Dejiny reformácie na Slovensku [1517-1711]. 2720109140

Citation preview

Dejiny reformácie na Slovensku

1517-1711

Dejiny reformácie na Slovensku Napísal

prof. dr. Ján Kvačala

Podielová kniha Hurbanovej ev. literárnej spoločnosti na rok 1935 číslo 33.

1935 Nákladom spolku Tranoscius v Lipf. Sv. Mikuláši. Tlačené v kníhtlačiarni Bratov Rázusovcov.

*2720109140*

í" jŕs5 Pov (dar. vý^eni )

D. T.

K.

Predmluva. Slovenskí evanjelici poznajú svoju minulosť len zlomkovité a po­ vrchne, nemajúc diela, ktoré by ich o nej poučilo. V snahe oáP0* meet tomu nedostatku je pôvod práce, ležiacej pred čitateľom. Taký pokus stretá sa s protimluvou a ťažkosťami, ktoré nemožno zamlčať.. Bola už nadhodená otázka, či sa dá predprevratová slovenská minulosť evanjelická, ako samostatná historická úloha poňať a i vedeckým výkonom ospravedlniť: ved — vraj minulosť bývalej evanjelickej cirkvi uhorskej v svojej podstate a v svojej životnej forme bola od reči veriacich i v čiastkach i v celku málo odvislá. Uznávajúc na niekoľko tú výtku, nemožno nevideť, že mnoho okol­ ností obľahčuje vydelenie z histórie bývalej cirkvi uhorskej deje tých jej čiastok, ktoré sú dnes k Československej republike pride­ lené. Spomeniem niektoré z nich. 1. Prvé dve storočia dejín evanjelickej cirkvi uhorskej prete­ kajú následkom zvláštnosti sriadenia cirkvi v tej dobe hlavne na území dnes slovenskom (zadunajské kraje a Sedmohradsko sa ľahko, nechajú stranou). 2\ V osemnástom storočí sa síce objem cirkvi šíri na juh, ale prevaha zostáva na slovenskom severe, takže deje južných krajov, (nakoľko to celistvost a zaokrúhlenosť podania vyžaluje) môžu byť bez ťažkosti pripojené a vložené do rámca cirkvi slovenskej. 3. Od konca XVIII. storočia dejiny cirkvi, rozšírenej na juh, dostávajú viac a viac zovňajšiu jednotnosť; ale shromaždených v jednotu viery a na niekoľko i v jednotu správy, roztriedije národná myšlienka tak, že jednotlivé časti, menovite slovenské, žijú v duchovných veciach i osobitým životom, a ony i na juhu cítia živo spolupatričnosť so vzdialenými na Horniakoch bratmi vo viere. — Preto myslím — hlavný territoriálny rámec (Slo­ vensko) môže zostať do konca a história môže pojať do seba všet­ kých (i južných) evanjelikov-Slovákov. Rozumie sa samo sebou, že ako všade, tak pri líčení národných bojov v cirkvi musí byť vyobrazené vždy i stanovisko a deje protivnej strany a k tomu i neniace sa položenie celej cirkvi. Istá sblížnosť v titule síce zostáva, ale analógií historická literatúra poskytuje dosť. Konečne každý pôvodca má právo určit obsah a rozsah svojej práce, a ja dúfam na podmienečný súhlas i neslovenských súdnych čitateľov. Vyznám však, ako to už z recendio nasleduje, že mi ide hlavne o čitateľov slovenských, ktorí iste

ľahšie preminú vyložené práve formálne obtíže titulu, menovite jestli obsah práce vyhovie ich potrebám a očakávaniam. II. Úloha, ležiaca predo mnou, je ovšem nie ľahká, a to nielen preto, že predchodcov nemám. Množstvo a nedostupnosť prameňov, roztratenosť tých, ktoré sa dajú ako-tak dosiahnu,ť, sú príčinou, že sa v XIX. storočí dôkladná, na prameňoch zalotžemá práca o dejinách ev. cirkvi uhorskej nezjavila ani v madars;ko>m, ani v nemeckom jazyku; rozumie sa, že ač Slováci i na tomto poli čiastočne pilne pracovali, v slovenskom jazyku tým menej. PrriUom treba uvážiť, že sa novšie veľká váha kladie na líčenie vývoja., a to i vo vnútornom živote cirkvi, a to tak, aby vzrast jednotlvvýŕch odvetví cirkevného života podľa možnosti bol vylíčený v sp>ojrt. VI. 4‘) Tak Zoványi, Balogh sr. vyššie str. 17 pozn. 42) Anonymne, bez udania miesia tlače, rok je udaný tak: Anno inchoandae liberationis MDCLVII. 4S) Drábik mu stále posielal svoje datované videnia (české, ktoré Ko­ menský prekladal do latinčiny). Rukopisný exemplár Drábikových videní v Č. N. muzeu v Prahe. u) Komenský o Schaumovi. Viď Komenského Korr. I. str. 241.

Kapitola 5. Počiatky vlády Leopoldovej. Sprisahanie Vesselényovské a jeho potrestanie. ObTahčenie, ktoré evanjelici pri smrti Ferdinanda cítili, skoro ustúpilo pocitu sklamania; Leopold, pôvodne za kňaza vy­ chovaný, skoro sa ukázal byť nástrojom v rukách jezuitov.1 Pod vedením arcibiskupa Lippaya katolícki biskupi v Trnave (1658) uzavreli, že budú bojovať za neplatnosť mierov, viedenského a lineckého, a za obnovenie panujúceho postavenia katolicizmu. Na prvom sneme za Leopolda (1659) sa síce evanj. stavy daly uchlácholiť poukazom na hroziace nebezpečenstvo od Turkov. Ale nie nadlho, bo biskupi v svojom predsavzatí nezostali ojedi­ nelí, a v smysle ich uzavretia pokračovali viacerí páni, zväčša potomkovia zaslúžených nie tak dávno o evanj. cirkev otcov. Posmelení pádom Rákóczyho a ešte i nádej na priazeň nového panovníka páni katolícki vystupovali proti svojim poddaným evanjelickým vždy bezohľadnejšie. V diele tom vynikali Eszterházovci v Prešporskej, Szelepcsényi a Nádasdy v Nitrianskej,a Illésházovci a Žofia Rákóczy (prestúpila 1661) v Beregskej a Zemplínskej,8 prímas Lippay v Gemerskej stolici. Ale i ostatní nezaostávali veľmi za nimi.4 Leopold býva rozlične posudzovaný. Nech tu stoja slová Loescheho o ňom: „bei makellosen Leben, prachtliebend und lebenslustig..„Trotz seiner mit Aberglauben durchtränkten Frommigkeit rtickte er noch etwas mehr als Vater und Grossvater von den jesuitischen Beichtvätern ab.“ Ale jeho dvorný kazateľ, známy Abraham a Sancta Clara, bol „Jesuitenfreund“. A poslanec benátsky (r. 1678) písal, že vláda osôb duchovných na tom dvore je bezmierna, ony ďaleko prevyšujú ministrov. (Gesch. d. Prot. in Oesterr. 36—7.) a) Monografie seniorátov a mestských sborov tu dávajú látku bohatú,, aj L. Paulini v Dejoch superintendencie nitrianskej. *) Sr. Oberúc na u. m. str. 66, 68. 4) Osudy jednotlivých kňazov, kostolov a škôl evanjelických v tomto čase svojím vlastným trefne a mnoho znamenajúcim spôsobom líči i Št.

225

Snemu v Šoprone (1662) chceli evanjelici znemožniť prácu, kým krivdy na nich páchané nebudú napravené. I obrátili sa na kráľa a vypočítali 50 kostolov, ktoré im od r. 1647 boly odobrané v 24 stoliciach a pomenovali vinníkov. Na ponosy evanj. stavov prišla zapečatená odpoveď: „Našim verným ev. vyznania, na­ chodiacim sa na terajšom sneme.“ Tým malo byť zrušené ko­ lektívne meno ev. poslov, potvrdené na lineckom sneme: „stavy evanjelické“; preto oni i písmo to neprijali. Ale keď im v titule vyhoveli, nastalo sklamanie; panovník ich napomínal, aby svoje krivdy predniesli pred riadny súd, a naproti ich nesúhlasu snem v tom smysle i uzavrel, aby sa poškodení riadnou súdnou cestou domáhali svojich práv.*5 Neodvislosť súdu mala byť zá­ rukou ich práva,6*8 ale v skutočnosti bolo naopak. Nie dosť na tom, povereník kráľov gr. Porcia ich i ústne napomenul menom kráľa, aby svoje súkromné záležitosti nechali stranou a posvä­ tili sa verejným veciam. Preto evanjelické stavy opustily snem, ktorý potom ešte 17 dní rokoval. Dosiahly len to, že zákony snemu toho v 13. stoliciach na Východe nemalý platnosti. Medzi príčinami, ktoré rozčúlenie evanjelikov po sneme šírily a zvyšovaly, nemožno zamlčať tiché účinkovanie emi­ grácie českej, ktorá aspoň v značnej čiastke svojej ešte vždy sa nezriekala svojich nádejí na návrat do domova. Veď nemi­ nulo ani 10 rokov, čo Komenský opatril bol posla Jura Rákó­ czyho II. do Londýna diplomatickými radami a žily ešte pa­ miatky na počiatky spojenia uhorských stavov so zástupcami ostatných zemí Habsburských. Nádeje tie, ako sme videli, sa spojovaly i v iných krajinách u mnohých s očakávaniami chilialistickými, k takým patrilo obrátenie všetkých nekresťanov. Vieme, že v diele oslobodzujúcom potlačovaných i Turkom pri­ padol zástoj dôležitý a že sa už dávno pripravoval pre nich Pilárik v svojom, i do slovenčiny preloženom diele: „Currus Jehovae mirabilis — divný povoz Boží“, Lipt. Sv. Mikuláš 1900. Nákladom Tranoscia. Na rozprávke jeho možno sa orientovať i o stiesnenej už nálade evanjelikov na Slovensku, zvlášte proti utlačovateľom, zemským pánom katolíckym a katolíkom vôbec; ich rozprávka z eschatologických očakávaní vyplývajúca, uvažuje veci teologickým pragmatizmom a je i plná divami. Číta sa miestami ako legenda; ale skutočnosť je tým nie zahalená. Prekladateľ Ján A. Fábry opatril prácu svoju početnými poznámkami. 5) Zsilinszky Magy. orsz. gyiil. III. 197 a nasl. Vesselényiho posmešné slová, že už niet Bocskayovcov, Bethlenovcov, Rákóczyovcov, trefne označily položenie po páde Jura Rákóczyho II. Sr. tiež na u. m. str. 249. 8) Sr. Szilágyi-(Acsády) VII. str. 140. Na pr. v procesoch proti Žofii Báthory kráľ sám zrušil proti nej znejúci súdny výrok.

15

226

preklad Písma svätého.7 Pád Jura II. mohol zviklať na čas také náhľady a nádeje. Aby i tí, ktorí počuli o nehode jeho, nepadli duchom, Komenský koncom rokov pädesiatych na­ písal Históriu zjavení ním vydaných a nepremeškal ju šíriť i v Uhorsku.8 Keďže na prikrátke šírenie bol i veľký rozsah ich, počiatkom rokov šesdesiatych urobil i výťah z nich a na trovy svojho amsterdamského patróna dal ich i vytlačiť.9 Vôli Božej sa protivil dvor habsburský, jeho nepriatelia boli priro­ dzenými nástrojami dejov oslobodenia nasledovať majúcich. Po­ tvrdenia toho, že na Slovensku, ale i mimo neho, bolo dosť takých, čo Drábikovi a jeho znameniam verili, dostávame zo zpráv žiaka Komenského, Jak. Redingera, Nemca z Pfalcu, ktorý pod auktoritou svojho učiteľa uveril v zjavenia Drábikove, vzal na seba úlohu zaniesť tie proroctvá Turkom, aby vedeli, čo im nastáva.10 Na ceste bol od Prešporku po Moháč, odtiaľ cez Lippu do Sedmohradska ku kniežaťu Apaffimu, odtiaľ zase cez Szatmár do Prešova a ďalej cez Tokaj vrátil sa do Lednice k Drábi­ kovi samému. Redinger všade našiel ľudí, ktorí už vedeli o veci i naproti jeho nezdaru u Turkov verili v poslanie jeho a jeho pro­ roka alebo teraz jemu uverili. Tak zadunajský superintendent reformátsky, tak knieža sedmohradské, tak szathmársky kňaz Toffalus. „V Prešove“ — tak rozpráva Redinger — „bol som tri dni u Curianiho, farára maďarského, ktorý má i s nemeckým (Jan. Sartoriom) dobre prijali, ač boli luteráni a mnoho so mnou hovorili o zjaveniach, ktoré znali.“11 Obom bol i Drábik i Ko­ menský známy, a oba dali Redingerovi i proti jeho vôli na cestu. Všade na ďalšej ceste sa zastavil u kňazov, „ktorí boli zväčša Slováci a luteráni a mňa obyčajne dobre prijali a k ďalšej ceste opatrili.“ Redinger tu robí poznámku: „Okolie Váhu je veľmi úzke a hornaté, takže Slovákov odohnať nepriateľom ich je nie ľahko.“ Pri Púchove prešiel cez Váh, neďaleko tam preno­ coval u Jonáša Mednyánszkeho, ktorý mu mnoho rozprával o biednom stave krajiny, dal mu list na Drábika a syna na ’) Sr. vyššie str. 219. 8) Pod titulom História revelationum r. 1659. 9) Epitome revelationum r. 1663. 10) O Redingerovi, jeho spojení s Komenským som obšírnejšie písal v svojej väčšej knihe o Komenskom (1892), mnoho zpráv som uverejnil v sbierke Korresp. Komenského v sv. I. a II. — Pozdejšie vydal objemný spis o ňom a spojeniach jeho s Komenským Fr. Zollinger, Zurich r. 1907, pripojil i upotrebený tu opis cesty jeho po Uhorsku, a síce s mapou. n) Zollinger na u. m. str. 192. Sr. s tým nižšie kap. VII. b.

227 sprievod. V Lednici mu Drábik sdelil, že Boh už pred dvoma mesiacmi dal mu vedeť o príchode posla z cudziny.12 Z rozho­ vorov oboch vysvitlo, že zjavenia boly oddané mimo panovní­ kom nemeckým a mestám švajčiarskym, vo Francii kráľovi a jeho radcovi, i arcibiskupovi v Paríži. Posledný výtisk Výťahu13 dostal knieža Apaffi. Drábik napomenul Redingera, aby Apaffiho vyzval listovne vykynožiť modlárstvo, len tak vyhne hrozia­ cemu trestu božiemu.

Dejiny posledného polstoletia boly dosť rozmanitého prie­ behu, aby i také chýry a zvesti, aké Redinger roznášal, prispely k tvoreniu alebo upevneniu nálady, zodpovedajúcej cieľom šíriteľov. Bez tej nálady by cesta nebola prešla bez prekážok. Protivy medzi dynastiou a stavmi krajiny od počiatku stoletia rastúce, od pádu Rákóczyho a oddania Varadína sa zostrily a ■evanjelici mali ešte svoje osobitné príčiny, očakávať zlepšenie svojho položenia.

Keď vláda Leopoldova, po skvelom víťazstve Montementiho nad Turkami r. 1664, uzavrela s nimi hanebný, veľmi nepriaznivý mier14, bolo jasné, že záujmy Uhorska úplne podriaďuje iným, i na zjavný úkor zeme tak mnoho pretrpivšej. Vynikajúci mu­ žovia krajiny, na čele s palatínom Vesselényim sa pri sobáši Franca Rákóczyho s Ilonou Zrínyi v Makovici r. 1666 v marci, potom v apríli v kúpeli Stubni spojili v povestnom sprisahaní proti panovníkovi za slobodu krajiny a náboženstva, hľadajú pomoc a oporu u Turkov a pozdejšie u francúzskeho dvora. Vedúci mužovia boli všetci už katolíci, ale z pochopiteľných príčin ich heslá našli hlučného ohlasu v evanjelických kru­ hoch.15 K týmto patril ilavský Ostrosich,16 pán v okolí Púchova a Ilavy, a čulým ich spolupracovníkom bol horlivý evanjelik pravotár St. Vitnyédy,17 bydliaci v Šoprone, ale prítomný 12) Tamže, str. 193. 1S) Sr. vyššie pozn. 4. 14) Stavy protestovaly proti mieru, Acsády (Szilágyi VIL) str. 199 a n. 15) Deje sprisahania obšírne spracoval Jul. Pauler: A Vesselényi féle •ôsszeeskiivés torténete, 2. sv. Budapešť 1876. Nakrátko podal jeho priebeh Paulini: Deje superintendencie nitrianskej I. str. 57 a n. 16) Sr. o tej rodine Mocko: B. Joachim Kalinka. B. Čaba 1897 str. 10. 12 a nasl. 17) Sr. o ňom Paulini na u. m. I. str. 58. najnovšie J. Härk: Vitnyédy István, v Századok 1906. Vitnyédy už r. 1663 sa vyslovil: „Viac sa bojím Nemcov ako Turkov“, sr. Hork, tamže str. 412, 511, preto i bol za spojenie -S Turkami, na u. m. str. 508.

228 všade, kde bolo potrebné byť a účinkovať v záujme cirkvi evanjelickej, Maďar a zeman, druhého radu síce, ale oplývajúci zemskými majetkami. V úzadí stál dávny už poverený sedmo­ hradského dvora Jonáš Mednyánsky. Vitnyédy požíval veľkú dôveru i v evanj. kruhoch cirkevných. Na jeho návrh uzavrely stavy evanjelické založiť školu v Prešove, na to kolégium da­ roval on veľkú sumu 6000 zl. príspevok, medzi všetkými počet­ nými najväčší. Medzi sprisahancami on proboval, ač nie so značným úspechom, hájiť záujmy evanjelikov. Nakoľko v kru­ hoch týchto zjavenia Drábikove boly známe, nevieme. Redinger proboval s nimi šťastie i v Paríži u dvora a u predných mužov,, s proroctvami v Paríži nemal úspechu. Vývin udalostí zmaril nádeje, kladené v zjavenia a sprisahanie samé vzalo osudný koniec pre jeho účastníkov. Vesselényi v dobe príprav umrel, celá záležitosť bola vie­ denskej vláde vyzradená z Carihradu. Veľkou opatrnosťou so strany vlády boli účastníci uväznení, medzi prvými vystúpivší z ich kruhu Nádasdy. V roku 1669 bola ešte na žiadosť pa­ novníkovu porada v Prešove o náboženských záležitostiach; k cieľu neviedla. Teraz sa stolice konfederovaly, a medzi inými i Vitnyédy sa obrátil k evanj. kňazstvu, o čom i napísal dva, pozdejšie osudné listy. V nich do Sedmohradska, do Prešova medzi iným sdeľuje, že kňazstvo evanjelické je sprisahaniu naklonené a že udržuje cez kňaza evanjelického v Žiline spo­ jenie s Moravou.18 Ale keď prišlo k zbrojeniu, zasiahla Viedeň. Zrínyi a Frangepan podľahli súdu vo Wienerneustadte. Na čelo k potrestaniu sprisahancov vyslaného súdu (judicium delegatum) bol postavený gróf Rottal; súd zprvu v Levoči bol pozdejšie do Prešporka preložený 31. októbra 1670.19 V posledné svoje dni síce súd vyniesol mnoho smrteľných výrokov, ale medzi nimi vy­ plnený bol len jeden, obeťou jeho k veľkému sklamaniu mnohých stal sa spomínaný už viac ráz Mikuláš Drábik 20 Čo hľadá ,8) Listy tieto pozdejšie tak záhubné ev. kňazom, ev. historikovia cir­ kevní považovali za falošné; niektorí novší bádatelia ich držia za pravé, cirk. historik maďarský Jozef Hork sa pripojuje k tejto mienke, ale ich latinský preklad považuje za nesprávny; sr. jeho článok v Századok 1907, str. 512. 19) Rottal bol príbuzným Thurzovcov, on radil cisárovi svolať poradu do Prešova, a bol by chcel šetriť previnilcov pred ich nezdareným po­ kusom. Sr. Pauler na u. m. I. str. 233. 20) O Drábikovi v jeho spojení s Komenským je literatúra velmi roz­ siahla. Novšie časy podáva prvý rozbor otázok s ním spojených moja roz­ prava: Egy álpróféta a XVII. században, Századok 1889 (Jeden falošný prorok

229

úbohý vyhnanec medzi grófmi a vefkými pámni? On nebol spletený so sprisahaním, ale nejako vyšla najavo jeho činnosť prorocká. Či snáď skrze Vitnyédyho, stojaceho v spojení s Jo­ nášom Mednyánszkym, mal preca nejaké styky so sprisahan­ cami, a snáď i cez Amsterdam, kde Komenský žil až do novembra 1670? Pred súdom sa znova choval až do drzosti smelo. A v knihe obžalovanej „Lux in tenebris“21 bolo toľko previnení proti Leopoldovi a panovníckemu domu, že Rottal teraz dal Drábikov um preskúmať.22 Po dramatickom výsluchu fiškus žiadal smrť. Urobiť ju čím účinlivejšou, využili jeho náklonnosť k liehovinám a previedli ho ku katolicizmu, proti ktorému pol stoletia v mene božom brojil. Tak padli protivníci absolutistických snáh vlády vieden­ skej: zo stavov krajiny nezostalo na šíku skoro nikoho. Sedmohradsko, niekedy ich mohutná bašta, ležalo v rumoch svojej moci. Zostávala v krajine už len jedna moc, i to každodenne ubývajúca: cirkev evanjelická a reformátska. Blízko ležala myšlienka, končiť i s nimi tak, ako voľakedy pred pol stoletím v Čechách. Vo vláde mali veľké slovo mužovia pôvo­ dom z Čiech. A hľa, i udalosti zdaly sa priať takej myšlienke. Medzi korisťou sa vyskytol zajatec z kruhu tých, ktorí voľakedy povstanie české vzbudili, dobrý priateľ neúnavného bojovníka českej emigrácie posledného slávneho biskupa Jednoty českých bratov Jána Komenského, ich prorok Mikuláš Drábik. Ako sa stalo, že až teraz, a ako, že teraz preca, je nám neznámo. Ale teraz bol tým vítanejší súdu, že s ním prišiel pred tvár súdu i hlava a vodca evanjelikov uhorských, už štvrť stoletia ich superintendent v následstve Eliáša Lániho, Joachim Kalinka. Drábikove proroctvá, uverejnené už pred 13. rokmi, obsahovaly toľko proti domu panovníckemu, že nebolo treba mimoriadneho súdu, aby ich pôvodca pocítil celú jeho prísnosť. Pridelený mu jezuita Kubici užil ľsti, predstierajúc, akoby Drábik, jestli prestúpi, mal byť omilostený. Opojený Drábik i podpísal listinu, v XVII. století), čítaná v hist. spol. uh. tohože roku. — Sr. moju knihu o Komenskom z r. 1892, a početné novšie príspevky zvlášte v Archíve pre bá­ dania o živote od Komenského, podlá Rejstríku. S1) Sr. vyššie str. 223. Tu treba poznamenať, že tú knihu Komenský vydal znovu, doplnenú ďalšími zjaveniami Drábika, preloženými do latinčiny v Amsterdame r. 1665/7 teraz už pod titulom Lux e tenebris atd. Toto vy­ danie je rozšírené i početnými poznámkami, pečlivými registríkami, ba i nie­ koľkými ilustráciami. 2a) Sr. Pauler na u. m. str. 383.

230

odvolávajúcu všetko, čo bol zvestoval, ale to na súd nemalo * vplyvu28 a 18. júla bol Drábik na verejnom mieste Prešporka hanobným spôsobom popravený. Širšia, zvlášte evanjelická ve­ rejnosť zprávu o jeho prestúpení k Rímu prijala s nedôverou,, ba boly za dlho chýry, že sa vyslobodil z väzenia a zašiel k Turkom. — Súčasne s ním bol pred súd pozvaný spomí­ naný už kňaz ilavský a superintendent Joachim Kalinka.2*Ako taký bol iste v spojení s odsúdenými už Ostrovichovci, pánmi Ilavy a v knihe „Lux e tenebris“ bol niekoľko ráz čo priaznivec Drábika a jeho videní spomínaný a preto obžalovaný.2^ Kalinka zapieral vinu, ba vraj — naopak — on podvracal Drá2S) Niekoľko znamení zdá sa svedčiť, že Drábik má k dejinám evanj. cirkvi na Slovensku vzťahy i okrem spomenutých. Už to, že Kalinka sám tvrdil, že zjavenia Drábikove podvracal, predpokladá, že sa Kalinka nimi zaoberal, a síce z príčin nielen teoretických. Otázka je, že prečo sa staral o muža, o ktorom preca sám poznamenal, že k stádu jeho biskupstva ne­ patrí. (Sr. rukopis Česk. Mus. nár. VIII. F. 27.) Vieme dalej, že roku 1660 Drábik seniorátu trenčianskemu oddal nejakú litániu, preloženú z poľštiny, ktorá bola považovaná hodným toho, aby bol v zápisnici zvláštne spomenutý. A síce preklad predostrel sám biskup Kalinka, že má byť venovaný seniorátu „loco trenae“. Uzavretie znelo: „Ratione promotionis praestandae deliberatum est, quo unum quoque Rdorum Dnorum Fratrum in persona conveniat,. idipsum exponet Rdus Ledniciensis (Prot. Dolnotrenč. kongreg. 12. januára v Dubnici). Jonáš Mednyánszky bol v stálom pojení s Komenským, a tak sa zdá, mal dôveru k novým zjaveniam. Keď uvážime, akú váhu kládol Vitnyédy na spojenie s Turkom a že i tak, ako mohamedánov, ich za bližších po­ važoval než Nemcov, prichodí nám mysleť, že on, priateľ Prešova, vedel o stálych ešte námahách i diplomacie českej emigrácie, holandským mag­ nátom De Geerom podporovanej. Spomínaný v liste Vitnyédyho kňaz žilinský je zaznamenaný ako jeden z majiteľov knihy „Lux e tenebris“. To sú ovšem viac len znamenia, ako dôkazy vplyvu vymierajúcej pomaly už emigrácie českej na Slovensku, ale protivníkom, ač ani všetko nevedeli, i tie boly vítané. Nech tu stojí ešte, že Drábik mal pre svoju povahu i medzi Bratmi mnoho protivníkov, tak i kňaza púchovského Vetterina; proti ním ho udržo­ vala až do vysokého veku priazeň jeho druha od mladosti a kmotra Komenského. Prišlo viac ráz až k verejným súdom nad Drábikom, sr. o tom na pr. moju knihu z r. 1892 str. 416 a n. Prichodí nám diviť sa, že Drábik tak dlho mohol ostávať nepovšimnutým od vrchností. 24) O Kalinkovi viď vyššie str. 215. a moju rozpravu o jeho Symetrii atď. tam spomínanej, v časopise Viera a veda v I. O jeho prvom väzení som podľa jeho Diária prvý písal obšírnejšie v Prot. Szemle roč. 1890, niečo pozdejšie Mocko i v Cirk. listoch r. 1894. Mocko napísal ešte pozdejšie dosť obšírny a cenný životopis jeho (B. Čaba, r. 1897?), ktorý sa rozprestiera i na toto jeho prvé väzenie. 25) Tak na pr. 30. júna r. 1661 (Lux e tenebris III. Revel. 511) Boh priamo napomína Drábika, aby nešiel nikam, len k biskupovi Kalinkovi,.

