nadpráce alebo relatívneho, t. j. skutočné­ ho zväčšenia absolútneho pracovného času alebo zväčšenia rela­ tívnej nadpráce, t. j. zmenšovania alikvotnej časti pracovného dňa, ktorá je určená ako pracovný čas nevyhnutný na zacho­ vanie pracovnej schopnosti: ako nutná práca vôbec. Živý pracovný čas nereprodukuje nič iného ako časť spred­ metneného pracovného času (kapitálu), ktorá sa javí ako ekvi­ valent za možnosť disponovať živou pracovnou schopnosťou a ktorá preto ako ekvivalent musí nahradiť pracovný čas spred­ metnený v tejto pracovnej schopnosti, t. j musí nahradiť výrobné náklady na živú pracovnú schopnosť, inými slovami, musí za­ chovať pri Živote robotníka ako robotníka. To, čo produkuje na­ vyše, nie je reprodukcia, ale nová tvorba, a to nová tvorba hod­ nôt, pretože je spredmetňovaním nového pracovného času v úžitkovej hodnote. Fakt, že sa zároveň zachováva pracovný čas obsiahnutý v surovine a v pracovnom nástroji, nie je výsled­ kom kvantity práce, ale jej kvality ako práce vôbec: a jej vše­ obecná kvalita, ktorá nie je jej osobitou kvalifikáciou — nejde o špecificky určenú prácu — znamená, že za to, že práca ako práca je prácou, sa neplatí osobitne, lebo kapitál vo výmenes ro­ botníkom kúpil túto kvalitu.

304

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

Avšak ekvivalent za túto kvalitu (za špecifickú úžitkovú hod­ notu práce] sa meria jednoducho množstvom pracovného Času, ktorý ju vytvoril. Použitím nástroja ako nástroja a stvárňovaním suroviny pridáva robotník najprv k hodnote suroviny a nástroja toľko novej práce, koľko sa —pracovnému času obsiahnutému v jeho vlastnej mzde, to, čo pridáva navyše, je čas nadpráce, nadhodnota. Ale tým jednoduchým vzťahom, že nástroj sa použí­ va ako nástroj a surovina predstavuje surovinu práce, tým jedno­ duchým procesom, že sa dostávajú do styku s prácou, že fungujú ako jej prostriedok, resp. predmet, a teda ako spredmetnenie Živej práce, ako momenty práce samej, zachovávajú sa nie čo do formy, ale čo do substancie, a Z ekonomického hľadiska je ich substanciou spredmetnený pracovný čas. Spredmetnený pracovný čas prestáva existovať v jednostrannej predmetnej forme — a preto už nie je vydaný napospas rozkladu chemickým atď. procesom ako číra vec — vďaka tomu, že predstavuje materiálnu formu existencie — ako prostriedok a predmet — živej práce. Z číreho spredmetneného pracovného času, v ktorého vecnom bytí pretrváva práca už len ako zmiznutá, ako vonkajšia jorma svojej prirodzenej substancie, ktorá je pre samu túto substanciu vonkajšia (napríklad pre drevo forma stola alebo pre železo forma valca), akoby existovala len vo vonkajšej forme látky, vyvíja sa ľahostajnosť látky voči forme: nezachováva ju nijakým živým, imanentným zákonom reprodukcie, tak ako napríklad strom zachováva svoju formu ako strom (drevo sa ako strom zachováva v určitej forme, lebo táto forma je formou dreva: zatiaľ čo forma stola je pre drevo náhodná, nie je imanentnou formou jeho substancie), existuje len ako forma, ktorá je pre látku vonkajšia, Čiže sama existuje len látkovo. Rozklad, kto­ rému je teda vystavená jej látka, rozkladá aj formu. Ale ako podmienky Živej práce sa samy suroviny a nástroje opäť oživujú. Spredmetnená práca prestáva mftvo existovať na látke ako von­ kajšia, ľahostajná forma, pretože sama predstavuje opäť moment živej práce: ako vzťah živej práce k sebe samej v predmetnom materiáli, ako predmetnosť živej práce (ako prostriedok a pred­ met) (predmetné podmienky živej práce). Keďže živá práca svojou realizáciou v materiáli mení samotný tento materiál, čo je zmena, ktorá je určená účelom práce a jej účelnou Činnos­ ťou — (zmena, ktorá nie je ako v mftvom predmete stanove­

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštantný a variabilný kapitál

e)

305

ním vonkajšej formy pre látku, nielen pominuteľným zdaním jej existencie] — zachováva sa materiál v určitej forme, zmeny vo forme látky sú podriadené účelu práce. Práca je živý, stvárňu­ júci oheň: je pominuteľnosťou vecí, ich časnosťou, pretože je ich stvárňovaním živým časom. V jednoduchom výrobnom pro­ cese — ak odhliadneme od zhodnocovacieho procesu — sa po­ minuteľnosť formy vecí využíva na to, aby sa stali upotrebiteľný­ mi. Keď sa z bavlny stane priadza, z priadze tkanina, z tkaniny potlačená atď. alebo zafarbená atď. tkanina a Z nej povedzme šaty, tak sa 1. vo všetkých týchto formách zachovala substancia bavlny. (V chemickom procese sa v látkovej premene regulova­ nej prácou vymieňali všade ekvivalenty [prirodzené ] atď.): 2. vo všetkých týchto po sebe nasledujúcich procesoch nadobudla látka užitočnejšiu formu, pretože ju táto forma väčšmi prispô­ sobovala spotrebe: až kým naostatok dostala formu, v akej sa mohla stať priamo predmetom spotreby, kde sa teda konzumova­ nie látky a zrušenie jej formy stáva ľudským užívaním, kde jej zmena je bezprostredne jej použitím. Látka bavlny sa zachováva vo všetkých týchto procesoch: v jednej forme úžitkovej hodnoty zaniká, aby ustúpila vyššej forme, až kým sa nevytvorí predmet ako predmet bezprostrednej spotreby. Ale tým, že sa bavlna spra­ covala na priadzu, je v určitom vzťahu k ďalšiemu druhu práce. Keby sa táto práca nevykonala, tak sa bez úžitku vytvorila nie­ len forma, t. j. predchádzajúca práca by sa neutvrdzovala novou prácou, ale znehodnotila by sa aj látka, lebo vo forme priadze má úžitkovú hodnotu len potiaľ, pokiaľ sa spracuje ďalej: pokiaľ je teda úžitkovou hodnotou ešte len vo vzťahu k tomu, ako ju po­ užije ďalšia práca, pokiaľ je teda úžitkovou hodnotou tým, že sa jej forma priadze prekoná jej prechodom na formu tkaniny, zatiaľ čo bavlna sa v jej existencii ako bavlna môže používať na nekonečne veľa spôsobov. Tak by sa bez ďalšej práce zničila úžitková hodnota bavlny a priadze, materiálu a formy, zničila by sa namiesto toho, aby sa produkovala. Tak materiál, ako aj forma, tak látka, ako aj forma sa zachováva ďalšou prácou — zachováva sa ako úžitková hodnota dovtedy, kým nedostane po­ dobu úžitkovej hodnoty ako takej, ktorej použitím je spotreba. V jednoduchom výrobnom procese teda tkvie, že skorší stupeň výroby sa uchováva neskorším stupňom a že vytváraním vyššej úžitkovej hodnoty sa stará úžitková hodnota zachová alebo mení

300

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

potiaľ, pokiaľ jej dáva vyššiu úžitkovú hodnotu. Úžitkovú hod­ notu nedokončeného produktu práce zachováva živá práca tým, že Zneho robí materiál ďalšej práce. Zachováva ho však len tým, t. j ho ochraňuje pred nepoužiteľnosťou a zánikom tým, že ho spracúva primerane svojmu účelu, že ho vôbec robí predmetom novej žŽivejpráce. Toto zachovávanie starej úžitkovej hodnoty nie je proces, ktorý by prebiehal popri zvyšovaní tejto úžit­ kovej hodnoty alebo popri jej zdokonaľovaní prostredníctvom novej práce, naopak, deje sa touto novou prácou, ktorá Zvy­ šuje samu úžitkovú hodnotu. Tým, že práca tkania premieňa priadzu na tkaninu, teda zaobchádza s ňou ako so surovinou tkania (osobitého druhu živej práce) (a priadza má úžitkovú hodnotu len potiaľ, pokiaľ sa utká), zachováva úžitkovú hodnotu, ktorú mala bavlna ako taká a ktorú nadobudla špecificky v pria­ dzi. Produkt práce zachováva tým, že z neho robí surovinu novej práce, ale 1. na to nepridáva novú prácu a 2. zachováva popri tom úžitkovú hodnotu suroviny prostredníctvom inej práce. Za­ chováva užitočnosť bavlny ako priadze tým, že priadzu utká. (To všetko patrí už do 1. kapitoly o výrobe všeobecne.) Zachováva ju tkaním. Toto zachovávanie práce ako produktu čiže úžitkovej hodnoty produktu práce tým, že sa stáva surovinou novej práce, že opäť tvorí materiálnu predmetnosť účelnej živej práce, vyplý­ va z jednoduchého výrobného procesu. Vzhľadom na úžitkovú hodnotu má práca tú vlastnosť, že existujúcu úžitkovú hodnotu zachováva tým, Že ju zvyšuje, a zvyšuje ju tým, že z nej robí predmet novej práce, určenej konečným účelom, že ju opäť vy­ níma z formy ľahostajného trvania a- prenáša ju do formy pred­ metného materiálu, tela práce. (To isté platí o nástroji. Vreteno sa zachováva ako úžitková hodnota len tým, že sa používa na pradenie. Inak by sa v dôsledku určitej formy, ktorú v ňom na­ dobudlo železo a drevo, pre potrebu premárnila tak práca, čo ju vytvorila, ako aj látka, z ktorej ju vytvorili. Úžitková hodnota dreva a Železa, práve tak ako ich forma, sa zachováva len tým, že vreteno predstavuje prostriedok živej práce, predmetný moment existencie jej životnosti. Jeho určením ako pracovného nástroja je opotrebovať sa, ale opotrebovať sa v procese pradenia. Väčšia pro­ duktivita, ktorú vreteno prepožičiava práci, vytvára viac úžitkových hodnôt a nahrádza tak úžitkovú hodnotu pohltenú pri opotrebúvaní nástroja. Najzreteľnejšie sa to prejavuje v poľnohospodárstve, lebo

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštantný a variabilný kapitál

307

tam vystupuje nástroj najvýraznejšie, pretože najelementárnejšie, bezprostredne ako existenčný prostriedok a úžitková hodnota, ako úžitková hodnota na rozdiel od výmennej hodnoty. Ak sedliak po­ mocou motyky získa dvakrát toľko obilia ako bez nej, potrebuje menej času na výrobu motyky samej: má dosť jedla, aby mohol urobiť novú motyku.) Lenže hodnotové súčasti kapitálu — z kto­ rých jedna existuje vo forme materiálu, druhá vo forme nástroja — sa v zhodnocovacom procese voči robotníkovi, t. j. voči Živej práci (lebo ako živá práca existuje robotník len v tomto procese) nejavia ako hodnoty, ale ako jednoduché momenty výrobného procesu, ako úžitkové hodnoty pre prácu, ako predmetné pod­ mienky jej účinnosti, čiže ako jej predmetné momenty. To, že ich zachováva, keď používa nástroj ako nástroj a keď surovine pridáva vyššiu formu úžitkovej hodnoty, tkvie v povahe práce samej. Ale takto zachované úžitkové hodnoty práce sú ako sú­ časti kapitálu výmennými hodnotami: a ako také sú určené vý­ robnými nákladmi, ktoré sú v nich obsiahnuté, množstvom prá­ ce, ktorá je v nich spredmetnená. (Pri úžitkovej hodnote ide len o kvalitu už spredmetnenej práce.) Množstvo spredmetnenej práce sa zachováva tým, že jej kvalita ako úžitkových hodnôt sa stykom so živou prácou zachováva pre ďalšiu prácu. Úžitková hodnota bavlny, takisto ako jej úžitková hodnota ako priadza, sa zachováva tým, Že sa ako priadza utká, tým, Že existuje ako jeden z predmetných momentov (popri krosnách) v tkaní. Tým sa teda zachováva aj množstvo pracovného času, ktoré bolo ob­ siahnuté v bavlne a v bavlnenej priadzi. To, čo sa v jednoduchom výrobnom procese javí ako zachovávanie kvality predehádzajú­ cej práce — a tým aj materiálu, v ktorom je vtelená — javí sa v zhodnocovacom procese ako zachovávanie množstva už spred­ metnenej práce. Pre kapitál je toto zachovávanie zachovávaním daného množstva spredmetnenej práce prostredníctvom výrob­ ného procesu: pre živú prácu samu je to len zachovávanie už jestvujúcej, pre prácu jestvujúcej úžitkovej hodnoty. Živá práca pridáva nové množstvo práce, ale už spredmetnené množstvo práce nezachováva týmto kvantitatívnym pridávaním, lež svo­ jou kvalitou ako živá práca čiže tým, že sa k úžitkovým hodno­ tám, v ktorých existuje minulá práca, stavia ako práca. Živá práca sa však neplatí za túto kvalitu, ktorú má ako živá práca — vôbec by sa nekupovala, keby nebola Živou prácou — ale platí

308

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

sa za množstvo práce, ktoré je obsiahnuté v nej samej. Platí sa len cena jej úžitkovej hodnoty, tak ako cena všetkých ostatných tovarov. Za špecifickú kvalitu, ktorú má, že totiž už spredmetne­ nému množstvu práce pridáva nové množstvo práce, a že tým zároveň zachováva spredmetnenú prácu v jej kvalite ako spred­ metnenú prácu, za tú sa jej neplatí a robotníka ani nič nestojí, lebo je prirodzenou vlastnosťou jeho pracovnej schopnosti. Vo výrobnom procese je oddelenie práce od predmetných momentov jej existencie — od nástroja a materiálu — prekonané. Na tejto oddelenosti sa zakladá existencia kapitálu a námezdnej práce. Prekonanie tejto oddelenosti, ktoré skutočne nastáva vo výrob­ nom procese, — lebo inak by vôbec nebolo možné pracovať — kapitál neplatí. (Toto prekonávanie tiež neprebieha prostred­ níctvom výmeny s robotníkom — ale prostredníctvom práce sa­ mej vo výrobnom procese. Ako takáto prítomná Dráca je však sama práca už vtelená do kapitálu, je jedným Zzjeho momentov. Táto zachovávajúca sila práce sa teda javí ako sebazachovávajtca sila kapitálu. Robotník pridal len novú prácu, minulá práca — keďže existuje kapitál — má večnú existenciu ako hodnota, von­ koncom nezávislú od jej látkovej existencie. Takto sa vec javí kapitálu i robotníkovi.) Keby kapitál musel zaplatiť aj za to, jednoducho by prestal byť kapitálom. To spadá výlučne do látko­ vej úlohy, ktorú práca svojou povahou hrá vo výrobnom procese: do jej úžitkovej hodnoty. Ale ako úžitková hodnota patrí práca kapitalistovi, pokiaľ je len výmennou hodnotou, patrí robotní­ kovi. Jej živá kvalita vo výrobnom procese samom, fakt, že za­ chováva spredmetnený pracovný čas tým, že ho mení na pred­ metný spôsob existencie Živej práce, ten fakt robotníka už nezaujíma. Toto privlastňovanie, ktorým živá práca vo výrobnom procese samom robí nástroj a materiál telom svojej duše, a tým ich kriesi k životu, je fakticky v protiklade k tomu, že práca je zbavená predmetnosti, čiže je skutočnosťou len ako bezprostred­ ná životnosť v robotníkovi — a že pracovný materiál a nástroj jestvujú v kapitáli len ako pre seba existujúce. (K tomu sa treba vrátiť.) Zhodnocovací proces kapitálu prebieha prostredníctvom a vnútri jednoduchého výrobného procesu tým, že sa živá práca dostáva do svojho prirodzeného vzťahu k materiálnym momentom svojej existencie. Ale keď už je v tomto vzťahu, tento neexistuje pre ňu, ale pre kapitál: sama je už momentom kapitálu.

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštantný a variabilný kapitál

309

Ukazuje sa teda, že kapitalista prostredníctvom procesu výme­ ny s robotníkom — tým, že robotníkovi platí fakticky ekvivalent za výrobné náklady obsiahnuté v jeho pracovnej schopnosti, t. j. že mu poskytuje prostriedky, aby udržiaval svoju pracovnú schop­ nosť, ale sám si prisvojuje živú prácu — dostáva zadarmo dve veci, po prvé, nadprácu, ktorá zväčšuje hodnotu jeho kapitálu, ale, po druhé, dostáva zároveň tú kvalitu Živej práce, ktorá za­ chováva minulú prácu, materializovanú v zložkách kapitálu, a Za­ chováva tak už predtým existujúcu hodnotu kapitálu. Toto za­ chovávanie však nevyplýva z toho, že živá práca zväčšuje množ­ stvo spredmetnenej práce, že vytvára hodnotu, ale jednoducho Z toho, že ako živá práca existuje v pridávaní určitého množstva novej práce, v imanentnom vzťahu k materiálu a k nástroju práce, ktorý sa vytvoril výrobným procesom: vyplýva teda z jej kvality ako Živej práce. Ako takáto kvalita je však sama momen­ tom jednoduchého výrobného procesu a kapitalistu práve tak nič nestojí, ako ho priadza a vreteno okrem svojej ceny nestoja už nič, pretože sú tiež momentmi výrobného procesu. Keď sa napríklad v obdobiach stagnácie obchodu atď. zasta­ vujú pradiarne, naozaj možno pozorovať, že stroje hrdzavejú a že priadza je zbytočným balastom a okrem toho sa kazí, len Čo sa preruší ich vzťah k živej práci. Keď kapitalista dá robotníkom pracovať len preto, aby vytvárali nadhodnotu — aby vytvárali hodnotu, ktorá ešte nejestvuje — ukazuje sa, že len Čo prestane dávať pracovať, znehodnocuje sa aj ten jeho kapitál, ktorý už jestvuje, že teda živá práca nepridáva len novú hodnotu, ale že práve týmto aktom pridávania novej hodnoty k starej zachováva hodnotu, zvečňuje ju. (Tak jasne vidieť, aká hlúpa je námietka proti Ricardovi, že za nevyhnutné súčasti výrobných nákladov pokladá len zisk a mzdu, a nie aj tú časť kapitálu, ktorá je ob­ siahnutá v surovine a nástroji. Pokiaľ sa v nich obsiahnutá hod­ nota len zachováva, nevznikajú z toho nijaké nové výrobné ná­ klady. Ale pokiaľ ide o samy tieto už jestvujúce hodnoty, všetky sa zasa redukujú na spredmetnenú prácu — na nutnú prácu a nadprácu — na mzdua zisk. Čisto prírodný materiál, pokiaľ v ňom nie je spredmetnená nijaká ľudská práca, pokiaľ teda je čírou matériou, ktorá existuje nezávisle od ľudskej práce, nemá nijakú hodnotu, pretože hodnotou je len spredmetnená práca, práve tak nemá hodnotu ako prvky prírody vôbec.) Zachovávanie

410

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

už jestvujúceho kapitálu prostredníctvom práce, ktorá ho zhod­ nocuje, nestojí teda kapitál nič, a preto nepatrí k výrobným ná­ kladom: hoci už jestvujúce hodnoty sú zachované v produkte a vo výmene sa za ne musia teda dávať ekvivalenty. Ale zachovanie týchto hodnôt v produkte nesťojí kapitál nič, a preto ich kapitál nemôže ani zahrnúť do výrobných nákladov. Ani sa nenahrádzajú prácou, pretože sa nespotrebúvajú, pokiaľ sa len spotrebúvajú v takej forme svojej existencie, ktorá je z hľadiska práce ľa­ hostajná a jestvuje mimo nej, t. j. prácou sa na nich spotrebúva, ruší práve ich pominuteľnosť. Reálne sa spotrebúva len mzda. (3/ VZÁJOMNÝ VZŤAH MEDZI KONŠTANTNÝM A VARIABILNÝM KAPITÁLOM)

(a/ Rozdielna úloha konštantného a variabilného kapitálu pri tvorbe miery zisku) Vráťme sa ešte raz k nášmu príkladu. 100 toliarov kapitálu, totiž 50 toliarov za surovinu, 40 toliarov za prácu, 10 toliarov za výrobný nástroj. Nech robotník potrebuje 4 hodiny na to, aby vytvoril 40 toliarov, prostriedky nevyhnutné na jeho živobytie, čiže tú časť výroby, ktorá je nevyhnutná na to, aby sa zachoval pri živote, jeho pracovný deň nech trvá 8 hodín. Kapitalista tým dostáva prebytok, 4 hodiny, zadarmo: jeho nadhodnota sa rovná 4 spredmetneným hodinám, 40 toliarom:, teda jeho produkt — — 50 + 10 (hodnoty zachované, nie reprodukované: ktoré ako hodnoty zostali konštantné, nezmenené ) + 40 toliarov (mzda, re­ produkovaná, lebo sa spotrebovala vo forme mzdy) + 40 toliarov nadhodnoty. Dovedna: 140 toliarov. Z týchto 140 toliarov je 40 to­ liarov prebytok. Kapitalista musel žiť v priebehu výroby i predtým, než začal vyrábať: počítajme na to 20 toliarov. Týchto 20 toliarov musel mať okrem svojho kapitálu 100 toliarov, za ne museli byť teda v obehu ekvivalenty. (Tu nám nejde o to, ako vznikli.) Kapi­ tál predpokladá obeh ako konštantnú veličinu. Tieto ekvivalenty sú opäť k dispozícii. Kapitalista spotrebúva teda 20 toliarov zo svojho zisku. Týchto 20 toliarov vstupuje do jednoduchého obehu. Aj tých 100 toliarov vstupuje do jednoduchého obehu, ale preto, aby sa Znova premenili na podmienky novej výroby, t. j. na 90 to­

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštantný a variabilný kapitál

311

liarov suroviny, 40 toliarov existenčných prostriedkov pre robot­ níkov, 10 toliarov nástroja. Zostáva pridaná nadhodnota ako taká, novovytvorená, vo výške 20 toliarov. Táto nadhodnota sú peniaze, hodnota, ktorá vo vzťahu k obehu vystupuje ako nega­ tívna a samostatná. Tieto peniaze nemôžu vstupovať do obehu ako číry ekvivalent, za ktorý by sa vymenili len predmety spotreby, pretože sa vychádza z predpokladu konštantnosti obehu. Samo­ statná, iluzórna existencia peňazí je však prekonaná: existujú už len na to, aby sa zhoďnocovali: t. j. aby sa stali kapitálom. Ale na to, aby sa stali kapitálom, museli by sa znova vymeniť za momenty výrobného procesu, za existenčné prostriedky pre robotníkov, za surovinu a nástroj: všetky tieto momenty však nie sú ničím iným ako spredmetnenou prácou a môžu byť vytvá­ rané len Živou prácou. Teda peniaze, pokiaľ teraz už existujú osebe ako kapitál, sú jednoducho poukážkou na budúcu (novú) prácu. Predmetne existujú len ako peniaze. Nadhodnota, príras­ tok spredmeťnenej práce, pokiaľ existuje pre seba, sú peniaze, ale peniaze sú teraz osebe už kapitálom: ako také sú poukážkou na novú prácu. Kapitál tu už nevstupuje len do vzťahu k jestvu­ júcej práci, ale k budúcej. Nevystupuje ani už redukovaný na svoje jednoduché prvky vo výrobnom procese, ale na prvok pe­ ňazí, ale už nie ako peniaze, kťoré sú len abstraktnou formou všeobecného bohatstva, ale ktoré sú poukážkou na reálnu mož­ nosť všeobecného bohatstva — na pracovnú schopnosť, a to na nastávajúcu pracovnú schopnosť. Ak je kapitál takouto poukáž­ kou, potom na jeho materiálnej existencii ako peňazí nezáleží a môže sa nahradiť hocakým iným titulom. Tak ako majiteľ štát­ nych dlhopisov vlastní každý kapitalista vo svojej novozískanej hodnote poukážku na budúcu prácu, a tým, že si privlastnil sú­ časnú prácu, privlastnil si zároveň aj budúcu. (Túto stránku ka­ pitálu treba vyložiť len potiaľto. Už tu sa ukazuje tá jeho vlast­ nosť, že ako hodnota existuje oddelene od svojej substancie. V tom spočívajú už základy úveru.) Hromadenie kapitálu vo for­ me peňazí teda nie je materiálnym hromadením materiálnych podmienok práce. Ale je hromadením vlastníckych titulov na prácu. Je stanovením budúcej práce ako námezdnej práce, ako úžitkovej hodnoty kapitálu. Za novovytvorenú hodnotu nie je k dispozícii ekvivalent, možnosť jeho vzniku tkvie len v novej práci.

312

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

V tomto príklade sa teda absolútnym časom nadpráce — prácou 8 hodín namiesto 4 — vytvorila nová hodnota, 20 toliarov, pe­ niaze, a to peniaze, ktoré sú už vzhľadom na svoju formu ka­ pitálom (už so stanovenou možnosťou byť kapitálom, nie ako predtým, keď túto možnosť nadobudli až tým, že prestávali byť peniazmi ako takými): táto hodnota sa pridáva k starým hodno­ tám, k danému svetu bohatstva. Ak sa teraz zdvojnásobí produktivita, takže robotník musí na­ miesto 4 hodín nutnej práce dodávať len ďve hodiny, a ak ho kapitalista aj naďalej dôsledne nechá pracovať 8 hodín, výpočet bude vyzerať takto: 50 toliarov materiál, 20 mzda, 10 pracov­ ný nástroj, 60 nadhodnota (6 hodín, predtým 4). Prírastok ab­ solútnej nadhodnoty: Z hodiny čiže 20 toliarov. Dovedna: 140 toliarov (v produkte). Teda dovedna 140 toliarov ako predtým, z toho je však 60 to­ ľiarov nadhodnoty:, Z toho pripadá ako predtým 40 na absolútne predíženie času nadpráce, 20 na relatívne. Ale aj teraz tu máme len 140 toliarov jednoduchej výmennej hodnoty. Vzrástli teda len úžitkové hodnoty, alebo sa vytvorila nová hodnota? Predtým musel kapitál začínať znova so 100, aby sa znova zväčšil o 40 percent. Čo sa stane s tými 20 toliarmi nadhodnoty? Predtým kapitál spotreboval 20: zostalo mu 20 toliarov hodnoty. Teraz spo­ trebuje 20: Zostane mu 40. Na druhej strane mu predtým zostal kapitál 100, ktorý vstúpil do výroby, teraz sa znížil na 80. To, čo sa na jednej strane získalo na hodnote v jednom určení, stra­ tilo sa na druhej strane ako hodnota v inom určení. Prvý kapitál vstupuje opäť do výrobného procesu: produkuje opäť 20 toliarov nadhodnoty (ak odrátame kapitalistovu spotrebu). Na konci tejto druhej operácie je tu novovytvorená hodnota, ktorá nemá nijaký ekvivalent. Týchto 20 toliarov pribudne k prvým 40. Všimnime si teraz druhý kapitál. 90 toliarov materiál, 20 mzda (— 2 hodinám), 10 pracovný ná­ stroj. Týmito Z hodinami však produkuje hodnotu 8 hodín, totiž 80 toliarov (Z Čoho ide 20 na výrobné náklady). Zostáva 60, keďže 20 reprodukovalo mzdu (zmizli teda v podobe mzdy). 60 + 60 — —120. Na konci tejto druhej operácie sa spotrebuje 20 toliarov, zostáva 40 toliarov nadhodnoty: dovedna s prvou operáciou to robí 80. Pri tretej operácii v prvom kapitáli 60, vdruhom120: pri štvrtej operácii v prvom kapitáli 80, v druhom 160. O koľko sa

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštantný a variabilný kapitál

313

zmenšila výmenná hodnota prvého kapitálu ako produktívneho kapitálu, o toľko sa zväčšil kapitál ako hodnota.“ Predpokladajme, že obidva kapitály sa ako kapitály môžu po­ užiť spolu s ich nadhodnotou,: t. j. že nadhodnotu môžu vymeniť za novú živú prácu. Potom dostaneme takýto výpočet!“ (kapi­ talistovu spotrebu si nevšímame): prvý kapitál produkuje 40 percent, druhý 75 percent, 40 percent zo 140 je 56: 75 percent zo 140 (totiž 80 kapitál, 60 nadhodnota ) je 105. Celkový produkt robí v prvom prípade 140 + 56 — 196, vdruhom 140 + 105 — 245.

V druhom prípade je teda absolútna výmenná hodnota vyššia o 49. Prvý kapitál má 40 toliarov na to, aby kúpil nový pracovný čas: predpokladalo sa, že hodnota pracovnej hodiny je 10 tolia­ rov, za 40 toliarov kupuje teda 4 nové pracovné hodiny, ktoré mu produkujú 80 (z nich 40 nahrádza mzdu, totiž 8 pracovných hodín ).19 Na konci to bude 140 + 80 (totiž reprodukcia kapitálu 100: nadhodnota 40, čiže reprodukcia 140, čiže v prvom prípade sa 100 toliarov reprodukuje ako 140: druhých 40, keďže sa vydá­ va len na nákup novej práce, teda nie je jednoduchou náhradou nejakej hodnoty — čo je, mimochodom, nemožný predpoklad — produkuje 80. 140 + 80 —220. Druhý kapitál robí 140: 80 toliarov

produkuje 60, čiže 80 toliarov sa reprodukuje ako 140: zvyšných 60 však sa reprodukuje (pretože sa vydáva výlučne na nákup práce, a nie je teda jednoduchou náhradou nejakej hodnoty, ale reprodukujú sa samy zo seba a vytvárajú nadhodnotu) ako 240, teda 140 + 240 —380. (Produkuje o 160 toliarov viac ako prvý

kapitál, presne 24 hodín času nadpráce, zatiaľ čo pri prvom kapi­ táli sa Čas nadpráce rovnal 8 hodinám). Teda výsledkom je tu + Ďalej je v rukopise prečiarknuté: Vyrobená úžitková hodnota zostala v oboch prípadoch rovnaká. Druhý kapitál velí práve takému množstvu živej práce ako predtým a spotrebúva práve toľko materiálu a nástroja. V prvom prípade existuje hodnota 20 toliarov, pre ktorú ešte nejestvuje ekvivalent, v druhom prípade 40. Predpokladajme teraz, že obidva kapitály sú schopné veliť dostatočnému množstvu novej práce (Či už ide o prácu, ktorá materiál a surovinu vyrába, alebo o prácu, ktorá ich len spracúva, je jedno), aby obidva mohli so svojou nadhodnotou vstúpiť do výroby. Pri prvom kapitáli sa takto dosiahne výsledok: 100 (pôvodný kapitál] + 20 nadhodnoty (120), týchto 120 produkuje, po prvé, 40, tak ako predtým, + 20 —60, dovedna 160, druhý ka­ pitál: 80 (pôvodný kapitál) + 40 (120), produkuje, po prvé, 40 ako predtým, a po druhé, taktiež 40 —

314

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

väčšia výmenná hodnota, lebo sa spredmetnilo viac práce: o 16 hodín viac nadpráce. Tu treba pripomenúť ešte niečo iné: 140 toliarov pri 40 per­ centách dáva 56: kapitál a úroky"“ dovedna —140 + 56 —196: dostali sme však 220: podľa čoho by úroky Zo 140 nerobili 56, ale 84, to by bolo 60 percent zo 140 (140:84 —100:x: x — —8400/140 — 60). Takisto v druhom prípade: 140 pri 60 per­ centách —84, kapitál a úrok —140 + 84 —224: vychádza nám však 240: podľa toho úroky zo 140 nerobia 84, ale 100: (140 + + 100 — 240): t. j. v percentách

(140 : 100 — 100: x: x — 10 000/

[140) [: x —71 3/7] percent. Ale z čoho to vzniká? (V prvom prí­

pade 60 percent namiesto 40: v druhom prípade 70 1/7 percenta namiesto 60 percent.) V prvom prípade, kde vyšlo 60 namiesto 40, bolo teda 20 percent navyše: v druhom prípade 70 1/7 namiesto 60, teda 10 1/7 percenta navyše. Z čoho teda, po prvé, vyplýva rôznosť oboch prípadov, a po druhé, rozdiel v každom jednotli­ vom prípade? V prvom prípade pôvodný kapitál 100 —60 (materiál a pra­ covný nástroj) a 40 práca: 2/5 práca, 3/5 (materiál). Prvé 3/5 neprinášajú nijaké úroky, druhé 2/5 prinášajú úroky vo výške 100 percent. Ale ak to prepočítame na celý kapitál, zväčšil sa len o 40 percent: 2/5 zo 100 —40. Tých 100 percent z tejto sumy dáva však len 40 percent z celých 100: t. j. celok vzrastá o 2/5. Keby sa teraz Zznovopridaného kapitálu 40 boli tiež len 2/5 zväčšili o 100 percent, vyšlo by Zztoho zväčšenie celku o 16 to­ liarov. 40 + 16 — 56. Toto spolu s tými 140 — 196, čo je potom

skutočne 40 percent zo 156, ak počítame dovedna kapitál a Úrľo­ ky. Ak sa 40 zväčší o 100 percent, teda zdvojnásobí, robí to 80, 2/5 zo 40, zvýšené o 100 percent, robia 16. Z tých 80 nahrádza 40 kapitál. 40 je zisk. Teda výpočet vyzerá takto: 100 k + 40 úroky + 40 k + 40 ú — 220: čiže kapitál 140 s úrokmi 80: keby sme však počítali:

100 k + 40ú + 40k + 16ú —196, čiže kapitál 140 s úrokmi 56. Počítali sme priveľké úroky, a to 24 z kapitálu 40: ale 24 — — 3/5 zo 40 (3 X 8 — 24): t. j. popri kapitáli 100 toliarov len 2/5 [nového] kapitálu vzrástli o 100 percent: celý kapitál teda len o 2/5, t. j. o 16 toliarov. Výpočet úrokov zo 40 je o 24 tolia­ rov priveľký (počítali sme 100 percent z 3/5 kapitálu), 24 z 24

Absolútna a relatívna nadhodnota. Konštaniný a variabilný kapitál

315

je 100 percent z 3X 8 (3/5 Zo 40). Z celej sumy 40 to však robí 60 percent namiesto 40: t. j. Zo 40 sa počítalo navyše 24 (3/5), 24 zo 40 je 60 percent. Z kapitálu 40 sa teda počítalo navyše 60 percent (60 —3/5 zo 100). Zo 140 však sa počítalo navyše 24 (a to je rozdiel medzi 220 a 196): teda navyše je spolu 17 1/7 percenta. Takže na celý kapitál 140 toliarov sme nepripo­ čítali navyše 60 percent, tak ako na kapitál 40 toliarov, ale len 17 1/7 percenta.!$%To dáva rozdiel 42 6/7 percenta, pretože z ce­ lého kapitálu 140 toliarov sa na 40 toliarov počítalo navyše 24 toliarov. Takisto v druhom prípade.!6! Z prvých 80, ktoré produkujú 120, sa 50 + 10 nahradilo jed­ noducho, ale 20 reprodukovalo svoj trojnásobok: 60, (20 je re­

produkcia, 40 je nadhodnota). Ak 20 toliarov vydaných na mzdu produkuje 60 toliarov, čo je trojnásobok ich hodnoty, tak 60 toliarov produkuje 180.

(b/ Miera zisku a miera nadhodnoty) Nestojí“ za to, aby sme sa dlhšie zdržali pri tomto krajne nudnom počítaní. Vtip je jednoducho v tomto: keď tak ako v na­ šom prvom príklade 3/5 (60 toliarov zo 100) predstavuje ma­ teriál a nástroj, 2/5 (40 toliarov) mzdu a keď kapitál prináša 40 percent zisku, tak sa na konci výrobného procesu kapitál rovná 140 toliarom (tých 40 percent zisku vychádza takisto Z toho, Že kapitalista pri 6 hodinách nutnej práce nechá pra­ covať 12 hodín, získava teda z nutného pracovného času 100 percent). Keď tých získaných 40 toliarov pracuje opäť ako ka­ pitál za tých istých predpokladov — a na bode, ku ktorému sme dospeli, sa predpoklady ešte nezmenili — musia sa Z tých 40 toliarov 3/5, t. j. 24 toliarov, použiť zasa na materiál a nástroj a 2/5 na prácu: takže potom sa tiež zdvojnásobuje len mzda 16 toliarov na 32 toliarov, pričom 16 ide na reprodukciu, 16 na nadprácu: teda na konci výroby všetko dovedna robí 40 + 16 — —56 čiže 40 percent. Celkový kapitál 140 produkoval by teda za tých istých podmienok 196. Neslobodno však predpokladať, ako väčšina ekonómov, že tých 40 toliarov sa vynakladá čisto + Tu sa začína IV. zošit rukopisu. Prvá strana má nadpis: Zošit 4, Decem­ ber 1857. Kapitola o kapitáli. (Pokračovanie.)

316

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

na mzdu, na nákup živej práce, a že teda na konci výroby vy­ náša 80 toliarov. [Ak sa povie: kapitál 100 prináša za určité obdobie 10 per­ cent, za iné 5 percent, nie je nič nesprávnejšie, ako vyvodiť z toho záver, ako to robí Carey"“? a jeho nasledovatelia, že v prvom prípade bol podiel kapitálu na výrobe 1/10, a teda po­ diel práce len 9/10: a že v druhom prípade bol podiel kapitálu len 1/20, a teda podiel práce 19/20, že teda podiel práce stúpa preto, lebo miera zisku klesá. Zisk vo výške 10 percent z kapi­ tálu 100, prirodzene z hľadiska kapitálu, ktorý si vonkoncom neuvedomuje povahu svojho zhodnocovacieho procesu a len v krízach má záujem na tom, aby si ho uvedomoval, znamená, že sa hodnotové zložky jeho kapitálu — materiál, nástroj, mzda — zväčšili bez rozdielu o 10 percent, že sa teda kapitál ako suma o hodnote 100 toliarov, ako takýto počet určitej jed­ notky hodnôt, zväčšil o 10 percent. V skutočnosti však je otázka takáto: 1. aký bol vzájomný pomer medzi zložkami kapitálu, a Z. koľko nadpráce kúpil kapitál za mzdu — za pracovné hodiny spredmetnené v mzde. Ak poznám celkovú sumu kapitálu, vzá­ jomný pomer jeho hodnotových zložiek (prakticky by som mal ešte vedieť, aká časť výrobného nástroja sa spotrebúva vo vý­ robnom procese, teda koľko doň skutočne vchádza): a ak poznám Zisk, viem, koľko nadpráce sa vytvorilo. Ak sa kapitál skladá z 3/5 materiálu (o ktorom tu pre jednoduchosť predpokladáme, že sa celý stáva materiálom výroby, že sa celý spotrebúva pro­ duktívne), že robí teda 60 toliarov, kým mzda 40, a ak zisk zo 100 toliarov robí 10, potom práca, kúpená za 40 toliarov spred­ metneného pracovného času, vytvorila vo výrobnom procese za 90 toliarov spredmetnenej práce, pracovala teda určitý čas na­ vyše, čiže vytvorila nadhodnotu 25 percent — 1/4 nutného pracov­ ného času. Ak teda robotník pracuje za deň 12 hodín, tak pracoval 2 2/5 hodiny času nadpráce a jeho nutný pracovný čas, ktorý ho má udržať pri živote jeden deň, robil 9 3/5 pracovných hodín. Nová hodnota, vytvorená vo výrobe, robí síce len 10 toliarov, ale podľa skutočného podielu treba týchto 10 toliarov počítať Zo 40 toliarov, nie zo 100. Šesťdesiat toliarov hodnoty nevytvorilo nijakú novú hodnotu, vytvoril ju pracovný deň. Robotník zväčšil teda kapitál, vymenený za pracovnú schopnosť, o 25 percent, nie o 10 percent. Celkový kapitál získal prírastok 10 percent. Desať je

Absolútna a relatívna nadhodnota. Miera zisku a miera nadhodnoty

317/

25 percent zo 40: je to len 10 percent zo 100. Miera zisku kapitálu teda nevyjadruje mieru, v akej živá práca zväčšuje množstvo predmetnej práce, lebo toto zväčšenie — len prebytku, v ktorom robotník reprodukuje svoju mzdu, t. j. — času, o aký pracuje viac, než by musel pracovať na to, aby produkoval svoju mzdu. Keby robotník vo vyššie uvedenom príklade nebol kapitalistovým robot­ níkom a keby sa k úžitkovým hodnotám, obsiahnutým v tých 100 toliaroch, nestaval ako ku kapitálu, ale jednoducho ako k pred­ metným podmienkam svojej práce, mal by skôr, než by výrobný proces začal zasa odznova, 40 toliarov existenčných prostriedkov, ktoré by spotreboval za jeden pracovný deň, 60 toliarov nástroja a materiálu. Pracoval by len 4/5 dňa, 9 3/5 hodiny, a jeho produkt by na konci tohto dňa nerobil 110 toliarov, ale 100, ktoré by opäť vymenil v uvedených proporciách, a proces by začínal vždy od­ znova. Ale pracoval by aj o tri hodiny menej, t. j. pri výmene, ktorú by urobil medzi 40 toliarmi existenčných prostriedkov a svojím pracovným časom, ušetril by 25 percent nadpráce — 25 percent nadhodnoty, a keby pracoval 2 2/5 hodiny navyše, pretože by mal k dispozícii materiál a nástroj, tak by mu ani len na um nezišlo povedať, že vytvoril nový zisk 10 percent, ale povedal by, že vytvoril 25 percent, pretože by si mohol kúpiť o štvrtinu viac existenčných prostriedkov, za 50 toliarov namiesto za 40, a pre neho by mali hodnotu jedine existenčné prostriedky, lebo jemu ide o úžitkovú hodnotu. Na ilúzii, že nový zisk sa nevytvára výme­ nou 9 3/5 pracovnej hodiny, spredmetnených v tých 40 toliaroch, za 12 hodín živých pracovných hodín, že sa teda nevytvára nad­ hodnota 25 percent z tejto časti, ale že sa celý kapitál zväčšil rovnomerne o 10 percent — 10 percent zo 60 je 6 a Zo 40 sú 4 — na tejto ilúzii sa zakladá zložený úrokový počet smutne známeho dr. Pricea, ktorý božského Pitta priviedol k jeho nezmyselnému umorovaciemu fondu."“ Totožnosťou nadzisku a času nadpráce — absolútneho i relatívneho — je určená kvalitatívna hranica pre akumuláciu kapitálu, pracovný deň čiže čas, po ktorý pracovná schopnosť robotníka môže pôsobiť počas 24 hodín — stupeň rozvoja produktívnej sily — i obyvateľstvo, ktoré vyjadruje po­ čet súčasných pracovných dní atď. Ak sa naproti tomu nad­ zisk chápe len ako úrok — t. j. ako pomer, v akom sa kapitál Zväčšuje pomocou nejakého imaginárneho triku, tak je tá hranica len kvantitatívna a potom absolútne nemožno pochopiť, prečo si

318

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

kapitál každé druhé ráno Znova nepriráža sebe ako kapitálu úroky a prečo si takto nevytvára úroky Zo svojich úrokov v ne­ konečnom geometrickom rade.!8$1Nemožnosť Priceovho narasta­ nia úrokov pochopili ekonómovia z praxe: chybu, ktorú obsahuje, nikdy neodhalili. Z tých 110 toliarov, ktoré na konci výroby tvoria jej výsledok, zostalo 60 toliarov (materiál a nástroj), nakoľko sú hodnotanrmi, absolútne nezmenených. Robotník z nich nič neubral a nič k nim nepridal. To, že kapitálu zadarmo, iba faktom, že jeho prácá je živou prácou, zachováva spredmetnenú prácu — javí sa, prav­ da, Zo stanoviska kapitalistu, tak, akoby mu robotník mal ešte aj zaplatiť za to, že on, kapitalista, dovoľuje robotníkovi ako práci vstúpiť do adekvátneho vzťahu k spredmetneným momentom — predmetným podmienkam. A pokiaľ ideotých ostatných 50 tolia­ rov, 40 toliarov z nich teraz už nepredstavuje len zachovávanie, ale skutočnú reprodukciu, keďže kapitál ich vydal vo forme mzdy a robotník ich spotreboval: 10 toliarov predstavuje produkciu presahujúcu reprodukciu, totiž 1/4 nutnej práce (2 2/5 hodiny). Produktom výrobného procesu je teraz len tých 50 toliarov. Keby sa teda robotník, ako sa nesprávne tvrdí, delil s kapitalistom o produkt tak, že by dostal 9/10, musel by dostávať nie 40 tolia­ rov (a on ich dostal vopred, za to ich reprodukoval: fakticky ich teda kapitálu úplne splatil a navyše mu ešte aj zadarmo zachoval už existujúcu hodnotu), čo je len 8/10, ale musel by dostať 45, čím by kapitálu zostalo len 5. Kapitalista by mal na konci teda len 65 toliarov ako produkt výrobného procesu, ktorý začal so 100 toliarmi. Ale z tých reprodukovaných 40 to­ liarov nedostáva robotník nič, takisto ako ani z tých 10 toliarov nadhodnoty. Ak by sa tých 40 reprodukovaných toliarov malo chápať tak, že sú určené na to, aby znova slúžili ako mzda, teda aby tiež znova slúžili kapitálu na nákup živej práce, potom, ak sa má hovoriť o pomere, možno povedať len toľko, že spredmet­ nená práca 9 3/5 hodiny (40 toliarov] kupuje živú prácu 12 hodín (50 toliarov) a vytvára tým nadhodnotu 20 percent zo skutočného produktu (reprodukovaného sčasti ako fond na mzdu, sčasti no­ vovyrobeného ako nadhodnota) zhodnocovacieho procesu. Pôvodný kapitál 100 teda predstavoval: [Podmienky práce] [Nástroj] [Námezdná práca] 90

—

10

—

40

Absolútna a relatívna nadhodnota. Miera zisku a mlera nadhodnoty

319

Produkovaný nadzisk 10 toliarov (25 percent času nadpráce). Dovedna 110 toliarov. Predpokladajme teraz, že by to bolo takto: 60

—

20

—

20.

Výsledok nech je 110 toliarov: obyčajný ekonóm a ešte obyčaj­ nejší kapitalista povie, že tých 10 percent sa produkovalo rov­ nomerne zo všetkých častí kapitálu. Opäť by sa bolo zachovalo len 80 toliarov kapitálu, s jeho hodnotou by nebola nastala nijaká zmena. Len tých 20 toliarov by sa bolo vymenilo za 30: teda nadpráca by bola vzrástla o 50, a nie ako predtým o 25 percent. Teraz si zoberme tretí prípad: [Podmienky práce] [Nástroj] [Námezdná práca] 100:

70

—

20

—

10. Výsledok 110.

Nezmenená hodnota robí teraz 90. Nový produkt je 20, teda nad­ hodnota čiže čas nadpráce robí 100 percent. Máme tu tri prípady, v ktorých je zisk z celého kapitálu zakaždým 10, ale v prvom prípade robí novovytvorená hodnota 25 percent zo spredmetnenej práce vydanej na nákup živej práce, v druhom prípade 50 per­ cent, v treťom 100 percent.]“ Bodaj by čert vzal tieto prekliate nesprávne výpočty. No nič to zato. Začneme odznovu. V prvom prípade sme mali: Nemenná hodnota Námezdná práca Nadhodnota Celkove 60

40

10

110.

Stále vychádzame z predpokladu, že pracovný deň —12 hodi­ nám. (Mohli by sme aj predpokladať, že sa pracovný deň predli­ žuje, napríklad že predtým bol len x hodín a teraz je x + b hodín a že produktivita Zostala taká istá, alebo že obidva činitele sú premenlivé. ) hodín toliarov Ak robotník produkuje za 12 90,

tak Za . |...

Zá „0...

Za 0...

. 20...

0. 1

41/6,

OYZSU 40,

za 12hodín

0.22/5 10. 50toliarov

+ Ďalej je v rukopise prečiarknuté: V prvom prípade dal robotník celý pra­ covný deň o 12 hodinách za 3/4 pracovného dňa spredmetnenej práce (9 hodín) a odpracoval teda 3 hodiny času nadpráce. V druhom prípade sa jeho nutný pracovný čas — 20 toliarom: jeho nadpráca —10 toliarom.

320

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

Nutná práca robotníka robí teda 93/5 hodiny (40 toliarov): nadpráca teda 2 2/5 hodiny (hodnota 10 toliarov). 2 2/5 hodiny je pätina pracovného dňa. Robotníkova nadpráca robí 1/5 dňa, te­ da —hodnote 10 toliarov. Ak týchto 2 2/5 hodiny pokladáme teraz za percento, ktoré kapitál získal z pracovného času spredmet­ neného v 9 3/5 hodiny výmenou za živú prácu, potom 2 2/5 : 9 3/5 — — 12/5 : 48/5, t. j — 12:48 — 1:4. Teda 1/4 kapitálu — 25 per­ centám z neho. Takisto 10 toliarov: 40 toliarov — 1:4 — 25 per­

cent. Zhrňme teraz celý výsledok: Percentá Čas nad- | z vyme­

Hodnota

Čís. | Pôvodný| e20“ JA | Celková| práce a | nenej nená | reprodu-| hodnota 1

kapitál: | 1 odnota:kovaná za výroby: | 5“Ma: “| mzdu: y: 100

60

40

10

110

nadhod- | spred­ nota: [metnenej práce: 2 2/5 hod.| 25 perc.

toliarov | toliarov | toliarov | toliarov | toliarov | Čiže 10 toliarov (2 2/5

práce)

(Dalo by sa povedať, že pracovný nástroj, jeho hodnota, sa musí reprodukovať, nielen nahradiť: pretože vo výrobe sa naozaj Oopo­ trebuje, spotrebuje. To treba vziať do úvahy pri fixnom kapitáli.

V skutočnosti sa hodnota nástroja pridáva k hodnote materiálu, pokiaľ je spredmetnenou prácou, mení len formu. Ak v uvedenom príklade bola hodnota materiálu 50 a hodnota pracovného ná­ stroja 10, tak teraz, keď je nástroj opotrebovaný o », je hodnota materiálu 55 a hodnota nástroja 5: ak načisto Zmizne, dosiahla hodnota materiálu 60. Toto je prvok jednoduchého výrobného procesu. Nástroj sa nespotreboval mimo výrobného procesu ako mzda ).

Prejdime teraz k druhému predpokladu: -

Pôvodný ná kapitál: 100

Hodnota

Nad-

Celková

reprodu-| nodnota| suma:

hodnota:„(kovaná mzdu:za výroby: y: 80

20

10

110

toliarov | toliarov

Absolútna a relatívna nadhodnota, Miera zisku a miera nadhodnoty

321

Ak robotník produkuje za 12 hodín 30 toliarov, produkuje za 1 hodinu 2 2/4 toliara, za 8 hodín 20 toliarov: za 4 hodiny 10 tolia­ rov. Desať toliarov je 50 percent z 20 toliarov: takisto 4 hodiny Z 8 hodín, nadhodnota —4 hodiny, 1/3 pracovného dňa čiže 10 to­ liarov nadhodnoty. Teda: " Čís. | Pôvodný II kapitál: 100

Hodnota Čas nad­ Nezme- reproduNadCelková práce a Percento nená [kovanáza! "0ďnota | suma: nadhod- | Z kapi­ hodnota: | mzdu: výroby: nota: tálu: 80

z0

10

110

8 hod. | toliarov | toliarov

4 hod. | 50 perc.

10 toliarov Z prac.

dni

V prvom i v druhom prípade zisk z celkového kapitálu 100 — —10 percent, ale v prvom prípade je skutočná nadhodnota, ktorú kapitál dostáva vo výrobnom procese, 25 percent, v druhom prí­ pade 30 percent (nutného pracovného času). Predpoklady v prípade čís. II sú samy osebe takisto možné ako predpoklady v prípade čís. I. Ak ich však uvedieme do vzá­ jomného vzťahu, ukáže sa, že predpoklady v prípade čís. 1I sú hlúpe. Materiál a nástroj sa Zo 60 toliarov zvýšili na 80 toliarov, produktivita práce klesla zo 41/6 toliara za hodinu na 2 3/4 tolia­ ra a nadhodnota vzrástla o 100 percent. (Predpoklad je však správny, ak vychádzame z toho, že väčšie výdavky za mzdu vy­ jadrujú v prvom prípade viac pracovných dní, v druhom prípade menej.) Fakt, že poklesla nutná mzda, teda hodnota práce vy­ jadrená v toliaroch, bol by sám osebe ľahostajný. Či je hodnota jednej pracovnej hodiny vyjadrená v 2 alebo v 4 toliaroch, v prvom i druhom prípade produkt 12 hodín práce (v obehu) vymieňa sa za 12 hodín práce a v oboch prípadoch sa nadpráca javí ako nadhodnota. Hlúposť tohto predpokladu tkvie v tom, že 1. sme ako minimum pracovného času stanovili 12 hodín, nemôžeme teda počítať ani s väčším ani s menším počtom pra­ covných dní: 2. čím viac nám na jednej strane rastie kapitál, tým viac obmedzujeme nielen nutnú prácu, ale musíme znížiť

322

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

aj jej hodnotu, zatiaľ čo hodnota zostáva tá istá. V druhom prí­ pade by naopak musela stúpať cena. To, že robotník môže žiť pri menšom množstve práce, t. j. že za rovnaký počet hodín vy­ rába viac, to by sa nesmelo prejavovať v znížení počtu toliarov za nutnú pracovnú hodinu, ale v počte nutných pracovných hodín. Keby napríklad ako v prvom prípade dostal 41/6 toliara, ale úžitková hodnota tejto hodnoty, ktorá musí byť konštantná, aby mohla vyjadrovať hodnotu (nie cenu), by sa takto zväčšila, nepotreboval by už na produkciu svojej živej pracovnej schop­ nosti 9 3/5 hodiny ako v prvom prípade, ale iba 8 hodín, potom by sa to muselo prejaviť v nadbytku hodnoty. Ale za tých pod­ mienok, ako sme ich určili, máme tu „nezmenenú hodnotu“ va­ riabilnú, a stále nezmenených 10 percent, ktoré sú tu konštantné ako prídavok k reproduktívnej práci, hoci vyjadrujú jej rôzne percentné podiely. V prvom prípade je nezmenená hodnota men­ šia ako v druhom prípade, ale celkový produkt práce je väčší: pretože ak je jedna zložka Zo 100 menšia, musí byť druhá väčšia: a pretože je súčasne absolútny pracovný čas fixný a rovnaký, pretože sa ďalej celkový produkt práce zmenšuje úmerne tomu, ako sa „nezmenená hodnota“ zväčšuje, a zväčšuje sa tou mie­ rou, akou sa „nezmenená hodnota“ zmenšuje, dostávame za ten istý pracovný čas tým menej produktu práce (absolútneho), čím viac kapitálu sa v tom istom pomere použije. To by bolo síce cel­ kom správne, pretože ak sa z nejakej sumy ako zo 100 vydá V „nezmenenej hodnote“ viac, môže sa na pracovný čas vydať menej, a teda relatívne k vynaloženému kapitálu vôbec môže sa vytvoriť menej novej hodnoty, ale aby potom kapitál vôbec mohol dosahovať zisk, nesmie byť pracovný čas fixovaný ako tu, alebo, ak je fixovaný, nesmie sa hodnota pracovnej hodiny zmenšiť ako tu, čo je nemožné, ak sa „nezmenená hodnota“ zväčšuje a nadhodnota vzrastá, počet pracovných hodín by musel klesať. To sa však v našom príklade predpokladá. V prvom prí­ pade predpokladáme, že sa za 12 hodín práce produkuje 50 to­ liarov: v druhom prípade však len 30 toliarov. V prvom prípade necháme robotníka pracovať 9 3/5 hodiny: v druhom len 8, hoci za hodinu vyrobí menej. To je absurdné. (Nie je však predsa len niečo správne na týchto číslach, ak sa na to pozrieme inak? Nezmenšuje sa azda absolútna nová hodnota, hoci relatívna hodnota vzrastá, keď sa do zložiek kapitálu vloží v pomere

Absolútna a relatívna nadhodnota, Miera zisku a miera nadhodnoty

323

k práci viac materiálu a nástroja? V pomere k určitému danému kapitálu sa použije menej živej práce: teda aj keby časť, o ktorú táto živá práca prevyšuje svoje náklady, a keby sa preto zvýšil jej percentuálny pomer práve vo vzťahu k mzde, t. j. percentuál­ ny pomer vo vzťahu ku skutočne spotrebovanému kapitálu, ne­ bola by absolútna nová hodnota nevyhnutne relatívne menšia ako v tom kapitáli, ktorý používa menej pracovného materiálu a nástroja (najmä to je hlavný moment pri zmene nezmenenej hodnoty, t. j. hodnoty, ktorá sa výrobným procesom nemení ako hodnota] a viac Živej práce, práve preto, že sa relatívne po­ užije viac Živej práce?) Zväčšovaniu pracovného nástroja zod­ povedá potom rasť produktivity, pretože jeho nadhodnota nie je tak ako pri predchádzajúcom spôsobe výroby v nijakom pomere k jeho úžitkovej hodnote, k jeho produktivite, a už samo Zvýše­ nie produktivity vytvára nadhodnotu, aj keď vonkoncom nie v tom istom číselnom pomere. Zvýšenie produktivity, ktoré sa musí prejaviť vo zväčšení hodnoty nástroja — podielu, ktorý predstavuje vo výdavkoch kapitálu — má nevyhnutne za násle­ dok zväčšenie materiálu, lebo sa musí spracovať viac materiálu, aby sa mohol vyrobiť väčší produkt. (Zvýšenie produktivity sa však týka aj kvality, lenže iba kvantity pre daný produkt určitej kvality: kvality pre určitú danú kvantitu: môže sa týkať jedného i druhého.) Aj keď je teda v pomere k nadpráci menej práce (nutnej), menej práce, než vôbec treba či vôbec menej Živej práce v pomere ku kapitálu, nemôže predsa len vzrastať jeho nadhod­ nota, aj keď sa Vvpomere k celému kapitálu zmenšuje, teda aj keď sa zmenšuje takzvaná miera zisku? Vezmime napríklad ka­ pitál 100. Materiálu nech je pôvodne 30. Nástroj 30. (Spolu 60 nemennej hodnoty.) Mzda 40 (4 pracovné dni). Zisk 10. Zisk tu robí 25 percent novej hodnoty v pomere k práci spredmetnenej v mzde a 10 percent v pomere ku kapitálu. Teraz nech sa ma­ teriál zväčší na 40, aj nástroj na 40. Produktivita sa zdvojnásobí, takže by boli potrebné už len Z pracovné dni —20. Predpokla­ dajme teraz, že absolútny zisk, t. j. Zisk z celkového kapitálu, je menší ako 10. Nemôže zisk v pomere k použitej práci byť väčší ako 25 percent, t. j v uvedenom prípade väčší ako len štvrtina Z 20? Naozaj, tretina z 20 je 62/3: teda menej než 10, ale jedna­ ko len 33 1/3 percenta v pomere k použitej práci, zatiaľ Čo v pred­ chádzajúcom prípade to bolo len 25 percent. Tu by sme na konci

324

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

mali len 106 2/3, zatiaľ Čo predtým sme mali 110, a jednako by pri tej istej sume (100) bola nadpráca, bol by nadzisk v pomere k použitej práci väčší ako v prvom prípade: keďže sa však ab­ solútne použilo o 90 percent menej práce, zatiaľ Čo zisk v po­ mere k použitej práci je len o 81/3 väčší ako v prvom prípade, musí byť absolútny výsledok menší, teda aj zisk z celkového ka­ pitálu. Pretože 20 X 33 1/3 je menej ako 40 X 25. Celý tento prí­ pad je nepravdepodobný a v ekonómii nemôže platiť ako vše­ obecný príklad: lebo tu sa predpokladá zväčšovanie pracovného nástroja a zväčšovanie množstva spracovaného materiálu, hoci sa zmenšil nielen relatívny, ale absolútny počet robotníkov. (Pravda, ak dva činitele sa —tretiemu, musí sa jeden zmenšo­ vať, keď sa druhý zväčšuje.) Ale zväčšovanie pracovného nástroja čo do hodnoty, ktorú predstavuje v kapitáli, a zväčšovanie pra­ covného materiálu čo do hodnoty pri relatívne zmenšenom množ­ stve práce. predpokladá vcelku deľbu práce, teda zvýšenie počtu robotníkov aspoň absolútne, i keď nie úmerne veľkosti použi­ tého kapitálu. Ale napríklad pri litografickom stroji, ktorý môže použiť každý sám na kopírovanie litografií, predpokladajme, že hodnota prvého novovynájdeného prístroja bola väčšia ako hod­ nota, ktorú používali 4 robotníci predtým, než sa vynašiel tento ľahko ovládateľný prístroj, predpokladajme teda, že stroj si vy­ žaduje už len 2 robotníkov: (tu, ako v prípade mnohých strojov, ktoré majú charakter nástroja, nemôže byť už reč o nejakej ďal­ šej deľbe práce, ale naopak, kvalitatívna deľba mizne]: predpo­ kladajme, že nástroje mali pôvodne hodnotu len 30, ale nutná

práca (t. j. práca nevyhnutná pre kapitalistu, aby mohol dosa­ hovať zisk] robila 4 pracovné dni. (Existujú také stroje, napríklad rúry ústredného kúrenia, kde práca ako taká úplne mizne všade okrem jedného bodu, rúra sa na jednom mieste otvára: na to, aby sa teplo prenášalo na ostatné miesta, netreba vôbec nija­ kých robotníkov. Platí to vôbec (pozri Babbagea"“) pre všetky vodiče energie, kde sa predtým prenášala energia z jedného miesta na druhé v materiálnej forme pomocou príslušného počtu robotníkov, predtým kuričov, — prenášanie energie z jedného priestoru do druhého, čo sa teraz stalo fyzikálnym procesom, holo prácou určitého počtu robotníkov.) Ak kapitalista používa tento litografický stroj ako zdroj zárobku, ako kapitál, a nie ako úžitkovú hodnotu, množstvo materiálu sa nevyhnutne zväčší,

Absolútna a relatívna nadhodnota, Miera zisku a miera nadhodnoty

325

pretože za ten istý čas môže urobiť viac litografických kópií, a práve z toho plynie jeho zisk. Predpokladajme, že tento lito­ graf použije teda nástroj v hodnote 40, materiál v hodnote 40, 2 pracovné dni (20), ktoré mu vynesú 33 1/3 percenta, t. j. 6 2/3 zo spredmetneného pracovného času v hodnote 20, teda ak jeho kapitál takisto ako kapitál toho druhého robí 100, vynáša mu len 62/3 percenta, ale v pomere k použitej práci získava 33 1/3, ten druhý získava z kapitálu 10 percent, ale v pomere k použitej práci len 25 percent. Aj keď hodnota získaná v pomere k použitej práci je menšia, zisky celého kapitálu sú predsa len väčšie, keď sú ostatné zložky kapitálu relatívne menšie. Napriek tomu by podnik so 6 2/3 percenta z celkového kapitálu a s 33 1/3 percenta V pomere k použitej práci mohol vynášať väčší zisk než pôvodný podnik, ktorý bol založený na 253percentách v pomere k práci a na 10 percentách zisku z celkového kapitálu. Predpokladajme napríklad, že ceny obilia atď. stúpli natoľko, že hodnota robot­ níkovej obživy stúpla o 25 percent. Potom by tie 4 pracovné dni stáli prvého litografa 90 namiesto 40. Jeho nástroje a materiál by Zostali v rovnakej hodnote: 60 toliarov. Musel by teda vynalo­ žiť kapitál 110. Jeho zisk pri kapitáli 110 robil by z tých 50 tolia­ rov za 4 pracovné dni 12 1/2 (25 percent). Teda 12 1/2 toliara zo 110: (t. j. 11 4/11 percenta z celkového kapitálu 110). Druhý lito­ graf: stroj 40, materiál 40, ale Z pracovné dni ho namiesto 20 budú stáť o 25 percent viac, t. j. 25. Musel by teda vynaložiť 105, jeho nadhodnota v pomere k práci by robila 331/3 percenta, t. j. 1/3, teda 81/3 toliara. Zo 105 toliarov by teda získal 81/3 toliara, 7 59/63 percenta.1%$Ak teda vzhľadom na uvedené prie­ merné proporcie predpokladáme v cykle 10 rokov 53zlých a 5 dobrých rokov, potom by prvý litograí v porovnaní s druhým získal za prvých 5 rokov 50 toliarov úrokov“, za druhých 5 rokov by získal 62 1/2: dovedna 112 1/2 toliara: priemerné úroky za desať rokov by robili 11 1/4 toliara. Druhý kapitalista by za prvých 5 rokov získal 33 1/3: za druhých 5 rokov 41 2/3: dovedna 75 toliarov: priemer za 10 rokov 7 1/2 toliara. Keďže čís. II spra­ cúva Za rovnakú cenu viac materiálu, dodáva lacnejšie. Proti tomu by sa dalo namietnuť, že opotrebúva viac nástroja, že bude teda dodávať drahšie, najmä preto, že pomer, v akom spotrebúva + Pozri poznámku

1599.

320

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

viac hodnoty stroja, je taký istý ako pomer, v akom spotrebúva viac materiálu, ale je prakticky nesprávne, že by sa stroje úmer­ ne tomu opotrebúvali väčšmi, t. j. že by sa museli nahradiť za určité obdobie skôr úmerne tomu, o koľko viac materiálu spra­ cúvajú. Ale to všetko sem nepatrí. Predpokladajme, že v oboch prípadoch je pomer medzi hodnotou stroja a hodnotou materiálu konštantný. Tento príklad dostáva väčší význam až vtedy, keď predpokla­ dáme jeden menší kapitál, ktorý používa viac práce a menej materiálu a strojov, pritom však získava vyšší percentuálny po­ diel z celkového kapitálu, a keď predpokladáme jeden väčší kapi­ tál, ktorý používa viac strojov, viac materiálu a relatívne menšie, ale absolútne rovnaké množstvo pracovných dní a dosahuje menší percentuálny zisk z celkového kapitálu, lebo na prácu, ktorá je produktívnejšia, pripadá aj menšia deľba práce atď. Pri­ tom treba predpokladať, že úžitková hodnota stroja (Čo sa vyššie nepredpokladalo) je podstatne väčšia ako jeho hodnota, t. j. že jeho znehodnocovanie v službách výroby neprebieha úmerne tomu, ako sa zvyšuje výroba. Vezmime teda vyššie spomenutý príklad s lisom (v prvom prí­ pade ide o tlačiarsky lis, ale ručný, v druhom prípade o strojový tlačiarsky lis). Z kapitálu I vo výške 100 sa použije na materiál, povedzme, 30, na ručný lis 30: na prácu 4 pracovné dni —40 toliarom, zisk nech je 10 percent: teda 25 percent v pomere k živej práci (1/4

času nadpráce).

Z kapitálu 11 vo výške 200 sa na materiál použije, povedzme, 100, na lis 60 a 4 pracovné dni (40 toliarov): zisk Zo 4 pracovných dní nech je 13 1/3 toliara — 1 pracovnému dňu a 1/3, zatiaľ čo v prvom prípade robil len 1 pracovný deň: celková suma: 213 1/3 toliara, t. j. 6 2/3 percenta, zatiaľ čo v prvom prípade to bolo 10 percent. A predsa v tomto druhom prípade je nadhod­ nota v pomere k použitej práci 13 1/3, kým v prvom prípade len 10: v prvom prípade 4 dni vytvoria za 4 dni 1 deň navyše, v dru­ hom prípade 4 dni vytvoria 11/3 dňa navyše. Miera zisku z cel­ kového kapitálu je však o tretinu čiže o 33 1/3 percenta menšia než v prvom prípade: celková suma zisku je o 1/3 väčšia. Pred­ pokladajme teraz, že tých 30 a 100 materiálu sú tlačové hárky, že nástroj sa spotrebuje za ten istý čas, za desať rokov čiže 1/10

Absolútna a relatívna nadhodnota, Miera zisku a miera nadhodnoty

327

za rok. Potom teda čís. I musí nahradiť 1/10 z 30 v materiáli, t. j. 3, čís. II 1/10 zo 60, t. j. 6. Ani v jednom z oboch prípadov

neprechádza viac materiálu do ročnej produkcie (tie 4 pracovné dni možno brať ako dni, z ktorých každý zahrnuje aj 3 mesiace), než sa predpokladá vyššie“. Kapitál I predáva 30 tlačových hárkov za 30 materiálu + 3 nástroj + 50 (spredmetneného pracovného času) (čas výroby) — — 83.

|

Kapitál II predáva 100 tlačových hárkov za 100 materiálu + 6 nástroja + 53 1/3 (spredmetneného pracovného času) (Čas vý­ roby) — 159 1/3.

Kapitál I predáva 30 tlačových hárkov za 83 toliarov, 1 tlačový hárok za 83/30 toliara — 2 toliare 23 strieborných grošov. Kapitál II predáva 100 tlačových hárkov za 159 toliarov 10 strieborných grošov, 1 tlačový hárok za 139 toliarov 10 strieborných grošov — 100

"

t. j. za 1 toliar 17 strieborných grošov 8 fenigov. Je teda jasné, že kapitál I je totálne v koncoch, lebo predá­ va neúmerne draho. Hoci teda zisk Z celého kapitálu robil Vvprvom prípade 10 percent a v druhom prípade len 62/3 per­ centa, predsa prvý kapitál dosiahol v pomere k pracovnému času len 25 percent, kým druhý dosahuje — 33 1/3. Pri kapitáli I + Ďalej je v rukopise prečiarknuté: Kapitál I predáva teda 200 tlačových hárkov za 30 materiálu + 3 nástro­ ja + 50 výrobných zložiek (spredmetneného pracovného času) (v čom je zisk 3) — 83.

Kapitál II [predáva teda] 200 [tlačových hárkov] za 100 [materiálu] + + 6 [nástroja] + 531/3 [spredmetneného pracovného času] —15991/3. 83

Kapitál I predáva teda 1 tlačový hárok za 100 t. j. za 2 strieborné groše 9 fenigov.

toliara:

159

Kapitál II predáva teda 1 tlačový hárok za 100

toliara

+ 5 strieborných grošov — 39 strieborných grošov 10 fenigov. Príklad je teda nesprávne zvolený a ceny nie sú správne. — Povedzme teda materiál 90, lis 60, 5 pracovných dní za 50. Alebo musí byť relatívne viac robotníkov alebo viac materiálu (t. j. vyššia produktivita). V čísle I pripadá na 15 materiálu atď. 1 pracovný deň.

328

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

je pomer nutnej práce k celkovému použitému kapitálu väčší, a preto nadpráca, i keď je absolútne menšia než pri kapitáli II, vystupuje ako väčšia miera zisku z menšieho celkového kapitá­ lu. Štyri pracovné dni k 60 je väčší pomer ako 4: 160: v prvom prípade pripadá 1 pracovný deň na existujúci kapitál 15: v dru­ hom prípade 1 pracovný deň na 40 toliarov. Ale pri druhom ka­ ..— -—Tv—.TŤÍ

strojového zariadenia, teda aj väčším podielom, aký predstavuje medzi hodnotovými zložkami kapitálu, teda väčším množstvom materiálu, v ktorom je vyjadrené, že pracovný deň obsahuje dlh­ ší Čas nadpráce a spotrebuje teda za ten istý čas viac materiálu). Tento kapitál vytvára viac času nadpráce (relatívny čas nadprá­ ce, t. j. taký, ktorý je podmienený vývojom produktivity J. Vprvom prípade robí čas nadpráce 1/4, v druhom 1/3. Teda za ten istý čas vytvára viac úžitkových hodnôt i väčšiu výmennú hodnotu: avšak výmennú hodnotu nevytvára v tom istom pomere ako úžit­ kovú hodnotu, lebo, ako sme videli, výmenná hodnota nevzrastá v tom istom číselnom pomere ako produktivita práce. Čiastková cena je teda menšia ako celková cena produkcie — t. j. Čiastková cena násobená množstvom produkovaných čiastkových cien je väčšia. Keby sme teraz predpokladali, že celková suma pracov­ ných dní je absolútne väčšia, hoci je relatívne menšia než v čís. I, bolo by to ešte výraznejšie. Zisk väčšieho kapitálu, ktorý pra­ cuje s väčším strojovým vybavením, sa teda zdá byť menší ako Zisk menšieho kapitálu, ktorý pracuje s relatívne alebo absolút­ ne väčším množstvom živej práce, a to práve preto, lebo väčší zisk Zo Živej práce sa zdá byť menší, keď sa rozdelí na taký cel­ kový kapitál, v ktorom je použitá živá práca v menšom pomere k celkovému kapitálu ako menší zisk zo živej práce, ktorý je vo väčšom pomere k menšiemu celkovému kapitálu. Avšak to, že je v čís. II takýto pomer, ktorý umožňuje, aby sa spracovalo viac materiálu a aby sa väčšia časť hodnoty vložila do pracovného nástroja, to je len výraz produktivity práce. V tom tkvie teda rozlúštenie slávnej hádanky úbohého Bas­ tiata, ktorá sa tak náramne vžila — a čo mu pán Proudhon ne­ vedel vyvrátiť,16/ — že vraj preto, lebo miera zisku z väčšieho a produktívnejšieho celkového kapitálu sa zdá byť menšia, sa zväčšil podiel robotníka, zatiaľ Čo sa práve naopak zväčšila jeho nadpráca.

