Experiment lásky.

Citation preview

ANTON

SRHOLEC

EXPERIMENT LÁSKY

Na ceste 1989

ANTON

SRHOLEC

EXPERIMENT LÁSKY

Pódia toho spoznajú všetcl, že ste moji učeníci,

ako sa budete navzájom milovat. Ján, 13, 31

Musím sa znova narodiť. Musím sa změ­ nit Len změněný člověk móže meniť svět... Ale ako sa móžem zmeniť, keď som už starý? - Zvyky, povaha, prostredie sú ako železná kosel'a. Móžem viac milovat Boha. Tej lásky nikdy nemóže byť dost. Aj l'udí. Oni zno­ va a znova potrebujú moju lásku. To hlavně pre mňa je: vytrvat vo svojej prvotnej láske a službě.

3

Milí

priatella!

V čase, keď nadobúdame právo na „zaslúžený odpočinok", zamýštam sa plný vďačnosti nad cestou, ktorú mi bolo dopriate prejsť. Nebola vždy slnečná. Ale nebola ani taká tem­ ná a ťažká, aby som dačo 1'utoval, alebo túžil na nej dačo změnit. Bolo to nádherné dobrodružstvo. Vždy som citíl a pře­ žíval, že ma vedie dobrá a láskavá Ruka, ktorá mi aj ťažké chvíle vždy nakoniec obrátila na radost a na úžitok. Tak som si zvykol blahořečit životu za všetko a bolo to dobré. Na svojich cestách i pri rázných slávnostiach, vo vyhnán stvách, v samotách, som střetal mnoho rudí, ktorých život tiež nešanoval, a stali sa mojimi priatefmi. Nejestvujú náho­ dy v našom živote. Všetkých nás zjednocuje tá istá Ruka. Spriaznení Tudským údelom, obavami o ten ohrozený život, odmietaním lží a násilia, vierou v lepší svět, sme často pře­ žívali nezabudnutel'né chvíle, či už v priaítefských pohovoroch, o tom všetkom, čo nám na srdci narástlo, alebo pri modlitbách. Z nich sme čerpali silu a světlo, ktoré pre mňa bolo múdrym korektívom, zdrojom inšpirácie a pře vás, ako sa mi zdálo, pěkným zážitkom a dókazom, že jestvuje člověk, ktorý vás má naozaj rád, nosí vás v srdci, dělí sa s vámi o vaše obavy a kříže, aj o skromné úspěchy a radosti a učí sa od vás. Do svojich sedmerých samot som sa vracal obda­ rovaný vašou láskou, úctou a pochopením a keď stratím všetok svoj majetok, viem, že vaša láska ma bude všade sprevádzať. Pře člověka, ktorý kráča svetom sám, bez rodiny a domova, je to krátovstvo. Přežíval som spolu s vámi vieru, ktorú mi vštepili moji mi­ lovaní rodičia. Nosil som ju v sebe a budoval, hoc som bol kdekofvek. Po nich som zdědil aj trochu humoru a odvahu svoj život statočne žit, ale aj hlbšie o ňom uvažovat. Svoju vieru nechápem ako abstraktně učenie, ktoré sa má člověk naučit a strážit jeho čistotu, ale skór ako bezvýhradný vztah k živému Bohu a ku konkrétnému člověku, nech sa nachádza

5

v akejkotvek situácii. Takúto živú vieru som sa usiloval hlá sať a prehlbovať aj vo všetkých vás, ktorí ste niekol’ko ro kov počúvali moje kňazské príhovory v Bratislavě, Perneku, vo Vefkom Záluží, v Záhorskej Vsi Skalici a inde, kde sme sa střetli. Spája nás ohromná sila. Podáváme si ruky, ako vytrvalí robotníci na stavbě, pre ktorú celé generácie našich predkov žili a umierali. V múdrosti katechizmu ste porozuměli, že ži­ vot nie je len moja súkromná vec, ale vážná neopakovateTná událost. Naši predkovia aj bez vysokých škol věděli, že bez Boha je všetko naše počínanie máme. Učili nás^milovat Bo­ ha, l'udí, přírodu, poctivo pracovat a čestne žit. Bol som svedkom, ako ste toto vzácné dedičstvo odovzdávali svojim deťom, často osamotení oproti tol'kému náporu ateizmu a diskrimináciám, s rizikom, že sa nedostáná do škol. Dělil som sa s vámi o radost', keď z vašich rodin postupné vychádzali pěkní a múdri 1'udia, na ktorých jasné vidíme pokrok v poznaní, ale hlavně v přijatí a přežívaní toho hlavného, ťažko vyslovitel'ného, čo dává životu chuť a zmysel. Mnohí z vás ste ma prosili, aby som vás navštívil, alebo aby som vám napísal. Je to tá najpriamejšia Tudská komunikácia, ktorá je pre nás zdrojom radosti. Keďže aj mňa melie neúprosný čas a od niektorých ma dělí sedem hór a sedem dolin, a možno o rok o dva jo alebo ktokol'vek z nás tu už nebudeme, rozhodol som sa prihovoriť sa k vám aspoň takto - priehrštím svojich úvah a myšlienok, vybraných do tejto skromnej brožúrky. Vdčšina z nich má svoj póvod v mojich osobných denníkových záznamoch najma z posledných rokov Vyvolali alebo inšpirovali ich stretnutia s vámi, priatel'mi, známými i menej známými, viac alebo menej veriacimi dušami Božieho 1'udu, ako aj poznatky a skúsenosti z pastorácie a vykonávania denných povinností. Viem, že máte doma plno múdrych knih, novin i časopisov a televízia i rozhlas sypú na vás celé hory řečí. Napriek tomu dúfam, že tento zvazoček príhovorov přijmete ako pozdrav či list od blízkého priateťa. Musím vás však poprosit aj o odpustenie. Nemalí ste to šťastie stretnúť hrdinu, ani svatca, ani spisovatefa. Len člo­ věka, ktorý podobné ako vy poctivo nesie svoje břemeno, neuhýba sa, nehádže ho na iných a navýše snaží sa tú ži-

6

votnú tieseň přetavit na příklad a na pár teplých, pravdivých slov, ako to isté robíte aj vy v samotě pri práci alebo v tichu svojho domova. Len tak sa totiž rodia šlová, ktoré sú liekom pre našich najdrahších, za ktorých nesieme zodpovědnost. A prepáčte mi, prosím, aj to, že podobné ako nie každý liek má příjemná chuť, možno aj niektoré moje šlová majú horká alebo pálivá příchuť, že je v nich nespokojnosť aj kritickosť (aj voči sebe), no sá vždy áprimné, dobromysel’né, přežité, podložené životnými poznatkami a skásenosťami.

Mám vás rád, priatelia.

Všetkých, ktorí ste neprepadli hmotě a záleží vám na duchov­ ných hodnotách. Všetkých svojich rovesníkov a tých, čo přežili podobné osudy ako ja, ale aj všetkých mladších a mladých, ktorí našli, alebo ešte htadajá svoje miesto v živote s Kristom. Všetkých, ktorí sa trápíte, aby vaše děti žili v Fudskejšom svete. Všetkých chorých, neáspešných, odpísaných, ktorým čas a si­ la uniká ako piesok v přesýpacích hodinách. Všetkých využívaných, zneužívaných, ktorí svoje najkrajšie roky a sily vyčerpáte na stavbě babylonské) veže. Nedajte sa mýlit. To sá len základy Božieho města. Všetkých, ktorí tážite po pravdě, spravodlivosti a láske. Pre tieto hodnoty sa; namáháte a obetujete. Pre čo žijeme, pre to budeme aj umierať. Ale dóstojne a hrdo. Všetkých, ktorí s obavami, ale aj s nádejou hl'adite do budácnosti, tak ako ja. Buďte bdělí. Boh má vždy posledně slovo. Všetkých vás srdečne pozdravujem, aj vašich drahých, čo patria do našej rodiny.

7

I NAŠE

A

MIE STO

POSLANIE

VO

SVETE

Vo vážných životných situáciách, v ťožkých dobách a najma v rozhodujúcich chvíFach života zamýšl‘ame sa nad otázkou, ako žiť, čo robit, a robíme si programy do ďalšieho života. Ak rozmýšťame ako kresťania, vieme, že život i právo na ži­ vot máme od Boha. My sme si zvykli ďokovať Bohu za život za všetko, čo máme. Učíme sa niesť aj svoje kříže, trápíme sa so životom, hťadáme jeho zmysel. Učíme sa navzájom v tejto škole života přežívat ho čo najmúdrejšie a respektovat aj prá­ va iných, ktoré majú tak isto od Boha. Súčasne si aj spytujeme svedomie za všetko, čo sme přežili, ale aj za ten svět okolo nás, ktorý nevyzerá ružovo a ani ja ho nechcem prikráštovať. Trápia nás najma 1'udia, ktorí sú nám najbližší. Ak je svět okolo nás zlý, musíme si spytovať svedomie, čo sme my urobili, aby bol lepší. Mám taký názor, že v tomto našom svete takmer na každom mieste je pokrstený křesťan. To znamená, že ak je niečo zlé, zlyhávame aj my kresťania. A přitom kresťania - to by mali byť ako ohníky, pri ktorých sa zohrejeme. Moli by sme ich cítiť všade, vo svojich rodinách, na pracoviskách. Bohužial' však uvědomujeme si to obyčajne až vtedy, keď spomedzi nás odídu, keď ich stratíme, alebo keď ich Boh povolá k sebe. Tam, kde sú kresťania, málo by byť 1'udské teplo, dóvera, pokoj, sloboda i poctivá práca. Doteraz sme sa to však vel'mi nenaučili. V tomto storočí sme přežili dve katastrofy, ktoré priniesli 1'udstvu nesmierne utrpenia. Ale všetci sme na jed­ nej lodi a všetci sme děti jednej civilizácie a tá civilizácia je křesťanská, móže si kto chce, spievať akékoívek pěsničky. Proroci, ktorí vždy hovořili v Božom mene, v mene pravdy a člověka, hlásali lepší a spravodlivejší svět. Neboli to utopisti, ani ctitelia pomerov „status quo". Vyhlašovali, že svět móže byť lepší a humánnější. Všetky proroctvá rozprávajú o lepšom svete, ktorý nám nespadne z neba, ale ktorý máme budovať, zapojit' sa do jeho budovania. Tak třeba rozumieť

8

slovám prorokov, hlavně však „Veťkého proroka, ktorý povstal medzi námi" - Ježiša. Hlásal kráťovstvo, ktoré nie je z tohto světa, ale je no tomto svete. Aj nás posiela do světa a tvrdí nám, že svět by nemusel byť taký zlý, ak my budeme takí ako On. Pri Ježíšovi přežili ťudia po prvýkrát Božie krá1'ovstvo - vel'kú lásku, novů kvalitu vzťahov aj medzi I'urfmi. Tam bol každý přijatý, milovaný, tam všetci ťudia boli rovní, přežívali společenstvo, dělili sa so všetkým, tam dostali nádej i poslania. Na tento překrásný sen ťudstvo nevie za búdnúť. A ak dnes rozprávame o spravodlivom svete, vždy musíme hovoriť o ňom v spojitosti s Kristom. Evanjelium je program pre Božie kráťovstvo, ktoré aj my máme budovať.

* * * Na akých základoch stojí celý náš život? Základ - to je niečo stabilně, jednoznačné, spoťahlivé. Takým základem mójho života je Kristus, ale nie v dajakej abstraktně) formě. Je to Kristus, ktorý ma predovšetkým učí. Kristus, ktorý ma neustáile oslovuje, ktorý mi verí, ktorý ma vedie, ktorý ma posiela a ktorý ma vždy a stále čaká. Všimnite si, kol'ko ťudí trpí, lebo sa dali oklamať a stavali na iných základoch. Alebo zbabrali svoje základy a stále sa namáhajú udržať pohromadě tú stavbu, ktorá sa im pod rukami rozpadá. Nedaří sa im to však, lebo ich život stojí na piesku. Také sú neúprosné zákony pre jednotlivce i pre spoločnosť. Nemusíte ich vedieť definovat, ale musíte ich zachovávat, ak chcete žit a přežit. I moderná spoločnosť iba zliepa a šti­ ka svoju biednu chalupu. Aj keď voči neveriacim nemáme vždy poruke přesvědčivé argumenty, vždy máme dóvody ostat kresťanmi. Ak je našou budúcnosťou Boh, je to viac než aká koťvek světská prespektíva. Ak je Boh láska, je lepšie, múdrejšie věřit láske než ničomu alebo násiliu. Poslušnost voči světským zákonom nám uťahčuje život, no rovnako citliví a pozorní máme byť aj voči zákonom prírody a ešte vačšmi k tým zákonom a tajomstvám života, ktoré skór iba tušíme, než by sme ich věděli definovat. Ak máme žit v Církvi ako v spoločenstve, ktoré nám chrá­ ní kontinuitu pravdy, som radšej v Církvi všeobecnej než par-

9

ciálnej. Ak nám třeba študovat desiatky, stovky autorov, prečo by sme neštudovali Krista? Stotožníme sa naplno s křes­ ťanstvem, ktoré má za sebou dve tisícročia zápasu o člověka a naviac ešte dedičstvo Mojžišovho zákona. Teraz je v hre celá naša budúcnosť. Musíme sa rozhodnúť, či budeme život iba konzumovat, alebo sa nám stane cestou k budúcnostL Všetci sme pútnici k Jeruzalému. Vetká budúc­ nosť sa připravuje počas celého života. Každý z nás máme kus viny na tom, čo sa stalo. Francúzsky filozof Sartre, hoci nebol kresťanom, v jednej svojej hre vyslovil myšlienku, že všetci máme „špinavé ruky". Odpuštěné nám bude, ak v pokoře uznáme svoju vinu. Musíme prijať pokánie, ale nie ako jednorázové gesto, ale ako proces.

*

*

*

Premeňme naše rodiny o společenstva na „výskumné strediská” novej humanity. Ciťme sa v nich ako zodpovědní pra covníci, experimentujúci a do úmoru hťadajúci riešenie problémov, ktoré nám prináša život - od hygieny a správnej ži­ votosprávy cez medzitudské vzťahy až k mystike. Zamerajme svoju mysef vyššie než po každodennú starosť o auto, zá­ hradu, hobby. Je cenné všímat si mnohé aktivity iných. Sú to často iniciativy aj zo světa nekresťanov. Je to státisícová ar­ máda jogínov. Ludia, ktorí denne meditujú, relaxujú, študujú, dovolenky prežívajú odriekaním si cigariet, alkoholu, cuk­ ru, tuku, vajec, masa, kávy, přitom zachovávajú v jednom dni v týždni úplný post. Urobili obrovský kus práce pre zdravie 1'udí. Rodí sa nová spiritualito. Priamo pod oknami nám rastie armáda Svedkov Jehovových. Jej členovia pokladajú za čest vydat hoc i za cenu utrpenia svědectvo pravdivosti svo­ jej idey. Bratská církev v Bratislavě si aj za nojťažších podmienok vybúdovala nový kostol. Stojí za to ísť sa pozrieť na to, čo možno pri vytrvalosti, obětavosti o lóske dokázat. Všetko musí byť predchnuté modlitbou. Niekedy mám do­ jem, ako by sa modlitba dostávala do krízy. Položme si otáz­ ku: Za čo sa modlit? - V tejto súvislosti sa mi žiada odpovedať: Za naozaj brotskú církev. Aby sme v rámci nášho cir-

10

kevného společenstva boli bratla a sestry. Aby sme nemuseli precestovať stovky kllometrov, kerf potřebujeme brata, čo má otvorené dveře, srdce, ruky a niekedy aj peňaženku. Nazýva sa to princip úprimnej lásky k blížnému a vzájomnej důvěry. Platí to oj v rámci Církvi: aby veriacl mail plnú dá věru vočl svojim kňazom a kňazl voči představeným, ale aj naopak, zhora nadol. Modlíme sa, aby sme boli schopní prlmerane odpovedať na výzvy tejto doby, v ktorej je nám dopriate žlť. Aby sme boil statočnl o boll schopní unlesť slobodu aj kříž, ktorý nám kaž dému uložil Pán ako dar a, prlvllégium, důkaz lásky. Je zná­ me, že svdtci - aj Ján XXIII.-sa Často modlili ,,Non nobis, Dominel" Nle nám, Panel). Mne zaiste nehrozí sláva. Len v báz­ ni prosím, aby som tento život dožil ako čestný člověk, ktorý nestratil vieru a žil to, čo učil, a poslúžil Božiemu l*udu aj po smrti. Je jeden vesmírný, neomylný zákon: Utrpenle o bolesť, dobrovol'ne přijaté a pěstované, prlnášajú nám a světu to, čo potřebujeme. Nie je to nič iné ako to, čo nám odkazuje náš Pán: Kto ma chce následovat, nech vezme svoj kříž. Ne­ myslíte si, že ja toto všetko mám už přežité a přetavené! To sa len hladnému snívá o mise koláčov. Trpíme viac svojimi myšlienkami než chorobami. Musíme sí všok uvědomit, že nám třeba predovšetkým a ponejprv změnit svoj vlastný život a potom sa změní i svět okolo nás. Nelámme nikdy nalomenu trstinu ani u druhých, ani u seba. *

*

*

Na člověku je rozhodujúce, aký je, Čo obsahuje, čo nesie. Nie to, čím je, akú profeslu vykonává, ale ako ju robí a čo je v ňom. I mne je jedno, čl som farárom alebo skladnlkom. Důležité je to, aký som, čo neslem. Podstatné je, aby som bol dost silný aj tu i tam vydat svědectvo. V bolesti sa rodíš ako nový člověk. Vzdáváme Ti, Bože, vďaku za ten dar. Na­ vaříme si kašu o ťažké, preťažké |e ju niekedy zjesť. Ako by nám ubúdalo radosti. Možno je to tým, že naša viera nie |e dost hlboká. Žijeme a svědčíme vskutku o vetkonočnom tajomstve? V živote si nemůžeme trúfoť na nič vláčej, než byť robot­

il

níkmi tohto 1'udu. Ponechejme si aspoň svoju hrdosť, védo mie, že našimi rukami, hlavami a srdciami sa buduje ten lepší svět a že z tohto světa si nič nezoberieme. Odmietajme rad šej aj to málo, čo nám patří, len aby sme si uchránili svoju slobodu. I kerf sme niekedy neuznaní, urážaní a bezmocní, predsa máme svoju čest, dóstojnosť, hrdosť. Vieme, čo chce me. Veď sme stavitelio duchovnej obce. Nezabudnime na to že to budu tichí, ktorí dobyjú tento svět. Vyžaduje si to však niečo, čo je podstatou křesťanského života, mať silu vždy za­ čínat znovu. Znovu sa rodiť - v tom je naša veťkosť, ktorú nám nik nemóže vziať a pre ktorú bude křesťanstvo vždy mla­ dé. Takto rastieme. Ak rastieme, překonáváme ťažkosti. V jed­ nej nestráženej chvíli si niekedy navaříš tol’ko kaše, že nestačia celé mesiace, aby si sa z rfej vylízal. Ale to ma Boh vedie tou cestou. Iba v neúspechoch a utrpení spožnáš, aký si úbohý. V živote sa střetáváme s množstvem nespravedlivých po­ nížení a urážok. Naučme sa zabúdať a odpúšťať. Nám ne stačí búrať. Musíme mať v sebe vášeň budovat lepší svět. Viezli sme sa na jednej vel'kej lodi. Boli sme na nej šťastní a spokojní. Našou úlohou bolo len bránit tú správnu loď oproti iným, ktoré neprídu do přístavu, ďakovať za milost, že máme cestovný lístok, a poslúchať, aby s námi nemalí problémy.

