Dejiny reformácie na Slovensku (1517-1711)

  • 0 0 0
  • Like this paper and download? You can publish your own PDF file online for free in a few minutes! Sign Up
File loading please wait...
Citation preview

Dějiny reformácie na Slovensku Napísai

prof. dr. Ján Kvačala

Podielová kniha Hurbanovej ev, lilerárnei společnosti na rok 1935 číslo 53.

1955 Nákladem spolku Tranoscíus v Lipt. Sv.

Mikuláši

Tlačené v kníhtlačlarni Bratov Rdawovcov.

Predmlu va. Slovenski evanjelici poznajú svoju minulost len zlomkovitě a po­ vrchné, nemajúc dieta, ktoré by ich o nej poučilo. 1 snahe odpomůcť tomu nedostatku je původ práce, ležiacej před čitatelům. Taký pokus střetá sa s protimluvou a íažkostami, ktoré nemožno zamlčat. Bola už nadhodená otázka, či sa dá předpřevratová slovenská minulost! evanjelická, ako samostatná historická úloha počat a i vědeckým výkonorn ospravedlní?: veď — vraj — minulost bývalej evanjelickej církvi uhorskej v svojej podstatě a t svojej žívotnej forme bola od řeči veriacich i v čiastkach i v celku málo t/dridá Uznávajůc na niekolko til výtku, nemožno nevídeť, že mnoho okol­ nosti oblahčuje vydelenie z historie bývalej církvi uhorskej deje tých jej čiastok, ktoré sú dnes k Československej republike přidě­ lené. Spomeniem niektoré z nich. 1, Prvé dve storočia dějin evanjelickej církvi uhorskej přetekajú následkem zvláštnosti sríadenia církvi v tej době hlavně na území dnes slovenskom (zadunajské kraje a Sedmohradsko sa babko nechajú stranou). 2. P osemnástom storočí sa sice objem církvi šíři na juh. ale převaha zostáva na slovenskom severe, takže deje južných krajov, (nakotko to celistvost a zaokrúhleiwsť jpodania ryžaduje) můžu by? bez íažkosti připojené a vložené do rámca církví slovenskej. 3. Od konca XP1II. storočia dejínj církvi, rozšírenej na juh, dostávajú viac a viac zovňajšiu jednotnost; ale shromáž­ děných v jednotu viery a na niekolko i v jednotu sprát}, roztríeduje národná myšlienka tak, Že jednotlivé. (kutí. 'ffteňovlfe slovenské, žijů v duchovných veciach i osobitým žiftotam. -d~ony 'i na juhu ctila živo spolupatričnos? so vzdialenými na Hornic krýt/1 brutrni vo viere. — Preto myslím — hlavný terTitoriáhiy'rámec < Slo­ vensko) může zostři? do konca a historia může pojat do seba všctkých (i južných) evanjelikov-Slovákov. Rozumie sa samo sebou, že ako všade, tak pri líčeni národných bojov v církvi musí bvt vyobrazené vždy i stanovisko a deje protivnej strany a k tomu i meniace sa položenie celej církvi. Istá sbližnosť v titule sice zostáva, ale analogií historická literatúra poskytuje dos(. Konečné každý původca má prám určit obsah a rozsah svojej práce, a ja dúfam na podmienecný stihias i neslovenských súdnych čitatelor. I yznám však, ako to už z řeče­ ného následuje, že mi ide hlavně o čitatelův slovenských, kton Lste

■ nráve formálně obtíže titulu, menovite jestli*obsah práce vyhovte ieh potřebám a očakavamam. II Úloha, ležiaca předa mnou, je ovsem nte lahka a to nielen přelo, že predchodcot nemám. Množstvo a nedostupnost prameňov. roztrateno.d tých, ktoré sa daju ako-tak dosiahnuí su příčinou že sa v XIX. storoči důkladná, na prameňoch založena práva o dějinách ev. církvi uhorskej nezjevila ani v madarskom, ani vnemeckom jazyku; rozumie sa že ač Slováci i na tomto polt čiastočne pilné pracovali, v slovenskom jazyku tým meuej, rritom třeba uvážil, že sa novšie velká váha kladie na líčenie vývoja, a to i vo cnutornom živote církvi, a to tak, aby vzrast jednotlivých odvětvi cirkevného života podlá možnosti bol vylíčený v spojení behom dejov celej církvi — a tak celá historia podala v svojom celku jednotný obraz. III. Pre tlelo požiadavky som stále odkládal s uveřejněním svojho pokusu a konal by som tak dalej, keby som nebol prinútený počítal so svojim vekom alebo keby som vedel, že iný, povolanější, vykoná tú prácu v nedalekej budúcnosti. — Kedže nte inak, tak som su odhodlal vystúpii — ukojený myšlienkou relatívnosti vě­ deckého bádania vůbec. Zo svojej strany hladel som pilné přeHládnul všetky v rozličných jazykoch vyskytujúce sa i najnovšie práce, hladel som znova preskůmať i pramene inými už využité, ale i nujst nové, a v lejto snahe som sa střetal s nečakaným úspechom. (Ovšem mnoho mi zostalo z rozličných příčin nedostup­ ným.) I tak dújarn, že pre to, čo podávám, najdem preminutia za to, čo v práci chýba. Čím skůr sa zastane moje dlelo, tým lepšle pre vedu cirkemo-historíckú, — a rozumie sa i pre tie ciele, pre ktoré sa veda pestuje, v tomto páde pře církev evanj. slovenská. Církevně dějiny krajinské sú čiastkou všeobecných, dějiny provinciálně světových; každé dielo slúži podlá svojej ceny, povzneseniu celej védy. — Pedecké úsilie platí predne pravdě a ja som želal ju nijakému inému zaujmu neobětoval. Z vymoženej pravdy v mrkeimých dějinách nech plynie požehnanie i pre vieru, bez Morej a bez jednoty a společnosti v nej. je církev massa bezdušná, tratiuca právo života.

Dané v Bratislavě v apríli 1932.

Povodca.

Na vysvetlenie. Dalo nám velmi mnoho prače, kým -me zvěčnělého prof, dr. Jána Kvačalu přesvědčili, že je třeba, aby sa v najkratšmn čase přibral napisat Dějiny reformácie na Slovensku. A ked slúbil vyhovět nasej prosbě a ked sine už dostali prve bárky jeho ruko­ pisu, práca pokračovala velmi pomaly. Rukopis bol tažko čitalrfm a ked sa ho sadzačom podařilo rozlůštif, přišla od základu [ne­ pracovaná a doplněná korektura, ktorá neraz znamenala úplné rozhádzanie už vysádzaných častí a rukopis bolo třeba sádzat druhv raz, ba po případe i třetí raz. \a naše dotazy pan profesur odpovedal, že definitivně stylizuje vlastně len pri druhei a tretej opravě. Nenamietali sme proti tomuto spůsobu ničolio, — i ked znamenal citelné zataženie nakladatelských výloh — Jen aby sme nedali příčinu, pre ktorú by autor bol prácu nedokončenu nechal. Nie div potom, že sa do sadzby dostaly mnohé tlačové chyby a to tým viac, lebo pán profesor si opravoval po svojom u nemá! rád, ked sa mu niekto do jeho spósobov opravovania miešal. Na najhlavnejšie chyby upozorňujeme v osobitnom výkaze. Menšíc chyby (na pr. nedůslednosti v pravopise, v písani vlastní ch mien), ktoré nerušia správný smysel. ani nevykazujeme. Xa ospravedl nenie týchto chyb a na ilustrovanie. aké fažkosti bolo třeba kníhtlačiarni, nakladatelstvu překonat, uveřejňujeme fotografická snímku jedného listu rukopisu. Prof. dr. Kvačala definitivně prekorigoval dielo do 250 stran tak, že po jeho prekorigovaní, vytlačení v texte nové opravy už nebolo možné robit. Po tomto přišla jeho neočakávaná smrt dna 9. jňna 1934. Išiel do viedenských archívov hfadať nove doklady pre dalšie kapitole svojich Dějin a tam dokončil svoj pracovitý život. Ďalšie kapitole boly sice už hotové v rukopise, ale nepře pracované. Odevzdali sme ieh jeho bývalému žiakovi. Pavlovi Horniakovi. kaplanovi v Bratislavě, ktorý srovnal keřové odtlačky

senior Ludovít Šenšel, předseda spolku Tranoscius.

kiizka z rukopisu prof. dr. Kvačalu : Dějiny reformňcie na Slovensku.