Absolútna a relativná nadhodnota. Miera zisku damiera nadhodnoty

329

Zdá sa, že toto nepochopil ani Ricardo, pretože inak by si pe­ riodické klesanie zisku nebol vysvetľoval len stúpaním miezd, ktoré bolo spôsobené stúpaním cien obilia (a tým aj renty). Ale v podstate nadhodnota — pokiaľ je síce základom zisku, ale ešte sa odlišuje aj od toho, Čo sa zvyčajne nazýva ziskom — ne­ bola nikde vysvetlená. Nešťastný Bastiat by v uvedenom príklade bol povedal, že ak zisk v prvom prípade robí 10 percent (t. j. 1/10), v druhom len 6 2/3 percenta, t. j. 1/15 (vynechajme per­ centný podiel), dostáva robotník v prvom prípade 9/10, v druhom prípade 14/15. Nie je správny ani pomer v ktoromkoľvek z uve­ dených príkladov, ani vzájomný pomer medzi nimi. Pokiaľ ide teraz o ďalší vzťah medzi novou hodnotou kapitálu a kapitálom ako indiferentnou celkovou hodnotou (tak sa nám vôbec javil kapitál predtým, než sme prešli k výrobnému procesu, a tak sa nám musí zasa javiť na konci výrobného procesu), treba to vyložiť sčasti v oddiele Zisk, kde nová hodnota dostáva nové určenie, sčasti v oddiele Akumulácia. Tu nám ide o to, aby sme V prvom rade vyložili len povahu nadhodnoty ako ekvivalentu pracovného času, absolútneho či relatívneho, ktorý kapitál uvá­ dza do pohybu, navyše nad nutný pracovný čas. Fakt, že — tu, kde ide len o to, vysvetliť vytváranie nadhod­ noty, sebazhodnocovanie — spotreba tej hodnotovej zložky vo výrobnom akte, ktorá tkvie v nástroji, vonkoncom nemôže odlíšiť výrobný nástroj od materiálu, vyplýva jednoducho z toho, že táto spotreba sama spadá ešte do jednoduchého výrobného procesu, že teda už v tomto procese — aby sa mohol začínať znova sám od seba — sa hodnota spotrebovaného nástroja (či už jeho jed­ noduchej úžitkovej hodnoty alebo jeho výmennej hodnoty, ak výroba už pokročila k deľbe práce a ak sa vymieňa aspoň pre­ bytok výrobkov) musí objaviť opäť v hodnote (výmennej hod­ note) alebo v úžitkovej hodnote produktu. Nástroj stráca svoju úžitkovú hodnotu v tej istej miere, v akej pomáha zvyšovať vý­ mennú hodnotu suroviny a v akej slúži ako prostriedok práce. Pravda, tento bod treba preskúmať, pretože rozlišovanie medzi nezmenenou hodnotou ako tou zložkou kapitálu, ktorá sa za­ chováva, a ďalšou zložkou, ktorá sa reprodukuje (reprodukuje pre kapitál: Zo stanoviska skutočnej produkcie práce — pro­ dukuje) a medzi tou zložkou, ktorá sa vyrába nanovo, má pod­ statný význam.

330

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

(C/ RAST KONŠTANTNEJ ČASTI KAPITÁLU V POMERE K JEHO VARIABILNEJ ČASTI AKO VÝRAZ RASTU PRODUKTIVITY PRÁCE)

Teraz je už načase, aby sme skončili s otázkou hodnoty vy­ plývajúcej z rozvoja produktívnych síl. Videli sme: vytvára sa nadhodnota (nielen väčšia úžitková hodnota) tak ako pri ab­ solútnom prírastku nadpráce. Ak je daná určitá hranica, po­ vedzme napríklad, že robotník potrebuje len pol dňa na to, aby si vyrobil existenčné prostriedky na celý deň — a tým nech je dosiahnutá prirodzená hranica — ktoré robotník vytvára s da­ ným množstvom nadpráce, potom je ďalšie narastanie absolút­ neho pracovného času možné len tým, že sa súčasne použije väč­ ší počet robotníkov, že sa skutočný pracovný deň súčasne znásobí namiesto toho, aby sa len predlžoval (jednotlivý robotník môže za tohto predpokladu pracovať, povedzme, len 12 hodín, ak sa má získať čas nadpráce z 24 hodín, musia byť na to 2 robot: níci). Kapitál, skôr než vstúpi do sebazhodnocovacieho procesu, musí v tom prípade vo výmennom akte s robotníkom kúpiť o 6 pracovných hodín viac, musí teda zo seba vydať väčšiu časť, na druhej strane musí v priemere vydať viac na materiál, ktorý sa má spracovať (odhliadnuc od toho, že musí byť k dispozícii robotník navyše, t. j. pracujúce obyvateľstvo muselo vzrastať). Teda možnosť ďalšieho zhodnocovacieho procesu závisí tu od predchádzajúcej akumulácie kapitálu (ak ho chápeme v jeho látkovej existencii). Keď však naproti tomu rastie produktivita, a teda relatívny čas nadpráce, potom — z terajšieho hľadiska môžeme kapitál chápať ešte vždy tak, akoby priamo produkoval existenčné prostriedky, suroviny atď. — sú na mzdy potrebné menšie výlohy a zväčšovanie množstva materiálu vyplýva zo zhodnocovacieho procesu samého. Táto otázka sa však týka skôr akumulácie kapitálov. Vráťme sa teraz k bodu, kde sme naposledy prestali. Rast produktivity zväčšuje nadhodnotu, hoci nezväčšuje „absolútnu sumu výmenných hodnôt. Zväčšuje hodnoty, pretože vytvára novú hodnotu ako hodnotu, t. j. hodnotu, ktorá sa nemá len vymeniť ako ekvivalent, ale ktorá sa má utvrdiť: slovom, vytvára viac peňazí. Otázka znie: vedie naostatok aj k zvýšeniu sumy výmen­ ných hodnôt? V podstate sa to pripúšťa, pretože aj Ricardo pri­

Absolútna a relatívna nadhodnota. Kapitál a produktivita práce

331

púšťa, že s akumuláciou kapitálov rastú úspory, teda výmenné hodnoty, ktoré sa produkujú. Narastanie úspor neznamená nič iného ako narastanie samostatných hodnôt — peňazí. Ale Ricar­ dov výklad je v rozpore s jeho vlastným tvrdením. Vezmime si náš starý príklad. 100 toliarov kapitálu: 60 tolia­ rov nezmenenej hodnoty, 40 mzdy, produkuje 80, teda pro­ dukt —140%.Týchto 40 nadhodnoty nech je absolútny pracovný čas. Predpokladajme teraz, že sa produktivita zdvojnásobí: keby sa teda za 40 [mzdy] dodávalo 8 nutných pracovných hodín, mohol by robotník za 4 hodiny produkovať celý deň živej práce. Tým by Čas nadpráce (predtým 2/3 dňa na produkciu celého dňa, teraz 1/3 dňa) narástol o 1/3. Z produktu pracovného dňa boli by 2/3 nadhodnotou a keby sa nutná pracovná hodina — — 5 toliarom, (5 X 8 — 40), potreboval by teraz už len 5 X4 — ,—20 toliarov. Kapitálu by teda pripadol dodatočný zisk 20, totiž 60 namiesto 40. Na konci by robil 140, z toho 60 —konštantnej hod­ note, 20 —mzde a 60 —nadzisku: dovedna 140. S 80 toliarmi kapitálu môže teraz kapitalista začať výrobu odznova. Nech kapitalista A použije na tej istej úrovni ako v starej vý­ robe svoj kapitál 140 na novú výrobu. Podľa pôvodného pomeru potrebuje na invariabilnú časť kapitálu 3/5, teda 3 X 140/5 — + Tu opäť vidíme, že nadhodnota z celého kapitálu —polovici novovytvo­ renej hodnoty, pretože jedna jej polovica —nutnej práci. Aký je pomer tejto nadhodnoty, ktorá sa vždy rovná času nadpráce, teda —celkovému produktu robotníka bez tej Časti, ktorá tvorí jeho mzdu, to závisí 1. od pomeru, ktorý má nezmenená časť kapitálu k produktívnej časti: 2. od pomeru nutného pracovného času k času nadpráce. V uvedenom prípade robí pomer medzi Ča­ som nadpráce a nutným pracovným časom 100 percent: to je 40 percent Z kapitálu 100: 3. to závisí teda nielen od pomeru uvedeného v bode Z., ale aj od absolútnej veľkosti nutného pracovného Času. Keby z kapitálu 100 tvorila nezmenená časť 80, časť vymenená za nutnú prácu by sa — 20, a keby tá vytvorila 100 percent času nadpráce, robil by zisk kapitálu Z0 per­ cent. Keby sa však kapitál —200 pri rovnakom pomere medzi konštantnou a variabilnou časťou (totiž 3/5 k 2/5), robila by celková suma 280, čo robí 40 zo 100. V tomto prípade by absolútne množstvo získu vzrástlo zo 40 na 80, ale pomer by zostal 40 percent. Keby naproti tomu z tých 200 robil konštantný prvok, povedzme, opäť 120, množstvo nutnej práce 80, ale to by sa teraz zväč­ šilo len o 10 percent, teda o 8 toliarov, celková suma by — 208, teda zisk robí 4 percentá: keby množstvo nutnej práce vzrástlo len o 5 toliarov, robila by celková suma 205: teda zisk vo výške 21/2 percenta. (Marxova poznámka. ]

332

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

— 3X28 —84, na nutnú prácu zostáva 56. Predtým použil na prácu 40, teraz 56: o 2/5 zo 40 viac. Na konci sa teda jeho kapi­ tál —84 + 56 + 56 — 196. Kapitalista B použije taktiež 140 toliarov na novú výrobu, ale na vyššej úrovni výroby. Ak použije kapitál 80, 60 ako invariabilnú hodnotu a len 20 ná prácu, potom zo 60 použije 45 na invariabilnú hodnotu a 15 na prácu: suma by teda v prvom prípade robila 60 +20 +20 —100 av druhom 45 + 15 + 15 —75. Jeho celkový výsledok by teda robil 175, zatiaľ čo výsledok prvého by bol 196. Rast produktivity práce neznamená nič iného, ako. že ten istý kapitál vytvára tú istú hodnotu s menším množstvom práce, čiže že menšie množstvo práce vytvára ten istý produkt s väčším kapitálom. Že menej nutnej práce produkuje viac nadpráce. Množ­ stvo nutnej práce je menšie v pomere ku kapitálu, čo je pre jeho zhodnocovací proces zrejme to isté ako: kapitál je v porovnaní s nutnou prácou, ktorú uvádza do pohybu, relatívne väčší: pre­ tože ten istý kapitál uvádza do pohybu viac nadpráce, teda menej nutnej práce.“ +"Ak predpokladáme, ako v našom prípade, že kapitál zostáva rovnaký, t. j. že oba začínajú znova so 140 tolianmi, musí pri produktívnejšom kapitáli pripadnúť väčšia časť na kapitál (totiž na jeho invariabilnú časť), pri menej produktívnom kapitáli musí väčšia Časť pripadnúť na prácu. Prvý kapitál 140 uvádza teda do pohybu nutnú prácu v rozsahu 56 a táto nutná práca pred­ pokladá na svoj proces invariabilnú Časť kapitálu 84 toliarov. Druhý kapitál uvádza do pohybu prácu v rozsahu 20 + 15 —35 a invariabilný kapitál 60 + + 45 —105 toliarov (a z toho, čo sme predtým vyložili, vyplýva tiež, že zvýšenie produktivity nezväčšuje hodnotu v tej istej miere, v akej rastie produk­ tivita sama). — V prvom prípade, ako sme už predtým ukázali, je absolútna nová hodnota väčšia než v druhom, a to preto, lebo v prvom prípade je množ­ stvo použitej práce v pomere k invariabilnej hodnote väčšie: kým v druhom prípade je toto množstvo menšie práve preto, lebo práca je produktívnejšia. Avšak 1. ten rozdiel, že nová hodnota robila v prvom prípade len 40, v druhom však 60, vylučuje, aby prvý kapitalista mohol začať výrobu odznova s takým istým kapitálom ako v druhom prípade: lebo časť novej hodnoty musí v oboch prípadoch vojsť do obehu ako ekvivalent, aby kapitalista mohol žiť, a to z ka­ pitálu. Ak obaja spotrebujú 20 toliarov, tak prvý kapitalista začína novú prácu s kapitálom 120 a druhý tiež s kapitálom 120. Pozri vyššie (str. 312—314). K tomu všetkému sa treba ešte raz vrátiť: ale otázka, aký je pomer medzi novou hodnotou vytvorenou väčšou produktivitou práce a novou hodnotou vytvorenou absolútne zväčšeným množstvom práce, patrí do kapitoly o aku­ mulácii a zisku. (Marxova poznámka. )

Absolútna a relatívna nadhodnota. Kapitál a produktivita práce

333

Preto sa aj hovorí, že strojovým zariadením sa ušetrí práca, ale charakteristická nie je len číra úspora práce, ako správne pozna­ menáva Lauderdale, lebo pomocou strojov ľudská práca robí a vytvára veci, ktoré by bez nich absolútne nemohla vytvoriť.!6# To sa vzťahuje na úžitkovú hodnotu strojov. Charakteristická je úspora nutnej práce a vytváranie nadpráce. Väčšia produktivita práce sa prejavuje v tom, že kapitál musí kupovať menej nutnej práce na to, aby vytvoril tú istú hodnotu a väčšie množstvo úžit­ kových hodnôt, čiže v tom, že menšie množstvo nutnej práce vy­ tvára rovnakú výmennú hodnotu, zhodnocuje viac materiálu a vy­ tvára väčšie množstvo úžitkových hodnôt. Rast produktivity práce teda predpokladá, ak celková hodnota kapitálu zostáva rovnaká, že jeho konštantná časť (pozostávajúca z materiálu a strojov) vzrastá úmerne variabilnej Časti, t. j. tej Časti kapitálu, ktorá sa vymieňa za Živú prácu, čiže ktorá tvorí fond miezd. Zároveň to vyzerá tak, ako by menšie množstvo práce uvádzalo do pohybu väčšie množstvo kapitálu. Ak rastie celková hodnota kapitálu, ktorý sa zúčastňuje na výrobnom procese, musí sa fond práce (táto variabilná časť kapitálu) relatívne zmenšovať v porovnaní s pome­ rom, ktorý by nastal, keby produktivita práce, teda pomer medzi nutnou prácou a nadprácou, zostal nezmenený. Predpokladajme, že by vuvedenom prípade bol kapitál 100poľnohospodárskym ka­ pitálom. To by za starej situácie výroby znamenalo 40 toliarov za osivo, hnojivo atď., 20 toliarov pracovný nástroj a 40 toliarov za námezdnú prácu. (Predpokladajme, že týchto 40 toliarov — —4 nutným pracovným dňom.) Za starého stavu vo výrobe vy­ tvoria celkove 140 toliarov. Predpokladajme, že úrodnosť sa zvýši na dvojnásobok, či už zlepšením nástroja alebo: použitím lepšieho hnojiva atď. V tomto prípade sa produkt musí —140 toliarom (za predpokladu, že nástroj sa celkom spotreboval). Úrodnosť sa zdvojnásobí, takže cena nutného pracovného dňa klesne o polo­ vicu: čiže treba len 4 polovice nutných pracovných dní (t. j. 2 celé), aby sa produkovalo 8: 2 pracovné dni, aby sa produ­ kovalo 8, to je to isté, akoby z jednotlivého pracovného dňa pri­ padla na nutnú prácu 1/4 (3 hodiny). Namiesto 40 toliarov musí dať nájomca teraz na prácu už len 20. Na konci procesu sa teda zložky kapitálu zmenili: Zpôvodných 40 toliarov na osivo atď., ktoré teraz majú dvojnásobnú hodnotu, 20 pracovný nástroj a 20 práca (2 celé pracovné dni). Predtým sa pomer medzi konštant­

334

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

nou a variabilnou časťou kapitálu —60: 40 —3:2: teraz —60: 20

čiže 3:1. Ak berieme celý kapitál, pomer nutnej práce ku ka­ pitálu bol 2/5: teraz 1/5. Keby nájomca chcel teraz pokračovať v práci tak, že zachová pôvodný pomer, o koľko by musel na­ rásť jeho kapitál? Alebo, aby sme sa vyhli nesprávnemu pred­ pokladu, ako by pokračoval v práci so 60 konštantného kapitálu a 40 fondu práce — po tom, čo sa zdvojnásobila produktivita, čím by sa do výpočtu dostali nesprávne pomery“, tým sa to­ tiž predpokladá, že napriek zdvojnásobeniu produktivity ka­ pitál pracuje naďalej s rovnakými podielmi svojich zložiek, po­ užíva to isté množstvo nutnej práce bez toho, aby vydal viac na surovinu a pracovný nástroj““: nech by sa teda zdvojnásobila produktivita, takže kým predtým kapitalista musel vydať 40 to­ liarov za prácu, teraz stačí, ak vydá 20 toliarov. (Akpredpokla­ dáme, že boli potrebné 4 celé pracovné dni — každý —10 to­ liarov — aby mu vytvorili nadhodnotu 4 celých pracovných dní, a to tým, že sa tých 40 toliarov bavlny premení na priadzu, po­ trebuje teraz už len 2 celé pracovné dni, aby sa vytvorila rovnaká hodnota — totiž 8 pracovných dní: hodnota priadze vyjadrovala predtým čas nadpráce 4 pracovných dní, teraz už 6. Čiže každý robotník potreboval predtým 6 hodín nutného pracovného času, aby vytvoril 12: teraz 3. Nutný pracovný čas robil 12 X 4 —48 hodín čiže 4 pracovné dni. V každom z ôsmich dní bol obsiah­ nutý čas nadpráce —1/2 dňa (6 hodín). Teraz robí nutný pra­ covný čas už len 12 X 2 —24 hodín čiže 2 pracovné dni: 3 ho­

diny denne. Na to, aby sa vytvorila takáto nadhodnota, musel každý z tých 4 robotníkov pracovať 6 X 2 hodiny: t. j 1 deň: teraz musí pracovať už len 3 X 2, t. j. 1/2 dňa. Je jedno, či teraz 4 pracujú 1/2 dňa alebo 2. jeden (celý) deň. Kapitalista by mohol # ] keď to platí napríklad pre nájomcu, ak sa zdvojnásobí plodnosť roč­ nej úrody, alebo aj pre každého priemyselníka, keď sa nezdvojnásobí produk­ tivita v jeho odvetví, ale v odvetví, ktoré mu slúži: ak teda napríklad surová vlna stojí o 50 percent menej, ďalej obilie (teda mzda) a napokon nástroj, potom by pokračoval takisto ako predtým a vynaložil by, po prvé, 40 toliarov na surovú vlnu, ale za dvojnásobné množstvo, 20 na stroje, 40 na prácu. (Mar­ xova poznámko. ) ## Predpokladajme, že sa zdvojnásobila len produktivita pri produkcii ba­ vlny, že strojové zariadenie zostalo rovnaké — to treba potom dôkladnejšie preskúmať. (Marxova poznámka.)

Absolútna a relatívna nadhodnota. Kapitál a produktivita práce

335

prepustiť dvoch robotníkov. Dokonca by ich musel prepustiť, keď­ že z určitého množstva bavlny môže dať urobiť len určité množ­ stvo priadze: nemôže teda nechať pracovať 4 celé dni, ale už len 4 polovice dňa. Ak robotník musí však pracovať 12 hodín, aby dostal 3 hodiny, t. j. svoju nutnú mzdu, potom, ak pracuje 6 ho­ dín, dostane len 11/2 hodiny výmennej hodnoty. Keď však s 3 nutnými pracovnými hodinami môže žiť 12, môže s 11/2 žiť len 6 hodín. Každý z tých 4 robotníkov by mohol teda žiť len pol dňa, keby sa použili všetci štyria, t. j. ten istý kapitál nemôže ako robotníkov udržiavať pri živote všetkých 4, ale iba 2. Kapi­ talista by so starým fondom mohol platiť 4 za 4 polovičné pra­ čovné dni: potom by platil Z dni navyše a robotníkov by obda­ roval Z produktivity: pretože použiť môže len 4 polovičné živé pracovné dni: takéto „možnosti“ sa v praxi ani nevyskytujú, a tým menej môže o nich byť reč tu, kde ide o kapitálový vzťah ako taký.) Tých 20 toliarov z kapitálu 100 sa teraz nepoužije priamo vo výrobe. Kapitalista používa naďalej 40 toliarov na su­ rovinu, 20 na nástroj, teda 60, ale už len 20 toliarov na prácu (2 pracovné dni). Z celého kapitálu 80 používa 3/4 (60) na kon­ štantnú časť a len 1/4 na prácu. Ak teda zvyšných 20 použije rovnakým spôsobom, potom to robí 3/4 na konštantný kapitál, 1/4 na prácu: t. j. 15 na konštantný kapitál, 5 na prácu. A keďže sa predpokladá, že pracovný deň —10 toliarom, robilo by tých 5 toliarov len 6 hodín —1/2 pracovného dňa. Kapitál by mohol za novú hodnotu 20, ktorú získal vďaka produktivite, kúpiť len 1/2 pracovného dňa navyše, aby sa zhodnotil v takom istom po­ mere. Musel by vzrásť o trojnásobok (totiž o 60) (dovedna s tými 20 —80), aby mohol použiť celkom tých 2 prepustených robot­ níkov, čiže tie predtým použité Z pracovné dni. Podľa nového pomeru používa kapitál 3/4 na konštantný kapitál, aby mohol 1/4 použiť na fond práce. Pri celom kapitáli 20. teda 3/4, t. j. 15 konštantného a 1/4 (t. j 5) práce —1/2 pracovného dňa. Pri celom kapitáli 4 X 20, teda 4X15 —60 konštantného, teda mzda 4 X5 —4/2 pracovných dní —2 pracovné dni. Ak sa teda zdvojnásobí produktivita práce, takže kapitál o 60 toliaroch za surovú vlnu a nástroje potrebuje už len Z0 toliarov práce (2 pracovné dni) na svoje Zhodnotenie, kde predtým po­ treboval 100 [celkového kapitálu], potom by celkový kapitál 100

336

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

musel vzrásť na 160, čiže kapitál 80, s ktorým teraz počítame, by sa musel zdvojnásobiť, keby si mal podržať všetku vyradenú prácu. Zdvojnásobením produktivity sa však vytvorí len nový kapitál 20 toliarov —1/2 predtým používaného pracovného času: a tento vystačí len na použitie 1/2 pracovného dňa navyše. Kapi­ tál, ktorý pred zdvojnásobením produktivity robil 100 a používal 4 pracovné dni (za predpokladu, že 2/5 —40 predstavovali fond práce), musel by teraz, keď pracovný fond poklesol na 1/5 zo 100, na 20 toliarov — 2 pracovným dňom [ale na 1/4 z 80, z kapitálu, ktorý novo vstupuje do zhodnocovacieho procesu) narásť na 160, o 60 percent, aby mohol naďalej použiť tie staré 4 pracovné dni. Pri 20 toliaroch, ktoré môže odňať fondu práce, lebo sa zvýšila produktivita, môže teraz použiť znova len 1/2 pracovného dňa, ak má práca pokračovať s celým starým kapitálom. Predtým s ka­ pitálom 100 použil 16/4 (4 dni) pracovných dní: teraz by mohol použiť už len 5/4. Ak sa teda produktivita zdvojnásobí, nemusí sa kapitál zdvojnásobiť na to, aby uviedol do pohybu rovnaké množstvo nutnej práce, 4 pracovné dni, nemusí teda narásť na 200, ale stačí, ak narastie na dvojnásobok bez tej časti, ktorá sa odňala fondu práce. (100 — 20 —80) X2 —160. (Naproti tomu prvý kapitál, ktorý pred zvýšením produktivity pri 100 vydal: 60 toliarov na konštantný, 40 toliarov na mzdu (4 pracovné dni), musel by narásť zo 100 len na 150 toliarov, aby mohol použiť o 2 dni viac: totiž o 3/5 konštantného kapitálu (30) a o 2/5 fondu práce (20). Zatiaľ čo ak predpokladáme, že v oboch prípadoch sa pracovný deň zdvojnásobí, robil by na konci prvý kapitál 160 a druhý len 150). Z časti kapitálu, ktorá sa odňala fondu práce, pretože vzrástla produktivita, musí sa jedna časť premeniť znova na surovinu a nástroj, druhá časť sa musí vymeniť za živú prácu, to je možné len v tých proporciách medzi rôznymi časťami, ktoré vyplývajú z novej produktivity. Nemôže sa to stať pri starom pomere: pretože pomer medzi fondom práce a konštantným fon­ dom sa znížil. Ak kapitál 100 použil na fond práce 2/5 (40) a vdôsledku zdvojnásobenia produktivity použije už len 1/5 (20), potom sa uvoľnila 1/5 kapitálu (20 toliarov): účinkujúca časť 80 používa ako fond práce už len 1/4. Teda z tých 20 už len 5 tolia­ rov (1/2 pracovného dňa). Celý kapitál 100 používa teraz teda 21/2 pracovného dňa: čiže musel by vzrásť na 160, aby mohol používať znova 4 pracovné dni.

Absolútna a relatívna nadhodnota. Kapitál a produktivita práce

337

Keby pôvodný kapitál bol robil 1000 a keby sa bol rozdelil rovnakým spôsobom: 3/5 konštantný kapitál, 2/5 fond práce, teda 600 + 400 (400 nech sa rovná 40 pracovným dňom: pracovný deň — 10 toliarom). Keby sa teraz zdvojnásobila produktivita práce, keby sa teda na ten istý produkt vyžadovalo len 20 pra­ covných dní ( —200 toliarov), tak kapitál potrebný na to, aby sa mohlo znovu začať s výrobou, by — 800: totiž 600 + 200, uvoľ­ nilo by sa 200 toliarov. Keby sa týchto 200 toliarov použilo v rov­ nakom pomere, rozdelili by sa na 3/4 konštantného kapitálu — — 150 a na 1/4 fondu práce — 50. Keby sa teda použilo tých celých 1000 toliarov, rozdelili by sa teraz na 750 konštantného kapitálu + 250 fondu práce —1000 toliarom. 250 toliarov fondu práce by sa však —25 pracovným dňom, (t. j. nový fond možno použiť len v novom pomere, t. j. len 1/4 možno použiť na pracovný čas, na to, aby sa dal použiť celý starý pracovný čas, musel by sa kapitál zdvojnásobiť). Uvoľnenýkapitál 200 by na fond práce po­ užil 50 —5 pracovným dňom (1/4 uvoľneného pracovného času). (Tá časť fondu práce, ktorá sa uvoľnila z kapitálu, sa sama použi­ je ako kapitál len v rozsahu 1/4 na fond práce: t. j. práve v tom pomere, aký je medzi časťou nového kapitálu, ktorý predstavuje fond práce, a celkovou sumou kapitálu.) Aby sa teda mohlo použiť 20 pracovných dní (4 X 5 pracovných dní), musel by sa tento fond zväčšiť Z 90 na 4 X 90 — 200: uvoľnená časť by sa teda musela

zväčšiť z 200 na 600, t. j. musela by sa strojnásobiť: takže celkový nový kapitál by robil 800.Celkový kapitál robil by teda 1600tolia­ rov: Ztoho konštantná časť 1200 toliarov a fond práce 400. Ak teda kapitál 1000 obsahoval pôvodne fond práce 400 (40 pracovných

dní) a vdôsledku zdvojnásobenia produktivity stačí, keď použije len 200, aby mohol kúpiť nutnú prácu, t. j. už len polovicu pre­ došlého množstva práce, musel by kapitál narásť o 600, aby mo­ hol použiť celé predošlé množstvo práce (aby získal rovnaký čas nadpráce). Musel by mať možnosť použiť dvojnásobný fond práce, totiž ZX 200 —400, keďže však pomer medzi fondom prá­ ce a celkovým kapitálom sa teraz —1/4, vyžaduje si to celkový kapitál

4 X 400 — 1600.+

+ Celkový kapitál, ktorý by bol potrebný na to, aby sa dal použiť celý starý pracovný Čas, rovná sa teda starému jondu práce násobenému meno­ vateľom zlomku, ktorý vyjadruje teraz pomer medzí fondom práce a novým celkovým kapitálom. Ak sa zdvojnásobením produktivity tento pomer znížil

338

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

Alebo, čo je to isté —2 X nový kapitál, ktorý vďaka novej pro­

duktivite nastupuje vo výrobe na miesto starého kapitálu (800X2) (ak sa teda produktivita zoštvornásobila, späťnásobila atď. — —4X, 9X nový kapitál atď. Ak sa produktivita zdvojnásobi­ la, množstvo nutnej práce sa znížilo na 1/2: takisto fond prá­ ce. Kým teda, ako v uvedenom prípade, zo starého kapitálu 1000 robilo množstvo nutnej práce 400, t. j. 2/5 celkového kapitálu, teraz robí 1/5 čiže 200. Tento pomer, o ktorý je znížené, predsta­ vuje uvoľnenú časť fondu práce —1/5 starého kapitálu —200. 1/5 starého —1/4 nového. Nový kapitál —starý + 3/5 z neho. Tie­

to maličkosti objasníme podrobnejšie neskôr atď.) Ak vychádzame z predpokladu, že medzi časťami kapitálu sú tie isté pôvodné pomery a že nastane rovnaké zvýšenie produkti­ vity, je pre všeobecné zákony naskrze ľahostajné, či je kapitál veľký alebo malý. Celkom inou otázkou je, či tieto pomery zostá­ vajú rovnaké, keď sa kapitál zväčšuje (to však patrí do akumu­ lácie). Ale ak vychádzame z tohto predpokladu, vidíme, ako Zvý­ šenie produktivity mení proporcie medzi zložkami kapitálu. Zdvojnásobenie produktivity pôsobí rovnakým spôsobom tak na kapitál 100, ako aj na kapitál 1000, ak v oboch prípadoch bol pôvodný pomer 3/5 konštantného kapitálu, 2/5 fondu práce. (Vý­ raz Jond práce tu používame len pre jednoduchosť: nevysvetilili sme ešte kapitál v tejto určenosti. Doteraz sme sledovali len dve časti: jednu, ktorá sa vymieňa za tovary (materiál a nástroj), druhú, ktorá sa vymieňa za pracovnú schopnosť.) (Nový kapi­ tál — t. j tá časť starého kapitálu, ktorá nastupuje do jeho na 1/4, násobí sa starý fond práce 4: ak sa znížil na 1/3, násobí sa 3. Ak sa produktivita zdvojnásobila, zníži sa množstvo nutnej práce a tým fond práce na 1/2 svojej predošlej hodnoty: ale robí 1/4 v pomere k novému celkovému kapitálu 800 alebo 1/5 v pomere k starámu celkovému kapitálu 1000. Čiže nový celkový kapitál — 2 X starý kapitál mínus uvoľnená časť pracovného fondu, (1000 — 200) X 23800 X 2 — 1600. Nový celkový kapitál vyjadruje práve

celkovú sumu konštantného a variabilného kapitálu, ktorá je nevyhnutná na to, aby sa použila polovica starého pracovného času (1/3, 1/4 atď. 1/X podľa toho, či sa produktivita zvýšila 3 X, 4X, X X): teda 2 X kapitál, aby mohol použiť celý starý pracovný Čas (alebo 3X, 4X, X X atď., vždy podľa po­ meru, v akom sa zvýšila produktivita). Vždy tu musí byť /technologicky) daný pomer, aký bol pôvodne medzi časťami kapitálu: od toho závisí napríklad to, v akých zlomkoch sa zvýšenie produktivity vyjadruje vo forme delenia nutnej práce. (Marxova poznámka. |

Absolútna a relatívna nadhodnota. Kapitál a produktivita práce

339

junkcie, sa —starý kapitál mínus uvoľnená časť fondu práce: ale táto uvoľnená časť — zlomku, ktorý vyjadroval nutnú prácu (ale­ bo, čo je to isté, fond práce) delenému násobiteľom produktivity. Ak teda starý kapitál robil 1000 a zlomok, ktorý vyjadruje nutnú prácu čiže fond práce — 2/5, a produktivita sa Zdvojnásobí, bude nový kapitál, ktorý nastúpi do funkcie starého — 800, totiž 2/5 starého kapitálu — 400: týchto 400 deleno 2, násobiteľom pro­ duktivity

— 2/10 — 1/5 — 200. Teda nový kapitál

— 800 a uvoľ­

nená časť fondu práce — 200.)

Videli sme, že za týchto podmienok musí kapitál 100 toliarov vzrásť na 160 a kapitál 1000 na 1600, aby si mohli udržať ten istý pracovný čas (4 alebo 40 pracovných dní) atď.: jeden aj druhý kapitál musia vzrásť o 60 percent, t. j. o 3/5 svojho rozsahu (sta­ rého kapitálu), aby uvoľnenú 1/5 (v prvom prípade 20 toliarov, v druhom 200) — uvoľnený fond práce — mohli znova použiť ako fond práce. (4/ DVOJAKÁ TENDENCIA KAPITÁLU: ROZŠIROVAŤ POUŽÍVANÚ ŽIVÚ PRÁCU A ZMENŠOVAŤ NUTNÚ PRÁCU)

[Notabene. Vyššie sme videli, že ten istý percentuálny podiel Zzcelkového kapitálu môže vyjadrovať veľmi rozdielne proporcie, v akých kapitál vytvára svoju nadhodnotu, t. j. vakýchstanovuje nadprácu, relatívnu či absolútnu. Keby pomer medzi nezmenenou hodnotovou časťou kapitálu a premenlivou časťou (vymenenou za prácu) bol taký, že by sa premenlivá časť — 1/2 celkového ka­ pitálu (teda kapitál 100 —50 (konštantného) + 50 (premenené­ ho), potom by sa časť vymenená za prácu musela zväčšiť len o 50 percent, aby z kapitálu vyniesla 25 percent: totiž 50 + 50(+ 25) — 125: zatiaľ čo v predošlom príklade to bolo 75 + 25 ( +25) —125, teda časť vymenená za živú prácu sa zväčšila o 100 percent, aby Z kapitálu vyniesla 25 percent. Tu vidíme, že ak proporcie zostá­

vajú rovnaké, zostáva rovnaký aj percentuálny podiel z celko­ vého kapitálu, bez ohľadu na to, či je veľký alebo malý: teda ak zostáva rovnaký pomer medzi fondom práce a celkovým kapitá­ lom: teda ako vyššie 1/4. Totiž Zo 100 je 125, z 80 je 100, z 1000 je 1250, z 800 je 1000, z 1600 je 2000 atď. Vždy —25 percentám.

Ak kapitály, v ktorých sú medzi zložkami rozdielne proporcie,

340

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

teda rozdielna je aj produktivita, vynášajú rovnaké percento z cel­ kového kapitálu, musí byť skutočná nadhodnota v rôznych odvet­ viach veľmirozdielna.]

konštantný 100 100 160

60 75 120

variabilný + + +

40 (pôvodný pomer) 25 (+25) —125 (25 percent) 40 (+40) —200 (25 percent)

[Príklad je takto správny vtedy, ak produktivitu porovnáme za tých istých pomerov s tým istým kapitálom pred zvýšením produktivity. Povedzme, že kapitál 100 použije 50 konštantnej hod­ noty, 50 — fondu práce. Ak sa tento fond zväčší o 50 percent, t. j o 1/2, celkový produkt —125. Ak fond práce vo výške 50 to­ liarov zamestnáva 10 pracovných dní, platí za deň 5 toliarov. Keď­ že nová hodnota robí 1/2, musí sa čas nadpráce —5 pracovným dňom: to znamená, že robotník, ktorý musel pracovať len 10 pra­ covných dní, aby mohol žiť 15 dní, musí pre kapitalistu pracovať 15, aby mohol žiť 15: a jeho nadpráca 5 dní predstavuje nadhod­ notu kapitálu. Vyjadrené v hodinách to znamená, že keď pracovný deň — 12 hodinám, nadpráca — 6 hodín denne. Za 10 dní čiže za 120 hodín pracuje navyše 60 hodín — 5 dní. Avšak pri zdvojná­ sobení produktivity bol by pomer tých 100 toliarov 75 a 25, t. j. ten istý kapitál musí použiť už len 5 robotníkov, aby vytvoril takú istú hodnotu 125: takže sa teda tých 5 pracovných dní —10

predošlým: zdvojnásobujú sa: to znamená, že sa zaplatí 5 pracov­ ných dní, produkuje sa však za 10. Robotník musel pracovať len 9 dní, aby mohol žiť 10 (pred zvýšením produktivity musel pra­ covať 10 dní, aby mohol žiť 15: keby teda bol pracoval 5 dní, bol by mohol žiť len 7 1/2): teraz však musí pracovať pre kapitalistu 10 dní, aby mohol žiť 10: kapitalista získava teda 5 dní: 1 deň na jeden deň: alebo ak to vyjadríme v dňoch: predtým musel robot­ ník pracovať 1/2 dňa, aby žil 1 (t. j musel pracovať 6 hodín, aby žil 12): teraz by stačilo, keby pracoval 1/4 dňa, t. j. 3 hodiny, aby žil 1 deň. Keby pracoval celý deň, mohol by žiť 2 dni, keby praco­ val 12 hodín, mohol by žiť 24 hodín: keby pracoval 6 hodín, mohol by Žiť 12. Stačilo by, keby pracoval 1/2 dňa, aby žil 1 deň: musí však pracovať 2 X1/2 —1, aby žil 1 deň. Za predošlého stavu produktivity musel pracovať 10 dní, aby žil 15, alebo 12 hodín, aby mohol žiť 18 hodín: alebo 1 hodinu, aby mohol žiť 1 1/2 alebo

Absolútna a relatívna nadhodnota. Kapitál a produktivita práce

341

8 hodín, aby mohol žiť 12, t. j pracovať 2/3 dňa, aby žil 3/3. Teraz však musí pracovať 3/3, aby mohol žiť 3/3, t. j. o 1/3 viac. Zdvoj­

násobenie produktivity zvyšuje pomer času nadpráce z 1:11/2 (t. j. 90 percent) na 1:2 (t. j. 100 percent). V porovnaní s pre­ došlým pracovným časom: potreboval 8, aby žil 12, t. j. 2/3 nut­ ného času z celého pracovného dňa: teraz potrebuje už len 1/2, t. j. 6, aby žil 12. Kapitál používa preto teraz len 5 robotníkov namiesto 10. Kým predtým 10 pracovných dní (stálo 50) produ­ kovalo 75, teraz tých [5, Čo stojí] 25 produkuje 50: t. j. tie prvé vynášali len 50 percent času nadpráce, tie druhé 100 percent. Robotníci pracujú naďalej 12 hodín: ale v prvom prípade kapitál kupoval 10 pracovných dní, teraz už len 9: keďže sa produktivita zdvojnásobila, tých 5 dní produkuje 5 dní nadpráce: kým v prvom prípade 10 pracovných dní dávalo len 5 dní nadpráce, teraz, keď sa produktivita zdvojnásobila, teda vzrástla Z 50 percent na 100 percent, 5 pracovných dní dáva 5: v prvom prípade 120 pracovných hodín (— 10 pracovných dní] produkuje 180 hodín nadpráce, v druhom 60 pracovných hodín 60: t. j v prvom prípade robí čas nadpráce v pomere k celému dňu 1/3 (v pomere k nutnému pra­ covnému času 530percent): (t. j. Z12 hodín 4: nutný čas je 8), v druhom prípade robí čas nadpráce v pomere k celému dňu 1/2 (v pomere k nutnému pracovnému času 100 percent) (t. j. Z 12 hodín 6, nutný čas je 6): preto v prvom prípade tých 10 dní dávalo 5 dní času nadpráce, kým v druhom prípade tých 5 dáva 5. Relatívny Čas nadpráce sa teda zdvojnásobil: v porovnaní s prvým prípadom pomer času nadpráce vzrástol len z 1/3 na 1/2: t. j. o 1/6, t. j. o 16 4/6 percenta.) ]

Pretože nadpráca čiže čas nadpráce je predpokladom kapitálu, spočíva teda kapitál na základnom predpoklade, že okrem pra­ covného času, nevyhnutného na zachovanie a rozmnoženie jednot­ livca, existuje istý pracovný čas navyše: že napríklad indivíduum musí pracovať len 6 hodín, aby mohlo žiť 1 deň, alebo 1 deň pracovať na to, aby mohlo žiť Z dni atď. S rozvojom produktívnych síl znižuje sa nutný pracovný Čas, a tým vzrastá čas nadpráce. Alebo to aj spôsobuje, že jedno indivíduum môže pracovať za dve atď. („Bohatstvo je disponovateľný čas a nič iného. [str. 6]... Keby všetka práca nejakej krajiny stačila len na obživu celého obyvateľstva, nejestvovala by nadpráca, a teda nič, čo by sa dalo

hromadiť ako kapitál. [str. 4]... Skutočne bohatý je národ vtedy,

342

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

keď sa neplatia nijaké úroky alebo keď sa namiesto 12 hodín pracuje len 6. [str. 6]... Nech sa už kapitalistovi pripisuje Čokol­ vek, dostať môže len nadprácu robotníka: pretože robotník musí žiť.“ (The source and remedy of the national diťfficulties.)) (Str. 27, 28.)

„Vlastníctvo. Pochádza z produktivity práce. Keď jeden človek môže produkovať len pre jedného človeka, je každý robotníkom, vtedy nemôže existovať vlastníctvo. Keď práca jedného človeka môže uživiť päť ľudí, pripadnú štyria zaháľači na jedného človeka zamestnaného vo výrobe, vlastníctvo vzrastá zdokonaľovaním spôsobu výroby... Rast vlastníctva, väčšia schopnosť vydržovať zaháľačov a neproduktívnu prácu — kapitál... Aj stroje mož­ no len zriedkakedy úspešne použiť na to, aby jednotlivcovi ušet­ rili prácu: skonštruovaním týchto strojov by sa stratilo viac času, ako by sa dalo ušetriť ich používaním. Skutočne užitočné môžu byť len vtedy, keď pracujú pre veľké masy, ak jediný stroj môže tisícom pomôcť pri práci. Preto je vždy najviac strojov v tých krajinách, kde je najviac obyvateľstva, a teda aj najviac zahá­ ľačov. Stroje nevznikajú z toho, že je nedostatok ľudí, ale z toho, že ich ľahko možno sústrediť ... Sotva 1/4 anglického obyvateľstva vytvára všetko to, čo spotrebúvajú všetci. Za Viliama Dobyvateľa bol napríklad počet tých, čo sa priamo zúčastňovali na výrobe, oveľa väčší než počet záhaľačov.“ (Ravenstone, IX, 32.)!6? Hoci teda kapitál na jednej strane vytvára nadprácu, je nad­ práca takisto predpokladom existencie kapitálu. Celý rozvoj bo­ hatstva sa zakladá na vytváraní disponovateľného času. Pomer medzi nutným pracovným časom a nadbytočným pracovným čČa­ som (tak sa aspoň zatiaľ javí Zostanoviska nutnej práce) sa mení podľa rozličných stupňov vývoja produktívnych síl. Na produk­ tívnejších stupňoch výmeny ľudia nevymieňajú nič iné ako svoj nadbytočný pracovný čas, ten je mierou ich výmeny, ktorá práve preto zahrnuje len nadbytočné produkty. Vo výrobe, ktorá je zalo­ žená na kapitáli, je existencia nutného pracovného času podmie­ nená vytváraním nadbytočného pracovného času. Na najnižších stupňoch výroby sa, po prvé, vyvinulo ešte len málo ľudských potrieb, teda aj uspokojovať treba len málo. Nutný pracovný čas nie je teda obmedzený preto, lebo práca je produktívna, ale preto, že jej málo treba: a po druhé, na všetkých stupňoch výroby exis­ tuje určitá kolektívnosť, istý spoločenský charakter práce atď.

Absolútna a relaiívna nadhodnota. Kapitál a produktivita práce

343

Neskôr sa rozvíja spoločenská produktivita atď. (K tomu sa treba vrátiť.) +

%t +.

Nadbytočný čas existuje ako časť pracovného dňa prevyšujúca tú jeho časť, ktorú nazývame nutným pracovným časom, po druhé, existuje ako zväčšovanie počtu súčasných pracovných dní, t. j. pra­ cujúceho obyvateľstva. (Môže sa však vytvárať aj tým — ale otom sa tu treba zmieniť len mimochodom, to patrí do kapitoly o ná­ mezdnej práci — že sa násilne predlžuje pracovný čas nad jeho prirodzené hranice: aj tým, že sa medzi pracujúce obyvateľstvo zaradia ženy a deti.) Pôvodný pomer medzi prebytočnou časťou pracovného dňa a jeho nutnou časťou sa môže modifikovať a mo­ difikuje sa vývojom produktívnych síl, takže sa nutná práca obme­ dzuje na čoraz menšiu alikvotnú časť. To platí potom relatívne aj pre obyvateľstvo. Pracujúce obyvateľstvo, povedzme v počte 6 miliónov, možno chápať ako jeden pracovný deň 0 6 X 12, t. j. 72 miliónov hodín: takže sa tu dajú uplatniť tie isté zákony. Videli sme, že je zákonom kapitálu vytvárať nadprácu, dispono­ vateľný Čas: to môže len tým, že uvedie do pohybu nutný čas — t. j že vstupuje do výmeny s robotníkom. Kapitál má teda tenden­ ciu vytvoriť Čo možno najviac práce, a takisto má tendenciu re­ dukovať nutnú prácu na minimum. Preto je takisto tendenciou kapitálu Čo najviac zväčšovať počet pracujúceho obyvateľstva, a pritom jednu jeho časť neustále premieňať na prebytočné oby­ vateľstvo — na obyvateľstvo, ktoré je zatiaľ nepotrebné, až po­ kým ho kapitál nemôže zhodnotiť. (Preto je správna teória o pre­ bytočnom obyvateľstve a prebytočnom kapitáli.) Práve tak je tendenciou kapitálu urobiť ľudskú prácu prebytočnou (relatívne), a zároveň rozširovať ľudskú prácu do krajnosti. Hodnota je len spredmetnená práca, a nadhodnota (zhodnocovanie kapitálu) je len časť prevyšujúca tú časť spredmetnenej práce, ktorá je nevy­ hnutná na reprodukciu pracovnej schopnosti. Avšak práca ako taká je a zostáva predpokladom, a nadpráca existuje len vo vzťahu k nutnej práci, teda existuje len potiaľ, pokiaľ existuje nutná práca. Kapitál musí teda neustále podnecovať nutnú prácu, aby mohla vznikať nadpráca, musí zväčšovať jej rozsah (totiž počet súčasných pracovných dní), aby mohol zväčšovať rozsah nadprá­ ce, ale takisto musí prekonávať povahu práce ako nutnej práce,

344

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

aby z nej mohol vytvárať nadprácu. Ak zoberieme jeden izolovaný pracovný deň, je proces, pravda, jednoduchý: 1. kapitalista má tendenciu predlžovať pracovný deň až po hranice prirodzených možností: 2. čoraz väčšmi skracovať jeho nutnú časť (teda bez­ medzne stupňovať produktívne sily). Ale ak sa pracovný deň poníma priestorovo — ak sa čas sám poníma priestorovo — je to veľa pracovných dní vedľa seba. Čím viac pracovných dní môže kapitál súčasne zaradiť do procesu výmeny, v ktorom spredmetf­ nenú prácu vymieňa za živú prácu, tým viac sa v tom istom čase zväčší jeho hodnota!" Prirodzenú hranicu, ktorú tvorí živý pra­ covný deň jedného indivídua, môže na určitom danom stupni rozvoja produktívnych síl (a nič sa nemení dokonca ani tým, že tento stupeň je premenlivý) preskočiť len tým, že k jednému pra­ covnému dňu priraďuje súčasne iný pracovný deň — tým, že v priestore pripája Viac súčasných pracovných dní. Napríklad nadprácu indivídua A môžem vystupňovať len na 3 hodiny: ale ak k tomu pridám dni B, C, D atď., bude to 12 hodín. Namiesto nadbytočného času 3 hodín vytvoril som nadbytočný čas 12 hodín. Preto si kapitál vyžaduje vzrast obyvateľstva a práve proces, ktorým sa redukuje nutná práca, umožňuje, aby sa uviedla do pohybu nová nutná práca (a tým aj nadpráca). (T. j. produkcia robotníkov sa zlacňuje, za ten istý čas možno produkovať viac robotníkov, a to v takej istej miere, v akej sa skracuje nutný pracovný čas, čiže čím je relatívne kratší čas, potrebný na pro­ dukciu Živej pracovnej schopnosti. To sú totožné tézy.) (To ešte platí bez ohľadu na to, že rast počtu obyvateľstva zvyšuje pro­ duktivitu práce tým, že umožňuje väčšiu deľbu a väčšiu kombiná­ ciu práce atď. Rast počtu obyvateľstva je prirodzenou silou práce, za ktorú sa neplatí. Z tohto hľadiska nazývame prirodzenou silou silu spoločenskú. Všetky prirodzené sily spoločenskej práce sú samy produktmi historického vývoja.) Na druhej strane má kapitál tendenciu — takisto ako sme videli vyššie pri jednotlivom pra­ covnom dni — aj pokiaľ ide o toto množstvo súčasných nutných pracovných dní (ktoré možno chápať ako jeden pracovný deň, ak berieme do úvahy len hodnotu), zredukovať ich na minimum, t. j Čo možno najviac Z nich premeniť na nie nutné, a tak ako + Ďalej je v rukopise prečiarknuté: Kapitál má teda za následok narastanie počtu pracujúceho obyvateľstva.

Absolútna a relatívna nadhodnota. Kapitál a produktivita práce

345

predtým, pri jednotlivom pracovnom dni, prejavil tendenciu Zre­ dukovať nutné pracovné hodiny, má tendenciu teraz zredukovať nutné pracovné dni v pomere k celému spredmetnenému pracov­ nému času. (Ak na to, aby sa produkovalo 12 hodín nadpráce, treba 6 hodín, kapitál sa usiluje o to, aby na to boli potrebné len 4 hodiny. Čiže 6 pracovných dní možno chápať ako jeden pra­ covný deň o 72 hodinách: ak sa podarí nutný pracovný čas skrátiť o 24 hodín, odpadnú 2 nutné pracovné dni — t. j. 2 robotníci.) Na druhej strane nový dodatočný kapitál, ktorý sa vytvorí, možno ako taký zhodnotiť zasa len výmenou za živú prácu. Z toho vy­ plýva tiež tendencia kapitálu zväčšovať počet pracujúceho obyva­ teľstva, ako aj súčasne neprestajne zmenšovať jeho nutnú časť (jednu jeho časť neustále znova premieňať na rezervu). A rast počtu obyvateľstva je sám hlavným prostriedkom na znižovanie jeho nutnej časti. V podstate je to len aplikácia pomeru, ktorý platí pre jednotlivý pracovný deň. Tu sú už teda obsiahnuté všetky protirečenia, ktoré moderná populačná teória vyslovila, hoci ich nepochopila. Kapitál ako vytváranie nadpráce je práve tak av tej istej chvíli vytváraním i nevytváraním nutnej práce: kapitál je kapitálom len potiaľ, pokiaľ nutná práca existuje a súčasne ne­ existuje.“ # Ešte to sem nepatrí, ale už tu možno spomenúť, že vytváraniu nadpráce na jednej strane zodpovedá na druhej strane vytváranie mínusovej práce, rela­ tívnej záhaľky (alebo v najlepšom prípade neproduktívnej práce). To platí, po prvé, pre samotný kapitál: ale okrem toho, pravda, aj pre triedy, s ktorými sa delí, teda pre pauperov, lokajov, panských sluhov atď., žijúcich z nadvýrob­ ku, slovom pre celú garnitúru platených služobníkov, pre tú časť slúžiacej trie­

dy, ktorá nežijez kapitálu,ale z dôchodku.Je preto podstatnýrozdiel medzi

touto slúžiacou a medzi pracujúcou triedou. Vzhľadom na celú spoločnosť treba vytváranie disponovateľného času chápať aj ako vytváranie Času na rozví­ janie vedy, umenia atď. Proces vývoja spoločnosti neprebieha tak, že ak jedno indivíduum uspokojilo svoju nevyhnutnú potrebu, vytvára si teraz nad­ bytok, ale preto, že jedno indivíduum alebo trieda indivíduí je donútená pra­ covať viac, ako potrebuje na uspokojovanie svojej nevyhnutnej potreby — preto, že na jednej strane sa vytvára nadpráca — vytvára sa na druhej strane nepráca a nadbytočné bohatstvo. V skutočnosti sa bohatstvo vyvíja len v týchto proti­ kladoch: ako možnosť znamená práve vývoj bohatstva možnosť prekonať tieto protiklady. Čiže znamená: preto, že jedno indivíduum môže svoju vlastnú nevyhnutnú potrebu uspokojiť len tým, že súčasne uspokojuje nevyhnutnú po­ trebu iného indivídua a vytvára preň niečo viac, ako je nevyhnutná potreba. Za otroctva je to brutálne. Až za podmienok námezdnej práce to vedie k prie­ myslu, k priemyselnej práci. — Preto je Malthus celkom dôsledný, keď popri

346

Kapitola o kapitáli. Oddiel prvý

Ak pomer medzi počtom nutných pracovných dní a súhrnom spredmetnených pracovných dní sa —9:12 (teda nadpráca — — 1/4), usiluje sa kapitál zredukovať ho na 6:9 (teda na 2/3, teda nadpráca —1/3). (Neskôr to treba vyložiť podrobnejšie: ale zato hlavné základné črty patria sem, kde sa hovorí o všeobecnom pojme kapitálu. )

nadpráci a dodatočnom kapitáli vytyčuje aj požiadavku, aby existovalo množ­ stvo zaháľačov žijúcich z prebytku, ktorí konzumujú bez toho, aby produkovali, čiže hlása nevyhnutnosť plytvania, prepychu, rozdávania atď. (Marxova po­ známka. )

347

(Oddiel druhý)

Proces obehu kapitálu (A/ REPRODUKCIA A AKUMULÁCIA KAPITÁLU V PROCESE JEHO OBEHU (1/) PRECHOD KAPITÁLU Z VÝROBNÉHO PROCESU DO PROCESU OBEHU.) (JEDNOTA A PROTIREČENIE MEDZI PROCESOM ZACHOVANIA HODNOTY POUŽITÉHO KAPITÁLU, ZHODNOCOVACÍM PROCESOM A PROCESOM REALIZÁCIE HODNOTY VYROBENÉHO PRODUKTU)

Videli sme už, ako zhodnocovacím procesom kapitál 1. zacho: val svoju hodnotu prostredníctvom samotnej výmeny (totiž pro­ stredníctvom výmeny za Živúprácu): 2. ako zväčšil svoju hodnotu, vytvoril nadhodnotu. Ako výsledok tejto jednoty výrobného a zZhod­ nocovacieho procesu sa teraz produkt tohto procesu, t. j. sám ka­ pitál, ako v podobe produktu vychádza z tohto procesu, ktorého bol predpokladom — javí ako produkt, ktorý je hodnotou, Čiže sama hodnota sa javí ako produkt tohto procesu, a to vyššia hodnota, lebo zahrnuje v sebe viac spredmetnenej práce než tá hodnota, od ktorej sa pôvodne vyšlo. Táto hodnota ako taká pred­ stavuje peniaze. To však je len osebe, tieto peniaze nevystupujú ako peniaze, najprv sa vytvoril, najprv existuje tovar, ktorý má určitú (pomyselnú) cenuxt. j. tovar, ktorý existuje len pomyselne ako určitá suma peňazí a ktorý sa až vo výmene má realizovať ako určitá suma peňazí, teda najprv musí opäť vstúpiť do procesu jednoduchého obehu, aby mohol vystupovať ako peniaze. Teraz sa teda dostávame k fretej stránke procesu, v ktorom kapitál vy­ stupuje ako kapitál. 3. Pri bližšom pohľade sa totiž ukazuje, že zhodnocovací proces kapitálu — a peniaze sa stávajú kapitálom len zhodnocovacím procesom — je zároveň aj jeho znehodnocovacím procesom, jeho demonetizáciou. A to z dvoch strán. Po prvé, pokiaľ kapitál ne­ zväčšuje absolútny pracovný čas, ale zvyšovaním produktivity zmenšuje relatívne nutný pracovný čas, Znižuje náklady na výrobu seba samého — pokiaľ bol pôvodne určitou sumou tovarov, znižuje svoju výmennú hodnotu: časť existujúceho kapitálu sa neprestajne znehodnocuje znižovaním výrobných nákladov, za ktoré sa môže reprodukovať, nie zmenšovaním množstva práce, ktoré je v ňom

348

Kapitola © kapitáli. Oddiel druhý

spredmetnené, ale zmenšovaním množstva Živej práce, ktoré je teraz potrebné na to, aby sa spredmetnilo v tomto určitom pro­ dukte. Toto ustavičné znehodnocovanie existujúceho kapitálu sem nepatrí, pretože predpokladá už existenciu kapitálu v hotovej po­ dobe. Treba to len poznamenať, aby sa tým naznačilo, ako sú ďalšie dôsledky obsiahnuté už vo všeobecnom pojme kapitálu. To patrí do teórie o koncentrácii a konkurencii kapitálov. Znehodnotenie, o ktoré tu ide, tkvie v tom, že kapitál prešiel Z formy peňazí do formy ťovaru, do formy produktu s určitou cenou, ktorá sa má realizovať. Vo forme peňazí existoval kapi­ tál ako hodnota. Teraz existuje ako produkt, a len pomyselne ako cena, ale nie ako hodnota ako taká. Na to, aby sa zhodnotil, t. j| aby sa zachoval a znásobil ako hodnota, musel z formy peňazí prejsť najprv do formy úžitkových hodnôt (surovina — nástroj — mzda): tým však stratil svoju formu hodnoty: a preto musí znova vstúpiť do obehu, aby znova predstavoval túto for­ mu všeobecného bohatstva. Kapitalista teraz už nevstupuje do procesu obehu jednoducho ako vymieňajúci, ale ako výrobca oproti ostatným vymieňajúcim ako spotrebiteľom. Oni musia vy­ mieňať peniaze, aby dostali jeho tovar pre svoju spotrebu, kým on vymieňa svoj produkt, aby dostal ich peniaze. Predpokladajme, že tento proces zlyhá — a samým oddelením oboch momentov je v jednotlivom prípade daná možnosť tohto zlyhania — v tom prípade sa kapitalistove peniaze premenili na bezcenný produkt a nielenže nezískali nijakú novú hodnotu, ale stratili aj svoju pôvodnú. Či to však nastane, alebo nie — tak či onak znehodnote­ nie tvorí moment zhodnocovacieho procesu: a to vyplýva jedno­ ducho už z toho, že produkt procesu výroby nie je vo svojej bezprostrednej forme hodnotou, ale najprv musí znova vstúpiť do obehu, aby sa mohol realizovať ako hodnota. Ak sa teda vý­ robným procesom reprodukuje kapitál ako hodnota a nová hod­ nota, stáva sa zároveň nehodnotou, ktorá sa ešte len musí zhod­ notiť prostredníctvom výmeny. Tieto tri procesy, ktorých jednotu predstavuje kapitál, sú vonkajškovo, časove a priestorove oddelené procesy. Na základe toho je prechod z jedného do druhého, t. j. ich jednota vzhľadom na jednotlivých kapitalistov, niečím ná­ hodným. Napriek svojej vnútornej jednote existujú nezávisle vedľa seba a každý je predpokladom druhého. Vcelku sa jednota týchto troch procesov musí presadiť, pokiaľ sa celá výroba základá na

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

349

kapitáli, pokiaľ teda kapitál musí realizovať všetky nevyhnutné momenty svojho sebavytvárania, a musí obsahovať podmienky ich realizácie. Na tomto bode výkladu, ku ktorému sme zatiaľ do­ speli, kapitál nevystupuje ešte ako podmienka samého obehu (vý­ meny), ale iba ako jeho moment, a prestáva byť kapitálom práve v tej chvíli, keď doň vstupuje. Ako tovaru pripadá kapitálu vôbec údel tovaru: stáva sa vecou náhody, Či sa vymení alebo nevymení za peniaze: či sa jeho cena realizuje alebo nerealizuje. V samom procese výroby — kde kapitál nepretržite zostáva predpokladom ako hodnota — sa zdalo, že jeho zhodnotenie zá­ viselo výlučne od jeho pomeru ako spredmetnenej práce k živej práci: t. j od pomeru kapitálu k námezdnej práci. Ale teraz, keď je produktom, tovarom, zdá sa, akoby kapitál závisel od obehu, ktorý je mimo procesu výroby. (Ako sme videli, v skutočnosti sa obeh vracia do procesu výroby ako do svojho základu, ale takisto z neho zasa vychádza.) Ako tovar musí kapitál byť 1. úžitkovou hodnotou a ako úžitková hodnota musí byť predmetom potreby, objektom spotreby: Z. musí sa vymeniť za svoj ekvivalent — za peniaze. Nová hodnota sa môže realizovať až v predaji. Ak kapitál obsahoval predtým spredmetnenú prácu za cenu 100 toliarov a teraz za cenu 110 (cena vyjadruje v peniazoch len množstvo spredmetnenej práce), musí sa to prejaviť v tom, že práca obsiahnutá vo vyrobenom tovare sa teraz vymení za 110 toliarov. Najprv sa produkt znehodnotí v tom zmysle, že sa vôbec musí vymeniť za peniaze, aby zas dostal svoju formu hodnoty. Vnútri výrobného procesu sa zdalo, že Zhodnotenie je celkom totožné s tvorbou nadpráce (so spredmetnením času nadpráce), a že teda nemá nijaké iné hranice než tie, ktoré v rámci tohto procesu samého boli už sčasti vopred dané, sčasti v ňom vytvo­ rené: vždy sú však v ňom vytvárané ako obmedzenia, ktoré treba prekonať. Teraz vystupujú také obmedzenia procesu výroby, ktoré sú mimo neho. Predovšetkým pri celkom povrchnom pohľade vidí­ me, že tovar je výmennou hodnotou len potiaľ, pokiaľ je súčasne úžitkovou hodnotou, t. j. predmetom spotreby (tu je ešte celkom ľahostajné, o aký druh spotreby ide): tovar prestáva byť výmen­ nou hodnotou, keď prestane byť úžitkovou hodnotou (pretože tovar ešte neexistuje opäť v podobe peňazí, ale existuje v určitej forme existencie, ktorá bezprostredne splýva s jeho prirodzenou kvalitou). Prvým obmedzením tovaru je teda spotreba sama —

350

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

potreba tovaru. (Vzhľadomna doterajšie predpoklady ešte nemôže byť reč o potrebe, ktorá nie je platbyschopná, t. j. o takej potrebe, ktorá by sama nemohla dať na výmenu tovar alebo peniaze.) Po druhé však musí pre tovar byť k dispozícii ekvivalent, ale keďže sa vychádzalo pôvodne z predpokladu, že obeh je fixná veličina — že teda má určitý rozsah — avšak kapitál vytvoril vo výrobnom procese novú hodnotu, zdá sa, akoby pre ňu v skutočnosti nemohol existovať nijaký ekvivalent. Keďže teda kapitál vychádza z výrob­ ného procesu a opäť vstupuje do obehu, zdá sa a] akoby kapitál ako výroba mal svoju obmedzujúcu hranicu v danom rozsahu spotreby — čiže v spotrebyschopnosti. Pokiaľ je určitou úžitko­ vou hodnotou, je jeho kvantita až po istý bod ľahostajná: avšak na určitom stupni — keďže uspokojuje len určitú potrebu — pre­ stáva byť pre spotrebu žiadúci. Pokiaľ je určitou jednostrannou, kvalitatívnou úžitkovou hodnotou, napríklad obilie, je sama jeho kvantita ľahostajná len po istý stupeň: je žiadúci len v určitej kvantite, t. j. do určitej miery. Táto miera však je daná sčasti jeho kvalitou ako úžitkovej hodnoty — jeho špecifickou užitoč­ nosťou, použiteľnosťou — sčasti počtom vymieňajúcich, u ktorých je potreba tejto určitej spotreby. Teda počtom spotrebiteľov ná­ sobeným veľkosťou ich potreby tohto špecifického výrobku. Úžitková hodnota osebe nie je bezmedzná tak ako hodnota vôbec. Určité predmety sa môžu spotrebovať len po určitý stupeň a len po ten stupeň sú predmetom potreby. Napríklad: skonzumuje sa len určité množstvo obilia atď. Produkt ako úžitková hodnota má preto v sebe samom obmedzenie — práve obmedzenie dané jeho potrebou — ktorá sa však teraz nemeria potrebou výrobcov, ale celkovou potrebou vymieňajúcich. Kde prestáva potreba určitej úžitkovej hodnoty, tam prestáva byť úžitkovou hodnotou. Ako úžitková hodnota sa produkt meria potrebou. Len čo však prestane byť úžitkovou hodnotou, prestane byť predmetom obehu (pokiaľ nepredstavuje peniaze). b) Ale zdá sa, že ako nová hodnota a hod­ nota vôbec má svoje obmedzenie vo veľkosti jestvujúcich ekviva­ lentov, predovšetkým peňazí, nie peňazí ako obežných prostried­ kov, lež ako peňazí. Nadhodnota (pokiaľ ide o pôvodnú hodnotu, rozumie sa to samo od seba) vyžaduje si dodatočný ekvivalent. To sa teraz javí ako druhé obmedzenie. c) Pôvodne sa zdalo, že peniaze — t. j. bohatstvo ako také, t. j bohatstvo existujúce vo výmene za cudziu spredmetnenú prácu a v dôsledku tejto výmeny — sa strácajú, pokiaľ nepostúpili

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

351

k výmene za cudziu živú prácu, t. j do výrobného procesu. Obeh nebol schopný obnoviť sa sám zo seba. Na druhej strane sa však zdá, že výrobný proces sa teraz dostáva na mftvy bod, pokiaľ nie je schopný prejsť do procesu obehu. Kapitál ako výroba založená na námezdnej práci vychádza z predpokladu obehu ako nevyhnut­ nej podmienky a momentu celého pohybu. Táto určitá forma výroby sa Zakladá na predpoklade tejto určitej formy výmeny, ktorá sa prejavuje v obehu peňazí. Na to, aby sa obnovila, musí sa celý produkt premeniť na peniaze, nie ako na skorších stup­ ňoch výroby, kde výmena zachycuje len prebytočnú výrobu a pre­ bytočné výrobky: ale vonkoncom nezachycuje výrobuv jej totalite. Teda také sú protirečenia, ktoré sa samy od seba ponúkajú jed­ noduchému, objektívnemu nezaujatému chápaniu. Inou otázkou je, akým spôsobom sa vo výrobe, založenej na kapitáli, tieto proti­ rečenia nepretržite prekonávajú, ale aj nepretržite znova utvá­ rajú — a iba násilne prekonávajú (hoci toto prekonávanie sa po určitý moment javí len ako pokojné vyrovnávanie). Dôležité je ponajprv konštatovať existenciu týchto protirečení. Všetky proti­ rečenia obehu ožívajú zasa v novej forme. Výrobok ako úžitková hodnota je v protirečení so sebou samým ako hodnotou: t. j. pokiaľ produkt existuje v určitej kvalite, ako špecifická vec, ako produkt s určitými prirodzenými vlastnosťami, ako substancia potreby v protirečení so svojou substanciou, ktorú ako hodnota má výlučne v podobe spredmetnenej práce. Tentoraz však toto protirečenie nevystupuje len ako čisto formálny rozdiel, ako v obehu, ale mie­ rou produktu je tu úžitková hodnota pevne určená tým, že mierou je celková potreba vymieňajúcich po tomto produkte — t. j. rozsah celkovej spotreby. Celková spotreba vystupuje tu ako miera pro­ duktu ako úžitkovej hodnoty, a teda aj ako výmennej hodnoty. V jednoduchej výmene bolo jednoduché premeniť produkt z jeho formy osobitej úžitkovej hodnoty na formu výmennej hodnoty. Jeho obmedzujúca hranica sa prejavovala len v tom, že pri vystu­ povaní z jednoduchého obehu existoval produkt vďaka svojmu prirodzenému uspôsobeniu v tej či onej osobitej forme, a nie v tej forme hodnoty, v ktorej je bezprostredne vymeniteľný za všetky ostatné tovary. Teraz však je v samej jeho prirodzenej uspôsobe­ nosti daná miera jeho existencie. Na to, aby sa úžitková hodnota mohla premeniť na všeobecnú formu hodnoty, smie byť daná len v určitej kvantite, v kvantite, ktorej miera netkvie v práci spred­

3592

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

metnenej vo výrobku, ale vyplýva z povahy výrobku ako úžitkovej hodnoty, a to ako úžitkovej hodnoty pre iných. Na druhej strane protirečenie, ktoré predtým tkvelo v tom, že pre seba existujúce peniaze museli postúpiť k výmene za živú prácu, prejavuje sa teraz na vyššom stupni v dôsledku toho, že nadbytočné peniaze, aby mohli existovať ako také, čiže ako nadhodnota, musia sa vymeniť za nadhodnotu. Produkt ako hodnota má teda svoje ob­ medzenie práve tak v cudzej výrobe, ako ho má ako úžitková hodnota v cudzej spotrebe, ako úžitková hodnota má svoju mie­ ru vo veľkosti potreby špecifického produktu, ako hodnota má svoju mieru v množstve spredmetnenej práce, ktoré existuje v obehu. Do nesprávneho svetla sa tým dostáva téza, že úžitková hodnota je ľahostajná pre hodnotu ako takú, ako aj téza, podľa ktorej je spredmetnená práca vôbec substanciou a mierou hod­ noty.“ Tu — kde skúmame všeobecný pojem kapitálu — ide o to, že kapitál nie je touto jednotou výroby a zhodnocovania bezpro­ stredne, ale iba ako proces, ktorý je viazaný na určité podmienky, a to, ako sme videli, na vonkajšie podmienky.““ (2/ ÚSILIE KAPITÁLU NEOBMEDZENE ROZVÍJAŤ PRODUKTÍVNE SILY.) HRANICE KAPITALISTICKEJ VÝROBY. NADVÝROBA

Vytváranie absolútnej nadhodnoty prostredníctvom kapitálu — vytváranie väčšieho množstva spredmetnenej práce — vychádza Zzpodmienky, aby sa okruh obehu rozširoval a aby sa rozširoval neprestajne. Nadhodnota, ktorá bola vytvorená na jednom bode, + Tu ešte nemôžeme prejsť k vzťahu medzi dopytom, ponukou a cenami, predpokladom skutočného vývoja ktorých je existencia kapitálu. Pokiaľ dopyt a ponuka sú abstraktné kategórie a nevyjadrujú ešte nijaké špecifické ekono­ mické vzťahy, bolo by ich vari treba skúmať už pri jednoduchom obehu alebo pri jednoduchej výrobe? (Marxova poznámka. ) ++ Vyššie, pri zhodnocovacom procese kapitálu, sme videli, že jeho predpo­ kladom je jednoduchý výrobný proces, ktorý sa rozvinul už skôr. Tak to bude aj s dopytom a ponukou potiaľ, pokiaľ sa v jednoduchej výmene vychádza Z predpokladu potreby po produkte. Vlastná potreba výrobcu (bezprostredného) prejavuje sa ako potreba cudzieho dopytu. Z tohto výkladu samého musí vy­ plynúť, čo treba vysvetliť ešte pred touto otázkou, a to treba potom neskôr všetko zaradiť do prvých kapitol. (Marxova poznámka. )