231

bika. Nato z Ilavy priniesli jeho spis o Drábikovi, ale ten tiež pochybnosti súdu nerozptýlil, bo našli v ňom niektoré miesta vytreté. Drábik ho pri konfrontácii zprvu obťažil, pozdejšie pri­ svedčil, že nebol Kalinka privržencom a priaznivcom jeho, ale pomôcť mu už nemohol.26 Kalinka bol i po smrti Drábika v Prešporku držaný, a za pol roka predmetom pokusov Szelepcsényiho a katol. kléru, chcejúc ich získať i jeho pre Rím, ale márne.27 Štyri veci mu vytýkali (crimina): 1. že je apostata (opustil vraj katolícku cirkev); 2. že mal zakázanú knihu (Lux e tenebris), bol v spolku a v priateľstve s Drábikom; 3. že bol haeresiarchom; 4. že nevyužíva času k polepšeniu, nevracia sa k cirkvi katolíckej, ktorú opustil a nepodáva nádej, že sa k nej navráti. Išlo ale, rozumie sa, podľa práva, len o bod druhý. Zahraničnou podporou cez Viedeň oslobodený z vyšetrovania, Kalinka pre­ kvapil zvesťou o nej svojich lživých priateľov o tom nevediacich, aký bol i Szelepcsényi, a vrátil sa do Ilavy.28 Oslobodeného na zpiatočnej ceste z Prešporka vrele vítal Ján Sinapius a ra­ dosť v ohrožovanej už jezuitmi v Have nad jeho návratom bola veľká, ale predčasná. Odoberanie chrámov evanjelikom tvorilo vždy veľmi milé za­ neprázdnenie kňazstva katolíckeho i pánov, ako sme to videli i po mieri lineckom, kde sa to dalo hladko previesť. 1 súd nad Drábikom dal podnet k takému zakročeniu. Štvrť roka po jeho odpravení (12. októbra) zabrala vrchnosť v Púchove chrám Jednoty, ale neobmedzila sa naň, zabrala i evanjelický.29 Viac ráz už spomenutý kňaz bratský, P. Vetterin, bol vyzvaný, aby prestúpil ku katolicizmu, keď sa zdráhal to urobiť, bol uväznený a až pozdejšie prepustený na slobodu, keď sa zaviazal, že nebude verejne pôsobiť a ľudí od katolíctva odktorý „ťa rád príme pre reči moje, ktoré číta a k srdcu si pripúšťa“. — Niektoré spomienky zdajú sa svedčiť, že nesúhlasili v súdení o synkretizme (tamže Rev. 536, 612). Pozdejšie v knihe (Lux e ten.) o biskupovi spomienky nenachádzam; aj o Jonášovi Mednyánszkom len do r. 1662. Kalinka nám za­ choval i úplne hodnovernú zprávu, že Drábik pred popravením bol prestúpil ku katolíckej viere, sr. o tom Mocko, Kalinka str. 48. 26) Sr. o tom moju rozpravu: Príspevky k dejinám účinkovania Komenskeho na Slovensku, Archív Komenského r. XL/XII. str. 56 a n. 27) Sr. o tom moju vyššie označenú rozpravu: Prvé prešporské väzenie J. Kalinku, ilavského superintendenta (maď.) Prot. Szemle 1890. 28) Mocko, Kalinka str. 92. Oberuč str. 78—80. Je na podiv, že Oberuč o tomto slávnom páde nielen moje početné práce nezná, ale i Mockov spis o Kalinkovi dostatočne nevyčerpáva. 2a) Viď Patera: Korresp. Komenského, str. 277: líčenie Vetterinovo.

232

vádzať.30 Podobný los zastihol i sbory skalické. Odtiaľ bol totiž v spojení s Drábikom tiež jeden z bratov Joz. Securius pred súd privedený a súčasne s Kalinkom väznený.31 Pokúsili sa i o chrám ilavský, kde predvolaného pred súd Kalinku zastu­ poval mladý kňaz, Tobiáš Masnik, ktorý so svojím vzdialeným predstaveným bol v listovnom spojený. Tento, totiž biskup Kalinka, dal mu úpravu, aby od tých, čo prídu odoberať chrám, žiadal predložiť mu údajný rozkaz kráľovský o tom. Masnik tak i urobil, a údajný plnitelia vôle kráľovskej predbežne ešte odtiahli z Ilavy „s neporízenou“32. Oslobodenie Kalinkovo pri­ nieslo obľahčenie i sboru jeho, bol on široko-ďaleko uznanou oporou a chlúbou evanjelickej cirkvi33. Ale oba kostoly trenčian­ ske neodolaly nápadu a boly evanjelikom odobrané; a teraz nasledovala honba i na iné sústavná. Popravením vinníkov bolo sprisahanie vesselényovské v hlavnej svojej časti zakončené podľa vzoru, vyskytnuvšieho sa pri potlačení českého povstania. Ale ač prečin spri­ sahania bol čisto politický, takže i arcibiskup katolík mohol mať a i mal účasť na ňom, bolo zrejmé, že aj náboženstvo, t. j. zanedbávané práva evanjelikov so strany vlády boly prí­ činou nespokojnosti, zachvátivšej celú krajinu. Leopold, ktorý za popravených čítal omšu, ešte r. 1670 bol sľúbil, že jestli zvíťazí, znovu vytvorí regnum Marianum.34 V okolí Leopolda mali vplyv páni, ktorých predkovia pred polstoletím po Bielej hore pomáhali Ferdinandovi II. znovu zriadiť Česko.36 A vedúci biskupi katolíckej cirkvi boli veľmi ochotní ísť v tom po ruke. Najslávnejšími sa stali tým spomínaní už J. Szelepcsényi, prímas, T. Szegedi, jágerský, J. Bársony, varadínsky biskup a spišský 30) Tamtiež. 31) Jeho uväznenie a väznenie je líčené Kalinkom v jeho Diáriu, ktoré tvorilo prameň i rozpravy mojej, i Mockovej, uvedenej vyššie pod pozn. 24. Securius sa bol podpísal i čo svedok palinódie Drábikovej, patričnú listinu som uverejnil v Čas. Muz. Č. r. 1891. O uväznení a výsluchu Drábikovom i Pauler na u. m. II.

3-) Diárium Kalinkovo obsahuje i dopisy oboch, týkajúce sa tej veci a iných záležitostí. 33) Sr. môj článok v časopise Viera a veda I. str. 209. 34) Sr. Bereczky na u. m. str. 98. 35) Szilágyi VII. (Acsády) str. 303 a nasi, o tom, že v okolí Leopolda štu­ dovali dokumenty o českom povstaní, aby dostali pokyny, ako pokračovať s prestúpenými. Ale dôvod, že Uhri povstaním prehrali svoje práva (Verwirkungstheorie) Leopoldovi vraj nedostačil, sr. tamže str. 319.

233

prepošt, L. Kollonič, viedenskonovomestský biskup.3637Predseda Jur Bársony dokazoval v knihe „Veritas toti mundo declarata“ (r. 1671), že evanjelici nemajú práva, mierami im priznané: 1. lebo slobody ich sú spojené so škodou cirkvi katolíckej, 2. lebo katolícke duchovenstvo protestovalo proti tým právam, 3. lebo i evanjelici i reformáti sa nepridŕžajú vyznaní, na zá­ klade ktorých slobodu vyznania obdržali. Jeho brat bol nezadlho pri odberaní ev. kostola v Turej Lúke v nebezpečenstve života a len tamojším farárom D. Krmanom oslobodený; ale úsilie Bársonyovo tým nebolo zlomené. Pravda, prosté napodobnenie pobelohorských87 ediktov proti evanjelikom, bolo v Uhorsku z viac príčin nemožné. Prišlo vhod, že už posledné skutky judicia delegovaného ukazovaly cestu, ktorou by sa podobný úspech i tu dal dosiahnuť. V M. Drábikovi bol pokutovaný evanjelický kňaz — ovšem cudzinec. Ale kňaz práve z tých, ktorí pred polstoletím v Čechách pobúrené mysle k povstaniu boli rozpálili. A taký muž našiel, hľa, teraz podporu u vynikajúceho zástupcu ev. cirkvi. Kalinka bol síce oslobodený, ale nie podľa práva, len zovňajšou podporou, ba priamo bez vedomia vedúcich vládu uhorských činiteľov. Bolo treba túto formálne nezakončenú, nahodile riešenú záležitosť ne­ vypustiť z pozornosti a hľadať ďalšie dôvody súdu a žalobami.3839 Výsledok i tak závisel od mimoriadneho súdu a to ako už i v r. 1670/1. I medzi tým sa malo pokračovať v tak úspešnom ubí­ janí evanjelickej cirkvi, v odoberaní jej chrámov, a síce teraz sa už odvážili útočiť i na chrámy mestské. Ony vraj prináležaly kráľovi podľa práva patronátskeho. Nasledujúci rok (1672) bol ve­ novaný takýmto pokusom. Vodcom bol teraz biskup, sídliaci mimo krajiny, potomok predkov o reformáciu zaslúžených spomenutý už Leopold Kollonič, so slávnym svojím heslom, že urobí Uhorsko najprv potlačeným, potom ožobráčeným a potom katolíckym.89 88) Sr. o nich o každom Schmal, Adversaria str. 218 a n. O Kolloničovi i Pilárik-Fábry: Currus mirabilis str. 116. 37) Podobnosť položenia Uhorska s položením Čiech pobelohorským pozorovali historikovia už dávno, viď najnovšie Szilágyi-(Acsády) v Magy. tort. VII., pritom sa niektorí odvolávali i na Komenského História persecutionum. 88) 1 sekretár pozdejších súdov Lapsanszky hľadá príčiny prenasledo­ vania nasledujúcich rokov v udalostiach rokov šesdesiatych. Sr. jeho spisok: nižšie str. 242 pozn. — Jezuita Kazy by chcel ovšem i sprisahanie vesselényiovské podložiť protestantom. Sr. i Oberúc na u. m. str. 26, poznámka. 39) Ako heslo vlády smerujúcej k absolutizmu všeobecne známe a často citované.

234

Odoberanie chrámu senického opísal Št. Pilárik st.; on pre nepokoje, vzniklé pri tom deji, musel utiecť a podarilo sa mu mimoriadnymi príhodami dosiahnuť hranicu.40 O dejoch pri odo­ bratí chrámov prešporských máme zprávy, podrobnou chronologiou očitým svedkom vypísané.41 Čo úvod bol už v januári v Trnave ev. chrám odňatý; v Šamoríne oba, i evanjelický i reformátsky zapečatené. V Prešporku sa záležitosť pod osobným vedením arcibiskupa a použitím i vojska tiahla od februára po september (1672). Nechýbali ani juridické fígle. Tých, ktorí probovali brániť svoje, kňazov, s nimi i vážnejších občanov v máji a v júni predvolali pred súd do Trnavy; tam ich nútili podpísať reverz; keď sa to nezdarilo, hodili ich do väzenia a po poldruha roka poslali kňazov (15) do vyhnanstva za hranicu, 39 občania spolu s nimi zadržaných boli na opätovné zakročenie saského kurfirsta prepustení na slobodu. Starší historikovia počítajú tento trnavský súd za prvý „krvavý“.42 Prepustených omilostili k peňažnej pokute. S chrámami bol spojený i osud škôl, pri obrane týchto v Prešporku sa vyznačily ženy, ale obhájiť ma­ jetok cirkvi evanjelickej sa im nepodarilo. Podobné sa stalo v Skalici, v Bardejove, v Prešove,43 v Bystrici, v Štiavnici, v Trnave. ** Kňazom, ktorí sa postavili oproti, sa obyčajne po­ viedlo ako Pilárikovi. Spravedlivosť takého počínania mal do­ kázať predtým už vyšlý spis Štefana Bársonya, na ktorý medzi­ tým evanjelickí spisovatelia nemeškali dať odpoveď. Prízvuko­ valo sa, že majú byť uskutočnené protesty, kléru podané svojho času v sneme proti náboženskej slobode evanjelikov. 40) Sr. vyššie pozn. 4. 41) Joh. Liebergott: Tagebuch von der wegnahme der evang. Kirchen und Schulen im Jahr 1672 atď. Pressburg 1861. 42) Sr. nakrátko u Rácza str. 25—29. Medzi žalobnými bodami proti Prešporčanom je aj to, že prijali medzi seba Vitnyédyho. 43) Oberúc rozpráva obšírne o odobratí ev. kostolov v B. Bystrici (82)r v B. Štiavnici (84), v Trnave (89), v Prešove odobratie kolégia (91), v Turej Lúke, v Senici, kde sa ľud sprotivil (94) a najobšírnejšie prípady prešporské (96—102). **) Prameňom slúžia spomínané už príslušné obšírnejšie práce; vzťa­ hom na Trnavu. .T. C. Steltzer: Geschichtliche Darstellung der sehr merkwiirdigen Schicksale der A. C. u. H. C. Gem. iu Tyrnau, Pest 1870.

Kapitola 6. Súdy nad evanjelickým kňazstvom r. 1673--74. Snemy z r. 1681 a 1687. Ďalšie útisky do konca stoletia. Pódia rozličných vzorov a príkladov z dôb minulých a z kra­ jín iných prišiel teraz rad na duchovenstvo. Proti nemu boly za­ vedené osobitné súdy. Prvý proces1 bol vypísaný na september Súd 1673 Szelepcsényim, pozvaní boli kňazi hlavne z Turca, Zvo- zr-1673léna, Liptova. Zjavili sa 32 evanjelickí, 1 reformovaný kňaz, medzi nimi traja biskupi, J. Kalinka a M. Tarnóczy (tretí — zo Zadunajská predvolaný — Št. Fekete neprišiel) a iní vynikajúci du­ chovní : i spomínaný hneď zpočiatku Daniel Sinapius radvanský, taktiež krupinský nemecký farár, Ján Burius. Obžalovaní boli, že kráľa a katolíkov a ich vieru a bohoslúženie hanobili, že napomáhali vzburu a v spojení stáli so zovňajšími nepriateľmi, katolíckych kňazov vraždili. Čo dokazovateľstvá boly súdu do­ dané spomenuté už dva listy Štefana Vitnyédyho, jeden písaný Mik. Bethlenovi v máji 1669 z Prešova, druhý Ambr. Keczerovi z Prešporku v decembri tohože roku. V oboch sú zprávy o pri­ pravovanom boji za Boha, cirkev a slobodu, „papisti“ sú me­ novaní modlármi, psami. Menovite v druhom sa Vitnyédy od­ voláva na evanjelické kňazstvo, ktoré je vtiahnuté do pohybu, takže zahraničná pomoc je očakávaná zo severa do Žiliny, z juhu do Sobotišťa a Senice. Spomínaný osobité je len žilinský kňaz (E. Ladiwer) ako poverený udržovaním spojenia s Mo­ ravou a Sliezskom. Oba maďarsky písané listy boly pred súdom v latinskom preklade. ’) Hlavný prameň sú tu príslušné čiastky Buriusovho diela Micae, ktoré vydal z prešporského autografu P. Lichner. Posonii 1864. — Čo sa Kalinku týka, to rozpráva i Mocko: Kalinka str. 110 a n. U Buriusa je od­ tlačená tohoto procesu obžaloba str. 5—7 pozn., Vitnyédyho listy v preklade latinskom str. 17—18 pozn.

236 Záležitosť Kalinkova.

Proti Kalinkovi znovu podali a či obnovili ešte i žalobu pre jeho údajné spojenie s Drábikom. Z tohoto pojednávania vy­ svitá, že pred dvoma rokmi Drábik pri počiatočných svojich vý­ sluchoch značne ho bol obťažil, tvrdiac, že boli s ním jednej mysle a že jeho spis Kalinka nepodvracal. Obranca obvinených sa proti tomu odvolával na pozdejšie soznanie Drábikovo, že totiž Kalinka neschvaľoval jeho videnia.2 Ale fiškus dôvody obrany neuznal a navrhoval pre Kalinku taký trest, aký bol vymeTaný Drábikovi.3 Pojednávanie síce bolo čo do formy pro­ cesuálne, ale obvinení nachodili, že sa s nimi zachádzalo kruto; bránili ich síce dvaja prešporskí advokáti evanjelici, ale obranu súd obťažoval, ba vraj i vytrel z aktov. Zvláštnu bolesť musel pocítiť Kalinka, keď v povereníkovi súdu spoznal mladšieho syna toho veľmoža, u ktorého pred štvrťstoletím evanjelici, zvlášte spisovatelia, nachádzali podporu, uznanie a povzbudenia. Bol to Jur Illésházy, syn Gašpara, o ktorom sme riekli tak mnoho dobrého a šľachetného, medzi iným i to, že Kalinkovi on vnukol myšlienku Symetrie.4 Tento Jur, po smrti otcovej konvertita, znamenie teraz zloveštiace, nehanbil sa známych mu kňazov v iných pomeroch, čo člen súdu proti ním napomínať, aby nasledovali jeho príklad; hrozil im: „štyria dozaista budú mučení, potom sťatí, a ich ruky odseknuté, ostatných oča­ káva smutné vyhnanstvo“; aby teda prosili panovníka o milosť, ba i to ešte, aby padli pred arcibiskupom na kolená a bozkali mu nohy. — Po nezdare takého posolstva, šiel znova tenže Illésházy zvestovať im, že mučení budú Kalinka, Tarnóczy, superintendent Fekete a Ján Sinapius, ostatní ináče, zčiastky budú trestaní smrťou. Unaveným a nastrašeným navrhli, aby podpísali reverz, a že budú prepustení na slobodu. Reverzy boly dvojaké, v prvom sa zaviazali, že pôjdu za hranicu do vyhnanstva, v druhom, že sa zrieknu úradu. Toto ich rozhod­ nutie odniesol súdu zase Illésházy. Lenže podpis tých reverzov obsahoval i vyznanie, že sú v prečine vinní.5 Jeden jediný 2) O tom rozpráva Kalinka v svojom Diáriu, bolo teda súdobne protokolované. Ale že ho Drábik zpočiatku obťažil, o tom Kalinka v Diáriu mlčí. 3) To vysvitá z rukopisného zlomku aktov tohoto súdu v Acta Patrie IX, vid moju rozpravu v Archíve pre bádania o živ. a sp. Komenského XI. XII. str. 54 a n, kde je tento text srovnaný so zprávou Buriusa (Micae), neznajúcej o takom Kalinkovi neprajnom svedectve Drábikovom ničoho. 4) Sr. vyššie. 5) G. Láni (Captivitas papistica) 13 a n. odtlačil reverzy zo 6. okt. r. 1673, i ten, ktorý podpísali volivší si vysťahovanie, i ten, ktorí zostali doma.

237 z obžalovaných podľahol a prešiel ku viere katolíckej, Šuhajda. Ostatní si volili podpísať reverz6 a zrieknuť sa úradu alebo ísť do vyhnanstva. Reverz ten prečítal obžalovaným Jur Illésházy. Keď počuli, že sa majú priznať k zločinom, ktoré nespáchali, zdráhali sa ich podpísať; tu ich zase Jur Illésházy chlácholil, že výpoveď o zrade na vlasti nebude v reverzoch, ale keď pod­ pisovali, nedovolili im prečítať, čo podpisovali a výpoveď — naproti Illésházyho sľubu — ostala stáť.7 Kalinka so svojím zaťom si volili vyhnanstvo.8 Tým sa srútily dva hlavné stĺpy na stavbe cirkvi evanjelickej. Kalinka i umrel vo vyhnanstve,9 hanobený i zo svojho tábora. Medzitým sa fiškus sháňal za ďalšími svedectvami proti evanjelickým kňazom a podarilo sa mu nájsť ďalšie listy Vitnyédyho, údajne 6.10 Ale za pravdivé platily z nich len dva. Jestli sa ich pomocou už podarilo niekoľkých odsúdiť, to ne­ bola príčina zostať pri dosiahnutom. Dosiahnutý úspech osmelil Szelepcsényiho rozšíriť, obnoviť pravoty. Stalo sa tak ne­ zadlho po zakončení prvého, počiatkom roku 1674. Na všetky strany sháňali evanj. farárov, z 33 stolíc bolo ich predvola­ ných údajne na 700 farárov, medzi nimi i učiteľov, z nich sa V prvšom stojí, že prosili, aby nebol proti nim oznámený ortiel v procese, v ktorom „juxta leges Patriae debito modo de jure inchoatum, continuatum, pro et contra ex allegationibus sufficienter disputatum calculatum et conclusum extitisset“, prosba ich vyslyšaná pod podmienkou, že od 6. októbra za dva dni zanechajú Uhorsko. V reverze, ktorý podpísali tí, čo zostali doma, stojí, že svoje „Ministerium, quo hucusquo etiam contra suam Majestatem abusi sumus, et publicam Regni tranquillilatem impedire praesumpseramus nullo unquam tempore exercebimus.“ Tamže str. 14. 6) To pozdejšie bolo príčinou novým preháňaniam proti ostatným evanjelickým kňazom, sr. Mocko na u. m. str. 120. 7) Spomína Illésházyho i Burius, obšírnejšie vypisuje jeho zástoj pri súde tomto a jeho pozdejší smutný osud i Schmal v Adversaria. — Sr. tiež. Pilarik-Fábry: Currus Jehovae atď. str. 181 a n. 8) Soznam týcb, ktorí na základe výroku od 6. okt. 1673 išli za hra­ nice do vyhnanstva, sostavil Burius v Micae str. 110.: II. Catalogus exulum ex Hungaria atď. 8) Kalinkov ďalší osud vo vyhnanstve (f 1678) opísal nakrátko Burius, Micae ed. Lichner str. 110—111, tam je spomínaný i prameň o posledných rokoch smutných niekdajšej chvály slovenských evanjelikov, spis zaťa Kalinkovho, M. Tarnóczyho: Threnographia prosapiae Kalinkianae (mne neznámy). Sr. i Mocko na u. m. str. 117—124. 10) Tak Karácsonyi na u. m. str. 158 „hat (a protestánsoktól hamisnak hirdetett, de részben valódi) levele.“ Smysel nie zcela jasný. Ale Szekfú hovorí už len o dvoch listoch.

Súd r. 1674.

238

objavilo v marci 1674 284 evanjelikov a 62 reformátov.11 Tým, ktorí boli pod tureckou vládou, turecké úrady nedovoľovaly odísť. Nie všetci sa dostavili na čas. Proti tým, ktorí sa zjavili, kráľovský fiškus predniesol obšírnu žalobu:13 že hanobili kato­ lícku vieru a katolíkov, teda i panovníka, búrili ľud proti nemu v spojení s Vitnyédym a Ambroziom Keczerom, miestami i pô­ sobili vzbury, Uhorsko sa snažili pod tureckú moc priviesť; i k iným panovníkom sa približovali a prekážali úradníkom, i súdnym, plnenie ich povinností. Mnoho žalôb odznelo z jeho úst menovite proti Kežmarčanom a proti kňazom hontianskym. Honťania vraj pomocou novohradského bega ohrožili i život poslov, vyslaných od zemianskeho súdu predvolať obžalova­ ných kňazov. Na základe viacerých zákonných článkov žiadal fiškus ukrutné potrestanie menovite tých, ktorí katolícke svia­ tosti potupili a obrazy pálili a drúzgali. Nech ich súd odsúdi k spáleniu, majú im byť skôr nohy i ruky odťaté, ostatných nech zastihne strata hlavy a majetkov. I jednotliví obžalovaní, menom i ostatných, i traja advo­ káti protestovali proti obvineniam. Pri líčení boli vypočutí sved­ kovia, bolo ich až 179, oni zväčša potvrdzovali žalobu proti kňazom, tak medzi iným proti levickému, turolúckemu, komár­ ňanskému, senickému, modranskému; v Senici vraj bol šírený “) Udalosti, spojené s týmto procesom, obšírne vykladá, ač látku ešte nevyčerpáva, spis K. Rácza: A pozsonyi vértôrvényszék áldozatai. 1674 (Lugos?) 2 vyd. — Oberuč je tu pri hlavnej čiastke svojho predmetu, obšírne rozpráva priebeh a následky procesu a miestami rozberá kriticky zprávy pozdejšie, ktoré v celku súhlasia. (Str. 123—141.) Úradných listín si, žiaľ, nevšimnul, ale ovšem Rácza, ktorý obšírne osvetľuje a posudzuje protokoly a pokračovanie súdu. 12) Protokol tohoto súdu sa zachoval v bibliotéke kapituly prešporskej, opis protokolu, chránený v bibtiotéke debrecínskeho kolégia, bol odtlačený Ladányim v „Sárospataki Fuzetek“ r. 1863, žiaľ len púhy text bez poznámok a vysvetliviek. Listy Vitnyédove, madarské v latinskom preklade už Buriusom vytlačené, sú tu v pôvodine aktám pripojené. — V rukopisnej sbierke sboru ev. bratislavského sa nachodí denik procesu pôvodcu nemenovaného (Acta Patriae IX.) pod názvom: Processus judiciorum Delegatorio Ordinariorum contra Pastores et Rectores Helveticae et Augustanae Confesionis in Libera Regiaque Civitate Posoniensi Anno 1674 die 5. Martii inchoati et subsequentibus continuati brevis et summaria sed vera delineatio. Spisok je pozdejšie sostavený, lebo pri dejoch 16. marca čítame „ ... est disputatum a nona mutatina usque ad horám quartam pomeridianam“, autor nemenovaný, keď poznamenal, že listy Vitnyédyho podávané boly sudcom vytlačené, odvoláva sa ohľadom ich obsahu na J. Lániho Captivitas Papistica.