Dané v Lipt. Sv. Mikuláši 13. aprila 1935

I

s rukopisům, dop^l množstvo citálov, pagináciu. K tomu prezref musel všetky diela pod čiarou citované a poopravova ich názvy (prof. Kvačala si ich v svojom rukopise len naznačoval iste v nádeji, že ich při korektuře podopíňa), nepresne uvedené stránky, citovanie textu a pod. Tiež z celého diela vyznačil, sostavil seznam všetkých datových a věcných chýb, ktoré vsak, okrem na dvoch stranách vykázaných najhlavnejších chýb, pre ich množstvo a aby sa nakladatelské výlohy nezváčšily, neholý v diele vytlačené. Soznam mien a miest z prvej třetiny diela robil ešte za dozoru prof. Kvačalu Pavel Bakoš. t. č. kaplan v Holiči pri Moravě, ostatok za pomoci a úpravy Pavla Horniaka teolog Juruj Podhradský. Velmi fritujeme, že dielo pre mnohé tlačové chyby nie je také, aké by málo byt a bolo bývalo, keby ho p&vodca sám bol dokončil a menovite, že prof. dr. Kvačala vo svojej práci zašiel len po satmársky pokoj do r. 1711. Dokončenie diela v druhom svazku (od r. 1711—1918) nám sluboval — po dvojročnej pauze, krd prvá čiastka vyjde dačou. Nuž ale člověk mieni, Pán Boh mění. I takto však práea prof. dr. Kvačalu je istotne významná; iiou sú položené pevné základy k úplnému a podrobnému zhodnoteniu reforinácie na Slovensku. Na jej základoch budú mftct daiej budovat jeho žiaci. Veríme, že sa to i stane.

Úvod. í$^-jiny evanj. církvi na Slovensku sú ěiastkou dějin ceiej církvi krestanskej, potom evanjelickej církvi vůbec. — S druhej strany sú čiastkou, a sice v prvej polovici svojej ve Tm i důležitou ěiastkou všeobecných dějin kráfovstva uhorského. — Znalost' i cirkevných i politických právě spomenutých dějin je nevyhnutnou pře pracovníka na ich poli: je vo váčšej alebo inenšej miere potřebná i pre čitatelov. A sice z cirkevných dějin je vážná nadovšetko znalost dějin reformácie, zvláště neineckej.1 Dějiny tie nám osvettujú pravý smysel zásad, ktoré po práci mnohých liet ustálily konečný ráz nového cirkevného útvaru v Uhorsku vóbec a na Slovensku zvláště. Dějiny uhorské, důležitá čiastku kterých tvořily dlhý čas, tak i při a před reformáeiou, dějiny církevně, vyžaduji: zvačšenú pozornost menovite pri konci XIV. stoletia, od panovania Žigmunda. * wJotI

•) Důkladných dějin reformácie v slovenskom jazyku cite nemáme: z německých velmi početných odporúčst možno, ovíem eJte v minulem století vydané, dielo Bezoldovo: Geschichte der Reformation. Berlin a najnovSie vydanie Rankeho ešte staršieho diela: Deutsche Geschichte iru Zeitalter der Reformation r. 192B. Z ucebníkov je nxjnovkí: H. Hermelink a W. Maurer: Reformation und Gegenreformation, Ttibingen 1841. Zweite Auflage. (ill. čiastks diela: Handbook des Kirchengeschichte fílr Studierende, vyd. v spojení s inými Gustav KrUger.) ’) Historiografia Uhorska má už ůctyhodnú minulost Posledná zakon­ čená práca mileniová, pod redakciou Alex. Stilági/iho, obsahuje v podaní predných bistorikov madarských svojho času, důkladný výtažok dotedajsieho bádania, je v celku, a sice i v prfspevkoch katolických píSvodcov. reformách nie neprajná. Najnovíie nedokončené eáte Dějiny uhorské (.Magyar tůrténet , Budapest, Királyi magyar egyetemi nyomde) dvoch pdvodeov, ani eMe nie starých fHňmitn B., Szekfů Gy.; dosiaf vykly sviizky 1, 11, IV., V., VI.) hádže křiž na celu predoilú literatůru, hovoří apóeobom novým, minulost v mne hom z neznámých stráň objasftujúcitn: reformáciu, jej snahy a boje zjavne podceňuje e drti stranu katolicizmu. Vyžaduje teda pováimrwtia tým pilnejžieho

Při nrvom spracovaní slovenskom vyžadujú pramene násho Pr**“e"e‘oredmetu samého o sebe podrobného sostaveniá? Rozoznajme k váli prehfadnosti pramene viac k spoznamu zovnajsieho (A), a pramene viac zovnútorného života (B) církvi.4 A. Sem prináležia: a) listy rozličných světských vrchnosti a úradov k církvi a cirkvám (cirkevným sboroin), královské, miestodržitefské, stoličné atď, potom: uzavretia snemov, stolíc, róznych komisií a rád, taktiež listy r. kat. cirkevných hodno­ stářův, dotýkajúce sa dejov evanj. církvi; ty prosby a zprávy cirkvi a církvi k vrchnostiam; c) mierové smluvy, krajinské zákony a ich sbierky. B. Tu móžeme rozoznať pramene, týkajúce sa I. správy cirkvi, II. jej duševného života. K I. triede prináležia: a) uzavretia synod a zápisnice konventov; ty biskupské, zápisy seniorské a iných vrchností a prípisy týkajúce sa cirkevno-verejných záležitostí; ty ústavy cirkvi všeobecnej a zákony jednotlivých cirkvi, seniorátov. K II. triede prináležia: a) vierovyznania, zápisnice rozlič­ ných teologických, konfesijných rozhovorov a pořád, týkajúce sa učenia cirkvi; ty agendy, spevníky, modlitebné knihy, slav­ nostně kázně; c) katechizmy, konfirmačně a spovedné knihy, ústavy a pravidla róznych spolkov a ustanovizní cirkevných.

V širšom smysle slova sem prináležia i súkromné zprávy a podania, zápisy, týkajúce sa dejov a událostí v cirkvi, či ciefapovedomé, či nahodilé, životopisy a korešpondencie vynikajúcich jej pracovníkov; literárně práce, věnované záujmom cirkevných ciefov a úloh. V najširšom smysle slova padá na váhu čo prameň pre dějiny cirkvi literatura, i národná i cirkevná, a jej historia.

’) O sostevenie pramefiov ev. cirk, historie uhorskej prvý sa ookúsíl A. 'M.hmal v svojich Adversaria elc t r. 1765 atr 34 35 Rny/trnáv*. «• aku •? irh tri^i. • . . u w Hrr n. .id. Rozeznává me menei Wr ’ “"'h by S8 (ia, P™covnika dr^erý ma) ,)Vjern . • . , lov ^omacích, Martina Laučeka, ’•složit sbierku zčiastkv l””* í’'semnost' před sebou a dal sa Medzi oríginálmi nachodí°'"?V *arn?ch’ zéiastky z opisov. Krmana, medzi opium j r6 ' n'e °rtt0 3v8zkov korešpondencie Krfna“-a. ani LakovíXTdiá™ «« Žiaf, ani

nost’ a v jednotnosti; lan^ir,/, 3 nam nezachovala v úplva, tak sa zdá, bola ešte v mi-