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

353

vyžaduje si vytvorenie nadhodnoty na inom bode, za ktorú by sa mohla vymeniť: aj keby si spočiatku vyžadovala len produkciu väčšieho množstva zlata a striebra, väčšieho množstva peňazí, takže keby sa nadhodnota nemohla stať opäť bezprostredne kapi­ tálom, môže existovať vo forme peňazí ako možnosť vzniku nového kapitálu. Podmienkou výroby, založenej na kapitáli, je preto vy­ tvorenie čoraz väčšieho okruhu obehu, či už tak, že sa okruh rozšíri priamo, alebo že sa v danom okruhu vytvorí viac bodov ako body výroby. Zatiaľ Čo sa teda obeh spočiatku javil ako určitá daná veličina, teraz sa javí ako premenlivá veličina, ktorá sa rozširuje samotnou výrobou. Tým sa už sám obeh javí ako mo­ ment výroby. Teda takisto ako kapitál má na jednej strane tendenciu vytvárať čoraz viac nadpráce, má aj doplňujúcu ten­ denciu vytvoriť čoraz viac bodov výmeny: teda tu zo stanoviska absolútnej nadhodnoty čiže nadpráce to znamená, že má tendenciu podnecovať vytváranie väčšieho množstva nadpráce ako doplnok samého seba: v podstate má teda tendenciu všeobecne rozširovať výrobu založenú na kapitáli čiže spôsob výroby zodpovedajúci kapitálu. Tendencia vytvárať svetový trh je obsiahnutá bezpro­ stredne v samom pojme kapitálu. Každá hranica sa javí ako obmedzenie, ktoré treba prekonať. Predovšetkým treba každý mo­ ment výroby samej podriadiť výmene a prekonať výrobu bezpro­ stredných úžitkových hodnôt, ktoré nevstupujú do výmeny, t. j. namiesto skorších, zo stanoviska kapitálu primitívnych spôsobov výroby postaviť výrobu založenú na kapitáli. Obchod tu nevystu­ puje už ako funkcia, ktorá sa uskutočňuje medzi samotnými výrobami na výmenu ich nadbytku, ale ako podstatne všeobsiah­ ly predpoklad a moment výroby samej.“ Na druhej strane výroba relatívnej nadhodnoty, t. j. výroba nad­ hodnoty založená na raste a rozvoji produktívnych síl, vyžaduje si výrobu novej spotreby: vyžaduje si, aby sa v rámci obehu okruh spotreby rozšíril takisto ako predtým okruh výroby. Po prvé, vy­ žaduje si kvantitatívne rozšírenie existujúcej spotreby, po druhé, + Rozumie sa samo od seba, že každá výroba zameraná na bezprostrednú úžitkovú hodnotu zmenšuje .počet vymieňajúcich takisto ako vôbec súhrn vý­ menných hodnôt, ktoré sa dajú do obehu, a najmä produkciu nadhodnôt. Z toho vyplýva tendencia kapitálu 1. sústavne rozširovať hranice obehu, Z. pre­ tvoriť výrobu vo všetkých bodoch na výrobu uskutočňovanú kapitálom. /Mar­ xova poznámka. )

3594

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

vytváranie nových potrieb tým, že sa existujúce potreby rozšíria na väčší okruh: po tretie, vyžaduje si vytváranie nových potrieb a objavovanie a vytváranie nových úžitkových hodnôt. Inými slovami to znamená, že získaná nadpráca nemá zostať len kvanti­ tatívnym nadbytkom, ale že sa má ustavične rozširovať okruh kvalitatívnych rozdielov medzi rôznymi druhmi práce (a tým nadpráce), že sa tento okruh má stať čoraz rozmanitejším, vnú­ torne diferencovanejším. Napríklad vďaka zdvojnásobeniu pro­ duktivity treba použiť už len kapitál 50 toliarov, kde sa predtým použil kapitál 100 toliarov, takže sa uvoľní kapitál 50 toliarov a jemu zodpovedajúca časť nutnej práce, pre uvoľnený kapitál a prácu treba takto vytvoriť nové, kvalitatívne odlišné výrobné odvetvie, ktoré uspokojuje a vytvára novú potrebu. Hodnota sta­ rého výrobného odvetvia sa zachová tým, že sa vytvorí fond pre nové odvetvie, kde sa utvorí nový proporcionálny vzťah medzi kapitálom a prácou. Z toho plynie teda výskum celej prírody, aby sa objavili nové užitočné vlastnosti vecí: univerzálna výmena produktov všetkých cudzích klimatických oblastí a krajín, nové spracúvanie (umelé) prírodných predmetov, čím sa im pridávajú nové úžitkové hodnoty.“ Všestranný výskum Zeme na to, aby sa jednak objavili nové použiteľné predmety, ako aj nové úžitkové vlastnosti už známych predmetov, napríklad ich nové vlastnosti ako surovín atď: teda maximálny rozvoj prírodných vied: takisto objavovanie, vytváranie a uspokojovanie nových potrieb, ktoré vyrastajú zo spoločnosti samej: kultivovanie všetkých vlastností spoločenského človeka a jeho vytváranie ako človeka s čo možno najbohatšími potrebami, pretože bohatého na vlastnosti a vzťa­ hy — vytváranie človeka ako podľa možnosti totálneho a univer­ zálneho produktu spoločnosti — (lebo na to, aby mohol mno­ hostranne užívať, musí byť schopný užívania, musí byť teda maximálne kultivovaný) — to všetko je takisto podmienkou vý­ roby založenej na kapitáli. Toto vytváranie nových výrobných odvetví, t. j. kvalitatívne nového nadbytočného času predstavuje nielen deľbu práce, ale aj odčlenenie určitej výroby od samej seba ako práce s novou úžitkovou hodnotou: predstavuje rozví­ janie neustále sa rozširujúceho a čoraz obsiahlejšieho systému + Neskôr treba ukázať, akú úlohu mal prepych v staroveku na rozdiel od novoveku. (Marxova poznámka. ]

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

305

druhov prác, druhov výroby, ktorým zodpovedá neustále sa rozši­ rujúci a Čoraz bohatší systém potrieb. Teda tak ako výroba založená na kapitáli vytvára na jednej strane univerzálny systém práce — t. j. nadprácu, hodnototvornú prácu, prácu — vytvára na druhej strane systém všeobecného vy­ užívania prírodných a ľudských vlastností, systém všeobecnej užitočnosti, nositeľom ktorého je veda práve tak ako všetky teles­ né a duševné vlastnosti človeka, a niet ničoho, čo by mimo tohto okruhu spoločenskej výroby a výmeny bolo samo osebe význam­ nejšie, samo pre seba opodstatnené. Takto až kapitál vytvára buržoáznu spoločnosť a samotné univerzálne privlastňovanie prírody i spoločenských väzieb členmi spoločnosti. Z toho vyplýva veľké civilizačné pôsobenie kapitálu: z toho vyplýva, že vytvoril taký stupeň spoločenského vývoja, proti ktorému sa všetky pred­ chádzajúce stupne javia len ako lokálne ohraničené vývojové etapy ľudstva a ako modloslužobnícke zbožstvovanie prírody. Až vtedy sa príroda stáva výlučne predmetom pre človeka, výlučne užitočnou vecou, odvtedy sa už neuznáva ako moc existujúca pre seba, a samo teoretické poznávanie jej imanentných zákonov vy­ stupuje už len ako dômyseľnosť,aby sa príroda podrobila ľudským potrebám, či už ako predmet spotreby, či ako prostriedok výroby. V zhode s touto svojou tendenciou kapitál vedie k prekonávaniu nacionálnych obmedzení a predsudkov i Zbožstvovania prírody a tradičného, v určitých hraniciach sebestačne zakorenených spô­ sobov uspokojovania existujúcich potrieb a reprodukovania staré­ ho spôsobu Života. Voči tomu všetkému pôsobí deštruktívne a neprestajne revolucionizujúco, búra všetky obmedzenia, ktoré brzdia rozvoj produktívnych síl, rozširovanie potrieb, vývoj rozma­ nitosti výroby i využívania a vymieňania všetkých síl prírody a ducha. Avšak z toho, že pre kapitál je každá takáto hranica obme­ dzením, a preto ju pomyselne prekonáva, nijako nevyplýva, že ju prekonal skutočne, a keďže každé takéto obmedzenie je v rozpore s jeho určením ako kapitálu, kapitalistická výroba sa vyvíja v pro­ tirečeniach, ktoré sa nepretržite prekonávajú, ale takisto nepretr­ žite znova vznikajú. Ba Čo viac. Univerzalita, ku ktorej kapitál nezadržateľne smeruje, nachádza obmedzenia v jeho vlastnej po­ vahe, vktorá na určitom stupni vývoja kapitálu umožní spoznať, že ve najväčším obmedzením tejto tendencie je sám kapitál a že preto

396

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

tieto obmedzenia ženú ďalej k prekonaniu kapitálu samým kapi­ tálom. Teda tí ekonómovia, ktorí ako Ricardo chápu výrobu ako bez­ prostredne totožnú so sebazhodnocovaním kapitálu — ktorí si teda všímajú len rozvoj produktívnych síl a rast obyvateľstva činného vo výrobe — ponuku bez ohľadu na dopyt, bez ohľadu na obme­ dzenia spotreby alebo na existujúce obmedzenia samého obehu, pokiaľ na všetkých bodoch musí ponúkať ekvivalent — pochopili pozitívnu podstatu kapitálu správnejšie a hlbšie než tí, ktorí ako Sismondi zdôrazňujú obmedzenia spotreby a existujúceho okruhu ekvivalentov, hoci práve Sismondi hlbšie pochopil ohraničenosť výroby založenej na kapitáli, jej negatívnu jednostrannosť. Ricar­ do pochopil hlbšie univerzálnu tendenciu kapitálu, Sismondi jeho špecifickú obmedzenosť. Celý spor o tom, či za nadvlády kapitálu je nadprodukcia možná a nevyhnutná, sa točí okolo toho, či zhod­ nocovací proces kapitálu vo výrobe vyvoláva bezprostredne jeho zhodnotenie v obehu: či jeho zhodnocovanie prebiehajúce vo vý­ robnom procese je jeho reálnym zhodnotením. Aj Ricardo má, prirodzene, určité podozrenie, že výmenná hodnota nie je hodno­ tou mimo výmeny a že sa ako hodnota osvedčuje len prostred­ níctvom výmeny: ale obmedzenia, na ktoré výroba takto naráža, pokladá za náhodné, za obmedzenia, ktoré sa prekonajú. Teda prekonávanie takýchto obmedzení zahrnuje do samej podstaty kapitálu, hoci vo svojom výklade dochádza neraz k absurdnostiam, zatiaľ Čo Sismondi, naopak, zdôrazňuje nielen to, že výroba na­ ráža na obmedzenie, ale aj to, že toto obmedzenie vytvára sám kapitál, ktorý sa takto dostáva do protirečení, o ktorých Sismondi tuší, že musia mať za následok zánik kapitálu. Preto by chcel výrobe pomocou morálky, práva atď. ukladať obmedzenia zvon­ ka, ktoré by kapitál nevyhnutne zvrhol práve preto, lebo sú to len vonkajšie a umelo vytvorené obmedzenia. Na druhej strane Ricardo a celá jeho škola nikdy nepochopili skutočné moderné krízy, v ktorých sa toto protirečenie kapitalizmu vybíja vo veľkých búrkach, čoraz väčšmi ohrozujúcich samotný kapitál ako základ spoločnosti a výroby samej. Pokusy poprieť všeobecnú nadvýrobu v určitom danom mo­ mente (vychádzajúc z ortodoxne ekonomického stanoviska) sú skutočne detinské. Alebo sa — pozri napr. MacCullocha!"©— na

záchranu výroby založenej na kapitáli abstrahuje od všetkých

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

357

jej Špecifických vlastností, jej základných pojmových určení, a práve naopak, chápe sa ako jednoduchá výroba, zameraná na bezprostrednú úžitkovú hodnotu. Celkom sa abstrahuje od podstat­ ných vzťahov. V úsilí zbaviť túto formu výroby protirečení, sa v skutočnosti ignoruje a popiera jej existencia. — Alebo sa po­ stupuje dôvtipnejšie, ako napríklad Mil1W1(ktorého napodobňuje jalový Say): ponuka a dopyt sú vraj totožné, a preto musia byť v súlade. Totiž ponuka je vraj dopyt, meraný vlastným množstvom ponuky. Tu vládne veľký zmätok: 1. táto totožnosť ponuky a do­ pytu v tom zmysle, že ponuka predstavuje dopyt meraný jej vlast­ ným množstvom, platí len potiaľ, pokiaľ je ponuka výmennou hodnotou, ktorá sa rovná určitému množstvu spredmetnenej prá­ ce. Potiaľ je ponuka meradlom svojho vlastného dopytu — pokiaľ ide o hodnotu. Ale ako takáto hodnota sa ponuka realizuje len prostredníctvom výmeny za peniaze a ako objekt výmeny za peniaze závisí 2. od svojej úžitkovej hodnoty, ale ako úžitková hodnota závisí od rozsahu existujúcich potrieb po nej, od stupňa potrebnosti tejto úžitkovej hodnoty. Avšak ako úžitková hodnota sa ponuka vôbec nemeria pracovným časom, ktorý je v nej spred­ metnený, ale meria sa meradlom, ktoré netkvie v jej povahe ako výmennej hodnoty. Alebo sa ďalej tvrdí: Ponuka sama je dopytom po určitom produkte istej hodnoty (ktorá je vyjadrená v požado­ vanom množstve produktu). Ak je ponúknutý výrobok nepredajný, je to dôkaz, že sa vyrobilo priveľa z ponúkaného tovaru a primálo Ztoho tovaru, po ktorom je dopyt zo strany ponúkajúceho. Neexis­ tuje vraj všeobecná nadvýroba, ale nadvýroba jedného Či viace­ rých článkov a nedostatočná výroba iných. Pritom sa Znova zabúda na to, že kapitál činný vo výrobe nežiada určitú úžitkovú hodnotu, ale hoďnotu ako takú, teda peniaze — a peniaze nie v určení obežného prostriedku, ale ako všeobecnú formu bo­ hatstva, čiže jednak formu realizácie kapitálu a jednak návrat do jeho pôvodného stavu kľudu. Avšak tvrdenie, že sa produ­ kuje primálo peňazí, neznamená fakticky nič iné ako tvrdenie, že medzi výrobou a zhodnotením niet zhody, že teda je nadvýro­ bou, alebo — čo je to isté — že je takou výrobou, ktorej produkt sa nedá premeniť na peniaze, nedá sa premeniť na hodnotu, vý­ robou, ktorej produkt sa v obehu neosvedčuje. Z toho pramení ilúzia eskamotérov peňazí (aj Proudhona atď.), že je nedostatok obežných prostriedkov — pretože je peňazí málo — a že treba

358

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

umelo vytvoriť viac peňazí. (Pozri aj Birminghamčanov, napríklad blížencov"““.) Alebo sa tvrdí, že zo stanoviska spoločnosti výroba a spotreba sú to isté, že teda ani pri jednej z nich nikdy nemôže dôjsť knadbytku alebo k vzájomnej disproporcii. Pod stanoviskom spoločnosti rozumie sa tu taká abstrakcia, ktorá ignoruje práve určitú formu členenia spoločnosti a určité spoločenské vzťahy, a teda aj protirečenia, ktoré z nej skfsajú. Veľmi správne argu­ mentoval napríklad už Storch proti Sayovi, že veľká časť spotreby nie je spotrebou pre bezprostredné použitie, ale spotrebou vo vý­ robnom procese, napríklad spotrebou strojov, oleja, potrebných budov atď.""? Táto spotreba nie je totožná s tou spotrebou, o ktorú tu ide. Takisto aj Malthus a Sismondi správne poznamenali, že napríklad spotreba robotníkov osebe nie je pre kapitalistu uspo­ kojujúcou spotrebou.""“ Moment zhodnotenia sa tu celkom vylu­ čuje a výroba a spotreba sa jednoducho stavajú proti sebe, čo znamená, že sa vychádza z toho, akoby sa výroba zakladala pria­ mo na úžitkovej hodnote, teda nie na kapitáli. Alebo vyjadrené socialistickou terminológiou: práca a výmena práce, t. j. výroba a výmena výrobkov (obeh) predstavujú vraj celý proces: ako by z toho mohla potom vzniknúť nejaká disproporcia inak ako omy­ lom, chybným výpočtom? Práca sa tu nepokladá za námezdnú prácu, ani kapitál za kapitál. Na jednej strane sa berú do úvahy výsledky výroby založenej na kapitáli, na druhej strane sa popie­ rajú predpoklady a podmienky týchto výsledkov — nutná práca

ako práca vytvorená prostredníctvom nadpráce a pre nadprácu. Alebo sa tvrdí — napríklad Ricardo"? — že v dôsledku toho, že výroba sama sa reguluje výrobnými nákladmi, reguluje sa sama, a ak sa niektoré výrobné odvetvie nezhodnocuje, odníma sa z neho kapitál do určitej miery a vrhá sa na iné miesto, kde je potrebný. Ale odhliadnuc od toho, že sama táto nevyhnutnosť vyrovnávania predpokladá nerovnosť, disharmóniu, a teda protirečenie — vo všeobecnej kríze z nadvýroby protirečenie nie je protirečením medzi rozličnými druhmi produktívneho kapitálu, ale medzi prie­ myselným a pôžičkovým kapitálom — medzi kapitálom, ktorý je priamo zapojený do výrobného procesu, a medzi tým kapitálom, ktorý vo forme peňazí vystupuje (relatívne) samostatne mimo procesu výroby. Napokon sa hovorí o proporcionálnej výrobe (to máme už aj u Ricarda atď.), ak totiž kapitál má tendenciu rozdeliť sa v správnych proporciách, má rovnako nevyhnutne aj tendenciu

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

359

prekonávať, porušovať proporcionálnosť — lebo sa bezmedzne že­ nie za nadprácou, za nadproduktivitou, za nadspotrebou atď. (V konkurencii sa táto vnútorná tendencia kapitálu javí ako donú­ tenie zo strany cuďzieho kapitálu, ktoré ho neprestajným poďme! poďme! ženie, aby prekonával správne proporcie. Pán Wakefield Vosvojom komentári k Smithovi!$ správne vytušil, že ekonómovia ešte nikdy nevyložili slobodnú konkurenciu, aj keď sa o nej ako­ koľvek veľa tára a aj keď je akokoľvek základom celej buržoáznej, na kapitáli založenej výroby. Pochopila sa len negatívne: t. j. ako negácia monopolov, obchodných spoločností, právnych reglemen­ tácií atď. Ako negácia feudálnej výroby. Ale veď musí byť aj nie­ čím pre seba, lebo len nula je prázdnou negáciou, abstrahovaním od obmedzenia, ktoré sa napríklad vo forme monopolu, prirodze­ ných monopolov atď. hneď opäť obnovuje. Svojou podstatou nie je konkurencia nič iné ako vnútorná povaha kapitálu, jeho podstatné určenie, ktoré sa prejavuje a realizuje ako vzájomné pôsobenie mnohých kapitálov na seba, nič iné, len vnútorná tendencia ako vonkajšia nevyhnutnosť.) (Kapitál existuje a môže existovať len ako množstvo kapitálov a jeho sebaurčovanie je preto vzájomnou interakciou mnohých kapitálov.) Kapitál je takisto neprestajným vytváraním, ako aj neprestajným prekonávaním proporcionálnej výroby. Existujúca proporcia musí sa vždy znova prekonať vytvá­ raním nadhodnoty a rastom produktívnych síl. Avšak požiadavka, aby sa výroba rozširovala súčasne a rovnomerne v rovnakej pro­ porcii, kladie na kapitál také vonkajšie požiadavky, ktoré naskrze nevznikajú z neho samého: narušenie danej proporcie v jednom odvetví výroby vyháňa z nej zároveň všetky ostatné, a to v nerov­ nakých proporciách. Zatiaľ (lebo sme ešte nedospeli k určeniu kapitálu ako obežného kapitálu a ešte máme na jednej strane obeh, na druhej strane kapitál, Čiže výrobu ako predpoklad obehu alebo ako základ, z ktorého vzniká] má obeh už Zo stanoviska výroby vzťah k spotrebe a výrobe — inými slovami, nadpráca vystupuje ako ekvivalent a dochádza k špecifikácii práce v čoraz bohatšej forme. V jednoduchom pojme kapitálu musia byť osebe obsiahnuté jeho civilizujúce tendencie atď.: teda nie ako v doterajších dielach ekonómov, len ako vonkajšie dôsledky. Takisto treba dokázať, že v jednoduchom pojme kapitálu sú už latentne obsiahnuté proti­ rečenia, ktoré sa neskôr prejavia navonok,

360

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

Zatiaľ sme pri zhodnocovacom procese videli len to, že jednot­ livé momenty sú voči sebe ľahostajné: že sa vnútorne podmieňujú a navonok vzájomne hľadajú: že sa však môžu nájsť alebo nenájsť, vzájomne sa kryť alebo nekryť, vzájomne si Zodpovedať alebo nezodpovedať. Už sama vnútorná nevyhnutnosť vzájomnej spätosti zložiek celku a ich samostatná, voči sebe navzájom ľahostajná existencia je základom protirečení. Ale tým sme otázku ešte ani zďaleka nevyčerpali. Protirečenie medzi výrobou a zhodnotením — ktorých jednotou je kapitál Čo do svojho pojmu — treba pochopiť ešte imanentnejšie, a nielen ako len ľahostajné, zdanlivo nezávislé javové formy jednotlivých momentov procesu, alebo presnejšie totality procesov. Aby sme sa dostali bližšie ku koreňu veci: predovšetkým tu existuje hranica, ktorá nie je inherentná výrobe vôbec, ale iba výrobe založenej na kapitáli. Táto hranica je dvojaká, ba vlastne tá istá, ale skúmaná v dvoch smeroch. Stačí, keď tu dokážeme, že vsamom kapitáli tkvie osobitné obmedzenie výroby — ktoré je V rozpore s jeho všeobecnou tendenciou prekonávať každé obme­ dzenie výroby — aby sme odhalili základ nadvýroby, základné protirečenie rozvinutého kapitálu, aby sme vôbec odhalili, že ka­ pitál nie je absolútnou formou rozvoja produktívnych síl, ako sa nazdávajú ekonómovia — že nie je absolútnou formou. rozvoja produktívnych síl ani formou bohatstva, ktorá by bola absolútne v Zhode s rozvojom produktívnych síl. Všetky stupne vývoja výro­ by, ktoré predchádzajú kapitálu, javia sa zo stanoviska kapitálu ako putá produktívnych síl. Ale kapitál sám, ak sa chápe správne, je podmienkou rozvoja produktívnych síl potiaľ, pokiaľ potrebujú vonkajší popud, ktorý však zároveň pôsobí ako ich uzda. Ako ná­ stroj disciplinovania produktívnych síl, ktorý sa na určitom stupni ich rozvoja stáva zbytočným a rušivým, takisto ako voľakedy korporácie atď. Tieto imanentné hranice musia byť v zhode s po­ vahou kapitálu, so samými jeho podstatnými pojmovými určenia­ mi. Týmito nevyhnutnými obmedzujúcimi hranicami sú: 1. Nutná práca ako hranica výmennej hodnoty Živej pracovnej schopnosti čiže ako hranica mzdy priemyselného obyvateľstva. 2. Nadhodnota ako hranica nadbytočného pracovného času a so zreteľom na relatívny nadbytočný pracovný čas ako obmedzujúca hranica rozvoja produktívnych sil: 3. Čo je to isté, premena na peniaze, výmenná hodnota vôbec

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

361

ako hranica výroby, alebo výmena založená na hodnote čiže hodnota založená na výmene ako obmedzujúca hranica výroby. Toto je:

4. zasa to isté ako obmedzenie výroby úžitkových hodnôt pro­ stredníctvom výmennej hodnoty, Čiže na to, aby sa vôbec mohlo stať predmetom výroby, musí reálne bohatstvo prijať určitú, od neho samého odlišnú formu, teda nie formu, ktorá by s ním bola absolútne totožná. Na druhej strane zo všeobecnej tendencie kapitálu vyplýva (to isté, Čo sa v jednoduchom obehu prejavovalo tým spôsobom, že peniaze ako obežný prostriedok vystupovali len ako niečo unika­ júce, samo osebe nie nevyhnutné, a preto nie ako hranica a obme­

dzenie), že kapitál zabúda a ignoruje, že: 1. nutná práca je hranicou výmennej hodnoty Živej pracovnej schopnosti, Z. Že nadhodnota je hranicou nadpráce a rozvoja pro­ duktívnych síl: 3. že peniaze sú hranicou výroby, 4. že výmenná hodnota obmedzuje výrobu úžitkových hodnôt. Tak dochádza potom k nadvýrobe: t. j. k náhlej spomienke na všetky tieto nevyhnutné momenty výroby založenej na kapitáli: z toho plynie všeobecné znehodnotenie ako dôsledok toho, Že sa zabudlo na všetky tieto nevyhnutné momenty. Zároveň s tým sa kapitál stavia pred úlohu začínať svoj pokus vždy znova, vychá­ dzajúc z vyššieho stupňa vývoja produktívnych síl atď., pričom ako kapitál je zakaždým vystavený Čoraz väčšiemu krachu. Preto je jasné, že čím väčšmi je kapitál rozvinutý, tým väčšmi pôsobí ako obmedzenie výroby — a teda aj spotreby — odhliadnuc od ostatných protirečení, v dôsledku ktorých pôsobí ako rušivé obmedzenie výroby a výmenného styku. [Celý úverový systém a s tým súvisiaci rozbujnený obchod, nad­ merná špekulácia atď. spočíva na nevyhnutnosti rozšíriť a pre­ skočiť hranicu obmedzujúcu obeh a sféru výmeny. Vo vzťahu medzi národmi sa to prejavuje v miere oveľa grandióznejšej, klasickejšej než vo vzťahu medzi indivíduami. Napríklad Angličania sú nútení dávať pôžičky cudzím národom, aby si z nich urobili zákazníkov. V podstate anglický kapitalista robí s produktívnym anglickým kapitálom dvojakú výmenu. 1. ako anglický kapitalista, 2. ako Yankee atď., alebo v hocakej inej forme, v ktorej umiestil svoje

peniaze.]

[O tom, že kapitál predstavuje hranicu obmedzujúcu výrobu,

362

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

hovorí v náznakoch napríklad Hodgskin: ,„,Zadnešného stavu spo­ ločnosti každé hromadenie kapitálu zväčšuje tú sumu zisku, ktorá sa požaduje od robotníkov, a znemožňuje každú takú prácu, ktorá by robotníkovi zabezpečila len slušnú existenciu ... Zisk je obme­ dzovaním výroby.“ (H[odgskin. Zošit. ] str. 46.)""" Zahraničný ob­ chod rozširuje hranicu oblasti výmeny a umožňuje kapitalistovi spotrebovať viac nadpráce: ,,Za celý rad rokov svet nemôže od nás brať viac, než môžeme my brať od sveta. Dokonca zisk, ktorý naši obchodníci vyťažili zo svojho zahraničného obchodu, platia naši spotrebitelia tých tovarov, ktoré sa k nám dovážajú za vyvezené tovary. Zahraničný obchod je čírym výmenným obchodom a ako taký je výmenou na prospech a potešenie kapitalistu. Ale kapi­ talista môže tovary spotrebúvať len po určitú mieru. Bavlnené výrobky atď. vymieňa za vína a hodvábne výrobky cudzích krajín. Ale tieto výrobky predstavujú len nadprácu nášho vlastného oby­ vateľstva, takisto ako súkenné a bavlnené výrobky, a týmto spô­ sobom sa bezmedzne zväčšuje deštruktívna sila kapitalistu. Takto sa preľstí príroda.“ (Source and Remedy atď., str. 27, 28.) O tom, ako preplnenie trhu súvisí s obmedzujúcou hranicou, ktorú pred­ stavuje nutná práca, hovorí: „Skutočný zmysel zvýšeného dopytu robotníkov po práci znamená ich schopnosť, že si sami berú men­ šiu časť produktu a väčšiu časť prenechávajú svojim zamestná­ vateľom: a ak by niekto povedal, že poklesom spotreby sa zvyšuje preplnenie, môžem povedať len toľko, že v tom prípade je pre­ plnenie trhu len synonymom veľkých ziskov.“ (Enguiry [into those principles respecting the Nature of Demand etc.] Londýn 1821,str. 12.) Tu je dokonale vyjadrená jedna strana protirečenia: „Praktiky (kapitálu) zastavovať prácu v tom momente, keď okrem obživy robotníka nemôže vytvoriť navyše zisk pre kapitalistu, sú v ľozpore s prírodným zákonom, ktorý reguluje výrobu.“ (H[odg­ skin. Zošit.] 41, IX.) „Čím viac sa kapitál akulumuje, tým viac vzrastá celá suma zisku, ktorú kapitál požaduje, a tak tu vyrastá umelá hranica obmedzujúca rast výroby a obyvateľstva.“ (H[odg­ skin: Zošit.] 46.) Protirečenia medzi kapitálom ako výrobným nástrojom vôbec a kapitálom ako nástrojom na produkciu hodno­ ty vysvetľuje Malthus takto: (X, 40 a nasl.): „Zisky sa merajú vždy hodnotou, a nikdy množstvom ... Bohatstvo tej-ktorej kraji­ ny závisí sčasti od množstva výrobkov, ktoré získala svojou prá­ cou, a sčasti od takého prispôsobenia tohto množstva výrobkov

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

363

potrebám a kúpnej sile existujúceho obyvateľstva, ktoré podľa očakávania — pridajú tomuto množstvu výrobkov hodnotu. Nič nie je také isté ako to, že bohatstvo nie je určované len jedným z týchto faktorov. Ale bohatstvo a hodnota sú azda najužšie zviazané práve tou okolnosťou, že hodnota je nevyhnutná na vy­ tváranie bohatstva. Hodnotu, ktorá sa pridáva tovarom, t. j. prá­ cu, ktorú sú ľudia ochotní obetovať, aby dostali tieto tovary, možno: za terajšej situácie pokladať takmer za jedinú príčinu existencie bohatstva ... Spotrebný dopyt zo strany robotníkov zamestnaných produktívnou prácou nikdy nemôže byť sám popudom na akumu­ láciu a používanie kapitálu... Produktívne sily samy ešte neza­ bezpečujú ani tvorbu zodpovedajúceho stupňa bohatstva, ani rast obyvateľstva. Na to je potrebné také rozdeľovanie výrobkov a také prispôsobovanie týchto výrobkov potrebám tých, ktorí ich majú spotrebovať, aby sa pritom neustále zvyšovala výmenná hodnota celej masy výrobkov, t. j. produktívne sily sa uvedú do pohybu v plnej miere len vtedy, keď nie je obmedzený dopyt po všetkom, čo sa vyrobilo... Ak tomu dochádza na jednej strane v dôsledku toho, že vznikajú vždy nové odvetvia výroby (a že sa postupne striedavo rozširujú staré odvetvia výroby), čím staré získavajú nové trhy atď. V skutočnosti výroba sama vytvára dopyt tým, že v tom istom výrobnom odvetví zamestnáva viac robotníkov a že vytvára nové výrobné odvetvia, kde zasa noví kapitalisti zamest­ návajú nových robotníkov, a ktoré sa samy stávajú súčasne trhom pre staré výrobné odvetvia: avšak dopyt, ktorý vytvára sám robot­ ník, nikdy nemôže byť primeraným dopytom, lebo nezahrnuje v plnej miere všetko, čo vyrobí. Keby to tak bolo, nebolo by zisku a v dôsledku toho ani podnet zamestnávať ho. UŽ samotná exis­ stencia zisku z akéhokoľvek tovaru predpokladá dopyť prekoná­ vajúci obmedzenia dopytu robotníka, ktorý tovar vyrobil.“ „Tak robotníci, ako aj kapitál sa môžu stať prebytočnými vzhľadom na to, či jestvujú vôbec možnosti zamestnať ich tak, aby prinášali

zisk.“] [K bodu 3, ku ktorému sa hneď dostaneme, treba poznamenať, že predbežná akumulácia, v podobe ktorej kapitál vystupuje oproti práci a vďaka ktorej má možnosť disponovať prácou, nie je spo­ čiastku nič iné ako nadpráca sama vo forme nadproduktu, pričom na druhej strane je poukážkou na cudziu, súčasne vedľa seba exis­ tujúcu prácu.]""

364

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

Tu nám, pochopiteľne, nejde ešte o to, aby sme nadvýrobu vy­ svetlili v jej určenosti, ale iba o to, aby sme načrtli, ako v prvot­ nej podobe vyplýva zo samého kapitálového vzťahu. Preto tu ešte odhliadneme aj od ostatných majetných a konzumujúcich atď. tried, ktoré nevyrábajú, ale žijú Zo svojho dôchodku, teda vymie­ ňajú s kapitálom: pre kapitál vytvárajú strediská výmeny. Môžeme ich sčasti vziať do úvahy len potiaľ, pokiaľ mali veľmi veľký vý­ znam pri historickom utváraní kapitálu (ale bude lepšie vysvetliť to pri akumulácii). Pri výrobe založenej na otroctve, takisto ako pri patriarchálnom vidieckom hospodárstve s domáckou výrobou, kde väčšina obyva­ teľstva uspokojuje väčšinu svojich potrieb bezprostredne vlastnou prácou, je okruh obehu a výmeny veľmi úzky a najmä pri otrockej výrobe otrok vôbec neprichádza do úvahy ako vymieňajúci. Ale pri výrobe založenej na kapitáli je spotreba na všetkých bodoch sprostredkovaná výmenou a pre pracujúcich práca nikdy nemá bezprostrednú úžitkovú hodnotu. Celú základňu kapitalistickej vý­ roby tvorí práca ako výmenná hodnota, ako tvorkyňa výmennej hodnoty. Tak teda predovšetkým námezdný robotník na rozdiel od otroka je sám samostatným centrom obehu, vymieňajúcim, je subjektom vytvárajúcim výmen­ nú hodnotu a dostávajúcim výmennú hodnotu prostredníctvom výmeny. Po prvé: prostredníctvom výmeny medzi tou časťou kapi­ tálu, ktorá je určená ako mzda, a Živou pracovnou schopnosťou sa bezprostredne vytvára výmenná hodnota tejto časti kapitálu ešte skôr, než kapitál opäť vystúpi z výrobného procesu a vstúpi do obehu, čiže túto výmenu samu možno ešte chápať ako akt obehu. Po druhé: voči každému jednotlivému kapitalistovi všetci robotníci, okrem jeho vlastných, vystupujú nie ako robotníci, ale ako spotrebitelia: ako majitelia výmenných hodnôt (mzdy), pe­ ňazí, ktoré vymieňajú za jeho tovar. Všetci títo robotníci sú do jedného centrami obehu, z ktorých vychádza akt výmeny a ktoré zachovávajú výmennú hodnotu kapitálu. Tvoria pomerne veľkú časť spotrebiteľov — hoci, ak vezmeme len priemyselného robot­ níka vo vlastnom zmysle, nie až takú veľkú časť, ako sa všeobecne predpokladá. Čím väčší je ich počet — počet v priemysle činného obyvateľstva — a čím väčším množstvom peňazí môžu disponovať, tým väčšia je sféra výmeny pre kapitál. Videli sme, že kapitál má

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

305

tendenciu maximálne rozšíriť obyvateľstvo činné v priemysle.“ Tu nás vlastne ešte vôbec nemusí zaujímať vzťah jedného kapi­ talistu k robotníkom ostatných kapitalistov. Tento vzťah svedčí len o ilúzii každého kapitalistu, ale nič nemení na vzťahu kapitálu vôbec k práci. Pokiaľ ide o jeho robotníka, každý kapitalista vie, že voči nemu nevystupuje ako výrobca voči spotrebiteľovi, a usi­ luje sa Čo možno najviac obmedziť jeho spotrebu, t. j. jeho výmen­ nú schopnosť, jeho mzdu. Prirodzene, že si každý kapitalista želá, aby robotníci ostatných kapitalistov boli čo možno najväčšími spotrebiteľmi jeho tovaru. Ale vzťah každého kapitalistu voči svo­ jim robotníkom predstavuje všeobecný vzťah medzi kapitálom a prácou, podstatný vzťah. Avšak práve z toho vzniká ilúzia — pravdivá pre jednotlivého kapitalistu na rozdiel od všetkých ostat­ ných — že okrem jeho robotníkov celá ostatná robotnícka trieda stojí proti nemu ako spotrebiteľ a subjekt výmeny, nie ako robot­ ník, ale ako subjekt míňajúci peniaze. Zabúda sa, že — ako hovorí Malthus — „práve existencia zisku, ktorý prináša každý tovar, predpokladá dopyt, prekračujúci hranice dopytu samotného ro­ botníka, ktorý tovar vyrobil“, a práve preto dopyt robotníka samého nikdy nemôže byť primeraným dopytom. Keďže jedna vý­ roba uvádza do pohybu inú výrobu, a teda z robotníkov cudzieho kapitálu si robí spotrebiteľov, tak sa každému jednotlivému kapi­ tálu javí dopyt robotníckej triedy, vyvolaný výrobou samou, ako „primeraný dopyt“. Tento dopyt, vyvolaný výrobou samou, Ženie na jednej strane výrobu za hranice tej proporcionálnej miery, v akej by musela vyrábať vzhľadom na robotníkov: musí ju hnať za ne: ale ak na druhej strane dopyt „prekračujúci hranice dopy­ tu samotného robotníka“ odpadne alebo poklesne, nastáva krach. Vtedy kapitál sám nepokladá dopyt zo strany robotníka — t. j. vyplácanie mzdy, na ktorej sa zakladá tento dopyt — za zisk, ale za stratu. To znamená, že sa presadzuje imanentný vzťah medzi kapitálom a prácou. Konkurencia kapitálov, ich ľahostajnosť voči sebe navzájom a ich vzájomná samostatnosť tu opäť spôsobujú, že jednotlivý kapitál nemá k robotníkom všetkého ostatného kapi­ tálu vzťah ako k robotníkom: a práve to ho ženie prekonávať správne proporcie. Od vzťahu nadvlády sa kapitál líši práve tým, + Ďalej je v rukopise, v samostatnom riadku, napísané a prečiarknuté: Ja­ nuary (1858).

366

Kapitola o kapitäli. Oddiel druhý

že robotník vystupuje voči nemu ako spotrebiteľ i ako tvorca výmennej hodnoty, v podobe majiteľa peňazí, v podobe peňazí, že sa stáva jednoduchým centrom obehu — jedným z nespočetných centier obehu, čím sa stiera jeho určenosť ako robotníka.“ Predovšetkým: kapitál núti robotníkov, aby okrem nutnej práce vykonávali nadprácu. Len tak sa kapitál zhodnocuje a vytvára nad­ hodnotu. Avšak na druhej strane vyžaduje nutnú prácu len potiaľ, pokiaľ a nakoľko je nadprácou a pokiaľ sa nadpráca dá realizovať ako nadhodnota. Kapitál robí teda z nadpráce podmienku nutnej práce a z nadhodnoty hranicu obmedzujúcu spredmetnenú prácu, hodnotu vôbec. Ak kapitál nemôže dosahovať nadprácu, nevyža­ duje nutnú prácu, a na svojej vlastnej základni ju môže vytvárať len kapitál. Kapitál teda obmedzuje — ako to vyjadrujú Angliča­ nia: umelými zábranami — prácu aj tvorbu hodnoty, a to z toho istého dôvodu, pre ktorý a nakoľko vyžaduje nadprácu a nadhod­ notu. Svojou vlastnou povahou vytvára teda obmedzujúcu hranicu pre prácu a tvorbu hodnoty, Čo je v rozpore s jeho tendenciou neohraničene ich rozširovať. A keďže kapitál na jednej strane vytvára svoju špecifickú, obmedzujúcu hranicu, kým na druhej strane ženie výrobu, aby prekonávala každú hranicu, predstavuje skutočné živé protirečenie.““ + To isté platí pre dopyt vyvolaný samou výrobou, pre dopyt po surovinách, polotovaroch, strojoch, dopravných prostriedkoch i po pomocných materiáloch, ktoré sa spotrebúvajú vo výrobe, ako farbivá, uhlie, loj, mydlo atď. Dotiaľ, do­ kiaľ výrobcovia vymieňajú len medzi sebou, je tento dopyt adekvátny a dosta­ točný ako dopyt, ktorý je platbyschopný a vytvára výmenné hodnoty. Neade­ kvátnosť dopytu sa prejaví vtedy, keď finálny produkt narazí na hranicu v bezprostrednej a konečnej spotrebe. Aj toto zdanie, ktoré ženie výrobu pre­ konávať správne proporcie, tkvie v podstate kapitálu, ktorý — čo treba bližšie vysvetliť v súvislosti s konkurenciou — sa sám od seba odpudzuje, pred­ stavuje množstvo kapitálov, ktoré sú voči sebe navzájom úplne ľahostajné. Pokiaľ jeden kapitalista kupuje od iných, pokiaľ kupuje alebo predáva tovar, panuje medzi nimi vzťah jednoduchej výmeny: nesprávajú sa voči sebe ako kapitály. Správna (pomyselne správna) proporcia, v akej musia navzájom vymieňať, aby sa nakoniec mohli zhodnotiť ako kapitál, nevyplýva z ich vzá­ jomného vzťahu. (Marxova poznámko. ) %+Keďže hodnota tvorí základ kapitálu a keďže teda kapitál je svojou exis­

tenciou nevyhnutne viazaný na výmenu za protihodnotu, je nevyhnutne odpu­ dzovaný sám sebou. Univerzálny kapitál, ktorý by nemal proti sebe cudzie kapitály, s ktorými vymieňa — a podľa doterajšieho stavu nášho výkladu nemá proti sebe nič iné, len námezdnú prácu alebo sám seba — je preto nezmyslom. Už v kapitáli samom ako v realizovanej výmennej hodnote tkvie vzájomné odpudzovanie sa kapitálov. (Marxova poznámka. )

Proces obehu kapitálu. Reprodukcia a akumulácia kapitálu

367

Zatiaľ Čo kapitál na jednej strane robí nadprácu a jej výmenu za nadprácu podmienkou nutnej práce, a tým aj podmienkou vy­ tvárania pracovnej schopnosti ako centra výmeny — čo teda už Z tejto stránky zužuje a podmieňuje sféru výmeny — je na druhej strane pre kapitál nemenej podstatné, aby spotrebu robotníka obmedzil na minimum, nevyhnutné na reprodukciu jeho pracovnej schopnosti — aby sa teda usiloval z hodnoty, vyjadrujúcej nutnú prácu, urobiť hranicu zhodnocovania pracovnej schopnosti, a tým aj hranicu schopnosti robotníka vymieňať, a aby sa snažil znížiť pomer medzi touto nutnou prácou a nadprácou na minimum. To je nová hranica obmedzujúca sféru výmeny, ktorá však, takisto ako prvá, splýva s tendenciou kapitálu stavať sa ku každej hranici svojho sebazhodnocovania ako k obmedzeniu. Bezhraničné zväč­ šovanie hodnoty kapitálu — bezhraničné vytváranie hodnoty — je tu teda absolútne totožné s obmedzovaním sféry výmeny, t. j. možnosti zhodnocovania — realizácie hodnoty vytvorenej vo vý­ robnom procese. Takisto je to aj s produktivitou. Na jednej strane má kapitál tendenciu vystupňovať ju nevyhnutne do krajnosti, aby zväčšil relatívny čas nadpráce. Na druhej strane sa tým zmenšuje nutný pracovný čas, teda schopnosť robotníka vymieňať. Ďalej, ako sme videli, relatívna nadhodnota rastie v oveľa menšej miere ako pro­ duktivita, pričom sa tento pomer zmenšuje tým viac, čím väčšmi už produktivita vzrástla. Ale množstvo výrobkov rastie v podobnom pomere — ak by nerástlo, uvoľnil by sa nový kapitál — takisto ako práca — ktoré by sa nedostali do obehu. Avšak v takej miere, v akej rastie množstvo výrobkov, zväčšuje sa aj ťažkosť zhodnotiť pracovný čas obsiahnutý vo výrobkoch — pretože rastú požiadav­ ky na spotrebu. (Tu sa zaoberáme ešte len otázkou, nakoľko je zhodnocovací proces kapitálu súčasne procesom jeho znehodno­ covania. Nepatrí sem otázka, nakoľko kapitál popri svojej tenden­ cii bezhranične rozvíjať produktívne sily súčasne zjednostraňuje, ohraničuje atď. hlavnú produktívnu silu, človeka samého, nakoľko má vôbec tendenciu obmedzovať produktívne sily.) Kapitál robí teda z nutného pracovného času hranicu obmedzu­ júcu výmennú hodnotu živej pracovnej schopnosti, robí teda z nadbytočného pracovného času hranicu obmedzujúcu nutný pra­ covný čas a z nadhodnoty hranicu obmedzujúcu nadbytočný pra­ covný čas. Ale zároveň žŽeniek prekonávaniu všetkých týchto

368

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

obmedzení tým, Že sa k pracovnej schopnosti stavia jednoducho ako k vymieňajúcemu subjektu, ako k peniazom, a za jediné ob­ medzenie prijíma nadbytočný pracovný čas, lebo je tvorcom nad­ hodnoty. (Čiže, ak na to pozeráme z hľadiska prvej stránky tohto vzťahu, výmenu nadhodnôt prijíma za hranicu obmedzujúcu vý­ menu nutných hodnôt.) V jednej a tej istej chvíli kapitál vytvára obmedzujúcu hranicu, nevyhnutnú obmedzujúcu hranicu svojej hodnototvornej činnosti z tých hodnôt, ktoré už v obehu jestvujú — alebo, čo je to isté, z pomeru, v akom sa hodnota, ktorú vytvoril sám, nachádza k hod­ note, ktorá už predtým bola v ňom samom a v obehu: na druhej strane robí zo svojej produktivity jedinú obmedzujúcu hranicu a jedinú tvorkyňu hodnôt. Teda na jednej strane sa nepretržite ženie k svojmu vlastnému znehodnoteniu, na druhej strane k za­ brzdeniu rozvoja produktívnych síl i práce spredmetňujúcej sa v hodnotách. (3/ BURŽOÁZNI EKONÓMOVIA POPIERAJÚ NADVÝROBU. PROUDHONOV NEVYDARENÝ POKUS VYSVETLIŤ NADVÝROBU.) AKO JE MOŽNÉ, ŽE V CENE TOVARU, KTORÝ ROBOTNÍK KUPUJE, PLATÍ ZISK ATĎ., A PREDSA DOSTÁVA SVOJU NUTNÚ MZDU

[Hlúpu predstavu, podľa ktorej nie je možná nadvýroba (inými slovami tvrdenie, že výrobný proces a zhodnocovací proces ka­ pitálu sú bezprostredne totožné), vyjadril, ako sme spomenuli Vyššie, prinajmenšom sofisticky, t. j. duchaplne, James Mill v tom zmysle, že ponuka sa rovná svojmu vlastnému dopytu, že sa teda dopyt a ponuka navzájom kryjú, Čo inými slovami zna­ mená len to isté, ako že hodnota je určovaná pracovným časom, že výmena jej teda nič nepridáva, pričom sa zabudlo len na to, že výmena je nevyhnutnou podmienkou. a že jej uskutočnenie závisí (v poslednej inštancii) od úžitkovej hodnoty. Ak sa teda, ako hovorí Mill, ponuka a dopyt nekryjú, je to zapríčinené tým, že z jedného výrobku (z ponúkaného) sa vyrobilo priveľa a z dru­ hého (po ktorom je dopyt) primálo. Toto priveľa a primálo sa netýka výmennej hodnoty, ale úžitkovej hodnoty. Celý vtip je v tom, že ponúkaného výrobku je viac, než koľko sa z neho „po­ trebuje“. Že teda nadvýroba vyviera z úžitkovej hodnoty, a preto z výmeny samej. Say to vyjadruje hlúpejšie: výrobky sa vymieňajú

Proces obehu kapitálu. Buržoázni ekonómovia popierajú nadvýrobu

309

len za výrobky:""? preto sa v krajnom prípade vyrobilo len z jed­ ného výrobku priveľa, z druhého primálo. Pritom zabúda na to, 1. že hodnoty sa vymieňajú za hodnoty a že sa výrobok vymení za druhý výrobok len potiaľ, pokiaľ je hodnotou: t. j. pokiaľ pred­ stavuje peniaze alebo sa nimi stane, 2. že sa výrobok vymieňa za prácu. Tento bodrý človek vychádza zo stanoviska jednoduchej výmeny, pri ktorej skutočne nie je možná nijaká nadvýroba, lebo fakticky nejde o výmennú hodnotu, ale o úžitkovú hodnotu. O nad­ výrobe môže byť reč len v súvislosti so Zhodnotením, inak nie.] Proudhon, ktorému sa, pravda, Čosi marí, ale nikdy nevie presne čo, odvodzuje nadvýrobu z toho, „že robotník si svoj produkt ne­ môže znova odkúpiť“.!% Pod tým rozumie, že sa na tento produkt pripočíta úrok a zisk: alebo, Že sa cena výrobku zvyšuje nad jeho skutočnú hodnotu. Predovšetkým to dokazuje, že nepochopil urče­ nie hodnoty, ktoré, všeobecne povedané, vonkoncom nemôže za­ hrnovať prirážku. V praktickom obchodovaní môže kapitalista A ošmeknúť kapitalistu B. Čo jeden získa, to druhý stráca. Keď to však zrátame, bude suma ich výmeny — sume pracovného času spredmetneného vo vymenených tovaroch, ibaže si kapitalista A v porovnaní s kapitalistom B vopchal do vrecka viac, než mu prislúcha. Všetky výnosy, ktoré dostáva kapitál, t. j. celková masa kapitalistov, skracujú sa 1. o konštantnú časť kapitálu: 2. omzdu čiže o spredmetnený pracovný čas, ktorý je nevyhnutný na repro­ dukciu Živej pracovnej schopnosti. Kapitalisti si nemôžu teda roz­ deliť medzi sebou nič iné, iba nadhodnotu. Proporcie — či už sú spravodlivé alebo nespravodlivé — v akých si medzi sebou roz­ deľujú túto nadhodnotu, absolútne nič nemenia na výmene medzi kapitálom a prácou a na podmienkach tejto výmeny. Dalo by sa teda povedať, že nutný pracovný čas (t. j. mzda), ktorý teda nezahrnuje zisk, ale skôr ho treba z výnosu odrátať, je sám zasa určovaný cenami výrobkov, v ktorých je už obsiahnutý zisk. Veď odkiaľ inak by mohol pochádzať zisk, čo dostáva kapi­ talista vo výmene s tým robotníkom, ktorého priamo nepoužíva? Napríklad: robotník továrnika-pradiara vymieňa svoju mzdu za určitý počet bušlov obilia. Avšak v cene každého bušla je už zahr­ nutý zisk nájomcu pôdy, t. j. kapitálu. Takže cena existenčných prostriedkov, ktoré kupuje sám nutný pracovný čas, zahrnuje už nadbytočný pracovný čas. Predovšetkým je jasné, že mzda, ktorú továrnik-pradiar platí svojim robotníkom, musí byť dosť veľká,

370)

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

aby kúpila potrebný bušel pšenice, nech by v cene bušla pšenice bol zahrnutý akýkoľvek zisk pre nájomcu, a že na druhej strane takisto mzda, ktorú nájomca platí svojim robotníkom, musí byť dosť veľká, aby im zabezpečila potrebné množstvo šatstva, nech by v cene tohto šatstva bol zahrnutý akýkoľvek zisk továrnika­ pradiara a továrnika-tkáča." v

+ Ďalej je v rukopise prečiarknuté: Ak všeobecná miera zisku robí napríklad 10 percent, továrnik-pradiar musí svojim robotníkom platiť 10 percent okrem nutnej mzdy a toľko musí aj nájomca platiť svojim robotníkom. Tu, kde nám ide len o všeobecné či priemerné pomery, nás jednotlivosti ešte nezaujímajú. Továrnik-pradiar nedostáva 10 percent zo svojho kapitálu, ale z alikvotnej časti kapitálu, reprezentovanej tou časťou jeho kapitálu, ktorá je premenená na tovar a ktorá kupuje robotníkov. Takisto získava nájomca 10 percent od kapitalisto­ vých robotníkov. Ale každý z nich stráca práve toľko na tých 10 percentách, ktoré platí okrem nutnej mzdy. (Určitý rozdiel môže nastať tým, žo produkty jedného z nich, napríklad nájomcu, sú súčasťou nevyhnutnej spotreby robot­ níka, kým produkty toho druhého nie sú: to sem ešte nepatrí.) Predpokladajme, že nájomca a továrnik vyrábajúci šatstvo použijú rovnako kapitál 100 toliarov a že v oboch prípadoch je pomer medzi konštantnou a variabilnou časťou kapitálu rovnaký, a že je teda rovnaká aj nadhodnota. Teda napríklad: surovina 60, stroje 20, práca 20, nadpráca 20 —120 toliarov: 120

80 lakťov alebo 60 bušlov — 120, potom sa 1 lakeť alebo 1 bušel — —0.“

2 to­

liarom. Nadhodnota z práce robí 100 percent: nadhodnota z preddavkovaného kapitálu robí len 20 percent, čiže 1/5, lebo mzda robí len 1/5 preddavkovaného kapitálu. Ale

100 5

s 20. V oboch prípadoch dostane robotník ako nutnú mzdu

10 lakťov alebo 10 bušlov — 20 toliarov. Cena každého lakťa alebo bušla zahr­ ňuje 20 percent zisku: podľa Proudhona platí teda robotník, keď kúpi lakeť alebo bušel, na svojich 10 lakťov alebo 10 bušlov 10 X 20 percent priveľa. 20 percent z 2 toliarov alebo 60 strieborných grošov — 12 strieborných grošov. (5 X 12 s 60): teda na týchto 10 to robí 60 strieborných grošov —Z toliarom. Ale robotník dostáva aj tak len nutnú mzdu 10 lakťov alebo 10 bušlov. Teda ak

predpokladáme,že stroje tvoria konštantnú Časť kapitálu. Keby robotník bol mal kapitál 100 a keby sa bol obmedzil na svoju nutnú prácu, ale tak, aby bola schopná začať odznova s produktom jeho práce, stačilo by, keby vyrobil len 10 lakťov alebo bušlov: k tomu však sur... na 1 bušel alebo 1 lakeť robí zvýšenie 6 strieborných grošov, na 10 —60 čiže 2 toliare. 60

20 percent z 2 toliarov čiže 60 strieborných grošov je-.— 12. Zisk z jed­ ného lakťa alebo 1 bušla robí 12 strieborných grošov. Robotník však dostane 20 toliarov —10 bušlov alebo 10 lakťov. Na jednej strane platí 10 X 12 čiže 120 strieborných grošov —4 toliare (4 X 30 —120) navyše, na druhej strane dosta­

Proces obehu kapitálu. Buržoázni ekonómovia popierajú nadvýrobu

371

Celý vtip je jednoducho v tom, 1. že sa zamieňa cena s hodno­ tou, 2. že sa do toho pletú vzťahy, ktoré sa netýkajú určovania hodnoty ako takej. Predpokladajme najprv — čo je podstatou tohto vzťahu medzi prácou a kapitálom — že kapitalista A vyrába sám všetky existenčné prostriedky, ktoré robotník potrebuje alebo ktoré predstavujú súhrn úžitkových hodnôt, v ktorých sa spred­ metňuje jeho nutná práca. Teda za peniaze, čo robotník dostal od kapitalistu —a v tejto transakcii vystupujú peniaze len ako obež­ ný prostriedok — musel by robotník odkúpiť od kapitalistu tú alikvotnú časť produktu, ktorá predstavuje jeho nutnú prácu. Cena určitej alikvotnej časti produktu kapitalistu A je pre robotníka, prirodzene, taká istá ako pre ktoréhokoľvek iného účastníka vý­ meny. V tej chvíli, keď robotník kupuje od kapitalistu, zaniká jeho špecifická kvalita robotníka, na jeho peniazoch nezostala nijaká stopa toho vzťahu a tej operácie, prostredníctvom ktorých sa pe­ niaze nadobudli: v obehu je robotník vo vzťahu ku kapitalistovi jednoducho ako P (peniaze), a kapitalista vystupuje voči nemu ako T (tovar): robotník vystupuje ako subjekt realizujúci cenu T, ktorá je preto pre robotníka takisto vopred daná ako pre hoci­ ktorého iného predstaviteľa P, t. j. pre kupujúceho. V poriadku. Avšak v cene alikvotných častí tovaru, čo kupuje, je zahrnutý zisk, ktorý predstavuje nadhodnotu pripadajúcu kapitálu. Ak teda nutný pracovný čas robotníka predstavuje 20 toliarov, ktoré sa rovnajú určitej alikvotnej časti produktu, ak sa zisk rovná 10 percentám, kapitalista predáva robotníkovi svoj tovar za 22 to­ liarov. Takto uvažuje Proudhon a z toho vyvodzuje, že robotník si ne­ môže zasa odkúpiť svoj produkt, t. j. alikvotnú časť celkového produktu, v ktorej je spredmetnená jeho nutná práca. (Hneď sa dostaneme aj k druhému záveru, že kapitál preto nemôže ade­ kvátne vymieňať a že preto dochádza k nadvýrobe.) Aby celá vec bola jasnejšia, predpokladajme, že robotníkových 20 toliarov —4 ne navyše 4 toliare (na každý lakeť 12 strieborných grošov. 10 X 12): t. j. 20 namiesto 16, t. j. pätinu, t. j. Z0 percent na 20 navyše. Na druhej strane dostane predsa iba nutnú mzdu 10 lakťov alebo 10 bušlov. Keby cena bola určovaná nutnou prácou, dostal by: za 1 lákeť 60—12 strieborných grošov: — 48 strie­ borných grošov — 1 toliar 18 strieborných grošov: čiže za 10 lakťov 48 X 10 s 480

—480 strieborných grošov — 16 toliarov (357

10).

372

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

mericiam obilia. Ak 20 toliarov je v peniazoch vyjadrená hodnota 4 meríc a kapitalista ich predáva za 22 toliarov, robotník by na základe toho nemohol odkúpiť tie 4 merice, ale mohol by kú: piť iba 3 7/11 merice. Inými slovami, Proudhon sa nazdáva, že peňažná transakcia skresľuje tento pomer. 20 toliarov je cena nutnej práce —4 mericiam, a túto cenu dáva kapitalista robotní­ kovi, len čo si však robotník chce za svojich 20 toliarov kúpiť tie 4 merice, dostane len 37/11 merice. A pretože by tým nedostal nutnú mzdu, vlastne by vôbec nemohol žiť, a tak pán Proudhon dokazuje priveľa." Lenže ráčte vidieť, že samotný predpoklad je nesprávny. Ak 53toliarov vyjadruje hodnotu jednej merice, t. j. v nej spredmetnený pracovný čas, a 4 merice predstavujú nutnú mzdu, kapitalista A nepredá tieto 4 merice za 22 toliarov, ako sa nazdáva Proudhon, ale za 20 toliarov. Vec je však takáto: pred­ pokladajme, že celkový produkt (zahrnujúci nutný pracovný čas a nadbytočný pracovný čas) robí 110 toliarov — 22 meríc: z toho 16 meríc — 80 toliarov predstavuje kapitál vynaložený na osivo, stroje atď.: 4 merice — 20 toliarov predstavuje nutný pracovný čas: 2 merice — 10 toliarov predstavujú nadbytočný pracovný čas. Kapitalista predá každú mericu po 5 toliaroch, za nutnú hodnotu merice, a napriek tomu získa z každej merice 10 percent čiže 5/10 toliara, 1/2 toliara — 15 strieborných grošov. Odkiaľ pochádza tento zisk? Z toho, že kapitalista predá spolu za 22 X 5 toliarov namiesto za 20 X 5. Kapitál, ktorý musí vynaložiť navyše, aby vy­ produkoval o 2 merice viac, môžeme tu označiť ako — 0, lebo tieto 2 merice môžu predstavovať čistú nadprácu, vynaloženú na dô­ kladnejšie oranie, na pletie buriny, na privážanie minerálnych hnojív, ktoré ho prípadne nič nestoja, atď. Hodnota obsiahnutá v týchto 2 dodatočných mericiach ho nič nestála, a preto presahuje jeho výlohy. Fakt, že z tých 22 meríc predá 20 za to, čo ho stáli, + Sem nepatrí okolnosť, že v praxi sa kapitál usiluje skracovať nutnú prácu tak v rámci všeobecnej tendencie, ako aj priamo prostredníctvom ceny, ako napríklad v truck-systéme, a stláčať ju pod jej prirodzenú mieru i pod mieru danú určitým stavom spoločenských pomerov. Tu všade musíme predpokla­ dať, že sa platí ekonomicky spravodlivá, t. j. všeobecnými zákonmi ekonómie určovaná mzda. Protirečenia tu musia vyplynúť priamo Zo všeobecných pome­ rov: nie z podfukov jednotlivých kapitalistov. Čo sa z toho vyvinie v skutoč­ nom živote, to patrí do tcórie mzdy. (Marxova poznámka. ]

Proces obehu kapitálu. Buržoázni ekonómovia popierajú nadvýrobu

373

teda za 100 toliarov, a tie Z, čo ho nič nestáli — ktorých hodnota sa však rovná v ních obsiahnutej práci — je pre kapitalistu to isté, ako keby všetky, t. j. každú mericu predal o 15 strieborných grošov drahšie, než čo stáli jeho. (Ak získa 1/2 toliara čiže 10 per­ cent z každých 5 toliarov —5/10.) Hoci teda kapitalista na 4 meri­ ciach, ktoré predal robotníkovi, zarobí 2 toliare, predsa robotník dostane mericu za jej nutnú hodnotu. Kapitalista zarobí na nich Z toliare len preto, lebo okrem týchto 4 meríc predá ešte 18 za tú istú cenu. Keby predal len 16, nezarobí nič: pretože v tom prípade predal vcelku len 5 X 20 —100, svoj vynaložený kapitál. Aj pri manuťaktúre je skutočne možné, že náklady kapitálu nemusia rásť na to, aby kapitál mohol predať nadhodnotu,: t. j. nie je nevyhnutné, aby rástli náklady na suroviny a stroje. Predpokla­ dajme, že tento produkt dostane čiste len ručnou prácou — pričom celkové množstvo potrebných surovín a nástroja je konštantné — vyššiu konečnú formu, vyššiu úžitkovú hodnotu, a že sa teda úžitková hodnota produktu nezvyšuje zväčšením svojej kvantity, ale zlepšením kvality vynaložením väčšieho množstva ručnej prá­ ce. Že jeho výmenná hodnota — práca spredmetnená v produk­ te — jednoducho vzrastá úmerne množstvu tejto vynaloženej práce. Ak potom kapitalista predáva o 10 percent drahšie, vyplatí sa robotníkovi v peniazoch vyjadrená alikvotná časť produktu, ktorá predstavuje nutnú prácu, a keby sa produkt dal rozdeliť, robotník by si mohol kúpiť túto alikvotnú časť. Kapitalistov zisk by potom nepochádzal z toho, že by túto alikvotnú časť predával s prirážkou, ale z toho, že v celom produkte predáva aj alikvot­ nú časť,za ktorú nezaplatil a ktorá práve predstavuje nadbytočný pracovný čas. Produkt ako hodnota je vždy deliteľný: vo svojej prirodzenej forme však nemusí byť deliteľný. Zisk tu pochádza vždyz toho, že celá hodnota obsahuje určitú alikvotnú časť, ktorá nebola zaplatená, a preto sa v každej alikvotnej časti celku zaplatí alikvotná časť nadpráce. Tak je to aj vspomenutompríklade. Keď kapitalista predá 22 meríc, t. j. 2merice predstavujúce nadprácu, je to to isté, ako keby na každú mericu predal 1/10 merice navyše, t. j. 1/10 nadhodnoty. Ak sa napríklad pri takom istom pomere medzi prácou, kapitálom a nadhodnotou vyrobili len 1 hodinky, zvýšila sa kvalita hodiniek vďaka 1/10 pracovného času o 1/10 hodnoty, ktorá kapitalistu nič nestojí.

374

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

Tretí prípad je ten, keď kapitalista, ako zväčša v manufaktúre (ale nie v ťažobnom priemysle), potrebuje viac suroviny (nástroj Zostáva konštantný, ale na veci sa nič nemení ani vtedy, ak sa predpokladá, že je variabilný), v ktorej sa spredmetňuje nadby­ točný pracovný čas. (To sem vlastne ešte nepatrí, lebo tu takisto možno alebo treba predpokladať, že kapitál vyrába aj surovinu, napríklad bavlnu a že sa nadvýroba na určitom bode musí zredu­ kovať na číru nadprácu, alebo, ako to je v skutočnosti, predpokla­ dá súčasne prebiehajúcu nadprácu na všetkých bodoch obehu.) Predpokladajme, že kapitalista spradie 25 funtov bavlny, ktoré ho stoja 50 toliarov, a že na to potrebuje stroje (predpokladajme, že sa vo výrobnom procese spotrebujú celkom) za 30 toliarov a na mzdu 20 toliarov, vyrobí 25 funtov priadze, ktorú predá za 110 toliarov. Funt priadze predáva potom po 4 2/5 toliara čiže za 4 toliare 12 strieborných grošov. Ak si robotník chce kúpiť zasa priadzu, do­ stane teda 4 6/11 funtov priadze. Keby robotník pracoval pre seba, predával by funt priadze tiež za 4 toliare 12 strieborných grošov a nemal by nijaký zisk — za predpokladu, že by vykonával len nutnú prácu: ale spriadol by menej bavlny." + Ďalej je v rukopise prečiarknuté: Kým kapitalista musí spriasť 25 funtov bavlny (1 funt stojí 2 toliare) za 4 toliare 12 strieborných grošov za funt, aby získal 110 toliarov, robotník, aby dostal svoj nutný produkt (výmennú hodnotu)

25.

20 toliarov — spriadol by len 22 1/2 funta (0 10 percent menej. 10 čiže o 5/2 menej: t. j. 21/2 menej) po 4 toliaroch 12 strieborných grošov. Výpočet by po­ tom vyzeral takto: 45 toliarov (za 22 1/2 funta bavlny), 30 toliarov (nástroj), 20 toliarov (mzda) — 95 toliarov. Funt priadze po 4 2/5 toliara predstavuje kapitalistov zisk, 10 toliarov — — 2 3/11 funta priadze z 25 funtov bavlny čiže

1

z 50 toliarov, čo ho táto

bavlna stojí. Robotník by bol spriadol len 22 8/11 funta bavlny a funt bavlny by bol predal po 4 2/5 toliara. Kapitalista spriadol o 2 3/11 funta viac. Za cenu 4 2/5 toliara 8

by si robotník zaplatil len svoju nutnú prácu — 20 toliarov, totiž: 2277 bavlny po 2 toliare za funt —

Toliare

Pracovný nástroj

Práca

30 toliarov

20 toliarov

16

44 Ti

Proces obehu kapitálu. Buržoázni ekonómovia popierajú nadvýrobu

375

Ako vieme, hodnota funta priadze tkvie výlučne v množstve prá­ ce, ktoré je v ňom spredmetnené. Predpokladajme teraz, že hod­ nota funta priadze —5 toliarov. Predpokladajme ďalej, že 4/5, t. j. 4 toliare predstavujú bavlnu, nástroj atď.: v tom prípade 1 toliar predstavuje prácu, ktorá sa prostredníctvom nástroja realizovala v bavlne. Ak robotník, aby z pradenia mohol žiť, potrebuje na mesiac povedzme 20 toliarov, musel by upriasť 20 funtov pria­ dze — pretože za spradenie 1 funta priadze zarobí 1 toliar, musí však zarobiť 20 toliarov. Ak by robotník sám mal bavlnu, materiál atď., a keby pracoval sám pre seba, keby teda bol svojím vlastným majstrom, musel by predať 20 funtov priadze, keďže z každého funta by zarobil len 1/5, 1 toliar, a 1 X 20 —20. Keď kapitalista zamestnáva robotníka, predstavuje práca, ktorá spradie 20 funtov bavlny čiže Z 20 X5 — 100 toliarov 80 toliarov predstavuje

len

nakúpenú bavlnu a nástroj, kým novovytvorená hodnota nepred­ stavuje nič iné ako nutnú prácu. Z 20 funtov priadze by 4 funty — —20 toliarov predstavovali nutnú prácu a 16 toliarov nič iné ako konštantnú časť kapitálu. 16 X 5 —80 toliarov. V každom ďalšom funte, ktorý kapitalista dá robotníkovi spracovať okrem tých 20

funtov, je obsiahnutá 1/5 nadpráce, pre kapitalistu nadhodnoty. (Spredmetnená práca, ktorú predáva bez toho, aby za ňu bol za­ platil.) Ak dá spriasť o jeden funt viac, získa 1 toliar, ak dá spriasť o 10 funtov viac, získa 10 toliarov. Z 10 funtov čiže z 50 toliarov dostal by kapitalista 40 toliarov ako náhradu za svoje výlohy a 10 toliarov nadpráce: čiže mal by 8 funtov priadze, aby kúpil ma­ teriál na 10 funtov (stroje a bavlnu) a 2 funty priadze alebo ich hodnotu, ktoré ho nič nestáli. Ak teraz zhrnieme kapitalistov vý­ počet, zistíme, že vydal 2

(robotník dostane 4 si funta priadze — 20 toliarov po 4—5-toliara za funt.) —95——5 z ted t priadze jad 45-7 1>i + 30 ++ 20 — 1i teda 22-—II £unta za 94 ——. 11 toliara Ň 1 funt »

2

— 4 — toliara

8

(totiž: 22 77 za 94 7

6

1256

1040

1

to je: "Ty za 3177 r 290 za 1040, ——r Z

1040 — 250 untov funt za 1040 oliarov, toli 1 funt 1040: a —45 +257 Ž —4 5 ! 250x11 unt 24-347 250 — —45KFÄä +250 6

toliara.) Kapitalista musí navyše platiť za 2 11 funta bavlny, —4 11 “ara.

376

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

Toliarov

Toliarov Mzda

Toliarov Nadhodnota

Toliarov Hodnota produktu

80 + 40 — 120 (surovina,

nástroj atď.)

20

10

120

20

10

— 150

Kapitalista vyrobil vcelku 30 funtov priadze (30 X 5 —150): po 9 toliarov za funt, za presnú hodnotu funta, t. j. určenú výlučne

prácou, ktorá je v nej spredmetnená a z ktorej jedine odvodzuje svoju hodnotu. Z týchto 30 funtov 24 funtov predstavuje konštant­ ný kapitál, 4 funty idú na mzdu a 2 funty tvoria nadhodnotu. Ak sa táto nadhodnota počíta v pomere k celkovým nákladom, ktoré robia 140 toliarov (čiže 28 funtov), ako to robí kapitalista, tvorí nadhodnota 14 —71/7 percenta (hoci v pomere k práci robí nad­ hodnota v tomto príklade 50 percent). Predpokladajme, že produktivita práce vzrastie natoľko, že ka­ pitalista by bol schopný s rovnakými výlohami za prácu upriasť 40 funtov. Podľa nášho predpokladu predal by týchto 40 funtov za ich skutočnú hodnotu, totiž za 5 toliarov funt, Z čoho 4 toliare predstavujú prácu spredmetnenú v bavlne atď., 1 toliar novopri­ danú prácu. Kapitalista by teda predal: Toliarov Toliarov 40 funtov — funt po 5—40X5 —200: z tých 40 funtov išlo 20 funtov na nutnú prácu —100 100. Z prvých 20 funtov by ka­ pitalista nezarobil ani ha­ lier, Zo zvyšných sto by 4/5

—4 X 20 — 80 išlo na

materiál atď. Zostalo by 80 toliar 20 oliarov.

Na výdavkoch 200 toliarov by kapitalista zarobil 20 toliarov Či­ že 10 percent. 10 percent z celkových výloh: prakticky však získal 20 toliarov z tých druhých 100 toliarov čiže z tých druhých 20 funtov, v ktorých nezaplatil spredmetnenú prácu. Predpokladajme teraz, že je schopný urobiť dvojnásobok, povedzme

Proces obehu kapitálu. Buržoázni ekonómovia popierajú nadvýrobu

Funtov

0 0.

377

Toliarov

400. Ztýchidenanutnú prácu atď.

20

— 100. Zostane

-300. Z toho ide na materiál atď. 4/5. 240. Zostane - 60: zisk vo výške 60 zo 400 je ako 6 zo 40 —15 percent.

V spomenutom príklade robia výlohy kapitalistu v skutočnosti len 180, z nich získa 20 čiže 11 1/9 percenta. Čím menšia je tá časť výloh, ktorá predstavuje nutnú prácu, tým väčší je zisk, hoci nie je v nijakej zjavnej úmere ku skutoč­ nej nadhodnote, t. j. knadpráci. Napríklad. Na to, aby kapitalista získal 10 percent, musí dať upriasť 40 funtov priadze, robotník musí spriasť len 20 funtov — nutnej práci. Nadpráca sa rovná nutnej práci, teda nadhodnota robí 100 percent. To je náš známy zákon. Ale o to nám tu nejde. V predchádzajúcom príklade so 40 funtmi robí skutočná hodno­ ta funta 5 toliarov a robotník — keby podnikal sám pre seba ako robotník, ktorý si sám preddavkuje kapitál, aby mohol zhodnotiť surovinu atď. natoľko, že by mohol žiť ako robotník — predával by funt za 5 toliarov takisto ako kapitalista. Vyrobil by však len 20 funtov a z výsledku ich predaja by 4/5 vynaložil na nákup novej suroviny a 1/5 na živobytie. Z tých 100 toliarov by vyťažil len svoju mzdu. Kapitalistov zisk nepochádza z toho, že funt predáva pridraho — predáva ho presne za jeho hodnotu — ale z toho, že ho predáva drahšie, než sú výrobné náklady, ktoré ho stojí funt priadze (ale nie drahšie, než čo stojí funt priadze: lebo tá 1/5 hod­ noty priadze stojí robotníka jeho nadprácu). Keby predával lac­ nejšie než za 5 toliarov, predával by pod hodnotu a kupujúci by dostal zadarmo 1/5 práce, ktorá je obsiahnutá v každom funte priadze okrem výloh atď. Kapitalista počíta však takto: Hodnota 1 funta — 5 toliarov 40 funtov — 200 toliarov: z toho ide na náklady: 180

-20.