239

spis: „Gyózedelmeskedô fegyverek“, haniaci katolíkov a k vy­ ničeniu ich z okršleku zemského evanjelikov vyzývajúci.18

Najslabší bod obžaloby, obvinenie všeobecné všetkých evanj. kňazov, ostro napádali obrancovia, fiškus ho hájil; všetci sú vraj jednakí.13 14 I opätovne predniesly obe strany svoje dôvody, až súd našiel, že sa už len opakuje, čo bolo povedané. Tu viac ráz ešte boly pokusy, priviesť obžalovaných k reverzom, akých podpísanie bolo pri líčení v roku predošlom vyžadované. For­ muly boly rozličné, často menené, ale vždy bolo v nich obsažené priznanie sa k previneniu v odboji (rebellio) a prejavená hotovosť k odstúpeniu z úradu alebo k vyhnanstvu.15 Od takého priznania ich odhovárali prešporskí občania, ba i vystatovanie sa katolíkov, že hľa, kňazi evanjelickí sa poddali, boli len nájom­ níci. Dohováral im fiškus: predošlí vyznali odboj, vyznajte aj vy! Konečne 4. apríla pred vynesením výroku, súd žiadal, aby sa rozdelili tí, ktorí chcú ísť do vyhnanstva a tí, ktorí sa chcú len zriecť úradu, na konci aby zostali len tí, ktorí nechcú podpísať. Keď neposlúchli, boli všetci odsúdení k strate hlavy a majetku, taktiež i k večnej hanbe. — Nastaly väznenia, spoločné všetkých do konca mája, keď to nepomohlo, potom oddeľovanie jednotlivých grúp, tu už mnohí podľahli, takže na koniec z tristo a niekoľ­ kých sotva sa našli 90 stáli,’6 47 evanjelikov, 45 reformátov. Prosba, ktorou sa na panovníka obrátili, zostala bez následku ; 13) Obšírne v Sárosp. Fuzetek na u. m. str. 655 a n. 14) Sr. Sárosp. Fúz. str. 918 slová fiškusa: „concesso, quod aliqui ipsum (Vitnyédy) non noverint immediate, noverint tamen mediate, idest mediantibus suis superintendentibus et senioribus“. Str. 920, že kňazia boli spojení, konfederovaní v tej rebelii všetci „nemine prorsus excepto“, teda všetci boli rebeli. O tom bola živá polemia s obranou. 15) V Delineatio (Acta Patriae IX.) čítame, že 18. marca arcibiskup po­ volal k sebe seniora v.-hontianskeho Spetkiho a chcel ho primať k podpí­ saniu reverzu, ale márne. Tu arcibiskup povedal: „Ak to neurobíš, ajhľa prisahám na sv. Trojicu a všetkých svätých, že stratíš hlavu nielen ty, ale aj mnohí iní, ktorí sa budú zdráhať.“ Spetki odpovedal, že stratí ju pre Krista. Na to arcibiskup: „Myslíš teda, že umreš ako apoštoli?“ Senior od­ povedal: „Jestli nie ako apoštoli, preca ako nevinný.“ Ani ďalšie hrozby nespomohly. — Sr. podobnú scénu s Jurom Lánim a jeho spoločníkmi v jeho diele Capt. pap. str. 26—7. ,B) Simonides: Galéria omnium sanctorum atď. rozoznáva postupy súd­ neho pokračovania takto: 1. predvolanie kňazov k súdu, 2. obžalovanie zjavivších sa, 3. hnanie obžalovaných k podpísaniu rezerzov, 4. ich odsú­ denie, 5. uväznenie odsúdených, 6. rozdelenie uväznených. — Sr. Fabo Monumenta III. str. 361—363.

240

ÍýchOvoÚvä.'ZH ľtál0S5. SV°ÍU mali draho Platiť” Najprv ich chceli nazeniach strašiť i šibenicou a potom ich väznili v niektorých zámkoch: a v itálii. Branč, Komárno, Eberhard, Leopoldov,18 za Dunajom Sárvár a Kapuvár. Sám Kollonič išiel za tými, ktorí boli vezení do Leo­ poldova cez Trnavu, nahovárať ich, ale úspechu nemal.19 Kruté väzenie v Leopoldove bolo spojené s mučením, i telesným.20 Do Branča bol zavezený v okovách Jur Láni s biskupom reformátskym Št. Sellyeim. — Kolloničovi i to nebolo dosť. Po­ čiatkom r. 1675 dal sobrať z väzení v Branči, v Leopoldove a v Komárne 41 väzňov, medzi nimi Masnika. V marci t. r. ich na 10 vozoch viezli na Viedeň, potom od Schottwien (mestečka v Štyrsku) ich hnali pešo v železách, bez jedla ďalej. V Trieste ich kapitán chcel strčiť do vojenských šiat, oni sa protivili. Keď sa vojsko búrilo, boli posadení na lode do tesnej, temnej, zavšivavenej miestnosti. Odpadky jedál jedli v smrade. Vystú­ pili na brehy v Pescare, odtiaľ peší do Neapola, hladom, chceli ich tak usmrtiť. V Capracotte dvaja z nich ušli, ale boli lapení a znova uväznení, Simonides a Masnik; okrem toho Jur Láni. Niekoľkí ochoreli, dvaja zomreli, do Neapola prišli triciati. Máme líčenie ich osudov z vlastného pera niekoľkých z nich, Masnikových latinské a slovenské; Simonidesova spomínaná vyššie Galéria atď., oba snášali utrpenia spoločne. Zprvu s nimi bol, potom sa od nich oddelil a našiel útulok v Zilrichu Kocsi Cseorghô Bálint (Lampe-Ember str. 746—919). Zvláštnymi cestami chodil a došiel do Nemecka Jur Láni (Captivitas papistica). My sa budeme držať niti dejov — nakoľko možno spoločnej — hlavne podľa zprávy Masnika, doplňovaného podľa potreby. 18) Sr. Rácz str. 61—2. Oberuč str. 131 a n. a) osudy uväznených v Branči, b) v Komárne, c) v Eberharde, d) v Leopoldove. K tomu treba vziať za Dunajom Sárvár a Kapuvár. Mená všetkých týchto uväznených u Rácza I. str. 62—63. Prosbu o omilostenie ev. kňazov po všetkých 6 týchto zámkoch nachodíme uverejnenú v Korouhev na Sionu IV. Sr. i Ribini II. str. 440—454. 1B) Mocko, F. Masnik str. 11. -°) Tamže str. 12. Väzenie v Leopoldove. Pri svojej veľkej cene beznáročný tento spisok je vypravený i veľmi poučnými súčasnými vyobraze­ niami. Podľa spisku pri pojednávaní súdu sa 48. nepoddali, odsúdených do väzenia v železách 12-ich vzali na voz, že ich povezú k šibenici, ale keď sa nezľakli, viezli ich do Trnavy s posmechom. Nasledovalo kruté väzenie v Leopoldove v 5 oddeleniach, v lete sparno, v zime zima. Dozorca Kelio, ukrutný, bezcitný, surový jezuita, ktorý ich hnal do práce v daždi a snehu, kŕmil ich plesnivým chlebom, nútil na omšu násilne pri bití: „Vo vás je diabol a toho treba vyhnať.“ Na sv. Ignáca zvlášte! Ženy, nepripustené k väzneným mužom, niekedy sa preobliekaly, aby ako slúžky mohly byť v ich blízkosti.

24 i Ostatní predaní boli na galeje,21 prikovaní museli veslá ťahať, v prístave bremená skladať. Dňa 24. augusta (1675) sa tí, čo sa dobyli voľnosti, z Neapolu obrátili na panovníkov a iných obrancov cirkvi Kristovej listom, plným žalôb o pretrpených mukách. Väčšina tých, ktorým to bolo možné, hľadali útočište vo Wittenbergu, kde podajedni i študovali, iní si rozličnými spôsobmi hľadeli prostriedky žitia zadovážiť. Spišskí evanjelici boli súdení a odsúdení v Spišskom Pod­ hradí v apríli 1674. — Väznení v hradoch zadunajských došli len do Buccari na Adriatickom mori pri Fiume. Vyslobodil ich kurfirst saský. Obrat v lose všetkých zachránených pripravil bohatý mešťan Neapola Jur Weltz, ktorý ich i navštevoval a kŕmil. Iní sa zaujali za nich písaním prípisov do Švajčiarska, Iandského Anglie. Sám kurfirst saský prosil cisára,22 iní zase miesto- v P™ *P ech držiteľa Neapolu, ale tí odpovedali, že nešťastníkom nemôžu pomôcť, lebo sú predaní na .večnosť, alebo že sú nie katolíci. — Pomoc tá prišla neočakávane. 1. decembra 1675 priplula do prístavu neapolského holandská flota; admirál hneď poslal svojho kaplána k väzňom s 10 otázkami, medzi iným, či sú súdení na rozkaz cisára (2), prečo? (4), či sú odsúdení od cisára? (6), či sa ich bratia v Uhorsku o nich nestarajú? (9) Od­ povede boly pre viceadmirála tak uspokojivé, že sa očakávalo ich oslobodenie za pár dní, ale sa pretiahlo. Až keď poučený o veci hlavný admirál Ruyter z ďalekého mora písal námestníkovi v ich záujme a pripojil zprávu o nich holandského rezidenta vo Viedni im priaznivú, keď zakročil i holandský vyslanec v Neapoli a i Jur Weltz, oddal námestník aktá kráľovskému súdu, ktorý po náležitom vyšetrovaní vyriekol, že kňazi a pro­ fesori tu prítomní sú nevinní a majú byť razom prepustení (22. jan. 1676). Síce ani nie hneď vtedy, ale až asi o dva týždne, keď admirál Ruyter sám neočakávane sa zjavil v prístave mesta, oslobodenie stalo sa skutkom. Admirál im ulevil nielen slovami a okamžitými skutkami podpory a útechy, ale ich (bolo ich už len 26) i vzal so sebou. Súčasne sa dal aj cisár Leopold naviesť, aby nariadil nové vyšetrovanie a 24. jan. 1676 vyzdvihol ortiel nad nimi a naložil ich 21) O galejných otrokoch vôbec, ako zjave tejto doby, poučuje A. Ballagi v Pr. E. I. L. 1892 str. 103. Literae lamentatoriae odsúdených na galeje z Neapoli 1675, sr. u Ribiniho II., str. 467. Spor o ich údajnom speve, K. Jesenský ml.: Régi magyar hangok, Bp. 1898. A magyar gályarabok éneke. 22) Sr. Ribini na u. m. I. str. 473. 16

242 oslobodenie.,28 ale kléru rímskemu sa podarilo vniesť do listiny poznámku, že oslobodení sa nemajú nikdy pomstiť a do otčiny navrátiť. — Tak sa dostal na slobodu medzi ostatnými Tobiáš Masnik a jeho druh Simonides. Iní sa oslobodili iným spôsobom, tak Jur Láni, ktorý pri líčení utrpení svojich posledných uka­ zuje život od počiatku ako cestu bolestnú. Žaloby evanjelických kňazov na ukrutnosť súdov našly hlučnú ozvenu u príbuzných po viere v krajoch zahraničných, Poiemie hlavne v Nemecku, ktorého cisár bol spolu i kráľom uhorským. nost^tý^to Nemohlo byť ľahostajné, zvlášte v položení, v akom sa moc súdov. Habsburgov i v druhej polovici XVII. storočia nachádzala, či sa v ňom také žaloby bez prekážok šíriť môžu, preto tak naliehali pri súde na podpísanie reverzov. Nábožensky zabarvené líčenie odsúdencov pretrpených nimi ukrutností, akékoľvek veľké ony i boly, vyzvaly protimluvu v kruhoch protivníkov, bývalých sud­ cov, ktorí ovšem z veľkej čiastky boli presvedčení, že bojom proti kacírstvu konajú svätú vôľu Božiu. Spojenie náboženských zále­ žitostí s politickými v Uhorsku priviedlo evanjelikov od počiatku storočia do šíkov proti panovníkovi, nedbajúcemu o slobodu kra­ jiny, tak isto ako o ich náboženské práva. V složitých pádoch nebolo ľahko jednu stranu veci od druhej oddeliť ani doma, ani v cudzine; už tí, čo o tom počuli, to podľa svojho vlastného náboženského straníctva vykladali za alebo proti. Túto poli­ tickú stranu procesu probovali katolíci vyzdvihnúť čo odpoveď na líčenie evanjelických vyhnancov a šíriť ju predne doma la­ tinsky, potom ale aj za hranicou v nemeckom jazyku. Pôvodca neveľkého spisu, Lapsánszky, bol sekretárom súdu a pomoc­ níkom arcibiskupa Szelepcsényiho. V neveľkom spise24 proboval dokázať, že evanjelickí kňazi boli vinní v politických pre­ stúpeniach. Lapsánszkemu odpovedali mnohí, najtrefnejšie Jur Láni. Hlavné obžaloby a odpovede na ne svodia sa k nasledujúcemu. Lapsánszky začína tým, že pôvod celého pohybu daly fa­ rárky, keďže sa im menej dostalo na šaty po prestúpení Rákóczyovcov na vieru katolícku: odpadly im totiž evanj. cirkvi 23) Sr. Ribini II. str. 475. 24) Kurtzer und wahrhafter Gerichts-Auszug, Wormit unverholen und sonnenklar erwiesen wird, dass diesen Kônigreich Hungarn Un-Catholische Predicanten nicht in Ansehen der Religion, sondern der Rebellion und Aufruhr wegen abgesetzt und das Kônigreicht verweisen. Sr. vyššie str. 233, pozn. 39, taktiež Pukánszky Geschichte des d. Schrift. str. 320 a n. Tam i o polemiách s tým spisom.

243

príjmy zo základín na fary a školy. Na to bola odpoveď ľahká: tie základiny boly zákonne bránené, evanjelici si ich vymáhali len na patričnom panstve, a týkalo sa to nie mnohých. Druhý dôvod: listy Vitnyédyho, odpoveď oslabuje tým, že listy tie sú falšované. O jednom liste to adresát (Bethlen) verejne dokázal. Ale i keby boly Vitnyédym písané, jeho (mrtvého už) tvrdenia sú len tvrdenia jedného proti tak mnohým zapierajúcim ich pravdivosť; — v liste nikto nebol menom udaný ako odbojník. Tretia obžaloba znela, že katolíkov hanobili, preklínali, ich kňazov Turkom predávali, ale dôkazov na to náležitých nepri­ niesli, slová nie sú k tomu dostatočné. Štvrtú, že keď sa zvesť o víťazstvách cisárskeho generála Koppa rozniesla, kňazi evanjelici utekali do Sedmohradska, do Turecka, ľahko bolo zodpovedať tým, že tak robili vždy všetci, ktorí nechceli padnúť obeťou zúriacim nepriateľským vojskám. Odsúdeným sa ešte vytýkalo podpísanie reverzu, ale to bolo následkom ich postra­ šenia; všetci ani nerozumeli všetko, čo podpísali, boly k tomu i dary pripojené, a do reverzov pozdejších boly vtisnuté slová, že podpisujúci si je nie vedomý nijakej viny. I tak nie pre zločin, ale pre náboženstvo boli odsúdení.25 Preto i evanjelici a nestranná história súdy tie a vyplňo­ vanie ich výrokov považovala za veľkú neprávosť, ba za ukrut­ nosť bez smyslu. Tak i novšie maďarský historik Acsády. Ešte i katolícky kňaz Karácsonyi2B píše o veci skoro neutrálne, ako o čine súdu svetského, ač v čele jeho stál arcibiskup, a s jednej strany okolo neho sedeli samí katolícki preláti. Až najnovšie probuje Szekfíí okrášliť pokračovanie hierarchie, ktorej to iste treba počítať za vinu. I on síce uznáva neprávosť, hľadiac na záležitosť samú o sebe, ale vraj časy boly vtedy iné. A krém toho, že vraj dnes už veda Vitnyédyho listy uznáva za pravé, a z nich že videť účastnosť evanjelikov na sprisahaní, poťažne na povstaní, ktoré malo nasledovať po ňom.27 Na to odpoveď: možno, že niektorí vedeli a i robili preň, čo mohli, z toho im práve v tie časy, keď si práva museli silou brániť, výčitky robiť ne­ budeme, ale boli to len nepočetní, i tí odopreli obvinenie. Ale že aj ich stíhali pre náboženstvo, to bolo zrejmé z toho, že im odpustili, jestli prešli k viere katolíckej. Analógie, sem sa hodiace, Szekfú neprináša. Ďalším svojím tvrdením, že by bolo ”) Žaloby a odpovede na ne shriíuje História diplomatica str. 85 — 6. 26) Sr. na v. u. m. str. 158. 27) Sr. Magyar Torténet V. III. 2. na viacerých miestach. * 16

244

nepochopiteľné, keby sa katolíci neboli príležitosti ujali k zni­ čeniu protivníka, chce Szekfú kresťanskou snahou kryť i zver stvá nad galejnými otrokmi a je smutným dôkazom toho, že aj XX. stoletie ešte neprinieslo dosť svetla katolíckym fanati­ kom a historikom. Súd histórie slevuje na obetiach ešte i to, čo zákon mohol snáď im vytýkať. Veď tí, ktorí sa Viedni sprotivili, niesli na svojich práporoch i sľub náboženskej slobody. Veď sami Vesselényovci, ač sa niekedy posmievali žalobám evanjelikov, nahliadnuť museli pozdejšie neprávosť, ktorú vtedy svojím posmechom spáchali, a Vitnyédy patril do ich kruhov. Závierka zlatej buly bola ešte v platnosti. Akýže bol teda rozdiel medzi povstaniami predošlými, ktorým evanjelici svoje verejné jestvovanie ďako­ vali, od povstania teraz zmareného? Nevieme ovšem, nakoľko kňazi boli na predošlých bojoch účastní, — ale vieme, ako hlučne a verejne sa pripojil Krman k Jurajovi Rákóczymu 35 rokov pozdejšie, a ktože z evanjelikov a koľko katolíkov mu robí alebo robilo z toho výčitky? Ba i sám Drábik, po ne­ slávnej smrti mnohými tak zatracovaný, našiel v posledné časy uznania. Že odsúdení kňazi naši niesli, a to ešte i pred záko­ nom nevinní, s takou stálosťou a silou neuveriteľné muky a utrpenia pre vieru a pre Boha, ich stavia do radu prvých kresťanských martýrov, nech sa to už Szelepcsényimu ľúbilo alebo nie. Márne omlúva najnovší maďarský historik toho arci­ biskupa a jeho druhov zásadou jezuitom pripisovanou, že arcipastieri katolíci mali plné právo divokosti nami vypísané páchať, treba by bolo Laktancia, aby venoval ich skutkom zaslúženú spomienku. * * *

Následky Cirkev po toľkých pohromách bola blízo zahynutiu a zo súdov v ži- strát nikdy viac nevychodila. Preca ju nezastihla úplná záhuba vote c r m. ako českú po Bielej hore, a to preto, že s vodcami nezahy­ nulo i vojsko, že k bitke na poli nedošlo a že sa veriaci na čas i bez kňazov mohli menovite v mestách pri evanjeliu udržať. Z vodcov politických pohybov sa mnohí stačili ratovať, počet nespokojných rástol i v krajine a ukrutnosti súdu vzbudily úžas po celej zemečasti, panovník, dostávajúc intervenujúce písma od svojich spojencov, nemohol nevziať na známosť, že prena­ sledovaní kacíri sú tej istej viery, ako jeho spojenci, bojujúci s ním proti najväčšiemu kacírožrútovi doby, Ludvikovi XIV.

245

Vojna nespokojných politických od roku 1672 išla v krajine ďalej. Ačpráve Leopoldovi generáli boli v prevahe, nechýbali ukrutnosti ani na katolíkoch. Roku 1676 Leopold zrušil výroky súdov z r. 1673 a 4, ale škoda sa už nedala celkom nahradiť. A síce boly odobrané nielen chrámy, ale i školy. Sbory kvetúce boly opustené a začaly sa rozpadať. Bohoslužby evanjelické v slovenských krajoch skoro celkom zanikly. Zanikly i senio­ ráty, niektoré len na čas; diecézy menily hranice; o maďarskej viac nepočuť. V odľahlých lesoch, hlbokých dolinách schádzali sa veriaci so svojimi skrývajúcimi sa kňazmi, ktorým mimo rečovej útechy i sviatosťami slúžili. Takí boli D. Krman, Zener, Reguli, Michalovič a iní. Stály sa z katolíckej strany pokusy i v tom im prekážať; preodetí za evanj. kňazov mnísi hľadali, koho by zachytili a potom pokute oddali. Krém toho trpel ľud útisky od cisárskych vojakov a ukrutnosti sa množily, keď sedmohradské knieža a francúzsky kráľ podporovali pokusy mu­ čených vzdorovať ukrutnostiam; zvesť „Nemci idú“ bola postra­ chom obyvateľstva.28 Keď iní vodcovia úlohe nestačili a nevoľou sa utiahli, stál v čele šľachtic kežmarský Em. Thôkoly, ešte zcela mladý, vytýčil r. 1678 po známych nám už zčiastky uda­ lostiach zástavu povstania proti násilenstvám Szelepcsényovcov s heslom „pro libertate et justitia“.29

.

Povstanie bolo s mnohých strán vítané, menovite tými, pOV8tanie ktorí pred mimoriadnym súdom boli utiekli hlavne do Sedino- Thokolyho. hradska (bujdosók), na ich čele Petrôczy, Szuhay, Teleki, pod­ porovaní Apaffim; v slovenskej literatúre je bežné o nich meno „malkotenti“. Pohyb ten mal rýchlo úspech. Celé Slovensko bolo skoro v tábore Thokolyho, menovaného „slovenským kráľom“. Vášeň víťaziacich neraz hľadala utíšenie v ukrutno­ stiach na kňazoch a mníchoch. Tak boli trýznení františkáni v Sevľuši, jezuiti a františkáni v Prešove, v Humennom rabo­ vali v kostoloch a v kláštoroch a p.30 Po vymenovaní Ampringena za námestníka v krajine ústavy pozbavenej ozbíjanie evan28) Sr. ličenie bojov tých u Szilágyi-Acsádyho na u. m. str. 306 a n. 29) Sr. D. Angyal, Késmárki Thäkäly Imre élete 1657—1705. Budapest 1888—9. Od Acsádyho sú jeho deje v diele o hist. Uhorska Szilágyi sv. Vil., kniha IV., kde je veľmi velebený. s°) Karácsonyi robí (na u. m. str. 159.) taký račún: Ubitých bolo 22 ka­ tolíckych kňazov, orabovaných a mučených 47 plebánov a mníchov, do vy­ hnanstva muselo isť 20 plebánov. Pridáva: Za 41 kňazov protestantských od­ súdených na rabstvo — 22 katolíkov podstúpilo smrť, 70 mučenie, väznenie a orabovanie. Netreba riecť, prečo je račún nesprávny.

246 jelikov sa i na západe znova a znova opakovalo, na miestach posvätných nastávalo spustošenie. Thokolyho vojská prinášaly vymierajúcim nový život, vyhnanci sa vracali domov a vo­ trelci boli vytisnutí. Leopold, rodinnými udalosťami povzbudený, hľadal východisko z ťažkého položenia; medzi biskupmi ostával nesmieriteľným do smrti Bársony. Komisia, ktorá potom mala náboženské záležitosti usporiadať, vedená viedenským kancelá­ rom Hocherom, vzbudila nevôľu i medzi katolíkmi, nové pokusy smieriť Thokolyho neviedly k cieľu pre nemeckých radcov krá­ ľových, ktorí žiadali predovšetkým složenie zbraní. K všestran­ nej biede sa pripojil ešte mor (1679), pred ktorým námestník Ampringen utiekol z krajiny. Márne boly námahy arcibiskupa r. 1680, vojenné úspechy Thokolyho aspoň vo veciach viery prinášaly úlevu. Snemy r. 1681 a 1687.

To, čo bolo miestami výplyvom vrtkavého vojenného šťastia, bolo uzákonené šopronským snemom v apríli r. 1681, ku ktorého svolaniu sa Leopold odhodlal následkom Thôkôlyových úspechov a hroziaceho postupu Turkov.31 Evanjelici tvorili už len pätinu snemu, 29 evanjelikov, 16 reformátov. Kráľovi podali žalobu, a podvrátili protižalobu katolíkov. Ich starý nepriateľ Kollonič i tu brojil proti nim, ačpráve vyká­ zali, že od roku 1667 stratili v 27 stoliciach 888 kostolov. Nie menej ako 8 listín podali kráľovi, ale nadarmo. V dvoch člán­ koch snem podľa kráľovských úprav mal zariadiť cirkevné zá­ ležitosti. Podľa článku 25. znova potvrdzuje sa článok i mieru viedenského a ním sloboda viery všetkým, komu bola zákonom z r. 1608 udelená i „salvo tamen iure dominorum terrestrium“ je tu v zátvorke zopakované, vyhnanci kňazi a iní, môžu príst nazpäť a úrad svoj vykonávať, ich reverzy sú neplatné. Evan­ jelici nemôžu byť nútení k obradom im protivným. Náhrada, čo aj opozdená, preca nebola bez ceny. Mnohí medzitým padli obeťou, ale boli ešte, ktorým sloboda mnoho sľubovala a kadečo i poskytovala. Odobrané evanjelikom chrámy, ktoré si oni vystavili, nakoľko nie sú katolíckym obradom „nazpäť vydobyté“, môžu im byť istými komisármi nazpäť vykázané; na iných miestach majú byť vyznačené miesta pre stavbu no­ vých (vynechané sú tu mnou dve stolice zadunajské) takým po­ riadkom: v Nitrianskej: Stráža nad V., Nitr. Streda (pozdejšie i Prietrž); v Tekovskej: Simonyi a Slezany (pozdejšie aj KostoS1) Sr. obšírne líčenie snemu Zsilinszky: Magyarorsz. gyiil. III. str. 410—516, i Oberúc na u. m. str. 148 a n.