nulom století pospolu, dnes, nakofko je vidná, ani seznam je svázkov už nemáme.* Mnohé věci, tak sa zdá, mamě dnes už Jen vo výtahoch. ktoré z nich neb. farář zem.-podhradský a senior trenčiansky Jozef Holuby, usporiadal, čo Materiálie k dějinám ev. církvi v stolici trenčianskej. Su to nie prosté výtahy, ale i ukážky z použitých rukopisov, s faksimiliami písma i pečatí, rozdělené podfa nadějných čiastok zamýšfanej historie sarnej. I mravenčíš pilnost', i podrobná znalost miest, osobnosti a časov, kterých sa písomnosti týkajú, vytvořila tu pramene aadmíeru důležité nielen pre stolicu trenčiansku, ale i pre ceiú cirkev evanjelieku na Slovensku. « * « Plánomerné vydařile prameňou pre celu historiu ev církvi ešte nebolo podujaté; možno rozeznat len skromné počiatky. Zvláštneho uznania zashiži ev. farář novohradsky .4. Fabó, ktorý začal vydávat': Monumenta evang, aug, conf, in Hungaría histories; 4 sv., Bpest 1861—73. V I. svazku vydal Diplomaté!-, sbierku najvážnejších listin. — K tomu svazku čo dopineníe: A magyar és erdélyországi mind a két vaiiásu evangelikusok okmánytára, Budapest 1869. Svazky obsahujúee historické diela z XVIil. storočia budu na svojom mieste spomenuté. — Novšie, pověřením Protestáns Irodaimi Társaságu. bolu vy­ daných 10 sv. Protestáns Tórténelmi Adattár (Budapest, 1902 —11). Púhe texty, bez kritických a věcných vyavetliviek. — Fabóv Diplomatár je dnes už zastaraly při vydaní katolického Szent István Társulatu: Egyháztorlénelmi emlékek a magyarországi hitujítás korából, I—V. Budapest, 1902-1912. Siahaju ovšem len do prvého polstoročia reformácie a obsahuji! iba listiny a výtahy z nich i venovania z tlačených spisov. ale péč skúsených historikov je úspěšně obrátená k vyhoveniu požiadavkom dnešnej vedeckej práce. — Z Prónayovskej sbierky ačanskej vydal klasobranie k evanj. cirk, křest, uhorskej sám gener. inšp. baron Dezider Prónay: Magyar evangelikus egyh tórt. emlékek, pri redakcii Ladislava Strompa, Budapest 1905 Čo aj nie ako prameň k iiášmu predmetu historickému uveřejněné, vyžaduje, čo užitočná příručka, spomenutia: han Kuzmány: Urkundenbuch zum oestereichiach-evangehschen Kirchenrecht, Wien 1856. Oestereich udaného roku v skntoč» Holuby (C. L. 1910 sir. 175) spomini, ie ’ Zayuhrov»kom xrchlw nnštel 10 svSíkov.

6 nwti obsahovalo v sebe i Uhorsko, a tak listiny k historii práva církvi nasej sú tam starostlivé sobrané. Menšieho významu, ale tiež cenná je sbierka hlavných synod starších: Joannes Szeberinyi: Corpus maximě memorabilium Synodarum Evangelicarum Augustanae Confessions in Hungaria. Pesthini 1848. ___ __

Mnoho jednotlivostí k dějinám cirkevným sa nachodí i v rozličných pramenových sbierkach k historii suetskef; tak menovite v maďarských vydaniach Vedeckej Akademie v Buda­ pešti. (Monumentu Hungariae Histories, Acta Comitialia a i.), v Letopisech a v Sborníkoch Matice Slovenskej a Slovenskej Muz. Společnosti: niektoré i vo vydaniach pražských, ba i viedeňských. O nich nech dostačí spomenutie ich na príslušnom mieste. Spomínané tu pramene boly v rozlíčnej, nie vždy v dostatočnej miere přístupné a mnou podfa možnosti využité. Na nich, ako prvotriednych, spočívá vypísanie dejov evanj. církvi, ktorě má už svoju literaturu. 0 nej nech probuje poučif nasledujúci prehfad. LiteraDějiny literatury ev. cirk, historie uhorskej sice nevyskytůra.* lujú priameho vývoja, ale dajú sa pohodlné roztriedif. So XVI. stoletím sa zjavujú počiatky tej literatúry v prácach naskrze nie samostatných (1.) V prenasledovaniaeh za Leopolda I. vznikajú ’) Prvý podal prehtad literatúry ev. cirk, historie Andreas Schmal ■ -t.ise „Adversaria ad illustrandam historian) ecclesiasticam evangelico-hungarmm pertiaentia............... Anno. MDCCLXV., (vydal A. Fabó v Monumenta hyangehcoram A. C. m Hungaria Historica. II. sv., Bpest 1863) a to v 4 Rekech: 1. o bistorikoeh evanjelickýeh, 2. reformátskych, 3. katolických. i^v'h) bU He.d7ohFadsk/®h> německých, helvetských, belgických a ang. h ’ °” evanjelikov od reformátov. Pri prvých troch hovor, osobité o generálnych (t. J. podávajůcich deje církvi generj Soeciň) «S79? r Me už TT Pro,’• egyh’ tiWne,ének irodalma, Debreezen oovite o rXXk *h ■ VyManí Spo,u p°da"é-

neukarnje (voři Sehmalovi) ookrnk kVrý historická"*1*‘?dr°bn0St’ ate ÍnSÍ® ■nedři sborna rokov , ’ j, . n' ? h»‘««k* _ved. za pretieknuvšich dAta. nespomína ani obsahu ani směru3 blb,loltr»fické a biografické pokus minu v spise/mr Hévěsza ■ A pHtncních P^c. - NoviSt Budapest 1926, sir. 2: A mágy, „rol ta/i ^ro,e’,an'iímus tOrténelme je roztriedený na 8 rubrik. Pévodca je doaf*. t"*’ PlT^ad’ len bibli»Kr«fický, « dějinám slovenského pr snášanlivosti. — Tak by sme dostali štyri hlavně čiastky: 1. boj refor­ mácie o právnu samostatnost’, 2. boje evanj. církvi s protireformáciou, 3. evanj. církev pod tlakem katolického absolutizmu, 4. znovuožitie ev. církvi a jej boje o slobodu a samostatnost’.

*) Najnovšie v osobitnej práci (PřOt. Szemle 1914.) uvažoval o rozdělení prol. cirk. hist, uhorskej Zoványi. Nachodí, ie Bocskaiho nemožno oddělit od Bethlena a že SMlhtnársky mier ničoho nevyniesol vo věci naboženskej. Zoványi děli naše dějiny na štyri diely: 1. doba vzájomného oddelema sa ev. konfesi! od r. 1521-1600, 2. doba vojennýcb bojov protestntizmu proti SónlrareftrtníetHtWO—1888,’3. doba mimozíkonněhopostavema protestant rztříu 1688 — 1790, 4. doba zákonného vývoja protestautizBW od 1790. PodK mojej mienky toto rozdeleníe nezaslúži přednost před inými. Nieklori reformátskí historikovia (Balog, Imr. Révész ml.) berii za obratný hod Cirk dějin pád RAkóczovcov, r. 1660, ale pre evanj. věci událost tá vlIWieho významu nemá. — Tiež zaslúži uváženia, že hiatoria sedmohradskej církvi a Zádnnajo dištriktu majťi svoje zvláštně rozdelenia.

Rol-

Kapitola I. Předpoklady a příprava reformácie na Slovensku. Počiatky křesťanstva na Slovensku padajú ešte do prvej 1-r. hUd arpolovice IX. stoletia. V Nitre a v Bratislavě už r. 828 bol chrám te»n««b »■ P°“>'í 1 n» Slu.ensku mkevnýd, fořtem římskokatolických (994 pokrstený Geza a Vaik). Roku 995 už přišli na Zobor benediktine! z Cieeh. Ale biskupstvá, ktoré Stefan, od r. 1000 už krať Uhier, stačil založit, krém ostřihom­ ského, nesiahaly po Slovensko. Zciastky, vraj, i preto, bo málo zo Slovenska patřilo pod jeho moc, a jestli i patřilo pod ňu, ono bolo cirkevne dost zriadené. Početní jeho duchovní spolupra­ covnici vykázali trvalé úspěchy, keďže našli oporu v jeho zákonodárstvo. Potvrdenie papežské prinieslo mu posilnenie v práci. Sice ešte i za jeho následníkov sa dvíhali nepriatelia křesťanstva (a či len římského katolictva? Andrej, Béla), ale bez stálého úspěchu. V r. 1046, 1061 bolí rozehnaní (inartýrstvom svojím sa preslávil čanádsky biskup Gerhardt-Gellért); r. 1074 sa počítá rim.-katolícke křesťanstvo v Uhorsku za udomácnené. Ako i v iných krajoch, stát i nadalej bol oporou církvi i v Uhor­ sku, do kterého Slovensko bolo už či prv, či pozdejšie vtelené, a naopak, otázka o pomere státu a církvi bola najvážnejšou i pře dějiny církvi uhorskej v prvých jej stoletiach." Poměr ten je najzrejmejŠím ukazovatefom vnútornej sily katolíckej církvi v běhu středověkých století; preto v prehlade po nich tu nasledujúcom sňstredňujeme pozornost svoju predovšetkým na ten poměr? ým viac, že najnovší historik dějin uhorských úspěchy rerormmie skoro výlučné připisuje slabosti církvi katolíckej ° Gsv°jíme si při tom rozhfade vcelku názory na i pn° V lte. ° ílistor’*«*-***