Zostane 20. Kapitalista neberie do

úvahy, že z tých druhých 100 toliarov získa 20 toliarov, ale že Z ce­ lých výloh, ktoré robia 180 toliarov, získa 20. Toto mu vynáša zisk 11 1/9 percenta namiesto 20 percent. Ďalej počíta tak, že ak má

378

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

dostať tento zisk, musí predať 40 funtov. 40 funtov po 5 toliarov nevynáša mu 1/5 čiže 20 percent, ale 20 toliarov rozdelených na 40 funtov čiže 1/2 toliara na funt. Pri cene, za akú predáva 1 funt, získava z každých 5 toliarov 1/2 toliara: čiže z každých 10 toliarov 1 toliar, 10 percent z predajnej ceny. Cena je určená cenou ali­ kvotnej jednotky (1 funta) násobenej počtom predaných jedno­ tiek: v tomto prípade 1 funt za 53toliarov X 40. Aj keď je takéto určovanie ceny z hľadiska kapitalistovho vrecka veľmi správne, môže narobiť zmätok v teórii, lebo vzbudzuje zdanie, akoby pri každom jednotlivom funte nastala prirážka nad skutočnú hod­ notu, a takto mizne vznik nadhodnoty jednotlivého funta. Toto určovanie ceny násobením hodnoty jednotky (miery) úžitkovej hodnoty (junta, lakťa, pol centa) počtom týchto jednotiek, ktorý sa vyrobil, bude dôležité neskôr pri teórii cien. Okrem iného Ztoho vyplýva, že pokles ceny jednotky a zväčšenie ich počtu — k čomu dochádza s rozvojom produktívnych síl — ukazuje, že zisk vzrastá úmerne práci, čiže klesá podiel nutnej práce v pomere k nad­ práci — a nie naopak, ako sa domnieva pán Bastiat"“! a iní. Ak by sa napríklad v dôsledku rastu produktivity zväčšilo množstvo práce tak, že robotník vyrobí za ten istý čas dvakrát toľko funtov ako predtým — pričom predpokladáme, že 1 funt priadze mu urobí tie isté služby, bez ohľadu na to, čo stojí, a že na život potrebuje len priadzu, ošatenie, by hodnota v 20 funtoch priadze, pridaná prácou, nerobila už 1/5, ale iba 1/10, pretože by robotník tých 20 funtov bavlny premenil na priadzu za polovičný čas. K 80 toliarom, čo stojí surovina, nepribudlo by už 20 toliarov, ale iba 10 toliarov. 20 funtov priadze by stálo 90 toliarov a 1 funt by stál 90/20 čiže 4 1/2 toliara.18%2Keby však celkový pracovný čas zo­

stal nezmenený, práca by namiesto 40 funtov bavlny premenila na priadzu 80 funtov bavlny. 80 funtov priadze, funt za 4 1/2 tolia­ ra —360 toliarom. Pre kapitalistu by bol výpočet takýto — Celkový príjem 360 toliarov, z toho ide na prácu 90

270. Z toho by išlo na náklady atď. 240 30.

Kapitalistov zisk by teda robil

Proces obehu kapitálu. Buržoázni ekonómovia popierajú nadvýrobu

379

30 namiesto 20, hoci by z jednot­ livého funta mal menší zisk.185 Jeho celkové náklady by robili 330: dosiahol by teda 9 1/11 percenta.

Kapitalistov zisk Z hodnoty miery (jednotky) úžitkovej hodno­ ty — funta, lakťa, kvartera atď. — klesá úmerne tomu, ako klesá pomer medzi živou prácou — novopridávanou prácou — a surovi­ nou atď., t. j čím menej pracovného času treba na to, aby surovi­ na dostala tú formu, ktorá vyjadruje onu jednotku. Lakeť súkna atď. Ale na druhej strane — keďže toto sa rovná vyššej produkti­ vite práce čiže narastaniu nadbytočného pracovného času — zväč­ šuje sa počet týchto jednotiek, v ktorých je obsiahnutý nadbytočný pracovný čas, t. j. pracovný čas, ktorý kapitalista nezaplatí."““ Z vyššie uvedeného ďalej vyplýva, že cena môže klesnúť pod hodnotu, pričom kapitál ešte vždy môže mať zisk: lenže na to musí predať taký počet jednotiek, ktorý by prevýšil počet násobený jednotkou predstavujúcou nutnú cenu práce. Ak pomer medzi prá­ cou a surovinou atď. je 1/5, môže kapitalista napríklad predávať hoci len o 1/10 nad konštantnú hodnotu, pretože nadpráca ho nič nestojí. V tomto prípade kapitalista daruje spotrebiteľovi 1/10 nadpráce a pre seba zhodnotí len 1/10. To má veľký význam pri konkurencii: najmä Ricardo prehliadol túto okolnosť. Určovanie ceny sa zakladá na určovaní hodnoty: k tomu pristupujú však nové činitele. Cena, ktorá sa pôvodne javí len ako hodnota vyjadrená v peniazoch, dostáva potom ďalšie určenie ako špecifická veličina osebe. Ak5 toliarov vyjadruje hodnotu Ťunta priadze, t. j. ten istý pracovný čas, ktorý je obsiahnutý v 5 toliaroch, v 1 funte priadze, tak sa na tomto hodnotovom určení nemení nič, bez ohľadu na to, či sa určuje cena 4 alebo 4 miliónov funtov priadze. Avšak moment počtu funtov, keďže v inej forme vyjadruje pomer medzi nadprá­ cou a nutnou prácou, dostáva pri určovaní cien rozhodujúci vý­ znam. V súvislosti s otázkou zákona o desať hodinovom pracovnom dni 185atď. sa táto vec populárne znázornila.

380

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý (4/ PROCES KAPITALISTICKEJ AKUMULÁCIE)

(a/ Premena nadpráce na kapitál ako špecifická črta kapitalistickej akumulácie) Z toho, Čo sme vyššie uviedli, ďalej vyplýva: Robotník ako subjekt obmedzujúci sa na nuťnú prácu spriadol by len 20 funtov priadze, za mesiac by Zhodnotil surovinu, stroje atď. v hodnote 80 toliarov. Okrem suroviny, strojov atď., ktoré sú nevyhnutné na reprodukciu, na sebazachovávanie robotníka, musí kapitalista nevyhnutne vynaložiť kapitál v surovinách (a v stro­

joch, aj keď nie vrovnakom pomere) na spredmetnenie nadpráce. (V poľnohospodárstve, pri rybolove, slovom, v ťažobných prie­ myselných odvetviach to nie je absolútne nevyhnutné, ale je to nevyhnutné vždy, keď sa práca vykonáva vo veľkom, teda prie­ myselne, ale vtedy sa to nejaví ako dodatočné výlohy v samých surovinách, ale v nástrojoch na získanie suroviny.) Toto dodatočné vynakladanie — t. j. poskytovanie materiálu na nadprácu — pred­ metných prvkov na realizáciu nadpráce — tvorí vlastne špecific­ kú takzvanú predbežnú akumuláciu kapitálu: akumulovanie záso­ by (nazvime to zatiaľ tak) špecifickej pre kapitál. Pretože, ako ešte bližšie uvidíme, je hlúpe pokladať za špecifické pre kapitál, že musia vôbec existovať predmetné podmienky živej práce — či sú už prírodou dané alebo historicky utvorené. Tieto špecifické preddavky kapitálu neznamenajú nič iné ako to, že spredmetnenú nadprácu — nadvýrobok — kapitál zhodnocuje v novej Živej nad­ práci namiesto toho, aby ich ako egyptskí králi alebo etruská žrecká aristokracia vydával na stavanie pyramíd a pod. K určovaniu cien (ako to uvidíme aj pri zisku) pristupuje potom ešte podvod, vzájomné šudenie. Vo výmene môže jeden získať to, čo druhý stráca: avšak ak chápeme kapitál ako triedu — môžu si medzi sebou rozdeliť len nadhodnotu. Ale proporcie otvárajú širo­ ké pole individuálnemu prekabáteniu atď. (odhliadnuc od dopytu a ponuky), čo nemá nič spoločné s určením hodnoty ako takej. Teda určenie hodnoty nemá vonkoncom nič spoločné s objavom pána Proudhona, že robotník si nemôže svoj produkt odkúpiť. A to preto nie, lebo pán Proudhon nechápe nič ani z určenia hod­ noty, ani z určenia ceny. Ale i keď od toho odhliadneme, je v tejto abstrakcii nesprávny jeho záver, že z toho pramení nadvýroba.

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

361

Za otrokárstva pánov nijako nemrzí, že im robotníci nekonkurujú ako spotrebitelia. (Ale výroba luxusných predmetov, aká sa vy­ skytuje u starovekých národov, je nevyhnutným dôsledkom otro­ kárskych vzťahov. Nie nadvýroba, ale nadspotreba a šialená spo­ treba, ktorá sa zvrátila na obludnosť a bizarnosť, bola rozhodujúca pre zánik antických štátov.) Keď kapitál vystúpi z výrobného procesu ako produkt, musí sa opäť premeniť na peniaze. Peniaze, ktoré predtým vystupovali len ako realizovaný tovar, vystupujú teraz ako realizovaný kapitál, čiže realizovaný kapitál vystupuje ako peniaze. To je jedno urče­ nie peňazí (takisto ako kapitálu). Už z predchádzajúceho výkladu vyplýva, že masa peňazí ako obežný prostriedok nemá nič do činenia s tým, že realizácia, t. j. zhodnotenie kapitálu je spojené s ťažkosťami.

(b/ Tvorba všeobecnej miery zisku a jej vplyv na robotníkovu mzdu. Realizácia nadhodnoty vo výmene medzi kapitalistami ]

Predpokladajme, že v uvedenom príklade, kde kapitalista pre­ dáva funt priadze za 53toliarov — totiž 40 funtov za 5 toliarov funt — teda funt priadze predáva za jej skutočnú hodnotu, a tým získava 1/2 toliara z 5 toliarov (predajnej ceny), 10 percent z pre­ dajnej ceny čiže 1/2 toliara Zo 4 1/2 toliara, t. j. 11 1/9 percenta z výloh — predpokladajme, že tento kapitalista predáva len so ziskom 10 percent, že zo 4 1/2 toliara má len 9/20 toliara zisk (robí to rozdiel 1/20 toliara oproti zisku 1/2 toliara Zo 4 1/2 toliara:

presne rozdiel 1 1/9 percenta). Predpokladajme teda, že funt pre­ dáva za 4 1/2 toliara + 9/20 toliara: t. j. za 4 19/20 toliara čiže 40 funtov za 198 toliarov. Potom existujú rozličné možnosti. Pred­ pokladajme, že kapitalista, s ktorým vymieňa — ktorému predáva svojich 40 funtov priadze — je majiteľom bane na striebro, teda producentom striebra — a že mu zaplatí len 198 toliarov — dá mu teda o 2 toliare menej práce spredmetnenej v striebre za prácu spredmetnenú v 40 funtoch bavlny. Predpokladajme, že u tohto kapitalistu B sú proporcie nákladov také isté atď. Keby kapita­ lista B dostával tiež len 10 percent namiesto 11 1/9 percenta, nesmel by za 200 toliarov žiadať 40 funtov priadze, ale iba 39 3/5 funta. Je teda nemožné, že by si obaja kapitalisti predávali súčasne o 1 1/9 percenta lacnejšie alebo že by jeden ponúkol 40 funtov

302

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

za 198 toliarov a druhý by ponúkol 200 toliarov za 39 3/5 funta — takýto prípad nemôže nastať. Vdanom príklade by kapitalista B pri nákupe 40 funtov priadze zaplatil o 1 1/9 percenta menej, t. |. okrem zisku, ktorý nedostáva vo výmene, ale ktorý sa vo výmene len potvrdzuje, teda okrem zisku 11 1/9 percenta dostal by v dô­ sledku straty druhého kapitalistu o 1 1/9 percenta viac, čiže dostal by 12 2/9 percenta. Prácou svojich vlastných robotníkov — prácou, ktorú uviedol do pohybu svojím vlastným kapitálom — získal by 11 1/9 percenta: 1 1/9 percenta navyše predstavuje nadprácu robot­ níkov kapitalistu A, ktoré si prisvojil kapitalista B. Všeobecná miera zisku môže teda v jednom či druhom výrobnom odvetví klesnúť v dôsledku toho, že konkurencia atď. núti kapitalistu predávať pod hodnotu, t. j. Časť nadpráce nezhodnotiť pre seba, ale pre tých, čo uňho kupujú. Ale takýmto spôsobom nemôže kles­ núť všeobecná miera zisku, tá môže klesnúť len tým, že sa relatív­ ne zníži pomer medzi nadprácou a nutnou prácou, a to, ako sme už predtým videli, sa stáva vtedy, keď tento pomer je už veľmi vysoký alebo inými slovami, keď pomer živej práce, ktorú ka­ pitál uvádza do pohybu, je veľmi nízky — t. j. keď tá časť kapi­ tálu, ktorá sa vymieňia za živú prácu, je veľmi malá oproti tej časti kapitálu, ktorá sa vymieňa za stroje a surovinu. Potom môže klesnúť všeobecná miera zisku, hoci množstvo absolútnej nadpráce stúpa. Tým sa dostávame k inej otázke. Všeobecná miera zisku je vôbec možná len tým, že miera zisku je v jednom výrobnom odvetví pri­ veľká a v druhom primalá, t. j. že jedna časť nadhodnoty — tá, ktorá Zodpovedá nadpráci — sa od jedného kapitalistu prenáša na druhého. Ak napríklad v piatich výrobných odvetviach je miera a

b

C

d

e

zisku 15 percent, 12 percent, 10 percent, 8 percent, 5 percent, potom priemerná miera zisku robí 10 percent, ale na to, aby táto miera zisku existovala v skutočnosti, musia kapitalisti A a B odo­ vzdať 7 percent kapitalistom D a E, totiž 2 percentá kapitalistovi D a5 percent kapitalistovi E, pričom u kapitalistu C zostane všetko pri starom. Rovnaká miera zisku z rovnako veľkého kapitálu 100 nie je možná, lebo proporcie nadpráce sú naskrze odlišné, vždy podľa produktivity práce a podľa pomeru medzi surovinou, stroj­ mi a mzdou, ako aj podľa rozsahu, v akom sa vôbec musí vyrábať. Predpokladajme však, že výrobné odvetvie e, napríklad pekárske,

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

303

je nevyhnutné, a potom mu tých priemerných 10 percent treba za­ platiť. Ale to je možné iba vtedy, ak výrobné odvetvia a a b pre­ pustia e časť svojej nadpráce. Trieda kapitalistov rozdeľuje do určitej miery celkovú nadhodnotu tak, že má na nej do určitej miery rovnomerný podiel úmerne veľkosti jednotlivých kapitálov, a nie podľa množstva nadhodnoty, ktoré kapitály skutočne vytvá­ rajú v jednotlivých výrobných odvetviach. Väčší zisk — ktorý vyplýva Zo skutočnej nadpráce v rámci určitého výrobného od­ vetvia, Zo skutočne vytvorenej nadhodnoty — sa konkurenciou stláča na úroveň priemeru, kým nižšia úroveň nadhodnoty v dru­ hom výrobnom odvetví sa pozdvihne na priemernú úroveň tým, že že sa Z neho stiahne kapitál, že sa teda vytvorí priaznivý pomer medzi dopytom a ponukou. Konkurencia sama nemôže znížiť túto úroveň, má len tendenciu utvoriť priemernú úroveň. Ostatné patrí do oddielu o konkurencii. Vyrovnávanie miery zisku realizuje sa pomerom medzi cenami v rôznych výrobných odvetviach, ktoré v niektorých klesajú pod hodnotu, v iných vystúpia nad ňu. Tak vzniká zdanie, akoby rovnaká suma kapitálu vytvárala v nerov­ nakých výrobných odvetviach rovnakú nadprácu čiže nadhodnotu. Predpokladajme, že ak vo vyššie uvedenom príklade, kde kapi­ talista A je, povedzme, konkurenciou prinútený predávať s 10 per­ centami zisku namiesto s 11 1/9 percenta, a preto funt priadze predáva o 1/20 toliara lacnejšie, že za týchto predpokladov robot­ ník dostáva aj naďalej 20 toliarov, svoju nutnú mzdu, v peniazoch: ale v priadzi by dostal namiesto 4 funtov 4 4/99 funta. V porov­ naní s priadzou dostal by okrem svojej nutnej mzdy 4/20 toliara — —1/5 toliara čiže 6 strieborných grošov, t. j. 1 percento svojej mzdy.!$“Ak robotník pracuje v takom výrobnom odvetví, ktorého produkt vôbec nespadá do oblasti jeho spotreby, nezískava touto operáciou ani halier, ale preňho to len znamená, že časť svojej nadpráce nevykonáva priamo pre kapitalistu A, ale nepriamo pre kapitalistu, B, t. j. prostredníctvom kapitalistu A. Získať niečo môže len tým, že kapitalista A prepustí časť práce spredmetnenej v jeho produkte zadarmo v dôsledku toho, že je sám spotrebiteľom tohto produktu, a len v tej miere, v akej je sám takýmto spotrebiteľom. Teda ak spotreba priadze robí 1/10 výdavkov robotníka, získa touto operáciou presne 1/50 toliara (2/100 toliara z 2 toliarov), t. j. 1/100 z 1 toliara, presne jedno percento z 2 toliarov), t. j. 1/10 percenta zo svojej celkovej mzdy v rozsahu 20 toliarov čiže 7 1/5 feni­

384

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

ga. To by teda bola proporcia — 7 1/5 feniga — v akej by par­ ticipoval na svojej celkovej nadpráci v rozsahu 20 toliarov. A na

takéto proporcie sa redukuje dodatočná mzda, ktorú robotník v najlepšom prípade získa poklesom ceny pod nutnú hodnotu v tom výrobnom odvetví, v ktorom je robotník zamestnaný. V naj­ lepšom prípade — a ten je nemožný — je hranicou (v uvedenom prípade ) 6 strieborných grošov čiže 1 percento, t. j. vtedy, ak by robotník mohol žiť výlučne z priadze: t. j. vnajlepšom prípade je jeho dodatočná mzda určená pomerom medzi nutným pracovným časom a nadbytočným pracovným časom. V priemyselných odvet­ viach vyrábajúcich prepychové predmety vo vlastnom zmysle, zo spotreby ktorých je robotník vylúčený, sa dodatočná mzda rovná vždy nule. Predpokladajme teraz, že kapitalisti A, B, C vymieňajú medzi sebou, u všetkých sa celkový produkt — 200 toliarom. A nech vy­ rába priadzu, B obilie a C striebro: povedzme, že proporcie medzi nadprácou a nutnou prácou a medzi nákladmi a ziskom sú celkom rovnaké. A predá 40 funtov priadze za 198 toliarov namiesto za 200 toliarov a stráca 1 1/9 percenta zisku: B takisto predá svojich, povedzme, 40 meríc obilia za 198 toliarov namiesto za 200 tolia­ rov, avšak C vymení celú svoju prácu spredmetnenú v tých 200 toliaroch. Vzťah medzi Aa B je taký, že ani jeden nestráca, keď všetko vymení s druhým. A by dostal 40 meríc obilia, B 40 funtov priadze: ale jeden i druhý by dostal len hodnotu 198 toliarov. Kapitalista C by za 198 toliarov dostal 40 funtov priadze alebo 40 bušlov obilia a voboch prípadoch zaplatí o 2 toliare menej alebo dostane o 2/3 funta priadze či o 2/5 bušla obilia navyše. Predpo­ kladajme však, že sa daný pomer utvorí tak, že kapitalista A predá svojich 40 funtov priadze producentovi striebra C za 200 toliarov a C musí zasa producentovi obilia B zaplatiť 202 toliarov, čiže B dostane 2 toliare nad hodnotu svojho produktu. Pomer medzi pria­ dzou kapíitalistu A a striebrom kapitalistu C je celkom v poriadku, produkty oboch sa vymenia za ich hodnotu: avšak tým, že kapita­ listovi B stúpla cena nad hodnotu, zisk dosiahnutý zo 40 funtov priadze a 200 toliarov v striebre, vyjadrený v obilí, klesol by o 1 1/9 percenta, čiže obaja v skutočnosti nemôžu kúpiť za 200 toliarov 40 bušlov obilia, ale 39 61/101 bušla. 39 61/101 bušla pše­ nice by stálo 200 toliarov, čiže bušel obilia by stál 5 1/20 toliara: 9 toliarov 1 1/2 strieborného groša namiesto 5 toliarov. Pri tomto

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

385

pomere teraz predpokladajme, že robotníkova spotreba pozostáva z 1/2 pšenice: jeho spotreba priadze robila 1/10 jeho príjmu: jeho spotreba pšenice robí 5/10. Z 1/10 získal 1/10 percenta zo svojej celkovej mzdy: na pšenici stráca 5/10: vcelku stráca teda 4/10 percenta, namiesto aby niečo získal. Aj keby mu kapitalista v tomto prípade bol zaplatil jeho nutnú prácu, jeho mzda by bola klesla pod nutnú mzdu v dôsledku toho, že producent obilia B zvýšil cenu svojho produktu. Keby to tak zostalo, musela by sa jeho nutná mzda zvýšiť. Ak teda kapitalista A môže predať pria­ dzu preto, lebo ceny obilia alebo iných úžitkových hodnôt, ktoré tvoria najpodstatnejšiu časť robotníkovej spotreby, stúpli nad ich hodnotu — potom robotník kapitalistu A stráca v tom istom po­ mere, v akom jeho spotreba drahšieho produktu je väčšia ako spotreba lacnejšieho, ním samým vyrobeného produktu. Ale keby kapitalista A predal priadzu o 1 1/9 percenta nad jej hodnotu a kapitalista B obilie o 1 1/19 percenta pod jeho hodnotu, robot­ ník by ani v najlepšom prípade, keby totiž konzumoval len obilie, nemohol získať viac než 6 strieborných grošov, alebo — keďže sme predpokladali, že polovicu mzdy spotrebuje vo forme obilia — len 3 strieborné groše čiže 1/2 percenta svojej mzdy 20 toliarov. Pre robotníka môžu teda nastať všetky tri prípady: pri tejto ope­ rácii sa jeho zisk alebo strata môžu rovnať nule: alebo touto operáciou sa môže znížiť hodnota jeho nutnej mzdy, takže by už nestačila a robotníkova spotreba by v dôsledku toho klesla pod nevyhnutné minimum: po tretie, touto operáciou môže získať do­ datočnú mzdu, ktorá sa redukuje na krajne malý podiel na jeho vlastnej nadpráci. Vo vyššie uvedenom príklade sme videli, že ak sa pomer medzi nutnou prácou a ostatnými výrobnými podmienkami — 2/5 (20 percent zo 100 celkových nákladov) čiže — 40 percent celkovej hodnoty (pri 20 funtoch priadze — 4 funty priadze) (čiže pri 100 toliaroch 80 toliarov na surovinu a nástroj, 20 toliarov na prácu) a pomer medzi nadbytočnou prácou a nutnou prácou sa rovná 100 percentám (totiž množstvo nadbytočnej práce sa rovná množ­ stvu nutnej práce), má kapitalista zo svojich výloh 11 1/9 percenta zisku. Keby kapitalista mal len 10 percent a 1 1/9 percenta čiže 2 to­ liare by daroval spotrebiteľovi (tým, že by naňho preniesol túto časť nadhodnoty), tak by získal aj robotník, pokiaľ je spotrebite­

strata pre kapitalistu:

z 20 toliarov

( —1/5 to­

liara z 20 toliarov) prí­ rastok k robotníkovej mzde:

Predpokladajme teraz, že kapitalista predá funt priadze za 4 15/20 (4 3/4) to­ liara namiesto za 5 toliarov: v tomto prí­ pade z každého funta priadze získa ro­ botník 5/20 a Zo 4 4/19 funta priadze

20/19 —1 toliar (o niečo viac): avšak 1 toliar z 20 toliarov

by tých 40 funtov priadze predal po 4 15/20 toliara za funt, za 95/20 toliara X 40 — 190 toliarov, jeho výlohy robia 180 toliarov,

— 1 toliar

— 1/20 —5 per­

jeho zisk — 10 — 5 5/9

percenta: jeho strata — 5 5/9 percenta, keby kapitalista predával funt priadze po 4 12/20 toliara, tak by robotník zís­ kal na každom funte 8/20 toliara, t. j. 40/23 toliara na 4 8/23 funta, teda 1 1//23 toliara, t. j. 8 16/23 percenta svojej celkovej mzdy, kým kapitalis­ ta by na celkovom zisku z nadpráce mal stratu 16 toliarov čiže vcelku by dostal už len 184 toliarov čiže 4 tolia­ re zisku zo 180 toliarov — 1/45 zo 180

5 5/9: (310 toliarov) — —5 percent (1 toliar na 20)

—8 8/9 per-

percenta

(—16)

(1 toliar 18 str. gr.)

toliarov —22/9 percenta: kapitalista by teda stratil 88/9 percenta: napokon predpokladajme, Že kapitalista predáva funt priadze za 4 1/2 toliara: celých 40 funtov priadze za 180 toliarov: jeho zisk by sa rovnal nule:

(strata

— 11 1/9

percenta) keby spotrebiteľovi daroval takto Znadhodnoty čiže z nadbytočného pracovného času robotníka, robotníkov

——816/23

centa

zisk — 0

(strata — —111/9 percenta)

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

zisk — 1/2 toliara na funt — 20/3, t. j

2 2/9 toliara na 20 toliarov — 11 1/9

387

—— 10 percent (2 toliare)

(aninie 1/2 funta)

percenta. Keby naproti tomu kapitalista bol zvýšil mzdu o 10 percent, Z Z0 toliarov na 22, azda preto, lebo v jeho výrobnom odvetví stú­ pol dopyt po práci nad ponuku — pričom by ešte aj naďalej predával funt priadze za jej hodnotu, t. j. za 5 toliarov, jeho zisk by bol klesol len o 2 toliare: z 200 toliarov na 198: t. j. o 1 1/9 per­ centa a ešte vždy by zisk robil 10 percent.!"“" Z toho vyplýva, že keby kapitalista, azda z ohľadu na pána Proudhona, predával svoje tovary za výrobné náklady, Čo stáli jeho samého, a jeho celkový zisk by sa rovnal nule, bolo by to len

prenášanie nadhodnoty čiže času nadpráce z kapitalistu A na kapitalistu B, C, D, atď., a pokiaľ ide o jeho robotníka, jeho zisk — t. j. jeho podiel na vlastnej nadpráci — by sa v najlepšom prípade obmedzil na tú časť mzdy, ktorú spotreboval v tovare so zníženou hodnotou: a keby aj celú svoju mzdu minul na tento tovar, jeho zisk by nemohol byť väčší než pomer, aký je medzi nutnou prá­ cou a celkovým produktom (v uvedenom príklade teda 20 : 200 — — 1/10, 1/10 z 20 toliarov — 2 toliare). Pokiaľ ide o cudzích robotníkov, je situácia rovnaká, aj oni získajú z tovaru so Zní­

ženou hodnotou len v takom pomere, 1. vakom

ho spotre­

búvajú: 2. Vvpomere k rozsahu ich mzdy, ktorá je určená ich nutnou prácou. Keby týmto tovarom so zníženou hodnotou bolo

napríklad obilie — jeden z najdôležitejších existenčných prostried­ kov — zistil by najprv jeho producent, nájomca a potom všetci ostatní kapitalisti, že robotníkova nutná mzda už nie je nutnou mzdou, ale že je nad úrovňou nutnej mzdy: že nutná mzda klesla: a že sa teda napokon zvýšila len nadhodnota kapitálov a, b, © atď. a nadpráca tých, ktorých tieto kapitály zamestnávajú. Predpokladajme piatich kapitalistov A, B, C, Da E. Povedzme, že kapitalista E vyrába tovar, ktorý spotrebúvajú len robotníci. V tom prípade by kapitalista E realizoval svoj zisk výlučne výme­ nou svojho tovaru za mzdu: ale jeho zisk, ako každý zisk, by nepo­ chádzal z výmeny jeho tovaru za peniaze robotníkov, ale z výmeny jeho kapitálu so živou prácou. Predpokladajme, že vo všetkých piatich výrobných odvetviach je pomer nutnej práce 1/5: povedz­ me, že vo všetkých výrobných odvetviach predstavuje 1/5 nad­

388

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

prácu: konštantný kapitál sa vo všetkých výrobných odvetviach — —3/5. Kapitalista E vymieňa svoj produkt za 1/5 kapitálu a, za 1/5 kapitálu b, za 1/5 kapitálu c, za 1/5 kapitálu d a 1/5 robí mzda jeho vlastných robotníkov. Z tejto poslednej 1/5 by nič nezískal, ako sme videli, alebo lepšie povedané, jeho zisk by nepochádzal z toho, že robotníkom dáva 1/5 svojho kapitálu v peniazoch a že oni tú istú 1/5 kupujú od neho zasa ako produkt — jeho zisk by nepochádzal z výmeny s robotníkmi ako spotrebiteľmi čiže ako centrami obehu. Celá transakcia kapitalistu E s jeho robotníkmi ako spotrebiteľmi jeho produktu tkvie v tom, že on im svoj produkt dáva vo forme peňazí a že oni mu tie isté peniaze vracajú za presne rovnakú alikvotnú časť jeho produktu. K robotníkom kapi­ talistov A, B, C, D nemá vzťah ako kapitalista k robotníkovi, ale vzťah TK P, vzťah predávajúceho ku kupujúcemu. Podľa nášho predpokladu robotníci kapitalistov A, B, C, D nespotrebujú nič zo svojich vlastných výrobkov, ale kapitalista E vymieňa 1/5 pro­ duktu kapitalistov A, B, Ca D, teda 4/5 svojho vlastného pro: duktu: táto výmena však je len okľukou vyjadrená mzda, ktorú kapitalisti A, B, C, D platia svojim vlastným robotníkom. Každý z nich dáva robotníkom peniaze v hodnote 1/5 ich produktu, čiže dávajú im 1/5 ich produktu ako platbu za nutnú prácu a ro­ botníci kupujú za ňu tovar od kapitalistu E v rozsahu za 4/5 hodnoty produktu čiže kapitálu. Táto výmena s kapitalistom E je teda len nepriama forma, v ktorej kapitalisti A, B, C a D pred­ davkujú časť kapitálu, predstavujúcu nutnú prácu — čo je teda zrážka Zzich kapitálu. Teda týmto spôsobom nemôžu nič zís­ kať. Zisk pochádza Zo Zhodnocovania ostatných 4/5 z kapitálov a, b c,d a toto Zhodnocovanie tkvie práve v tom, že každému kapitalistovi sa prostredníctvom výmenyv inej forme vracia práca spredmetnená v jeho produkte. Keďže medzi nimi existuje deľba práce, 3/5 nahrádzajú každému jeho konštantný kapitál, surovinu a pracovný nástroj. Ich zisk vyplýva zo vzájomného zhodnocova­ nia poslednej 1/5 — čo je zhodnocovanie času nadpráce: jej pre­ mena na nadhodnotu. Nie je nevyhnutné, aby kapitály a, b, c, d vymenili celé 4/5 svojich produktov medzi sebou. Keďže ako kapi­ talisti sú zároveň silní spotrebitelia a rozhodne nemôžu žiť zo vzduchu, ale keďže takisto ako kapitalisti nežijú Zo svojej práce, majú na výmenu alebo na spotrebu len produkt cudzej práce. To znamená, že na svoju spotrebu vymieňajú práve tú 1/5 hodnoty

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

369

produktu, ktorá predstavuje čas nadpráce, prácu vytvorenú kapi­ tálom. Predpokladajme, že každý z týchto kapitalistov spotrebuje 1/5 z tejto 1/5, t. j. 1/25 vo forme svojho vlastného produktu. Takto zostávajú na výmenu ešte 4/25, či už na to, aby sa Zhodnotili, alebo na to, aby sa premenili na úžitkové hodnoty pre vlastnú spotrebu. Povedzme, že kapitalista A vymení 2/25 za výrobky kapitalistu B, 1/25 za výrobky kapitalistu C, 1/25 za výrobky kapitalistu Da že podobne postupujú aj kapitalisti B, C, D.“ Náš predpokladaný prípad, keď kapitál E realizuje svoj zisk celkom výmenou za mzdu, je najvýhodnejší — alebo lepšie pove­ dané, vyjadruje jedine správny pomer, v akom je možné, aby kapitál svoju nadhodnotu, utvorenú vo výrobe, realizoval výme­ nou prostredníctvom spotreby robotníkov. V tomto prípade však kapitály a, b, c, d môžu svoju hodnotu realizovať len výmenou medzi sebou, teda vzájomnou výmenou medzi samotnými kapita­ listami. Kapitalista E nespotrebúva vlastný tovar, keďže 1/5 z ne­ ho vyplatil svojim robotníkom, 1/5 vymenil za 1/5 výrobkov ka­ pitálu a, 1/5 za 1/5 výrobkov kapitálu b, 1/5 za 1/5 výrobkov kapitálu c, 1/5 za 1/5 výrobkov kapitálu d. Z tejto výmeny ne­ majú kapitalisti A, B, C, D nijaký zisk, lebo vymieňajú príslušnú 1/5, ktorou vyplatili vlastných robotníkov. Podľa nášho predpokladaného pomeru, a to 2/5 na surovinu, 1/5 na stroje, 1/5 na nevyhnutné existenčné prostriedky pre robotní­ kov, 1/5 na nadvýrobok, z ktorého súčasne páni kapitalisti Žijú a realizujú svoju nadhodnotu, potrebujeme — ak celkový produkt každého kapitalistu

A, B, C, D, E — 100 toliarov — aby jeden

z nich, kapitalista E, vyrobil nevyhnutné existenčné prostriedky pre robotníkov, aby dvaja kapitalisti, A a B, vyrobili suroviny pre všetkých ostatných, aby jeden kapitalista C vyrábal stroje a jeden kapitalista D pripravil všetko potrebné pre nadvýrobok. Výpočet + Ďalej sú v rukopise prečiarknuté nedopísané vety: Povedzme, že kapitalista A je tkáč a pradiar bavlny, kapitalista B pestovateľ bavlny: kapitalista C výrobca strojov, D železiar, podľa tohto predpokladu povedzme, že kapitalista E vyrába len existenčné prostriedky pre robotníkov: kapitalista D všetky spotrebné predmety pre kapi­ talistov A, B, C, D, E: kapitalista C všetky odevy pre nich: kapitalista B všetk Ak podľa tohto predpokladu sú vzájomné proporcie v rámci každého kapitálu také, že 1/5 sú existenčné prostriedky pre robotníkov, 2/5 na surovinu, 1/5 na stroje, 1/5 na nadprácu, potom časť, ktorá je k dispozícii kapitalistovi

390

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

by vyzeral takto (výrobca strojov i všetci ostatní kapitalisti mu­ seli by určitú časť svojho tovaru vyrábať sami pre seba): Odmena

Ň

za prácu Surovina| Stroje A. Výrobcovia suroviny B. Výrobcovia suroviny C. Výrobcovia strojov E. Výrobca ne­

Nadvý-

[Hodnota

robok

produktu] |

20

40

20

20

100 21/2

20

40

20

20

100 21/2

20

40

20

20

100 21/2

20 20 10

40 40 20

20 20 10

20 20 10

100 21/2 100 90

vyhnutných existenčných prostriedkov pre robotníkov D. Výrobca nadvýrobku

Kapitalista E vymieňa teda celý svoj produkt v hodnote 100 to­ liarov za 20 toliarov mzdy svojich vlastných robotníkov, za 20 toliarov mzdy robotníkov výrobcu suroviny A, za 20 toliarov mzdy robotníkov výrobcu suroviny B, za 20 toliarov mzdy robotníkov výrobcu strojov C, za 20 toliarov mzdy robotníkov producenta nadvýrobku D, kapitalista E dostane za to výmenou suroviny za 40 toliarov, stroje za 20 toliarov, nevyhnutné existenčné prostried­ ky pre robotníkov za 20 toliarov a 20 toliarov mu zostane na ná­ kup nadvýrobku, z ktorého žije on sám. V tom istom pomere vy­ mieňajú aj všetci ostatní. Ich nadhodnota tkvie v tej 1/5 čiže v 20 toliaroch, Čo všetci môžu vymieňať za nadvýrobok. Keby spo­ trebovali celý nadvýrobok, boli by na konci výrobného procesu tam, kde boli na začiatku, a nadhodnota ich kapitálu by sa ne­ zväčšovala. Predpokladajme, že strovia len 10 toliarov: čiže 1/10, polovicu nadhodnoty, v tom prípade sám producent nadvýrobku D strovil by o 10 toliarov menej: a takisto každý z ostatných ka­ pitalistov strovil by o 10 toliarov menej: vcelku by teda kapita­ lista D predal len polovicu svojho tovaru — 50 a nemohol by svoju výrobu začať odznova. Predpokladajme teda, že kapitalista D vyrobí len za 50 toliarov spotrebných tovarov.!8%Na 400 toliarov

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

391

v surovine, strojoch a existenčných prostriedkoch pre robotníkov pripadá teda len 50 toliarov na spotrebné tovary pre kapitalis­ tov. Ale každý z kapitalistov má teraz prebytok 10 toliarov, Z ktorých má 4 toliare v surovinách, 2 toliare v strojoch, 2 toliare V existenčných prostriedkoch pre robotníkov, a z toho má získať 2 toliare (tak ako predtým z 80 toliarov 100): kapitalista D získal zo svojich 40 toliarov 10 a svoju výrobu môže rozšíriť v rovnakom pomere, totiž o 5 toliarov. V nasledujúcom roku vyrobí o 7 1/2 toliara viac — 57 1/2 toliara.

Tento príklad možno neskôr rozvinúť podrobnejšie, ale možno ho aj nerozviesť. Vlastne sem vôbec nepatrí. Toľko je jasné, že zhodnocovanie tu prebieha vo vzájomnej výmene medzi kapitalis­ tami, pretože hoci kapitalista E vyrába len pre spotrebu robotní­ kov, jednako len vo forme mzdy vymení 1/5 výrobkov kapitalistu A, 1/5 výrobkov kapitalistu B, 1/5 výrobkov kapitalistu C, 1/5 vý­ robkov kapitalistu D atď. Takisto kapitalisti A, B, C, D vymie­ ňajú s kapitalistom E: nevymieňajú priamo, ale nepriamo, preto­ že každý potrebuje od neho 1/5 ako existenčné prostriedky pre svojich robotníkov. Zhodnocovanie tkvie v tom, že každý svoj vlastný produkt vymieňa za alikvotné časti produktu ostatných štyroch kapitalistov, a to tak, že v nadvýrobku je časť určená pre kapitalistovu spotrebu, časť sa premení na dodatočný kapitál, ktorým sa uvedie do pohybu nová práca. Zhodnocovanie tkvie v reálnej možnosti väčšieho zhodnotenia — v produkcii nových a väčších hodnôt. Z toho jasne vyplýva, že keby kapitalisti D a E— z ktorých kapitalista E predstavuje všetky tovary spotrebúvané robotníkmi a kapitalista D všetky tovary spotrebúvané kapitalis­ tami — vyrobili priveľa — totiž priveľa v pomere k podielu tej časti kapitálu, ktorá je určená pre robotníkov, alebo priveľa V pomere k tej časti kapitálu, ktorú môžu spotrebovať kapitalisti (priveľa v tom pomere, vakom musia zväčšovať kapitál: a neskôr uvidíme, že tento pomer má minimálnu hranicu v úroku) — že by došlo k všeobecnej nadvýrobe nie preto, že sa vyrobilo relatívne primálo tovarov určených na spotrebu robotníkov alebo primálo tovarov určených na spotrebu kapitalistov, ale preto, lebo sa vy­ robilo priveľa obidvoch druhov tovaru — priveľa nie pre spotrebu, ale priveľa na to, aby sa zachoval správny pomer medzi spotre­ bou a zhodnotením, priveľa na zhodnocovanie.

392

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

(c/ Proporcie kapitalistickej akumulácie. Znehodnotenie kapitálu v obdobiach kríz ) Inými slovami: na danom stupni rozvoja produktívnych síl — (pretože práve rozvoj produktívnych síl určuje pomer medzi nut­ nou prácou a nadprácou) — existuje ustálený pomer, v akom sa produkt delí na príslušné časti — surovinu, stroje, nutnú prácu, nadprácu — a napokon aj sama nadpráca delí sa na časť, ktorá pripadá spotrebe, a na druhú časť, ktorá sa opäť premení na ka­ pitál. Toto vnútorné pojmové členenie kapitálu sa pri výmene prejavuje tak, že vzájomná výmena medzi kapitálmi prebieha v určitých a ohraničených proporciách — aj keď sa tieto propor­ cie stále menia v procese výroby. Či sú napríklad tieto proporcie také, že sa kapitál člení na 2/5 suroviny, 1/5 stroje, 1/5 mzda, 1/5 nadvýrobok, z čoho je zasa 1/10 určená na spotrebu, 1/10 na novú výrobu — toto členenie vnútri kapitálu sa vo výmene pre­ javuje ako rozdelenie medzi, povedzme, 5 kapitálmi. Tým je tak­ isto daná aj suma celkovej výmeny, ktorá sa môže vykonať, ako aj proporcie, v akých každý z týchto kapitálov musí vymieňať i vyrábať. Videli sme už, že ak je pomer medzi nutnou prácou a konštantnou časťoukapitálu napríklad taký ako v spomenutom príklade, totiž — 1/5: 3/5, kapitál pracujúci pre uspokojovanie spotreby kapitalistov a robotníkov dovedna nesmie byť väčší ako 1/5 + 1/10 hodnoty všetkých 5 kapitálov, z ktorých každý pred­ stavuje 1 jednotku, totiž nesmie prevyšovať 1 1/2 kapitálu. Takisto. je daný pomer, v akom každý kapitál musí vymieňať s druhým kapitálom, ktorý predstavuje určitý moment jeho samého. Na­ pokon je daný pomer, v akom každý kapitál vôbec musí vymie­ ňať. Ak sa napríklad podiel suroviny — 2/5, môžu kapitály, ktoré vyrábajú suroviny, na ktoromkoľvek konečnom bode vymeniť vždy len 3/5, kým 2/5 treba pokladať za fixné. (Ako napríklad osivo atď. v poľnohospodárstve. ) Už sama výmena robí tieto mo­ menty, ktoré už podľa svojho pojmu sú navzájom samostatné, vzájomne ľahostajnými: existujú nezávisle od seba navzájom, ich vnútorná nevyhnutnosť sa prejavuje Za krízy, ktorá násilne skoncuje so zdaním ich vzájomnej ľahostajnosti. Ďalej, revolučná zmena produktívnych síl mení tieto pomery, premieňa samy tieto pomery, základňou ktorých — zo stanoviska kapitálu, a teda aj zhodnocovania prostredníctvom výmeny —

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

393

zostane vždy pomer medzi nutnou prácou a nadprácou, alebo, ak chceme, pomer medzi rôznymi momentmi spredmetnenej prá­ ce a Živej práce. Ako sme už vyššie naznačili, je možné, že tak kapitál, ako aj Živá pracovná schopnosť, uvoľnené v dôsledku roz­ voja produktívnych síl, musia zostať ležať ladom, pretože nie sú k dispozícii v takých proporciách, v akých sa na základe novo­ rozvinutých produktívnych síl musí uskutočniť výroba. Ak výroba bude pokračovať bez ohľadu na to, musí napokon pri výmene na jednej či druhej strane vzniknúť nejaké mínus, negatívna veličina. Hranica výmeny, a teda aj výroby, prebieha tak, že pomer me­ dzi nadprácou a nutnou prácou ostáva nezmenený — lebo toto znamená nemennosť zhodnocovania kapitálu. Druhý pomer — proporcia medzi časťou nadvýrobku spotrebovanou kapitálom a časťou premenenou znova na kapitál — je určený prvým po­ merom. Po prvé, veľkosť sumy, ktorá sa má rozdeliť na tieto dve časti, závisí od tohto pôvodného pomeru, po druhé, ak sa tvorba nadhodnoty kapitálu zakladá na vytváraní nadpráce, potom zväč­ šovanie kapitálu ako kapitálu (akumulácia, a bez akumulácie ka­ pitál nemôže tvoriť základ výroby, lebo by stagnoval a nebol by nijakým prvkom pokroku, nevyhnutným už len v dôsledku rastu obyvateľstva atď.) závisí od premeny časti tohto nadvýrobku na nový kapitál. Keby sa nadhodnota jednoducho spotrebovala, ka­ pitál by sa nezhodnotil a neprodukoval by ako kapitál: t. j. ako hodnota, ktorá produkuje hodnotu. Videli sme, že keby sa 40 funtov priadze v hodnote 200 tolia­ rov — lebo obsahujú pracovný čas spredmetnený v 200 tolia­ roch — vymenilo za 198 toliarov, nestrácal by len výrobca pria­ dze 11/2 percenta zisku, ale aj hodnota jeho produktu by sa zní­ Žila, predal by sa pod jeho reálnu hodnotu, aj keby sa predal za takú cenu, ktorá výrobcovi ešte vždy prináša zisk 10 percent. Na druhej strane producent striebra by získal 2 toliare. Dva toliare by si ponechal ako uvoľnený kapitál. Napriek tomu so zreteľom na celkovú sumu došlo k znehodnoteniu. Pretože celková suma robí 398 toliarov namiesto 400. Pretože v rukách producenta striebra má priadza za tých 200 toliarov tiež už len hodnotu 198 toliarov: preňho je to to isté, ako keby sa produktivita jeho prá­ ce bola zvýšila tak, že v 200 toliaroch je naďalej obsiahnuté rov­ naké množstvo spredmetnenej práce, ale 2 toliare z neho prešli

394

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

Z konta nutných nákladov na konto nadhodnoty, ako keby teda za nutnú prácu bol zaplatil o Z toliare menej. Opačný prípad by mohol nastať len vtedy, keby producent striebra mal možnosť tých 40 funtov priadze, ktoré kúpil za 198 toliarov, predať ďalej za 200 toliarov. Potom by mal 202 toliarov, a keby, povedzme, tých 40 funtov priadze predal výrobcovi hodvábu, ktorý by mu za 40 funtov priadze dal vo forme hodvábu hodnotu 200 toliarov, bolo by sa tých 40 funtov priadze predalo za ich skutočnú hod­ notu, aj keď nie z prvej ruky ich výrobcu, tak jednako len z druhej ruky toho, čo ich kúpil, a celkový výpočet by potom vyzeral takto: vymenili sa 3 výrobky: v každom je obsiahnutá spredmetnená práca v hodnote 200 toliarov: teda celková suma hodnôt kapitálov: 600. A nech je výrobca priadze, B producent striebra, C výrobca hodvábu: A dostal 198 toliarov, B Z02 toliarov (totiž Ztoliare prebytku z prvej výmeny a 200 toliarov z hodvábu), C 200 toliarov. Dovedna 600 toliarov. V tomto prípade zostala cel­ ková hodnota kapitálov rovnaká a nastal len presun tým, že kapi­ talista B si vopchal do vrecka tú časť hodnoty navyše, o ktorú bol ukrátený kapitalista A. Keby výrobca priadze A mohol svojprodukt predať len za 180 toliarov (t. j. za toľko, čo jeho stojí tento produkt) a absolútne by nemal odbyt na priadzu za 20 toliarov, 20 toliarov spredmetnenej práce by stratilo svoju hodnotu. To isté by sa stalo v tom prípade, keby hodnotu 200 toliarov dal za 180 toliarov, a to producentovi striebra B — keby kapitalistu A bola na to donútila nadvýroba priadze — a teda ani kapitalista B by hodnotu, obsiahnutú v 40 funtoch priadze, nemohol predať za viac než za 180 toliarov, bol by kapitalista B uvoľnil 20 toliarov zo svojho kapitálu. V ruke by mal relatívnu nadhodnotu 20 toliarov, ale suma absolútnej hod­ noty — spredmetneného pracovného času, pokiaľ je vymeniteľ­ ný — bola by jednako len naďalej iba 200 toliarov — totiž 40 funtov priadze za 180 toliarov a 20 toliarov uvoľneného kapitálu. Pre kapitalistu B bola by situácia taká istá ako v prípade, keby sa boli znížili výrobné náklady priadze, t. j. keby 40 funtov pria­ dze v dôsledku zvýšenia produktivity práce obsahovalo o 20 tolia­ rov menej spredmetneného pracovného času, čiže ako keby za predpokladu, že pracovný deň — 4 toliarom, bolo treba o 5 pra­ covných dní menej na to, aby sa x funtov bavlny premenilo na 40 funtov priadze: ako keby teda kapitalista B musel vymeniť

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

395

menej pracovného času spredmetneného v striebre za pracovný čas spredmetnený v priadzi. Celková suma existujúcich hodnôt robila by však 380 toliarov namiesto 400 toliarov. Bolo by teda došlo k všeobecnému znehodnoteniu v rozsahu 20 toliarov čiže k zničeniu kapitálu vo výške Z20toliarov. Dochádza teda k všeobec­ nému znehodnoteniu, hoci zníženie hodnoty, ktoré tkvie v tom, že výrobca priadze predáva 40 funtov priadze za 180 toliarov namiesto za 200 toliarov, sa prejavuje nevyhnutne ako zvýšenie hodnoty striebra, ako zníženie hodnoty priadze vo vzťahuk strieb­ ru, akože vôbec všeobecné zníženie cien znamená vždy aj zvýšenie hodnoty peňazí, totiž zvýšenie hodnoty toho tovaru, v ktorom sa oceňujú všetky ostatné. Za krízy — pri všeobecnom znižovaní cien — dochádza teda zároveň do určitej miery k všeobecnému znehodnoteniu čiže k ničeniu kapitálu. Znehodnotenie môže byť všeobecné, absolútne, a nielen relatívne, akým bolo zníženie cien, lebo hodnota nevyjadruje len tak ako cena pomer medzi jedným a druhým tovarom, ale pomer medzi cenou tovaru a prácou, ktorá je Vňom spredmetnená, čiže pomer medzi určitým množstvom spredmetnenej práce a iným množstvom spredmetnenej práce rov­ nakej kvality. Ak tieto množstvá nie sú rovnaké, dochádza k zne­ hodnoteniu, ktoré sa nevyváži zvýšením hodnoty na druhej strane, pretože druhá strana vyjadruje fixné množstvo spredmetnenej práce, ktoré sa výmenou nemení. Za všeobecných kríz toto zne­ hodnotenie zasahuje aj samu živú pracovnú schopnosť. Na základe vyššie načrtnutých súvislostí má zničenie hodnôt a kapitálu, ku ktorému dochádza za krízy, rovnaké — či rovnoznačné — dôsled­ ky ako všeobecný rozvoj produktívnych síl, lenže tie dôsledky nevyplývajú zo skutočného zvýšenia produktivity práce (pokiaľ sa produktivita práce zvyšuje v dôsledku kríz, to sem nepatrí), ale zo zníženia danej hodnoty surovín, strojov, pracovnej schop­ nosti. Napríklad. Továrnik na bavlnu stráca kapitál na svojich výrobkoch (povedzme na priadzi), ale lacnejšie kúpi tú istú hod­ notu v bavlne, práci atď. Preňho to je to isté, ako keby sa bola znížila skutočná hodnota práce, bavlny atď., t. j. ako keby sa boli v dôsledku zvýšenia produktivity práce produkovali lacnejšie. Takisto by na druhej strane náhly všeobecný rozvoj produk­ tívnych síl mal za následok relatívne znehodnotenie všetkých existujúcich hodnôt, práce, spredmetnenej na nižšom stupni vý­ voja produktívnych síl, a preto aj ničenie existujúceho kapitálu

396

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

práve tak ako existujúcej pracovnej schopnosti. Druhá stránka krízy vyúsťuje do skutočného zníženia výroby, živej práce — aby sa opäť obnovil správny pomer medzi nutnou prácou a nadprácou, na čom koniec koncov spočíva všetko. (Teda nijako nie tak, ako sa domnieva lord Overstone — ako opravdivý úžerník — že krí­ Zy sa jednoducho rozplynú v obrovských ziskoch pre jedných

a vúžasných stratách pre druhých.) (d/ Kapitál vystupujúci v podobe peňazí v ich rozličných funkciách. „Kapitál vôbec“ ako ekonomická kategória)

Výmena nemení vnútorné podmienky zhodnocovania, vytláča ich však na povrch: osamostatňuje ich navzájom, takže v dôsledku výmeny existuje ich jednota len ako vnútorná nevyhnutnosť, ktorá sa preto navonok prejavuje násilným spôsobom v krízach. Jedno i druhé tkvie teda v podstate kapitálu: tak znehodnotenie kapitálu výrobným procesom, ako aj prekonanie tohto znehodnotenia a Oob­ novenie podmienok na Zhodnotenie kapitálu. Pohyb, v ktorom to skutočne prebieha, možno skúmať až vtedy, keď sa skúma reálny kapitál, t. j. konkurencia atď., keď sa skúmajú skutočné reálne podmienky. To sem ešte nepatrí. Na druhej strane bez výmeny by neexistovala produkcia kapitálu ako takého, pretože zhodnoco­ vanie ako také neexistuje bez výmeny. Bez výmeny išlo by len o meranie atď. vyrobenej úžitkovej hodnoty, išlo by vôbec len o úžitkovú hodnotu. Po tom, Čo sa kapitál prostredníctvom výrobného procesu 1. zhodnotil, t. j. vytvoril novú hodnotu, Z. znehodnotil, t. j. Zľormy

peňazí prešiel do formy určitého tovaru, 3. zhodnocuje sa spolu so svojou novou hodnotou tým, že sa výrobok opäť dáva do obehu a ako T sa vymení za P. Skutočné ťažkosti tretieho procesu sú na tomto bode nášho výkladu, kde kapitál skúmame len všeobecne, dané len ako možnosti, a preto sa aj ako možnosti prekonávajú. Produkt sa teraz po výmene stal znova peniazmi. Kapitál má teraz teda opäť podobu peňazí a peniaze tým na­ dobudli nové určenie, určenie realizovaného kapitálu, nielen reali­ zovanej ceny tovaru. Čiže tovar realizovaný v cene je teraz reali­ zovaný kapitál. Toto nové určenie peňazí či vlastne kapitálu ako peňazí budeme skúmať neskôr. Podľa povahy peňazí sa zdá, akoby sa kapitálom — pretože sa premenil na peniaze — predovšetkým

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

397

len merala nová hodnota, ktorú vytvoril: t. j. vracia sa znova prvé určenie peňazí ako všeobecnej miery tovarov: teraz ako miera nadhodnoty — zhodnotenia kapitálu. Vo forme peňazí sa toto zhodnotenie javí ako merané sebou samým: akoby malo mieru v sebe samom. Pôvodne predstavoval kapitál 100 toliarov: keďže teraz robí 110 toliarov, vystupuje miera jeho zhodnotenia v jeho vlastnej forme — ako pomer medzi kapitálom vracajúcim sa (vracajúcim sa k svojej peňažnej forme) z výrobného procesu a zvýmeny a medzi pôvodným kapitálom, už nie ako pomer medzi dvoma kvalitatívne nerovnakými veličinami — medzi spredmet­ nenou prácou a Živouprácou — čiže medzi nutnou prácou a vytvo­ renou nadprácou. Keďže kapitál nadobudol formu peňazí, vystu­ puje v prvom určení peňazí ako miera hodnoty. Táto hodnota je tu však jeho vlastnou hodnotou čiže mierou jeho samého, jeho negáciou. K tomu sa ešte vrátime (pri zisku). Druhou formou peňazí bola forma obežného prostriedku, a z tej­ to stránky sa peňažná forma kapitálu javí len ako unikajúci mo­ ment určený na to, aby sa kapitál opäť vymenil, ale nie tak, ako to je pri peniazoch ako obežnom prostriedku vôbec, t. j. vymenil za tovary — za úžitkové hodnoty — slúžiace spotrebe, ale na to, aby sa vymenil za osobité úžitkové hodnoty, jednak za surovinu a nástroj a jednak za živú pracovnú schopnosť, v ktorých môžu znova začať svoj obeh ako kapitál. V tomto určení je kapitál obežným kapitálom, o čom bude reč neskôr. Výsledok kapitálu ako peňazí v určení obežného prostriedku je však začiatok aktu výroby vychádzajúceho už z kapitálu ako takého, a práve tento bod si tu objasníme skôr, než by sme pokračovali. (Aj keď sa v prvom určení, v určení miery, nová hodnota javí ako meraná, je rozdiel predsa len formálny: namiesto nadpráce vystupujú tu peniaze — nadpráca spredmetnená v určitom tovare. Ale aj kva­ litatívna povaha tejto novej hodnoty sa určitým spôsobom me­ ní — t. j samotná veličina, ktorá sa meria, Čo si vysvetlíme až neskôr. V ďalšom určení kapitálu ako obežného prostriedku je unikanie jeho peňažnej formy tiež ešte len formálne. Peňažná forma stáva sa podstatnou až po dovfšení nielen prvého kolo­ behu, ale aj druhého. Teda výsledok tkvie zatiaľ len v tom, že sme sa opäť dostali na začiatok zhodnocovacieho procesu. Teda z tohto bodu pristúpime k ďalšiemu výkladu kapitálu.) Tretia forma peňazí ako samostatnej hodnoty s negatívnym

398

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

vzťahom k obehu je kapitál, ktorý z výrobného procesu nevychá­ dza ako tovar, aby Znova vstúpil do výmeny a stal sa peniazmi. Ale je to ten kapitál, ktorý sa stáva tovarom vo forme hodnoty vzťahujúcej sa na seba samu a práve v tejto forme vstupuje do obehu. (Kapitál a úrok.) Táto tretia forma vychádza z predpo­ kladu, Že kapitál existuje už vo svojich predchádzajúcich for­ mách, a zároveň tvorí prechod od kapitálu všeobecne k osobi­ tým formám kapitálu, k reálnym kapitálom: lebo teraz, v tejto poslednej forme, sa kapitál podľa svojho pojmu delí už na dva samostatne existujúce kapitály. Touto dvojakosťou je už daná mnohosť vôbec. Taký je postup vývoja kapitálu. [Skôr, než by sme pokračovali v našom výklade, chceme ešte niečo poznamenať. Kapitál všeobecne, na rozdiel od osobitých kapitálov, je síce 1. len abstrakciou, nie je však svojvoľnou ab­ strakciou, ale takou, ktorá vyjadruje špecifické znaky, ktorými sa kapitál líši od všetkých ostatných foriem bohatstva — resp. od spôsobov, v ktorých sa vyvíja (spoločenská ] výroba. Sú to určenia spoločné každému kapitálu ako takému, Čiže z každej určitej sumy hodnôt robia kapitál. A rozdielnosti vnútri tejto abstrakcie sú takisto abstraktnými osobitosťami,ktoré sú príznačné pre každý druh kapitálu, lebo každý je alebo ich afirmáciou alebo ich negá­ ciou (napríklad fixný kapitál alebo obežný kapitál): 2. ale kapitál všeobecne, na rozdiel od osobitých reálnych kapitálov, sám reálne existuje. Bežná ekonómia to uznáva, aj keď to nechápe, a je to veľmi dôležitý moment v jej teórii o vyrovnávaní atď. Napríklad kapitál v tejto všeobecnej forme, hoci patrí jednotlivým kapitalis­ tom, tvorí vo svojej elementárnej forme ako kapitál ten ka­ pitál, ktorý sa akumuluje v bankách alebo sa prostredníctvom bánk rozdeľuje a ktorý sa — ako hovorí Ricardo!“ — tak obdivu­ hodne rozdeľuje úmerne potrebám výroby. A prostredníctvom pô­ žičiek atď. vytvára aj určitú priemernú úroveň medzi rôznymi krajinami. A pretože je napríklad zákonom kapitálu všeobecne, že musí existovať v dvojakej forme, aby mohol zväčšovať svoju hod­ notu, a že sa v tejto dvojakej forme musí dvojako zhodnocovať, musí sa napríklad kapitál určitého národa, ktorý na rozdiel od niektorého iného predstavuje kapitál par excellence, požičiavať tretiemu národu, aby sa mohol zhodnotiť. Táto dvojakosť, t. j. vzťah k sebe samému ako k niečomu cudziemu, stáva sa v tomto prípade čertovsky reálnou. Kým teda všeobecno je na jednej strane len

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

399

pomyselným špecifickým rozlišovacím znakom, je zároveň aj osobitou reálnou formou popri forme osobitého a jednotlivého. (K tejto otázke sa neskôr vrátime: hoci je skôr povahy logickej než ekonomickej, bude mať jednako len veľký význam pre náš ďalší rozbor. Tak je to aj v algebre. Napríklad a, b, c sú číslice vôbec, všeobecne: potom však sú aj celými číslami na rozdiel od a/b, b/c, c/b, c/a, b/a atď., ktoré však na druhej strane predpokla­ dajú celé čísla ako všeobecné prvky.)]

(e/ Tvorba dodatočného kapitálu. Premena podmienok kapitalistickej výroby na výsledky samej námezdnej práce. Reprodukcia vzťahu medzi prácou a kapitálom )]

Teda aj nová hodnota predstavuje opäť kapitál, spredmetnenú prácu, ktorá vstupuje do procesu výmeny so živou prácou, a preto sa delí jednak na konštantnú časť — na objektívne podmienky práce, materiál a nástroj — a jednak na predpoklady subjektívnej podmienky práce, t. j. existencie živej pracovnej schopnosti, na nevyhnutné existenčné prostriedky pre robotníka. Pri tomto dru­ hom vystúpení kapitálu v tejto forme sú už vyjasnené niektoré momenty, ktoré pri jeho prvom vystúpení — vo forme peňazí, prechádzajúcich Zo svojho určenia ako hodnoty do určenia ako kapitálu — boli celkom nejasné. Teraz sa vyjasnili samotným pro­ cesom zhodnocovania a výroby. Pri prvom vystúpení kapitálu sa zdalo, akoby predpoklady samy pochádzali zvonku z obehu: zdalo sa, že sú vonkajšími predpokladmi vzniku kapitálu: akoby teda nepochádzali z jeho vnútornej podstaty a akoby sa z nej ani nedali vysvetliť. Tieto vonkajšie predpoklady vystupujú teraz ako momen­ ty pohybu kapitálu samého, takže kapitál sám vychádza z nich ako zo svojich vlastných momentov — nech by historicky vzni­ kali akokoľvek. Vnútri výrobného procesu samého vystupovala nadhodnota, t. j. nadhodnpta, vznikajúca pod tlakom kapitálu, ako nadpráca, vy­ stupovala sama vo forme živej práce, ktorá však svoje objektívne podmienky už nachádza hotové, lebo nemôže tvoriť z ničoho. Teraz vystupuje táto nadpráca v spredmetnenej forme ako nadvýrobok, a tento nadvýrobok, aby sa zhodnotil ako kapitál, delí sa na dvo­ jakú formu: na objektívnu podmienku práce — materiál a nástroj: na subjektívnu podmienku práce — existenčný prostriedok práce,

400

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

ktorá sa teraz má uviesť do pohybu. Pravda, všeobecný, celkom samozrejmý predpoklad tvorí jeho všeobecná forma ako hodno­ ta — ako spredmetnená práca — a ako spredmetnená práca po­ chádzajúca z obehu. Ďalej: nadvýrobok vo svojej totalite — v kto­ rej sa objektivizuje nadpráca vo svojej totalite — vystupuje teraz ako dodatočný kapitál (Vvporovnaní s pôvodným kapitálom, pred­ tým, čo vykonal tento obeh), t. j ako osamostatnená výmenná hodnota, ktorá vystupuje proti živej pracovnej schopnosti ako proti svojej špecifickej úžitkovej hodnote. Všetky momenty, vy­ stupujúce proti živej pracovnej schopnosti ako cudzie, vonkajšie sily, ktoré ju spotrebúvajú, používajú za určitých, od nej samej nezávislých podmienok, tvoria teraz jej vľastný produkt a vý­ sledok. Po prvé: nadhodnota čiže nadprodukt nie je nič iné ako určitá suma spredmetnenej živej práce — suma nadpráce. Táto nová hodnota, vystupujúca proti nej ako samostatná hodnota, ktorá sa za ňu vymieňa, ako kapitál, je produktom práce. Táto nová hod­ nota sama nie je nič iné ako prebytok práce vôbec nad nutnú prácu — a tov objektívnej forme, a preto ako hodnota. Po druhé: špecifické podoby, ktoré táto hodnota musí nadobud­ núť, aby sa Znova mohla zhodnotiť, t. j. pôsobiť ako kapitál — jednak ako surovina a nástroj — jednak ako existenčný prostrie­ dok pre robotníka v priebehu aktu výroby, sú preto tiež len osobité formy samej nadpráce. Sama táto nadpráca produkuje surovinu a nástroj za takých podmienok — čiže nadpráca sama objektívne vystupuje ako surovina a nástroj v takej proporcii, ktorá umož­ ňuje, aby sa v nej určitá suma nutnej — t. j. existenčné prostried­ ky (ich hodnotu) reprodukujúcej Živej — práce nielen spredmet­ ňovala, a to nepretržite, aby sa teda vždy odznova mohlo začínať rozčlenenie na objektívne a subjektívne podmienky zachovávania a reprodukovania jej samej, ale aby tým, že živá práca vykonáva tento proces reprodukcie svojich predmetných podmienok, vytvá­ rala zároveň surovinu a nástroj v takých proporciách, aby sa v nich mohla realizovať ako nadpráca, ako práca navyše nutnej práce, a aby ich tým mohla urobiť materiálom tvorby novej hod­ noty. Objektívne podmienky nadpráce, ktoré nie sú nič iné ako časť suroviny a nástroja prevyšujúca potreby nutnej práce, zatiaľ čo objektívne podmienky nutnej práce sa v rámci svojej objektív­ nosti delia na objektívne a subjektívne, na vecné momenty práce

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

401

a na subjektívne (existenčné prostriedky živej práce) — tieto ob­ jektívne podmienky nadpráce predstavujú teraz, vystupujú teraz ako produkt, ako výsledok, ako objektívna forma, ako vonkajšia existencia samej nadpráce. Avšak pôvodne sa živej práci samej javilo ako niečo celkom cudzie, ako pôsobenie kapitálu, že nástroj a existenčný prostriedok boli k dispozícii v rozsahu umožňujúcom Živej práci, aby sa realizovala nielen ako nutná práca, ale ako nadpráca. Po tretie: samostatná existencia hodnoty osebe oproti živej pra­ covnej schopnosti — teda jej existencia ako kapitál — táto objek­ tívna, nezaujatá ľahostajnosť, cudzota objektívnych podmienok práce voči živej pracovnej schopnosti, ktorá ide tak ďaleko, že tieto podmienky vystupujú proti robotníkovej osobe v osobe kapi­ talistu — ako personifikácie obdarené vlastnou vôľoua vlastnými záujmami — táto absolútna oddelenosť, odtrhnutosť vlastníctva, t. j vecných podmienok práce, od živej pracovnej schopnosti — že proti nej vystupujú ako cudzie vlastníctvo, ako realita inej právnej osoby, ako absolútna sféra jej vôle — a že teda na druhej strane práca vystupuje ako cudzia práca oproti hodnote zosob­ nenej v kapitalistovi Čiže oproti podmienkam práce — táto abso­ lútna oddelenosť vlastníctva od práce, živej pracovnej schopnosti od podmienok jej realizácie, oddelenosť spredmetnenej práce od živej práce, hodnoty od hodnototvornej činnosti — a teda aj cudzota obsahu práce voči samému robotníkovi — táto oddelenosť sa teraz javí takisto ako produkt práce samej, ako spredmetnenie, objektivizácia jej vlastných momentov. Pretože samým novým aktom výroby — ktorý len utvrdil výmenu medzi kapitálom a Ži­ Vou prácou, čo mu predchádzala — sa nadpráca, a teda nad­ hodnota, nadvýrobok, vôbec celkový výsledok práce (výsledok nadpráce, takisto ako výsledok nutnej práce) stal kapitálom, výmennou hodnotou, ktorá oproti živej pracovnej schopnosti vy­ stupuje samostatne a ľahostajne, čiže len ako oproti svojej úžitko­ vej hodnote. Pracovná schopnosť si privlastnila len subjektívne podmienky nutnej práce — existenčné prostriedky pre produku­ júcu pracovnú schopnosť, t. j. pre jej reprodukciu ako Číru pra­ covnú schopnosť, oddelenú od podmienok jej realizácie — a sama táto pracovná schopnosť vytvorila aj tieto podmienky ako veci, hodnoty, ktoré proti živej pracovnej schopnosti vystupujú ako personifikácia cudzej, rozkazujúcej vôle. Pracovná schopnosť

402

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

vystupuje z výrobného procesu nielenže nie bohatšia, lež chu­ dobnejšia, než aká doň vstúpila. Nevytvorila totiž len podmien­ ky nutnej práce ako podmienky, ktoré patria kapitálu, ale aj Zhodnocovanie, ktoré v nej tkvie ako možnosť, ako možnosť tvoriť hodnoty, existuje teraz už ako nadhodnota, nadvýrobok, slovom, ako kapitál, ako nadvláda nad živou pracovnou schopnosťou, ako hodnota obdarená vlastnou mocoua vôľouoproti pracovnej schop­ nosti v jej abstraktnej, bezpredmetnej, Čisto subjektívnej chudobe. Nevytvorila len cudzie bohatstvo a vlastnú chudobu, ale aj vzťah tohto bohatstva ako samo na seba zameraného bohatstva k sebe ako k chudobe, spotrebovaním ktorej čerpá novú životnú silu a nanovo sa Zhodnocuje. Toto:všetko vzišlo z výmeny, v ktorej svo­ ju živú pracovnú schopnosť vymenila za určité množstvo spred­ metnenej práce, ibaže teraz táto spredmetnená práca —tieto mimo nej existujúce podmienky jej bytia a samostatne mimo nej existu­ júce bytie týchto vecných podmienok — vystupuje ako jej vlastný produkt, akoby ich sama bola vytvorila jednak ako objektivizáciu seba samej a jednak ako objektivizáciu seba samej ako od nej samej nezávislej moci, ktorá ju práveže ovláda vďaka svojmu vlastnému pôsobeniu. V.dodatočnom kapitáli sú všetky momenty produktom cudzej práce — cudzej nadpráce premenenej na kapitál: existenčné pod­ mienky nutnej práce aj objektívne podmienky — materiál a ná­ stroj — aby nutná práca mohla reprodukovať hodnotu existenč­ ných prostriedkov, za ktoré sa vymenila, napokon aj potrebné množstvo materiálu a nástroja, aby sa v nej mohla realizovať nová nadpráca Čiže vytvoriť nová nadhodnota. Odpadlo tu zdanie, ktoré existovalo ešte pri prvom rozbore výrobného procesu, akoby sám kapitál prinášal nejakú hodnotu Z obehu. Teraz už, naopak, vidieť, že objektívne podmienky práce sú jej produktom — a to tak pokiaľ sú hodnotou vôbec, i pokiaľ sú úžitkovými hodnotami pre výrobu. Ale keď sa kapitál takto javí ako produkt práce, javí sa rovnako aj produkt práce ako kapi­ tál — a nie už ako jednoduchý výrobok ani ako vymeniteľný tovar, ale ako kapitál, spredmetnená práca ako moc nad živou prá­ cou, ako možnosť disponovať ňou. Ako produkt práce sa javí aj to, že jej produkt vystupuje ako cudzie vlastníctvo, ako forma existencie samostatná voči živej práci, aj ako hodnota existujúca pre seba, to, že produkt práce, spredmetnená práca bola Živou

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

403

prácou obdarená vlastnou dušou a že sa proti nej ustanovuje ako cudzia moc. Zo stanoviska práce sa teda spredmetnená práca javí ako činiteľ, ktorý pôsobí vo výrobnom procese tak, že svoju reali­ záciu v podobe objektívnych podmienok zároveň zhadzuje zo seba ako cudziu realitu, a tým samu seba mení na núdznu, bezsubstan­ ciálnu pracovnú schopnosť zoči-voči tejto jej odcudzenej realite, ktorá nepatrí práci, ale iným: že svoju vlastnú skutočnosť nevy­ tvára ako bytie pre seba, ale ako číre bytie pre niečo iné, a teda aj ako číre inobytie alebo ako bytie niečoho iného proti sebe samej. Tento proces realizácie práce je takisto aj procesom de­ realizácie práce. Práca sa objektivizuje, ale túto svoju objektivitu vytvára ako svoje vlastné nebytie čiže ako bytie svojho nebytia — kapitálu. Vracia sa späť do seba ako číra možnosť vytvárania hod­ noty čiže zhodnotenia: a to preto, lebo celé skutočné bohatstvo, svet skutočnej hodnoty a takisto aj reálne podmienky jej vlastnej realizácie vystupujú voči nej ako samostatné existencie. Sú to možnosti, spočívajúce v najvlastnejšom lone živej práce, ktoré ako výsledok výrobného procesu existujú ako skutočnosti mimo nej — ale jej cudzie skutočnosti, predstavujúce bohatstvo v proti­ klade k práci. Pokiaľ sa nadvýrobok ako dodatočný kapitál zhodnocuje znova, pokiaľ nanovo vstupuje do procesu výroby a sebazhodnocovania, delí sa 1. na existenčný prostriedok pre robotníkov na výmenu za živú pracovnú schopnosť: túto časť kapitálu nazvime fondom práce, tento fond práce, časť kapitálu určená na zachovanie pra­ covnej schopnosti — a to na jej progresívne zachovanie, lebo nadbytočný kapitál neustále rastie — javí sa teraz tiež ako pro­ dukt cudzej práce, ako produkt práce cudzej kapitálu, a 2. na ostatné súčasti kapitálu — večné podmienky reprodukcie určitej hodnoty — týmto existenčným prostriedkom + určitá nadhod­ nota. Ďalej, ak skúmame dodatočný kapitál, delenie kapitálu na kon­ štantnú časť — existujúcu už oddávna pred prácou, na surovinu a nástroje — a na variabilnú časť, totiž existenčné prostriedky, vymeniteľné za živú pracovnú schopnosť, javí sa ako delenie čisto formálne, pretože jednu i druhú časť kapitálu rovnako vytvorila práca a vytvorila ich rovnako ako svoje vlastné predpoklady. Toto vnútorné delenie kapitálu javí sa teraz dokonca tak, že vlastný produkt práce — objektivizovaná nadpráca — sa delí na dve Zlož­

404

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

ky — na objektívne podmienky nového zhodnotenia práce (1)] a na fond práce určený na zachovanie možnosti tejto živej práce, t. j. Živej pracovnej schopnosti ako Živej schopnosti (2), ale tak, že pracovná schopnosť si časť svojho vlastného produktu, tvoriacu fond práce — časť svojej vlastnej, v objektívnej forme danej exis­ tencie — môže opäť privlastniť, opäť vyňať z formy cudzieho bohatstva, ktoré stojí proti nej len tým, že nereprodukuje len svoju hodnotu, ale zhodnocuje aj tú časť nového kapitálu, ktorá predstavuje objektívne podmienky realizácie novej nadpráce a nadvýroby čiže výroby nadhodnôt. Sama práca vytvorila nový fond na využívanie novej nutnej práce, alebo, čo je to isté, vy­ tvorila fond na zachovanie novej živej pracovnej schopnosti, nových robotníkov, ale zároveň vytvorila aj podmienku, že tento fond možno využiť len tak, že sa na zhodnotenie prebytočnej časti dodatočného kapitálu vynaloží nová nadpráca. V dodatočnom ka­ pitáli, ktorý produkovala práca — v nadhodnote — sa teda zá­ roveň vytvorila reálna nevyhnutnosť novej nadpráce, a takto sám dodatočný kapitál predstavuje zároveň reálnu možnosť novej nad­ práce i nového dodatočného kapitálu. Z toho všetkého vidieť, ako sa prostredníctvom samej práce čoraz väčšmi rozširuje objektívny svet bohatstva, stojaci proti práci ako voči nej cudzia moc a na­ dobúdajúci Čoraz širšiu a plnšiu existenciu, takže relatívne, v po­ mere k vytvoreným hodnotám Čiže k reálnym podmienkam vytvá­ rania hodnôt tvorí núdzna subjektivita Živej pracovnej schopnosti čoraz ostrejší kontrast. Čím väčšmi sa práca sama objektivizuje, tým väčším sa stáva objektívny svet hodnôt, ktorý proti nej vy­ stupuje ako cudzí svet — ako cudzie vlastníctvo. Vytváraním do­ datočného kapitálu sa sama práca núti vytvárať opäť nový doda­

točný kapitál atď. atď. Pokiaľ ide o pôvodný, nie dodatočný kapitál, zmenila sa situácia pre pracovnú schopnosť potiaľ, že 1. tá časť kapitálu, ktorá sa vymieňa za nutnú prácu, sa reprodukovala samou touto prácou, teda už k nej nepristupuje Z obehu, ale je jej vlastným produktom: a 2. že tú časť hodnoty, ktorá v surovine a v nástroji predstavuje reálne podmienky zhodnocovania živej práce, za­ chovala sama živá práca vo výrobnom procese, a keďže každá úžitková hodnota svojou povahou tkvie len v pominuteľnom ma­ teriáli, pričom však výmenná hodnota je daná, existuje len v úžit­ kovej hodnote, rovná sa toto ich zachovávanie. ich uchráneniu

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

405

pred zánikom Čiže negácii pominuteľnej povahy hodnôt, ktoré vlastnia kapitalisti) preto predstavujú hodnotu existujúcu pre seba, nepominuteľné bohatstvo. Preto sa táto pôvodná suma hodnôt stala kapitálom až vo výrobnom procese prostredníctvom Živej práce.