247 lány); vo Zvolenskej: Ostrá Lúka a Garamseg; v Turčianskej: Necpaly a Ivančiná; v Liptovskej: Hýbe a V. Paludza; v Orav­ skej: Horný Kubín a Istebné; v Trenčianskej: Súľov a Z. Uhrovce; v Spišskej: Hrachov a Toporec alebo Batizovce; v PreŠporskej: Réte a Puszta-Fôdémes. V iných stoliciach, kde nateraz majú chrámy, nech im zostanú. Krém toho evanjelici dostanú miesta pre kostoly a fary v 16 konfiniách, v banských a slobodno-kráľovských mestách: Trenčín, Modra, Kremnica, Bystrica, ktoré nateraz majú v svojej vláde, nech si podržia; taktiež v 19. sto­ liciach, medzi nimi Abauj, Šariš, Zemplín, Ugoča, Bereg, Torna, Gemer, Hont, Novohrad, Užhorod. V Prešporku si môžu jeden v „suburbio“ vystaviť na svoje trovy. Zabraňuje sa chrámy, školy a fary odoberať, ale katolíci, žijúci v tých mestách, môžu užívať hroby a zvony iných. Evanjelici a katolíci nie sú povinní kňazom inej viery platiť. Magnáti a šľachtici vo svojich zámkoch a sídliskách môžu si chrámy stavať. Ďalšie svoje ná­ roky budú môcť evanjelici na budúcich snemoch oznámiť i na­ proti protestom kléru a protimluve svetských katolíckych.32 Pri tehdajšom položení vojenskom výdobytky a sľuby evanjelikom nevyhovely; miesto 880, na ktoré mali nároky, mali dostať len 50, i to právo záviselo niekde od vôle zemských pánov. Preto v svojom deviatom liste kráľovi oznámili protest proti uzavretiam a na vytvorení zákonov ďalej nebrali účasť. Pritom všetkom nemožno neuznať, že straty z minulého desaťletia im boly zčiastky nahradené, a čo bolo hlavné, o úplnom vykynožení viery evanjelickej, aké si vláda bola vytkla za cieľ, nemohlo už byť ani reči. Že to nemalo byť posledné slovo, stojí v zá­ kone samom, keď sa poukazuje na možnosť ďalších ústupkov na budúcich snemoch bez ohľadu na stereotypný protest kato­ líckeho kléru. Všetko malo záviseť od ďalšieho behu udalostí. Keď potom Thôkôlyho vec klesala a zvlášte keď jeho podpo­ rovateľ Turek pri Viedni r. 1683 utrpel porazenie, nastal obrat nielen na bojišti, ale i vo verejnom smýšľaní. Teraz sa i politikom evanjelickým stalo jasným, že opieraním sa o Turecko nemožno už s úspechom vzdorovať Viedni. A výhra, ktorú krajina z oslo­ bodenia od Turkov dostávala, presvedčovala i mnohých evan­ jelikov, že ich miesto je po boku vôjsk cisárskych. Pri dobytí Budína už brali účasť i Thôkôlyho bývalí borcovia, Thôkôly sám padol r. 1686 do neprajných mu rúk Turkov. Jediný hrad 32> Zsilinszky: M. orsz. III. str. 512 a n. Článok odtlačený i u Kuzmányho: Urkundenbuch str. 124 a n.

248 Munkáč zostal v jeho moci, hájený jeho manželkou Zrinyi Ilonou.83 Miestami zúrili cisárski vojaci proti evanjelikom ukrutne, Prešovská tak nadovšetko r. 1687 v takzvanej jatke prešovskej. Prešovčania jatka' sosbierali na svoju školu asi 400 zl., sbierka tá bola udaná

u vojska ako určená pre ciele thokolyovsko-munkáčske. Gen. Karaffa, zúrivý nepriateľ evanjelikov, si získal plnomocenstvo od panovníka prenasledovať údajných sprisahancov. Dal na okolí Prešova uväzniť majetných evanj. občanov; najal 30 šarhov, dal im na mučiace nástroje 600 zl., a tak vládnul od februára do septembra. Medzi obeťami boli i A. Keczer, poslanec na sneme a Žigmund Zimmerman, člen mestskej rady. Karaffa, poverený súdom, na rýnku pod svojimi oblokami dal mučiť lu­ teránov, aby ich primal k vyznaniu viny, potom ich dal odsúdiť. Ján Róth, vyslobodený priateľom za 10.000 toliarov, na sneme v Prešporku ukázal svoje rany a tým i spôsobil nejaké smiernenie ukrutností. 24 ich padlo obeťou, medzi nimi syn a zať popraveného A. Keczera a Jur Radvánszky. Zverstvá spá­ chané boly až k neuvereniu. Niekoľkým odrezali pravú ruku, odsekli hlavu, na 4 čiastky rozkrojili telo a vyvesili v meste; 5, 22. marca, 16., 22. apríla, 6., 14. mája a 12. septembra.34 Leopold potom síce zakročil, ale Karaffa nebol pokutovaný, naopak,35 dostal rád zlatej vlny. Po smrti J. Rákóczyho II. zoslabené Sedmohradsko nielen že nemohlo pomôcť, ale samo prežívalo posledné dni svojej samostatnosti, ktorú i nezadlho stratilo.36 Veľké úspechy Leopolda proti Turkom a pád Thokôlyho došlý ocenenia na sneme uhorskom z r. 1687;37 moc stavov podľahla, panovník sa stal pánom krajiny bezmála neobmedze­ ným. Evanjelická cirkev stratila všetky výdobytky od 80 rokov. 33> Sr. o tejto dobe vo všeobecnosti. Szilágyi VII. (Acsády), kniha V. A felszabadító háború kôra. Tam i osudy Thokôlyho (zomrel r. 1705 v tureckom vyhnanstve, v Nikomédii), držanie sa Apaffiho a Telekyho v Sedmohradsku. 34) O prešovskej jatke sr. spis Rezika: Theatrum Eperiense (rukopis dosť rozšírený), znovu ho vydali J. Gômôry a Pogány, nákladom spolku „Tranoscius“ Lipt. Sv. Mikuláš, r. 1933 — Szilágyi-Angyal str. 460. Obšírne opísaná u Oberúca (str. 148—160). Najnovšie krátky opis deju toho v spojení s dejami súdobými mesta Prešova u Gômôryho: Az eperjesi kollégium tôrténete, str. 20, 21. Sr. i jeho spisok v mieste odpočinku martýrov Karaffových. Tam i úplná literatúra Jatky str. 19-21 a menoslov martýrov str. 29—31. 35J Sr. Bauhofer na u. m. str. 305—307. 38) Sr. Szilágyi VII. (Acsády) na u. m. str. 465 a n. 37) Zsilinszky: Magyar országgyttl. III. str. 537 a n.; Oberúc na u. m. str. 162. Text sr. u Kuzmányho na u. m. str. 126.

249

Panovník potvrdil síce zákonné práva (z r. 1681), ale len „adhuc“ a nie z nutnosti, ale len z panovníckej „milosti a blahosklon­ nosti“. Bol to zásadný obrat v položení vecí, ktorým sa riešil boj označený vyššie, čo hlavný obsah udalosti tohoto storočia na poli práva cirkevného. Odstránenie klauzuly zlatej buly právo povstania pozitívne zničilo. Ústava celá síce tým nebola od­ stránená, ale — nakoľko slobody náboženské k nej patrily — bola pre evanjelikov o najvážnejšie obraná. Keď k uvádzaniu do života poslaní kráľovskí poverenci podliehali vplyvu Kolloniča, teraz, po smrti arcibiskupa Szelepcsényiho, rozličnými fígľami vzali evanjelikom i tie chrámy, ktoré im zákon ponechával. A v skutočnosti vznikly spory o práve zemských pánov, teraz už uzákonenom; či sa ono týka len hmotných záujmov a či aj náboženských, či totiž oni rozhodujú i nad náboženstvom svojich poddaných; potom, či evanjelici môžu aj mimo artikulárnych miest mať chrámy či nie. Nemajúc iných prostriedkov, prosili i sami evanjelici kráľa o rozjasnenie, ale ten sa dal viesť pri práci tej Kolloničom, vymenovaným už za arcibiskupa.

Roku 1691 bola vydaná čo odpoveď na otázky a k odstráneniu niektorých nesrovnalostí v zákonodarstve Explanatio Leo- Leopoldina. poldina,™ vzťahom hlavne na 25. a 26. snemu 1681. Listina tá vnáša do dosavádnych uzákonení novosť, keď tónom skoro po­ smešným (menuje utiskovaných viac ráz quaerulantes — ich žaloby lamentationes) robí rozdiel medzi verejným a súkrom­ ným vyznávaním viery; posledné je všade dovolené, prvšie len na miestach menovaných v zákone z r. 1681. I to ešte „salvo tamen jure dominorum terrestrium“39 v srnysle katolíkov. Sve­ domím rím. kat. kňaza môžu evanjelici na miestach tých hroby, nemocnice mať, nikde nesmú žiadnych funkcií odbavovať. Pri funkciách na zákonných miestach za krst, sobáš, pohreb platia štólu katolíckym kňazom. — Kostoly, ktoré im katolíci odo­ brali, môžu dostať nazpäť, jestli ešte nie sú posvätené. — Zemskí páni môžu si kaplnky stavať i pre svoje rodiny, ale nie pre súsedov a nie pre sedliakov. Tak za niekoľko rokov stratili evanjelici zase na stá kostolov.™ Text u Kuzmányho na u. m. str. 127. Viac-menej obšírne komentár vo všetkých prácach cirkevné právo podávajúcich, sr. i Oberúc str. 165. 39) Odvoláva sa pri tom na zvyky, ktoré panovaly, keď evanjelici mali hojne ochrancov v zemských pánoch. Kuzmány na u. m. str. 129. 40) Tak Trenčania, tak bol z Bardejova vyhnaný superintendent Jakub Zábler.

250

Od tohoto roku máme už stopy vystupovaní v prospech evanjelickej veci zemana turčianskeho, Pavla Okolicsányihor neúnavného a ostroumného juristu, ozbrojeného štítom z dôklad­ ných štúdií historických. On bol rečníkom pri podávaní prosbopisov cisárovi a svojou mnohostrannou neúnavnou činnosťou siaha do prvých desaťletí nasledujúceho storočia. — Pomer v mnohých pádoch voči katolíkom sa i tým väčšmi zhoršil, že sa územie krajiny porážkami Turkov stále šírilo; tu v novozaujatých kra­ joch však evanjelická viera zákonom z r. 1681 mohla byť a bola vylúčená. Tak sa storočie chýlilo ku koncu s výhľadmi pre evanjelickú cirkev hrozivými. Dalo sa očakávať, že vojská Leopoldove vydobyjú nazpäť stratené územia a polmesiac pod znamením kríža v krajoch uhorských celkom vybľadne. Ale sku­ sovalo sa od polstoletia vždy väčmi, akým je víťaz smrteľným nepriateľom i chrámov i kňazov evanjelických. Či neprídu nové súdy? Či nevymiznú celkom zaplašené a roztratené, ži­ voriace, bez riadneho pokrmu duchovného sbory, čo sa ešte horko-ťažko udržovaly?

Kapitola 7. Pohľad na rozvoj vnútorného života cirkvi. A. Zriadenie a správa. Ťažkosti sústrednenia cirkevnej správy malý jednu zo svojich príčin v odvislosti cirkví od rozličných svetských pánov. Videli sme, že trenčianske cirkvi r. 1600 samé prosily pánov o potvr­ denie svojich pravidiel; tedy neobracaly sa na úradné medzítka svetské. Isteže boly aj druhé ťažkosti: revnivosť medzi kňazmi, a snáď nadovšetko pridŕžanie sa poriadkov už jestvujúcich, spo­ jené s pocitom miestneho vlastenectva. Preto i žilinské pravidlá tak biedne vypadly, vyžadovaly doplňovanie. Bez svetskej pomoci sa na západe také previesť, do života uviesť nedaly, na východe, a to v Gemeri sa práve naopak seniorát rozhodne stránil kaž­ dého svetského vlivu.1 Keď svetskí vo veľkom počte zanechávali cirkev, a protireformácia na sile rástla, cirkev sama hľadela svetským zaistiť vplyv v cirkvi, a ich činnosť i moc zabezpečiť pre cirkev. Myslím na „Symmetriu“ Kalinkovu, nech už mal na nej viac-menej Gašpar Illésházy svoju ruku. Symmetria padla, ale stavy evanjelické svoj nárok, byť zástupcami evanjelickej cirkvi, až do konca tejto doby nezadaly. S pravidlami žilinskými a podhradskými boly v shode pravidlá nemeckého-prešporského seniorátu. Maďarské okolie sa na čas snáď riadilo článkami hornouhorskými, potom už uza­ vretiami šintavského konzistoria.* ’) To dokazuje Mikulík v svojej histórii seniorátu gemerského, zvlášte v dejoch storočia XVII. (str. 32—77) na dobu niekolkých desaťročí pre gemerský seniorát, ale on to tak myslí, že vo vedení seniorátu, a to na jeho shromaždeniach, nemali svetskí účasti. To neznamená, že za to nemali vplyvu na cirkevné deje. Že na záležitostiach, zvlášte cirkevných nemali slova, a patrne sa o to ani nedobýjali, to súviselo asi s vplyvom názorov wittenbergsko-Iuteránskych.

Pomer svetských k cirkvi.

252 Superin­

tendent a okolie.

Vizitácie.

Spravujúci jednotlivé okolia superintendents,2 boli síce v ne­ jakej odvislosti od pánov a stavov evanjelických, ale sami oni dostávali i z kánonov synodálnych nimi ešte doplňovaných práv na svojom území v hojnosti a ich úrad v analógii s mocou katolíckych biskupov, im prinášal nadostač váhy a úcty. Schôdzky troch slovenských superintedentov sa podobaly triumvirátu v okrese severo-západných sborov evanjelických. Dištriktuálne shromaždenia pravidelné nemali po roku,3 ale vyskytly sa pády, keď boly svolané takzvané generálne synody v zastúpení všet­ kých troch okolí. Na seniorálnych shromaždeniach, kam ich fara prináležala, často boli účastní a to i na uzavretiach súdnych. Z ostatných im pridelených povinností sa vydeľovaly čo naj­ dôležitejšie v Žiline im predpísané vizitácie. Inštrukcia v 3. čl. tamojších uzavretí je síce všeobecne držaná, ale už tam trojdielna. Pozdejšie anonymné a nedatované články pre vizitácie4 im na­ kladajú preskúmať náležíte všetky pomery — hmotné i mravné v patričných sboroch a viesť o tom protokoly. Nachodíme v tých článkoch soznam otázok, ktoré majú pri tej slávnostnej príle­ žitosti, i kňazom, i svetským, i učiteľom predložiť. Pozornosť navštevovateľov sa rozprestiera na všetko. Kňazia a diakoni majú povedať, či sú stáli v pravde, či čítajú AC. a knihy symbolické? Či vedia, že diakon a prední cirkevníci milujú P. Sv. a sviatosti a žijú bezúhonné? Či sú nie príchylní k iným konfesiám? Či navštevujú služby božie, a to aj služby božie každodenné, či sa nedbalí v navštevovaní ich pokutujú? Či dietky chodia na kate2) Životy evanjelických superintendentov až do prostriedka XVIII. storočia sostavil A. Schmal „Brevis de vita superintendentum evang. in Hungaria commentatio“ Pestini 1861, takým asi spôsobom ako Klein: Nachrichten atď. Schmalovo dielo je nie bez ceny, ale poučuje len o zovňajších osudoch jedno­ tlivých osôb, i tam nie vždy spoľahlivé pre nedostatok prameňov, o ktorom sa sám zmieňuje. Niektoré jednotlivosti nech sú vypísané z diela toho: V kap. III. (o superintendentoch nitrianskych) čítame o J. Abrahamidesovi, že pôvodne sa volal Ábrahamfi z Hrochoti (str. 39-40), A. Diossi (str. 26—27). pôvodne kato­ lík, bol predtým maďarský kňaz Thurzov, Bažil Fábry (str. 28—30) bol vy­ volený zemanstvom. Daniel Dubravius chodil v chatrnom obleku a majúc íst na grófsku svadbu, si lepší od El. Ladivera v Žiline vypožičal. Udalosti rázu anekdotistického sa nachodí nadostač, úsudkov o vedeckej a literárnej činnosti, mimo titulov niekoľkých kníh, skoro žiadnych. 8) Také mali ovšem superintendenti maďarskej diecézy; niektoré už boly spomenuté vyššie str. 177 a n. Krém toho nachodíme protokoly zasedaní iných u Fabó: „Codex evangelicorum utriusque confessionis in Hungaria et Transyl­ vania Diplomaticus“ (Pestini 1869) z r. 1613 (len pozvania) str. 58-59, z r. 1615 v Ujlaku (str. 123 a n.), z r. 1616 v Šintave (str. 160); 1622 v H. Salibách (str. 233). 4) Acta Patriae IX.

253

chizáciu, či sú takí, ktorí služby božie zneuctievajú, a to prácou v čas služieb alebo obchodovaním a vysedávaním v krčmách? Či sú „vetulae“ (staré baby), ktoré liečia svojimi spôsobami (artes), či sa pestujú povery (Sagae, cerae, plumbia)? Či sú ro­ dičia, ktorí neučia deti modliť sa na obed, ráno, večer? ČI. 15—19. obsahuje všeobecné otázky moralizujúce, zvlášte k 6. prikázaniu. 20. Či sú v sbore úžerníci, hráči, či sú takí, čo sa vadia s farárom? Či dávajú kňazovi čo mu náleží, čo pochovali svojich bez vedomia kňazovho? Či nedržia na krstenia a vádzku ne­ mierne hostiny, či pri svadbách nedržia povery, nehostia sa do noci, a či sú pri ich veseliach „inspectores morum depravatoruín“? Či šetria mŕtvoly a hrobitovy, či ich dostatočne ohradia? Či kostol, fara a škola sú v poriadku? V tých otázkach predmetom dozoru sú cirkevníci. Otázky superintendenta na nich sa obracajúce majú mu dať poučenie o duchovných. Otázky patrónom a cirkevníkom dané týkajú sa správy a správcov sboru. Či farár a diakon učia správne, kofko ráz kážu denne, v týždni a na sviatky, ktoré sviatky svätia a ako, či katechizujú, a potom aj examinujú? Kofko ráz prisluhujú Večeru Pánovu, a či skúšajú k nej pristupujúcich? Či sa verejní hriešnici pokutujú, pri zachovávaní stupňov napomenutia, a či len tak bez toho? Či bývajú napomínaní k pilnosti v poslúchaní Slova božieho, navštevovaní služieb božích a k plneniu ostatných povinností k Bohu? Či sa správne odbavuje krst, či sa dáva „absolutio sigillativa“, či sa kňazia nepomstievajú pri Večeri P.? Či ohlášky a sobáš správne sa konajú? či sa starajú o nemocných a umiera­ júcich? Či pochovávajú ako sluší a za akú mzdu? Či deti navšte­ vujú školy a či kňazia idú na skúšky a sa starajú aj o mendíkov? Či žijú kňazia, diakon, rektor podľa svojho učenia? Či sa kňazia nevzďafujú zo sboru keď sú potrební, a či vtedy majú zástupcov? Či žijú zbožne a nezúčastňujú sa na hostinách a na miestach k pohoršeniu? Či žijú v shode so súsedmi, a či majú v dome poriadok? Či sa viac starajú o knihy ako o hospodárstvo, či nepáchajú veci povolaniu ich cudzie, sa protiviace, advokátstvom, úžerou? Či sa starajú o faru a školské stavenie? Ako videť. otázky tu shrnuté5 vyčerpávajú poriadky v seniorálnych pravidlách sostavené. Rozumie sa, že šlo nie o zve­ 5) Z pôvodného textu, 1545, ktorý znel len o pastoroch a diakonoch, pre­ pracovaný v tri odseky: Patronus, Parochianus et Rector Scholae nachodíme v anonymnom odpise v Acta Patriae IX. pod titulom „Articuli Visitatorii.“

254 davosť vrchností, ale jestli bolo potrebné o zavedenie poriadku narušeného, čo prišlo tiež do vizitačného protokolu. Také pro­ tokoly sú nám jedným z prameňov k poznaniu života v sboroch. Pretože vizitácie nebývalý riadne v časoch napred ustá­ lených, vývody v nich obsažené sú v mnohom rázu len nahodilého. Pri vizitáciach bol úradne zistený a dosvedčený i majetok cirkvi a farársky plat, takže im pripadla i váha a cena verejnoprávnej listiny. Mohli tak arcipastieri bdieť i nad zovňajšími podmienkami cirkevného života; tým ľahšie, že ordi­ novaných nimi kňazov osobne znali. Pri celej vážnosti biskupského aktu, boly také vizitácie slávnostnými činmi, pri ktorých poctení vysokou návštevou držali za svojou povinnosť i zovňajšne dať výraz svojej úcty a vďačnosti naproti arcipastierovi. Z takej nálady vyplynulo potom v mnohých pádoch i odstránenie ťažkostí rozličného rázu v cir­ kevnom živote, takže ustanovizeň tá bola považovaná za vrchol činnosti cirkevnej vlády okolia. Stálejší a naliehavejší bol dozor nad životom sborov skrze Seniorát seniorát a jeho shromaždenia. asemoráine Vznik naj viacerých seniorátov padá ešte do obdobia prvého, denia ' Synody žilinská a podhradská našly ich väčšiu čiastku už zria­ dených. Utvorovanie nových seniorátov sa i predtým stávalo niekdy skoro nespozorovane. Dátum ich vzniku sa viaže k meno­ vaniu prvých seniorov alebo k sostaveniu prvých pravidiel. Po žilinskej synode sa obnovily niektoré už jestvujúce, a povstaly niektoré nové. Nech tu stojí prehľad všetkých ich podľa okolia, ako ich našly judicia krvavé v počiatku rokov sedemdesiatych, a podľa ich vzniku. 1. V okolí trenčianskom, krém známych nám už dvoch seniorátov treba zaznačiť tretí hradňanský, ďalej treba zaznačiť liptovský (pravidlá z r. 1559, tohože roku prvý senior Baltazár Duchoň, kňaz ružomberský6 a oravský (pravidlá z r. 1595) prvý archidiakon spomínaný r. 1566 Michal Marcelii, farár kubínsky. 2. V okolí nitrianskom predovšetkým senioráty nitrianskej stolice. Nitrianske senioráty východné patria medzi najprvšie podľa svojho vzniku; západné asi až do XVII. storočia: 1. seniorát topolčiansky: okolo 1580. senior Mikul. Benedikty; 2. seniorát bojnický: okolo 1569, senior Melchior Schupka; 3. hlohovecký 8) Sr. Klanicza str. 55—56. Tam je rozpovedaný i prípad s pečaťou z r. 1575, rozpovedaný novšie Kovalevským v C. L. r. XVII. 1903.

255 so štyrmi cirkvami v prešporskej stolici až 1610, senior Ján Fabricius; 4. čachtický 1610, senior Ján Abrahamides, farár čach­ tický; 5. brančský alebo senický 1612, senior Jakub Mittvini, farár senický.7 Seniorát tekovský. Vznik osobitného seniorátu pri banskom je síce nie jasný, ale že počiatkom XVII. storočie taký už bol, možno zatvárať z toho, že sa na žilinskej synode už zjavil ich senior (1610).8 Cirkvi slovensko-nemecké prešporskej stolice počtom 13 sa pripojily k tomuto okoliu, malý palatínom potvr­ dené pravidlá a od r. 1610 seniora Simona Heuchelina.9 Či a nakoľko mali krém neho nemeckí evanjelici na Západe samostatnosť, nevysvitá dosť jasne; tak sa zdá, že sa so svojím prešporský m seniorátom i oni vliali do nitrianskej superintendencie. Jedna jej synoda je čo „synodus generalis“ (rozumie sa tohto okolia) hodná osobitnej pozornosti, synoda 11. okt. 1667 v Pezinku. Čítaný bol symbol Athanasia, prešporský seniorát prečítal svoje zákony a prídavky k nim, k náprave mravov smerujúce. Čítame tu o Assessorovi Tabulae Ven. Contubernii, že má byť pre neúčasť na synode pokutovaný, predpokladá sa nejaká rada seniorálna, menom tabule. Dozvedáme sa, že sa r. 1647 od zadunajského superintendenta oddelili farári z mošonskej stolice a spojili sa s cirkvami stolice prešporskej: dvom z nich senior dovoľuje počas synody doma zostať. Ustálený bol deň pre svadby. Ohľadom škôl sa uzavrelo, aby bola zavedená „uniformitas lectionum“, a to majú sa upotrebovať Gramatika Rheniova, Logika Scharfova, Rhetorica Vossiova. Vzhľadom na školskú kázeň: žiaci nemajú byť prijatí do školy bez svedectva a bez neho nemajú byť vypustení chcejúci školu zanechať. Toto uzavretie podpísali nielen A. Richter pezinský, M. Ritthaler modranský, ale aj Eliáš Thomae, rektor prešporský.10 7) Tamže str. 82—83. Klaniczova zpráva je ale najnovšie doplnená a opravená tým, že sa našly prvé pravidlá, ktoré sú datované z 3. novembra 1610. Má sa teda ten rok považovať za prvý rok seniorátu. Pravidlá našiel a od­ tlačil Paulíny v svojom Dejepise sup. nitrianskej v Senici 1891, II. sv. str. 5 a n. V platnosti zostaly len do r. 1673. K tomu boly pripojené pravidlá pre rektorov r. 1617, tie sú prevzaté zo seniorátu hornotrenčianskeho a totožné s tými, ktoré v Adattáre (II. str. 103—104) v 14. čl. odtlačil Elem. Thury. Branecký seniorát pridal ešte dva články. (Sr. Paulíny na u. m. str. 78.) Zachovalý sa v 4 článkoch i pravidlá pre kostolníkov. (Tamže str. 9); tiež potvrdené superintendentom Abrahamidesom. O nálezišti, Paulíny na u. m. 8) Klanicza str. 232. 8) Klanicza 204. >°) Ribini II. str. 127-129.