.

ký X' • i »•

podfehh superovt rodu v prvýeh rokodt svoje] a**— -i»sí«

'—ta.»sme l,°v°tlli:; k ?lv!”í" „mH a ducha cirkevnébo přispěly rozmanité rady; tak: beneXd tSd a Benedik, najprv u Nitry, potom u Skalky; Zředlnici poč. XI. storoeia), eistercib, premonstrati (v Bzoviku při Křupme), augustínci, johaniti, templáři, nemecki ryúeri, domimkam. františkáni, karmelíti, kartuziam. Samostatným útvarem uherského katolicizmu sú paulíni; založil ich kanonik Euseb v pilišských horách. Rády tie nielen že pěstovaly zbožnost, ale udržovaly i spojenie s duchovnými prúdami iných krajov.1' Ony malý i starost, ovšem v rozličné] miere, o šírenie vzdělanosti, majúc svoje školy. Ale od XV. storoeia mnohoraz dávaly podnět i k žalobam; tak benediktinci (Gregor IX. ich haní), školy tej doby sa rozoznávajú: dědinské, kapitulské nnenovite vesprímska) a městské. Univerzity boly, ovšem nie naraz, v Pátikostoloch, v Budíne; z prešporskej chodilo sa i za hranice.1’ Teol. literatura vyniká i tu,” podporovaná i hierarchiou; od XIII storoeia sa vydefujú zo spisov latinských prvky madarskej literatury. Pri správě církvi hierarchia niekdy hfadala pomoc i v synodách. — Vzorom pri udržovaní poríadku slůžily poměry v druhých krajoch,” tak boly zachovávané i tu sviatky, posty, obřady, ako i inde. V službu viery bolo vtiahnutě Karol Robert sa siee ukázal k církvi nevdačným; tým skvělejší* t>c!o jej položenie ?.a Ludvika V etkého. Karácsonyi str. 39. Zovňajšne sa ono zrkadh v seheuratizme hierarchie s 5 arcibiskupstvami, s 27 biskupstvami: vid sestavené na u. tn. str. 32-33.

dv» ži>

- *po"''‘!an*>ro

ga^tkus

» ducha křesťanského. . svoiei ženy, sedemročného Hv. ked sa„ odvážil^ibuz arcjbjsltupa ostřihomského. Pápej

Ty V1H sá sice zdráhal dat svoje potvrdenie k tomu, aje STÍ.. ho oddíl (27. ...ái. 14 7,. Kra|.,„ XX.!. (snem I4W. «1. položeo.e >• ne.leps.lo „.Opak, ££*«• » b,8k‘X‘ X* ooakovalv Jednotliví svetskí si vydobyli moc menovať biskupov, t i vládnut ich dóchodkami. Možné bolo urady i zamieňat jeden za druhý, i viac naraz sjednotit jednej osobě; šlo to ako na trhu. Věci dospěly tak daleko, že krajinský snem musel vy. povedať neplatnosť vyměňovaní maloletých na církevně miesta. Pápeži renesanční vácsinou sami nedali mnoho na serióznost cirkevného a vóbec křesťanského života, i v svojom bezprostřed­ ném okolí; Uhersku oni z ohtadu na jeho boje s neveriacimi, Turkami,’ přiznávali výnimečné práva v církvi.

Světská moc, ktorou vládli biskupi, lákala na arcipastierske miesta magnátov, vydefujácich sa zpomedzi šlachty v osobitných pánov: tak sa slialy v jedno záujmy a dóchodky jednotli­ vých rodov a rodin s proslriedkami života cirkevného. Následkem toho vefké církevně majetky neboly a často ani nemohly byť k svojmu vznešenému určeniu verne spravované; slúžily alebo iih sa zmocnivším pánom, po případe kráfovi alebo prenájomníkom. Desatina, clo, příjmy zo soli, od zeme, dary od panov­ níka a veriacich, boly určené za dóchodok i kapitulám, farám, kláštorom; všetko to připadlo z váčšej čiastky světským osobám peňažných nemohol sa nepomstit na náboženskom živote ir vi, V jednom páde priamo čítáme, že dóchodky na bohatom rmeste nestačily k odbavovaniu bohoslužieb pře lakotnost vetkr zšnír ,r" za v'eru> ale církev a jej skutečné Jmy im boly tahostajné, ba akoby v ceste. porovXehVc ě° maL° CÍrkVÍ dať ne°dvistest a možní sť podviery, vzdelania a dobročinnosti, světské imanie, ^nie,a’Morava""’siezAka * Sr. Karícronyi, atr (^-87.

slúžilo jej na škodu a vzbudzovalo nespokojnosť s ňou na všetky strany.7 Jestli však boly v rukách mužov, svojich povinnosti povědomých, také výnimky boly proti rastůciin protivenstvem bezvládné, alebo malý moc len na čas. Také nepriaznivé položenie církvi bolo i v meslach, ktorým vážný zástoj připadal v rozvití nového, vzdelanostného ruchu na konci středověku na celom Západe. Talianske mestáovšem přetavo­ valy náklonnost k výstrednostiam, ale nemecké staly od XIV storočia na čele hospodářského a politického pokroku, znázorňnjúe v krajoch svojej moci samostatný stát s vojskem, peňažiiíi-tvom, úradníctvom, policiou, súdom. Spravujůce sa meštianstvo bralo účast na veřejných záležitosťach a cítilo, že zo společného rozvoja vykvitá prospěch i súkromným záležitostiam jednotlivcův V užších kruhoch panovaly v mnohých otázkách autonomně cechy, vriadiace sa vhodné do právneho rámce města.' Uherské mestá0 boly prevažne nemecké; ich obyvatelstvo ostávalo si povědomé nielen svojho inostranného původu a čo s tým súviselo, ale bolo i v čuloin spojení s matkou-krajinou německou. Dóležitým právom ich v Uhorsku bol patronát, rozhodovat vo veciach miestnej církvi, ktorý sa vynasnažovaly rozšířit na úkor hierarchie, majůcej bdieť nad cirkevnými právami. Všetky tie práva malý i peňažný podklad, či v nemovitostech, či v poručenstvách, tak že i v iniernych časoch panoval iatý rozpor medzi cirkevnými a světskými sférami.” Ked přišlo k pohybem proti duchovenstvu, menovite vyššiemu, sympatie miesl boly už i přete na ich straně. Tým vačami, ked hesla a pohnutky tých pohybov zodpovedaly zásadám a názorem oběanov " Ne­ třeba osobité ukazovat, že nemecké události tu vtbudzovaly silnejšiu ozvěnu, ako v obyvateístve nenemeckom. ’> Temnými barvami lidi atav úradnoj církvi pofti.tkom Karácsonyi, u. m. atr. 50- 52. Sr. aj Rex na v. u. m atr. 11, 12. B,-- *>■ « a j. Rex alce opisuje poměry v prvej polovici XVI. sloleha, ale nie pně m ieb považovat za horSio než boly prv; tým menej, že žerdmand, o době pisal Rex, bol za katol. církev úpriirne -zaujaty •) Sr. na pr. Bezoldovu: Geach. d. deutschcn Ret, atr. 20 a na-.. .) sr. lir. Obil Béla: Ar egyhéz é.a a virosa reform^, eldu A városok szefěpe a retmmXTv.lft oHkémhW-ben. EpérJ^ IflH, mémrtTO L o prvýcAojoeh medzi světskou a ěirkevnoo moeOU, a kap. i V.

o konci mniSstva v mestách. .« Sr, prvil kapitolu uvedenej price Obilovep ..J Temže kap. Ih-I -s.Am z.Aležaio i na retorme sddu nad