Stará loď má trhliny. Vtrhli na ňu piráti a vieme, že aj iné lode plávajú k přístavu, čo teraz? Opravovat' loď, alebo ju opustit a plávat na vlastnú pásť no nekonečnom moři? To sú problémy, ktoré zaiste trapia mnohých. Třeba nám veriť, že keď budeme věrní, poctiví, pravdiví, aj na tejto lodi móžeme dorásť k slobodě a k naplneniu svojho života a teda k záchra­ ně. Jedno je skálopevné iste, že iba Boh nám máže vo svojej dobrotě o milosrdenstve zachránit našu ohrozenú loď. Nemóžeme všetci hrát veíkú hru, ale tú, ktorú hráme, hraj­ me poctivo. Napriek tomu živme sa vetkou túžbou a vášňou napomáhat zjednocovanie najlepších duchov všetkých křesťanských cír­ kvi do jednej Kristovej církvi. Vždy nám třeba hovořit a myslieť na l'ud Boží, Kristov l'ud, vyvolený, vykúpený, prenasledovaný a nepochopený vo svete alebo v jednotlivých cir

12

kvách. Ako samozřejmé musíme přijat pluralitu ciest v zá pase o jedinú pravdu, ktorou je Kristus, a toho sa nemažeme zmocnit svojím rozumom, oko sa on zmocnil nás svojou lás­ kou. Vierohodnosť nás a církvi je v stávke. Musíme si uvědomit verků zodpovědnost za Božie posel­ stvo v tomto čase a hlavně u nás. Boh si nás nehodných vy­ volil, aby sme svojimi ústami, skutkomi, rukami a niekedy i mlčaním svědčili o Ňom. Nech teda žiari z nás sila Kristova. Nech každý, kto nás vidí, vidí Krista. Tak nech hovoří aj naše mlčanie aj naša zmocnit svojím rozumom, ako sa on zmocnil nás svojou lástichá radost. Osobitne v tejto chvíli, keď nám Boh daroval svědčit o Ňom, nemalí by sme zlýhať.

13

II ŽIVOT

A

VIERA

žlť po křesťansky, žiť ako křesťan sa berle ako ciď. Stává sa to samoúčelné, čím ďalej sa mi zdá, že je to tiež len prostriedok poznanla, ako následovat Krista a tak obohatit a znásobit svoj život. „Noto som prlšlel, aby ste malí život o aby ste ho mail bohatší". Nik nemusí žiť ako vydedenec, siroto. Ak přijmeš Krista, jeho prostriedky a spásoby, mážeš z celého života urobit radostnu hostinu a veťkú událost. Nepřekročíš svoj vlastný tleň. Po končeky vlasov ponořený do hmoty, příslušník národa, ktorý už len tým, že je malý, musí poslúchať a sledovat mocných o veťkých, žiadna modrá krv. Spolu s ostatnými veriacimi zdiel'am tle isté prvotiny ducha a zápasím o jeho víťazstvo v sebe a vo svojom okolí. Najmenej dve desaťročia to trvá, než sa člověk naučí ovládat svoje tělo. Sotva sa to naučí, fascinuje ho hmota okolo. Dobývá svět, vedu, techniku, čo pohlcuje obrovské energie a more času. Duch má stále malý prlestor vo svete, aj v našej duši. Ako len dlho to trvá, než člověk dospeje k veťkej múdrosti, že hmotá samotná nič neznamená. Že to hlavně je Duch. Aj samotná hmota bez ducha sa vyčerpá, na smrť unaví. Hmota je krásno, keď |u presvieti Duch, Oslava Ducha je monifestácia toho najkrajšieho v nás. Až při pohl'ade na člověka, ktorý sa topí v hmotě, alebo ktorému nebolo doprlate, aby sa rozvinul, si uvědomíme, okí sme bo­ hatí. Viera je v podstatě milost. Všetko je dar Boží, ktorý sa nám dává podl'a nám neznámých zákonitostí. Strata viery alebo jej nedostatok je asi Božie dopustenle, Staré křesťanské čnosti v kontexte moderného světa dostóvajú novů náplň. Chudoba je pokojné znášanie životnej úrovně so snahou

14

nestať sa jej otrokom a často len rozumná viera v užívaní všetkých pěkných a dobrých věcí. čistota sa skoro celá preniesla do čestného a zodpovědné­ ho manželstvo, do vážnej přípravy naň o u toho malého percenta rudí, čo žijú mimo manželstva, na život čestný a prav­ divý. Poslušnost má svoju karikatúru v klaňoní sa moci. V ustu­ povaní a mlčení před silnými. Poslušnost je sloboda konat to, čo je potřebné a správné, a často suplováním nedostatku autority. Věrnost nie je v rečiach, ale aj v tom, že člověk neopustí svojho blížného, kerf trpí, kerf je unavený, kerf potřebuje po­ moc, ostane pri ňom aj napriek jeho chybám a biede. Pokora je poznanie pravdy. Tú má člověk presadzovať vy­ trvalo, húževnate, všetkými prostriedkami, ale s úctou k pro­ tivníkovi. Podfa mňa najvočším hriechom je lenivost. Je to zabitie obrovských možností, rozumových i citových. Len ich plným rozvinutím sa člověk stává človekom. *

*

*

Nie je dóležité, kde budem žit, ale či oslávim Boha. Ověřil som si to aj vo vefmi ťažkých skúškach. Sloboda nie je to, čo mi ako milost udělí táto společnost alebo vrchnost. Sloboda je duch vo mne, ochotný povzniesť sa nad hmotu, nad všetko, čo je hmotné a pominutefné. Silo byť slobodný od toho, čo Biblia a cirkevná tradícia nazýva hriechom a byť slobodný, přístup­ ný a otvorený pre to, čo nazýva milosťou a čnosťou. My kresťania máme za úlohu učit sa umeniu, ako rados­ tné uniesť tú trošku voňajúcej, trblietajúcej sa, kvitnúcej, fascinuúcej hmoty a nestať sa jej otrokom. Uniesť to bohatstvo svojho těla, prostredia, l’udí ako Boží dar. V poslušnosti hoci oko bohaté děti, ktoré málokedy unesú celé dedičstvo předkov, preberú zaň zodpovědnost a rastů ako šťachetní, užiteč­ ní a mudri 1'udia. To len zo špatného žobráka je mrcho pán. Ak som sa v niečom nepomýlil, tak to je máj každý, aj ten najmenší pohyb smerom k duchovnému. Táto oblast pomaly

15

rastie, šíři sa a mám z nej najváčšiu radost’. Je to dar Boží a Kristova milost'. Každý pohyb smerom naspat’ k hmotě je regres a hriech. To platí pre celé ťudstvo. Z otroctva hmoty k slobodě ducha. Duchovné dary sú zdrojom právej radosti. Na oslavu Svatého Ducha majú len tí, čo o Ducha zápasia. Otváráme sa pre jeho dary a čakáme. Tie najvzácnejšie dary do­ stáváme len v pokornej modlitbě. Duchu Svátý, ďakujem Ti za to, že si ma po všetkých mo jich cestách viedol a sprevádzal. Tvoje dary sú mi vzácnejšie než všetko bohatstvo. Ponúkam sa Ti ako nádoba, alebo nástroj, aby si ma naplnil pre konanie dobra v tomto svete.

*

*

*

Hmota je stálým ohrožením člověka, že ak sa pri jej ne­ ustálých mnohorakých tvaroch a podobách zabudne, stane sa jej otrokom. Člověk sa nazdáva, že sa jej hromaděním oslobodí, a v skutočnosti sa do nej viac zamotává. Je ovel'a 1'ahšie a jednoduchšie sústrediť svoju pozornost’ na ňu. Je prehťadná, evidovatďná, má svoje čáro, zvačšuje sebavedomie, budí pocit istoty a bezpečnosti. Naproti tomu cesta Ducha je namáhavá. Tu člověk nikdy nie je na konci. Duchovné hodnoty dnes nie sú přitažlivé. Si ako Izrael. Zápasíš s Bohom aj s 1’uďmi. Nevzdáváš sa, ale ani sa nemáš s kým podělit’ o tú radost. Váčšina l'udí je ponořená do hmotného světa. Kdesi sme sa rozišli a naše postoje sú stále vzdialenejšie. Přestáváme si rozumieť. Du chovný člověk je v izolácii, ktorú si sám vybudoval. Návrat k hmotě je cesta naspat’. Kde je tu Boh v tomto sekularizovanom svete? Len sta­ řenky vedia, že je Zelený štvrtok a čo sa patří. Děti a funk­ cionáři obce oslavujú výročie oslobodenia. My vieme, od čoho nás oslobodili. Musíš byť vel'mi trpezlivý a hlboký. Pravdu nezbadáš na povrchu ako farára podl’a obleku. U l’udí musíš čakať, hl’adat, hádat, skúmať. Je to ovel'a horšie. čo v člověku je, alebo je v ňom falošné, zbadáš podl’a jeho řeči. Ludia bez Boha robia sa istejší, sebavedomí. Boh, to je slávnosť, tajomstvo, skrytá perla, poklad a šperk, tajomná komnata. Až si to zaslúžiš, prezradím ti kl'úč.

16

Moderného člověka móžeme charakterizovat aj ako bytost', ktorá má malé srdce. Ako sa prejavuje, to nie je láska, ale sebectvo, brutalito, fyziológia, klam. To, čo servíruje, nie je láska, ale sentimentalita. Sladká ako lačné víno. Na konci zákonité smútok a otrava. Srdce má malé ako myš. Srdečnost, vetkodušnosť je dar, aj úloha. Aj to sa musí učit. Vel'ké vzdelanie, vel'ké srdce. Móže byť vel'ká láska, ako sú vel'ké vědomosti. Škoda, že na to nemáme školy. Kristus s otvoreným náručím a srdcom ostává ničím a ni­ kým nenahraditelný vzor. Škola, kde by ho fudia mali po­ znávat a učit sa kráčat ako On, je často plná predpisov a nič nehovoriacich slov, až sa ten jednoduchý jasný Ježišov obraz stráca.

* * ♦ Požiadavkou pravého křesťanstva je uveriť, že Boh ma mi­ luje. Otvoriť sa Jeho láske. Odpovedať na Jeho výzvy. Asi tak, ako dieta má odpovedať na lásku svojich rodičov. Mať cit pre Boha. Keď sa v egoizme uzatvoríme Jeho láske, stává sa v našom živote zbytočný, alebo mu hádžeme omrvinky svojho ča­ su, sily, myslenia pre případ, keby náhodou... Boh nie je žob rák, odkázaný na náš milodar. Ak sa k Němu hlásíme až vtedy, keď je zle, je to falošné náboženstvo. Záchrana před ne­ štěstím, jediné útočiště, aby sme si nezúfali. Člověk nemóže kráčat dvorná cestami. Nemóže sedieť na dvoch stoličkách. Nemóže slúžiť dvom pánom. Křesťanstvo je cesta vedúca k dokonalosti, jediná cesta, harmonia, rov­ nováha medzi duchom a hmotou, neustále napdtie, ktorým sa ide napřed od hodnoty k hodnotě a všetky sú fascinujúce, lebo všetky sú z láskavej Božej ruky. To staré křesťanstvo - nedel’u Bohu a týždeň sebe - je neurotizujúce a neurotické. Nakoniec zvíťazí ten pracovný týždeň a člověk ani nevie, ako sa stane otrokom. Zdá sa mi, že 1'udstvo si uvědomuje bezvýchodiskovosť situácie a veta hlavně mladých l'udí sa radikálně hlási k viere. Tá naša poloviera a položivosť sa im protiví. Vo vol'be medzi minulosťou a budúcnosťou rozhodne volím to druhé.

17

Podobná alternativa je - bohatí, ktorí sú staří a platia, a mladí, ktorí stále potrebujú, mýlia sa a riskujú. Tito majú moje sympatie. Ak s láskou přijmeš akýkotvek úděl, móže sa ti stať cestou, no ktorej nájdeš radosť i svdtosť. V tom je vetkosť křes­ ťanstva a robí ho nezničiteťným a ničím nenahraditetným. Musíme sa učit rozumieť sami sebe. Kam ideme, čo chce­ me? Aký je zmysel nášho života, zápasu a kríža? Rozumieš sám sebe? Co ty htadáš? Vraj Krista ukřižované­ ho. To je pěkné. Obidvoja vieme, koho cituješ, ale ja ti ne­ věřím. Keby si bol poctivý a keby si na to mal, povedal by si: ,,HI'adám sebo. Som s Kristom přibitý, s ním trpím a znášam bolesti - svoje a trocha aj ostatných. Ukazujem im, ako sa má žiť. Som modelom, oby si zo mňa brali příklad“. Scho­ vávat sa za Krista, to je ako keď so naši odporcovia schovávajú za múdrych filozofov. Študujú, citujú, povzbudzujú, vyhrážajú sa, ale nik im neverí. člověk sa nikam nemá tlačiť. Křesťanstvo je také vel'ké, že vel'kým človekom a svátým sa móže stať aj na> poslednom mieste. Svět sa zachraňuje láskou a utrpením, modlitbou a obetou, a nie funkcionářskými rečami a článkami v novi­ nách. Člověk však musí seba i iných v prvom radě pochopit - porozumieť. Len miera ponorenia sa do Jeho života, odvaha indentity s Ním je mierou tvojho pósobenia. Třeba však, aby si bol sebekritický a cháipal aj seba v ambivalencii výsledkov. Aj najkrajší let sa móže skončit vedl'a, najmúdrejšie a najlepšie mienené šlová móžu spósobiť pravý opak. Ak budeš ako ten citovaný vzor, on aj malé premení na veťké a slabé na silné. Urobí z vody lepšie víno, než to, čo si si připravil. Aby si druhého člověka pochopil, musel by si s ním veťmi dlho žiť. Na to nestačí stretnutie, známost z videnia. Je to studno, ktorú len tak nevyčerpáš. Ludia, ktorým bolo dopriate žiť s ním, ho najlepšie poznajú. Pri jeho odchode mlčia, vedia, čo je to bolest. Vedia, koťko je toho nevysloviteťného. Poznajú márnosť a infláciu slova. Nám, ktorí sme ho len po­ vrchné poznali, ostává úloha zvážit jeho úrodu, ocenit jeho přínos a poďakovať sa za ten dar Bohu, ktorý vie všetko, mlčí, ale nie je mlčaním smutným. Nenechal nás v tejto ťaž-

18

kej hodině zraněných a bezútešne osamotených. Poslal nám svojho Syna, ktorý nám svojim učením a svojím príkladom vnáša do tejto situácie světlo a nádej. Křesťanstvo žije v čase, ole hrá s ve^posťou. Generácia prichádzajúcich vystrieda generáciu odchádzajúcich. Ak chceš žiť a přežit, musíš zachovat to najkrajšie dedičstvo svojích predkov. A tak do tváři vnučiek sa prelieva nielen tvář babičiek, ale aj ich charakter, mrovy a viera. Rad radom nám stroskotávajú tudia, ktorí sa kedysi rozhod­ li obětovat všetko pre Krista. Tá tvrdá realita, v ktorej nám je dopriate žiť, obrusuje všetok falošný idealizmus, ak člověk vytrvalo nezápasl, aby mal to světlo v sebe. Zo svojej podstaty sa nedá žiť. Zhoríš ako sviečka. To podobenstvo o lampách v rukách múdrych panien je múdre aj tým, že olej sa má šetřit, že je možné si ho nakupit, že noc je hlboká a cesta daleká. Nás vystrojili, ako keby sme mali zdolat Babu nad Pernekom, kým před námi je hotový Mount Everest. Budúcnosť nám v tomto smere připraví stále nové a často smútne prekvapenia. Našťastie sú tu 1'udia, ktorí toho ani tofko nesli­ bovali o v pokoře rastů ku kresťanskej dospělosti, múdri, hlbokí, pravdu milujúci, často prekonojú nás, ktorí máme tieto hodnoty niesť a hlásat. * * *

Žiť bez viery nie je Tahké, ani jednoduché. Myslím tu na vieru náboženská, lebo istý stupeň viery má aj ten najzúrivejší ateisto. To znamená žiť aj bez dějin. Bez minulosti a bez budúcnosti. Bez orientácie, bez kultúry a bez východis­ ka. Část aj bez humanity. Strata viery znamená aj rezignáciu na tie najkrajšie hod­ noty. Topit sa v banálnej všednej přítomnosti. Všetko hmot­ né a vnútrosvetské je krásné a fascinuje do istého stupňa, do istej miery a času. Potom to to unaví, zaťažuje a neuspo­ kojí. Ak mi niekto připomíná, čo nedobré Církev spósobila, sko­ čím mu do řečí: To ma nezaujímá. To je vedTajšie. Ja viem o tom viac ako ty. Dáležité je, kom ideš. Buď sa vezieš ako čierny pasažier a příživník, alebo si ideš svojou cestou. A to je privetké riziko. Biblický symbol chleba sa nám zoslabil. Už len my, čo