256 3. ľ okolí zvolenskom je časové prvý seniorát Banský. Zamietli sme vyššie náhľad Križkov, ako by fraternita banských miest bola vznikla už r. 1536. Ale domnienku svoju J. Slávik (D. zvol. sen. str. 21 a n.) akoby tá fraternita bola vznikla až po synode žilinskej, ničím nepodoprel, ba zástoj sboru b.-bystrického, i ním samým líčený, prináša do dejov fraternít zvolenskej a hontskej hodne nejasnosti.11 Ani Breznyik nedáva jasného obrazu o vzniku banskej fraternity. Naproti Križkovmu líčeniu, založe­ nému na kremnických archiváliách, stoja dáta Klaniczove (Fata aug. conf. eccl. atď. str. 303—308), ktorý samostatnosť banského seniorátu vyvádza z dejov hontianskych, a za prvého seniora drží známeho z doby Oláhovskej farára štiavnického Cubiculária. Rad ďalších vedie cez M. Pavla Lentiusa (od synody žilinskej i seniora banských miest) až k Jánovi Windischovi, s ktorým seniorát zanikol.12

V hontianskej stolici bola správa časom podľa jazykov trojaká: banícke mestá malý svoj banský seniorát (a či inšpek­ torát) nemecký; maďarské boly už spomenuté pri sozname sborov maďarského okolia, ostatné slovenské malý tvoriť seniorát slo­ venský, podriadený superintedentovi zvolenskému™ (takým me­ nuje Klanicza okolie 5 východných stolíc). Novohradský seniorát vznikol ešte v prvom období a prvé jeho pravidlá (teraz neznáme) boly sostavené r. 1603 a stolicou potvrdené sú ešte neuverejnené.14 Keď snem z r. 1608 vyriekol slobodu vyznania, seniorát uznal za potrebné ich doplniť, znovu napísať a verejne oznámiť (promulgari). V článku (1) o učení uznávajú len AC (Augustana Confessio) a Apológiu, prvšiu ale majú kňazia znať nazpamäť. V ôsmom o po­ volaní, právo postavenia kňazov má sa diať skrze pánov, pa“) „Po žilinskej synode bystrická evanjelická cirkev neprináležala viac do sväzku zvolenského kontubernia, ale do vnove utvoreného banskomestského bratstva.“ Naproti tomu ale sám podáva jednotlivosti, svedčiace, ako by bola i dalej prináležala i do bratstva zvolenského. Dej. zvol. sen. str. 23. la) Banský seniorát Klanicza počituje od r. 1569, jeho prvým seniorom menuje Valentína Melczera, kňaza kremnického, potom nasledovali r. 1584 Jur Melczer, bystrický, 1587 M. Matej Eberhard, štiavnický, 1610 M. Pavel Lentius, štiavnický, vyvolený v Žiline 1610 za inšpektora cirkví nemeckých (banských), 1622 M. Michal Nanticovius, kremnický, 1627 Valentín Rulich, štiavnický, 1657 Ján Windisch, štiavnický. Tento umrel r. 1674 a v prena­ sledovaní toho roku prestal sväz (Klanicza: subordinatio cessabat). 1S) Tak menuje Klanicza tretie okolie, utvorené synodou žilinskou. “) Acta p. IX. str. 155-166.

ľ 57 trónov cirkví. Jedenásty síce hovorí, a to veľmi povrchne o rektoroch, ale v poslednom (12.) (v 12. tiež stojí, že je právo patrónov a nie sedliakov „rusticorum“), obsahujúcom prosbu k svetskej vrchnosti, (medzi iným aj aby k návšteve služieb božích boli rodičia nútení) čítame, že v stolici niet žiadnych škôl, kde by sa mládež k pobožnosti a ctnostiam mohla vycho­ vávať; preto i prosí seniorát, stolicu, aby jestli môže, peňažne prispela k vytvoreniu takých. Kňazské záležitosti nech sú sverené seniorátu. Nakoniec oznamujú, že vrchnú starosť viesť o platnosť týchto zákonov seniorát sveruje Sp. ac. M. p Žigmun­ dovi Balassa a Generoso p. Medernovi, budúcemu vice-išpánovi. Hľadiac na vodcovský zástoj východných sborov, nech tu stojí k doplneniu vyššie už rečeného15 16 prehľad zriadenia pod­ liehavšieho premenám. A to predne seniorov šarišských. Či Stôckel bol seniorom šarišským, ako Hôrk tvrdí, sa mi zdá po­ chybným. Za takého prvého bol vyššie označený M. Radašin 1560—73. Po ňom nasledovali čo seniori Šariša a piatich miest viac-menej účastní na sporoch flaciánskych a kryptokalvinických 1573—1576Tomáš Frohlich, nemeckýkňaz v Košiciach, 1576—1588 Bened. Ján Belsius, kňaz v Prešove, 1588—1593 Matej Wagner, bardejovský, 1593-1602 Severin Skultéty, kňaz bardejovský, 1593—1607 Ezech. Hatsacher, kňaz prešovský, 1607 — 1609 Peter Zabler, kňaz levočský.18 Keď sa na sneme sp.-podhradskom 2 superintendencie ustálily, malý Spis a Šariš zprvu spoločného superintendenta Štefana Xylandra f 1619,17 po jeho smrti malý Spiš a Šariš spoločných so 6-mi mestami piatich superintendentov. Posledný Jakub Zabler prešiel cez školu prenasledovania, zvolený r. 1686. Nakonci prenasledovaní on bol jediným superintendentom v kra­ jine f 1711. V dobe povstania Fr. Rákócyho II. bol za superintendenta pre východné stolice vyvolený A. Bodó 1704, po ňom Ján Sárossy 1708, Samuel Antoni 1709 - f 1738, pre mestá až po smrti Jakuba Záblera Ján Schwarz, vyvolený 1711.18 15) Sr. vyššie str. 161 16) Hôrk: A sáros-zempléni ev. esperesség tôrténete. Kassa 1885, str. 38. 17) A. Schmal: „Brevis de vita superintendentuni evangelicorum in Hungaria commentatio“, Pestini 1861, Sect. II. tvrdí, že po Xylandrovi tu viac superintendentov nemalý dve stolice, ale že k nim patrily aj stolice Zemplín, Abauj, Užhorod, o ktorých som ďalších zpráv nenašiel. 18) Hôrk: A sáros-zempléni ev. esperesség atď. str. 11 — 12. 17

258

Spišské pomery19 v ich premenlivosti ukazujú i surovosť protivníkov i horlivosť a húževnatosť evanjelikov.20 Na spoločné záležitosti cirkvi málo vplývaly, ač na poli školstva už i pred založením kolégia v Prešove mnoho a s úspechom pracovaly. Do dejov gemerského seniorátu máme dobrý i sústavný i chronologický pohľad.21 Na základe protokolov vidíme tu stručne opísané v každom z 9 období, ktoré pôvodca diela v dejinách seniorátu rozoznáva, seniorálne poriadky (rendtartás, rendezet), zriadenie a správu, výučbu, život cirkevný a pomery vzdela­ nostné. Len v odseku IV. a VIII. sa okrem toho krátko rozpre­ stiera na niektoré sbory. Rozkvet seniorátu trvá do roku 1645; po krátkom priechodnom čase (1645—70) [5] nasledujú prena­ sledovania (1670—82). Nový krátky rozkvet nastal i za Fr. Rákóczyho r. 1703—1711 (8). Seniorálne shromaždenia. Sy­ nody, kon­ gregácie.

Vážne záležitosti seniorálne boly pojednávané a rozhodnuté v seniorálnych shromaždeniach, ktoré neboly síce rovnako ve­ dené, ale vcelku nie veľmi rozdielne. Zovňajškosti pri shromaždeniach zvolenského seniorátu boly nasledovné:22 Po službách božích nasledovalo zasedanie, a to za vrchným stolom sedel predsedajúci senior, pozdejšie, jestli bol prítomný, prisadol si aj superintendent; po ich bokoch trajaštyria dekáni (menovaní vraj i konseniormi), pozdejšie až piati >») Podlá staršieho diela Brucknera (Ref. és ellenref.) by reformácia v poriadkoch fraternít veľké premeny v XVI. storočí nebola priniesla, nové poriadky, o ktorých obšírne píše, by boly až z počiatku XVII. storočia. To je ale nie pravdepodobné. Evanjelické fraternity potrebovaly preca nové zákony. Môžeme si teda mysleť, že sa fraternity, už či zostaly všade v sta­ rých hraniciach, či nie, znova formovaly. V novšom spise svojom „Felsómagyarországi hitvallások“ Bruckner to i uznáva. Že hornopopradská fraternita okolo polovice storočia mala svoje pravidlá, svedčia ich opisy, uverejnené už, ako práve spomenuté, i tlačou. 20) Premenlivosť v lose spišských evanjelikov a ich fraternít v dobe veľkého prenasledovania obšírne líči Bruckner (Ref. és ellenref. Kap. II. str. 183 — 355) väčšiu rozmanitosť v udalostiach tu nachádzame ako inde, lebo čiastka spišských miest bola pod nadvládou poľskou. Spojenie kráľa Sobieského s Viedňou sa odrážalo v zachovaní sa poľských starostov proti evanje­ likom už pred pádom Turkov. Z druhej strany spišskí evanjelici v svojom krajanovi Thôkôlym nemohli nevideť svojho osloboditeľa a ochrancu v zvlášt­ nej miere. Zaujímavé je oddeľovanie sa slovenských evanjelikov levočských od jednotného sboru — nemeckého. (Tamže str. 371 a n.) 21) Mikulik: A gom. ág. hitv. evang. esp. tôrl. Pozsony 1917. Sr. 22) Slávik str. 23 a n.

259 prísediaci (assessori),23 notár a pokladník, títo tvorili senát, seniorálne starešinstvo. Pri druhom nižnom stole sedeli ostatní farári s rečníkom, ako svojím zástupcom v čele“. Rokovanie bolo tajné, ktorí sa v tej veci previnili, tým hrozila velká pokuta (12 zl., ba aj vyobcovanie).24 Hostia z druhých kontubernií boli usadení k prvému stolu. Kto neprišiel, platil pokutu. Potom boli vypočutí zástupcovia jednotlivých sborov o stave duchov­ ných vecí (kostolníci, rektori). Prišlo sa k vybaveniu záleži­ tostí vyplývajúcich z nemravného držania sa veriacich, a to fa­ rármi zriadenými v „duchovnú stolicu“,23 tam prináležaly i pravoty snubné a manželské. Bývalý zavedené i peňažné sbierky, dobrovoľné i povinné. Po zasedaní spoločné obedy a večere.28 Z trenčianskych protokolov nevysvitá, či každý raz bol taký poriadok zachovaný. Zo zvláštnosti hmotného postavenia evanjelických kňazov si katolícki hierarchovia vedeli osvojiť právo, navštevovať a tak znepokojovať naše sbory. Evanjelici totiž od dežmy, ktorá tvorila čiastku ich dôchodkov, mali platiť, ako sme to už našli, katolí­ kom daň, tak zv. paktáty, ktorou zaobchodili archidiakoni a ktorú oni mohli i povýšiť. Tak prišli i superintendenti do eko­ nomického styku s katolíckou cirkevnou vrchnosťou.27 Aby im dežma nebola odňatá, pristali evanjelickí kňazi i na to, že pla­ tili katolíkom i katedratický poplatok, prináležajúci podľa práva evanjelickým superintendentom. Na základe toho poplatku si potom hierarchovia i osobovali právo vizitovať evanjelické cirkve, zvlášte ked nebolo superintendenta. Nepríjemnosti mali z toho zvolenskí farári už v XVI. storočí. V XVII. storočí vizitácia archidiakona v zvolenskej stolici, ktorej sa superintendent D. Láni sprotivil, bola prevedená na základe kráľovského mandátu, v senioráte skoro úplne evanjelickom, a bola ako by predzvesťou nasledovať majúcich ešte záhubnejších návštev. *•) Podobne Paulíny: Dejepis sup. nitrianskej 11. sv. str. 5—11. Mikulik ten titul spojuje so zasedaním nejakej rady, ako by konzistoriurnu, assessoriumu. V apríli r. 1610 sa nachodia v Ochtinej okolo novovyvoleného seniora 2 konseniori, 6 assessorov, notár, orátor a 15 ostatných kňazov (str. 34). **) Sr. Slávik na u. m. str. 24. 25) Sr. Slávik na u. m. str. 25 a n. 2S) Sr. Slávik na u. m. str. 28—29. 27) Sr. Slávik na u. m. str. 20 — 30. — Mikulik (str. 23) upozorňuje pritom, že jestli desatinu nezaplatili riadne, i paktáty vystaly. Tak bol arcibiskup na plate evanj. kňazov zainteresovaný a v jednom dopodrobna udanom páde dokázal svoju starosť o platy ev. kňazov (ovšem z príčiny uvedenej) nie menej, ako superintendent. — Sr. tiež Bruckner na u. m. str. 177 182. * 17

260

Na kongregáciách niekedy bola reč i o agende spomenutej v kánonoch žilinských. Vieme, že v službách božích úplnej jednotnosti nebolo, ani v svätení sviatkov. Bolo teda šťastím, že knihou Tranovského bola daná sborom liturgická rukoväť tým, že sa základy slovenských služieb božích slúžily práve tak, ako aj nemeckých podľa vittenberského poriadku. Maďarské sbory si svoje zvláštnosti až do konca storočia zachránily. Kalinka sa dlho zaoberal spracovaním spoločnej agendy. S kolegom Dubraviom rozdelili návrhy k sostaveniu Agendy pre 10 stolíc (ako predtým pre Symmetriu) a to podľa uzavretí schôdze v Mošovciach 28. mája 1665 a malý byť podané a) Dubraviovi zprávy a či odpovede vzťahom na: 1. spôsob učenia a kázne, piesne a modlitby, služby božie nedeľné a sviatočné, 2. krst, úvod šestonedieľky zdravej a chorej, 3. spoveď a rozhrešenie, všeobecnú spoveď, 4. Večeru Pánovu verejnú a súkromnú, 5. ohlášky a požehnanie manželstva a úvod nevesty, 6. pochovávanie mrtvých; b) Kalinka mal mať na starosti kňazský úrad: a) povolanie, ordinovanie, uvádzanie, premiestenie, od­ stránenie a pochovávanie kňaza, b) prisluhovanie sviatostí, c) zachovávanie obradov, d) poriadok a správu kňazov, e) cirkevnú kázeň, f) zriadenie škôl.28 Kázne zachované nám sú, ako aj vždy bolo i bude, roz­ ličnej ceny; provinciálne zvláštnosti, nakoľko mne známo, sa nevyskytujú, smerodajné i tu zostávajú vzory kazateľov v matkezemi reformácie v Nemecku. — Tranovského nové vydania, obohacované behom času novými plodmi domácej poezie i pô­ vodnej i prekladateľskej, plnily zdatne svoju úlohu a boly i zovňajšne svedkami ba i nositeľmi jednoty slovenských sborov. Za pol storočia vyšlo až sedem vydaní s premenami a prídavkami neznámymi. Posledné (67.) tlačené v ťažkej dobe rokov sedem­ desiatych sú, tak sa zdá, úplne roztratené, snáď protivníkmi vykynožené. Prenasledovania naučily pevcov a ich obecenstvo vrúcejšej zbožnosti; svedčí o tom ôsme vydanie, navrátený 33) O tomto čiastočnom zopakovaní pokusu urobenom so Symmetriou máme zprávu len v protokole turčianskom, sr. Škrovina na u. m. str. 16—17.

261

z vyhnanstva levočský farár D. Horčička previedol v ňom „značnú zmenu“, dal mu nové rozdelenie, ktoré sa v našich kancionáloch až doteraz udržuje, v tom povedomí „nad první editie táto daleko jest dokonalejší a čistejší“. Pripojil 157 piesní zväčša od domácich skladateľov, ale i preklady z iných rečí. On bol prvý „ktorý poľské piesne k úžitku a vzdelaniu Slová­ kov obrátil“; ale i z nemčiny a z latinčiny preložené piesne uviedol do kancionálu.29 Pre týždeň utrpenia, a to v Kvetnú nedeľu a Veľký piatok boly sostavené pašie.80 Medzi pevcami, ktorých H. uviedol do verejnosti, nachodíme krém známejších Jeremiáša Lednického, Adama Plintovica, Juraja Zábojníka — čo nových Jura Kromholca, Jonáša Bedera, Štefana Bocko a Juraja Plačko;31 nad iných ale brata vydavateľovho Jána Horčičku.32 Rozdiele v službách božích medzi sbormi slovensko-nemeckými a maďarskými vzdor opätovným pokusom ich odstrániť, menšie miestne odchýlky zostávaly.83 Nad pravidelnosťou vo vydržiavaní služieb božích bol prísny dozor. V zvolenskom senioráte si Daniel Hodík, kňaz radvanský, dovolil v nich niektoré premeny. Po kázni vynechal modlitbu, Večeru Pánovu prisluhoval len súkromne a pri tom kázeň nedržal. Preto r. 1632 seniorát zo shromaždenia 27. apr. v Dubovej vyslal k nemu farára Rotaridesa z Ľupče, aby ho napomenul a upo­ zornil na povinnosť držať sa poriadku. Bol volaný do shromaždenia v Bystrici 26. okt, aby sa zodpovedal „a seniora si pre nepo­ slušnosť v tej veci udobril“.3* Podobné prípady sa udaly i inde. Spomeniem len ešte jeden prípad v Gemeri. Leonard Kelo vynechal slová ustanovenia V. P., bol degradovaný zo stola prvého k tretiemu, mal zaplatiť 6 zl. pokuty a byť vyzdvihnutý z úradu, kým neodprosí seniorát.39 Vážnejším predmetom seniorálnych shromaždení bol život sborov, dozor nad pravidelnosťou jeho vedenia a vyhovenia potrebám života a žiadostiam, už či sborových v celku, či žia­ dostiam takým, ktoré len shromaždenia mohly riešiť. Videli sme tie predmety vypočítané vo vizitacionálnych článkoch. 29) slov. atď. ’°) 3I) ”) 33) 3‘) 35)

Obšírne vyložil zásluhy Horčičkove Mocko: História posv. piesne str. 115. Sr. Mocko: Príspevok k histórii pašií, C. L. 1895. Tamže 117. Str. 115. Sr. uzavretia synody žilinskej čl. VII. a n. Sr. Slávik, Dej. sen. zvol. 30 - 31. Sr. Mikulík na u. m. str. 30—31.

262 Zo seniorátov, ktorých dejiny sú novšie spracované, máme dosť dôkladné poučenie o stave verejnej mravnosti. V celku sú predmety rokovacie v shromaždeniach rôznych seniorátov tie isté. Obžalovaní kňazi boli súdení podľa zvláštnych pravidiel pre život kňazov a učiteľov.86 Pomerne presné boly v senioráte dolnotrenčianskom také žaloby na zástupcov oboch stavov, boly pokutovaní i pre zanedbávanie shromaždení, v niektorých pádoch museli odsúdení verejne sľúbiť polepšenie. Tak na pr. v kongre­ gácii v Trenčíne 9. nov. 1650 žaloval superintendent (J. Kalinka} Coraria, farára sučianského; žalovaní boli farári Saulicius a Gašpar Zelník; oba boli napomenutí k poriadnemu životu. Nezadlho na to 26. jan. 1651 boli pokutovaní farári selecký, kochanovský, melčický. V kongregácii 17. jan. 1652 v Trenčíne sa melčický farár (Nostícius) žaloval na nedbalosť rektorov a ich slu­ žobníkov v kostole a v škole. Shromaždenie ich napomenulo a pohrozilo prípadne i vyhodením. Pre výdatnejší dozor nad ško­ lami ustanovilo shromaždenie skúšky „quovis trimestri tempore“, prevedené farárom miestnym a súsedným. Neporiadky v senioráte došlý v predvečer prenasledovaní do toho, že senior A. Sartorius složil úrad, i po novom vyvolení opätovne; notár, orátor a fiškál s ním.37 Obyčajným predmetom porád sú záležitosti manželské, čo zvláštnosť nech je spomenutá otázka, či sa môže znovu sobášiť muž, ktorého manželku Turek uniesol, keďže má zprávu, že jej návrat (už či pre smrť, či ináče) nemožno očakávať. Niekedy aj superintendent, ktorého sbor ovšem patril do toho seniorátu, vystúpil čo žalobník. O behu seniorálneho života nech nám podá obraz, čo aj bledý, niekoľko protokolárnych výpisov zo života seniorátu hornotrenčianskeho. 10. júla 1602. Keď sa gr. Jur Thurzo strojil na cestu do Nových Zámkov, k zaujatiu úradu kapitánskeho, seniorát vyslal Sí) Lex specialis de vita et Moribus Ministrorum. Sr. Protokoly dolnotrenčianske, Holuby, Materiálie II. str. 5. ”) Paulíny súdi o chovaní sa nitrianskych kňazov v seniorálnych shromaž­ deniach nasledovne: „tu sa ukazuje smutný obraz spoločenského života. Farári prednášali žaloby jedni na druhých, tiež na rektorov a títo na tamtých. Cirkevníci tu proti sebe, tu proti farárom a rektorom. Rozopre kňazské boly časté a jedenkrát, totiž 20. jan. 1638 po zakončenej kongregácii nastala zvada a prešla do potýkania. Opakovalo sa v malom „latrocinium Ephesinum“. (Jakob Petroselinus, ripniansky a Daniel Zaari, krušovský farár.) Notár po­ znamenal o tom: „Barbae in turpitudinem convertuntur“ a dokladá: „nech to Pán Boh napraví“.

263 k nemu posolstvo, aby mu priali šťastlivú cestu. Dvaja mešťania žilinskí, urazivší grófa, mali ho v prítomnosti zvláštneho po­ solstva odprosiť. V tej istej kongregácii bol vyslaný farár ra­ jecký, aby dozeral na iného, či vskutku nemá Bibliu, ako čo sa myslelo. Iný sa omlúval, že sa mu Biblia v nápade tatárskom stratila, bol upravený k zaopatreniu si novej. 16. jún 1609. Orátorovi vystavené predpisy. 11. jan. 1611. Census katedračný oddaný superintendentovi. 16. jan. 1612. Farár Krumpholc obžalovaný, že zaviedol pápeženskú koledu, odprosil. Závodského (kryptokalvinistu)38 ža­ loval i superintendent i gróf palatín.

2. II. č. 8. febr. 1646. Gróf G. Illésházy povoláva k voľbe nového superintendenta. Vyslaní 4 údovia s inštrukciou a ce­ stovným. 1655. Voľba seniorálnych hodnostárov v prítomnosti su­ perintendenta. Farár porubský pre svoju dcéru pokutovaný za­ vretím do kostola.39 1662 okt., 1663 febr. Záležitosť synkretizmu.4041 28. jan. 1665. Senior kázal o žalostnom stave vlasti. 16. febr. 1667. O vešticiach. 8. febr. 1668. Proti lúckemu farárovi, že ženu uchvátil — žaloval superintendent. Ten istý žaloval ho, že na jednej svadbe terorizoval. — Superintendent vydáva dcéru. Gyrnn. prešovské. Posledné kongregácie v apríli 1671. — 16. júna 1706 už boly horné a dolné kontubernie spojené. V záležitostiach manželských, menovite pri previneniach proti šiestemu božiemu prikázaniu bola i v GemeriiX až ukrutná prísnosť. Žofia Liptáková musela pre taký hriech ísť do vyhnan­ stva; po 5 rokoch prosila o nové prijatie do sboru, v máji 1607 bolo uzavreté: má stáť v nedeľu vo vreci s povrazom slameným v kostole pri stĺpe, dve nedele len vo vreci, potom ju prijali len na záruku ľudí poctivých a splatených 40 zl. na milosť, ale 38; O priebehu jeho záležitosti sr. vyššie str. 139 — 140. 39) Tragikum rodiny a otca. 40) Sr. vyššie str. 123 — 133. 41) Seniorálne zákony v troch jazykoch boly oznámené. Sr. Mikulík na u. m. str. 13. Rozsobáš a podobné prináležia na konci XVI. storočia tiež pred „consistorium“, tu konzistorium = kongregácie a nie rada kňazská. Tamže str. 19.

264 s tou vyhrážkou, že ak sa ešte raz previní — stratí hlavu (capitis suplicio affici debet).42 Podobné prípady vypočituje história gemerského seniorátu vo veľkom počte. Tak sa zdá, že prenasledovania a divé boje, ktoré po nich nasledovaly, nezostaly bez zlého vplyvu i na kňazstvo, i na naše sbory vôbec. Nechcem síce výlučne našim pripísať ukrutnosti pá­ chané na katolíckych kňazoch a na mníchoch vo vojnách malkotentov a kurucov,48 ale keď už išlo medzi krajanmi, medzi sebou na život a smrť, tak zákony božie, prikázanie a nasledovanie Krista, i inokedy nie Tahké, ustupovaly strasti a hnevu, povinnosti za­ temnila pomstychtivosť a kňazia, naučení neceniť svoj život, necenili ani iné, čo život dáva a žiada. O úpadku kňazstva ku koncu tejto doby svedčia žaloby so strany svetských evan­ jelických, a to takých, ktorí dokázali, že za cirkev a jej vodcov im je nie ľúto ani práce, ani obetí.44

Verejné útoky proti cirkvi a jej organizáciám odmietaly a na vonok zastupovaly rozmanité územia cirkevné stavy evanje­ lické, nesúce to meno na sneme zprvu len ako epithelon, od­ deľujúce ich od stavov katolíckych na krajinských shromaždeniach. Pozdejšie, tak sa zdá, prisvojovali si, aspoň zásadne, korporatívnu samostatnosť a zovňajšiu vládu v cirkvi a starosť o cirkev aspoň tam, kde jednotliví páni si toho želali alebo si to k iným svojim starostiam pripustili. — Delenie celosti a jednot­ nosti evanjelických stavov na ich regionálne jednotky, vidíme aspoň v organizačnom rozvrhu J. Kalinku, vo vyššie spomenutej Symmetrii. Tu sa nedostatok dosavádnych pravidiel cirkevnej vlády, to jest samovláda kňazstva odstraňuje tým, že sa vplyv svetských, dosiaľ nie uzákonený, ale i nie ohraničený, zato ale iste nie nepatrný, určuje tak, že podľa jednotlivých zákon­ ných území — stavy evanjelické majú svrchovanú moc v ru­ kách, keďže ony volia cirkevnú vrchnosť. Ovšem po padnutí Symmetric o ďalších zákonodarných pokusoch v XVII. storočí nepočujeme.

Položenie jednotlivých území a sborov záviselo v mnohom od miestnych pomerov. Taký vynikajúci muž, ako bol Gašpar 42) Vylúčenie bolo rovné s kliatbou Rimanov. 44 neposlušnému odo­ piera právo na hrob a pohreb. Sr. Mikulík na u. m. str. 21. 4S) Sr. vyššie str. 150 a n. Szekfú vedie soznam takých pádov už od povstania Bethlenovho. 44) Viac o tom v kapitoli nasledujúcej.