28

. Mnoddant" «>«« tak tažkó žívoby«e» že Dedmy a ro&n p utiekali s nádejami za potěchou v zovfiajsíeh neros r ybdli> nlžšie kňa2stvOj v nadzemske kraje. , Uaku a nťjresUach d_

Seh párovaných často nižším duchovenstvom. Ono samo í e tdo uSanýma pracujácim pro .nyeh, - lenosiacich. “d Kyj storočia sa stav sedliakov ! v Uhersku stale zhoršoval; chvrv o triednych sedliackyeh organizáciach za hramcauu došlv i" k nim a len mátej možnosti bolo třeba, aby nespokojnost vypukla vo verejnú vzburu. Boje proti Turkom poskytly takej možnosti a pri jednej z nich sa križiaci, sosbierani proti Turkom, obrátili proti svojim utlačovatelom, r. 1514; ovšem len k svojej záhubě. Ale třeba vziať v známost', že faráři a mniši i tam sa mnohonásobné vyskytli na straně povstalcovi Nasledovavšie po potlačení povstania kruté zákony sice dokladné utišily nespokojných, prikujúc ich k hrudě; čo im zostávalo otvorenýra, boly chrámy a zčiastky i cirkevná postat vůbec. Keď sa i k nim prebijalo svetielko vzdělanosti, bolo im jasné, že pri premene pomerov i oni len získat můžu. Překlady bibiie ich poučovaly rozličným sposobom o ich právaeh a povinnostiach. Okolnost, že ich najkrutejší neprialelia stáli za starými cirkevnými poriadkami, im prirodzene ukazovala miesto na straně protivnej, tým viac, že horšie už očakávať sa nezdálo byt ani i možným. Ovšem, čím dalej, tým viacej im ubúdalo na samostatnosti a tým menej sa bralo ohtadu na ich po­ třeby a náklonnosti, Dialo sa i s nimi, čo páni chceli.

Následkem všetkého toho bolo, že i klérus sám tratil důvěru V 3e a’ v íedneí čiastke sa javily znamenia nedbalosti i tnrav’ v ru ej náklonnost' k cirkevným reformovým pohybom,

2b proti ktorým iní přišli bojovat” V XV. století najmohutnejsí taký pohyb zasiaiiol cez hranice Uhorska.

Širiaca sa už od dávna na Západe nespokojnost v církvi h«íu.». nemohla zastat před uherskými hranieami. Južnýeb heretikův 8t®»*nska.sme už spomenuli. Valdenskí, ktorí mali v Rakúsku, Česku a Pofsku přívržencův,1 našli ich i na Slovensku, hlavně asi v ně­ meckých mestách. Ale len málo stop po nich zostalo; zavialy ich bůre husitské, potažné wiklifské.8 — Příbuznost panovníkov. českého a uherského, výhrady Žigmunda na český trůn, už za­ včasu primály dvorné kruhy v Budíne obracať svoj zrak na Zá­ pad. Vandrujúci apoštol-reformer, Jeroným Pražský, neobišiel ani Budín a vydal i tu svědectvo a sice před králem Zigmuadom. o svojich náhtadoeh v Oxforde nadobudnutýeh. Arcibiskup sice nenašiel v nich vetkej úluby, a s vědomím královým uváznil nepríležitého cudzinca-hosťa; ale onedlho sa ho zaujal Žígmund a pustil ho na slobodu.3 Při známom smýšfaní Žigmunda o cirkevných veciach možno předpokládat, že Jeronýmova navšteva nenechala za sebou dojmov len nepriaznivých. A Zbynko. arci­ biskup pražský, keď sa krátovi a podporované) mm straně Hu­ sové) podrobit nechcel, namieril tiež svoje kroky k uhorskému dvoru a umřel už na uhorskej zemi, v Prešporku.’ Súčasne s návštěvou Jeronýmovou v Budíne donášali i študujúci v Prahe početní Uhri zprávy o udalostiacb v i eskej zemi domov, medzi nimi iste i Slováci.5 To, že east z nich považovala “) Zoványi: A reformáczió Magyarországon, sir. 13 — 14. * Sr. o tom dvo samostatné knihy novšie: a) Dr. T6th SzaM Pil: A cseh huszita mozgalmak és uralom IBrténete Jtegýgřorezégon, Budapest 1917; nCvodca nielen íe dokladné pracoval, ale i obohatil novým: bgdaníamt skúmanie tohoto predmetu. - b) M. Miitk: na Slovensku... Vetkou horlivosfou katol. kňaza píše viae proti nim, ako o meh, novel... Tóthovi nepřináší, ale v prvej knihe svojej upozorňuje i na tfals.e n o y, řakajůce pri tom predmete historikův. Sr. o Mišíkov. moju zprávu v easep.se \ ;®r*rae^®doak p).h|flera 0 valdenských v Hauck-Herzogovej Realencyklop;

184 a n 7hr irk- h ’’ \'”a8-Vř,r Pbbágyság tňrténete, Budapest 1806, str. ....... Í"W,tSk>’ h v nižších m,vách) a aíče a o rákoaoch proti sedliakom olam, o ,Aka,e 7‘ rolw„15‘8, ° VeTkých daniach, ktoré museli 1' ; .1...’ * s"’ 0 VerNíczyho nepriatelstve proti nim. Tam ' stanovisko reformácie, celibát M příkře nroHvnv i „*2’!* reřon»*‘orov k sedliakom, ktorým ■i) a-sAdv ’ ’ bohoslužbách i velmi po v®b. “) Aasédy na u husitské) r-a — potom vfihnň a’?84 a nsw P°ukazuje na zahraniční (zvláště husitská) *niX iX ^‘né při tom. — Obšírné F*’ • ř“J-“ Slovenskf) y dobe uhorského feudalizmu. Bratislava !932.- dielo

VydanV£XOku: Chaloupeeky: Waldenski v čerběrb .1A český •

Histor. 1928, sir. 869 a n. R. Holinka: Sektárstvo v Cechách. Sborník ftl.fak. atd. VL 8.L 436_7 v

ktorft mnla téma: .Mandátům

„ovum do vobis“ údajné aj evanjelia (Marek a Lukáš) podrobil krit.ke.

4^váei Sborník fil. fak. ?• 45. Brat. 1926.

UBi«^

n„avů možno bez vŠetkého myslet; ale zostaly Husovu vec za P > Husovom procese a smrti mohly nám aj svědectva toho.0 žigmundov v Kosti okolo tisíc Uhrov s palaty JX Vzdor kacířskému menu odaúdeného mu tate me jeden dal za pravdu. Vieme o jednom takom páde. Studujuci v Prahe, Uhoř. Nitran Mag Laurini, zdržujúci sa eáte v Česku bol roku 1417 obžalovaný u nitr. biskupa čo najvacst kacíř ; 1419 zjavil sa před vikárom v Olomúci, kde voči svojmu obzalobcovi za. pieral všetky svoje údajné bludy. Naostatok obdrzal miesto, ktorého sa domáhal, už či podvrátil obžalobu, Či sFúbil polepJenie? Ovšem je to jediný nám známy pád, ale myslíme, že typický. Je pochopitelné, že sa cirkevné vrchnosti podobnými udalosťami nechválily. Ked sa súd končil, už sa objavily na obzore mračná, zvestujůcs vdkú búm vo vlasti kostnického martyra. Proti přívržencem Husovým, odporujúcim přijat Žigmunda za svojho panovníka, bojovali i početní Uhri, ktorí navrátiac sa domov, šířili zvěst o svojich zážitkoch a úspechoch. Skoro potom sa zjavili nepřemožitelní čeakí bojovníci v zemiach svojich protivmkov, medzi nimi i v ťhrách. Nešlo im v prvom radě o propagandu, ale ona sa sama od seba připojila k ich pochodom, zvláště medzi Slovákmi, s kterými sa tahko dorozuměli. Zprávy dwni tikým pochodom pripisujú váčší význam pre náboženské položenie na Slovensku. Podta jednej ešte za Žižku, pri jeho pochode r. 1424, zostali Češi na slovenskom území a odtiaT — patrné od Skalice rozšířili sa na sever a východ, rozsievajúc semeno svojej .viery. Podta druhej, ktorá ovšem túto nevylučuje, " ‘+'ř< Irnavu, (v roku před vyjednáváním medzi . podobný (ní rodný J mohi ani jeden z tých —rov “ „Myebb Itarok.'« A humani.moMWik indiffwens ta • •> áletben nem okozUU. kartirsaikat hevtlelte’snj nebol emyVani, zástupe001 nírodnej my • .tm

hlboko .tahal jeh° o tom.

bmbíU me’5' bo^u. t ^„dífferenlC v ná'-w>’ p„rťipe t»kKi v011l?h( r' ■"‘“•v —• skeho radu vydal tohože roku rozkaz ahv ’** 19'1~ Gener»1 františkándhtby konaly ,quotidie in omnibus hoři Prt ,lilřier,kej skaze tno-

■ v홓,

"r-

234) ak a0*fl/ ‘ono.