19

sme spoznali hlad a biedu, vieme, akú cenu má chlieb. Děti blahobytu si ho vážia len ako papier alebo vzduch. Naproti tomu stúpa na cene zdravie. Isté choroby sa až bojíme vy­ slovit a sme celí šťastní, ak lekár povie, že to nie je zlé, že od toho sa neumiera a že sa to iste upraví. Ak si želáme dačo dobré, tak dobré zdravie. Konečne, chlieb je cesta, pro striedok k zdraviu, Kristus rozpráva o chlebe, od ktorého sa nikdy neumrie. Ponuka chlieb, ktorý dává skutočný život. Sám seba, svoje slovo, příklad, prisl'ubenie, dává ako dar, ktorý je podmienkou prežitia: Komu ja budem ako pokrm, ako chlieb každo denný, bude sa sýtiť mojím duchom. Koho ja budem posilňo­ vat, kto mňa vo viere přijme, kto ma> bude nasledovať, přežije všetko, podobné ako ja a bude tam, kde som ja. Na Pána chodíme vždy len sprosbami. Daj, daj a hněď. Nevieme počúvať. Nevieme, že Boh potřebuje nás a teší sa na našu dospelosť, ako keď rodičia k dospělosti vychovávajú svoje děti. Musíme byť citliví na otázky Boha k nám. Otvárať sa v ti­ chosti a v samotách, či v spoločenstve jeho hlasu, v ktorom nám zajvuje svoje naliehavé požiadavky. To je jedine mudrý a správný postoj před Bohom: počúvať a čakať. *

*

*

Žijeme uprostřed paradoxov. Ten, kto má večnosť před sebou, má vždycky času dost'. Ten, kto má večnosť před sebou, musí sa veťmi ponáhCať. V jesení svojho života, uprostřed šedivých dní, keď una­ vený sa uberám k večeru, tak intenzívně přežívám plynutie času, jeho krátkost a súčasne vzácnost. Je hrozne dóležité, akými hodnotami, slovami a skutkami naplníš svoj čas. Dóležitá je intenzita života a súčasne jeho kvalita. Ja mám s póstom nedobré skúsenosti. čo doobeda a cez oběd ušetřím, to obyčajne večer dohoním. Ak chcem autom prejsť sto kilometrov, viem, čo mu musím dať. Aj tu je priestor na skromnost', jednoduchost’, ale hlavným problémom je, ako svoju lásku k Bohu prejaviť prácou na sebe a medzi 1'uďmi. Čakajú sa od nás výkony. Odborníci by nám na kalóriu věděli spočítat našu spotřebu a tu sa nedá a nemá

20

švindfovať. Nepoužívám šlová: Svátá Církev slávi Velký pást. Aj tak sa už málokto postí. Je to doba vážného pokánia, práce na sebe, zápasu o člověka, a to je proces celoročný a celoživotný. Luďom, ktorí nevedia hlboko prežiť dar svojho znovuzro denia vo Vefkej noci, cesta štyridsaťdňového pokánia by bola příliš dlhá. Najma ak sa skončí len tradičnou šunkou a šibačkou. Povedal som im: Buďte hrdí. Táto hodnota bola dra­ ho vykúpená. Všade vám hovoria o pokoře, aby po vás mohli beztrestné šliapať. Ja chcem, aby ste hrdo niesli túto pocho­ deň a vytrvalo ju odovzdávali. Hodina zmatku v radoch na šich protivníkov je hodina Božia. Oni už domleli a my si móžeme po dlhom mlčaní pomaly rozvazovat jazyk. Naučte sa mať názor, rozprávať múdro, zodpovědně, vždy s láskou a záujmom, hrdí na to, čo všetko sme přežili a preboleli. Příliš vel’a pokánia, postu a hriechov je v našom kresťanskom živote. Příliš dlhá cesta k vefkonočnej radosti. Ludia nevedia, čo je to pást, almužna, modlitba. Radosti mali poskromne. Tancovali málo. Vypařil sa im aj fašiang. Nikto im však neodníme ten šedivý, namáhavý, bezútešný pochod. Pokánie je normálny život, ktorý sa šťáva krížom pre všetkých. My veriaci máme len vzácný, ničím nezastupitelný pří­ klad, ako sa dá ten život - kříž - přijat, niesť a premeniť na najvzácnejšiu hodnotu. Všetko 1'udské utrpenie, to nekonečné more krvi a slz, je zachráněné Kristovým životom a smrťou. Je to nutná, záko nitá cesta k novému životu. Niet múdrejšieho činu, než svoje skromné bolesti a trápenia vložit ako polienko do toho ob­ rovského požiaru, ktorý spal'uje hmotné a uvofňuje duchovné. Ak ťudia, ktorí spravujú věci veřejné, len z lásky k svojmu pohodliu pojdu ďalej cestou, ktorú si vybrali, budú len parazitmi na odumierajúcej kultúre. Nikto za nimi nepojde. Naozaj nevidia, že sú v slepej uličke? Cesta, ktorou kráčajú, nikam nevedie. Zrejme neveria ani na zázrak. Ani sa. zaň nemodlia.

♦ * * Musím sa znovu narodit - stať sa novým človekom, hoci ako šesťdesiatročný „mladík". Len tak budem schopný za­ chránit seba, svoje okolie a svět, ktorý sa rodí. Je mojou ná-

21

dejou. Musíme byť trpezliví, no nie pasivní. Třeba nám kaž­ dodenně pracovať na svojom charaktere a přitom v modlitbě a chudobě očakóvať „svoj deň“. Tak a iba tak budeme rásť, dozrievoť. Ako vyzretá osobnost spoznáme presne, ako sa to má i nemá robit Protestovat nám třeba činom. Třeba si nám uvědomit, že pre nás je takmer nemožné, aby sme boli vskutku chudobní, pokorní a ponížení. Žijeme up­ rostřed nepredstavitel'ne meštiackeho světa, ktorý člověka neuspokojil, Páně, daj mi silu isť správnou cestou! Z toho dóvodu som si v minulých rokoch obCúbil samotu, ako si dospělí mužovia obtúbia milovaná ženu. Poznám jej chuť i čáro. Posilňuje ma a lieči. Za stratený pokládám deň plný práce, povinností a návštěv, keď mi neostane chviTa na sústredenie, modlitbu, čítanie a stádium. Som si vědomý toho, že tým rastiem a šetřím si poklad. Viem, že najkrajšia samota je len s Bohom. Ak kráčaš ako ja s námahou, v samotě za „svojou hviezdou"„ ktorej ani měno nepožnáš a iba kompas tvojho srdca ti hovoří, že ideš správné, hoci je tma a hory prekážok zdo láváš ako zasypaný baník, až vtedy zbadáš, že stápaš vyššie a vyššie. Keď člověk neánavne stápa do vrchu, je vzduch stále redší a čití ánavu. Vrácne prajem sebe i vám vystačit s dychom. Naše poslanie vyžaduje od nás neustálu koncentráciu všetkých sil a to ostatně, čo následuje, viem už naspamať. Len tak budeme schopní uspokojit' stále náročnejšie požiadavky našich l'udí i nášho okolia. Iba tak bude náš život Bohu na slávu, 1'uďom na službu a nám na skutočná radost a zdravá hrdost'. *

*

*

Ešte sme neprehrali svoj boj so svetom, a už na tá bari­ kádu připravujeme a posielame naše nojlepšie mladé sily, aby bojovali za nás. Za nás? Každá generácia bojuje sama za seba a za svoju budácnosť. Musíme si však uvědomit to podstatné: Za nás bojuje Pán! Ináč by sme ten boj už dávno boli beznádejne přehráli. Ale nestratíme odvahu zahodit, opustit a pochovat’ všetko, do čoho sme vložili veta námahy a času. Třeba nám vždy znova a znova začínat. V tom je neodškriepiteTná veCkosť.

22

Vel'ký fyzik a filozof Albert Einstein mol hádám pravdu, keď povedal, že naša dobo má veCmi účinné prostriedky, ale zrna tené ciele. Jedny i druhé člověka duchovné neustále ubíjajú. Nestačí rozprávať, třeba svědčit. Svědčit životom. To je naj ťažšie, ale přístupné každému naozaj veriacemu křesťanovi. Veď čo bude tvořit našu históriu? články v novinách? Nik sa nedozvie o našich obetiach. Milióny hladujú po skutočnom „slově". Nik sa nedozvie o našom strachu, ktorý ako mora prenasleduje a tlačí Čudí vo dne i v noci. Nazdávame sa, že 1'udia, ktorí masovo opúšťajú církev, sú ateisti, nemajú záujem o náboženstvo o sú nešťastní. Myslí­ me si, že sú beznádejne stratení pře Krista. Přitom často nemajú záujem o nás, o naše mrtvé, hluché šlová, urážajúce ich cit a intelekt, ktorý túži po osobnej angažovanosti, po vzájomnej láske. Vdčšina z nich sa střetává po domoch. Získajú si ich sekty, ktoré im dávajú priestor. Přitom právě my máme byť aj podta Kristovho odkazu všeobecnou cirkvou, otvoreným zborom. Kol'ki 1'udia trpia samotou a sú smutní v tomto „uplakanom dáždivom dni!“ Všetkých nás trápí samota a dělí nás prie pasť priestoru a času. Pane Ježišu, ty opuštěný a predsa všadeprítomný, stoj pri nás a zjednocuj nás od pólu k pólu.

*

*

*

Třeba nám meniť život - náš vlastný i nášho okolia. Čas­ to nám však chýba nadšenie, odvaha, vedomie osobnej zod povednosti za Božiu vec. Keďže mravné zlo je nebezpečnejšie než fyzické, třeba l'udí, ktorí šíria mravnú skazu, izolo vať prísnejšie ako tých, čo šíria infekcie. Ale kde je hranica? Ako splnit’ Kristovu požiadavku: ,,Ne­ chejte oboje rásť až do žatvy!“ Aj demokracia umiera na svoju prílišnú slobodu. Eudstvo ako celok nie je ešte zrelé ani pre demokraciu ani pre křesťanstvo. Nedorástlo na nor­ málně 1'udské vzťahy. Tento život je len štart. Keď niektorému dieťaťu príroda pokazí štart, jeho život sa vyvíja celkom ináč, ako keby bolo normálně a zdravé. Ak pochopíte a přijmete, že Boh ho mi­ luje a pomáhá vám niesť to břemeno, móže ho priviesť k pl-

23

nosti života. Ak to nie ste schopní pochopit, bude to pre vás po celý život nešťastím. Čo všetko len budeme musieť doháňať! Myslím si, že nojváčším hriechom nie sú naše slabosti te­ la a povahy, ale zanedbávanie dobrého, čo všetko robíme preto, len aby sme naplnili svoju túžbu po kariéře a mo­ ci. Bránia nám v tom choroby, staroba, slabost i hlúposť. Ale ešte som nepočul, že by bol niekto dobrovol'ne odstúpil a prešiel na posledně alebo ospoň primerané miesto a při­ tom vyhlásil: „na tú funkciu nestačím!" To by bola skutočná pokora! Třeba nám žiť vždy v pravdě, hovořit pravdu, dokazovat a svědčit o pravdě, odmietať surovost' a slušné sa správať. Ide predovšetkým o dobré 1’udské vztahy. A to nielen v rám­ ci nášho společenstva, ale aj k inak zmýšl'ajúcim 1'uďom. Považujeme tolerantnost voči naším priatefom, susedom, milým a spolubratom za hlavnú zásadu. Veď před Ním sme všetci bratia. Mali by sme k nim přistupovat citlivo a s po­ korou. Dajme do spoločného vienka všetku svoju dobrú i trp kú skúsenosť a obohaťme spoločný život o bohatost zážitkov a cenu utrpenia. Svojou činnosťou nehl'adám seba. Stačí mi, že som oble­ čený a že sa nájem. Uskromňujem sa pre brata a Pána. Som připravený a ochotný živit sa akýmkoťvek spósobom, ale poc­ tivo. Bol by som rád, keby sa všetci kresťania živili prácou svojich rúk a umu. Pre příklad a svědectvo. Je to experiment odvahy a poznania skutočnosti. Připomeňme si, že našou povinnosťou je trpieť s trpiacimi a radovat sa s radujúcimi. To nie je jednoduché, ale je to praktická stránka realizácie duchovného života. *

*

*

Podlá kalendára máme póstnych dní celú štvrtinu roka Je to 50 piatkov a celé obdobie vefkého postu. Radostných dní máme dve nedele a obdobie, ktoré sme přebrali ešte od pohanov. Veď i názov „fašiangy“ sme převzali od nich. Křes­ ťanstvo ako keby ešte vždy nebolo vačšmi zvesťou radosti než kajúcnosti. O pokání musíme hovořit a kázat netradičnou formou, ako to napovedajú skoro všetky evanjeliá a priamy

24

Ježišov příkaz. Potřebujeme hlbšiu formu života, viac pravdy a bude aj viac radosti a zaujmu o našu vec. Veď Kristus neumřel na kříži preto, aby sme si to připomínali počas ce­ lého cirkevného roka, ale aby nám ukázal cestu k sebe. Křesťanstvo je predovšetkým neustály zápas s hriechom a tmou, nádej, že na jeho konci bude světlo, radost a život. Dospievanie světa si vyžaduje a vyžiado ešte veFa obětí. Este mnohí sa nevrátia z tejto barikády. Potichu sa s námi rozlúčia. Sú to obety potřebné na to, aby nám ukázali slepé uličky - cesty, ktoré nikam nevedú. Vyprovokujú volanie po slobodě, ktorá bude novou syntézou odvahy a věrnosti. Bude to křesťanstvo v novom autonómnom svete slobody člověka v Bohu a pre Boha. Nie je vonkoncom jednoduché stáť před dilémou: Boh ale­ bo svět, tělo alebo duša. Nemóžem s pokojným svědomím hlásať také nehorázné zjednodušovanie. Vidím a přežívám Boha vo svete a svět v Bohu. Ponořený do světského po riadku světa, ktorý nesmiem a neviem opustiť, nezriekam sa vel'kej nádeje. Ak som správné pochopil Krista, ktorého chcem za svojho jediného a hlavného učiteTa, právě On ma posiela do světa: „Rob aj ty podobné." Máj svět je s Bohom bohatší a mój Boh je rovnako vel'ký vo svete ako v mojej osamělosti. Keď tak pochopíme Krista, Jeho učenie bude aj dnes schopné nadchnúť a presvedčiť zástupy a tak meniť tvárnost zeme.

*

*

*

Každého člověka meriam ako studňu. Podťa jeho hlbky, pod­ lá vnútorného obsahu, ktorý objavím alebo vytuším. Keďže nepoznám dějiny, ani životné podmienky druhých, nesmiem nikdy nikoho súdiť. Ak nič nenájdem, radšej mlčím a trpím. Všetci musíme žiť v tomto svete. Podstatné je meniť člo­ věka, a nie štruktúry světa. Ludské rezervy a energie třeba orientovať správným smerom: ku kráťovstvu, ktoré je v nás. Ak ho přijmeme, postupné zmeníme svět. Ideálom je Kristov život v Kristovom kráťovstve. Asi je nám súdené prežiť svoj život vo svete zameranom proti Kristovi. Ani On nezaložil křes­ ťanská politická stranu, ale zachraňoval Fudí, ktorí sa do­

25

stali do rúk tých, čo budovali iba tento svět tak zúrivo, až ho zničili. Prečo prvých kresťanov tak fascinovalo zmftvychvstanie? Oni boli na to připravení. Vtedy bola teológia asi tým, čím je dnes politika. Niekofko stáročí trvali diskusie o tom, či život po smrti pokračuje, alebo nie. Vyhrotili sa dva hlavně směry - farizeji a Saduceji. Obe strany mali svoje dókazy, dóvody i mnohých zástancov. Kristus učil o večnom živote, o dobrotě Boha, ktorý ne ničí to, čo stvořil, o hriechu, ktorý ničí, ale je odpustitefný, o tom, že věčný život sa začína už tu na zemi, ale aj tí najblížší mu věřili i neverili. Jeho zmřtvychtanie bolo exem plárnym vyústěním stáročia trvajúcich diskusi! a dóvodom k nadšeniu pře víťaznú stronu. Tak som pochopil Božiu tvar, ako otcovská a zhovievavú, laskavá, trpezlivú a odpúšťajúcu. K takému Bohu sa oplatí kráčať, lebo vieme, že nás přijme takých, akí vskutku sme.