265

Illésházy, bol vo svojej stolici ako panovníkom; v ťažkých do­ bách, v akých žil, ho ctili venovaniami a ináče hľadali jeho rady a podpory, obyčajne nie nadarmo, a nielen raz i on sám zasiahol do behu života cirkvi rozmanitým spôsobom?5 Inde tak sa zdá, svetskí neprichodili dostatočne k slovu a k plat­ nosti?6 To bolo tiež príčinou rozladenia, ktoré nastalo medzi oboma stránkami — už či preto, či vinou kňazstva — zvlášte po prenasledovaní. Ale pred veľkým útokom katolíckej hierarchie po odhalení sprisahania Vesselényovského stavy evanjelické boly bezmocné: ony samé zčiastky prepadly súdu, mnohí sa spreneverili počas jeho alebo už prv. Veľkými prenasledovaniami od r. 1672 — 4 verejné cir­ kevné účinkovanie bolo pretrhnuté. V listoch Vittnyédyovských superintendenti boli spomínaní ako usrozumení so sprisahaním Vesselényiovským, obeťou súdu boli i traja z nich. Kalinka sa po amnestii (1651) už nenavrátil a Tarnóczy prešiel na inú faru, tak sa zdá, že potom už až do konca storočia riadnej správy cirkevných okolí nebolo; senioráty tiež na čas zanikly, ba i veľká časť sborov. Vojenné úspechy Thôkôlyho dovolily niektorým z nich pokračovať v svojej vlastnými pravidlami urče­ nej práci, niekde bolo možné znova mať i seniorov, tak zvlášte po sneme z r. 1684, ale staré poriadky nezodpovedaly novým pomerom. Jediným superintendentom na Východe bol od r. 1686 Jakub Zabeler. Po okolí maďarskom ďalšej stopy nezostalo. Pokusy o nápravu nasledovaly až v nasledujúcom storočí. Zčiastky sa i tým vysvetľujú spomínané žaloby na kňazstvo tých rokov.

B. Školstvo. O vnútornú jednotu cirkvi pečovalo pre prítomnosť ako i pre budúcnosť školstuo. Po obsahu svojej činnosti bolo ono i tak cirkevno náboženské, a to vo veľkej miere i tým, že malo synodami žilinskou a podhradskou uzákonený jednotný nepremeniteľný základ: vyznania cirkvi luteránskej. Na ňom s rozhodnosťou a oduševnením stáli a pracovali učitelia a ka­ zatelia cirkví, už či receptívne a či pri tom aj tvorivé — jednomyseľne všetci — s malými výnimkami. Vo svojej práci sa školstvo držalo celkom zásad zo XVI. storočia prenesených a už vyššie vyložených, malo rozmanitú*48 45) Sr. i tu str. 180 a n. 48) V Gemeri podľa úsudku Mikulíka. Sr. vyššie jeho dielo str. 32—37.

266

organizáciu podľa miest, podľa prostriedkov sborov a podľa zvláštnych niekde sa vyskytujúcich potrieb. Z Kalinkovej Symmetrie môžeme zatvárať na niektoré zvyky, ktoré sa okolo polovice XVII. storočia ukazovaly ne­ miestnymi. Čítame v nej, že prijímanie a vypúšťanie žiakov nech sa deje svedectvami. Rektor má byť prednostom všetkých úradníkov: konrektorov, kollegov, kántorov, poslucháčov, patrne sa vyskytovaly pády, kde sa disciplinovanosť nedarila. Pre vý­ ročné medze zaneprázdnení školských nech slúži Michala a Jura — zima nech je nedelená v tej veci. A to počiatok vyučo­ vania určuje sa príliš zavčasu — o 5. ráno; patrne sa to má rozumeť o vyučovaní jednotlivcov a nie vyučovaní školskom. — Pravidlá o žiackych šatách skoro tak znejú, ako by mali uniformu, o čom ovšem iných zpráv nemáme. Zakazuje sa nosiť zbroj, čo snáď súviselo s tureckými vpádmi. Rektorova podriadenosť farárovi sa zrkadlí i v disciplinár­ nom poriadku: na farára sa môže a má žalovať seniorovi. Že „consortibus“ nemá dávať právo do škôl — sa snáď má rozumeť o učiteľoch iných sborov, ktorí sa nemajú miešať do jeho školy. Alebo, že má byť vo vedení ústavu samostatný, neodvislý od jemu podriadených? Oboje mohlo byť navrhovateľom namysli.1 Novosťou (v Symmetrii Kalinkovej) je, aspoň pre mňa názov „dištriktuálna škola“; či malý byť najväčšie školy po okoliach za také vyhlásené, a či malý byť školy sborov biskup­ ských za také povýšené — myšlienka, nakoľko ja viem, usku­ točnená nebola. Školy hlavné teraz, keď sa veľmoži cirkvi od­ cudzovali, boly školy mestské. K tým, ktoré sme už pre XVI. storočie vypočítali, teraz pribudla škola v Prešporku, na ktorú sbor primeranú pečlivosť obrátil, a jej tak primeranú váhu zaistil.2 Iné, ktoré boly cez storočia stratené alebo veľmi poško­ dené, zažily obnovenia, menovite bánovská, boly ako by znovuzaložené alebo tiež rozšírené. Tu i tu sa prebíjala viac-menej, ale v miere naskrze nie dostatočnej, i materčina. — Ako kvetúce ústavy bývajú zaznačované na Západe: škola kremnická, trenčianska, modranská, bystrická, štiavnická. Na Východe: bar­ dejovská, košická, prešovská a spišská. Malý svojich učených rektorov. O prešporskej je s chválou spomenuté, že v nej sa ’) Sr. môj článok v čas. Viera a Veda I. str. 204—5. — Sr. k tomu ešte niektoré podrobnosti pri zpráve o synode pezinskej z r. 1667. Vyššie str. 255. ’) Obšírne dielo o sídle tej napísal S. Markusovszky: A pozsonyi ág. hitv. evang lýceum tôrténete, Pozsony 1896.

267 učili mimo náboženstva i reči i iné disciplíny „patriace k životu vzdelanejšiemu („ad vitam cultiorem“). Ich rektor Joz. Gotovini venoval Leopoldovi poetický applaus a gr. Mik. Zrínyimu báseň, pozdrav k narodeninám; po ňom bol rektorom dosť chýrnym Et. Thomae. Medzi jeho dielami čítame aj názov takého, ktoré má za predmet náboženstvo vôbec a kresťanské zvlášte. Podobného rangu boly škola pezinská a modranská. * Aj z trenčianskej nám zostaly početné dišputácie vedeckej a literárnej ceny. — Školy banských miest zaviedly dišputácie z filozofie a teológie; taktiež aj levočská a iste i iné východné. Z titulov takých prác vidíme, že tie školy si dobývaly stupeň škôl vysokých, aký bol určený smysel a politická cena ich svedectvám, na to priamej odpovede nenachádzame. K vnútornému obnoveniu a oživeniu prispely i chýry z Nemecka o Ratkem a Komenskom, ktorí našli už v prvej polovici storočia pracovníkov alebo aspoň prívržencov v profe­ soroch školy v Albe Júlii, Bethlenom práve z Herborna pozva­ ných. Už v prvej polovici XVII. storočia sa tlačia Komenského učebnice v Sedmohradsku, v Uhorsku v Levoči, ale aj v Tren­ číne. Prvý, ktorý sa pokúsil i jeho reformy, čo snáď i v skrom­ ných rozmeroch do života uviesť na Slovensku, bol rektor v Krem­ nici Buringer, rodený Prešporčan. Keď v jeho záležitosti bola svolaná rada (1644), pozvané bolo do nej i kňazstvo okolia. Buringer predložil svoju mluvnicu v nemeckom jazyku. A preto, že bola veľmi obšírna a plná neobyčajných výrazov, nenašla odobrenia. Rada išla prosiť odobrenie od rektora štiavnického Leonhardiho, ktoré ale nevypadlo v prospech Buringera. I skúška so žiakmi mu vypadla zle a teraz bol ochotný učiť podľa star­ šieho spôsobu: pri tom sa mnoho odvolával na Ratkeho. Rada mu dovolila uviesť len učebnice Komenského, ktoré už boly i u nás tlačené. Ale v Kremnici nezostal dlho, nemal úspechu. * Na niekoľko rokov — nie za dlho — učil na škole v Prešove. Prešovská škola i po Sev. Škultétym bola v rozkvete. Chýrny jej učiteľ, poeta latinský Bocatius, pôvodom Lužičan, šíril zvesť o nej i za hranicou, kam chodil v diplomatických zále­ žitostiach poslaný od Bocskaya a Bethlena. Keď Buringer pre svoj nezdar opustil Kremnicu, bol pozvaný do Prešova. Či i tam ’) O spomínaných rektoroch viď Markusovszky i Ribini II. str. 127 — 129. 4) Sr. o tom jedinú zprávu u Križku: Dejiny školstva kremnického v Dom a škola r. XIII. 1897 str. 82-91, 246—268, 308—310, 339-343. - Vec by zaslúžila zovrubnejšieho vyloženia a ocenenia.

268

chcel reformovať výučbu, je nie známe, isteže mal známosť o príchode Komenského do S.-pataku; i na jeho odporúčanie vzal si Komenský za spolupracovníka mladého Slováka, Mikul. Michaljoviča Sečenského. Ale Biiringer ani v Prešove nemal úspechu, a nezadlho musel mesto opustiť.5 V školách seniorátu prešporského, v lone ktorého Buringer posledné svoje roky pracoval, Komenského učebnice — tak sa zdá — nezaviedol.6 Podľa pozdejších, nie zcela vieryhodných zpráv teraz či snáď i na odporúčanie Buringera, v meste mysleli na zdržujúceho sa v blízkosti Komenského. Že by sa Komenský bol dal voliť preč od Rákóczyovcov, je síce nie dosť pochopiteľné, ale preca nie nemožné. Evanj. farár Cieriani bol za neho, a síce podľa úplnej zprávy — v srnysle zjavení božích, ktorých bol zve­ stovateľom. Vec vraj prekazil maďarský evanjelický kňaz, Mészáros, poukázaním na výpovede Komenského, cirkvi evan­ jelickej neprajné, a vyvolený bol iný emigrant český, Mattheides, ktorý niekoľko rokov zdarné účinkoval. Medzitým Komen­ ský opustil S.-patak a na zpiatočnej ceste navštívil mesto Prešov, kde bol radou mesta slávnostne vítaný. V tú dobu v meste záujem vzdelanostný, nesený mešťanostom Weberom, prejavil sa i v druhých stranách duševného života a tvorby a cele zmocnil sa myšlienky, — založiť pre evanjelikov v Uhorsku čo im chýba, centrálny ústav pre výučbu a vzdelanie mládeže.

Založenie prešovskej školy patrí k veľkým činom evanj. cirkvi. Stavy evanjelické z dvoran snemových a stoličných vstúpily tým aktom do každodenného života a uskutočnily bez zovňajšej jednoty svojho kruhu jeden z požiadavkov, ktorý Joachim Kalinka bol v svojej Symmetrii vystavil, ktorý ale vlastne už i Láni7 a tak i Thurzovci8 mali na mysli. Bo teraz 5) Sr. HOrk: Az eperj. ev. ker. koll. torténete atď. str. 334. 8) Sr. vyššie uzavretia synody v Pezinku r. 1667 (str. 255.). 7) El. Láni mal ten cieľ na zreteli snáď zo skúsenosti v škole v Stráži, kde bol spolupracovníkom chváleného vyššie G. Hcrvátha Stančiča; sr. spo­ mienku takej teologickej akadémie už pred synodou, vyššie str. 109 — 110. 8) Najnovšie poukázal Ila Bálint (sr. Zvláštny otisk zo Sborniku na počesť A. Károlyiho, „Az elsó magyar evangelikus fóiskola tervei“, Budapest 1933 str. 9—11.) na podobnú snahu Jura a Stanislava Thurzu v r. 1616, a to chceli „gymnasium evang. conf, regni istius Hungariae de novo erigi“ (de novo mnou podčiarknuté), malo pestovať hlavne teológiu, čo úvod k nej aj artes, a to v Hlohovci: kde kúpili i dom k tomu cieľu. Mali tam účinkovať 2 profesori teológie a 3—4 magistri (tak podľa listu Lániho z r. 1615). Palatín aj písal v tej záležitosti listy stoliciam. Po jeho smrti sa tej veci zaujaii jeho syn Imrich a jeho brat Stanislav. Obaja zomreli privčas, ale že by i zatiaľ boli dačo zvlášt-

26$)

vnucovaly tú myšlienku i veľké úspechy školstva protireformácie. Keď vynikajúci umom i učenosťou rektor školy Ján Bayer vy­ slovil myšlienku, pretvoriť prešovskú školu v ústrednú školu evanjelickej cirkvi uhorskej, vzbudil širokú ozvenu.9 Do prvého radu šíriteľov myšlienky a jej veľkodušných podporovateľov stal si jarý protivník protireformácie, Štefan Wittnyédy, svojou výmluvnou obeťou 6000 zl. Roku 1665 v auguste sa sišli zástupcovia 6 miest a sto­ lice šarišskej v Prešove k porade. Bolo zrejmé, že keď proti­ reformácia robí veľké pokroky a námahy, aby reformáciu za­ tlačila, ba stlačila, treba sa o budúcnosť lepšie starať, a to školou zodpovedajúcou položeniu pre evanjelikov vždy ťažšiemu: Levoča by síce bola rada vzala dielo do svojho lona, Kežmarok sa bez takých námetov dal podnik podporovať.10 Prišli prední šľachtici okolia,11 ale aj z ďaleka zástupcovia banských miest, ba aj zadunajci s Wittnyédym. Prešov ponúknul miestnosť, stavy prevzaly trovy na seba: príspevkov pribúdalo, keď shromaždenie v Košiciach tohože roku uzavrelo podujať sbierku. 1 reformáti brali účasť na nej a evanjelickí panovníci Švédska, Dánska, Saska, republika Hollandská, evanjelici v krajine hlboko siahli do svojich pokladní, aby povzniesli dielo svojej cirkvi. Stavy si želaly maďarskú školu, ale Wittnyédy dobre pochopil, že s proti­ reformáciou úspešne možno bojovať pomocou širších kruhov a s ním i mestá uznaly za potrebné, aby boli povolaní i profesori nemeckí, ba i jeden slovenský. neho podujali v tej veci, nevedno. O synoch Stanislava sr. v. str. 168. Je zaujímavé, že vyhliadnuté bolo mesto, ktoré už od dávna malo školu — malo ev. sbor slovenský, patriaci do superintendencie nitrianskej a madarský, pa­ triaci do matúšovskej — maďarskej. Treba pri tom pamätať, že v Hlohovci školu už Alexis Thurzo bol založil a že známe jej rektorov i z r. 1615 a 1616. Tak sa zdá, že išlo o rozšírenie už jestvujúcej školy. Z toho, čo sme vyššie o trojjazyčnosti novozaloženej riekli (sr. str. 188., by vysvitlo, že mala byť spojivom medzi sbormi slovenskými a maďarskými. 9) Najnovšie Szelényi uvádza i takú mienku, že myšlienka stavov evan­ jelických : založiť v Prešove kolégium, neprináleží Bayerovi, ako čo sa od dávna obyčajne myslelo a spomínalo. Ale Szelényi sám sa nevyslovuje v otázke, kde je pravda. Wallaszky menuje ako Bayerových spoločníkov pri zakladaní školy, okrem farára Sartoria, praetora mesta Webera a Štef. Wittnyédyho. Bruckner pripisuje zásluhu o založenie školy Bayerovi i Weberovi. Oni ľahko získali evanjelické stavy krajov severo-východných pre svoju myšlienku. 10) Bruckner str. 261. u) Mená ich vypočituje v populárnej, ale záslužnej knižočke svojej: Az eperjesi ev. kollégium rovid tôrténete (1531—1931). Prešov 1933, str. 14. Gômôry János, ktorý ale r. 1665 spomína len košickú schôdzku.

270 Počet majetných, ktorí na ten cieľ štedre pamätali, bol nie malý; aj nemajetní nezaostávali so svojou hrivnou. V kon­ vente r. 1667 ustálené za gymnázium 10-triedne, v jeho vyšších triedach našli miesto filozofia, právo a najvyššie teológia, a to classis theologica, philosophica, logica, rhetorica, poetica, septactica, grammatica donatistorum, Parvistarum et Legentium. Univerzitu založiť podľa vzoru Pázmányovho bolo z juridických príčin nemožné, ale ciele univerzity daly sa, ako i Prešov­ čania mysleli, i takou školou, gymnáziom, dosiahnuť. To i od­ povedali na zákony vrchnosti, ba i samého panovníka r. 1666 im doručené. Medzi mecenátmi boli Thôkôlyovci; jeden z najprednejších žiakov školy v prvých jej rokoch bol aj najsláv­ nejší potomok ich Imre.12 Otvoril ju Eckardtom za bludára vy­ hlásený Sartorius-Schaeider, hlavný kňaz mesta, v apríli r. 1666. Či sa od niekoľko rokov polepšil, či nie, pravý luteránsky duch, ďaleký od synkretizmu viedol počiatky zakladateľov; za radcu a vodcu teologického si požiadali veľkého protivníka synkretizmu Abr. Calovia vo Wittenbergu. On im poslal svojho dôverníka za správcu školy A. Pomaria. Na svojej ceste bol v Levoči skvele pohostený. A Spiš i ináčej ukázal, že určenie školy môže celou silou podporovať.13 Pomarius, dorazil do mesta roku 1667, iste bdel nad tým, aby čistota evanjelického učenia neutrpela.14 Za druhého profesora (práva a histórie) bol povolaný Michal Pancratius, Sedmohradčan. Odstránený z nej už bol predtým Ján Bayer, filozof.-reformer, prešovský Nemec. K ozdobám školy patrili Izák Czaban (Zabanius), druhý profesor teol. a riadny prof, filozofie, Eliáš Ladiver, prof, logiky a matematiky, pedagogarcha. Piaty bol Adam Lázy (Lazius), prof, rhetoriky. Ostatní (7) boli pre nižšie triedy. Medzi žiakmi bol pozdejší histo­ riograf evanjelického školstva v Uhrách Ján Rezík. Slávnostné otvorenie bolo 17. okt. 1667. Sartorius po druhý raz už bol rečníkom, teraz uvádzal profesorov, menom ktorých mu ďakoval Pomarius, a po ňom Pancratius. — Žiakov sa nahrnul veľký počet, medzi 1 ) O otvorenia počiatkoch školy sr. Hôrk: Az eperjesi ev. ker. kollégium torténete str. 1 48. Taktiež môj článok „Niekoľko slov o Eliášovi Ladiverovi“ v Archive pro badaní o živote a spisech J. A. Komenského, Brno 1923, sošit IV str. 6-17. ,3) Sr. Bruckner na u. m. str. 262. 14) Práce vedeckej sa zúčastnil pilne a úspešne, avšak stopy nejakej odchýlky od smeru konfesionálneho som nenašiel v zprávach až o veľmi sľub­ nom počiatku tej školy. Plat Pomariov je zaznamenaný u Wallaszkého „Con­ spectus Reipublicae Litterariae in Hungaria.“ Budae 1808, str. 178—179 pozn. a.

271

nimi aj z vysokej šľachty. (Nyáryovci, Petroczyovci, Pongráczovci a iní.) Superintendents a senioráty sbierali na školu po celej kra­ jine. Oduševnenú spoločnú účasť neprekazila srážka duchovných so svetskými. Za patrónov boli vyvolení 12 svetskí, a to šiesti zo šľachty, 6 zo zástupcov miest. Kňazi boli vynechaní. Preto si i D. Klesch s Vittnyédym vynadali. Treba uznať, že úplné vylú­ čenie duchovenstva z dozoru nad cirkevnou školou nezodpovedalo jej určeniu.15 Profesori zápolili i v literárnej činnosti.16 Učebnice boly verejne udané. Nasledovaly verejné skúšky, na nich bol i Ladiverov divadelný kus „Eleazar“ predstavený. Rozdvojení v otázkach filozofických, jednomyseľní boli v otázkach viery a cirkvi, a vyučovanie oživovali divadelnými predstaveniami, ktoré oni sami, zvlášte Izák Zabanius a Eliáš Ladiver skladali. Eliáš vynikal čo pedagóg i horlivosťou vo vyučovaní i v rozumnej láske k žiakom. Úspechy vyučovania šírily chýr, ale množily počet závistníkov. Do oživujúceho ruchu padlý znamenia hroznej kra­ jinskej katastrofy. Vittnyédy umrel počiatkom r. 1670, nezadlho boly zovňajšne udusené pozostatky sprisahania vesselényiovského premysleného vo veľkých rozmeroch — a nasledovalo pokutovanie evanjelikov a evanjelickej cirkvi. Násilne odňatá bola po krátkom účinkovaní i prešovská škola r. 1672 a oddaná katolíkom. Leonard Szegedy, biskup jágerský v januári r. 1673 vzal do svojho majetku i evanjelické kostoly. Povstanie Thôkolyho síce tu opätovne prinieslo obrat a brány školy sa i dva razy nakrátko otvorily. Jezuitov, ktorým kolégium cisársky generál bol oddal v jari r. 1673, vyhnal J. Thôkoly r. 1682. Eliáša Ladivera po,5) Sr. o tom Bruckner: A reformáció és ellenreformáció str. 260—263. 1B) Pomarius mal tri dišputácie o dedičnom hriechu, ktoré i dal vy­ tlačiť, iné z Vyznania Augsburského pri rozličných príležitostiach. Taktiež uverejnil Czaban viac teologických dišputách', dalej 12 metafyzických, po­ sledná bola r. 1669 „de classibus rerum“, z prác Pancratiusových, spomenieme „Tractatus politico-juridicus“, „Politica extemporalis“, „Tractatus de iure militari“. Od Ladivera „Institutiones philosophiae moralis“, 4 trakt., US. Verše k osvojeniu ethymologie a parrodie, dramatá. O filozofických snahách tých mužov som obšírnejšie písal pred 40 rokmi v Bud. Szemle (1891): „Pol stoletia z dejov filozofie v Uhorsku‘‘ Tam sú spomenuté vedecké spory medzi Eliášom a Izákom o atomoch. V tých sporoch pokračovali aj keď oba boli na čas zahodení do Sedmohradska, a to viedli ich i tam urputnosťou až nepochopiteľnou. (Sr. Teutsch: Gesch. d. ev. Kirche in Siebenbiirgen etc.) Všetko ale ukazuje, že na ich cirkevné smýšlanie a na teologické stanovisko filozofia nemala účinku; súzvuk s wittenberskou teologiou sa v ich spisoch a dejoch neukazuje porušeným.

272 stavil za rektora spolu s Jánom Schwarzom, Prešovčanom ob­ novili i žiacke divadlo, v činohre — Helena vrátená Menelaovi, oslavovali navrátenie sa školy jej zákonnému majiteľovi.17 Ale šťastie Thôkôlyho skoro zapadlo, mesto v septembri r. 1685 ka­ pitulovalo pred generálom Leopoldovým, rok nato umrel Ladiver, vo februári r. 1687 vyslaná z Viedne komisia oddala kostoly a školu znovu jezuitom, a nezadlho potom súdil Karaffa Thokolyovských sprisahancov. Jezuiti vládli nad evanjelickou školou 18 nasledujúcich rokov.

Ceniac si spravedlive prácu všetkých profesorov, učencov na slovo vzatých, musíme so stanoviska pedagogicko-historického zvlášte vyzdvihnúť Eliáša Ladivera, už ako prvého profesora menovaného slovenským na tehdajších latinských školách. Od dávna sa zachoval jeho chýr, ako muža žijúceho svojim žiakom. To bolo v srnysle Komenského, ktorého on sám bol žiakom v Potoku. — Držal sa — vraj — Ladiver pri tom zásad Ko­ menského, čo je ovšem podoprené len praxou, ktorá nemusela byť cudzieho pôvodu. — Na základe spisov som pred niekoľ­ kými rokmi menoval Ladivera doplniteľom pedagogiky Komen­ ského.18 Komenskému nie celkom bez práva vytýkajú, že „me­ chanizuje výučbu“. „Ladiver je nad takú výtku povýšený: on sám vyzýval pochybnosti a námietky žiakov, on si želal, aby si prosili vysvetlenie, ba keď sa mu zdalo prospešným, sám na­ pádal dôvodmi svojich žiakov.“ Ladiver cenil samostatnosť úsudku žiakov a pri rozmluvách zriekal sa svojej auktority. „Rozdelil žiakov do grúp, a keď po prednáške žiaci pokračovali v prednášaní, sám bol činne prítomný, učil sa s nimi. Slovom, Ladiver si podmaňoval žiakov svojou hlbokou a preca roz­ umnou a vysvetlenou vierou a vedou, ako ju vštepoval roz­ šafnou a neúnavnou láskou.“ Ale nielen tým. Ladiver kráčal v stopách Komenského i v svojich školských hrách. Primerane položeniu evanjelickej cirkvi a tým i prešovského kolégia, vložil do nich lásku k nej a oduševnenie za ňu práve tak, ale i obavy a starosti. O tom svedčí menovite hra „Eleazar Constans“. Hneď po zakončení prvého školského roku ukazovali pre­ šovskí žiaci pred vyberaným obecenstvom svoje schopnosti a svoj pokrok v učení. Po skúške nasledovala divadelná hra; jej ”) Sr. Gdmori: Az eperjesi kollégium torténete, str. 19. 18) Sr. Archív pro badání o živote a spisech J. A. Komenského, Brno 1923 VI. str. 11 — 12.

273 hrdina je Eleazar, čo obraz pravej a stálej viery za časov makkabejských (II. Makk. kap. 6. a n.) Ladiver spracoval dej na biblickom podklade. — Po prologu a výjave nazvanom „Saltus Mortualis“ nasleduje 5 dejství.17 V I. ide Eleazar pre vieru do vyhnanstva, Antiochus tiahne proti Judei. V II. Judea a Jeruzalem padnú, vydaný rozkaz prenasledovať Eleazara hľadajúceho útulok v Egypte. V III. Eleazár v Egypte prijatý, Antioch zúri proti židovským zajatcom. Vo IV. Atheizmus omámi Eleazara, aby sa vrátil do Jeruzalema; Eleazar stratí na ceste syna, dcéru, priateľa, zostane mu len manželka. V V. stratí počas plavby i ženu, doma ho privedú pred Antiocha, ten ho postaví na próbu v jeho viere; Eleazar, verný jej, odsúdený na smrť, nedá sa sklátiť ani keď ho vedú k poprave a položí hlavu na klát. — Ale nechýba ani apotheoza. Anjeli, Nádeja a Trpelivosť koru­ nujú so spevom mŕtvolu Eleazarovu a uniknú s jeho hlavou. A symetricky pridaný Epilog ukazuje, primerane titulu hry skvelý príklad stálosti v mŕtvom. — Vystúpi ešte Orator, chváli v sťatom Eleazarovi nezlomnú hrdinskosť, ktorá si vydobýja sily a slávy od samej smrti.