Teraz Zo stanoviska kapitálu: pokiaľ ide o dodatočný kapitál, kapitalista predstavuje hodnotu existujúcu pre seba, peniaze vich treťom určení, bohatstvo získané jednoduchým privlastňovaním cudzej práce, pretože každá zložka dodatočného kapitálu, mate­ riál, nástroj i existenčný prostriedok, sa napokon redukuje len na cudziu prácu, ktorú si kapitalista neprivlastňuje výmenou za exis­ tujúce hodnoty, ale ktorú si už privlastnil bez výmeny. Pravda, pôvodnou podmienkou tohto dodatočného kapitálu je výmena jed­ nej časti jemu patriacich hodnôt Čiže spredmetnenej práce, ktorú vlastnil, za cudziu Živú pracovnú schopnosť. Na vytvorenie doda­ točného kapitálu I, ak takto nazveme dodatočný kapitál vychá­ dzajúci Zpôvodného výrobného procesu, t. j. na privlastňiovanie cudzej práce, spredmetnenej cudzej práce, je nevyhnutnou pod­ mienkou, aby kapitalista vlastnil hodnoty, ktorých časť formálne vymieňa za živú pracovnú schopnosť. Povedali sme formálne, lebo živá práca mu musí vrátiť, nahradiť aj vymenené hodnoty. Nech je to však akokoľvek, tak či onak podmienkou vytvárania doda­ točného kapitálu I, t. j. privlastnenia cudzej práce, čiže tých hod­ nôt, v ktorých sa cudzia práca spredmetnila, je výmena hodnôt,

ktoré patria kapitalistovi, ktoré kapitalista hodil do obehu a ktoré on dodáva Živej pracovnej schopnosti — teda výmena hodnôt, ktoré nepochádzajú z výmeny medzi kapitalistom a živou prácou čiže nie z jeho vzťahu ako kapitálu k práci. Teraz si však predstavme, že dodatočný kapitál sa opäť dostal do výrobného procesu, že opäť realizuje svoju nadhodnotu vo vý­ mene a že ako nový dodatočný kapitál stojí opäť na začiatku tretieho výrobného procesu. Tento dodatočný kapitál II vychádza z iných predpokladov ako dodatočný kapitál I. Predpokladom dodatočného kapitálu I boli hodnoty patriace kapitalistovi, ktoré hodil do obehu, presnejšie do výmeny so živou pracovnou schop­ nosťou. Predpokladom dodatočného kapitálu II nie je nič iné ako existencia dodatočného kapitálu I: inými slovami to znamená

406

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

predpoklad, že kapitalista si cudziu prácu privlastnil už predtým bez výmeny. To mu umožňuje začínať výrobný proces vždy od­ znova. Pravda, na vytvorenie dodatočného kapitálu II musel časť hodnoty dodatočného kapitálu I vo forme existenčných prostried­ kov vymeniť za živú pracovnú schopnosť, avšak to, čo vymieňal, boli pôvodne hodnoty, ktoré do obehu nedal z vlastných fondov, ale bola to cudzia spredmetnená práca, ktorú si privlastnil bez akéhokoľvek ekvivalentu a ktorú teraz vymieňa opäť za cudziu Živú prácu, takisto ako aj materiál atď., v čom všetkom sa táto nová práca realizuje a vytvára nadhodnotu, ktorá sa dostane do kapitalistovej ruky bez výmeny, jednoducho len privlastnením. Minulé privlastnenie cudzej práce vystupuje teraz ako jedno­ duchá podmienka nového privlastnenia cudzej práce, čiže fakt, Že kapitalista vlastní cudziu prácu v objektívnej (vecnej) forme, vo forme existujúcich hodnôt, je teraz podmienkou toho, že si opäť môže privlastniť ďalšiu cudziu Živú pracovnú schopnosť, teda nadprácu, prácu, za ktorú nedáva ekvivalent. Fakt, že ka: pitalista vystupoval už voči Živej práci ako kapitál, je teraz je­ dinou podmienkou toho, že sa nielen zachováva ako kapitál, ale že si ako vzrastajúci kapitál vo vzrastajúcej miere bez ekvivalentu privlastňíuje cudziu prácu, čiže že rozširuje svoju moc, svoju exis­ tenciu ako kapitál voči Živej pracovnej schopnosti a že na druhej strane obnovuje vždy Znova živú pracovnú schopnosť v subjektív­ nej, bezsubstanciálnej núdznosti ako Živej pracovnej schopnosti. Vlastníctvo — minulá čiže objektivizovaná cudzia práca — vystu­ puje ako jediná podmienka ďalšieho privlastňovania prítomnej čiže živej cudzej práce. Keďže sa dodatočný kapitál I vytvoril jed­ noduchou výmenou medzi spredmetnenou prácou a Živou pracov­ nou schopnosťou — výmenou, zakladajúcou sa celkom na záko­ noch výmeny ekvivalentov, ktorých hodnota bola určená množ­ stvom práce čiže pracovného času obsiahnutého v nich — a keďže táto výmena právne vyjadrené nepredpokladala nič iného ako vlastnícke právo každej osoby na vlastné produkty a právo slo­ bodne nimi disponovať — keďže však vzťah medzi dodatočným kapitálom II a dodatočným kapitálom I je dôsledkom tohto prvého vzťahu — vidíme pozoruhodný dôsledok, že vlastnícke právo sa na strane kapitálu dialekticky mení na právo privlastňovať si cudzí produkt čiže na vlastnícke právo na cudziu prácu, na právo privlastňovať si cudziu prácu bez ekvivalentu, kým na strane

Proces obehu kapitálu. Proces kapitalistickej akumulácie

407

pracovnej schopnosti sa vlastnícke právo dialekticky mení na povinnosť mať k svojej vlastnej práci, resp. k svojmu vlastnému produktu vzťah ako k cudziemu vlastníctvu. Vlastnícke právo sa na jednej strane mení na právo privlastňovať si cudziu prácu, kým na druhej strane sa mení na povinnosť rešpektovať pro­ dukt vlastnej práce a vlastnú prácu samu ako hodnoty patriace iným. Avšak výmena ekvivalentov, ktorá sa javila ako pôvodná operácia, právne vyjadrujúca vlastnícke právo, sa zvrátila tak, že na jednej strane sa vymieňa len naoko, lebo časť kapitálu, vymenená za Živú pracovnú schopnosť, je, po prvé, sama cudzou prácou, privlastnenou bez ekvivalentu, a po druhé, musí sa na­ hradiť prebytkom pracovnej schopnosti, teda v skutočnosti sa neodovzdáva, ale sa iba premieňa z jednej formy na inú formu. Vzťah výmeny teda načisto odpadol, resp. stal sa čírym zdaním. Okrem toho sa pôvodne zdalo, že vlastnícke právo sa zakladá na vlastnej práci. Teraz vystupuje vlastníctvo ako právo na cudziu prácu a ako vylúčenie možnosti, aby si práca privlastnila svoj vlastný produkt. Úplná oddelenosť vlastníctva a ešte väčšmi bo­ hatstva od práce javí sa teraz ako dôsledok zákona, ktorý vyšiel z ich totožnosti. Napokon ako výsledok procesu výroby a zhodnotenia vystupuje teraz predovšetkým reprodukcia a nová produkcia samého vzťahu medzi kapitálom a prácou, medzi kapitalistom a robotníkom. Ten­ to sociálny vzťah, výrobný vzťah, je v skutočnosti oveľa dôleži­ tejším výsledkom tohto procesu než jeho hmotné výsledky. V rám­ ci tohto procesu robotník totiž produkuje sám seba ako pracovnú schopnosť i kapitál, ktorý stojí proti nemu, takisto ako na druhej

strane kapitalista produkuje sám seba ako kapitál i živú pra­ covnú schopnosť, ktorá stojí proti nemu. Každý reprodukuje sám seba tým, že reprodukuje svoj opak, svoju negáciu. Kapitalista produkuje prácu ako cudziu prácu: práca produkuje produkt ako cudzí produkt. Kapitalista produkuje robotníka a robotník produ­ kuje kapitalistu atd.

408

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý (5/) PÔVODNÁ AKUMULÁCIA KAPITÁLU

(a/ Historické predpoklady kapitálu a ich vzťah k už existujúcej kapitalistickej výrobe) Keď už raz existuje výroba založená na kapitáli — peniaze sa na kapitál premenili vlastne až na konci prvého výrobného pro­ cesu, ktorý svojou reprodukciou a novou produkciou vytvoril ako výsledok dodatočný kapitál I: avšak dodatočný kapitál I sám sa stanovil, realizoval ako dodatočný kapitál až vtedy, keď vytvoril dodatočný kapitál II, keď teda už zmizli predpoklady existujúce mimo pohybu skutočného kapitálu, predpoklady existencie peňazí meniacich sa na kapitál, keď teda fakticky kapitál sám v zhode so svojou imanentnou podstatou vytvoril podmienky, z ktorých vychádza vo výrobe, v tom prípade patrí podmienka, podľa ktorej kapitalista musí dať do obehu hodnoty vytvorené či už vlastnou prácou alebo hocako inak — len nie už danou, minulou námezdnou prácou — aby sa mohol stať kapitálom, už k predpotopným pod­ mienkam kapitálu, táto podmienka patrí k jeho historickým pred­ pokladom, ktoré sú práve ako takéto historické predpoklady mi­ nulými predpokladmi spadajúcimi preto do dejín vytvárania kapitálu, nie však do jeho súčasných dejín, t. j nespadajú do sku­ točného systému spôsobu výroby ovládaného kapitálom. Ak na­ príklad útek nevoľníkov do miest je jednou z historických pod­ mienok a predpokladom vzniku miest, nie je už podmienkou, momentom skutočnej existencie vyspelých miest, ale patrí k ich minulým predpokladom, k predpokladom ich vznikania, ktoré sa ich skutočnou existenciou odstránili. Podmienky a predpoklady vznikania, rodenia sa kapitálu zakladajú sa práve na tom, že ním ešte nie je, že sa ním len stáva, miznú teda so vznikom skutočného kapitálu, toho kapitálu, ktorý sám, na základe svojej reálnosti vytvára podmienky svojej realizácie. Napríklad, zatiaľ Čo sa pri prvotnej premene peňazí čiže hodnoty existujúcej pre seba na kapitál predpokladá, aby kapitalista ešte ako nekapitalista aku­ muloval — či už našetrením výrobkov a hodnôt vytvorených vlast­ nou prácou alebo inak — zatiaľ čo teda predpoklady premeny peňazí na kapitál vystupujú ako už dané vonkajšie predpoklady vzniku kapitálu — kapitál sám, len čo sa stal kapitálom, vytvára si svoje vlastné predpoklady, totiž vlastníctvo reálnych podmie­

Proces obehu kapitálu. Pôvodná akumulácia kapitálu

409

nok na tvorbu nových hodnôt bez výmeny, svojím vlastným vý­ robným procesom. Tieto predpoklady, ktoré pôvodne vystupovali ako podmienky jeho vznikania — a preto nemohli vyvierať z jeho pôsobenia ako kapitálu — vystupujú teraz ako výsledky jeho vlast­ nej realizácie, jeho skutočnej existencie, ako vytvorené kapitá­ lom — nevystupujú ako podmienky jeho vznikania, ale ako vý­ sledky jeho existencie. Kapitál už nevychádza z daných predpo­ kladov, aby sa stal kapitálom, ale sám sa stal predpokladom, a vychádzajúc Zo seba vytvára sám predpoklady svojho zachová­ vania a svojho rastu. Teda podmienky, ktoré predchádzali vytvá­ raniu dodatočného kapitálu I, čiže sú výrazom vznikania kapi­ tálu, nespadajú do sféry spôsobu výroby, ktorého predpokladom je kapitál: ako historické predstupne jeho vznikania Zostali za ním takisto ako procesy, v dôsledku ktorých sa Zem z tekutého mora Z ohňa a pary premenila na svoju súčasnú podobu, sú mimo hraníc existencie Zeme ako hotovej Zeme. Jednotlivé kapitály môžu síce ešte vždy vznikať, napríklad hromadením pokladu. Ale až vykorisťovaním práce sa nahromadený poklad premení na kapitál. Buržoázni ekonómovia, ktorí kapitál pokladajú za večnú a prírodou danú (nie historickú) formu výroby, chcú ho potom opäť ospravedlniť tým, že podmienky jeho vznikania vyhlasujú za podmienky jeho súčasnej realizácie, t. j momenty, v ktorých si kapitalista niečo privlastňuje ešte ako nekapitalista — lebo sa kapitalistom ešte len stáva — vydávajú za skutočné podmien­ ky, v ktorých si privlastňuje ako kapitalista. Tieto pokusy o apo­ logetiku dokazujú zlé svedomie a nemohúcnosť zladiť spôsob privlastňovania kapitálu ako kapitálu so všeobecnými zákonmi vlastníctva, ktoré hlása sama kapitalistická spoločnosť.Na druhej strane, Čo je pre nás oveľa dôležitejšie, naša metóda vyznačuje tie body, kde musí nastúpiť historická analýza, čiže kde buržoázna ekonomika ako číro historická podoba výrobného procesu odka­ zuje späť cez vlastné hranice na predchádzajúce historické spôso­ by výroby. A preto na vysvetlenie zákonov buržoáznej ekonomiky netreba napísať najprv skutočné dejiny výrobných vzťahov. Avšak správny pohľad a správne odvodenie týchto výrobných vzťahov ako taktiež historicky vzniknutých vzťahov privádza vždy k prvým rovniciam, ktoré — tak ako empirické čísla napríklad v prírod­ ných vedách — odkazujú vždy na minulosť skrytú za týmto systémom. Tieto náznaky spolu so správnym poňatím súčasného

410

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

stavu poskytujú potom aj kľúč na pochopenie minulosti — to je Osobitná úloha, ku ktorej sa, dúťam, ešte dostaneme. Tento správny pohľad vedie na druhej strane takisto aj k bodom, kde sa črtá náznak prekonania prítomnej podoby výrobných vzťa­ hov —a tak aj prvé obrysy budúcnosti, nastávajúceho: pohybu. Zatiaľ čo na jednej strane sa predburžoázne fázy javia ako len historické, t. j. už prekonané predpoklady, súčasné podmienky výroby predstavujú podmienky, ktoré raz prekonajú samy seba, a tým ako historické predpoklady vytvoria podmienky pre nový stupeň vývoja spoločnosti. Ak si teraz najprv všimneme vzniknutý vzťah, premenu hodnoty na kapitál a na živú prácu len ako úžitkovú hodnotu, stojacu proti kapitálu, takže živá práca sa javí len ako prostriedok na zhod­ notenie spredmetnenej, mftvej práce, na jej premknutie oživujú­ cou dušou, ktorý pritom stráca svoju vlastnú dušu — pričom v ko­ nečnom výsledku vytvoril bohatstvo ako cudzie bohatstvo, kým ako niečo vlastné vytvoril len núdznosť živej pracovnej schop­ nosti — potom sa celá vec javí jednoducho tak, že v samotnom procese výroby a prostredníctvom neho sa vytvárajú reálne vecné podmienky živej práce — (totiž materiál, v ktorom sa zhodnocuje, nástroj, ktorým sa zhodnocuje, a existenčný prostriedok, ktorým sa plameň živej pracovnej schopnosti rozdúchava pre prácu a chráni pred vyhasnutím, ktorým sa jej životnému procesu dodá­ vajú potrebné látky) — vytvárajú sa ako cudzie, samostatné existencie — čiže ako spôsob existencie cudzej osoby, ako hod­ noty pridržiavajúce sa samých seba, existujúce pre seba, stojace pre seba proti živej pracovnej schopnosti, ktorá je od nich takisto izolovaná, subjektívna, a teda ako hodnoty, ktoré tvoria bohatstvo cudzie pracovnej schopnosti, bohatstvo kapitalistu. Objektívne podmienky živej práce vystupujú ako oddelené, osamostatnené hodnoty stojace proti živej pracovnej schopnosti ako proti subjek­ tívnemu bytiu, ktoré preto voči nim vystupuje tiež len ako hodnota iného druhu (líšiaca sa od nich nie ako hodnota, ale ako úžitková hodnota). Ak je táto oddelenosť už skutočnosťou, môže ju výrob­ ný proces len nanovo produkovať, reprodukovať, a to reprodu­ kovať vo väčšom meradle. Ako to prebieha, sme už videli. Objektívne podmienky živej pracovnej schopnosti predstavujú niečo od nej nezávisle vopred dané, objektivitu subjektu, ktorý sa líši od živej pracovnej schopnosti a stojí samostatne proti nej,

Proces obehu kapitálu. Pôvodná akumulácia kapitálu

411

reprodukcia a zhodnocovanie, t. j. rozširovanie týchto objektív­ nych podmienok, je teda zároveň reprodukciou a novou produk­ ciou týchto objektívnych podmienok ako bohatstva cudzieho sub­ jektu, ktoré sa k živej pracovnej schopnosti stavia ľahostajne a samostatne. Reprodukuje a nanovo sa produkuje nielen existen­ cia týchto objektívnych podmienok živej práce, ale ich existencia ako samostatných hodnôt, t. j. hodnôt patriacich cudziemu sub­ jektu, oproti tejto živej pracovnej schopnosti. Objektívne podmien­ ky práce nadobúdajú subjektívnu existenciu oproti živej pracovnej schopnosti — z kapitálu sa stáva kapitalista,: na druhej strane pracovná schopnosť svojou len subjektívnou existenciou vo vzťahu k svojim vlastným podmienkam nadobúda voči nim čisto ľahostaj­ nú objektívnu formu — je len hodnotou obdarenou osobitou ÚŽit­ kovou hodnotou popri vlastných podmienkach svojho zhodnoco­ vania ako hodnôt s inou úžitkovou hodnotou. Namiesto toho, aby sa tieto podmienky vo výrobnom procese realizovali ako podmien­ ky realizácie pracovnej schopnosti, pracovná schopnosť, naopak, vystupuje Z výrobného procesu len ako podmienka ich zhodnoco­ vania a Zachovávania ako hodnoty existujúcej pre seba oproti pracovnej schopnosti.!9%Materiál, ktorý pracovná schopnosť spra­ Cúva, je cudzí materiál, takisto nástroj je cudzí nástroj, jej práca sa javí len ako príslušenstvo materiálu a nástroja ako substancie, a preto sa spredmetňuje v niečom, Čo jej nepatrí. Ba ešte aj sama živá práca vystupuje ako cudzia voči živej pracovnej schopnosti, ktorej prácou, vlastným životným prejavom je, lebo sa odstúpila kapitálu za spredmetnenú prácu, za produkt samej práce. Pracov­ ná schopnosť má k práci vzťah ako k cudzej práci a keby ju kapitál chcel platiť bez toho, aby jej dal pracovať, veľmi ochotne by pristúpila na takúto dohodu. Jej vlastná práca je jej teda cudzia práve tak, — a je jej cudzia aj svojím zameraním atď. — ako materiál a nástroj. Preto vidí aj v produkte kombináciu cudzieho materiálu, cudzieho nástroja a cudzej práce — cudzie vlastníctvo, a po výrobnom procese je len ochudobnená o vynaloženú životnú silu: ale inak začína s drinou znova ako čisto subjektívna pra­ covná schopnosť existujúca oddelene od podmienok svojho Života. Poznanie, že produkty sú jej vlastné produkty, a pochopenie, že oddelenosť od podmienok jej realizácie je neslýchanou, nú­ tenou oddelenosťou — je nesmierne účinným uvedomením, samo je produktom spôsobu výroby založeného na kapitáli a je umie­

412

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

ráčikom tohto spôsobu výroby takisto, ako otroctvo už len umelo živorilo a prestalo byť súcim základom výroby, len čo si otrok uvedomil, že nemôže byť vlastníctvom tretej osoby, len čo si uve­ domil, že je osobou. Ak sa naproti tomu pozrieme na pôvodný vzťah predtým, čo peniaze vošli do procesu sebazhodnotenia, ukazujú sa rozmanité podmienky, ktoré museli historicky vzniknúť alebo musia byť dané, aby sa peniaze stali kapitálom a práca prácou plodiacou, vytvárajúcou kapitál čiže námezdnou prácou. (Námezdná práca, ako ju tu chápeme v tom prísne ekonomickom zmysle, v akom ju výlučne používame. — a neskôr ju budeme musieť odlíšiť od iných foriem práce, vykonávanej za dennú mzdu atď. — je práca vy­ tvárajúca, produkujúca kapitál, t. j. je Živou prácou, ktorá pro­ dukuje tak predmetné podmienky svojej realizácie ako činnosti, ako aj objektívne momenty svojej existencie. ako pracovnej schopnosti, ako cudzie sily stojace proti nej samej, ako pre seba existujúce, od nej nezávislé hodnoty.) Podstatné podmienky sú obsiahnuté v samom vzťahu, tak ako sa javil pôvodne: 1. na jednej strane živá pracovná schopnosť ako číro subjektívna existencia oddelená od momentov svojej objektívnej skutočnosti: teda rov­ nako oddelená od podmienok živej práce ako od existenčných prostriedkov, životných prostriedkov, od prostriedkov sebazacho­ vávania Živejpracovnej schopnosti, na jednej strane živá možnosť práce v tejto úplnej abstrakcii: Z. hodnota, ktorá je na druhej strane, čiže spredmetnená práca musí byť nahromadením úžitko­ vých hodnôt, dostatočne veľkým na to, aby poskytlo predmetné podmienky nielen na produkciu výrobkov či hodnôt potrebných na reprodukciu, čiže na zachovávanie Živej pracovnej schopnosti, ale aj na absorbovanie nadpráce — na poskytovanie objektívneho materiálu pre ňu: 3. slobodný výmenný vzťah — obeh peňazí — medzi oboma stranami: vzťah medzi krajnými momentmi založený na výmenných hodnotách — nie na vzťahu panstva a poroby: to znamená teda výroba, ktorá existenčné prostriedky nedodáva priamo výrobcovi, ale je sprostredkovaná výmenou a ktorá sa práve tak nemôže ani bezprostredne zmocniť cudzej práce, ale ju musí kúpiť od samého robotníka, musí ju vymeniť, napokon 4. jed­ na strana — ktorá vo forme samostatných, pre seba existujúcich hodnôt predstavuje predmetné podmienky práce — musí vystu­ povaťako hodnota a vytváranie hodnôt, sebazhodnocovanie, vytvá­

Proces obehu kapitálu. Pôvodná akumulácia kapitálu

413

ranie peňazí musí pokladať za posledný cieľ — nie bezprostredné užívanie alebo vytváranie úžitkových hodnôt. Pokiaľ si obe strany svoju prácu vymieňajú navzájom len vo forme spredmetnenej práce, je tento vzťah vylúčený: takisto je vylúčený, keď živá pracovná schopnosť sama je vlastníctvom druhej strany, pokiaľ teda nie je vymieňajúcim subjektom. (S tým nie je v rozpore okolnosť, že vnútri buržoázneho systému výroby je na jednotlivých miestach možné otroctvo. Potom však je otroc­ tvo možné len preto, lebo na iných miestach nejestvuje a vzhľa­ dom na samotný buržoázny systém je anomáliou.] Podmienky, za akých sa tento vzťah pôvodne zjavuje, čiže ktoré vystupujú ako historické predpoklady jeho vznikania, vyznačujú sa na prvý pohľad dvojznačným charakterom — na jednej strane rozklad nižších foriem Živej práce — na druhej strane rozklad pre ňu šťastnejších vzťahov. Prvou podmienkou je predovšetkým zrušenie vzťahu otroctva alebo nevoľníctva. Živá pracovná schopnosť patrí sebe samej a prostredníctvom výmeny disponuje prejavom svojej sily. Obe strany stoja proti sebe ako osoby. Formálne je ich vzťah rovným a slobodným vzťahom medzi vymieňajúcimi subjektmi ako takými. Fakt, že táto forma je zdaním, a to klamlivým zdaním, vyzerá pri právnom hodnotení tohto vzťahu ako niečo, čo je mimo rámca tohto vzťahu samého. Slobodný robotník predáva vždy len určité, osobité množstvo prejavu sily, nad každým jej osobitým prejavom stojí pracovná schopnosť ako totalita. Osobitý prejav sily predáva osobitému kapitalistovi, voči ktorému ako jednotlivcovi má vzťah ako nezávislá osoba. Je jasné, že to nie je jeho vzťah k existencii kapitálu ako kapitálu, t. j. k triede kapitalistov. Ale pokiaľ ide Dpjednotlivú skutočnú osobu, ponecháva sa robotníkovi takto širo­ ké pole pre volbu, ľubovôľu,a preto pre formálnu slobodu. V otro­ kárstve patrí pracujúci jednotlivému, osobitému vlastníkovi, kto­ rému patrí ako jeho pracovný stroj. Ako totalita prejavu sily, ako pracovná schopnosť je vecou, ktorá patrí niekomu inému, a preto sa k osobitému prejavu svojej sily, čiže k výkonu živej práce nestavia ako subjekt. V nevoľníctve predstavuje moment samého pozemkového vlastníctva, je príslušenstvom pôdy, takisto ako ťažný dobytok. V otrokárstve je pracujúci výlučne živým pracov­ ným strojom, ktorý má preto hodnotu pre iných, alebo lepšie povedané, sám predstavuje hodnotu. Vo vzťahu k slobodnému

414

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

robotníkovi sa pracovná schopnosť vo svojej totalite javí sama ako jeho vlastníctvo, ako jeden z jeho prvkov, ktorého sa ako subjekt zmocňuje a ktorý zachováva tým, že ho scudzuje. To treba neskôr podrobnejšie vysvetliť v súvislosti snámezdnou prácou. (b/ Osobné služby ako protiklad produktívnej námezdnej práce )

Výmena spredmetnenej práce za živú prácu nekonštituuje ešte na jednej strane kapitál, ani námezdnú prácu na strane druhej. Do tejto kategórie patrí celá trieda takzvaných služieb, čističom topánok začínajúc a kráľom končiac. Takisto aj slobodný náden­ ník, ktorého sporadicky nachádzame všade, kde sa orientálne spoločenstvo alebo západná občina, pozostávajúca zo slobodných pozemkových vlastníkov, rozpadáva na jednotlivé zložky — v dô­ sledku rastu počtu obyvateľstva, prepúšťania vojnových zajatcov, v dôsledku náhod, ktoré spôsobujú, že jednotlivec schudobnie a stratí objektívne podmienky svojej práce, čo ho živila, v dôsled­ ku deľby práce atď. Keď A vymení nejakú hodnotu alebo peniaze, teda spredmetnenú prácu, aby za to od B získal nejakú službu, teda živú prácu, môže to spadať: 1. do vzťahu jednoduchého obehu. Obaja vymieňajú navzájom skutočne len úžitkové hodnoty, jeden existenčný prostriedok, druhý prácu, službu, ktorú ten prvý chce spotrebovať, či už pria­ mo — v prípade osobnej služby — či už tomu druhému dodá materiál, z ktorého mu svojou prácou, spredmetnením svojej práce vytvorí úžitkovú hodnotu, a to úžitkovú hodnotu určenú na jeho vlastnú spotrebu. Ako keď si napríklad sedliak vezme do domu vandrujúceho krajčíra, akí kedysi bývali, a dá mu látku, aby mu z nej ušil šaty. Alebo keď dám lekárovi peniaze, aby mi napravil zdravie. V týchto prípadoch je podstatná služba, ktorú si vzájom­ ne poskytujú. Do ut facias je tu na tej istej rovine ako facio ut des alebo do ut des."“"Človek, čo mi Zo súkna ušije šaty, na ktoré som mu dal materiál, dáva mi úžitkovú hodnotu. Nedáva mi ju však hneď v predmetnej forme, ale vo forme činnosti. Ja mu dávam hotovú úžitkovú hodnotu: on mi zhotovuje inú. Rozdiel medzi mi­ nulou, spredmetnenou prácou a živou, prítomnou prácou vystu­ puje tu len ako formálny rozdiel medzi rôznymi časmi práce, ktorá je raz v minulom, raz v prítomnom čase. Skutočne sa zdá, že je to len deľbou práce a výmenou sprostredkovaný formálny

Proces obehu kapitálu. Pôvodná akumulácia kapitálu

415

rozdiel, či Bsám produkuje existenčné prostriedky, ktorými sa musí živiť, alebo či ich dostáva od A, a namiesto toho, aby priamo produkoval existenčné prostriedky, urobí šaty, za ktoré ich potom dostane výmenou od A. V oboch prípadoch sa úžitkovej hodnoty patriacej Amôže zmocniť len tým, že mu za ňu dá ekvivalent, ktorý koniec koncov spočíva vždy len v jeho vlastnej Živej práci, nech by už mala hocakú predmetnú podobu bez ohľadu na to, Či už pred dohodnutím výmeny, alebo v dôsledku výmeny. V šatách nie je len určitá stvárňujúca práca — určitá forma použiteľnosti, ktorú do súkna vtelil pohyb práce — ale je v nich aj určité množ­ stvo práce — a preto nie sú len úžitkovou hodnotou, ale aj hod­ notou vôbec, hodnotou ako takou. Avšak táto hodnota pre A neexistuje, pretože šaty spotrebuje, a nie je obchodník so Šat­ stvom. Výmenou teda získal prácu nie ako hodnototvornú prácu, ale ako činnosť vytvárajúcu osoh, úžitkovú hodnotu. Pri poskyto­ vaní osobných služieb sa táto úžitková hodnota spotrebuje ako taká bez toho, aby Z formy pohybu prešla do formy vecí. Keď osoba poskytujúca nejakú službu nedostane peniaze, ale bezpro­ stredné úžitkové hodnoty, Čo sa v jednoduchých pomeroch neraz stáva, odpadáva aj zdanie, akoby tu na jednej Či na druhej strane šlo o hodnoty na rozdiel od úžitkových hodnôt. Ale aj keby sme predpokladali, že A platí za službu peniazmi, nie je to premena jeho peňazí na kapitál, ale iba ich používanie ako obežného prostriedku na získanie predmetu spotreby, určitej úžitkovej hod­ noty. Preto nie je tento akt ani aktom vytvárajúcim bohatstvo, ale naopak, aktom spotrebúvajúcim bohatstvo. Osobne A vôbec nejde o to, aby sa v súkne spredmetnila práca ako taká, určité množstvo pracovného času, teda hodnota, ale aby sa uspokojila určitá potreba. A vie, že sa jeho peniaze nezhodnocujú, ale zne­ hodnocujú, ak ich z formy hodnoty premení na formu úžitkovej hodnoty. Práca sa tu vymieňa nie ako úžitková hodnota za hod­ notu, ale sama ako osobitá úžitková hodnota, ako hodnota na „použitie. Čím častejšie A opakuje výmenu, tým chudobnejším sa stáva. Táto výmena nie je preňho aktom obohacovania, hodnoto­ tvorným aktom, ale aktom znehodnotenia existujúcich hodnôt, ktoré sú jeho vlastníctvom. Peniaze, ktoré tu A vymieňa za živú prácu — čiže za naturálnu službu, alebo za službu, ktorá sa objek­ tivizuje v nejakej veci — nie je kapitál, ale dôchodok, peniaze ako obežný prostriedok na získanie úžitkovej hodnoty, v ktorej

416

Kapltola o kapitáli. Oddiel druhý

forma hodnoty vystupuje len ako unikajúca, nie sú to peniaze, ktoré sa kúpou práce chcú zachovať a zhodnotiť ako také. Vý­ mena peňazí ako dôchodku, ako číreho obežného prostriedku za Živú prácu nikdy nemôže premeniť peniaze na kapitál, a preto ani prácu na námezdnú prácu v ekonomickom zmysle. Netreba obšírne vysvetľovať, že spotrebúvať (vydávať) peniaze nezna­ mená produkovať peniaze. Za pomerov, keď väčšiu Časť nad­ práce tvorí poľnohospodárska práca a pozemkový vlastník je vlastníkom nadpráce a aj vlastníkom nadvýrobku, vytvára dôchodok pozemkového vlastníka fond práce pre slobodného robotníka, pre manufaktúrneho robotníka (v tomto prípade remeselníckeho) na rozdiel od poľnohospodárskych robotníkov. Výmena s nimi je určitou formou konzumu zo strany pozemko­ vého vlastníka — ktorý sa o inú časť svojho dôchodku delí pria­ mo — za osobné služby, a neraz len za zdanie služieb — s hro­ madou služobníkov. V ázijských spoločenstvách, kde panovník vystupuje ako výlučný vlastník poľnohospodárskeho nadvýrobku, výmenou jeho dôchodkus free hands (slobodnými rukami) — ako ich nazýva Steuart"“? — vznikajú celé mestá, ktoré v podstate nie sú nič iné ako putujúce tábory. Tento vzťah, bez ohľadu na to, že môže, ale nemusí byť, na rozdiel od otroctva a nevoľníctva, nemá nič spoločné s námezdnou prácou, lebo sa pri rozmanitých for­ mách celkovej organizácie práce neustále opakuje. Keď túto vý­ menu sprostredkúvajú peniaze, stáva sa určenie ceny na oboch stranách dôležitým, ale pre A len potiaľ, že za úžitkovú hodnotu práce nechce platiť priveľa: nie pokiaľ by mu šlo o jej hodnotu. Na podstate tohto vzťahu nič nemení okolnosť, že táto cena, pô­ vodne skôr konvenčná a tradičná, je postupne určovaná ekono­ micky, spočiatku pomerom medzi dopytom a ponukou, napokon však výrobnými nákladmi, za ktoré možno vytvoriť samotné sub­ jekty predávajúce takéto živé služby, lebo určenie ceny Zostáva aj naďalej iba formálnym momentom výmeny čírych úžitkových hodnôt. Avšak samo toto určenie sa utvára prostredníctvom iných vzťahov, všeobecnými, takpovediac za -chrbtom tohto osobitého výmenného aktu pôsobiacimi zákonmi a sebaurčením prevládajú­ ceho spôsobu výroby. Jednou z prvých foriem, kde sa v starove­ kých spoločenstvách zjavuje tento spôsob odmeňovania, je vojsko. Žold radového vojaka sa znižuje tiež na minimum — je určovaný výlučne výrobnými nákladmi, za ktoré ho možno získať. Ale to,

Proces obehu kapitálu. Pôvodná akumulácia kapitálu

417

za Čo vojak vymieňa svoju službu, je dôchodok štátu, nie kapitál. V samej buržoáznej spoločnosti patrí do tejto rubriky, do tejto kategórie každá výmena osobných služieb za dôchodok — aj práce pre osobnú spotrebu, varenie, šitie atď., záhradné práce atď. až po všetky neproduktívne triedy, ako sú štátni zamestnanci, lekári, advokáti, vedci atď. Celé domáce služobníctvo atď. Všetci títo pracovníci, od najnižšieho až po najvyššieho, zabezpečujú si pro­ stredníctvom svojich služieb — neraz nanútených — podiel na nadvýrobku, na kapitalistovom: dôchodku. Nikomu však ani len na um nezíde myšlienka, že výmenou svojho dôchodku za takéto služby, t. j. svojou súkromnou spotrebou, kapitalista vystupuje ako kapitál. Naopak, tým míňa plody svojho kapitálu. Na povahe tohto vzťahu sa nič nemení tým, že proporcie, v akých sa dô­ chodok vymieňia za takúto živú prácu, sú samy určované všeobec­ nými zákonmi výroby. Ako sme už povedali v oddiele o peniazoch, hodnotu tu vlastne vytvára ten, Čo poskytuje služby: ten, kto určitú úžitkovú hodno­ tu — istý druh práce, služby atď. — dáva výmenou za hodnotu, za peniaze. Preto v stredoveku, sčasti v protiklade k užívajúcej vidieckej šľachte, ľudia zameraní na výrobu a akumuláciu pe­ ňazí vychádzali z tejto strany, Zo strany Živej práce: akumulovali, a tak sa ôvráne. (potenciálne) stávali kapitalistami neskoršieho obdobia. Oslobodení nevoľníci sa sčasti stávajú kapitalistami. A preto teda nezávisí od vzťahu ako takého, ale od prirodzenej, osobitej kvality služby, či odmeňovaný dostane nádennícku mzdu alebo honorár alebo štátnu apanáž a Či vyššie alebo nižšie posta­ venie než ten, čo za službu platí. Keď sa však vychádza z pred­ pokladu existencie kapitálu ako prevládajúcej sily, stratia, prav­ da, všetky tieto vzťahy. vo väčšej alebo menšej miere na vážnosti. Ale to sem ešte nepatrí — toto odbožstvovanie osobných služieb, nech by im tradícia atď. pribásnila hocaký vznešený charakter. Teda kapitál, a preto námezdnú prácu nekonštituuje jednoducho výmena spredmetnenej práce za živú prácu — ktoré sa z tohto stanoviska javia ako dve odlišné určenia, ako úžitkové hodnoty v odlišných formách, jedna ako určenie v objektívnej, druhá v subjektívnej forme, ale výmena spredmetnenej práce ako hod­ noty, ako na seba zameranej hodnoty za živú prácu ako za jej úžitkovú hodnotu, ako úžitkovú hodnotu určenú nie na určité osobité použitie či spotrebu, ale za úžitkovú hodnotu pre hodnotu.

418

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

Pri výmene peňazí za prácu alebo službu, určené na bezpro­ strednú spotrebu, prebieha vždy skutočná výmena: to, že sa na oboch stranách vymieňajú určité množstvá práce, má len formálny význam, aby sa navzájom dali merať osobité formy užitočnosti práce. Týka sa len formy výmeny: netvorí však jej obsah. Pri vý­ mene kapitálu za prácu hodnota nie je meradlom výmeny dvoch úžitkových hodnôt, ale vlastným obsahom výmeny. Z. V obdobiach rozkladu predburžoáznych vzťahov sporadicky sa vyskytujú slobodní pracovníci, ktorých služby sa nekupujú na spotrebu, ale na výrobu, ale, po prvé, vo veľkom meradle sa ich služby kupujú tiež len na výrobu bezprostredných úžitkových hod­ nôt, nie na výrobu hodnôt, a Do druhé, keď napríklad šľachtic priberie slobodného robotníka k svojim poddaným, predá aj časť jeho produktu, čím mu slobodný robotník vytvoril hodnotu, robí sa takáto výmena len na získanie nadbytku a deje sa len pre nadbytok, pre luxusnú spotrebu, v podstate je teda len zamasko­ vaným nákupom cudzej práce na bezprostrednú spotrebu, t. j. ako úžitkovej hodnoty. Mimochodom tam, kde sa počet týchto slobodných pracovníkov zväčšuje a kde sa rozširuje tento vzťah, tam sa starý spôsob výroby — občinový — patriarchálny — feu­ dálny atď. — rozkladá a pripravujú sa základné predpoklady pre vznik skutočnej námezdnej práce. Ale títo slobodní pracovníci sa môžu aj zjaviť, ako napríklad v Poľsku, a opäť zmiznúť, bez toho, aby sa zmenil spôsob výroby. [Aby sme vzťahy, do ktorých vstupuje kapitál a námezdná prá­ ca, mohli vyjadriť ako vlastnícke vzťahy alebo zákony, musíme len správanie oboch strán v zhodnocovacom procese vyjadriť ako privlastňovací proces. Napríklad to, že nadpráca vytvára nadhod­ notu kapitálu, znamená, že robotník si neprivlastňuje produkt svojej vlastnej práce: že sa mu javí ako cuďzie vlastníctvo, ba do­ konca že cudzia práca sa javí ako vlastníctvo kapitálu. Tento druhý zákon buržoázneho vlastníctva, na ktorý prechádza prvý zákon — a ktorý dedičským právom atď. nadobúda existenciu nezávislú od náhodilej pominuteľnosti jednotlivého kapitalistu — má rovnakú platnosť zákona ako prvý. Prvý zákon vyjadruje totožnosť práce a vlastníctva, druhý vyjadruje prácu ako nego­ vané vlastníctvo čiže vlastníctvo ako negáciu cudzoty cudzej prá­ ce. Vo výrobnom procese kapitálu, ako sa v jeho ďalšom výklade ešte ukáže, je práca fakticky totalitou — kombináciou prác —

Proces obehu kapitálu. Pôvodná akumulácia kapitálu

419

ktorej jednotlivé zložky sú voči sebe navzájom cudzie, takže sú­ hrnná práca ako totalita nie je dielom jednotlivého robotníka a aj dielom rozličných robotníkov dovedna je len potiaľ, pokiaľ sú kombinovaní, a teda nemajú k sebe navzájom vzťah ako kombi­ nujúce subjekty. Ako súhrnná kombinácia slúži táto práca takisto cudZej vôli a cudzej inteligencii a je ňou vedená — pričom svoju oduševnenú jednotu má mimo seba a vo svojej materiálnej jednote je zároveň podriadená predmetnej jednote strojov, fixného kapi­ tálu, ktorý ako dušou obdarený netvor objektivizuje vedecké myšlienky a v skutočnosti tvorí zhrňujúci, spájajúci moment, ktorý k jednotlivému robotníkovi nemá vzťah ako nástroj, ale naopak, jednotlivý robotník existuje na ňom ako dušou obdarená jednot­ livá častica, ako jeho živé, izolované príslušenstvo. Kombinovaná práca je v tomto zmysle z dvoch strán kombináciou osebe, nie je kombináciou v zmysle vzájomného vzťahu kooperujúcich indiví­ duí, ani v tom zmysle, že by boli pánmi Či už nad svojimi osobi­ tými alebo individuálnymi funkciami, alebo nad pracovným ná­ strojom. Keď teda robotník má k produktu svojej práce vzťah ako k cudziemu produktu, pristupuje aj ku kombinovanej práci ako k cudzej práci práve tak, ako sa k vlastnej práci správa ako k životnému prejavu, ktorý mu síce prináleží, ale je mu cudzí a vynútený a ktorý preto A. Smith a iní chápali ako bremeno, obe­ tu atď.19$Práca sama sa tak ako jej produkt neguje ako práca osobitého, individuálneho robotníka. Negácia individuálnej práce je v skutočnosti len konštituovaním kolektívnej čiže kombinova­ nej práce. Takto konštituovaná kolektívna či kombinovaná prá­ ca — aj ako Činnosť, aj premenená na formu predmetu v stave kľudu — predstavuje však zároveň bezprostredne čosi iné ako skutočne existujúcu individuálnu prácu — aj ako cudzia objekti­ vita (cudzie vlastníctvo) a zároveň aj ako cudzia subjektivita (subjektivita kapitálu). Kapitál predstavuje teda prácu i jej pro­ dukt ako negovanú individuálnu prácu, a teda ako negované vlastníctvo individuálneho robotníka. Kapitál je preto existenciou spoločenskej práce — jej kombináciou ako subjektu i ako objek­ tu — pričom sama táto existencia existuje samostatne vo vzťahu k svojim skutočným momentom — je teda sám osobitou existen­ ciou popri nej. Kapitál vystupuje teda sám ako prevládajúci sub­ jekt a ako vlastník cudzej práce a sám jeho vzťah je vzťahom takisto dovfšeného protirečenia ako vzťah námezdnej práce.]

420

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

(B/) FORMY PREDCHÁDZAJÚCE KAPITALISTICKEJ VÝROBE1%4 (1/ PRÍRODNÉ A EKONOMICKÉ PREDPOKLADY, ZA KTORÝCH SI JEDNOTLIVEC PRIVLASTŇUJE OBJEKTÍVNE PODMIENKY PRÁCE. ROZLIČNÉ FORMY OBČINY)

(a/ Prvotné vlastníctvo prírodných podmienok práce ) Zatiaľ čo slobodná práca a výmena tejťo slobodnej práce za peniaze, zameraná na reprodukciu a zhodnocovanie peňazí, na skonzumovanie tejto práce ako úžitkovej hodnoty peniazmi nie na užitie, ale ako úžitkovej hodnoty pre peniaze, tvorí prvý pred­ poklad námezdnej práce a jednu z historických podmienok vzniku kapitálu, je oddelenie slobodnej práce od objektívnych podmienok jej realizácie — od pracovného prostriedku a od pracovného ma­ teriálu — ďalším predpokladom. Je to teda najmä odtrhnutie robotníka od pôdy ako jeho prirodzeného pracoviska — a v dô­ sledku toho rozklad malého slobodného pozemkového vlastníctva takisto ako pospolitého pozemkového vlastníctva, ktoré sa zakladá na orientálnej občine. V oboch týchto formách pristupuje robotník k objektívnym podmienkam svojej práce ako k svojmu vlastníc­ tvu, vyplýva to z prirodzenej jednoty medzi prácou a jej vecnými predpokladmi. Robotník má preto predmetnú existenciu nezávisle od práce. Indivíduum má k sebe samému vzťah ako k vlastníkovi, ako k pánovi nad podmienkami svojej skutočnosti. Rovnako sa stavia aj k ostatným — a podľa toho, či základom tohto vecného predpokladu je občina alebo jednotlivé rodiny, ktoré tvoria obči­ nu — stavia sa k ostatným indivíduám alebo ako k spoluvlastní­ kom, ako k práve toľkým inkarnáciám občinového vlastníctva, alebo ako k samostatným vlastníkom popri ňom, k samostatným súkromným vlastníkom — popri vlastníctve ktorých sa predtým všepohlcujúce a všeovládajúce občinové vlastníctvo samo stano­ vilo ako osobitý ager publicus, vystupujúci popri mnohých súk­ romných pozemkových vlastníkoch. | V oboch formách indivíduá nevystupujú ako robotníci, ale ako vlastníci — a ako príslušníci spoločenstva — ktorí pritom aj pra­ cujú. Účelom tejto práce nie je vytváranie hodnoty — hoci prí­ padne môžu vykonávať nadprácu, aby výmenou získali cudziu nadprácu, t. j. nadvýrobky —: ale účelom tejto práce je zacho­ vanie jednotlivého vlastníka a jeho rodiny, ako aj zachovanie

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Ázijská forma vlastníctva

421

celého občinového spoločenstva. Premena indivídua na robotníka v takejto nahote je sama historickým produktom.

(b/ Ázijská forma vlastníctva ) Prvým predpokladom prvej formy tohto pozemkového vlastníc­ tva je živelne vzniknuté spoločenstvo. Rodina a na kmeň! roz­ šírená rodina alebo spoločenstvo vzniknuté sobášmi medzi rodi­ nami alebo kombináciou kmeňov. Keďže môžeme predpokladať, že pastierstvo, vôbec kočovný spôsob života je prvou formou exis­ tencie, keď sa kmeň neusadzuje na určitom mieste, ale spasie pastviny, ktoré nachádza — ľudia totiž nie sú od prírody usadlí (iba ak by žili v mimoriadne štedrom prírodnom prostredí, aby mohli sedieť na jednom strome ako opice: inak sa potulujú ako divá zver) — nebude kmeňové spoločenstvo či prirodzene vznik­ nutá občina výsledkom, ale predpokladom spoločného dočasného privlastňovania a užívania pôdy. Ak sa ľudia napokon niekde usadia, závisí potom od rozmanitých vonkajších, klimatických, zemepisných, fyzických atď. podmienok, ako aj od osobitého prírodného uspôsobenia — od ich kmeňového charakteru, ako sa toto prvotné spoločenstvo viac či menej modifikuje. Živelne vznik­ nuté kmeňové spoločenstvo alebo, ak chcete, stádovitý útvar — spoločenstvo krvi, reči, obyčají atď. — je prvým predpokladom privlastňovania si objektívnych podmienok jeho života i reprodu­ kujúcej i spredmetňujúcej sa činnosti tohto života (Činnosti pas­ tierov, lovcov, obrábateľov pôdy atď.). Pôda je oným veľkým pracoviskom, arzenálom, ktorý poskytuje pracovný prostriedok i pracovný materiál, ako aj sídlo, základňiu spoločenstva. Pristu­ pujú k nej naivne ako k vlastníctvu spoločenstva, spoločenstva, ktoré sa produkuje a reprodukuje prostredníctvom Živej práce. Každý jednotlivec je vlastníkom či držiteľom len ako čiastočka, ako člen tohto spoločenstva. Skutočné pDrivlastňovanieprostred­ níctvom procesu práce prebieha za týchto predpokladov, ktoré samy nie sú produktom práce, ale javia sa ako jej prirodzené a Či bohom dané predpoklady. Táto forma, ktorej základom je ten istý základný vzťah, môže sa sama realizovať veľmi rozmanitými spôsobmi. Napríklad s fiou vôbec nie je v rozpore, Že — ako vo väčšine ázijských základných foriem — zjednocujúci prvok, ktorý je nadradený všetkým týmto malým spoločenstvám, vystupuje ako

422

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

vyšší vlastník, resp. ako jediný vlastník, kým skutočné občiny vystupujú preto len ako dediční držitelia. Keďže tento zjednocu­ júci prvok je skutočným vlastníkom a skutočným predpokladom pospolitého vlastníctva — môže sa tento prvok javiť ako určitá osobitosť týčiaca sa nad mnohými skutočnými osobitými spolo­ čenstvami, v ktorých jednotlivec je fakticky zbavený vlastníctva, totiž vlastníctvo — t. j. vzťah jednotlivca k prirodzeným pod­ mienkam práce a reprodukcie ako k podmienkam, ktoré mu patria, ako k objektívnemu, v podobe neorganickej prírody, náj­ denému telu jeho subjektivity — sa mu zdá sprostredkovaným tak, akoby ho zjednocujúci prvok realizovaný v podobe despotu ako otca celého tohto množstva spoločenstiev — ho prenechával jednotlivcovi prostredníctvom konkrétnej občiny. Nadvýrobok — ktorý sa ostatne právne konštituuje na základe skutočného pri­ vlastnenia prácou — patrí teda celkom sám od seba tomuto naj­ vyššiemu zjednocujúcemu prvku. V rámci orientálneho despotiz­ mu a stavu bez vlastníctva, ktorý v ňom existuje Zdanlivo na právnom základe, je v skutočnosti jeho základom toto kmeňové či občinové vlastníctvo, vzniknuté zväčša kombináciou manufak­ túry a poľnohospodárstva vnútri malej občiny, ktorá sa tak stáva celkom sebestačnou a zahrnuje v sebe všetky podmienky repro­ dukcie i nadprodukcie. Časť jej nadpráce patrí vyššej pospolitosti, ktorá napokon existuje ako osoba, a táto nadpráca sa zvýrazňuje tak v poplatkoch atď., ako aj v spoločných prácach na zvelebenie zjednocujúceho prvku, a to sčasti na zvelebenie skutočného des­ potu, sčasti vymyslenej vyššej kmeňovej bytosti, boha. Pokiaľ sa tento druh občinového vlastníctva skutočne realizuje v práci, môže sa teraz prejavovať alebo tak, že malé občiny živoria nezá­ visle vedľa seba a v občine samej jednotlivec pracuje nezávisle so svojou rodinou na údele, čo mu vymedzili: (pričom sa určitá časť práce odvádza jednak na zabezpečovanie spoločných zásob, takpovediac na Doistenie občiny, a jednak na úhradu potrieb obči­ ny ako takej, teda nákladov na vojny, bohoslužby atď., až tu sa po prvý raz v najpôvodnejšom zmysle slova vyskytuje zvrchované bezvýhradné vlastníctvo (dominium), napríklad v slovanských ob­ činách, v rumunských atď. Tu je zárodok prechodu k feudálnej robote atď.): alebo tak, Že sa zjednocujúci prvok rozprestiera na spoločenskosť práce samej, Čo môže tvoriť ozajstný systém, ako napríklad v Mexiku, alebo obzvlášť výrazne v Peru, u starých Kel­

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Ázijská forma vlastníctva

423

tov au niektorých indických kmeňov. Okrem toho sa kolektívnosť vnútri kmeňa môže prejavovať napríklad prevažne tým, že zjed­ nocujúci prvok reprezentuje hlava kmeňovej rodiny, alebo v po­ dobe vzájomných vzťahov medzi hlavami rodín. Podľa toho je potom forma občiny despotickejšia alebo demokratickejšia. Ko­ lektívne podmienky skutočného privlastňovania prostredníctvom práce, ako napríklad výstavba zavlažovacích zariadení, ktoré majú mimoriadny význam najmä pre ázijské národy, komunikačné prostriedky atď., prejavujú sa potom ako dielo vyššieho zjedno­ cujúceho prvku — despotickej vlády stojacej nad malými obči­ nami. Mestá vo vlastnom zmysle slova vznikali popri týchto dedinách iba na miestach, ktoré boli mimoriadne výhodné pre obchod s cudzinou: alebo tam, kde hlava štátu a jeho satrapovia vymieňali svoj dôchodok (nadvýrobok) za prácu, kde ho vydávali ako fond práce.

(c/ Antická forma vlastníctva ) Aj druhá forma vlastníctva — ktorá takisto ako prvá vytvorila miestne, historicky atď. podstatne modifikované formy — je pro­ duktom pohnutejšej historickej existencie, osudov a modifikácií prvotných kmeňov — vychádza z občiny ako z prvotného predpo­ kladu, ale nie ako v prvom prípade, kde občina vystupuje ako substancia a indivíduá len ako jej číre prívlastky alebo tvoria len jej živelne vzniknuté zložky. Táto druhá forma nevychádza z pôdy ako Zo základne, ale z mesta ako už z hotového sídla zemepá­ nov (vlastníkov pôdy). Orná pôda predstavuje teritórium mesta: dedina už netvorí číre príslušenstvo pôdy. Zem sama osebe — aj keď sa svojmu obrábaniu, svojmu úplnému privlastneniu bráni akýmikoľvek prekážkami — nekladie nijaké prekážky tomu, aby k nej subjekt pristúpil ako k neorganickej prírode živého indiví­ dua, ako k svojmu pracovisku, ako k pracovnému prostriedku, predmetu práce a existenčnému prostriedku subjektu. Ťažkosti, ktoré občinu postihujú, môžu pochádzať len od iných občín, ktoré pôdu alebo už obsadili alebo občinu v jej držbe rušia. Preto je vojna veľkou spoločnou úlohou, veľkou spoločnou prácou, ktorá je ne­ vyhnutná či už na zmocnenie sa objektívnych podmienok živej existencie, Či už na ochranu a zvečnenie vlády nad nimi. Preto má občina, pozostávajúca z rodín, sprvoti vojenskú organizáciu —

424

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

ako vojsko a armáda, a to je jedna Z podmienok jej existencie ako vlastníčky. Sústredenie obydlí v meste je základom tejto vo­ jenskej organizácie. Kmeňová organizácia osebe vedie k členeniu na vyššie a nižšie rody, a tento rozdiel sa prehlbuje ešte väčšmi v dôsledku toho, že sa mieša s podmanenými kmeňmi atď. Obči­ nové vlastníctvo — ako štátne vlastníctvo, ager publicus — je tu oddelené od súkromného vlastníctva. Vlastníctvo jednotlivca nie je tu tak ako v prvom prípade samo bezprostredne občinovým vlastníctvom, a teda nie je od občiny oddeleným vlastníctvom jed­ notlivca, ktorý je iba jeho držiteľom. Čím menej sa vlastníctvo jednotlivca môže skutočne zhodnotiť len spoločnou prácou — teda ako napríklad stavbou zavlažovacích zariadení v Oriente — čím väčšmi je narušený živelný charakter kmeňia historickým vývo­ jom, sťahovaním: ďalej čím väčšmi sa kmeň vzdialil od svojho pôvodného sídla a obsadil cudziu pôdu, keď teda vstupuje do podstatne nových pracovných podmienok a energia jednotlivca je rozvinutejšia — a jeho kolektívnosť sa prejavuje a musí preja­ vovať väčšmi ako negatívna jednota smerom navonok — tým väčšmi sú dané podmienky, aby sa jednotlivec stal súkromným vlastníkom pôdy — osobitých parciel — ktorých osobité obrábanie pripadá jemu a jeho rodine. Občina — ako štát — je jednak vzá­ jomným vzťahom týchto slobodných a rovných súkromných vlast­ níkov, ich spojením, zameraným navonok a je zároveň ich zá­ rukou. Občina sa tu zakladá takisto na tom, že jej príslušníci sa skladajú z pracujúcich pozemkových vlastníkov, parcelových roľníkov, ako aj ich samostatnosť je zabezpečená ich vzájomnými vzťahmi ako členov občiny, zabezpečovaním spoločného ager pub­ licus pre spoločné potreby a spoločnú slávu. Podmienkou privlast­ nenia pôdy tu zostáva príslušnosť k občine ako jej člena, ale ako člen občiny Zostáva jednotlivec súkromným vlastníkom. Keďže sa k svojmu súkromnému vlastníctvu stavia ako k pôde, stavia sa k nemu zároveň ako k svojej existencii ako člena občiny, a jeho zabezpečenosť ako člena občiny je zároveň zabezpečením občiny a naopak atď. Keďže občina, hoci tu je už produktom historického vývoja, a preto niečím, Čo vzniklo, a to nielen v skutočnosti, ale aj vo vedomí ľudí, je tu predpokladom vlastníctva pôdy — t. j. predpokladom vzťahu pracujúceho subjektu k prírodným pod­ mienkam práce ako takým, ktoré mu prináležia — ale toto pri­ náležanie je sprostredkované jeho existenciou ako člena štátu,

Formy pedchádzajúce kapttalistickej výrobe. Antická jorma vlastníctva

425

existenciou štátu — teda sprostredkované predpokladom, ktorý sa pokladá za bohom daný atď. K tomu patrí koncentrácia v meste s pôdou ako teritóriom: drobná poľnohospodárska výroba, pracu­ júca pre bezprostrednú spotrebu, manufaktúra ako domácka ved­ ľajšia živnosť žien a dcér (pradenie a tkanie) alebo len v jed­ notlivých odvetviach v samostatnej forme (fabri — remeselníci atdď.). Predpokladom pretrvávania občiny je zachovanie rovnosti medzi jeho slobodnými roľníkmi zabezpečujúcimi svoju vlastnú existenciu a ich vlastná práca ako podmienka pretrvávania ich vlastníctva. K prírodným podmienkam práce sa stavajú ako vlast­ níci, ale tieto podmienky treba ešte nepretržite osobnou prácou zabezpečovať ako skutočné podmienky a objektívne prvky osob­ nosti indivídua, jeho osobnej práce. Na druhej strane zameranie tejto neveľkej bojovej občiny ju ženie ďalej za tieto hranice atď. (Rím, Grécko, Židia atď.). „Keď augurovia“, hovorí Niebuhr, „ubezpečili Numu, že bohovia schvaľujú jeho zvolenie, prvá starosť zbožného kráľa nepatrila chrámovej službe, lež ľudským záležitos­ tiam. Rozdelil pozemky, ktoré Romulus za vojny dobyl a dal k dis­ pozícii na obsadenie: založil kult Termina“. Všetci starovekí zákonodarcovia, a najmä Mojžiš, založili úspech svojich ustano­ vení v prospech cnosti, legality a dobrých mravov na pozemkovom vlastníctve, alebo aspoň na zabezpečenej dedičnej držbe pôdy pre čo možno najväčší počet občanov“ (Zv. I, 242, 2. vyd., Dejiny Rí­

ma.) Pri zadovažovaní existenčných prostriedkov sa indivíduum dostáva do takých podmienok, že ako svoj cieľ nemôže sledovať získavanie bohatstva, ale iba zabezpečovanie svojej existencie, reprodukciu seba ako člena občiny: reprodukciu seba ako vlast­ níka svojej parcely a ako takého aj reprodukciu seba ako člena občiny. Ďalšia existencia občiny znamená reprodukciu všetkých jej členov ako roľníkov, ktorí sa živia vlastnou činnosťou, ktorých nadbytočný pracovný čas patrí práve občine, účasti na vojne atď. Vlastníctvo svojej vlastnej práce je sprostredkované vlastníctvom podmienok práce — honu pôdy, ktoré je zasa zaručené existen­ ciou občiny, a existencia občiny je zasa zaručená nadprácou vo forme vojenskej služby atď. členov občiny. Člen občiny sa nere­ produkuje účasťou na práci produkujúcej bohatstvo, ale účasťou na práci v prospech spoločných záujmov (imaginárnych a sku­ # Terminus — starorímsky boh medzí a medzníkov. Red.

426

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

točných) sledujúcich zachovanie zväzku navonok i vo vnútri. Vlastníctvo je kviritské,"““ rímske, súkromný pozemkový vlastník je ním len ako Riman, ale ako Riman je súkromným pozemkovým. vlastníkom.

(d/ Germánska forma vlastníctva, jej odlišnosti od ázijskej a antickej jormy vlastníctva ) Inou formou vlastníctva pracujúcich indivíduí, členov občiny, ktorí sa živia vlastnou činnosťou, inou formou vlastníctva prí­ rodných podmienok ich práce je forma germánska. Člen občiny tu nie je ani ako v špecificky orientálnej forme už ako taký spolu­ vlastníkom pospolitého vlastníctva (tam, kde vlastníctvo existuje len ako vlastníctvo občiny, je jednotlivý člen ako taký len dedič­ ným či nededičným držiteľom osobitej časti, keďže nijaká časť vlastníctva nepatrí jednotlivému členovi ako takému, ale iba ako bezprostrednému členovi občiny, teda len na základe jeho bezpro­ strednej jednoty s ňou, a nie na rozdiel od nej. Tento jednotlivec je teda len držiteľ. Existuje len pospolité vlastníctvo a len súkrom­ ná držba. Spôsob tejto držby vo vzťahu k pospolitému vlastníctvu môže byť historicky, miestne atď. celkom rozdielne modifikovaný podľa toho, či prácu vykonáva oddelene súkromný držiteľ sám, alebo či ju určuje občina alebo zjednocujúci prvok stojaci nad jednotlivou občinou): ani nie je takým vlastníkom. ako v rímskej či gréckej forme (slovom, v klasickej starovekej forme], kde je pôda obsadená občinou, je rímskou pôdou: časť zostáva občine ako takej na rozdiel od jednotlivých členov občiny, je to ager publicus v jeho rozličných formách: druhá časť sa rozdelí a každá parcela pôdy je rímska tým, že je súkromným vlastníctvom, do­ ménou Rimana, jemu prisluchajúca časť pracoviska, ale aj on je Rimanom len potiaľ, pokiaľ má toto suverénne právo na časť rím­ skej pôdy. [V staroveku sa mestskému remeslu a obchodu nedo­ stáva veľkej vážnosti, ale zato sa vysoko cení poľnohospodárska činnosť, v stredoveku je hodnotenie opačné.] [Právo používať občinovú pôdu vo forme držby prislúchalo pôvodne len patricijom, patricijovia ho potom neskôr prepožičiavali svojim klientom, prá­ vo dostávať do vlastníctva časť z ager publicus prislúchalo vý­ lučne plebejcom: to sa týkalo všetkých prídelov v prospech ple­ bejcov, ako aj náhrad za odňatý podiel na občinovej pôde. Ozajstné pozemkové vlastníctvo, okrem územia okolo mestských

Formy predahádzajúce kapitalistickej výrobe. Genmánska forma vlastníctva 427

múrov, bolo pôvodne výlučne v rukách plebejcov (boli to dedinské občiny privtelené do Ríma až neskôr ).] [Základný charakter rím­ ského plebsu tkvel v tom, že vystupoval ako zomknutý celok vidiečanov, ako je to vyjadrené aj ich kviritským vlastníctvom. V staroveku sa poľnohospodárstvo jednomyseľne hodnotilo ako zamestnanie jedine dôstojné slobodného človeka, ako škola voja­ ka. V poľnohospodárstve sa zachováva pôvodný kmeň národa: charakter národa sa mení v mestách, kde sa usadzujú cudzí obchodníci a remeselníci a kam tiahnu aj domáci obchodníci a remeselníci, lebo ich láka zárobok. Všade, kde jestvuje otroctvo, oslobodený otrok usiluje sa živiť takými činnosťami, pri ktorých sa mu potom neraz podarilo nazhromaždiť bohatstvá: preto boli aj tieto živnosti v staroveku zväčša v ich rukách, a preto sa ne­ patrilo, aby ich vykonávali plnoprávni občania: odtiaľ pochádza názor, že je povážlivé udeľovať remeselníkom plné občianske práva (u Grékov staršieho obdobiá boli z nich spravidla vylúče­ ní). (Žiaden Riman nesmel žiť ako remeselník.)!“ V staroveku ne­ mali ani len tušenia o vysoko váženom cechovníctve, aké existo­ valo v histórii stredovekých miest, a dokonca aj v nich ochaboval bojový duch, keď cechy víťazili nad šľachtickými rodmi, a napokon celkom vyhasol, a s ním aj vážnosť, ktorú mestá požívali mimo svojich hraníc, a ich sloboda.] (Kmene starých štátov mali dvo­ jaký základ, alebo v rodoch alebo v územiach. Rodové kmene sú čo do veku staršie než miestne kmene a takmer všade ich miestne kmene zatláčajú. Ich najextrémnejšou, najprísnejšou formou je kastovníctvo, kde jedna kasta je celkom oddelená od druhej, ne­ majú právo uzavierať medzi sebou manželstvá a sú celkom odliš­ né aj čo do vážnosti: každá kasta má výlučné, nezmeniteľné zamestnanie. Miestne kmene zodpovedali pôvodne rozdeleniu kraja na Župy a dediny, takže ten, kto v čase, keď sa zaviedlo toto rozdelenie — v Atike za Kleisthenésa — mal svoje bydlisko v určitej dedine, bol pojatý ako jej demotes do fyle,"? do oblasti ktorej dedina patrila. Ale jeho potomkovia zostávali potom spra­ vidla v tej istej fyle a v tom istom demose bez ohľadu na ich bydlisko: a tým nadobudlo aj toto rozdelenie určité zdanie, akoby vychádzalo z rozdelenia podľa spoločných predkov. Tieto rímske rody nie sú rodmi pokrvne príbuzných, k pospolitému menu Ci­ cero pripojil ako rozpoznávací znak pôvod od slobodných obča­ nov. Členovia rímskych rodov mali spoločné svätyne, čo neskôr

428

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

(už za Cicerových čias) prestalo. Najdlhšie sa zachovalo dedenie po členovi rodu, ktorý nezanechal ani rodinných príslušníkov ani závet. V najstaršom období boli členovia rodu povinní podporovať tých svojich členov, ktorí pri mimoriadnych ťažkostiach boli od­ kázaní na pomoc. (U Nemcov to platilo pôvodne všade, najdlhšie sa to zachovalo u Ditmarčanov."““) Rody sú stavovské skupiny. V starovekom svete nejestvovalo širšie členenie než rodové. Na­ príklad u Gaelov““ tvorili šľlachtickí Campbellovia spolu so svo­ jimi vazalmi jeden klan.]" Keďže patricij reprezentuje spoločen­ stvo na vyššom stupni, je držiteľom ager publicus a používa ho prostredníctvom svojich klientov atď. (a postupne si ho aj prľi­ vlastňuje). Germánska občina sa nesústreďuje v meste, pritom už samou touto koncentráciou — s mestom ako centrom vidiec­ keho života, ako sídlom poľnohospodárskych pracovníkov, ako aj centrom na vedenie vojny — nadobúda občina ako taká aj von­ kajšiu existenciu, ktorá sa odlišuje od existencie jednotlivca. Dejiny klasického staroveku sú dejinami miest, ale takých miest, ktoré sa zakladali na pozemkovom vlastníctve a poľnohospodár­ stve, ázijské dejiny sú akousi nediferencovanou jednotou mesta a vidieka, (skutočne veľké mestá treba tu pokladať len za panov­ nícke sídla, za výrastok nad ekonomickou štruktúrou vo vlastnom zmysle), stredovek (obdobie Germánov) vychádza z dediny ako zo základu dejinného vývoja, ktorý potom pokračuje vo forme protikladu medzi mestom a dedinou, moderné dejiny sú v znamení pomeštenia dediny, a nie v znamení podedinčenia mesta ako v klasickom staroveku. ##Pri združovaní sa na mesto má občina ako taká určitú ekono­ mickú existenciu, sama existencia mesta ako takého sa líši od čírej mnohosti existencie jednotlivých samostatných domov. Celok sa tu neskladá Zo svojich častí. Mesto je určitý samostatný orga­ nizmus. U Germánov, kde sa jednotliví staršinovia rodín usadzo­ vali v lesoch a rodiny sú od seba oddelené veľkými vzdialenos­ ťami, existuje občina už aj navonok iba tým, že sa pri určitých príležitostiach schádzali vždy členovia občiny, hoci ich osebe # Tieto poznámky pochádzajú z Niebuhrových „Dejín Ríma“ zv. I, str. 418, 436, 614, 615, 317—319, 326, 328—331, 333 a 335.