26

»i

■■■■

■

■■

27

Ill KNAZSTVO

AKO

SLUŽBA

Za koho I'udio pokladajú kňazov? Teologicky vzaté, kňaz je „alter Christus“. Ale aké zrkadlo sme to nastavili světu, že nás odmieta? Pre dnešný svět prakticky neexistujeme. Kde sú tie časy, keď farář a Cigáň boli terčom vtipov? Teraz už nie sme ani na posměch? Napriek všetkému stúpli naše akcie vysoko a svět od kňazov vel'a očakáva. Musíme ďakovať Bohu, že nám dává tol'ko duchovné mladých horlivých kňazov. Kňaz má byť mravné krásny člověk. Iba tokáto krása presviedča a podmaňuje aj bez slov - aj bez mimoriadneho vzdelania. Škoda, že o tejto kráse sa medzi námi, ale i medzi veriacimi tak málo rozpráva, a keď sa hovoří, tak iba zastaranými slovami a pojmami. Dějiny nám dávajú za vzor svatcov, čo mali krásny charakter a dobré srdce, a nie filozofov a vedcov. Neverím slovám, lebo klamů. Dovolávám sa teologie svě­ dectva. Kňaz a každý veriaci sai musí usilovat' o teológiu jasnú, vedeckú, ale predovšetkým zrozumitel'nú. Doraz musí klásť na liturgiu slova. Musí vela študovať. Třeba žiť a vyžarovať čosi radikálně nové. Keď člověk raz položil ruku na pluh, nesmie sa obzerať. My máme do tej brázdy zasiať. Rast dává Kris­ tus. A On nemení člověka navonok, ale v jeho podstatě. Čo znamená byť kňazom? Tú negativnu stránku najlepšie vyslovil seminarista v prvom ročníku: Čo ja tu budem robiť? Krstiť, kázať, pochovávat', omšu slúžiť a písať matriky som sa naučil už ako ministrant. Čo ja tu budem pať rokov robiť? Byť kňazom znamená v pokoře preberať Kristovu úlohu. Zápasiť o titul prvého z veriacich. Mať odvahu ponárať sa do světa aj tam, kde toho Božieho je málo alebo nič a vnášať tam světlo. Byť svedkom života, ktorý je stále hlbší, žiť ako vydedenec na okraji tejto chorej civilizácie bez strachu,

28

hrdo a dóstojne. Deliť sa so svojím chlebom, časom i srdcom v stálej dóvere, že „oleja v krčahu neubúda“. Úprimne a radostné sa zúčastňovať na skromnej hostině tohoto svě­ ta a nezabúdať, že sú dary ešte vačšie. Zachovat si stále mladé srdce a trochu humoru aj prostřed tých šedivých a za­ mračených dní. Byť kresťanom, ktorý vel'mi dobře vie, že toho božieho je ovel'a viac než to, čo ja, strážím, chráním a hlá­ sám. Možno ale vykreslit i negativnu stránku kňaza, u ktorého ide vývoj opačné. U takého kňaza je to najprv strata citu a zmyslu pre Církev ako Boží ťud. Stane sa úradníkom, funk­ cionářem, robí sa dóležitý a nezastupitelný. Potom sa zrieka hodnot křesťanských a dává přednost světským a hmotným záujmom. Stráca zmysel pre živú vieru a žije zo seba. Nakoniec stráca aj hodnoty l'udské. Přestává byť slušný, skrom­ ný, pozorný, uctivý, akí bývajú pěkní, abyčajní 1'udia, často bez vzdelania, niekedy aj bez viery. To je dehumanizácia. Proces korodovania nezadržatefne pracuje, ak člověk denne nezápasí, neobnovuje sa a nebojuje. A tak máme možnost podiel'at sa no úchvatnej skuteč­ nosti, že křesťanstvo ostává stále mladé. Kňaz - jeho tlmočník - zachytává to najkrajšie v člověkovi, a to mladost'. Dává víťaziť idealizmu nad materializmom, úžitkom, a to dává cenu a zmysel životu. V hře je celá naša budúcnosť. Ide o to, či si zo života urobíme ciel', alebo prostriedok. Život kňaza, ak nebude nadšeným gestom pre Božie kráťovstvo, ale len námahou a odriekaním, nemá prespektívu.

*

*

*

Urobit’ z křesťanstva najkrajšiu 1'udskú vec. To je naša spoločná úloha. Starat’ sa len sám o seba, nepálit' si prsty, chrá­ nit’ svoje pohodlie, aj keď sa to maskuje horlivosťou a ,,obetou" - to je vel’mi málo pre křesťana. Člověk má hasiť aj to, čo ho nepálí. Sme zodpovědní za svět. Nemóžeme sa utěšo­ vat, že my sme to nezavinili, a na iných přivolávat Boží trest. Přenechali sme iniciativu neschopným. Dali sme im moc a toto je ich hodina. My musíme trpieť spolu s trpiacimi,

29

chránit, to, čo je ešte zdravé a žiť svoju radostná nadej aj uprostřed tohoto všeobecného spustošenia. Křesťanstvo by nemuselo o nemálo byť posledným v radě. Materializmus sa vyčerpá, unaví, veda si zmapuje svoje hra­ nice a přizná, že dnes a zajtra nevie viac povedať o zmysle života než včera. Ludia sa stávojú nároční aj v hodnotovom systéme. Křesťanstvo nesie hodnoty ničím nenahraditeFné. Zdá sa, že najlepšie pochopilo aj fyziológiu člověka a zákony Fudstva. Nutné je dohodnúť sa so svetom na spoločnej řeči a na spoločne uznanom postavení člověka, čo raz člověk poznal pochopil, toho sa nikdy nevzdá. Ludstvo dospělo k racionálnemu organizovaniu a prežívaniu života. My by sme mu dali danajský dar, keby sme mu dali vieru premenenú na racionalitu. Namiesto viery vedu. My musíme svět pocho­ pit taký, aký je, neodsúdiť ho, len mu predkladať nové otázky. Sú iné cesty ku šťastiu, než len poznat a ovládat. Je tu ešte srdce člověka, ktoré vede móže poslúžiť, ale veda ho málo obohatí. Nie náhodou hovoří Kristus: - Učte sa od mójho srdca. - Cesta k mystike je rovnako ťažká, ale staršia než cesta k poznaniu. Až přežijeme dačo ako strach a hrázu, alebo sklamanie z rozumu, nebude cesta lásky je­ diná, ktorá sa nám otvára? Urobit’ křesťanstvo najkrajšiu 1'udskú vec, ktorá máme od Boha, a nezradit' jeho podstatu. Zdá sa mi, že tu je jádro sporu, ktorý bol po celé stáročia medzi manichejcami a kresťanmi pavlovskej tradicie. Spor vyriešil, ale nie s konečnou platnosťou svátý Augustin. Křesťanstvo zahrnuje rovnako ob­ last’ sákromná, duchovná, posvátná, ako aj oblast světská, ktorá a javí ako hriešna, pominuteFná. Vniesť vieru do srdca světa. Uveriť, že sakrálně je všetko, čo robím. Byť kresťanom dvadsaťštyri hodin denne. Nábo­ ženské ákony korunujá máj zápas o svět, hlavně o člověka. Kresťania by nemalí byť ako sekta, žiť v izolácii s vlastnou rečou, osobitnými obradmi a zákonmi. Mali by byť skór avant­ gardou 1'udstva, na špici evolácie, všade, kde sa namáhavo obhajujá záujmy a práva člověka. To je to ťažké: ponořit sa do světa a objaviť tam Boha a poukazovat' na něho aj iným.

30

Urobiť z křesťanstva najkrajšiu 1'udskú vec, aby sa oň ne­ zaujímali len staří, choří a ctitelia minulosti. Nájsť pre křesťanstvo slova, aby sa vyslovilo a hlásalo tou istou rečou, akou sa presadzuje zdravá politika alebo ekonómia. Poukázat na priority křesťanstva a tak objaviť úžasné hod noty, bez ktorých svět bez křesťanstva krváca a umiera. To, čo přežíváme, je hodina navštívenia, hodina milosti. Luďom sklamaným, hFadajúcim a beznáidejným predostrieť hodnoty vykúpené krvou Kristovou až po krv posledných vazňov. *

*

*

Jestvuje nepísaný zákon, že každá vel’ká pravda musí byť pošliapaná, vysmiata, pošpiněná a keď podobné ako křes ťanstvo u nás unesie toto poníženie, stává sa zaujímavou, hodnou úcty. Křesťanstvo menej dogmatické. Ekumenické. Vyjádřené aj v nových spoločenstvách a formách. Na slovách tol'ko nezá leží, keď vychádzajú z milujúceho srdca. Vedecký svět mal sám priniesť raj, a stal sa pravým opa kom. Neodpovedá nám ani na jeho súženie a trápenie. Pře­ žíváme sklamanie nad tofkými energiami, ktoré sme do tohto světa preinvestovali. Keby sa ale Církev stala súčasťou tohoto světa, musela by s ním zahynúť. Nemalí by sme namiesto viery v obrodu a záchranu toho starého radšej hl'adat a žiť čosi radikálně nové? Kde sú svatci našich dní? Všetko je to len reštaurácia minulosti, glorifikácia dějin, alebo adaptácia na tento svět. Skutoční kresťania budú mys­ tici uprostřed všedného života. Už to nebude trvať stáročia. Dějiny sa zrýchlili. Prejdú len desaťročia a na našu osvietenú dobu sa budú 1'udia pozerať ako na dobu otroctva a temna. Co sa dnes deje, je prekrúcanie pravdy, otravovanie pří­ rody a drancovanie jej pokladov. Hrozí nám, že budúca generácia bude žiť ako na spálenisku Sodomy. Najsmútnejší je dnes už ten otrávený, duchovné zabitý člověk. Len v Kristovi može nájsť svoju nádej. On postupné

31

napíňa a zachraňuje mój život a mění ho stále k lepšiemu. Věřím, že každý člověk by urobil to, čo Zachej, kecf sa stře tol s Kristom: Pozval Pána na večeru. Uniesť svoju slobodu ako dedičstvo, na ktoré mám nárok, na to třeba odvahu, silu Ducha. Dobře viem, ako sladko a pohodlné je byť o niekoho opretý, niekým chráněný, nepremýšTať, nekritizovať, len sa učiť a poslúchať. Tiež som to neřád opúšťal. Vstúpiš do světa nechráněný, ohrozený, osobné zodpovědný. Kráčaš po vlnách. Všetko móžeš získať, všetko móžeš stratiť. Oprieť sa móžeš jedine o Božieho Ducha, ktorý v tebe pósobí. Ale nemýlíš sa? Prídu staré pochybnosti a nostalgia po teple a istote domova. Musíš kráčať napřed, běda, ak by si sa obzrel. *

*

*

Všetci sme povolaní k všebecnému kňazstvu. Co je zodpo­ vědnost za Boží l’ud v tomto konkrétnom svete. Křesťanstvo je stále mladé. Už aj historicky, lebo je po isláme najmladšie náboženstvo a je priamym dedičom všetkých predchádzajúcich. Tie jeho súčasné náhradky sú ako umělá výživa. Bolestná a otravná. Mladé je preto, lebo zachytává to najkrajšie v člověku, příznačné pře mladost: idealizmus a převahu ducha nad hmo­ tou. Mladé a přitažlivé je preto, že objavilo vnútornú zákoni­ tost života, stále pravdivá, nakódovanú do nás geneticky a preverenú životmi miliónov, ktorí tou cestou kráčali a kráčajú. Mladé preto, že verí, že láska je viac ako jej opak a všet­ ko nasvědčuje, že má pravdu, lebo lásko všetko tvoří, ob­ novuje, kým nenávist’ je deštruktívna. Mladé preto, lebo dává zmysel a cenu i pasivitám, ku ktorým je člověk chtiac-nechtiac odsúdený, a vie ponuknut nádej v každej situácii, i hodině najťažšej. Odmietanie náboženstva nie je automaticky ateizmus. čis­ tý a uvědomělý ateizmus je u nás zriedkavý rovnako ako fa­ natická viera. Je aj rovnako nebezpečný a zúfalý. Viera je to, čo miluješ „z celého svojho srdco“: Křesťanstvo má v sebe obrodzujúcu silu pře všetky oblasti

32

života. Z veriaceho člověka robí občana Božej obce - Církvi i světa, vedu humanizuje, drží v hraniciach služby a lásky k člověku a národ zapája do společenstva európskeho a svě­ tového. Křesťanstvo je modelom pře tudstvo prevereným ti sícročiami. To znamená, že je pravdivé a že je to aj jediná cesta. Ludia to ešte nevedia.

*

*

*

Církev bola vždy Božím Fudom. Spoločenstvom l'udí ochot­ ných nasledovať Krista. Ludí, ktorí uvěřili láske. Inspirovaní Kristovým učením a príkladom sú ochotní zachraňovat a dvíhať člověka v každej situáci. Ja ako jednotlivec sa nemusím strachovať, že mám málo času. V mojej nekonečnej práci bude pokračovat niekto iný, podlá toho istého projektu, možno aj s vačším úspechom, při menšej námohe. Mojou úlohou je len podietať sa na tej vel'kej stavbě, ktorá zaměstnává Tudstvo už tisícročia a ako viem, má pristúbenú budúcnosť, aj keď sa „nebo i zem pominú“, Moja osoba by ma mala zaujímat len natol'ko, nakotko som v hre ako nástroj Bozieho pósobenia. Boh potřebuje l'udí. Ja mu ten nástroj móžem udržiavať no úrovni, v čistotě, ra­ dostné a vďačne, aby on pósobil vo mne a cezo mňa, alebo nanucovať mu seba, svoju osobu. Ako je len ohrozené to moje ja. Nevedomosťou, chorobou, krátkosťou času, zatiať čo to Božie je bez hraníc a keď sa mi podaří stotožniť sa s Ním, stává sa zdrojom pravého šťastia. Nakoniec, ako hovoří Bernanos, všetko je milost. Dorastiem cez dětské modlitby a sny, cez hory hmoty, ktorú som musel stvárniť a preniesť vlastnými rukami, cez nekonečné diskusie, hl'adanie a bádanie až tam, kde budem pokojné a ticho čakať, kým sa mi otvorí tá posledná brána. Neusilujem sa nič dokazovat. Jednoducho oslavujem. Svá­ té Písmo je plné pěkných postojov Boha k nám a nás k Bohu, a tieto postoje sa musíme učit, aby sme žili správné, bohato, múdro a naplno.

33

Dokazovonie je pozostatok rocionalistickej éry. Nábožen­ stvo sa povýšilo na ideológiu. Učilo sa ako iné predmety v škole. Bolo to pěkné, ale nie úplné. Je to redukcia - pars pro toto. Viera v Boha je kultúra života. Stařenky toho vel'a nevedia, ale milujú Boha a l’udí celým svojím srdcom. Dě­ tičky v škole neučím otázky a odpovede z katechizmu. Poukazujem im na Božiu lásku k nám a ukazujem im gestá a raný Pána Ježiša. On je náš najlepší učitel'. Neviem a nemóžem porovnávat svoje slávnosti v kostole s minulosťou, ale zdá sa mi, že pribúda rudí, ktorí chápu skór svojím srdcom. Nechcú toho Krista Pána opustit', keď je v úzkých, a stoja húževnate pri mne a pri ňom spolu so mnou. Zdá sa mi, že to je jedine múdre a šfachetné gesto Přijat' Kristovo pozvanie za kňaza znamená naozaj stať sq „rybárom l'udí“. Je to služba Bohu, ale zároveň poctivá služba člověku, nech je v akejkol'vek situácii. Pán Boh zariadi, Duch Svátý zachrání. To sú pěkné zásady. Na nich spočívá všetka naša dóvera. Avšak ak ste podl'ahli tomu pokušeniu a podstúpili ste riziko, že robíte dačo ako cirkevnú politiku, nutné musíte byť súdení podl'a politických kritérií. Aj chrám podlieha fyzickým zákonom. Najprv ho bu­ duje architekt, statik a majster, až potom ho chrání Duch Svátý. Naša činosť v tomto svete je kritizovateTná a podlieha súdu dějin, podobné ako podlieha všetkým ostatným zákonom, pozitívnym i negativným. Nie je čestné svoju nevědomost’, lenivost a hriech zakrývat božím pláštikom. čestné je povedať: Ja zlyhávam, ja zanedbávám, ja vlastně nestačím, lebo som len služovníkom neužitočným. Zvolil som si chudobu ako františkán. Musím byť spokoj­ ný. Nemusím však byť chudobný Duchom. V tejto duchovnej oblasti sú nevídané možnosti. Otvára sa nám úplné nový svět v poznaní a v láske. Túto studnu sme ešte nevypili. Náš národ sa ešte len vymaňuje z poddanstva. Ostala mu schopnost pracovat. Vel'a a poctivo, ani len sa nepýtá, pre koho pracuje. Povedali mu, že pracuje pre seba, a dostal sa do nového otroctva. Cením si jeho prácu, ale učím ho slobodě. Chcem, aby 1'udia svátili všetky sviatky, aby sa vě­ děli uvol’nit, věnovali čas sebe i deťom, aby hTadali pravdu, premýšFali a dali tomu namáhavému pochodu zmysel. To

34

•

»

všetko, za čím sa plahočia, vedie len k smrti. Oživuje iba Duch. člověk nemusí byť despotom, aby mal moc, a nemusí byť trpaslíkom alebo nulou, aby bol pokorný. - Milosťou Božou som tým, čím som. člověk je zákonité o osudovo ponořený do hmoty. Prvý stupeň vývoja je starosť o tú hmotu. Budovať svoje tělo, prostredie, svět. To je dnešný tzv. svět práce. člověk je mój blížny. Už nielen ako predmet a ciel * mojich námah, ale i jeho kultúra. Jeho miesto při Kristovi a na ceste k Bohu. Blížnemu máš zvěstovat slobodu, otvárať budúcnosť, zaujímat sa o něho podobné ako Kristus. Až mu odovzdáš všetko bohatsvo svojho srdca, až bude múdrejší a skúsenejší, ako ty, až mu už nebudeš mať čo dať, nevešoj sa na něho v očakávaní vrfačnosti. Nezdržiavaj ho v jeho pochode, nezaťažuj jeho let, nič nežiadaj naispať. Požehnaj mu všetko, čo podniká, obráť sa na Boha, oslavuj ho svojou modlitbou, samotou, chorobou, aj smrťou - touto pozemskou. *

*

*

Kde sa rozhoduje o budúcnosti člověka? V nebi, alebo tu na zemi? Ak v nebi, tak som tu zbytočný, lebo aj posledná babička urobí viac, než ja. Vytrvalo radí nebu, čo má urobit, alebo čomu zamedziť. Ak sa o člověku rozhoduje tu na zemi, tak mám byť maximálně přítomný vo svete. Ako platný a zod­ povědný občan a křesťan. Kostol už tiež nie je ohniskom a centrom, odkiaT by sa všetko riadilo. Musím Božiu autoritu chránit, lebo ju nesiem a ono mňa, ale zápas o Tudí, o ich záchranu sa v tomto sekularizovanom svete deje aj mimo mňa. Budem přítomný aspoň ako ošetřovatel" rán, ochranca skromnej, ale hlbokej radosti, nositel" starej kultúry o tra­ dicie, ktorá občas móže byť krásna a vzácná. Budem kritikom všetkého, čo je nízké a úbohé, kerf viem, že sa dá žiť a robiť aj inakšie. Budem přítomný ako svedomie, ktoré je znakom přítomnosti Boha vo svete. Stávám sa oporou všetkých pěkných ašpirácií, sumarizujem o reprezentujem všetko ideálne, bez čoho sa nedá žiť. Som

35

buditefom nodšenia, stále novej viery, ktorá zjednocuje všet­ ky názory a rozdiely medzi tuďmi. Křesťanstvo je živý, rastúci organizmus. Ak čosi vybuduje, musf to opustiť a hfadať nové syntézy. Ak stavioš dom, nemóžeš stále ostať při základoch. Aj tie boli kedysi len experimentem, ktorý so podařil. Staviame ďalšie poschodie. Základy předpokládáme, uznáváme, ole pri nich nemóžeme ostať, lebo život by nás překonal. Třeba zachovat projekt, respektovat základ a mať odvahu v Duchu budovat nové poschodie.