életrajzok) Budapest 1899. - SsetfO h°et'P"7 Verbádym padá na váhu, » že humsnisti-patriol’ boh za ‘‘"V/mi ze bol úprimne a hlhoko ' katolickov tom je nic jediný metizi jePho nil6ie cirkevnej viere zakořeněný Sr. po* t B(r 26.a nasl. Vydavatel *) Venovauie odilsčenp M—^rt;nuř., umze

hovoří len; .si ' Vytýkalo v úzkom spojeni a ep™bova! lutherstvo, že je příliš daroval Alexisu Thurzovi ktorV° ’. jJI”T'cl,lom a Juraii. Že Hlohovec a ako taky mal spojenla i zahraniční- ot smeru v krajině Habsburg! Máňa és férje (1 I slew . "ť'.'1 U prebrí’! Th' Ortvay v spisku: kérdése. Budap 1913 Qrtvav rod király katholikua igazhivóségének ■ •»-!

_ a„

’*) Tamže str. 120. ”> Tamže str. 125-6. ”> Tamíe str. 140 Mon. ecel, str. 190—1.

°’X"’'"“'"*’1'k,w

pri 8V stolici“ a v tomto sa němým. Kákošský snem (máj Í5^ vskutku ztadal o prepusteme pridvorných Nemcov, ktori su vki všetci luteram” a v IV. odd 4 čl. vyniesoj pověstný when, ie luteráni máju byť vykynozeni a sice nielenod duchovných ale aj od světských osob slobodne jatí a spálení.’’ Že to bolo mydené vázne, dókazom slúžia kroky namerené proti kráfovnej, potažné jej okoliu. Lapený luterán, v Budíne mučeny, menoval mnohých občanov, kupcov. ba aj jedneho komorníka kráfovnej; začal sa boj s ňou o nich.” Verbóczy vyvolený za palatma, obdrzal btehoželanie od pápeža a podakoval sa zaň.'-1 Ale jeho panstvo nebole bez ťažkostí a ani jeho poddaní ho nechválili. A ani netrvalo dlho, už r. 1526 následoval jeho pád. Medzi tým holi už roku 1522 sa zjavili študenti z Uhier i vo Wittembergu, ako prví: Bautnheckel z B. Bystrice” a Cyriak z Levoče a prinášali nové evanjelium v autentiekej tonne l am do Wittembergu namieril nezadlho svoje kroky i Cordái. medzi tým účinková vší v Budíne. Pre jeho kázně ho primas v Ustrihome bol držal bezmála tri štvrte roka v prisnom žaláři Marin ho vyslobodila, ale podržaf ho teraz už nemohla Cordal to bol, ktorý poučil reformátorov o stanovisku Marie.'1 V duchu miernejšom, ale reformách prajnom účinkoval v Budíne jeho následník J. Henckel. Krém nich ešte Konrád Keysz. avajciarakehv póvodu, kloniaci sa k názorom zwingliánskym 5 Ked vefký boj medzi Lutherom a Erastnom bol u konea, vyprostredkoval si Hencke! u jedneho krakovskéhoHokt^ pri.

tna^E--V PS°XSetk:nč^, 1listotI1 -iu odpověď to pociatkom 1526 ked ’ , v ktorom Lutherovi, obrátd sa k Hen mu, me v neprospěch mácii a na konci urobil sp

y gvoJ pomer k ku 0 zvláitnyeh duševnýeh

•b Tamže str. 192. ■•) Tamže str. 202. Patřičný odsek v Monum. ’•) Tamže str. 213. ») Monum. eeel. 1. *'’■ 218' v r. 1522 30. ») Vid soznam ¥° ^*"t0¥ w Slovenska (do i 1M) Tamže str. 17—20. kirtlvné odván papja«) O hom P Frtk:Ó'7“ BÍ^ng-r. >884 sír. • •«’ dapest 1874.), ešte dákla^ l”uch

daruch kráfovnej Marie, připojil pre ňu svoje vydanie, Parafrázy k Novému zákonu, spolu i soznmn chýb vo vytlačených už exemplárech. Tak skrze svojieh účinlivých kazatelův kráfovná bula v spojení i so zahraničím a to právě na právo i tni Favo so samými reformátormi.“ i proti přísným zákonoin sa reformácia v krajině šířila veřmi a nie bez pomoci alebo aspoň nie bez vedomia kráfovnej. Na jej paustvách knzali v duchu Lutherovom v B. Bystrici, v Štiavnici, Kremnici i iní čo hostia povolaní, evanjeliutnu naklonění kazatelia a to s veFkým úspěchem.ls Pomáhali v tej práci v protivé s hhivnym farárom privrženeom starého, kým sa stanica smrťou takého alebo ináče neoslobodila, potom sa už magistrát staral o zaplnenie miesta náležité, t. j. privrženeom reformy. Tak sa stalo v Krupine a Eubietovej.” V spišských mestáeh sa církevně věci v smysle Luthera rychle obnovovaly;” taktiež v Prešove, Bardejove. Na Západe sa tiež spomínajú miesta, inujúce ka­ zatelův evanjelickýeh už v tejto době, nie všetky správné. Zakrň, enia krátere na věci málo měnily. Verbóczy sice ešte zažil tej radosti, že mohol, ako královský pověřený, súdiť a trestaf baníkov, buričov-kácí rov. V okolí Bystrice sa na jar i 1526 vzbúri! Fnd pracovný pre nedostatečná mzdu; bolo ich ni.-koFko tisíc, Čo ohrožovali i dielo i úřady. Vyšetrovanie vymeslo na jaro údajných jej vodcov. Osmi z nich bolí potrestaní vseteí zaviazani zrieeť sa luterstva a prispievať na ciele ka­ tolické « Ešte v prvej polovici r. 152ti padol Verbóczy a bliztaci sa Turek zaujal všetky mysle, všetko iné sa zdálo při nom pobočným. V auguste tohože roku sa 8p|njl osud nad kráFo.n Ludví­ kům pr, Moháči. Jeho vdova, v ktorej komonstve zostával i posTv AleXÍS ThUrZ0’ °PU8tÍla Budin a “sadila V Pr>.,Jporku vsemozne a nie bez úspěchu starajůc sa o to, ■« >y M krafa bol vyvolený jej brat Ferdinand.•’ To sa sice astocne i stalo, ale ešte nadlho neznamenalo opanovanie Habs") M*t odttažnny i