+. Ďalší zošit, ktorý sa tu začína, je nadpísaný: Zošit V. (Kapitola o kapi­ táli. Pokračovanie ) Na titulnej strane zošita je napísané: Zošit V. Január 1858. Londýn (Začatý 22. januára.)

Formy predohádzajúce kapitalistickej výrobe. Gernmánskaforma vlastníctva 429

existujúca jednota sa zakladá na tom, že mali spoločný pôvod, spoločnú reč i minulosť, spoločné dejiny atď. Občina vystupuje teda ako združenie, nie ako zväzok, ako určitá forma zjednotenia, ktorého vlastníci pôdy sú samostatnými subjektmi, a netvoria jednotu. Občina teda neexistuje fakticky ako štát, štátny útvar, tak ako to bolo v klasickom staroveku, lebo neexistuje ako mesto. Aby občina nadobudla skutočnú existenciu, musia slobodní vlast­ níci pôdy konať zhromaždenia, zatiaľ Čo napríklad v Ríme exis­ tovali, aj bez takýchto zhromaždení, existenciou samého mesta a úradníkov, ktorí stáli na jeho čele atď. Síce sa aj u Germánov vyskytuje ager publicus, pôda občiny či ľudu, na rozdiel od vlast­ níctva jednotlivca. Táto pôda je lovište, pastvina, zásobáreň dreva atď., teda tá časť pôdy, ktorá sa nemôže rozdeliť, ak v tejto určitej forme má slúžiť ako výrobný prostriedok. Ale tento ager publicus nepredstavuje osobitú ekonomickú existenciu štátu popri súkromných vlastníkoch, ako napríklad u Rimanov, kde súkromní vlastníci boli nimi len v dôsledku toho, že boli ako plebejci zba­ vení (lat. privati) práva používať ager publicus. UGermánov vy­ stupuje ager publicus, naopak, len ako doplnok individuálneho vlastníctva a vlastníctvo predstavuje len potiaľ, pokiaľ sa proti nepriateľským kmeňom bráni ako občinový majetok jedného kme­ ňa. Vlastníctvo jednotlivca nie je sprostredkované občinou, ale existencia občiny a občinového vlastníctva je sprostredkovaná, t. j predstavuje vzájomný vzťah samostatných subjektov. V pod­ state ekonomický celok tkvie v každom dome, ktorý sám osebe tvorí samostatné centrum výroby. (Ručná remeselnícka práca je len čisto domácke vedľajšie zamestnanie žien atď.) V antickom! svete tvorí samo mesto so svojou dedinskou markou hospodársky celok: u Germánov je ním jednotlivá usadlosť, ktorá vystupuje tiež len ako určitý bod na pôde, čo k nej patrí, a nie je sústredením mnohých vlastníkov, ale pozostáva Z rodiny ako samostatnej jednotky. V ázijskej (aspoň v prevládajúcej) forme nejestvuje pre jednotlivca vlastníctvo, ale iba držba: skutočným vlastníkom je občina — teda vlastníctvo jestvuje len ako pospolité vlastníctvo pôdy. V staroveku (pričom Rimania predstavujú najklasickejší príklad, jav v jeho najrýdzejšej, najvýraznejšej forme) existuje protiklad medzi pozemkovým vlastníctvom štátu a súkromným pozemkovým vlastníctvom, takže súkromné pozemkové vlastníc­ tvo je sprostredkované pozemkovým vlastníctvom štátu a pozem­

430

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

kové vlastníctvo štátu existuje samo v tejto dvojakej forme. Sú­ kromný pozemkový vlastník je teda zároveň mestským občanom. V ekonomickom zmysle sa štátne občianstvo redukuje na jedno­ duchú formu, že totiž vidiečan je obyvateľom mesta. V germánskej ľorme vidiečan nie je občanom štátu, t. j. nie je obyvateľom mesta, ale základ tu tvorí izolované, samostatné obydlie rodiny, zaručené zväzkom s inými takýmito rodinnými obydliami toho istého kmeňa a ich príležitostné zhromaždenia v prípade vojny, na vy­ konávanie náboženských obradov, na riešenie právnych sporov atď., aby si poskytovali vzájomnú pomoc. Individuálne pozem­ kové vlastníctvo nevystupuje tu ako protikladná forma pozemko­ vého vlastníctva občiny a nevystupuje ani ako forma sprostred­ kovaná občinou, ale naopak. Občina jestvuje len ako vzájomný vzťah týchto individuálnych pozemkových vlastníkov ako takých. Občinové vlastníctvo ako také predstavuje len kolektívne príslu­ šenstvo individuálnych usadlostí kmeňa a individuálne privlastne­ nej pôdy. Táto občina nie je ani substanciou, pri ktorej by jed­ notlivec predstavoval len príslušenstvo, nie je ani všeobecnom, ktoré ako také je zjednocujúcim prvkom existujúcim tak v pred­ stave jednotlivca, ako i v existencii mesta s jeho mestskými potrebami na rozdiel od potrieb jednotlivca, alebo v jeho mestskej pôde ako osobitej existencii na rozdiel od osobitej ekonomickej existencie člena občiny, naopak, germánska občina ako taká je ako spoločenstvo reči, krvi atď. na jednej strane predpokladom existencie individuálnych vlastníkov: na druhej strane však kon­ krétne existuje len vich skutočnom zhromaždení na riešenie spoločných potrieb, a pokiaľ má osobitú ekonomickú existenciu vo forme spoločného používania lovíšť, pastvísk atď., používa ju v tomto zmysle každý individuálny vlastník ako taký, a nie ako predstaviteľ štátu (ako to bolo v Ríme): je to skutočne kolektívne vlastníctvo individuálnych vlastníkov, a nie zväzu týchto vlastní­ kov, majúcich v meste od svojej vlastnej ako jednotlivcov odde­ lenú existenciu. (e/ Obmedzenosť výrobných vzťahov občinového Zriadenia. Bohatstvo v staroveku, v buržoáznej spoločnosti a v komunizme|

V podstate tu ide o toto: vo všetkých týchto formách, v ktorých pozemkové vlastníctvo a poľnohospodárstvo tvoria základňu eko­

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Genmánska forma vlastníctva 431

nomického zriadenia, kde je preto ekonomickým cieľom výroba úžitkových hodnôt, reprodukcia indivídua v určitých vzťahoch k jeho občine, v ktorých tvorí jej základňu — v týchto formách sa vyskytuje: 1. privlastňovanie prírodných podmienok práce, pôdy ako prvotného pracovného nástroja, pracoviska i zásobárne suro­ vín nie prostredníctvom práce, ale ako jej časove ju predchádza­ júci predpoklad. Indivíduum má k objektívnym podmienkam svo­ jej práce vzťah jednoducho ako k svojim vlastným podmienkam, stavia sa k nim ako k neorganickej prírode slúžiacej jeho subjek­ tivite, v ktorej sa realizuje sama jeho subjektivita, hlavná objek­ tívna podmienka práce nevystupuje sama ako produkt práce, ale jestvuje ako príroda, na jednej strane živé indivíduum, na druhej strane pôda ako objektívna podmienka jeho reprodukcie, 2. avšak tento vzťah k zemi, k pôde ako k vlastníctvu pracujúceho indiví­ dua — ktoré preto už od samého začiatku nevystupuje ako len pracujúce indivíduum, v tejto abstraktnosti, ale vo vlastníckom vzťahu k pôde má objektívny spôsob existencie, ktorá je vopred daným predpokladom jeho činnosti a netvorí číry výsledok tejto činnosti, ale je takisto predpokladom jeho činnosti ako jeho po­ kožka, zmysly, ktoré síce v procese svojho života tiež reprodukuje a rozvíja atď., ktoré však takisto predchádzajú samému tomuto reprodukčnému procesu — tento vzťah sa hneď aj sprostredkúva živelne vzniknutou, viac alebo menej historicky rozvinutou a mo­ difikovanou existenciou indivídua ako člena určitej občiny — jeho živelnou existenciou ako člena kmeňa atď. Izolované indivíduum by nemohlo vlastniť pôdu, takisto ako by nemohlo ani hovoriť. Pravda, mohlo by sa z nej živiť ako zo substancie, tak ako to robia zvieratá. Vzťah k pôde ako k vlastníctvu je však vždy sprostred­ kovaný tým, že kmeň, občina v určitej viac-menej živelne vznik­ nutej alebo už historicky rozvinutejšej forme obsadila — Či už pokojne alebo násilím — určité územie. Indivíduum tu nikdy nemôže vystupovať tak úzko ohraničene, ako vystupuje, keď je len slobodným robotníkom. Zatiaľ čo objektívne podmienky jeho práce sú vopred dané ako jeho vlastníctvo, predstavuje členstvo samotného indivídua v občine, ktorá sprostredkúva jeho vzťah k pôde, subjektívny predpoklad jeho existencie. Jeho vzťah k ob­ jektívnym podmienkam práce je sprostredkovaný jeho existenciou ako člena občiny: na druhej strane skutočná existencia občiny je určená určitou formou jeho vlastníctva objektívnych podmienok

432

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

práce. Či toto vlastníctvo, sprostredkované existenciou občiny, predstavuje pospolité vlastníctvo, pri ktorom jednotlivec je len držiteľom a súkromné vlastníctvo pôdy nejestvuje — alebo či vlastníctvo vystupuje zároveň v dvojakej forme štátneho aj sÚ­ kromného vlastníctva, ale tak, že súkromné vlastníctvo je iba spro­ stredkované štátnym vlastníctvom, a preto len občan štátu je a zároveň musí byť súkromným vlastníkom, pričom však na druhej strane má jeho vlastníctvo ako vlastníctvo občana štátu zároveň osobitú existenciu — alebo či napokon občinové vlastníc­ tvo existuje len ako doplnok individuálneho vlastníctva, pričom však individuálne vlastníctvo ako základ a občina vôbec nemá existenciu osebe mimo zhromaždenia členov občiny a ich spoje­ nia na spoločné účely — všetky tieto rozdielne formy vzťahu členov občiny alebo kmeňa k územiu kmeňa, k pôde, kde sa usadil — závisia sčasti od prirodzenej povahy kmeňa, sčasti od ekonomických podmienok, za akých sa kmeň skutočne stavia k pôde ako vlastník, t. j. za akých si prácou privlastňuje jej plody, a to závisí zasa od podnebia, od fyzických vlastností pôdy, od fyzicky podmieneného spôsobu jej využívania, od vzťahu k ne­ priateľským alebo susedným kmeňom a od zmien spôsobených sťahovaním, historickými udalosťami atď. Na to, aby občina mohla ako taká ďalej existovať podľa starého spôsobu, je nevyhnutná reprodukcia jej členov za vopred utvorených objektívnych pod­ mienok. Výroba sama, rast počtu obyvateľstva (aj to patrí k vý­ robe), tieto podmienky nevyhnutne postupne odstraňuje: ničí ich, namiesto toho, aby ich reprodukovala atď., a tým občina zaniká spolu s vlastníckymi vzťahmi, ktoré boli jej základom. Ázijská forma sa nevyhnutne udržiava najhúževnatejšie a najdlhšie. To tkvie v jej základnom predpoklade: že sa totiž jednotlivec ne­ osamostatňuje voči občine: že rozsah výroby je určovaný len okru­ hom vlastnej obživy, že poľnohospodárstvo a ručná remeselnícka práca tvoria jednotu atď. Ak jednotlivec zmení svoj vzťah k obči­ ne, mení a narúša tým občinu a aj jej ekonomický predpoklád,: na druhej strane zmena tohto ekonomického predpokladu, spôso­ bená svojou vlastnou dialektikou, vyvoláva zbedačovanie atď. Nai­ mä vplyv vojenstva a výbojov — čo napríklad v Ríme bolo pod­ statnou zložkou ekonomických podmienok pospolnosti samej — narúša reálne puto, na ktorom spočíva. Vo všetkých týchto formách je reprodukcia vopred daných — viac či menej živelne

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Občinové zriadenie

433

vzniknutých alebo aj historicky utvorených, ale napokon už tra­ dičných — vzťahov jednotlivca k svojej občine a určitá, jednot­ livcovi predurčená objektívna existencia, a to tak v jeho vzťahu k podmienkam práce, ako aj k spolupracovníkom, súkmeňovcom atď., základom vývoja, ktorý je preto už vopred obmedzený, lenže odstránenie týchto obmedzení znamená úpadok a zánik. U Rima­ nov pôsobil takto rozvoj otrokárstva, koncentrácia pozemkového vlastníctva, rozvoj výmeny, peňažníctva, dobyvateľské výboje atď., hoci sa po určitý stupeň zdalo, že všetky tieto momenty sú zlučiteľné so základňou a že ju sčasti len neškodne rozširujú a sčasti z nej vyrastajú len ako určité nešváry. V tejto oblasti v rámci určitých medzí môžu nastať významné vývojové pohyby. Môžu sa zjaviť významné indivíduá. Avšak ani len pomyslieť tu nemožno na slobodný a plný rozvoj ani indivídua ani spoloč­ nosti, pretože takýto rozvoj je v rozpore so spomenutým pôvod­ ným vzťahom.

V klasickom staroveku nenájdeme nijaký rozbor otázky, aká forma pozemkového vlastníctva atď. je najproduktívnejšia, aká vytvára najväčšie bohatstvo. Bohatstvo netvorí cieľ výroby, aj keď sa Cato zaoberal otázkou, aký spôsob obrábania polí je najvýnos­ nejší, alebo Brutus mohol svoje peniaze požičiavať za ČO naj­ vyššie úroky. Zakaždým sa skúma len problém, aká forma vlast­ níctva vytvára najlepších občanov štátu. Ako samoúčel vystupuje bohatstvo len u nemnohých obchodných národov — u monopolis­ tov prepravného obchodu — ktoré žili v póroch starovekého sveta, podobne ako v stredovekej spoločnosti Židia. Pravda, na jednej strane je bohatstvo vecou, je realizované vo veciach, v hmotných produktoch, proti ktorým stojí človek ako subjekt: na druhej strane je bohatstvo ako hodnota len možnosťou veliť cudzej práci nie na dosahovanie nadvlády, ale pre súkromné uží­ vanie atď. Vo všetkých formách vystupuje bohatstvo vo vecnej forme, či už ako vec, či ako vzťah sprostredkovaný vecou, ktorá je mimo indivídua a je popri ňom náhodilá. A preto sa zdá, že staroveký názor, podľa ktorého človek je cieľom výroby, nech by bol aj vhocako obmedzenom národnom, náboženskom Či po­ litickom postavení, je veľmi vznešený v porovnaní s moderným svetom, kde výroba predstavuje cieľ človeka a bohatstvo cieľ výroby. Ale čo iné je v skutočnosti bohatstvo, keď ho zbavíme obmedzenej buržoáznej formy, než univerzálnosť potrieb, schop­

434

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

ností, užívania produktívnych síl atď. indivíduí, utvorená v rámci univerzálnej výmeny? Čo iné než naplno rozvinutá nadvláda člo­ veka nad silami prírody, nad silami takzvanej prírody, takisto ako aj nad svojou vlastnou prirodzenosťou? Čo iné než absolútne zdokonaľovanie jeho tvorivých vlôh, bez akýchkoľvek iných pred­ pokladov okrem predchádzajúceho historického vývoja, ktorý Zztejto totality vývoja, t. j. Zvývoja všetkých ľudských síl ako

takých, robí samoúčel, a pritom ho nemeria nejakým vopred da­ ným meradlom? Vývoja, v ktorom sa človek nereprodukuje v je­ dinej určenosti, ale rozvíja svoju totalitu, neusiluje sa Zostať niečím, čím sa stal, ale zotrváva v absolútnom pohybe stá­ vania sa. V buržoáznej ekonómii — a v období spôsobu výroby, ktorej zodpovedá — javí sa toto úplné zdokonaľovanie ľudského vnútra ako úplné vyprázdňovanie, toto univerzálne spredmetnenie javí sa ako totálne odcudzenie a rozdrvenie všetkých určitých jednostranných cieľov, ako obetovanie samoúčelu jedinému cel­ kom vonkajšiemu účelu. Preto sa detsky naivný staroveký svet javí na jednej strane ako niečo vznešenejšie. Na druhej strane je tento starý svet niečím vznešenejším vo všetkom, v čom sa hľadajú ucelené tvary, formy a pevne vymedzené hranice. Predstavuje uspokojenie na určitej obmedzenej úrovni: zatiaľ Čo moderný svet nedáva uspokojenie, alebo tam, kde sa javí vnútorne uspokojený, je hrubo prízemný. (£/ Proudhonov zmätok v otázke pôvodu vlastníctva. Skutočné predpoklady vzniku vlastníctva. Otroctvo a nevoľníctvo| To, Čo pán Proudhon nazýva mimoekonomickým vznikom vlast­ níctva, čím rozumie práve pozemkové vlastníctvo,““! je predbur­ Žoázny vzťah indivídua k objektívnym podmienkam práce a pre­ dovšetkým k prírodným — objektívnym podmienkam práce — pretože takisto ako je pracujúci subjekt prirodzeným indivíduom, prirodzeným bytím — tak je aj prvá objektívna podmienka jeho práce príroda, zem, jeho neorganickým telom“, samo indivíduum # Pôvodne znela táto veta takto: pretože tak, ako pracujúci subjekt bol prirodzeným indivíduom, prirodzeným bytím, tak sa prvá objektívna podmienka jeho práce javí ako patriaca k prírode, k zemi, k jeho neorganickému telu, Marx potom vyčiarkol niektoré slová bez toho, aby ostatné opravil.

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Občinové zriadenie

435

nie je len organickým telom, ale aj touto neorganickou prírodou ako subjekt. Táto podmienka nie je jeho produktom, ale ju na­ chádza už hotovú, je daná pred ním ako prírodné bytie mimo neho. Skôr než by sme toto rozoberali ďalej, chcem ešte pozna­ menať: náš milý Proudhon by nielenže mohol, ale musel by aj kapitál a námezdnú prácu — ako formy vlastníctva — obviniť z mimoekonomického vzniku. Pretože fakt, že indivíduum nachá­ dza objektívne podmienky práce ako podmienky, ktoré sú od neho oddelené, a to z hľadiska robotníka ako kapitál a z hľadiska kapitalistu ako robotníka nič nevlastniaceho, ako abstraktného robotníka — výmena prebiehajúca medzi hodnotou a živou prácou predpokladá historický proces — aj keď kapitál a námezdná prá­ ca samy reprodukujú tento vzťah a rozvíjajú ho do šírky v jeho ob­ jektívnom rozsahu, ale i do híbky — a to, ako sme videli, ako his­ torický proces, ktorý tvorí dejiny vzniku kapitálu i námezdnej práce. Inými slovami: mimoekonomický vznik vlastníctva nezna­ mená nič iné ako historický vznik buržoáznej ekonomiky, t. j. tých foriem výroby, ktoré svoj teoretický čiže ideový výraz dostávajú v kategóriách politickej ekonómie. Avšak fakt, že aj predburžoáz­ ne dejiny a každá ich fáza majú svoju ekonómiu a ekonomický základ vývoja, je v podstate čírou tautológiou, že život ľudí sa od­ jakživa zakladal na výrobe, na tej či onej forme spoločenskej výroby, ktorej vzťahy nazývame práve ekonomickými vzťahmi. Prvotné podmienky výroby (alebo, Čo je to isté, reprodukcia ľudí, ktorých počet sa zväčšuje prirodzeným procesom oboch pohlaví, pretože táto reprodukcia, keď sa na jednej strane javí ako prisvojovanie objektov subjektmi, javí sa na druhej strane aj ako stvárňovanie objektov, ako ich podriaďovanie subjektívnemu účelu, ako premena objektov na výsledky a stelesnenie subjek­ tívnej činnosti) nemôžu byť pôvodne samy produkované — ne­ môžu byť výsledkom výroby. Vysvetliť netreba jednotu medzi ži­ vými a činnými ľuďmi a prírodnými, neorganickými podmienkami ich látkovej výmeny s prírodou, a teda ich privlastňovanie si prírody: totiž táto jednota nie je ani výsledkom určitého histo­ rického procesu, naopak, vysvetliť treba oddelenie týchto neor­ ganických podmienok ľudskej existencie od tejto činnej existen­ cie, oddelenie, ktoré je zavfšené až vo vzťahu medzi námezdnou prácou a kapitálom. V otrokárskom a nevoľníckom vzťahu nedo­ chádza k tomuto oddeleniu, ale jedna časť spoločnosti zaobchádza

4306

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

s druhou časťou samou ako len s neorganickou a prírodnou pod­ mienkou vlastnej reprodukcie. Otrok nemá naskrze nijaký vzťah k objektívnym podmienkam svojej práce: ale naopak, práca sama, a to tak v podobe otroka, ako aj v podobe nevoľníka, sa ako neorganická podmienka výroby zaraďuje medzi ostatné prírodné tvory, vedľa dobytka, alebo ako príslušenstvo pôdy. Inými slova­ mi: prvotné podmienky výroby vystupujú ako prírodné podmien­ ky, ako prírodné podmienky existencie výrobcu, takisto ako jeho živé telo, ktoré pôvodne nevytvoril on sám, i keď ho reprodukuje a rozvíja, predstavuje predpoklad existencie jeho samého, jeho vlastná existencia (telesná) je prirodzenou podmienkou, ktorú nevytvoril on. Tieto prírodné podmienky existencie, ku ktorým sa stavia ako k svojmu vlastnému neorganickému telu, sú samy dvojaké: 1. sú subjektívnej a 2. objektívnej povahy. Výrobca exis­ tuje ako člen určitej rodiny, určitého kmeňa, rodu atď. — ktoré potom Zmiešaním sa s inými rodinami atď. a protikladom k nim nadobúdajú historicky rozdielne podoby: a ako takýto člen stavia sa k určitej okolitej prírode (tu možno ešte povedať, že k pôde, k územiu) ako k neorganickej existencii seba samého, ako k pod­ mienke svojej vlastnej produkcie a reprodukcie. Ako prirodzený člen občiny má podiel na pospolitom vlastníctve a osobitú časť z neho má v držbe: takisto ako má ako rodený rímsky občan ideálny nárok (prinajmenšom ideálny ) na ager publicus a reálny nárok na určité množstvo jugrov pôdy atď. Jeho vlastníctvo, t. j. vzťah k prírodným predpokladom jeho výrobnej Činnosti ako k podmienkam, ktoré mu patria, ako k svojim vlastným, je spro­ stredkovaný tým, že je sám prirodzeným členom nejakej občiny. (Abstraktná existencia nejakej pospolitosti, v ktorej príslušníci nemajú nič spoločné okrem azda jazyka atď., a aj to len-len, je zrejme produktom oveľa neskorších historických pomerov.) Po­ kiaľ ide o jednotlivca, je napríklad jasné, že sám má k jazyku ako k svojmu vlastnému jazyku vzťah len ako prirodzený prísluš­ ník určitej ľudskej pospolitosti. Jazyk ako produkt jednotlivca je nezmysel. Ale takisto aj vlastníctvo. jazyk sám je rovnako produktom určitej pospolitosti, tak ako je na druhej strane sám bytím pospolitosti, a to jeho samo za seba hovoriacim bytím. [Pospolitá výroba a pospolité vlastníctvo, ako sa vyskytuje napríklad v Peru, je zrejme nejakou druhotnou formou, zavedenou a prenesenou dobyvateľskými kmeňmi, ktoré

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Otázka pôvodu vlastníctva

437

vo svojej vlasti poznali starú, jednoduchšiu formu občinového vlastníctva a pospolitej výroby, aká sa vyskytuje v Indii a u Slo­ vanov. Takisto sa zdá, že forma, ktorú vidíme u Keltov napríklad vo Walesi, je tiež k nim prenesená druhotná, ktorú dobyvatelia zaviedli u porobených kmeňov stojacich na nižšom vývojovom stupni. Dovfšenosť a systematická rozpracovanosť týchto systé­ mov z jedného najvyššieho centra svedčí o ich neskoršom vzniku. Celkom tak ako feudalizmus zavedený v Anglicku mal dokonalej­ šiu formu než feudalizmus, ktorý vo Francúzsku vznikol živelne.] [U kočovných pastierskych kmeňov — a pôvodne boli všetky pas­ tierske kmene kočovné — vystupuje pôda, tak ako aj ostatné prírodné podmienkv, v elementárnej neohraničenosti, napríklad na ázijských stepiach a na ázijskej náhornej plošine. Pôdu spásajú atď., skonzumujú stáda, z ktorých zasa žijú pastierske národy. Stavajú sa k nej ako k svojmu vlastníctvu, aj keď toto vlastníctvo nikdy nefixujú. Tak je to napríklad s lovišťami divokých indián­ skych kmeňov v Amerike: kmeň pokladá určitú oblasť za svoje lovište a násilím ho bráni proti iným kmeňom, resp. usiluje sa násilím vyhnať iné kmene z oblasti, ktoré si ony bránia. V prípade kočovných pastierskych kmeňov je pospolitosť skutočne vždy zjednotená na putujúcu spoločnosť, karavánu, hordu, a formy nadradenosti a podradenosti sa vyvíjajú Z podmienok tohto spô­ sobu života. Predmetom privlastnenia a reprodukcie je tu faktic­ ky len stádo, nie pôda, ktorá sa však vždy na tom-ktorom mieste dočasného pobytu používa spoločne.]| Jediné obmedzenie, na kto­ ré takáto pospolitosť môže naraziť pri svojom vzťahu k prírodným podmienkam výroby — k pôde — (ak hneď prejdeme k otázke národov žijúcich usadlým spôsobom) ako k svojim vlastným, je iná pospolitosť, ktorá si túto pôdu už privlastnila ako svoje anor­ ganické telo. Preto je vojna jednou z najprvotnejších foriem práce každej z takýchto živelne vzniknutých pospolitostí, a to tak na obranu vlastníctva, ako aj na jeho získanie. (Tu sa naozaj môžeme obmedziťna otázku prvotného vlastníctva pôdy, pretože u pastier­ skych národov vlastníctvo prírodou daných produktov pôdy — napríklad oviec — je zároveň vlastníctvom pastvín, ktorými pre­ chádzajú. Vôbec do vlastníctva pôdy je zahrnuté aj vlastníctvo jej organických produktov.) [Ak sa aj človek sám ako organické príslušenstvo pôdy dobyje spolu s ňou, stane sa predmetom dobý­ vania ako jedna z podmienok výroby, a týmto spôsobom vzniká

438

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

otrokárstvo a nevoľníctvo, ktoré zakrátko pretvoria a modifikujú pôvodné formy všetkých pospolitostí a samy sa stávajú ich zá­ kladňou. Jednoduchá štruktúra dostáva tým negatívne určenie.] Vlastníctvo teda pôvodne neznamená nič iné ako vzťah človeka k svojim prírodným podmienkam výroby ako k podmienkam, kto­ Té mu patria, ktoré sú jeho vlastné, ktoré sú vopred dané spolu s jeho vlastnou existenciou, neznamená nič iné ako vzťah človeka k prírodným podmienkam výroby ako k prirodzeným predpokla­ dom svojej vlastnej existencie, ktoré takpovediac tvoria len jeho predlžené telo. Človek vlastne nemá vzťah k svojim podmienkam výroby, ale existuje dvojako, subjektívne ako on sám i objektívne v týchto prírodou daných, anorganických podmienkach svojej existencie. Formy týchto prírodných podmienok výroby sú dvo­ jaké: 1. existencia človeka ako člena nejakej pospolitosti: teda existencia tejto pospolitosti, ktorá vo svojej pôvodnej forme je kmeňom, viac či menej modifikovanou kmeňovou organizáciou, 2. vzťah k pôde sprostredkovaný pospolitosťou ako k svojej pôde, spoločné vlastníctvo pôdy, ktoré je zároveň aj individuálne vlast­ níctvo jednotlivca, alebo v tej forme, že sa rozdelia len plody: ale pôda sama a obrábanie je spoločné. (Avšak obydlia atď., aj keď sú to len vozy Skýtov, sú jednako ešte vždy vo vlast­ níctve jednotlivca.) Pre živé indivíduum prirodzenou podmienkou výroby je jeho príslušnosť k určitej živelne vzniknutej spoločnosti, ku kmeňu atď. To je napríklad už podmienkou jeho jazyka atď. Jeho vlastná produktívna existencia je možná len za tejto pod­ mienky. Tým je podmienená jeho subjektívna existencia ako taká rovnako, ako je podmienená jeho vzťahom k pôde ako k pracov­ nému prostrediu. (Vlastníctvo bolo síce pôvodne hnuteľné, preto­ že človek sa sprvoti zmocňoval hotových plodov pôdy, ku ktorým patria okrem iného aj zvieratá a pre človeka najmä tie druhy zvierat, ktoré sa dali domestikovať. Ale už aj tento stav — lov zvierat, rýb, pastierstvo, obživa Z plodov stromov — je vždy pod­ mienený privlastnením si pôdy či už ako stáleho bydliska, či na kočovanie, Či na pasenie zvierat atď.) Vlastníctvo znamená teda príslušnosť k nejakému kmeňu (k ne­ jakej pospolitosti) (mať v ňom subjektívno-objektívnu existen­ ciu), znamená vzťah indivídua k pôde prostredníctvom vzťahu tejto pospolitosti k územiu, k pôde ako k svojmu neorganickému telu, vzťah k vonkajšej prapodmienke výroby — pretože pôda je

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Otázka pôvodu vlastníctva

439

surovinou, nástrojom i plodom zároveň — ako k predpokladom prináležiacim k jeho individualite, ako k spôsobom existencie tej: to individuality. My redukujeme toto vlastníctvo na vzťah k pod­ mienkam výroby. Prečo nie aj k podmienkam spotreby, vzhľadom na to, že sa produkovanie indivídua spočiatku obmedzuje na re­ produkovanie jeho vlastného tela prisvojovaním si hotových pred­ metov, ktoré sama príroda pripravila na spotrebu? Pretože už aj vtedy, keď treba ešte len nachádzať a objavovať, vyžaduje to od subjektu Čoskoro námahu, prácu — ako pri love zveri, rýb, pri pas­ tierstve — a produkovanie (t. j. rozvíjanie) určitých schopností. Potom však treba stavy, keď sa možno zmocniť toho, čo tu je hotové aj bez použitia akýchkoľvek nástrojov (t. j. bez použitia produktov práce, ktoré sú už samy určené na výrobu), bez toho, aby sa zmenila jeho forma (k čomu dochádza už aj pri pastier­ stve) atď., pokladať za veľmi krátkodobé a prechodné a nikde nie za normálne stavy: ani nie za prapôvodne normálne stavy. Prvotné podmienky výroby ostatne zahrnujú celkom samozrejme aj priamo, bez práce spotrebovateľné látky, ako plody, zvieratá atď.: teda spotrebný fond sám predstavuje súčasť prvotného fon­ du výroby. Základná podmienka vlastníctva spočívajúceho na kmeňovej pospolitosti (ktorú pôvodne predstavovala občina) — byť členom kmeňa — zbavuje vlastníctva cudzí kmeň podrobený týmto kme­ ňom a začleňuje aj podrobený kmeň k neorganickým podmien­ kam svojej reprodukcie, ku ktorým má pospolitosť vzťah ako k svojim vlastným podmienkam. Otrokárstvo a nevoľníctvo sú preto len ďalšie vývojové štádiá vlastníctva založeného na kme­ ňovej pospolitosti. Nevyhnutne modifikujú všetky jeho formy. Najmenej môžu meniť na ázijskej forme. V rámci jednoty reme­ selnej a poľnohospodárskej výroby, slúžiacej na vlastnú obživu, na ktorej táto forma vlastníctva spočíva, nie je dobývanie takou dôležitou podmienkou ako tam, kde prevláda výlučne pozemkové vlastníctvo, poľnohospodárstvo. Avšak na druhej strane, keďže sa jednotlivec pri tejto forme nikdy nestáva vlastníkom, ale iba držiteľom, je v podstate on sám vlastníctvom, otrokom toho, v kom je zosobnená jednota občiny, a otrokárstvo tu neodstraňuje podmienky práce ani nemodifikuje podstatný vzťah.

440)

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

(g/ Príčiny rozkladu občiny a na nej spočívajúceho vlastnictva )

Ďalej je potom jasné: Vlastníctvo, keďže je len vedomým vzťahom k podmienkam vý­ roby ako k svojim vlastným podmienkam — a pre jednotlivca je tento vzťah sprostredkovaný občinou a ňou vyhlásený ako zákon i zaručený — keďže teda existencia výrobcu vystupuje ako existencia v rámci objektívnych podmienok, ktoré prináležia jemu — realizuje sa toto vlastníctvo až samou výrobou. Skutočné privlastňovanie sa sprvoti nedeje v mentálnom, ale v činnom (aktívnom), reálnom vzťahu k týmto podmienkam — čo je sku­ točným stanovovaním týchto podmienok ako podmienok sub­ jektívnej Činnosti výrobcu. Tým je však zároveň jasné, že sa tieto podmienky menia. Určitá oblasť sa lovišťom stáva až tým, že v nej kmene lovia: a až obrábaním sa pôda, územie stáva predíženým telom indiví­ dua. Keď už bolo vystavané mesto Rím a jeho občania obrobili okolité polia — plužiny, boli podmienky pospolitosti iné než predtým. Účelom všetkých týchto pospolitostí je zachovávať sa, to znamená reprodukovať všetky indivíduá, z ktorých sa pospo­ litosť skladá, ako vlastníkov, t. j. vtom istom objektívnom spôsobe existencie, ktorý zároveň vytvára vzájomný vzťah medzi prísluš­ níkmi pospolitosti, a tým vytvára samu pospolitosť. Táto repro­ dukcia je však nevyhnutne aj novou produkciou i deštrukciou starej formy. Napríklad tam, kde každé indivíduum má mať ur­ čitú vymedzenú rozlohu pôdy, je už rast počtu obyvateľstva pre­ kážkou. Ak sa to má riešiť, je potrebná kolonizácia, a tá si vy­ žaduje dobyvačnú vojnu. Takto sa získavajú otroci atď. Musí sa zväčšovať aj ager publicus, a tým sa posilňujú patricijovia, ktorí reprezentujú pospolitosť atď. Teda zachovávanie starej pospoli­ tosti zahrnuje zároveň deštrukciu podmienok, na ktorých spočí­ va, a zvráti sa na svoj opak. Keby sa napríklad niekto nazdával, že na rovnakej rozlohe pôdy by sa dala zvýšiť produktivita roz­ vojom produktívnych síl atď. (tento rozvoj je práve pri tradičnom obrábaní pôdy najpomalší), prinášalo by to zároveň nové spôso­ by, nové kombinácie práce, veľká časť dňa by sa venovala obrá­ baniu pôdy atď., a tým by sa zasa rozvrátili staré ekonomické podmienky pospolitosti. Vsamotnom akte reprodukcie sa menia

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Príčiny rozkladu občiny

Z divočiny vyklčovaná

441

orná pôda atď., ale menia sa aj VÝý­

robcovia tým, že v sebe samých vytvárajú nové vlastnosti, pro­ stredníctvom výroby sa sami rozvíjajú, pretvárajú, že vytvárajú nové sily a nové predstavy, nové spôsoby komunikácie, nové po­ treby a nové jazyky. Čím starobylejší a tradičnejší je sám spô­ sob výroby — a v poľnohospodárstve pretrváva dlho, ešte dlhšie pretrváva v orientálnej forme, kde sa poľnohospodárska a ručná remeselnícka výroba navzájom doplňajú — t. j. Čím ustrnutejší je skutočný proces privlastňovania, tým konštantnejšie sú staré formy vlastníctva, a tým aj pospolitosť vôbec. Tam, kde už sku­ točne došlo k oddeleniu členov pospolitosti ako súkromných vlastníkov od samých seba ako mestskej obce a ako vlastníkov mestského územia, tam vznikajú už aj tie podmienky, v dôsledku ktorých jednotlivec môže stratiť svoje vlastníctvo, t. j. dvojaký vzťah, ktorý z neho robí rovnoprávneho občana, člena pospoli­ tosti, ako aj vlastníka. V orientálnej forme je takáto strata vlast­ níctva sotva možná, iba ak v dôsledku celkom vonkajších vply­ vov, pretože jednotlivý člen pospolitosti sa s ňou nikdy nedostáva do takého voľného vzťahu, aby preň mohol stratiť svoju spätosť (objektívnu ekonomickú spätosť) s ňou. Jednoducho s ňou zrástol. To tkvie už aj v spojení remesla a poľnohospodárstva, mesta (de­ diny) a vidieka. U starých Grékov a Rimanov javí sa už remeslo ako úpadok (zamestnanie prepustených otrokov, klientov, cudzin­ cov) atď. Tento vývoj produktívnej práce (vymanenej spod úplnej podriadenosti poľnohospodárstvu ako práce domáckej, ako práce slobodných indivíduí, určenej len pre účely poľnohospodárske a vojenské alebo ako remeselnícka činnosť zameraná na účely bohoslužobné a celoobecné, ako je stavba domov, ciest a chrá­ mov), ku ktorému sa nevyhnutne dochádza vďaka výmennému styku s cudzincami, získaniu otrokov, úsiliu výmeniť nadvýrobok atď., rozkladá ten spôsob výroby, na ktorom je založená pospoli­ tosť, a tým aj objektívne určené indivíduum, t. j. indivíduum určené ako Riman, Grék atď. Rovnako pôsobí výmena: vzniká zadlženosť atď. Pôvodná jednota medzi osobitou formou občiny (kmeňa) as tým súvisiacim vlastníckym vzťahom k prírode, čiže vzťahom k objek­ tívnym podmienkam výroby ako k prírodnej existencii, ako k ob­ jektívnej existencii jednotlivca sprostredkovanej občinou — táto jednota, ktorá sa na jednej strane javí ako osobitá forma vlast­

442

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

níctva — má svoju živú skutočnosť priamo v určitom spôsobe vý­ roby, v spôsobe výroby, ktorý sa prejavuje tak vo vzájomnom vzťahu indivíduí medzi sebou, ako aj v ich určitom činnom vzťahu k neorganickej prírode, v určitom spôsobe práce (ktorá je vždy rodinnou prácou, často občinovou). Ako prvá veľká produktívna sila vystupuje sama pospolitosť: pre každý osobitý druh výrob­ ných podmienok (napríklad pre chov dobytka, obrábanie pôdy) vyvíjajú sa osobité spôsoby výroby a osobité produktívne sily, a to tak subjektívne, prejavujúce sa ako vlastnosti indivíduí, ako aj objektívne. Určitý stupeň vývoja produktívnych síl pracujúcich subjek­ tov — ktorému zodpovedajú určité vzťahy medzi týmito subjekt­ mi navzájom k sebe a k prírode — znamená koniec koncov aj základ ich pospolitosti, ako i vlastníctva založeného na pospo­ litosti. Reprodukciu znamená len po určitý bod. Potom sa zvráti na rozklad. Teda pôvodne znamená vlastníctvo — a to tak vo svojej ázij­ skej, slovanskej, antickej i germánskej forme — vzťah pra­ cujúceho (produkujúceho) subjektu (Čiže sebareprodukujúceho) k podmienkam svojej produkcie čiže reprodukcie ako k svojim vlastným podmienkam. Teda aj vlastníctvo bude mať rozličné formy podľa podmienok tejto výroby. Účelom samej produkcie je reprodukcia výrobcu v rámci týchto jeho objektívnych existenč­ ných podmienok a spolu s nimi. Tento jeho vzťah ako vlastníka — nie ako výsledok, ale ako predpoklad práce, t. j. výroby — pred­ pokladá už určitú formu existencie indivídua ako člena určitého kmeňa alebo občiny (ktorého vlastníctvom je po určitý moment

samo toto indivíduum). Otroctvo, nevoľníctvo atď., kde pracujúci sám je jednou z prírodných podmienok výroby pre tretie indiví­ duum alebo pre občinu (toto neplatí napríklad o všeobecnom otroctve, ako sa vyskytuje v orientálnej forme, javí sa to tak iba z európskeho hľadiska) — v týchto formách sa teda vlastníc­ tvo nejaví už ako bezprostredný vzťah samostatne pracujúceho indivídua k objektívnym podmienkam práce — tu je vlastníctvo vždy niečo druhotné, nikdy nie pôvodné, hoci je potrebným a ne­ vyhnutným výsledkom vlastníctva založeného na občine a na prá­ ci v rámci občiny. Je síce veľmi jednoduché predstaviť si, že ne­ jaký mocný, fyzicky silnejší jednotlivec, ktorý najprv chytal

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Príčiny rozkladu občiny

443

zvieratá, chytí potom človeka, aby si ním dal chytať zvieratá: že, slovom, používa človeka: ako v prírode nájdenú podmienku svojej reprodukcie (pričom sa jeho vlastná práca obmedzí na panovanie atď.), takisto ako hociktorú inú prírodnú bytosť. Ale takáto predstava je hlúpa — hoci by bola veľmi správna, keby šlo o určité kmene alebo občiny — predpokladá rozvoj izolo­ vaných ľudí. Človek sa však stáva individuálnou bytosťou až v dô­ sledku historického procesu. Pôvodne existuje ako rodová bytosť, kmeňová bytosť, stádové zviera, aj keď nie ako Čóov nolinináv202 v zmysle politickom. Výmena sama je hlavným prostriedkom toh­ to osamostatnenia indivíduí. Výmena spôsobuje, že sa stádovitosť stáva zbytočnou a že sa rozkladá. A to vtedy, keď sa situácia zme­ nila tak, že indivíduum ako jednotlivec sa zameriava už len samo na seba, zatiaľ Čo prostriedky na to, aby sa mohlo rozvinúť v in­ divíduum, sa stali formou, ktorou sa sám stáva všeobecným a po­ spolitým. V tejto pospolitosti je objektívna existencia jednotlivca ako vlastníka, povedzme napríklad ako pozemkového vlastníka, už vopred daným predpokladom, a to za určitých podmienok, ktoré ho pútajú k pospolitosti, alebo lepšie povedané, ktoré tvoria článok v jeho reťazi. Napríklad v buržoáznej spoločnosti robotník existuje čisto bez objektu, subjektívne: ale vec, ktorú tu má proti sebe, stala sa teraz tou skutočnou pospolitosťou, ktorú sa on usi­ luje pohltiť, ktorá však pohlcuje jeho. Všetky formy (ktoré pôvodne vznikli viac či menej živelne, zá­ roveň sú však aj všetky napospol výsledkom historického pro­ cesu), v ktorých sa pospolitosť zakladá na tom, že subjekty tvoria určitú objektívnu jednotu s podmienkami svojej výrobnej čin­ nosti, alebo v ktorých určitá subjektívna existencia indivíduí sa zakladá na existencii pospolitosti ako podmienky ich výrobnej činnosti, nevyhnutne Zodpovedajú iba obmedzenému, a to zásad­ ne obmedzenému stupňu vývoja produktívnych síl. Vývoj pro­ duktívnych síl ich rozkladá a sám ich rozklad je vývojom ľud­ ských produktívnych síl. Ľudia začínajú pracovať až po vytvorení určitej základne, ktorá najprv vzniká živelne, a potom sa stane historickým predpokladom. Potom sa však odstraňuje sám tento základ čiže predpoklad, resp. pôsobí ako prechodný predpoklad, ktorý sa stal priúzkym pre vývoj rozmnožujúcej sa masy ľudstva. Pokiaľ sa antické pozemkové vlastníctvo zjavuje znova v po­

444

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

dobe moderného parcelového vlastníctva, patrí aj toto do poli­ tickej ekonómie, a my sa k nemu vrátime v oddiele o pozemko­ vom vlastníctve. (Toto všetko treba ešte raz rozobrať hlbšie a obšírnejšie.) (2/ HISTORICKÝ PROCES VZNIKU KAPITALISTICKÝCH VÝROBNÝCH VZŤAHOV)

(a/ Rozklad predkapitalistických foriem vzťahu pracujúceho k objektívnym podmienkam práce ) Tu nám ide predovšetkým o toto: vzťah práce ku kapitálu čiže k objektívnym podmienkam práce ako kapitálu predpokladá his­ torický proces rozkladajúci rozmanité formy, v ktorých je pracu­ júci vlastníkom, čiže v ktorých vlastník pracuje. Máme teda na mysli najmä 1. Rozklad vzťahu k pôde — k územiu — ako k prí­ rodnej podmienke výroby, ku ktorej má pracujúci subjekt vzťah ako k svojej vlastnej neorganickej existencii, ako k pracovnému prostrediu svojich síl a kdoméne svojej vôle. Všetky formy, v kto­ rých sa vyskytuje toto vlastníctvo, majú za základ pospolitosť, ktorej členovia sú ako jej členovia vlastníkmi bez ohľadu na to, že medzi nimi môžu byť formálne rozdiely. Prvotnou formou tohto vlastníctva je preto samo bezprostredné pospolité vlastníctvo (orientálna forma, modifikovaná u Slovanov: rozvinutá až po svoj protiklad, ale predsa ešte tvoriaca skrytú, aj keď protirečivú zá­ kladňu antickej a germánskej formy vlastníctva): 2. Rozklad vzťa­ hov, v ktorých pracujúci subjekt vystupuje ako vlastník nástroja práce. Tak ako vyššie uvedená forma pozemkového vlastníctva vy­ chádza Z predpokladu existencie reálnej pospolitosti, vychádza toto pracovníkovo vlastníctvo nástroja z predpokladu osobitej Ťor­ my vývoja manufaktúrnej práce ako remeselníckej práce, s tým je spätý vývoj cechových korporácií atď. (Staroorientálne reme­ selníctvo dalo by sa zaradiť už pod bod 1.) Tu je práca sama ešte napoly umelecká, napoly samoúčelná atď. Systém majstra. Kapitalista sám je ešte majstrom. Osobitá zručnosť a obratnosť v práci zabezpečuje aj držbu nástrojov atď. atď. Z toho potom akosi vyplýva dedičnosť spôsobu práce spolu s dedičnosťou or­ ganizácie práce a nástroja práce. Charakter stredovekých miest. Práca je ešte vlastnou prácou pracujúceho subjektu, určitý roz­

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Vznik kapitalizmu

445

Voj jednostranných schopností na uspokojovanie vlastných po­ trieb atď.: 3. V prvom i druhom prípade je obsiahnuté, že pra­ cujúci subjekt má pred výrobou, teda počas výroby, pred jej dovfšením v držbe spotrebné prostriedky nevyhnutné na to, aby mohol žiť ako výrobca. Ako pozemkový vlastník má už priamo k dispozícii nevyhnutný fond spotreby. Ako remeselnícky maj­ ster tento fond spotreby zdedil, zarobil, našetril a ako remesel­ nícky tovariš je najprv len učňom, keď ešte ani nie je ozajstným samostatným robotníkom, ale podľa patriarchálneho spôsobu má svoju obživu u majstra. Keď je skutočným tovarišom, má do určitej miery účasť na majstrovom fonde spotreby. Aj keď tento fond spotreby nie je tovarišovým vlastníctvom, je na zá­ klade cechových zákonov, podľa cechových tradícií atď. prinaj­ menšom spoludržiteľom atď. (To treba rozobrať podrobnejšie.), 4. Na druhej strane rozkladajú sa aj tie vzťahy, v ktorých sa sami pracujúci, samy živé pracovné schopnosti radia ešte bezprostred­ ne medzi objektívne výrobné podmienky a ako také sa privlast­ ňujú — sú teda otrokmi alebo nevoľníkmi. Pre kapitál podmien­ kou výroby nie je robotník, ale iba práca. Ak ju kapitál môže zveriť strojom, alebo dokonca vode, vzduchu, je mu to tým milšie. A kapitál si neprivlastňuje robotníka, lež jeho prácu — a nepri­ vlastňuje si ju bezprostredne, ale prostredníctvom výmeny. Toto sú teda na jednej strane historické predpoklady, aby pra­ cujúci mohol vystúpiť ako slobodný robotník, ako bezobjektová, čisto subjektívna pracovná schopnosť oproti objektívnym pod­ mienkam výroby ako svojmu nevlastníctvu, ako cudziemu vlast­ níctvu, ako oproti hodnote existujúcej osebe, oproti kapitálu. Avšak na druhej strane vzniká otázka, aké podmienky sú potrebné na to, aby robotník mohol mať oproti sebe kapitál? [Vo formulke kapitálu, podľa ktorej živá práca má k surovine aj k nástroju aj k existenčným prostriedkom, potrebným počas práce, negatívny vzťah, ako k nevlastníctvu, je predovšetkým vyjadrená existencia ne-pozemkového vlastníctva, čiže je nego­ vaný stav, keď pracujúce indivíduum má k pôde, k Zemi vzťahako k svojej vlastnej, keď teda pracuje, produkuje ako vlast­ ník pôdy. V najlepšom prípade má k pôde vzťah nielen ako pracu­ júci, ale ako vlastník pozemku k sebe samému ako k pracujúcemu subjektu. Vlastníctvo pôdy zahrnuje potenciálne tak vlastníctvo suroviny, ako aj vlastníctvo prvotného nástroja, zeme samej i jej

446

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

divorastúcich plodov. V najprvotnejšej forme vzťah k pôde ako k vlastníctvu znamená nachádzať v nej surovinu, nástroj a exis­ tenčné prostriedky, ktoré nevytvorila práca, ale pôda sama. Ak sa tento vzťah už reprodukoval, vystupujú druhotné nástroje a plody zeme vytvorené prácou samou ako zložky pozemkového vlastníctva v jeho prvotnej forme. Predovšetkým sa teda tento historický stav ako hlbší vlastnícky vzťah neguje vzťahom robot­ níka k pracovným podmienkam ako ku kapitálu. To je historický stav číslo 1, ktorý je týmto vzťahom negovaný, alebo o ktorom sa predpokladá, že bol v historickom vývoji odstránený. Avšak, po druhé, tam, kde už existuje vlastníctvo nástroja, čiže vzťah pracujúceho k nástroju ako k svojmu vlastnému nástroju, tam, kde pracuje ako vlastník nástroja (Čo zároveň predpokladá pod­ riadenie nástroja jeho individuálnej práci, t. j. predpokladá špe­ cificky obmedzený stupeň rozvoja produktivity práce), teda tam, kde už existuje táto forma pracujúceho ako vlastníka Čiže pracu­ júceho vlastníka ako samostatná forma vedľa i mimo pozemko­ vého vlastníctva — kde je vyvinutá remeselnícka a mestská forma práce, ktorá nie je ako v prvom prípade príslušenstvom pozemko­ vého vlastníctva a jemu podriadená — kde surovina a existenčné prostriedky sa už sprostredkovane stávajú remeselníkovým vlast­ níctvom, sprostredkovane jeho remeslom, jeho vlastníctvom ná­ stroja — tam už musí existovať druhý historický stupeň popri prvom i mimo prvého, ktorý už sám musí byť značne modifiko­ vaný osamostatnením toho druhého druhu vlastníctva Čiže pra­ cujúceho vlastníka. Keďže sám nástroj je už produktom práce, teda samotný Činiteľ konštituujúci vlastníctvo vystupuje ako vý­ tvor práce, nemôže tu pospolitosť existovať už v tej elementárnej forme ako na predchádzajúcom stupni — ako tá pospolitosť, na ktorej sa zakladá tento druh vlastníctva — ale existuje ako po­ spolitosť, ktorá už sama je pospolitosťou vytvorenou, vyvinutou, druhotnou, vytvorenou samotným pracujúcim. Je jasné, že tam, kde vlastníctvo nástroja predstavuje vzťah k výrobným podmien­ kam ako k vlastníctvu, tam je v skutočnej práci nástroj len pro­ striedkom individuálnej práce: že umenie skutočne si privlastniť nástroj, používať ho ako prostriedok práce, osobitú zručnosť ro­ botníka, ktorá z neho robí vlastníka nástroja. Slovom, základný charakter cechovej organizácie, remeselníckej práce, ktorá jej subjekt premieňa na vlastníka — nie je nič iné ako vzťah k vý­

Formy predohádzajúce kapitalistickej výrobe. Vznik kapitalizmu

447

robnému nástroju — k pracovnému nástroju ako k vlastníc­ tvu — na rozdiel od vzťahu k zemi, k pôde (k surovine ako takej) ako k vlastníctvu. Stav, keď vzťah k tomuto jednému momentu výrobných podmienok konštituuje pracujúci subjekt ako vlast­ níka, robí z neho pracujúceho vlastníka, tento historický stav číslo II, ktorý čo do svojej povahy môže existovať len ako proti­ klad alebo, ak chcete, zároveň ako doplnok prvého modifikované­ ho stavu, sa takisto neguje v prvej formulke kapitálu. Tretia možná forma, keď robotník má vzťah len k existenčným pro­ striedkom, keď ich nachodí ako prirodzenú podmienku pra­ cujúceho subjektu a pritom nemá ani k pôde, ani k nástroju, a teda ani k práci samej vzťah ako k svojmu vlastníctvu, táto forma je v podstate formulkou otroctva a nevoľníctva, ktorá je takisto negovaná, a to tým, že sa historicky rozložil vzťahom robotníka k výrobným podmienkam ako kapitálu. Prvotné formy vlastníctva sú teda v každom prípade jedine vzťahom k rôznym objektívnym čČiniteľom podmieňujúcim výrobu. ako k svojmu vlastníctvu: tieto prvotné formy vlastníctva tvoria práve tak eko­ nomickú základňu rôznych foriem pospolitosti, ako sa samy Za­ kladajú na existencii určitých foriem pospolitosti. Tieto formy sa podstatne modifikujú tým, že práca sama sa stane súčasťou objek­ tívnych podmienok výroby (v nevoľníctve a otroctve), čím sa strá­ ca a modifikuje jednoducho afirmatívny charakter všetkých fo­ riem výroby zaradených pod čís. I. Všetky prinášajú so sebou otroctvo ako možnosť, a tým aj ako svoju vlastnú negáciu. Pokiaľ ide o čís. II, kde osobitý druh práce — jej majstrovské ovládanie a vzhodes tým vlastníctvo pracovného nástroja — znamená vlast­ níctvo výrobných podmienok, táto forma vylučuje síce otroctvo a nevoľníctvo: ale vo forme kastovného systému môže sa vyvinúť rovnako negatívne.] [Tretia forma vlastníctva existenčných pro­ striedkov — ak nie je len otroctvom a nevoľníctvom — nemôže zahrnovať nijaký vzťah pracujúceho indivídua k výrobným, a teda existenčným podmienkam: môže byť preto len vzťahom takého člena prvotnej, na pozemkovom vlastníctve založenej pospolitosti, ktorý prišiel o svoje pozemkové vlastníctvo a ešte nedospel k for­ me vlastníctva čís. 1I, — ako napríklad rímsky plebs z čias panes et circenses.“] [... Vzťahfeudálneho služobníctva k svojmu zemepánovi, resp. vzťah pri vykonávaní osobných služieb je nie­ čo podstatne odlišné. Osobná služba zemepánovi tvorí totiž v pod­

448

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

state len spôsob existencie samého pozemkového vlastníka, ktorý už nepracuje, ale ktorého vlastníctvo výrobných podmienok sa rozprestiera aj na samotných robotníkov ako nevoľníkov atď. Tu je vzťah nadvlády podstatnou zložkou privlastňovania. Voči zvie­ raťu, pôde atď. nemôže privlastnením vzniknúť nijaký vzťah nad­ vlády, aj keď zviera slúži. Predpokladom vzťahu nadvlády je podrobenie si cudzej vôle. Teda niečo, čo nemá vôľu, ako naprí­ klad zviera, môže síce slúžiť, ale z vlastníka nerobí pána. Ale tu vidíme aspoň to, že vzájomné vzťahy pána a sluhu náležia taktiež do rámca tejto formulky privlastňovania výrobných ná­ strojov, a tvoria aj nevyhnutný ferment vývoja a zániku všetkých prvotných vlastníckych a výrobných vzťahov, práve tak ako vy­ jadrujú obmedzenosť týchto vzťahov. Pravda, v kapitáli sa — V sprostredkovanej forme — reprodukujú a tvoria potom takisto ferment jeho rozkladu a zároveň sú aj znakmi jeho obme­ dzenosti. ]

|

[„Právo v núdzi predať seba a svojich bolo neblahým všeobec­ ným právnym ustanovením: platilo na Severe takisto ako u Gré­ kov a v Ázii: takmer rovnako bolo rozšírené právo veriteľa podrobiť si dlžníka, ktorý nezaplatil svoj dlh, aby sa v čo najväč­ šej miere odškodnil jeho prácou alebo predajom jeho osoby.“ (Niebuhr, 1,str. 600.) ] [Na inom mieste Niebuhr hovorí, že grécki autori, ktorí písali v augustiánskom období, mali preto ťažkosti a nesprávne chápali vzťah medzi patricijmi a plebejcami a aj si ho plietli so vzťahom medzi patrónmi a klientmi, lebo „písali v ča­ se, keď bohatí a chudobní tvorili jedine skutočné triedy občanov, keď bedár, nech mal pôvod hocako vznešený, potreboval patróna, a keď milionár, hoci bol len prepustencom, bol vítaný ako patrón. O vzťahoch závislosti od dedičného základu im už sotva zostala čo len spomienka“. (I, 610.)] [,K obom triedam“ — k metekom a prepustencom a k potomkom oboch — „patrili remeselníci, a ob­ čianske práva, v tom obmedzenom rozsahu, ako sa im priznávali, nadobudol plebejec, ktorý zanechal poľnohospodársku činnosť. Aj im sa dostalo cti mať zákonné cechové poriadky, a ich cechy boli tak vysoko vážené, že Numu uvádzali ako ich zakla­ dateľa: cechov bolo 9: výrobcovia píšťaliek, zlatotepci, tesári, farbiari, sedlári, garbiari, medikováči, hrnčiari a deviaty cech zahrnoval všetky ostatné remeslá ... Niektorí boli od patricijov nezávislí občania bývajúci v predmestských palisádach, isopoliti,

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Vznik kapitalizmu

449

ktorí nevyhľadávali ochranu u patróna — pokiaľ to právo pri­ púšťalo, k nim patrili aj potomkovia klientov, ktorých puto sa uvoľnilo vymretím rodu ich patrónov: spory medzi starousad­ lými občanmi a pospolnosťou boli nesporne takisto cudzie ako florentínskym cechom rozbroje medzi šľachtickými rodmi roz­ delenými na Guelfov a Ghibellinov: možno, že klienti boli vari ešte napospol v područí patricijov.“ (1, 623.)]

(b/ Odďelenie objektívnych podmienok práce od samej práce. Prvotná tvorba kapitálu ) Na jednej strane sa už museli odohrať historické procesy, ktoré masu indivíduí určitého národa atď. priviedli do situácie, že keď aj hneď od začiatku neboli skutočne slobodnými robotníkmi, tak boli nimi aspoň ôvráues(potenciálne), keďže ich jediným vlast­ níctvom je ich pracovná schopnosť a možnosť vymieňať ju za jestvujúce hodnoty: proti tejto mase indivíduí vystupujú všetky Objektívne podmienky výroby ako cudzie vlastníctvo, ako ich ne-vlastníctvo, ale zároveň ako hodnoty vymeniteľné, a teda do určitej miery privlastniteľné prostredníctvom Živej práce. Takéto historické procesy rozkladu znamenajú jednak rozklad tých ne­ voľníckych vzťahov, ktoré pracujúceho pútajú k pôde a k pánovi pôdy: ktoré však fakticky predpokladajú, že vlastní existenčné prostriedky — takže v skutočnosti je to proces jeho oddelenia od pôdy: znamenajú rozklad pozemkovovlastníckych vzťahov,kto­ ré z neho robia veomana, slobodného pracujúceho drobného vlast­ níka pôdy, alebo nájomcu (colonus), slobodného sedliaka“, roz­ klad cechových vzťahov, ktoré predpokladajú jeho vlastníctvo pracovného nástroja i prácu samu v podobe určitej remeselníckej zručnosti ako vlastníctvo (a nie ako zdroja vlastníctva): a takisto znamenajú rozklad rôznych takých foriem klientských vzťahov, v ktorých nevlastníci ako členovia sledu svojich pánov vystupujú ako spoluspotrebitelia nadvýrobku a za to ako ekvivalent nosia livrej svojich pánov, zúčastňujú sa na jeho bojoch, vykonávajú preňho osobné služby, fiktívne alebo reálne atď. Pri bližšom skú­ + Samozrejme sa pritom rozložili ešte staršie formy pospolitého vlastníctva a reálnej občiny. (Marxova poznámka. )

450

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

maní sa vo všetkých týchto procesoch rozkladu ukáže, že v nich sa rozkladajú také výrobné vzťahy, v ktorých prevláda úžitková hodnota, výroba na bezprostrednú spotrebu, že výmenná hodnota a jej vytváranie predpokladá, aby prevládala iná forma: vo všet­ kých týchto vzťahoch majú preto naturálne dávky a naturálne služby prevahu nad peňažnými platbami a peňažnými dávkami. To však len mimochodom. Pri bližšom skúmaní sa ukáže aj to, že všetky tieto rozložené vzťahy mohli existovať len pri určitom stup­ ni rozvoja materiálnych (a teda aj duchovných) produktívnych síl. Nás tu zaujíma predovšetkým toto: proces rozkladu, ktorý masu indivíduí určitého národa atď. premieňa ôvráue. (potenciálne) na slobodných námezdných robotníkov — na indivíduá, ktoré sú prinútené pracovať a predávať svoju prácu len preto, lebo nemajú vlastníctvo — na druhej strane nepredpokladá zmiznutie dovte­ dajších zdrojov príjmov a sčasti aj podmienok vlastníctva týchto indivíduí, ale naopak, predpokladá len zmenu ich používania, takú zmenu spôsobu ich existencie, že ako slobodný fond prešli do iných rúk alebo sčasti aj zostali v tých istých rukách. Toľko však je jasné: ten istý proces, ktorý masu indivíduí takým Či ona­ kým spôsobom oddelil od ich dovtedajších afirmatívnych vzťahov k objektívnym podmienkam práce, ktorý negoval tieto vzťahy, a tým tieto indivíduá premenil na slobodných robotníkov, ten istý proces uvoľnil tieto objektívne podmienky práce — pôdu, surovi­ ny, existenčné prostriedky, pracovné nástroje, peniaze či toto všetko spolu ôvvdáue. (potenciálne) od ich dovteďajšej zviaza­ nosti, indivíduami, ktoré sú teraz od nich oddelené. Tieto objek­ tívne podmienky práce ešte existujú, existujú však v inej forme: existujú ako slobodný fond, na ktorom sú zotreté všetky staré politické atď. vzťahy a ktoré oproti týmto odlúčeným indivíduám bez vlastníctva vystupujú už len vo forme hodnôť zameraných iba na seba. Ten istý proces, ktorý masu indivíduí ako slobod­ ných robotníkov stavia proti objektívnym podmienkam práce, po­ stavil aj tieto podmienky ako kapitál proti slobodným robotníkom. Tento historický proces znamenal oddelenie dovtedy spojených momentov — jeho výsledok preto netkvie v tom, že jeden Z mo­ mentov zmizne, ale v tom, že každý z nich zaujíma negatívny vzťah k tomu druhému — na jednej strane stojí (potenciálne] slobodný robotník a na strane druhej (potenciálne) kapitál. Od­

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Prvotná tvorba kapitálu

451

delenie objektívnych podmienok od tých tried, ktoré sa premenili na slobodných robotníkov, musí sa na opačnom póle takisto pre­ javiť ako osamostatnenie týchto podmienok. Keď sa vzťah medzi kapitálom a námezdnou prácou nechápe ešte ako vzťah, ktorý je už výlučne rozhodujúci a ovládajúci vý­ robu ako celok,“ ale ako historicky vznikajúci vzťah, t. j. keď sa rozoberá prvotná premena peňazí na kapitál, proces výmeny medzi kapitálom existujúcim len ôvváue. (potenciálne) na jed­ nej strane a medzi slobodným robotníkom existujúcim ôvváneu (potenciálne) na strane druhej — prirodzene sa vnucuje jedno­ duchá námietka, okolo ktorej ekonómovia robia veľký krik, že tá strana, ktorá vystupuje ako kapitál, musí vlastniť suroviny, pracovné nástroje a existenčné prostriedky, aby robotník počas výroby mohol žiť dovtedy, kým sa neskončí výrobný proces. Ďa­ lej sa to prejavuje tak, akoby kapitalista bol musel vytvoriť takú akumuláciu — akumuláciu, ktorá by predchádzala práci a ne­ prýštila by z nej — ktorá by kapitalistovi umožnila nechať ro­ botníka pracovať a udržiavať ho výkonným, aby ho zachovávala ako živú pracovnú schopnosť.““ Tento od práce nezávislý, ňou nespôsobený účinok kapitálu sa potom neskôr z týchto dejín vzni­ ku kapitálu prenáša do prítomnosti, premieňa sa na moment jeho súčasnej skutočnosti a jeho pôsobenia, na moment jeho seba­ utvárania. Z toho sa potom naostatok odvodzuje večné právo +»Pretože v tomto prípade by kapitál, ktorý je predpokladom námezdnej práce ako jej podmienka, bol produktom samotnej námezdnej práce, a námezd­ ná práca by bola sama sebou vytvorený predpoklad seba samej. (Marxova vO­ známka. ] "+ Len Čo sa kapitál a námezdná práca stali predpokladmi samých seba, základňou predchádzajúcou samotnej výrobe, vyzerá to najprv tak, akoby kapitalista okrem fondu surovín a pracovných prostriedkov, ktorý je potreb­ ný na to, aby robotník reprodukoval sám seba, aby vytvoril potrebné existenč­ né prostriedky, t. j. aby realizoval nutnú prácu, mal ešte aj fond surovín a pracovných prostriedkov, ktorým robotník realizuje svoju nadprácu, t. j. kapitalistov zisk. Pri bližšej analýze vysvitne, že robotník vytvára pre ka­ pitalistu sústavne dvojaký fond, Čiže vytvára fond vo forme kapitálu, z Čoho časť nepretržite plní úlohu podmienok jeho vlastnej existencie, kým druhá časť zasa úlohu podmienok existencie kapitálu. Ako sme videli, v dodatočnom kapitáli — a v dodatočnom kapitáli vo vzťahu k jeho predpotopnému vzťahu k práci — sa všetok reálny prítomný kapitál, každá jeho zložka v rovnakej miere privlastňuje ako spredmetnená a kapitálom privlastnená cudzia práca, bez výmeny, bez toho, aby sa za ňu poskytol nejaký ekvivalent.

452

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

kapitálu na plody cudzej práce, alebo skôr kapitalistický spôsob získavania príjmov sa odvodzuje z jednoduchých a ,spravodli­ vých“ zákonov výmeny ekvivalentov. Bohatstvo existujúce vo forme peňazí môže sa na objektívne podmienky práce premeniť jedine preto a jedine vtedy, keď tieto objektívne podmienky práce sú oddelené od práce samej. Videli sme, že peniaze možno sčasti nahromadiť aj jednoduchou cestou výmeny ekvivalentov, lenže tento spôsob tvorí natoľko bezvý­ znamný zdroj, že z hľadiska dejín nestojí ani za zmienku — ak sa vychádza z predpokladu, Že sa peniaze získavajú výmenou za vlastnú prácu. V skutočnosti sa peniaze stali peňažným bohat­ stvom vďaka úžere — ktorá postihovala najmä pozemkové vlast­ níctvo — a vďaka hnuteľnému majetku nahromadenému obchod­ níckymi ziskmi, a toto peňažné bohatstvo sa premieňia na kapitál vo vlastnom zmysle, na priemyselný kapitál. Ďalej sa nám ešte naskytne príležitosť hovoriť podrobnejšie o obidvoch formách — pokiaľ samy nevystupujú ako formy kapitálu, ale ako skoršie formy majetku, ako predpoklady kapitálu. Ako sme videli, v pojme kapitálu, v jeho vzniku tkvie, že vy­ chádza z peňazí, a teda z majetku, ktorý existuje vo forme peňa­ zí. A v tom tkvie aj to, že peniaze, keďže prichádzajú z obehu, javia sa ako produkt obehu. Tvorba kapitálu nevyplýva teda z po­ zemkového vlastníctva (tu nanajvýš od nájomcu, pokiaľ je ob­ chodníkom s poľnohospodárskymi produktmi): neprýšti ani z ce­ chov (hoci v tomto prípade jestvuje určitá možnosť): ale prýšti Z obchodníckeho a úžerníckeho majetku. Lenže tento majetok na­ chádza podmienky na kupovanie slobodnej práce až vtedy, keď sa táto práca prostredníctvom historického procesu oddelila od objektívnych podmienok svojej existencie. A až vtedy nachádza tento majetok možnosť kúpiť samy tieto podmienky. Napríklad za podmienok cechovníctva nemôžu peniaze ako také, pokiaľ nie sú cechovné, pokiaľ nie sú peniazmi niektorého cechovného maj­ stra, kúpiť krosná, aby sa na ních pracovalo: je predpísané, s kol­ kými krosnami smie jeden cechový majster pracovať atď. Slovom, nástroj sám je ešte natoľko zrastený so samou Živou prácou, kto­ rej je doménou, že sa v skutočnosti nedostáva do obehu. Premena peňažného majetku na kapitál stáva sa možnou tým, že, po prvé, nachádza slobodných robotníkov: po druhé, že nachádza existenčné prostriedky a materiál atď., ktoré sa takisto stali slo­

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Prvotná tvorba kapitálu

453

bodnými a predajnými a ktoré predtým, v takej či onakej forme, boli vlastníctvom más, ktoré teraz už nemajú objekt svojej exis­ tencie. Avšak druhú podmienku práce — určitú zručnosť, nástroj ako prostriedok práce atď. — nachádza kapitál v tomto svojom prípravnom Či prvom období už hoťovú, sčasti ako výsledok mest­ ského cechovníctva, sčasti ako výsledok domáckeho alebo s poľno­ hospodárstvom spätého priemyslu. Tento historický proces nie je výsledkom kapitálu, ale naopak, predpokladom jeho vzniku. Vďa­ ka tomuto historickému procesu sa potom aj kapitalista vsúva ako Sprostredkovateľ (historický ] medzi pozemkové vlastníctvo alebo medzi vlastníctvo vôbec a prácu. O dobrodušnej ilúzii, podľa kto­ rej sa kapitalista a robotník spolčujú atď., nie je nič známe ani Z dejín, a vo vývoji pojmu kapitálu niet ani stopy po niečom podobnom. Sporadicky sa môže vyvinúť manujaktúra, a to lokál­ ne vnútri určitého rámca, ktorý prináleží ešte celkom inému ob­ dobiu, ako napríklad v talianskych mestách popri cechoch. Ale na to, aby podmienky vzniku kapitálu mohli byť všeobecne prevlá­ dajúcou Ťormou určitej epochy, na to sa tieto podmienky musia vyvinúť nielen lokálne, ale v širokom meradle. (5 tým nie je V rozpore skutočnosť, že sa pri rozklade cechov ojedinelí cechoví majstri premenili na priemyselných kapitalistov: avšak takéto prípady sú zriedkavé, a to vyplýva z povahy veci. Tam, kde nastupuje kapitalista a robotník, vo všeobecnosti zaniká cechov­ níctvo, cechový majster i tovariš.) Je pochopiteľné — a vychádza to najavo pri bližšom skúmaní historickej epochy, o ktorej tu je reč — že čas rozkladu predchá­ dzajúcich spôsobov výroby a predchádzajúcich foriem vzťahu pra­ cujúceho k objektívnym podmienkam práce je zároveň takým obdobím, v ktorom sa už peňažný majetok jednak rozvinul do určitej šírky a jednak rýchlo rastie a rozširuje sa práve v dôsledku tých okolností, ktoré urýchľujú onen rozklad. Sám peňažný maje­ tok je zároveň jedným z Činiteľov tohto rozkladu, takisto ako tento rozklad je podmienkou premeny peňažného majetku na kapitál. Ale ani číra existencia peňažného majetku, ani keby na­ dobudol určitú prevahu, nespôsobila by ešte onen rozklad vedúci k vzniku kapitálu. Lebo inak by starý Rím, Bizancia atď. boli skončili svoje dejiny vznikom slobodnej práce a kapitálu, alebo lepšie povedané, boli by tým začali nové dejiny. Aj tam bol roz­ klad starých vlastníckych vzťahovspojený s rozvojom peňažného

454

Kapitola o kapitáli.. Oddieldruhý

majetku — obchodu atď. Tento rozvoj však neviedol k vzniku priemyslu, ale v skutočnosti k nadvláde vidieka nad mestom. — K prvotnej tvorbe kapitálu nedochádza tak, ako sa ľudia vše­ obecne nazdávajú, že sa totiž hromadí kapitál, existenčné pro­ striedky, pracovné nástroje a suroviny, slovom, objektívne pod­ mienky práce, oddelené od pôdy a samy už preniknuté ľudskou prácou.“ A nedochádza k nej ani tak, že by kapitál vytváral objektívne podmienky práce. Ale k prvotnej tvorbe kapitálu do­ chádza jednoducho tak, že hodnota, existujúca ako peňažný ma­ jetok, získava vďaka historickému procesu rozkladu starého spôsobu výroby možnosť jednak kupovať objektívne podmienky práce a jednak získavať výmenou za peniaze samotnú živú prácu od oslobodených robotníkov. Všetky tieto momenty existujú: ich vzájomné oddeľovanie samo je historický proces, proces rozkladu, a práve tento proces rozkladu umožňuje, aby sa peniaze pre­ menili na kapitál. Peniaze samy, pokiaľ sa zúčastňujú na tomto historickom procese, zúčastňujú sa na ňom len potiaľ, pokiaľ do tohto procesu zasahujú ako veľmi účinný prostriedok odde­ ľovania a pokiaľ sa zúčastňujú na príprave ošklbaných slobodných robotníkov, zbavených všetkých objektov vlastníctva, rozhodne však nie tým, že im vytvárajú objektívne podmienky ich exis­ tencie, ale tým, že pomáhajú urýchľovať oddelenie slobodných robotníkov od týchto objektívnych podmienok, pozbaviť ich vlast­ níctva. Ako keď napríklad anglickí veľkí pozemkoví vlastníci prepustili svoje služobníctvo, ktoré spolu s nimi konzumovalo nadvýrobok krajiny, a keď ďalej ich nájomcovia vyhnali malých domkárov atď., vrhla sa tým, po prvé, na trh práce masa živých pracovných síl, ktorá bola v dvojakom zmysle slobodná, jednak + Hneď na prvý pohľad je jasné, aký by to bol nezmyselný začarovaný kruh, keby sa na jednej strane robotníci, ktorých kapitál musí uviesť do Čin­ nosti, aby sa mohol stať kapitálom, museli najprv vytvoriť hromadením ka­ pitálu, keby títo robotníci mali čakať na jeho rozkaz povstaňtel, zatiaľ čo na druhej strane sám kapitál by bol bez cudzej práce neschopný hromadiť, a nanajvýš by mohol hromadiť svoju vlastnú prácu, teda sám existovať vo for­ me ne-kapitálu a ne-peňazí, pretože pred existenciou kapitálu môže práca seba samu zhodnocovať len v takých formách, ako je forma remeselníckej práce, drobného poľnohospodárstva atď., slovom, iba vo formách, ktoré ne­ dokážu hromadiť vôbec alebo môžu hromadiť len v nepatrnej miere, teda vo formách, ktoré umožňujú len malý nadprodukt a aj ten z veľkej časti pohl­ cujú. Vôbec nám prichodí bližšie preskúmať túto ilúziu o hromadení.