Ak nebudeme mať nič iné, len tradičná Církev, budeme čoraz vačšmi sklamoní. V tejto hodině so rodí Církev Božieho fudu. Tá má budúcnosť. Je rozdiel medzi tradíciou o tvorbou nových tradicií. Medzi Cirkvou, v ktorej to hlavně je, že si pokrstený, zapísaný a po celý život poslušné zacho vávaš určitý obřad, s tou druhou, v ktorej si hfadáš svoje miesto, presadzuješ svoju charizmu, dar a službu, ktorá sa stává tvojím povoláním, úlohou a hlavně ťažisko je v tom, koťko zodpovědnosti za tú lásku dokážeš na seba zobrať a uniesť. Ůstredný problém je porozumieť Ježíšovi uveriť mu a spolu s ním slobodne a radostné ako On žiť svoj život před Bo­ ttom a pre Boha, před Fuďmi a pre fudí. Keď Ján XXIII. mohol sebe povedať: „Janko, nerob so taký dóležitýl“, tým skór si to móže povedať každý křesťan. Každý je nahraditeťný. Cír­ kev vždy málo rozličný spósob prežívania křesťanského ži­ vota. Má ho až dodnes.

Viem si představit veriaceho člověka v každom povolaní. V ostatnom svete kňazi pósobia ako vedeckí pracovníci, u rehotných sestier, v škole, v kanceláriách, v nemocniciach, v redakciách atď. To len u nás sa zredukoval model kňaza na jediný pastoračný typ. Je to dačo ako totálně nasadenie. Zúfalé gesto, aby sa všebecným zapojením rehoFníkov, sta­ rých, chorých o ešte nedospělých kňazov odvrátila hroziaca pohroma. Neochota, alebo neschopnost hl'adat iné riešenie. Například ekumenické. Alebo zrieknuť so moci a zveriť služ­ by aj ženám alebo v manželstve žijúcim kresťanom. HFadať také služby křesťanského života, kde kňaz bude nahraditer-

36

ný. Aj ja viem o problémoch, ktoré to prinesie. Avšak čím neskoršie nastúpime na táto cestu, tým horšie. *

*

*

Po celé desoťročia som si udržiaval kondíciu, zápasil som o úspěch na úsekoch, ktoré ma vóbec netěšili. Bojoval som len v čistej naději, že až pride deň, vyznamenám sa na Božom poli. Teraz mám tú možnost. Až na tie úspěchy. Po celej sérii sklamaní prichádzam na to, že Božej věci móžem váčšmi poslúžiť neúspechom. Len oby som bol věrný, vytrval. On oživí a vzkriesi aj mrtvé. Pán Ježiš tiež bol vlastně „ne­ úspěšný muž“. Medzi svojich prišiel s takým horiacim srd­ cem, a svoji ho nepřijali. Vačšina našich skutkov a vačšina fudí je neznámých, neúspěšných. Svoj zmysel dostávají v Kristovom kříži a v zmrtvýchvstání. Náboženská sloboda ako vyslobodenie zo zajatia nám nepaidó ako monna Židom na púští, je to výsledek procesu uvoFhovania sa z otroctva, nevědomosti a hriechu k slobodě Božích dětí. Každý stupeň sa musí tvrdo vybojúvať, za kaž­ dým krokom stoja obety a námahy jednotlivcov a modlitby, za ktoré sa nebrali intencie. Prenasledovanie a nepochopenie bolo vždy známkou toho pravého, Božieho v tomto svete. Sú dni, keď sa stráca zmysel celej tej obety o opat prídu chvíle, že sa cítiš na svojom mieste obdařený dóverou veriacich, potěšený ich radosťou, posilněný ich vernosťou. To, čo ja cítim alebo přežívám, nie je prvořadé. Hlavně je, aby v mojom okolí pribúdalo viery, slobody, radosti a dávery. S citom a súcitom sa dotýkáme Kristových rán. Je to je­ dinečná škola utrpenia, ničím nenahraditefná. Učíme sa úp rimne pozerať na cudziu bolest, brat ju za svoju a keď ju nemůžeme odstrániť, pokojné stojíme při Trpiacom a odchádzame múdrejší. Málo účinné je rozprávať o utrpení. Ak ho chceš niekomu ukázat, bolo by lepšie zobrať ho do nemocnice, do ústavu, kde sú postihnuté děti, alebo dajakému starému či chorému člověku. Obraz trpiaceho Pána integruje všetky bolesti světa a kto

37

ho přijímá za svoj, prehlbuje svoju humanitu. Vie byť pozor­ nější k mnohorakým bolestiom Fudí, čo žijú okolo nás, o kecT sa postupné přihlásí bolesť, ten, kto si spomenie na trpiaceho Krista, ju pochopí a ťohšie unesie. Stále sa mi zdá, že ideme permanentně neskoro, meškáme, motáme sa, doháňame, robíme zbytočné věci i úkony, nestí­ háme, zmeškávame vývoj. Dóležitejšie však je, aby sme boli dosť silní vydať svědectvo. Životom a ak třeba, i krvou! Ako draho platím za svoj experiment lásky? Je to moja cesto, ktorou ma Boh vedie. Každý máme svoju cestu. HCadaj si „svoju!" Ostává mi len trpezlivo v pokoře niesť svoj kříž. Pod ním sa rodím ako nový člověk. Sestřička moja bolesť, burf ku mne zhovievavá a pokiaF móžeš, ma šetři. Daj, nech sa nasýtim svojou samotou, Pane, o nech z nej vyjdem osvietený a silný. Nech ju bez zvyšku unesiem, opretý o Teba, ktorý si mi bližší než najvernejší priateť. Daj nech sa spolieham len na Teba, keď 1'udia sú 1'ahostajný, cudzí a chladní. Nech ostáném věrný chudobným, chorým a prenasledovaným. Oni nech vo mne vždy nájdu brata. Daj, nech Tvoja láska v nás zjednocuje Čudí i napriek vel­ kým priestorom, rozličným názorom a neprajnosti našich nepriateFov.

*

*

*

Múdra pastorácia v tejto době je experimentom lásky, od­ vahy, poznonia a statečnosti. Škoda, že nie všetci kňazi ju takto chápu. Ak odíde dobrý kňaz, veriaci sa boja, či jeho nástupea neuloží všetko do roviny běžných „uspávaniek“... Nevdojak člověku napadá otázka: ostať (lebo život utéká), alebo odísť - a bude mi rúto? - Takýto experiment by po­ třeboval vhodného nástupců a pokračovaitela. Kristus přirovnával kňoza k dobrému pastierovi. Kňazov povolával za služobníkov, nie za úradníkov či funkcionárov.

V mojich představách kňaz ... je ten, čo pasie ovce věrné, s rovnakou láskou biele, čierne,

38

a všetky chrání před vlkom. V páTave, v mraze při nich stojí, křmi Ich, čistí, raný hojí s nimi je plné človekom.

39

IV

NÁBOŽENSTVO

v

praxi

Nábožné žiť znamená denne vydávat svědectvo o svojej viere: Ak som přijal túto úlohu i ako kňaz, je to dar pre ti­ síce veriacich. Ako z toho osobného daru urobit dar pre mi­ lióny? Je to ako zázračné rozmnoženie chleba, kde už potom nezáleží na počte rudí, na velkosti zástupov, lebo sa ujde každému, kto kol'ko chce. Urobit zo svojho života chlieb pre celé hladujúce 1’udstvo. Stotožniť sa s Kristom. Byť ako On, robit ako On. V pokoře přijat a plnit Božiu vdFu. Na Božom král'ovstve, ako nám to ukázal Ježíš, sa pra cuje skoro dve tisícročia. Máme skromné, ale predsa len reálne výsledky u jednotlivcov, v rodinách, v menších komu nitách, a tieto úspěchy sú typické a modelové. Chýba nám však viac zodpovědnosti zo vieru svojich blížnych. Najsmútnejšia na dějinách 1’udstva je skutočnosť, že zabitý bol Baránok. On išiel na smrť dobrovolné, bez slova, dozrel na to. Ukázal, kofko sa platí za sloboau. Rozhodnutie padlo už vtedy, keď plakal nad mestom: „Tak veTmi som túžil. že vás zjednotím, ale vy ste to odmietli." Obrovská škoda pre 1'udstvo. Z tohto stromu sme ochutnali len prvé ovocie. Keby sa bol dožil stareckého veku věděli by sme menej o pokornom přijatí najdrostickejšieho osudu, ale zaručené by sme věděli viac o živote. Keď sa modlíme: „Ktorý nás svojou předrahou krvou vy kúpil“, myslíme no smrť Baránka a na svoj koniec. On nás mal a chcel oslobodiť kvalitou svojho života. Preto je pre nás cesta kríža taká ťažká. My chceme žiť, a nevieme ako. Podlá skromných pór úlomkov, nápovědí a torza jeho života si musí každý sám namáhavo zliepať svoju vlastnú mozaiku. Až sa nám to všetkým podaří, to bude jeho druhý příchod. To hlavně je jeho Duch, ktorý je súčasne darom Otca. Je to vlastně radost z pozvania, že všetko má zmysel. Aj

40

tá najvačšia bolesť má svoju cenu a fantastické východisko. Ocenenie výkonu člověka, ktorý vědomě, pokojné a s láskou ide v ústrety smrti. Nevyhol sa tomu najťažšiemu, aby nám dal přiklad, člověk je len nepatrnou čiastočkou tej hory utr penia, ktorú musí Tudstvo prežiť a preniesť. „Jedine ak budete mať vieru.“ Veriaci vytrvolo hory přená šajú. Lahšie je nám pochopiť Čudí trpiacich, urazených, po nížených, využívaných, umlčaných, odstavených, diskrimino­ vaných, keď patříme medzi nich. Naopak - Fudia mocní, bohatí, úspěšní, dobré plátení a živení nemajú s nomi nič spoločné. Ani my s nimi. Musíme byť vždy solidární s trpiacimi. Oni prinášajú tisícnásobný úžitok Církvi, nám každému. Je to břemeno pre obra. Okrem svojho musíme znášať ajich utrpenie, deliť sa s ni­ mi oň. Je to v podstatě úděl každého poctivého křesťana, ale aj každého člověka.

*

*

*

Každá hodina móže byť pře teba hodinou rozhodujúcou, historickou, základnou - hodinou milostí. Ak přijmeš to, čo ti je ponúkané, a vydáš sa tou cestou, máš práce na desať 1'udských životov, nielen na jeden, ktorý je taký krártky a oh­ rozený. Hlavným kritériom katolíckej viery bývalo chodenie do kos tola. Nám veriacich pribúda, čo do kostola nechodia. Ne­ poznám u nás obec, kde by polovica veriacich bola každú nedeťu v kostole. Pribúda dóvodov, objektívnych příčin, prečo do kostola nemóžu prísť, a my si nemažeme dovolit ten luxus týchto Tudi jednoducho odpísať alebo im zazlievať, keď sa objavia len no vefké sviatky. Musím ich mať rád, rátat s nimi a zastávat sa ich. Ak je pre nich kostol len domom modlitby, oni sa pomodlit móžu aj majú aj doma alebo kdekoťvek. Naše společenstvo veriacich ťudí je vačšmi spoločenstvom modlitby a školenia sa v slově, než pasivného konzumovania obradov. Profesionalizmus a rutina je smrťou liturgie. Boh v tom nemá zaťúbenie. Je to pre nás neTahká úloha - ko­ nat bohoslužby každý deň presvedčivo a precítene. Tažisko je v Božom Slově.

41

* * * Liturgia je neoddelitefná a nenahraditefná súčasť nášho náboženstva. Vdčšina z nás máme najkrajšie zážitky spojené s účasťou na bohoslužbách. Tam sme si zaspievali, na tom sme sa zúčastnili, dačo sme tvořili a přijali. Televízia a športové podujatia sú pútavé a zoujímavé náhradky, ale člověk je tu len konzumný a pasivný pozorovatel1. Vychovávajú k povrchnosti. Církev má pre nás aj keď novonok skromný, ale v jádře hlboký mystický program na každú nedeFu a na veta sviatkov, keď zúčastněný člověk móže tvoriť jednotu s ostatnými Fuďmi a Bohom. V dnešnom otamizovonom svete je kostol a modlitebna jedi­ né miesto, kde móžeš přežit radost z toho, že nie si sám. V do­ bě neslobody, ktorá nás zvdzuje, diriguje, manipuluje, organi­ zuje, kostol je jediná oáza slobody. Nepočul som, že by niektorý kňaz posielal upomienku akože: Milý brat, milá sestra, už tri týždne máte absenciu. Je to miesto, kde móžeš příst bez vstupenky, bez koruny. Nikto sa ta na nič nepýtá. Cáká sa však viac srdečnosti, osobných kontaktov, viac priestoru a podpory rozličným iniciativám, viac účasti veriacich na tom, čo sa oslavuje. Nové formy bohoslužby, kde kňaz bude nahraditefný. Veriaci, hlavně mladí by sa mali učit delit sa so svojou vierou. Spolu sa pomodlit, zaspievať si, zarecitovať, prečítať z Písma a povedať o prečítanom pár slov, porozprávať události zo života, kde sa nás Boh dotýká a k nám hovoří. Liturgia mnohých sviatkov vznikla dlhým vývojom, mnohé prvky zanikli. Mnohé už málo hovoria dnešnému člověku Třeba leh dešifrovat. Prerozprávať do dnešnej řeči a objaviť to jádro, kde sa aj nám přibližuje Boh a má nám čo po vedať. Preto je dóležitejšie vysvetFovať obsah, zmysel toho, čo nám Boh hovoří, než len presne reprodukovat jeho šlová. Ekumenické stretnutia a bohoslužby v menších křesťan­ ských zboroch, na ktorých sa naši veriaci čím ďolej, tým hoj nejšie zúčastňujú, by mohli byť aj pre nás školou. Biblické myslenie, modlitby v Duchu Svatom, srdečnost, nové piesne, sloboda, osobné prijatie sú prvky spirituality, ku ktorej naši

42

veriaci dorastajá a majú na to právo. My móžeme a musíme byť věrní nasej prastarej tradicii, ale tá je právě v tom, že Církev na svojom pochode dějinami vždy přijímala no vé kultúrne prvky a staré, málo hovoriace odkladala. Nie je Fahké zachovat věrnost, jednotu a odmietať často naivně fundamentalistické a vábivé prejavy nábožnosti, ktoré sa zdajú dnes moderně a zajtra vyjdú na posměch. Medzi tým je veřký priestor na prehlbenie toho starého a na súčasnú umě­ lecká tvorbu, ktorú máme s citom zakomponovat do myslenia a cítenia našich veriacich. Je potřebné odvážnejšie než * doposial překonávat profesionalizmus a rutinu aj v liturgii hl'adanim jej nových foriem. Okrem svedomitej a dóstojnej služby veriacim prostredníctvom sviatostí a iných úkonov kladiem veFký doraz na liturgiu slova. Chcem, aby ju veriaci plné pochopili a přijímali ako školu. Neviem, či ma chápu, ani nemám času sa na to pýtat. Idem si svojou cestou. Uspokojujem sa aspoň tým, že s námahou koncipujem svoje pre­ javy, že hodiny strávím při štúdiu, lovím šlová a krstím ich mlčaním o modlitbou. NedeFná bohoslužba by mola byť slávnosťou, kde sa střet­ neme, spolu sa o čosi usilujeme, spolu sa tešíme, hlásíme sa k veFkému tojomstvu, ktoré nás přitahuje, zjednocuje a po­ silňuje. Stretnutie priateFov. Vzájomné spoznávanie sa, delenie sa s radostným, aj bolestným miesto, kde by nikto nemal byť sám, anonymný, opuštěný a chudobný. Priestor pre tvorbu, skromná, ale nám primeraná, kde sa stále čosi dozvedáme, učíme sa a sami vidíme, že napredujeme a rastie­ me.

*

*

*

Slávnosť prvého prijímanio v malej obci. Domácích len pár dětí a ostatně z celého kraja. To sem neprivádzajá děti zo strachu. Dozvěděli sa, že tu vieme urobit slávnosť. Keď dáme pospolu pol stovky dětí a prebudíme v nich srdiečko, slávnosť si urobia sami. Plno piesní, blahoželaní, poézie, pohybu, a domov odchádzajá nadšení, že to ešte v živote nezažili. Tí, čo sa boja, sá v tejto obci doma. Škoda, že tie vlaňajšie a predvlaňajšie, čo „už to májá za sebou", ne-

43

prídu sa ani pozrieť. Predsa len sa mi tu utvořilo malé stádočko věrných medzi deťmi aj medzi stařenkami, čo chápu o čo ide, o uvěřili tejto ceste. Je to zápas o preloženie křesťanstva do tejto novej řeči a doby. Ani prvé prijímanie nemá byť minispartakiáda alebo přistřihnutá středověká, či pricukrovaná meštiacka minislávnosť. Děti aj rodičia sa tu stretájú, nadvázujú priatefstvá, počúvajú šlová o tom, čo už dávno cítia v srdci. Vracajú sa domov tak trocha premenení, ako kedysi stredovekí pútnici. Večer je ticho ako po vojně. Ráno pršalo, a rfeťom som sFúbil, že nevyjdeme z kostola, kým nebude svietiť slnko. Aj tak sa stalo. O pol jednej, keď sme zvonili, slniečko už veselo svietilo spoza oblakov a popoludnie bolo prekrásne, dětí plný dvoř a my sme mali čas prežiť pěkné spoločenstvo.