Fratadiho: H.nckel etc. 12-17 ich ud‘i p,ew“b;b^-

2 «*VÍ,k: n’jiny **,1iorttu ivolenského, str. 8 a n

4

7'",x

- 268. Zoványi "" na “ ú. ”m. str, fl! fl’| -62. -62. GňllneGotlne”>v« na u. m. a(r, 592„5B7 »■ »tr. »«#n> nlKl. na ,lr. w nÍBÍo . hov°o"" s nmrtyriom. opl. ^JJ-ori ro to. aie v^av^ ^^X “) "r- Orivay: Márin kirAlyn^ etc., ,lr. í&o » *V*H' Pr°h t0“U• g n

burg0V Uhorskom Kozopry vo veciacb víery na dvore kráfovskom a vo vistyáeh krajiny upevnily tak zaklad reformách- v naBledujúcich tazkýeh pre ňu časech, ked sa spujeme s Rimom mnohým javílo politickou potrebnosfou Uherska. Tente nárys počiatkov reformácie v Uhersku” dovršuje událost' památná i pre osoby, kterých sa priamo tykala, i pre nepriame jej následky v nedalekej budúcnosti Ovdovelej krulovnej Marii napísal Martin Luther koncem roku list útěchy n dal ho verejne vytlačit, čim ju zařadil veivjue v kruh svojieh věrných. Už před Moháčům bol poučený o priuzni Marie k evan jeliu, « mal na mysli těšit a posilnit ju v nej. Ked polom prišl.i zvesť o smrti Ludviku,” premenil sa cle! poslania Lutherovbo zostala len útěcha nad smrtou manžela. I věnoval jej vyklad 4 žalmov v nemeckom jazyku, a sice Ž. 3", tik, H4, 109. výklad proniknutý vřelou zbožnosťou, památajůci mi položenie kráFovnej primeranými poznámkami. Nemohol si ovšem Luther odopret i narážky na bezbožných kráFov a kniežntii. klon přelo aj padaju (porzeln) so svojieh Stolte, ako vóbec krém nich často trestá v spisoch svojieh i pápeža, učených, mníchov. Ale celkovx dojem bol i na protivníkov určeniu spisku zodpovedajuei.” Mana nebola prvá osoba z rodu panovnického, ba ani len nm prvá sestra císařova, která sa spreneverila Římu, ale vo '-obeenom brojení duchov nábož.enskom v tej době bolo pošleme to veFky n tňumfotn pre reformáeiu vóbec, zvláště ale v Uhersku ^am svetm ^ámyužvodcaposieianvzd^averejnem J vjw(. bral s nou . křapnu v svoj tabprispe] k rozn(.seniu a či nienej oprávněny, n(1dmier milého, hni ehýru Marie po Europe, jej si < 0-né g pósobením jej, které í prameňom pro výhFády( . „ím (lá eSte podnět pariezostalo obmedzené na Uhorsao, mátat na prvú patronku evanje '« ' * „ lut(. «) Nech je dodatečné ’pOn’en?l!vV""tr. 245. * “■ v #om r.nizme před Mohíčom. Krill'. 0«(me vysvetlovon* úrodné, k tomuto predmetu [>”"« '•/ ■ (..)H ,ol ,,.h < Z pio.nl, Merit priphmv.nyeh, jodn.(eh rn(!1(Jck

tlmočl jej žinF n.d nmrtou nnmto », * ( “,iky nom rámci dejov euroneiskveh ♦ " "8pechy> a vo všeobeccirkevného útvaru v Uhornir \.eD CaS zv'a®tny rast nového Uhorsku svědci o vetkej sile náboženského nořit,

str. 236 a nasl.

...

Ve(1a i str. 18.

robotníkov len pobočné upomenutá. .. notl | . Micsř. onv sa drřin Ribiního zpráva (t rukopisu „Vallensis , spomtnaj ) avereinený terai Slávikom. a datum 23. aug. 1527. Ribíni spomína a;, £ “^nehovoří. ne o události, opísanei vyíSie na str. 4«, zvlááte v5t>ec jasným, « ide o jednu událost, či o dve. •) Mon- eeel. I., str- 332. 4

Panovnici a ich po­ litika.

50

ProiBnfci * p»»rónt

Ze švajcíari už vtedy ohrožovali německý reformačný pohyb, a sice i v Uhorsku, je nám ví známo.’ Ferdinandův! pnatelia medzi tym naliebali na papeža, aby Zápofu vyobcoval, ěo v Říme podrobili vážnému odsúdeniu? Manu, teraz už vdovu, žijúcu za hranicou, bratia, ktorí jej len nedávno vytýkali vyššie spomínaný dar Lutherov, venovanie jej osobě výkladu niektorých Žahnov? ešte raz přísné napomenuli, aby nechala všetky svoje, Habsburgov nedůstojné chútky stranou,' Ačkofvek mala ešte z Uhier spovedníka a sekretára, pozdejšie slavného arcibiskupa Mik. Oiáha1’ a v sprievode i iných katolíkov, musela poslúchnuť; ale známého nám už Henckela odvábila Levoéanom znovu. Henckel sa pozdejšie sice osvědčil, že on ani k jednej náboženskej straně neprináleží, ale s Erasniom obnovil svoje styky a navádzal ho napísať útěchu pre vdovu;" Erasmus to že­ láme i splnil a krafovná sa mohla honosit už věnováním i dru­ hého velkého tnuža spisovatelů svojej doby. I on i Henckel boli predmetom dvbroprsjnej pozornosti i brata i sestry panovníkov. Henckel, hoc: ho Levočania zase volali a vábili, zostal s krá­ lovnou'’ za hranicou, čím zbavil doma evanjelikov-krajanov o nadaného spolupracovníka. Ovšem udržoval spojenie pre nich blahodárné s královnou, i za hranicou itn nakloněnou. Ved pre prscu na reformácii prichodili do krajiny z Wittenberg Študo­ vali tam mladí pracovnici, rozhodnější od Henckela.” Zo starých protivníkov reformáeie ešte žil a zostávai pri MOil (1 predmohaeskych náhfadoeh Št. Verboczy. Na svojieh panstvach robil proti eírkevnému obnoveniu. ěo lem mLli a ač h Sr. vyi&e sir. 45.

us i’iasrx'ir •

■-hn-nv .pojenca.

„„„„ P,rt,n,n^

,,

kmihy k ífMÓenJa ,

l*5, Hen'k’1 pfte 0 Maril

Er*’mov« P«»phr^, - všade v dome

- --i“-on. ecel. L, Atcbít s_. kkratnvíM je vždy botová vyMw w,rariWT teWMb^ i,

Strom,, * Phw5>l Alextt Thnro. brali pn »’o>«J pramebov neobetojtze „ m «tr 77. velký chlad na katotkfcu mrkev, w. Zovknyi a m Tak M pr- Sekmal n* «■ ®4.

52 U^y. priatel oboch, a ako oni: dóverník Ferdinanda. Ako tamti, i on postupoval v hodnostiach až po palatínstvo, pn tom vsak v Turci s priatelom Fr. Nyárym pečoval o reformáciu.” Bol v spojeni i s českými ev. paritní, Žerotínovci a PernSteinovci (t 1553)." Pre slovenské kraje nie inenej vážný je Mikulái Kostka v Oravě a Trenčíne, pan vefkých statkov, kapitán Oravy, okolo 1530, potom majitef zámkov Rajec, Lietava a iných. Potomok husit­ ských predkov. zdomácnělých v Uhorsku už v XV. storočí, bol dlhý čas na straně Zápofovej, ako i Perényi a ini z menovaných. Akoby bol zdědil od predkov zášť proti katolickému kléru. R. 1530” dal vyryť na bašty zámku lietavského šlová: „Slovo Hospodinovo zůstává na věky.*’1 V Oravě a Spiši pre zúrenie proti katolickému kňazstvu menovali ho „depopulator et tyrannus cleri.” — Nech sti tu spomenutí ešte Halassovci v stolici trenčianskej a v nitrianskej." Na Východe stáli v popředí: Kaipar Drigfy, v Szatmárskej. pod ochranou kterého bola prvá synoda evanjelická (Erdód 1545), Rraňo Dersfy v Sarišakej, And. Mayóchy v Régéczi a v Torné. Rozdvojenie spomenutých tnužov vo velkej vnútornej vojně při­ spělo k emstočnému šetreniu ieh vyznania so strany panovníkov. Známo je, ako uhorski magnáti na svojich velkostatkoch napodobnovali poměry na Západe, zvláště v Nemecku. Cítili sa podfa zasady temtonalizmu pánmi i nad vierou svojich „poddaných*, a iak je otazka šírenia reformáeie v XVI, storočí, ba i v XVII. kreiínv'!V Zá™,O8ti 04