Keď cez vojnu Thôkoly r. 1682 zaujal Prešov a kolégium navrátil evanjelikom, škola ako „Collegium Thokôlyanum“ pod rektorstvom Ladiverovým na skúšku volala už tlačeným progra­ mom; po skúške bola i dišputácia o mládencovi z Nairn (Luk. 7, 11—15), symbolický smysel tématu netreba vyzdvihovať. Verše evanjelia boly rozobrané i kriticky, i polemicky, i prak­ ticky; závierka sa družila k závierke v celú reťaz, priviedly mienky rozličných autorov, starších i novších, a to i katolíc­ kych, filozofov starých i nových. — Program venoval Ladiver kniežaťu, prekvapuje tam narážkami na hraný ním, autorom samým tento raz zástoj Nathana naproti panovníkovi Dávidovi. — Vypadá to ako ponáška na zástoj Komenského naproti Žig­ mundovi Rákóczymu pred 12 rokmi, zvečnený spisom pod ná­ zvom: Reč tajná Nathana k Dávidovi:18 „Snáď zopakoval Imri­ chovi, čo Amos navrhoval Žigmundovi.“ — Ale sláva Thoko­ lyho skoro zapadla. Ladiver pod bremenom rozličných žalostí i sám chradnul a rok pred prešovskou jatkou umrel. *’) Hra tá býva v starších dejinách častejšie spomínaná, preto som podal jej obsah, spolu aj so zvláštnym rozdelením a nekonečným jej mora­ lizovaním. — Sr. i článok Niekoľko slov o E. L. v Archive pro badání o ži­ vote a spisech J. A. Komenského. VI. sošit, str. 14. 18) Sr. vyššie str. 218—221. 18

274

Keď Prešovom preletela zvesť o jeho smrti, mesto sa za­ halilo v smútok a keď prišiel deň pohrebu, všetko cítilo, že svitol tento raz veľký čierny deň.19 A nasledovaly ako sme už riekli i roky evanjelikom čierne. Ony trvalý až do úspechov Fr. Rákóczyho II. Roku 1705 sa navrátil z Thorna (Toruňa) domov pozvaný Ján Rezík za riaditeľa kolégia.80 Synoda ružomberská sa kolégia ujme, Karol XII. pa­ mätá znova i naň, ale znova sklamanie. Rákóczyho hviezda zapadne, ako i Thôkólyovská, r. 1710 mesto znova kapituluje, a v lete r. 1711 kolégium i kostoly Prešova znova boly oddané komisárom, tento raz práve pôvodcom sathmárskeho mieru. Zo sto rán krvácajúca evanjelická cirkev, stratila vo víchrici mimoriadnych súdov najplodnejšie zálohy svojej budúcnosti, s prešovskou školou padol vrchol jej vzdelanostných úsilí v záujme evanjelickej viery. Zdaly sa kynúť z nej počiatky novej pedagogiky. Vo filozofii zavládly samostatné pokusy za­ viesť miesto scholastickej metódy nové otázky a metódy a pri všemohúcej latinčine uznané už právo národných jazykov aj slovenčiny. Avšak v škole všetko to skosila nemilosrdná kosa Szelepcsényiovcov a Koloničovcov; na ich mieste rozostreli siete svojej výchovy jezuiti, už nie tí, čo boli pred sto rokmi, cestu si skromne kliesniaci, ale páni v zmohutnevšej i na Slovensku cirkvi katolíckej.

C) Veda a literatúra. Ako školy, tak i evanjelické duchovenstvo v úzkom spo­ jení s cirkvami evanjelickými v Nemecku zostávaly v odvislosti od tamojších univerzít slávnej minulosti a pevnej cirkevnej tradície. V panujúcom tam víťazne duchu luteránskom, žilo a pracovalo sa i u nás. I teologická veda vykazuje v ďalšom behu časov u nás pekný počet dôkladných a neohrožených pracovníkov. K zástupcom evanj. konfesionálneho teologického smeru môžeme pripočítať okrem tých, ktorých sme už spome­ nuli, Kalinkovho zaťa Martina Tarnóczyho,' pozdejšie superintendenta, ktorý hájil pravú vernosť (orthodoxiu) proti bludnému 1B) Sr. Archív pro badání o živote a spisech J. A. Komenského VL, str. 17. í0) Sr. o týchto nehodách Prešova i líčenie vBahylovom spise: „Tristissima ecclesiarum Hungariae protestantium facies“ atď., znovu vydaná vo Fabových Monum. sv. III. Taktiež spomínané práce Hdrkove a GdmOrybo. ’) Sr. o ňom Schmal: Brevis de vita superintendentum str. 48—50. Spo­ mínaný je i tu vyššie str. 235—237.

(|/

í

275

učeniu (kokodoxii) ako majiteľa filozofie triezvej proti pseudosofii ich potomkov (46); podal i obraz (zrkadlo-speculum) tejže pravovernosti, v pozdejšej práci, ktorej časti sú: inductiva (úvod), promotiva (odôvodnenie), appartinentia (sústava), remotiva (jej obtíže),2*4— (dišputácia v Trenčíne r. 1649, Szabó716), jeho iné dve prvotné práce sú len podľa názvu známe. — Ján Institoris, rektor trenčiansky (potom farár krupinský f 1661) pod svojím menom vydal dišputácie za jeho predsedníctva v Trenčíne držané, hlavne polemického obsahu proti cirkvi ka­ tolíckej.8 Jeho brat Michal Institoris uverejnil viac teologických spisov, tlačených v Žiline, medzi nimi i proti chiliasmu, viditeľ­ nej a neviditeľnej cirkvi, proti sektárom (od roku 1661). * Proti Pholinianom bojoval Ján Schilbert (1662). A nechýbali i iní zá­ stupcovia cirkevnej vedy.

Smer ten konfesionálny, menovaný i orthodoxným, na­ chodil hlavného nepriateľa v Ríme, a boje proti cirkvi kato­ líckej, i publicistické i vedecké neprestávajú. V prenasledo­ vaniach a vo vyhnanstve protivník sa zjavuje čo moc nepre­ konateľná na čas. ale potom na večnosť záhube odsúdená. — Stály popud k pretriasaniu sporných otázok dávali i naďalej jezuiti. Tak na Východe bol to jezuita Matej Žambár5*(„Sámbár“), ktorý vyzval k boju profesorov novozaloženého kolégia v Pre­ šove. K ústnemu boju nedošlo, ale literárny zaznačuje niekoľko plodov z oboch strán bez väčšieho historického významu. Ale smer ten bol nepriateľský i naproti reformátom, ako v spisoch, tak i živote, i za hranicou, i u nás. I počas tricaťročnej vojny vzdor rozličným irenickým po­ kusom, zväčša z vonkajšku pochádzajúcim, nechcel ani počuť o sblížení sa s reformátmi. Pre vedu bolo najdôležitejšie vy­ 2) Úplný titul zneje: „Speculum Orhodoxiae Lutheranae.“Trenchiniil649. s) Úplný ich titul zneje: Examen propo3itionum XII.“ Trenchinii 1652. „Dissertatio philosophico-theologica“ 1654. „Dissertatio politico-theologica“ 1655. „Dissertatio politico-theologica posterior“ 1655. „Dissertatio scholastica“ 1657. „Duce et autore Deo! Dissertatio logica de qualitate propositionis“ 1657. 4) Úplný ich titul zneje: „Chiliasmus dirutus“. Žilina 1665. „Dissertatio ethica de summo morali bono* 1666. „Paroenesis ad sectarios de visibilitate et invisibilitate ecclesiae“ 1668. „Dissertatio placida dejustificando hornine“ 1670. 5) Boje Prešovčanov s jezuitom Žambárom boly síce dosť živé, ale boly v dobe, keď už evanjelici utratili najcennejšie svoje hradby a obrancov a keď sa látka konfesionálnych sporov vyčerpávala. Sr. i Hbrk: Az eperjesi ev. ker. kollégium tbrténete, str. 63 a n. a Zsilinszky: A magyarhoni prot. atď. str. 323—324. 18*

276

stúpenie v tom smere J. Calixta, prof, v Helmstatte, so zásadou, že kresťanstvo sa má navrátiť ku konsensu piatich storočí a me­ novite luteráni majú s reformátmi pestovať vzájomnosť.6 Tri razy sa obnovily spory medzi Helmstattom a luteránskymi fakultami, na Slovensko však zasiahly len vlny druhého sporu v rokoch šesdesiatych. Ale jednotlivé znamenia akoby svedčily, že my­ šlienky, helmstattským podobné našly zástancov už aj skorej a to neodvislých od Calixta a jeho tak zv. synkretizmu. — Malá odbočka sa pokúsi o vyjasnenie a vysvetlenie tých znamení už i preto, že ide o vykázanie a vysvetlenie vplyvu Komenského na našu cirkev v smere inom, než o akom sme vyššie hovorili. V roku, keď Jur Rákóczy I. vystúpil, spojený so Švédmi král poľský urobil pokus na tak zv. milostnom kolokviu v To­ runi (1545) sjednotiť v Poľsku vtom čase tri hlavné cirkvi. Lu­ teráni v Poľsku boli prevažne Nemci, zavolali si za poradcov najchýrnejších teologov z Nemecka. A v tom kolokviu nastalo zvláštne triedenie duchov. Jednota v Poľsku (jej senior Komenský bol v službách švédskych, ktoré mu náboženské spory na čas spojenia zabránily) bola spojená už s reformátmi. V ich lone, zväčša Poliakov, Komenský radil a vládnuce kruhy tak aj vykonaly: pozvaly na kolokvium helmstattského profesora Ca­ lixta, známeho už čo pôvodcu nového teologického učenia, t. j. synkretizmu.7 Stretnúc sa už v Toruni s nedôverou so strany luteránskych kolegov, Húlsemana a Calovia, i on, ako i Ko­ menský, ktorý ale len na krátko bol tam, octnul sa na strane reformátov. Spomenutí luteránski teológovia odmietli s ním a s re­ formátmi na kolokviu proti katolíkom spolupracovať. Na obec­ ných shromaždeniach kolokvia išly teda tri strany každá osobité — výsledku ovšem i tak nedosiahly a o niekoľko mesiacov sa sjazd rozišiel. Luteránski teológovia sa navrátili domov naplnení nenávisťou proti Calixtovi, profesorovi luteránskej fakulty, že pra­ coval s reformátmi, a v Nemecku proti helmstattskému tak zv. konsensu piatich storočí boly obnovené prudké boje. * Komenský sa nemohol zdržať, aby nenapísal spisok k smiereniu 6) Velké dielo o Calixtovi je od Henkeho. Záslužnosť a povážlivosť jeho učenia je i dnes rozlične oceňovaná; fakulta Lutherova univerzity wittemberskej, spoznala v ňom nebezpečného protivníka a hľadala prejavy sú­ hlasu u spoluveriacich i na Slovensku, ako z nasledujúceho videť. ’) Práca jeho, v ktorej to radí, odtlačená je v mojich „Analecta Comeniana“, vyšlých v Jurjeve. Sr. i moju prácu Komenského úsilia o mier. Archív pro badání o živote a spisech J. A. Komenského VII. str. 1—16. 8) Tri obdobia bojov sú označené rokmi.

277

rozvadených bratov, spis ani nevytlačil a ďalej sa do bojov nemiešal.9 Ale slovenskí evanjelici boli na strane luterán­ skych konfesionalistov wittenberských a gdanských, teda proti •Calixtovi a odporúčavšieho ho Komenskému. Medzitým, ako to bolo vyššie vylíčené, Rákóczy lineckým mierom priniesol na čas pokoj evanjelikom a reformátom v Uhrách; a nezadlho potom českí evanjelici po uzavretí a zvlášte po vyhlásení westfalského mieru museli zadať svoje už bez­ mála tricať rokov prechovávané nádeje. Keď sa Komenský tohože roku na Slovensku zjavil, ačpráve sa klonil priamo k re­ formátom, stretnul sa i s kňazmi evanjelikmi a neminul sa účinku, a to myslíme: teologického i na nich. Ač o tom málo vieme, zlomkovitými zprávami o jeho stykoch s našimi teológmi treba vývody o začínajúcom sa obrate u nás v smýšľaní nie­ ktorých evanj. teologov začať. Komenského k Rákóczyovcom priviedly exulantské očakávania, oživené zjaveniami Drábikovskými, ktorým sa on, vehlasný už reformer, úplne dal do služby; pri nich sa — tak treba mysleť — luteráni slovenskí s reformátom Komenskýrn stretli. Osnovou ich bolo, ako už vieme, učenie i starej doby, i stredoveku, menované chiliazmom, viera v skorý príchod Kristov a uskutočnenie jedného ovčínca s jedným pastierom. Komenský v tej veci svoju vieru v nové zjavenia ľuďom mu blízkym netajil, zástoj, ktorý sa v nich pripisoval víťazným Rákóczyovcom, mu nie ťažko získal i ev. farárov na rozsiahlych panstvách Rákóczyovských. Tak si mô­ žeme vysvetliť medzi iným i to, že v Sárospataku po jeho boku pracovali i dvaja mladíci teológovia slovensko-luteránski. Oba pri tom zostali i dobrými luteránmi, jeden mal na mysli i jazykové sblíženie Čechov so Slovákmi ;l° o druhom, ako o hviezde pre­ šovského kolégia a pritom i profesorovi slovenskom sme už prehovorili a vieme, že zostával dôverníkom Komenského za ďve desaťročia. Nie menej ako dvaja mladíci luteráni po boku kalvín­ skeho biskupa, zostáva prekvapujúcou nás vyššie rozpovedaná udalosť, že Komenského práve evanj. kňazia chceli do Prešova 9) Spis nevytlačený sa stratil, dokazoval — podlá titulu, že smierovatel rozvadených kresťanov má byť Kristus; z toho je ale nie jasné, či ako učiteľ s jeho evanjeliom, či ako predmet viery v svojom trojmom úrade. ‘°) O M. Michalovičovi Sečenskom sr. Tablic: Poezye II. str. XXVII. pozn. 7., odkiaľ vysvitá, že ešte r. 1698 žil a bol v spojení so superintendentom D. Krmanom. K tomu viď dodatky zo soznamu vysvätených Joach. Kalinkom.

278 dať pozvať za direktora kolégia. I tu nám slúži k vysvetleniu' slovo pozdejšieho historika, že to robili „zjaveniam k vôli“, že teda už vtedy mal tam Komenský prívržencov i v apokaliptike.“ V Prešove prebýval vtedy i Komenskému i cieľom jeho naklo­ nený správca majetkov Rákóczyovských, A. Klobusiczky. — Už nech si luteránski ctitelia Komenského priali reformáta za direktora a reformátora kolégia evanjelických stavov celej kra­ jiny, hlavne z bársakej príčiny, to, že pracovali zaňho, je sve­ dectvom, že aspoň v tomto páde zadali vylučujúce iných sta­ novisko konfesionálne. A myšlienka na zjavenia mimoriadne čo sprostredkujúce, leží čo vysvetľujúca, spomínaná pozdejším historikom javí sa vieryhodnou. Tým, ktorí verili v blízku ka­ tastrofu sveta a v spojení s ňou v jeden ovčínec a jedného pastiera (ovšem nie arcipastiera rímskeho) nemohla zostať cudzou i myšlienka mieru medzi spornými bratmi — pro­ testantskými, — mohli teda pracovať za Komenského, uznaného už i tak po celom svete reformátora škôl. S tým bola pôda pre protestantskú ireniku na Východe i tak už od počiatku storočia pestovaná a pripravená, nech sa ona už opierala na nestále a všestranne moralisticky odôvodňované rozličné projekty Duryho, priateľa Komenského, ktorý nie tak dávno i v Sedmohradsku bol kázať svoje evanjelium, alebo opierala sa na histo­ ricky a teologicky odôvodnenú helmstattskú doktrínu J. Calixta, vzdor ich sporom s teológmi wittenberskými. — Naše, ovšem len veľmi sporé zprávy privádzajú šírenie sa snáh synkretizmu, učenia to Calixta, u nás do spojenia s Komenským. Prvý, ktorý je spomínaný čo synkretista na Slovensku, je Andrej Horváth,12 rektor trenčiansky, potom košický a potom prešovský, stal sa vraj ním pod dojmom čítania diel Calixtových a Dreyerových. Či sa to vyrazilo i v jeho dielach, nemôžem riešiť, sú mi neprístupné, o Komenskom som dosiaľ v priamom spojení s menom Horvátha nečítal. — Ale počiatkom rokov šesdesiatych, keď sa i v Nemecku rozopry synkretistické znova začaly, Komenský je menovaný čo jedna z autorít druhého údajného synkretistu, kazateľa prešovského, Jána Sartoria. V ten čas prišlo k bojom o miesto prvého farára nemeckého v tom meste; nároky na tú hodnosť mal Mag. Abr. Ekkard, priateľ. n) V Rezikovej Gymnasiologii (sr. opísanie rukopisu vyššie, čítame na kraji strany 185.), že do Prešova chceli Komenského pre reveláciu, treba myslef, že tam mal prívržencov vo viere v Drábika. n) O Horváthovi viď Hcirk: Az eperjesi kollégium tbrténete str. 62—6&.

279

Horvátha, dobrý luterán. On Sartoriovi, ktorý mal na svojej strane Jána Bayera, vytýkal, že nie je opravdový luterán.’8 Z tých bojov máme viac menších opisov polemie, z ktorých vysvitá, že v niektorých veciach Sartorius bol prívržencom Komenského, o Bayerovi to je už od dávna známe.13 14 Vzdor tomu Sartorius zostal víťazom, a Ekkard musel opustiť Prešov. Medzitým sa boly dostaly zprávy o udalostiach nových bojov synkretistických v Nemecku, t. j. o kolokviu kasselskom (r. 1661), a o proteste Wittenberčanov (Epikrises) proti synkretistickým uzavretiam toho kolokvia i na Slovensko. Syn­ kretizmus dostával chýr, že je záhubný pre evanjelickú cirkev a Epikrisis, poslaný z Wittenberga na Slovensko, našiel súhlasnú ozvenu i u superintendenta Dávida Lániho v Brezne a u Joach. Kalinku v Have. Láni pri tom chcel byť miernejší naproti kal­ vinistom, ktorým synkretizmus v Hessensku bol prospešný. Kalinka mu z toho robil výčitku, ba i o jeho luteránskej pravovernosti pochyboval. Dávid Láni sa zaklína najenergickejšie proti takému podozreniu a ospravedlňuje ohľady, ktoré pri svojom úsudku v tej veci na spojených v politike cirkevnej s evanjelikmi kolonistov brať je preca nevyhnutné. Z dopisov tých mužov15 nevysvitá, kto boli tí synkretisti na Slovensku a koľko ich bolo. 13) Ekkard tvrdí, že Sartoria Komenský priviedol k enthusiastom a listovne ho Komenský stále ešte v ňom udržuje, takže mohol by byť me­ novaný „homo Comenianus“, nechcel sa podriadiť (pastorovi). K tomu ešte: Sartorius si mysli, že Slovo v človeku sa otvorí a ho osvecuje. Ďalej: Sarto­ rius učí v človeku tri čiastky ako Komenský. Nejakému študentovi, ktorý potom išiel do Vratislavy, dal do rúk Schwenkfeldiana, ktoré Horváth od­ stránil. Pred dvoma rokmi odporúčal Ekkardovi „Históriu revelationum“ (dielo Komenského o nových zjaveniach, medzi nimi Drábikových). Ďalšie bludy Sartoria: Že prístupní (hriešni) tratia obraz boží, preto majú byť odstránení. Že apoštolovia boli na Turíce len jedného jazyka. Že ho (Sartoria) reformáti považujú za svojho. Že Lutherov katechizmus a „Institutiones“ Dietericiho (katechizmus) zo škôl odstránil, čo súvisí s jeho oddanosťou Helmontovi a Komenskému. (Acta Patriae V. 70.) Z polemie tej ešte vysvitá, (Acta Patriae V. str. 73 „Prosopographia Bayeri“), že Bayer (prešovský rodák) nechcel byť Horváthovi, Slovákovi podriadený. Že ako verulamista má instauráciu vied podujať a že Uhorsko menoval barbarským krajom. u) O Bayerovi najnovšie Hudec, Tvrdý. Staršie ocenenie v mojom po­ jednám' „Polstoletia z histórie filozofie v Uhorsku“. Bp. Szemle 1891. — Boje tie sú poučnou predohrou k otvoreniu prešovského kolégia, pri ktorom sa už za číročisté lutheránstvo najzjavnejším spôsobom dokazovalo. 1S) Niekolko dopisov o záležitosti Epikrisa z r. 1662 a n. sa zachovalo v Acta Patriae X. str. 309—345. Vysvitá z nich, že senior 24 miest súhlasí s Epi-

280

Kalinka, zastanca najprísnejšieho luterstva nezostával pri tom, ale mal na starosti aj budúce pokolenie. Chcel už školskú mládež vo vernosti k vyznaniam cirkvi vychovať. Preto i malý katechizmus opatril vývodami, konfesionálne zvláštnosti širšie vypisujúcimi, aby mládež v páde potreby svoju vieru nielen poznala, ale i obrániť vedela. Urobil pokus dať prijať svoj ka­ techizmus tak opravený seniorátmi svojho okolia — a tak sa zdá — i vytlačiť ho na ich útraty. Snaha táto nemala zdaru. Senioráty liptovský a trenčiansky ho požiadaly, aby myšlienku tú zadal; nie je — vraj — radno mládež obťažovať spormi o cirkevné učenie a žiadanú podporu odopreli pre hmotnú núdzu cirkvi. Je až na podiv, ako bol Kalinka prenasledovaný nezdarom: neujala sa Symetria, nie Agenda, nie Katechizmus! Ci pri tom všetkom nemali činnú účasť i protivníci teologického stanoviska Kalinkovho, je nie známe,18 ale teologické stanovisko Kalinkovo zostávalo i naďalej panujúcim v cirkvi. Odstránený z Prešova Ekkard sa síce išiel slovenským luteránom na Západe predstaviť a požalovať, ale los jeho v Prešove bol zapečatený a nezadlho stretol taký istý i jeho priateľa Bayera, ktorý vzdor svojim náklonnostiam k reforme filozofie zostával stále, i pozdejšie dobrým luteránom. To isté môžeme povedať aj o teologickom smere nezadlho v Prešove otvoreného kolégia, ač na jeho založení i reformáti brali účasť; nevyhýbali Prešovčania polemiam ani s katolíkmi, ani s reforinátmi. Sym­ patie s Komenským pri tom nezanikaly do jeho smrti, poťažne do popravenia Drábikovho. Ani Bayer, vypudený z Prešova, neskrýva svoju odvislosť od neho v svojich filozofických spisoch, krisom. — Turčania sa vyzývajú, povedať svoju mienku. Dávid Láni je za miernu odpoved, hladiac na potrebu spoluúčinkovania na sneme s kalvínmi. Grescheovi Dávid Láni sdeluje, že na porade v záležitosti Epikrisisa boly rozličné mienky, i iní boli z príčin politiky za to, aby sa nerobil rozbroj. Všetci trnuli nad tým, že Kurfirst zakázal študentom zo svojich zemí návštevy Wittenberga. Kalinka (jún 1663) odmieta myšlienku, akoby sa z mena Dávid posmieval. Všetci vraj súhlasia, že sa Wittenberčanom má ďakovať za ich vyzvanie. Niektoré narážky sa zdajú svedčiť, ako by Kalinka bol v svojom pokračovaní urazil svojho breznianskeho kolegu. Samej veci sa týka len otázka o novom formulovaní učenia o Christologii. Spomína sa tiež Kalinkov projekt agendy a jeho katechizmus, ktorý zostal v rukopise. Dávid so súcitom spo­ mína i opustivšieho už Prešov Ekkarda, ktorý sa zjavil na Západe. 16) O odmietnutí Turčanov sr. Škrovina: Z hist, evanj. turčianskeho se­ niorátu XIII. uzavretie bratstva, vynesené 9. okt. 1662 vo Sv. Michale, str. 18, taktiež i Mocko na u. m. str. 22 — Rukopis katechizmu, o ktorom Mocko nevedel či ešte jestvuje, sa mi nepodarilo nájsť.

281 a o slovenskom profesorovi Eliášovi Ladiverovi vieme, že' sme. ho ocenili v pedagogike ako jeho žiaka. To mohlo zostať ako rozpomieka na Komenského pobyt v Sárospataku, — synody protiekkardovské (1662 a 1663) ako by boly zaväzovaly; škoda ukázať, že obvinenia Ekkardove v otázke konfesionálnej vernosti boly bezzákladné. Bereme-li udalosti z r. 1662—3 ako predohru k pietizmu, to sa nám i tým vysvetlí, že Prešovčania k učeniu cirkvi zaujali najrozhodnejšie a najprednejšie stanovisko za wittenbárský konfesionalizmus a i pozdejšie tým viac sa vy­ stríhali i na Slovensku zmáhajúceho sa pietizmu. Pozdejšie sa. ako uvidíme, ovšem vyskytly i iné príčiny proti nemu.17 Veľké prenasledovania v r. 1672 pretrhli domácu prácu literárnu, vedeckú a publicistickú rovnako, prední pracovníci boli z väčšej čiastky odtrhnutí od svojho pôsobišťa. Veľká čiastka profesorov prešovského kolégia patrí do radu exulantov. O ich bohatej literárnej činnosti treba ešte niekoľko slov pridať. Spo­ meňme si predných mužov, ktorí od r. 1672 museli opustiť hranice svojej vlasti. Z tohože roku ešte: Is. Zaban, El. Ladiver, Adam Lazius. Mimo nich: Titius, Reiser, Pihringer kňazia prešporskí, Sartorius a Miiller prešovskí. R. 1673 Joach. Kalinka, Martin Tarnóczy, Štefan Fekete superintendent. Ján Horčička kňaz trenčiansky s bratom Danielom, Izaiáš Pilárik, slovenský farár štiavnický so synmi Štefanom, Andrejom, Daniel Remenius, Ján Burius (Lipták), Štefan Pilárik, farár senický („Currus Jehovae mirabilis“), Jur Chladný. Z odsúdených r. 1674 sa vyslobodili a prišli za nimi r. 1675 Jur Látii, krupinský, r. 1676 Tobiáš Masnik, Ján Simonides. Prví učenci, vodcovia a služobníci evanjelickej cirkvi našli podporu a útulok v Nemecku, v zemi jazykom mnohým z nich cudzej, ale viera bola dostatočne silným sväzkom, aby mohli ‘byť porozumenými a tak nemlčali. Bolo to tým ľahšie, že úrad­ ným jazykom všade ešte zostávala latinčina, niektorí z vyhnan­ cov ovládali jazyk nemecký, niektorí aj čo materčinu. Niektorí z nich prešli do služby zahraničných sborov, po­ ťažne škôl, vedy a cirkvi, spoločného vyznania s ich domácim. — Ale nie mnohí, oni budú mimochodom spomenutí. Väčšina zostala aspoň v svojej duši i naďalej doma. O tom svedčia ciele a predmety ich činnosti, ktoré sa im samé od seba núkaly. Také boly: a) líčenie neprávostí a nerestí, ktoré pretrpeli, b) podvrátenie žalôb, ktorými protivníci svoje činy ”) GdmOry žiali nad tým, str. 12 a n.