*

*

*

V ktoromsi kostolíku si vyprosili študentky povolenie, aby mohli čítať prosby na obetovanie. Veriace staré ženy tým boli tak pohoršené, že hned išli korporativně na faru a sťažovali sa, že to ešte nikdy nebolo, aby ženy v kostole čítali. Kňaz ich vypočul a študentkám to zarazil, škodo. Je oveTa váčší hriech, kerf staří rozhodujú v Církvi, ako keď mladí vymýšTajú niečo nové. Ono to vždy tak bolo, že o vkuse, kultúre a často aj o vy­ sluhovaní moci u nás rozhodovali staří a neschopní mužovia a ich ctitel'ky. Kňaz sa mal riadiť zásadou, že v kostole sa může modlit ktokol’vek. len nech je to pěkné, důstojné a úprimné. Mal stařenkám povedať, aby sa těšili, že majú nasledovníčky. Niekde mládež v kostole tlieska, búcha a spieva ryt­ mické piesne. Stařenky si zvykli a len sa usmievajú. Ak ne­ zapojíme mladých l'udí, ktorí sa nám ešte v tejto hodině hlásia, nemůžeme ich odsudzovať, že odchádzajú do men ších zborov, kde ich privítajú, uctia si ich a zapoja do spo­ lupráce. V době ohrozenia je návrat k starému, známému a osvěd­ čenému prirodzeným sposobom sebaobrany. Aj Jednotný ka­ tolicky spevník akoby mal zachránit slovenský katolicizmus.

44

V tom spevníku sú mnohé překrásné piesne. V kostole sa spievajú, ale majú tlmočiť a reprezentovat našu vieru. To by ma netrápilo, cosi musí byť ako normativně. Hněvá ma, že len tieto pěsničky a žiadne iné. Akoby našu vieru ohro­ žovala každá nová pieseň, preto nie je povolená. Pamatám sa, ako sme bojovali za tú našu latinčinu. Kňaz slúžil liturgiu po latinsky, spieval stále tie isté texty, jeden kánon. To bola reč právej viery. Akoby iba tej Pán Boh zaru čene rozuměl. Dnes túto funkciu tvoria piesne z JKS. Je to strach z pokroku. Ako keby istota viery spočívala len na tom, čo bolo. Každá nová myšlienka ju ohrožuje. Život ide nezadržatefne vpřed, my ho stále doháňame. Povolia nové piesne, až ich nebude mať kto spievať. Monopol piesní oslabuje účinok toho živého a uměleckého, čo v nich je. Aj obřadné pokťakávanie v našej liturgii sa móže zdať for­ málně, předpisové. Dnešný člověk vie aj iným spósobom preukázať úctu autoritě. Křesťanstvo ponúka veTký priestor pře dóstojnosť člověka, pre jeho pokojný a pokorný postoj k seberovným i k Bohu, pře rast od neúčasti k účasti, od neve domosti k vědomosti, od pasivity k aktivitě, od nedospelosti k dospělosti. Přílišná pokora, hriešnosť a nehodnost, ak sa berie povrchné, vedie k pokrytectvu, ak sa myslí naozaj, uráža Boha, lebo ponižuje jeho děti.

Zelený štvrtok. Kultúra stolovania. Do dějin vošla rozlúčková večera, kde nebolo podstatné množstvo a kvalita jedla a pitia, ale intenzita lásky. Ten, ktorý sa lúčil, bol zjedno cujúci, odpúšťajúci a chápajúci, dokonca aj svojho zrádců. „Viete, čo som vám urobil? Dal som vám příklad". Radosť na našich skromných hostinách pozostáva v tom, že sa as­ poň trošku podobá tej poslednej večeři, kde sedíme pri jed­ nom stole a máme sa rádi. Smútok no našich hostinách, skromných či hojných, je v tom, že sme zabudli nato hlavně, alebo že niekto pride a pokazí nám náladu, že sme nedorástli na to, aby sme sa těšili, že sme milovaní. Duch a atmosféra Poslednej večere bude pře všetky veky modelová, ako je možné pokojné, slávnostne prijať a prežiť aj tú najťažšiu hodinu, keď vieme, že odchádzame z tejto zeme k Otcovi. Až sa naučíme poctivo postiť a skromné žiť, bude nám chutiť

45

nielen posvátná šunko s domácím vínom a Vefkú noc, ale každá poživen po celý rok, ktorý přežijeme uprostřed milo­ vaných a milujúcich. Až porozumieme a preosejeme si poznanie, až odstránime tú haldu hlušin a vzácná pravda o živote sa nám zjaví jasná a čistá ako zrnko čirého zlata, budeme chodit po špič­ kách a blahořečit životu. VeTká noc nám bude ako štědrý deň. Ramadan pře děti koránu, na hostině uprostřed priatetov sa budeme těšit zo života. Aj keď nám život odkvapkáva, aj keď sa dozvieme, že pláváme na děravěj lodi, aj keď cesta prudko stupa, ne­ budeme moct zobudnúť na Exodus a na muža, ktorý niesol svoj ťažký kříž až na Golgotu, lebo On vedel. Ak je kostol školou, aj my sme dojaké školy vychodili a viac sa do nich nevraciame. Nehnevajú sa na nás, že tam nechodíme. Tešia sa, keď v živote nesieme a rozvíjame to, čo do nás v škole nalievali. Ak je kostol aj školou modlitby, bolo by ideálne, keby ju viedol skúsený učitel1 mystiky, kte­ rému je jasné, že mnohí tento dar nedostali, preto sa na nich nehnevá, ale modlí sa za nich. Za totké roky práce na sebe a na tých pár vyvolených by jemu a jeho ovečkám mali už dávno narásť křídla. Ak je kostol školou poznania o Bohu, tak by tom na čele mal stát ok nie teológ, tak aspoň člověk, ktorý sa úprimne zaujímá a teológiu. Vieme, čo sa stane, ak slepý vedie sle pých. Kým to takto nebude, musíme trpezlivo čakať a mlčať. Túto Církev chránil vždy Boh len s pomocou svátých. V tomto storočí přežíváme koniec mnohých utópií. Nedo­ volíme si ani len snívat. Každý chce len žiť, užit a přežit Nevieme, čo bude zajtra. Božie krátovstvo no tejto zemi sa stává zaujímavým projektem. My nemóžeme byť takí na­ ivní, aby sme věřili, že pride skoro a spadne z neba ako Armagedon. Boží súd už nostal. Svět je na konci so svojím rozumom.

*

*

*

Kázem o pokání netradičnou formou, ako to napovedajú všetky texty Božieho Slova a Ježišov příkaz. Ide o hlbšiu for-

46

mu života, o viac pravdy, a bude viac radostí aj záujmu o našu vec. Ludia prijímajú popolec ako sviotosť raz do roka a neverio, že by im Kristus pre ich Futosť, vieru a pokoru mohol odpustit hriechy. Je v nich příliš hlboko zakořeněný jediný spósob, ako nám Boh odpúšťa, a to je spoverf. Presviedčam ich, aby uvěřili, že aj tu sa im odpúšťa - při Futosti, pri Kristovej oběti a pri osobnom pokání. Sta­ ří si idú po vyšliapanej ceste a mladí ma už nepočúvajú... Idú si riskantně po nových cestách aj bez odpustenio, bez Eucharistie a bez popolca. Máme zachránit jednu kajúcu praktiku, ktorá sa stala pre vačšinu kresťanov ťažkou a ponižujúcou a keďže sme ju ab­ solutizovali, vačšina veriacich ju postupné opúšťa. Spoveď sa stala najmenej radostnou sviatosťou. Přitom je to vzácný dar Kristov. My veriaci sme spoveďou hlboko poznačení. Presne si pamdtáme, kedy sme boli po prvý raz na spovedi a kedy naposledy. Je to jediný priestor, kde mám právo a možnost střetnut sa s láskavým človekom, ktorý mi zvěs­ tuje a sprostredkuje odpúšťajúcu milost Kristovu. Miesto, kde móžem povedať všetko a hFadajú sa šlová ako liek na ránu a potom sa o tom diskrétně mlčí. Miesto, kde utrápený člo­ věk smie zložiť svoje břemeno. TI, ktorých už nik nepočúva, sú vypočutí. Miesto, kde mnohí klesajúci a zúfalí znova našli silu vstat a bojovat. Je to šperk, ktorý si chráníme, lebo nám vychoval svátcov. Křesťanská tradícia má pravdu. Mňa zaujíma prakticky postoj veriacich k tejto sviatosti. Casto o nej kážeme, povzbudzujeme, každoročně pripravujem desiatky dětí na prijatie tohto daru a záujem je stále menší. Možno, že Fudia menej hrešia. Možno sú dospělejší atrápia sa so svojimi problémami aj sami. Možno ani u nás nenašli prija­ tie, dóveru, porozumenie, poctivů účast, ktorú očekávali. Isté je, že len málo rodiných sporov a malé percento man­ želských kríz sa rieši před kňazom. Skoro všetky rozvody sa riešia před světským súdom a zákroky před komisiou v ne­ mocnici. Děti sp tichúčko a nenápadné vytratia z kostola. K nám si prídu len máloktorí pre rozhrešenie. U modérného člověka sa stráca osobný pocit viny. Najprv by sme museli vychová­ vat jemné svedomie. Veriaci majú právo na pohovor s bra-

47

tom, no jeho návštěvu, na priestor, kde by sa riešili aktuálně morálně problémy. Bolo by třeba rozlišovat medzi duchov ným pohovorom, vedením, pokáním a sviatosťou zmierenia. Mali by sme vedieť, že v mnohých křesťanských zboroch žijú Tudia aspoň takí morální oko katolíci aj bez sviatosti po kania. Aj kerf tuto sviatosť necháme naďalej kňazom, pre povolaných bude vždy zdrojom milosti, sily a radosti, morál ne formovanie mladších a neskúsenejších veriacich by mohlo byť vecou veriacich bez kňazského svátenia. Rodičia morál­ ně formujú svoje děti. Oni im ukážu a povedia, čo nie je pěkné a správné, aj im odpúšťajú. Skúsení Fudia v psychológii, morálke, právě, v lekárstve móžu byť veFmi užitoční svojim spoluveriacim bratom a sestrám a mnohí by aj přiví­ tali možnost, keby sme ich poprosili a požehnali ich inicia­ tivu, aby svoje vědomosti o skúsenosti mohli odovzdať aj v našich priestoroch a štruktúrach. V kresťanskom svete sa presadzujú kajúce pobožnosti, počas ktorých a popři ktorých sa spovedá, a prináša to hojné ovocie. Často to robia podFo rozličného stavu, veku, povo lonia. Tu je váčšia možnost formovoť fudí a až potom idú na spoveď, kde si uvedomia, že nie je všetko také růžové, ako to hlásá ukazuje svět. V „pokrokovej“ farnosti akoby sa už nehřešilo, do kostola sa nechodí, a tak je to i vo všetkých veFkých talianskych mestách. A nielen talianskych.

Oživit sa dá len to, čo ešte žije. Spoločné pokánie - nie spoveď - ak sa urobí na úrovní, podfa stavu, veku a povolaní, móžu ho urobit odborníci, ktorí niečo o tom vedia, móže byť užitočnejšie ako ten tradičný „čistiarenský stereotyp". Podstata by mala byť v tom, že člověk by sa mal vnútorne hlboko obrátit k milosrdnému Bohu - Otcovi, ako sa obrátil márnotratný syn vracajúci sa domov. Takto chápené vnútorné pokánie vytvoří v duši předpoklad k slavnosti zmierenia. Nezabúdajme však ani na druhého syna. Veď ten bol vždy dobrý, a predsa nekonal po příchode svojho brata;, domov správné. Nevede! ho přijat s bratskou láskou a odpustit' mu tak, ako to bezvýhradné učinil otec. Bol příliš pyšný na svoju čistotu a vyvolenosť v rodině. Dojme si pozor, aby sme

48

i my nekonali oko ten druhý syn. Noše pokánie nech vychádza z čistých pohnútok, z hlbky srdco, ako to bolo u marno­ tratného syna. Nejde o akúsi „hromadná spoveď“. Prečo by sme to nema­ lí správné nazvat vyznáním před spoločénstvom, tak ako sa to vlastně praktizovalo v prvotnej církvi? Veď keď urazím v rodině otca, matku alebo iného, idem ho odprosiť před celou rodinou. Prečo by to nemálo platit i v cirkevnom spoločenstve? Tento svět, či v Církvi alebo v státe, vyžaduje jasné a evidovatefné gestá pokánia. Nestačí, že poctivo pracuješ a žiješ. Chcú mať jasné, že sa cítiš hriešnikom a že Tutuješ svoju vinu, dištancuješ sa od svojej minulosti, dáváš záruku, že sa budeš vyhýbat „každej příležitosti k hriechu", že odsudzuješ fudí, ktorí žijú v „hriechu“; Dva spósoby sú viac ako len jeden. Mój názor je, že ak sa nezavedie ten druhý spósob, vymizne aj prvý. *

*

*

Maria bol a a je plná milosti, to znamená lásky. My sme plníhrdosti. Na seba, na našu dobu, na to, čo vieme. Na to, čo máme. Vedomosti sú pěkný dar, ale dajú sa naučit ako řemeslo. Aj milovat sa musíme učit, ale je to dar nad všetky ostatně. Mária věděla přijat Krista ako najvačší a jediný Boží dar a žilo len při Ňom a pre Něho. Ostává vzorom člo­ věka milujúceho službou vo viere a celým srdcom. Mária je patrónkou nášho národa. Kto je to národ a čo je to? Kedysi sa za národ umieralo, viedli sa národně vojny, povstonia. Lenže ona chrání trpiaceho člověka, upísaného smrti. Národ bude vždy zápasit a krvácať za vyššiu formu svojej existencie, proti mocnostiom světa, ako je násilie, sebectvo, materializmus, nevidomosť, ktoré prinášajú smrť. Prebolestná Matka ostane, kým tu 1'udstvo bude, prototypom, modelom, príkladom člověka, ktorý v tichosti unesie svoju bolesť a má odvahu a silu verne ostat pri bolesti iného. U Panny Márie sme tradičné zdórazňovaii len jej hraničně situácie - nepoškvrnené počatie a nanebovzatie. Vypraco­ vali sme veFkú poéziu a teológiu, je to poklad, som rád, že ho máme, ale na dnešnú dobu je to aj riziko. Ako keby

49

niekto mal zlaté drahé šperky. Mažeš ich len držať doma, strachovat sa o ne, ale ako je rok dlhý, nemáš jediná pří­ ležitost ošperkovaiť sa a niekde sa s nimi ukázat. Je doba všeobecnej chudoby, skromnosti a ty so svojím bohatstvom by si sa len ukazoval a izoloval. Mária přežila medzi počatím a nanebovzatím celý l'udský život. V chudobnej obci, v subtropickom pásme na Blízkom Východe, s hebrejskou tradíciou, s jej kulturou aj balastom. Přežila zápas o Boha kterému chcela byť za každá cenu věrná, o svoje srdce, ktoré musela počávať a nemohla zaprieť, o svoje miesto medzi Fudmi, o Dieta, ktoré bolo neče­ kané a 1’uďom tažko vysvetliteFné. Odpovedá na lásku muža, ktorý jej bol zverený. Spolu s ním o s Dietatom nesá chudo­ bu, emigráciu, zápas o chlieb, o Syna, ktorému rozumejá stále menej. Uniká im, lebo tiež chce posláchať len Boha. Všetky problémy spojené s jeho posolstvom bolo třeba přežívat ako rizikové, odvážné, len s vierou a láskou. Nanebevzatie Panny Márie je vlastně oslava jej pokojnej, kresťanskej, hlboko řudskej smrti. Je to názorná představa toho, ako táto ťažká hodina vyzerala, keby tu nebol hriech. Je to ukážka, ako dóstojne, pokojné, pri plnom vědomí móže odchádzať z tohto světa člověk, ktorý naplnil svoj život pra­ vými hodnotami o ktorý pochopil.

Nechcem, aby sa nám pri tejto nebeskej události vypařil jej pozemský rozměr. Podobné ako jej život je pre nás vzorový, aj jej smrť ukážkou, že člověk, ktorý uvěřil, dokáže uniesť aj ten najťažší ádel o nakoniec vie, kde si odpočinie. Aj keď nás tlačí a smrteřne zaujíma hlavně kvalito tohto pozem­ ského života, dobré padne aspoň roz do roka sa zamyslieť, ako to bude s nomi, keď sa nám naplní čas o budeme při­ počítaní k našim predkom. V latinčine je na tento sviatok starý výraz: obdormitio - usnutie. K podstatnému na křesťanstvo patří aj vedomie, že člověk neumiera. Pri spomienke na jej nanebevzatie tvárou v tvář smrti sa nepýtáme, čo bude so mnou. Iba pokojné pozorujeme umieranie jednej Božej služobnice a je nám slávnostne, smut­ no i radostné. Co podstatné nám ostává z mariánského kultu, z mariánskej úcty? Myslím, že veFmi veFa: Je natrvalo príkladom

50

a vzorom každodenného života, žitého tak pokorné a inten­ zívně. Svědčí o potrebe mystiky. Povolaní Fudia sa budú usilovat následovat ju svojím životom. Ona, ktorá je stlpom pravdy, ukáže všetkým htodajácim cestu k svojmu synovi - Kristovi. Je stále živá a přítomná v Církvi ako Matka Kris­ tova a teda i noša. Neustále nám připomíná osobitnú úlohu ženy v Církvi, jej miesto a poslanie v Božom Čude. Budeme sa učit u Márie. I keď na našich pútnických miestach nemáme rehofníkov, predsa sú hojné navštěvované. Pre budúcnost je to dókazom toho, že si Mária svoje miesta zjavenia uchráni. Věřím, že blízko je jej víťazstvo. Ona to bude, ktorá pošliape hlavu hadovi.