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Prvotná tvorba kapitálu

455

zbavená starých klientských či nevoľníckych a služobníckych vzťahov a jednak zbavená všetkého majetku a každej objektívnej, vecnej formy existencie, zbavená všetkého vlastníctva, odkázaná na predaj svojej pracovnej schopnosti alebo na Žobrácku palicu, na tuláctvo alebo zboj ako jediný zdroj obživy. Je historicky do­ kázané, Že sa o tento, na poslednom mieste uvedený spôsob pokúšali najskôr, že ich však šibenica, pranier a bič zavrátili na úzky chodníček vedúci na trh práce, čím teda vlády, napr. za Henricha VII., V111.204 atď., pôsobili ako podmienky historického procesu rozkladu a vytvárali podmienky existencie kapitálu. Po druhé, existenčné prostriedky atď., ktoré pozemkoví vlastníci pred­ tým spotrebúvali spolu so svojím služobníctvom, boli teraz k dispo­ Zícii peniazom, ktoré ich chceli kúpiť, aby potom ich prostred­ níctvom kúpili prácu. Peniaze ani neutvorili ani nenahromadili tieto existenčné prostriedky, boli tu naporúdzi, spotrebúvali a re­ produkovali sa skôr, než sa spotrebúvali a reprodukovali pro­ stredníctvom peňazí. Nové bolo len to, že tieto existenčné prostriedky sa teraz dostali na výmenný trh, že sa oddelili od ich bezprostrednej spätosti s pažerákmi služobníkov atď. a že sa z úžit­ kových hodnôt premenili na výmenné hodnoty, aby sa takto do­ stali do dosahu moci a pod nadvládu peňažného majetku. To isté sa stalo s pracovnými nástrojmi. Peňažný majetok ani nevy­ našiel ani nezhotovil kolovrat a krosná. Ale odtrhnutí od svojej pôdy dostali sa pradiari a tkáči spolu so svojimi stavmi a krosna­ mi do područia peňažného majetku atď. Jediné, čo robí sám kapi­ tál, je to, že pospája masy rúk a nástrojov, ktoré už nachádza hotové. Hromadí ich pod svojou nadvládou. V tom tkvie skutočné hromadenie, že hromadí robotníkav spolu s ich nástrojmi na urči­ tých miestach. Toto treba podrobnejšie rozobrať v súvislosti s tak­ zvaným hromadením kapitálu. Pravda, peňažný majetok — vo forme obchodníckeho majetku — pomáhal urýchliť rozklad sta­ rých výrobných vzťahov a umožnil napríklad pozemkovému vlast­ níkovi, ako to už pekne vysvetlil A. Smith,2" aby svoje obilie, svoj dobytok atď. vymieňal za úžitkové hodnoty dovezené z cudziny, namiesto aby tie úžitkové hodnoty, ktoré sám vyprodukoval, pre­ hýril spolu so svojou suitou, a svoje bohatstvo videl vo veľkej miere v mase svojich spolukonzumujúcich prisluhovačov. V jeho očiach peňažný majetok pridal výmennej hodnote jeho dôchodku v vs väčší význam. To isté sa stalo aj z hľadiska jeho nájomcov, ktorí

456

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

boli už spolovice kapitalistami, aj keď ešte vo veľmi zastretej forme. Vývoj výmennej hodnoty — ktorý napomáhali peniaze existujúce vo forme obchodníckeho stavu — podrýva výrobu zZa­ meranú väčšmi na tvorbu bezprostredných úžitkových hodnôt, ako aj tejto výrobe zodpovedajúce formy vlastníctva — t. j. vzťahy práce k svojim objektívnym podmienkam — a vyvíja tým tlak smerom k utváraniu trhu práce (ktorý treba jasne odlíšiť od trhu s otrokmi). Avšak aj toto pôsobenie peňazí je možné len za pred­ pokladu existencie mestského remesla, ktoré sa nezakladá na kapitáli a námezdnej práci, ale na organizácii práce v cechoch atď. Mestská práca sama utvorila výrobné prostriedky, pre ktoré sa cechy stali rovnako pritesnými ako staré pozemkovovlastnícke vzťahy pre vyspelejšie poľnohospodárstvo, ktoré samo bolo zasa dôsledkom zvýšeného odbytu poľnohospodárskych produktov v mestách atď. Ostatné okolnosti, ktoré napríklad v 16. storočí zväčšovali množstvo obiehajúcich tovarov, rovnako ako i množ­ stvo obiehajúcich peňazí, vytvárali nové potreby a zvyšovali tým výmennú hodnotu domácich výrobkov atď., zvyšovali ceny atdď., toto všetko napomáhalo jednak rozklad starých výrob­ ných vzťahov, urýchľovalo oddelenie pracujúceho alebo aj nepra­ cujúceho, ale práceschopného človeka. od objektívnych podmienok jeho reprodukcie, a tým napomáhalo premenu peňazí na kapitál. Preto nič nemôže byť hlúpejšie, než predstavovať si túto prvotnú tvorbu kapitálu tak, akoby kapitál bol hromadil a utváral ob­ jektívne podmienky výroby — existenčné podmienky, surovinu, nástroj — a ponúkol ich robotníkovi, zbavenému týchto objek­ tívnych podmienok. Naopak, peňažný majetok sčasti prispel k tomu, že sa pracovné sily práceschopných indivíduí zbavovali týchto podmienok: sčasti prebiehal tento proces oddelenia bez účasti peňažného majetku. Keď prvotná tvorba kapitálu dospela na určitý stupeň vývoja, peňažný majetok mohol vstúpiť ako sprostredkovateľ medzi takto uvoľnené objektívne podmienky Ži­ vota a medzi oslobodené, ale zároveň aj všetkého vlastníctva zbavené živé pracovné sily, a za objektívne podmienky Ži­ vota mohol kupovať pracovné sily. Pokiaľ však ide o tvorbu pe­ ňažného majetku samého pred jeho premenou na kapitál, pri­ náleží ona do predhistórie buržoáznej ekonomiky. Hlavnú úlohu hrá pri tom úžera, obchod, mestá a spolu s nimi vznikajúca štátna pokladnica. Určitý význam, aj keď v menšej miere, má pritom

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Prvotná tvorba kapitálu

457

hromadenie peňazí u nájomcov, sedliakov atď. — Tu sa zároveň ukazuje, ako roZvoj výmeny a výmennej hodnoty, ktorá je všade sprostredkovaná obchodom, resp. ktorej sprostredkúvanie mož­ no nazvať obchodom — v stave obchodníkov nadobúdajú pe­ niaze samostatnú existenciu, takisto ako obeh v obchode — spôsobuje rozklad tak vlastníckych vzťahov práce k podmien­ kam svojej existencie na jednej strane, ako aj práce, ktorá sa sama zaradila medzi objektívne podmienky výroby, to všetko boli vzťahy, ktoré vyjadrovali rovnako prevládanie úžitkovej hodnoty a výroby zameranej na bezprostrednú spotrebu, ako aj prevládanie reálnej pospolitosti, ktorá sama tvorila ešte bezpro­ stredný predpoklad výroby. Výroba založená na výmennej hod­ note a pospolitosť založená na výmene týchto výmenných hod­ nôt — hoci by, ako sme videli v predchádzajúcej kapitole 0 peniazoch, akokoľvek vzbudzovali zdanie, akoby vlastníctvo vytvárali len ako výsledok práce, resp. akoby za podmienku kládli súkromné vlastníctvo produktu vlastnej práce, — a takisto aj práca ako všeobecná podmienka bohatstva už predpokladá a vy­ tvára oddelenosť práce od jej objektívnych podmienok. K tejto výmene ekvivalentov síce dochádza, ale to je len povrchová vrstva takej výroby, ktorá je založená na privlastňovaní cudzej práce bez výmeny, ale so zdaním výmeny. Tento systém výmeny sa zakladá na kapitáli ako na svojej základni, a keď sa tento sys­ tém výmeny skúma bez súvislosti s kapitálom, tak ako sa pre­ javuje iba na samom povrchu, ako samostatný systém, potom je to iba zdanie, ale nevyhnutné zdanie. Preto už nemôže udi­ vovať, že systém výmenných hodnôt — výmena ekvivalentov me­ raných prácou — sa zvratom mení na privlastňovanie cudzej práce bez výmeny, na úplnú oddelenosť práce od vlastníctva, alebo presnejšie povedané, že sa toto privlastňovanie odhalí ako skryté pozadie tejto výmeny. Prevládanie samej výmennej hod­ noty a výroby vytvárajúcej výmenné hodnoty predpokladá totiž samu cudziu pracovnú schopnosť ako výmennú hodnotu — t. j. oddelenosť živej pracovnej schopnosti od jej objektívnych pod­ mienok, vzťah k nim — čiže k svojej vlastnej objektívnosti — ako k cudziemu vlastníctvu: slovom, vzťah k nim ako ku kapi­ tálu. Iba v obdobiach zániku feudálneho systému, keď však boje prebiehajú ešte vnútri tohto systému — ako napríklad v An­ glicku v 14. storočí a v prvej polovici 15. storočia — je zlatý

458

Kapltola o kapitáli. Oddiel druhý

vek oslobodzujúcej sa práce. Aby práca mohla k svojim objek­ tívnym podmienkam opäť mať vzťah ako k svojmu vlastníctvu, musí nastúpiť iný systém namiesto systému súkromnej výmeny, ktorá — ako sme videli — nastoľuje výmenu spredmetnenej práce za pracovnú schopnosť, a teda privlastňovanie živej práce bez výmeny. — Spôsob premeny peňazí na kapitál sa často his­ toricky prejavuje celkom jednoducho rukolapne tak, že naprí­ klad obchodník dá pre seba pracovať väčšiemu počtu tkáčov a pradiarov, ktorí dovtedy tkali a priadli len po domácky popri svojom vidieckom hospodárstve, a Že z ich vedľajšej Činnosti robí pre nich hlavnú činnosť, potom si ich zabezpečil pre seba a do­ stal ich do područia ako námezdných robotníkov. Ďalší krok tkvie v tom, že ich núti, aby sa odsťahovali zo svojich rodných obcí a že ich sústredí v robotárni. Z tohto jednoduchého procesu jasne vidieť, že pre tkáča a pradiara nepripravil ani surovinu, ani ná­ stroj, ani existenčné prostriedky. Urobil výlučne to, že ich po­ stupne obmedzil na určitý druh práce, čím sa dostávajú do zá­ vislosti od predaja, od kupujúceho, od obchodníka a že napokon môžu vyrábať len preňho a len prostredníctvom neho. Pôvodne kupoval ich prácu len kúpou produktu ich práce: len čo sa však musia obmedziť na výrobu tejto výmennej hodnoty, a preto mu­ sia vyrábať bezprostredne výmenné hodnoty a celú svoju prácu musia vymieňať za peniaze, aby mohli existovať ďalej, dostanú sa celkom do područia obchodníka a napokon sa rozplynie aj zdanie, akoby mu predávali výrobky. Obchodník kupuje ich prácu a najprv ich zbavuje vlastníctva produktu, a onedlho aj vlast­ níctva nástroja, alebo im ho ponecháva ako zdanlivé vlastníctvo, aby znížil svoje vlastné výrobné náklady. — Pôvodnými histo­ rickými formami, v ktorých kapitál vystupuje sprvoti sporadicky alebo lokálne, popri starých spôsoboch výroby, pričom ich všade postupne rozkladá, je na jednej strane manufaktúra vo vlastnom zmysle (ešte nie továreň): manufaktúra vzniká tam, kde sa vy­ rába hromadne pre vývoz, pre zahraničný trh, teda na základni veľkého námorného a vnútrozemského obchodu. V jeho hlavných strediskách, ako napríklad v talianskych mestách, v Carihrade, vo flámskych, nizozemských mestách, v niektorých španielskych mestách, ako Barcelona atď. Zo začiatku sa manufaktúra nezmoc­ ňuje takzvaných mestských živností, ale vidieckych vedľajších živností, pradenia a tkania, tých druhov práce, ktoré si najmenej

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Prvotná tvorba kapttálu

459

vyžadujú cechovú zručnosť, umeleckú prípravu. Okrem spomenu­ tých veľkých stredísk, kde manufaktúra nachodí základňu za­ hraničného trhu, kde sa teda výroba takpovediac živelne orientuje na výmenné hodnoty — kde teda vznikajú manufaktúry, ktoré bezprostredne súvisia s námornou plavbou, ako samotné lodiar­ stvo atď. — manufaktúra si sprvoti neutvára svoje sídla v mes­ tách, ale na vidieku, na dedinách, ktoré nepodliehajú cechom atď. Vidiecka vedľajšia živnosť obsahuje v sebe širokú základňu manufaktúry, zatiaľ Čo mestské živnosti si vyžadujú vysoký stupeň rozvoja výroby, aby sa mohli vykonávať továrensky. To isté platí pre tie odvetvia výroby — ako sklárne, kovospracujúce továrne, píly atď. — ktoré od samého začiatku potrebujú vyššiu koncen­ tráciu pracovných síl: ktoré od samého začiatku využívajú viac prírodnej energie, vyžadujú si masovú výrobu a takisto koncen­ tráciu pracovných prostriedkov atď. Takisto aj papierne atď. Na druhej strane je to nástup nájomcov a premena poľnohospodár­ skeho ohyvateľstva na slobodných nádenníkov. Hoci sa táto pre­ mena do všetkých svojich dôsledkov a v celkom čistej forme presadí na dedine až naposledy, predsa sa aj tam začína veľmi skoro. Staroveké národy, ktoré vlastne nikdy neprekonali hranice mestského umeleckého remesla, nemohli preto nikdy dospieť k priemyselnej výrobe vo veľkom meradle. Prvým jej predpokla­ dom je sústredenie vidieka v celej šírke na výrobu výmenných hodnôt, a nie na výrobu úžitkových hodnôt. Prácu v sklárňach, papierňach, hutiach atď. nemožno vykonávať cechovým spôso­ bom. Tie musia vyrábať masove, musia mať možnosť odbytu na všeobecnom trhu: peňažný majetok v rukách podnikateľa — nie že by podnikateľ vytváral potrebné podmienky, či už subjektívne alebo objektívne, ale za starých vlastníckych a výrobných vzťa­ hov nemožno tieto podmienky sústrediť na jednom mieste. — Rozklad nevoľníctva, ako aj vznik manufaktúry majú za následok, že sa postupne všetky odvetvia práce menia na odvetvia riadené kapitálom. Pravda, už aj v samotných mestách jestvuje v podobe necechových nádenníkov, pomocných robotníkov atď. prvok pre vznik námezdnej práce vo vlastnom zmysle. Zatiaľ Čo premena peňazí na kapitál už predpokladá, ako sme videli, historický proces, ktorým sa objektívne podmienky práce oddelili, osamostatnili od robotníka, na druhej strane samotný kapitál, len čo raz vznikol a rozvinul sa, podriaďuje si celú vý­

460

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

robu a všade navodzuje a uskutočňuje oddelenie práce od vlast­ níctva, oddelenie práce od objektívnych podmienok práce. V ďalšom výklade sa ukáže, akým spôsobom kapitál ničí remeselnícku prácu, samostatne pracujúce drobné pozemkové vlastníctvo atď. a dokonca aj sám seba, pokiaľ má také formy, kde nevystupuje v protiklade k práci — v malom kapitáli a v pre­ chodných, obojakých formách spájajúcich staré spôsoby výroby (resp. také, na aké sa pretvorili na základni kapitálu) a kla­ sický, samotnému kapitálu adekvátny spôsob výroby. Jediné hromadenie, ktoré je predpokladom vzniku kapitálu, je hromadenie peňažného majetku, ktorý sám osebe v tej forme, v akej prýšti Z obehu a v akej patrí jedine obehu, je naskrze ne­ produktívny. Kapitál si rýchlo utvára vnútorný trh tým, že zničí všetky dedinské vedľajšie priemyselné výroby, že teda pre všet­ kých pradie, tká, všetkých oblieka atď., slovom tým, že tovary, ktoré sa predtým vyrábali ako bezprostredné úžitkové hodnoty, pretvára na formu výmenných hodnôt, je to proces utvárajúci sa samočinne tým, že sa pracujúci oddeľujú od pôdy a od vlast­ níctva (aj keď v nevoľníckej forme) podmienok výroby. V mestskom remesle, aj keď sa podstatne zakladá na výmene a na vytváraní výmenných hodnôt, je bezprostredným, hlavným účelom tejto výrobnej činnosti predsa len zabezpečovanie obživy remeselníka ako remeselníckeho majstra, teda úžitková hodnota: nie obohacovanie, nie výmenná hodnota ako výmenná hodnota. Výroba je preto všade podriadená už vopred danej spotrebe, ponuka je podriadená dopytu, a rozširuje sa len pomaly. Vytváranie kapitalistov a námezdných robotníkov je teda jed­ ným z hlavných výsledkov zhodnocovacieho procesu kapitálu. Bežná ekonómia, ktorá má na zreteli len vyrobené predmety, toto celkom ignoruje. Keďže v tomto procese spredmetnená práca vystupuje zároveň ako nepredmetnosť robotníka, ako predmet­ nosť určitej subjektivity, ktorá je v protiklade k robotníkovi, ako vlastníctvo jemu cudzej vôle, je kapitál nevyhnutne súčasne aj kapitalistom, a predstava niektorých socialistov, podľa ktorej potrebujeme síce kapitál, ale nepotrebujeme kapitalistov““, je naskrze mylná. V samom pojme kapitálu je obsiahnuté, že ob­ jektívne podmienky práce — pričom tieto podmienky sú jej vlastným produktom — sa vo vzťahu k práci personifikujú, alebo, čo je to isté, že tieto podmienky vystupujú ako vlastníctvo oso­

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe. Prvotná tvorba kapitálu

461

by, ktorá je robotníkovi cudzia. Pojem kapitálu zahrnuje aj ka­ pitalistu. Tento omyl však nie je o nič väčší ako omyl, ktorého sa dopúšťajú napríklad všetci filológovia, keď hovoria o kapitáli v staroveku, o rímskych a gréckych kapitalistoch. To by totiž len inými slovami vyjadrovalo myšlienku, že v Ríme a v Grécku bola práca slobodná, čo títo páni asi sotva chcú tvrdiť. To, že majiteľov plantáží v Amerike teraz nielenže nazývame kapitalis­ tami, ale že kapitalistami naozaj sú, vyplýva z toho, že existujú ako anomálie uprostred svetového trhu založeného na slobodnej práci. Pokiaľ ide o samotný výraz kapitál, ktorý v staroveku nepoznali“, boli by hordy, kočujúce ešte so svojimi stádami po stepiach ázijskej náhornej plošiny, najväčšími kapitalistami, pretože kapitál Znamenal pôvodne dobytok, a preto sa zmluva a prenajímaní pôdy, aká sa z nedostatku kapitálu uzavierala často v južnom Francúzsku, nazýva práve výnimočne: bail de bestes ä cheptel (prenájom dobytka podľa počtu hláv). Ak by sme sa teda dali na zlú latinčinu, tak by naši kapitalisti čiže capitales homines boli tí, „gui debent censum de capite“ (čo podliehajú dani z hlavy). Pri vymedzovaní pojmu kapitálu jestvujú ťažkosti, aké sa v sú­ vislosti s pojmom peňazí nevyskytujú: kapitál znamená v pod­ state kapitalistu, zároveň však je kapitál aj prvok kapitalistovej existencie, ktorý sa od neho líši, resp. výroba vôbec predstavuje kapitál. Takto ďalej zistíme, že pod pojem kapitálu možno za­ hrnúť mnohé momenty, ktoré podľa jeho podstaty zdanlivo do tohto pojmu nepatria. Kapitál sa napríklad požičiava. Kapitál sa hromadí atď. Podľa všetkých týchto označení sa zdá, akoby kapitál bol len vecou a akoby celkom splýval s látkou, z ktorej pozostáva. Avšak v priebehu výkladu sa vysvetlí táto otázka, ako aj iné otázky. (Mimochodom poznamenávame ako vtip: náš milý Adam Miller, ktorý všetky obrazné výrazy chápe náramne mysticky, sa dokonca dopočul, že sa aj vo všednom živote hovorí o živom kapitáli v protiklade k mžtvemu, a hneď si túto pred­ stavu spracúva teosoficky?%, Anglosaský kráľ Ethelstan by ho bol mohol o tom poučiť: reddam de meo proprio decimas Deo tam in Vivente Capitale guam in mortis fructuis terrae (svojmu bohu + Hoci starogrécky výraz doyeia Zodpovedá latinskému principalis summa rei credita (pôvodná suma úverovaná dlžníkovi ).207

462

Kapitola o kapitáli. Oddiel druhý

prinesiem desatinu svojho vlastníctva v živom dobytku a v mft­ vych plodoch zeme). Peniaze si vždy zachovávajú rovnakú for­ mu v rovnakom substráte: a preto ich možno ľahšie ponímať ako vec. Ale tie isté veci, tovar, peniaze atď. môžu predstavovať ka­ pitál aj dôchodok atď. Dokonca ekonómom je jasné, že peniaze nie sú niečím rukolapným: ale že tú istú vec možno raz zahrnúť do určenia kapitálu, raz do iného a opačného určenia, a podľa toho alebo je alebo nie je kapitálom. Navidomoči je kapitál v tomto zmysle vzťahom a môže byť len výrobným vzťahom. tt +. .

[K vyššie uvedenému treba ešte poznamenať toto: výmena ekvivalentov, ktorá zdanlivo predpokladá vlastníctvo produktu vlastnej práce, a tým zdanlivo stotožňuje privlastňovanie pro­ stredníctvom práce, totiž skutočný ekonomický proces prisvo­ jovania s vlastníctvom objektivizovanej práce: to, Čo sa predtým javilo ako reálny proces, vystupuje tu ako právny vzťah, t. j. ako všeobecná podmienka výroby, a preto sa prijíma právne ako výraz všeobecnej vôle — to sa zvrátilo na svoj opak, a v dôsledku ne­ vyhnutnej dialektiky vystupuje ako absolútna oddelenosť práce od vlastníctva a ako privlastňovanie cudzej práce bez výmeny, bez ekvivalentu. Hoci na povrchu výroby založenej na výmennej hodnote prebieha spomenutá slobodná a rovná výmena ekviva­ lentov, je táto výroba svojou podstatou výmenou spredmetnenej práce ako výmennej hodnoty za živú prácu ako úžitkovú hodnotu, alebo inými slovami, je vzťahom práce k svojim objektívnym podmienkam — a teda aj k objektivite, ktorú sama vytvorila — ako k cudziemu vlastníctvu: v tom tkvie odcudzenie práce. Na druhej strane podmienkou výmennej hodnoty je to, aby sa merala pracovným časom a aby teda živá práca — a nie jej hodnota — bola mierou hodnôt. Je omyl myslieť si, že pri všetkých spôsoboch výroby sa výroba, a teda aj spoločnosť, zakladá na tom, že sa vymieňia iba práca Za prácu. Vo všetkých rôznych formách, v ktorých sa práca stavia k svojim výrobným podmienkam ako k svojmu vlastníctvu, reprodukcia robotníka vonkoncom nie je výsledkom iba práce, pretože robotníkov vlastnícky vzťah nie je výsledkom jeho práce, ale jej predpokladom. Pri pozemkovom vlastníctve je to jasné, ďalej musí byť tiež jasné, že osobitý druh vlastníctva, ktorý v cechovníctve vytvára práca, sa nezakladá

Formy predohádzajúce kapitalistickej výrobe. Prvotná tvorba kapitálu

403

len.na práci samej alebo na výmene práce, ale na určitej objektív­ nej spätosti robotníka s určitou pospolitosťou a s určitými pod­ mienkami, ktoré nachádza už hotové a z ktorých vychádza ako Zo svojej základne. Aj tieto podmienky sú produktom určitého druhu práce, a to práce svetodejinnej: sú produktom práce celej pospolitosti — jej historického vývoja, ktorý nevychádza z práce jednotlivcov ani z výmeny ich práce. Predpokladom Zhodnoco­ vacieho procesu nie je preto len práca. Situácia, v ktorej sa vy­ mieňa len práca za prácu — či už vo forme bezprostrednej živej práce, alebo vo forme produktu — predpokladá, že sa práca už predtým uvoľnila Zo svojej pôvodnej spätosti so svojimi objektív­ nymi podmienkami, v dôsledku čoho práca na jednej strane vy­ stupuje len ako práca, zatiaľ Čo na druhej strane jej produkt nadobúda vo vzťahu k práci úplne samostatnú existenciu ako hodnota. Výmena práce za prácu — ktorá je zdanlivo podmienkou robotníkovho vlastníctva — zakladá sa na tom, že robotník nemá vlastníctvo. ] [To, že najkrajnejšia forma odcudzenia, v ktorej práca, pro­ duktívna Činnosť v rámci vzťahu medzi kapitálom a námezdnou prácou, vystupuje vo vzťahu k svojim vlastným podmienkam a k svojmu vlastnému produktu, je nevyhnutne prechodným štá­ diom — a že preto sama osebe, lenže zatiaľ ešte len v prevráte­ nej, na hlavu postavenej forme, obsahuie už rozklad všetkých obmedzených predpokladov výroby, ba že vytvára a ustanovuje práve nevyhnutné predpoklady výroby, a teda aj úplné materiál­ ne podmienky totálneho, univerzálneho rozvoja produktívnych síl indivídua, vysvetlíme až neskôr.)

465

POZNÁMKY

Tento Marxov rukopis je prvým náčrtom budúceho „Kapitálu“ a je obsiah­ nutý v siedmich veľkých zošitoch, ktoré Marx označil rímskymi číslicami I—V11.Na obálke posledného, siedmeho zošita Marx vlastnoručne napísal: „Political Economy Criticism of (Fortsetzung“, čiže „Kritika politickej eko­ nómie (pokračovanie)“. Slovo „pokračovanie“ znamená, že zošit VII obsahuje pokračovanie textu z predchádzajúcich šiestich zošitov, kým slová „Kritika politickej ekonómie“ možno pokladať za hlavný názov celého tohto hrubého konceptu rukopisu. Marx dodal k tomuto názvu poznámku „pokračovanie“ (a nie poznámku „dokončenie“) preto, lebo rukopis zostal nedokončený a je prerušený v polovici slova. Slová „hrubý koncept“, pridané k hlavnému názvu práce, sú prevzaté z Marxovho listu Engelsovi Zz29. novembra 1858, kde ho nazýva „Rohentwurf“, t. j. „hrubý koncept“. Rukopis je vcelku naozaj konceptom. V liste Engelsovi z 31. mája 1858 Marx poznamenal, že v tomto rukopise je „všetko poprehadzované hore nohami, mnohé je iba poznamenané na spracovanie v ďalších častiach“. Rukopis sa začína hneď druhou kapitolou — „Kapitolou o peniazoch“, po ktorej nasleduje rozsiahla tretia kapitola — „Kapitola o kapitáli“. Na poslednej strane rukopisu Marx načrtol začiatok chýbajúcej prvej kapitoly, ktorá sa mala zaoberať tovarom, vtedy však figurovala u Marxa ešte pod názvom „Hodnota“. — 37. ) „Úvod“ napísal Marx koncom augusta 1857 do zošita označeného písmenom „M“ s dátumom „23. augusta 1857“. Vtedy zrejme začal Marx pracovať na „Úvode“. Marx túto prácu podľa všetkého prerušil v posledných augusto­ vých dňoch a „Úvod“ nedokončil. V predslove k prvému vydaniu práce „Ku kritike politickej ekonómie“ s dátumom január 1859 Marx o „Úvode“ napísal: „Všeobecný úvod, ktorý som načrtol, neuverejňujem, pretože som po dôkladnom uvážení dospel k rozhodnutiu, že akékoľvek predbiehanie záverom, ktoré treba ešte len dokázať, by pôsobilo rušivo, a že čitateľ, ktorý ma chce vôbec sledovať, sa musí rozhodnúť postupovať od jednotli­ 1

vého k všeobecnému.“ (Pozri „Ku kritike politickej ekonómie“, Bratislava 1969, str. 5.)

Napriek tomu, že „Úvod“ je iba hrubým náčrtom a nie je dokončený, má mimoriadny význam, pretože Marx tu podrobnejšie než kdekoľvek inde vysvetlil svoje názory na predmet a metódu politickej ekonómie a vyslovil aj niekoľko veľmi dôležitých úvah o vzťahu medzi materiálnou základňou spoločnosti a ideologickou nadstavbou. „Úvod“ urobil Marx k prvému prípravnému náčrtu budúceho ,„Kapitálu“ obsiahnutému v zošitoch 1—VII,ktoré napísal od októbra 1857 do mája 1858. Na obálku zošitu ,„,M“,v ktorom je „Úvod“, Marx okrem poznámky ,„Lon­ dýn 23. augusta 1857“ napísal ešte názvy častí svojho „Úvodu“. Názvy jednotlivých častí „Úvodu“ v tomto konspekte sa v niektorých detailoch trochu odlišujú od príslušných názvov uvedených v samotnom texte „Úvo­ du“. Uvádzame ich tu tak, ako sú napísané na obálke zošitu „M“:

„OBSAH A. Úvod

1. Výroba vôbec 2. Všeobecný vzťah medzi výrobou, rozdeľovaním, výmenou a spotrebou 3. Metóda politickej ekonómie 4. Výrobné prostriedky (sily) a výrobné vzťahy: výrobné vzťahy a vzťahy

výmenného styku atď.“ Keďže tento obsah ,„Úvodu“ presnejšie vystihuje celkovú logickú štruk­ túru „Úvodu“ než záhlavia niektorých častí priamo v texte „Úvodu“, možno predpokladať, že ho Marx napísal až po koncepte „Úvodu“. — 38. a

Záhlavie „I. Výroba, spotreba, rozdeľovanie, výmena (obeh )“, ktoré na obál­ ke zošitu „M“ chýba, týka sa, presnejšie povedané, len prvých dvoch častí „Úvodu“: časti „Výroba“ (na obálke zošitu „M“ má táto časť presnejší názov: „Výroba vôbec“) a časti „Všeobecný vzťah výroby k rozdeľovaniu, výmene a spotrebe“. Na rímsku číslicu „I“, ktorou Marx označil časť ,,Vý­ roba, spotreba, rozdeľovanie, výmena (obeh)“, nenadväzujú v ďalšom texte „Úvodu“ nijaké ďalšie rímske číslice. — 38.

>

Pozri Úvod k práci A. Smitha „An Inguiry into the Nature and the Wealth of Nations“ (Štúdia o povahe a príčinách bohatstva Londýn 1776, a časť III v prvej kapitole práce D. Ricarda „On the of Political Economy, and Taxation“ (O princípoch politickej a zdaňovania),

[a]

Causes oť národov), Principles ekonómie

111.vydanie, Londýn 1821. — 38.

Spoločenská zmluva (Contrat social) je podľa Rousseauovho učenia dobro­ voľná dohoda medzi ľuďmi prvotnopospolnej spoločnosti pôvodne žijúcimi V „prirodzenom stave“, ktorá viedla k utvoreniu štátu. Túto teóriu podrobne rozvinul Rousseau vo svojej knihe „Du Contrat social: ou Principes du droit politigue“ (O spoločenskej zmluve alebo Zásady politického práva), Am­ sterdam 1762. — 38.

467 terizuje človeka Aristoteles na začiatku I. knihy svojej „Politiky“. V 13. poznámke k XI. kapitole I. zväzku „Kapitálu“ Marx takto odhaľuje užší zmysel tohto aristotelovského vymedzenia človeka: „Aristotelovo vymedze­ nie vlastne tvrdí, že človek je svojou prirodzenosťou občanom mestskej republiky.“ — 39. .J

Marx má na mysli jalové filozofickohistorické kombinácie z Proudhonovej knihy „Systéme des contradictions économigues ou Philosophie de la mi­ sére“ (Systém hospodárskych protirečení alebo Filozofia biedy), Paríž 1846, ktoré Marx roku 1847 analyzoval a vysmial vo svojej knihe „Bieda filozofie“. Pozri „Bieda filozofie“, Bratislava 1955. O Proudhonovom Prometeovi, ktorý figuruje v nasledujúcej vete, hovorí Marx na konci I. kapitoly ,Biedy filo­ zofie“. — 39.

[—)

J. St. Mill, ,„Principles of Political Economy with some of their Applications to Social Philosophy“ (Zásady politickej ekonómie s ich čiastočnou apli­ káciou na filozofiu spoločnosti) vo dvoch zväzkoch, zv. I, Londýn 1948,kniha I: Production, kapitola I: Of the Reguisites of Production. — 41.

o

O vzostupnom a stagnujúcom stave spoločnosti hovorí A. Smith v VIII. kapitole a v závere XI. kapitoly prvej knihy svojej práce „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“, Londýn 1776. — 41.

10

J. St. Mill, „Principles of Political Economy with some of their Applica­ tions to Social Philosophy“ (Zásady politickej ekonómie s ich čiastočnou aplikáciou na filozofiu spoločnosti) vo dvoch zväzkoch, zv. I, Londýn 1848, str. 20—26. — 42.

1 [A

Determinatio est negatio — vymedzenie je vylúčenie. Marx tu cituje túto Spinozovu tézu v Hegelovom výklade, ktorý sa stal všeobecne známym. Spinoza chápe tento výraz v zmysle „definícia je vylúčenie“ (pozri B. Spi­ noza, „Korešpondencia“, list č. 50). UHegela (pozri Hegel, „Logika“, kniha I, časť I, kap. 2, Poznámka „Realita a negácia“, a Hegel, „Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaften“, časť prvá: „Logika“, 8 91, dodatok) sa zdôrazňuje moment negácie, ktorý je vlastný každému určitému bytiu, každému „niečo“. — 45.

12

Pod „socialistickými beletristami“ chápe tu Marx vulgárnych socialistov, akými boli nemeckí ,„opravdiví socialisti“, najmä Karol Grin, a ako bol francúzsky maloburžoázny socialista Proudhon. — 48.

15

O Sayových a Storchových názoroch na vzájomný vzťah medzi výrobou a spotrebou píše Marx v knihe „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 88—89. — 48.

14

Keď Marx hovorí o „takzvanej výmene medzi podnikateľmi a podnikateľ­ mi“ (,zwischen dealers und dealers“), má na mysli Smithovo rozdelenie

celej sťľéryobehu na dve rôzne oblasti: obeh uskutočňujúci sa len medzi podnikateľmi a obeh uskutočňujúci sa medzi podnikateľmi a individuál­ nymi spotrebiteľmi. Pozri K. Marx, „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 108. — 53. 15

Informácie o Peru z čias, keď ho ešte Španieli nedobyli, čerpal Marx z knihy amerického historika Prescotta „History of the Conguest of Peru, with a Preliminary View of the Civilisation of the Incas“ (Dejiny dobytia Peru, s úvodným prehľadom o civilizácii Inkov), štvrté vydanie v troch zväzkoch, Londýn 1850. Výpisky z I. zväzku tohto diela sú v XIV. Marxovom zápisníku, ktorý začal písať roku 1851 v Londýne. O tom, že Inkovia nepo­ znali peniaze, hovorí sa na 147. str. prvého zväzku. — 56.

16

Marx má na mysli dvojzväzkové Proudhonovo dielo , Systéme des contra­ dictions économigues, ou Philosophie de la misčre“, Tomes 1—11,Paríž 1846, najmä strany 145—146prvého zväzku, ktoré cituje a kriticky rozoberá v II. kapitole svojej práce „Bieda filozofie“. Pozri „Bieda filozofie“, Bratislava 1955. — 61.

17

Tento prvý bod zostal jediný, a pritom nedokončený, pretože Marx neusku­ točnil svoj úmysel napísať aj o Shakespearovom vzťahu k súčasnosti. Prácu na „Úvode“ prerušil hneď po načrtnutí týchto poznámok o gréckom umení. — 83.

18

Od roku 1843 stál anglický vynálezca Richard Roberts na čele manchester­ skej firmy Roberts A Co., ktorá vyrábala rôzne prístroje, stroje a rušne. Roberts bol jeden z najvýznamnejších vynálezcov v oblasti mechaniky v 19. storočí. Vynašiel predovšetkým selfaktor, tkáčsky stav. Starorímsky boh Vulkán (zodpovedá starogréckemu bohu Hefaistovi) sa považoval za boha ohňa a kováčstva, ktorý bol vraj veľmi zručný pri vyliotovovaní všelijakých kovových výrobkov. — 64.

1

Crédiť Mobilier (plným názvom Société générale du Crédit Mobilier) bola veľká francúzska účastinárska banka, založená roku 1852. Známou sa stala vďaka svojim špekulačným finančným transakciám a napokon roku 1807 zbrankrotovala. V rokoch 1856—1857napísal Marx šesť novinových článkov o špekulačnej Činnosti tejto banky pre londýnske chartistické noviny The Peoples Paper a pre americké noviny New-York Daily Tribune. Starogrécky boh Hermes sa pokladal za patróna kupcov, za boha obchodu a zisku a za veľkého majstra v podvodoch. — 64.

20

Printinghouse Saguare je malé námestie v Londýne, na ktorom bola redak­ cia a tlačiareň najväčšieho anglického denníka The Times. V prenesenom zmysle sa tento názov používal pre redakciu a tlačiareň, ktoré sa v polovici 19. storočia preslávili svojou vynikajúcou organizáciou novinárskej činnosti. Fáma je rímsky názov pre grécku bohyňu chýrov Ossy, ktorá je zosobne­ ním rýchle sa rozširujúcich

chýrov. — 604.

469 2 [ar

22

Ironická narážka na Egmontove slová z rovnomennej Goetheho tragédie (V. dejstvo, väzenie, rozhovor s Ferdinandom). — 72. Ide o Parížsku svetovú priemyselnú výstavu, ktorá bola otvorená od mája

do novembra 1855. — 73. 25

O Crédit Mobilier pozri poznámku č. 19. — 73.

24

Ide o Krymskú vojnu v rokoch 1853—1856. — 73.

2a

Téza, podľa ktorej „vlastníctvo je krádež“, je hlavnou tézou Proudhonovej knihy „Owest-ce gue la propriété?“ (Čo je vlastníctvo?), Paríž 1840. Svoju teóriu „bezplatného úveru“ rozvinul Proudhon v práci „Gratuité du crédit. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon“ (Bezplatnosť úveru. Dis­ kusia medzi pánom Fr. Bastiatom a pánom Proudhonom), Paríž 1850. O tejto teórii píše Marx v „Kapitáli“, zv. III-2, Bratislava. 1958, str. 154 a v práci „Teórie o nadhodnote“, časť III, Bratislava 1968, str. 433—437. — 75. lde o zákon o reforme Anglickej banky. O obsahu a význame bankového zákona z roku 1844 píše Marx v „Kapitáli“, zv. I1I-2, Bratislava 1958, str. 99—101. — 77.

College de France — francúzska vysoká škola v Paríži, založená roku 1330. — 77.

Ide o Ricardovu prácu „The High Price of Bullion a Prooť of the Depre­ ciation of Bank-Notes“ (Vysoká cena prútového zlata — dôkaz znehodno­ covania bankoviek), štvrté, opravené vydanie, Londýn 1811. Prvé vydanie tejto brožúry vyšlo v Londýne roku 1810. — 78.

Tu, podobne ako aj na viacerých iných miestach, používa Marx termín „výrobné náklady“ v zmysle „imanentné náklady na výrobu tovaru, rovna­ júce sa jeho hodnote“ (pozri „Teórie o nadhodnote“, časť 111I,Bratislava 1968,str. 63), v zmysle „reálnych výrobných nákladov samého tovaru“ (tam­ tiež, str. 426), a nie výrobných nákladov pre kapitalistu, ktorý zaplatí len za časť pracovného času obsiahnutého v tovare. — 80. 50

Ide o obdobie platnosti zákona o bankových obmedzeniach (Bánk Restric­ tion Act), ktorý stanovil nútený kurz bankoviek a zrušil vymeniteľnosť bankoviek za zlato. Roku 1819 vydali zákon, ktorým sa obnovila vymeni­ teľnosť bankoviek za zlato. Konvertibilita sa fakticky úplne obnovila roku 1821. — 83.

51

Pozri poznámku č. 26. — 85.

32

O „očiste pôdy“ či „očisťovaní majetkov“ hovorí Marx v „Kapitáli“, zv. I, Bratislava 1967, str. 791 — 85.

35

Weitlingova teória pracovných peňazí je vysvetlená v knihe W. Weitling,

„Garantion der Harmonie und Freiheit“ (Záruky harmónie a slobody), Vivis 1842. — 88. 34

Ide o Marxovu prácu „Bieda filozofie. Odpoveď na »Filozofiu biedy« pána Proudhona“. — 90.

Stanovené (das Gesetzte) je termín z Hegelovej filozofie, ktorý označuje niečo podmienené na rozdiel od nepodmieneného, prapôvodného, prvot­ ného, niečo, čo sa nezakladá samo na sebe, ale na niečom inom. Marx o tom píše v práci „Teórie o nadhodnote“, časť III, Bratislava 1968, str. 104: „Ako úžitková hodnota vystupuje tovar ako niečo absolútne. Naproti tomu ako hodnota vystupuje len ako niečo ustanovené, určené iba jeho vzťahom k spoločensky nutnému, rovnakému, jednoduchému pracovnému času.“ — 95.

Tu, podobne ako na viacerých iných miestach, používa Marx termín ,sub­ jekť“ v jeho predkantovskom zmysle, t. j. v zmysle nositeľa prísudkov, vlastností, Čft, znakov, vzťahov. — 95. $7

The Economist — anglický týždenník pre otázky ekonomiky a politiky, ktorý vychádza v Londýne od roku 1843. Je to orgán priemyselnej veľko­

buržoázie. — 104.

„The Morning Star“ — anglický denník, orgán manchesterských hlásateľov slobody obchodu Cobdena a Brighta. Vychádzal v Londýne od roku 1856 do roku 1869. — 104. 39

Marx tu naráža na Proudhonove kvázihegelovské úvahy z jeho ,„Filozofie biedy“, ktoré Marx analyzoval a vysmial vo svojej práci „Bieda filozofie“. — 105.

40

Marx tu stručne zhrnuje úvahy ][. Locka (z jeho traktátu ,„Further Consi­ derations concerning Raising the Value of Money“ — Ďalšie úvahy o raste hodnoty peňazí — napísaného roku 1695) o zásadnom rozdiele medzi strieb­ rom ako mierou hodnoty a takými mierami ako yard (dlžková miera) alebo guart (objemová miera): kým yard alebo guart môžu po celý čas zostávať v rukách buď kupujúceho alebo predávajúceho, strieborná minca je nielen mierou hodnoty kupovanej veci, ale nevyhnutne prechádza z rúk kupujú­ ceho do rúk predávajúceho (The Works of John Locke, in four volumes. — Spisy Johna Locka v štyroch zväzkoch. — Siedme vydanie, zväzok II, Lon­ dýn 1768, str. 92). Toto miesto cituje Marx ďalej v plnom znení (zošit VII, str. 34). — 106.

41

Marx tu má na mysli úvahy A. Smitha (na začiatku 6. kapitoly I. knihy „Bohatstvá národov“), podľa ktorých ,v prvotnopospolnom, nerozvinutom stave spoločnosti, ktorý predchádzal nahromadeniu kapitálov a vzniku sú­ kromného vlastníctva pôdy“, výmenná hodnota tovarov bola určovaná pra­

471 covným časom nevyhnutným na výrobu týchto tovarov (pozri K. Marx, „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 64—65). Termín „výrobné náklady“ používa tu Marx v zmysle „imanentných ná­ kladov na výrobu tovaru, rovnajúcich sa jeho hodnote, t. j. celkovému pracovnému Času, potrebnému na jeho výrobu“ (pozri K. Marx, „Teórie o nadhodnote“, časť III, Bratislava 1968, str. 63 a 426). — 109. 42 Bellum omnium contra omnes (vojna všetkých proti všetkým) je výrok anglického filozofa Thomasa Hobbesa z jeho traktátu „De cive“ (prvý raz vyšiel roku 1642: citované miesto je v I. zv. amsterdamského vydania Hob­ besových spisov z roku 1668, str. 7) a z latinského prekladu jeho anglicky písanej knihy ,Leviathan, or the Matter, Form, and Power of a Common­ wealth, ecclesiastical and civil“ (Leviathan, čiže podstata, forma a sila spoločenstva cirkevného a občianskeho), ktorá vyšla v Londýne roku 1651 (Thomae Hobbes opera philosophica. Tomus II, Amstelodami 1668 — Filo­ zofické diela Tomáša Hobbesa, zv. II, Amsterdam 1668, str. 83). — 109. 45 Tento Marxov Zošít sa nezachoval. — 110.

41 Tento Marxov rukopis sa nezachoval. — 111.

45Keď Marx charakterizuje peniaze ako „záloh“ (alebo ako „spoločensky uznaný záloh“), má a mysli jednak jedno miesto z Aristotelovej ,„„Etiky Nikomachovej“ (kniha V, kap. 8, 8 14) a jednak definíciu peňazí, ktorú formuloval anglický ekonóm Bellers vo svojich „Essays about the Poor, Manufactures, Trade, Plantations, and Immorality (Úvahy o chudobných, továrňach, obchode, poliach a nemorálnosti), Londýn 1699, str. 13. Na Aris­ totela sa Marx odvoláva vo svojom „Registri k siedmim zošitom“, ktorý je uverejnený v II. časti tohto zväzku, na Bellersa sa Marx odvoláva v ]. zv. „Kapitálu“, Bratislava 1957, str. 157. — 113. 46 Podľa legendy rímsky patricíj Menenius Agrippa prehováral k návratu plebejcov, ktorí povstali roku 494 pred n. 1. a odišli na Svätú horu na znak protestu proti útlaku patricijov. Vyrozprával im bájku o jednotlivých kon­ čatinách ľudského tela, ktoré sa vzbúrili proti žalúdku. Spoločnosť svojich čias prirovnal Menenius Agrippa k živému organizmu, ktorého rukami boli plebejci, pretože kfmili žalúdok tohto organizmu — patricijov. — 115. 47 Shakespeare, „Timon Athénsky“, IV. dejstvo, III. scéna. Por. K. Marx a F. Engels „Iz rannich proizvedenij“ (Z raných diel), Moskva 1956, str. 617 až 620. — 115.

48 A, Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Na­ tions“ (Skúmanie povahy a príčin bohatstva národov), kniha I, kap. V: „Labour was the price, the original purchase-money that was paid for all things“ (Práca bola cenou, pôvodnými peniazmi, ktorými sa platilo za všetky veci). — 119. 49 O dvojakom určení A. Smithovej výmennej hodnoty, a to množstvom kon­

krétneho produktu práce a množstvom všeobecného tovaru, pozri A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“ (Skú­ manie povahy a príčin bohatstva národov), kniha I, kapitola IV, celkom na začiatku kapitoly. — 121. 50

Vo svojej práci ,„An Inguiry into the Principles of Political Oeconomy“ (Štúdia o zásadách politickej ekonómie), zv. I, Dublin .1770, str. 88, James

Steuart rozlišuje medzi „agriculture exercised as a trade“ a „agriculture exercised as a direct means of subsisting“ (poľnohospodárstvo ako odvetvie obchodu a poľnohospodárstvo bezprostredne produkujúce existenčné pro­ striedky). — 121. u] bá

Ide o objav bohatých nálezísk zlata v Kalifornii roku 1848 a v Austrálii roku 1851. — 122.

52

Xenofón, „De reditibus, sive vectigalibus civitatis Atheniensis augendis“, caput I, 8 4et 5.) (O plodoch či výrobkoch vyrábaných v aténskom štáte.) Vo vydaní Xenophontis guae extant. Recensuit Jo. Gottlob Schneider. Tomus VI, Lipsiae 1815, str. 143. — 122.

95

54

Pozri poznámku Č. 58. — 123.

Strabonis rerum geographicarum libri XVII. Editio stereotypa. Tomus lI, Lipsiae 1829. Liber XI, caput IV, p. 415-—416.(Strabove geografické v XVII zväzkoch.)

dielo

Albánci boli obyvateľmi starovekej Albánie, krajiny na juhozápadnom pobreží Kaspického mora v oblasti riek Kura a Arax. — 125. 55

Zdroj tohto anglického citátu sa nepodarilo zistiť. Marx ho uvádza aj v pô­ vodnom texte prvého vydania práce „Ku kritike politickej ekonómie“. — 126.

5

©»

57

Zdroj tohto nemeckého citátu sa nepodarilo zistiť. Ďalší text Marxovho rukopisu, hoci nie je v úvodzovkách, je podľa všetkého tiež z výpiskov z nejakého nemeckého zdroja. — 126. J. Grimm, „Geschichte der deutschen Sprache“ (Dejiny nemeckého jazyka), I. zväzok, Lipsko 1848, str. 12—14. — 132.

Marx má na mysli nasledujúce knihy, ktoré cituje Dureau de la Malle: J. A. Letronne, ,„Considérations générales sur ľévaluation des Monnaies grecgues et romaines, et sur la valeur de ľor et de ľargent avant la décou­ verte de ľAmérigue“ (Všeobecné úvahy o hodnotení gréckych a rímskych peňazí, ako aj o hodnote zlata a striebra pred objavením Ameriky), Paríž 1817, A. Bôckh, Die Staatshaushaltung der Athener (Štátne hospodárstvo Aténčanov), Berlín 1817, W. Jacob, „An historical Inguiry into the Pro­

473 duction and Consumption of .the Precious Metals“ (Historický výskum vý­ roby a spotreby drahých kovov), Londýn 1831. — 132. 59

„Manuov zákonník“ („Manavatharmašastra“) — staroindický zborník záko­ nov a predpisov, ktorý je jedným z raných pokusov o kodifikáciu obyča­ jového práva v súlade s potrebami otrokárskeho štátu v Indii a s dogmami brahmanského náboženstva. Jeho zostavenie sa pripisovalo mýtickému pra­ rodičovi ľudí Manuovi (v sanskrite znamená „človek“). Materiál pre zákon­ ník sa nazhromaždil po stáročia, pričom viac-menej definitívnu úpravu dostal asi začiatkom nášho letopočtu. „Manuov zákonník“ odzrkadľoval osobitosti vývoja otrokárskej spoločnosti v Indii, ktorá si zachovala mnohé prežitky prvotnopospolnej spoločnosti. — 133.

60

Ide o Hesiodovu báseň „Práce a dni“, verš 151. — 133.

6 [0

Lucretius, „O povahe vecí“, kniha V, verš 1287. — 133.

6 to

Údaje o čínskych peniazoch čerpal Marx z knihy: Gáúlich,„Geschichtliche Darstellung des Handels, der Gewerbe und des Ackerbaus der bedeutendsten handeltreibenden Staaten unsrer Zeit“ (Historický výklad obchodu, živností a poľnohospodárstva najvýznamnejších obchodujúcich štátov našich čias), Zv. V, Jena 1845, str. 131. — 135.

65

Púnske vojny (264—241, 218—201 a 149—146 pred n. 1l.) — vojny medzi

dvoma najväčšími otrokárskymi štátmi staroveku, Rímom a Kartágom, o moc v Západnom stredomorí, o obsadenie nových území a o získanie otrokov. Tieto vojny sa skončili zničením Kartága. — 135. 64

Marx sa tu zrejme zmýlil, pretože podľa neho „objavenie austrálskych, kalifornských a kolumbijských nálezísk zlata spôsobí pravdepodobne nový pokles hodnoty zlata“ (pozri K. Marx, „Ku kritike politickej ekonómie“, Bratislava 1969, str. 123]. Vďalšom odseku hovorí Marx o relatívnom zlac­ není striebra v dôsledku zlepšenia metód ťažby, pokračujúcom dovtedy, „kým Kalifornia a Austrália neobrátia tento smer“, to jest smerom k rela­ tívnemu zlacneniu zlata. — 137.

05

Garnier, „Histoire de la Monnaie, depuis les temps de la plus haute anti­ guité, jusgau regne de Charlemagne (Dejiny peňazí od najstarších Čias až po panovanie Karola Veľkého), zv. I, Paríž 1819, str. 253. — 137.

Koleso obehu (,the great wheel of circulation“) — tak nazýva peniaze Adam Smith. Pozri A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“ (Skúmanie povahy a príčin bohatstva národov), kniha 11. kapitola 67

II. — 138.

Pozri poznámku Č. 36. — 140.

68

Marx má na mysli kvantitatívnu teóriu peňazí, ktorú vysvetlil James Mill v vliI. a VIII. časti tretej kapitoly svojej knihy „Elements of Political Eco­ nomy“, Londýn 1821. Rozsiahle výňatky z týchto častí Millovej knihy cituje Marx vo svojej práci „Ku kritike politickej ekonómie“, pričom zároveň kritizuje Millove názory (pozri K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 13, Praha 1963, str. 182—185). V texte citovanú formuláciu chyby Jamesa Milla prevzal Marx z knihy: Thomas Tooke, „An Inguiry into the Currency Principle (Štú­ dia o princípe obehových peňazí), druhé vydanie, Londýn 1844, str. 136. — 143.

69

J. Steuart, „An Inguiry into the Principles of Political Oeconomy“ (Štúdia o zásadách politickej ekonómie), zv. II, Dublin 1770, str. 389. Ako „nedobro­ voľný obeh“ označuje Steuart také povinné platby ako zaplatenie peňaž­ ného dlhu v lehote stanovenej pre dlžníka. Na rozdiel od tohto „nedobro­ voľného obehu“ označuje Steuart vydávanie peňazí na nákup tých či oných predmetov ako „dobrovoľný obeh“. — 147.

70

Zlá nekonečnosť — termín z Hegelovej filozofie, ktorý označuje nekonečné opakovanie jedného a toho istého podľa vzorca: „niečo“ sa stáva niečím „iným“, toto „iné“ je samo nejakým „niečím“, ktoré sa stáva niečím „iným“, a tak ďalej donekonečna. — 148.

71

Marx má na mysli Boisguillebertovu prácu „Dissertation sur la nature des richesses, de ľargent et des tributs“ (Úvaha o podstate bohatstva, peňazí a poplatkov), ktorá prvý raz vyšla v rokoch 1697/—1707a bola znova uve­ rejnená v zborníku ,„Economistes financiers du XVIII-e siecle. Précédés de notices historigues sur chague auteur, et accompagnés de commentaires et de notes explicatives, par E. Daire“ (Finanční exonómovia 18. storočia. S historickými poznámkami o každom autorovi a so sprievodnými komen­ tármi a vysvetlivkami, ktoré spracoval E. Daire), Paríž 1843. Boisguilleber­ tov výrok, že „peniaze sú katom všetkých vecí“, sa nachádza na str. 413 uvedeného zborníka. O peniazoch ako o „tyranovi“ a ako o ,idole“ sa hovorí na str. 395—417. Pozri K. Marx, „Ku kritike politickej ekonómie“, Bratislava 1969, str. 96. — 150.

72

Pod „výrobnou cenou“ (Produktionspreis) tu chápe Marx to isté ako pod „výmennou hodnotou alebo výrobnými nákladmi“ v predchádzajúcej vete. Termín „výrobné náklady“ sa tu používa v zmysle „imanentných nákladov na výrobu tovaru rovnajúcich sa jeho hodnote, t. j. celkovému pracovnému času potrebnému na jeho výrobu“ (pozri K. Marx, „Teórie o nadhodnote“, časť III, Bratislava 1968, str. 63 a 426). Slovo „Produktionspreis“ sa v Mar­ xových zápisníkoch vyskytuje už v štyridsiatych rokoch. Tak napríklad v jednom z bruselských zošitov z roku 1845, keď vypisoval výňatky z knihy Louisa Saya ,„Principales causes de la richesse ou de la misere des peuples et des particuliers“ (Hlavné príčiny bohatstva alebo biedy národov a jed­ notlivcov), Paríž 1818, Marx nemeckým slovom „Produktionspreis“ preložil Sayovu formuláciu ,coút de production c"est-a-dire, le temps et la peine consacrés a les (sc. ľor et ľargent) extraire et ä les affiner“ (,,Výrobná

475 cena, to jest čas a námaha venovaná na ich [to jest zlata a striebra] vyťaženie a očistenie“), str. 32 v knihe Louisa Saya. — 151. 13

Kapitola o výmennej hodnote vtedy ešte nebola napísaná, pretože Marx začal svoju prácu druhou kapitolou, t. j. kapitolou o peniazoch. Začiatok kapitoly o hodnote načrtol celkom na konci svojho rukopisu z rokov 1857 až 1858. Krátko nato dospel k presvedčeniu, že prvá kapitola jeho práce sa nemá nazývať kapitolou o hodnote, ale kapitolou o tovare. — 155.

74

Weekly Dispatch — anglický týždenník. Pod týmto názvom vychádzal v Lon­ dýne v rokoch 1801—1928. V päťdesiatych rokoch 19. storočia zastával radikálny smer. — 104.

7

Marx mal na mysli druhú stranu svojho zošita, ktorý napísal v Bruseli približne v marci—apríli 1845. Táto strana obsahuje výňatky zo strán 31—73 Ferrierovej knihy „Du gouvernement considéré dans ses rapports avec le commerce“ (Vláda a jej vzťah k obchodu), Paríž 1805. Ferrier tu hovorí, že tam, kde striebro vychádza z baní, je tovarom, pretože je objektom bezprostredného dopytu tých, čo ho kupujú. Potom však, pokračuje Ferrier, „striebro prestáva byť tovarom, len Čo sa premení na peniaze, pretože v tomto prípade sa stáva nevyhnutným sprostredkovateľom medzi výrobou a spotrebou a už nemôže bezprostredne uspokojovať nijakú potrebu“. (Fer­ rierova kniha, str. 33 a 35.) — 165.

[$a]

76

J. B. Say, „Traité ďéconomie politigue“ (Pojednanie o politickej ekonómii), tretie vydanie, zväzok druhý, Paríž 1817, str. 432—433, 461: „Peniaze sú takým tovarom, ktorý je stále v obehu, vždy určený na výmenu... Zväčšo­ vanie alebo zmenšovanie tohto ťovaru (takisto ako hociktorého iného to­ varu) neznamená nevyhnutné zväčšovanie alebo zmenšovanie úhrnného ka:

pitálu príslušnej krajiny ..., pretože zmenšenie množstva jedného tovaru sa môže vyrovnať zväčšovaním množstva iného“. — 165. 71

A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“ (Skúmanie povahy a príčin bohatstva národov), kniha II, kapitola 1I: kniha IV, kapitola I. — 165.

78

Slovami „peniaze sú len zložitejší druh výmenného obchodu“ formuluje Ed­ ward Solly stanovisko Adama Smitha vo svojej knihe „The Present Distress, in relation to the Theory of Money“ (Terajšie rozpaky vo vzťahu k teórii peňazí), Londýn 1830, str. 3. Toto Smithovo stanovisko je vyjadrené vo 4. kapitole I. knihy jeho práce „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“ (Skúmanie povahy a príčin bohatstva národov). — 165.

79

J. Taylor, ,„,A View of the Money System of England, from the Conguest,

with proposals for establishing a secure and eguable Credit Currency“ (Pre­ hľad peňažnej sústavy Anglicka od čias dobytia, s návrhmi na zavedenie bezpečných a plnohodnotných úverových peňazí), Londýn 1828. — 1607.

476 80 P. Boisguillebert, ,„Dissertation sur la nature des richesses, de ľargent et des tributs“ (Úvaha o podstate bohatstva, peňazí a poplatkov), v zborníku Economistes financiers du XV111-esiecle, vyd. Ed. E. Daire, Paríž 1843, str. - 399. U Boisguilleberta: ,„„précisde toutes les denrées“ (výťažok zo všetkých výrobkov). — 169. 81 „Nexus rerum“ — spojivo z roku 1851 pod názvom rizuje Marx (na str. 41) medzi vecami a ľuďmi).

vecí, spájajúci prvok. V jednom zo svojich zošitov ,„Zavfšená sústava peňažných vzťahov“ charakte­ peniaze ako „nexus rerum et hominum“ (spojivo Pritom sa Marx odvoláva na 34. stranu. Čoho sa

tento odkaz týka, sa nedalo zistiť, pretože bezprostredne predchádzajúce strany tohto zošita sa nezachovali. Keď Marx charakterizuje peniaze ako „spojivo medzi vecami a ľuďmi“, má na mysli stav spoločenských vzťahov ľudí, ktorý bol výsledkom rozkladu všetkých predtým prevládajúcich zväz­ kov — patriarchálnych, feudálnych, rodinných a náboženských, ktoré mu­ seli ustúpiť pred nadvládou „získuchtivca“. — 171. 82 Marx má na mysli objavenie nálezísk zlata v Kalifornii (1848) a v Austrálii (1851). Už v januári 1850, osemnásť mesiacov po objavení kalifornských nálezísk zlata, Marx a Engels konštatovali obrovský význam tejto udalosti pre obchodný a priemyselný vývoj celej buržoáznej spoločnosti tak v Eu­ rópe, ako aj v Amerike a v Ázii, a najmä pre kolonizáciu nových krajín. — 173.

85 „Kapitolu o peniazoch“ napísal Marx v októbri—novembri 1857, keď sa už dosť silne prejavovala prvá svetová hospodárska kríza v dejinách kapitaliz­ mu, t. j. kríza rokov 1857—1858,ktorá sa začala v USA a zachvátila všetky veľké európske krajiny. — 175.

81 Marx má na mysli to členenie predmetu svojho výskumu, ktoré prvý raz načrtol na konci tretieho paragrafu svojho „Úvodu“ (pozri tento zväzok, časť I, str. 62). Obsah prvého oddielu svojej ekonomickej práce tu formu­ loval slovami: „Všeobecné abstraktné určenia, ktoré sú preto viac alebo menej príznačné pre všetky formy spoločenskej organizácie, ale v tom zmys­ le, ako sme ho vysvetlili vyššie.“ — 176. 85 Marx sa odvoláva na 43. stranu svojho X. zošitu výpiskov. Tam je uvedený tento citát z Malthusovej knihy „Principles oť Political Economy“, druhé vydanie, Londýn 1836, str. 391. V skutočnosti však to nie je Malthusov výrok,

ale názor redaktora druhého (posmrtného) vydania Malthusovej knihy, ktorou chcel redaktor spresniť Malthusov záver. — 176. 8

[27]

[E. Misselden.] „Free Trade, or, The Meanes to Make Trade Florish“ (Slo­ boda obchodu, alebo Prostriedky na dosiahnutie rozkvetu obchodu), Londýn 1622, str. 19—24. Misselden hovorí o obchode kresťanskej Európy s nekres­ ťanskými ázijskými krajinami, ako sú Turecko, Perzia a India. — 177.

87 W. Jacob, „An Historical Inguiry into the Production and Consumption of

477 the Precious Metals“ (Historická štúdia o výrobe a spotrebe drahých kovov), zv. II, Londýn 1831, str. 27/0—323. — 179.

Ide o bibliu, Matúšovo evanjelium, 6. kapitola, 19. verš. — 180. 89

Ide o biblickú legendu, podľa ktorej legendárny praotec Židov Jakub, keď sa dožil vysokého veku a cítil blízkosť smrti, požehnal dvoch synov svojho syna Jozefa. V rozpore s obyčajou starých Židov Jakub nedal hlavné požeh­ nanie (položením pravej ruky na hlavu) staršiemu [ozefovmu synovi. Odô­ vodnil to tým, že mladší syn má pred sebou slávnejšiu budúcnosť než starší. Biblia, Kniha o bytí, 48. kapitola, 13.—21. verš. — 181.

90

Marx má na mysli zošit, ktorý zaplnil ešte v Bruseli v lete roku 1845. Sú tu početné výpisky z Boisguillebertových prác podľa knihy E. Daira ,Eco­ nomistes financiers du XVI11-esičcle“, Paríž 1843. Niektoré z týchto výpis­ kov doplnil Marx svojimi komentármi. Všetky tieto vypisky sú uverejnené v jazyku originálu v knihe „Marx—Engels Gesamtausgabe“, Erste Abteilung, Band 3, Berlín 1932, str. 563—583. Malú časť týchto výpiskov citoval Marx v prvom vydaní diela „Ku kritike politickej ekonómie“ a v 1l.zväzku „Kapi­ tálu“. —181.

91

9 to

Ide o starogrécku báj o frýgickom kráľovi Midasovi, ktorý bol známy obrovským bohatstvom. Podľa tejto báje boh Dionýz poskytol Midasovi na jeho žiadosť zázračnú schopnosť premeniť na zlato všetko, čoho sa dotkne. Midas zakrátko zbadal, že mu hrozí smrť hladom, pretože sa mu potrava v rukách premenila na kusy zlata. Keď sa už dusil vo vlastnom zlate, požiadal Dionýza, aby ho zbavil týchto nebezpečných čarov. — 182. [S. Bailey.] „Money and its Vicissitudes in Value“ (Peniaze a ich nedostat­ ky čo do hodnoty), Londýn 1837, str. 3. — 185.

9A

H. Storch, „Cours dďEconomie Politigue“ (Kurz politickej ekonómie), zv. II, Paríž 1823, str. 135. — 185.

94

Marx tu stručne podáva názory Samuela Baileyho z jeho knihy „Money and its Vicissitudes in Value“ (Peniaze a ich nedostatky čo do hodnoty), Lon­ dýn 1837, str. 9—10. — 185.

95

Biblia, Zjavenie Jána, 17. kapitola, 13. verš, a 13. kapitola, 17. verš. Apokalypsa (čiže Zjavenie Jána — jedno z diel ranokresťanskej literatúry, časť Nového zákona). Apokalypsa vznikla v prvom storočí n. 1l.Jej autor vyjadruje city všeobecnej nenávisti voči Rímskej ríši, ktorú označuje ako „divokého zvera“ a pokladá ju za stelesnenie diabla. Marx cituje Apokalypsu podľa tzv. „Vulgaty“, t. j. podľa latinského pre­ kladu biblie, všeobecne používaného medzi katolíkmi. — 186.

Porovnaj s analogickým miestom v diele „Ku kritike politickej ekonómie“, Bratislava 1952, str. 129. — 189.

97

Tézu, podľa ktorej prirodzený obsah procesu výmeny je spočiatku „úplne oddelený od ekonomického vzťahu, pretože je s ním ešte bezprostredne totožný“, Marx neskoršie rozvinul v diele „Ku kritike politickej ekonómie“. Marx tu hovorí, že v podmienkach bezprostredného výmenného obchodu, ktorý bol prvotnou formou výmenného procesu, „výmenná hodnota ešta nedostáva nijakú samostatnú formu, ale je ešte bezprostredne spätá s úžit­ kovou hodnotou“. V tomto vývojovom štádiu výmeny tvoria úžitkové hodnoty obsah bohatstva, „ľahostajný“ voči jeho spoločenskej forme. „Úžitková hod­ nota v tejto ľahostajnosti voči ekonomickému určeniu formy... nespadá do okruhu otázok, ktorými sa zaoberá politická ekonómia.“ — 191.

„Sebarejlexia“ je termín Hegelovej filozofie, ktorý označuje spätný odraz nejakého pojmového určenia vnútri samého seba. — 194. 99

Ide o knihu: ,D. Justiniani, sacratissimi principis, Institutiones. Accesserunt ex Digestis tituli de verborum significatione et regulis juris“. (Ide o jednu z najslávnejších starorímskych zbierok právnych predpisov), Editio stereo­ typa Herhan, Paríž 1815, str. 342. — 195.

100

F. Bastiat, „Harmonies économigues“, druhé vydanie, Paríž 1851. — 199.

101

Marx má na mysli takých Bastiatových odporcov, ako Proudhon a jeho prí­ vrženec Chever, ktorí s ním v rokoch 1849—1850viedli polemiku vo forme siedmich otvorených listov. Tieto listy boli uverejnené roku 1850 spolu s odpoveďami na listy vo forme knižočky s názvom ,„Gratuité du crédit. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon“ (Bezplatnosť úveru. Dis­ kusia medzi pánom Fr. Bastiatom a pánom Proudhonom), Paríž 1850. — 200.

102

J. B. Say, „Traité ďéconomie politigue“, tretie vyd., zv. 2, Paríž 1817, str. 428—430, 478—480. — 200.

10 7]

Pozri D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation“, tretie vyd., Londýn 1821, str. 327, 499. — 206.

104

Pozri K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 4, Praha 1958, str. 89—100. — 2160.

105

Pozri poznámku č. 80. — 219.

106

Vo svojom zošite z marca až apríla 1845, ktorý obsahuje výpisky Zo Stor­ chovho diela „Cours déconomie politigue“, zv. I, Paríž 1823, Marx takto zhrnuje Storchovu tézu, uvedenú na str. 154 jeho diela: „Ľudská práca je produktívna iba vtedy, ak vyrába dostatočnú hodnotu na nahradenie výrob­

ných nákladov... Táto reprodukcia je vlastne nedostatočná: mala by vyrá­ bať určitú hodnotu navyše.“ — 220. 107

Podrobný rozbor názorov A. Smitha na produktívnu a neproduktívnu prácu podal Marx v práci „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava, 1960, str. 132 až 1532. — 222.

4/9 108

O vulgárnych koncepciách Storcha, Seniora a iných, pokiaľ ide o produk­ tívnu a neproduktívnu prácu, hovorí Marx v práci „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 152—275. — 222.

109

Otázku produktívnej a neproduktívnej práce rozoberal Marx naposledy po­ drobne v práci „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 132—277 a 359—380. — 222.

110

Pozri poznámku 35. — 223.

111

J. Steuart, „An Inguiry into the Principles of Political Oeconomy“, (Štúdia o zásadách politickej ekonómie), zv. I, Dublin 1770, kniha prvá, kap. XVI. — Pozri najmä str. 103 a 105. — 225.

112

Wakejieldova teória kolonizácie je predmetom Marxovej kritiky v XXV. kapitole I. zv. „Kapitálu“. — 227.

115

V origináli je použitý výraz „Arbeitsvermôgen“. V rukopisoch z rokov 1857 až 1859 používa Marx namiesto termínu „Arbeitskraft“, použitého už v práci „Námezdná práca a kapitál“ a niekoľkokrát v rukopise z rokov 1861—1863, spravidla termín „Arbeitsvermôgen“. V I. zväzku „Kapitálu“ používa Marx tieto dva termíny ako rovnoznačné. V tomto vydaní sa „Arbeitsvermôgen“ prekladá prevažne ako „pracovná schopnosť“, pričom v Marxovom poňatí je to to isté ako pracovná sila. — 232.

114

Linguetove názory rozoberá Marx v siedmej kapitole práce „Teórie o nad­ hodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 314—319. — 238.