55

Čapíte ehceli na svoju stranu přivábit.“ Oláh medzi tým uisťoval Erasrna, že mu je královna stále nakloněná. •' Královna sa prostredníctvom Henckeia obrátila i na Luthera ohřadom ústupkov prj požívaní Večere Pánovej pod jedným sposobom. Luther nija­ kého obřadu na osobu nebral, jeho odpoved zněla rozhodne proti barsakému ústupku.“ Nadovšetko zaujímavé je, že aj Alexis Thurzo tnal příst na snem, a že inu Oláh písat z Augsburgu, ako ho tam túžobne očakávaii. Šlová Oláhove znejú tak, akoby sa od něho boto očekávalo významně slovo i v otázke náboženských sporov. Fr. Révay sa i zjavil na sneme, ale bližšieho o tom nevieme." V mene uhorských stavov prosil snem Maeedónius o pomoc proti Turkom“ a přemluvil i Oláh — pri daných okolnostiaeh, bez značného výsledku. Ako známo, evanj. kniežatá snem předčasné opustily“ a uzavretia jeho boly evanjelikom neprajné. V smysle toho r. 1531 Marta majue ísf do Belgie, ako miestodržiteřka cisára, dostala nooě napomenutie. aby svojich nespořahlivých úradníkov pře­ pustila.^ Oláh, ač nie prostý tůhy za domovom, spokojné mohol ostat pri nej,“ ale nie Henckel, on ju zanechal a ob­ lízal miesto v Shezsku v Schweidniciach.“ Proti císařovým vefkym vojenným přípravám bol ev. stavmi a mestami v Nemeeku zatežený este r. 1530 mohutný šmalkaldský spolok, ktorv .uavrd “ ^1 i ’• °Pan0VaI P°loženie v Nemecku. Cisár . „A,tak zv. norimberský mier, kterým zadal záměr vojny

vs8 ;r v apr. lodO arcibiskup 2 0UkM‘ r“1 řl4QOk V!Wa ’ Veda ’• »tr- «7. •won. Mon. ocel,

Ipráv“ ° Pfiebehu

imirnks v mofcj práei KrtfoX m *“en,OB’ ’“farským prvá "i uverejnený , oláh Mik 6, IT ’ L ”r*') Mr,n. «C|. tI e^elezése, Budapest 187 ak ZovAnyl u. m. str. 65. ) Monum EM. IJ[. «yr lfi;j

po smrti Zápolu má krajina byt sjednotená pod Ferdinandem.M Zápola v posledných svojich rokoch robil stále ústupky evanjelikom, menovite v krajoch mimo Slovenska ležiacich; vcelku však položenie věcí bolo Ferdinandovi v ten čas, ked schmalkaldský spolok bol v rozkvete, i v Uhersku najvýš nepriazuive — i následkom pokroku refonuného pohybu. V jůli i 154U arcibiskup kaločský Fr. Frangepán podává obšimu zprávu o vítaznom postupe reformácie, nehatenom politickými okolnosťami v Uhersku?’ Ten cis. radca na svojej ceste do .lágru Sedmohradska videi, že fud a ešte viac šlachta stí naka; názorami protivnými .nasej viere“, kňazi a ucitelia. s klor sa stýkal latinským jazykem, akoby všetci boli Fil. Melanchthona, v čom vidí velmi zlé znaraenie Vsetci Uhn, či zo strany Ferdinanda, či krála Jána, akobv bolí vyzhekli vieru a nestarali sa viac ani o Boha ani o svátých, a snazia sa k tomu priviesť i rud, aby knazov odstranili, cirkevny inaj.-lok sobrali a použili na svoje potřeby. Všetko to i tu. i v a us u Česku, Moravě, Sliezsku je vraj namerene proti l-erdmannovi V tomže a nasledujůcom roku (1541) lurek sa znova z ví hol proti Uhersku, zajal i Budín a podržal s. ho > s joznym. krajami: na východe stálo pod jeho vplyvom Sedmohradsko, N Spad a sever sa uatáfovaly hranice panstva Nádeie na jediná a jednotná vládu v uhorske) zem, km ly ■ vypudená do svojej polskej otčiny vdova Zapota, kradovnt p—; sxSiX* Sa^mi^upevTŮ^a usporiadal vec cirkevn^j i^or'name

Dunajem sa k Šopronu přidružily >n i i na juh a našly dóstojných času nielen raz přišly do bhza.eho styku

^lik-m

v severných Uhrách. » šířit i vniknuvšic »,«•»«* 3. Nie dost na tom: počaly sajzmaW do uhorských hraníc a zakazane '" f ‘ pc jmareni kr,,„ z roku 1527 náhrady Zmmphho i anabap Tamžé 3” h ntsl. “) Mod. eccl. IB rn Sr. Karécsonyi u. m. 121, 2.

58 sa jednoty v Marburgu 152tí augsburský snem tiez potvrdil rozdielnosť helvétov a Wittenberčanov, přete proti zwinglistom i katolíci i přívrženci Luthera bojovali. Anabaptísti sa vyskytujů na rozličných miestach.“ V Prešporku 1528 popravení dva mniši byvajú v anabaptistických rukopisech co ich martyři spomínaní, nie správné. V Kremnici sa zjavilí tohože roku ich apoštolovia : Andrej Fischer” s Krist. Schroeterom, nasledujúeeho roku už bolí oddialení. Trvanlivější* bolo ich účinkovanie v Spiši od r. 1529, odtiaf Fischer odišiel do Gemera, a r. 1532 z obliehaného Štitníka utiekoi do Moravy. Po múnsterakej katastrofě sa vrátili zase a našii prívržencov v rozličných stranách krajiny. Najtrvalejšiu podporu našli pozdejšie v západnýeh čiastkaeh stolice nitrianskej, ale i tam nie bez premien zovňajšieho svojho osudu; najdúc jednomysefný odpor, mnoho nenastrojili neporiadku. Viac úspěchu mali helvéti od roku 1530 zvláště v druhej polovici desafročia od vystúpenia Kalvína.“ Nie bez vplyvu v tom bol Dévay, ktorý opiitovne navštívil zahraničte. U Perényiho sice nepochodil dobré, ani u niektorýeh iných;“ ale tak sa zdá, ze u í-r Révítyho ano. Tento otvorene předložil Lutherovi, prostrednictvom mladého študenta, svoje pochybnosti v 5. bodoch. Luther na všetky. jeden po druhom, odpovedaL5 a ešte v osobitnom liste napomínal Revaya, aby sa falešnými učeniami zmámit’ nedal, aby nemyslel, že v sviatosti přijímá len chlieb a víno. Opakujúc SVO) dovod z velkého dieta proti Zwinglimu, ukazuje mu, ako X / tavných člankoch křesťanstva nepochopitelnost. ^X’o keí0rOM,nře!’ a.e,kt0 llveri1’ bude 8Pase”ý-U dovité íd ° lovl ayovi v ****rokodl třiké Roku 1541 zau/atím íiudína Turkatni krajina sa rozde- i lila na 3 čiastky. Ferdinandovi prepadnuvšie zapadni -sevenae kraje časom pociťovaly jeho snahu hájit i tam církev stará a poriadky. Je znamením času a položenia, že bol to pravé jeho námestnik Révay, kterému v 1542 svěřil úlohu kacírov prenasledovať. Révay nemohol odopref poslušnost priamo. ai< ns< známe nám jednotlivosti svedčia, bol na straně tých, kterých mal trestat •’ Jednotlivé církvi v daných pádoeh boly napomínané a ohrožované. Tak na pr. sept. 1542 Prešpor- ania kiorí si p< volali za kňaza bývalého mnicha a dali mu ženu proti jeho voli Štiavničania tohože roku prosia (viedenského) biskupa, aby ich nechal v pokoji, bo žijú poriadne a bohabojné Nemohli k mm na čas příst; neeh on přijde k ním o tom sa přesvědčil V ten čas bol pozval k sebe Révay štiavmekého kazatela Kressltuga.” V novembritohožeroku boly vynesené zákony, tykajmm sa i církvi, ale len natofko, že jej naložily dežmu pře turecká vojnu ’ Bez stivisu s reformáciou stojí, čo znamente času, spolekktorv katolícki a evanjelicki páni utvořili v Saros-1’ataku ere nyi, Bebek, Drágfi. Bathory. Ráskai a Homonua. uzavřeli smi = . k hájeniu svojich ekonomických zanjmov; teda mal. > s« točný zhujem.” Na svojej strana přívrženci reformaci sa ne.M ■■

bjízkogf b)jj(,v «"eíř"e nrjvrž.enrov w p h flk|Kdá

skom rísskom 6,6 FerXnd atoby sa bS rom. i Ferdinano aKooy dostretím katolického nazs va

«) Bib. str. W-t. «) Monnin, illustr. TV. sept« ./) Mon. eed. IV. sir. S83. 36-



») Monom illustr IV. sep1 '■ s rn Monnm- «l«