51

v BUDÚCNOSŤ SPOLOCENSTVO

církvi

BRATOV

čo bude o dve-tri storočia s kresťanstvom? - Aj futurológia vie o tom vel'mi málo. Budúcnosť je nevypočítateíná. Viera znamená odvahu ísť dopředu do nepredvídanej a neočokávanej budúcnosti. V Církvi je málo předvídavosti a pastoračnej stratégie. Nechávat ju len na Boha, ktorý všetko riadi, sa mi vidí fatalizmom. Církev třeba pře nové tisícročie připravovat. Musíme sa zrieknuť mocenských postojov, lebo všade sme a budeme v menšine. Myslím si, že je správný přesun ťažiska nasej pozornosti a lásky na člověka. Vel'ki kňazi a svátci minulosti plakali, keď rozjímali o umučení nášho Pána. Mne je táto l'udí. Až na zadusenie Túto, keď vidím, že idú zlou cestou, a neviem ich z nej vrátit. Toto chcel Kristus. To nie je len úlohou kňazov, ale nás všetkých. Veď sme všetci Božím 1’udom. Vsetci sme predsa bratmi v Kristovi, ktorý nás svojou smrťou vykúpil a zjednotil. Třeba; sa nám učit, ako na to! Inak náš vnútorný život, mod­ litby i účast na bohoslužbách sa budú duchovné vyprázdňovať. Budú to len stereotypně, formálně ceremónie. Je vel'a 1'udí, čo do kostola nechodia, nábožensky nežijú, ale žijú kultúrne, čestne, pravdivo. Trápia: sa so svojím životom a nemóžem povedať, že by ho len konzumovali. Ja nie som na to, aby som ich súdil. Do srdca vidí len Boh. Ja som na to, aby som slovom i príkladom poukazoval na hod­ noty, ku ktorým náboženstvo vychovává. Tak sa nábožens tvo stává cestou k tomu kráfovstvu. Schodmi k tomu chrámu Ciel'om nie je náboženstvo, ale život v Bohu o pre Boha. Žijeme v napatí medzi večnosťou a týmto okamihom, ktorý

52

je toký rozhodujúci a dóležitý. Múdrosť riešenia je v intenzi­ tě, s ktorou přežíváme přítomná chvíTu, a v dóvere, že aj v budúcnosti nám Pán dá silu a zabezpečí ochranu. Aj naši prenasledovatelia sú našimi spolupracovníkmi. Učia> nás bdieť a spievať čisto, ako sa patří, leh podozrievavý zrak nás stále sleduje. Nejde o šťastie alebo nešťastie v bežnom zmysle slova. Ani o víťazstvo alebo prehru. Dnešný šťastný člověk bude zajtra plakať. Nesmieme zabudnúť na veťké „Běda bohatým a tým, čo sa radujú". Aj dnešná prehra móže byť školou pre zajtrajšie víťazstvá. O čo vlastně ide v tom našom kresťanstve? O to, aby si kráčal správným smerom. Aby si bol věrný v dobrom i v zlom, v zdraví i v chudobě, či ťa> chvália, alebo hania. Ide o to, či Kristus rastie v nás. či Boh je stále viac transparentný v našom myšlení, slávách ai činoch. čisto duchov­ né převláda a ovládá to, čo je hmotné a dočasné. Veriaci 1'udia málo rozprávajú o Bohu. Po celé tisícročia sa učili len počúvať a poslúchať. Povolené mali len sváté pěsničky a chvály na duchovných otcov. Až dostanu dar ře­ či, rozviaže sa im jazyk, namixujú do toho svoje vel'ké poníženia, urážky a dlhé mlčanie. leh řeč bude ako dynamit na tento chorý svět. Nové formy křesťanského života sa rodia v mestách, aj keď nie je vylúčené, že právě v poslednej dědině jednodu­ chá, ale Bohu oddaná dušai zapálí celkom nové hnutie. V súčasnosti sa prežívanie viery presúva z hierarchie na celý boží l'ud. Tak bude církev menej úradná a oficiálna, otvorená pre každého člověka dobrej vole. *

*

*

Naše dospievajúce děti nás nútia, aby sme sa zamýšTali a přehodnotili svoje postoje. Mnohé věci, ktoré sa> im na nás nepačia, vóbec nie sú podstatné. My by sme sa ich moh­ li pokojné zrieknúť a ostali by sme aj naďalej dobrými křesťanmi a rodičmi. Viera dnes znamená skór zápasit o dospělost, zastupovat Krista, slúžiť v spoločenstve úbohým I'ud'om pre Boha a ro-

53

biť tak, ako to robil náš Pán počas pobytu medzi námi. Po­ chopit Krista znamená celoživotný zápas o hrdý titul „byť oko Oni * Křesťanstvo nesie příliš veFké všeFudské hodnoty, aby sa bez nich dalo žiť. Len ich vyslovit v novom jazyku. Len ich smělo zveriť novým Fuďom, ktorí budu mať vóFu a hrdosť ich nielen hlásat a interpretovat po novom, ale i žiť a svěd­ čit. Třeba odlišit podstatné od vedFajšieho. Neviazať křes­ ťanstvo na přežité formy. Pohonom v Říme sa prví kresťania jovili vzhFadom na běžné náboženské praktiky štátnej pohanskej církvi ako vyslovené nenáboženskí ateisti. V mene záchrany toho podstatného vo viere sa budeme musieť oslobodzovať od jej neautentických nánosov a histo­ ricky podmienených prejavov. Boh má byť všetko a nadovšetko. Každá doba má právo aj povinnost vyslovit si tuto absolútnu pravdu svojou rečou. Zastarané a pre našu dobu už neplatné obrazy Boha, Krista a Církvi odrádzajú aj Čudí poctivo hradajúcich. Hlásatelia evanjelia a tí, čo uvěřili, stoja před úlohou neúnavné a systematicky pracovat na sebe, kultivovat tú najkrajšiu stránku svojej osobnosti, zápasit a stále vyššie porozumenie a hlbšiu vieru. Církev je aj inštitúcia, ktorú založil Kristus, a kruče od nej odovzdal Petrovi. Má svoje pravidlá, normy, předpisy, úřady. V súčasnosti je jedinou oázou duchovnej slobody. Ani v mi­ nulosti to však nemata Fahké. Draho platila aj za víťazstvo za cisára Konštantína, o ktorom sme sa kedysi učili v církevných dějinách. Církev víťazí len pravdou a vernosťou, ktorú dosvedčujú jej jednotliví členovia. Pre budúcnosť nie je mož­ né těšit sa na víťazstvo. Ono je už tu, v každej chvíli a v každej duši Božia vec víťazí. Možno smělo povedať, že aj táto hodino patří víťaznému Kristovi. Už aj preto, že tú jeho vec také obrovské nepriáteFské sily neudusili. A je vykúpená jeho krvou a utrpením veFkého množstva jeho nasledovníkov. Lásku však nemožno dávat institucionálně. Ani Církev ne­ nahradí tvoje srdce. To srdce buď máš, alebo nemáš. Ak ho máš, lásku budeš šířit a dávat aj vo vážení. Ak ho nemáš, móžeš byť na akomkoFvek poste, si nulovýl Inštitúcia ta móže viesť, povzbudzovať, školit o dávat ti priestor. Lásku musíš dávat ty osobné. To je charizma. Nakoniec budeme

54

súdení len z lásky, Všetky funkcle, tituly a privilégiá bez lásky sú len na škodu. Zoslepujú dávajúceho a prijímajúceho nepresvedčia.

* * * Všetky Pánové výroky a prlsFúbenio potria celej Církvi, všetkým, ktorí v Něho uvěřili. Nielen jo, každý člověk móže svojmu blížnému budúcnosť otvoriť, alebo zahatať. Je vel'a 1'udí nerozvinutých, ktorí svoj život nenaplnia len preto, že im ktosi hněď pri starte zatvoril bránu poznania lásky a života, a ti 1'udia sa márne trápia po celý život. Ak je nebeské krá1'ovstvo pokračováním pozemského, zachrání nás len všetko obnovujúca a chópajúco láska Božia. Ak si Církev chce udržať svoje krvou zaplatené miesto vo svete a ak chce byť kvasom, ktorý život nielen komentu­ je, ale mění, sama bude musieť klásť vóčší doraz na ochra­ nu života a na pravdu o člověkovi. Ona prvá by mala vedieť, čo člověk v sebe nesie, čo dokáže, čoho je schopný. Cáká nás nesmierne dóležitá a ťažká úloha. Celý tento systém přebudovat" na vědeckých, racionálnych základoch, ale pri vzájomnej bratskej láske. Církev v posledných stáročiach tvrdo bojovala proti modernizmu, pokroku, amerikanizmu. Vi­ děla v tom nebezpečenstvo, že do nej preniknú čisto 1'udské prvky, o že sa bude musieť spoliehať iba na člověka, nie na Boha. Fideistické riešenie mnohých Fudských problémov nám však prinieslo sklamanie, neúspěchy; učíme sa, Boh pósobí cez člověka. Ostává nám úloha vo viere kráčať nezaistenými dějinami, počúvať to Božie slovo a trápiť sa s riešením problémov, rovnako ako ostatný svět. Nastala sekularizácia, inkulturácia, a vyžaduje to im primerané postoje. Po dve tisícročia viera prináša 1'udstvu záchranu. Móže a musí ju prinášať i naďalej, dokonca vo vdčšej mlere, ak po­ chopí „znamenie doby", přijme to dobré, čo prináša veda o technika, a nezradí svoj kořeň a prameň, ktorý ju živí a je nevyčerpateťný. To |e možné iba v novom spoločenstve bratov. Tokto sa rodí nová Cirkev.

♦ * * 55

Vo svete vzniká niečo nové - teológia oslobodenia. Pre jedných cesta k Němu, pre druhých nebezpečie straty při vilégií. Tí druh! posudzujú svět len cez svoje v podstatě vý­ nosné řemeslo. Nič nevedia o trpiacich, htadajácich a hladujúcich, o prenasledovaných, diskriminovaných, nepoznajú smútok otrávených a otravovaných. Ak do nich posvátného bla­ hobytu dačo prenikne, je to len povrchné, všeobecne, čo sa ich netýká - ako hlad v Afrike. Vraj sa nedá nič robit. Okolo nás umierajú 1'udia na duchovná podvýživu a my máme chlieb a slovo života v rukách. Človek-kresťan musí v tejto hodině stát na straně chudobných a trpiacich. Ne­ třeba mu ich htadat so sviečkou na pravé poludnie. Nájde ich hňeď a blízko seba. Stát na straně chudobných, to nie sú len řeči. To je životný postoj, účast svědectvo. Teológia oslobodenia je v mnohom aktuálna aj pre nás pre našu vlast a církev. Nás všetkých Kristus oslobodzuje a chrá­ ní, dává nám svojho Ducha a silu uniesť kříže a riešiť prob­ lémy. On lieči naše neduhy a rozmnožuje tie skromné chle­ bíčky a rybičky, čo nesieme a vtfačne dáváme k dispozici! svojim blížnym. To On nás vyslobodzuje z vázenia samoty. Jeho přítomnost je reálnejšia než přítomnost najvernejšieho druha. To On nás učí, ako sa skláňať ku konkrétnému člově­ ku, byť mu užitočný a darovat mu posvatenie a nádej. Papež na cestách po Afrike neraz hovořil o inkulturácii. Křesťanstvo sa musí přeložit nielen do vlastnej řeči každého národa, ale aj do jeho zvykov a tradicii. Odsudzoval rasová diskrimináciu a vyjadřoval rozhořčeme nad každým útlakom. černošské ženy a mládež mu tancovali a spievali pri oltáři a on sa usmieval a požehnával to. Je to změna v hodině dvanástej, po tom, čo sme tam po celé stáročia hlásali evanjelium a niesli latinský obřad. Keď sa napáchali obrovské škody, dnes ich musíme prosit o odpustenie a sypat si popol na hlavu.

U nás panuje v Církvi len vláda mužov, úrodné kňazstvo, dogmatické učenie. Vyžaduje sa poslušnost, tvrdo sa presadzuje klerikálny, pseudomníšsky model života a odmieta sa pomoc laikov, aj keď sa ešte nájdu ochotní spolupracovat a niesť zodpovědnost. Myšlienky posledného koncilu sa neuvádzajú do života a za štvrťstoročie nastal len nepatrný.

56

pokrok. To všetko sú vefké chyby, ktoré si neskoršie mórne přiznáváme, lebo to, čo tu našou vinou nábožensky umiera, umiera na celé generácie. Vtáčikovi móžete pozlátiť klietku a krmit ho biskupským chlebíkom, radšej zomrie, než by zabudol túžiť po slobodě Božie hodnoty, ako je pravda, sloboda ducha, vel'ká budúc nosť, sa nedajú vygumovať. Podobné ako příroda pracuje zákonité od krutej zimy cez jar do léta, aj 1'udstvo objaví cesty z útlaku, otroctva hmoty, neslobody k dokonalej for­ me svojej existencie. Církev sa potřebuje oslobodiť od svojich zábran, od svojej viazanosti na moc, na úřad, na neomylnost. Od chorých postojov, od nevědomosti, od vazby na minulost a na chorů po litickú přítomnost. Od strachu, že niečo zmeškáme, aj od pýchy, že bez Boha niečo zachráníme. Dóstojne žiť svoje Evanjelium v tejto době, v dóvere, že tú lodičku vedie před sa len On. Len v Kristovi je spása a on ju uskutečňuje i na­ ším přičíněním. *

*

*

Ekumenizmus je novou nádejou křesťanstva a bratského společenstva všetkých l'udí. Na jeho základe sa aj dnes stává Církev planetárnou. Objavuje neeurópske civilizácie a kultúru Afriky, Ázie, tretieho světa. Objavujeme aj bratské a sester­ ské křesťanské církvi ako Božie a Kristové. Naše myslenie bude musieť byť vysoko ekumenické v rámci celého křesťans­ tva a chápavé pre všetko, čo nesú iné zbory, kultúry, mnohé staršie ako křesťanstvo. Boh prostredníctvom svojho Syna zach­ raňuje celý svět. Aj evanjelium je určené pře celý svět. Nie aby nahradilo všetko staré, ale aby to doplnilo a posvatilo. Postupná sekularizácia a odumieranie našej štruktúry majú v Europe za následok křesťanstvo bez kostola. Tak si viem představit bez kostolov aj křesťanstvo v čine, v Indii alebo v Afrike. PrísTub věčnosti na tejto zemi má len Jeho Slovo. Modlíme sa za jednotu kresťanov. Nám je ťažko robiť eku­ menizmus vo vel'kom. Kedy střetneme skutečného, živého evanjelika alebo kalvína? Ale prídete domov z kostola a sadnú si s vámi vaši domácí „protestanti" k stolu. Našou úlohou

57

nie je ich násilu ťahať tam, kde sme my, ale vo svojej viere byť věrní a voči nim byť zhovievaví a trpezliví. Ten posun sa dá paznať v dvoch slovách: ortodoxia a ortoprax. V minulosti sme chránili svoje neomylné učenie. Uči­ li sme sa a vyznávali sme dogmy. Len pravá viera nás moh­ la zachránit. Vznikla dokonca církev ortodoxná - a neboli sme to my. Je vel'ká múdrosť a sila v pravdě. Pravda oslobodzuje. Čo nás Pán Ježiš učí, je skór ortoprax: Následuj ma. Rob podobné. Kto zachovává moje prikázania... Kým poznáváme Božie slovo a svojú vieru, dáváme si pozor, aby sme žili tak, ako nás viera učí. Táto kultúra života, svě­ dectvo lásky, vyjádřené porozuměním, účasťou na živote na­ šich blízkých, práca a modlitba, aby sme boli jednotní to je najkrajší príspevok k zjednoteniu. Ani my katolíci nie sme takí jednotní, ako sa to navonok zdá. Keby sme bývali pod jednou střechou a jedli z jednej mísy, zistili by sme, kol'ko je medzi námi rozdielov. To hlavné je láska, ktorá nás zjednocuje navzájom aj s ostatnýml. Zápas o jednotu kresťanov je aj zápasom o naše rodiny, o našu obec. Pokrstených 1'udí střetáváme každý deň. Jedi­ ným znakom jednoty už nie je úČasť na bohoslužbách, vdČšina veriacich rodičov sa musí zmieriť s tým, že ich děti plávajú v iných vodách, a predsa ich nesmú odpísať a odsúdiť. Zápas o jednotu je zápas o nich tam, kde sú. Je to čakanie a odpúšťanie. Zápas a stále novů rovinu, na ktorej by sme sa mohli stretnúť. Podobné to bude oj vo vel'kom. My móžeme okradnúť na­ šich odlúčených bratov o verků bolestiplnú kalváriu, ktorá přežili. Podobné ako my a| oni májů svoje dějiny a tradicie a za svoju vieru draho platili. K jednote podstatné přispě­ jeme svojou hlbšou 1’udskosťou a živšou vierou. Teda nie kto má vlac pravdy, ale kto má žlvšiu vieru a lásku. Nekatolíci kresťania sa navzájom stretávajú, navštevujú, budu|ú mosty. Náš projekt zjednotenia sa im nezdá úprimný. Naširoko otvárame brány, aby len přišli, obrátili sa a přijali našu neomylná náuku. Aj modlitby sa im zdajú len ráškom, ktorým kryjeme svoje mocenské ámysly. Nie sme ochotní od­ hodit pýchu, ospravedlnit sa odprosiť o brať ich ako rov­ nocenných partnerov a brotov. Jednota nenastával po disku-

58

sii. V nej sme majstri a diskutujeme po celé stáročia. Jed­ nota nastane v láske, keď s pokorou přivítáme a přijmeme všetky ich hodnoty, ktoré sú im svaté a nie sú ochotní sa ich vzdat. Ani oni nečokajú, že sa zriekneme hodnot, ktoré sú svaté nám. Protestantské nakladatel'stva vydávajú knihy pre mládež od odborníkov, kde sa ani raz nezacituje Písmo. Nové generácie knih sú knihy nebiblické. Přijali katoličku charizmu, podfa ktorej teologická veda Písmo předpokládá, ale neci­ tuje. Idú na nové cesty. Rehabilitovali ženu a teológiu, opierajúcu sa o ústné podanie. Veria svojim tuďom. Stávajú sa „katolíckejší" než katolíci. Až u nich vymrie stará generácia, ktorá len citovala a komentovala Bibliu, aj našou úlohou bude upozorňovat 1'udstvo na vážnost a múdrosť písma Božieho slova. Ale aj my musíme dorásť na partnerov. Pravda> je všade fascinujúca a přesvědčivá, ak za ňou stojí osobnost’. Ako pravda Písma, tak i pravda života vyžaduje híbku a celého člověka. Ak budeme ako školáci len citovat Bibliu, ciele ekumenizmu nedosiahneme. Budeme si rozprávať sami pre seba. Vývoj však určité musí ísť cstou ekumenizmu ako no­ vou cestou 1'udstva.