115

Robotnícka trieda v Anglicku viedla boj za zákonné obmedzenie pracov­ ného dňa na 10 hodín od konca 18. storočia a na začiatku tridsiatych rokov 19. storočia sa k nej pridali široké masy proletariátu. Zákon o desaťhodino­ vom pracovnom dni, ktorý sa vzťahoval len na mladistvých a na Ženy, schválil parlament 8. júna 1847. Boj anglickej robotníckej triedy za nor­ málny pracovný deň rozoberá Marx podrobne v VIII. kapitole I. zväzku „Kapitálu“. — 239.

116

Pozri analogické miesto v V. kapitole I. zväzku „Kapitálu“: „Pracovný pro­ striedok je vec alebo komplex vecí, ktoré robotník vsúva medzi seba a pra­ covný predmet a ktoré mu slúžia ako vodič pôsobenia na tento predmet“, pozri K. Marx, „Kapitál“, zv. I, Bratislava 1967, str. 207. — 244.

117

Na 16. strane svojej práce ,„Richesse ou pauvreté“ (Bohatstvo alebo chu­ doba), Paríž 1841, Cherbuliez hovorí: „Kapitál je surovina, nástroje, fond existenčných prostriedkov.“ — 245.

118

Bytie pre seba, pre seba jestvujúce (Fúrsichsein, Fúrsichseiendes) sú termí­ ny Hegelovej filozofie, označujúce rôzne kvality v ich fixovanosti, v ich relatívnej uzavretosti. — 247.

119

V práci „Teórie o nadhodnote“ v časti o Thomasovi Hodgskinovi Marx všeobecne charakterizuje tento názor anglických socialistov. V nedokon­ čenej časti o Johnovi Brayovi cituje Marx okrem iného výrok z jeho diela „Labours Wrongs and Labours Remedy“ (Nedostatky práce a ich náprava), Leeds 1839, str. 59. — „Pre výrobcove operácie má podstatný význam kapi­ tál, a nie kapitalista, a rozdiel medzi jedným a druhým je taký veľký, ako rozdiel medzi skutočným nákladom lode a nákladným listom.“ K. Marx, Teórie o nadhodnote,

časť 111I,V, Bratislava 1968, str. 265. — 249.

120

Marx má na mysli predovšetkým anonymne uverejnenú brožúru Thomasa Hodgskina ,„Labor Defended against the Claims of Capital, or, the Unpro­ duktiveness of Capital Proved“ (Obrana práce proti požiadavkám kapitálu čiže dôkaz neproduktívnosti kapitálu), Londýn 1825, kde sa dokazuje „ne­ produktívnosť kapitálu“. Marx túto brožúru podrobne analyzoval v práci „Teórie o nadhodnote“, časť III, Bratislava 1968, str. 216—259. — 250.

121

Pozri III. kapitolu druhého zväzku diela A. Smitha „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“ (Skúmanie povahy a príčin bohatstva národov). — 250.

122

Marx má na mysli Seniorovo dielo ,„Principes fondamentaux de ľéconomie politigue“ (Základné zásady politickej ekonómie), Paríž 1836, str. 197—206. Kritike Seniorovej vulgárnej koncepcie produktívnej a neproduktívnej práce venoval Marx osobitný oddiel v práci „Teórie o nadhodnote“, časť 1I,Brati­ slava 1960, str. 201—266. — 250.

123

Neskoršie, v práci „Teórie o nadhodnote“, Marx podrobnejšie rozobral tento príklad a ukázal, že „robotník u výrobcu klavírov je produktívnym robotní­ kom... Naproti tomu predpokladajme, že si kúpim všetok materiál potrebný na zhotovenie klavíra (alebo pre mňa za mňa, nech ho má sám robotník) a namiesto toho, aby som klavír kúpil v obchode, dám si ho urobiť doma. V tomto prípade robotník vyrábajúci klavíry je neproduktívnym robotníkom, lebo jeho práca sa vymieňa priamo za môj dôchodok“. (Pozri „Teórie o nad­ hodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 139.) Marx súčasne ukázal, že „speváčka, ktorá predáva svoj spev na vlastnú päsť, je neproduktívnou pracovníčkou. Ale tá istá speváčka, ak ju angažuje nejaký podnikateľ a nechá ju spievať, aby zarobil peniaze, je produktívnou pracovníčkou, pretože produkuje kapitál“ (tamtiež, str. 370). „Ten istý druh práce“, zhrnuje Marx, „môže byť produktívny alebo neproduktívny“ (tamtiež, str. 369). — 250.

124

Marx sa odvoláva na 40. stranu svojho X. zošitu výpiskov, kde je citát z Malthusovej knihy ,„Principles of Political Economy“, druhé vydanie, Londýn 1836, str. 47, uvedený v texte. V skutočnosti však nejde o Malthusov výrok, ale o slová redaktora druhého (posmrtného) vydania jeho knihy, ktoré mali spresniť Malthusov názor. — 251.

1%

Pozri D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation“,

481 tretie vydanie, Londýn 1821, str. 334—337. Ricardove názory na neproduk­ tívny charakter kapitálu uviedol Marx v práci „Teórie o nadhodnote“, časť II, Bratislava 1963, str. 402, ako aj v časti 1II, Bratislava 1968, str. 216—217. Pozri aj J. C. L. Simonde de Sismondi, ,Etudes sur ľéconomie politigue“ (Štúdie o politickej ekonómii), zv. I, Brusel 1837, str. 22. — 254. 126

Pozri poznámku

127

Pozri J. B. Say, „Traité ďéconomie politigue“, tretie vydanie, druhý zväzok,

č. 103. — 2934.

Paríž 1817, str. 425 a 429. — 254. 128

Proudhonov výrok „Práca produkuje, kapitál má hodnotu“ z I. zväzku jeho diela ,„,Systéme des contradictions économigues, ou Philosophie de la mi­ sére“, Paríž 1846, str. 188, cituje Marx vo svojom diele „Bieda filozofie“. Bratislava 1955, str. 61. — 254.

129

Pozri „Gratuité du Crédit. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon“, Paríž 1850, str. 177—181. — 256.

150

Podľa Kantovej terminológie je analytickým súdom taký súd, v ktorom predikát (prísudok) iba vysvetľuje obsah, ktorý je už zahrnutý v subjekte (podmete) súdu, na rozdiel od syntetického súdu, v ktorom predikát pri­ dáva k subjektu znak, ktorý nie je obsiahnutý v subjekte súdu. — 258.

131

Marx používa tu i v predchádzajúcej vete termín „výrobné náklady“ v zmys­ le „imanentných nákladov na výrobu tovaru rovnajúcich sa jeho hodnote, t. j celkovému pracovnému času potrebnému na jeho výrobu“. (Takto cha­ rakterizuje Marx tento termín v práci „Teórie o nadhodnote“, časť III, Bratislava 1968, str. 63.) V rukopisoch z rokov 1857—1859Marx ešte presne nerozlišoval medzi hodnotou (c+0+m) a výrobnou cenou (Cc+uw+ priemerný zisk). O trojakom používaní termínu „výrobné náklady“ pozri tamtiež, str. 61—65 a 425—426. — 2600.

152

Pod „výrobnými cenami“ (Produktionspreise) tu Marx chápe to isté, čo predtým rozumel pod „výrobnými nákladmi čiže nevyhnutnou cenou tovaru“ (pozri poznámky č. 72 a 131). — 260.

155

Marx tu prvý raz používa termín „nadhodnota“ (Mehrwert), aby označil časť hodnoty prevyšujúcu pôvodne preddavkovanú hodnotu, ktorú si kapi­ talista privlastňuje bezplatne. V knihe anglického socialistu-ricardovca Williama Tompsona ,„AnInguiry into the Principles of the Distribution of Wealth Most Conducive to Human Happiness“ (Štúdia o zásadách rozdeľovania bohatstva čo najprospešnejšieho pre ľudské šťastie), Londýn 1824, str. 167 a 169 sa taktiež používa termín „nadhodnota“ (surplus value). Ako však F. Engels ukázal, Tompson týmto termínom označoval nadzisk, ktorý dostáva kapitalista, keď používa stroje, V porovnaní s ručne pracujúcim remeselníkom. Popri termíne ,surplus

value“ používal Tompson aj termín „additional value“ (dodatková hodnota) na označovanie všetkej novovytvorenej hodnoty (0+ m). Okrem toho, ako poznamenal Engels, v „bežnom podnikateľskom živote Francúzska sa od napamäti všeobecne používa výraz plus-value na označenie každého zväčšo­ vania hodnoty, ktoré vlastníka tovarov nič nestojí“. (Pozri K. Marx—B. En­ gels, Spisy, sv. 21, Praha 1967, str. 519—524.) V jednom zo svojich raných článkov, napísanom v októbri 1842, používa

Marx tiež niekoľkokrát termín ,„Mehrwert“ na označenie nadhodnoty, po­ kuty, ktorú dostal majiteľ lesa za drevo, ktoré mu ukradli (pozri K. Marx— F. Engels, Werke (Spisy), zv. 1, Berlín 1956, str. 135 a 139). — 260. 154

Marx má na mysli VII. kapitolu (O zahraničnom obchode) Ricardovej knihy „On the Principles of Political Economy, and Texation“, tretie vy­ danie, Londýn 1821, kde sa hovorí: „Žiadne rozšírenie zahraničného obcho­ du nemôže bezprostredne zväčšovať súhrn hodnôt v krajine“ (str. 131). — 260.

155

Proudhonove názory na úrok, vyjadrené v diele ,„Gratuité du Crédit. Dis­ cussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon“ (Bezplatnosť úveru. Diskusia medzi pánom Fr. Bastiatom a pánom Proudhonom), Paríž 1850, Marx skúmal v práci „Teórie o nadhodnote“, časť III, Bratislava 1968, str. 433—437. — 263.

156

Marx má na mysli anonymný článok „Negroes and the Slave Trade“ (Čer­ nosi a obchodovanie s otrokmi), uverejnený v novinách The Times z 21. no­ vembra 1857 vo forme listu redaktorovi od „informovaného Človeka“ (,,Ex­

pertus“ ).

The Times — najväčší konzervatívny anglický denník, založený v Londý­ ne roku 1785. — 269. 137

Vo svojom konspekte Ricardovej práce „Principles of Political Economy“ (tento konspekt, ktorý Marx spracoval v apríli 1851, je v VIII. zošite výpis­ kov z prác buržoáznych ekonómov) hovorí Marx o tom, ako kritizujú Ri­ cardove názory anglickí ekonómovia: „Väčšina Ricardových odporcov, ako napríklad Wakefield, tvrdia, že Ricardo nemôže vysvetliť nadhodnotu. Tak napríklad továrnik vynakladá 30 libier šterlingov na suroviny, 20 na stroje, 50 na mzdy. Spolu 100 libier šterlingov. Továrnik predá svoj tovar za 110 li­ bier šterlingov. Odkiaľ pochádza tých 10 libier šterlingov?“ (K. Marx, „Grundrisse der Kritik der politischen Ôkonomie“ — Základy kritiky poli­ tickej ekonómie — Anhang, Berlín 1953, str. 828 resp. druhý zväzok tohto vydania, Prílohy, „Pomer medzi ziskom a mzdou“.) O tom, že Ricardo neanalyzoval pôvod nadhodnoty, hovorí Marx aj v práci „Teórie o nadhod­ note“, č. II, Bratislava 1963, str. 347—358. — 270.

138

Marx má na mysli Malthusovu knihu „The Measure of Value Stated and Illustrated“ (Miera hodnoty, výklad a ilustrácie), Londýn 1823. Podrobná analýza Malthusovej teórie hodnoty a najmä Malthusovej kritiky Ricar­ dovho učenia sa nachádza v práci „Teórie o nadhodnote“, časť III, Brati­ slava 1968, str. 5—28. — 270.

483 159

Pozri D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation“, 3. vydanie, Londýn 1821, str. 1—12. — 270.

140

Pozri tamtiež, str. 60—61. — 270.

141

Pozri tamtiež, str. 131—132. — 270.

142

O fyziokratoch ako „otcoch modernej politickej ekonómie“ hovorí Marx v práci „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 34. — 272.

145

Marx má na mysli III. kapitolu druhého zväzku diela Adama Smitha „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“, kde Smith skúma produktívnu a neproduktívnu prácu. O Smithovom výklade produk­ tívnej práce ako práce, ktorá sa zvecňuje v tovare, hovorí Marx podrobne v práci „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 140—154. — 272.

144

V I. zväzku „Kapitálu“ Marx podrobne analyzuje tendenciu kapitalistov ne­ obmedzene predlžovať pracovný deň. Marx v tejto súvislosti skúmal dejiny anglického továrenského zákonodarstva, najmä boj okolo zákona o desať­ hodinovom pracovnom dni. Pri charakteristike postavenia robotníckej triedy v Anglicku Marx hojne využíval správy továrenského inšpektora Leonarda Hornera, ktorý sa zastával robotníkov. Pozri „Kapitál“, zv. I, Bratislava 1967, kap. VII, VIII, XIII. — 279.

145

Tento príklad možno vyjadriť takto: pred zdvojnásobením produktivity práce sa jeden pracovný deň, ktorý trval povedzme osem hodín, rozčlenil na dve hodiny nutnej práce a šesť hodín nadpráce (21 + 6m). Po zdvojnásobení produktivity práce sa ten istý pracovný deň rozčleňuje na 1 hodinu nutnej práce a sedem hodín nadpráce (11 + 7m). — 283.

146

Vo svojej práci „On the Economy of Machinery and Manufactures“, Londýn 1832, str. 160—162, rozoberá Babbage vzájomný vzťah medzi hodnotou suroviny a hodnotou práce pri výrobe filigránskych výrobkov zo zlata v Benátkach. — 287.

147

Marx má na mysli poznámky Eugéna Daira k Boisguillebertovmu dielu „Dissertation sur la Nature des Richesses, de ľArgent et des Tributs“ (po­ zri Economistes Financiers du XV1II-esiecle. Précédés de Notices historigues sur chague auteur, et accompagnés de Commentaires et de Notes Explica­ tives, par M. Eugéne Daire, Paríž 1843, str. 419—420, poznámky 1 a 2). — 209.

148

Pozri D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation, 3. vydanie, Londýn 1821, str. 89—90. — 290.

149

Marx podrobne rozobral Ricardove názory na akumuláciu kapitálu v XVII. kapitole práce „Teórie o nadhodnote“, časť II, Bratislava 1963, najmä na str. 462—472. — 290.

150

Pozri D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation“, 3. vydanie, Londýn 1821, str. 325—328. — 292.

151

Marx má na mysli svoj VIII. zošit výpiskov z politickej ekonómie z roku 1851. Tento zošit obsahuje okrem iných výpiskov aj podrobný konspekt tretieho vydania Ricardovej knihy ,On the Principles of Political Economy, and Taxation“ doplnený Marxovými komentármi (pozri K. Marx, „Grund­ risse der Kritik der politischen Ôkonomie“, Anhang, Berlín 1953, str. 787 až 839, resp. druhý zväzok tohto vydania, Prílohy, „Zo zošitu výpiskov VIII“). Na stranách 35—37 Marxovho VIII. zošitu je konspekt XX. kapitoly Ricar­ dovej knihy „Hodnota a bohatstvo, ich odlišné vlastnosti“: Marx má na tomto mieste v texte na mysli túto kapitolu. — 293.

152

Marx má na mysli VII. kapitolu Ricardovej knihy „On the Principles of Po­ litical Economy, and Taxation“. —- 293.

153

Marx tu podáva vo svojej interpretácii Ricardove myšlienky, obsiahnuté napríklad na začiatku XX. kapitoly jeho knihy „On the Principles of Politi­ cal Economy, and Taxation“. — 295.

154

Marx sa tu odvoláva na 39. a 40. stranu svojho VIII. zošitu výpiskov z po­ litickej ekonómie. Na týchto stranách je konspekt začiatku VII. kapitoly Ricardovej knihy. Táto kapitola má názov „O zahraničnom obchode“. — 295.

155

Pozri D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation“, 3. vydanie, Londýn 1821, str. 416—417. — 295.

156

Marx má na mysli Malthusovu knihu „The Measure of Value Stated and 1llustrated“, Londýn 1823. Marx podrobne kritizuje Malthusove názory na hodnotu a nadhodnotu v práci „Teórie o nadhodnote“, časť III, Bratisla­ va 1968, kapitola XIX. — 298.

157

Pri tomto výpočte sa Marx zrejme pomýlil. Správny výpočet (ktorý tu uvá­ dzame podľa ruského vydania v 46. zväzku, časť I, Spisov K. Marxa a F. En­ gelsa, Moskva 1968, str. 334—335) je takýto: „Prvý kapitál produkuje [s mierou zisku] 40 %: druhý so 75 %: 40 % zo 140 je 56: 75 % zo 140 (a to:

80 ako kapitál, 60 ako nadhodnota) je 105. V prvom prípade [pretože sa nadhodnota používa na výrobu] sa celkový produkt rovná 140 + 56, t. j. 196 toliarom: v druhom prípade sa celkový produkt rovná 140 + 105, t. j. 245 toliarom. V druhom prípade je teda absolútna výmenná hodnota [pro­ duktu] o 49 toliarov väčšia. Druhý kapitál (po skončení prvého výrobného cyklu] sa rovná 140 toliarom: 80 toliarov produkuje 60 toliarov nadhodnoty, to znamená, že 80 toliarov sa reprodukuje ako 140: 60 toliarov, ktoré k tomu pribudnú [kapitalizovaná nadhodnota] (pretože sa celé vydávajú na nákup práce, a nie sú teda jednoducho náhradou nejakej hodnoty, ale reprodukujú samy seba a vytvárajú nadhodnotu), sa reprodukuje ako 240, na konci vý­ robného procesu sa teda druhý kapitál bude rovnať 140 + 240 —380. (Pro­ dukuje o 160 toliarov viac než prvý kapitál, jeho časť nadpráce sa rovná 24 hodinám, zatiaľ čo čas nadpráce prvého kapitálu sa rovná 8 hodinám.)

485 Teda výsledkom je, že druhý kapitál vytvoril väčšiu výmennú hodnotu, lebo spredmetnil viac práce: jeho nadpráca je o 16 hodín dlhšia než nadpráca prvého kapitálu.“ Tu treba pripomenúť ešte niečo iné: 140 toliarov pri 40 % dáva 56 tolia­ rov: kapitál a úroky (pozri poznámku 159) spolu sú 140 + 56 —196, dostali sme však [pre prvý kapitál] sumu 220 toliarov, podľa tohto výpočtu by úroky zo 140 toliarov neboli 56, ale 80 toliarov, čo by znamenalo 57 1/7 W zo 140 (140: 80 — 100: x, x — ta —57 1/7). Takisto aj v druhom prípade: 140 toliarov pri 75 % vynáša 105 toliarov: kapitál s úrokmi je 140 + 105 — —245: dostali sme však [pre druhý kapitál] sumu 380 toliarov, podľa tohto výpočtu by úroky zo 140 toliarov neboli 105, ale 240 toliarov (pretože 140 + 240 —380 toliarov): t. j. [1713/7 %] (140: 240 —100:x: x—

22990 140

[— 171 3/7]).

Z čoho to vzniká? [Prečo vychádza v prvom prípade 571/7 % namiesto 40% a v druhom prípade 1713/7 % namiesto 75 %?] V prvom prípade, kde vyšlo 57 1/7 % namiesto 40, je teda navyše 171/7 %: v druhom prípade vyšlo 171 3/7 % namiesto 75, teda navyše je 963/7 %. Z čoho teda vyplýva, po prvé, nerovnakosť rozdielu v oboch prípadoch a, po druhé, rozdiel v každom jednotlivom prípade? — 313. 158

Marx vychádza v tomto príklade z predpokladu, že sa kapitalizovaná nad­ hodnota úplne vynakladá na nákup novej pracovnej sily, Čo je „ostatne ne­ možné“, ako sám Marx hovorí o niekoľko riadkov nižšie. — 313.

159

Pod úrokmi tu Marx chápe všetok zisk, ktorý sa dosahuje z preddavkova­ ného kapitálu. — 314.

160

Táto veta v rukopise znie takto: ,„Auf 140 aber 24 zuviel gerechnet (und dies ist der Unterschied von 220 zu 196), sind erst 1/5 vom 100 und 11/12 vom 100 zuviel gerechnet: 1/5 vom 100 < 20%: 11/12 von 100 84/12 % oder 81/3 %: also zusammen 28 1/3 % zuviel“ (pozri „Grundrisse der Kritik der politischen ÚÔkonomie“,Berlín 1953, str. 275—276). Strednú časť tejto vety sme pre jej nejasnosť vynechali: súčasne sme výpočet percent opravili podľa ruského prekladu. — 315.

161

Ďalej je v rukopise vynechané miesto, určené pre výpočet podľa druhého prípadu. Ak vychádzame z predchádzajúceho textu rukopisu, bolo by možné tento výpočet reprodukovať takto. | V druhom prípade pozostáva počiatočný kapitál 80 toliarov zo 60 toliarov vynaložených na materiál a pracovné nástroje a 20 toliarov vynaložených na mzdy: 3/4 kapitálu sa vynaložili na materiál a nástroje, 1/4 na mzdy. Prvé 3/4 kapitálu neprinášajú nijaký úrok, (t. j. neprinášajú nijakú nadhod­ notu): posledná 1/4 prináša 300 % nadhodnoty. Ale ak berieme do úvahy celý kapitál, zväčšil sa iba o 75%.

Ak by sa novopridaný kapitál vo výške 60 toliarov taktiež zväčšil o 300 % iba z 1/4, znamenalo by to zväčšenie celého kapitálu o 45 toliarov. 60 + 45 —105 toliarov. Spolu so 140 sa rovná 245 toliarom, čo v skutočnosti znamená prírastok 75 % k 140 toliarom. 60 toliarov novopridaného kapitálu sa zväčšilo o 300 %, zoštvornásobilo sa a činí 240 toliarov. (Keby sa o 300% zväčšila iba 1/4 zo 60, bol by to zisk vo výške 45 toliarov.) 60 toliarov z 240 nahrádza kapitál vynaložený na mzdy, 180 toliarov predstavuje zisk. Výpočet pre druhý prípad bude teda takýto: 80k + 00úÚú+ 60k + 180 Ú — 380: t. j máme tu kapitál vo výške 140 toliarov, z ktorého úhrnný úrok činí 240 toliarov. Keby sme však použili druhý výpočet, dostali by sme: 80k + 00úÚ+ 600k + 45Ú — 245,

t. j. dosiahli by sme kapitál vo výške 140 toliarov, z ktorého by úhrnné úroky činili 105 toliarov. Podľa prvého výpočtu sme vypočítali príliš veľký úrok: nadmerné úroky, vypočítané zo 60 toliarov kapitálu, činia 135 toliarov. Lenže 135 toliarov je 3/4 zo 180 toliarov: to znamená, že popri kapitáli 80 toliarov sa iba 1/4 novopridaného kapitálu vo výške 60 toliarov zväčšila o 300 %: teda celý novopridaný kapitál sa zväčšil o 33/4, t. j. o 45 toliarov. Výpočet úroku za kapitál 60 toliarov sme chybne zvýšili o 135 toliarov, ktoré predstavujú tristopercentný vzrast 3/4 kapitálu na 60 toliarov. Na celú sumu 60 toliarov by v takomto prípade vychádzalo ďalších 228 % zisku namiesto pôvodných 75 %: to znamená, že sme k 60 toliarom chybne pripo­ čítali ďalších 135 toliarov, ktoré predstavujú 225 % zo 60. Tak sme teda z kapitálu 60 toliarov vypočítali navyše 225 %. Avšak z kapitálu 140 toliarov sme vypočítali navyše 135 toliarov (a práve to je rozdiel medzi 380 a 245 toliarmi): celkove je teda chybne pripočítaných 95 3/7 %. Na celý kapitál 140 toliarov sme teda navyše nepripočítali 225 % ako na kapitál 60 toliarov, ale len 96 3/7 %: to dáva rozdiel 128 4/7 % v súlade s tým, že sme z celého kapitálu 140 toliarov vypočítali z kapitálu 60 toliarov navyše 135 tolia­ rov. — 315. 162

O zmiešaní normy nadhodnoty s normou zisku u Careyhoa iných vulgárnych ekonómov píše K. Marx v „Kapitáli“, zv. I, Bratislava 1967, str. 246—247 av

165

,„Kapitáli“, zv. 111—1,Bratislava 1958, str. 186. — 316.

Pozri K. Marx, „Rozpočet pána Disraeliho“, K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 12, Praha 1962, str. 477—478 a „Kapitál“, zv. 111—1, Bratislava 1958, str. 440—445. — 317.

(O ekonómii strojov a tovární), Londýn 1832, str. 16. — 324. časť III, Bratislava 1968, str. 197. — 318. 165

Pozri Ch. Babbage, „On the Economy of Machinery and Manufactures“ (0 ekonómii strojov a tovární), Londýn 1832, str. 16. — 324.

487 nej sily práve taká, aká bola pred zdražením (25 % pre kapitál I a 33 1/3 % pre kapitál 11). Toto je možné iba vtedy, ak sa primerane predílži pracovný deň. — 325.

167

Pozri „Gratuité du crédit. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon“, Paríž 18530,str. 127—132, 135—157, 228. Pozri aj poznámku

168

č. 101. — 328.

Ide o francúzsky preklad Lauderdalovej knihy „An Inguiry into the Nature and Origin of Public Wealth“ (Štúdia o podstate a pôvode verejného bohat­ stva), Edinburgh a Londýn 1804: J. Lauderdale, ,Recherches sur la nature et ľorigine de la richesse publigue“, Paríž 1808, str. 119—120.Pozri „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1960, str. 239. — 333.

169

Marx tu svojimi slovami vysvetľuje nasledujúcu tézu z Ravenstonovej knihy „Thoughts on the Fundingh System, and its Effects“ (Úvahy o systéme štát­ nych dlhov a jeho dôsledkoch), Londýn 1824, str. 46: ,„„Tam,kde na obživu 10 ľudí je potrebná práca deviatich, môže iba 1/10 úhrnného produktu pri­ padnúť na rentu. Kde stačí práca jedného človeka na obživu piatich, tam na rentu a ďalšie potreby štátu, ktoré sa môžu uspokojovať len z nad­ produktu práce, pripadajú 4/5 produktu. Prvý prípad platil podľa všetkého v Anglicku v čase dobytia ostrova, druhý prípad platí teraz, keď iba 1/5 obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve.“ — 342.

170

Marx má na mysli kníhu MacCullocha „The Principles of Political Economy“ (Zásady politickej ekonómie), Edinburgh 1825, str. 165—192. O snahe vul­ gárnych ekonómov, vrátane MacClullocha, zastierať protirečenia kapitalis­ tickej výroby, hovorí Marx podrobne v práci „Teórie o nadhodnote“, časť II, Bratislava 1963, str. 429, 449—450, 457—458: Časť 1II, Bratislava str. 95—96, 98, 137—138, 418, 431—433. — 356.

171

1968,

Marx má na mysli úvahy Jamesa Milla o stálej a nevyhnutnej rovnosti me­ dzi výrobou a spotrebou, medzi ponukou a dopytom, medzi úhrnom nákupov a úhrnom predajov, ako ich rozvádza vo svojej knihe „Elements of Political Economy“, Londýn 1821, str. 186—195. Tento názor Jamesa Milla (prvý raz uvedený v jeho brožúre Commerce Defendet (Na ochranu obchodu), Lon­ dýn 1808, ktorý si osvojil aj Say, Marx podrobnejšie rozoberá v prvom vy­ daní svojho diela „Ku kritike politickej ekonómie“ a v práci „Teórie o nad­ hodnote“, časť II, Bratislava 1963, str. 428—429, 433—436, 458: časť III, Bratislava 1968, str. 69, 72—73, 79, 95. — 357.

172

Marx má na mysli takzvanú birminghamskú školu „little shilling men“ (zá­ stancov malého šilinga), ktorú založil birminghamský bankár Atwood. Názo­ ry tejto školy sú uvedené v knihe „The Currency Ouestion. The Gemini Letters“ (Otázka obeživa. Listy blížencov), Londýn 1844. Anonymnými au­ tormi tejto knihy boli Thomas Wright a John Harlow, ktorí sa označovali za „blížencov“ (,,Gemini“). Pozri aj „Ku kritike politickej ekonómie“, Bra­ tislava 1969, str. 82: „Kapitál“, zv. I, Bratislava 1967, str. 262: „Kapitál“, zv. 111—2, Bratislava

1962, str. 83, 105. — 358.

173

Pozri poznámku Č. 13. — 358.

174

Marx má na mysli Malthusovu prácu „Principles of Political Economy Con­ sidered with View to their Practical Application“ (Princípy politickej eko­ nómie z hľadiska ich praktického uplatnenia), 2. vydanie, Londýn 1836, str. 405 (poznámka vydavateľa): ,„Definitions in Political Economy“ (Defi­ nície v politickej ekonómii), Londýn 1827, str. 258—259, a I. zväzok Sis­ mondiho spisu „Etudes sur ľéconomie politigue“ (Štúdie o politickej eko­ nómii), Brusel 1837, str. 61. — 358.

175

D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation“, 3. vy­ danie, Londýn 1821, str. 80—85. Podrobný kritický rozbor Ricardových ná­ zorov na nadvýrobu kapitálu podal Marx v práci „Teórie o nadhodnote“, časť II, Bratislava

1963, str. 406—407, 427—428, 430—431, 433—439, 457 až

458. — 358. 176

Ú

A. Smith, ,„,AnInguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“: With a Commentary, by the Author of „England and America“ (Skúmanie povahy a príčin bohatstva národov: s komentárom od autora knihy „Anglic­ ko a Amerika“ — E. G. Wakefielda), zväzok 1, Londýn 1835, str. 244 až 246. — 359.

177

Táto veta predstavuje stručné zhrnutie nasledujúcej Hodgskinovej tézy na str. 245—246 jeho práce „Popular Political Economy“: „Keďže kapita­ lista, vlastník celého produktu, nedovoľuje robotníkom ani vyrábať nástroje, ani ich používať, ak len z toho neplynie pre neho zisk prevyšujúci sumu, ktorú musí dať na obživu robotníkov, je jasné, že je tu produktívna práca oveľa užšie ohraničená, než to vyplýva z jej charakteru. S postupným hro­ madením kapitálu v rukách ďalších osôb rastie celkový zisk, na ktorý si robí kapitalista nárok, a tým sa vytvára umelá prekážka rastu výroby a obyvateľstva.“ — 362.

178

O koncepcii „vedľa seba existujúcej práce“, ktorú vypracoval T. Hodgskin, písal K. Marx v práci „Teórie o nadhodnote“, časť 111, Bratislava 1962, str. 219—230. — 363.

179

J. B. Say, „Traité ďéconomie

politigue“, 3. vydanie, zv. II, Paríž 1817,

str. 441. — 369. 180

Pozri P. J. Proudhon, „Ouwest-cegue la propriété?“ (Čo je vlastníctvo?), Paríž 1840, kapitola IV, 8 5, a ,„Gratuité du Crédit. Discussion entre M. Fr. Bastiat et M. Proudhon“, Paríž 1850, str. 207—208. — 369.

181

Pozri poznámku 167. — 378.

182

V skutočnosti by za uvedených predpokladov hodnota novopridávaná živou prácou (10 toliarov) netvorila 1/10 úhrnnej hodnoty výrobku, ale 1/9, pre­

489 tože hodnota funtu priadze poklesla z 5 toliarov na 41/2 toliara, a teda úhrnná hodnota 20 funtov priadze by klesla zo 100 toliarov na 90 to­ liarov. — 378.

185Pred zdvojnásobením produktivity pradiarskej práce tvoril úhrnný zisk ka­ pitalistu 20 toliarov, ktoré sa rozdelili na 40 funtov priadze, t. j. 1/2 toliara na funt. Teraz sa však úhrnný zisk 30 toliarov rozdeľuje na 80 ľuntov pria­ dze, t. j. 3/8 toliara na funt. — 379. 184Marxove úvahy na stranách 410—415 prvej časti tohto zväzku možno ná­ zorne ukázať dvoma nasledujúcimi tabuľkami.

Tabuľka č. I Vzrast produkcie (bavlnenej priadze) predlžením pracovného dňa Kapitalistove výd. Úhrnná Konšt. Variabil. Nadhod- hodnota kapitál kapitál nota priadze 80 tol.

120tol. 160 tol. 320tol.

20 tol.

20tol. 20 tol. 20 tol.

—

10tol. 20 tol. 60 tol.

Hodnota Vyrohené lfunta Miera nad- Miera množstvo priadze hodnoty zisku

100 tol.

20 funtov

150tol. 200tol. 400tol.

30funtov 4Ofuntov 80funtov

Tabuľka

—bB5tol.

0

5tol. 5tol. Stol.

50 % 100% 300%

0

71/7 % 11 1/9 % 1711/17%

č. 1lI

Vzrast produkcie zvýšením produktivity práce pri nezmenenej dlžke pracovného dňa Kapitalistove výd. Úhrnná Hodnota Konšt. Variabil. Nadhod- hodnota Vyrobené l1funta Miera nad- Miera kapitál kapitál nota priadze —množstvo priadze hodnoty zisku 160tol.

20tol.

20 tol.

200tol.

40funtov 5

tol. 100%

111/9 %

320 tol.

10 tol.

30 tol.

360 tol.

80 funtov 41/2 tol. 300 %

9 1/11 %

Prvá tabuľka ilustruje Marxov záver z analýzy v nej obsiahnutých vzťahov: „Čím menšia je tá časť nákladov, ktorá predstavuje nutnú prácu, tým väčší je Zisk, hoci nie je v nijakej zjavnej úmere ku skutočnej nadhodnote, t. j. k nadpráci.“ Druhá tabuľka potvrdzuje nasledujúcu Marxovu myšlienku: ,,... pokles ceny jednotky výrobku a zväčšenie počtu jednotiek — k čomu dochádza s rozvojom produktívnych síl — ukazuje, že zisk vzrastá úmerne k nutnej práci, čiže klesá podiel nutnej práce v pomere k nadpráci.“ A ďalej: ,„Ka­ pitalistov zisk z hodnoty miery (jednotky) úžitkovej hodnoty — funta,

lakťa, kvartera atď. — klesá úmerne tomu, ako klesá pomer medzi živou prácou Čiže novopridávanou prácou a surovinou atď.... Ale na druhej nadbytočného pracovného času — zväčšuje sa počet tých jednotiek, v kto­ rých je obsiahnutý nadbytočný čas“, — to znamená, že rastie úhrnná suma zisku. — 379. 105

Pozri poznámku Č. 115. — 379.

186

Presný výpočet by bol takýto: robotník by dostal každý funt priadze so zľa­ vou 1/20 toliara z jeho hodnoty, a keďže by takto dostával len 44/99 čiže 400/99 funta priadze, získal by pri tom 1x 400 toliara, t. j. 20/99 toliara, 20 X 99

a nie 20/100 toliara, ako predpokladá Marx v záujme zjednodušeného vý­ počtu. — 383. 187

Presný výpočet by bol takýto: pred zvýšením mzdy sa hodnota 40 funtov priadze rozpadla na 160 c + 20v + 20 m. Teraz sa rozpadáva na 160 c + 221. +18 m. Zatiaľ čo predtým bola miera zisku 20/180, t. j. 11 1/9 %, rovná sa teraz 18/182, t. j. 981/91 %. — 387.

188

V rukopise nasledujú tri riadky, ktoré Marx vyčiarkol a len nedopatrením boli uvedené v základnom texte nemeckého vydania z roku 1939. — 390.

189

D. Ricardo, „On the Principles of Political Economy, and Taxation“, 111.vy­ danie, Londýn 1821, str. 139. — 398.

190

V rukopise z rokov 1861—1863, kde Marx odpísal s niektorými zmenami viaceré pasáže z rukopisu z rokov 1857—1858,je táto veta uvedená v takejto úprave (zošit XXII, str. 1396): „Namiesto toho, aby sa vo výrobnom pro­ cese reprodukovali ako podmienky realizácie pracovnej sily, vychádzajú na­ opak z výrobného procesu iba ako podmienky zhodnocovania alebo zacho­ vávania svojej vlastnej hodnoty ako hodnoty jestvujúcej pre seba, stojacej proti pracovnej sile.“ — 411.

191

Formuly zmluvných vzťahov podľa rímskeho práva, ktoré znejú takto: ,„dá­ vam, aby si urobil“, „robím, aby si dal“, „dávam, aby si dal“. Pozri K. Marx, „Kapitál“, zv. I, Bratislava 1967, str. 588—589: „Teórie o nadhodnote“, časť 1, Bratislava 1960, str. 372. — 414.

192

J. Steuart, „An Inguiry into the Principles of Political Oeconomy“ (Štúdia o zásadách politickej ekonómie), zv. I, Dublin 1770, str. 40 a 396. Príslušnú pasáž z 396. strany Steuartovej knihy cituje Marx v rukopise z rokov 1857—1858. Pozri K. Marx, „Grundrisse der Kritik der politischen Ôkono­ mie, Berlín 1953, str. 060, resp. druhý zväzok tohto vydania „Ku kapitole o peniazoch. — Historické poznámky“: por. aj „Kapitál“, zv. 111-2, Bra­ tislava 1958, str. 337—338: ďalej „Teórie o nadhodnote“, časť I, Bratislava 1962, str. 38: časť II, Bratislava 1962, str. 478—479. — 416.

491 195

A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“, kniha I, kapitola V. — 419.

194

Táto časť rukopisu z rokov 1857—1858, ktorej dal Marx vo svojej práci „Referáty k mojim vlastným zošitom“ názov „Formy predchádzajúce ka­ pitalistickej výrobe“, je vo IV. zošite na str. 50—53 a v V. zošite na str. 1—15. Strany 1—15 V. zošitu označil Marx vo svojich „Referátoch“

takto: „Pokračovanie o procese, ktorý predchádza vytváraniu kapttalistic­ kého vzťahu čiže prvotnej akumulácii.“ — 420. 19a

Termín ,„Stamm“, ktorý tu prekladáme ako „kmeň“, mal v polovici XIX. storočia v historickej vede širší význam ako dnes. Označoval skupinu ľudí, ktorí odvodzovali svoj pôvod od spoločného predka, a zahrnul dnešné pojmy „rod“ (Gens) i „kmeň“ (Stamm). Tieto pojmy prvý raz presne vymedzil a rozlíšil L. G. Morgan v knihe „Staroveká spoločnosť“ (1877). Vynikajúci americký etnograf a historik v tomto svojom hlavnom diele vysvetlil význam rodu ako základnej bunky prvotnopospolného zriadenia, a tak položil ve­ decké základy dejín prvotnopospolnej spoločnosti. Engels zovšeobecnil vý­ sledky Morganových výskumov a všestranne objasnil obsah pojmov „rod“ a „kmeň“ v diele „Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu“ (1884). — 421.

196

Kviriti (guirites]) — plnoprávni občania starovekého Ríma. — 426.

197

Túto vetu cituje Niebuhr z IX. knihy Dionýza Halikarnaského (starogréc­ keho historika, ktorý napísal toto svoje hlavné dielo približne medzi rokom tridsať a rokom sedem pred n. 1.) „Rímska archeológia“. — 427.

198

Demota — občan starovekého aténskeho štátu, ktorý patril k určitému územ­ nému obvodu Atiky — demu. Niekoľko demov tvorilo spolu filu. Po Klisté­ novej reforme (VI. storočie pred n. l.) sa v Atike utvorilo 10 územných fil. — 427.

199

Ditmarschen — jedna zo severných oblastí Nemecka. — 428.

200

Gaelovia — pôvodné obyvateľstvo hornatých oblastí severného a západného Škótska, potomkovia starovekých Keltov. — 428.

201

Pozri K. Marx—F. Engels, „Bieda filozofie“, Bratislava 1955, str. 138. — 434.

202

Pozri poznámku Č. 6. — 443.

205

„Panes et circenses“ (chlieb a hry). Marx má na mysli obdobie rozkvetu rímskeho otrokárskeho štátu, keď najnižšie vrstvy mestského obyvateľstva (takzvaný mestský plebs) boli vylúčené zo sféry výroby a žili prevažne z almužny štátu a bohatých otrokárov, ktorí im dávali „chlieb a hry“. — 447.

492 204O úlohe zákonov, ktoré vydali Henrich VII., Henrich VIII. a ďalší anglickí králi a kráľovné, pozri „Kapitál“, zv. I, Bratislava 1963, str. 796—805. — 455. 205A. Smith, „An Inguiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations“. kniha III, kapitola IV. — 455. 206Pozri poznámku

č. 119. — 460.

201Túto a nasledujúce poznámky o pôvodných významoch slova „kapitál“, ako aj texty na ich ilustráciu čerpal Marx z 2. zväzku Ducangeovho slov­ níka „Glossarium mediae et infimae latinitatis“, Tomus II, Parisiis 1842 (Slovník strednej a úpadkovej latinčiny, zv. II, Paríž 1842), str. 139 až 141. — 461.

20%Adam H. Miller, „Die Elemente der Staatskunst“ (Základy štátnického umenia), časť prvá, Berlín 1809, str. 220—241. — 461.

493

Alexander Macedónsky (356—323 pred n. 1.) — vynikajúci vojvodca a štát­ nik. — 135, 136

Arcadius (377—408) — cisár Východo­ rímskej ríše (395—408). — 136, 137

Archimedes (okolo 287/—212 pred n. l.) — významný starogrécky ma­ tematik a mechanik. — 135 Aristoteles (384—322 pred n.l.) — vý­ znamný staroveký mysliteľ: vo fi­

lozofii kolísal medzi materializmom a idealizmom,: ideológ triedy otro­ károv, svojimi ekonomickými názor­ mi obhajoval otrokárske naturálne hospodárstvo: ako prvý analyzoval formu hodnoty. — 87, 113

Augustus

(603 pred n. 1.—14. n. 1.) —

rímsky cisár (od 27 pred n. 1.—14. n. 1). — 4486

Babbage, Charles (1792—1871) — an­

glický matematik a mechanik, bur­ žoázny ekonóm. — 287, 324 Bailey, Samuel (1791—1870) — an­

glický buržoázny ekonóm a filozof: z pozícií vulgárnej politickej ekonó­ mie vystupoval proti Ricardovej pracovnej teórii hodnoty: súčasne však správne postrehol niektoré

rozpory v Ricardových ekonomic­ kých názoroch. — 185 Bastiat, Frédérick (1801—1850) — francúzsky vulgárny ekonóm, hlá­ sal teóriu o harmónii triednych zá­ ujmov v buržoáznej spoločnosti. — 39, 193, 199, 213, 214, 2603, 266, 328, 329, 378

Bellers, John (1654—1725) — anglic­ ký ekonóm: zdôraznil význam prá­

ce pre vytváranie bohatstva, autor viacerých utopistických návrhov so­ ciálnych reforiem. — 113 Bôckh, August (1785—1867] — nemec­ ký historik a filológ. — 132 Boisguillebert, Pierre (16046—1714) —

francúzsky ekonóm, predchodca fy­ ziokratov, zakladateľ klasickej bur­ žoáznej politickej ekonómie vo Francúzsku. — 150, 181, 289 Bray, John Francis (1809—1897] —

anglický ekonóm, utopistický so­ cialista, prívrženec R. Owena: roz­ víjal teóriu „pracovných peňazí“. — 89

Brutus (Marcus Junius Brutus) (85—42 pred n. 1.) — rímsky politický čini­ teľ: vodca sprisahania proti Caesa­ rovi, za mladi pôsobil ako úžer­ ník. — 433

494 Caesar, (Gaius Julius) (okolo 100 až 44 pred n. 1.) — vynikajúci rímsky vojvodca, štátnik a spisovateľ. — 136, 137

Campbellovia — vznešený škótsky šľachtický rod s doménami v Západ­ nom Škótsku, známy už od 13. sto­ ročia. — 428 Carey, Charles Henry (1793—1879) —

americký vulgárny buržoázny eko­ nóm, autor reakčnej teórie o har­ mónii triednych záujmov v kapita­ listickej spoločnosti. — 39, 40, 199, 316

Ganilh, Charles (1758—1836) — fran­

cúzsky buržoázny politík, vulgárny ekonóm, epigón merkantilizmu. — 189, 208

Garnier,

Germain

(1754—1821)] —

francúzsky ekonóm a politik, mo­ narchista: epigón školy fyziokratov, prekladateľ a kritik Adama Smitha. — 134, 137, 142

Cato (Marcus Porcius, Starší) (234 až 149 pred n. 1l) — rímsky politik a spisovateľ, autor spisu ,O poľno­ hospodárstve“. — 433 Cicero (Marcus Tullius) (106—43 pred n. 1l) — významný rímsky rečník a štátnik, eklektický filozof. — 428 Daire, Eugéne (1798—1847] — fran­ cúzsky buržoázny ekonóm, vydava­ teľ diel z politickej ekonómie. — 289 Dareius

Ferrier, Francois Louis Auguste (1777—1861) — francúzsky vulgár­ ny buržoázny ekonóm, epigón mer­ kantilizmu. — 165

1. (558—486 pred n. 1l.) —

starogrécky

panovník

(522—486

pred n. 1l.). — 133

Darimon, Louis Alfred (1819—1902) —

francúzsky politík, publicista a his­ torik: stotožňoval sa s Proudhono­ vými názormi a propagoval ich. — 67, 68, 70—73, 75—79, 85, 86

Ducange, Dufresne, Charles (1610 až 1688) — francúzsky historik a fi­ lológ. — 461

Dureau de La Malle, Adolphe Jules César Auguste (1777—1857) — fran­ cúzsky básnik a historik. — 132, 134

Ethelstan (894—940), kráľ Anglosa­ sov (924—940). — 461

Euklides (koniec 4.—začiatok 3. stor. pred n. 1.) — významný staro­ grécky matematik. — 135

Girardin, Emile de (1806—1881) —

francúzsky buržoázny publicista a politik, v 30. až 60. rokoch bol —

s prestávkami — redaktorom novín „Presse“, v politike bol vrcholne bezzásadový. — 85 Goethe, Johann Wolfgang (1749—1832) — slávny nemecký spisovateľ, bás­ nik a mysliteľ. — 72 Gray, John (1798—1850) — anglický

ekonóm, utopistický socialista, prí­ vrženec R. Owena: jeden z tvorcov teórie „pracovných peňazí“. — 89 Grimm, Jacob (1785—1863) — význam­ ný nemecký filológ, profesor na berlínskej univerzite: jeden zo za­ kladateľov historicko-komparatívnej jazykovedy, autor prvej kompara­ tívnej gramatiky germánskych ja­ zykov. — 131

Harlow, John (okolo polovice 19. stor.) — anglický ekonóm, repre­ zentant birminghamskej školy, zná­ mej pod menom „stúpenci malého šilinga“: spolu so svojím spoloční­ kom Wrightom vystupoval pod pseu­ donymom „Gemini“ (,,Blíženci“). — 358

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich (1770—1831) — najvýznamnejší predstaviteľ klasickej nemeckej fi­ lozofie, objektívny idealista, naj­

495 všestrannejšie rozpracoval idealis­ tickú dialektiku: ideológ nemeckej buržoázie. — 55, 90, 126 Henrich VII. (1457—1509) — anglic­ ký kráľ (1485—1509). — 455 Henrich VIII. (1491—1547) — anglic­ ký kráľ (1509—1547). — 455 Hérodotos (okolo 484—asi do 425 pred n. 1l.) — starogrécky historik. — 132—134

Hésiodos (pravdepodobne v 8. stor. pred n. 1l.) — starogrécky básnik,

reprezentant didaktickej literatúry. — 134, 144

Hobbes, Thomas

(1588—1679) — vý:

znamný anglický filozof, mechanis­ tický materialista: Hobbesove so­ ciálnopolitické názory boli ostro protidemokratické. — 109 Hodgskin,

Thomas

(1787—1869] —

anglický ekonóm a publicista: obha­ joval záujmy proletariátu a kritizo­ val kapitalizmus z pozícií utopické­ ho socializmu: Ricardovu teóriu vy­ užíval na socialistické závery. — 302

Homér — pololegendárny starogrécky básnik, autor „lliady“ a „Odysey“.

diho teóriu s prvkami Ricardovej teórie. — 245, 253 Chevalier, Michel (1806—1879)

—

francúzsky inžinier, ekonóm a pub­ licista, v 30. rokoch saintsimonovec, neskôr buržoázny stúpenec slobod­ ného obchodu. — 77 Jacob, William (približne 1762—1851)]

— anglický obchodník, autor viace­ rých ekonomických prác. — 132 až 135, 144, 145, 179

Kleisthenés — aténsky politik, v ča­ se od 510—507 pred n. 1l.uskutočnil

reformy na odstránenie zvyškov ro­ dového zriadenia a na nastolenie otrokárskej demokracie v Aténach. — 427

Lauderdale, James, gróf (1759—1839) — anglický buržoázny politik a ekonóm: kritizoval Smithovu teóriu z pozícií vulgárnej politickej eko­ nómie. — 166, 333

Letronne, Jean Antoine (1787—1848) — francúzsky archeológ a filológ. — 132

Linguet, Simone Nicolas Henri (1736 až 1794) — francúzsky advokát, publi­ Honorius (384—423) — cisár Západo­ cista, historik a ekonóm: kritizoval rímskej ríše (395—423).—136,137 fyziokratov a buržoázny liberaliz­ Horner, Leonhard (1785—1864) — an­ mus z pozícií feudálneho absolutiz­ glický geológ a verejný pracovník, mu, vyslovil však niekoľko hlboko továrenský inšpektor (1833—1856), premyslených kritických postrehov zástanca záujmov robotníkov. — 279 o buržoáznych slobodách a o vlast­ Hubbard, John Gellibrand (1805 až níctve. — 238 1889) — anglický politik, konzerva­ Locke, John (1632—1704) — význam­ tívec, člen parlamentu (1859 —1868 ný anglický filozof: dualista, sen­ a 1874—1887), roku 1838 bol jed­ zualista, buržoázny ekonóm, zaují­ ným z riaditeľov Anglickej banky. mal nerozhodné stanovisko medzi — 125, 134, 144

— 145

Humboldt, Alexander (1769—1859) — významný nemecký učenec, prírodo­ vedec a cestovateľ. — 133

Cherbuliez, Antoine Elisée (1797 až 1869) — švajčiarsky ekonóm, prí­ vrženec Sismondiho, spájal Sismon­

nominalistickou a monetárnou teó­ riou peňazí. — 106 Loyd, Samuel Jones, barón Overstone (1796—1883) — anglický bankár, buržoázny ekonóm, stúpenec školy, ktorá pôsobila pod menom „prin­ cíp peňažného obehu“. — 396

496 Lucretius (Carus Titus) (okolo 99—55 pred n. 1l.) — významný rímsky fi­ lozoť a básnik, materialista, ateista. — 134

MacCulloch, John, Ramsay (1789 až 1804) — anglický buržoázny eko­ nóm, vulgarizátor Ricardovho eko­

nomického učenia, horlivý obhajca kapitalizmu. — 356 Malthus, Thomas Robert (1766—1834) — anglický kňaz, ekonóm, ideológ zburžoáznelej agrárnej aristokracie, obhajca kapitalizimu, hlásateľ anti­ humánnej populačnej teórie. — 176, 251, 270, 298, 345. 358, 362, 365

Menenius Agrippa (zomrel roku 493 pred n. 1l.) — rímsky patricij. — 115

Mill, James (1773—1836)] — anglický

buržoázny ekonóm a filozof, vulga­ rizátor Ricardovej teórie: zároveň z teito teórie vyvodil niekoľko ra­

Numa Pompilius (koniec 8. — začia­ tok 7. stor. pred n. 1l.) — napoly

legendárny druhý kráľ starovekého Ríma. — 425, 448

Overstone — pozri Loyd, Samuel Jo­ nes, barón Overstone.

Péreire, Isaac

(1806—1880) — fran­

cúzsky bankár, bonapartista, posla­ nec zákonodarného zhromaždenia: roku 1852 založil spolu so svojím bratom Emilom Péreirom účasti­ nársku banku Crédit Mobilier. — 73 Petty, William

(1623—1687] — vý­

znamný anglický ekonóma štatistik, zakladateľ klasickej buržoáznej po­ litickej ekonómie v Anglicku. — 122, 180

Pitt. William, ml. (1759—1806) — an­

glický štátnik, ieden z vodcov to­ rvov, ministerský predseda (1783 až 1801 a 1804—1806). — 317

Plinius starší (Gaius Plinius Secun­ dikálnych záverov. — 143, 357, 368 dus) (23—791 — rímsky prírodove­ Mili, Tohn Stuart (1806—1873] — an­ dec, autor .Naturalis historia“ (De­ glický buržoázny ekonóm a DOZÍti­ jín prírodv) v 37 knihách. — 134 vistický filozof, enigón klasickej Price. Richard (1723—17911 — anglic­ školv politickei ekonómie, syn 1a­ ký publicista. ekonóma filozof-mora­ mesa Milla. — 41, 42 lista: buržoázny radikál. — 317. 318 Miraheau, Victor Riaueti Je, markíz Proudhon, Pierre Tosenh (1809—1865) 11715—1789) — francúzsky ekonóm, — francúzskv publicista, ekonóm a fyziokrat: otec významného účast­ sociológ, ideológ —maloburžoázie, níka Veľkej francúzskei buržoáznej jeden zo zakladateľav anarchízmm:. revolúcie z konca 18. storočia. Ho­ — 39, 61. 75, 82, 89, 90. 126, 198, noré Gabriela Mirabeaua. — 273 213, 214, 216. 254. 256. 283. 328. 357, Misselden. Edward fzomrel roku 1654) 369, 370—372, 380, 387, 434, 435 — anglický obchodník a ekonóm, Ramsay, George (1800—1871)] — an­ merkantilista. — 177. 181 glický ekonóm, jeden z posledných Mtlller, Adam Henrich (1779—1829] — predstaviteľov klasickej buržoáznej nemecký publicista a ekonóm, pred­ politickej ekonómie. — 260 staviteľ takzvanej romantickej ško­ Ravenstone, Piercy (zomrel roku 1830) ly, ktorá tlmočila záuimy feudálnei — anglický ekonóm, ricardovec, aristokracie: odporca Smithovho bránil záujmy proletariátu, odporca ekonomického učenia. — 461 Niebuhr, Barthold Georg (1776—1831)

— nemecký historik antického sve­ ta. — 425, 428, 448

maltuziánstva. — 186, 342 Reitemeier, Johann Friedrich (1755 až 1839) — nemecký právnik, historik a publicista. — 134

497 Ricardo, David

(1772—1823) — an­

glický ekonóm, najvýznamnejší predstaviteľ klasickej buržoáznej politickej ekonómie. — 38, 50, 51, 78, 202, 216, 254, 260, 270, 271, 274, 270, 290, 292—297, 309, 329—331, 356, 358, 398

Roberts, Richard (1789—1864)— známy

anglický vynálezca v oblasti mecha­ niky. — 64

Rothschild, Lionel Nathan, barón (1806—1879) — šéí bankového do­ mu Rothschildovcov. — 179 Rousseau, Jean Jacgues (1712—1778) —

významný francúzsky osvietenec, demokrat, ideológ maloburžoázie. — 38

Say, Jean

Baptiste

(1767—1832) —

francúzsky buržoázny ekonóm, pred­ staviteľ vulgárnej politickej ekonó­

Spinoza, Baruch (Benedictus) (1632 až 1077) — významný holandský mate­ rialistický filozof, ateista. — 45 Steuart, James (1712—1780) — anglic­ ký buržoázny ekonóm, jeden z po­ sledných predstaviteľov merkanii­ lizmu, odporca kvantitatívnej teórie peňazí. — 39, 121, 144, 147, 155, 174, 175, 225, 416

Storch, Heinrich Friedrich von (An­ drej Karlovič) (1766—1835) — ruský ekonóm, štatistik a historik, člen Petrohradskej akadémie vied: epi­ gón klasickej buržoáznej politickej ekonómie.

— 48, 144, 177, 184, 185,

186, 220, 222, 3538

Strabon (približne 63 pred n. 1.— približne 20 n. 1l.) — najväčší sta­ rogrécky geograf a historik. — 125, 133

mie. — 48, 165, 193, 200, 210, 216, 254, 3537, 358, 308

Senior, Nassau William (1790—1804) — anglický vulgárny buržoázny ekonóm: obranca kapitalizmu, bol proti skráteniu pracovného dňa. — 141, 184, 185, 222, 250

Servius Tullius (578—534 pred n. L.)

— pololegendárny šiesty kráľ staro­ vekého Ríma. — 135 Shakespeare, William (1564—1616) — veľký anglický dramatik. — 63, 115 Sismondi, Jean Charles Léonard $Si­ monde de (1773—1842) — švajčiar­ sky ekonóm, maloburžoázny kritik kapitalizmu, významný predstaviteľ ekonomického romantizmu. — 144, 168, 210, 253, 254, 356, 358

Smith, Adam (1723—1790) — anglický

ekonóm, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov klasickej buržoáznej politickej

ekonómie.

— 38, 41, 537,

58, 108, 119, 121, 123, 165, 222, 250, 270, 27/2—274, 359, 419, 455

Solly, Edward (prvá polovica 19. stor.) — anglický buržoázny ekonóm. — 166

Taylor, James (1788—1863) — anglic­

ký bankár, zástanca bimetalismu, autor viacerých prác o peniazoch. — 167

Theodosius II. (mladší) (približne 401—450) — cisár Východorímskej ríše (408—450). — 135

Viliam I. Dobyvateľ (1027—1087] — anglický kráľ (1066—1087). — 342

Watkejield, Edward Gibbon (1796 až 1802) — anglický štátnik, ekonóm,

tvorca buržoáznej teórie kolonizá­ cie. — 227, 359 Weitling, Wilhelm (1808—1871)] — vý­

znamný činiteľ robotníckeho hnutia v Nemecku v období jeho začiatkov, jeden z teoretikov utopického rov­ nostárskeho komunizmu, povolaním krajčír. — 88 Wright, Thomas Barber (v polovici 19. stor.) — anglický ekonóm, predsta­ viteľ birminghamskej školy, známej pod menom ,stúpenci malého šilin­

498 ga“: spolu so svojím spoločníkom Harlowom vystupoval pod pseudo­ nymom „Gemini“ (,Blíženci“). —

pred n. 1l.) — starogrécky historik a filozof, ideológ otrokárskej triedy, obhajca naturálneho hospodárstva.

358

— 122, 135—137

Xenojón (približne 430—približne 354

[4

49g

LITERÁRNE A MYTOLOGICKÉ POSTAVY Adam — podľa biblickej legendy prvý človek: boh ho stvoril z hliny: Adam sa dopustil prvotného hriechu. — 39 Achilles — v starogréckej mytológii najudatnejší z gréckych hrdinov oblieha­ júcich Tróju: jedna z hlavných postáv Homérovej „lliady“. — 64 Ezau — podľa biblickej legendy starší zo synov-dvojčiat patriarchu Izáka. — 252 Fáma — rímske meno gréckej bohyne chýrov Ossy: symbol rýchlo sa šíriacich chýrov. — 64

Hermes — boh obchodu v starogréckej mytológii. — 64 Jakub — podľa biblickej legendy Izákov syn, praotec starožidovského náro­ da. — 181

Jupiter — v rímskej mytológii najvyšší boh — vrhač bleskov, zodpovedá gréc­ kemu bohu Zeusovi. — 64 Kristus — (Ježiš Kristus) — mytologický zakladateľ kresťanstva. — 275 Manu — podľa staroindického mýtu zakladateľ ľudského rodu, legendárny zá­ konodarca starovekej Indie. — 133, 136 Midas — legendárny panovník starovekej Frýgie. — 182 Mojžiš — podľa biblickej legendy prorok, ktorý vyslobodil starovekých židov spod útlaku egyptských faraónov. — 425 Moloch — boh slnka, ohňa a vojny podľa náboženstva starovekých Feničanov a Kartága, ktorému sa v rámci obradov prinášali ľudské obete, neskôr slú­ žil názov moloch na vyjadrenie krutej, všetko pohlcujúcej sily. — 150 Prometeus — v gréckej mytológii jeden z titanov, ktorý bohom ukradol oheň a priniesol ho ľuďom: za trest ho na Zeov príkaz Hefaistos prikoval ku skale, kde mu orol vyzobával pečeň. — 39 Robinson Crusoe — hlavná postava rovnomenného románu od Daniela Defoa, robinzonádou sa nazýva literárny postup napodobňujúci Defoa, často použí­ vaný viacerými buržoáznymi osvietencami a ekonómami. — 38 Romulus — legendárny zakladateľ a prvý kráľ starovekého Ríma. — 425 Terminus — rímsky boh medzí a pohraničných medzníkov. — 425 Vulkán — u starovekých Rimanov boh ohňa a kováčstva. — 64

OBSAH

Radovan Richta: Marxova kritická cesta Predslov k slovenskému vydaniu

. 5—24 .20—31

.

Úvod . Obsah A. Úvod

35—64 37 38

I. Výroba, spotreba, rozdeľovanie, výmena (obeh) 1. Výroba

Samostatnéindivíduá. Myšlienky18.storočia

38 38

O,

38

Zväčňovanie historických výrobných vzťahov. — Výroba a roz­ deľovanie vôbec. — Vlastníctvo . 2. Všeobecný vzťah výroby k rozdeľovaniu, výmene a spotrebe a) (Spotreba a výroba) . , b) Rozdeľovanie a výroba c) Napokon výmena a obeh Výmena a výroba

45 49 52 02

3. Metóda politickej ekonómie . 4. Výroba. Výrobné prostriedky a výrobné vzťahy. Výrobné vzťahy a vzťahy výmenného styku. Formy štátu a formy vedomia vo vzťahu k výrobným vzťahom a vzťahom výmenného styku. Práv­ ne vzťahy. Rodinné vzťahy II. Kapitola o peniazoch

54

62

65—186

(A/ Neudržateľnosť proudhonovskej koncepcie „pracovných pe­ ňazí“. Peniaze ako nevyhnutný výsledok vývoja tovarovej for­

myvýrobku)

40 43

NOO

67

(1/ Proudhonovci nechápu vnútornú súvislosť medzi výrobou, rozdeľovaním a obehom a primárnu úlohu výrobných vzťahov)

67

(a/ Ilúzie proudhonovca Darimona: mylné stotožňovanie peňažného obehu s úverom a zveličovanie úlohy bánk pri riadení peňažného trhu) (b/ Nesprávny výklad kríz z privilegovaného. postavenia zlata a striebra. Otázka vymeniteľnosti bankoviek za zlato a striebro. Nemožnosť revolucionizovať buržoázne výrobné vzťahy bankovými a peňažnými reformami)

78

(2/ Súvislosť medzi Proudhonovou teóriou obehu a jeho ne­ správnou teóriou hodnoty. Vznik peňazí ako nevyhnutný výsledok rozvoja výmeny)

86

67

(a/ Ilúzia proudhonovcov o možnosti odstrániť nedostatky buržoáznej spoločnosti zavedením „pracovných pe­

ňazí“)

0.

..

86

(a2/ Nezlučiteľnosť „pracovných peňazí“ s rastom pro­

duktívitypráce)

..

..

(6/ Nezlučiteľnosť „pracovných peňazí“ s reálnym rozdielom medzi hodnotou a cenou tovarov)

(b/ Premena výrobku na tovar a hodnoty tovaru na penia­ ze v procese výmeny) (c/ Vývoj protirečení v peniazoch, ktoré sú vlastné tova­ rovej forme výrobku a na nej spočívajúcemu kapitalis­ tickému spôsobu výroby. Možnosť kríz) (d4/Nezlučiteľnosť „pracovných peňazí“ s tovarovou for­ mou výrobku)

86 89

92

98 105

(3/ Všeobecná charakteristika buržoáznej spoločnosti na roz­ diel od predkapitalistických spoločenských formácií a bu­

dúcej komunistickejspoločnosti)

Ň

o.

(4/ Zvecnenie spoločenských vzťahov v podmienkach bur­

žoáznejspoločnosti)

O.

(5/ Vývoj peňažnej formy hodnoty ako dôsledok výroby

vrakteruvýroby buržoáznej spoločnosti na rozdiel od spoločenského c«ha­. v komunizme) a

125

(6/ Drahé kovy ako nositele peňažného vzťahu) a) Zlato a striebro vo vzťahu k ostatným kovom b) Kolísanie hodnotového pomeru medzi rozličnými kovmi

(B/ Tovarovo-peňažný obeh)

...

ň

117

,

(1/ Vzájomná podmienenosť medzi obehom tovarov a obehom peňazí) (2/ Tri základné funkcie peňazí v tovarovo-peňažnom obehu a protirečenia, ktoré medzi nimi vznikajú)

a/ (Peniaze ako miera hodnôt) b/ (Peniaze ako prostriedok obehu) Ň " c/ (Peniaze ako hmotný predstaviteľ bohatstva (hromade­ nie peňazí) . . (al O vzájomnom vzťahu medzi výmennou hodnotou a cenou. Protirečenia medzi funkciami peňazí ako miery hodnôt a ako obežného prostriedku) . (6/ Peniaze vo funkcii hmotného predstaviteľa bohat­

126 132 137 137 139

139 145

154

134

stva prekračujú hranice jednoduchého obehu. Penia­ ze ako samoúčel. Peniaze ako platidlo. Prechod K peniazom ako kapitálu) (111.) Kapitola o kapitáli

.

166

. 187—346

[Oddiel prvý] Proces výroby kapitálu (A/) Premena peňazí na kapitál

189 189 189

(1/ Jednoduchý obeh tovarov v sústave výrobných vzťahov bur­ žoáznej spoločnosti. Buržoázna rovnosť a buržoázna slo­ boda)

189

(2/ Kapitál ako prevládajúci vzťah buržoáznej spoločnosti)

200

kejvýrobe)

o,

„208

(3/ Prechod od jednoduchého obehu tovarov ku kapitalistie­

(a/) predpokladom Obeh a výmenná hodnota pochádzajúca Zzobehu sú kapitálu (b/) Výmenná hodnota pochádzajúca z obehu ako jeho

208

predpoklad, a Ňzuásobujúca sa pro­. stredníctvom zachovávajúca práce

213

(4/) Dva rozdielne procesy pri výmene medzi kapitálom a prá­ CO .

223

(a/ Úvodné poznámky)

223

(b/ Členenie skúmania kapitálu. Kapitál a moderné po­ zemkové vlastníctvo. Prechod od pozemkového vlast­ níctva k námezdnej práci. Trhy) (c/) Výmena medzi kapitálom a pracovnou silou (4/) Pracovný proces zahrnutý do kapitálu (B/) Pracovný proces a zhodnocovací proces

224 231 243 249

(1/) Premena práce na kapitál

249

(2/ kapitalistickej Sebazhodnocovanie hodnoty ako nevyhnutná . podimlenka. výroby)

255

(3/ pitálu) Nadpráca ako zdroj nadhodnoty. Historické poslanie ka­.

265

(4/ Problém vzníku nadhodnoty v dejinách buržoáznej politic­ kej ekonómie. Buržoázne bohatstvo ako sprostredkovateľ" medzi výmennou a úžitkovou hodnotou) .

270

(5/ Vplyv rastu produktivity práce na veľkosť nadhodnoty. Klesanieprírastku relatívnej nadhodnoty úmerne rastu pro­ duktivity práce) (C/ Absolútna a relatívna nadhodnota

277 285

jasnosti vtejto otázke) 85

(1/ O zväčšovaní hodnoty kapitálu. (Ricardove omyly a ne­

(2/ Konštantný a variabilný kapitál

298

(a/ Zachovanie hodnoty konštantného kapitálu vo vý­ robnom procese) . (b/ Zachovanie úžitkovej hodnoty konštantného kapitálu

298

(3/ tálom Vzájomný vzťah medzi konštantným, a variabilným kapi“. )

310

novouživouprácou)

o

(a/ Rozdielna úloha konštantného a variabilného kapitálu

pri tvorbemieryzísku)

O,

(b/ Miera zisku a miera nadhodnoty) (c/ Rast konštantnej časti kapitálu v pomerek jeho va­ riabilnej Časti ako výraz rastu produktivity práce)

OZ

310 315 330

(4/ Dvojaká tendencia kapitálu: rozširovať používanú živú

prácu a zmenšovaťnutnú prácu)

[Oddiel druhý].

o

ZIZY

i

ZAI— 463

Proces obehu kapitálu (A/ Reprodukcia a akumulácia kapitálu v procese jeho obehu)

347 347

(1/) Prechod kapitálu z výrobného procesu do procesu obehu. (Jednota a protirečenie medzi procesom zachovania hod­ noty použitého kapitálu, zhodnocovacím procesom a pro­ cesom realizácie hodnoty vyrobeného produktu)

347

(2/ Úsilie kapitálu neobmedzene rozvíjať produktívne sily.) Hranice kapitalistickej výroby. Nadvýroba .

392

(3/ Buržoázni ekonómovia popierajú nadvýrobu. Proudhonov nevydarený pokus vysvetliť nadvýrobu.) Ako je možné, že

v cene tovaru, ktorý robotník kupuje, platí zisk atď.,

a predsa dostáva svoju nutnú mzdu

Na

(4/ Proces kapitalistickej akumulácie)

380

(a/ Premena nadpráce na kapitál ako špecifická črta ka­

pitalistickejakumulácie)

368

.

O

ZBO

(b/ Tvorba všeobecnej miery zisku a jej vplyv na robot­ níkovu mzdu. Realizácia nadhodnoty vo výmene me­ dzi kapitalistami) (c/ Proporcie kapitalistickej akumulácie. Znehodnotenie kapitálu v obdoblach kríz) (d/ Kapitál vystupujúci v podobe peňazí vich rozličných funkciách. „Kapitál vôbec“ ako ekonomická kategória) (e/ Tvorba dodatočného kapitálu. Premena podmienok kapitalistickej výroby na výsledky samej námezdnej práce. Reprodukcia vzťahu medzi prácou a kapitálom)

(5/) Pôvodná akumulácia kapitálu

381

392 396

399

408

(a/ Historické predpoklady kapitálu a ich vzťah k už exis­ tujúcej kapitalistickej výrobe) . .

práce) a

408

OOOO—

(b/ Osobné služby ako protiklad produktívnej námezdnej

414

420

(B/) Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe (1/ Prírodné a ekonomické predpoklady, za ktorých si jed­

néformy občiny)

O

a

notlivec privlastiiuje objektívne podmienky práce. Rozlič­

(a/ vlastníctvo prírodných podmienot práce) (b/ Prvotné Ázijská forma vlastníctva) Ň (c/ Antická forma vlastníctva) (d/ Germánska forma vlastníctva: jej odlišnosti odázijskej a antickej formy vlastníctva) . (e/ Obmedzenosťvýrobných vzťahov občinového zriadenia. Bohatstvo v staroveku, v buržoáznej spoločnosti a v komunizme) . (£/ Proudhonov zmätok v otázke pôvodu vlastníctva. Sku­ točné predpoklady vzniku vlastníctva. Otroctvo a ne­

420 420 421 423 426

430)

hov) O

440

(a/ Rozklad predkapitalistických foriem vzťahu pracujú­ ceho k objektívnym podmienkam práce) (b/ Oddelenie objektívnych podmienok práce od samej

444

voľníctvo) ..

434

(g/ níctva) Príčiny rozkladu .. občiny a ma a nej spočívajúceho vlast­.

(2/ Historický proces vzniku kapitalistických výrobných vzťa­

práce.Prvotnátvorbakapitálu)

444

a

449

Poznámky

465

Menný register

493

Literárne a mytologické postavy

499

KAROL MARX

ZÁKLADY KRITIKY POLITICKEJ EKONÓMIE (HRUBÝ KONCEPT)

RUKOPISY „GRUNDRISSE“

Z nemeckého originálu Karl Marx, „Grundrisse der Kritik der politischen Ôko­ nomie (Rohentwurť) 1857—1858, Anhang 1850—1859“, ktorý vydalo naklada­ teľstvo Dietz Verlag v Berlíne roku 1953, preložil dr. Teodor Mi nz, CSc. Úvod­ nú stať „Marxova cesta revolučnej kritiky“ napísal Radovan Richta, DrSc. Vydalo Nakladateľstvo PRAVDA v edícii ČLENSKÁ KNIŽNICA PRAVDA

ako svoju 1413. publikáciu, I. vydanie, Bratislava, apríl 1974

Vedúcaredakcie Jirka Vašinová Zodpovednýredaktor Doc. dr. František Chorvát, Technický redaktor Ladislav Laszák

KorektorkaMartina Služaničová

75 — 032 — 73. — 00/01

Cena pre členov ČK Kčs 15,— Cena pre nečlenov ČK Kčs 17,—

CSc.

Vytlačili Tlačiarenské závody PRAVDA,závod Bratislava — Počet strán 500 — Ná­ klad 5000 ex. — AH 34,72 — VH 35,21 — Tematická 1438/1 — OR — 1972

skuplna

00/01 — Povol. SÚKK