282

ospravedlňovali. Práce tieto — v istom slova smysle — dopl­ ňujúce dejiny prenasledovania, boly užitočné i trpiacim doma, keďže vzbudzoval y pre nich záujem v ďalekých kruhoch prí­ buzných vierou, ale slúžily aj trpiacim v tých ďalekých kruhoch, poskytujúc im vzory vernosti a stálosti v najväčších ťažkostiach a nerestiach. Avšak tomu ich účinku bolo na škodu, že medzi vyhnancami vznikly spory, ktoré viedly c) k polemiam osob­ ným, veľmi trpkým medzi tými, ktorých už spoločné nešťastie malo spojovať. Spomenieme z činnosti týchto spisovateľov hlavne tú, ktorú iste mohli ďalej vyvinúť alebo dokončiť po svojom vyslobodení a návrate domov, a to obšírnejšiu činnosť v jazyku českosloven­ skom, ako ostatnú, ktorá je i tak už náležíte ocenená; menovite ale obrátenú bojovnosť na činnosť venovanú jazyku slovenskému. Nech nám i tu slúži za spojivo s dobou predchádzajúcou Komenský a jeho české práce, ktorými sa podľa istých zna­ mení i v Pataku zaoberal. Tam mal mimo Eliáša Ladivera i Slováka M. Michaloviča Sečenského. M. Michalovič (Sečensky) učil sa vo viacerých školách; z prešovskej ho odporúčali Biiringer a Matthaeides Komenskému do Sárospataku, kde poldruha roka pomáhal Komenskému v od­ pisovaní jeho rukopisov. Tým si natoľko nadobudol zbehlosť v češtine, že sa sám Krman radoval s ním „pri spisování knéh, obzvlášté nové gramatiky české“. — S vedomím Krmanovým napísal knihu: „In nomine Jesul Swétlonos Cžeský cestu do češtiny ukazující, t. j. ukázání sumovní, jak se jazyk český má práve čítati, vyŕíkati a psáti: zpravený pro národ slowenský w Uherské zemi bydlící, z néhož v jednom týdni, Slovák vtipný a saudný, muž se naučiti česky čítati, slová rozeznávati a psáti, a z pulerování svého jazyka se porozkochati.“ Spisu tomu predchádza niekoľko dystichonov Krmanových; podľa nich je „jazyk slowanský“ matkou ostatných slavianskych, ale „márnu reči písmem dítky prevýšili svou. Od dítek by se máme jazyk mohl sostŕiti, Matouš Michalovič krajanum svým preje Svetlonose.“ Vysvätený Joach. Kalinkom, stal sa farárom v Trenčíne roku 1660, ďalšie jeho osudy sú mi neznáme, až na to, že r. 1698 napíše list Krmanovi.18 Či ten spis mal vplyv na nasledovavších neskorších slovenských gramatikov a či nie, nech zostáva na pamäti pri preklade prác vyhnancov zo Slovenska v zemi reformácie. ,8) Tablic: Poezye II., str. 25 a 27., poznámka 6. a 7.

285

Z nemeckých autorov vyvodia Kleschovci, menovite mnoho­ stranný Dániel (1620—1691) s „obdivuhodnou pohyblivosťou a mnohostrannosťou plnou protirečí“. Ač naklonený k pohanskohumanistickým štylistickým ozdobám, ku koncu svojho života ide v ústrety v evanj. cirkvi sa šíriacemu pohybu pietistickému, otvárajúc svoje smysly i apokaliptickým očakávaniam, tak spisu Quirina Kuhlmanna „Nebeské bozky ľúbostné“. Ale i ostatní nositelia mena toho zaslúžia byť spomenutými. Z druhého rodu nemeckých literátov, Serpiliovcov, sme už spomenuli Jána (1564—1644). Ač prináležia dobe po prena­ sledovaní, súvisia s ňou a nech sú na krátko tu menovaní: najvážnejší z nich Jur (1668—1723), osvietenstvom oslnený jeho brat Kristian (1672—1714), ktorý ako modranský farár bol zjavným protivníkom pietizmu. Chiliasmus, javiaci sa v diele štef. Pilárika „Currus“ atď. „je nie výplodom barokovej fantastiky, ale javí sa čo ďalšie vypracovanie myšlienkového kruhu tak zv. „ars moriendi“, rozší­ reného od konca stredoveku...“ „vznikol on z vnútornej po­ treby byť hotovým umreť a z nádeje na nebo...“ „Pilárik neprorokuje udalosti čudesné; tisícročná ríša Kristova je mu len veľkým zasľúbením medzi utrpením prítomnosti.“ „Božia starosť o nás je všadeprítomná; nachodí ju v útlej tráve, tak ako v hrtani ľva a v šibnutí meča nepriateľovho.“ „To zodpo­ vedalo nálade protestantizmu v Uhorsku a pôsobilo jeho práci neobyčajný úspech.“ „V posledných dvoch desaťročiach XVII. storočia sotva bola domácnosť nemecko-protestantská v Uhorsku, v ktorej by neboly bývalý známe potešenia poskytujúce Pilárikove autobiografické práce.“ Niektoré divotvorné epizódy z nich sa zachovalý až do prostred XIX. storočia.19 Jeho syn Štefan Pilárik ml. (1644—1710), čo farár modran­ ský, mal po návrate z vyhnanstva boje so svojimi cirkevníkmi a preto i zanechal ich, vyhľadal svojho otca v Novej Salci (Neusalz) v Lužici a zostal naďalej za hranicou. Vo svojich spisoch pribli­ žuje sa pietistom vo vyžadovaní opravdovej vnútornej pobožnosti a považuje za účinlivý prostriedok jej pestovania cirkevné piesne. Štefan Pilárik najml. (syn Izaiáša Pilárika, slov, farára štiav­ nického, 1647—1710) venuje plod niekoľkoročnej vlastnej činnosti „Zwoelff-Jaehrige Evangelische und Epistolische Kirchen-Arbeit 19) Uvádzam tieto slová svetského literárneho historika na ukážku, ako má historik tejto doby a ako i môže dávať úsudok aj o spisoch obsahu náboženského; mienim tu Pukánszkeho na u. m. str. 257 8.

284

von anno 1678 bis 1690“ (vyšlo 1691) F. J. Spenerovi, svojmu otcovskému priateľovi. Tesnejšie súvisia s tak zv. veľkým prenasledovaním vyššie spomínaní vyhnanci z roku 1673: Horčickovci, Pilárikovci, Ján Burius a z r. 1674 došli oslobodenia až roku 1675—6 Tobiaš Masnik a Ján Simonides. Oni všetci čestne vyplňujú medzere v cirkevnej literatúre slovenskej až príliš nápadné a citeľné. Ale a to bude snáď niekde nápadne pritrapné — oni vyni­ kajú viac-menej i ako nemeckí spisovatelia. Nasledujúca kratičká zpráva o ich literárnom pôsobení obráti pozornosť na celok ich činnosti (nielen vyhnaneckej), obšírne ocenenie ich prác ponechávame literárnej histórii. Sem patrí veľmi rozvetvená rodina Pilárikovská; o jednom najznámejšom jej členovi už hovorila história odnímania chrámov. Zo štyroch Štefanov Pilárikovcov je on Štefan Pilárik II. pôvodca už spomenutého spisu „Currus Jehovae mirabilis“, t. j. „Divný povoz boží“.20 Sumu knihy tej tak shrnul syn jeho v titule listov, ktoré mu posielal: „Štepánovi Pilaŕíkovi, otcy, sedmi rozličných Cýrkwí w rozličných časých wýborne zaslaužilému knezy, a Welebného Bráneckého Bratrstva mnohowážnému Staršímu, neb Seniorovi, trikrát pro Krysta neystálejšímu wyhnanci, jednau tureckému wezni, po tisíc nešťastných príhodách v Mišnauskem Naysalcu Uherskych a Českých wyhnancuw bý­ valému zpráwcy“ atď. Krém troch cirkevných spisov, vzatých z nemeckej pôvo­ diny, zaslúži spomenutia jeho sbierka spevov „Harfa Davi­ dova“, vydaná v Trenčíne 1651, potom jeho sbierka modlitieb „bavus destillans“, to jest: Stred tekaucý utessených, srdeč­ ných a nábožných Modliteb. Zepsana skrz kneze Štefana Piláŕika očowského, na ten čas kazatele církve teplické we Spiši. W Lewoči L. P. 1648 u Wawŕince Brewera. V troch čiastkach podľa mezníkov v cirkevnom roku sú to modlitby v duchu Lutherovom, o ich sile vôbec píše pôvodca: „By byli ďáblowé tak mocni, jako Tatŕi Spišské, wšak modlitbau roztopení budau, jako wosk od ohne“. Niektoré ukážky z nich sú pridané k no­ vému vydaniu tretieho (česko)slovenského diela jeho: B. C. D. „Sors Pilarikiana“. Los Piláŕika Štepána, služebnjka Boha Pána atď. Wytlačený nákladem Pana Jana Pilaŕíka. Roku Pane 1666. Dielečko toto vypisuje jeho „zavedenie prežalostné turkami a jeho radostné vyslobodenie“ vo veršoch beznáročných, ale po**) Vyššie str. 234.

285

dáva cenný obraz žitia v súsedstve tureckom z prostred XVII. storočia.21 Druhá rodina utraquistická známa je podľa latinského mena „Sinapius“. Najznámejší z nej bol Daniel Horčička (Sinapius), ktorý vydal pred prenasledovaním dve dosť beznáročné latinské práce. Po nich nasledovaly dve latinské práce za hranicou.22 Keď amnestia snemu šopronského (1681) mnohých priviedla domov, prišiel i Daniel Horčička (Sinapius) najprv (1682) do Rad vane, a odtiaľ (1683) prešiel do Levoče i za kazateľa sloven­ skej cirkvi i za dozorcu gymnázia. Ale hneď po návrate sa dal do práce pre cirkev veľmi dôležitej a už r. 1684 vydal nový, značne rozmnožený kancionál.23 Ale Horčička bol pracovník mnohostranný, svetu a potrebám života otvorený, vynikol i inými svojimi prácami. Tak on obstaral nové vydanie Komenského spisu „Orbis Pictus“, opatreného drevorezami Jonáša Bubenku, kňaza ochtinského.24 On dosiahol i najnovšie ešte uznania, ako vydavateľ knihy: „Neoforum latino-slavonicum“, Nový trh latinsko-slovenský. Obsahuje 30 oddelení slovenských prísloví; v jej predmluve prebíja národný duch slovenský a slovanský „vychvaľujúc reči našej starobylosť, čistotu, slovabohatosť a vo vyjadrení stručnosť a sťažuje sa, že jej vzdelávanie (u nás) málo komu bolo na srdci a starosti.25 Jeho brat Ján zúčastnil sa literárnej tvorby už ako rektor v Hlohovci (latinskými) školskými prácami, ako farár skalický a trenčiansky inými, i cirkevnými, ale tiež latinskými. Ale jeho básnická žila sa otvorila k plodom národným v reči slovenskej, nemeckej a jeho učenosť sa prejavila v príležitostných káz­ ňach. O týchto nech stačí citovať spomínaného viac ráz literár­ neho historika: „pietistické tvorenie v citoch sa spojuje (v káz­ ňach) so skvostným štýlom učeneckej poezie (Gelehrten poesis) barokovej“. Uverejnil ich v Halle, a to ešte pred otvorením tam slávnej pozdejšie univerzity, ale v duchu panovavšej tam ná­ boženskej moci — pietizmu. Väčšej pozornosti zasluhujú jeho duchovné spisy, z ktorých je síce len jedon pod jeho menom “) Sr. Tablic: Slovácki Veršovci I. Skalica 1803, str. 84 a n. 22) Už ako akademik vydal príležitostnú básnickú knižočku „Plausus“, ešte za hranicou „Zahrádka dušičky pobožné“. Draždany 1676. 2S) Sr. vyššie str. 197 — 198., taktiež Mocko str. 109. 24) Sr. nové vydania jeho vo Veškerých spisoch J. A. Komenského, sv. X.: Orbis Pictus. K vydaniu upravil prof. dr. H. Jarník. V Brne 1929. V predmluve str. 29. 25) Nové vydanie od V. Flajšhansa v Čes. Akad. Náuk.

286

■'4ri

zachránený, ale Mocko26 proboval z nemenovaných i viacero iných ako tento vykázať. V nich spoznávame Jána Horčičku ako pevca Leopoldových mimoriadnych súdov prešporských. Pri ospevovaní týchto našiel pre svoje hlboké žiale a city priamu prostú, ale i lahodnú a dôstojnú formu. Jestli sa ich nájde ešte viac, podobne cenných, snáď sa nám v ňom objaví Hruškovic XVII. storočia. Medzi ostatnými zavítal do Saska i Kalinkov bývalý učiteľ, pozdejší kaplán, Tobiáš Masnik (1640—1697), ktorý síce na uni­ verzite wittenberskej našiel miesto, ale neskoršie (1682) sa mohol navrátiť domov. Pri početných latinských prácach napísal i nie­ koľko slovenských. V Nemecku vyšla: Wywolena Boží Winnice Obnovená27 (Draíďany 1682), apologetickým cieľom napísaný život Lutherov. — On opísal i svoje utrpenia, a to jediný v slo­ venskom jazyku. Posledné svoje dni strávil v Uhrovci, odtiaľ pošla jeho posledná (slovenská) práca, „Zpráva Písma Sloven­ ského“ (v Levoči 1696). Venovanie p. Katerine Révayovej, man­ želke p. M. Ostrošiča poučuje o volení titulu diela. Vrelého oce­ nenia dostalo sa týmto jeho slovenským prácam zo znaleckého pera Mockovho. I v diaľke mu tkvela na mysli jeho cirkev a cirkevníci, ohrožovaní v svojej viere neprestajnými nápadmi na Luthera, preto písal v ich jazyku „rečí prostou, snadné ve všem slibnou a nedosti ulíčenou, však pravdivou a srozumitelnou“. O reči a literatúre slovenskej je pamätný jeho úsudok: „A chtéje národu svému i českému ... atď.28 I druhý spis slovenský vyniká týmto rodoľubstvom, ač zostal nevytlačený: „Vézení i vysvobození Tobiáše Masniciusa cirkve ilavské v Uhŕích kaplané“ atď., „se sumovnou tímto svého vezení a vysvobození v jazyku slovenském poznamenáním s tebou se rod sdeluji“. — Živé líčenie pretrpených ne­ restí a múk — jediné z početných toho času a dôvodu — pí­ sané v jazyku slovenskom. V ňom 13 modlitieb, ako Mocko píše, pravých perel.20 A nie menej zodpovedala i potrebám cirkvi tretia jeho práca, ktorú dokončil, keď sa už domov navrátil a posledné dni 28) Sr. História posv. piesne atd. str. 115. *’) „Pravdivá história, kterak cirkev Boží slovem Páné skrz Dr. Luthera obnovená v mnohem soužení, národu se zdvíhání a v tvrdérn prenasledování jako ruže v tŕni vzrostla a rozšírená jest“ — atd. ’•) Mocko str. 45. i9) Mocko str. 46. uverejňuje aj jednu z nich, ktorú Masnik v žalári složil.

287

svoje v Uhrovci trávil: „Zpráva Písma Slovenského, jak se má psáti, čisti a tisknouti. Sebraná a na svetlo vydaná od Tobiáše Masniciusa.“ Najvážnejší vedecký plod z nemeckého vyhnanstva tejto doby, je historiografické podujatie Jána Buria, rektora krupin­ ského, známy pod titulom Micae (Historico-chronologicae Evan­ gel ico Pannonicae). Pôvodca, ako dobrý luterán, žije v myšlien­ kovom svete, známom nám z Magdeburgských Centurií Matiáša Vlaciča (Flaciusa): proti evanjelickej cirkvi, vinici to Božej, bojuje satan rozmanitým spôsobom. Skúsil to i Burius, keď si predsavzal k sláve Božej a k prospechu cirkvi dielo písať: všakovak ho chcel pokúšať a od predsavzatia odviesť. Ale po­ treba dejepisu ev. cirkvi uhorskej je pálčivá, a pôvodca dostal popud z neba, aby nedostatku odpomohol. Z jestvujúcich už diel, ktoré pri práci použiť chcel, ale márne, spomína i Scultetiho „Hypomnema“ a predmluvu Pomaria k svojmu dielu „Hexas disputationum“. Ale mal cennú náhradu z pozostalosti svojho otca „Fasti seu calendaria“, poznámky z roku 1634—1668. Hľadiac na ťažkosti opravdovej histórie, píše: „Sint ergo et ma­ neant micae amicae, ad alias, in libris, quos ego evolvere non potui, absconditas, inquirendas ductiles“. Omlúva formálne nedo­ statky, i štýl a ohradzuje sa proti rozličným cieľom a ich pomluvám. Dielo vo vyhnanstve započaté a veľkou horlivosťou sostavované, nedokončil tam, lebo už rok po započatí jeho sa na­ vrátil do vlasti (1686). Dávno ho už volali jeho Krupinčania na miesto, ktoré pred vyhnanstvom bol zaujal — odkladal, aby prácu dovŕšil.80 Keď sa konečne rozhodol vrátiť sa, už na jeho mieste sedel iný, jemu, stále chorľavému zostaly ešte dva roky (t 1688). Po jeho smrti sdedil prácu jeho syn, mnoho hanený i preto, že veľké dielo otcovo neoddal verejnosti.81 Viac hluku ako iní narobil v živote úbohých trpiteľov Jur Láni. Predne svojimi polemickými spismi, zvlášte proti Lapšanskému, ale aj proti Bársonyovi. V nich ostrie jeho ne­ šetrného pera obrátilo sa i proti skorším už súdruhom nešťastia, ktorí r. 1673 vyššie spomenutý reverz podpísali, čím len zväčšo­ val žiale v ich dušiach. Kalinka a jeho zať-kolega Tarnóczy boli tu v popredí medzi napadnutými. Lániho príklad posmelil so) Micae 125. »«) O jeho synovi súd Matthaeidesov velrni nepriaznivý, Lichner, Micae str. 219. — Čiastočne ho omlúva Horányi: Memoria Hungarorum I.

288 dvoch mladíkov k napísaniu pamfletu „Clypeus veritatis“, v ktorom menuje r. 1673 reverz podpísavších pokrytcami, od­ padlíkmi, zradcami viery a vlasti. Burius, ako tiež napadnutý, v svojich „Micae“ líči ukrutný účinok toho spisu, háji seba i svojich spoluvinníkov a neostáva dlžen zcela zbytočnému a nespravedlivému protivníkovi. Už on nadhodil otázku vieryhodnosti údajnej konfesie tých evanjelikov, ktorí sa v prena­ sledovaní k viere katolíckej obrátili; tá konfesia až do posled­ ných časov pridáva k neprávostiam Szelepcsényovcov nové, neoverené, akoby skutočných nebolo dosť. Ináče Láni ostal v Nemecku a bol tam plodným autorom rozmanitých latinských prác. Slovensky,ako vidno, nepísal. Keď roku 1678 ten spis bol donesený do Žitavy, kde Kalinka so zaťom žili, títo napísali list na univerzitu wittenberskú, v ktorom odmietajú utŕhania v spise „Clypeus“ atď. obsažené a prosia podporu pri obrane svojho mena a svojej cti. — Smrť prekazila ďalšie jeho kroky v tom smere.

Tak zosobňuje skvelý tento vodca a verný arcipastier svereného mu stáda všetky žiale a neresti hnevlivého osudu: stratil faru, biskupskú stolicu, šťastie dcéry v osobe kolegu a súdruha vo vyhnanstve a stratil aj to, čo mu malo dávať útechu v biede a v núdzi: stratil súcit a uznanie čiastky trpiacich práve tých, ktorí mali budúcnosť pred sebou. Dejiny mu prisúdia vence statočnosti v najširšom slova smysle. V Nemecku tricaťročná vojna, u nás súdy Szelepcsényovské boly školou pre veriacich v cvičení sa v pobožnosti. Vhĺbenie sa do žiadosti vlastnej duše, do smyslu Slova božieho a do požiadavkov cirkvi bolo znamením celého západného kresťanstva, jestli i inokedy, tak zvlášte v druhej polovici XVII. storočia. Pevný a trvalý pohyb, ktorý smeroval k pretvoreniu osobnej zbožnosti a potom i k reforme cirkvi tomu primeranej, viaže sa v cirkvi evanjelickej k neveľkému dielku F. J. Spenera. Jeho „Pia desideria“, ako známo, žiadaly hojnejšie využitkovanie Písma Sv., duchovné kňazstvo, praktické kresťanstvo, krotkosť v teologických sporoch, vzdelanie kňazov na univerzitách a pre­ tvorenie zvyklého suchého spôsobu kázania. I tu príde spomenúť Komenského. Jeho „Unum necessarium“ bolo v rukách a mysli Spenera, keď svoje „Pia desideria“ skladal; u nás jeho „Praxis pietatis“ vyšla hneď v rokoch triciatych i v druhej polovici storočia, ale i ostatné asketické

289

diela jeho pripravovaly pôdu reforme Spenerovej. Tiež i apokalyptika zodpovedala smeru a duchu desiderií. Pri tom ovšem treba nezapomínať, že vratké myšlienky v Spenerovom spise obsažené naskrze neboly v protive so snažením a prácou panovavšej dovtedy evanjelickej teológie; malý predchodcov i v jej kruhoch v Nemecku i u nás. Aj Wittenberčania, aj iní prívrženci luteránskej cirkvi a teológie akokoľvek obetovali svoje sily jej obrane, nevyčerpali svojimi prácami o učenie cirkvi, vieru a svoje kresťanstvo. Je to síce dávno známe, ale často zapomínané pre nadmiernu hor­ livosť luteránskych teologov v apológii svojich vyznaní a v do­ kazovaní falše vyznaní ostatných. Jestli snáď reformáti viac starosti venovali kresťanskosti života už úradne ako luteráni, to záviselo preca od osobností a cirkevných vodcov, či brali svoju životnú úlohu vážne, čím boli sami naplnení, čo iným vedeli a chceli sdeliť. — Zanechanie dialektických, neplodných jemností a hlásanie čistoty duše Bohu oddanej, bezúhonnosti obcovania kresťanského — a to poukázaním na blízkosť konca sveta, je aj u mnohých evanjelikov i heslom i úlohou, ktorej sa držia; a na pr. pôvod najobľúbenejších cirkevných piesní vedie do kruhov tak zv. ev. ortodoxie XVI. a XVII. storočia. I heslo „Pia desideria“ vzniklo v jej lone, — myšlienky tak zv. pietizmu nachodíme s niektorým pochybnej ceny pribarvením i u spomínaných už nami mužov, Nemcov i Slovákov jednako, tak u D. Klescha, Štef. Pilárika II., Horčičku atď. Keď sa pô­ sobením F. J. Spenera boje o pietizmus v Nemecku rozvily, nastalo triedenie duchov i u nás; pobyt vo vyhnanstve, ktorý našich vyhnancov priviedol do styku s oboma stranami, pri­ viedol ich k pripojeniu sa jednej alebo druhej strane. Najviac býva spomínaná cirkev bystrická, čo priekopníčka tak zv. pietizmu. Jej kňaz Burius vraj bol ako vyhnanec účastný na prácach jeho vodcov v Nemecku, jej učiteľ Simonides vydal vraj katechizmus, ktorý vzbudil odpor v kruhoch pravoverných teologov. Keď sa potom novozaložená hallenská univerzita stala baštou pietizmu, študenti v Halle dostali sa samosebou pod jeho vplyv. Ale tí, ktorí študovali, ako D. Krman vo Wittenbergu,82 práve tak prirodzene povstali za hájenie cirkevného učenia, za jednotnosť sborov, ohrožených pietistickými „shromaždeniami“ a za cirkevné vierovyznania, pietistami nezapierané, ale nie 3t) Halle bolo novou tvorbou pruskej školskej politiky. Sr. o tom spis Schradera: Gescb. d. Univ. Halle. 19

290

dosť vážené. Tak odvislosť evanjelickej učenosti od Nemecka už sama o sebe nám vysvetľuje, že borba duchov rozpútaná Spenerom prenikla, ako do iných evanjelických zemí i k nám, opanovala aj tu sbory a jej vodcov na viac ako polstoročie. Galejný martýr Ján Simonides, pobudnul viac rokov vo Wittenbergu, navrátil sa do vlasti po šopronskom sneme a do­ stal úrad v zvolenskom senioráte, na konec na slovenskej fare v B. Bystrici. — Spomínaný nami už historik prežitých utrpení, on už bol napísal i logické i katechetické latinské spisy a našiel uznanie i v lone wittenberskej teologickej fakulty. Po štvrťstoročnom kňazskom účinkovaní v slovenských sboroch, v ktorých horlivé katechizoval, odhodlal sa pomôcť svojim bratom v úrade, zvlášte mladším a sostavil podľa poriadku Lutherovho malého katechizmu obšírny návod náboženského vyučovania mládeže. Tak vzniklo jeho „Wyswetlenj Krestianskeho Učenj“, ktoré po­ drobil cenzúre nielen wittenberskej fakulty, ale aj početných bratov v úrade, tak aj superintendenta Záblera v Šarišskej. So všetkých strán sobral pochvaly a povzbudenia a tak v dobe lichého náboženskéko hnetu, dal vytlačiť r. 1704 svoje objemné dielo (vyše 800 strán oktávu, ovšem neveľkého) v Žitave. Udalosť v ten čas nie ojedinelá, hodná zaznačenia i pre nás z mnohých ohľadov už pre objem knihy; takého slovenského katechizmu ešte nebolo. Zaslúži starosť i pôvodcova pozornosť o sverené mu slovenské stádo, tak isto ako i povedomie písať dosť srozumiteľne a dosť správne. Vyznáva v predmluve, že „ortografiám