*

*

*

Církev, ktorú založil Ježiš, to je Boží l’ud - jeho pokračovatelia. Za tých dvetisíc rokov přežila toho vel'mi vel'a, od zrady Judášovej až po tú zradu, ktorá sa snáď niekde stala dnes, od slabosti a chyby Petrovej až po moju slobosť a chybu, od nevědomosti dvanástich, ktorým on povedal: „Vy stále nechápetel" až po nevědomost našu, od viery prvých kresťanov až po našu vieru - to je obrovský kus cesty. Má­ me za sebou dějiny, zažili sme mnoho slávy i poníženia. Cír­ kev vel'mi často hájila svoje práva, ale aj strácala v boji o tieto práva svojich bratov, alebo aspoň zabúdala na nich. Kristus poslal svoj Boží l'ud do světa, aby bol kvasom a sol'ou zeme. Naše miesto je na tomto svete a musíme veriť, že tento svět zmeníme, že móže byť lepší. Třeba nám však začat od seba, pracovat na sebe. Rozhodujúca je naša duchovná kvalita. Církev je tu pře člověka,

59

tak ako táto Zem je pře 1'udí. Tak sníval o člověku a o Zemi jeden z najváčších spisovatel'ov tohto storočia Saint-Exupéry, letec, ktorého zastřelili na konci poslednej vojny. Sníval o člo­ věku, ktorý bude bratom všetkých ostatných 1'udí. Taký má byť pravý křesťan. V mene člověka, jeho múdrosti i lásky k blížnemu, v mene bratstva všetkých 1'udí v humánnej a spravodlivej společnosti je však nevyhnutné oslobodzovať 1'udstvo od ateizmu, pretože ubližuje 1'udskosti člověka i společenstva, oberá 4io o Božiu lásku, o vieru v Něho, o najvačšiu nádej, o pokoj a bratskú lásku. Křesťanstvo chrání člověka, jeho slobodu, 1'udské práva i spravodlivý společenský poriadok. Skutkami lásky nám třeba presviedčať 1’udí o potrebe viery a škodlivosti ateizmu. V každej kultúrnej a> humánnej společnosti sa musia rešpektovať práva a možnosti aspoň také isté pre veriacich ako pre ateistov. Pretože nie viera v Boha, ale aiteizmus ubíja ducha a podrývá mravnosť, znamená stratu nádeje i zmyslu života. Viera rozpráva o živote, o zmysle aj tam, kde sa iným zmysel stráca, o radosti a šťastí, ktorá sa skrývá v každej situácii, oživote, ktorý sa oplatí žiť za každých okolností, aj v smrti, lebo tá je len súčasťou života. Učí milovať život a slúžiť mu právě preto, že je taký krátký, ohrozený a pominuteťný. Viera. sa v dnešnom svete stává vedou, dokonca jedinou vedou o skutočnom živote.

*

*

*

Budúcnosť křesťanstva je viazaná na Krista. On je naša záchrana. My sme len „neužiteční služobníci". Máme sa usi­ lovat' odovzdávať to najlepšie, vyznamenat sa v dobrom, podl'a toho budeme aj hodnotení, ale konečný výsledok závisí od Něho. Boh na jednotlivce i na spoločnosť skúšky dopúšťa, ole nikdy nás neopúšťa. Výhoda kresťanov je v tom, že má­ me takého dobrého ochránců a záchranou, že aj to, čo my nestihneme alebo pokazíme, On za nás dotiahne a napraví. Na to nesmieme zabúdať v tejto hodině, keď nám hrozí zánik, keď nám to v každej chvíli móže vybuchnúť nad hla­ vou a my s celou civilizáciou zhoríme v jedinom požiari, ako

60

je to predpovedoné vo fatimskom posolstve „ak sa Fudstvo nepolepší." Nie je správné redukovat evanjelium na doktrí­ nu o osobnej spáse a o Božom třeste. Nádej umiera posledná. Neboj sa, maličké stádol Aj vlasy na hlavě máte zrátané. Kiež by nás Boh ušetřili Ak naozaj dostaneme milost vrfaka modlitbám a utrpeniu totkých l'udí, mali by sme myslieť na budovanie nového světa. Svět lásky, kde každý bude dávat' maximum a vyžadovat čo najmenej, ako to robil Kristus Pán. Kde základným postojom k 1'urfom a k přírodě bude pokoj, zmierenie, služba a odpustenie. Mladí 1'udia majú dostatok priestoru, kde by sa uplatnili. To sú ideálne podmienky pre křesťana. Ak miluješ Boha, obětuj sa za blížnych. Podstup riziko chudoby, biedy, nevě­ domosti, zostúp medzi blížnych, ktorí sú na dne, a uč ich, ako to robí Matka Tereza. To je všeobecné kňazstvo. Od nás by mali odchádzať 1'udia na misie, predovšetkým mladí. Nielen učit katechizmus, ale aj ich naučit žiť, pracovat, obě­ tovat sa pre iných. Jádro kresťanskej civilizácie nie je v technike a v technologii, ale v evanjeliu. V učení o svetovom bratstve a o jedinom Otcovi, ktorý je na nebesiach.

*

*

*

Vel'ké osobnosti našich čias - ja ich nazývam prorokmi našej doby - vystupovali na ochranu člověka a 1'udskosti a proti akémukol'vek násiliu. Spomeniem z nich aspoň měna ako Maximilián Kolbe, Dietrich Bonhoeffer, Teilhard de Char­ din, Albert Einstein, Mahatma Gándí, Martin Luther King, Albert Schweitzer, Ján XXIII, zo žijúcich Matkai Tereza. Všetci hovořili o nenásilí - v duchu Ježišovho pokynu: Keď ta udrú po jednom líci, nastav aj druhé. Iste nie je l'ahké při­ jímat údery a nebránit sa, no musíme si zvykat brat na seba aj bremená svojho blížneho, stát pri ňom, aj keď riskujeme, že budeme smiešní a neporozumění. Kresťanskí proroci hlásajú, že svedómie je ohromnou silou proti násiliu a bezpráviu, ba že tí, čo počúvajú svoje svedómie, dokážu ho prebudiť aj v iných. Křesťanstvo asimilovalo v sebe všetky pozitivně hodnoty,

61

ktoré 1'udstvo vytvořilo. Rodí so křesťanská Európa a všetky pokusy zastaviť tento proces sú regresně. V minulosti sme vždy draho platili, keď sme křesťanstvo opustili alebo zra dili. Aj v tejto době sa musíme rozhodovat: Kristus - alebo cézar! Ak chceme zachránit' všetko to pozitivně z křesťanstva, musíme sa jednoznačné hlásit ku Kristovi a opustit tie ná­ zory, ktoré 1'udí rozdel'ovali a štvali proti sebe. Evanjelium nie je pre nás len nějakým spisom alebo knihou, ale musí sa nám stať akčným programom pře každodenný život jednotlivcov i společenstva l'udí. Existuje vefmi dóležitý princip jednoty medzi 1’udom a vrchnostou: Religio regionis. To znamená, že keď národ bude slobodný, keď dospeje k slo­ bodě, slobodný bude i král'. A keď národ bude veriaci, viera národa stane sa vierou kráter. Nebude moct vládnut iba se­ be, bude musieť přijat náboženstvo svojich poddaných. *

*

*

Ježiš - zakladatef našej civilizácie - nám zanechal kon­ krétny příklad, ako móže a má vyzerať 1'udská spoločnosť. „Ten, kto je medzi vámi prvý, má slúžiť všetkým ostatným, a vy navzájom budete bratia a sestry." Sme ešte ďaleko od tohto Ježišovho sna. Co teda máme robit? - Dělit sa s ostatnými. Nemóžeme čakať, kým budeme mať všetci blahobyt, dostatok - či už toho chleba alebo viery. Aj s tým málom sa musíme dělit - s tými, čo sú v núdzi, čo majú nedosta­ tek - dělit sa aj o 1'udské práva a povinnosti, brat na seba bremená druhých 1'udí, ako nás to učil Ježiš. Budeme musieť brat na seba aj zodpovědnost' a vinu za ten svět - taký, aký je. Třeba nám brat doslova evanjelium, a najma blahoslavenstvá - to je „magna charta" nášho programu. Mali by sme ich vedieť naspamdť, v nich je zmysel našej činnos­ ti: robit’ dobré všetkým 1'uďom, aj tým, čo nám zle robia, odpúťať im, neodplácať zlé zlým, ale dobrým, skutkami lásky. V tom vidím i hlavnú odpověď na otázku v úvode aj v zá­ věre týchto mojich úvah - na otázku čo robit, ako žiť. Prostredníctvom Mojžiša odovzdal Boh I'udstvu desať přikázaní o tom, čo robit’ a čo nerobit. Ježiš ich zhrnul do jediného ako najdóležitejšieho prikázania - lásky k Bohu a k blížne-

62

mu. Dobře vieme o ňom už dvetisíc rokov, ale málokedy a máloktorým kresťanom sa podařilo naplňať ho bez zvyšku svojím životom. Aj v tomto čase ostává najdóležitejším prejavom a univerzálnou formou uskutočňovania živej viery, živého křesťan­ stvo. Pokúsme sa teda začat do všetkých dósledkov realizo­ vat experiment lásky k Bohu i k 1'uďom - k našim najbližším, ale aj ostatným blížnym, v spoločenstvách veriacich i neveriacich, aj medzi národmi celej planéty. Napokon je to jediný experiment, ktorý bezpečne vedie k šťastiu člověka.

„Keby som hovořil ťudskými aj anjelskými jazykmi, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbál... A tak teraz ostává viera, nádej, láska, tieto tri; no najváčšia z nich je láska." 1 Kor. 13,1; 14

63

NAMIESTO

DOSLOVU

V plnej osobnej zrelosti, v dobrom zdraví a psychickej i fy­ zické] pohodě dožívo sa autor předložených textov Anton Srholec svojej šesťdesiatky. K tejto příležitosti mu jeho priatelia zostavili a vydali tento, na rozsah i na vzhl'ad skromný, ale obsahom neobyčajne cenný súbor myšlienok, úvah a postrehov z autorovej takmer dvadsaťročnej pastorácie. Ako pozna­ menává v úvode, aj tieto jeho príhovory majú svědčit o tom, že všetkých nás má naozaj rád a deli so s námi osvoje kříže i radosti. Je vetkou poctou moct pripísať niekofko riadkov k vybraným textom, plným duchovnej hibky, životnej múdrosti, živej viery i Tudskej srdečnosti. Súčasne však je príležitosťou za všetkých jeho priatel'ov, poslucháčov i priaznivcov vyjádřit mu hlbokú úctu a opdtovanú lásku ako „svojmu" kňazovi a duchovnému pastierovi. Aký je ideový a osobnostný inventář, z ktorého autor vychádza a čerpá? - Ako sám píše, Božie kráfovstvo na zemi je jedinečný a zaujímavý projekt pre všetkých tudí. Právě ten­ to projekt ho po celý život fascinoval, motivoval i determino­ val všetky jeho aktivity o dával im celoživotný zmysel. Ježiš ako univerzálny model 1'udskej bytosti a osobnosti všetkých vekov, civilizácií ai kultúr stal sa pře autora nevyčerpatelnou databankou, ktorá mu vždy poskytovala základné stavebné kamene pre tvorivú výstavbu a přestavbu vlastnej osobnosti, ale hlavně jeho kňazskej roly. Nachádzal v nej aj stavebný materiál pře národnú modifikáciu křesťanského světonázoru, pře prognózovanie člověčenstva a duchovného vývoja Tudstva i historickej úlohy křesťanstva, jej ciel'ov a zámerov z hFadiskai Ježišovho modelu. Zdanlivo skromná mozaika auto­ rových myšlienok dává jednoznačné a zrozumiteTné odpovede na základné otázky a problémy ontogenézy člověka a fylogenézy 1'udstva. Hlavným zámerom Ježišovej teologie je program oslobode-

64

nia člověka a jeho spásy, postavený na pevnej a jednoznačnej sústave etických noriem. Z tohto pohfodu vyplývá i chápanie Ježišo predovšetkým ako učiteťa mravnosti. Zvěstováním no vej etiky formou přirovnaní, podobenstiev a často aj poetic­ kých obrazov z denného života zaujal a pripútal k sebe masy jednoduchých poslucháčov. Odmietal slavnostně rituály a for­ málně ceremónie, prázdnu obradnosť a strojenost. Namiesto nich hlásal neformálnu, principiálnu, čistá etiku. Toto Ježišo vo učenie plné rešpektuje a vo svojich úvahách tvořivým spósobom podává aj A. Srholec ako svoj dynamický eticky kon­ cept, ktorým aktualizuje Ježíšovu osobnost pře člověka našej doby. Osobitne třeba obdivovat autorovu mimoriadnu schopnost’ empatie, čiže citového chápania súčasného člověka, vciťovania sa do jeho potrieb a problémov, súvisiacich predovšetkým s vierou a náboženským životom, najma v podmienkach nášho života. S 1'útosťou konštatuje, že v Církvi je málo předvída­ vosti a pastoračnej strategie. Naďolej má dominujúce postavenie doktrína o osobnej spáse jednotlivých veriacich a o nekonečnom Božom milosrdenstve, pričom sa málo zdórazňujú sociálně problémy člověka a najma myšlienky bratstva všet; kých 1'udí. Ako to autor často připomíná, Evanjelium je futurologický program pre Božie kráfovstvo, v zmysle ktorého sa třeba ne­ ustále usilovat’ nielen o formovanie charakteru jednotlivcov a medzil'udských vzťahov, ale aj a najma ich vzťahov k Ježišovmu modelu 1'udskosti, k jeho večne platnej etike. Je to akoby psychoterapeutický model tudstva, ktoré ešte nieje dost zrelé a trpí mnohými chorobami. Vytváranie takýchto konkrét­ ných a přitom vel'mi potřebných, neodkladných programov v přítmí, ba až temnotách hlavných izmov tohto storočia nie je l'ahké. Představuje však aspoň plamienok sviečky v hlbokej trne. V genofonde člověka a mechanizmov jeho osobnosti je našťastie zakódovaný aj istý religiózny, fideistický princip, kto­ rý třeba rozvíjať ktorý patří všetkým l'uďom a je im spoločný podobné ako genofond l'udského rodu. Tento religiózny prin­ cip vyžaduje celkom jednoznačné uplatňovat pluralitu ciest v zápase o jednu pravdu, ktorou je Kristus. Takto o ňom hovo-

65

rí aj autor předložených úvah. Mimoriadne cenná a novátorská je jeho myšlienka: Premeňme nose rodiny na výskumné stře­ diska novej humanity! Možno povedať, že Anton Srholec vyšiel z podobnej rodiny Rodák zo Skalice (12. 6. 1929) po gymnaziálnom štúdiu u saleziónov v Šaštíne, Trnavě a Hodoch chcel odísť na teologické štúdiá do zahraničia. Následovalo však desať rokov krutého vdzenia a potom ďolšie desaťročie práce v rázných robotnickych profesiách. Po súkromnom nastudovaní teológie, po dvoch semestroch na teologickej fakultě v Turíne a po ab solvovaní všetkých predpísaných skúšok ho roku 1970 sám pápež Pavol VI. vysvátil v Říme za kňaza. Odvtedy pósobí v pastorácií - s výnimkou dvoch rokov - v Bratislavě a vo viacerých dědinách na okolí.

Autorové životné osudy, šířka a bohatstvo jeho záujmov, nevšedné nadanie s fondom intelektových a citových predpokladov, spolu s hlbokou vierou integrujúcou kultúru jeho osobnosti, sú hlavným zdrojom jeho novátorských reflexií a progresívnych postojov k aktuálnym problémom křesťanstva, viery, i všelidského humanizmu. Ich principy sa po celý život usiluje hlásať i prakticky uplatňovat ako kňaz i ako kultúrny člověk. Z nich priamo vyplývá aj jeho úsilie překo­ návat' konzervujúce, málo živé stereotypy a praktiky v pastorácii i v živote Církvi, čo ho posúva do roly aktuálneho, dy­ namického a přitažlivého modelu duchovného pastiera našej súčasnosti, neúnavné hlásojúceho potřebu oživovat a inovo­ vat kresťanskú kultúru a civilizáciu. To všetko ho oprávňuje v zrelosti života, posváteného kňazstvom, odvážné zvolat: „Priatelia, bolo to nádherné dobrodružstvol“. K životnému jubileu „nášho Antonia" mu jeho priatelia a známi, no aj všetci vďační a nadšení poslucháči jeho homilií zo srdca želajú, aby ho ani v ďalších desaťročiach neopúšťalo zdravie a optimizmus pri překonávaní životnej tiesne našej doby, aby ho stále zdobila nevšedná skromnost, rozvážná múdrosť i zmysel pře humor. A aby sa mu aj naďalej dařilo realizovat' ten jedinečný „experiment lásky" - odvážným hl'adaním miesta v živote s Kristom a s 1'uďmi, a to nie v nejakej abstraktnej, ale životné sýtej, tvořívej, fascinujúcej po­ době. j. p

66

OBSAH Milí priatelia

(Ovod)

................................................... 5

I.

Naše miesto a poslanie vo svete

II.

Život a viera

III.

Kňazstvo ako služba......................................................... 28

IV.

Náboženstvo v praxi........................................................ 40

V.

Budúcnosť Církvi - společenstvo bratov

....

8

...................................................................... 14

...

52

Namiesto díoslovu (J.P.).................................................... 64